Zbigniew Nienacki Wyspa złoczyńców

Copyright © by Zbigniew Nienacki (dedičia) Translation © 2006 by Peter Čačko Cover design © 2006 by Viera Fabianová Slovak edition © 2006 by Ikar

ISBN 80-551-1149-9

P R V Á K A P I T O L A

Čudné dedičstvo • Záhadné vozidlo uja Gromilla • Čo je to za príšera • Senzácia na ulici • Larva ohyzdného

chrobáka • Šialená rýchlosť • Prekvapení vodiči áut • Čo dokáže ujov vehikel

Dobrodružstvo netreba hľadať. Nenájdete ho, ani keby ste sa vybrali cez sedem riek a sedem vrchov až na koniec sveta. Neobjaví sa, hoci by ste naň čakali deň a noc, provo­kovali ho a nastavovali mu pasce. Neprivolá ho nijaká prosba a môže sa stať, že ho neobjavíte ani tam, kde ho už mnohí našli. Veď nejeden milovník dobrodružstva sa plavil cez oceán známy tým, že je veľmi búrlivý, a oceán bol po­kojný ako rybník za humnom. Iní sa zasa predierali cez naj-divšiu džungľu, a nezaútočilo na nich nijaké krvilačné zvie­ra, ani im nesiahali na život domorodci, a divoká džungľa bola rovnako bezpečná ako mestský park.

Lebo dobrodružstvo netreba hľadať. Objaví sa samo. Pri­chádza v tých naj nepredvídateľnejšich chvíľach a v nečaka­nej podobe, najčastejšie vtedy, keď sa vôbec nenazdáme, netúžime po ňom, ani ho nepotrebujeme. Najprv nám dá znamenie - že je tu, prišlo si po teba, chce ťa ovládnuť a za­tiahnuť do svojej hry. Musíš si hneď uvedomiť, že ti dáva znamenie, musíš ho rozoznať medzi tisícom iných zname­ní. Nesmieš brať jeho výzvu na ľahkú váhu ani ju odkladať na neskôr. Nemá rado lenivcov. Obíde ťa, stratí sa a už sa k tebe nevráti...

Prekvapujúce dobrodružstvo, čo som mal prežiť na

Ostrove zločincov, mi zaklopalo na dvere koncom júna. Malo na sebe rovnošatu poštára, ktorý mi doručil zapeča­tenú obálku s hlavičkou Štátneho notárstva 3. obvodu v Kra­kove. V obálke sa nachádzalo úradné oznámenie, že na základe pozostalostného konania vyplývajúceho z testa­mentu môjho uja Stefana Gromillu, ktorý umrel pred ro­kom, stal som sa majiteľom murovanej garáže v Krakove a v nej sa nachádzajúceho motorového vozidla. Z obsahu listu som sa dozvedel, že po zaplatení istých poplatkov spojených s dedičským konaním mám povinnosť uplatniť si vlastnícke právo na murovanú automobilovú garáž a v nej sa nachádza­júce motorové vozidlo.

Priznám sa, že list ma priviedol do rozpakov. Nepotrebo­val som vlastniť v Krakove „murovanú automobilovú garáž", lebo som býval vo Varšave. A pokiaľ sa dobre pamä­tám, to „motorové vozidlo" bol strašne starý tragač.

Vari som mohol tušiť - azda by si to niekto z vás bol domyslel? - že tento list z notárstva je výzvou ozajstného DOBRODRUŽSTVA plného nebezpečenstiev?

Zatelefonoval som svojmu mladšiemu bratovi, rozhod­nutý darovať mu „murovanú automobilovú garáž a v nej sa nachádzajúce motorové vozidlo".

Odmietol. Povedal, že aj on dostal list zo Štátneho no­társtva 3. obvodu v Krakove a na základe závetu uja Stefana Gromillu sa stal majiteľom vkladnej knižky, na ktorej je osemdesiattisíc zlotých.

- Za tie peniaze si kúpim nové auto, ak budem chcieť, - vyhlásil môj mladší brat Pawel. - Načo mi je ujov starý tragač? Ani garáž v Krakove nepotrebujem. Predaj ju, -poradil mi.

Zavolal som sesternici Franciszke. Ukázalo sa, že aj ona dostala list z Krakova a stala sa majiteľkou kompletu staro­žitného nábytku, ako aj police s knihami, ktoré patrili náš­mu ujovi.

- Vysvetli mi, moja milá, - povedal som sesternici, - pre­čo práve mne ujo Gromillo venoval garáž a starý šrot? Ne­bolo by bývalo rozumnejšie darovať mi v testamente policu s knihami? Priznám sa, že najradšej by som bol, keby mi bol venoval osemdesiattisíc na vkladnej knižke.

- Naposledy sme sa s ujkom stretli pred dvoma rokmi, - pripomínala mi Franciszka. - Bolo to na pohrebe tety Anny. Nechválil si sa vtedy, že si práve dostal vodičský preukaz?

- Veru áno. Teraz už všetko chápem. Ujo si myslel, že mi svojím darom urobí bohvieakú veľkú radosť.

Takže voľky-nevoľky som bol prinútený „uplatniť si vlastnícke právo na murovanú garáž a v nej sa nachádzajú­ce motorové vozidlo". Vycestoval som preto do Krakova, ponáhľal som sa vybaviť celú záležitosť, lebo začiatkom jú­la ma čakala služobná cesta na dosť dlhý čas.

Rozhodol som sa poslúchnuť radu mladšieho brata a hneď predať garáž aj ujovo auto. „Ktovie," uvažoval som, „možno suma, ktorú získam tým predajom, postačí na prvú splátku za nejaké nové auto. Celkom by sa mi zišlo na dovolenku."

Kupcov na garáž som našiel veľmi rýchlo, horšie už bolo s predajom ujovho starého auta. Ktokoľvek si ho obzrel, rozpačito sa uškrnul a hneď sa mi odporúčal. Dokonca sa ani nespýtal na cenu.

To auto bolo totiž dosť čudesné na to, aby odstrašilo kaž­dého normálneho človeka. Jeho vzhľad by iste potešil nie­koho, čo má sklony k najväčšej extravagancii, koho by ne­rušilo, že pri pohľade na jeho auto jazdiace po uliciach mesta chodci ostanú stáť od ohúrenia a pri každom zasta­vení auta pri chodníku sa zhromaždí dav začudovaných de­­iek. Vozidlo môjho uja by asi spôsobilo v meste dopravný chaos aj preto, že prekvapení vodiči varšav, syrén či mos­kvičov by pri pohľade naň vytrubovali, aby sa ubezpečili, že

sa im to nesníva a že „také čosi" nie je „lietajúcim tanie­rom" z Marsu.

Predstavte si doškriabaný čln zelenožltej farby, s hnedý­mi a modrými fľakmi, na štyroch kolesách, z ktorých dve zadné majú spice, ale dve predné ich nemajú. Na tomto člne sa nachádza stan z vyblednutého nepremokavého plátna farby khaki. Stan má celuloidové okienka - vzadu aj na bokoch. Je dosť veľký, do vozidla sa v podstate vmestia aj štyri osoby, okrem toho sú tam zabudované akési čudné mechanizmy. Priznám sa, že som vôbec neskúšal vozidlo pohnúť - taký som mal z neho strach.

- Prosím vás, - oslovil som istého veterinára, ktorý mal peniaze na kúpu garáže. - Garáž je veľká, murovaná, suchá, svetlá, navyše s dokonale zariadenou opravárskou dielňou. Myslím si, že neutrpíte škodu, ak za neveľký dodatočný ob­nos získate odo mňa aj ujovo auto.

- To nie je auto, - rozhodne odmietal veterinár. - Prepáčte, ale čo je to? - Neviem. Ale celkom iste to nie je auto. Keby som na

niečom takom išiel na dedinu liečiť kone alebo kravy, ľudia by predo mnou zutekali. Stratil by som klientelu.

- Rozoberte ho na súčiastky, - radil som mu. - Pane, - zvolal vyľakaný veterinár, - a do akého auta by

sa hodila hoci len jediná súčiastka z tohto vozidla? Ešte tak predať ho do zberu, na kilá. Ale to si urobte sám.

Veterinár nazrel cez celuloidové okienko do vnútra vozidla. - Pozrite sa, - povedal, - ten váš ujko musel byť poriadny

čudák. Na prístrojovej doske je toľko hodiniek ako v súčas­nej najmodernejšej limuzíne. To vozidlo iste nevytiahne viac než šesťdesiat kilometrov za hodinu, ale na tachomet­ri má dvestoosemdesiat kilometrov. Pokiaľ sa ten krám vô­bec pohne z miesta, a o tom dosť pochybujem. Tfuj, - od­pľul si. - Také čosi sa môže človeku iba snívať, ale nebol by to najpríjemnejší sen.

Z veterinára sa napokon vykľul veľký zvedavec. Zdvihol kapotu ujovho vozidla a pozrel na motor.

- Zdá sa mi, že má predný aj zadný náhon, - skonštato­val, čo som napokon aj ja zistil súčasne s ním.

- Dvanásť valcov, - dodal. Pozreli sme si rýchlostnú skriňu. - Veru tak, je tu päť rýchlostí vpred a jedna spiatočka, -

poznamenal veterinár. Pozreli sme sa ešte na niekoľko zariadení, skontrolovali

sme elektrické prevody. Strčil som kľúčik do spínacej skrin­ky. Motor hneď naskočil, bežal veľmi potichu, takmer ho nebolo počuť.

Veterinár sa poškrabkal po hlave. - No dobre, - povedal zhovievavo, - pridám vám päťtisíc

a kúpim garáž aj s tým vozidlom. Lenže medzitým som si aj ja všimol niekoľko zaujíma­

vostí, ktoré rozhodli, že som sa na auto uja Gromillu poze­ral s menším odporom než doteraz.

Usiloval som sa pripomenúť si výzor svojho uja. Bolo to dosť ťažké, lebo som ho poznal iba z niekoľkých rodinných stretnutí a z toho, čo sa o ňom v rodine rozprávalo. O ujo­vi sa vždy hovorilo ako o čudákovi s veľkou fantáziou, vzde­lanom a veľmi šikovnom človeku, ktorému sa v živote nedarilo. Ujo Gromillo bol inžinierom strojárom, kedysi veľmi dobre zarábal, ale väčšinu zárobkov minul na vynále­zy, ktoré jednostaj vymýšľal a ponúkal ich na využitie príslušným inštitúciám. Ujček Gromillo vymyslel naprí­klad visaciu zámku, ktorá mala byť bezpečnou pred najši­kovnejšími zlodejmi, vodotesné dvere, brzdy na železničné vozne, ktoré brzdili asi oveľa lepšie než tie, ktoré sa bežne používajú. Vymyslel aj špeciálnu umývačku kuchynského riadu, špeciálny druh ohňovzdorného skla. Ani jeden z týchto vynálezov sa však nedočkal využitia. Prečo? To v našej rodine nikto nevedel. Pravdepodobne to boli málo

praktické vynálezy. Viem, že raz mojim rodičom daroval jednu zo svojich fenomenálnych visacích zámok. Rodičia ju použili na pivničné dvere, kde bola tak dlho, kým gazdiná nestratila od nej kľúčik. Prirodzene, že potom nijaký zá­močník nevedel tú zámku otvoriť a bolo treba vylomiť dve­re aj s verajami, čo mojich rodičov veľmi rozhnevalo. Od­vtedy sa už nikdy nepokúšali použiť zámku, ktorú vymyslel môj ujo, hoci im núkal ďalšiu.

- Tak čo, beriete tých päťtisíc? - spýtal sa veterinár. Odmietavo som zavrtel hlavou. - Dám vám desať, - zdvihol cenu. Práve to ma utvrdilo v presvedčení, že vozidlo môjho uja

je hodno viac, než sa na prvý pohľad mohlo zdať. - Uvedomil som si, - povedal som veterinárovi, - že to

auto je akousi rodinnou pamiatkou a nemám právo ho predať.

Veterinár sa zatváril urazene. - Ako myslíte, - povedal. - Ale v Krakove všetci vedia, že

váš ujo bol blázon. To vozidlo je asi tiež bláznivé. Vzdychol som si naoko smutne. - Je to ťažké. Ale keďže je to rodinná pamiatka, vezmem

ju so sebou do Varšavy. Veterinár mykol plecami, zaplatil mi za garáž a rozlúčil

sa so mnou veľmi chladne. Trochu sa na mňa urazil, lebo najprv som ho horlivo nahováral na kúpu auta, a potom som zrazu odmietol ho predať.

S malou dušičkou som si sadol za volant vozidla uja Gro-millu. Najprv som si všimol, že v nádrži mám iba desať lit­rov benzínu. Nalial som vodu do chladiča, skontroloval som hladinu motorového oleja a zistil som, že okrem pali­va autu nič nechýba na to, aby som ním prešiel cestu z Kra­kova do Varšavy. Hydraulické brzdy dobre fungovali, auto sa poslušne poddávalo každému pohybu volantu a ihneď reagovalo na pritlačenie plynového pedálu.

Vyšiel som z brány na ulicu a hneď som sa cítil istý. Ba­téria sa dobíjala - čo viac sa dalo žiadať od tohto vozidla? Je pravda, že jazda bola dosť obtiažna, lebo som na ulici vzbu­dzoval senzáciu. Keď som zastavil na križovatke na červe­nú, hneď nejaký okoloidúci nakukol cez celuloidové okien­ko a ironicky sa spýtal: „Pane, kde predávajú takéto lokomobily?" Dokonca aj dopravný policajt, ktorý riadil premávku, pri pohľade na ujovo auto od prekvapenia na chvíľu spustil ruky, čo celkom zdezorientovalo vodičov na križovatke.

Cez mesto som prešiel dosť pomaly, na trojke, až na ces­te za mestom som si chcel vyskúšať rýchlosť vozidla.

Zahol som na benzínovú pumpu, ktorá bola už na pred­mestí. V rade tu stáli tri osobné autá - žltý wartburg, zele­ná simka a moskvič. Sotva som zastal na pumpe, z tých troch áut vyskočili vodiči a obstali moje vozidlo.

- Ech, ale ste nás vystrašili, - zvolal tučný majiteľ wart-burgu a naoko sa začal chytať za srdce. - Myslel som si, že to na nás letí helikoptéra, ktorej sa odtrhla vrtuľa.

- Ale nie, - zavrtel hlavou majiteľ simky, - skôr sa to po­dobá na ponorku.

- Alebo na železničiarsku drezinu, - dodal vodič moskviča. Dokonca aj pracovník benzínovej pumpy v kombinéze

s olejovými fľakmi sa ráčil unúvať ku mne a ironicky sa ma s p ý t a l :

- Prepáčte, a čo by ste chceli u nás natankovať? Surovú ropu? Uhlie? Salicilový špiritus, samohonku? Alebo to vaše vozidlo jazdí na princípe balóna? Hélium nepredávame...

Neodpovedal som. Vystúpil som z auta a podišiel k okien­ku, aby som zaplatil za tridsať litrov benzínu. Priznám sa, keď som odchádzal od okienka a hodil som okom na rad áut pred čerpacou stanicou, na chvíľu mi až vyrazilo dych. Až tu vedľa niekoľkých áut s vylešteným lakom vynikla sku­točnosť, že auto uja Gromillu je strašne škaredé. Bola to

príšera, nie auto. Prízrak, kríženec čohosi strašného a záro­veň hnusného. Ten čln na štyroch kolesách trčal spomedzi aerodynamických karosérií nových lesknúcich sa áut a hľa­del na mňa vypúlenými očami reflektorov. Akoby sa akási obrovská larva ohyzdného chrobáka zakrádala, aby nieko­ho zožrala. Na okamih som mal chuť zbaviť sa jej, nená­padne ujsť z benzínovej pumpy a nechať „larvu" napospas osudu. Napokon som premohol svoj odpor k nej. Veď tá larva ma veľmi slušne previezla cez celé mesto. Hádam aj naďalej sa bude správať podobne.

Tučný majiteľ wartburgu natankoval mix do svojho vozu. - Pane, - zavolal na mňa pri odchode, - to čudo veziete

do múzea? Neodvetil som. Majiteľ moskviča sa ma spýtal síce slušne, ale s neskrý­

vanou iróniou v hlase: - Týmto autom sa dá aj pole orať? Ani na toto som sa neozval. Dali mi teda pokoj. Autá za­

radom odchádzali od benzínovej pumpy, a keď som došiel na rad, podišiel som ku gumovej hadici s palivom. Pumpá­rovi v kombinéze som ukázal otvor do nádrže, aby mi nalial tridsať litrov. Keď som zatváral vrchnák nádrže, pumpár mi dôverne šepol:

- Priznajte sa, pane, aká je to mašina? - Rodinná pamiatka, - povedal som. Keď som sa pohol z miesta, zakričal za mnou: - Vo vašej rodine asi nemali všetci zdravý rozum. Už som chcel zastaviť a vynadať mu, ale neurobil som to.

Vozidlo, na ktorom som sa viezol, bolo také čudesné, že tu­ším ospravedlňovalo aj najhorší výsmech.

Dostal som sa na cestu za mestom. Bola široká, rovná a výnimočne prázdna. Nebolo vidieť nijaké auto až po tma­vú stenu lesa, ktorá zakrývala obzor. Vozidlo uja Gromillu malo výborné zrýchlenie, po chvíľke som mal na tacho-

metri už šesťdesiatku, hneď nato ručička ukazovala osem­desiat kilometrov za hodinu. Pri deväťdesiatke som hodil štvorku. Ručička pokračovala doprava - sto, stodesať, sto­dvadsať, napokon stoštyridsať kilometrov za hodinu. Ne­chcelo sa mi veriť, že auto dosiahlo takú rýchlosť, lebo vo vnútri som to ani necítil. Kostra auta bola pomerne úzka a dlhá, ale kolesá boli postavené doširoka, a to spôsobilo, že auto sedelo na ceste ako pretekársky voz.

Zakrátko som dostihol moskvič, ktorý som stretol pri čerpacej stanici. Jeho majiteľ ma uvidel v spätnom zrkadle a pridal plyn. Zdalo sa mu to neuveriteľné, že by som ho mohol predbehnúť. Trikrát som zatrúbil, kým konečne tro­cha uhol na pravú stranu cesty. Preletel som okolo neho so stoštyridsiatkou na tachometri, moskvič sa ani len nepo­kúsil dobehnúť ma.

O desať minút neskôr som dobehol simku. Aby som pred­viedol nádhernú rýchlosť svojej „larvy", pritlačil som plyno­vý pedál. Simku som predbehol rýchlosťou stopäťdesiat kilo­metrov za hodinu, ale hneď som musel spomaliť, lebo sa blížila zákruta a za ňou prostriedkom cesty sa vliekol fur-manský voz. A tak ma simka dostihla, ale po chvíli som zno­va pridal, uháňal som vpred tak dlho, kým som sa nepriblížil k wartburgu. Teraz som prehodil piatu rýchlosť a uháňal som stoosemdesiatkou. Wartburg zostal ďaleko vzadu, hoci jeho majiteľ sa všemožne pokúšal tomu zabrániť.

Cesta sa zaplnila, a tak som spomalil. Už som vedel, koľ­ko je hodno vozidlo uja Gromillu, nemusel som sa teda vy­stavovať nebezpečenstvu.

Dostihol ma wartburg a predbehol ma. Jeho tučný maji­teľ vytrčil cez okienko ruku a dal mi znamenie, aby som za­stavil. Zišiel som ku krajnici.

Majiteľ wartburgu poklusom pribehol k môjmu vozidlu. - Pane, pane, - hovoril náhlivo, - čo je to za čerta? Aký sa-

tan to je? Predajte mi ho, alebo sa vymeňme. Za wartburg.

Mykol som plecami. - Nepredám. Je to rodinná pamiatka. Prosil, aby som mu dovolil pozrieť sa na motor. Prirodze­

ne, že som dovolil. Došla aj simka a neskôr moskvič. Zastali za nami. Ich majitelia vystúpili z áut. - Zadreli ste motor, pravda? - víťazoslávne sa pýtali, keď

videli, že mám zdvihnutú prednú kapotu. - Nie, nie, to len zo zvedavosti pozerám na motor, - vy­

svetľoval majiteľ wartburgu. - Dvanásť valcov. Počúvajte, páni, to je prízrak. Nádherný stroj.

Vyzliekli si saká, obzerali motor, strkali sa pod auto. - To môže aj plávať na vode? - spýtal sa ma majiteľ

moskviča. - Lebo tu vzadu je kotva, - ukázal na všeličím za­hádzanú časť vnútra vozidla.

- Jasné, môže sa plaviť aj po vode, - odvetil som s hlbo­kým presvedčením. Lebo teraz som už nepochyboval, že vozidlo uja Gromillu môže všetko. Alebo takmer všetko.

D R U H Á K A P I T O L A

Ferrari 410 • Na stretnutie s dobrodružstvom •

Tajomstvo čudného vozidla • Autostopárka • Autom po Visle

• Geniálny ujko Gromillo • Ciechocinek

• Rozlúčka s Teresou

Vyše päť dní stálo na stráženom parkovisku dôkladne pri­kryté nepremokavou celtovou plachtou. Nachádzalo sa uprostred moderných áut s nádhernými tvarmi a lesklými karosériami, ale nikto - okrem strážcu parkoviska - nemal ani potuchy, akú strašne škaredú larvu zakrýva táto plach­ta. Zatiaľ som na dopravnom inšpektoráte zaregistroval vo­zidlo na svoje meno a do registračného preukazu som ako typ uviedol „prototyp" skonštruovaný inžinierom Stefa­nom Gromillom. Vykonal som aj veľa príprav na blížiacu sa dovolenku, a predovšetkým som urobil nejaké nákupy, na čo mi prišli veľmi vhod peniaze, ktoré som získal predajom garáže v Krakove. „Prototyp" uja Gromilla dostal rádio. Kú­pil som aj moderný, pekný víkendový stan s veľkými okna­mi a verandou.

Raz večer som z „prototypu" stiahol nepremokavú plach­tu a zašiel som s ním do autoopravovne.

Keď som tam „prototyp" pristavil, najprv ma privítal vý­buch mechanikovho smiechu, čo ma ani neprekvapilo. Lenže potom sa mechanik prestal smiať. Hneď ako otvoril prednú kapotu môjho vozidla.

- Dvanásť valcov! - to bol prvý prekvapený opravárov výkrik.

Za ním nasledovali ďalšie, plné obdivu: - Viete vy vôbec, aký motor má tá obluda? Z najmoder­

nejšieho Ferrari 410 Super-America. Vidíte túto tabuľku, pane? Je to motor firmy Ferrari, jedného z najrýchlejších turisticko-športových áut na svete. Jeho maximálna rých­losť s úpravami, ktoré tu vidím, je dvestopäťdesiat kilomet­rov za hodinu. Pane, toto je najrýchlejšie auto, aké teraz jazdí na poľských cestách! Odkiaľ váš ujo vzal ten motor?

Nemal som ani potuchy, skade ujo Gromillo získal mo­tor talianskeho auta Ferrari 410. Napokon sa zistilo, že nie­len motor, ale aj podvozok bol z tohto typu auta. Iba karo­séria, vlastne kapotáž vozidla bola urobená „po domácky", preto bolo vozidlo také škaredé.

- Už viem, - povedal mechanik, - váš ujo býval v Krako­ve, však? Teda čítal som v novinách, že nejaký Talian pred dvoma rokmi havaroval na ceste do Zakopaného, keď jaz­dil veľmi rýchlo práve autom Ferrari 410. Celkom iste váš ujo kúpil to rozbité auto, odmontoval motor a sám dorobil zničenú karosériu.

Prehliadka auta trvala dosť dlho. Až okolo tretej nadrá­nom - po prázdnych uliciach a pod rúškom tmy - vyrazil som z mesta. Celú zadnú časť „prototypu" vypĺňal turistic­ký výstroj, ktorý som bral so sebou na prázdniny. Vo vnútri vozidla potichu vyhrávalo rádio. Ale oveľa príjemnejšie než hudba mi znela ozvena slov mechanika, ktorý mi pri roz­lúčke povedal:

- Mal som veľmi málo času, aby som dôkladne preskú­mal vaše auto. Vyhlasujem však, že je v ňom veľa zariadení, ktorých účel som nestihol preskúmať. Počas jazdy vám to­to auto spôsobí veľa príjemných prekvapení.

Vozidlom ukrývajúcim záhady vyrazil som v ústrety dob­rodružstvu, čo ma čakalo. Už som si bol istý, že som od ne­ho dostal výzvu. Dobrodružstvo ma čakalo možno zajtra alebo o týždeň. Azda sa ukrývalo za najbližšou zákrutou,

alebo ma čakalo v cieli cesty. Ale vedel som: čaká na mňa, lebo som zachytil jeho výzvu.

Cesta bola prázdna, ako to zvyčajne býva nadránom, po­krytá striebristou žiarou mesačného svitu. Jazdil som však pomaly, pozorne som sa započúval do rytmu behu motora a prizeral sa na ručičky hodiniek a všelijakých prístrojov na palubnej doske pod volantom. Usiloval som sa pochopiť to­to vozidlo, zdalo sa mi, že je rozumnou bytosťou, ktorá má svoj vlastný vnútorný život. Išlo mi o to, aby som vnikol do podstaty tohto života, spoznal ho a naučil sa riadiť ho.

Prečo namiesto jedného tachometra sú v ňom až dva? Na jednom je škála od 10 do 280 kilometrov, a na druhom - od 1 do 50 kilometrov. Na čo slúži gombík hneď vedľa ručnej brzdy? Vyzerá to ako preraďovač na ďalšiu rýchlost­nú skriňu, ale predsa nijaké normálne auto nemá dve rých­lostné skrine. Načo sú tri malé očká hneď pri displeji, kto­rý ukazuje teplotu v chladiči? Práve jedno z nich teraz na mňa zažmurkalo zeleným svetlom, a po chvíli blyslo ešte jedno - oranžové... Kam vedie tá modrá nitka elektrickej inštalácie, ktorá vybieha akoby od klaksónu? Na kieho čer­ta v zadnej časti naplnenej haraburdami je čudesný venti­látor a kotva? Áno, obyčajná kotva... Azda toto vozidlo na­ozaj môže plávať po vode?

Vo vozidle uja Gromilla bol aj celkom smiešny pred­met. Hneď nad tachometrami bola neveľká, na čierno pomaľovaná drevená figúrka smiešneho čertíka, ktorý mal otvorené ústa a sklené oči. Koľko ráz som zapol pra­vú smerovku, pravé čertíkove očko blýskalo na mňa oran­žovým svetlom a šibalsky na mňa mrkalo. Ľavé očko žmurkalo, keď som zapol ľavú smerovku. Pri stlačení brz­dového pedálu zažala sa červená lampička v čertíkových otvorených ústach a zdalo sa, že čert vyplazuje červený jazyk. A keď ručička tachometra presiahla rýchlosť sto­dvadsať - čertík začal pokyvovať hlavou ako kyvadlo, ako-

by vyjadroval svoju nespokojnosť s takou vysokou rých­losťou a vystríhal: „Dávaj pozor, pán kolega, pri takejto rýchlosti ľahko možno dôjsť k úrazu."

Takže počas jazdy v tomto vozidle stále čosi na vodiča mrkalo, akoby ho poúčalo a upozorňovalo. Takmer sa zda­lo, že auto za jazdy komunikuje so šoférom. Bolo to zábav­né a príjemné, hoci spočiatku som mal dojem, že mi to tro­cha rozptyľuje pozornosť. Neskôr, keď som si zvykol na znamenia, ktoré mi dáva vozidlo, pochopil som, že to po­vzbudzuje moju pozornosť. A vtedy som si s vďačnosťou a uznaním spomenul na uja Gromilla, nedoceneného vy­nálezcu. Priznám sa, že po niekoľkých hodinách jazdy sa v mojej predstavivosti tvár čertíka začala podobať ujovej tvári. Práve tak šibalsky totiž prižmuroval oko, keď sa s nie­kým rozprával alebo prezrádzal tajomstvo svojho najnov­šieho vynálezu; mal takisto dlhý, lomený nos a pretiahnu­tú, takmer trojuholníkovú tvár.

Tridsať kilometrov pred Wloclawkom stretol som mladé dievča v nohaviciach a červenej košeli. Cesta tu viedla cez les, dievča stálo na prázdnej ceste a mávalo vreckovkou. Za­stavil som, a vtedy mi ukázala stopársky preukaz.

- Zoberiete ma do Ciechocinka? - spýtala sa. Nestihol som odpovedať. Spoza krovia za priekopami po

oboch stranách cesty vyskočila k autu skupinka chlapcov oblečených do čudných farebných handier. Obkľúčili „pro­totyp" veľmi tesne a začali naň nasadať.

- Hej, panstvo, - zvolal som pobúrený, - hádam vidíte, že moje vozidlo nie je autobus? Jednu osobu vziať môžem, ale nikoho viac. Dozadu nevyliezajte, lebo jazdím veľmi rýchlo a niekto by mohol spadnúť.

Neochotne začali zliezať z vozidla. Teraz, keď pochopili, že ich nevezmem so sebou, objavili škaredý vzhľad môjho auta.

- To je nejaká kométa! - volali posmešne. - Halleyho ko-

méta. Strašiak na vrabce. Nežartujte, pane, že z toho mož­no spadnúť. Tá vaša korytnačka nevytiahne viac ako dvad­sať kilometrov za hodinu. A čas od času ju iste musíte aj tlačiť.

- Ja ďakujem za pozvanie. Idem s vami, - povedalo diev­ča a otvorilo si dvierka. Spokojné a usmiate sa usadilo vedľa mňa. Chlapcom sa to vôbec nepáčilo. Začali ju nahovárať, aby vystúpila a zostala s nimi.

- Nevymýšľaj, Teresa! - volali na ňu. - Hádam nás tu ne­necháš? S tebou bolo veselšie. Počkaj chvíľu, trafí sa nám nejaké poriadne auto a vezme nás všetkých.

Nejaký vtipkár strčil hlavu do auta a skríkol: - Teresa, vystúp, ak ti je život milý! Veď to auto vyzerá,

ako keby každú chvíľu malo vyletieť do vzduchu. Dievčina mávla rukou. - Majte sa, chalani, ja sa ponáhľam. Dovi! - A požiadala

ma, aby som sa pohol. - Nepustíme Teresu. Držte zozadu ten voz, ani sa nepo­

hne z miesta. Nepustíme ho, kým z neho Teresa nevystúpi. Vyše desať chlapcov sa chytilo zadnej časti vozidla. Zara­

dil som jednotku. Pomaly som púšťal spojkový pedál a pri­dal som plyn. Vozidlo ani nepocítilo, že ho drží kopa chlap­cov, a bez najmenšej námahy sa pohlo z miesta. Hromada chalanov zostala na prázdnej ceste uprostred lesa.

Dievčina bola škaredá, ryšavá a veľmi pehavá. Pohodlne sa usadila na sedadlo a povedala mi:

- Nechala som ich, lebo sa správali čoraz horšie. Už som sa hanbila, že k nim patrím. Väčšina z nich sú chalani z našej školy, ale cestou sa k nám pridala aj nejaká zberba. Kliali ako pohani, dnes ráno ukradli sliepku zo záhrady pri lese. Rozhodla som sa, že pri prvej príležitosti od nich odí­dem. V Ciechocinku je na dovolenke moja teta. Zdržím sa u nej niekoľko dní, a potom pôjdem stopom ďalej.

- Koľko máte rokov? - spýtal som sa.

- Šestnásť, a prečo? - Rodičia vám dovolili cestovať stopom? Neviem, či by

boli nadšení, keby vás tak ako ja videli na čele tej čeliadky v lese.

- Ech, otcovská kázeň, - odvrkla a mykla plecami. - Jas­né, že by neboli spokojní. Rodičia si myslia, že už dávno som u tety v Ciechocinku. Mala som k nej ísť vlakom, ale radšej som sa vybrala autostopom. Najprv nás zviezol jeden nákladiak. Prenocovali sme v stodole u jedného gazdu, bo­lo to bezva, spievali sme do polnoci. Potom sme šli na vleč­ke s drevom, ktorú traktor ťahal na pílu. A teraz ste sa na­skytli vy. Do Ciechocinka je už hádam neďaleko?

- Pravdaže, - prikývol som. - A dnes ste už raňajkovali? - Nie. Sliepka nevystačila pre všetkých, a napokon, ani

som ju nechcela jesť, lebo bola kradnutá. Vo Wloclawku som zaparkoval pred kaviarňou a pozval

som dievčinu na raňajky. Keď sme vyšli z kaviarne, videli sme, že okolo môjho „prototypu" sa zbehli ľudia, ako sa dalo čakať. Obstala ho kopa detí aj niekoľko desiatok vý­rastkov. Začali sa vysmievať, uťahovať si - ale na to som si už zvykol. „Že si ľudia nevedia vymyslieť nejaké originál­nejšie prezývky pre moje auto," pomyslel som si, pretože stále len vykrikovali, že je to vehikel „z Marsu", „z Mesia­ca" a podobne.

- Vyzeráte ako inteligentný človek, - skonštatovala diev­čina, - ale auto máte naozaj príšerné.

Zastal som. - Ak sa vám nepáči moje vozidlo, tak môžete vystúpiť. - Preboha, - zvolala, - ste nejaká netýkavka. Za hocičo sa

nahneváte. No teda dobre, je to najkrajšie auto na svete. - Nie je pekné, to uznávam, - odvetil som, - ale má veľa

iných predností. Nejaký čas sme sa viezli mlčky. Prirodzene, bol som ura­

zený. Nielenže som bol ochotný vziať toto dievča v lese, aj

som mu zaplatil raňajky, a namiesto vďačnosti baví sa na účet môjho auta...

Deň bol bez obláčika, horúci, od rozohriateho povrchu cesty udierala páľava. Za Nieszawou sa cesta priblížila k Visle a príjemne odtiaľ zavial chlad kyslým pachom vody.

- A čo tak okúpať sa? - navrhla Teresa. - Viete vôbec plávať? - To je jasné, že viem. - Lenže je to zradná rieka, - povedal som. - Ale umyť sa

v nej dá. Tam vzadu vo voze je necesér s mydlom, aj uterák je v ňom.

- Domnievate sa, že som špinavá? - No, ruky nemáte veľmi čisté, - poznamenal som. Bola to pravda. Mala špinavé ruky, špinavú tvár, čo som

si všimol, keď sme raňajkovali. Ale nepovedal som jej nič, lebo som nechcel byť neslušný. Ale teraz, keď si neodpusti­la zlostné poznámky na moje auto, nevidel som dôvod ušetriť ju.

Začervenala sa, poslušne siahla po neceséri s mydlom a uterákom. Zišiel som z cesty celkom až na breh rieky, kto­rý bol v tých miestach veľmi nízky. Kolesá vozidla zastali takmer pri vode.

Dievčina si vyhrnula rukávy svojej farebnej košele a kľak­la si na brehu. Aj ja som vystúpil z auta, zišiel k vode a roz­hliadal som sa po okolí. Rozmýšľal som o cieli svojej cesty, o záhade, ktorú bolo treba vysvetliť. Uvedomil som si, že asi by som tú záhadu rozlúštil oveľa ľahšie, keby som tam prišiel nepozorovane. Lenže práve pre moje čudácke vozidlo hneď budem centrom všeobecnej pozornosti. Nechám teda auto v stodole u nejakého gazdu blízko cieľa mojej cesty?

Po Visle dolu prúdom plávala loď. Na palube znela hud­ba, pri zábradlí stáli cestujúci, na najvyššej palube dovolen­kári odpočívali na ležadlách. Okolo lode sa prehnal moto­rový čln, zanechávajúc na hladine bielu spenenú stopu.

„A keby som tak..." uvažoval som. A hneď som siahol do batožinového kufra auta. Vybral som čudný ventilátor, kto­rý tuším nebol ničím iným ako malou turbínou.

Zdalo sa mi celkom očividné, že auto uja Gromilla môže plávať. Svedčila o tom ako čln vyzerajúca karoséria, ktorá neprepúšťala vodu.

Zakrátko som sa presvedčil, že konštrukcia ujovho vozidla sa podobala na obojživelné auto. Ventilátor, ktorý v skutoč­nosti bol vrtuľou na pohon, som bez ťažkostí namontoval na patričné miesto na zadnej časti vozidla. V batožinovom pries­tore sa našiel aj veľký kus plechu, ktorý slúžil ako kormidlo. Gombík pri ručnej brzde, ako som zistil, bol akcelerátorom na jazdu po vode. Stačilo ho potlačiť, a vzadu pripevnený ventilátor, čiže vrtuľa, začal sa čoraz prudšie otáčať. Počet obrátok sa ukázal na zvláštnom displeji.

- Čo to robíte? - vypytovala sa dievčina, keď videla, ako prestavujem svoje auto na motorový čln.

- Počasie je také pekné, že sa vyplatí plaviť sa po prúde rieky, - vysvetlil som.

- Môj Bože! - až zalomila rukami. - Je to možné, že na­ozaj budeme plávať po Visle?

Ľahol som si pod auto, aby som dôkladne upevnil kor­midlo. Dievčina si čupla vedľa môjho vozidla a pozerajúc na mňa, neprestávala sa vypytovať:

- A vezmete ma na plavbu po Visle? Ja už naozaj nepo­viem ani zlého slovka o vašom aute. Je zázračné. Dozaista môže aj do vzduchu vyletieť.

- Nemôže, - odvetil som. - Veď predsa vidíte, že nemá krídla.

Postrčili sme auto do vody. Priznám sa, že keď som si sa­dol za volant, mal som trocha strach. Ak je to auto deravé a začne sa potápať? Utešoval som sa, že najprv budem plá­vať blízko brehu, a keď spozorujem, že do môjho plavidla tečie, stihnem vyjsť na breh.

Dievčina si tiež sadla. Naštartoval som gombíkom, kto­rý bol hneď pod volantom. Motor naskočil. Zatlačil som gombík akcelerátora, vzadu sa ozval čľapot vody, ktorú víri-la vrtuľa. „Prototyp" plával po Visle a poslúchal volant spo­jený s kormidlom.

- Nádherné! Vynikajúce! - volala dievčina. Pomyslel som si, že bolo treba odmontovať kolesá

a schovať ich do batožinového priestoru. Vozidlo by potom malo menší odpor a pohybovalo by sa na vode oveľa rých­lejšie. Nezatekalo doň. „Je zázračný," pomyslel som si rov­nako ako Teresa. Pre každý prípad som sa však držal blízko brehu.

- Ste geniálny, pane, - nadšene tvrdila dievčina. - Nie ja, ale ten, čo skonštruoval toto vozidlo. - Kto je to? - Ujo Gromillo! - Nech žije ujo Gromillo! - zvolala. - Žiaľ, už zomrel. Toto auto mi nechal ako dedičstvo. - Kam s ním chcete ísť? - Na dovolenku. - Nemohli by ste ma vziať so sebou? Bolo by to oveľa prí­

jemnejšie ako pobyt s tetou v Ciechocinku. - Nemohol. To nie je totiž obyčajná dovolenka. Jeden

z mojich priateľov ma požiadal o rozlúštenie istej záhady. Obávam sa, že to nebude také ľahké, iste naďabím na veľ­ké ťažkosti a možno aj nebezpečenstvo. Nemám právo vy­stavovať vás nepríjemnostiam. Okrem toho musíte podľa želania rodičov ísť k tete do Ciechocinka.

- Ale ja sa chcem vystavovať nebezpečenstvu, - od­porovala.

- Nie, - krátko som ukončil. Nafúkla sa a dlhší čas sa vôbec neozvala. Napokon, oba­

ja sme sa venovali pozorovaniu rieky a jej brehov. Visia v tomto mieste tiekla cez údolie, akoby v hlbokom koryte,

ktorého vysoké, strmé brehy sa tiahli po oboch stranách rieky. Na pravej bol vysoký breh zarastený borovicovým le­som, na ľavej boli vyvýšeniny pokryté obrobenými poliami. Na obzore sa malebne rysoval kostolík so štíhlou vežou. Hneď pri vode sa zelenali lúky prehradené protipovodňový­mi násypmi, a za nimi trčali strapaté hlavy starých vŕb a vy­soké topole. Rieka tiekla prudko, a preto sa zdala veľmi ve­selá. Občas sa objavovali plytčiny a vyschýnajúce ramená, zlatisté aj biele od vodou vymytého piesku. Niekedy sme míňali osobné lode biele ako čajky a prinášajúce hudbu. Okolo nás prechádzali remorkéry, ktoré za sebou ťahali vlečné člny naložené stavebným materiálom. Stretali sme aj farebné kajaky plné dovolenkárov mávajúcich veslami. Na svoju spokojnosť som zistil, že moje vozidlo neurobilo na nikoho taký silný dojem, ako tomu bolo na súši, keď som jazdil po ceste. Na vode sa veľmi podobalo na obyčaj­ný motorový čln, zdalo sa, že jeho podivnosť a škaredosť celkom zanikli.

Zakrátko rieka urobila miernu zákrutu a na pravej stra­ne sa ukázal provizórny riečny prístav, prestavaný zo starej bárky, s nápisom Ciechocinek. Tesne pred ním som zamieril k brehu a dievčinu som vysadil na suchú zem.

- Ako sa volá miesto, kam idete? - spýtala sa na rozlúčku. - Antoninów nad Vislou, - odpovedal som. - Do videnia! Šťastnú cestu! - zvolala dievčina. - Do videnia! - zakričal som jej naspäť. Odrazil som sa od brehu. Poriadne som otočil páčkou

dozadu a moja lodička celou silou svojho motora začala plávať k stredu rieky. Obzrel som sa a uvidel som, že dievči­na vyliezla na vysoký protipovodňový násyp a odtiaľ mi máva rukou na rozlúčku. Stisol som klaksón „prototypu", zahučal hlucho ako parník. Po chvíli nový ohyb rieky mi vzal Teresu z očí.

T R E T I A K A P I T O L A

V záplavovom území Visly • Na polostrove • Staviam si tábor • Záhadný neznámy • Lukostrelci • Viliam Tell •

Tomasz Tulák • Antropológia • Výsluch Lukostrelcov • Načo som prišiel k rieke • Tell strieľa z kuše

Slnko sa už chýlilo k západu, keď som sa ocitol na mieste, kde sa Visia rozlieva do niekoľkých ramien, obmývajúcich ostrovčeky zarastené krovím. Tu kdesi som mal zahnúť do niektorého ramena, ak som sa chcel dostať do blízkosti mestečka Antoninowa - cieľa mojej cesty. Mestečko leží tri kilometre od Visly, ale zdalo sa mi, že urobím najlepšie, ak si postavím tábor práve pri rieke, na ktoromsi ostrovčeku alebo polostrove zarastenom krovím. Tu bude ľahké ukryť stan aj vozidlo. Z tábora potom môžem robiť výpravy do mestečka a navštevovať ho bez toho, aby som vzbudzoval akúkoľvek pozornosť. V aktovke som mal odporúčajúci list adresovaný vedúcej antropologickej expedície, ktorá mala uskutočniť archeologický výskum blízko mestečka. Spo­čiatku som bol dokonca rozhodnutý, že sa ubytujem pria­mo v tábore expedície, ale teraz som zmenil svoj zámer. Dospel som k názoru, že pre dobro veci, ktorá ma sem do­viedla, treba sa držať ďaleko od tábora výskumníkov.

Po celodennej ceste som sa cítil unavený. Prestal som si všímať krásu okolitej prírody, ba ani nádherný západ slnka - červeň rozliata na rieke a v tej červeni, ako v tečúcej vode, pomaly sa plaviaca biela osobná loď - nepôsobil na mňa zvláštnym dojmom napriek pestrým farbám. Myslel som

len na to, aby som sa konečne dostal na breh, postavil si stan a uložil sa spať. Zistil som, že v nádrži nemám už veľa paliva, a tak bolo veľmi dôležité nájsť bezpečný prístav.

Zamieril som do najširšieho ramena, lebo som zistil, že tie, ktoré som minul, nemali prúd a boli iba zátokami, kto­ré sa hlboko zarezávali do brehu. Zakrátko sa široké rame­no rozdelilo na dve užšie, z oboch strán zarastené trstinami a vŕbovým krovím, zacláňajúcim brehy. Zamieril som teda do prvého ramena vľavo, aby som sa dostal bližšie k mes­tečku. Na okamih som vypol motor, aby som sa presvedčil, či v ramene prúdi voda. Moje auto pomaličky plávalo. Mi­nul som zákrutu, breh na tomto mieste bol vysoký a boli na ňom obnažené korene topoľov, okrem toho tam rástla aj trstina a vŕby, neskôr už len tŕstie, ktoré brzdilo prúd čoraz kľukatejšieho ramena. Sediac za volantom, videl som iba oblohu červenú od zapadajúceho slnka a vysokú zelenú ste­nu tŕstia. Tá zeleň bola čoraz tmavšia, až napokon sčernela, keď nastal súmrak.

Rameno sa mi videlo ponuré. Voda v ňom bola čierna od bahna, popri stene tŕstia na hladine nehybne ležali žlté lek-nice. V trstine stále čosi šelestilo - vietor alebo divé kačice. Bzučali chmáry komárov, ktoré - ako padal súmrak - čoraz väčšmi útočili. Pri brehu ramena určite bolo bahno, nevi­del som totiž ani topole, ani len vŕby. Tu naozaj nebolo vhodné postaviť stan.

Plával som teda ďalej a keďže sa stále stmievalo, znova som nahodil motor. Uvidel som ešte jeden ohyb a zrazu sa predo mnou rozprestrela obrovská hladina hlavného prúdu Visly, ktorá akoby nemala druhý breh. Ten bol iste veľmi vzdialený a utápal sa už v nočnej tme. Ale po mojej ľavej ru­ke, hneď na okraji trstín lemujúcich rameno, belel sa v tme dlhý piesočnatý mys.

Tu je to správne miesto, rozhodol som sa. A prirazil som k špici výbežku. Vytiahol som auto dopoly na breh,

zadné kolesá som nechal vo vode. Prešiel som po piesku, hľadajúc miesto, kde postaviť stan. Pod nohami mi šra­motil biely štrk vymytý vodou. Na opačnom konci výbež­ku sa začínal breh rieky, ktorý sa trocha dvíhal nahor a bol zarastený trávou. Breh potom stúpal vyššie a vyššie až po okraj lesa.

Vytiahol som z vozidla tašku so stanom, spací vak, gu­mový nafukovací matrac a dve deky, ako aj plechovú ška­tuľu so stravou a turistický varič. Potom som „prototyp" znova potlačil do vody, oživil som mu motor, rozbehol som sa s ním na vode a celou silou som vrazil medzi tŕstie. Ste­na z trstiny bola dostatočne hrubá, aby auto celkom zakry­la. Teraz som „prototyp" zakotvil a vybral som kľúčik zo spínacej skrinky, aby som ho takto zabezpečil pred prípad­nou krádežou.

Vyzliekol som sa a hoci to nebolo príjemné, skočil som do vody, držiac v ruke zvinutý svoj odev. Rameno bolo dosť plytké - voda mi siahala trocha nad prsia. Šliapal som no­hami v bahne aj po koreňoch tŕstia asi dvadsať krokov, kto­ré ma delili od piesčitého mysu.

Mokrý a nahý som vyliezol na piesok. Kým som sa oblie­kol, tak som premrzol, že som až drkotal zubami. V takom stave som sa pustil stavať stan. Potom som už nemal chuť pripraviť si večeru. Len som nafúkal gumový matrac a roz­ložil spací vak. Strčil som sa doň a prikrytý dvoma dekami som ihneď tvrdo zaspal.

Dvakrát ma zobudili zvuky sirén lodí plaviacich sa po rieke. Okrem toho nič nerušilo môj pokojný spánok. Zo­budil som sa až ráno o deviatej.

Slnko už bolo vysoko a žiarilo iskrivými lúčmi. Znova sa ukazoval pekný, horúci deň. Poprechádzal som sa po piesči-tom myse a vošiel som aj do tŕstia, aby som sa presvedčil, že moje auto - celé a v najlepšom poriadku - stojí tam, kde som ho večer nechal.

- Toto je moje kráľovstvo, - hovoril som si pri prechádz­ke po piesčitom brehu.

Páčilo sa mi tu. Visia - široká a rozčerená ľahkým ván­kom - pôsobila ako obrovský vodný priestor. Pohľad mi za­letel po striebristobelasej hladine až po ďaleký breh s vŕbo­vým porastom. Na pravej strane bol ostrov, ktorý od pevnej zeme oddeľovalo rameno rieky. Druhý ostrov sa nachádzal na ľavej strane a hneď za mysom dolu po rieke bolo vidieť akýsi vchod do malej zátoky alebo ďalšieho ramena.

Kým som zapálil liehový varič a pripravil som si raňajky, prešiel som až na pomerne vysoký breh rieky, kde na kopci rástol hustý les. Zistil som, že les sa tu končí. Keď sa vyšlo na kopec, po pravej ruke bol vysoký les a po ľavej široký lán obrobených polí, ktoré sa ľahko zvažovali k mestečku vzdialenému odtiaľto najmenej dva a pol kilometra. Mes­tečko sa ukrývalo v zeleni stromov, nad ktoré vyčnievala červená špicatá kostolná veža.

- To je iste Antoninów, - domyslel som si. Cez polia sa vinula piesčitá cesta ako žltá, nedbalo na

zem pohodená stužka. Polia pretínal aj nejaký neveľký po­tok, ktorý akoby nechtiac mieril k Visle a cestou vytváral desiatky ostrých ohybov. Tam, kde sa cesta stretla s poto­kom, videl som drevený mostík a vedľa sa vypínal malý pa­horok so skupinou stromov.

Na poliach sa žltilo dozrievajúce obilie a zelenili sa štvor­ce starostlivo okopaných zemiačnisk.

„Bude mi tu dobre. Ticho a pokojne," myslel som pri po­hľade z kopca.

V tej chvíli sa na ceste od mestečka objavil obrovský oblak prachu. Prichádzalo veľké nákladné auto s nepremo­kavou plachtou. Pozoroval som, ako sa hojdá na výmoľoch cesty, opatrne prechádza cez drevený mostík. Predpokladal som, že tak ako piesčitá cesta, aj ono sa stratí v lese, ale hneď na okraji lesa auto na chvíľu zastalo. Potom zabočilo

vpravo a začalo smerovať ku mne. „Prečo, dočerta, lezie až sem?" znepokojil som sa trochu. Netúžil som po nijakej spoločnosti v tomto zákutí, ktoré sa mi zdalo také pekné a pokojné.

Nákladné auto sa konečne zastavilo na kopci desať kro­kov odo mňa. Z kabíny vyskočil vysoký, možno devätnásť­ročný mladík v čiernom svetri a v tmavých džínsach. Tak­mer súčasne vyskočili spod plachty ešte štyria ďalší. Všetci mi spočiatku pripadali ako pätorčatá, jednotné oblečenie a jednotný účes, teda vlastne nijaký účes, ich tak spodob-ňovali. Vlasy mali nakrátko ostrihané, čo dávalo ich tvá-ram tupý a brutálny výraz. Len po nejakom čase som zistil, že sa zásadne líšia.

- Héj, pane, - zavolal na mňa ten, ktorý prvý vystúpil z kabíny. - Je to vaša búda tam na polostrove?

- Áno, - prikývol som. Mladík si odpľul na zem a hľadiac kamsi ponad moju

hlavu na druhý breh rieky, povedal: - Tak ju stade zoberte. - No toto? Prečo mám zobrať svoj stan? - čudoval som sa. - Nie stan, ale búdu, - zavrčal a stále mi hľadel ponad

hlavu. Na krátku chvíľu sa mi zdalo, že snívam. „Čo sú to za ľu­

dia, kde sa tu vzali, čo odo mňa chcú?" kládol som si otáz­ky a nevedel som nájsť odpovede.

Zrazu, akoby spod zeme vyrástli, objavili sa piati skauti v uniformách. Vyšli akoby spoza nákladiaku, ale ani som si ich nevšimol, keď prichádzali. Možno prišli tiež na tom aute, alebo sa priplazili, čo sa mi zdalo nepravdepodobné.

- Ahoj! - pozdravil skaut idúci na čele. - Čau, - nedbalo odpovedal mladík, ktorý môj stan vy­

hlásil za búdu. - To nie. Je to predsa stan, - poznamenal som. Mladík mykol plecami.

- Toto má byť stan? - spýtal sa a prstom ukazoval na mys. - Len sa dobre pozrite, čo tam stojí: Čosi ohyzdné, kri­vé, ani pes, ani mačka. Ako psovi z papule vytiahnuté. Ozajstné stany ešte len uvidíte, keď ich zložíme z auta a ro­zostavíme na polostrove. Ale odtiaľto musíte odísť.

Prirodzene, môj stan nevyzeral ukážkovo, ale to preto, že včera večer som bol veľmi unavený, aby som ho poriadne postavil. Podpierky stáli krivo, špagáty boli uvoľnené, nenatiahnuté.

- Nemienim sa s vami hádať o miesto pri rieke, - pove­dal som. - Lenže ja som sa tu prvý utáboril, takže ten mys patrí mne. Mám presne také právo tu stanovať ako aj vy.

Znova mykol plecami. - My sme tu boli skôr. Dávno pred vami. Minulý týždeň

sme dôkladne preskúmali celé okolie a rozhodli sme sa, že práve tu bude najlepšie postaviť tábor. Teraz sme prišli a našli sme tu votrelca.

- Ako som mohol vedieť... - začal som. Ale nedovolil mi dokončiť.

- Ale teraz už viete. Tak prosím, upracte si svoje harabur­dy. Títo skauti, - ukázal na chlapcov, ktorí počúvali náš roz­hovor, - sú svedkami, že v minulom týždni sme si vybrali práve toto miesto na táborisko.

- Je to tak, - prisvedčil chlapec, ktorý velil skupine skautov. Iste to bol vedúci družiny. Cez rameno mal prevesenú

obrovskú kušu. „Čo je to za čudná spoločnosť?" pomyslel som si a bol

som zvedavý, ako sa to vyvinie. Povedal som: - Mohli by sme tu stanovať všetci. Som pokojný človek,

nebudem vyrušovať. - Ó, nie. To veru nie, - odmietavo zavrtel hlavou. Tu

bude ozajstný, poriadny tábor antropologickej výpravy. Z troch strán obmýva polostrov voda. Začiatok polostrova prehradíme šnúrou na kolíkoch. Takto budeme môcť po-

kojne a bezpečne stanovať. Nikoho cudzieho do tábora ne­pustíme. Ľutujem, ale musíte sa odtiaľto pobrať preč. Bude to vzorový tábor. Ukážeme vám, kamaráti, - obrátil sa ku skautom, - ako sa taký skutočný tábor buduje. Lebo váš skautský v lese je celkom nanič. Ste fušeri, a nie skauti.

Skautíci sa skromne pousmiali, sklopili oči, ale neod­porovali.

Mladík v džínsach sa znova obrátil na mňa: - Tak niet inej pomoci, len sa hneď pustite do roboty

a odpracte tie svoje haraburdy. O dve hodiny priplávajú lo­ďou naše dámy z výpravy. Dovtedy by sme sa už chceli roz­ložiť na polostrove.

- A kam sa mám podieť ja? - znepokojoval som sa. Mladý človek sa tiež nad tým zamyslel. Hádam v podsta­

te bol dosť poriadny chlapec a asi mi nechcel zle. Len sa tak nešťastne pritrafilo, že som im obsadil polostrov.

- No hoci tu na tom kopci pod lesom, - ukázal rukou na miesto pár desiatok krokov stadeto, kde sme stáli. - Budete mať odtiaľ pekný výhľad na okolie.

Vzdychol som si: - Čo sa dá robiť. Poberiem si svoje veci. Aha, - spomenul

som si, - tam v trstinách vedľa polostrova mám svoj čln. Nebude vám prekážať?

Mávol rukou. - Môže tam odpočívať v pokoji, - povedal už mierne. Zbehol som z kopca na piesčitý polostrov. Za mnou išlo

päť skautov. - Pane, - oslovil ma ten s kušou na pleci, - dovolíte, aby

sme vám preniesli veci? - Chcete mi pomôcť? - potešil som sa. - Je to pre nás dokonalá príležitosť urobiť dobrý sku­

tok. Všetky družiny z nášho tábora sa vybrali do terénu s úlohou vykonať niečo užitočné. Teraz sme natrafili na dobrú príležitosť.

Poďakoval som im a prirodzene, súhlasil som a prijal po­moc, ktorú mi ponúkali. Predstavili sa mi. Ten s kušou bol vedúci družiny Lukostrelcov a kázal mi, aby som ho volal Viliam Tell.

- Tak ma prezývajú, - vysvetlil, - lebo na pretekoch v lu-kostreľbe som v našej škole získal prvú cenu za streľbu z luku a kuše na cieľ.

Predstavil mi aj iných chlapcov zo svojej družiny. Každý z nich mal nejakú prezývku. Teda bol tam Čučoriedka, lebo nazbieral v lese najviac čučoriedok. Ďalší bol Sokolie oko -horárov syn - ktorý najlepšie rozpoznával stopy v lese. Po­tom Veverička, lebo najlepšie liezol po stromoch, a Straka, lebo výborne napodobňoval stračie zvuky.

- Ja som zasa Tomasz Tulák, - vymyslel som si na počka­nie. - Tak ma môžete volať.

Teraz sme začali prenášať moje veci z polostrova na ko­pec pod lesom. Opačným smerom prinášali z auta svoje stany mladíci z antropologickej expedície.

V aktovke som mal odporúčajúci list pre vedúcu expedí­cie, ktorá by mi iste dovolila stanovať v tábore na polostro­ve, ale podľa svojho plánu rozhodol som sa nepripojiť sa k výskumníkom.

- Nikdy sme nestavali takýto stan, - skonštatoval Viliam Tell, keď sa môj príbytok ukázal v plnej paráde.

- Je to najnovší víkendový typ stanu s verandou, - vy­svetľoval som. - Podobné typy stanov sa dostali do predaja až v tomto roku.

To už nebol ten trojuholníkový malý stan, aký sme si zvykli vidieť na výletoch. Mal tvar päťuholníka a šesť pod-pierok, z ktorých stredná bola o niečo vyššia než ostatné. Vytváral akoby miniatúru cirkusového stanu. Vnútri sa takmer dalo stáť. Mal veľké okno, ktoré zakrývala prie­hľadná záclonka z tylu a žltá roleta. Takisto mal priehľadné dvere, ktoré sa dali zapnúť na zips. Dvere viedli na veľkú,

priestrannú verandu, kam sa vmestil stolík so stoličkami alebo auto. Stan vyzeral ako žlto-ružový farebný domček.

- Máte veľmi pekný a priestranný stan, - tvrdili skauti z družiny Lukostrelcov.

Vedľa nás na polostrove začali stavať tábor antropológov. Najprv tam vyrástli tri malé stany, každý pre dvoch, a dva obrovské - pre dvanásť osôb. Polostrov - ako sa to dalo vi­dieť zhora - bol primalý na tábor expedície, ale pretože mladíci chceli za každú cenu postaviť tábor na tomto kús­ku zeme, museli urobiť veľmi úzke uličky medzi stanmi. Na to, aby sa dostali z jedného stanu do druhého, bolo treba ísť okľukou až popri vode. Najmenšie potknutie sa, napríklad o špagát napínajúci stan, hrozilo kúpeľom v rieke.

- To sa im teda podarilo, - smiali sa chlapci Viliama Telia. Najhoršie však mladých antropológov čakalo až teraz.

Piesok na polostrove bol veľmi sypký. Hlavné podpery sta­nov sa hneď začali kriviť a stanové kolíky, hoci bez problé­mov boli hlboko zarazené, nekládli nijaký odpor a pri na­tiahnutí plátna sa vyťahovali z piesku. Mladí ľudia sa ustavične mordovali, jednostaj upevňovali tyčky a vlastne stále znova stavali každý stan. Nákladné auto odišlo, mi­nulo sa poludnie, ale oni bez prestania vykonávali tú svoju takmer syzifovskú robotu.

