Teoretická časť
-
Upload
api-3753070 -
Category
Documents
-
view
120 -
download
5
Transcript of Teoretická časť
1 Základné pojmy a ich charakteristiky
Hospodárstvo - súhrn všetkých činností hospodárskeho charakteru
zameraných na uspokojovanie potrieb (www.referaty.sk)
Hospodárstvo – rozumie sa ním tá oblasť cieľavedomej činnosti ľudí, , ktorej
cieľom je výroba statkov a služieb (podniková ekonomika str.8).
Výroba – môžeme ju charakterizovať ako proces, ktorého výsledkom sú
hmotné výstupy (outputy) v podobe tovarov a služieb, ktoré sú určené na
uspokojovanie osobných potrieb ľudí alebo pre ďalšiu výrobu. K tomu, aby sa
proces výroby mohol začať, sú potrebné aj rozličné vstupy (inputy). K takýmto
vstupom patria pôda, práca, budovy, stroje, suroviny, materiály a pod. (národné
hospodárstvo str. 27,28)
VSTUPY VÝSTUPY
práca kapitálové
statky
kapitál ...VÝROBA...
spotrebné
pôda statky
Schéma vstupov a výstupov výroby (Podniková ekonomika, str. 9)
Zdroje, ktoré sú potrebné na zabezpečenie procesu výroby sa nazývajú
výrobné faktory.
1
výrobné faktory
práca kapitál pôda
Práca – je účelná a cieľavedomá, skladá sa z času, ktorý ľudia vynakladajú vo
výrobnom procese. Je teda ľudskou činnosťou a jej nositeľom je človek – človek
ju ovplyvňuje svojimi fyzickými i duševnými vlastnosťami (národné
hospodárstvo str. 28).
Pôda – rozumie sa ňou : a) všetka poľnohospodárska pôda
b) pôda na výstavbu ciest, budov, tovární, priehrad
a pod.
c) všetky ostatné prírodné zdroje (suroviny, voda,
slnko, vzduch)
Hlavnou úlohou výrobného faktora pôda je pre iné výrobné odvetvia poskytovať
priestor pre iné výrobné odvetvia na realizáciu výroby. (národné hospodárstvo
str. 28).
Kapitál – označujú sa ním statky dlhodobej spotreby, ktoré boli vyrobené preto,
aby slúžili na výrobu iných statkov. Je teda výsledkom predchádzajúcej výroby.
Rozoznávame: a) fyzický kapitál – stroje, cesty, budovy, dopravné prostriedky
a pod.
b) finančný kapitál – peniaze, rôzne druhy cenných papierov
(národné hospodárstvo str. 28, 29)
Hospodárske jednotky
Základné hospodárske jednotky, ktoré sa zúčastňujú výrobného procesu sú:
1. podniky – vyrábajú statky a služby
2. domácnosti – obyvateľstvo, ktoré tieto statky spotrebúva
Podnik
Podnik ako taký má veľa rôznych definícií. Najčastejšie sa používajú tieto:
- podnikom označujeme takú podnikateľskú jednotku, ktorej základným cieľom
a funkciou je podnikanie (podnikateľská činnosť) (podniková ekonomika str. 9)
- podnikom sa na účely tohto zákona rozumie súbor hmotných (budovy,
pozemky, zásoby), ako aj osobných (kvalifikácia pracovnej sily, vedomosti
2
manažérov) a nehmotných zložiek podnikania (obchodné meno, postavenie na
trhu). K podniku patria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria
podnikateľovi a slúžia na prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju
povahu majú tomuto účelu slúžiť. (obchodný zákonník § 5)
– základná podnikateľská jednotka v trhovom hospodárstve.
(http://golem.corinex.com/gregi/fmk/rocnik2004-2005/EaM/manazment_komu.d
oc.)
- sociálny útvar, ktorý je naplnený ľudským konaním zameraným na určitý účel.
(http://sk.wikipedia.org/wiki/Podnik)
- Podľa E. Gutenberga je podnik ako zariadenie (Betrieb) charakterizovaný
faktormi: kombinovanie výrobných faktorov, ekonomický princíp (princíp
hospodárnosti), princíp finančnej rovnováhy, forma vlastníctva výrobných
prostriedkov (kolektívne/súkromné), podnikové ciele (maximalizácia
zisku/splnenie plánu) a určovanie ekonomického plánu (autonómne/cez
centrálny plán). Inokedy sa podnik chápe ako subjekt (len) trhového
hospodárstva charakterizovaný súkromnou formou vlastníctva výrobných
prostriedkov, autonómnym určovaním ekonomického plánu a snahou o
maximalizáciu zisku. (http://sk.wikipedia.org/wiki/Podnik)
- Charakteristika podniku:
1. Kombinácia výrobných faktorov - umožňuje uskutočňovať podnikateľskú
činnosť, na základe ktorej sa vyrábajú výrobky a služby, ktoré slúžia na
dosiahnutie podnikového zisku
2. hospodárnosť – snaží sa uskutočňovať 3 spôsobmi:
- maximalizuje výstupy pri daných vstupoch
- minimalizuje vstupy pri daných výstupoch
- optimalizuje vzťah medzi vstupmi a výstupmi
3. finančná rovnováha - vyjadruje schopnosť podniku uhrádzať svoje finančné
záväzky veriteľom
4. princíp rentability - je vyjadrený čoraz väčším zhodnocovaním výrobných
faktorov prostredníctvom rastu podnikového zisku v porovnaní s vloženým
3
kapitálom do podnikania
5. právna samostatnosť( relatívna ) -umožňuje podniku vstupovať do právnych
vzťahov s ostatnými podnikateľskými subjektami.
(http://referaty.atlas.sk/odbornehumanitne/ekonomia/16593/?page=2)
Domácnosti – ako hospodárske jednotky sa podieľajú najmä na spotrebe
statkov a služieb, ktoré nadobudli v procese rozdeľovania a výmeny.
Zamestnaný človek si za prácu kúpi tovary a služby, ale môže sa rozhodnúť aj
zakúpiť akcie, alebo ak domácnosť vlastní pozemky, môže ich prenajať alebo
predať, a tak získať prostriedky, ktoré uspokoja ich potreby. (podniková
ekonomika, str. 9)
Kolobeh výrobných faktorov ( Podniková ekonomika, str.10)
podniky platia domácnostiam za prácu (mzdu),
za pôdu (rentu), za kapitál (dividendy)
domácnosti ponúkajú firmám prácu,
pôdu a kapitál
podniky ponúkajú domácnostiam spotrebné
a kapitálové statky a služby
domácnosti platia firmám za kúpené
spotrebné a kapitálové statky a služby
4
PODNIKY DOMÁCNOSTI
Vysvetlivky:
fyzický tok výrobných činiteľov (pôda, práca, kapitál) a kapitálových
a spotrebných statkov
peňažný tok, v ktorom si podniky i domácnosti vzájomne platia za
poskytnuté výrobné faktory a statky i služby
5
2 Podstata, znaky, vlastnosti a funkcie podniku
2.1 Znaky podnikov
1. všeobecné – sú nezávislé od uplatňovaného hospodárskeho systému –
3 princípy:
a) kombinácia výrobných faktorov – len taká jednotka je podnikom,
v ktorej sa účelne kombinujú 3 výrobné faktory
b) racionálny princíp – snaha o maximalizáciu výstupu (čo najviac
predať) alebo minimalizáciu vstupu (šetrenie), ide o ich optimalizáciu
c) princíp finančnej rovnováhy - podnik si musí plniť svoje platobné
povinnosti, musí si zachovať svoju platobnú schopnosť
2. špecifické – vyplývajú z konkrétneho hospodárskeho systému
a) princíp súkromného vlastníctva – prevažujúci v trhovom hospodárstve
b) princíp autonómie (sloboda podnikania, v čom bude podnikať, ako
bude podnikať, v akom množstve – riziko podniku)
c) princíp ziskovosti (snaha dosahovať zisk)
2.2 Základné vlastnosti podniku
Podľa učebnice podnikovej ekonomiky, aby podnik mohol efektívne fungovať
musí mať:
1. ekonomickú samostatnosť – znamená, že štát nezasahuje do činnosti
podniku, úlohou štátu je len určiť všeobecné pravidlá, v rámci ktorých sa môže
uskutočňovať podnikanie. O ďalších skutočnostiach, ktoré sa týkajú
bezprostredne podniku, rozhoduje podnik sám (forma podnikania, sídlo, čo,
ako, pre koho vyrábať a pod.)
2. kapitál – ďalšou nevyhnutnou podmienkou podnikania je vlastníctvo
dostatočne veľkého kapitálu. Každý podnik totiž musí mať k dispozícii potrebný
kapitál, pomocou ktorého uskutočňuje svoju činnosť
3. právnu subjektivitu – podniky sú právnymi subjektami, majú právnu
subjektivitu. To znamená, že majú právo vo vlastnom mene uzatvárať zmluvy
6
s inými subjektami a súčasne zodpovedajú za záväzky, ktoré vyplývajú
z uzatvorených zmlúv a z ostatných právnych noriem.
2.3 Základné funkcie podniku
Výrobná produkčná funkcia
-výkon množiny aktivít, ktorých výsledkom je tvorba materiálnych statkov alebo
služieb, schopných uspokojovať v reálnom čase aktuálnych výrobných alebo
konečných (sociálnych) potrieb spoločnosti.
