FINAN ČNÁ STRATÉGIA PODNIKU -...
Transcript of FINAN ČNÁ STRATÉGIA PODNIKU -...
SLOVENSKÁ TECHNICKÁ UNIVERZITA V BRATISLAVE MATERIÁLOVOTECHNOLOGICKÁ FAKULTA V TRNAVE
Ústav priemyselného inžinierstva, manažmentu a kvality Katedra priemyselného inžinierstva a manažmentu
FINANČNÁ STRATÉGIA PODNIKU Semestrálny projekt
Adriana DOBRODENKOVÁ
Miroslav ĎURKOVSKÝ
Dagmar STANČÍKOVÁ
inžinierske štúdium
TRNAVA 2007
2
ČESTNÉ PREHLÁSENIE
Podpísaní, Adriana Dobrodenková, Miroslav Ďurkovský, Dagmar Stančíková čestne
prehlasujeme, že prácu sme vypracovali samostatne a na základe uvedenej literatúry.
Trnava 05.06.2007
3
OBSAH
ZOZNAM ILUSTRÁCIÍ
ZOZNAM SKRATIEK A SYMBOLOV
ÚVOD 6
1. STRATEGICKÝ MANAŽMENT 7
1.1 Historický vývoj strategického manažmentu 9
1.2 Strategické riadenie podniku 10
1.3 Proces strategického riadenia 12
1.4 Štruktúra prostredia podniku 15
1.5 Podnikateľské stratégie 16
2. STRATÉGIA PODNIKU 17
2.1 Podnik a jeho strategické ciele 18
2.2 Zásady strategického plánovania 19
2.3 Implementácia stratégie a kontrola 20
2.4 Tvorba stratégie v podniku 21
2.5 Princípy strategického myslenia ako východisko
podnikovej stratégie
23
3. FINANČNÉ ZDROJE PODNIKU 24
3.1 Finančné zdroje podniku 24
3.2 Členenie finančných zdrojov 25
3.3 Externé zdroje financovania 26
3.3.1 Vklad majiteľa 26
3.3.2 Úvery 27
3.3.3 Osobitné formy financovania 29
3.3.4 Krátkodobé finančné úvery 30
3.4 Interné zdroje financovania 32
3.4.1 Samofinancovanie 33
3.4.2 Financovanie z odpisov 34
3.4.3 Financovanie z rezerv 34
3.4.4 Financovanie v dôsledku uvoľnenia peňazí 35
3.5 Finančná podpora podnikov zo strany štátu 36
4
3.6 Formy finančnej podpory 37
3.7 Štátna pomoc 38
3.8 Financovanie z fondov európskej únie 39
3.9 Finančná analýza podniku 41
3.9.1 Pomerové ukazovatele 42
4 FINANČNÁ STATÉGIA PODNIKU 44
4.1 Princípy finančnej stratégie 46
4.2 Strategické finančné operácie podniku 48
4.2.1 Finančné rozhodovanie 49
4.2.1.1 Fázy finančného rozhodovania 50
4.2.1.2 Typy finančného rozhodovania 51
4.2.1.3. Zdroje financovania podnikových potrieb 51
4.2.2 Investičné strategické rozhodovanie 52
4.2.2.1 Hodnotenie ekonomickej efektívnosti projektov 53
4.2.2.2 Metódy hodnotenia investícií 55
4.3 Proces finančného riadenia podniku 56
5 MODEL FINAN ČNÉHO A INVESTI ČNÉHO
ROZHODOVANIA V PODNIKU
56
ZÁVER
5
ZOZNAM ILUSTRÁCIÍ
Obr.č.1: Základné fázy procesu strategického manažmentu
Obr.č.2: Úrovne stratégie podniku
Obr.č.3: Vízia, poslanie a ciele podniku v procese strategického riadenia.
Obr.č.4: Štruktúra prostredia podniku
Obr.č.5: Hierarchia stratégií podniku
Obr.č.6: Vzťah medzi poslaním podniku, podnikovými zdrojmi
a schopnosťami a okolím podniku
Obr.č.7: Vzťahy medzi implementáciou stratégie a formuláciou
Obr.č.8: Formy finančnej podpory podnikov zo strany štátu
Obr.č.9: Fondy EÚ
Obr. č.10 Finančný manažment
Obr. č.11 Systém riadenia finančných procesov
Tab. 1 Členenie finančných zdrojov podniku
Tab. 2 Základný prehľad úverových foriem
Tab. 3 Prehľad ukazovateľov likvidity za roky 2003 – 2006
Tab. 4 Prehľad rozdielových ukazovateľov za roky 2003 – 2006 v tis. Sk
Tab. 5 Porovnanie hodnôt pomerových ukazovateľov za rok 2003
6
ZOZNAM SKRATIEK A SYMBOLOV
BOZP - Bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci
ERDF - Európsky fond regionálneho rozvoja
EÚ - Európska únia
OKEČ - Odvetvová klasifikácia ekonomických činností
SPJ - Samostatná podnikateľská jednotka
Z. z. - Zbierka zákonov
7
ÚVOD
Moderná trhová ekonomika je ekonomikou turbulencií, zmien, prevratných
udalostí a chaosu. Vyplýva to z objektívnych dôvodov - z existencie miliónov
profesionálnych výskumníkov a ich činnosti, z politickej nestability sveta , značného
množstva voľného kapitálu ktorý je investovaný do finančných špekulácií a pod.
Súčasná etapa transformácie ekonomiky na trhové podmienky si naliehavo
vyžaduje nástup strategického manažmentu. V podmienkach transformujúcich sa
ekonomík stále pretrvávajú tendencie vyhnúť sa radikálnym zmenám. Pod tlakom
aktuálnych problémov sa riadiaci pracovníci prevažne zaoberajú operatívou, dominuje
orientácia na krátkodobé ciele.
Kto chce v dnešnej trhovej ekonomike prežiť a zvíťaziť, musí si zvyknúť žiť
v neustálych zmenách, prispôsobiť sa im a naučiť sa využívať príležitosti, ktoré neistota
prináša. A toto umožňuje stratégia – reagovať na nové situácie a využívať ich, víťaziť
nad konkurentmi. Vyžaduje si však nový typ myslenia – strategické myslenie, ktoré je
založené na princípoch variantnosti, permanentnosti, celosvetového systémového
prístupu, tvorivosti, interdisciplinárnosti, práce s rizikom, koncentrácie zdrojov, práce
s časom a pod.
EÚ je v celosvetovej súťaži makroregiónov USA, Japonska od polovice
deväťdesiatych rokov konfrontovaná z hľadiska ekonomickej výkonnosti, adaptability
na globálnu ekonomiku a schopnosti transformovať sa na spoločnosť založenú na
poznatkoch. Vnútorné regionálne (vnútroštátne) bariéry, ako aj rozdielna ekonomická
výkonnosť regiónov EÚ, spomaľujú hospodársky a sociálny rast EÚ ako celku. Na túto
skutočnosť reagovala Európska rada prijatím politického a strategického dokumentu
v Lisabone. V ňom stanovila základný cieľ pre nasledujúce obdobie: vybudovať
konkurencieschopnú a dynamickú ekonomiku, ktorá využíva vedomosti, je schopná
udržať ekonomický rast, ponúknuť viac a lepších pracovných príležitostí a väčšiu
sociálnu súdržnosť.
8
Skúmanie prostredia
Hodnotenie a kontrola
Implementácia stratégie
Formulácia stratégie
1. STRATEGICKÝ MANAŽMENT
Strategický manažment vznikol v prostredí veľkých podnikov vyspelých
industriálnych krajín ako reakcia na nové, neznáme a prekvapujúce zmeny v
podnikateľskom prostredí, ktorých rozsah, rozmanitosť, hĺbka a okamih vzniku boli
nečakané, nezvyčajné a často s fatálnymi dôsledkami. Stratégia a strategické myslenie
pritom neboli novinkou. Historické korene siahajú až do staroveku. Strategicky sa
uvažovalo vo vojenstve, politike, diplomacii.
Potreba rýchleho a účinného ohlasu na zložité externé vplyvy spôsobila, že
strategické zručnosti v priebehu 20. storočia postupne začali prenikať aj do sveta
podnikania, až sa stali jeho neoddeliteľnou súčasťou. Podnik v druhej polovici 20.
storočia sa ocitol v prostredí dynamických zmien, ktoré náhle prerastajú do zlomov či
hrozivých prepadov. Zvyšuje sa riziko investovania, vzrastá kapitálová náročnosť,
stupňuje sa konkurenčný boj, strieda sa hranica medzi národným a globálnym
hospodárskym priestorom, v dôsledku technického pokroku zanikajú hranice medzi
niektorými odvetviami, zámery konkurentov sú nepredvídateľné, zákazníci sú stále viac
a viac prieberčiví.
Strategický manažment v novom ponímaní je predovšetkým procesom. Ako
proces, ktorého hlavnými atribútmi sú nepretržitosť, kompaktnosť a vnútorná harmónia.
Podľa J. Papulu je tento proces zložený zo štyroch základných fáz: „skúmanie
prostredia, formulácia stratégie, implementácia stratégie, hodnotenie a kontrola“.[8]
Obr.č.1:Základné fázy procesu strategického manažmentu
9
Slovo stratégia je odvodené od gréckeho slova strategos (generál) a v širšom
kontexte pôvodne označovalo umenie a vedy, ako riadiť vojenské operácie a veliť
vojskám. Stratégia rieši základné otázky existencie a rozvoja podniku. Strategické
rozhodnutia sú mimoriadne dôležité až kritické. Spravidla sú dlhodobé a poskytujú
podniku dostatočnú oporu a orientáciu v zložitom a premenlivom prostredí. Dlhodobosť
bola v minulosti zvýrazňovaná ako hlavná vlastnosť stratégie. V dôsledku zrýchľovania
a prehlbovania prekvapivých zmien sa akcent na dlhodobosť zmierňuje a do popredia sa
dostáva význam, dôležitosť a principiálnosť dôsledkov strategického rozhodnutia pre
prežívanie a prosperitu podniku. Stratégia poskytuje pevné a súčasne pružné hranice, v
rámci ktorých sa podnik uberá k vytýčenému cieľu.
Do konca 70. rokov 20. storočia stratégiu stotožňovali s vopred vytvorenou
predstavou o tom, kam a akým spôsobom sa chce podnik dostať. Bola to plánovaná a
racionálna úvaha o budúcnosti podniku. Stratégiu pokladali za súbor cieľov,
prostriedkov na ich dosiahnutie a pridelených zdrojov. A. Chandler definuje stratégiu
ako určenie základných dlhodobých cieľov podniku, spôsoby ich dosiahnutia a alokácia
zdrojov nevyhnutných na uskutočnenie týchto cieľov. J.B. Quinn pokladá stratégiu za
model alebo plán, ktorý integruje hlavné ciele podniku, politiky a aktivity do súdržného
celku.
Napokon jestvujú definície, ktoré stratégiu považujú za spôsob ako dosiahnuť
ciele. W. F. Glueck definuje v tomto zmysle stratégiu ako jednotný, súhrnný a
integrovaný plán, ktorý je navrhnutý, aby zabezpečil dosiahnutie základných cieľov
podniku. H. Mintzberg tvrdí, že stratégia je viac ako to čo podnik zamýšľa alebo plánuje
vykonať, je to aj to čo skutočne robí. Definuje stratégiu ako zaužívaný model, podľa
ktorého sa podnik rozhoduje alebo prakticky koná. G. Johnson a K. Scholes zostavili
definíciu stratégie, ktorá kombinuje tradičné i novšie predstavy o stratégii do
komplexného celku.
10
1.1 Historický vývoj strategického manažmentu........
...............................................
Slovo „stratégia“ pochádza zo strategos, ktoré je spojením slov stratos, „armáda“
a ago, čo znamená „viesť“.
Strategos ako slovo pochádzajúce zo starobylého Grécka znamená veliteľ a je
dôležitou súčasťou našich znalostí o starobabylónskom meste Atény, kde sa od konca
šiesteho storočia pred Kristom ročne vyberalo desať takýchto vodcov.
Uplynulých 50. rokov teórie a praxe strategického riadenia možno identifikovať
ako štyri vývojové etapy, ktorý vznik spôsobovala rastúca dynamika a zložitosť
podnikateľského prostredia.
Prvá fáza sa začala v 50. rokoch a pokračovala v 60. rokoch. Bolo pre ňu
príznačné používanie metód dlhodobého plánovania. Toto obdobie sa vyznačovalo
pomerne stabilnými vonkajšími podmienkami a dostatkom zdrojov. Prosperita podnikov
závisela najmä od efektívneho využívania vnútorných zdrojov, a preto bolo plánovanie
zamerané predovšetkým na interné procesy a ich racionalizáciu.
Druhá vývojová fáza sa objavila na konci 60. a na začiatku 70. rokov a dostala
pomenovanie strategické plánovanie. Podnik sa začína považovať za otvorený systém,
ktorý závisí od svojho okolia. Strategické plánovanie je založené na podrobnom
skúmaní vonkajšieho a vnútorného prostredia. Stanovuje ciele a formuluje stratégiu ako
spôsob dosahovania cieľov.
Tretia vývojová fáza, ktorá vznikla v druhej polovici 70. rokov a pretrvala do
konca 80. rokov, predstavuje široko založený systém strategického riadenia. Malá
pozornosť sa venovala skúmaniu spoľahlivosti a realizovateľnosti stratégie. Strategické
riadenie doplnilo strategické plánovanie o implementáciu, hodnotenie a kontrolu
stratégie a považuje sa za súvislý proces so spätnou väzbou.
11
Štvrtá vývojová fáza strategického riadenia - na začiatku deväťdesiatich rokov minulého
storočia bol svet rýchlo zasiahnutý recesiou a stratégia prestala v konverzácii
výkonných pracovníkov figurovať. Racionalizácia a ďalšie synonymá pre reštrikciu ako
je „rightsizing“ „business process re-engineering“ atď. začali prevládať vo veľkých
častiach celospoločenského sveta. Návratom burzy cenných papierov a informačných
technológií na konci deväťdesiatych rokov minulého storočia, sa taktiež znovu vrátili
strategické otázky ako zdroj učenia a inovácie. Myslitelia, ktorí sú v súčasnej dobe
v móde sú Gary Hamel, Henry Mintzberg a Michael Porter. [9]
1.2 Strategické riadenie podniku
Súčasnú situáciu v rozvoji teórie strategického riadenia charakterizuje názorový
súboj dvoch vyhranených škôl, ktorých vedúcimi predstaviteľmi sú Igor Ansoff a Henry
Mintzberg Ide o „preskriptívny“ (nariaďujúci) a „deskriptívny“ (opisný) prístup. Ansoff
tvrdí, že strategické riadenie musí udávať smer riadeným činnostiam, kým Mintzberg
prehlasuje, že stratégiu možno opísať až pri spätnom pohľade ako model týchto
činností, ktorý vzniká počas aktívneho konania. Ansoff dáva prednosť cieľovej
orientácii a Mintzberg procesnej orientácii strategického rozvoja.
