EURÓPSKY PARLAMENT.ĽUDSKÉ PRÁVA NA PRVOM MIESTE.

SACHAROVOVA CENA ZA SLOBODU MYSLENIA 2012

Martin SchulzPredseda Európskeho parlamentu

3

Martin SchulzPredseda Európskeho parlamentu

Európska únia už dve desaťročia uznáva a oceňuje úsilie osôb a organizácií, ktoré svoj život zasvätili presadzovaniu slobody myslenia. Sacharovova cena sa stala symbolom pre všetkých, ktorí bojujú proti útlaku, autoritarizmu a porušovaniu ľudských práv. Cena stelesňuje trvalú a neochvejnú podporu Európskeho parlamentu ľuďom, ktorí zoči-voči útlaku a svojvôli preukázali výnimočnú silu a odvahu. Štyria z finálnej šestice osôb nominovaných na udelenie Sacharovovej ceny v roku 2012 sa nachádzajú vo väzení. Boli zadržaní, odsúdení a uväznení za skutky, ktoré Európsky parlament podporuje. Andrej Sacharov raz povedal, že „duševná sloboda je základom ľudskej spoločnosti – sloboda získavať a šíriť informácie, sloboda otvorene diskutovať bez strachu, bez nátlaku zo strany štátnych orgánov a bez predsudkov“.Udelenie Sacharovovej ceny za slobodu myslenia v roku 2012 Nasrín Sutúdovej a Džafarovi Panahímu je odkazom solidarity a obdivu k žene a mužovi, ktorí sa nesklonili pred strachom a zastrašovaním a ktorí sa rozhodli nadradiť osud svojej krajiny nad osud vlastný.Nasrín Sutúdová je dnes uväznená v neslávne známej väznici Evin. Po viacerých protestných hladovkách je oslabená a vo väzbe musí znášať zlé podmienky a nátlak. Jej práca právničky v oblasti ľudských práv, ktorá sa vyznačovala šľachetnosťou a obetavosťou, sa dočkala surového trestu. Džafar Panahí je oceňovaný filmový režisér, ktorý bol odsúdený na šesť rokov väzenia so zákazom točiť filmy počas nasledujúcich dvadsiatich rokov. Jeho humorné a výstižné zobrazenie spoluobčanov ukázalo svetu, aká bohatá, tvorivá a rôznorodá je iránska spoločnosť. Prvýkrát bol uväznený v roku 2009 za podporu demonštrantom, ktorých zabili počas demonštrácie proti prezidentským voľbám. Udelenie Sacharovovej ceny Nasrín Sutúdovej a Džafarovi Panahímu je zároveň vyjadrením uznania všetkým Iráncom, ktorí bojujú za lepší Irán. Za Irán, kde vládne tvorivosť namiesto strachu, právny štát namiesto vlády mocných, dialóg namiesto izolácie a demokracia namiesto autokracie.Európsky parlament sa bude stále usilovať o spájanie laureátov Sacharovovej ceny, aby sa mohli navzájom podporovať v boji za demokratické slobody a pri obhajobe ľudských práv. Dúfame, že prostredníctvom takejto siete budeme môcť poskytnúť bezpečné útočisko všetkým, ktorí si cenia slobodu myslenia, a posilniť odkaz mieru, tolerancie a slobody, ktorý si vážia všetci európski občania.

Predslov

4

Európska únia je založená na zásadách rešpektovania ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a dodržiavania ľudských práv. Tieto hodnoty, ktoré sú zakotvené v Zmluve o Európskej únii, sú spoločné všetkým členským štátom a sú právne záväzné. Členským štátom, ktoré tieto zásady závažným spôsobom porušia, môže byť so súhlasom Európskeho parlamentu pozastavené uplatňovanie práv vyplývajúcich zo zmlúv Európskej únie. Európska únia sa vo vzťahoch so zvyškom sveta zaviazala dodržiavať a presadzovať svoje hodnoty a záujmy a prispievať k ochrane svojich občanov, k mieru, bezpečnosti, trvalo udržateľnému rozvoju Zeme, solidarite a vzájomnej úcte medzi národmi, voľnému a spravodlivému obchodu, odstráneniu chudoby a ochrane ľudských práv, najmä práv dieťaťa, ako aj k prísnemu dodržiavaniu a rozvoju medzinárodných právnych predpisov vrátane dodržiavania zásad Charty Organizácie Spojených národov. Vo vzťahu k tretím krajinám zmluva definuje rozvoj a posilnenie demokracie a právneho štátu, ako aj dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd ako jeden z najdôležitejších cieľov spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a politiky rozvojovej spolupráce. Tento cieľ bol do zmluvy výslovne začlenený najmä vďaka tlaku Európskeho parlamentu, ktorý zohráva vedúcu úlohu pri prijímaní opatrení EÚ v oblasti ľudských práv, a tiež vzhľadom na výzvy občanov z EÚ i mimo nej a mnohé rôznorodé činnosti mimovládnych organizácií.Súčasťou Lisabonskej zmluvy, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii, je Charta základných práv Európskej únie, ktorá nadobudla platnosť v roku 2009. Lisabonská zmluva zároveň poskytla právny základ na to, aby k Európskemu dohovoru o ľudských právach, ktorý môžu členské štáty Rady Európy ratifikovať od roku 1950, pristúpila Európska únia ako celok. Európsky dohovor o ľudských právach ratifikovalo všetkých 27 členských štátov EÚ a Chorvátsko, ktoré sa má stať členom Únie v roku 2013. Na pristúpenie Európskej únie bolo potrebné zmeniť a doplniť článok 59 dohovoru a príslušný proces práve prebieha. Podľa návrhu dohody uzavretej v roku 2011 by EÚ mala jedného sudcu na Európskom súde pre ľudské práva, ktorý je súdnym orgánom Európskeho dohovoru o ľudských právach, a 18 poslancov Európskeho parlamentu by sa zúčastňovalo na procese výberu sudcov, na ktorý by dohliadalo parlamentné zhromaždenie Rady Európy. Charta, Európsky dohovor o ľudských právach, Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN a dohovory, ktoré z nej vyplývajú, sú pre Európsku úniu, Európsky parlament a členské štáty najdôležitejšími referenčnými dokumentmi, na ktoré sa prihliada pri riešení otázok medzinárodného práva v oblasti ľudských práv.Krátko po tom, ako Rada Európskej únie uverejnení výročnú správu Únie o ľudských právach, Európsky parlament vypracuje výročnú správu o stave ľudských práv vo svete a

euróPska únia: úloha euróPskeho Parlamentu v oblasti l’udských Práv

5

o politike Únie v oblasti ľudských práv. Za parlamentné iniciatívy v tejto oblasti zodpovedá parlamentný orgán Podvýbor pre ľudské práva pri Výbore pre zahraničné veci, ktorý predstavuje stále fórum na diskusie s ochrancami ľudských práv o stave dodržiavania ľudských práv a demokracie v tretích krajinách.Výbor pre rozvoj organizuje aj pravidelné schôdze o otázkach ľudských práv v rozvojových krajinách alebo o osobitných otázkach, ako sú detskí vojaci či detskí otroci, na ktorých sa zúčastňujú mimovládne organizácie pôsobiace v oblasti ochrany ľudských práv aj zástupcovia príslušných vlád. Výbor pre rozvoj spolu s Výborom pre zahraničné veci a jeho Podvýborom pre ľudské práva sa podieľajú na nominácii a výbere užšieho zoznamu kandidátov na výročnú Sacharovovu cenu za slobodu myslenia. O víťazovi rozhoduje Konferencia predsedov politických skupín Európskeho parlamentu. Porušovanie ľudských práv v tretích krajinách, najmä pokiaľ ide o konkrétne prípady, sa rieši počas mesačných plenárnych rozpráv o naliehavých otázkach a príslušné vlády sa vyzývajú na prijatie okamžitých opatrení. Z reakcií týchto vlád možno usudzovať, že kritika Európskeho parlamentu im nie je ľahostajná. Uznesenia Parlamentu majú niekedy okamžitý účinok a často slúžia ako základ pre opatrenia Rady ministrov Únie, Európskej komisie a Európskej služby pre vonkajšiu činnosť. V prípadoch vážneho porušovania ľudských práv a demokratických zásad môže Parlament na základe svojich legislatívnych právomocí zablokovať uzatvorenie dôležitých dohôd s tretími krajinami. Parlament preto trvá na prísnom dodržiavaní doložiek o ľudských právach, ktoré sa do takýchto dohôd systematicky začleňujú. V septembri 2011 bolo vzhľadom na stav ľudských práv pozastavené vykonávanie dohody o pridružení a spolupráci medzi EÚ a Sýriou.Parlament posilňuje svoju úlohu prijímaním politických uznesení, rozpravami s predstaviteľmi občianskej spoločnosti z tretích krajín, vysielaním ad hoc delegácií na posúdenie stavu ľudských práv na mieste v rôznych krajinách a podporou parlamentnej demokracie a parlamentného dialógu, najmä prostredníctvom medziparlamentných delegácií a zhromaždení. Na pravidelných stretnutiach s poslancami parlamentov partnerských krajín poslanci Európskeho parlamentu často diskutujú o konkrétnych prípadoch a pri niekoľkých príležitostiach už dosiahli priaznivé výsledky.Hlavným fórom na politický dialóg medzi Európskym parlamentom a poslancami parlamentov z afrických, karibských a tichomorských krajín (AKT) je Spoločné parlamentné zhromaždenie EÚ – AKT. Parlamentné zhromaždenie Únie pre Stredozemie predstavuje platformu na štruktúrovaný dialóg s krajinami Stredozemia o otázkach týkajúcich sa ľudských práv a demokracie a fórum na diskusiu o dlhodobých sporoch. Euro-latinskoamerické parlamentné zhromaždenie EuroLat prijíma a predkladá uznesenia a odporúčania pre rôzne organizácie, inštitúcie a ministerské

5

skupiny zodpovedné za rozvoj strategického spojenia týchto dvoch regiónov. Zaoberá sa otázkami týkajúcimi sa demokracie, vonkajšej politiky, riadenia, integrácie, mieru a ľudských práv. Parlamentné zhromaždenie Euronest je parlamentným fórom na presadzovanie politického združovania a ďalšej hospodárskej integrácie medzi Európskou úniou a východoeurópskymi partnermi. Založené bolo v roku 2011 a má stály výbor pre ľudské práva a demokraciu.Európsky parlament zároveň pozorne sleduje činnosť Rady OSN pre ľudské práva, ktorá vznikla v roku 2006, a podieľa sa na príprave otázok, ktoré EÚ nastoľuje na jej zasadnutiach. Parlament rozhodujúcou mierou prispieva k začleňovaniu otázok ľudských práv do európskeho programu. Prijíma osobitné iniciatívy v takých oblastiach, ako sú zabránenie mučeniu, ochrana menšín, predchádzanie konfliktom, podpora práv žien a práv detí, ochrana obhajcov ľudských práv, práva pôvodných národov a osôb so zdravotným postihnutím. Európsky parlament aktívne podporuje kampaň za moratórium OSN na vykonávanie popráv a celosvetové zrušenie trestu smrti a tiež Medzinárodný trestný súd v jeho boji proti beztrestnosti genocídy, vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Európsky parlament podporil vytvorenie Európskeho strediska pre monitorovanie rasizmu a xenofóbie, ktoré bolo 1. marca 2007 nahradené Agentúrou Európskej únie pre základné práva, a kampaň EÚ v oblasti boja proti násiliu páchanému na ženách. Aktívne sa podieľa na demokratizačných procesoch v tretích krajinách prostredníctvom dôslednej účasti na volebných pozorovateľských misiách a prostredníctvom činnosti svojho Úradu na podporu parlamentnej demokracie. Európsky parlament bude tiež úzko spolupracovať s novovytvorenou Európskou nadáciou na podporu demokracie.Európsky parlament už využil svoje rozpočtové právomoci na významné zvýšenie rozpočtových prostriedkov vyčlenených na programy v oblasti demokracie a ľudských práv. Úspešne bojoval za zachovanie samostatného nástroja na financovanie takýchto aktivít, ktorým je európsky nástroj pre demokraciu a ľudské práva. Ide o finančno-politický nástroj, ktorý prispieva k rozvoju a upevňovaniu demokracie a právneho štátu a k dodržiavaniu všetkých ľudských práv a základných slobôd v krajinách mimo Európskej únie na celom svete a ktorý sa osobitne sústreďuje na organizácie občianskej spoločnosti. Európsky parlament zároveň pripisuje veľký význam podpore hospodárskych a sociálnych práv občanov v rámci Únie. Stavom ľudských práv v Európskej únii sa zaoberá Výbor pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci. Výbor pripravuje opatrenia na boj proti rasizmu, náboženskej netolerancii a xenofóbii a zaoberá prístupom k uchádzačom o azyl a migrujúcim pracovníkom. Okrem toho, ak sa občania EÚ domnievajú, že boli porušené ich základné práva, môžu vec predložiť Európskemu ombudsmanovi alebo Výboru Európskeho parlamentu pre petície. Ombudsman sa zaoberá sťažnosťami na činnosť orgánov EÚ, zatiaľ čo Výbor pre petície rieši sťažnosti týkajúce sa porušenia povinností zo strany členských štátov. Na základe následného konania vo veci porušenia zmluvy musia členské štáty často upraviť svoje zákony alebo postupy tak, aby boli v súlade s právnymi predpismi Spoločenstva.