-podnik materiálne statky respektíve služby produkuje s cieľom maximalizovať
svoje výnosy pri optimálnej viazanosti uplatňovaných zdrojov
Nákupná funkcia podniku
- súbor aktivít súvisiacich zo získavaním výrobných činiteľov na trhu
(príslušných trhoch) s cieľom vyrobiť výrobok alebo poskytnúť službu
Predajná funkcia
-modelovanie a uskutočňovanie odbytu a realizácie výrobkov alebo služieb na
zodpovedajúcich trhoch
Rozvojová (reprodukčná) funkcia
Ak chce podnik dlhodobo dosahovať potrebnú úroveň ekonomickej účinnosti
(teda chce byť dlhodobo konkurencie schopným) musí sledovať, analyzovať
i tvoriť komplex informácií o všetkých prínosoch – ich včasné využívanie
umožňuje podniku získavať konkurenčné výhody a tým aj schopnosť
konkurovať na príslušných trhoch (trh komodít alebo služieb)
Integračno-kooperačná funkcia
Podnik prispôsobuje proces výroby statkov a služieb tak, aby ich mohol
realizovať na medzinárodných, prípadne rodiacich sa globálnych trhoch. Na
dosiahnutie tohoto cieľa musí podnik vytvárať mnohé vzťahy kooperačného
alebo integračného charakteru s množstvom ekonomických subjektov
v priestore mimo štátu. Práve tieto aktivity tvoria obsah kooperačno-integračnej
funkcie.
7
Sociálna funkcia
Podnik, ktorý chce byť dlhodobo úspešný, musí prihliadať na potreby a záujmy
svojho najcennejšieho výrobného činiteľa – výrobnej sily. Podcenenie tejto
skutočnosti vedie k nestabilite pracovného kolektívu a následne k poklesu
výkonnosti, čo v konečnom dôsledku môže znamenať i neúspech podniku na
trhu. Všetky aktivity smerujúce k maximalizácii tvorivosti a výkonnosti ľudí
formujúcich aktívnu zložku podnikovej substancie, chápeme ako súčasť jeho
sociálnej funkcie.
8
3 Členenie podnikov
3.1 Hlavné členenie podnikov
Pri členení podnikov budeme vychádzať z učebníc podnikovej ekonomiky
a úvodu do podnikového hospodárstva.
Hlavné členenie podnikov:
1. podľa predmetu činnosti
2. podľa veľkosti
3. podľa formy vlastníctva
4. podľa zaradenia do odvetvia (odborovej klasifikácie)
5. podľa právnej formy
6. podľa sektorov
1. Podľa predmetu činnosti členíme podniky:
a.) výrobné podniky - vyrábajú výrobky a patria tu:
- priemyselné podniky
- ťažobné podniky
- spracovateľské podniky
- stavebné podniky
- poľnohospodárske podniky
- lesnícke podniky
b.) nevýrobné podniky - poskytujú služby a patria tu:
- dopravné podniky
- obchodné podniky
- podniky spoločného stravovania
- podniky cestovného ruchu
- kultúrno-vzdelávacie podniky
- finančné podniky
- ostatné (nemocnice, liečebne, podniky sociálnej starostlivosti a pod.)
9
2. Podľa veľkosti:
a.) malé podniky – do 50 zamestnancov
b.) stredné podniky – od 50 – 500 zamestnancov
c.) veľké podniky – nad 500 zamestnancov
Veľké podniky prevládajú tam, kde technicky je výroba tovarov možná iba na
veľkých zariadeniach a tam, kde je konkurencia taká veľká, že za konkurencie
schopné ceny možno ponúkať iba tovar, vyrobený najracionálnejšími výrobnými
postupmi a v hromadnej výrobe. Veľké spoločnosti sú najčastejšie akciovými
spoločnosťami a sú úspešné predovšetkým v hutníctve, strojárstve, chemickom
a textilnom priemysle.
Malé a stredné podniky pôsobia predovšetkým vo sfére obchodu, v službách
a remeslách, v priemysle najmä v odvetviach spracovateľského priemyslu
(textilný, odevný, kožiarsky), alebo sú dodávateľmi veľkých podnikov
náročnejších odvetviach (automobilový, letecký, elektrotechnický). Najväčší
počet malých a stredných podnikov je najmä v ľahkom priemysle, kde je pre ne
výhodou schopnosť rýchlo sa prispôsobiť požiadavkám trhu, s čím majú veľké
podniky určité problémy.
Malé a stredné podniky plnia vo vysoko rozvinutých ekonomikách tri dôležité
úlohy:
1. produkujú vysokohodnotné špeciálne tovary pre uspokojovanie rastúcich
nárokov (špeciálne stroje, náročné tovary pre súkromnú spotrebu)
2. sú to dodávateľské podniky pre veľké podniky – pracujú pre veľké
podniky, t.j. pracujú na objednávku veľkých podnikov (napr.
špecializovaný malý podnik vyrába spínače pre elektrické zariadenia,
ktoré vyrába veľký podnik)
3. ako podnik služieb – ako opravárenské a servisné podniky alebo
špecializované obchody pre rastúcu spotrebu, majú aj v budúcnosti
dobré vyhliadky
3. Podľa formy vlastníctva
a.) štátne – 1. manažérske podniky– štátne podniky manažérskeho typu, ktoré
10
sú zamerané na dosiahnutie zisku
2. verejnoprospešné podniky – štátne verejnoprospešné podniky
majú za úlohu uspokojovať
verejnoprospešné záujmy (napr.
starostlivosť o životné prostredie), nie
dosahovať zisk
b.) súkromné – 1. podniky jednotlivcov – je najjednoduchšou právnou formou
podniku, keď je vlastníkom podniku
jednotlivec
2. osobné a kapitálové spoločnosti
3. družstvo – ide o osobitnú formu súkromného podniku
vznikajú na základe dobrovoľného združovania
majetku súkromných vlastníkov s cieľom
spoločného využívania
c.) zmiešané – vznikajú spravidla kombináciou dvoch foriem vlastníctva.
Najčastejšie ide o spojenie štátneho a súkromného vlastníctva
v tých oblastiach podnikania, ktoré potrebuje mať štát pod
kontrolou (napr. výroba zbraní)
4. Podľa zaradenia do odvetvia (odborovej klasifikácie)
a.) poľnohospodárstvo, chov rýb
b.) ťažba nerastných surovín
c.) priemyselná výroba
d.) výroba vody, plynu, elektriny
e.) stavebníctvo
f.) obchod
g.) hotely a reštaurácie
h.) doprava a skladovanie
i.) pošty a telekomunikácie
j.) finančné a sprostredkovateľské služby
k.) nehnuteľnosti a prenájom
l.) verejná správa a obrana
m.) zdravotníctvo a sociálna pomoc
n.) ostatné spoločenské a osobné služby
11
5. Podľa právnej formy
a.) živnosti – 1. remeselné
2. ohlasovacie
3. viazané
4. voľné
5. koncesované
b.) obchodné spoločnosti – 1. personálne spoločnosti –verejná obchodná
spoločnosť, komanditná spoločnosť
2. kapitálové spoločnosti – akciová spoločnosť,
spoločnosť s ručením obmedzeným
c.) družstvá
6. Podľa sektorov
a.) podniky primárneho sektoru – podniky prvovýroby (suroviny, energia,
poľnohospodárske tovary)
b.) podniky sekundárneho sektoru – podniky druhovýroby (priemyselné podniky,
podniky, stavebné podniky, remeslá a pod.)
c.) podniky terciálneho sektoru – podniky služieb ( banky, poisťovne,
poradenstvo, obchod, pohostinstvo, doprava,
školstvo, zdravotníctvo a pod.)
Rozoberme si trošku podrobnejšie jednotlivé právne formy podnikov, pričom
vychádzať budem z obchodného zákonníka, zo živnostenského zákona,
internetového portálu http://www.exekutor.sk/poradna/obchodny.htm, z knihy
Úvod do podnikového hospodárstva od Rolfa Dubsa a učebnice podnikovej
ekonomiky.
3.2 Živnosti
Podmienky živnostenského podnikania upravuje živnostenský zákon, ktorý
charakterizuje živnosť ako „sústavnú činnosť, uskutočňovanú samostatne,
12
vlastným menom, na vlastnú zodpovednosť a s cieľom dosiahnuť zisk.“
(učebnica podnikovej ekonomiky, str. 133)
Živnosti sa rozlišujú z troch hľadísk:
1. podľa spôsobu získavania živnostenského oprávnenia sa živnosti delia
na:
a.) ohlasovacie
b.) koncesované
2. podľa požiadaviek na odbornú spôsobilosť sa rozlišujú živnosti :
a.) remeselné
b.) viazané
c.) voľné
3. podľa obsahu a rozsahu živnostenského oprávnenia sa živnosti delia na:
a.) obchodné
b.) výrobné
c.) poskytujúce služby
Ohlasovacie živnosti
Po splnení všeobecných podmienok (vek 18 rokov, bezúhonnosť, spôsobilosť
na právne úkony) stačí túto živnosť ohlásiť živnostenskému úradu v mieste
bydliska alebo v mieste podnikania.
