Môj príbeh z háremu

Jillian Lauren je talentovaná, poetická autorka, ktorejpríbeh pritiahol čitateľa už na konci prvého odseku. Je úžasné sledovať jej cestu, ako hľadá, nájde, čo to pre ňu znamená. Nemohla som prestať čítať.

Nina Hartley,a u t o r k a k n i h y N i n a H a r t l e y ’s G u i d e t o T o t a l S e x

Žabomyšie vojny, ohromujúce sumy peňazí, bezcennéšperky – vitajte v sultánovom háreme. Začalo sa tošťavnato a šikovne prešlo do niečoho, čo pohladí vašudušu. Príťažlivý príbeh ženy, ktorá hľadá svoju identitua naozajstnú lásku exotickým spôsobom.

Rachel Resnick,a u t o r k a k n i h y L o v e J u n k i e

Kniha sa číta ľahko ako román, no dostane sa vám aj pod kožu. Odhalí sa vám, je sexy, no na konci pred vamistojí skutočná žena, vystavená napospas svetu, zraniteľná.Nevedela som sa od knihy odtrhnúť, a keď som ju dočítala,stále sa mi preháňali hlavou myšlienky na ňu.

Claire LaZebnik, a u t o r k a k n i h y K n i t t i n g U n d e r t h e I n f l u e n c e

Iba málo žien dokáže rozprávať o svojich sexuálnychdobrodružstvách tak úprimne, fascinujúco podrobnea ľudsky. Cesta, ktorú Jillian opisuje, je tou najexotickejšouspoveďou prostitútky, akú som kedy čítala.

Annie Sprinkle, PhD.

JILL

IAN

LAUR

ENm

ôj p

ríbe

h z h

árem

u

PRESS Tisíc a jedna noc v posteli brunejského sultána

JILLIANLAUREN

môj príbehz háremu

PRESS

obalka_harem_sk:Layout 1 22.9.2010 14:11

Kapitola 11Aj keď som bola práve zamknutá v pa-

láci pokladov na Borneu, snívalo sa mi, že mi na dvere bú-cha gestapo. Nacisti ma prenasledovali v snoch, odkedysom ako osemročná prečítala Denník Anny Frankovej. Vosvojich snoch som bola Annie s uchom pritlačeným napodlahu, počula som dupot čižiem nacistov, ktorí nás prišliodviesť. Blúdila som v spleti čižiem a barikád. Hľadala somkufre. Vedela som, že sú vnútri. Chcela som ich nájsť, zbaliťsa a utiecť.

Už od malička sa mi stávalo, že nočné mory ma začaliprenasledovať aj vo dne. Mátalo ma už len pomyslenie na ho-lokaust. Denník Annie Frankovej ma priviedol k ďalším kniž-kám, ktoré s ľudským porozumením nemali nič spoločné. Najednu, ktorú som si požičala z mestskej knižnice, si živo spo-mínam. Na obálke boli plamene, na záložkách mapy táborov,vnútri fotografie. Asi viete aké – čiernobiele, temné pozadie,na nich nahé kostnaté telá, totálne bledé.

Bola som si istá, že je to iba otázka času, kým sa holokaustznova zopakuje. Predstavovala som si, ako by asi zareagovalimoji rodičia, keby k nám vtrhli nacisti. Ako by im vysvetlili,kto vlastne sme? Chcem veriť tomu, že by boli statoční, akohrdinovia z filmov. Boli by tými, ktorí sa obetujú a zachrániaostatných? Zachovali by sa správne aj napriek tomu, že celýsvet beží nesprávnym smerom? Je jasné, že vo filme by sa

J I L L I A N L A U R E N

86

harem:Layout 1 17.9.2010 10:57 Page 86

hrdina rozhodol správne, aj v divadle by herci určite spravilitú správnu vec.

Nikto predsa nepovie: Ja budem ten chrapúň. Zradím su-seda, aby som sa zachránil. Ale v reálnom živote je to právetakto. Vedela som to, už keď som mala osem rokov.

Keby teda prišli nacisti, kým by som bola? Statočnouhrdinkou? A čo rodičia? Snažili by sa skryť alebo utiecť? Rad-šej by nás zabili, ako by nás nechali odviesť? Išli by dopredua hádzali tehly, ako to robili Židia z varšavského geta? Odo-vzdali by poslušne doklady? Predpokladám, že naši by prílišnebojovali. Cítila som, že úlohu bojovníčky by som muselazobrať na seba, takže som sa na ňu chcela poriadne pripraviť.Vymýšľala som plány, ako by sme utiekli a ako by sme sa ne-skôr vrátili. Vedela som, že plán, ako prežiť, bol takpovediaczbytočný, ale bez boja by som sa nevzdala.

Ako si môžem byť istá, že by som bola statočná hrdinka?V hlave som si stále dokola premietala svoje stratégie. Častosom preto ani nespávala. Obávala som sa, aké by to bolo.V hĺbke srdca som cítila, že nie som ako Anna. Nebola somtaká oduševnená ani taká bystrá.

