Miron Keru ľ-Kmec

Príklady, myšlienky a citáty

Modlitba

Nesúhlasíte so mnou v názore, že ak nedostaneme od Boha, o čo prosíme, je to preto, že sa nemodlíme s vierou, s dostatočne čistým srdcom, s dostatočne veľkou nádejou, alebo preto, že nie sme dosť vytrvalí v modlitbe? Boh nikdy neodmietol ani neodmietne nič tým, ktorí správnym spôsobom prosia o jeho milosti. (sv. Ján Vianney)

* Slova kontemplácia, ktoré v sebe zahŕňa náboj duchovného zaangažovania, sa nesmieme ľakať. Možno povedať, že ak odhliadneme od formy a štýlu života... výzva počúvať Božie slovo a uvažovať o ňom v duchu kontemplácie sa vzťahuje na všetkých. (Ján Pavol II.)

* V lingvistických kruhoch sa dosť často nastoľuje otázka: „Ktorá reč je najkrajšia na svete?“ Niektorí sa pridŕžajú názoru, že najkrajšou rečou je francúzština, iní že taliančina, iní zasa to hovoria o španielčine. Svätý otec pápež Ján XXIII. mal raz na audiencii odborníkov liturgie a položil im rovnakú otázku: „Ktorá reč je najkrajšia?“ Keď sa neponáhľali odpovedať, odpovedal im sám: „Každá reč je rovnako krásna, keď sa človek v nej modlí.“1

* Istý kňaz cestoval v medzinárodnom rýchliku a sedel práve v kupé, kde boli dvaja cudzinci. Podľa reči usúdil, že sú z Alžírska. Jeden z nich sa zrazu pozrel na hodinky a vytiahol z vrecka kompas. Ten druhý, akoby na znamenie otvoril svoj kufor, vybral dva malé koberčky a prestrel ich na podlahu kupé. V kupé bolo viacej ľudí, ale oni nehľadeli na nikoho, kľakli si, obrátili sa smerom k Mekke a vykonali si svoju dennú modlitbu. Boli to mohamedáni, ktorí sa nehanbili pomodliť k svojmu Bohu i v tomto cudzom prostredí, ktoré nemalo pochopenie pre ich úkon.2

* Do Európy si prišiel vyprosiť pomoc biskup z Indie. Obklopili ho ľudia z charity, mnohí sponzori, dobrodinci a pýtali sa ho: „Čo najskôr potrebujete? Chcete stavať studne pre ľudí? Je vraj u vás veľký smäd. Chcete stavať nemocnicu? Je tam veľa ľudí bez odbornej lekárskej pomoci. Chcete stavať školu pre nevzdelané deti i dospelých? Chcete stavať seminár? Povedzte, pošleme čo je nutné!“ Biskup sa zamyslel a povedal: „Čo najprv? Chcel by som modliacu sa komunitu sestier a bratov, aby sa za nás modlili, keď budeme rozbiehať rôzne aktivity. Ak toto bude, ostatné príde samo.“3

*

1 Marián Gábriš – Jozef Gábriš, Arcibiskup Mons. RNDr. Július Gábriš, Hlohovec 1997, s. 37 2 Marián Gábriš – Jozef Gábriš, Arcibiskup Mons. RNDr. Július Gábriš, Hlohovec 1997, s. 39 3 Jozef Jurko, Príď, Duchu lásky a pokoja!, vyd. Slza spol. s r. o., Poprad 1998, s. 23

Mladej matke R. T. v siedmom mesiaci tehotenstva lekári povedali, že je vážne ohrozený jej vlastný život i život dieťaťa a že sa pokúsia zachrániť aspoň ju. Matka odvetila, že posledné slovo má Boh a žiadala, aby sa pokúsili zachrániť jej dieťa. Lekári naďalej trvali, že je to z pohľadu medecíny nemožné. Matka sa začala modliť a s ňou dvadsať ľudí z modlitbovej skupiny. Stal sa zázrak. Dieťa sa narodilo zdravé a aj matka ostala zdravá. Lekári ju upozornili, že viac nesmie rodiť, ak chce žiť. Dôvodili to tým, že aj v medecíne sa zázraky nekonajú každý deň. Žena počala druhé dieťa a porodila ho bez väčších ťažkostí. Dokonca porodila neskôr i tretie. Vždy sa však modlili za ňu v skupine a celá jej rodina. V podobných situáciách sám Boh preberá na seba rozhodnutie, ak sa odovzdávame do jeho vôle a ochrany. Vtedy sa aj nemožné stáva možným. Zdá sa, že Boh chce občas vyplniť ľuďom i nemožné prosby, aby ľahšie spoznali, že je stále činný a že sa o nás stará.4

* Dobrou pomocou nám môže byť vedomie, že pri modlitbe – a práve tu účinnejšie než inokedy – sa po našom boku nachádza anjel strážca, ktorý je tu, aby nám pomohol a preniesol naše modlitby do neba a obránil nás pred nepriateľom. (sv. Peter z Alkantary)

* Kardinál Heyes z New Yorku rozprával vo svojej kázni túto udalosť: Pred niekoľkými rokmi sa vrátil do katolíckej Cirkvi pán Thompsom. Jeho krok bol rozhodný a úprimný. Ale po návrate k viere ho trápila veľká vnútorná bolesť. Kým žil vzdialený od Cirkvi, nedovolil pokrstiť svoje deti. A medzitým mu zomrela jedna dcéra bez krstu. Táto vina mu ležala na duši ako veľký balvan. Raz sa kardinála opýtal vo svojej krajnej úzkosti: „Čo by som mohol urobiť pre svoju dcéru?“ „Modlite sa za svoje dieťa!“ „Ale čo jej bude osožiť moja modlitba, keď umrela bez krstu?“ „Aj tak sa modlite a odporúčajte svoju dcéru do Božiemu milosrdenstvu.“ „Ale čo možno očakávať od Božieho milosrdenstva, ak na druhom svete už nejestvuje nijaký prostriedok spásy?“ „Vari neviete, že u Boha nejestvuje ani minulosť ani budúcnosť?“ potešoval som ho. „Teda moja dcéra sa ešte môže spasiť, ak sa za ňu budem dodatočne modliť?“ „Slávnostne vás uisťujem, že Boh vie všetko a predvída aj vašu dodatočnú modlitbu. On už nejako zachráni vaše dieťa. Bohu vôbec nechýbajú prostriedky a cesty k spáse človeka, aj keď my ich nepoznáme.“ Pán Thompsom odišiel potešený a začal útočiť na Pána Boha modlitbami za svoje dieťa. Na tento úmysel sa denne modlil svätý ruženec. Dávno som zabudol na jeho návštevu, keď tu ku mne zavíta tento dobrý človek a s radosťou mi začne rozprávať:

4 Tomislav Ivančić, Za lepší svet, Združenie Jas, Zvolen 1995, s. 56

„Eminencia, nemodlil som sa zbytočne. Pán Boh zachránil moje dieťa. Je v nebi.“ Sprvoti som mal dojem, že je pomätený. On mi však začal vysvetľovať: „V čera ma navštívila Betsy, naša bývalá dlhoročná slúžka. Odišla od nás, keď mi umrela moja dcérka. Keď sa počas rozhovoru dozvedela, že som už katolíkom, radostne zvolala: Aký dobrý je Pán Boh! Koľko rokov som sa modlila za vaše obrátenie!... A teraz viem, že ma Pán Boh vypočul... Potom sme rozprávali o všeličom a samozrejme som jej povedal aj o svojej bolesti nad údelom mojej zosnulej dcéry. „Ktorej dcéry, akej dcéry?“ pýtala sa udivene. „Márie, ktorú ste mali tak rada. Umrela bez krstu...“ „Kto to hovorí, že zomrela bez krstu?“ „Ja! Ja som nedovolil, aby ju pokrstili, hoci sa už blížil jej posledný okamih.“ „Hej, hej! A vy si myslíte, že vaše zákazy všetci brali vážne?... Ja som na ne nedbala a dala som ju pokrstiť prv, ako by zomrela. Bolo to v predvečer Nanebovzatia Presvätej Bohorodičky, preto sme jej pri krste dali meno Mária. Ak neveríte, choďte na faru... Tam vám vystavia Marienkin krstný list.“ Tu môj priateľ pán Thompsom vytiahol z vrecka dokument a podal mi ho. Keď som ho rozložil, zistil som, že je to krstný list, ktorý mu vystavili na fare. Teda modlitba pána Thompsona mala spätný účinok.5

* Podľa správy Associated Press v septembri 1994 Cindy Hartmanová z mesta Conway v štáte Arkansas vošla do svojho domu a keď chcela zdvihnúť telefónne slúchadlo, prepadol ju vlamač. Vytrhol zo steny telefónnu šnúru a žene rozkázal, aby vošla do skrine. Hartmanová si kľakla na kolená a spýtala sa vlamača, či sa za neho môže pomodliť: „Chcem, aby ste vedeli, že Boh vás miluje a odpustí vám,“ povedala. Vlamač sa ospravedlnil za svoj čin. Potom zakričal na ženu, ktorá sedela v nákladnom pick-upe: „Musíme to všetko vyložiť. Toto je kresťanský dom a kresťanská rodina. Nemôžeme im to predsa urobiť.“ Hartmanová ďalej kľačala na kolenách a vlamač vrátil všetok nábytok, ktorý vzal z domu. Potom vybral náboje z pušky, pušku podal Hartmanovej a išiel k dverám. Keď sa modlíme za našich nepriateľov, je to neuveriteľne odzbrojujúce.6

* Luisa Hanzelová sa raz sťažovala Kataríne Emerichovej, že cíti pri modlitbe veľkú vyprahlosť. Na to jej Katarína odpovedal: „Len si predstav, že by si bola kuchárkou u bohatého pána a že by si mala uvariť polievku. On ti však k tomu nedá nič iného ako vodu a kúsok chleba. Dobre, potom mu môžeš predložiť len vodovú polievku, čo iného?“7

5 Misionár 10/1997, s. 272 6 Larry Miller, Vitamín C pre dušu muža, vyd. Motýľ, Bratislava 1998, s. 276 7 P. Richard Graf C.S.Sp., Útěcha v utrpení, Matice cyrilometodějská, Olomouc 1993, s. 26

*

V nemocnici sa kňaz prihovoril pacientke: „Dobre vyzeráte, iste už pôjdete domov!“ Prikývla hlavou, usmiala sa: „Bodaj, by ste mali pravdu!“ Na druhý deň ju oslovil znova: „Vy ešte nie ste doma?“ Odpovedala: „Tak ľahko tam už ani nepôjdem“ - a zdvihla prikrývku. Jednu nohu mala odrezanú až po kĺb a druhú po koleno. „Ako to, že sa usmievate?“ Povedala: „Ja sa viem modliť!“ čiže: Viem, kde je prameň sily. Modlitbou neinformovala Boha: Pozri, ja nemám nohy! Boh to predsa vie, lebo je vševediaci! Ale modlitbou sa otvárala Bohu v ťažkej situácii a získavala zmenu vlastného postoja: dostávala silu na prekonanie choroby.

*

Misionárky Lásky rozprávajú: Poznáme veľa príbehov o sile modlitby a o tom, ako nám Pán Boh vždy

odpovie. Istý kňaz, otec Bert White, nás navštívil v Kalkate, lebo ho zaujímala naša práca. Prišiel presne a v pravý čas: „Práve som sa poberal k Matke Terézii a k misionárkam lásky, aby som videl, ako pracujú. Chcel som sa zúčastniť na svätej omši v materskom dome. Keď som prišiel ku vchodu, privítala ma jedna sestra: „Chvála Bohu, že ste tu, otče. Poďte ďalej.“ „Ako viete, že som kňaz?“ spýtal som sa, lebo som nemal na sebe kňazský odev. Odpovedala: „Kňaz, ktorý nám zvyčajné slúžieva svätú omšu, nemohol prísť, a tak sme sa modlili k Pánu Bohu, aby nám poslal iného.“8

* „Čo vieš o Bohu?“ pýtala sa istá neveriaca kresťanky. Tá jej odpovedala: „Viem toho málo, poznám však spôsob, ako sa s ním stretnúť. Kľakni si a modli sa so mnou, a stretneš sa s Bohom.9

* Jedným z najväčších príkladov modliacich sa ľudí je Mojžiš, vodca ľudu, organizátor záchrany Izraela, teda nie pustovník, ale muž v plnej aktivite. Možno povedať, že je akýmsi predobrazom modliaceho sa Krista. Pre jeho modlitbu Boh zachránil svoj ľud (porov. Ex 33, 17). Mojžišove prosby neznejú ako tiché rozjímania. Sú plné dramatického napätia. Pripomína Bohu, že ľudia sú jeho národ (porov. Ex 33, 13), že by neslúžilo Božej cti, aby ich opustil. Čo by na to povedali iné národy (porov. Ex 32, 11-14)! Vidieť, že jeho modlitba je skutočným rozhovorom s Bohom. (o. biskup Ján Hirka)10

*

8 Lucinda Vardeyová, Matka Terézia – Jednoduchá cesta, Alfa conti, Bratislava 1998, s. 31 9 Katolícke noviny č. 40/1998 10 Katolícke noviny č. 40/1998

Niekedy sa nám môže zdať, že Boh mlčí, že neodpovedá na naše prosby a modlitby. Boh ale vie, čo a kedy potrebujeme. S. Kierkegaard v jednej modlitbe volá k Bohu takto: „Bože, ty si predsa nezabudol na človeka. Ty vieš k nemu nájsť cestu, tak rýchlo ako blesk. A ak sa oneskoruješ, nie je to zdĺhavosť, pretože ty poznáš rýchlosť svojej pomoci. A nie je to ani malicherná zdržanlivosť, ale otcovská šetrnosť, ktorá pre svoje deti uchováva to najlepšie, na najlepšom mieste, pre najvhodnejší okamih, Pane, Bože náš!“11

* Richard z Hampola, pustovník a kazateľ, k modlitbe Otče náš dodáva: „Pamätaj si, že týmito slovami prosíme o chlieb, a nie o mäso, o rybu, o maškrty, o nejaký prebytok, ale o to, čo je nevyhnutné. A keď hovoríme „náš“ a nie „môj chlieb“, vyjadruje sa tým, že dobrá, ktoré udeľuje Boh sú spoločné všetkým, čo ich potrebujú. Preto ich neurčil len pre nás.“12

* Kňaz prišiel do bytu chorého a všimol si prázdnu stoličku pri posteli. Opýtal sa ho, pre koho tá stolička je. Chorý mu odpovedal: „Pozval som Ježiša, aby si na ňu sadol a predtým, ako ste prišli, som sa s ním rozprával. Po celé roky mi ťažko padlo modliť sa, ale raz mi priateľ vysvetlil, že modlitba je vlastne rozhovor s Ježišom. Poradil mi, aby som vedľa seba postavil prázdnu stoličku a aby som si prestavil, že na nej sedí Ježiš. Aby som sa s ním rozprával a počúval, čo mi povie. Odvtedy nemám problémy s modlitbou.“ Po niekoľkých dňoch prišla dcéra toho chorého ku kňazovi a oznámila mu, že otec zomrel. Povedala: „Nechala som ho na chvíľu samého. Keď som sa vrátila do izby, bol už mŕtvy. Ale bolo to niečo zvláštne: hlavu nemal položenú na vankúši, ale na stoličke vedľa postele.“13

* Anthony Bloom, biskup ruskej cirkvi v Anglicku, pri svojej návšteve v Taizé, dostal okrem iného takú otázku:

„Ako sa možno konkrétne modliť?“

Odpovedal: „Často sa nám zdá ťažké zladiť život s modlitbou. Ale je to klam, ktorý pochádza zo skutočnosti, že máme nesprávny obraz o živote i o modlitbe... Z modlitby a zo života musíme urobiť jednu vec.“14

*

11 František Dancák, Otče náš, Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, Prešov 1998, s. 48 12 František Dancák, Otče náš, Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, Prešov 1998, s. 49 13 Magdaléna Richterová, Mozaika radosti II., LÚČ, Bratislava 1998, s. 150 14 František Dancák, Otče náš, Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, Prešov 1998, s. 7

Duchovný správca mestskej farnosti sa pýtal riaditeľa reálky vo výslužbe, o čom by mal hovoriť pri májových pobožnostiach. Starý skúsený pán po chvíli rozmýšľania povedal: „Učte nás modliť sa!“15

*

Pastier sa nevedel modliť. Ale deň čo deň hovorieval: „Pán sveta, ty dobre vieš: Keby si mal stáda a chcel by si ich pásť, pásol by som ti ich zadarmo, lebo ťa milujem, hoci iným pasiem za mzdu.“

Jedného dňa prechádzal tade učenec a počul, ako sa pastier modlí. Povedal mu: „Ty blázon, tak sa predsa nemodli.“

Pastier mu na to: „Tak ako sa mám modliť?“ Učenec ho naučil tie najdôležitejšie modlitby a spokojne šiel svojou cestou. Po čase však vo sne počul hlas, ktorý mu hovoril: „Ak nepôjdeš k tomu

pastierovi a nepovieš mu, aby sa modlil tak ako prv, než si prišiel k nemu, stihne ťa trest, lebo si mi odviedol spravodlivého.“

Na druhý deň sa učenec vybral ihneď na cestu. Prišiel k pastierovi a opýtal sa ho: „Čo sa teraz modlíš?“ Ten odpovedal: „Nič, lebo to, čo si ma naučil, som zabudol. A bojím sa povedať: Keby si mal stáda..., lebo si mi to zakázal.“ Vtedy mu učenec vyrozprával, čo vo sne počul. Učenec pochopil, že Pán chce našu lásku.16

*

Raz večer, keď sa chudobný sedliak vracal z trhu, zbadal, že nemá pri sebe

modlitebnú knižku. Vtedy sa mu uprostred lesa zlomilo koleso na voze. Sedliak ľutoval, že tento deň skončí bez toho, aby sa pomodlil.

Preto povedal: „Pane, urobil som niečo nemúdreho. Dnes ráno som bez modlitebnej knižky odišiel z domu a mám takú zlú pamäť, že ani jednu modlitbu neviem naspamäť. Preto urobím toto: päť ráz pomaly poviem celú abecedu a ty, ktorý poznáš všetky modlitby, si môžeš poskladať písmenka a urobiť z nich modlitby, na ktoré ja sa neviem rozpamätať.“

A Pán povedal svojim anjelom: „Toto je nepochybne najkrajšia modlitba to všetkých, ktoré som dnes počul, lebo vychádza z jednoduchého a úprimného srdca.“17

*

Vedela, že deti môžu zomrieť aj napriek všetkej zdravotníckej opatere. Vedela,

že každé dieťa je dočasným darom, a nie trvalým majetkom. Vedela, že každý, akokoľvek krátky život, má sám o sebe zmysel. Bola katechétkou, učiteľkou náboženstva.