V ohlásení sa musia uviesť tieto náležitosti:
meno a priezvisko, bydlisko, rodné číslo (osobné údaje) a údaj, či jej súd
alebo správny orgán uložil zákaz činnosti týkajúci sa prevádzkovania
živnosti,
obchodné meno,
predmet podnikania,
identifikačné číslo, ak bolo pridelené,
miesto podnikania,
prevádzkarne, ak sú zriadené,
dobu ukončenia podnikania, ak zamýšľa prevádzkovať živnosť len po
dobu určitú,
deň začatia živnosti, ak zamýšľa prevádzkovať živnosť neskorším dňom
ako dňom ohlásenia.
13
Ak má ohlasovacia živnosť všetky potrebné náležitosti a podnikateľ spĺňa
podmienky požadované zákonom, vydá mu živnostenský úrad živnostenský list
ako doklad o oprávnení uskutočňovať príslušnú živnosť.
Ohlasovacie živnosti sa členia na:
a.) remeselné – ide o také činnosti, pri ktorých sa odborná spôsobilosť
(schopnosť vykonávať ich) získava vyučením a praxou v danom odbore.
K remeselným živnostiam patria napr. zámočníctvo, oprava áut,
kaderníctvo a pod.
b.) viazané – sú náročnejšie činnosti, pri ktorých sa odborná spôsobilosť
získava inak, ako pri remeselných živnostiach. Vyžadujú si napríklad
vykonanie odborných skúšok (nestačí byť iba vyučený)
c.) voľné – sú činnosti, ktoré si nevyžaduje žiadnu odbornú spôsobilosť,
stačí, ak podnikateľ spĺňa všeobecné podmienky
Koncesované živnosti
Medzi koncesované živnosti sa zaraďujú náročné činnosti, ktorých povoľovanie
si vyžaduje splnenie určitých dostatočných podmienok. Zvláštnou podmienkou
je spoľahlivosť, ktorá sa posudzuje vo vzťahu k predmetu podnikania, so
zreteľom na ochranu života, zdravia, majetku a verejných záujmov. Ide napr.
o činnosti súvisiace s výrobou a predajom zbraní, streliva, lekárskych
a zdravotníckych potrieb, geologické práce a pod.
Kto hodlá prevádzkovať koncesovanú živnosť, je povinný požiadať o vydanie
koncesie miestne príslušný živnostenský úrad.
Pre náležitosti žiadosti o koncesiu platia obdobne ustanovenia ako u
ohlasovacích živností.
Ak sú na prevádzkovanie živnosti ustanovené podmienky odbornej spôsobilosti,
preukáže fyzická osoba svoju odbornú spôsobilosť alebo odbornú spôsobilosť
zodpovedného zástupcu.
Podnikateľ môže začať svoju podnikateľskú činnosť uskutočňovať po vydaní
koncesnej listiny.
Obchodné živnosti
Živnostenský zákon obsahuje presný zoznam činností, ktoré sú obchodnými
živnosťami. V zákone sa okrem toho presne opisujú aj niektoré doplnkové
14
činnosti, ktoré smie podnikateľ v rámci jednotlivých živností vykonáva,
prevažovať však musí obchodná činnosť.
Výrobné živnosti
Výrobné živnosti nie sú presne vymedzené v živnostenskom zákone. Ide o tie
živnosti, ktoré sa neuvádzajú medzi živnosťami obchodnými a poskytujúcimi
služby Podnikateľ, ktorý vykonáva výrobnú živnosť môže zároveň nakupovať
a predávať výrobky od iných výrobcov, rozhodujúcou činnosťou však musí byť
výroba a predaj jeho vlastných výrobkov.
Živnosti poskytujúce služby
V živnostenskom zákone sa pod službami rozumie poskytovanie opráv
a údržba vecí, preprava osôb a tovaru a iné práce a výkony na uspokojovanie
ďalších potrieb.
Živnosti poskytujúce služby sa presnejšie vymedzujú v rámci rozsahu
živnostenského oprávnenia, čím sa umožní podnikateľovi vykonávať aj niektoré
činnosti, ktoré nemajú charakter služieb (napr. podávanie občerstvenia
v dopravných prostriedkoch).
3.3 Obchodné spoločnosti
3.3.1 Verejná obchodná spoločnosť
Charakteristika: Verejná obchodná spoločnosť (v. o. s.) sa v obchodnom
zákonníku charakterizuje ako „spoločnosť, v ktorej aspoň dve osoby podnikajú
pod spoločným obchodným menom a ručia za záväzky spoločnosti spoločne
a nerozdielne všetkým svojím majetkom.“ (§ 77)
Založenie: Verejnú obchodnú spoločnosť môžu založiť fyzické aj právnické
osoby (minimálne 2), pričom založením sa rozumie podpísanie spoločenskej
zmluvy, ktorá obsahuje všetky práva a povinnosti spoločníkov.
Spoločenská zmluva okrem toho musí obsahovať:
a) obchodné meno a sídlo spoločnosti,
15
b) určenie spoločníkov uvedením názvu a sídla právnickej
osoby alebo mena a bydliska fyzickej osoby,
c) predmet podnikania spoločnosti.
Práva a povinnosti: Práva a povinnosti spoločníkov vo vzťahu k spoločnosti
a k ostatným spoločníkom upravuje spoločenská zmluva, ktorú podpisujú
spoločníci pri zakladaní spoločnosti. Spoločenskú zmluvu možno zmeniť len so
súhlasom všetkých spoločníkov. Riadiť a zastupovať spoločnosť môže každý zo
spoločníkov alebo sa dohodnú, koho zo spoločníkov poveria vedením
spoločnosti. Ostatní spoločníci potom ovplyvňujú chod spoločnosti hlasovaním,
pričom obyčajne každý spoločník má jeden hlas. Každý spoločník má právo
nahliadať do všetkých dokladov spoločnosti.
Základné imanie: V prípade osobných spoločností nie je podmienkou.
Spoločníci sa však v spoločenskej zmluve môžu dohodnúť, že vytvoria
základné imanie. Kapitálom spoločnosti sp v takom prípade peňažné
i nepeňažné vklady jednotlivých spoločníkov, podľa veľkosti ktorých sa delí aj
dosiahnutý zisk, ináč sa zisk delí medzi spoločníkov rovnakým dielom.
Ručenie: Verejná obchodná spoločnosť zodpovedá za svoje záväzky celým
svojím majetkom. Spoločníci ručia za záväzky spoločnosti neobmedzene,
spoločne a nerozdielne. Spoločník, ktorý do spoločnosti pristúpil, ručí aj za
záväzky vzniknuté pred jeho pristúpením.
Zánik: Verejná obchodná spoločnosť zaniká vymazaním z obchodného registra.
Zánik spoločnosti predchádza jej zrušenie likvidáciou alebo bez likvidácie.
Výhody: možnosť plnej kontroly všetkých podnikateľov, možná deľba práce,
väčšie možnosti financovanie rozvoja spoločnosti.
Nevýhody: úzka väzba podnikateľa na spoločnosť, neobmedzené ručenie
16
3.3.2 Komanditná spoločnosť
Charakteristika: Komanditná spoločnosť je osobnou spoločnosťou. Zakladá sa
na účely podnikania a združuje dva druhy spoločníkov s rozdielnym právnym
postavením: komplementárov a komanditistov. Spoločníkmi môžu byť fyzické aj
právnické osoby (minimálne 2).
„Komanditná spoločnosť je spoločnosť, v ktorej jeden alebo viac spoločníkov
ručí za záväzky spoločnosti do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného
v obchodnom registri (komanditisti) a jeden alebo viac spoločníkov celým
svojím majetkom (komplementári).“(oz § 93)
Založenie: Pre založenie komanditnej spoločnosti platia tie isté podmienky ako
pre verejnú obchodnú spoločnosť. Spoločenská zmluva, na ktorej základe sa
spoločnosť zakladá, musí obsahovať
a) obchodné meno a sídlo spoločnosti,
b) určenie spoločníkov uvedením názvu a sídla právnickej
osoby alebo mena a bydliska fyzickej osoby,
c) predmet podnikania,
d) určenie, ktorí zo spoločníkov sú komplementári a ktorí komanditisti,
e) výšku vkladu každého komanditistu.
Návrh na zápis do obchodného registra podpisujú všetci spoločníci a prikladá
sa k nemu aj spoločenská zmluva.
Práva a povinnosti: Základom na určenie práv a povinností spoločníkov je
spoločenská zmluva. Riadiť a zastupovať spoločnosť môžu iba komplementári,
o ostatných záležitostiach rozhodujú komplementári aj komanditisti väčšinou
hlasov. Pri hlasovaní má každý spoločník jeden hlas, ak sa v spoločenskej
17
zmluve neuvádza inak. Na zmenu spoločenskej zmluvy je potrebný súhlas
všetkých členov. Komanditisti sa nezúčastňujú na riadení spoločnosti,
spoločnosť však podniká aj s ich vkladmi, preto majú právo kontrolovať
hospodárenie spoločnosti a činnosť komplementárov, ktorí riadia spoločnosť.
Dosiahnutý zisk spoločnosti sa na základe spoločenskej zmluvy delí na dve
časti. Komplementári si delia svoju časť zisku rovným dielom, komanditisti
podľa výšky splatených podielov vkladov. Štatutárnym orgánom spoločnosti sú
komplementári.
Základné imanie: Základné imanie je tvorené vkladmi komanditistov. Zákon
výšku vkladu neurčuje, je predmetom dohody spoločníkov.