Môj stan trčal na kopci, pekne sa žltil na pozadí zelenej steny lesa. Pustil som sa do prípravy raňajok a súčasne aj obeda. Postavil som varič na zem, podpálil oheň a na malej panvici som začal opekať kúsky chleba na chutné, chrum­kavé hrianky. K hriankam som v pohári mal džem.

- Zdržíte sa tu dlho? - spýtal sa ma Čučoriedka. - Bude to závisieť od mnohých vecí, - odpovedal som

vyhýbavo. - Budete chytať ryby? - vyzvedali. - Možno, - prikývol som. - Ale nemáte udice.

- Máte pravdu, naozaj nemám. - Teda ryby asi nebudete chytať? - Nebudem, - súhlasil som. - Dozaista ste na dovolenke a prišli ste odpočívať? - Pousilujem sa. - A prečo vlastne chcete odpočívať tu? Veď sú hádam aj

krajšie miesta pri Visle. - Tu nie je škaredo, - tvrdil som. - Veru nie, - prisvedčili, - ale inde by mohlo byť azda ešte

krajšie. - Iste. Ale ja som radšej tu. Významne pozreli na seba. - Ak sa budete zaoberať niečím zaujímavým a tajom­

ným, - vážne mi oznámil Viliam Tell, - tak vám radi po­môžeme.

- Niečím tajomným? - začudoval som sa. - Vyzeráte ako tajomný človek. Celé vaše správanie je

akési tajomné, - tvrdil Viliam Tell. - A ty, milý Viliam Tell, vyzeráš ako chlapec s veľkou

fantáziou. Skauti na seba znova významne pozreli. - Nás neoklamete, - vyhlásil Sokolie oko. - Ste tajomný.

Prišli ste sem, nevedno odkiaľ a nevedno prečo. Nemáme nič proti tomu, že nám nechcete hneď prezradiť svoje ta­jomstvo, ale budeme vás navštevovať a možno sa presvedčí­te, že si zaslúžime vašu dôveru.

- Mohli by sme sa vám hodiť, - ponúkol svoju pomoc Vi­liam Tell. - Vynikajúco strieľam z kuše. Neveríte mi? Tak sa pozrite! Vidíte tam na borovici svetlejšiu časť kôry? Tam hore, vysoko. Trafím do nej.

Na okraji lesa rástla hrubá borovica. Vo výške desiatich metrov mala kus svetlejšie kôry. Viliam Tell vybral šíp z tul-ca, ktorý mal prehodený cez plece, chytil kušu, natiahol ju a založil šíp.

- Pozerajte sa, - upozornil ma. Tetiva kuše brnkla, šíp vyletel k cieľu. Trafil do svetlej

časti kôry a zapichol sa tam ostrým hrotom. - Teraz ho odtiaľ nevytiahneš, lebo je veľmi vysoko, - po­

znamenal som. - Nevylezieš na ňu, lebo peň nemá hrče ani konáre.

- Keby som chcel, vyliezol by som aj na tento strom, -ubezpečoval ma Veverička.

- Netreba, - povedal Viliam Tell. - Nech ten šíp zostane tam v kôre. Kedykoľvek sa naň pozriete, spomeniete si na nás. Pamätajte si, že vám môžeme pomôcť.

V hlbokom lese sa ozvala skautská signálna trúbka. - Obed! - radostne vykríkli Lukostrelci. A rozbehli sa

do lesa. Naraňajkoval som sa, či skôr naobedoval, lebo už bolo

poludnie. Zišiel som k rieke, aby som umyl panvicu. Mladí antropológovia ešte stále stavali tábor, upevňova­

li podpery aj stanové kolíky. Práve som končil drhnutie panvice pieskom, keď sa na rieke objavila osobná loď. Za­stala dosť ďaleko od brehu. Z lode spustili čln, do ktorého najprv nasadol plavčík a potom skočili aj dve ženy a nejaký starší pán v okuliaroch. Domyslel som si, že to priplával zvyšok antropológov z expedície.

Vrátil som sa do svojho tábora na kopci. Zazipsoval som stan, zamkol som ho malou visacou zámkou a pobral som sa po piesčitej ceste k mestečku.

Š T V R T Á K A P I T O L A

Pašeráci • Vzostup a úpadok mestečka • Veľkostatkár Dunin a jeho poklady • Prvá zmienka o zbojníkovi Barabaszovi

• Smrť hájnika • Výprava na Ostrov zločincov • Čudné výkriky • Chlap so sekerou • Výstrely v lese

Mestečko Antoninów má asi tristo obyvateľov a štyri vzá­jomne sa križujúce ulice. Uprostred mestečka je štvorcové námestie vydláždené „mačacími hlavami", na námestí sto­jí najparádnejšia budova, dvojposchodový dom, v ktorom sídli mestský úrad. Na druhej strane stojí kostol postavený z červenej tehly. Jeho dejiny siahajú do XIV. storočia, ale od­vtedy bol veľa ráz prestavaný, takže teraz je škaredou mieša­ninou najrozličnejších štýlov. V mestečku sa nachádza čer­pacia stanica aj hostinec pri neveľkom námestí, na ktorom je zastávka autobusovej dopravy. Na hlavnej ulici je v ma­lom tmavom drevenom dome kaviareň s názvom „Fareb­ná", ale jej vnútro je špinavosivej farby so zelenkavými sto­pami po zatekaní na strope.

Pol kilometra za mestom prechádza trať úzkokoľajnej železnice, po ktorej v jesennom období premávajú do ne­ďalekého cukrovaru vozne naložené repou. Hneď pri trati je veľký park s rybníkom pokrytým zelenými riasami. Pri ňom rastú smutné vŕby a v parku sa nachádza aj rene­sančný kaštieľ. Jeho majiteľ, gróf Dunin, ušiel stade v ro­ku 1945, lebo mal na svedomí spoluprácu s okupantmi a bál sa prichádzajúceho sovietskeho aj poľského vojska. Veľkostatkárovu pôdu rozparcelovali a rozdali bývalým ná-

denníkom a bedárom. V kaštieli potom umiestnili poľno­hospodársku školu.

Tento renesančný kaštieľ je jediný pekný architektonic­ký prvok v celom okolí. Lebo Antoninów je rozhodne ška­redý. Má úzke ulice zašpinené konským aj kravským tru­som. Domy na uliciach sú nízke, obyčajne drevené, kryté sedlovými strechami. Väčšina týchto domov sú už takmer ruiny - rozkvet mestečka sa skončil v roku 1914 počas prvej svetovej vojny.

Pred týmto dátumom bola päť kilometrov od mestečka hranica medzi pruským a ruským okupačným územím. Obyvatelia Antoninowa pašovali vynikajúci ruský čaj, mestečko malo niekoľko nekorunovaných „čajových krá­ľov", ktorí pašovaním získali obrovský majetok. Títo „krá­li" mali svoje dvory, svoje pašerácke bandy. Aj členovia bánd si žili slušne. Teda v tom čase sa obyvateľom Antoni­nowa vodilo veľmi dobre, mestečko sa vystavalo, na šty­roch uliciach si tunajší obyvatelia postavili veľa nových drevených domov.

Keď sa zrušila hranica, stratila sa aj možnosť veľkých zá­robkov. Mestečko bez možnosti bohatnúť na pašovaní schudobnelo, v priebehu rokov neopravované drevené do­my chátrali. Nekorunovaní „čajoví králi" mali dosť veľký majetok, aby naďalej mohli žiť v dostatku, horšie sa vodilo tým, čo kedysi patrili do pašeráckych bánd organizovaných „kráľmi". Zlaté časy pašeráctva vytvorili v mestečku zvlášt­ny typ človeka, zvyknutého na ľahký a veľký zárobok za ce­nu rizika. Pašeráci, ktorí prenášali tovar za hranice, ne­ustále riskovali život, ale každá takáto výprava prinášala poriadny zisk. Zarábali veľa, hlučne sa zabávali a rýchlo míňali zárobky.

Po zrušení hranice iba niekoľkí z pašerákov sa vedeli vžiť do nových podmienok, naučiť sa nejakému remeslu, pustiť sa do poctivej práce. Po prvej svetovej vojne sa z týchto

pašerákov poväčšine vytvorili najrôznejšie bandy lupičov. Obyvateľov mestečka celé okolie považovalo za zlodejov ko­ni, banditov, zbojníkov, dobrodruhov. V početných výčapoch a krčmách v mestečku sa vyspevovali pesničky o slávnych pašerákoch aj o vodcoch lúpežníckych hôrd. Časom mnohí z pašerákov skončili svoj život vo väzeniach, iní sa vedeli ve­novať poctivej práci. Ale zlá tradícia má dlhý život. Čosi z tej dobrodružnej atmosféry pretrvalo v mestečku celé desiatky rokov. Po druhej svetovej vojne tu opäť začali vyčíňať lupič­ské bandy, ktoré okrádali pokojných obyvateľov okolitých de­dín. Ale aj toto obdobie sa nenávratne skončilo. V roku 1947 polícia urobila poriadok s lupičmi a znova nastal pokoj.

Teraz, napriek svojej dávnej zlej povesti, Antoninów robil na mňa dojem tichého a veľmi pokojného mestečka. Po hlavnej ulici malý chlapec so zeleným prútom práve poháňa niekoľko strakatých kráv. Ako v každom malom a ospalom mestečku i tu niekoľko kmotier vedie nekoneč­ný rozhovor na rohu ulice, na priedomí sa na poludňajšom slnku vyhrievajú starčekovia a vedľa nich na chodníkoch driemu lenivé psy. Pred hostincom som nestretol opitých dobiedzačov. Zdalo sa mi, že niekoľké obchody sú dobre zá­sobené, v jednom z nich som vo výklade videl malú desať-litrovú kanistru na benzín. Také by si márne hľadal vo veľ­kých železiarskych obchodoch.

Prirodzene, hneď som ju kúpil a pobral som sa na čerpa­ciu stanicu.

Na spiatočnej ceste mi udrel do očí malý súkromný ob­chod v ošarpanom drevenom dome. Výklad obchodu bol úbohý a odstrašujúci. Po starom syre liezli muchy, zo špi­navého pohára trčali veľmi prifarbené lízanky. Vedľa ležalo niekoľko desiatok drevených cigaretových špičiek.

Kedysi som aj ja fajčil cigarety z podobnej špičky a veľmi mi to chutilo. Vošiel som teda do obchodu, aby som si dve kúpil.

Zacengal zvonček zavesený nad dverami. Za nízkym za­skleným pultom som uvidel tučnú ženu vo vyblednutej zás­tere. Podala mi kartónovú škatuľu plnú drevených špičiek. Začal som sa v nich prehrabávať a hľadal som najkrajšie tvarovanú a najtenšiu.

- Patríte k tým vedcom, čo práve prišli k nám kopať v ze­mi? - spýtala sa zachrípnutým, mužským hlasom.

- Ja? Kdeže, prosím vás! - tváril som sa ako veľmi uraze­ný takýmto predpokladom. - Na ryby som prišiel a zdržu­jem sa pri Visle. Mám dovolenku, - vysvetlil som.

Vybral som si dve špičky. Pomyslel som si, že rozhovor s touto ženou môže byť veľmi užitočný. V obchode bola aj prepravka s pivom, požiadal som o fľašu a pohár.

Pohár sa mi nezdal najčistejší. Nalial som však doň pivo, odpil som si z neho a spýtal som sa:

- A čo to budú kopať? - Kto? - začudovala sa. - No, tí vedci. - A ktohovie, - mykla plecami. - Budú hľadať rôzne veci.

V zemi možno nájsť kadečo. Teraz som ja mykol plecami. - Kadečo?... - Veru tak, - vážne pokývala hlavou. - Pred vojnou u nás

veľkostatkár gróf Dunin rozkopal mohyly v lese a našiel tam veľa rôznych vecí. Poklady vykopal. Potom to všetko porozkladal vo svojich komnatách a pozýval hostí, aby si to obzerali. Vykopal staré hrnce, starodávnu zbraň vysádzanú drahými kameňmi, obrazy...

- Aj obrazy vykopal? - čudoval som sa. - Ktohovie, azda aj vykopal. Ale hádam nevykopal, ale

ich mal po svojich predkoch, grófoch. - Dobré pivo. Veľmi dobré, - mľaskol som jazykom. - A potom všetky tie veci znova šli do zeme. - Znova ich zakopal?

- Veru tak, zakopal. Blížil sa front a veľkostatkár sa bál Červenej armády ako ohňa. Nemci tvrdili, že sa ubránia a Rusov sem nepustia. Veľkostatkár im veril a len keď už bol front za humnami, zistil, že je zle, a rozhodol sa ujsť. Ale Nemci mu dali iba jedno auto. Čo sa dá vziať do jed­ného auta? Ženu a deti. Teda všetko, čo mal cenné, zako­pal do zeme.

- Fíha, - zapískal som si cez zuby. - Ešte jednu fľašu piva si prosím.

Podala mi druhú fľašu. Namietal som: - To sú rozprávky pre detičky. Kto by také zbierky zako­

pával do zeme. Iste ich predal a hotovo. - Kedy, prosím vás? Naozaj ich zakopal. - A čo? Nenašiel sa nikto, čo by bol objavil ten úkryt? - Práve že nie, nikto ho nenašiel. Celé mesto hľadalo, aj

polícia, aj vojsko. Nenašli. Teraz poslali tých vedcov, aby za­čali kopať. Iste budú hľadať tie veľkostatkárove veci.

- Pani, tomu neverte. Tie veľkostatkárove veci nik ne­hľadá. Určite ich odviezol so sebou.

Ženská až vyšla spoza pultu. Nízka, okrúhla, napriek ho­rúčave zavinutá do šatky, vyzerala ako matrioška, do ktorej možno vložiť rad ďalších, čoraz menších bábik.

- A predsa veľkostatkárove obrazy našli, - povedala. - Veľmi dobré pivo, - poznamenal som. - Boli v kostole. V krypte, tam, kde sú hrobky. Hájnik

Gabryszczak ukázal úkryt v kostole. On spolu s veľkostat­károm ukrýval všetky tie veci.

- Teda predsa sa len našli veľkostatkárove veci, - usú­dil som.

- Kdeže! Práve že nie. Iba obrazy. Najprv Gabryszczak prišiel na políciu a povedal: „Veľkostatkárove obrazy sú v krypte kostola medzi starými hrobkami." A sľúbil, že na druhý deň zavedie políciu do úkrytu s inými veľkostatkáro-vými vecami. Ale v noci prišiel do hájovne Barabasz a Gab-

ryszczaka už nik nevidel živého. Po troch dňoch Visia vyho­dila Gabryszczakovo telo na breh. Bolo dobité a popálené, lebo Barabasz ho iste pálil, aby mu ukázal úkryt.

Postavil som prázdnu fľašu na pult. - Koľko platím? - Nezaujíma vás tento príbeh? - začudovala sa. Mávol som rukou. - Neverím na také historky. Barabasz? Kto je to ten

Barabasz? - Vy ste nepočuli o Barabaszovi? Bandita. Najväčší ban­

dita na okolí. So svojou bandou raboval u nás v roku 1945. - Tak tomu Gabryszczak určite prezradil, kde je úkryt

veľkostatkárovho majetku, a Barabasz si všetko privlastnil. Babizňa ma chytila za ruku. Iste sa nudila v obchode

a rada by si bola pohovorila. - Nie, nie, pane. Nevzal. Nestihol vziať. Neprešli ani dva

dni a polícia dopadla Barabaszovu bandu na vislianskom ostrove a obkľúčila ju. Pane, aký sa tu boj odohral. Naozaj­stná vojna to bola. Banditi sa nechceli vzdať, zahynuli tak­mer všetci do jedného aj s Barabaszom. Iba dvoch polícia chytila, potom ich súdili a odsúdili na trest smrti. Barabasz si tajomstvo úkrytu vzal so sebou do hrobu. Úkryt jestvuje, ale nikto nepozná k nemu cestu.

- Koľko platím? - spýtal som sa netrpezlivo. - Desať zlotých, - odvrkla obchodníčka. - Do videnia! - pozdravil som. Neráčila mi odzdraviť. Nad dverami znova zacengal

zvonček. Vyšiel som na ulicu. Na spiatočnej ceste do tábora som zašiel do pekárne

a kúpil som bochník čerstvého chleba. Stan som našiel v najlepšom poriadku, zamknutý na visací zámok, a hoci ešte bolo zavčasu, hneď som sa pustil do prípravy večere. Vo svojich zásobách potravín som mal škatuľku sardi­niek, a tak som ju otvoril, ryby som zjedol s chlebom, pre-

varil som vodu z Visly a urobil si čaj. Nechutil mi, preto som sa rozhodol, že nabudúce si zaopatrím vodu zo stud­ne v mestečku.

Počas večere som zhora pozoroval antropologický tábor. Ako-tak sa už zabývali, stany stáli rovno a šnúry boli dobre natiahnuté. Mali tam strašne stiesnený priestor, ale tábor stál na peknom mieste, z troch strán obkľúčený vodou a od suchej zeme ohradený hrubou šnúrou zavesenou na tyč­kách. Večer antropológovia pri vchode do tábora rozložili vatru. Videl som medzi nimi dve mladé ženy v nohaviciach a hrubých svetroch, ako aj šesť mladíkov a jedného staršie­ho pána. Pri vatre sa rozprávali nahlas, zaiste o niečom veľ­mi veselom, lebo ku mne často dolietal smiech. Potom za­čali spievať.

Nadišla noc, žiara ohňa z tábora antropológov plávala ďaleko po Visle. Znova som zatvoril svoj stan a s kanistrou benzínu som zišiel na breh rieky, trocha poniže tábora. Antropológovia ma nespozorovali, a tak som sa vyzliekol a vliezol do trstiny. Došiel som k autu, preniesol som naň kanistru aj svoj odev a neskôr som ho vytlačil z trstiny na voľnú hladinu rieky. Nechcel som nahodiť motor, aby som na seba neupozorňoval antropológov. Visia unášala moje auto, ktoré nečujne plávalo dolu prúdom. Minul som mys osvetlený vatrou, okolo ktorej sa pohybovali predĺžené tie­ne mladých výskumníkov.

Blížil som sa k ostrovu s podmytým brehom husto za-rasteným vrbinou. Až tu som skúsil naštartovať motor, ale ako na zlosť nechcel naskočiť. Konečne som sa dostal k brehu, či skôr predkom auta som vošiel do porastu vi­siaceho z podmytého brehu. A práve vtedy som od rieky začul škrípanie vidlíc, v ktorých boli zastrčené veslá, a súčasne aj špľachot vesiel. Obzrel som sa - po Visle plá­val čln s nejakým prihrbeným mužom. Nevidel som mu do tváre, ale postrehol som, že v člne je niekoľko zelených

a červených lampášov. Čln zastal neďaleko ostrova pri riečnej bóji. Sedel som vo svojom aute a so záujmom som sa prizeral, ako ten muž priťahuje bóju k člnu a strká do nej zelený lampáš.

Zrazu v hĺbke ostrova sa ozvalo hlasné a prenikavé húka­nie sovy. Až mi na chrbte naskočili zimomriavky, taký po­nurý a strašný sa mi zdal ten zvuk. Akoby veštil čosi zlé. Asi ho začul aj človek, ktorý rozsvecoval riečne bóje, lebo pre­rušil svoju činnosť a zmeravel s tvárou obrátenou k ostrovu.

Znova zahúkala sova. Videlo sa mi, že jej ponurý, zlo­vestný hlas prichádza z jednej koruny stromu na ostrove. Húkanie stíchlo, nastalo ticho. A zrazu som začul tlmené, ale výrazné volanie:

- Ba-ra-basz!... Ba-ra-basz!... Ba-ra-basz!... Bol to hlboký hlas, akoby prichádzal spod zeme, z nejakej

jaskyne na ostrove. Výkrik „Barabasz" zaznel trikrát a po­tom znova nastalo ticho.

Udivilo ma a potom aj znepokojilo správanie človeka v člne. Hneď sa chytil vesiel a zamieril k brehu ostrova. Kým však vyskočil na breh, zohol sa a vzal z člna akýsi pred­met. Keď ho zdvihol dohora, zaleskol sa na ňom odraz svi­tu vychádzajúceho mesiaca. Muž držal v ruke sekeru.

Vyskočil na breh a mávajúc sekerou - akoby nezvyčajne nahnevaný - vbehol do krovia vrbiny. Počul som šelest lís­tia a praskot lámaných halúzok.

Znepokojilo ma, keď som si pomyslel, že ak ma tu nájde, bude si myslieť, že to ja som volal „Barabasz", a rozhneva­ný - hoci neviem, prečo ho to tak nazlostilo - vrhne sa na mňa so sekerou.

Na ostrove šelestil porast, stále bolo počuť praskanie lá­maných halúzok. Zdalo sa, že ten človek sa tam motá do­kola, naslepo sa zaháňa sekerou a hľadá toho, kto volal „Barabasz". Po dlhých minútach som si uľavene vydýchol. Muž sa vrátil k svojmu člnu. Bol zadychčaný, počul som,

ako funí. Ťažko nasadol do člna, pritom si stále čosi hun­dral popod fúzy, preklínal. Odplával po prúde rieky a stra­til sa za ostrovom.

Zistil som, že motor mi nechce naskočiť, lebo jednodu­cho nemá benzín. Prelial som preto kúpený benzín z ka-nistry do nádrže a naozaj po chvíli sa motor ozval. Vyplá­val som do stredu rieky a pustil som sa po prúde. Usiloval som sa dostať čo najbližšie k pravému brehu. Minul som muža v člne - vkladal lampáše do bóje pri ľavom brehu. Delila nás dosť veľká vzdialenosť. Zdalo sa mi, že mi vô­bec nevenoval pozornosť. Iste si myslel, že sa plavím od­kiaľsi zďaleka.

Prešiel som ešte asi poldruha kilometra a len teraz som zamieril k ľavému brehu. Podľa mapy, ktorú mi nakreslili pred príchodom sem, práve v tomto mieste by sa mala na­chádzať cesta vchádzajúca do Visly, kde kedysi bol prievoz a pristávala tu kompa. Cestu som našiel - žltila sa v tráve, ktorou zarastal breh. Vyšiel som na ňu so svojím vozidlom. To ako psík, z ktorého steká voda, vlieklo sa pomaly po pies­ku po vozmi vyjazdených koľajach.

Cesta sa rozdvojovala, ale obidve jej pokračovania viedli do lesa. Borovicový háj s vysokými kmeňmi, ktorý sa začí­nal tam, kde stál môj stan, ťahal sa niekoľko kilometrov pozdĺž rieky. Zažal som svetlá reflektorov. V ich žiare zhasli striebristé svätojánske mušky. Zahol som na cestu vľavo a po krátkom čase som sa znova ocitol na rázcestí. Tu stál vysoký, trocha nachýlený drevený kríž. Ešte raz som zabočil vľavo a o chvíľu neskôr som bol pri svojom tábore.

Vatra antropológov ešte horela, hoci už len slabým za­mierajúcim plameňom. Zašiel som svojím autom do garáže pri stane, potom som si sadol na trávu, zapálil si cigaretu a uvažoval som, ako budem ďalej postupovať.

Nebolo pochýb, že ak chcem splniť úlohu, ktorá ma pri­viedla sem do tohto kraja, mal som na výber dve možnosti,

dve cesty. Jedna z nich bola hladká a jednoduchá, ale nedá­vala nijakú nádej. Putovanie po nej by bolo dlhé a môj tu­najší pobyt bol predsa obmedzený dĺžkou dovolenky. Dru­há cesta dávala oveľa väčšiu šancu dosiahnuť cieľ, ale na nej hrozilo nebezpečenstvo.

Strhol sa vietor a súčasne s ním ozval sa aj les. Stromy šu­meli raz tichšie, potom zasa hlasnejšie, zdalo sa, že les začal dýchať. Kdesi tam v lese spali skauti z družiny Lukostrelcov. Neviem, prečo som si pri úvahách nad svojím ďalším po­stupom spomenul práve na tých chlapcov.

Závany vetra boli čoraz silnejšie. Koruny stromov blízko môjho stanu škrípali a praskali, navzájom obtierajúc o se­ba konáre. „Dobre," povedal som si, „skúsim sa vydať po tej nebezpečnej ceste. Veď predsa v každej chvíli budem môcť z nej vycúvať."

Po tomto rozhodnutí som starostlivo zašliapol vyfajčenú cigaretu. Vatra v tábore antropológov už dohorela, mne už tiež nastal čas oddychu. Otvoril som dvere svojho stanu a v tom okamihu som začul tri výstrely, ktorých zvuk sa predral z lesa cez šumenie stromov.

Načúval som, ale výstrely sa nezopakovali. „Kto tu na okolí má strelnú zbraň?" uvažoval som. „Hádam len polí­cia, alebo možno lesníci?"

Ale nepodarilo sa mi zahnať pocit znepokojenia, ktorý vo mne vyvolali tieto nočné výstrely.

P I A T A K A P I T O L A

Táborisko na brehu úvozu • Šíp • Návšteva skautov Skauti v úlohe detektívov • Výprava na vojenský cintorín • Krvavé stopy • Pytliaci • Nočná dráma • Úvahy •

Predstavujem si, že som veľkostatkár Dunin • Prečo veľkostatkár dôveroval hájnikovi • Kde by som ukryl svoje zbierky

Zobudil som sa o šiestej ráno. Rýchlo som zložil stan a na­ložil ho do auta. Potom som zbehol na breh Visly a umyl som sa v ľadovo studenej vode. Tábor antropológov ešte spal, aspoň nebolo tam počuť nijaké zvuky. Vrátil som sa k autu, naštartoval motor a vyrazil som po ceste do mes­tečka. Zdržal som sa pri studni na malom námestí, naplnil som vodou päťlitrovú fľašu, ktorú som mal v turistickom výstroji. Neskôr som zašiel k benzínovej pumpe a naplnil som nádrž. Teraz som znova zamieril k lesu. Cestou som hodil okom na tábor antropológov a všimol som si, že pri vode si umýva zuby vysoká žena so svetlými vlasmi. Obráti­la ku mne hlavu a zrakom ma sprevádzala, kým moje čud­né vozidlo nezašlo do lesa.

Došiel som k rázcestiu, kde stál nachýlený kríž. Keby som zahol doprava, došiel by som k Visle. Cesta doľava ma priviedla do hlbokého úvozu. Jeho brehy zarástli trá­vou a nízkymi kríkmi ostružiny, iba hore rástol vysoký les. Na ľavej strane vo vysokej stene lesa bol akoby veľký prielom.

„Asi je to tu," pomyslel som si. Vybral som z vrecka lís­tok papiera, na ktorom bola nešikovne nakreslená mapka tohto okolia.

Vypol som motor a po zráze úvozu som vychádzal doho­ra. Topánky sa mi šmýkali na zarosenej tráve, pichľavé ha­lúzky ostružiny mi zachytávali nohavice. Keď som sa ocitol hore, naskytol sa mi pekný pohľad, hoci nie veľmi doširo­ka, lebo ho ohraničovali steny lesa. Bolo vidieť iba cestu bežiacu cez úvoz, ktorý mal príkre stráne so zelenou trávou. Tá zeleň však bola taká pekná, bolo v nej toľko sviežosti, že toto miesto vyzeralo ako nádherné zákutie, ako oáza ticha a pokoja.

Tu, kde som stál, kedysi vyklčovali kúsok lesa a postavili tu neveľkú chalupu. Pri nej bola hádam aj záhrada, lebo stále tu rástlo niekoľko neošetrených jabloní a veľká stará hruška. Dookola bol hustý les, stopy po dome zarástli trá­vou. Lenže obyvatelia tejto chalupy sa asi neštverali hore strmým zrázom úvozu, uvažoval som.

V lese som bez problémov našiel úzky priesek. „Iste cesta z dna úvozu ide ďalej oblúkom a vedie dohora," myslel som si, „a hore sa s ňou spája priesek."

Zišiel som dolu k autu. Prešiel som najviac pol kilomet­ra po dne úvozu a, prirodzene, cesta sa zatočila ešte väčšmi vľavo a súčasne začala trocha stúpať. Potom nasledovala zákruta a za ňou som uvidel okraj lesa a široké lány obro­bených polí.

Idúc po okraji lesa, čoskoro som objavil priesek. Urobil som akoby obrovský kruh, aby som sa znova ocitol na tom istom mieste. Ale teraz som tu bol aj so svojím autom, kto­ré by nebolo vyšlo po strmom úpätí úvozu.

Kým som postavil stan, uvaril som na liehovom variči trochu vody v hrnčeku, urobil som si silnú kávu a zjedol niekoľko krajcov chleba natretých taveným syrom. Pri tej­to príležitosti som si prekontroloval zásoby potravín a zistil som, že tu môžem zostať najmenej tri dni.

Postavil som si stan. Kým som skončil, bolo okolo po­ludnia. Slnko už stálo vysoko a prudko pálilo.

Nafúkal som matrac, vyzliekol som sa. Ľahol som si na nafukovačku a začal som sa opaľovať.

Zrazu okolo mňa čosi zasvišťalo a udrelo do zeme. Roz­hliadol som sa a uvidel som šíp zapichnutý do zeme tri kro­ky odo mňa.

Vyskočil som z matraca. - Viliam Tell, - zvolal som, - nechaj si tie hlúpe žarty! V kríkoch okolo spustnutej záhrady zašušťalo. Spoza

stromov vyšli chlapci z družiny Lukostrelcov. Usmievali sa od ucha k uchu.

- Našli sme vás, - vyhlásil Tell. - Našli sme vás, hoci ste ušli a zmiatli ste nás.

Mykol som plecami: - Neušiel som, ani som vás nezmiatol. Jednoducho, ako

sa to vraví, zmenil som miesto pobytu. - Dnes ráno sme prišli k rieke, aby sme vás navštívili, -

vysvetľoval Tell, - pozeráme, a po stane ani stopa. „Čo sa s ním stalo?" uvažujeme. Sokolie oko nám ukázal stopy au­ta. „Prišlo poňho auto," povedal, „a Tomasz Tulák odišiel." Potom jedna z antropologičiek, zdá sa, že vedúca výpravy, nás informovala, že nejaké príšerné auto skoro ráno vošlo do lesa. Pobrali sme sa k lesnej ceste a jasné, že sme na pies­ku objavili stopy pneumatík.

- Tou cestou som išiel dvakrát. Včera večer a dnes ráno, - povedal som, - dvoma rôznymi smermi.

- Veru tak, - ozval sa Sokolie oko. - Všimli sme si to, le­bo jedna stopa prekrývala druhú. Ale jedna bola skoršia, druhá čerstvejšia. Vybrali sme sa po tej neskoršej...

- Sledujete ma! - zvolal som naoko pobúrene. Usmiali sa. - Nie, - zavrtel hlavou Viliam Tell. - Jednoducho sme vás

hľadali, aby sme sa vás spýtali, či nepotrebujete našu pomoc. - Znova máte za úlohu vykonať nejaký dobrý skutok? -

spýtal som sa.

- Uhádli ste, máme. - Dnes z toho nebude nič. Ako vidíte, podarilo sa mi aj

samému zariadiť sa. Po celý čas nášho rozhovoru sa pozorne prizerali môjmu

autu. - Odkiaľ ste vytiahli toto čudo? - spýtal sa Veverička. - Dostal som ho ako dedičstvo po svojom ujovi Stefano­

vi Gromillovi. Bol to veľký čudák, - vysvetľoval som. - Ale to auto je celkom dobré.

- Vy ste tiež čudák, - tvrdil Tell. - Prečo ste sa presťaho­vali z toho kopca pri Visle?

- Lebo tu je krajšie... - Tam bolo krajšie. - Je to vec vkusu, - povedal som vyhýbavo. - Nepáčili sa vám antropológovia? - vyzvedal ďalej Tell. - Možno, - zahundral som. Nechcel som klamať, ale ne­

považoval som za vhodné, aby som chlapcom prezradil svo­je záležitosti.

Rozišli sa po mojom novom tábore, nazreli do každého kúta, pod každý krík, skúmali každý kúsok trávnika.

- Tu kedysi stála nejaká chalupa, - tvrdil Tell. - Nebolo to dávnejšie než pred dvadsiatimi rokmi, - do­

dal Sokolie oko. - Ako vieš, že nie pred desiatimi? - spýtal som sa. Ukázal mi niekoľko borovíc. - Nemajú viac než dvadsať rokov. V tom sa vyznám, môj

otec je lesník. A keďže tie borovice rastú v bývalej záhrade, možno predpokladať, že vyklíčili až po tom, keď prestali ob­rábať záhradu.

- Pozrite sa, - hovorili, - tu bol dom. Neveľký, drevený, na murovaných základoch, lebo v zemi sú tehly. Tu stála stajňa, maličká, najviac pre jednu kravu a jedného koňa, možno pre dve kravy. Tam ďalej bola pivnica na zemiaky, zostala po nej iba jama.

- Viem, - zvolal Sokolie oko, - nachádzame sa na mieste bývalej hájovne.

- Ako vieš, že to bola hájovňa? - spýtal som sa. Sokolie oko vážne vysvetľoval: - Lebo ju postavili v lese. Keby to bol dom pre roľníka,

stál by na kraji lesa, vedľa polí. Napokon, nevidím tu mies­to pre stodolu a vôbec, pre roľnícku usadlosť je tu málo stavieb.

Mali pravdu. Teraz som im položil otázku, na ktorú, ako sa mi zdalo, nebudú vedieť odpovedať:

- A čo sa stalo s hájovňou? Prečo zanikla a je z nej ruina? Znova začali prehľadávať terén. Po chvíli priniesli nie­

koľko drevených triesok. - Hájovňa zhorela. Vidíte tie kúsky dreva, sú pripálené.

Nakoniec, stačí sa pozrieť na starú hrušku. Rástla hneď pri dome. Keď horela strecha hájovne, plameň zachytil aj časť hrušky. Od strechy je hruška suchá, dokaličená ohňom. Na tej strane už nikdy nenarástli nové výhonky.

- Súhlasím, - prikývol som. - Všetko, čo hovoríte, je pravda. Jedno však nemožno vydedukovať, keď si prezerá­­e toto miesto. Kto v hájovni býval.

Usmiali sa od ucha k uchu. - To vieme tiež, pane. Táboríme tu v okolí dva týždne

a historku o Barabaszovi a hájnikovi Gabryszczakovi každý z nás počul už niekoľko ráz. Tu býval Gabryszczak. Barabasz ho odtiaľto vyhnal a hájovňu podpálil.

- Áááno, - zahundral som zmätený. So záujmom som sa na nich pozrel. Viliam Tell tuším ne­

mal viac ako jedenásť rokov. Na svoj vek bol nízky, šťúply, mal podlhovastú počernú tvár a tmavé vlasy.

Čučoriedka mal veselú oválnu papuľku, poriadne od slnka opálenú.

Sokolie oko sa vyznačoval dlhým nosom, ktorý dodával jeho tvári výraz veľkej zvedavosti. Ustavične nakláňal hlavu

a na všetko pozeral prižmúrenými očami. Jeho nos akoby jednostaj čosi vetril.

- Nepreviezli by ste nás na svojom aute? - poprosil Čučoriedka.

- Veľmi rád, - povedal som, - ale všetkých piatich na­raz nemôžem. Okrem toho sa bojím nechať v lese stan a svoje veci.

Rozhodli sa, že dvaja zostanú strážiť stan a traja, teda Vi­liam Tell, Sokolie oko a Čučoriedka sa prevezú autom.

- Ktorým smerom sa chcete previezť? - spýtal som sa ich, keď sme vyšli z lesného prieseku.

- Na vojenský cintorín. Tam je tak pekne, - nadchýnal sa Sokolie oko.

Najprv bolo treba zahnúť na cestu, vedúcu cez úvoz, nad ktorým stál môj stan. Potom podľa rady chlapcov som zahol do dosť veľkého prieseku po ľavej ruke. Po nie­koľkých minútach jazdy sa ukázala neveľká poľana za-rastená krovinami. Vytŕčali tu naklonené brezové kríže, na niekoľkých viseli staré, prestrelené poľské vojenské prilby.

- Tak toto je cintorín poľských vojakov, ktorí padli vo vojne s Nemcami v roku 1939, - vysvetľoval Tell. - Náš skautský oddiel si včera dal záväzok, že tento cintorín dáme do poriadku.

- A boli ste na Barabaszovom ostrove? - spýtal sa ma Čučoriedka.

- Ani som len nepočul o takom ostrove, - odvetil som. - Ten je na Visle. Tam zahynula Barabaszova banda.

Uprostred ostrova je spoločná mohyla banditov. Vystúpili sme z auta. - Poďme ďalej na cintorín, - navrhol Tell. - Je tam veľký

kameň. Mohli by sme naň vyryť nejaký nápis. - Najlepšie by bolo po latinsky, - povedal Sokolie oko. - Prečo po latinsky? - začudoval som sa.

- No, to by znelo tak hrdo. Napríklad: Dulce et decorum est pro patria morí, čo znamená: Je sladké a čestné zomrieť za vlasť. Podobný nápis som videl na Powązkowskom cin­toríne vo Varšave.

Malý cintorín bol veľmi zanedbaný. Rástla na ňom tráva až po pás, husté krovie pokrývalo do zeme zapadnuté hro­by, ktorých som narátal okolo šesťdesiat. Tu i tam vietor prevrátil kríže.

Sokolie oko, ktorý viedol našu skupinu cez cintorín, zra­zu prudko odskočil nabok.

- Rýchlo! Pozrite sa sem! - skríkol. Pridali sme do kroku. Sokolie oko rozhrnul krovie a na

pošliapanej tráve sme uvideli mŕtvu srnu, ležiacu v kaluži stuhnutej krvi. Srna už bola studená, iste zahynula v noci. Na krku mala krvavú ranu, ktorá spôsobila jej smrť.

- Pytliaci, - povedal Viliam Tell. A podozrievavo pozrel na mňa.

Pochopil som ten pohľad. - Hádam ste si všimli, že nemám nijakú zbraň, - povedal

som. - Ale spomínam si, že včera v noci, či radšej neskoro večer, počul som v lese tri výstrely.

- Aj my sme ich počuli, - potvrdil Čučoriedka. - Pytliaci, - smutne zopakoval Tell. - Zranili srnu na

krku, stihla ujsť až sem. A tu padla mŕtva. Sokolie oko už skúmal krovie cintorína. - Máš pravdu, Tell, - zvolal, tu vidieť stopy krvi na lístí aj

na tráve. Ranená srna ešte nejaký čas utekala. Nenašli ju, lebo iste nemali so sebou psa.

Mŕtve zviera hľadelo na nás doširoka otvorenými, akoby sklenými očami, v ktorých som videl, aspoň sa mi to zdalo, stuhnuté utrpenie.

- Hájnik Marczak nás upozorňoval na pytliakov a prosil náš oddiel, aby sme si všímali a hlásili každého podozrivo vyzerajúceho človeka, ktorý sa túla po lese, - tvrdil Viliam

Tell. - Ale vidieť, že sme slabo pozorovali. Hneď pri našom tábore spáchali zločin.

- Pokiaľ ide o mňa... - začal som. Ale Tell ma prerušil: - Vy neprichádzate do úvahy. Pytliaci tu na okolí zabíja­

li zver, skôr než ste prišli. Približne dva roky tu vystrája skupina pytliakov. Hájnik Marczak nám povedal, že si s nimi nevie dať rady, lebo jeho hájovňa stojí na druhom konci lesa. Aj na tejto strane by mal strážiť hájnik. A kedy­si tu bola hájovňa, ale Barabasz ju podpálil. Novú, žiaľ, do­teraz nepostavili.

Zlomili sme v lese dosť hrubý konár, priviazali naň srnu. - Zatiahneme ju do nášho tábora, - rozkázal Tell. - Po­

tom to oznámime hájnikovi Marczakovi. Nezostalo mi nič iné, len nasadnúť do auta a vrátiť sa do

táboriska. Prirodzene, chlapcov, ktorí tam čakali, som in­formoval o zabitej srne, a tí sa ihneď rozbehli do lesa, aby sa pripojili k zvyšku družiny.

Pripravil som si obed. Neskôr som mal dosť času na roz­mýšľanie...

Neustále ma sužovala myšlienka, že sa nachádzam na mieste, kde pred sedemnástimi rokmi bol dom hájnika Gabryszczaka. Jednej noci sem prišli ľudia z Barabaszovej bandy. Azda sa zakrádali po strmom zráze úvozu? Gab-ryszczak už iste spal. Obkľúčili dom, vtrhli dnu, vyvliekli ho z hájovne a zaviedli do lesa, kde mali úkryt.

„Kde vlastne bola skrýša Barabaszovej bandy?" uvažoval som. „Azda to bolo na Ostrove zločincov."

Začal som rozmýšľať, čo by som urobil so svojimi zbier­kami, keby som bol veľkostatkárom Duninom. „No, pred­stav si, že si šľachtic, veľmi bohatý človek, máš veľký kaštieľ a v ňom obrovskú a bohatú zbierku obrazov a starých zbra­ní. Lenže máš na svedomí vlastizradu a bojíš sa príchodu Červenej armády. Kde by si schoval svoju zbierku, keď ti ne-

zostalo na to veľa času a obávaš sa, že nestihneš ujsť pred blížiacim sa vojskom?"

Akosi som sa nevedel vžiť do úlohy bohatého veľkostat­kára, majiteľa množstva pôdy a kaštieľa.

„Tak kde by si ukryl svoje zbierky?" zanovito som si klá­dol otázku.

„Zakopal by som ich do zeme," odvetil som si. „Hlúposť! Nezakopal by si ich do zeme, lebo si nevedel,

aký dlhý čas uplynie, kým ich budeš môcť vybrať z úkrytu. Zbierky schované v zemi by sa mohli zničiť."

„Veru áno, aj veľkostatkár Dunin schoval obrazy v su­chom podzemí kostola."

„A zvyšok? Kde by si schoval zvyšok svojich zbierok?" ne­ustupoval som.

„V podzemí kaštieľa alebo v nejakej skrýši v kaštieli." „Sprostosť! Toto by si neurobil, lebo by si správne pred­

pokladal, že víťazná armáda, keď vkročí do mestečka, za­berie kaštieľ na ubytovňu. Vojaci, keď začujú o ukrytých zbierkach, hneď začnú hľadať v kaštieli skrýšu. Za úkryt by si vybral radšej miesto, kde by sa nikto neosmelil hľadať. Napríklad kostol. Tam si tiež ukryl časť svojej zbierky, obrazy, lebo tie sa najskôr môžu zničiť. A zvyšok zbierok by si schoval azda na mieste, ktoré sa nedá použiť ako úkryt obrazov, ale je dobré na úschovu iných predmetov, naprí­klad starých zbraní, ktoré by tam pokojne mohli odpočívať celé roky.

Uvažoval som ďalej. „Predovšetkým je jasné, že veľkostatkár Dunin nebol

schopný sám ukryť svoje zbierky, ale musel na tento cieľ použiť dôveryhodného človeka. Boli to dosť veľké zbierky, ale napriek tomu sa museli schovať potajomky, aby si to nevšimli obyvatelia mestečka ani služobníctvo kaštieľa. Preto sa veľkostatkár asi osobne nezúčastnil na prevoze zbierok z paláca do skrýše."

„Mal veľkostatkár dôveryhodného človeka, ktorému by mohol zveriť ukrytie svojich zbierok?"

„Áno. Bol ním asi hájnik Gabryszczak." „Ponúkajú sa dve odpovede. Dunin použil Gabryszcza-

ka, lebo iba jemu dôveroval, ale rozhodol sa ukryť svoje zbierky v lese, v lesných úkrytoch, ktoré poznal iba hájnik.

Z toho vychádza záver: zbierky boli ukryté v nejakej les­nej skrýši v lesoch pri Visle..."

Takto som uvažoval, vyhrievajúc sa na slniečku v teplom júlovom popoludní. Tieto úvahy ma veľmi neunavovali. Potichu a jednotvárne šumel les, bolo mi teplo a príjemne v pokojnom tábore na okraji úvozu.

Zaspal som.

Š I E S T A K A P I T O L A

Stanem sa romantikom • Chudinka • Prekvapujúco chudá, či jednoducho drobná • Nočný strach • Útok psov • Čierna limuzína • On príde? • Čudné správanie pani

Pilarczykovej • Výprava na Ostrov zločincov • Opis ostrova • Čudesná návšteva • Vyhrážky

Zobudili ma hlasy, ktoré zneli takmer priamo nad mojím uchom. Vyskočil som na rovné nohy, ale ukázalo sa, že to iba ženy zbierajú v lese čučoriedky. Ich hlasy lesná ozvena zosilňovala natoľko, že ku mne prichádzali ako veľmi hla­sitý rozhovor.

Nemienil som ukrývať ani svoj tábor, ani seba. Ženy vy­šli hore nad úvoz, uvideli stan a zvedavo sa pozerali na mňa. Niečo si pošepkali a znova sa ponorili do lesa. Neskôr po ceste v úvoze prešla fúra plná dreva. Kočiš ma videl, ako odpočívam na matraci a jem kúsok chleba.

Zakrátko som znova začul v lese nejaké hlasy. V úvoze sa objavila štíhla dievčina so smiešnymi vrkôčikmi. Mala iste vyše dvadsať rokov, preto jej vrkoče vyzerali dosť ču­dácky. Dievčina šla zamyslená, občas si odtrhla drobné modré kvietky a robila z nich kytičku. Tie modré kvietky najviac rástli na strmom brehu úvozu, a tak dievčina s vr­kôčikmi začala vystupovať smerom ku mne. A keďže pri hľadaní kvietkov mala pohľad stále upretý na zem, všim­la si mňa aj môj stan až vtedy, keď takmer šliapla na mo­ju nafukovačku.

- Dobrý deň, - pozdravila ma akoby trocha vystrašená. - Dobrý deň aj vám, - odpovedal som slušne. - Aké pek-

né modré kvietky! - dodal som a želal som si, aby premoh­la svoj strach.

Rozhliadla sa po mojom tábore. Pozrela na žltý stan, ktorý sa podobal na domček, usmiala sa, keď uvidela au­to, ktoré vytŕčalo svoju larvovú hlavu zo stanovej garáže. Jeho reflektory pripomínali vypúlené oči čudesného stvorenia.

- Poznám vás, - povedala dievčina. - Stanovali ste pri našom antropologickom tábore.

„Aha, to je iste študentka," domyslel som si. Potom sa spýtala: - Prečo ste sa presťahovali až sem? - Mám rád samotu. Utekám od ľudí, radšej sa rozprávam

s prírodou sám. Povedal som - ako sa vraví - čo mi slina priniesla na ja­

zyk. Dievčina však veľmi vážne počúvala moje slová. - Dozaista ste romantik, - poznamenala. - Áno, je to tak. Vzdychla si: - Romantika nie je v móde. Ľudia sa poväčšine z roman­

tikov vysmievajú. - To je veľmi nesprávne. - Aj ja si myslím, že to nie je správne, - prisvedčila. Obliekol som si košeľu. Slečinka sa mi videla veľmi

skromná, nechcel som jej oči urážať svojím nahým telom. - Máte rád kvety? - spýtala sa. - Veľmi rád. Ako každý romantik. - V takom prípade vám venujem túto kytičku. Po týchto slovách mi podala kytičku belasých kvietkov.

Prijal som ju s úsmevom a zdvorilo som sa uklonil. Na re­vanš za dar som ukázal slečne miesto na gumovom matra­ci. Čupla si a sadla na okraj nafukovačky.

V tej chvíli sa v lese z času na čas ozvalo volanie: „Chu-din-ka... Chu-din-ka..."

- To na mňa volajú moji kolegovia, - vysvetľovala dievčina. - Voláte sa Chudinka? Dievčina sa začervenala. - Ale kdeže. Tak ma len prezývajú. Nevšimli ste si, že som

zarážajúco chudá? Odmietavo som zavrtel hlavou. - Nezdá sa mi, že by ste boli „zarážajúco chudá". - Ale moji kolegovia to napriek tomu tvrdia. A vzhľadom

na moju chudú postavu si vymysleli takúto prezývku. - Hm, - zahmkal som. A musel som si zahryznúť do pe­

ry, aby som nevyprskol smiechom. - Vám sa nevidím zarážajúco chudá? - Povedal by som, že ste iba štíhla. - Naozaj? - radostne zvolala. - Vy si vskutku myslíte, že

nie som zarážajúco chudá, iba štíhla? - Je to tak. Treba povedať, že veľa dievčat a žien drží špe­

ciálnu a tvrdú diétu, aby boli štíhle. - Áno, áno, - nadšene prisvedčila. - Veľa žien sa špeciál­

ne odtučňuje. A ja som štíhla od prírody. Je to pekné, prav­da? Lenže nie všetci mladí ľudia to vedia oceniť.

- Veru tak, málo je ozajstných znalcov, - slušne som potvrdil.

Ale pravdu povediac, keď som sa jej poriadne prizrel, na­ozaj sa ukázala zarážajúco chudá. Nohy mala ako tyčky, takisto aj ruky. Z pliec jej vytŕčal dlhý krk a nad ním bola pretiahnutá tvár s dlhým, tenkým nosom. Keby už nebola mala prezývku „Chudinka", bol by som ju nazval „Tyčka".

Zaujal ju „prototyp", ktorý stál pod stanovou garážou. - To je vaše auto? - usmiala sa. - Neviem, či sa dá povedať, že je to auto. - A čo by to bolo? - Je to larva auta. Domnievam sa, že po nejakom čase sa

z neho vykľuje pekný kadilak. Rozosmiala sa a zatlieskala rukami.

- Vy ste naozaj romantik. Preveziete ma na tej svojej larve? - Veľmi rád, - povedal som. Tým sa rozhovor prerušil. Rozhodol som sa v ňom po­

kračovať, a tak som sa spýtal: - Nebojíte sa, milá slečna, sama chodiť po lese? - Báť sa? A čoho? - divila sa. - Zbojníkov. Pytliakov. - V tomto lese sú zbojníci? - potešila sa, nevedno prečo. - V každom ozajstnom lese sú zbojníci, - povedal som

hlboko presvedčený. - Dnes som v lese spolu so skupinou skautov našiel zastrelenú srnu. Vystrájajú tu pytliaci, treba sa ich strániť.

- Ach, aký ste romantický, - zvolala. A zrazu vyskočila z matraca a chytila ma za hlavu. - Nebráňte sa, - upozorňovala, - musím si pozrieť vašu

lebku. Keď som vás uvidela, hneď som si pomyslela, že ste nordický typ. Lebo aj vlasy máte svetlé, aj oči modré. Ale te­raz vidím, že ste krížený s Laponcom. Áno, áno, patríte ku krátkohlavcom, - pri týchto slovách mi vsunula prsty do vlasov a dôkladne zisťovala tvar mojej lebky.

- Subnordik. Áno, ste subnordik, - tvrdila rozhodne. Z úvozu sa rozľahlo volanie: - Chudinka! Pozrite, čo vystrája Chudinka! Nejakého

chlapa drží za hlavu... Vytrhol som sa dievčine z rúk a pozrel som do úvozu.

Tam stála skupinka mládencov z antropologického tábora. Chudinka sa začervenala. Mladí ľudia volali na ňu: - Ej, Chudinka, nezvádzaj mladých pánov v lese! Neba-

lamuť hlavu mladíkom... Zmätená dievčina si natiahla blúzku na svojich plochých

prsiach, napravila vrkôčiky a začervenaná sa uklonila ako malá školáčka.

- Moji kamaráti sú jednoducho neznesiteľní, - poveda­la. - Vôbec si ich nevšímajte.

Potom dodala: - Tak ja už pôjdem. Do videnia! Zbehla po strmej stene úvozu. Mládenci sa ešte chvíľu

smiali do popuku, a neskôr celá skupinka zmizla v lese. Zostal som vo svojom tábore znova sám. Až do súmraku

som čítal knihu, ktorú som si zobral ako dovolenkové číta­nie. Neskôr nadišla noc - výnimočne tichá a veľmi pokoj­ná. Počas takej noci sa zdá, že počujete praskot konárika aj vo vzdialenosti niekoľkých desiatok krokov.

Kým vyšiel mesiac, úvoz aj okolitý les sa ponorili do hus­tej tmy. Sedel som na nafukovačke a hľadel som do tej tmy, načúval som a chcel som zrakom preniknúť temnotu. Na­pokon som pocítil chlad, tak som sa šuchol do príjemného vnútra stanu. Prikrývajúc sa dekou, rozmýšľal som:

„Dnes hádam ešte nepríde. Ešte je veľmi skoro, aby sa tu objavil, prilákaný správou, že som sa utáboril práve na tomto mieste. Príde až vtedy, keď vzbudím jeho záujem a cieľ môjho pobytu v tomto kraji sa mu bude vidieť podo­zrivý. Azda to bude už zajtra, či možno pozajtra, alebo až o týždeň?... Dokonca ani neviem, ako vyzerá. Možno to nie je on, ale oni?...

Zjaví sa pri mne cez deň, alebo v noci? Bude sa zakrádať, alebo príde celkom otvorene?

Možno sa naozaj nebude tajiť a zakrádať, ale príde otvo­rene pod nejakou zámienkou a začne sa so mnou rozprávať tak, ako to urobila Chudinka?

Spoznám ho, že je to práve on? Budem vedieť odhaliť nielen jeho, ale aj blížiace sa nebezpečenstvo?

Možno to nebude on ani oni, ale ona? A čo ak sa vôbec neobjaví? Ak sa cíti taký istý, že moja

prítomnosť sa mu ani za mačný mak nebude vidieť podo­zrivá a nijako mi nevenuje pozornosť?..."

Za stenou stanu čosi zašuchotalo. Šuchot sa zopakoval o niečo ďalej, a potom zasa bližšie.

Odhodil som deku, ktorou som bol prikrytý. Chytil som do dlane dlhý kuchynský nôž na krájanie chleba. To bola moja jediná zbraň. Nadvihol som sa na lakti a načúval som, zdržiavajúc dych v prsiach.

Okolo stanu bol les a nočná tma už trocha osvetlená svi­tom mesiaca.

Ticho. Počul som iba tlkot vlastného srdca. „Azda to už prišiel on? Zatajuje sa v blízkosti môjho sta­

nu?" horúčkovito som rozmýšľal. „Postupoval som neopa­trne, keď som si postavil tábor v takejto pustatine. Nikto nezačuje ani moje volanie o pomoc."

Ticho. Opatrne som pritlačil tvár k celuloidovému okienku na

stane. Uvidel som strmý zráz úvozu pohrúžený do nočnej tmy. Nič sa tam nehýbalo. Azda aj ten šuchot sa mi len zdal?

Zrazu sa ľahko zachvela stena stanu. Akoby ktosi nahlas dýchal, zatajený hneď vedľa. Akoby čosi ňuchalo. Po chvíli praskla halúzka, ale už trocha ďalej odo mňa. Plachta sta­nu sa narovnala.

Opatrne som podišiel k dverám. Nehlučne som roztia­hol zips. Vyzrel som pred stan.

V blízkosti stanu som zazrel dva páry fosforeskujúcich očí. Začul som hlboké, zlostné zavrčanie.

Psy! Dva ohromné alsaské ovčiarske psy hľadeli na mňa zo vzdialenosti sotva päť krokov od stanu. Hľadeli na mňa nenávistne, presviedčali ma o tom ich blýskajúce oči, vyce-rené zubiská a vrčanie vychádzajúce z ich hrdiel.

Kľakol som si a v dlani som kŕčovite zvieral kuchynský nôž. Čakal som, kým sa psy na mňa vrhnú. Merali sme sa pohľadmi, ja - v roztvorených dverách stanu, a ony - opro­ti mne, hneď pri okraji úvozu.

Zrazu sa psy zohli k zemi, asi sa chystali na prudký skok. Vrčanie zosilnelo a bolo zlostnejšie. „Skočia na mňa," po-

myslel som si, stískajúc v dlani nôž. Ale ony si iba ľahli. Najprv si zohli predné laby a neskôr aj zadné, a tak ležali oproti mne s pyskami na predných nohách. Stále hľadeli na mňa a neprestávali vrčať. Zdalo sa, akoby na niečo čakali.

Rozhliadol som sa dookola. Kdesi nablízku asi musel byť majiteľ tých psov.

Opatrne som vykročil dopredu. Psy zdvihli papule a strašnejšie zavrčali. Potichu som na ne zahvízdal akúsi melódiu. Naklonili hlavy a počúvali moje pískanie. Potom jeden z nich na mňa začal štekať. Pritom vyskočil na nohy a krúžil okolo stanu.

V lese ktosi rozkazovačne zahvízdal. Oba psy odbehli. „Teda predsa s nimi bol nejaký človek?" pomyslel som si.

Psy nehlučne zmizli v lese ako duchovia. Nastalo ticho, dalo sa pomyslieť, že všetko to, čo sa stalo pred chvíľou, bo­lo iba preludom. Lenže môj spánok bol preč. Nemal som odvahu ľahnúť si v stane. „Ktovie, či ten človek so psami nekrúži v blízkosti môjho tábora? Načo sem prišiel? Obja­vil sa, aby ma sledoval? Nie, asi mu nešlo o to, keď vypustil psy. Možno ma chcel iba vystrašiť. Ak áno, tak by to bol vlastne on?"

Sadol som si na trávu a zapálil cigaretu. Tak som sedel hodinku, azda aj dlhšie. Keďže mi začalo byť chladno, pri­niesol som si zo stanu deku a prikryl som sa ňou.

Noc sa mi zdala veľmi dlhá. A les v noci je plný zvukov, oveľa hlučnejší než vo dne. V kríkoch jednostaj počuť šu­chot, v tráve stále čosi šelesti, občas sa rozlieha praskanie vysoko v konároch stromov. Niekedy počuť akoby hlasné ťapnutie, pišťanie, údery. A nikdy sa nevie, či to šuchotanie zavinili chrobáky, či sa niekto zakráda po tráve. Padla šuš­ka zo stromu, alebo sa ktosi potkol o vystrčený koreň?

Spočiatku som veľmi pozorne načúval všetky tie zvuky nočného lesa. Neskôr sa mi chcelo spať, ale nemal som od­vahu ľahnúť si v stane. Podchvíľou moju pozornosť vzbu-

dzoval nečakaný šelest alebo praskanie haluzia. Zakrytý de­kou sedel som na tráve s kolenami pod bradou, s prižmúre­nými očami, napoly spiac.

Možno som na krátku chvíľu aj zaspal. Zobudil ma zvuk rušiaci nočné ticho. Doširoka som otvoril oči a od prekva­penia som si ich až pretrel. Bol som presvedčený, že ešte stá­le snívam.

...Od rázcestia s krížom po dne úvozu išlo čierne auto so zhasnutými svetlami. Bola to moderná čierna limuzí­na, motor jej sotva počuteľne pracoval a keby som ležal v stane, asi by som vôbec nebol počul to okoloidúce auto. Limuzína prechádzala pomaly, ako veľký čierny vták so zviazanými krídlami, jemne sa hojdala na výmoľoch les­nej cesty.

Bola priveľká tma, aby sa dalo zistiť, kto ju riadi a či je v nej viac ako jedna osoba. Kým som stihol prebrať sa z pre­kvapenia, čierne auto zmizlo za zákrutou úvozu...

Po chvíli som ho videl znova. Vodič iste zistil, že cesta v úvoze vedie len na okraj lesa. Vrátil sa a teraz už išiel s roz­žatými svetlami oveľa väčšou rýchlosťou, akoby chcel do­hnať stratený čas. Celý úvoz sa naplnil ostrou žiarou sil­ných reflektorov, mňa tiež oslepil ich jas.

Zmizol tam, odkiaľ prišiel - v čeľusti úvozu. Ešte nejaký čas som videl mihotanie svetiel medzi stromami, ale krát­ko nato opäť nastala nočná tma.

„Skade sa tu vzalo auto?" pýtal som sa sám seba. „Prečo sa vydalo po tejto lesnej ceste? Zablúdilo, alebo cielene vo­šlo do úvozu, nad ktorým som stanoval?"