Racionálne plánovanie je sústredené na navrhovanie a formulovanie
dosiahnuteľných cieľov. Východiskom je určenie poslania a základných cieľov
podniku, pre ktoré sa stanovujú variantné stratégie ich dosiahnutia. Výber vhodnej
stratégie sa uskutočňuje podľa hodnotenia príležitostí a hrozieb v externom okolí
podniku a síl a slabostí v internom prostredí. Medzi najznámejších teoretikov
racionálneho plánovania patrí I. Ansoff, ktorý spracoval procesy strategickej analýzy a
M. Poter, ktorý je známy modelmi odvetvovej štruktúry a hodnotového reťazca.
Súčasťou praktickej aplikácie racionálneho plánovania sa stali techniky portfóliovej
analýzy, ako sú matica BCG, matica McKinsey (GEC), metóda PIMS a benchmarking.
Plánovanie ako proces riadeného spoznávania pripúšťa, že je náročné alebo nemožné
predvídať budúce externé a interné prostredie, pričom podniky v konkurenčnom
prostredí sú vystavené časovému stresu a musia sa veľmi rýchlo orientovať (spoznávať).
Proces spoznávania je procesom plynulého prispôsobovania sa a zdrojom tvorivého
tlaku. Zástancami plánovania ako procesu riadeného spoznávania sú A. de Geuss, P.M
12
Senge, P. Schwartz, a ďalší zo školy „učiacej sa organizácie“. Používajú metódu
scenára, metódu mäkkých systémov a všetky druhy praktík týkajúce sa „inovačných
tímov“. Logický inkrementalizmus ako myšlienkový smer dospieva názoru, že
plánovaná implementácia stratégie z bodu A do bodu Z je len ilúziou. Proces
strategického rozvoja napreduje po etapách, pričom každá nasledujúca etapa sa buduje
na predchádzajúcej a má svoju vlastnú vnútornú logiku. Za hlavného autora logického
inkrementalizmu je považovaný J.B. Quinn.
Podľa tohto prístupu sa realita strategického riadenia skladá nielen z cieľov ale
aj ľudí. Riadenie pôsobí na podstatu súčasnosti aj budúcnosti podniku, a preto nie je len
záležitosťou racionality, ale tiež emócií, pochybností, obáv, intuície a stresu.
Spontánnej stratégii chýba dostatok cieľovej i procesnej orientácie. Podľa nej nie je
možné navrhnúť budúcu vyhliadku a formulovať ciele v nepredvídateľnom okolí,
naopak, je nutné reagovať pružným a dôvtipným spôsobom na nové, náhodné udalosti.
Hl. predstaviteľ H. Mintzberg tvrdí, že významná časť strategického rozvoja podniku
pozostáva z pružnej stratégie, podniky sú prekvapované vývojovými trendmi, reagujú
na ne neštruktúrovaným spôsobom a učia sa na svojich chybách.
Strategický manažment nie je iba procesom sekvenčných fáz a krokov. Má
i ďalšiu a to hierarchickú dimenziu V rámci podniku s viacerými podnikateľskými
oblasťami sú zvyčajne tri hlavné úrovne strategického manažmentu, ktorým
zodpovedajú tri základne úrovne (hierarchie) stratégie - stratégia na úrovni podniku,
stratégia na úrovni podnikateľskej jednotky (určitého predmetu podnikania), funkčné
stratégie
13
Obr.č.2: Úrovne stratégie podniku
V čom budeme podnikať?, t.j. odpovedá na smerovanie podniku do vhodných odvetví,
prípadne na akých trhoch má podnik pôsobiť. Zodpovednosť má vrcholový manažment
podniku. Zodpovedanie tejto otázky je predmetom stratégie podniku.
Ako zvládnuť súťaž s konkurenciou v danom odbore? Ak podnik pôsobí vo
viacerých odboroch, za súťaž v jednotlivých odboroch je zodpovedný manažment
príslušnej podnikateľskej jednotky v podniku. Riešenie tejto otázky je predmetom
podnikateľskej stratégie.
Ako rozvrhnúť naše zdroje, aby sme naplnili stratégiu? Za túto oblasť sú
zodpovední manažéri z jednotlivých funkčných útvarov. Riešenie tejto otázky je
predmetom funkčných stratégií.[12]
1.3 Proces strategického riadenia
Proces strategického riadenia sa skladá z formulovania vízie, poslania a cieľov
podniku, analýzy vonkajšieho a vnútorného prostredia podniku, voľby vhodnej stratégie
na podnikateľskej a podnikovej úrovni, návrhu organizačných zmien, administratívnych
opatrení a kontrolného systému na realizáciu stratégie. Z uvedených krokov analýza
externého a interného prostredia a výber vhodnej stratégie sa spoločne označujú ako
14
formulovanie stratégie. Súbor opatrení na zavedenie a uskutočnenie stratégie sa nazýva
implementáciou stratégie.[11]
Obr .č 3:. Vízia, poslanie a ciele podniku v procese strategického riadenia. [14]
Východiskovou fázou procesu strategického riadenia je stanovenie vízie,
poslania a cieľov podniku. Určujú hranice, v ktorých sa formulujú plánované stratégie a
kritériá, podľa ktorých sa skúmajú a hodnotia spontánne stratégie. Vízia predstavuje
príťažlivý obraz podniku vo vzdialenejšej budúcnosti. Poslanie odpovedá na otázku,
prečo podnik existuje a čo by mal robiť. Ciele konkretizujú poslanie.
Implementácia stratégie
Voľba stratégie
Vízia, poslanie a ciele podniku
Stratégia na podnikateľskej úrovni
Stratégia na podnikovej úrovni
Portfóliová analýza
Externá analýza Interná analýza
Spätná väzba
15
Externá analýza slúži na identifikovanie strategických hrozieb a príležitostí v
odvetvovom prostredí v širšom národohospodárskom a globálnom rozsahu. Interná
analýza určuje sily a slabosti podniku, identifikuje kvantitu a kvalitu disponibilných
zdrojov.
Voľba stratégie znamená utváranie strategických variantov, ktoré sú vymedzené
cieľmi podniku, jeho vnútornými silami a slabosťami, vonkajšími príležitosťami a
hrozbami.
Stratégia na podnikateľskej úrovni je stratégiou podniku, ktorý pôsobí iba v
jednom odvetví, alebo je to stratégia jednej samostatnej podnikateľskej jednotky
podniku, ktorý sa skladá z viacerých podnikateľských jednotiek (závodov, filiálok,
divízií…). Stratégia na podnikovej úrovni formuje skladbu podnikateľských aktivít
orientovaných na rozličné odvetvia z hľadiska dlhodobej maximalizácie zisku podniku
ako celku.
Implementácia stratégie predstavuje rovnako významnú časť procesu
strategického riadenia ako formulovanie stratégie. Úspech závisí od priebehu jej
realizácie. Na úspešnú realizáciu stratégie je potrebné analyzovať zdroje moci a zdroje
možných konfliktov. Strategické riadenie je nepretržitý proces. Keď je stratégia
implementovaná, jej fungovanie musí byť stále sledované, aby bolo zrejmé, do akej
miery sa vytýčené ciele reálne plnia. Spätná väzba slúži na potvrdenie jestvujúcich
cieľov a stratégií alebo odporúča zmenu.
Uvedený proces strategického riadenia má charakter tradičného prístupu.
Spontánne stratégie však vznikajú vnútri podniku bez predchádzajúceho plánovania.
Aby nespôsobovali chaos, vedenie podniku ich musí testovať. Znamená to porovnať
každú spontánnu stratégiu s cieľmi podniku, vonkajšími hrozbami a príležitosťami,
vnútornými silami a slabosťami. Porovnávaním sa má zistiť, či spontánna stratégia je v
súlade s potrebami a schopnosťami podniku.
16
1.4 Štruktúra prostredia podniku
Skúmanie prostredia je jednou zo základných fáz procesu strategického
manažmentu. Význam tejto fázy narastá so zmenou charakteru prostredia. Pokiaľ sú
zmeny prostredia nepredvídateľnejšie, tým viac rastie potreba pohľadu na podnik, ktorý
reaguje na zmeny prostredia.
Vonkajšie prostredie, v ktorom sa podnik nachádza sa skladá z dvoch sfér.
Vyššia sféra sa nazýva makroprostredie a pozostáva z ekonomického, sociálneho,
technického, demografického, právneho, politického a ekologického sektora. Nižšia
sféra sa nazýva odvetvové prostredie a pozostáva s činiteľov, ktoré priamo ovplyvňujú
postavenie podniku. Sú to konkurenti, zákazníci, dodávatelia a pod.
Obr.č.4: Štruktúra prostredia podniku[9]
Úspešnosť podniku závisí nielen od atraktivity odvetvia, na ktorý sa podnik orientuje,
ale dôležitá oblasť je i schopnosť, ako dokáže podnik využiť svoje konkurenčné
schopnosti a silné stránky v súperení s konkurenciou. Tieto informácie získavame
analýzou interného prostredia podniku.
17
1.5 Podnikateľské stratégie
Zmyslom podnikateľskej stratégie je získať konkurenčnú výhodu nad súpermi.
Úspešná podnikateľská stratégia zohľadňuje vplyvy širokého okolia, integruje rôzne
funkčné stratégie a jej jadrom je konkurenčná stratégia, ktorá reaguje na
vnútroodvetvové pomery. Podnikateľská stratégia teda odpovedá najmä na otázku, ako
predstihnúť konkurentov pri uspokojovaní potrieb tých istých zákazníkov.
Za odpoveď na základnú otázku podnikateľských stratégií, ako byť najlepší
v odvetví, môžeme považovať systematicky a dôkladne pripravenú stratégiu a všetky jej
fázy.
Pri tvorbe stratégie je nevyhnutné osobitne sa venovať jej všetkým štyrom
základným fázam, v ktorých musí existovať aj spätná väzba
� skúmanie prostredia
� formulácia stratégie
� implementácia stratégie
� hodnotenie a kontrola
Analýza interného a externého prostredia, ktorú uskutočňujeme ako prvú,
napomáha k úspešnému stanoveniu podnikateľskej stratégie.
Podstata strategického manažmentu je vyjadrená v definícii[8]: „Strategický
manažment je proces, v rámci ktorého manažment podniku na základe skúmania
prostredia a hodnotenia vlastného potenciálu určuje dlhodobé smery vývoja a činnosť
organizácie prostredníctvom vhodne formulovanej stratégie, implementuje
formulovanú stratégiu a sústavne vyhodnocuje jej realizáciu a na základe spätnej väzby
upresňuje ciele a postupy riešenia“.
Tri základné úrovne stratégie smerujúce od globálnej celopodnikovej úrovne
k miestnej úrovni:
� stratégia podniku
� stratégia strategických podnikateľských jednotiek
� funkčná stratégia
18
Obr.č.5: Hierarchia stratégií podniku
2. STRATÉGIA PODNIKU
Dlhodobé prežitie a úspech obchodného podniku sú tesne prepojené s jeho
stratégiou. Stratégia je zložitý predmet kvôli mnohým faktorom, ktoré môžu ovplyvniť
spoločnosť. Faktorom, ktoré sa možno budú podstatne líšiť a ovplyvnia rozvoj takmer
nekonečne mnohými spôsobmi.
V modernej obchodnej ekonómii sa termín používa pre vyjadrenie pomeru
ambícii a cieľov spoločne s orientáciou k ich dosiahnutiu. Stratégiu v spoločnosti je
možné najlepšie popísať ako mimoriadne výkonnú a dlhodobú, je totižto činnosťou,
ktorá presahuje operatívny manažment alebo činnosti spoločnosti.
Moderná definícia chápe stratégiu ako pripravenosť podniku na budúcnosť. V
stratégii sú stanovené dlhodobé ciele podniku, priebeh jednotlivých strategických
operácií a rozmiestnenie podnikových zdrojov nevyhnutných pre splnenie daných
cieľov tak, aby táto stratégia vychádzala z potrieb podniku, prihliadala k zmenám jeho
zdrojov a schopnostiam a súčasne odpovedajúcim spôsobom reagovala na zmeny
v okolí podniku (obr. 6)
19
Poslanie a ciele podniku
Príležitosti a ohrozenie v okolí podniku Zdroje a schopnosti podniku
Obr. 6 Vzťah medzi poslaním podniku, podnikovými zdroj mi a schopnosťami a okolím podniku.
S neustále sa zvyšujúcou zodpovednosťou delegovania tiež neustále rastie
potreba know-how v strategickej práci a metódy sa musia prispôsobiť na všetky arény,
v ktorých sa očakáva strategické myslenie. Stratégia zahrňuje dlhodobý rozvoj činnosti,
ktoré volajú po manažérskej zodpovednosti, či už ide o projekty, procesy, funkcie alebo
oddelenia. Našu definíciu môžeme použiť v kontexte každej organizačnej práce.
Stratégia sa stala životne dôležitým prvkom v rozsiahlejšom koncepte
manažmentu. Teraz sú potrebné väčšie strategické odborné znalosti, pretože je
zodpovednosť decentralizovaná a manažérska zodpovednosť pre niektoré časti
organizácie sa prepožičiavajú väčšiemu množstvu zamestnancov.
2.1 Podnik a jeho strategické ciele
Ciele podniku predstavujú koncové body, ku ktorým smeruje napĺňanie poslania
podniku a ktoré sú zabezpečované nepretržitým vykonávaním rôznych činností. Okrem
toho, že ciele musia byť ambiciózne a dosiahnuteľné, musia byť aj merateľné,
overiteľné a prijaté ich realizátormi. Medzi najčastejšie sledované ciele patria:
� ciele týkajúce sa postavenia firmy na trhu ako napr.: trhový podiel, veľkosť
obratu, schopnosť preniknúť na nové trhy
� ciele týkajúce sa rentability, napr.: zisk, rentabilita vlastného a celkového
kapitálu
20
� ciele finančné, napr.: úverová dôvera, likvidita, schopnosť samofinancovania,
štruktúra kapitálu
� ciele sociálne, napr.: pracovné uspokojenie, ekonomické a sociálne
zabezpečenie, rozvoj osobnosti
� ciele týkajúce sa trhovej povahy a spoločenského postavenia ako napr.:
nezávislosť firmy, image, politický a spoločenský vplyv firmy
Vzťahy medzi strategickými cieľmi môžu byť :
� komplementárne – dosiahnutie jedného cieľa súčasne znamená lepšie plnenie
cieľa iného,
� neutrálne – dosiahnutie jedného cieľa nemá vplyv na stupeň dosiahnutia cieľa
iného,
� konfliktné – dosiahnutie jedného cieľa vylučuje, alebo obmedzuje splnenie cieľa
iného.