Ručenie: Komplementári ručia za záväzky spoločnosti neobmedzene, t.j. celým
svojím majetkom. Komanditisti ručia za záväzky spoločnosti obmedzene, len do
výšky svojho nesplateného kapitálového vkladu zapísaného v obchodnom
registri.
Zánik: O zrušení a zániku komanditnej spoločnosti platia rovnaké podmienky
ako o zrušení a zániku verejnej obchodnej spoločnosti. Pri zrušení spoločnosti
likvidáciou majú všetci spoločníci nárok na podiel na likvidačnom zostatku.
Každý zo spoločníkov má nárok na vrátenie hodnoty splateného vkladu. Ak
likvidačný zostatok nestačí na vrátenie všetkých vkladov, prednostné právo
majú komanditisti. Zvyšok likvidačného zostatku po splatení vkladov sa rozdelí
medzi spoločníkov podľa rovnakých zásad ako zisk.
Ak v komanditnej spoločnosti zaniknú komanditisti, môžu sa komplementári
dohodnúť, že zmenia komanditnú spoločnosť na verejnú obchodnú spoločnosť.
Výhody: Pre komplementárov rozšírenie vlastného kapitálového imania bez
toho, aby sa vedenie obchodu muselo deliť na ďalších spoločníkov; pre
komandistov spoluúčasť bez povinnosti k spolupráci, obmedzenie ručenia.
Týmto umožňuje komanditná spoločnosť spojenie kvalifikovaných podnikateľov,
ktorí pôsobia ako komplementári, s finančne silnými spoločníkmi, ktorí hľadajú
iba účasť s obmedzeným ručením a z rôznych dôvodov sa nechcú podieľať na
vedení podniku.
18
Nevýhody: Pre komplementára tesné spojenie so spoločnosťou, obmedzené
osobné ručenie; pre komandistov obmedzená možnosť kontroly.
3.3.3 Spoločnosť s ručením obmedzeným (s. r. o.)
Charakteristika: Spoločnosť s ručením obmedzeným patrí medzi kapitálové
spoločnosti, preto povinnosťou spoločníkov nie je osobná účasť na podnikaní
spoločnosti, ale musia do spoločnosti vložiť určitý kapitálový vklad. Môže ju
založiť jeden alebo niekoľko spoločníkov.
Založenie: Spoločnosť sa zakladá podpísaním spoločenskej zmluvy alebo
spísaním zakladateľskej listiny, ak spoločnosť zakladá jeden zakladateľ.
Spoločenská zmluva (zakladateľská listina) musí obsahovať:
a) obchodné meno a sídlo spoločnosti,
b) určenie spoločníkov uvedením názvu a sídla právnickej osoby alebo
mena a bydliska fyzickej osoby,
c) predmet podnikania (činnosti),
d) výšku základného imania a výšku vkladu každého spoločníka pri
založení spoločnosti včítane spôsobu a lehoty splácania vkladu, a pokiaľ
ide o nepeňažné vklady, aj ich predmet,
e) mená a bydliská prvých konateľov spoločnosti a spôsob, akým konajú
v mene spoločnosti,
f) mená a bydliská členov prvej dozornej rady, pokiaľ sa zriaďuje.
Spoločnosť môže založiť jedna osoba a spoločnosť môže mať maximálne 50
spoločníkov.
Vznik: Spoločnosť s ručením obmedzeným je právnickou osobou, preto vzniká
až zápisom do obchodného registra. Ak zakladá spoločnosť jeden zakladateľ, je
povinný pred zápisom do obchodného registra splatiť celý vklad. Návrh na zápis
19
do obchodného registra podpisujú všetci konatelia a je potrebné k nemu priložiť
spoločenskú zmluvu (zakladateľskú listinu), doklad o splnení vkladovej
povinnosti spoločníkov, prípadne stanovy.
Základné imanie: Základné imanie spoločnosti tvorí súhrn kapitálových vkladov
jednotlivých spoločníkov. Minimálna hodnota základného imania je 200 000
korún a minimálny vklad jedného spoločníka je 30 000 korún. Každý zo
spoločníkov sa môže podieľať na spoločnosti len jedným kapitálovým vkladom.
Výška vkladov môže byť rozdielna. Môže ísť o peňažné i nepeňažné vklady.
Hodnota imania spoločnosti aj vklady jednotlivých spoločníkov sa zapisujú do
obchodného registra a sú uvedené v spoločenskej zmluve. Keďže spoločníci
ručia za záväzky spoločnosti do výšky nesplateného kapitálového vkladu,
zapisuje sa do obchodného registra nielen výška vkladu každého spoločníka,
ale aj suma, ktorú už splatil. O zvýšení, resp. znížení základného imania
rozhoduje valné zhromaždenie.
Práva a povinnosti: Práva a povinnosti spoločníkov upravuje spoločenská
zmluva. Základnou povinnosťou každého spoločníka je splatiť vklad v lehote
a výške určenej spoločenskou zmluvou. Každý zo spoločníkov má právo
zúčastňovať sa na riadení spoločnosti a kontroly jej činnosti na valnom
zhromaždení. Spoločníci majú nárok na podiel zo zisku, ktorý určí valné
zhromaždenie na rozdelenie medzi spoločníkov. Zisk sa delí medzi
spoločníkov v pomere zodpovedajúcom ich splateným vkladom. V priebehu
existencie spoločnosti nemôžu spoločníci žiadať o vrátenie vkladu.
Orgány spoločnosti: Štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden alebo viac
konateľov. Ak ich je viacej, je každý z nich oprávnený konať v mene spoločnosti
samostatne, ak spoločenská zmluva nestanovuje inak. Konateľov menuje valné
zhromaždenie zo spoločníkov alebo z iných fyzických osôb. Nemôže ním byť
člen dozornej rady spoločnosti.
Najvyšším orgánom spoločnosti je valné zhromaždenie spoločníkov, ktoré
rozhoduje o najdôležitejších otázkach týkajúcich sa spoločnosti.
Spoločníci sa zúčastňujú valného zhromaždenia osobne alebo v zastúpení (na
základe písomnej plnej moci). Zástupcom môže byť aj iný spoločník. Na valnom
20
zhromaždení sa rozhoduje hlasovaním, pričom každý zo spoločníkov má za
každých 1000,- korún svojho vkladu jeden hlas. Valné zhromaždenie sa musí
zvolať minimálne jedenkrát do roka.
Kontrolným orgánom spoločnosti je dozorná rada , ktorá vykonáva kontrolnú
činnosť vo vzťahu ku konateľom spoločnosti a na úseku účtovníctva. Zriaďuje
sa len v prípade, že tak určila spoločenská zmluva. Jej zriadenie je dôležité
najmä vo väčších spoločnostiach, kde je problematické zabezpečiť osobnú
kontrolu zo strany všetkých spoločníkov. Členov dozornej rady volí valné
zhromaždenie. Dozorná rada musí mať aspoň troch členov, členom nemôže byť
konateľ spoločnosti.
Zánik: Podmienky zrušenia a zániku spoločnosti s ručením obmedzeným sú
rovnaké ako v prípade verejnej obchodnej spoločnosti. Pri zrušení spoločnosti
likvidáciou, ak skončí likvidácia spoločnosti likvidačným prebytkom, majú
spoločníci nárok na likvidačný zostatok, ktorý sa delí podľa splatených vkladov.
Spoločnosť s ručením obmedzeným zaniká výmazom z obchodného registra.
Výhody: Obmedzenie ručenia, pružnosť veľkosti spoločnosti podľa konkrétnej
situácie
Nevýhody: Obmedzený počet členov (50), obmedzené možnosti zvyšovania
kapitálu.
3.3.4 Akciová spoločnosť
Charakteristika: Akciová spoločnosť je spoločnosť, ktorá získava kapitál
vydaním a predajom akcií veľkému množstvu ľudí – akcionárom, ktorí sa tak
stanú vlastníkmi spoločnosti. Akciová spoločnosť je kapitálová spoločnosť, jej
spoločníci – akcionári preto nie sú povinní osobne sa podieľať na
zabezpečovaní podnikateľskej činnosti spoločnosti.
„Akciovou spoločnosťou je spoločnosť, ktorej základné imanie je rozvrhnuté na
určitý počet akcií s určitou menovitou hodnotou. Spoločnosť zodpovedá za
porušenie svojich záväzkov celým svojím majetkom. Akcionár neručí za
záväzky spoločnosti.“ (OZ § 154)
21
Ručenie: Spoločnosť ručí celým svojím majetkom, akcionári neručí za záväzky
spoločnosti, má len uhradzovaciu povinnosť, t.j. splatiť upísané akcie.
Práva akcionárov a akcia:Akcia je cenný papier, ktorý je dokladom o kapitálovej
účasti v spoločnosti. Podľa obchodného zákonníka § 155 je „akcia cenným
papierom, s ktorým sú spojené práva akcionára ako spoločníka podieľať sa
podľa tohto zákona a stanov spoločnosti na jej riadení, jej zisku a na
likvidačnom zostatku pri zániku spoločnosti.“
Akcia musí obsahovať:
a) obchodné meno a sídlo spoločnosti,
b) číselné označenie akcie a jej menovitú hodnotu,
c) označenie, či akcia je na doručiteľa alebo na meno, pri akcii na meno,
meno akcionára,
d) výšku základného imania a počet akcií v čase vydania akcie,
e) dátum vydania a podpisy dvoch členov predstavenstva oprávnených
podpisovať za spoločnosť.