Aby mi mama pomohla zaspať, presviedčala ma, že už ži-jeme v inej dobe a nacisti sa neukážu a neodvedú nás. No jasom sa presvedčiť nedala. Mamu som pokladala za naivku.Nechápe, že tú hrôzu majú na svedomí ľudia? Tí istí ľudia,ktorí okolo nás chodia? Nežili sme v úplne inej dobe.

„Už sa to nikdy nezopakuje,“ vysvetľovala mi mama už postý raz. „Máme to totiž v živej pamäti, nedovolíme, aby sa tozopakovalo.“

„Aj mama Anny Frankovej hovorila, že sa tá doba nevrá-ti, a predsa sa vrátila.“

Teraz som už nebola taká posadnutá holokaustom, nov snoch som sa ho nemohla zbaviť. Neprekvapilo ma preto,

môj príbeh z háremu

87


keď sa mi v Bruneji prisnilo, že mi gestapo búcha na dvere.Otvorila som oči a čuduj sa svete, búchanie na dvere nepre -stalo. Spolu s Destiny sme sa posadili na posteli a pozreli sana seba. Ani jedna z nás sa nechcela postaviť.

Po príchode do paláca nám Ari zobrala pasy a dala ichochranke. Tvrdila, že nám musia obnoviť víza či niečo také.Urobili by niečo podobné múdre dievčatá? Išli by do juhový-chodnej Ázie s pochybnými pracovnými vyhliadkami a daliby z ruky svoj pas?

Toto mi prebleslo mysľou a v mozgu a v hrudníku som cí-tila príšerný tlak. Pootvorila som dvere. Bola to stráž v uni-forme. Muž mal oblečený sivý vlnený kabát s golierom a nahlave narazenú smiešnu čiapku. Otvorila som dvere dokorána strážnik sa zháčil, keď ma videl v nočnej košeli.

„Nie ste pripravená?“„Pripravená na čo?“„Rýchlo sa pripravte. Máte na to päť minút.“Keďže mi nepovedal, čo sa deje, mala som iba jednu otáz-

ku. Každý predsa potrebuje vedieť, na čo sa má pripraviť, akho žiadajú, aby sa pripravil.

„Čo si mám obliecť?“„Oblečte si šaty. Nedávajte si topánky na vysokých pod-

pätkoch. Žiaden mejkap. Za päť minút musíte byť hotováa vyrazíme.“

Chcela som sa rozbehnúť do Arinej izby, ale uvedomilasom si, že skoro ráno odletela vybaviť niečo do Štátov a išla ajpo nejaké nové dievčatá. Ubezpečovala ma, že to bude v po-hode, ak zostaneme v paláci samy, a že sa vráti ešte pred na-ším odletom, aby dohliadla na to, že všetko pôjde hladko. Po-zrela som sa na Destiny, ktorá sa tiež neveriacky pozerala. Vi-diteľne sa jej uľavilo, že sa to netýka jej, ale mňa.

* * *


88


O desať minút som už išla so strážnikom k hlavnému vý-chodu a nasadla do čierneho Mercedesu s dymovými okna-mi. Bolo ho cítiť novotou a kožou.

„Kam ideme?“Strážnik sa robil, že ma nepočuje. Zobral telefón, vyťukal

číslo a začal hovoriť po malajsky. Títo ochrankári boli záhad-ní, všade bolo veľa tajných. Čo si asi mysleli o dievčatách, kto-ré celé dni prevážali?

Divné, ale bola som pokojná. Uložila som sa na sedadle.Pozerala som von oknom a sledovala okolie. Bola som du-chom neprítomná, vnímala som iba zvuk. Prechádzali smedžungľou a potom sa scenéria zmenila, ocitli sme sa v meste,míňali sme jednu aleju za druhou. Celý čas, čo som v Brune-ji, som za múrmi alebo za oknom.

Zastavili sme pri zadnom vchode budovy plnej kancelá-rií. Bola to vysoká stavba, akási škatuľa z ocele a zo skla.Strážnik ma odovzdal ďalšiemu ochrankárovi, ktorý ma bezslova vyviezol hore výťahom, viedol ma po chodbe a potomsme zabočili do miestnosti. Ponúkol mi pohár vody a ne-chal ma tam. Vyšiel a zamkol za sebou dvere. Interiér bol iný,ako by človek očakával v kancelárskych priestoroch. Očaká-vala som, že ma odviedli do kancelárie, no namiesto tohosom sedela v miestnosti, ktorá bola zariadená podobne akopalác, v štýle Ľudovíta XIV. Vyzeralo to, ako keby bol princovinteriérový dizajnér rozdvojená osobnosť. Na masívnom ma-hagónovom stole boli vystavené fotografie princových žiena detí. Obzrela som si ich a snažila sa vydedukovať, aký asimajú život.

Osoba, ktorá bola na fotkách najčastejšie, bol mladý muž,ktorý vyzeral ako obrovské dieťa, navlečené v úbore na pólo.Bol to princ Hakeem, Robinov najstarší syn? Tento oborpredsa nemohol byť princov potomok. Hakeem mi pripomí-nal Francisa v Pee-weeho veľkom dobrodružstve. Predstavova-


89


la som si namysleného tínedžera, ako sedí vo vani veľkej akobazén a hrá sa s modelmi vojnových lodí.

