REVITALIZÁCIA SÚDNICTVA – POVINNOSŤ VOČI 21. STOROČIU

(VEDECKÁ ÚVAHA)

REVITALIZATION OF THE JUDICIARY – OBLIGATION TO 21. A NEW

COMMAND STRUCTURE

(SCIENTIFIC REASONING)

Jozef Králik

Abstrakt: Článok vo forme tzv. vedeckej úvahy polemicky prezentuje problematiku

potreby revitalizácie slovenského súdnictva ako dôsledok zmien prebiehajúcich

v spoločenských a potenciálne i právnych pomeroch Európskej únie. Poukazuje na

niektoré nedostatky prejavujúce sa v slovenskom súdnictve, na stav ich riešenia

a predovšetkým na potrebu dôslednej transformácie „ducha“ slovenskej justície. Načrtáva

tiež niektoré možnosti, prostredníctvom ktorých by mohlo dôjsť k „ozdraveniu“ sústavy

slovenského súdnictva a výkonu sudcovskej moci.

Kľúčové slová: súdnictvo, korupcia, súdna moc, limitovaná evolúcia, šaríja

Abstract: The article in the form of so called scientific considerations presents the issue

of revitalization of the Slovak judiciary needs polemicky as a result of ongoing changes

in the social and legal situation of the European Union and potential. Highlights some of

the flaws in the Slovak judiciary, the State of manifesting their solutions and, in

particular, on the need for a consistent transformation of the "spirit" of the Slovak

judiciary. It also outlines some of the options, which could lead to the "recovery" of the

Slovak judiciary system and the performance of the judicial power.

Key words: the judiciary, corruption and judicial power, limited evolution, Sharia

Úvod

Nemo est supra leges-nikto nie je nad zákonom1

Nielen v Slovensku, ale aj vo všetkých tzv. postsocialistických štátoch, v ktorých

tzv. monokratickú moc komunistickej strany vystriedala v závere 20. storočia tzv.

polykratická moc rozličných, neraz pochybných až podozrivých politických síl a osôb,

došlo v dôsledku objektívnych i subjektívnych okolností, smerujúcich k vyvíjaniu

požadovaných resp. „objednaných“ vnútroštátnych i medzinárodných politických

a ekonomických tlakov, ku globálnej spoločenskej transformácii. Pritom na povrch

vyplávalo mnoho dovtedy neznámych javov, poznatkov a problémov, keďže historicky

išlo o vôbec prvú demontáž, čiže zmenu sociálno – ekonomickej formácie tzv.

socialistického typu a k jej nahradeniu „overeným“ kapitalizmom. Presnejšie, tzv.

globalizujúcim kapitalizmom, ktorého „nositeľov“, zrejme akoby z pozadia, manažuje

úzky okruh subjektov, tzv. globálnych prediktorov, determinujúcich rozhodujúce svetové

globalistické zoskupenia a ich sily. Tieto „skryté“ determinanty, inštitucionalizované

i neinštitucionalizované, predstavujú mocenský potenciál, využívajúci vraj na

presadzovanie svojich svetovládnych zámerov „predkúpenú“ politickú štruktúru a jej

reprezentantov v jednotlivých štátoch sveta. Potvrdzuje to do určitej miery paralelné

„vzplanutie“ a vývoj tzv. farebných revolúcií (napr. Gruzínsko, Ukrajina) a tzv. jarí (napr.

Egypt, Lýbia). Paradoxne, československá tzv. Pražská jar, ktorá však dlho tlela a

napokon bola odštartovaná v roku 1968 v slovenskom politickom prostredí,

predstavovala zablokovaný pokus o „revitalizáciu socializmu“ v duchu proklamovaného

hesla vtedajšieho československého „muža č. 1“, Alexandra Dubčeka, prvého tajomníka

1

� Latinské výroky a ich preklad do slovenčiny uvedené v tomto diele sú prevzaté z REBRO, Karol 1986: Latinské právnické výrazy a výroky. 2. vyd. Bratislava :Obzor, 1986, 272 s.

Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, o „budovaní socializmu

s ľudskou tvárou“. Teda, vôbec nie návratu kapitalizmu...

Je teda zrejmé, že úspešný pokus o reštavráciu „inovovaného“ kapitalizmu, i keď

už do značnej miery modernizovaného, uskutočnený v závere 20. storočia v už prevažne

samodeštruujúcom sa geopolitickom priestore tzv. východného sovietskeho bloku,

ktorého výsledky a dôsledky sú historicky zatiaľ komplexnejšie objektívne

nezhodnotiteľné, v súradniciach súčasného historického vývoja objektívne dokazuje

nejednoznačnosť svojej historickej opodstatnenosti. Najmä preto, že je už z v minulosti

zaznamenaného, ale aj z nasledujúceho i súčasného vývoja ľudskej spoločnosti a vzťahov

v nej pulzujúcich zrejmé, že kapitalistická spoločensko – ekonomická formácia nie je tým

faktorom, s ktorým môže ľudstvo „prorozvojovo“ pri písaní svojich ďalších dejín

dlhodobo rátať. Politickú a ekonomickú moc totiž v týchto tzv. postsocialistických

štátnych útvaroch, Slovensko nevynímajúc, uchopili do svojich rúk viaceré subjekty,

ktoré možno do značnej miery klasifikovať ako pochybné, dubiózne. Išlo nielen

o jednotlivcov, ale i o zoskupenia rozličnej proveniencie, účelovo sledujúce rôznorodé

záujmy a ciele, ktoré boli neraz vytyčované, sofistikované a odporúčané zahraničnými

expertmi, samozrejme, predovšetkým v ich „zahraničnom“ záujme. Vnútornú štruktúru

nových mocichtivých záujmových zoskupení, a to aj konštruovaných výlučne ad hoc,

pritom často tvorili politickí skrachovanci predchádzajúceho režimu, karieristi,

kriminálnici, dobrodruhovia, povaľači, dokonca aj podvodníci, ale i naivní vlastenci,

potenciálni budovatelia „novej spoločnosti“, ktorých neskôr politicky hektická doba a

„veľkí hráči“ z politickej hry o moc a, samozrejme, predovšetkým o národný majetok,

priam nedôstojne „vyšachovali“. Všetci títo stratégovia a taktici, plánovači aj účastníci

krájania, čiže rozkrádania národného majetku, uskutočňovaného pod dohľadom viac –

menej paralyzovaných štátnych inštitúcií, v súlade s odštartovaným procesom ohýbania

politickej kostry spoločnosti, obsadzovali svojho času najvyššie politické a hospodárske

funkcie v štáte. Čiastkovým cieľom na novej politickej báze účelovo koncipovanej a

narýchlo novo sformovanej vrstvičky potenciálnych zbohatlíkov, tzv. šedej šľachty, do

potenciálu ktorej úspešne penetrovali tiež polokriminálne i kriminálne živly,

predstavitelia tzv. čiernej šľachty, sa stala národnú ekonomiku a sociálne vzťahy

paralyzujúca konverzia zbrojárskeho priemyslu, avšak predovšetkým tzv. malá

a predovšetkým tzv. veľká privatizácia slovenského národného bohatstva.

Prostredníctvom tzv. malej privatizácie štátneho (národného) majetku, smutne

preslávenej „holandskými dražbami“ i vraždami, sa vytvorili zárodky miestnej oligarchie,

majúcej spravidla kriminálne zafarbenie. Osobitne efektívne sa darilo fungovať

„ochraňovačom“ malých súkromných vlastníkov, grupujúcim sa v civilných súkromných

bezpečnostných podnikateľských subjektoch. Ich prostredníctvom mohli pôvodne

ilegálne štruktúry legalizovať svoje kriminálne praktiky, osobitne tzv. výpalníctvo. Jeho

obeťami boli reštituenti majetku, výhercovia väčších objemov peňazí v stávkových

kanceláriách a lotériách, drobní živnostníci, najmä remeselníci, avšak tiež podsvetím

nastrčené osoby, tzv. biele kone. V dôsledku tzv. všeobecnej havlovskej prezidentskej

amnestie sa napokon spoločnosť len tak hmýrila kriminálnikmi, rozožierajúcimi sociálne

vzťahy v samotných základoch. Samozrejme, zločinci, už legálne ozbrojení a odetí

v rovnošatách navonok už hrdo prezentujúcich príslušnosť k týmto „pofiderným“, avšak

dočasne vari všemocným súkromno – bezpečnostným subjektom, potom dôkladne

„preverovali“ aj schopnosti štátnych mocenských a bezpečnostných zložiek, keďže

paralelne začali vytvárať a v každodennom živote i uplatňovať vlastný „právny

poriadok“.2 To prispievalo k politickej, hospodárskej, sociálnej, kultúrnej i morálnej

erózii a deštrukcii spoločnosti, ba priamo viedlo už dôkladne dezorientovanú spoločnosť

k ďalšiemu, pokračujúcemu rozkladu etiky vzťahov medzi ľuďmi, k anarchii a k strate

úcty a dôvery ľudí k právu, k spravodlivosti, k štátu, k orgánom verejnej moci,

k akýmkoľvek historicky overeným celospoločenským hodnotám a osobitne k dielu

predchádzajúcich generácií. Legalizácii bezprecedentnej defraudácii národno – štátneho

majetku, realizovanej pod hlavičkou privatizácie, napomáhala účinne aj účelovo

inovovaná sústava orgánov štátnej správy, ale aj iných inštitúcií, navonok zaručujúcich

legitimitu tohto procesu.3 Predovšetkým, zriadenie ministerstva pre správu a privatizáciu

2

� V súčasnosti je situácia v tejto oblasti podnikania prakticky úplne iná, pozri a porovnaj napr. DEBNÁR, Milan 2016: Potenciál na rast. In.: TREND, roč. XXVI., 2016, č. 38, s. 46 – 47.

3

� Porovnaj s ADAMKOVIČOVÁ, Beáta - KRÁLIKOVÁ, Kristína 2016: Transformácia slovenského vidieka na prelome 20.a 21. storočia (na príklade Trenčianskeho kraja). 1. vyd. Hodonín: Ústav práva a soudního inženýrství, 2016, 145 s.

národného majetku, ale osobitne „právno - vákuového“ Fondu (rozkrádania-poz. aut.)

národného majetku Slovenskej republiky, malo zrejme v očiach verejnosti navonok budiť

klamné zdanie o transparentnosti, opodstatnenosti, serióznosti, prepracovanosti a

spravodlivosti transformácie spoločenského majetku. Napokon, všetko, čo „už bolo“,

samozvaní spoločenskí korektori označovali za „staré štruktúry“ a štát prezentovali ako

najhoršieho vlastníka a správcu svojho vlastného majetku. I keď za úroveň kvality

spravovania štátneho a ostatného majetku spoločnosti boli predsa zodpovední konkrétni,

verejne známi, avšak dosiaľ nepotrestaní ľudia!4 Totiž, v relatívne sofistikovane

vyvolanom, organizovanom a usmerňovanom spoločenskom chaose, „zvonka“

požehnanom zahraničnými záujemcami o národný majetok slovenského národa a jeho

štátu, sa stávali svojho času všemocnými tí, ktorí boli z akýchkoľvek dôvodov „v

správnom čase na správnom mieste“, teda stáli pri koryte plnom najmä tzv.

veľkoprivatizačných projektov. Išlo predovšetkým o osoby pomerne známe, a to i zo

záznamov kriminalistov, z ktorých sa neskôr vytvorila tenká, avšak vplyvná vrstvička

oligarchov. Práve títo politickí analfabeti, ktorí však získali vlastné cenné skúsenosti

v prostredí šedej ekonomiky zanikajúceho tzv. socialistického hospodárstva, prejavovali

mimoriadnu privatizačnú iniciatívu. Vzhľadom na v ich rukách akumulované tzv. špinavé

peniaze, voľné zdroje koreniace v tzv. špinavej ekonomike, na jestvujúce vákuum práva

4

�„Podľa nášho názoru, očakávanou nevyhnutnosťou sa už v blízkej budúcnosti stane požiadavka verejnosti, aby Národná rada Slovenskej republiky prijala „životaschopný“, nie „bezzubý“ ústavný zákon alebo zákon o nepremlčateľnosti zločinov spojených s privatizáciou národného majetku a s verejným obstarávaním. Vytvoril by sa tým isto mimoriadne rozsiahly priestor aj pre reorganizovanie organizačnej štruktúry, revitalizovanie personálnej základne i rozprúdenie inovatívnych manažérskych aktivít v polícii. ... Ďalším právnym predpisom, prostredníctvom ktorého by sa mal začať proces ozdravovania slovenskej spoločnosti, by malo byť prijatie zákona o preskúmaní pôvodu majetku občanov pôsobiacich v sústave štátnych orgánov, orgánov verejnej správy a štátnych podnikateľských subjektov a iných štátnych inštitúcií po roku 1989. Takýto právny predpis by mohol byť v prípade svojej serióznej obsahovej koncepcie a dôslednej realizácie prínosom nielen pre ozdravenie spoločenskej morálky, ale by sa jeho prostredníctvom mohli do pôsobnosti štátu vrátiť aj také finančné zdroje, ktoré neoprávnene získali iné subjekty. Tým by sa zrejme postupne zvýšil aj duchovný a materiálny blahobyt slovenských občanov.“ Pozri KRÁLIK, Jozef – KRÁLIKOVÁ, Kristína 2016: Polícia (v slovenskej spoločnosti). 1. vyd. Brno: Tribun EU, 2016, s. 225 – 226. Tiež NICHOLSON, Tom 2012: Gorila.1.vyd. Bratislava: Dixit, 2012, 149 s.

a spravodlivosti, na paralyzovanú organizačnú základňu štátnej moci, s ohľadom na už

predtým v podsvetí vykovanú a zakalenú odvahu riskovať, ktorú premieňali na

bezprecedentnú politickú drzosť, sa postupne samotní bývalí, novo sa kreujúci i budúci

zločinci povyšovali nad zákon, keďže si pôvodný „komunistický“ právny poriadok

najskôr prispôsobovali svojim záujmom a potrebám, a neskôr si „vlastné“ zákony „šili na

mieru“. Teda pre seba tak, aby koncepcia „nových“ právnych noriem i ich štruktúry

vyhovovali ich zámerom, cieľom, a aby inovovaný právny poriadok súčasne potenciálne

legalizoval ich kriminálne správanie. Verejne sa dokonca priam vysmievali zásade: nemo

est supra leges - nikto nie je nad zákonom. Osoby, ktoré vzišli často z bezprostredného

kriminálneho prostredia, a to bez ohľadu na skutočnosť, či boli ich aktivity verejnosti

známe alebo neznáme, odhalené či neodhalené, potrestané alebo nepotrestané, sa

dokonca postupne pokúšali zaujať, a niektorí z nich sa napokon aj úspešne pousádzali

do kresiel vyhradených ústavným činiteľom a vysokým štátnym úradníkom... Už ako

„úctyhodný podnikatelia“...