2.2 Zásady strategického plánovania
Pri vytváraní systému strategického plánovania je potrebné dodržiavať tieto
základné zásady:
� Kontinuálnosť plánovania - podnik si na základe svojich podmienok a potrieb
musí zvoliť formu nepretržitého plánovania a obdobie, na ktoré bude plánovať.
� Pružnosť plánovania - podnik na základe neustále sa meniacich podmienok musí
plány korigovať. Plán sa nesmie stať dogmatom, ale musí byť v potrebnej chvíli
prispôsobený vzniknutým zmenám.
� Variantnosť plánovania. Plánovanie znamená i predvídanie situácií, ktoré by
mohli nastať. Firma by preto mala mať pripravených viacero variantov plánov.
� Analýza minulosti a budúcnosti. Každému spracovaniu plánu musí predchádzať
kritická analýza nedostatkov v hospodárení firmy, vývoja dopytu, situácie
u konkurencie, prognózy vývoja trhu, stanovených cieľov, cenovej politiky atď.
� Získanie informácií. Potrebné informácie pri tvorbe plánov možno rozdeliť na
externé a interné. Externé informácie sa týkajú zákazníkov, konkurencie,
národohospodárskeho vývoja. Interné informácie sa týkajú personálnej situácie,
finančnej situácie, stavu technologického zariadenia a pod.
21
� Organizácia a koordinácia plánovacieho procesu. Spracovanie firemných plánov
nie je záležitosťou len plánovacieho útvaru, ale na jeho zostavení by sa mali
podieľať všetky útvary firmy vzájomným prejednávaním svojich stanovísk
a hľadaním spoločných optimálnych riešení.
� Motivácia. Pracovníci musia byť dostatočne motivovaní. So zámermi plánu
musia byť oboznámení všetci pracovníci firmy, aby jeho ciele prijali za svoje
a aby svojou prácou prispeli k ich splneniu.
� Kontrola. Kontrola plnenia plánu poskytuje informáciu, ako kvalitne bol plán
spracovaný, ako sa plní a ako na jeho realizáciu pôsobia zmenené vonkajšie
a vnútorné podmienky. Kontrola plnenia plánu je podkladom pre jeho zmenu,
pre zostavenie nového plánu alebo k opusteniu plánovacích zámerov.
2.3 Implementácia stratégie a kontrola
Implementácia je procesom plánovitej prípravy realizácie stratégie. Je
programovým procesom, ktorým sa stratégia implementuje do činnosti podniku.
Implementovanie stratégie obsahuje všetko, čo sa musí urobiť, aby sa stratégia úspešne
ujala.
Implementáciu stratégie chápeme ako proces ovplyvňovania strategických
podnikateľských jednotiek a jednotlivcov tak, aby uskutočňovali aktivity diktované
stratégiou.
Implementácia je tým najkritickejším prvkom systému strategického
manažmentu. Startégia, ktorá nie je implementovaná, nie je vôbec stratégiou.[8]
Implementácia stratégie sa uskutočňuje v troch vzájomne súvisiacich fázach:
� určenie ročných cieľov
� vypracovanie funkčných stratégií
� vypracovanie a vykonávanie politík slúžiacich na usmerňovanie
rozhodnutia.[10]
22
Obr.č.7: Vzťahy medzi implementáciou stratégie a formuláciou
Z obrázku vzťahov implementácie a formulácie stratégie vyplýva:
� vhodná stratégia, keď je zle implementovaná, môže navodiť problémy,
� pre nevhodnú stratégiu výborná implementácia môže znamenať záchranu, ale
rovnako tak aj pád.[11]
Medzi tradičné administratívne nástroje, ktoré napomáhajú v implementácii stratégie
patria:
� plány, rozpočty, politiky, procedúry, štandardizácia, pravidlá.
2.4 Tvorba stratégie v podniku
Stratégia a jej tvorba sú súčasťou širšieho pojmu, t.j. strategického manažmentu.
Strategický manažment ako plánovací proces možno rozčleniť na niekoľko hlavných
komponentov .
Postupné kroky tvorby stratégie :
1. definovanie poslania podniku (vrátane formulovania globálnych cieľov podniku)
2. skúmanie externého a interného prostredia
3. určenie dlhodobých cieľov, stratégie na úrovni podniku a podnikateľských jednotiek
4. vypracovanie spôsobu implementácie dlhodobých cieľov a stratégií
5. kontrola a hodnotenie plnenia stratégií
23
Tento proces strategického manažmentu možno rozdeliť na dve fázy:
1) na strategické plánovanie, čiže tvorbu stratégií (prvé tri kroky),
2) a na implementáciu, kontrolu a hodnotenie plnenia strategického plánu (štvrtý
a piaty krok).
Proces strategického plánovania zahŕňa celý podnik, kde rozoznávame tri základné
úrovne stratégie:
a) stratégia na úrovni podniku,
b) stratégia na úrovni podnikateľskej jednotky,
c) funkčné stratégie.
Strategické plánovanie a stratégie na úrovni podniku – ich nositeľmi je
vrcholový manažment (predstavenstvo, prezident, generálny riaditeľ a pod.), ktorého
úlohou je definovať poslanie a ciele podniku, určovať oblasti podnikania, rozdeľovať
zdroje na jednotlivé oblasti podnikania, formulovať a implementovať stratégie.
Strategické plánovanie a stratégie na úrovni podnikateľskej jednotky, ktorá
pôsobí v určitej oblasti (predmete) podnikania (napr. divízia). Ide o uzavretý
organizačný útvar s vlastnými funkčnými útvarmi (nákup, výroba, marketing, financie).
Strategickou úlohou manažmentu v plánovaní podnikateľských jednotiek je pretvoriť
smer vývoja podniku, ktorý je stanovený pre ich úroveň, na konkrétne stratégie.
Funkčné stratégie, kde funkční manažéri nesú zodpovednosť za špecifické
podnikateľské funkcie, ako sú nákup, výroba, predaj, ľudské zdroje a pod. Zodpovedajú
za vypracovanie príslušných funkčných stratégií, čím prispievajú k splneniu
strategických cieľov, stanovených na podnikateľskej úrovni a na úrovni podniku .
24
Medzi základné funkčné stratégie patria :
� Marketingová
� Výrobná (technologická)
� Inovačná
� Personálna
� Finančná
� Environmentálna
� Informačná
� BOZP
Funkčné stratégie majú svoje pevné miesto v hierarchickej štruktúre stratégií
a sú tesne prepojené na kroky implementácie stratégie podniku a SPJ .
Základný obsah strategického manažmentu sa dá teda definovať ako systémovo
riadený proces, ktorý v dlhodobom výhľade kompaktne, nepretržite a pružne reaguje na
zmeny vnútorného a vonkajšieho prostredia, s cieľom udržať rovnováhu medzi
uspokojovaním vlastných aj spoločenských potrieb [10] .
2.5 Princípy strategického myslenia ako východisko podnikovej stratégie
Princípy strategického myslenia vyplývajú zo špecifík strategického riadenia, ktoré
sa vyznačuje predovšetkým tým, že:
� vývoj faktorov ovplyvňujúcich stratégiu je neistý
� doba medzi strategickým rozhodnutím a jeho dôsledkami na podnik trvá často
niekoľko rokov
� opakovateľnosť javov je skôr výnimkou , prevládajú kvalitatívne zvraty
a kvantitatívne skoky
� ekonomický efekt strategických rozhodnutí sa spravidla prejavuje rozdielne
z krátkodobého a dlhodobého hľadiska
25
Najdôležitejšie princípy strategického myslenia
� princíp variantnosti – vyplýva zo skutočnosti, že nevieme exaktne matematicky
charakterizovať, ako sa v priebehu strategického obdobia budú vyvíjať faktory
ovplyvňujúce stratégiu podniku – preto stratégia podniku musí byť vypracovaná
vo viacerých variantoch
� princíp tvorivého prístupu – vychádza z poznania, že v súčasnom svete sa na
trhu nepresadí žiadny podnik, ktorý neprináša niečo nové. V stratégii nemá
miesto rutina, ale presadia sa len podniky, ktorých stratégia prináša nové
produkty, technológie, nové cesty znižovania nákladov, nové metódy predaja
a pod.
� princíp permanentnosti práce na stratégii súvisí s princípom variantnosti – je
potrebné neustále sledovať či skutočný vývoj faktorov ovplyvňujúcich stratégiu
podniku prebieha v súlade s predpokladmi na ktorých je stratégia založená.
� princíp koncentrácie zdrojov – vychádza z poznatkov, že každé strategické
rozhodnutie vyžaduje určité zdroje. Ich rozptýlenie vedie k neúspechu a naopak
koncentrácia na malé množstvo strategických cieľov obvykle prináša úspech.
Ide nielen o finančné zdroje, ale aj o ľudské zdroje, predovšetkým zdroje
tvorivých pracovníkov.
ďalšie princípy - princíp vedomia práce s časom, princíp agregovaného myslenia,
princíp myslenia spätnej väzby a pod.
3 FINANČNÉ ZDROJE PODNIKU
3.1 Finančné zdroje podniku
Založenie a fungovanie firmy si vyžaduje veľké množstvo finančných prostriedkov.
Úspech firmy je veľmi závislý od počiatočného kapitálu. Čím sú nižšie počiatočné
investície, tým je väčšia pravdepodobnosť neúspechu firmy na trhu.
Vznik, ako aj činnosť každého podniku sú spojené s potrebou finančných
prostriedkov. Získavanie potrebných finančných prostriedkov je úloha komplexná
a veľmi náročná. Vyžaduje si vedomosti o situácii na finančnom trhu, o kúpyschopnosti
26
obyvateľstva a tiež o jeho ekonomickom okolí. „Ekonomickým okolím rozumieme
všetky subjekty, orgány a organizácie, s ktorými podnik vo svojej činnosti prichádza do
styku.“ . [12]
Činnosť podniku pozostáva z troch základných častí – zásobovanie, výroba, predaj.
Tento proces sa uskutočňuje, ak sú k dispozícii potrebné finančné prostriedky. Finančná
stránka tohto procesu je teda úzko spojená s obehom peňazí, pričom podnik vstupuje do
peňažných vzťahov s inými podnikateľskými subjektami. Majetok podniku je tak
v neustálom kolobehu a v istej fáze nadobúda peňažnú formu, teda formu finančných
zdrojov. Pre zachovanie úspešného podniku je potrebné zabezpečovať neustálu obnovu
a tiež modernizáciu i rozširovanie majetku podniku. Tieto procesy si vyžadujú finančné
krytie, tiež nazývané ako finančné potreby. Finančné potreby vystupujú v podniku po
celú dobu jeho životného cyklu a vyvolávajú potrebu získavania kapitálu, čo sa v praxi
označuje ako financovanie podniku.
3.2 Členenie finančných zdrojov
Financovanie podniku je charakterizované ako proces získavania kapitálu, s ktorým
podnik hospodári a vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Veľkosť a štruktúra tohto
kapitálu je daná finančnými potrebami a finančnými zdrojmi, z ktorých sa kapitál
sústreďuje. Objem kapitálu ovplyvňuje tiež voľbu právnej formy podniku.
Finančné zdroje podniku môžeme členiť z rôznych hľadísk:
� podľa účelu, na ktorý sú určené
� z časového hľadiska – také, ktoré má podnik k dispozícii na neobmedzený
čas, dlhodobo, alebo krátkodobo
� podľa zdroja – externé a interné
� z hľadiska vlastníctva – vlastné a cudzie [13]
27
Názorne je členenie finančných zdrojov podniku uvedené v nasledujúcej tabuľke.
Tab. 1 Členenie finančných zdrojov podniku [13]
Finančné
zdroje
Členenie
Zisk Odpisy Vklady
vlastníkov
Finančná
pomoc
Dlhodobé a
strednodobé
úvery a
záväzky
Krátkodobé
úvery a
záväzky
Podľa
času
Trvalé
Dlhodobé
Krátkodobé
Podľa
zdroja
Interné
Externé
Podľa
vlastníka
Vlastné
Cudzie
Základným a rozhodujúcim zdrojom podnikového kapitálu je vklad vlastníka.
V podniku dochádza ku kombinácii jednotlivých foriem financovania, ktorými sa
následne získava potrebný kapitál. Podľa toho, akým spôsobom podnik získa potrebný
kapitál a hlavne z akých zdrojov rozlišujeme dve základné formy financovania
podnikateľskej činnosti:
� externé zdroje financovania
� interné zdroje financovania
3.3 Externé zdroje financovania
Externé zdroje financovania sú zdroje, ktoré plynú do podniku prostredníctvom
iných subjektov. O externom financovaní hovoríme, ak kapitál prichádza do podniku
formou úverov, dotácií, alebo prostredníctvom záväzkov vyplývajúcich z obchodného
styku medzi jednotlivými subjektami. [13]
3.3.1 Vklad majiteľa
Základným zdrojom, ktorý podnikateľský subjekt získava pri založení, je vklad
majiteľa. Pri založení podniku vlastník uskutoční pôvodný vklad kapitálu, s ktorým
28
následne začína podnikať. Veľkosť a sústreďovanie prvotného vlastníckeho vkladu sa
líšia podľa právnej formy a veľkosti podniku. Tento pôvodný vklad je možné zvýšiť, ak
v priebehu činnosti vznikne ďalšia potreba kapitálu a podnik nemá dostatok interných
zdrojov.
3.3.2 Úvery
Úver je ekonomický vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, ktorý vzniká pri
odovzdávaní konkrétnych hodnôt na dočasné použitie, čo znamená , že veriteľ dáva
k dispozícii určitú hodnotu v peniazoch alebo v tovare. Dlžník sa zaväzuje splatiť svoj
dlh i úroky v dohodnutom termíne.
