TAMASEM, október/november 2009

TAMASEM

10 -11/2009

◄ ◄ späť na obsah TAMASEM 02

obsah

MiMiKanaše fotky pre Vás

Tingatingaumenie

Ja a päť rúk...príbeh fotografie

Románske kostolyreportáž

Ján Bačaportfólio

Umučenie Kristareportáž

Fotoklub Juniorreportáž

Slávka Daubnerovározhovor

7 14

18

40 48

30 36

3


M I M I K A

Karol Urban: Kam s ním...?

◄ ◄ späť na obsah 04 TAMASEM

M I M I K A

Milan Kollár: Bez názvu


M I M I K A

Miroslav Kormoš: Bez názvu


M I M I K A

Milan Šturcel: Milan nemá čo robiť na hodinách informatiky I. Milan Šturcel: Milan nemá čo robiť na hodinách informatiky II.

◄ ◄ späť na obsah

Predsalen, dnes už deti - a častokrát ani dospelí - nevedia, čo to fotogra-fia vlastne je, ako vznikala a ako ju ešte niektorí z nás poznajú. Fotenie motí-vu na film sa veľmi líši od fotenia na di-gitál. Film treba vyvolať a ak chceme aj fotku, tiež zväčšiť na papier. To všetko trvá neraz dlhšiu dobu a dáva čas na premýšľanie, na kreativitu, ktorú doba digitálnej fotografie takpovediac zabí-ja. Dnes človek stlačí spúšť a... fotka je hotová bez toho, aby sme príliš trápili svoje mozgové bunky.

Práve Fotoklub Junior v CVČ Spek-trum Prievidza a jeho projekt sú vý-nimkou. Pod vedením Magdy Malicho-vej, skôr známej ako „teta Magda“, sa

deti učia tajomstvám fotografie. Fo-tia na negatívy a zväčšujú ich v tma-vej komore pri červenom svetle. Na konci týždňa svoje výtvory zozbiera-jú (predsalen, deti okrem fotenia hrá-vajú aj stolné a preto ich občas zapat-rošia v priestoroch CVČ) a usporiada-jú svoju vlastnú výstavu. Vonku nie-koľko natiahnutých šnúr, štipce a prí-padná návšteva z televízie. A tu všet-ko končí, výlet za dnes už vymierajú-cim umením „ubehne ako voda“. Rodi-čia po vernisáži odvezú svoje deti do-mov, do všednosti dní. Im však okrem zaisto pekných spomienok ostane ešte čosi - vlastnými rukami vytvorené fo-tografie.

Rád by som vám predstavil výnimočný projekt Centra voľného času Spektrum v Prievidzi – Fotoklub junior a jeho letný fotografický tábor. Deti sa tu nestretnú s ani jednou vymoženosťou modernej digitálnej doby. Žiadne digitálne fotoaparáty, žiadne počítače. Filmy, voda, ché-mia a hlavne trpezlivosť sú to jediné, čo bolo potrebné.

07 TAMASEM

R E P O R T Á Ž

Fotoklub Junior

MILAN ŠTURCEL

Foto

: Mila

n Št

urce

l


R E P O R T Á Ž

TAMASEM 08

Nefotografické činnosti najmenších členov fotoklubu :) Foto

: Mila

n Št

urce

l (2)


R E P O R T Á Ž

Začiatok inštalácie výstavy. Kto ju ešte nepozná - Magda Malichová alias teta Magda. Foto: Milan Šturcel


R E P O R T Á Ž

Foto: Milan Šturcel


R E P O R T Á Ž

Teta Magda ako ju bežne vidíme - s fotoaparátom.

Foto

: Mila

n Št

urce

l


R E P O R T Á Ž

12 TAMASEM

Foto: Milan Šturcel


R E P O R T Á Ž

Foto

: Mila

n Št

urce

l (3)


R E P O R T Á Ž

umučenie kristaKAROL URBANFo

to: K

arol

Urb

an


R E P O R T Á Ž

Dlho som rozmýšľal nad tým, čo napísať o tomto predstavení. Nič podobné som totiž doteraz nevidel. Pozvali ma sem priatelia, ktorí v ňom hrali, aby som „im urobil zopár fotografií“. Nikdy nezabudnem, v akom zvláštnom tichu očaká-vania sa schádzali diváci na vrchu kalvárie v Solke, ktorá sa na hodinu premeni-

la na Golgotu nad Jeruzalemom. Atmosféru umocnilo samotné prostredie kalvá-rie, chladný septembrový večer a samozrejme aj herci ochotníckeho súboru Vox Clamantis z Nitrianskeho Pravna, ktorí predviedli mimoriadne zaujímavé pásmo slova, obrazov a hudby v predstavení „Umučenie Krista.“

Foto

: Kar

ol U

rban


„Hmota nie je všetko. Človek by sa mal usilovať o akú–takú rovnová-hu s duchovným životom. A práve fyzické sprítomnenie krížovej ces-ty mnohým pomáha hlbšie sa za-myslieť nad Kristovou obetou.“Braňo Valko – Vox Clamantis

