Tamasem, január 2010

TAMASEM01/2010

◄ ◄ späť na obsah TAMASEM 2

Aven Romalereportáž

7

Martina Dankováportfólio

11

Žijeme v jednom svete(?)reportáž

24

Lezsek Kowalskiportfólio

36

Pocta Ottovi Hogenovi reportáž

47

Tomáš Pekárportfólio

54

Jeden svet 2009upútavka

30

Michal Hvoreckýrozhovor

32

MiMiKanaše fotky pre Vás

3

Matka idúca z poľapríbeh fotografie

61

Prekročenie hranícreportáž

63

Denné práce Karol Urban

74

Denné práce Milan Šturcel

85

Denné práce Miroslav Kormoš

89

Denné práce Milan Kollár

97

Nájdené rámovaniesúťaž

114

Kurvapoviedka

115


Karol Urban • Bratislava, február 2010

MIMIKA


MIMIKA

Milan Kollár • Bez názvu


MIMIKA

Milan Šturcel • Bez názvu


MIMIKA

Miroslav Kormoš • Bez názvu

7 TAMASEM◄ ◄ späť na obsah

aven romaleFotografickú výstavu s týmto názvom sme mohli v decembri vidieť na

bratislavskom Novom moste, ktorého chodník sa na pár dní stal výstav-nou sieňou. Nepochybne zaujímavý projekt - rovnako z hľadiska umenia ako z hľadiska spoločnosti a snahy o integráciu ľudí, ktorých vytlačila na svoj okraj. Vystavené fotografie boli výsledkom letného trojtýždňového fotoworkshopu holandského fotografa Roba Houkesa. Účastníkmi boli deti z Luníku IX a ich úlohou bolo fotiť kto sú a ako vnímajú svoj život...

Text a foto: Miroslav Kormoš


V poslednom čase mám pocit, že hora musí chodiť k Mohammedovi. Preto sa mi páčia projekty, kde umenie „príde za ľuď-mi“, keď už ľudia neveľmi chodia za ume-ním. Potešilo ma, keď som pri prechádz-ke Bratislavou uvidel plagát avizujúci túto výstavu. Ešte viac ma potešilo zistenie, že

ROB HOUKESsa zameriava na workshopy s ľuďmi,

ktorí sú nejakým spôsobom vylúčení zo stredného prúdu bežného života. Pra-cuje s „rizikovými“ deťmi, ktoré sú väč-šinou členmi utláčaných, okrajových alebo diskriminovaných skupín, sirota-mi, opustenými deťmi, „deťmi ulice“. Na svojich workshopoch ich povzbudzu-je k tomu, aby cez obraz vyjadrovali sa-mých seba a svoj pohľad na svet. http://www.robhoukes.nl/

http://www.robhoukes.nl/


bola nainštalovaná sotva pár dní predtým a teda nezmeškal som ju. Občas sa mi totiž stáva, že zmeškám aj čo netreba.

Musím povedať, že som bol trochu skla-maný, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Sa-motný most mi príde ako výborné miesto na výstavu. No fotografie boli nalepené priamo na múr mostu, čo im v tomto prípa-de viac uškodilo ako pomohlo. Ďalším mo-mentom sklamania bol výber fotiek. Tešil som sa práve na sľubované zábery zo živo-ta účastníkov, no väčšina fotografií patrila

autorovi workshopu, ktorý ich portrétoval. Nikedy zaujímavo, inokedy menej.

No to, čo ma sklamalo najviac, boli práve ľudia, za ktorými umenie prišlo. Len pár dní visiace fotky už postihol údel „ľudovej tvo-rivosti“ a na fotkách sa vyskytli poväčšinou nie príliš vyberavé nápisy.

Tak toto sú ti ľudia, za ktorými má chodiť umenie? V úvode som spomenul jednu ľu-dovú múdrosť, a takto v závere mi napadá druhá. Tá s perlami a ošípanými. Dúfam len, že ich nie je väčšina...

◄ ◄ späť na obsah 10 TAMASEM


Martina Danková, ktorá fotí a prezentuje svoju tvor-bu i pod pseudonymom Tia Danko, patrí medzi priaz-nivcov čiernobielej fotografie, čo dokazuje i jej tvorba. Aj vďaka kontrastnej čiernej a bielej sú jej sugestívne portréty výrazne iné a jej schopnosť zobrazovať ľudské emócie robí jej fotografie, napriek tomu, že ich väčši-nou inscenuje, veľmi uveriteľnými.

Keď sa jej pýtajú, prečo fotí práve to, čo fotí a čo chce fotkami povedať, s obľubou cituje Adamsa.

„Fotografiu nerobíme iba fotoaparátom, my vnášame do fotenia všetky tie knihy, ktoré sme čítali, filmy, ktoré sme videli, hudbu, ktorú sme počuli, ľudí, ktorých sme milovali.” (Ansel Adams)

martina dankováPORTFÓLIO

www.martinadankova.comwww.tiadanko.deviantart.com

http://www.martinadankova.com

http://www.tiadanko.deviantart.com


Bea

utif

ul •

Mar

tina

Dan

ková

• w

ww

.mar

tina

dan

kova

.com


Day

to

sit

dow

n • M

arti

na D

anko

vá •

ww

w.m

arti

nad

anko

va.c

om


Save the last dance for me • Martina Danková • www.martinadankova.com Vigilance • Martina Danková • www.martinadankova.com


Gaz

e • M

arti

na D

anko

vá •

ww

w.m

arti

nad

anko

va.c

om


Call

me

pha

ntom

• M

arti

na D

anko

vá •

ww

w.m

arti

nad

anko

va.c

om


7 seconds • Martina Danková • www.martinadankova.com Medusa atonement • Martina Danková • www.martinadankova.com


Ab

out

Dre

amin

g • M

arti

na D

anko

vá •

ww

w.m

arti

nad

anko

va.c

om


The

nea

rnes

s of

you

• M

arti

na

Dan

ková

• w

ww

.mar

tin

adan

kova

.com


She

know

s • M

arti

na D

anko

vá •

ww

w.m

arti

nad

anko

va.c

om


Caug

ht in

the

mom

ent

• Mar

tina

Dan

ková

• w

ww

.mar

tina

dan

kova

.com


Thou

ghtf

ul •

Mar

tina

Dan

ková

• w

ww

.mar

tina

dan

kova

.com


My wildflower grove • Martina Danková • www.martinadankova.com

24 TAMASEM

žijeme v jednom svete(?)S Ivanom Sýkorom a jeho synom Matejom som sa chcel pôvodne

rozprávať len o festivale dokumentárnych filmov Jeden svet, ale všet-ko so všetkým súvisí a festival Jeden svet sa nedá odtrhnúť od nezis-kovej organizácie Človek v ohrození, ktorej sú obaja súčasťou. Na za-čiatok stručne uvediem nejaké fakty, ktoré nám urobia akýsi odrazo-vý mostík k rozhovoru.

Človek v ohrození je občianske združe-nie, ktoré vzniklo v roku 1999 ako nezis-ková mimovládna organizácia, ktorej po-slaním je pomáhať ľuďom trpiacim dô-sledkami vojnových konfliktov, prírod-ných katastrof a dôsledkami autoritatív-nych režimov. Medzi hlavné aktivity pat-rí humanitárna pomoc, rozvojová spolu-práca, podpora ľudských práv, vzdeláva-nie a osvetové aktivity. No a práve filmo-vý festival Jeden svet je najväčšou akciou pre širokú verejnosť v oblasti vzdelávania a osvety. V našom regióne sa uskutoční v marci už tretí ročník. Ivanovi s organizo-vaním festivalu veľmi pomáha syn Matej. Ak dovolíte, rád by som uviedol rozho-

vor slovami z festivalového webu: Na pul-toch dnešného hypermarketu v medziná-rodnej ponuke „prvého sveta“ sa dá kúpiť takmer všetko. Dnes už to nie je ako ke-dysi. Na nedostatkový tovar, mandarin-ky, silonky, kávu, Burdu či Trabant ľudia aj u nás stávali v dlhých trpezlivých radoch a čakali a čakali. Dnes už nečakáme, ale podpultový tovar predsa ostal. Niekde potrebujete desať minút na to aby ste prešli popri regáloch s maslom, pretože ich je x druhov. Niekde, naopak, prejdete desiatky kilometrov a ani pod pultom ne-zoženiete lieky, vodu, múku, učebnice, plienky, cukor, vzdelanie... A to sme stále v tom istom svete.

Ivan Sýkora, dobrovoľný pracovník OZ Člověk v ohrození v Prievidzi. Spolu so synom Matejom a ďalšími spolupracovníkmi organizujú v Prievidzi už tretí ročník regionálnej prehliadky Medzinárodného festivalu dokumen-tárnych filmov Jeden svet.

Text: Karol Urban Foto: Miroslav Kormoš

◄ ◄ späť na obsah


Je to veľmi výstižné, zvlášť keď ešte stále doznievajú správy o nedávnom nešťastí na Haiti.

Určite bude na festivale rezonovať SOS HAITI, ale nepovedal by som, že sa festi-val bude niesť v tom duchu. Ale nie že by sme nechceli. Predpokladám, že súčas-ťou otvorenia festivalu bude prezentácia súčasnej situácie a zbierky, ktorá je veľká a môžeme skonštatovať, že po cunami je to druhá najväčšia zbierka v histórii Slo-

venska. Verím, že v čase otvorenia festi-valu (pondelok 15. 3.) už bude môcť Člo-vek v ohrození prezentovať svoj konkrét-ny zámer, projekt, ktorý na Haiti bude re-alizovať naša terénna misia. Uvažuje sa so zameraním pomoci pre školy. Našou filo-zofiou je nerealizovať pomoc spôsobom: „nech sa páči, tu sú vyzbierané peniaze, tu je pitná voda....“, teda „niečo hneď“, o čo sa starajú veľké organizácie. Človek v ohroze-ní je zameraný na konkrétnu, adresnú po-moc. Aj preto sa Andrej Bán spolu s riadi-teľom ČVO Lubošom Hrivňákom nedávno vrátili z Haiti, kde skúmali možnosti pomo-ci, ktorá by bola najúčinnejšia.