Základným kritériom členenia úverov v trhovej ekonomike je doba, na ktorú sa úver
poskytuje. Podľa dĺžky obdobia, na ktoré sa poskytujú sa členia úvery na:
� dlhodobé – poskytované spravidla na dobu nad 5 rokov [13]
V publikáciách - Podniková ekonomika [1] a Podnikové financie [12] sa autori
zhodujú na tom, že doba splatnosti by nemala presiahnuť časové rozpätie 4 - 6 rokov.
V publikácii – Podnikanie v malých a stredných podnikoch [3] – sa zas vyskytuje
údaj, že dlhodobé úvery sú s dobou splatnosti viac ako 4 roky.
Základné formy dlhodobých úverov:
� strednodobé – poskytované na dobu 1- 4 roky
� krátkodobé – poskytované na obdobie do 1 roka
Tab. 2 Základný prehľad úverových foriem [13]
Formy úveru
Dlhodobé a strednodobé Krátkodobé
- obligácie - finančné úvery - dodávateľské úvery - zvláštne úverové formy - leasing - forfaiting
- franchising
- obchodný úver - stále a nestále pasíva - bankové úvery - komerčné papiere - preddavky - faktoring
29
Finančné úvery
Nie všetci podnikatelia dokážu svoje investičné potreby pokryť len svojimi
vlastnými zdrojmi. Preto sa medzi podnikateľskou verejnosťou v značnej miere
zaužívalo čerpanie finančných úverov.
Finančné úvery sú formou úverov poskytovaných na základe úverovej zmluvy medzi
dlžníkom a veriteľom (finančnou inštitúciou) za podmienok úverovej zmluvy.
Charakteristickou črtou je, že sa poskytujú v peňažnej forme.
Finančné úvery sa najčastejšie používajú na financovanie rozvojových projektov
podnikateľských subjektov. Základným predpokladom poskytnutia finančného úveru
finančnou inštitúciou je dôkladné preskúmanie bonity klienta a zhodnotenie návratnosti
úveru na základe posúdenia predloženého podnikateľského projektu a podnikateľského
plánu.
Dodávateľské úvery
Dodávateľský úver nazývaný aj ako obchodný úver, patrí k najstarším formám
úverovania. Je pomerne rozšírený, pretože nie je potrebná žiadna zvláštna úverová
ponuka, nemusia sa poskytovať žiadne špeciálne záruky a formálne sa nemusia platiť
ani úroky. V skutočnosti sú však úroky zakalkulované v cene dodávaného tovaru.
Dodávateľský úver je v podstate ďalším strednodobým obchodným úverom, ktorý si
poskytujú obchodní partneri pri dodávkach veľkých strojových zariadení, alebo iných
technologických celkov a to v tovarovej (naturálnej) forme. To znamená, že nepožaduje
splatenie faktúry za dodané hodnoty v bežnom termíne splatnosti. Konkrétne
podmienky úveru závisia od dohody dodávateľa a odberateľa.
Poskytovanie dodávateľského úveru je zo strany dodávateľa istou formou podpory
odbytu. Poskytujú sa v dvoch formách:
� pri uzavretí kontraktu zariadenie prechádza do vlastníctva odberateľa
� podmienený predajný kontrakt – dodávateľ zostáva vlastníkom zariadenia až do
zaplatenia poslednej splátky odberateľom
30
3.3.3 Osobitné formy financovania
Pri krytí dlhodobých a strednodobých potrieb podnikov sa v praxi využívajú ďalšie
formy financovania – leasing, forfaiting, franchising.
Leasing
Leasing našiel široké uplatnenie nielen v stredných a veľkých podnikoch, ale
táto forma úverovania sa využíva vo veľkej miere aj v malých podnikoch.
Pri leasingu sa rozlišuje, či ide o prenájom krátkodobého alebo dlhodobého
charakteru. Podľa toho sa rozlišuje operatívny leasing a finančný leasing.
Operatívny leasing – je založený na krátkodobom prenájme majetku, pričom
prenajímateľ znáša všetky riziká vyplývajúce z vlastníctva. Obe strany zmluvného
vzťahu môžu nájomnú zmluvu kedykoľvek zrušiť. Operatívny leasing je vhodný pre
prenájom tovarov ako je napr. automobil, PC a pod.
Finančný leasing - je založený na dlhodobom prenájme. Upravený je nájomnou
zmluvou, ktorú nemôže ani jedna zo zmluvných strán vypovedať.
Forfaiting
Je to osobitná forma strednodobého a dlhodobého financovania, uplatňovaná
v zahraničnom obchode. Predstavuje vo všeobecnosti formu strednodobého
a dlhodobého úverovania vývozu. Exportér dodá tovar importérovi na úver, pričom
importér vystaví v prospech vývozcu zmenku alebo dlžný úpis. Ide o odkúpenie
dlhodobých a strednodobých pohľadávok pred termínom splatnosti, najčastejšie bankou.
Je spojený prevažne s predajom strojov, zariadení a investičných celkov dodávaných na
dlhodobejší dodávateľský úver. [13]
Prednosťou forfaitingu pre exportéra je, že sa u neho predaj na úver mení na predaj za
hotové. Výhodou je aj pomerná jednoduchosť, rýchlosť a diskrétnosť operácie.
Nevýhodou sú pomerne vysoké provízie forfaitérov. [13]
Franchising
Je to dohoda, ktorou silnejšia a zavedená firma postupuje spravidla
začínajúcemu podnikateľovi právo predávať výrobky tejto firmy v istom teritóriu, resp.
poskytovať služby podľa jej štandardných postupov.
31
Franchising je odbytový systém, prostredníctvom ktorého sa predávajú výrobky,
služby alebo technológia. Spočíva v úzkej spolupráci právne samostatných a finančne
nezávislých podnikov. Partneri kontraktu sú franchisor (dodávateľ) a franchiser
(odberateľ).Vzájomné vzťahy medzi dodávateľom franchisingu, jednotlivými
odberateľmi a ostatnými subjektami trhu vytvárajú spolu fungujúci franchisingový
systém. Základom systému je franchisingová zmluva, ktorá sa do hĺbky zaoberá
partnermi, právami a povinnosťami jednotlivých zmluvných partnerov, obchodnou
činnosťou a ďalšími skutočnosťami. Zmluva je vždy dlhodobá a jej uzavretím vzniká
zvláštny na spolupráci založený úverový vzťah.
Dôležitým momentom zakladania podnikov formou franchisingovej zmluvy je
problém financovania. Náklady pri zakladaní nového franchisingového podniku sú
jednorázovo pomerne vysoké. Vstupný poplatok platený franchisorovi je významnou
položkou. Často tu vzniká potreba úveru pre vstup do franchisingového systému. [12]
3.3.4 Krátkodobé finančné úvery
Krátkodobé úvery sú určené na krátkodobé preklenutie nesúladu medzi potrebou
zdrojov financovania a ich disponibilnou výškou.
Obchodné úvery
Obchodný úver je formou krátkodobého úverovania a svojou podstatou je podobný
dodávateľskému úveru. Charakteristický je tým, že odberateľ zaplatí dodávateľovi za
tovar alebo služby až po termíne splatnosti. Písomným dokladom o uzavretí tejto
zmluvy je faktúra, v ktorej sú uvedené okrem druhu, množstva a ceny dodaného tovaru
aj konkrétne platobné podmienky. [12]
Stále a nestále pasíva
Stále a nestále pasíva majú charakter úverových zdrojov, ktoré má podnik bezplatne
k dispozícii a môže ich použiť na financovanie podnikania. Vznikajú vo forme
záväzkov voči zamestnancom za nevyplatené mzdy, voči štátnemu rozpočtu, voči
rozpočtom miestnej správy za neodvedenú daň. [12]
32
Bankové úvery
Krátkodobé bankové úvery sú úvery s dobou splatnosti do 1 roka, ktoré poskytujú
komerčné banky svojim klientom.
Úvery môžu byť poskytované v rôznych formách:
� kontokorentný úver – patrí medzi najpoužívanejšie krátkodobé úvery. Slúži
na krátkodobé zlepšenie platobnej schopnosti a likvidity podniku.
Osobitným druhom kontokorentného úveru je revolvingový úver, ktorý sa poskytuje
klientovi na základe právnej dohody, podľa ktorej banka umožňuje klientovi
kedykoľvek čerpať krátkodobý úver do určitej maximálnej výšky podľa okamžitých
potrieb klienta.
� lombardný úver - úver je zaručený konkrétnym obchodovateľným majetkom
dlžníka. V prípade, že dlžník neplní svoje záväzky vyplývajúce z úverovej zmluvy,
môže banka lombard speňažiť a z výnosu uhradiť svoju pohľadávku i úroky.
Podľa majetku, ktorý tvorí zábezpeku úveru, ide o lombardný úver zabezpečený
cennými papiermi, akceptovanou obchodovateľnou zmenkou znejúcou na rad dlžníka,
pohľadávkami nekrytými zmenkou, zásobami, drahými kovmi a inými cennosťami
(autorské práva).
Komerčné papiere
Komerčné papiere sú zdrojom krátkodobého financovania, kedy emitovaním
komerčných papierov a ich umiestnením na peňažnom trhu získava podnik úver na
financovanie svojich potrieb. Komerčné papiere sú krátkodobými cennými papiermi
s lehotou splatnosti od jedného mesiaca do jedného roka.
Preddavky
Preddavky od odberateľov predstavujú ďalšiu formu krátkodobého financovania
potrieb podniku. Ide o poskytnutie peňažného preddavku dodávateľovi odberateľom
podľa dohody ešte pred začatím výrobného procesu alebo počas jeho priebehu. Výška
a termín poskytnutia preddavku závisí od dohody zúčastnených subjektov. Na výšku
preddavku vplýva situácia na trhu. Z hľadiska dodávateľa má poskytnutie preddavku
výhodu v tom, že ide o získanie bezúročných zdrojov financovania a zabezpečenie si
odberateľa.
33
Faktoring
Faktoring predstavuje odkúpenie krátkodobých pohľadávok pred termínom
splatnosti faktorovými spoločnosťami, ktoré zabezpečujú ich inkaso. Faktor takto
odkúpením pohľadávky financuje svojho klienta, zároveň preberá na seba riziko spojené
s inkasom pohľadávky.
Formy faktoringu:
� skrytý faktoring – dlžník nevie o predaji jeho záväzku veriteľom faktorovi, platí
veriteľovi a ten sústreďuje platby na osobitnom účte faktora
� otvorený faktoring - veriteľ odpredaj pohľadávky faktorovi oznámi dlžníkovi,
ktorý platí záväzky priamo faktorovi. Faktor uhradí nominálnu hodnotu
pohľadávky, zníženú o náklady faktoringu. [1]
Dodávateľ používa služby faktora z viacerých dôvodov. V prípade, že sa nechce sám
starať o správu svojich pohľadávok a dáva prednosť riešeniu, pri ktorom ponechá túto
správu špeciálnemu subjektu, alebo chce poskytovať odberateľom obchodný úver za
podmienok bežných v danom odbore, ale nemá dostatok vlastného kapitálu. Faktor
poskytne dodávateľovi refinancovanie obchodného úveru.
3.4 Interné zdroje financovania
Financovaním podniku z interných zdrojov rozumieme pokrývanie jeho potrieb zo
zdrojov získaných z finančno-hospodárskej činnosti samotného podniku. Interné zdroje
financovania podnikových potrieb sa objavujú až v priebehu hospodárenia podniku.
Podľa toho ako podnik získava zdroje rozlišujeme tieto formy :
� financovanie zo zisku – samofinancovanie
� financovanie z odpisov
� financovanie z rezerv
� financovanie v dôsledku uvoľnenia peňazí – racionalizáciou, zmenou majetkovej
štruktúry a uplatňovaním technického pokroku [7]
34
Alexy v publikácii Podniková ekonomika rozdeľuje interné zdroje financovania len
do troch základných foriem a to - financovanie zo zisku, financovanie z odpisov a
financovanie z iných interných zdrojov – v tejto časti sú zahrnuté rezervy spolu s
rezervným fondom. Autor sem zahrnul aj kapitál uvoľnený racionalizáciou podnikovej
činnosti. [1]
3.4.1 Samofinancovanie
V rámci financovania podniku z vnútorných zdrojov má najväčší význam
predovšetkým z kvantitatívneho hľadiska financovanie zo zisku – samofinancovanie.
Je to novo vytvorený zdroj, ktorý je výsledkom rentabilnej podnikovej činnosti. Pri
riadení podniku sa zisk využíva aj ako jeden z najdôležitejších syntetických
ukazovateľov úspešnosti a efektívnosti podnikania, najmä vo vzťahu k vloženému
kapitálu. Suma zisku, ktorú možno použiť na samofinancovanie podnikových potrieb
závisí od mnohých faktorov, predovšetkým od masy zisku vytvorenej v podniku – je
daná objemom a štruktúrou realizovanej produkcie a závisí od objemu výroby, zmeny
stavu zásob hotových výrobkov a momentu realizácie. Ďalej samofinancovanie závisí
od ceny jednotky realizovanej produkcie, ktorá ovplyvňuje zisk priamo úmerne, od
výšky nákladov na jednotku produkcie, ktorá ovplyvňuje zisk nepriamo úmerne a tiež
od intenzity zdaňovania zisku – t.j. od objemu dane zo zisku, ktorú upravuje Zákon č.
595/2003 Z. z. o dani z príjmu ( § 15 - jednotná 19% daň). Závisí aj od použitia
disponibilného zisku – zisk po zdanení sa rozdeľuje na časť, ktorú odčerpajú z podniku
jeho vlastníci na osobnú spotrebu, resp. na investovanie mimo podniku a na časť, ktorá
zostáva v podniku na samofinancovanie jeho rozvoja.
Výšku zisku je možné vyčísliť dvoma spôsobmi:
� ako rozdiel medzi vlastným imaním podniku na konci a na začiatku sledovaného
obdobia, pričom v prípade prírastku imania podnik dosahuje zisk a v opačnom
prípade stratu. Je potrebné oceniť aktíva, od ktorých sa odpočítava suma
cudzieho kapitálu.
� ako rozdiel medzi výnosmi a nákladmi podniku, čo je najčastejšie používaný
spôsob vyčísľovania zisku
35
Výsledok hospodárenia sa vykazuje podľa základných oblastí, ktoré tvoria
podnikateľskú aktivitu - oblasť prevádzkovej činnosti, oblasť finančná a oblasť
mimoriadnych výsledkov.
