Prečo kooperativizmus? V mojej práci sa zaoberám témou kooperativizmu, presnejšie založením kooperatívneho podniku. Otázka sociálnej spravodlivosti v spoločnosti vo mne zarezonovala natoľko, že sa jej venujem dodnes vo zvýšenej miere a akýkoľvek boj za myšlienky sociálne spravodlivej spoločnosti považujem za správny. Téma kooperativizmu je pre mňa zaujímavá z hľadiska hľadania alternatívnej formy vlastníctva výrobných prostriedkov. Karl Marx popísal vo svojich dielach veľmi presne nespravodlivý spôsob fungovania kapitalistickej spoločnosti založenej na vykorisťovaní človeka človekom a nadhodnote, ktorú vytvára zamestnanec zamestnávateľovi. Samotné chápanie sveta pojal prostredníctvom výrobných vzťahov. Z tohto hľadiska rozdelil spoločnosť na vlastníkov výrobných prostriedkov – buržoáziu a tých, ktorí im predávajú svoju prácu – proletariát. Táto na prvý pohľad jednoduchá forma sociálnej stratifikácie je základom nespravodlivosti dnešného kapitalistického sveta. Marx hovorí o zospoločenštení (socializácii) výrobných prostriedkov, t.j. o kontrole zamestnancov nad fabrikou, respektíve spoločnosťou, v ktorej pracujú. Osobne zastávam názor, že socializácia výrobných prostriedkov je forma, akou dokážeme dosiahnuť skutočnú sociálne spravodlivú spoločnosť založenú na hodnotách demokracie, tolerancie, spolupráce a solidarity.

V minulosti bol termín zospoločenštenie výrobných prostriedkov najmä v krajinách takzvaného východného bloku chápaný ako znárodnenie, čo znamenalo, že vlastníka kapitálu vystriedalo štátne vlastníctvo. Z hľadiska efektivity možno nad vtedajšími spôsobmi vlastníctva, výroby a regulácie polemizovať, ale to nie je cieľom mojej práce. Zospoločenštenie neznamená zoštátnenie naopak, chápem ho ako odovzdanie kontroly nad výrobou, rozhodovaním a tým determinovaným vlastným osudom do rúk samotných zamestnancov.

Termín socializácia je vlastný myšlienke kooperativizmu. Z tohto hľadiska v mojej práci opisujem jeho históriu, základné ideové východiská a aktuálne príklady fungovania doma i vo svete. V mojej publikácii v mnohom čerpám z príkladu spoločnosti Mondragón Corporación Cooperativa v Španielsku, ktorá zamestnáva skoro 100 000 ľudí pod heslom „Humanity at work“, ale aj družstva COOP Jednota, s. d. , Slovensko. V praktickej časti sa zameriavam na možnosť založenia kooperatívneho podniku a jeho efektívneho fungovania v aktuálnych ekonomických a legislatívnych podmienkach Slovenska.

Pri štúdiu literatúry a najmä praktických príkladov fungovania kooperativistického hnutia som sa opieral najmä o zdroje v španielskom, respektíve portugalskom jazyku.

Verím, že práca, ktorú držíte v rukách, obohatí vaše poznatky a možno aj vás vyprovokuje k uvažovaniu o alternatívach voči nespravodlivosti dnešného sveta.

Ľudská spoločnosť a uspokojovanie jej potrieb Od počiatku vývoja ľudskej spoločnosti sa ľudia združovali do skupín v ktorých sa vytvárali rôzne formy vzťahov. Základným dôvodom tohto prirodzeného ľudského správania sa bolo efektívnejšie zabezpečenie subjektívnych a kolektívnych potrieb ako zabezpečenie stravy, ochrany a vzájomnej pomoci. Inak to nie je ani v spoločnosti dneška. Pravicový politicko-ekonomický model, či už hovoríme o pravicovom konzervativizme alebo liberalizme vyzdvihuje ľudskú individualitu nad kolektívne potreby a tým popiera základné tvrdenie, že človek je tvor spoločenský. Z ekonomického hľadiska zástancovia pravicových socio-ekonomických teórií vyzdvihujú neustálu súťaž medzi jedincami v prostredí slobodného trhu ako najlepšie možné riešenie fungovania spoločnosti. Usporiadanie spoločnosti podľa teórie

predstaviteľa klasickej ekonómie Adama Smitha, ktorú opísal so svojom diele Bohatstvo národov, „že hybnou silou každej ekonomiky je prirodzená povaha človeka – egoistu a jeho úsilie uspokojiť vlastné potreby“ (1) v zásade zlyhalo a spôsobilo sociálnu katastrofu v mnohých krajinách sveta. Naopak svet 21.storočia otvára oči mnohým ľuďom, ktorí hľadajú alternatívu voči aktuálnej spoločensko-ekonomickej formácií. Obyčajní ľudia už dávno zistili, že jedinou cestou ako prežiť je spojiť sa za účelom dosiahnutia spoločných cieľov.

A.Maslow vypracoval teóriu „hierarchie potrieb“, ktorá vytvára tzv. pyramídu potrieb.

Samozrejme existuje veľa pohľadov na členie potrieb človeka, v princípe však môžeme ĺudské potreby rozdeliť podľa nasledovných kritérií:

Samotná hierarchizácia potrieb vyplýva z prirodzenej zákonitosti, že pre efektívne uspokojenie individuálnych potrieb je nutné v prvom rade uspokojiť celospoločenské a skupinové potreby, takisto pre uspokojenie sekundárnych potrieb je nutné v prvom rade uspokojenie primárnych. Je logické, že človek pred sebarealizáciou či kultúrnym vyžitím v prvom rade potrebuje zahnať hlad, smäd a mať zabezpečené bývanie a bezpečie. Uspokojovanie primárnych potrieb sa v zásade prelína so sociálnymi potrebami. Samotná hierarchizácia potrieb vyplýva z prirodzenej zákonitosti, že pre efektívne uspokojenie individuálnych potrieb je nutné v prvom rade uspokojiť celospoločenské a skupinové potreby, takisto pre uspokojenie sekundárnych potrieb je nutné v prvom rade uspokojenie primárnych. Je logické, že človek pred sebarealizáciou či kultúrnym vyžitím v prvom rade potrebuje zahnať hlad, smäd a mať zabezpečené bývanie a bezpečie. Uspokojovanie primárnych potrieb sa v zásade prelína so sociálnymi potrebami.

Výrobné vzťahy Výrobné vzťahy sú výťahy medzi článkami vo výrobnom procese, t.j. uvedomelej činnosti, ktorej cieľom je výroba určitého produktu. Výrobné vzťahy počas existencie ľudskej spoločnosti menili svoju podobu.Základom akéhokoľvek života je proces výmeny látok medzi organizmom a prírodou. Väčšina živých organizmov vie túto výmenu uskutočňovať sama, bez pomoci iných príslušníkov svojho druhu. Žijú izolovane a pokiaľ sa rozmnožujú pohlavným spôsobom, stačí im k reprodukcií svojho života letmé stretnutie s jedincom opačného pohlavia. Človek vo svojom “zvieracom štádiu” zrejme fungoval rovnakým spôsobom a často krát žil v prírode sám. Pokiaľ áno, tak určite už v prvých fázach premeny na civilizovaného človeka túto schopnosť stratil. Naučil sa žiť, brániť sa a získavať potravu t.j. zabezpečiť svoje primárne potreby iba v skupine, prostredníctvom organizovanej deľby práce. V ľudskej spoločnosti sa utvorili vzťahy spolupráce a nutnosť vzájomnej komunikácie. To človeka robí človekom. Z pôvodného spotrebovávania prírodných zdrojov prešiel na ich pretváranie a obnovovanie. Zo svojho živočíšneho húfu začal prácou vytvárať ľudskú spoločnosť. Dejiny ľudstva, to sú predovšetkým dejiny jeho hospodárskej činnosti.

Úvod do politickej ekonómie Politická ekonómia je spoločenská veda, ktorá študuje vzťahy v spoločenskej produkcii a analyzuje redistribúciu statkov v rôznych fázach rozvoja ľudskej spoločnosti. Pri nasledujúcej analýze výrobných vzťahov v ľudskej spoločnosti, nespravodlivosti a nerovnosti medzi ľuďmi a hľadaní alternatívy bude pre nás základnou metódou skúmania.

Nespravodlivosť vo výrobných vzťahoch kapitalistickej spoločnosti

Pri výrobe hmotných statkov pôsobí nielen človek na prírodu, ale vznikajú vzťahy medzi ľuďmi samotnými. Tieto vzťahy nazývame výrobnými vzťahmi a sú súčasťou každej spoločenskej a výrobnej činnosti ľudí. Samotná výroba zahrňuje výrobné sily a výrobné vzťahy a tvorí ich jednotu. Výrobné vzťahy sú neoddeliteľnou súčasťou pracovného a výrobného procesu v spoločnosti. Od nich závisí aj samotná sociálna stratifikácia v spoločnosti, t.j. či je zamestnanec človek otrokom, nevoľníkom, námezdným robotníkom, alebo je vlastníkom výrobných prostriedkov, či je vykorisťovateľom, alebo vykorisťovaným. Z toho sa odvíja aj fakt, či závody a továrne pracujú na obohatenie ich vlastníkov, alebo na uspokojenie potrieb zamestnancov. Napokon pri skúmaní spravodlivosti vo výrobných vzťahoch môžeme vychádzať z predpokladu, že kolektívne záujmy majú byť nadradené individuálnym. Sú teda existujúce výrobné vzťahy v klasických kapitalistických podnikoch spravodlivé?

V globalizovanom kapitalistickom svete dochádza k jeho rozdeleniu na bohatý a chudobný kapitalizmus. (2)

Pracovný proces, pracovná sila, výrobné vzťahy, produkty a odcudzenie

Práca je akt vzájomného pôsobenia medzi človekom a prírodou. Človek vedome pretvára prírodu s cieľom vytvárať funkčné hodnoty, lepšie povedané objekty, s cieľom uspokojiť potreby. V tomto procese pretvárania dochádza aj k transformácii samotného človeka, mení svoju prirodzenosť, rozvíja svoje schopnosti a mení prostredie, v ktorom vykonáva svoju prácu. Ľudská činnosť s cieľom vytvárania funkčných hodnôt tvorí výrobný proces. Tento proces sa skladá z viacerých častí a to:

1) výrobné sily

2) objekt výroby a

3) pracovné prostriedky použité v procese na jeho výrobu. Objekt výroby a pracovné prostriedky vo svojej jednote tvoria súbor, ktorý sa nazýva výrobné prostriedky. Sú to už existujúce materiálne hodnoty (nástroje) alebo hodnoty pretvárané pomocou týchto prostriedkov na finálny objekt.

Spoločenské vzťahy vo výrobe môžeme zosyntetizovať do troch bodov:

1)Súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov v rámci ktorého existuje útlak a

vykorisťovanie. Vlastníci si privlastňujú hodnoty vytvorené zamestnancami a sú tí, ktorí rozhodujú o ich využití.2)Výmena, ktorá sa uskutočňuje v rámci voľného trhu, udáva statkom hodnotu a určuje formy obchodu.3)Spoločenská deľba práce, v rámci ktorej každá osoba získava špecifický sociálny status vo výrobe, za ktorý je hodnotená rozdielne.

Spôsob výroby je forma a spôsob, akým sa spoločnosť organizuje s cieľom produkcie materiálnych hodnôt.

Zmeny v sociálnej stratifikácií spoločnosti 21.storočia Kapitalizmus dnešných dní sa v zásade veľmi nelíši od kapitalizmu, v ktorom jeho samotnú podstatu v 19. storočí analyzovali Karl Marx a Fridrich Engels. Principiálne zákonitosti obehu kapitálu, triedneho rozdelenia spoločnosti (aj keď táto otázka ostáva otvorená a budeme sa ňou zaoberať ďalej) a produkcie nadhodnoty fungujú dodnes v nezmenenej podobe s iba odlišnými technologickými vymoženosťami. Filozofia zostala rovnaká. Sociálna stratifikácia sa v zásade nezmenila. Stále je spoločnosť rozdelená na bohatých a chudobných, vlastníkov výrobných prostriedkov a tých, čo predávajú svoju prácu, na buržoáziu a proletariát. Skladba novodobej buržoáznej triedy zostala rovnaká, s rovnakými záujmami a stále rovnakými metódami ich napĺňania. Proletariát naopak zmenil svoju štruktúru. Rozvojom vedy a techniky a informatickou revolúciou sa diferencoval a dnes už nemôžeme hovoriť len o skupine námezdných robotníkov a roľníkov. Samozrejme, forma námezdnej práce zostala, no tiež sa diferencovala. Dnes existuje niekoľko druhov práce a vykorisťovaný už nie je len zamestnanec, ale často krát aj malý živnostník, ktorý je nútený v nejakej spoločnosti pracovať na živnosť, t.j. nevzťahujú sa naňho napríklad ochranné mechanizmy zákonníka práce. V mnohých spoločnostiach v rámci imidžu existujú aj rôzne vzdelávacie programy pre zamestnancov, čím prichádzame k novému prvku vo vzťahu zamestnanec- zamestnávateľ, tzv. investície do rastu zamestnanca. Otázka je, nakoľko sú takéto investície skutočne „do zamestnanca“ a nakoľko v princípe „do výkonnejšieho zamestnanca“. Pre lepšie pochopenie uvedieme príklad. Je to ako keď si niekto vylepšuje počítač. Kúpi si väčší pevný disk či operačnú pamäť (RAM-ku), aby zvýšil jeho výkonnosť. Nainštaluje nový softvér. Tak isto dnes berú súkromné, ale aj štátno-kapitalistické spoločnosti svojich zamestnancov - ako stroje, do ktorých treba občas investovať. V modernej ekonomike sa to označuje pojmom

investície do ľudského kapitálu (3). Napokon jednoduchosť pomocnej administratívnej práce na počítači či inom elektronickom zariadení sa vôbec nelíši od principiálnej jednoduchosti neodbornej fyzickej práce v manufaktúre 19.storočia. Táto problematika by sa dala snáď najlepšie vysvetliť v dvoch rovinách:

1. Neodborná fyzická práca za poloautomatizovanou linkou na výrobu káblových zväzkov do automobilov. Majiteľ spoločnosti investuje do poloautomatizovanej linky, ktorá mu umožní ušetriť finančné prostriedky na ľudskom kapitále, pretože vďaka nej zvýši produktivitu práce pri menšom počte zamestnancov. Počet zamestnancov zníži napríklad o polovicu a časť finančných prostriedkov investuje do vyškolenia zamestnancov na prácu na novom stroji. V konečnom dôsledku polovica zamestnancov stratila prácu a jeho investícia do druhej polovice sa deje len za praktickým účelom, aby zvyšní zamestnanci vedeli s týmto zariadením efektívne pracovať a vytvárať tak pri vyššej produktivite práce vyššiu nadhodnotu – teda zisk plynúci majiteľovi fabriky.

2. Práca obchodného zástupcu poisťovne, ktorý pracuje na živnosť. Majiteľ nadnárodnej finančnej spoločnosti, ktorá poskytuje poisťovacie služby, investuje do svojho “zamestnanca”, s ktorým nemá reálne žiadne pracovno-právne záväzky v prípade vôle ho môže prepustiť z dôvodu nízkej efektivity jeho práce, pretože takýto zamestnanec pracuje na vlastné riziko a v spoločnosti ho drží iba jeho efektivita – suma ním zarobených peňazí pre spoločnosť. Investícia do takéhoto zamestnanca je s cieľom zvýšiť jeho obzor o predávaných produktoch, aby mohol efektívne napĺňať stanovený mesačný plán zarobených firemných peňazí, z ktorých dostane rovnakú almužnu ako polo kvalifikovaný robotník v automobilových závodoch. Samozrejme reálna suma peňazí je iná, no pevný pracovný čas zamestnanca vo fabrike je niekedy aj polovičný ako ten, čo na svoju prácu vyhrádzajú flexibilní zamestnanci finančných inštitúcii pri istote zarobených peňazí, ktorá sa v prípade finančníkov začína každý mesiac od nuly.

V prípade týchto dvoch príkladov investícii zamestnávateľa do zamestnanca vidíme aj nové formy námezdnej práce v 21. storočí v našej krajine doteraz nevídané. Aký je rozdiel medzi stredoškolsky vzdelaným a vyškoleným obchodným zástupcom finančnej spoločnosti, ktorý pracuje denne 16 hodín v napätí a strese a robotníkom vo fabrike, ktorý 8 hodín strávi v špinavých montérkach, zarábajúc na svoje živobytie? V zásade žiadny. Mentálny rozdiel medzi zamestnancami v týchto dvoch profesiách je ten, že obchodný zástupca zamestnanec v slušnejšom civilnom oblečení síce s možno rovnakým vzdelaním, ako ten robotník si myslí, že je v rebríčku sociálnej stratifikácie na inej úrovni, považuje sa za silného zástupcu strednej triedy a jeho priority väčšinou odráža jeho materiálne bohatstvo, ktoré prezentuje navonok: má cieľ si kúpiť auto, značkovo sa obliecť a s malomeštiackou závisťou sa podobať smotánke, ktorú nám ako vzory spoločenskej kultúry prezentujú médiá. Neklamme si. Dnešný robotník má podobné materiálne ciele. Jeho triedne povedomie je nulové a závisť voči finančníkovi o to vyššia. Rozdiel v tom, ako ich zamestnávatelia vykorisťujú medzi nimi však v zásade nie je žiadny.

Pre oboch zamestnancov v práci nastáva proces odcudzenia práce. Samozrejme, existujú výnimky ľudí, ktorých baví ich profesia aj pri súčasných podmienkach a vo svojej práci vidia zmysel života z rôznych dôvodov. Zaoberajme sa však majoritnou časťou zamestnancov na Slovensku, ktorí idú do práce, lebo musia z niečoho žiť a nezamýšľajú sa nad svojou prácou ako nad tvorivou činnosťou, ktorá prináša do ich života sebarealizáciu, ale sú nútení pracovať zo zištných, existenčných dôvodov. Súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov prináša so sebou spoločenský jav, ktorý sa nazýva odcudzenie práce. Marx opisuje proces odcudzenia

(4) zo štyroch hľadísk:

1. Vzťah robotníka k produktu svojej práce ako k cudziemu produktu, ktorý má nad ním moc.Súkromný vlastník výrobných prostriedkov zbavuje robotníka produktov jeho vlastnej práce. Tým, že zamestnanec nemá k vyrábaným produktom žiaden vzťah, je iba ich producentom a často krát si za svoju mzdu zbavenú nadhodnoty ani tieto produkty nemôže dovoliť.

2. Vzťah práce k aktu výroby, k samej výrobnej činnosti.Pracovný proces odcudzuje robotníka od samého seba, práca sa mu javí ako zameraná proti samej sebe, ako nútená práca.

Zamestnanec chodí do práce iba z nevyhnutnosti, z boja o prežitie. Ako platený zamestnanec nie je okrem nízkej mzdy ničím motivovaný. Najmä stupňujúcou sa kontrolou pri pásovej výrobe a aroganciou zamestnávateľa sa musí do práce nútiť, je z nej znechutený.

Pri sebe sa cíti teda robotník až mimo práce, a v práci sa cíti mimo seba. Doma je keď nepracuje a keď pracuje nie je doma.

Prispôsobenie a prinútenie sa pracujúceho k práci spôsobuje pocit nepríjemnosti v práci. Ak je doma cíti sa príjemne to znamená nie je v práci a naopak.

Jednotlivé osoby majú ohraničenú sféru činnosti, len minimálna časť z nich dostáva vzdelanie. Osobám bez súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov zostáva len veľmi malý priestor na rozvoj vlastných schopností.

Zamestnanec aj napriek vyššie popísaným vzdelávacím programom nemá čas na ďalší osobnostný rast. Jeho vzdelávanie v kompetencii zamestnávateľa je zamerané na zvyšovanie produktivity jeho práce, nie na jeho intelektuálny vývoj. Vzhľadom na to, že je od neho vyžadovaná pasivita, teda nie participácia na riadení a samotnom pracovnom procese, dokonca je táto pasivita vynútená (zakazovanie činnosti odborov, zastrašovanie, ale aj únava z práce v nevhodných pracovných podmienkach...), nemá zamestnanec priestor na sebarealizáciu, seba motiváciu a upadá do pasivity, flegmatizmu a nezáujmu o prácu, do ktorej chodí lebo musí.

Je lovcom, rybárom alebo pastierom, alebo kritickým kritikom a musí ním zostať, ak nechce stratiť prostriedky na život.

Bežný zamestnanec je často krát veľmi zviazaný svojimi životnými podmienkami a riziká, ktoré prináša jeho prílišná aktivita či zmena práce, sú natoľko veľké, že ľudia (najmä staršie generácie) spravidla zotrvajú na jednom pracovnom mieste až do dôchodkového veku (v tom lepšom prípade), alebo do prepustenia z práce.

3. Odcudzenie od rodového životaPreto tým, že odcudzená práca pozbavuje človeka predmetu jeho produkcie, pozbavuje ho aj jeho rodového života, jeho skutočnej rodovej predmetnosti.

4. Odcudzenie človeka človekuTeda vo vzťahu odcudzenej práce každý človek pozerá na druhého človeka podľa meradla a

vzťahu, v ktorom je on sám ako robotník.

V spoločnosti sa dostávajú do popredia negatívne vlastnosti, ako egoizmus, pokrytectvo, závisť, prílišný individualizmus a i.

Proces zvecnenia ľudských vzťahov vedie k nedôvere medzi jednotlivcami a determinuje vyššie popísané negatívne ľudské vlastnosti. Ľudské vzťahy sú odstupňované a vytvárané podľa úžitku, aký dokážu priniesť. Je to štádium, keď sa všetko, čo ľudia donedávna pokladali za nescudziteľné stalo predmetom výmeny, teda niečím scudziteľným, predajným: cnosť, láska, priateľstvo, presvedčenie, vedenie, lojalita, svedomie atď., jedným slovom všetko vrátane ľudských hodnôt sa stalo záležitosťou obchodovania. Takéto vzťahy vytvárajú negatívne fenomény ako “známosti“ či lásky za peniaze v podobe ľudských „zlatokopov a zlatokopiek“. Nastúpila doba všeobecnej korupcie, univerzálneho kupliarstva, v ktorej sa každý predmet, či fyzický alebo morálny stáva predmetom obchodovania na trhu, kde získava svoju hodnotu. Ľudské a spoločenské vzťahy nadobudli odstrašujúcu predmetnosť, nahradili sa tovarovými vzťahmi.

Ako sa teda zmenila sociálna stratifikácia spoločnosti? V zásade nijako. Buržoázia zostala buržoáziou, iba proletariát naoko rozdelila do rôznych skupín, ktoré sa na prvý pohľad od seba odlišujú, no v princípe sú vykorisťované rovnakými spôsobmi, trpia rovnakými problémami (5) a ich ciele sú taktiež rovnaké.

Súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a tvorba nadhodnoty :Nadhodnota je tá časť novej hodnoty, ktorú vytvára práca námezdného robotníka v materiálnej výrobe nad hodnotu jeho pracovnej sily a ktorú si bez náhrady privlastňuje kapitalista, t. j. hodnota vytvorená nezaplatenou prácou robotníka (nadprácou); rovná sa rozdielu medzi robotníkom vytvorenou hodnotou a hodnotou jeho pracovnej sily spotrebovanej pri výrobe; jej veľkosť závisí od dĺžky pracovného dňa a pomeru medzi nutným a nadbytočným časom, t. j. od stupňa vykorisťovania robotníkov (6).

„Kapitalistický spôsob privlastňovania, vyplývajúci z kapitalistického spôsobu výroby, teda aj kapitalistické súkromné vlastníctvo je prvou negáciou individuálneho súkromného vlastníctva založeného na vlastnej práci.“ Tento Marxov výrok opisuje skutočnú podstatu súkromného vlastníctva výroby. Ak je totiž súkromným vlastníkom osoba alebo obmedzený počet osôb a zvyšní zamestnanci sú námezdní zamestnanec, vzniká v samotnej kapitalistickej spoločnosti antagonizmus, ktorý spočíva v pozbavení námezdných zamestnancov súkromného vlastníctva. Logicky, v globalizovanom tzv. imperialistickom štádiu kapitalizmu sa zlučujú spoločnosti na vytváranie ešte väčších ekonomicko-výrobných gigantov s cieľom získať čo najväčší trhový podiel a čo najnižšie náklady. Aké benefity z tohto procesu má obyčajný človek, námezdný robotník, súčasť svetového neoproletariátu 21.storočia? Žiadné. Súkromné vlastníctvo neslúži väčšine, ale menšine, ktorá v skutočnosti pozbavuje pracujúceho akéhokoľvek súkromného vlastníctva a tým pádom ho neguje.

Výroba a výmena tovarov v ľudskej spoločnosti existujú už tisícročia, no až v kapitalizme sa stávajú úplne rozhodujúcim činiteľom života spoločnosti a jednotlivcov. V trhovej ekonomike sa prakticky všetko stáva predmetom obchodovania, na trhu získava všetko svoju hodnotu a stáva sa predmetom predaja a kúpy. Z etického a morálneho hľadiska preniká túžba po zisku

do všetkých sfér spoločenského bytia, do medziľudských vzťahov. Z hľadiska marxistickej teórie existuje v kapitalistickom hospodárstve zákon hodnoty. Hodnotu a teda aj cenu tovaru určuje spoločensky nutný pracovný čas vynaložený na jeho výrobu. Typickou črtou hodnoty v trhovom hospodárstve však je, že cena nie je konštantná a nikdy sa nerovná presne hodnote daného tovaru. Tento fakt ozrejmím na jednoduchom príklade predaja automobilov:

Predpokladajme, že hodnota istého typu automobilu je 10 000,- €, ale na trhu po automobiloch nie je veľký dopyt po tomto produkte. Výrobca zle odhadol záujem kupujúcich a vyrobil viac automobilov, ako bolo potrebné. Trh ihneď reaguje zakolísaním cien. Cena automobilu klesá pod jeho hodnotu. Ten istý automobil už nestojí 10 000,- € ale jeho trhová cena sa v istom období zníži na 8 000,- €. Výroba tohto typu automobilu sa obmedzuje a výrobca investuje do výroby iného typu automobilu, alebo sa preorientuje na výrobu iných produktov. Samozrejme v rámci prepojenia jednotlivých podnikov niektoré nevydržia toto kolísanie cien a sú nútene zastaviť výrobu so všetkými sociálnymi a hospodárskymi dôsledkami. Po určitom čase sa však môže stať, že cena automobilu stúpne na jeho hodnotu, ba dokonca nad jeho hodnotu napríklad 11 500,- €.

Na trhu vládne zákon ponuky a dopytu, ktoré ovplyvňujú utváranie cien. Ak je dopyt po tovare väčší, než ponuka, ceny stúpajú, a naopak, ak viazne dopyt, ceny klesajú. Preto vlastníci výrobných prostriedkov prostredníctvom marketingu, konkrétne reklamy ovplyvňujú dopyt po produktoch, často umelo vytvárajú potreby zákazníkov len preto, aby sa určitý druh tovaru predal. Aká je však skutočná hodnota daného tovaru a aká jeho cena? Výmennú hodnotu, t.j. cenu tovaru určujú dva faktory:

• Úžitková hodnota tovaru, tzn. napríklad užitočná hodnota látky je, že si ju môžeme obliecť, alebo úžitková hodnota mobilného telefónu je možnosť komunikácie. Úžitkovou hodnotou teda rozumieme účel, na ktorý dokážeme využiť daný tovar.

• Hodnota výrobných faktorov, ktoré výrobca využíva na produkciu daného tovaru, z čoho najdôležitejšiu zložku tvorí ľudská práca. A práve otázka vynaloženej ľudskej práce je základný faktor, o ktorom uvažujeme pri posudzovaní sociálnej spravodlivosti niektorej z foriem vlastníctva výroby.

V trhovom hospodárstve spočíva vykorisťovanie na nepriamom hospodárskom donútení, na vykorisťovaní námezdnej (platenej) práce. Pripomeňme si základnú sociálnu stratifikáciu v kapitalistickej spoločnosti vzhľadom na vzťah jednotlivých sociálnych skupín k výrobným prostriedkom. Na jednej strane existuje skupina súkromných vlastníkov výrobných prostriedkov a na druhej strane neustále rastúca masa námezdných zamestnancov nútených predávať svoju pracovnú silu na trhu práce ako tovar. Hodnota tohto osobitného druhu tovaru sa pritom rovná hodnote existenčných prostriedkov, nevyhnutne potrebných pre život robotníka a jeho rodiny a na prípravu a obnovu jeho pracovnej sily (7).

Výsledkom výrobného procesu je výrobok, ktorý sa vyznačuje tým, že má väčšiu hodnotu, než hodnota nakúpených a spotrebovaných výrobných prostriedkov a hodnota použitej pracovnej sily. Tomuto prírastku hodnoty nad hodnotu peňazí, ktorými sa zálohovali spotrebované výrobné prostriedky a pracovná sila, hovoríme nadhodnota. Nadhodnotu dosahuje výrobca, vlastník výrobných prostriedkov, ktorých súčasťou je aj ľudská pracovná sila predajom novovytvoreného výrobku. Je to jeho zisk, ktorý je hlavnou hybnou silou a napokon aj cieľom

v trhovom hospodárstve. Vznik nadhodnoty vysvetlím na jednoduchom príklade:

Napríklad životné náklady robotníka a jeho rodiny na jeden deň predstavujú 4 hodiny jeho práce. V tomto prípade robotník za 4 hodiny vytvorí hodnotu, ktorá sa rovná hodnote jeho pracovnej sily. Túto hodnotu mu vlastník výrobných prostriedkov zaplatí vo forme mzdy. Robotník však pracuje ďalej s predpokladom, že úžitková hodnota jeho pracovnej sily sa uplatňuje ďalej počas celého pracovného času a tým vytvára tomu zodpovedajúcu ďalšiu hodnotu. To znamená, že z celkovo vyrobenej hodnoty za osem hodín robotník dostane vo forme mzdy zaplatené iba 4 hodiny a zvyšok si privlastní súkromný majiteľ.

Samozrejme, že je nutné investovať isté finančné prostriedky zo zisku (nadhodnoty) do rozvoja spoločnosti, nákupu nových strojov, spotrebného materiálu atď. No reálny pomer medzi investíciami súkromných vlastníkov do pokroku spoločnosti a vlastného vrecka je očividný pri pohľade na ich životný štýl a na podmienky života väčšiny zamestnancov v súkromných výrobných spoločnostiach. Nespravodlivosť v sociálnej stratifikácii spoločnosti zapríčinená výrobnými vzťahmi je však lepšie ilustrovateľná na štatistikách prehlbovania chudoby vo svete a akumulácie kapitálu v rukách čoraz menšej skupiny súkromných vlastníkov nadnárodných spoločností v dnes už globalizovanej ekonomike.

Robotník svojou prácou utvára nielen hodnotu, ktorá zodpovedá jeho pracovnej sile (mzde), ale ešte ďalšiu hodnotu, ktorá prevyšuje hodnotu jeho pracovnej sily, čiže nadhodnotu. Zdrojom tejto nadhodnoty je nezaplatená práca námezdného robotníka, ktorú si kapitalista privlastňuje. Toto privlastňovanie je základom vykorisťovania zamestnancov v kapitalizme (8).

V trhovom hospodárstve výrobcovia produkujú omnoho väčšie množstvo úžitkových hodnôt, ako je v spoločnosti potrebné. Tomuto javu hovoríme nadvýrobok. V oblasti výroby sa stretávame s javom, ktorý nazývame akumulácia kapitálu. Vlastníci akumulujú kapitál prostredníctvom rozširovania výroby, reprodukcie. Vlastníci výrobných prostriedkov časť nadhodnoty vracajú do výroby aby utvárala ešte vyššiu nadhodnotu, čo ovplyvňuje samotnú výrobu a determinuje nasledujúce javy:

• Rozvoj výrobných síl (investície do nových zariadení a pod.) a zvyšovanie produktivity práce.

• Koncentrácia kapitálu, t.j. rast veľkosti kapitálu v prosperujúcich podnikoch, ktoré pohlcujú menšie neprosperujúce (centralizácia kapitálu).

• Ako zákonitý dôsledok zavádzania stále vyspelejšej techniky vzniká nezamestnanosť, zvyšovaním produktivity práce sa stávajú zamestnanec prebytočnými.

• Zbedačovanie námezdne zamestnancov, ktoré vyplýva zo zvyšovania produktivity práce. Zamestnanec vyrábajú stále väčšiu a väčšiu hodnotu, ale tomu nezodpovedá podiel účasti na novovytvorenej hodnote. Preto sa životné pomery zamestnancov relatívne stále zhoršujú.

Otázka dnešnej doby je hľadanie alternatívnej formy fungovania hospodárstva, medziľudských a výrobných vzťahov. Zmeny vo fungovaní sveta teraz nechajme bokom a skúsme hľadať možnosti ako dosiahnuť relatívne spravodlivejšiu formu výrobných vzťahov v aktuálnom systéme. Takýmto príkladom môže byť kooperatívne vlastníctvo výroby.

Mojím cieľom však nie je konštatovať aktuálny nelichotivý stav v spoločenských vzťahoch, ale tvorivým nadviazaním na marxistickú politickú ekonómiu s využitím moderných sociologických a manažérskych poznatkov opísať sociálne spravodlivú alternatívu vlastníctva a demokratického riadenia podniku – kooperatívy.

________________________________

(6)FILIT – Filozofická hypertextová encyklopédia, Univerzita Komenského v Bratislave: http://ii.fmph.uniba.sk/~filit/fvn/nadhodnota.html

(7) (8) MARX K.: Kapitál, kritika politickej ekonómie, zväzok prvý, kniha prvá, proces výroby kapitálu, Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava 1959

Kooperativizmus ako alternatíva

Kooperativizmus je spoločensko-ekonomická doktrína, ktorá propaguje organizáciu osôb s cieľom uspokojovania ich potrieb na princípe spolupráce. Táto forma vlastníctva dáva nielen ľuďom s obmedzenými možnosťami príležitosť pracovať v spoločnosti fungujúcej v spoluvlastníctve s inými ľuďmi. Jedným z hlavných ideových východísk kooperativizmu je odstrániť vykorisťovanie človeka človekom za účelom maximalizácie zisku, ako je to zvykom vo väčšine súkromných spoločností. Spoločná participácia ľudí, rešpektujúc protagonistickú úlohu v socio-ekonomických procesoch spoločnosti, v ktorej žije, je hlavnou hybnou silou doktríny kooperativizmu. Kooperativizmus sa riadi hodnotami a princípmi

založenými na komplexnom rozvoji ľudskej bytosti v pracovnom procese.

Kooperatíva je nezávislá asociácia osôb združených na princípe dobrovoľnosti na uskutočnenie satisfakcie svojich ekonomických, sociálnych a kultúrnych potrieb prostredníctvom spoločnosti, ktorá je riadená spoločne a demokraticky. Zisk nie je primárnym cieľom kooperatívnej spoločnosti. Vedenie kooperatívy sa vytvára na princípoch demokratickej voľby, každý zo spolupodielnikov sa môže stať riaditeľom. Neexistuje špekulácia s akciami spolupodielnikov, naopak zisky spoločnosti sa prerozdeľujú medzi nich pod ich vlastnou kontrolou. V skutočnosti, identita kooperatívneho systému sa zakladá na princípoch a hodnotách rovnosti, spravodlivosti, vzájomnej pomoci, skromnosti, sociálnej zodpovednosti, demokracie, konštruktívnosti, odhodlania a solidarity. Najdôležitejšou hodnotou v kooperatívnej organizácii je osobnosť človeka.

Osoby tvoria kooperatívy nie iba s ekonomickými cieľmi, naopak dôležitejšie sú sociálne a duchovné aspekty: hodnota ľudskosti je najviac viditeľná v službách ostatným, navzájom. Táto motivácia je najhlavnejšou črtou v myšlienke kooperativizmu. Spolupráca ako ekonomický a sociálny systém založený na myšlienkach od vzájomnej pomoci po finančné priority, od spoločnej participácie po dosiahnutie spoločnosti, kde majú zamestnanec rovnaké postavenie pri rozhodovaní a svojich pracovných podmienkach. Neexistujú tu špeciálne, privilegované skupiny funkcionárov a šéfov, všetka moc je na spolupodielnikoch.

Veľký rozmach kooperatívneho vlastníctva je možné badať najmä v posledných rokoch v krajinách Južnej Ameriky. Kolapsom neoliberálneho socio-ekonomického systému sa mnohé krajiny tejto časti sveta dostali do sociálnych problémov, čo v mnohých viedlo s zásadným spoločensko-politickým zmenám. Extrémne rýchlym rastom nezamestnanosti a chudoby rástla aj radikalizácia obyvateľstva, ktorá viedla k jeho organizácii s cieľom zmeniť svoju sociálnu situáciu. To viedlo primárne k organizácii robotníckych hnutí, ktoré preberali kontrolu nad skrachovanými podnikmi. V súčasnosti existujú takéto podniky rôznych veľkostí v Južnej Amerike tisíce. Napríklad vo Venezuele existuje štátna podpora kooperatívneho vlastníctva. Ministerstvo ľudovej moci pre komúny a sociálnu ochranu (9) prostredníctvom napĺňania zákona o kooperatívach (10) nie len pomáha obyvateľom pri zakladaní kolektívnych podnikov či poľnohospodárskych družstiev, ale organizuje taktiež vzdelávacie programy pre ľudí s cieľom eliminovať sekundárnu negramotnosť (11) a naučiť ich aktívnej participácii na veciach verejných, počnúc svojou prácou, okolím bydliska a končiac celoštátnou politikou.

________________________________

(9) Ministerio del Poder Popular para las Comunas y Protección Social: http://www.mpcomunas.gob.ve/

(10) Ley especial de asociaciones cooperativas de la República Bolivariana de Venezuela: Gaceta Oficial N° 37.285 de fecha 18 de septiembre de 2001, Decreto N° 1.440 , Decreto N° 1.440 30 de agosto de 2001

(11) KLOBUŠICKÝ K.: Už len Peru a Kolumbia sú v Latinskej Amerike konformné voči politike severoamerického impéria: Veľvyslankyňa Venezuely v Maďarsku Adriana Gottberg, Despiteborders.com, 24.november 2009

Kooperatíva verzus akciová spoločnosť

Akciová spoločnosť Kooperatívna spoločnosť

Osoby majú hlavný cieľ maximalizácie zisku v praxi determinujúcej sociálne nerovnosti a obohacovanie sa jedného človeka na druhom.

Osoby sa snažia vynakladať snahu pre spoločné dobro a výnos.

Zisk plynie do rúk vlastníkovi kapitálu.Zisk je využívaný na zvyšovanie kvality služieb a pracovných podmienok spolupodieľnikov.

Hlavný cieľ: maximalizácia zisku a minimalizácia nákladov odzrkadľujúca sa v udržiavaní platov zamestnancov na najnižšej možnej úrovni a tým dosiahnutie najvyššieho prospechu akcionára.

Hlavný cieľ: ponúkať kvalitné a ekonomické služby, prerozdeľovať zisk medzi spolupodielnikov.

Zisk sa rozdeľuje medzi akcionárov.

Dosiahnutý zisk sa rozdeľuje medzi spolupodielnikov proporčne podľa ich aktivity, pracovného nasadenia a pracovného zaradenia.

Akcionári riadia rozhodnutia spoločnosti.Spolupodielnici riadia rozhodnutia spoločnosti; všetci členovia kooperatívy.

Bežný zamestnanec nemá možnosť vyjadrenia osobného názoru pri riadení spoločnosti, ani možnosť hlasovať.

Spolupodielnik sa dobrovoľne zúčastňuje na fóre, má možnosť vyjadriť osobný postoj a hlasovať pri rozhodnutiach kooperatívy.

Počet spoluvlastníkov je limitovaný.Počet spolupodielnikov nie je limitovaný, môžu sa nimi stať všetci podľa stanov kooperatívy.

Ciele spoločnosti sú odcudzené bežnému pracovníkovi.

Splnenie cieľov závisí od nasadenia a potrieb spolupodielnikov.

Riadenie spoločnosti zabezpečuje obmedzené množstvo ľudí.

Riadenie je decentralizované a v maximálnej miere demokratizované. Rozhodovacia moc prerozdelená medzi spolupodielnikov.

 

V tabuľke sú zhrnuté základné ideové kontradikcie fungovania, riadenia a prerozdeľovania ziskov v klasickej akciovej spoločnosti a kooperatívnej spoločnosti.

Riadenie kooperatívy alias samospráva pracujúcich Schéma prerozdelenia riadiacich kompetencii v kooperatívnej spoločnosti vychádza vždy z princípu „zdola nahor“, čo v praxi znamená spoluzodpovednosť pri voľbe predstaviteľov vedenia kooperatívy. Každý z riadiacich predstaviteľov je kedykoľvek odvolateľný radou spolupodielnikov. Rada spolupodielnikov je tvorená všetkými členmi kooperatívy a v hierarchii zohráva fundamentálnu úlohu.

Hlavnými dôvodmi existencie a prerozdelenia práce medzi rady a niektoré špecifické funkcie je nutnosť vytvoriť vhodné podmienky na efektívne fungovanie, rozvoj a dosiahnutie ekonomických a sociálnych cieľov kooperatívy. Za účelom dosiahnutia týchto cieľov je nutné:

• Organizovať: Prerozdeliť a špecifikovať funkciu každého orgánu, jeho zodpovednosť a kompetencie. Organizácia je v kooperatíve dôležitá na efektívne prerozdelenie práce.

• Plánovať: Inými slovami, plánovanie je pohľad do budúcnosti a vytvorenie programu na

splnenie daných cieľov.

• Viesť: Je dôležité z hľadiska zabezpečenia plnenia práce a cieľov. Je to zabezpečenie realizácie aktivít spolupodielnikov s dôrazom na plán.

• Koordinovať: Cieľom je harmonizácia funkcii vo forme, ktorá uľahčí dosiahnutie predpokladaných cieľov.

• Kontrolovať: Dohľad nad dodržiavaním stanov a vnútorných predpisov kooperatívy a dodržiavanie stanovených cieľov.

• Vyhodnocovať: Určiť, či dosiahnutý reálny cieľ korešponduje s predpokladanými výsledkami a stanovenými cieľmi s prípadným vyvodením dôsledkov.

Je jasné, že každá kooperatívna spoločnosť môže vytvoriť vlastný model fungovania a prerozdelenia kompetencii. Napríklad španielska Mondragón Corporación Cooperativa má 3 riadiace zložky:

• Congreso Cooperativo (Kooperatívny kongres): Jeho funkcia je zabezpečiť strategickú koncepciu riadenia kooperatívnej korporácie prostredníctvom plánu koordinácie jednotlivých obchodných jednotiek. Je tvorená 650 delegátmi jednotlivých kooperatívnych podnikov v korporácii.

• Comisión Permanente (Stála komisia): Zabezpečuje svoju činnosť delegáciou zvolenou Kooperatívnym kongresom. Jej základná funkcia je podnecovať a kontrolovať plnenie politiky a rozhodnutí schválených Kooperatívnym kongresom. Jej cieľom je zabezpečiť neustále napredovanie a evolúciu spoločnosti.

• Consejo General (Vrchná rada): Je zodpovedná za elaboráciu a aplikáciu stratégii a cieľov kooperatívy. Koordinuje jednotlivé kroky v kooperatívnych pod divíziách, ktoré sú:

o Financieo Priemyselo Distribúciao Vzdelávanie

Vzhľadom na princíp kooperatívneho spoluvlastníctva – zabezpečiť potreby pracovníkov mondragonská kooperatíva investuje každoročne nemalé finančné prostriedky do rozvoja svojich zamestnancov, ale aj spoločnosti. V roku 2007 investovala finančné prostriedky v celkovej hodnote 39,5 milióna € z toho:

o 11,2 milióna € na vzdelávanie a rozvoj svojich zamestnancov,o 2,1 milióna € na kultúrno-spoločenské aktivity,o 9 miliónov € na rozvoj spoločnosti v sociálnej oblasti,o 1,6 milióna € na udržiavanie a rozvoj baskitského jazyka,o 2,8 milióna € investovala na pomoc hendikepovaným osobám, drogovo závislým, mimovládnym organizáciám a tretiemu svetu,o ďalších 12,8 milióna € bolo investovaných do ďalších rôznorodých sociálnych aktivít.Slovenské zákony a kooperativizmus

Slovenský právny poriadok pozná spoluvlastnícku formu podnikania, ktorá je v istých ohľadoch porovnateľná s fungovaním kooperatívnych podnikov v zahraničí. Medzi základné formy podnikania v Slovenskej republike patria obchodné spoločnosti a družstvá. Upravuje ich zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov. Družstvo je podľa Obchodného zákonníka spoločenstvo neuzavretého počtu osôb, založené za účelom zabezpečovania hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb svojich členov. Podľa zákona musí mať družstvo minimálne 5 členov. Typickým príkladom družstevného podnikania na Slovensku sú poľnohospodárske či bytové družstvá. Za zmienku stojí taktiež spoločnosť COOP Jednota, ktorá funguje podobným spôsobom. V klasickom type družstva tohto typu sa však nepripúšťa priama participácia zamestnancov na rozhodovaní, ale funguje na princípe delegovania zástupcov do vyšších orgánov – regionálnych a celoštátnych.