Ženy na fotografiách boli krásne, aj keď z nich nebolo vi-dieť viac ako rúž na perách. Boli zahalené v brokátových su-tanách a hlavy mali omotané v priesvitných šatkách. Sú toprincove ženy? Bolo tam aj malé dievčatko s vrkočom. Roz-mýšľala som, odkedy už musia nosiť šatky na hlave. Bola toprincova dcéra? Princ nebol na žiadnej fotke so ženami, našlasom ho na jednej či dvoch s Hakeemom.

Nevedela som, na koho čakám, iba som dúfala, že na Ro-bina. Vyznelo to zvláštne, keď si predstavím, že som pozeralana všetky Robinove ženy, kým som čakala na neho. Po toľ-kých nociach strávených v paláci som si nemohla nevšim-núť, že princ má okolo seba húfy žien. Usadila som sa na di-váne v atraktívnej póze. Snažila som sa, aby som vyzeralauvoľnene, aj keď mi to veľmi nešlo, pretože klíma v miest-nosti mrazila, až som sa čudovala, že nevidím vlastný dych.Zlaté hodiny na stole ukazovali, že už prešlo desať minút, po-tom polhodina. Už som nevydržala sedieť v nijakej póze,skrčila som si kolená pod šaty a šúchala som si ruky, na kto-rých mi naskakovali zimomriavky. Schúlila som sa do klbka,no bola som pripravená vzpriamiť sa a vyzerať sexy, hneď akospozorujem nejaké náznaky, že sa niekto blíži. Lenže dvereboli stále zatvorené, zámka zamknutá.

Prešla hodina. Neboli tam knihy ani časopisy, ani televízor,tak som sa prechádzala do kruhu. Potom som si znova sadla.Išla som vyskúšať druhé dvere, tiež boli zamknuté. Opäť somsi sadla. Ubehla ďalšia hodina. Chcelo sa mi cikať a uvažova-la som, že použijem odpadkový kôš. Triasla som sa od zimy,od hladu a od nervozity. Ak na mňa zabudli, tak tu zhnijemako Antigona, pochovaná zaživa.

Čo bolo horšie, nevedela som, či tu čakám na princa. Čoak ma čaká niečo úplne iné? Ak zmiznem, kto ma pôjde hľa-


90


dať? Rodičia. To určite. Kde by asi začali hľadať? V Singapurena vymyslenej filmovačke? Bola som si vedomá toho, že mô-žem kedykoľvek zmiznúť a nikto ma nenájde.

Začala som byť hysterická, no nemohla som spraviť nič.Mala som si urobiť lano z prikrývok na gaučoch a zliezť poňom na ulicu v Bandar Seri Begawan?

Zatvorila som oči a snažila sa zahriať. Predstavovala somsi, že ležím na slnečnej pláži. Viem, príliš otrepané. Potomsom si seba predstavovala na jednom z obrazov Robinovhoháremu, kde si máčam nohy v horúcej vode. Viem, prílišmokré. Nakoniec som si jednoducho predstavila seba domav posteli, zavŕtanú v perinách. Tešila som sa, že čoskoro pô-jdem domov, vrátim sa do divadla a znova budem obyčaj-ným dievčaťom. Zaspala som s nohami skrčenými k brade.

Zobudila som sa na zvuk otvárajúcich sa dverí, v nich sazjavil Robin, ktorý na mňa vo svojej sivej uniforme a vojen-skej čiapke zízal. Konečne som ho videla v niečom inomako v krátkych nohaviciach a teniskách. Teraz vyzeral viacako princ. Rýchlo som sa vystrela, ako školáčka pristihnutápri tom, že zaspala, keď si namiesto toho mala robiť domáceúlohy. Bola som obeťou štokholmského syndrómu – neve-dela som si pomôcť, ale zamilovala som sa do chlapíka, kto-rý ma vyslobodil, aj keď to vlastne bol chlapík, ktorý matam zamkol na celé štyri hodiny. Bola som mu neskutočnevďačná.

„Dlho tu čakáš?“ opýtal sa, kým sa usádzal vedľa mňa.Chytil ma okolo stuhnutých pliec.

„Áno.“Tuším ho to tešilo.„Je ti zima, však?“Rukou mi prešiel ku krku a pritiahol si ma k sebe, aby

ma pobozkal. Nebol to násilný bozk, ani sebavedomý, aký bysom očakávala od notorického sukničkára.


91


Nerobila som si žiadne ilúzie. Vedela som, že nás princberie ako prostitútky. Inak sa to nedá povedať. Veď ako inakto môžem brať, keď sme museli chodiť stále na tie isté ve-čierky, točiť sa okolo chlapíka, ktorý ich usporadúval, a keďsme išli domov, mali sme vrecká plné peňazí. Boli sme šľap-ky, ale aj tá najväčšia šľapka má vo svojom srdci kúsok vlast-ného bohatstva. Niektoré srdcia sú milé, niektoré tvrdéa niektoré, ako to moje, sú rozorvané – jedna polovica žiaria druhá je v tieni.