Z hľadiska podniku má samofinancovanie význam predovšetkým v tom, že podnik
pri potrebe rozširovať kapitálovú základňu nemusí žiadať od doterajších spoločníkov
žiadne dodatočné vklady. Samofinancovanie vedie k zvyšovaniu vlastnej kapitálovej
základne podniku. Uplatňovanie takéhoto spôsobu získavania finančných zdrojov
znižuje potrebu zapojenia cudzieho kapitálu a vedie k znižovaniu nákladov potrebných
na získanie a viazanie zdrojov financovania.
3.4.2 Financovanie z odpisov
Odpisovanie je podľa Zákona č. 595/2003 Z. z. § 22 definované:
(1) Odpisovaním sa na účely tohto zákona rozumie postupné zahrňovanie odpisov
z hmotného majetku a nehmotného majetku do daňových výdavkov, ktorý je
účtovaný, alebo evidovaný podľa § 6 ods. 11 a je používaný na zabezpečenie
zdaniteľných príjmov. Postup pri odpisovaní hmotného majetku je určený v §
26 až 28 a nehmotného majetku v odseku 8, ak nejde o hmotný majetok a
nehmotný majetok vylúčený z odpisovania podľa § 23. [21]
Odpisy sú peňažným vyjadrením opotrebovávania dlhodobého hmotného
a nehmotného majetku v priebehu príslušného obdobia, za ktoré sa tieto postupne
zúčtovávajú do nákladov. Tým sa znižuje hodnota tohto majetku a zabezpečujú sa
zdroje na financovanie reprodukcie dlhodobého majetku.
Odpisy sú pre podnik významnou nákladovou položkou, ktorá ovplyvňuje výšku
celkových nákladov a tým aj výšku cien a dosiahnutého zisku. Predstavujú tú časť
hodnoty majetku podniku, ktorá sa prenáša do hodnoty novovytvoreného produktu ako
dôsledok fyzického a morálneho opotrebenia majetku. Odpisy sa takto stávajú súčasťou
výrobných nákladov. Ako súčasť kalkulácie výrobných nákladov a ceny sa predajom
výrobkov a služieb vracajú prostredníctvom tržieb a peňažných tokov (cash flow) do
podniku a stávajú sa tak zdrojom financovania majetku podniku.
36
3.4.3 Financovanie z rezerv
Podnik si môže vytvárať na plnenie záväzkov, ktoré sú vo svojej podstate
neisté, rezervy, ktoré až do okamihu ich využívania sú zdrojmi tichého financovania.
V kapitálových spoločnostiach sa povinne vytvára zákonom určený rezervný fond. Je to
univerzálna rezerva, ktorá sa tvorí zo zisku podniku po jeho zdanení.
Tvorbu a použitie upravuje zákon č. 513/1991 Z. z. – obchodný zákonník
v znení neskorších predpisov (posledná novelizácia – č. 315/2005 z 29.6.2005) [20]
Podniky na základe vlastného rozhodnutia tvoria dobrovoľné rezervné fondy. Väčšinou
majú vymedzený účel použitia. V období, keď nie sú tieto rezervy v plnej miere
potrebné na financovanie účelu za ktorým boli vytvorené, môže ich podnik dočasne
využívať ako zdroj interného financovania.
3.4.4 Financovanie v dôsledku uvoľnenia peňazí
Efekt z využívania uvoľneného kapitálu znamená, že za určitých podmienok
môže podnik zo zdrojov financovania obnovy financovať aj rozvojové potreby. [7]
Na rozsah efektu z využívania uvoľneného kapitálu vplýva doba používania
hmotného a nehmotného majetku – výška efektu z využívania uvoľneného kapitálu je
tým nižšia, čím kratšia je životnosť hmotného a nehmotného majetku. Ďalší vplyv má
uplatňovaná odpisová metóda, spôsob nakupovania a uvádzania hmotného
a nehmotného majetku do činnosti a nakoniec aj štruktúra zdrojov financovania - ak sa
hmotný a nehmotný majetok financuje z vlastných zdrojov, efekt z využívania
uvoľneného kapitálu sa v plnom rozsahu prejaví na úrovni podniku.
K finančným interným zdrojom patrí aj kapitál uvoľnený racionalizáciou
podnikovej činnosti. Môže to byť racionalizácia vo výrobe, zásobovaní alebo v odbyte,
ktorá skráti dobu kolobehu a uvoľní tak časť kapitálu na iné použitie. Racionalizácia
môže byť spojená s technickým pokrokom, so zmenou technologického postupu
a zmeny vyvolané inovačným procesom. K uvoľneniu kapitálu dochádza tiež
i v dôsledku reštrukturalizácie podnikovej činnosti, ktorá mení finančnú štruktúru
podniku.
37
Podnik ako samostatný subjekt hospodárenia o štruktúre a rozsahu viazaného
majetku rozhoduje sám. Za predpokladu, že určité zložky majetku nepotrebuje, podľa
logiky podnikateľského myslenia by mal tento majetok odpredať a získať tak zdroje
interného financovania z titulu odpredaja majetku.
Táto časť interných zdrojov financovania môže v niektorých podnikoch
predstavovať rozsiahly zdroj financovania. Mobilizácia uvedených zdrojov plne závisí
od schopnosti podnikateľa, resp. jeho manažérov racionalizovať prácu podniku.
3.5 Finančná podpora podnikov zo strany štátu
Dobré fungovanie subjektov podnikovej sféry v podmienkach trhového
hospodárstva a žiadúce formovanie vnútornej štruktúry národného hospodárstva
vyžaduje cieľavedomé zasahovanie zo strany štátu všade tam, kde trh nedostatočne
stimuluje podniky na realizáciu niektorých spoločensky prospešných cieľov.
Významnou formou takéhoto zasahovania je finančná podpora podnikov. Z hľadiska
podporovaných podnikov ide o získavanie výhod nenávratným prísunom finančných
zdrojov, znižovaním podnikových výdavkov a obmedzovaním finančných rizík. Zásahy
štátu nesmú viesť k narušovaniu hospodárskej súťaže, k prehlbovaniu
makroekonomickej nestability, k znižovaniu výkonnosti jednotlivých podnikov a k
zhoršovaniu podnikateľského prostredia. Finančná podpora podnikov zo strany štátu
má okrem pozitívnych aj negatívne stránky. Ak nie je správne nasmerovaná, môže
znamenať plytvanie verejnými prostriedkami.
Charakteristickou črtou poskytovania finančnej podpory je, že stimuluje
realizáciu istých dohodnutých spoločensky prospešných programov. Cieľom nie je
riešiť finančnú situáciu jednotlivých podnikov, ale presadzovať isté všeobecne
prospešné ciele. Každý podnik, ktorý sa na realizácii príslušného programu zúčastňuje,
má nárok na vyhlásenú finančnú podporu bez ohľadu na svoju finančnú situáciu.
Štátna finančná pomoc podnikom v trhovej ekonomike smeruje najmä na:
� vedeckovýskumné, konštrukčné a vývojové práce v podnikoch
� realizáciu zámerov štátnej štruktúrnej politiky
� realizáciu ekologických projektov a projektov so sociálnym zameraním
38
� podporu exportu v súlade s hospodársko-politickými zámermi štátu
� rozvoj ekonomických aktivít v hospodársky slabo rozvinutých oblastiach
� stimulovanie vzniku a rozvoja malých a stredných podnikov
3.6 Formy finančnej podpory
Podpora podnikania zo strany štátu sa realizuje buď formou priamej finančnej
podpory, ktorá zahŕňa rôzne formy investičných, neinvestičných dotácií, vrátane
návratných finančných výpomocí, alebo formou nepriamej podpory ako sú daňové
úľavy a aktivity inštitúcií na podporu podnikania. Prostriedky na podporu podnikania zo
strany štátu sú poskytované buď zo štátneho rozpočtu, regionálnych rozpočtov, alebo
z osobitných fondov vytváraných na tento účel.
Priame formy finančnej podpory
Priamymi formami finančnej podpory rozumieme také formy, ktoré zvyšujú
podnikové príjmy. Patria sem investičné dotácie – stanovujú sa percentom z hodnoty
intervenovanej investičnej akcie alebo absolútnou sumou. Investícia sa zaraďuje do
prevádzky v plnej obstarávacej cene (vstupnej cene). Neinvestičné dotácie – sú určené
na podporu konkrétnych programov. Cenové príplatky – dopĺňajú pre producentov
trhovú cenu ich výrobkov alebo služieb. Exportné prémie - určené sú na krytie
rozdielov medzi cenou na domácom a svetovom trhu. Návratné finančné výpomoci –
používajú sa účelovo na financovanie realizovaných štátnych záruk za bankové úvery
podnikateľom a na financovanie projektov schválených vládou.
Nepriame formy finančnej podpory
Nepriame formy finančnej podpory znamenajú znižovanie výdavkov podnikov.
Vychádzajú z využitia nástrojov daňovej, cenovej a colnej sústavy, ako aj využitia
osobných foriem podpory. Charakterizuje ich snaha minimalizovať negatívne účinky na
finančný manažment podnikov. Patria sem sadzby dane z príjmov a dane z pridanej
hodnoty, daňové úľavy a preferencie, úverové a úrokové výhody, štátne záruky za
bankové úvery, ceny a odpustenie cla.
39
Formy finančnej podpory
PRIAME NEPRIAME
Dane Úvery Clá Ceny Iné formy
- investičné dotácie
- stupnica - úver a úverové výhody
- bezplatné ekonomické
- neinvestičné dotácie
- úľavy - štátne záruky podnikateľov na
poradenstvo
- cenové intervencie (príplatky)
- preferencie - úvery
bankové úvery - štátne pôžičky - štátne zákazky
- podpora zriaďovania inštitúcií
- exportné prémie
a projekty schválené vládou
- malé a stredné podniky
- príspevky - podpora hypotekárneho bankovníctva
- Slovenská záručná banka
Návratné finančné
- EXIM banka - APEX - zlacnené úvery
pomoci
Obr 8 Formy finančnej podpory podnikov zo strany štátu [10]
3.7 Štátna pomoc
Hlavný princíp zachovávaný v Európskej únii, ktorý usmerňuje pomoc
poskytovanú zo štátnych (verejných) zdrojov subjektom pôsobiacim na trhu je, že
v rámci štátnej pomoci nesmie dochádzať k deformácii podnikateľského prostredia
a tým k prípadnému konkurenčnému zvýhodneniu podporených subjektov pred
ostatnými účastníkmi trhu. V Slovenskej republike túto pomoc riadil, schvaľoval
a kontroloval Úrad pre štátnu pomoc. V súlade s ustanovením §30 b odsek 1 zákona NR
SR č. 203/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci
40
v znení neskorších predpisov a o zmene niektorých zákonov bol k 30.4.2004 zrušený
Úrad pre štátnu pomoc. Dňom zrušenia Úradu pre štátnu pomoc prechádzajú práva a
povinnosti Úradu pre štátnu pomoc vrátane práv a povinností zo štátnozamestnaneckých
pomerov a pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov na Ministerstvo financií SR. [22]
Základné zásady poskytovania štátnej pomoci vymedzuje zákon č. 231/1999
Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov. Štátnou pomocou sa podľa zákona
o štátnej pomoci rozumie každá pomoc v akejkoľvek forme, ktorú poskytuje na
podnikanie alebo v súvislosti s ním poskytovateľ priamo alebo nepriamo z prostriedkov
štátneho rozpočtu, zo svojho rozpočtu alebo z vlastných zdrojov. Zákon o štátnej
pomoci sa vzťahuje na podnikateľov a združenia podnikateľov ako príjemcov štátnej
pomoci a na štátne orgány, vyššie územné celky, obce a iné právnické osoby
poskytujúce štátnu pomoc podľa osobitného zákona ako poskytovateľov štátnej pomoci.
[22]
Zakazuje sa poskytovanie štátnej pomoci, ktorá narušuje alebo hrozí narušením
hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitého
tovaru alebo poskytovanie služieb, ak poskytnutie štátnej pomoci nepriaznivo
ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi spoločenstva.
Kritériá definície štátnej pomoci sú nasledovné
� prostriedky sú poskytované podnikateľskému subjektu ako účastníkovi
hospodárskej súťaže
� prostriedky sú poskytované zo zdrojov štátu, z miestnych alebo regionálnych
zdrojov alebo zo zdrojov Európskeho spoločenstva
� existuje selektívnosť v procese výberu konkrétnych podnikateľov a s tým
spojená výhoda pre konkrétneho podnikateľa v porovnaní s ostatnými
podnikateľmi
V prípade, že sú splnené všetky uvedené kritériá, je potrebné pri poskytovaní
prostriedkov postupovať v súlade s pravidlami štátnej pomoci.
41
3.8 Financovanie z fondov európskej únie
Fondy Európskej únie sú nástroje štrukturálnej politiky, ktoré Európska únia
využíva na dosiahnutie svojich prioritných cieľov. Ide o rozvoj zaostávajúcich regiónov,
pomoc regiónom postihnutých reštrukturalizáciou priemyslu, podporu hospodárskej
a spoločenskej premeny oblastí s vážnymi štrukturálnymi ťažkosťami, rozvoj ľudských
zdrojov a dopravnej infraštruktúry, ako aj zlepšovanie životného prostredia.
Zámerom štrukturálnej regionálnej politiky Európskeho Spoločenstva je vyrovnať
rozdiely medzi bohatými a chudobnými centrami v rámci zjednotenej Európy. Táto
politika EÚ sa vyznačuje poskytovaním finančnej pomoci do regiónov, ktoré sú
z hľadiska ekonomického a sociálneho rozvoja zaostalé a nedosahujú primeranú úroveň.
Pomoc sa realizuje prostredníctvom štyroch štrukturálnych fondov - Európsky
sociálny fond, fond regionálneho rozvoja, usmerňovací a garančný fond
v poľnohospodárstve, finančný nástroj pre usmerňovanie rybolovu a prostredníctvom
kohézneho fondu.
FONDY EÚ
Štrukturálne fondy Kohézny fond
� Európsky sociálny fond - ESF
� Európsky fond regionálneho
rozvoja - ERDF
� Európsky usmerňovací a garančný
fond v poľnohospodárstve - EAGGF
� Finančný nástroj pre
usmerňovanie rybolovu - FIFG
Obr. 9 Fondy EÚ [19]
42
3.9 Finančná analýza podniku
Finančná analýza je zameraná na hodnotenie doterajšieho vývoja podniku,
odkrývanie existujúcich a potenciálnych problémov, ale aj rezerv , ktoré následne
vyúsťujú do návrhu opatrení. Najcitlivejšie je každý podnik vnímaný okolím cez jeho
finančnú situáciu, ktorá je základnou charakteristikou finančného hospodárenia. Dobrá,
či zlá finančná situácia nachádza veľmi rýchlo odozvu u obchodných partnerov,
akcionárov, bánk.