Z vlastníctva akcií vyplývajú aj práva akcionárov. Akcionári majú právo podieľať
sa na riadení spoločnosti (hlasovať na valnom zhromaždení, voliť a byť volení
do orgánov spoločnosti), podieľať sa na zisku a na likvidačnom zostatku
v prípade zániku spoločnosti. Podiel na zisku, ktorý pripadá na jednu akciu, sa
nazýva dividenda. Jej výška závisí od dosiahnutého zisku spoločnosti a od
výšky vloženého kapitálu.
Kurz akcií: Každá akcia má nominálnu hodnotu, ktorá je na nej vytlačená
a trhovú cenu, za ktorú sa kupuje a predáva na burze – kurz akcie. Kurz akcie
môže byť vyšší alebo nižší, ako je jej nominálna hodnota. Závisí od výšky
dividendy (čím je dividenda vyššia, tým je aj kurz vyšší) a od výšky úrokovej
miery (čím je úroková miera vyššia, tým je menší záujem o akcie, lebo je
22
výhodnejšie vložiť peniaze do banky a poberať úrok). Potom kurz akcie
vypočítame podľa vzorca:
dividenda x 100
Kurz akcie =
úroková miera
Druhy akcií: Akcie môžu znieť na meno a na majiteľa. Akcie na meno obsahujú
meno majiteľa a ich prevod sa uskutočňuje písomným záznamom na rube
akcie. Akciová spoločnosť vedie zoznam majiteľov akcií na meno, preto jej
treba zmenu vlastníka oznámiť.
Akcie na majiteľa neobsahujú údaj o tom, kto je vlastníkom a sú prevoditeľné na
inú osobu jednoduchým odovzdaním novému majiteľovi. Tieto akcie nie sú
chránené proti odcudzeniu, pretože za majiteľa sa považuje ten, kto je ich
držiteľom.
Kmeňové akcie sú akcie, z ktorých vlastníctva vyplývajú základné práva
akcionárov.
Stanovy akciovej spoločnosti môžu určiť aj vydanie bezplatných alebo cenovo
zvýhodnených zamestnaneckých akcií. Zamestnanecké akcie znejú na meno
a sú prevoditeľné iba medzi zamestnancami a dôchodcami spoločnosti. Ich
úlohou je pripútať pracovníkov k podniku a podnietiť ich osobný záujem na
prosperite podniku.
Stanovy môžu určiť aj vydanie prioritných akcií. Majitelia týchto akcií majú
pevne stanovenú a prednostne vyplácanú dividendu bez ohľadu na výšku zisku
spoločnosti, ale obyčajne nemajú hlasovacie právo.
Založenie: Akciovú spoločnosť môže založiť aj jeden zakladateľ, musí ísť
o právnickú osobu, inak sa vyžadujú minimálne dvaja zakladatelia. Ak zakladajú
spoločnosť viacerí zakladatelia, uzatvárajú medzi sebou zakladateľskú zmluvu.
Jeden zakladateľ podpíše zakladateľskú listinu. Ich súčasťou musí byť návrh
stanov spoločnosti.
Zakladateľská zmluva alebo zakladateľská listina musí obsahovať:
a) obchodné meno, sídlo a predmet podnikania (činnosti),
23
b) navrhované základné imanie,
c) počet akcií a ich menovitú hodnotu; ak sa majú vydať akcie rôznych druhov,
ich názov a opis práv s nimi spojených,
d) upisované vklady jednotlivých zakladateľov,
e) ak sa má na vytvorenie základného imania spoločnosti použiť nepeňažný
vklad, aj určenie predmetu nepeňažného vkladu a jeho ocenenie doložené
odborným odhadom.
Ak sa má spoločnosť založiť na základe výzvy na upisovanie akcií, musí
zakladateľská zmluva alebo zakladateľská listina ďalej obsahovať:
a) čas a miesto upisovania akcií,
b) postup pri upísaní akcií prevyšujúcich navrhované základné imanie,
c) miesto a čas na splatenie časti upísaných akcií a jej výšky,
d) spôsob zvolania ustanovujúceho valného zhromaždenia upisovateľov.
1. Založenie akciovej spoločnosti na základe výzvy na upisovanie akcií
Upisovaním získavajú zakladatelia základné imanie spoločnosti, ak na jeho
vytvorenie nestačia ich vlastné vklady. Upisovanie akcií predstavuje záväzok
upisovateľa splatiť hodnotu upísaných akcií v peniazoch alebo priniesť v tejto
hodnote nepeňažný vklad.. Upisovanie sa uskutočňuje na základe zápisu do
listiny upisovateľov. Zápis musí obsahovať:
a.) počet a druh upisovaných akcií
b.) hodnotu vkladu s uvedením, či ide o peňažný alebo nepeňažný vklad
c.) lehoty na splácanie upísaných akcií
d.) názov a sídlo právnickej osoby alebo meno a bydlisko fyzickej osoby, ktorá
je upisovateľom a jej podpis
24
Minimálne 10% hodnoty akcií treba splatiť hneď pri upisovaní, ďalších 30%
najneskôr do konania ustanovujúceho valného zhromaždenia a zvyšok
najneskôr do jedného roka od vzniku spoločnosti.
Do 60 dní od upísania akcií sú zakladatelia povinní zvolať ustanovujúce valné
zhromaždenie akcionárov, na ktorom sa rozhoduje o:
a.) či bude spoločnosť založená alebo nie
b.) schvaľujú sa stanovy spoločnosti
c.) volia sa orgány spoločnosti
2. Založenie akciovej spoločnosti vez výzvy na upisovanie akcií
Ak sa zakladatelia v zakladateľskej zmluve dohodnú, že v určitom pomere
splatia celé základné imanie spoločnosti, nevyžaduje sa pri zakladaní
spoločnosti výzva na upisovanie akcií ani konanie ustanovujúceho valného
zhromaždenia.
K návrhu na zápis je potrebné priložiť zakladateľskú zmluvu (zakladateľskú
listinu), schválené stanovy a notársku zápisnicu z ustanovujúceho valného
zhromaždenia akcionárov.
Vznik: Akciová spoločnosť vzniká zápisom do obchodného registra. Návrh na
zápis akciovej spoločnosti do obchodného registra musia podpísať všetci
členovia predstavenstva a ich podpisy sa musia úradne overiť. Návrh treba
podať do 90 dní od založenia. Akciová spoločnosť môže vzniknúť len vtedy, ak
sa konalo ustanovujúce valné zhromaždenie, schválili sa stanovy a zvolili sa jej
orgány a ak sa upísalo celé základné imanie a z neho sa 30% splatilo.
Stanovy: Každá akciová spoločnosť musí povinne vypracovať stanovy, ktoré
podrobne upravujú práva a povinnosti akcionárov, ako aj právomoci orgánov
spoločnosti. Minimálny obsah stanov určuje zákon.
Orgány akciovej spoločnosti: Najvyšším orgánom akciovej spoločnosti je valné
zhromaždenia akcionárov, ktoré sa koná najmenej jedenkrát ročne a zvoláva ho
predstavenstvo. Valné zhromaždenie rozhoduje o všetkých dôležitých
skutočnostiach, ktoré sa týkajú činnosti akciovej spoločnosti. Na valnom
25
zhromaždení sa rozhoduje hlasovaním, pričom počet hlasov jednotlivého
akcionára závisí od hodnoty akcií, ktoré vlastní.
Keďže sa v akciovej spoločnosti rozhoduje hlasovaním, rozhoduje v nej
väčšinou ten, kto vlastní kontrolný balík akcií. Teoreticky to je 51% akcií, ale
väčšinou stačí oveľa menší podiel, keďže akcie sú rozptýlené medzi množstvo
malých akcionárov.
Štatutárnym orgánom spoločnosti je predstavenstvo, ktoré riadi činnosť
spoločnosti a koná v jej mene. Predstavenstvo zabezpečuje vedenie
účtovníctva a predkladá valnému zhromaždeniu na schválenie ročnú účtovnú
závierku spolu s návrhom na rozdelenie zisku, ako aj správu o podnikateľskej
činnosti spoločnosti a o stave jej majetku.
Členov predstavenstva volí a odvoláva valné zhromaždenie. Členovia
predstavenstva, ktoré musí mať minimálne 3 členov, volia predsedu
predstavenstva a o všetkých otázkach rozhodujú väčšinou hlasov.
Kontrolným orgánom spoločnosti je dozorná rada, ktorá dohliada na výkon
pôsobnosti predstavenstva a uskutočňovanie podnikateľskej činnosti
spoločnosti. Členovia dozornej rady sú oprávnení nahliadať do všetkých
dokladov spoločnosti a kontrolovať účtovné záznamy. O vykonaných kontrolách
informujú valné zhromaždenia. Dozorná rada musí mať minimálne 3 členova,
ktorí sa volia na maximálne 5 rokov.
Základné imanie a kapitál: Minimálne základné imanie v akciovej spoločnosti je
1 000 000 slovenských korún. Valné rozhodnutie môže rozhodnúť o zvýšení
alebo znížení základného imania. Zvýšenie základného imania možno
uskutočniť dvoma spôsobmi:
a.) upísaním nových akcií
b.) z majetku spoločnosti, ktorý prevyšuje základné imanie a to buď vydaním
nových akcií a ich bezplatným rozdelením medzi akcionárov, alebo
zvýšením nominálnej hodnoty doterajších akcií.
