ROČNÍK XVII. ČÍSLO 4 DECEMBER 2017

2

PF 2018

V mene redakčnej rady Vám úprimne ďakujeme za priazeň, ktorú ste preukazovali nášmu časopisu nielen v tomto roku, ale počas celej doby jeho existencie.

Do nového roka 2018 Vám želáme pevné zdravie, veľa tvorivých síl a mnoho úspechov v osobnom živote.

Július Handžárik Edita Dürrerová šéfredaktor predsedníčka redakčnej rady

3

OBSAH _____________________________________________________________

KORENE A TRADÍCIE S. Bajaník: Európska sláva Slovanov 5

V. A. Čudin: Takmer celá Eurázia bola slovanská 7

A. Dolog: Runový nápis na Velestúre 13

J. Bábik: Ilegálna SNR a jej osudy 17

PRIESTOR SLOVA

J. Mravík: O česko-slovenskej vzájomnosti trochu inak 21

Prejav V. Mečiara k druhému výročiu prijatia Ústavy SR... 27

S.Bajaník: Slovenská cirkevná provincia 1977-2017 29

J.Handţárik: Problémy integrácie imigrantov 31

KULTÚRA V TOKU ČASU

Dušan D. Kerný: Triumf svetoznámeho dirigenta 38

E. Dürrerová: Stručná – jubilejná rekapitulácia ..... 40

V. Mezencev: Slovanská pieseň v Prakovciach 41

A. Maťovčík: Slovník slovenských dejateľov vo Vojvodine 43

M. Kenda: Slovo nikto nepokorí 45

Blahoţeláme D. Bollovej, podpredsedníčke ZSV 47

Prečítali sme si v LT a odporúčame do pozornosti 49

ROZHOVOR s Alexejom L. Fedotovom: O moţnostiach

prehlbovania vzťahov medzi našimi štátmi 50

ZAUJALO NÁS

J. Minař: Slované v minulosti a v budoucnosti 58

Slovanský kongres v Belehrade 61

Spojený tep s Maticou slovenskou 64

O. Buzina: Otto Skorzeny: Prečo sme nedobyli Moskvu? 66

JUBILEÁ Michal Eliáš: Jubileá v 1. štvrťroku 2018 73

4

SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ , ročník XVII., číslo 4.

Vychádza štyri razy do roka

Vydáva Rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti.

Výtvarný návrh obálky: Ladon©

Predseda redakčnej rady: Ing.Edita Dürrerová

šéfredaktor: Július Handţárik

Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č. tel. 02/52491861,

e-mail: zsv@mail.t-com.sk, www.ozzsv.sk

ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v decembri 2017.

5

KORENE A TRADÍCIE ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Európska sláva Slovanov Stanislav Bajaník

Motto: Staroslovečina bola uznaná za 4.svetový liturgický jazyk r. 867 „pri jasličkách“ v bazilike Santa Maria Maggiore

v Ríme

V tomto čase, pre mnohých, akiste aj pre nás slovansky cítiacich Slovákov, sme svedkami aj dvoch preferovaných významných motívov pre jazykovú, duchovnú, kultúrnu a etnickú identitu v Európe. Pokúšame sa posunúť do nášho prostredia dvoch národných a medzinárodne uznávaných velikánov Slovákov, Slovanov a Európy – ktorých 200.výročie narodenia si pripomíname - Jozefa Miloslava Hurbana a Andreja Radlinského. Národná, slovenská ekuména ako na tanieri.

Ludwig van Beethoven, génius, ktorý v ţivote poznal aj Slovensko (Piešťany, Dolnú Krupú, a i.), pri písaní svojej nenahraditeľnej IX. Symfónie a Ódy na radosť (text Friedrich Schiller), uţ bohuţiaľ postihnutý hluchotou, si na svoj klavír osadil lístok s textom: Utrpením k radosti!

Dnes môţeme len predpokladať utrpenie a radosť našich národných buditeľov a slovensko-slovansko-európskych bardov v časoch ich prenasledovania, utrpenia, v tvorivosti zadarmo, ale ako tvrdia americkí Slováci, nie nadarmo. Všetci vyššie spomenutí, ich rovesníci, ich generácia cítila s národom, Európou; nikto sa voči základným duchovným, kultúrnym a európskym hodnotám nespreneveril. Obety a obete, ktoré podstúpili za svoj národ a tento historický klasický kontinent, sú doposiaľ sotva ohodnotené. Slovensko-slovanské vzťahy 19. storočia sú dnes uţ integrálnou súčasťou slovensko-slovanskej reality, a Európy; vďaka všetkým

6

ktorí podnikli osobné, osobnostné a dynamické kroky pre úspešnosť tejto rovnice, aj keď ako vieme neboli ani bezpečné, ani populárne. Jedno tisícročie slovanského duchovného a kultúrneho ţivota v Európe i Ázii malo svoj dodnes nehynúci a neodňateľný, nescudziteľný a nepremlčateľný zdroj – úspech Slovanov na piedestáli najvyššej svetovej autority – Ríma – Vatikánu, resp. pápeţa. Tu sa stáročia dohodovalo, rozhodovalo, uznášalo a šírilo na kontinent. Cyrilo-metodská zásluha pre náš národ, Slovákov, Slovenov a Slovanov je dnes uţ vedecky doloţená a moţno, ţe otvárať túto tému by mohlo byť, povedané slovenským bardom „dúchaním“ do známych skutočností.

Hoci sa slovanské privilégium onedlho po jeho vzplanutí stalo príčinou hegemonických ambícií susedov, aj napriek tomu, dnes na európskom kontinente nemá obdobu. „Keď sa dozvedel o ňom rímsky pápeţ, (inak Talian) poslali poňho. A keď došiel do Ríma, vyšiel mu oproti apoštolský Hadrián so všetkými mešťanmi (Talianmi) a sviecami, lebo prinášal ostatky Klimenta, mučeníka a pápeţa rímskeho .... Keď pápeţ prijal slovenské knihy, posvätil ich a poloţil v chráme Svätej Márie, ktorá sa volala, Fatné (pri jasličkách), spievali s nimi svoju liturgiu. Potom prikázal pápeţ dvom biskupom Formosovi a Guaderikovi vysvätiť slovenských učeníkov, hneď spievali v chráme svätého Petra apoštola slovenským jazykom ...“ (ŢK/XVII). A tak to po Ríme pokračovalo ďalej. To bol verdikt najvyššej svetovej duchovnej kresťanskej autority uznať staroslovenčinu za štvrtý liturgický a akiste aj literárny jazyk v dejinách rímsko-katolíckej cirkvi, štvrtý medzi všetkými liturgickými jazykmi v Európe /po hebrejčine, gréčtine, latinčine/. Biblia, právne knihy, liturgické knihy – v národnom slovenskom jazyku – r. 867! Nemci, Francúzi, Angličania a i. mali preklady biblických textov v nárečovej podobe, naši predkovia to uzákonili v kodifikovanej jazykovej norme, aj preto, ţe išlo o vzdelaných ľudí, ktorí si boli vedomí, ţe len jazyková vyspelosť korešpondujúca s oficiálnymi významnými liturgickými jazykmi /hebrejčina, gréčtina, latinčina/ dokáţe presvedčiť najvyššiu svetovú autoritu toho času a povolenie ich štvrtého partnera. Hoci to trvalo cca do r. 885, do smrti sv. Metoda, staroslovenčina pretrvala mimo nášho územia takmer ďalších 150 rokov ... K tomuto unikátu Slovákov a Slovanov treba ešte pridať jeden moment. V Ríme /r. 876/ boli svätení prví staroslovenskí kňazi. Vtedy bol svätený prvý kresťanský kňaz

7

Slovákov – sv. Gorazd pochádzajúci zo slovenského Močenku. Slováci, Slovania, Močenok, máme byť na čo hrdí.

Slovenské zásluhy o duchovný ţivot Európy a sveta sú neustále ţivé. Máme dočinenia so starými kultúrami, no máme medzi nimi nielen svoje prvenstvá, ale i svoje unikáty a rarity. Na tento rímsky slovensko-slovanský historický úspech sa mohli vţdy odvolávať nielen Slováci, ale aj Rusi, Srbi, Chorváti, Bulhari, Česi, Slovinci, atď ... Slováci a Slovania po celom svete. Podarilo sa našej generácii tomuto úspechu v Taliansku osadiť aj pamätné tabule v Benátkach, Ravenne, Ríme... Cyrilometodský pápeţský ústav vlastní jedno z najkrajších súsoší sv. Cyrila a Metoda na svete od autora V. Schiffera. Rímske chrámy sú poznačené cyrilometodskou tematikou dodnes. V slovenskom zahraničí a v slovanskom svete stojí dodnes cca 40 cyrilometodských súsoší, cca 35 cyrilometodských chrámov, nehovoriac o pamätných tabuliach, reliéfoch, spolkoch, duchovných, vedeckých spoločenstvách a pod. Nijakému slovanskému motívu a fenoménu nie je venovaných toľko spomienkových bodov (v Amerike, Kanade, Európe, Ázii, Austrálii), ako cyrilometodskému ... Nuţ teda aj v tomto boli na počiatku Starí Slováci, integrálna súčasť Slovanov a Európy. Pritom sme jediný slovanský národ, ktorému bolo priznané privilégium: sv. Cyril a Metod – sú spolupatróni Európy.

Takmer celá Eurázia bola slovanská /Veľký podvod na Slovanoch/

Svedectvá o tom podáva autor príspevku Valerij Alexejevič Čudinov /1942/, profesor katedry kulturológie a manaţmentu v Štátnej univerzite riadenia, doktor filozofických vied, kandidát fyzikálno-matematických vied. V roku 1967 skončil štúdium na Moskovskej štátnej univerzite, ovláda nemecký a anglický jazyk. Vydal viac ako 120 publikácií. Jeho vedeckým záujmom je slovanská mytológia a paleografia. Od r. 2002 je predsedom komisie pre históriu kultúry starovekého Ruska Rady pre históriu kultúry pri Prezídiu Ruskej akadémie vied.

8

Posledné vydané publikácie:

1. Posvätné kamene a pohanské chrámy starovekých Slovanov / 2004/ 2. Rúnica a tajomstvá archeológie Ruska / 2003/ 3. Záhady slovanskej písomnosti / 2002/ Obhajuje hypotézu o tom, ţe od Veľkej Británie po Aljašku celé územie Eurázie bolo osídlené nie všeobecne povedané Slovanmi, ale tieţ Rusmi. Ruské písomníctvo jestvuje niekoľko desiatok tisícročí. Slovanom, teda i Rusom jednoducho odstrihli z oficiálnej histórie 9 storočí.