Osobitnou právnou formou podnikania vo viacerých krajinách EU je tzv. európske družstvo (SCE – Societas Cooperativa Europaea), ktorého hlavným cieľom je prispievať k uspokojovaniu potrieb jeho členov. V roku 2007 bol na Slovensku schválený aj zákon č. 91/2007 Z.z. o európskom družstve podľa Nariadenia Rady (ES) č. 1435/2003 z 22. júla 2003 o stanovách európskeho družstva (12).

Každá krajina má samozrejme vlastné zákony prispôsobené špecifickým podmienkam, ktoré definujú vznik a pôsobenie kooperatívnych podnikov.

Prvé družstvo na území Slovenska vzniklo v roku 1845 v obci Sobotište a zaoberalo sa poskytovaním úverov. Prvé spotrebné družstvo Jednota vzniklo v roku 1867 v Revúcej. K 30.júnu 2010 existovalo na území Slovenskej republiky 2500 družstiev klasického typu, z čoho bolo 1600 aktívnych a tri nefungujúce SCE.

(12) EUR-Lex – prístup k právu Európskej únie, http://eur-lex.europa.euPostoje mladých k otázke výrobných vzťahov Počas prvého štvrťroku 2010 sa uskutočnil sociologický prieskum medzi študentmi a študentkami dvoch vybraných stredných škôl na tému výrobných vzťahov. Otázky prieskumu boli kladené tak, aby odzrkadľovali názor respondenta s dôrazom na sociálnu spravodlivosť vo vzťahu zamestnanec-zamestnávatel. Vizualizácia anketového lístka sa nachádza v prílohe B.1. Sociologický prieskum sa konal na Strednej priemyselnej škole strojníckej na Fajnorovom nábreží 5 v Bratislave a Gymnáziu Federica García Lorcu na Hronskej 3 v Bratislave. Na každej zo škôl bolo oslovených 76 teda spolu 152 respondentov, študentov tretích a maturitných ročníkov. Anketový lístok bol anonymný a skladal sa z ôsmich otázok. Samotné otázky spolu s výsledkami sú na nasledujúcich koláčových diagramoch:

Zaujímavosťou tejto otázky boli rozdielne výsledky pri dvoch typoch škôl. Na Gymnáziu F. G. Lorcu odpovedali študenti na túto otázku vyrovnane, 50% si myslí, že by sa zamestnanci mali spolupodielať na riadení podniku, druhá polovica je opačného názoru. Na SPŠ strojníckej boli výsledky viac diferencované, a to 63% za participáciu zamestnancov na riadení a 37% proti.

V praktickej časti práce sme zisťovali postoje mladých ľudí prevažne vo veku 17-19 rokov k problematike výrobných vzťahov, ich názorov na prerozdeľovanie ziskov v spoločnosti a ich postoj k osobnej participácii v zamestnaní. Podľa výsledkov prieskumu môžeme usúdiť, že väčšina opýtaných viac či menej odpovedalo na dané otázky v kontúrach súhlasu s

kolektívnym vlastníctvom. Mladí ľudia vnímajú nespravodlivosť, ktorá je páchaná na zamestnancoch v tradičných podnikoch a vnímajú ako samozrejmosť, že majiteľovi podniku nejde o nič iné ako o osobný zisk.

Založenie fiktívneho kooperatívneho podniku Cieľom praktickej časti práce je vytvorenie reálneho projektu na založenie kooperatívneho podniku v podmienkach Slovenska. Modelový podnik sa bude kvôli zjednodušeniu zaoberať iba strojárskou výrobou hriadeľov do automobilového priemyslu. Modelový príklad výrobku sa nachádza v prílohe A.1.

Základným ideovým východiskom pri rozhodnutí o založení spoločensky vlastneného kooperatívneho podniku bola koncepcia vytvorenia pracovných príležitostí v najchudobnejších regiónoch Slovenska s cieľom priniesť do tohto prostredia inovácie nielen z hľadiska technológii a samotnej investície determinujúc pracovné miesta, ale vytvoriť sociálne a ekonomicky dlhodobo udržateľný podnik schopný konkurovať zahraničným subdodávateľom v odbore s dôrazom na sociálne práva zamestnancov.

Vzhľadom na historický vývoj v hospodárstve Česko-Slovenska a neskôr Slovenska, ktoré bolo počas obdobia protosocializmu (13) do roku 1989 sústredené na strojársku výrobu a všeobecne na výrobu priemyselných produktov, existuje tu po transformácii ekonomiky na trhové hospodárstvo obrovský potenciál technicky vzdelaných ľudí bez práce. Slovensko momentálne dováža veľkú časť produktov z iných krajín a nové slovenské investície, ktoré prišli na Slovensko v poslednom období sa zaoberajú skôr menej kvalifikovanou prácou v oblasti kompletizácie polovýrobkov do hotových produktov. Vidíme preto na slovenskom trhu priestor pre kvalitné výrobky Made in Slovakia. Inšpiráciou pre nás je pomoc a zvýšenie životnej úrovne v chudobných regiónoch Slovenska a vyskúšanie projektu kooperatívneho vlastníctva v podmienkach Slovenska. Hlavným ideovým východiskom pri myšlienke vytvorenia kooperatívy je už spomínaná fungujúca kooperatívna korporácia Mondragón v Baskitsku, ktorá zhodou okolností začínala svoju históriu strojárskou výrobou a neskôr túto výrobu diverzifikovala. (14)

________________________________

(13) ZAGRAPAN M.: 1948-1989: Protosocializmus alebo pseudosocializmus?, OZ VZDOR!, Bratislava 2010, www.vzdor.org

(14) BLAHA Ľ.: Späť k Marxovi?, Veda, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2009, s.391

Checklist pre prípravu zakladateľského zámeru

Názov podniku: Ferroprodukt, SCE Lokalita podniku: Rimavská Sobota, Slovenská republikaPodnikateľské aktivity: Obrábanie kovov; výroba hriadeľov; vzdelávacie aktivity a iné

Trhové príležitosti

Aký je počet potenciálnych zákazníkov?

Potenciálni zákazníci sú 3 automobilky pôsobiace na Slovensku a autoservisy na celom území Slovenskej republiky, ktoré spotrebúvajú naše výrobky.

Aký je maximálny akčný rádius pôsobenia firmy?

Celé územie Slovenskej republiky.

Koľko produktov možno realizovať za mesiac?

26 500 kusov v prípade dodávok jednej z automobiliek pôsobiacich na Slovensku.

Aký vysoký bude mesačný obrat?

Tm=Qm.Cs (EUR/mes.) Cenu kotúčovej spojky navrhujeme nákladovým spôsobom – kalkulačným vzorcom:

 

Navrhujeme cenu hriadeľa Ch=50 EUR —› Tm=26500.45=1 192 500 EUR/mes.

Aký vysoký musí byť minimálny obrat, aby boli pokryté výdavky?

Tržby musia pokryť náklady, t.j. Tmin=ÚVNV

Právna forma

Chcete podnikať individuálne alebo so spoločným partnerom?

Chcem podnikať so spoločnými partnermi, spoluvlastníkmi a zabezpečiť tak minimálne sociálne rozdiely medzi zamestnancami vo firme.

Aká právna forma prichádza do úvahy?

Z hľadiska kolektívneho podnikania prichádzajú do úvahy formy akciovej spoločnosti, spoločnosti s ručeným obmedzením, výrobné družstvo a európske družstvo SCE.

Technicko-organizačná výstavba

Aká je potreba prevádzkových priestorov?

Výrobná hala rozdelená na technologické pracoviská s dopravníkovým pásom, sociálnymi zariadeniami, šatňami, kancelárskymi a kongresovými priestormi.

Aká je potreba predajných a skladovacích priestorov?

Predaj sa bude sukutočnovať prostredníctvom obchodných zástupcov v teréne, respektíve formou obchodného útvaru podniku. Skladové priestory malé, dodávky just in time.

Aké zariadenia sú potrebné?

Univerzálne CNC sústruhy Danobat NA-1500 a NA-500 Univerzálna CNC frézy Danobat TA 20 Brúsky Vysokozdvižný vozík DESTA DV 20-35 Autobus YUTONG SMILE 6119 a nákladný automobil MAZ 533632 Štandardné dielenské vybavenie nástrojárne

Akým spôsobom si zaobstaráva potrebné zariadenia?

Kúpa nových zariadení

Aký bude stav zásob?

Stav zásob bude nízky, dodávka hotových výrobkov bude prebiehať v režime „na čas“ z výroby priamo k zákazníkovi.

Ako bude zabezpečené vedenie účtovníctva?

Vlastnou podnikovou účtovníčkou zamestnanou na polovičný úväzok v zmysle zákona č. 431/2002 Z.z., ktorá bude viesť podvojné účtovníctvo (opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/23535/2008-74), ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovníctva a rámcovej účtovnej osnove pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva.

Ľudské zdroje

Koľko pracovníkov bude potrebné zamestnať?

Viď kapitolu 4.3.6.2

Aká kvalifikácia sa požaduje u zamestnancov?

1. Výrobní zamestnanci o Stredoškolské vzdelanie s maturitou technického smeru so zameraním na

strojárstvo alebo automobilový priemyselo Prax pre prácu na sústruhu aspoň 2 roky vrátane školskej praxe.

2. Technicko-hospodárski zamestnanci o Stredoškolské vzdelanie s maturitou ekonomického smeruo Prax v účtovníctve a personalistike

3. Stredné riadiace kádre o Strední riadiaci zamestnanci sú volení spomedzi výrobných respektíve

technicko-hospodárskych zamestnancov samotnými zamestnancami.o Zvolení riadiaci pracovníci absolvujú manažérske a jazykové kurzy.

Koľko pracovníkov bude na plný a koľko na čiastočný úväzok?

Všetci zamestnanci s výnimkou účtovníčky budú pracovať na plný úväzok

Je potrebné zapracovanie zamestnancov?

Áno, výrobní zamestnanci budú školení na prácu s danými strojovými zariadeniami, s ktorými budú pracovať a strední riadiaci zamestnanci prejdú kurzmi manažérstva a cudzích jazykov.

Je možné zapojiť rodinných príslušníkov?

V rámci zásad kooperativizmu je možné zapojiť rodinných príslušníkov.

Financovanie

Vzhľadom na to, že k dispozícii nie sú dostatočné finančné prostriedky na krytie výdavkov spojených so založením a štartom nového podniku, je nutné hľadať riešenia v podobe zaobstarania cudzieho kapitálu respektíve štátnej pomoci.

Aké sú možnosti zaobstarávania cudzieho kapitálu?

Existuje možnosť financovania zo zdrojov cudzieho kapitálu napríklad prostredníctvom priameho úveru štátnej Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, ktorý je určený na financovanie investičných a prevádzkových potrieb podnikateľa.

Slovenská záručná a rozvojová banka, a. s. , poskytuje priame úvery na realizáciu podnikateľských zámerov na území Slovenskej republiky.

Minimálne výška úveru je 6 500,- € pri maximálnej dobe splatnosti 10 rokov. Pri projektovom financovaní je maximálna doba splatnosti priameho úveru 25 rokov.

Máte k dispozícii dostatočné záruky?

Podnik ručí celým svojim majetkom až do splatenia dlhu

Stratégia kooperatívneho podniku Ako je uvedené vyššie, volíme právnu formu európske družstvo – SCE podľa zákona č. 91/2007 Z.z. o európskom družstve podľa Nariadenia Rady (ES) č. 1435/2003 z 22. júla 2003 o stanovách európskeho družstva.

Pri založení nového podniku rozhodujeme v prostredí istoty, to znamená, že máme prehľad o existujúcich možnostiach a rizikách, ktoré sa vyskytujú na trhu a dokážeme na ne dynamicky reagovať.

Pri zakladaní nového podniku je potrebné detailne analyzovať všetky faktory, ktoré môžu priamo či nepriamo ovplyvniť existujúci zámer. Sú to najmä vplyvy širšieho prostredia, rozhodnutia vlády, miestnej samosprávy, existujúcich legislatívnych podmienok a tak isto vedecko-technických vplyvov. Rovnako tak je nutné brať na zreteľ vplyvy bezprostredného okolia, vzťah ľudí k práci, ich motívy a možnosti, sociálne problémy ale aj vzdelanostnú úroveň.

Kooperatívny podnik sa nesmie v procese rozhodovania riadiť krátkozrakými cieľmi. Podnik tohto typu vyžaduje dosiahnutie dlhodobej efektivity a udržateľnosti svojej vnútropodnikovej sociálnej politiky a zložitejšieho demokratického rozhodovacieho procesu, práve tým sa líši od „žralokov“, ktorým ide o rýchly zisk na úkor toho, čo my kooperativisti považujeme za dôležité.

Vzhľadom na fakt, že trh v oblasti strojárskej výroby na Slovensku ešte nie je nasýtený a pre novovznikajúci podnik je nutné dosiahnuť istú formu stability a efektivity, v začiatkoch podnikania v odbore obrábania kovov volíme stratégiu rastu s cieľom dosiahnutia stabilného postavenia na trhu, čo bude naša hlavná ekonomická aktivita. V oblasti vzdelávania volíme bezpodmienečne stratégiu rastu, keďže trh vzdelania v meste Rimavská Sobota poskytuje dostatok priestoru na rozvíjanie našich aktivít v oblasti školení zamestnancov našej ale aj iných spoločností, jazykového vzdelávania ale najmä kurzov z oblasti ekonómie, alternatívneho ekonomického myslenia a kooperativizmu. V rámci našich vzdelávacích produktov vidíme cestu v spolupráci so strednými školami v regióne. Otázkou organizačnej štruktúry, ktorá je hlavným faktorom pri implementácii a realizácii vytýčenej stratégie sa budeme zaoberať v časti štruktúra zamestnancov.

Voľba lokality podniku Vzhľadom na fakt, že chceme vytvoriť podnik rentabilný, sociálne a spoločensky akceptovaný a s dôrazom na sociálne práva zamestnancov prichádza do úvahy zvoliť si ako lokalitu realizácie podnikového projektu chudobné regióny Slovenska s vysokou mierou nezamestnanosti s cieľom zabezpečiť v týchto častiach krajiny tak žiadanú sociálnu inklúziu.

Za najvhodnejšie miesto realizácie podnikového projektu volíme mesto Rimavská Sobota. Tento región trpí najvyššou mierou nezamestnanosti na území Slovenskej republiky (33,3%) (17) . Mesto má však aj ďalšie prednosti, ktoré sa týkajú priamo výrobného programu kooperatívneho podniku zameraného na strojársku výrobu. V meste sa nachádza Stredná technická škola so zameraním na strojárstvo, čo determinuje vysoký podiel technicky vzdelaných ľudí so stredným vzdelaním, ktorých tento podnik potrebuje.

Čo sa týka dopravnej obslužnosti mesta, ktorá je dôležitá z hľadiska logistiky, je na

výbornej úrovni. Mesto leži na hlavnoum železničnom ťahu siete Železníc Slovenskej republiky č. 170 Zvolen-Košice (18) a na južnej cestnej tepne Bratislava-Zvolen-Košice. Vďaka tejto výhodnej polohe podnik nebude musieť zabezpečovať dopravu zamestnancov do práce vo vlastnej réžii pretože dopravná obslužnosť železničnou i autobusovou dopravou z priľahlých obcí je zabezpečená v uspokojivej miere.

________________________________

(17) Štatistický úrad Slovenskej republiky, Nezamestnanosť v Banskobystrickom kraji ku koncu júna 2010: http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=29446

(18) Mapa siete ŽSR s traťou 170 Zvolen-Košice: http://www.bueker.net/trainspotting/map.php?file=maps/slovakia/slovakia.gif

Personálne zabezpečenie a štruktúra zamestnancov Pri určovaní miezd jednotlivých zamestnancov som vychádzal z výpočtu podľa indexu i=1/4, pričom je týmto indexom násobená základná mzda, ktorú sme určili na 550,- EUR brutto.

Index výrobných zamestnancov je 5, manažérov 6, logistikov 5, školiteľov 7 a mzda riaditeľa ja 2,5 násobkom priemeru všetkých jednotkových miezd.

Spolu priame mzdy pripadajúce na jeden vyrobený hriadeľ podla modelového príkladu A.1. PMz=∑Pmz/Qm —› PMz=45 420 (EUR/mes.) / 26 500 (ks/mes.) —› PMz≈1,71 EUR/ks, čo sme využili pri kalkulačnom vzorci na výpočet ceny výrobku.

Organizačná diferenciácia a organizačná integrácia spolu v symbióze ovplyvňujú formovanie organizačnej štruktúry podniku. Organizačná štruktúra je potrebná z hľadiska diverzifikácie ľudských činností v zamestnaní a taktiež z hľadiska prirodzenej spoločenskej deľby práce. Spravidla majú organizačné štruktúry v bežných podnikoch pyramídový tvar. Kooperatívny podnik sa od tradičných napríklad akciových spoločností líši priamou participáciu zamestnancov na organizačnom a rozhodovacom procese. Tento fakt de iure ovplyvňuje tvar organizačnej štruktúry, ktorá má v prípade tvorby rozhodovacej štruktúry tvar obrátenej pyramídy. To znamená, že všetci zamestnanci si priamo volia zástupcov svojich technologických úsekov respektíve oddelení a taktiež manažment podniku na určité stanovami určené obdobie, počas ktorého sú neustále kontrolovaní kooperatívnymi odbormi.

Aby však nenastávalo desequilibrium a neboli manažéri pod tlakom, čo by mohlo spôsobovať nesprávne rozhodnutia iba za účelom udržania si postavenia, tieto odbory budú kontrolovať aj zamestnancov ostatných úsekov, či vykonávajú pridelené úlohy. Odbory teda budú slúžiť ako slobodné fórum na konfrontáciu a vzájomnú kontrolu.

Organizačná štruktúra teda bude vyzerať nasledovne:Všetci zamestnanci spomedzi seba zvolia riaditeľa kooperatívneho podniku a každý technologický úsek a oddelenia si zvolia medzi sebou vedúcich pracovníkov oddelenia. Tak isto všetci zamestnanci zvolia spomedzi seba jedného koordinátora odborov pre každý úsek a oddelenie.

Legislatívne podmienky založenia SCE Základné pojmové znaky európskeho družstva podľa Nariadenia a zákona o európskom družstve sú:

Európske družstvo sa považuje za nadnárodnú európsku obdobu národnej právnej formy družstva, ktorá sa zapisuje do obchodného registra v členskom štáte svojho sídla. Zápis európskeho družstva do obchodného registra v štáte jeho sídla a jeho výmaz z tohto registra sa povinne zverejňujú aj v Úradnom Vestníku EU. Európske družstvo ako právna forma má kapitálový charakter a povinne vytvára základné imanie, ktoré sa vyjadruje v národnej mene. Základné imanie európskeho družstva je tvorené členskými podielmi, ktoré sú vyjadrené v národnej mene. Európske družstvo môže vydávať rôzne druhy členských podielov a stanovy môžu určiť, že tieto zakladajú rôzne práva na rozdelenie zisku. Minimálna výška základného imania je 30 000 EUR. Povinnou náležitosťou obchodného mena európskeho družstva je označenie právnej formy skratkou „SCE“, ktorá sa uvádza pred alebo za obchodným menom. Ak všetci členovia SCE ručia obmedzene, obchodné

meno SCE obsahuje dodatok „s ručením obmedzeným“.

Špecifický je i prípustný predmet podnikania alebo činnosti SCE. V zákone sa ustanovuje, že hlavná činnosť SCE musí spočívať v uspokojovaní potrieb členov a/alebo rozvoji ich ekonomických alebo sociálnych aktivít, najmä prostredníctvom uzatvárania zmlúv na dodávky tovarov alebo služieb alebo výkon prác, ktoré SCE vykonáva, alebo zabezpečuje.

Európske družstvo možno založiť: najmenej 5 fyzickými osobami s bydliskom na území aspoň 2 členských štátov, najmenej 5 FO a spoločnosťami alebo inými PO založenými podľa práva niektorého členského štátu, ktoré majú bydlisko na území alebo sa riadia právom aspoň dvoch rôznych členských štátov, splynutím alebo zlúčením dvoch a viacerých družstiev založených podľa práva určitého členského štátu, ktorých sídlo a ústredie riadenia sa nachádzajú na území EU, ak sa aspoň dve riadia právom rôznych členských štátov a zmenou právnej formy národného družstva založeného podľa práva niektorého členského štátu, ak má takéto družstvo aspoň 2 roky dcérsku spoločnosť, ktorá sa riadi právom iného členského štátu alebo aspoň 2 roky organizačnú zložku v inom členskom štáte.

V zmysle zákona SCE môže premiestňovať svoje sídlo z jedného členského štátu do druhého bez potreby zrušenia v pôvodnom členskom štáte a následnej likvidácie. V zákone je zakomponovaná ochrana veriteľov európskeho družstva v súvislosti s premiestnením sídla európskeho družstva z územia SR. Pokiaľ sú splnené všetky podmienky na premiestnenie sídla podľa Nariadenia, registrový súd vykoná výmaz európskeho družstva, ktoré premiestnilo svoje sídlo.

Zákon rieši aj otázku zrušenia európskeho družstva pre nezhodu sídla a ústredia riadenia. Súd aj bez návrhu vyzve družstvo, ktoré má sídlo v SR, a premiestni ústredie riadenia do iného členského štátu, aby premiestnilo svoje sídlo do tohto členského štátu alebo premiestnilo ústredie späť na územie SR. Ak európske družstvo v určenej lehote súdu nevyhovie, rozhodne súd aj bez návrhu o jeho zrušení podľa prísl. ustanovení Obchodného zákonníka v platnom znení.

Zákon upravuje dva modely štruktúry správy a riadenia európskeho družstva. Ide o dualistický a monistický systém riadenia. Dualistický systém rozoznáva riadiaci a dozorný orgán (predstavenstvo - najmenej traja členovia, kontrolná komisia - najmenej traja členovia), monistická štruktúra pozná iba jediný správny riadiaci orgán (správna rada), ktorý vykonáva riadiace aj kontrolné funkcie. Štatutárnym orgánom je generálny riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva správna rada. Generálny riaditeľ vykonáva obchodné vedenie európskeho družstva. Správna rada môže na návrh generálneho riaditeľa vymenovať jedného alebo viacerých výkonných riaditeľov a môže ním byť aj člen správnej rady.

Zostáva na zakladateľoch SCE, ktorý model si určia v stanovách.

