Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“

/J 3, 16/

Tieto slová sú zhrnutím nádeje, ktorá sa začína Bohom, končí sa životom a povzbudzuje nás robiť rovnako.

Dostatočne krátky text, aby sme sa ho naučili na-spamäť, a predsa tak hutný, že prestál dve tisícročia búrok a otázok. Ak neviete o Biblii nič, tak začnite tu. Ak viete o nej všetko, vráťte sa sem. Môžeme premýš-ľať o Ježišových slovách a neponoriť sa do tohto textu?

Verš je abecedou MILOSTI, obsahom kresťanskej nádeje, každé slovo trezorom perál. Čítajme ho zno-vu, pomaly a nahlas.

Čakali by sme rozhnevaného, Boha, ktorý potre-stá svet, ale...On ho miluje! Miluje ho tak veľmi, že dal svojho Syna!

Písmo kladie znak ,,rovná sa“ medzi Ježiša a Boha. Boh dáva sám seba! Prečo? Aby ktokoľvek verí, ne-

zahynul. Keď si zameníš slovo ktokoľvek /každý/ za svoje meno... Už to nie je len nejaké univerzál-ne pomenovanie človeka. Význam slova zahynúť by sme najradšej vymazali.

No Ježiš nie. Na každý štvorcový meter diablovej brány umiestnil značky „Zákaz vjazdu!“

No aj tak niektorí nástoja a idú ďalej. Nakoniec budú niektorí žiť a iní zahynú.

Aký je rozdiel medzi nimi? Jedni Mu uverili a tí druhí nie.

Milí bratia a sestry, pomyselné dvere nového roka sme otvorili z Božej milosti. A z Jeho milosti ich na konci roku možno budeme zatvárať...

Je na našej voľbe, či sa pridáme do skupiny, ktorá prijala ponúkanú milosť, alebo do tej druhej, ktorí túto milosť odmietli...

■ Milada Fojtíkovázborová kurátorka

ročník X. • číslo 1. • január - február roku Pána 2015 • www.lazypodmakytou.ecav.eu časopis Evanjelického a.v. cirkevného zboru Lazy pod Makytou

Vyslaní

foto: Ľubomír Bechný

JehoMILOSŤ

Prameň spod Makyty

2

na zamyslenieZamyslenia na každý týždeň prevzaté z knihy autora Maxa Lucada „3:16 súradnice nádeje“. Max Lucado slúži v zbore Oak Hills v San Antoniu v Texase. Je autorom mnohých bestsellerov a v súčasnosti je naj-čítanejším kresťanským autorom v USA. Počas 40 zamyslení prejdeme dôležitými udalosťami v živote Pána Ježiša Krista. 1. VÝNIMOČNÁ NOC „A hneď sa k anjelovi pripo-jilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle." /Lukáš 2,13-14/. Jedno slovo opisu-je noc, keď prišiel Pán – obyčajná. Obloha bola obyčaj-ná. Ojedinelý závan vetra rozhýbal lístie na stromoch a ochladil vzduch. Hviezdy boli ako diamanty blyštia-ce sa na čiernom zamate. Ovce boli obyčajné. Niekto-ré tučné. Iné vyziabnuté na kosť. Zvieratá ako iné. Nič výnimočné. Žiadne exponáty z výstavy. A pastieri. Obyčajní sedliaci. Pravdepodobne mali na sebe všet-ko oblečenie čo vlastnili. Páchli po ovciach a rovna-ko zanedbane aj vyzerali. Obyčajná noc s obyčajnými pastiermi. A keby nie Boha, čo tak rád dáv prívlastok „extra“ na priečelie obyčajného, noc by zostala nepo-všimnutou. Ovce by boli zabudnuté a pastieri by ju prespali. Ale Boh tancuje uprostred bežného. A tú noc to bol valčík. Na čiernej oblohe vybuchla žiara. Stro-my, čo boli tieňmi, sa ponorili do svetla. Tiché ovce zabečali od zvedavosti. V jednej chvíli pastier hlboko spal a v ďalšej si pretieral oči a zízal do tváre mimo-zemšťana. Už to nebola obyčajná noc. Oznámenie si vypočuli najskôr pastieri. Keby sa anjel vybral k teo-lógom, najprv by sa obrátili na svoje biblické komen-táre. Keby išiel k elite, tá by sa poobzerala dookola, či niekto nepozerá, Tak išiel k pastierom. Mužom natoľko nevzdelaným, že nedokázali Bohu povedať, že ovečkám anjeli nespievajú a Mesiáša nenájdete za-baleného v handrách a spiaceho vo válove. 2. MÁRIA KOLÍŠE BOHA „I porodila svojho prvo-rodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci." /Lukáš 2,7/ Boh vstúpil do sveta ako dieťa. A predsa keby mal niekto to ráno možnosť nakuknúť do maštale na okraji Betlehema, bol by svedkom veľmi zvlášt-nej scény. Maštaľ smrdí ako všetky maštale. Zem je tvrdá, sena len trošku. Pod povalou visia pavuči-ny a po podlahe cupotajú myši. Ošumelejšie miesto pre pôrod neexistuje. Pri mladej matke sedí ustatý otec. Odpadáva od únavy. Nepamätá sa, kedy si na-posledy vydýchol. A teraz, keď to vzrušenie trochu

