Zborník Š(umenie) II.

Literárna súťaž Š(UMENIE)

vyhlasovateľom súťaže je

Občianske združenie ÚLET Kukučínova 23, 040 01 Košice

2. ročník

2007

www.ulet.sk [email protected]

ZBORNÍK SÚŤAŽNÝCH PRÁC

Vydalo Občianske združenie ÚLETwww.ulet.sk

Rok vydania: 2007Náklad: 15 ks

PoďakovanieĎakujeme všetkým, ktorí nám poskytli ceny do súťaže

a pomohli pri jej organizácii.

Ceny do súťaže venovali:Regionálne centrum mládeže, Kukučínova 23, KošiceeRko – REBRÍK – hnutie kresťanských spoločenstiev detíĽubo Fedorčák

Záštitu nad súťažou prevzala: Knižnica pre deti a mládež Košice, Tajovského 9

O program slávnostného vyhlásenia výsledkov sa pričinili:Študenti košického konzervatória gitara: Marcel Jurek

Odborná porota: PhDr. Peter Halász - riaditeľ Knižnice pre deti a mládežRadovan Brenkus - básnik a prozaik Mgr. Miroslava Gregová - autorka básnickej zbierky Papierový princ

A samozrejme, ďakujeme úplne všetkým tu nemenovaným jednotlivcom, ktorí nám akokoľvek pomohli, poradili a pričinili sa o bezproblémový chod celej literárnej súťaže Š(umenie).

organizátori

Vyhlasovateľ a organizátor súťaže:

Občianske združenie ÚLETKukučínova 23, Košicewww.ulet.sk

Kontakt:e-mail: [email protected] tel. č. : 0902 227 145

3

zborník súťažných prác

literárna súťaž Šumenie

SLOVÁ POROTCU

Keď umenie šumí Občianske združenie Úlet pod záštitou Knižnice pre deti a mládež v Košiciach zorganizovalo 2. ročník literárnej súťaže Š(umenie), do ktorej mali možnosť zapojiť sa všetky košické základné školy. Súťažilo sa v dvoch kategóriách poézie a prózy – obidve kategórie sa týkali prvého a druhého stupňa základných škôl. Hoci na Slovensku je literárnych súťaží viac ako dosť, súťaž Š(umenie) splnila svoj základný cieľ: poskytla aktívny priestor pre literárnu tvorbu mladej generácie, ktorá sa pod ubíjajúcim tlakom masmédií nachádza v čoraz pasívnejších okolnostiach. No ľudská prirodzenosť chce byť

kreatívna, má snahu objavovať neexistujúce. Keďže neustále zápasí s neaktívnym prístupom k životu, súťaž určite ponúkla príležitosť, ako mládež môže tráviť voľný čas. Ide o jednu z rozumných alternatív boja proti rozmáhajúcemu sa mentálnemu úpadku či deštrukcii osobnosti, proti vandalizmu alebo hrozbám drogovej závislosti. Porota v zložení Peter Halász, Radovan Brenkus a Miroslava Gregová nemala ľahkú úlohu, pretože práce na popredných miestach boli vyrovnané. Stále si treba uvedomiť, že literatúra nie je šport, nedá sa merať a jednoznačne rozhodnúť, kto je najlepší. Vo všeobecnosti sa dá skonštatovať, že viac sa ujala próza ako poézia čo do kvantity aj kvality. Rukolapne to súvisí s tým, že pre mladých ľudí je tvorba poézie náročnejšia, pokiaľ ide o invenčné nápady, dodržiavanie istej formy a zmysel pre detail. Porota však pri rozhodovaní zohľadnila umelecké možnosti súťažiacich, schopnosti ich tvorby aj vzhľadom k veku. Mnohé práce dokonca prevýšili vekovú primeranosť. Prevažne dominovala fantastika, zrejme ako dôsledok súčasného rozmachu fantasy literatúry. Tá niekedy môže byť samoúčelná. Najlepší súťažiaci dokázali prekročiť jej nefunkčnosť, keď slúži ako prostriedok sám pre seba. Podarilo sa im do reality zasiahnuť natoľko, že napokon ich tvorivá fantázia dodala skutočnosti nové rozmery.

Radovan Brenkus

Výs

ledk

ová

listi

na

I. K

ateg

ória

Poé

zia

: 1.

mie

sto

Dáv

id S

tráňa

i

Bie

la z

ima

9 ro

kov

ZŠ L

. Nov

omes

kého

2. m

iest

o

Jaku

b D

orčá

k

O

lym

pion

istk

a

9 ro

kov

ZŠ L

. Nov

omes

kého

3.

mie

sto

D

anie

l Ond

uš

Zi

ma

ZŠ

L. N

ovom

eské

hoČ

estn

é uz

nani

e P

aľo

Šim

oňak

Sne

h

9

roko

v

ZŠ

L. N

ovom

eské

ho

Pró

za :

1. m

iest

o

A

ničk

a R

iník

ová

Môj

taju

plný

sve

t

8

roko

v

ZŠ

L. N

ovom

eské

ho2.

mie

sto

S

imon

a G

ašin

cová

K

rajin

a do

brod

ružs

tiev

3.

D

ZŠ L

. Nov

omes

kého

2. m

iest

o

Vikt

ória

Ječ

ová

Ja a

môj

sen

9

roko

v

ZŠ L

. Nov

omes

kého

3. m

iest

o

Nat

ália

Din

dová

Mat

ka p

rírod

a

9 ro

kov

ZŠ L

. Nov

omes

kého

II. K

ateg

ória

Poé

zia

: 1.

mie

sto

Nik

ola

Bre

ckov

á

S

en o

šťa

stí

15

roko

v

ZŠ

Buk

ovec

ká

2.m

iest

o

M

atúš

Fec

ko

N

aša

nezm

ysel

ná ro

dina

12 ro

kov

ZŠ P

olia

nska

3.

mie

sto

Dom

inik

a D

zuba

jová

Le

s šu

mí

11

roko

v

ZŠ

Koš

ice

– Š

aca

Pró

za:

1. m

iest

o

Ve

roni

ka T

káčo

vá

B

reza

13 ro

kov

Lit.

klub

Ván

ok

2.m

iest

o

M

arce

la S

kálo

vá

A

j vám

sa

to m

ôže

stať

14 ro

kov

ZŠ

Pol

ians

ka

3.m

iest

o

Ľudm

ila K

ecer

ová

Tajo

mst

vo tu

leňo

v

15 ro

kov

Lit.

klub

Ván

ok

Čes

tné

uzna

nie:

Le

Yen

Hoa

M

ôj ta

jupl

ný s

vet

15 ro

kov

ZŠ L

. Nov

omes

kého

Zvlá

štne

oce

neni

e: A

ndre

a H

užvá

rová

Ako

vzn

ikaj

ú do

brí ľ

udia

14 ro

kov

ZŠ P

olia

nska

Literárna súťaž Š(umenie)2. ročník

61



PRÓZA - II. kategória

Ó nie, zdá sa mi to. Áno, áno určite spím! Uštipnem sa a opäť bude všetko tak, ako doteraz. Au, to bolí. To ale znamená... že nespím. Prečo ich však počujem? A možno to nielen ja, možno aj iní. Áno, spýtam sa na to niekoho, veď prinajhoršom ma vyhlásia za blázna.Optimistka: Svet je nádherný! Prečo sú všetci takí smutní? Ále, ľudia úsmev, nó... s trochou úsmevu na perách a radosťou v srdci prekonáte všetko!(uvažuje): Smola, tak by som chcela mať vedľa seba niekoho, kto by mi rozumel.Eliška: Prepáš, asi sa ti to bude zdať čudné, ale aj ty počuješ tie „hlasy“?Optimistka: Hlasy? Prečo by som mala počuť hlasy? Alebo myslíš tie hlasy v našom vnútri? Ak tie, tak potom áno, aj ja ich počujem. Že je všetko kr...?Eliška: Nie! Nie! Ty nepočuješ?! Započúvaj sa! Napríklad... aha! Počuješ? Lavička chce, aby si ju natrela. Nevrav mi, že to nepočuješ.Optimistka: Prepáč, nič nepočujem. Je ti dobre? Nemám ti pomôcť?Eliška: Nie, nie. To je fajn. To bude fajn. Prepáč mi, ďakujem. Optimistka odchádzaEliška: Čo to má znamenať? Ja chcem pokoj!Minca: (leží na zemi) Pomôž mi, zdvihni ma, prosím!Eliška: Prestaňte!Kôš: Umy ma!Eliška: Počujete! Ja vás už nechcem počuť!Strom: Chcem piť, umieram!Eliška: Odíďte! Urobím všetko čo chcete!Bábika: Otvorte mi ústa!Eliška: Lavičku zajtra natriem, pokosím trávu okolo cesty, umyjem kôš... urobím všetko. Všetko, len prestaňte! (Ticho)Eliška: Je koniec. Všetci stíchli. Oh, aká som šťastná! Konečne! (Otvára denník a píše.)Eliška: Tak, je za mnou ďalší pekný deň. Zaujímavé, že každý na mňa pozeral tak čudne. Ako keby bolo zakázané konať dobro a usmievať sa. Keby len vedeli to, čo ja, aj oni by tak robili. Asi je to takto lepšie. Ktovie. Aj Natálii by sa to zišlo, aby počula...Rozprávač: A v tej istej chvíli, na druhom konci mesta, sa v Natáliinej izbe čosi stalo. Taška: Oh, nemohla by si byť opatrnejšia? Vyskúšaj si byť na chvíľu taškou. Nie je to príjemné. Au! Opatrne!Natália: Čo to bolo? Kto si?...

Andrea Hužvárová, 14 rokovZŠ Polianska

5



POÉZIA - I. kategória

Olympionistka

Len čo príde biela zimaVolá ocko na deti.

Vylezte už spod periny!Do rána sneh prikryl pláne!

Berte čiapky, berte svetre, kýva na nás skriňa.Z Ivky je hneď športovkyňa,

Schytí lyže, ťahá sane.Na sánkach sa smeje výska,

Pri ušiach jej vietor píska.Na lyžiach zas frčí z kopca.Mama na ňu z vrchu kričí,Z teba je už olympionistka!

Jakub Dorčák, 9 rokov

Môj veľký sen

Mojím veľkým snom je byť na Havaji,lebo sa tam cítim ako v raji.

Je tam priezračná vodaa je tam veľká móda.

Na Havaji je hotel,ale aj motel.

Pri mori je pláž,zaprší tam dážď.

Nájdem si kamienok,v obchode je prstienok.

V ZOO bol rys,na výlete som videl myš.

Juraj Hajduček, 9 rokov

60



naopak. Každý nemá to, čo chce. Ale čo chcú ľudia? Čo zvieratá? Čo rastliny? Čo veci? Čo chcem ja? Chcem vedieť všetko. Pero: (namrzeno) Chcem, chcem, chcem... Čo si len o sebe myslí, keby ma len držala trochu opatrnejšie. Au! Ukľudni sa! vieš, čo je to písať?Bábika: Oh, strašná nuda. Sedím a sedím, nemôžem nič robiť. Keby len vedeli, aké je to strašné, hneď by mi otvorili v tej továrni, kde ma robili, ústa. Ale, čo už, hlavne, že som krásna. Kvet: Oh, ach, uh... Umieram, polejte ma, polejte, prosím! Som smädný, chcem piť! Hej! Nepozeraj sa tak na mňa a pomôž mi. Prosím.Eliška: Čo to bolo? Ja počujem hlasy, ale prečo? Nie! Kto ste? Čo ste?Dušan: Čo ti je? Čo to vravíš?Eliška: Aj ty počuješ tie hlasy?Dušan: Čo?! Aha! Hahaha. Ak si myslíš, že je to vtipné. Radšej prestaň, lebo poviem mame, že ma provokuješ.(uvažuje pre seba): Prečo to stále robí? Veď chcem tak veľa, ak sa chcem v pokoje učiť? Čo som jej urobil? Ach, chcem vlastné izbu, aspoň by bol pokoj.Eliška: Ja tomu nerozumiem. Asi som sa zbláznila! Veď on neotvára ústa a ja ho počujem! Idem radšej von. Mama: (pre seba) Oh, ako ma bolia tie nohy, chcela by som ísť na masáž, len kedy? Čo už, najprv práca. Keby tu bol niekto, kto by mi ich pomasíroval.Eliška: Ahoj, mami! Idem von a zabudni na to, aby som ti masírovala nohy! Ako si povedala, mala by si ísť na masáž, tu nie je nikto masérom.Mama: Čo? Čo to vravíš? Ja som nič také nepovedala! Si v poriadku? Nemáš horúčku? Nemáš. Je ti dobre?Eliška: Mne áno, ale veď ty si vravela, že...Mama: Ja som nič nepovedala. Teraz ťa určite nepustím von. Veď sa na seba pozri!Eliška: Ale mami, veď... nič mi nie je, ahoj!(kričí): Potrebujem len trochu vzduchu, neboj sa.Mama: Dúfam, že sa jej nič nestalo. Vonku v parkuLavička: Chcem nový náter, alebo možno iba slušnejších ľudí, ale no! Neskáčte po mne. Ja som na sedenie. Čo nevidíte? Som už stará, nevládzem a čoskoro sa pod vami zlomím.Cesta: Fuj, blé, to je strašné. Óh! No ty si prasa. Títo dnešní ľudia sú jednoducho strašní. Pľujú sem, pľujú tam. Žuvačku v ústach, žuvačka mne. Čo si o sebe myslia? Neviem teda, ale zišlo by sa im na chvíľu so mnou vymeniť. Oh! Aspoň ten záhradník by si mohol pohnúť. Čo nevidí, že moje krásne línie miznú pod tou vrstvou trávy?Eliška: To nie je možné! Veci rozprávajú a ja ich počujem, ale prečo?!

PR

ÓZ

A - II. kategória

6



Pod zasneženou perinkou

Biela pani opatrne prichádza,vytúžené Vianoce nám prináša.

Príroda je nedočkavá,zasneženú perinu očakáva.Zvieratká z nej majú strach,

pomôže im deti, ach!

Dominika Hricová, 9 rokov

Zima

Končí jeseň, zima je tu.Prinesie nám kopu snehu.

Radujú sa malé deti,zimné slnko všade svieti.

Lyžovať sa ideme,už sa veľmi tešíme.

Keď však zima snehu nedá,bude beda!

Už tu stoja snežné delá,chladný sniežik všade strieľa.

Korčule si obujeme,na klzisko vyrazíme.

Mikuláš a Vianoce,darčekov je tisíce.

To nebola celá zima,veď medveď ešte v brlohu zíva.

Daniel Onduš

PO

ÉZ

IA - I. kategória

59




Rieku nikdy nestihne začarovať, lebo jej stále utečie. Po riekach sa naháňajú malé vlnky, ktoré svojimi zamrznutými rúčkami hladia studeným bielym páperím posypané brehy riek. V noci sa hviezdy trbliecu ako diamanty a vonku mrzne. Stromy si obliekajú biele otepľovačky, domy si navliekajú biele čiapky a sú na tú tuhú zimu pripravené. Zo striech visia velikánske zamrznuté cencúle. Stromy už nevládzu držať sneh na svojich mohutných konároch, pretože od toľkého držania ich konáre bolia a končeky ihličiek sú na kosť premrznuté. Na okná začína mráz vykresľovať obrázky plné kvetov. Niektoré zvieratá sa ukladajú na zimný spánok a iné zasa cestujú do teplejších krajín. Čo však vystrájajú vianočné ryby, ktoré sa nechceli chytiť na udicu? Zbalili si svojich sedem šupín a odcestovali dole na dno. Tak, takto to vyzerá, keď Zima zakryje svojim snehovým telom našu krajinu a vytvorí na nej snehovú prikrývku.