Spomínal si, že si začal pracovať v tom- to smere ešte v 90. rokoch, bola to po-moc v oblasti PC pre slovenských kraja-nov žijúcich v Rumunsku.

Áno, v Bodonoši sme zriadili počítačo-vú učebňu na tamojšom slovenskom gym-náziu.

(Matej) to bolo pred desiatimi rokmi, to bola úplne iná doba ako je dnes.

Áno, v čase, keď sme tam s našimi tech-nikmi zriadili počítačovú učebňu pre na-šich krajanov v podstate „na kľúč“, rumun-ská vláda ešte len vyčleňovala prostried-ky na zriadenie učební pre desať vybra-tých rumunských gymnázií. Sme radi, že tá naša pomoc pre slovenské gymnázium mala dobrú odozvu a zmysel.

Keď spomíname Rumunsko, ak do-volíš, rád by som trochu odbočil od hlavnej témy. V decembri som sa stre-

tol s našimi krajanmi z rumunskej Sta-rej Huty, ktorí v Bojniciach vystupova-li v rámci festivalu Dni kolied kresťanov Slovenska. Sú to úžasní ľudia hovoriaci krásnou slovenčinou, ktorých tu všetko veľmi zaujímalo a bolo cítiť, že sú tro-chu aj hrdí na to, že sú odtiaľto. A to už ani nehovorím o tom, ako krásne hovo-rili o svojom domove v Rumunsku...

Vieš, nechcem sem miešať politiku, ale tu by som všetkým našim roduverným Slo-vákom odporučil vidieť to, čo som v Ru-musku videl a zažil ja. Veľmi ma to oslovi-lo a „nabudilo“ v mojom živote a v oblasti pomoci. Uvedomil som si, že to, čo ja po-važujem za samozrejmé v mojom živote, oni berú úžasne. Tí ľudia mali v sebe ne-vídanú pohostinnosť, srdečnosť, boli nad-šení, že sa mohli s nami stretnúť a veľmi si vážili našu pomoc. Ale ako spomínal Ma-tej to už bolo dávno, dnes je Rumunsko už v EÚ, ale tie spomienky zostávajú. Naprí-klad sme tam vozili do knižnice sloven-ské knihy, ktoré boli pre nich veľmi cenné. A celá škola sa tešila, ešte teraz mám pred očami tú reťaz žiakov, ktorí si ich z nášho auta podávali medzi sebou.

Rád by som sa teraz opýtal Mate-ja, aké sprievodné podujatia chystáte ku tohtoročnému festivalu. Minulý rok tam boli výstavy novinárskej fotogra-fie, svoje fotografie z Gruzínska tam vy-stavoval aj Andrej Bán. Na čo sa môže-me tešiť tento rok?

Súčasťou festivalu budú opäť fotografie

Aktuálna informácia od predsedu ČVO Andreja Bána k situácii na Haiti: Jadro zbierky pôjde na našu dlhodobej-šiu misiu, kde v marci Človek v ohroze-ní vyšle dvoch ľudí. Cieľom budú tri ob-lasti: rekonštrukcia komunitného objek-tu – s najväčšou pravdepodobnosťou to bude škola, podpora zdrojov obživy pre obyvateľov v zmysle príslovia „nedať ľu-ďom ryby, ale dať im udicu“ a podpora miestnej komunity z hľadiska vzdeláva-nia a dlhodobých programov. Totiž, v kra-jinách, kde sú takéto prírodné katastrofy, sa na začiatku zmobilizuje urgentná me-dzinárodná pomoc (voda, potraviny, prí-bytky, lekárska starostlivosť), ale často je veľký problém, že záujem zahraničných médií a aj svetovej verejnosti o tú krajinu opadne. A pritom sú potrebné dlhodobé veci, najmä rekonštrukcia škôl, nemocníc či domov. Predpokladám preto, že misia Človeka v ohrození na Haiti bude mini-málne na pol roka.)Zdroj:http://blog.pelikan.sk/pelikan_mix/o-cestach-necestach-s-andrejom-banom/


Andreja Bána, tento rok však s úplne inou tematikou – Slovensko a 20 rokov slobody. Druhá výstava prezentuje unikátne foto-grafie Jána Lörincza z Novembra ’89.

A čo sa týka sprievodných podujatí formou besied s tvorcami prezentova-ných dokumentárnych filmov?

Samozrejme. Tento rok bude predstave-ných viac slovenských dokumentárnych filmov a chceme osloviť tvorcu filmu Ako sa varia dejiny, Petra Kerekeša. V „hre“ je účasť dokumentaristu a strihača Mareka Šulíka, spolutvorcu tohto úspešného do-kumentu, ktorý ale zároveň má v progra-me festivalu aj svoj vlastný film. Ďalšou té-mou bude Dvadsať rokov demokracie, kde budú prezentované filmy tvorcov z bývalej východnej Európy. Radi by sme mali hos-ťa z radu týchto tvorcov. No a tretia vec, ktorá je nezávislá od týchto tém a viac by sa svojim zameraním hodila do minulé-ho ročníka je osobná účasť režisérky Sa-hraa Karimi, ktorá pochádza z Afganista-nu, ale žije a tvorí na Slovensku, ktorej fil-my by sme chceli do Prievidze dostať. Žiaľ zhodou okolností bude Sahraa v čase fes-tivalu v Afganistane. No a ešte jeden tvor-ca, na ktorého nesmiem zabudnúť a tým je Fedor Gál a jeho film Krátka dlhá cesta.

(Ivan) Navyše Fedor Gál privezie so se-bou aj ďalšieho vzácneho hosťa a tým je Peter Zajac, ktorý spolupracoval aj na jeho druhom filme „Dobré ráno Slovensko“. Pre moju generáciu, ktorá aktívne prežila no-vember´89 to znamená veľmi veľa. Cel-

kovo je veľmi ťažko hovoriť v tomto čase, koho sa nám sem podarí na festival do-stať, stále na tom pracujeme. Minulý rok sme boli dohodnutí s českým fotografom Janom Šibíkom, ale v čase konania festi-valu bolo v Kosove vyhlásenie nezávislos-ti, tak išiel tam. Nakoniec aj Andrej Bán tu bol na otvorení a rovno odtiaľto cestoval do Kosova.

V tomto roku príde Jeden svet tretí krát do Prievidze a rád by som sa opý-tal, či registrujete nárast záujmu o fes-tival.

Áno, festival pomaličky rastie. Aj vďaka podpore zo strany mesta Prievidza a KASS zapúšťa v regióne korienky. Rád by som spomenul, že spolupracujeme aj s Domom kultúry v Novákoch a teda máme ambíciu dostať festival aj tam. Minulý rok sme mali v Novákoch školskú prezentáciu, kde bol Matej s režisérom Jarom Vojtekom. V pr-vom roku sme tam mali také nedorozume-nie, deti si mysleli, že idú na nejaký dob-rodružný film a bol z toho poriadny cha-os (úsmev), ale ten druhý ročník sa vyda-rila beseda s Jarom a sám medzinárodne oceňovaný tvorca mal z toho veľmi dob-rý pocit. Rád by som sa ešte vrátil k jadru otázky. My si vedieme štatistiky, aby sme sa dopracovali k diváckym číslam a mu-sím povedať, že druhý ročník v Prievidzi sa už dostal na špičku na Slovensku v poč-te divákov rovnocenne so Žilinou, kde to má tradíciu. Ale nerobíme to a priori kvô-li diváckym rekordom. Uvedomujeme si,


že je to menšinový žáner a veľmi si cením, keď človek v dnešnej dobe obetuje svoj čas, naštartuje sa a príde na projekciu. Ale odozva festivalu rastie. Neočakávame, že sa z neho stane masová záležitosť. Nie je to súťaž. V prvom rade chceme ľuďom nie-čo povedať, tlmočiť, to je základ.

(Matej) Ja by som ešte rád povedal, že aktivity Človeka v ohrození sa v prevažnej miere zameriavajú na problematiku mimo Slovenska. Tých krajín, kde pomáhalo a po- máha Čvo vo svete je približne tridsať. Sa-mozrejme, združenie pomáha aj na Slo-vensku, či to už boli povodne alebo akti-vity v rómskych osadách. Samotný festival Jeden svet je jednou z aktivít na Sloven-sku, ktorá prináša iné témy do našej spo-ločnosti.

Ivan – Festival je jedna z najviditeľnej-ších akcií. Na druhej strane sa Čvo vypra-covalo vo vzdelávacej oblasti do pozície, že má ambíciu spolupracovať s Minister-stvom školstva pri tvorbe učebníc. Sekcia vzdelávania v Čvo je dosť silná. Aj keď to nie je také viditeľné v médiách, ale sú to reálne projekty na slovenských školách. Práve projektového manažéra Globálne-ho vzdelávania Andreja Návojskeho by sme radi tiež dostali na festival do Prievi-dze, aby predstavil úspešný projekt spolu-práce slovenských a afgánskych škôl s ná-zvom Twin school.

Aké máte zázemie v meste pri organi-zovaní tohto festivalu?

Veľmi nám vyšlo v ústrety vedenie mesta

aj Dom Kultúry, ktorý nám hneď od začiat-ku ponúkol hlavnú sálu. Musím sa priznať, že som s tým nepočítal, keď som tam išiel po prvý krát ako „bezmenný“ človek z uli-ce so žiadosťou o spoluprácu a veľmi prí-jemne ma to prekvapilo. Veľmi si to cením a to hovorím ozaj úprimne, bez povinnos-ti zavďačiť sa. Uvediem príklad. Minulý rok sme počas festivalu propagovali mož-nosť adopcie afgánskych detí v rámci pro-jektu Škola namiesto ulice. Primátor mes-ta Ján Bodnár sa zapojil osobne, aj s pani manželkou, oslovil svojich partnerov a aj na Mestskom úrade sa dal dokopy kolek-tív, ktorých táto pomoc zaujala a celkovo si na jeden rok adoptovali šesť detí. Tu niet čo dodať....

