Stredná odborná škola podnikania Masarykova 24, 081 79 Prešov

č. odboru:13

HISTÓRIA, POLITOLÓGIA, FILOZOFIA, PRÁVNE VEDY

Zvláštne zaobchádzanie

riešitelia Anna Kucková 2011 KatarínaPigulová Prešov ročník štúdia : štvrtý konzultant PhDr. Dagmar Czimová

2

Obsah

1 Úvod................................................................................................................................. 3

2 Metodika práce................................................................................................................. 5

3 Ciele práce........................................................................................................................ 7

4 Konferencia vo Wansee – začiatok genocídy.................................................................. 8

5 Vyradenie Židov zo spoločnosti...................................................................................... 10

5.1 Spoločenská diskriminácia prešovských Židov..................................................... 11

6 Vyvrcholenie antisemitizmu a prechod k deportáciám.................................................... 13

7 Priemyselné vyvražďovanie............................................................................................. 15

8 Koniec masovej likvidácie............................................................................................... 18

9 Antisemitizmus a rasová diskriminácia dnes................................................................... 20

10 Vlastné zhodnotenie židovskej diskriminácie................................................................ 22

11 Záver.............................................................................................................................. 23

12 Bibliografia.................................................................................................................... 24

13 Resumé........................................................................................................................... 25

Prílohy................................................................................................................................. 26

3

1 Úvod

Pojem holokaust je v dnešnej dobe najčastejším námetom pre diskusie, filmy či

odbornú literatúru. Väčšina európskej populácie vie, že udalosti spojené s holokaustom

a diskrimináciou židovskej menšiny sa najviac prejavili v tridsiatych rokoch 20. storočia,

no málokto tuší, že táto problematika tkvie ešte v dobe dávnych civilizácií. Židovský národ

bol diskriminovaný a zotročovaný celé stáročia, no napriek tomu sa mu podarilo prežiť

v tejto krutej ľudskej spoločnosti a udržať si svoje vierovyznanie, zvyky či tradície.

Existuje množstvo teórií o začiatkoch antisemitizmu, no historici tvrdia, že

s najväčšou pravdepodobnosťou sa táto nenávisť k Židom prejavila ešte v staroveku v čase

života a pôsobenia Ježiša Nazaretského zvaného Krista, ktorého židia, resp. Izraeliti

chladnokrvne popravili za rúhanie sa Bohu. Pri štúdiu judaistík sa však môžeme stretnúť aj

s inými tvrdeniami. Izraelitský národ sa už od čias Mojžiša považuje za vyvolený Boží

národ a tým sú diskriminované iné náboženstvá a národy. Tu je dôležité položiť si otázku:

„Je správne, aby dnešná židovská populácia trpela za chyby svojich predkov?“. V čase

druhej svetovej vojny sa takéto voľnomyšlienkárstvo trestalo smrťou a to prinútilo ľudí

mlčať a neskôr aj šíriť bezhraničnú nenávisť a krutosť voči Židom. Nazývalo sa to

„zvláštne zaobchádzanie“ (sonderbehandlung). Od vzniku norimberských zákonov v roku

1935 sa začali tieto krycie pojmy bežne používať medzi nemeckými nacistami a nikto by si

ani len v najhoršom sne nedokázal predstaviť, čo tieto „zvláštne výrazy“ v skutočnosti

vyjadrujú.

Adolf Hitler - jeden z najznámejších politikov, rétorov a vojnových stratégov, ktorý

naveky poznačil dejiny 20. storočia, raz vyhlásil „Zväčši klamstvo, zjednoduš ho, stále ho

opakuj a nakoniec tomu uveria.“. Je až neuveriteľne zarážajúce ako sa tieto výroky

naplnili. Adolf Hitler si zakladal vlastné elitné školy, v ktorých boli klamstvá o židoch

predmetom vyučovania. Z týchto škôl neskôr vychádzali najväčší masoví vrahovia

v dejinách ľudstva, ktorí boli dosadzovaní na významné vedúce pozície v koncentračných

a likvidačných táboroch. Zaujímavé však je, že po skončení vojny a v priebehu

norimberského procesu po roku 1945 títo Hitlerovi stúpenci najčastejšie opakovali: „Bola

vojna, každý to robil...“ alebo „Bol to vodcov rozkaz…“. Takéto myslenie člena nacistickej

ideológie je podrobne opísané v autobiografických zápisoch SS- Obersturmbannfuhrera

Rudolfa Hossa, ktorý vo svojom diele nevedomky naznačil, že jeho myslenie a bytie závisí

4

od existencie führera, teda Adolfa Hitlera. Neuveriteľná naivita nacisticky ladeného

obyvateľstva a oddanosť vtedajšej nemeckej ríši podnietila túto masovú likvidáciu na

priemyselnej úrovni a navždy poznačila naše svetové dejiny.

Milióny ľudí prišlo týmto krutým „zvláštnym zaobchádzaním“ o život, nehovoriac

o tom, koľko ľudí zahynulo na frontoch. Tisíce transportov z rôznych kútov Európy

prevážajúcich živý ľudský tovar smerovalo do rôznych pracovných lágrov či likvidačných

táborov. Väčšinu ľudí od naloženia do dobytčieho vagóna už nikdy nikto nevidel. Istá

skupina židovských otrokov slúžila nemeckej ríši ako pracovná sila. Umierali na totálne

vyčerpanie, podvýživu, choroby, tyraniu či na to, že sa až príliš najedli. Tá druhá skupina,

tzv. nepotrebná alebo prebytočná sila, ako napríklad seniori, deti, matky, mladí či slabí

ľudia, boli usmrtení výfukovými plynmi alebo cyklónom B pôvodne vyrobeným pre

likvidáciu hlodavcov. Po tomto smrtiacom akte boli následne spopolnení v špeciálne

navrhnutých krematóriách. Po trpkom ponižovaní, trápení a tyranii išli nakoniec

dobrovoľne na jatky do plynových komôr. V okolí najväčšieho vyhladzovacieho areálu

Osvienčim- Brezinka (Auschwitz-Birkenau) dnes leží popol miliónov obetí, ktoré kruto

doplatili na ľudskú nenávisť a túžbu po moci.

5

2 Metodika práce

Pri skúmaní židovskej problematiky sme využívali predovšetkým odbornú

literatúru, historické dokumenty, výpovede žijúcich svedkov, kroniky z vojnového

a medzivojnového obdobia, autobiografie či staré fotografické záznamy židovských rodín.

Využili sme možnosť návštevy prešovského archívu, kde nám ponúkli konkrétne spisy

a dokumenty z rokov 1939 – 1945. Tieto historické záznamy obsahujú podrobné

informácie o arizácii židovských nehnuteľností, podnikov, statkov, pôdy a pod. Vďaka

týmto materiálom sme lepšie pochopili vtedajšiu neľútostnú byrokratickú dobu, kedy

písomná žiadosť židovského občana nemala žiadnu hodnotu.

K dispozícii sme mali tiež kroniku mesta Prešov a kroniku obce Drienov (okres

Prešov), kde v minulosti žilo niekoľko židovských rodín. Kroniky však obsahovali

informácie o hospodárskej situácii, voľbách, meteorologických rekordoch a informovali

nás predovšetkým o všeobecnom stave mesta/ obce. Obe kroniky obsahovali len stručné

informácie o deportáciách a habaní majetku, no na rozdiel od prešovskej kroniky

obsahovala kronika obce Drienov veľmi silné antisemitské a nacistické prvky. Po hlbšom

pátraní sme sa dopracovali k tomu, že situáciu obce v rokoch 1935 – 1948 zaznamenal istý

pán Jozef Vrábeľ, pôvodne učiteľ, ktorý sa neskôr stal členom HSĽS a vodcom Hlinkovej

mládeže. Kroniku obohatil o rôzne výroky na obranu slovenského národa na chválu

nemeckého národa, no tiež sa pomerne negatívne vyjadril na adresu židovskej a maďarskej

menšiny, ktorá podľa jeho názoru ničila a ohrozovala základy slovenského národu.