6

7

Európsky parlament prostredníctvom Sacharovovej ceny za slobodu myslenia každoročne vyzdvihuje zápas a odvahu ochrancov ľudských práv, disidentov a aktivistov podieľajúcich sa na boji za ľudské práva a základné slobody. V roku 2008 sme si pripomenuli 20. výročie udeľovania Sacharovovej ceny. Európsky parlament pri tejto príležitosti usporiadal konferenciu s názvom 20 rokov aktívnej podpory ľudských práv: laureáti Sacharovovej ceny rozprávajú svoj príbeh. Na tejto konferencii sa zúčastnili mnohí laureáti, ktorí sa podelili o svoje názory na ľudské práva vo svete a dosah Sacharovovej ceny. Laureátka z roku 2005 Hauwa Ibrahimová za peniaze, ktoré dostala spolu s cenou, poslala študovať viac ako 100 detí. Hnutie Las Madres de la Plaza de Mayo (Matky z Májového námestia) využilo cenu, ktorú získalo v roku 1992, na otvorenie kníhkupectva, politickej kaviarne a univerzity pre viac ako 2 400 študentov. Na konferencii sa zúčastnila aj vdova po Andrejovi Sacharovovi Jelena Bonnerová. Ako uznávaná bojovníčka za ľudské práva a demokraciu pripomenula presvedčenie svojho manžela, že ľudia by sa vždy mali riadiť svojím svedomím, a svoje presvedčenie, že ľudské práva sú základom civilizácie.Na tejto konferencii zároveň vtedajší predseda Európskeho parlamentu Hans-Gert Pöttering oznámil vznik siete nositeľov Sacharovovej ceny.

l’udské Práva

8

Európsky parlament od roku 1988 každoročne udeľuje Cenu Andreja Sacharova za slobodu myslenia, ktorej držiteľmi sú v zmysle odkazu Andreja Sacharova osobnosti alebo organizácie zasadzujúce sa za ochranu ľudských práv a základných slobôd a za boj proti útlaku a nespravodlivosti. Andrej Sacharov (1921 – 1989), renomovaný fyzik, člen akadémie vied, disident a držiteľ Nobelovej ceny za mier z roku 1975, poslal zo svojho exilu v meste Gorkij posolstvo Európskemu parlamentu, v ktorom vyjadril dojatie nad tým, že Európsky parlament má v úmysle udeľovať ocenenie za slobodu myslenia nazvané jeho menom. Právom to považoval za povzbudenie pre všetkých, ktorí sa, podobne ako on, upísali boju za dodržiavanie ľudských práv.Andreja Sacharova, ktorý bol priekopníkom jadrovej fyziky v ZSSR, znepokojil nástup pretekov v zbrojení, ktoré zvýšili hrozbu jadrovej svetovej vojny vznášajúcu sa nad svetom v období studenej vojny. Po uverejnení eseje, ktorá obsahovala Úvahy o pokroku, mierovom spolužití a duševnej slobode, najskôr vo forme samizdatu (domáca tlač, výtlačky písané na písacom stroji), potom v západnej tlači, mal Sacharov absolútny zákaz podieľať sa na vojenskom výskume. V roku 1970 sa stal jedným zo spoluzakladateľov Výboru pre ľudské práva v ZSSR a v roku 1972 sa oženil so zástankyňou ľudských práv Jelenou Bonnerovou. Napriek rastúcemu tlaku zo strany vlády sa nielenže neprestal usilovať o prepustenie disidentov vo svojej krajine, ale zároveň sa stal jedným z najodvážnejších kritikov režimu, stelesňujúcim boj proti upieraniu základných práv. Stal sa, povedané slovami výboru Nobelovej ceny za mier, „hovorcom svedomia ľudstva“. Jeho odpor nezlomilo ani zastrašovanie, ani exil.Všetci nositelia Ceny Andreja Sacharova rovnako ako on potvrdzujú, že ochrana ľudských práv a presadzovanie ich všeobecnej platnosti si vyžaduje veľa odvahy, trpezlivosti a vnútornej sily. Takmer všetci draho zaplatili za svoje odhodlanie brániť ľudskú dôstojnosť a mnohí čelili prenasledovaniu, strate osobnej slobody, fyzickým útokom alebo vyhnanstvu. V mnohých prípadoch si laureáti nemohli prevziať ocenenie osobne. Sacharovovu cenu udeľuje Európsky parlament ako ocenenie za mimoriadne skutky v boji za ochranu slobody myslenia a slova proti netolerancii, fanatizmu a nenávisti. Prostredníctvom tejto ceny vyjadruje presvedčenie, že k základným slobodám nepatrí len právo na život a nedotknuteľnosť, ale aj sloboda myslenia a sloboda tlače, ktoré sú jedným z najúčinnejších prostriedkov na boj proti útlaku a rozhodujúcim meradlom na posúdenie demokracie a otvorenosti spoločnosti. Právo na slobodu presvedčenia a slobodu prejavu bez obmedzení, zakotvené v článku 19 Medzinárodného paktu OSN o občianskych a politických právach zo 16. decembra 1966, ktorý ustanovuje, že „každý má právo na slobodu prejavu; toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby,“ odzrkadľuje ducha, v ktorom Európsky parlament založil Sacharovovu cenu.Európsky parlament udeľuje cenu za zásluhy v boji za ľudské práva, ktorá je spojená s odmenou 50 000 EUR, na slávnostnom zasadnutí v Štrasburgu, ktoré sa koná okolo 10. decembra, v deň, keď bola v roku 1948 podpísaná Všeobecná deklarácia ľudských práv Organizácie Spojených národov.

andrej sacharov človek, ktorého Príklad Podnietil vznik ocenenia

9

sieť nositeĽov sacharovovej ceny V roku 2008, pri príležitosti 20. výročia udeľovania Sacharovovej ceny za slobodu myslenia, vtedajší predseda Európskeho parlamentu Hans-Gert Pöttering oficiálne oznámil vznik siete nositeľov Sacharovovej ceny ako platformy na spájanie aktivít nositeľov ocenenia a na vyjadrenie solidarity.Európsky parlament pri tejto príležitosti usporiadal konferenciu s názvom 20 rokov aktívnej podpory ľudských práv: laureáti Sacharovovej ceny rozprávajú svoj príbeh.Laureáti podpísali spoločné vyhlásenie, v ktorom sa dohodli na posilnení spoločného úsilia na podporu ochrancov ľudských práv vo svete prostredníctvom spoločných aktivít nositeľov Sacharovovej ceny a v spolupráci s Európskym parlamentom.Sieť posilnila svoju činnosť prostredníctvom konferencie na vysokej úrovni, ktorá sa uskutočnila v novembri 2011 a na ktorú boli pozvaní všetci laureáti. Na výročnom podujatí siete nositeľov Sacharovovej ceny v októbri 2012 súčasní spolupredsedovia siete, ktorými sú predseda Európskeho parlamentu Martin Schulz a laureáti za rok 2011 Alí Farzát, Asmá Mahfúzová a Ahmed al-Sanúsí, verejne diskutovali o svojich názoroch na rozvoj demokracie. Laureáti zároveň vystúpili na prvom svetovom fóre o demokracii, ktoré sa uskutočnilo v Štrasburgu, okrem iného pod záštitou Európskeho parlamentu.V roku 2013 si pripomenieme 25. výročie udeľovania Sacharovovej ceny. V Bruseli sa na konferencii siete nositeľov Sacharovovej ceny zídu nositelia ocenenia z celého sveta, ktorí v tom čase budú na slobode, aby diskutovali o svojom zápase a vyjadrili si vzájomnú podporu a ocenenie.

9

10

nositelia ocenenia

1988 Nelson Rolihlahla Mandela; Anatoli Marchenko (in memoriam)

1989 Alexander Dubček

1990 Aun Schan Su Ťij

1991 Adem Demaçi

1992 Las Madres de la Plaza de Mayo

1993 Oslobodjenje

1994 Taslima Nasrinová

1995 Leyla Zanová

1996 Wej Ťing-šeng

1997 Salima Ghezálíová

1998 Ibrahim Rugova

1999 Xanana Gusmão

2000 ¡Basta Ya!

2001 Izzat Ghazzawi; Nurit Peledová-Elhananová; Dom Zacarias Kamwenho

2002 Oswaldo José Payá Sardiñas

2003 generálny tajomník OSN Kofi Annan a všetci pracovníci OSN

2004 Bieloruské združenie novinárov

2005 Ženy v bielom; Hauwa Ibrahimová; Reportéri bez hraníc

2006 Alexander Milinkievič

2007 Sálih Mahmúd Muhammad Usmán

2008 Chu Ťia

2009 Memorial (Oleg Orlov, Sergej Kovaľov a Ľudmila Alexejevová v mene organizácie MEMORIAL a všetkých obhajcov ľudských práv v Rusku)

2010 Guillermo Fariñas

2011 Arabská jar (Muhammad Búazízí, Asmá Mahfúzová, Ahmed al-Sanúsí, Razán Zajtúnová a Alí Farzát)

2012 Nasrín Sutúde a Džafar Panahí

NASRíN SUTúDE DžAfAR PANAHíSACHAROVOVA CENA ZA SLOBODU MYSLENIA 2012

12

sacharovova cena za slobodumyslenia za rok 2012: nasrín sutúdová a džafar Panahí Nasrín Sutúdová je právnička pôsobiaca v oblasti ľudských práv, ktorá si v súčasnosti odpykáva šesťročný trest v neslávne známom väzení Evin za odvážnu obhajobu odporcov režimu zatknutých v roku 2009 pri masových protestoch proti prezidentským voľbám, ktoré považovali za zmanipulované. Politickí väzni žiadali, aby ich zastupovala, pretože mala dostatok sily a odvahy na to, aby sa postavila súdnym orgánom a príslušníkom tajnej služby. Zároveň je dôraznou odporkyňou trestu smrti pre maloletých. Sutúdová (45) je vyčerpaná po hladovkách na protest proti nátlaku na svoju rodinu a proti drsným podmienkam vo väzení. V liste adresovanom svojim deťom Méravé a Nimovi, ktorý bol uverejnený na stránke persian2english.com, uviedla, že trpí, pretože nemôže počúvať ich hlas. „Popri svojich spoločenských a profesionálnych rolách som hrdá na to, že som matkou, najmä matkou vás dvoch,” ale „nechcem, aby ma moje deti videli v neprirodzených, nedobrovoľných a ponižujúcich podmienkach. Nechcem, aby si moje deti mysleli, že sa môžu stať obeťou nezákonného konania osôb zneužívajúcich moc.“ Bolo jej zakázané prijať rodinnú návštevu, pretože si odmietla obliecť čádor, ktorý na rozdiel od hidžábu nie je vyžadovaný zákonom.Džafar Panahí je filmový tvorca, ktorý má na 20 rokov zakázané nakrúcať filmy. Tento otvorený podporovateľ iránskeho opozičného zeleného hnutia a kritik prezidenta Ahmadínedžáda bol tiež odsúdený na šesť rokov väzenia za „propagandu proti islamskej republike“. Teraz žije v akomsi vákuu, má zákaz opustiť krajinu či hovoriť s médiami, ale stále bojuje proti obmedzeniam svojej slobody prejavu.Džafar Panahí (51), inšpirovaný realizmom a humanistickým pohľadom na život, sústreďuje svoj objektív na útrapy života detí, chudobných a najmä žien v Iráne od čias islamskej revolúcie, čím na seba privoláva hnev a cenzúru iránskych úradov. Jeho filmy, ktoré získavajú ocenenia v Cannes a Benátkach, sú doma zakázané a opakovane boli príčinou jeho uväznenia. V roku 2010 bol zatknutý spolu so svojou manželkou, dcérou a 15 priateľmi. Neskôr boli všetci prepustení. V roku 2011 nakrútil snímku s názvom Toto nie je film, ktoré ho zobrazuje, ako sedí za kuchynským stolom, rozpráva sa so svojím právnikom a čaká na uväznenie. Dielo bolo prekvapením filmového festivalu v Cannes, kam bolo z Iránu prepašované na USB kľúči ukrytom v koláči. Britský komik iránskeho pôvodu Omid Džalílí k tomu povedal: „Je to dar, ktorý prináša smiech. Hovorí to veľa o odvahe tohto muža.“

12

13

1988 Nelson Rolihlahla MandelaNelson Rolihlahla Mandela, laureát Nobelovej ceny za mier v roku 1993, sa narodil v roku 1918 v Umtate v Juhoafrickej republike a v roku 1994 bol v prvých slobodných voľbách zvolený za prezidenta a predsedu vlády Juhoafrickej republiky. Väčšinu svojho života strávil vo väzení. Ako vodca Afrického národného Kongresu

(ANC) bol pre svojich krajanov a svetovú verejnosť symbolom boja černošského obyvateľstva proti krutému režimu apartheidu. Pri udelení ceny v roku 1988 bol ešte v domácom väzení.Od júna 1999, keď sa stiahol z verejného života, sa naďalej angažuje za svoje ideály a hodnoty prostredníctvom svojich dvoch charitatívnych organizácií, Nadácie Nelsona Mandelu a Detského fondu Nelsona Mandelu, ako aj v rámci iniciatívy Starší sveta (Global Elders), ktorú predstavil 18. júla 2007 v Johannesburgu spolu s Graçou Machelovou a arcibiskupom Desmondom Tutuom. Na tomto projekte sa podieľa skupina svetových vedúcich predstaviteľov, mierových aktivistov a obhajcov ľudských práv, ktorí chcú riešiť svetové problémy, pričom využívajú „takmer 1000 rokov spoločných skúseností na premýšľanie o riešeniach zdanlivo neprekonateľných problémov, akými sú zmena klímy, HIV/ AIDS a chudoba,“ a „uplatňujú svoju politickú nezávislosť pri riešení niektorých najvážnejších konfliktov sveta“.Vo svojom príhovore počas plenárneho zasadnutia parlamentu pri príležitosti 10. výročia nastolenia demokracie v Juhoafrickej republike Nelson Mandela vyhlásil: „Naša snaha vytvoriť v našej krajine demokraciu pre všetkých bez ohľadu na rasu sa riadila zásadou, že v každej skupine obyvateľstva a vo všetkých sociálnych vrstvách sú dobrí muži a dobré ženy a že títo Juhoafričania sa zjednotia v otvorenej a slobodnej spoločnosti a spoločne a vo vzájomnej spolupráci sa budú usilovať o spoločné dobro. Historicky znepriatelené strany sa dohodli na mierovom prechode od apartheidu k demokracii práve preto, že sme boli pripravení akceptovať vnútornú schopnosť druhého byť dobrým.“V roku 2012 Juhoafrická univerzita udelila bývalému prezidentovi v jeho

neprítomnosti Cenu absolventov z ostrova Robben Island (Robben Island Alumnus Award), ktorá je oficiálnym uznaním jeho oddanosti zásadám sociálnej spravodlivosti a etického vodcovstva.