Veľmi silná téma je „Človek v ohro-zení“. Rád by som sa jej teraz venoval a opýtal sa, na čom teraz pracujete, čo je teraz také najhorúcejšie, čo vás mo-mentálne pracovne najviac pohlcuje. Myslím si, že to nie je práca , ktorej sa venujete „hodinu denne“, ale ňou žije-te stále...

Moju prácu v Čvo netreba nejako ide-alizovať a preceňovať. Keď to porovnám s prácou Andreja Bána, tak ten môj podiel je len nepatrným zlomkom. Festival v Prie-vidzi je najviditeľnejšou aktivitou, ktorú robím v rámci nášho združenia. Ale hlav-ným ťahúňom je Andrej a my v Prievidzi sme ľudia, o ktorých sa môže oprieť. Tú hlavnú každodennú prácu robí team mla-dých, zapálených, ale už dosť „ostrieľa-


ných“ ľudí v Bratislave. Čím teraz žije ČVO? Momentálne je to jednoznačne SOS HAI-TI, ale súčasne pracovníci kancelárie ČVO realizujú samozrejme dlhodobé projekty, ktoré sú už rozpracované. Nedávno odi-šiel náš človek na misiu do Kene, v Afga-nistane pôsobí naša pracovníčka, chceme tam tiež zriadiť misiu, bežia projekty na školách. Momentálne je prirodzene hlav-ná téma HAITI, kde treba pomôcť akútne aj dlhodobo.

A ak môžem ešte za seba podotknúť, tak je to taká drobná každodenná práca, kedy sa snažíme vo svojom okolí osloviť ľudí, aby nám pomáhali pomáhať. Buď získa-vaním členov do Klubu darcov alebo hoci „len“ formou príspevku „2% z dane“.

Rád by som sa ešte vrátil ku tej va-šej vzdelávacej činnosti. V tejto súvis-losti mi napadol jeden moment. Člo-vek žije medzi ľuďmi a počúva ich ná-zory a z času na čas sa stane, že časť ľudí hovorí o zbierkach vo všeobecnos-ti s miernym dešpektom, na základe is-tých skúseností s ľuďmi, ktorí sa skrýva-li za nadácie, ale v prvom rade chcei po-môcť sebe...Často počujem „Áno, to po-známe.“ alebo „ktovie, kde tie peniaze skončia...“ a podobne. Ale Vaša filozofia v oblasti vzdelávacej činnosti určite pri-spieva k tomu, že si darcov vychováva-te. Nestretávate sa aj Vy s negatívnym postojom u ľudí?

Určite. S týmto vo všeobecnosti boju-

jeme aj my. Ale na druhej strane musím povedať, že ČVO počas zbierky SOS HAI-TI vyzbieral na Slovensku druhú najvyššiu čiastku. A celkovo ľudia darovali v kosto-loch krásnu obrovskú sumu. Takže pokiaľ sa cieľ a poslanie zbierky dobre odkomu-nikuje, slovenská verejnosť neostáva až taká ľahostajná a nedôverčivá. Pre nás je to obrovský záväzok.

Na Slovensku je viac neziskových or-ganizácií, ktoré sú podobné svojou filo-zofiou Človeku v ohrození. Spolupracu-jete? Stretávate sa?

Na Slovensku funguje združenie nezis-kových organizácií - Fórum donorov, kto-ré je aj partnerom pre Ministerstvo zahra-ničných vecí. ČVO spolupracuje s viacerý-

mi neziskovkami, ale zároveň ide po svo-jej ceste. Celkovo treba spomenúť jed-nu vec. Na jednej strane sú zbierky, kto-ré sú na verejnosti viditeľné. Ale na dru-hej strane, Slovensko sa vstupom do Eu-rópskej únie zaviazalo ku určitej forme za-hraničnej pomoci, ktorú treba realizovať. Človek v ohrození je významným partne-rom programu pomoci ministerstva zahra-ničných vecí Slovakaid. Teší nás, že sa nám darí realizovať dobré projekty a naši dono-ri vidia, že to, čo robíme, má zmysel. V bu-dúcnosti sa chceme venovať aj spoluprá-ci so zahraničnými darcami. Keď máš dob-ré meno, môžeš spolupracovať aj s darca-mi, ktorých príspevky presahujú možnos-ti Slovenska. Zjednodušene to poviem tak,

Ivan Sýkora: „Mimoriadne sa mi páči logo Človeka v ohrození. Pre mňa bol vždy najdô-ležitejší člověk a keď som uvidel toto logo, bol to pre mňa jeden zo silných impulzov.“


že môžeš robiť zbierku na Slovensku celý rok, ale ak sa ti podarí získať silného do-nora v zahraničí, ten ti pomôže takou su-mou, že môžeš realizovať krásny projekt. Ale musíš mať dobré výsledky, ktoré ťa budú reprezentovať. Dá sa to ilustrovať na príklade práce v Afganistane, na zákla-de ktorej získal Čvo, ktorý je vo svetovom meradle malou neziskovou organizáciou, dobré meno. Združenie Človek v ohrození je ako jediná slovenská organizácia part-nerom Úradu pre humanitárnu pomoc Eu-rópskej komisie ECHO (Humanitarian Aid Office of the European Commission). Aj to významne vplýva na „otváranie dverí“

k možnostiam a zdrojom pre pomoc, kto-ré by sme na Slovensku ťažko získali. Pre-čo to hovorím? Slovensko je malá kraji-na , čo sa odzrkadľuje aj na obmedzených možnostiach pri zbierkach. V tomto sa ne-môžeme porovnávať s veľkými krajinami, kde je ten potenciál obyvateľov, logicky, oveľa vyšší. Preto nás teší každý úspech a dobre zvládnutý projekt. Konkrétne v Af-ganistane má Čvo veľmi dobré meno v očiach Švédov alebo Američanov, ktorí sú tam dlhodobo a majú záujem o spoluprá-cu s nami, čo je tiež veľmi dobré ocenenie pre našu organizáciu.

Všimol som si, že na svojich stránkach sa snažíte osloviť dobrovoľníkov. Hlásia sa Vám ľudia, povedzme s dobrodruž-nejšou povahou?

Určite áno, ale ono to nie je, či už teraz na Haiti alebo kdekoľvek v Afrike, či inde na svete „dobrodružný výlet“. Dokonca keď sa vrátil Andrej s Ľubošom z Haiti, tak som v rozhovoroch s nimi vycítil, že to, čo zažili bolo ozaj tvrdé a drsné. A to sú obi-dvaja skúsení borci a videli a zažili toho už dosť všade po svete. Obecne sú dve strán-ky dobrovoľníctva a všetko je to navzá-jom poprepájané. Dobrovoľníkov sa sna-žíme získať na terénne misie, ale hľadáme aj dobrovoľníkov, s ktorými chceme spo-lupracovať ako s odborníkmi. Druhá strán-ka je vzdelávať mladých ľudí na školách, čo znamená vychovávať si potenciálnych dobrovoľníkov aj darcov. Celkovo sa ľudia hlásia, chcú pomáhať, najmä mladí ľudia.

Ale nie je to také jednoduché, nedá sa to robiť „hrrr“.

(Matej) Čo sa týka dobrovoľníkov, je to dosť náročné aj na organizačné schopnos-ti. Vo všeobecnosti prevláda názor, že dob-rovoľník pracuje len v teréne. Ale niekto musí byť aj v kancelárii a urobiť účtov-níctvo, presne vydokladovať každý jeden cent, napríklad.

Ivan - Na Sri Lanke bolo postavených dvadsaťšesť domov, to znamená, že tam museli byť ľudia, ktorí to zvládli. Takže dô-ležité je, aby tam bol človek, ktorý doká-že priamo na mieste zorganizovať hoc aj stavebné práce. A snáď najdôležitejšia vec je dobrá schopnosť komunikácie s miest-nymi ľuďmi a úradmi, pochopiť ich spô-sob života a myslenia. Čvo sa snaží nájsť takú formu pomoci, aby do nej zapojil aj miestnych v tom duchu, že im dáme radšej udicu ako hotovú rybu na stôl. V Afganis-tane sa snažíme dostať deti do škôl, lebo sme toho názoru, keď to hrubo zjednodu-ším, že zo vzdelaného človeka sa ťažko sta-ne terorista.

A opäť sme pri tom vzdelávaní.Áno, snažíme sa, aby tá naša pomoc mala

aj následný rozmer a o to sa budeme sna-žiť aj na festivale, ukázať divákovi niečo, čo je iné ako bežne spravodajstvo. „Návštev-níci festivalu uvidia realitu sveta v trochu menej povrchnej forme, viac emocionálne, príbehovo“. Pomohol som si slovami riadi-teľa českého festivalu Jeden svět Igora Bla-ževiča, ktorý to krásne vystihol: „Ty filmy

jsou o nějakých vyjímečných lidech, kteří se nacházejí v extrémních životních situa-cích. Jsou o skutečných hvězdách našeho světa. Tyto „hvězdy“ mají pro ty, kteří žijí v blahobytu mnoho inspirujícího a mohou je nakopnout. Pomohou jim složit mozaiku světa, ve kterém žijí. Moje zkušenost je, že ty filmy na člověka hodně silně zapůsobí a nenechají ho lhostejným.“

Mám pocit, že v televízii vidíme z tejto oblasti toho žalostne málo a pritom te-levízia má obrovský potenciál ako vplý-vať na vedomie ľudí. Máme vynikajúcich dokumentaristov, ale ich filmy sa častej-šie vysielajú za hranicami ako doma.

(Matej) Toto je spoločenská otázka, ako je to z pohľadu médií. Napríklad v Čechách bol Člověk v tísni čiastočne založený aj Českou televíziou, tá ich veľmi podporu-je, je ich partnerom. Spolupracuje s nimi, vo vysielaní bežia dokumenty. Majú boha-tý archív. U nás? Naši filmári majú problém dostať film do vysielania televízie...