Kontaktovali sme, samozrejme, aj Židovskú náboženskú obec Prešov, kde nám

taktiež ochotne poskytli informácie o udalostiach z čias druhej svetovej vojny. Pani

Mihoková bola veľmi ochotná s nami participovať na tomto projekte a ponúkla nám

odbornú a autobiografickú literatúru, kde boli zaznamenané svedecké výpovede o osudoch

židovských občanov z Prešova. Taktiež nám podrobne opísala priebeh prvej vlny

deportácií židov z Prešova a z jeho blízkeho okolia a opísala nám aj trpké osudy obetí tejto

masovej genocídy, ktorá zasiahla aj Východné Slovensko.

Pri štúdiu židovskej problematiky v medzivojnovom a vojnovom období sme tiež

použili aj odbornú literatúru a autobiografické záznamy väzňov, ktorým sa podarilo prežiť.

V diele Svědkové z továrny na smrt je podrobne opísané konečné riešenie židovskej otázky

6

s presným časovým usporiadaním. Ide o kombináciu svedectiev bývalých väzňov

z rôznych táborov ako Dachau, Treblinka, Majdanek, Bergen-Bellsen, Mauthausen či

Osvienčim I. a II. zvaný tiež Brezinka (Birkenau). Títo svedkovia konkrétne opisujú

neľútostné masové vraždenie mužov, žien a detí, ktorého sa nedobrovoľne dopúšťali.

Bývalý člen zvláštneho komanda (sonderkomana) Shlomo Venezia poskytol svedectvo pre

knihu V pekle plynových komor a veľmi otvorene diskutoval o svojej „zvláštnej práci“.

Rudolf Vrba vlastným menom Walter Rosenberg taktiež prispel svedectvom vo svojom

vlastnom autobiografickom románe Utekl jsem z Osviětimi. Spoločne so svojím priateľom

Alfredom Wetzlerom unikol z tábora smrti a ako jediný napísal správu o vraždách

v Osvienčime na ochranu jedného milióna maďarských Židov pred deportáciami. V diele

Přežil jsem peklo autor Zoltan Zinn Collis opísal svoju časť života v pracovnom tábore

Bergen Belsen, kde bol z rodného Slovenska násilne deportovaný spoločne so svojou

rodinou aj napriek tomu, že nebol židovského vierovyznania. Preštudovali sme aj pohľad

zo strany vrahov. Zaujímalo nás predovšetkým ich zmýšľanie a vnímanie tejto „rasovej

očisty“. SS-Obersturmbanführer Rudolf Höss vo svojej autobiografii Velitelem v Osvětimi

z edície Stíny úprimne vyjadril svoj nacistický názor k židom. Považoval ich za nižšiu rasu,

ktorá musí pre blaho nemeckého národa bezpodmienečne opustiť tento svet. Výnimkou pre

nás nebola ani kniha samotného Adolfa Hitlera Môj boj (Mein kampf), ktorej pôvodný

názov znel Štyri a pol roka boja proti klamstvám, hlúposti a zbabelosti. K dispozícii však

bola len upravená verzia tejto knihy a to konkrétne Mein Kampf očima historiků, v ktorej

skupina historikov interpretuje Hitlerovu politiku a jeho apatiu voči židovskému národu.

Preštudovali sme aj množstvo inej literatúry s vojnovou tematikou a všetky diela sú

uvedené v bibliografii.

Súčasťou tejto práce je, samozrejme, aj náš výskum, ktorý však nespočíval

v dotazníku ani v ankete, ale v rozhovoroch so žijúcimi svedkami z Prešova a jeho okolia.

Množstvo ľudí bolo ochotných viesť s nami diskusiu a pomohli nám lepšie vnímať situáciu

tejto príšernej doby. Stretli sme sa s rôznymi osudmi a len málo z nich malo šťastný koniec.

Druhá svetová vojna poznačila každého, kto bol jej súčasťou. Mnoho ľudí už dnes nie je

medzi nami a práve my, dnešná generácia, sme tu na to, aby sme ďalej šírili tieto trpké

svedectvá a už nikdy nedovolili, aby sa tieto hrôzostrašné udalosti zopakovali.

7

3 Ciele práce

Na svete žije cca 6 miliárd ľudí a z toho približne 500 miliónov obyvateľov žije

v Európe. Ak sa zamyslíme nad úrovňou európskeho ľudu, je pravdepodobné, že približne

štvrtina európskeho obyvateľstva nepozná svoje dejiny. Nedostatočná informovanosť

mládeže o hrôzach a katastrofických následkoch vojen už mnohokrát v dejinách spôsobila

medzinárodné konflikty ničivého dopadu. Výnimkou nie je ani dnešná generácia.

Dostávame sa do fázy, kedy stará generácia postupne vymiera a tým zaniká rešpekt voči

udalostiam druhej svetovej vojny. Aktuálna politická situácia vníma zľahčene tieto nie tak

dávne dejiny a opäť vznikajú skupiny radikálnych extrémistov. V Nemecku či Rakúsku,

Maďarsku, ale aj na Slovensku si títo extrémisti postupne získavajú čoraz väčšiu

náklonnosť mladých ľudí. Našťastie ani jedna z týchto skupín nie je ešte pri moci, ak by

k tomu však v dnešnej dobe opäť došlo, malo by to katastrofické následky.

Našou hlavnou prioritou je predovšetkým zvýšenie informovanosti o dejinách 20.

storočia u adolescentov a detí v školskom veku, ktoré sú dostatočne vyspelé na to, aby

pochopili vlastné dejiny. Touto prácou chceme u mladých ľudí vzbudiť záujem o osudy ich

predkov a chceme v nich obnoviť rešpekt pred vzájomnou nenávisťou či úctu voči iným

národom a etnickým skupinám. V práci vyzdvihujeme hlavne trpké následky vojny

a svedectvá ešte zatiaľ žijúcich obyvateľov, ktorí boli v minulosti účastníkmi tohto

svetového konfliktu. Sme presvedčení, že tieto svedectvá by mohli v mládeži vzbudiť pocit

zodpovednosti za svoje skutky a činy. Suché a komplikované učivo o druhej svetovej vojne

si dnes ľudia môžu nájsť na internete či v literatúre, ale jednoducho, stručne a zaujímavo

zhrnutá táto temná etapa ľudstva je práve v našej práci. Prostredníctvom tejto práce

navrhujeme aj našim pedagógom určitú pomoc pri informovaní školskej mládeže o týchto

dejinách. Táto práca však nemusí byť len predmetom vyučovania na dejepise. Keďže v nej

poukazujeme aj na mravné hodnoty ľudstva, je vhodná aj pri výučbe iných humanitných

predmetov. V súčasnosti na Slovensku prevláda nevraživosť voči našim rómskym

spoluobčanom. Istá nemenovaná extrémistická strana propaguje nekompromisné radikálne

riešenia rómskej otázky. Ak ich dnešná mládež v tejto ideológii podporí a nenájde iné

riešenie, ktoré by prinieslo uspokojenie obom stranám, je veľmi pravdepodobné, že

v budúcnosti môžeme opäť očakávať svetový konflikt

8

4 Konferencia vo Wansee – Začiatok genocídy

20. január 1942 sa často chápe ako podnet na vykynoženie niekoľko miliónov

Židov, nie je to však úplne tak. Toto masové vyhladzovanie bolo naplánované už dávno

pred tým, napriek tomu táto „porada štátnych tajomníkov“ (Wanseekonferenz) je

kľúčovým dokumentom doby. Domáci pán vo vile na Am Grossen Wansee v Berlíne

Reinhard Heydrich – šéf Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti (Reichssicherheitshauptamt

RSHA) si k sebe pozval trinásť vysokých úradníkov a členov exekutívy nacistického

Nemecka. Predmetom diskusie boli abstraktné teórie o vyhladení 11 miliónov Židov.