Viktória Bilčáková, 13 rokovZŠ Juhoslovanská 2

Ako vznikajú dobrí ľudia(scénka)

Osoby a obsadenie:RozprávačEliška – trinásťročné, dosť nepohodlné dievčaDušan – Eliškin mladší bratMama – pracujúca ženaEliškine veci - Pero Bábika KvetVeci v parku - Lavička Cesta Minca Kôš StromOptimistka – vysokoškoláčka, ktorú nikto nevie pochopiťNatália – Eliškina namyslená a rozmaznaná spolužiačkaTaška

Rozprávač: Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako sa zo dňa na deň môže človek polepšiť? Možno neuveríte, ale niekedy na to stačí jediná túžba, alebo myšlienka...Eliška: (uvažuje) každý chce to, čo nemá. Áno presne tak, ale aj

7



POÉZIA - I. kategória

Biela zima

Padá sniežik, padá sneh,zasnežený celý breh.Breh je biely, bielučký,

zasnežilo aj lúčky.

Na lúčke je zajac biely,medveďa už nevideli.Medveď išiel asi spať,aby mohol na jar vstať.

Na zime ma najviac láka,postaviť si snehuliaka.

Láka ma aj sánkovačka,veselá je guľovačka.

Dávid Stráňai, 9 rokov

Sneh

Pod snehom je všetko biele,zima má tam svoje ciele.Sneh sa krásne trbliece,

vločka sadá na líce.

Zvieratká sú zimní umelci,do snehu nám kreslia všetci.

Nohy sú ich ceruzky,kreslia nimi obrázky.

Silnejší brat snehu, ľad,chce byť s deťmi kamarát.

Urobí im klzisko,hoci aj na sídlisko.

Rád sa v zime lyžujem,korčule si obujem.

Vybláznim sa dosýta,zimu vždy rád privítam.

Paľko Šimoňak, 9 rokov

58



Nazval ju piesňou mŕtvou.Spievala ju svojou rečou, len útržky si preložiť dokázal.„...uver mi na chvíľu, len malinkú, potom uvidíš, že tvoj sen je životom......len dúfam, ešte neumieraš......ja sa ti za nič neospravedlním, ani iným, aj tak ťa ľúbim...... aj tak je čas jedinečne večný, tak krásne jedinečne čarovný......prosím, uver mi len na krátko, až potom mi vrav svoje zbohom......len uver, že sa nám splnil sen, naša láska bude večná, len mi uver......len sa zadívaj na mračná búrlivé, len tak nachvíľu, len tak, krásne krátky čas......ach, ten čas a to tvoje zbohom......ja si čas s tebou veľmi vážim......ach, ten čas a to tvoje zbohom......čierne mračná sú môj smútok, nech zaprší môj čierny osud vložený do búrok...“V tom zbadal, ako sa zmenila daždivá farba a všetky rastliny začali pomaly odumierať, jej spev silnel:„...veľmi nás všetko ničí, ten čas jedinečný......už ma nič nezaujíma, nechajme si ten kúsok našej lásky a nech zveční túto noc bez času......zajtra príde ráno, keď slnko rozsvieti a uvidí len kúsok večnej lásky našej...“Zaklínadlo srdcom spevavým vytvorila. Chcela, aby sa zrodil ten kúsok miesta čistého odzrkadľujúci ten kúsok lásky čistej, čo k sebe cítili.Lenže nebol to ten kúsok lásky a nevznikol ten kúsok čistého miesta. Z ich mŕtvej lásky vzniklo nekonečne rozsiahle miesto čistej duše.

Veronika Zvaldová, 15. rokov,Literárny klub Vánok

Pani Zima

Jeseň, veľká umelkyňa, ofarbila stromom listy dozlata a dočervena, premaľovala celý svet. Popoludní sa nebo zatiahlo ťažkými mliečnosivými mrakmi. Obloha vyzerala tichá a nehybná, ako keby niečo skrývala. Jeseň sa skončila. A zrazu si na zem začínajú sadať drobné vločky snehu. Postupne sa zväčšujú, až nakoniec vyzerajú ako kúsky potrhaného papiera. Rieky, jazerá a močiare ešte nezamrzli. Najprv sa otužujú, až neskôr ich pani Zima zaklína do priehľadnej ľadovej truhly.

PR

ÓZ

A - II. kategória

8



Miško a zvieratká

„Tak čo? Kedy už príde?“ spýtal sa smutne malý Miško. No áno, je už 23. december, má dnes narodeniny a veľký sen, aby napadal sneh. „Konečne!“ skríkol, keď začalo snežiť. O 2-3 hodiny prišiel za ockom a poprosil ho, aby išli dať zvieratkám do lesa krmivo. „Aby neboli hladné,“ povedal. Keď ocko súhlasil, Miško sa tak rozbehol najprv po nejaké dobroty pre zvieratká, a potom von, až si zabudol zobrať kabát. Našťastie si to ocko všimol a priniesol mu aj šál aj rukavice. Na polceste sa ocko chcel vrátiť domov, ale Miško hovorí: „Nie, nie oci, čoho sa bojíš? Sotva začalo snežiť.“ Tak šli ďalej. Prišli doprostred lesa, nasypali krmivo a odišli. Hneď potom sa zvieratká vďačne rozbehli k novým dobrotám. Na Vianoce dostal Miško klietku a v nej kanárika. Veľmi sa tomu potešil. Keď mal 13 rokov, už mal doma plno zvieratiek, ale stále chodil dávať krmivo aj zvieratkám v lese. A keďže za nimi chodieval už tak dlho, tak sa mu občas podarilo niektoré aj vidieť. On si ich potom odfotil a mal peknú zbierku, s ktorou sa rád každému chválil.

Peter Daňko, 9 rokov ZŠ L. Novomeského

Matka príroda

Kedysi dávno žilo dievčatko menom Ema. Ema mala veľmi krásne vlasy, hoci jej sa vôbec nepáčili. No tiež mala nádherné oči. Boli ľadovo modré. Proste to bolo dokonalé dievča. Ema sa rada túlala po rozkvitnutých lúkach, na ktorých cupkali zajačiky a pospevovali si sýkorky či vrabce. Ema mala veľmi rada fi alky a poznala miesto, na ktorom ich bolo veľmi veľa. Rada sa tam chodievala pozerať nielen pre fi alky, ale aj pre ryby, ktoré vyskakovali z jazierka, na ktorom boli lekná. Občas sa na leknách objavili veľké sivo-zelené ropuchy, ktoré nahlas kvákali. Mala brata Toma, ktorý jej pomáhal pri domácich prácach. Tom bol aj veľmi poslušný a dobre sa učil. Chcel byť učiteľom, Ema zasa spisovateľkou. Bývali na ostrove Princa Eduarda v Kanade. Chodili do školy. Sedeli spolu v druhej lavici, kde mala Ema výhľad na starú vŕbu. Na nej bola drevená hojdačka a vedľa nej boli tri krásne ľalie. V jedno krásne ráno sa Ema prebudila a videla,

PR

ÓZ

A - I. kategória

57




čarov a do vzduchu vyfúkla zopár slov liečivých. Vták zaštebotal vďakou a odletel nad výšinou. Potom podišiel zozadu, od lesa, on. Nechal ju dospievať pieseň pre radosť a aj pre skrytú oddanosť. Sledoval ju cez rúško vlažného vzduchu, ktorý nik okom nevidí.Zbadala ho až neskôr, prekvapil ju vďačne a obdarovala ho úsmevom nežne sladkým. no keď zbadala v jeho dlani zvierať ostrý meč, slzou prehovorila cez túto scénu ticha.Vášnivo zašumelo more a delfín zakvílil nad zvesťou. Tak to je ten, čo zahubí šíru pláň.Chcel, aby nebolo vidieť jeho slzy, chcel, aby o ňu radšej prišiel, keď ich smútok vidí každý. Bol to dážď, ktorý privolala pre jeho želané myšlienky ona. Všetky kvapky z jeho tváre zahalil.Jej oči nebeskou krásou vystavené, jej oči ich láskou naplnené, jej oči čítajúce jeho myšlienky. Jej oči prinútením zasľúbené pánovi inej strany. Jeho oči pre jej lásku oddané, jeho oči rytierskou smelosťou obdarené. Jeho oči životom vládcovi verne prisahané. Spadol na kolená a radšej zahubil seba. Srdce jej zabúchalo a začula čajky zaškriekať ako keď supy poletujú nad mŕtvou korisťou. Bolo to búšenie vĺ o jej hruď. Zasiahlo ju to viac ako smrť. Pomaly sa jej to vyrývalo do pamäti a do spomienok. „Nechcem, aby si plakala a už vôbec, aby si trpela, len aby si zomrela,“ jeho pohľad sa vpíjal do jej so všetkou oddanou pokorou.„Len ty ma smieš láskou ľúbiť vrúcne, tvojim a aj mojim už želaním, mojim prianím, je len smrť moja pri tvojom boku.“Od dlaní až po ramená do celého tela sa na zamatovo nádhernej pokožke zjavovalo tetovanie. Ako mladé tŕňom posiate ruže sa skrúcali po dievčininom tele. Až naraz, celá tá spŕška čierňavy z pod kože vystrelila ako lúč svetla preč, v podobe väčších zrniek pristála na mračnách.Zašumel vietor a obklopil ich vír lístia. Zahrmel blesk a všetky zvieratá svojím hlasom trpko zaplakali. Ale jej pleť bola opäť hodvábnou.Už viac nechcela, nechcela vlastne nikdy nič. Ani len o pomoc nezavolala, len okom mihla nad bolesťou. nik jej na pomoc neprišiel. Či vyslobodením bola smrť? Bola to láska a prišla smrť naivná.Blížila sa do ríše neprezradených mŕtvych snov a vzďaľovala sa mu mysľou. Začul asi zvony, to oni bubnovali na pohreboch. Vrúcne prosil, aby to tak nebolo. Chcel ju vidieť lietať v mori nežných úskalí a chcel zbierať lekná pre jej krásnu tvár. Prečo nemohli snívať ďalej? Chcel, aby sa jej sen stal ich životom, ale to im osud žitím nepridelil. Prinútená inému, to nebolo po vôli jeho temným vládcom. Možno ich sny boli až príliš odvážne a ona tvrdohlavá. Tak si zvolili smrtiaci blesk a k tomu hrom. Pred posledným klipnutím viečok ju jemne pohladil: „Tak si tu zomrieme spolu nežne.“ Jej hlas zachrapčal spevom, zahmkala a pieseň zakliatu pre ich uši zrodila. Z posledných síl, krásnu vrúcnu láskavú pieseň a on ju poškvrnil krvavým menom.

9



PRÓZA - I. kategória

aké je vonku krásne počasie. Hneď si obliekla svoje obľúbené šaty a poprosila slečnu Rowlingovú, či jej nemôže urobiť šálku ovocného čaju. Slečna prikývla a už aj chystala šálku a cukor. Ema si zatiaľ pripravila deku a kôš s ovocím a vybrala sa na piknik. Tiež si zabalila papier a ceruzu. Keď dopila čaj, už bežala na svoje obľúbené miesto plné fi aliek. Keď tam prišla, zľakla sa, lebo uvidela medveďa, ktorý práve dojedol čerstvo ulovenú rybu. Keď zazrel z diaľky Emu, rozbehol sa k nej. Ema sa zľakla a pustila kôš s dekou a bežala preč. Zrazu začula hlas, ktorý za ňou kričal. Obzrela sa, ale videla iba medveďa, a tak si pomyslela, že sa jej to iba zdalo. No hlas bol stále bližšie a bližšie. Približoval sa tak rýchlo, ako aj ten medveď. Zrazu Ema zastala. Medveď zastal tiež a prihovoril sa Eme nežným hlasom. Ema myslela, že sa jej to iba sníva. Tak sa zhlboka nadýchla a otvorila oči. No pred ňou stál medveď, ktorý sa jej pýtal: „Čo si robila na mojom pozemku?“ Ema naňho zdesene pozrela a odpovedala mu, že ona nevedela o tom, že tá čistinka niekomu patrí. Vraj si išla spraviť len piknik. Medveď jej povedal, aby sem viac nechodila, lebo by ju zožral. A tak sa vystrašená Ema rozbehla domov a nikomu o medveďovi nepovedala. Bolo to jej malé tajomstvo. No v kútiku duše bola smutná, lebo už nemohla chodiť na čistinku, ktorú tak milovala.

Ema sa už nikdy nepotešila z pohľadu cupkajúcich zajačikov, zo spevu sýkoriek, či vrabcov, ba ani zo žblnkotu vody, keď vyskočí ryba. Ema sa už nikdy neusmiala. No jedného dňa, keď išla na čučoriedky do lesa, zazrela pri čučoriedkach modrú fľaštičku. Napila sa z nej a zbadala medveďa, ktorého stretla v lese na čistinke. Medveď jej povedal, že tá čistinka patrí jej, Ema sa ho spýtala, prečo na tej čistinke klamal. On povedal, že po celé tie mesiace jej klamal preto, lebo ona je paňou ročných období. Ema sa veľmi potešila a išla to povedať Tomovi a slečne Rowlingovej. Oni jej síce neverili, no pustili ju s medveďom. Všetci za ňou plakali, iba ona bola šťastná, ako nikdy predtým. A to prázdne smutné miesto v jej duši zaplnila radosť, láska a večné šťastie.

Natália Dindová ,9 rokov ZŠ L. Novomeského

Môj tajuplný svet

Niekedy si predstavujem, že žijem v rozprávkovej krajine a spolu s mojimi kamarátmi sa takto aj hráme. Sú z nás dobré čarodejnice, ktoré pomáhajú svetu zbaviť sa zla. Aj keby to mohlo

56



Ako Indián

Tento príbeh z tajuplného sveta snenia hovorí o sne, ktorý som sníval v nedávnej minulosti. Spomenul som si naň až dnes a budem šťastný, ak sa o ňom dozviete aj vy. Píše sa rok 1346. Ja ako mladý, vzdelaný a odhodlaný cestovateľ som sa rozhodol, že so svojimi priateľmi navštívim vzdialenú Severnú Ameriku, konkrétne prímorské mestečko Veracruz. Tesne pred vytúženým cieľom sa stalo niečo neočakávané. V pohorí Siera Madre pri vrchu Ceruo Tagarete nás prepadla zločinecká skupina. Zobrali nám všetko, čo mohli, jedlo, peniaze, ostalo nám len šatstvo, ktoré sme mali na sebe a uniesli aj mojich štyroch kamarátov. Po troch úmorných dňoch však prišla záchrana. Neveľká hŕstka ľudí, ktorí sa nápadne podobali na Indiánov, ma vzala pod svoje krídla. Na druhý deň som sa zobudil v náramne mäkkej posteli poľnohospodársko-loveckého kmeňa Apačov. Od náčelníka menom Geronimo som sa dozvedel, že ma objavili pri love na pstruhy v rieke Rio Grande. Po výdatných raňajkách som sa rozhodol povedať náčelníkovi o mojich unesených priateľoch. Apači mali dobré srdce a preto sa mi rozhodli pomôcť. Geronimo mi pridelil bojovníkov, strelcov, ale aj navigátorov, ktorí ma mali priviesť k úkrytu zločincov. Prešlo sedem dní a sedem nocí, tento dlhý čas sme strávili v pokoji. Jedného večera sa z tmy vynorilo opevnené hradisko. Neďaleko tohto opevnenia sme si rozložili stan. Počas noci sme vymysleli plán na dobytie pevnosti. Pomocou dynamitu a strelného prachu vyrazíme dvere, potom ovládneme pevnosť a zachránime našich ľudí. Zavčasu sme si pripravili nálože a vyčistili pušky. Všetko sa začalo okolo desiatej predpoludním. Po bujarých oslavách stráže ešte spali, no vtom ich zobudil silný výbuch. Prepad trval len niekoľko minút, všetko išlo podľa plánu. Po záchrane priateľov sme sa vrátili do osady, kde sme strávili niekoľko týždňov. Potom sme sa s Indiánmi rozlúčili a odišli. Toto bol jeden z mojich krásnych snov. Som šťastný, že mám svoj svet, do ktorého sa dostávam vždy, keď zaspím.