Ivan – teraz sa to trochu zlepšilo, ale cel-kovo je to strašná bieda. Verejnoprávna te-levízia v tomto smere dlhodobo zlyháva. Uvidíme aká bude odozva slovenských do-kumentov na festivale, budú mať v tomto ročníku väčšiu plochu. Dúfame, že zaujmú. A nielen oni, ale celý festival. Veríme, že si naň nájdu cestu vnímaví ľudia z nášho re-giónu, lebo svojím spôsobom sme v tomto jednom svete všetci jeho súčasťou a kaž-dý z nás, či chceme alebo nie je aj „človek v ohrození“.


Jeden svet 2009dokumenty ktoré chytia za srdce

15. – 20. marca v Dome kultúry, Prievidza

Foto

: htt

p://

ww

w.je

dens

vet.s

k (4

x)

TAMASEM 31◄ ◄ späť na obsah

vyberáme z pestrého programu festivalu Jeden svet v Prievidzi:Fedor Gál a jeho Krátka dlhá cestaŠesťdesiattri ročný Fedor Gál sa spolu so svojím priateľom Eugenom Gindlom vydáva po trase pochodu smrti z nemeckého koncentračného tábora Sachsenhausen, v ktorom na jar roku 1945 nacisti zavraždili jeho otca Vojtecha. Fedor Gál ho nikdy nepoznal, pretože sa narodil až po transporte jeho mamy do terezínskeho geta. Eugen Gindl je synovcom muža, ktorý slúžil pre nacistický Slovenský štát ako veliteľ tábora. Na ich ceste sa vyná-ra množstvo otázok ohľadne dobra a zla, vyrovnania sa s traumatickou minulosťou ako aj viery a etnickej príslušnosti. UTOROK, 18:00 • FILM A DISKUSIA S FEDOROM GÁLOM A PETROM ZAJACOM http://www.jedensvet.prievidza.net/2009/hostia.php#fgamh

Afganské ženy za volantomSvedectvo jedného muža má u afganského súdu rovnakú váhu ako výpoveď dvoch žien. Spoločnosť, kde nerovnosť medzi oboma pohlaviami vyplýva z manipulatívnej interpre-tácie Koránu, vymedzuje ženám veľmi malý priestor. Slovenská režisérka afganského pô-vodu vo svojom dokumente zobrazuje osudy štyroch žien, tridsiatničiek - všetky sú vyda-té a majú deti. Tri z nich túžia po vodičskom preukaze, zatiaľ čo jedna sa už živí ako vodič-ka súkromného minibusu. Snímka odhaľuje úlohu pohlavia v usporiadaní afganskej spo-ločnosti a približuje neľahkú cestu afganských žien za emancipáciou.PROGRAM: STREDA, 19:00 • FILM A DISKUSIA S PRODUCENTOM JÁNOM OPARTYMhttp://www.jedensvet.prievidza.net/2009/filmy.php#azzv

Barmský VJV roku 1988 bol Joshua ako malý chlapec svedkom brutálneho zásahu barmskej vojen-skej junty proti demonštrantom, počas ktorého zomrelo viac než tritisíc ľudí. Takmer o 20 rokov neskôr, v septembri 2007, sa Joshua, vyzbrojený malou kamerou a mobilným telefónom, spoločne s troma desiatkami ďalších odvážnych mladých Barmčanov z orga-nizácie Democratic Voice of Burma, rozhodol podrobne zachytiť protivládne demonštrá-cie a ich surové potlačenie. Ich zábery dramatických udalostí sa objavili v spravodajstve všetkých významných svetových médií ako jediné svedectvo toho, čo sa v Barme dialo. Strhujúci dokument, ocenený na dokumentárnych festivaloch v Kodani a Amsterdame, ukazuje nepopierateľný význam nezávislých médií v boji proti totalitnej moci.PROGRAM: PIATOK ,19:30http://www.jedensvet.prievidza.net/2009/filmy.php#bvj

Ako sa varia dejinyHlavnými hrdinami filmu sú vojenskí kuchári z rôznych kútov Európy. Práve od ich poľ-ných kuchýň závisí úspešnosť „ozbrojených žalúdkov“ – vojakov. Bez kuchárov stráca ar-máda svoju silu a teda aj zmysel. Vojenskí kuchári vždy ovplyvňovali náladu a výkon vo-jakov a svojimi vareškami tak mohli vplývať na celé dejiny ľudstva. Film režiséra úspešné-ho dokumentu 66 sezón je postavený na receptoch kuchárov od druhej svetovej vojny až po vojnu v Čečensku, od Francúzska, cez Balkán až po Rusko.PROGRAM: SOBOTA, 20:30http://www.jedensvet.prievidza.net/2009/filmy.php#asvd

Kompletný program: http://www.jedensvet.prievidza.net/2009/program.php#2

Foto: http://www.jedensvet.sk

www.jedensvet.prievidza.net

http://www.jedensvet.prievidza.net


michal hvoreckýText: Táňa Urbanová Foto: Miroslav Kormoš

ROZHOVOR


Michal, ako dlho sa venuješ písaniu?Píšem už dosť dlho. Mám tridsaťtri rokov,

a píšem od pätnástich rokov a vážnejšie od osemnástich. V našej rodine bolo písa-nie podstatnou činnosťou, môj otec aj sta-rý otec písali knižky – nie však literatúru, ale odborné knihy, najmä učebnice. Starý otec bol profesor ekonómie a môj otec je profe-sor informatiky. Moje detstvo bolo spoje-né s pohľadom na chrbát otca, ktorý ťukal do staromódneho písacieho stroja. Písanie bolo v mojom živote prítomné odmalička.

Ja som chcel vymýšľať príbehy, povied-ky. Písal som ručne, keďže vtedy sa počí-tače nepoužívali – a zostalo mi to doteraz. Prvé texty boli skôr denníky, zapisoval som si udalosti, niekedy som si niečo prifarbil. Dnes to však po sebe väčšinou neviem ani len prečítať, takže neviem posúdiť akú to malo kvalitu, a či vôbec. :-)Čo štúdium na vysokej škole, tiež sa nies-lo v duchu literatúry?

Vyštudoval som estetiku a literárnej teórie bolo veľa. Pre spisovateľa to je veľmi dobrá škola, keď pozná základy. Jedna vec je teó-ria literatúry, ale čo mňa vždy najviac zau-jímalo, bolo literárne remeslo, najmä štylis-tické otázky, tam sa dá veľa naučiť. To som naozaj intenzívne študoval, bol som jeden semester aj na spisovateľskej univerzite v Amerike, v Iowa City, čo je dosť slávna ško-la, kde študovali napríklad Kurt Vonnegut alebo Flannery O‘Connorová či T. C. Boyle. Tam sa učí remeselná časť spisovateľskej zručnosti, čo každý autor potrebuje ako soľ.

Často si mimo Bratislavy, množstvo času tráviš napríklad aj v Nemecku. Cestuješ rád?

Vďaka svojim knižkám som pochodil kus sveta, keďže s knižkami chodím na turné

– doma, ale aj v Nemecku a Rakúsku. Ob-čas chodím na konferencie, prednášky. Nie som fanatik do cestovania, nenavštívil som ani veľa exotických krajín, ako je to dnes už bežné. Výhodou môjho cestovania je, že na

cestách s knižkami často spoznám inšpira-tívnych ľudí – často preto, že sú sami auto-ri, alebo kritici, moderátori a ľudia pracujúci v oblasti kultúry. To je pre mňa vzrušujúcej-šie než mestá alebo nové kultúry.


Čím sú pre teba postavy tvojich kníh? Sú to len postavy, alebo si k nim ako autor vytváraš vzťah?

Myslím, že autor žije s postavou, ktorú práve tvorí a je s ňou úzko spätý. Teraz som si vytvoril postavu pre novú knižku „Du-naj v Amerike“. A myslím, že v každom hr-dinovi, ktorého som vytvoril v próze je kus zo mňa. Vždy sa ma pýtajú, v ktorej posta-ve je najviac z Michala Hvoreckého. To sa mi ťažko hodnotí, no možno v tej novej. Hrdina sa volá Martin Roy a pracuje na dunajských lodiach a je to pôvodne literárny preklada-teľ. Zo zúfalstva, ktoré u nás v knižnej bran-dži vládne, sa rozhodne pracovať v turizme. Kniha sa odohráva počas dvadsiatich dní na lodi na Dunaji. Silná literárna postava, au-tentický hrdina do istej miery začne v tex-te žiť vlastným životom. Vytvorí si svoju reč, svoje gestá, spôsob prejavu a správanie. Au-tor nie vždy vie, ako to s postavou dopad-ne a čo sa stane v deji. Tento hrdina sa mi menil pod rukami počas dvoch rokov, ktoré som na knižke strávil. Poznám ho medziča-som veľmi dobre, lepšie ako niektorých re-álnych ľudí vo svojom okolí. Nedávno si vydal audioknihu Pastiersky list, ktorú si narozprával ty sám. Čo ťa k tomu podnietilo?