Prítomní však nepoužívali výrazy ako „zabiť“ či „poslať do plynu“, ale svoje teórie ukryli

do rôznych pojmov ako vysídlenie, konečné riešenie, zvláštne zaobchádzanie, evakuácia

atď. Každopádne každý vieme, čo tieto „zvláštne výrazy“ v skutočnosti predstavovali.

Páni na konferencii diskutovali a zhodnocovali tie najlepšie metódy na

„legálne“ očistenie Nemeckej ríše od Židov a iných nepotrebných občanov, avšak tento

proces už dávno prebiehal. Koncom októbra 1941 bolo v blízkosti Belehradu postrieľaných

tisíce srbských Židov a Rómov. Účastníci tejto masovej popravy však prišli na to, že je to

veľmi zdĺhavé a keď chceli v krátkom čase odstrániť zo sveta 11 miliónov ľudských

životov, potrebovali rýchlejší a ekonomicky výhodnejší spôsob. V decembri 1941 boli

preto uvedené do prevádzky tzv. plynové autá. Počas krátkej jazdy v nich bolo možné

zavraždiť cca 60 ľudí. Smrť v týchto autách bola zdĺhavá a plná utrpenia, s touto novou

metódou však boli nacistický vrahovia spokojní, no stále to nestačilo na realizáciu masovej

genocídy. Preto od septembra 1941 sa začali v koncentračnom tábore Osvienčim testovať

efektívnejšie metódy. Predmetom vraždenia sa stal cyklón B, ktorý sa ľahko uvoľňoval

z diatomovej väzby a tým dokázal v jednej miestnosti zabiť niekoľko stoviek ľudí

a neohrozil pritom vrahov. Týmto objavom sa v roku 1941 začala prvá vlna deportácií.

Premávali deportačné vlaky, pôvodne určené pre dobytok, ktorých cieľom boli najprv getá

v Lodži a Rige, potom Terezín a ďalšie tranzitné stanice pred tábormi smrti na Východe.

Vysokí nacistickí predstavitelia na konferencii v Berlíne úspešne vyriešili problém

s metódou efektívneho vyvražďovania, ale hneď na to natrafili na ďalší. Hitlerova

Nemecká ríša bola domovom rôznych etnických skupín a často dochádzalo k zmiešaným

manželstvám, otázkou teda bolo, kto je Žid a kto je Nemec. Rozhodovalo sa o živote

9

a smrti desaťtisícov ľudí v Nemeckej ríši a státisícov v Európe. Prítomní zamýšľali zahrnúť

do „konečného riešenia“ aj ľudí, ktorých do tej doby chránilo zmiešané manželstvo,

rovnako ako aj ich potomkov. Reinhard Heydrich navrhol priradiť miešancov 1. stupňa

zásadne k Židom, zatiaľ čo miešancov 2. stupňa by vo všeobecnosti platili za Nemcov.

Mimoriadne zásluhy v prípade miešancov 2. stupňa mali ľudia, ktorí pristúpili na

dobrovoľnú sterilizáciu, ktorú pôvodne žiadal aj SS-Gruppenführer H. G. Hofmann

z Rasového a osídľovacieho úradu (Rasse-und Siedlungshauptamt). To im zaistilo

zrovnoprávnenie u Nemcov, tí, ktorí na to nepristúpili, boli naďalej rasovo diskriminovaní,

ale stále chránení pred istou smrťou v plynových komorách. Naopak miešanci 1. stupňa

nemali žiadne výhody a bolo treba s nimi zaobchádzať ako so Židmi, t. j. deportovať

a zavraždiť. Teórie o tom, kto patril k miešancom 1. stupňa a kto naopak k miešancom

druhého stupňa, sú rôzne. Podľa tej našej boli miešanci 1. stupňa potomkovia zo

zmiešaného manželstva židovského a nemeckého občana, zatiaľ čo miešanci 2. stupňa boli

potomkovia už zmiešaných rodičov Nemcov so židovskými predkami.

Páni na stretnutí vo Wansee dopodrobna prebrali a naplánovali osudy miliónov

obetí. Diskutovali o efektívnom vraždení, nútenej sterilizácii, deportáciách a o všetkom, čo

súviselo s „rasovým očistením Nemeckej ríše“ na podnet Adolfa Hitlera a Heinricha

Himmlera. Úspešne sa postarali o to, aby vyše 6 miliónov ľudí opustilo tento svet.

Záhadou však bol rok 1947 a vojenský súd v Norimbergu. Účastníkov konferencie, ktorým

sa nepodarilo utiecť a boli zatknutí, vypočúval pruský úradník – Žid, ktorý včas emigroval

Robert Kempner. Erich Neumann, ktorý na konferencii zastupoval Plánovací úrad, poprel

svoju účasť na tomto stretnutí. Jeho kolega Gerhard Klopfer zo straníckej centrály zasa

tvrdil, že reč bola údajne o vysídlení. Zrazu nikto netušil o smrti miliónov ľudí, každý mal

zrazu čisté ruky a odvolávali sa na svojho vtedy tak obdivovaného führera Adolfa Hitlera.

Spravodlivosť však zabezpečila rovnako krutý trest aj pre organizátorov tejto masovej

genocídy. Toľká irónia, veľkí predstavitelia Nemeckej ríše, ktorí sa považovali za „čistú

rasu“, sa dočkali rovnakého poníženia ako ich obete, ktoré jedným stretnutím odsúdili na

krutú popravu.

10

5 Vyradenie Židov zo spoločnosti

V apríli 1933, len dva mesiace po uchopení moci Hitlerom, sa v Nemecku začali

realizovať rázne kroky na očistenie germánskej rasy od Židov. Hitlerovi záležalo na tom,

aby centrum jeho veľkej Nemeckej ríše bolo „očistené“ ako prvé, no samozrejme s touto

absurdnou myšlienkou plánoval oboznámiť aj iné krajiny, ktoré neskôr pripojil k ríši. Táto

masová genocída však mala chronologický postup a každým dňom sa stupňovala. Aj keď

Židia boli diskriminovaní už dávno predtým, skutočný teror predstavoval až rok 1935,

kedy boli uzákonené tzv. Norimberské zákony. Tie boli zlé sami o sebe, no tvorili len

základ ďalšej židovskej diskriminácie. Nové a nové predpisy, každodenne meniace sa

zákony čoraz viac obmedzovali práva židovskej menšiny. Od marca 1936 prestali

mnohodetné rodiny dostávať prídavky na deti. Od októbra toho istého roku zákon zakázal

židovským učiteľom doučovať nežidovských žiakov. V septembri 1937 nesmeli

nemocenské poisťovne uzavrieť zmluvy so židovskými lekármi, ktorí hneď na to v júli

dostali zákaz vykonávania lekárskej praxe. A takto sa nenávisť k židom čoraz viac

stupňovala. Táto rasová diskriminácia im viditeľne zhoršila existenčné podmienky.

Množstvo ľudí prišlo o prácu, o možnosť študovať či o sebavedomie. Každodenná tyrania

ich stretávala na každom kroku, napríklad pri príchode do obce sa inštalovali tabule

s nápismi „Židia nežiaduci“ alebo na lavičkách v parku viselo upozornenie „len pre

árijcov“, platiť začal aj zákaz návštevy mestských kúpeľov atď. Tento výrazný

antisemitizmus na politickej úrovni časom prerástol až do primitívnych foriem

diskriminácie a fyzického násilia. Výsledkom toho bol protižidovský pogrom tzv.

Krištáľová noc (Kristallnacht), ktorá sa odohrala v noci z 9. na 10. novembra v Nemecku,

Rakúsku a niektorých častiach okolitých krajín, ktoré boli obývané nacistickými Nemcami.