Na to, aby sa takto „novátorsky“ transformovaný štátny aparát a inovovaný

právny poriadok nemohol vymknúť z rúk politikárov a lobistov, pôvodne sa regrutujúcich

prevažne z kruhov lumpenproletárov, šmelinárov, vekslákov a iných predstaviteľov

podobných nekalých profesií, nevyhnutnosťou sa stala pre nich aj potreba

„pripodobnenia“ súdnej moci politickému obrazu spoločnosti, ktorý sami spodobovali.

Teda, takto vlastne otvorene, i keď politicky neokrôchane, avšak trestuhodne (i keď

dosiaľ beztrestne), dochádzalo k snahám o podriadenie celého systému justičnej moci

ekonomickým a politickým záujmom tzv. novej elity. Tomu však bolo potrebné

prispôsobiť najmä personálnu základňu justičnej moci, a to v záujme jej budúceho

možného orientovania a ovplyvňovania takým smerom, ktorý bude zodpovedať

a vyhovovať zámerom novej politickej moci. Predstavitelia novo sa formujúcich

politických štruktúr vychádzali logicky z predpokladu, že tzv. zákonný sudca, ktorý je

voči mocným poslušný, ktorého okruh „klientov“ je vopred stabilizovaný a stabilný, a

výkon jeho funkcie je tiež doživotne garantovaný (teda „večný“), a pritom je i dobre

zaplatený z legálnych (i paralelných, t.j. nelegálnych) zdrojov, nemôže predsa svojim

„chlebodarcom“ škodiť! Naopak, očakáva sa, že „vďačný“ alebo „zaviazaný“ sudca, tak,

ako je to prezentované v „limonádových“ amerických westernoch zobrazujúcich pomery,

spravodlivosť a „justičný život“ Divokého Západu, má výlučne iba v ich záujme pôsobiť

a rozhodovať, teda súdiť! Očakávaný prospech z takejto dubióznej politicko - právnej

„zábezpeky“ tak totiž plynie obom protipólom spoločenskej moci k ich obapolnej

spokojnosti. História napokon naozaj potvrdzuje životnú nevyhnutnosť ovládnutia

justičných a bezpečnostných systémov v štáte, ak sa určité mocensko – politické

štruktúry nechcú z mocenského zápasu samotné eliminovať, vyčleniť, ba vyradiť. Do

takéhoto rafinovane koncipovaného procesu latentného ovládnutia justičných zložiek pod

kepienkom ich „demokratizácie“, a to najmä prostredníctvom presadzovania tzv.

nezávislosti sudcov, súdov a súdnictva, sa v rozličných prúdoch integrovali aj tí, ktorí

mali záujem o konečné prevzatie politickej a ekonomickej moci v slovenskom

geopolitickom priestore.5 Ovládnutie procesov tvorby práva, legislatívy, a následne i

súdnictva a všetkých bezpečnostných zložiek štátu, im totiž reálne umožňovalo „postaviť

sa nad zákon“. Už z uvedeného náčrtu peripetií nedávnej kontroverznej doby, ktorá sa

zapísala do slovenských dejín, teda 90. rokov 20. storočia, je zrejmý spoločensky

mimoriadny význam súdnictva, považovaného za jeden z troch klasických pilierov štátnej

moci. Súdnictvo je však potrebná vnímať predovšetkým ako verejnú službu sui generis,

adresovanú občanovi! A nie inak... Súdenie a rozsudzovanie má očisťovať spoločenské

a medziľudské vzťahy, nie „mocensky“ ich ponárať ešte hlbšie do spoločenského balastu!

Preto vyvstáva do popredia v konštituujúcich sa právno – teoretických úvahách význam

oživenia polemiky o existencii a oprávnenosti pretrvávania súdnej moci v doteraz

prežívajúcom štáto – právo vedeckom chápaní súdnej moci, teda ako jednej z troch

symptómov zabezpečujúcich moc v štáte. Súčasne je popri tomto probléme potrebné

revitalizovať nielen jeho teoretickú stránku, ale aj jeho praktickú stránku, t. j. samotný

výkon súdnej moci.

5

� Porovnaj TVARDZÍK, Jozef 2016: Ukrajinský prezident si buduje klan. In.: TREND, roč. XXVI., 2016, č. 37, s. 42 – 43.

Zjednodušene možno povedať, že ak by nebolo ľudí, nebolo by ani súdnictva.

A naopak, ak by nebolo súdnictva, nebolo by ani ľudí. Ľudí vždy bolo a dosiaľ je totiž nie

iba potrebné, ale priam nevyhnutné určitými nástrojmi, určitým spôsobom a v záujme

určitého cieľa „určito reglementovať“. Teda, riadiť. Pravda, ak skutočne chcú žiť

v určitom organizovanom spoločenstve, usporiadanom k ich spokojnosti aspoň relatívne.

A ľudia v menšom či väčšom spoločenstve žiť nevyhnutne dokonca musia. To preto, že

ako človeku, tak aj človečenstvu je biologicky vštepená či daná potreba či dokonca

nevyhnutnosť žiť kolektívne, spoločensky. Táto naturálna potreba teda núti človeka aspoň

v nevyhnutnej miere kooperovať s inými ľudskými jedincami, socializovať sa a vytvárať

tak ľudskú komunitu. Pravda, v komunite, v mnohopočetnom kolektíve, sa už prirodzene

stretávajú individuálne záujmy jednotlivcov, splývajú, existujú vedľa seba, alebo na seba

narážajú.6 Nie vždy teda musia byť tieto záujmy vo vzájomnej nevyhnutnej korelácii,

nemusia teda byť konvergentné. Divergencia záujmov jednotlivcov žijúcich v rámci

určitej komunity môže dokonca vyústiť do priameho antagonizmu. Ako dôsledok tohto

rozporu záujmov vzniká atmosféra napätia, vzájomného pnutia medziľudských vzťahov,

hroziaca vyústiť do konfliktu. A vtedy je potrebné, aby sa tieto antagonizmy eliminovali

v záujme pokojného života komunity, i dotknutých jedincov.7 Okrem iných inštitúcií

a inštitútov slúžiacich prevencii i eliminácii rozporov a ich následkov v medziľudských

vzťahoch, napr. cirkví a kňazov, sa historicky na účely odstraňovania takýchto rozporov

konštituovala osobitá spoločenská inštitúcia, ktorú nazývame súd. Súdy, ako to vyplýva

už z ich samotného názvu, majú za úlohu predovšetkým usudzovať, posudzovať

a rozsudzovať. Ich sieť vytvára súdnictvo, množina hierarchicky usporiadaných súdov.

Súdy majú slúžiť na účely vymerania a dosiahnutia spravodlivosti. To je ich prapôvodnou 6

� KRÁLIKOVÁ, Kristína 2006: Organizácia spojených národov a jej pomoc pri predchádzaní diskriminácii a na ochranu menšín. In: Aktuálne problémy súčasného sveta (Slovensko a Európska únia). Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej na Duchonke v dňoch 2. – 4. októbra 2006. Bratislava : Akadémia Policajného zboru, 2006, s. 26 – 67.

7

� KRÁLIKOVÁ, Kristína 2013: Spolupráca štátnej správy a územnej samosprávy pri realizácii migračnej politiky v Slovenskej republike. In: Disputationes scientificae Universitatis catholicae in Ružomberok, roč. XIII, 2013, č. 2, s. 39 - 47.

úlohou. Samozrejme, v priebehu vývoja spoločnosti a vzťahov medzi ľuďmi a ich

zoskupeniami, podliehali aj súdy rozličným transformačným procesom. Tie sú tiež

súčasťou každodenného života, keďže aj život podlieha transformácii.

Podotýkame, že súd predstavuje viacrozmerný fenomén. Predovšetkým štátno –

mocenský orgán, rozhodovaciu inštitúciu sui generis, vytváranú špecifickým

organizačným, materiálnym a personálnym substrátom. Okrem tohto chápania, súd býva

predovšetkým laikmi vnímaný aj ako osobitý rozhodovací proces uskutočňovaný

osobitým štátnym orgánom, súdom, čo vyjadruje bežne používané resp. hovorové slovné

spojenie „mal som súd“, čiže súdne pojednávanie.

I.

Pecuniae imperare oportet, non servire – peniazom treba rozkazovať, nie im slúžiť8

Starorímsky výrok, tvrdiaci, že peniazom je potrebné rozkazovať, ale neslúžiť im,

možno dešifrovať na súčasné spoločenské pomery a modifikovane ho vykladať ako

spoločenskú potrebu bojovať proti korupcii. Korupciou sa totiž vytvárajú nelegálne

a nelegitímne „peňažno – služobné“ vzťahy založené na vzájomnej previazanosti ich

subjektov, správajúcich sa v súlade so slovenským ľudovým porekadlom „ruka ruku

umýva“. A takýto potenciálny pomer medzi súdeným a súdiacim subjektom nemôže byť

v morálne pevnej a eticky celistvej spoločnosti prijímaný ako všeobecne akceptovateľná

norma. Pravdaže, kvalita sociálnych vzťahov, a predovšetkým morálna úroveň

medziľudských vzťahov, priamo závisí od duchovnej a osobitne morálnej kvality

každého jednotlivca, vstupujúceho do takýchto spoločenských súvzťažností, vzájomných

väzieb. Znamená to teda, že peniazom je potrebné rozkazovať vždy tak, aby neslúžili ako

prostriedok, čiže médium, podporujúci a slúžiaci realizácii a explózii korupcie. Takýto

8

� REBRO, Karol 1986: Latinské právnické výrazy a výroky. 2. vyd. Bratislava :Obzor, 1986, s. 197.

negatívny a odsúdeniahodný jav je osobitne spoločensky nebezpečný, ak začnú peniazom

slúžiť sudcovia...

Isto, ľudskú spoločnosť tvorí súhrn všetkých jedincov žijúcich v určitom časovom

momente či bode astronomického času na planéte Zem, a aj preto je veľmi rôznorodá.

Bude zrejme ešte pestrejšia, rozmanitejšia, ak, a to možno už v blízkej budúcnosti, bude

možné do jej okruhu zaradiť aj tých jednotlivcov (či skupiny), ktorí osídlia iné planéty

tvoriace súčasť galaxie Mliečnej dráhy. Táto rozmanitá, mnohopočetná a geometrickým

radom sústavne vzrastajúca populácia sa však borí počas cesty svojou vlastnou históriou s

mnohými problémami, ktoré spravidla dokáže úspešne riešiť. Avšak, s mnohými sa

nedokáže primerane svojmu stavu vyrovnať už dlhodobo. Do komplexu kategórií

globálne neriešených, alebo nedostatočne riešených problémov ľudstva, sa viditeľne

začleňuje aj problém spravodlivosti a práva, a osobitne ich vzájomného vzťahu a ich

„vymožiteľnosti“. S týmto globálnym problémom sa navzájom vyrovnávajú nielen určité

spoločenstvá, ale aj jednotlivci, tvoriaci prvky množiny človečenstva, učlenenej do

komplexnej podoby ľudskej spoločnosti. V rámci tohto subjektívneho vyrovnávania sa

s objektívnou realitou, stáva sa každý človek subjektom a zároveň aj objektom právnych

vzťahov, regulovaných právnymi normami, vytvárajúcimi komplex určitého právneho

poriadku, teda práva. O tom, že právo je živý a neustále sa vyvíjajúci parciálny, avšak

nemarginalizovaný determinovaný i determinujúci spoločenský organizmus, systém sui

generis, svedčia mnohé príklady z každodenného života. Súčasne o dynamickom

inovatívnom vývoji právnych regulácií napr. v slovenskom právnom prostredí osobitne

výrečne vypovedajú mnohé členité legislatívne aktivity a počtom rozsiahle výstupy

ústavných orgánov. Dokonca možno povedať, že právne akty rozličného pôvodu, účelu

a cieľového zamerania v ostatných dvoch desaťročiach zahltili mnohými protichodnými,

často pre laika ťažko pochopiteľnými právnymi dokumentmi celý slovenský legislatívny

priestor. Akoby sa zákony stávali súčasťou trhového mechanizmu! A to nehovoriac

o sfére súdnictva, ktorá sa mnohými svojimi finálnymi rozhodnutiami, individuálnymi

právnymi aktmi, rozsudkami, prezentuje na verejnosti ako oblasť vymykajúca sa často

súdnosti, zdravému rozumu. V týchto súvislostiach možno potom povedať, že

spravodlivosť v spoločnosti, ale aj jej protagonisti, súdy a sudcovia, má také kvalitatívne

parametre, aké má spoločnosť a jej príslušníci ako celok, ako aj právo, normami ktorého

sa riadia.9 Požíva takú mieru úcty občanov, aká je miera ňou a nimi „nadeľovanej“

spravodlivosti. I jej a ich úcty k právu...a k peniazom. Podstatné je, aby právo neslúžilo

peniazom, ale aby im v duchu proklamovanej starorímskej zásady rozkazovalo. Aby

peniaze teda nerozkazovali ani sudcom!

Dnes už je zrejmé, že ľudstvo so všetkými jeho materiálnymi i duchovnými

atribútmi prechádza vývinovým štádiom totálnej transformácie. Globálnej psychickej,

etickej a už azda i biologickej. Absorbovanie týchto latentných procedúr, vytvárajúcich

široké spektrum už naštartovaného procesu fundamentálnej premeny, bude preň už

v najbližšej budúcnosti bolestné, konfliktné a neisté. Možno dokonca sformulovať

hypotézu, že jeho politicky, ekonomicky a kultúrne životné podmienky na planéte Zem

determinujúca súčasť, t.j. skutočne vykryštalizovaná vládnuca vrstva, sa nachádza

v prvých dekádach 21. storočia ponorená do marazmu hlboko deformovanej morálky,

univerzálne akceptovanej nespravodlivosti, permanentnej korupcie a čo je osobitne

nebezpečné, nevšímavosti voči vzrastajúcej latentnej i otvorenej nespokojnosti ľudových

más. Pohybujúc sa na hrane etickej a morálnej prijateľnosti, žijú vybrané skupiny

v prostredí blahobytu, neuveriteľného prepychu, ale súčasne prekvitajúcej univerzálnej

amorálnosti, manipulácie s vedomím a svedomím ľudstva ako celku, v područí pandémie

širokospektrálnej nespravodlivosti, deštruovanej hodnotovej orientácie, krízy originálnej

humanity, akceptovania bezprávia, ba až presadzovania legalizácie zločinu, propagácie

asociálneho správania, ochrany „darebáctva“ a spoločensky neodôvodnenej pozitívnej

diskriminácie atď. Teda, vlastne pošliapavania práva! Pretože právu zrejme dominujú

peniaze...