Základné úspechy

Dešifroval slovanské slabikové písmo, jestvujúce pred cyrilikou – rúnicu a do súčasnosti prečítal vyše 2000 nápisov. Dokázal jestvovanie troch vlastných druhov písomností slovanských národov – bezprecedentný jav histórie kultúry, poukazujúci na veľmi vysokú úroveň duchovnej kultúry starovekých Slovanov. Objavil slovanskou rúnicou vyznačené tajné nápisy na mnohých obrázkoch nemeckých kníh, pretoţe slovanský jazyk – ako sa vyjasňuje – bol starodávnym sakrálnym jazykom Európy. Dokázal, ţe Cyril vytvoril kresťanské písmo / „cyriliku“ / metódou kombinácie mnohé tisícročia jestvujúcej slovanskej azbuky a gréckej abecedy. Nájdené boli sakrálne tajné nápisy slovanskou rúnicou na stredovekých gréckych ikonách V. - X. storočia i na starogréckych vázach zo VI.-II.stor. pr.n.l. Nájdené sú i nápisy starších období aţ do paleolitu. Ich čítanie osvetľuje históriu rozvoja slovanskej mytológie a kultúry z obdobia posledných 30 000 rokov! Študujúc mnohopočetné kultové objekty autor objavil údaje o existencii slovanskej kultúry v priestore od brehov Portugalska po zauralský Arkaim v čase od neolitu do prvej polovice XVII. storočia. To ho priviedlo k senzačnému záveru, ţe euroázijská kultúra je kultúra Slovanov a Euroázia je staroveká Rus. Z toho vyplýva, ţe ňou sú i obe Ameriky, pretoţe americkí presídlenci sú vlastne európania – Slovania. Opierajúc sa o výskumy, ktoré profesor Čudinov uvádza v knihe „Posvätné kamene a pohanské chrámy starovekých Slovanov“, sa navidomoči natíska záver, ţe staroslovanský jazyk – jeden z najstarších jazykov na Zemi – je jedným zo stĺpov všetkých jazykov. Výsledky jeho výskumov moţno bez akéhokoľvek zveličovania nazvať senzačnými a schopnými od základu zmeniť súčasné

9

predstavy o histórii euroázijských krajín a vplyve starovekej kultúry Slovanov na celú európsku i svetovú civilizáciu.

Ruská písomnosť jestvuje niekoľko desiatok tisícročí / Rozhovor s profesorom V.A.Čudinovom/

Vaše objavy sú veľmi seriózne, absolútne sa odlišujú od chápania histórie, ku ktorému sme privykli.

Je to iba časť veľkého plánu. A môj tvorivý plán je – dokázať, ţe slovanská písomnosť, teda i ruská písomnosť, jestvujú prinajmenej niekoľko desiatok tisícročí. Teraz píšem druhú knihu s pracovným názvom „Ruské nápisy z doby kamennej“. Ak ma v prvej knihe zaujímali samotné kamene a chrámy, v druhej skúmam nápisy na zvieratách. Viete, ţe v jaskyniach Francúzska je veľmi veľa zobrazených zvierat? A keď sa začnú starostlivo odkrývať, pretoţe nadpisy sú inak neviditeľné, tak sa ukáţe, ţe na mamutovi je napísané „mamont“ a na koni je napísané „dil“! A to je časť latinského slova „korkodil“ /korka sú šupiny/, teda kôň je zviera bez šupín. /Latinské slovo je skomolené ruské slovo „krokodíl“./

Prečo skôr, pred Vami, nikto nezískal podobné výsledky? Veď výskum sa určite uskutočňoval.

Skutočne, do plnenia úlohy sa zapájali mnohí výskumníci, ale tonuli v záplave mätúcich faktov. Ja sa od nich líšim tým, ţe vychádzam z jestvovania predcyrilickej písomnosti ako faktu, pričom nie iba z jedného systému slovanského písma, ale z mnohých, z ktorých jeden - konkrétne slabiková rúnica - mi je známa nie iba ako fakt svojej existencie, ale po dešifrovaní mi umoţnil čítať a porozumieť mnoţstvu textov. Dodnes som ich prečítal vyše poldruha tisíca a kaţdý mesiac prečítam desiatky nových. Tak sa mi začala vyjasňovať logika historického rozvoja slovanského jazyka. Teraz je absolútne očividné, ţe naši predkovia počas mnohých tisícročí ovládali tradíciu písma celkom premysleného, svojím spôsobom dokonalého v čase, keď väčšina európskych národov nevedela písať a čítať.

Neuveriteľné. Ako na Vaše objavy reagujú Vaši kolegovia – vedci ?

Prvá reakcia ľudí, ktorí sa dozvedia o výsledkoch mojich výskumov – to je nemoţné! Ich údiv sa dá pochopiť. Vedcom je jednoducho nevýhodné uznať ich – narúša to mnoţstvo stereotypov a

10

ustálených názorov. Neteší ich to, pretoţe doteraz tvrdili, ţe vlastné písmo pred cyrilikou Slovania nemali. Preto i samotný problém predcyrilického písma je pre nich takmer vedeckým kacírstvom a zástancovia podobných názorov sa zdajú vedcom drzými samozvancami. Ţiaľ, v Rusku niet odborníkov na dešifrovanie. Tón v histórii udávali Nemci, prívrţenci normandskej teórie, podľa ktorej Rusko preberalo od škandinávcov nielen knieţatá a štátnosť, ale aj písomnosť. Podľa mňa tento problém má dokonca seriózny politický odtieň, pretoţe núti prehodnotiť miesto Slovanov v celej histórii. Na celom území od Veľkej Británie po Aljašku v dobe kamennej ţili Slovania, teda i Rusi.

Odvolávajúc sa na Vaše výskumy moţno urobiť záver, ţe slovanský jazyk, teda aj ruský jazyk, je jeden z najstarších jazykov na Zemi ?

Zatiaľ sa ukazuje, ţe je to tak, ale ide o to, ţe som sa nedotkol doposiaľ juţných regiónov Ázie, moţno čínsky jazyk je tieţ taký staroveký. Ale ak zoberieme celú Euráziu – od Veľkej Británie končiac Aljaškou – tak skutočne celý tento sever bol v dobe kamennej ruským. Z toho vyplýva presvedčenie, ţe ruský staroslovanský jazyk bol tým spoločným jazykom, o ktorom sa hovorí v Biblii, ţe bol aţ do postavenia Babylonskej veţe jeden jazyk. A skutočne, zdá sa, ţe to tak bolo.

Ako hovorí jeden môj kolega - „ ...ţijeme v okupovanej krajine“ - a tým sa mnohé vysvetľuje. Pretoţe ak sa danou vecou budeme seriózne zaoberať, bude treba prehodnotiť celú históriu. Napríklad Germáni prišli na slovanské územia v I. storočí nášho letopočtu a začali vytláčať Slovanov. V Nemecku zostalo veľmi veľa slovanských názvov, napríklad taký Roztok. A tieţ slovanský názov Brandenburg – Branný Bor – obranný les. Rusom, skrátka Slovanom ubrali z histórie 9 storočí !!!

A ako sa dokazuje, ţe to bolo tak a nie naopak? Ţe skôr nebol ich „burg“, ale náš „bor“ ?

Po prvé – treba poznať odkazy predkov, odovzdávané generáciami. Nemci ako európska národnosť sa objavili v I. storočí nášho letopočtu. Prišli odkiaľsi z Ázie. Po druhé – moţno vykonať archeologický prieskum. Uvediem takmer anekdotu: Keď Hitler začal prehrávať vojnu, rozhodol sa oduševniť svojich vojakov, vykopať niečo v okruhu Berlína, aby mohol povedať: „Toto sú naše

11

svätyne, tu pred nami ţili nemeckí roľníci.“ Kopali a všade naokolo našli slovanské osídlenia.

Tak – Nemci prišli v I.storočí, niekoľko storočí ţili ticho, pokiaľ nezosilneli a v IX. - X. storočí začali vytláčať Slovanov „ohňom a mečom“. Povedzme, bolo mesto Lipsk, premenovali ho na Leipzig, Dresden tieţ bol pravdepodobne Drozdovom. Dnešné ich mestá boli slovanské, Nemci z nich Slovanov vyhnali. Druhá fáza, keď sa začala postupná germanizácia. Tých, ktorí zostali, začali vysmievať. Napríklad v epoche Obrodenia písali knihy typu „Loď hlupákov“. Keď začnete čítať, všade sa opakuje „Slovania, Slovania“. Všetci hlupáci sú Slovania. To bolo počiatkom ich morálnej likvidácie.

A napokon – zoberme XIX. storočie, keď sa objavila nemecká historická škola, ktorej učenie akcentovalo dve základné tézy: 1. Kto prišiel prvý do Európy, tomu Európa patrí. 2. Prví prišli do Európy Nemci. Všetko ostatné učenie z toho vyplýva. Ďalej: Peter Prvý nedoţil rok do otvorenia Akadémie vied. Tak obsadenie Akadémie vied organizovala Katarína Druhá. Ruskú historickú vedu riadili traja ľudia – Müller, Bayer, Schlőzer. Čo títo mohli povedať o ruskej vede? Tak povedali – Rusko v stredoveku ţiadnu štátnosť nemalo, prevzalo ju od Nemcov. Ak začneme skúmať – v IX. a X. storočí my sme štátnosť mali, Nemci nie. Nemohli sme ju od nich prevziať, nebolo čo. Aj písomníctvo sme vraj od nich prevzali. Nijako sme nemohli, pretoţe keď prišli do Európy, ţiadne nemali ! Sú tzv. germánske rúny. Lenţe tie prevzali od Vendov a tí od Venétov. Stále však tvrdia opak. Ovplyvnení slovanskou tvorivosťou posunuli dejiny. V XVI. storočí nie iba my, ale i Poliaci – Strojakovský, Belský jasne hovoria, ţe Rusi pomáhali nie iba Alexandrovi Macedónskemu, ale ešte jeho otcovi Filipovi. Katarína Veľká sa tieţ na nich odvoláva, keď uvádzali, ţe Rusi mali dlho pre Rurikom oficiálny ochranný dokument štátnosti – gramotu - bulu. Za pomoc Alexandrovi Macedónskemu dostali zlatú gramotu, ktorá sa dostala do Konštantinopolu, ten obsadili Turci, ktorí dokumentami kúrili. Pošťastilo sa bulharskému vyslancovi, ktorý náhodou kúpil jeden voz papiera a ukázalo sa, ţe sú to dokumenty starovekého Bulharského cárstva, a tak Bulhari získali niekoľko storočí písanej histórie. Takţe – história Rusov, to je IV. storočie pr.n.l. /Alexander Macedónsky/.Ale ak zoberiete ľubovoľnú učebnicu slovanskej

12

histórie, dozviete sa: „Prepáčte, Vaša história začala najskôr v V. storočí nášho letopočtu.“ Jednoducho nám 9 storočí odstrihli… Teraz si zoberte súčasnú ukrajinskú historiografiu: uvádza, ţe Kyjevský štát – Kyjevská Rus – bol ukrajinský, všetky knieţatá boli čistí Ukrajinci. Ale veď Ukrajiny vtedy nebolo ! Objavila sa aţ v XVI. storočí. Dovtedy to bola poľská „okrajina“. Keď sa veľké Litovské knieţatstvo zjednotilo s Poľskom, objavila sa Rzecz Pospolita, vtedy sa do nej začlenila okrajina. A vôbec, Ukrajina je umelý útvar. Ak budete sledovať ukrajinskú historiografiu, dozviete sa, ţe Rusko sa neobjavilo ani v V. storočí, ale aţ v XIV. Takţe máme teraz vlastne iba 600 rokov…

Mám také presvedčenie – to je jeden z historických modelov – prichádza nejaký národ na slovanskú zem, obsadí túto zem, vytlačí odtiaľ Slovanov ohňom a mečom, preţijúcich pretransformuje svojou kultúrou, tí ľudia začnú hovoriť jazykom víťazov. A po nejakom čase sa objaví kabinetná historiografia.