R E P O R T Á Ž

Foto

: Kar

ol U

rban

(2)


P A G I N A

17 TAMASEM

VOX CLAMANTIS (hlas volajúceho) je ochotnícky súbor z Nitrianskeho Pravna. Založil ho pred deviatimi rok-mi Jozef Kraus, kňaz, ktorý vtedy pôso-bil v Nitrianskom Pravne. Súbor naštu-doval viacero hier s biblickou temati-kou: Pašiové hry, Život a smrť Jána Krs-titeľa, Fiat Lux, Jozef Egyptský. S tý-mito účinkovali takmer sedemdesiat-krát na viacerých miestach Slovenska, na Morave i v Poľsku.

Foto

: Kar

ol U

rban


románske kostoly

R E P O R T Á Ž

KAROL URBAN

Časť druhá :Baďan SadokKšinná Pominovec Diviaky nad Nitricou Bližšie informácie nájdete na www.apsida.sk

Foto

: Kar

ol U

rban


R E P O R T Á Ž

Baďan, evanjelický kostol - „Baďanská rotunda“, 12.storočie Foto: Karol Urban


R E P O R T Á Ž

Foto

: Kar

ol U

rban

(2)


R E P O R T Á Ž

Sadok, kostol Panny Márie, kráľovnej anjelov, prvá polovica 11.storočia Foto: Karol Urban


R E P O R T Á Ž

Foto

: Kar

ol U

rban

(3)


R E P O R T Á Ž

Kšinná, kostol sv. Kozmu a Damiána, koniec 12. až polovica 13.storočia Foto: Karol Urban


R E P O R T Á Ž

Foto

: Kar

ol U

rban

(3)


R E P O R T Á Ž

Foto: Karol Urban


R E P O R T Á Ž

Pominovec, kostol sv. Jána Krstiteľa, polovica 12. storočia Foto: Karol Urban


R E P O R T Á Ž

Foto

: Kar

ol U

rban

(2)


R E P O R T Á Ž

28 TAMASEM

Foto: Karol Urban


R E P O R T Á Ž

Diviaky nad Nitricou, Kostol Všetkých svätých, prvá polovica 13. storočia Foto

: Kar

ol U

rban

(2)


U M E N I E T I N G A T I N G A

30 TAMASEM

tingatinga

Pocit čistoty, jednoduchosti, skromnosti a krásy. Zostávame fascinovaní jeho ľahkosťou, hra-vosťou a jazykom, ktorým k nám hovorí, ktorý v sebe skrýva tradí-cie, históriu. Má svoj príbeh, svo-je posolstvo.

Edward Saidi Tingatinga. Muž, ktorý stál pri zrode rovnomenné-ho umenia, žil v Tanzánii a maľo-vať začal okolo roku 1986 v Dar es Salaame. Dnes už tretia gene-rácia maliarov tvorí umenie plné

radosti a sviežosti. Obrazy, ktoré by sa mohli zdať až detsky hravé, jednoduché, zato však plné ná-padu a tvorivosti. Ponúkajú vese-lý a živý pohľad na Afriku, ener-giu, radosť, ktorú v sebe má. Na-priek tomu, že samotný život v tejto krajine častokrát definuje skôr nedostatok a bezmocnosť...

Tingatinga inšpiruje a zvádza. Prihovára sa aj k vám. Nechajte sa previesť Afrikou, jej krásou a jedinečnosťou.

Čaro, tajomstvo, inštinkt, pud. Africké umenie. Ťažko ho hodnotiť či charakterizovať. Ťažko ho popísať a vystihnúť. To dokáže jedine pocit, ktorý z neho máme.

DOMINIKA DURDINOVÁ


P R Í B E H F O T O G R A F I E

Už som kus za mestom, ale mám

chuť ísť pešo, ani sa neobzerám, nesto-

pujem. Zrazu pri mne zastavuje silná mo-

torka a na nej chlapík v čiernom vojen-

skom oblečení. Zdraví ma a že kde idem,

či mi nemôže pomôcť, zviezť ma. Spo-

čiatku odmietam, ale nakoľko sa nedá

odbiť, nakoniec privolím. Poviem vám,

sedieť na motorke s pätnástimi kilogra-

mami na chrbte, pričom plecné popruhy

sa neúprosne zarezávajú do pliec - žiad-

ny to luxus.

Chlapík, kapitán menom Deng (v

thajštine „červený“), si to valí ako na pre-

tekoch. Cestou si spravíme krátku zastáv-

ku na obed na jednej z policajných sta-

níc. Pracuje a vlastne aj žije tam s poli-

cajtmi jedna žena, pôvodom z juhu. Bola

vydatá za Malajca, no ušla od neho. Týral

ju... Hovorí teda aj malajsky. Kapitán vie

čosi anglicky, takže naša vzájomná ko-

munikácia je mixom thajštiny a anglič-

tiny. Keď sa s už spomínanou ženou za-

čnem zhovárať po malajsky, len nechá-

pavo krúti hlavou. Bolo to pre mňa zau-

jímavé stretnutie, ale o tom sa viac do-

zviete v mojej knihe.