Zámienkou na vyvolanie tohto konfliktu bol atentát Žida Hersela Grynszapa, ktorý

v študoval v Paríži a o hrôzach dejúcich sa v Nemecku sa dozvedel z listov od svojej sestry.

Ten to neuveriteľné poníženie svojho národu psychicky nezvládol a postrelil nemeckého

veľvyslanca v Paríži Ernesta vom Ratha. Nacisti tento útok, samozrejme, využili vo svoj

prospech a nazvali ho „židovským sprisahaním“ a to dalo prívržencom NSDAP voľnú ruku

v „legálnom“ zabíjaní a ničení židovského majetku. Následky tejto udalosti boli

katastrofálne. Bolo zavraždených cca 91 Židov, no odhad židovských obetí po pripočítaní

samovrážd a smrteľných zranení predstavoval vyše 400 mŕtvych. Zničených bolo aj okolo

7000 židovských obchodov a zhoreli takmer všetky synagógy. Začalo sa s hromadnými

11

deportáciami do koncentračných táborov. To v Židoch vyvolalo podozrenie, niektorí už

neverili, že bude raz lepšie a preto včas emigrovali do zahraničia. Mnohým im zachránilo

životy.

5.1 Spoločenská diskriminácia Prešovských Židov

Pojem antisemitizmus a židovská diskriminácia spojená s ním nebola cudzia ani

slovenským občanom a úradníkom. Napriek tomu však táto rasová diskriminácia u nás

nebola tak primitívna ako v nacistickom Nemecku. Nemci brali židovskú menšinu ako

hmyz, ktorý ohrozuje čistotu ich národu, a preto musí byť rýchlo zlikvidovaný, zatiaľ čo

Slováci považovali Židov za prebytočných občanov, ktorí kradli ľuďom prácu. No pod tým

„kradnutím“ myslel náš národ konkrétne závisť voči Židom. Mnoho Židov z Prešova

a z jeho okolia vlastnili rôzne statky, podniky, kancelárie, nehnuteľnosti a pod. To,

bohužiaľ, niektorým občanom nášho štátu prekážalo.

Pred druhou svetovou vojnou nebola židovská diskriminácia tak rozšírená ako

počas vojny. Židia na našom území žili v mieri s ostatnými občanmi, no narastajúcou

mocou Hitlera a jeho NSDAP sa zmenil aj prístup k Židom na Slovensku. Medzičasom sa

na čelo slovenskej politiky dostáva HSĽS (Hlinkova slovenská ľudová strana) a v rámci

tejto strany bol zriadený polovojenský poriadkový zbor známy ako Hlinkova garda (HG).

Prvé jednotky tejto gardy vznikli v roku 1938 a to predovšetkým v Bartislave, Trnave,

Nitre a inde. Vznikali bez povolenia a ich činnosť bola ilegálna. Členovia Hlinkovej gardy

pôsobili aj na východnom Slovensku. Na niektorých miestach sa realizovali aj rôzne

stretnutia na výučbu budúcich gardistov (Hlinkova mládež). Prívrženci HSĽS a členovia

HG úzko spolupracovali s nacistickým Nemeckém. Odsuzovali Židov, Rómov, Maďarov,

Čechov, demokraticky zmýšľajúcich občanov a partizánov a boli predovšetkým katolícky

založení aj keď ich skutky boli presným opakom toho, čo katolícka viera káže. Ich prácou

bolo udávať Židov, ktorí ešte stále konajú proti norimberským zákonom. Neskôr boli práve

oni hlavní organizátori transportov do zberných táborov. Židia v Prešove to nemali

jednoduché, rovnako ako ostatní Židia v Európe. Stačilo, ak mal o niečo viac kráv ako

sused a majetok mu bol okamžite odobratý. Židia nemali právo vlastniť fotoaparáty,

bicykle, mali obmedzené cestovanie, zákaz vychádzok a najväčším ponížením pre nich

bolo nosiť Dávidovu hviezdu. Ten, kto vlastnil akýkoľvek majetok, mohol v blízkej

budúcnosti očakávať razie. Doba bola krutá, židovský národ ponižovaný a odsudzovaný

12

spoločnosťou. Deti študujúce a bývajúce v Prešove boli vyhodené a aby to nestačilo, o pár

dní na to boli deportované so svojimi rodičmi. Lekári, právnici či úradníci dostali zákaz

vykonávania praxe. Mnohé ich kancelárie či obchody boli v Prešove likvidované.

Množstvo Židov posielalo žiadosti o pozastavení likvidácie na prešovské úrady,

s ponížením prosili o počkanie a zrušenie nariadenia, neúspešne. Takmer žiadnej žiadosti

naši úradníci nevyhoveli, vraj nemohli. Pri štúdiu týchto archívnych záznamov sme

natrafili aj na bežné banálne veci, ako napríklad vlastnenie fotoaparátu. V tom lepšom

prípade im to bolo automaticky odobrané, v tom horšom sa objavili vo väzení. Stretávali

sme sa aj so žiadosťami na povolenie cestovania mimo mesta/obce. Istá, pravdepodobne už

dávno zosnulá pani vo svojej žiadosti uviedla, že zo zdravotných dôvodov potrebuje

cestovať do Prešova k lekárovi, jej žiadosť, samozrejme, zamietli. Židia žiadali aj o to, aby

nemuseli nosiť židovskú hviezdu, preukazovali svoj pôvod, ale bohužiaľ neúspešne. Naša

spoločnosť ich dobrovoľne odsúdila k tejto „ponižujúcej existencii“ bez majetku, peňazí a

práce.

Vtedajší prezident nášho satelitného štátu Jozef Tiso má tiež zásluhu na

diskriminácii slovenských židov. A však pravdou je aj to, že im dal šancu zachrániť sa

prekrstením na katolícku vieru, čo však, samozrejme, nebolo zadarmo. Množstvo

židovských rodín túto ponuku okamžite využilo a prešli na katolícku vieru. V archíve

mesta Prešov sme našli množstvo dokumentov, ktoré obsahovali informácie práve o tomto

procese. Preštudovali sme vyše 100 dokumentov a väčšina z nich boli žiadosti o

prekrstenie. Pri rozhovore s redaktorkou Drienovského občasníka sme sa dozvedeli, že istá

židovská rodina v Drienove sa vraj tiež vďaka tejto možnosti zachránila a následne

emigrovali do Košíc. Množstvo ľudí židovskej národnosti žijúcich na Slovensku túto

možnosť využilo a to ich aspoň ochránilo pred prvou vlnou deportácií. No aj tak ich to

neochránilo pred diskrimináciou spoločnosti, ktorá ich pôvod veľmi dobre poznala. Aj to

ich nútilo odísť z domáceho prostredia, aby jednoducho zabudli na všetky tie hrôzy,

ktorých sa spoločnosť voči nim dopúšťala. Mnohí z nich po skončení vojny sa už

nedokázali priznať k svojmu pôvodnému vierovyznaniu a to buď zo strachu alebo odporu

voči svojej viere. Nacistické Nemecko chcelo vymazať zo sveta akékoľvek prvky

židovskej kultúry, našťastie sa mu to nepodarilo, pretože vo svete, ale aj na Slovensku ešte

stále existuje židovská menšina, ktorá sa len ticho utiahla do svojho sveta.

13

6 Vyvrcholenie antisemitizmu a prechod k deportáciám

Nenávisť voči Židom neustále rástla a naberala na intenzite. Nezmyselné zákony,

ktoré sa menili každý týždeň, čoraz viac obmedzovali židovskú existenciu. Deportácie

a vyhladenie Židov, mali nacistickí predstavitelia naplánované už dávno pred vojnou, ale

potrebovali na to dobre premyslenú stratégiu, aby Židia dobrovoľne pristúpili na svoju

„eutanáziu“ a nekládli pri tom odpor. Ich vyradenie zo spoločnosti bol len jeden

z postupov Nemeckej ríše pri ich vyhladzovaní. Likvidovanie podnikov, hromadné

zabavovanie majetku, vyhodenie z práce či školy malo Židom nepríjemne skomplikovať

životy. Tento očakávaný efekt sa, samozrejme, v relatívne krátkej dobe viditeľne prejavil.