Finančná analýza podniku je jedným so strategických a operatívnych nástrojov
pri riadení podniku. Svojou štruktúrou postihuje všetky činnosti , t.j. prevádzkovú,
finančnú a mimoriadnu. Finančná analýza sa vykonáva za účelom hodnotenia súčasnej
finančnej situácie podniku (ex post), ale aj za účelom predvídania vývoja (ex ante). Na
hodnotenie finančnej situácie a vytvorenie finančnej analýzy podniku sú potrebné
dostatočné a kvalitné informačné zdroje.
Hlavný zdroj informácií pre finančnú analýzu podniku účtujúceho v sústave
podvojného účtovníctva je
� súvaha (bilancia)
horizontálna analýza - je zameraná na skúmanie vzťahov medzi aktívami a pasívami
ako aj na vývoj jednotlivých položiek.
vertikálna analýza - je zameraná na skúmanie zloženia majetku a kapitálu. [12]
� výkaz ziskov a strát ( výsledovka)
� príloha
� prehľad peňažných tokov ( paralela výkazu cash flow)
Finančná analýza podniku sa opiera o pomerové finančné ukazovatele, ktoré sú
veľmi citlivé na sektorovú a odborovú príslušnosť podniku. Súvisí to s rozdielnou
štruktúrou aktív a pasív podnikov rôznych odborov.
43
Medzi najčastejšie používané pomerové finančné ukazovatele patria
� ukazovatele likvidity
� ukazovatele aktivity
� ukazovatele zadĺženosti
� ukazovatele rentability
� ukazovatele trhovej hodnoty podniku
Na základe informácií získaných z finančnej analýzy je možné identifikovať slabé
a silné stránky finančných procesov podniku.
3.9.1 Pomerové finančné ukazovatele
� Ukazovatele likvidity
Ukazovatele likvidity vyjadrujú a kvantifikujú schopnosť premeny majetku
podniku na pohotové platobné prostriedky a schopnosť uhrádzať svoje záväzky.
Schopnosť hradiť záväzky je ovplyvnená najmä štruktúrou majetku a pravidelným
a primeraným prítokom peňažných prostriedkov. Likvidita sa na rozdiel od solventnosti
chápe ako dlhodobejšia schopnosť premeny aktív.
Ukazovatele likvidity členíme do dvoch základných skupín
– pomerové - likvidita 1. stupňa
likvidita 2. stupňa
likvidita 3. stupňa
– rozdielové - Čisté pohotové peňažné prostriedky
Čistý peňažný majetok
Čistý pracovný (prevádzkový ) kapitál
44
� Ukazovatele aktivity
Na vyjadrenie aktivity slúžia ukazovatele, ktoré vypovedajú o viazanosti
(obratovosti) majetku ako celku i jeho jednotlivých častí. Zameriavajú sa na posúdenie
doby obratu (koľko dní trvá jedna obrátka) a obrátkovosti (počet obrátok za rok)
jednotlivých aktív.
Ukazovatele aktivity umožňujú vyjadriť, kvantifikovať a analyzovať ako účinne
podnik využíva svoj majetok. Ukazovatele vypovedajú o viazanosti majetku ako celku
i jeho jednotlivých častí. Primerané využitie je podmienkou konsolidovanej finančnej
situácie.
� Ukazovatele zadĺženosti
Ukazovatele zadĺženosti vyjadrujú mieru využívania cudzieho kapitálu pri
financovaní potrieb podniku. Vysoký podiel vlastných zdrojov zabezpečuje podniku
stabilitu a nezávislosť, ale podľa literatúry je vlastný kapitál drahší ako cudzí.[10]
Ukazovateľ kvantifikuje schopnosť splácať dlhy a má úzku väzbu na likviditu.
S objemom dlhov súvisí aj ich povinnosť splácania a vytvorenia prostriedkov na tieto
dlhy. Ukazovatele zadĺženosti kvantifikujú rozsah využitia cudzieho kapitálu pri
financovaní potrieb podniku.
Patria sem: - celková zadĺženosť podniku
- zadĺženosť voči bankám
- finančná samostatnosť
- krytie úrokov
� Ukazovatele rentability
Pomocou ukazovateľov rentability je možné hodnotiť dosiahnutý výsledok
podnikového úsilia. Význam týchto ukazovateľov spočíva predovšetkým v ich
syntetickom charaktere. Ukazovatele vyjadrujú schopnosť produkovať zisk. Do ich
úrovne sa premietajú všetky výsledky ukazovateľov likvidity, aktivity aj zadĺženosti.
[13]
45
Patria sem: - rentabilita vloženého kapitálu ROI (Return on Investment)
- rentabilita aktív ROA (Return on Assets)
- rentabilita vlastného imania ROE ( Return on Equity)
- rentabilita tržieb
4 FINANČNÁ STATÉGIA PODNIKU
Finančnú stratégiu podniku môžeme charakterizovať ako strategické finančné
operácie, ktoré zabezpečujú dosiahnutie strategických finančných cieľov za určité
obdobie. Strategické finančné operácie predstavujú finančné rozhodovanie a postupy,
ktorými sa majú dosiahnuť strategické finančné ciele. Spolu s krátkodobými
operáciami tvoria náplň celkovej finančnej činnosti podniku, jeho finančného riadenia.
Finančná stratégia - je aktívna činnosť finančníkov, finančných manažérov,
zahrňujúcu získavanie potrebného objemu peňažných prostriedkov a kapitálu, ich
aktiváciu do rôznych zložiek aktív a rozdelenie zisku v súlade s formulovanými cieľmi
finančného plánu. Úlohy finančného manažéra - je sprostredkovateľ stojaci medzi
aktívami podniku a finančným trhom. Jeho úlohou je získať na finančnom trhu peňažné
prostriedky a kapitál
DEFINÍCIADEFINÍCIACIEĽOVCIEĽOV
ZÍSKANIEZÍSKANIEKAPITÁLUKAPITÁLU
OBCHODNÝOBCHODNÝPLÁNPLÁN
INVESTIČNÝINVESTI ČNÝPLÁNPLÁN
FINANČNÝFINANČNÝPLÁNPLÁN
EXTERNÉEXTERNÉZDROJEZDROJE
INTERNÉINTERNÉZDROJEZDROJE
DOTÁCIE, GRANTY, ...DOTÁCIE, GRANTY, ...
ÚVERY, INÉ ÚVERY, INÉ cudzcudz. . zdrzdr..
VKLADY VLASTNÍKOVVKLADY VLASTNÍKOV
Obr.č.10: Finančný manažment
46
Finančná stratégia je charakteristická tým, že sa zaoberá finančnou činnosťou
podniku v dlhšom časovom horizonte, týka sa kapitálovo náročných operácií, prináša
závažné zmeny vo financovaní podniku a je preto spojená so značným rizikom.
Systém riadenia finančných procesov musí byť v súlade s riadením v oblasti
výrobných procesov, ľudských zdrojov, BOZP, marketingu, v oblasti kvality a
environmentu.
Tak ako aj systém riadenia kvality, riadenia environmentu a ďalšie systémy
riadenia, aj systém finančného riadenia je založený na princípe Demingovho modelu
riadenia:
naplánuj – urob – skontroluj – vyhodnoť - vykonaj nápravné opatrenia
Tento cyklus, ktorý sa opakuje, vychádza z deklarovanej stratégie, cieľov,
vychádza z koncepcie finančnej politiky podniku.
Obr.č.11: Systém riadenia finančných procesov
47
4.1 Princípy finančnej stratégie
Pre úspešné zabezpečenie finančných cieľov podnikania sa v teórii podnikových
financií
zdôrazňujú a vo finančnej praxi uplatňujú niektoré základné princípy, o ktoré by sa
malo dlhodobé finančné riadenie podniku opierať. Medzi najdôležitejšie z nich patrí:
� Princíp peňažných tokov
� Princíp čistej súčasnej hodnoty
� Rešpektovanie faktoru času
� Zohľadňovanie rizika
� Optimalizácia kapitálovej štruktúry
� Zohľadňovanie stupňa efektívnosti kapitálových trhov
� Plánovanie a analýza finančných údajov
Princíp peňažných tokov – zdôrazňuje, že pre finančné riadenie je rozhodujúci
konkrétny tok peňažných prostriedkov – ich príjmy a výdaje, nielen výnosy a náklady
vykázané v účtovníctve. Peňažné toky (cash flow) sú kľúčovou kategóriou finančného
riadenia podniku a rozhodujú o otázkach platobnej schopnosti a likvidity podniku. Je
tokovou veličinou, , je meraním likvidity na základe peňažných príjmov a peňažných
výdavkov. Cash flow pomáha v podniku identifikovať a riešiť finančné problémy
a tým redukuje finančné riziko. Zachovanie platobnej schopnosti podniku si
jednoznačne vyžaduje dôrazné riadenie a analýzu prehľadu peňažných tokov.
Princíp čistej súčasnej hodnoty - spočíva v tom, že podnik by mal investovať len do
takých činností, kde je čistá súčastná hodnota pozitívna. Čistá súčasná hodnota
predstavuje rozdiel medzi diskontovanými peňažnými príjmami z určitej činnosti
a výdajmi na túto činnosť. Zohľadňuje nielen výšku peňažných príjmov a výdavkov, ale
aj ich časové rozloženie počas určitej doby. Nadväzuje tesne na hlavný ciel finančného
riadenia podniku.
48
Rešpektovanie faktoru času je zásada, ktorá sa dá vyjadriť jednoduchým pravidlom
– jedna koruna získaná dne má väčšiu hodnotu ako rovnaká koruna získaná zajtra,
pretože dnes získaná koruna môže byť hneď investovaná a prinášať určitý efekt. Veľký
význam má rešpektovanie faktoru času pri dlhodobom finančnom rozhodovaní, napr.
pri vyhodnocovaní efektívnosti investičných projektov, pri oceňovaní hodnoty podniku,
jeho dlhodobého finančného majetku, pri výbere optimálnych foriem dlhodobého
financovania a pod.
Zohľadňovanie rizika má podobne ako faktor času veľký význam pri dlhodobom
strategickom finančnom rozhodovaní. Technicky sa riziko zohľadňuje úpravou
diskontnej sadzby, používanej pre vyjadrenie časového hľadiska – tým vyššie riziko sa
predpokladá, tým vyššia sa volí diskontná sadzba pre aktualizáciu peňažných tokov.
Pre bezpečné, neriskantné investície sa väčšinou diskontné sadzby odvodzujú od
výnosov bezpečných cenných papierov – štátnych obligácií. Rešpektovanie rizika sa vo
finančnom riadení podniku prejavuje aj v tom, že sa uplatňujú rôzne formy ochrany
proti riziku.
Zásada optimalizácie kapitálovej štruktúry podniku spočíva v tom, že podniku musí
pre úhradu svojich predpokladaných potrieb zaistiť optimálne zloženie kapitálu.
Hlavným hľadiskom pre voľbu optimálneho zloženia kapitálu je maximalizácia tržnej
hodnoty firmy, ktorá sa vyjadriť ako minimalizácia priemerných nákladov kapitálu.
Vzhľadom k tomu , že náklady jednotlivých druhov kapitálu sú odlišné, podnik by sa
mal usilovať o takú kapitálovú štruktúr, pri ktorej by boli priemerné náklady kapitálu
minimálne.
Zohľadňovanie stupňa efektívnosti kapitálových trhov vo finančnom riadení
podniku znamená, že finančné rozhodovanie podniku by malo rešpektovať dosiahnutý
stupeň efektívnosti kapitálového trhu, s ktorým prichádza do styku.
Princíp plánovania a analýzy finančných zdrojov zdôrazňuje, že dosiahnutie
hlavných finančných cieľov podnikania je možné zabezpečiť len sústavnou analýzou
a plánovaním finančných veličín podniku. Analýza a plánovanie pohybu peňažných
prostriedkov , kapitálu, finančných zdrojov a stali súčasťou finančného riadenia
podnikov. Finančná analýza umožňuje hodnotiť doterajší vývoj rôznych dôležitých
49
ukazovateľov (zisku, rentability, likvidity, zadĺženosti a pod.) , porovnávať tento vývoj
s ostatnými podnikmi, s vlastnými plánovanými zámermi podniku a zistiť príčiny
odchýlok.
Finančné plánovanie konkretizuje finančnú stratégiu aj taktiku firmy. Formuluje
konkrétne finančné ciele podniku, predvída budúce finančné výsledky a cesty na ich
dosiahnutie.
Kvalitná finančná stratégia by mala uplatňovať aj ďalšie princípy, ktoré sú
všeobecne platné
� Princíp variantnosti – vypracovanie finančnej stratégie vo viacerých
variantoch, ktoré by zohľadňovali rôzne faktory , ktoré môžu nastať
� Princíp permanentnosti – finančnú stratégiu je potrebné obnovovať,
prehlbovať podľa skutočného vývoja a jeho odchýlok
� Princíp tvorivého prístupu – uplatňovanie nových finančných inovácií, nových
analytických a finančných metód a pod.
4.2 Strategické finančné operácie podniku
Kvalitná finančná stratégia podniku sa v súčasnosti stáva jedným z kľúčových
činiteľov, ktoré ovplyvňujú hospodárske výsledky podniku i jeho rovnováhu. Je
neoddeliteľnou súčasťou jeho fungovania a je úzko spojená s vonkajším finančno –
ekonomickým prostredím, v ktorom pôsobí. Vstupom Slovenskej republiky do EÚ sa
spája na jednej strane s využívaním výhod, ktoré z toho vstupu plynú, a na druhej
strane, je spojený aj s rastúcim konkurenčným tlakom zahraničných výrobcov. Ani
najmodernejšia technológia, aplikácia najnovších vedeckých poznatkov nestačí na to,
aby podnik dokázal úspešne obstát' v konkurenčnom boji na zahraničnom či domácom
trhu. Dôležitým predpokladom jeho úspechu je kvalitné finančné riadenie.
Strategické finančné operácie podniku :
� Dlhodobé finančné rozhodovanie
� Investičné rozhodovanie
50
4.2.1 Finančné rozhodovanie
Z charakteristiky finančnej stratégie vyplýva, že jej podstatou a neoddeliteľným
atribútom je finančné rozhodovanie. Finančné rozhodovanie je procesom výberu
optimálneho variantu získavania peňazí podnikového kapitálu a ich použitia a z
hľadiska základných finančných cieľov podnikania a s prihliadnutím na rôzne
obmedzujúce podmienky.