Deng sa ma s jej pomocou pýta, čo

vlastne hľadám, kde chcem ísť a čo vi-

dieť. Keď jej vysvetlím, že hľadám dedin-

ky rôznych etník, kdesi Bohom zabudnu-

tých, hneď mu svietia oči. „Počúvaj, ne-

chceš ísť so mnou? Ja pracujem na hrani-

ci, mám tam svoj kemp, je tam veľa ma-

lých dediniek. Pobeháme ich spolu, u

nás prespíš.“ Jeho ponukou som zasko-

čený a pre istotu sa ho ešte raz pýtam, či

to myslí vážne. Vážne! Ideme!

Asi po dvoch hodinách tŕpnutia za-

dku na motorke sme na mieste – v ma-

lom vojenskom kempe na vyvýšenom

kopci, na hranici medzi Thajskom a Bar-

mou. Vidím zákopy, malé bambusové

„stany“ roztrúsené pomedzi skaly, pri

vchode ozbrojenú patrolu. Vojaci salu-

tujú, kapitán vydáva rýchle krátke po-

Ja a päť rúk...Príbeh týchto fotiek spája jedno stretnutie. Stretnutie ako takmer vždy náhodné, ale o to dôležitejšie. Je to stretnutie s kapitánom hraničnej polície.

HASAN OM HADI

Foto

: Has

an O

m H

adi



vely, všetci fungujú ako hodinky. Dnes

už toho máme plné zuby, už len zozná-

miť sa s dedinkou, školou a jej ľuďmi. Po

kúpeli studenou vodou zo studne v ka-

pitánskom stane absolvujem spoloč-

nú vojenskú večeru. Pridelený mám je-

den z práve voľných stanov a na ďal-

ší deň naplánovaný okruh po okolitých

dedinkách.

Chladnú noc, osvetľovanú len sieťou

hviezd a znejúcu cvrkotom cikád, si vy-

chutnávam. Ráno vstávam vcelku skoro.

Ešte ani slnko poriadne nevyšlo a kapi-

tán už má zabehnutých pár kilometrov.

Vojaci prekypujú čulosťou. A ja že vstá-

vam skoro... Opäť rýchle spoločné raňaj-

ky a Deng vyťahuje svoju motorku. Naj-

skôr ideme po kamaráta, domáceho,

perfektne znalého nielen tunajších po-

merov, ale predovšetkým jazykov etník

tu žijúcich. Viac než dôležitý človek, ka-

marát. Svojho syna necháva v opatere u

susedy a my „frčíme“ do kopcov.

Jednou z prvých návštev je jediná

škola v okolí, kde sa každý deň stretáva-

jú všetky deti. Je to nielen zmes rôzneho

veku a národností, ale tiež farebný mix

krojov. Etnikum „Muso“, „Karyan“, Akha“,

Číňania a samotní Thajčania. Deng ma

predstaví učiteľom, povie, prečo sme

sem prišli. Ja sa najskôr zoznamujem so

školou ako takou, deťmi všeobecne a

učiteľom vysvetlím, o čo mám z fotogra-

fického hľadiska záujem. Deti - živé, hra-

júce sa, uvoľnené... Dohodnem sa s nimi,

že im dajú voľno, prestávku, nech sa hra-

jú na dvore. Najskôr je to len také nahá-

ňanie, trochu ostýchavé, no postupne

ten strach mizne. Ja ich obieham, preple-

tám sa pomedzi ne, občas sa do ich zá-

bavy zapojím. Pomaly vzniká pár fotiek.

Nakoľko nie som veľmi akčný fotograf,

na mnoho vecí sa dlhšie pripravujem. Tie

najlepšie však vznikajú súhrou, spoloč-

ným „blbnutím“ a hraním sa. Nakoniec

sa úplne zžívame. Nielen učitelia sa na

nás bavia, ale aj samotní rodičia sa muse-

li prísť pozrieť, čo sa to tu deje. Naše spo-

ločne prekrížené ruky sú jasným potvr-

dením priateľstva.

Spolu s kapitánom sa lúčime, máme

Foto: Hasan Om Hadi



toho ešte veľa pred sebou. Ďalšia zastáv-

ka je malinká dedina, či skôr osada na

kopci. Je to osada etnika „Karyan“. Je sko-

ro ľudoprázdna, všetci sú na políčkach, v

lese, v práci. Ostalo iba pár žien, starých

ľudí a samozrejme tie najmenšie deti,

ktoré ešte nie sú školopovinné. Sú však

rovnaké. Napriek strachu z neznámeho,

ich zvedavosť víťazí. Pozerajú spoza škár

či pazúch domácich, hlavne na mňa za-

zerajú. Pár ich k sebe zavolám, tých star-

ších. Prídu, pozdravíme sa a chytíme za

ruky, tak ako ocino so synom. Taká malá

rúčka dokáže oblapiť len môj prst. V tom

momente mám pred sebou obraz. Obraz

piatich malých rúčok, silno ma držiacich

za prsty, každá jednotlivo. Ale zohnať

toho piateho, najmenšieho, dáva zabrať.