Súčasný stav ľudskej spoločnosti ako historickej kategórie a právneho inštitútu

štátu, jeho poslania a osobitne jeho funkcií, preto akoby potvrdzoval hypotézu, že

dekadenciou postihnuté ľudstvo sa v druhej dekáde 21. storočia nachádza opäť na pokraji

„očistného“ vojnového konfliktu nevídaných rozmerov, alebo sociálnych či kultúrno –

9

� Porovnaj s KRÁLIK, Jozef 2016: Uvädnutý kvet (Zabudnutý umelec Ľudovít Gerhát).1. vyd. Hodonín: Evropský ústav práva a soudního inženýrství, 2016, s. 6 an.

konfesionálnych revolúcií. Slovenská národno – štátna pospolitosť, tiež nakazená

pandémiou mamony, nie je z tohto zorného uhla žiadnou výnimkou. Preto aj jej

parametre korešpondujú do značnej miery ostatnému svetu a v ňom presadzovanom a

panujúcom tzv. novom poriadku. Poriadku, ktorý sa priamo pred našimi očami mení na

neporiadok. Preto, že právo nadobúda iba formálny charakter. Mení sa na deklaráciu či

reklamu, vlastnú tzv. konzumnej spoločnosti, ktorej pravidlá určujú iba peniaze, peňažné

vzťahy a vlastníci peňazí. Právo sa potom „pestuje“ iba pre právo, možno len „pre

demokraciu“ a pre zachovanie stavu jej „skutočnej zdanlivosti“ alebo „nezdanlivej

neskutočnosti“. Alebo pre peniaze. Aj inštitút spravodlivosti tak v tomto duchu získava

iba hypotetické parametre. To preto, že sa s právom a so spravodlivosťou v krajinách tzv.

západnej civilizácie už zaobchádza ako s obyčajným tovarom. Umiestňuje sa na „právny

trh“ či trh s právom. A, samozrejme, potom právo tiež podlieha zákonu ponuky

a dopytu... Pamätajme však, že peniazom treba rozkazovať, nie im slúžiť... Preto sa ani

súdnictvo nemôže stať trhovým priestranstvom slúžiacim obchodovaniu s právom

a spravodlivosťou! A ani sudcovia sa nemôžu premeniť na obchodníkov s právom

a spravodlivosťou!

Vzhľadom na aktuálnu mieru erózie súdnictva ako imanentnej zložky štátom si

uzurpovanej časti všeľudskej civilizácie, v prostredí tzv. západnej právnej kultúry sa tak

právo v jej spoločenskom lone postupne dostáva neraz do priameho rozporu nielen so

spravodlivosťou, ale aj s morálkou spoločnosti. Pritom je zrejmé, že na približne sto

rokov trvajúcej a dosiaľ pokračujúcej globálnej demoralizácii značnej časti ľudskej

populácie, najmä žijúcej v tzv. západných kultúrach, sa podieľajú mnohé faktory. Jedným

z nich je v slovenských spoločenských podmienkach nesporne aj činnosť (niektorých)

sudcov, jestvujúci stav (niektorých) súdov a organizácia systému súdnictva ako tzv.

nezávislej „tretej moci“ resp. mocnosti v štáte. Slovenské súdnictvo, presnejšie jeho časť,

t.j. jeho organizačná aj personálna stránka, je totiž v slovenských podmienkach evidentne

napadnuté rozkladným procesom až do takých rozmerov a hĺbky, ako o tom svedčia

správy v médiách, že postupne vari nebude môcť dokázať efektívne odolávať ani tlaku

obyčajného zločinu, nieto organizovanej kriminalite národnej a osobitne nadnárodnej

proveniencie. Vývinovú tendenciu „odumierania“ spravodlivosti spätú s deštrukciou

práva isto zaregistrovali aj politické a štátne orgány, keď sa pokúsili čeliť explózii

organizovaného zločinu prostredníctvom určitých zásahov do systému slovenského

súdnictva od 90. rokov 20. storočia. Prvým krokom malo byť „znezávislenie“ súdnictva

ako osobitej podsústavy štátnej moci. Tomuto teoreticky a mediálne propagovanému

kroku malo dopomôcť k presadeniu v praxi „povýšenie“ sudcov nad ostatných občanov

štátu, vrátane ostatných ústavných činiteľov. Ich pracovné, finančné, materiálne

a spoločenské zvýhodnenie malo byť azda hlavnou garanciou, aby sa sudcovia

„nezvrhli“. Aby sa týmito opatreniami vytvoril dostatočne pevný obranný mechanizmus

pred korupčnými atakmi smerujúcimi voči sudcom. Túto vývinovú tendenciu napokon

pomerne zreteľne potvrdzuje aj neskoršie zriadenie či kreovanie podsústavy druhého

radu, reprezentovanú inštitútom špecializovaného súdnictva a špecializovanej

prokuratúry. V rámci realizácii quasi justičnej reformy v Slovenskej republike (ďalej len

„SR“) tak došlo na jednej strane ako k vzniku relatívne osobitej a autonómnej súdnej

podsústavy, čiže k vzniku jednoprvkového „špecializovaného“ resp. „špeciálneho“

subsystému komplexného systému jednotného súdnictva resp. prokuratúry, tak na druhej

strane došlo k (zrejme) účelovej likvidácii justičnej podsústavy vojenského súdnictva

a následne aj vojenskej prokuratúry. Ústavný súd SR zostal však zachovaný v pôvodnej

podobe. Napriek proklamáciám a očakávaniam je ale zrejmé, že ani po vytvorení

podsústavy špecializovaného súdnictva, sa v justičnej sfére miera korupcia zrejme

neznížila resp. neobmedzila, že organizačný, ani personálny substrát slovenského

súdnictva sa evidentne neskvalitnil, že súdne konanie sa nezrýchlilo, „neznezávislelo“

(činnosť a rozhodovanie sudcov sa nestala nezávislou), nezefektívnilo. Podporne malo

slovenskej justícii pomôcť aj ustanovenie nového druhu justičných pracovníkov

s relatívne obmedzenými „justičnými“ právomocami. A tak sa vytvorila kategória vyšších

súdnych úradníkov, de facto justičných vazalov „slúžiacich“ subjektom, patriacich

k novoutvorenej „nedotknuteľnej“ kaste sudcov. I keď je dodnes podľa všeobecne

uplatňovanej, avšak už nie až tak bezvýhradne akceptovanej právno - politickej teórie,

tvrdiacej, že popri zákonodarnej moci, výkonnej moci je ako nezávislá sféra súdna moc

tretím pilierom proklamovanej stability štátu a jeho štruktúr, je zrejmé, že účelu, na aký

bolo súdnictvo v demokratickom štáte historicky konštituované, dnes už potrebám

spoločnosti optimálne neslúži. Slovenské súdnictvo, čo je verejným tajomstvom, sa totiž

stalo resp. jeho časť sa stáva „hračkou“ v rukách pôvodne nelegálnych síl a štruktúr, dnes

už otvorene i latentne koristiacich a parazitujúcich na jednotlivých elementoch

vytvárajúcich bohatstvo spoločnosti. Teda subjektov, ktoré sa i prostredníctvom

„prepratia“ svojich tzv. špinavých peňazí etablovali spočiatku v ekonomických

zoskupeniach a následne v mocensko -politických a štátnych štruktúrach, ovplyvňujúcich

spätne výlučne len vo svojom vlastnom záujme existujúce spoločenské vzťahy, najmä

vzťahy hospodárske a právne, a to aj na medzinárodnej úrovni. Využívajúcich sieť

nositeľov rozvetvenej korupcie a nespravodlivosti, ktorá sa stala pravdepodobne

každodenným javom sprevádzajúcim výkon časti súdnej moci.

Veľmi nebezpečnou je pre spoločnosť a jej „zdravie“ vysoká miera latentnosti

činnosti justično - lobistických a justično - lobujúcich subjektov pohybujúcich sa vo sfére

slovenskej justície. Pravda, aktivizujúcich sa výlučne iba za určité benefity, prebendy,

teda v konečnom dôsledku vlastne iba za peniaze, zisky. I keď sú určité zložky štátu, ale

i spoločnosti resp. verejnosti pomerne dobre informované o jednotlivcoch i skupinách

korumpovaných aj korumpujúcich, teda o činnosti pasívnych subjektov (t.j. objektov,

prijímateľov usus fructus korupcie) i aktívnych subjektov korupcie (poskytovateľov usus

fructus korupcie), ako aj o spoločnosť a verejnú mienku deštruujúcich dôsledkoch ich

pôsobenia, nevyhnutnosť radikálnejších zásahov tzv. tajných služieb a policajných

zložiek do tohto prostredia zostala v štádiu pokoja, teda nerealizovaná.10 Práve tieto

postrehy motivujú odbornú i laickú verejnosť, ktorá prejavuje záujem o revitalizáciu

spoločenského života v SR, zaoberať sa seriózne teoretickými otázkami a praktickými

problémami, ktoré podmieňujú a vytvárajú základňu kreovania a fungovania slovenskej

justičnej sféry. O tom, že nie každému pracovníkovi justičnej sféry súčasný stav

vyhovuje, svedčia rozličné neformálne aktivity a organizované odborné aj laické

platformy, ktorých cieľom je ozdravenie slovenskej justície. Nevyhnutnosťou je potom

politicky nezištne podporiť, štátnou mocou garantovať a spravodajskými a policajnými

zložkami rozkryť všetko, čo škodí spoločnosti, občanom, právu a spravodlivosti,

a nanajvýš prospieva spochybňovaniu funkčnosti a evidovaniu rozkladu súdnej moci,

10

� Pozri napr. KRAJNIAK, Ignác Milan 2015: Banda zlodejov. Šokujúca pravda o oligarchoch a politikoch na Slovensku.1. vyd. Bratislava : Kniha do ucha, s.r.o., 187 s.

a derivatívne aj podstate samotného demokratického štátu. Presvedčenie, že revitalizácia

slovenského, ale i európskeho súdnictva je občianskou povinnosť voči súčasnej dobe,

reprezentovanej mnohými prebiehajúcimi kontroverznými spoločenskými procesmi

vlastnými 21. storočiu, a najmä voči budúcnosti, musí byť súčasťou každodennej

praktickej politiky Európskej únie (ďalej len „EÚ“) a jej členských štátov.

Neudržateľnosť stáročia petrifikovaných zásad, na ktorých je konštituovaná tzv. západná

civilizácia, vrátane jej justičnej zložky, je totiž už dnes zreteľná. Čoraz intenzívnejší tlak

nových sprievodných faktorov prisťahovaleckej invázie, t.j. nelegálnej migrácie či

migračného exodu, prejavujúci sa už dnes v expanzívnom presadzovaní nových

kultúrnych fenoménov, ktorý bude nesporne vyvolávať čoraz intenzívnejšiu eróziu

európskeho „rímsko – právneho“ poriadku, na ktorého základoch je konštituovaná

súčasná rímsko – právna kultúra obyvateľov európskeho kontinentu, je aktuálne zatiaľ

spoločensky znesiteľný a riešiteľný. Štáty združené v EÚ, vrátane SR, by ho však

podceňovať nemali.11 Práve a osobitne v súvislosti s prebiehajúcim procesom

organizovaného východo – západného a juho – severného sťahovania národov

a rezultujúcej očakávanej zmeny právnych zvyklostí, v rámci ktorých bude zrejme už

v nie veľmi ďalekom časovom horizonte dominovať, spočiatku pravdepodobne duálnemu

právnemu poriadku, šarija. Preto by všetky tieto štátne útvary mali uskutočniť vo svojich

právnych poriadkoch i v európskom právnom poriadku také opatrenia, ktoré budú

efektívne čeliť pokusom o islamsko - revolučný prielom do „klasického“ európskeho

právneho prostredia. Táto vývinová tendencia môže byť totiž dočasne mimoriadne

efektívne kontrolovaná štátom a orgánmi EÚ, pokiaľ sa budú tieto subjekty

medzinárodného práva správať racionálne a konať koordinovane, teda efektívne. To

znamená, aj operatívne. Pokiaľ budú disponovať takými kvalitnými politickými,

ekonomickými a konfesijnými reprezentantmi a takým kvalitným byrokratickým

aparátom, vrátane súdnictva a polície, ktorý bude spôsobilý a schopný udržať budúci

vývoj transformácie Európy v rozumných hraniciach „limitovanej evolúcie“, EÚ a jej 11

� KRÁLIKOVÁ, Kristína 2013: Využitie aktivít cirkevných inštitúcií pri plnení úloh migračnej politiky Slovenskej republiky. In: Disputationes scientificae Universitatis catholicae in Ružomberok, roč. XIII, 2013, č. 3, s. 15 – 26.

právny poriadok v blízkej budúcnosti bezpodmienečne zaniknúť nemusí. Akútna potreba

už plano netárať, ale účinne brániť ideály slobody, rovnosti a bratstva, na ktorých bola

a je založená myšlienka integrácie európskych národov, je už dnes realitou. Nie rozvrat,

nesvornosť, chamtivosť a anarchia dokážu zabrániť historickému kolapsu tzv. západnej

civilizácie. Ukazuje sa, že iba neodkladné nahradenie neschopných, politicky naivných,

politicky či inak vydierateľných alebo účelovo pasívnych politických predstaviteľov EÚ

a jej orgánom dominujúcich politikov tzv. „mocných“ štátov novými osobami,

politickými realistami a konštruktivistami, môže posunúť EÚ do polohy problém

imigrácie kontrolujúceho subjektu a zabrániť prebiehajúcej sebadeštrukcii, vrátane

legislatívnej, prakticko - právnej a justičnej. Aj presadzovanie nevyhnutnosti zachovania

generáciami Európanov nazhromaždeného duchovného a materiálneho kultúrneho

dedičstva, vrátane právneho dedičstva, je preto spoločnou povinnosťou európskych

národov voči dejinám, kultúre aj právu a voči 21. storočiu... voči budúcnosti. To

znamená, že aj peniazom, ktoré EÚ vyberá z vreciek vlastných daňovníkov a vynakladá

na zabezpečenie, realizáciu a ochranu tých hodnôt, na ktorých základe vznikla a dodnes

existuje, je potrebné rozumne rozkazovať, ale neslúžiť im... Znamená to neplytvať

finančnými, ale ani žiadnymi inými prostriedkami na dosahovanie imaginárnych cieľov,

predstavujúcich v skutočnosti len „vzdušné zámky“ pseudohumanizmu

a pseudodemokracie, pseudopráva a pseudospravodlivosti.

