10 Nový Orient 67 / 2012 / 4

Úvodné slová vyňaté zo svetoznámeho diela juho-slovanského románopisca Iva Andrića (1892−1975), ktorý pochádzal z Bosny a Hercegoviny, nie sú vy-brané náhodne. Bosna a Hercegovina dostala vo svojej histórii mnoho prívlastkov, viacero z nich vy-slovili politici, historici či spisovatelia, no v slovách románu Most na Drine ju skrz most Mehmed-pašu Sokolovića (1506−1579) stojaceho vo Višegrade možno chápať ako spojnicu, alebo lepšie povedané krajinu, ktorá spája východ so západom, kresťanstvo s islamom. Bosna a Hercegovina je krajinou, ktorej dejiny sa môžu zdať v svetovom hľadisku nezaujíma-vé, no opak je pravdou. V roku 1940 napísal americký novinár John Gunter vo svojej nesmierne populárnej knihe Európa aká je: „Je neprípustnou urážkou ľud-skej a politickej povahy, že tieto úbohé a nešťastné zemičky na Balkánskom polostrove môžu viesť a ve-dú spory, ktoré spôsobia svetovú vojnu. V dôsled-ku toho, čo sa v roku 1914 udialo v jednej neustále zablatenej, primitívnej dedine menom Sarajevo, zomrelo viac ako 150 000 mladých Američanov.“ 2 Rozpútanie 1. svetovej vojny je len jednou z mozaiky udalostí spätých s navonok „bezvýznamnou“ Bos-nou a Hercegovinou.

Na žiadnom mieste v Európe na človeka nedýcha Orient tak silno ako pri prechádzkach starým mes-tom Sarajeva, Zvornika či Mostaru. Multikultúrna spoločnosť Bosny a Hercegoviny budovaná stáročia dostala v období občianskej vojny v Juhoslávii v de-väťdesiatych rokoch 20. storočia isté trhliny, no stále možno v Bosne sledovať súžitie troch etník, nábožen-stiev a kultúr – bosnianskej resp. moslimskej, srbskej a chorvátskej.

V nasledujúcich riadkoch sa pokúsime odhaliť špe-cifiká jedného z najdôležitejších období vývoja Bosny – obdobia islamizácie a osmanskej správy, ktorého vý-

sledky spôsobili diverzifikáciu dejinného vývoja v po-rovnaní s ostatnými balkánskymi susedmi.

Konečná fáza existencie stredovekej Bosny a počiatky osmanskej expanzieVýskum dejín Bosny a Hercegoviny je veľmi kompli-kovaný proces, ktorý so sebou prináša viacero špecifík – nie je možné venovať sa hodnoteniu týchto aspektov detailne, no niekoľko základných názorov potrebných pre pochopenie bosenských dejín je nutné vyzdvihnúť. Obdobie osmanskej nadvlády ich prináša hneď nie-koľko. Na jednej strane sa stretávame s názorom, ktorý býva označovaný ako „turkofilský“ (primárne medzi moslimskými autormi), podľa ktorého vniesli Osmani3 do vývoja stredovekej Bosny právny poriadok a s tým spätú náboženskú toleranciu i možnosť sociálneho vzostupu pre najširšie spoločenské vrstvy. Prechod väč-šiny obyvateľstva k islamu nebol podľa tejto teórie ná-silný, ale dobrovoľný. Turci zároveň obohatili obyvateľov Bosny o hodnoty orientálnej kultúry.4 Oproti tomu exis-tuje druhý názor, ktorý možno zjednodušene pomeno-vať ako „turkofóbny“ (zaužívaný hlavne medzi Srbmi a Chorvátmi). Turci sú prezentovaní ako dobyvatelia, ktorí na niekoľko storočí zastavili politický a kultúrny vý-voj balkánskych národov a konkrétne v Bosne násilnou islamizáciou odcudzili tamojšie obyvateľstvo pôvodnej národnej identite – chorvátskej, resp. srbskej.

V historiografii sa často krát stretávame s názormi, že Bosna a jej obyvatelia nepredstavujú svojbytnú entitu a sú súčasťou Chorvátska5 alebo Srbska. Na-

1 Andrić 1970, s. 16.2 Glenny 2000, s. 23.

3 V texte budeme používať aj termín Turci, ktorý sa v českej historiografii používa na označenie privilegovanej vrstvy os-manskej aristokracie, i keď v prípade Bosny sa ňou stali i slovan-skí moslimovia, čiže nie výlučne Turci z etnického hľadiska.4 Hladký 1996, s. 25.5 Tieto myšlienky boli veľmi nekriticky prezentované počas existencie nezávislého Chorvátska, tzv. NDH - Nezavisna Država Hrvatska v rokoch 1941−1945. Stehlík 2009, s. 151−163.