1988 Anatolij MarčenkoAnatolij Marčenko (1938 – 1986), jeden z najznámejších disidentov bývalého Sovietskeho zväzu, zomrel v decembri 1986 po viac ako dvadsaťročnom väzení v Čistopole na následky protestnej hladovky. Bol členom skupiny, ktorá vznikla v roku 1975 s cieľom presadzovať dodržiavanie helsinského záverečného aktu Konferencie

o bezpečnosti a spolupráci v Európe, najmä ustanovení týkajúcich sa ľudského rozmeru, bezpečnosti a spolupráce.Odhalil pravdu o sovietskych pracovných táboroch a väzeniach, vďaka čomu bol odsúdený za protisovietsku agitáciu a propagandu. „Jedinou možnosťou, ako bojovať proti vláde zla a nezákonnosti, je, podľa môjho názoru, poznať pravdu“.

1989 Alexander Dubček V roku 1989 ocenil Európsky parlament Alexandra Dubčeka (1921 – 1992), jedného z iniciátorov procesu obnovy a zmien v bývalom východnom bloku a vedúcu postavu reformného hnutia, ktoré je známe pod názvom Pražská jar.Jeho úsilie dať socializmu „ľudskú tvár“ rozdrvili 21.

augusta 1968 sily Varšavskej zmluvy, ktoré vstúpili do Československa, prevzali kontrolu nad Prahou a nad budovou ústredného výboru Komunistické strany Československ a Dubčeka na krátko vzali do sovietskeho zajatia. Alexander Dubček bol obvinený zo zrady, zbavený všetkých funkcií a vylúčený z Komunistickej strany Československa. Až do roku 1985 pracoval ako robotník. V roku 1988 sa vrátil do aktívneho politického života v hnutí za občianske práva.

Po revolúcii v Československu sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia Československej socialistickej republiky. V posolstve prednesenom pri príležitosti odovzdania ceny v januári 1990 ho Andrej Sacharov nazval jedným z nositeľov nádeje sovietskych disidentov v ich dlhoročnom boji za „glasnosť“. Dubček vyjadril želanie, aby „vďaka Pražskej jari znela v roku 1990 a v ďalších rokoch veľká symfónia spoločného európskeho ducha“.

1990 Aun Schan Su ťijVedúca úloha Aun Schan Su Ťij v mjanmarskom zápase za demokraciu bola ocenená udelením Sacharovovej ceny v roku 1990, rok predtým ako v roku 1991 získala Nobelovu cenu za mier. Su Ťij (1947), ktorá sa stala medzinárodným symbolom mierového odporu voči útlaku, strávila väčšinu z dvoch desaťročí po roku 1990 v domácom väzení alebo vo väznici po tom, ako mjanmarská

vládnuca junta pomocou zatýkania a krvavých represálií zasiahla proti jej Národnej lige za demokraciu, ktorej odmietla odovzdať moc napriek jej zdrvujúcemu víťazstvu vo voľbách, ktoré sa v tom toku konali.V domácom väzení bola aj počas prvých mjanmarských volieb, ktoré sa konali po dvoch desaťročiach 7. novembra 2010. O šesť dní nato bola prepustená. Nová vláda krajiny začala uskutočňovať demokratické reformy a Su Ťij sa zúčastnila na doplňujúcich parlamentných voľbách v apríli 2012, v ktorých so svojou stranou získala 43 zo 45 neobsadených kresiel. Dňa 3. mája 2012 zložila poslanecký sľub. Teraz je vedúcou predstaviteľkou mjanmarskej parlamentnej opozície. Pri príležitosti volebného víťazstva Aun Schan Su Ťij vyjadril Európsky parlament obrovské uznanie dlhému zápasu vedúcej opozičnej predstaviteľky a laureátky Sacharovovej ceny, ktorý trval celé desaťročia, a ocenil jej odvahu a vytrvalosť ako „príklad obetavej odvahy a zápasu za slobodu a demokraciu zoči-voči tyranii“. EURÓPSKY PARLAMENT privítal dialóg medzi vládou a opozíciou. Parlament pri viacerých príležitostiach žiadal okamžité a bezpodmienečné prepustenie Aun Schan Su Ťij a ďalších barmských politických väzňov a odsúdil systematické porušovanie ľudských práv, základných slobôd a základných demokratických práv obyvateľov Barmy/Mjanmarska. Od začiatku demokratických reforiem v krajine boli prepustené stovky politických väzňov a bola zrušená cenzúra médií. Aun Schan Su Ťij bola vymenovaná na čelo pätnásťčlenného

parlamentného výboru, ktorý má pomáhať pri zavádzaní právneho štátu v krajine. Za kľúč k demokratizácii považuje silné, nezávislé a transparentné súdnictvo: „Keď sa nám podarí obnoviť právny štát, budeme si môcť povedať, že proces demokratizácie bol úspešný.“ Od svojho prepustenia môže Aun Schan Su Ťij opäť cestovať a Európsky parlament obnovil svoje pozvanie, aby si mohla prísť prevziať Sacharovovu cenu za rok 1990.

1991 Adem DemaçiParlament udelil cenu za ľudské práva v roku 1991 Ademovi Demaçimu, Kosovčanovi narodenému v roku 1936 v Prištine, čím vzdal hold človeku, ktorý strávil väčšiu časť svojho života (1958 – 1990) vo väzení za to, že písaným a hovoreným slovom bojoval za základné práva Albáncov v Kosove. Ani väzenie však nemohlo Demaçiho umlčať. Naďalej zverejňoval trpkú pravdu o srbskom

útlaku dvoch miliónov Albáncov v Kosove.„Sloboda prejavu je prvým, rozhodujúcim krokom smerom k demokracii. Bez slobody prejavu neexistuje dialóg, bez dialógu nemožno zistiť pravdu a bez pravdy nie je možný pokrok.“ Po prepustení sa Adem Demaçi ujal vedenia Rady pre obranu ľudských práv a slobôd. V rokoch 1998 až 1999, v čase srbskej ofenzívy, bol politickým predstaviteľom Kosovskej oslobodzovacej armády (UCK). Od skončenia vojny sa venuje najmä etnickému zmierovaniu a návratu utečencov. Stal sa predsedom Výboru pre vzájomné porozumenie, toleranciu a spolužitie, ktorý zastupuje všetky etnické skupiny v Kosove, „pretože Kosovo patrí všetkým“ a „pretože chceme slobodnú, demokratickú a multietnickú spoločnosť“. Dodnes je v Kosove politicky aktívny.

1992 Las Madres de la plaza de MayoToto argentínske hnutie za ľudské práva vzniklo spontánne pri hľadaní detí, ktoré „zmizli“ počas argentínskej „špinavej vojny“, sedemročného obdobia bezpríkladného porušovania ľudských práv po vojenskom prevrate v roku 1976. Matky zhromaždené pred ministerstvom vnútra v snahe získať informácie o svojich deťoch si navzájom dodali odvahu a v čase

14

15

tvrdých represií, keď bolo zakázané čo i len stretnúť sa v skupinke, pripravili svoj prvý protest v podobe pomalého pochodu okolo námestia Plaza de Mayo. Na prvom proteste sa zúčastnilo štrnásť žien, postupne sa však pochod stal pravidelnou udalosťou, konal sa každý štvrtok popoludní a každý týždeň sa na ňom zúčastňovali stovky matiek, otcov, bratov, sestier a priateľov. Ženy nosili šatky, na ktorých mali vyšité mená svojich detí. Tieto šatky sa stali silným vizuálnym symbolom ich veci. Odvážne sa držali svojho pasívneho a pokojného odporu, aj keď do konca roku 1977 z ich radov zmizlo 12 žien vrátane Azuceny Villaflorovej, prvej vodkyne matiek, a dvoch ďalších matiek zo zakladajúcej skupiny, Esther Careagovej a Maríe Eugenie Biancovej. Pokojný odpor matiek pomohol skoncovať s vojenským režimom a odsúdenie a uväznenie niektorých osôb zodpovedných za zločiny proti ľudskosti v Argentíne v 70. rokoch minulého storočia bolo výsledkom ich neutíchajúceho úsilia. Ich zápas teraz nadobudol ďalší rozmer. Argentínske matky si želajú, aby mladí ľudia v krajine prejavili politické odhodlanie a postavili sa proti systému, ktorý odsúdil milióny Argentínčanov na chudobu a neposkytuje vzdelanie, bývanie ani zdravotnícku starostlivosť. Prihlásením sa k ideálom svojich zmiznutých detí bojujú za nezávislé súdnictvo a za politické zmeny. Na svojich pravidelných štvrtkových demonštráciách pred prezidentským palácom na Casa Rosada teraz nosia neozdobené biele šatky, ktoré symbolizujú všeobecný charakter ich zápasu.Las Madres de la Plaza de Mayo založili ľudovú univerzitu, kníhkupectvo, knižnicu a kultúrne centrum. V roku 1999 organizácia získala cenu UNESCO za výchovu k mieru.

1993 OslobodjenjeV roku 1993 získal Sacharovovu cenu denník Oslobodjenje založený v roku 1943.Asi 70 moslimských, srbských a chorvátskych novinárov aj napriek smrti a zraneniam mnohých svojich kolegov a zničeniu kancelárií redakcie srbským delostrelectvom pokračovalo v práci v atómovom kryte v pivnici svojej

sarajevskej budovy a riskovalo svoje životy, aby noviny Oslobodjenje mohli aj naďalej vychádzať.Zlatko Disdarević, jeden z vtedajších redaktorov a neskorší veľvyslanec Bosny,

povedal, že cieľom Oslobodjenja bolo zachovať a brániť Bosnu a Hercegovinu ako mnohonárodnostný štát.„Naše úsilie bolo zamerané proti smrti a proti rozdeleniu, či dokonca úplnému vymazaniu Bosny a Hercegoviny z máp. Obyvatelia Sarajeva, Bosny a Hercegoviny, budú pokračovať v boji proti rozdeleniu, ktoré má svoje korene v Európe pred prvou svetovou vojnou.“ Noviny Oslobodjenje (Oslobodenie) pomenované podľa novín, ktoré založili partizáni bojujúci proti nemeckej okupácii Juhoslávie, boli dlhý čas jednými z mála nezávislých novín v krajine.

1994 Taslima NasrinováV čase, keď lekárka a spisovateľka Taslima Nasrinová, narodená v roku 1962 v Bangladéši, získala v roku 1994 Sacharovovu cenu, už žila v exile v Európe. Jej diela, ktoré kritizujú náboženský fundamentalizmus a najmä utláčanie žien, sú v jej krajine zakázané. Jej život ohrozujú islamskí fundamentalisti.