II.

Nemo potentes aggredi tutus potest (Seneca)-nikto nemôže bez

nebezpečenstva napadnúť mocných (Seneka)

Ak sa ponoríme do hlbín poznávania dejín štátu a práva, zistíme notorickú

skutočnosť. Je ňou fakt, že zo súdnictva sa v historickom kontexte vyvinula osobitá

mocenská sústava. Faktom tiež je, že sa tejto špecifickej a historicky najmladšej

mocenskej sústave prisudzujú v súčasnosti také práva resp. oprávnenia vyplývajúce z jej

postavenia v systéme „trojdelenej“ štátnej moci, ktoré sú neporovnateľné vo vzťahu

k ostatným zložkám štátnej moci, a to ako z hľadiska ich obsahu, tak aj z hľadiska ich

„nedotknuteľnosti“ resp. miery ich kanonizácie. Také opatrenia, aké možno využiť vo

vzťahu k zákonodarnej moci a výkonnej moci v prípade ich spoločenskej

kontroverznosti, napr. nefunkčnosti, ex lege nemožno účinne použiť voči deštruovanému

súdnictvu a jeho protagonistom, sudcom. A to aj vtedy, ak súdnictvo a sudcovia zjavne

pôsobia proti celospoločenským záujmom, dokonca aj vtedy, ak sudcovia viditeľne

parazitujú na práve, na zákonnosti, na spravodlivosti. Ak sa sudcovský stav transformoval

na kastu...nedotknuteľných!

Dnes možno skonštatovať, že vo všeobecnosti sú základnými princípmi kreovania

a konštituovania EÚ sloboda, bezpečnosť a spravodlivosť pre všetkých ľudí žijúcich

v tomto geopolitickom priestore. Princípy európskej medzinárodnej spolupráce sú

zakotvené aj v ďalších zmluvách prijatých na politickej a právnej pôde EÚ,

predovšetkým v Schengenskej dohode12. Okrem Amsterdamskej zmluvy, ktorá sa tiež

dotýkala vytvorenia a fungovania slobodného, bezpečného a spravodlivého priestoru, bol

jedným z prvých politicko-právnych dokumentov Viedenský akčný plán13, tiež

Tamperský program14 a Haagsky program15. Isto, svojim spôsobom, či už pozitívne,

alebo negatívne, do kreovania právneho prostredia EÚ zasiahli aj iné dôležité

medzinárodno – právne dokumenty.

Implementácia proklamovaných základných princípov, na ktorých je EÚ

konštruovaná, aj vzhľadom na existenciu, význam a pôsobenie Organizácie spojených

národov16 (ďalej len „OSN“), by teoreticky nemala byť problémom v žiadnej krajine na

12

� Podpísaná 14. júna 1985 v Schengene vládami Beneluxu (Belgicko, Holandsko, Luxembursko), Nemeckej spolkovej republiky a Francúzska.

13

� Prijatý 3. decembra 1998 vo Viedni (Rakúsko). Ú.v. ES C 19, 23.1. 1999. Podrobnejšie tiež BALGA, J. 2009: Systém Schengenského acquis. Bratislava: VEDA, 2009, s. 50-53.

14

� Prijatý 15. a 16. októbra 1999 v Tampere (Fínsko). Podrobnejšie BALGA, J., cit. 2, s. 53-55.

15

� Prijatý 4. a 5. novembra 2004 v Haagu (Holandsko). Ú.v. ES C 53, 3.3. 2005. Podrobnejšie BALGA, J. 2009, cit. 2, s. 55-64.

16

svete. Tieto, vo svojej podstate nesporne prirodzené a humanitárne princípy, by mali byť

totiž zakotvené v každej ústave všetkých demokratických štátov. Dôležité však je, aby

boli občanom zrejmé a v ich intelektuálnom vnútri aj dokonale vžité. Možno

predpokladať, že disponovať subjektívnym pocitom a objektívne preciťovať možnosť

slobody, bezpečnosti a spravodlivosti by malo byť pre Európana 21. storočia

samozrejmosťou, čomu by efektívne malo napomáhať aj súdnictvo, sudcovia a ich

činnosť. Avšak, ani na európskej „právno -kultúrnej“ pôde to nie je dosiaľ jednoznačne

tak, ako by to bolo možné vzhľadom na tradície západoeurópskej civilizácie očakávať.

Totiž, ani optimum nie je ideál. Každodenná realita života dokazuje, že zatiaľ aj dnešní

občania modernej integrovanej Európy potrebujú mať vytýčené presné hranice svojich

práv a povinností, aby ich neporušovali. Musia ich však poznať a spoznávať, čo je o.i.

úlohou aj inštitucionálnej základne štátnych orgánov, aj ich zamestnancov

a funkcionárov, teda aj sudcov. Tieto inštitúcie a persóny majú vytvárať na nimi

spravovanom území takú spoločenskú klímu, ktorá by umožňovala vnímať územie EÚ

všetkými na jeho priestore žijúcimi spoločenstvami vždy iba ako globálnu spoločnú a

bezpečnú spoločnosť ľudí slobodných a spravodlivých.17 Napĺňanie tohto ideálu závisí

ale od mnohých faktorov. Podľa nášho názoru je však jeho praktická realizácia do

každodenného života v podstate dubiózna, resp. neistá. Svedčí o tom skutočnosť, že

napriek až neuveriteľnému rozmachu vedeckého poznania sveta, zákonov prírody a

spoločnosti, zostáva človek ako jedinec, živá bytosť a jej duchovno v podstate stále

priestorom nepoznaným, imaginárnym. Ak hypoteticky porovnáme premenu ducha

(duchovna) človeka s premenami spoločnosti, potom poznanie duchovna človeka nie je

na úrovni ostatného poznania 21. storočia, ale podľa nášho odhadu podporovaného

skúsenosťou dokonca len na úrovni poznania 15. storočia. Podľa nášho názoru teda

vedomie človeka a ľudstva zaostáva za jeho bytím asi o pol tisícročia. Preto vlastne � Charta OSN podpísaná 26. júna 1945 zástupcami 52 štátov. Organizácia zabezpečujúca svetový mier a priateľské vzťahy medzi národmi. Podrobnejšie KOLEKTIV 1992: Kronika lidstva. Bratislava: Fortuna Print. 1992, 966 s.

17

� Je zrejmé, že týmto konštatovaním sa potvrdzuje idealistické vymedzenie problému migrácie a usadzovania sa migrantov na území EÚ.

dochádza aj k rozporom ideálu s reálom. Sudcu so súdeným... i zákona so

spravodlivosťou. Sudca však má vo svojich rukách všetku súdnu moc, priznanú

a garantovanú mu štátom (nie však bezpodmienečne aj spoločnosťou), a ako deklaruje

starorímske Senecovo pravidlo, nikto nemôže bez nebezpečenstva napadnúť mocných.

S mocou je treba vedieť zaobchádzať, čo však dokáže iba človek primerane vybavený

vzdelaním, morálkou, citom a duševným zdravím. V tejto súvislosti možno spomenúť, ba

je isto nevyhnutné priamo poukázať predovšetkým na slová Jana Ámosa Komenského, že

„ak má byť človek človekom, musí byť vzdelávaný“. Len vzdelaný, duchovne (a teda

morálne) vyspelý a všestranne rozhľadený človek totiž v budúcnosti bude môcť efektívne

odpovedať na otázky kladené mu prírodou a spoločnosťou a čeliť výzvam, ktoré pred

človeka a človečenstvo postaví budúcnosť.18 Súdnictvo a tzv. sudcovský stav však bude

nesporne mnohým výzvam podrobené už v najbližšej budúcnosti.

Ak má byť určité spoločenstvo ľudí spokojné s kvalitou spoločenských vzťahov

do ktorých vstupuje prostredníctvom exploatovania mnohopočetnej veličiny vzájomne

rozlične posplietaných väzieb jednotlivcov i kolektívov, pričom súčasne majú byť

naplnené aj ich každodenné štandardné, ale prípadne i nadštandardné životné potreby,

potom sa musí takýto vitálny spoločenský konglomerát organizovať, spravovať a riadiť

určitými všeobecne prijímanými a akceptovanými pravidlami.19 Predovšetkým právom

18

� Jednou z takýchto výziev bude bezpochyby i hľadanie odpovedí na otázku miery vysporiadania sa s problémom univerzálnej globalizácie sveta, sprievodným javom ktorej je už dnes aj rozsiahla a nebývalá explózia migrácie obyvateľov Zeme. Pohyb veľkých skupín obyvateľstva bude v blízkej budúcnosti zaznamenávaný isto už nielen z jednej zemepisnej oblasti do inej, z jednej krajiny do druhej, z jedného kontinentu na iný. Je nesporné, že migrácia ľudstva v budúcnosti bude pokračovať nielen v hraniciach tejto planéty, ale ich bude slobodne alebo vynútene prekračovať. Vari ešte v 21. storočí možno totiž predpokladať aj počiatok realizácie procesu uvedomelého a cieľavedomého osídľovania kozmických telies vhodných na život človeka. Na tieto výzvy bude musieť promptne reagovať aj právna teória a prax, premietajúca sa do racionálnej legislatívy.

19

� Pozri súvisiace heslá v KOLEKTÍV 1987: Slovník. Filozofia a prírodné vedy. 1. slov. vyd. Bratislava : Pravda, 1987, 864 s.

uplatňovaným v súlade s morálkou, ktoré o.i. realizujú súdy prostredníctvom svojej

činnosti, a to na prospech spravodlivosti a jej výkonu na prospech človeka, obyvateľa,

občana, alebo právnickej osoby, chrániac ich oprávnené záujmy a práva. Každodenný

život však potvrdzuje notoricky známu skutočnosť, že nie každý kolektív ľudí a nie

každý jednotlivý člen ľudskej pospolitosti je z rozličných dôvodov spôsobilý, schopný či

dokonca ochotný akceptovať väčšinovou spoločnosťou vžité morálne zásady a ňou

zakotvené právne normy. Do takejto kategórie „nerešpektujúcich“ subjektov možno

pritom za určitých okolností a podmienok začleniť nielen súdeného, ale aj jeho sudcu.

Každý duševne spôsobilý človek pritom vedome alebo podvedome vníma “niečo”, čo sa

označuje za sebakontrolu. Na druhej strane, nie každý jedinec je spôsobilý takúto

vrodenú a životnými skúsenosťami cizelovanú duševnú činnosť aj aplikovať na svoje

aktivity, na svoje prejavy v súkromí či na verejnosti. Takéto konštatovanie prirodzene

platí aj na adresu sudcov a ich aktivity, ktoré označujeme ako súdenie. Sudca musí byť

schopný sebakontroly, pričom súdnictvo a súdenie musí byť pod kontrolou! Štátu, aj

spoločnosti. A to aj vtedy, ak by sa porušila „zásada“, že nikto nemôže bez

nebezpečenstva napadnúť mocných.

Potom, ak takýto subjekt ignoruje spoločenskú klímu, prirodzene sa, v prípade

absencie sebakontroly a akcelerovania prejavov negatívneho správania a nihilistickým

postojom voči kodifikovaným a ustáleným spoločenským vzťahom a ich subjektom,

následne vystavuje vysokému riziku verejného odhalenia, odsúdenia i potrestania.

(Seba)kontrola teda plní dovnútra (osobnosti človeka) najmä preventívnu funkciu, a

navonok najmä (spoločnosť, štát) chrániacu či ochrannú funkciu. Zdôrazňujeme, že

inštitút sebakontroly je vlastný fyzickým osobám, a ako taký má osobný, osobnostný a

súčasne súkromnoprávny charakter. Je naturálnou, prirodzenou súčasťou osobnostnej

(duchovnej, psychickej) výbavy zdravého jednotlivca už od jeho narodenia. Takto

zjednodušene sme sa teda dostali k pomerne zreteľnému a azda aj dôveryhodnému

objasneniu faktora sebakontroly človeka. Sebakontroly, ktorá musí byť prioritnou

a kontrolovanou súčasťou osobnostnej výbavy každého verejného činiteľa. A osobitne

sudcu, ktorý by nemal slúžiť peniazom. Dosiahnutiu požadovaného vybilancovaného

stavu súdnictva prostredníctvom sebakontroly a kontroly sudcov by mal slúžiť aj inštitút

certifikácie sudcov. Sudcovia, volení priamo občanmi na určité časové obdobie, by

v rámci jeho realizácie mali podliehať pravidelnému, cyklickému preverovaniu ich

osobnostnej a odbornej spôsobilosti oprávňujúcej vykonávať funkciu sudcu, napr.

v päťročných časových intervaloch. Takýmto spôsobom by sa mohla perspektívne

dosiahnuť aj vyššia dôveryhodnosť súdnictva v očiach verejnosti.

V tejto súvislosti je však potrebné zdôrazniť aj paralelné vystupovanie

sebakontroly človeka ako subjektívneho faktora na jednej strane (t.j. sebakontrola

individuality; individuálna sebakontrola), a sebakontroly spoločnosti ako objektívneho

faktora na druhej strane (t.j. sebakontrola kolektívu; kolektívna sebakontrola), pričom v

takomto vzťahu možno badať aj určitú vzájomnú prepojenosť a intenzívne ovplyvňovanie

sa. Do pojmu sebakontroly (statické hľadisko) resp. “sebakontrolného vzťahu”

(dynamické hľadisko) možno však integrovať ako subjekt nielen fyzickú osobu, ale aj

právnickú osobu. Sebakontrola je tak kontrolný vzťah samého voči sebe. Zrejmé tiež je,

že v prípade introvertného vnímania sebakontroly možno hovoriť aj o synonyme

“vnútorná kontrola”. V týchto súvislostiach je zrejme nevyhnutné vnímať aj potrebu

sebakontroly sudcov a kontrolu súdnictva spoločnosťou ako bezprecedentnú

celospoločenskú nevyhnutnosť a nutnosť!