Zníženie základného imania sa môže uskutočniť tiež dvoma spôsobmi:
a.) znížením nominálnej hodnoty akcií
b.) tým, že sa vezme z obehu (vykúpi) určitý počet akcií
Uvedené zmeny základného imania sa zapisujú do obchodného registra.
26
Zrušenie a zánik spoločnosti: O zrušení spoločnosti rozhoduje valné
zhromaždenie dvojtretinovou väčšinou prítomných hlasov. Menuje aj likvidátora
spoločnosti. Po uspokojení všetkých veriteľov sa likvidačný zostatok rozdelí
medzi akcionárov v pomere, ktorý zodpovedá hodnote ich akcií.
Akciová spoločnosť zaniká vymazaním z obchodného registra.
Výhody: Účasťou viacerých akcionárov je možné zhromaždiť veľký kapitál,
ručenie je pre akcionárov obmedzené na veľkosť účasti, akcia môže byť
predmetom obchodu.
Nevýhody: Neexistuje spojenie medzi spoločníkmi, záujmy akcionárov (najmä o
výplatu vysokých dividend) a vedenia akciovej spoločnosti (má záujem na
zvýšení kapitálového imania akciovej spoločnosti) sú často protichodné.
3.3.5 Družstvo
Charakteristika: V obchodnom zákonníku sa družstvo charakterizuje ako
„ spoločenstvo neohraničeného počtu osôb, založené na účel podnikania alebo
zabezpečovania hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb svojich členov.“
( oz §221)
Členstvo: Členom družstva môžu byť fyzické i právnické osoby. Členovia môžu
do družstva voľne vstupovať, resp. z neho vystupovať, ak splnia podmienky,
ktoré určujú stanovy. Členstvo v družstve zaniká písomnou dohodou,
vystúpením, vylúčením alebo zánikom družstva, u fyzickej osoby aj smrťou.
Podmienkou vzniku členstva v družstve je splatenie členského vkladu alebo
jeho časti (do 15 dní od konania ustanovujúcej schôdze).
Ručenie: Družstvo je právnickou osobou. Za porušenie svojich záväzkov
zodpovedá celým svojim majetkom. Členovia za záväzky družstva neručia
a nezodpovedajú.
Základné imanie a kapitál: Základné imanie družstva tvorí súhrn členských
vkladov, na ktorých splatenia sa zaviazali členovia družstva. Minimálna výška
27
základného imania je 50 000 slovenských korún a zapisuje sa do obchodného
registra.
Založenie: Družstvo môže založiť minimálne 5 fyzických osôb alebo aspoň dve
právnické osoby. Založenie družstva si vyžaduje konanie ustanovujúcej
schôdze družstva, ktorá:
a.) určuje zapisované základné imanie
b.) schvaľuje stanovy
c.) volí predstavenstvo a kontrolnú komisiu
Vznik: Družstvo vzniká zápisom do obchodného registra. Pred podaním návrhu
na zápis, ktoré podáva predstavenstvo, musí byť splatená aspoň polovica
zapisovaného základného imania. Súčasťou návrhu sú stanovy družstva.
Družstvo je pri svojom vzniku zriadiť nedeliteľný fond družstva minimálne vo
výške 10% základného kapitálu a pravidelne ho dopĺňať najmenej o 10%
ročného čistého zisku, až kým nedosiahne výšku polovice základného imania.
Orgány: Najvyšším orgánom družstva je členská schôdza, ktorá sa schádza
najmenej jedenkrát ročne a rozhoduje o všetkých dôležitých otázkach,
týkajúcich sa činnosti družstva. V družstvách s veľkým počtom členov nahrádza
členskú schôdzu zhromaždenia delegátov. Pri hlasovaní má každý člen jeden
hlas. O priebehu schôdze sa robí zápis, ktorý musí obsahovať prijaté uznesenia
a výsledky hlasovania.
Štatutárnym orgánom družstva je predstavenstvo, ktoré riadi činnosť družstva
a rozhoduje o všetkých záležitostiach družstva, ktoré nie sú zákonom alebo
stanovami vyhradené inému orgánu. Predstavenstvo plní uznesenie členskej
schôdze a zodpovedá jej za svoju činnosť. Predstavenstvo volí zo svojich
členov predsedu družstva, ktorý organizuje a riadi činnosť predstavenstva
i bežnú činnosť družstva.
Kontrolným orgánom družstva je kontrolná komisia, ktorá je oprávnená
kontrolovať všetku činnosť družstva a prejednáva sťažnosti členov družstva. Za
svoju činnosť sa zodpovedá členskej schôdzi a od ostatných orgánov družstva
je nezávislá. Schádza sa najmenej raz za 3 mesiace. Funkčné obdobie členov
orgánov družstva je maximálne 5 rokov.
28
Zrušenie a zánik: Družstvo sa zrušuje:
a) uznesením členskej schôdze,
b) vyhlásením konkurzu alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie
konkurzu pre nedostatok majetku,
c) rozhodnutím súdu,
d) uplynutím doby, na ktorú bolo družstvo zriadené,
e) dosiahnutím účelu, na ktorý bolo družstvo zriadené.
Zrušené družstvo vstupuje do likvidácie. Likvidátori, ktorých menuje členská
schôdza, navrhuje rozdelenie likvidačného zostatku. Členom sa najskôr vyplatí
splatená časť vkladov, zvyšok sa rozdelí medzi členov podľa podielu na
základnom imaní družstva.
Družstvo zaniká vymazaním z obchodného registra.
29
4 Podnikateľské prostredie
4.1 Vývoj myslenia v podniku
Kedysi bolo riadenia podniku pomerne jednoduchou záležitosťou, pretože
podnik sledoval len tri nepopierateľné ciele:
1. Hlavným cieľom bola maximalizácia zisku, tzn. že podnikové vedenie
prijímalo všetky rozhodnutia len s ohľadom na zisk. Dobré a správne bolo iba
to, čo zvyšovalo zisk.
2. Dôsledok takéhoto pohľadu bol, že vedenie sa zaoberalo len hospodárskou
stránkou svojho konania a jeho rozhodnutia boli orientované na zisk. Ostatné
aspekty (ochrana životného prostredia, výber pracovníkov a pod.) ich zaujímali
iba potiaľ, pokiaľ to bolo užitočné z hľadiska zisku.
3. Nakoniec dlhodobým cieľom bolo trvalé zachovanie podniku.
Takýto prístup viedol k tomu, že sa vedenie podniku pri riadení zameriavalo len
smerom do vnútra podniku, rozhodovalo na základe úvah orientovaných na zisk
a rozvoj mimo podniku nebralo do úvahy. Takáto predstava o cieľoch
nespôsobovala žiadne ťažkosti, kým hospodárstvo bolo málo vyvinuté. Ľudia
mali veľmi veľa potrieb a boli radi, že sa produkuje stále viac tovarov
a poskytuje stále viac služieb. V tom čase neboli ešte známe ani blížiace sa
ekologické problémy alebo ich ľudia zatiaľ nechceli brať na vedomie, pretože
zdanlivo sa všetci mali stále lepšie a lepšie. Takýto postoj sa naraz zmenil, keď
veľká časť obyvateľstva začala spoznávať a pociťovať problémy tohto
tradičného cieľového zamerania podnikového riadenia. Začali sa prejavovať
problémy v životnom prostredí a bolo zrejmé, že ľudia napriek vynikajúcemu
zásobovaniu tovarmi sú nespokojní. Preto sa muselo zmeniť aj podnikové
riadenie, keďže podnik je pevnou súčasťou okolitého sveta a rozhodujúco
ovplyvňuje jednotlivé sféry prostredia, smie sa rozhodovať len s prihliadnutím
na vplyv, ktorým pôsobí na rôzne sféry prostredia. Tento spôsob uvažovania
vedie k celkom inému generálnemu cieľovému zameraniu podniku:
30
1. Hlavným cieľom už nie je maximalizácia zisku, ale snaha dosiahnuť zisk pri
rešpektovaní vedľajších podmienok – podniky obmedzujú zisk v záujme vyšších
cieľov napr. ochrana životného prostredia, blaho svojich pracovníkov a pod.
2. Podniky môžu takto uvažovať, pretože sa nepotýkajú už len s ekonomickou
stránkou hospodárenia, ale môžu sledovať celkové dianie v hospodárstve
a spoločnosti, a týmto spôsobom významne prispievajú k ich vyváženému
rozvoju.
3. Podnetom k takýmto zmenám pri určovaní a k zodpovedajúcemu
prispôsobeniu správania sa je opäť snaha o trvalé zachovanie podniku, ale
teraz už na základe iných pohnútok. Ak by totiž dnes podnik sledoval ciele,
ktoré škodlivo pôsobia na jednu alebo viaceré sféry prostredia, vznikne
nebezpečie ohrozenia ďalšej existencie podniku, pretože sa proti podniku môže
postaviť verejná mienka alebo jeho možnosť znemožnia rôzne zákonné
predpisy.
4.2 Podnik a podnikateľské prostredie
„Podnikateľské prostredie zahŕňa všetky subjekty (orgány a organizácie),
ktoré na podnik určitým spôsobom pôsobia a ovplyvňujú.“(Podniková
ekonomika, str. 39.)
Patria k nim iné podniky, štátne a zákonodarne orgány, ktoré vydávajú právne
normy a určujú pravidlá a podmienky podnikania a pod.