Židovskí občania si postupne nemali za čo poriadne kúpiť jedlo či lieky a chytali sa

akejkoľvek možnosti na záchranu. Takáto možnosť sa im v blízkej budúcnosti naskytla

a išlo konkrétne o vysťahovanie do pracovných táborov, kde budú pracovať a spokojne si

nažívať so svojimi príbuznými. Mnohí tejto predstave naivne verili a pod nátlakom

„sladkých sľubov“ sa dobrovoľne evidovali do zoznamu Židov, ktorí v krátkej dobe budú

evakuovaní a to nacistom zjednodušilo celý tento likvidačný proces. Nie každý však týmto

sľubom uveril a našli sa ľudia, ktorí sa zúfalo snažili vyhnúť deportáciám.

Prvý slovenský transport židov odišiel z Popradu, a to konkrétne dňa 25. marca

1942 cca 20 minút po dvadsiatej hodine. Deportačné vlaky smerovali do vyhladzovacieho

táboru Osvienčim a smerovalo tam vyše 1000 židovských žien a dievčat. Takmer žiadna

z nich holokaust neprežila. Prvý transport z Prešova bol zorganizovaný toho istého roku.

Vlak bol naložený stovkami dievčat a žien z Prešova a z okolitých miest a dedín. Smeroval

do zberného táboru v Poprade, odkiaľ boli následne deportované do rôznych likvidačných

a pracovných táborov. Ani jedna osoba tento transport neprežila. Vlak odchádzal z malej

stanice v Prešove a na túto hroznú udalosť tam ostala už len jediná spomienka - pamätník.

Tieto ženy a dievčatá celý čas verili, že idú pracovať. Niektorým z nich sa táto predstava

splnila a išli vykonávať fyzicky náročnú prácu, ktorá ich pripravila o život. Iné z nich boli

ušetrené od trápenia a boli usmrtené v plynových komorách vyhladzovacieho táboru

Osvienčim- Brezinka.

V roku 1940 bolo v Prešove 24-tisíc obyvateľov, Židov bolo 4 381. Po deportáciách

bol počet Prešovčanov 20-tisíc. Holokaust prežilo 816 prešovských Židov. Od marca 1942

14

do októbra 1942 odišlo zo Slovenska 58 transportov a bolo deportovaných 57 628 osôb

(2/3 židovského obyveteľstva). Rudolf Vrba vo svojom románe Utekl jsem z Osvětimi

podrobne opisuje priebeh celej cesty vlakom zo Slovenska do Poľska. Podmienky vo

vagóne pre dobytok boli príšerné. Ak mali cestujúci šťastie, dostali aspoň vedro vody a

jedno prázdne vedro, ktoré malo funkciu toalety. Počas letných horúcich dní ľudia umierali

na dehydrovanie a absolútne vyčerpanie. V zime to bol presný opak, následkom smrti bolo

podchladenie. Cestujúci si so sebou brali väčšinou trvanlivé potraviny a ak im pred cestou

nezhabali batožinu, mali k dispozícii aspoň jedlo, ale stále im chýbala voda. Navyše

transport tohoto druhu bol zdĺhavý a plný utrpenia, keďže „vlak smrti“ musel dávať

prednosť vojenským transportom smerujúcim na front. Do jedného vagónu dokázali vojaci

natlačiť aj 100 ľudí a každý z nich sa tlačil k malému oknu, aby sa aspoň trochu nadýchli

čerstvého vzduchu. Pri každej zastávke vypadlo z jedného transportu aj 30 mŕtvych. Avšak

v niektorých prípadoch takéto zastávky neboli možné, a preto ľudia cestovali v spoločnosti

rozkladajúcich sa tiel bez prestávky do táborov smrti. Ak chcel niekto použiť toaletu,

spolucestujúci sa diskrétne odvrátili, aby zachovali aspoň štipku civilizácie v týchto

katastrofálnych podmienkach. Rudolf Vrba sa tiež vo svojej knihe vyjadril aj o sľuboch

vtedajšieho prezidenta Jozefa Tisu. Prezident prehlásil, že mladé židovské páry, ktoré sa

zasnúbia alebo vstúpia do manželstva, nebudú v táboroch rozdelení a ostanú spolu.

Množstvo mladých ľudí sa s nádejou hrnuli do manželstva a verili, že na novom mieste

budú spolu spokojne žiť. Opak bol však pravdou a takmer nikto z nich už svojho partnera

po príchode do tábora nevidel. Faktom je aj to, že náš štát platil Nemeckej ríši 500 mariek

za každú deportovanú osobu, tzv. osídľovací poplatok.

Tieto deportácie boli posledným krokom k masovej likvidácii. Nikto si ani len

nedokázal predstaviť, že môže byť ešte horšie. Každý mal v srdci ešte akú takú nádej, že

po príchode do cieľa ich čaká teplá strava, posteľ a práca. Nikto si nedokázal ani len

v najhoršom sne predstaviť, že na konci cesty ich čaká istá smrť v plynových komorách.

15

7 Priemyselné vyvražďovanie

Ako už bolo vo vyššie uvedených kapitolách spomenuté, nacistická Nemecká ríša

chcela vyhladiť zo sveta niekoľko miliónov ľudí židovského a rómskeho pôvodu. Celý

tento proces vyhladzovania však prechádzal mnohými zdokonaľovacími zmenami, až bol

nakoniec vyvinutý jedinečný systém zabíjania, ktorý za krátky čas dokázal pripraviť

o život stovky či tisícky ľudí. Na realizáciu tohto zabíjania bol vytvorený najväčší komplex

vyhladzovacích táborov v Poľsku Osvienčim I. a II. (Brezinka). Tento komplex mal presne

rozdelené komandá s rôznym zameraním, ako napríklad Kanada- skupina otrokov na

triedenie osobných vecí usmrtených Židov, Buna- komando pre výstavbu iných budov

a pre ťažkú prácu alebo Sonderkommando – komando na odpratávanie a spracovávanie

biologických pozostatkov zavraždených Židov. Práve členovia Sonderkommanda mali tú

najstrašnejšiu prácu zo všetkých. K dispozícii mali rôzne výhody ako vyššie dávky jedla,

ale stále to nebolo dostatočné hodnotenie za prácu, ktorú museli vykonávať. Členovia tejto

skupiny boli každé tri mesiace popravení a nahradení inými a to z dôvodu absolútneho

utajenia a diskrétnosti. Niektorým z nich sa však podarilo prežiť a svoje svedectvá

uverejnili a pospájali do jedného celku v knihe Svědkové z továrny na smrt. V tomto diele

je detailne opísaný proces zabíjania miliónov Židov.

Toto vyhladzovanie malo presný postup a bolo dokonale naplánované, aby sa

predstavitelia nacizmu vyhli odporu, ktorý by im skomplikoval prácu. Židia po príchode na

rampu a po vystúpení z vagóna dostali od nemeckých veliteľov pokyn na zoradenie sa.