Kontrolný systém v štáte vytvárajú jeho parciálne súčasti, subsidiárne

kontrolné systémy, teda vlastne jeho subsystémy. Isto, všetky kontrolné systémy, a to

aj kontrolné systémy vo verejnej správe sú o.i. úzko previazané s inými systémami

kontroly spoločnosti a v spoločnosti. Vari všetky tieto kontrolné (sub)systémy sú

však vzájomne prepojené so systémom súdnej kontroly zákonnosti, pričom súdy

a sudcovia zohrávajú v takýchto kontrolných procedúrach rozhodujúcu

„štátotvornú“ resp. „zákonnosťtvornú“ funkciu. O nezastupiteľnom poslaní súdnej

kontroly nemožno azda vôbec pochybovať. „Justičný“ systém kontroly spoločnosti

je však napriek tomu často démonizovaný, avšak ešte častejšie bombasticky

kanonizovaný. Totiž, súdnej kontrole prostredníctvom správneho súdnictva

(prípadne aj ústavného súdnictva) podlieha aj verejná správa, aj systém jej

kontroly. Súdna kontrola je teda upriamená aj do štruktúr systémov kontroly

verejnej správy. Na druhej strane, právne postavenie sudcov, stav súdov

a organizácia systému súdnictva ako tzv. nezávislej „tretej mocnosti“ v štáte sú však

veličiny tiež priamo závislé na panujúcom systéme politickej moci. A jedine na nej,

na jej záujmoch, predstavách a cieľoch v podstate skutočne závisí celý systém

súdnej moci a jej vykonávanie. Súdna moc totiž, vzhľadom na jej oficiálnu

glorifikáciu na jednej strane, a na jej (možno aj reálnu) aktuálnu degradáciu či

dehonestáciu v očiach občanov SR na druhej strane, si v kontexte analýzy

fungovania systémov kontroly vo verejnej správe určitú pozornosť priamo

vynucuje. To preto, že výlučne funkčný systém súdnej moci je jediným možným

legitímnym nástrojom konvalidovania defektov v systémoch verejnej správy a v

kontrolných systémoch vo verejnej správe, s ktorou občan komunikuje prakticky

každodenne. Pretože je aj politicky, aj ústavne systém ssúdnej moci, t. j. súdnictva

a ním uskutočňovanej súdnej kontroly spoločenských vzťahov deklarovaný ako

systém nezávislý, a to ako na zákonodarnej moci, tak aj na výkonnej moci, čo o

systéme kontroly vo verejnej správe (ale ani o ostatných spoločenských systémoch)

konštatovať nemožno, je isto namieste bezo zvyšku akceptovať celospoločenskú

požiadavku verejnej „čistoty“ súdnictva a sudcov. Proklamovaná nezávislosť

systému súdnej moci by teda mala byť zároveň dostatočnou garanciou univerzálnej

oprávnenosti akceptovania akýchkoľvek nezávisle získaných poznatkov a výsledkov

činnosti systémov kontroly vo verejnej správe a kontroly verejnej správy, ktorá je

spomedzi jednotlivých prvkov štátneho mechanizmu občanovi najviac „po ruke“.

Pripomíname, že slovenské súdnictvo, jeho organizačná aj personálna stránka, je

v slovenských podmienkach, podľa verejne dostupných a publikovaných informácií,

deformáciami napadnuté až do takých rozmerov a hĺbky, že postupne vraj vari nedokáže

efektívne odolávať ani tlaku obyčajného zločinu, nieto ešte organizovanému zločinu,

proti ktorému vedie boj aj systém verejnej správy prostredníctvom výkonu neraz priamo

cielených kontrolných a policajných aktivít. A v čom spočíva aktuálny problém!?

I keď je dodnes podľa všeobecne uplatňovanej, avšak už nie akceptovanej

politickej teórie, tvrdiacej, že popri zákonodarnej moci, výkonnej moci je ako nezávislá

súdna moc tretím pilierom proklamovanej stability štátu a jeho štruktúr, je zrejmé, že

účelu, na aký bolo súdnictvo v demokratickom štáte konštituované, dnes už potrebám

spoločnosti optimálne neslúži. Zdá sa totiž, že slovenské súdnictvo, presnejšie, jeho

určitá časť, sa stala resp. stáva akoby hračkou v rukách polo-nelegálnych síl a štruktúr,

koristiacich a parazitujúcich na jednotlivých elementoch spoločenského systému najmä

prostredníctvom korupcie a nespravodlivosti, ktorá sa stala už akoby každodenným

javom sprevádzajúcim aj výkon súdnej moci. Slovenská verejná správa sa reforme v

záujme svojho zdokonaľovania podrobuje azda permanentne, slovenské súdnictvo však

na spoločenské zmeny, požiadavky a potreby obyvateľstva nereaguje. Zdá sa teda, že

teória tzv. trojdelenia moci v štáte, sformulovaná Montesquienom,20 po jej

nespochybňovanom všeobecnom teoretickom akceptovaní a aplikovaní na každodennú

spoločenskú prax počas viac než troch storočí, akoby bola poškodená morálnou koróziou

na viacerých miestach svojej konštrukcie. A to nielen na Slovensku. Erózia názorov na

akceptovanie kvázi definitívneho či dogmatického prijímania tézy o tzv. trojdelení

štátnej moci ale nadobúda intenzitu. Táto pochybovačnosť sa však vari najzreteľnejšie

prejavuje v oblasti náhľadov na „mocenské vnímanie“ charakteru tzv. súdnej moci, teda

tej, ktorá vraj existuje popri zákonodarnej moci a výkonnej moci ako (relatívne) nezávislá

moc (tzv. nezávislé súdnictvo), i keď sú všetky tieto systémy moci odkázané na vzájomnú

spoluprácu a súčinnosť. Totiž, práve v tzv. tretej sfére, v (kvázi a iba relatívne)

nezávislom súdnictve, by sa mala miera morálnosti či „čistoty“ konkrétnej ľudskej

spoločnosti odzrkadľovať najrýdzejšie, najpresvedčivejšie. V systéme súdnej kontrolnej

moci či v oblasti súdnictva, v súčasných slovenských spoločenských podmienkach

mimoriadne akcentovane kritizovanej a kriminalizovanej, možno totiž identifikovať

výrazný postoj zvýrazňujúci potrebu demaskovania pravej podstaty súdnictva (súdneho

systému) a požadujúci radikálnu zmenu náhľadov na postavenie systému súdnictva v

spoločnosti ako jedného z prvkov štátnej moci a kontroly štátnej správy a samosprávy.

Súdy by teda podľa takéhoto názoru v 21. storočí nemali byť už v žiadnom prípade

mocenskými orgánmi, byrokratickými spolkami združujúcimi osoby profesionálne

túžiace po uznaní, moci a bohatstve, ale vo svojej podstate procesnými formalizmami

nespútavanými arbitrážnymi orgánmi, rozhodujúcimi v záujme odhalenia a spečatenia

materiálnej pravdy o skutočných právnych pomeroch, o skutočnej vine a treste. Súdy by

20

� Pozri KING, Peter J. 2004: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2004, s. 104 – 105.

teda v blízkej budúcnosti mali nespravodlivosť a neprávosť priamo naprávať, a nie

produkovať. Všetkých sudcov by mali podľa nášho názoru voliť spomedzi právne

vzdelaných a morálnych občanov stanoveného veku, zaradených do zoznamu kandidátov

na sudcov po absolvovaní určenej právnickej praxe všetci občania priamo v súdnych

volebných okrskoch, a to vo všeobecných priamych voľbách s tajným hlasovaním.

Vzhľadom na aktuálnu výkonnosť slovenského špeciálneho súdnictva možno spochybniť

tiež existenciu špecializovaného trestného súdnictva a zároveň aj právo na zachovanie

anonymity sudcov pri vystupovaní na verejnosti v súvislosti s výkonom svojej verejnej

funkcie na Slovensku, čo je napr. v Českej republike nielen neznáme, ale aj právne

neprípustné. Sudca je totiž verejný činiteľ sui generis, a ako taký sa má za svoje činy aj

verejne zodpovedať!

Obdobné názory presakujú na verejnosť vo vzťahu k systému súdnej moci

v EÚ. Niektoré rozsudky medzinárodných tribunálov pôsobiacich na európskej

pôde, ktoré, mimochodom neuznávajú napr. ani všetky členské štáty Rady Európy,

sú totiž predmetom dohadov o „riadenej zaslepenosti“ spravodlivosti. Význam

nielen pre formovanie verejnej mienky, ale i pre vedu a prax majú predovšetkým

názory tvrdiace, že súčasná politická moc v západoeurópskych spoločenských

formáciách sa odcudzila svojmu poslaniu, je záujmom občanov vzdialená, ba často

ide proti ich záujmom.21 Preto sa začínajú presadzovať myšlienky tvrdiace, že

dochádza k podriaďovaniu systémov politickej moci reálnej ekonomickej a následne

od nej odvodenej politickej moci nadnárodných korporácií, čo sa transformuje aj do

súdnej praxe. Tento proces sa začína nazývať korpo(ráto)kracia. Akceptovanie

základnej myšlienky o vznikaní korpokracie by malo za následok aj odklon od

akceptácie základného piliera teórie o trojdelení štátnej moci, teda od zákonodarnej

moci. Objavujú sa názory, že všetky prvky demokracie tzv. západného typu sú iba

formálne, virtuálne, že občan vlastne nemá žiadny reálny podiel ani na jedinej

zložke štátnej moci, vrátane súdnej moci. Tento názorový prúd operuje tým, že

21

� BLAHA, Ľubomír 2011: Matrix kapitalizmu – blíži sa revolúcia? 1. vyd. Bratislava : VEDA, 2011, s. 31 an.

skutočnú moc v spoločnosti a v štáte majú korporácie prostredníctvom lobistov

priamo zahalených do poslaneckých kabátov, alebo ovládajúcich poslancov

parlamentu. Samozrejme, potom aj sudcov. Či už ústavného súdu SR, alebo

všeobecných súdov, či špecializovaného trestného súdu. Demokraciu tak nahrádza

korpo(ráto)kracia. Keďže sa v súčasnosti považuje v určitých vedeckých kruhoch

na základe analýzy reality a syntézy nadobudnutých poznatkov poslanecký mandát

za tovar, za politický obchodný artikel obchodovateľný na politickom trhu, potom

sa v tejto súvislosti môže sformulovať obdobné názorové spektrum aj vo vzťahu

k súdnictvu, k súdom, k sudcom.

Na základe uskutočnených riadených i neriadených rozhovorov so študentmi práva

možno dospieť k poznatku, že v SR nedochádza k výberu sudcov zaraďovaných do

súdnej praxe na základe ich skutočných ľudských a odborných kvalít, a preto sa mnohí

sudcovia v súdnom (trestnom) konaní opakovane dopúšťajú („vyrábajú“) procesných

chýb, na ich základe umožňujúcich prepustenie zločincov z výkonu trestu odňatia

slobody na slobodu.

III.

Non faciunt meliorem equum aurei freni (Seneca)-zlaté uzdy nerobia koňa lepším

(Seneka)

Všeobecne platí, že ani dobre honorovaný, teda legálne nadštandardne

zaplatený sudca, nie je ale vždy bezpodmienečne aj dobrým sudcom. T.j. verejne

činnou osobou, ktorej profesijné činnosti a praktiky determinuje výlučne iba túžba

po zadosťučinení právu, zákonnosti a spravodlivosti. Platí teda aj v takomto

prípade starorímsky výrok, že zlaté uzdy nerobia koňa lepším. Aj nadštandardne

honorovaný človek, pôsobiaci v štátnej alebo verejnej službe, môže totiž za určitých

okolností podľahnúť tlaku peňazí, oživujúcich prirodzenú túžbu človeka vlastniť čo

najviac. Teda, chamtivosť, hrabivosť. Ani sudcovia nie sú v tomto žiadnou svetlou

výnimkou. Ba ich činnosť neraz nabáda k zamysleniu, či teória tzv. trojdelenia moci

v štáte nie je pri uplatňovaní v každodennej praxi výrazne poškodená morálnou

koróziou na viacerých miestach svojej konštrukcie. A azda aj preto i značne

deformovaná a destabilizovaná. Nielen na Slovensku, ale aj v zornom uhle

praktickej legislatívno – právnej politiky EÚ sa vari najzreteľnejšie prejavuje

dezilúzia občanov z aplikačno – právnych pomerov aj v oblasti náhľadov na

charakter „mocenského vnímania“ tzv. súdnej moci. Teda tej, ktorá vraj ako reálna

a inštitucionalizovaná moc v štáte (a dnes aj v EÚ) existuje popri zákonodarnej moci

a výkonnej moci, a ktorá teoreticky má „strážiť“ ich „čistotu“. Totiž, práve v tzv.

tretej sfére či treťom pilieri štátnej moci, vo vraj (teoreticky) nezávislom súdnictve,

ktorému platné zákonodarstvo nasadilo „zlatú uzdu“, by sa mala miera morálnosti

či „čistoty“ konkrétnej ľudskej spoločnosti odzrkadľovať najrýdzejšie,

najpresvedčivejšie a najerudovanejšie. Súdy a ich činnosť, ako imanentná zložka

trojprvkovej „množiny“ štátnej moci, by mala vlastne akoby filtrovať spoločenské a

medziľudské vzťahy a tak „strážiť“ ich požadované parametre a dbať na vysokú

mieru ich kvality. Za to by však mala táto mocenská (sub)sústava, a najmä jej

predstavitelia, ale niesť aj primerane vysokú mieru spoločenskej zodpovednosti.

Pritom súdnictvo ale nemá byť a ani nesmie byť mocou v spoločnosti, stojacou nad

ňou a nad jej príslušníkmi, ale výlučne len službou spoločnosti, vykonávanou na jej

prospech a na úžitok jej členov. Rezultátom činnosti tohto článku štátnej moci by

mala byť totiž jedine SPRAVODLIVOSŤ, a nie výlučne ZÁKONNOSŤ. Zákonnosť,

plodená zákonodarnou, teda politicky determinovanou (závislou) mocou totiž

spravodlivosť v spoločnosti neraz deformuje, dokonca aj démonizuje, či pokrýva a

prekrýva tak, že ju priamo neguje. Zastávame názor, že takýto vzájomný vzťah

medzi zákonnosťou a spravodlivosťou nie je prirodzenou vlastnosťou, ani účelom

existencie právneho inštitútu zákonnosti. Z tohto konštatovania vyplýva, že

zákonnosť musí byť nevyhnutne podriadená spravodlivosti, že historická priorita

patrí spravodlivosti, keďže zákonnosť bola pôvodne prirodzene inštitucionalizovaná

výlučne iba na to, aby cielene smerovala k spravodlivosti. Zákonnosť má teda voči

spravodlivosti subsidiárne postavenie. Napokon, samotný názov či označenie rezortu

a spravujúceho ho ústredného orgánu štátnej správy SR, ministerstva

spravodlivosti, zreteľne vyjadruje prioritu spravodlivosti pred zákonnosťou.22 Inak

by nieslo názov ministerstvo zákonnosti. A možno ministerstvo správy súdnictva...