Ladislav Perduk, 12 r.ZŠ Juhoslovanská 2

Ďaždivý meč

Stála pri šírom mori, vlasy a jej šaty viali vetrom ako jasný závoj. Svojou rečou vlkom z neďalekého lesa a aj mláďatám delfínov spievala oslobodzujúcu pieseň.Priletel k nej, či skôr spadol zranený sokol. Pohladila ho s bázňou

PR

ÓZ

A - II. kategória

10



byť naozaj, čarovala by som tak, aby som zmenila všetko zlo, vojny, choroby. Môj dopravný prostriedok by bol bezšnúrový vysávač, lebo moderné čarodejnice už nelietajú na metlách. Vždy, keď sa hráme, máme akože raz do týždňa čarodejnícku poradu, aby sme sa dohodli na ďalších postupoch pri ničení zla. Máme dohodu, že nesmieme vynechať ani jednu z nich, lebo potom by sme nevedeli, aké kúzla máme použiť. Každé ráno sa nám potom samozrejme musí podariť.

Alexandra Ďorková, 9 rokov ZŠ L. Novomeského

Môj tajuplný svet

„Ahojte, volám sa Matúš. Budem vám rozprávať, ako si predstavujem svoj tajuplný svet. Môj príbeh sa začína v meste Bardostej. V tom krásnom meste Bardostej žila možno stovka kúzelníkov. Bolo to mesto plné kúziel, čarov a zaklínadiel. Napríklad zaklínadlo „prinétus-voic“ znamenalo pražené vajcia. Alebo, zaklínadlo „zhaitan-caitran“ znamenalo zhnitý citrón. Páčil sa mi aj džin zo zázračnej lampy. Aj pani pavúčica bola moja obľúbená, lebo dokázala vytvoriť pevnú sieť. Stále sa mi zdá o strašidelných bytostiach, ako boli napríklad upíry, vlkodlaky, yeti a hrozivý prerodaktilusovia. Tých dávam do skupinky hororových strašidiel. A teraz jackpot – lietajúce strigy. Vždy sa mi zdá, že ich z tých metiel zhodím a nasypem im za krk smeti. Tak to môj tajuplný svet vyzerá. Je strašidelný, kúzelný a smiešny.“

Matúš Ďurovič, 8 rokov ZŠ L. Novomeského

Krajina dobrodružstiev

Raz ráno na mňa niečo zafúkalo, myslela som si, že je otvorené okno, schovala som sa pod paplón. Prebudil ma mamin čaj. Tak som si sadla na posteľ. Bola som ešte unavená, preto som si ani nevšimla, čo sa deje. Chcela som si zobrať papuče, ale niečo ma začalo štekliť. Hneď som dala nohy na posteľ. Na chvíľu som si ešte ľahla. Keď ma to začalo omŕzať, odvážila som si dať nohy dole z postele. Potom som nohami nahmatala trávu. Postavila som sa! Okolo mňa bolo veľa stromov a trávy, veľa kvetov a rastlín. Bola som tam úplne sama. Pozrela som sa, kde mám posteľ, ale moja posteľ

PR

ÓZ

A - I. kategória

55




jej vlastná krv. Dlhú, kedysi čiernu bradu mu prerývali sivé fúzy. Zhrbený a oblečený v dlhom hrubom kabáte vyzeral ako veľká sivá guľa. Strýko Dave hovoril málo. „Nebol vždy taký tichý,“ vravievala jej mama. Za ten čas, čo s ním strávila, si na to pomaly zvykla. Pozorovali tuleňov. Malé biele guľôčky sa ťarbavo naháňali. Ich matky lenivo vylihovali na studenom snehu. Občas niektorý tuleň vstal a nemotorne sa premiestnil na okraj ľadovej kryhy. Jeden skok a už bol vo vode. Odrazu sa spoza ľadovej duny niečo vyrútilo. Muž s harpúnou v ruke sa náhlil priamo ku malým tuleňom. Sára muža ihneď spoznala. Bol to Bill Carter. „Ak niekedy uvidíš Billa, rýchlo uteč preč,“ spomenula si na fotku, ktorú jej prednedávnom ukazoval strýko. „Je to veľmi nebezpečný človek. Kedysi to bol môj spolupracovník. Vidina peňazí ho však zlákala a on začal loviť tulene.“ Dave okamžite vyskočil z úkrytu a bežal oproti Billovi. Sára sa ťarbavo postavila. Svaly mala príliš stuhnuté na to, aby sa rozbehla za strýkom. Tak tam nedobrovoľne stála ako hnedý stĺp zapichnutý v ľadovej pustatine. Začal fúkať silný vietor. V tej chvíli bola rada, že si vlasy zaplietla do vrkoča skôr, ako odišla zo stanice. Keď však videla, čo sa deje len niekoľko metrov od nej, zabudla na vietor i na celý okolitý svet. Tulene spozorovali nebezpečenstvo. Staršie okamžite naskákali do ľadových vôd oceánu. Matky s mláďatami sa odplazili do úkrytov. Aj ona sa chcela otočiť, ale jej telo, ochromené hrôzou, odmietalo poslušnosť. Dvaja muži neďaleko nej zvádzali súboj na život a na smrť. Muž s harpúnou v ruke odrazu vystrelil. Ostrý šíp sa zabodol do Davovej hrude. Strýko sa zatackal. Bill sa rozhodol doraziť ho dobre smerovanými údermi. Dave sa snažil vyhnúť jeho útokom a ustupoval dozadu. Keď došiel až na okraj kryhy, stratil rovnováhu. Zachytil sa Billa, no ten ho neudržal a obaja sa zrútili priamo do ľadových vôd. Sára sa konečne premohla a rozbehla sa ku miestu, kde stáli muži pred tým, ako sa zrútili do mora. Keď tam celá zadychčaná dobehla, uvidela už len obrysy, ktoré pohlcoval studený živel.

Ľudmila Kecerová, 15 rokovLiterárny klub Vánok

11




bola preč. Tak som sa vybrala do lesa. Keď som tam prišla, bola som hladná. Bol tam čudný biely krík, na ňom biele guľôčky. Ochutnala som jednu. Chutila ako jahodový jogurt. Nazbierala som si ich plné dlane. Potom som našla malý potok a pri ňom bol strom. Sadla som si pod neho. A ako som pozerala na nebo, uvidela som dúhového vtáka. Mal také dlhé pierka na chvoste a za ním sa ťahala dúha. Keď som si oddýchla, povedala som si, že pôjdem ďalej. Cestou ma povzbudzoval spev vtákov, šumenie vodopádov a stromov. Neviem, čo sa potom stalo, ale asi som zaspala. Na druhý deň som sa zobudila v púšti. Bola som smädná. A potom, neviem akým zázrakom sa urobila puklina na kaktuse. Chytro som začala piť. Malo to chuť ako pomarančový džús. Išla som veľmi pomaly, lebo slnko pripekalo, a to bolo vyčerpávajúce. Potom začal fúkať silný vietor. Rozfúkaval piesok. Viem, že je to čudné, čo vám poviem, ale odrazu sa predo mnou objavila jaskyňa. Možno si budete myslieť, že som šialená, keď som vošla do tej jaskyne, ale nemala som veľmi na výber. Kamene v jaskyni sa sami od seba zahádzali. Bolo tam prútie, tak som si spravila oheň. Zo štrbiny v kameňoch som uvidela, ako sa na mňa niečo pozerá. Vytiahla som to. Bolo to veľmi studené a triaslo sa to. Asi od zimy. Keď som sa na to zblízka pozrela, bola to biela jašterička so zlatým fl iačikom na chrbte. Keď sa zohriala, očká jej od šťastia žiarili ako iskričky. Odrazu mi niekam ušla, tak som utekala za ňou. Keď som prešla cez tunel v jaskyni, uvidela som ju! Sedela na stole medzi kopou jedla. No, asi bola hladná. Potom som uvidela tunel z krištáľov. Kam by asi mohol viesť? Dala som si jašteričku do vrecka a vošla som doňho. Pomyslela som si, beda! Bol to tunel cez more. Okolo mňa plávali obrovské ryby: žraloky, veľryby, kosatky a podo mnou čierne hlboké more. Uvidela som, ako sa tunel ťahá hore a v ňom rebrík, vyšla som po ňom. Ocitla som sa na ostrove a na skale bolo vytesané: KTO TAJOMSTVO MALEJ JAŠTERIČKY OBJAVÍ, DOSTANE SA DOMOV, ŽIVÝ A ZDRAVÝ. Siahla som do vrecka a odrazu som sa vzniesla do vzduchu, z jašteričky sa stal obrovský jašter a narástli mu krídla. Leteli sme cez ľadové skaly, cez lávové more a mnohé iné veci. A odrazu akoby sme preleteli cez vlákno, spadla som do svojej postele. Zľakla som sa, že ma jašter zapučí, ale dole spadla malá jašterička. KONEČNE DOMA!!!

Simonka Gašincová, 3.D ZŠ L. Novomeského

54



najviac potrebovať,“ prečítala som si lístok ešte trikrát a vrátila ho s prútikom do obálky. O dva dni neskôr som dobehla do školy tesne pred zazvonením a zvalila sa na stoličku. Kamarátka Lívia sa len pousmiala a popriala mi veľa šťastia. „Nerozumiem.“ Nechápavo som odpovedala. „Zabudla si, že píšeme test zo slovenčiny?“ spýtala sa ma. „Ale nie, ak to pokazím, môžem sa rozlúčiť s jednotkou na vysvedčení!“ zabedákala som. Vošla pani učiteľka. „Sadnite si,“ povedala a začala rozdávať testy. Vytiahla som si z tašky peračník a vybrala si pero. Vtom mi z nej vypadla obálka od pratety a vykotúľal sa z nej prútik. Zrazu sa vrch uvoľnil a ja som si všimla, že je to vlastne ceruzka. Schmatla som ju a pozrela sa na papier pred sebou. Začala som písať. Zo začiatku som úlohy ako-tak zvládla, ale potom to prišlo. Päť otázok, na ktoré som nevedela odpovedať. A čo teraz? Niečo mi napadlo. Čo ak je tá ceruzka naozaj čarovná. Pevne som ju zovrela a prečítala si v duchu otázku. Cítila som, ako do mňa prúdi nejaká neopísateľná energia a naraz som vedela odpoveď. Zopakovala som to aj s ostatnými a fungovalo to rovnako. „To je zázrak,“ povedala som. O tri dni pani učiteľka doniesla opravené testy. Ku každému niečo povedala až došla ku mne. Pozrela na mňa a usmiala sa. Podala mi ten môj a ja som si všimla obrovskú červenú jednotku. Vtedy mi veľmi odľahlo. „Ten prútik vážne funguje,“ povedala som. „Čože?“ spýtala sa pani učiteľka. „Ale nič, len mám radosť z tej známky,“ odvetila som a sadla si na svoje miesto. Ten zázračný prútik mám dodnes a vždy mi pomohol, keď som to najviac potrebovala. Neviem ako, ale to je mi jedno. Viem len, že som zaň pratete Eve veľmi vďačná.

Dana Tilková, 14 r.ZŠ Trebišovská 10

Tajomstvo tuleňov

Sára sa nepokojne zahniezdila. Bola jej zima. Veď akoby aj nie! Nachádzala sa na Antarktíde. Prišla na prázdniny ku svojmu strýkovi – vedcovi. Jej spolužiaci si užívali slniečko niekde na tropickej pláži a ona? Mrzla. Biela vločka jej pristála na nose. Strhla sa. Muž čupiaci vedľa nej na ňu skúmavo pozrel. Sáre vždy behal mráz po chrbte, keď videla zarasteného muža. U Davea jej to nevadilo. Bola to predsa

PR

ÓZ

A - II. kategória

12



Malá snežienka

Na lesnej lúke zakvitol raz biely kvietok. Učupenú v tráve uprostred lúky ju zobudili posledné lúče neskorého jesenného slnka. Bola to snežienka. Lupienky mala biele ako sniežik a uprostred hlávky mala maličký žltý noštek. Očká mala veľké a modré ako obloha a rúčky tenké ako nitôčky. Bola malá a krásna. Mala päť lupeňov. V lesnej škôlke si čítali rozprávku o pyšnej zimnej kráľovnej, ktorá zamrazila všetko, čo videla. Bola zlá a chladná. Keď slnko zapadlo, opýtala sa pani učiteľky, čo je to zima. Pani učiteľka jej povedala, že zima je voči kvietkom a zvieratkám krutá! A povedala jej ešte, že o pár týždňov zavíta aj k nim. Snežienka sa znepokojila, ale na druhej strane bola na zimu veľmi zvedavá. Raz ráno zima aj potichučky prišla, všetko bolo biele a ležalo pod snehovou perinou. Snežienka skoro ráno vstala a tešila sa do škôlky, pretože si mali dočítať rozprávku o Snehovej kráľovnej. Bola veľmi zvedavá. Vyšla von a začula šumenie nejakého ihličnatého stromu, ktorý sa prehýbal pod ťarchou snehu. Pozrela sa okolo seba, ale nič nevidela, len krajinu posypanú bielym páperím. A zrazu sa pred ňou zjavilo niečo hrdzavé, malo to veľký chlpatý chvost a špicaté uši. Pozdravilo sa...Ahoj! Ako sa voláš? Snežienka odpovedala: „Vollámmm sssa snežiennnka. A a a ttty?“ Ja som veverička, volajú ma Riška. Snežienka sa tak bála, že od strachu až koktala. Neboj sa snežienka, neublížim ti! Povieš mi Riška, kedy bude zasa jar? To presne neviem. My všetci v lese po nej túžime, nielen ty. Ale musíme ešte počkať. Zima je užitočná, príroda si pod bielou perinou dobre oddýchne. Neostáva nám nič iné, len čakať a tešiť sa na prvé teplé slnečné lúče, ľahký vánok a voňavý jarný vzduch. Jar je aj tak najkrajšia!

Nela Gondová, 8 rokov ZŠ L. Novomeského

Ako malý dráčik Mráčik po prvýkrát videl snehový závej

Ahojte! Som starý drak Plameň. Možno si ma pamätáte z iných príbehov o dráčikovi Mráčikovi. Teraz vám porozprávam ako Mráčik prvý krát uvidel sneh. Počúvajte! Malý dráčik Mráčik sa jedného teplého dňa zobudil a mama Plamenná ho čakala na jeho postieľke. Povedala mu, pôjdeme do snežnej krajiny. Je tam veľa snehu. Povedala mama Plamenná. Čo je to sneh? Spýtal sa dráčik Mráčik mamy Plamennej. To je zamrznutá voda, ktorá padá z neba. Tak poďme! Povedal Mráčik. Nie tak zhurta, najprv sa musíme pripraviť.