Pozrel som sa na hodinky. Blížila sa tretia hodina v noci. Onedlho nastane úsvit júlového dňa.

Vošiel som do stanu a uložil som sa spať. Vedomie, že o necelú hodinu začne svitať, naplnilo ma odvahou. Ihneď som zaspal a zobudil sa až o desiatej predpoludním. Hneď po raňajkách som zložil stan a zbalil som ho do auta.

„Zbohom, úvoz, zbohom, nočný strach," pomyslel som si, keď som sadal za volant svojho čudného vozidla. „Na­sledujúcu noc chcem prespať v pokoji a bez strachu."

Na poludnie som navštívil v mestečku obchodík pani Pilarczykovej - lebo také meno bolo uvedené na štíte nad dverami. Požiadal som o fľašu piva. Pil som ho tak dlho, až sme v obchode zostali sami. Vtedy som sa pani Pilarczyko­vej spýtal:

- A ostrov, milá pani, kde sa nachádza? - Ktorý ostrov? - začudovala sa Pilarczyková. - No ten, ktorý ste spomínali, keď som tu bol minule.

Ostrov, kde zahynul Barabasz. - Hm, - zamyslela sa Pilarczyková a podozrievavo na

mňa zagánila. Vybral som z vrecka na štvoro zohnutý list papiera

s plánom okolia. Skica bola nakreslená veľmi nepodare­ne, ale pani Pilarczykovej sa videla nezvyčajne tajomná, plná pre ňu nezrozumiteľných farebných čiar, čiaročiek a krížikov.

- Je to ten ostrov? - spýtal som sa, položil som list na pult a prstom som ukázal na prvé lepšie miesto na pláne.

Pani Pilarczyková bezradne rozložila svoje krátke ruky. - Čo sa ja vyznám v takých veciach? Nič neviem,

o ničom neviem. Zaplatil som za pivo. - Ešte sem prídete? Však ešte prídete? - vypytovala sa,

odprevádzajúc ma k dverám obchodu. Mykol som plecami. - Načo mám ešte k vám prísť, keď nič neviete... Naklonila sa mi k uchu. Zašepkala: - Ak mi vy niečo poviete, tak ja vám tiež čosi poviem. Prikývol som, že teda, prirodzene, ju ešte navštívim. Keď

som opúšťal obchodík, bol som si celkom istý, že som veľ­mi znepokojil pani Pilarczykovú. A keďže patrila medzi

uvravené ženy, mohol som predpokladať, že správa o mne a o mojom záujme ísť na Ostrov zločincov sa dostane aj do uší toho, ktorého návštevu som už včera očakával a ktorý sa možno pokúsil navštíviť ma minulú noc.

V hostinci som sa naobedoval. Doplnil som si v obchode zásoby potravín. Potom som cez les prešiel až k miestu, kde kedysi pristávala riečna kompa. Tu som autom vošiel do vody a urobil som z neho motorový čln. Prirodzene, nepo­treboval som sa nikoho spytovať, kde leží Ostrov zločincov, mal som ho zaznačený na pláne. Bol to ten ostrov, na kto­rom som v ten pamätný večer počul húkanie sovy a potom volanie „Ba-ra-basz"...

Zďaleka Ostrov zločincov vyzeral ako veľká jednoliata skupina starých topoľov a vrbiny. Mal vysoké strmé bre­hy, podmyté prúdom rieky. Tu i tam sa zosúvali do rieky kusy zeminy aj s kríkmi, ktoré na nich rástli. Ich haluze sa ponárali do rieky a tvorili akoby krútňavy pokryté bie­lou penou.

Od hlavného prúdu Visly bol ostrov ťažko dostupný, koryto rieky tam bolo také hlboké, že riečne lode mohli plávať okolo neho vo vzdialenosti niekoľkých desiatok metrov. Ale od bočného ramena rieky mal nízky breh, plný malých zátok a piesčitých polostrovov. Zátoky sa dosť hlboko zarezávali do ostrova, a pretože jeho brehy aj tu boli husto zarastené vrbinou, mohli byť bezpečným úkrytom pre môj „prototyp". Zakrátko som sa však vzdal myšlienky nechať auto na vode. Našiel som miesto, kde som mohol vojsť na ostrov, a keď som vyrúbal vŕbový ker, vošiel som na pôdu ostrova a dostal som sa do jeho hĺbky.

Na ostrove boli dve veľké poľany, na ktorých rástla ostrá tráva typická pre pieskové duny. Poľany pretínala úzka cesta, ktorá sa vinula od brehu bočného ramena až po breh hlavného toku rieky, k miestu, kde bola z dosák postavená búda. Vedľa búdy ležali staré rozbité riečne bó-

je, o stenu búdy boli opreté výstražné a informačné znač­ky pre lode.

Na prvej poľane osamotene trčalo niekoľko starých tie­nistých topoľov a medzi topoľmi bol hrob, ktorý spomína­li skauti. Na hrobe obloženom trsmi trávy ležal venček zo žltej materinej dúšky a na hrubom kmeni najbližšieho to­poľa ktosi hlboko do kôry vyryl znak kríža. Druhá poľana, oveľa väčšia než predchádzajúca, ležala blízko hlavného prúdu rieky. Od vody ju delil iba úzky pás vrbiny. A tu, v blízkom susedstve vody som sa rozhodol postaviť si nový tábor. Vybral som si veľmi výhodné miesto v rohu poľany. Z troch strán ma chránili haluze hustej vrbiny. Keby sa ktosi chcel dostať tadeto ku mne v noci, narobil by toľko hluku, že celkom iste by som sa stihol včas zobudiť. Iba z jednej strany bol otvorený priestor rozľahlej poľany. Tade som dobre videl aj na cestičku vedúcu cez ostrov, takisto som videl aj strechu búdy a nad ňu trčiace riečne výstraž­né značky.

„Som naozaj Tomasz Tulák," pomyslel som si pri stavbe stanu. „Len tretí deň som v tomto kraji a už po tretí raz, stále na inom mieste, staviam svoj tábor."

Do šiestej popoludní som bol so všetkým hotový. Po­náhľal som sa, lebo obloha sa zatiahla oblakmi a dal sa predpokladať dážď. Vzduch bol teplý, ale vlhký. „Po daždi sa ochladí," prorokoval som.

Začal som sa zaoberať večerou. V mestečku som kúpil vrecúško hríbovej polievky a rezance, varil som preto vodu na liehovom variči a do vriacej vody som nasypal obsah vre­cúška. Potom som to lyžicou starostlivo miešal - ako sa uvádzalo na vrecúšku. Tak som bol zabratý do tejto činnos­ti, že som si vôbec nevšimol mladú ženu, ktorá prichádzala ku mne po chodníku cez poľanu. Uvidel som ju až vtedy, keď už bola len zopár krokov od stanu.

Blížila sa smelo, bola vysoká, v čiernom pršiplášti, s ru-

kami vo vreckách, s krátkymi čiernymi vlasmi učesanými nabok, na „mužský" spôsob. Kráčala rozhodným mužským krokom, teda mladá žena, oblečením aj účesom, a iste aj správaním, nepodarene napodobňujúca mužov.

Naďalej som miešal lyžicou obsah hrnca a neobrátil som k nej hlavu ani vtedy, keď zastala tri kroky odo mňa a mlč­ky stála dlhšiu chvíľu.

Nakoniec bez toho, aby som sa na ňu pozrel, som povedal:

- Počúvam vás... Spustila na mňa: - Koho a čo tu hľadáte? Odložil som lyžicu a obrátil som sa k nej. Oči som mal

široko otvorené a mali vyjadrovať moje prekvapenie. - Nikoho a nič tu nehľadám. Strčila si ruky hlbšie do vreciek plášťa. Domyslel som si,

že zaťala päste. - Prečo ste sem prišli? Prečo sa obšmietate tu po okolí? Hlas mala hlboký, veľmi príjemný. Ale otázky kládla veľ­

mi dotieravo, a tak som sa cítil dotknutý. Rozhodol som sa jasne jej prejaviť, že ju podceňujem. Znova som sa obrátil ku kuchynke, lyžicou som siahol do hrnca a ochutnal som hubovú polievku.

- Nepredpokladal som, že sa tu nesmiem obšmietať, -povedal som. - Veľmi sa vám ospravedlňujem, ale nevedel som, že toto miesto je súkromným majetkom.

- Prosím, aby ste nerobili zo seba hlúpeho, - vyletelo z nej.

Mykol som plecami. - Neusilujem sa o to. Prichádza to akosi samo... - Nezahrávajte sa so mnou. Veľmi dobre viete, čo mám

na mysli. - Žiaľ, vlastnosť čítania cudzích myšlienok je mi celkom

neznáma.

- To vy ste včera nocovali tam, kde bola hájovňa? - Áno, - prisvedčil som. - A teraz ste sa presťahovali sem... - Veru tak. Ako sama vidíte... - lyžicou som urobil širo­

ké gesto k stanu, garáži a celému ostrovu. Napokon lyžica pristála v hrnci. Dodal som ešte: - A vôbec, mienim ešte tu i tam postaviť svoj stan. Nikde sa mi nechce dlhšie zotrvať.

- To vy ste písali list môjmu otcovi, - tvrdila. Teraz som sa naozaj začudoval. - Nie, milá slečna. Nemám tú česť poznať vášho otecka. - Klamete! - zvolala. - Prosím, aby ste pamätali, že toto

všetko sa môže zle skončiť nielen pre nás, ale aj pre vás. Lyžica mi vypadla z ruky a ponorila sa do horúcej

polievky. - Preboha, - zjajkol som. - Nemám nijaké zlé úmysly

voči nikomu na svete. Za koho ma považujete? To bude asi nejaký omyl!

Štvornožky som vliezol do svojho stanu, vybral som z tašky vidličku a skúsil som ňou dostať lyžicu von z hrnca. Bola to činnosť, ktorá vyžadovala šikovnosť a sústredenie. Nemal som čas na ďalšie vysvetľovanie.

Dievčina zmenila tón hlasu. Teraz už v ňom bolo cítiť prosbu.

- Odíďte odtiaľto. Prosím vás. To všetko nemá zmysel. Dostanete sa do vážnych problémov.

Prikývol som. - Tak je. Odídem. Prirodzene, že odídem. Možno zajtra,

možno o týždeň. Mám takú povahu, že nikde sa nezdržím dlhšie. Len si predstavte, že vo svojom pomerne neveľmi dlhom živote som už vyše šesťsto päťdesiatosem ráz zme­nil miesto pobytu a vyše tridsať ráz som menil zamestna­nie. Preto ma volajú Tomasz Tulák. Hoci pravdu povediac, nikto ma tak nevolá. To skôr ja by som chcel, aby ma tak prezývali.

Drobné kvapky dažďa začali klopať na strechu stanu. - Ešte sa stretneme, - výhražne povedala dievčina. - Ale

vtedy sa budeme rozprávať ináč. Podarilo sa mi vytiahnuť lyžicu z hrnca. Dievčina odišla

a energickým krokom pretínala poľanu. Dážď bol čoraz hustejší.

- Do videnia! - zavolal som za ňou. Nepozrela sa na mňa. Iba pridala do kroku.

S I E D M A K A P I T O L A

Znova sa objavujú Lukostrelci • Legenda a skutočnosť •

Kde hľadať dobrodružstvo • História „jantárovej komnaty"

• Podozrivé správanie Dr. Rhodeho • Záhadná smrť starého

vedca • List Dr. Rhodeho • Kto vie, kde sú ukryté

zbierky veľkostatkára Dunina

Svet bol sivý a smutný, husto pršalo. Ležal som v stane s tvárou pri okne, počúval som dážď, ktorý mi šumel nad hlavou, a pozeral som na rozľahlú poľanu Ostrova zločin­cov. Uvažoval som, či už neskončiť dnešný deň a neuložiť sa na spánok. Minulú noc som sa poriadne nevyspal, teraz som si to mohol vynahradiť. Nečakal som nijakú návštevu a dnes sa už hádam nestane nič zaujímavé. „Alebo možno znova začujem trojnásobné húkanie sovy a potom volanie: Ba-ra-basz?" pomyslel som si.

Od chvíle, keď začalo pršať, narastala vo mne ľútosť, že netrávim dovolenku v nejakých kúpeľoch. Tam v nečase možno ísť do kaviarne a čítať čerstvé noviny. Oveľa prí­jemnejšie je aj stanovať vo väčšom tábore medzi množ­stvom iných stanov. Taká malá táborová spoločnosť si vie zorganizovať život aj za dažďa. Počas môjho pobytu v tá­bore archeologickej výpravy pred tromi rokmi sme sa v daždi schádzali pod najväčším stanom a rozprávali sme si zábavné príbehy. Ale tu? Trčal som na zahmlenom ostrovčeku sám a jediný zvuk, ktorý ku mne prenikal, bo­lo šušťanie dažďa a z času na čas ponuré hučanie sirény lode plávajúcej okolo.

„Zajtra sa presťahujem do tábora antropológov," rozho-

dol som sa. A usmial som sa pri spomienke na chudú Chu­dinku s vrkôčikmi. Usiloval som sa uhádnuť, kto je dievči­na, ktorá ma navštívila tu na ostrove. „Ako sa dozvedela, že som si tu postavil stan?" uvažoval som. „Z toho, čo mi po­vedala, bolo nad slnko jasnejšie, že si ma s niekým popliet­la. Predpokladala, že moja prítomnosť na ostrove, či vlast­ne prítomnosť toho, za koho ma považovala, zapríčiní veľa vážnych ťažkostí. Ten ktosi napísal list jej otcovi. Kto je jej otec a čo bolo v tom liste?"

Nudil som sa, bolo tu sivo a smutno. Ale práve ten prázdninový príbeh sa predsa ukazoval veľmi farebne a za­ujímavo. „Trpezlivosť, Tomasz," hovoril som si v duchu.

Sadol som si na matrac a siahol som po cigaretách. Ma­la to byť posledná cigareta pred spaním. Zrazu som postre­hol, že uprostred poľany sa čosi hýbe. Rukou som pretrel za­hmlené okienko stanu.

Chodníkom cez poľanu išlo opatrne v husom rade päť chlapcov v dlhých skautských pelerínach. Hneď som ich spoznal. Prichádzala družina Lukostrelcov na čele s Vi­liamom Tellom. „Že by ma znova vystopovali?" začudoval som sa.

Po chvíli som prišiel k názoru, že vôbec nevedeli o mo­jom táborení na ostrove. Prišli sem s akýmsi len im zná­mym zámerom, lebo keď zrazu uvideli môj stan, zarazení zastali, dali hlavy dohromady a urobili krátku poradu. Až potom sa rozhodným krokom pustili smerom ku mne.

- Hej, hej, Tomasz Tulák! - zakričal Viliam Tell. - Znova si sa premiestnil?

Otvoril som zips na dverách stanu. - Poďte dnu, - pozval som ich, - ale peleríny nechajte

pred stanom, aby mi dnu nenatiekla voda. Naplnili stan, v ktorom hneď bolo tesno a veselo. - Už ste prišli pytliakom na stopu? - spýtal som sa Telia. - Nie. Je to ťažké, lebo nevieme, kde ich hľadať. Hájnik

Marczak tvrdí, že pytliaci iste bývajú v niektorej z dediniek pri Visle. Chytaj vietor po poli!

- To je pravda, - súhlasil som, - ale možno majú v lese nejaké svoje miesto, nejakú skrýšu, v ktorej sa schádzajú, a keď nastane noc, vychádzajú na lov. Tam držia zbrane, le­bo hádam s nimi nepochodujú verejne po lese. Človek s dupľovkou hneď každému padne do oka. Teda iste ich sys­tém činnosti spočíva v tom, že idú do lesa akoby na huby, tak ako iní, zídu sa vo svojej skrýši, tam vyčkajú na tmu a začnú poľovať. Musíte prehľadať les a predovšetkým do­zvedieť sa o mieste, ktoré by mohlo slúžiť pytliakom ako úkryt. Mám na mysli nejaké diery či jaskyne. Nie je tu niečo podobné?

- Nevieme, - úprimne sa priznal Viliam Tell. - Po pravde sme to doteraz ani nehľadali.

- Všetko pre tých antropológov, - povedal Čučoriedka. -Už začali kopať. Na dvoch miestach. Pri rybníku okolo kaš­tieľa a pri potoku neďaleko mostíka. Dnes sme im trocha pomáhali.

- A vás vykopávky nezaujímajú? - spýtal sa Tell. - Ale hej. Dokonca veľmi. Ale teraz oddychujem. - To znamená, premiestňujete sa z miesta na miesto, -

zasmiali sa chlapci. - Prosím vás, čo si myslíte o zmiznutých zbierkach veľ­

kostatkára Dunina? Hovoria ľudia o tom pravdu? - neča­kane sa spýtal Sokolie oko.

Priznám sa, že táto otázka ma zaskočila. Neveľmi som chcel na ňu odpovedať.

- A čo také hovoria ľudia o Duninových stratených zbierkach? - odvetil som tiež otázkou.

- Tvrdia, že veľkostatkár Dunin nestihol vyviezť svoje vzácne zbierky, ale že ich ukryl kdesi tu nablízku za pomoci hájnika Gabryszczaka. Potom Gabryszczaka chytil Bara-basz, dozvedel sa o úkryte, Gabryszczaka zabil, ale zbierky si

už nestihol privlastniť, lebo na druhý deň zahynul tu na os­trove. Ale tie poklady sú asi ukryté tu kdesi v okolí.

Viliam Tell ľahostajne mykol plecami. - To všetko sú táraniny. Ľudia radi vykladajú rôzne bájky.

Je to výmysel, nová rozprávka, nič viac. Príbehy o ukrytých pokladoch sa odohrávajú iba v knihách.

- Veru tak, - s trpkosťou prisvedčil Čučoriedka, - iba v knihách sa stávajú rôzne zaujímavé príbehy. V živote nič také nezažijete. Ja som, napríklad, nikdy neprežil ozajstné dobrodružstvo, hoci priznám sa, že som ho vyhľadával. Aj teraz žijeme v skautskom tábore, ale dosiaľ sa nič zaují­mavé nestalo. Jediné dobrodružstvo je nájdenie srny zabi­tej pytliakmi. Ale možno to nazvať ozajstným dobrodruž­stvom?

- No toto! - vykríkol som. - Nadhodili ste dve veľmi za­ujímavé témy a chcete, aby som vám hneď dal na ne vyčer­pávajúcu odpoveď?

- Nie naraz. Chceme, aby ste najprv odpovedali, ako je to s tými zbierkami veľkostatkára Dunina, - povedal So­kolie oko.

Rozosmial som sa: - A prečo predpokladáš, že práve ja ti viem dať odpoveď

na túto otázku? - Lebo ste veľmi záhadný človek. Či ste sa nedostali na

ostrov aj so svojím autom záhadným spôsobom? My sme museli preplávať rameno. Nie je veľmi hlboké, ale auto ta­de predsa neprejde.

- No dobre, - súhlasil som, - budem teda záhadným člo­vekom. A pousilujem sa dať vám odpoveď.

Zamyslel som sa. - Pravdu povediac, - začal som, - ťažko je mi rozhodne

tvrdiť, že historka o ukrytí zbierok veľkostatkára Dunina je len výmysel. Pokiaľ viem, takmer v každom kraji na celom svete si ľudia vykladajú rôzne historky o ukrytých pokla-

doch, o bohatstve, ku ktorému môže priviesť náhodou náj­dený plánik alebo rozlúštenie nejakej starej šifry. Zdá sa mi, že tieto historky nie sú iba čírym výmyslom, ale majú zá­klad v akomsi skutočnom fakte, ktorý až po istom čase podľahol rozprávkovým úpravám a zmenám. Treba si pa­mätať, že vojny zapríčinili obrovské straty. Majetní ľudia v takých búrlivých časoch zverovali svoje bohatstvo skrýšam, ktoré sa im videli najbezpečnejšie, teda zakopáva­li ho do zeme. Potom sa stávalo, že majiteľ ukrytých pokla­dov alebo zahynul, alebo jednoducho zabudol, kde svoje bohatstvo schoval, a tak v zemi zostalo veľa majetku. Často sa hovorí o bohatstve ukrytom v zemi pred stáročiami. Ale predsa aj druhá svetová vojna priniesla veľa nádherných historiek o pokladoch. Zakladajú sa na skutočných fak­toch, navyše občas vieme aj to, čo je ukryté, a viac-menej aj kde je to ukryté, a predsa nájsť skrýšu je nezvyčajne ťažké a komplikované. Možno sa úkryt niekedy nachádza hneď v našom okolí, stačí iba siahnuť rukou, lenže my o ňom ne­vieme. Počas minulej vojny hitlerovci ulúpili v mnohých krajinách obrovské bohatstvá nesmiernej ceny, ktoré boli nahromadené v múzeách. Keď sa vojna skončila, žiaľ, nie­ktoré z týchto zbierok sa nevrátili na svoje miesto, lebo boli tak šikovne ukryté, že ich nikto nevie nájsť. Je to napríklad tá slávna „jantárová komnata", ktorá, možno zabalená v debnách, spočíva niekde v úkryte v ruinách nejakého kaš­tieľa v olsztýnskom alebo bialystockom kraji, lebo tam viedli všetky stopy...

- Povedzte nám, čo to bola tá „jantárová komnata", -zborovo spustili skauti. - Rozprávajte, kto ju ukryl a kedy? Všetko nám povedzte. Je to predsa také zaujímavé.

- Dejiny jantárovej komnaty, - začal som rozprávanie, -siahajú do roku 1701. Vtedy pruský kráľ Fridrich Prvý roz­kázal vystavať vo svojom zámku obrovskú izbu z prekrásne­ho jantáru nájdeného v Samlande. Dvaja gdanskí majstri,

Turan a Schaft, začali jantár opracovávať a architekt Schlu-ter a majster Tusso zariadili celú komnatu z jantárových platní s povrchom 55 štvorcových metrov. Na jantárových tabuliach boli nádherné reliéfy zobrazujúce život rybárov pri mori, alegorické scény, kráľovské erby, krajinky vypra­cované tak majstrovsky, že niektoré detaily bolo treba poze­rať cez lupu. Jantár najrôznejších odtieňov bol pekne a har­monicky zložený a hral všetkými tónmi okrovej farby. Osem rokov trvala práca na jantárovej komnate, až sa sta­la skutočným zázrakom, nezvyčajnou nádherou, akú ste nestretli nikde inde na celom svete. Preslávený jantár, ce­nený nad zlato už v starom Ríme, bol zhromaždený v tejto komnate v obrovskom množstve, a navyše bol sformovaný do vynikajúceho umeleckého diela sochárskeho umenia. Predstavte si, akú nesmiernu cenu mala tá komnata!

- To je jasné, - prisvedčil Tell. - Bola oveľa drahšia, ako keby ju vytvorili z číreho zlata.

- Kráľ Fridrich Prvý ju v roku 1716 daroval ruskému cá­rovi Petrovi Veľkému. Jantárová komnata sa stala kráľov­skou pamiatkou venovanou ako dar cárovi Petrovi za jeho víťazstvo nad Švédmi pri Poltave. Prusi totiž v tom čase ma­li záujem na dobrých vzťahoch s Ruskom. Peter Veľký prijal tento bohatý dar, ale kým komnatu predstavil svojmu dvo­ru, šesť majstrov privolaných z Kráľovca ešte veľa rokov pra­covalo na jej ďalšom skrášlení.

V roku 1777 na rozkaz cárovnej Alžbety sedemdesiatšesť gardistov pochodovalo šesť dní, aby opatrne preniesli všet­ky prvky jantárovej komnaty z Petrohradu do dvadsaťjeden kilometrov vzdialeného cárskeho letného sídla v Carskom Sele, kde bola konečne zmontovaná. A odvtedy bola pýchou ruských cárov.

Takmer o dvesto rokov neskôr, v roku 1942, nemecké vojská obkľúčili Petrohrad (vtedajší Leningrad), Nemci vy­rabovali a odviezli slávnu jantárovú komnatu. Napokon,

hitlerovci podobne vykradli pamiatky a nádherné zbierky z múzeí v Kyjeve aj v Charkove. Takisto poľské múzeá boli vylúpené hitlerovcami a vzácne zbierky okupanti vyviezli do Nemecka.

- Jantárovú komnatu, - vykladal som ďalej, - priviezli do Kráľovca. Tu sa jej ujal riaditeľ múzea Dr. Rhode, fanatický zbožňovateľ jantáru. Hovorí sa, že Dr. Rhode sa na celú noc zatváral do miestnosti, kde boli uložené prvky jantárovej komnaty, a celé hodiny s nadšením prezeral jantárové ozdoby. Lebo komnatu v Kráľovci zmontovali iba raz, a to na krátky čas, pretože sa začali nálety anglických bombar­dérov a Dr. Rhode sa bál, aby sa komnata nepoškodila. A tak jantárová komnata ležala v debnách, ukrytá v podze­mí kráľoveckého zámku a celý čas ju opatroval Dr. Rhode. Tak to bolo do 5. apríla 1945.

- A čo sa s ňou stalo potom? - 6. apríla 1945 sa začal útok sovietskych vojsk na hitle­

rovskú posádku v Kráľovci. V meste panoval strašný zmätok a panika, ale tej paniky sa nezúčastnil Dr. Rhode. Akoby sa bol prepadol pod zem, nikto ho v tom čase nevidel. 9. aprí­la bola podpísaná kapitulácia Kráľovca, sovietske vojská vkročili do mesta. Nasledujúceho dňa sa v kráľoveckom múzeu opäť objavil Dr. Rhode. Ten sa päť dní schovával na neznámom mieste, o ktorom nik nevedel.

Sovietska moc, ktorá sa zmocnila aj kráľoveckého mú­zea, už nenašla jantárovú komnatu ulúpenú z Cárskeho Sela. Dr. Rhode, ktorý hneď vyjadril svoj záujem pracovať naďalej v múzeu, oznámil sovietskym múzejníkom, že jan­tárová komnata aj iné zbierky ukradnuté na území Soviet­skeho zväzu boli z Kráľovca vyvezené do Nemeckej ríše ešte dávno pred príchodom Červenej armády. Sovietski múzej­níci tomu uverili, lebo Dr. Rhode pracoval veľmi svedomi­to a zdal sa im dôveryhodným človekom. Isté podozrenie vyslovil až neskôr profesor Barsov, ktorý z poverenia so-

vietskej vlády prevzal správu zámku. Jedného dňa počas večernej obhliadky zámku profesor Barsov uvidel nejakú osobu v čiernom plášti prechádzať po zámockých sálach. Na vyzvanie tá osoba nezostala stáť. A po istom čase pro­fesor Barsov si všimol dym vychádzajúci z okna zámockej bašty. Keď tam vbehol, uvidel, že Dr. Rhode uprostred miestnosti rozložil veľký oheň a ničil v ňom akési papiere. Spočiatku profesor Barsov chcel uväzniť Dr. Rhodeho, ale prišlo mu ľúto starého čudáckeho nemeckého vedca. Do­spel k názoru, že Dr. Rhode pálil iba vlastnú súkromnú ko­rešpondenciu.

15. decembra 1945 Dr. Rhode neprišiel do práce. V mú­zeu si mysleli, že ochorel, a len po troch dňoch sa vybrali do bytu starého vedca. Tu profesorovi Barsovovi oznámili, že Dr. Rhode aj s manželkou zomreli na dyzentériu pred dvo­ma dňami. Až teraz sa u profesora Barsova objavilo podo­zrenie. Počas vyšetrovania sa zistilo, že lekársku správu o smrti manželov Rhodeovcov napísal lekár, ktorý v ten istý deň zmizol bez stopy. Nepodarilo sa ani zistiť, kde sú ulože­né telá Dr. Rhodeho a jeho ženy, a teda či ich smrť ktosi ne­zapríčinil, aby znemožnil nájsť úkryt, v ktorom je schovaná jantárová komnata. Azda pozostatky manželov Rhodeovcov nezmizli preto, aby sa nedalo zistiť, že nezomreli na dyzen­tériu, ale boli zavraždení? Kde sa však nachádza jantárová komnata? Azda v nejakom bunkri pod ruinami domov zničených počas bojov?

Jednému z novinárov sa podarilo nájsť súkromné listy Dr. Rhodeho, v ktorých píše, že v súvislosti s blížiacou sa Červenou armádou uvažuje o ukrytí časti ruských zbierok na majetku rodiny pruských junkerov Schwerinovcov v Dzikówe, v okolí Górowa Ilaweckého, teda na území, kto­ré dnes patrí Poľsku. Dr. Rhode, ako vyplýva z listu, dokon­ca osobitne jazdil do Dzikówa, aby našiel najlepšie miesto na ukrytie nesmierne cenného pokladu. Podarilo sa mu

tam poklad ukryť, je tam aj jantárová komnata? Zvláštna skupina nejaký čas skúmala zborený kaštieľ v Dzikówe aj okolitý park, ale na stopu pokladu nedošla. Dávny Kráľo-vec, neskôr nazývaný Kaliningrad, zmenil svoju tvár: na mieste cez vojnu zbúraných častí vznikli nové ulice a síd­liská. Jednoducho je nemožné nájsť miesta, kde sa nachá­dzali bunkre alebo podzemné chodby, v ktorých by mohla byť uložená jantárová komnata. A tak tajomstvo jantáro­vej komnaty čaká na svojho objaviteľa, - ukončil som roz­právanie.

Na tvárach chlapcov bolo vidieť obrovské sústredenie. Sokolie oko sa ma spýtal:

- Myslíte si, že rovnaké to je aj so zbierkami, ktoré mal šľachtic Dunin?

Mykol som plecami. - Neviem. Možno je veľa pravdy v tom, čo hovoria ľudia.

Azda naozaj hájnik Gabryszczak poznal miesto úkrytu zbie­rok a prezradil ho len Barabaszovi, lenže ten sa nestihol do­stať ku skrýši, pretože zahynul na ostrove. Sťažujete sa, že iba v knižkách mladí ľudia prežívajú nádherné dobrodruž­stvá. Nehľadajte dobrodružstvá, lebo ich nenájdete, dobro­družstvo príde k vám samo. Lenže ono nemá rado lenivých. Prichádza k takým, čo majú doširoka otvorené oči a všim­nú si jeho znamenie. Ktovie, či aj vy ste už nedostali také znamenie? Azda ním bolo nájdenie zabitej srny? Čo ste do­teraz urobili pre dobrodružstvo, ktoré vás volá? Ani ste len nepreskúmali les, aby ste našli skrýšu, v ktorej sa možno schádzajú pytliaci.

Chlapci mlčali, akoby sa za niečo hanbili. A ja som vyva­lil na nich to všetko nielen preto, aby som im dal odpoveď na otázku, ktorú mi dali na začiatku nášho rozhovoru. Mal som na zreteli aj vlastný úžitok. Chcel som, aby práve oni -takí bystrookí všadeboli, pozorovatelia a domýšľači - po­zorne preskúmali celý les, lebo ja by som to sám nebol

schopný urobiť. Prirodzene, mal som na mysli nielen pyt-liakov. Vedel som totiž oveľa viac, než čo si ľudia z mesteč­ka rozprávali medzi sebou na tému stratených pokladov veľkostatkára Dunina. Vedel som celkom iste, že zbierky sa nachádzajú ešte tu v okolí a že jestvuje človek, ktorý vie, kde sú ukryté. Ten človek žil v mestečku a strážil tajomstvo Duninovho pokladu. Nepoznal som jeho priezvisko ani krstné meno, ale vedel som, že existuje. A predpokladal som, že ma v najbližšom čase navštívi, lebo bude znepoko­jený mojím pobytom v týchto miestach. Chcel som mu dať na vedomie, že si začínam domýšľať, kde sú zbierky ukryté, aby proti mne začal podnikať nepriateľské kroky. Lebo iba tieto by ho mohli odhaliť.

Nastal večerný súmrak. Chlapci mi zaželali dobrú noc a potichu sa vytratili zo stanu. V husom rade kráčali cez po­ľanu a po chvíli sa stratili v tme.

... Stále husto pršalo.

Ô S M A K A P I T O L A

Na vykopávkach u Chudinky • Prečo pán Opalko musí mlčať • Je pán Karol detektív? • Nájdená lebka • Začne sa vôbec pátranie? • Bunkre v lese • Znova tá nahnevaná dievčina

• Kosti v bunkri • Ktosi ma sleduje • Pasca a čo ďalej s dievčinou

Antropologická expedícia začala práce na dvoch mies­tach. V parku pri rybníku, kde na jar tohto roku počas ka­nalizačných výkopov pre poľnohospodársku školu objavi­li niekoľko desiatok starých ľudských kostier, a pri potoku okolo mosta. Tu pred dvoma rokmi nejaký obyvateľ mes­tečka si chcel nakopať piesok na stavbu domu a tiež na­trafil na ľudské kosti. Antropologická výprava prišla teda do mestečka, aby vykonala výskumné práce na obidvoch miestach a zistila, či to nie sú staré cintoríny zaujímavé pre vedu.

O tom všetkom mi porozprávala pani magistra Alina Za-borowska - tá vysoká blondínka v strednom veku - keď som po spokojne prespanej noci na Ostrove zločincov zno­va preniesol svoj stan k táboru výpravy.

Chudinka sa veľmi potešila, keď ma uvidela. - Všetci si zo mňa uťahovali, že som vás vyplašila. Ale

predsa ste sa vrátili k nám. - A zostanem tu dlhšie, - ubezpečil som ju. - Musím

predsa splniť sľub a previezť vás na svojom ohyzdnom aute. Napokon, zostanem tu nielen preto. Jednoducho sa už nu­dím osamote.

Chudinka vážne prikyvovala na znamenie, že ma dobre

chápe. A pretože v rozhovore s pani magistrou Zaborow-skou som vyslovil záujem o vykopávky, Chudinka ma po­zvala k potoku. Lebo aj keď bola zarážajúco chudá a vyzera­la veľmi smiešne so svojimi vrkôčikmi, ukázalo sa, že je študentkou štvrtého ročníka antropológie, a to asi veľmi dobrou. Jej totiž zverili dozor nad vykopávkami pri potoku a pridali jej na pomoc dvoch mladých študentov, tých istých, ktorí ma vyhnali z polostrova. Zvyšok vedeckej sku­piny pod vedením pani magistry - vedúcej výpravy - kopal v parku pri kaštieli veľkostatkára Dunina.

Hneď po raňajkách, aby som Chudinke prejavil svoje sympatie, išiel som si prezrieť práce, ktoré viedla ona.

Piesčitá cesta od lesa k mestečku cez mostík preskakuje úzky a kľukatý potok. Hneď za ním sa na ľavej strane na­chádza neveľký kopček, na ktorom rastie zopár starých du­bov, okolo kopčeka sa rozkladajú polia. Kopček je akoby zeleným ostrovčekom uprostred polí. Na kopčeku leží nie­koľko veľkých kameňov. Asi ich tu kedysi bolo viac, odviez­li ich na stavbu domov v mestečku.

Antropologická výprava najala niekoľko desiatok robot­níkov na práce pri vykopávkach. Troch robotníkov pridelili Chudinke, a okrem toho sa do práce prihlásili aj dve druži­ny zo skautského oddielu, ktorý stanuje v lese. Medzi nimi som nezazrel ani jedného z mojich známych Lukostrelcov, dozaista dostali nejakú inú úlohu.

Kopček preťali dosť hlbokým a širokým výkopom. Ne­našla sa však nijaká kostra. Namiesto toho zistili, že na vrchole kopčeka stála nejaká stará drevená stavba, ktorú zničil požiar.

- Starí obyvatelia mestečka hovoria, - vysvetlila mi Chu­dinka, - že piesčitá cesta kedysi viedla k starému brodu cez Vislu. Tuto pri potoku zasa stála stará, veľmi stará, azda tri­storočná krčma, ktorá vyhorela pred päťdesiatimi rokmi. Ťažké je vysvetliť, prečo práve tu boli vykopané ľudské kos-

ti. Možno sa tu niekedy odohrala nejaká bitka, pri ktorej zahynulo niekoľko ľudí a zakopali ich v blízkosti krčmy.

- Na ktorom mieste sa našli kosti? - spýtal som sa. - Na druhej strane kopčeka. Práve dnes tam začneme vý­

kop, lebo najprv som chcela preskúmať samotný kopček, -odpovedala Chudinka.

Sadol som si pod starý dub. Napriek tomu, že včera k večeru a počas celej noci pršalo, dnes bol krásny, slnečný a teplý deň. Dážď nechal iba vo vzduchu akoby jemný opar, slnko bolo trocha zahmlené a rozmazané.

Od mestečka sa blížil nízky, silný starší pán v okuliaroch, s hrubým skicárom v ruke.

- To je pán magister Henryk Opalko, - predstavila mi ho Chudinka. - Pracovník nášho Ústavu antropológie, výtvar­ník, vynikajúci znalec ľudskej anatómie. Špecializuje sa na vytváranie vzhľadu človeka na základe lebky. Na túto tému píše veľkú vedeckú štúdiu.

Veľmi milo som sa pozdravil s pánom Opalkom. Uklonil hlavu a mlčky mi stisol ruku.

- Nečudujte sa, ak namiesto slovnej odpovede na nejakú otázku vám odpíše alebo nakreslí obrázok, - upozornila ma Chudinka. - Pán magister Opalko sa vyjadruje iba písom­ne. Je viazaný úplným mlčaním.

Zdvorilo som sa usmial, ale nič z toho som nechápal. Chudinka mi teda začala vysvetľovať: - Pán magister Opalko je na univerzite známy ako naj­

väčší táraj. Čo náhoda nechcela, v apríli sme sa celá sku­pinka vybrali do kina. Pán Opalko tvrdil, že v kine Sloboda hrajú film s názvom Eldorado, a my, že tam premietajú Prí­beh strašného Billa. Vypukla diskusia, lebo nikto z nás ne­mal pri ruke noviny, nikomu sa ani nechcelo ísť k stánku a kúpiť ich. Výsledok toho bol, že sme uzavreli stávku s dosť čudnými podmienkami. Ak ju prehráme my, kúpime pánu Opalkovi kyticu červených ruží, takú si zažiadal. Ale ak pre-

hrá on - neprehovorí ani slovka počas výpravy na vykopáv­ky. Bol si taký istý výhrou, že súhlasil s takými prísnymi podmienkami.

- A prehral, - dokončil som. - Veru prehral, - rozosmiala sa Chudinka Pán Opalko ma odtiahol nabok, otvoril svoj skicár

a niekoľkými čiarami nakreslil dievčinu strašne dlhú a chudú ako kostra so smiešne trčiacimi vrkôčikmi. Tvár tej špaty urobil ešte ohyzdnejšou, potom tomu chúďaťu dokreslil metlu a poslal ju na Lysú horu. Teraz sa na mňa spýtavo pozrel.

Prikývol som, že viem, o koho ide. Bola to Chudinka ako škaredá striga.

Po ceste od mesta prichádzala drožka (niekoľko takých starých kočov malo svoje stanovisko pri autobusovej za­stávke v mestečku). Drožka zastala vedľa kopčeka, na kto­rom som si obzeral kresbu pána Opalku. Z drožky zoskočil štíhly, elegantne oblečený brunet s úzkou líščou tvárou.

- Chcel by som sa porozprávať s pánmi antropológmi, -prihovoril sa mi.

Prstom som ukázal na pána Opalku. - Vy ste antropológ, však? - spýtal sa brunet. Pán Opalko prstom ukázala na Chudinku, ktorá hľadela

do výkopu. Brunet sa na nás oboril. - A vy, páni, čo? Ste nemí? Pán Opalko zavrtel hlavou na znamenie, že hovoriť vie. - Tak prečo sa neozvete? - spýtal sa brunet. Vtedy pán Opalko mykol plecami. Brunet až očervenel

od zlosti. Vysvetlil som: - Ten pán vie rozprávať, ale teraz nechce. Prepáčte. - A ja som si myslel, že vy, páni, ste antropológovia, - po­

vedal brunet. Prikývol som.

- Ten pán, - znova som ukázal na Opalku, - patrí do tá­bora antropológov. Ale táto slečna...

Lenže práve sa k nám blížila Chudinka, ktorú zaujalo, kto to vlastne prišiel drožkou.

- Som Karol. Karol W., - predstavil sa jej brunet a na­hlas cmukol, bozkávajúc Chudinke ruku zašpinenú od ze­me. - Rozprával som sa už s pani magistrou Zaborowskou, stretol som ju v meste, a dovolila mi, aby som sa ubytoval vo vašom tábore pri rieke. Tu mám so sebou malý skladací stan, - upozornil. - Prišiel som sem oddychovať, budem chytať ryby. Pani magistra mi sľúbila, že mi umožní stra­vovať sa vo vašom tábore, a preto som tak veľmi chcel s va­mi bývať.

Chudinka si prezrela elegantný odev pána Karola. Iste došla k názoru, že pán Karol je nielen elegantný, ale aj veľ­mi slušný, lebo sa usmiala.

- Ach, viem, - náhle zvolala, - vy ste dozaista ten detek­tív, ktorý mal k nám prísť.

- Detektív? - čudoval sa pán Karol. Chudinka si rukou zakryla ústa. - Prepáčte, prosím, to mi len tak vyletelo z úst, - ospra­

vedlňovala sa zahanbená. - Zabudla som, že o tom sa ne­smie rozprávať nikomu. Ale vy budete diskrétny, však? -obrátila sa na mňa.

- Prirodzene, - sľúbil som. Pán Karol sa zdvorilo uklonil. - S mojou diskrétnosťou tiež môžete rátať, - vyhlásil vážne. Chudinka sa znova usmiala, ale teraz - koketne. - Ó, vy celkom iste budete diskrétny, veď vy ste ten de­

tektív. Hneď som vás spoznala. Viem, že to musíte tajiť, ale to ma beztak nepresvedčí. No dobre, nehovorme už o tom ďalej. Prosím, zavezte svoje veci do nášho tábora pri rieke. Je tam síce veľmi tesno, ale myslím si, že malý stan sa neja­ko vmestí medzi naše obrovské stany.

- Veľmi pekne vám ďakujem, - pán Karol sa znova na­chýlil k Chudinkinej špinavej ruke.

Zrazu ako spod zeme vyrástli chlapci z družiny Luko­strelcov. Viliam Tell okrem svojej kuše držal pod pazuchou akýsi predmet zabalený do novín.

Prekvapená dievčina rozbalila noviny. Našim očiam sa ukázala veľká ľudská lebka.

- Pane Bože! - zjajkol pán Karol. Prirodzene, na Chudinku pohľad na ľudskú lebku ne­

urobil ani najmenší dojem. Prichádzala s nimi do styku stále.

- Kde ste ju našli, chlapci? - spýtala sa. - V lese. V starom zákope, - vysvetľoval Viliam Tell. - Po­

vedali ste nám, že skúmate ľudské lebky, a tak sme vám ju priniesli. Hodí sa vám do vašich výskumov?

Chudinka mykla plecami. - Vidím, že budem musieť urobiť besedu o antropológii.

Je jasné, že skúmame ľudské lebky. Ale zaujímajú nás iba lebky vykopané z hrobov, a nie hocijaká lebka nájdená v le­se. Pre nás je dôležité, z akého obdobia taká lebka pochá­dza, z akej oblasti atakďalej. Niekedy vám to dôkladne vysvetlím.

Ozval som sa: - Máme lebku zabitého človeka a je tu aj detektív. Teda

iste sa hneď začne pátranie. - To ste adresovali mne? - zahundral pán Karol. - Veru tak, vám. - Teda vám poviem, že po prvé: nie som detektív, a po

druhé: ako viete, že je to lebka zabitého človeka? - Pozrite sa, prosím, je prasknutá. Ten človek zahynul po

takom silnom údere do hlavy, že mu praskla lebka. Obzreli si lebku a potvrdili, že je to pravdepodobné. - No a čo, - znova zahundral pán Karol. - Lebka sa na­

šla v starom zákope. Iste je to nejaký zabitý vojak.

- Áno, je to tak, - prisvedčili chlapci z družiny Lukostrel­cov. - V starom zákope ležala aj kostra, aj táto lebka.

Pán Opalko vzal lebku z rúk Chudinky. Zabalil ju do no­vín, strčil pod pazuchu a bez slova vykročil k antropologic­kému táboru.

- Pán Opalko iste urobí tvár tejto lebky, - vysvetlila Chu­dinka chlapcom. - Do tejto chvíle sme nevykopali ešte ni­jakú, a tak sa pán Opalko trocha nudí. Bude sa zaoberať vaším nálezom.

Viliam Tell žmurkol na mňa. Dal mi tým najavo, že by sa chcel so mnou porozprávať kdesi osamote. Zišiel som pre­to z kopčeka a chlapci sa pustili za mnou.

- Hľadali sme tábor pytliakov, - rozprával mi Viliam Tell. - Dá sa povedať, že sme preskúmali celý les, od jed­ného konca až po druhý. Tábor pytliakov sme nenašli, ale to neznamená, že tam nie je. Les je preťatý dvoma radmi zákopov a bunkrov z druhej svetovej vojny. V jednom z nich ležala ľudská kostra. Teda, ako je vidieť, ľudia tam nechodia, lebo by iste boli zakopali tie kosti do zeme. Ktovie, či v jednom z tých starých bunkrov nie je skrýša pytliakov.

Chvíľu som uvažoval. - Máte pravdu, chlapci. Ste na dobrej stope. Neprestane­

te hádam hľadať ďalej? - To nie! - zvolal Sokolie oko. Kľakol si a začal okolo

oňuchávať svojím dlhým nosom, čo malo iste znamenať, že je ako poľovnícky pes, ktorý chytil stopu zvieraťa.

Ešte som sa ich spýtal, v ktorej časti lesa sa nachádzajú tie bunkre a kade treba k nim ísť. Podrobne mi opísali ces­tu, povedali, že na mieste, kde našli lebku, nechali značku v podobe krížika z dvoch odlomených konárov.

Teraz chlapci upriamili pozornosť na vykopávky. Robot­níci objavili v zemi čosi v tvare obdĺžnika zloženého z veľ­kých plochých kameňov.

- Je to stará studňa, - tvrdila Chudinka. - Aká studňa, keď v nej ležia ľudské kosti! - zvolal jeden

z robotníkov a poriskom lopaty vyhrabával zo zeme píšťalu z ľudskej nohy.

- Azda je to skriňový hrob? - uvažovala Chudinka. -V období pomoranskej kultúry pochovávali ľudské pozo­statky do hrobov pripravených z kameňov v tvare veľkej skrine. Lenže vtedy bol zvyk mŕtvoly spaľovať a prach nasy­pať do popolnice...

Začali opatrne odhŕňať zem z kamenného obdĺžnika. Našli kosti z panvy, chrbtice a potom aj lebku. Malými lo­patkami napokon odhalili celú kostru, ktorá v tomto ob­dĺžniku spočívala vo veľmi neprirodzenej polohe, skrčená, akoby ju tam násilne strčili.

Táto práca trvala veľmi dlho, až do poludnia. Pán Karol sa už stihol zariadiť v antropologickom tábore - medzi veľké stany výpravy strčil svoj malý červený stan pre dve osoby, čo sme zistili až vtedy, keď Chudinka ohlásila ko­niec pracovného dňa a spolu so svojimi pomocníkmi sa pobrala domov na obed. Aj ja som sa pustil do prípravy obeda a takto mi prešiel čas až do štvrtej popoludní. Až vtedy som sa vybral do lesa, aby som si prezrel bunkre, ktoré našli skauti.

„Áno, dostali sa na správnu stopu," rozmýšľal som, keď som kráčal po okraji lesa rovnobežne s brehom rieky, lebo Lukostrelci mi kázali ísť tadeto. „Keďže tie staré bunkre sa nachádzajú v lese, tak asi práve v takom bunkri bolo pytlia-kom najľahšie si urobiť skrýšu. Bunkre sa stavali pre desať, či azda až pre dvadsať vojakov, teda iste sú priestranné, možno v nich urobiť lôžka a zdržať sa v nich aj dlhší čas... Pytliaci asi starostlivo zamaskovali vchod do bunkra, a pre­tože bunker za tie dlhé roky iste zarástol krovím, bude veľ­mi ťažké nájsť ho..."

Zrazu som až zastal, taká myšlienka mi udrela do hlavy:

„Ak tie bunkre pochádzajú z roku 1939, ktovie, či v nie­ktorom z nich veľkostatkár Dunin a hájnik Gabryszczak neschovali tie nesmierne cenné zbierky?"

Chodník ma doviedol k neveľkej stavbe. Les sa na tomto mieste blížil až k rieke a ohradená plocha zaberala neveľký priestor medzi vodou a lesom. Drevený domček, nízka maš­taľ a malý dvor boli ohradené dreveným plotom. Hneď pri brehu rieky sa pásla krava, pod plotom sa povaľovali staré riečne bóje, na stene domu viselo na klincoch záchranné koleso. „Tu býva človek, ktorý zapaľuje svetlá v riečnych bó-jach," pomyslel som si. „Tu býva ten, ktorý sa tak rozhneval, keď z Ostrova zločincov začul volanie: Ba-ra-basz."

Zdalo sa mi, že by bolo pre mňa užitočné, keby som toho človeka bližšie spoznal. Postrčil som preto bráničku na plo­te a vošiel som na dvor. Privítalo ma zúrivé štekanie psov zavretých v ohrade. Privolaná brechotom psov, hneď sa na prahu domu objavila mladá dievčina. Tá istá, ktorá ma na­vštívila na Ostrove zločincov a prikázala mi, aby som z ne­ho čo najskôr odišiel.

- Dobrý deň, - pozdravil som dievčinu. Pozrela na mňa pohľadom plným zlosti. - Čo tu chcete? Čo sa tu stále motáte? - povedala na­

hnevane. Už aj sa berte preč, lebo pustím psy z reťaze... - Preboha! - zjajkol som. - Ešte som ani nestihol vysvet­

liť, čo ma sem priviedlo, a už ma strašíte psami. Uvidel som tu pásť sa kravu, tak som sa prišiel spýtať, či by ste mi ne­predali trocha mlieka.

- Nič tu nekúpite. A choďte preč odtiaľto! - Prirodzene, že pôjdem preč. Keby som bol vedel, že tu

bývate vy, nebol by som ani vkročil na dvor, - po týchto slo­vách som sa obrátil na päte a opustil som dvor.

Bráničku som za sebou pribuchol. „Prečo ma tak nenávidí?" uvažoval som, keď som kráčal

ďalej po lese.

Toto stretnutie, hoci bolo nemilé, predsa mi prinieslo nejaký úžitok. Dozvedel som sa, kde býva dievčina, ktorá ma navštívila na Ostrove zločincov. Mohol som predpokla­dať, že je v nejakom príbuzenskom zväzku s človekom, kto­rý zapaľuje svetlá v bójach.

„Azda je to jeho dcéra?" rozmýšľal som. „Možno ma upodozrieva, že práve ja prenasledujem jej otca volaním: Ba-ra-basz, a preto pociťuje voči mne taký odpor."

Prešiel som cez piesčitú cestu, po ktorej som kedysi šiel svojím autom, a našiel som sa už v známej časti lesa. Naj­prv tu rástli staré borovice s vysokými kmeňmi, potom vyrastal smrekový hájik, preťatý hlbokou protitankovou priekopou. Práve táto priekopa začínala systém opevnení. Priekopa bola hlboká, mala strmé steny, a keďže v týchto miestach les ležal dosť nízko, priekopu vypĺňala voda, čier­na a smradľavá od lístia, ktoré v nej hnilo. Ťahala sa na dosť veľkom priestore, preskočiť ju sa zdalo nemožné. Až po dlhšom putovaní po okraji priekopy som našiel čosi ako lávku - niekoľko hrubých žrdí prehodených ponad vodu.

Na druhej strane tiež rástol smrekový hájik, v ktorom bolo možno zazrieť trávou zarastené stopy po zákopoch a guľometných hniezdach. Medzi zákopmi, každých nie­koľko desiatok metrov, nachádzali sa bunkre. Najprv som natrafil na kryty postavené z drevených trámov, teraz už zhnitých. Mali zapadnuté strechy, vnútro bolo do polovice zasypané zemou a zoschnutým lístím. Niektoré bunkre sa stali domovom divých králikov. V jednom z nich sa udo­mácnila líška, pred napoly zavaleným vchodom ležali zvie­racie kosti a skrvavené perie nejakého vtáka.

Objavil som aj niekoľko bunkrov vybudovaných zo žele-zobetónu. Ich mohutné konštrukcie boli starostlivo obsy­pané pieskom a obložené trsmi trávy, potom sem zasadili krovie a mladé smreky. Vyzerali ako malé kopce hľadiace k rieke prázdnymi strieľňami, v ktorých sa iste mali nachá-

dzať hlavne guľometov alebo malokalibrových kanónov. V zadnej časti bunkrov som si všimol ťažké železné dvere, teraz otvorené... Zasvietil som si zápalkou a nazrel som do­vnútra, ale všade stála voda, ani jeden z nich nemohol slúžiť ako skrýša pre pytliakov.

A znova drevený bunker. Na ňom dva skrížené konáre. Vedľa vysoké mravenisko veľkých červených mravcov. „Tu Lukostrelci našli ľudskú kostru a lebku," pomyslel som si.

Vchod do bunkra bol nízky. Musel som si kľaknúť, aby som nazrel dovnútra. Ale hneď som cúvol, lebo niekoľko červených mravcov mi bleskovo vyliezlo na nohy a začalo ma hrýzť do lýtok. Mravce mali bunker vo svojom vlast­níctve.

Škrtol som zápalkou a znova som nazrel do temného vnútra. Aj v krátkej chvíli som zazrel v bunkri belejúce sa ľudské kosti.

Striasol som mravce z nôh, narovnal som sa. Neviem prečo, zrazu sa ma zmocnil veľmi nepríjemný pocit - ako­by mi hrozilo nejaké nebezpečenstvo, akoby kdesi za stenou mladých smrekov sa zatajil ktosi voči mne nepriateľský. Zdalo sa mi, že les, v ktorom som sa ocitol, je strašný a plný hrôzy. „Iste tá ľudská kostra vo mne vyvolala také po­city," pomyslel som si. Ale nevedel som sa zbaviť dojmu, že ma ohrozuje nebezpečenstvo, že kdesi medzi konármi stro­mov ma sledujú nejaké oči.

Prešiel som zo dvadsať krokov k protitankovej priekope zaliatej vodou. Sadol som si na jej okraj a zapálil som si cigaretu.

„Tá kostra," rozmýšľal som, „ma nemusí znepokojovať. Iste sa tu odohrávala prudká bitka, v ktorej padlo veľa voja­kov. V jednom bunkri, možno preto zasypanom, že v ňom vybuchol delostrelecký náboj, zostala mŕtvola. Potom daž­de zmyli zeminu z bunkra, otvorili doň vchod a ukázala sa kostra. Nie, niet čo uvažovať nad touto záležitosťou..."

Vstal som zo zeme a obrátil som hlavu tým smerom, od­kiaľ som pred chvíľou prišiel. Zdalo sa mi, že medzi smrek­mi sa mihol nejaký tieň. Hneď nato zmizol, ale ozval sa praskot zlomenej halúzky.

„Ktosi ma sleduje," uvedomil som si. Nastal už večer, bol som sám v najvzdialenejšej a ne­

obývanej časti lesa. Priznám sa, že som sa trocha zľakol toho človeka, ktorý ma pozoroval. Rýchlym krokom som sa pobral pozdĺž priekopy až k brvnám prehodeným po­nad vodu.

Prebehol som po nich na druhú stranu priekopy. Tu som na chvíľu zastal. „Počkaj, však ťa ja dostanem," usmial som sa v duchu. Chytil som konce brvien a posu­nul som ich tak, že sa sotva dotýkali druhého brehu. Už nastala tma a ten, kto ma sledoval, si iste nevšimne, že brvná sú slabo zachytené. Ak neopatrne vstúpi na lavičku, brvná sa po piesku zosunú a môj prenasledovateľ padne do vody.

Vošiel som do lesa, urobil som veľký oblúk a zakrádajúc sa, vrátil som sa k priekope. Delilo ma od nej vyše desať metrov, keď som začul najprv tichý výkrik, a potom sa roz-ľahol zvuk padajúceho brvna a hlasné čľupnutie do vody. Ktosi padol do pasce, ktorú som mu nachystal.

Štvornožky, aby ma nik nespozoroval, priplichtil som sa k okraju priekopy. Opatrne som vystrčil hlavu a na­priek dosť hustej tme som uvidel nad hladinou špinavej vody trčať... hlavu dievčiny. Tej istej, čo ma navštívila na Ostrove zločincov, tej istej, čo ma vyhnala z dvora domče­ka pri Visle. Tak ma teda sledovala od chvíle, keď som pri­buchol za sebou bráničku na dome, v ktorom ma tak ne-žičlivo prijala.

Keď sa upokojila po ľaknutí, začala sa štverať na breh. Lenže ten bol v týchto miestach veľmi strmý a dievčina sa aspoň trikrát zošmykla späť do vody.

Vyšiel som z lesa, kľakol som si k priekope a podal som dievčine ruku. Prijala odo mňa pomoc, hoci chvíľu som vi­del v jej očiach váhanie.

Vyliezla na breh a tu si čupla, držiac sa za členok ľavej nohy.

- Zdá sa mi, že som si vyvrtla členok, - jajkala. - Božemôj, - vzdychol som si. - Keby som bol vedel, že

to vy ma sledujete, nebol by som nastražil pascu nad prie­kopou.

- Teda to bola pasca? Vy ste posunuli brvná? - zakričala nazlostene. Chcela vyskočiť, ale bolesť v členku ju zadržala na mieste.

Rozložil som ruky do gesta, ktoré malo vyjadriť moju úprimnú ľútosť. Naozaj som ju ľutoval, mala celkom pre­močené šaty, zašpinené bahnom a oblepené hnijúcim lístím.

- Keby som bol vedel, že ste to vy... - Vy ste... Vy ste..., - zopakovala slová, ktoré mali naj-

trefnejšie vyjadriť to, čo si o mne myslí. - Ste... podlý. Mykol som plecami. - Nechápem, prečo vo vás vzbudzujem taký hnev? Čo

som vám urobil zlého? Veď ma vôbec nepoznáte, neviete, kto som. Prečo pociťujete ku mne až taký veľký odpor, pre­čo si myslíte, že som podlý?

- Vy ste... Vy ste... - znova hľadala nejaké silné slovo. -Vy ste... odporný.

- Je to pravda, že kvôli mne ste padli do vody a pri páde ste si vyvrtli členok. Ale po prvé: nevedel som, že to vy ma sledujete. A po druhé: prečo ste ma sledovali?

Zaťala päste, akoby sa už-už chcela na mňa vrhnúť. - Choďte preč! Ako keby nestačilo, že som si kvôli vám

vyvrtla nohu a namočila sa v priekope, ešte si zo mňa aj uťahujete, vysmievate sa mi, lebo viete, že som bezradná a bezbranná...

A bolo celkom prirodzené, že sa rozplakala. „Toto mi ešte chýbalo," pomyslel som si znepokojený, le­

bo neznášam pohľad na plačúce dievčatá. - Zmiznite stadeto... Choďte preč, - kričala hystericky. Počkal som, kým sa trocha upokojí, a povedal som: - Po prvé: nemôžem stadeto odísť, lebo ste si vyvrtli čle­

nok a bez mojej pomoci sa nedostanete domov. Po druhé: nastala noc, je čoraz chladnejšie a vy máte premočené šaty. Prechladnete.

- Po prvé... Po druhé... Po tretie, - posmievala sa mi. - Po prvé: nepotrebujem vašu pomoc. Po druhé: nežiadam vás o láskavosť. Po tretie: zmiznite preč...

Skúsila sa postaviť a urobiť krok. Zasyčala od bolesti a hneď si opäť sadla k priekope.

- No vidíte, - povedal som. - Zostanete tu sama a zjedia vás vlci.