V ďakovnom prejave uviedla, že pochádza z tej časti sveta, kde sú sociálne napätie a ľudské problémy neznesiteľné. Ako spisovateľka nemohla zatvárať oči pred každodenným utrpením a hladom v chudobných štvrtiach.V septembri 1998 sa Taslima Nasrinová vrátila do Bangladéša k umierajúcej matke. Len čo sa táto správa zverejnila, náboženskí fundamentalisti znovu požadovali spisovateľkinu smrť. Súd vydal zatykač na jej osobu a hrozil skonfiškovaním jej majetku. Európsky parlament vypočul jej žiadosť o pomoc a v uznesení vyzval bangladéšsku vládu, aby ochránila jej život a zaistila jej bezpečnosť. Pre sústavné vyhrážky Taslima Nasrinová v januári 1999 opäť opustila svoju vlasť. Od roku 1994 žila v exile vo viacerých krajinách, okrem iného vo Francúzsku, Švédsku a v Indii. Dokonca aj tam však musela znášať rastúci tlak zo strany moslimských skupín pre svoje „protiislamské“ romány a pamäti, čo ju prinútilo presťahovať sa do Naí Dillí, kde od novembra 2007 žila pod bezpečnostnou ochranou indickej vlády. Vzhľadom na stupňujúce sa vyhrážky smrťou zo strany islamských extrémistov a vzhľadom na problémy s povolením na pobyt v Indii bola napokon nútená v polovici marca 2008 Indiu opustiť, pričom sa vracala len na krátke obdobia. V roku 2009 povolil starosta

16

Paríža Taslime Nasrinovej zdržiavať sa v tomto meste. Napriek tomu, že sa jej naďalej odopiera právo na návrat do Bangladéša, často vyjadruje túžbu vrátiť sa späť do vlasti.

1995 Leyla Zanová Keď Európsky parlament udelil v roku 1995 Leyle Zanovej Sacharovovu cenu za jej odvahu pri obrane ľudských práv a za jej odhodlanie nájsť mierové a demokratické riešenie konfliktov medzi tureckou vládou a kurdským obyvateľstvom, bola už rok vo väzení.Zanová pri obrane práv svojho uväzneného manžela získala

vedúce postavenie, ktoré vyústilo do jej kandidatúry vo voľbách do tureckého parlamentu v roku 1991. Vo svojom obvode Diyarbakir získala 84 % hlasov. Počas inaugurácie v kurdčine prisľúbila, že bude „bojovať za to, aby Kurdi a Turci mohli žiť spoločne v demokratickom systéme“.V decembri 1994 súd štátnej bezpečnosti v Ankare obvinil Leylu Zanovú spolu s troma ďalšími kurdskými poslancami z prokurdskej Strany za demokraciu zo spolčenia so zakázanou Stranou kurdských pracujúcich (PKK) na základe jej prejavov a článkov na obhajobu kurdských práv. Bola odsúdená na 15 rokov väzenia. V roku 1997 jej vláda ponúkla prepustenie zo zdravotných dôvodov, Zanová však odmietla a vyjadrila želanie „všeobecnej amnestie pre všetkých politických väzňov“, pričom vyhlásila, že nechce byť prepustená zo zdravotných dôvodov, kým jej politickí priatelia zostanú vo väzení.Po obnovenom súdnom procese v roku 2003, ktorý bol, podobne ako prvý proces, Európskym súdom pre ľudské práva označený za nespravodlivý a zaujatý, boli bývalí kurdskí poslanci odsúdení na odpykanie si zvyšku trestu vo väzení. Turecký odvolací súd však v roku 2004 rozsudky zrušil. Dňa 14. októbra 2004 tak mohla Leyla Zanová konečne osobne vystúpiť na slávnostnom ceremoniáli počas plenárnej schôdze Európskeho parlamentu v Bruseli a prevziať si Sacharovovu cenu. V decembri 2008 bola opäť odsúdená na 10 rokov väzenia za údajné šírenie teroristickej propagandy, jej odsúdenie však zrušil odvolací súd na základe toho, že nemala primeranú možnosť na obhajobu. V máji 2012 bola

znovu odsúdená na desať rokov väzenia za „šírenie teroristickej propagandy“. Keďže vo všeobecných voľbách, ktoré sa konali 12. júna 2012, bola ako kurdská poslankyňa opätovne zvolená do parlamentu, prináleží jej až do ďalších volieb v roku 2015 poslanecká imunita.

1996 Wej ťing-šeng „Otec čínskeho hnutia za demokraciu“ získal Sacharovovu cenu v roku 1996.Tento najznámejší čínsky disident sa narodil v rodine štátneho úradníka 20. mája 1950. Ako nadšenec podporujúci ideály maoistickej kultúrnej revolúcie najprv vstúpil do Červenej gardy, no sklamaný

ukrutnosťami páchanými v mene triedneho boja sa neskôr obrátil k humanizmu a demokracii.Keď sa v roku 1978 dostal k moci Teng Siao-pching, Wej Ťing-šeng pomáhal vytvoriť tzv. Múr demokracie. Čínski občania v nástenných novinách žiadali nápravu neprávostí, ktoré ich postihli. „Čo je to skutočná demokracia?“ pýtal sa Wej na plagáte a privolal tým na seba pozornosť a hnev čínskej vlády. Keď v roku 1979 označil Teng Siao-pchinga za diktátora podobného Mao Ce-tungovi, bol uväznený, vo verejnom súdnom procese usvedčený zo zločinov proti revolúcii a odsúdený na 15 rokov väzenia a nútených prác. Wej Ťing-šeng sa nevzdal ani po svojom prepustení v roku 1993. Nadviazal spojenie so západnými médiami a pokračoval v pranierovaní porušovania ľudských práv v Číne. V roku 1994 ho zatkla polícia a koncom roka 1995 bol znova odsúdený na 14 rokov väzenia za sprisahanie proti komunizmu. V dôsledku neľudských podmienok vo väzení a zlého zaobchádzania zo strany spoluväzňov sa jeho zdravotný stav sústavne zhoršoval.Vzhľadom na neustály medzinárodný tlak bol Wej Ťing-šeng 16. novembra 1997 prepustený z väzenia a deportovaný do USA. Ako predseda Zámorskej čínskej demokratickej koalície, ktorá vznikla v roku 1998, a prostredníctvom nadácie, ktorá nesie jeho meno, sa naďalej zasadzuje za dosiahnutie svojho hlavného cieľa, dodržiavania ľudských práv a uplatňovania demokracie v Číne.

1997 Salima Ghezálíová Salima Ghezálíová, ktorá získala Sacharovovu cenu v roku 1997, sa narodila neďaleko Alžíru v roku 1958. V 80. rokoch minulého storočia sa zapojila do ženského hnutia v Alžírsku, okrem iného ako zakladateľka organizácie Ženy Európy a Magrebu a ako šéfredaktorka ženskej publikácie NYSSA, ktorú sama založila.Aktivistka za práva žien sa rýchlo zmenila na oddanú bojovníčku za

ľudské práva a demokraciu v Alžírsku. Ako vydavateľka týždenníka La Nation sa po roku 1994 čoraz viac zameriavala na tému cenzúry. Vo svojich článkoch sústavne žiadala mierové a demokratické riešenie krízy v Alžírsku, ktorá stála životy desaťtisíce ľudí vrátane mnohých novinárov. Stala sa preto terčom kritiky alžírskych úradov aj islamských extrémistov. Po uverejnení jej správy o stave ľudských práv v Alžírsku v časopise Le Monde Diplomatique úrady v roku 1996 nariadili zastavenie vydávania jej časopisu.Salima Ghezálíová v reakcii uviedla, že „upozorňovanie na zásady, ktoré tvoria základy našej ľudskej spoločnosti, predstavuje spolu s ostražitosťou najlepšiu cestu k víťazstvu civilizácie nad barbarstvom“.Počas rozpravy o slobode tlače, ktorú usporiadal Európsky parlament 25. apríla 1996, opísala obavy a tlak, ktorým sú novinári v Alžírsku vystavení, keď sa snažia obísť cenzúru a uniknúť vražednému hnevu protivníkov.Krátko pred obnovením vydávania časopisu La Nation v roku 2002 potvrdila, že týždenník sa bude aj naďalej zasadzovať za to, aby sa Alžírsko v budúcnosti otvorilo demokracii.Salima Ghezálíová je členkou správnej rady Nadácie EÚ a krajín Stredozemia na podporu obhajcov ľudských práv (EMHRF) a naďalej pôsobí ako aktivistka v oblasti práv žien, ľudských práv a demokracie v Alžírsku.

1998 Ibrahim Rugova V roku 1998, keď eskaloval konflikt medzi srbskými jednotkami a Kosovskou oslobodzovacou armádou, Európsky parlament vyslal posolstvo udelením Sacharovovej ceny politickému vodcovi kosovských Albáncov. Udelením ceny Ibrahimovi Rugovovi si Európsky parlament uctil muža oddaného zásade mierového odporu voči násiliu.

Dr. Ibrahim Rugova sa narodil 2. decembra 1944 v meste Cerrca (Istog) v Kosove. Pred svojím zvolením za vodcu Kosovskej demokratickej aliancie (LDK) v roku 1989 vyučoval literatúru na univerzite v Prištine. Práve v tom roku Belehrad zrušil autonómne postavenie provincie Kosovo. Albánci sa stali obeťami útlaku a opoziční vodcovia boli zatknutí. V roku 1990 dva milióny kosovských Albáncov prijali vlastnú ústavu. V referende, ktoré sa konalo v roku 1991, 97 % z nich hlasovalo za nezávislé Kosovo a v roku 1998 potvrdili Ibrahima Rugovu vo funkcii prezidenta samozvanej Republiky Kosovo.Pacifista Rugova sa húževnato pridržiaval svojho prístupu založeného na nenásilnej opozícii voči srbskému režimu. Sústavne pritom opakoval ochotu viesť dialóg s Belehradom. Zároveň sa usiloval získať svetovú mienku pre vec svojho ľudu. Nikdy nepoľavil v naliehaní na medzinárodné spoločenstvo, aby zintenzívnilo svoj tlak a poskytlo Kosovu ochranu. V presvedčení, že jeho ľud môže dosiahnuť sebaurčenie iba mierovou cestou, podpísal ako hlavný vyjednávač kosovských Albáncov 18. marca 1999 mierovú dohodu z Rambouillet. Keďže Belehrad odmietol dohodu podpísať, NATO začalo 24. marca s útokmi na Juhosláviu, ktoré viedli k stiahnutiu juhoslovanských síl z Kosova. Dňa 28. marca bol v Prištine zavraždený Rugovov hlavný poradca na mierových rokovaniach Fehmi Agani. Sám Rugova bol nútený odísť do ilegality. V marci 2002 bol Ibrahim Rugova zvolený za prvého prezidenta Kosova. Prezident Rugova podľahol rakovine 21. januára 2006.

17

1999 José Alexandre “Xanana” GusmãoXanana Gusmão sa narodil 20. júna 1946 v Laleii vo Východnom Timore. Po odchode Portugalcov začala Indonézia politiku destabilizácie Východného Timoru. Dňa 7. decembra 1975 Indonézia obsadila krajinu. Xanana Gusmão sa stiahol do ilegality a v roku 1978 sa stal vodcom vojenského krídla Revolučného frontu za nezávislosť

Východného Timoru (FRETILIN).Násilie, ktoré sprevádzalo inváziu, si vyžiadalo asi 200 000 životov, ale nepodarilo sa mu zlomiť odhodlanie ľudu brániť sa. Xanana Gusmão sa pokúšal dosiahnuť mierové riešenie konfliktu a navrhol indonézskej vláde mierový plán a rokovania pod dohľadom OSN. V roku 1986 sa mu podarilo zjednotiť rozličné politické a sociálne zoskupenia a vytvoriť Timorskú národnú radu odporu (TNRC). Dňa 20. novembra 1992 bol Xanana Gusmão zatknutý. Obvinili ho zo separatizmu a nezákonnej držby zbraní a odsúdili na doživotné väzenie. Rozsudok mu neskôr zmiernili na 20 rokov a vo februári 1999 bol napokon umiestnený do domáceho väzenia. Ani uväznenie Xananu Gusmãa, ktorý je tiež známy ako „Mandela Timoru“, však nezlomilo opozíciu vo Východnom Timore. Indonézsky prezident Habibie zareagoval na obrovský medzinárodný tlak a 7. septembra 1999 bol Xanana Gusmão prepustený. Stalo sa tak krátko po referende z 30. augusta, v ktorom sa 80 % obyvateľstva Východného Timoru vyslovilo za nezávislosť. Xanana Gusmão, ktorý sa stal symbolom odporu vo Východnom Timore a zosobnením nádejí hnutia medzinárodnej solidarity, pri svojom prepustení povedal: „Ako slobodný človek sľubujem, že urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som priniesol mier Východnému Timoru a jeho ľudu.“ V apríli 2002 sa vo Východnom Timore uskutočnili prvé slobodné prezidentské voľby. Xanana Gusmão bol zvolený takmer 83 % hlasov a v tom istom roku dostal Cenu Rady Európy Sever – Juh. Dňa 20. mája 2002 Kofi Annan oficiálne vyhlásil Východotimorskú demokratickú republiku za nezávislý štát. José Xanana Gusmão bol prezidentom Východného Timoru do mája 2007 a po parlamentných voľbách, ktoré sa konali 30. júna 2007, sa stal premiérom krajiny. V roku 2008 prežil pokus o atentát. V septembri 2012 oznámil Valnému zhromaždeniu OSN, že Východný Timor sa chce vymaniť z chudoby a do roku 2030 sa chce stať prosperujúcou krajinou.