ustalo, teraz, keď je o Máriu a dieťatko aspoň trochu postarané, oprie sa o stenu maštale a cíti, ako mu oťa-žievajú viečka. Mária je naopak úplne čerstvá. Ne-verili by ste, ako mlado vyzerá. Úžas zatienil bolesť. Pozerá do tváre dieťatka. Jej syna. Jej Pána. Jej Kráľa. V tomto bode histórie je tínedžerské dievča v pách-nucej maštali bytosťou, ktorá najlepšie rozumie Bohu a tomu, čo robí. Nedokáže od Neho odtrhnúť svoj zrak. Mária vie, že v rukách drží Boha. Pamätá si na slová anjela Jeho kráľovstvu nebude konca. Vôbec ne-vyzerá ako Kráľ. Tvár fľakatá a červená. Jeho zdra-vie a spokojnosť absolútne závisia od Márie. Majestát uprostred svetskosti. Dotýka sa tváre Boha-dieťaťa. 3. JOZEF V PASCI „Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku. Ale nepoznal ju, kým neporodila syna a dal mu meno Je-žiš." /Mt 1, 24-25/ Ježišovho pozemského otca Matúš opisuje ako tesára. Tesár v malom meste, žije v Naza-rete, maličkej bodke na mape pre ťavy, tam, kde líšky dávajú dobrú noc. Je on naozaj ten pravý? Nemohol Boh vybrať niekoho lepšieho? Výrečného kňaza z Je-ruzalema, alebo učenca spomedzi farizejov? Prečo Jo-zef? Veľká časť odpovede tkvie v jeho povesti: vzdal sa jej kvôli Ježišovi. Jozef je Máriin manžel, bol člo-vek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť /Mt 1,19/. Frázou spra-vodlivý človek, Matúš priznáva Jozefovi akési posta-venie. Nazaret ho videl tak, ako my vidíme starejšieho, diakona, učiteľa v biblickej škole. Je možné, že Jozef sa cítil dobre vo svojom postavení, no Mária ho ohrozila. Som tehotná. A teraz čo? Jeho snúbenica je poškvrne-ná, pošpinená... a on je spravodlivý, Boží. Na jednej strane je zákon. Na strane druhej jeho láska. Zákon hovorí, ukameňuj ju. Láska hovorí, odpusti jej. Jozef je v pasci. Vtom prichádza anjel. Máriino zväčšujú-ce sa bruško nie je dôvodom na znepokojenie, ale na radosť „vo svojom lone nesie Božieho Syna“, oznámil anjel. Ale kto by mu veril? Posteľ pod Jozefom je celá mokrá od potu. Stojí tvárou v tvár dileme. Vymyslieť si lož a udržať si miesto v komunite, alebo povedať pravdu a dať svojej reputácii zbohom. Rozhodne sa. „Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel a prijal svoju manželku, ale nepoznal ju, kým ne-porodila syna." /Mt 1,24-25/. Jozef vymenil svoje štú-dia Tóry za tehotnú snúbenicu, nelegitímneho syna a na svojej ceste učeníctva spravil veľký krok. Boží plán postavil pred ten svoj. 4.PRE LÁSKU „Pretože Boh tak miloval svet..." /J 3,16/.