- Tu nie sú vlci. - Ale ani ľudí tu niet. Celú noc v lese, v mokrom odeve,

bŕŕŕ... - až ma striasla myšlienka na podobnú situáciu. - Nepotrebujem od vás nijakú láskavosť, - vyhlásila. Ale

už menej presvedčivo. Nečudoval som sa tomu. V lese už nastala ozajstná tma,

dosť sa aj schladilo. - Na vašom mieste, - ozval som sa, - prijal by som po­

moc dokonca aj od najväčšieho nepriateľa. Ale ja sa naozaj nepovažujem za vášho nepriateľa. Nepoznám vás, nič o vás neviem.

Neodvetila. - Tak poďme, - vyzval som ju povzbudivo. Ešte chvíľu uvažovala. - Ako si predstavujete našu cestu? Veď sama nemôžem

ísť a vy sa mi nezdáte taký silný, aby ste ma vzali na chrbát. - Hm, - odkašlal som si urazený, lebo to povedala iro­

nicky. Vždy som tým trpel, že sa nevyznačujem poriadnou

fyzickou silou. Netreba veľa rozprávať: som cintľavka, úbožiak.

- Milá slečna, - riekol som, - nemienim vás niesť cez ce­lý les, lebo na to by bolo treba siláka.

- No, taká ťažká zasa nie som. - Vidí sa mi, že by som vás mohol na chrbte odniesť nie­

koľko desiatok metrov. Prirodzene, s prestávkami, - vysvet­ľoval som. - Vy poznáte tento les, prosím, povedzte mi, kde je tu najbližšia cesta alebo priesek. Tam vás donesiem a ne­chám. Zabehnem po svoje auto a prídem po vás. Súhlasíte?

- Dobre, - prisvedčila a opatrne sa dvíhala zo zeme.

D E V I A T A K A P I T O L A

Nočné putovanie s ranenou dievčinou • V starej šope • Koho sa dievčina bojí • Podvod • Kto je podozrivý •

Kde hľadať čiernu limuzínu • Vypočutý rozhovor • Plán ukrytých pokladov • Kam preniesli

drahocenné zbierky • Lístok od Hanky

Nezašli sme ďaleko. Dievčina jednak bola ťažšia, než som predpokladal, ale možno ja som bol slabší. Vždy po pár kro­koch som musel odpočívať, unavil som sa, ale k ceste, po ktorej by som mohol prísť autom, bolo stále ďaleko. Tma sťažovala putovanie, podchvíľou som sa potkýnal na trčia­cich koreňoch a vchádzal som do krovia. Zakrátko začalo pršať, čo ešte prehĺbilo nočnú tmu.

Napokon dievčina rozhodla, že treba zmeniť plán. - Tu nablízku, - spomenula si, - je stará, napoly zvalená

šopa. Zhromažďuje sa v nej seno, ktoré hájnik zbiera na les­ných poľanách, a potom v zime ním dokrmuje lesnú zver. Tam sa môžeme schovať pred dažďom.

Šopu sme našli bez problémov. Ležalo v nej niekoľko starých harabúrd, časti voza, malé rebríky, na ktoré sa zvie­ratám kladie seno počas tuhej zimy. Bol tam aj rebrík, kto­rý viedol na pôjd naplnený senom.

- Je tu tma ako v hrobe, - povedala dievčina, - ale aspoň teplo a neprší sem.

Napriek bolesti v nohe sa jej podarilo vyliezť na pôjd a ja som sa pobral za ňou.

- Podajte mi svoj plášť, - prikázala mi, - vyzlečiem si

mokré šaty. Cez noc vyschnú a ja vo vašom plášti sa zahra-bem do sena, hádam do rána nezmrznem.

- Nemá zmysel sedieť tu celú noc, - uvažoval som. - K šo­pe iste vedie nejaká cesta, takže sa sem dostanem autom.

- To nie, - zapišťala z kúta pôjda, kde sa prezliekala. -Nezostanem tu sama.

- Prečo? - spýtal som sa. - Jednoducho sa bojím. - V tomto lese nie sú vlci, - poznamenal som. - Napo­

kon, môžete vytiahnuť rebrík dohora a nik sa k vám ne­dostane.

- Nezostanem tu sama, - zopakovala rozhodne. - A mňa sa nebojíte? - začudoval som sa. - Vyhnali ste

ma zo svojho dvora, tajne ste ma sledovali, a to hádam na­značuje, že ma považujete za niekoho veľmi podozrivého. Alebo ste už zmenili názor?

- Možno vás považujem za niekoho podozrivého, ale to vôbec neznamená, že vás považujem aj za strašného člove­ka. Naopak: nie ste strašný.

- Som veľmi rád... - uklonil som sa smerom k nej, hoci to nemohla vidieť, pretože bola tma. - Ale môžete mi pre­zradiť, koho a čoho sa obávate až do takej miery, že tu ne­chcete na hodinku zostať sama?

Na moju otázku hneď neodpovedala. Prezliekla sa a až potom si sadla na sene vedľa mňa.

- Bŕŕŕ, aký studený je ten váš plášť, - zachvela sa od chladu. - Azda vám ešte požičiam sako? - ponúkol som jej. - Dobre, - súhlasila. Vyzliekol som si sako a podal som ho dievčine. - A teraz, - rozhodla sa, - zíd'te dolu a porozhliadnite sa

okolo šopy, či nám nehrozí nejaké nebezpečenstvo. - Ste naozaj nejaká veľmi bojazlivá, - zahundral som. Ale zliezol som po rebríku dolu a dokonca dva razy som

obišiel okolo starej šopy. Keď som sa vrátil, rebrík bol vy-

tiahnutý dohora a dievčina na pôjde si svietila zápalkami, ktoré vybrala z vrecka môjho plášťa.

- Héj, slečna, čo to vystrájate? - zvolal som na ňu. -Chcete podpáliť túto búdu? A prečo ste vytiahli rebrík? Azda ste znova zmenili mienku? Som hádam znova ne­bezpečný?

Zakričala mi zhora: - Chvíľku počkajte! Hneď vám podám rebrík. Práve som

si prezrela vaše doklady, ktoré máte v saku, a keďže som predpokladala, že by ste mi v tom zabránili, tak som vy­tiahla rebrík.

Ešte nejaký čas sa hore rozsvecovali zápalky. - Prosím vás, - zakričal som, - hádam nie ste až taká ne­

vychovaná, že mi budete čítať všetky papiere, ktoré mám vo vreckách. Nestačí vám občiansky preukaz?

- Stačí, - zakričala mi späť. A po chvíli spustila rebrík. Vyšiel som hore nahnevaný

a mlčky, - urazilo ma jej správanie. Veď keby sa ma bola spýtala, kto som, iste by som jej to povedal. Nemusela voliť až taký postup.

Vzal som dievčine sako a zahrabal som sa do sena. Dážď šušťal na slamenej streche starej šopy. Dievčina opäť vy­tiahla rebrík, ale nechystala sa spať.

- Hneváte sa na mňa, pravda? - spýtala sa. - Áno, - prisvedčil som. - Nemám nijaký dôvod, aby som

sa nepriznal, kto som, ani nevidím dôvod hanbiť sa za svo­je meno, priezvisko a povolanie. Ale vôbec sa mi nepáči, ak niekto zneužije moju dôveru a hrabe sa mi vo vreckách a v náprsnej taške.

- Teraz už viem, že nie ste ten, za koho som vás považo­vala, - priznávala sa.

- Veľmi ma to teší. A možno sa aj dozviem, prečo ste sa ku mne správali tak neslušne, prečo ste ma sledovali v lese, čo sa vám napokon veľmi nevyplatilo.

Potichu sa zasmiala. - Nič vám nepoviem. Len ak... - Len ak... - nadviazal som. - ... ak mi vy poviete, ale úprimne, na čo ste sem prišli. - Oddýchnuť si. Mám dovolenku. - Sem? Oddýchnuť si? Sem nikto nikdy neprichádza od­

dýchnuť si. Neďaleko sú pekné, v celom Poľsku známe kú­pele, teda aký zmysel by malo oddychovať tu, kde nie je do­konca ani slušná pláž pri rieke?

- A predsa nielen ja som prišiel na myšlienku prežiť do­volenku práve tu. Dnes prišiel napríklad nejaký pán Karol, ktorý si tiež postavil stan v tábore antropológov.

- Pán Karol? Čo je to za chlapa? - znepokojila sa. - Detektív, - tvrdil som jej. - Čo si to vymýšľate? Aký detektív? - To ja už neviem. Ale keď sa predstavoval, slečna Chu­

dinka, tá štíhla antropologička s vrkôčikmi, vyhlásila: „Už viem, vy ste ten detektív, na ktorého čakáme." Pán Karol sa proti tomu ohradil, ale iste sa jednoducho nechce prezradiť.

- Teda tak to všetko vyzerá? - zahundrala dievčina. - Tí antropológovia vôbec nie sú také neviniatka, ako sa mi vi­delo. Zavolali detektíva. Ale načo?

- Nemám potuchy, - odvetil som jej. - Vy ste stadeto, musíte vedieť lepšie než ja, či sa tu stalo niečo také, čo by vyžadovalo príchod detektíva.

Neodvetila mi. Ešte som dodal: - Nečudujem sa, že prišiel detektív. Som tu len niekoľko

dní, a predsa som už natrafil na toľko podozrivých vecí, že na ich rozlúštenie by bolo treba celú armádu detektívov.

- A čo také podozrivé ste spozorovali? - spýtala sa ma ironicky.

- Vyrátam vám to. Predovšetkým pytliaci. Ktosi tu poľu­je na srny v ochrannom období. So skautmi som našiel za­bitú srnu v kroví na vojenskom cintoríne.

- Súhlasím. Pytliaci. Ktosi tu naozaj poľuje v nedovole­nom období. Polícia už robila dve akcie na pytliakov. Lenže nikoho nechytili. A ak chcete vedieť, prečo som nesúhlasi­la, aby ste šli po auto a nechali ma tu samu, tak sa vám te­raz priznám, že som sa bála práve pytliakov. Od istého času po lese neustále chodia akési podozrivé typy. Vás som po­važovala za jedného z nich.

- Zmýlili ste sa. Ale vyratúvam ďalej: večer istého dňa, keď som sa plavil po Visle a na chvíľu som sa zastavil pri ostrove, spozoroval som človeka, ktorý zažínal červené a ze­lené svetlá na riečnych bójach.

- Je to môj otec, - skočila mi do reči. - V jednej chvíli sa na ostrove ozval výkrik: „Ba-ra-basz"

a vtedy váš otec prirazil k ostrovu, chytil sekeru, ktorú mal v člne, a rozbehol sa po ostrove s takou zlosťou, akoby mal v úmysle niekoho zabiť.

Vzdychla si. - Otec sa sťažoval, že každý večer ho ktosi prenasleduje

volaním: „Ba-ra-basz". Jeho to privádza do zúrivosti, lebo si myslí, že niekto sa z neho takto vysmieva. Ako sa vie, na tomto ostrove zahynul Barabasz, veliteľ bandy, ktorá tu ke­dysi vyčíňala. Ktosi sa vydáva za Barabaszovho ducha a otec sa preto zlostí. Dvakrát som sa schovala na ostrove, aby som zistila, kto vystrája tento žart, ale nikoho som nepri-chytila. A práve v tú noc, keď ste boli na ostrove, neozvalo sa nijaké volanie...

- Azda by som ja bol vystrašil toho vtipkára? Lebo hádam mňa neupodozrievate z podobných žartíkov?

- Nie. Ktosi volal na ostrove vtedy, keď ste nocovali na mieste, kde bola Gabryszczakova hájovňa. Nemohli ste byť súčasne na ostrove i na briežku v lese.

- Dokonca aj tam ste ma vysliedili? Napokon, aj vtedy som si všimol niekoľko podozrivých okolností. Najprv na môj stan útočili dva besné psy...

- Nie besné, vyprosujem si také prívlastky, - protestova­la. - To boli moje dva vlčiaky. Keď sa v noci túlam po lese, vždy ma sprevádzajú. Vtedy sa nikoho nebojím. Šla som s nimi až do úvozu, lebo som bola zvedavá, čo za ksicht si postavil tábor práve na tomto mieste.

- Ach, to vy ste vtedy na ne zapískali... - Nechcela som, aby vás pohrýzli. - O niečo neskôr dvakrát prešla po lesnej ceste veľká

čierna limuzína. Najprv mala zhasnuté svetlá, potom šla so zapnutými reflektormi.

- Videla som v lese svetlá. Lenže som si myslela, že to vy so svojím ohyzdným autíčkom sa preháňate po lesnej ces­te. Ako vyzeralo to auto?

- Obrovské, čierne, podobalo sa na veľkú rybu alebo vtá­ka. Americký „krížnik ciest".

- Také isté auto som videla včera v Ciechocinku. Stálo na parkovisku hneď pri fontáne, ktorá sa podobá na veľký hríb, - uviedla dievčina.

- Ak je to ten istý voz, - uvažoval som, - a naozaj parku­je v Ciechocinku, tak na tom asi nebude nič podozrivé. Jed­noducho nejaký turista dovolenkuje v Ciechocinku a robí si výlety po okolí. V tú noc zablúdil v lese, a preto sa ocitol v úvoze.

- Ale prečo jazdil so zhasnutými svetlami, keď ako tvrdí­te, stratil cestu a zablúdil v lese? Ak sa niekto v noci roz­hodne v lese vypnúť reflektory na aute, to je hádam naj­lepší znak, že sa dokonale vyzná v okolí. Navyše to značí, že by mohol tadeto jazdiť so zatvorenými očami.

Na to som nič nepovedal. Prirodzene, mala pravdu. „Zajtra sa vyberiem do Ciechocinka," rozhodol som sa.

„Azda tam ešte stojí ten čierny krížnik a podarí sa mi zistiť, komu patrí."

Nahlas som však povedal: - Ale najpodozrivejšia je tu istá dievčina. Nevedno prečo

útočí na pokojných turistov, pozoruje ich, sleduje ich, vy­hráža sa im, prikazuje im, aby zmizli z tohto kraja. Dokon­ca ani sa nechce priznať, ako sa volá...

- Hanka... - začul som jej šepot. - Študuje vo Varšave medicínu. Skončila prvý ročník a teraz je doma na prázd­ninách.

Zmĺkla. Cez neveľmi hlasný šum dažďa, ktorý padal na strechu šopy, sme začuli hlasy.

Ktosi sa k nám blížil. Boli to najskôr muži, lebo ich hla­sy sa zdali nízke, hrubé, trocha zachrípnuté.

Hanka sa prisunula ku mne a začala mi šepkať do ucha: - Preboha, buďte čo najtichšie. Hoci by aj vošli sem do

šopy a sedeli tu neviem ako dlho, nesmieme sa prezradiť, že sme tu.

- Možno je to hájnik? - šepol som Hanke. - Pomohol by vám dostať sa domov.

- Ticho, - upozornila ma s prstom na ústach. - Pst... Rozprávajúci už boli veľmi blízko pri šope. Minú ju a pôj­

du ďalej, alebo nasmerujú svoje kroky práve do nej? - ...Starý od niekoho počul, že on má nejaký plán a na

ňom je celé okolie presne nakreslené farebnými ceruzkami, - povedal prvý hlas.

Druhý hlas: - Zájdime pod šopu a zapáľme si cigaretu. Prvý hlas: - Musíme sa ponáhľať. Starý čaká pri rieke, oneskoríme

sa a bude nadávať. Druhý hlas: - A načo je takému hosťovi plán? Myslíš, že je to ktosi

z niekdajších Barabaszových ľudí? Prvý hlas: - Na to je primladý, aby bol od Barabasza. Ale niekto

z Barabaszových kumpánov mohol nakresliť plán a predať mu ho.

Druhý hlas: - Veď nikto živý sa vtedy z ostrova nedostal. Prvý hlas: - Dvoch vojaci chytili živých. Potom ich predsa súdili vo

Varšave. Druhý hlas: - Odsúdili ich na trest smrti, takže sa dá povedať, že ni­

kto živý sa z ostrova nedostal. Len ak by vtedy vo väzení nie­komu boli nakreslili taký plán.

Prvý hlas: - Si hlupák. Odsúdili ich na trest smrti, ale rozsudok ne­

vykonali. Odsúdení požiadali o milosť najvyššie miesta a trest smrti im potom zmenili na doživotie... A potom im to ešte skrátili na pätnásť rokov, lebo bola amnestia. Rozu­mieš, bratku? A takto sú už obaja dávno na slobode. Starý sa o tom nedávno dozvedel, a preto si spočiatku iste myslel, že ten hosť s plánom je jedným z Barabaszových ľudí.

Druhý hlas: - Primladý... Šum dažďa prehlušil ďalšie slová, lebo obaja muži odišli

dosť ďaleko od šopy. - To o vás hovorili tí dvaja, - ozvala sa Hanka. - Vy máte

vo vrecku plán nakreslený farebnými ceruzkami. Videla som ho, keď som hľadala váš občiansky preukaz. Som zve­davá, akým zázrakom sa o tom dozvedeli?

- Ale ja viem, od koho sa to dozvedeli, - zasmial som sa. - Od pani Pilarczykovej, majiteľky obchodíka. Ukázal som jej ten plán. Iba jej samej, nikomu inému.

- Aký ste neopatrný, - zvolala. - Urobil som to náročky. Chcel som, aby všelikade roz­

právala o tom pláne a aby sa to dostalo do správnych uší. - Prečo? Načo ste to urobili? - Chcel som toho, kto ma zaujíma, najprv znepokojiť,

a neskôr vyprovokovať a prinútiť, aby konal proti mne.

Chcel som, aby sa pokúsil zneškodniť ma. A keďže to pred­pokladám, budem ostražitý a iste sa budem vedieť ubrániť. Tak by som sa dozvedel, kto je to. Lenže ten ktosi sa zatiaľ nedal vyprovokovať, necítil sa znepokojený skutočnosťou, že mám plán. Je to veľmi čudné a pre mňa celkom nepo­chopiteľné.

- Ale ja viem, prečo je to tak, - zasmiala sa dievčina. -Viem nielen to, kto ste, ale aj to, prečo ste sem prišli. Do­myslela som si tiež, prečo ste toho kohosi neprinútili konať.

- Aká je z vás jasnovidka, - ironizoval som. - Neuťahujte si zo mňa! Keď vám poviem všetko, čo som

si domyslela, presvedčíte sa, že netreba byť jasnovidcom, aby vás človek prekukol. Teda ste múzejník, ktorý akýmsi zázrakom dostal do rúk plán nášho okolia s naznačeným miestom, kde veľkostatkár Dunin schoval svoje drahocen­né zbierky. Ale na tom vašom pláne nie je to miesto vy­značené presne...

- Ako viete, že nie je presne vyznačené? - Lebo keby bolo, nikoho by ste neprovokovali, ale poti­

chu by ste sa ta vybrali a tie veci vzali. Teda chcete vyprovo­kovať človeka, čo stráži tie veci. Lenže nevyprovokujete ho, lebo ten pán pred dvoma mesiacmi preniesol veci do iného úkrytu, o čom ešte možno neviete. A preto sa vysmieva váš­mu plánu.

Vyskočil som na rovné nohy, chytil som dievčinu za ple­cia a nervózne som ju potriasol.

- Ako viete, že ich preniesol do iného úkrytu? - netrpez­livo som sa spýtal.

- Preboha, pustite ma! - skríkla. - Všetko vám porozprá­vam. Celé okolie o tom nahlas hovorí, a preto netreba z to­ho robiť tajomstvo. Pred dvoma mesiacmi sa za rána našlo v lese niekoľko predmetov, ktoré pravdepodobne stratil ktosi, kto ich v noci niesol. Bol to starý kindžal vysádzaný drahokamami, pozlátená pracka, stará strieborná lyžička.

Nie je ťažko si domyslieť, že išlo o veci zo zbierok veľkostat­kára Dunina. Ktosi ich vybral z úkrytu a v noci prenášal. To je celá pravda. Teda tie veci už nie sú v niekdajšej skrýši, možno ich odviezli veľmi ďaleko, ale azda ich len preniesli do iného úkrytu. V každom prípade váš plán je vám už cel­kom nanič.

- A kde ležali tie stratené veci? - Hneď vedľa lávky, kde som mala tú česť padnúť do vo­

dy a vyvrtnúť si členok. - No hej, - zamrmlal som, - je jasné, že úkryt bol v jed­

nom z bunkrov. - Pravdepodobne. Ale všetky tie Duninove drahocen­

nosti už tam nie sú, a kde sa teraz nachádzajú, nevedno, chytaj vietor po poli. Teda najlepšie urobíte, ak sa poberie­te domov.

- Znova ma vyháňate, - poznamenal som. - Veď váš plán je už nanič, ten človek sa nedal vyprovo­

kovať, tak nie je nijaká nádej, že by ste natrafili na veľko-statkárove cennosti.

- Mám takú istú nádej ako predtým. Ten plán, prosím vás, bol urobený neporiadne. Na pláne nie je vyznačená skrýša Duninových vecí. Nie je pre jednoduchú príčinu, že ten, kto ho kreslil, nemal ani potuchy, kde ten úkryt treba hľadať. Tu máte ten plán, môžete sa o tom sama presvedčiť, - po týchto slovách som siahol do vrecka saka a podal som dievčine list papiera.

- Prišiel som sem a aj tu zostanem, - dodal som, - hoci by ste ma chceli vyhnať. V rozhodnutí zostať ma utvrdzuje práve tá skutočnosť, že vám tak veľmi záleží, aby som odišiel. Azda máte nečisté svedomie? Bojíte sa, že by som náhodou mohol natrafiť na stopu niečoho, čo má zostať utajené?

- Fíha, - zahvízdala dievčina. - Kašlem na vaše roz­hodnutie.

Mal som v úmysle dať jej ostrú odpoveď, ale najprv som sa ešte spýtal:

- Nezdal sa vám známy hlas niektorého z mužov, čo pre­chádzali okolo šopy?

- Nie, - odvrkla. - Ďakujem za informácie, - povedal som ironicky. - Ste

strašne milá a zdvorilá. Ste taká milá a zdvorilá, až mi je ľú­to, že ste si vyvrtli iba členok, a nie napríklad jazyk...

Od tejto chvíle sme si už nepovedali ani slova. Nahrnul som na seba trocha sena a usiloval som sa zaspať. Dievčina ležala hneď vedľa mňa. Na líci som cítil šteklenie jej dychu. Predpokladal som, že v mojom tenkom plášti je jej zima, ale ani na um mi nezišlo požičať jej sako.

Spal som tvrdo. Zobudil som sa ráno o deviatej. Dievči­nu som už pri sebe nevidel, rebrík bol spustený dolu. Na nohách mi ležal list papiera s plánom, ktorý som včera dal Hanke. Na zadnej strane mi napísala:

Ste hlúpy a naivný. Nohu som si nevyvrtla, len som sa chce­la dozvedieť, kto ste a načo ste sem došli. Všetko som sa dozve­dela. Odchádzam. Plášť vrátim v najbližšom čase.

D E S I A T A K A P I T O L A

Rybár menom Skalbana • Šťuka • Skalbanovo pozvanie

• Studňa s kostrami • Biele miesta na mape • Rasy a rasisti

• Dryopithecus, čiže predhistorická opica •

Je Hanka podozrivá? • Hľadám čiernu limuzínu

• Hankino priznanie • Slzy

- Čo bolo s vami, pán Tomasz? - vítala ma Chudinka, keď som sa ráno ukázal pri svojom stane na brehu Visly. - Straš­ne som sa o vás bála. Nebolo vás celú noc.

Smutne som sklonil hlavu. - Zablúdil som v lese. Nocoval som v akejsi starej, polo-

zborenej šope. - Božemôj, - lamentovala Chudinka. - Veď je to veľmi

nebezpečné. Chudinkino nariekanie uprelo na mňa pozornosť celej

výpravy, ktorá sa práve chystala odísť k vykopávkam. Mladí antropológovia na mňa ironicky pozerali a vymieňali si ne­jaké výsmešné poznámky, zdá sa, že na moju adresu. Iba pán Karol, vylákaný zo svojho stanu žalostnými výkrikmi Chudinky, bral pozoruhodne vážne skutočnosť, že som za­blúdil v lese.

- A nocovali ste v nejakej starej šope? V ktorých mies­tach je tá šopa? - netrpezlivo vyzvedal.

Jeho vypytovanie mi pripadalo trocha čudné. Rozhodol som sa zachovať ostražitosť.

- No veď to, keby som sa aspoň pamätal, kde bola tá šo­pa, - vykladal som. - Stratil som orientáciu až natoľko, že dokonca si ani neviem spomenúť, kade som sa sem vrátil.

Podozrievavo sa na mňa zahľadel. Chcel sa ma pýtať ďa­lej, ale našu pozornosť upútal čln, prichádzajúci k mysu polostrova, na ktorom sa nachádzal tábor antropológov.

- Ryby! Predávam čerstvé ryby, - vykrikoval z člna rybár. Pán Karol mykol plecami a zaliezol do svojho stanu.

Chudinka zasa pobehla pozrieť ryby a urobiť nákup pre tá­borovú kuchyňu.

O chvíľu neskôr rybár podišiel ku mne, nesúc za chvost dosť veľkú šťuku.

- Tá chudá pani mi povedala, že máte oddelenú ku­chyňu, - riekol. - Nekúpite si túto šťuku? Volám sa Skalba-na, - dodal, akoby to malo znamenať, že rozhodne musím od neho kúpiť tú šťuku.

- Volám sa Skalbana, - zopakoval. Preložil šťuku z pravej ruky do ľavej a podal mi na zoznámenie ruku, vlhkú a sliz­kú od rybích šupín.

- Tomasz, - zamrmlal som na odpoveď. - Šťuka váži poldruha kila, dnes v noci som ju chytil, ne­

chcem za ňu veľa, - dodal. Bezradne som rozložil ruky. - Veľmi rád by som tú šťuku ochutnal. Ale neviem ju vy-

pitvať. Nie som nijaký kuchár, - zasmial som sa. - Pomôžem vám, - ponúkol sa. Vybral z vrecka veľký

skladací nožík, čupol si na tráve a ostrím začal čistiť šťuku od šupín.

Nehodilo sa, aby som protestoval. Rybár zatiaľ očistil šu­piny, vypitval šťuku a podal mi ju už pripravenú na pečenie. Celý čas som ho pozorne sledoval. Zdal sa mi sympatický. Nestáva sa často, aby predavač rýb aj pripravil rybu na pečenie.

Skalbana bol vysoký, širokoplecí, mohol mať okolo šesť­desiat rokov. Mal širokú, výraznú tvár, vyčnievajúce lícne kosti, nos malý ako gombík. Sivé spánky a takmer čiernu kožu na tvári opálenú od slnka a ošľahanú od vetra pofu-

kujúceho po hladine rieky. Nad hlboko osadenými očami husté ovísajúce obočie, sivé a strapaté.

Po chvíli som sa dozvedel o príčine takej nezvyčajnej zdvorilosti rybára Skalbanu. Keď som mu zaplatil za rybu -napokon, celkom slušnú cenu - na rozlúčku mi oznámil:

- Dnes ráno Hanka, dcéra starého Kondrasa, tá, čo sa učí za lekárku vo Varšave, - vysvetlil, - mi povedala, že ste z múzea. A tak keby vás zaujímalo to či ono, a predovšet­kým Barabaszov príbeh, tak by som vám všeličo mohol povedať. Lebo ja, pane, bývam na druhej strane rieky, v malom domčeku krytom červenými škridlami, a kadečo som videl.

- Využijem vaše pozvanie, - potešil som sa. - Celkom iste sa v najbližšom čase u vás ukážem. Prirodzene, že príbeh Barabasza aj jeho bandy ma trocha zaujal.

- No tak do videnia! - A znova mi podal ruku, mokrú a slizkú od rybích šupín.

Odišiel k rieke, kde mal pri myse zakotvený čln. Odrazil sa od brehu a rýchlo odplával, nesený prúdom Visly. Nebol ďalej ako dvadsať metrov od brehu, keď som si všimol, že pán Karol opatrne vykukol zo svojho malého stanu. Scho­val sa za veľký stan antropologickej výpravy a priložil si k očiam ďalekohľad. Cezeň pozoroval plávajúci Skalbanov čln, až kým nedorazil k druhému brehu a nezmizol v krovi­nách vrbiny.

Okrem mňa si to tuším nik nevšimol, lebo antropológo­via už odišli k vykopávkam. Iba jeden zo študentov, ktorý tu bol na prázdninovej praxi, motal sa v hospodárskom stane, a uprostred tábora pán Opalko modeloval lebku nájdenú v bunkri. Lenže bol taký zaujatý svojou prácou, že hádam ani nespozoroval čudné správanie pána Karola. Napokon, pán Karol sa vzápätí znova stratil vo svojom stane a po chvíli z neho vyšiel, držiac puzdro s udicami. „Sherlock Holmes," pomyslel som si ironicky.

Pustil som sa do pečenia šťuky. Keď som ju dopiekol a zjedol som asi polovicu upečenej ryby - bolo už poludnie. Teraz som sa pobral k potoku, kde práce na vykopávke vied­la Chudinka. Veľmi ma zaujímalo, či okrem tej kostry, kto­rú našli včera v obdĺžniku vyloženom z kameňov, neobjavi­li čosi nové.

Okrem Chudinky, dvoch študentov a niekoľkých robot­níkov motali sa vo výkope aj Lukostrelci.

- Rozhodli sme sa pomáhať antropológom, - oznámil mi Viliam Tell. - Je to zaujímavejšie ako hľadanie pytliakov. Tých zbojníkov sa nám iste nepodarí chytiť, ale pri vedcoch sa môžeme niečo naučiť a potom vypracovať dobrú písom­ku v škole.

Uznal som, že má pravdu. Tým skôr, že Chudinka sľúbi­la chlapcom porozprávať o antropológii. Práve toto sa im mohlo hodiť v škole. Dokonca aj samotná práca vo výkope sa ukázala nezvyčajne zaujímavou.

- Vidíte, to kedysi tuším bola studňa. - Chudinka ma priviedla k miestu, kde rozkopaná zemina ukazovala ka­menné murivo dosť hlbokej studne, zasypanej zemou a pieskom.

Doteraz sa antropológom podarilo vyhrabať studňu do hĺbky poldruha metra. Museli postupovať veľmi opatrne, malými lopatkami, lebo zem aj piesok v studni obsahovali najrôznejšie predmety, ktoré tam ľudia nahádzali, ako je to zvykom. Teda rozbité vedrá, deravú liatinovú misu a poroz­bíjané hlinené riady. Pod vrstvou týchto starých harabúrd sa znova objavila ľudská kostra.

- Bŕŕŕ, to začína byť hrôzostrašné, - zvolal som. - Do tej­to studne okrem starých hrncov hádzali, zdá sa, aj ľudí?...

Ľudské kosti bolo treba starostlivo odkryť, jemne z nich odstrániť piesok, tak aby žiadna z nich nezmenila polohu, v akej bola oddávna. Potom kostru odfotografovali, nakres­lili jej polohu na pláne.

- Prvá kostra, tá nájdená vo vrchnej vrstve, - hovorila Chudinka, - patrila mužovi, a to staršiemu vekom, ale tá druhá kostra je ženská.

- Je veľmi stará tá studňa? - spýtal som sa Chudinky. - Zdá sa stará. V tejto chvíli však ťažko povedať, kedy

ju vykopali, lebo sme sa nedostali po samé dno. Zato veľ­mi zaujímavé by bolo určiť, z akého obdobia pochádzajú kostry.

- Teda nie sú súčasné? - čudoval sa Viliam Tell. - Isteže nie. Teraz ťažko určiť vek prvej kostry. U druhej

to bude ľahšie. Ležala pod vrstvou rozbitých hrnčekov, je te­da z rovnakého obdobia ako ony alebo staršia od nich, urči­te nie mladšia, to je hádam jasné, pravda? Vek hlinených nádob sa darí určiť podľa ich tvaru a podľa spôsobu vy­paľovania hliny. Pani magistra Alina Zaborowska, ktorá ve­die našu výpravu, sa v tom vyzná oveľa lepšie než ja a urči­te sa dozvieme, aké staré sú tie kostry.

O druhej popoludní sa skončil pracovný deň na vyko­pávkach, všetci sme sa pobrali do antropologického tábora. Ľahol som si do svojho stanu, aby som si trocha podriemal v popoludňajšej horúčave. Keď som sa zobudil a vyšiel som zo stanu, uvidel som Chudinku medzi Lukostrelcami. Se­deli pokope na okraji lesa. Chudinka vykladala chlapcom o antropológii.

- Veľmi často počúvam od svojho mladšieho brata, -vravela Chudinka, - „aká je to škoda, že už nie sú biele miesta na mape, že všetko na svete už bolo objavené. Lebo ja by som chcel byť cestovateľom a objaviteľom." Je pravda, že v dnešnom svete je neobjavených už len málo miest, na ktorých nestála noha cestovateľa. Ale zároveň jestvujú obrovské oblasti, ktoré ešte stále čakajú na svojich objavi­teľov, ktoré ešte majú neprebádané „biele miesta". K nim patria niektoré odvetvia vedy. Medzi nimi aj antropológia. Má veľa bielych miest, ktoré čakajú na svojho objaviteľa vý-

skumníka, na toho, kto svojimi smelými nálezmi zodpovie otázky, čo nás trápia, rozpovie nám o nás samých. Lebo an­tropológia je veda o človeku. O človeku dávnom, prvot­nom, aj o človeku súčasnom, dnešnom. Antropológia sa usiluje odpovedať na otázku, aký je pôvod človeka, to zna­mená, ako sa v priebehu tisícročí vyvinulo na zemi stvore­nie nazvané človekom, čiže po latinsky Homo sapiens. Antropológia sa takisto usiluje zodpovedať na otázku, ako sa to stalo, že ľudia sú takí rôzni, majú nielen rôznu farbu kože, ale aj rôznu farbu vlasov, očí, rôzny tvar hlavy, rôznu stavbu tela. Antropológia chce zodpovedať stovky podob­ných otázok, a tých je mnoho, lebo chceme veľa vedieť o nás samých. Jednako vedomosti o človeku medzi široký­mi spoločenskými vrstvami sú takmer nijaké. Stavím sa, chlapci, že každý z vás mi vymenuje veľa typov a značiek motocyklov, ktoré jazdia po našich cestách, ale viete zod­povedať otázku: koľko je na svete ľudských rás, alebo aké typy sami reprezentujete?

- Patríme k bielej rase, - vyhlásil Viliam Tell. - Áno. Ale to je iba všeobecné chápanie. Keď sa pozriete

na bielych ľudí, zistíte, že jedni sú blondíni, iní bruneti, jedni majú veľmi svetlú kožu, a iní tmavšiu, počernú, jedni majú hlavy podlhovasté, a iní krátke. Teda aj v rámci bielej rasy je akoby veľa ľudských skupín s dôležitými odlišnosťa­mi. Rovnaké rozdiely možno pozorovať aj u čiernej rasy -ináč predsa vyzerá černoch zo Sudanu a ináč černoch z Ro-dézie či Pigmejec. Takisto je to aj u predstaviteľov žltej rasy. Znalosť týchto rozdielov a podobností, - pokračovala Chu­dinka, - znalosť rás a ľudských typov vôbec nie je pre obyčajného človeka taká bezvýznamná a nepotrebná, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Túto nevedomosť využí­valo veľmi veľa šarlatánov, ktorí zapríčinili strašné zločiny a krvavé boje, keď jedným nahovorili, že sú lepší než druhí, lebo majú takú a nie inakšiu farbu vlasov, očí, taký a nie iný

tvar lebky. O hitlerovských zločincoch hovoríme, že boli ra­sisti. Čo to znamená? Treba to azda chápať tak, že každý človek, ktorý rozoznáva na svete rozdiely vo výzore ľudí, ro­zoznáva ľudské rasy, je rasistom? Prirodzene, že nie. Rasista je taký človek, ktorý si myslí, že jedna rasa je lepšia a múd­rejšia než iná, že bola stvorená na vládnutie, že iná rasa je podľa jeho mienky horšia, musí tamtej slúžiť. Hitlerovci napríklad hlásali, že blondíni s podlhovastou hlavou, čiže nordici, sú „vládnucou rasou" stvorenou viesť všetkých ostatných ľudí na svete. Aby presadili túto vládu „rasy pánov", kynožili celé národy. Rasisti v súčasnej Amerike hlásajú, že biely človek sa nemá zdržiavať v spoločnosti čierneho, lebo ten je „horší" od neho. Naozajstná veda, an­tropológia, nemá s takými pohľadmi nič spoločné. Na­opak, práve náuka o človeku odhaľuje zločinecké názory. Veda roztriedila ľudské rasy, ale nepotvrdila, že by jedna ra­sa bola lepšia než druhá. Ľudia sa môžu odlišovať farbou kože, očí, vlasov, ale patria k jednému druhu - Homo sa-piens, sú mysliacimi tvormi. Napokon, treba pamätať, že ľudstvo prešlo dlhou cestou vývoja, ľudia žijú na zemeguli tisícky rokov a počas tohto obdobia si vytvárali blízke zväz­ky, predstavitelia rôznych rás zakladali spoločné rodiny, ich deti už boli miešanci a takisto vytvárali zväzky s predstavi­teľmi iných rás, ktoré mali inú farbu kože, očí alebo vlasov. Preto možno smelo povedať, že na svete je len málo čistých predstaviteľov jednotlivých rás. Takmer všetci sme miešan­ci a len isté hlavné vlastnosti (v jednom človeku také a v inom zasa iné) sa presadili, dostali sa do prvého plánu a rozhodovali o tom, že sme sa stali blondínmi s dlhou hla­vou alebo brunetmi s krátkou, atakďalej, atakďalej. Poliaci by tu mohli byť najlepším príkladom. Veď cez Poľsko počas dlhých tisícročí prešli a na istý čas sa tu usídľovali stovky najrôznejších národov - bielych aj žltých. Výsledkom toho je, že v Poľsku môžeme stretnúť osoby patriace do najrôz-

nejších rás, či skôr miešancov všetkých tých národov a rás. Výskumom vzťahov medzi jednotlivými ľudskými skupi­nami v minulosti a súčasnosti sa zaoberá práve veda, kto­rá sa nazýva antropológia. Jedni antropológovia, tak ako my tu, vykopávajú staré hroby, aby sa presvedčili, ako vy­zerali ľudia žijúci na našom území pred stáročiami, iní skúmajú ľudí žijúcich dnes, a ďalší zanovito hľadajú pozo­statky tých tvorov, ktoré predchádzali človeku na zemi, a teda pračloveka.

- Človek pochádza z opice, - vyhlásil Čučoriedka. A hneď začal štvornožky behať okolo sediacej skupinky,

a Sokolie oko vyliezol na strom a pokúsil sa napodobňovať opicu, hojdajúc sa na konári.

- To nie je pravda, - odporovala Chudinka, - človek aj ľudoop mali, podľa mienky antropológov, iba spoločného predka, a to nie je to isté.

- A ako sa volal ten praotec človeka a opice? - spýtal sa Viliam Tell.

- Vedci ho volajú Dryopithecus, čiže predhistorická opica. - Prosím vás, a ako dávno to bolo? Kedy žil ten Dryo...

Dryo... Dryo, - zajachtal sa Tell. - Dryopithecus, - našepkala Chudinka. - Áno. Teda ten Dryopithecus. - Naša planéta jestvuje niekoľko miliárd rokov a počas

toho obdobia prešla najrôznejšími premenami. Geológo­via, ktorí sa zaoberajú výskumom Zeme, delia vek našej planéty na päť období, na takzvané éry. Každá z týchto ér trvala niekoľko sto miliónov rokov. Posledná sa začala viac--menej pred 65 miliónmi rokov a trvá podnes. Nazýva sa kenozoickou érou a delí sa na dve obdobia, takzvané treťo-hory a štvrtohory. V období treťohôr, ako vieme z rôznych vykopávok, celkom iste už žili hominidné primáty podo­bajúce sa človeku, dryopiteky. Dryopithecus žil asi pred 13 miliónmi rokov a jeho príbuzný Griphopithecus sa našiel

aj na Sandbergu pri Bratislave. Pred 6 miliónmi rokov žil aj Australopithecus. Nie sú však nijaké dôkazy, aby sme moh­li tvrdiť, že v tom období už žil človek. Antropológovia tvr­dia, že človek sa objavil až v období štvrtohôr, a hoci je to poriadny kus času, predsa len v porovnaní s vekom Zeme a s inými tvormi žijúcimi na svete, ako napríklad s plazmi či hadmi, človek je tvorom pomerne mladým.

Ďalej som už nepočúval Chudinkin výklad. Z lesa totiž vyšla Hanka a kývla na mňa rukou. Priniesla mi plášť.

- Je vyžehlený, lebo som ho veľmi dokrčila, - vysvetľova­la. - Prepáčte mi, že som dnes ráno odišla bez rozlúčky.

Mykol som plecami. Mlčky som od nej vzal plášť. Na lís­točku, ktorý mi pri odchode nechala, ma nazvala naivným hlupákom. Nezdalo sa mi vhodné udržiavať známosť s touto slečnou, ktorá sa považovala za najbystrejšiu osobu na svete.

Mal som však tisíc chutí ju čímsi podpichnúť. - Považujete ma za hlupáka, pretože som poskytol po­

moc niekomu, kto ju, ako sa mi zdalo, potreboval. A hoci som bol podvedený, prepáčte, nevyvodím dôsledky z tejto pre mňa takej nepríjemnej lekcie. Naďalej budem pomáhať každému, kto moju pomoc bude potrebovať, hoci ma preto podaktorí možno aj nazvú hlupákom a naivným človekom. Pokiaľ ide o vás, myslím si, že chytrosť a prešibanosť majú krátke nohy.

Začervenala sa. - Lenže ja som predsa nemala na mysli toto... Nie preto

som napísala, že ste hlúpy a naivný... - začala sa pliesť. Bo­lo vidieť, že nevie, čo povedať, a azda v tej chvíli nenachá­dza nijaké ospravedlnenie pre to, čo urobila.

- Okrem toho, - dodal som, - máte ešte jednu škaredú vlastnosť: tárajstvo. Prečo ste povedali rybárovi Skalbanovi, že som múzejník?

- Lebo... Lebo som počula, ako hovoril môjmu otcovi, že sa tu motá akýsi podozrivý typ, a presne vás opísal. Vtedy

som mu vysvetlila, že ste múzejník a trávite dovolenku v tomto kraji. Skalbana nemá u nás najlepšiu povesť, jed­noducho som sa bála, že ak vás bude považovať za podozri­vého, môže sa vám pritrafiť niečo nepríjemné.

Znova som mykol plecami. - Čo vám na tom záleží? Stihol som pochopiť z vášho do­

terajšieho postupu, že mi chcete len to najhoršie. Až dupla nohou. - To nie je pravda. Neželám vám nič zlé. Jednoducho

som vás považovala za niekoho iného, a preto som bola nezdvorilá.

Urobil som niekoľko krokov k svojmu stanu. Vykročila za mnou, chcela mi čosi povedať, ale akosi nevedela, čím začať. Ale ja som jej to nemienil uľahčiť.

Konečne jednoducho riekla: - Nemyslíte si, že by sme mohli ísť do Ciechocinka? - Načo? - Ako to: načo? Treba predsa zistiť, či na parkovisku ešte

stojí ten veľký čierny voz. A ak tam ešte je, bolo by dobré sa dozvedieť, komu patrí a prečo ten človek jazdil po lese v no­ci bez svetiel.

Mávol som rukou, že nemám o to záujem. - Čo ma to zaujíma? - V rozhovore so mnou ste spomínali to auto a povedali

ste, že jeho jazda v lese sa vám videla podozrivá... - To hej, ale či to znamená, že musím ísť do Ciechocin­

ka? Vaše správanie je oveľa podozrivejšie než jazda toho šo­féra, a predsa vo vašej veci nevediem nijaké vyšetrovanie.

Pohodila hlavou. - Dobre. Poviem vám, prečo sa vám moje správanie

mohlo vidieť také čudné. Ale poďme do Ciechocinka. Ško­da strácať čas táraním, vysvetlím vám to cestou.

Klamal som, keď som tvrdil, že nemienim ísť do Ciecho­cinka a že ma vôbec nezaujíma majiteľ čierneho auta. Te-

raz, keď sľúbila, že mi povie čosi, čo ma mohlo zaujímať, zatváril som sa, že iba na jej prosbu som sa rozhodol ísť.

Vytiahol som auto z plátennej garáže. Vyzval som dievči­nu, aby nastúpila. Vyrazili sme.

- No, počúvam vás, - ozval som sa po niekoľkých minú­tach jazdy. Ulice mestečka nás vyviedli práve na cestu do Ciechocinka.

- Všetko vyzerá veľmi jednoducho, - začala. - V našom kraji zostala ukrytá celá kopa rôznorodých cenných pred­metov veľkostatkára Dunina. A je iste veľa záujemcov, kto­rí keď sa dozvedeli o ukrytom bohatstve, chcú ho nájsť pre seba. K týmto ľuďom patria: ja, vy, iste majiteľ čierneho auta a možno ešte niekto, o kom nič nevieme. Každému ide o to, aby nielen sám hľadal, ale aj pozeral sa konkurencii na prsty. Každý by sa chcel obohatiť, no nie?

- Nie, - zahundral som. - Nie každý sa chce obohatiť za takú cenu. Pokiaľ ide o mňa, aj keby som našiel veci veľko­statkára Dunina, neprivlastnil by som si ich. Neveríte mi?

Zastavil som auto na okraji cesty, siahol som do náprs­nej tašky a vybral z nej hárok papiera.

- Prosím, prečítajte si. Je to list z Ministerstva kultúry a umenia - Ústrednej správy múzeí a ochrany pamiatok vo Varšave. V tomto liste ma poverujú hľadaním stratených zbierok starožitností veľkostatkára Dunina a žiadajú všetky úrady, vrátane polície, aby mi poskytli pomoc pri plnení tejto úlohy. Pre celkovú informáciu ešte dodávam, že som ukončil štúdium dejín umenia a niekoľko rokov som pra­coval v rôznych provinčných múzeách a že mám to, čo po­daktorí volajú „detektívny talent". Podarilo sa mi rozlúštiť niekoľko historických záhad, nájsť múzejnú zbierku strate­nú počas vojny, odhaliť gang falšovateľov umenia. Tieto moje drobné výsledky si všimol riaditeľ Ústrednej správy múzeí a ponúkol mi miesto a prácu, ktorej náplňou je prá­ve vyhľadávanie stratených múzejných zbierok, ako aj boj

s falšovateľmi umeleckých diel a priekupníkmi starožitnos­tí. Do Ústrednej správy múzeí prenikla informácia o záhad­nom prípade „pokladov" veľkostatkára Dunina, dali mi le­dabolo a nepresne naškicovaný plán okolia, poverili ma úlohou vysvetliť túto záhadu, a to je celé moje tajomstvo. Zbierky veľkostatkára Dunina sa musia dostať do múzea. Človeka, ktorý ich nájde a neodovzdá úradom, budú pokla­dať za obyčajného zlodeja a budú ho stíhať.

- Správne. Súhlasím s vami, - prisvedčila. A v hlase mala čosi, čo ma nútilo brať ju vážnejšie. „Nie,

tejto dievčine nejde o to, aby sa obohatila veľkostatkáro-vým majetkom," pomyslel som si. „Ale nepovedala mi celú pravdu."

Vložil som list do náprsnej tašky a pohli sme sa ďalej. Hanka mlčala, ani ja som sa neozýval. Pozoroval som ces­tu a usiloval som sa rozlúštiť záhadu, ktorú v sebe tajila dievčina.

- Prosím vás, - zrazu som ju oslovil, - môžete mi pove­dať, prečo sa váš otec tak rozzúril, keď na ostrove ktosi vo­lal: „Ba-ra-basz"? Veľmi nahnevaný vybehol na breh a má­vajúc sekerou hľadal toho, kto volal. Vaše predchádzajúce vysvetlenie ma celkom nepresvedčilo.

Až po dlhšej chvíli som začul, ako šepká: - Nepýtajte sa ma na to. Klamať nechcem a pravdu po­

vedať nemôžem. Prisahám však, že tá vec nemá nič spoloč­né s tým, čo vás sem k nám priviedlo...

Hodil som okom na Hanku. Dievčina mala slzy v očiach.

J E D E N Á S T A K A P I T O L A

Krásy Ciechocinka • Pán s čiernou briadkou • Znova stretávam stopárku • Sledovanie čiernej limuzíny • Kam ide pán Hertel

• Zmiznutie čiernej limuzíny • V lese • Traja muži so železnými pascami • Pytliaci • Viliam Tell a jeho družina

• Tell strieľa z kuše • Príučka pytliakom

Ciechocinek je veľmi pekné, hoci nie celkom módne do­volenkové miestečko.

Je z neho síce dosť ďaleko do lesa, nablízku nie sú ani kopce, dokonca aj k Visle treba ísť hodný kus cesty - asi dva kilometre. Ciechocinek je v obkľúčení lúk a obrobených polí, ktoré sú v niekdajšom koryte Visly. Jediná vyvýšenina je Raciążek s čnejúcim a zďaleka viditeľným kostolíkom. Pre mládež teda Ciechocinek nie je nijakou atrakciou -mládež má rada miesta pri mori alebo v horách, pri ja­zerách alebo na brehu rieky, tam, kde je pláž, kajaky, alebo kde sú dlhé, zaujímavé prechádzkové trasy. Preto v Ciecho-cinku vidieť málo mladých ľudí.

Je tu však plno starších, statočných pacientov, ktorí sem prichádzajú oddychovať a liečiť si narušené zdravie. Predovšetkým pre nich sú tu vhodné liečebné sanatóriá a vaňové kúpele so slanou vodou a rašelinou. Predovšet­kým pre nich vystavali známe ciechocinské chladiace veže, po ktorých steká soľanka a sýti vzduch liečivým jó­dom. Starším pacientom stačí pekný park s kúpeľnými domami a jazierkom, po ktorom plávajú labute, s pávmi dôstojne kráčajúcimi po trávnikoch, stačí im vôňa rozkvi-

tajúcich ruží, kaviareň v parku, prechádzky po asfaltových cestičkách lemovaných stromoradím, obdivovanie pek­ných fontán a vodometov.

V samom centre Ciechocinka, hneď pri veľkej fontáne v tvare hríba, je strážené parkovisko. Na ňom stála čierna limuzína medzi asi dvadsiatimi inými autami. Keď som uvidel to čierne auto, prišiel som svojím vozidlom k búdke strážcu parkoviska.

- Chcel by som ho zaparkovať, - ukázal som na svoj „prototyp".

- Prosím, postavte na samý koniec to vaše... auto, - do­dal po zaváhaní, či si moje vozidlo zaslúži podobný názov.

Zatváril som sa, že som si práve všimol čiernu limuzínu. - Bože, aký pekný voz! - vykríkol som nadšene. - Jasné, že pekný, - prisvedčil strážca. Pozrel sa na mo­

je vozidlo, potom zasa na čierne auto. Rozdiel bol taký výrazný a taký nápadný, že ho vôbec neprekvapilo moje nadšenie.

- To asi patrí nejakému cudzincovi? - nadhodil som. Strážca pohŕdavo mykol plecami. - Nevidíte, že má varšavskú značku? Z Varšavy pánko

prišiel oddychovať. - Zaujímalo by ma, koľko stálo to auto, - pokračoval som. Strážca znova pozrel na môj „prototyp". - Za vaše auto by ho iste nevymenil. Napokon, spýtajte

sa ho, - rozosmial sa. Zdalo sa mu, že povedal výborný vtip. - Veru tak, navrhnite mu výmenu. Ten pán šiel teraz do re­štaurácie Prameň. Má malú čiernu briadku. Celkom iste na výmenu pristane a vymení si auto s vami.

Tváril som sa urazený, a to tak veľmi, že namiesto na parkovisko, postavil som „prototyp" na okraj ulice za fontánou.

Pred vchodom do reštaurácie Prameň sa Hanka zastavila.

- Choďte ta sám, - posielala ma. - To je iste dosť parád­ny lokál a ja nie som vhodne oblečená. Pozrite na moje ša­ty, v takom niečom sa tam predsa nemôžem ukázať.

- Netárajte hlúposti, prosím vás, - zahundral som. - Ja mám tiež ďaleko do elegantného oblečenia.

Bol večer. Reštaurácia Prameň sa iba zapĺňala hosťami. Kapela už síce hrala a na parkete sa vykrúcalo niekoľko pá­rov, ale veľa stolíkov v obrovskej sále bolo ešte prázdnych. Obsadili sme malý stolík pri dverách, aby sme stade mohli pozorovať celú sálu a súčasne si mohli všímať prichádzajú­cich a odchádzajúcich.

V sále bol iba jeden muž s neveľkou briadkou. Sedel pri parkete a spoločnosť mu robili staršia tučná blondínka a mladučká ryšavá dievčina. Tú dievčinu som odkiaľsi tu­ším poznal. „Aha, to je Teresa, stopárka, ktorú som privie­zol do Ciechocinka," spomenul som si. „ A tá pani je iste jej teta, ku ktorej išla." Pán s briadkou mohol mať tak najviac štyridsať rokov. Bol fešný a elegantný.

Práve dojedli večeru, lebo pán s briadkou sa obzeral za obsluhou.

- Čo si želáte? - pri našom stolíku sa zastavil čašník. Dalo sa predvídať, že pán s čiernou briadkou hneď za­

platí a rozhodne sa opustiť reštauráciu. V tej situácii sa mi nezdalo rozumné objednávať si nejaké drahé jedlá.

- Dve kávy a dva kusy torty, - povedal som. Čašník sa zatváril neochotne. - V tomto čase je u nás povinná konzumácia. Robí to

najmenej tridsať zlotých na osobu. - Tak si prosím dva teľacie rezne, - vyhŕklo zo mňa bez

rozmýšľania, lebo k pánovi s briadkou prišiel iný čašník. - Nemám pri sebe ani groša, - zašepkala mi Hanka. - To nič. Ja som trocha bohatší, - upokojil som ju. Zistil som, že pán s briadkou si zavolal čašníka, aby ešte

čosi objednal. Kapela práve začala hrať a pán s briadkou po-

žiadal Teresu o tanec. Na tvári jej tety sa zračila spokojnosť. Pán s briadkou, ako majiteľ pekného auta, tete určite pri­padal ako dobrá „partia" pre neter. Poznám trocha tie staršie dámy, ktoré sa obzerajú po vhodnom ženíchovi, skôr ako dievča stihne narásť.

- Zatancujeme si? - spýtal som sa Hanky. - Ale kdeže! V týchto šatách? - zvolala pobúrená. - Musíme sa pozrieť zblízka na toho pána, - vysvetlil

som a vstal som od stolíka. Uklonil som sa Hanke a zavie­dol som ju na parket.

Ryšavá dievčina ma ihneď spoznala. Diskrétne na mňa žmurkla, že si to nevšimol ani pán s briadkou, ani teta, kto­rá ju neustále usilovne strážila.

- Výborne tancujete, - pochválila ma Hanka. - Ozaj? - začudoval som sa, hoci som vedel, že tancujem

veľmi dobre. - A vôbec, pri bližšom spoznaní veľmi bodujete, - po­

kračovala Hanka. - Zvyčajne mladí ľudia v mojich očiach skôr strácajú, keď ich spoznávam bližšie.

- To iste preto, že ja už nie som taký mladý... - Teraz ľutujem, že som sa spočiatku k vám správala tak

nepríjemne. Ach, keby ste ešte mali krajšie auto, mohli by sme sa vybrať na výlet napríklad do Torune. Lenže tým vaším tragačom je až hanba jazdiť.

- Nepáči sa vám moje auto? - spýtal som sa. A hneď som sa nahneval. Kedykoľvek si niekto začal robiť posmech z môjho auta, hneď ma to veľmi nazlostilo. Moje auto si nezaslúžilo výsmech, ktorým na jeho účet nik nešetril.

- No, pekné nie je, - riekla Hanka. - Ubezpečujem vás, že tiež boduje pri bližšom spoznaní. Ryšavá dievčina znova na mňa významne žmurkla. Teraz

si to však všimla Hanka. - Aká drzá sopľaňa, zabŕda do ľudí na parkete, - zašom-

rala Hanka.

- To je moja známa, - vysvetlil som. - Cestou sem som ju viezol autom až do Ciechocinka. Spočiatku si tiež uťahova­la z môjho auta, ale potom prestala.

- Bola to teda dlhšia známosť? - Nie. Dokonca veľmi krátka. Asi sedemdesiat kilo­

metrov. - A na takej krátkej trase tá slečinka stihla spoznať nie­

len vaše hodnoty, ale aj kvality vášho auta, - podpichovala ma Hanka.

- Mal som na mysli iba svoje auto. Múdry človek ho oce­ní už po dvoch kilometroch jazdy.

- Inými slovami: som hlúpa? Vypukla medzi nami hádka, ktorá mi znemožnila pozo­

rovať pána s briadkou. Iba som stihol zistiť, že jeho ele­gancia bola zdanlivá, elegantný sa mohol zdať iba z diaľ­ky. Zblízka som postrehol fľaky na jeho svetlom obleku, ani košeľu nemal najčistejšiu a kravatu som ohodnotil ako nevkusnú. Čiernu briadku mal krivo zastrihnutú, vlasy na hlave veľmi preriedené a tvár veľmi bledú, chu­dokrvnú, ktorá nepríjemne kontrastovala s čiernymi chlp-mi a vlasmi.

Kapela dohrala. Vrátili sme sa s Hankou k stolíku. Čaš­ník priniesol pánovi s briadkou čiernu kávu, zákusky a zmrzlinu.

- Chystajú sa na dlhšiu zábavu, - upozornila Hanka. Ale aj nám priniesol čašník teľacie rezne. Pustili sme sa

do jedla a pretože, pravdu povediac, odkedy som začal sta­novať, nemal som v ústach nič poriadne, jedlo ma celkom uchvátilo. Až keď z taniera zmizol posledný kúsok mäsa a posledná pomfritka, prihovoril som sa Hanke:

- To je veľmi dobre, že ten pán s briadkou je spoločníkom dievčiny, ktorú som zviezol autom. Cez ňu sa budem môcť o ňom niečo dozvedieť.

Hanka sa posmešne zasmiala.

- Povedzte hneď, že by ste si chceli zaflirtovať s tou sopľaňou. A pretože vám možno prekážam, radšej pôj­dem preč.

Nemusel som odpovedať. Ryšavá dievčina práve prišla k nášmu stolíku.

- Dobrý deň, - pozdravila. - Teta mi prikázala, aby som vám poďakovala, že ste ma zviezli do Ciechocinka. A to je vaša manželka? - spýtala sa dotieravo, hľadiac pritom na Hanku.

- Nie, to je dáma, ktorú som doviezol do Ciechocinka na svojom aute.

- Ach, stopárka, - usmiala sa Teresa. - Nie, - uštipačne odporovala Hanka. - Máte šťastie na vozenie pekných dievčat, - zasmiala sa

Teresa. - Ale zaslúžite si to. Máte najvynikajúcejšie auto na svete. Je to zázrak, nie auto.

- Táto dáma, - ukázal som na Hanku, - sa z môjho auta vysmieva.

Ryšavá dievčina pohŕdavo odula pery. - Nevyzná sa v tom. Iste je z vidieka. - Áno. A čo? - nepríjemne jej odvrkla Hanka. Teta pri stolíku kývla rukou na Teresu a naznačila jej, aby

sa vrátila. Tak som sa hneď spýtal: - Čo za pána s briadkou to sedí pri vašom stolíku? Snú­

benec? Ujo? - Má najkrajšie auto, - oznámila ryšavá dievčina, akoby

to malo vysvetľovať tú známosť. - Keď som na parkovisku uvidela jeho voz, nemohla som sa zdržať, aby som sa na ňom nepreviezla. No a tak som spoznala majiteľa.

- Kto je to zač? Cudzinec? - Nie. Poliak, ale auto kúpil od cudzinca. Zdá sa, že pra­

cuje v diplomacii. Do Ciechocinka prišiel na dovolenku. Volá sa Hertel. Býva v penzióne Orbis. A s vami sa čo deje? Kde bývate? - zaskočila ma otázkou.