A predsa ju správa o ťažkej chorobe novonarodenej dcérky zasiahla ako úder. Na srdce jej padol smútok, hrôza, no predovšetkým hnev, slučka, ktorá sa sťahovala z minúty na minútu. Modliť sa? Nemožné! Nakoniec urobila niečo nezvyčajné: Siahla

15 František Dancák, Otče náš, Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, Prešov 1998, s. 8 16 Magdaléna Richterová, Mozaika radosti II., LÚČ, Bratislava 1998, s. 24 17 Magdaléna Richterová, Mozaika radosti II., LÚČ, Bratislava 1998, s. 24

po ruženci, aby sa oslobodila od ťarchy, že svoju úzkosť musí vtesnať ešte aj do slov. „V tejto situácií,“ zaspomínala po mesiacoch, „som po prvý raz pochopila, čo znamená modliť sa ruženec. Bola to jediná modlitba, ktorú som sa ešte vládala modliť, jediný most, ktorý ma ešte niesol.“18

*

Nositeľ Nobelovej ceny profesor Dr. Alexis Carrel nazýva modlitbu

najsilnejšou formou energie. Podľa jeho názoru je to sila rovnako veľká ako gravitácia.

* Známy americký vedec a bádateľ Dr. N.J. Stowell zmeral silu modlitby.

Povedal: „Bol som cynickým ateistom, presvedčeným, že Boh nie je nič iné ako výplod ľudského mozgu. Nemohol som veriť v nejakú božskú bytosť, ktorá by nás všetkých milovala a mala nad nami moc.“ Jedného dňa pracoval Stowell aj s ďalšími kolegami vo veľkom laboratóriu na klinike. Ich úlohou bolo zmerať silu a vlnovú dĺžku žiarenia ľudského mozgu a zistiť čo sa v ňom odohráva v štádiu, keď sa končí život a prichádza smrť. „Na pokus sme si vybrali ženu, ktorá umierala na rakovinu mozgu. Vedela to aj ona. Duševne bola prekvapujúco v poriadku, hoci jej fyzický stav bol veľmi zlý. Bola veriaca. Krátko pred smrťou sme dali do jej izby veľmi citlivý prístroj ktorý nám mal ukázať činnosť mozgu v posledných minútach jej života. Na lôžko sme umiestnili aj malý telefón aby mne mohli počuť jej slová, keby ešte prejavovala známky života. My sme boli vo vedľajšej miestnosti. Päť triezvych vedcov. Stáli sme nad prístrojom. Ručička bola na nule a mohla sa vychýliť do polohy 500 stupňov pozitívnej hodnoty a 500 stupňov negatívnej. Chvíľu predtým sa meralo na tomto prístroji vysielanie jednej rádiostanice. Relácia išla do éteru silou 50 kW. Na našom prístroji sa ukázalo 9 stupňov pozitívnej hodnoty. Pacientka sa zrazu prebrala k životu. Boli to posledné okamihy jej života. Zrazu sme počuli, ako sa začala modliť a velebiť Boha. Prosila ho, aby odpustil všetkým ľuďom, ktorí jej v živote ublížili. Ďakovala za silu, ktorou ju obdaroval, ako i za istotu, že bude patriť Kristovi. Odovzdávala mu všetku svoju lásku nezmenšenú o utrpenie, ktoré prežila. Vo chvíli, keď hovorila o odpustení svojich hriechov skrze vykúpenie Ježiša Krista, sálalo z jej slov nesmieme šťastie... Stáli sne rozochvení pred aparátom, takže sme zabudli na to, čo sme chceli vlastne skúmať. Všetci sme mali v očiach slzy, ale hľadeli sme na seba bez pocitu hanby za ne. Zrazu - umierajúca sa ešte modlila - sme začuli z prístroja akési klopkanie. Keď sme sa pozreli na aparát, videli sme, že ručička ukazovala 500 stupňov pozitívnej hodnoty a stále narážala na najvyššiu hranicu merania. Objavili sme a zmerali sme neuveriteľnú skutočnosť: mozog umierajúcej ženy obracajúcej sa k Bohu vyvinul 55-krát väčšiu silu, ako sme namerali počas vysielania rádiostanice.

Neskôr sme sa dohovorili, že urobíme ďalší pokus. Prehovorili sme sestričku, aby niečím vyprovokovala jedného pacienta. Pripravili sme prístroj. Pacient reagoval na provokáciu hrubými slovami a nadávkami, dokonca nadával aj na Pána Boha. A opäť to začalo v prístroji klopať. Zhrozili sme sa, keď sme zistili, že ručička je zase na 500 stupňoch, ale negatívnych. V tej chvíli sa zrútil môj ateistický názor na svet. Moja

18 Magdaléna Richterová, Mozaika radosti II., LÚČ, Bratislava 1998, s. 25

nevera sami zdala smiešnou. Stal som pred tvárou Vševediaceho. Keby som chcel byť k sebe poctivý, nemohol som pred pravdou zatvárať oči. Začal som veriť v Ježiša Krista ako vo svojho Spasiteľa a Vykupiteľa.“

Pri skúmaní dĺžky mozgových vĺn zistil Dr. Stowell obrovské rozdiely. Sú rovnako individuálne ako otlačky prstov. Kdesi sa zaznamenáva dobro, ktoré robíme, i zlo, ktoré páchame.19

*

Dobre vie žiť ten, kto sa vie dobre modliť. Modlitba je kľúč do neba: modlitba sa vznáša hore a Božie milosrdenstvo zostupuje k nám dole. Ako telo žije potravou, tak vnútorný človek žije modlitbami a rozhovorom s Bohom. (sv. Augustín)

* Modlíme sa spoločne Otče náš. Aká to dôstojnosť. Tak sa modlí. vladár a žobrák, takto hovorí sluha a jeho pán. Všetci sa spoločne modlia Otče náš, ktorý si na nebesiach. Tým uznávajú, že sú bratmi, keď majú jedného a spoločného Otca. Preto nech sa nikto nepohoršuje nad tým, že je mu bratom jeho sluha či niekto chudobnejší, veď sám Kristus chcel ich mať za bratov. (sv. Augustín)

* Jeden dobrý človek prechádzal sa každý deň popri múre, na ktorom bol

namaľovaný obraz Panny Márie. Zakaždým ju pozdravil: „Dobrý deň, mama“ Po rokoch raz večer jasne počul z obrazu hlas: „Dobrý večer, synku!“ Ak nepočujete odpoveď na naše prosby, je to preto, že ju nečakáme.20

*

V stratenom kúte sveta, v húštinách hlbokého lesa bol raz jeden rebrík. Bol to jednoduchý rebrík s priečkami zo starého vyschnutého a ošúchaného dreva.

Okolo stáli jedle, smrekovce a brezy. Nádherné stromy. A medzi nimi tento úbohý, žalostný rebrík.

Drevorubači, ktorí pracovali v lese, prišli raz až sem. S ľútosťou sa pozreli na rebrík. „Čo je to tu, aká haraburda,“ povedal jeden.

„Nie je súca ani na oheň,“ povedal druhý. Jeden z nich uchopil sekeru a zrazil ho dvoma presnými údermi. Rebrík sa

zrútil. Bol skutočne nanič. A drevorubači so smiechom odišli. Na tento rebrík sa každý večer šplhal človiečik, ktorý zažínal hviezdy. Od tej

noci na oblohe nad lesom nebolo hviezd. Aj v nás jestvuje rebrík. Keď ho porovnávame s toľkými vecami, ktoré každý

deň dostávame, je to nič. Ale je to rebrík, z ktorého sa zažínajú hviezdy na tvojom nebi. Volá sa modlitba.21 19 Hlasy z domova a misií č. 2/1996, s. 5 20 Bruno Ferrero, Niekedy stačí jeden slnečný lúč, vyd. Don Bosco 1998, s. 8 21 Bruno Ferrero, Niekedy stačí jeden slnečný lúč, vyd. Don Bosco 1998, s. 67

*

Muž povedal mudrcovi: „Modlím sa len vtedy, keď sa mi chce.“ Mudrc odpovedal: „Aj dýchaš len vtedy, keď sa ti chce? Modlitba je ako

dýchanie - je potrebná vo dne - v noci, každý deň po celý život.“22

*

Otec Tom Forrest, CSsR, hovorí: Spomínam si na jedno ráno, keď som bol pozvaný koncelebrovať na súkromnej

omši Jána Pavla II. Keď som vošiel do jeho súkromnej kaplnky, pápež sa už modlil. Po omši som znova prechádzal okolo dverí kaplnky a opäť som ho videl kľačať pri modlitbe. Potom nás privítal v knižnici a pozval na raňajky. Cestou do jedálne som opäť prechádzal okolo kaplnky a tretikrát som ho videl modliť sa. Asi po 8 minútach sa k nám pripojil a po raňajkách odišiel skôr ako my. Ostali sme trochu dlhšie, lebo sme sa zhovárali s jeho sekretárom. Keď sme odchádzali, štvrtýkrát som videl pápeža modliť sa v jeho malej kaplnke.

Niekedy si myslíme, že sme tak zaneprázdnení, že nemáme čas na modlitbu. Pretože nik z nás nie je taký zaneprázdnený ako tento modliaci sa pápež, žiadna výhovorka neplatí.23

* Modlitbou sa pripravujeme na hlásanie viery. Pripravuje sa ňou celá

evanjelizácia: v modlitbe sa ňou najprv sami formujeme a potom ju v nej ponúkneme svetu. (Ján Pavol II.)

*

Páter František Sočufka, SJ, v Katolíckych novinách píše: Počas návštevy Spojených štátov som mal možnosť pozrieť si televízne a

rozhlasové centrum jednej z protestantských cirkví. Na pravé poludnie, tesne pred obedom, ma moji hostitelia vzali do kruhovej prízemnej stavby umiestnenej v strede rozsiahleho komplexu. Predstavovala srdce televíznych a rozhlasových štúdií, kam viacerí prichádzali na spoločnú modlitbu. Nasledovala hneď po prečítaní úryvku zo Svätého písma.24

*

V jednej z nemocníc v San Francisku v Kalifornii uskutočnili zaujímavý pokus.

Štyristo ťažko chorých pacientov rozdelili na dve skupiny. Chorým z obidvoch skupín poskytli liečenie na najvyššej lekárskej úrovni. Pacienti druhej skupiny dostali však

22 Magdaléna Richterová, Mozaika radosti II., LÚČ, Bratislava 1998, s. 26 23 Nová evanjelizácia 2000, č.3, s.15 24 Katolícke noviny 21. 7. 1996

ešte niečo navyše. Modlilo sa za nich menšie spoločenstvo veriacich. Nikto nepoznal „svojich pacientov“. Poznali len ich krstné meno a ktorou chorobou trpia. Chorí však nevedeli, že sa za nich niekto modlí. Lekári a ošetrujúci personál o tomto „experimente“ boli informovaní, nevedeli však, kto sa za koho modlí. Modlitbové spoločenstvo si neurčilo a nedohodlo nijaké konkrétne modlitby.

Výsledok bol ohromujúci. Zdravotný stav druhej skupiny, za ktorých sa členovia spoločenstva modlili, sa

výrazne zlepšil. Tu bolo tri razy menej zápalov pľúc, podstatne menšia bola spotreba liekov. Zo skupiny pacientov, za ktorých sa spoločenstvo nemodlilo, zomreli traja, a z druhej skupiny nezomrel nik. Bola to teda sila modlitby, ktorá pomáhala v liečení.

*

Spisovateľ Ralph Martin rozpráva: Nedávno som mal zážitok, ktorý mi pozoruhodne ilustroval, ako Duch vedie v

určitom čase jednoducho k stíchnutiu a uvedomeniu si, že on je Boh. Prišiel som raz ráno do práce a vôbec som sa necítil dobre. Bolela ma hlava a bolo mi na zvracanie. Ale uvedomoval som si, že aj tak by som mal skúsiť začať s pravidelnou modlitbou. Zvuk hlasitého hovoru zo susednej kancelárie mi úplne znemožňoval sústrediť sa o to viac, že sa ohlasovala choroba. Preto som sa vybral do neďalekého skladu a priniesol som si kreslo, aby som si mohol sadnúť a modliť sa. Ale sotva som vládal udržať hlavu vzpriamenú, tak ma bolela. Preto som sa nakloniť dopredu na škatule a oprel si o ne hlavu. Sotva som bol schopný uvažovať pre únavu a bolesť, ale niekde hlboko v svojom vnútri som sa pokúsil obrátiť na Boha, nasmerovať sa k nemu. Keď som to urobil, začal som si uvedomovať jeho prítomnosť, že prichádza ku mne a že ma napĺňa. Niekoľko minút som bol úplne ticho, s rastúcim si uvedomovaním si jeho prítomnosti - bez pohybu alebo vyslovenia čo i len slovka, bez skutočnej sily modliť sa. Zdalo sa mi, že ma on povzbudzuje svojím Duchom a prítomnosťou. O niekoľko ďalších minút bolesť ustúpila, bolesti hlavy a nutkanie na zvracanie zmizli, únava pominula a ja som bol schopný radostne ho zvelebovať a spievať v Duchu. To, čo sa stalo vtedy i neskôr, zdá sa mi to byť jedna z ciest, ako ma Pán učí zotrvávať pokojne v tichosti a nechať ho byť Bohom.25

*

Spisovateľ Tolstoj píše v jednom príbehu o troch ruských mníchoch, ktorí žili na odľahlom ostrove. Nikto tam k ním nikdy nezavítal, až na ich biskupa, ktorý sa jedného dňa odhodlal k pastoračnej návšteve. Keď konečne doplával na ostrov, s hrôzou zistil, že mnísi nepoznajú ani modlitbu Pána. Všetok čas i energiu vynaložil na to, aby ich naučil „Ot če náš“. Potom, uspokojený výsledkom svojej pastorácie konečne rozhodol, že už môže s kľudným srdcom opustiť ostrov. Akonáhle sa však jeho loď odrazila od ostrova a ocitla sa na šírom mori, zrazu spozoroval tých troch pustovníkov, ako kráčajú po hladine mora - vlastne priam bežia za loďou. Keď konečne plavidlo dostihli, kričali: „Predrahý otče, už sme zabudli modlitbu, ktorú si nás naučil.“ Ohromený všetkým tým, čo vidí a počuje, biskup povedal: „Ale milí bratia, ako sa to 25 Ralf Martin, Hlad po Bohu, Familiaris, Bratislava 1995, s. 60

vlastne modlíte?“ Odpovedali: „Jednoducho len hovoríme: „Milý Bože, sme tu traja a ty si tiež trojjediný, zmiluj sa nad nami.“

Biskup bol ich zbožnosťou a prostotou taký dojatý, že im nakoniec povedal: „Vráťte sa naspäť na ostrov a žite v pokoji.“26

* Sv. Monika sa 32 rokov modlila za obrátenie svojho syna a boli to práve jej

modlitby a nie slová, ktoré zaúčinkovali. Biskup jej raz povedal: „Prosím ťa, teraz už choď: nie je možné, aby syn

toľkých sĺz mohol zahynúť.“ Zomrela vo veku 55 rokov, práve 9 dní po tom, ako jej syn Augustín bol

pokrstený. To znamená, že sa začala modliť, keď bola mladou 23-ročnou matkou.

*

Duchovný spisovateľ Ralph Martin ponúka svoju skúsenosť: Posledných niekoľko rokov môjho života je poznačených poznaním, že denný

čas venovaný osobnej modlitbe je podstatný na to, aby som bol schopný poznať Pána spôsobom, pri ktorom vnímam jeho zámer so mnou. Počas týchto rokov som tento každodenný čas trávil niekedy vo svojej izbe, niekedy v kostole, niekedy v mojej kancelárii. Niekedy to bolo až tesne pred večerou alebo až pred spaním, ale obvykle to bola prvá vec, ktorú som vykonal skôr než som začal pracovať. Niekedy som mal obdobia veľkého pracovného vypätia, keď som jednoducho nebol schopný venovať čas osobnej modlitbe. Ale tieto obdobia zriedkakedy pretrvávali obdobie niekoľkých dní.

Táto vernosť v každodennom čase vyhradenom pre modlitbu mi výrazne pomohla v nasledovaní Ježiša a v prežívaní kresťanského života. Keď som v počiatočných rokoch vynechal deň-dva modlitbu, prejavilo sa to viditeľným spôsobom. Keď som bol podráždený a rezervovaný, moja manželka sa ma obvykle spýtala: „Ralph, modlil si sa už dnes?“ Môj entuziazmus pre kresťanský život sa zmenšil, Boh sa mi zdal menej blízky a osobný, ťažšie sa mi s láskou pristupovalo k ľuďom a moja túžba slúžiť druhým ochabla.27

* Abba Marmion hovorí: Pre mnícha mentálna modlitba nie je nič iné, ako prestávky v čítaní Svätého

písma alebo nábožných kníh, počas ktorých sa duša dvíha k Bohu, zjednocuje sa s jeho vôľou a v jeho pohľade objavuje svoje chyby a ich Božie riešenie. Svätý Benedikt hovorí, že tieto prestávky majú byť vo všeobecnosti „krátke“, pokiaľ ich milosť Svätého Ducha nepredĺži. Ale akonáhle sa tento poryv milosti vedúci nás k zjednoteniu sa s Bohom pominie musíme obnoviť naše čítanie alebo recitovanie žalmov. Toto bola jediná mentálna modlitba, ktorú poznali a praktizovali velikáni

26 Henri J. M. Nouwen, Našel jsem domov, Portál, Praha 1996, s. 47 27 Ralf Martin, Hlad po Bohu, Familiaris, Bratislava 1995, s. 51

svätosti - Otcovia púšte - a mnísi Západu iba pokračovali v tejto tradícií. Tento jednoduchý spôsob mníchov staroveku sformoval množstvo kontemplujúcich a svätých. Výhodou tejto metódy je to, že je dosiahnuteľná pre každého, znižuje roztržitosť a vychovala tisíce duší v minulosti k najvyššej kontemplácií. Táto metóda môže viesť aj nás k tej istej milosti.28

*

Či nás Boh vyslyší, alebo nie, len vytrvajme v modlitbe.(sv. Hilár)

*

Henri J.M. Nouwen hovorí: Hodina prebývania v Božej prítomnosti každé ráno - a to dennodenne, týždeň

čo týždeň, mesiac čo mesiac - v podmienkach večne trvajúcej vravy života a večného rozptyľovania radikálne mení môj život. Boh, ktorý ma tak miluje, že poslal svojho nedorodeného Syna, nie aby ma odsúdil, ale spasil, ma nenechá príliš dlho čakať v temnotách. Mohol by som síce každú takúto jednu hodinu považovať za stratený čas, ale až po tridsiatich, šesťdesiatich či deväťdesiatich takýchto „premárnených“ príležitostiach by som si postupne uvedomil, že nie som zasa tak sám, ako som si pôvodne myslel: prihovára sa ku mne veľmi tichý prívetivý hlas, ktorý pramení mimo toho hlučné miesto.29

*

Jeden mladý muž sa už celé mesiace snažil naučiť sa modlitbe a meditácií. Zistil však, že nič z toho, k čomu dospel, neostalo natrvalo. Stále mal len prázdne ruky, všetko mu unikalo ako voda medzi prstami, neostávalo nič hmatateľné. Bol už úplne zúfalý a chcel s modlitbou prestať. Tu sa dopočul o akomsi mudrcovi, ktorý žil na púšti a bol majstrom v modlitbe i meditácií.