Mnohí z deportovaných boli vystrašení zo zmesi štekotu psov, kriku nemeckých

dôstojníkov, nariekania spolucestujúcich a rôznych iných zvukov a nevedeli, čo majú

v tom chaose robiť. Tí, ktorí sa nepodriadili povelom nacistických vrahov, sa stali obeťou

bitky alebo boli priamo zastrelení. Pri takom nátlaku ľudia pochopili, že nariekanie im

nepomôže, a preto sa radšej podriadili. Z tohto privezeného „ľudského tovaru“ si následne

nacisti vyberali a triedili osoby, ktoré pôjdu do plynu a ktoré pôjdu pracovať. Na prácu si,

samozrejme, vyberali zdravých a dobre stavaných mužov, ale aj ženy. No z tisícového

transportu išlo na prácu len veľmi malý počet osôb. Týmto procesom oddelili od seba

mnohé rodiny. Mnohým ženám vzali synov, dcéry či manželov, mnohým deťom vzali

rodičov a iných príbuzných, no nikto nemohol namietať, lebo pri odpore ich čakala

okamžitá smrť (tá ich však čakala tak či tak, len o tom ešte netušili). Po tomto

16

„castingu“ sa nakoniec museli dostaviť na jednotlivé miesta. Otroci, ktorí dostali šancu

pracovať, išli na oddelenie, kde ich „kolegovia“ pripravili na prácu. Na zápästie im

vytetovali poradové číslo, oholili im hlavu a pridelili väzenské oblečenie. Následne boli

dosadzovaní na pracovné miesta ako náhrada za predchádzajúcich väzňov, ktorí v tábore

zahynuli. Zvyšok sa musel vydať iným smerom a to konkrétne do druhej časti tábora-

Osvienčim Brezinka, kde na nich čakali plynové komory, tzv. „sprchy“ a krematórium. Ak

vystihli správne obdobie, tak nemocní a starí ľudia boli do priestorov smrti odvezení

nákladným autom, všetci ostatní museli kráčať pešo pozdĺž tábora a pred nimi išla sanitka,

ktorá u mnohých vyvolávala pocit bezpečia. V skutočnosti však táto sanitka prevážala

smrteľnú kryštalickú zmes cyklón B, ktorá bola prostriedkom vraždenia. Nemeckí

dôstojníci po niekoľkých transportoch zistili, že ak sa k ľuďom budú správať milo

a nebudú používať fyzické násilie, tak obete nebudú klásť odpor a dobrovoľne pristúpia na

jatky. Na konci cesty im preto sľubovali očistnú kúru, teplé jedlo a stretnutie sa s rodinami.

Obete nakoniec kráčali po schodoch smerom do šatní a ich tváre osvecoval len oheň

z komínov krematórií. Nikoho z nich by ani v zlom sne nenapadlo, že ten komín je jediná

cesta von. Ženy, muži aj deti sa museli následne vyzliecť a svoje osobné veci zavesiť na

príslušný háčik s poradovým číslom, ktorý mal samozrejme vzbudiť u ľudí pocit, že sa po

svoje veci ešte vrátia. Potom boli nahnaní do rozľahlej miestnosti so „sprchami“. Mnohé

z obetí to chceli mať už za sebou a rýchlo sa premiestnili k sprchám, avšak starším ľuďom

vyzliekanie trvalo dlhšiu dobu, a preto niektorí na svoju smrť čakali aj 20 minút. Členovia

sonderkommadna týchto ľudí posielali do plynových komôr a pri veľkých transportoch

museli do jednej miestnosti natlačiť stovky osôb. Pri takomto tlaku iných tiel, mnohí

(najmä tí pri stenách) umierali na udusenie ešte predtým, než nacisti pustili plyn. Ak boli

už všetky osoby vyzlečené a pripravené na smrť, členovia sonderkommanda zavreli

bezpečnostné dvere a už len čakali na vypustenie plynu. Na strope plynových komôr boli

zabudované otvory, cez ktoré muži v plynových maskách bezpečne vsypávali kryštáliky

smrtiaceho cyklónu B. Toto umieranie bolo zdĺhavé, kruté a plné utrpenia a bolesti. Kým

sa krik a plač v plynových komorách utíšil, prešlo aj 12 minút. Potom sa spustilo

odvetrávanie a dvere sa mohli otvoriť až po dvadsiatich minútach. Do komory najprv

vstúpil doktor s plynovou maskou, ktorý skonštatoval smrť. Po vyvetraní plynu

z miestnosti sa pustili do práce jednotky sonderkommanda, ktoré tieto mŕtvoly následne

odpratávali a spaľovali v peciach krematória. Svedkovia z továrne na smrť vo svojich

svedectvách opisovali hrôzostrašný pohľad na pyramídu mŕtvol. Každá z obetí sa chcela

dostať čo najvyššie k stropu a vzájomne po sebe šliapali. Cyklón B im spôsoboval príšerné

17

kŕče, a preto boli ich telá po usmrtení pozapletané do rôznych neprirodzených polôh. Steny

boli pokryté krvou, zvratkami močom alebo stolicou, pretože na každého pôsobil plyn inak.

Jednotky vraždiaceho komanda museli následne tieto biologické stopy odstrániť, aby

mohla byť plynová komora pripravená pre ďalší transport. Telá zavraždených osôb

umiestnili v nových krematóriách do výťahu, ktorý ich odviezol k peciam. No ešte pred

spopolnením bolo potrebné mŕtvoly zužitkovať. Zubári im trhali zlaté zuby a holiči strihali

vlasy, ktoré sa dali použiť ako výplň do matracov a pod. Takto využité mŕtvoly boli

pripravené na posledný proces a to spopolnenie. Nové pece dokázali spáliť aj niekoľko tiel

v časovom intervale približne 20 minút. Telá nakladali na špeciálne vozíky, z ktorých

špeciálnym náradím telo zosunuli do priamo do ohňa. Niekedy sa tieto vozíky tak rozpálili,

že pokožka obetí sa často prilepila o kov, a práve preto si to žiadalo rýchlosť a obratnosť

väzňov. Po spopolnení prišli na rad drviči kostí, ktorých úlohou bolo rozdrviť ľudské

pozostatky na prach. Popol stoviek ľudí bol následne naložený na nákladné autá

a vysypaný do rieky.

Mnohokrát sa stalo, že členovia sonderkommanda vytiahli z hromady mŕtvol svoju

matku, otca, manželku, deti alebo iných príbuzných. No táto príšerná práca z nich urobila

len pracujúce stroje, ktoré stratili dušu a celý zmysel života. Najmä malé deti dokázali

prežiť účinky plynu, nevedno z akého dôvodu. Aj napriek tomu museli byť zavraždené.

Akoby samotná smrť nechcela týchto ľudí prijať. To však bolo nacistom jedno, príkaz znel

jasne, odstrániť všetkých Židov a nepotrebných občanov zo sveta. Členov

sonderkommanda, ktorým sa podarilo prežiť, to poznačilo na celý život. Niektorým sa

opäť podarilo zaradiť sa do spoločnosti, ale číslo vytetované na zápästí im neustále

pripomínalo tú strašnú prácu, ktorú v minulosti museli vykonávať.

18

8 Koniec masovej likvidácie

Práve bitka pri Stalingrade 21. augusta 1942 až 2. februára 1943 ovplyvnila celý

priebeh vojny. Tam sa situácia úplne zvrátila a to znamenalo komplikácie najmä pre

nacistickú tretiu ríšu. Vojská ZSSR následne postupovali zo severu nižšie a postupne

oslobodzovali jednotlivé miesta obsadené nacistami. No aj napriek tejto kritickej situácii

príslušníci SS aj naďalej organizovali deportácie do vyhladzovacích táborov. V rokoch

1944-1945 nastala druhá vlna deportácií a jednou krajinou, kde boli Židia ešte v početnej

väčšine, bolo Maďarsko. Nacisti plánovali zlikvidovať 1 000 000 maďarských Židov.

Každý z nacistických pracovníkov v SS službách vedel, že koniec sa už blíži, no aj napriek

tomu sa snažili splniť rozkaz a zlikvidovať čo najväčšie množstvo Židov, Rómov,

homosexuálov a iných nepotrebných ľudí. Tesne pred blížiacou sa sovietskou armádou

chceli esesáci zničiť všetky dôkazy o vraždách, ktoré sa v tábore Osvienčim diali. Nechceli

byť pri vraždení pristihnutí ako v Majdanku, kde Sovieti našli ešte horiace ohne

v krematóriách, a preto boli pred ich odchodom krematóriá a plynové komory vyhodené do

vzduchu. Pôvodne mali v pláne zrovnať so zemou celý tábor, ale podarilo sa im zničiť len

niektoré časti.