Tu už naozaj musel pomôcť náš „tlmoč-

ník“, aby ten strach zmizol.

Až na to silné, tvrdé obedňajšie sln-

ko, všetko je OK. Jedna veľká ruka za-

mestnaná piatimi malými rúčkami, dru-

há držiaca foťák. Na posun zoomu mu-

sím zavolať kapitána. Po odfotení, tak

ako sa ma deti spočiatku báli chytiť, tak

sa teraz boja pustiť ma. Idú so mnou, dr-

žiac ma za prsty. Až po pohladení, úsme-

ve a slovách „tlmočníka“ sa so smiechom

rozutekajú.

Našou poslednou návštevou v rám-

ci horských dediniek sa dnes stala opäť

malá osada na jednom z mnohých kop-

cov. Bohužiaľ, alebo temer bohužiaľ,

opäť ľudoprázdna. Je pracovný deň, sl-

nečno, všetci sú na políčkach. Osada pat-

rí etniku „Muso“. Svoj tradičný kroj použí-

vajú len pri slávnostných príležitostiach,

alebo pre deti do školy. Stretli sme tu len

asi piatich ľudí. Kapitán mi najskôr hovo-

rí, že osada patrí etniku „Akha“. Nakoľko

však už poznám rozdiely v stavbách do-

mov jednotlivých etník a takisto aj fyzi-

ognómiu tváre, hneď namietam. On na

mňa začudovane hľadí, odkiaľ to všetko

viem. Pre istotu si moje slová dáva potvr-

diť kamarátovi. Je to tak.

Stretáme tu len jednu starú babku,

s ktorou prehodíme pár viet, ako sa má,

kde sú ostatní členovia rodiny a tak. Ob-

zriem si jej dom, opýtam sa na pár vecí.

Potrebujem si s ňou vytvoriť aspoň urči-

tý vzťah. Uvoľniť strach. Nakoniec ju cez

Denga a jedného kamaráta poprosím, či

by som si ju mohol odfotiť. Vyrušili sme

ju práve pri výrobe poriska. Nakoľko pra-

cuje v tieni domu, bez okien, požiadam

ju, či by nevyšla na pár minút von, na sln-

ko. Samozrejme, pomôžem jej. O pár mi-

nút vzniknú tri zábery. Jediné, čo ma trá- Foto

: Has

an O

m H

adi



Hasan Om Hadihttp://www.hasan.estranky.cz/

Hasanove príbeh z ciest a prí-behy ľudí, ktorých na nich spo-znal si môžete prečítať v jeho knihe „Čo som hľadal a koho som našiel“, ktorú si môžete objednať

na telefónnom čísle: 00421-46-5411729

alebo e-mailom: [email protected]

pi, je príliš silné priame obedňajšie slnko.

Bez filtrov s tým nič neurobím. (Posúdiť, či

sa snímky vydarili alebo nie, to je na vás,

milí čitatelia.) Poďakujeme a odchádza-

me... S kapitánom ešte obchodíme ne-

jaké jeho kontrolné body a podvečer na-

späť do dediny, do jeho kempu. Stretá-

me ešte veľa ľudí, a hlavne dostáva sa mi

možnosť vypočuť mnoho príbehov. Mies-

ta na ne tu nie je dostatok, všetko je však

zaznamenané v mojej publikácii. Kapitán

si ma doberá: „Hasan, ty si určite nejaký

špión! Si taký zvedavý, až hrôza. Na všet-

ko sa vypytuješ, o veľa veciach vieš, hovo-

ríš toľkými jazykmi. Až mi je to divné.“ Ja

sa len usmievam: „Áno, som zvedavý ako

„stará baba“. Ale len pre seba a najmä z

ľudského hľadiska. Je mi úplne jedno, čo

robíte napríklad tu v kempe a koľkí ste tu.

Ja sa zaujímam o ľudí, ich životy a poci-

ty.“ Večer nasleduje voľná debata, nejaké

ovocie pod zub - a spať.

Ráno som sa kapitánovi poďakoval.

Za všetko. Aj keď chcel, aby som ostal dlh-

šie, nemohol som. Smola, stretli sme sa

krátko pred koncom mojich víz, musel

som sa ponáhľať. Aj keď sme si vymeni-

li adresy a ja som sa sem po troch rokoch

vrátil, už sme sa nestretli. Jeho miesto je

teraz kdesi vyššie...

Foto

: Has

an O

m H

adi

Foto

: Has

an O

m H

adi

Foto

: Mir

osla

v Ko

rmoš


P O R T F Ó L I O

ján bačaNiektoré moje práce údajne pôso-

bia depresívne. Aj vy si to myslíte?Čudné... Veď ja depky nemávam.