Rozhodol sa, že to ešte raz skúsi. Vydal sa na cestu, našiel mudrca a požiadal ho: „Ty si predsa majster v modlitbe a meditácií. Nauč ma modliť sa tak, aby som sa aj ja dočkal úspechu.“

Mudrc mu povedal: „Vidíš ten špinavý drôtený kôš? Vezmi ho a dones mi v ňom vodu.“

Mladý muž vzal kôš, išiel k studni vzdialenej niekoľko sto metrov, nabral do koša vodu a vydal sa späť k mudrcovi. Skôr než došiel, všetka voda vytiekla.

Mudrc mu povedal: „Choď a dones vodu!“ Mladík sa opäť vydal k studni, ale výsledok bol rovnaký. To sa opakovalo niekoľkokrát, až mladý muž stratil trpezlivosť a pomyslel si: „To sa predsa takto nedá. Musím sa ho spýtať.“ Povedal mudrcovi: „Vidíš predsa, že v koši sa voda neudrží, že všetka vytečie.“

Tu povedal mudrc: „Práve takto je to aj s modlitbou. Vodu si mi síce nepriniesol, ale ten drôtený kôš, ktorý bol na začiatku špinavý, je teraz čistý. A to isté

28 Ralf Martin, Hlad po Bohu, Familiaris, Bratislava 1995, s. 58 29 Henri J. M. Nouwen, Našel jsem domov, Portál, Praha 1996, s. 29

sa deje, keď sa modlíš. I keď nemáš skúsenosť, že by ti z modlitby niečo zostalo, predsa ťa modlitba a meditácia očistila.“30

* Jediná myšlienka vďačnosti voči nebu je tá najdokonalejšia modlitba. (Gotthold

Ephraim Lessing)

*

Ak človek vstáva od modlitby lepší, je jeho modlitba vypočutá. (George Meredith)

*

Sila modlitby spočíva v pokoji, ktorý sa potom rozlieva do nášho vnútra. (Karl Gutzkow)

*

Čo znamená modliť sa? Modliť sa znamená: venovať čas Bohu, mať čas na ľudí a urobiť si čas na seba samého. (Adalbert Ludwig Balling)

*

Modlitba sa ma vnútorne dotýka a pomáha mi. Robí mi dobre, keď sa ma niečo vnútorne dotýka. (Bernard Shaw)

*

Modlitba je neviditeľná ruka, ktorá nás spája s Bohom. (sv. Alfonz)

*

Keď sa modlíme za seba, vedie nás k tomu nutnosť. Keď sa však modlíme za iných, k tomu nás vedie jedine láska. (sv. Bernard )

*

Známy nemecký sociálny pracovník, biskup Ketteler, sa ako chlapec, veľmi

nerád modlil. Matkine povzbudzovania, ba i karhania, boli ako sa zdalo, úplne márne... Raz dokonca povedal:

„Načo sa modliť...? Otec sa tiež nemodlí...“ Matka na to nič nepovedala. Len ho vzala za ruku a zaviedla k dverám otcovej

stolárskej dielne. Okienkom na dverách mohol chlapec vidieť otca ako kľačí pri svojej

30 Reinhard Abeln, Anton Kner, Jak se máme modlit?, Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydří 1994, s. 7

hobľovacej lavici, pohrúžený do čítania Biblie. Takto robieval pravidelne každé ráno pred prácou.

Potom sa matka vrátila so synom do bytu. Po chvíli ho našla kľačať pri stoličke so zloženými rukami s nejakou knihou pred sebou. To, čo videl, ho presvedčilo. A nebolo ho už treba v tomto smere povzbudzovať, a tobôž nie karhať.31

*

Z denníka kapitána ponorky, napísaného počas druhej svetovej vojny: Deň sa začínal pokojne. More bolo tiché, po nepriateľovi ani stopy. Odrazu

zazvonil poplachový zvonček. Veliteľ dával rozkaz ponoriť sa. „Nepriateľ na dohľad!“ Krátko nato začnú padať prvé hlbinné bomby. Sedíme v pohotovosti v

miestnosti družstva. S vážnymi a bledými tvárami čakáme na prvý zásah. Každý vie, že by to bol náš koniec.

Počúvame dunenie detonácií. Loď rýchlo pláva pod vodou. Dlhý Hein oproti mne zrazu vytiahne ruženec z vrecka. Modlí sa. Je to prvý raz, čo sa niektorý z nás pred ostatnými modlí.. a nikto sa nesmeje!

„Ty, Hein, daj mi jeden desiatok, ja som katolík.“ Bolo to zvláštne: svalnatá mužská ruka sa načahuje za desiatkou ruženca.

Odtrhne mu ho a podá. Vonku ďalej zúri boj. „Daj aj mne desiatok!“ „Aj mne.“ Hein už má len jeden desiatok a krížik v ruke. Päť mužov sa modlí... a nikto sa im neposmieva. „Ty, daj mi krížik, ja som

evanjelik.“ Hein mu dá krížik. Na pár minút sme zabudli, že vonku zúri boj. Asi po hodine sa nám podarilo

nepriateľovi uniknúť.32

* František Saleský bol veľmi dobrý biskup. Žil asi pred 400 rokmi. Jedného dňa

šiel na svojom koni do akejsi dediny. Stretol sa so sedliakom. Ten mu povedal: „Musím vám niečo povedať. Viete, že sa viem modliť tak, že nemyslím na nič iného?“

„To je úžasné,“ odpovedal František. „Ešte som nestretol človeka, ktorý by to dokázal. Preto by som ťa chcel odmeniť. Počúvaj! Ak sa dokážeš pomodliť celý Otče náš tak, že nepomyslíš na niečo iného, dám ti svojho pekného koňa.“

Sedliak sa potešil a hneď sa začal modliť: „Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje... Dáte mi aj sedlo, alebo len koňa?“ Tu sa biskup zasmial: „Bohužiaľ, bohužiaľ. Ani koňa, ani sedlo.“

Sedliak pochopil, že práve o všetko prišiel. Nedokázal sa bez roztržitosti pomodliť ani len túto krátku modlitbu.33

*

31 V. Bianco, Rodičia na slovíčko, SÚSCM, Rím 1984, s. 99 32 Pierre Lefevre,Veľké pravdy v malých príbehoch, LÚČ, Bratislava 1994, s. 85 33 Pierre Lefevre,Veľké pravdy v malých príbehoch, LÚČ, Bratislava 1994, s. 92

Vo výkladoch francúzskych kníhkupectiev sa belie kniha s nadpisom La joie de

croire. To po slovensky znamená: Radosť z toho, že verím. Autorka, francúzska spisovateľka Magdalena Delbrelová, bola vo svojej mladosti postihnutá totálnou stratou viery, ale hľadala Boha a napokon v hlbokej pokore dosiahla také zjednotenie s Ježišom, že ju priam oslňovala radosť, keď sa modlila, a každú chvíľočku modlitby si cenila ako vzácnu perlu, takže jednoduchí ľudia i vysokopostavené cirkevné osobnosti sa povzbudzujú na jej radosti z viery a dnes je už vo Francúzsku široko rozvetvené hnutie priateľov Madelenie Debrelovej, v ktorom sa veriaci usilujú podľa jej príkladu v pokore pred Bohom dosiahnuť radostný zážitok viery a modlitby. Jeden z nich vraví:

„Dlhý čas som sa modlil a na omšu chodieval iba z povinnosti. Keď si môžem Boha predstaviť ako nekonečné more lásky, tak som si vtedy pripadal ako človek, ktorý sa prechádza po morskom brehu iba v blízkosti nekonečného mora. Keď som sa cestou hlbokej pokory dostal k živej viere v Boha, uvedomujem si, že Boh nie je ďaleko odo mňa, že v ňom žijem, v ňom sa pohybujem a v ňom som - a odvtedy je mi akoby som z morského brehu zostúpil do teplých vĺn nekonečného mora, ponáram sa v príjemnom mori Božej prítomnosti, modlím sa celý šťastný, neponáhľam sa, aby som modlitbu chytro skončil, chcem, aby mi dlho trvala, lebo mi je príjemné byť v Bohu, ako je príjemne človeku v teplej vode nekonečného mora.“34

*

V športovom svete známy mototurista Borghese sa už pred prvou svetovou

vojnou preslávil rekordnou jazdou autom z Paríža do Pekingu. Za dva mesiace vykonal napriek veľkým ťažkostiam cestu dlhú 16000 kilometrov. Bolo mu treba prejsť aj veľkou púšťou Gobi v Ázií. Píše o tom, že táto púšť, bola celkom holá, chmúrna a smutná. Len jeden čierny bod zazrel v diaľke, ktorý sa mu stále zväčšoval, keď sa k nemu približoval. Napokon zistil, že je to budova. V budove bola telegrafná stanica zriadená pre karavány, ktoré tade prechádzajú, pretože od tejto stanice k najbližším ľudským obydliam cesta karavány trvala osem dní. Turista vstúpil dnu. Rozhodol sa podať telegram do Londýna.

Čínsky úradník napísal telegram, spočítal slová, vyhľadal v tabuľkách poplatok a napokon napísal na blanketu telegramu číslo 1. Turista sa pýta: „To je dnes prvý telegram?“

„Nie, to je prvý telegram tejto stanice.“ Turista sa pýta: „Toho roku?“ „Nie, od vzniku tejto stanice, a to je už šesť rokov.“ „Za šesť rokov žiaden telegram?“ „Ani jeden. Ani jedna karavána nevyužila možnosť spojiť sa telegraficky s

ďalekým svetom.“35

*

34 Jozef Vrablec, V službe Slova C, SÚSCM, Rím 1991, s. 349 35 Jozef Vrablec, V službe Slova C, SÚSCM, Rím 1991, s. 384

Verte mojej tridsaťročnej skúsenosti: všetky sklamania a zúfania, všetky neresti a zlyhania, všetky poblúdenia a mravné pády majú len jednu príčinu - zanechanie modlitby. (páter Ravignan)36

*

Slávny Ozanam prišiel do Paríža práve v dobe, keď jeho viera prekonávala ťažkú krízu. S dušou plnou pochybností vstúpil do chrámu. V kúte videl nejakého muža, ktorý sa na kolenách modlil ruženec. Pozrel sa lepšie - Ampére! Jeho ideál, génius vedy! Kľakol si za neho a začal sa modliť. Neskôr povedal: „Ampérov ruženec vykonal vo mne väčšie dielo než všetky knihy a kázania.“37

*

Vysoký dôstojník talianskej armády Joachim Pecci raz povedal svojmu synovi:

„Vieš, môj malý, ja by som bol rád, keby si sa raz aj ty stal vysokým dôstojníkom alebo dokonca generálom.“

A syn na to: „Ó nie, ja by som bol rád kňazom.“ Otec mu na to nepovedal nič. Ale pri večeri vraví manželke: „Vieš, čo mi náš

Vincko povedal? Že chce byť kňazom.“ „To je dobré,“ odpovedá manželka, „ale my mu musíme pomáhať modlitbami.“ A odvtedy sa každý deň spoločne modlili ruženec za to, aby sa ich Vincko stal

kňazom. A hľa, ich syn sa stal pápežom Levom XIII.38

* Taliansky spisovateľ a apoštol mládeže Carlo Carretto bol veľkým

organizátorom katolíckej mládeže v Taliansku a mával na svojich podujatiach desaťtisíce mladých poslucháčov. Uprostred horúčkovitého apoštolátu s mládežou, pri vešperách na sviatok sv. Karola Boromejského v roku 1954 začul tiché volanie: „Poď so mnou na púšť! Jestvuje ešte niečo väčšie než je rečniť mládeži - a to je milovať nebeského Otca v úprimnej modlitbe.“

Odišiel teda na púšť. Do kufra si zabalil aj zošit, v ktorom mal vyše tisíc adries chlapcov a dievčat, že im bude z púšte písať a viesť ich v apoštoláte listami. Ale duchovný otec mu povedal: „Carlo, keď sa chceš hlboko modliť k Bohu, musíš prerušiť úplne svoju činnosť.“

A Carlo poslúchol, založil oheň a dal v ňom zhorieť zošit s adresami. So slzami v očiach sa díval, ako vietor rozfúkal po púšti popol s jeho adresami. A potom sa oddal takej vnútornej modlitbe k Bohu, že čoskoro pocítil v modlitbe šťastie a poznal, že modlitba nie je strata času a že modlitbou môže svojim mladým bratom a sestrám viacej pomáhať ako listami. A pretože skúsil šťastie opravdivej modlitby, na písal vo svojej knihe „Lettere dal deserto“, po slovensky „Listy z púšte“, že „bez každej pochybnosti modlitba je najväčší dar pre človeka“.39

36 Jozef Vrablec, V službe Slova C, SÚSCM, Rím 1991, s. 384 37 Homiletické směrnice 1975/76, s. 1/30 38 Jozef Vrablec, V službe Slova B, SÚSCM, Rím 1991, s. 37 39 Jozef Vrablec, V službe Slova B, SÚSCM, Rím 1991, s. 187

*

Len ten vie správne žiť, kto sa vie správne modliť. (sv. Augustín)

*

V tisíc prípadoch, ktoré som pozoroval, modlitba bola zdrojom duševného šťastia. (psychológ James Leube)

*

V modlitbe je sila, ktorá lieči úzkosť, malovernosť, bezradnosť. (psychológ

Viliam James)

*

Známy spisovateľ a kazateľ David Wilkerson vo svojej knihe Dýka a kríž spomína na dôležitý deň svojho života, na 9. február 1958. Píše, že v noci toho dňa sedel pri televízore a díval sa na nočný program. Dávali zvyčajnú tanečnú revue, v ktorej dievčence v priesvitných kostýmoch pochodovali na javisku. Pripadalo mu to veľmi hlúpe. Vstal, vypol televízor, odišiel do svojej pracovne a pomyslel si: „Koľko času vlastne strávim pred obrazovkou každý večer? Prinajmenšom dve hodiny.“ To ho zarazilo. Nebolo by lepšie televízor predať a dve hodiny venovať modlitbe? Vynorili sa však aj námietky, že večer je človek unavený a potrebuje sa uvoľniť a televízia je súčasťou kultúry a kazateľ by preto mal vedieť, na čo sa ľudia pozerajú a čo ich zaujíma. Preto predostrel svoj problém Pánu Ježišovi. V skutočnosti mu totiž ťažko padlo dať televízor preč. Modlil sa: Pane Ježišu, potrebujem tvoju pomoc, aby som sa vedel správne rozhodnúť. Dám si na televízor inzerát do novín. Ak je to tvoja vôľa, prosím ťa, pošli mi kupca v priebehu hodiny hneď, len čo sa noviny objavia na ulici.

A dal si inzerát do novín. A o dvadsať minúť po tom, čo noviny prišli do stánkov, zazvonil telefón: „Vy predávate televízor značky RCA obrazovka 49 cm, dva roky starý, v dobrom stave? Čo zaň chcete?“ Odpovedal: „Sto dolárov.“ „Tak si ho vezmem,“ odpovedal muž. „Pripravte ho, hneď prinesiem peniaze.“

Od toho dňa, píše kazateľ, sa môj život zmenil. Ako sa zmenil? Každý večer prišiel do svojej pracovne a namiesto manipulovania s gombíkmi televízora sa dve hodiny modlil. A tým sa otvoril pre účinkovanie Ducha Svätého tak veľmi, že cítil, ako ho Duch Svätý vedie pri lovení ľudí do kresťanskej viery, a často zvolal: „To Duch Svätý presvedčuje. To Duch Svätý získava. To Duch Svätý sa dotýka tých, čo počúvajú moje slová, aby sa stali veriacimi.“ A v dnešnom čase získava pre vieru mnoho ľudí, najmä veľa mladých ľudí, ktorý žili v strašných nerestiach.40

*

40 Jozef Vrablec, V službe Slova C, SÚSCM, Rím 1991, s. 264

Profesor Klemens Tilmann rozpráva, že v indickej alebo japonskej mnohočlennej rodine je celkom samozrejmé, že domáca pani uprostred veľkej roboty poprosí ostatných členov rodiny, aby jej dovolili na chvíľu vzdialiť sa do osobitnej izby, aby mohla asi desať minút meditovať. Zatiaľ ju v práci zastúpia ostatní, lebo vedia, že ona má praľudské právo na chvíľu ticha, na chvíľu samoty, na chvíľu meditácie. Potom oživená a posilnená vráti sa do svojej práce a koná ju s väčšou oddanosťou a láskou a nie je vôbec nervózna pri práci, lebo sa stretla sama so sebou a so svojím Pánom Bohom.

Alebo keď ide japonská rodina na výlet, na chvíľu otec prevezme starosť o deti a dá matke znamenie, že sa môže vzdialiť. Deťom povie: „Matka sa ide trochu pomodliť. A keď sa vráti, potom zasa otec odíde asi na desať minút do samoty meditovať.41

*

Zanechať modlitbu znamená opustiť Boha. (sv. Terézia)

*

Nie je nič, čo by lepšie preskúmalo srdce, než modlitba. Keď sa modlíme

vstupujeme do svätej Božej prítomnosti a sme prežiarení až do najhlbšieho vnútra. Všetko sa stáva jasným.42

* Ježišova modlitba (modlitba srdca) v sebe skrýva schopnosť vyvolať skryté

vášne hniezdiace v srdci, otvoriť väzenie, v ktorom nás pokušiteľ drží.43

*

Vytrvalá modlitba zakrátko vylieči ducha. Modlitba je ochranou pred smútkom a nedostatkom odvahy. Spev žalmov tíši vášne a dáva dôjsť k pokoju nekľudnému telu. Modlitba

vytvára vľúdnosť a dobrotu. Modlitba prináša radosť a ďakovanie.44

*

Modlitba je čas, ktorý patrí Bohu. Človek mu ho nesmie odoprieť. Cítila som,

že je lepšie hovoriť s Bohom ako o Bohu, lebo do duchovných rozhovorov sa mieša veľa samohlásky!