27. januára 1945 bol tábor oslobodený 322. streleckou divíziou. Vojaci našli v

tábore už len 7600 ľudí, ktorým sa podarilo prežiť. Nacisti pred oslobodením tábora poslali

viac než 58 000 ľudí na nútené práce do ríše, väzňov, ktorí neboli schopní pochodu, začali

urýchlene vraždiť. Členom tohoto pochodu bol aj bývalý člen sonderkommanda Shlomo

Venezia. Ten musel prejsť s ďalšími väzňami pešo niekoľko kilometrov, až kým sa

nedostali do Rakúska do pracovného tábora Mauthausen. Tí, ktorí cestu nezvládali, boli

automaticky zastrelení. Tam sa stretli s britskou armádou, ktorá taktiež oslobodzovala

obsadené územia nacistami. Vojaci po oslobodení týchto príšerných miest ostali zhrození

pohľadom na umierajúcich väzňov, ktorí boli vychudnutí na kosť. Vojna sa pomaly blížila

ku koncu. Deportácie sa zastavili 9. júla 1944 na žiadosť a na základe správy, ktorú podali

Rudolf Vrba a Alfred Wetzler o hrôzach, ktoré sa v Osvienčime dejú. Zachránili tým

200 000 Židov. 8. mája 1945 sa definitívne skončila vojna v Európe vďaka kapitulácii

Nemecka. Hitler spáchal vo svojom stane v Berlíne samovraždu a s ním aj mnohí iní

nacistickí vrahovia, ktorí vedeli, že ich čaká trest. Niektorým členom SS sa vďaka

podplácaniu podarilo uniknúť pred trestom, ale tí ostatní boli odsúdení na Norimberskom

19

procese. Aj napriek tomu, že vojna bola ukončená, Židia boli naďalej vystavení

diskriminácii.

Po skončení vojny Židia nemali kam ísť. Tí, ktorým sa podarilo utiecť a začať

odznova, mali šťastie, no tí, ktorí sa vracali z pracovných a koncentračných táborov, zistili,

že už viac nie sú doma vítaní. Aj po tých všetkých hrôzach a ponižovaní, ktoré si v tábore

prežili, zasiahla ich srdce ďalšia rana. Mnohí sa chceli vrátiť domov, nájsť svoju rodinu,

zabudnúť na všetko a začať odznova. Ale po príchode do rodnej zeme sa dočkali len

odmeranosti a pohŕdavých pohľadov spoluobčanov. Zistili, že ich domov a ich majetok

vlastnili ľudia, ktorých poznali a o ktorých by to nikdy nepovedali. Osobné veci, ktoré

zverili svojim „priateľom“ s nádejou, že sa domov ešte vrátia, sa stali majetkom iných ľudí.

Nikto nečakal, že sa ešte niekto zo Židov vráti, každý bol šťastný, že odišli. Bezhraničná

závisť ľudstva bola len ďalšia rana do srdca. V Poľsku dokonca Židov naďalej vraždili

nespokojní občania. To prinútilo Židov opustiť rodnú krajinu a vydať sa do sveta, nevedno

kam. Boli zriadené rôzne tábory pre pomoc obetiam holokaustu, ale to bolo len dočasné

riešenie. Preto Židia najčastejšie emigrovali do Ameriky, Palestíny či Jeruzalemu, kde sa

ich zotročené duše opäť snažili nájsť pokoj a šťastie.

Následky II. svetovej vojny boli katastrofálne. O život prišlo cca 60 miliónov obetí.

V koncentračných táboroch prišlo o život vyše 6 miliónov ľudí (určite nie menej)

nehovoriac o tom, koľko Židov a Rómov bolo zavraždených v zberných táboroch,

v rôznych tranzitných zastávkach, vo vagónoch a celkovo počas celého priebehu tejto

rasovej diskriminácie. Mnohé dediny a mestá na Slovensku mali niekoľko židovských

rodín, dnes už po nich zostala len spomienka v kronikách a archívnych záznamoch. Je

zarážajúce, že po skončení tejto likvidácie nikto nepodal Židom pomocnú ruku, keď ju

najviac potrebovali, no najviac smutné na celej tejto udalosti je to, že kvôli jednej osobe sa

im otočil chrbtom celý svet.

20

9 Antisemitizmus a rasová diskriminácia dnes

Pojem anti-semitizmus je odvodený od slova Semita, čo znamená Arab, ale

nepredstavuje to nenávisť voči semitským národom (kam patria aj Arabi), ale len voči

Židom. Antisemitizmus sa dnes neprejavuje v takej miere ako sa prejavoval v prvej

polovici 20. storočia, ale ešte stále sa v našej spoločnosti nachádza skupina ľudí, ktorá

Židov nenávidí. Sami dobre poznáme, ako to funguje v škole medzi tínedžermi. Nadávky

ako „ty sprostý žiďák“ sú pre našu generáciu úplne bežných výrazom. Cestou zo školy si

po sídliskách všímame rôzne graffity a „nástenné maľby“, ktoré v mnohých prípadoch

majú práve tvar hákového kríža. Je ťažké posúdiť, či ide len o nechutný žart našich

rovesníkov alebo o skutočný prejav antisemitizmu, no aj napriek tomu je to zarážajúce.

Nanešťastie na Slovensku po II. svetovej vojne neostalo veľa židovských občanov a tí,

ktorí dnes ticho žijú medzi nami, svoj pôvod nepriznajú, preto už nie je koho

diskriminovať. Ale viditeľne narastá nenávisť voči Rómom a naopak. Aj keď to nie je

prejav antisemitizmu, je to prejav rasovej nenávisti a diskriminácie a to vytvára alarmujúcu

situáciu v našom štáte.

Ako už každý vieme, na Slovensku žijeme s našimi rómskymi spoluobčanmi

a bohužiaľ, nie každý z nich má prácu. Najmä na východnom Slovensku je tento stav na

katastrofálnej úrovni. Množstvo rómskych rodín je odkázaných na sociálnu pomoc nášho

štátu. Stavajú sa pre nich rôzne byty, investuje sa pre nich do vzdelania, na sociálne dávky

a na prídavky na deti (to všetko samozrejme zo štátneho rozpočtu, teda z našich daní).

Žiadny člen strednej vrstvy nikdy nebude mať k dispozícii takéto výhody a to vzbudzuje na

opačnej strane pocit nespravodlivosti a ublíženia. Zakladajú sa rôzne extrémistické skupiny

proti tzv. „príživníkom“ a to nie len na Slovensku, ale aj v iných krajinách a to určite nie je

správne riešenie. Tieto strany sa snažia svojimi aktivitami pritlačiť na vládu, aby s tým

niečo robila a ak na ich podmienky nepristúpi, berú spravodlivosť do vlastných rúk.

Rovnako to funguje aj na druhej strane. Rómovia sa búria v našom štáte, odvolávajú sa na

teror a rasizmus z našej strany a to vyvoláva konflikt. Kriminalita a rozbroje medzi

Rómami a ostatnými je dnes úplne bežnou skutočnosťou. Realitou je však aj to, že niektorí

slovenskí občania prechovávajú apatiu aj voči maďarskej menšine a naopak. Tieto

národnostné nezhody a rasová diskriminácia môžu časom prerásť do konfliktu ničivého

charakteru. No to nie je jediný problém, ktorému svet musí čeliť.