PR

ÓZ

A - I. kategória

53




Príroda sníva

Sniežik tíško padá na lúčku maličkú, trávička miestami ešte presvitá, no mach i bylinka maličká je už čochvíľu snehom prikrytá.

Pod snehovou prikrývkou všetko tíško bude spať, stonky trávy, aj kvietoček mrazom uspatý pod snehom na príkrej úvrati.

Stromčeky vianočné príroda snehom obdarí, srdiečko poteší, zvieratkám úkryt poskytne, keď snehová prikrývka v lese a na lúčkach všetko živé na čas umlčí. Je ťažké v tomto krásnom zimnom nečase nájsť si úkryt pred zimou a hladom.

No príroda to tak zariadila, že čas je, keď všetko kvitne a rastie a čas, keď všetko pod snehovou prikrývkou sníva.

René Herbert, 11 rokovZŠ Košice-Šaca, Mládežnícka 3

Dostala som čarovný prútik

Sobota ráno. Ležím na posteli. Na skrini už visia moje čierne šaty, pripravené na pohreb pratety Evy. Vôbec sa mi tam nechce. Pohreby neznášam. „Dani, vstávaj! Musíme tam byť o desiatej!“ zakričala mamka z kuchyne. Vyteperila som sa z postele a zamierila si to rovno do kúpeľne. Po raňajšej hygiene som do seba napchala jeden rožok a obliekla si deptajúce šaty. Ihneď sme vyrazili. Ujo Laco nás odviezol vo svojom novom aute. Ešte v ňom bolo cítiť pach novoty. „Prečo nič nehovoríš?“ spýtal sa ma. „Väčšinou bývaš ukecaná,“ povedal. Hodila som naňho pohľad, čo vraví za všetko a ďalej pozerala von oknom na okolitú prírodu. Pratetu Evu som mala veľmi rada a preto sa mi v tento smutný deň nechcelo smiať. O pol desiatej sme boli na mieste. Po pohrebe k nám prišiel pratetin právnik a oznámil nám čo a jak s jej majetkom. Keď dorozprával, obrátil sa ku mne a podal mi cyklámenovú obálku, ktorá po nej voňala. „Chcela, aby som ti to dal,“ povedal a s týmito slovami odišiel. Sadla som si na stoličku a pozrela sa, čo je v nej. Vytiahla som akési drievko. V obálke bol aj malý papierik. „Tento prútik ti pomôže, keď to budeš najviac potrebovať. P. S. používaj ho s rozumom!“ čítala som nahlas. Čo to má znamenať? Tetuška mala zmysel pre humor, ale toto. Vyšla som vonku a nadýchla sa čerstvého vzduchu. „Čo mi tým chcela povedať? Pomôže ti, keď to budeš

13




Povedala mama Plamenná. Hneď sa idem pripraviť. O chvíľu. Máš všetko pripravené?! Áno! Povedal Mráčik. Ukáž, pozriem sa. Výborne, skoro sme pripravení. Čo ešte nemáme? Spýtal sa Mráčik. Musíme sa poriadne obliecť. Dobre! Keď sa poobliekali, mama Plamenná povedala, môžeme letieť. Huráá!! Vykríkol Mráčik. Leteli veľmi dlho. Keď doleteli na miesto, boli veľmi unavení. Ubytovali sa v ľadovom hoteli. Potom išli spať. Keď sa Mráčik zobudil a pozrel sa von, videl sneh. Keďže Mráčik ešte nevidel sneh, myslel si, že je to múka, preto kričal. Mamííí, vonku padá múka. Mama Plamenná rýchlo vstala a pozrela von oknom. Keď videla, že to nepadá múka, ale sneh, začala sa smiať a povedala. To nie je múka, ale sneh. Hurááá. Sneh! Mami, môžem ísť von? Áno, môžeš. Mráčik sa obliekol a vyšiel von. Ide, ide, keď tu zrazu, bác! Mráčik sa šmykol a šup, do záveja. Keď mama Plamenná vyšla von, počula kričať Mráčika. Mamííí, ja som v nebíí!!! Nie si v nebi, si v záveji. Cítim sa tu, ako v mojej perinke. Keď mama Plamenná vyhrabala Mráčika, bolo už neskoro večer. Domov sa vrátili až nad ránom. Mráčik mal za sebou zaujímavý deň a pekné spomienky. No vidíte, že aj taký závej môže byť ako perinka. No dúfam, že nie je taká studená ako snehový závej. Teším sa, že sa stretneme aj pri iných nezbedných príbehoch o malom dráčikovi Mráčikovi.

Tadeáš Hrušovský, 9 rokov ZŠ Laca Novomeského

Ja a môj sen

Minulého roku, keď boli Vianoce, som si priala byť mačkou. Na druhý deň som sa zobudila ako mačka a hádajte kde. V jednej krásnej dedine v kráľovskom paláci. A mala som meno Afrodita. A vraj som mala nejakú sestru, ktorá sa volala Aurélia a bola vraj veľmi pekná. No nepoznala som ju. Vravelo sa o nej, že bola okrádačka. Povedala som si, že ju nájdem. Ale nebolo to ľahké, lebo stále niekde cestovala na lodi. No lenže problém bol to, že som mala zlú mapu a zablúdila som. A v tej džungli som stretla leguána. Povedal mi, že by som mala utekať, keď to tu nepoznám. Pýtala som sa prečo. Pošepkal mi, že v lese je veľké stádo tigrov a ich vodca je Širkan, ktorý zabije každého, kto sa mu postaví do cesty. Išla som ďalej, lebo moja túžba bola väčšia ako strach. Odrazu som počula, ako za mnou niečo šuští. Otočila som sa a odrazu na mňa skočil tiger. Začala som kričať o pomoc. A zrazu na neho skočila mačka s kopou kocúrov. Kričali na ňu Aurélia a mne v tú chvíľu došlo, že je to moja sestra. Kričali mi : poď mi pomôcť. A ja som skočila a začala som škriabať a hrýzť.

52



„Večierok sa skončil,“ zakričala som na nich. „Prišla si neskoro Artemis,“ zlovestne sa zasmiala, „už si ju nezachrániš.“ Mala som len mizivú šancu na úspech. Beznádej bola kedysi človekom. Vedela, ako má ľudí premôcť ich vlastným smútkom. V tom spočívala jej výhoda. Bola človekom. Ja nie. „Nechaj ju,“ zasyčala som a urobila som niekoľko krokov smerom k nim. Z očí mi vyšľahol biely pás svetla a zasiahol poletujúcu potvoru. „Šetri si sily, vieš, že ma nezničíš!“ Niekoľko drobných rán sa samo zahojilo. Pomaly mizla v tme. „Ešte sa po ňu vrátim.“ Ju i jej poskoka pohltila tma. „Miau,“ ozvala som sa k Lucii. Dievča sa prekvapene otočilo. Zaiste nevedelo, ako sa sem dostalo. Kľaklo si a natiahlo ku mne ruku. Vzalo ma do a so zvrašteným čelom zamierilo domov.

Niekoľko dní som u nej pobudla, ale jedno ráno ma už nenašla. Hľadala ma. Dlho. A keď už Lucia prestala dúfať, zjavila som sa pred dverami aj s malým darčekom. „Cica, vrátila si sa!“ potešilo sa dievča a objalo ma. „Volám sa Artemis,“ pomyslela som si. Vtom si všimla môj darček. Biele mača sedelo na zemi a upieralo na ňu veľké nezábudkové oči. „Priniesla si nám mačiatko, Cica?“ pustila ma a pritúlila si mačiatko. Ani nezbadala, že som sa začala vzďaľovať. „Kam ideš, mami?“ zapišťalo malé biele stvorenie. „To je tvoja nová pani. Staraj sa o ňu!“ poučila som naposledy biele klbko. „A kedy už budem tmavá? Nechcem ostať navždy biela!“ Pandora sa snažila vymaniť z Luciinho objatia. „Keď zachrániš veľa životov,“ trpezlivo som odpovedala. „A budem čierna ako ty?“ „Raz možno áno,“ chvost sa mi mierne nadvihol na znak pozdravu a stratila som sa za najbližším rohom. „Vieš, čo som videl? Čiernu mačku, ktorá plakala,“ pribehol malý Samko k mame. „To sa ti len zdalo. Mačky predsa neplačú. Veď nemajú prečo. Celý deň len spia a občas chytia nejakú tú myšku. Ako náš Murko...“ pohladila chlapca chlácholivo po hlave.

Ľudmila Kecerová, 15 rokovLiterárny klub Vánok

PR

ÓZ

A - II. kategória

14



Zrazu som si všimla, že má na prednej labe také isté znamienko ako ja. Nevedela som, že Aurélia vie, že som jej sestra. Ona mi o chvíľu povedala, že som jej sestra. A ja jej na to vravím, že to viem. Aurélia prestala škriabať a pozrela na mňa s úsmevom a objala ma. Odrazu som sa cítila, ako v maminom náručí. Otvorila som oči a vidím tvár mamky, ktorá sa na mňa usmieva. A až tak som zistila, že to celé bol sen, môj najkrajší sen.

Viktória Ječová, 9 rokov ZŠ L. Novomeského

Hrdinovia z mesta Kaktusovo

Bolo raz jedno mesto, ktoré sa volalo Kaktusovo. Bolo to mesto v štáte LSR (Lesná súkromná republika) a bolo plné zvieratiek. Býval tam aj zajac Ron. Bol smutný, lebo mu zajali brata.

Stalo sa to v 90 – tých rokoch, vtedy keď bol zajo Ron a jeho brat Rony ešte malí. Chceli byť veľkými agentmi a bojovníkmi zároveň. Tak cvičili, bojovali a špehovali, čo sa dalo. A keď vyrástli, robili skúšky na agentov. Bojovníci boli už, keď mali 5 rokov a v 10-tich už majstri. Prvá misia ich ešte iba čakala, získať najmenší zlatý kaktus, ktorý vlastnil zlý zlodej vlk Alfréd, ktorý mal 100 vlčích vojakov a 50 medvedích stráží. No, ale pre Rona a Ronyho to nebol žiaden problém. Zvládli to ľavou zadnou. A kaktus bol v múzeu...

Tu bolo UFO! A to bol problém, veď ufóni majú vyspelú techniku. Ale to bola mačka Zora, ktorá chce ukradnúť všetky bohaté majetky sveta, ale naši zajačikovia ju zvládli. Tretia a posledná úloha. Premôcť silného kráľa banditov Šakala Rozefa. Jaj to bola ťažká úloha. Ten chcel ovládnuť svet, zničiť a vládnuť galaxii. No bojovali, špehovali, nerád to hovorím, ale aj zabíjali, keď bolo treba. Použili novú výstroj: laserový lúč, mini špionážny kútik v hodinkách, a to bola výhoda. Ale nepodarilo sa im to. Zlý Rozef zajal Ronyho a drží ho aj dnes. „A teraz ho idem zachrániť,“ povedal Ron a dodal, a zničím Rozefa!!! A tak šiel s výbavou do mesta dokúpiť si svoj arzenál dobrých vecí. Keď išiel v novom aute videl, že je sám a potrebuje partnerov, ale kde ich zohnať? Po ceste! povedal. Stretol všetkých starých zločincov, ktorí sú už na strane dobra. Ale stretol aj leva Timona, vola Rasoram a myš Tamanat, ktorý bol taký malý, že bol menší ako mandarínka. Všetci spolu si pripravili veci a arzenál zbraní (tým sa myslí pomôcok) a išli na neho. Jedno bolo isté, že Rozef má veľkú konkurenciu. Keď boli na mieste, rozlúčili sa podľa

PR

ÓZ

A - I. kategória

51




v strede. A aby som nezabudla na tie chyby. On mi ich ustráži a v nezmenenej podobe mi ich potom ukáže. Dokáže poradiť, neprevráti to, čo som raz povedala a ani to nevyzradí, neohovára ma, má so mnou trpezlivosť, vyčká, ak sa neviem rozhodnúť, nenúti ma robiť unáhlené činy, aj stokrát sa ho môžem spýtať na tú istú vec a odpovie mi na ňu. Neurazí sa, ak nedám na jeho rady a vždy mi odpustí. Vie byť dokonalou oporou v núdzi a znáša moje náreky. Nerobí toto priateľa priateľom? Niektorí ľudia sa s vami kamarátia, no niekedy len dovtedy, kým budete robiť to, čo chcú a vy nebudete žiadať nič. Sú priateľmi dovtedy, kým to im vyhovuje. Existujú aj skutoční priatelia, no tých človek nemusí nikdy v živote stretnúť a ak ich stretne, môžu dať na názor iných a oni odídu a nikdy ich už neuvidíte. Denník taký nie je. Vy sami si ho nájdete, vytvoríte si ho, je vaším zrkadlom. Ideálneho priateľa si vytvoriť nemôžete..., veď ani by sa nedalo. Človek má svoju vlastnú vôľu, čo je samozrejme dobré, má však aj sklon túto svoju vôľu presadzovať u iných, áno. Človek by chcel vládnuť nad všetkým a nik nemôže s určitosťou povedať, že mne sa to nestane, veď som dostatočne inteligentný. Avšak aj ten najinteligentnejší človek môže padnúť do rúk túžby a stane sa len bábkou v rukách niekoho, o kom si naivne myslí, že je jeho priateľom. Denník to neurobí. Ostáva mĺkvym svedkom mojich dní a činov. Vyvaruje sa ľudských chýb. Nemýli sa, neovládne ma a nikdy ma neopustí. Bude so mnou dovtedy, dokiaľ budem doň písať. A píšem doň veľa. Ale zároveň ma učí aj to, ako mám dať svoje myšlienky na papier pre iných – formou príbehu, scénky či básničky. Pokúšam sa o to raz úspešnejšie, inokedy menej. Ale pokúšam. Písaniu ďakujem za tohto môjho najlepšieho priateľa. Je to dar aj darovateľ. Vďaka nemu nebudem nikdy sama.

Andrea Hužvárová, 14 rokovZŠ Polianska 1

Príbeh čiernej mačky

Ľudia občas riešia svoje problémy veľmi čudnými spôsobmi. Ako napríklad Lucia. Poznám ju dobre. Tak, ako každého človeka žijúceho v mojom rajóne. Viem, kto má aké ťažkosti aj to, kedy pán Varga chodí do práce. Luciin otec odišiel, keď bola ešte malá. Poslednú dobu sa čoraz častejšie hádala s mamou i s bratmi. A teraz to veselé dievča s hravými modrými očami stálo na kraji mosta a pozeralo dolu. Okolo nej ako dravé supy poletovali Beznádej a mladší démon, ktorého zaúčala do remesla.

15




plánu, Ron šiel na to. Najprv po brata, čo sa mu to aj vydarilo a teraz na Rozefa. Zaútočili na nich doslova všetkým, čo mali, ale použili aj svoje schopnosti v boji. A ostatní??? Spolupracovali tiež...spoločne ho porazili a vybojovali slobodu. Bratia zajkovia už žili spolu až do smrti.

Erik Molnár, 9 rokov ZŠ L. Novomeského

Pod snehovou perinkou

Pod snehovou perinou je zamrznutá zem. V nej majú svoj úkryt zvieratká a hmyz. Všetci už majú pripravené zásoby na zimu. Krtko si nachystal hmyz a červíky. Ježko si nasušil ovocie. Medvede spia v brlohoch pokrytých snehom. Diviaky svojimi rypákmi vyrývajú spod snehu žalude a bukvice. Jelene a srnky si v snehu hľadajú lišajníky a korienky. Pod snehom je vysušená tráva a suché listy. Príroda sa pripravuje na zimný spánok.