Tak moţno, ţe sú Rusi, Slovania takí slabí, ţe niekto príde a vytlačí ich ?

Oni nie sú slabí, oni sú dobrí.

Hovoríte, ţe latinčina pochádza z ruského jazyka ?

Pretoţe celá Eurázia bola obsadená nielen všeobecne Slovanmi, ale konkrétne i Rusmi, je celkom pochopiteľné, ţe ľubovoľný národ, ktorý prichádzal, vrastal do ich kultúry, predovšetkým do jazyka. Jaroslav Kesper píše, ţe všetky románske jazyky sú vlastne pokazeným, skomoleným slovanským jazykom. Len trošku sledujte hociktoré európske slová a zistíte, ţe sú veľmi podobné ruským. Vo svojich knihách uvádzam niekoľko príkladov, hoci sú ich tisíce.

Aké pramene vyuţívate? Ako vlastne prebieha proces dešifrovania a čítania starovekých textov?

V poslednej svojej monografii „Posvätné kamene a pohanské chrámy starovekých Slovanov“ uvádzam vyše 200 ilustrácií takých objektov – kameňov a chrámov. Na kameňoch a kamenných stavbách sú viditeľné tie nápisy, môţe si to overiť kaţdý ţelajúci pri troche námahy. Na ilustráciách sú zobrazené kamene a chrámy na území súčasného Ruska, Ukrajiny, Nemecka, Veľkej Británie, Poľska, Litvy, Grécka, Talianska...Pochopím údiv i čiastočnú nedôveru k mojim slovám, ale navrhujem zoznámiť sa aspoň s jednou mojou knihou. Som presvedčený, ţe čitateľ bude mojimi

13

dôkazmi a získanými výsledkami výskumu úplne uspokojený a otvorí pre seba úţasný svet starovekých Slovanov.

Dnes uţ je veľa ľudí vo svete, ktorí nespochybňujú ruskú a slovanskú civilizáciu. Veď menami jej bohov sú nazvané mnohé krajiny a národy sveta. Anglický Wales je nazvaný na počesť slovanského boha Velesa, ochrancu múdrosti a chovu dobytka, názov Škótska pochádza z ruského slova „skot“ - dobytok, Dánsko je pomenované menom bohyne mora Dany, od boha Slovena pochádza názov Slovinsko či Slovensko. Odporúčam pozrieť genealógiu slovanských bohov a u mnohých Slovanov vzrastie hrdosť na svoj pôvod.

/Rozhovor bol zaznamenaný Agentúrou Ruské novosti 27.9.2017/

Upravený preklad Dagmara Bollová

Runový nápis na Velestúre

Alan Dolog

Runový nápis v skalách Kremnických vrchov: Budú sa vďaka nemu prepisovať naše dejiny?

Odhaľovanie runových nápisov na Velestúre v Kremnických vrchoch pripomína detektívku, ktorá prináša čoraz šokujúcejšie odhalenia. S tým najnovším prišiel amatérsky historik Alan Dolog (62).

Tajomné nápisy v runovom písme, ktoré je vraj podstatne staršie neţ hlaholika zdokonalená Cyrilom a Metodom, objavil a zdokumentoval uţ v šesťdesiatych rokoch 19. storočia kremnický bádateľ Pavol Kriţko. Najznámejší z textov odhalil priamo na skale na Velestúre a v roku 1862 ho publikoval v časopise Sokol. Namiesto uznania sa však dočkal posmeškov a podozrievania predovšetkým od katolíckeho farára Michala Matunáka. Ten tvrdil, ţe starobylé odkazy má na svedomí práve Kriţko. Nápis na Velestúre dešifroval ako prvý sám objaviteľ, ale jeho interpretácia nebola celkom správna. Aţ o desiatky rokov neskôr ho lepšie preloţil moravský bádateľ Antonín Horák. V dnešnej reči znie takto: „Prichádzajúci Silian od

14

severu zbúral Kremnicu a Turiec a všetky hradiská v roku dvestoosemdesiat po Turícach.“ Je pravý a skutočne pochádza z obdobia spred viac ako 1700 rokov? O tom sa vedú vzrušené debaty prakticky dodnes.

Jeden nápis nesedel

Kriţko objavil okrem velestúrskeho nápisu aj náhrobný kameň na svahu Smrečník s nápisom „Hroby ukrývajú oráčov boha lesa“ a úlomok kameňa na ceste z Kremnice na Velestúr s časťou textu „Věsnebog, ţert“ (meno bohyne Vesna, ţertvisko – obetisko, obeť). Posledným do mozaiky je dávny odkaz v runovom písme na kameni nad poľovníckou chatkou pri obci Horné Pršany. Podľa historika Bela Pollu o ňom vedel aj Kriţko, ktorý však rozlúštil text veľmi nepresvedčivo: „Rovnajte vrch cisáru Kristu napĺňajte luhy.“ V jeho texte je 36 značiek, no na kameni len 33 aj s výkričníkom. Navyše akoby pouţil úplne inú abecedu ako na Velestúre. Horák ho o sto rokov neskôr prekreslil a text preloţil do dnešnej reči takto: „U nás prestal útok pánu, sú nám v pätách, posilňujú sa.“

Ako však nedávno odhalil amatérsky historik Alan Dolog, obaja predošlí lúštitelia pravdepodobne z náboţenského presvedčenia kamuflovali. Správny text znie totiţ podľa neho celkom inak. Tým sa celý príbeh o tajomných nápisoch na vrchu dostal do novej roviny.

„Velestúr som aţ doteraz povaţoval za viac-menej uzavretú záleţitosť. Skutočne to uţ vyzeralo tak, ţe Matunák mal pravdu, keď podozrieval Kriţka z podvodu. Nápis na Velestúre s rokom 280 mal narafičiť preto, aby vraj ukázal Maďarom a Nemcom, ţe Slovania tu boli uţ na začiatku nášho letopočtu. Keď som sa však vrátil od pršianskeho kameňa a prefotený runový nápis som preloţil podľa abecedy, ktorú si, tak ako ja, museli zostaviť predošlí lúštitelia, ostal som v šoku,“ hovorí Alan Dolog.

Nápis, písaný rovnakou technikou a na rovnako zvetranom podklade ako ten na Velestúre, hovorí, ţe: „U nás kresťanov panuje slepota!“ Pod nápisom je podpis a tituly autora. Jasný výrok, ktorý vylučuje pochybnosti.

Nechal ţenu Turkom

Uţ výkričník na konci vety prezrádza, ţe pršiansky a ostatne aj velestúrsky nápis neboli písané v roku 280. Interpunkčné znamienka poznali aţ v stredoveku, juliánsky kalendár sa navyše začal pouţívať aţ od 24. 12. roku 800, keď tak rozhodol cisár Karol Veľký. To

15

znamená, ţe keby bol nápis vytesaný r. 280 n. l., bol by datovaný podľa kalendára začínajúceho zaloţením Ríma (753) a zhotoviteľ by napísal číslovku 1033, nie 280. Pod textom na pršianskom kameni je aj podpis – Pils, fa-or.

„Tým sa začalo moje pátranie. Spomenul som si na farára, ktorý krátko pôsobil v Dobšinej, odkiaľ pochádzam,“ hovorí Alan Dolog. Bol ním Gašpar Pils (1526 – 1606), farár a ordinár, ako sa vtedy titulovali profesori na evanjelickom kolégiu v Sárospataku. „Na jednej strane bol oduševneným bojovníkom za reformáciu cirkvi, ale na druhej veľkým zbabelcom. Keď totiţ v roku 1584 Dobšinú prepadli Turci, Pils utiekol od svojej ţeny, ktorá mala pôrodné bolesti, do lesa a nechal ju napospas vraţdiacej horde. Turci ju odvliekli, cestou do Fiľakova zomrela. Odvtedy ho v Dobšinej nenávideli a musel odísť. Vo svojej knihe, kde opisuje turecký vpád, uvádza termín 'slepota kresťanov', v podstate to isté je aj na kameni. A nielen to. Pils ako neúspešný reformátor zrejme potreboval svoju frustráciu zo stavu kresťanstva niekde vyventilovať, podeliť sa o ňu so svetom, nechať večný odkaz. Keby však takto kritizoval cirkev verejne a ešte sa pod to aj podpísal, čakala by ho istá smrť. Jeho predchodca v Dobšinej Andreas Fischer z Kremnice bol na príkaz Františka Bebeka ako kacír zhodený z veţe hradu Krásna Hôrka. Preto Pils urobil, alebo skôr dal urobiť, nápis v rúnovom písme, zostavený podľa známych rún z prehistorických čias. Nápisy dal vyhotoviť v blízkosti frekventovanej cesty, aby raz mohli byť nájdené a vylúštené,“ vysvetľuje Alan Dolog, ktorý uţ potreboval iba nájsť spojitosť medzi Dobšinou a Kremnicou.

Z pilsových ţivotopisov od maďarských historikov a z inej literatúry sa dozvedel, ţe v Kremnici sa v 16. storočí uskutočnilo niekoľko evanjelických synód. A Pils tam z titulu svojej funkcie nemohol chýbať.

Vo víre bitiek

Okrem odhalenia identity autora nápisov je podľa Alana Dologa ešte pozoruhodnejším fakt, ţe Pils musel pri nápise na Velestúre čerpať z dobových archívov. Krvavý nájazd Silianov totiţ presne zapadá do búrlivých udalostí, ktoré sa vtedy prehnali Európou.