V princípe existujú dva druhy audiokníh. Buď sa vyberie nejaký herec, profesionál-ny predčítač, ktorý knižku celú nahovorí sám – niekedy sa s autorom poradí, nieke-dy vôbec. Alebo spisovatelia sami načítava-jú knižky. Zažil som dva prípady. Môj román

„Eskorta“ celý načítal herec Robo Roth. No „Pastiersky list“ je autobiografický, sú to mikropoviedky, fejtóny a glosy, moje vlastné zážitky. S vydavateľom sme sa do-hodli, že by mohlo byť zaujímavé, keby som knihu nahovoril sám. Dlhé roky pred-čítam a myslím si, že som sa v tom zlep-šil. Nie som však profesionálny herec, tak-že to bola veľká výzva. Mal som však veľmi dobrého režiséra, pána Jara Riháka, ktorý dlhé roky pracoval v Slovenskom rozhla-se v literárnej redakcii a pripravil množ-stvo rozhlasových hier, autorských čítaní či prednesov poézie. Mal so mnou ako ne-hercom veľkú trpezlivosť. Autorské čítanie má však bonus navyše – autorskú interpre-táciu. Strávil som pred mikrofónom iksná-sobne viac hodín, než tých 60 minút, kto-ré tvoria výsledné cédečko. Poznám svoje slabiny, tendenciu rýchlo rozprávať, hltať niektoré hlásky a pod. Sú to však veci, kto-ré si autor, predčítač, praxou vycvičí. Vyda-vateľstvo Tympanum vydalo naraz tri slo-venské audioknihy a snaží sa naštartovať trh aj u nás. Boris Farkaš načítal Pinocchi-ove dobrodružstvá, Ľubo Kostelný načítal „Knihu o cintoríne“ od Daniely Kapitáňo-vej. Obaja sú fantastickí predčítači, od kto-rých sa mám čo učiť. Spomínal si, že dokončuješ román Dunaj v Amerike, čo chystáš potom?

Chcel by som pre divadlo adaptovať kni-hu Vtedy v Bratislave od Žo Langerovej. Je to fascinujúci skutočný príbeh, portrét ro-diny Oskara Langera, ktorý bol slovenskou


obeťou stalinských procesov v päťdesiatych rokoch a odsedel si desať rokov v katastro-fálnych podmienkach v komunistických lágroch. Sú to spomienky jeho ženy, ktorá roku 1968 emigrovala do Švédska. Rád by som tú knižku príblížil svojej generácii. Čím som starší, tým viac pátram po tom, čo je to „slovenskosť“. Ako sa stalo, že toto malé et-nikum si nakoniec vytvorilo vlastný štát a ja-zyk. Je načo nadväzovať a čo pripomínať.

Literatúrou sa aj živíš, alebo ju robíš popri inej práci?

Momentálne sa už druhý rok venujem iba literatúre, ale celý život som robil iks rôz-nych iných džobov, pretože uživiť sa na Slo-vensku literatúrou je extrémne ťažké. V mi-nulosti som robil všetko možné, pracoval som v supermarkete, robil som sekretárku, dlhé roky som písal reklamné texty, organi-zoval kongresy – takže som working class hero :) Pracoval som aj na dunajských lo-diach pre americkú cestovnú kanceláriu, ro-bil som manažéra pre veľké turistické sku-piny. Z tejto skúsenosti vychádza nový ro-mán. Som šťastný, že žijem v slobodnomm povolaní, ale ako dlho mi to vydrží, netuším. Ako vnímaš, čo sa deje na Slovensku v oblasti verejného života?

Slovensko je hlboko rozdelená krajina. Rozdelená na dva, a možno ešte viaceré nezmieriteľné tábory. Naša krajina sa ocit-la v kríze, ani nie tak ekonomickej, hoci aj v tej, ale hlavne morálnej, ľudskej. Rozši-ruje sa tu netolerancia, miestami až nená-visť. Je to nebezpečný trend a som z toho smutný, pretože tu žijem a som spojený s touto kultúrou. Dvadsať rokov po Nežnej revolúcii sa vytvorila atmosféra mimoriad-nej agresivity na všetkých úrovniach, od najvyšších politických miest až po bežný život na ulici. Ako spisovateľ som verejná osoba a zažívam to intenzívne. A nemys-lím len internetové diskusie, ale aj podu-jatia, už na mňa viackrát vykrikovali, vraj som nepriateľ Slovenska a škodím našej

krajine. Dostávam výhražné listy, telefonu-jú mi kadejakí čudáci. Dusná, chorá atmo-sféra. Mnohí ľudia si myslia, že keď niekto kriticky uvažuje o našej krajine, našej identite, o tom, kto sme a v akej situácii sa nachádzame, tak robí chybu – Slovensko podľa nich potrebuje len jeden názor, je-den pohľad na svet – a vtedy bude dobre. Ale to je hrozná ilúzia, fatálny omyl! Spo-ločnosť potrebuje pestrosť, rozmanitosť, pluralitu názorov. Počnúc naším premié-rom až po niektoré kultúrne inštitúcie, by boli mnohí radi, keby existovalo len več-né pritakávanie a totálna pokora voči vod-covi, a vtedy bude na Slovensku konečne dobre. Ale nebude. Budeme si len klamať, zakrývať si oči. Aj písanie má potenciál ini-ciovať ľudí ku kritickému vnímaniu sveta.Takže si nemyslíš, že umenie nesúvisí s politikou?

Považujem sa za politického človeka. Časť našej tvorivej scény sa utiahla do „ume-nia pre umenie“, akoby sa nás verejný ži-vot netýkal. Ja sa vyjadrujem k tomu, čo sa u nás deje. Nemlčím, pretože sa tu dejú veci, o ktorých treba hovoriť nahlas. Myslím si, že spisovatelia majú právo, ale trochu aj po-vinnosť sa vyjadriť, považujem to za súčasť svojej práce.Je nejaká vec, ktorá ťa v poslednej dobe maximálne potešila alebo naopak, „vy-točila“?

Veľmi ma teší, že napriek skeptickým predpovediam sa knižnému trhu na Slo-vensku darí a ľudia kupujú a čítajú knihy.

To je pre človeka, ktorý žije literatúrou a je fascinovaný písaním, vynikajúca sprá-va. Kniha je médium, ktoré je rozumnou investíciou, zvlášť v tejto dobe. Dúfam, že to tak ešte dlho zostane. Slovenská litera-túra sa opäť uchytila a mám dojem, že to, čo robím ja a iní kolegovia-autori, má zmy-sel – to je sen každého človeka. A mne sa v živote splnil sen.


Rocznik 1967. Kompletny samouk w dziedzinie fotografii. W zakresie poszukiwań oprócz portretu także akt, pejzaż, in-dustrial. Pasjonat technik analogowych w fotografii także sze-rokiego spektrum "lomografii". Głównym nurtem pozostaje ostatnio tworzenie zdjęć do portfolio modelek w naturalnych plenerach bez udziału asysty oświetleniowców, wizażystów czy stylistów gdzie ważna jest sama Kobieta a nie wszecho-becne fashion i glamour.

Od 2001 lat prowadzi lokalne towarzystwo fotograficzne - www.jtf.jedrzejow.pl

Od 2007 roku członek Związku Polskich Artystów Fotogra-fikow. W 2008 roku duża wystawa autorska „Kolory Kobiety“.

Prace można zobaczyć na stronie http://www.seenphoto.net

Ročník 1967. V oblasti fotografie úplný samouk. Popri por-trétom sa venuje taktiež aktu, krajine a industriálnej fotogra-fii. Nadšenec filmovej fotografie i širokého spektra lomogra-fie. Fotografuje modelky v prírodných plenéroch bez asis-tencie osvetlovacov, vizážistov, či stylistov. Na snímku je pre neho dôležitá samotná žena a nie fashion&glamour.

Od roku 2001 vedie miestny fotoklub - www.jtf.jedrzejow.plOd roku 2007 je členom Zväzu poľských umeleckých foto-

grafov. V roku 2008 mal veľkú autorskú výstavu „Farby ženy“.Jeho práce máte možnosť vidieť na

http://www.seenphoto.net

leszek kowalskiPORTFÓLIO


Lesz

ek K

owal

ski •

ww

w.s

eenp

hoto

.net


Leszek Kowalski • www.seenphoto.net Leszek Kowalski • www.seenphoto.net


Lesz

ek K

owal

ski •

ww

w.s

eenp

hoto

.net


Každé dva roky Regionálne kul-túrne Centrum v Prievidzi organi-zuje fotografickú súťaž reportáž-nej a dokumentárnej fotografie, ktorej výstupom býva výstava zú-častnených autorov.

Ing. arch. Otto Hogen patril v prievidz-skom okrese medzi najlepších autorov. Re-prezentoval náš okres, kraj i republiku aj za hranicami.

Množstvo súťaží a výstav, ktorých sa po-čas svojej tvorivej činnosti zúčastnil doma i v zahraničí, je viac než dve stovky. Zahra-ničnú účasť na výstavách mal v NDR, ZSSR, Španielsku, Grécku, Poľsku, Fínsku, Juho-slávii, Maďarsku... Získal množstvo ocene-ní i čestných uznaní.

V rámci výstavy Pocta Ottovi Hogeno-vi bývajú vystavené jeho práce, vzorka z tvorby, ako inšpirácia pre mladých auto-rov. (zdroj: bulletin k výstave)

Pár záberov z inštalácie... zvláštne, že boli to práve „Domy bez očí“ (viď TAMASEM august 2009), na ktorých prasklo sklo... karma??

Foto

: Iva

n Va

lko

(2x)

Foto: Miroslav Kormoš (5x)

pocta ottovi hogenovi 2010


Netradičný príhovor a vyhlásenie výsledkov v jednom - v podaní predsedu poroty Milana Grossa. Chvíľami sa jeho slovami iste necí-tili poctení súťažiaci, chvíľami možno organizátori súťaže, či miest-ny fotoklub.

Vystavené fotky boli dôkazom toho, že dokumentárna fotografia nie je len zachytením faktov, ale v prvom rade autorovým pohľa-dom na danú problematiku.