- Táborím pri Visle, neďaleko Antoninówa, ktorý som spomínal, keď sme sa vtedy v Ciechocinku lúčili.

Teta bola čoraz netrpezlivejšia a čoraz prudšie dávala dievčine znamenia, aby sa vrátila k stolíku. Pán s briadkou sa iste cítil urazený, lebo zavolal čašníka a rozhodol sa za­platiť účet. Dievčina nám kývla hlavou na rozlúčku a zno­va si prisadla k pánovi s briadkou.

Pustili sme sa do dvoch kúskov torty, ktoré nám práve teraz čašník priniesol.

- Zdá sa mi, že chlapík sa usiluje uniknúť, - usúdila Hanka.

Kapela začala hrať nejaký dojímavý „kúsok", ale pán s briadkou nemienil tancovať. Pobozkal ruku tete, hlavou sa uklonil ryšavej dievčine a odišiel od stolíka.

- Chcel by som zaplatiť účet, - privolal som čašníka. Vystavenie účtu trvalo strašne dlho. Pán s briadkou už

stihol opustiť reštauráciu. Našťastie neodišiel ďaleko. Za­mieril na parkovisko k svojmu autu, kde sa chvíľu rozprával so strážcom. Keď nasadol do svojho čierneho auta, aj my s Hankou sme už sedeli vo vozidle.

- Máte v úmysle sledovať ho? - výsmešne sa spytovala Hanka. - Jeho voz vytiahne najmenej stopäťdesiat kilomet­rov za hodinu, a váš sotva dychčí už pri šesťdesiatich. Jedi­ná nádej je, že pôjde do penziónu.

Jej tušenie sa nepotvrdilo. Pán Hertel sa pustil po ceste do Torune. Potom zahol do Antoninowa.

Nastal súmrak. Čierna limuzína mala výborné svetlá, takže Hertel mohol vyvinúť značnú rýchlosť, tým skôr, že cesta tu bola pomerne prázdna. Rýchlosť rástla, ale vzdiale­nosť červených svetiel čierneho auta sa nezväčšovala ani o meter od môjho vozidla. Vtedy Hanka s čoraz väčším údi­vom začala pozorovať ručičku na tachometri, a potom ná­ramne prekvapená pozerala tu na mňa, tu na masku môj­ho vozidla.

- Stodvadsať... stotridsať... - mrmlala si pod nosom. A pritakával jej maličký čertík pri volante, ktorý mi kýva­ním hlavičky naznačoval, aby som zachoval ostražitosť.

V blízkosti mestečka Hertel spomalil a ja som hneď na­to prepol dlhé svetlá na krátke. Nechcel som, aby si všimol, že ho niekto od Ciechocinka sleduje.

Prešli sme cez Antoninów. - Myslela som, že ide do nášho lesa, - ozvala sa Hanka. Za mestom čierny voz začal zrýchľovať. Dovolil som mu

vzdialiť sa na dosť veľkú vzdialenosť a len potom som ho začal dobiehať.

- Stotridsať... stoštyridsať, - šepkala Hanka. Náhle som spomalil, nechávajúc iba parkovacie svetlá.

Chcel som, aby Hertel bol presvedčený, že auto, ktoré šlo za ním, nevydržalo také tempo a vlečie sa ďaleko vzadu. Lenže Hertlov voz zrazu zabočil na kamenistú cestu.

- Už viem, - ozvala sa Hanka, - tade tiež možno prísť do lesa. Lenže z druhej strany.

Prešli sme cez dedinku, potom sme minuli budovy cuk­rovaru. Zakrátko sa začal les - s vysokými kmeňmi, hustý, rozľahlý. Bol to ten istý les, ktorý sa tiahol k Visle a k mies­tu, kde si postavila tábor antropologická výprava.

Cesta v lese vytvárala početné a ostré zákruty. Červené svetlá umiestnené na zadnej kapote Hertlovho auta mi jed-nostaj mizli z očí, lebo som nemohol ísť za ním priveľmi blízko, aby nemal dojem, že ho sledujem. V jednej chvíli som ich znova prestal vidieť - odvtedy som ich viac neza-zrel. Išiel som a išiel - ale červené svetielka sa pred nami neobjavili.

- Unikol. Čestné slovo, unikol, - zúrila Hanka. - Iste zahol na bočnú cestu a vypol všetky svetlá. Minuli

sme ho, ani sme si ho nevšimli. - Urobil to naschvál, však? - Neviem. Myslím si, že celý čas v spätnom zrkadle videl

naše svetlá, napokon si iste domyslel, že ho sledujeme. V každom prípade tento jeho postup svedčí o tom, že ne­má čisté svedomie. Iného by nezaujímalo, že za ním ide auto, pravda?

Prešli sme ešte niekoľko desiatok metrov a uvidel som dobre známe miesto. Štrková cesta sa skončila, ďalej už bol piesok a jemný zjazd do Visly.

Zahol som do lesa a zastavil som vozidlo na kraji cesty. Zhasol som motor a vypol všetky svetlá. Vyšli sme z auta.

- Urobil si z nás dobrý deň, - vzdychala Hanka. Lenže ja som sa vôbec netrápil, že si z nás pán s briadkou

tak vystrelil. Predsa sme už vedeli, ako sa volá a že býva v Ciechocinku v penzióne Orbis.

- Sadnite si, - pozval som Hanku, aby zaujala miesto na malom kopci zarastenom trávou. Sadol som si vedľa nej a zapálil si cigaretu.

Bolo už desať večer. V lese vládlo ticho. Bolo to ne­obyčajne príjemné len tak sedieť a načúvať lesnému tichu, ktoré v skutočnosti nie je úplným tichom, a preto je prí­jemné ho počúvať.

Minulú noc pršalo, dnešný deň bol horúci, vlhko sa pa­rilo a zapĺňalo les ľahkou hmlou. Tá prehlbovala tmu, hoci nad vrcholkami stromov viselo jasné nebo.

Vyhupol mesiac a v lese hneď bolo jasnejšie, či skôr všetko zbelelo od hmly. Očakávali sme, že sa čierna li­muzína azda predsa konečne zjaví na ceste, lebo sa nám zdalo, že práve týmto smerom chcel Hertel ísť. Lenže na ceste sa neukázalo nijaké svetlo auta a dlhý čas sa les zdal celkom pustý. V jednej chvíli sme však začuli kroky - po ceste prešli traja muži nesúci akési železné nástroje, kto­ré potichu štrngali. Okoloidúci nás minuli vo vzdiale­nosti nanajvýš dvadsiatich krokov, lenže nás nevideli, le­bo sme sedeli vedľa „prototypu" na bočnej ceste vedúcej do mestečka.

Traja chlapi so železom zišli k Visle, ale nie na mieste, kde sa piesčitá cesta končila a spájala sa s riekou a kde ke­dysi pristávala kompa, ale o niečo ďalej. Rástlo tam krovie, počuli sme jeho šelest a potom dotyk vesla o bok člna. Ten­to zvuk je veľmi charakteristický, lebo čln rezonuje a voda nesie ten zvuk veľmi ďaleko.

A zrazu nás obkľúčila skupinka chlapcov. - Lukostrelci... Viliam Tell mi položil prst na ústa. - To sú pytliaci, - šepol mi do ucha. - Nesú pasce na zver.

Tie pasce boli rozostavané po lese a nachytali do nich tro­cha zveriny. Teraz to všetko berú na druhú stranu rieky. Majú čln a malý gumový pontón.

Vyskočil som z miesta. - Treba ich zadržať, - šepol som Tellovi, - treba im pre­

kaziť odchod. Alebo azda... - pomyslel som si, že by som ich mohol stíhať svojím vozidlom.

Viliam Tell odmietavo zavrtel hlavou. - Sú ozbrojení. Pozorovali sme ich. Majú pušky. Pochopil som Telia. Keby pytliaci zistili, že ich chceme

chytiť alebo sledovať, možno by sa rozhodli strieľať. Ne­smieme riskovať také nebezpečenstvo.

- V lese nechali ešte tri železné pasce. Iste sa zajtra alebo pozajtra vrátia, aby zistili, či sa nejaká zver nechytila, - in­formoval ma Tell. - Schováme sa a potom celý skautský tá­bor ich pochytá.

Bola to naozaj dobrá myšlienka. Lenže cítil som sa veľmi nepríjemne, keď som počul štrngať tie železá, ktoré pytliaci hodili na pontón. Potom zaškrípali veslové vidlice člnu a za-špliechala voda pri zábere vesiel. Pytliaci odplávali od brehu.

Kolenačky, aby nás nespozorovali, posunuli sme sa na breh rieky. Áno, jasne sme ich videli, traja ľudia sedeli v člne, ktorý na dlhej šnúre ťahal za sebou malý gumový pontón.

- Načo im je ten pontón, - čudoval sa Sokolie oko. Mne to bolo jasné. - Na pontóne majú zbrane, pasce a ulovené zvieratá. Ke­

by napríklad práve teraz tadeto prešiel motorový čln riečnej polície, hneď by odrezali šnúru pontónu a nechali by ho voľne plávať. Keby si polícia všimla pontón a zistila jeho obsah, nikto by nemohol pytliakom dokázať, že ho ťahali oni. Mohli by tvrdiť, že pontón pláva po rieke bohvie skade.

- Ja sa neudržím, naozaj neudržím, - opakoval Viliam Tell a od nervozity poskakoval na jednej nohe. Bleskovo si strhol z ramena kušu. Kým som ho stihol zadržať, na tetive už ležal šíp. Začuli sme brnknutie tetivy a šíp letel smerom k vzďaľujúcemu sa člnu s pytliakmi.

- Čo si to urobil, Tell? - vyčítal som mu prekvapený a ne­vedel som, či mám ten čin schváliť alebo ho odsúdiť.

Tell však vôbec nemal v úmysle počúvať. Založil si nový šíp a znova vystrelil smerom k pytliakom.

Zatajili sme dych a čakali, či sa na člne neozve nejaký vý­krik. Ale stále bolo ticho, ozývalo sa iba vŕzganie veslových vidlíc. Čln s pytliakmi sa pomaly rozplýval v tme, ktorá za­ľahla na rieku.

- Netrafil si, - vyhlásil Sokolie oko. Viliam Tell sa zlostne zachichotal. - Práve že som trafil. Nestrieľal som do pytliakov. Mieril

som na gumový pontón. A celkom iste som ho trafil. Teraz z pontónu uniká vzduch, potom sa potopí, skôr ako si to stihnú všimnúť.

Čakali sme. Nebolo už vidieť ani čln, ani pontón. Zrazu sme začuli

rozhnevané hlasy kdesi uprostred rieky. Prestalo škrípanie vidlíc, ktosi niečo nahlas volal, iný hlas zasa preklínal.

- Potopil sa pontón. Potopil. - Viliam Tell tancoval na brehu rieky. Aj ostatní chlapci radostne poskakovali a má­vali rukami.

- Potopili sa im zbrane... Potopili sa pasce... - opakovali skauti a tešili sa zo škody, ktorú urobili pytliakom.

Ešte nejaký čas k nám z tmy zahaľujúcej rieku doliehali hlasné kliatby. Potom nastalo ticho...

D V A N Á S T A K A P I T O L A

Chudinkine podozrenie • Anonymný list • Je pán Karol

naozaj detektív? • Ryby pána Karola • Rodokmeň človeka •

Opočlovek, čiže Pithecanthropus • Skautský tábor a pasca

na pytliakov • Výprava k Skalbanovi • Kam sa podel rybár? •

Lebka zo starých bunkrov • Rozčarovanie pani Pilarczykowej

Na druhý deň bola nedeľa a práce na antropologických výkopoch sa prerušili. Keďže ráno sa ukazovalo slnečné po­časie, študenti povyťahovali zo stanov gumové matrace, na ktorých spávali, rozložili ich na brehu Visly a začali sa opaľovať. Iba pán Opalko mlčky pracoval od včasného rána a na drevenom podstavci modeloval lebku, ktorú z lesa pri­niesli skauti.

Pred stanom som si pripravoval raňajky a mal som výhľad na celý tábor. Všimol som si, že stan pána Karola je ešte stále zatvorený, čo bolo asi znamením, že jeho oby­vateľ si doteraz užíva spánok. Pri stane pána Karola sa motala Chudinka - sviatočne oblečená, so starostlivo za­pletenými vrkôčikmi. Mohlo sa zdať, že Chudinka sa hne­vá na pána Karola, že tak dlho vyspáva, ale iste ho nesme­la zobudiť.

Pustil som si rádio v aute a zohrieval som vodu na čaj pri počúvaní ranného koncertu. Hudba z rádia prilákala Chudinku.

- Prišla som počúvať, - vysvetlila, sadajúc si na trávnik pred stanom, - hoci vôbec nie som si istá, či je to odo mňa prezieravé.

- No toto? - vzdychol som si, - čím som sa proti vám previnil?

- Prehliadnem skutočnosť, že ste sľúbili previezť ma na svojom čudáckom aute a že ste nedodržali svoj sľub.

- Môžeme sa ihneď previezť... - Ach nie, už mi na tom nezáleží, - mykla plecami. -

Medzitým ste si tu našli čudácke známosti a prestali ste sa mi zdať romantický.

Tie „čudácke známosti" bola očividne Hanka. Ale Chu­dinka nedopustila nijaké vysvetľovanie z mojej strany.

- Musím povedať, že sa správate nezvyčajne podozrivo, - spustila z mosta do prosta. - Je to až na neuverenie, že doteraz som si to sama nevšimla.

- Inými slovami, až teraz vás ktosi upozornil, že sa sprá­vam nejako podozrivo. Mohol by som vedieť, kto vám vlastne otvoril oči?

- Pán Karol. Jemu plne dôverujem, - rýchlo dodala. -On je detektív.

- Povedal vám, že je detektív? - Nie. Ale dal mi to na vedomie. - Že je detektív? - nedôverčivo som zavrtel hlavou. -

A načo by sem mal prísť detektív? - Tak vy nič neviete, nič ste nepočuli? - čudovala sa

Chudinka. - Nikdy ste nepočuli o ukrytých zbierkach veľ­kostatkára Dunina, o hájnikovi Gabryszczakovi, o Bara-baszovej bande?

- Počul som. Ale akosi sa mi nechce veriť, že by zbierky šľachtica Dunina ležali ešte stále tu niekde v úkryte. Mys­lím si, že to je už len rozprávka.

- Nie, to nie je rozprávka. Na jar, keď vykopali kostry pri hĺbení kanalizácie do niekdajšieho Duninovho kaš­tieľa, tunajšie úrady oznámili nález Ústavu antropológie. Pricestoval sem náš profesor, aby preskúmal vec na mies­te. Profesor sa rozprával v mestečku s mnohými ľuďmi a usiloval sa zistiť, kde sa tu na okolí nachádzali staré cintoríny. Tri dni po jeho návrate prišiel do ústavu list

s textom z vystrihnutých novinových písmen, a v tom lis­te akýsi anonym, ale pochádzajúci z Antoninowa, ponú­kol profesorovi, či by nechcel kúpiť niekoľko desiatok kusov starých zbraní, ako aj iných starých predmetov. V tom liste je podrobne uvedený zoznam tých predmetov, síce naozaj nešikovne a neodborne, ale pisateľ sa pokúsil tieto predmety opísať. Odovzdali sme tento list múzeu v našom meste. Kustód múzea sa ihneď vybral do mes­tečka a vtedy sa dozvedel o ukrytých zbierkach veľkostat­kára Dunina. Ale iste sa nevypytoval dosť diskrétne, lebo ten, kto mal v úmysle predať tie zbierky, už sa druhý raz nášmu profesorovi neohlásil ani mu už nenapísal nijaký ďalší list, hoci v prvom liste sľúbil, že to urobí a uvedie aj svoju adresu. Inými slovami: vyplašili sme vtáčika. Vtedy sa kustód rozhodol celú záležitosť odovzdať Ústrednej správe múzeí, ktorá zamestnáva detektíva, zaoberajúceho sa takými vecami.

- A tento detektív prišiel, - dodal som. - Je ním pán Karol. - Veď práve, - víťazoslávne sa usmiala Chudinka. - Te­

raz už viete, na čo tu treba detektíva. - To áno, ale neviem, prečo ste to celé vyrozprávali mne,

človeku tak či tak podozrivému? - Preboha, - zarazila sa Chudinka. - Je jasné, že som po­

stupovala veľmi nemúdro. Nikdy si to neodpustím. Po chvíli sa prosebne pozrela na mňa. - A naozaj ste podozrivý? „Ach, naivná chudera, strašne naivná Chudinka," po­

myslel som si. Nahlas som však povedal: - Pán Karol vám o tom hádam hovoril dosť jasne. - On ma len upozornil, že sa mu vaše správanie zdá po­

dozrivé, lebo sa nevie, prečo sa vlastne motáte tu po okolí. Nechytáte ryby, nekúpete sa. Jedným slovom, vôbec ste sem neprišli oddychovať, ale za nejakým podozrivým cieľom.

- Iba toľko? - zasmial som sa ironicky. - A vám nič ne­hovorí skutočnosť, že najprv som si postavil stan na mies­te, kde kedysi stála hájovňa Gabryszczaka, toho hájnika, ktorého banda zabila? A či viete, že potom som si preniesol stan na Ostrov zločincov, kde zahynula Barabaszova ban­da? Nepovedali vám, že mám rukou kreslený veľmi záhad­ný plán tejto oblasti?

- Teda... naozaj ste podozrivý? Mávol som rukou, ako že ma to nezaujíma. - Či by som vám to vykladal, keby som bol naozaj zaple­

tený do niečoho podozrivého? Motám sa tu po okolí. Je to tak. Ale namiesto výrazu „motá sa" stačí použiť slovo „pre­chádza sa", a moje správanie hneď bude vyzerať ináč. Som na dovolenke a prechádzam sa po lese a okolí. Vy by ste ro­bili asi to isté, keby ste tu dovolenkovali, však? Hovorím vám, že pán Karol je sto ráz podozrivejší než ja. Hoci ne­ustále chodí na ryby, chytil už aspoň jednu?

- On sa len tvári, že chytá ryby, lebo je detektívom. Pred­stiera, že loví, ale v skutočnosti ďalekohľadom pozoruje okolie.

- Ach, áno? - Nebolo ho takmer celú noc. Dozaista niekoho sledo­

val. Azda sa už dostal na stopu človeku, ktorý nášmu pro­fesorovi ponúkol na predaj zbierky veľkostatkára Dunina?

- Je to možné, - prisvedčil som. Nemienil som Chudinku zasvätiť do svojich vecí ani

presviedčať ju, že pán Karol je v skutočnosti sto ráz podo­zrivejší než ja. Chudinka bola naivná ako decko. To však vôbec nebolo prekážkou, aby v oblasti jej najbližšej, to zna­mená v antropológii, bola veľmi vzdelaná. Nielen veľa ve­dela, ale aj pekne vykladala svoje vedomosti.

Toho dňa som sa mohol znova o tom presvedčiť, keď prišli Viliam Tell a Čučoriedka.

- Pripravili sme pytliakom pascu, - vysvetľoval Tell.

- Sokolie oko a zvyšok našej družiny sa skryli v lese a po­zorujú pasce nastražené pytliakmi. Večer ich ja a Čučo­riedka vystriedame. Teraz, cez poludnie, nie je nijaká ná­dej, že by sa pytliaci objavili, ale večer môže byť horúco, pravda? Povedali sme nášmu skupinovému vedúcemu o včerajšom stretnutí s pytliakmi, museli sme predsa vy­svetliť, prečo sme prišli do tábora tak neskoro. A keď ktosi z nás prinesie správu, že pytliaci sú nablízku, v tá­bore vyhlásia poplach. Ak začujete ostrý poplachový sig­nál trúbky, príďte nám na pomoc! Pokúsime sa pytlia-kov chytiť. Teraz, keď sme im potopili zbrane, hádam nie sú nebezpeční.

- Dúfam, že váš vedúci oznámil polícii, že v lese sú ro­zostavané pasce, - poznamenal som. - Napriek všetkému ste predsa ešte len mladí chlapci a vôbec sa mi nevidí vhodné, aby ste podstupovali akékoľvek nebezpečenstvo. Títo pytliaci, zdá sa, sú ľudia schopní aj najhoršieho.

- Jasné. Polícia o tom vie, - prikývol Viliam Tell. Moje slová však urazili ich hrdosť, lebo sa mi už vôbec

neprihovorili. Ale poprosili Chudinku, aby im nakreslila „rodokmeň" človeka, o ktorom im včera rozprávala. Lebo keď sa vrátili do tábora a chceli vysvetliť ostatným chlap­com, ako vyzerá pôvod človeka, chýbal im práve nakresle­ný rodokmeň a kamaráti sa im posmievali.

Chudinka vzala do ruky tenkú paličku a začala kresliť na piesku čosi ako hrubý kmeň stromu.

- Ten kmeň, - začala vysvetľovať, - to je Dryopithecus, čiže predhistorická opica. Bol to čudesný tvor, trocha pri­pomínal opicu, menšieho šimpanza, a trocha človeka. Žil na veľkom priestore Zeme a asi v dosť odlišných pod­mienkach. Práve tie odlišné podmienky života v priebehu tisícročí spôsobili, že Dryopithecus sa začal rôzniť. Tak napríklad Dryopithecus žijúci v chladnejšom podnebí sa začali odlišovať od tých, čo žili v podnebí teplejšom. Prav-

depodobne najskôr sa z toho spoločného kmeňa oddelili gibony, veľmi smiešne vyzerajúce opičky. Kreslím teda konár vyrastajúci z pravej strany hrubého kmeňa... Po­tom, súčasne, vyrastajú z pravej strany kmeňa nové ko­náre - sú to: gorila, šimpanz, orangutan, ale aj z ľavej strany vyrastá hrubý konár - je to Australopithecus, čiže prvý hominid, opočlovek, prvé ohnivko v reťazi evolúcie človeka.

- Ako vyzeral opočlovek? - vypytoval sa Tell. - Pravdepodobne bol vysoký asi 130 centimetrov.

Stavbu tela mal podobnú človekovi, bol pohyblivým a obratným tvorom, ktorý chodil a behal výlučne na dvoch nohách. Jeho stravou boli kraby, jašterice, paviá-ny a dokonca aj veľké zvieratá - kopytníky, ale takisto aj rôzne plody rastlín, listy a hľuzy. Australopithecus mal oveľa väčší mozog než hominidné a terajšie opice. Ča­som sa Australopithecus zmenil na tvora nazvaného Pi-thecanthropus erectus, čiže opočlovek vzpriamený. Pod týmto pomenovaním sa skrýva viacero foriem evolučne vyspelých fosilných hominidov, ktoré dnes radíme do druhu Homo erectus - človek vzpriamený. No ešte pred ním - asi pred 3 miliónmi rokov - žil Homo habilis -človek zručný. Na základe vykopávok pozostatkov kostí možno predpokladať, že to bol tvor vysoký okolo 170 centimetrov, ľahký, štíhly, s nízkou lebkou, výrazne za-kloneným čelom. Prvý raz sa pozostatky Pithecanthropa našli na Jáve. Potom aj v iných náleziskách. Opočlovek vzpriamený žil aj v Európe, jeho zvyšky boli objavené v Heidelbergu, obýval aj východnú a juhovýchodnú Áziu a Afriku. Vedel už vyrábať nástroje - hoci veľmi jedno­duché - a používal oheň.

Tretím vývojovým štádiom bol pračlovek, človek nean-dertálsky, čiže Homo neandertalensis alebo ešte ináč: ne­andertálec. Bol to tvor malého vzrastu, ale veľmi masívnej

stavby tela. Mal veľkú predĺženú hlavu, dlhú tvár a silne vyvinutú čeľusť. Nebol teda pekný v našom chápaní, však? Ale zato mal oveľa lepšie rozvinuté špecificky ľudské vlast­nosti - napríklad: rozvinutý mozog - a oveľa lepšie obrábal svoje kamenné nástroje než Pithecanthropus.

A je tu človek rozumný, čiže Homo sapiens. Za prvého predstaviteľa tohto druhu nájdeného v Európe sa považuje takzvaný kromaňonec, čiže predveký človek z jaskyne Crô--Magnon vo Francúzsku, kde prvý raz objavili pozostatky jeho kostí. Bol to náš prototyp, veľmi sa na nás podobal. Dokonca medzi súčasnými ľuďmi možno stretnúť pred­staviteľov kromanoidnej rasy. Meral 180 centimetrov, stavba jeho tela hovorila o jeho veľkej sile. Hlavu mal dlhú, vyšší sklon čela, širokú tvár, dosť dlhý a neveľmi ši­roký nos. Mal robustné kosti, mohutnejšie obočné oblú­ky, väčšie predné zuby.

Takto sme sa dostali až k nám samým - predstaviteľom súčasných ľudí. Lenže všimnite si, aký je každý z nás odlišný.

- Povedzte nám niečo o nás, - poprosil Čučoriedka. Ale Chudinka už mala dosť vysvetľovania. A mala toho

dosť aj preto, lebo pán Karol, ako som si všimol, práve vy­šiel zo svojho stanu. Pribehla k nemu, záletne naklonila hlávku s vrkôčikmi a spýtala sa:

- Tak ste sa už vyspali, spachtoš jeden? Teraz si iste dáte niečo pod zub a potom sa spolu vyberieme na prechádzku do mestečka. Zájdeme do kaviarne, ukážem vám kostol, námestie...

- Nie, - nezdvorilo zavrčal pán Karol. - Idem na ryby. Prirodzene, rád by som si predtým niečo zahryzol. Ak zo­stali v kuchyni nejaké zvyšky od raňajok, tak ich s radosťou dojem. Keby som ešte mohol dostať pol bochníčka chleba a trocha masla, zobral by som si to so sebou, lebo pri rieke človek vždy vyhladne.

- Znova na ryby, - zalomila rukami Chudinka. - Však ste ich chytali celú noc.

- Je to naozaj ťažké, - mykol plecami pán Karol. - Taký mám osud. Lenže najhoršie je, že ryby nechcú brať.

- Tak pôjdem s vami na ryby, - ponúkla sa Chudinka. -Som si istá, že vám prinesiem šťastie.

- To nie! Len to nie, - prudko odporoval pán Karol. -Rozhovor prekáža pri chytaní rýb, odstrašuje ich. A vo vašej prítomnosti by som nevedel mlčať. Okrem toho najradšej chytám ryby osamote.

Chudinka bola veľmi sklamaná. Pomyslel som si, že te­raz svoj záujem nasmeruje na mňa, keď pán Karol nepre­javil chuť, aby mu robila spoločnosť. Ja som zasa nechcel, aby mi venovala svoju pozornosť len preto, že ju niekto iný odmietol. Preto som rýchlo naštartoval auto.

- Ideme s vami! Ideme s vami! - kričal Viliam Tell aj Čučoriedka. A obaja sa usadili v mojom vozidle.

- Odveziem vás do tábora, - oznámil som im. Zamieril som na lesnú cestu. Vchádzajúc do lesa, hodil

som očkom na tábor antropológov. Opustená Chudinka smutne hľadela raz na pána Karola, ktorý si chystal udice, raz na nás, ktorí sme sa práve ponárali do lesa.

Chlapcov som doviezol až k vysokej bráne skautského tábora, ktorú si postavili z brezových kmeňov. Tábor bol dosť rozľahlý, stál na lesnej poľane v blízkosti Visly - dva­dsať veľkých skautských stanov. Celý tábor bol ohradený akýmsi malým plotom z konárov a chrastia a pred bránou držali stráž dvaja skauti vyzbrojení drevenými palicami. Uprostred tábora som si všimol štvorcové miesto, kde sa zhromažďovali na nástupy, tam sa aj týčil vysoký stožiar, na ktorom visela vlajka.

Tábor bol prázdny. Tell mi vysvetlil, že skauti sú na pláži pri rieke. Pod dohľadom inštruktorov sa mohli kúpať v malom riečnom ramene neďaleko Ostrova zločincov.

- Odchádzate nadlho? - spýtal sa ma Tell. - Nie. Idem len na druhú stranu rieky. K rybárovi, kto­

rý sa volá Skalbana. - Ak začujete ostré trúbenie na poplach v našom tábore,

- pripomínal mi Tell, - prosím, dobehnite do lesa až za bun-kre. Práve tam pytliaci rozostavili železné pasce na zverinu. A tam sa schovali aj naši pátrači, aby pytliakov vystriehli.

Prikývol som, že urobím presne to, čo mi radí, a odišiel som autom - najprv k zákrute s nakloneným krížom, a po­tom k rieke, kde včera večer Viliam Tell prestrelil pytliakom pontón.

Cestou som stretol Hanku. - Práve som šla k vám, - oznámila mi, keď som zastavil

auto. - Myslela som si, že sa možno rozhodnete ísť znova do Ciechocinka.

- Dnes sa vyberám na návštevu ku Skalbanovi. - Pane Bože, aké záujmy vás spájajú s tým zbojníkom?

Veď Skalbana sa o vás vyjadroval, že ste „podozrivá osoba, ktorá sa tu motá nevedno prečo." A teraz ste priateľmi?

- Skalbana mi predal šťuku. Bol taký ochotný, že mi ju dokonca očistil aj vypitval. Predpokladá, že ma veľmi za­ujíma príbeh Barabaszovej bandy. Navrhol mi, aby som ho navštívil a že mi všetko vyrozpráva.

- To je neuveriteľné, - čudovala sa Hanka. - Poznám Skalbanu veľmi dávno, pamätám sa naňho ešte z čias svoj­ho detstva. Vždy ho považovali za nežičlivého, nemilého človeka, ba grobiana. Deti sa ho báli, lebo ich stále strašil a vyhrážal sa, že ich hodí do vody a utopí. Otec rozprával, že Skalbana je synom v tomto kraji veľmi známeho pašerá­ka a má sklony na rôznu „nečistú robotu". Keď bol opitý, často tu vystrájal a nie jedného človeka zbil. V poslednom čase už málo pije a nerobí výtržnosti. Ale celkove je to člo­vek nevľúdny a mlčanlivý. A tu ho máš, predal vám šťuku a ešte ju aj očistil...

- A pozval ma na besedu o Barabaszovi, - dodal som. - To je na počudovanie, - vrtela hlavou Hanka. - Keby

som sa dozvedela, že práve Skalbana poľuje v lese na zver, to by som sa nečudovala. Ale že vás pozval na rozhovor... No, no, no... Asi vás vzal na milosť, - dodala ironicky.

- Máte podozrenie, že je to nejaká pasca? - Neviem, ale radím vám, buďte opatrný. O Barabaszo­

vi môže naozaj veľa vedieť, lebo aj keď sám nebol v bande, býva na druhej strane, je rybárom a pravdepodobne kade­čo spozoroval. Jednako je to čudné, že ten málovravný a utiahnutý človek zrazu chce o tejto téme hovoriť s vami, pozýva vás na rozhovor...

- Nechceli by ste mi robiť spoločnosť? - navrhol som Hanke.

- Dobre, - súhlasila. - Pôjdeme pred náš dom, auto ne­cháte na dvore, a ja vás preveziem člnom na druhú stranu rieky.

- Člnom? Ja mienim ísť k Skalbanovi svojím autom. Nepovedala na to nič. Myslela si, že žartujem. A ja som

sa pohol autom priamo k miestu, kde sa piesčitá cesta spá­ja s brehom Visly. Keď som prednými kolesami vošiel do vody, dievčina usúdila:

- Ste blázon. Najlepšie bude, ak vystúpim, kým je čas, le­bo potom môže byť už neskoro.

- Ako myslíte, - mykol som plecami. Hanka pozrela na rieku, ktorá sa v týchto miestach roz­

lievala veľmi doširoka, potom hodila očkom na mňa a na druhý breh. Voda vo Visle bola mútna, až hnedá od toho, koľko blata niesla. Na hladine tu i tam bolo vidno široké fľaky bielej peny.

- Visia stúpa, - vystríhala ma Hanka. - V horách už tri dni stále leje. V rádiu dnes ráno hlásili, že prvá vysoká vl­na dnes zasiahne Ciechocinek.

Keď to hovorila, iste dúfala, že zmením svoj bláznivý

úmysel prejsť autom cez Vislu. Lenže ja som zapol vrtuľu. Auto pomaly sadlo na vodnú hladinu.

- Júj, - zapišťala Hanka, keď sa predok vozidla trocha hlbšie ponoril do rieky. V tej chvíli bola rozhodnutá vysko­čiť z auta, dokonca chytila kľučku, lenže „prototyp" už plá­val niekoľko metrov od brehu, smiešne vrčal „pr-pr-pr-pr" a bojoval s prúdom rieky, ktorý ho chcel uniesť. Dovolil som, aby nás voda trocha odniesla ku stredu rieky. Teraz som prudko skrútil kormidlo a nastavil som auto predkom do prúdu. Zväčšil som obrátky motora a vtom moje vozid­lo ľahko prekonávalo silný prúd Visly.

- Je nádherné, - povedala Hanka o aute uja Gromillu. Spokojne som pokýval hlavou na znak, že súhlasím

s týmto ocenením. Hankin kompliment som považoval za samozrejmý.

Pomaly sme sa blížili k druhému brehu. Bol zarastený ši­rokým pásom vrbiny, za ktorým bol protipovodňový násyp.

- Kde býva Skalbana? - spýtal som sa. - Za násypom. Vidíte tú červenú strechu? Tak práve

tam. Vyjdite autom na ten kúsok piesku. Vaše auto nechá­me tu a sami sa prejdeme cez násyp až ku Skalbanovmu domu.

Tak sme aj urobili. Auto zostalo na piesčitom brehu a my s Hankou sme sa vyškriabali na protipovodňový násyp. Za násypom viedla cesta lemovaná vŕbami a na druhej strane sa ťahala dedinka. Skalbanov dom bol hneď na jej začiatku. Bol to malý dom, ktorý mal iste len kuchyňu a izbu. Neveľký dvor ho oddeľoval od maštale, vedľa stála búda. Na hrubej reťazi zúrivo vyskakoval a štekal veľký pes.

Dvere na dome boli zamknuté, na skobe bola visacia zámka.

- Nie je doma, - usúdila Hanka. Pes stále šklbal reťazou a nahlas brechal. Jeho štekanie

privolalo k nám nejakú ženu. Vyšla spoza plota susedného domu a rýchlym krokom podišla k nám.

- Skalbana nie je doma, - oznámila nám a poriadne si nás poobzerala. - Odvčera ho niet. Jeho pes tak zavýjal od hladu, že dnes ráno som sa nad ním zľutovala a priniesla som mu žrádlo.

- Skalbana nepovedal, kam ide a kedy sa vráti? - spýtal som sa.

- Nič nevravel. Veď keby mi bol povedal, že odchádza, tak by som aj sama vedela, že treba psa nakŕmiť. Vždy mi oznámi, keď niekam odchádza, a prosí ma, aby som neza­budla na psa.

- Nevidela som na brehu jeho čln, - utrúsila Hanka. - Práve na člne sa kamsi vybral. Len je čudné, že mi to

nepovedal... Vrátili sme sa na breh k nášmu autu, prepravili sme sa

na druhú stranu rieky. Tu som sa rozlúčil s Hankou a po­bral som sa do tábora.

Na polostrove obsadenom antropológmi bol len pán Opalko, ktorý končil dotváranie tváre lebky, ktorú našli Lukostrelci. Zaujímala ma táto práca, tak som na chvíľu zišiel dolu medzi stany antropológov a sadol som si na pie­sok. Hlava už bola hotová - veľmi bledá, lebo na vrchu bo­la potiahnutá sadrou. Tvár bola plochá, trocha mongolská, široký nos a oči osadené hlboko v očných jamkách ako u Skalbanu. Pán Opalko na mňa chápavo žmurkol, usmial sa, priniesol zo svojho stanu farby, domaľoval tvári modré oči, ústa natrel rúžom, aj líca urobil ružové, a bledosť sad­ry zjemnil žltou farbou. Potom sa na mňa šibalsky usmial a priniesol si zo stanu cyklistickú čiapku. Nasadil ju na vy­tvarovanú hlavu. Teraz pôsobila trocha hrôzostrašným dojmom - akoby hlavu živého človeka ktosi osadil na dre­vený podstavec.

Smerom od mestečka sa došmatlala pani Pilarczyková.

- Idem za vami, - obrátila sa na mňa. - Dnes je nedeľa, obchodík mám zavretý, tak som si povedala: pôjdem sa prejsť k lesu a pri tej príležitosti sa pozriem, ako sa vám vo­dí v našom kraji. Dávno ste už neboli u mňa. A pivo mám čerstvé, z novej dodávky.

Pán Opalko vyniesol zo stanu fotoaparát, využil polud­ňajšie slnko a začal robiť zábery tváre, ktorú práve dokon­čil. Pani Pilarczyková sa zahľadela na tvár sadrovej hlavy a poznamenala:

- A tohto čudáka poznám. V jeseni bol v mojom obcho­de a akoby kupoval pivo, ale v skutočnosti sa povypytoval na všetko, tak ako vy, vážený pane.

Mykol som plecami. - Čo to tu tárate, pani Pilarczyková. To je iba lebka, kto­

rej sa dorobila tvár, rozumiete? Prikývla. - Rozumieť, to teda všetko rozumiem. Nie som hlúpa.

Ale toho čudáka som videla. Pil u mňa pivo a na kadečo sa ma vypytoval. Mám dobrú pamäť, a keď sa ma niekto zač­ne vypytovať, tým skôr si zapamätám jeho ksicht.

- Hlúposti vykladáte, - nazlostil som sa. - To je lebka, ktorú našli v lese, chápete to, pani?

- Chápem. Len to znamená, že poznám tú lebku. - Čo to zasa máte? Poznáte tú lebku? Veď vám vysvetľu­

jem, že v lese, v starých bunkroch sa našla ľudská kostra, kosti človeka, rozumiete, pani? A lebku sem doniesli a ten pán dorobil tej lebke tvár.

Pani Pilarczyková konečne pochopila, o čo mi ide. Až ru­kami zalomila od veľkého strachu.

- Tak toho človeka zabili v lese? Pane Bože, zabili ho? - Akého človeka zasa spomínate? - No toho, čo u mňa pil pivo a vypytoval sa na všelija­

ké veci. - Predsa vám vysvetľujem, že nemôže ísť o toho istého

človeka. Tá lebka patrila asi nejakému vojakovi, ktorý za­hynul v zákopoch počas vojny.

- Ale toho človeka ja poznám, celkom iste si ho pamä­tám, bol u mňa v obchode, pil pivo.

- To sa vám len zdá... - Nezdá sa mi, viem to celkom iste. Napokon, spýtajte

sa aj iných ľudí. Holil sa u holiča na námestí, viem o tom, lebo neskôr sme sa o ňom rozprávali s holičom. Dozvede­la som sa, že aj uňho sa na všeličo vypytoval.

Mykol som plecami. - No dobre. Skončíme už s tým. Zdá sa mi, že máte pre

mňa nejakú dobrú správu? - Ja, akúsi správu? - čudovala sa pani Pilarczyková. -

Prišla som len tak, aby som videla, ako si tu počínate, a o čerstvom pive som vám chcela povedať.

- Aha, - zrazu akoby si spomenula na niečo dôležité. Naklonila sa mi k uchu. - A ak vy čosi viete, tak aj ja niečo viem, mohli by sme si to povedať pre obojstranný úžitok.

- Čo máte na mysli? - No to, čo vy viete. O tých veciach veľkostatkára

Dunina. - Ech, to sú rozprávky, - mávol som rukou. - Vôbec to nie sú rozprávky, - uistila ma a chytila ma za

ruku. - Tie veci tu ležali v nejakej diere, ale ktosi sa zjavil a preniesol ich v noci na iné miesto. Niekoľko vecí cestou stratil.

- O tom už viem. - Viete? A ja som si myslela, že vám poviem novinku a že

sa za to niečo od vás dozviem, - povedala rozčarovaná pa­ni Pilarczyková.

- No môžete mi povedať niečo veľmi dôležité, - navrhol som opatrne. - Veľmi mi záleží na informácii, komu ste povedali o tom, že mám plán tohto kraja nakreslený fareb­nými ceruzkami.

- Nikomu som nepovedala. Ako je Boh nado mnou, ni­komu som nepovedala, - prisahala Pilarczyková. - Mne možno všetko porozprávať a ja nikomu nevyzradím. Iba Skalbanovi som čosi spomenula o vašom pláne.

Skalbanovi? Táto informácia akosi nepasovala do môj­ho podozrenia. Neuveril som Pilarczykovej. Čím horli-vejšie prisahala, tým menej som jej veril. Nakoniec sa jej to tak dotklo, že mi zahundrala „do videnia" a pobrala sa domov.

T R I N Á S T A K A P I T O L A

Za siedmimi pečaťami • Bandita Urganov • Objav vedca Tarasova • Možno rekonštruovať tvár mŕtveho? • Vedci a detektívi • Antropológia v službách polície

• Komu patrila lebka nájdená v bunkri • Skalbanov čln • Strašná noc • Znova ryšavá dievčina

Pozval som pána Opalku do svojho stanu, ponúkol som ho čokoládou a cigaretami. A keď sa začal dobre cítiť, spýtal som sa ho:

- Počuli ste, čo povedala pani Pilarczyková, keď uvidela tvár, ktorú ste vymodelovali?

Pán Opalko prikývol, čo malo značiť, že počul Pilarczy-kovej slová.

- Nezdá sa vám to nezvyčajné? Pilarczyková podľa tváre, ktorú ste rekonštruovali, spoznala kohosi, kto ešte minulú jeseň navštívil jej obchod.

Opalko zavrtel hlavou. Nevedel som, čo to má zname­nať: či pán Opalko si o tejto záležitosti nič nemyslí, alebo túto skutočnosť nepovažuje za nezvyčajnú? Spytoval som sa preto ďalej:

- Azda ste zrekonštruovali pôvodnú tvár lebky nájdenej v lese? Inými slovami: podobá sa rekonštruovaná hlava na skutočnú?

Pán Opalko mlčky prikývol. Raz, potom druhý raz a napo­kon pokýval aj tretí raz, čo malo azda znamenať: pán Opal­ko je veľmi hlboko presvedčený, že napodobnil ozajstnú tvár človeka, ktorého lebku našli v lese v starom bunkri.

Nedôverčivo som naňho pozrel. Pochopil môj pohľad.

Opustil stan, ale po chvíli sa ku mne vrátil a priniesol otvo­renú knižku. Podal mi ju, čo malo iste značiť, že chce, aby som si z nej niečo prečítal.

Bola to ruská knižka Za siedmimi pečaťami. Obsahovala zbierku archeologických a antropologických reportáží. Časť, ktorú mi pán Opalko odporúčal prečítať, mala názov: Člo­vek a lebka.

Zostal som s knižkou sám. Pustil som sa do čítania. A to, čo som prečítal, uvádzam veľmi skrátene:

Svojho času mala veľký úspech poviedka uverejnená v so­vietskom časopise Ogoňok. Bola to poviedka s kriminálnou fa-bulou a obsahovala opis policajného pátrania po strašnom zlo­čincovi, ktorý sa volal Urganov. Zrazu prišla správa: bandita Urganov zahynul, zamrzol v tundre. Polícia mala však po­chybnosti, či táto správa nie je falošná alebo či nie je ďalším žartíkom prešibaného zločinca. Na sever, do oblasti tundry, vy­cestoval teda kriminalista a priviezol so sebou lebku, ktorá vraj bola lebkou stíhaného zločinca. Polícia mala k dispozícii foto­grafie Urganova a po mnohých zdĺhavých skúmaniach dospela k názoru, že to nie je lebka strašného banditu. Pre istotu však ešte poslala lebku vedcovi Tarasovovi, aby na jej základe vytvo­ril portrét mŕtveho. Tarasov potvrdil, že nebožtík nájdený v tundre nebol hľadaným banditom Urganovom...

Prirodzene, senzačná poviedka uverejnená v populárnom týždenníku nemôže byť prameňom pre vedecké závery. Fantá­zia spisovateľov je totiž nevyčerpateľná. Ale predsa sa ponúka presvedčenie, že mnohým vedcom, a najmä archeológom a an­tropológom, by sa veľmi dobre hodili znalosti, aké mal vedec Tarasov a mohli by vede poskytnúť neoceniteľné služby. Veď paleontológovia už dávnejšie vedia rekonštruovať postavy zvie­rat podľa pozostatkov kostí nájdených v zemi. Známy vedec Curvier potvrdil, že mu stačí jeden zub, aby si vedel predstaviť a zrekonštruovať celú postavu tvora, ktorému ten zub patril.

Mohlo by sa zdať, že nie je nič jednoduchšie, ako vytvoriť aj vzhľad človeka. A predsa je to nezvyčajne ťažké. Pri rekon­štrukcii zvierat nám totiž stačí celková „typová" podoba. Stačí nám, že vedec vytvorí podobu kravy, nikomu nezíde na um žia­dať od neho, aby to bola konkrétna „Rysuľa" či „Strakuľa". Po­kiaľ ide o človeka, obrovský význam má aj napodobnenie rasy, ba aj rodinná podoba. Keby totiž profesor Tarasov zrekonštru­oval na základe lebky, ktorú mu dodali, človeka ako takého, tak by jeho práca vôbec nemala pre kriminalistov nijaký zmysel. Musel vyformovať (a podľa mienky autorov aj vyformoval) podobu konkrétneho človeka, ktorého identifikácia potvrdila výsledky pátracích orgánov.

A predsa v Ogoňku (č. 21 z roku 1956) možno nájsť infor­mácie o zaujímavom čine pracovníka Vojenskej lekárskej aka­démie V. P. Petrova, ktorý vytvoril „model" tváre zabitého (te­lo sa nachádzalo v úplnom rozklade) tak verne, že to umožnilo matke spoznať obeť. Z toho teda vyplýva, že príbeh vyrozprá­vaný autormi senzačnej poviedky nebol vymyslený. Je pravda, že V. P. Petrov mal do činenia s celou hlavou - hoci poškodenou rozkladom - a nielen s lebkou ako profesor Tarasov, ale predsa urobil, čo bolo najdôležitejšie: zrekonštruoval rodinnú podobu mŕtveho.

Jestvujú dôvody na predpoklad, že autori senzačnej povied­ky uverejnenej v Ogoňku mali na mysli konkrétneho vedca a jeho vedecké výskumy, a to menovite antropológa a sochára Michaila Gerasimova. V obšírnej práci pod názvom „Rekon­štrukcia tváre podľa lebky" vedec vysvetlil základy svojej teó­rie. Táto knižka má 600 strán a 90 percent tvoria tabuľky, nákresy a výpočty, ktoré dokazujú, že aj na základe samotnej lebky možno vedeckým spôsobom zrekonštruovať pravdivý portrét mŕtveho.

Táto zaujímavá kniha vzbudila búrlivé diskusie. Treba si totiž uvedomiť, že dovtedy sa vedci vôbec nepokúšali rekon­štruovať ľudské portréty podľa nájdených pozostatkov kostí.

Jediné pokusy, aké sa vykonávali, a to s celkove dobrými vý­sledkami, bola indentifikácia lebky na základe jestvujúceho portrétu človeka.

Na začiatku XIX. storočia, dvadsaťjeden rokov po Schillero-vej smrti, otvorili kryptu, kde bol pochovaný. Našli tam až dvadsaťtri kostier. Ktorá z nich patrila veľkému nemeckému básnikovi? Jednu z lebiek porovnávali s posmrtnou sadrovou maskou Schillerovej tváre, ale názory vedcov v tejto otázke ne­boli jednoznačné. Spor trval štyri roky. Až po opätovnom otvo­rení krypty našli lebku, ktorej rozmery sa celkom zhodovali s posmrtnou sadrovou maskou básnika.

Podobným spôsobom napokon identifikovali pozostatky vy­nikajúcich osobností, ako napríklad Haydna, Bacha, Danteho, Goeťheho, Kanta a Cromwella.

Ale všetky tieto skutočnosti nemajú veľa spoločné s antropo­lógiou. Pred antropológmi je totiž vždy opačná úloha: z nájde­nej lebky v starom hrobe chcú zrekonštruovať portrét mŕtveho.

Už v XIX. storočí sa usilovali vyriešiť túto ťažkú úlohu. Vte­dajšia antropológia rozoznávala rôzne typy lebiek. Potvrdilo sa napríklad, že lebky černochov, Mongolov a Európanov sa na­vzájom veľmi odlišujú. Inými slovami - anatómia hlavy člove­ka dovoľuje vysloviť názor, že medzi tvarom kostí lebky a výzo­rom tváre človeka celkom iste jestvuje nejaká pravidelná vzájomná závislosť.

Niektoré rysy tváre možno rozoznať veľmi ľahko na prvý pohľad. Je predsa očividné, že predĺženej lebke zodpovedá pre­dĺžená hlava. Sokratova lebka nemohla patriť človeku s nízkym čelom, lebo práve jej stavba ukazuje, že Sokrates mal čelo vyso­ké. Ak za života mala daná osoba zuby vysunuté dopredu, je jasné, že aj jeho lebka si zachová ten istý zhryz. Azda je možné len podľa samých kostí lebky vytvoriť črty tváre vytvorenej z mäkkého tkaniva a chrupaviek? Cár Pavol Prvý mal nezvy­čajne ohrnutý nos, mnoho Habsburgovcov sa vyznačovalo veľ­kými, mäsitými nosmi. Azda preto sa ich lebky navzájom tak

odlišujú. A ústa? Bourbonovci boli známi svojou väčšou dolnou perou, to bola bezpochyby charakteristická črta celého ich rodu. Vyplýva z toho, že pri pohľade na lebku Bourbona či Habsbur­ga každý z nás hneď zistí, že tí ľudia sa vyznačovali mäsitou spodnou perou alebo hrubým, výrazným nosom?

Problém bol o to komplikovanejší, že väčšina anatómov XIX. a XX storočia sa vôbec nezaoberala otázkou vzájomnej závis­losti medzi stavbou lebky a tvárou človeka. Niektorí z anató-mov celkom popierali, že by taká vzájomná závislosť vôbec mohla jestvovať. Preto sa najprv musela uskutočniť obrovská výskumná práca, aby sa zmenilo toto presvedčenie. A len po mnohých skúsenostiach sa mohlo potvrdiť, že určitá stavba lebky zodpovedá určitej tvári. Napríklad u človeka s ohrnutým nosom vystupuje nosná kosť celkom ináč ako u človeka s orlím nosom. Ale takéto tvrdenie ešte vedcom nestačilo. Bolo treba nájsť vzájomnú závislosť medzi stavbou lebky a uložením sva­lov a tkaniva tváre, bolo treba objaviť stály numerický vzťah medzi usporiadaním kostí lebky a stavbou a tvarom nosa, líc, úst atakďalej.

Kým neboli vyriešené tieto problémy, všetky pokusy o rekon­štrukciu výzoru človeka podľa jeho lebky záviseli od náhody. Ak aj predpokladáme, že základná vzájomná závislosť je nám známa, zostáva ešte nutnosť nájsť praktické riešenie - metódy rekonštrukcie podobizne niekdajšieho človeka na základe stav­by jeho lebky.

Dnes už môžeme povedať, že takáto metóda jestvuje. Stačí sa oboznámiť s Gerasimovou knihou a pozorne sledovať jeho skú­senosti. Ale zaujímavejšia sa vidí iná cesta: najprv sa zoznámi­me s výsledkami týchto skúseností, a potom sa vrátime - ak to budeme považovať za potrebné -, aby sme videli, akým spôso­bom vedec k nim dospel.

Je veľmi zaujímavé, že podobné výsledky sa dosiahli v dvoch takých rôznych oblastiach vedy - v antropológii a v kriminalis­tike. Cieľ práce vedcov z týchto oblastí je veľmi rôzny, aby sa

dosiahol rovnaký výsledok. Siahnime teda do archívov vyšetru­júcich orgánov a do archívov vedeckých ústavov.

... Písal sa rok 1940. Katedra súdneho lekárstva v Moskve vykonala zaujímavý pokus. V pitevni ústavu vykonali pitvu nebožtíkov poslaných z márnice: títo ľudia zomreli za bližšie nevysvetlených okolností, v samote, neidentifikovaní. Preto každého z nebožtíkov pred pitvou odfotografovali, lebo dôklad­ná pitva mŕtvoly veľmi často deformuje telo. V spomínaných prípadoch sa zachovali lebky pitvaných nebožtíkov, ktoré po­slali do vtedajšieho Leningradu, do pracovne vedca Gerasimo-va, a požiadali ho, aby zrekonštruoval tváre týchto mŕtvych. Prirodzene, že fotografie a opisy mŕtvol zostali v Moskve za­tvorené v pancierovej skrini.

Gerasimov zrekonštruoval tváre. Na troch vedeckých konfe­renciách sochár-antropológ demonštroval hlavy, ktoré sám vy­tvoril, a vo všetkých dvanástich prípadoch posudzujúci museli potvrdiť, že vedcovi sa podarilo zrekonštruovať tváre ľudí, kto­rých lebky mu poslali. Gerasimov bez toho, aby vedel, komu patria pozostatky nebožtíkov, ktoré mu dodali, zrekonštruoval Číňana podľa lebky Číňana, tvár ženy podľa lebky ženy atak-ďalej, atakďalej. Azda sa treba čudovať, že učení antropológo­via, etnografi a archeológovia sa začali veľmi zaujímať o Gera-simovove výskumy?

Niekoľko nasledujúcich Gerasimovových prác nezvratne do­kázalo, že rekonštrukcia tváre podľa lebky je možná. Ale ukážu sa metódy používané pri rekonštruovaní tváre súčasných ľudí ako správne napríklad pri rekonštrukcii tváre ľudí spred dáv­nych čias? Je závislosť medzi stavbou lebky a mäkkým tkani­vom čosi nemenné? A čo ak každá rasa, ba každá epocha má svoje neopakovateľné pravidlá?

Bolo preto treba dokázať univerzálnosť teórie o rekonštruk­cii tváre. A tak poslali Gerasimovovi lebku z antropologického múzea v Moskve. Nepripojili k nej nijaké údaje, nijaké, ani len skúpe informácie. Požiadali iba o rekonštrukciu tváre.

Tak ako postupovala práca vedca, ktorý vytvoril svoje pred­chádzajúce vzory a výpočty, načrtla sa tvár s hrubými, vyvi­nutými perami, nízko položenými oblúkmi obočia. Že by to bol Abesínec? Napokon po skončení práce vedec bez ťažkostí spo­znal podľa tváre, ktorú vytvoril, Papuánca. Teda predsa sa na­šli pravidlá i proporcie, ktoré možno považovať za univerzálne. A tak je možné používať túto metódu u lebiek súčasných aj his­torických.

Gerasimov vytvoril potom na základe lebiek, ktoré dostal k dispozícii, tváre mnohých vynikajúcich historických osob­ností, ako napríklad Jaroslava Múdreho, Timura Tamerlana, vytvoril aj tváre prototypov súčasného človeka, teda neander­tálca, človeka vzpriameného, pitekantropa, kromaňonca...

Dočítal som kapitolu v knižke Za siedmimi pečaťami. Bol už večer, z tábora antropológov doliehali hlasy rozhovoru, to sa už iste Chudinka a jej spolupracovníci vrátili z mes­tečka alebo z prechádzky v lese.

Zapálil som si cigaretu a ležiac v stane, hlboko som sa zamyslel:

„Pán Opalko zrekonštruoval tvár ľudskej lebky, ktorú skauti našli v starom bunkri. Je teda veľmi pravdepodob­né, že sa mu podarilo vytvoriť individuálne rysy mŕtveho človeka, inými slovami, tvár vytvorená pánom Opalkom je veľmi podobná a možno dokonca identická s tvárou nebožtíka."

A ďalej som vyvodzoval dôsledky: „Pilarczyková spoznala v rekonštrukcii, ktorú vytvoril

pán Opalko, tvár človeka, čo bol v jej obchode minulú je­seň. Pani Pilarczyková je pevne presvedčená, že tvár vytvo­rená pánom Opalkom je tvárou človeka, s ktorým sa vtedy rozprávala. Nie je teda pravdepodobné, že lebka nájdená v starom bunkri je lebkou človeka, ktorý minulú jeseň bol v mestečku?"

Priznám sa, že ma obliala horúčava. Uvedomil som si, že naše presvedčenie o pôvode lebky, teda že pochádza z čias vojny a patrí zabitému vojakovi, vzniklo na základe skutoč­nosti, že lebku našli v starom bunkri. Spomenul som si na ten bunker, ľudské kosti v ňom a... mravce, veľké červené mravce, ktoré sa tam na mňa vrhli.

Pochytili ma strach a hrôza, až ma striaslo. Pomyslel som si: „Celkom stačí, aby pozostatky človeka niekoľko mesia­cov ležali v susedstve obrovského mraveniska, a mravce z nich nechajú iba kostru, ktorá bude vyzerať, ako keby sa tam nachádzala najmenej desať-dvadsať rokov."

Po týchto úvahách ma zalial pot a bolo mi v stane dus­no. Vyšiel som preto von, aby som sa nadýchal chladného večerného vzduchu. Potom som vykročil do tábora antro­pológov a nazrel som do stanu, ktorý okupoval pán Opal-ko. Požiadal som sochára-antropológa, aby zajtra urobil niekoľko záberov rekonštruovanej tváre. Vidí sa mi, že pán Opalko sa dovtípil, o čo mi ide. Chápavo na mňa žmurkol a niekoľko ráz prikývol na znamenie, že fotografie budú rá­no hotové.

V tábore antropológov sa chystali večerať. Cez odchýlenú plachtu stanu, ktorý slúžil ako jedáleň, videl som mladých vedcov sedieť pri dlhom drevenom stole. Netrpezlivo čaka­li na večeru, štrngali lyžicami o plechové taniere a nahlas sa rozprávali. Zistil som, že medzi čakajúcimi na večeru chýba pán Karol.

Pri svojom stane som natrafil na Hanku. - Pán Tomasz, - oznámila mi, - v kríkoch na brehu rieky

som našla Skalbanov čln. - Azda tam, kde včera bol čln pytliakov? - Áno, práve tam. Čln je vytiahnutý na breh, má celkom

suché dno, teda je tam asi odvčera. V člne sú aj veslá. - Poďme ta, - rozhodol som sa. Vošli sme do lesa. Bola v ňom veľká tma, oveľa temnejšia

než na otvorenom priestranstve, kde ešte sem-tam presvi-tali zvyšky dňa.

Hanka ma viedla úzkym chodníkom popri rieke. - Slečna Hanka, - spýtal som sa dievčiny, - kto a kedy

urobil v lese bunkre? - Môžem vám prezradiť presný dátum. Bolo to na jar

1944. Nemci ich začali stavať, keď Červená armáda postú­pila na poľské územie.

- Zdá sa mi, že Nemci nevyužili tieto opevnenia na obranu?

- Nestihli. Sovietska armáda začala ofenzívu veľmi rýchlo a na niekoľkých miestach naraz. Nemci sa obávali, že ak sa tu budú brániť, môžu sa dostať do obkľúčenia. Preto tento kraj opustili bez jediného výstrelu. Viem to od svojho otca.

- Je tu na okolí niekto, čo dôkladne pozná všetky tieto opevnenia? - spýtal som sa Hanky.

- Práve Skalbana, - odpovedala dievčina. - Pri stavbe bunkrov Nemci používali zajatcov, pretože pravdepodobne chceli systém opevnenia udržať v tajnosti. Všetkých zajat­cov asi potom zastrelili. Skalbana tiež pomáhal pri stavbe bunkrov, mal vtedy koňa a voz, dovážal cement zo želez­ničnej stanice. Hovorí sa, že v systéme bunkrov sa najlep­šie vyznal Barabasz, lebo tiež, tak ako aj Skalbana, po­máhal ich stavať. Potom Barabasz tieto získané vedomosti využíval na úkryt svojej bandy. Ľudia vravia, že keby sa ne­bol v čase útoku nachádzal práve na riečnom ostrove, ni­kdy by sa nebolo podarilo ho chytiť. Vraj bunkre majú nie­koľko poschodí, ale ťažko povedať, koľko je v tom pravdy a koľko fantázie. Našlo sa veľa ľudí, ktorí chceli preskúmať tajomstvo bunkrov a odkryť ich podzemné bludisko, ale nikomu sa to nepodarilo.