Celá moja sila spočíva v modlitbe a obeti. Sú to moje neporaziteľné zbrane, ktoré mi dal Ježiš. Dokážu rozhýbať duše skôr ako slová. To je moja častá skúsenosť.

41 Jozef Vrablec, V službe Slova C, SÚSCM, Rím 1991, s. 336 42 Anselm Grün, Modlitba a sebepoznání, Zvon, Praha 1997, s. 15 43 Anselm Grün, Modlitba a sebepoznání, Zvon, Praha 1997, s. 16 44 Anselm Grün, Modlitba a sebepoznání, Zvon, Praha 1997, s. 44

Som taká nedokonalá, že moje modlitby istotne nemajú veľkú cenu. Ale jestvujú žobráci, ktorí sa tak natískajú, že dostanú, čo si prajú. Budem to robiť ako oni a Boh ma nemôže poslať späť s prázdnymi rukami.

Prosila som Boha, aby nevypočul tie modlitby, ktoré by mohli byť prekážkou pri plnení jeho vôle, a aby odstránil ťažkosti, ktoré k tomu stoja v ceste. Boha neunaví počúvať ma. keď mu celkom jednoducho rozprávam o svojich starostiach a radostiach, ako keby ich nepoznal.

Apoštoli apoštolov sa rodia v modlitbe a v obeti. Modlite sa za úbohých chorých na smrteľnom lôžku. Keby ste vedeli, čo sa tam

odohráva! Ako málo stačí, aby človek stratil trpezlivosť! Treba byť plný lásky, nech ide o kohokoľvek. Prv by som to nebola verila. (sv. Terézia z Lisieux)45

* Mali by sme byť odborníkmi v modlitbe. Modlitba by mala byť našim

povolaním. Apoštoli to pochopili veľmi dobre, keď videli, že by mohli v návale práce stratiť pôdu pod nohami. Rozhodli sa venovať modlitbe a službe slova (Sk 6, 4). Musíme sa modliť tiež namiesto tých, ktorí sa nemodlia.46

*

Duchovný spisovateľ Anton Koch píše, že nábožné dievčatko z dobrej katolíckej rodiny muselo v nemocnici podstúpiť ťažkú a nebezpečnú operáciu. Keď malú pacientku položili na operačný stôl, prv ako by ju priviazali, šéflekár sa k nej prihovoril takto: „Prv ako urobíme, aby si bola zdravá, musíš tu zaspať.“

Týmito slovami ju pripravoval na narkózu. A malá pacientka na to odpovedala: „Dobre. Ale keď mám zaspať, tak sa chcem najprv pomodliť, ako to doma robievam pred spaním.“ A pomaličky si na operačnom stole kľakla a zložila si ruky na modlitbu a nahlas, vlastnými slovami sa modlila: „Milý Ježiš, teraz mám zaspať. Daj mi taký spánok, aby ma títo dobrí ujovia a tety uzdravili. Pomáhaj mi, aby som sa zo spánku prebrala zdravá a svieža. A poteš, Ježiš, moju mamičku aj otecka.“

V tej chvíli sa oči prítomných lekárov a sestier zarosili slzami. Ako keby sa čosi dotklo ich srdca. A jeden z lekárov neskôr povedal: „Večer po tej operácii som sa po tridsiatich rokoch prvý raz pomodlil a odvtedy sa modlievam každý deň, a to takým spôsobom, ako naša malá pacientka na operačnom stole: na kolenách, nahlas a vlastnými slovami. A odvtedy som iným človekom.“47

*

Duchovný spisovateľ Anton Koch píše o jednej rodine, v ktorej vládol strašný

neporiadok. Z ich domu sa často ozývalo hrešenie, nadávanie, preklínanie a trieskanie, pretože muž náramne pil a keď prišiel domov opitý, zúril a trýznil manželku, akoby v ňom bol sám zlý duch.

45 Rudolf Stertenbrink, Iba láska, Alfa, Bratislava 1991, s. 100-102 46 Myšlienky na každý deň 3 – Matka Tereza, Nové Město, Praha 1997, s. 12 47 Jozef Vrablec, V službe Slova C, SÚSCM, Rím 1991, s. 209

Raz večer, keď sa takto vyzúril, unavený si sadol na stoličku a hlava mu pomaly ochladla. Dvere do vedľajšej izby boli odchýlené, takže stihol vnímať, čo sa tam dialo. Jeho manželka ukladala ich štvorročného synčeka na nočný odpočinok. Počul, ako rukami poklepkáva vankúšik pod chlapcovou hlavou, ako mu tíško rozprávala a celkom zreteľne začul, že vraví synčekovi: „A teraz si zopni ruky takto ako ja a spolu sa pomodlíme za nášho dobrého otecka.“

Otec to zreteľne začul. A počúval, ako sa manželka a synček vrúcne za neho modlia. Počúval, premýšľal. Tá modlitba zasiahla jeho srdce. Vstal zo stoličky a otvoril odchýlené dvere. Manželka sa zľakla, zaúpela: „Choď preč!“ Ale on povedal: „Nie, neboj sa, nejdem ťa biť. Vy sa tu modlíte za dobrého otecka. Veru od tejto chvíle chcem byť naozaj dobrým oteckom.“ A zohol sa k manželke, ktorá kľačala pri postieľke, a pobozkal ju so slovami: „Prosím ťa, odpusť mi.“ A potom pobozkal aj chlapčeka a povedal mu: „Synček môj, aj ty mi odpusť.“ A potom si kľakol na kolená vedľa manželky a so slzami v očiach povedal: „Aj ja sa budem s vami modliť.“ A pokojne sa spolu modlili ruženec, polievaný slzami ľútosti a radosti. Synček pri tom tíško zaspal a od tej chvíle nastal v rodine vytúžený poriadok. Hľa, vidíte, kde sa koná správna, opravdivá, vrúcna modlitba, tam ustúpi neporiadok zavinený prvými ľuďmi a tam zavládne poriadok a pokoj obnovený naším drahým Vykupiteľom.48

*

Psychiater Sadler vo svojej knihe Modern Psychiatry vydanej v Chicagu píše: „Je zdravé večer pred spánkom sa okúpať. Ale bolo by tiež veľmi zdravé, keby si ľudia našli čas na duševný kúpeľ v modlitbe. Väčšina ľudí ochotne kŕmi svoje telo, ale dušu necháva hladovať. Neuvedomujú si, že modlitba je schopná uchrániť pred chorobami a umenšovať bolesti, je schopná rozháňať starosti a roznášať mier v duši.“49

*

V talianskom meste Assisi vyšla kniha Racconti di un pellegrino russo, ktorá

vyšla aj v preklade slovenských jezuitov s názvom Spomienky pútnika. Ten pútnik pochádzal z ruskej dediny z oblasti zvanej Oréľ. Keď mal tri roky, ostal sirotou. Keď mal sedem rokov, stratil pri páde zo stromu ľavú ruku. Keď sa oženil, oheň v dedine zachvátil aj jeho dom, takže mu zhorel. Potom mu zomrela manželka na zápal pľúc. Potom všetko, čo ešte mal, rozdal chudobným, vložil si do batôžka jeden chlieb a Bibliu a vybral sa do sveta ako pútnik. Trinásť rokov putoval po mestách a dedinkách a po monastieroch a hľadal svoje šťastie v Bohu. Ale dokonale ho našiel, až keď sa ako tridsaťtriročný stretol s preduchovneným starcom, s mníchom, ktorý bol veľmi nábožný a veľmi šťastný, pretože mal živú vieru. On mu dal poučenie, ako sa dá dosiahnuť Boží dar živej viery. Otvoril pred ním starobylú knihu, ktorá má názov Filokália a čítal mu z nej túto radu svätého Simeona Stĺpnika: „Sadni si v prítmí a v samote, skloň hlavu, zatvor oči, dýchaj pokojne, zozbieraj všetku silu svojej predstavivosti a rozumu vo svojom srdci a spolu s dýchaním opakuj nahlas alebo pošepky alebo aspoň v mysli túto modlitbu: Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou.

48 Jozef Vrablec, V službe Slova C, SÚSCM, Rím 1991, s. 319 49 Jozef Vrablec, V službe Slova B, SÚSCM, Rím 1991, s. 304

Opakuj si ju veľa ráz. Sto ráz, tisíc ráz. A pamätaj si, že zlé mocnosti tohto sveta sa ničoho tak neboja ako tejto opakovanej modlitby.“

Prerušme na chvíľu rozhovor mnícha s pútnikom a pripomeňme si, čo konštatuje dnešná moderná psychológia. Konštatuje, že takéto opakovanie modlitby stane sa pre človeka nepriepustnou ohradou, ktorá ho ochráni pred všetkými vedľajšími rušivými myšlienkami. Takže človek sa dokonale, stopercentne, absolútne môže sústrediť na Pána Ježiša a nadviazať s ním živý, láskyplný osobný vzťah. A hľa, to je tá živá viera. Čiže k živej viere sa môžeme dopracovať opakovanou modlitbou k Ježišovi. A keďže takáto viera je už začiatkom večného života v srdci, svätý Simeon svoju radu o opakovanej modlitbe končí týmto prísľubom:

„Dosiahneš vysoký stupeň radosti a dokonalosti. Očistíš sa od hriechov a od zlých náklonností. A skúsiš v sebe blažený stav duše, ktorý je neopísateľný - je to predchuť neba.“

Pútnik túto radu poslúchol. Opakoval modlitbu k Pánu Ježišovi nie sto ráz, ale tisíc ráz a dakedy aj tritisíc, ba až šesťtisíc ráz a dosvedčuje: Odvtedy som nesmierne šťastný. Prežívam radosť v celej jej plnosti. Nijaké svetské radovánky, nijaké svetské pôžitky, nijaké svetské rozkoše sa tejto mojej radosti nevyrovnajú. Pretože ja prežívam predchuť neba, keď mám v sebe Boží dar živej viery.50

*

Duchovný spisovateľ Albert Peyriguér prináša takúto ľahkú analógiu. Predstavte si záhradníka, ktorý pestuje kvety zvané gerbery. Sú to nádherné kvety. Ale nič nevedia o svojej kráse. Nevidia sa. Sú slepé. Keby tak nejakým spôsobom dostali oči, videli by svoju krásu a krásu svojich sestier a spoznali by aj záhradníka a úžasne by mu ďakovali za to, že ich zasadil, polieval, pestoval a chránil. Takéto niečo nie je však u gerber možné. Ale je to možné u nás. My máme telesné oči a vidíme svoju krásu a krásu svojich sestier a bratov. Máme oči rozumu a spoznávame, že náš prapôvod je u Boha, ktorý nás pestuje svojím slnkom, polieva svojím dažďom a chráni svojou náukou a sviatosťami. Máme pritom zostať nemí? Nie! Stokrát nie! Veď apoštol Pavol napísal Solúnčanom: „Neprestajne sa modlite! Za všetko vzdávajte Bohu vďaky, lebo on si to žiada od vás všetkých v Kristu Ježišovi“(1 Sol 5,17-18).51

* Marielene Leistová, doktorka filozofie, matka štyroch detí, vo svojej knihe Prvé

skúsenosti s Bohom odporúča, aby modlitba dieťaťa vychádzala z jeho detského srdca. Jej poldruharočná dcérka, keď v materskom náručí dojedla kašu, sa modlí: „Dobrý Bože, ďakujem ti za túto sladkú kašu. Amen.“ A na potvrdenie zatlieska ručičkami. Z takej modlitby a z takého obradu má dieťa radosť. Potom rozširuje svoje modlitby. Napríklad: „Veľký Bože, si taký dobrý, že si nás nasýtil. Prosím ťa, nenechaj nikoho na svete hladným a smädným. Amen.“ A tak sa modlitba postupne s pribúdaním rokov rozširuje, ale vždy vychádza zo srdca.52

50 Jozef Vrablec, V službe Slova C, SÚSCM, Rím 1991, s. 198 51 Jozef Vrablec, V službe Slova B, SÚSCM, Rím 1991, s. 302 52 Jozef Vrablec, V službe Slova B, SÚSCM, Rím 1991, s. 303

* Nábožná matka si nevedela poradiť so svojou Hankou, ktorá sotva 15ročná

chodila na pravidelné stretnutia s chlapcom. Pritom bola nábožná a chodila každý deň na sv. prijímanie. Matka svojej dcére prejavovala všetku pozornosť a lásku. Ale jej dohováranie nemalo u Hanky nijaký účinok. Hanka jej vždy povedala: „Neboj sa o mňa, naše stretnutia sú čisté a ja ti vždy poviem všetko.“ Ale matku to neuspokojilo, trápilo ju, že Hanka má predčasnú známosť. Lenže prekaziť to nevedela.

V lete sa Hanka odobrala na rekreáciu. Tam bývala na izbe s tromi dievčatami, ktoré sa každý deň modlili nahlas vlastnými slovami. Hanka to počula prvýkrát v živote. Páčila sa jej taká modlitba. Naučila sa to. Pridala sa k nim. Modlili sa nahlas všetky štyri. Takouto modlitbou sa Hanka dostala do blízkeho kontaktu s Bohom. Pocítila z toho v duši radosť a šťastie. A už po dvoch týždňoch napísala svojmu milému list: „Milý Vlado, na rekreácií sa mám výborne. Naučila som sa tu modliť vlastnými slovami. Mám úžasnú radosť z Pána Boha. Vidím svoj život v novom svetle. Preto som sa rozhodla, že sa nebudem s tebou stretávať. Budem sa viac venovať štúdiu a domácim prácam. Až Boh bude chcieť, budeme sa stretávať, až dospejeme. Za všetko ti ďakuje a lúči sa s tebou Hana, plná novej radosti.“

Keď sa vrátila domov, skutočne prestala s chlapcom chodiť. Matka bola prekvapená. Čo nedokázala sila materinskej lásky, to spôsobila modlitba vlastnými slovami.53

*

Profesor teológie Heribert Mühlen píše o sebe, že mu bol dlho cudzí spôsob modlitby vlastnými slovami. A vraví: „Viete, prečo sa človek zo začiatku nerád modlí vlastnými slovami? Preto, lebo chytro zbadáme, že čo v takej modlitbe vyslovíme, nezhoduje sa celkom s naším vnútrom. Keď sa totiž modlíme osobne a nahlas vlastnými slovami, pri tom sa predpokladá v našom vnútri pevná viera, že Boh, ktorého oslovujeme, je nám blízko, je prítomný a počuje nás. Veď akoby sme mohli osloviť niekoho, kto nie je prítomný? Ale keď nie sme celkom a živo presvedčení, že Boh je skutočne blízko nás, cítime, že naše slová neladia s naším vnútrom, a preto takú modlitbu opúšťame.“54

*

Sv. Terézia Ježišova píše vo svojom denníku takto: „Ja si nerobím veľkú starosť

s hľadaním pekných modlitbových formúl, lebo neviem, ktorú by som si mala vybrať. Robím to ako malé deti, čo ešte nevedia čítať. Svojimi jednoduchými slovami poviem Pánu Bohu to, čo mám práve na srdci, a viem, že on mi rozumie.“55

*

53 Jozef Vrablec, V službe Slova B, SÚSCM, Rím 1991, s. 305 54 Jozef Vrablec, V službe Slova C, SÚSCM, Rím 1991, s. 208 55 Jozef Vrablec, V službe Slova C, SÚSCM, Rím 1991, s. 209

Ten človek, ktorý v modlitbe vlastnými slovami pestuje vnútorné spojenie s Bohom, určite sa stane dobrým človekom. (Eckhart)

*

Kto sa opravdivo modlí, ten sa stáva šťastným človekom. (Eckhart)

*

Keď zanecháš modlitbu, robíš to isté, ako keď vyberieš rybu z vody. Čo je pre rybu voda, to je modlitba pre človeka. (sv. Ján Zlatoústy)

*

Bez dýchania nijaký život, bez jedenia nijaký vzrast, bez koreňa nijaký strom, bez modlitby nijaký zmysel života. (sv. Augustín)

* Bolo to v čase, keď sa František Assiský začínal vzdávať svojich predošlých

životných návykov, a preto neraz utŕžil posmech od svojich príbuzných i priateľov. Bernardovi de Quintavalle, jednému z najurodzenejších a najbohatších občanov Assisi, sa páčila trpezlivosť, s akou František znášal také obťažovanie a zaumienil si, že vyskúša jeho charakter. Pozval ho na večeru, po ktorej sa pobrali na spoločný odpoči-nok.

František sa tváril, že spí a aj pán Bernard zdanlivo začal chrápať. Keď si bol František istý, že spí, vstal a modlil sa. Pozdvihol oči i ruky k nebu a so slzami v očiach bez prestania až do rána opakoval: Dio mio. Bože môj.

Bernard sa stal Františkovým prvým nasledovníkom.56

*

Alžbeta Durínska sa veľmi obetavo starala o istú tehotnú ženu a po celé týždne až do narodenia dieťatka jej poskytovala ubytovanie. Jedného dňa však táto žena opustila svoje dieťa a so svojím mužom potajomky ušla. Rodičov opusteného dieťaťa dali hľadať, ale poslovia sa bezúspešne vrátili domov.

Vtedy sa vybrali k Alžbete so žiadosťou, aby prosila Boha, nech im zjaví miesto, kde sa rodičia zdržujú. Alžbeta povedala: „Nemôžem Boha o nič iného prosiť, len nech sa stane jeho vôľa.“

Čoskoro nato sa muž tej úbohej ženy vrátil, hodila sa pred Alžbetou na kolená a verejne vyznal, že so svojou ženou už nemohli urobiť ani len krok vpred, a že sa museli vrátiť. Na otázku, kde je žena, presne uviedol miesto. Vyslali poslov, ktorí ju priviedli naspäť. Aj ona priznala, že už nemohla ísť ďalej a prosila o odpustenie za svoje konanie.57

56 Magdaléna Richterová, Mozaika radosti, LÚČ, Bratislava 1997, s. 149 57 Magdaléna Richterová, Mozaika radosti, LÚČ, Bratislava 1997, s. 149

*

Jeden 16-ročný chlapec mi rozprával o otrasnom zážitku, ktorý prežil, keď

narukoval na vojnu. Jeho útvar zažil bombardovanie. Keď ako prvý vyšiel z úkrytu, našiel človeka, ktorého dotrhali črepiny granátu. Chcel mu pomôcť. Ten mu však povedal: „Musím zomrieť. Už mi nemusíš pomáhať. Potrebujem len niekoho, kto by sa so mnou pomodlil. Syn môj, pomodli sa so mnou!“ Chlapec odpovedal: „Ja patrím k Hitlerjugendu a tam nás učili preklínať a nie modliť sa.“

Potom ten chlapec utekal za veliteľom a prosil ho: „Pán veliteľ, príďte!“ Veliteľ si kľakol vedľa toho roztrhaného muža, ktorému už vyliezali črevá: „Čo chceš priateľu?“ spýtal sa. „Pán veliteľ, musím zomrieť, pomodlite sa so mnou!“ „Nebesá! Modliť sa neviem!“ A potom veliteľ privolal nadporučíka. Nakoniec tam stoja tí skúsení velitelia, ktorí sú hrdí na to, akí sú chlapi, ktorí dokážu vyrozprávať každý dvojzmyselný vtip, vedia dobre nadávať, ale ani jeden z nich sa nevie pomodliť. Nedokážu vykoktať ani jeden Otčenáš.