22

�V období Slovenskej republiky 1939 – 1945 sa napr. tento rezort označoval ako

Pripomíname, že v oblasti súdnictva a naň nadväzujúcich činností,

v súčasných slovenských spoločenských podmienkach mimoriadne akcentovane

kritizovanej a neraz i kriminalizovanej, možno identifikovať výrazný postoj

rozličných spoločenských subjektov, najmä tzv. tretieho sektora, zvýrazňujúci

potrebu demaskovania pravej podstaty a povahy súdnictva a požadujúci radikálnu

zmenu náhľadov na postavenie súdnictva ako jedného z troch prvkov štátnej moci.

Rezultát tohto názoru možno sformulovať jednoznačne. Súdy by, podľa takejto

teoreticky inovovanej koncepcie tzv. trojdelenia štátnej moci, nemali byť už

v žiadnom prípade mocenskými orgánmi, byrokratickými spolkami združujúcimi

do určitej miery osoby túžiace po moci a bohatstve, ale arbitrážnymi orgánmi,

rozhodujúcimi v záujme materiálnej pravdy o skutočných právnych pomeroch, teda

o spravodlivosti. Pritom slovo francúzskeho pôvodu „arbitráž“ je všeobecne naozaj

vnímané ako: 1. rozhodovanie, rozhodnutie sporu vybratými arbitrami, 2. práv.

osobitná súdna inštitúcia zriadená na rozhodovanie majetkových sporov medzi

zmluvnými stranami, ktoré vyplývajú z hospodárskych zmlúv, 3. ekon. v kap. hosp.

burzová špekulácia z nerovnakých cien tovaru na rôznych miestach, 4. polit., dipl.

mierové riešenie a urovnávanie sporov a konfliktov medzi štátmi.23 V tomto zmysle

by teda súdy a sudcovia mali aplikáciou práva nespravodlivosť a neprávosť

prostredníctvom svojich záväzných a akceptovateľných rozhodnutí arbitrážnej

podstaty, opierajúcich sa o platné právne normy, priamo naprávať, a nie

produkovať. Tomuto účelu by sa mali prispôsobiť aj ďalšie spoločenské požiadavky

kladené na oblasť justičných služieb, najmä organizačné a personálne (vylúčenie

tzv. privatizácie súdnej moci, predchádzanie nepotizmu a klientelizmu resp. „pravosúdie“ (ministerstvo pravosúdia) na čele s ministrom pravosúdia. K jeho činnosti porovnaj napr. ŠMÁTRALA, Milan – KRÁLIK, Jozef 2010: Obchodné zákonodarstvo a podnikanie v Slovenskej republike v rokoch 1939 – 1945. I. zväzok. 1. vyd. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2010, 464 s.; ŠMÁTRALA, Milan – KRÁLIK, Jozef 2010: Obchodné zákonodarstvo a podnikanie v Slovenskej republike v rokoch 1939 – 1945. II. zväzok. 1. vyd. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2010, 572 s.

23

� ŠALINGOVÁ – IVANOVÁ, Mária 1972: Malý slovník cudzích slov. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladarteľstvo, 1972, s. 53.

možnosti „dedenia“ funkcie sudcu, ale napr. i prokurátora). Podmienkou

zaručujúcou úspešnosť bezporuchového fungovania súdnictva je však, podľa nášho

názoru, predovšetkým optimálna legislatíva a jej aplikácia na konkrétne

spoločenské vzťahy pulzujúce v justičnej oblasti. A dôsledné sankcionovanie jej

porušovania.

Účel súdnictva je napokon jasný. Súdiť, teda objektívne rozhodovať. To znamená

aplikovať právne normy na konkrétne spoločenské vzťahy, zaujímať a vydávať záväzné

objektívne rozhodnutia o miere rozsahu vlastnenia a obsahu vlastnených subjektívnych

oprávnených a reálnych práv a o miere či rozsahu objektívne uložených a o obsahu

subjektívne zväzujúcich povinností zúčastneným stranám. Súdenie ako sofistikovaná

inštitucionalizovaná a procesuálna činnosť nie je teda formou „tvorby práva“ sui generis,

ale je profesionálnou a vysoko sofistikovanou činnosťou, v rámci obsahu ktorej sa

rozhoduje o aplikácii práva na konkrétne spoločenské vzťahy. Súdenie (proces)

a rozsúdenie (rezultát) je teda vlastne akési poskytnutie verejnej služby sui generis,

adresované účastníkom súdneho konania. Súdnictvo je naproti tomu personálna,

materiálna, inštitucionálna a organizačná základňa vytvárajúca priestor na realizovanie

súdenia smerujúceho k definitívnemu rozsúdeniu, t.j. uzavretiu sporného problému

(sporové konanie) resp. potvrdeniu určitého stavu (nesporové konanie). Zastávame preto

názor, že súdna moc v modernom štáte ako tretia zložka jeho štátnej moci teda vôbec

neexistuje, a v súčasnosti je iba anachronicky pretrvávajúcou iracionálnou historickou

a účelovou fikciou. Moc súdom v štáte teda jednoznačne nepatrí, avšak patrí im od

prirodzenej moci ľudu odvodené právo definitívne rozhodnúť podľa práva a v súlade s

ním! Toto právo do života každej spoločnosti uvádzajú jednotliví sudcovia, ktorých

komplexný okruh vytvára personálny substrát resp. personálnu základňu súdnictva.

V konečnom dôsledku, práve personálny substrát súdnictva a výslednice jeho činnosti,

najmä rozsudky a ich kvalitatívne parametre, sa podmieňujúco podieľajú na formovaní

verejnej mienky o súdnictve, na formovaní názorového spektra adresovaného sudcom.24

24

� KRÁLIK, Jozef 2014: Vízia možnej transformácie súdnictva. In.: Evropská společnost, právo a věda – aktuální problémy. Zborník vedeckých prác vypracovaných v rámci realizácie projektu bádateľskej vedecko - výskumnej úlohy (grantu) č. 002-ÚPSI/P/2012 – 2014/VV- H:ČR Právo jako prvotní determinant evropské integrace prezentovaných na vedeckom seminári s medzinárodnou účasťou, ktorý sa

Personálny substrát (personálna základňa) súdnictva, ako aj každý jeho jednotlivý

element, teda sudca, by mal preto spĺňať určité kritériá, ktorých sledovanie by štátna moc

nemala opomínať, ba naopak, mala by dlhodobo dbať na spĺňanie požiadaviek a súčasne

kritérií napr. na svoju vlastnú i sudcovskú:

1. . kvalifikovanosť

2. . bezúhonnosť

3. . patriotizmus

4. . lokálpatriotizmus

5. . morálnosť

6. . politickú nezávislosť

7. . stabilizovanosť

8. . optimálnu početnosť

9. . sebakontrolu

10. . hospodárnosť

11. . humanizmus

12. . aktivitu

13. . kreativitu resp. flexibilitu

14. . ekologickú gramotnosť a senzitivitu

1. 15. dôveryhodnosť

Zdôrazňujeme, že osobitý záujem by na povinnom spĺňaní týchto kritérií mal mať štát

ako osobitá politická forma organizácie spoločnosti, teda vlastne obyvateľstva,

občianstva. Legislatívne produkty štátu, regulujúce problematiku súdnictva, a osobitne

jeho výkonu a kontroly, by preto nemali pripúšťať účasť takých jedincov na správe

verejných vecí a rozhodovaní o právach a povinnostiach občanov v postavení

pracovníkov štátneho aparátu a sudcov, o bezúhonnosti ktorých vzniká akákoľvek

pochybnosť. Toto konštatovanie teda platí ako pre oblasť zákonodarnej moci, tak aj uskutočnil 27. apríla 2014 v sídle Ústavu práva a soudního inženýrství v Hodoníne v Českej republike s názvom Evropská společnost, právo a věda – aktuální problémy. 1. vyd. Hodonín : Ústav práva a soudního inženýrství, 2014, s. 30 – 45.

osobitne o súdnej moci. Osoby pôsobiace v orgánoch verejnej moci, vrátane sudcovskej,

pokiaľ existuje pochybnosť o ich bezúhonnosti, stavajú totiž štát a jeho mechanizmus v

očiach verejnosti do roly kolektívneho kriminálnika.

Okrem prirodzenej požiadavky spoločnosti „dosahovať spravodlivosť“, osobitým

kritériom a súčasne požiadavkou na výkon vlastnej činnosti orgánov súdnictva, teda

súdov všetkých stupňov, je ale zákonnosť. Na efektívne fungovania personálnej základne

slovenskej súdnej moci, vytvárajúcej súčasne aj akýsi uzatvorený systém sui generis,

však treba vytvoriť aj optimálne politické a spoločenské predpoklady. Inak sa súdnictvo

a sudcovia vymykajú spoločenskej kontrole. Predpokladáme pritom, že celospoločensky

s realitou konfrontované požiadavky, kladené na vlastnosti sudcov pôsobiacich

v slovenskom súdnictve, a osobitne na osoby pôsobiace v naň zameraných kontrolných

orgánoch, možno identifikovať výlučne len na základe od zákonodarnej moci odvodenej

kvality činnosti orgánov výkonnej moci, a osobitne orgánov verejnej správy. Možno

všeobecne očakávať, že súdy a sudcovia budú môcť byť pro futuro dostatočnou zárukou

garantovania všeobecných záujmov štátu a jeho obyvateľov, a to prezentovaných aj na

medzinárodnom fóre, ktoré predstavuje geopolitický priestor Európskej únie iba vtedy,

iba vtedy, ak sa slovenská spoločnosť rázne a definitívne vyrovná so známymi, ale aj

tušenými defektmi v práci slovenskej justície a jej protagonistov. Tomu by mala

napomôcť aj neodkladná previerka skutočného majetku vlastneného sudcami a ich

blízkymi, neraz „nastrčenými“ osobami, teda realizovaná nie iba na základe deklarácií,

uvedených v ich majetkových priznaniach. Spĺňanie uvedených požiadaviek kladených

na osobnostnú štruktúru súdnych orgánov, a najmä orgánov ich kontroly, ale závisí

prirodzene najmä od viacerých subjektívnych aj objektívnych faktorov, ktoré determinuje

„práve žitý život spoločnosti“. Vychádzame pritom z prezumpcie, že väčšina

obyvateľstva tejto spoločnosti si želá žiť v demokraticky uspôsobenej a fungujúcej

komunite, ktorej základy sú formované na báze zákonnosti a spravodlivosti. V takejto

spoločnosti sa oplatí žiť, a to aj vtedy, ak si to značná časť populácie neuvedomuje, a to

z rozličných príčin, napr. z dôvodu nepoznania alebo nedostatočného poznania

demokratických princípov, absencie akejkoľvek skúsenosti s demokraciou a súdnou

mocou, či z dôvodu politického i univerzálneho analfabetizmu a univerzálnej

nevedomosti o smeroch spoločenského vývoja, ktoré určujú „nositelia“ civilizačných

procesov, do okruhu ktorých nesporne patria aj sudcovia atď.25 Vo svetle takýchto

trendov je potrebné vnímať aj tézu, že „zlaté uzdy nerobia koňa lepším“. Teda, ani

chválené súdnictvo nemusí byť lepším súdnictvom...

IV.

Nulla est gloria praeterire asellos (Martialis) - nie je nijakou slávou predísť somárov

(Marcialis)

Človek sa nemá raz iba narodiť a potom zomrieť. Človek musí žiť. Či chce, či

nie! Je to jeho bytostná povinnosť! Záväzok samého voči sebe. To platí aj

o spoločnosti. I keď strach z prežitého či obava z žitia niekedy naozaj zväzuje ducha,

ba spútava sily nie iba jedného človeka. Ničí vieru mnohých! Aj vieru spoločnosti

v samu seba. Viera európskych národov v lepšiu budúcnosť prostredníctvom ich

zomknutia sa v rámci EÚ však znamenala a dosiaľ znamená nádej. Aj keď sa to pri

pohľade na ostatné desaťročie jej vývoja až tak rukolapne dokázať nedá. Totiž, pre

mnohých ľudí znamená pohľad dozadu, späť na svoj vlastný životný príbeh, iba

akoby letmé zazretie múrov rozpadnutého záhradného domčeka a vrchovato

naplnenej latríny krčiacej sa kdesi neďaleko. Žiaľ, mnohí, vrátane niektorých

členských štátov EÚ, sa zmohli iba na takéto životné dielo. Zostáva veriť, že do

obdobnej situácie, aká nastala v EÚ v dôsledku gréckeho ekonomického

„antizázraku“, medzinárodno – právne nepochopiteľného importu imigrantov na

jejmúzemie, či tzv. brexitu, sa EÚ viac nedostane. Avšak, zrejme len pod

podmienkou, že pri pokusoch identifikovať existujúce problémy EÚ a hľadať

potenciálne východiská z konfliktov zachvacujúcich čoraz častejšie a intenzívnejšie

jej organizmus, sa nebude musieť vychádzať iba z oficiálne želanej resp.

proklamovanej a subjektivisticky idealizovanej reality, ale nadštátne subjekty, 25

� TVARDZÍK, Jozef 2016: Prečo sú Dáni v pohode. In.: TREND, roč. XXVI., 2016, č. 37, s. 34 – 35.

ktorým členské štáty EÚ zmluvne zverili časť svojej vlastnej suverenity sa budú

musieť opierať predovšetkým o názory, rodiace sa v určitých geopolitických

súčastiach EÚ, ktoré sú poznamenané vysokou dávkou objektivizácie reality.

Takými sú napr. štáty V 4.

Skutočnosťou je, že EÚ nepredstavuje homogénny útvar v žiadnej oblasti, avšak

napriek prvkom jej postupnej latentnej federalizácie a z toho vyplývajúcich

očakávaní, mnohé jej princípy majú výlučne deklaratórny, nie racionálny a

konštruktívny charakter. Dokonca, v činnosti EÚ sa svojho času presadili aj

diskriminačné prvky uplatňované voči niektorým jej tzv. novým členským štátom.