- To sa nevie, - pochyboval som. - Ak ktosi odhalil toto tajomstvo, tak predpokladám, že sa tým nevychvaľoval.

„Jedno je isté," pomyslel som si. „Ak bunkre stavali hit-

lerovci, veľkostatkár Dunin celkom iste v nich svoje zbier­ky neschoval. Mohol predpokladať, že Nemci sa tu budú brániť a bunkre budú cieľom delostreleckých útokov. Ne­mohli teda byť dobrým úkrytom pre zbierky."

A ďalej som uvažoval: „Na chodníku k bunkrom sa nedávno našli nejaké stra­

tené veci zo zbierok veľkostatkára Dunina. Ľudia v mes­tečku sa domnievajú, že ktosi potajomky vyniesol veci ukryté v bunkroch, a keďže to vynášal sám a v noci, stratil nejaké cenné predmety. Ale ak predpokladáme, že zbierky neboli v bunkroch, je prirodzené, že práve teraz sa ta do­stali. Ináč povedané: nie je pravda, že ich ktosi stade vyniesol a vtedy stratil niekoľko vzácnych predmetov, ale že tie predmety stratil, keď zbierky veľkostatkára Duni­na niesol do bunkrov."

- O čom rozmýšľate, - prihovorila sa mi Hanka. - Uvažujem o veľmi čudnej príhode, ktorej som dnes bol

svedkom, - odpovedal som. - Skauti našli ľudskú kostru v jednom bunkri v lese a lebku z nej priniesli antropoló­gom. Pán Opalko, sochár-antropológ, vytvoril tvár lebky. A predstavte si, Pilarzcyková spoznala v nej tvár človeka, ktorý bol v jeseni v jej obchode.

- To je vylúčené, - vyhlásila Hanka. - A predsa mi čosi hovorí, že Pilarczyková sa nemýlila.

Neviete nič o človeku, ktorý sa tu pohyboval vlani v jeseni a náhle zmizol? Bol zabitý a jeho telo spočívalo v starom bunkri, kde ho ohlodali mravce.

Očakával som, že Hanku táto vec zaujme a prinajmen­šom sa dočkám odpovede na svoju otázku. Lenže ona mlča­la. Kráčala popri mne po lesnom chodníku a akoby nebola počula otázku.

- Prečo nič nehovoríte? Hankina odpoveď bola prudká a nahnevaná: - Ako môžem vedieť niečo o človeku, ktorý sa tu motal

v jeseni. Veď ja tu nie som od októbra do júna. Študujem vo Varšave, vravela som vám to.

Zarážajúca bola prudkosť, s akou reagovala na moju opakovanú otázku. Tváril som sa však, že som si to nevši­mol. Napokon, došli sme k brehu rieky, presne na to mies­to, kde včera Viliam Tell strelou z kuše prederavil pontón pytliakov.

Hanka ma zaviedla do vrbiny až celkom k vode. Zažal som baterku a uvidel som člnok vytiahnutý na breh a na­chýlený na ľavý bok. V člne boli veslá.

- Prosím, pozrite tu na tabuľku. Je to Skalbanov čln, -ukázala mi dievčina.

Zamieril som lúč svetla najprv na čln, potom na rieku. Voda sa penila, rieka hrozne šumela. - Visia prudko stúpa, - potvrdila Hanka. - Otec mi ho­

voril, že dnes od poludnia sa zdvihla o pol metra. - Čo tak vytiahnuť člnok o niečo vyššie? - navrhol som. Súhlasila. Začali sme ťahať čln vyššie na dosť strmý breh,

lenže narobili sme pritom dosť hluku. Zrazu sa okolo nás objavili Sokolie oko aj Čučoriedka.

- Strážime tu v kroví na brehu ako hliadka, - vysvetlil So­kolie oko. - Čakáme na príchod pytliakov, ale dnes už iste nepriplávajú, lebo rieka veľmi stúpla.

Pomohli nám vytiahnuť Skalbanov čln na okraj lesa. Hanka sa pobrala domov a ja som ešte chvíľu posedel so skautmi a čakali sme na príchod pytliakov. Nakoniec došiel skupinový vedúci a prikázal chlapcom, aby sa vrátili do tá­bora. V túto noc pri pasci strážili hájnici zo susedného lesa a dvaja príslušníci polície.

Rozlúčil som sa so skautmi a pustil som sa na cestu k svojmu stanu.

Bol som ešte dosť ďaleko, keď mi do uší doľahla hlasná vrava zvýšených hlasov. Vybehol som z lesa a uvidel som scénu, ktorá sa mi najprv videla veľmi komická. Do tábora

antropológov prenikla voda. Pomaly a nehlučne prenikla do stanov, napokon omočila niekoho zo spiacich. Ten sa zobudil a začal kričať, čím zobudil aj ďalších. Všetci začali vyskakovať zo spacích vakov a prirodzene, čľupli do vody. Keď som prišiel k nim, všetci obyvatelia tábora navzájom na seba pokrikovali a v pyžamách behali po celom tábore, vyťahovali zo stanov namočené deky, matrace, celý táboro­vý výstroj a prenášali ho hore na kopec. Nočná tma sťažo­vala túto činnosť, podchvíľou ktosi zakopol do šnúr stanov a s čľapotom a krikom padol do vody. Úbohá Chudinka há­dam niekoľko ráz zažila tento kúpeľ. V premočenej pyžame a s rozpustenými vlasmi tenko pišťala a behala okolo ce­lého tábora.

Teraz to bolo dosť komické, pretože hladina rieky ešte nestúpla veľmi vysoko. To, čo sa nachádzalo v stanoch, da­lo sa ešte zachrániť a stany preniesť na vyššie položené miesto. Dalo sa však predvídať, že o hodinku-dve Visia bu­de hroznejšia, jej prúd bude schopný strhnúť nielen výstroj, ale aj stany.

Zažal som reflektory na aute a namieril som silné svetlá na stany, ktoré už stáli vo vode. Hneď tam bolo jasnejšie a antropológovia sa prestali o seba potkýnať a padať. Pánu Opalkovi „sa vrátila" reč a začal študentom veliť. Najprv im rozkázal systematicky vyprázdniť stany, potom ich zložiť a preniesť na vŕšok vedľa môjho tábora. Trvalo to presne do druhej v noci.

Chudinka aj pani magistra Alina uvarili čaj na mojom liehovom variči. Všetci sa zhromaždili pod plátennou strieškou mojej stanovej garáže.

- Vyhnali ste ma z polostrova a zato vás stihol trest, - ne­mohol som sa zdržať, aby som študentov nepodpichol.

Objavil sa pán Karol a niesol udicu v plátennom puzdre. - Pane Bože, tu sa dialo čosi strašné, - zvolal. - A ja som

zatiaľ pokojne chytal ryby v rieke.

- A nevšimli ste si, že voda stúpa? - čudoval sa pán Opal-ko. Lenže Chudinka, ktorá veľmi milovala pána Karola, hneď sa oborila na sochára:

- Mali ste právo začať hovoriť v situácii, ktorá bola pre nás tragická. Ale teraz už zasa musíte mlčať.

Medzitým však pán Karol začal obiehať okolo stanov a vecí z tábora nahádzaných na vŕšku na jednej hromade. Celkom zúfal:

- Iste sa všetky moje veci stratili. Dozaista sa pomiešali s inými.

Pani magistra Alina sa zastala sochára. Vyhlásila, že po­dľa jej mienky už môže rozprávať, stávka bola veľmi krutá. Okrem toho treba uznať, že pán Opalko si už odtrpel pre­hru dostatočne dlhým mlčaním.

Rozhodli sa, že budú hlasovať zdvihnutím ruky. Kto je za to, aby pán Opalko mohol hovoriť - mal zdvihnúť ruku. Zasvietila baterka, aby sa dali zrátať zdvihnuté ruky, a vte­dy sa zistilo, že okrem antropológov a pána Karola medzi nami pod strieškou mojej garáže sedí ešte ktosi.

- A vy ste kto? Čo tu robíte? - začul som prekvapený hlas Chudinky.

- Ja som známa pána Tomasza, - ozvala sa odpoveď. Ten hlas sa mi zdal povedomý. Bola to Teresa, stopárka, ktorú sme predvčerom stretli v Ciechocinku po boku jej tety a pá­na s briadkou.

- Ak je to tak, prosím, pristúpte bližšie k liehovému va­riču, - ironicky ju vyzvala Chudinka. - Dostanete šálku najhorúcejšieho čaju.

Prekvapila ma tá nečakaná návšteva ryšavej dievčiny. Po­tom ma pochytila zlosť. Jej správanie bolo prinajmenšom nevhodné. Stretol som ju, keď sa túlala po ceste s hŕbou chalanov, ktorí komusi ukradli sliepku. A teraz celkom iste ušla svojej tete a zrazu sa objavila u mňa, u človeka, ktorého videla dva razy v živote.

Pretlačil som sa k nej cez hromadu študentov a zasyčal som dievčine do ucha:

- Som pobúrený. Nepozval som vás. Mohli ste ma síce navštíviť, ale cez deň, a nie v noci. Vôbec nechápete, že tak sa nesmie správať mladé dievča? Ušli ste svojej tete, pravda?

- Áno, - prikývla. - Nudila som sa v Ciechocinku. - Ráno vás odveziem späť k tete. Zasmiala sa. - Figu borovú. K tete sa nevrátim. Ak ma odtiaľto vyže-

niete, tak budem musieť znova stopovať. Uvedomil som si, že ak si dievčina postaví hlavu, určite

sa mi nepodarí ju zaviesť k tete. Rozumnejšie by bolo ne­chať ju v tábore antropológov. Mohla by bývať v stane s Chudinkou a pomáhať pri vykopávkach, za čo by dostá­vala stravu. A ja by som priviezol jej tetu sem. Nech si diev­činu sama stadeto odvedie.

O tretej nadránom začalo pomaly svitať. O piatej sme sa pustili do stavby nového antropologického tábora. Vyrástol v najbližšom susedstve môjho stanu, na vŕšku pri okraji lesa.

Hlasovanie rozhodlo, že pán Opalko musí naďalej mlčať.

Š T R N Á S T A K A P I T O L A

Červená krčma • Zbojník Barabasz a jeho obete • Maškrtný skaut Palka • Čo objavil Palka • Rozhovor

s veliteľom polície • Smrť Nikodema Plutu • Romantika • Pozývam Chudinku na nebezpečnú výpravu •

Pasca na čierne auto

Od tej pamätnej chvíle, keď Pilarczyková spoznala v re­konštrukcii vytvorenej pánom Opalkom tvár človeka, kto­rý ju navštívil minulú jeseň, neopúšťal ma pocit, že som na stope nejakého smutného prípadu. Potom sa k tomu pri­dala aj prebdená noc, keď stúpajúca Visia zatopila tábor antropológov, a to mi spôsobilo nervové podráždenie, tak­že celý svet som videl len v čiernych farbách.

Ráno som zbehol k rieke, kde sa nachádzal Skalbanov člnok, a zistil som, že leží tak, ako sme ho nechali. To zna­menalo, že Skalbana si nedošiel poň, a teda nevrátil sa do­mov. Bolo to znepokojujúce, veď ten chlap predsa vedel, že v záhrade má nenakŕmeného psa, uviazaného na reťazi k búde. Skalbanovi sa muselo prihodiť čosi také, čo mu znemožnilo návrat domov. „Čo to asi mohlo byť?" uvažo­val som. A nevedel som sa ani zbaviť predstavy ľudskej kos­try, ktorá ležala v starom bunkri v lese.

Súčasne som si spomenul na Hankine slová, že Skalbana je jedným z tých, čo sa zúčastnili na výstavbe bunkrov, a že sa v nich vyzná lepšie než ktokoľvek iný. „A práve do tých­to bunkrov preniesli zbierky veľkostatkára Dunina," znelo mi ďalej v mysli. Začal som si predstavovať, ako Skalbana sleduje tajomného človeka, ktorý ukrýval Duninove zbier-

ky. Ten človek si všimol, kto ho sleduje, zaútočí na neho a zabije ho. „Preto Skalbanov čln stále leží na brehu rieky a jeho pes sa trhá z reťaze, márne čakajúc na svojho pána," rozmýšľal som smutne.

Napoludnie sa moja nanič nálada ešte väčšmi zhoršila. Chudinka a študenti antropológie vytiahli zo studne vedľa vŕšku pri rieke - ďalšie dve kostry. V studni teda boli pozo­statky šiestich ľudí, ktorí asi nezomreli prirodzenou smrťou, keď ich telá hodili do studne a zasypali zeminou a črepmi z rozbitých hlinených hrncov. „Azda sa tu kedysi tiež stal zločin?" uvažovali sme, keď sme obzerali kostry a nazerali do hĺbky starej studne.

- Červená krčma. Tu bola Červená krčma, - poznamenal jeden zo študentov.

Spomenul som si na film s názvom Červená krčma, kto­rý kedysi premietali v našich kinách. Film zobrazoval prí­beh krčmárskej rodiny, ktorá okrádala a zabíjala hostí, čo prišli do ich krčmy prenocovať. A pretože - ako to tvrdili najstarší obyvatelia mestečka - tu kedysi bol starý hostinec, názov Červená krčma bol veľmi trefný.

Správa o hroznom objave, ktorý urobili antropológovia v starej studni, rozniesla sa po mestečku dosť rýchlo a pritiahla k potoku veľa zvedavcov. Do tábora antropo­lógov sa popoludní došuchtal aj penzionovaný učiteľ de­jepisu, ktorý kedysi vyučoval v Antoninowe. Bol to malý, chudý starček so sivučkou hlavou a žltou, zvráskavenou tvárou.

- To sú Barabaszove obete, - povedal nám starček, nie­kdajší učiteľ a rad-radom sa prstom dotýkal kostier nájde­ných v studni.

- Ale tieto kostry pochádzajú asi z konca sedemnásteho storočia, - oponoval som. - A Barabasz je predsa nedávna minulosť.

- Ten povojnový Barabasz zdedil pseudonym po inom

Barabaszovi. Vravíte, že tie kostry pochádzajú zo sedemnás­teho storočia?

- Z konca sedemnásteho storočia, - opravila ho Chu­dinka.

- Veď práve, - potešil sa starček, - všetko sa presne zho­duje. V starých spisoch nášho magistrátu sa zachoval roz­sudok z procesu, ktorý sa konal na mestskom súde v roku 1695. Nejaký Barabasz, prievozník cez Vislu, bol obvinený z toho, že namiesto aby cez Vislu prepravil kupca z Toru­ne menom Grosik, zabil ho, a takisto aj jeho manželku a dcéru, a privlastnil si peniaze, ktoré patrili kupcovi. Ba-rabasza udal mestským úradom jeho vlastný sluha. Zloči­neckého prievozníka obvinili, odsúdili na trest smrti a na mestskom rínku mu odťali hlavu za prítomnosti mno­hých svedkov. Ukazuje sa však, že vražda, za ktorú bol od­súdený, nebola jediná. Iné obete Barabasz hodil do stud­ne a len teraz, po tristo rokoch, vyšla najavo celá jeho zločinecká činnosť.

- Teda tu nestála krčma, ale dom prievozníka? - Prievozníkov dom mohol byť súčasne aj krčmou, - vy­

svetľovala Chudinka. - Možno v tom čase mala Visia o niečo širšie koryto a jej breh sa tiahol popri vŕšku, na kto­rom si prievozník vystaval dom. Iste to bol dosť priestranný dom, v ktorom pocestní, ktorí prišli večer, mohli prenoco­vať a na druhý deň prechádzali cez rieku. Toto využíval Ba­rabasz a zabíjal osamelých a zámožných pocestných, kým nezakopol a nezradil ho vlastný sluha. Potom sa koryto Vis-ly o niečo presunulo a niekdajší prievozníkov dom začal slúžiť už len ako krčma pri ceste k Visle.

Túto príhodu som zopakoval Lukostrelcom, keď ma po­poludní navštívili. Zapísali si ju do notesov, aby sa ňou po prázdninách mohli pochváliť svojim spolužiakom.

- Veru, je to veľmi záhadný príbeh s tou starou studňou, - usúdil Tell. - Vidí sa mi, že aj my sme natrafili na záhadu.

- Nazvali sme ju „tajomstvo čierneho auta", - dodal Sokolie oko.

- Ale čo? - prekvapil som sa. - Tajomstvo čierneho auta? - Dnes ráno sme mali v našom skautskom tábore bojo­

vú poradu v súvislosti s prípravou pasce na pytliakov. Náš vedúci vyzval všetkých skautov, aby každý povedal, či sa mu podarilo spozorovať čosi zaujímavé, čo ho prekvapilo alebo sa mu zdalo podozrivé. Všetky postrehy sústredené dokopy by mohli pomôcť pri objavení sídla pytliakov.

Začali sme rozprávať svoje pozorovania a bolo pritom strašne veľa smiechu, lebo sa ukázalo, že všetci sa chceli pred ostatnými vyťahovať svojimi postrehmi a priam to vyzeralo, že každý z nás takmer niekoľko ráz stretol v le­se pytliakov. Väčšina výpovedí nemala zvláštnu cenu. Len na konci porady sa ujal slova Palka, ktorý je v tábore zná­my svojím lakomstvom. Teda skaut Palka počas svojich prechádzok v lese našiel polianku zarastenú malinčím. Ten lakomec sa nikomu nezveril so svojím objavom, ale každý večer, pokiaľ mu nepridelili nejakú službu v tábo­re, zakrádal sa na tú polianku, aby si pochutil na mali­nách. Polianka s malinami sa nachádza neďaleko cesty z mestečka k Visle, tej druhej cesty, ktorá vytvára veľký oblúk. Kríky malinčia, ako vravel Palka, rastú na neveľ­kom kopci, iste na starom bunkri. Na tomto mieste sa končí opevnenie vybudované počas vojny. Palka si vši­mol, že v posledných dňoch každý večer po ceste od mes­tečka prichádza veľké čierne auto a zastaví sa pri malinčí. Vodič opúšťa auto a ide na prechádzku do lesa. Chlapec nikdy nesledoval tajomného vodiča, pretože, ako sa vra­ví, mal plné gate strachu, ale vec sa mu zdala podozrivou. A so svojím podozrením sa zveril iba dnes ráno, aj to po istom otáľaní, lebo Palka si uvedomil, že odteraz aj iní skauti si budú pochutnávať na malinách, ktoré on obja­vil na lesnej polianke.

- Tajomstvo čierneho auta, - zopakoval som po Sokolom oku. - A čo keby sme dnes večer navštívili malinovú po­lianku?

- Áno, súhlasíme. Dnes večer navštívime malinovú po­lianku, - zborovo vykríkli chlapci.

- A ja s vami. Pôjdem tiež s vami, - z ničoho nič sme za­čuli Teresu.

Bola zaujatá rozhovorom s pánom Karolom, ale iste za­čula Tellov vzrušený hlas, keď hovoril o lakomom skautovi Palkovi. Prichádzala k nám, keď sme končili rozhovor. Bol som rád, že sa nedozvedela o čiernom aute. Ten asi patril pánu Hertlovi, s ktorým sa dievčina zoznámila v Ciecho-cinku. Kto mohol predvídať, ako sa Teresa zachová, keď za­čuje, že máme v úmysle sledovať jej známeho?

- Výprava na malinovú polianku, - upozornil som diev­činu, - je nebezpečná.

- Veru tak. Je to nebezpečná výprava, - podporili ma bra­tia skauti, lebo táto skutočnosť ich veľmi vyzdvihla vo vlastných očiach.

- Lenže ja má veľmi rada práve nebezpečné výpravy, -vzpierala sa Teresa.

- Nie, - ukončil som skrátka. - Rozhodnutie už padlo. Nijakú dievčinu so sebou neberieme.

Teresa sa nafúkala, mykla plecami a pobrala sa naspäť na breh rieky k pánu Karolovi.

Dohovoril som sa s chlapcami, že sa stretneme o siedmej večer pri kríži na rázcestí v lese. A keďže dovtedy zostávalo ešte vyše troch hodín, skauti odpochodovali do svojho tá­bora a ja som navštívil pána Opalku.

Nočné udalosti spôsobili oneskorenie vo vyvolávaní fotografií rekonštruovanej hlavy. Kým si pán Opalko na novom mieste uložil svoje veci a zariadil tmavú komoru, prešlo pol dňa. Až teraz mi víťazoslávne ukázal niekoľko snímok.

Neboli to obyčajné fotografie. Opalko vyretušoval poza­die, dokreslil zrekonštruovanej lebke raz klobúk, raz čiap­ku, vymaľoval oči, zvýraznil ústa, takže teraz fotografie ne­predstavovali sadrovú rekonštrukciu, ale akoby živého človeka s rôznymi prikrývkami hlavy. Všetky fotografie mi podal. Potom otvoril notes, nakreslil postavu policajta a napísal: Policajná stanica.

Súhlasne som prikývol. - Chápem. Domnievate sa, že by som tie fotografie mal

zaniesť na políciu a informovať ju o postrehoch, ktoré vy­slovila pani Pilarczyková?

Pán Opalko radostne pleskol rukami, čo malo zname­nať: „Presne tak, práve tak musíte postupovať." Schoval som preto fotografie do vrecka a vytiahol som z garáže svo­je auto. O desať minút neskôr som už zaparkoval auto na námestí, hneď pred poschodovou, nabielo omietnutou bu­dovou miestnej policajnej stanice.

Mal som šťastie, že napriek podvečeru som zastihol veli­teľa, kapitána Muchu. Bol to vysoký, chudý muž, asi štyri­dsiatnik, mal veľmi dlhý krk a pretiahnutú tvár. Pri roz­hovore kapitán Mucha naťahoval krk ako žirafa a hlavu nakláňal k partnerovi, s ktorým sa rozprával.

V krátkosti som mu vysvetlil celú záležitosť a ukázal fo­tografie. Celý čas, kým som rozprával, kapitán Mucha ne­povedal ani slova, a potom rovnako mlčky vstal spoza sto­la, otvoril ohňovzdorný trezor, ktorý stál v jeho pracovni, a vybral z neho ružový obal na spisy. V obale bolo niekoľko fotografií. Boli to snímky, aké sa robia väzňom alebo za­držiavaným ľuďom.

- Čo si myslíte, je to ten istý? - spýtal sa ma kapitán a po­rovnával fotografie z ružového obalu s tými, ktoré mi dal pán Opalko.

Stačil jeden pohľad. - Prirodzene, že je to ten istý človek, - zvolal som. - Mo-

hol by som sa dozvedieť, kto je to a prečo sú jeho fotografie v policajných spisoch?

Kapitán Mucha chvíľu uvažoval. - Zdá sa mi, - povedal, - že pre dobro veci vám musím

prezradiť niekoľko údajov, ktoré sa týkajú tejto osoby. Takže ten človek sa volal Nikodem Pluta. Bol to jeden z dvoch čle­nov Barabaszovej bandy, ktorých sa nám podarilo chytiť ži­vých. Za ozbrojené prepady bol Pluta odsúdený na trest smrti, Štátna rada mu však udelila milosť a zmenila rozsu­dok smrti na doživotné väzenie. Potom bolo niekoľko am­nestií. Pluta sa dobre správal vo väzení, a preto ho po pät­nástich rokoch trestu vlani v jeseni prepustili na slobodu. Vrchnosť nám poslala Plutove materiály ako aj fotografie s pokynom, aby sme ho prísne sledovali, ak by sa opäť ob­javil v týchto miestach. Veď kto mohol vedieť, či tu nemá ešte nejaké staré účty, ktoré po prepustení z väzenia bude chcieť vyrovnať. No a prirodzene, Nikodem Pluta sa v našom mestečku objavil vlani v jeseni, ale iba na jeden deň. Potom zmizol ako kameň hodený do hlbokej vody. Predpokladali sme, že jednoducho odišiel. Ale zatiaľ...

- Zabili ho a jeho mŕtvolu ukryli do starého bunkra, -doplnil som.

- Informácie o tom podáme Hlavnému policajnému ve­liteľstvu, - vyhlásil kapitán Mucha. - V tejto záležitosti sa rozbehne pátranie.

- A čo ten druhý? - spýtal som sa. - Ten, ktorý bol spolu s Plutom odsúdený na smrť? Aj jemu zmenili rozsudok na doživotie? Dostal sa von z väzenia?

- Áno. Dostali sme hlásenie, že bol prepustený na slobo­du v máji tohto roku, teda pred dvoma mesiacmi.

- Mohol by som vidieť jeho fotografiu? Kapitán Mucha znova podišiel k ohňovzdornému trezo­

ru, postál pri ňom, ale nevybral nový obal so spismi. Po niekoľkých sekundách sa vrátil za svoj písací stôl.

- Bez súhlasu svojich nadriadených nemám právo uka­zovať vám nijaké policajné dokumenty, - povedal a bezrad­ne rozložil rukami. - Celkom iste zajtra alebo pozajtra príde sem niektorý dôstojník Hlavného policajného veliteľstva. Nechcel by som mať nijaké problémy preto, že som vám niečo nevhodné prezradil. Zdá sa mi, že beztak som vám už toho veľa povedal. Viem, že pracujete pre Hlavnú správu múzeí a hľadáte stratené Duninove zbierky, ale táto záleži­tosť už má celkom iný charakter. Srdečne vám ďakujem za informácie o rekonštrukcii lebky Nikodema Plutu a podo­zreniach, ktoré v tejto súvislosti máte. Splnili ste svoju občiansku povinnosť, to ostatné už nechajte na nás, na po­líciu. My budeme pátrať a vaša ďalšia činnosť by mohla to­to pátranie skomplikovať.

Nezostalo mi nič iné, iba vstať zo stoličky a rozlúčiť sa s kapitánom Muchom. Splnil som svoju povinnosť, a keď predpisy zakazujú veliteľovi poskytovať informácie iným osobám - nepatrilo sa nabádať kapitána Muchu, aby po­rušoval predpisy.

Vyšiel som z policajného veliteľstva, nasadol do svojho auta a vrátil som sa do tábora pri lese.

Bol večer. V stanoch antropológov už svietili petrolejky a cez poodchýlené plátenné dvere som videl študentov do­jedať večeru. V jednom stane pri stole zbitom z dosák hrali karty pán Karol, Teresa a pán Opalko. Na chvíľu som zbe­hol na breh Visly, aby som si umyl ruky. Rieka sa mi videla strašná, niesla plochy bielej peny, bahno a piesok. Na mies­te, kde predtým stáli stany výpravy, teraz sa hnal rýchly prúd, zdalo sa, že tu vznikla akoby hlboká diera.

Zrazu som si spomenul na Ostrov zločincov. Tak dávno som na ňom nebol. A možno práve medzi jeho porastom sa ukrýva rozlúštenie záhady, ktorá ma trápi. Uvažoval som: „Prečo a kde zmizol Skalbana? Stratil sa, pretože ma pozval k sebe, aby mi povedal niečo dôležité?"

- Huhu, - zrazu mi ktosi zahučal do ucha. Mykol som sa od laku a z rúk som vypustil šmykľavé

mydlo, ktoré ihneď zmizlo v hučiacej mútnej rieke. Obzrel som sa. To Chudinka tak zavtipkovala, keď sa po­

tichu prikradla za môj chrbát. - No vidíte, - zahundral som nahnevane, - mydlo je preč. - Tak čo, dám vám svoje, - povedala. A vzdychla si. -

Myslela som si, že ste romantik. Sklamala som sa vo vás. Osušil som si mokrú tvár uterákom. - Jasné, že som romantik, - potvrdil som. - Len vy to ne­

viete postrehnúť. - Keď som vás po prvý raz stretla tam v lese, kde ste bo­

li osamotený vo svojom stane, videli ste sa mi celkom iný než teraz.

- Podľa vás je romantika v tom, že niekto je osamotený v lese? Toto osamotenie ma prinútilo jednostaj sedieť v tá­bore, lebo som sa bál, že mi niekto ukradne stan alebo auto. Aká je to romantika, keď sa človek musí zdržiavať stá­le na tom istom mieste, akoby bol uviazaný na reťazi. Je to vlastne väzenie. Tu sa cítim ináč. Môžem sa prechádzať, ke­dykoľvek si vyjsť autom...

- Veď práve o to ide, - prerušila ma. - Nie ste natoľko ro­mantický, ale skôr... vyhľadávate flirtovanie.

Mal som chuť zarecitovať jej Mickiewiczovu báseň Ro­mantika?, ale hodil som okom na hodinky a zistil som, že sa blíži čas, keď sme si s Lukostrelcami dohovorili stretnutie.

- Prepáčte mi, - povedal som. - Musím ísť do lesa. - Máte rande? Alebo azda „romantická prechádzka" pri

mesiačiku? - ironizovala. - Mám sa stretnúť so skautmi na rázcestí, tam, kde stojí

nachýlený drevený kríž. Ideme zbierať maliny. - Teraz? Keď sa stmieva? - uťahovala si zo mňa. A hrubým

hlasom začala recitovať známu hrôzostrašnú baladu. Azda jej recitovanie, alebo možno prudký poryv chlad-

ného vetra od rieky spôsobil, že ma striaslo. „Prečo sa pán Hertel každý večer prechádza v lese pri malinčí neďaleko starých bunkrov?" preblesklo mi hlavou.

Zrazu som sa rozhodol: - Chcete sa presvedčiť, že som naozaj romantický? Tak

teda vedzte, že naozaj nejdem ani na rande, ani na pre­chádzku pri mesiačiku. Na okraj lesa, na miesto, kde sa končí pruh starého opevnenia, večer čo večer prichádza záhadné čierne auto. Chcem zistiť, načo tam ten neznámy chodí. Navrhujem vám spoločnú výpravu na stretnutie s tajomnou osobou.

- Výborne! - zapišťala Chudinka. - Záhadné čierne au­to. Konečne nejaká senzácia!

Pišťala tak hlasno, že zo stanu vybehla Teresa a podozrie­vavo sa na nás pozrela. Ale hneď sa vrátila hrať karty a ja som pocítil výčitky svedomia, že som do tejto chvíle dievči­nu nezaviezol k tete do Ciechocinka.

Chytil som Chudinku pod pazuchu a tváriac sa, že idem s ňou na večernú prechádzku, pomaly som ju vovie­dol do lesa.

- Nemyslíte si, že by o tom aute bolo treba informovať pána Karola? - spýtala sa Chudinka.

- Pána Karola? - Veď pán Karol je predsa detektív. - Čo si to vymýšľate? Na svete už nie sú nijakí detektívi,

- povedal som zlostne, lebo Chudinkina naivita ma začal dráždiť. - Zajtra alebo pozajtra celkom iste spoznáte ozaj­stného vyšetrujúceho policajného dôstojníka a vtedy sa na­ozaj presvedčíte, ako sa správajú a ako postupujú ľudia, ktorí sa zaoberajú pátraním.

- Je to pravda? Objaví sa u nás vyšetrujúci dôstojník? Prí­de k nám vo veci stratených zbierok veľkostatkára Dunina?

- Nie, prosím vás. Príde sem kvôli vražde, ktorá sa tu stala.

- Panebože! - zapišťala Chudinka. - Vy si zo mňa uťa­hujete. Chcete ma vystrašiť, aby som s vami nešla do lesa...

Uvedomil som si, že som jej prezradil viac, než bolo tre­ba. Chudinka je klebetná a rozhlási očakávaný príchod vy­šetrujúceho dôstojníka.

- Ále, to iba žartujem, - mávol som rukou. Chudinka poznamenala: - Všimla som si, že veľmi neznášate pána Karola. - To je pravda, nie je mi sympatický. - Nemáte ho rád, pretože pán Karol je detektív, ktorý

chce nájsť stratené zbierky veľkostatkára Dunina. Vy ste sem prišli s rovnakým úmyslom, lenže vy ste iba detektív--amatér, ktorý tie zbierky chce nájsť pre seba.

Znova som mávol rukou. Už som nepokračoval v rozho­vore na túto tému. Práve sme prichádzali na rázcestie s krížom. Viliam Tell so svojou skupinkou už tu čakal. Vši­mol som si, že na Chudinku pozreli dosť nevraživo. Radi ju počúvali, keď hovorila o antropológii, ale asi neverili v jej schopnosť „dolapiť protivníka", a nás predsa čakala práve táto úloha.

Sokolie oko sa zaradil na čelo skupinky a v zástupe nás viedol do lesa po úzkom chodníku, ktorý bolo sotva rozo­znať na zemi zasypanej ihličím a zarastenej machom. Tu rástol ešte vysoký les, až ďalej sa začínal háj, hlboká prieko­pa a potom staré bunkre. Kdesi za bunkrami sa nachádzalo malinisko a za maliniskom cesta, po ktorej pravidelne pri­chádzalo čierne auto.

Takmer celkom sa zotmelo. Každý z nás videl iba chrbát idúceho pred ním. Sokolie oko mal predsa len bystrý zrak, keď nás takmer neomylne doviedol k lávke ponad proti­tankovú priekopu.

Pochodovali sme po brehu priekopy. Tu bolo vidnejšie, lebo dookola rástol mladý háj a koruny stromov nezacláňa-

li oblohu. Okrem toho začalo byť jasnejšie aj preto, že vy­chádzal mesiac.

Doteraz sme putovali celkom mlčky, teraz sme sa začali potichu rozprávať.

- Raz z teba bude slávny športovec, lukostrelec, však? -prihovoril som sa Tellovi, ktorý si aj na túto výpravu vzal so sebou kušu.

- Nie. Chcem byť lekárom ako môj otec. Ale prirodzene, neprestanem sa zaujímať o lukostreľbu.

- A ja budem antropológ, - zamiešal sa do rozhovoru Veverička.

- Ty stále meníš názor, - zasmial sa Sokolie oko. - Keď sme šli na skautský tábor, tvrdil si, že budeš hľadačom dob­rodružstiev.

- Budem antropológom. Tak ako slečna Chudinka, - zo­pakoval Veverička.

- Nevolám sa Chudinka, - nahnevala sa dievčina. -Mám svoje meno a priezvisko, tak ako každý.

- A ja som si myslel, že Chudinka je vlastne priezvisko, -naivne vyhlásil Veverička.

Vybuchol hlasný smiech, ktorý sa ozvenou šíril po lese. Hneď sme si rukami zakryli ústa, lebo sa nám videlo, že sa správame veľmi hlučne.

- Zatiaľ hádam nie je potrebné, aby sme až tak veľmi ta­jili svoju prítomnosť v lese, - povedal Viliam Tell. - Ten pán v čiernom aute iste ešte neprišiel.

- A čo pytliaci? - pripomenul som. Policajti dve noci striehli na nich okolo pascí, ktoré pyt­

liaci nastražili. Lenže pytliaci sa neukázali, iste ich ktosi vy­plašil alebo im prezradil, že policajti na nich striehnu.

Veverička sa skúšal zaliečať Chudinke, ktorá sa stále tvá­rila urazene pre svoju prezývku. Povedal jej:

- Ak sa stanem antropológom, tak iba vďaka vám. Tak pekne ste nám rozprávali o tejto vede.

- Veru tak, - prisvedčil Sokolie oko. - Ale to najdôleži­tejšie ste nám nepovedali. Prečo ľudia majú rôznu farbu ko­že, prečo a ako vznikli ľudské rasy.

Chudinka sa už udobrila. - Príďte zajtra popoludní do nášho tábora, odpoviem

vám aj na túto otázku, - sľubovala. - Radšej teraz. Povedzte nám to teraz, ihneď, - navrhoval

Veverička. Lenže práve sme došli k malinčiu, kam maškrtník Pal­

ka každý večer prichádzal, aby sa napchával malinami. Bolo treba dôkladne preskúmať celý terén a nájsť správ­ny úkryt, z ktorého by sa dalo pozorovať príchod čierne­ho auta.

- Ako bude lepšie? - spýtal sa ma Tell. - Schováme sa všetci spolu na jednom mieste, alebo každý z nás sa ukryje niekde inde a zo svojho stanovišťa bude pozorovať záhad­ného pána?

- Zdá sa mi, že bude najlepšie, ak sa každý ukryje na inom mieste. Takto bude naše pozorovacie pole širšie. Len­že pozri sa, Tell. Všetci sa pustili do jedenia malín a zdá sa, že to bude také nanič pozorovanie.

Namiesto skúmania terénu Chudinka, Sokolie oko aj Veverička objedali malinčie. Tell začal všetkých karhať a ja som sa prešiel až na cestu, po ktorej malo prísť čierne auto. Áno, práve po tejto ceste som prišiel predvčerom, keď som stíhal auto pána Hertla. Bolo to tuším práve na tomto mieste, za zákrutou v lese, keď sa nám jeho auto stratilo z očí. Hertel vtedy zahol na malú polianku vedľa maliniska. Vtedy sme neočakávali tento manéver, pokračovali sme ďa­lej až k rieke a pán Hertel mohol pokojne uskutočniť svoju tajomnú prechádzku do lesa.

- Pozor, prichádza! - zvolal Tell. Pozrel som sa. Medzi stromami prenikalo svetlo silných

reflektorov blížiaceho sa auta.

- Každý nech sa sám ukryje v kríkoch malinčia a za stro­mami. - horúčkovito som rozkazoval.

Chytil som Chudinku za ruku, lebo som sa bál, že neja­kým neopatrným pohybom nás môže prezradiť. Zatiahol som ju za kmeň hrubého stromu. V blízkosti rástli dva ma­lé smreky. Odtiaľ bolo dobre vidieť cestu aj malinisko, kto­ré bolo od nás vzdialené asi desať metrov.

Svetlá blížiaceho sa auta sa stratili za stenou stromov, potom opäť zažiarili, keď auto vychádzalo spoza zákruty. Vodič auta zrazu vypol reflektory a chvíľu išiel celkom bez svetiel. Teraz pribrzdil a skúsil zaradiť nižšiu rýchlosť. Asi nebol skúseným šoférom, lebo v rýchlostnej skrini to na­hlas zahrmotalo. Pomaly zahol z cesty na lesnú polianku, zastal a vypol motor. Po chvíli som začul zvuk otvárania a neskôr pribuchnutia dverí.

Čierne auto zastavilo na veľmi tmavom mieste, kam ne­svietilo svetlo práve vychádzajúceho mesiaca. Ťažko som teda mohol spoľahlivo zistiť, či je to to isté auto, ktoré som predvčerom naháňal. V nočnej tme sa mi objavila silueta muža, ale tiež som nevedel naisto povedať, či je to pán Hertel.

Vodič auta prešiel okolo kríkov maliniska, bolo počuť, ako mu ostré halúzky driapali poly plášťa.

- Čo ak tu má rande? - šepla mi do ucha Chudinka. - Ech, vám len také veci víria v hlave, - zahriakol som ju. Muž prešiel popri malinisku a začal stúpať na nevysoký

lesný kopček, kde rástli nízke, mladé stromčeky. Tajomnú osobu bolo jasne vidieť na výraznom tmavomodrom poza­dí nočnej oblohy. Vystúpil na kopček a na chvíľu zastal, po­obzeral sa na všetky strany.

A vtedy, práve vtedy... ozvalo sa v lese prudké kašľanie. Ktosi sa rozkašľal, akoby mal čierny kašeľ.

- Dočerta, - zasyčal som. - Je to niektorý z Tellových chlapcov. Trkvas jeden!

Keď muž na kopčeku začul kašeľ, pokojne si vybral z vrecka cigaretu. Cvakol zapaľovač. So zapálenou cigaretou tajomný muž zišiel z kopčeka a zamieril k svojmu autu. Znova som začul pribuchnutie dvier, potom mi k ušiam doľahol šum naštartovaného motora. Auto vycúvalo z po­lianky na lesnú cestu a otočilo sa. Rozsvietili sa reflektory. Veľké čierne auto, podobajúce sa na rybu alebo vtáka, nám ukázalo spätné červené svetlá, ktoré po niekoľkých sekun­dách zmizli za zákrutou.

- Vyplašili sme ho, - povedal som nahlas a nahnevane.

PÄTNÁSTA K A P I T O L A

Kto vyplašil nebezpečného „vtáčika" • Teresina zrada •

Pátranie • Objavujeme vchod do podzemia • Čo ukrýval starý

bunker • Skalbanove klamstvá • Prečo rybára uväznili •

Odhaľujeme Teresu • Koľko je ľudských rás • Ako sa vyvíjal

človek • Rasizmus a veda

- To nie ja. Čestné slovo, nie ja som kašľal, - prisahal Viliam Tell.

- Ani ja. Dávam čestné slovo, - tvrdil Veverička. - Z nás nikto nekašľal, - tvrdil Sokolie oko. Uvažoval som: „Ak nekašľal Tell ani Čučoriedka, ani Soko­

lie oko, ani Veverička, ani Straka, ani ja, nebola to ani Chu­dinka, ktorá sa nachádzala hneď vedľa mňa, v takom prípade sa okrem nás ešte niekto ukryl v blízkosti maliniska."

A hneď som dostal aj vysvetlenie. Z tmy spomedzi stro­mov vyšla slečna Teresa, stopárka.

- Ešte toto! - zahundral som zlostne. - Už len vy ste tu chýbali!

- Slečna ráčila kašľať. A vyplašila nám vtáčika, - nahne­vane vykríkol Viliam Tell.

Na hlavu dievčiny sa zosypali nahnevané výkriky skautov: - Prečo ste sem prišli? - Nikto vás sem nevolal! - Prečo ste kašľali? Ani ja som nešetril Teresu a nervózny z toho, že vyplašila

záhadného vodiča, nazval som ju „strašne sprostou husou". - To už sa nesmie ani zakašľať? - čudovala sa Teresa. -

Veď som neurobila nič zlé...

- Nepozvali sme vás na tento výlet, - povedal som. Chudinka ma potiahla za rukáv a šepla mi do ucha: - Videla, že sme sa vo dvojici vybrali na romantickú

prechádzku, a dozaista sa v nej prebudila žiarlivosť. Preto sa vybrala za nami. Nehnevajte sa na ňu. Veď sa nič také strašné nestalo. Ten muž prišiel a odišiel. Všetko je v poriadku.

Celý svoj hnev som teraz obrátil na Chudinku: - Vám len romantické historky chodia po rozume. „Nič

strašné sa nestalo, všetko je v poriadku," - vysmieval som sa Chudinke. - A práve sa stalo veľmi zle kvôli tomu hlú­pemu kašľu. Vyplašili sme záhadného muža a už sa iste ni­kdy nedozvieme, prečo sem chodil.

Teresa sa pokúšala ospravedlniť: - Počula som, ako sa slečna Chudinka tešila na večernú

vychádzku, ktorú ste jej ponúkli. Bolo mi ľúto, že mňa ste nepozvali. Tak som sa pustila za vami, ale nesmela som sa veľmi priblížiť, lebo ste ma nepozvali. Nevedela som, že kašeľ je čosi veľmi zlé.

Mávol som rukou. Čo sa stalo, už sa neodstane. Vôbec nepomôže ospravedlňovanie ani vymýšľanie.

- Ale svojím spôsobom je to zaujímavé, načo sem pri­chádza? - nahlas uvažoval Tell.

- Vyšiel tam na kopček a zastavil sa, - pripomínal So­kolie oko.

- Mal tu rande, čakal na milovanú, - povedala Chudinka. - Iste sa chcel nadýchať lesného vzduchu, - dodala Teresa. Zahľadel som sa na ňu pozornejšie, skúmavo. - A vy, slečna Teresa, nespoznali ste toho pána? Ani jeho

auto sa vám nevidelo akési známe? - Nie, nie. Kdeže! Nič som nespoznala... Odvetila veľmi rýchlo, bez akéhokoľvek zaváhania, ako­

by bola čakala takúto otázku a vopred si pripravila odpoveď. Práve toto sa mi videlo podozrivé.

- Teda poviem vám, kto to bol. Hertel, váš dobrý známy z Ciechocinka.

- Áno? Naozaj? Vôbec som ho nespoznala, - Teresin hlas bol plný prekvapenia. - V takom prípade načo celý ten cir­kus? Ja ho dobre poznám, mohla som ho zadržať a jedno­ducho sa ho opýtať, načo sem došiel.

- Vy ste ho vystríhali svojím kašľom, - neočakávane vy­hlásil Viliam Tell. - Urobili ste to náročky, úmyselne.

Myslel som, že Teresa sa päsťami vrhne na Telia, a tak som sa rýchlo postavil medzi nich. Ale dievčina iba mykla plecami.

- To sú neopodstatnené obvinenia, - povedala. - A vôbec ma nezaujíma, čo si o mne myslíte.

Tvárila sa urazene. Otočila sa na päte a mohlo sa zdať, že odíde do lesa. Ale zostala.

- Poďme na kopček, kde sa ten Hertel zastavil a poobze­ral sa na všetky strany, - navrhol som chlapcom.

Predrali sme sa cez malinisko a kráčali sme na kopček zarastený mladým lesom.

- Práve tu zastal ten muž, - Viliam Tell sa postavil na vrchol vyvýšeniny.

- A teraz sa rozíďme a každý z nás nech prejde dookola po čoraz širších kruhoch, - rozkázal som. - On sem neprichá­dza obdivovať peknú lesnú noc. Tu na okolí musí byť niečo také, čo Hertla priťahuje. A my musíme zistiť, čo to je.

Teresa si čupla na kopčeku a začala sa nahlas, nasilu smiať.

- Ach, deti, deti, - vysmievala sa z nás. - Pán Hertel sa každý večer preváža autom. Len tak. Pre potešenie. Mne tiež ponúkal taký malý výlet, ale nikdy som s tým nesúhla­sila. Jednoducho v Ciechocinku sa nudí. Po večeroch na­sadne do auta a ide do lesa. V lese, ako mi rozprával, si za­páli cigaretu...

- V lese sa nesmie fajčiť, - prísne ju prerušil Sokolie oko.

- Pán Hertel si zapáli cigaretu, - pokračovala ďalej Tere-sa, - a vracia sa do letoviska, kde býva.

Poznamenal som: - Ako vidím, teraz ste predsa ochotná uznať, že to bol

pán Hertel? Pochopila, že po tom, čo povedala, budeme ju väčšmi

upodozrievať. Začala sa vykrúcať: - Nahovorili ste mi, že to bol pán Hertel. Súhlasila som

s tým, hoci prisahám, že som ho nespoznala. Uverila som vám, lebo som si spomenula na jeho večerné jazdy autom.

- No dobre, - prikývol som a tváril som sa, že jej verím. - A teraz do roboty, chalani! Nech každý prechádzkovým tempom robí kruhy okolo vyvýšeniny a usilovne nech sa pozerá na nebo i na zem.

Rozišli sme sa. Na kopčeku zostala iba Teresa. Aby nám ukázala, aké je jej ľahostajné naše pátranie, začala trhať maliny.

Krúžili sme po mladom lese, neveľké borovice nám sia­hali do pása. Celý čas sme sa navzájom videli, obchádzali sme sa - hádam nič nemohlo ujsť našej pozornosti.

Práve som kráčal po kruhu s polomerom asi päťdesiat metrov, keď som natrafil na otvor strieľne starého bunkra zarastený mladými stromčekmi. Bol to hádam posledný bunker z opevnenia, ktoré sa ťahalo po lese. Pozdĺžna čier­na škára zízala na mňa cez halúzky stromčekov. Obišiel som ho dookola, ale vchod som na svoje počudovanie ne­našiel. Zavolal som chlapcov aj Chudinku, ktorí sa prechá­dzali v háji. Ihneď pribehli a vtedy som zažal baterku. Lú­čom svetla som namieril do škáry strieľne bunkra.

- Počkajte tu na mňa. Vojdem do bunkra, - rozhodol som sa.

- Preboha! Nerobte to, - zapišťala Chudinka. - Možno sa tam niekto schoval a vy mu padnete do rúk.

Teraz pribehla aj Teresa a upozornila:

- V tom bunkri môžu byť aj míny. Kedysi som čítala v no­vinách, že hitlerovci zamínovávali bunkre.

Priznám sa, že Teresino upozornenie mi odobralo dosť odvahy. Ešte raz som baterkou osvetlil škáru v bunkri, pri-kľakol som si a pokúšal som sa nazrieť dovnútra. Odvaha však bola celkom zbytočná. Bunker bol zavalený, zasypaný úlomkami betónu a zemou. Keď hitlerovci opúšťali toto územie, iste ho vyhodili do vzduchu. Strop sa prevalil dnu, a preto namiesto malej vyvýšeniny je nad ním priehlbina pokrytá mladými borovicami. Z bunkra zostala iba jeho čelná stena s pozdĺžnym otvorom na malý kanón.

- Treba hľadať ďalej, - povedal som, keď som vstal. Obnovili sme naše putovanie po mladom lese. Mesiac už

bol dosť vysoko, všade bolo jasne vidieť. Rosa na halúzkach malých borovíc nám močila nohy.

- Pozrite sa na toto, - zrazu ma privolal Viliam Tell. -Ktosi celkom nedávno nalámal halúzky a uložil ich sem. Akí barbari to vystrájajú v lese a ničia mladé stromčeky?

- Máš pravdu, Tell. Halúzky ešte nestihli uschnúť. Ktosi ich nalámal celkom nedávno. Pred dvoma, tromi dňami alebo možno ešte len dnes.

Poobzeral som sa. Miesto, kde Tell našiel konáriky, bolo dvadsať krokov od zavaleného bunkra.

Tell sa zohol, odstrčil halúzky nabok. Objavila sa okrúh­la betónová platňa s ťažkým železným vekom o polomere asi sedemdesiat centimetrov.

- Vieš, čo to je? - spýtal som sa Telia a radostne som vy­kríkol. - Tak sa mi vidí, že sme našli bočný vchod do pod­zemného opevnenia.

Tell zapískal na svojich kamarátov. Súčasne s nimi pri­behli aj Chudinka a Teresa.

- Veľmi vás prosím, len sa nepokúšajte zdvihnúť to veko, - so zopätými rukami povedala Chudinka.

- Práve o to ide, aby sme ho nadvihli, - povedal Tell.

Lenže bolo to veľmi ťažké. Železné veko nemalo nijakú úchytku a tesne priliehalo do otvoru v cementovej platni. Bolo ho treba vyvážiť, ale nebolo čím.

- Pozrite sa, - upozornil som a posvietil som baterkou na železné veko. - Ktosi predsa to veko nadvihol. Na nie­koľkých miestach vidieť na ňom zádery vytvorené čímsi ostrým. Tu i tu je hrdza zoškrabaná, - ukazoval som prstom.

- Treba skúsiť vyvážiť ho našimi skautskými nožmi, -rozhodol sa Viliam Tell.

Nože sa mohli vyštrbiť, dokonca aj zlomiť, lenže chlapci sa rozhodli odhaliť tajomstvo vchodu aj za takú cenu.

Medzi železné veko a betónové lôžko strčili ostria nožov a začali opatrne vyvažovať veko. Nôž Sokolieho oka sa zlo­mil na polovice ako palička, ale Čučoriedkovi a Tellovi sa podarilo veko trocha nadvihnúť a vtedy som ja strčil do škáry kus odlomeného konára. Teraz, spoločnými silami, už bez ťažkostí sme presunuli veko nabok. Vôbec nebolo také ťažké, ako sme predpokladali. Keby sme boli mali riadne náradie, každý z nás by ho bol mohol nadvihnúť a odstrčiť nabok.

Pod vekom sa černela studňa vchodu. Zasvietil som do nej baterkou. Uvideli sme, že je hlboká nejaké tri metre. Po bokoch boli železné úchytky, ktoré umožňovali zliezť dolu. Nad dnom studničky sa černel bočný otvor, akiste vchod do nejakej chodbičky.

Naklonili sme sa nad vchod a polohlasne sme sa radili, či zísť dolu hneď teraz, alebo počkať do rána. Veď to moh­lo byť tak, ako vravela Teresa. Ktovie, či vo vchode aj ďalej v podzemnej chodbe hitlerovci nenechali míny, ktoré vy­buchnú, ak na niektorú neopatrne našliapneme.

Zrazu sa mi zazdalo, že som z hĺbky podzemia začul ne­jaký slabý šelest.

- Ticho! - šepol som chlapcom. Začali sme načúvať. Šelest sa zopakoval.

- Sú to potkany, - vyhlásil Tell a Chudinka sa až striasla od zhnusenia.

- Hééj, ]e tam niekto? - zakričal som do podzemia. A začuli sme odpoveď. Dunela a bola trocha znetvorená

ozvenou, ktorá sa vytvárala v podzemí: - Pomoc! Ľudia, zachráňte ma!... Ľudia, pomoc!... Odskočili sme od vchodu, tak prenikavo nám zaznel

v ušiach ten hlas, ktorý sa predieral z podzemia. Po chvíli však strach opadol a v nás sa ozval pocit povinnosti pomôcť niekomu, kto to od nás žiada.

Vzal som od Tella jeho fínsky nôž a takto ozbrojený som sa rozhodol zísť dolu.

- Nerobte to. Je to pasca, - prosila ma Chudinka. - Áno, áno. Chce vás prilákať a zabiť, - zopakovala Teresa. Nahnevane som sa oboril na dievčiny. Pomyslel som si:

„Škoda, že tu nie je Hanka. Tá by sa iste nebála zliezť do podzemia."

S rozsvietenou baterkou v ruke, s nožom za pásom, začal som pomaly zostupovať do podzemnej studničky.

- Keby sa mi niečo stalo, to znamená, keby som sa ne­vrátil, - obrátil som sa pri odchode na Telia, - hneď prilož­te veko a sadnite si naň, aby sa z podzemia nik nemohol do­stať von. A jeden z vás nech letí na policajnú stanicu, rozumiete?

- Rozkaz! - zasalutoval Tell. Raz, dva, tri, štyri, päť zachytení, a už som zoskočil na

dno studničky. Na boku bol polkruhový vchod do bočnej chodby. Ešte päť krokov cez chodbu - srdce mi hlasno búši-lo a baterka sa mi chvela v ľavej ruke. V pravej som držal pripravený nôž.

Chodba náhle zabočila. Uvidel som nízku, štvorcovú piv­nicu zahádzanú zhnitou slamou a nejakými handrami. V jej kúte som spozoroval na kope harabúrd zviazaného človeka. Namieril som naňho svetlo baterky.

- Skalbana! To ste vy, pán Skalbana! - vykríkol som. A pribehol som k nemu s nožom. Dvoma pohybmi som

prerezal šnúru, ktorou bol spútaný. A keď si šúchal stŕpnu-té svaly na rukách i nohách, porozhliadal som sa po vnútre pivnice.

- Hľadáte vchod do bunkrov? - spýtal sa ma Skalbana. -Niet ho, tu nie je nijaký iný východ, len ten, ktorým ste sem prišli. Táto miestnosť je slepá. Má len malý ventilačný otvor, tuto, v strope. Hitlerovci nedokončili stavbu tohto opevne­nia a nie všetky časti podzemia sú navzájom prepojené.

- A čo tu robia tie handry, slama? - Toto bol jeden z úkrytov Barabaszovej bandy, - vysvet­

ľoval Skalbana a pomaly sa zdvíhal zo zeme. - Ako ste sa sem dostali? Kto vás spútal? - Ani sám neviem, ako sa to stalo, - odvetil Skalbana. -

Teraz je noc alebo deň? - spýtal sa. - Noc. - A ktorého je dnes? - Štrnásteho júla. - V takom prípade sedím tu už asi tretí deň. Večer som

preplával na člne na tento breh rieky, aby som nazbieral v lese trocha raždia.

- Večer? Potme? - čudoval som sa. - Mhm, - neisto zahmkal. - Raždie som už mal nachys­

tané, nazbieral som ho za dňa, už ho bolo treba len nalo­žiť na čln a previezť na druhú stranu Visly. Vošiel som do lesa a zrazu ku mne pristúpili dvaja muži. Mali strelné zbrane, pištole. Prikázali mi, aby som šiel s nimi. Hrozili mi, že ma zastrelia, a doviedli ma až sem. Pred vchodom mi zviazali ruky za chrbtom, zdvihli poklop a prikázali zliezť dolu do podzemia. Tu mi spútali aj nohy a nechali ma samého v tme.

- Nevysvetlili, prečo to robia? - Nepovedali mi ani slovka.

- Čo to boli za ľudia? Ako vyzerali? - Nejakí cudzí. Vôbec ich nepoznám a dokonca som ich

ani poriadne nevidel, lebo bola tma. - A celé tie tri dni ste nič nejedli ani nepili? - Boli tu pri mne dvakrát. Nakŕmili ma suchým chlebom

a nechali mi vodu v plechovke. Tuto leží tá plechovka, - pri týchto slovách kopol do plechovky, ktorá sa prevrátila a vy­tiekla z nej voda.

- Ani vtedy vám nič nepovedali? - Nič. Ani slovka, - zopakoval Skalbana. A náhle sa spý­

tal: - A vy ste ma tu ako našli? Zdalo sa mi, že v očiach sa mu zračí čosi veľmi znepoko­

jujúce. Celá jeho pozornosť, ako sa mi zdalo, bola upätá na nôž, ktorý som stále držal v pravej ruke.

Mal som dojem, že Skalbana sa o chvíľu vrhne na mňa. - Tam hore, - prstom som ukázal na strop, - čakáme na

vás celá skupina. A zapískal som na prstoch. Zhora sa ihneď ozvala odpo­

veď. Hvizd. Skalbana sa zachvel. - No tak poďme, - povedal a prvý vykročil k východu. - Hľadali sme maliny a natrafili sme na poklop vchodu.

Boli sme zvedaví, kam ten vchod vedie. Odtiahli sme po­klop a začuli sme vaše volanie o pomoc, - vysvetľoval som Skalbanovi.

Nechcel som mu prezradiť pravdu, lebo sa mi zdalo, že aj on mi klamal.

Vyliezli sme von. Skauti, Chudinka i Teresa mlčky a so záujmom pozerali na Skalbanu, a ten ešte raz zopakoval príhodu, ktorá mala vysvetliť jeho nútený pobyt v podzemí. Zakryli sme vchod poklopom a odprevadili sme Skalbanu až na breh rieky k jeho člnu. Pomohli sme mu stiahnuť čln na vodu, a keď odplával smerom k svojmu domu, Tell po­znamenal:

- Ten chlap klame. Akosi sa mi nechce veriť, aby nejakí dvaja ľudia bez akéhokoľvek dôvodu ho uväznili v podzemí a držali ho tam spútaného. Ak to urobili, museli mať na to nejaké dôvody. Skalbana ich pred nami tají, lebo iste má čosi na svedomí.

Tiež som si to myslel, ale voči Skalbanovmu klamstvu sme boli bezmocní a nezostávalo nám nič iné, len sa rozísť do svojich táborov. Rozlúčil som sa s chlapcami na rázcestí s krížom a spolu s Chudinkou a Teresou sme sa vrátili k našim stanom.

Hneď som sa uložil spať. Zobudil som sa neskoro, až okolo poludnia. Rýchlo som si urobil raňajky a potom, keď som si všimol Teresu, ktorá sama sedela na brehu rieky, na­vrhol som jej, že ju preveziem svojím autom. Táto ponuka ju potešila, lebo nepochopila, že ide o pascu.

Prešli sme cez mestečko, našli sme sa na ceste do Cie-chocinka. Pridal som plyn, auto nabralo vysokú rýchlosť, a vtedy som sa dievčine prihovoril:

- Pán Hertel môže byť spokojný so svojím nápadom vy­slať vás do nášho tábora. Splnili ste svoju úlohu: upozorni­li ste ho vo chvíli, ktorá bola preňho najnebezpečnejšia.