Chlapec mi povedal: „Stál som tam a povedal som si: Keď sa z tejto špinavej vojny dostanem, prvé, čo urobím bude, že pôjdem niekam, kde sa môžem naučiť modliť. Nechcem tak biedne zdochnúť ako tento chlap!“58

*

Veľký bádateľ afrického vnútrozemia Dávid Livingston, jeden z najväčších

osobností, aké poznal svet, smelý, učený a múdry, odišiel do večnosti takýmto spôsobom:

Putoval v africkom vnútrozemí len so svojimi domorodými nosičmi. Jedného rána nosiči zbalili batožinu a zložili stany. Len Livingstonov stan ešte stojí. Nerušia ho, pretože vedia: Ráno sa modlieva. Hovorí so svojím nebeským „Tuan“ - svojím Bohom. Ale tentokrát to trvalo nejako dlho.

Konečne sa vedúci skupiny pozrel cez škáru do stanu a vidí: Ešte kľačí. Počkali do poludnia. Potom sa konečne odvážili otvoriť stan. Tu on ešte stále kľačal, ale jeho srdce už nebilo. Tento veľký muž a významný človek zomrel na kolenách pri modlitbe - tak odišiel domov k svojmu Bohu.59

*

Ondrej mal len jedno veľké prianie: bicykel. Žltý bicykel s množstvom doplnkov, ktorý videl vo výklade jedného obchodného domu. Nedokázal na neho nemyslieť. Videl ho v snoch, v hrnčeku s kakaom, v postave Karla Veľkého na stránke dejepisu.

Ale Ondrejova mamička musela dať peniaze ešte za veľa vecí a výdaje každým dňom narastali. Nemohla Ondrejovi kúpiť bicykel, ktorý si tak prial.

58 Wilhelm Busch, Ježiš náš osud, (bez údajov) 1993, s. 96 59 Wilhelm Busch, Ježiš náš osud, (bez údajov) 1993, s. 98

Ondrej o matkiných ťažkostiach vedel a preto sa rozhodol, že o bicykel poprosí samotného Boha. Nech mu ho dá k Vianociam. Každý večer preto Ondrej vo svojej modlitbe pripomínal: „Nezabudni mi dať na Vianoce žltý bicykel. Amen.“

Matka každý večer počula, ako sa Ondrej modlí a zakaždým smutne potriasla hlavou. Vedela, že Ondrej bude sklamaný. Prišiel Štedrý večer a Ondrej samozrejme žiaden bicykel nedostal. Večer si ako obyčajne kľakol k modlitbe vedľa postieľky.

Matka zašepkala: „Asi ťa mrzí, že si nedostal bicykel. Dúfam, že sa nehneváš na Boha, že nevypočul tvoje modlitby?“

Ondrej sa pozrel na matku: „Ale nie. Ja sa na neho nehnevám. Boh počul moje modlitby a povedal mi: Nie.“60

* Istá pani podstúpila so svojimi šiestimi deťmi ťažký životný boj. Jej muž prepil

všetky peniaze. Boh a jeho prikázania mu nič nehovorili. Čo sa jeho žena namodlila! Všetky jej modlitby boli zdanlivo daromné. Jedného dňa si myslela, že už to ďalej nepôjde. Vzala svoje deti a chcela navždy opustiť domov. Niekde vo svete azda nájdu strechu nad hlavou. Najprv išli krížovou cestou k pútnickému kostolu. Mala v úmysle si tu nejakú chvíľu odpočinúť pred zázračným obrazom, než sa vydá do temnej, neistej budúcnosti. Vo veľkej núdzi svojho srdca nahlas zaplakala. Keď deti videli matku plakať, plakali s ňou.

Plač a vzlykanie naplnili malý priestor. Potom sa začali modliť... a žena dostala odvahu začať ešte raz žiť po boku svojho muža. Podarilo sa jej vychovať deti v dobrých kresťanov, ktorí sa v živote osvedčili. Nakoniec sa jej podarilo obrátiť i svojho muža.61

*

Černošský kazateľ raz takto karhal svoje ovečky: „Vaša nevera, bratia a sestry,

je už naozaj škandalózna. Prišli ste sem, aby ste prosili Boha o dážď po takom dlhom období sucha. A čo vidím? Ani jeden z vás sa neodvážil priniesť si so sebou dáždnik!“62

*

Šesť 13 až 15-ročných chlapcov z katolíckej školy v Bath v Anglicku sa rozhodlo preskúmať starú opustenú šachtu. Ako sa dalo predpokladať, netrvalo dlho a stratili sa v dlhých podzemných chodbách bane. Po pár hodinách blúdenia skonštatovali, že situácia je beznádejná, mali málo jedla a aj sviece im už dohorievali. Napokon sa ocitli v akejsi pomerne rozsiahlej jaskyni. Posadali si a začali sa nahlas modliť ruženec. To ich trochu upokojilo.

Keď jeden z nich začal osvetľovať steny jaskyne, zbadal zrazu tenučký otvor, smerujúci nahor.

60 Bruno Ferrero, Další příběhy pro potěchu duše, Portál, Praha 1997, s. 61 61 P. Richard Graf C.S.Sp., Útěcha v utrpení, Matice cyrilometodějská, Olomouc 1993, s. 100 62 Kazimír Wojtowicz, O kázni a dáždnikoch, Lúč, Bratislava 1991, s. 27

„To musel urobiť nejaký červ,“ zvolal. Nie sme ďaleko od povrchu zeme,“ vyvodzovali iní. V škole ich totiž učili, že nijaký chrobák nejde do zeme hlbšie ako 15 stôp.

Začali ryť zem v tom smere, akým išiel červ. Pracovali striedavo po štvrťhodinách. Jeden ryl zem vreckovým nožíkom, druhý mu svietil, ostatní sa nahlas modlili. Po pár hodinách namáhavej práce dosiahli povrch zeme. Zacítili svieži vánok a uzreli nad sebou hviezdnaté nebo.

„Vďaka Bohu! Sme zachránení!“ zvolali. Tešili sa nielen oni, ale aj ich rodičia, ktorí ich zúfalo hľadali.

Nevieme, či to zachránenie bolo neobyčajné, zázračné, alebo či to bola iba bežná príhoda. Správanie sa tých chlapcov však bolo určite kresťanské. Prácu spájali s modlitbou. Modlitba im dávala pokoj. Vďaka tomu nebehali nervózne v podzemných chodbách, ale pri ich pokojnom prizeraní objavili záchranný otvor. To im umožnilo zachrániť sa z nebezpečnej situácie.63

*

V spoločnosti veriacich ľudí sa ocitol voľnomyšlienkár a začal sa posmievať z

náboženstva, najmä z modlitby. jednej žene, ktorá ho počúvala, sa zdalo, že nie veľmi rozumie tomu, o čom hovorí. Obrátila sa naň:

„Prosím vás, viete, kto zostavil Otče náš?“ Muža táto otázka prekvapila, lebo na ňu nevedel odpovedať. Jeho sused sa

rozhodol urobiť si z neho žart. Potichu mu šepkal do ucha: „Mojžiš.“ Vtedy voľnomyšlienkár so sebavedomím povedal:

„Každé dieťa vie, že Otče náš pochádza od Mojžiša.“ Celá spoločnosť vybuchla hlasitým smiechom. Avšak nielen ten

voľnomyšlienkár nevedel, kto je autorom modlitby. Keď rovnakú otázku položili žiakom v niekoľkých amerických školách, väčšina z nich tiež nevedela odpovedať.64

*

Modlitby idú a vracajú sa - niet nevypočutých. Preto sú všetky vypočuté, lebo

každá sa vracia. A preto sa vracia každá z modlitieb, lebo všetky sú vyslané z lásky. (Cyprian Norwid)

*

Slovo Božie a modlitba kresťanov udržujú svet. (Martin Luther)

*

Modlitba nie je väčšou hanbou než pitie alebo dýchanie. Človek potrebuje Boha

tak, ako potrebuje vodu a kyslík. (Alexis Carrel)

63 Stanislaw Klimaszewski MIC, Evanjelium v živote dieťaťa C, vyd. Alfa, Bratislava 1992, s. 144 64 Stanislaw Klimaszewski MIC, Evanjelium v živote dieťaťa C, vyd. Alfa, Bratislava 1992, s. 146

*

Profesor Murphy rozpráva svoju skúsenosť: Pred viac ako 40 rokmi som mal nepríjemné kožné ochorenie. Lekárskemu umeniu sa nepodarilo zamedziť šírenie tejto choroby. Môj stav bol zo dňa na deň vážnejší. Istý kňaz mi povedal:

„Skôr než boli hodinky vytvorené, musel si o nich hodinár utvoriť presnú predstavu. Tento hodinár, ktorý hodinky naplánoval a zhotovil, vie ich aj náležíte opraviť.“

Potom mi vysvetlil, že tým hodinárom je moje podvedomie, lebo moje telo „vybudovala“ nekonečná múdrosť a stvoriteľská sila prebývajúca v podvedomí: ona riadi tlkot srdca, krvný obeh i tráviaci a metabolický proces, kontroluje všetky životné procesy a funkcie organizmu, ona pozná riešenie všetkých problémov. V podvedomí sa nachádza prameň všetkej moci a múdrosti, v ňom mám prístup k stvoriteľskej sile a všemohúcnosti, ktorá hýbe svetom, ktorá určuje dráhu planétam a dáva žiariť slnku. Len treba podvedomiu vštepiť pozitívnu predstavu úplného zdravia. A to možno najúčinnejšie dosiahnuť modlitbou.

Preto som si sformuloval túto modlitbu: „Moje telo bolo stvorené nekonečnou Múdrosťou, ktorá ma môže aj uzdraviť. Táto Múdrosť sformovala všetky moje orgány, tkanivá, svaly a kosti. Tá istá nekonečná múdrosť v mojom vnútri je schopná premeniť každý atóm môjho organizmu a dôkladne ma vyliečiť. Som za to hlboko vďačný Bohu a viem, že som na ceste k lepšiemu. Zázračné sú diela stvoriteľskej Múdrosti prebývajúcej vo mne.“

Dva alebo tri razy denne som vyslovoval túto modlitbu. Asi po dvoch mesiacoch bola moja pokožka opäť celom vyhojená a zdravá. Ako vidíte, nerobil som nič iné, iba som modlitbou napovedal môjmu podvedomiu životodárne myšlienky uzdravenia a krásy, a tým som zotrel negatívne predstavy, ktoré sa predtým vryli do môjho podvedomia a boli vlastne koreňom všetkého zla. Nejestvuje totiž nijaký telesný jav, ktorý by nebol najprv duševnou predstavou. Keď teda stále nasycujete svojho ducha pozitívnymi myšlienkami, premieňate súčasne aj svoje telo. Vyskúšajte na sebe pravdivosť žalmu 139,14: Zázračné sú Tvoje diela a moja duša to dobre vie.65 (Hom III.)

* Istý taliansky učenec, keď raz večer videl. ako matka prstami preberá zrnká

ruženca a pokojne sa modlí, prerušil ju a vzal jej ruženec so slovami: „Mama, nechaj to! To je predsa prežitok! Ľudia našej doby by už o takéto veci nemali stáť.“ A uložil ho do zásuvky. V izbe nastalo ticho. Potom matka preriekla: „Syn môj, dobre, prestanem sa modliť ruženec. Ale akú náhradu mi dáš zaň?“

Syn - vedec sa odmlčal a po dlhšom premýšľaní šiel k zásuvke, vytiahol ruženec a vrátil ho matke so slovami: „Mama, za toto niet náhrady.“66

*

65 Jozef Vrablec, Tajomné pôsobenie Ducha Svätého, Študijná pomôcka pre poslucháčov homiletiky na CMBF Bratislava, 1986, s. 368 66 A. H. Mateje, Ozvena Slova 1, Grafički zavod LOGOS, Zagreb 1985, s. 746

Misionár z Číny po zatknutí sedel na zemi v improvizovanej masovej väznici a modlil sa ruženec. Tu naraz k nemu priskočil vojak, dovliekol ho pred veliteľa a obžaloval, že má tajnú vysielačku, vytrhnúc mu z ruky ruženec...

Ruženec je skutočne vysielačka...67

*

Keď som bol vojakom - pred rokom 1915 - dostali sme rozkaz ísť do kostola. Pred odchodom z kasárne nám rotmajster vydal pokyny: „Celkom potichu vojdete medzi lavice. A keď tam ste, zostanete stáť, odložíte prilbu, napočítate pomaly do dvanásť a potom si sadnete!“

A ľudia videli vojakov a mysleli si: „Ako pobožne sa tí modlia.“ Pritom oni len pomaly počítali do dvanásť a potom si sadli.68

*

Zažil som raz, že ma jeden vzácny pán z Essenu poprosil: „Navštívte ma

niekedy!“ A tak tam sedel s manželkou a oznamoval mi: „U nás sa stalo niečo zvláštneho. Môj 16-ročný syn prišiel z vášho mládežníckeho krúžku a spýtal sa: Prečo sa u nás nemodlíme? Keď som mu vysvetlil: Ach, to sú všetko len také formulky. To predsa nemá nijaký význam - syn sa ďalej spytoval: Otecko, čo si myslíš o Svätom Duchu? Na to som mu odpovedal: Tak o ňom si už vôbec nič nemyslím! Na to syn konštatoval: To je práve to nešťastie našej rodiny. Potrebujeme otca, ktorý sa vie modliť o Svätého Ducha.“ To mi rozprával ten muž. A tak som sa ho spýtal: „Počujte! Mám vášho syna pokarhať, že bol trocha drzí k svojmu otcovi?“

Ale ten pán povedal: „Nie, nie! Myslím to tak: Ak má ten chlapec pravdu, potom je to so mnou zle!“

Na to som mu mohol len povedať: „Je to s vami zlé. Chlapec má pravdu.“ „Áno,“ povedal, „tiež sa toho obávam. Čo mám robiť?“69

* Medzi námorníkmi koluje povesť, že nad siedmimi oceánmi straší jedna loď,

ktorá je celkom opustená, a predsa sa nepotopí. A potom by sa mohlo stať, že voľajaký parník sa plaví po mori a zrazu zbadá túto loď. Nadviaže s ňou spojenie, - ale loď sa neozýva! My sme tiež ako takéto strašidelné lode. Boh nám vysiela signály na spojenie. Boh nadväzuje s nami spojenie prostredníctvom udalostí a zážitkov - a predovšetkým prostredníctvom Božieho slova. Ale my nevieme odpovedať! sme strašidelné lode!70

*

Modlitba je azylom pre všetky starosti. (sv. Ján Zlatoústy)

67 A. H. Mateje, Ozvena Slova 1, Grafički zavod LOGOS, Zagreb 1985, s. 747 68 Wilhelm Busch, Ježiš náš osud, (bez údajov) 1993, s. 98 69 Wilhelm Busch, Ježiš náš osud, (bez údajov) 1993, s. 99 70 Wilhelm Busch, Ježiš náš osud, (bez údajov) 1993, s. 99

*

Lord William Melbourne (1779-1848), predseda vlády doby anglickej

kráľovnej Viktórie, sa v posledných rokoch života stretol s canterburským arcibiskupom. Biskup s ním rozprával o tom, akou útechou a pomocou je modlitba.

„Well,“ povedal Melbourne, „mal by som len dve otázky: ku komu sa mám modliť a o čo sa mám modliť.“71

* Ján Mária Lustiger, arcibiskup Paríža, zaskočil novinára odpoveďou o modlitbe.

Na otázku, či má pri toľkých povinnostiach čas na modlitbu, spytovanie svedomia a meditáciu... odpovedal: „Nie, je nemám čas... ja si ho jednoducho nájdem.“72

*

Henry Nouwen, kňaz a profesor teológie, žil sedem mesiacov ako mních na určitú dobu v trapistickom kláštore. Spýtal sa opáta Johna Eudesema: „Ako môžem rozvíjať skutočne hlboký modlitbový život, keď opätovne uviaznem v ruchu svojej práce? Mám sklon vybavovať malé i veľké úlohy tak rýchlo ako sa len dá a dokiaľ vidím okolo seba nevybavené úlohy, nemôžem sa takmer vôbec modliť. Využívam čas na modlitbu k premýšľaniu o všetkých tých veciach, ktoré ešte musím vybaviť. Mám potom stále dojem, že sú tu naliehavejšie a dôležitejšie veci ako modlitba.“

Odpoveď bola jasná a prostá: „Jediné riešenie spočíva v tom, že dáte svojej modlitbe pevný poriadok a nikdy ho nezmeníte bez rozhovoru so svojím duchovným vodcom. Určte si rozumnú dobu a keď ste si ju určili, zachovajte ju za každú cenu. To nech je vaša najdôležitejšia úloha... Keď v tom budete verný, pomaly spoznáte, že nemá cenu v tejto dobe premýšľať o problémoch, pretože ich v tejto dobe aj tak nevyriešite. Potom si sám v týchto voľných hodinách povedzte: Pretože teraz nemám nič na práci, môžem sa dobre modliť. Keď sa toho budete verne držať, zažijete postupne hlbšiu skúsenosť sám so sebou. V tejto neužitočnej hodine, keď neurobíte nič „dôležité“ alebo „naliehavé“, sa totiž musíte vyrovnať so svojou základnou bezmocnosťou a musíte zakúsiť svoju základnú neschopnosť vyriešiť vlastné i cudzie problémy a zmeniť svet.