Napr. porušovanie rovnosti príležitostí garantovaných občanom EÚ, ktoré sa

zviditeľnili prostredníctvom diskriminácie občanov tzv. východoeurópskych

členských štátov EÚ na nemeckom a rakúskom trhu práce, neakceptovania

občianskej rovnosti a dôstojnosti pri uplatňovaní voľného pohybu obyvateľov

v priestore EÚ požadovaním plnenia si vízovej povinnosti občanmi tzv.

postsocialistických štátov, diferenciácie poberateľov benefitov diverzifikovaných z

prostredia poľnohospodárskej dotačnej politiky podľa ich geografického pôsobenia,

prostredníctvom diferenciácie miery ochrany investícií a vývozu kapitálových

ziskov, atď. Pozoruhodné však je, že výraznejšie zásahy do korupčného prostredia

takýchto členských štátov sa na nezmieriteľnejší boj s korupciou a prikázanými

akcelerujúcimi, teda povinnými opatreniami, neuskutočnili. Vplyv EÚ a jej justično

- právnej politiky na stav slovenského súdnictva je teda tiež zanedbateľný. Príliš

vysoká miera liberalizácie všetkých oblastí života v EÚ, odzrkadľujúca sa aj

v situáciách, ktoré zreteľne preukazujú zneužívanie právnych systémov členských

štátov EÚ, napr. nerešpektovaním európskeho práva nelegálnymi imigrantmi,

nepostihovaním agresívneho vnucovania cudzích kultúr a zvyklostí Európanom,

preferovaním paraziticky žijúcich komunít pri poskytovaní životných príležitostí,

preferovaním etnicky neodôvodnenej pozitívnej diskriminácie menšín,

presadzovaním prvkov virtuálnej demokracie resp. pseudodemokracie do života

obyvateľov EÚ, ako je napr. právne nepodložené preferovanie práv a slobôd

cudzincov na úkor práv a slobôd domorodcov atď. Neodškriepiteľným faktom je, že

EÚ dosiaľ slúžila a slúži jej bohatým členským štátom, keďže riešenie problémov

s pracovným trhom či zamestnanosťou (a teda aj verejnými financiami)

v niektorých jej členských štátoch odľahčuje do určitej miery pravdepodobne tiež

umelá prezamestnanosť v jej orgánoch. Uprednostňujúcich v byrokratickom

aparáte EÚ, a to azda dlhodobo, občanov preferovaných krajín na rozhodujúcich

resp. rozhodovacích funkčných miestach. Aj v bývalej Československej socialistickej

republike býval svojho času napr. veľvyslanec spravidla českej národnosti, avšak

šofér, domovník, záhradník a možno sekretárka bývali slovenskej národnosti. Zdá

sa, akoby tento model personálnej politiky preferovala aj EÚ.

Fiktívne právomoci mocenských orgánov (napr. paralyzovanie polície a jej

zatlačenie do postavenia konzultatívneho orgánu), potieranie len aktuálne politicky

preferovaných deštrukcií, akými sú napr. rasizmus, pričom rasistické konanie napr.

imigrantov voči tzv. bielym Európanom sa ako rasizmus neposudzuje a preto ani

masovo nezverejňuje, vštepujú do priestoru verejnej mienky nežiaduce zárodky

pochybností a nihilizmu, ktorý však môže prerásť do radikálneho odporu. Aspoň

morálne verejné odsúdenie takýchto rušiteľov ustálených spoločenských vzťahov v

EÚ, napr. v médiách, je výnimkou. Ako možno potom očakávať od súdnych

inštitúcií EÚ a jej členských štátov také postoje a rozhodnutia, ktoré by mohli

potenciálne definitívne „vyradiť z hry“ extrémistické hnutia, aktivizujúce sa v EÚ.

Totiž, EÚ nereaguje vždy dostatočne operatívne ani na fašizoidné prvky a trendy

prejavujúce sa dokonca v oficiálnej politike vlád niektorých členských štátov, ba

ponecháva voľný priebeh aj proklamovanému politickému revizionizmu výsledkov

druhej svetovej vojny, príp. šovinizmu, ultranacionalizmu atď. Napokon, otvorene

pristúpila na medzinárodno - politickú avantúru, ktorej finále je dokonca porušenie

ustálených noriem medzinárodného práva v prípade napr. Kosova, čím deklasovala

závery helsinskej konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, ktorých

normovanie bolo vyjadrené v Záverečnom akte tejto konferencie. Celá právna

a morálno - právna konštrukcia organizácie a kompetencie orgánov EÚ, jej ideí,

zásad a realizovaných činností je potom v konečnom dôsledku vnímaná čoraz

širšími vrstvami európskej spoločnosti ako historicky diskriminačná voči väčšine

pôvodných Európanov. Až neuveriteľne laicky, nerozvážne paternalisticky

a idealisticky vyznievajú niektoré proklamácie predstaviteľov EÚ a niektorých jej

členských štátov, napr. Talianska, Luxemburska, poučujúceho charakteru napr. voči

predstaviteľom členských štátov V 4, zdôrazňujúc ich povinnosť solidarity, i keď

viaceré z členských štátov EÚ napr. o „mzdovej solidarite“ súvisiacej so životnou

úrovňou v týchto „poučovaných“ krajinách vôbec nie sú. Dokonca vyhrážanie sa

napr. predsedu talianskej vlády ekonomickým postihom zo strany EÚ voči

„neposlušným“ členským štátom potvrdzuje nerealistické postoje mnohých

európskych politikov voči aktuálnemu dianiu vo svete a v EÚ. Aj keď členské štáty

EÚ združené do zoskupenia označovaného ako V 4 predstavujú v dôsledku

uskutočňovania svojej predvídavej politiky naozaj dnes iba jediný realistický

racionálny prúd v Európe, nie je vôbec potešiteľné, že na súčasnú politickú

reprezentáciu EÚ a niektorých jej členských štátov možno aplikovať Senecovo

vyjadrenie, že „nie je nijakou slávou predísť somárov“.

Pozornosť orgánov EÚ by sa preto mala sústrediť na spracovanie právnych

dokumentov, ktoré by napr. neustále nepreferovali právnu a inú ochranu zločincov

pred svedkami resp. poškodenými či obeťami. Mali by sa v nich tiež vyrovnať aj s

pojmom „zraniteľná osoba“ či „zraniteľná skupina“, resp. marginalizovaná

skupina, ktorého charakteristika je, zdá sa, obsahové absurdum zakotvené

v právnych dokumentoch a v právnom jazyku používanom orgánmi EÚ. To preto,

že „slušný“ človek, živiaci sa vlastnou prácou a starajúci sa o rodinu s vypätím

všetkých síl, neraz „na svojom“ vlastne len živoriaci, i keď naplno pracujúci a

dodržiavajúci zákonné a morálne dogmy a predpisy atď., nie je podľa takejto dikcie

„zraniteľnou osobou“. Rozobrať a doriešiť tento i iné právne problémy by sa mala

pokúsiť aj teória práva, avšak aj justičná prax, pretože pretrvávanie pojmového

vymedzenia viacerých javov a skutočností, svedčiacich o nepoznaní reality v tzv.

nových členských štátoch EÚ pracovníkmi a orgánmi „pohybujúcimi sa“ iba v sídle

EÚ, čo je napokon pre túto inštitúciu od jej vzniku príznačné, neprospieva túžbam

po konvalidovaní vzťahov v rámci EÚ.

Isto, demokracia a jej rozličné prejavy sú vždy markantné v spoločenských vzťahoch,

a preto sú pomerne ľahko identifikovateľné aj v oblasti súdnictva, a to rovnako, ako totalita resp.

diktatúra v spoločnosti a jej prejavy. Nebezpečenstvom, ktoré však reálne visí nad spoločenskými

vzťahmi vznikajúcimi v demokratickej spoločnosti, je však možnosť „preklopenia sa“

demokracie. Teda, posunu spoločnosti k diktátu, či už z akéhokoľvek dôvodu zlomového

charakteru, alebo plazivého skĺznutia do anarchie. Anarchia je však tiež už vo svojej podstate

a v povahe jej bezzásadovosti (neprincipiálnosti) antidemokratická. Otázka realizovanej

„bezbrehej demokracie“ s črtami anarchie, objavujúcej sa v závere 20. storočia

v postsocialistickom kapitalizme štátov strednej a východnej Európy teda znie: má mať,

či má štát taký vplyv na spoločnosť, aby život občana v nej bol komfortný?! Teda, nie iba

znesiteľný?! Hľadanie odpovede na túto otázku môže byť z rozličných, aj utilitárnych

dôvodov komplikované, i keď je odpoveď na túto otázku v zásade jednoduchá a jasná.

Štát moderného typu ako prirodzene inštitucionalizovaná forma organizácie

spoločnosti musí mať spoločensky žiaduci pozitívny determinujúci vplyv na

fungovanie spoločenských vzťahov a predovšetkým musí niesť zodpovednosť za

stav komfortu života jeho občanov! Všetky garancie zabezpečujúce fungovanie štátu

v tomto duchu musia byť pritom obsahom právneho poriadku, ktorý platí na jeho území.

Súčasne je potrebné zdôrazniť, že na zachovávaní a ochrane týchto garancií sa

rozhodujúcou mierou, okrem iných faktorov, podieľa práve súdnictvo. Právny poriadok

však musí byť koncipovaný tak, aby vyjadroval vôľu väčšiny, garantoval oprávnené

záujmy a potreby voličov kreujúcich politickú moc prostredníctvom demokratických

volieb, a nie aby slúžil len na presadzovanie vôle úzkej, často moc latentne uzurpujúcej

vládnucej vrstvy, opierajúcej svoj vplyv o rozličným spôsobom nadobudnutú ekonomickú

silu a lobistov, ktorá sa prelieva do politickej moci v štáte. Je zrejmé potom, že politická

moc, ak si chce vybudovať a následne zachovať v očiach verejnosti zdanie serióznosti,

módnej „občianskosti“ a archaickej „proľudovosti“, a ak si chce udržať moc v štáte čo

najdlhšie, čo je prirodzené, snaží sa v tomto svojom bytostnom záujme uskutočňovať

rozlične intenzívne kroky rozličným smerom a voči rozličným adresátom, a to nie vždy

legálne a legitímne. Pripomíname, že takýmto adresátom je aj súdnictvo.26

Všeobecne možno konštatovať, že jednou z mocenských priorít po víťazných

voľbách sa spravidla stáva aj úloha stanovená dosadeným špičkám novokreovaného

štátneho aparátu, ktorej podstatou je tiež ovládnutie resp. čiastočné utilitárne

paralyzovanie súdnictva, podrobenie si silových zložiek štátu aktuálnym politickým, ale

neraz iba skupinovým a individuálnym záujmom, čo možno najzreteľnejšie evidovať

predovšetkým v činnosti špecifických organizačných štruktúr štátnej polície (napr.

zastieranie trestnej činnosti alebo vágne odhaľovanie trestnej činnosti vybraných

jednotlivcov podieľajúcich sa priamo na moci v štáte alebo aspoň spätých s vládnucou

politickou štruktúrou) a ostatných bezpečnostných štruktúr štátu, osobitne tzv. tajných

služieb, ale aj súdov a prokuratúry.27 Preto je v záujme štátu a celej spoločnosti potrebné,

aby zákony boli formulované tak, aby vyúsťovali do reálnej vymožiteľnosti

spravodlivosti, aby ústili do opatrení zabraňujúcich sociálnemu napätiu, vyvolávanému

deformáciami individuálnych a kolektívnych medziľudských i právnych vzťahov.

Spravodlivosť je totiž prapôvodný stav, ktorý sa má dosiahnuť súdnym procesom, nie

zákonom. Ten je iba predpokladom spravodlivosti. Chimerický charakter niektorých

právnych aktov, prijímaných i na úrovni EÚ „v záujme spravodlivosti“ presviedča, že ich 26

� Súdna moc má v skutočnosti jediný článok, a to ústavné súdnictvo. Tzv. všeobecné („obyčajné“) súdy by mali byť arbitrážnymi rozhodcovskými inštitúciami, ktoré majú aplikovať zákon na konkrétne spoločenské vzťahy, rozhodnúť o vine a treste a vec spravodlivo ukončiť v trestnom procese, a v ostatných procesoch spravodlivo rozhodnúť o právnych pomeroch, priznaní práv a uložení povinností, zaväzovať a rozväzovať právne vzťahy. Vek na päťročné obdobie v priamych voľbách s tajným hlasovaním voleného sudcu by mal byť aspoň 35 rokov.

27

� Pozri napr. KRÁLIK, Jozef 2005: K problematike transformovania štátnej správy národnej bezpečnosti ako garanta stability spoločnosti (úvaha). In: Policajná teória a prax, roč. 13, 2005, č. 1, s. 179 – 186. Tiež KRÁLIK, Jozef 2007: Médiá a kriminalita. In: Forum scientiae et sapientiae, roč. XIV, 2007, č. 4, s. 14 – 28.

realizáciou možno dať opäť iba „dobre zarobiť“ určitým záujmovým skupinám resp.

zoskupeniam, pôsobiacim v politicko – ekonomickom priestore vplyvu EÚ. Máme tu na

mysli napr. sankcie EÚ uvalené na Ruskú federáciu, poškodzujúce o.i. napríklad

oprávnené a dlhodobo modelované ekonomické záujmy krajín V 4. Ani EÚ by si preto

nemala dovoliť realizáciu postupov, ktoré sú a budú v konečnom dôsledku

pravdepodobne priamo proti životným t. j. univerzálnym záujmom samotných

Európanov, proti európskej civilizácii ako jedinečnej kultúrnej svetovej hodnoty a do

značnej miery i proti slovanským národom a ich kultúre a štátnosti.

Štát je nástrojom slúžiacim prvotne na spravovanie verejných záležitostí, a práve

preto jeho politická koncepcia musí byť koncipovaná tak, aby súčasne aj jeho

organizačná, aj personálna základňa nepôsobila proti záujmom spoločnosti. T.j. tej

komunity, ktorá si ho vlastne kreovala, zriadila vo svojom vlastnom životnom záujme na

svoju ochranu. Pravdou je, že nie vždy je štátny záujem v konvergentnom vzťahu

s celospoločenským záujmom, ba ani so záujmom občianskej verejnosti. Závisí to,

samozrejme, od okolností a prostredia, v akom sa štátny útvar aktuálne ocitá, teda, kto

reálne v štáte vládne, kto je skutočným držiteľom moci v štáte, ovládajúcej do jeho

územných hraníc vtesnané spoločenstvo jeho obyvateľov. Teda, nielen občanov.