a nemôžem byť správne veriacim bez nej, či mimo nej. Nemôžem byť teda skutočným veriacim v Je-žiša Krista, môjho Pána, bez chodenia do kostola. Aby sme mohli začať uvažovať o viere a chodení do kostola, o spojitosti týchto dvoch neodlučiteľných vecí, je potrebné sa zamyslieť nad tým, o čo vo vie-re ide. Najprv si musíme uvedomiť, že keď hovoríme o viere, hovoríme o kresťanskej viere v Ježiša Krista. V kresťanskej viere ide o život, o jeho podstatu, o život v plnosti, v hojnej miere /J 10, 10/. Biblia jasne hovorí, že to, čo žijeme mimo Boha, nie je život, ale živorenie. Keď hovorím život, mám na mysli jeho dve základné vlastnosti: kvalitu a kvantitu, obsah a množstvo. Kva-litou života je láska /1K13, 1-13/. Ježiš prišiel na túto zem, aby obnovil lásku v ľudskom srdci.

O druhej základnej vlastnosti života, jeho dĺž-ke, hovoril Pán Ježiš veľakrát /J 3, 16/. Hovoril o ži-vote bez hraníc, o nezničiteľnom živote, ktorý sa raz stane skutočnosťou. Hovoril o večnom živote. Pre našu úvahu je dôležitá tá prvá vlastnosť života, totiž láska. Ale aká je spojitosť lásky s vierou a chodením do kostola? Láska sa realizuje vo vzťahoch. Vzťah za-čína tam, kde žijú ľudia spoločne. Pričom k životu patrí dvojvzťah – k Bohu a človeku /L 10, 27/. Láska k Bohu a k človeku je spojenou nádobou, patrí spo-lu a uskutočňuje sa v spoločenstve /1 J 4, 21/. Cirkev je priestorom, kde sa to všetko začína, a chodenie do kostola je jedným z nástrojov na budovanie spolo-čenstva. Cirkev a kostol je miestom, kde sa učím žiť v láske s ľuďmi, ktorí sú iní ako ja. Ktorí sú mi často nesympatickí, ktorých možno neznášam a niektorých nemôžem ani cítiť. Musíme si však uvedomiť, aká je cirkev dôležitá a aké je dôležité chodenie do kostola. Je to dôležitý nástroj spásy, ktorý ustanovil Boh pre mňa – ale aj pre človeka vedľa mňa. Kresťanom ne-môžem byť sám /Sk1, 4; Sk 1, 14; Sk 2, 1; Sk 2, 42/.

Urobili by ste to čo Ježiš? Vymenil bezchybný zámok za špinavú maštaľ. Pred zborom anjelov dal prednosť spoločnosti vrahov. Dlaňou mohol podopierať ves- mír, no rozhodol sa plávať v lone panny. Ak by ste boli Boh, spali by ste na slame, nechali sa kojiť, nosili by ste plienku? Ja nie, no Kristus by to urobil. Keby ste vedeli, že tí, ktorých milujete, sa Vám vysmejú do tváre, stále by Vás zaujímali?...Krista áno. Poní-žil sa. Od rozkazovania anjelom, zostúpil na slamu. Od podopierania hviezd k žmoleniu Máriinho palca. Dlaň, čo držala vesmír, prijala klinec od vojaka. Pre-čo? Pretože to je to, čo láska robí. Stavia milovaných pred seba. Láska si dá tú námahu. A Kristus pricesto-val z nekonečnej večnosti, aby sa nechal obmedziť ča-som a stal sa jedným z nás. Nemusel. Mohol to vzdať. V ktoromkoľvek momente cesty, z nej mohol zísť. Keď uvidel veľkosť maternice, mohol s tým prestať. Keď uvidel, aká maličká bude Jeho ruka, aký jemný Jeho hlas, aké hladné bude Jeho bruško, mohol s tým pre-stať. Pri prvom závane smradľavej maštale, pri prvom ovanutí studeným vetrom. Keď si prvý krát rozbil ko-leno, vyfúkal nos, či ochutnal spálené hrianky, mohol sa obrátiť a vycúvať. Keď uvidel špinavú dlážku doma v Nazarete. Keď mu Jozef prikázal urobiť niečo v do-mácnosti... kedykoľvek mohol povedať „A dosť, je ko-niec, idem domov.“ No nešiel. Nešiel, pretože On je láska.