„Siliani, ktorí patrili do spoločenstva Vandalov, sa na začiatku letopočtu pohli zo Škandinávie cez Jutský polostrov smerom na juh. Zastavili sa v Sliezsku, potom pokračovali ďalej. V roku 271 ich však rímske vojská cisára Aureliána vytlačili od Dunaja na sever,

16

v roku 277 boli cisárom Probusom znovu zahnaní na sever Povaţia. V r. 280 si napokon podľa nápisu na kameni razili cestu cez Turiec, potom sa vybrali do Transylvánie, kde ich v roku 282 preukázateľne zastavili Rimania na rieke Mureš. Ak teda Silian v tomto období zbúral Kremnicu a Turiec, je to jasný dôkaz, ţe Slovania boli na území strednej Európy oveľa skôr, ako tvrdí oficiálna historiografia. Zároveň hovoríme o existencii Kremnice uţ pred viac ako 1 700 rokmi! Moţno to bola vtedy iba osada, kde ryţovali zlato v potoku. Ťaţko predpokladať, ţe existovala v nejakom vákuu. Kremnica tvorila vstupnú bránu do Turca, ktorý bol významnou krajinnou pevnosťou obkolesenou vysokými horami,“ dodáva Dolog, ktorého zistenia podporuje aj renomovaný historik Dr. Rudolf Irša.

Ak sú správne, nielenţe rehabilitujú Pavla Kriţku obviňovaného z podvodu, ale zároveň menia aj naše dejiny. Kremnica by tak získala doklad o svojej existencii vytesaný do kameňa, aký jej môţe závidieť nejedno mesto Európy.

Pátranie pokračuje

Tajomstvo runových nápisov by mohol ešte viac poodhaliť spomínaný náhrobný kameň zo Smrečníka, ktorý sa však zachoval iba v obrázkovej podobe. Kameň s odkazom na pochovaných oráčov leţí zrejme zakopaný niekde v okolí Velestúra.

„Z môjho pohľadu existujú dve verzie. Buď je tento nápis v pomerne nezrozumiteľnej protoslovančine autentický a inšpiroval Pilsa, alebo ho tento farár tieţ dal vyrobiť nejakému kamenárovi či baníkovi. Ten ani nemusel tušiť, čo kreše do skaly za pár strieborných. Aby sme sa pohli ďalej, treba ten kameň nájsť. Pokiaľ je pod ním hrob s nejakou výbavou, pomocou uhlíkovej metódy moţno datovať aj tento nápis. Pátranie teda pokračuje,“ Alan Dolog verí , ţe keď uţ kameň nenájde on sám, podarí sa to moţno náhodnému turistovi.

„Myslím, ţe v tejto oblasti je čo obdivovať. Na ceste medzi Velestúrom a Smrečníkom je Chata Hostinec, ktorá pamätá Máriu Teréziu. Slúţila na občerstvenie pocestných a kupcov putujúcich do Banskej Bystrice. Bola tieţ prepriahacou stanicou koní. Hovorí sa, ţe ak neopatrný pocestný ukázal, ţe má veľa peňazí, uţ nemusel dôjsť do doliny. K tejto povesti sa môţe viazať aj existencia náhrobného kameňa. Je moţné, ţe v horúčkovitej snahe pošpiniť pamiatku Pavla Kriţku ho dal Michal Matunák zasypať,“ predpokladá Alan Dolog. Jednu z ciest do Kremnických vrchov absolvoval aj so svojím

17

priateľom a spisovateľom Jozefom Banášom, ktorý na tomto tajomnom mieste našiel inšpiráciu na svoj nový román.

In.: www.aktuality.sk /2015

Ilegálna Slovenská národná rada

a osudy jej členov

Ján Bábik

Zmluva, ktorú podpísali predstavitelia občianskeho a komunistického odboja v decembri 1943 v bratislavskom byte Mateja Joska na Gajovej ulici, vstúpila do dejín pod názvom Vianočná dohoda. Deklarovala prípravu ozbrojeného povstania slovenského ľudu proti fašizmu i domácim pomáhačom, povojnové začlenenie Slovenska do Československej republiky a demokratickú orientáciu znovu obnoveného štátu. Vianočnú dohodu podpísali za občiansky odboj: Ján Ursíny, Jozef Lettrich a domáci pán Matej Josko; za komunistov: Karol Šmidke, Gustáv Husák a básnik Ladislav Novomeský. Na základe nej sa vytvorila aj ilegálna Slovenská národná rada a signatári dohody sa stali jej zakladajúcimi členmi. V januári 1944 sa k nim pripojili sociálny demokrat a prozaik Ivan Horváth a národohospodár Peter Zaťko.

V decembri 1944 – rok po podpísaní Vianočnej dohody – traja zakladajúci členovia SNR po čiastočnom potlačení Povstania boli odsúdení v Bratislave v neprítomnosti na dlhoročné tresty, Ján Ursíny na tridsať rokov, Jozef Lettrich na dvadsaťpäť a Peter Zaťko na dvadsať. Po nátlaku nemeckej strany, menovite ministra zahraničných vecí Joachima von Ribbentropa, boli v nasledujúcom súdnom pojednávaní zmenené tresty väzenia na tresty smrti a členovia senátu pôvodného súdu boli za nedostatočnú prísnosť internovaní v Ilave.

V decembri 1945 – dva roky po podpísaní Vianočnej dohody – zakladajúci členovia Slovenskej národnej rady obsadili kľúčové pozície v slovenskom politickom ţivote, len Peter Zaťko je postavený pred Národný súd a obvinený z vlastizrady. Neskôr je oslobodený.

18

V decembri 1948 – päť rokov po podpísaní Vianočnej dohody – po komunistickom prevrate vo februári 1948 si útekom za hranice Jozef Lettrich a Matej Josko zachraňujú holé ţivoty, Ján Ursíny je v zmanipulovanom politickom procese odsúdený na sedem rokov, Ivan Horváth je veľvyslancom Československej republiky v Maďarsku a Gustáv Husák, Ladislav Novomeský a Karol Šmidke zastávajú najvyššie funkcie na Slovensku. Ich dobre informovaní spolusúdruhovia však vedia, ţe ich politické hviezdy nebudú uţ dlho ţiariť a čoskoro zhasnú.

V decembri 1953 – desať rokov po podpise Vianočnej dohody – Jozef Lettrich a Matej Josko sú stále v emigrácii a nikdy uţ svoju rodnú zem neuvidia. Ján Ursíny je po piatich rokoch prepustený z väzenia, naopak, vo väzbe sú a na súd čakajú tzv. burţoázni nacionalisti, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský a Ivan Horváth. Peter Zaťko je zatiaľ na slobode, aj keď po násilnom vysťahovaní z Bratislavy v akcii B ţije v malom domčeku v dvoch izbičkách s celou rodinou v Tisovci. V roku 1958 aj on bude zatknutý a o rok neskôr postavený znovu pred súd. Nečakaná smrť pravdepodobne zachránila pred represáliami Karola Šmidkeho.

Priblíţme si teraz povojnové osudy ôsmich zakladajúcich členov ilegálnej Slovenskej národnej rady podrobnejšie.

Demokrati

Jozef Lettrich sa po skončení vojny stáva predsedom Slovenskej národnej rady a predsedom Demokratickej strany. Jeho strana získava vo voľbách roku 1946 62 % a Jozef Lettrich naďalej zostáva v kresle predsedu Slovenskej národnej rady. 26. februára 1948 je prinútený vzdať sa tejto funkcie, a keď Štátna bezpečnosť vydá naňho zatykač, radšej volí emigráciu a doţivotný pobyt v zahraničí. Stáva sa popredným predstaviteľom slovenského demokratického exilu v USA, je členom významných spolkov a organizácií, predseda Rady slobodného Československa, neskôr vykonáva funkciu predsedu Zhromaţdenia podmanených európskych národov. Zomiera 29. novembra 1968 v New Yorku.

Spolu s Jozefom Lettrichom odchádza do emigrácie aj ďalší signatár Vianočnej dohody a zakladajúci člen ilegálnej SNR Matej Josko, v čase februárového prevratu povereník financií. Ani on sa uţ nikdy nevráti na rodnú zem. V zahraničí pôsobil ako tajomník Rady slobodného Československa, vydával rôzne exulantské časopisy a publikácie, napr. o Masarykovi, Štefánikovi a o Milade Horákovej

19

pri príleţitosti 10. výročia jej popravy. Zomrel 11. júna 1969 vo Washingtone.

Ján Ursíny bol v čase Slovenského národného povstania predsedom Slovenskej národnej rady, potom členom jej delegácie, ktorá rokovala s Edvardom Benešom a emigrantskou londýnskou vládou. Po voľbách roku 1946 sa stal podpredsedom československej vlády. Komunistická strana Slovenska, ktorá vo voľbách získala len 30 %, prešla hneď do protiútoku.

Štátna bezpečnosť na základe falošných dôkazov obvinila vedúcich predstaviteľov Demokratickej strany, ţe v spojení so slovenskou ľudáckou emigráciou chceli obnoviť Slovenský štát. Ján Ursíny po zatknutí svojho tlačového tajomníka Otta Obucha v októbri 1947 podáva demisiu z funkcie podpredsedu vlády a v apríli 1948 ho odsúdili vo vykonštruovanom procese na sedem rokov. Po prepustení z väzenia pracoval ako poľnohospodársky robotník v rodnej Rakši, neskôr ako skladník Štátnych lesov v Turčianskych Tepliciach. Roku 1964 Najvyšší súd rozsudok proti nemu pre vykonštruovanosť zrušil. Ján Ursíny zomrel 8. januára 1972.

„Burţoázni nacionalisti“

Po zlikvidovaní demokratických síl po februárovom prevrate roku 1948, medzi nimi aj mnohých významných hrdinov protifašistického odboja, prišli na rad aj vysokí komunistickí povstaleckí funkcionári. Vyčítali im, ţe sa neuskutočnilo vyslobodenie súdruhov Viliama Širokého a Júliusa Ďuriša z väzenia, aby sa mohli zapojiť ako významné autority komunistickej strany do Slovenského národného povstania, obţalovali ich z „burţoázneho nacionalizmu“, ako negatívum sa spomínala spolupráca s nekomunistickými burţoáznymi silami, nedostatočná revolučná rozhodnosť voči ľudáckym a reakčným silám i zrada záujmov robotníckej triedy a Sovietskeho zväzu. Podrobili ich neúprosnej kritike a Gustáva Husáka najprv odvolali z funkcie predsedu Zboru povereníkov a 6. februára 1951 ho zatkli v budove Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, v pracovni ústredného tajomníka ÚV KSS Štefana Bašťovanského. V rovnakom čase bol zatknutý aj Ladislav Novomeský. Pochybnou konštrukciou sa vytvorila skupina tzv. burţoáznych nacionalistov, v ktorej boli traja zakladajúci členovia ilegálnej Slovenskej národnej rady, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský a bývalý sociálny demokrat Ivan Horváth. Toho zatkli ešte v roku 1950 v rámci akcie Monaco a pôvodne mal byť zaradený

20

do procesu proti francúzskemu konzulovi v Bratislave. Skupinu ešte doplnili bývalý povereník vnútra Daniel Okáli a interbrigadista Ladislav Holdoš.