Keď sa tejto skúsenosti nevyhnete, ale ju prežijete, postupne pochopíte, že mnohé vaše zámery, plány a povinnosti nie sú vôbec tak naliehavé, rozhodujúce a dôležité, ako ste si pôvodne myslel a ony nad vami stratia svoju moc. Už vás nebudú obťažovať behom vášho času s Bohom a zaujmú vo vašom živote primerané miesto.“73

* Známeho filozofa Petra Wusta (1884-1940) z münsterskej univerzity navštívili

krátko pred smrťou jeho žiaci a žiačky. Umierajúci vedec sa rozlúčil so slovami: A

71 Reinhard Abeln, Anton Kner, Modlit se člověk naučí jen modlitbou, Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydří 1997, s. 15 72 Fermentum č.4/1995, s. 58 73 Fidelis Ruppert, Anselm Grün, Modli se a pracuj, Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydří 1994, s. 14

keby ste sa ma teraz, skôr než pôjdem a odoberiem sa navždy, spýtali, či neviem o čarovnom kľúči, ktorý otvára poslednú bránu k múdrosti života, odpovedal by som vám: Viem! A tým čarovným kľúčom nie je reflexia (výskum) , ako by ste to od filozofa asi čakali, ale modlitba. Modlitba, vo ktorej sa celkom odovzdávame, nás robí tichými, detskými. Veľké veci života dostanú darom len duše, ktoré sa modlia. Ale modliť sa učíme najlepšie v utrpení.“74

*

V jednej z chicagských nemocníc sa stal napínavý prípad: Jeden 26ročný

laborant pri práci odpadol. Prítomný lekár nestratil duchaprítomnosť, kľakol k umierajúcemu, vreckovým nožíkom mu rozrezal hrudník, medzi rebrá strčil ruku a začal masírovať srdce. Bol to zúfalý zápas na život a smrť. Po dvoch hodinách srdce naskočilo, umierajúci bol zachránený.

Tento prípad vošiel do dejín chirurgie ako riskantná operácia srdca vreckovým nožíkom. Referovali o tom noviny, televízia i odborné lekárske časopisy. Ale o jednej veci sa zaryto mlčalo. Keď sa totiž po nemocnici roznieslo, čo sa deje, zbehli sa tam lekári a sestry z iných oddelení. So zatajeným dychom obstúpili operujúceho. Naraz sa niekto začal modliť Otče náš... Pridávali sa ďalší a ďalší, modlili sa, kým srdce nezačalo biť. O tejto modlitbe sa zaryto mlčalo.75

*

V spoločenstve mladých francúzskych veriacich rozprával kňaz o tam, že v austrálskom meste Sydney hrával sa chlapček Eduard z protestantskej rodiny s katolíckymi deťmi. Keď sa na poludnie alebo večer ozval zvon, deti sa prestali hrať a spolu sa modlili Anjel Pána. Šesťročnému Eduardovi sa modlitba páčila a čochvíľa sa ju modlil s katolíckymi deťmi. Raz, keď ho matka ukladala večer do postieľky, začal sa modliť Anjel Pána. Matka sa ho spýtala: „Kde si sa to naučil?“

On odpovedal: „Malí Francúzi sa tak modlia.“ Matka na to: „Nech sa modlia, ako chcú, ale ty sa to nesmieš modliť, lebo ináč

ťa nepustím hrať sa s nimi.“ Chlapček poslúchol. Keď bol starší, z dlhej chvíle brával do rúk matkinu

Bibliu, listoval v nej a čítal ju. Našiel tam, že anjel Pána zvestoval Panne Márií a že ju pozdravil: „Zdrávas milostiplná, Pán s tebou“ a že Mária odpovedala anjelovi: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“, ba dokonca tam našiel, že Mária predpovedala o sebe: „Blahoslaviť ma budú všetky pokolenia.“ Raz keď čítal Bibliu, vkročila matka do izby a on jej povedal: „Mami, aj v tvojej Biblii je to, čo som sa ja modlil s Francúzmi.“ Matka mu vytrhla Bibliu z rúk a povedala: „Nikdy sa neopováž poučovať ma!“ Odvtedy sa Eduard začal potajomky modliť Anjel Pána. A pozoroval, že táto modlitba ho vedie k stále hlbšej viere v Boha a k stále vrúcnejšiemu spoločenstvu s Bohom. A preto, keď bol šestnásťročný, stal sa katolíkom.

Tu sa kňaz vo svojom rozprávaní na chvíľu odmlčal. A potom dodal: „Viete, kto je ten šťastný mladík, ktorý sa stal hlboko veriacim katolíkom zásluhou modlitby

74 Reinhard Abeln, Anton Kner, Modlit se člověk naučí jen modlitbou, Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydří 1997, s. 28 75 Fermentum č. 4/1994, s. 48

Anjel Pána? To som ja, katolícky kňaz Eduard Tuckvell, ktorý vám rozprávam. Za kňaza som bol vysvätený meste Aire a vysvätil ma biskup Delannoy. Modlitbu Anjel Pána sa nikdy v živote neprestanem modliť.“76

*

Jean Francois Six hovorí: „Modlitba ťa privádza do pravých dimenzií a ľuďom

i veciam dáva ich miesto vo správnom rade ich existencie. Pritom však neumenšuje, ale práve naopak... Modlitbou sa každý začleňuje do Božieho plánu, modlitba vedie každého k spolupráci s druhými.“77

* Bývalý spolupracovník Friedricha von Bodelschwingha rozprával túto príhodu: V jednom prípade musel primár chirurgie v Bethelu Bodelschwinghovi s

ľútosťou oznámiť, že pacient sa už nedá zachrániť. Bodelschwingh sa na profesora ostro obzrel a spýtal sa: „Modlili ste sa už za jeho záchranu?“ Profesor a jeho asistent sa len diskrétne usmiali. Bodenschwingh to mlčky prešiel a len povedal: „Takže ste sa nemodlili. Dobre! Porozprávam teda s Bohom o tom ja.“ Dobrú hodinu potom strávil v modlitbe na kolenách u seba v izbe. Potom išiel na izbu, kde ležal pacient. Tam ho uvítala sestrička: „Pred pol hodinou sa chorému naraz uľavilo!“ Za niekoľko týždňov sa pacient uzdravil. Profesor prišiel za Bodelschwinghem a povedal: „Už sa nebudem posmievať, až ma budete nabádať k modlitbe.“78

*

V africkom meste Ondurman, ktoré sa nachádza v Somálsku, talianske rehoľné sestry kolmonianky spravujú veľkú školu. Na začiatku školského roku sestra riaditeľka navrhla, aby sa pred vyučovaním deti modlili nejakú modlitbu. Učiteľský zbor v počte 35 učiteľov, medzi ktorými bolo veľa mohamedánov, ochotne prijal ten návrh. Riaditeľka navrhla, aby to bol Otče náš a nik proti tomu nenamietal.

V prvý deň nového školského roku sa stretli deti všetkých tried na veľkom priestranstve pred školou. Riaditeľka pred modlitbou krátko vysvetlila jej zmysel. Povedala, že Boh, ako náš Otec, miluje všetkých nás, stará sa o nás a keď niečo zlého urobíme, vždy je pripravený nám odpustiť. My zase, ako deti jedného Otca, máme žiť ako dobrí bratia a dobré sestry. Potom nasledovala hlasná modlitba „Otče náš...“ Páčila sa všetkým prítomným: učiteľom, dievčatám, chlapcom a ich rodičom, ktorí osobne prišli na otvorenie nového školského roku. Treba ešte dodať, že dve tretiny z 1500 žiakov, ktorí tú školu navštevovali, boli mohamedáni.

Odvtedy každý deň deti spolu s učiteľmi sa pred začiatkom vyučovania modlili modlitbu „Otče náš“.

„Raz,“ rozpráva riaditeľka, „som bola chorá a nemohla som začínať spoločnú modlitbu. Zastúpila ma učiteľka, mohamedánka. Urobila to s takým zápalom, že som bola očarená. Robila to vždy, keď som bola chorá alebo neprítomná. Je ohromným

76 Jozef Vrablec, V službe Slova C, SÚSCM, Rím 1991, s. 436 77 Reinhard Abeln, Věřím, doufam, miluji, Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydří 1996, s. 23 78 Reinhard Abeln, Anton Kner, Jak se máme modlit?, Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydří 1994, s. 32

zážitkom vidieť, ako deti rôznych rás, náboženstva, národností a sfarbenia kože sa modlia k Bohu, Otcovi nás všetkých. Tá modlitba nám ohromne pomáhala pri vytváraní príjemnej atmosféry v škole.“79

*

Sedliak vošiel do hostinca, kde už bolo veľa hostí, medzi nimi i urodzení ľudia

z mesta. Sedliak si objednal jedlo. Keď mu ho priniesli, vrúcne sa pomodlil. To ľudí z mesta rozveselilo a jeden mladý muž sa spýtal: „U vás doma sa to tak asi robí, že tam sa zrejme všetci modlíte.“

Sedliak, ktorý sa dal pokojne do jedla, odpovedal: „Nie, ani u nás sa každý nemodlí.“

A mladý muž sa pýtal ďalej: „A kto sa nemodlí?“ „Nuž,“ povedal sedliak,“ napríklad môj vôl, môj osol a prasa. Tí chodia ku

korytu bez modlitby.“80

* „Čo pre vás znamená modlitba?“ pýtali sa nositeľa Nobelovej ceny za mier

1986 Elie Weisela. A tento židovský spisovateľ odpovedal: „Okamžik milosti, odovzdanosti, prijatia, vyslovenia áno... áno životu a tomu, čo v sebe skrýva. Áno viere a nádeji, ktorá sa odvoláva na Stvoriteľa. Áno radosti. Áno bratstvu.“81

*

Modlitba bez zbožnosti je telo bez duše. (Talmud)

*

Modlitba je zrkadlo, ktorým v temnote vidíme Boha. (Theodor Gottlieb von

Hippel)

* Celý život nech je časom modlitby. Taká už je obyčaj démonov, že ma zvádzajú k prerušeniu modlitby. Odťahujú nás od modlitby, tejto cesty spásy, a to pod zámienkou akejsi spravodlivej príčiny. (sv. Bazil Veľký)

*

Keď vidím, že niekto nemiluje modlitbu a nemá k nej vrúcnu a horlivú lásku, to je jasné, že v jeho duši nevládne nič šľachetné. Naopak, keď vidím, že niekto horlivo dbá o službu Bohu a pokladá za veľké nešťastie, že sa nemôže nepretržite modliť, už viem, že on je nádejný hrdina každej čnosti a chrám boží. (sv. Efrém Sýrsky)

79 Stanislaw Klimaszewski MIC, Evanjelium v živote dieťaťa C, vyd. Alfa, Bratislava 1992, s. 147 80 Reinhard Abeln, Anton Kner, Jak se máme modlit?, Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydří 1994, s. 4 81 Reinhard Abeln, Anton Kner, Jak se máme modlit?, Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydří 1994, s. 6

*

Modlitba - svätý vyslanec. Ona obveseľuje srdce, budí strach pred trestami, dáva túžbu po nebeskom kráľovstve, učí pokore, dáva poznanie hriechu, okrášľuje človeka všetkým dobrom, obdarováva človeka všetkým dobrom, obdarováva dušu rôznymi čnosťami. (sv. Efrém Sýrsky)

*

Keď sa umývaš, modli sa, keď si na ceste, modli sa, keď si na lôžku, modli sa. Nech si kdekoľvek, modli sa. Ty si chrám boží, preto nehľadaj miesto, hľadaj len duševné naladenie. Nech ideš kamkoľvek, vzývaj Boha, on ťa vypočuje. (sv. Efrém Sýrsky)

*

Kto sa horlivo modlí, zaháňa zlých duchov. A kto sa modlí roztržito, z toho sa zlí duchovia smejú. (sv. Efrém Sýrsky)

*

Modlitba ochraňuje nevinnosť. Modlitba je sila pre telo, istota pre dom. Modlitba je pečať panenstva, vernosť manželstva, výzbroj cestujúcich, stráž odpočívajúcich. Modlitba je obhajca súdených, útecha verných, radosť radujúcich sa. Modlitba je rozhovor s Bohom, zjednotenie s anjelmi, odvrátenie zla, návrat hriešnikov. (sv. Efrém Sýrsky)

* Dňa 27. decembra 1991 sa oznamovacie prostriedky v rôznych hláseniach

zmieňovali o havárií lietadla švédskej spoločnosti SAS, ktorú prežilo všetkých 135 cestujúcich. S neuveriteľným sarkazmom zaznamenali: „Švédsky ministerský predseda (socialista) vyhlásil na mieste nešťastia: „To je vianočný zázrak.“

To, čo skeptických komentátorov odradilo od toho, aby vôbec komentovali túto udalosť bolo, že to, čo sa udialo v tomto vianočnom príbehu, bola skutočne pravda: V okamihu, kedy kapitán lietadla Stefan Rasmussen pochopil, že katastrofa je neodvrátiteľná a prv, než by vznikla panika, začal pokojne a nahlas odriekať modlitbu Otče náš. Takmer všetci ľudia v lietadle sa k nemu pridali. V zahraničnej tlači sa objavili titulky: „Zázračný kapitán“, „ Lietadlo, ktorému pomohli anjeli“, „ Spoločný Otče náš“. A nasledovala osobná výpoveď kapitána: „Ak niekto verí v Boha, tak musí rátať aj s jeho pomocou... V posledných sekundách som prestal premýšľať, bol som ponorený do modlitby a v nej som myslel na manželku a obe dcéry. S nimi som chcel prežiť tento sviatok...82

82 Zrno č. 1/1993, s. 16

*

Meditovať znamená čítať evanjelium dovtedy, kým nemôžeme povedať: to čo je tu napísané, je môj život. (Albert M. Besnard)

* Výpoveď evanjelia o modlitbe môžeme zhrnúť do dvoch bodov: Ježiš dáva

prísľub, že Boh k nám príde a stretne sa s nami, kedy a ako chce. To je Boží podiel na našej modlitbe a ten je tým hlavným, lebo je pre nás dôvodom nádeje, ktorá nemôže zastať nesplnená: totiž, že sa naša modlitba v ňom zavŕši.

Ježiš nás dôrazne vyzýva k vytrvalosti - nech sa deje čokoľvek a napriek všetkému, čo sa zdá byť nepríjemné. Táto vytrvalosť je naším podielom. Čo ešte potrebujeme vedieť?

Aby sme sa naučili modliť, musíme sa teda celkom jednoducho modliť, modliť sa veľa a začínať vždy znovu, aj keď neprichádza nijaká odpoveď, aj keď sa nedostavuje nijaký viditeľný úspech. (Raol Voillaume)

*

Pri modlitbe nezáleží na tom, ako dlho trvá. Okamžik venovaný modlitbe ráno môže poskytnúť duchovnú potravu na celý deň. Ale táto modlitba musí byť viac vecou srdca, ako rozumu, menej prácou rozumu ako pohybu vôle a vyžaduje si veľa viery a lásky a málo umelo usporiadaného uvažovania. (Francois de la Mothe Fénelon)

* Modli sa uprostred všedných dní. Neprestávaj premáhať únavu a ľahostajnosť.

Modli sa osobne. Snaž sa urobiť aj z každodennej modlitby osobnú modlitbu, v ktorej prichádzaš z nepokoja okolo teba a v tebe k sebe samému, zo vzrušeného chvatu ku pokoju, z tiesne do sveta širokých priestorov viery a od seba samotného k Bohu - nie len k slovám modlitby, ktoré si sa naučil ako dieťa. (Karl Rahner)

* Kto sa v modlitbe obracia k Bohu, nebude sa zároveň pokúšať podplácať ho

slovami alebo ho prehovárať. Boh nepotrebuje naše modlitby, nečaká na ne dychtivo, nežije z nich. My ich ale potrebujeme. Keď sa skutočne modlíme, niečo sa v nás mení. Modlitbou sa môžeme premieňať, môžeme lepšie vidieť a lepšie počuť, spomíname si na to, čo chce od nás Boh. (Otto Betz)

* Modlitba je skutočne modlitbou a nie zbožným rozprávaním, keď na seba

berieme zodpovednosť a plníme ju. (Alfréd Delp)

*

Túžba sa stále modlí, aj keď jazyk mlčí. Ale kedy modlitba zaspáva? Vtedy, keď ochladne túžba. (sv. Augustín)

* Musíme sa modliť, aj keď to nevieme. (R. Schneider)

*

Veríme, že Boh počuje naše prosby a že ich vyslyší. To je už prvé počutie a

vypočutie. Okrem toho často cítime, že takáto modlitba oddanosti a lásky nás približuje vyslyšaniu v tom zmysle, že sa v modlitbe učíme, ako môžeme a musíme niesť svoj údel. Tak chorý prosí o uzdravenie, pričom získava oveľa cennejšiu milosť, ktorou je pochopenie zmyslu svojho utrpenia a podľa toho žije. Boh ho vyslyšal, lenže ináč a bohatšou mierou, ako sme mysleli. (W. Bless)

*

Čiň to, čo dokážeš a modli sa za to, čo nedokážeš, a Boh dá, aby si to dokázal. (sv. Augustín)

* Keď hľadím na Pána, počúvam jeho slová a uvažujem o ňom, prebúdza sa vo

mne odpoveď: úcta, vzývanie, pokora, ľútosť, veľkodušnosť, viera, nádej, láska, vďaka, radosť, oddanosť. To všetko sa ozýva, keď sa modlím Ježišovo meno. (J. Boure)

*

Na odriekanej modlitbe nakoniec nezáleží, ale záleží na slovách, ktoré my sami

hovoríme Bohu. A tieto slová musíme práve my hovoriť sami. Keď vychádzajú zo srdca a keď sa ich zároveň modlí Duch Boží, Boh ich počuje. (Karl Rahner)

*

Modliť sa znamená vpúšťať Boha do nášho života, čím nám pomáha vpúšťať do života i nášho blížneho. (Louis Evely)

* Boh naše modlitby nepotrebuje, ale potrebujeme ich my sami. Keď sa skutočne

modlíme, niečo sa v nás mení. Skrze modlitbu sa môžeme premieňať, môžeme zdokonaľovať svoj zrak a sluch, sústreďujeme sa na to, čo od nás chce Boh. Stávame

sa tichšími, nehľadíme iba sami na seba, ale vstupujeme do nového širšieho horizontu. (O. Betz)

* Modli sa a uvidíš, že modliť sa má zmysel - ale inak ako pri modlitbe to nikdy

nespoznáš. (Louise Rinserová)

* Modlitbou sa čas nestráca, ale získava. (E. Puzik)

*

Keď sa modlím, otváram sa pre Boha, ktorý je s nami. Môžeme sa modliť

určitými slovami, ale aj bez slov, zatiaľ čo mlčíme, rozmýšľame, pracujeme. (J. Zink)

* Spoločná modlitba nenahrádza modlitbu osobnú. Jedna nesie druhú. Venujme

denne okamih tomu, aby sme sa obnovili v úzkom kontakte s Ježišom Kristom. (Roger Schutz)

*

Ani dvaja kresťania sa nemodlia rovnako - tak ako ani dvaja ľudia rovnako nemilujú. (R. Voillaume)

* Čítam staré modlitby nie preto, aby som sa opäť modlil, ale aby som sa nimi

naučil modliť. (Karl Barth)

* Naše kresťanstvo dnes bude spočívať v dvoch veciach: v modlitbe a v činoch...