LEPŠÍ JE DEŇ V TVOJICH SIEŇACH,AKO INDE TISÍC.

/Žalm 84/

Verím, ale do kostola nechodím... V poslednej dobe sa čoraz viac rozširuje tento názor. A rozširuje sa aj názor, že viera je súkromnou záležitosťou kaž-dého človeka a nie je dôležitá vo verejnom živote. Nie je dôležité, aby som praktizoval to, čo predpisuje a ukladá cirkev človeku. A už vôbec nie je dôležité a potrebné, aby som pravidelne chodieval do kostola. Pre moju vieru mi postačí vzťah s Bohom, a ten si mô-žem celkom dobre pestovať aj súkromne, bez cirkvi, mimo kostola.

Myslím si, že tento názor nie je správny. Pre človeka je dosť nebezpečný a zavádzajúci. Je to je-den s diablových trikov. V skutočnosti je cirkev Božím ustanovením dôležitým pre život človeka

  

Prameň spod Makyty

3

na zamyslenie

Prameň spod Makyty

4

na zamyslenieChodenie do kostola je neoddeliteľnou súčasťou viery aj preto, že je dôležitým prvkom budovania spoločen-stva. Skutočne veriaci tomu rozumie a práve preto do-slova uteká do chrámu Božieho. Využíva to, čo ponú-ka pre náš život náš Boh. Predovšetkým je to verejné zvestovanie slova Božieho, ako to nanovo zdôrazni-la reformácia. Nie priestory, nie kultúrny program, nie hlas organa, dokonca ani výkon farára, ale hlas a ohlas Božieho slova, je to dôležité, čo nás tam volá, priťahuje a pomáha nám. Kvôli nemu rád chodievam do kostola. Niekto nedávno povedal, že situácia kres-ťanstva v dnešnom svete sa nezlepší dovtedy, kým sa kostoly nepremenia na školy, na školy celoživotného vzdelávania ku kresťanskej múdrosti /J 8, 2/. O kos-tole hovorím len preto, že ho máme skoro v každom meste, či dedine a že je to „hotový priestor“, ktorý nám je daný a ktorý máme využívať na oslavu Boha, na spoločné stretávanie sa pri Božom slove, na vyučova-nie a vzdelávanie vo viere.

Ak ho nevyužívame, ak býva poloprázdny, potom je to náš hriech. Vyprázdňovanie kostolov nespôsobi-la „táto doba“, ale naša nevera a ľahostajnosť, z ktorej raz budeme vydávať počet. Je najvyšší čas, aby sme sa vrátili do chrámov, aby sme ich naplnili, aby sme ich premenili na školy viery, lásky, nádeje a oslavy Boha.

■ Jozef Grexafarár v.v. /skrátila zb. kurátorka/

Zamyslenia na každý týždeň prevzaté z knihy autora Maxa Lucada „3:16 súradnice nádeje“.5. JEŽIŠ IDE NAJPRV DOMOV „Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na Ňom" /L 2,40/. Kedy prvýkrát začneme tušiť, že Ježiš je Boží Syn? V Jeruzalemskom chráme. Má dvanásť rokov. Jeho rodičia sú už tri dni na ceste domov do Nazareta, keď si všimnú, že Ježiš sa stratil. Posledné miesto, kde by Ho hľadali, je chrám. No práve tam Ježiš ide. Hľa-dá duchovné miesto a keď tak robí, inšpiruje tým aj nás. Kým Ho Jozef s Máriou nájdu, stihne priviesť do rozpakov najučenejších mužov v meste. Už ako malý chlapec cítil Ježiš volanie Boha. No čo urobí hneď potom? Spraví nábor apoštolov a začne kázať a konať zázraky? Nie, ide domov so svojou rodinou a učí sa rodinnej živnosti. To je presne to, čo máme robiť i my. Chcete dať svoj-mu životu cieľ? Choďte domov, milujte svoju rodinu