Islamizácia Bosny a Hercegoviny v 15. a 16. storočí

Maroš Melichárek

„ ...ten veľký kamenný most, drahocenná stavba jedinečnej krásy, akú nemajú ani omnoho bo-hatšie mestá a s čulejšou premávkou, je jediným trvalým a bezpečným prechodom na celom strednom a hornom toku Driny a nepostrádateľnou spojkou na hradskej, ktorá spája Bosnu so Srbskom a cez Srbsko ďalej s ostatnými krajinami tureckého cisárstva až do Stambolu.“ 1

LIDÉ A DĚJINY

11Nový Orient 67 / 2012 / 4

príklad v práci bosenského Chorváta Dominika Man-dića je Bosna jednoznačne opisovaná ako súčasť Chorvátska: „tj. všetky krajiny od Drávy a Dunaja do Jadranského mora, od rieky Raša a Snježnika v Is-trii, smerom k rieke Drine na východe...celým týmto priestorom sa rozprestieral zjednotený chorvátsky štát.“6 Niekoľko storočí pred Mandićom prišiel s po-dobnou teóriou ideológ chorvátskeho národného

hnutia a tvorca myšlienky pan-chorvatizmu Pavao Ritter Vitezović (1652−1713), ktorý Bosnu zaradil do tzv. Bieleho Chorvátska (Croatia Alba), kde boli zahr-nuté všetky územia západne od línie riek Škodra−Dri-na−Sáva.7

Rovnako drvivá väčšina srbských historikov 18. a 19. storočia (Jovan Rajić, Dimitrij Davidović, Milan Vukičević a i.) radila Bosnu jednoznačne do srbských dejín. Tvrdili, že Bosna bola súčasťou srbského štátu už za čias kniežaťa Časlava (asi 933–960), že tzv. bo-gomilovia vyšli z lona východnej kresťanskej cirkvi, že najslávnejší panovník stredovekej Bosny kráľ Tvrt-ko I. Kotromanić (1377−1391) sa programovo hlásil k srbskej štátnej tradícii atď. Myšlienka o potrebe spojenia rozdelených častí srbského národa a teda i spojenia s Bosnou sa objavuje i v 60. rokoch 19. sto-ročia v kruhoch Zjednotenej omladiny Srbskej, do ktorej v tej dobe vstupovalo mnoho mladých Srbov pôvodom z Bosny, ktorí sa neskôr do vlasti vracali ako učitelia na srbských cirkevných školách.8 Práve kvôli

tomuto rozkolu, ktorý prešiel plynulo aj do storočia 20. a čiastočne je prítomný aj dnes, je nutné nazerať na dejiny Bosny a Hercegoviny veľmi obozretne.

Stredoveká Bosna bola spočiatku malou krajinou, ktorá sa rozprestierala v okolí horného a stredného toku rovnomennej rieky. Postupne však zväčšovala svoje územie, no nezávislým štátom sa stala až v 14. storočí (v období známom ako tzv. Bosansko kraljev-stvo, v r. 1377−1463), podstatne neskôr ako tomu bolo v prípade Srbska a Chorvátska. Je však veľmi dôležité pripomenúť, že bola iba dočasným stredo-vekým štátnym útvarom bez historickej kontinuity, čo do značnej miery ovplyvnilo i islamizáciu jej úze-mia po dovŕšení osmanskej expanzie.

Dôležitým fenoménom stredovekej Bosny bola aj tzv. bogomilská heréza, resp. bogomilstvo, pomeno-vané podľa popa Bogomila, ktorý pôsobil v 10. sto-ročí v Bulharsku, odkiaľ sa hnutie rozšírilo cez Mace-dónsko a Srbsko až do Bosny.9 Bosniansky bogomili sami seba označovali ako „krstjani“, čo v preklade znamená kresťania. Na území Bosny vytvorili cirkev-né spoločenstvo, tzv. Bosanska crkva,10 ktorá bola chápaná ako štátne náboženstvo, no o svoj vplyv musela bojovať s rímskokatolíckou vierou, ktorú šírili v Bosne hlavne františkáni.

Bosna sa v 15. storočí zmietala vo feudálnej anarchii, ktorú znásobovali ambície domácich oligarchov ako napr. Hrvoje Vukčić-Hrvatinića (oko-lo 1350−1416), či zasahovanie uhorského kráľovstva do vnútorných záležitostí Bosny. Významnou stratou bosnianskeho kráľovstva bolo aj odtrhnutie prímor-ských oblastí, ktoré prináležali Štefanovi Vukčićovi (1404−1466). Ten sa v roku 1448 prehlásil za hercega (vojvodu) sv. Sávu a tým sa začala daná oblasť vyví-jať ako nezávislý celok – tzv. Hercegovina. Žigmund Luxemburský vyslal dokonca proti domácim veľmo-žom vojsko na čele so svojim chránencom Tvrtkom II. Tvrtkovićom (1404−1443), čím vyvolal vnútornú vojnu, ktorá vyvrcholila porážkou Uhrov pri Doboji r. 141511 (za pomoci Turkov vedených Isak begom).12 Účasť v bosniansko-uhorskom konflikte otvorila Tur-kom cestu k získaniu Bosny. V roku 1461 nastúpil na trón posledný bosenský panovník Štefan Tomašević (1461−1463, prvý i posledný kráľ korunovaný pápež-ským legátom), ktorý sa snažil získať pomoc Západu. V roku 1463 zhromaždil sultán Mehmed II. Dobyvateľ (tur. Mehmed-i sānī, 1444−1446 a 1451−1481) mo-hutnú armádu, ktorá mala priniesť záhubu zvyšku bosnianskeho kráľovstva. Z dobových prameňov sa dozvedáme, že sultán krajinou v podstate iba prešiel a k žiadnej významnejšej bitke nedošlo. Jednotlivé

6 Mandić 1982, s. 167.7 Banac 1984, s. 73. 8 Hladký 2006, s. 64.

9 Frasseto 2007, s. 7−8.10 Draganović 1942, s. 767−793. 11 Šesták 2009, s. 101.12 Niekde sa uvádza ako Ishak Bey. Isailović 2011, s. 11−12.

Administratívne rozčlenenie juhoslovanských oblastí pod osmanskou správou.