Ľuboš Novák, 9 rokov ZŠ L. Novomeského

Malé dievčatko

Porozprávam vám príbeh, je o malom dievčatku, ktorému sa podarilo cestovať v čase. Bolo raz jedno dievčatko, volalo sa Katka. Jej mamka pracovala ako predavačka parochní oproti Katkinej škôlke. A ocko? Ten bol vynálezca. Vymyslel napríklad: spievajúci roh, tancujúci batoh a iné skvelé veci. Raz šla Katka k nemu do roboty, lebo mali v škôlke prázdniny a mamka mala veľa práce. Tam uvidela malú škatuľku, ktorá sa jej zapáčila. Zobrala ju z malého stolíka a otvorila ju. Radšej to nemala robiť. Bol to totiž stroj, ktorý prenesie ľudí do budúcnosti. Keď došla a obzrela sa okolo seba - iba samý sneh. Pomyslela si: „Kde to som?“ Už aj zmeravela od strachu. Mala ho až v žalúdku. Bola taká hladná a smädná, že by zjedla aj koňa a vypila aj celé jazero vody. Aspoň si to myslela. Potom si spomenula na krabičku. Spomenula si na to, čo sa stalo. A znova ju otvorila. Teraz sa ocitla v minulosti. Pred sebou uvidela obrovského živočícha. Bol to dinosaurus. Až potom pochopila, že je to ten nový zábavný park

50



zbadám, že cez snehovú bariéru si pomaly, ale o to tajuplnejšie vykračuje čierna mačka so štyrmi mláďatami zanechávajúcimi za sebou malý chodník v sypkej kráse.

„Zatvor okno!“ kričí mama, „poď raňajkovať!“„Už idem,“ odpovedám a hlavou mi víria tisíce nápadov. Ktosi

zvoní, utekám otvoriť dvere. Je to Nikola, moja kamarátka.„Poď, pôjdeme na prechádzku do lesa.“ Neodpovedám hneď,

ale vopred v mysli súhlasím. Po chvíli sme sa vybrali na Líščí vrch. Príroda nám poskytla

prekrásny výhľad. Slnko svojimi lúčmi zalievalo celú snehom zasypanú, neporušenú krajinu. Sniežik sa jagal, roztopašné vločky ľahučko skákali pred našimi nohami. Brodili sme sa ním s úžasným pocitom radosti a uvedomovali si výnimočnosť chvíle, ktorú možno zažiť len v zimnom období, keď všetko zahalí snehová prikrývka. Nádhera prírody nám krátila dych a zmenila bežný deň na biely sviatok.

Amália Piegerová, 12 rokovZŠ Nám. L. Novomeského 2

Čo mi prináša písanie alebo Denník môj najlepší priateľ

Čo mi prináša písanie? Písanie mi prináša to, čo mnohým ľuďom, zaznamenanie určitého okamihu, možnosť dorozumievať sa nielen ústne... Okrem toho mi to dáva trošku viac než ostatným ľuďom – dáva mi spôsob komunikácie s priateľom. Pozor, nie s priateľom živým, pretože nežije, nie mŕtvym, pretože nikdy nežil, nie dosiaľ narodeným, lebo žiť asi nebude, ale s priateľom, ktorý „by bol“ dokonalým človekom. Keďže dokonalý človek neexistuje, tak tento môj priateľ nie je, nebol a nebude človekom. Je to denník. Tento denník si zaslúži byť Denníkom s veľkým „D“, pretože to nie je len denník, je to môj najlepší priateľ. Nie taký priateľ ako plyšové zvieratko, lež ako skutočný, živý priateľ. Poviete si: „Jej asi preskočilo. Veď denník je len vec, nemôže hovoriť, nemôže písať, nemá predsa rozum, ktorým by mohol uvažovať, a tým ani správne poradiť.“ Áno. Máte pravdu. Denník nerozpráva, nepíše a nemá ani rozum, no poradí mi aj tak. Nie hneď. Uschová moje otázky, moje slová, všetko, čo som mu zverila a v čase núdze mi poradí. Veď sa predsa tak často vraví: „Múdry človek sa učí na cudzích chybách, hlúpy na tých vlastných.“ Ja som tak niekde

PR

ÓZ

A - II. kategória

16



s výťahom. Ale ona sa chcela vrátiť do svojho sveta. Tak znova otvorila krabičku. Teraz sa ocitla na veľkom vrchu. Až potom zistila, že je to Mont Everest, najväčší kopec sveta, ktorý videla v telke. Na vrchole kopca uvidelo dievčatko tanier s jedlom a obrovský krčah vody. Na tanieri bol hrach, hrozno, jablko a iné ovocie. Ale čudné je, že tam našla aj kúsok tvarohu. A zatiaľ jej malá krabička vypadla z vrecka. Keď ju chcela zobrať, prievan vzduchu ju otvoril a preniesol do minulosti. Tento krát sa Katka ocitla na brehu akéhosi ostrova, kde na zemi uvidela batoh. Otvorila ho a tam ležal lístok: STANEŠ SA SLÁVNA. „Naozaj!“ vykríkla Katka, ale ja sa chcem vrátiť domov, povedala si. Otvorila krabičku a konečne ju priviedla do jej času, kde ju jej rodičia videli živú a zdravú. Koniec!

Soňka Vargová, 8 rokovZŠ L. Novomeského

Môj tajuplný svet

Vždy, keď som u babky, idem pod najvyšší orech, a tam si sadnem na svoju snívajúcu hojdačku a snívam. Niekedy tam aj zaspím. A viete čo sa mi sníva? Sníva sa mi o tomto: o mojom tajuplnom svete. Je tajuplný, tak neviem, či vám to môžem prezradiť. No, prezradím to, ale nikomu ani muk! V tomto svete neexistuje smútok, zlo, nenávisť...Je tu iba láska, šťastie, radosť, spravodlivosť a všetko dobré. Školský rok má iba dva mesiace. Nikto mi nehovorí: „Ty decko hlúpe!“ ani „Kým si sa nenarodila, bolo všetko úžasné.“ A ja sa potom necítim, akoby som sa narodila omylom. A to najlepšie, vrátila sa mi moja naj, naj, najlepšia kamarátka Kristínka Vargová. Žije tu dokonca môj dedo, pradedo, prababka i všetci z mojej rodiny, čo už zomreli. Úžasné! Ale potom sa prebudím. To Vojto ma zobudil. Hádže tie svoje petardy. Hrozné! Príde ku mne a pýta sa ma, či idem hrať futbal. Ja mu odpoviem: „Zbláznil si sa? Som dievča, neviem hrať futbal!“ A potom nás volá mamka: „Tak poďte, ideme za babkou do nemocnice.“ A tak ideme za babkou do nemocnice a moje snívanie sa končí. Dúfam, že sa vám to páčilo.

Anička Riníková, 8 rokov ZŠ L. Novomeského

PR

ÓZ

A - I. kategória

49




Pod snehovou prikrývkou

„Stále za oknom čosi chýba,“ hundrem si popod nos. Je koniec decembra a snehu niet. Okolie kričí zeleňou, ba na dolniakoch vraj aj kvety pučia. „Mama, koľkého je dnes?“ volám z izby do kuchyne. Keď mi mama neodpovedá, idem sa pozrieť sama. Listujem v kalendári. 26. december! „Už je zima a snehu nikde,“ hovorím, a ani nezbadám, že za mnou stojí mama a s úsmevom na tvári ma pozoruje.

„Nesmej sa,“ pokračujem srdito, „je zima, tak má byť sneh, chcem sa sánkovať, lyžovať, stavať snehuliaka...“ pokračujem zápalisto. Mama, stojac vo dverách, len krúti neveriacky hlavou:

„Než sa nazdáš, bude sneh.“„Ale kedy?“ nedám pokoj ako keby som bola malým dieťaťom,

ktoré túžobne chce nejakú vec a neustále žobroní a prosíka, kým ju nedostane.

„Už čoskoro,“ ukončí mama rozhovor a odíde z izby. Jej sa povie, hmýria mi hlavou myšlienky a sú čoraz nástojčivejšie.

Popoludní cestujeme na prázdniny do Krompách. Krajina sa mení a cez okno vlaku vidím, ako snežné delá rozosievajú umelý sneh na stráne lyžiarskych svahov na Plejsách. V pozadí modrej, slnkom zaliatej oblohy umelý sneh vytvára neopakovateľný krištáľový závoj. Vločky snehu víria povetrím, poletujú, tančiac v skupinkách skupinka svoj nežný tanec a pomaly dopadajú na miesto určenia.

„Konečne sneh!“ otočím sa a volám na mamu. „Vidíš, hovorila som ti, že bude sneh,“ odpovedá po chvíli

mama. Vlak vchádza do stanice. Vystupujeme. Počasie je tu drsnejšie než v Košiciach. Prituhuje a veru zaštípe nás aj mrázik. Jeho moc víťazí nad slnečnými lúčmi. To asi pani Zima konečne rozprestiera krídla svojho čarovného plášťa. Popoludnie zbehlo s kamarátkami veľmi rýchlo, prešiel večer aj noc.

„Amálka, vstávaj!“ zobúdza ma mama. Izbu hladia lúče slnka a pri pohľade cez okno ma až oči zabolia. Krajina je zasypaná bohatou snehovou prikrývkou. Na stromoch, strechách, drôtoch pouličného osvetlenia, poliach trónia ľahučké nadýchané periny snehu iskriace tisícimi farbami. Bežím do kuchyne neveriac vlastným očiam, pozerám cez okno do záhrady. Adam – vlčiak od susedov, pobehuje hore-dole a zavše sa hodí do snehovej prikrývky na chrbát, aby sa vyváľal a vyčistil si svoj huňatý kožuch. Jeho družka Sunny – pyšný pudlík, celý biely, len opodiaľ pozoruje radostné šantenie. Neodváži sa nasledovať svojho veľkého priateľa a tak iba šteká a poskakuje na jednom mieste. Otvorím okno a volám na nich, zároveň zberám sneh z okennej rímsy a nežne sa s ním pohrávam v rukách. Dlane mi mrazivo vlhnú. Zrazu sa z obsypanej čerešne valia nadol hrče snehu. To konáre opúšťajú sýkorky a straky, ktoré čosi vydesilo. Až po chvíli

17



POÉZIA - II. kategória


Nad krajinkou vznáša sa bielučké páperie,o chvíľu cesta aj chodník sa zabelie.

Na kopec vyletí zrazu kopa detía každé v ústrety

pani Zime letí.

Vrchy sa belejú,deti sa sánkujú,

mráz štípe, líca červenajú.

Prichádza noc tichá,hurhaj už utícha.

opäť sa nad krajinkou vznáša jemné páperiea ráno sa celý kraj snehom zabelie.

Ivana Vargová, 14 rokovZŠ Bukovecká 17

Jarný sen

Pod snehovou perinkoupríroda sníva svoj sen.

Sníva o hrejivom slniečku,o zelenej tráve, čo na jar

pokryje polia, zema všade vôkol more zelene...Sníva o kvetoch, ktoré farbou

a vôňou potešia ľudí.O malom potôčiku,

čo všetkých žblnkotom budí.O vtákoch, ktoré štebotom pomôžu,

aby sa jej aj ľuďom po dlhej zimes radosťou prebúdzalo.A tešili sa spolu z jari.

A to nie je málo!

Nikola Jaleková, 12 rokovZŠ Polianska 1

48



„Tvoj žalúdok,“ odpovedal vyčítavo. „Zjedla si toľko mastných hranolčekov, rezňov a čo ja viem ešte čoho. Ale bola to celá kopa nezdravých jedál. Tvoj žalúdok sa búri, nechce sa dať zničiť. VeĎ práve z toho vzniká plno iných chorôb. Dokonca ti kvôli tomu budú musieť operovať aj iné orgány a bude to bolieť. Čo taký žlčníček, žalúdočné vredy alebo črevá? Chcela by si to? Héj?“ A to už hovoril veľmi ironicky až skoro výhražne.

„Nie, nie, nie!“ ohromene sa bránim s prekvapením na tvári, ba až s neskrývaným strachom.

„Marcelíno, prosím ťa, poďme sa pozrieť aj inde, do iných orgánov, lebo z toho som celkom v šoku.“

Súhlasil. A šli sme. Boli sme možno všade. Dokonca aj v mozgu. Ale odtiaľ som chcela ísť hneď preč, lebo sa mi nepáčil. Boli tam všelijaké zákruty, prepadliská a kaňony. Nepracoval tak presne ako srdce a to ma štvalo. Budem s tým musieť niečo urobiť. Nech sa lepšie rozhýbe. Keď sme boli v pľúcach, museli sme sa držať, pretože tam fúkal silný vietor. Ukazoval mi aj moje oči. Tak to bolo naozaj zaujímavé! Všetci sa pohybovali sem a tam, zrýchľovali a spomaľovali a čosi nosili! Čo to je? Za chvíľu sa to dozvedám. Sú tam dve kamery, za nimi dvaja mužíčkovia – kameramani Marceloočiaci 1 a 2. Filmujú a fi lmujú. A tí ostatní tie fi lmy odnášajú na príslušné pracovisko v mozgu.

„Poď! Teraz sa ideme šmýkať,“ povedal Marcelíno a ja, Marcela, som súhlasila.

Šmýkali sme sa cez krk až do žalúdka. Ale tam bol taký smrad a tak málo miesta, že sme radšej vyštartovali po črevách ďalej.

„Chceš si pozrieť svoje obličky? Mala by si, aby si na vlastné oči videla, čo z nich robia tvoje hamburgery a to ostatné,“ povedal prísne a vyčítavo krútiac hlavou sa na mňa pozrel.

„Je to až také strašné?“„Katastrofálne ešte nie, ale horšie, ako si myslíš.“I tam boli mužíčkovia – marceloobličkovia, ale títo sa tvárili

úplne ináč. Vyzerali veľmi unavení a utrápení. Bolo jasné, že sa veľmi namáhajú, Aby vylúčili všetky škodliviny. Od hrôzy mám až slzy v očiach. Ale čo sa to deje? Odrazu sa vzďaľujem, vzďaľujem a vzďaľujem...

Otváram oči a som späť v kuchyni. Oči mám plné sĺz a srdce mi bije ako zvon. Mama práve dokončuje múčnik a láka ma na zmrzlinu so šľahačkou. Nie, nie, nie... Idem radšej do záhrady a na večeru si urobím šalát. Možno mi sprvoti nebude až tak chutiť, ale... mám pred očami tých stále unavených „žalúdočníkov“, tak im doprajem voľno.

Marcela Skálová, 14 rokovZŠ Polianska 1

PR

ÓZ

A - II. kategória

18




Ja mám zimu veľmi rád,som s ňou veľký kamarát.

Ale je tu jedna chyba,toho roku sneh nám chýba.

Počasie je veru teplé,potoky nám nemrznú.A moje nové korčule,na ľade si nevrznú.

Dúfam však, že pani Zimaopäť príde k rozumu,

zakryje sa blato, špina,keď roztrhá perinu.

Radovan Tomčo,12 rokovZŠ Polianska 1


Ráno, keď oči sotva otvorím,pozriem sa von a čo vidím!?