  

a postarajte sa o ňu. „Ale ja chcem byť misionárom!“ Tvoje prvé misionárske pole je pod tvojou strechou. Prečo si myslíš, že ti uveria za šírym morom, keď ti neveria na druhej strane obývačky? 6. KURENCE, KLADIVO a JEŽIŠ „Je to iba tesár" /Mk 6,3/. Predstavte si prašnú, tichú dedinu. Nazaret. Nezaujímavé mestečko v nezaujímavom národe. Jozef a Mária oslavovali narodenie Ježiša v chráme obetou páru hrdličiek a dvoch holubov, darom chudobných. Hľadáme jednoduchý dom s mamou a obyčajným robotníkom. Ježišovi susedia si Ho tak pamätali – je to iba tesár. Ježiš mal špinavé ruky, košeľu so škvr-nami od potu a... obyčajný vzhľad. Izaiáš v 53,2 píše – „Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na Neho, a nemá výzoru, aby sme po Ňom túžili“. Vyrastal v prehliadanom národe, medzi utláčanými ľuďmi v zapadnutej dedine. Zbadali ste ho? Vidíte ten dom z nepálených tehál so slamenou strechou? Áno, ten s kurencami na dvore a vytiahnutým mladíkom opravujúcim stoličku na dvore? V Žid 2, 17-18 sa píše: "Preto sa vo všetko musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným...“ Prečo by mal najúžasnejší Syn ne-bies znášať najväčšie bolesti na zemi? Aby si i ty vedel, že On vie, ako sa cítiš. 7. ZBOHOM NAZARET “Ježiš prišiel do Galiley, hlá-sal Božie evanjelium" /Mk 1, 14/. Ježišova poslušnosť začala v malomestskom tesárstve. Jeho neobyčajný prístup k obyčajnému životu Ho pripravil na Jeho neobyčajné povolanie. Aby Ježiš zmenil svet, mu-sel povedať zbohom svojmu svetu. Musel sa rozlúčiť s Máriou. Poslednýkrát sa s ňou najesť v kuchyni, poslednýkrát sa prejsť po uliciach. Vedel, čo sa stane. Každý gram utrpenia bol predpísaný /1Pt 1, 20/ - On hral jednoducho svoju úlohu. Niežeby musel. Jedna vec je musieť zomrieť, no ochotne zobrať svoj kríž je niečo iné. Žasnem nad takouto láskou. Keď vám na-padne slovo, ktorým ju opísať, venujte ho Kristovi. V deň, keď odišiel z Nazareta, dal najavo svoj záujem o mňa a o teba. Podľa Petra, naše životy „nemali zmy-sel, boli márne“/1Pt 1,18/. Ale Boh „nás nesmiernou milosťou a úžasnou láskou objal“ /Ef 2, 4/. Ježiš odišiel z Nazareta a priniesol nám život. 8. POKRSTÍM ŤA? “Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a On videl Božieho Ducha... A z neba zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie" /Mt 3, 16-17/. Ježiš sa od davu nijako nelíši. Spolu s ostatnými stojí a čaká, kým na Neho príde rad. Z diaľky počuje ka-

ka jej teda porozprávala jeden príbeh: "Pred mnohými rokmi žil jeden chudobný chlapček. Rodičia mu zomre-li už dávno, a tak bol na svete sám. Pracoval u jedného veľkého umelca, aby si zarobil korunky na živobytie. Zametal podlahu, kúril v peci, robil čo mu kázal ume-lec, ktorý zhotovoval krásne farebné okná.

Chlapec ho často pozoroval pri práci a raz sa spý-tal, či si môže nechávať kúsky skla, už nepotrebné pre majstra. Ten iba prikývol a pokračoval v práci. Chlap-ček postupne kúsočky zbieral a ukladal si ich do starej komory. Vždy, keď mal chvíľočku voľného času, niečo tam majstroval.

Jedného dňa prišiel do starej komory aj veľký umelec. Zazrel to najkrajšie okno, aké kedy videl. Bolo krajšie, než tie, ktoré sám zhotovil. Nádherné okno bolo vyrobené z maličkých kúštičkov farebného skla a vytváralo nádhernú mozaiku. Všetko, čo robíme pre druhých, i tá najmenšia pomoc, je farebným skielkom v mozaike nášho života. Keď sa naučíme v maličkos-tiach poslúžiť druhým, potom náš život bude krásnym obrazom na Božiu oslavu...“ dodala mamička.

