HISTORICKÉ TANCE
HAJDÚSKY TANEC
Miroslava Dorotovičová
Hajdúch
názvom hajdúch označovali od 16. storočia
pastierov rožného dobytka1 alebo žoldnierskych
vojakov2. Najstaršiu skupinu hajdúchov tvoria
práve títo pastieri rožného dobytka, ktorí
týždenne odvážali niekoľko tisíc kusov dobytka na
trhy rozrastajúcich sa miest (Viedeň, Benátky,
Norimberg, atď.). V dôsledku trvania tureckých
vojen stratili pastieri aj svojich odberateľov.
Druhou skupinou boli hajdúsi žijúci samostatne
na území južných Slovanov, kde bojovali proti
rozpínavosti Turkov na Balkáne. Bojovali na
strane ľudu o čom svedčí aj to, že od Turkov
získavali naspäť dobytok a zajatcov.
Sedliaci na území Maďarska tvorili tretiu skupinu
hajdúchov. Rozdelili sa však ešte do troch skupín.
Jedna časť hajdúchov pôsobila vo vojskách, ktoré
bojovali proti Turkom v hraničných pevnostiach,
tzv. kráľovskí hajdúsi3. Ďalší pôsobili v službách
veľkostatkárov, kde ich využívali tiež na vojenské
účely, tzv. slobodní hajdúsi.
1 Hovädzí dobytok, dobytok majúci rohy.
2 Ţoldnier je nájomný profesionálny vojak, ktorý za odmenu
dostáva ţold. 3
Hajdúsi ako vojaci sa prvýkrát spomínajú v dekréte
poľského a uhorského kráľa Vladislava III. v prvej polovici
15. storočia.
Hajdúsi z tretej skupiny sa pridali k zbojníkom. Ich
cieľom bolo bojovať proti feudálnej spoločnosti,
za čo boli aj prenasledovaní. Boje v 17. storočí
vyústili až do likvidácie tejto skupiny hajdúchov
a zbojníkov.
Významnú úlohu zohrali hajdúsi v 17. storočí
v Bocskaiovom povstaní, kde po víťazstve dostali
slobodu i pôdu. Museli však naďalej vykonávať
vojenskú službu, ale zároveň boli oslobodení od
platenia daní a veľkostatkárov. Usadili sa v okolí
Debrecína, kde postupne vznikali tzv. hajdúske
mestá.
„...treba povedať, že hoci v histórii hajdúchov
figurujú kategórie pastier a vojak, treba
rozumieť v prevažnej miere vojaka (aj pastieri
boli vždy ozbrojení, aby ubránili zverený statok
a seba). Hajdúskym tancom volali v XVI. storočí
taký náročný mužský tanec, ktorý sa tancoval so
zbraňou v ruke (šabľa). V každom prípade je
pastiersky odzemok starší ako tanec hajdúchov.“
Hajdúch
Hajdúch
Hajdúsky tanec
Hajdúsky tanec má veľa spoločné s valaským
odzemkom. Hajdúch tancovali pešie vojská
palatína Juraja Thurza, ktorí boli väčšinou Slováci
i vojaci Juraja Dóžu. Tance so šabľou boli
všeobecne obľúbené. Najviac sa tešila obľube, zo
Španielska prebratá moreska, o ktorej máme
doložený výskyt aj na našom území.
Moreska v Anglicku v 14. storočí
„Zmiešali sa v ňom prvky zhora (moreska)
a ľudové pastierske tanečné prvky, pričom
v prevahe zostali zachované domáce prvky.
V prípade hajdúskeho tanca ide o tanec
slovanského pôvodu s jeho veľa národnými ale aj
internacionálnymi podobami.“
O pôvode tohto tanca boli vedené viaceré
dohady, polemiky medzi maďarskými znalcami
ale aj medzi slovenskými predstaviteľmi4. Marián
Réthei Prikkel dokazuje pôvod tanca slovami:
„hajdúcky tanec je vlastným deckom gájd, nuž
a gajdy nie sú veru hudobný nástroj
maďarského, lež podľa všetkej
pravdepodobnosti, slovanského pôvodu...“,
4 Sú to uţ vyššie spomínaní autori: Marián Réthei Prikkel,
Jozef Škultéty, Jozef Kresánek a iní.
a zároveň dodáva „že hajdúci, známi z histórie
Uhorska, pôvodom svojím boli zväčša
Nemaďari.“
Hajdúsi dostali meno od nepriateľov, proti ktorým
bojovali. Z tureckého slova haїde, čo znamená
choď. Z roku 1514 pochádza najstaršia správa
o tancovaní hajdúskeho tanca. Vtedy Ján Zápoľský
potlačil veľké sedliacke povstanie pod vedení
Juraja Dóžu. Pri jeho upaľovaní museli umučené
Dóžove vojská tancovať hajdúsky tanec, pričom
museli vyhryznúť kúsky mäsa z jeho tela.