Všetkých zakrátko zlomili brutálnymi výsluchmi, okrem Gustáva Husáka. Ten jediný mučenie vydrţal. Po počiatočných priznaniach sa spamätal, na druhý deň po výsluchu odvolal všetko, čo z neho vytĺkli. Samozrejme, takéto brutálnosti sa nevzťahovali len na neho a na vysokých komunistických funkcionárov, ale v podstate na všetky obete politických procesov päťdesiatych rokov. Husák neskôr na výsluchy spomínal:

„Tri dni a tri noci neustále stáť na nohách, raz v mraze, raz v horúčave, pod fantastickým nátlakom troch svieţich ľudí, pri minimálnej strave, bez sekundy odpočinku – tak mi vyčerpalo celý organizmus, ţe mi prestávali fungovať zmysly, nohy som mal opuchnuté, omrzli, srdce vynechávalo, záchvaty mdloby. Vynechával mi zrak i sluch. Po prvý raz v ţivote som videl, ako vzorce koberca oţili a fantasticky sa pohybovali. Červené myšky liezli po stene. Jazykom som nevedel ohýbať, sotva som vykoktal nejaké slovo. Prestal fungovať rozum, vôľa sa strácala. Naraz tá jediná ţivočíšna túţba: na chvíľu zavrieť oči, na chvíľu si ľahnúť.“

Proces sa napokon uskutočnil v apríli 1954.

Napokon odzneli drakonické rozsudky. Historici sa zhodujú, ţe len nezlomnosť Gustáva Husáka, ktorý všetky obvinenia aj napriek predbeţnému priznaniu poprel, zachránila obvinených pred absolútnymi trestami. Gustáv Husák bol odsúdený na doţivotie, Ivan Horváth na dvadsaťdva rokov, Ladislav Novomeský na desať. Ďalší obţalovaní: Daniel Okáli dostal osemnásť rokov a Ladislav Holdoš trinásť rokov.

(krátené) In: LT 7-8/2017

21

PRIESTOR SLOVA –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

O česko-slovenskej vzájomnosti trochu inak

Jozef Mravík

Ako kaţdý rok, aj tohto roku sa pri výročí vzniku Česko-Slovenska opakovane ozývajú hlasy rozličných „čechoslovakistov“ o „potrebe obnovenia Československa“. Čiţe tí, ktorí svojou krátkozrakou a nekoncepčnou politikou bývalý štát od jeho samého začiatku rozbíjali a nakoniec aj definitívne rozbili, volajú dnes po jeho znovupozliepaní. Ak sú dejiny naozaj učiteľkou ţivota, tak uţ dnes musíme vedieť, k akým výsledkom by toto úsilie „čechoslovakistov“ znova a celkom nevyhnutne viedlo.

Ako závan svieţeho vetra a zdravého rozumu do tejto cielene vytváranej mäteţe fráz a pojmov uverejňujeme teda aspoň vecné a uváţlivé slová zosnulého predsedu nášho Zdruţenia Doc.Dr. Jozefa Mravíka, CSc., napísané uţ pred viacerými rokmi pri rovnakej príleţitosti a uverejnené v marci 1994.

– redakcia -

V masmédiách Českej i Slovenskej republiky sa objavovali a ešte stále objavujú na jednej strane podivné hodnotiace súdy o česko-slovenskom spoluţití, a na strane druhej pochybnosti o legitimite Slovákov budovať svoj vlastný národný štát. Napríklad Ludvík Vaculík v známom článku Naša slovenská otázka uvádza, ţe „... Slováci nie sú na slobodný a rovnoprávny vzťah k iným národom dosť pripravení a to preto, ţe vraj nikdy nemali vlastný štát“. Aj vo viacerých zahraničných médiách je Slovensko s neúprosnou pravidelnosťou vystavované organizovanému osočovaniu a dezinformáciám. Hanobí sa v nich česť nášho národa, jeho dobré meno a jeho dôstojné postavenie v spoločenstve iných národov.

22

O Slovákoch sa píše ako o primitívnych nacionalistoch, antisemitoch, ako o neznášanlivom národe. Predsa len si treba poloţiť otázku: Komu to prospieva?

Teória masovej psychológie nás učí, ţe prvá (a rýchla) informácia sa zafixuje v pamäti a vo vedomí prijímateľa – aj vtedy ak je nepravdivá, polopravdivá či vedome lţivá. Následná informácia, ktorá uvádza veci na pravú mieru, má uţ desaťnásobne menšiu šancu preniknúť do poznávacej sústavy prijímateľa. Inými slovami, ak by sme chceli vyvrátiť mylnú (prvú) informáciu, potrebujeme nielen desaťkrát viac energie, ale aj naše šance sú desaťkrát menšie.

Toto poznanie nie je v praxi masových médií ničím novým. Uţ celé desaťročia sa úspešne pouţíva v ideologickej propagande, pri formovaní či skôr deformovaní verejnej mienky. Vnímateľ, ktorý nemá moţnosť konfrontácií s viacerými informačnými zdrojmi sa chtiac-nechtiac stotoţní s prvou informáciou a podľa nej uspôsobuje svoje konanie.

Dejiny všetko najprv píšu na nečisto. Všetko je najprv len akoby a my súčasníci len namáhavo hľadáme bod o ktorý môţeme oprieť vlastný ţivotný postoj. Netreba odpovedať na zlo zlom; treba nám skôr pokúsiť sa o veľmi predbeţnú a moţno nedokonalú bilanciu sedemdesiatich rokov česko-slovenského spoluţitia.

Historická pravda nie je mechanický opak historickej legendy. Aj do legendy sa dostávajú zrnká pravdy. Na Slovensko prišli mnohí príslušníci českej inteligencie počas prvej republiky i neskôr s veľkým poslaním, ktoré si v ruchu práce a kaţdodenného ţivota ani neuvedomili. História im musí uţ dnes priznať – hoci po krátkom časovom odstupe – ţe svoje poslanie, súdiac podľa výsledkov, splnili veľmi dobre. Dobre si pamätáme, tieţ, ako mladá slovenská inteligencia ich zásluhou zrýchľovala svoj vnútorný vývin i početnosť. Pokúsme sa pomôcť si vţdy faktami. Len tie fakty, tie jednotlivosti, preboha, nevytŕhajme zo súvislosti, ale pokúsme sa ich vidieť ako súčasť dramatizmu nášho vývoja. Veď napríklad koncom roku 1918, podľa zoznamu ľudí politicky spoľahlivých a schopných prevziať v štátnej správe zodpovedné miesto, ktorý zostavil minister Vavro Šrobár, mali sme na Slovensku 98 advokátov, 5 sudcov, 14 ţelezničných úradníkov, 2 inţinierov, 6 lekárov a 28 katolíckych a evanjelických kňazov. Oproti poţadovanému počtu 30 000 úradníkov bolo k dispozícii iba 153. Boli to dôsledky utlačovateľskej politiky a násilnej asimilácie slovenského národa v Uhorsku, reprezentovanej tzv. anjelom mieru grófom Apponyim. Za týchto

23

okolností pôsobenie Čechov na Slovensku bolo priam ţivotnou nevyhnutnosťou. Bez nich by sa Slovensko, ako svojho času napísal známy slovenský vedec, publicista, a pedagóg Štefan Janšák, ťaţko pozdvihlo z kultúrnej a hospodárskej zaostalosti a nebolo by sa tak rýchlo postavilo po boku moderným európskym krajinám ako rovnocenný partner.

Napriek všetkým legendám, ktoré mátajú v hlavách niektorých občanov, napriek tomu práve rýchly a všeobecný rast vzdelania zdynamizoval Slovensko. Práve vzdelanie sa stalo hybnou silou – vtedy i potom, ktorá nás priviedla k dnešnému národnému sebavedomiu. Len naivný človek hovorí o tom, čo nepozná. Chceme, aby sa česko-slovenské spoluţitie hodnotilo objektívne, korektne a pokojne a najmä na základe poznania, nie na základe jeho nedostatku.

Pravda, história kaţdého národa a kaţdého štátu, kaţdého – aj toho najšľachetnejšieho úsilia – je históriou nielen úspechov a víťazstiev, ale i rozličných neúspechov, omylov, často tragických, ba aj dočasných poráţok. Tak to bolo aj v úsilí o vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov v roku 1918, o jeho budovanie, o jeho obranu pri rozbíjaní fašizmom, o jeho obnovenie po roku 1945, a tak to je i dnes po vzniku dvoch samostatných a suverénnych štátov Českej republiky a Slovenskej republiky.

Nie je ľahké dávať dokopy dejiny, ktoré pošliapali a zatajili naši bývalí politickí správcovia, nech sa uţ volali akokoľvek. Nemali sme napríklad právo na slovenské dejiny ani v mysliteľsko-demokratickej masarykovskej republike. Pramene kultúrnej tvorivosti, ktoré sa v týchto dobách rozkryli, nemôţu vyváţiť ostrovy sociálnej biedy, ktoré neraz bez povšimnutia táto tvorivosť obmývala. Zaiste by sme si dnes uţ mohli ušiť dejiny, obrazne povedané, na mieru. No viac ako udalosti, ako králi, knieţatá, vojvodcovia a bitky, nás zaujíma samotný zmysel toho, čo sa s nami dialo, zmysel minulého, ktorý by nám našepkával kam? A s kým? A prečo?

Ani my Slováci nemáme právo meniť latinské príslovie, ţe história je učiteľkou ţivota. Ak naša politická reprezentácia za Slovenského národného povstania napriek tomu vniesla do cieľov ozbrojeného boja česko-slovenskú ideu, urobila spravodlivú a nevyhnutnú vec. Ale zmysel bol aj v inom. Zmysel bol hlbší:: „sami sebe sme boli dlţní týmto aktom. Povstanie dalo svetu na vedomie našu novú históriu. Nám zasa dalo nové historické povedomie“. Tak zhrnul podstatu ozbrojeného vystúpenia

24

slovenského národa Ladislav Novomeský a tento základný zmysel pretrváva. Je to tak ťaţké pochopiť?