V tretej časti zákona o SCE je riešená účasť zamestnancov v európskom družstve, ktoré má sídlo na území SR, zamestnancov dcérskych spoločností európskeho družstva a zamestnancov organizačných zložiek európskeho družstva. (19)

________________________________

(19) BISTÁKOVÁ Ž.: COOP Produkt Slovensko: Európske družstvo (SCE), http://www.cpscoop.sk/cps_sk/view.php?cisloclanku=2007030006

Použitá literatúra 1) ALCALDÍA DE CARACAS: Introducción a la Economía Política, Alcaldía de Caracas, Dirección de Gabinete Económico, Caracas 2009

2) BLAHA Ľ.: Späť k Marxovi, Veda – vydavateľstvo SAV, Bratislava 2009

3) BOĎO D.: Marketing pre stredné školy, časť 1., Metodicko-pedagogické centrum, Bratislava 2007

4) CHÁVEZ H.R.: Poder Popular: Alma de la Democracia Revolucionaria, Ministerio del Poder Popular para la Comunicación y la Información, Caracas 2007

5) FÜRSTOVÁ M., TRINKS J.: Filozofia, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 2006 (tretie vydanie)

6) GAMBINA J.C. a kol.: Introdución á economía política, Fundación para o estudo e divulgación da cuestión social e sindical en Galiza, Santiago de Compostela 2010

7) HELLER J., NEUŽIL F. a kol.: Bojíte se socialismu?, Periskop, Příbram 2007

8) MARX K.: Kapitál, kritika politickej ekonómie, zväzok prvý, kniha prvá, proces výroby kapitálu, Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava 1959

9) NOVÁK J., ŠLOSÁR R.: Základy ekonómie a ekonomiky pre stredné školy, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 2008

10) PAPULA J., PAPULOVÁ E.: Manažérstvo pre obchodné akadémie, Slovenské pedagogické nakladateľstvo Bratislava 1996

11) SEBASTIÁN G.M. ARIMONT G.C.: Ciencias sociales, historia, Vicens Vives, Barcelona 2008

12) WOODS A,: Reformismo o revolución, Fundación Federico Engels, Madrid 2008

13) WOODS A.: La revolución bolivariana – Una análisis marxista, Fundación Federico Engels, Madrid 2005

Resumén (Español) El presente trabajo "Fundación de una empresa cooperativa" ha tenido como objetivo de ser una de las primeras publicaciones en Eslovaquia sobre el cooperativismo. Promover y realmente crear una sociedad de propiedad colectiva bajo las condiciones de la economía de mercado es múy difícil pero no imposible.

Con ejemplos de experiencia cooperativista mundial hemos intentado a explicar los principios de la solidaridad, cooperación y participación económica en el contexto de logros de las necesidades humanas.

En la parte práctica hemos investigado sobre la opinión pública de los jóvenes estudiantes de bachillerato (IES Fajnorovo nábrežie 5, Bratislava e IES Federico García Lorca, Hronská 3, Bratislava) entre 17 y 19 años sobre los temas de las relaciones productivas y la participación en el trabajo. Según los resultados de la encuesta anónima podemos considerar que la mayoría de los respondientes sería más de acuerdo con la propiedad colectiva que con la privada. Los jóvenes conocen la injusticia entre los propietarios privados y sus empleados. También perciben que en esta sociedad es natural que el objetivo de un propietario privado es ganancia de más beneficios posibles.

Despúes nos concentremos sobre el proyecto de la fundación de una empresa de este tipo bajo las leyes existentes de la República Eslovaca. Para terminar no nos queda nada más que esperar que un día este proyecto sea realizado. ¡La democracía no se termina a las puertas de las fábricas!

Summary (English) The project "Establishing a cooperative enterprise" has been aimed to be one of the first publications about cooperatives in Slovakia. Promoting and actually creating a society of common property under the conditions of market economy is very difficult but not impossible.

Throught the examples of cooperative experience we have tried to explain the principles of solidarity, cooperation and economic engagement in the context of achievements of human needs. In the firts part we have investigated the views of young students between 17 and 19 years on issues of productive relations and participation at work. According to the anonymous survey results we can consider that most respondents would be more in line with collective ownership to private. Young people know the injustice between private owners and their employees. They also perceive that in this society it is natural that the objective of a private owner is to earn more profit potential.

In the second part we focused on the project of founding a company of this type under the existing laws of the Slovak Republic. In conclusion we have nothing but hope that one day this project is carried out. The democracy does not end in front of the factorie´s gates!

preklad:

Zhrnutie Tento dokument "Stanovenie družstevný podnik" má za cieľ byť jedným z prvých publikácií o družstva na Slovensko. Podporovať a skutočne vytvoriť spoločnosť, spoločného majetku v podmienkach trhového hospodárstva je veľmi ťažké, ale nie nemožné.

S globálnymi príklady spolupráce skúseností sme sa snažili vysvetliť princípy solidarity, spolupráce a hospodárskej spolupráce v súvislosti s úspechmi ľudských potrieb.

V praxi sme skúmali verejnú mienku mladých študentov stredných škôl (IES Fajnorovo nábrežie 5, Bratislava a IES Federico Garcia Lorca, Hronská 3, Bratislava), medzi 17 a 19 rokov na problematiku výrobných vzťahov a účasť v pracovať. Podľa anonymný výsledky prieskumu, môžeme za to, že väčšina respondentov by bola viac v súlade s kolektívnou vlastníctva na súkromné. Mladí ľudia vedia, nespravodlivosť medzi súkromnými vlastníkmi a ich zamestnanci. Oni tiež vnímajú, že v tejto spoločnosti je prirodzené, že cieľom súkromného vlastníka, je získať viac ziskový potenciál.

Ďalej sa zameriavame na projekt založenia spoločnosti tohto typu v rámci existujúcich právnych predpisov slovenský republiky. V závere sme nič, ale dúfam, že jedného dňa sa tento projekt realizuje. Demokracia nekončí pri bránach tovární!

 

Samosprávny socializmus – cesta skutočnej demokracie Jedným zo základov budovania novej spoločensko-ekonomickej formácie musí byť skutočná participačná demokracia. Dosiahnutie čo najvyššej participácie ľudí na politickom a spoločenskom procese je možné iba cestou odbúravania prežívajúcich byrokratických štruktúr, pričom základom by mali byť komunity a autonómne – samotnými pracujúcimi riadené podniky a organizácie.

 

Už jedna zo základných ekonomických teórií popisujúcich spoločenské vzťahy v kapitalistickej spoločnosti – Marxova teória o výrobe nadhodnoty potvrdzuje pozitívny efekt kooperatívneho vlastníctva teda konkrétnej, praktickej participácie človeka na výrobnom procese. Základom spoločenských vzťahov v kapitalizme je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov (tj.súkromné podnikanie), ktoré sa vyznačuje osobitným cieľom akumulácie kapitálu v prospech kapitalistu (tj.vlastníka výrobných prostriedkov), ktorý systematicky vykorisťuje pracujúceho (námezdného robotníka, ktorý predáva spoju prácu na trhu práce). Nie je možné zazlievať súkromnému podnikateľovi, že pracujúcemu neodvádza mzdu v hodnote jeho skutočne vykonanej práce, pretože v tom prípade by sme popreli základný cieľ súkromného podnikania a to akumuláciu zisku. No práve týmto sa dostávame k rozhodujúcemu bodu a to skutočnej nespravodlivosti tohto systému. V prípade súkromného podnikania zamestnanci pracujú na to, aby zamestnávateľovi vytvárali zisk, tým si vlastne zabezpečujú vlastné podmienky na prežitie. No rozdiely medzi mzdou, ktorú pracujúci získava za vykonávanú prácu a mzdu majiteľa spoločnosti sú markantné a nespravodlivé. Výsledné hodnoty vytvárané pracovným kolektívom vo fabrike nie sú spravodlivo prerozdeľované medzi všetkých zamestnancov, ale privlastňuje si ich zamestnávateľ.

Neodmietame malopodnikanie či živnosť ako súčasť hospodárstva socializmu 21.storočia, no jednoznačne najvyššie zastúpenie vo výrobno-spoločenských vzťahoch musia mať kooperatívy, tj.podniky riadené svojimi vlastnými zamestnancami popri samozrejmom štátnom vlastníctve strategických podnikov. Pri kooperatívnom vlastníctve neexistujú vykorisťovateľské vzťahy, pretože každý člen kooperatívy si je zároveň vlastníkom podielu v spoločnosti. Nevzniká antagonizmus medzi vlastníkom podniku a pracujúcimi. Vlastnou participáciou a záujmom o chod spoločnosti sú zamestnanci motivovaní k aktivite, pretože sa nemožno spoliehať na manažment podniku, pretože zamestnanci sú si sami manažérmi. Výsledná vyprodukovaná hodnota tvorená vyrobkami alebo službami je prerozdeľovaná rovnako resp. s omnoho menšími rozdielmi medzi všetkých pracujúcich. Vytvára sa tak samozrejme priestor pre zdravú súťaživosť a neustále napredovanie, čo determinuje záujem pracujúcich na efektívne využívanie voľného času (ktorého majú samozrejme viac, pretože sa nemusia báť o svoju existenciu ako pri súkromnom podnikaní) a štúdium. Zamestnanci neupadajú do pasivity a neustáleho nadávania na vedenie podniku a vedúcich pracovníkov, pretože iba od nich závisí ich samotné ohodnotenie a úspech kooperatívy. Ďalším z významných sociálno-psychologických  faktorov je menšie napätie medzi pracujúcimi a odbúranie stresu z každodenného strachu o stratu zamestnania. Taktiež tieto pozitívnejšie vzťahy a motivácia môžu viesť k lepšiemu sociálnemu zabezpečeniu a solidarite keďže nadhodnota, ktorá by patrila vlastníkovi výrobných prostriedkov môže byť buď použitá na zvýšenie miezd, na rozvoj kooperatívy alebo do zvyšovania sociálnej starostlivosti o podieľnikov: zdravotná starostlivosť, vzdelanie, dôchodok atď.

V kapitalizme človek nevlastniaci výrobné prostriedky je nútený vytvárať nadhodnotu

svojmu zamestnávateľovi, odvádzať svoje dane byrokratickému aparátu, ktorý platí ďalšie súkromné spoločnosti za služby, ktoré si objednáva a napokon všetky nákupy nevyhnutné pre život, počnúc fundamentálnymi potrebami vykonáva u ďalších kapitalistov, ktorí v cenách svojich výrobkov pričítavajú ďalší zisk, tj.je vykorisťovaný niekoľkokrát.

Preto si myslíme, že základom zdravej a sociálne spravodlivej spoločnosti je všeobecná participácia ľudí, počnúc zamestnaním a končiac politickou participáciou. Aj to je pre nás socializmus 21.storočia.Robotnícka kontrola produkcie najdôležitejšia Robotnícka kontrola produkcie bude s najvyššou pravdepodobnosťou prvá etapa jedinečného revolučného prúdu pracujúcich, ktorý bude predchádzať jeho otvorenému boju o moc.

Pojem “robotnícka kontrola” (nad výrobnými prostriedkami) je definovaná ako absolútna alebo parciálna participácia pri riadení a manažmente fabriky či iných spoločností zo strany pracujúcich, taktiež zo strany robotníckeho združenia alebo odborovej organizácie. Kontrola pracujúcich nad výrobnými prostriedkami je dôležitá z hľadiska finálneho odstránenia vykorisťovania človeka človekom a je nástrojom participačnej demokracie. Môže byť zároveň determinantom proletárskej revolúcie resp. jej produktom podľa formy a konceptu sociálnej zmeny. Kontrola robotníkov a pracujúcej inteligencia nad výrobnými prostriedkami je základným konceptom marxistov, sindikalistov, socialistov ale aj demokratických kristianistov. Robotnícka kontrola je v súčasnosti chápaná ako robotnícka samospráva, kde pracujúci, respektíve ich združenie získalo kontrolu nad riadením podniku a vytvorilo kolektívne vlastníctvo spoločnosti. Znamená to, že všetci pracujúci sú zároveň vlastníci výrobných prostriedkov. Lev Davidovič Trockij však vo svojom diele Robotnícka kontrola produkcie [1] kladie otázku : „Môžeme chápať robotnícku kontrolu fabriky ako stabilnú situáciu ? (…) Moc sa nachádza v rukách pracujúcich.” Neznamená to však, že vlastníctvo a právo riadenia de facto stále pokračuje v rukách kapitalistov? Otázka samozrejme spočíva v tom, či robotnícka kontrola dokáže v skutočnosti fungovať v terajšej kapitalistickej spoločensko-ekonomickej formácií. Trockij kladie na túto tému rečnícku otázku na ktorú v zápätí odpovedá: „Aký typ štátneho zriadenia umožňuje resp. zodpovedá vo všeobecnosti robotníckej kontrole produkcie? (...) Nikdy by sme nedosiahli robotnícku kontrolu nad výrobnou produkciou, ak by neexistovala štátna kontrola produkcie, ako úvod do režimu produkcie založeného na nacionalizácií. V rámci kapitalistického režimu buržoázia nikdy nebude tolerovať tzv. duálnu kontrolu nad svojimi spoločnosťami.“ Je teda spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov priamo determinované zmenou spoločensko-ekonomickej formácie? Podľa historickej, ale aj aktuálnej skúsenosti najmä z krajín Južnej Ameriky môžeme vidieť, že bez zavedenia regulačných opatrení zo strany štátu (pr. duálneho hospodárstva vo Venezuele: trh verzus „Comerso“ [2] ) nie je možné zabrániť rôznym zneužívaniam moci respektíve konfrontácií s buržoáznymi spoločnosťami, ktoré samozrejme vďaka možnosti vykorisťovania pracujúcich môžu konkurovať napríklad cenami svojich produktov. Ale to je samozrejme len dočasný stav v prípade duálneho

fungovania ekonomiky, čo samozrejme nie je trvalo udržateľný stav. Kritici môžu teraz namietať, že v podstate aj sindikalizmus a spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov v

modernom ponímaní je len návratom k direktívnej forme hospodárskej politiky. Nie je to pravda. Spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov neznamená štátne vlastníctvo výrobných prostriedkov. V podstate, ak sa vrátime kúsok do histórie, nie je na mieste hovoriť o modernom ponímaní spoločenského vlastníctva, pretože to je fundamentálnou myšlienkou samotnej marxistickej filozofie, žiaľ počas doby stalinizmu vo veľkej miere deformovanej. Veď už v cárskom Rusku v predrevolučnom období existovali tzv. soviety (po slovensky „rady“), čo je dnes podobné napríklad k venezuelským consejos comunales [3] (rady ľudovej moci/komunitné rady), ktoré plnia úlohu základných buniek participačnej demokracie a prerozdelenia kompetencií od centrálnej vlády smerom na ľudí. Podobne ako v počiatkoch Sovietskeho zväzu aj vnezuelské rady ľudovej moci tvoria viaceré časti spoločnosti: od poľnohospodárskych družstevníkov združených v komúnach, cez dedinské a mestské zastupiteľstvá občanov až po združenia pracujúcich či študentské sindikalistické organizácie.

V histórií Trockij rozlišoval medzi sovietmi a robotníckymi radami vo fabrikách z dôvodu, že oficiálna „správna“ verzia v období stalinizmu v Sovietskom zväze bolo, že „proletárska revolúcia sa môže uskutočniť iba prostredníctvom sovietov, z tej strany, pokiaľ sú vytvorené z dôvodu armádneho povstania“, s čím nesúhlasil.

Všeobecná participácia pracujúcich, študentov, inteligencie a všetkých tipov komunít v mestách a na vidieku je nevyhnutná najmä v našich dnešných podmienkach. Nie je pravdou, že „proletariát je vedený komunistickou stranou“. V prípade, že predseda KSS Jozef Hrdlička, prezývaný aj Hrobár ľavicového hnutia na Slovensku spolupracuje kvôli osobným benefitom s buržoáznymi a sociálno-demokratickými stranami je na mieste premýšľať o alternatívach voči tejto strane [4] . V prvom rade ľud musí získať kontrolu nad spoločenským dianím a tým pádom smerovať k sociálnej zmene, ktorá pozitívne pomôže budúcim generáciam slovenskej ale aj celosvetovej spoločnosti. V dnešnej dobe je hlavnou nutnosťou participácia ľudí vo všetkých sférach spoločenského, každodenného rutínneho života, pretože pod vplyvom krízy, stúpajúcej nezamestnanosti, manipulácií zo strany kapitalistov, pracujúci a pracujúca inteligencia môže nastúpiť a byť pripravená prevziať kontrolu nad skrachovaným podnikom, nad bankami, predajňami a produkciou ešte skôr, ako nastane prevziatie moci alternatívou.

S participačnou demokraciou treba začať zdola, z fabrík, výrobných závodov, škôl. Na Slovensku podľa štatistického úradu evidujeme k novembru oficiálnu nezamestnanosť 12,4%, pričom sa hovorí o neoficiálnej nezamestnanosti okolo 17% s predpokladmi na jej ďalší nárast v roku 2010 [5] . Práve robotnícka samospráva skrachovaných podnikov je správna cesta na naštartovanie zamestnanosti a samotného národného hospodárstva na Slovensku. To by však naša pseudo sociálno-demokratická (rozumej asociálno-oligarchická) musela pochopiť, že v skutočnej demokracií vláda slúži ľudu a nie ľud vláde [6] . Bohužiaľ nahráva

im nami stále spomínaná apatia zo strany slovenských občanov.

Je to len na tebe do kedy budeš pracovať na oligarchov na čele tohto štátu! Volaj po skutočnej participačnej demokracií!

Vzdor!

Poznámky:

[1] zo španielskeho prekladu, Léon Trotsky, El control obrero de la producción, publikované 20.8.1931 v 24. vydaní novín бюллетень оппозиции, september 1931 [2] Corporación de Mercados Socialistas recupera la arepa para el pueblo venezolano, VTV, http://www.vtv.gov.ve/noticias-nacionales/27699 [3] Viac informácií na web stránke venezuelského Ministerstva ľudovej moci pre komúny a sociálne zabezpečenie, http://www.mpcomunas.gob.ve/ [4] Polícia prijala trestné oznámenie na predsedu KSS, SME, http://www.sme.sk/c/5147145/policia-prijala-trestne-oznamenie-na-predsedu-kss.html [5] Evidovaná nezamestnanosť v roku 2009, Štatistický úrad Slovenskej republiky, http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=16251 [6] Socializmus a kapitalizmus, OZ Vzdor!, http://www.iniciativa-vzdor.eu/index.php?option=com_content&view=article&id=188:socializmus-a-kapitalizmus&catid=52:socializmus-xxi-storoia&Itemid=83

 

Nový ekonomický poriadok: Socializmus XXI. storočia Veľa sa o ňom hovorí a predsa nikto nemá odpoveď na otázku definície. Socializmus XXI. Storočia ako nová cesta svetovej ľavice sa ako pojem začal objavovať začiatkom nového milénia. Do povedomia ľavicových teoretikov, intelektuálov, ale aj širšej verejnosti sa dostal prostredníctvom rétoriky venezuelského prezidenta Huga Cháveza, ktorý tento špecifický a nový model alternatíveho ekonomického systému začal uplatňovať pri reforme Venezuely.

Dietrich verzus Marx

Pre Hnutie ako také u nás nieje dôležitá história jeho vzniku. Ako aj sám autor knihy a mexický profesor filozofie Heinz Dietrich napísal, Socializmus XXI. Storočia je živý návod na vytvorenie nového modelu spoločnosti, nie dogma. Preto aj systém, ktorý budujú venezuelskí pracujúci a inteligencia sa v mnohých otázkach odlišuje práve od pôvodných myšlienok Heinza Dietricha v jeho « Socialismo del siglo XXI. ». Pre nás sú podstatné ideové východiská, ktoré sa v mnohom stotožňujú s klasickým marxizmom, mnohé sú reformované a mnohé neboli dodnes zatiaľ aplikované. Dieterich sám je v názorovom protiklade vo veľa zásadných otázkach nielen s Hugom Chávezom, ale aj so samotným marxizmom a teda aj s modernými marxistami ako je Alan Woods. Napríklad Dietrich absolútne odmieta nacionalizáciu (znárodnenie) a spolu s Arnom Petersom vytvorili akýsi model « nového socializmu » v ktorom ponechávajú kapitalistické základy, ale chcú « iba » reformovať morálku. Vytvorili pojem tzv. « economía de equivalencia » (ekonómia vyrovnanosti), kde bude každý dostávať adekvátnu odmenu za svoju prácu (salarios de equivalencia). Odmietajú Marxovu teóriu o nadhodnote (plusvalía) a uvažujú s tým, že majiteľ výrobných prostriedkov bude natoľko eticky a motálne vyspelý, že nebude vykorisťovať svojich zamestnancov a všetok zisk rozdelí rovnomerne medzi všetkých, lebo bude presvedčený o ekonómií rovnosti (vyrovnanosti). Túto teóriu nazýva Alan Woods ako « socialismo capitalista » (socialistický kapitalizmus) a podľa jeho názoru je utópiou.

Aké formy vlastníctva v novom ekonomickom systéme?

Osobne sa stotožňujem práve s názorom Alana Woodsa, pretože kapitalizmus ako anti-etický a nehumánny spoločensko-ekonomický poriadok nieje možné reformovať a už vôbec mu priradiť akúsi masku « ľudskej tváre ». Nacionalizácia je podľa môjho názoru základný nástroj prinavrátenia vlastníctva výrobných prostriedkov, surovín, prírodného bohatstva a strategickej infraštruktúry do rúk štátu, ktorý budú ovládať ľudia a nie skorumpovaní politici. Samozrejme, aj Lenin sa svojho času vyjadril v zmysle, že červená oligarchia je ešte horšia ako tá súkromná, ale to neznamená, že mám na mysli práve tento systém, ktorý bol v mnohom zaužívaný pred rokom 1989. Hovorme o viacerých druhoch vlastníctva v novom ekonomickom modeli pre naše podmienky:

národné podniky: spoločnosti, ktoré bude priamo vlastniť a kontrolovať štát pomocou ministerstiev pre dané odvetvie (prevažne) priemyslu. Budú sem patriť strategické výrobné podniky ako elektrárne, plynárne, spracovanie ropy a.i., transportné spoločnosti ako železnice, cesty, autobusová doprava atď...

komunitné podniky alebo kooperatívy: podniky, ktoré budú pod kontrolou komunít resp. spoločenstiev ľudí, ktorí sa stanú zamestnancami kooperatív. Typický model ako funguje napríklad spoločnosť Mondragon v Španielsku, či iné kooperatívy v Latinskej Amerike. Tieto kooperatívy budú zabezpečovať činnosti od služieb cez výrobu až po napríklad regionálnu dopravu. V kooperatívnom vlastníctve by mali byť aj poľnohospodárske družstvá a spracovateľské závody agrikultúry a potravinárstva.

Súkromné podniky do 50-100 zamestnancov: v socialistickej spoločnosti je povolené súkromné vlastníctvo, ale nie výrobných prostriedkov. Môžu teda existovať súkromné podniky, ktoré vyhovejú týmto podmienkam. Boli by to spracovateľské podniky, predajne, autoservisy, texislužby a pod. Tieto podniky by podliehali samozrejme kontrole a mali by povinne zavedené odborové združenie.