Milé deťúrence, dnes som vám pripravila k ob-rázku na vymaľovanie mozaikového okna aj príbeh z knihy „Detským srdiečkam“. Všetky obrázky si vymaľujte, podpíšte a dajte tetám na besied-ke, alebo vhoďte v kostole do pripravenej kra-bičky. Traja výhercovia malej sladkosti z januára a februára budú vyhlásení v marcovom čísle.

Teším sa na vaše vymaľované obrázky. Vaša teta kurátorka :-)

Dospelákom pripomínam, že krabička vo ves-tibule slúži aj na Vaše postrehy, pripomienky, dobré rady a ponuky pomoci, vhadzujte sem svoje postrehy- kladné aj záporné, nápady a pocity týkajúce sa života nášho zboru. Aby sme ho spoločne budovali nielen po materiálnej, ale aj po duchovnej stránke k oslave náš-ho nebeského Pána.

Teším sa na spoluprácu!

Prameň spod Makyty

5

nielen pre detizateľov hlas. Ján Krstiteľ počas toho, ako krstí, často káže. Vášnivo. Bronzová tvár, neostrihané vlasy. Stojí po pás v Jordáne. Volá ľudí ku krstu pokánia na od-pustenie hriechov /Lk 3, 3/.Krst nebola žiadna novinka. Bol to povinný rituál pre každého pohana, ktorý sa chcel stať Židom. Krst bol pre zablatených a druhotriednych, nie pre ľudí vyvo-lených. Nie pre čistých, vyvolenú smotánku – Židov. V tom bol pes zakopaný. Ján odmieta robiť rozdiel medzi Židom a pohanom. Podľa neho každé srdce potrebuje detailnú prácu. Je zvláštne vidieť Božieho Syna, ako prijíma krst. To On by mal krstiť, nie byť krstený. Prečo chce byť Kristus pokrstený? Prečo po-trebuje krst? Pretože ani ja, ani ty sme nemohli zapla-tiť, musel to urobiť Kristus. My sme porušili prikáza-nia, sľuby a, čo je najhoršie, zlomili sme Božie srdca. No Kristus pozná našu situáciu. Dlžíme Bohu doko-nalú poslušnosť každému prikázaniu. Nielen prikáza-niu krstu, ale príkazu pokory, úprimnosti, poctivosti. Nemôžeme Mu to ale dať. No Kristus môže a chce. Jeho ponorenie sa do Jordá-nu je obrazom ponorenia do našich hriechov. Jeho krst ohlasuje: "Dovoľte mi zaplatiť.“ Tvoj krst odpove-dá: "Buď si istý, že dovolím“.

PRE DETI NIELEN PODĽA DÁTUMU NARODENIA... dnes posielame trochu zimnej nálady (obrázok č.

1). V čase prípravy tohto čísla nepoletovala ani vločka, tak Vám ju posielam aspoň ako vymaľovánku a aby ste si nemysleli, že budete kresliť len tak ... pekne vy-farbený obrázok si podpíšte, v kostole bude krabička a do nej obrázok vložte, alebo odovzdajte tetám, čo Vás učia besiedku a keďže všetci pekne kreslíte, tak každý mesiac budeme losovať troch z vás a dostanete malú sladkú odmenu.

Darinka pozorovala mamičku, ako varí s Terez-kou džem (obrázok č. 2 a 3). Chcela jej tiež veľmi po-máhať, ale mamička vždy povedala, že je ešte malič-ká. Keď raz bude taká veľká ako jej sestrička, potom môže pomáhať pri príprave džemu.

Dívala sa teda na plné poháre a po líčkach jej od ľútosti stekali slzičky. Mamička sa pýtala, čo sa stalo a ona jej povedala, že chce pomáhať.

Mamička jej povedala, že jej môže teda trošku pomáhať, ale Darinka chcela robiť veľké veci. Mamič-

  

Rozpis služieb Božích na najbližšie obdobie

1.3. 2. pôstna VP 09.15h. 10.45 hod.

8.3. 3. pôstna 10.45 hod.

pôstne večierne streda 16.00 hod.