Krátko po februári 1948, v súlade s logikou vecí sa predpokladalo, ţe Ústava 9. mája odstráni v štátoprávnom vzťahu Čechov a Slovákov asymetrický model – ţe tento prechodne nevyhnutný dobový kompromis zakomponovaný v Košickom vládnom programe z apríla 1945, nová ústava nahradí modelom federatívnym. Ústava 9. mája kompromis však neakceptovala. Toto nerešpektovanie princípu federatívneho zabezpečenia rovnoprávneho postavenia Slovákov a Čechov v spoločnom štátnom útvare, otvorilo cestu nasmerovanú na deformáciu štátoprávneho odkazu Slovenského národného povstania.

Ak by sme verili všetkému, čo sa o Slovenskom národnom povstaní napísalo a píše, museli by sme prijať teóriu, ţe bolo jedno protitisovské, iné alibistické, jedno za ČSR, druhé protičeské alebo ďalšie dokonca sovietsko-separatistické. Udalosť takého medzinárodného dosahu, ako je SNP, nemala by sa v ţiadnom prípade prispôsobovať osobnému politickému vkusu, ani dobovým ideologickým potrebám.

Národy, ktoré sa ocitnú na rázcestí, musia sa pozrieť pravde do očí. Pravda, ktorú potrebujeme, je pravda o nás, o sebe samých, o všetkých, a to pravda celá, nedeliteľná. Hľadanie a dokazovanie pravdy nebýva ako v rozprávke, kde musí nakoniec spravodlivosť zvíťaziť. Skutočný ţivot nemá andersenovský rozmer. Skúsme sa zamyslieť nad tým, čo pozitívne nám prinieslo spoluţitie slovenského a českého národa, či ako si túto výhodu zachovať do budúcnosti. Všetky moţné cesty z našej stredoeurópskej kriţovatky kamsi vedú, keď, pravdaţe smerujú predovšetkým k ľuďom od nás najskôr k najbliţším susedom – a na to nezabúdajme. Veď ani na tej západnej ceste nie je všetko vopred určité, keď určité na nej je azda to, ţe pre nás – aj teraz – vedie predovšetkým na Moravu, do Čiech a potom ďalej.

Nebolo by však dobré, ak by sme si mysleli, ţe s ničím, čo nás predchádzalo, nemáme celkom nič spoločné. Touto ilúziou inak radi trpíme ako spoločnosť, a to zakaţdým, keď sa nám podarí zmeniť adresu či firemnú tabuľu na našej stredoeurópskej kriţovatke. Akoby sme sa za svoju historickú skúsenosť hanbili. Ale to je naša skúsenosť, to bol náš ţivot. Nedá sa začínať od nuly, tým by sme popreli vlastnú ľudskú identitu. Človek má právo na omyl, ale zároveň má povinnosť vyvodiť z neho adekvátne dôsledky.

25

Podmienkou naplnenia tejto povinnosti je primeraná miera osobnej odvahy. Spomíname to preto, ţe sa to týka aj našej kultúry, bez zvyšku, navyše toto všetko je prejavom aj našej osobnostnej kultúry. Bez nej ako je známe, naozaj nemoţno nič zmeniť v nás, ani mimo nás. Ľudská slovenská spoločnosť bude pravdepodobne ešte dlho dozrievať v tom, aby iný názor nepovaţovala hneď za akúsi spreneveru. Iný názor je jednoducho iný názor aj keď dakoho citovo zraňuje. Mali by sme sa vedome zbaviť inkvizičných postojov, odučiť sa vidieť ţivot čiernobielo a vnímať aj ostatné farby našej reality.

Ak v rámci česko-slovenskej konverzie politickej a potom rozluky štátnej, takpovediac Domaţlice sa stávajú Hodonínom, všetkou politickou vôľou musíme nechcieť, aby sa pre nás Hodonín stal Domaţlicami. A nechcieť to môţeme. Vyslovujeme to v presvedčení, ţe politicky a ekonomicky sa dá rozdeliť všetko, ale ľudsky a kultúrne sa Česko-Slovensko vlastne uţ rozdeliť celkom nedá – aspoň nie za nášho ţivota.

Zachovajme si to, čo nás spája. Áno, sami sa musíme rozhodnúť, kým sa sami rozhodnúť môţeme. A ľahšie tak urobíme, keď sa čo najskôr zbavíme pochybností zväčša politických, straníckych, ale aj národných. A to aj vo vedomí, ţe v okamihu lepší svet nevytvoríme, ale uţ teraz musíme zabrániť najhoršiemu. Niečo sa však urobiť dá. Totiţ uznať inakosť súčasnej i budúcej slovensko-českej vzájomnosti.

Ak teda hovoríme o slovensko-českej vzájomnosti musíme mať na pamäti, ţe vznikla ako súčasť vzájomnosti slovanskej. Z tohto hľadiska bola i Masarykova predstava o jednotnom československom národe iba pokračovaním Kollárovej koncepcie o štyroch slovanských kmeňoch. Príčinou jej neúspechu nebola neúprimnosť snaţenia, ale jej postupná izolácia od pohybov v ostatnom slovanskom svete. Spojenectvo Slovákov a Čechov malo byť totiţ iba medzistupňom na ceste k jednote celého Slovanstva. Akonáhle sa myšlienka „čechoslovakizmu“ uzavrela do seba, namiesto všeslovanstva si vybrala za cieľ asimiláciu a stala sa mocenským nástrojom, stratila duchovné opodstatnenie. Namiesto jednoty priniesla nedorozumenia medzi oboma národmi a to i napriek toľkým pozitívam sedemdesiatročného spoluţitia. Táto kapitola sa uzavrela 1. januára 1993 vznikom samostatnej Slovenskej republiky a samostatnej Českej republiky. Aţ teraz sa môţeme pozrieť

26

neskreslene a bez rušivých vplyvov na slovensko-českú vzájomnosť a jej pravú duchovnú podstatu.

Byť slobodným Slovákom a slobodným Čechom nebude ľahké. Ale je to jediná spoločná moţnosť. Povedané slovami Alexandra Matušku „spája nás spoločný zmysel pre pravdu a krásu, pre sen etický a estetický, stá českých veršov a hudobných skladieb, ktorým sme sa nemohli a nechceli, ktorým sa nemôţeme a nechceme ubrániť. Aj ekonomika nás spája – náš moderný osud. Našou hlavnou úlohou je spoločne drţať to, čo ju prerastá, čo je väčšie ako ona. A väčšie ako ona je duchovná tvár našich národov. Odlišná a blízka natoľko, ţe medzi dvoma slovanskými národmi niet na to príkladov. Pravdaţe, zásadnú rolu tejto blízkosti hrá, ţe si (zatiaľ ešte stále) dobre rozumieme vďaka podobnosti našich jazykov. Napriek tomu je v tom zrejme čosi viac. Zväčša sa to usilujeme vyjadriť opisom, ţe Česi sú náš bratský národ“.

Ţiada sa v tejto súvislosti zdôrazniť, ţe slovensko-českú vzájomnosť nechápeme ako protiklad k ostatnému svetu, ktorý je dnes na vysokej ekonomickej a informačnej úrovni. Práve naopak. Zdruţenie slovanskej vzájomnosti chce vyuţiť miesto Slovenskej republiky na rozhraní vplyvu dvoch významných kultúr – slovanskej a západnej, ktoré sa po stáročia ovplyvňovali a vo vzájomnej participácii dosiahli originálne výsledky v podobe diel materiálnej a duchovnej kultúry.

To čo som uviedol, nespochybňuje význam jednotlivých národných kultúr. Kaţdá národná kultúra musí ostať sama sebou. Ak chce Európa preţiť, musí byť autentická. Jej autenticita je uloţená práve v mnohých rozličných národných kultúrach.

V procese zbliţovania a vstupovania do širšej európskej spolupráce nemali by sme zabúdať na vlastnú identitu a tradičné hodnoty. Nesmieme sa stať objektom cudzích pôsobení, ale mali by sme sa stať suverénnym subjektom tohto procesu.

Sme presvedčení, ţe napriek zloţitosti doby, v ktorej ţijeme, bude ďalej existovať túţba slovenského a českého národa po priateľstve a spolupráci.

In: Spravodajca ZSV, marec 1994

27

Prejav Vladimíra Mečiara k druhému výročiu

prijatia Ústavy SR dňa 1.septembra 1994

Prvý september – Deň Ústavy SR – je štátnym sviatkom nášho demokratického štátu uţ po celé štvrťstoročie. Tento základný štátny dokument bol pripravený a v Slovenskej národnej rade schválený ešte za existencie česko-slovenskej federácie a pod silným medzinárodným, či presnejšie povedané, zahraničným tlakom. Pod kepienkom akéhosi fiktívneho „európskeho štandardu práv“ a pod brutálnym nátlakom celého radu „odporúčaní Rady Európy“ bolo Slovensko zo zahraničia nútené zakomponovať do svojej ústavy aj také princípy, aké v ústavách štátov našich dobročinných „poradcov“ nie sú a nikdy nebudú. Osobitne sa to prejavilo v oblasti menšinových práv, v ktorej nám bolo zabránené uplatniť v našej ústave rovnaké princípy, aké sú v ústavách a zákonoch demokratických štátov západnej Európy, ktoré nám mali byť inak vo všetkom vzorom, ba nemohli sme v oblasti menšinovej politiky uplatniť ani princíp vnútroštátnej a medzištátnej etnickej a občianskej rovnosti a vzájomnej reciprocity v poskytovaní menšinových práv, čo je doteraz hlavnou príčinou destabilizácie našej spoločnosti i štátu.

Na pripomenutie uvedených udalostí uverejňujeme prejav jedného z hlavných zakladateľov demokratickej Slovenskej republiky Vladimíra Mečiara, prednesený pri druhom výročí prijatia Ústavy SR dňa 1. septembra 1994. – redakcia -

Celá naša republika, my všetci, sme sa nadýchli sladkého slova sloboda. Vytvorili sme vlastný štát, ktorému sme dali právny poriadok a preukázali sme, ţe je ţivotaschopný, dokáţe uspokojovať všetky ţivotné potreby občanov, byť dôstojným reprezentantom v zahraničí, cez tento štát môţeme komunikovať a spolupracovať so všetkými ostatnými. My sme nevytvárali štát na to, aby sme sa izolovali, ale na to, aby sme spolupracovali. Preto sme posielali posolstvo dobrej vôle všetkým vo svete a takto i bolo prijaté a náš

28

štát bol akceptovaný celým svetom. Sme v situácii, ţe o mesiac budeme robiť nové rozhodnutie. Máme potvrdiť, ţe náš štát je výrazným ţelaním a výsledkom snaţenia občanov tohto štátu ako celku. Toto rozhodnutie by malo ukončiť všetky pochybnosti okolo jeho vzniku a vývoja. Ústava je základom štátu. Je to základný kameň, na ktorom stojí celý právny poriadok. Keď sme ju prijímali, nazvali sme ju zákonom zákonov. Nebolo to rozhodnutie ľahké, pretoţe sme ju prijímali v dobe, keď bola v platnosti ústava federácie a aj medzi tými, ktorí mali byť za ňu, boli takí čo boli proti, boli takí, ktorí z jednej ústavy chceli urobiť tri naraz a boli aj takí, ktorí pochybovali o jej obsahu, či je demokratická, alebo nie. Naša ústava dosiahla skôr uznanie v zahraničí ako doma.