LIDÉ A DĚJINY

12 Nový Orient 67 / 2012 / 4

hrady a posádky sa osmanskej armáde postupne vzdávali viac menej bez boja a tento osud posti-hol i najsilnejšiu kráľovskú pevnosť Bobovac. Kráľa dostihla turecká armáda v pevnosti Ključ. Poprava Štefana Tomaševića pred očami Mehmeda zna-menala de-facto koniec bosnianskeho kráľovstva, hoci ešte po zásahu uhorského kráľa Mateja Korví-na (1458–1490) bola ustanovená bánovina jajecká a srebrnická, podľa centier v severnej a západnej Bosne, ktorú Matej Korvín okupoval. Sultán vládol prevažne v centrálnej Bosne (nazývanej aj Vrhbos-na) a Hercegovine. Podľa dobových prameňov chor-

vátskeho letopisca Ivana Tomašića Mehmed II. vní-mal Mateja Korvína nie len ako protivníka, no i ako druhého oprávneného vladára v Bosne.13 Celková morálka bosenských vojsk a obyvateľstva bola sla-bá a to hlavne z dôvodu, že si všetci uvedomovali jej neodvratný pád, či už by to bolo po zásahu Turkov alebo Uhrov, no väčšina sa skôr prikláňala na stranu Turkov ako odvekých nepriateľov v podobe Uhor-ského kráľovstva (prebiehali dokonca aj jednania s Benátkami).14 Následne po obsadení Bosny zabrali Turci aj veľkú časť Hercegoviny a v roku 1482 proces zavŕšili. Uhorské dŕžavy odolávali o čosi dlhšie – bá-

novina Srebrnik padla do osmanských rúk roku 1512 a Jajce roku 1528.15 Podľa tureckého cestopisca Evlija Čelebiho bolo mesto dobyté ľsťou, keďže Turci vtrhli bránami práve vo chvíli, keď sa miestny kresťania modlili.16 Niekde sa uvádza ako rok úplného zavŕ-šenia osmanskej expanzie 1592 a sním spojený pád mesta Bihać do rúk sultána Murada III. (1574–1595).

Islamizácia Bosny a Hercegoviny – bogomilská pomsta?Najdôležitejšou otázkou, ktorá ťaží dejiny Bosny je, prečo vlastne došlo k tak masívnemu prechodu oby-vateľstva na islam, z ktorých viacerí dosiahli na tie najvyššie funkcie v rámci Osmanskej ríše. Oproti os-taným balkánskym krajinám (napr. Srbsku, Bulharsku alebo Grécku), kde v priebehu nasledujúcich storočí konvertovalo iba okolo desať percent celkovej popu-lácie, v Bosne môžeme hovoriť až o sedemdesiatich percentách obyvateľstva.17 Kvôli takémuto masív-nemu počtu konvertitov sa v historiografii vytvo-rila predstava o tzv. „spikleneckej teórii“ bosenskej bogomilskej šľachty, ktorá bodla povestnú dýku do chrbta kresťanského sveta Európy. Bosenská bogo-milská šľachta mala nechať padnúť Bosnu bez boja a potom konvertovať na islam spoločne so svojimi poddanými v záujme ponechania si svojich majet-kov a politickej moci. Príbuznú teóriu prezentuje aj nemecký historik Michael Weithmann, ktorý tvrdí, že prechod bosenskej bogomilskej šľachty na islam bol podozrivo rýchly.18 Tieto myšlienky však majú niekoľko závažných trhlín. Poslúžili však viacerým moslimským autorom ako prostriedok na zlegiti-mizovanie nárokov na Bosnu, keďže podľa tejto te-órie neboli ich predkovia novousadlíci, ale hlásili sa k tradícii stredovekej Bosny. Tento názor vo svojich prácach prezentovali napr. Muhamed Hadžijahić,19 Mustafa Imamović,20 Enver Imamović21 alebo Ibra-him Pašić.22 Na druhej strane stoja napr. Srećko M. Džaja,23 Dubravko Lovrenović, Enver Redžić a Ante

13 „Ja i kralj Matijaš na itavoj smo zemlji jedini vrijedni, da se zovemo vladarima („sumus digni nomine principum“).“ Prelog 1924, s. 6. 14 Fine 2009, s. 585.

15 Thallóczy 1915, s. 261−263. 16 Čelebi 1997, s. 51−52. 17 Weithmann 1996, s. 108.18 Ibid. 19 Muhamed Hadžijahić vo svojej práci predpokladá, že základ dnešného moslimského obyvateľstva Bosny pochádza z radov Bosenskej cirkvi: „Osnovno jezgro današnje muslimanske popu-lacije u Bosni predtavljaje su pristaše bosanske crkve.“ Hadžija-hić 1974, s. 90. 20 Imamović 1997, s. 92, 150.21 Enver Imamović poukazuje na prechod bogomilskej šľachty a duchovenstva: „Predstavnici domaćeg plemstva i vjerske star-ješine s masama bogumilskog stanovništva sa moinicijativno su došli pred sultana u Jajce da mu se poklone i priznaju ga za svoga gospodara. Tom prilikom suizjavili da od svoje volje žele preći naislam.“ Imamović 1998, s. 26.22 Pašić 2009, s. 255−37223 Džaja 2002, s. 142–159.

Pevnosť Ključ, posledné útočisko bosnianskeho kráľa, na dobovej rytine.