Podnikanie jednotlivcov: Štandardné podnikanie, ako vodoinštalatér, elektrikár a pod., človek pracujúci sám s certifikátom kvality svojho remesla.

 

Socialistické podnikanie alebo kooperatíva Slušovice

Príklad vydareného kooperatívneho hospodárstva bez zasahovania štátu sme mohli nájsť aj v socialistickom Československu pred rokom 1989. Tento kooperatívny podnik mal názov Družstevný agrokombinát Slušovice, ktorého zakladateľom bol mladý František Čuba. Červená oligarchia v konzervatívnej komunistickej strane mala však nejasnosti, či Čubov agrokombinát nenadobúda kapitalistický charakter. Preto sa o tomto úspešnom projekte nehovorilo a nehovorí sa dodnes, kaďže hneď po novembrovom prevrate bol zlikvidovaný. Čuba v tomto agrokombináte skĺbil moderné ekonomické a manažérske prístupy so socialistickým prístupom k človeku a stal sa svetovým priekopníkom v socialistickom podnikaní. DAK Slušovice nikoho nevykorisťoval, zisky naopak rozdeľoval medzi zamestnancov, poskytoval im nadštandardné sociálne vymoženosti. Nešlo o malý agrokombinát. S vyše 4 tísic zamestnancami v 17 obciach obhospodarovali okrem iného 5,5 tísic hektárov ornej pôdy. Neskôr sa DAK zapojil aj do malej priemyselnej výroby a v 80.tych rokoch aj do kompletizácie počítačov. Treba poznamenať, že agrokombinát mal väčšie hektárové výnosy ako štandardné roľnícke družstvá v Československu a to aj vďaka používaniu nových moderných progresívnych technológií. V období 1984-1986 dosahoval DAK výnosy obiľnín 6,47 tony na hektár čo bolo viac ako v západných kapitalistických krajinách. Čo je dôležitejšie, priemer zisku na zamestnanca na mesiac bol 77 tísíc Kčs, keď priemerný výnos na pracovníka v ČSSR bol 12 tisíc korún na mesiac. Agrokombinát mal vlastnú banku, reštaurácie, hotel, stavebné závody, oprávárenské dielne i zábavné centrum. Investoval do stavby podnikových bytov pre zamestnancov, detských ihrísk, športovísk. Ročne sa zabezpečovala stavba 50-100 bytov. V DAK Slušovice od roku 1986 fungoval bezhotovostný prevod platieb na osobné účty zamestnancov. Bohatý sociálny program existoval aj pre starých zamestnancov. Po roku 1989 zánik nenechal na seba dlho čakať pretože DAK Slušovice bol jasným príkladom socialistického podnikania. Napokon sa vtedajšej garnitúre po diskreditácií družstva podarilo ho zavrieť.

Peniaze musia byť kryté reálnou hodnotou

Ďalším základným problémom, ktorý treba vyriešiť sú peniaze. Peniaze ako platidlo v novom ekonomickom systéme bude musieť existovať, ale jeho hodnota musí byť daná inou formou.

Ako boli kedysi peniaze podložené reálnym zlatom, nová mena v socialistickej spoločnosti musí byť podložená reálnou hodnotou ľudskej práce. Nieje to absordnosť a myslím si, že je to jediná cesta ako dosiahnuť justicia social (sociálnu spravodlivosť) v spoločnosti a hodnotení zamestnanca. Túto otázku treba rozobrať z dvoch rovín:

1. z hľadiska pracovného času2. z hľadiska hodnoty tej ktorej práce

Z prvého hľadiska treba povedať toľko, že ak človek chce pracovať netreba mu v tom brániť. Socializmus nieje systém, ktorý má brániť ľudskému rozvoju a snaživosti, ba naopak na rozdiel od kapitalizmu socializmus prirodzene musí človeka viesť k všeobecnému rozvoju, podporovať jeho snahu a kreativitu. Ak má niekto záujem pracovať viac, zaslúži si viac. Ak niekto v rámci spoločnosti chce byť

priemerný, bude mu to umožnené. Každý človek by však mal pracovať toľko, aby nebol odkázaný na pomoc na úkor ostatných (príživníctvo), ak samozrejme je schopný takúto činnosť vykonávať (ide o zdravého jedinca). Ak niekto nemá záujem pracovať, spoločnosť sa k tomu postaví spôsobom « kto nepracuje nech neje ». Toto heslo možno znie « kapitalisticky », no nieje to tak. Socializmus neznamená, priživovanie sa niektorej skupiny ľudí na inej pod rúškom « sociálneho štátu », ale uvedomenie si sily a dôležitosti spoločnej práce, na spoločnej veci. Človek je od prirodzenia tvor spoločenský a je závislý na druhom. Preto je dôležité vážiť si prácu každého jedného človeka a ohodnotiť ho tak, aby mohol žiť spokojný život v štandardných podmienkach a aby mal dostatok času na sebarealizáciu, rodinný a osobný život.

Vec z druhého uhla pohľadu je samozrejme, že nie každá práca má rovnakú hodnotu, aj keď samozrejme treba premyslieť systém, aby neexistovali extrémne rozdiely medzi povolaniami. Samozrejme však upratovačka nemôže zarábať rovnako ako lekár či inžinier. V socialistickej spoločnosti musí byť vyriešená táto otázka podobne, ako ju riešia v kooperatívnych podnikoch súčasnosti. Akýmsi indexom, ktorým sa násobí základná mzda. Tento index by však mal byť taký, aby najvyšší plat nebol viac ako 3-5x vyšší, ako základný plat. Treba však znova podotknúť, že základný plat by mal byť vyplácaný v takej výške, aby človek nemal problém za 35 hodinový týždenný pracovný čas žiť s jednou prácou štandardný život bez živorenia a sociálnych problémov.

Možno sa pýtate ako má vyzerať systém, kde peniaze budú mať hodnotu ľudskej práce. Málokto vie, že už za minulého stroskotaného pokusu o socialstickú spoločnosť v 20. storočí existovali rozbiehajúce sa plány na odstránenie tzv. prezamestnanosti a príživníctva. Vo viacerých fabrikách sa skúšal model tzv. časovej normalizácie práce, kde išlo o to, definovať koľko trvá vo výrobe napríklad produkcia jedného výrobku. Ak na tento výrobok bol vyrátaný čas napríklad na sústruženie (obrábanie kovu) na jeden kus 80 sekúnd čo bola norma, tak za pracovnú dobu 8 hodín malo byť podľa tejto normy opracovaných 360 ks.

Výkon každého zamestnanca sa mal zapisovať do tebuľky, podľa ktorej by sa potom hodnotil osobitne. Teda podľa počtu vyrobených kusov. V rámci solidarity nieje nutné ho prepustiť zo zamestnania, ak vyrobí dajme tomu len polovicu. Za túto polovicu však dostane len polovičnú mzdu. To je princíp, ktorý treba uplatňovať.

Na záverDebaty o socializme pre nové milénium a budúcnosť spoločnosti a ľudstva ako takého sú neustále v plnom prúde. Socializmus XXI. storočia v našich podmienkach nebol ešte definovaný. Ľavicové organizácie na Slovensku stále pracujú so starým modelom a príliš sa venujú histórií, rovnako ako samotná Komunistická strana Slovenska. Som presvedčený, že pre budúcnosť je dôležité pozerať sa dopredu a tvoriť nový program na dosiahnutie spoločných cieľov, blahobytu pre všetkých a equilibria medzi ľudskou činnosťou a trvalo udržateľným rozvojom s prihliadaním na prírodné bohatstvo, ktoré sa nám stráca pomedzi prsty ako piesok. Len treba odvahu, tej budeme v budúcnosti potrebovať veľa...

Literatúra:

Ján Jurišta; Prehra víťazov, Iris, Bratislava 2009

Alan Woods; Reformismo o revolución, Fundación Federico Engels, Madrid 2008

týždenník Slovo, číslo 6, február 2009

  

Home Socializmus XXI. storočia Manifest Vzdor!u Manifest Vzdor!u Sobota, 16 Január 2010 21:53

Mnohí si dnes myslia, že ľavica je mŕtva, keďže reálny socializmus padol. Mladých ľavičiarov preto pokladajú za nevzdelaných pubertálnych rebelov s Che Guevarom na tričku, ktorí obhajujú minulý režim bez toho, aby vedeli, aké zločiny sa v ňom napáchali. Nie je to však tak. Sme mladá generácia ľavicovo zmýšľajúcich ľudí, ktorí nie sú zaťažení minulým režimom,

nenesú zaň zodpovednosť a neobhajujú ho. Naším cieľom nie je neustále sa obracať do minulosti a velebiť systém, ktorý sme nezažili, a s ktorým nemáme nič spoločné. Našim cieľom je definovať priority mladej radikálnej ľavice v 21. storočí. Základnou úlohou štátu, ak má mať jeho existencia vôbec nejaký zmysel, je postarať sa o svojich občanov, zabezpečiť im možnosti na uspokojovanie ich potrieb. Sme presvedčení, že základom modernej, prosperujúcej spoločnosti, založenej na spravodlivosti a solidarite, je zdravé, vzdelané a bezpečné obyvateľstvo. Dnešná realita však neumožňuje občanom uspokojiť ani tieto základné potreby, ako potom majú byť slobodní a rozvíjať sa? Bez kvalitného bezplatného zdravotníctva a školstva a vymožiteľnosti práva to však nikdy nebude možné.

Slovenské zdravotníctvo je na pokraji totálneho zrútenia. Nemocnice sú až po uši zadlžené, lekári a sestry nedostávajú platy, zdravotnícke vybavenie je zastarané a pacienti ležia v katastrofálnych podmienkach v rozpadávajúcich sa štyridsaťročných nemocniciach. Dôvod je jednoduchý – nie sú peniaze. Ziskové segmenty zdravotníctva, ako napríklad záchranky či laboratóriá, sú totiž sprivatizované, hŕstka súkromníkov teda ryžuje na tom, čo malo byť zdrojom financovania stratových oblastí. Pravicové riešenie je taktiež prozaické – všetko spoplatniť, nech si pacienti za lekárske zákroky pekne platia sami. Tí, ktorí nemajú z čoho, majú smolu, môžu sa skúsiť operovať či liečiť sami, prípadne zomrieť na základné, liečiteľné ochorenia. Tento systém „úspešne“ funguje napríklad v USA, kde sú v jeho dôsledku milióny ľudí bez prístupu k zdravotnej starostlivosti. USA sú navyše bohatá krajina, ako podobný „liberálny“ systém funguje napríklad v afrických štátoch, je už iný príbeh. Chorý človek nemá čas ani prostriedky na vzdelanie a prácu. Preto má byť zdravotníctvo v rukách štátu a má byť absolútnou prioritou štátneho rozpočtu tak, aby mal každý prístup k základnej starostlivosti.

O kvalite nášho školstva svedčí výraz „učiteľský plat“, ktorý sa stal synonymom žobračenky, ktorá ledva vystačí na pokrytie nevyhnutných nákladov. O to väčšia tragédia je, že postihnutí sú práve tí, ktorí majú vychovávať a vzdelávať novú generáciu, od ktorej závisí budúcnosť sveta. Táto generácia sa však učí v rozpadnutých triedach, so zdemolovanými učebnými pomôckami a z roztrhaných dvadsaťročných učebníc. Vysokých škôl máme zasa niekoľkonásobne viac, ako potrebujeme, pomaly v každej väčšej dedine vzniká nová „univerzita“. Vyše sedemdesiat percent maturantov pokračuje v štúdiu na vysokej škole, čo samozrejme ďaleko presahuje kapacity pedagógov, ktorí potom lietajú po celej republike. Netreba azda pripomínať, že na úkor kvality. Naša vraj ľavicová vláda navyše spoplatnila externé školstvo, čím vytvára absurdný systém, v ktorom neštuduje ten, ktorý má vedomosti, ale ten, ktorý má peniaze. Preto je nevyhnutné, aby štát drasticky zredukoval počet vysokých škôl na niekoľko kľúčových centier vzdelávania a výskumu, ktoré bude výdatne finančne podporovať. Iba takéto školy môžu vychovať špičkových odborníkov v potrebných oblastiach, ktorí sú pre rozvoj spoločnosti nevyhnutní.

Pracovať a vytvárať hodnoty sa však nedá, pokiaľ ľudí ohrozujú zločinci a pokiaľ politici

masovo rozkrádajú naše zdroje. Slovenská polícia však opakovane dokazuje svoju absolútnu neschopnosť a skorumpovanosť, spomeňte si len na útek údajného bankového lupiča Červenku cez okno na záchode, vraždiacich kukláčov v Polomke, mučenie rómskych detí v Košiciach, zmlátenie slovenských demonštrantov pri návšteve čínskeho prezidenta či bombu, nechtiac prepašovanú do Írska v batožine nič netušiaceho cestujúceho. Frekvencia, s akou sa policajné škandály opakujú, svedčí o tom, že autority tieto problémy nie sú ochotné riešiť, a v skutočnosti im ide o úplne iné záujmy. Štátne peniaze sa v nepredstaviteľných množstvách strácajú cez nástenkové tendre, predaje emisií či kšeftovanie s pozemkami, a premieňajú sa na stíhačky, drahé autá a vily našich politikov. Tieto problémy má riešiť justícia, ktorá však dlhodobo patrí k najnedôveryhodnejším inštitúciám v štáte. Súdy rozhodujú dlho, nekompetentne a v mnohých prípadoch prinajmenšom podozrivo, kamarátstvo predsedu najvyššieho súdu s kosovským mafiánom je iba čerešničkou na torte. Preto je nevyhnutné, aby štát riadili ľudia, ktorí budú od silových zložiek vyžadovať najvyššiu kvalitu práce. V polícii a v súdnictve musia pracovať najlepší profesionáli s vysokým morálnym kreditom. Nie je možné, aby sudcovia beztrestne „zabúdali“ predĺžiť väzby mafiánskym vrahom, či aby policajti nechávali ujsť zločincov a vylievali si zlosť na slušných občanoch.

Kde na to všetko však vziať peniaze? Najlepším zdrojom sú strategické podniky, ktoré sa musia vrátiť do rúk štátu, aby vytvárali zisk pre nás všetkých. Najväčšie priemyselné závody, dopravná infraštruktúra, pôda a lesy dnes patria zahraničným boháčom a hodnoty, vytvorené slovenskými pracujúcimi, odchádzajú do zahraničia, kým štát zápasí s existenčnými problémami. Na Slovensku je peňazí dosť, len sa rozlievajú a rozkrádajú. Štátne vlastníctvo strategických podnikov, prísny zákon o preukazovaní pôvodu majetku a progresívna daň majú byť základnými zdrojmi príjmov štátu.

Minulý režim priniesol isté sociálne vymoženosti, dopustil sa však mnohých neospravedlniteľných zločinov voči nevinným ľuďom. Takzvaný reálny socializmus sa zmenil na diktatúru straníckej oligarchie, aj preto tento skostnatený, byrokratický a nefungujúci systém odmietli sami ľudia v uliciach. Pozerať sa históriu len čierno-bielo, jedných zbožňovať a druhých zatracovať, je nesprávne. Vždy treba porovnať dobré a zlé, a z toho vyvodiť záver. Preto minulý režim odmietame a nechceme jeho návrat. Práve naopak, hľadáme uplatnenie ľavicových hodnôt a myšlienok v budúcnosti.

Sme presvedčení, že v súčasnosti žiadna z etablovaných politických strán nenapĺňa tieto hodnoty a ciele. Stranu Smer-SD, ktorá sa vyhlasuje za ľavicovú, ovláda silná skupina mecenášov, ktorá používa ľavicovosť iba ako marketingový ťah. V skutočnosti však vláda pod vedením Smeru ponechala v platnosti všetky zásadné pravicové opatrenia – rovnú daň, súkromné zdravotné poisťovne či dôchodky, a nezískala do rúk štátu žiaden strategický podnik. Popri tom však kolaboruje so zlodejmi a šovinistami a nehanebne okráda občanov o ich majetok. Na druhej strane, tragikomická KSS sa utápa vo vnútorných žabomyších vojnách a okrem nekritického zbožňovania minulého režimu nemá žiadnu reálnu agendu. Preto Vzdor! združuje mladých ľudí, ktorým leží na srdci budúcnosť nás všetkých, a ktorí veria, že ľavicové myšlienky nie sú mŕtve a len prostredníctvom ľudskosti, solidarity, spravodlivosti a vytrvalého vzdorovania systému dosiahneme slušný život pre všetkých – socializmus 21. storočia.

Vzdor!

Samosprávny socializmus – cesta skutočnej demokracie

Sobota, 30 Január 2010 23:31 Jedným zo základov budovania novej spoločensko-ekonomickej formácie musí byť skutočná participačná demokracia. Dosiahnutie čo najvyššej participácie ľudí na politickom a spoločenskom procese je možné iba cestou odbúravania prežívajúcich byrokratických štruktúr, pričom základom by mali byť komunity a autonómne – samotnými pracujúcimi riadené podniky a

organizácie.

Už jedna zo základných ekonomických teórií popisujúcich spoločenské vzťahy v kapitalistickej spoločnosti – Marxova teória o výrobe nadhodnoty potvrdzuje pozitívny efekt kooperatívneho vlastníctva teda konkrétnej, praktickej participácie človeka na výrobnom procese. Základom spoločenských vzťahov v kapitalizme je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov (tj.súkromné podnikanie), ktoré sa vyznačuje osobitným cieľom akumulácie kapitálu v prospech kapitalistu (tj.vlastníka výrobných prostriedkov), ktorý systematicky vykorisťuje pracujúceho (námezdného robotníka, ktorý predáva spoju prácu na trhu práce). Nie je možné zazlievať súkromnému podnikateľovi, že pracujúcemu neodvádza mzdu v hodnote jeho skutočne vykonanej práce, pretože v tom prípade by sme popreli základný cieľ súkromného podnikania a to akumuláciu zisku. No práve týmto sa dostávame k rozhodujúcemu bodu a to skutočnej nespravodlivosti tohto systému. V prípade súkromného podnikania zamestnanci pracujú na to, aby zamestnávateľovi vytvárali zisk, tým si vlastne zabezpečujú vlastné podmienky na prežitie. No rozdiely medzi mzdou, ktorú pracujúci získava za vykonávanú prácu a mzdu majiteľa spoločnosti sú markantné a nespravodlivé. Výsledné hodnoty vytvárané pracovným kolektívom vo fabrike nie sú spravodlivo prerozdeľované medzi všetkých zamestnancov, ale privlastňuje si ich zamestnávateľ.

Neodmietame malopodnikanie či živnosť ako súčasť hospodárstva socializmu 21.storočia, no jednoznačne najvyššie zastúpenie vo výrobno-spoločenských vzťahoch musia mať kooperatívy, tj.podniky riadené svojimi vlastnými zamestnancami popri samozrejmom štátnom vlastníctve strategických podnikov. Pri kooperatívnom vlastníctve neexistujú vykorisťovateľské vzťahy, pretože každý člen kooperatívy si je zároveň vlastníkom podielu v spoločnosti. Nevzniká antagonizmus medzi vlastníkom podniku a pracujúcimi. Vlastnou participáciou a záujmom o chod spoločnosti sú zamestnanci motivovaní k aktivite, pretože sa nemožno spoliehať na manažment podniku, pretože zamestnanci sú si sami manažérmi. Výsledná vyprodukovaná hodnota tvorená vyrobkami alebo službami je prerozdeľovaná rovnako resp. s omnoho menšími rozdielmi medzi všetkých pracujúcich. Vytvára sa tak samozrejme priestor pre zdravú súťaživosť a neustále napredovanie, čo determinuje záujem pracujúcich na efektívne využívanie voľného času (ktorého majú samozrejme viac, pretože sa nemusia báť o svoju existenciu ako pri súkromnom podnikaní) a štúdium. Zamestnanci neupadajú do pasivity a neustáleho nadávania na vedenie podniku a vedúcich pracovníkov, pretože iba od nich závisí ich samotné ohodnotenie a úspech kooperatívy. Ďalším z významných sociálno-psychologických  faktorov je menšie napätie medzi pracujúcimi a odbúranie stresu z každodenného strachu o stratu zamestnania. Taktiež tieto pozitívnejšie vzťahy a motivácia môžu viesť k lepšiemu sociálnemu zabezpečeniu a solidarite keďže nadhodnota, ktorá by patrila vlastníkovi výrobných prostriedkov môže byť buď použitá na zvýšenie miezd, na rozvoj kooperatívy alebo do zvyšovania sociálnej starostlivosti o podieľnikov: zdravotná starostlivosť, vzdelanie, dôchodok atď.

V kapitalizme človek nevlastniaci výrobné prostriedky je nútený vytvárať nadhodnotu svojmu zamestnávateľovi, odvádzať svoje dane byrokratickému aparátu, ktorý platí ďalšie súkromné spoločnosti za služby, ktoré si objednáva a napokon všetky nákupy nevyhnutné pre život,

počnúc fundamentálnymi potrebami vykonáva u ďalších kapitalistov, ktorí v cenách svojich výrobkov pričítavajú ďalší zisk, tj.je vykorisťovaný niekoľkokrát.

Preto si myslíme, že základom zdravej a sociálne spravodlivej spoločnosti je všeobecná participácia ľudí, počnúc zamestnaním a končiac politickou participáciou. Aj to je pre nás socializmus 21.storočia.

Už len Peru a Kolumbia sú v Latinskej Amerike konformné voči politike severoamerického impéria: Veľvyslankyňa Venezuely v Maďarsku Adriana Gottberg Karol Klobušický | 24.11.2009

V mesiaci november 2009 sme sa v Budapešti stretli s veľvyslankyňou Venezuely v Maďarsku Adrianou Gottberg, s ktorou sme sa rozprávali o hospodársko-politickej situácii vo Venezuele, o životnej úrovni jej obyvateľstva a o zahraničnopolitických problémoch v Latinskej Amerike. 

Pred desiatimi rokmi sa vo Venezuele začal proces hospodársko-politických a ekonomických zmien, ktorý je nazývaný aj bolívarskou revolúciou. Ako tento proces hodnotíte po 10 rokoch? 