Foto

: Iva

n Va

lko

(3x)


Pavol Bartuš: Upletený život I.Víťazná fotografia, kategória nad 21 rokov - reportáž


Ivan Valko: Kolekcia fotografií z basketbaluVíťazné fotografie, kategória nad 21 rokov - šport


Miroslav Kormoš: Kolekcia fotografií PolylogueVíťazné fotografie, kategória nad 21 rokov - kultúra

◄ ◄ späť na obsah TAMASEM 00053 TAMASEM


Dnešný deň je krásny. Vstávam s pocitom , že stvárnim svoj portrét. No nie ako obvykle. Trošku inak. Veď dnešný deň je iný. Cítim to. Dnes nezoberiem do rúk štetec a farbu a nebudem obtláčať kúsky svojho vnútra na plát-no , vystrihovať svoje pocity či záblesky dňa , aby som ich znovu skladal a prispôsoboval svojej fantázii. Stávam pred plátnom a obnažujem svoje predstavy, obliekam ich do farby, tvarov či štruktúry. Hľadievam do svojho vnút-ra, radujem sa s krásy a estetiky, ktorú prinášajú zábles-ky svetla vynárajúce sa z hlbín vnútra a vypaľujú obrazy v mojich predstavách. No dnes vstávam a viem, že stvár-nim svoj portrét. Nebude o farbách. Nebude o tvaroch či štruktúre, ktoré za sebou zanecháva štetec. Bude to o človeku, ktorý si smer vo svojej tvorbe nevyberá ani ne-vymýšľa, ale iba snahou a tým, že tvorí ho postupne od-haľuje a spoznáva. Spoznáva sám seba. A tento portrét bude o mne...

tomáš pekár

Foto

: Kar

ol U

rban


Koz

mon

aut

• te

mp

era/

ceru

za, 1

74x

124

cm, •

Tom

áš P

ekár

• w

ww

.ars

pre

uge.

sk


Kra

jina

v t

ieni

str

omu

• te

mp

era,

124

x174

cm

• Tom

áš P

ekár

• w

ww

.ars

pre

uge.

sk


Kra

jina

mim

o p

ohľa

du

moj

ich

očí •

tem

per

a/p

aste

l, 83

x54

cm •

Tom

áš P

ekár

• w

ww

.ars

pre

uge.

sk


Tom

áš P

ekár

• ak

ryl,

44x6

0 cm

• w

ww

.ars

pre

uge.

sk

Ab

stra

kt •

tem

per

a, 5

6x81

cm

• To

máš

Pek

ár •

ww

w.a

rsp

reug

e.sk


Tom

áš P

ekár

• Sp

iaca

krá

ska,

54x

85 c

m •

ww

w.a

rsp

reug

e.sk

Človek zamyslený • tempera/ceruza 54x85 cm • Tomáš Pekár • www.arspreuge.sk


Hm

la n

ad ja

rnou

kra

jino

u • t

emp

era,

54x

85 c

m •

Tom

áš P

ekár

• w

ww

.ars

pre

uge.

sk

Zátišie • tempera, 56x81 cm • Tomáš Pekár • www.arspreuge.sk


matka idúca z poľaPRÍBEH FOTOGRAFIE

Cestujem z národného parku stopom, nákladným autom. V batohu mám adresu a list pre rodičov kamaráta. Stretol a spria-telil som sa s ním v spomínanom národ-nom parku. Strávil som tam s ním dva dni. Povodil ma po zákutiach menej i viac uta-jených. Chcel aby som sa zoznámil s jeho

rodičmi a odovzdal im list. Tak som sa stal poslom správ. Rodinu som prekvapil a ka-marátov list ich uistil v tom, že mi môžu dôverovať. Slovám od syna sa veľmi po-tešili.

Na druhý deň idem do terénu. Sám. Cestou sem som si všimol že prechádza-me kľukatou cestou plaziacou sa pome-dzi ryžové políčka rozťahané po kop-coch. Túto krásu si chcem zvečniť. Ísť ale celý čas pešo je nezmysel. Hneď za dedin-kou stopujem. Už zakrátko sedím v roz-heganom pickupe. S mladým chalanom sa dohodnem, že keď budeme na mies-te, dám vedieť a ďalej už plánujem rozho-rúčiť podrážky mojich topánok. Raz schá-dzam k potoku a samotným políčkam, inokedy pre zmenu na najvyšší kopec, aby som videl všetky kaskády ryžových polí-čok, ktoré predo mnou ležia ako na dla-ni. Je to úžasná hra farieb. Terasy kopíru-jú vrstevnice kopcov. Niekde sa už zele-nejú, inde sú ešte zemito hnedé, čerstvo vysadené. V jednom mieste sa terasy po-maly spúšťajú až ku riečke na samom dne údolia. Vychutnávam si ten pohľad. Vidím, ako sa hore pomaly štverajú babka s ded-kom. Ona zaťažená raždím, on nesie ria-dy a malé vrecko ryže. Občas jej musí po-môcť a potlačiť ju. Tento záber je jeden z tých, kedy som fotil ešte bez oslovenia a opýtania. Videli ma, brali ma nejako priro-dzene, ako súčasť ich života. Priblížil som si ju asi na ohniskovú vzdialenosť 120, na-stavil najvhodnejšiu clonu a raz cvakol.

Text a foto: Hasan Om Hadi


Foťák som prehodil cez plece. Babka sa s nošou trápila. Pristúpil som k nej a podá-val jej ruku na pomoc. Prekvapene sa na mňa pozrela a chvíľu váhala, čo má uro-biť. Moja ruka však bola neúprosná a tvár usmiata. „Chcem Vám len pomôcť, poďte.“ Potiahol som ju a rukou podoprel. Poďa-kovala sa. Zahľadela sa na mňa a v tvári mala ten krásny pokoj aký dokážu vyča-riť na svojich tvárach len starí ľudia. Chy-tila ma za ruky a vraví: „Ďakujem Tvojej mame.“ Tieto jej slová ma umlčali na viac ako hodnú chvíľu. Zmohol som sa len na krátke „ďakujem“. Rozchádzame sa. Oni jedným smerom, ja druhým...

Tieto babkine slová vo mne rezonovali a vlastne rezonujú dodnes. Je to jedno z naj-silnejších poďakovaní, aké som vo svojom živote dostal. Aj keď som osobne taký, že vždy namietam voči vďake smerujúcej ku mne, tu nezmôžem nič. Ona totiž nepoďa-kovala mne. Tá múdra stará žena poďako-vala mojej mame. A takto prejavenej vďa-ke sa nedá nič namietať, dá sa len a len ruku priložiť a sám osobne svojej matke poďakovať. A na túto vďaku nie je nikdy neskoro, tejto vďaky nie je nikdy dosť...

Po tejto príhode pomaly kráčam domov. Blíži sa večer, domov to mám ešte nejakých desať kilometrov. Zrazu vedľa mňa zasta- vuje mne známe auto. Rozheganý pickup z rána a za jeho volantom známa tvár. Ani si netreba nič vysvetľovať, už vedľa seba sedíme. Zviezol ma až na trh, kde som sa stretol s mojimi hostiteľmi. Ešte mi aj osta-lo kopu času na zoznámenie sa s trhov-níkmi. Každý deň je plnohodnotný. Sta-čí k tomu hoci aj takáto jedna drobná prí-hoda. Drobná pomoc, podanie pomocnej ruky. Duša človeka bude presvetlená, život všetko vráti dvojnásobne...„Ďakujem svojej mame...“

Hasan Om Hadi

http://www.hasan.estranky.cz/

Hasanove príbeh z ciest a prí-behy ľudí, ktorých na nich spo-znal si môžete prečítať v jeho knihe „Čo som hľadal a koho som našiel“, ktorú si môžete objednať:

na telefónnom čísle: 00421-46-5411729

alebo e-mailom: [email protected]


Prekročenie hranícText a foto: Miroslav Kormoš


Nerád by som zabiehal do ťažkých úvah a teórie umenia. Necítim sa na to ani ako autor a už vôbec nie v zmysle odbornej, teoretickej spôsobilosti. Niekedy však ne-zaškodí pouvažovať o tom, čo je pre nás umenie, a najmä aké umenie chceme.

V poslednej dobe mám pocit, že je uprednostňované umenie, ktoré baví, kto-ré sa páči v zmysle „je to pekné“. No ume-nie, podľa môjho názoru, nie je len o tom, čo nás baví. Môže mať oveľa širší roz-mer. Môže a malo by (samozrejme, netre-ba to brať dogmaticky). Hranica, po ktorú umenie slúžilo len pre zábavu, či poteše-nie pre zmysly, je dávno prekročená. Spô-sob, akým ľudia spolu môžu komunikovať o probléme, nemusí byť klasický „racionál-ny“ – suché fakty, čísla, štatistiky. Tak ako my, ľudia, nie sme čisto racionálne tvory (i keď veľmi radi si to o sebe myslíme), ani prehováranie k nám nemusí byť raci-onálne. A práve tu je veľká príležitosť pre umenie, ako alternatíve k encyklopedic-kým prednáškam. Umenie upozorňujúce na problémy, nabádajúce k zamysleniu sa, k zaujatiu postoja a možno i k činom. An-gažované umenie s názorom.

Nie je to nový výmysel, žiaden prevratný objav, takéto umenie je tu už dlho. No stá-le sa ocitá na okraji. Preto sa opäť vráťme k otázke načrtnutej na začiatku. Aké ume-nie chceme? Také, čo nás zabáva, ale-bo také, čo k nám prehovára i obsahovo? Také, čo sa nám páči v zmysle „pekné, ale-bo také, čo sa nám páči v zmysle „oslovi-lo ma to, prehovorilo ku mne zaujíma-

vým, nevšedným spôsobom“. Také bolo predstavenie Prekročenie hraníc. Tema-ticky rozhodne nepatrilo medzi ľahké žán-re. Samotný obsah rovnako nebol podá-vaný ľahkým, dobre stráviteľným spôso-bom. Naopak. Bolo to sústo, ktoré som trá-vil ešte dlho po tom. Práve preto sa mi to páčilo.