Je mi jasné, že som bola šľapkou, ale istým spôsobom somsa cítila Popoluškou, pred ktorou sa objaví pekný princ, zo-berie ju za ruku a odvedie si ju hore do izby. Skoro som oča-kávala, že si predo mňa kľakne a z vrecka vytiahne črievičku.Romantická predstava. Niečo v sebe mal. Ako každý iný skú-sený milenec, aj Robin mal pohľad, pri ktorom každé ženskésrdce pookrialo. Ženy prehliadnu krutosť a poníženie, ak imdá muž pocítiť, že patria na piedestál v Louvri.

Gauč sa zmenil na obyčajnú pohovku vo chvíli, keď saPopoluška vrátila z toalety a zazrela vedľajšiu miestnosť. Bolato spálňa, o akej môže Hugh Hefner iba snívať. Steny obtiah-nuté čiernym hodvábom, takisto ako periny a posteľ. Zrkadlána strope aj na šatníkových stenách, v rohoch tri videokame-ry, na posteli činčilové prikrývky a televízna obrazovka skoroaž pri strope. Zazrela som ešte dve čierne kožené kreslá a prinich zlato-striebornú šachovnicu. Pomyslela som si na to, čopovedala Serena, keď sme prvýkrát vstúpili do paláca: Všetkoje tu pravé. No nevyužité. Kto by tu hral šach?

Princ sa na mňa tupo pozeral. Stála som tam a pozeralana neho.

„Čím sa živíš doma?“ zaujímal sa.„Študujem. A som herečka.“„Herečka,“ prikývol, ako keby ho to zaujímalo. „A ešte tak

trochu takéto dievča?“ Rukou ukázal na posteľ.


92


Cítila som, ako mi červenie tvár. Serena. Tá potvora. Spra-vila som chybu, že som sa jej priznala, že pracujem aj v es kort -nej službe. Určite išla za Robinom a povedala mu to. Pocítilasom mravčenie v žalúdku. Nechcela som, aby ma považovaliza prostitútku, takto som si to nevysnívala. Prekonala somzúrivosť a nahodila nevinný úsmev.

Veď je to hra.Odplatím jej to.„To je v poriadku,“ povedal. „Mám rád herečky. Poznám

ich stovky. Majú pre túto prácu cit, aspoň si myslím. Sú zá-bavné. Ale teraz už poď ku mne.“

Robin sa za mnou načiahol a rozopol mi vrch šiat. Pristú-pila som bližšie k nemu a položila jeho ruky na moje boky.Popchol ma k posteli. Ruky si dal do svojho lona a s očakáva-ním sa na mňa díval. Vyzeral ako niekto, kto ani na sekundunezaváhal a bol si istý, že spraví toho druhého šťastným. Užlen tým, že je v jeho blízkosti.

Najmä preto, že som nevedela, čo mám ďalej hovoriť, ro-zopla som si šaty úplne a zbavila som sa ich. Kľakla som sipred ním a hlavu si položila do jeho lona. Hladkala som hopo nohaviciach, no on ma chytil za lakte a vytiahol ma hore.Teraz som mu už sedela v lone a trvalo asi minútu, kým sapostavil a ja som mala šancu vkĺznuť pod perinu. Bola somšťastná, že som sa mohla prikryť a zohriať. Bola mi taká zima,že som mala prsty úplne fialové.

Robin sa vyzliekol, ako keby sa chystal do sprchy, veci ulo-žil na kreslo a vkĺzol ku mne pod činčilu. Voňal čistotou, odmydla a od parfumu Calvin Klein. Nemal uhrovitú pokožkuani chlpy, iba vypracované svaly. Nemal jazvy, žiadne iné sto-py, nevyzeral ako obyčajný smrteľník. Celý čas mi uprene po-zeral do očí. Určite by predstieral orgazmus, ak by ho fyzickynecítil. Robila som svoju prácu najlepšie, ako som vedela.Uprene som sa na neho dívala, ale zdalo sa mi, že ho to nudí.


93

harem:Layout 1 17.9.2010 10:57 3

Robin mal na krku niečo ako talizman. Keď som bola ma-ličká, všimla som si, že aj otec taký nosil. Nepamätám si, čo naňom bolo napísané, ale vyznelo to v zmysle: „Poslúchni slová,ktoré ti prikazujem, a zober si ich k srdcu. Nauč ich aj svojedeti.“ Páči sa mi, ako znejú podobné modlitby, aj keď verímv znamenia, duchov, múzy a možno anjelov, no v Boha nie.

V mysli mi nezostávali spomienky na to, čo robím v po-steli so zákazníkmi z erotického klubu. Potláčam spomienkyna sex s nimi. Väčšinou som si ho vôbec nepamätala. Je to,ako keď cestuješ tým istým metrom už tisíci raz za sebou.Chceš sa dostať do svojej stanice a ostatné nevnímaš. Niekedyje človek až tak duchom neprítomný, že sa zabudne, nevystú-pi a ocitne sa až v Queense.