2000 ¡BASTA YA!Občianska iniciatíva ¡BASTA YA! (Stačilo!), ktorej bola v júli 2004 priznaná poradná funkcia v Hospodárskej a sociálnej rade Organizácie Spojených národov, je zložená ľudí, ktorí sa zasadzujú za základné ľudské práva, demokraciu a toleranciu v Baskicku. Členovia skupiny, ktorí sú

rôzneho svetonázoru, sa zhodujú v troch postojoch:

| proti terorizmu každého typu, bez ohľadu na pôvod či rozsah;| za podporu všetkých obetí terorizmu a politického násilia;| za obranu zásad právneho štátu, ústavy a autonómneho status Baskicka.

Základné slobody a ľudské práva v Baskicku ohrozuje terorizmus organizácie ETA a podobných skupín. Tisícky ľudí sa stávajú obeťami zastrašovania, vydierania a útokov, pričom terčom sú aj ich rodiny a majetok. Nemôžu sa slobodne vyjadrovať ani uplatňovať svoje práva bez toho, aby sa vystavili veľkému nebezpečenstvu.Členovia skupiny ¡BASTA YA! riskujú v boji proti terorizmu vlastné životy. Ich jedinou „zbraňou“ je pokojné mobilizovanie ľudí na ochranu základných slobôd. Zámerom skupiny ¡BASTA YA! je zvyšovať povedomie prostredníctvom prejavov solidarity so všetkými ľuďmi, ktorí bojujú proti terorizmu a podporujú demokratické hodnoty. Hovorca skupiny Fernando Savater v marci 2002 vo Výbore Európskeho parlamentu pre zahraničné veci uviedol, že ľudia už toho majú po 25 rokoch každodenného zápasu dosť a za uplynulých 10 rokov emigrovalo z Baskicka až 10 % obyvateľstva. Skupina ¡BASTA YA! by si veľmi želala, aby mohla čo najskôr ukončiť svoju činnosť, pretože už nebude potrebná. Kým však nad Baskickom stále visí hrozba terorizmu a občania žijú v atmosfére vydierania a sústavného násilia, skupina ¡BASTA YA! je odhodlaná naďalej fungovať a mobilizovať všetkých občanov vždy, keď to bude potrebné.

18

19

2001 Izzat Ghazzawví Palestínčan Izzat Ghazzawi sa narodil v roku 1951. Vyštudoval anglickú literatúru a bol profesorom na Univerzite v Birzeite. Bol tiež predsedom Združenia palestínskych spisovateľov. Písal romány a poviedky, bol literárnym kritikom a predsedal prvej medzinárodnej konferencii spisovateľov v Palestíne, ktorú zorganizoval v

roku 1997.Stal sa členom výkonného predsedníctva Palestínskej rady pre spravodlivosť a mier a v roku 1995 získal medzinárodnú cenu za slobodu slova v Stavangeri. V dôsledku svojich politických aktivít bol opakovane uväznený a potrestaný izraelskými orgánmi.Život Izzata Ghazzawiho poznačilo zabitie jeho šestnásťročného syna Ramyho izraelskou armádou. Ramy bol zabitý na školskom dvore, keď šiel pomôcť zranenému kamarátovi. Ghazzawi sa aj napriek tejto tragédii stále usiloval o kultúrny a politický dialóg s Izraelčanmi.Spolu s izraelským spisovateľom Abrahamom B. Jehošuom a fotografom Olivierom Toscanim vydal veľmi úspešnú knihu o vzťahoch medzi Palestínčanmi a Izraelčanmi. Izzat Ghazzawi zomrel 4. apríla 2003.

2001 Nurit Peledová-ElhananováIzraelčanka Nurit Peledová-Elhananová sa narodila v roku 1949 a je profesorkou v odbore porovnávacej literárnej vedy. Reprezentuje všetkých Izraelčanov, ktorí sa zasadzujú za riešenie konfliktu prostredníctvom rokovaní a ktorí jednoznačne uznávajú právo oboch národov a oboch štátov na rovnocennú existenciu. Jej otcom je známy generál Matti

Peled, ktorý sa preslávil svojím bojom za mier a pokrok.Jej štrnásťročná dcéra Smadar zahynula pri útoku palestínskeho samovražedného atentátnika v západnom Jeruzaleme. Nurit po smrti dcéry nepodľahla zúfalstvu a vo svojich vystúpeniach poukazovala na zodpovednosť tých, ktorí uplatňujú krátkozrakú politiku, ktorá odmieta uznať práva iných a vyvoláva nenávisť a konflikty. Založila fórum izraelských a palestínskych rodín pozostalých.

Na stretnutí so stredoškolákmi v Rimini, ktoré sa uskutočnilo 4. februára 2004, Nurit Peledová-Elhananová povedala: „Je najvyšší čas, aby sa to, čo sa deje na Blízkom východe, pomenovalo jazykom trestného práva a nie politickým či vojenským jazykom… Prišiel čas, aby sa ľudia naučili rozoznávať falošné ideály a postavili sa proti hroznému zneužívaniu ideálov… Je najvyšší čas…, aby sme sa opäť stali jednotlivcami namiesto národov, jednotlivcami namiesto vojenských oddielov, a začali spolupracovať na záchrane detí, ktoré sú ešte nažive, aby sme povedali: ‚Tak už dosť!‘.“Nurit Peledová-Elhananová, a počas svojho života aj Izzat Ghazzawi, stelesňujú nádej na mierové riešenie konfliktu medzi Palestínčanmi a Izraelčanmi prostredníctvom rokovaní. Ich osobné tragédie z nich neurobili nepriateľov, ich bolesť sa nezmenila na nenávisť, ale na úctu voči právam jednotlivých občanov.

2001 Dom Zacarias Kamwenho V roku 1999 sa začalo medzi obyvateľmi Angoly opäť prebúdzať povedomie o potrebe boja za mier a ľudské práva, ktoré bolo podporené úsilím cirkevných vodcov a viacerých organizácií občianskej spoločnosti zameraným na dosiahnutie „celonárodného zmierenia“.Na čele tohto mierového hnutia stojí arcibiskup Zacarias

Kamwenho. Narodil sa v Chimbunde (Huambo, Angola) v roku 1934. V roku 1961 bol vysvätený za kňaza a od roku 1995 je arcibiskupom v Lubangu. So svojimi pevnými, nestrannými a rozhodnými názormi sa obracal na všetky strany zúčastnené v konflikte v snahe dosiahnuť po 26 rokoch občianskej vojny trvalý mier prostredníctvom politického dialógu. V roku 2001 mu bola udelená Sacharovova cena ako prejav uznania za jeho neúnavné úsilie o mier.Prímerie, ktoré nasledovalo po zavraždení Jonasa Savimbiho v roku 2002, mierové rokovania a celkové ovzdušie podpory demokratizácie sú do veľkej miery výsledkom kampane, ktorú viedol Dom Zacarias Kamwenho spolu s ďalšími cirkevnými hodnostármi a vodcami občianskej spoločnosti. V roku 2003 arcibiskup Kamwenho odstúpil z funkcie predsedu Biskupskej konferencie Angoly a ostrova Svätý Tomáš, ale prostredníctvom svojej diecézy a Ekumenického výboru za mier v Angole naďalej aktívne podporoval zavádzanie demokracie, dodržiavanie základných slobôd a

20

ľudských práv, presadzovanie zásad právneho štátu a trvalé národné zmierenie. V roku 2012 arcibiskup, ktorý je v súčasnosti na dôchodku, vyzval Angolčanov, aby využili svoje právo voliť.

2002 Oswaldo José Payá SardiñasOswaldo José Payá Sardiñas bol ocenený za neochvejné odhodlanie presadzovať celonárodný dialóg a demokratické zmeny na Kube. Narodil sa v roku 1952 a zomrel pri autonehode v júli 2012. Známy bol najmä ako zakladateľ projektu Varela. Išlo o kampaň na získanie podpisov na podporu referenda o zákonoch zaručujúcich

občianske práva.Založil tiež Kresťanské oslobodenecké hnutie, ktoré sústavne žiada objasnenie okolností jeho smrti. Jeho rodina odmieta oficiálnu verziu nehody v dôsledku prekročenia rýchlosti. Payá bol počas svojho života rešpektovaným hovorcom kubánskej opozície a na pohreb mu prišli vzdať hold rovnako mladší aj starší disidenti vrátane laureátov Sacharovovej ceny Guillerma Fariñasa a organizácie Ženy v bielom (Damas de Blanco).Hoci bol Payá od mladosti prenasledovaný a súdený za svoj kritický postoj k politike Fidela Castra, jeho oddanosť občianskym slobodám bola nezlomná. V roku 1997 pripravil projekt Varela, ktorý žiadal usporiadanie celoštátneho referenda o slobode prejavu a zhromažďovania, slobodných pluralistických voľbách, prepustení všetkých politických väzňov a uskutočnení hospodárskych a sociálnych reforiem. Podporil tak cieľ dosiahnutia politickej zmeny využitím jestvujúcich zákonných prostriedkov. Spolu so svojimi prívržencami vyzbierali 25 000 podpisov a v máji 2002 projekt predložili Národnému zhromaždeniu ľudovej moci. Opozícia sa po prvýkrát spojila, aby podporila manifest Todos unidos (Všetci spoločne).V marci 2003 bolo 75 Kubáncov, z ktorých dve tretiny tvorili aktívni účastníci kampane za referendum, odsúdených na dlhoročné tresty odňatia slobody za zločiny proti národnej nezávislosti a územnej celistvosti.V prejave pred Európskym parlamentom Oswaldo José Payá Sardiñas prisľúbil, že

kampaň za uskutočnenie referenda bude pokračovať aj napriek represáliám kubánskej vlády, pretože kubánsky ľud si želá zmenu bez násilia.V júli 2003 podpísalo 200 poslancov Európskeho parlamentu Sacharovovu iniciatívu, aby ho ubezpečili o svojej trvalej podpore. V reakcii na jeho úmrtie v roku 2012 predseda Európskeho parlamentu Martin Schulz vyslovil presvedčenie, že myšlienky Oswalda Payu budú žiť ďalej, pretože jeho práca a odhodlanie inšpirovali celú generáciu kubánskych aktivistov, ktorí nasledovali jeho príklad pri presadzovaní politickej slobody a ľudských práv.

2003 Generálny tajomník OSN Kofi Annan a všetci pracovníci OSNNa pamiatku Sergia Vieiru de Mella a mnohých ďalších funkcionárov OSN, ktorí prišli o život pri výkone služby za mier vo svete. Udelením Sacharovovej ceny za rok 2003 vyjadril Európsky

parlament uznanie Organizácii Spojených národov za úsilie, ktoré vynakladá na dosiahnutie mieru, presadzovanie ľudských práv a základných slobôd a na podporu demokracie a zásad právneho štátu vo svete.Pod vedením Kofiho Annana sa vyvinuli snahy vytvoriť z OSN účinnejší nástroj na riešenie celosvetových potrieb v ére globalizácie: „Budeme pokračovať v našom úsilí v oblasti boja proti chudobe, chorobám, zmene klímy a šíreniu ručných zbraní. Budeme tiež spolupracovať v boji proti terorizmu a šíreniu zbraní hromadného ničenia. Organizácia Spojených národov sa musí zaoberať všetkými týmto hrozbami naraz.“Sacharovova cena je prejavom uznania pracovníkom OSN, ktorí neúnavne a často aj v ťažkých podmienkach pracujú na dosiahnutí svetového mieru. Vystavujú sa riziku straty života a mnohí z nich o život prišli.Cena bola udelená ako osobitná spomienka na vysokého komisára OSN pre ľudské práva a jedného z najvýznamnejších predstaviteľov OSN Sergia Vieiru de Mella, ktorý zahynul v roku 2003 spolu s ďalšími funkcionármi OSN pri útoku na ústredie OSN v Bagdade, kde pôsobil ako osobitný vyslanec Kofiho Annana pre Irak.

V súvislosti s blížiacim sa 60. výročím založenia OSN inicioval Kofi Annan úvahy o reforme OSN. V roku 2005 predložil Valnému zhromaždeniu OSN správu s názvom Vo väčšej slobode, v ktorej načrtol svoju predstavu o komplexnej a rozsiahlej reforme OSN. Výsledkom bolo okrem iného vytvorenie novej Rady pre ľudské práva v marci 2006, ktorá nahradila predchádzajúcu Komisiu pre ľudské práva, s cieľom posilniť systém OSN na presadzovanie a ochranu základných práv a riešenie najvážnejších prípadov porušovania ľudských práv.Po skončení druhého päťročného volebného obdobia vo funkcii generálneho tajomníka OSN v januári 2007 sa Kofi Annan zapojil do činnosti viacerých organizácií, ktoré sa sústreďujú na riešenie svetových problémov a problémov Afriky. Okrem iného bol vymenovaný za predsedu Svetového humanitárneho fóra v Ženeve a stal sa členom iniciatívy Global Elders, skupiny vedúcich predstaviteľov, ktorí „svojimi skúsenosťami, nezávislým vedením a bezúhonnosťou prispievajú k riešeniu niektorých najpálčivejších problémov sveta“.Ako predseda Výboru popredných afrických osobností sa Kofi Annan začiatkom roka 2008 zúčastnil na rokovaniach, ktorých cieľom bolo ukončiť občianske nepokoje v Keni. Krízu sa mu podarilo úspešne vyriešiť, keď prezident Mwai Kibaki a Raila Odinga podpísali vo februári 2008 dohodu o vládnej koalícii. V roku 2012 pôsobil ako spoločný osobitný vyslanec OSN a Arabskej ligy v Sýrii s cieľom dosiahnuť riešenie sýrskeho konfliktu.