Ústava je dokument, ktorý dokazuje schopnosť a dôleţitosť organizácie našej spoločnosti ako celku. Na jej prvé miesto sme poloţili základné práva a slobody človeka. Deklarovali sme, ţe všetka moc pochádza z ľudu a patrí ľudu. A kaţdý môţe robiť len to, k čomu ho ľud zmocní a čo mu zákony dovoľujú. Deklarovali sme úctu k právam a postaveniu človeka. Kaţdý musí robiť len to, čo zákon nariaďuje a nemusí robiť to, čo mu zákony nekáţu a nikto ho k tomu nemôţe nútiť. Rešpektovali sme našu rôznorodosť a garantovali sme práva menšín a slobôd tak, aby sme zabezpečili dôstojný ţivot pre kaţdú menšinu. Moţno si pamätáte diskusiu v parlamente, keď som čítal, čo je európsky štandard práv, v čase, keď bola ústava v tejto pasáţi odmietaná. Nie sú tieto veci zabudnuté, sú znova aktuálne, najmä preto, ţe vysoký štandard práv, ktoré táto ústava garantuje, chcú niektorí prekročiť. Chcú ísť aţ tak ďaleko, ţe môţu ohroziť celistvosť a územnú zvrchovanosť štátu. Na to odpovedáme: Toto nie! To tu uţ bolo a skončilo sa to tragédiou všetkých ľudí.

V ústave sme zakotvili hospodárske aj sociálne práva ľudí. Na dôvaţok to, čo býva v máloktorých ústavách – „zelenú hlavu“ – t.j. právo na ochranu ţivotného prostredia, právo a povinnosť vytvárať harmonizáciu a priateľský vzťah medzi človekom a prírodou. V ústave sme zakotvili aj práva a postavenie ústavných orgánov, ako aj ich povinnosti. Nestačí mať len ústavu. Treba mať ešte ľudí, inštitúcie, schopné ju garantovať a podľa ústavy sa správať.

Ak došlo ku kríze na jar tohto roku, to nie je chyba ústavy, to je chyba osôb, ktoré ju nerešpektovali. Ak bude treba niektoré veci okolo nej vyjasniť a prijať, prípadne doplniť, nič nemení na jej obrovskom význame, ţe bola spoločenskou dohodou občanov tohto

29

štátu o jeho základných pravidlách. Deklarovali sme, ţe budeme právnym štátom a v právnom štáte platí zásada konania podľa práva pre všetkých, pre občanov a pre úradné osoby. S tým rozdielom, ţe úradné osoby si nemôţu prisvojiť moc, ktorá patrí ľuďom. Môţu iba vykonávať to, čo im zákony dovoľujú.

Ak dnes oslavujeme druhé výročie prijatia Ústavy SR je dôvod na sviatok, aby sme ju ctili v celom rozsahu s pochopením situácie a času, v ktorom bola prijímaná. Môţe mať nedostatky a pehy na tvári, tak ako má človek, s ktorým ţijeme. Môţeme na nej kde-čo vylepšovať, zdokonaľovať, ale dala nám istoty, upravila vnútorné pomery a smerovanie a štruktúru štátu. Túto svoju úlohu splnila a plní dobre. Nuţ, vzdajme úctu všetkým, ktorí sa zaslúţili o jej prijatie a to nie sú len tí, čo za ňu hlasovali v parlamente. To sú aj tí, ktorí im na uliciach dávali podporu a zmocnenie k tomu, aby ju prijali. Vzdajme vďaku a úctu všetkým, korí podľa nej konali a vystupovali na podporu štátu. Volajme k jednote, porozumeniu všetkých , ktorým na srdci leţí prospech štátu, zachovanie zvrchovanosti a jeho rozvoj. Prechod z politickej na ekonomickú zvrchovanosť. Všetkým, ktorí chcú zachovať zvrchovanú samostatnú, slobodnú Slovenskú republiku.

Slovenská cirkevná provincia 1977 – 2017

Stanislav Bajaník

„To máme tak slabo vyvinutý historický zmysel pre historickú pamäť a opravdivé míľniky dejín v ţivote národa?“, verejne sa opýtal v r. 1997 kardinál Ján Chryzostom Korec, keď sa zamýšľal nad 20.výročím unikátneho uznania nášho územia, národa, identity a entity zo strany najvyššej rímsko-katolíckej hierarchie Európy a sveta – Vatikánu. Tej, ktorej bývalý predstaviteľ, Poliak – Slovan Ján Pavol II., porušiac všetky regule protokolu, pobozkal v roku 1991 slovenskú zem v rámci bývalej ČSFR. Teda ešte pred našou povedzme to historicky – treťou samostatnosťou .... Potvrdenie cirkevno-právnych, štátoprávnych a územno-právnych nárokov, mať v rámci ČSSR (1945-1989) samostatnú cirkevnú provinciu je

30

zakorenené v cyrilo-metodskom prvom úspechu v Ríme (r. 867,869,880) a končí uznaním samostatnej SR v r. 1993. Vatikán teda uznal naše miesto v európskom rámci samostatnosti štyrikrát!

Rok 1977 nebol v politickom spektre našej spoločnej republiky jednoduchý. Tzv. normalizácia, totálna kontrola socialistických a ľudovodemokratických štátov, teda i ČSSR Moskvou, znamenala politické oslabenie suverenity, tým viac, ţe aj medzinárodné vzťahy týchto štátov ostali pod kontrolou KGB a ŠTB. To prirodzene vplývalo aj na vzťahy s Vatikánom, ale najmä so slobodnými subjektmi emigrovaných Slovákov po II. svetovej vojne – slovenskými enklávami v Európe, USA, Kanade, Austrálii. Svetový kongres Slovákov, Slovenská oslobodzovacia rada, Slovenský akčný výbor, Slovenská a Kanadská slovenská liga v USA a Kanade, zahraničná Matica slovenská a i. vyvíjali na diplomaciu sveta takmer 45 rokov tlak o pomoc pri emancipácii slovenského národa v Európe, ale aj ako integrálnej súčasti Slovanov, Európanov, vyspelých národov kontinentu. Za povšimnutie stojí, ţe vtedajšia slovenská, respektíve česko-slovenská exekutíva, riadená ateistickými pravidlami KSČ a KSS, akiste aj pod vyššie uvedeným tlakom slovenskej inteligencie v Ríme, vo Vatikáne a inde, predsa len diplomaticky i fakticky uznala tento nebývalý vatikánsky krok. Išlo predsa o návrat území ostrihomskej diecézy, pannonhalmského opátstva, teda spriateleného susedného ľudovodemokratického Maďarska, do správy Trnavskej arcidiecézy „conditio sine qua non“. Tým sa definitívne potvrdilo svetové cirkevné vymedzenie Slovenska po II. svetovej vojne a priznal slovenskému národu jeden zo stupňov k jeho nezávislosti. Ţe to nebolo všetkým susedom po srsti, to dokazuje aj nedávny spor o benediktínsku jurisdikciu v Maďarsku nad časťou územia okolia Komárna, ktorú napokon Vatikán vyňal spod jej správy a presunul tieţ pod jurisdikciu Trnavy ...

Objektívne sa patrí uznať aj vtedajšiemu prezidentovi ČSSR Gustávovi Husákovi, vtedajšej diplomacii, cirkevným predstaviteľom doma i v zahraničí (kardinál Jozef Tomko, Ústav sv, Cyrila a Metoda v Ríme a i.) ţe viribus unitis dokázali zariadiť pokojne a bez problémov modernú Slovenskú cirkevnú provinciu v plnej nezávislosti od Maďarska, Moravy, Česka.... Dve pápeţské konštitúcie: Qui divino...-30.XII.1977, Praescriptionum sacrosancti ... 30.XII.1977 tak doplnili uznanie sv. Metodovi – Industriae Tuae r. 880 a týmto potvrdili právo na nezávislosť Slovákov v Európe a vo

31

svete. V konečnom dôsledku išlo o uznanie jedného zo slovanských národov, ktorý „daroval“ svetu spolupatrónov Európy sv. Cyrila a Metoda.

Evanjelik a básnik Milan Rúfus na margo tohto svetového územno-cirkevného vymedzenia okrem iného v r. 1997 napísal: „Je to naša novoveká identifikačná karta, vystavená najvyššou morálnou autoritou svetového spoločenstva“.

Kieţby sa aj tohtoročné Vianoce niesli v ozvene tohto medzinárodného daru nášmu národu a slovanskej enkláve Európy.

Problémy integrácie imigrantov

Július Handţárik

Uţ niekoľko rokov trvajúca masová a zákulisne riadená imigrácia sorosovských imigrantov do Európy naráţa v ostatnom čase na čoraz aktívnejší odpor európskej verejnosti. Tento odpor má hlavnwe dve objektívne príčiny. Prvou je dokázateľne vysoká kriminalita asociálnych ţivlov medzi týmito “sorosovskými deťmi” a druhou je neschopnosť hostiteľských krajín ekonomicky pokryť poţiadavky na integráciu prišelcov, ktorí zväčša nemajú ani základnú školskú prípravu na vykonávanie akejkoľvek kvalifikovanej práce. Hostiteľským štátom sa z pozície Európskej únie totiţ vrchnostensky nariaďuje, aby týmto imigrantom zabezpečili zdarma “účinný prístup k ekonomickým a sociálnym právam, k primeranému bývaniu, zdravotnej starostlivosti, potravinám i právam na ochranu rodiny a čo najrýchlejšie začlenenie do vzdelávacieho procesu” - teda k takým “právam”, či skôr výsadám, aké neposkytujú a nie sú schopné poskytnúť ani svojim vlastným štátnym občanom!