Presne toto sa mi stalo. Nevnímala som cestu a previezlasom sa až do Queensu. Precitla som a Robin si to na mne roz-dával bez kondómu. Nezmohla som sa ani na to, aby som hozastavila. Vo svete sa predsa rozmohla doslova epidémiaAIDS a niektoré moje kamarátky umierali v podmienkachako zo stredoveku. Zmocnila sa ma panika a uhla som nabok.Kolená sa mi zošmykli na kožušinu, rukami som sa pridŕžalachladivého hodvábneho rámu postele.

Svojím amuletom mi niečo napísal na chrbát. Pripomenu-lo mi to hru, ktorú sme ako deti hrávali v tábore. Hrali sme juso zavretými očami, niekto sedel oproti nám a na čelo námprstom napísal slovo, ktoré sme museli hádať.

A ešte jednu hru mi to pripomenulo. Hrala som ju s mi-lencami, keď sme ležali nahí. Písala som im na chrbát svojemeno a robila som sa pritom, že ich iba šteklím. Seanovi sompísala: Milujem ťa. Bolo to oveľa skôr, ako som tieto slová do-kázala vysloviť. Netuším, čo mi na chrbát napísal Robin.

Ležala som na bruchu a Robin vedľa mňa. Vydržal tri se-kundy a znova do mňa vošiel, bozkával ma na krku a vtomvyskočil z postele.


94


„Bolo to s tebou krásne. Meškám na stretnutie.“Chcela som ho zastaviť a presvedčiť, že to viem aj lepšie.

Chcela som vykríknuť: Počkaj, daj mi ešte jednu šancu a ur-čite budeš chcieť pri mne zostať. Viem to aj lepšie.

Dostal ma tento chlapík (najnedostupnejší muž na zeme-guli, závislý od sexu, ktorý ho strkal vždy do inej slečny medzijednotlivými pracovnými stretnutiami) alebo som iba ne-chcela znova zostať sama?

Kým sa Robin sprchoval a obliekal, ja som si upravila vla-sy v stropnom zrkadle. Chcela som sa mu zavŕtať do mysle,chcela som, aby na mňa myslel, keď bude sedieť na stretnutíalebo v aute alebo keď bude robiť čokoľvek, čo princovia ro-bia. Keď odchádzal, vyzeral rovnako stroho, ako keď prišiel.

Povedala som si, že som vyslanec dobrej vôle, ktorý zlep-šuje vzťahy medzi židmi a moslimami. Nebola som prvou židovkou v sultánovej posteli. Hadassah si zmenila meno naEster, aby si mohla zobrať perzského kráľa. Na jej počesť exis -tuje sviatok.

Na počesť toho, čo robím ja, asi nikto sviatok nevymyslí.Bola som akurát vyslancom svojej vlastnej peňaženky a veľkejtúžby byť chcená. Nikoho som nechránila, ani svoj vlastnýzadok som si nevedela uchrániť. Tisícky žien sa vystriedaliv kráľovských posteliach, ale nikto sa nezaujímal o ich príbeh.Koho by to mohlo zaujímať?

Keď som si bola istá, že sa Robin už nevráti, išla som dokúpeľne a osprchovala sa. Na sklenenej stene kombinovanejs čiernym mramorom boli stále stopy po kvapkách po Robi-novom sprchovaní. Stála som tam, voda mi stekala na chrbáta v myšlienkach som sa preniesla do rána po prvej noci strá-venej so Seanom. Nechcelo sa mi ísť od neho v noci domovv tesných šatách, ktoré som mala oblečené. Požičala som si te-da jeho starý pulóver a džínsy. Keď som prišla domov, bolasom vyčerpaná a špinavá, vlasy som mala napáchnuté cigare-


95


tovým dymom. Nechcela som sa osprchovať, pretože som stá-le cítila jeho vôňu. Hodila som sa na posteľ a zaspala somv jeho veciach.

Prešli tri hodiny a znova som mala podozrenie, že na mňazabudli. Zmocnila sa ma panika.

„Pomóóóc. Som tu. Pustite ma odtiaľto von.“Dobrých pätnásť minút som búchala na dvere a kričala,

kým mi niekto otvoril.


96


Kapitola 12Bolo už neskoré popoludnie, keď som

sa vracala do svojej izby. Dúfala som, že dievčatá budú pri ba-zéne, no ony sa povaľovali vnútri na gaučoch a pozerali Hen-ry and June. Serena zdvihla zrak a usmiala sa. Načiahla saponad Leanne a zobrala si jahodu z misy, ktorá stála upro-stred stola.

„Robili sme si o teba starosti,“ zaklamala.Iba som sa pousmiala a pozrela jej rovno do očí: „Nemáte

sa prečo strachovať. Už som tu.“„Si v poriadku? spýtala sa a pohla obrvou. Odhryzla si kú-

sok jahody. Serena skoro vôbec nejedávala. Pod maskou milejkamarátky sa ukrývala krutá žena, možno preto, že trpela.Hladovala. Skoro mi jej došlo ľúto, no rýchlo som si uvedo-mila, že k nej ani z ľútosti nesmiem byť otvorená.