Všetko myslenie, hovorenie a organizovanie vo veciach kresťanstva sa musí znovuzrodiť z tejto modlitby a z týchto činov. (D. Bonhoeffer )

* Modlitba je pokus učiniť krátke slovo „Boh“ menom, ktoré pre nás niečo

znamená... osobným menom, v ktorom znie všetka starostlivosť o ľudí. (Huub Oosterhuis)

*

Otčenáš obsahuje všetky prosby, ktoré sú možné. Nie je mysliteľné, aby naša

modlitba nebola v ňom obsiahnutá. Je nemožné, aby sme ho pozorne, slovo za slovom, vyslovovali a aby v nás nedošlo k možno celkom nepatrnej, ale skutočnej zmene. (Simone Weilová)

*

V modlitbe človek prijíma zodpovednosť za príchod Božieho kráľovstva - a to aj v modlitbe, v ktorej ide o individuálnu núdzu, starosti či nešťastie. Rozhodujúcou otázkou pri tom je, či táto modlitba človeka sústreďuje na jeho ja alebo či ho otvára pre svet. V tomto zmysle možno povedať, že modlitba bez spoločenských dôsledkov je pokrytectvom. V kresťanskom zmýšľaní nemôže byť modlitba, ktorá by stála mimo „príď kráľovstvo tvoje“. (D. Sölleová)

* Gróf de Maillé dostal raz list, ktorý, hoci mal iba niekoľko riadkov, ho veľmi

potešil: „Pamätáte sa ešte na mladého poručíka, ktorý v roku 1870 jedného večera v

stodole neďaleko Mans dostal miesto na spanie neďaleko Vás? Kým ste si ľahli, pomodlili ste sa svoju večernú modlitbu, a ja, bez viery, ako som vtedy bol, som sa pritom usmieval. Neskoršie som o tom rozmýšľal, študoval som a spoznal som, že ste mali pravdu. Srdečná vďaka za dobrodenie, ktoré ste tým preukázali mojej duši!“

Keď gróf de Maillé list ukázal, zvykol pridať: „Tento list by som chcel mať v rukách, keď budem umierať, aby mi slúžil ako

pas do večnosti.83

*

Ak si človek pri modlitbe nespomína na svoje konanie, namáha sa so svojou modlitbou zbytočne. (opát Nilos)

*

Zanedbávanie modlitby máva často za následok zlyhanie a stratu povolania, pretože modlitba je pokrmom duchovného života. Jej zanedbávaním duchovný život trpí a strata povolania je nevyhnutná. Prosme Máriu spôsobom nám vlastným, aby nás naučila modliť sa tak, ako učila Ježiša, keď žil v Nazarete.84

* Milujte modlitbu, majte túžbu sa modliť a podstúpte námahu, ktorá modlitbu

sprevádza. Ak sa chceme modliť lepšie, musíme sa modliť viac. Modlitba rozširuje

83 P. Paul Scheer, Chcete prijať Ducha Svätého?, vyd. KON-PRESS, Trnava 1993, s. 36 84 Myšlienky na každý deň 3 – Matka Tereza, Nové Město, Praha 1997, s. 14

srdce, až sa stane schopné prijať Boží dar, ktorým je on sám. Proste s veľkou túžbou a vaše srdce sa stane dosť veľké na to, aby ho pojalo a aby sa dar stal vaším vlastníctvom.85

*

Na celom svete je hrozné utrpenie, obrovský hlad po láske. Vneste teda modlitbu do svojich rodín, prineste ju svojim malým deťom. Naučte ich modliť sa. Dieťa, ktoré sa modlí, je šťastným dieťaťom. Rodina, ktorá sa modlí, je zjednotenou rodinou. Počúvam o toľkých rozpadnutých rodinách a pýtam sa ich: „Prečo došlo k rozpadu?“ Domnievam sa, že preto, že sa nikdy spoločne nemodlili. Nie sú nikdy jedno v modlitbe pred Pánom.86

* V Indii žije veľmi významný teológ, veľmi svätý kňaz, jeden z najlepších v

Indii. Poznám ho veľmi dobre a kedysi som mu povedala: „Otče, hovoríte celý deň o Bohu. Ako musíte byť Bohu blízko, keď o ňom stále hovoríte!“

A viete čo mi povedal? „Možno, že hovorím veľa o Bohu, ale možno, že hovorím veľmi málo s Bohom.“ A potom vysvetlil: „Možno, že vyslovím veľa slov a poviem i veľa dobrých vecí, ale hlboko vo svojom vnútri nemám čas načúvať. Boh hovorí v tichosti srdca.“87

*

Márne sú modlitby a úsilie človeka, ktorý vo svojom srdci uchováva zlobu na blížneho a želanie pomsty. (pustovník Izaiáš)

* Sv. Tomáš Akvinský raz navštívil svojho priateľa sv. Bonaventúru, ktorý v tom čase prednášal v Paríži a o ktorom poslucháči hovorili len s obdivom. Sv. Tomáš ho pri tejto príležitosti prosil, aby mu ukázal knihy, z ktorých čerpá svoje vedomosti. Bonaventúra ho zaviedol do svojej cely a ukázal mu knihy, ktoré práve ležali na stole. Sv. Tomáš s tým nebol spokojný. Pýtal sa na ďalšie knihy, z ktorých čerpá. Bonaventúra ho po tejto otázke zaviedol do oratória, v ktorom bol krásny a k modlitbe povznášajúci kríž a povedal svojmu hosťovi: „Milý páter, toto sú moje knihy! Ver mi, keď ti hovorím, a keď ťa uisťujem, že toto je moja hlavná kniha a že odtiaľ čerpám všetko, čo učím a píšem. Omnoho viac som prospel v štúdiu a omnoho viac svetla pravej vedy som získal pri päte kríža, než pomocou všetkých ostatných kníh a učených prác. Tu som prednášal svoje pochybnosti a bol som poučený, keď som sa zúčastnil sv. omše, keď som pri sv. omši posluhoval...“88

85 Myšlienky na každý deň 3 – Matka Tereza, Nové Město, Praha 1997, s. 14 86 Myšlienky na každý deň 3 – Matka Tereza, Nové Město, Praha 1997, s. 67 87 Myšlienky na každý deň 3 – Matka Tereza, Nové Město, Praha 1997, s. 89 88 Duchovný pastier 1970, s. 268.

*

Dajte mi muža modlitba a bude schopný ku všetkému; bude môcť s apoštolom zvolať: Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje. Modlitba je duša našej duše. Duša oživuje telo a umožňuje mu pohyb a činnosť. Tak je aj duša bez modlitby bez schopnosti vnímať Božie veci, lebo chová v sebe iba nízke a na pozemské veci namierené túžby... (sv. Vincent z Pauly)

* Keď kardinál Lavigerie začínal misijnú činnosť v severnej Afrike, prvé, čo urobil, bolo založenie karmelitského kláštora. Keď ho upozorňovali, že rehoľníčky budú len zavreté v kláštore a neprídu vôbec do styku s obyvateľstvom, odpovedal, že ony svojimi modlitbami viac vykonajú, než by mali školy alebo nemocnice.89

* Miestne úrady v južnej Etiópii nezákonne skonfiškovali peniaze a stavebný materiál farnosti, ktorá ich mala pripravené pre stavbu nového chrámu. Veriaci sa rozhodli, že túto vec nedajú na súd, ale začnú sa modliť za týchto miestnych „vládcov“. Hneď na to v meste vypukla epidémia dyzentérie. Úradníci si akoby uvedomili, že sa stali objektom božieho trestu. Vrátili všetko farnosti, prosili o odpustenie a požiadali veriacich, aby sa modlili za ukončenie epidémie. A skutočne epidémia sa skončila tak rýchlo, ako aj začala. No modlitba za miestne úrady sa odvtedy stala srdcovou záležitosťou tejto farnosti.

* Krátko po skončení II. svetovej vojny do obchodu s potravinami stúpila žena. Prosila o jedlo pre deti na Štedrý deň. Obchodník sa jej vypytoval, koľko si toho môže dovoliť, koľko má peňazí. Odpovedala: „Môj manžel zahynul vo vojne. Nemám nič, čo by som vám mohla dať. Jediné, čo vám môžem ponúknuť, je modlitba.“ Obchodníkom nepohla jej bieda. Sarkasticky povedal: „Napíšte modlitbu na papier a ja vám dám toľko, koľko bude vážiť.“ Na jeho prekvapenie žena siahla do vrecka a vytiahla zalepenú obálku. „Ja už som to urobila v noci, keď som pozerala na svoje choré dieťa,“ povedala. Obchodník bez toho, aby obálku otvoril a prečítal, čo v nej bolo, položil ju na jednu misku váhy. „Uvidíme, koľko jedla je hodná,“ zamrmlal. Vzal bochník chleba a položil ho na druhú misku váhy. Na jeho prekvapenie váha sa ani nepohla. Priložil ďalší bochník, múku, maslo... a nič sa nestalo. Nakoniec vybuchol: „Tak dobre, vezmite si to všetko... a už choďte! Mám veľa práce!“ Žena so slzami v očiach povedala: „Ďakujem vám.“ A celá šťastná odišla domov.

89 Duchovný pastier 1971, s. 234.

Obchodník neskôr zistil, že váha bola pokazená. No dlhý čas mu vŕtalo v hlave. Ako to, že tá žena mala modlitbu napísanú skôr, než jej o tom povedal? Prečo prišla práve v čase, keď sa váha pokazila? Nedalo mu to pokoja. Začal hľadať obálku, v ktorej bola modlitba. Našiel ju v zásuvke stola, kde ju v hneve zahodil. Otvoril ju a prečítal si modlitbu: „Drahý Pane, chlieb náš každodenný daj nám dnes!“

* Na veľkom kresťanskom zhromaždení v USA mal prednášku Robert A. Cook, rektor The King´s College v New Yorku. Svoju reč začal takto. „Včera som bol vo Washingtone a rozprával som s viceprezidentom Georgom Bushom. O dve hodiny som sa stretol s prezidentom Ronaldom Reaganom.“ Potom sa usmial a povedal: „To je ale nič. Dnes som hovoril s Bohom!“

* Podobne, keď sa chceme modliť, musíme zatvoriť dvere svojho srdca pred týmto rušným a hlučným svetom.

* V jednej rodine veľmi dbali na modlitbu pred jedlom. Keď boli taniere na stole, všetci sklonili hlavy a v tichosti sa pomodlili. Raz večer, keď sa takto pomodlili a chceli začať večerať, štvorročný synček zaprotestoval: „Ešte nemôžeme večerať! Ja som svojmu tanieru ešte všetko nepovedal!“

* Dve ženy sa modlili za svojich manželov, ktorí boli vzdialení od Boha. Modlili sa za nich spolu. Modlili sa sedem rokov a zdalo sa, že sa nič nedeje. Takmer to vzdali. No povedali si: „Boh chce, aby sme v modlitbe boli vytrvalí... a tak sa budeme modliť až do konca svojho života.“ O tri roky neskôr, presne po desiatich rokoch modlitby, ich manželia – v ten istý deň – obrátili sa k Bohu.

* Pred časom koloval takýto poučný vtip. Istý muž zomrel a dostal sa do neba. Na svoje prekvapenie zistil, že väčšia časť neba je pokrytá skladom. Nazrel dnu a užasol. Sklad bol plný nádherných darov: vynikajúce pracovné príležitosti, finančná stabilita, šťastné manželstvo, autá... jednoducho všetko, na čo by si len človek mohol priať. Spýtal sa anjela: „Pre koho je to všetko?“ Anjel odpovedal: „To všetko je pripravené pre ľudí. Na každej veci je štítok, kde je napísané, pre koho je to pripravené.“ Muž podišiel k nádhernému Porche a pozrel sa na lístok. Nemohol tomu uveriť. Bolo tam jeho meno. Obrátil sa na anjela: „Ale ja som predsa nikdy žiadne Porche nedostal!“ Anjel sa usmial a povedal: „Ale veď si oň ani nikdy nepožiadal.“

* Ak sa modlíme sami, sme slabí, ak sa však zhromaždíme, sme silnejší, lebo vzývame Boha svojím množstvom a spoločenstvom. Preto sa tu takto zhromažďujeme a schádzame, aby sme tým usilovnejšie obmäkčovali Božie milosrdenstvo. (sv. Ján Zlatoústy)

* Modliť sa môžeš aj doma, ale nie tak ako v chráme, kde spoločným hlasom voláme k Bohu. Nebudeš preto skôr vyslyšaný, ak sa k Bohu modlíš sám doma, ale ak sa modlíš so svojimi bratmi. Ale je tu ešte niečo viac, totiž svornosť a súhlas, puto lásky a modlitby veriacich. Lebo tu modlitbe predsedajú kňazi, chabejšie prosby zhromaždenia sa spojujú s ich mocnejšími prosbami a spolu s nimi stúpajú k nebesiam. (sv. Ján Zlatoústy)

* V malom francúzskom meste zorganizovali stretnutie s Francois Coillardom, misionárom v Afrike. Pozvanie prijalo početné publikum. Ale objaviteľ a cestovateľ Coillard ich priťahoval viac ako misionár Coillard. „Chceli by ste, aby sme začali večer modlitbou?“ spýtal sa poslucháčov. „Nie!“ volali z rôznych strán. „Nejakou piesňou?“ „Ani to nie!“ „Čo vlastne odo mňa očakávate?“ „Rozprávajte nám o nebezpečenstvách, s ktorými ste sa stretli.“ Misionár teda začal rozprávať o svojej expedícií k Banyaiom, veľmi obávaným domorodcom. V najnevhodnejšom okamihu uviazol jeho voz v bahne. Všetci členovia výpravy boli obkľúčení a ohrození domorodými ľudožrútmi. Poslucháči viseli na perách rečníka. Tu sa Coillard na okamih odmlčal a spýtal sa: „Čo by ste boli robili na mojom mieste?“ Nikto neodpovedal. Potom pokračoval: „Ni č by vám nepomohlo. Ľudožrúti sa však zachovali voči mne neobyčajne milo. Prišli mi na pomoc... Ja som sa modlil. A Boh ma vyslobodil.“90

* Jedného vojaka obžalovali, že má kontakt s nepriateľom. Videli ho na nepriateľskom území. Na svoju obhajobu uviedol, že sa vzdialil preto, aby mohol stráviť osamote hodinu na modlitbe. „Zvyknete to robiť?“ spýtal sa dôstojník. „Áno,“ vyznal vojak. „Nuž, v celom svojom živote ste sa nepotrebovali modliť viac ako teraz. Kľaknite si a modlite sa nahlas, aby sme vás všetci počuli.“

90 V Božej blízkosti – biblické úvahy na každý deň. Bratislava : GBV, 2000, s. 42.

Vojak, ktorý nečakal nič iné ako okamžité zastrelenie, padol na kolená a vylial svoje srdce pred Bohom. Jeho vážne slová, jeho pokorná, úpenlivá prosba o Božiu pomoc a jeho dôvere v Toho jediného, ktorý ho mohol zachrániť, potvrdili, že strávil veľa času na modlitbe. „Môžete ísť,“ povedal konečne dôstojník. „Nikto by sa takto nedokázal modliť bez dlhoročných skúseností. Vojaci, ktorí neboli na cvičení, by mali na slávnostnej prehliadke nepredstaviteľné problémy a museli by vynaložiť obrovskú námahu.“91

* Jedna veriaca žena mala rakovinu v pokročilom štádiu. Raz sa sestre, ktorá ju pravidelne navštevovala žalovala: „Niekedy sa cítim tak zle, že už neviem ani správne myslieť a modliť sa. A napriek utišujúcim liekom sa nevládzem pozbierať a trochu sa sústrediť.“ „Môžete predsa stonať a vzdychať,“ odpovedala sestra. „To áno. Moje dni sú tým naplnené.“ „Tak buďte bez starosti. Vaše stony a vzdychy dosiahnú Božie ucho a srdce práve tak, ako vaše modlitby.“92

* Bol raz jeden mladý muž, ktorý každý deň vysedával na námestí s priateľmi a vždy, keď okolo nich prechádzala istá mladá žena, rozprával o nej. Bol ňou fascinovaný. Vedel o nej všetko. Rozprával o jej kráse, o jej vlasoch, očiach, postave... Rozprával o jej rodine ako aj o tom, čo študuje a ako je v tom výborná. Ale najviac rozprával o tom, že raz sa s touto okúzľujúcou ženou zosobáši. Jedného dňa však dolu námestím išiel svadobný sprievod. Príbuzní sprevádzali túto mladú ženu oblečenú do svadobných šiat k chrámu, kde ju už čakal ženích. Mladý muž bol veľmi zarazený a aj jeho priatelia akoby stratili reč. Rýchlo k nej utekal a povedal: „Ale, ale... ja som si myslel, že sa vydáš za mňa...?!“ „Ja viem,“ odpovedala mladucha. „Ale dokiaľ si ty rozprával o mne, muž, za ktorého sa dnes vydávam, sa rozprával so mnou.“ Toto je neraz hlavným problémom kresťanov. Príliš veľa rozprávame o Ježišovi a len málo sa rozprávame s ním.