2004 Bieloruské združenie novinárov Oddanosť Bieloruského združenia novinárov slobode prejavu a presadzovaniu nezávislej a profesionálnej žurnalistiky v Bielorusku je inšpiratívna.Združenie, ktoré zastupuje takmer 1 000 pracovníkov médií, bojuje v mimoriadne ťažkých podmienkach za ochranu legitímnych práv novinárov, ktorí sú často obeťami zastrašovania, obťažovania,

trestného stíhania a vysídlenia. Vďaka okamžitému zásahu združenia boli vo viacerých prípadoch vydané spravodlivosti osoby zodpovedné za vyhrážanie sa smrťou novinárom. Napriek neexistencii nezávislého súdnictva boli právnici združenia často úspešní pri obhajobe novinárov a médií pred súdom. Dôležitou súčasťou činnosti združenia je zvyšovanie informovanosti verejnosti o jej ústavnom práve na slobodný prístup k informáciám a o uplatňovaní jej práv. Prostredníctvom svojho Právneho strediska na ochranu médií sa združenie usiluje aj o zlepšenie súčasného regulačného rámca.

Dňa 3. mája 2005 pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače združenie vyzvalo na podporu nezávislej žurnalistiky v Bielorusku, ktorá je vzhľadom na situáciu v krajine pre občanov Bieloruska jediným zdrojom aktuálnych a ucelených informácií o dianí v krajine a vo svete. Bieloruské združenie novinárov pokračuje v podpore nezávislej žurnalistiky a slobody prejavu v Bielorusku aj napriek odporu režimu a ťažkým podmienkam, v ktorých pôsobí.

2005 ženy v bielomJedným za troch laureátov Sacharovovej ceny za rok 2005 bolo zoskupenie Ženy v bielom z Kuby. Európsky parlament týmto ocenením vyjadril uznanie ich odvahe a oddanosti ľudským právam na Kube a upriamil pozornosť na trvajúce zadržiavanie 75 politických disidentov uväznených od marca 2003 väčšinou len za

kritiku nedostatočnej politickej slobody v krajine. Na Kube je otvorený prejav nesúhlasu s vládou označovaný za podvratnú činnosť, ktorá sa trestá odňatím slobody až na 25 rokov.Všetky snahy o to, aby sa na väzňov zabudlo, stroskotali vďaka ich manželkám, matkám a dcéram, ktoré svojím pokojným protestom upozornili medzinárodné spoločenstvo na situáciu väzňov. Hnutie, ktoré sa nazýva Ženy v bielom (Damas de Blanco), vzniklo spontánne začiatkom roka 2004. Nie je politickou stranou a nie je spojené so žiadnou politickou organizáciou. Bielym odevom, ktorý je symbolom nevinnosti a čistoty, odkazuje na taktiku, ktorú používali matky v 70. rokoch minulého storočia v Argentíne na získanie informácií o svojich zmiznutých deťoch. Tieto ženy združené v hnutí Las Madres de la Plaza de Mayo získali Sacharovovu cenu v roku 1992. Kubánske Ženy v bielom sa každú nedeľu zúčastňujú na bohoslužbách v kostole Santa Rita. Po bohoslužbách pokojne prejdú havanskou Piatou ulicou s kvetinami v rukách a žiadajú oslobodenie svojich milovaných a všetkých svojvoľne uväznených ľudí na ostrove. Pôvodne začali písať listy kubánskym orgánom, no nedostali jedinú odpoveď. Keď sa začal ich protest, bolo to prvýkrát za 47 rokov, čo ženy na Kube vyšli do ulíc protestovať proti nespravodlivému väzneniu.Napriek vyhrážkam a útokom Ženy v bielom stále žiadajú práva pre kubánskych politických väzňov a dôstojnosť pre všetkých Kubáncov. Ich žiadosť o nastolenie spravodlivosti a volanie po okamžitom a bezpodmienečnom prepustení všetkých politických väzňov pokračuje pokojným zápasom. Spája ich úzkosť z hrozných podmienok, ktorými ich milovaní vo väzení

21

trpia. Ženy v bielom vyzvali na solidaritu všetky národy, ktoré podporujú ich vec.Hnutie vybralo päť žien, Lauru Pollánovú, Miriam Leivovú, Bertu Solerovú, Loydu Valdésovú a Juliu Núnezovú, aby v mene skupiny prevzali ocenenie na slávnostnom zasadnutí Európskeho parlamentu v Štrasburgu.Kubánske úrady však nepovolili predstaviteľkám hnutia opustiť krajinu, aby si v Štrasburgu prevzali túto cenu. Zastupovala ich preto Blanca Reyesová, jedna z aktivistiek, ktorá v súčasnosti žije v Španielsku. V októbri 2011 zomrela Laura Pollánová, jedna zo zakladajúcich členiek a vybratých predstaviteliek hnutia. Ženy v bielom nedostali povolenie ani na účasť na konferencii pri príležitosti 20. výročia udeľovania Sacharovovej ceny, ktorá sa konala v novembri 2011. Sacharovovu cenu si dodnes neprevzali. Európsky parlament aj naďalej trvá na ich práve na osobné prevzatie ceny.

2005 Hauwa IbrahimováHauwa Ibrahimová je právnička v oblasti ľudských práv. Pôsobí v Abuji v Nigérii a je matkou dvoch synov. Narodila sa v roku 1968 v malej chudobnej dedine ako dcéra mullu. V jej osude nemala figurovať kariéra právničky. Mala sa vydať vo veku 12 rokov a vzdelávanie mala ukončiť základnou školou. Takémuto osudu sa vzoprela.

Ako jednu z mála právničiek s praxou v severnej Nigérii ju práca zaviedla do vidieckych provincií, kde musela cestovať na ťave alebo na oslovi, aby sa dostala do jednotlivých dedín. Toto obdobie opisuje ako jedno z najlepších vo svojom živote, pretože mohla byť v kontakte s prostredím, z ktorého pochádza.Naliehavo si uvedomuje význam vzdelávania ako cesty k posilneniu práv žien a ako prostriedku obrany pre tých, ktorí znášajú najväčší nedostatok. Chudoba a negramotnosť idú ruka v ruke a fundamentalizmus sa priživuje na nevedomosti. Hauwa Ibrahimová, sama vychovaná ako moslimka, neúnavne bojuje proti náboženskému fundamentalizmu. Dosiahla niečo výnimočné. Obhajuje ľudí odsúdených podľa islamského práva šaríja, ktoré sa uplatňuje v 12 severných štátoch Nigérie. Neustále sa tam udeľujú tresty smrti, hoci momentálne sa nevykonávajú. Od roku 1999 pracovala Hauwa Ibrahimová bez nároku na odmenu ako obhajkyňa v 47 prípadoch, z ktorých mnohé sa týkali žien obvinených z cudzoložstva,

odsúdených na trest smrti ukameňovaním. Vďaka jej schopnosti upútať medzinárodnú verejnú mienku sa podarilo zachrániť životy Aminy Lawovej, Safíje Hussajníovej a Hafsatu Abukabarovej. Zapojila sa tiež do iných prípadov krutých a neľudských trestov, akými sú prípady žien odsúdených na bičovanie alebo prípady mladých chlapcov odsúdených na amputáciu za krádež.Stala sa symbolom, ale jej charizma niektorých ľudí znepokojuje. Má zakázané vystupovať pred islamskými súdmi. „Nevyjadrujem sa ku Koránu,” povedala. „Mojím jediným cieľom je dosiahnuť rešpektovanie základných práv každej ľudskej bytosti vrátane uplatňovania zásad právneho štátu a práva na spravodlivý súdny proces.“Hauwa Ibrahimová úspešne argumentovala, že zákon šaríja požaduje, aby súdy rešpektovali procesné a hmotné práva zaručené týmto zákonom, ako aj nigérijskou ústavou, a že medzinárodné zmluvy týkajúce sa ľudských práv, ktoré Nigéria podpísala, sa musia dodržiavať. Jej záležitosť dnes rezonuje aj za hranicami Nigérie. Svoj najťažší cieľ má však ešte pred sebou: dosiahnuť, aby si ju vypočuli v jej vlastnej krajine. Na konferencii siete nositeľov Sacharovovej ceny v roku 2011 vo vzťahu k udeleniu ceny Arabskej jari Hauwa Ibrahimová povedala: „Arabská jar v mojich očiach predstavuje budúcnosť. Budúcnosť demokracie, budúcnosť ľudských práv a slobody a budúcnosť dôstojnosti ľudských bytostí… Myslím si, že je to obrovské uznanie nového svetového poriadku. Nového svetového poriadku, v ktorom už nebude miesto pre niekoľkých vyvolených, v ktorom už nebude možné získať moc a udržať si ju naveky.“

2005 Reportéri bez hraníc Organizácia Reportéri bez hraníc sa zasadzuje za slobodu tlače na celom svete a obhajuje a podporuje novinárov a ďalších pracovníkov v oblasti médií, ktorí sa stali obeťami prenasledovania a cenzúry.Podľa Reportérov bez hraníc viac než tretina obyvateľov sveta žije v krajinách, kde neexistuje sloboda tlače. Podľa barometra slobody tlače, ktorý organizácia zostavuje, bolo v roku 2012 zabitých 50 a

uväznených 147 novinárov pri výkone svojho povolania alebo z pohnútok súvisiacich s ich profesiou. Reportéri bez hraníc bojujú proti takýmto praktikám už 20 rokov.Organizácia je v neustálej pohotovosti vďaka sieti viac ako 120 korešpondentov, ostro odsudzuje akýkoľvek útok na slobodu tlače vo svete a neustále informuje verejnosť

22

23

prostredníctvom médií a kampaní na zvýšenie informovanosti. Nielenže zdôrazňuje morálne argumenty proti obmedzeniam slobody tlače, cenzúre a prenasledovaniu novinárov, ale zároveň ponúka praktickú pomoc novinárom, ktorí pracujú vo vojnových oblastiach.Vytvorením siete Damokles v januári 2012 získali Reportéri bez hraníc možnosť zasahovať právnou cestou. Sieť poskytuje právne služby obetiam a zastupuje ich pred súdom, aby sa zabezpečilo potrestanie vrahov a mučiteľov novinárov súdnou cestou. Organizácia realizuje svoje iniciatívy na piatich kontinentoch prostredníctvom svojich národných pobočiek a regionálnych kancelárií v úzkej spolupráci s miestnymi a regionálnymi organizáciami za slobodu tlače.Viacjazyčná internetová stránka Reportérov bez hraníc denne zaznamenáva útoky na slobodu tlače po celom svete a ponúka možnosť podpísať petície na podporu uväznených novinárov. Aby obišla cenzúru, niekedy uverejňuje články, ktoré boli v krajine pôvodu zakázané. Poskytuje tiež priestor novinám, ktoré v ich domovine zrušili, a slúži ako fórum pre novinárov, ktorí boli „umlčaní“ úradmi svojej krajiny.Každý rok 10. decembra udeľuje združenie novinárom Cenu Reportérov bez hraníc – Francúzskej nadácie za významný prínos v boji za slobodu tlače v ich krajine. V roku 2010 začala organizácia udeľovať cenu Netizen („internetový občan“), ktorá vyjadruje uznanie používateľom internetu, blogerom alebo internetovým disidentom, ktorí významným spôsobom prispeli k ochrane slobody prejavu na internete.

2006 Alexander MilinkievičAlexander Milinkievič sa narodil v roku 1947 v meste Hrodna. Stojí na čele demokratickej opozície v Bielorusku.V októbri 2005 sa stal spoločným prezidentským kandidátom Zjednotenej demokratickej opozície. Na jeho podporu sa zozbieralo viac ako 100 000 podpisov. Dokázal zjednotiť bieloruskú opozíciu, aby počas kampane pred

prezidentskými voľbami, ktoré sa konali 19. marca 2006, vytvorila spoločný front proti Alexandrovi Lukašenkovi. Alexander Milinkievič žiadal pre Bielorusko skutočne demokratickú budúcnosť a predstavil sa ako reálna alternatíva voči Lukašenkovmu

autoritarizmu.Vďaka diplomatickému prístupu k rokovaniam a obozretnému vystupovaniu na verejnosti získal pre svoj boj silnú medzinárodnú podporu. Podľa hodnotenia Európskej únie neboli voľby ani slobodné, ani spravodlivé, a navyše boli zmanipulované. Alexander Milinkievič oficiálne získal 6 % hlasov, ale z neoficiálnych správ vyplýva, že jeho podpora medzi ľuďmi bola omnoho vyššia.Od marcových volieb v roku 2006 sa stav ľudských práv v Bielorusku zhoršuje. Úrady presadili zákon kriminalizujúci správanie, ktoré sa považuje za kritické voči štátu. Stále pokračuje umlčovanie a väznenie novinárov, aktivistov a ďalších kritikov, ktorých súčasný režim považuje za politicky nepohodlných.Sám Milinkievič bol v apríli 2006 spolu s ďalšími príslušníkmi opozície uväznený na 15 dní za účasť na „nepovolenom zhromaždení“, ktoré bolo pokojnou demonštráciou v Minsku pri príležitosti 20. výročia černobyľskej katastrofy. V čoraz nepriateľskejšom politickom prostredí bol v minulých rokoch niekoľkokrát zatknutý, neboli však voči nemu vznesené žiadne obvinenia.Alexander Milinkievič je aj napriek zložitej politickej atmosfére rozhodnutý pokračovať v boji za demokratickú budúcnosť svojej krajiny a za prinavrátenie základných práv obyvateľom Bieloruska. V septembri 2010 oznámil svoje rozhodnutie, že nebude kandidovať v prezidentských voľbách, ktoré sa mali konať 19. decembra 2010, pretože sa domnieva, že vo vnútroštátnych volebných právnych predpisoch sa neuskutočnili žiadne zmeny, ktorými by sa v Bielorusku zabezpečili spravodlivé, slobodné a otvorené voľby.