Občas síce premýšľam nad všelija-kými apokalyptickými víziami, ale aj tak... Temný severský metal si vypo-čujem rád, no vždy mi na tvári vylú-di úsmev. Ba niekedy ma priam ro-zosmeje. Aj horor si občas kuknem, tiež na zasmiatie.

Ktohovie teda, ako to vlastne je. A vôbec. Ani by ma to netrápilo, len mi nejde do hlavy, prečo tie veci vzbudzujú u druhých také škare-dé pocity.

Ostatne, antiestetika bola môjmu srdcu vždy bližšia. Asi tým to bude celé spôsobené. Škaredé veci viac zaujmú moju pozornosť. Aj pekné je pekné, ale škaredé sa aspoň na nič nehrá. A napriek tomu sa skoro stá-le usmievam. Vedome, no nie nasilu. Lebo nemám jediného dôvodu smú-tiť. S úsmevom sa mi lepšie darí a druhých to poteší.

Foto

: Mir

osla

v Ko

rmoš


P O R T F Ó L I O - J Á N B A Č A


R O Z H O V O R

slávka daubnerová

www.pat.sk

Foto

: Mir

osla

v Ko

rmoš

MIROSLAV KORMOŠ


R O Z H O V O R

Keby si sa mala predstaviť jednou

vetou, ako by znela?

Jednou vetou? Ja? Tak to neviem...

Ja celkovo seba nerada riešim. Teda v

podstate sa riešim, lebo tie predsta-

venia sú také sebariešenie, sebarozo-

beranie. Je to zvláštne. Keď si s rôz-

nymi ľuďmi, máš akoby viacero iden-

tít. Inak sa cítiš pred najlepším kama-

rátom, inak pred nejakými len známy-

mi ľuďmi... a toto ma baví rozoberať

v predstaveniach, koľko stránok má

ľudská identita, sebapozorovanie, ob-

raz seba samého. Akí sme vo svojich

očiach a v očiach iných ľudí, ako sa to

mení a podobne.

Pre niekoho sú traja ľudia už dav a

nie sú plne sami sebou, ak je ľudí

okolo ešte viac. Vnímaš to takto nie-

kedy?

Áno, hlavne od istého veku som sa

dosť izolovala a som menej spoločen-

ská. Iné bolo, keď som napríklad bola

v školskom kolektíve. Tam mi nerobilo

problém byť triednym šašom, ale ako-

náhle som v prostredí cudzích ľudí,

stiahnem sa do úzadia, necítim sa prá-

ve uvoľnene. Je málo ľudí, pri ktorých

dokážem byť v pohode. Asi to priš-

lo s vekom. Začalo to Celami, chce-

la som spraviť predstavenie prenika-

júce do hĺbky, ponorené do seba sa-

mého. Tu sa nedá fungovať štýlom, že

cez deň robíš a večer ideš s kamarátmi

„na pivo“ alebo sa baviť von. Odstrih-

la som sa od spoločnosti, no nebolo

to nejako nasilu. Bol to prirodzený dô-

sledok, nemala som vnútornú potrebu

ísť niekam von.

Niečo z toho vo mne aj ostalo. Vy-

berám si, s kým strávim svoj čas. Neja-

ko som začala pociťovať, že čas straš-

ne letí a že ho mám vlastne málo. Ten

najproduktívnejší vek, kedy je človek

schopný nájsť v sebe energiu, aby nie-

čo dokázal, povedal alebo urobil, toho

nie je veľa, to je pre mňa teraz. Preto-

že potom väčšinou prídu tie veci ako

rodina atď. Takže mám pocit, že si mu-

sím vyberať, načo ten čas využijem.

Z toho vyplýva aj vyberanie si ľudí,

s ktorými sa stretávaš a spôsob, akým

tráviš čas. Znie to možno dosť drsne,

ale je to tak.

Vráťme sa teda k spomínaným Ce-

lám, ktorými to začalo...

Cely boli projektom po päťroč-

nej odmlke. Začínala som ako ama-

tér v Prievidzi, začala som chodiť do

Shanti (divadelný súbor), a po neja-

kých dvoch predstaveniach sme si za-

ložili The Crow v Kanianke, alternatív-

ne divadlo s Emilom Píšom a Vandou

Mesiarikovou. Spravili sme niekoľko

predstavení, tam som spravila aj svo-

je prvé autorské predstavenie, prvú

Foto: Miroslav Kormoš


R O Z H O V O R

réžiu a podobne. Potom sme sa ne-

jako rozpŕchli – Emil šiel do Bystrice

na herectvo, ja do Bratislavy. Pozvoľ-

na to takpovediac „zakapalo“. Dospelo

to do takého štádia, akoby už nebo-

lo kam napredovať. Kládli sme si otáz-

ku, „čo teraz?“. Budeme robiť amatér-

ske divadlo do konca života a raz za

rok sa prihlásime na súťaž alebo čo?