„Aký je film?“„Som veľkoum fanúšičkou Henryho Millera.“„Vážne? Ktorá z jeho kníh je tvoja najobľúbenejšia?“„Henry and June. Podľa nej je natočený tento film.“„Musím si ju prečítať. Možno by si mi ju mohla požičať.“Zdalo sa mi, že Serena, ktorá sa robila, že prečítala neexis -

tujúcu knihu Henryho Millera, si zaslúži súcit. Ako som oko-lo nej prechádzala do izby, rozhodla som sa, že si jej reči ne-budem pripúšťať. Keď som otvárala dvere, za chrbtom mi po-


97


vedala: „Nič si z toho nerob. Pravdepodobne si ťa už nikdyviac nezavolá. Nerobí to.“

Moje pevné rozhodnutie nereagovať vydržalo presne tri-dsať sekúnd.

V tú noc som si natočila vlasy a vyžehlila posledné šaty.Dýchali päťdesiatymi rokmi, boli až ku krku a mali zvonovúsukňu. Je to presne ten druh šiat, ku ktorým treba mať zlade-né topánky a kabelku a ktoré z vás spravia sebavedomú dámu,ak v nich idete von s niekým, z koho ste dopredu nervózna.

Na nočnom stolíku vedľa postele som mala fotografiu sta-rej mamy ako mladého dievčaťa. Mala oblečené takmer rov-naké šaty. Mala aj biele rukavičky s perlovým gombíkom nazápästí. Predtým, ako sa vydala a usadila v Newarku, cestova-la po svete. Študovala so slávnym psychológom Alfredom Ad-lerom vo Viedni, kde si prenajímala rozprávkový byt od zban-krotovanej kontesy. Aj ona bola neposedná ako ja. Ak by žila,bola by jediná z rodiny, ktorej by som o svojom výlete pove-dala pravdu.

Za mnou bola Destiny, ktorá vkĺzla do svojich topánoknohou opálenou do odtieňa bejzbalovej rukavice. Na jej noč-nom stolíku tiež stála fotka v rámčeku. Bola na nej jej dcérka,vysmiata, za ňou už iba oceán.

Na fotkách, ktoré si so sebou nosíme, sú ľudia, o ktorých simyslíme, že by nás milovali, nech by sme urobili hocičo.

V ten večer spievali Yoya a Lili karaoke verziu skladbyParadise by the Dashboard Light. Určite ju poctivo nacvičova-li, pretože si k nej pripravili aj malú choreografiu.

Keď som ju počúvala, myslela som na to, na čo myslímvždy, keď ju začujem: Existuje veľa pesničiek, ktoré sú o se-demnásťročných babenkách. A ja pri tejto vidím dlhovlaséhourasteného chlapíka, ktorý vyzerá ako kubánsky revolucionár,čo sa okolo mňa točil, až pokým nezistil, že mám iba štrnásť.


98


Nikde som nehovorila, že mám iba štrnásť rokov, hrala somsa na sedemnásťročnú. Inak by som bola stratená.

„Je veľa pesničiek o sedemnástkach,“ hovoril. „Nie si stra-tená, iba na zlom mieste.“

Išla som s tým chlapíkom naspäť do mesta, do jeho bytuna 14. ulici. Smrdel ako terpentín zmiešaný s ľudským potom.Zasexovala som si s ním, lepšie povedané, on si zasexoval somnou. Bol to môj prvý sex. Myslím, že to bolo lepšie, ako zo-stať uprostred noci sama na Long Islande. Ráno som muz vrecka ukradla tridsať dolárov, aby som sa dostala naspäťdomov. Dole schodmi som išla bosá, topánky som držalav ruke, len aby som ho nezobudila. Potom som sa obula a ute-kala o dva činžiaky ďalej na stanicu metra.

Rodičom som povedala, že som prespala u Julie. Keď somneskôr Julie rozprávala, čo sa mi prihodilo, pamätám si, akosme sa nasmiali, keď sme prišli k tej časti o „pesničkách o se-demnástkach“.

Vyrovnala som sa v kresle a predstierala, že sa dobre ba-vím, keď nám prišli sluhovia doliať prázdne poháre šampan-ským. Sedela som otočená chrbtom k dverám, ale cítila som,ako poza mňa prechádza Robin. Automaticky ma vystrelo,ako keby som práve vypila tri preso kávy. Nervózne som sinarovnávala sukňu. Upravila som si kučeru, ktorá mi padalado očí. O niekoľko minút neskôr, keď sa objavil v mojom zor-nom poli, ma Robin letmo pozdravil, sledujúc niekoho pozamoje plecia. Celý večer so mnou neprehovoril ani slovko. Vy-tiahol Leanne z kresla a začal s ňou nenútene konverzovať zabarom ešte predtým, ako sa usadil na zvyčajnom mieste ved-ľa Fiony.