2007 Sálih Mahmúd Muhammad Usmán Sálih Usmán pôsobí ako právnik v Sudánskej organizácii proti mučeniu (SOAT), kde poskytuje bezplatné právne zastupovanie osobám, ktoré svojvoľne zadržala a mučila sudánska vláda a ktorých jediným zločinom je, že nesúhlasia s vládnou politikou alebo majú rovnakú etnickú

príslušnosť ako účastníci povstaleckého hnutia v Dárfúre.Počas viac ako dvoch desaťročí občianskych vojen v Sudáne poskytoval obetiam

24

konfliktu právnu a lekársku pomoc s nasadením vlastného života. V súdnych procesoch zastupuje ľudí, ktorých obvinila sudánska vláda, a s organizáciou SOAT sa mu podarilo odvrátiť alebo obmedziť vykonávanie trestu smrti či amputácie končatín. Spolu s organizáciou SOAT tiež zostavujú zoznam zločinov spáchaných najmä v dárfúrskej oblasti a podieľajú sa na kampani, ktorej cieľom je dosiahnuť stíhanie znásilnenia ako vojnového zločinu. Sálih Usmán aktívne pomáha aj pri ochrane vyše 2 miliónov Sudáncov, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy. Jeho boj proti neprávostiam v Sudáne má následky v jeho osobnom živote. Príslušníci jeho rodiny trpeli v rukách milícií. On sám bol za svoju činnosť prenasledovaný, niekoľkokrát zadržaný, držaný v samoväzbe a mučený.Od roku 2006 je Sálih Usmán opozičným poslancom sudánskeho parlamentu. Venuje sa právnej reforme a sústreďuje sa na presadzovanie zásad právneho štátu prostredníctvom vykonávania ustanovení dočasnej ústavy.

2008 Chu ťia Chu Ťia, popredný čínsky obhajca ľudských práv a disident, sa narodil v roku 1973 v Pekingu. Jeho činnosť sa sústreďuje na požiadavku úradného vyšetrenia masakry na Námestí nebeského pokoja z roku 1989, zvyšovanie informovanosti o HIV/AIDS a upozorňovanie na environmentálne problémy. V roku 2008 v rámci vystúpenia pred poslancami

Európskeho parlamentu, ktoré sa uskutočnilo prostredníctvom konferenčného hovoru počas verejného zasadnutia Podvýboru pre ľudské práva, vyjadril želanie, aby sa rok 2008 stal „rokom ľudských práv v Číne“. Následne bol zatknutý a obvinený z „navádzania na rozvracanie štátnej moci“. Dňa 3. apríla 2008 bol uznaný vinným a odsúdený na tri a pol roka odňatia slobody. Prepustený bol v júni 2011, naďalej však trpí prenasledovaním, pretože agenti štátnej bezpečnosti rozmiestnení pred jeho domom mu nedovolia ísť ani na nákup a jeho internetové pripojenie bolo prerušené krátko po tom, ako jeho manželka Ceng Ťin-jan v septembri 2012 ušla z Číny do Hongkongu.Dokonca aj v týchto ťažkých podmienkach zostáva Chu Ťia otvoreným disidentom a zástancom zmien v Číne.

2009 MemorialV roku 2009 získali ocenenie Oleg Orlov, Sergej Kovaľov a Ľudmila Alexejevová v mene organizácie MEMORIAL a všetkých obhajcov ľudských práv v Rusku.Memorial je ruská mimovládna organizácia, ktorá od svojho založenia v roku 1988 dokumentuje, monitoruje a

presadzuje pravdu o porušovaní ľudských práv v Rusku a ďalších bývalých štátoch ZSSR s cieľom zabezpečiť ich demokratickú budúcnosť.Organizácia MEMORIAL zostavila databázu viac než 1 300 000 mien prenasledovaných osôb s cieľom vytvoriť verejne dostupný archív historickej dokumentácie o dôsledkoch totalitného útlaku. Organizácia, ktorá uskutočňovala výskum a chránila utečencov a obete diskriminácie a politického útlaku, prispela k prijatiu zákona o rehabilitácii obetí politického útlaku a k ustanoveniu 30. októbra za pamätný deň obetí politického útlaku v krajinách bývalého ZSSR.Dňa 4. decembra 2008 ruské orgány zhabali 12 pevných diskov obsahujúcich celý digitálny archív zaznamenávajúci zločiny spáchané počas obdobia Stalinovej moci, ktorý bol výsledkom dvadsaťročnej práce. Dňa 15. júla 2009 bola unesená a neskôr zavraždená Natália Estemirovová, predstaviteľka organizácie Memorial v Groznom, ktorá vyšetrovala vraždy a únosy v Čečensku. Len o niekoľko týždňov neskôr, 10. augusta 2009, boli za rovnakých tragických okolností zavraždení aj obhajkyňa ľudských práv Zarema Sadulajevová a jej manžel, blízki spolupracujúci organizácie Memorial.V roku 2009 bola Sacharovova cena udelená trom osobám, ktoré zastupujú organizáciu Memorial a mnohých obhajcov ľudských práv v Rusku: Olegovi Orlovovi, Sergejovi Kovaľovovi a Ľudmile Alexejevovovej.Oleg Orlov, celoživotný obhajca ľudských práv a predseda Rady organizácie Memorial, bol v občianskoprávnom procese v októbri 2009 uznaný vinným za urážku na cti, pretože obvinil čečenského prezidenta Ramzana Kadyrova zo zodpovednosti za smrť Natálie Estemirovovej. Dňa 31. januára 2010 bol Oleg Orlov spolu s ďalšími približne 100 osobami zatknutý počas pokojnej demonštrácie na Víťaznom námestí v Moskve. V septembri 2010 vyjadril Európsky parlament znepokojenie nad prebiehajúcim súdnym procesom s Orlovom vo veci obvinenia z trestného činu

urážky na cti.Sergej Kovaľov, spoluzakladateľ organizácie Memorial, je v súčasnosti predsedom ruskej organizácie Memorial a zakladateľom prvého sovietskeho združenia pre ľudské práva, Iniciatívnej skupiny na ochranu ľudských práv v ZSSR, ktorá vznikla v roku 1969.Ľudmila Alexejevová, predsedníčka a spoluzakladateľka Helsinskej skupiny v Moskve, je známa bojom za spravodlivé súdne procesy so zadržanými disidentmi a za objektívne informovanie o ich prípadoch v médiách. Od 31. augusta 2009 je Ľudmila Alexejevová aktívnou účastníčkou kampane Stratégia 31, protestných zhromaždení občanov na moskovskom Víťaznom námestí, ktorých cieľom je obrana článku 31 (sloboda zhromažďovania) ruskej ústavy. Počas jedného z takýchto protestov bola zadržaná. Jej zadržanie podnietilo vtedajšieho predsedu Európskeho parlamentu Jerzyho Buzeka k tomu, aby žiadal prepustenie Alexejevovej, ktorá mala v tom čase už 82 rokov, a ďalších ruských obhajcov ľudských práv.

2010 Guillermo farinãsGuillermo Fariñas, doktor psychológie, nezávislý novinár a kubánsky politický disident, sa v priebehu niekoľkých rokov viac ako 20-krát podujal držať hladovku na protest proti kubánskemu režimu s cieľom dosiahnuť pokojnými prostriedkami politické zmeny, slobodu slova a slobodu prejavu na Kube.Ako novinár založil nezávislú tlačovú agentúru Cubanacán Press,

ktorej cieľom bolo informovať svet o osude politických väzňov na Kube. Nakoniec bol štátnymi orgánmi prinútený túto agentúru zatvoriť.Fariñas, ktorý je odporcom násilia a trúfa si kritizovať kubánsky režim, sa stal jedným z najznámejších disidentov v krajine. Za svoju odvahu získal v roku 2006 cenu za slobodu prejavu na internete, ktorú udeľuje organizácia Reportéri bez hraníc.Po oznámení kubánskej vlády, že pripravuje prepustenie 52 politických väzňov, ukončil 8. júla 2010 svoju protestnú hladovku. Fariñas žiadal oslobodenie politických väzňov, ktorým dlhé roky strávené vo väzení podlomili zdravie, a v tom čase odmietal stravu a tekutiny už viac ako 130 dní. So svojím protestom začal vo februári 2010 po spornom úmrtí väzňa svedomia Orlanda Zapatu Tamaya, ktorý zomrel po 82 dňoch hladovky.Európsky parlament opakovane vyjadril solidaritu s celým kubánskym národom a zopakoval svoju podporu napredovaniu smerom k demokracii a rešpektovaniu a presadzovaniu

základných slobôd. Vtedajší predseda Európskeho parlamentu Jerzy Buzek v októbri 2010 vyhlásil, že protest Guillerma Fariñasa je nádejou pre všetkých tých, ktorým záleží na slobode, ľudských právach a demokracii, a vyzval na okamžité prepustenie všetkých politických väzňov.Guillermo Fariñas sa nemohol zúčastniť na slávnostnom odovzdávaní Sacharovovej ceny za rok 2010 v Štrasburgu, pretože mu nebolo povolené opustiť Kubu. V júli 2012 bol zatknutý na pohrebe ďalšieho laureáta Sacharovovej ceny a kubánskeho disidenta Oswalda Payu. Neskôr bol prepustený.

2011 Muhammad Búazízí Muhammad Bouazízí bol symbolom tuniského boja za demokraciu a za slobodu. Zomrel 4. januára 2011, keď sa upálil na protest proti systému, ktorý mu bránil zarobiť si na slušné živobytie pre svoju rodinu. Mal len 26 rokov. Jeho zúfalý čin bol signálom na odpor a jeho menom sa zvolávali zhromaždenia Tunisanov, ktorí sa vzbúrili, aby skoncovali s 23-ročnou vládou prezidenta Zajna al-Abidína bin

Alího v Tunisku. To bola prvá revolúcia Arabskej jari.

2011 Alí farzátAlí Farzát (1941) je známy sýrsky politický satirik, ktorý publikoval viac ako 15 000 karikatúr v sýrskej aj medzinárodnej tlači. Na začiatku sýrskych protestov proti režimu Bašara al-Asada sa jeho karikatúrami mávalo v uliciach. Za jeho kritiku ho v Damasku na verejnosti surovo zbili maskovaní muži, ktorí ho nechali ležať na ulici ako mŕtveho. Zlomili mu obe ruky a vystríhali ho pred

zneucťovaním svojich pánov. Ruky sa zahojili a Alí Farzát navyše prekonal strach a prostredníctvom svojich vyjadrení a svojho umenia sa stal jedným z najotvorenejších kritikov režimu. Na odovzdávaní Sacharovovej ceny v roku 2011 sa nemohol zúčastniť, pretože sa v Kuvajte liečil zo zranení. Ocenenie si prevzal na výročnom stretnutí siete nositeľov Sacharovovej ceny, ktoré sa uskutočnilo v októbri 2012 v Európskom parlamente, kde sa zároveň zúčastnil na diskusii o revolúcii v Sýrii a o budúcnosti demokracie po arabskej jari.

25

2011 Asmá MahfúzováAsmá Mahfúzová (1985) je egyptská aktivistka, ktorá dokázala vzdorovať zásahu Mubarakovho režimu proti internetovým aktivistom, ktorí chceli na rôznych sociálnych médiách na internete uverejniť výzvu Egypťanom, aby sa prihlásili o svoju slobodu, dôstojnosť a ľudské práva a prišli 25. januára 2011 na pokojnú demonštráciu na námestí

Tahrír. Video sa rýchlo šírilo a podnietilo vlnu podobných videí, vďaka čomu sa na námestí Tahrír zišli státisíce ľudí, ktorí žiadali ukončenie 30-ročnej vlády Husního Mubaraka v Egypte, ku ktorému došlo 11. februára 2012. V roku 2008 sa Asmá Mahfúzová stala spoluzakladateľkou egyptského mládežníckeho hnutia 6. apríla, organizácie zodpovednej za koordináciu celonárodného úsilia na podporu štrajkujúcich robotníkov v textilnom priemysle, ktorí chceli presadiť svoje požiadavky týkajúce sa spravodlivej mzdy, zdravotníckej starostlivosti, prístupu k doprave a vzdelania. Naďalej sa aktívne podieľa na činnosti občianskych a mládežníckych hnutí, ktoré sa usilujú o transformáciu súčasných inštitúcií a o uskutočnenie požiadaviek revolúcie. Asmá Mahfúzová bola jednou z hlavných rečníčok na výročnom verejnom stretnutí siete nositeľov Sacharovovej ceny, ktoré sa uskutočnilo v Európskom parlamente v Bruseli v októbri 2012, kde diskutovala o porevolučnom vývoji situácie v Egypte a o budúcnosti demokracie v arabských krajinách po Arabskej jari.