„Snehová perinka zakryla zeleň,aha, aký krásny jeleň!“

Vonku si šantia deti,ja hovorím svojej mati:

„Mamka, pozri na tú krásu,na okne je veľa mrazu!“

Snehuliak sa na mňa díva,jeho metla na mňa kýva.

Krásny si snehuliak, krásnyako zo snežných básní.

Michaela Piklová,11 rokovZŠ Košice-Šaca, Mládežnícka 3

PO

ÉZ

IA - II. kategória

47




ale nikto mi doteraz nedokázal, že mu môžem veriť. Verím sama sebe. Preto keď som nešťastná, stále sa častejšie ocitám vo svojom tajuplnom svete. Nikto nepozná moje tajomstvá preto, lebo ja ich nikomu neprezradím. Keď zatvorím oči, vo svojom tajuplnom svete rozmýšľam, čo by som mohla zmeniť. Vo svojom svete každému pomáham, lebo mne nikto nikdy nepomohol. Pred dvoma rokmi som sa prvýkrát skutočne zamilovala. Je to zvláštny pocit, ktorý sa nedá opísať slovami. To musíte zažiť. Bohužiaľ, s tou osobou nemôžeme byť spolu. Čím viac po tom túžim, tým viac pri tom trpím. Utešujem sa aspoň tým, že som s tou milou, dobrou osobou každý deň vo svojom tajuplnom svete a sme v ňom veľmi šťastní. Je to zatiaľ jedno moje veľké tajomstvo. Nikto o tom nevie. Môj sen sa možno jedného dňa splní a ja už nebudem musieť tak veľmi túžiť po niečom, čo nemôžem mať. Po láske. Po skutočnej láske...

Iveta Kusková, 15 rokovZŠ Myslavská

Aj vám sa to môže stať

Jój, aké dobré hranolčeky! A tie rezne! Mňam, mňam... Prejedla som sa. Nevládzem sa hýbať. Zaspala som v kresle s prekrásne plným žalúdkom. Preboha, čo sa to so mnou stalo? Kde to som? Okolo mňa vážne chodia malí mužíčkovia a usilovne pracujú. Obskakujú niečo dosť veľké a veéľmi červené. Hýbe sa to hore-dolu a robí až prievan. Má to pravidelný rytmus: buch a buch, buch a buch. Veď je to rytmus srdca! Zmätene sa obzerám. Jeden bz mužíčkov to zbadá a hneď sa pristaví a tenkým hláskom hovorí: „Si vo svojom tele a toto je tvoje srdce. My sme srdcovníci, ja som Marcelíno a tamto je Marcelík, tamto zas Marcelček a iní. Staráme sa o chod tvojho srdca, aby si žila.“ Ostala som v nemom úžase hľadieť na svoje vlastné srdce. Páčilo sa mi. „Ale prečo som tu?“ Nestihol mi odpovedať, keď sa čosi stalo. Bolo to ako nejaké veľké zemetrasenie sprevádzané čudnými zvukmi. „Pre toto tu!“ povedal nahnevane. „Čo to bolo?“ spýtala som sa celá prestrašená.

19





Spinká tráva, spinká kvietok,vtáčika už tuná nieto.

Prikryla ich biela perina,nech nikomu nie je zima.Keď si v zime oddýchne,

jar im krásu naspäť vdýchne.

Tomáš Macík,11 rokovZŠ Košice-Šaca, Mládežnícka 3


Konečne už napadloaspoň trocha snehu,

lyžovať sa nedána Červenom brehu.

Sneh už všetko pocukrovalchodníky aj domy,

do snehu sa pozerajúčipkované stromy.

Pod perinkou zvieratkáspia už tvrdým spánkom,zatiaľ čo sa my chladímejemným zimným vánkom.

Pred školou je guľovačka,zasiahli ma práve.

Nehnevám sa, máme radosť,že vločky sú pravé.

František Lami, 13 rokovZŠ Nám. L. Novomeského 2

46




Je 24. december. Štedrý deň. Už od rána mama vypeká, varí a vypráža. V kuchyni nervózne pozerá do rúry na koláč. Môj otec je na rozdiel od nej oveľa pokojnejší. Hoci sa mu nedarí zapáliť v krbe oheň, nezúri. Pozerá na mňa, čo robím. Jednou rukou dozdobujem vianočný stromček, druhou prepínam kanály. Hľadám predpoveď počasia na nasledujúce dni. No prosím! Ako celý december, len otepovanie! Dokonca vonku som už videla jednu malú púpavu. Čudné počasie!

„Bude už niekedy sneh?“ pýtam sa sama seba.„Neboj sa, bude,“ ozve sa od krbu. Nechápem, odkiaľ berie

otec tú istotu, ale už nad tým nepremýšľam, lebo mama zakričí z kuchyne: „Večera je hotová!“

Práve keď sme dojedali, zaznela zvučka Popolušky. Mama len povzdychla: „Aha, tam sú záveje snehu a tu nič.“ Otec ako večný optimista len povie: „Neboj, raz nasneží!“

Po niekoľkých dňoch ma ráno zobudí ťukaním bielych vločiek na okno. Hurá! Sneh! Letím dolu schodmi ako raketa, vhupnem ešte do čižiem a len v pyžame behám po záhrade. V návale radosti si neuvedomujem, že rukavice ani šuštiaky nemám, ale mne to neprekáža. Som šťastná.

Asi po pol hodine bláznenia v snehu vchádzam do domu celá od uší po päty premočená ako myš.

Snehová perinka vydržala až do konca prázdnin a potom zrazu zmizla. Verím, že jej krásu a mäkkosť pocítim aj na budúci rok.

Lucia Balonová, 13 rokovZŠ Nám. L. Novomeského 2

Môj tajuplný svet

Ten názov mi je veľmi blízky. Je to svet plný tajomstiev, nekonečných túžob a nesplnených snov. Niekedy, keď som sama a smutná, vtedy zatvorím oči a vojdem do svojho tajuplného sveta. Nikto nemôže vedieť, kto aké tajomstvá skrýva, kto má aké túžby a sny. Nechávame si ich pre seba. Ak však niekto má po boku priateľa, vtedy to má ľahšie. Nájde uňho pochopenie a radu. Môže sa od srdca vyrozprávať. Na svete sú aj jednotlivci, ktorí sú uzavretí do seba a nikomu nedôverujú. Postavia okolo seba múr, cez ktorý sa druhý človek nedostane. Ja patrím k tým ľuďom. Mám veľa priateľov,

PR

ÓZ

A - II. kategória

20



Snehové snenie

Pri okne už dievčatko dlho čakána snehovú vločku z bieleho oblaka.Na snehovú perinku, čo pokryje krajea prinesie každému, čo si práve praje.

Smiech detí na saniach,snehové lopty v dlaniach.

Bieleho pána s vetvičkou v ruke,vyváľaného v hladkej zimnej múke.

Lyžiarov pestrých brehy,večerné prechádzky ľudí plných pokoja a nehy.

Zasnežený stromček v mestea hrubú vrstvu šťastia na šmykľavej ceste.

Simona Čabiňáková,13 rokovZŠ Nám. L. Novomeského 2


Koruny stromov stíchli.Neskôr sa rozvidnieva a skôr stmieva.

Za oknom sem-tam drozd zaspieva.Jeseň svoj pestrý šat odložila,

k spánku sa ukladástočená do bieleho rúcha.

Jana Kováčová,12 rokovZŠ Nám. L. Novomeského 2

PO

ÉZ

IA - II. kategória

45




Kevina potiahol za nohavice. Bol to lesný mužíček. Kevin sa zohol k tomu malému stvoreniu a než sa nazdal, ten mužíček ho držal za ruku a ťahalo ho k ostatným oslavujúcim bytostiam. Zdalo sa, že tá oslava bola na jeho počesť. Ako keby oslavovali to, že prišiel. Ako tam stál a pozoroval šťastné a oslavujúce bytosti, zjavila sa pred ním nádherná čiernovlasá dievčina s modrými očami. Niečo také prekrásne ešte nikdy nevidel. Dievča sa naňho usmialo a začalo okolo neho tancovať. Kevin tam nechcel ten tak stáť, tak začal tancovať s dievčaťom. Spýtal sa jej, ako sa volá, ona odpovedala: „Sarah“. Užívali si tak až do zotmenia. Po dlhom čase Kevin pocítil, že je konečne šťastný a možno aj zaľúbený. Na druhý deň išiel Kevin hľadať Sáru. Keď ju neúspešne hľadal, podišiel k nemu ten istý lesný mužíček, čo vtedy a ten ho zaviedol do nádherného lesa. O chvíľu k nemu pricválal jednorožec so Sárou na chrbte. Sarah z neho zoskočila a pohladkala jednorožca po jeho nádhernej striebornej hrive. Natiahla sa za Kevinovou rukou, roztvorila mu dlaň a vložila mu do nej vetvičku jahôd, ktoré mal dať jednorožcovi na znak priateľstva. Lesný mužíček sa zachichotal a zmizol. Sarah chytila Kevinovu ruku a pohladkala ňou jednorožca po jeho chrbte, ten zaerdžal a odcválal hlbšie do lesa. Po chvíli ticha priletel nádherný vták. Bol veľký a mal červeno-zlaté perie. Ten vták začal spievať, mal nádherný hlas. Ten zo seba zhodil jedno zo svojich pierok priamo do Kevinovej ruky a povedal mu, že ak veľmi bude chcieť a bude si veriť, podarí sa mu všetko, o čo sa bude snažiť. Sarah pobozkala Kevina, zložila si retiazku z krku a obmotala ju okolo vtáčieho pierka. Povedala mu: „ Musíš už ísť“ a vyronila slzu. Chcel sa jej spýtať, či ju ešte niekedy uvidí, ale už bolo neskoro. Z ničoho nič sa ocitol vo svojej posteli, zobúdzajúci sa na otcove slová „Kevin, raňajky sú na stole.“ Uvedomil si, že to všetko bol len sen. Bol z toho veľmi nešťastný a smutný. Keď vstal z postele, že si ju ustelie, zbadal pierko s retiazkou okolo ležkajúce na posteli. Zistil, že to nie je sen. Bol radosťou celý bez seba, keď pomyslel na to, že by mohol ešte niekedy stretnúť to nádherné dievča. Vtedy si spomenul na slová vtáka a rozhodol sa, že sa nimi bude riadiť a aj sa tak stalo. Začalo sa mu dariť. Našiel si opäť priateľov. V škole patril medzi najlepších žiakov a otec sa už nechcel sťahovať. O pár dní neskôr, ako šiel zo školy domov, zrazu začul známy hlas, volajúci jeho meno. Otočil sa a stála tam Sarah. Pobozkala ho a povedala mu, že bez neho nemôže žiť. Od tej doby boli vždy spolu. On sa každý deň vracal domov a ona do svojho zázračného sveta. A takto žili až kým nedospeli a nevzali sa. The end!!!

Lé Yén Hoa, 15 rokov,ZŠ L. Novomestského 2

21



Úžasná zima

Ráno keď sa zobudíma z okna pozriem,

všade plno snehu vidím,na dvor rýchlo bežím.

Pod naším oknomveľký snehuliak stojí.Zapichnutú metlu má,

každý sa ho bojí.

Kopce plné detíako v kontajneri smetí.

Sánkujú sa, lyžujú,medzi sebou guľujú.

Jazierko nám zamŕza,na oknách je námraza.Doniesli nám stromček

na ňom vzácny zvonček.

Zima, zima, zimička,vyštípaj mi moje líčka,chcem ich pekné maťako červené jabĺčka.

Na jar sa sneh roztopí,plné sú potoky.

Snežienky smelo vykukujú,príchod jari oslavujú.

Knapová Dominika, 13 rokovZŠ Nám. L. Novomeského 2


44



milujem basketbal a že hrám za klub, ktorý vyhral Majstrovstvá Slovenska a stále sa nám darí. Keď som dorozprával, T-Mac sa potešil a ponúkol mi ubytovať sa v jeho veľkom dome. Šiel som do obchodu a zobral som si dres, topánky značky AND1 a jedlo. Viete, v týchto mimozemských obchodoch bolo všetko zadarmo. Prezliekol som sa a šile na ihrisko. Poprosil som hráčov NBA, či by som si s nimi mohol zahrať. Carmelo Anthony mi ponúkol svoje miesto v tíme spolu s T-Macom, O´Nealom, Jamesom a Pierceom. Carmelo bol rozhodca. Začali sme hrať s úsmevom, s radosťou ako starí kamaráti. Aj mne sem-tam padla lopta do koša. Nevadilo mi, že sa mi niekedy nedarilo, pretože som bol šťastný, že môžem hrať s takými osobnosťami. Prebudil ma zapnutý televízor a v ňom komentátor, ktorý sa lúčil s divákmi. Mrzelo ma, že som nevidel zápas s mojím obľúbeným klubom Houston Rockets, ale zato som mal najkrajší sen v mojom živote. Prajem vám dobrú noc a ja utekám do postele. Dúfam, že sen bude pokračovať.

Michal Kupper, 13 r.ZŠ Juhoslovanská 2

Môj tajuplný svet

Začalo sa to tým, keď jeho matka umrela. Hnedooký blondiak Kevin si dával za vinu matkinu smrť. Zo žiaľu sa mu zrútil celý jeho svet. V škole sa zhoršil, začal sa biť a jeho poznámkový zošit bol najčastejšie otváraný. I jeho najlepší kamaráti sa s ním prestali priateliť, pretože sa ho začali báť. Išlo to tak veľmi dlho. Jeho otec si s ním už nevedel dať rady. Preto navrhol, že sa presťahujú. Kevin sťahovanie nechcel. Bol zvyknutý na mestečko, v ktorom žil a vyrastal, mal tu svoju školu, stratených priateľov a svoje tajné miestečka, o ktorých nikto nevedel a mohol tam v pokoji rozmýšľať. Povedal si, že sa zlepší a možno sa odtiaľ nebudú musieť odsťahovať, ale bohužiaľ sa mu to nedarilo. V jeden zvláštny deň sa diali čudné veci. Kevin si to nevedel vysvetliť, ale ani sa o to nestaral, zaujímal sa iba o seba, tak ako je to zvykom u tínedžerov. Večer, keď už šiel spať, zdalo sa mu, že počuje hlas dievčiny, ako spieva. Keď pomaly zaspával, začalo sa mu snívať o nádhernej krajine, plnej zvláštnych bytostí. V tom sne bola velikánska lúka, na ktorej oddychovali. Vyzeralo to, ako keby niečo oslavovali. Zrazu ku Kevinovi podišiel malý človiečik, ktorý

PR

ÓZ

A - II. kategória

22



Sneh

Sneh padá pomaly, potichu.Ty pod rúškom noci spíš.

Vo svojom sne sa zobudíš.Prvé, čo uvidíš, je sneh.

Zavoláš: Sneží! A radosť opantá ťa.Si šťastný, lebo sneh miluješ.

Chceš von,chceš vidieť každý zasnežený strom.

No potom nastane tá chvíľa.S ľahkosťou letného motýľapoberieš sa. A pozrieš von.Ani jeden zasnežený strom.

Len blato či kaluž.A ty, studenému vetrisku,čo preháňa sa po sídlisku,

Povieš: Dobré ráno!Rozmýšľaš, čo sa stalo.

Zrazu, akoby ťa osvietil slnečný lúč.Presne vtedy , keď si myslíš,že dobrý pocit je zo sna fuč.Ten lúč osvietil myseľ tvoju.

Ty zahodil si pochabú myšlienku svojuna bluf zo školy.