Chcelo to posunúť sa ďalej. Chvíľku

som ešte robila v Bratislave s jedným

bábkarským divadlom ako hosťujúci

režisér, a potom prišla tá päťročná pa-

uza. Bolo to pre mňa dosť kritické ob-

dobie. Vedela som, že tie časy amatér-

skeho divadlo sú uzavreté. Nie však v

tom zmysle, že by mi vadilo to „ama-

térske“. Skôr v zmysle, že ten spôsob

vypovedania a daná estetika mi priš-

la ako niečo, čím sme síce začínali, ale

teraz už chcem robiť niečo iné. Ne-

vedela som ale ako, a hlavne o čom.

Všetko mi prišlo také absurdné – „pre-

čo by som mala robiť predstavenie

práve o tomto?“. Nemala som tému.

Chcela som niečo robiť, hrozne mi to

chýbalo, mala som

z toho depresívne stavy.

Čo si robila počas toho

obdobia?

Začala som pracovať,

stále som sa motala oko-

lo kultúry, pomáhala som

organizovať alternatívne

podujatia, koncerty, festi-

valy a načas som sa v tom

organizovaní našla. Potom

ma začalo ubíjať to, že

síce som robila v divadle

Aréna, ale bola som na tej

druhej strane, robila som

produkciu, bola som v tej

administratívnej časti, nie

na javisku. Bolo to horšie

ako robiť niekde úplne mimo. Si pri

zdroji, ale nerobíš to, čo chceš.

A potom prišli Cely. Predstavenia,

ktoré som robila ešte na amatérskej

pôde, som ukázala režisérovi Edo-

vi Kudláčovi, ktorý mi dal následne

impulz, aby som pokračovala a spra-

vila svoje predstavenie. Rozmýšľa-

la som čo a ako a prišla som k záveru,

že ak mám nejako začať, tak začnem

od seba. Z toho vyplynula monodrá-

ma ako forma, výpoveď o sebe ako

obsah. Mala byť zovšeobecniteľná na

otázky indivídua, jeho vzťah k sebe

samému a k okoliu. A do toho sa pri-

miešalo mnoho ďalších vecí z osob-

ného života, tlak v práci a frustrácia

prameniaca z toho, že ma produkč-

ná činnosť nebavila, nedorozumenia

z ľuďmi... všetko sa to vo mne nazbie-

ralo. Jedného dňa si človek uvedomí,

že takto to nechce a potrebuje radi-

kálnu zmenu. Mala som vtedy dvad-

saťšesť rokov a uvedomila som si, že

CELY / CELLSP.A.T.

Platforma pre súčasné divadlo a performing arts

LOUISE BOURGEOIS / SLÁVA DAUBNEROVÁ / EDUARD KUDLÁČ

CELLS

The existence of pains cannotbe denied. I know I can t do

anything to eliminate or suppressthem. I can´t make them disappear,

they´re here to stay.(Louise Bourgeois, On Cells, 1991)

The scenic concept comes out ofnumerous written and spoken

commentaries, interviews and inparticular personal diary records

of the artist Louise Bourgeois.Yet, the performance is not

autobiographical, but �ctional.It is a story of a “model” of the

woman decoding her own imagesof pain, traumas and

the consequences of the past.The technique used was

the method of montage and adeconstruct/reconstruct approach(aimed analysis, deconstruction of

traumas into primary situationsand rebuilding of traumaticexperiences in an absorbed

image). This principleanalyzes and denotes long-ago

displaced traumas and su�ering,deconstructs them into resolublefragments and reconstructs them

into such a form that the traumais recognized and consecutively

overcome.A cell is a piece of space that

o�ers solitude. Enforced solitudeon one hand but longed-for

solitude on another.

A cell is a restricted place,a compelled prison or a

self-imposed escape. A cell isa meeting point, a spot of

one’s encounter with one’s selfand with memories projecting

the present.

Platform for contemporary theatre and performing arts

Des

ign

plag

átu:

AK

JETA

M P

ROD

UKT

Foto: Miroslav Kormoš


R O Z H O V O R

toto som v živote robiť nechcela. Aj

keď na druhej strane som pociťovala,

že dvadsaťšesť rokov nie je tak málo.

Do toho sa miešali myšlienky, či na to

vôbec mám, aby som také niečo ro-

bila. Ale to je prirodzená súčasť tvor-

by, pochybnosti sprevádzajú každého

tvorcu. A samozrejme existenčný zá-

pas. Na Slovensku nie je ľahká situá-

cia ani v profesionálnom divadle, nie-

to ešte na nejakej „nezávislej pôde“.

No musím povedať, že v poslednej

dobe sa to zlepšilo, vzniklo množstvo

nezávislých divadiel, ktoré fungujú na

profesionálnej báze, dostávame pod-

poru od ministerstva, mám pocit, že

začíname byť braní trochu viac vážne.

Aj tak je to veľké riziko.

Ako si sa vtedy rozhodla?