Finančné rozhodovanie podniku je do značnej miery ovplyvňované celkovým
ekonomickým prostredím. Kvalitné finančné rozhodovanie podniku a jeho finančná
politika musia vychádzať z daného ekonomické prostredia, ale navyše musia predvídať
jeho prípadné zmeny v budúcnosti. Finančné rozhodovanie ovplyvňuje budúce výsledky
podniku. Prvky finančného rozhodovania využívajú nielen podnikoví manažéri v
riadiacich činnostiach, ale aj ďalšie subjekty (existujúci a potenciálni investori, veritelia.
obchodní partneri a pod.) pri rôznych finančných úvahách.
Finančné rozhodovanie využívajú nielen manažéri v riadiacich činnostiach, ale
aj potenciálni aj existujúci investori, veritelia, obchodní partneri pri rôznych finančných
situáciách. Podstatou rozhodovania je riešenie rozhodovacích situácii. Jeho hlavnou
funkciou je výber najlepšieho variantu spomedzi možných variantov riešenia.
Rozhodovací proces nie je možné však zúžiť na výber najvýhodnejšieho variantu a
bezprostredné prijatie rozhodnutia. V skutočnosti proces rozhodovania je oveľa
zložitejší.
Rozhodovací proces možno definovať ako proces predstavujúci postupnosť
presne určených krokov, resp. činností, ktoré vedú od formulácie rozhodovacieho
problému k určeniu cieľa, ktorý sa má rozhodnutím dosiahnuť, k výberu
najvhodnejšieho variantu riešenia problému a k prijatiu rozhodnutia. Tiež ho možno
charakterizovať ako proces výberu optimálneho variantu získavania peňazí,
podnikového kapitálu a ich použitie z hľadiska základných finančných cieľov
podnikania a s prihliadnutím na rôzne obmedzujúce podmienky.
51
Rozhodovací proces je hlavným článkom riadiaceho procesu. Predstavuje hlavný
prostriedok riadiaceho pôsobenia, pomocou ktorého sa zabezpečuje normálne
fungovanie a rozvoj podnikov.
Z charakteristiky finančného riadenia vyplýva, že jeho dominantnou súčasťou je
finančné rozhodovanie. Jeho cieľom je nachádzať spôsoby čo najlepšieho plnenia
finančných cieľov podniku.
Všeobecné pravidlá finančného rozhodovania:
� preferuje sa vždy väčší výnos pred výnosom menším
� preferuje sa vždy menšie riziko pred rizikom väčším
� vyššie riziko prináša vyšší výnos
� preferujeme peniaze získané skôr pred rovnakou sumou získanou neskôr
� motiváciou investovania do určitej aktivity je očakávanie vysokého výnosu
� motiváciou akéhokoľvek investovania je zväčšenie majetku, cash flow alebo
zisku
4.2.1.1 Fázy finančného rozhodovania
Fázy finančného rozhodovania na seba logicky nadväzujú a vyúsťujú do
konečných rozhodnutí. Patria sem:
� poznanie a formulovanie finančného problému
� určenie konečných finančných cieľov
� zhromaždenie a analýza informácií a podkladov potrebných na rozhodovanie
� voľba variantov riešenia
� stanovenie kritérií na výber optimálneho variantu
� hodnotenie jednotlivých variantov
� výber optimálneho variantu
� realizácia zvoleného variantu
52
4.2.1.2 Typy finančného rozhodovania
Rozlišujeme dva najvýznamnejšie typy :
1) dlhodobé finančné rozhodovanie – strategické
Dlhodobé finančné rozhodovanie zahŕňa rozhodovanie
- o celkovej výške kapitálu, ktorý podnik potrebuje mať k dispozícii
- o štruktúre podnikového kapitálu – podiele vlastného a cudzieho kapitálu
- o štruktúre podnikového majetku – podiele peňažných prostriedkov na celkovom
majetku, podiele obežného majetku a fixného majetku vyjadreného pojmom
„prevádzková páka“
- o investovaní podnikového kapitálu - použití peňažných prostriedkov
- o finančnom alebo vecnom investovaní
- o rozdelení disponibilného zisku podniku
2) krátkodobé finančné rozhodovanie – taktické
Krátkodobé finančné rozhodovanie obsahuje rozhodovanie
- o veľkosti a štruktúre jednotlivých zložiek obežného majetku
- o optimálnej forme krátkodobého kapitálu
- o spôsobe ochrany proti rôznym formám rizika vyplývajúceho z pohybu cien
Krátkodobé finančné rozhodovanie je menej rizikové, pretože faktor času zohráva
menej dôležitú úlohu a podnik je schopný pružnejšie reagovať na zmenené podmienky
na trhu a tiež na vlastný vnútorný vývoj.
4.2.1.3 Zdroje financovania podnikových potrieb
Medzi základné úlohy finančných manažérov patrí výber a získavaní
Finančných zdrojov s cieľom plnenia rozvojových zámerov podniku. V závislosti od
toho, aký má podnik investičný zámer, finančný manažér musí zabezpečiť požadovaný
objem prostriedkov na jeho prefinancovanie.
53
Pri finančnom rozhodovaní prichádzajú do úvahy rôzne alternatívy dlhodobých
zdrojov financovania. Je však potrebné veľmi opatrne zvážiť, aké náklady musí podnik
vynaložiť na jednotlivé finančné zdroje, prednosti a nedostatky jednotlivých zdrojov,
situáciu na trhu a pod.
Je dôležité vybrať správnu stratégiu financovania, pretože nesprávny výber môže
viesť až ku krachu firmy.
4.2.2 Investičné strategické rozhodovanie
Investičné strategické rozhodovanie je rozhodovanie o získavaní dlhodobého
majetku podniku. Väčšina majetku má charakter hmotného – využíva sa na výrobu,
poskytovanie služieb. Do majetku podniku však patrí aj nehmotný majetok - sú to
rôzne oceniteľné práva, licencie, patenty, výsledky výskumnej práce a pod. Sú však aj
podniky, ktoré sa rozhodnú investovať do finančného majetku dlhodobého charakteru –
cenné papiere, akcie podielové listy a pod.
Investičná stratégia ako súčasť finančnej stratégie – predstavuje investičné
postupy, ktoré zabezpečujú finančné ciele podniku. Základným finančným cieľom
podnikania je maximalizácia trhovej hodnoty firmy pre vlastníka a zaistenie likvidity .
Z toho vyplýva, že investor musí každú investičnú príležitosť posudzovať z hľadiska
nasledujúcich faktorov:
a) Očakávaný výnos investície
b) Očakávané riziko investície
c) Očakávaný dôsledok na likviditu podniku
Ideálne sú investičné príležitosti s maximálnym výnosom, minimálnym rizikom
a vysokou likviditou.
54
Rozhodovanie o investovaní sa považuje za základný a najťažší typ
rozhodovania podniku, pretože ide o rozhodovanie spojené s vysokým rizikom.
Vhodnosť investície závisí od štruktúry aktív podniku a od objemu
momentálneho zadĺženia. Investície predstavujú v podniku peňažné výdavky, pri
ktorých sa očakávajú budúce peňažné príjmy v priebehu dlhšieho obdobia.
Obstaranie majetku má viacero foriem:
3) nákup
4) investičná výstavba cez dodávateľa
5) investičná výstavba vo vlastnej réžii
6) formou leasingu
7) darovaním a pod.
4.2.2.1 Hodnotenie ekonomickej efektívnosti projektov
Význam hodnotenia ekonomickej efektívností investičných projektov je veľký.
Úspešné fungovanie a trvalá prosperita podnikatel'skej jednotky sú podmienené
realizáciou investičných projektov, ktoré sú z hl'adiska ekonomickej efektívnosti
najvýhodnejšie.
Dosiahnutý stupeň efektívnosti investičných projektov dlhodobo ovplyvňuje
finančnú situáciu podniku, jeho celkovú rentabilitu aj likviditu, a preto je potrebné
hodnoteniu efektívnosti investičných projektov v období ich predinvestičnej
prípravy venovať značnú pozornost'.
Pri hodnotení nestačí vychádzať len z daných technických a ekonomických
údajov o projekte, ale do úvahy je potrebné vziať aj závery o uvažovanej kapacite trhu,
o rnateriálových a mzdových vstupoch, o možných variantných riešeniach atd'.
Výsledkom hodnotenia musí byť nesporný celkový prínos investície pre firmu, pre jej
rentabilitu a trhovú hodnotu.
55
Z hľadiska hodnotenia ekonomickej efektívnosti a výberu projektov základnými
kritériami rozhodovania sú:
• výnosnosť- vyjadrená peňažným prínosom, ktorý sa očakáva počas životnosti
projektu, charakterizuje nedosiahnutia v projekte.
• rizikovosť- charakterizuje pravdepodobnosť neúspechu projektu, či nedosiahnutia
očakávaných výsledkov predpokladaných v projekte.
Obe kritériá rozhodovania navzájom veľmi úzko súvisia. Vyššia výnosnosť je
spravidla spojená s vyššou rizikovosťou a naopak, projekt s vyššou rizikovosťou by mal
priniesť vyššiu výnosnost'. Pri rozhodovaní o výbere projektov sa usilujeme o
dosiahnutie optimálneho vzťahu medzi výnosnosťou a rizikovost'ou, 1. j. maximalizáciu
výnosnosti pri neprekročení úrovne rizikovosti, ktorá je pre podnik prijatel'ná.
Celková efektívnost' investičných projektov sa musí posudzovať podl'a toho, ako
projekty prispievajú k hlavnému ciel'u podnikania firmy, t. j. k maximalizácii jej trhovej
hodnoty pre vlastníkov. Príspevok investície k rastu trhovej hodnoty firmy nemôže
vyjadrit' len samotná trhová cena investičného statku získaného realizáciou investície,
ale rozdiel medzi súčasnou hodnotou očakávaných peňažných príjmov z investície a
súčasnou hodnotou očakávaných kapitálových výdavkov na investíciu. Tento rozdiel sa
nazýva čistá súčasná hodnota investície, pričom z finančného hl'adiska platí pravidlo
investovať tak, aby sa dosiahla jej maximalizácia.
Cieľom hodnotenia ekonomickej efektívnosti investičných projektov je
� podporiť investičné rozhodnutie firmy – t.j. rozhodnutie o tom, či daný projekt
prijať, alebo zamietnuť
� podporiť finančné rozhodnutie firmy - t.j. rozhodnutie o štruktúre finančných
zdrojov, ktoré sú potrebné na zabezpečenie realizácie
56
4.2.2.2 Metódy hodnotenia investícií
Metódy hodnotenia efektívnosti investičných projektov sa opierajú
predovšetkým o prognózu kapitálových výdavkov a očakávaných peňažných príjmov
z investície. Za najsúhrnnejšie finančné kritériá hodnotenia efektívnosti investícií sú
považované kritériá -
� čistej súčasnej hodnoty
� vnútorného výnosového percenta
Metódy sa delia podľa toho, aké kritérium zohľadňujú:
� metódy hodnotenia efektívnosti investičných projektov , ktoré zohľadňujú alebo
nezohľadňujú faktor času
o statické - doba návratnosti
priemerná výnosnosť investície
metóda priamych ročných nákladov
o dynamické – čistá súčasná hodnota
vnútorné výnosové percento
rentabilita
metóda diskontovaných nákladov
� metódy hodnotenia efektívnosti investičných projektov podľa efektu z investície
o nákladové kritériá hodnotenia efektívnosti – metódy pri ktorých ako
kritérium hodnotenia vystupuje očakávaná úspora nákladov
o ziskové kritériá hodnotenia efektívnosti – kritériom hodnotenia je
očakávaný účtovný zisk
o čistý peňažný príjem z investície – kritériom hodnotenia je očakávaný
peňažný tok z investície
57
4.3 Proces finančného riadenia podniku
Analýzu finančnej situácie podniku je potrebné previesť na základe poznania jeho
súčasného stavu, ktorý je možné uskutočniť na základe všeobecne platného algoritmu:
1) Základná charakteristika finančného hospodárenia podniku
2) finančná základňa podniku
3) finančná analýza podniku
4) financovanie podniku
5) finančná a majetková štruktúra podniku
6) predpovedanie vývoja firmy do budúcnosti – jej stratégia
7) investičná činnosť podniku
8) finančné investície podniku
9) finančné plánovanie podniku
Všeobecný postup pri riešení finančných problémov pozostáva z niekoľkých krokov:
� určenie problému
� symptómy, ktoré vyvoláva tento problém
� jeho príčiny
� riešenie problému určitým spôsobom
� návrh prevencie
� popis problému, ktorý sa vyskytol
Riešenie problémov v problémovej oblasti je možné podporiť riešením inej oblasti.
Celý proces finančného riadenia pozostáva z plnenia základných cieľov finančného
riadenia – zaistenie dlhodobej likvidity podniku, dosiahnutie maximálneho finančného
efektu z finančných prostriedkov, minimalizácia úverového zaťaženia a pod.
58
5 MODEL FINAN ČNÉHO A INVESTI ČNÉHO ROZHODOVANIA
V PODNIKU
Podnik má vo svojej dlhodobej podnikateľskej stratégii za cieľ rozšíriť
priemyselnú výrobu a presadiť sa aj na zahraničnom trhu. Na uskutočnenie tejto vízie
potrebuje rozšíriť kapacitu svojich prevádzkových priestorov.
Z hľadiska finančnej stratégie ide o veľmi dôležitú etapu vo vývoji spoločnosti,
pretože realizácia takého projektu sa dotýka nielen finančnej oblasti, ale súvisí so
všetkými zložkami v podniku – ľudské zdroje, BOZP, ekológia a pod. - ako aj
s existenciou podniku ako takého.
Úlohou finančných manažérov je, aby navrhli najekonomickejšie riešenie
projektu. Ich výsledky musia vychádzať z výsledkov finančnej analýzy podniku, zo
stavu súčasného zadľženia podniku – záväzkov či už voči dodávateľom, bankám, alebo
iným spoločnostiam. Tiež je potrebné citlivo zvážiť, akú formu financovania si podnik
má zvoliť.
Podnik v prvom kroku musí vychádzať z analýzy výkazov súvahy. Pre čo
najvyššiu presnosť údajov je vhodné, aby sa zamerala na analyzovanie aspoň 4
prechádzajúcich rokov.