Ďalšou zmienkou je správa z roku 1595, kde pri
obliehaní Ostrihomu tancovali vojaci hajdúsky
tanec. Opis tanca tancovaný bez žien s mečmi
a valaškami pochádza zo 17. storočia5:
„Z poddaných hradu Oravy si gróf Juraj vyvolil
okolo sto mužov, z ktorých väčšina dobre
ovládala domáci, tzv. hajdúsky tanec s valaškou
a sekerou, dal im zbrane a rovnaký národný
kroj... Po stolovaní nasledovali tance, medzi
ktorými ukázali neobyčajnú obratnosť obzvlášť
v hajdúskom tanci, v úžasne rýchlych a rôznych
navzájom zladených pohyboch s valaškou
a mečom, že im Wittenberčania nevedeli vysloviť
ani svoj údiv.“
Písomnosti poukazujú na fakt, že v tomto období
bol hajdúch používaný už aj ako tanec, ktorý bol
prezentovaný pri rôznych príležitostiach. Jozef
Kresánek považuje túto správu za možný dôkaz,
že miešanie hajdúskych prvkov s valaskými sa
mohlo diať práve v tomto období. O tom svedčí aj
zmienka z roku 1647, kedy mladý palatín Pavel
Esterházy okrem valaského tanca, ktorý tancoval
so ženou, tancoval aj hajdúsky tanec s dvoma
mečmi:
5 V roku 1615 , podľa baróna Mednyanského, palatín Juraj
Thurzo poslal vraj do Wittenbergu veľkú suitu vybraných
chlapov, ktorí tam mali na počesť Thurzovho syna Imricha
tancovať hajdúsky tanec.
„Na tom snemovaní chcela kráľovná Leopoldína
vidieť uhorské tance, preto som ja zavolaný do
hradu musel tancovať s uhorskými slečnami
pred cisárovnou. Výbornou tanečnicou bola
vtedy Rebeka Esterházyová, dcéra chudáka
Pavla Esterházyho, a boli aj iné, ale ja som musel
s ňou tancovať valaský tanec (oláh tánczot
járnom). A ten vyžaduje dobrého tanečníka.
Potom som musel s dvoma obnaženými mečmi
tancovať hajdúsky tanec, ktorý som vtedy
majstrovsky ovládal. Tento tanec sa veľmi páčil
cisárovi i cisárovnej...“
Ďalší opis hajdúskeho tanca vo vojenskom
prostredí pochádza z roku 1669 od anglického
lekára a cestovateľa Eduarda Browna:
„Pred cestovaním po Maďarsku nevidel som
nikdy ten pyrrhický tanec, ktorý kedysi oddávna
starí predvádzali a ktorý dnes tancujú hajdúsi.
Títo tancujú s taseným mečom, udierajú
navzájom mečmi, čím spôsobujú veľký štrngot;
zvŕtajú sa, skáču do vzduchu, s prekvapujúcou
zručnosťou sa učupia k zemi...“
Od osemdesiatych rokov 17. storočia
nenachádzame z maďarského územia zmienky
o tanci s názvom hajdúsky. Začínajú sa
presadzovať pastierske tance (juhásztánc,
kanásztánc) a vo vojenskom prostredí verbunk.
Na slovenskom území však boli veľmi dobré
podmienky na rozvoj hajdúskeho tanca
pomiešaného s valaským tancom. Jozef Kresánek
vo svojej štúdií presadzuje vývoj bojových
a pastierskych tancov nasledovne:
„A. Staré vojenské a pastierske tance siahajúce
do prehistórie temer všetkých európskych
národov tvoria prazáklad. B. V 14. a 15. storočí
sa po Európe rozšírili tance „moreska“ –
vojenské, čisto mužské tance párneho
a nepárneho taktu, ktoré sa tancovali s mečmi. C.
Tieto ovplyvnili a dali v 15. a 16. storočí mocný
dobový impulz k vzniku hajdúskeho tanca a na
území strednej a juhovýchodnej Európy, kde sa
bojovalo proti Turkom, a k vzniku kozáčka na
Ukrajine, kde sa bojovalo proti Tatárom. D.
Všetko spojené dovedna s dominujúcimi prvkami
pastierskymi – hlavne po choreografickej
stránke – sa vykryštalizovalo a pretrvalo až do
začiatku 20. storočia.“
K miešaniu tanečných prvkov v ľudovej kultúre
prispeli aj neustále vojny. Obdobie Tureckých
vpádov v 16. – 18. storočí viedli k vytvoreniu
armády a s ňou spätej aj dlhej vojenskej služby.