Čo nevieš, to ťa nebolí.To si si myslel?

Kašľal si na školu, na známky,...A poznámky?

Každodenný tvoj chlieb.Zrazu vieš, že to nebolo vždy tak.Predtým nebol si voľný ako vták.

Vtedy, keď bol sneh. A všetko bolopod snehovou perinkou.

Učil si sa rád.Teraz počúvaj, kamarát:

Ver, že Vianoce dajú ti nehu.A keď nebude toľko snehu,

nezúfaj. O pár dní, verzobudíš sa s výkrikom: Sneží!

Alžbeta Hrušovská, 13 rokovZŠ Nám. L. Novomeského 2

PO

ÉZ

IA - II. kategória

43




priamo do hrude. Je neskoro. Vie, že umiera. Tela sa zmocní kŕč. Z posledných síl odtiahne chlopňu na bruchu, vytiahne z nej červa a uloží ho do záchranného letúnu. Keď stláča štartovací gombík na palubnej doske, ruka sa jej trasie. Potom bezvládne padne na kovovú podlahu. Príklop sa zatvára. Modul vzlieta a opúšťa materskú loď. „Leť! Leť! Do teba vkladám budúcnosť nás všetkých. Je na tebe, či prežije náš druh.“ Jej ťažký dych sa zrýchli a... naveky zatvorí oči. Materská loď sa v oslepujúcom záblesku rozletela na tisícky kúskov. Keď Íví precitla, bola pri nej učiteľka. Prudko sa posadila, zmätene sa obzerajúc vôkol seba. Nejakí muži práve zakrývali Alexino mŕtve telo. Rýchlo vstala a zúfalá sa rozbehla preč. „Ja som ju zabila! Zabila som ju!“ Padla na kolená. „Nepatrím sem! Moja matka je... A ja nie som človek!“ Zaborila prsty do svojich hustých ryšavých vlasov.

Dominika Sýkorová, 15 r.Literárny klub Vánok

Najkrajší sen

V sobotu večer som pozeral priamy prenos basketbalového zápasu americkej ligy NBA medzi klubmi Houston Rockets a Philadelphia 76ers. Počas neho som však nechtiac tvrdo zaspal. Ocitol som sa na čudnej planéte, na ktorej každý človek hral basketbal. V tej chvíli som pocítil trochu strach, pretože som tu nikoho nepoznal a absolútne som nevedel, kde sa to vôbec nachádzam. Ale bol som statočný a hodil som všetky starosti za hlavu. Už keď som tu, predsa si ju obzriem. Planéta, malá asi ako Košice, sa Košiciam vôbec nepodobala. Bolo to veľmi moderné mesto. Na každom rohu a na každej budove primontovaný basketbalový kôš. A všade basketbalové ihriská. Na jednom z nich som sa zastavil a pozeral, ako sa tam hrajú dospelí. Ale keď som sa pozrel lepšie, videl som najväčšie hviezdy NBA, ako proti sebe hrajú priateľský zápas piati proti piatim. Všetkých som poznal. Allen Iverson, Paul Pierce, Shaq O´Neal, Dwyane Wade, Kobe Bryant, Carmelo Anthony, Yao Ming, LeBron James, Kevin Garnett a môj najobľúbenejší basketbalista Tracy McGrady alias T-Mac. Práve T-Mac za mnou prišiel. Neveril som vlastným očiam. Predstavil sa mi, a čo ma ešte viac zarazilo, rozprával po slovensky. Aj ja som mu o sebe porozprával. Že

23



Snežná krajina

Zasa sneží sa okienkom,mamka na mňa žmurká očkom.

Sniežik padá, usadá,opäť všetko prikrýva.

No neprikrýva iba domy,pozakrýva on aj stromy.

Stromy, cesty, ba aj auto,krajšej veci asi nieto.

Za oknom je všetko biele,je po vôli pani Zime.

Aj keď často sa nám stáva,ža city nám sneh poprikrýva.

To je trochu nepekné,no čo s tým my urobíme?

Musíme sa posnažiť,pani zimu poraziť.

Pekný úsmev rozdávať,ľuďom v núdzi pomáhať,

lásku deťom ukázať,to všetko máme dokázať.

Martin Podlubný, 14 rokovZŠ Nám. L. Novomeského 2

Zimná radosť

Zima k nám už zavítala,vonku padá sneh.

Slniečko sa za mrak skrylo,aby nás všetkých prekvapilo.

Zimný mrázik vyštípe nás,domov sa nik nenáhli.

Zimné hry má každý rád,hneď je s každým kamarát.


42



správne, bez najmenšej chybičky. Je to jej danosť. Zarážajúci intelekt. Íví nemá rada ľudí. Je chladná ako kameň. Nedáva najavo nijaké pocity. Akoby ich vôbec nemala, či nepatrila do tohto sveta, času, priestoru a vnímania. Počuje zvuky, ktoré nik iný nepočuje. Málokedy prehovorí. Väčšinou mlčí. A jednostaj ten zarmútený pohľad. Alebo skôr tupý, bez života, odmeraný, desivý. No zároveň ostrý ako dýka vnikajúca do mysle, duše toho druhého...

V noci hovorila zo sna v cudzej reči. „Karaní, karanó anéma minat. Nautí a korana nea onomá minat.“ Mnohokrát i tancovala podivný tanec, pri ktorom mala oči otvorené, no pri vedomí nebola. Ráno si však nepamätala nič. Do stien svojej izby vyryla verše, ozdobila ich maľbami bytostí, krajín a úkazov, ktoré sú zemi úplne neznáme. Často si spievala piesne, ktorým rozumela len ona. „Niqué a, niqué a, a háe ne háe ea.

Niqué a, niqué a, a háe ne háe ea...“

V škole je veľká prestávka. Íví sa prechádza po školskom dvore. Z diaľky k nej doliehajú posmešky. Po chvíli jej zastane cestu Alex. Keď ju chce obísť, Alex do nej sotí. Vtedy sa ich pohľady stretnú. V očiach Íví sa zablysne akási iskra a... Alex akoby skamenela. Na tvári sa jej zjavil des a hrôza. Svoj zrak nevedela odrhnúť od spolužiačkiných očí. Zrazu sa zdali byť celé čierne, temné, blčiace ako plamene. Zvíjajúc sa do bolesti, zvalila sa na zem. Íví, nechápajúc, čo sa stalo, kráča pomaly k Alex, ktorej nehybné spálené telo leží v tráve. Zastane. Premýšľa. Snaží sa porozumieť tomu, čo sa práve udialo. Náhle jku však oslepí silný záblesk svetla, akejsi pamäti či zašlej spomienky a padne na zem. Vidí tvora kráčajúceho dlhou chodbou. Počuť praskot. Je vydesený. Chce sa niekam zúfalo dostať. Už nekráča, ale beží. Beží, čo mu sily stačia. Rozozvučí sa siréna, ostré svetlo sa rozbliká. Tvor sa vrhne sa dvere. Usiluje sa ich za každú cenu otvoriť. No nejde to. Steny sa začnú triasť, podlaha sa chveje a objavujú sa trhliny. Vtom tvor schytí akúsi tyč. Snaží sa ňou vypáčiť dvere. Podarí sa mu to. Vbehne dnu. Bezradne sa rozhliada po miestnosti. Niečo hľadá. Zrazu sa ozve obrovský rachot. Nastal výbuch. Plamene sa šíria a pohlcujú vesmírnu loď. Vtedy zrak bytosti spočinie na kovovej skrinke. Vyberie nezvyčajný kryštál. Vtlačí ho do ovládacieho panelu. V stene sa zjaví otvor a za ním malý letún či skôr len modul. Vlezie dnu. Ohnivé jazyky sa už zmocnili skoro celej lode. Keď bytosť otvára príklop modulu, pod veľkým tlakom sa rozletí stena. Kus z nej jej vrazí

PR

ÓZ

A - II. kategória

24



Jazero už zamrzlo,bude skvelá zábava.

Aha, hlúčik rýchlych chlapcovs pukom sa už pohráva.

S korčuľami na noháchdievčatá na seba žmurkáme

a pritomtanečné kreácie zvládame.

Za oknom sneží,biely sneh tíško padá.Deti robia snehuliaka,

mamička ich domov láka.

Naďa Homzová, 14 rokovZŠ Nám. L. Novomeského 2

Snehová perina

Snehová perinka hreje,no nie ako tá,

kde sa narodilo právedieťa maličké.

Hreje nás pocitom šťastia,keď na zem padá,

možno nás všetkých pohladiavločky hrejivé.

Keď nám sniežik poletuje,každý má radosť,

v zime vždy sa každý smeje,malí i veľkí.

Snehu sa radujú malí,môžu sa s nimi hrať,

šťastie sa im z neba valí,hreje srdiečka.

Dospelí sneh majú radi,sneh – prírody dar,

PO

ÉZ

IA - II. kategória

41




perinka. Žalude takto prečkajú zimu, vyklíčia a na jar z nich vyrastú malé stromčeky. V tomto prípade duby,“ odvetila Martina. „A my sa prečo tiež neprikrývame snehom?“ spýtal sa nechápavo. „Asi by nám nebolo práve najteplejšie,“ povedala. „Lebo nás neprikrývajú ani teplé listové prikrývky a nemáme ani tvrdý obal, ktorý by nás udržiaval v teple. Ale teraz si môžeš do takejto perinky urobiť anjela. Čo ty na to?“ opýtala sa a veselo sa usmiala. Danko sa celý rozradostený hodil do snehu a vytvoril anjelika. „Ach, už sa začína stmievať,“ všimla si Martina. „Poď už,“ zodvihla ho, „musíme ísť domov.“ Danko sa oprášil od snehu. Spoločne sa vybrali von z lesa. Aj pomocou takéhoto príbehu sa dokážeme preniesť o pár kilometrov severnejšie, spoznať lesy, tajomstvá prírody, zvieratká. No lepšie je raz vidieť, ako stokrát počuť.

Zuzana Onderková, 13 rokovZŠ Juhoslovanská 2

Môj tajuplný svet

Mladé dievča pomaly kráčalo ulicou. S dlhými ryšavými vlasmi sa jej pohrával vietor. Veľké mandľové tmavé oči upieralo tupo pred seba. Zrkadlila sa v nich skrytá túžba, nádej i zúfalstvo, samota, skľúčenosť a akýsi záhadný smútok. Jemná slza, ktorá ich neustále halila, odrážala niečo nám tak cudzie – neznáme, a tak nekonečne vzdialené. Nami vôbec nepoznané a nikdy ani nepochopené. No bola to mŕtva slza. Chladná, mrazivá, ale predsa len páliaca ako oheň. Nevšímala si nikoho. Nič. Nereagovala na oslovenie, neotočila sa. Žiadny podnet ju nedonútil zareagovať. Len kráčala ďalej, blúdiac bezcieľne spleťou mestských uličiek. Nepotešil ju spev vtákov. Nestrhla sa na nečakaný štekot psov, ba ani na škripot bŕzd blížiaceho sa auta. Nikdy sa neusmiala. Neprejavila čo i len kúsok citu, žiadny strach, plač či bolesť. Len stále ten tajomný smútok v očiach. Sediac na zemi v kúte triedy si kreslí na zdrap papiera. Na otázky spolužiakov neodpovedá. Keď jej vytrhnú kresbu z rúk a roztrhajú na kusy, ticho, bez slov si zoberie ďalší papier a začne odznova. Večne napomínaná učiteľmi naďalej čmára do zošita cudzie znaky – texty v nezrozumiteľnom jazyku alebo obrázky strašidelných tvorov. Aj keď nepočúva výklady vyučujúcich, odpovede má vždy

25




pre športy i pre záhradyi pre umenie.

Zakuťanská Katarína, 13 rokovZŠ Juhoslovanská 2

Pod snehovou perinkou(alebo tragický skon ovečky)

Na ďalekých horách na zelenej tráveovce sa pasú denno- denne.

No na jeseň ich pastieri zháňajú dole,aby prežili zimy ťažúce.

Však smolu mala jedna ovečkaa zatúlala sa od stáda.

Pri najlepšej vôli vedieť nemohla,že ju čaká pohroma.

Keď sneh začal na trávu padaťa ovečkinu potravu pochovávať,

bolo ťažké jedlo zháňaťa ovečka sa rozhodla domov bežať.

Osud sa s ňou zahral spôsobom nedobrým,lebo prebehla pod svahom nestálym.

Sneh bol tým posledným.po ovečke nezostal ani dym.

Už nikdy neuvidí mamičku svoju,už nikdy neochutná trávičku,

už nikdy sa neprikryje prikrývkou,lebo sa stratila pod snehovou perinou.

Michaela Mihalíková, 13 rokovZŠ Juhoslovanská 2

40



Les pod snehovou perinkou

Pod pohorím Javorníky sa rozprestiera maličké mestečko Štiavnik. V okolí je veľa lesov, hôr, v ktorých zurčí mnoho potôčikov. A práve tu sa odohráva náš príbeh. V noci nasnežilo pár centimetrov čerstvého snehu. Na druhý deň ráno sa všetky deti zobudili do krásneho dňa. Martina sa vybrala so svojim malým bračekom Dankom do lesa. „Sľúbila som ti, že ťa vezmem do lesa a svoj sľub aj dodržím,“ povedala, keď zapínala bratovi kabátik. „A môžem si vziať aj sane?“ opýtal sa Danko a spýtavo sa na Martinu zahľadel. „Ešte nie je dosť veľa snehu,“ odvetila. No keď zbadala smutný výraz bratovej tváre, dodala: „Ale aj prechádzka môže byť pekná alebo nie?“ Danko sa usmial. „Tak už môžeme vyraziť,“ povedal a otvoril dvere. Martina sa usmiala tiež. Svojho brata mala nadovšetko rada. Nikdy by mu nedokázala ublížiť, zraniť jeho detskú dušičku. Chytila ho za malú rúčku a spolu vykročili na ulicu. „A uvidíme v lese aj zvieratká?“ opýtal sa Danko, keď prechádzali popri futbalovom ihrisku. „Keď budeš tíško, tak myslím, že áno,“ odvetila Martina a zahľadela sa dohora. Na oblohe bolo veľa tmavých mrakov. „Možno nám aj zasneží,“ uvažovala nahlas. Danko od radosti až poskočil. Mal veľmi rád sneh i zimu a všetko, čo s tým súvisí. „Hurá!“ pokrikoval veselo, zatiaľ čo míňali domy a zasnežené záhrady a sady. Konečne zavítali do lesa. Danko od samej radosti priam lietal.

„Poď, povedala Martina, „pôjdeme týmto chodníčkom.“ Danko natešene prikývol.

„Aha!“ skríkol. Martina sa pozrela tým smerom, ktorým ukazoval. V nízkom snehu stáli a obhrýzali konáriky dve krásne hnedé srnky. „Vidíš, aké sú pekné a štíhle?“ zašepkala. Prikývol. Odrazu sa však srnky strhli a odbehli preč. „To je škoda,“ povedal, keď po srnkách zostali len obhryzené konáre a stopy v snehu. „Zrejme sa vyľakali, nie sú zvyknuté na prítomnosť ľudí,“ povedala Martina, „ale aspoň si ich videl naživo.“ Danko sa pobral ďalej. Po chvíli však zastal. „Čo sa stane so žaluďmi?“ opýtal sa. Došla k nemu. Až potom pochopila, prečo sa na to pýtal. Pozeral na rozhrabaný sneh. Na zamrznutej zemi ležali dubové listy aj primrznuté žalude. „Na jeseň dozrejú a opadajú. Ostanú na zemi a postupne ich poprikrývajú listy zo stromov. No a keď nasneží, sneh je akoby

PR

ÓZ

A - II. kategória

26



Šumenie

Keď oheň horí a vietor fúka,letnými kvetmi rozváňa lúka.V diaľke je počuť šumenie.