* Moravský spisovateľ Václav Kosmák píše o starenke, ktorej život bol hotovým peklom už tu na zemi. Toto peklo je robil vlastný syn s nevestou. Ľutovali jej ešte aj ten tanier polievky, hoci všetku prácu v dome robila ona. Mala však aj ďalšie dieťa, dcéru, ktorá ju chcela vziať k sebe. Starenka ale nechcela. Dcéra išla za duchovným otcom, aby ju ten presvedčil, že jej bude lepšie u nej, než v tomto dome, kde niet nikdy pokoja. Kňaz prehovoril so starenkou, ale márne. Nakoniec jej povedal: „Počujte, to, čo robíte, je starecká zaslepenosť. Vaša dcéra vám chce dobre, aby ste v starobe mali

91 V Božej blízkosti – biblické úvahy na každý deň. Bratislava : GBV, 2000, s. 69. 92 V Božej blízkosti – biblické úvahy na každý deň. Bratislava : GBV, 2000, s. 99.

pokoj.“ Starenka sa pozrela na kňaza a povedala: „Dôstojný otče! Ja v dome svojho syna musím ostať. Tu od rána do večera počúvam iba samé nadávky a rúhanie. Kto by sa pod touto strechou modlil, ak mňa tu nebude?“

* Malá farnosť v mestečku, ktoré ležalo na úpätí hôr, vybudovala nový chrám na pozemku, ktorý daroval jeden z veriacich. Desať dní pred otvorením nového chrámu stavebný inšpektor prezrel stavbu. Kňazovi povedal: „Podľa predpisov parkovací priestor nie je adekvátny k veľkosti stavby. Musí byť raz tak väčší. Dokiaľ to neurobíte, nemôžete tento chrám používať.“ Bol to problém. Pozemok nebol veľký a tak na stavbu využili každý meter štvorcový. Chrám bol priam „prilepený“ k úpätiu hory. Ak by chceli získať požadovaný priestor na vytvorenie parkoviska, museli by pohnúť horou a posunúť ju ďalej. Kňaz nasledujúcu nedeľu oznámil tento problém a pozval všetkých, ktorí majú „vieru, ktorá hory prenáša“, na večerné modlitbové stretnutie. Budú prosiť, aby Boh odstránil horu za ich chrámom a zabezpečil im dostatok financií na vydláždenie parkovacieho priestoru a to do nasledujúcej nedele, kedy má byť chrám otvorený. Na modlitbové stretnutie prišlo 24 z 300 veriacich. Modlili sa skoro tri hodiny. Keď zaznelo posledné „Amen“, kňaz povedal: „V nedeľu sa stretneme v novom chráme. Verím, že Boh vypočuje tých, ktorí k nemu volajú.“ Nasledujúce ráno niekto zaklopal na dvere fary. Na kňazove „vstúpte“ do kancelárie vošiel neznámy muž. „Prepáčte, otče, že vyrušujem. Ja som od stavebnej firmy, ktorá stavia nový supermarket. Potrebujeme zeminu na vyrovnanie povrchu. Veľa zeminy... Dovážať ju z diaľky by bolo veľmi nákladné... Chcelo by som sa spýtať, či by ste nám nepredali „časť vrchu“, ktorý je za vaším chrámom. Zaplatíme vám za tú zeminu a zadarmo vydláždime uvoľnený priestor. Bez tejto zeminy totiž nemôžeme ďalej pokračovať v stavbe...“ V nasledujúcu nedeľu sa veriaci stretli už v novom chráme...93

*

Prosil som Boha, aby vzal moju pýchu. Boh povedal: „Nie! To nezávisí odo mňa, ale od teba.“ Prosil som Boha, aby uzdravil moje postihnuté dieťa. Boh povedal: „Nie! Dušu má zdravú, telo je len dočasu.“ Prosil som Boha, aby mi daroval trpezlivosť. Boh povedal: „Nie! Trpezlivosť je iba vedľajším produktom súženia.“ Prosil som Boha, aby mi dal šťastie. Boh povedal: „Nie! Dávam ti požehnanie, šťastie je na tebe. Prosil som Boha, aby ma zbavil bolesti.

93 http://www.sermons.org/

Boh povedal: „Nie! Utrpenie ťa odvádza od svetských starostí a privádza ťa bližšie ku mne.

Prosil som Boha, aby dal vzrast môjmu duchu. Boh povedal: „Nie! Ty musíš rásť sám. Ja ťa však budem orezávať, aby si bol

prinášal ovocie. Prosil som Boha, aby mi pomohol milovať druhých tak veľmi, ako On miluje

mňa. Boh povedal: „Ó, konečne dobrý nápad...“94

*

Kňaza jedna žena prosila o radu ako skvalitniť život modlitby. Kňaz jej namiesto teoretickej rady povedal skúsenosť z vlastného života: „Dva roky po vysviacke som si so zahanbením uvedomil, že moja osobná modlitba stráca na intenzite. Bolo toľko vecí, ktoré bolo potrebné urobiť... a tak modlitba sa dostala kdesi na koniec zoznamu mojich povinností a niekedy na ňu nezostal žiaden čas. Bol som tak sústredený na veci súvisiace so životom farnosti, že som zanedbal základnú potrebu pre svoj osobný duchovný rast. Vždy, keď som si to uvedomil, urobil som si predsavzatie, že si na modlitbu nájdem čas. Ale len málokedy sa mi to podarilo dodržať. V jednom okamihu som však urobil rázne rozhodnutie a to viedlo k skvalitneniu môjho života modlitby. Ak odo mňa chcete jednoduchý návod, tak spočíva v jednom slove: Disciplína! Bola to disciplína, ktorá ma prinútila k pravidelnej modlitbe v stanovený čas. Bola to disciplína, ktorá mi pomohla odmietnuť tie nepodstatné veci, ktoré mi chceli vziať čas na modlitbu. Bola to disciplína, ktorá ma ráno vyhnala o niečo skôr z postele kvôli modlitbe. Bola to disciplína, ktorá ma počas práce upozornila, že je potrebné urobiť si prestávku na modlitbu. Bola to disciplína, ktorá ma priviedla ku skvalitneniu osobnej modlitby a tak ma otvorila pre dary Božej milosti. Duchovný život nie je tak otázkou nálady alebo túžby, ako otázkou disciplíny.“

* Stalo sa to v rybárskej dedine na holandskom pobreží Severného mora. Muži vyplávali na more na člnoch. Lov sa im vydaril. Všetci mali dobrú náladu, a chceli sa čím skôr vrátiť domov. Neočakávane sa spustila hustá hmla. Vzápätí sa rozžiarilo svetlo na pobrežnom majáku. Teraz si už nikto nemohol zmýliť smer. Po dobrej polhodinke vplávala aj Biela čajka, loďka Andrého de Lange do prístavu. Jeho príchod bol znamením pre strážcu majáka, mohol zhasnúť svetlo. Nikto si ani nepomyslel, že dnes vyplával aj Piet Laarsen a ešte sa nevrátil. Piet bol ešte veľmi mladý, svojvoľný človek, niekedy vyplával aj na vlastnú päsť a o ostatných sa nestaral. Mladý rybár bol ešte na šírom mori, keď zhaslo svetlo na majáku. Čo ak

94 http://www.sermons.org/

naňho zabudli? Bez svetla nemohol doraziť do prístavu. Piet sa zúfalo pokúšal udržať čln v smere, odkiaľ naposledy prichádzalo svetlo. Pritom mu z úst vychádzali kliatby. Prešla už hodina a Piet ešte stále blúdil v hmle. Stratil orientáciu. More sa začalo búriť. Ak sa nedostane hneď do prístavu, bude stratený. Mladý muž si to uvedomil a vedel aj to, že bez majáka prístav nenájde. Zúfalý pustil kormidlo, zložil si ruky na tvár a plakal. A potom sa začal modliť. Modlí sa, ako sa ešte nikdy nemodlil. Malá rybárska dedina medzitým utíchla. Spal aj Achim, syn bývalého strážcu majáka. Zrazu sa prebudil a zazdalo sa mu, akoby ho niekto volal, aby šiel zapáliť svetlo na majáku. Bol to len sen? Rýchlo vstal, akoby ho niekto súril. Svetlo sa rozžiarilo a chlapec sa pozorne započúval do noci. Vtom začul hukot motorového člna. „Piet Laarsen,“ svitlo Achimovi. O chvíľku Piet Laarsen dorazil do prístavu. Nielen maják sa znova rozžiaril, ale aj v duši mladého rybára sa znova rozsvietilo svetlo. 95

* V divadelnej hre Bertolda Brechta Matka Guráž a jej deti sa pekne uplatnilo heslo „modli sa a pracuj“. V tridsaťročnej vojne sa niekoľko sedliakov dozvedelo, že v noci prepadnú vojaci domy ich susedov. Sedliaci sa odovzdali osudu. Nikto sa neodvážil varovať ohrozených obyvateľov. Báli sa teroru vojakov. Uprostred stalo nemá dievčatko, vystúpilo s bubnom na strechu domu a zobudilo mešťanov. Stálo ju to život. Ľudia v meste však počuli hlas bubna a zachránili sa. Tak ako sa tu chváli odvážny čin dievčatka, jestvujú však i okamihy, keď iba vrúcna modlitba pomôže nájsť východisko. 96

* Známy profesor filozofie, Peter Wust, keď mal 16 rokov, pod vplyvom kamarátov zanechal úplne kostol, modlitbu i vieru. Čítal iba humanistov a ateistov. Ale keď skončil doktorátom svoje štúdia a stal sa profesorom a dlhé roky premýšľal o zmysle života, opúšťal postupne ateistických autorov, lebo mu nedávali uspokojivú odpoveď a začal hľadať zmysel života u Ježiša. Tu našiel uspokojivú odpoveď. A uvažoval takto: Ako sa mi podarí stať sa Ježišovým vyznávačom? Len tak, že sa s ním osobne stretnem. A ako sa s ním osobne stretnem? Nie reflexiou, nie uvažovaním, nie pátraním v historických knihách, ale modlitbou. A preto odteraz bude modlitba môj život, modlitbou bude moje vyučovanie, modlitbou bude moje milovanie a modlitbou bude i moje utrpenie. A tak sa i stalo. S Bohom začínal svoje univerzitné prednášky, na ktoré prichádzalo do veľkej posluchárne stále viac poslucháčov, takže ich tam bolo 400 až 500. A tí hovorili o ňom, že z jeho prednášok sála toľká láska k Bohu, že sa ťažko dá vymaniť z jej vplyvu. A boli dojatí, keď videli svojho slávneho profesora ponoreného do modlitby v Münsterskom chráme. Dozvedeli sa od neho, že modlitbou sa dostáva stále hlbšie a hlbšie do vrúcneho osobného vzťahu s Ježišom a že modlitba mu napĺňa dušu

95 JURKO, J.: Pane, očisť mi srdce i pery, aby som ohlasoval Tvoje evanjelium Rok A/2. Kapušany: Vydavateľstvo Ing. Štefánia Beňová-Bens, 2001, s. 37. 96 JURKO, J.: Pane, očisť mi srdce i pery, aby som ohlasoval Tvoje evanjelium Rok A/2. Kapušany: Vydavateľstvo Ing. Štefánia Beňová-Bens, 2001, s. 42.

radosťou a šťastím. A v tejto duchovnej radosti prežíval najmä posledných 15 rokov svojho života, aj vtedy sa dozvedel, že má rakovinu. A jeho posledné slová boli: „Pokladám za úžasné šťastie, že modlitba nasmerovala môj život do večnej Božej lásky.“ S týmito slovami na perách zomrel roku 1940 slávny filozof a milovník hlbokej modlitby. 97

* „Príliš často si myslíme, že Boh nepočuje naše prosby. V skutočnosti však sme to my, čo nepočúvame jeho odpovede.” (Francois Mauriac)

* „Modli ť sa znamená vpúšťať do nášho života Boha, ktorý nám pomáha vpúšťať do života i nášho blížneho.” (Louis Evely)

* „Márne sú modlitby a úsilie človeka, uchovávajúceho vo svojom srdci zlobu na blížneho a želanie pomsty.” (pustovník Izaiáš)

* „Boh môže urobiť oveľa viac než to, o čo ho môžeme prosiť alebo čo si môžeme predstaviť. Musíme však robiť to, čo je v našich silách.” (sv. Vincent Pallotti)

* „Počúvaj Pána v jeho príkazoch, aby ťa on vypočul v tvojich modlitbách.” (sv. Ján Zlatoústy)

* „Ak si človek pri modlitbe nespomína na svoje konanie, zbytočne sa s ňou namáha.” (opát Nilos)

* Modlitba vždy dosiahne výsledok, ak sa vykoná v patričných podmienkach. (Alexander Carrel)

*

97 JURKO, J.: Pane, očisť mi srdce i pery, aby som ohlasoval Tvoje evanjelium Rok A/2. Kapušany : Vydavateľstvo Ing. Štefánia Beňová-Bens, 2001, s. 98.

Tí, ktorí osobne poznajú pápeža Jána Pavla II. ešte z čias, keď bol robotníkom, študentom, kňazom, biskupom a kardinálom spomínajú, že mal skalopevnú vieru v silu modlitby. Tak napr. pri tejto príležitosti sa uvádza, že 8. augusta 1944, keď nacisti robili raziu na mladých Poliakov vo fabrike, kde bol nasadený aj Karol Wojtyla, kým iní našli východisko v úniku, on kľačal v kúte baraka a sústredene sa modlil. Votrelci prekutali všetko, ale Božím riadením do ubikácie, kde kľačal Karol Wojtyla, nevošli. 98

* Škótska legenda rozpráva o pastierovi, ktorý pásol stádo oviec na úpätí skalnatej hory. Zrak mu padol na nádherný kvet, ktorý rástol tesne pri skale. Bez rozmýšľania po ňom siahol a utrhol ho. Nechtiac sa ním dotkol skaly a stalo sa niečo veľmi zvláštne. Skala sa pohla a odkryla vchod do jaskyne. Pastier vošiel dnu a užasol. Jaskyňa bola plná zlata, diamantov a rôznych vzácnych šperkov. Pastier položil kvet a začal si plniť vrecká týmto bohatstvom. Keď si naplnil vrecká, vyhrnul košeľu a nabral diamantov, koľko sa len zmestilo. Keď sa už pohol smerom k východu, v jaskyni zaznel hlas: „Nezabudni vziať to najvzácnejšie.“ Pastier sa vrátil a ešte raz prezrel všetko bohatstvo. Hľadal niečo viac než zlato a diamanty. Po chvíľke našiel veľký smaragd. Pohol sa k dverám, ale znovu ho zastavil tajomný hlas: „Nezabudni vziať to najvzácnejšie.“ Znovu sa dal do hľadania. Po chvíľke našiel veľký diamant. Vzal ho a vyšiel von. Vchod do jaskyne sa s hrmotom zatvoril a do tretice sa ozval hlas: „Zabudol si si vziať to najvzácnejšie – kvet, ktorý otvára jaskyňu!“ A zlato i diamanty i veľký smaragd sa mu v rukách zmenili na popol. Zabudol tú najdôležitejšiu vec, ktorá mu otvárala cestu k bohatstvu. Táto legenda je dobrým podobenstvom na vyjadrenie dôležitosti modlitby. Všetci túžime získať Božie dary, Božie požehnanie pre život, ale zabúdame na kľúč, ktorý nám otvára dvere k tomuto pokladu. Nesmieme nikdy zabudnúť na dôležitosť modlitby. Modlitba má nenahraditeľnú úlohu v živote kresťana. Je to kľúč k obrovským Božím pokladom.

* Sören Kierkegaard v jednej modlitbe takto volá k Bohu: Bože, ty si predsa nezabudol na človeka. Ty vieš k nemu rýchle nájsť cestu, tak rýchle ako blesk. A ak váhaš, nie je to zdĺhavosť, pretože len poznáš rýchlosť svojej pomoci. Aj keď sa oneskoruješ, nie je malicherná zdržanlivosť, ale otcovská šetrnosť, ktorá pre svoje deti uchováva to najlepšie, na najlepšom mieste, pre svoj najlepší okamžik.“

* Americký rabín Harold S. Kushner rozpráva svoju skúsenosť, keď za ním prišla mladá židovská vdova, ktorá začala pochybovať o sile modlitby. Jej manžel zomrel na rakovinu. Vravela, že aj napriek tomu, že vedela, že je nevyliečiteľne chorý, modlila sa za jeho uzdravenie. Modlili sa aj jej rodičia, jeho rodičia, susedia. Protestantská suseda

98 DANCÁK, F.: Reč na vrchu. Poprad : Popradské tlačiarne, 1993. s. 73.

zorganizovala modlitebné spoločenstvo v jej kostole, katolícka suseda urobila to isté vo svojom kostole. Všetky možné spôsoby, prostriedky a vyjadrenia modlitieb boli využité na jeho záchranu a – nič nepomohlo. Zomrel, ako lekári predpokladali. Zanechal ženu i deti svojmu osudu bez otca a manžela. Vravela: „Po takýchto skúsenostiach ako môžeme chcieť, aby niekto bral modlitby vážne?“ „Je to naozaj tak,“ spýtal sa rabín, „že vaše modlitby neboli vyslyšané? Váš manžel zomrel, k žiadnemu zázračnému uzdraveniu nedošlo. Ale čo sa stalo? Vaši priatelia i príbuzní, susedia, známi i neznámi sa modlili – židia, protestanti i katolíci. Boli ste v situácii, ktorá vás poľahky mohla zlomiť, urobiť z vás zatrpknutú ženu, žiarlivú na ostatných okolo vás, ktorým sa nič také nestalo, neschopnou žiť normálne ďalej svoj život. Ale nedošlo k tomu. Našli ste silu, aby ste sa tomu ubránili. Nezlomilo vás to, žijete ďalej a máte záujem o život okolo seba. Museli ste sa vyrovnať s ťažkou situáciou, modlili ste sa o pomoc a zistili ste, že ste omnoho silnejšia a lepšie sa s tým dokážete vyrovnať, než ste si mysleli. V zúfalstve ste otvorili svoje srdce modlitbe a čo sa stalo? Nestal sa zázrak, ktorý by odvrátil tragédiu. Ale objavili ste, že okolo vás sú ľudia a Boh je pri vás, že máte v sebe silu, ktorá vám tú tragédiu pomôže prekonať.“ A rabín Harold Kushner uzatvára túto životnú skúsenosť slovami: „Toto je príklad vyslyšanej modlitby.“99

99 STANČEK, Ľ.: Pohrebné homílie. Spišská Kapitula – Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtašáka, 2003, s. 125.

Záverom Príklady, myšlienky a citáty je názov štvorzväzkovej série zozbieraných homiletických materiálov, ktoré vyšli tlačou pred desiatimi rokmi. Pomerne malý náklad bol rozobraný za krátky čas. Kvôli vysokej finančnej náročnosti som sa neodhodlal k druhému vydaniu napriek slušnému záujmu zo strany čitateľov. S nástupom čítačiek elektronických kníh sa však otvorili nové možnosti publikovania. Verím, že touto formou publikovania vyjdem v ústrety nielen tým, ktorí o ma o túto možnosť požiadali... Knižné vydanie môžete podporiť darom: https://www.paypal.com/cgi-bin/webscr?cmd=_s-xclick&hosted_button_id=KLECJX6QR3QHE –––––––––––––– http://www.homily-service.sk/ http://www.facebook.com/pages/PRAMENE/134182193264915

––––––––––––––