Cisárska a kráľovská armáda sa skladala z rôznych
národností a niesla prvky rozdielnych kultúr
a tanečných prejavov. Vojaci zverbovaní
v Uhorsku pochádzali z tzv. ľudovej vrstvy a na
vojne tancovali tance, ktoré sa naučili doma
(pastierske tance). Na vojne prevažovali mužské
tance s ukážkou obratnosti a sily. Nakoľko Slováci
slúžili v armáde spoločne s Maďarmi, môžeme
usudzovať, že aj tance tancovali spoločné. Nazvali
ich hajdúske, po vtedajších vojakoch. Po skončení
vojny sa príslušníci armády vrátili domov, no
každý si so sebou zobral aj tanečnú kultúru, ktorú
si počas pôsobenia na vojne osvojil. Práve preto
nachádzame aj na území Slovenska tanec s týmto
názvom.
Najstarší zápis hudby viažuci sa k tomuto tancu
pochádza z územia Poľska 6 je zapísaný
v Organovej tabulatúre Jána z Lublina.
Z ikonografických prameňov sa zachoval obrázok
z roku 1686, pred hradom Coppreüniz, na ktorom
je vyobrazený hajdúsky tanec s mečmi. Ďalším
prameňom je detail z rytiny „Novohrad“.
6 Z rozmedzia medzi rokmi 1537 – 1548.
Vyobrazenie hajdúskeho tanca s mečmi pred
hradom Coppreüniz z roku 1686
Detail z rytiny „Novohrad“ od S. Mikovíniho,
ktorý bol narodený pred rokom 1700 v Ábelovej
Hajdúsky tanec v súčasnosti neexistuje ako
samostatný typ tanca. Zachovali sa iba lokálne
a regionálne názvy odvodené od neho – Pod
hajduche, Hajduchovať, Hajdúch a iné. Je zrejmé,
že sa hranice medzi odzemkom a hajduchovaním
už dávno zotreli. Poukázal na to aj Pavol
Dobšinský v roku 1880, kedy konštatoval, že:
„u nás sú samy názvy ľubovoľne volené podľa
miesta a záľuby jednotlivých tanečníkov, že
u nás sú všetky tieto tance čisto mužské a že ako
zbrane už nie sú známe tasené meče, ale iba
valašky alebo vartále.“
S tvrdením, že hajdúske tance sú čisto mužské
nemôžeme súhlasiť, pretože o ženách, ktoré
tancujú hajdúch sa dozvedáme z maďarských
listín, zo 17. a 18. storočia.
Zmienka zo 17. storočia opisuje ženy z Debrecína
ako šikovné tanečníčky hajdúskych tancov.
V tom istom storočí videl Bálint Balassi dievčatá,
ktoré v krčme tancovali hajdúch s rozpustenými
vlasmi a prsiami. Sľúbil koňa vojakovi, u ktorého
bývali, za to, že mu ich privedie. V 18. storočí
v memoároch sedmohradského kniežaťa Jánosa
Keményho sa dočítame o jeho vlastnej pestúnke
(žene – vojačke), ktorá znamenite ovládala
hajdúch.
Literatúra:
KRESÁNEK, J. 1959. Historické korene hajdúskeho tanca. In:
Hudobnovedné štúdie III. Bratislava: SAV, 1959, s. 136-162.
MÓŽI, A. 1972a. Tance našej minulosti. Moreska. In:
Rytmus. Bratislava: Obzor, 1972a, č. 10, s. 10-11.
MÓŽI, A. 1972b. Historické tance minulosti. Hajdúsky tanec.
In: Rytmus. Bratislava: Obzor, 1972b, č. 2, s. 14-15.
ŠKULTÉTY, J. 1906. Akého pôvodu je hajdúcky tanec
(hajdukovanie)? In: Slovenské pohľady, roč. 26, 1906, s.
370-372.
ZÁLEŠÁK, C. 1978. Prehľad slovenských ľudových tancov. 2.
vyd. Bratislava: Osvetový ústav, 1978. 172 s.
DÚŽEK, S. 1978. Odzemok vo svetle výskumu
Etnografického atlasu Slovenska. In: Slovenský národopis.
1978, roč. 26, č. 1, s. 95-110.
FELFÖLDI, L. – PESOVÁR, E. 1997. A magyar nép és
nemzetiségeinek tánchagyománya Szerkesztette. Budapešť:
Planétás kiadó, 1997. 465 s. ISBN 963-9014-27-3.
Top Related