Je to už 10 rokov počas ktorých bojujeme za zmenu vo Venezuele. Je to už 10 rokov, čo začala vláda prezidenta Cháveza. Revolúcia však trvá viac ako 10 rokov. Začala sa ešte v roku 1989 v rámci Caracazo. Bol to pomalý, dlhý a zložitý proces, pretože sa odohrával v podmienkach mieru. Nebola použitá žiadna agresia, neboli porušované ľudské práva ani napádaná akákoľvek spoločenská trieda. Uvedený proces sa odohrával v etapách. Prvú etapu predstavovala transformácia získanej politickej moci na moc ekonomickú. Sme monoproducentskou krajinou a závisíme od ropy. Náš ropný priemysel absolútne závisel od Spojených štátov amerických. Mali praktickú kontrolu nad všetkými našimi ropnými spoločnosťami a zisky z ťažby ropy patrili veľmi malej skupinke ľudí. Neexistovalo ich spravodlivé prerozdeľovanie a preto zvyšok populácie nemal možnosť ich zdieľať. Z tohto dôvodu existovala v krajine obrovská chudoba. Až 80% populácie bolo chudobných, z čoho 36% obyvateľov žilo v extrémnej chudobe. V roku 2002, po štrajku v petrochemickom priemysle, ktorý vyvolali vlastníci a manažment ropných spoločností a tým zapríčinili veľkú ekonomickú krízu, ktorá mala podkopať Cháveza, venezuelský ľud mal tak jasno vo svojich cieľoch, že odpovedal tak, ako to vtedy nikto, ani samotná vláda nečakali: odpovedal omnoho väčšou podporou prezidentovi Chávezovi. To dalo prezidentovi legitimitu prevziať kontrolu nad ropnými spoločnosťami. Bolo nevyhnutné začať realizovať zmenu. Implementácia sociálnych misií závisela vo veľkej miere od znárodnenia. Tak sa začala prvá fáza revolučného procesu, ktorá mala za úlohu zmeniť životný štýl tých osôb, ktoré boli odsunuté na okraj spoločnosti a pokúsiť sa zaradiť ich späť do normálneho života: do práce a na štúdiá prostredníctvom vzdelávania a odborného rastu. Bol to dlhý proces pretože veľká časť populácie bola vynechaná zo vzdelávacieho procesu celých 40 rokov. Chceli sme teda, aby boli títo ľudia zaradení do pracovného a vzdelávacieho procesu. V tejto etape, ktorá pokračuje, je podstatné zabezpečenie profesného rastu populácie spoločne s uplatňovaním práva na vzdelanie a prístupom k vysokoškolskému vzdelaniu, a tiež uplatnňovaním práva na

zdravotnú starostlivosť.  

Základom tohto procesu bolo teda znárodnenie?  

V tejto etape sa nachádzame v súčasnosti. Jej základom je odovzdanie kontroly nad strategickým majetkom do rúk ľudu, ktoré, ak označíme za znárodnenie, tak áno.  

Znárodnenie strategického bohatstva je opatrením typickým pre socialistické štáty. V krajinách Latinskej Ameriky sa spomína názov Socializmus 21. storočia. Mohli by ste vysvetliť jeho vzťah k marxizmu? 

Na začiatku revolúcie sa ukázalo, že vo Venezuele nie je dostatok teoretických základov pre budovanie alternatívy. Keď začala explózia zmien, nebol dostatok teoretických základov u ľudí, pretože malá skupina obyvateľstva žila vo veľkom bohatstve a 80% populácie bolo chudobných a nemalo prístup k štúdiu. Ľudia nemali ani základné teoretické vedomosti, podľa ktorých by mohli bojovať. Začali bojovať za to, čo považovali za podstatné, a to za ľudské práva. Na začiatku boja stáli ľudia ale akejkoľvek teoretickej základne. Socializmus 21. storočia sa stal jednou z možností teoretického základu pre boj. Postupom času sa táto teória rozvíja. Samozrejme, svet sa nemôže zhodnúť na jednoznačnom vymedzení problémov. Pre vysvetlenie: v roku 2007 som mala možnosť zúčastniť sa na stretnutí FAO, kde bol hlavnou témou hlad vo svete. Účastníci hodnotili 10 rokov boja proti hladu a priši k záveru, že za tento čas nebol počet hladujúcich vo svete znížený, naopak, na následky hladu a podvýživy každoročne zomiera o 56 miliónov ľudí viac. Poukazuje to na skutočnosť, že kapitalistický systém zlyhal. Zlyháva tiež model kapitalizmu  v európskych krajinách, ktorý je chápaný ako humánnejší. Preto sme sa rozhodli nájsť vlastnú cestu rozvoja, pričom teraz sa nachádzame v prvej etape, v etape štúdia a profesionálneho rastu. Vo Venezuele to nazývame kádrovou výchovou. Študujeme teoretické základy rôznych politických procesov, snažíme sa však dosiahnuť to, čo je možné: pre nás to je socializmus. Zároveň však nechceme opakovať chyby z histórie a ani ísť podľa teoretických ideologických základov, ktoré zlyhali. Ako povedal prezident Chávez: „Ešte stále nemáme jasnú predstavu o tom, čo to vlastne ten Socializmus pre 21 storočie je."  Vo Venezuele konečne začíname žiť ako ľudia. Do spoločnosti sa vnáša viac solidarity a úcty, nie z kresťanského alebo iného náboženského hľadiska, ale v zmysle, že sme ľudia a solidarita je jedným zo základných pilierov ľudskej spoločnosti a spolužitia. To sa odzrkadľuje aj v politických procesoch. Je to vidieť napríklad pri organizácii ALBA (Alternativa Bolivariana para las Américas). ALBA je v základoch skutočná solidarita. Nielen Venezuela, ale aj iné krajiny Latinskej Ameriky sú dejiskom veľkých spoločensko-politických zmien. A to napomáha spolupráci pri vytváraní vlastných modelov fungovania spoločnosti v rôznych krajinách. Nie sme marxistickí, leninskí ani iní dogmatici. Snažíme sa o vytvorenienašich vlastných modelov.   Je tiež dôležité umožniť solidaritu aj postihnutým osobám, osobám s istým postihnutím a pochopiť, že sú to taktiež ľudia a majú právo na participácii. Je jedno či má človek pocit, že je robotník, že je farmár, campesino a pod. Vznikli mnohé nové organizácie, ktoré sa týmto problémom zaoberajú. Dôležitá je organizácia žien, organizácia študentov, organizácia postihnutých, organizácia robotníkov a títo všetci sa musia organizovať, pretože cítia, že majú právo niečo dosiahnuť, dosiahnuť zmenu v ich prospech, dosiahnuť možnosť občianskej participácie. A toto je základná myšlienka: participácia ľudí.  

Venezuela má aj napriek prezentovaným výsledkom množstvo problémov. Jedným z výrazných problémov je korupcia. Ako sa s týmto problémom vysporadúva prezident a vláda? 

Je to veľmi ťažké, nie je to Kubánska revolúcia, ale revolúcia s veľkými finančnými zdrojmi predovšetkým z ropy. Ako som povedala, ľudia nemali silné teoretické základy a treba mať na zreteli ľudí, ktorí boli v priebehu desaťročí súčasťou rôznych venezuelských politických strán, z ktorých všetky boli pravicové. V prostredí týchto ľudí bola vysoká miera korupcie. Ľudia, ktorí boli súčasťou politických procesov v minulosti, sa tiež dostali do práve prebiehajúceho procesu. Veľa z nich to robí z vôle byť revolucionárom, ale byť revolucionárom za množstvo „tekutých peňazí", ktoré Venezuela má. Tento fakt je jedným z vysvetlení vysokej korupcie. Základom je tvoriť novú generáciu ľudí, pretože ide o dlhotrvajúci a zložitý problém, ktorý sa snažíme sa vyriešiť. Zlyhalo veľa antikorupčných opatrení. A preto je dôležité zmeniť etiku, implementovať novú etiku nasledujúcej generácií. Prichádzajúca generácia bude mať úplné iné politické postoje. Venezuela je mladou krajinou, kde sa generácie rýchlo vystriedajú. Sme krajina držaná mladými, striedame sa a prakticky už my sme stará generácia. Jediná nádej, ktorú máme, je, že etika novej generácie bude odlišná. To je najpodstatnejšie, vplyv na novú generáciu: aby mala iné hodnoty a aby sa nekontaminovala starými spôsobmi, ktoré tu boli počas predchádzajúcich rokov. Korupcia, rozkrádanie... Toto sa nezmení zo dňa na deň. Musíme počkať na novú generáciu ľudí, ktorí budú v budúcnosti stáť v čele politických procesov. Pretože všetky ostatné možnosti už zlyhali.  

Vo Venezuele pretrvávajú silné ekonomické problémy. Čo je ich príčinou?  

Spomeňte si na problém chudoby. Dôležité je odstrániť reálnu chudobu. Ide o princíp „zaradenia vylúčeného", o zaradenie chudobných ľudí nachádzajúcich sa na okraji spoločnosti naspäť do systému. Ešte pred pár rokmi bolo 80% populácie chudobných. Chudobní ľudia boli vylúčení zo spoločnosti, nemali prístup ku vzdelaniu ani k zdravotníctvu. Z toho 36% bolo extrémne chudobých, takých, ktorí nemali prístup ani k jedlu. Túto skupinu zaraďujeme späť nielen prostredníctvom peňazí, ale celkovým zlepšovaním životnej úrovne občanov. Banka nezávislého ľudu (Banco del Pueblo Soberano) poskytuje ľuďom pôžičky s výhodnými podmienkami. Ľudiamôžu požiadať o pôžičku a pokúsiť sa založiť si napríklad firmu alebo družstvo, aby pomohli produkcii. Ale toto nie je problém. Problém nie sú peniaze. Problém je spoločenské vylúčenie. Ľudia jednoducho nevedia, ako... Nevedia ako pracovať, ako participovať na občianskom živote. Keď sme začínali so sociálnymi misiami, hlavným dôvodom bolo naučiť ľudí, ako na to. Mnoho ľudí nevedelo písať a čítať, boli negramotní. Princíp je dať ľuďom možnosť tak profesionálneho, ako aj etického, humánneho ako politického rastu. Chceme ľuďom zabezpečiť dôstojný život a ten dosiahneme v prvom rade prostredníctvom vdelávania. Ale na to je potrebná sebadisciplína a občianska zodpovednosť, to je fundamentálne. Ľudia majú možnosť dostať pôdu, ale načo im bude pôda bez toho, aby vedeli pôdu obrábať? Bohužiaľ, existuje skupina ľudí, ktorí dnes kvôli ekonomickému vylúčeniu zo spoločnosti nie sú schopní tvoriť ani intelektuálne, ani manuálne hodnoty. Ak dokážeme týchto ľudí zaradiť späť a vychovať ich, potom bude veľa problémov vyriešených. Problém nie je bývanie, peňazí je dosť. Ale ak ľudia nevedia, ako si postaviť dom, kam si ísť kúpiť byt, tak im sú peniaze zbytočné. Musia byť povinní študovať, formovať sa. Toto sa stále podrobuje kritike zo strany súkromných médií, nad ktorými má kontrolu istá opozičná časť spoločnosti: vraj rozdávame peniaze ľuďom čo nechcú pracovať. To nie je o tom, že by nechceli pracovať. Nemajú ako pracovať, keď nie sú vzdelaní. V prvom rade ich treba vzdelať, a preto dostávajú plat, ako každý robotník. Istú časť peňazí aj tak platia za štúdium, pričom po jeho ukončení sa im peniaze vrátia. Týmto sa buduje disciplína v práci, ale aj v štúdiu. Je to veľmi pomalý proces a preto kritici vravia, že nenapredujeme. Pre nás to však nie sú malé, ale veľké pokroky, pretože neočakávame, že výsledok príde v tejto generáciíi. Výsledky budovania Socializmu 21.storočia očakávame v budúcej generácii. Na to musia byť

ľudia intelektuálne vyššie, vzdelaní a rozhľadení. To bude generácia, ktorá bude žiť v socializme.  

Aký je vo Venezuele systém sociálnej podpory vysokoškolských študentov? 

Pre mladých Venezuelčanov, a tiež politicky vzdelaných zahraničných študentov existuje projekt štipendií. Inštitúcia s názvom Fundayacucho poskytuje vysokoškolské štipendiá, vďaka ktorým po celom svete študuje viac ako 300 000 študentov, ale aj 300 zahraničných študentov z Číny, Francúzska, Nemecka, Španielska a i. vo Venezuele. Začíname tiež s s Maďarskom. Toto má za cieľ formovať človeka budúcej generácie.  

Aká je súčasná miera analfabetizmu v porovnaní s obdobím pred vládou Huga Cháveza? 

Momentálne máme vo Venezuele nulový analfabetizmus, predtým bol na úrovni 10%. Pretrváva však funkčný analfabetizmus, ktorý je omnoho zložitejšie poraziť. Veríme, že aj vďaka ďalším vzdelávacím misiám sa nám časom podarí odstrániť aj tento druh analfabetizmu - prostredníctvom misií primárneho vzdelávania Robinson. Potom môžu ľudia prejsť k sekundárnemu až k vysokoškolskému vzdelávaniu. 

Horúcou témou je spor o amerických vojenských základniach na území Kolumbie. V čom tento spor spočíva a aké opatrenia v tejto súvislosti podniká venezuelská vláda? 

Zdroje problému sú v politickom modele Kolumbie, ktorý vychádza zo záujmov severoamerického impéria. Hlavný problém Spojených štátov je, že strácajú vplyv v regióne. Stratili svoje vojenské základne v Ekvádore a vidia, že latinskoamerická integrácia pokračuje vo veľmi pozitívnom zmysle. ALBA je silný model integrácie a každým dňom silnie. Ak zničia model integrácie, budú mať silu. Momentálne však vďaka integračnému procesu strácajú na sile. Je tiež dôležité poznamenať, že silnejú kontakty latinskoamerických krajín s Čínou a Ruskom, ktoré majú na región veľký vplyv. Latinská Amerika je región veľmi bohatý na prírodné bohatstvo. Máme minerály, najväčšie zásoby pitnej vody, ropu, zemný plyn... Nemajú záujem o ľudí, majú záujem o toto bohatstvo. Momentálne však nad týmto bohatstvom prakticky strácajú svoju moc. Zostala už len Kolumbia a Peru, ktoré sa sú konformné voči politike impéria. 10 rokov pracovali na tzv. kolumbijskom pláne (Plan Colombia). Hľadajú možnosti ako si udržať vplyv a môcť tak vykorisťovať krajiny Južnej Ameriky. Preto sa rozhodlo, že bude vhodné umiestniť tých 7 základní na území Kolumbie. Čo je pre nás problém? Myslia si, že to bude beztrestné, pre všetkých, ktorí budú pracovať na základniach. Po druhé, budú mať väčšiu možnosť intervenovať prostredníctvom letectva. Kolumbia môže hocikedy požiadať USA o intervenciu. A napokon je to podľa nás narúšanie mierového spolunažívania v regióne z ich strany. Samozrejme, že ich cieľ nie je boj proti drogám, cieľom je jednoznačne preventívna vojna. Z hľubovoľného dôvodu nás môžu napadnúť a budú argumentovať bojom proti drogám. 

V regióne strednej a východnej Európy pôsobí viacero vlád, ktoré deklarujú svoj ľavicový charakter, vrátane maďarskej alebo slovenskej. Aká je spolupráca venezuelskej vlády s týmito vládami, respektíve s politickými stranami v tomto regióne, ktoré deklarujú svoj ľavicový charakter?  

Áno existujú vlády, ktoré sa deklarujú ako ľavicové, ale nerozvíjajú vzťahy s Venezuelou. Je to tak napríklad tu v Maďarsku. Nemajú k Venezuele otvorený a pozitívny vzťah. Aj keď sa

tvária ako ľavicové, v skutočnosti realizujú záujmy Spojených štátov. Spojené štáty vedia, ako ovládať politické strany v EÚ. V chudobnejších krajinách tak robia predovšetkým prostredníctvom pôžičiek z Medzinárodného menového fondu. Aj napriek tomu sa Venezuela snaží zmeniť vzťahy vo svete, ktorý bol predtým zväčša prepojený výhradne so Spojenými štátmi. Pre Venezuelu je dôležitejšie vytvárať vzťahy s malými krajinami, založené na iných hodnotách a väčšej rovnocennosti. Vzťah rovnocenný, humánny, spravodlivý. Čo sa týka Maďarska, máme podpísať dohodu o spolupráci v oblasti vzdelávania. Maďarsko môže dodávať učiteľov, podporiť univerzity a pod. Venezuela môže dodávať energie, veď ropa je naše najväčšie bohatstvo. Je to v podstate jediná vec, ktorú môžeme vyvážať. Ostatné veci, ktoré sa u nás produkujú, sú určené na pokrytie potrieb vlastného obyvateľstva. Väčšinu tovarov musíme importovať. Jediná komodita určená na export je ropa, na čom sa zakladá veľa dohôd s rôznymi krajinami. S tými, ktoré majú záujem. Venezuela chápe, že vzťah so svetom nie je monopolný. Vzťahy sa nerobia nasilu. Chceme rovnocenné vzťahy s ostatnými krajinami.  

Prečo končí demokracia pred bránami fabriky?Author: Ľuboš Blaha

Tento text kopíruje a rozširuje prednášku Ľ.Blahu z konferencie Participatívna demokracia - neutopické experimenty. V neskrátenej verzii ho nájdete aj v jeho knihe „Späť k Marxovi?". 

V povojnovom období sa medzi teoretikmi demokracie objavilo viacero závažných otázok: Prečo demokratické práva občanov platia iba vo vzťahu k štátu, no nie vo vzťahu k

súkromným podnikom? Prečo je autokracia nelegitímna v prípade vlády, no celkom bežná v prípade firiem? Prečo vlastník môže vykonávať neobmedzené panstvo nad svojimi zamestnancami bez toho, aby sa zodpovedal občanom? Žijeme v demokracii, alebo nie? Viacerí americkí teoretici demokracie dospeli k názoru, že pokiaľ berieme myšlienku demokracie vážne, mali by sme sa seriózne zaoberať otázkou: prečo súkromné firmy v demokratických krajinách fungujú na autokratickom princípe?

Ako je možné, pýta sa americký ľavicový demokrat Benjamin Barber, že libertariáni z duše nenávidia verejnú tyraniu, ale absolútne nič nenamietajú voči súkromnej tyranii, resp. voči praxi v súkromných korporáciách? Pokiaľ je zamestnanec vystavený napospas autokratickej moci svojho vedenia, nejde podľa nich o zásadné narušenie slobody, zatiaľ čo neobmedzený výkon štátnej moci je chápaný ako najvyššia forma neslobody. Takýto dvojaký meter však podľa Barbera nie je legitímny. Napríklad, ak má mať jednotlivec právo slobodne voliť reprezentantov verejnej moci, prečo by takéto právo výberu nemal mať v prípade súkromnej moci, a teda v rámci firiem a podnikov? Túto myšlienku obšírnejšie rozobral americký komunitarista Michael Walzer, jeden z najvplyvnejších obhajcov tzv. ekonomickej demokracie.

Môže pán Pullman vlastniť mesto Pullman?M. Walzer svoju argumentáciu postavil na historickom príklade amerického mesta Pullman. Toto mesto vybudoval muž menom George Pullman a neskôr si nárokoval autokratickú moc nad obyvateľmi tohto mesta. Keďže mesto vystaval, vybudoval, investoval doň svoje peniaze a zabezpečil preň pracovné príležitosti, považoval ho za svoje súkromné vlastníctvo a chcel

nad ním vykonávať také isté právomoci, ako majú súkromní vlastníci nad svojimi podnikmi. Občania mesta boli v zásade zmierení so svojim osudom. Tí, ktorí nesúhlasili, mohli mesto opustiť, nikto im nebránil. Keďže však mali v meste prácu a potrebovali živiť svoje rodiny, urobili tak iba niekoľkí. Autokratická ambícia pána Pullmana sa však pochopiteľne stretla s odporom štátu a najmä liberálnych aktivistov. Pán Pullman bol zbavený svojej autokratickej moci nad mestom v mene liberálneho ideálu slobody občanov voči politickej moci.

 Čo je však pozoruhodné, argumentácia pána Pullmana je celkom v súlade s libertínskym presvedčením. Prečo bol zbavený svojej moci, pokiaľ libertínska argumentácia pripúšťa existenciu súkromného panstva vlastníkov podnikov a odôvodňuje ho vynaloženou energiou a riskom podnikateľa, súkromnými investíciami podnikateľa a dobrovoľnosťou zo strany oboch strán? Liberáli prirodzene argumentovali, že ani tieto skutočnosti, resp. zásluhy pána Pullmana nezakladajú dôvod, aby si uzurpoval verejnú moc nad svojim mestom. Otázka však znie, prečo je autokracia nelegitímna v prípade mesta Pullman, no nie je nelegitímna v prípade súkromného podniku? Prečo majú ľudia nárok na demokraciu iba ako občania štátu, nie však ako zamestnanci podniku? Prestávame byť na pracovisku občanmi?

Prečo demokracia končí pred bránami pracoviska?Walzer upozorňuje na fakt, že v súčasnosti existuje mnoho vlastníkov, ktorí autokraticky riadia svoje podniky, v ktorých pracujú stovky a tisíce ich spoluobčanov. Títo vlastníci riadia a kontrolujú pracovné životy svojich spoluobčanov a túto svoju moc nad nimi vysvetľujú presne tak ako George Pullman. Odvolávajú sa na svoje vlastnícke práva, ku ktorým ich oprávňuje ich podnikateľská iniciatíva, vlastné investície a vynaložená energia. Odvolávajú sa aj na dobrovoľnosť, presne tak ako pán Pullman. Hovoria, že vládnu nad svojimi zamestnancami presne tak, ako človek vládne veciam, ktoré vlastní. Podľa Walzera však ide o nepochopenie výsad vlastníctva, ako aj fenoménov podnikateľskej iniciatívnosti, investovania a riskovania. Vlastníci si nárokujú moc nad svojimi spoluobčanmi, na ktorú nemajú žiadne právo.

Liberínski teoretici sa často odvolávajú na dobrovoľnosť zamestnancov, ktorí bez výhrad akceptujú deficit demokracie na pracovisku. O akej dobrovoľnosti však hovoria? Pokiaľ človek potrebuje zamestnanie, aby dokázal zabezpečiť svoje deti a rodinu, nebude sa pod hrozbou straty zamestnania predsa priečiť autokratickým metódam svojho zamestnávateľa. O slobode voľby nemožno hovoriť v prípade, ak je vykonávaná z existenčných dôvodov alebo v prípade nerovnej pozície vyjednávajúcich strán. V prostredí trhového mechanizmu sa väčšina „dobrovoľných“ zmlúv uzatvára medzi nerovnými účastníkmi, ktorí sa líšia buď ekonomickou silou, informáciami alebo sociálnym postavením. Trh tak poskytuje slobodu iba tým najsilnejším. Formálna dobrovoľnosť je teda iba ilúziou na zakrytie aktov dominancie.

Navyše sa možno pýtať, či dobrovoľnosť zakladá dôvod pre autokraciu? Pokiaľ v nedemokratických krajinách ľudia neprotestujú voči tyranovi, znamená to, že jeho panstvo je legitímne? S tým by asi súhlasil máloktorý libertínsky teoretik. V prípade súkromného podniku je však odrazu každý libertarián plne odhodlaný brániť vlastnícke práva majiteľa podniku a demokratické práva občanov, pracujúcich v podniku, ho odrazu vôbec nezaujímajú.