Prekročenie hraníc je dielom DAH Theatre Research Centre (Srbsko). Na Slovensku bolo uvedené v rámci 4. medzinárodného divadelné-ho festivalu ARTETERAPIA: Chránené územie, 16 - 18. novembra 2009 v Banskej Bystrici.

http://www.divadlozpasaze.sk/www/festival/2009/main.php

Dramaturgia a réžia - Dijana Milošević, Scénografia - Neša Paripo-vić, Zvukový dizajn - Jugoslav Hadžić, Svetelný dizajn - Radomir Sta-menković, Hrajú - Maja Mitić, Sanja Krsmanović Tasić, Ivana Milenović

„Predstavenie Prekročenie hraníc vychádza z textov knihy Vojna z pohľadu ženy, ktorá zahŕňa autentické výpovede, správy, listy a spo-mienky žien na vojny odohrávajúce sa na území Juhoslávie od roku 1991-1999, zaznamenávané od ich začiatku po súčasnosť. Predstave-nie poukazuje na mimoriadne utrpenie žien vo vojne, na ich odvahu a silu prekonať vojnovú traumu a schopnosť viesť normálny život, a zá-roveň zobrazuje, aká dôležitá je solidarita so ženami zo všetkých po-hraničných miest a krajov. Hlavným cieľom predstavenia je upútať di-váka nielen slovom, ale predovšetkým emocionálne a psychicky, a po-vzbudiť ženy, aby sa začali deliť o svoje vlastné trápenia a cez takú-to osobnú spoveď spoznali utrpenie ostatných. Aby v sebe vybudova-li vzájomné porozumenie a uvedomili si podstatu vojnového násilia; boli aktívnejšie v demokratickom počínaní, a tak sa podieľali na spo-lubudovaní spravodlivého a dlhotrvajúceho mieru.“ (z oficiálneho tex-tu k predstaveniu)


KAROL URBANNie, nie, nebolo to z mojej hlavy. Pri čítaní časopisu REFLEX boli pre mňa doslova ne-

prehliadnuteľné fotografie Petra Jedináka (www.jedinak.cz), ktorý tu ilustroval dlhé roky svojimi portrétmi rozhovory s rôznymi osobnosťami. Táto portrétna časť jeho tvorby ma veľmi zaujala a keď som neskôr na jeho stránke objavil „denní práce“, bol chrobák v hla-ve. Skúsil som to. Nebolo to ale jednoduché. Odfotiť jednu fotografiu denne...Potom som to poňal ako fotodenník a som rád, že som sa prekonal a niekedy úspešne a nieke-dy neúspešne v tom pokračoval. Spomenul som to i priateľom, ktorí to tiež skúsili a myš-lienka sa trochu ujala. Milan Kollár to poňal úplne poctivo a „neujde“ mu žiaden deň. Takto s odstupom času musím uznať , že to má niečo do seba. Neskúsite to?

http://picasaweb.google.com/kurbanelectric/DennePrace#

denné práce

Karol Urban • 12. 2. 2008 Karol Urban • 1. 3. 2008

Karol Urban • 20. 2. 2008


Kar

ol U

rban

• 2.

2. 2

009

Kar

ol U

rban

• 5.

2. 2

009

Kar

ol U

rban

• 7.

2. 2

009

Kar

ol U

rban

• 5.

7. 2

009


Kar

ol U

rban

• 30

. 10.

200

9


MILAN ŠTURCELInšpíracia neprichádza. (poznamka autora)Chalani (autori TAMASEM) mi hovorili o Denných prácach. Padli názory, že to človeka

posunie vpred, keď hľadá motív v každodennom šedivom stereotype. Pre mňa ako štu-denta to stereotyp bol určite. Prekonať sám seba, donútiť sa a nájsť tam aspoň niečo. Pekná sprostosť, to vám poviem.

Buď to človek má alebo nie. Denné fotografie bola cesta k tomu, aby som sa priučil. Spoznal sám seba, svoje hranice a možnosti. Pre mňa to znamenalo úlohu na neurčito. Dva mesiace a koniec. Ďalej to už neznamenalo tvoriť niečo kvôli sebe, podľa seba, ale pre iných, radosť vystriedala rutina. Fotografia má byť slobodná, bez hraníc vyjadrenia vnútorných pocitov. Nikdy som napríklad nespravil dennú prácu v škole, okrem ateliéru. Jednoducho tam nebola sloboda, ktorú ja cítim vonku, na ulici.

http://kazdyden.blogspot.com/

Milan Šturcel • 4. 10. 2009



Mila

n Št

urce

l • 7

. 10.

200

9

Mila

n Št

urce

l • 9

. 10.

200

9M

ilan

Štur

cel •

13.

10.

200

9


Mila

n Št

urce

l • 1

4. 1

0. 2

009

Mila

n Št

urce

l • 2

2. 1

0. 2

009



Mila

n Št

urce

l • 1

7. 1

0. 2

009

Mila

n Št

urce

l • 1

8. 1

1. 2

009

Mila

n Št

urce

l • 2

5. 1

1. 2

009


MIROSLAV KORMOŠS mojimi dennými prácami je niekedy ťažko, som dosť nedisciplinovaný, často sa ne-

dostanem k tomu, aby som fotil naozaj každý deň. Ale zmysel to pre mňa má, dôvodov je hneď niekoľko.

Denné fotografie sú skvelým denníkom, keď si ich spätne prechádzam, vynára sa mi množstvo spomienok na ten deň. A keď tam vidím nejakú blbinu, je mi jasné, že v ten deň som nič zaujímavé nevidel :)

Ďalší prínos je ten, že ak každý deň, aj v ten najvšednejší, prinajmenšom chcem odfotiť niečo zaujímavé, pozerám sa na svet okolo seba inak. Prežívam ho potom intenzívnejšie, pretože aj v obyčajných veciach hľadám niečo neobyčajné, aby som mohol odfotiť svoju dennú fotografiu, stále sa obzerám okolo seba, zastavím sa, aby som videl ako sa nejaká situácia vyvinie - je to príjemná zmena oproti štýlu života, kedy človek náhlivo prejde uli-cou, pozerá sa na šedivý chodník a zmenu má len keď kontroluje čas na displeji mobilu.

Je to tiež spôsob ako nabudiť tvorivosť. Sú dni, keď snímky prichádzajú za mnou samé. Dni, kedy mám dobrú náladu, zažijem niečo nevšedné - to sa potom fotí jedna radosť. Ale sú dni, ktoré presedím za počítačom a na sklonku dňa sa spamätám - „veď ja ešte ne-mám dennú fotku!“ A keď chcem naozaj fotiť ešte v ten deň, neraz mám desať minút na to, aby som niečo vymyslel. A vtedy človek pochopí význam denných fotiek. Keď unave-ný, osprostený z celodenného civenia do obrazovky a bez šance na nejaký zaujímavý dej, musí spraviť snímok, ktorý bude za niečo stáť, alebo sa o to aspoň pokúsiť. Vtedy naozaj treba nabudiť tvorivosť ako sa len dá. Iste, často vzniknú snímky, ktoré nie sú ničím výni-močné. Ale neraz vznikol nápad, ktorý som síce v danej chvíli realizoval narýchlo, no ne-skôr som ho dotiahol a vznikla zaujímavá fotka, i keď už nebola „denná“.

Hlavný prínos však vidím v tom, čo som sa o sebe vďaka denným fotkám dozvedel. I v tých neodfotených sa skrýva môj deň, to ako som si ho zariadil, aký bol zaujímavý či nezaujímavý, ako som (ne)disciplinovaný, zábudlivý, lenivý (priznávam sa, boj s lenivos-ťou, ktorým denné fotografie sú, často prehrávam).

Nuž, je na vás, či sa do projektu denných prác sami pustíte. Ak sa ale bojíte, čo sa o sebe dozviete, nechajte to radšej tak ;-)

http://www.miroslavkormos.com/denne/index.htmlMiroslav Kormoš • júl 2009


Miroslav Kormoš • júl 2009 Miroslav Kormoš • júl 2009


Miroslav Kormoš • 7. 11. 2009 Miroslav Kormoš • 10. 11. 2009


Miroslav Kormoš • 15. 11. 2009 Miroslav Kormoš • 21. 11. 2009


Miroslav Kormoš • august 2009 Miroslav Kormoš • august 2009


MILAN KOLLÁRUrčite neľutujem, že som to začal fotiť - pozriem si staré fotky a viem čo sa okolo mňa

dialo.Je však pravda, že svojím spôsobom je fotenie denných obmedzujúce, preto som sa

rozhodol, že zatiaľ fotenie denných fotografií preruším. Často vznikli fotografie „z nut-nosti“, ktoré by vyzerali úplné inak, keby ich fotím inokedy, napríklad keď som na fote-nie naladený... Ale samozrejme nie sú to fotky z donútenia, keby nechcem, tak ich ne-odfotím.

Pri denných fotkách mi principiálne nešlo o fotenie nejakej extra silnej fotky každý deň, skôr to bola forma denníka, ktorý som si nikdy nepísal a bola to preto zaujímavá skúsenosť. Aj preto uvažujem o pokračovaní, no už inak, s iným konceptom.

http://milankollar.webgarden.cz/aspon-jedna-kazdy-den-2/

Milan Kollár • 5. 7. 2009 Mila

n K

ollá

r • 2

2. 6

. 200

9


Mila

n K

ollá

r • 7

. 7. 2

009

Milan Kollár • 11. 7. 2009


Mila

n K

ollá

r • 1

4. 8

. 200

9

Mila

n K

ollá

r • 1

5. 8

. 200

9


Milan Kollár • 28. 8. 2009M

ilan

Kol

lár

• 3. 9

. 200

9


Mila

n K

ollá

r • 6

. 9. 2

009




Mila

n K

ollá

r • 1

4. 9

. 200

9


Milan Kollár • 17. 9. 2009 Milan Kollár • 20. 9. 2009


Mila

n K

ollá

r • 2

9. 9

. 200

9

Mila

n K

ollá

r • 0

3. 1

0. 2

009

◄ ◄ späť na obsah

Mila

n K

ollá

r • 1

1. 1

0. 2

009



Mila

n K

ollá

r • 1

2. 1

1. 2

009


Mila

n K

ollá

r • 2

2. 1

. 201

0




Mila

n K

ollá

r • 2

3. 2

. 201

0


O téme:Rámovanie tu bolo odjakživa resp. od vzniku fotografie samotnej, spočiatku však plnilo

funkciu čisto ochrannú. Prvé fotografie, daguerreotypie, boli montované do vzduchotes-ných "schránok" s presklenou prednou stenou. Táto forma pretrváva prakticky dodnes, avšak s prídavkom estetického cítenia samotného autora. Moderné technológie a tren-dy dovoľujú popustiť uzdu fantázii. Možno to vidieť na rôznych internetových fotoportá-loch, rámiky biele, čierne, bielo-čierne, čierno-biele, končiac pseudonapodobeninami fil-mových políčok používaných často kotraproduktívne k obsahu fotografie.