Uvedomila som si, že chcem robiť

umenie, vyplývalo to zo silnej vnú-

tornej potreby, pocitu nevyhnutnos-

ti prinajmenšom to skúsiť. Aspoň si

nebudem celý život vyčítať, že som

sa o to nikdy nepokúsila. Spravila

som Cely, založila občianske združe-

nie a začala pracovať na projekte, kde

som si sľúbila aspoň raz za rok urobiť

predstavenie.

Tvoje predstavenia sú vždy úžasne

vizuálne spracované, mám pocit, že

ti na vizuálnej stránke dosť záleží...

Je to tak. Aj keď vzniká predstave-

nie, ako prvý prichádza vizuálny „zá-

blesk“, v hlave sa mi vynárajú obrazy.

Toto som mala vždy, aj pri tých ama-

térskych, dokonca nás občas na súťa-

žiach upozorňovali, že scéna a vizuál-

ne podanie by nemalo byť to prvé, čo

vzniká. Ale ja si myslím, že pravidlá si

každý musí vytvárať sám.

Druhým predstavením v tejto sé-

rii bola hra Hamletmachine. Aj tá je

postavená na osobnej výpovedi?

Mala som predstavu, že na tvar

predstavenia Cely nadviažem formou

aj obsahom. Svojím spôsobom to

bola recyklácia tých istých tém, ale-

bo aspoň podobných. Znova sa ob-

javuje objekt búdky. Čo som chce-

la obmeniť, boli výrazové prostriedky,

Hamletmachine je hra dosť založená

na videu a zvuku. Chcela som vytvoriť

akúsi trilógiu, momentálne pracujem

na treťom predstavení, ktoré by ju

uzatvorilo. Tiež sa v ňom rieši postoj

samého k sebe, ale aj postoj umelca k

svetu. Celkovo ma totiž status umelca

zaujíma. Myšlienka práva na tvorbu a

sebavyjadrenie.

Predstavenie CELY vo svojskom prostredí sály RKC Prievidza.

Foto

: Mir

osla

v Ko

rmoš


R O Z H O V O R

A čo divák? Uvažuješ pri tvorbe

predstavenia o tom, ako to bude na

neho pôsobiť, alebo ideš len pod-

ľa seba a počkáš, ako nakoniec za-

reaguje?

To je problém. Ja totiž vôbec pri

tvorbe nemyslím na diváka. Nedoká-

žem fungovať tak, aby som niečo cie-

lene robila s tým, že od toho oča-

kávam nejaký efekt na diváka. Ne-

viem, či je to správne alebo nespráv-

ne, každopádne je to tak. Beriem to

tak, že predstavenie je veľmi osob-

ná výpoveď. A pokiaľ sa v tom niekto

nájde, považujem to za skvelé. A keď

sa nájdu aspoň dvaja, tak je to v po-

riadku a má to pre mňa význam. Sú to

témy, o ktorých som presvedčená, že

rieši veľa ľudí, ak sa aspoň trochu za-

mýšľajú nad svetom či nad vzťahom

k nemu. Ale nesnažím sa o nejakú ťaž-

kú filozofiu.

A čo Polylogue? Bol trochu vyboče-

ním z tejto série.

Na prvý pohľad možno áno, keďže

tvar má viac divadelný. Vyplývalo to z

mojej potreby po tých monodrámach

trošku presedlať na niečo „divadelnej-

šie“, mala som vyslovene chuť na diva-

dlo. Jednak je to dosť „psycho“, keď člo-

vek robí sám. Sám to vymyslí, napíše,

pripraví, sám skúša celý deň zavretý

v tmavom kulturáku, keď vonku je krás-

ne a všetci sú niekde na slniečku. Vďa-

ka Polylogue-u som sa aj trošku „so-

cializovala“, zase som na niečom robi-

la aj s inými ľuďmi. Ale tematicky to nie

je také odlišné, opäť sa tam zaoberá-

me umelcom a jeho vzťahom k sebe a

k svetu.

Keď skúšaš sama, podľa čoho vieš, že

„takto je to dobré“?

Intuitívne – mám z toho nejaký po-

cit ako „toto funguje, toto nefunguje,

takto to bude lepšie“. Ale v prvom rade

premiéra pre mňa nikdy nie je premié-

rou. Prvý stret s divákom je zároveň test

toho, čo áno a čo nie. Ten tvar potom

ešte minimálne pol roka prerábam, pre-

hadzujem, upravujem. Až nejakým x-

tým predstavením sa to približuje k tva-

ru, s akým som spokojná. Premiéra je

test. Jednak seba samého, ako to zvlá-

daš pred ľuďmi, aj telo inak reaguje keď

si niekde sám a inak keď sú tam ľudia.

Je to tiež testom niečoho, čo vzniklo

akoby v laboratórnych podmienkach a

má sa preniesť do prostredia, kde to sle-

duje divák. Veľa tiež pracujem s tým, že

si predstavenia natáčam na video, po-

zerám, prerábam, zapisujem. Je to dosť

neštandardný postup :-)

Keď hráš isté predstavenie už ne-

viemkoľkýkrát, je pre teba vnútor-

Z predstavenia POLYLOGUE v KaSS Prievidza.Foto: Miroslav Kormoš (2)


R O Z H O V O R

ne čímsi iné?