Vzťahy medzi podnikom a podnikateľským prostredím sú dvojaké:
a.) horizontálne vzťahy – majú podobu obchodno-
záväzkových a konkurenčných vzťahov, ide o konkurenčnú funkciu ,
preto tieto vzťahy majú podobu súťaživosti, tieto vzťahy majú vždy
podobu zmlúv, na podporu týchto konkurenčných vzťahov vzniklo
protimonopolné zákonodarstvo, ktorého výkon zabezpečuje
protimonopolný úrad a taktiež zákon o ochrane spotrebiteľa
b.) vertikálne vzťahy – ide o vzťahy podniku k riadiacim
orgánom, a vznikajú pôsobením štátu ako ekonomického centra
a samosprávnych orgánov na podniky
31
Vo všeobecnosti sa okolie podniku delí na
a.) vonkajšie – na podnik pôsobí:
1. liberalizácia – odbúravanie obmedzení v hospodárskom styku
2. vývoj nových technológií
3. sekuritizácia – oddeľovanie pohybu peňazí od pohybu kapitálu
4. proces intelektualizácie
5. proces ekologizácie
6. proces intenzifikácie - zväčšovanie, zväčšenie intenzity,
zosilňovanie, zosilnenie, zvyšovanie využitia výrobných faktorov a
tak dosahovanie vyššej produkcie pri ich rovnakom množstve
b.) vnútorné – patrí tu napr.:
1. daňová a fiškálna (rozpočtová) politika
2. protiinflačná politika – štát ju robí prostredníctvom NBS –
zabezpečuje sa zamedzenie znehodnotenia meny
3. štruktúrna politika – znamená podporu alebo aj brzdenie
podnikania v niektorých odvetviach
4. vedecko-tehnická politika – podpora vedy a techniky
5. politika zamestnanosti a sociálna politika
6. zahranično-obchodná politika
Podnikateľské riziko
Neoddeliteľnou časťou podnikania je podnikateľské riziko – ide o neúspech
v podnikaní, najčastejšie v podobe straty.
Podnikateľské riziko má dve stránky z motivačného hľadiska:
1. pozitívne – motivačné
2. negatívne – obavy zo straty, zániku podniku
Podnikateľské riziko sa chápe ako nebezpečenstvo, že skutočné hospodárske
výsledky podniku sa budú odchyľovať od predpokladaných
Príčiny podnikateľského rizika:
a) externé (makroekonomický vývoj, colná a a daňová politika, hospodárske
a iné krízy, zmeny v legislatíve)
32
b) interné (vyplývajú z vlastností podnikateľa – podcenenie konkurencie,
prílišný optimizmus, nezodpovednosť
Riziká môžu byť:
a) finančné – úvery sú nedostupné, zvýšená úroková miera
b) technologické a technické – nesleduje sa vývoj a výskum nových
technológii, postupov a zaostáva sa za konkurenciou
c) výrobné – nedostatok výrobných kapacít pre zabezpečenie zvýšeného
dopytu
d) ekonomické – nákladové, zmeny cien surovín
e) trhové – zmeny preferencií spotrebiteľa, zmeny cien u konkurencie
f) politické a sociálno-politické – vychádzajú z politických a sociálnych
podmienok, z rozpočtovej a daňovej politiky
Spôsoby eliminácie rizika:
a) ofenzívne (snaha predísť riziku: poistenie, delenie rizika...)
b) defenzívne (eliminácia následkov)
diverzifikácia – snaha o realizáciu viacerých menších podnikateľských
projektov, namiesto jedného zložitého
flexibilita – neustále prispôsobovanie sa zmeneným podmienkam
delenie rizika – medzi viacero podnikových subjektov
transfer rizika – snaha preniesť ho na iný subjekt, napr. uzatváraním
dlhodobých zmlúv na dodávky za pevne stanovené sumy a pod.
poistenie – prenesenie podnikového rizika na poisťovňu
V súčasnej dobe, aby bol podnik úspešný, aby sa snažili minimalizovať riziko,
je potrebné predovšetkým začať skúmať prostredie vo vnútri podniku, rozobrať
si vnútorné faktory, ktoré vedú k úspechu firmy. Tieto hlavné faktory sú
rozobraté v knihe Rízení rizík, ktorá vychádza z prístupu T.J. Petersa a R.H.
Watermana, ktorí sú predstavitelia koncepcie „dokonalých podnikov“.
33
4.3 Hlavné vnútorné faktory úspechu firmy známe ako 7S
faktorov firmy McKinsey
Podľa tohto modelu medzi hlavné faktory úspešnosti patrí stratégia a štruktúra
firmy, spolupracovníci vo firme, ich schopnosti, štýl riadenia firmy, systémy
a postupy vo firme a zdieľané hodnoty (kultúra) firmy.
34
ŠTRUKTÚRA
STRATÉGIA SYSTÉMY
SPOLUPRA-COVNÍCI
SCHOPNOSTI ŠTÝL
SDÍLENÉHODNOTY
Stratégia firmy
Stratégia firmy obvykle vychádza z vízie firmy (z predstáv majiteľov firmy)
a z konkrétneho poslania firmy (výroba, poskytovanie služby).
„Stratégia firmy je charakterizovaná dlhodobou orientáciou firmy, dlhodobým
zamýšľaným smerovaním firmy k jednému cieľu alebo k množine cieľov
a konkrétnymi možnosťami firmy v danom prostredí, ktoré umožňujú tieto ciele
uskutočňovať.“(riadenie rizík, str.29)
Stratégia firmy má obvykle formu dostatočne voľných pokynov, ktoré by mali
byť vo firme dodržované a popisom aktivít, ktoré musí firma učiniť pre
dosiahnutie určitých cieľov.
Ak chceme vo firme nájsť jej stratégiu, tak zistíme, že firemná stratégia je často
buď „ukrytá“ v písomných (často dôverných) materiáloch firmy alebo ide iba
o myšlienku, smer, podľa ktorého sa majiteľ alebo skupina vlastníkov firmy
snaží firmu riadiť.
V reálnom živote firmy nejde len o písomnú alebo ústnu prezentáciu vlastnej
stratégie, ide hlavne o realizáciu, o uskutočnenie stratégie vo firme a tiež o jej
vyhodnotenie. Jednotlivé postupné kroky implementácie stratégie firmy potom
ovplyvní aj firemné okolie. Presadenie stratégie firmy v jej praktickom živote je
spojené s prevádzaním rady drobných alebo zásadných zmien.
Základné typy stratégie vo firme
Vo firme existuje celá hierarchická sústava stratégií, ktoré na seba nadväzujú.
Podľa knihy Řízení rizík na vrchole pyramídy stojí tzv. corporate (firemná,
podnikateľská) stratégia, ktorá určuje základnú orientáciu firmy ( v čom
podnikať, ako podnikať a pod.) Na túto stratégiu nadväzujú tzv. business
(obchodné) stratégie, na najnižšej úrovni sú tzv. funkčné stratégie (stratégie
rozvoja jednotlivých funkcií vo firme – napr. marketingová, výrobná , finančná
stratégia a pod.)
35
„corporate“stratégia
(podnikateľská)
„business“ stratégia(obchodná)
funkčná stratégia-marketingová stratégia-stratégia riadenia výroby-stratégia IT/IS-finančná stratégia-stratégia riadenia ľudských zdrojov-stratégia vedecko-technického rozvoja atd.
Pri ďalšom type stratégie budem vychádzať z knihy Řízení rizík, ktorá vychádza
z tradičného Porterovho prístupu. Základom tohto prístupu k členeniu firemných
stratégií je myšlienka, že podstatou každej stratégie je určitá konkurenčná
výhoda. Každá (úspešná) firma si musí vybrať typ konkurenčnej výhody,
o ktorú sa bude snažiť, a z ktorou sa bude existovať na trhu.
Podľa Portera existujú obecne dve základné konkurenčné výhody, pomocou
ktorých môže firma súťažiť s ostatnými, a to:
a.) nízke náklady
b.) diferenciácia (odlišnosť)
Tieto dve konkurenčné výhody vedú k niekoľkým možným stratégiám, s ktorými
môže firma v danom odvetví získať nadpriemernú výkonnosť, a to k:
a.) stratégia vodcovstva v nízkych nákladoch (cost leadership strategy) – ide
o snahu dosiahnuť minimálne náklady v celom odvetví
b.) stratégia diferenciácie, stratégia odlišností (differentiation strategy) – ide
o dosiahnutie odlišnosti poskytovaných služieb alebo výrobkov firmy
v celom odvetví
c.) fokus stratégia, stratégia cielenej diferenciácie (focus strategy) – ide
o stratégiu zacielenia, zamerania pozornosti a má dve varianty:
1. stratégia sústredenia pozornosti na náklady
2. stratégia sústredenia pozornosti na diferenciáciu
36
Pre obidve tieto varianty fokus stratégie je typické, že sa firma sústreďuje na
získanie výhody nízkych nákladov (cost focus) alebo na odlíšenie
(differentiation focus) v niektorom úzkom segmente daného odvetvia.