LIDÉ A DĚJINY

13Nový Orient 67 / 2012 / 4

Škegro. Hlavne Dubravko Lovrenović 24 však býva veľmi kritizovaný, napr. Ibrahim Pašić ho obviňuje z negovania bosenskej národnej identity. Srečko Džaja prezentuje široké spektrum argumentov, ktoré vyvracajú teóriu o masívnom prechode prívržencov Bosenskej cirkvi na Islam – ide hlavne o výskum os-manských defterov z rokov 1468/69 až 1599, kde sa uvádza počet „krstjanov“ na stodvadsať až stotridsať domácností – ba dokonca podľa niektorých zdrojov sa zdá, že sa stavali k islamizácii negatívne.25

Podstata prechodu obyvateľov Bosny na islam tkvie úplne inde. Prvou príčinou bol všeobecný chaos a ne-stabilita v oblasti politickej, sociálnej, náboženskej a vojenskej. Ako už bolo spomenuté, samotní obyva-telia Bosny boli skôr naklonení prijať osmanskú sprá-vu ako uhorskú (analógiu nájdeme aj v postoji Grékov voči Západnej civilizácii).26 K nestabilite prispievali hlavne vlastné záujmy oligarchov, geopolitické posta-venie takpovediac medzi mlynskými kameňmi v po-dobe Osmanskej ríše, Uhorského kráľovstva a Benát-skej republiky. Takisto krátka existencia reálne nezávis-lého bosenského kráľovstva, počas ktorého nedošlo k vytvoreniu stabilnej bázy, ktorá by obyvateľom dala vedomie historickej príslušnosti k danému územiu (to sa však paradoxne podarilo Turkom). Samotný fakt, že islamizácia začala už podstatne skôr ako roku 1463, vyvracia teóriu o bogomilskej spikleneckej zrade. Po-čiatky islamizácie Bosny možno datovať už do rokov 1386 až 1435. V roku 1386 odviedli Turci z územia Hercegoviny bližšie neurčený počet obyvateľov kato-líckej a bogomilskej viery do Edirne, kde museli kon-vertovať na islam, tým začal proces islamizácie ešte sedemdesiatsedem rokov pred pádom Bosny.27 Fakt, že islamizácia začala skôr ako roku 1463 potvrdzuje aj list Dubrovníčanov kráľovi Matejovi z roku 1474 v ktorom sa píše: „Osmanpaša, rodom Bošnjak sa stal novým beglerbegom...“28 To znamená, že na islam musel prejsť niekedy v rokoch 1430−1435. Z týchto zistení jasne vyplýva, že „ponechanie“ Bosny Turkom zo strany bogomilskej šľachty je nezmyslom. Toto tvrdenie popierajú aj záznamy osmanského historika Tursun Bega (1420−?), ktorý už pred obsadením Bos-

ny opisuje zvláštny spôsob odporu Bosniakov (ceng--i-ĝarîb) – v modernom ponímaní šlo o partizánsku vojnu.29

Osmanský vpád so sebou priniesol aj plienenie a teror, to znamená, že väčšina vyššej šľachty bola buď povraždená alebo upadla do otroctva, rovnako ako i vysoký počet miestneho obyvateľov. Podľa do-stupných zdrojov možno hovoriť, že v Bosne v osem-desiatych rokoch 15. storočia zostalo z pôvodného počtu obyvateľov iba dvadsať až tridsať percent. Di-skontinuita medzi stredovekou Bosnou a Bosnou pod osmanským jarmom je úplne zreteľná. Aj kvôli tomu je teória o bogomilskej zrade vedecky neprijateľná.

Nejednotnosť Bosny sa veľmi výrazne prejavi-la i v otázke konfesionálnej. V druhej polovici 15. storočia stála väčšina bosenskej šľachty znovu na pozíciách katolicizmu, sčasti na základe pogromov páchaných na bogomilských heretikoch a činnos-ti františkánov. Vo východo-bosenskom pohraničí a v Hercegovine sa u väčšiny obyvateľstva stretá-vame s pravoslávnou vierou. Obyvatelia Bosny boli kvôli svojmu odporu voči katolicizmu a rovnako pra-vosláviu opačný prípad ako napríklad Chorváti so silnou katolíckou orientáciou na pápežskú kúriu, či Srbi, ktorých pravoslávna viera bola pilierom národ-nej identity počas osmanského panstva (spoločne so silnou vierou v kulty svätých – napr. sv. Sávu). V tom-to prípade je potrebné zdôrazniť, že nie len príslušní-ci bosenskej cirkvi konvertovali na islam, bolo medzi nimi i množstvo katolíkov a pravoslávnych.30 Celko-vo bol klérus na území Bosny a Hercegoviny málo početný, sústredený v kláštoroch, a pod vplyvom svetskej moci, ktorú nezaujímali náboženské otázky iba vlastný prospech. Z toho dôvodu nemala cirkev medzi obyvateľstvom veľkú autoritu. I na základe toho nabrala islamizácia u bosensko-hercegovinské-ho obyvateľstva (popri albánskom, čiastočne mace-

24 Lovrenović 2008, s. 388.25 Džaja 1999, s. 27.26 Nemalá časť gréckeho vysokého kléru ortodoxnej cirkvi z ra-du dôvodov po dlhú dobu dávala najavo, že jej je milší „sultá-nov turban ako pápežská tiara“, a nie náhodou otvorene vyhla-sovala, že začlenením do Osmanskej ríše zaistil Boh pravover-ným východným kresťanom ochranu pred škodlivým pôsobe-ním pápežstva a Západu. Hradečný 2008, s. 5.27 Mandić 1982, s. 175. 28 Ágoston − Masters 2009, s. 14. Zo slova beylerbeyi – beg begov – paša, najvyšší predstaviteľ osmanskej provinčnej ad-ministratívy. Beglerbeg stál na čele ejáletu (vilayet resp. beyler-beylik). Táto funkcia bola ustanovená so vznikom rumelijského ejáletu, čo znamenalo veľmi prestížne postavenie v rámci os-manskej spoločnosti.