Libertíni občas zabúdajú, že sme si nevybrali pravidlá hry, ktorú sme nútení hrať. Na trhu práce sa bežný človek neocitá zo svojej vôle či z nejakého rozmaru. Jednoducho nemá na výber. V tom spočíva základné obmedzenie slobody, ktoré obhajcovia formálno-právnej slobody obvykle nereflektujú. Slovami D. Bella: „Nástup trhovej ekonomiky a priemyselnej revolúcie nikto neodhlasoval...“. Ak nám záleží na hodnote slobody, je nevyhnutné pýtať sa aj na legitimitu systému, v ktorom sa jednotlivci (nie dobrovoľne) nachádzajú.

Aj vo vzťahu k zamestnávateľom ide o slobodu občanovPodľa Walzera neexistuje zásluha, ktorá by niektorým ľuďom dávala právo, aby vládli nad nami ostatnými. Aj keby išlo o expertov, ktorí ako jediní dokážu efektívne spravovať konkrétny podnik (čo v prípade vlastníkov akciových spoločností a veľkých korporácii platí iba zriedkavo), neznamená to, že títo experti môžu vykonávať neobmedzenú moc nad svojimi zamestnancami. Veď aj v prípade miest sú do funkcií vyberaní profesionálni manažéri, ktorí v súlade so svojou expertízou riadia konkrétne mesto. Sú však zodpovední vyššej autorite, a tou sú v konečnom dôsledku občania. Komu je zodpovedný vlastník?

Walzer v súlade s liberálnou požiadavkou na slobodu od vonkajšej moci predkladá návrh, aby boli aj firmy, v ktorých je dnes vykonávaná autokratická moc nad zamestnancami, riadené demokratickými princípmi. Na analógii mesta a firmy poukazuje na spôsoby, ako môže byť demokratická moc v podniku realizovaná. Môže ísť o priamu demokraciu, proporcionálnu reprezentáciu, jednokomorovú či dvojkomorová legislatívu, regulačné komisie, verejné korporácie atď. V princípe nezáleží na spôsobe prijímania politických rozhodnutí, pokiaľ budú demokratické. Ide o to, aby boli súkromné rozhodnutia, vykonávané v rámci firiem a podnikov, chápané ako politické, ako výkon moci a nie ako voľné užitie vlastníctva. Na striktné oddelenie súkromnej a verejnej moci v tomto kontexte neexistuje dôvod. Neexistuje dôvod, aby boli súkromníkom povolené autokratické metódy na pracovisku, zatiaľ čo vo verejnej sfére by boli takéto metódy odmietané v mene slobody občanov. Podľa Walzera vždy ide o slobodu občanov, bez ohľadu na to, či vo vzťahu k zamestnávateľovi alebo k štátu. Práve v mene slobody obhajuje ekonomickú demokraciu v podnikoch a firmách.

Ekonomická demokraciaOkrem Walzera patrí k najznámejším obhajcom tzv. ekonomickej demokracie známy americký teoretik demokracie Robert Dahl. Ak je ospravedlniteľná politická demokracia, podľa Dahla je nevyhnutne ospravedlniteľná aj ekonomická demokracia. Analógia je pritom jasná. Tak isto ako štáty, aj firmy prikazujú, zakazujú, vytvárajú pravidlá, obmedzujú, sankcionujú. Najvyššou sankciou pre zamestnanca je strata zamestnania, resp. výpoveď, ktorá pre mnohých zamestnancov znamená odsúdenie k životu bez prostriedkov, v neistote a strádaní, a teda k podmienkam často horším, než v tých najprísnejších väzniciach. Moc súkromných vlastníkov a manažérov preto treba podrobiť demokratickej kontrole presne tak isto, ako sa to deje v demokratických štátoch v prípade verejnej moci. Ako dokladá americký politológ Charles Lindblom, je iba ideologickým mýtom, ak niekto predpokladá, že rozhodnutia súkromných korporácií sú iba ich súkromnou záležitosťou. Naopak, súkromné korporácie majú stále väčší vplyv na verejný záujem a hlboko ovplyvňujú osudy jednotlivcov. Nemajú však na tento svoj politický vplyv žiaden mandát.

Ako tvrdí Dahl, existujú rôzne formy vlastníctva, aj pokiaľ pripustíme ekonomickú demokraciu. Možno hovoriť o individuálnom vlastníctve (na spôsob akciovej spoločnosti, v

ktorej budú akcionári iba jednotliví zamestnanci), možno hovoriť o štátnom vlastníctve (to by zastrešovalo zamestnaneckú samosprávu), možno hovoriť o spoločenskom vlastníctve (na spôsob juhoslovanského samosprávneho socializmu, ktoré dáva symbolické nároky na vlastníctvo celej spoločnosti) a možno hovoriť o kooperatívnom vlastníctve, resp. o tzv. cooperatives (fungujúce na spôsob individuálneho vlastníctva, ale nie na báze akcionárov, ktorých vlastnícky podiel môže byť vysoko nerovný, ale na báze členstva, t.j. obyčajného zamestnaneckého vzťahu v podniku). Najväčšiu pozornosť medzi radikálne demokratickými teoretikmi pútala práve posledne spomínaná možnosť, t.j. cooperatives. Tento projekt má takisto svoje viac či menej úspešné historické podoby.

MondragonNajúspešnejším projektom je tzv. Mondragon, ktorý vznikol v roku 1959 v španielskom Baskicku a postupne sa rozrástol na 160 samostatných cooperatives, zahŕňajúcich 23 tisíc členov. Aby bol udržiavaný duch kooperácie, žiadna z cooperatives nemá viac než 500 členov. Podľa štatistík korporácia Mondragon vykazuje dvakrát väčšie zisky než priemerná korporácia v Španielsku. Mondragon má vlastnú banku, poisťovne, školy, univerzity, nemocnice. Jeho bázou je kresťanská sociálna doktrína, z ktorej tvorcovia Mondragonu vyvodili princípy ekonomickej demokracie. Na rozdiel od amerických projektov známych ako ESOP (Employee Stock Ownership Plan). Mondragon nie je iba o participácii zamestnancov na podnikových ziskoch, ale aj o participácii na vlastníctve a vedení. Každý nový člen Mondragonu sa automatický stáva spoluvlastníkom a spolupodieľa sa na voľbe manažmentu a ďalších riadiacich funkciách. V Mondragone, prirodzene, nevládne žiadne rovnostárstvo. Existuje tu však regulácia sociálnych nerovností, ktorá nedovoľuje, aby najvyššie mzdy prekročili štyri a pól násobok najnižších miezd.

Liberínski kritici často hovoria o nedostatočnej kompetentnosti zamestnancov, od ktorých nemožno očakávať, že dokážu riadiť podnik. Ako však tvrdí Dahl, v projekte ekonomickej demokracie netreba zo strany zamestnancov predpokladať nejakú vysokú miery expertízy a kompetentnosti pri riadení podniku. Zamestnanci si jednoducho zvolia tých, ktorí budú kompetentní, a teda profesionálnych manažérov. To isté sa deje v súkromných akciových spoločnostiach, v ktorých sú vlastníci, resp. držitelia akcií, rovnako nekompetentní riadiť konkrétne podniky ako zamestnanci.

Námietky kritikov konceptu spoločenského vlastníctva sa týkajú predovšetkým nedostatku motivácie. Projekt cooperatives však dokazuje opak. Ak sú zamestnanci spolumajiteľmi podniku, ich motivácia pracovať je väčšia, pretože aj od toho závisí ich konečná odmena. Ich motivácia je podľa Louisa Puttermana dokonca vyššia ako u vlastníkov veľkých firiem. Aj malý nárast zisku môže mať pre zamestnanca väčší význam ako veľké dividendy pre bohatého vlastníka.

Projekt ekonomickej demokracie bol v západných krajinách podporovaný aj niektorými vládami. Cooperatives boli založené na severozápade Spojených štátov. Išlo o drevárske firmy na výrobu lepeniek (plywood cooperatives) a ekonomické výsledky niektorých z nich boli viac než uspokojivé. V USA vznikol aj štátom sponzorovaný projekt tzv. Tennessee Valley Authority, ktorý takisto niesol črty cooperatives. Projekty ekonomickej demokracie boli v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch aktuálne aj v západnej Európe, známy bol

predovšetkým tzv. Meidnerov plán či návrh dánskej sociálnodemokratickej strany z roku 1973. V Nemecku sa šíril tzv. model „spolu-determinácie“.

Po nástupe novej pravice sa téma ekonomickej demokracie postupne dostala do úzadia. Zdá sa, že nastáva čas opätovne sa ňou zaoberať. Požiadavka ekonomickej demokracie je totiž z hľadiska základných princípov demokratického štátu plne legitímna. Navyše, keďže väčšinu času strávia občania štátu práve na pracovisku, požiadavka ekonomickej demokracie by mala byť pre každého demokraticky zmýšľajúceho človeka jednou z najnaliehavejších tém modernej demokratickej spoločnosti.

Príbeh výrobnej samosprávy III.

Švédske lontagarfonder

Author: Ľuboš Blaha

Na Slovensku sa nedávno otvorila otázka kooperatívneho, resp. družstevného vlastníctva, a to v súvislosti so zavádzaním tzv. sociálnych podnikov. „Ide o protikrízové opatrenie,“ tvrdia vládni politici. „Nejde o krízu, ide o politický program sociálnej demokracie,“ trvá na svojom opozícia. Zdá sa, že pravdu majú obe strany.

 

Niet pochýb, že sociálne podniky na Slovensku vznikali predovšetkým ako odpoveď na hospodársku krízu, no zároveň možno potvrdiť, že podpora kooperatívneho vlastníctva patrí medzi základnú ideovú výbavu sociálnej demokracie v západnej Európe. Ťažko však sociálnu demokraciu na Slovensku obviňovať z ideologizmu. To by musela pristúpiť k omnoho ráznejším opatreniam. Ekonomická demokracia, o ktorej presadzovanie sa pokúšali viaceré sociálnodemokratické strany v Európe, je totiž radikálnejším projektom ako sú slovenské sociálne podniky. Svedčia o tom napríklad skúsenosti zo Švédska či Nemecka zo 70. a 80.rokov 20.stotočia.

Podstata kooperatívneho vlastníctvaO čo ide pri kooperatívnom vlastníctve? Ako píše britský ekonóm Ronald Dore, zatiaľ čo v normálnej kapitalistickej firme si kapitál (vlastníci), prostredníctvom svojich manažérov, prenajíma prácu (zamestnancov), v prípade kooperatívnej firmy (kooperatívy) je to práca (zamestnanci), ktorá si prostredníctvom zvolených manažérov, prenajíma kapitál. Zatiaľ čo v prípade kapitalistického podniku je teda kapitál účelom o sebe a cieľom je jeho neustále sebazhodnocovanie, v prípade kooperatívneho podniku je kapitál iba prostriedkom a cieľom je vyššia kvalita života. V konečnom dôsledku sa dostávame do sféry spoločenského vlastníctva, resp. k projektu výrobnej samosprávy.

Pod ekonomickou demokraciou si však nemusíme zákonite predstavovať iba zmenu vlastníckych vzťahov, ktorú v tejto súvislosti akcentujú hlavne moderní neomarxisti (napr. Rodney Peffer či Jon Elster). Posilňovanie kooperácie medzi vlastníkmi, manažérmi a

zamestnancami môže vychádzať aj z iných dôvodov. Jedným z nich je prehlbovanie demokracie, a to aj na sféru pracovného procesu. To je dôvod, ktorý akcentujú predovšetkým radikálni demokrati (napr. americkí filozofi Michael Walzer či Robert Dahl). Iným dôvodom je snaha štátu o kontrolu nad investičnými tokmi. To je dôvod, ktorý je dôležitý najmä v časoch ekonomickej krízy. Veľmi silne prítomný bol aj v argumentácii švédskych odborov a vládnych sociálnych demokratov v 70. rokoch. Napokon, medzi argumenty v prospech ekonomickej demokracie patria aj apely na sociálnu spravodlivosť (napr. americký filozof John Rawls) či snaha o ekonomickú efektivitu (skúsenosti z baskickej korporácie Modragón či latinsko-amerického hnutia „ozdravených fabrík“).

Meidnerov plánAko sme už naznačili, jedným z dôvodov presadzovanie ekonomickej demokracie je snaha štátu o získanie kontroly nad investičnými tokmi. Štát totiž nesie zodpovednosť za úspešnú hospodársku aj sociálnu politiku v krajine, no nedrží páky, ktorými by mohol priamo ovplyvňovať ekonomiku a investície. Tie sú v rámci trhového hospodárstva v rukách súkromného sektora. Ako však získať väčšiu kontrolu nad investíciami? Švédska sociálna demokracia v spolupráci s odbormi predstavila roku 1975 praktický návrh, ako tento cieľ dosiahnuť.

Autorom tejto koncepcie bol nemecký rodák, hlavný intelektuál švédskeho odborového hnutia Rudolf Meidner. Podľa neho mali byť vytvorené špeciálne fondy zamestnancov, ktoré by kontrolovali odbory a ktoré by neboli zdaňované. Zdroje do fondov by boli získané prostredníctvom dodatočných odvodov pre zamestnávateľov a vyšším zdanením zisku firiem. Zamestnanecké fondy by časom umožnili nákup akcií súkromných podnikov, v ktorých zamestnanci pracovali. Tým by sa dosiahol vplyv zamestnancov na riadenie spoločností, ako aj na investičnú politiku firiem. Ako sa vyjadril Meidner: „Švédske robotnícke hnutie dosiahlo novú fázu vo svojom vývoji. Čoraz viac sa ukazuje, že obrátilo pozornosť k otázkam výrobného procesu, keďže vyčerpalo základné možnosti pre politické otázky distribúcie. Po dosiahnutí politickej demokracie na sklonku prvej svetovej vojny a dosiahnutí sociálneho štátu v predošlých troch desaťročiach nasleduje tretia úloha: boj za ekonomickú demokraciu.“

Cieľ: zlepšiť postavenie zamestnancov v pracovnom procesePríbeh švédskeho experimentu s ekonomickou demokraciou bol politicky a spoločensky veľmi turbulentný. Projekt dostal názov lontagarfonder (t.j. robotnícke fondy) a jeho tvorcom bola pracovná skupina, vytvorená odbormi, na ktorej čele stál spomínaný Meidner, Anna Hedborgová a Gunnar Fond. Hoci iniciátorom pracovnej skupiny bolo vedenie odborov, volanie po ekonomickej demokracii vyšlo zdola.

Na samom počiatku tohto príbehu stál prekvapivý štrajk v štátnom podniku v severošvédskom mestečku Kiruna z decembra roku 1969. Vedenie švédskych odborov aj vládnej sociálnej demokracie boli týmto štrajkom šokované, pretože základnou požiadavkou zamestnancov nebolo zvýšenie miezd, ale otázka ich postavenia v pracovnom procese. To bola rázna zmena postoja zamestnancov. Prioritou prestali byť platy. Stali sa ňou demokratické práva v rámci firmy. Odbory reagovali vytvorením Meidnerovej komisie, no politicky sa danou otázkou spočiatku zaoberali iba okrajovo. Až v polovici 70. rokov, kedy sa na čelo odborov dostal Ake Nilsson (paradoxne jeden z tých, ktorí v minulosti proti radikálnej požiadavke ekonomickej demokracie protestovali) začali odbory požiadavku ekonomickej demokracie

aktívne presadzovať. Narazili však sprvoti iba na vlažnú reakciu sociálnej demokracie a obrovskú vlnu odporu zo strany podnikateľov a pravice.

Žiadne vyvlastňovanie Stojí za zmienku, že ekonomická demokracia mala už v tom čase vo Švédsku silnú teoretickú tradíciu. Ešte v roku 1928 jeden z najvplyvnejších teoretikov švédskej sociálnej demokracie Ernst Wigforss navrhoval vytvorenie zamestnaneckých fondov za účelom kontroly investičného procesu zo strany pracujúcich. Takáto koncepcia sa spájala s ideologickým vymedzením známym pod hlavičkou „funkcionálny socializmus“, resp. podľa pravicových kritikov „fondový socializmus“. V 20. rokoch bol takýto koncept atraktívny pre celú európsku sociálnu demokraciu, ktorá na III. Kongrese Socialistickej robotníckej internacionály roku 1928 prijala programový dokument, v ktorom sa vzdala zrušenia kapitalistického vlastníctva, no apelovala na kontrolu výroby zo strany robotníkov. Nečudo, že základné heslo švédskych odborov z 30. rokov znelo: „Demokracia sa nemôže zastaviť pred bránami tovární.“

V polovici 50. rokov túto myšlienku oživil Per Edvin Skold, bývalý švédsky minister financií. Aj jeho koncepcia vychádzala skôr z potreby kontrolovať investičný proces než zo starosti o práva zamestnancov. V roku 1959 (a teda v čase, kedy vznikol v baskickom Mondragóne prvý kooperatív) ideu ekonomickej demokracie teoreticky obhájil už spomínaný Wigforss vo svojej práci s názvom Možno sa pohnúť z mŕtveho bodu? (Can the Deadlock Be Broken?), v ktorej sa prihlásil ku koncepcii „sociálnych podnikov bez vlastníkov“. Meidner v 70. rokoch nadviazal na Wigforssovu koncepciu a vytvoril kontúry modelu ekonomickej demokracie, v rámci ktorého by nedošlo k socializácii starého kapitálu, ale k vytvoreniu kolektívnej správy nového kapitálu. Nešlo teda o vyvlastnenie kapitálu, ale o tvorbu nového kapitálu, ktorý by bol kolektívne vlastnený zamestnancami.

Podráždené reakcie podnikateľov a praviceAko sme už naznačili, Meidnerova správa z roku 1975 vyvolala v švédskej spoločnosti neobvyklé turbulencie. Hoci švédsky sociálny štát stál na sociálnom partnerstve a historickom kompromise medzi odbormi a zamestnávateľmi z roku 1938, iniciatíva ekonomickej demokracie narazila na tvrdý odpor veľkých podnikateľov. Tradičný švédsky sociálny dialóg bolo ohrozený.

Zamestnávatelia, na čele s patriarchom švédskeho priemyslu Marcusom Wallenbergom, ostro zaútočili na odbory a obrátili sa od politiky kompromisu k politike konfliktu. Niekto zaťal do osieho hniezda. Meidnerov plán narazil na hranice kompromisu medzi sférou kapitálu a práce. Akoby skutočne platilo, že tam, kde ide o vlastníctvo, končí akákoľvek zábava. Podnikateľské subjekty a pravicové strany okamžite vypovedali spoločenský konsenzus, pritvrdili vo svojej rétorike a obrátili sa k neoliberálnym Hayekovým konceptom. Na vzniknutú situáciu reagovala švédska sociálna demokracia na čele s Olafom Palmem a vynaložila veľké úsilie na zmiernenie Meidnerovho plánu.

Čiastočný úspech švédskej sociálnej demokracieTrvalo desaťročie, kým došlo k praktickým politickým krokom, ktoré však už dávno stratili Meidnerovu razanciu a radikálnosť. V roku 1984, keď sa sociálna demokracia po dvoch volebných obdobiach opäť dostala k moci, boli vytvorené zamestnanecké fondy na báze umiernenej koncepcie Per-Olofa Edina, ktorej podstata už nespočívala v komplexnej

myšlienke zavedenia ekonomickej demokracie, ako skôr v snahe o zvýšenie kontroly nad tokom investícií vo švédskej ekonomike. Pravda, dôležité je, že Švédsko získalo určitú kontrolu nad tokmi investícií a pomohlo tým rozvoju svojho hospodárstva.

Pokiaľ sa na projekt ekonomickej demokracie vo Švédsku pozeráme ako na dvojfázový proces, môžeme vidieť, že v rámci prvej fázy (zvyšovanie demokratických práv zamestnancov vo vzťahu k výrobnému procesu, kontrole rozhodnutí, spoluúčasti na rozhodovacom proces a pod.) došlo k viacerým ústupkom zo strany podnikateľov. Odbory dosiahli v tejto oblasti úspechy nielen vo Švédsku, ale aj v Nórsku či Dánsku, nehovoriac o Nemecku. Akonáhle sa však prešlo do druhej fázy (vytvorenie zamestnaneckým fondov s ambíciou ohroziť kapitalistické vlastníctvo), podnikatelia sa rázom vzbúrili a odmietali čo i len drobné ústupky.

Nemecký model kodeterminácieMenej radikálne, no napriek tomu odvážne návrhy prichádzali aj z Nemecka. V tejto krajine sa pre model ekonomickej demokracie rozšírilo označenie „kodeterminácia“. Tento model bol odštartovaný v Nemecku hneď po skončení druhej svetovej vojny. V banskom priemysle v Severnom Porýní-Vestfálsku docielili odbory po roku 1945 od britskej okupačnej moci súhlas k tomu, aby v dozorných radách podnikov pod britskou správou fungovalo tzv. paritné spolurozhodovanie medzi zamestnancami a akcionármi. Neskôr, v roku 1952 sa odbory dohodli s konzervatívnym kancelárom Konradom Adenauerom na prijatí zákona o vnútropodnikových pravidlách, v rámci ktorého získali zamestnanci vplyv na otázky personálnej podnikovej politiky či na otázky pracovnej doby. Zamestnanci v rámci tohto projektu dosiahli zhruba tretinové zastúpenie v správnych radách. V hospodárskych záležitostiach však mali iba právo na informácie.

Zmena k lepšiemu nastala až za socialisticko-liberálnej koaličnej vlády Willyho Brandta v roku 1972, keď bola posilnená participácia zamestnancov na rozhodovaní a riadení podnikov. Ani reforma zákona o vnútropodnikových pravidlách však neuspokojila nároky odborov. K vyvrcholeniu celého procesu došlo až v roku 1976, kedy bol prijatý zákon o spoluúčasti na rozhodovaní. Podľa tohto zákona sa dozorné rady podnikov s viac než 2000 zamestnancami obsadzovali rovnakým pomerom zástupcami akcionárov aj zamestnancov. Vzhľadom na tlak koaličnej liberálnej FDP, ktorá nechcela ani počuť o obmedzovaní dispozičných právomocí vlastníkov kapitálu, však zákon obsahoval aj dôvetok, podľa ktorého v prípade nerozhodného hlasovania mali právo rozhodnúť o veci zástupcovia akcionárov. Nároky odborárov tak neboli uspokojené. Ich koncept kodeterminácie bol extenzívnejší a počítal aj s participáciou zamestnancov na ziskoch. Spokojné neboli ani podnikateľské zväzy, ktoré kvôli údajnému porušeniu vlastníckeho práva podali sťažnosť na ústavný súd. Ten však ich žiadosť zamietol. Ekonomická demokracia totiž nie je v rozpore s vlastníckym právom.