- To nie je pravda, - odporovala. - Keď ste sa objavili u nás, - pokračoval som ďalej, -

hneď mi to bolo veľmi podozrivé. Pán Hertel si domyslel, že vtedy na ceste som ho sledoval svojím autom. A keďže cel­kom iste ešte počas nášho stretnutia v reštaurácii v Cie-chocinku ste mu rozprávali o mne a o mojom smiešnom aute, vedel, kto ho sleduje. Po návrate do Ciechocinka vám navrhol, aby ste prišli do nášho tábora a pozorovali ma.

- To nie je pravda, - znova zapierala dievčina. - Nepovedal vám pán Hertel dôvod, prečo ma máte po­

zorovať? Je to veľmi dôležité, prosím vás. Teresa mlčala. Dodal som preto: - Hádam ste si už konečne uvedomili, že hra, do ktorej

vás pán Hertel zatiahol, je nebezpečná? Veď to on spútal a uväznil Skalbanu v podzemí.

- Ale mne sa páči práve to, že je to nebezpečné, - vý­smešne tvrdila Teresa. - Mám rada nebezpečenstvo a dob­rodružstvá.

- Preto urobím najlepšie, ak vás zaveziem do Ciechocin-ka. Tam si môžete robiť, čo budete chcieť. To ma už nebude zaujímať.

- To je výborné, - posmievala sa. - Som si istá, že onedl­ho sa uvidíme, ale v celkom inej situácii.

- Vyhrážate sa mi? - Áno. - Tak ja vám tiež pohrozím. Jednoducho oznámim vašej

tete, akému nebezpečenstvu sa vystavujete, keď pomáhate Hertlovi realizovať jeho zámery.

- Naozaj? - stále sa vysmievala. - A vy si myslíte, že mo­ja teta o ničom nevie? Pán Hertel nám porozprával, že v bunkroch je schovaná väčšia hotovosť veľkostatkára Du-nina. Nepatrí nikomu a každý sa môže usilovať nájsť ju. Vy, on, každý. Jednoducho ste preňho konkurenciou, bojujete navzájom. Ja stojím na jeho strane, lebo on mi prvý navr­hol spoluprácu.

Rozosmial som sa. - Máte najviac sedemnásť rokov, ale rozprávate ako starý

gangster. Nesledujete v televízii pričasto seriál Kobra? Ukázali sa prvé domy Ciechocinka. Dievčina chytila

kľučku dverí. Šliapol som na brzdu. - Tu chcem vystúpiť. Už mám po krk vašej spoločnosti, -

zavrčala. Zastavil som. - Čau, - posmešne mi vrhla do tváre a tresla dvermi auta. Otočil som auto a zamieril som späť do tábora. Na malom kopci pri studni lúpežníka Barabasza som

našiel Chudinku obkolesenú Lukostrelcami. Chudinka

práve plnila sľub, ktorý dala skautom: rozprávala im o ľud­ských rasách a typoch. Sadol som si k nim, aby som tiež počúval výklad. „Ktovie, či tých zopár vedomostí o antro­pológii nebude jediný osoh z tohtoročnej dovolenky?" po­myslel som si.

- Nevieme presne, kde bola kolíska ľudstva, - tvrdila Chudinka. - Pravdepodobne ňou bola Ázia a čiastočne azda aj Afrika. Pračlovek žil na veľmi veľkom priestore, v rôznych klimatických podmienkach, a pretože mal k dis­pozícii len veľmi primitívne nástroje, bol vydaný na milosť a nemilosť prírody, ktorá mala obrovský vplyv nielen na vývoj, ale aj na vzhľad človeka. Veda tvrdí, že človek v dáv­nych časoch bol somaticky labilný a podmienky, v ktorých žil, mohli vytvárať jeho morfologické vlastnosti. Ako by som vám to vysvetlila na nejakom prirovnaní? - uvažova­la Chudinka.

- Tak napríklad aj sami viete, že z mokrej hliny je ľahko lepiť a formovať nejakú postavu, ale keď hlina vyschne, už je to nemožné. Takisto dávny človek, žijúci v blízkom styku s prírodou, bol formovaný prírodou a podmienkami, v akých žil. Neskorší človek, na vyššom stupni vývoja, bol čoraz nezávislejší od prírody, ba začal si ju podmaňovať. Bol už akoby zo stvrdnutej hliny. Preto dnes už nevznikajú no­vé ľudské rasy, na svete žijú len tie, ktoré sa vytvorili kedysi. A tak ľudia žijúci v tropických podmienkach majú čiernu farbu kože, vlasov i očí, a tí, ktorí žili v chladnejších oblas­tiach, prispôsobili sa podmienkam, v ktorých museli žiť, a počas mnohých, mnohých generácií získali svetlý odtieň kože, svetlé vlasy a jasné oči. Stalo sa to preto, že v tkanive ľudí žijúcich v oblastiach, kde slnko prudko svieti, nahro­madilo sa veľa pigmentu, teda farbiacej substancie, ktorá súčasne chráni kožu pred účinkami slnečných lúčov. Alebo iný príklad. Ľudia, ktorí žili v tropických podmienkach a prispôsobili sa horúcemu podnebiu, získali v priebehu

tisícročí široký nos a hrubé pery, ktoré im zabezpečujú do­statočné vyparovanie slizníc, ale ľudia po tisícročia žijúci na severe majú nosy úzke, ktoré sťažujú cirkuláciu vzdu­chu. Takto sa ľudský organizmus bránil prenikaniu stude­ného, ostrého vzduchu do pľúc.

- To je jasné, - prisvedčil Tell. - Ja dobre chápem, čo to znamená prispôsobiť sa podmienkam, v akých človek žije. Napríklad tí, ktorí chcú zdolať najvyššie štíty hôr, kde je veľmi riedky vzduch, musia sa najprv nejaký čas zdržiavať vo vysokohorských polohách, aby sa ich organizmus pri­spôsobil životu v riedkom vzduchu.

- Veda rozoznáva tri hlavné ľudské plemená, - pokračo­vala Chudinka. - Plemeno biele, čierne a žlté. To je delenie podľa farby kože. Ale ľudia tej istej farby kože sa medzi se­bou odlišujú stavbou tela, hlavy, farbou vlasov alebo očí. Preto súčasná antropológia nehovorí o bielom alebo čier­nom plemene, ale o bielych, čiernych a žltých plemenách. Z tohto pohľadu rôzne antropologické školy majú rôzne delenia a názvy pre jednotlivé plemená súčasných ľudí. Aby som nehovorila veľmi zložito, poviem vám o jednej škole, ktorá rozlišuje sedem bielych plemien: nordické, kromanoidné, ajnuidálne, berberské, stredozemné, orien­tálne a armenoidné, ďalej štyri čierne plemená: negroid-né, pigmejské, sudánske a australoidné, ako aj päť žltých plemien: laponoidné, mongoloidné, pacifické, arktické a himalájske. Je prirodzené, že počas dlhého obdobia, v ktorom sa vyvíjal súčasný človek, jednotlivé rasy nežili v izolácii, ale miešali sa navzájom a podnes sa aj miešajú, a tým vytvárajú takzvané antropologické typy. Pre vás sú to veľmi ťažké problémy, chlapci, takže bude najlepšie, ak vám to vysvetlím na nejakom príklade. Tak pozrite sa na pána Tomasza, - pri týchto slovách Chudinka na mňa ukázala prstom. - Patrí k bielemu plemenu, všakže? Má svetlé vlasy, modré oči, je vysoký, štíhly. Zdalo by sa, že je

predstaviteľom nordického plemena, ktoré charakterizuje vysoká postava, štíhla stavba tela, krátky driek, dlhé kon­čatiny, úzke ruky a úzke chodidlá, biela koža ružového od­tieňa, svetlé vlasy, belasé oči, úzky, rovný nos, podlhovastá tvár a predĺžená hlava.

- Prepáčte, - skočil som jej do reči, - mne sa zdá, že ne­mám až taký úzky nos, ale dosť mäsitú uhorku, a moja tvár je okrúhla.

- Veď práve to, - prisvedčila Chudinka, - a máte na nor-dika aj dosť krátku hlavu. Lebo pán Tomasz má v sebe čosi aj zo žltého plemena, laponoidného. Ste predstaviteľom subnordického typu, ktorý charakterizuje krátkohlavosť, širokolíca tvár, nos stredne široký a často aj tmavšia koža než u nordikov.

- A ja? - spýtal sa Tell. - A ja, k akému typu patrím? - vypytoval sa Čučoriedka. - A čo ja, prosím vás? - domáhal sa Sokolie oko. - Dobre, dobre, - prikyvovala Chudinka. - Zajtra sa po­

usilujem nájsť si čas, aby som vám zmerala hlavy. Pokúsim sa určiť z hľadiska antropológie, kto vlastne ste. Ale teraz, na ukončenie dnešného rozhovoru, poviem vám to, čo sa mi vidí veľmi dôležité. Teda na svete dnes len veľmi ťažko nájdete „čistého" klasického predstaviteľa nejakého ple­mena. Väčšina ľudí sú miešanci jednotlivých plemien. Svet je ako veľký kotol, do ktorého hodíte veľa prísad a poriadne ich zamiešate. Iba ľudskej nevedomosti a hlúposti vďačíme za názory, že istí ľudia vzhľadom na farbu svojej kože sú horší než iní s odlišnou farbou kože. Lebo celkove sme miešanci, nosíme v sebe prvky rôznych plemien, hoci najčastejšie si to ani vôbec neuvedomujeme. Napríklad tu náš pán Tomasz Tulák. Predstavte si, aké by to bolo smieš­ne, keby on, ako beloch, si myslel, že je niečím lepším na­príklad než predstaviteľ žltého plemena. Lebo pán Tomasz má v sebe aj prvky žltého, laponoidného plemena. Lenže

všimli ste si, že som vymenovala šestnásť plemien súčas­ných ľudí, a pritom som vôbec nespomenula árijské, semit-ské, germánske či slovanské plemeno? Nespomenula som ich preto, že z vedeckého hľadiska také plemená či rasy vô­bec nejestvujú. Nie je árijská ani semitská rasa, chápete? Ak niekto tvrdí čosi iné (ako napríklad hitlerovci), vedzte, že ten človek sa nikdy nestretol s vedou a jednoducho tára hlúposti.

- Tak napríklad Židia nepatria k semitskej rase? - začu­doval sa Tell.

- Prirodzene, že nepatria, lebo takej rasy, ako som už po­vedala, niet. Židia sú miešanci. Vynikajúci poľský antropo­lóg profesor Czekanowski uvádza, že pred vojnou Židia vo Varšave mali vyše dvadsaťpäť percent znakov nordickej a vyše dvadsať percent znakov strednozemnej rasy, zvyšok boli znaky armenoidnej, laponoidnej a orientálnej rasy. Tie isté rasové znaky, hoci v iných percentách, nájdete aj u Slo­vanov alebo u germánskych obyvateľov...

Chudinka vstala zo zeme. - Chceli by sme vedieť aj niečo o Poliakoch, - upozornil

Tell. - Príslušníci akého plemena obývajú poľské územie? - V poriadku, - súhlasila Chudinka. - Odpoviem vám na

túto otázku. Zajtra sa o tom porozprávame. Zajtra po obede.

Š E S T N Á S T A K A P I T O L A

Pán Karol sa zdôveruje • Čoho sa pán Karol bojí •

Hankino čudné správanie • Príchod dôstojníka z Hlavného

policajného veliteľstva • Pátranie • Záhadný anonym

• Kto vyzradil Barabasza • Hankin otec je podozrivý •

Vražda • História Ostrova zločincov • Zločin na ostrove

• Kam sa podela mŕtvola

Bolo teplé, hoci zamračené popoludnie. Sedel som na trá­ve pred svojím stanom a lenivo som sa rozhliadal po okolí. V antropologickom tábore panovalo ticho a pokoj, lebo účastníci výpravy sa po obede uložili, aby si trocha zdriem-li. Po rieke pomaly plával remorkér, ktorý ťahal až tri vleč­né člny. Zdali sa prázdne, ale loď len s veľkou námahou prekonávala prúd vysokej hladiny rieky. Z komína sa valil čierny dym a vietor až k mojim ušiam prinášal hučanie par­ného stroja lode.

Po chvíli z malého stanu stojaceho na okraji tábora an­tropológov vyšiel pán Karol. Ako obyčajne sa najprv opatr­ne poobzeral na všetky strany. Spozoroval ma a akoby po­tešený z toho, že ma vidí, vykročil smerom ku mne.

- Dobrý deň vám, - usmial sa priateľsky. - Dobrý deň, - zahundral som. Sadol si ku mne na trávu a vybral škatuľku cigariet. - Prepáčte, že vás tým unavujem, - začal, - ale chápem

čoraz menej z toho, čo sa okolo nás deje. Prichádzam k vám s prosbou, aby ste mi to vysvetlili. Slečna Chudinka mi roz­právala, že ste z podzemného bunkra vyslobodili akéhosi rybára, ktorý sa volá Skalbana, a dnes ráno, keď ste ešte spali, objavila sa v tábore polícia a vzala vymodelovanú hla-

vu, ktorú urobil pán Opalko. Stihol som sa dozvedieť, že pán Opalko vytvoril podobu človeka, ktorý sa v jeseni obja­vil v mestečku a potom sa zrazu prepadol bez stopy. Toho človeka asi zabili, jeho telo ukryli do starého bunkra, skau­ti priniesli lebku, pán Opalko zrekonštruoval tvár, a takto vyšiel najavo veľmi smutný príbeh.

- Veru tak, je to smutný príbeh, - prisvedčil som. - Čo si myslíte, budeme mať preto nejaké nepríjemnos­

ti? Azda mám zbaliť stan a prejsť inam, kde je to pokojnej­šie, veď ja som sem prišiel odpočinúť si a nijaké smutné príbehy ma nezaujímajú. Lenže sa obávam, že môj odchod by sa mohol považovať za útek a narobil by som si ním problémy. Okrem toho ma znepokojuje aj niečo iné. Slečna Chudinka si zmyslela, že som detektív, ktorý došiel sem rozlúštiť kriminálnu zápletku. Veľa ráz som sa jej usiloval vysvetliť, že ja nie som nijaký detektív, ale čím častejšie to robím, tým silnejšie sa utvrdzuje vo svojom presvedčení. Pracujem ako poštový úradník vo Varšave, prosím, tu je môj preukaz. Nechcel by som, aby si polícia myslela, že sa vydávam za niekoho iného. Nerád by som mal nejaké ťaž­kosti. Prosím vás, mohli by ste slečne Chudinke vysvetliť, že má mylnú predstavu?

- Pokúsim sa, - zahundral som nepresvedčivo. Preukaz pána Karola som nechcel prezrieť. Necítil som

sa na to oprávnený. - Ale čo ten Skalbana? Prečo ho zatvorili do podzemia? -

spýtal sa pán Karol a tváril sa veľmi nešťastne. - Nechápem, čo sa tu deje. Ešte sa čírou náhodou aj ja zapletiem do neja­kej špinavej šlamastiky a budem mať s tým problémy. Po­vedzte mi, prosím vás, čo mám robiť? Prišiel som sem na do­volenku, chytám ryby, ktoré vôbec neberú, mám teda dosť svojich dovolenkových starostí. A tu ešte navyše ten zločin...

- No, ale ten sa nás netýka. Zločin sa stal v jeseni, keď každý z nás bol ďaleko od tohto miesta.

- Áno, áno, ten sa nás netýka, - potešil sa pán Karol. Vstal zo zeme, lebo uvidel Hanku, ktorá sa náhlila sme­

rom k môjmu stanu. - Nebudem vám prekážať. Prepáčte a ďakujem vám za

dobré slovo, - ukončil pán Karol svoju návštevu a zdvorilo sa mi uklonil.

- Skalbana sa našiel, - oznámila Hanka. - Videla som ho, keď sa dnes plavil na člne po rieke.

- Viem. Veď ja som ho našiel, - povedal som víťazoslávne. Porozprával som jej o výprave k malinisku, o tom, ako sa ob­javil pán Hertel, o zradnom správaní Teresy, o objavení vcho­du do podzemného úkrytu, kde sme našli spútaného Skalba-nu, ktorý nevedel presvedčivo vysvetliť, prečo ho uväznili.

- Skalbana klamal, - pokývala Hanka hlavou. - Ťažko sa dá uveriť tomu, že by sa Hertel, človek tu celkom cudzí, tak dokonale orientoval v podzemí starých bunkrov. Veď Skal­bana najlepšie pozná všetky zákutia bunkrov. Som presved­čená, že práve on zaviedol Hertla do podzemia, ale tam sa stalo čosi, čo Skalbana nepredvídal. Hertel ho zviazal a ne­chal ho v zajatí.

- Prečo? Prečo to urobil? - Keby sme vedeli odpovedať na túto otázku, myslím, že

by sme vedeli vysvetliť veľa iných nejasností, medzi inými aj záležitosť úkrytu Duninových zbierok.

- Predpokladáte, že to má čosi spoločné so stratenými zbierkami?

- Neviem. Ale zdá sa mi to... - Ja zasa predpokladám, že to všetko má spojitosť s vraž­

dou, ktorá sa tu stala. - Čo to vravíte? Aká vražda? - vykríkla Hanka a tak ju to

rozrušilo, že až vyskočila zo zeme. - Vravím o vražde nejakého Nikodema Plutu z Baraba-

szovej bandy, ktorý bol odsúdený na trest smrti, ale dostal milosť. Vlani v jeseni opustil väzenie a tu bol zavraždený.

Hanka si zakryla tvár rukami. - Pane Bože, - potichu opakovala. - Teda už sa to vie. - Prirodzene. Lenže mňa zaujíma, odkiaľ o tom viete vy. Odtrhla si ruky od tváre. Pozrela na mňa s výrazom

prekvapenia. - Ja nič neviem. Nič som nepovedala. Vám sa to len

zdalo... - Milá slečna, - povedal som jej, - musel by som byť

slepý a hluchý, aby som z toho, ako ste sa zachovali, ne­vedel pochopiť, že o tejto veci viete dosť veľa, aby vás to znepokojilo.

- To nie je pravda, - prudko odmietala. Mykol som plecami. - Nemienim vás nútiť, aby ste sa mi zverili. Jednako sa

mi len vidí, že by bolo lepšie pre vás samu, pre váš duševný pokoj, keby ste mi vyzradili, čo vás trápi.

Keď som to dopovedal, od rieky sa nám dostalo do uší vrčanie rýchlo plávajúceho motorového člna. Po chvíli sa spoza ohybu vynoril sivý čln polície. Blížil sa rýchlo, prova sa mu vznášala nad hladinou, za sebou nechával dlhý pruh bielej peny.

Poznamenal som: - Veľmi som ľutoval, že ste neboli s nami, keď sme našli

uväzneného Skalbanu. V poslednom čase som nadobudol dojem, akoby ste stratili záujem o všetky tie čudné veci, kto­ré sa tu dejú.

- Práve o to mi šlo. Môj záujem o tieto záležitosti sa mo­hol zdať podozrivý. A podozrivý až do takej miery, že pred chvíľou ste mi nahovárali, že viem viac, než hovorím, a že preto pociťujem nepokoj.

- Čo to bol za list, ktorý dostal váš otec? - spýtal som sa jej nečakane.

- O akom liste hovoríte? - O tom, ktorý ste spomínali na ostrove, keď ste ma tak

násilne žiadali, aby som odtiaľ zmizol. Za koho ste ma vte­dy považovali?

Sivý motorový čln urobil uprostred rieky obrat a zamieril priamo k brehu, na ktorom sa nachádzal antropologický tábor. Keď sa čln približoval, postupne som rozoznával ľu­dí, ktorí sa na ňom viezli. Pri kormidle sedel policajt a ve­dľa neho nejaký civil s dlhým hákovitým nosom.

- Tuším, že plávajú sem k nám, - poznamenala Hanka. - Veru tak. Je to iste ktosi z Hlavného policajného veli­

teľstva. Prichádza sem vo veci vraždy Nikodema Plutu. - Bŕŕŕ, - striasla sa Hanka. - Hneď sa začnú výsluchy

a podobné procedúry. Radšej sa toho nezúčastním. Vstala, podala mi ruku a odišla. Napokon, nemýlila sa.

Civil sotva vyskočil z motorového člna, požiadal o rozhovor pána Opalku, a potom hneď mňa. Sochár-antropológ sa musel vzdať mlčania a osamote s dôstojníkom dosť dlho rozprával o svojich schopnostiach vytvoriť ľudskú tvár na základe lebky. Teraz sa vyšetrujúci dôstojník pustil do mňa. Prikázal mi, aby som ho zaviedol do skautského tábora za Tellom a jeho chlapcami. Spolu s nimi sme sa všetci vybrali do starého bunkra, kde chlapci objavili ľudskú kostru. Kosti Nikodema Plutu tam ešte ležali. Vyšetrujúci dôstojník pove­dal, že hneď ich prevezú do Ústavu súdneho lekárstva, v kto­rom sa už nachádza lebka dotvorená pánom Opalkom.

Musím sa priznať, že vyšetrujúci dôstojník na mňa ne­urobil priaznivý dojem. Bol zamračený, prchký, málovrav-ný, mohlo sa zdať, že všetkých dookola, nevylučujúc ani mňa a Telia, podozrieva z vraždy Plutu.

Položil som mu otázku: - Čo si myslíte, prečo Plutu zabili? Neochotne odvrkol: - Bol to človek z Barabaszovej bandy. Ak sa po toľkých ro­

koch vrátil sem, znamená to, že tu mal nevyrovnané nejaké staré účty. No a ktosi ho odpravil, - zasmial sa ponuro.

- Nemyslíte si, že to malo nejakú súvislosť so stratenými zbierkami veľkostatkára Dunina?

Ironicky na mňa pozrel. - Viem, čo máte na mysli. Nejakú senzačnú príhodu

okolo stratených pokladov. Ech, pane, - mávol rukou, - ľu­dí tohto typu, ako bol Pluta, nezaujímajú starožitnosti. To boli banditi, chápete to? Ich zaujímali doláre, zlato, bižuté­ria, nie akési staré nádoby a zbrane šľachtica Dunina. Zdá sa mi, že príčinou tohto zločinu boli - ako vravím - nevy­rovnané účty z čias Barabasza. Kým som sa sem vybral, dô­kladne som si prezrel spisy ich procesu. Mali by ste vedieť, že polícii sa podarilo rozprášiť tú bandu na vislianskom ostrove, pretože ktosi polícii oznámil, že tam prenocujú. Polícia sa o tom anonymne dozvedela, obkľúčila ostrov, a tak sa jej podarilo bandu zlikvidovať. Slovom, v okruhu Barabasza, či skôr medzi ľuďmi, ktorým Barabasz dôvero­val, bol ktosi, kto ho zradil. Pluta mal vo väzení dosť času na premýšľanie a iste odhalil zradcu. Vrátil sa sem, aby sa mu pomstil. Ale ten ktosi sa s ním porátal.

- V takom prípade odhalenie vraha nebude vôbec ťažké, - tvrdil som. - Predsa v spisoch máte ten starý anonym, po­rovnáte charakter písma anonymu s písmom tunajších ľu­dí. A všetko sa ľahko zistí.

- Anonym bol zostavený z písmen vystrihnutých z novín, a tak pátranie týmto smerom by bolo neužitočné, - urobil grimasu vyšetrujúci dôstojník.

Nahlas som uvažoval: - Prečo ten človek Barabasza zradil? Prečo uviedol, kde

bude Barabasz nocovať? Azda sa chcel Barabasza a je­ho ľudí zbaviť, pretože túžil vlastniť korisť, ktorú banda ulúpila?

- Iste, - prikývol dôstojník. - Tá hypotéza má zmysel, je veľmi pravdepodobná, hoci znova mieri k zbierkam veľko­statkára Dunina. Na druhej strane však dôvod napísať

anonym mohol byť celkom iný. Niekoľko rokov po vojne som bojoval v radoch polície, vypočúval som veľa banditov podobných Barabaszovi a zdá sa mi, že som ich trocha spo­znal. Často sa stáva, že ľudia ako Barabasz majú nepriateľov vo svojom najbližšom okruhu. Vždy sa nájde niekto, komu sa šéf bandy nepáči, lebo by sám chcel „šéfovať". Taký člo­vek často zrádza, aby veliteľ padol do rúk polície a aby sa zradca mohol postaviť na čelo bandy.

- Ale v tomto prípade zradil celú bandu. - Je to tak. Mohol to urobiť niekto, komu banda ublíži­

la. A takým spôsobom sa jej pomstil. - Človek, ktorému ublížili, by nepoužil anonymný list, -

odporoval som. - Jednoducho by prišiel na políciu a otvo­rene by povedal, kde banda nocuje.

Dôstojník zavrtel hlavou. - V takýchto situáciách to býva všelijako. Niektorí radšej

zostanú v tieni anonymu, lebo sa obávajú pomsty zo strany bandy.

Tak sme sa rozprávali, stojac na brehu vedľa zakotveného motorového člna, v ktorom na dôstojníka čakal policajt v uniforme.

- Zdá sa mi, že vo všetkých týchto záležitostiach je dobre zorientovaná pani Pilarczyková, tunajšia obchodníčka, -povedal som dôstojníkovi.

- Áno? - začudoval sa. Poďakoval za informácie. Podal mi ruku na rozlúčku a skočil do motorového člna. Po chví­li sa na rieke ozvalo vrčanie motora. Policajti odišli a ja som sa vrátil do tábora.

Tu panoval zvyčajný predvečerný ruch. Chudinka pred svojím stanom čosi prala v lavóre, pán Opalko vytváral pred stanom novú hlavu podľa jednej z tých lebiek, ktoré sa našli v starej studni, v kuchynskom stane pripravovali veče­ru, ozývalo sa z neho rinčanie hrncov a rôznych nádob. Dvaja študenti ležali na trávniku na deke a čítali knižku.

Stan pána Karola bol starostlivo zašnurovaný, pán Karol iste šiel chytať ryby.

Pomyslel som si: „Poradil som dôstojníkovi polície, aby sa porozprával s klebetnou pani Pilarczykovou. Ale prečo som ja zanedbal tento prameň informácií?"

Rýchlym krokom som zamieril k autu, spustil som mo­tor a pobral som sa do mestečka. Cestou mi motor začal prskať, vynechával. „Aha, iste mám upchatý karburátor," vystrašil som sa, ale po chvíli motor opäť začal pracovať pravidelne a pokojne.

Obchod Pilarczykovej bol ešte otvorený. - Máte pivo? - spýtal som sa. - Nie je, - odvrkla. - Ale drevené špičky možno kúpiť? - Iste, - prikývla a neochotne mi podstrčila škatuľu s nimi. - Hneváte sa na mňa, že som sa s vami nedal do spolku

a nehľadal zbierky veľkostatkára Dunina? - povedal som úprimne. - Lenže ja naozaj nehľadám tie zbierky, v tom je ten problém.

- Ale plán ste mali, - odporovala s výčitkou. - Mal. Ale ten bol málo platný. Bolo na ňom označené

všetko okrem miesta, kde boli zbierky ukryté. Napokon, aj vy viete, že veľkostatkárove zbierky už ktosi preniesol na iné miesto. Škoda márniť čas hľadaním.

Pani Pilarczyková si založila ruky na veľkom bruchu a pohŕdavo na mňa zagánila.

- Neverili ste mi, keď som tvrdila, že poznám toho vy­modelovaného človeka. Považovali ste ma za blázna. A čo sa ukázalo? Ten človek bol v našom mestečku vlani v jeseni. V mojom obchode pil pivo. Policajti z našej stanice ukazo­vali rôznym ľuďom jeho fotografie a mnohí potvrdili, že naozaj bol v našom mestečku. Obchodníčka z konzumu povedala, že jej sa pýtal, či ešte žije ten, čo zapaľuje svetlá na rieke. A či býva v tom istom dome pri Visle. Keď mu vedú-

ca odpovedala, že žije a býva v tom istom dome pri rieke, tak sa pobral z obchodu a išiel jednoducho k nemu.

- Ku komu? - No, veď vám vravím, že ku Kondrasovi, čo zapaľuje bó­

je na rieke. Jeho dcéra Hanka študuje za lekárku vo Varša­ve. Namyslená slečinka sa z nej stala, keď ide po ulici, sot­va niekoho pozdraví. Teraz už nebude taký horenos, keď jej otca zavrú.

- Zavrú? A to už prečo? - No, veď ak ten človek sa vybral ku Kondrasovi a, ako sa

hovorí, dokonca uňho aj prenocoval, a potom sa jeho kos­ti našli v lese, tak hádam ho nezabil nikto iný len Kondras.

Uvažoval som o Hanke, o tej záhade. Veru tak. Preto sa Hanka tak čudne správala, keď som jej povedal o kostre, ktorá sa našla v starom bunkri. A preto vedela meno zabi­tého. Nikodem Pluta nocoval v ich dome...

Zaplatil som pani Pilarczykovej za špičky, ktoré som vô­bec nepotreboval, a vyšiel som na ulicu. Už-už som nasadal do auta a chcel som sa vrátiť do tábora, keď sa mi zazdalo, že na konci ulice sa mihla postava pána Karola. „Tak pred­sa len nešiel na ryby," pomyslel som si. A hoci pán Karol, podobne ako ja, tiež asi z času na čas prichádzal do mesteč­ka, aby si kúpil cigarety alebo nejaké potraviny, nechal som auto pred obchodom pani Pilarczykovej a rýchlym krokom som sa pustil k námestiu.

Áno, bol to pán Karol. Vošiel do cukrárne hneď vedľa autobusovej zástavky. Priblížil som sa k veľkému výkladu a nazrel som dovnútra.

Pán Karol nebol pri pulte. Uvidel som ho vzadu, bol pri mramorovom stolíku. Práve sa vítal s niekým, kto naňho ča­kal. Keď si sadol, zistil som, že osoba, s ktorou sa pán Karol dohovoril na stretnutí v cukrárni, bola... autostopárka Teresa.

Vrátil som sa k autu. „Že by to bolo tak?" uvažoval som. „Teresa si teraz vzala na mušku pána Karola?"

Pobral som sa do tábora. Bol už večer. Pochmúrny letný večer, vzduch bol presýtený vlhkosťou. „V noci celkom iste bude pršať," pomyslel som si.

Auto som postavil hneď vedľa stanu, pozrel som na rie­ku. Hladina bola ešte stále zvýšená a voda hnedá od blata, ktoré niesla po prúde. „O tomto čase Hankin otec zvykol zažínať svetlá v orientačných bójach," spomenul som si. „Som zvedavý, či aj dnes ich bude zapaľovať a či sa ozve troj­násobné volanie: Ba-ra-basz."

Znova som naštartoval auto. Vošiel som do lesa a na mieste, kde kedysi pristávala riečna kompa, zišiel som do vody. Pomaly som plával po prúde, stredom rieky, aby ma nespozorovala Hanka z domu, ktorý stál hneď na brehu. Potom som vplával do jedného z ramien rieky a zakrátko som sa dostal k Ostrovu zločincov.

Čoraz väčšmi sa stmievalo a večer bol stále temnejší. Len veľmi ťažko som našiel chodník, ktorý viedol cez ostrov. Na krátku chvíľu som sa zdržal pri spoločnej mohyle Baraba-szovej bandy.

„Z celej bandy zostali nažive iba dvaja ľudia," rozmýšľal som. „Obaja sa po pätnástich rokoch väzenia ocitli na slo­bode. Prvý z nich, Nikodem Pluta, zahynul v jeseni minu­lého roku a jeho mŕtvolu ukryli do starého bunkra. Nie je pravdepodobné, že Pluta bol zabitý tou istou rukou, ktorá napísala anonymné udanie a spôsobila dolapenie celej bandy? Azda ten ktosi sa zaprisahal, že sa pomstí všetkým Barabaszovym ľuďom, dokonca aj tým, ktorí si odpykali dlhoročné väzenie? A teda v hre neboli zbierky veľkostatká­ra Dunina, ale krvavá pomsta. Čo však zapríčinilo, že pria­mo z väzenia viedli Plutove prvé kroky práve sem? Čo ho sem priťahovalo ako žiara ohňa nočného motýľa, ktorý si na nej spáli krídla a zahynie?"

Pomalým krokom som sa pustil od mohyly Barabaszovej bandy. Našiel som sa na druhej poľane, porozhliadal som sa.

Pri drevenej chatrči ktosi stál. Bol obrátený chrbtom ku mne a tvárou k rieke.

Z tejto diaľky som videl iba siluetu postavy. Zrazu tá postava zmizla za chatrčou, začul som škrípanie

závesov na dverách. „To je iste Kondras," pomyslel som si a už celkom smelo

som vykročil cez poľanu. Videlo sa mi, že sa ponúka výbor­ná príležitosť porozprávať sa s ním o obvineniach, ktoré spomínala Pilarczyková.

- Čo tu robíte? - spýtala sa ma Hanka, vychádzajúc spo­za drevenej chatrče.

- To ste vy? - odvetil som zarazený. - Otca predvolali na políciu a doteraz sa ešte nevrátil.

Padol súmrak, ktosi musí zapáliť svetlá. Viem, že v tejto búde mal otec náhradnú lampu, a tak som po ňu prišla na člne.

- Pomôžem vám, - ponúkol som sa. Prikývla. Očividne sa potešila, že sme sa stretli. - Bŕŕŕ, - striaslo ju, keď zamkýnala dvere na chatrči. -

Veľmi nerada chodím sama do tejto búdy. A zopakovala otázku: - Čo vás doviedlo sem na ostrov? - Ani neviem, - odvetil som úprimne. - Ten ostrov ma

jednoducho vzrušuje. Prihodilo sa na ňom toľko straš­ných vecí...

- To je pravda. Poznáte dejiny ostrova? Už hneď v tom, ako vznikol, je čosi dramatické. Bolo to pred dvesto rokmi, vravia starí ľudia. Jedného leta pltníci splavovali po rieke obrovské plte z dubových kmeňov. Vtedy bolo horúce leto bez dažďa, hladina rieky bola veľmi nízka, a tak pltníci ma­li veľa roboty, aby sa dostali s plťami pomedzi plytčiny. Jed­ného dňa sa pri práci tak unavili, že sa vzbúrili a žiadali od kupcov vyššiu odmenu. Kupci začali uvažovať, či vyhovieť požiadavkám pltníkov. Trvalo to niekoľko dní, plte stáli na

vode, práve tu, na tomto mieste. Za tých niekoľko dní voda celkom opadla a obrovské plte sa ocitli na plytčine. A hoci kupci konečne zdvihli odmenu, nikto už nebol schopný od­strčiť plte na hlbšiu vodu. Pltníci zanechali plte a bez zá­robku sa vrátili domov. Nádejali sa, že azda na budúci rok, keď voda stúpne, budú môcť plte dostať z plytčiny. Lenže na tie plte rieka naniesla toľko piesku a blata, že z nich vznikol ostrov, ktorý sa z roka na rok zväčšoval. Aj dnes, keď niekto skúša vykopať tu hlbšiu jamu, nachádza v zemi staré, hni­júce kmene stromov...

- A potom aj dramatická porážka Barabaszovej bandy, -dokončil som Hankino rozprávanie o ostrove. - Predsta­vujem si tú scénu, keď vojsko a polícia na člnoch obkľúči­li ostrov, na ktorom banditi spali. Iste až v poslednej chví­li postrehli nebezpečenstvo a pokúsili sa brániť. Lenže už bolo neskoro. Vojsko sa dostalo na breh ostrova, nastala prudká prestrelka, ale Barabasz sa nechcel vzdať, vedel to­tiž, že ho čaká trest smrti za zločiny, ktoré spáchal. Rov­nako to bolo aj s ďalšími členmi bandy, mnohí z nich predsa mali na rukách ľudskú krv. Zajali iba Plutu a ešte jedného z bandy.

- Pluta potom zahynul na ostrove... - Áno? Tak predsa tu bol zabitý, - zamrmlal som si. Hanka sa zarazila. - Nie, nie, neviem, kde bol zabitý. Prosím vás, ukončime

tento rozhovor. Už je takmer celkom tma, ale bóje sú bez svetiel a lode sa môžu ocitnúť na plytčine.

Pri brehu sa nachádzal čln Kondrasovcov. Hanka doň položila náhradnú lampu a plavili sme sa pozdĺž rieky.

Bola už hustá tma, keď ma Hanka odviezla naspäť na ostrov, kde som nechal auto. Len teraz som sa rozhodol, že jej položím otázku, ktorá bola pre mňa najdôležitejšia:

- Prečo vášho otca predvolali na políciu? Je to nejaká vážna záležitosť?

- Neviem, - takmer len šepla. Mlčky sme pozorovali loď s cestujúcimi, ktorá sa plavila

po rieke. V tme, ktorá zahaľovala rieku, veselo svietili okná kabín, začuli sme zvuky tanečnej hudby, na lodi iste bola dobrá zábava.

- Dobre. Poviem vám všetko, len vás prosím, nikomu to neprezraďte. Je mi veľmi ťažko žiť s týmto tajomstvom, chcela by som sa niekomu zveriť, poradiť sa, lebo sa cítim celkom bezradná. Ale prisahajte, že nepoviete nikomu to, čo sa odo mňa dozviete.

- Prisahám, - povedal som vážne. - Pluta nocoval u nás. Moji rodičia boli poslední, ktorí

ho videli, kým zahynul. - O tom ja viem. Ľudia v mestečku tiež o tom rozprávajú. - Áno. Lenže nikto nevie všetky podrobnosti. Aj ja to

viem len z rozprávania svojho otca, lebo sa to stalo v jeseni, keď som bola vo Varšave.

- Váš otec bol v Barabaszovej bande? - Nie, nebol. Ale poznal Barabasza a veľa členov jeho

bandy. Bývame predsa pri rieke, ďaleko od mestečka, mož­no povedať na pustatine. Barabaszova banda mala svoje sídlo neďaleko nás, ukrývala sa v starých bunkroch alebo na ostrove. Občas ľudia z bandy prichádzali k nám po mlie­ko, prirodzene, brali ho zadarmo, jednoducho rabovali. Veľa ráz otec musel prevážať Barabaszových ľudí člnom na druhý breh rieky. Keby to nebol urobil, boli by ho zabili, a ja som bola vtedy ešte malé dieťa...

- Chápem, - kývol som hlavou. - Neskôr Barabaszovu bandu rozprášili. Celé okolie si

uľavene vydýchlo. Prešli roky a tu jedného jesenného veče­ra objavil sa v našom dome Nikodem Pluta, ktorého pre­pustili z väzby. Požiadal o nocľah, tvrdil, že si tu v okolí po­trebuje niečo vybaviť. Pluta zostal na noc. Na druhý deň ráno odišiel od nás a celý deň ho nebolo. Znova sa ukázal

až večer a požiadal otca o kľúč práve od tejto drevenej bú­dy na ostrove. Otec váhal, či má právo dať mu kľúč, lebo v búde mal svoje lampáše a náhradné bóje, lenže Pluta vy­tiahol pištoľ - zistilo sa, že je ozbrojený. Pod hrozbou piš­tole mu otec kľúč dal a Pluta znova opustil náš dom. Ne­skoro večer, keď otec už zapálil svetlá v bójach, rozhodol sa nazrieť do búdy na ostrove. Bol zvedavý, načo Pluta potre­boval ten kľúč. Dvere od búdy boli napoly otvorené. Otec vošiel dnu a zapálil lampáš. Vtedy uvidel Plutu ležať na ze­mi. Mal rozbitú hlavu - a už nežil. Otec sa strašne zľakol, vybehol z búdy a plával domov, aby sa poradil s matkou, čo teraz robiť. Bál sa, že podozrenie z vraždy padne na neho, lebo Pluta bol zabitý v jeho búde na ostrove. Matka otcovi radila, aby o všetkom informoval políciu, predtým sa však chcela sama presvedčiť, ako to všetko vyzerá, lebo otec bol taký vydesený, že z jeho nervózneho rozprávania sa nedalo veľa vyrozumieť. Plávali teda spolu späť na ostrov, otvorili dvere búdy a...

- A čo? - vyzvedal som. - Zabitého Plutu nenašli. V búde nebolo ani jeho telo,

ani stopy po krvi, ani nič, čo by poukazovalo na to, že sa tu stal zločin. Kľúč, ktorý otec dal Plutovi, bol zastrčený vo vi­sacej zámke na skobe dverí. Otec matke prisahal, že jej ho­voril pravdu o zabitom Plutovi. Matka mu uverila, hoci to jeho rozprávanie vyzeralo ako nejaký zlý sen. Prirodzene, na políciu nešli. Otec sa bál, že policajti jeho rozprávanie bu­dú považovať za chorobné predstavy... Rozhodol sa, že celej veci dá pokoj, ale myslím si, že urobil veľmi zle.

- Jasné. To nebolo rozumné. - Prešlo niekoľko týždňov, Plutovo telo sa nikde nenašlo,

a tak otec nakoniec začal rozmýšľať, či celá záležitosť nebo­la naozaj iba snom. Až po niekoľkých mesiacoch, práve vte­dy, keď ste sem došli, otec dostal list. Čudný list. Písmená boli vystrihnuté z novín...

- Z novín? - zopakoval som prekvapený. Spomenul som si, že anonym, ktorý vtedy polícii poslal udanie, že Bara-baszova banda prenocuje na ostrove, tiež sa skladal z pís­men vystrihnutých z novín. Rovnako to bolo aj v liste pro­fesorovi antropológie.

- Áno. Písmená boli vystrihnuté z novín. V tom liste bo­lo napísané: Nechaj otvorenú búdu na ostrove.

- A otec vyhovel tejto požiadavke? - Zachoval sa tak, ako keby nebol dostal nijaký list, hoci

si viete predstaviť, aký bol rozrušený a vyľakaný. Ožila v ňom nanovo spomienka na Plutovu mŕtvolu, ktorú obja­vil v drevenej búde! Mŕtvolu, ktorá potom zmizla.

- Našla sa v starom bunkri v lese. - Áno. Ale vtedy sme ešte o tom nevedeli. Celá záležitosť

sa nám jednoducho videla strašidelná. A práve vtedy ste si tu na ostrove postavili stan, tak som vás upodozrievala, že to vy ste napísali list môjmu otcovi, a preto som sa vtedy tak správala. Povedala som vám, aby ste zmizli z ostrova.

- Nemáte ani predstavu, kto bol autorom listu? - Viem iba, že je to hádam ten istý človek, ktorý zabil

Plutu v búde na ostrove. - Pluta vzal kľúč od vášho otca, - uvažoval som nahlas. -

Teda sa s niekým dohovoril na stretnutí v chatrči na ostro­ve. A ten, s ktorým sa mal stretnúť, Plutu zavraždil. Bol to človek, ktorý potom vášmu otcovi poslal list z písmen vy­strihnutých z novín, a ešte predtým, pred niekoľkými rok­mi, ten istý človek tým istým spôsobom prezradil miesto, kde bude nocovať Barabaszova banda.

- Tým istým spôsobom? O tom som nevedela. - O tom nevedel nikto okrem polície. - Čo si myslíte, pripravoval sa tu nový zločin? Aj sa stal? - Neviem. Azda v niektorom bunkri znova nájdeme ne­

jakú mŕtvolu. Dokonca predpokladám, kto to bude. - Kto? - vykríkla prekvapená.

- Ten druhý z Barabaszovej bandy. Ten, ktorý bol spolu s Plutom najprv odsúdený na trest smrti, ale potom si od­sedel pätnásť rokov, a tak ako Pluta bol z väzenia prepuste­ný. Lenže jeho prepustili až v máji...

- Bože dobrotivý... - Spomínate si, ako sme si vypočuli rozhovor, keď sme

sedeli na pôjde lesnej šopy? Vtedy v noci tí chlapi hovorili práve o prepustení dvoch členov Barabaszovej bandy. Spo­menuli aj nejakého „starého", ktorý si najprv myslel, že „ten hosť" s plánom, to znamená ja, patrí práve k Baraba-szovi. Kto len môže byť ten „starý"?

- Tu na okolí je veľa starých ľudí. - Lenže on nemusí byť starý vekom. Často sa „starým"

nazýva vedúci, šéf. Jedno je isté: niektorí ľudia tu na okolí vedeli, že dvaja Barabaszovi ľudia boli prepustení z väzenia.

- Brŕŕ... - zachvela sa Hanka od strachu. - Aké je to všet­ko ponuré a strašné.

Mimovoľne sme sa pozreli za seba, na zatvorené dvere drevenej búdy, v ktorej sa stal zločin.

Bola noc. Zavial ľahký vánok, zamračená obloha sa za­čala trhať, rozsvietili sa hviezdy. Napriek mojim predpokla­dom sa ukazovalo lepšie počasie.

- Je čas vrátiť sa domov, - povedal som. Stisol som Hanke ruku. Skočila do člna uviazaného

k brehu a ja som cez Ostrov zločincov pohrúžený do tmy kráčal k svojmu autu, ktoré ma trpezlivo čakalo ukryté vo vrbinách.

S E D E M N Á S T A K A P I T O L A

Honba za pytliakom • Získavam čln pytliakov •

Úžitok z maškrtníctva • Podozrivý typ • Čo ukrýval starý

cintorín • Nálezy zo starých hrobov • Kondrasovo

zatknutie • Teresa kradne čln • Stretnutie v lese

• Kam odplávala Teresa

Zvuk signálnej trúbky som začul na rázcestí lesných ces­tičiek. Zdalo sa, že skautská trúbka náhlivo vyzýva k činu. Príčina nočného poplachu u skautov mohla byť len jediná: pytliaci.

Obrátil som auto a zamieril som k táboru. Trúbka ostro a prenikavo narúšala nočné ticho. Keď som prišiel do tábo­ra, bol prázdny a trúbka už zmĺkla. Pokračoval som teda k rieke a k zrázu, kde pristávala stará kompa. Tu som vo svetle reflektorov auta zazrel väčšiu skupinu skautov. Stáli na brehu, hľadeli na vodu a nahnevane mávali rukami.

- Ušiel. Skočil do člna a ušiel, - referoval mi Sokolie oko. - A druhý pytliak sa stratil pri starých bunkroch. Nemáme čln, aby sme sa pustili za tým, ktorý odplával. Aha, tam je, ešte ho vidieť na vode.

Vošiel som do rieky. Urobil som to bez rozmýšľania. Za­čal som sám stíhať pytliaka, ktorý bol možno ozbrojený. Až keď som bol na vode, uvedomil som si v celej šírke nebez­pečenstvo, ktoré bolo spojené so stíhaním. Lenže teraz už nebolo návratu, lebo v očiach skautov zhromaždených na brehu som nechcel vyzerať ako zbabelec. Napokon, ani te­raz som nemal veľa času na rozmýšľanie. Pytliak sa nachá­dzal neďaleko pravého brehu, odo mňa ho delilo nanajvýš

dvesto metrov. Jeho čln mal malý motor, ktorý nahlas ra-potal. Skutočnosť, že aj on mal čosi ako motorový pohon, vzbudila vo mne pocit športového súťaženia.

Zapol som dlhé svetlá. Ich lúče oblizli pytliakov čln. Pri­dal som plyn, aby som nabral vyššiu rýchlosť, a ani na oka­mih som utečenca nepustil z dosahu svojich reflektorov.

Prirodzene, moje auto bolo rýchlejšie než čln s pomerne slabým motorom. Prešla minútka či dve a pytliak už bol len päťdesiat metrov predo mnou. Svetlá ho oslepovali a celkom iste nemohol vidieť, aká mašina ho po rieke stíha. Zistil iba, že to „čosi" je rýchlejšie a mieri priamo naňho. Aby som ho ešte väčšmi vyplašil, niekoľko ráz som zatrúbil. Nad riekou sa niesol silný a zvučný hlas klaksónu môjho auta.

Ak spočiatku mal v úmysle uniknúť po prúde rieky, tak zrazu zmenil rozhodnutie. Vedel, že na svojom člne mi ne­ujde, a preto sa chcel dostať na breh. Ešte tridsať metrov... dvadsať... desať...

Čln sa zaryl do brehu. Uvidel som, že pytliak z neho vy­skočil a ponoril sa do hustej vrbiny.

Hľadať pytliaka v kroví vrbiny nemalo zmysel. Prirazil som preto k brehu, z kufra auta som vybral vlečné lano, priviazal som čln k svojmu autu a vybral som sa naspäť. „Ak máme v rukách pytliakov čln," pomyslel som si, „skôr či neskôr polícia nájde jeho majiteľa. Najmä preto, že to nie je obyčajný čln, ale má aj benzínový motorček na pohon."

Na brehu ma skauti privítali radostným pokrikom „hu­rá!" Pytliacky čln vytiahli ďaleko na breh a postavili k ne­mu stráž. Teraz som sa od Tella dozvedel, ako to bolo od začiatku.

A znova sa ukázalo, akú užitočnú úlohu zohrala maškrt-nosť nášho skautského brata Palku.

- Bez súhlasu vedúceho sa znova večer vytratil do mali­niska vedľa starých bunkrov, - vykladal Tell. - Bez akých-

koľvek problémov sa ta dostal, najedol sa sladkých malín a vracal sa do tábora, keď v háji pri lávke cez protitankovú priekopu uvidel dvoch mužov, ktorý medzi mladými boro­vicami kládli železné pasce. Vtedy Palka pribehol, čo mu dych stačil, k veliteľovi tábora. Ozvala sa trúbka na po­plach. Práve sme sa ukladali na spánok, lebo už bolo po večernom rozkaze. Ach, čo sa potom dialo v našom tábore! Niektorí naháňali pytliakov iba v spodnej bielizni, lebo sa ani nestihli obliecť. Celý náš tábor vbehol do lesa, a keďže každý z nás má baterku, pytliakom sa mohlo zdať, že ich prenasleduje obrovská armáda. Utekali, ako len vládali. Ale správali sa veľmi prefíkane. Rozdelili sa. Jeden si to šibol do hĺbky lesa, ale druhý na opačnú stranu, k rieke. V našich ší­koch vznikol chaos, lebo sme nevedeli, kto ma stíhať toho, čo ušiel do lesa, a kto toho, čo utekal k rieke. No a ten, čo trielil do lesa, zrazu sa nám stratil z očí. Akoby sa prepadol pod zem. Bolo to pri bunkri, kde sme našli ľudskú kostru. A druhý pytliak stihol dobehnúť k člnu. Našťastie vtedy ste sa objavili na brehu...

- Áno, áno, to bola veľmi šťastná zhoda okolností, - po­vedal akýsi známy hlas.

A k autu, pri ktorom som sa rozprával s Tellom, podišiel pán Karol.

- Vy ste tu? - začudoval som sa. - Tiež ste naháňali pytliakov?

- A to veľmi statočne. Zvlášť toho, ktorý sa stratil v lese, - potvrdil Tell.

- Vracal som sa od rieky. Chytal som ryby, - vysvetlil pán Karol a potriasol udicami, ktoré mal so sebou. - Zrazu som začul signál trúbky v tábore a potom som uvidel skautov, ktorí bežali cez les. Pridal som sa k nim a boli by sme pyt­liakov dostihli, keby neboli takí prefíkaní.

Svrbel ma jazyk, čo som chcel povedať: „A ja som si mys­lel, že ste sa vzdali chytania rýb, lebo sa vám príjemnejšie

rozprávalo v cukrární," ale ovládol som sa. Nechcel som, aby pán Karol zistil, že som ho sledoval.

Napokon ku mne pristúpil skaut Palka, známy maškrt-ník. Bol som rád, že ho spoznávam, lebo vďaka jeho maš-krtnosti sme sa dozvedeli o čiernom aute, ktoré prichádza­lo po večeroch do lesa, a oslobodili sme Skalbanu.

Aj teraz sme mali úžitok z jeho maškrtnosti. Skautský brat Palka bol chudý a vysoký, mal dlhý krk, na

ktorom sedela malá hlavička. Maškrtníkov som si vždy predstavoval ako tučniačikov. Tento bol chudý a mne sa to zdalo veľmi smiešne.

- Domnievam sa, že by som mal dostať vyznamenanie, -povedal brat Palka a pyšne nadúval svoje chudé prsia. - Len vďaka mne sme mohli stíhať pytliakov.

- Najpravdepodobnejšie dostaneš prísne napomenutie, - prerušil ho Tell. - Znova si sa bez súhlasu po večernom rozkaze vzdialil z tábora.

Začali sa hádať. Nechal som ich teda, pozval som pána Karola do auta a pobrali sme sa do nášho tábora.

- Ako sa to stalo, že jeden z pytliakov sa vám stratil z očí, akoby sa prepadol pod zem? - oslovil som cestou pána Karola.

- Bol od nás najviac dvadsať krokov. Prebehol cez láv­ku na protitankovej priekope a zrazu akoby sa rozplynul vo vzduchu.

- Skauti tvrdili, že to bolo pri bunkri, kde sa našla ľud­ská kostra.

- Neviem, kde sa našla kostra, - mykol plecami pán Karol. - Nakoniec, bola predsa tma, a hoci skauti mali baterky, v lese nie je ťažké ukryť sa.

- Tým skôr, ak sú v ňom staré bunkre, - dodal som. - Nazreli sme aj do starých bunkrov, - povedal pán

Karol. Vtom mi nečakane zišla na um dosť čudná a prekvapu-

júca myšlienka. Keď som o nej uvažoval, zmĺkol som. Ani pán Karol nepokračoval v rozhovore, a tak sme mlčky prišli do tábora.

Hneď som si ľahol spať. V noci som mal sen: naháňal som akúsi v čiernom odeve oblečenú postavu, ktorá kľuč­kovala po lesných chodníkoch. Bol som k nej čoraz bližšie, už-už som ju chcel chytiť za plece, keď mi náhle oťaželi no­hy. V čiernom odetá postava sa na mňa obzrela a vtedy som v nej spoznal pána Karola. Začal sa mi čoraz väčšmi a väč­šmi vzďaľovať, napokon urobil rukou záhadné gesto, zem sa rozostúpila a pán Karol mi zmizol z očí...

Zobudil som sa dosť neskoro a s pocitom veľkého hladu. Moje zásoby potravín už boli vyčerpané, tábor antropoló­gov bol prázdny, všetci odišli do práce na vykopávkach, ne­mal som si od koho vypožičať ani kúsok chleba. Nezostáva­lo mi nič iné, ako s prázdnym žalúdkom ísť do mesta.

Naraňajkoval som sa v mliečnom bare na ulici vedľa kostola. Na námestí som stretol Telia a jeho chlapcov.

- Ideme k vykopávkam v parku veľkostatkára Dunina, -informoval ma Tell. - Pani magisterka Alina nám sľúbila porozprávať o všetkých nálezoch, čo tam doteraz vykopali.

- Dnes tam pracuje aj slečna Chudinka, - dodal Sokolie oko. - Povie nám, aké sme typy.

- Ja ti môžem hneď povedať, aký si typ, - zamiešal sa do rozhovoru Čučoriedka. - Ty si zaostalý typ.

- A ty si podozrivý typ, - hneď mu vrátil Sokolie oko. - Ticho. Nehádať sa, - čičíkal ich Tell. Nasadli do môjho auta a pohli sme sa do parku veľko­

statkára Dunina. Pred niekoľkými stáročiami práve tu, na neveľkom návrší pri jazere, bol cintorín. Prirodzene, že te­raz už po cintoríne nezostala nijaká viditeľná stopa. Rástla tu tráva a staré stromy, po jazere zostala iba kaluž. Nad tou kalužou vystavali veľký kaštieľ, v ktorom bývali Duninovci. A len keď do kaštieľa umiestnili Poľnohospodársku školu

a v parku začali kopať priekopy na kanalizáciu, našli v zemi staré ľudské kostry.

Antropológovia odkopali vrchnú vrstvu na dosť veľkom priestore, ktorý tvoril štvorec. Hroby hore na návrší boli hneď pod povrchom terénu, lebo za niekoľko storočí dážď odplavil zeminu. Nižšie položené hroby kryla asi meter hrubá vrstva zeme. Terén bol dosť suchý, celkove boli kos­ti dobre zachované. Ľudské kostry ležali vo vyrovnaných radoch. Boli od seba neveľmi vzdialené. Žltkavohnedé lebky a kosti sa výrazne rysovali na podklade zlatej farby piesku.

- Aké maličké sú tie kostry... - ozval sa polohlasom Viliam Tell.

- Veru tak, - prisvedčila Chudinka, - takmer dve tretiny hrobov sú detské hroby. V dávnych časoch bola vysoká doj­čenská a detská úmrtnosť. Nebolo toľko liekov ako teraz, ľudia sa nevedeli brániť epidémiám, nebola taká všeobecná lekárska starostlivosť. V ťažkých podmienkach niekdajšie­ho života len silný a výnimočne zdravý jednotlivec mohol dorásť. Kedysi bol oveľa kratší priemerný ľudský vek než dnes, ľudia žili oveľa kratšie.

- Kratšie? - čudoval sa Tell. - V nejakej knižke som čítal, že ľudia v dávnych časoch boli veľmi zdraví, silnejší, moc­nejší, žili veľmi dlho.

- Iste, dozaista boli jednotlivci, ktorí sa dožívali vyso­kého veku, - zapojila sa do rozhovoru pani magisterka Ali-na. - Ale priemerný človek v dávnych časoch žil kratšie než dnes. Bol nižší, drobnejší, hoci určite boli aj mohutní je­dinci, obri. Staré cintoríny dávajú svedectvo o dávnych ľuďoch. V starých hroboch nájdené kosti svedčia nielen o tom, koľko rokov mal ten človek, kedy zomrel, ale nieke­dy prezrádzajú, aké choroby ho kvárili za života a prečo zo­mrel. Otvorili sme tu skoro sto hrobov a len v niekoľkých ležali šesťdesiatroční starci. Zvyšok boli hroby detí, mlá-

dencov a ľudí, čo zomreli, ako sa vraví, v rozkvete života. Pozrite sa, akí sú drobní, zle živení, na kostiach vidno sto­py reumy, krivice. Iná vec je, že na cintoríne pochovávali pravdepodobne len chudobných obyvateľov mestečka. Bo­hatých a rytierov pochovávali v kryptách pod kostolom. Ale tento cintorín nám hovorí, že chudobní ľudia v dáv­nych časoch boli zle živení a hocijaká choroba ich skolila. Medzi tými obyvateľmi vládla veľká úmrtnosť, lebo nepo­znali zásady hygieny, kosili ich epidémie.

- Cintorín, ktorý teraz skúmame, - pokračovala pani magisterka Alina, - bol založený pravdepodobne v devia­tom storočí a pochovávali na ňom ľudí až do trinásteho storočia. Z toho času totiž pochádzajú najmladšie hroby. Poloha väčšiny hrobov je typická pre cintoríny z tohto ob­dobia: mŕtvych pochovávali v smere východ-západ, hlava vždy bola uložená na západ. V niektorých hroboch sa za­chovali stopy drevených rakiev, drevo zhnilo takmer úpl­ne, ale zostali železné klince, ktorými sa zbíjali dosky. Niektorých mŕtvych, iste tých najchudobnejších, pocho­vávali bez truhly, asi len ovinutých plátnom, o čom svedčí charakteristické uloženie kostry, ktorá sa zdá byť akoby zviazaná. Pri kostrách sme našli veľa ozdôb, aké mŕtvi no­sili za života, teda čelenky, náušnice, prstienky z bronzu, železné pracky z opaskov, sklené perličky. V jednom z det­ských hrobov bola dokonale zachovaná mašľa s originál­nym geometrickým ornamentom. V niekoľkých hroboch sme objavili mince, ktoré boli pravdepodobne v odeve ne­božtíka. Treba spomenúť, že sme našli aj mince, ktoré cel­kom iste ležali v ústach mŕtveho. To dosvedčuje, že v našich krajoch sa dosť dlho zachovávali medzi chudob­ným obyvateľstvom staré pohanské obyčaje. O zachováva­ní týchto zvykov celkom iste svedčia aj predmety dennej potreby, ktoré niekedy ležia vedľa tela nebožtíka, ako sú železné nože, hlinené praslice...

- Napríklad v tomto hrobe v kúte cintorína, - ukázala pani magisterka Alina, - vôbec nebola kostra, ale na mies­te, kde by mala byť lebka, boli hlinené nádoby a v nich kos-tičky sliepky. Iste je to výraz pohanského náboženstva a po­hanských zvykov.