Prvé predstavenia sú vždy obrovský

stres. Až po určitom počte opakova-

ní získavam nad tým všetkým kontro-

lu. Veľkú rolu hrá tréning, o technika.

V podstate až nedávno keď som hra-

la v Bratislave, tri roky od vzniku Ciel,

som nadobudla pocit, že je to koneč-

ne ono a ide to ako po masle. Tiež ide o

postupné dozrievanie. Problémy, kto-

ré som do predstavenia vložila, sú už

po čase spracované, získavam odstup,

nadhľad. A to je presne to, čo pred-

stavenie potrebuje. Mám pocit, že čím

viac sa tie hry budú hrať, tým lepšie

budú. Vôbec to nevnímam tak, že by sa

mi to opakovaním zunovalo.

Zaujíma ma, či sa dá počas hrania

vycítiť spätná väzba od divákov.

Dá sa to vycítiť. Niečo divákom odo-

vzdávaš a cítiš, či to rezonuje alebo ne-

rezonuje. Určite si diváka všímam keď

hrám. Navonok to tak nepôsobí, zdá

sa, že si robím svoje. Ale naopak. To čo

predvádzam, predvádzam im a sledu-

jem, ako reagujú.

Obdobie, kedy si tvorila Cely,

Hamletmachine a Polylogue si strá-

vila v Prievidzi. Čo ťa viedlo k návra-

tu do Bratislavy?

V Bratislave som bola vlastne od

osemnástich rokov, kedy som tam šla

na výšku. Potom som tam pracovala a

teda strávila dohromady asi sedem ro-

kov a v podstate mám v Bratislave vy-

tvorených oveľa viac osobných väzieb

ako v Prievidzi, keďže mnohí z Prievi-

dze poodchádzali. Čas tu strávený bol

sčasti únik, potrebovala som venovať

sa same sebe, keďže som chcela začať s

tvorbou. A na tú som potrebovala po-

koj. Ten som v Bratislave nemala, prá-

ve pre to množstvo známych. Prievidza

bola akýmsi dobrovoľným „vyhnan-

stvom“, vedela som, že tu na mňa ne-

bude nič „číhať“ a budem mať potreb-

nú izoláciu. A aj vďaka tomu si viem te-

raz, keď som sa vrátila do Bratislavy,

oveľa lepšie vytvoriť svoj kruh samo-

ty. Obdobie strávené v Prievidzi mi po-

mohlo vytvoriť si dobrý pracovný mo-

del, ktorý nemám problém aplikovať

kdekoľvek.

Existovala alternatíva, že by si ostala

naďalej v Prievidzi?

Nemala som ambície tu zostať. Ve-

dela som, že toto mi nestačí a nemôže

ma to posunúť. Nejaké aktivity sú vždy

Foto: Miroslav Kormoš (4)


R O Z H O V O R

generačnou záležitosťou. A tým, že tu

nie je vysoká škola, nemá tu ľudí čo dr-

žať a „mozgy“ odchádzajú. Nie je tu ani

žiadna profesionálna umelecká inštitú-

cia. Keď si to porovnáme napríklad so

Žilinou, kde je mestské divadlo, bábko-

vé divadlo, galéria, konzervatórium... v

Prievidzi nie je nič, čo by držalo potreb-

nú úroveň. Ak tu aj vznikne nejaká ge-

neračná energia nejakých gymnazis-

tov alebo všeobecne nejakých mladých

ľudí, tak väčšina z nich odíde a zosta-

ne ich len pár. Chýba tu potrebná partia

ľudí, ktorí by ostali a niečo vybudovali.

Ale musím priznať, že chvíľu som uva-

žovala o tom, že by som pôsobila v Prievi-

dzi. Myslím si totiž, že je dôležité vytvárať

regionálnu kultúru, kultúru mimo Bratisla-

vy. Čím viac kultúrnych centier, čím viac

akýchsi kultúrnych zastávok na mape,

tým lepšie. Potom je väčší priestor naprí-

klad aj na výmenu produkcie, ale hlavne –

nemôže to byť všetko len o Bratislave. Re-

gionálnu kultúru treba tvoriť.

Foto

: Mir

osla

v Ko

rmoš


TAMASEMNa tvorbe tohto čísla

sa podieľali:

redakcia TAMASEM

Karol Urban Milan Kollár

Miroslav Kormoš

spolupracovníci a dopisovatelia

Hasan Om Hadi

Milan Šturcel

kontrolné čítanie a korektúry

Lucia Vráblová

Milan Šturcel

Fotografia na obálke:Miroslav Kormoš

Fotografia na poslednej strane:Miroslav Kormoš

www.tamasem.sk

www.tamasem.sk

TAMASEM, október/november 2009

Documents

Transcript of TAMASEM, október/november 2009