široký rozsah
(celé odvetvie)
zameranie sa
na cieľ
úzky rozsah
minimalizácia konkurenčná diferenciácia
nákladov výhoda firmy (odlíšenie výrobkov)
Organizačná štruktúra firmy
Základným poslaním organizačnej štruktúry je optimálne rozdelenie úloh,
kompetencií a právomocí medzi pracovníkov organizácie. Tieto štruktúry sa
postupne vyvinuli do niekoľko základných typov, pre ktoré je charakteristické, že
sa postupne vyvíjali od jednoduchých k zložitejším. Tieto štruktúry sa podľa
knihy Řízení rizík delia na:
1. Líniová štruktúra – jeden útvar je nadriadený nad ostatnými, existuje priama
nadriadenosť a podriadenosť. Pre líniovú štruktúru je typické rýchle
rozhodovanie, medzi útvarmi existujú najpevnejšie organizačné vzťahy, je
jednoznačne vymedzený vzťah nadriadenosti a podriadenosti. Určitou
nevýhodou tohto klasického usporiadania je, že na jednotlivých vedúcich
oddelení sú kladené vysoké nároky – nemôžu byť špecialisti, ale musia mať
odborné znalosti zo všetkých oblastí činností firmy.
2. Funkcionálna štruktúra – je reakciou na snahu odstrániť nedostatok líniovej
štruktúry špecializáciou riadiacich funkcií. Jeden vedúci je nahradený
niekoľkými špecializovanými vedúcimi. Vedúci rozhoduje iba o otázkach, ktoré
spadajú do jeho právomocí a kompetencií. Výhodou tejto štruktúry je jasná
definícia zodpovednosti. Nevýhodou tejto štruktúry je, že na jednej horizontálnej
37
stratégia nákladového vodcovstva
stratégia diferenciácie(stratégia odlišnosti)
stratégia pozornostina minimalizáciu
nákladov
stratégia cielenejdiferenciácie
úrovní je veľký počet útvarov, preto je ťažké všetky dobre koordinovať. Medzi
ďalšie nevýhody patria vyššie náklady na jej realizáciu, spôsob koordinácie
jednotlivých činností závisí na miere priorít vykonávateľa úloh, každému
podriadenému je nadriadených súčasne viacero vedúcich (možnosť
protichodných príkazov), vyšší manažéri sú preťažení rutinnými záležitosťami
a môžu podceniť riešenie strategických problémov.
3. Líniovo-štábna štruktúra – spojuje prednosti dvoch predchádzajúcich štruktúr.
Rešpektuje potrebu jednotného vedenia (líniová štruktúra) a potrebu
špecializácie a odbornosti riadenia (funkcionálna štruktúra).
Výkon odborných činností je zaisťovaný samostatnými útvarmi (štáby), ktoré sú
obvykle podriadené útvaru na vyššej úrovni riadenia. Úlohou štábu je
poskytovať rady a služby, ktoré potrebujú vedúci útvarov. Líniovo-štábna
štruktúra je veľmi často používaná a spojuje výhody líniovej a funkcionálnej
štruktúry.
4. Divízna štruktúra – vznikla vytvorením relatívne samostatných divízií.. Tie sú
rozdelené podľa druhu výrobku alebo služby, podľa geografického umiestnenia
alebo podľa typu zákazníka. Každá divízia má svoj vlastný finančný,, obchodný,
prípadne technický úsek. Odborné činnosti sú rozdelené medzi jednotlivé
divízie, čo umožňuje pružné a operatívne jednanie divízií. Určité slabé miesta
možno nájsť v nízkej koordinácie jednotlivých výrobných liniek divízie, v hlboko
technickej špecializácii a v relatívne obtiažnej štandardizácii a integrácii
jednotlivých výrobných liniek.
5. maticová organizačná štruktúra – v posledných rokoch sa uplatňuje
predovšetkým vo výrobnej oblasti. Tieto maticové štruktúry umožňujú dosiahnuť
v čo najkratšom čase najlepšie výsledky pri riešení daného (zvyčajne časovo
a vecne obmedzeného) problému. Táto štruktúra spojuje prvky funkcionálnej
a divizionálnej štruktúry.
Medzi základné výhody maticových štruktúr patria:
a.) priamy kontakt s vedúcim nahradzuje byrokraciu vo firme
b.) zvýšená motivácia manažérov (sú viac zapojení do stratégie)
c.) zdôraznenie skupinovej práce a tým zníženie rizika
38
d.) pružnosť celej štruktúry (schopnosť reagovať na podnety z vonku)
Medzi hlavné nevýhody maticových štruktúr patria:
a.) riziko zoslabenia priorít v komunikácii (ktorej informácii je potrebné
venovať maximálnu prioritu a o ktorej nie je treba viac diskutovať)
b.) konflikty medzi vedúcimi v horizontálnej a vertikálnej línii (podriadený má
dvoch vedúcich)
c.) nejasná zodpovednosť za náklady a za zisky
V praxi je však veľmi málo organizácií, ktoré sú štruktúrované presne podľa
niektorej z týchto štruktúr. Je veľa hybridných (zmiešaných) štruktúr, ktoré sa
menia podľa požiadaviek a meniacich sa podmienok.
Informačné systémy
Pod týmto pojmom rozumieme „všetky informačné procedúry (formálne
i neformálne), ktoré v organizácii prebiehajú.“ (Řízení rizik str.37)
V organizáciách sa dnes používa kombinácia ručných a automatizovaných
spôsobov spracovania informácií, pričom miera automatizácie sa smerom
k vyšším úrovniam riadenia znižuje.
Štýl riadenia
Za klasickú typológiu sa považuje členenie na štýl:
1. autoritatívny
2. demokratický
3. liberálny
Autoritatívny štýl – vylučuje participáciu ostatných pracovníkov na riadení firmy.
Vedúci získava potrebné informácie od podriadených, ktoré potvrdia alebo
doplnia jeho informácie, potrebné pre kvalifikované rozhodnutie. Jeho
podriadení nemajú možnosť ovplyvniť jeho rozhodovanie – vedúci rozhoduje
sám.
Demokratický štýl – tento štýl riadenia je spojený s vyššou mierou participácie
podriadených na riadení firmy. Vedúci dáva podriadenosť možnosť vyjadriť sa,
deleguje značnú časť svojich právomocí, ale ponecháva si však zodpovednosť
v konečných rozhodnutiach. Komunikácia je obojsmerná. Vedúci informuje
svojich podriadených objasňuje svoje zámery, súčasne dáva možnosť
39
podriadeným sa vyjadriť. Preferuje vzájomnú komunikáciu pri riešení
problémov. Výhodou takéhoto štýlu riadenia je, že aj podriadení sú osobne
zainteresovaní do rozhodovania, je tam tvorivá atmosféra a pocit
spolupatričnosti. Nevýhodou je časová strata pri demokratickom rozhodovaní.
Liberálny štýl – ponecháva pracovníkom značnú voľnosť. Skupina si sama rieši
delenie a postup práce, vedúci do ich činnosti zasahuje minimálne.
Komunikácia je prevažne horizontálna. Výhodou je, že si pracovníci môžu robiť
podľa seba a nevýhodou môže byť bezcieľne tápanie vo chvíli, keď je potrebné
nejaké vedenie.
Spolupracovníci
Ľudia sú hlavným zdrojom zvyšovania výkonnosti firmy a jej produktivity
a v poslednej dobe aj veľmi dôležitou konkurenčnou výhodou. Jednou zo
základných manažérskych schopností každého úspešného manažéra je
ovládať umenie vhodne jednať so spolupracovníkmi. Nejde len o priamu
komunikáciu, ale jedná sa aj o aktívnu spoluúčasť zamestnancov na živote
firmy. Spolupracovníci a sú však aj hlavným rizikom chodu firmy. Veľká
pozornosť musí byť preto venovaná motivácii spolupracovníkov, a to ako
manažérov, tak aj výkonných pracovníkov. Pre vedúcich pracovníkov je
podstatné poznať motivačné zázemie, preferencie a sklony svojich
zamestnancov nielen pre priame riadiace pôsobenia, ale i pre vytváranie
vhodného firemného prostredia, ktoré pomáha k osobnej zainteresovanosti
a dobrej práci. Dlhodobo a predovšetkým u dobrých zamestnancov sa vypláca,
aby cítili svoju osobnú spolupatričnosť s podnikovými kolektívmi, a aby sa
považovali za súčasť „podnikovej rodiny“. Personálna politika by mala
predovšetkým preferovať dobrých pracovníkov, ktorí s firmou spojili svoj život
i kariéru.
Zdieľané hodnoty (kultúra) firmy
Pod pojmom „kultúra firmy“ sa obvykle rozumie sústava zdieľaných hodnôt
a názorov, ktoré vytvárajú pozitívne pôsobiace neformálne normy chovania vo
firme. (Řízení rizík, str. 40).
Kultúra charakterizuje vnútornú atmosféru firmy, je to určitý nehmotný produkt,
ktorý je výsledkom myslenia ľudí vo firme a činností, ktoré sa vo firme realizujú.
40
Kultúra firmy a spolupracovníci spolu úzko súvisia.
Schopnosti
Vo firme by mal existovať tlak na rozvoj nielen v technickej a výrobnej
kvalifikácii zamestnancov, ale aj zo strany manažérov by mal byť vyvíjaný tlak,
ktorý povedie k zvýšeniu ekonomickej, právnej a informačnej gramotnosti
personálu celej firmy. Obecne je jedným z kľúčov k úspechu manažéra
schopnosť rýchlo sa adaptovať.
41
42
43
44
45
46
47
48
49
50
51
52
53
54
55
56
57
58
59