2011 Ahmed al-Zubajr al-SanúsíAhmed al-Sanúsí (1934) bol najdlhšie zadržiavaným väzňom svedomia v Líbyi. Bol obvinený zo sprisahania a pokusu o zvrhnutie režimu plukovníka Kaddáfího v roku 1970 a vo väzení strávil 31 rokov. Prepustený bol v auguste 2010 spolu s desiatkami ďalších politických väzňov. Ako člen Dočasnej národnej rady, ktorá vznikla v roku 2011 po

zvrhnutí Kaddáfího režimu vďaka líbyjskej revolúcii, bol poverený otázkou politických väzňov. V súčasnosti pokračuje vo svojej odvážnej činnosti na zlepšenie ľudských práv a zásad právneho štátu v Líbyi a Sacharovovu cenu, ktorá mu bola udelená,

považuje za ocenenie líbyjského ľudu. Ahmed al-Sanúsí sa zúčastnil ako jeden z hlavných rečníkov na výročnom verejnom stretnutí siete nositeľov Sacharovovej ceny, ktoré sa uskutočnilo v Európskom parlamente v Bruseli v októbri 2012, kde diskutoval o situácii v Líbyi po skončení revolúcie a ozbrojeného konfliktu a o budúcnosti demokracie v arabských krajinách po arabskej jari.

2011 Razán ZajtúnováRazán Zajtúnová je sýrska novinárka a právnička pôsobiaca v oblasti ľudských práv, ktorá sa rok po udelení Sacharovovej ceny stále ukrýva odvtedy, ako sýrska polícia zatkla jej manžela a švagra a sýrska štátna televízia z nej urobila zahraničnú agentku. Napriek represáliám naďalej žiada dodržiavanie ľudských

práv vo svojej krajine a prostredníctvom siete politických aktivistov a obhajcov ľudských práv získava informácie o ukrutnostiach páchaných v Sýrii, aby o nich informovala svet prostredníctvom zahraničných médií.Razán Zajtúnová (1977) začala vykonávať právnickú prax v roku 2001 a v tom istom roku sa stala obhajkyňou politických väzňov a spoluzakladateľkou Združenia pre ľudské práva v Sýrii. V roku 2005 založila sýrsku informačnú linku o ľudských právach a stala sa aktívnou členkou Výboru na podporu rodín politických väzňov v Sýrii. V roku 2011 získala aj Cenu Anny Politkovskej od organizácie Reach All Women in WAR (Pre všetky ženy vo vojnových konfliktoch), ktorá vyjadruje uznanie ženám obhajujúcim ľudské práva vo vojnových oblastiach. Odmieta opustiť Sýriu, kým sa v jej krajine neskončia boje.

26

27

28

BELGIQUE | BELGIËBRUXELLES | BRUSSELRue Wiertz 60/Wiertzstraat 60B-1047 BRUXELLES | B-1047 BrusselTel: +32/2.284 2005Fax: +32/2.230 7555E-mail: epbrussels@europarl.europa.euInternet: www.europarl.be

БЪЛГАРИЯ | BULGARIASOFIAMoskovska Street 9BG-1000 SOFIATel: +359/2.985 3545Fax: +359/2.981 99 44E-mail: epsofia@europarl.europa.euInternet: www.europarl.bg

ČESKÁ REPUBLIKAPRAHAJungmannova ul. 24CZ-110 00 PRAHA 1Tel: +420/2.557 08208Fax: +420/2.557 08200E-mail: eppraha@europarl.europa.euInternet: www.evropsky-parlament.cz

DANMARKKØBENHAVNGothersgade 115DK-1123 KØBENHAVN KTel: +45/3.314 3377Fax: +45/3.315 0805E-mail: epkobenhavn@europarl.europa.euInternet: www.europarl.dk

DEUTSCHLANDBERLINUnter den Linden 78D-10117 BERLINTel: +49/30.2280 1000Fax: +49/30.2280 1111E-mail: epberlin@europarl.europa.euInternet: www.europarl.de

MÜNCHENErhardtstraße 27D-80469 MÜNCHENTel: +49/89.2020 8790Fax: +49/89.2020 87973E-mail: epmuenchen@europarl.europa.euInternet: www.europarl.de

EESTITALLINNRävala 4EE-10143 TALLINNTel: +372/6.30 6969Fax: +372/6.30 6968E-mail: eptallinn@europarl.europa.euInternet: www.europarl.ee

ÉIRE | IRELANDDUBLINMolesworth Street 43IRL-DUBLIN 2Tel: +353/1.605 7900Fax: +353/1.605 7999E-mail: epdublin@europarl.europa.euInternet: www.europarl.ie

ΕΛΛΑΣAΘΗΝΑΙLeof. Amalias 8GR-10557 ATHINAITel: +30/210.32 78900Fax: +30/210.33 11540E-mail: epathinai@europarl.europa.euInternet: www.europarl.gr

ESPAÑAMADRIDPaseo de la Castellana 46E-28046 MADRIDTel: +34/914. 364 747Fax: +34/915. 783 171E-mail: epmadrid@europarl.europa.euInternet: www.europarl.es

BARCELONAPasseig de Gràcia 90E-08008 BARCELONATel: +34/93.272 2044Fax: +34/93.272 2045E-mail: epbarcelona@europarl.europa.euInternet: www.europarlbarcelona.eu

FRANCEPARIS288 Bd Saint Germain F-75341 PARIS CEDEX 07Tel: +33/1.406 34000Fax: +33/1.455 15253E-mail: epparis@europarl.europa.euInternet: www.europarl.fr

PARLEMENT EUROPEEN | EUROPEES PARLEMENT Rue Wiertz, 60, B-1047 BRUXELLES Wiertzstraat, 60, B-1047 BRUSSEL Tel: +32/2.284 2111 Fax: +32/2.230 6933PARLEMENT EUROPEEN Plateau du Kirchberg, BP 1601 L-2929 LUXEMBOURG Tel: +352/4300 1 Fax: +352/4300 24842PARLEMENT EUROPEEN 1, avenue du Président Robert Schuman, BP 1024F F-67070 STRASBOURG CEDEX Tel: +33/388.17 4001 Fax: +33/388.17 4860

29

STRASBOURGAllée du PrintempsBâtiment Louise WeissBP 1024F | F-67070 STRASBOURG CEDEXTel: +33/3.881 74001Fax: +33/3.881 75184Email: epstrasbourg@europarl.europa.euInternet: www.europarl.eu.int

MARSEILLE2, rue Henri BarbusseF-13241 Marseille Cedex 01Tel: +33/4. 96 11 52 90Fax: +33/4.91 90 95 03E-mail: epmarseille@ep.europa.euInternet: http://sudest.europarl.fr

ITALIAROMAVia IV Novembre 149I-00187 ROMATel: +39/06.699 501Fax: +39/06.699 50200E-mail: eproma@europarl.europa.euInternet: www.europarl.it

MILANOCorso Magenta 59I-20123 MILANOTel: +39/02.43 44171Fax: +39/02.43 4417500E-mail: epmilano@europarl.europa.euInternet: www.europarl.it

KYPROSNICOSIAVyronos Avenue 30CY-1096 NICOSIATel: +357/22.870 500Fax: +357/22.767 733E-mail: epnicosia@europarl.europa.euInternet: www.europarl.cy

LATVIJARĪGAAspāzijas bulvāris 28LV-1050 RĪGATel: +371/67.08 5460Fax: +371/67.08 5470E-mail:epriga@europarl.europa.euInternet: www.europarl.lv

LIETUVAVILNIUSNaugarduko Street 10LT -01309 VILNIUSTel: +370/5.212 0766Fax: +370/5.261 9828E-mail: epvilnius@europarl.europa.euInternet: www.europarl.lt

LUXEMBOURGLUXEMBOURGRue du Marché-aux-Herbes 7L-1728 LuxembourgTel: +352/4.300 22596/7Fax: +352/4.300 22457E-mail: epluxembourg@europarl.europa.euInternet: www.europarl.lu

MAGYARORSZÁGBUDAPESTLövőház u. 35.H-1024 BUDAPEST+36/1.411 3540+36/1.411 3560E-mail: epbudapest@europarl.europa.euInternet: www.europarl.hu

MALTAVALLETTAEurope House254 St. Paul StreetVLT -1215 VALLETTATel: +356/21.23 5075Fax: +356/21.22 7580E-mail: epvalletta@europarl.europa.euInternet: www.europarlmt.eu

NEDERLANDDEN HAAGKorte Vijverberg 5-6NL-2513 AB DEN HAAGTel: +31/70.313 5400Fax: +31/70.364 7001E-mail: epdenhaag@europarl.europa.euInternet: www.europeesparlement.nl

ÖSTERREICHWIENWipplingerstraße 351010 WienTel: +43/1.51617-0Fax: +43/1.5132515E-mail: epwien@europarl.europa.euInternet: www.europarl.at

POLSKAWARSZAWAul. Jasna 14/16aPL-00-041 WARSZAWATel: +48/22.595 2470Fax: +48/22.595 2480E-mail: epwarszawa@europarl.europa.euInternet: www.europarl.pl

30

WROCŁAWul. Widok10PL 50-052 WROCŁAWTel: +48/ 71.337 6363Fax: +48/71.347 2340E-mail: epwroclaw@europarl.europa.euInternet: www.europarl.pl/wroclaw

PORTUGALLISBOALargo Jean Monnet 1–6P-1269-070 LISBOATel: +351/21.350 4900Fax: +351/21.354 0004E-mail: eplisboa@europarl.europa.euInternet: www.parleurop.pt

ROMÂNIABUCUREȘTIVasile Lascăr Street 31, floor 1,Sector 2, RO – 020492 BUCUREȘTITel: +40/21.4050880Fax: +40/21.4050886E-mail: epbucarest@europarl.europa.euInternet: www.europarl.ro

SLOVENIJALJUBLJANABreg 14SL-1000 LJUBLJANATel: +386/1.252 8830Fax: +386/1.252 8840E-mail: epljubljana@europarl.europa.euInternet: www.europarl.si

SLOVENSKÁ REPUBLIKABRATISLAVAPalisády 29SK-811 06 BRATISLAVATel: +421/2.5942 9697Fax: +421/2.5942 9687E-mail: epbratislava@europarl.europa.euInternet: www.europskyparlament.sk

SUOMI | FINLANDHELSINKI | HELSINGFORSMalminkatu 16 | Malmgatan 16FI-00100 HELSINKI | HELSINGFORSTel: +358/9.622 0450Fax: +358/9.622 2610E-mail: ephelsinki@europarl.europa.euInternet: www.europarl.fi

SVERIGESTOCKHOLM EuropaparlamentetRegeringsgatan 65, 6 tr.S-111 56 StockholmTel: +46/8.562 44455Fax: +46/8.562 44499E-mail: epstockholm@europarl.europa.euInternet: www.europaparlamentet.se

UNITED KINGDOMLONDONEurope House32 Smith SquareLondon SW1P 3EUTel: +44/207.227 4300Fax: +44/207.227 4302E-mail: eplondon@europarl.europa.euInternet: www.europarl.org.uk

EDINBURGHThe Tun, 4 Jackson’s EntryHolyrood RoadUK-EDINBURGH EH8 8PJTel: +44/131.557 7866Fax. +44/131.557 4977E-mail: epedinburgh@europarl.europa.euInternet: www.europarl.org.uk

FotografieFotografická služba Európskeho parlamentu

Fotografie:Wej Ťing-šeng: Šanšan Wej-BlankLeyla Zanová: SIPA PRESSSalima Ghezálíová: Jacques Torregano/L’E.d.J.Ibrahim Rugova: LDKXanana Gusmão: Reuters Pool¡BASTA YA!: El PaísDom Zacarias Kamwenho: so súhlasom agentúry LUSANurit Peledová-Elhahanová: so súhlasom Avrahama ElhananaIzzat Ghazzawi: Tore Kjeilen/LexicOrientKofi Annan: UN/DPI PhotoBieloruské združenie novinárov: Logo BZNŽeny v bielom: APHauwa Ibrahimová: APReportéri bez hraníc: APAlexander Milinkievič: BelgaSálih Mahmúd Muhammad Usmán:2005 Patricia WilliamsováChu Ťia: BELGA/AFP PHOTO /Frederic J BROWNMemorial: MemorialGuillermo Fariñas: EPA_A. ERNESTO © EUArabská jar: Belga/FETHI BELAID /AFP/EPNasrín Sutúdová: © Handout/afp/Európska únia 2012 EPDžafar PANAHÍ © afp/Atta KENARE /Európska únia 2012 EPAndrei Sakharov: Jury Rost - Andrei Sakharov Museum

www.europarl.europa.eu/sakharov

QA-3

2-12

-465

-SK-

C SK