Súkromné verzus kolektívne vlastníctvoZásadný rozdiel nemeckej koncepcie kodeterminácie v porovnaní so švédskym Meidnerovým plánom spočíval v tom, že v rámci nemeckého modelu mali jednotliví zamestnanci participovať na ziskoch svojich podnikov na individuálnej báze, resp. svoj diel si mohli nechať vyplatiť, predať ho či inak speňažiť. Podobné návrhy predkladali v 50. rokoch aj švédski liberáli, ktorí neskôr razantne vystúpili proti Meidnerovmu plánu. Naopak, v Meidnerovej koncepcii išlo o kolektívne vlastníctvo, ktoré ponúkalo zamestnancom možnosť

skutočného zvýšenia svojho vplyvu na chod podniku. Skrátka, v Meidnerovom pláne nešlo o vytvorenie „národu malých kapitalistov“, ale o víziu demokratického socializmu.

Ako tvrdil samotný Meidner, „kodeterminácia švédskeho typu môže byť chápaná ako krok na ceste k zospoločenšteniu, no nie je to zospoločenštenie ako také... Čiže požiadavka, ktorá bola sformulovaná vo Švédsku, vychádza z formy socializácie, ktorá korešponduje s ideami a tradíciami demokratického socializmu, a to aj napriek tomu – alebo práve preto – že to znamená rozhodujúci krok na ceste od sociálneho štátu založenom na súkromnom vlastníctve k novej forme spoločnosti“. Bez ohľadu na rozdiely nemeckého a švédskeho modelu bol však projekt ekonomickej demokracie v 70. rokoch v európskych sociálnych štátoch na vzostupe a príklady zo Švédska či Nemecka dokazujú, že niektoré projekty sa stali aspoň čiastočne úspešné.

Štátne zásahy vo sveteRadikálnejšie projekty ekonomickej demokracie síce od 80. rokov postupne stratili na politickej podpore, no viacerí, predovšetkým ľavicoví teoretici im naďalej venovali zvýšenú pozornosť. Navyše, záväzok spoluúčasti zamestnancov na riadení podnikov sa stal súčasťou zákonodarstva väčšiny hospodársky najvyspelejších štátov Európy, rozvinuli ho aj Spojené štáty americké (v súčasnosti sa na participačných programoch v USA zúčastňuje 23,3% podnikov) a v rámci koncepcie kigyoizmus sa stal základom japonského hospodárskeho zázraku. Napríklad, v Austrálii bol zahájený vládny program, ktorý mal zabezpečiť do roku 2009 zdvojnásobenie podielu zamestnaneckej participácie v ekonomike tejto krajiny.

Ako sa oplatí dodať, tlaky na zospoločenšťovanie súkromného vlastníctva boli v 70. rokoch typické pre viaceré sociálne štáty, vrátane Veľkej Británie, kde Labour Party plánovala zoštátnenie 20-25% najväčších priemyselných podnikov či Francúzska, kde Mitterandova socialistická vláda v 80. rokoch pristúpila k zdvojnásobeniu štátneho vlastníctva (z 11% na 22%) a takmer úplnému zoštátneniu bankového sektora. Trendy, ktoré viedli k posilňovaniu sociálneho štátu sa však príchodom 80. rokov postupne rozplynuli a až do začiatku hospodárskej krízy na sklonku roka 2008 vo svete dominovala neoliberálna ideológia, ktorej alfou a omegou boli tézy o posvätnosti súkromného vlastníctva a voľného trhu.

Solidarita, férovosť a spoluprácaAko možno zhrnúť, existuje mnoho príkladov, že projekt ekonomickej demokracie aspoň v umiernenom chápaní využívajú takmer všetky vyspelé ekonomiky sveta. Do druhej radikálnej fázy, ktorá ohrozuje kontrolu nad vlastníctvom zo strany kapitalistov, sa však tento projekt v žiadnej západnej krajine nedostal. Príklady úspešných kooperatív sa teda vzťahujú iba na jednotlivé podniky či korporácie, napr. Mondragón, AK Press či viacero latinskoamerických spoločností. Sociálna demokracia, ale predovšetkým radikálne ľavicové hnutia, však naďalej ekonomickú demokraciu považujú za súčasť svojho programu a tvorbu kooperatívnych podnikov podporujú. Možno len dúfať, že súčasné skromné návrhy v budúcnosti prerastú na väčšie projekty, ktoré predznamenajú nové sociálno-ekonomické usporiadanie založené nie na hodnotách nerovnosti, chamtivosti a ziskuchtivosti, ale na hodnotách solidarity, férovosti a spolupráce.

http://www.akademickyrepozitar.sk/akademici

Firmy v regióne: Ako sa firmy stávajú členmi komunity

Hoci investori sú opticky vo výhode, spolupráca s komunitou je pre nich kľúčová

Skôr než čerstvo dostavaný levický paroplyn vyrobil prvý kilowatt elektrickej energie, mestský basketbalový klub vstúpil do sezóny pod názvom Slovintegra Levice. A prvého júna sa levické deti mohli dosýta najesť cukríkov z produkcie nového závodu holandského Leafu, ktorého zahraniční manažéri objavili Deň detí. Dva príklady úžitku z rozvoja podnikania. A spôsoby, ako firma hľadá svoje miesto v komunite.

Keď „balíš“ dievča, treba byť milý na jej kamarátky. Akokoľvek málo manažérsky táto rada znie, pre firmu, ktorá sa chce usadiť v novej lokalite, je inšpirujúca. Paralel s partnerskými vzťahmi či rodinným životom je viac.

Manažérski teoretici poznajú množstvo návodov, ako sa firma môže zžiť s domovskou lokalitou. Od jednoduchých odporúčaní, napríklad podpory nejakej miestnej aktivity, až po komplexné teórie spoločenskej zodpovednosti, v ktorých radia, ako sa stať dobrým susedom a korporátnym občanom.

Samospráva a štát

V súkromnom živote je snaha získať si priazeň očividná na oboch stranách. Hoci si rodičia dievčaťa zo začiatku voči mládencovi držia odstup, dcéru vydať chcú. Obdobne je to medzi samosprávami a firmami, ako o tom svedčia okolnosti príchodu ktorejkoľvek významnejšej investície.

Samosprávy chcú privábiť investorov, ktorí by do mesta alebo obce priniesli prácu a rozvoj. Pripravujú priemyselné parky, ponúkajú nevyužívané voľné priestory či rozostavané objekty. V prípade veľmi zaujímavých, mnohomiliardových investícií do hry vstupuje i štát.

Ťažko by sa hľadal výrečnejší príklad ako príchod juhokórejskej automobilky Kia Motors. Odhliadnuc od chýb takmer všetkých zainteresovaných, snaha, „aby to fungovalo“, nechýbala.

Teplička nad Váhom, Žilina i slovenská vláda o investíciu za miliardu eur – silný miestny, regionálny a celoštátny rozvojový impulz – stáli. A hoci sa Kia nechala dlho, a vzhľadom na výšku štátnej pomoci nákladne, presviedčať, projekt bol bytostne dôležitý aj pre ňu. Firma budovala vôbec prvý výrobný závod v Európe.

Samospráva má na príchod investorov väčší vplyv než štát so svojou investičnou agentúrou a stimulmi. Ukazuje to „kauza“ pneumatikárskej firmy Hankook v lete roku 2005.

Ponuka ministerstva hospodárstva – presnejšie, jeho vtedajšieho šéfa Pavla Ruska – bola jedna z najštedrejších v histórii. Vláda ju napokon nepodporila a Kórejčania do Levíc neprišli. No mesto zabojovalo a dnes, dva roky po Hankooku, má priemyselný park s pestrým tuctom investorov.

Člen komunity

Investori sú opticky vo výhode, obvykle si vyberajú z viacerých lokalít. No od okamihu rozhodnutia sú pre nich vzťahy v novom pôsobisku kľúčové. Už len preto, že pri rozbehu podnikania hovoria oficiálni zástupcovia obce či mesta do mnohých dôležitých oblastí.

Príklad: masívna kolekcia úradných povolení a stanovísk, ktoré treba skompletizovať, než firma začne stavať fabriku. Možnosť dobrej a pružnej komunikácie so samosprávou je natoľko lákavá, že ovplyvňuje investičné rozhodnutia. Či dobrá a pružná bude, zistia firmy už pri úvodných rokovaniach o svojom projekte.

Faktorom môže byť i veľkosť lokality. Holandský Leaf si Levice vybral aj preto, že „v menšom meste sa nám skôr podarí byť vplyvnejším členom komunity“, konštatuje šéf koncernu Leaf Peter Bennemeer.

Prínosom pre obe strany je organizovaná komunikácia samosprávy so súkromným sektorom. V Humennom založili Klub podnikateľov mesta. Na pravidelných stretnutiach debatujú o rozvoji mesta aj o verejných akciách. Pamätný deň mesta začiatkom septembra tak oslávila samospráva, no využili ho i firmy. Niektoré prispeli finančne, iné zorganizovali vlastné podujatia.

Trvalá práca

No nie je to iba o úradníkoch v samospráve či z hľadiska celkového podnikateľského prostredia o vláde. Pre firmu je dôležité budovať si dobré meno u všetkých obyvateľov mesta, obce, okolitého regiónu. Ak má v novej fabrike reálne vyrábať, potrebuje vzdelaných, kvalifikovaných a motivovaných ľudí. Ak sa v regióne dobre uvedie, pomáha si zlepšovať štruktúru najdôležitejších aktív – personálu.

Pri aktuálnej situácii na trhu práce, keď sa stávajú vzácnymi nielen vysoko kvalifikovaní odborníci, je to jeden z kľúčových faktorov podnikateľského úspechu. „Ľudia si vyberajú prácu najmä podľa mzdy, no tí najlepší čoraz viac aj podľa mena firmy,“ mieni primátor Ilavy Štefan Daško.

Najdôležitejším prejavom zodpovedného správania je čo najúspešnejšie podnikať. Pretože to firme umožňuje poskytovať to, čo jej okolie najviac chce – trvalú prácu pre obyvateľov. Ilavský okres mal pred desiatimi rokmi takmer dvadsaťpercentnú nezamestnanosť. V súčasnosti sú to necelé tri percentá. „Ďakujeme úprimne, miestny biznis sektor,“ odkazuje Š. Daško zahraničným a domácim investorom.

Primátor Ilavy si uvedomuje, že mesto sa musí stále snažiť, aby bolo atraktívne pre nových investorov. Lebo podnikateľský svet okrem rozvoja pozná aj opačné rozhodnutia. A tak

vďaka tomu, že podnikaniu v Ilave a jej okolí sa darí, nedávne oznámenie obuvníckej firmy Rieker o zatvorení tamojšieho závodu nevyvolalo žiadne väčšie obavy ľudí o prácu.

Rozhodujú miestni

Ako si môžu firmy budovať dobré meno nad rámec toho, že ľuďom dávajú prácu? Napríklad ochotou nechať okolie pocítiť, že sa podnikaniu darí. „Prišli sme na Slovensko okrem iného aj zlepšiť si nákladovú štruktúru, no časť z tohto prínosu chceme dať mestu naspäť,“ potvrdzuje šéf Leafu pre Slovensko Peter Obdeijn.

Preto Leaf pre levické deti v tomto roku zorganizoval oslavu ich medzinárodného sviatku. Produktové portfólio, teda cukríky a žuvačky, iba pomohli, usmieva sa P. Obdeijn.

V Holandsku, domovskej krajine Leafu, sa Deň detí nijako zvlášť neoslavuje. „No keď sme prišli na to, akú má popularitu, vedeli sme, že je to dobrý spôsob, ako ukázať ľuďom, že firma stojí o ich priazeň,“ dodáva. Obdobne, dňom otvorených dverí využil Leaf príležitosť predstaviť sa ľuďom pri slávnostnom spustení výroby.

Komunitná ekonomika (Community Economic Laboratories)

S přizpůsobováním Ameriky nové realitě nedostatkových úvěrů, trvale méně dostupných energií, vysoké míry nezaměstnanosti, narůstajícího bezdomovectví a prudce klesajících daňových výnosů budou potřebné nové strategie napomáhající přizpůsobení narůstajících řad lidí s nízkými příjmy. Státní politika navržená k usnadnění úvěrování, snižování úročení hypoték nebo poskytování základní finanční podpory (včetně rozšiřování podpor v nezaměstnanosti) může pomoci krátkodobě, ale z dlouhodobějšího hlediska bude mnoho potřeb lépe naplňováno lokálně prostřednictvím převážně dobrovolnických neziskových organizací, družstev a hybridních veřejno-soukromých agentur a programů.

Strategií, která stojí za vyzkoušení, je zakládání volně koordinované národní sítě místních Laboratoří komunitní ekonomiky (Community Economic Laboratories, CELs).

Pojem “laboratoř” se navrhuje, protože druhy snah a iniciativ, které budou nejlépe sloužit komunitám za rychle se vyvíjejících ekonomických okolností, nemusejí být na počátku jasné nebo vůbec známé – budeme muset experimentovat. Dokonce není vůbec nutné ani důležité, aby takto pojaté subjekty přijaly navrhovaný název. Některé komunity mohou dát přednost mírně odlišným názvům z politických důvodů: Například v červených státech (tradičně republikánských, protože mapy volebních výsledků v USA označují státy s převahou republikánů červeně, zatímco převážně demokratické státy modře, pozn. J.K.) by se lépe mohla hodit Laboratoř místního podnikání.V každém případě posláním všech CELs bude zvyšování osobní a komunitní odolnosti.

I když jsou zboží a služby většině obyvatelstva tradičně dodávány prostřednictvím tržních vztahů založených na zaměstnaneckých a obchodních vztazích mezi jednotlivci a na zisk orientovanými podniky, i za dobrých časů někteří jednotlivci příležitostně (a jiní trvale)

vyžadují zvláštní pomoc, která je obvykle poskytována neziskovými organizacemi služeb nebo vládními programy. Ve zvlášť těžkých časech – takových, jaké teď národ zakouší – velká množství jednotlivců a rodin ztrácejí práci a příjmy a tím i přístup ke zboží a službám, které jim dříve poskytovalo tržní hospodářství. Zároveň vlády se snižujícími se daňovými příjmy jsou tvrdě tlačeny, aby zajistily dostupnost služeb pro rychle rostoucí řady nezaměstnaných. V takové době by mohlo být užitečné prozkoumat nové a inovované způsoby podpory soběstačnosti prostřednictvím koordinace nejrůznějších družstevních, neziskových, tržních a vládních aktivit, které budou vycházet z jedinečných místních podmínek a budou se jim přizpůsobovat.

Základní myšlenka je jednoduchá: CELs by měly být multifunkčními centry, která pomáhají lidem postiženým těžkými časy. Měly by tak činit nabídkou výběru služeb, stejně jako možností pro sebezdokonalení, výukou, pomocí při vzniku živností a účastí na komunitním životě. Některé možné příklady:

* potravinové družstvo* jídelna pro chudé* komerční středisko zpracování, konzervace a skladování potravin dostupné za nízké ceny (nebo na základě vzájemné výpomoci) malým místním producentům* komunitní zahrada s individuálními záhonky s možností sezónního pronájmu, stejně jako komunitní záhony pěstující plodiny pro kuchyni pro chudé* středisko zdravého života nabízející zdarma nebo levně kursy výživy, vaření a jógy* zdravotní poradenství zdarma (a/nebo na základě výměnného obchodu)* poradenství a služby pro duševní zdraví* půjčovna nářadí* středisko zprostředkování práce propojující lidi s nevyužitými schopnostmi a dovednostmi a potřeby komunity může fungovat za peníze nebo prostřednictvím výměnného obchodu* právní poradna* recyklační středisko zpracovávající odpad na zdroje různých druhů včetně kompostu a druhotných surovin a na znovu použitelné výrobky* úvěrové sdružení nabízející nízko úročené nebo dokonce bezúročné půjčky (model švédské banky JAK* družstevní inkubátor* vedení a zúčtovací středisko místní měny* inkubátor podniku místní dopravy, může zahrnovat sdílení aut, sdílení cest a půjčovnu jízdních kol stejně jako uzel veřejné dopravy* ubytovací informační centrum propojující dostupné ubytování s lidmi, kteří potřebují střechu nad hlavou včetně pronájmů a možností legálního squattingu v zabavených nemovitostech, stejně jako různé formy sdílení bydlení* komunitní vzdělávací středisko nabízející zdarma nebo levně kursy dovedností užitečných pro obživu v nové ekonomice – včetně zahradničení, péče o zdraví, vycházení se skromnějšími prostředky, úspor energií, izolací staveb atd.

I když není zásadní, aby CEL měla v komunitě jediné fyzické sídlo, bylo by zřejmě výhodou, kdyby sídlila na dostupném význačném místě: Jednotlivci a rodiny, kteří právě ztratili práci nebo čerství bezdomovci mohou být dezorientovaní, méně mobilní nebo z jiného důvodu neschopní dostat se do různých místně rozptýlených středisek služeb a příležitostí. Dostupných komerčních prostorů v centrech mnoha měst je kvůli krizi už nadbytek; kdyby CEL byla schopná získat k užívání významnou prázdnou budovu, kde dříve sídlila banka nebo obchodní dům, sama fyzická přítomnost v takové budově by napomohla prostřednictvím

její architektonické hodnoty úsilí členů komunity sdružit se ve prospěch jejich sousedů. K jiným možnostem patří opuštěná nákupní centra nebo prázdné montované haly.

Podobně jako nákupní střediska by CELs mohly být nejúspěšnější, kdyby “kotvily” se dvěma nebo třemi základními podniky – z nichž potravinové družstvo a/nebo jídelna pro chudé, organizace komunitních služeb, úvěrové nebo dopravní družstvo by mohly být těmi správnými. Menší prostory by se mohly najímat nebo nabízet jako naturální příspěvky práce nebo služeb neziskovým organizacím a družstvům různých druhů ve stavu zrodu.

Projekt jako celek by mohl být zastřešen místní neziskovou organizací, družstvem nebo nějakou servisní agenturou. Ideální pro tento účel jsou CAPs (Community Action Partnerships, síť více než 1000 neziskových organizací pomáhajících chudým v USA – pozn. J.K.), ale stát se partnery nebo převzít vedení by mohly i jiné místní organizace. Jednotná celostátní “nálepka” CEL bude pro komunitu mnohem méně důležitá než vědomí vlastnictví jedinečné úspěšné laboratoře. Nicméně celostátní síť by mohla napomoci rychlému rozšíření nejlepší praxe, úspěšných příběhů, výzev a dalších relevantních informací.

Existující modely – třeba i dílčí – mohou být rozpoznány jako úvodní kroky, následované podporou jednoho nebo více pilotních projektů. Experimentujte!

Cieľom projektu je nachádzanie súvislostí komunitných procesov a súčasného spoločenského vývoja.

Komunita je miesto uzdravovania a rastu

Jean Vanier

“Skutočná komunita nevznikne zo skupiny otrokov, či z ľudí, ktorí vyžadujú aby ich tí druhí urobili šťastnými.”

Anthony de Mello

Na týchto stránkach sa môžete dostať k ucelenejším informáciám tvorbe spoločenstiev, vývoji komunít, komunitného hnutia a spriaznených aktivít na Slovensku i vo svete.

Podľa údajov organizácií sledujúcich vývoj v tejto oblasti je na celom svete viac než tisíc zámerne budovaných spoločenstiev, komunít. Veľká časť z nich je navzájom rôznym spôsobom poprepájaná. Asi najvýznamnejším sieťovým zoskupením komunít a ekodedín je GEN (Global Ecovillage Network). Podľa údajov komunitnej siete v Rusku je na území bývalého zväzu okolo tisíc fungujúcich alebo rozbiehajúcich sa komunít. Na Slovensku nenáme ani také dobré ekonomické zázemie ako vo vyspelých krajinách, ani také katastrofálne podmienky, ako sú v Rusku. Nemáme ani takú tradíciu budovania komunít od čias hnutia Hippies.

Na Slovensku je povedomie o komunitách veľmi nesúrodé, každý si pod nimi predstavuje niečo iné, od komunistických vízií komún, cez kresťaské a heretické hnutia až po komunity rozkladajúceho sa hnutia Hippies. Pokúsime sa v tomto smere poskytnúť určité vodítka roztriedením a systematikou zdrojov a viery, z   ktorej čerpajú .

Stránka poskytuje informácie a … záujemcom o komunity, komunitný fenomén, facilitáciu skupín a zmenu firemnej paradigmy.

Venuje sa dvom veľmi úzko prepojeným veciam:

mapovaniu a sprístupňovaniu súčastnej situácie a postavenia komunitných aktivít najmä na Slovensku a v Čechách, ale i vo svete

ozrejmovaniu procesu, ktorým sa pri vytváraní spoločenstva alebo komunity prechádza a uvedomeniu možností a ziskov, ktoré proces prináša. Ako na úrovni osobnej, tak aj spoločenskej a korporátnej.

Tento proces, je veľmi jednoduchý ale pre nás, zvyknutých na život v západnej civilizácii, veľmi náročný.Pre zlepšenie súčastného stavu medziľudských vzťahov by bolo žiadúce, aby ho každý poznal tak, ako to bolo vo všetkých pôvodných kultúrach. Venovať by sa mu mali deti od prvých ročníkov základných škôl. Porozumeniu tomuto procesu zasvätil známy americký psychoterapeut Scott M. Peck veľkú časť svojho života. Vypracoval a publikoval metodiku zážitkového semináru hlboko ozrejmujúceho tento proces. Veril, že môže byť základom pre vytvorenie lepšieho a bezpečnejšieho sveta pre ľudí žijúcich na planéte Zem.Nazval ho community buildig workshop. My ho nazývame Zážitkový seminár budovania spoločenstva a sprostredkovávame záujemcom možnosť, si ním prejsť.

http://kriza.vsieti.sk/node?page=1

Stratégia postupného odpojovania je konštruktívnou alternatívou katabolického kolapsu

Strategie postupného odpojování je konstruktivní alternativou katabolického kolapsu. Společnost v katabolickém kolapsu, které docházejí nezbytné zdroje, kanibalizuje vlastní produktivní aktiva, aby nahradila přísun zdrojů, a končí tím, že konzumuje sama sebe.

Strategie postupného odpojování není katabolická, ale metabolická; čerpá z existujících zdrojů předtím, než nedostatky začnou být vážné, a využívá jich k přemostění trhliny mezi existujícími systémy, které pravděpodobně selžou, a trvalými systémy, které dosud nebyly vybudovány. Současně s tím, pokud je prováděna správně, nezatěžuje existující systémy tak, aby způsobila jejich pád před tím, než se stane nezbytným. To je to, k čemu mohlo dojít, pokud by průmyslový svět sledoval slibné iniciativy 70. let, místo aby se na třicet let odpoutal od reality, což nás stálo šanci na hladký přechod k udržitelné budoucnosti. V kolektivním měřítku je tato možnost dnes už dávno mimo hru, ale lze ji dosud uskutečnit v menším měřítku na bázi jednotlivců, rodin a komunit.