Tým sme prehliadku starého cintorína skončili. Nechce­li sme obťažovať pani Alinu, lebo na cintoríne sa úmorne pracovalo, robotníci odhadzovali vrchnú vrstvu zeminy a študenti metličkami čistili kostry.

Na poludnie sa práca na vykopávkach zastavila a bol pol­hodinový oddych. Vtedy som oslovil Chudinku:

- K akému plemenu patrili naši predkovia? Zaujíma ma, čím boli z antropologického pohľadu?

- Myslíte na týchto tu, na tomto cintoríne? Ak ide o tie­to kostry, tak ich musíme najprv dôkladne preskúmať, zmerať im lebky, urobiť celý rad zdĺhavých vedeckých ana­lýz. Napokon, nijaké závery sa nedajú urobiť, kým nepre­skúmame celý cintorín. Jestvuje však veľa vedeckých prác o rasovom zložení obyvateľov našich krajov dokonca aj vo veľmi dávnych časoch, napríklad v dobe kamennej.

- Veď práve to ma veľmi zaujíma, - tvrdil som. - Jeden z mojich kolegov nedávno publikoval vedeckú

prácu na túto tému. Vykopávky z obdobia doby kamennej, ktoré preskúmal, podľa všetkého svedčia o tom, že v našich krajoch žilo veľmi zmiešané obyvateľstvo, pokiaľ ide o ple­mená. Okolo tridsať percent tvorilo biele plemeno, okolo päťdesiat percent miešanci bielo-žltí a asi dvadsať percent predstavitelia žltého plemena. V každom prípade mal pre­vahu prvok žltého plemena. Postupne plynutím rokov ten­to prvok bol vytláčaný buď nordickým prvkom, vieme, ako vyzerajú nordici - blondíni s podlhovastou hlavou a mod­rými očami - buď prvkom kromanoidným. Kromanoidné plemeno charakterizuje dlhá hlava so širokou tvárou a dosť širokým nosom, ako druh svetlého černocha, stavba tela

masívna, ťažká, veľmi svetlé vlasy s ryšavým odtieňom, veľ­mi svetlá koža, modré alebo sivé oči. Táto rasa, ako som už vravela, je veľmi stará, pochádza ešte z čias paleolitu, v súčasnej dobe však takmer zanikla. Treba predpokladať, že v skorom stredoveku nastala silná nordizácia obyvateľ­stva na našich územiach.

- Ako je to dnes? Aké obyvateľstvo žije v Poľsku dnes? -spýtal som sa.

- Nie sú ešte presné výsledky najnovších výskumov. Má­me iba isté údaje z medzivojnového obdobia. Všeobecne však možno potvrdiť, že v súčasnosti tvoria obyvateľstvo Poľska potomkovia šiestich plemien: nordického, kroma-noidného, stredozemného, arménoidného, laponoidného a himalájskeho. Prvé štyri reprezentujú bielu rasu, ďalšie dve - žltú rasu.

Náš rozhovor počúvali aj Tell a jeho chlapci. V istej chví­li si pomysleli, že už som sa dosť rozprával s Chudinkou, a tak jej začali otázky dávať oni:

- K akej rase patríte vy? A my? - Ja reprezentujem takzvaný dinársky typ, - trpezlivo za­

čala vysvetľovať Chudinka. - Mám svetlú kožu, tmavé vla­sy, som vysoká, mám krátku hlavu, dlhú tvár, úzky lomený nos a veľké chodidlá.

Pozrel som na Chudinkine chodidlá. Naozaj boli dosť veľké. V každom prípade ich mala aspoň také veľké ako ja, hoci som od nej vyšší.

- A ty, Tell, zdáš sa byť predstaviteľom stredozemného plemena. To vyniká dosť nízkym vzrastom, dlhším trupom, tmavšou kožou, tmavými vlasmi, tmavými očami, dosť úzkym nosom a dlhou hlavou.

- A ja? - dožadoval sa Čučoriedka. - Určenie diagnózy vyžaduje presné skúmanie a merania,

- zasmiala sa Chudinka. - Domnievam sa však, že budem blízko pravdy, ak budem tvrdiť, že pripomínaš alpského re-

prezentanta, lebo máš dosť svetlú kožu, tmavé vlasy, pivné oči, stredne dlhú tvár, dosť úzky nos, okrúhlu hlavu a po­merne nízky vzrast.

- To nie je pravda, - nahneval sa Čučoriedka, - vôbec nie som až taký nízky.

- Nepovedala som, že si „taký" nízky. Ale predsa Sokolie oko je v tom istom veku ako ty, a je oveľa vyšší. On pripo­mína reprezentanta severo-západného typu. Má svetlú, pe-havú kožu, úzky nos, je štíhly a vysoký.

- Jedným slovom, každý z nás je z iného dvora pes, - za­končil rozhovor Tell.

Na vykopávkach pokračovali v prerušenej práci a Chu­dinka musela od nás odísť. Oslovil som Telia otázkou z cel­kom „iného súdka".

- Hovoril si mi, Tell, že ty si naháňal toho pytliaka, kto­rý ušiel do lesa. Pamätáš sa presne na miesto, kde sa vám stratil z očí?

- Áno, - prikývol Tell. - Bolo to pri bunkri, v ktorom sme našli kostru.

- Vari sa neschoval do bunkra. Tam sú predsa tie obrov­ské červené mravce.

- Nie, neukryl sa tam, nazreli sme do bunkra a svietili sme si baterkami.

- V takom prípade čo sa s ním stalo? Veď sa predsa nevyparil?

- Azda sa mu podarilo nepozorovane dobehnúť k hájiku a tam sa zašil do krovia. Ďalšie hľadanie som prenechal iným chlapcom a sám som bežal k rieke za druhým pytlia-kom, - vysvetľoval Tell.

Znova k nám prichádzala Chudinka. - Vy si stále len čosi šepkáte s chlapcami, jednostaj má­

te tajné porady. Keby som bola detektívom ako pán Karol, tak by som sa predovšetkým usilovala práve vás vylúčiť z hľadania zbierok veľkostatkára Dunina.

- Pán Karol nie je detektív, - poznamenal som už po ne-viemkoľký raz. - Dokonca ma požiadal, aby som vás pre­svedčil, že netreba, aby ste o ňom hovorili ako o „detektí­vovi", pretože je len obyčajným poštovým úradníkom a obáva sa, že bude mať z toho nepríjemnosti, že sa vydával za inú osobu.

- Toto vám povedal? - nadšene sa spýtala Chudinka. -Ach, aký je to prešibaný človek.

Nazlostilo ma to. - Prosím vás, - začal som veľmi slušne, hoci ma až trias-

lo od rozčúlenia. - Absolútne neviem pochopiť, že práve vy, tak dokonale oboznámená s vedeckými problémami, v kaž­dom prípade nádejná mladá vedkyňa, opakujem - práve vy ste v iných veciach celkom naivná. Predpovedám vám, že za pár rokov sa stanete tým príslovečným vedcom z anekdot, ktorému budú študenti vyrábať všelijaké pestvá.

- Nie som naivná, - zavrtela hlavou Chudinka. - Preto si nerobím nič z vášho tárania.

- Pán Karol nie je detektív, - zopakoval som zúfalo. - Nie? A čo je potom? - Poštový úradník. Prišiel sem na dovolenku. Chytá ryby,

prechádza sa. - Dostali sme list, že do nášho tábora príde istý detektív.

No a prišiel pán Karol, a tak niet pochýb, že práve pán Ka­rol je ten detektív.

- A čo ja? - Vy? - Ja som tiež prišiel sem. - Nie. Vy ste už boli tu, keď sme my prišli. Mávol som rukou. Rozhovor s Chudinkou ma veľmi

znervózňoval. Nasadol som do auta a vrátil som sa do mesta. V obchodoch som porobil nákupy, naobedoval som sa v hostinci a o druhej popoludní som už bol pri svojom stane.

Tu ma čakala Hanka. Zdala sa mi veľmi zarmútená. - Otca zadržali na polícii, - povedala mi. - Moja matka

je strašne zúfalá a ja nemám ani potuchy, čo by som v tejto situácii mala robiť. Čakám na vás už aspoň tri hodiny. Bol tu pán Karol, radila som sa s ním a on mi povedal, že ak otca zadržali po prvom výsluchu, to znamená, že ho upo­dozrievajú z vraždy Plutu.

Uvažoval som dlhšiu chvíľu. - Zdá sa mi, - povedal som, - že ešte nie je dôvod na zú­

falstvo. Ak to všetko, čo ste mi včera porozprávali, je prav­da, vec sa napokon vysvetlí na prospech vášho otca. Polícia nepodá žalobu len na základe faktu, že Pluta pred smrťou nocoval vo vašom dome. Polícii musíte veriť.

- Vám sa ľahko hovorí, lebo nie vášho otca zadržali. Na­pokon, - mykla plecami, - čo vás môžu zaujímať moje problémy?

- Verte mi, že ma táto správa veľmi dojala. - Áno, tak strašne vás dojala, - ironizovala. - Vybrali ste

sa na výlet člnom v spoločnosti sympatickej dievčiny... - Ja? Čo to hovoríte? S akou sympatickou dievčinou?

Kedy? - Predsa dnes ráno do nášho domu prišla vaša známa,

Teresa, a povedala, že vy prosíte, aby sme vám požičali čln, lebo sa chcete plaviť po Visle.

-Ja? - Áno, vy. - Hlúposť, nezmysel. Nikoho som neprosil, aby mi po­

žičal čln, nechcel som sa plaviť po Visle, a tým menej s Teresou.

- V takom prípade nám tá slečna ukradla čln. Hanka bežala domov a ja som zostal so zlým pocitom.

„Čo tu Teresa znova hľadá a načo potrebuje čln?" uvažoval som, hoci som si predsa na každú otázku vedel odpovedať. Keď vystupovala z môjho auta, jasne mi povedala, že ani

Hertel ani ona nemienia prestať hľadať zbierky veľkostat­kára Dunina. A čln? Iste Teresa alebo Hertel chceli preplá­vať na druhú stranu rieky, lebo tam ich viedli nejaké sto­py. Znova som sadol do auta. Teraz som sa však vybral do lesa, po ceste k rázcestiu s krížom a na miesto, kde kedysi pristávala riečna kompa. Tu som zahol doľava, po stopách mojej honby za Hertlovou čiernou limuzínou. Prišiel som k malinisku, zastavil som presne na tom mieste, kde zvy­kol stáť Hertel. Potom som sa pešo vybral k starým bun­krom. Prešiel som popri vchode do železobetónovej komo­ry, v ktorej sme našli spútaného Skalbanu, a našiel som sa vedľa protitankovej priekopy naplnenej vodou. Prešiel som ešte niekoľko desiatok krokov až k lávke cez priekopu a za­hol som doľava k bunkru.

Zastal som. Na okraji lesnej cesty ktosi sedel na pni zo­ťatého stromu. Pod nohou mi praskla halúzka, ten „ktosi" sa obzrel a zamával na mňa rukou. Bol to dôstojník z Hlav­ného policajného veliteľstva.

- Dobrý deň, - pozdravil som ho. - Počul som, že už má­te páchateľa vraždy. Zadržali ste Kondrasa.

- Zadržali sme ho? - začudoval sa dôstojník. - Práve pred polhodinou som ho odprevadil takmer až k samému do­mu. Výsluch trval dosť dlho, lebo nám musel ukázať ostrov aj búdu na ostrove, ale o zadržaní neviem nič.

Uľavene som si vydýchol. - V takom prípade, - povedal som, - prečo nehľadáte

skutočného vraha, ale namiesto toho sa prechádzate po le­se? Domnievate sa, že tu ho stretnete?

- Dýcham čerstvý vzduch, - odpovedal mi a rozosmial sa. Náhle však zvážnel. - Boli ste včera jedným z účastníkov naháňačky a prena­

sledovania pytliakov? - Práve ja som ukoristil pytliakov čln, - vyhlásil som

pyšne.

- Ach, áno, - povedal trocha rozčarovaný. - Myslel som si, že ste stíhali toho, ktorý sa stratil v lese.

Ťukol som si prstom do čela. - Chápem, všetko chápem. Vás tiež zaujalo záhadné

zmiznutie toho pytliaka. - Myslíte si, že je trocha pravdy v tom, čo hovoria ľudia

o dvoch podzemných poschodiach starých bunkrov? - V jednej z takých podzemných komôr sme našli uväz­

neného Skalbanu, - povedal som. - Koho? - spýtal sa policajt. - Skalbanu? Kto je to? Kde

to bolo? - Skalbana je rybár a býva na druhej strane Visly. Prečo

bol uväznený, nevieme, nechcel nám to prezradiť. Pravde­podobne ho uväznil Hertel, majiteľ čiernej limuzíny.

- Pane, - vykríkol policajt. - Hovorte nejako rozumnej­šie, lebo nič z toho nechápem.

Porozprával som mu o čiernom aute, ktoré sa v noci objavovalo v lese, o mojom prenasledovaní pána Hertla, o postrehoch maškrtníka Palku a nakoniec o objave vchodu do podzemnej komory, kde sme našli zviazaného Skalbanu.

Policajný dôstojník sa až chytil za hlavu. - Preboha, prečo mi toto všetko hovoríte až teraz? Veď to

sú veľmi dôležité podrobnosti. - A práve dnes, - dodal som, - som sa dozvedel, že tá

autostopárka Teresa sa znova objavila v našej blízkosti a vy­požičala si čln od Kondrasa.

- Čln? - uvažoval dôstojník. - Veru tak. Iste sa chcela dostať na druhú stranu Visly.

Viete, čo mi zišlo na um? Či táto skutočnosť nesúvisí so Skalbanom... On býva na druhej strane rieky.

Dôstojník ma chytil za ruku. - Ihneď sa musím dostať ku Skalbanovi. Neviete, kde by

sme zohnali nejaký člnok?

- To neviem. Ale ponúkam vám prevoz cez Vislu. - Tak predsa máte k dispozícii nejaký čln? - Ale nie, ja vás preveziem autom. - Čím? - čudoval sa dôstojník. - Znova sa so mnou roz­

právate od veci? - Dôverujte mi, - požiadal som ho. - Môj vehikel nás

bezpečne prevezie cez rieku na druhý breh.

O S E M N Á S T A K A P I T O L A

Čo sa stalo v dome rybára Skalbanu • Nachádzame autora anonymov • Uväznenie rybára • Kto zabil Plutu •

Iba krok od smrti • Tragický útek • Prenasledovanie zločincov • Ťažkosti s Chudinkou • Zlodeji odovzdávajú korisť • V podzemí • Smutné ukončenie Barabaszovho príbehu

Policajný dôstojník si sadal do môjho auta s veľkou nedô­verou, a keď sme vošli do vody - takmer z auta vyskočil. Upokojil sa, až keď zistil, že môj vehikel sa neponoril hlbo­ko a na vode jeho motor pracuje tiež tak vynikajúco ako pri jazde po suchej zemi.

- Och, - vydýchol si a utrel si pot z čela. - Ak mi ešte te­raz poviete, že vaše auto je aj ponorkou, so zažmúrenými očami som pripravený plávať na dno Visly.

- Ľutujem, ale ponárať sa nevie. - To ste vy zostrojili tento pekelný stroj? - Nie, môj strýko. Volal sa Gromillo. Bol to šikovný člo­

vek, nedocenený vynálezca. - Vaše auto má poznávaciu značku? Cestnú alebo riečnu? - Cestnú, - odvetil som. - V takom prípade sa ním plavíte po vode bez dovolenia. - Ozaj? - prekvapil som sa. - Tak sa ihneď vrátim na breh. - Nie, nie, - chytil ma za ruku. - Žartoval som. Musím

vás však upozorniť, že riečna polícia by mohla mať voči vám isté výhrady.

Takto žartovne rozprávajúc sme preplávali cez Vislu. Bo­la to veľmi príjemná plavba - obloha sa vyjasnila a teraz svietilo horúce popoludňajšie slnko. Rieka mala peknú far-

bu neba, tu i tam z vody vytŕčali zlatisté piesočnaté ostrov­čeky, lebo voda po nedávnej povodni rýchlo opadala.

Konečne sme sa ocitli na druhom brehu. Nechal som auto v kriakoch vrbiny a odviedol som po­

licajta do dedinky hneď za vysokým protipovodňovým násypom.

Znova nás privítalo zúrivé štekanie psa na dvore. Zaklo­pali sme na dvere, a keď nik neodpovedal, dôstojník stlačil kľučku. Skalbanov dom bol otvorený. Vošli sme najprv do tmavej predsiene, z ktorej viedli dvere do obývacej izby.

Do očí nám tu udrel strašný neporiadok. Zariadenie bo­lo poprevracané a váľalo sa po zemi, akoby sa tu odohral nejaký boj. Z roztrhnutej periny bolo rozsypané perie, v otvorených dverách skrine sme videli obleky a plášte zho­dené z vešiakov. Zásuvky staromódnej komody boli vytiah­nuté a ich vysypaný obsah tvoril poriadnu kopu na pro­striedku miestnosti.

V tom božom dopustení sme si až po chvíli všimli Skal-banu. Sedel v tmavom kúte izby na stoličke, či skôr bol k stoličke priviazaný šnúrou. Ústa aj časť tváre mal previa­zané šálom.

Dôstojník sa vrhol k spútanému, strhol mu šál z tváre. - Prepadli ma. Zviazali! - zachrčal Skalbana. - Stalo sa to

pred dvoma hodinami. Ešte ich môžeme dobehnúť v lese za Vislou. Sú pri bunkroch.

- Kto to bol? - spýtal sa policajný dôstojník. - Neviem... Neviem... - odpovedal ako bez zmyslov. -

Uvoľnite ma z tých pút a ja ich už dolapím. A začal sa mykať v putách, až pod ním stolička praskala. - Chvíľočku, - povedal dôstojník, - hneď budete voľný.

Len mi odpovedzte: koľko tých ľudí bolo, kto to bol a čo od vás chceli? Prečo je tu taký brajgel?

Skalbana sa nazlostene pozrel na dôstojníka. Prirodzene, nevedel, že je to policajný dôstojník, lebo ten bol v civilnom

obleku. Skalbana si iste myslel, že je to niekto z antropolo­gického tábora.

- Choďte dočerta, - zaklial, - spytujete sa ma na hlúpos­ti namiesto toho, aby ste ma rozviazali a rozbehli sa za banditami.

- Kto vás zviazal? - dôstojník prísne zopakoval otázku. - Neviem. Nejakí dvaja, vôbec ich nepoznám. - Čo od vás chceli? - Nemám šajnu. Do pekla, uvoľnite ma! - skríkol Skal­

bana. - Neušli ďaleko. Teraz sú v lese pri starých bunkroch. - Ale ako viete, kam sa vybrali, keď ste tých ľudí vôbec

nepoznali a ani neviete, čo od vás chceli? - Vypočul som ich rozhovor... Tak čo, uvoľníte ma či

nie?! - zvreskol, až mu slina vyletela od zlosti. Dôstojník mykol plecami. - Pán Skalbana, - povedal ironicky. - Vás vždy ktosi na­

padne a zviaže, tento pán zasa, - ukázal na mňa, - vás vždy uvoľní z pút. A vy jednostaj opakujete to isté klamstvo, že neviete, kto vás spútal a prečo to urobil. Nie je už načase skončiť s tými lžami?

Skalbana namiesto odpovede strašne zahrešil. Dôstojník znova mykol plecami a začal sa obzerať po miestnosti. A mne prišlo Skalbanu ľúto. Povedal som preto:

- Azda by sme ho predsa mohli uvoľniť z tých šnúr? - Ešte chvíľočku, - dôstojník zdvihol ruky dohora ako na

výstrahu a ďalej sa prehrabával medzi pováľanými pred­metmi na zemi.

- Pokiaľ možno urobiť záver z tohto neporiadku, -uvažoval nahlas, - útočníci tu veľmi náhlivo čosi hľadali. Čo to len hľadali, pán Skalbana?

- Neviem. Už som povedal, že neviem, - Skalbana nasa­dil plačlivý tón.

- Vy teda neviete? Vy to naozaj neviete? - nazlostene opakoval dôstojník.

Vtom si prikľakol a začal sa prehrabávať v hromade pa­pierov vyhodených zo staromódnej komody.

Všimol som si, že zrazu vytiahol niekoľko starých, ešte predvojnových ilustrovaných týždenníkov. Niektoré strany v týždenníkoch mali vystrihnuté časti strán a nadpisy.

- Môžete mi povedať, pán Skalbana, prečo ste vystriho­vali tlačené písmená z novín? - spýtal sa dôstojník.

- O čom to hovoríte? - otázkou odpovedal prekvapený Skalbana. - Rozviažte ma, dočerta, a netárajte hlúposti.

- Len pomaly, - povedal dôstojník a priblížil sa ku Skal-banovi. - Som z polície. Zatýkam vás pre podozrenie z vraž­dy Nikodema Plutu, prepusteného z väzenia. Prevezieme vás do cely na policajnom veliteľstve.

Naznačil mi, aby som Skalbanovi rozviazal šnúry. - A nepokúšajte sa utiecť, Skalbana, - dodal a jedno­

značne sa dotkol rukou vrecka na saku, v ktorom mal pištoľ.

Od tejto chvíle Skalbana neodpovedal ani na jednu našu otázku. Mlčky sme v trojici opustili dom a zamierili k rieke. Dôstojník vzal so sebou týždenníky s vystrihnutými titul­kami, ktoré našiel u Skalbanu. Z toho sa dal urobiť záver, že to bol Skalbana, čo napísal anonymné udanie polícii, že Barabasz prenocuje na ostrove. To Skalbana napísal list profesorovi antropológie. On tiež poslal list Kondrasovi, v ktorom žiadal, aby chatrč na ostrove bola otvorená. Ale či to dokazovalo aj to, že Skalbana zabil Plutu? Lenže dôstoj­ník polície mal iste viac informácií aj skúseností v takých­to záležitostiach.

Nasadli sme do auta, ja k volantu, vedľa mňa Skalbana a za jeho chrbtom dôstojník. Keď sme sa ocitli uprostred rieky, dôstojník povedal Skalbanovi:

- Keďže neviete, či skôr sa tvárite, že neviete, kto vás dva razy uväznil, rád vám pripomeniem meno toho človeka: Hertel, Piotr Hertel, je to tak?

Skalbana neodpovedal. Len ja som radostne zvolal: - Veru tak, to je človek z čierneho auta. Pán s malou,

čiernou briadkou a veľmi bledou kožou. - Tak on teraz nosí hriadku? - začudoval sa dôstojník. -

Že má bledú tvár, to sa, prosím, nedivte. Nedávno opustil väzenie po pätnásťročnom pobyte.

Pritlačil som plynový pedál, keď okolo nás plávala veľká biela osobná loď s cestujúcimi. Bol som si istý, že stihnem prejsť pred ňou, hoci smerovala priamo na nás.

Huuuuu... Huuuu... zavyla lodná siréna na výstrahu. V karburátore môjho voza zrazu začalo čosi prskať a ký­

chať. Náhle motor zhasol a prúd vody nás začal zanášať pred provu lode.

- Do šľaka! - zvolal dôstojník. - Tá nás presekne napoly! Na palube si všimli, čo sa s nami stalo. Voda za loďou

akoby začala vrieť, zaradili „plnou parou späť". - Vyskočme! - zakričal dôstojník. Čelo lode bolo už tesne vedľa. Trčalo nad nami ostrou

hranou ako veľká biela skala. - Len pokojne, - povedal som, - stihneme loď minúť. Huuuu - opäť zahučala siréna. Zatočil som kormidlom, aby auto preplávalo okolo lode.

Čelo lode bolo niekoľko metrov od nás a blížilo sa, neustá­le sa blížilo. Ešte päť metrov. Už len tri metre... Pozerali sme na loď ako zhypnotizovaní. Minie nás alebo udrie a zničí moje auto?

A vtedy Skalbana skočil do vody. Vyskočil zo svojho mies­ta a hlavičkou skočil do vody priamo pred čelom lode. Boli sme ohúrení nebezpečenstvom, Skalbana to využil a ušiel. Vrhol sa do vody. Prúd však bol silnejší, než Skalbana pred­pokladal, lebo keď sa vynoril na hladinu rieky, udrel hlavou o čelo lode. Iste hneď stratil vedomie. Videl som, ako ho prúd rieky vtiahol pod loď. Viac sa už neukázal a my sme pomaličky - vzdialení od lode sotva poldruha metra -

míňali nebezpečenstvo. Z paluby sa ozývali nadávky, ktorý­mi nás námorníci častovali.

Skúsil som znova nahodiť motor. Niekoľko ráz som prudko stlačil plynový pedál. Motor zavyl, naskočil a začal pracovať pravidelne, ako predtým.

Loď sa vzdialila. Ale my sme aspoň hodinu plávali do­okola a hľadali sme Skalbanu. Predpokladali sme, že vyplá­va na hladinu živý alebo mŕtvy. Bolo to predsa strašné: pred našimi očami zahynul človek a my sme boli bezradní. Ne­zahynul z našej viny - ušiel, lebo sa obával spravodlivosti, ktorá ho mala postihnúť - ale zahynul tragicky a nečakane. Táto skutočnosť nás napĺňala hrôzou.

- Sám si vymeral spravodlivý trest, - povedal som napokon.

Ďalšie hľadanie by už nemalo zmysel. Prirazili sme k bre­hu. Vyšiel som autom na lesnú cestu.

- Teraz k bunkrom, - rozkázal dôstojník. - Myslíte si, že Skalbana hovoril pravdu? Pri bunkroch

nájdeme Hertla? Vôbec nechápem, prečo Hertel tak trápil Skalbanu. Azda ho upodozrieval, že Skalbana pozná úkryt, kde sú zbierky?

Dôstojník netrpezlivo mávol rukou. - Niet času na vysvetľovanie. Možno beztak prídeme

neskoro. Došli sme k malinisku. Auto som nechal tu a spolu

s dôstojníkom sme sa peši vybrali k starým bunkrom a pro­titankovej priekope.

- Pozrite sa. Tadeto nedávno prešlo auto. Tráva je pogniavená kolesami, - upozornil ma dôstojník.

Vošli sme do borovicového hája. Predrali sme sa krížom cezeň, aby sme si skrátili cestu k lávke nad priekopou.

Prečo sme smerovali práve sem? Skalbana predsa hovoril len všeobecne o starých bunkroch, a tie sa tiahli na dosť veľkom priestore. Potom, keď som mal čas, aby som si pre-

myslel všetky udalosti, dospel som k záveru, že ak sa vtedy ten pytliak tu „akoby prepadol pod zem", museli sme uvažovať stále práve o tom a nie o inom mieste a sem sme­rovať svoje kroky.

Vybehli sme z hájika. A tu sme zazreli čierne auto, ktoré stálo v lesnom prieseku vzdialenom od nás asi sto metrov. Vedľa auta trčala Chudinka a pozorne sa obzerala dookola. Uvidela nás a zapišťala od strachu. Na jej zapišťanie vybeh­li spoza stromov dvaja ľudia: pán Karol a Hertel. V rukách niesli čosi a to „čosi" náhlivo hodili do auta. Kým sme do­behli k čiernemu autu, jeho motor zavrčal a čierna limuzí­na sa rozbehla po prieseku.

Chudinka sa rozbehla za autom, vyzeralo to, že prosí, aby ju vzali so sebou. Ale Hertel nezastavil.

- Za ním! - skríkol dôstojník. Rozbehli sme sa naspäť do hájika, utekali sme smerom

k môjmu autu, ktoré sme nechali pri malinčí. Bola šanca, že Hertlovo auto nám neujde veľmi ďaleko. Cez priesek musel predsa Hertel jazdiť pomaly, aby si nedolámal perá. My sme utekali krížom po skratke. Za nami bežala Chu­dinka, z času na čas pišťala, nevedno, či od hnevu alebo zo strachu.

Chudinka mala dlhé nohy. Dobehla nás a napriek našim protestom sa nám natlačila do auta.

- Rýchlo, rýchlo, - súril ma dôstojník, - na ceste sa ešte kúdolí prach. Prechádzali tade len pred chvíľou.

Prudko som vyrazil z miesta. - Nedostihnete ich, - víťazoslávne syčala Chudinka za

mojím chrbtom. - Majú vynikajúce auto, a vy len starý tragač...

Vyšiel som na cestu. Ručička na tachometri sa začala po­hybovať doprava.

Policajný dôstojník karhal Chudinku. - Dali ste sa dokopy s banditmi. To je čosi poburujúce.

Vedecká pracovníčka v spoločnosti zlodejov prichytená pri krádeži umeleckých diel.

- Zlodeji? Krádež? - pohoršovala sa Chudinka. - To vy ste banditi. Lenže sa vám nepodarila krádež. Pán Karol bol chytrejší. Je to vynikajúci detektív, nikdy som o tom nepo­chybovala.

Dôstojník od prekvapenia na chvíľu stratil reč. - Detektív? Bandita, zlodej, a nie detektív. Viete vy vô­

bec, kto som ja? Pri týchto slovách vytiahol preukaz dôstojníka Hlavného

policajného veliteľstva. Chudinka si legitimáciu len zbežne pozrela. - Iste je sfalšovaná, - povedala. - Čo? Čo to vravíte? - dôstojník sa až triasol od zlosti. Prestal som sledovať ich rozhovor, lebo na ceste boli ostré

zákruty. Prešli sme cez mestečko. Až na ceste do Ciechocinka, na

dlhom kuse rovnej cesty, som konečne zazrel Hertlov čier­ny voz. Pritlačil som plynový pedál, čertík začal kývať hla­vou, aby mi pripomenul, že mám byť opatrný pri takej rýchlej jazde.

Za mojím chrbtom Chudinka vykladala dôstojníkovi: - Až dnes sa mi pán Karol priznal, že je detektív. Stretla

som ho v lese počas popoludňajšej prechádzky. Bol v spoloč­nosti nejakého pána a Teresy. Pridala som sa k nim, hoci tvrdili, že sa tým vystavujem nebezpečenstvu, pretože práve dôjde k rozhodnému stretnutiu s banditmi, ktorí poľujú na ukryté umelecké diela. Išlo o pána Tomasza. Ale mňa ne­bezpečenstvo neodradilo. Tak súhlasili, aby som im po­mohla, a pán Karol sa vtedy priznal, že je detektív. Išli sme k starým bunkrom, pán Karol odkryl vchod a potom z pod­zemia začal vynášať do auta zbierky veľkostatkára Dunina.

- Ale čo sa stalo s Teresou? Vraveli ste, že aj ona bola spo­lu s vami, - povedal som, ani som neotočil hlavu.

- Iste zostala v podzemí, - ozvala sa odpoveď. Na tachometri som mal stoštyridsať kilometrov, lenže sa

mi videlo, že vzdialenosť medzi mojím autom a čiernou Hertlovou limuzínou sa ani o mak nezmenšila.

- Odbočili! Zahli na cestu do Torune! - vykríkol dôstojník.

Šliapol som na brzdu, až sa rozľahlo hlasité pískanie. Tiež som odbočil na torunskú cestu. Spočiatku viedla cez les, potom sa priblížila k Visle.

Rýchlosť môjho auta znova narastala. Stopäťdesiat, sto­šesťdesiat kilometrov... Až teraz som si všimol, že sa dosť značne blížim k čiernej limuzíne. Potom sa vzdialenosť me­dzi nami ešte zmenšila, lebo Hertel musel spomaliť, keďže po ceste išlo niekoľko furmanských vozov.

Na neveľkom úseku cesty sa mi podarilo dosiahnuť rýchlosť stoosemdesiat kilometrov za hodinu. Moje auto malo vynikajúci motor.

Pred Toruňou sme Hertla dostihli. Keď som sa pokúšal predbehnúť ho, prešiel na ľavú stranu cesty a chcel ma zra­ziť do priekopy. Včas som zabrzdil a uhol mu. Chytili sme ich pred železničnými závorami.

Policajný dôstojník vyskočil z môjho auta a podišiel k Hertlovmu čiernemu vozu.

- Vystúpte! Ihneď vystúpte! - zakričal. Najprv z auta vyliezol pán Karol, a potom aj Hertel. - Veď nič zlé sa nestalo, - vysvetľoval Hertel. - Vôbec ni­

komu sme nespôsobili nijakú krivdu. - Obviňujem vás z pokusu o krádež umeleckých diel,

ktoré sú vlastníctvom poľského štátu. Hertel mykol plecami. - Tieto neboli vlastníctvom nikoho, pretože nikto neve­

del, kde sú ukryté. My sme ich našli, teda Duninove zbier­ky patria nám. To, čo sme urobili, vôbec nemožno nazvať krádežou. Súd nás určite oslobodí.

- To sa uvidí, - povedal dôstojník. - Budete sa zodpove­dať aj za dvojnásobný útok na Skalbanu.

Hertel mykol plecami. - Prosím vás, - vysvetľoval, - so Skalbanom sme narába­

li, možno povedať, nezvyčajne jemne. On si zaslúži povraz za vraždu Plutu. Aj mňa sa pokúšal zlákať do búdy na ostro­ve. Lenže ja nie som Pluta...

- Budete sa hlásiť na policajnej stanici na výsluch, - pri­kázal im dôstojník. - A teraz preneste do nášho auta všetky veci, ktoré ste ukradli v podzemí.

Pochopili, že prehrali. Odpor by nemal ani najmenší zmysel. A tak poslušne splnili príkaz. Ukradli predovšet­kým staré zbrane: turecké jatagany vyložené koralmi, nie­koľko kindžalov, ktoré mali rukoväte pokryté drahoka­mami, ako aj tulec a orientálne pozlátené štíty vybité tyrkysmi. Okrem zbraní stihli z podzemia vziať aj starú striebornú stolovú súpravu, štyri veľké pozlátené džbány a pozlátenú misu.

- Zostalo v bunkri ešte dosť podobných vecí? - spýtal sa ich dôstojník.

Všimli sme si, ako si ukradomky medzi sebou vymenili pohľady.

- Páni, nemajte klamné predstavy, - vystríhal ich dôstoj­ník. - Nájdeme aj tú slečnu, čo bola s vami v podzemí.

Chudinka po celý čas zarazene pozorovala, ako údajný detektív pokorne odovzdával ukradnuté predmety. Teraz si konečne poriadne uľavila a pobúrene na oboch spustila:

- Teda, páni, vy naozaj nie ste detektívi? No toto! Takto ma podviesť!

Hertel namiesto odpovede iba mykol plecami. A pán Ka­rol sa na mladú dámu iba ironicky usmieval.

- Oklamali ste ma, - vrhla Chudinka do očí pánu Karo­lovi. - Nechytali ste ryby, neboli ste detektívom.

- Nie, milá a naivná slečna, - odpovedal jej pán Karol

s výsmechom. - Nikdy som vám netvrdil, že som detektív. Vy ste mi sama vnucovali tú rolu.

Chudinka bola taká pobúrená, že mu vyplazila jazyk ako malé, urazené dievčatko. Potom veľmi dôstojne podišla k môjmu autu a nasadla doň.

- Ďakujeme za pomoc, - výsmešne na ňu zakričal pán Karol.

Dôstojník polície si vyžiadal osobné preukazy oboch zlo­čincov a zapísal si ich osobné údaje.

- Dostavte sa na policajnú stanicu, - prikázal im napo­kon. - Ak by ste neuposlúchli, jednoducho vás nechám predviesť a zatknúť, ale takto by ste mohli byť stíhaní a sú­dení na aj slobode.

- Rozkaz, pán komisár. Prídeme, - prisľúbil Hertel. - Se­del som už pätnásť rokov a nemám chuť znova sa dostať do väzenia.

- A teraz čo najskôr naspäť do lesa, k starým bunkrom, -obrátil sa dôstojník na mňa.

Vydali sme sa na spiatočnú cestu. Neďaleko vchodu ukrytého v kroví maliniska sme zastihli Teresu. Hertel a pán Karol ušli vo chvíli, keď Teresa bola v podzemí bun­kra. Keď vyšla na povrch s náručou plnou starých zbraní, na svoje veľké prekvapenie zistila, že jej priatelia z ničoho nič kamsi zmizli. Čakala tu na nich, lenže namiesto pria­teľov uvidela svojich nepriateľov - teda mňa a dôstojníka polície. Od zlosti sa rozplakala, čím dokázala, že je iba mla­dou, hlúpou dievčinou, ktorá sa zbytočne zaplietla do špi­navých záležitostí. To isté si o nej tuším pomyslel aj policaj­ný dôstojník, lebo ma odtiahol bokom a šepol mi do ucha:

- Prosím vás, zoberte ju a odovzdajte tetke. Pousilujem sa vylúčiť ju z pátrania. Zdá sa mi, že dostala riadnu príučku na celý život.

Dôstojník sa začal zaoberať zabezpečením zbierok, ktoré sa našli v podzemí, kým ja som Teresu zaviezol do Ciecho-

cinka. Keď som sa vrátil, veľké policajné auto práve od­vážalo zbierky na policajnú stanicu.

Na chvíľu som cez otvorený vchod vošiel do bunkra. Bol som zvedavý, ako vyzerá úkryt starých pokladov, ktoré som hľadal. Zistil som, že je to takmer identický bunker, ako ten, v ktorom sme objavili uväzneného Skalbanu. Len v tomto bola ešte jedna malá komora, kde Skalbana uložil zbierky prenesené z iného úkrytu - ale o tom som sa dozve­del až oveľa neskôr. Neveľká komôrka v podzemí mala že­lezné dvere. Skalbana ich zabezpečil hrubou závorou. Práve kľúč od tejto závory hľadali pán Karol s Hertlom v Skalba-novom dome. Aby im rybár Skalbana neprekážal pri hľada­ní, priviazali ho k stoličke. Tieto podrobnosti vlastne vy­svetlilo pátranie až neskôr.

Zakrátko som prežil ešte jednu veľmi smutnú chvíľu. Dostali sme správu, že desať kilometrov po prúde rieky, na piesčitej plytčine pri brehu, našlo sa Skalbanovo telo. Poli­cajný dôstojník ma tam odviezol, aby som na mieste iden­tifikoval nájdenú mŕtvolu.

Skalbanu pochovali na Ostrove zločincov na polianke neďaleko spoločnej mohyly Barabaszovej bandy. Po smrti teda Skalbana ležal neďaleko toho istého Barabasza, kto­rého udal, a tým vydal na smrť, aby sa mohol sám stať ma­jiteľom zbierok veľkostatkára Dunina ulúpených bandou. V tejto skutočnosti bolo čosi veľmi smutné, ale súčasne aj symbolické.

Z Á V E R

O týždeň neskôr som sa s Hankou vybral na Ostrov zlo­čincov. Bol pekný letný večer - pomaly sme kráčali po chodníku cez poľanu.

- Viete o tom, - povedal som jej, - že spočiatku som sa veľmi vážne pustil do hľadania zbierok veľkostatkára Du-nina? A bol som blízko cieľa. Ale neskôr sa všetko akosi do­motalo... Uvažoval som logicky: ak Dunin vyzval svojho hájnika Gabryszczaka, aby mu pomohol ukryť zbierky, to znamená, že ten úkryt je niekde v lese. Staré bunkre som nebral do úvahy, lebo ťažko sa dalo predpokladať, aby v tom čase, keď v bunkroch boli nemeckí vojaci, niekto tam mo­hol schovať svoje drahocennosti. A uvažoval som správne, pretože veľkostatkár Dunin spolu s hájnikom odviezli zbierky do šopy v lese.

- Do tej, v ktorej sme na povale nocovali? - Áno. V ľavom kúte šopy vykopali hlbokú jamu a do nej

vložili veľkú debnu. V tej debne boli zbierky. Potom hájnik Gabryszczak prezradil miesto úkrytu Barabaszovej bande, hoci, ako vieme, život si tým nezachránil, banditi ho na­priek tomu zabili. Je fakt, že všetci členovia bandy, a teda aj Pluta, Hertel i Skalbana - dobre poznali tento úkryt v les­nej šope.

- V Barabaszovej bande bol aj Skalbana? - Jasné. Ale on mal inú úlohu. Robil pre bandu prie­

skum, nechodil na zboj. Býval vo svojom dome a tváril sa, že s bandou nemá nič spoločné. Zaoberal sa špehovaním polície, prinášal správy o jej pohybe v teréne. Keď však vy­šlo najavo, kde sú ukryté zbierky, Skalbana začal premýšľať, ako sa zbaviť Barabaszovej bandy a stať sa majiteľom bo-

hatstva, ktoré sa mu zdalo obrovské. Anonymným listom, z písmen vystrihnutých z týždenníka, oznámil polícii, že banda bude nocovať na ostrove. Čo sa potom stalo, vieme. Barabasz zahynul, spolu s ním padla v boji s políciou aj väčšina jeho ľudí. Prežili to iba dvaja: Pluta a Hertel, ale aj tých odsúdili na trest smrti. Lenže potom dostali milosť. Trest im zmiernili na doživotie, a napokon po pätnástich rokoch väzenia ich prepustili na slobodu. O tom však v mestečku nevedel nik až do dňa, keď sa Pluta objavil u vášho otca.

- Jedno však nerozumiem, - prerušila ma Hanka. - Pre­čo Skalbana nezničil týždenníky, z ktorých vystrihoval pís­mená na svoj anonymný list polícii a potom aj list, ktorý poslal môjmu otcovi?

- Vy tuším vôbec nepoznáte psychiku ľudí tohto typu. Skalbana bol človekom, ktorý asi nikdy v živote nekupoval noviny, knižky, iste od školských čias nikdy nič nečítal. Vzťah takého človeka k tlačenému slovu je celkom iný než váš alebo môj, je to veľmi zložitý vzťah. Teda Skalbana mal vo svojom dome niekoľko starých predvojnových obrázko­vých týždenníkov. Azda sa mu zdali veľmi cenné, lebo boli staré, či obrázkové. Skalbana dozaista niekedy počul, že charakter písma môže prezradiť autora. Povystrihoval teda z týždenníkov písmená, ale týždenníky mu bolo ľúto vyho­diť. Napokon, iste sa mu ani neprisnilo, že táto vec ho môže prezradiť. Podobný vzťah mal Skalbana aj k zbierkam veľkostatkára Dunina, ktoré po rozprášení Barabaszovej bandy sa stali jeho vlastníctvom. Najprv sa iste bál predať akýkoľvek predmet zo zbierok, lebo sa bál, že by niekto mo­hol využiť stopu na vypátranie celej záležitosti. Radšej chcel počkať, kým ľudia na všetko zabudnú. Lenže v mes­tečku sa stále pamätali na veľkostatkárove zbierky, na­opak, táto vec sa stala legendou, ktorá vzbudzovala údiv všetkých presne tak ako našej pani Pilarczykovej. Práve to-

to veľmi sťažovalo Skalbanove pokusy zbierky predať. A tak sa správal ako ten záhradníkov pes v prísloví, čo sedí na se­ne, sám ho nežerie, ale iným ho nedá. Možno Skalbana zo­pár vecí zo zbierok zaviezol na predaj do Torune alebo do Wloclawka. Lenže iste sa mu nepodarilo nájsť ľudí, ktorí by o staré zbrane mali záujem. To sú predsa len veci pre znalcov. Ponúkali mu pár grošov, lenže za tie Skalbana ne­chcel predať zbierky, o ktorých vedel, že sú nezvyčajne cenné, keďže za také ich považoval veľkostatkár Dunin. A tak Skalbana čakal na príležitosť. Tá prišla, keď do mes­tečka zavítal profesor antropológie. Skalbana mu napísal list. Lenže všetko sa zbehlo tak nešťastne, že list zapríčinil príchod kustóda. A ten sa do celej veci pustil tak nešikov­ne, že Skalbanu vyplašil. Práve vtedy touto záležitosťou po­verili mňa.

- Ešte predtým však do mestečka prišiel Nikodem Pluta prepustený z väzenia, - doplnila Hanka.

- Práve tak to naozaj bolo. Pluta sa zdržal u vás a začal intenzívne snoriť po okolí. Nazrel aj do starej šopy a zistil, že Duninove zbierky sú na mieste. Dozvedel sa aj to, že Skalbana ešte stále býva vo svojom dome. Pluta možno ešte vo väzení, kde mal dosť času na premýšľanie o celej záležitosti, prišiel na to, že vtedy ich zradil práve Skalba­na. Lebo Skalbana vedel, že budú nocovať na ostrove, a po likvidácii bandy bol práve Skalbana jedinou osobou, kto­rú nič nepostihlo - on je teda zradca. Pluta sa rozhodol porátať sa s rybárom. Dohovoril si stretnutie so Skalba-nom v drevenej búde na ostrove. To, že sa mali stretnúť práve tam, má pre mňa veľký význam. Chcel sa Skaľbano-vi pomstiť práve na tom mieste, kde Skalbanovou vinou on, Pluta, aj celá banda utrpeli porážku. Lenže neočaká­val, že Skalbana prekukol jeho plán. A tak nie Pluta Skal­banu, ale Skalbana Plutu zabil počas toho stretnutia na ostrove.

- Bŕŕŕ, už nerozprávajte ďalej. Nabehli mi zimomriavky, keď si znova pripomínam podrobnosti tejto udalosti, - tvr­dila Hanka.

Veru, nebolo to príjemné. Rozprávať o zločine práve tu, na ostrove, kde sa odohrali tie smutné scény, navyše ešte večer, v blízkosti spoločnej mohyly bandy a čerstvého Skal-banovho hrobu. Naozaj, nešťastne som si vybral miesto na toto vysvetľovanie. A tak som zmĺkol. Pohrúžení do myšlie­nok sme prešli cez druhú poľanu.

Našli sme sa len niekoľko krokov od drevenej búdy. Zra­zu vo vrbine, ktorá rástla na brehu Visly, čosi zašuchotalo a uvidel som Viliama Telia aj s jeho kamarátmi. Keď nás Tell spozoroval, upadol do veľkých rozpakov.

- Ach, zdá sa mi, že už chápem istú veľmi škaredú záleži­tosť, - nahnevane poznamenala Hanka.

- O čo ide? - čudoval som sa. Tell sa začervenal, červeň zaliala aj Sokolie oko a Ču-

čuriedku. - Že sa nehanbíte, - vyčítavo im vrhla do tváre Hanka. Tell zdvihol dva prsty - Čestné slovo, že sa to už nikdy nezopakuje, - prisahal.

- Bol to len žart. Obyčajný žart. - Ničomu nerozumiem, - musel som sa priznať. - Nemali sme nijaké zlé úmysly, - začal mi vysvetľovať

Tell. - Raz sme navštívili ostrov a zrazu z tejto búdy vyšiel muž a rozkričal sa na nás, aby sme odtiaľto ihneď zmizli.

- Bolo to vtedy, keď môj otec dostal list od Skalbanu, -vysvetľovala Hanka. - Otec sa bál, že sa tu stane nový zlo­čin, a títo mladí chlapci by sa zbytočne vystavovali nebez­pečenstvu. Tým skôr, že otec nevedel, kto zabil Plutu, a predstavoval si, že už samotný pobyt na ostrove môže byť riskantný. Pre každého.

- Vykrikoval na nás a vyhodil nás z ostrova. Od zlosti sme sa preto večer ukryli do krovia, a keď on zapaľoval svet-

lá v riečnych bójach a plával okolo ostrova, volali sme „Ba-rabasz". Chceli sme ho vystrašiť. Bolo to hlúpe, uznávam, -priznával Tell, - ale vtedy sme to považovali za výborný a zá­bavný žart.

- Ach, tak už viem, prečo vtedy, keď som prenocoval na ostrove, neozvalo sa tu volanie „Barabasz", - zamrmlal som si pod nos.

- Išli sme cez ostrov, aby sme zopakovali to volanie. Len­že uvideli sme váš stan, a tak sme si to rozmysleli, - vysvet­ľoval Čučoriedka.

- A čo teraz? - spýtal som sa. Sklonili hlavy. Mlčali. To znamenalo, že dnes tiež chceli

ten svoj podarený žart zopakovať. - Hankin otec mal pravdu, že vás vyhnal z ostrova, -

ozval som sa. - Nemýlila ho predtucha. Práve tu sa mal stať nový strašný zločin. Skalbana sa dohovoril s Hertlom na stretnutí, aby ho tu na ostrove zabil. Nepredvídal jedno: že Hertel nepríde na stretnutie sám. A vtedy sa situácia zmenila. Oni, to znamená Hertel a pán Karol, ho prinúti­li, aby opustil ostrov. Zaviedli ho do hlbokého lesa, kde bol vchod do starého bunkra. Hertel poznal tieto miesta veľmi dôkladne, veď predsa ako člen Barabaszovej bandy neraz nocoval v podzemí bunkra pri malinčí. V bunkri Skalbanu zviazali a pohrozili mu, že ak im neprezradí úkryt so zbier­kami veľkostatkára Dunina, uväznia ho tu a vyhladujú. My sme Skalbanu oslobodili, a tým sme Hertlovi a pánu Karolovi prekazili plány. Prirodzene, teraz je už ľahké po­chopiť, prečo Skalbana pred nami tajil, kto ho zviazal a uväznil. Bol by musel súčasne prezradiť aj to, že vie, kde sú ukryté zbierky.

- Ale ako sa Skalbana dozvedel o Hertlovom príchode? A ako sa s ním dohovoril, že sa majú stretnúť na ostrove? -spýtala sa Hanka.

- Iste mu Pluta, predtým než zahynul, povedal, že za-

krátko prepustia z väzenia ešte kohosi ďalšieho. Preto po zavraždení Plutu sa Skalbana usiloval premiestniť Dunino-ve zbierky zo starej skrýše v lesnej šope do podzemia dru­hého bunkra. Od tej chvíle sa mu zdalo, že sa už nemusí obávať Hertlovho príchodu. Lenže veľmi sa zmýlil. Hertel bol totiž oveľa prefíkanejší, než sa Skalbana domnieval. Hneď po prepustení z väzenia sa spoznal s istým pánom Karolom, pracovníkom pošty, ktorý okrem svojho skrom­ného zamestnania robil aj rôzne machinácie. Polícia skú­ma jeho minulosť a celkom iste objaví všelijakú nekalú čin­nosť. A tento pán Karol, majiteľ pekného čierneho auta -lebo limuzína patrila jemu - dal sa do spolku s Hertlom, keď sa dozvedel, že Hertel pozná úkryt s cennými zbierka­mi. Obaja mali rovnaký cieľ, a tak sa dohodli. Prišli autom sem, do tohto lesa, aby si odviezli zbierky. Pravdepodobne vtedy som videl ich auto, ako nocou krúžilo po lesných ces­tách. Prirodzene, zbierky v niekdajšom úkryte nenašli. Her­tel bol nazlostený a súčasne aj zúfalý. Kto to mohol urobiť? A kedy?... Spočiatku si bol Hertel istý, že cennosti z úkrytu vybral Pluta, ktorého prepustili z väzenia skôr. Lenže dobre poznal Plutovu zlodejskú solidaritu. Počas pobytu vo väze­ní sa niekoľko ráz stretli a prisahali si, že po prepustení na slobodu sa spravodlivo podelia o korisť. Ak by teda Pluta bol vybral poklad, celkom iste by bol nechal nejakú správu, kam sa pobral a kde si rozdelia lup. A tak Hertel spolu s pá­nom Karolom sa rozhodli, že zostanú tu a budú čakať na Plutov odkaz. Keďže Hertla by ktosi z mestečka mohol spo­znať ako niekdajšieho banditu, radšej sa ubytoval v Ciecho-cinku a každý večer mal prísť na dohovorené miesto, aby sa stretol s pánom Karolom. Ten sa zasa mal správať ako tu­rista a stanovať v blízkosti tábora antropológov. Tak to aj bolo. Zakrátko sa Hertel dozvedel, že z bývalej Barabaszovej bandy zostal ktosi, čo sa vyhol trestu a celý čas si žije na slo­bode. Bol to Skalbana. Hertel vedel, že aj Skalbana, ako

všetci členovia bandy, vie, kde sú ukryté zbierky veľkostat­kára Dunina. Tak si ľahko domyslel, že to nie Pluta, ale Skalbana vyprázdnil úkryt v lesnej šope. Hertel prikázal pánu Karolovi, aby Skalbanu pozoroval, a sám sa s ním do­hodol na stretnutí. Skalbana vybral na stretnutie Ostrov zločincov a poslal Hankinmu otcovi list s rozkazom, aby búdu na ostrove nechal otvorenú. Tam mienil spáchať dru­hú vraždu. Lenže, ako vieme, Hertel prišiel na stretnutie s pánom Karolom. Obaja Skalbanu spútali a uväznili ho do podzemia prvého bunkra. O druhom bunkri Hertel neve­del nič, poznal ho iba Skalbana, ktorý pracoval na jeho výstavbe. My sme Skalbanu z podzemia oslobodili, ale one­dlho pán Opalko zrekonštruoval lebku, ktorú našli skauti. Pán Karol od neho dostal fotografiu tváre vytvorenej podľa lebky. Hertel na tej fotografii spoznal Plutu. A tak sa roz­hodli tvrdo zakročiť voči Skalbanovi. Medzitým nastala noc, skauti sledovali pytliakov a jeden z nich sa náhle ako­by „prepadol pod zem". Pán Karol, ako vieme, tiež sa zú­častnil na stíhaní a neušlo mu náhle zmiznutie jedného pytliaka. Nielen mne a policajnému dôstojníkovi, ale aj pá­nu Karolovi a Hertlovi prišlo súčasne na myseľ, že možno na mieste, kde pytliak zmizol, je nejaký vchod do podzem­ného bunkra. Lenže pán Karol s Hertlom nás predstihli. Hertel sa bezpochyby lepšie orientoval v tomto lese než my, preto rýchlejšie našiel vchod do druhého bunkra. No keď zišli do podzemia, zistili, že dvere do malej komôrky, ktorá bola vedľa hlavnej miestnosti bunkra, sú zatvorené na zá­voru. Pobrali sa teda k Skalbanovi na člne, ktorý im zado-vážila Teresa. Skalbanu našli doma, zaskočili ho svojou návštevou. Znova ho zviazali, a pretože im nechcel dať kľúč od visacej zámky, začali ho v dome sami horúčkovito hľa­dať. Keď konečne kľúč našli, hneď sa pobrali do úkrytu so zbierkami. Tak zhodne vypovedali na polícii aj Hertel, aj pán Karol. Ďalší priebeh udalostí už všetci poznáte...

- A dvaja pytliaci sedia v base, - víťazoslávne vyhlásil Vi­liam Tell. - Polícia našla vlastníka člnu a na základe tejto nitky rozmotala klbko. Pytliakmi sú dvaja mladíci zo su­sednej dediny na druhom brehu rieky.

- Veru tak, - prikývol som. - Tvrdia, že na pytliačenie ich nahovoril Skalbana. Napokon, u Skalbanu na pôjde sa na­šlo väčšie množstvo vypracovaných zvieracích kožiek. Ten Skalbana bol zbojník, strašný zbojník. Lupičské remeslo mu dozaista tak zachutilo, že hoci Barabaszova banda prestala jestvovať, on naďalej zostal banditom. Keď prestal s lú-pežou medzi ľuďmi, začal lúpiť v lese medzi zvieratami.

Huuuu - zahučalo na rieke. Mykol som sa od laku. Po rieke plávala biela osobná loď

s cestujúcimi. Hlboké hučanie sirény mi pripomenulo chvíľu, keď sme so Skalbanom plávali na mojom aute krížom cez Vislu. Prečo vtedy rybár skočil do rieky? Azda si myslel, že sa mu podarí uniknúť, dostať sa k starému bun­kru v lese a vziať Hertlovi kľúč od úkrytu so zbierkami? Ale­bo sa chcel útekom zachrániť pred trestom za vraždu Plutu?

- Poďme už, - obrátil som sa k Hanke a ku chlapcom. Spomienka na Skalbanovu strašnú smrť ma naplnila

hrôzou. Nechcel som dlhšie zostať na ostrove, kde sa spá­chalo toľko zločinov. Pomyslel som si, že najlepšie urobím, ak si zbalím stan a čo najskôr sa vrátim domov. Tu mi všet­ko pripomínalo tie smutné udalosti.

Napokon, už som tu ani nemal čo robiť. Zbierky veľko­statkára Dunina sa iste onedlho dostanú do múzea. Asi ni­kto z návštevníkov, ktorí ich budú prezerať, si nebude ve­dieť domyslieť, za akých okolností sa našli.

Na mojom aute sme preplávali riečne rameno Visly. Na brehu som sa rozlúčil s Hankou, ktorá mi kedysi narobila toľko starostí, ale teraz som sa s ňou srdečne spriatelil. Po­tom som dal zbohom chlapcom. Boli to naozaj veľmi sta­toční skauti, myslím, že takých ako oni nie je veľa. Iba vďa-

ka nim polícia dolapila pytliakov, ktorí bezohľadne a suro­vo zabíjali lesné zvieratá.

- Mali ste pravdu, keď ste nám vraveli, - povedal mi na rozlúčku Viliam Tell, - že dobrodružstvo možno nájsť vša­de, len treba mať otvorené oči a nebyť lenivý.

- Jantárovú komnatu tiež ktosi raz nájde, nemám prav­du? - vyhlásil Sokolie oko.

- Celkom iste, - prisvedčil som hlboko presvedčený. Na rázcestí, kde stál naklonený kríž, uvidel som pri ces­

te rásť malé belasé kvetinky. Boli skromné, nevoňali, ale mali peknú farbu. Natrhal som ich dosť veľa a urobil som z nich kytičku. Po príchode do tábora antropológov som ju dal slečne Chudinke.

- Tak predsa ste romantický! - zvolala rozžiarená. - Pred­sa ste naozaj romantický.

VÝSLOVNOSŤ CUDZÍCH MIEN A NÁZVOV

Antoninów Barabasz Ciechocinek Crô-Magnon

Dzików Franciszka Gabryszczak

Marczak

Nieszawa Pilarczykowá

Raciążek Tomasz

antoňinuv barabaš čechočinek kro-maňon džikuv

franciška gabryščak marčak

ňešava pilarčykova račonžek

tomaš

Z poľského originálu Wyspa złoczyńców (Wydawnictwo „Pojezierze", Olsztyn 1988) preložil Peter Čačko. Redigovala Elena Račková. Obálku navrhla Viera Fabianová. Technická redaktorka Helena Oleňová. Vydalo vydavateľstvo Ikar, a. s., Bratislava, v roku 2006 ako svoju 2097. publikáciu. Zalomenie do strán Ikar, a. s., Bratislava. Vytlačili Tlačiarne BB, spol. s r. o., Banská Bystrica.

ISBN 80-551-1149-9

Kým som po strýkovi nezdedil nezvyčajné auto, ktoré zapríčinilo, že ma začali volať pán Tragáčik, študoval

som dejiny umenia. Už vtedy sa u mňa prejavili

detektívne schopnosti. Po skončení štúdia ma

zamestnali na Ministerstve kultúry a umenia ako

špeciálneho detektíva. Mojou úlohou bolo predovšetkým vyhľadávanie cenných umeleckých diel

a boj proti ich falšovateľom. Niektoré zaujímavejšie príbehy z tých čias som opísal v cykle poviedok

o pánu Tragáčikovi.

V malom meste pri Visle žil v kaštieli vo veľkom parku

veľkostatkár Dunin, ktorý počas vojny spolupracoval

s okupantmi a pred príchodom frontu schoval vzácne

umelecké zbierky do neznámeho úkrytu. Viacerí

dobrodruhovia sa usilujú tieto umelecké predmety

nájsť a speňažiť. Pán Tragáčik, policajný dôstojník

a mladí priatelia zo skautského tábora im to prekazia.

V pútavom príbehu sa mladý čitateľ dozvie aj

zaujímavosti okolitého kraja, jeho históriu a najmä

vznik a tragické udalosti Ostrova zločincov.

P r i p r a v u j e m e :

PÁN TRAGÁČIK A TEMPLÁRI

PÁN TRAGÁČIK A STRAŠIDELNÝ KAŠTIEĽ