Skutočnosťou je, o čom svedčia historické skúsenosti ľudstva, že štát môže dokonca

priamo pôsobiť proti záujmu väčšiny, proti tým, ktorí ho ustanovili. V takejto orientačnej

línii môže pôsobiť aj jeho potlačovateľský aparát, teda aj jeho súdnictvo, súdna sústava

a jej personálne elementy, napĺňajúc poslanie a úlohy stanovené tými, ktorí sa inštitútu

štátu zmocnili. Ktorí zneužili spoločnosť vo svoj prospech a v jej neprospech. Úlohou

súčasnosti je preto udržať demokraciu v štáte, a preto v záujme jej stabilizácie aj sanovať

negatíva, ktoré prešpikovali jestvujúcu justičnú sféru v SR aj v EÚ.

ZÁVER

Non quod dictum est, sed quod factum est, inspicitur - nehľadí sa na to, čo sa

povedalo, ale na to, čo sa urobilo

Ľudstvo za poznaním a vlastným duchovným aj hmotným povýšením nekráčalo

bezcieľne. Prebíjalo sa skalou nevedomosti. Trpelo smädom, kráčajúc neviditeľnou

cestou po púšti ducha. Hľadalo sa v nebezpečenstvách džungle sebaspoznávania. Ľudstvo

bojovalo! A to nielen za seba. Človečenstvo sa práve preto nebrodilo liečivým

bahnom dejín bezhlavo a samo. Ľudstvo tvorilo! Z beztvarej masy formovalo tehly,

z nich múry a príbytky života. Jeho virtuálny pohyb po uhlopriečke doby preto

predstavuje zrod, vrchol i ...pád. Áno, aj pád, veď to je znakom prirodzenosti. Aj ničilo,

rumilo to, čo vytvorilo samo, i to, čo vytvorila príroda. Ľudstvo napriek tomu nepohltili

ani hlbiny vekov. Pretože čas sveta je nepominuteľný. Jeho nekonečnosť nie je dnes

merateľná. A nebude tak vari ani o sto rokov. Sto rokov je však v živote našej planéty

vlastne iba neidentifikovateľný interval. Tisíc, desaťtisíc či stotisíc rokov je na pulze

Zeme tiež v podstate zanedbateľnou dobou. Až ich násobky, milióny a miliardy liet,

vníma naša Geo ako niečo, pre čo sa jej kedysi oplatilo v prostredí Mliečnej dráhy

vzniknúť a prežívať do dnešných čias. A je potrebné dodať, že isto raz aj zaniknúť...

Ľudstvo tiež počíta svoju pozemskú púť v mnohonulových prídavkoch či

zakončeniach reálnych čísiel. Ach, ale aj to ktorékoľvek prosté, úplne obyčajné a

strastiplné storočie je preň priestorom času, ktorý sa oplatí žiť. V ktorom sa oplatí tvoriť.

Isto, životná pozemská púť človečenstva, nieto ešte jednotlivého človeka, je v porovnaní

s vekom kozmu niečo nezmerateľné. Ba opomenuteľné. Napriek tomu sa v tomto

časopriestore Homo sapiens úplne nestráca. Ľudstvo je totiž historicky pomerne

primerane prispôsobivou a preto aj dostatočne prívetivou spoločnosťou. Táto komunita

nie je na Zemi ani samou, ani samotnou, ani osamelou. Dokonca, v množine hierarchií

societ pozemského tvorstva, akoby bola vyberanou uzavretou spoločnosťou! Výlučnou,

ale zatiaľ nie vylúčenou. Jediný falošný kamienok prepašovaný do mozaiky života

človečenstva však môže exkomunikovanie ľudstva z klubu pozemského tvorstva

spôsobiť navždy, na večné veky. Von, ľudia, spomedzi okruhu vlastníkov Zeme! Či iba

užívateľov...?! Zem patrí nám! Nie mne, ani tebe...

Ľudstvo dodnes každý deň zápasí o svoj zajtrajšok. Či úspešne, na to odpovie až

čas. Nie je však dobré, ak sa z telesnosti, z hmoty človečenstva, teda z jeho globálneho

organizmu, už dlho, i keď iba postupne a potichučky, vytráca jeho slobodná duša. Každý

deň ukrižovávaná. Ale stále živá, nepochovaná... Ľudstvo nie je samo. Človek však je

často sám so svojim egom. Spovedá sa iba sám sebe. A zdá sa, akoby bol v týchto víroch

času stratený a zmätený. Vek ho vedie raz rýchlo, inokedy pomaly, avšak isto, najprv

k starobe, potom k zániku, k smrti. K aktu, ktorým začína čosi tajomné. Nepoznané. Aj

strašidelné... Nie každý sa však dožije staroby, požehnaného veku. Možno naozaj večným

tajomstvom je teda samotná dĺžka života každého človeka, avšak aj miera jeho

zmysluplnosti, plodnosti, osožnosti. Ľudstvo modernej doby, doby tretieho tisícročia, sa

štatisticky dožíva čoraz vyššieho veku. Ale nie každý človek... Ba mnohí, už splodení (či

aj zrodení?), sa narodiť ani nestihli. Čas sveta ešte nenarodených sa navždy zastavil už

v lone ich matky. Naozaj navždy?!

Prostý slovenský, ale nie sprostý človek, rátal kedysi svoj vek desiatkami rokov.

Každá desiatka bola v jeho živote krížikom. A každý krížik dožitého veku človeka bol

a dosiaľ je nejako požehnaný. Znamenie kríža vždy bolo, a dodnes je znakom vážnosti,

úcty. Aj množstvo krížov a krížikov poukazuje na pominuteľnosť, a vari i na večnosť.

Množstvo krížov ale ešte nevytvára miesto vhodné pre pietu. Desiatky krížikov

vypálených vekom na tele a často i na duši človeka je však už nesporne zdrojom pokoja,

pokory, úcty, lásky, vďaky, nádeje... Roky života človeka sú dobou, ktorá môže vyniesť

na svetlo sveta už naozaj zrelé plody poznania a skúsenosti. Nabáda pokojne tieto dary

nielen oberať, ale aj lukulsky na nich hodovať. Život človeka je teda dobou

nezanedbateľnou. Nie každému je ale takáto požehnaná doba života želaná, dopriata...

Pre väčšinu živého tvorstva horizont času snov, ale najčastejšie hranica nenaplnených

nádejí, ústi do definitívneho zániku. Viera v život ešte neznamená naplnenie túžby žiť.

Obrátka vtedy už nie je možná! Zostáva však ešte bohatý priestor na čas plnohodnotného

žitia, ale súčasne dozrieva už aj čas účtovania.

Obdobné filozofické zamyslenie „o zmysle života“ možno adresovať aj ľudskej

spoločnosti, jej štruktúram. Zmyslu jej formovania, koncepcie, štruktúrovania vlastnej

osnovy, jej významu, úlohám. Úlohy má pritom spoločnosť dané tvorenými ju

jednotlivcami, ktorých napĺňanie je v záujme ich samotných. Špecifické úlohy, a to nie

nevýznamné, plní v spoločnosti práve súdnictvo a sudcovia. Stabilita komunity, a často aj

životné osudy človeka, neraz závisia práve od sudcu. Od jeho morálnosti, poznania práva

a vnímania spravodlivosti. Práve preto je na sudcov a najmä na ich činnosť

v spoločenských kreáciách kladený veľký dôraz. Význam postavenia sudcu v spoločnosti

a akceptáciu jeho práce však neraz úplne neguje jeho osobné zlyhanie, najčastejšie jeho

morálny pád. Navonok sa najokatejšie prejavujúci jeho ochotou vstúpiť do spleti

korupčných vzťahov. Podriadiť sa nutkaniu bohatnúť na úkor iných, súdených. Žiaľ,

stáva sa, že len prejav takejto úbohosti je vlastne ich jediným osobným príspevkom

k deju vlastného života, ale i k životným osudom iných. Trpkým vkladom do justičnej

(ne)kultúry, dehonestujúc tak celý justičný aparát štátu. Veru, až taký smutný môže byť

pohľad do duchovného prázdna niektorých ľudí, odetých do sudcovských talárov.

Napriek ich materiálnemu blahobytu, ba priam neokrôchane zhromažďovanému

bohatstvu a pýche. Napriek ich nadutosti a neprístupnosti, spurnosti a ...nevedomosti.

Našťastie, aj pri hodnotení pracovného života každého človeka sa nehľadí na to, čo sa

povedalo, ale na to, čo sa urobilo.

LITERATÚRA

ADAMKOVIČOVÁ, Beáta - KRÁLIKOVÁ, Kristína 2016: Transformácia slovenského vidieka na

prelome 20.a 21. storočia (na príklade Trenčianskeho kraja). 1. vyd. Hodonín: Evropský ústav práva

a soudního inženýrství, 2016, 145 s. ISBN 978-80-906144-5-1.

BALGA, Jozef 2009: Systém Schengenského acquis. 1. vyd. Bratislava: VEDA, 2009, 158 s. ISBN 978-80-224-1058-8. BLAHA, Ľuboš 2011: Matrix kapitalizmu – blíži sa revolúcia? 1. vyd. Bratislava : VEDA, 2011, 176 s. ISBN 978 – 80 – 224 – 1230 – 8. DEBNÁR, Milan 2016: Potenciál na rast. In.: TREND, roč. XXVI., 2016, č. 38, s. 46 – 47.ISSN 1335 – 0684. KING, J. Peter 2004: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2004, 191 s. ISBN 80 – 8046 – 347 – 6.

KOLEKTÍV 1987: Slovník. Filozofia a prírodné vedy. 1. slov. vyd. Bratislava : Pravda, 1987, 864 s. Bez ISBN.

KOLEKTIV 1992: Kronika lidstva. Bratislava: Fortuna Print. 1992, 966 s. ISBN 80-7153-039-5. KRAJNIAK, Ignác Milan 2015: Banda zlodejov. Šokujúca pravda o oligarchoch a politikoch na Slovensku.1. vyd. Bratislava : Kniha do ucha, s.r.o., 187 s. ISBN 978 – 80 – 972126 – 0 – 5.

KRÁLIK, Jozef 2005: K problematike transformovania štátnej správy národnej bezpečnosti ako garanta stability spoločnosti (úvaha). In: Policajná teória a prax, 13, 2005, č. 1, s. 179 – 186.

KRÁLIK, Jozef 2007: Médiá a kriminalita. In: Forum scientiae et sapientiae, roč. XIV, 2007, č. 4, s. 14 – 28.

KRÁLIK, Jozef 2014: Vízia možnej transformácie súdnictva. In.: Evropská společnost, právo a věda – aktuální problémy. Zborník vedeckých prác vypracovaných v rámci realizácie projektu bádateľskej vedecko - výskumnej úlohy (grantu) č. 002-ÚPSI/P/2012 – 2014/VV- H:ČR Právo jako prvotní determinant evropské integrace prezentovaných na vedeckom seminári s medzinárodnou účasťou, ktorý sa uskutočnil 27. apríla 2014 v sídle Ústavu práva a soudního inženýrství v Hodoníne v Českej republike s názvom Evropská společnost, právo a věda – aktuální problémy. 1. vyd. Hodonín : Ústav práva a soudního inženýrství, 2014, s. 30 – 45. ISBN 978 – 80 – 905646 – 5 – 7.

KRÁLIK, Jozef – KRÁLIKOVÁ, Kristína 2016: Polícia (v slovenskej spoločnosti). 1. vyd. Brno: TribunEU, 2016, 248 s. ISBN 978 – 80 – 263 – 1050 – 1.

KRÁLIK, Jozef 2016: Uvädnutý kvet (Zabudnutý umelec Ľudovít Gerhát).1. vyd. Hodonín: Evropský ústav práva a soudního inženýrství, 2016, 126 s. ISBN 978 – 80 – 906144 – 4 – 4.

KRÁLIKOVÁ, Kristína 2013: Spolupráca štátnej správy a územnej samosprávy pri realizácii migračnej politiky v Slovenskej republike. In: Disputationes scientificae Universitatis catholicae in Ružomberok, roč. XIII, 2013, č. 2, s. 39 - 47 .

KRÁLIKOVÁ, Kristína 2013: Využitie aktivít cirkevných inštitúcií pri plnení úloh migračnej politiky Slovenskej republiky. In: Disputationes scientificae Universitatis catholicae in Ružomberok, roč. XIII, 2013, č. 3, s. 15 – 26.

KRÁLIKOVÁ, Kristína 2006: Organizácia spojených národov a jej pomoc pri predchádzaní diskriminácii a na ochranu menšín. In: Aktuálne problémy súčasného sveta (Slovensko a Európska únia). Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej na Duchonke v dňoch 2. – 4. októbra 2006. Bratislava : Akadémia Policajného zboru, 2006, s. 26 – 67. ISBN 80 – 854 – 384 – 4.

NICHOLSON, Tom 2012: Gorila.1.vyd. Bratislava: Dixit, 2012, 149 s. ISBN 978 – 80 – 971039 – 1 – 0.

REBRO, Karol 1986: Latinské právnické výrazy a výroky. 2. vyd. Bratislava : Obzor, 1986, 272 s. Bez ISBN.

ŠALINGOVÁ IVANOVÁ, Mária 1972: Malý slovník cudzích slov. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1972, 622 s. Bez ISBN.

ŠMÁTRALA, Milan – KRÁLIK, Jozef 2010: Obchodné zákonodarstvo a podnikanie v Slovenskej republike v rokoch 1939 – 1945. I. zväzok. 1. vyd. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2010, 464 s. ISBN 978 – 80 – 224 – 1116 – 5.

ŠMÁTRALA, Milan – KRÁLIK, Jozef 2010: Obchodné zákonodarstvo a podnikanie v Slovenskej republike v rokoch 1939 – 1945. II. zväzok. 1. vyd. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2010, 572 s. ISBN 978 – 80 – 224 – 1117 – 2. TVARDZÍK, Jozef 2016: Ukrajinský prezident si buduje klan. In.: TREND, roč. XXVI., 2016, č. 37, s. 42 – 43. ISSN 1335 – 0684.

TVARDZÍK, Jozef 2016: Prečo sú Dáni v pohode. In.: TREND, roč. XXVI., 2016, č. 37, s. 34 – 35. ISSN 1335 – 0684.

Příspěvek byl publikován v:

Bursová, J.-Králiková, K. (edits.): Revitalizácia súdnictva – povinnosť voči 21. storočiu (vedecká úvaha). In : Hodnoty súčasnej Európy: dnešok a zajtrajšok. Nekonferenčný zborník vedeckých príspevkov. 1. vyd. Warszawa: Szkola Wyzsza im. Bogdana Janskiego, 2016, s.11 - 49. ISBN – 978 – 83 – 87897 – 92 – 5. (Polsko)