21

Aktuálnym svetovým problémom sú nepokoje, ktoré vznikajú v arabských

krajinách. Ku konfliktom dochádza práve z dôvodu náboženstva a opakuje sa nenávisť zo

stredoveku medzi kresťanmi a moslimami. 1. 1. 2011 o 11:43 došlo v egyptskom meste

Alexandria k bombovému útoku na kresťanský kostol v tomto meste. Pri výbuchu

zahynulo 7 osôb a vyše 24 ďalších utrpelo vážne zranenie. Útok sa odohral vtedy, keď

veriaci vychádzali z kostola. Rozhnevaní veriaci sa po tomto útoku zhromaždili pred

neďalekou mešitou a od zlosti na nej ničili dvere a okná. Médiá boli preplnené

informáciami o tejto udalosti. Žeby šlo o začiatok ďalšieho svetového konfliktu? To nikto

nevie posúdiť, ale jedno je isté, vzájomná rasová, náboženská a medzinárodná nenávisť

neustále rastie a naplno sa prejavuje.

Táto katastrofálna svetová situácia však ešte nie je úplne beznádejná. Ľudia by

spolu dokázali pozitívne vychádzať, keby vedeli prijať a tolerovať svoje vzájomné etnické

a rasové rozdiely. Našťastie členovia politiky na celom svete sa snažia túto problematiku

udržať v norme, ale ak sa aj v politike prejaví a uplatní akákoľvek forma diskriminácie,

môžeme len dúfať, že to neprerastie do ďalšieho medzinárodného a svetového konfliktu.

My tvrdíme, že nádej je vždy a je lepšie riešiť túto situáciu teraz ako potom.

22

10 Vlastné zhodnotenie židovskej diskriminácie

Pri štúdiu tejto problematiky sme sa stretli s rôznymi tvrdeniami, osudmi a faktami.

Pri písaní tejto práce sme sa nedokázali ubrániť kritike nášho, ale aj nemeckého národu, no

nechceme nikoho odsudzovať tak, ako odsudzovali naši ľudia Židov v časoch II. svetovej

vojny. Naším cieľom je objektívne zhodnotiť vojnovú situáciu a podať tieto informácie

ďalej.

Ako sa hovorí, smrť je prirodzenou súčasťou každého života na svete. Ale II. svetová

vojna bol umelo vytvorený konflikt jednej osoby, ktorá kvôli moci dokázala zapredať aj

svoj vlastný národ. Masové vraždy organizované v čase vojny nemali s prirodzeným

kolobehom života nič spoločné, ale bolo to násilné a hromadné odobratie životov miliónov

mužov, žien a detí. Každá z obetí mala právo na plnohodnotný život a to právo im bolo

odobraté aj vďaka našej pomoci. Bezhraničná závisť a nenávisť ľudstva len podporila

zabíjanie a nespravodlivosť vo svete a presne to Adolf Hitler chcel. Veľmi dobre vedel, že

svoje plány môže uskutočniť len vtedy, ak ho podporí ľud a náš ľud, ale aj iný ho v tom,

samozrejme, ochotne podporil. Vzťahy medzi židmi a nežidmi, ktoré boli do tej doby

dobré, sa v krátkej dobe rýchlo zmenili. Sused už viac nebol susedom a doterajší priateľ

úplne ochladol a vzdialil sa. Mnohí tvrdia, že to robili z toho dôvodu, že bola vojna a mali

strach, že príliš dobré vzťahy so židovskými občanmi by mohli ohroziť ich životy a životy

ich blízkych. Našťastie sa počas vojny našli ľudia, ktorí toto riziko podstúpili

a zachraňovali svojich židovských priateľov aj napriek hrozbe smrti.

II. svetová vojna predstavuje v dejinách ľudstva veľmi smutnú udalosť, preto si

myslíme, že by sme to nemali brať len ako súčasť učiva z dejepisu, ale každý z nás by si

z toho mal vziať ponaučenie. Ktokoľvek z nás sa môže stať obeťou teroru a diskriminácie,

preto sa držme hesla: „Nerob iným to, čo nechceš aby oni robili tebe.“ Ak by sa každý

človek riadil týmto výrokom, vo svete by nastala harmónia a vzájomná tolerancia, čo je,

samozrejme, úplne nemožné a je to tak akurát dobrý námet na príbeh žánru sci-fi. Ľudstvo

ešte nie je dostatočne vyspelé na to, aby dokázalo ovládať svoj hnev, túžbu a všetky

ostatné emócie, a preto je jasné, že kým bude ľudstvo existovať, bude existovať aj nenávisť

medzi ľuďmi.

23

11 Záver

Je ťažké určiť, z akého dôvodu sme si vybrali práve túto tému. Zrejme išlo o našu

vnútornú potrebu riešiť túto problematiku a ďalej šíriť svedectvá o II. svetovej vojne

ďalším generáciám. Štúdium holokaustu nám pomohlo lepšie pochopiť osudy a udalosti

z vojnového obdobia. Doteraz sme to brali len ako súčasť učiva z dejepisu, no po

preštudovaní faktov a krutých osudov ľudí z koncentračných táborov nás táto téma chytila

za srdce. Keď sme zháňali svedectvá a príbehy z vojny, hltali sme každé jedno slovo, ktoré

nám naši známi a príbuzní povedali. Tieto udalosti nás natoľko zaujali, až to prešlo do

súcitu s tými, ktorí holokaust prežili.

Táto práca nemá len poučný charakter, ale je to aj forma úcty voči obetiam

masového vyvražďovania. Pri štúdiu judaizmu sme natrafili na rôzne zarážajúce teórie

o tom, že žiadne plynové komory nikdy neexistovali a že Židia sa snažia len upriamiť na

seba pozornosť. Každý z nás má právo vyjadriť svoj vlastný názor, ale takto popierať

tragickú a násilnú smrť miliónov obetí je doslova škandalózne. Veľmi dobre vieme, že nie

každého téma II. svetovej vojny zaujíma, a preto nevnucujeme našim spolužiakom

a priateľom štúdium týchto dejín, ale v žiadnom prípade nedopustíme, aby sa tieto

klamstvá tohto typu rozšírili v našom okolí. Pevne veríme, že naša práca splní svoj účel

a to bude prejav našej úcty a súcitu voči obetiam masového vyvražďovania za čias druhej

svetovej vojny.

24

12 Bibliografia

WOLFGANG BENZ: Holokaust. Trenčín: F, 2010. ISBN 978-80-88952-64-0

ERIC FRIEDLER et al.: Svědkové z továrny na smrt. Praha: Rybka Publishers, 2007. ISBN

80-87067-64-9

RUDOLF HÖSS: Velitelem v Osvětimi. Praha: Academia, 2006. ISBN 978-80-200-1471-9

RUDOLF VRBA: Utekl jsem z Osvětimi. Praha: Sefer, 2007. ISBN 80-85924-50-1

FRANTIŠEK BAUER et al.: Mein Kampf očima historiků. Praha: XYZ, 2008. ISBN 978-

80-86864-95-2

ZOLTAN ZINN-COLLIS: Přežil jsem peklo Bergen-Belsen. Víkend, 2010. ISBN 978-80-

7222-668-9

A. M. SIGMUNDOVÁ: Diktátor, démon, demagóg. Bratislava: Perfekt, 2006. ISBN 80-

806-330-1

SHLOMO VENEZIA, BEÁTRICE PASQUIEROVÁ: V pekle plynových komor. Praha:

Rybka Publishers, 2010. ISBN 978-80-87067-68-0

25

13 Resumé

In our work objectively evaluate the events of World War II. In this paper we

describe the discrimination and murder of Jews in concentration camps. We also work to

publish the testimony of living witnesses from Presov and the surrounding area. We also

used the testimony of members of the Sonderkommando who were direct participants in

the killings of one million people.

26

PRÍLOHY

27

Zoznam príloh

Príloha A - Úradné dokumenty z vojnového obdobia

Príloha B - Svedectvá účastníkov II. svetovej vojny