29 Pinson 1996, s. 24.30 Donia – Fine 1994, s. 36.

Zrúcaniny pevnosti Ključ dnes.

LIDÉ A DĚJINY

14 Nový Orient 67 / 2012 / 4

dónskom a bulharskom) najvyššie rozmery v rámci všetkých osmanských dŕžav v Európe.31

Celkový proces islamizácie bol veľmi postupný a trval okolo stopäťdesiat až dvesto rokov (až do pre-lomu 16. a 17. storočia), čo popiera masívny prechod obyvateľstva k islamu.32 Napríklad podľa sčítania obyvateľstva Hercegoviny z roku 1477 bolo vo Foči (kde dnes žije okolo 13 percent moslimského obyva-teľstva) 227 obyvateľov z toho iba traja moslimovia.33 Z osmanského defteru datovaného len päť rokov po páde Bosny (1468/69) sa dozvedáme, že z celkové-ho počtu 1900 osídlených dedín a iných sídel pod osmanskou správou bolo 37 600 domácností z toho 37 272 kresťanských a 332 moslimských.34

Až do roku 1541, kedy Turci dobyli Budín, patrili všetky obsadené balkánske územia, teda aj Bosna, do spoločného rumelijského ejáletu (tur. Rumeli Eyaleti)

LIDÉ A DĚJINY

so sídlom v Sofii. Tento ejálet (pašalik) sa ďalej delil na menšie územné celky nazývané sandžaky (kraje) a tie sa ďalej delili na jednotlivé náhije (okresy). Nezávisle na správnej štruktúre existoval súdny systém – súdne obvody sa nazývali kadiluci a miestnym sudcom sa hovorilo kadijovia. V Bosne bol ustanovený roku 1463 Bosenský sandžak,35 ku ktorému sa pridal roku 1470 Hercegovinský sandžak a medzi rokmi 1478−1483 Zvornický sandžak.

Po dobytí Bosny väčšina pôvodnej šľachty, pokiaľ sa vôbec v krajine uchovala, prišla o svoje postavenie a majetok, keďže Osmanská ríša fungovala ako vojen-sko-feudálna monarchia založená na tzv. timársko-si-páhijskom systéme. Timársko-sipáhijský systém bol kľúčovým pilierom osmanskej administratívy a spo-ločnosti, predstavujúci model expanzívneho feuda-lizmu, v ktorom všetka nová pôda pripadla sultánovi, ktorý ju rozdelil na jednotlivé celky resp. léna (timár, zeámet a cháss) medzi osmanskú vojenskú aristo-kraciu - sipáhijov. Predstava, že pôda v podmanenej Bosne bola prideľovaná domácej šľachte, je mylná, keďže väčšinu si rozobrali vojaci dobyvateľskej armá-dy. Na základe analýzy mien vtedajších bosenských šľachticov možno odhadovať, že vrstvu bosenských sipáhijov tvorilo 10 percent etnických Turkov a vo zvyšku prevažoval islamizovaný slovanský element predovšetkým z okolia Skopje, Čiernej Hory, Albán-ska a ďalších regiónov.

Výrazná časť domáceho obyvateľstva, či už z vi-dieckeho alebo mestského prostredia spoločne s ďal-šími nemoslimskými etnickými skupinami v Bosne sa stala tzv. rájou (v modernej turečtine reaya) – druho-triednymi občanmi resp. najnižšou vrstvou spadajú-cou pod osmanskú administratívu. Príslušníci tejto vrstvy museli platiť feudálne dane, no okrem toho aj tzv. vojenskú daň, volebnú daň, daň zo zeme a množ-stvo ďalších menších daní a poplatkov.36 Práve daňo-vé zaťaženie viedlo mnohých kresťanov ku konverto-vaniu na islam.

Dôležitou súčasťou útlaku a islamizácie bola aj tzv. daň z krvi, resp. devširme,37 ktorá znamenala odvody kresťanských chlapcov do osmanského prostredia, kde po islamizovaní boli zaraďovaní do vojenskej služby v rámci povestných janičiarskych vojsk. Táto praktika bola podľa prameňov stabilne zaužívaná od roku 1390; šlo prevažne o chlapcov vo veku od desať až dvanásť okov.38 Z Bosny a Hercegoviny pochádzalo

35 O presných počtoch obyvateľstva v Bosenskom sandžaku sa dozvedáme z tzv. defteru (daňový register Bosenského sandža-ku z roku 1489 – popri 25 068 kresťanských domácností bolo 4 485 moslimských, čo by pri päťčlennej domácnosti znamena-lo 19,93 % z celkového počtu. 36 Vucinich 1962, s. 604.37 Nicolle 1995, s. 5–60.38 Prvý záznam o odvedení tisícky kresťanských detí z Bosny pochádza z roku 1515. Džaja 1999, s. 66.

31 Šavija-Valha 2009, s. 49–67. 32 Teórie o rýchlom konvertovaní na islam vychádzali hlavne z dokumentu známeho ako Janičiarsky kódex, kde sa uvádza: „...obyčajní ľudia i bosenská šľachta hromadne predstúpili pred neho (sultána), dotýkajúc sa tvárami jeho cisárskych strmeňov, ihneď prijali islam.“ Bašić 2009, s. 269.33 Mandić 1982, s. 186.34 Džaja 1999. s. 50−51.