Leanne si potom sadla naspäť k Serene a vyzeralo to, žediskutujú o mne. Zovrelo mi hrdlo. Chcela som prejsť okolostola, schytiť hnusnú Serenu a pritlačiť jej tú malú tváričku na


99


stôl. Namiesto toho som sa zapojila do rozhovoru o astrolo-gickej zhode.

Robin, ako nás Leanne informovala, bol škorpión, pretomal charizmu, bol sebavedomý, silný a miloval sex.

Serena bola býk, Leanne ryby. Destiny prezradila, že jekresťanka, a to je všetko.

„Škorpión je vodné znamenie,“ povedala Leanne. „Akoryby. Robin a ja sa preto k sebe hodíme. Medzi nami je všakveľa emócií. Na oboch stranách.“

Nevedela som si predstaviť Robina ako príliš emotívnehočloveka.

„Aké znamenie si ty?“ otočili sa ku mne.„Lev.“„To je ohnivé znamenie,“ vyhŕkla a potom si dala trium-

fálnu pauzu.

Každý večer sa Robin vytratil na polhodinu z večierkapribližne okolo polnoci. Kým bol preč, obzerali sme sa doko-la a snažili sa prísť na to, ktoré z dievčat chýba. V tú noc boloprázdne Leannino kreslo, rovno oproti mne. Vypila som svojpohár rýchlejšie ako obyčajne.

Vyčítala som si, že sa cítim dotknutá. Keď som sa išlaprepudrovať na toalety, v zrkadle som si všimla, že mám natvári ten istý strojený úsmev, aký som videla u Sereny a Lean-ne. Dievčatá pri druhom stole, Ázijčanky, sa veľmi nezaobe-rali tým, kde je Robin a s kým. Samozrejme, aj Leanne a Fio-na boli Ázijčanky, ale ony dostali lepšie miesta ako obyčajnéÁzijčanky. Boli tu celebritami a hovorili perfektnou angličti-nou.

Ak sa začala diskotéka a Robin sa ešte stále nevrátil, myprivilegované sme zostali sedieť, ostatné dievčatá vstali a za-čali tancovať. Tie, ktoré mali šťastie a mali mužskú spoločnosť,si na konci mohli zatancovať slaďák s hlavou na mužskom ra-


100


mene. My západniarky sme tu nemohli mať mužskú spoloč-nosť. My sme iba súťažili, ktorá dostane princa.

Ďalšia noc ako tie predtým. Už som si prestala dávať po-zor, či sa usmievam, keď je tam princ. Aj vtedy, keď som vide-la, ako sa náhli k východu.

Jedno ráno nás Serena zobudila veľmi skoro, aby nám po-vedala, že má pre nás špeciálne povolenie (zostalo záhadouod koho) na výlet do Yaohanu. Mala pre nás aj brunejské pe-niaze. Boli to prvé peniaze, ktoré som videla, odkedy smesem prišli. Za dva týždne som neminula ani cent. Takmer.

Pozerala som na peniaze, ktoré nám hodila, ako keby smehrali monopoly. Na bankovkách bol sultán, bradatý, v oran-žovej, zelenej a modrej farbe.

„Aký tu majú kurz?“„Neviem. Na tom nezáleží. Máme dosť. Zahaľ si vlasy. Nie

si blondína, tak to nie je také dôležité, ale pre istotu si daj šat-ku.“

Naukladali sme sa do Mercedesu, ktorý na nás čakal. Se-rena si sadla dopredu a debatovala so šoférom. Ona vedelapreniknúť do tohto sveta, ja nie. O tri dni sa vrátim domovs tým, že som skoro nič nevidela, ničomu som nerozumelaa pre väčšinu ľudí som bola vzduch. Prečo je to tak? Prečo savždy dostanem tak blízko k niečomu, čo si vysnívam, alev poslednej chvíli mi to unikne? Zvyčajne som sa vzdala ešteskôr, ako by ma niekto mohol odpísať. Pre istotu? Tentorazsom to nemohla spraviť.

Keď je žena zúfalá, vždy pomôže nakupovanie. Dorazilisme do Yaohanu a všetky malé veci, ktoré tam predávali, sanám zdali neodolateľné lákavé. Veď boli exotické a nestáli násžiadne peniaze. Cítila som sa ako súčasť nejakej videohrys ázijskými pesničkami a s usmievajúcimi sa predavačkami,ktoré sa vám prihovárajú v rýmoch a chichocú sa na tom, ako


101


zvláštne vyzeráte. V tejto videohre sme si silu dobíjali naku-povaním jedla a tričiek, malých vypchatých zvieratiek, voňa-vých mydiel a výrazných leskov na pery.

Všimla som si, že ženy v Bruneji si vo všeobecnosti neza-krývajú hlavu, tak ako je to zvykom v iných moslimskýchkrajinách, no obliekajú sa rovnako. Mali na míle ďaleko odštýlových žien, ktoré som zahliadla v Singapure.