Horizontálna analýza súvahy dáva obraz o vývoji podnikového majetku (aktív),
resp. jeho finančných zdrojov (pasív). Jej základ tvorí posudzovanie „zlatého
bilančného pravidla“, podľa ktorého je prípustné na finančné krytie stálych aktív (SA)
použiť také finančné zdroje, ktoré má podnik dlhodobo k dispozícii (vlastné imanie VI,
dlhodobý cudzí kapitál DCK). :[12]
Môžu nastať dva prípady � podnik je prekapitalizovaný
platí nerovnosť SA < VI + DCK resp. SA – (VI + DCK ) < 0
pre obežné aktíva a krátkodobý cudzí kapitál platí OA – KCK > 0
� podnik je podkapitalizovaný
platí nerovnosť SA > VI + DCK resp. SA – (VI + DCK ) > 0
pre obežné aktíva a krátkodobý cudzí kapitál platí OA – KCK < 0
59
Ak z údajov o finančnom krytí stálych a obežných aktív vyplýva, že podnik bol
počas celého analyzovaného obdobia prekapitalizovaný, to znamená, že objem stálych
aktív bol menší ako objem finančných zdrojov, ktoré sú dlhodobo k dispozícii.
Spoločnosť teda mala počas celého analyzovaného obdobia k dispozícii dlhodobý
kapitál na krytie krátkodobého majetku, čo je pre jej likviditu na najbližšie obdobie
pozitívne.
Následne je potrebné urobiť výpočty pre jednotlivé pomerové finančné
ukazovatele
- ukazovatele likvidity
- ukazovatele aktivity
- ukazovatele zadlženosti
- ukazovatele rentability
Ukazovatele likvidity
Z vypočítaných hodnôt porovnaním s odporúčanými hodnotami podnik zistí:
- koľko krátkodobých záväzkov za sledované obdobie pripadá na 1 Sk
- aký objem prostriedkov viaže v likvidnom majetku
- akú dosiahol hodnotu krytia krátkodobých záväzkov za sledované obdobie
Príklad dosiahnutých hodnôt:
Tab. 3 Prehľad ukazovateľov likvidity za roky 2003 – 2006
Ukazovateľ rok 2003
rok 2004
rok 2005
rok 2006
odporúčané hodnoty [11]
Likvidita 1. stupňa 0,080 0,044 0,056 0,569 0,2 – 0,6
Likvidita 2. stupňa 1,236 1,158 1,158 1,836 1,0 – 1,5
Likvidita 3. stupňa 1,308 1,379 1,317 2,186 2,0 – 2,5
60
Tab. 4 Prehľad rozdielových ukazovateľov za roky 2003 – 2006 v tis. Sk
Ukazovateľ rok 2003
rok 2004
rok 2005
rok 2006
Čisté pohotové peňažné prostriedky 347 300 542 4 628 Čistý peňažný majetok 1 031 1 081 1 525 6 807 Čistý prevádzkový kapitál 1 344 2 598 3 060 9 655
Týmto spôsobom zhodnotí spoločnosť všetky dôležité pomerové ukazovatele.
Ďalším krokom pri rozhodovaní o spôsobe financovania investičného projektu je
komparatívna analýza- je to porovnanie pomerových ukazovateľov s odvetvovými
priemermi. Vypočítané pomerové ukazovatele podnik podľa OKEČ porovná s údajmi,
ktoré sú k dispozícii.
Tab. 5 Porovnanie hodnôt pomerových ukazovateľov za rok 2003 [9]
Ukazovateľ
dolný kvartil
stredná hodnota
horný kvartil
hodnota ukazova-
teľa Likvidita 2. stupňa (koef.) 0,33 0,72 1,19 1,158 Likvidita 3. stupňa (koef.) 0,49 0,95 1,48 1,379 Doba obratu zásob (deň) 2,19 15,98 43,20 14 Doba splatnosti pohľadávok (deň) 25,53 51,45 99,20 71 Obrat stálych aktív (koef.) 0,18 1,52 2,90 5 Doba splácania záväzkov (deň) 61,98 119,61 266,37 64 Celková zadĺženosť podniku (%) 50,82 87,03 110,11 51,33 Krytie úrokov (koef.) 1,04 3,69 24,27 11,07
Z tabuľky je vidieť, že hodnota likvidity 3. stupňa modelového podniku je tesne pod
hranicou horného kvartilu, čo vypovedá o tom, že celkový potenciál likvidity podniku je
na veľmi dobrej úrovni. Hodnota doby obratu zásob za rok 2004 je pod strednou
hodnotou, čo je pre podnik priaznivé. Doba splácania záväzkov je tesne nad úrovňou
dolného kvartilu a svedčí o tom, že disciplína spoločnosti vo vzťahu k dodávateľským
partnerom je na výbornej úrovni.
61
Na základe všetkých získaných podkladov podnik zváži aké má predpoklady na
financovanie investičného projektu.
Finančná analýza poskytuje veľmi cenné poznatky, ktoré by mal podnikový
manažment využívať. Predstavuje zdroj informácií, ktoré slúžia ako základ pre
rozhodovanie o možnostiach financovania potrieb spoločnosti.
� financovanie zo zdrojov EÚ
V súčasnej dobe, keď sme členmi EÚ, ako ďalšiu možnosť financovania možno
využiť nenávratné grantové programy, na zvyšovanie konkurencieschopnosti podnikov,
modernizáciu výrobnej a odbytovej základne, zvyšovanie produktivity práce
a uľahčenie uplatnenia sa podnikov na medzinárodnej úrovni. Poskytovanie týchto
grantov sprostredkuje Národná agentúra pre rozvoj malého a stredného podnikania.
Ako jeden zo spôsobov získania finančných prostriedkov by bolo využitie
pôžičkových a úverových programov prostredníctvom Národnej agentúry pre rozvoj
malého a stredného podnikania. Podmienkou pre získanie nenávratného finančného
príspevku je , aby spoločnosť mala vypracovaný projekt, na základe ktorého by žiadala
o poskytnutie tohto príspevku. Spoločnosť spadá do sektorového operačného programu
Priemysel a služby, ku ktorému bol pridelený štrukturálny fond ERDF.
Z fondov EÚ a štátneho rozpočtu by spoločnosť mohla získať nenávratný
finančný príspevok vo výške 65% z oprávnených nákladov projektu (35% ERDF, 30%
štátny rozpočet) čo pri plánovanej investícii predstavuje sumu 5,265 mil. Sk.
Z vlastných zdrojov by podnik hradil zvyšných 35% oprávnených nákladov a tiež
neoprávnené náklady (DPH, vypracovanie projektu) vo výške 4,735 mil. Sk. Oprávnené
náklady sú náklady uznávané Európskou komisiou. DPH u podnikateľských subjektov
nie je uznaná ako oprávnený náklad [19].
62
� financovanie formou úverových produktov
Ďalšou možnosťou finančného krytia investičného projektu je úverový produkt
niektorého z bankových subjektov. Ak podnik plánuje výstavbu prevádzkových
priestorov vo väčšom rozsahu, musí sa zamerať na produkty, ktoré umožňujú čerpanie
úveru v sume nad 5 mil. Sk. Ponuka úverových produktov jednotlivých bankových
subjektov je dostatočná, preto nie je problém vybrať najoptimálnejší druh úveru.
� financovanie formou leasingu
Spôsob financovania výstavby nehnuteľnosti formou leasingu je v súčasnosti
v SR ešte veľmi málo využívaný, pretože poskytovaním leasingu na tieto účely sa
leasingové spoločnosti zaoberajú len vo veľmi malej miere.
Leasing ako osobitná forma financovania patrí k atraktívnym spôsobom
obstarávania majetku. Výhodou je, že podnik nemusí disponovať finančnými
prostriedkami vo výške plánovanej investície. Vo veľkej miere sa využíva najmä pri
obstaraní áut, pri obstaraní strojov a výrobných technológií.
� financovanie z vlastných zdrojov
Ak výsledok hospodárenia každoročne vykazuje zisk, ktorý medziročne stúpa ,
prejaví sa to vo finančnej analýze ex post pozitívnym vývojom v jednotlivých
ukazovateľoch.
Jednou z foriem financovania obnovy nehnuteľnosti by mohlo byť použitie
prostriedkov z nerozdeleného zisku minulých rokov. Pri posudzovaní tejto možnosti
financovania výstavby prevádzkových priestorov podniku treba brať do úvahy
skutočnosť, že spoločnosť by musela sumu vo výške plánovanej obnovy vynaložiť
z vlastných zdrojov jednorazovo, prípadne postupne v určitých častiach, ale počas
relatívne krátkeho obdobia. Výhodou je, že takáto forma si nevyžaduje žiadne zvýšené
administratívne náklady. Je potrebné spomenúť, že odpisy znižujú daňový základ [13].
Súčasná hodnota daňových úspor z odpisov sa vypočíta podľa vzťahu pre výpočet
súčasnej hodnoty [6]:
63
n T x Dt kde - Dt je odpis v roku t
PV = ∑ ––––––– T je hraničná sadzba dane z príjmov (19 %)
t=1 (1 + r)t r je základná úroková sadzba NBS (do 31.12.2002
diskontná sadzba [21]), k 14.05.2006 je vo výške 3,5 %
Stavbu novej výrobnej haly by bolo možné realizovať z prostriedkov nerozdeleného
zisku minulých rokov. Sk. O použití týchto prostriedkov však rozhoduje vedenie
spoločnosti.
� financovanie formou úveru
Úver je pre podnik jednou z foriem získania externých zdrojov. Je to forma dobre
rozvinutá a využívaná vo sfére podnikania.
Analýzou informácií o jednotlivých úverových produktoch si podnik vytvorí
prehľad možností finančných zdrojov. Treba prihliadať na špecifiká, ktorými sa
jednotlivé finančné inštitúcie poskytujúce úvery od seba líšia. Je úlohou manažéra, aby
vedel správne a z hľadiska podniku vybrať čo najefektívnejšiu formu úveru.
Na základe výsledkov analýzy manažéri podniku zhodnotia jednotlivé možnosti
získavania finančných prostriedkov na realizáciu investičného projekt.
Pri rozhodovaní o forme získania finančných prostriedkov sa v podniku
uplatňuje ako základné kritérium finančná výhodnosť riešenia a návratnosť investícií.
Podnik stojí pred voľbou, či získať potrebné zdroje formou leasingu, úveru,
využitím vlastných zdrojov alebo z prostriedkov EÚ. Je potrebné venovať veľkú
pozornosť výberu spôsobu získavania finančných prostriedkov, lebo práve tieto
rozhodnutia majú významný vplyv na stabilitu a rozvoj podniku.
Finančné plánovanie a rozhodovanie spoločnosti je činnosť založená na
ekonomickom a finančnom zhodnotení výroby, tvorbe finančných zdrojov a ich
účinnom využívaní vo výrobnom procese.
64
Finančná situácia firmy je podmienená peňažným tokom, úverovou pozíciou
a likviditou. Pozitívny peňažný tok umožňuje financovať nové investície bez bankových
úverov alebo investorov. Hodnotí sa ako sila, pretože podnik sa vyhne plateniu úrokov
alebo dividend. Ak súčasné podnikanie nedokáže vytvoriť peňažný tok, tak podnik je
v relatívne slabej finančnej pozícii.
Finančná stratégia, ktorú zvolia manažéri musí vychádzať zo zhodnotenia
efektívnosti celého investičného projektu, jeho prínosu pre celý podnik a pod.
65
ZÁVER
Finančná stratégia má medzi funkčnými stratégiami osobitné postavenie. Správna
finančná stratégia umožňuje vytvoriť podmienky pre rozvoj ďalších funkčných stratégií,
a tým i stratégie SPJ ako celku.
Peňažný tok často závisí od životného cyklu odvetvia. Vo fáze vzniku a rastu
väčšina podnikov reinvestuje všetku hotovosť do rozvoja podnikania. Trpí nedostatkom
hotovosti. V neskorších fázach vývoja po vybudovaní výrobných a prevádzkových
kapacít a zdokonalení produktu sú nároky na hotovosť menšie. Vo fáze zrelosti podniku
zvyčajne generujú pozitívny peňažný tok. S dozrievaním odvetvia sa peňažný tok môže
zmeniť zo slabosti na silu.
Dobrá úverová pozícia je zárukou primerane silnej finančnej situácie, aj keď
peňažný tok je zdrojom slabosti. Dobrá úverová pozícia umožní rozvoj prostredníctvom
požičaných peňazí. Podmienkou je nízka úroveň súčasného dlhu a dobré vyhliadky
u bánk a investorov. Podniky vo vznikajúcich a rastúcich odvetviach majú výhodu
oproti zrelým alebo útlmovým odvetviam, pretože ich podnikania sú všeobecne
perspektívnejšie. Avšak aj podnik v zrelom odvetví s ostrou konkurenciou môže získať
úver, ak má dôveru investorov.
66
ZOZNAM LITERATÚRY
[1] Alexy, J., Sivák, R.: Podniková ekonomika. IRIS, Bratislava 2005
[2] Bujnová, D., Chodasová, A.: Podnikanie v malých a stredných podnikoch.
EKONÓM , Bratislava 2002
[3] Bánoci, D.: Podnikateľská stratégia malých a stredných podnikov, Košice 2002
ISBN 80-8073-030-X
[4] Čambál, M., Holková, A., Horňák, F.: Manažérstvo podniku. Bratislava: STU,
2000, ISBN 80-227-1365-1
[5] Kráľovič, J. a kol.: Finančný manažment – zbierka príkladov. IURA EDITION,
Bratislava 2003
[6] Majcher, M. a kol.: Financie podnikateľskej sféry. EUROUNION,
Bratislava 1998
[7] Marušin, J.: Finančný manažment podniku. Ekonomická fakulta TU,
Košice 2000
[8] Papula, J., Papulová, Z.: Základy podnikania a manažmentu. Kartprint,
Bratislava 2004
[9] Karlöf, B., Lövingsson Helin, F.: Management od A do Z. Brno: Computer
Press, 2006
[10] Sakál, P., Podskľan A.: Strategický manažment. Bratislava: STU, 2004
[11] Slávik, S.: Strategický manažment. Bratislava: SPRINT, 2005
ISBN 80-89085-49-0
[12] Vlachynský, K. a kol.: Podnikové financie. Súvaha, Bratislava 2002
[13] Zalai, K.a kol.: Finančno-ekonomická analýza podniku. Sprint vfra,
Bratislava 2004
[14] www.finance.gov.sk
[15] www.nbs.sk
[16] www.nadsme.sk
[17] www.5psoft.sk/poradca
[18] www.financnik.sk
[19] www.strukturalnefondy.sk