Vaším "cvičením" v sútaži bude úloha: rám ako súčasť snímky. Nájdené rámovanie, zarámovanie snímku už pri jeho fotení,

teda nie dodatočné vyrábanie rámu pri spracovaní v grafickom editore.

Vybrané fotopráce budú odprezentované a víťaz vyhlásený v nasledujúcom čísle TAMaSEM.

Fotografie zasielajte na adresu [email protected] formáte JPEG, rozmery: 1000 px dlhšia strana

s názvom vo forme meno_autora-nazov_fotografie.jpg

fotosúťažTéma: Nájdené rámovanie

Foto

: Mila

n Ko

llár (

2x)


Ťažko sa mi to priznáva, ale je to tak. Mám panický strach z kuriev. Nejako si s nimi aso-ciujem motýle. Kukla, z ktorej sa neskôr vyvinie nechutná háveď. Odporná slizká fareb-nosť. Kurva je farebná. Rada nakupuje v čínskych obchodoch a sexshopoch. Potom to tak aj vyzerá. Neznášam, priam nenávidím sieťované veci. Sieťované pančuchy. Červené, čierne, bledoružové, tmavoružové, no najhoršie sú biele. Ako si taká žena môže obliecť niečo biele?! Chce vyzerať nevinne? To sa s jej farebným ksichtom vôbec dá?

Ešte som nevidel takú, ktorá by sa mi páčila. Áno som. Som normálny, zdravý chlap. Ne-mám rád mužov, zvieratá, mŕtvoly a ani deti. Mám rád ženy. Prirodzené ženy. Prečo toľké rozhorčenie? No, ono je to zložitejšie ako sa zdá. Tento názor mám už pár pekných rokov, no skúseností som pred tými pár rokmi toľko nemal.

Možno to bolo tým, že keď za otcom doliezali rôzne ženy, bral som ich normálne, boli to pre mňa otcove frajerky, no nerozoberal som to do hĺbky. Boli farebné. Každá iná. Zla-dená so sieťovanými pančuchami a veľkou leoparďou kabelkou. A tak som si raz nabalil ženu tohto typu… A to bola osudová chyba. Neskoro som zistil o čo ide a ona to doko-nalo hrala. Najskôr drinky, úsmevy… Mohol som si to všimnúť, zmachlená bola kvalitne. Veľká spoločnosť, malé „talky“ pri ľudských hlúčikoch.

”Mám návrh, poď sa so mnou ožrať.”

A pozor, to nepadlo z mojich úst. A tak sme si čo to dali, tak to aj dopadlo, keď som chcel štetke splniť všetko čo mala na očiach. Samozrejme som to o nej v tej chvíli neve-del, nemal som dosť skúseností. Namiesto svojho najobľúbenejšieho stejku som išiel žrať do vegánskej reštaurácie. Vrtela mi zadkom pred očami a rozprávala ako dlho už nemala sex. Čo som mal robiť. Zašli sme teda ku mne, býval som náhodou neďaleko. Všetko kla-

kurva

POVIEDKA

Autor: Lola Manola

Foto

: Mir

osla

v Ko

rmoš


palo, až na záver. Tým svojim posratým, ženským, vypočítavým hlasom si odo mňa vypý-tala peniaze a bolo po všetkom. Dobrý som ja kretén, že som sa nechal takto nachytať.

Odvtedy mám fóbiu z fľandier. Dávam si sakra pozor, čo ma ktorá na sebe a aké signály vysiela. Možno by som bol zarytým romantikom, no pozor na to. Po tejto skúsenosti mám oči pekne na stopkách. Odvtedy som vlastne so žiadnou ženou nebol a dokonca ani ne-spal. Sám som nevedel, čo mám od seba čakať. Najviac som sa bál toho, že nejakej milej vynadám a ona bude z toho zhrozená. Bolo mi zle zo všetkých tých primitívnych pipiek za kasami v supermarketoch, v kozmetických štúdiách, kaderníctvach a podobne. Mal som strach. Nedôveroval som nikomu. Naozaj som v každej žene videl kurvu. Stačila farebná sukňa a už to so mnou išlo. Stačila farebná očná linka a to isté.

Prešlo mnoho mesiacov a ja som pomaly začal zúfať. Nevedel som, čo so sebou. No moje utrpenie prelomil pohyb. Pohyb ženy. Konkrétne jednej ženy. Vídaval som ju tam často. Sedela tam ako sprostá každé ráno v tom parku. Ja som tade chodil do práce. Len si tam tak čítala noviny a pila kávu zo svojej fair trade termosky. V živote by som nepo-vedal, že ma zaujme. Bežný chlap by si na nej všimol tisíc iných vecí a lačne si k nej pri-sadol. Mohli by sme povedať, že si všimol čipku, ktorá jej trčala spod sukne, pretože vždy nejako divne sedela. Alebo jej vlnité vlasy padali do tváre a dotýkali sa jej plných červe-ných pier a podobné sračky. Lenže nie. Táto žena ma vykúpila z nedôvery v toto pokole-nie. Táto žena vo mne prelomila ľady. Spravila to, v čo som už dávno nedúfal. Pohyb, ktorý vo mne vyvolal lokálnu extázu. Bola tak prirodzená ako nikto. Prechádzal som popri nej, keď som si všimol ako si škrabe dekolt. Pravdepodobne ju tam niečo svrbelo. Spravila tri ťahy troma prstami. Ukazovákom, prostredníkom a prstenníkom. Po tomto rýchlom po-hybe jej na koži zostali jemné ryhy. Myslel som, že skolabujem. Namiesto jej prstov som si predstavil dlhé ihly, ktoré sa jej zaryli hlboko pod kožu.

Pokračoval som v ceste, no do práce som nedošiel. Nemal som silu. Pohľad na ňu ma doslova uhranul. Bol som mimo. Mimo farebný svet. Zašiel som do supermarketu kúpiť pár broskýň. Doma som sa uchýlil do svojho pohodlného kresla. Z opierky som vzal za-pichnutú ihlu, ktorú som tam kedysi dávno schoval. Skúšal som. Skúšal som vyrývať čiar-ky do broskyne. Pripadal som si ako psychopat, no to mi nezabránilo myslieť na jej po-kožku na dekolte a jemný škrabanec. Mal som sto chutí chytiť ju, zobrať a len tak škrabať po celom tele. Bezhlavo pozorovať omamné ryhy na jej koži. Vyhrnúť jej sukňu, prehliad-nuť čipku a robiť ryhy na jej bledých stehnách.

Ráno som si obliekol nejaké kvázi inteligentné handry a rozhodol sa osloviť ju. Na-miesto nej tam však sedela nejaká pätnástka, z diskoték som už dávno vyrástol. Smola.

Druhý deň to isté. Inteligentné handry, inteligentný Armani. Keď som debil, nech aspoň voniam. Zbadal som ju už z diaľky. Mala rolák. V duchu som nadával na najnovšie módne trendy. Nebolo jej vidno dekolt! Fúúú. Trošku som stresoval, ako keby ma ovalilo. Bola to jedna z posledných naľahko oblečených žien, stehná mala o seba prilepené vlastným po-tom, zelené oči mala zaborené do novín, pôsobila, hm… obyčajne.

“Ahoj, stretávam ťa tu každé ráno, iste vieš. Tak ma napadlo, či by sme niekedy nezašli na večeru.” Povedal som jej, pričom som si všimol tú čiernu čipku.

“Ak sa mi prestaneš pozerať medzi nohy, možno z toho niečo bude.”

“Ach, prepáč, tak dnes o deviatej na Horákovej, vymyslím plán.”

“Okej, budem tam.”

Skoro sa na mňa ani nepozrela. Akoby jej to bolo jedno. Zašiel som do obchodu, kúpil nejaké to víno a broskyne. Stretli sme sa na čas. Pošepkal som jej do ucha svoju starú frá-zu, nerozmýšľala a bola na ceste ku mne. Pre istotu som sa jej opýtal, či nie je náhodou šľapka, čo som asi nemusel robiť, pretože sa trošku nasrala. Potom som jej to vysvetlil.

Prišli sme ku mne. Víno sme stiahli po ceste, takže som bral z kuchyne druhé. Prvé, čo si všimla boli broskyne. Spýtala sa, či si môže vziať. Dovolil som jej. Vraj miluje tie jemné chĺpky, ten povrch. Začalo to vo mne vrieť. Chcel som ju zožrať, hneď na mieste. Mal som chuť zahryznúť sa jej do toho dekoltu, chcel som, aby tam zostali ryhy, stopa po mne. Dovnútra prúdil teplý jesenný vzduch a ja som si predstavoval ako ju mám prehnutú o zábradlie na balkóne. Spýtala sa ma, či nechcem broskyňu. Prikývol som. Nechal som sa kŕmiť, oblízal som jej prsty až po zápästie. Táto light fetišistická hra bola fajn. Zaryl som jej prsty do dekoltu. Nahlas sa smiala. Uvidel som čipku. Tentokrát bielu. Pobozkal som bielu čipku. Skončili sme v posteli.

Ráno spolu fajčíme na balkóne. Má na sebe len moje tričko. Skoro celú cigaretu sme boli potichu, keď zahlási, že u mňa zostáva. Nebola to kurva.

TAMASEM

Na tvorbe tohto čísla sa podieľali:

redakcia TAMASEMKarol Urban Milan Kollár

Miroslav Kormoš

spolupracovníci a dopisovateliaHasan Om Hadi

Milan Šturcel

Fotografia na obálke:Miroslav Kormoš

www.tamasem.sk

◄ ◄ späť na obsah 117

TAMASEM

www.tamasem.sk

Tamasem, január 2010

Documents

Transcript of Tamasem, január 2010