S Leanne sme sa odtrhli od ostatných. Zaviedla ma k mej-kapom. Predavačky nám začali vysvetľovať, ktorý je na čovhodný. Leanne ma posadila a ukázala mi, ako si správne na-maľovať oči, aby som stále nevyzerala ako z konkurzu naDžentlmeni dávajú prednosť blondínkam.

„Máš krásnu pokožku,“ povedala Leanne a na líca mi da-la trochu púdru. „Ako Snehulienka. Odkiaľ si?“

„Z New Jersey.“„Nie. Mám na mysli, kto si?“Zdalo sa mi divné, že sa ma takto vypytuje. Kto som? Si

dobrá víla alebo zlá? Som obyčajná Dorothy Gail z Kansasu.„Ruska. Poľka, neviem. Ale som Američanka.“„Myslela som to inak.“„Som adoptovaná,“ odvetila som.Prestala hovoriť a pozrela na mňa. Na jednej strane zo zá-

ujmu, na druhej zo súcitu.„Poznáš svojich skutočných rodičov?“„Adoptívni rodičia sú moji skutoční.“Bola som zvyknutá odpovedať na takéto otázky. Kládli mi

ich miliónkrát. Už som ich počula veľakrát, tak som ich pre-stala vnímať.

„Aj tak,“ nedala sa odbiť: „Musíš predsa túžiť spoznaťvlastnú krv.“

Nechcela som v tejto konverzácii pokračovať. Nechcelasom sa jej spovedať. Ak som si mala zastať svoju rodinu, mu-selo by to byť pred človekom, ktorý vie posúdiť informácie


102


komplexne. Aj keď, treba priznať, mala pravdu. A ja som sapravdy obávala. Moja rodina bola moja rodina, ale aj tak. Bá-la som sa toho, či niekde v mojej DNA nenájdem vysvetleniesvojej rozorvanosti, či ma gény od mojich biologických rodi-čov nevedú smerom, ktorý mám predurčený.

Leanne ma otočila k zrkadlu, môj mejkap bol teraz jemnýa pekný. Kúpila som si celú kolekciu. Bol to môj prvý mejkap,ktorý som vlastnila a nepochádzal z peňazí, ktoré som zará-bala ako striptérka. Obidve sme vyšli z obchodu s taškouplnou tieňov a tekutých mejkapov. Práve som sa stávala sú-časťou sveta, do ktorého patria pravé dámy, s celou paletouočných tieňov a so záhadnými peniazmi vo vrecku. Kúpilasom si aj čaj na chudnutie, tepláky a prisahala som, že ďalšídeň začnem cvičiť. Zaumienila som si, že si vypestujem štíh -lejšie a zvodnejšie telo. Kašľať na biologické gény. Budem taká,aká chcem byť. Budem slobodná. Čo ma po tom, prečo mámtakú farbu očí. Aj keď ma princ Očarujúci poslal k vode, prí-de ďalší a ďalší. Som si istá.

Na večeru som si dala iba šalát a kúsok kurčaťa. Nič ne-potrebujem, pripomínala som si. Takmer nič. Na svete žijúmnísi, ktorí okrem misky ryže nejedia nič. Potreba jesť jeiba ilúzia. Nikto sa ku mne nepridal a nechcel začať diétu.Musela som sa teda povzbudzovať sama. Musela som byťsilná.

Cítila som sa ako znovuzrodená, vyriešila som svoj prob -lém. Potom som si však musela sadnúť k zrkadlu, aby som sidala nový mejkap, a v ňom som videla svoju tvár. Musela somčeliť pravde. Optimizmus ma znovu prešiel veľmi rýchlo. Za-škŕkalo mi v žalúdku. Aj napriek silným rečiam som ešte ni-kdy nehladovala, aby som schudla. O diétach môžem prečítaťkaždú jednu knihu v knižnici, no aj tak sa nimi nebudem ria-diť. Taká je pravda.


103


JILLIAN LAURENmmôôjj pprrííbbeehh zz hháárreemmuuSome Girls: My Life in a HaremCopyright © 2010 Jillian LaurenAll rights reserved. No part of this book may be used or reproduced in any manner whatsoever without the written permission of the publisher.Translation © 2010 Marcela SchmidtováSlovak edition © 2010 Evitapress

Všetky práva vyhradené.Žiadna časť tohto diela sa nesmie zverejniť, skladovať vo vyhľadávacom systéme alebo vysielať v akejkoľvekforme alebo akýmikoľvek prostriedkami bez predošléhopísomného súhlasu vydavateľa ani inak šíriť s ľubovoľnouformou väzby či obálky, než s akou sa vydala.

Z anglického originálu Some Girls: My Life in a Harem, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Penguin Group USA 2010,preložila Marcela SchmidtováVydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o., Bratislava 2010 ako svoju 21. publikáciu.Vydanie prvé.

Grafický dizajn a obálka: Roman PifflZodpovedná redaktorka: Eva UrbaníkováJazyková redaktorka: Darina BelanováTlač: AD TEAM, s. r. o., Trnava,

www.adteam.eu

www.evitapress.skISBN 9788089452118


Môj príbeh z háremu

Documents

Transcript of Môj príbeh z háremu