Keď svetlo žiari a voda žblnká,A letné slnko na lúčoch brnká.Príroda je prekrásne umenie.

Lienka nám vyjaví prírodné čaro,Aj čo sa dávno vo svete stalo.

Prečo je počuť šumenie.Príroda je preveľké umenie.

Aj každá malá rastlina to vie.Prečo je sladké šumenie.Prečo je ťažké lúčenie.

Prečo je šťastie umenie.

Lenže v reáli je toho málo.Každý by klamal, keby sa dalo,Jeden by druhému povedal nie.

Preto je vzácne umenie.

No keď už počuť šumenie,Každý si ihneď spomenie.

Marián Hudák, 14 rokovZŠ Juhoslovanská 2

Šum mora

Keď počujem šum mora,vždy je to pre mňa nočná mora.

Pri tom brehu severnom,kde vlny bijú bezo slov,

kde kvapky vody padajú do vlasov,tam každý odchádza s radosťou.

A tá nočná mora nie je mora,je to len šum Arendala,

PO

ÉZ

IA - II. kategória

39




(Š)umenie

Originál je vždy jeden,To vie každý z nás.

No niektorí „vraj umelci“Ho prerobia zas.

Kto si takú hudbuČi obrazy snáď,

Bude doma želať,Počúvať či mať?

Ak si vlastnú pieseň,Obraz vytvoríš,

Tak si do umeniaBránu otvoríš.

Toto je tá krása,To je umenie!

Prerobené dielaSú len šumenie.

Dávid Kuruc, 13 rokov

27




ktorý som navštívila v letevďaka skvelej tete.

Boli tam aj ostré vlny,pri ktorých sa more dlho pení,na ten šum spomínam stále,

veď som mala namále.

Prečo ľudia nežijú v mori?Veď ono sa krásne vlní,

spenené je od soli.Ach rata, naša loď sa ponorí!

Žeby to bol Titanic?Kdeže, je to dobrá loďka.

No na brehu sa každý pristaví,keď na vlnkách divoko hopká.

Za to môžu morské vlny,tam, pri Severnom mori,

ktoré mocne a prudko bijú.Každú ľudskú dušu v ňom zabijú.

večer dávali v TV správy,že more ľudí vábi,že sa stali obeťami

búrlivej morskej vody s vlnami.

Júlia Rudíková, 13 rokovZŠ Juhoslovanská 2

Otázka

V hlave plno otázok.Čo to bude?

Domček, stromček,sestra, braček?

A či radšej ocko, mamka,a či moja kamarátka?

Môže to byť kvietok plavý,ba aj vtáčik štebotavý.

38



CD

Rozbila som svoje obľúbené CD. Ani jedna pieseň mi už na ňom nejde.

Tak vyšla som vona všetky zvuky z okolia pozbierala doň.

Lepila som notu za notou, celý deň zabila som robotou.

Aby som CD mohla počúvať, musela som ho žehličkou vyrovnať.

Pod žehličkou kvílili noty, že pália ich a bolia z toho nohy.

Keď už malo CD aj tvar kruhu, mohla som sa započúvať do piesní rôzneho druhu.

Tokio Hotel spievalo folklór a James Blunt zasa rock and roll. Aneta vyšívala na husliach klasikua Cmoro rapoval piatackú matiku.

Odvtedy počúvam toto CD,pretože sú tam celkom poučné piesne.

Martina Kollárová, 11 rokovZŠ Polianska

PO

ÉZ

IA - II. kategória

28



Čo tak radšej slniečko?V mysli sa mi vynára,

potok, mesiac, aj chmára,aj červené jabĺčko,

aha, aj autíčko!

Čo si vybrať, čo nakresliť?Ale čo, veď výkres veľký.

Pestrofarebné sú aj pastelky.A zobrazím tam všetky myšlienky.

A už kreslím. Lúku, kvet...Celý môj tajuplný svet.

Lenka Boháčiková,13 rokovZŠ Bukovecká 17

Naša nezmyselná rodina

Otec často brechá, brechá,pes mu na to kecá, kecá.

V kuchyni nám mačka auká,na dvore zas mamka mňauká.

Potom mačka kotkodáka,lebo sliepka zjedla vtáka.

Mamička zas múka, múka,že kravičku bolí ruka.

Tu zas koza babku dojí,hus nám z koláča odkrojí.

Zrazu počuť: Vstávaj dedo!To ho budí prasiak Edo.

V telke bučia opäť kravy,po dvore behajú správy.

Do hlavy mi vrazil vták,kotkodáka kotkodák.

PO

ÉZ

IA - II. kategória

37




Štyri ročné obdobia

Na jar, keď za oknom zašteboce vtáča, bez kabáta sa do školy lepšie kráča.

Keď mama plánuje dovolenku s hlavou rodiny, my so sestrou vieme, že sa blížia letné prázdniny.

Čo pre žiakov značí mesiac september? Je tu jeseň, do školy sa preto ber!

Len čo na chodníku mláky začnú zamŕzať, všetky deti vedia, že sa budú chvíľočku kĺzať.

Či je zima, dážď, či slnko svieti, tento kolotoč sa takto točí od nepamäti.

Petra Haringová, 12 rokov ZŠ Polianska

Život

Detstvo je let na obláčikuna obláčiku z cukrovej vatynaučí sa jemnému dotykunemusí pociťovať straty

Puberta je jazda na mrakuniekedy zachmúrená inokedy žiari

rozozná život a rozprávkunaučí sa dávať dary

Dospelosť je jazda na konina ktorom môže meniť rýchlosť klusu

jazdec sa skúsenostiam poklonípomohli mu prejsť životom kusu

Staroba je let na mesiacina oblohe pokoje svieti

prizerá sa osudom kresliacimpomáha poúčať deti

Veronika Tkáčová, 13 rokov Literárny klub Vánok

29




Sestra na to odpovedá:mé, mé na zemi je krieda.

tak to je naša rodina,k spánku už odbila hodina.

Keď zaspíme, bude sa už dať,konečne i medzi sebou zhovárať.

Matúš Fecko, 12 rokovZŠ Polianska 1

Kolobeh

Svitá.Slnko s námahou rozráža mraky,

vietor mu pomáha, robí divné skoky,šepká, hundre, kričí:

Odstúpte lúčom z cesty,nech teplo dajú,

nech ľudí pohladkajú,nech deťom líčka sčervenajú.

A už je na oblohe,jagavé čerstvé, usmievavé,a už deň sa práve začína,

a vstáva celá rodina.

Otecko ide do práce,mamička pečie koláče,

deťom sa brána školy otvoría takto, každý deň sa zazorí.

V tomto našom krásnom svete, záhrada je celá v kvete.

Slnko brázdi krajinu,nazrie v každú dolinu.

Zmráka sa.Slnko stráca svoju silu,

oddýchnuť si, aspoň chvíľu.Ešte predtým, než sa stratí,

36



Jednotka v žiackej knižke.Plyšový macík od priateľky k sviatku.

Aj pekný sveter od babičky.Či vôňa šíriaca sa z kuchyne?

Je toho toľko, že zapĺňa ma šťastím,rozmýšľam nad tým, kým večer zaspím.

Už to je šťastie, že som na svete,rozdávam radosť, prijímam ju.

Vedieť sa tešiť z maličkostíje pre človeka šťastím.Vari to všetci neviete?

Nikola Brecková, 15 r.ZŠ Bukovecká 17

Les šumí

Veverička na strome každý deň sa čuduje: Ako to, že les šumí?

Nemá ústa, ruky, nohy, Či sa s niekým rozpráva?

zasmeje sa zvedavá.

Priletí k nej sivá sovaa tá povie múdre slová:

„Les sa s nikým nerozpráva, svoju múdrosť všetkým dáva.

Lesný príbeh ukrýva, šepotom ho rozdáva.

Nech si každý do srdcaKúsok lesa pripúta.“

Dominika Dzubajová, 11 rokov ZŠ Košice – Šaca

PO

ÉZ

IA - II. kategória

30



posvieti na všetky svety.Poseje ich krásou čistou,

Potom zmizne nôckou hmlistou.

Takto je to každodenne.Ráno vstane, večer ľahne.

Dominika Pisková, 15 rokovZŠ Bukovecká 17

Sen o pravde

Z neba chladné hviezdy hľadia,ako vládnu zemi ľudia,kruto ba až ľahostajne,neúcta a zloba vládne.

Každý chce sám veľa mať,druhému nič nenechať,

peniazmi a silou vládnuť,cit a láska musia padnúť.

Za oblôčkom vločky snehu,prinášajú krásu, nehu,

a ja schúlená v tme vďačne,verím v čistú lásku, v šťastie.

V mojom čistom svetepár priateľov a lásku stačí mať.

teplo domova svojhonavždy chcem uchovať.

Čisté svedomie,otvorené srdce pre iných mať.

Zlým ľuďom ahlúposti sa vyhýbať.

Miroslava Hermelyová,13 rokovZŠ Nám. Novomeského 2

PO

ÉZ

IA - II. kategória

35




Riešiš denne rôzne veci,Čo má v hlave každý človek.

Či si už nedostal dosť pätiek?Či ťa vôbec majú radi?Či si prvý na tejto trati?Veľa vecí víri hlavou.

Ktoré dievča je tou pravou?

Každý človek má iné problémy,Vy máte iné, ako máme my.

No každý má svoje pre a proti.raz si dobrý, inokedy zlostíš.

Toto máš denne na tanieri.Preto si tu, na pranieri,

Kde si každému na posmech.Proste to nie je v tvoj prospech.

Zrazu ťa trápi všeličo možné.Vyrieš to raz, a viackrát už nie!

A čo sa nedá, tak to nerieš,Zbytočne si hlavu derieš!

Život je aj tak dosť krutý,Preto si skráť jeho zákruty.

Proste si život humorom odlaď,Takto sa k šťastiu môžeš dostať.

Jaroslav Lippárt, 14 rokovZŠ Juhoslovanská 2

Sen o šťastí

Čo je to šťastie? Pre každého niečo iné. Pre chorého je najväčším šťastím, keď vyzdravie, pre chudobného majetok, pre hladného

jedlo...

Čo je šťastím pre mňa?

Sú to moji drahí rodičia, ktorí ma ľúbia a ja ich tiež.Môj braček v kolíske.

Lavička pod čerešňou v našej záhrade.Pekný deň, keď svieti slnko, vtáci spievajú.

31




Môj tajuplný svet

Šero sa tlačí do izbya na sviečke sa láme.

Že v polotme snívam sníčky potajme,nik neviem, iba ja.

A každú noc sa túlam.Vždy v inom čase, inom sne.

Raz ako princezná som.Raz múdrou vedmou s tvárou prastarou

alebo radca bedárov.Vo svojich snoch pomáham a liečim,

nespravodlivosť trestám,bohatým beriem a chudobným dávam.

A snívam o tom, že v živote už biedy niet.Nik nehladuje a netrpí,

nikoho nestihne trest krutýza činy, čo nespáchal

Že spravodlivosť vládne svetu,že zbojník len bohatým zoberie,

že každý využije múdrosť vedmy.A oči budú slziť iba radosťou.

Jana Kováčová, 12 rokovZŠ Nám. L. Novomeského 2

Môj tajuplný svet

Je taký svet,v ktorom veľa dospelých niet.

Iba veľa detí,je ich tam jak smetí.

V tomto svete detí,láska, radosť medzi nimi letí.

Mnohému sa priučia,ale nikdy sa neučia.

Stále sa len zabávajú,veselo sa hrajú.

Nič im tu nechýba,choroba sa im vyhýba.

34



Keď sa jarné slnko spoza hôr ozvalo,Všetko vôkol plesalo,

Jak by sa zástup boží z nebies vrátil,A všetko zlé zas okabátil.

Letné noci plné vánkuBoli jak dar z lásky stánku.

Keď raz v noci prišiel víchor,Každý v dome náhle stíchol.

Predstavila sa pani Jeseň,Dodnes poznám tú prenádhernú pieseň,

Ona mi tak uši hladí,Čarokrásne farby ladí.

Mamička moja jediná,Pred spánkom chvíle krátila,Nádherným jej hlasu zvukom

Preniesla ma k letným sníkom.

Ale všetko nádherné končí sa, zasaZima prišla, jeseň obracia sa.

Zas všetko naspäť prišlo,Ten chlad a zima,

Len mojej mamy srdcePoteší ma.

Tak to chodí dookola.Jeseň bude, jar už bola,

Lež zvuk piesne mojej mamyOpäť silu navracia mi.

Katarína Kurillová, 13 rokovZŠ Juhoslovanská 2

Cesta životom

Na tomto veľkom sveteMá každý aj ten svoj,

Kde sám so sebou a s inýmiZvádza denne boj.Má ho každý, ja i ty.Triezvy a či opitý,

Zdravý a či zdravý nie si,

PO

ÉZ

IA - II. kategória

32



Všetci majú kamarátov,hrajú sa na svojich bratov.Vo všetkom si pomáhajú,ale v ničom nezaháľajú.

V tomto svete zloby nie je,každý ti v ňom vyhoveje.

tak toto je ten detský svet,v ktorom mnoho tajov jest.

Peter VajdaZŠ L. Novomeského

Môj tajuplný svet

Krajšieho prostredia dneska už niet,ako môj krásny tajuplný svet.

V ňom mi je sladká každučká lúka,v ňom mi aj ranný vetrík fúka,

v ňom mi moje šťastie uteká vpred.Veď je to môj krásny tajuplný svet.

Vietor má silu, ktorú mi dáva,jak ja rukami konármi máva.

Lístočkom máva červený kvet.veľmi mám rada svoj tajuplný svet.

V krajine detstva som veľmi rada,ale môj svet sa rýchlo rozpadá.

Každý človek tajuplný svet mal,doň sa pred zvyškom sveta ukrýval.

Ja v ňom doteraz tajne bývam,na ľudí sa dívam, z okna im kývam.

Ivana Forraiová, 14 rokovZŠ Juhoslovanská 2

PO

ÉZ

IA - II. kategória

33




Tajuplný svet

Tajomný je celý svetako malý nočný kvet

ľudia v ňom sú strašne zlíakoby sa pomiatli

Po meste si rýchlo fi číčo uvidí to aj zničíDeti fajčia cigarety

ktoré niečia všetky svety

ba pijú aj alkoholktorý im nepomoholpre ničenie prírody

hádžu odpad do vody

v pivnici si drogy berúmyslia pri tom na neveru

Mnohým život rozbijeMnohých to zas zabije

Celý svet je tajomnýľudia v ňom sú strašne zlí

na ostatných nemysliaČo si ešte vymyslia?Bojuj proti všetkémubude dobre každému

Tomáš Brázda, 13 r.ZŠ Juhoslovanská 2

Mama

Keď sa svet zrodil z hĺbky duše,Nik netušil, že bude taký,

Cez srdca vláken mojej mamy,Láskou prepletaný.

Keď sa začala budúcnosť črtať pred očami,Zima do nej prišla a písala čáry-máry,

Všetko sa zničilo,Ostali sme samy,

Bez ilúzií.

Zborník Š(umenie) II.

Education

Transcript of Zborník Š(umenie) II.