Sultán Mehmed II. pri obliehaní Rhodu. Detail turecké miniatury, kolem 1522.

15Nový Orient 67 / 2012 / 4

LIDÉ A DĚJINY

i viacero významných vezírov, ktorý sa práve takouto cestou dostali k najvyšším funkciám v Osmanskej ríši. Zrejme najvýznamnejším bol Mehmed-paša Sokolo-vić, ktorý pôsobil ako veľkovezír v r. 1565−1579.39

Výrazný etnický pohyb zaznamenala Bosna na za-čiatku 16. storočia, keď boli vyľudnené časti dosídlené pravoslávnym obyvateľstvom z južných častí Srbska a Vlachmi (pôvodne románske etnikum) z Albánska a Čiernej Hory, ktorí na konci 15. storočia tvorili oko-lo dvanásť percent obyvateľstva v Osmanmi ovlá-daných častiach Bosny a Hercegoviny. Najintenzív-nejšiu vlnu islamizácie prinieslo 16. storočie,40 kedy na islam konvertovalo až sedemdesiatpäť percent obyvateľstva. Dokumentujú to aj čísla získane ana-lýzou osmanských defterov z rokov 1528/29, kedy v Hercegovinskom sandžaku žilo popri 9 588 kresťan-ských domácnostiach 7 077 moslimských, čo je skoro polovica. Treba však povedať, že v druhej polovici 16. storočia sa islamizácia výrazne spomalila.

Výrazom úspechu islamu na území Bosny bolo aj vytvorenie tzv. Bosenského pašalíku (eyalet-i Bosna) roku 1580, ktorý bol zložený zo sedem sandžakov. Centrom bolo mesto Banja Luka a od roku 1683 Sa-rajevo. Práve rýchly rozvoj miest bol jedným z ďalších kľúčových faktorov ovplyvňujúcich islamizáciu. Došlo k intenzívnemu rozvoju obchodu, staviteľstva a vzde-lanosti. Väčšina miest, ktoré Turci založili, ako napr. Tuz-la, Sarajevo, Banja Luka či Mostar, bolo úplne novými urbanistickými jednotkami postavenými na základe špeciálnych strategicko-politických plánov. Ako prvé zdobili mestá mešity a veže ich minaretov no postup-ne pribúdali i mahalle (úzko prepojené štvrte resp. susedstvá), modlitebne, kúpele (hamam), verejné kuchyne (imarety) či mekteby a medresy (moslimské základné a vyššie náboženské školy). Jednou z prvých mešít na území Bosny bola tzv. Careva Džamija (tur. Hünkâr Camii) z roku 1462, pomenovaná po sultáno-vi Suleymanovi I. Zákonodarcovi, ktorá po výraznej rekonštrukcii roku 1565 tvorí významnú sarajevskú dominantu. V mestách sa usádzali janičiari, úradníci, obchodníci, remeselníci – profesie, v ktorých mali stú-penci islamu väčšiu šancu na spoločenský postup.

Na konci 16. storočia bolo už mestské obyvateľstvo z viac ako deväťdesiat percent islamské. Najlepšie to dokumentuje príklad Sarajeva, kde v roku 1485 žilo

39 Vukićević 1906, s. 3–33.40 Jednoznačne to dokumentujú počty domácností z náhije Uskoplje (pri meste Gornji Vakuf ) – roku 1516 bolo z celkového počtu domácnosti (752) ešte 526 (75,55 %) kresťanských a 199 (27,45 %) moslimských, v roku 1550 z celkového počtu (997) iba 446 (45,65 %) kresťanských a 531 (54,35 %) moslimských. Džaja 1999, s. 71.

Sultánova mešita (Careva Džamija, Tur. Hünkâr Camii) v Sarajeve.

16 Nový Orient 67 / 2012 / 4

33,17 % moslimov, roku 1489 to bolo 40,08 %, roku 1519 – 85,59 %, roku 1530 – 94,56 %, 1540 – 97,85 % a v roku 1570 percento atakovalo “stovku“, keďže moslimská populácia predstavovala 98,04 %.41 Pôvod-né kresťanské obyvateľstvo nebolo z miest, ktoré ne-boli novovybudované, vyhnané, ani nestratilo svoje postavenie v oblasti výroby. Bolo však podriadené sil-ne centralizovanej vláde, bez nároku na možnosť po-dieľať sa na politickej alebo správnej moci. Skrz viacero opatrení upravujúcich život v mestách bolo zreteľné, že nemoslimské obyvateľstvo je v neplnoprávnom postavení. Kostoly nemohli byť vyššie ako osmanské náboženské stavby, nemali právo ani zvoniť. Domy moslimov mohli byť rôznofarebné, domy „neveria-cich“ mohli byť iba v odtieňoch sivej, hnedej a čier-nej.42 Dodnes nesú viaceré bosenské mestá výrazný osmanský charakter, hoci bolo viacero pamiatok po-škodených počas občianskej vojny v deväťdesiatych rokoch. Za všetky možno spomenúť mesto Mostar, kde muselo byť centrum mesta kompletne zrekon-štruované a svetoznámy Starý most (Stari Most) po-stavený nanovo – dokončený bol r. 2004.

Nová tvár Bosny a Hercegoviny Koncom 16. storočia sa postup osmanskej expan-zie pozastavil43 a to sa premietlo aj do postavenia Bosny. Razom sa z dôležitého predpolia pre ďalšiu expanziu stala významná obranná bašta Osmanskej ríše. Rozdelenie miestnej spoločnosti na tzv. millety (termín označujúci náboženské komunity) – resp. na bosenských katolíkov (Latini), pravoslávnych (Hrst-jani resp. Srbi) a slavofónnych moslimov (Turci, hoci etnickí Turci boli nazývaný Turkuši) predznamenalo postupné rozdelenie bosnianskej spoločnosti. Roku 1594 bol na žiadosť dedičov bosenských begov, ktorí padli v bojoch s Rakúšanmi pri chorvátskom Sisaku roku 1593, Portou odsúhlasený vznik tzv. odžakluk timárov (dedičných lén), čím sa vytvoril predpo-klad, aby sa v Bosne znovu vytvorila domáca dedič-ná šľachta. Je však treba podotknúť, že Bosniakom (Bošnjak) sa mohol nazývať príslušník privilegovanej vojensko-šľachtickej vrstvy, príslušník bosenskej ráje sa takto nazývať nemohol.44 Tento proces „bosniaki-zovania“ majetkov a úradov sa ešte viac zintenzív-nil na prelome 16. a 17. storočia, kedy boli v Bosne

LIDÉ A DĚJINY

vytvorené tzv. kapetanije. Kapetanije predstavovali vojensko-politické jednotky (okolo dôležitých pev-ností), ktoré mali brániť hranice Osmanskej ríše pred útokmi Benátok a Rakúšanov. Výrazná konfesionálna zmena, ktorá nastala v 16. storočí, spôsobila, že na území Bosny začali popri sebe relatívne harmonicky, i keď toto spolužitie nemožno nazvať úplne idylic-kým, existovať tri komunity, nábožensky a kultúrne diametrálne odlišné. Toto stáročné spolužitie bolo však v 20. storočí narušené vlnou etnickej neznášan-livosti, ktorá zachvátila Bosnu počas 2. svetovej voj-ny a neskôr v občianskej vojne v rokoch 1992−1995, v oboch prípadoch trpelo obyvateľstvo Bosny naj-viac z juhoslovanských národov.

V závere možno iba plne súhlasiť so slovami sláv-neho britského archeológa a historika Sira Arthura J. Evansa, ktorý vo svojej knihe Through Bosnia and the Herzegovina (1876) vyjadril proroctvo o ďalšej existencii Bosny a Hercegoviny: „Fanatici sú rovna-ko moslimovia i kresťania, som však presvedčený, že medzi nimi existujú prvky jednoty, ktoré by bolo možné spojiť rozumnou rukou. Ak by raz bolo možné prekonať náboženskú otázku, mohlo by byť v Bosne množstvo nádeje. Je tam spoločný jazyk a národný charakter zrodený zo spoločnej krvi...“45 Zostáva iba veriť, že sa raz tieto slová, ktoré Sir Artur Evans na-písal už pred sto päťdesiatimi rokmi, stanú skutoč-nosťou a národy tejto nešťastnej krajiny budú žiť vo vzájomnom rešpekte.

Použitá literatúraÁgoston, Gábor – Masters, Bruce: Encyclopedia of the Otto-

mane Empire. New York, Facts On File Inc., 2009.Andrić, Ivo: Most na Drine a iné prózy. Martin, Vydavateľ-

stvo zväzu slovenských spisovateľov, 1970.Banac, Ivo: The National Question in Yugoslavia: Origins, His-

tory, Politics. New York, Cornel University Press, 1984.Bašić, Denis: The Roots of the Religious, Ethnic, and National

Identity of the Bosnian-Herzegovinan Muslims. Ann Ar-bor, ProQuest, 2009.

Čelebi, Evlija: Putopis o Bosni i Hercegovini. Sarajevo, Izda-vačko preduzeće “Sejtarija”, 1997.

Donia, Robert – Fine, John: Bosnia and Hercegovina: A Tradi-tion Betrayed. New York, Columbia University Press, 1994.

Draganović, Krunoslav: Poviest hrvatskih zemalja Bosne i Hercegovine od najstarijih vremena do godine 1463, knj. I. Sarajevo, Napredak, 1942.

Džaja, Srećko M.: Konfesionalnost i nacionalnost Bosne i Hercegovine: predemancipacijski period 1463–1804. Mostar, Ziral, 1999.

41 Hladký 1996, s. 31.42 Klusáková 2003, s. 122.43 Posledné výrazné úspechy za vlády Sulejmana I. (1520–1566) a vrchol osmanskej expanzívnej politiky opisuje Konečný 2012, s. 24−27.44 Pojem Bosniak vyjadroval nie len etnickú odlišnosť od Turkov no hlavne regionálnu príslušnosť. Na tento rozdiel upozornil vo svojich prácach aj prof. Kaffadar, keďže v benátskych listinách z 90. rokov 15. storočia je zreteľný rozdiel v pomenovaní Turkov z Ázie a „Turkov“ slovanského pôvodu: „Turchi Asiatici e Costanti-nopolitani“ resp. „Turchi Bossinensi et Albanesi“. Pinson 1996, s. 34. 45 Evans 1876, s. ci.

17Nový Orient 67 / 2012 / 4

LIDÉ A DĚJINY

Džaja, Srećko M.: Bosanska povijesna stvarnost i njezini mitološki odrazi. Bosna franciscana: časopis Franjevačke teologije 10/17 (2002), s. 142–159.

Evans, Arthur J.: Through Bosnia and the Herzegóvina on foot during the insurrection, August and September 1875; with an historical review of Bosnia and a glimpse at the Croats, Slavonians, and the ancient republic of Ragusa. London, Longmans, 1876.

Fine, John: The Late Medieval Balkans: A Critical Survey from the Late Twelfth Century to the Ottoman Conquest. Ann Arbor, The University of Michigan Press, 2009.

Frasseto, Michael: Heretic Lives: Medieval Heresy from Bo-gomil and the Cathars to Wyclif and Hus. London, Profile Books, 2007.

Glenny, Mischa: The Balkans 1804–1999. Nationalism, War and the Great Powers. London, Granta Books, 2000.

Hadžijahić, Muhamed: Od Tradicije do Identiteta. Sarajevo, Svjetlos, 1974.

Hladký, Ladislav: Bosna a Hercegovina. Historie nešťastné země. Brno, DOPLNĚK, 1996.

Hladký, Ladislav: Bosenská otázka v 19. a 20. století. Brno, Masarykova Univerzita – Mezinárodní politologický ústav, 2006.

Hradečný, Pavel: Řekové a Turci: nepřátelé nebo spojenci? Praha, NLN, 2008.

Imamović, Mustafa: Historija Bošnjaka. Sarajevo, Preporod, 1997.

Imamović, Enver: Porijeklo i pripadnoststanovništva Bosne i Hercegovine. Sarajevo, ART 7, 1998.

Isailović, Neven: Šah Melek, prilog istoriji turskih upada u Bosnu 1414−1415. godine. In: Spomenica akademika Sime Ćirkovića. Bibliografija akademika Sime Ćirkovića. Belehrad, Istorijski Institut SANU, 2011, s. 441–463.

Konečný, Martin: Vrchol osmanskej expanzie v Stredo-zemnom mori: Rodos (1522) a Malta (1565). Nový Orient 67/2 (2012), s. 24−27.

Klusáková, Ľuda: Cestou do Cařihradu – Osmanská města v 16. století viděná křesťanskýma očima. Praha, ISV Na-kladatelství, 2003.

Lovrenović, Dubravko: Povijest est magistra vitae (O vlada-vini prostora nad vremenom). Sarajevo, Rabic, 2008.

Mandić, Dominik: Bosna i Hercegovina. Etnička povijest Bos-ne i Hercegovine, Sv. III. Mostar, Ziral, 1982.

Nicolle, David: The Janissaries. London, Osprey Publishing, 1995.

Pašić, Ibrahim: Predslavenski korijeni Bošnjaka II. Sarajevo, Des, 2009.

Pinson, Marc: The Muslims of Bosnia-Herzegovina: Their Histo-ric Development from the Middle Ages to the Dissolution of Yugoslavia. Cambridge, Harvard University Press, 1996.

Prelog, Milan: Povijest Bosne u doba osmanlijske vlade 1463–1739, Sv. 1. Sarajevo, Naklada J. Studnička i dru-ga, 1924.

Stehlík, Petr: Bosna a Hercegovina v idelogii chorvatských Ustašovců. In: Martin Veselý, Kristina Kaiserová (eds.): Bos-na 1878–2008. Ústí nad Labem, FF UJEP, 2009, s. 151−163.

Šavija-Valha, Nebojša: Religijski identiteti i društvena struktura Bosne i Hercegovine. Migracijske i etničke teme 25/1−2 (2009), s. 49–67.

Šesták, Miroslav a kol.: Dějiny Jihoslovanských Zemí. Praha, NLN, 2009.

Thallóczy, Lajos: Jajcza (bánság, vár és város) történe-te 1450−1527. Budapešť, V. Hornyánszky, 1915.

Vucinich, Wayne S.: The Nature of Balkan Society under Ottoman Rule. Slavic Review 21/4 (1962), s. 597–616.

Vukićević, Milenko: Znameniti Srbi Muslimani. Belehrad, Davidović, 1906.

Weithmann, W. Michael: Balkán: 2000 let mezi Východem a Západem. Praha, Vyšehrad, 1996.

ABSTRACT

Islamization of Bosnia and Herzegovina in the 15th and the 16th centuryThis paper is devoted to the most crucial period of Bosnia’s history, when the major ethnic shift in the history of the country happened. Ruins of medieval Bosnian kingdom, which existed in 1377−1463 became the basis for strong islamization of its territory. One of the key aspects why this process was so effective in comparison to other Balkan countries lies in political instability. Bosnian kingdom had three significant and strong neighbors – Ottoman Empire, The Republic of Venice and Hungarian Kingdom. Each of these empires interfered into internal political affairs of Bosnia. Another phenomenon was Bogomil or Bosnian church and its roots, which also helped Islamic religion to establish itself among Bosnian believers. Islamization of Bosnia and Herzegovina started even before the fall of Bosnian kingdom and its most intensive phase started in the 16th century when 75 % of the population became Muslim. The most rapid grow of the Islamic religious influence is to be seen in cities, especially those built by Ottomans – like Mostar, Sarajevo or Tuzla. At the end of the 16th century we can see deceleration of islamization as well as growth of the new Bosnian Muslim nobility.

Mgr. Maroš Melichárek, PhD. (nar. 1984) je absolventom in-terného doktorandského štúdia v odbore všeobecné dejiny na Katedre novovekých a najnovších všeobecných dejín Inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej Univerzity. Zaoberá sa európskymi dejinami 19. a 20. storočia a problematikou nacio- nalizmu na Balkáne so zreteľom na Juhosláviu (1918–1991), Srbsko a Kosovo. Momentálne pôsobí na Katedre histórie FF UPJŠ v Košiciach, kde okrem iných disciplín zabezpečuje aj pred-met Dejiny Balkánu v 19. a 20. storočí.