O p o v i n n o s t i a c h imigrantov voči hostiteľskému národu a štátu sa v týchto “odporúčaniach” a kvótach Európskej únie nehovorí vôbec nič, zato sa v nich a vo všetkých médiách hlavného prúdu donekonečna omieľa fráza i n t e g r á c i e imigrantov do nového prostredia, čo sa vysvetľuje asi tak, ţe prišelci a ich potomkovia sa naučia úradný jazyk hostiteľského štátu a budú rešpektovať jeho

32

zákony a spolu s nimi aj kultúrne a náboţenské zvyklosti hostiteľského národa a tým uţ budú dokonale integrovaní. Zámerne sa pritom zamlčuje fakt, ţe v občianskom zmysle skutočnou integráciou imigranta je aţ jeho úplné s t o t o ţ n e n i e sa so záujmami hostiteľského národa a štátu, ktorého pohostinnosť on a jeho potomkovia v podobe udeleného štátneho občianstva poţívajú. Bez tohto úplného stotoţnenia sa so záujmami hostiteľského národa a štátu, minimálne v takom rozsahu ako sú definované v základných dokumentoch OSN, je akákoľvek “integrácia” imigranta a jeho potomkov len účelovou kamufláţou - najlepšie to vidno práve na tom, ţe väčšinu brutálnych teroristických činov v štátoch západnej Európy a v USA v ostatných rokoch vykonali ich vlastní štátni občania - práve takto formálne “integrovaní” potomkovia imigrantov druhej, tretej či x-tej generácie!

Pravda, po príklady falošnej integrácie imigrantov a ich potomkov nemusíme chodiť do zahraničia či dokonca aţ do zámoria, takýchto príkladov máme aj my sami doma viac, ako by bolo zdravé. Aj na dnešnom území Slovenska, hoci je podľa exaktných genetických zistení v strednej Európe krajinou s najväčším podielom autochtónneho prapôvodného obyvateľstva, máme dnes istý počet občanov, ktorí nie sú autochtónnymi obyvateľmi Slovenska, ale sú to potomkovia imigrantov (ďalej len PI), čo pred desaťročiami či stáročiami prišli alebo privandrovali do našej vlasti. Evidujeme ich ako národnostné či náboţenské menšiny, poskytujeme im všetky občianske práva a k tomu navyše ešte aj nemalé nadpráva či výsady, ktoré farizejsky nazývame menšinovými právami, na ktoré však príslušníci štátotvorného národa ani pri všetkej deklarovanej občianskej rovnosti nemajú nárok a ani ich nepoţívajú. Dokázateľne sú teda PI na Slovensku oproti hostiteľskému slovenskému národu občiansky i materiálne zvýhodňovaní a sú tu všetky objektívne dôvody k tomu, aby sa plne stotoţňovali so záujmami nášho národa a štátu. Pozrime sa teda na mieru ich dlhodobej integrácie a na jej reálne prejavy a výsledky.

Niektorí z PI dosiahli pozoruhodné profesionálne úspechy, ich aktivity prinášajú Slovensku viaceré materiálne, kultúrne i politické pozitíva a ich nositelia si naozaj zaslúţia naše uznanie a úprimnú vďaku. To by sme mali mať vţdy na zreteli.

A ako je to s integráciou tých ostatných PI na Slovensku? To najobjektívnejšie zistíme, keď reálne posúdime ich postoje, resp. správanie sa ich demokraticky ustanovených predstaviteľov, v

33

zlomových situáciách Slovenska. Takých zlomových situácií bolo po páde komunistického reţimu za uplynulé štvrťstoročie naozaj neúrekom a bolo by zbytočné ísť do podrobností a posudzovať ich všetky iba z aspektu postojov a správania sa PI. Sústreďme sa teda iba na tie zlomové udalosti, v ktorých sa rozhodovalo o naplnení nezadateľného práva slovenského národa na zvrchovanosť v samostatnom demokratickom štáte a o rozhodujúcich krokoch, ktoré formovali a formujú politickú, ekonomickú a sociálnu štruktúru tohto štátu a tým aj kvalitu ţivota v š e t k ý c h jeho občanov. Pravdu o skutočnej integrácii PI na Slovensku pritom sine ira et studio zistíme tak, ţe pri kaţdej tejto zlomovej situácii objektívne posúdime správanie PI a ich demokraticky ustanovených predstaviteľov, čiţe na pozitívnu stranu nášho prieskumu si zaevidujeme, koľko z nich sa postavilo ZA základné záujmy nášho hostiteľského národa a na negatívnu stranu si uvedieme, koľko z PI sa postavilo PROTI základným záujmom slovenského národa a nášho demokratického štátu. Akýkoľvek omyl je v tomto prípade vylúčený - všeobecne známe správanie sa PI, ale hlavne dokázateľne zdokumentované konanie demokraticky ustanovených predstaviteľov PI, dáva na tieto otázky celkom jasné a nespochybniteľné odpovede!

Takţe poďme k jednortlivým rozhodujúcim udalostiam pred zánikom Česko-Slovenska a posúďme, koľko PI sa k našim spoločným záujmom postavilo pozitívne a koľko negatívne:

7.3.1990 bol zaregistrovaná obnovená Slovenská národná strana, poţadujúca v zmysle základných dokumentov OSN aj pre slovenský národ sebaurčenie v nezávislej a demokratickej Slovenskej republike.. Koľko PI ju podporovalo?

29.3.1990 bol v “pomlčkovej vojne” prijatý vo FZ absurdný český návrh nového názvu štátu vo dvoch podobách. Koľko predstaviteľov PI podporilo český návrh tohto komického zákona, ktorý potom musel byť uţ 22.4.1990 zrušený a nahradený novým názvom ČSFR?

25.10.1990 prijala SNR jazykový zákon, ktorý ani zďaleka nezodpovedal návrhu širokých vrstiev občanov a štátoprávnym záujmom SR.

11.9.1991 Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene uverejnila v ý z v u o potrebe vyhlásenia zvrchovanej SR ako subjektu medzinárodného práva, ktorú podpísalo mnoţstvo občanov SR. Následne politickí predstavitelia SR vydali dve kontroverzné

34

vyhlásenia: Za zvrchované Slovensko (G.Kaliská, R.Kaliský, V.Mečiar, J.Prokeš, D.Slobodník a iní) a Za spoločný štát (Ľ.Feldek, M.Lasica, M.Vášáryová a iní). Kto podporil ktorý z týchto dokumentov?

7.5.1992 na zasadaní SNR bola na programe diskusia o vyhlásení suverenity SR. Predseda SNR (!) F.Mikloško vyhlásil suverenitu za “ľahkomyseľný krok”, za ktorý KDH neberie zodpovednosť a predseda vlády SR (!) J.Čarnogurský varoval pred vyhlásením suverenity. SNR schválila vyhlásenie suverenity SR hlasmi 73 poslancov, proti hlasovalo 51 poslancov. Na verejných podujatiach sa prijímali stanoviská k tomuto vyhláseniu - kto zaujal aké?

30.5.1992 z iniciatívy zoskupenia Zvrchované Slovensko sa konala na Donovaloch pracovná porada slovenskej inteligencie, ktorá sa vyslovila za úplnú štátnu suverenitu SR a na teno účel zaloţila občianske zdruţenie Kongres slovenskej inteligencie.

16.6.1992 po víťazstve HZDS v predčasných parlamentných voľbách predseda Maďarského kresťanskodemokratického hnutia B.Bugár vyhlásil, ţe v prípade zriadenia samostatného slovenského štátu jeho hnutie predloţí poţiadavku maďarskej územnej autonómie. Ktorí z PI sa postavili proti uvedenému vyhláseniu, narúšajúcemu územnú celistvosť SR?

17.7.1992 SNR schválila Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Podpísal ju predseda SNR I.Gašparovič a predseda vlády SR V.Mečiar a z balkóna budovy SNR ju verejnosti prečítal podpredseda J.Prokeš. Za prijatie deklarácie hlasovalo 113poslancov HZDS, SNS a SDĽ, proti bolo 24 poslancov KDH a maďarského Spoluţitia a zdrţaním sa proti prijatiu deklarácie postavilo 10 poslancov Spoluţitia a SDĽ maďarskej národnosti. Na toto legitímne a suverénne rozhodnutie SNR reagoval V.Havel uţ 20.7.1992 tým, ţe sa “vzdal” funkcie prezidenta ČSFR, do ktorej ho Federálne zhromaţdenie 3.7.1992 pre nesúhlas slovenských poslancov nezvolilo!

1.9.1992 SNR schválila Ústavu Slovenskej republiky. Pred hlasovaním zasadaciu miestnosť SNR demonštratívne opustili poslanci za MKDH a Spoluţitie, za ústavu hlasovalo 114 poslancov HZDS, SDĽ a SNS, 16 poslancov za KDH hlasovalo proti a 4 poslanci maďarskej národnosti za SDĽ sa zdrţali hlasovania.

35

25.12.1992 Federálne zhromaţdenie ČSFR schválilo ústavný zákon o zániku ČSFR uplynutím dňa 31.12.1992, ktorý obidvom nástupníckym štátom zakazoval pouţívať štátne symboly zaniknutej ČSFR. Proti zániku federácie hlasovali zo Slovenska siedmi poslanci za KDH a štyria poslanci za SDĽ. Záverom ešte Federálne zhromaţdenie 17.12.1992 prijalo uznesenie o zániku ČSFR a o vzniku nástupníckych štátov, čím bola kapitola bývalého spoločného štátu legitímne a definitívne uzavretá.

Pri všetkých týchto udalostiach síce hlasovaním v orgánoch priamo rozhodovali zvolení zástupcovia občanov, ale na príprave a formovaní obsahu prijatých dokumentov prostredníctvom aktivít politických strán, hnutí a rozličných organizácií i prostredníctvom verejných podujatí a demonštrácií sa mohli nepriamo posielať vlastne všetci občania SR, vrátane PI. Také sú princípy pluralitnej demokracie a tak to má byť! Posúďme teda nezaujato a z hľadiska základných legitímnych záujmov slovenského národa, a tým aj záujmov prichýlených prišelcov, pomer pozitívnych a negatívnych postojov PI pri týchto rozhodujúcich udalostiach.

Od ustanovenia súčasnej Slovenskej republiky ustavične prebieha nepretrţitý a mnohovrstevný zápas o jej ovládnutie tými ţivlami, ktoré vţdy stáli proti jej vzniku a urobili čo bolo v ich silách, aby sa legitímne právo na sebaurčenie slovenského národa v suverénnom a demokratickom slovenskom štáte nemohlo realizovať. Aktivity týchto ţivlov postupne gradujú a v niektorých prípadoch nadobúdajú dokonca aţ podoby cieleného rozkladu štátnosti i rozkladu celej spoločnosti. S podrobnosťami sa tu nemoţno z priestorových dôvodov zaoberať, posúďme však sami, aká je účasť PI na jednotlivých týchto aktivitách, aby sme získali obraz, kto v skutočnosti za týmito aktivitami a za ich aktérmi stojí. Keďţe z médií hlavného prúdu na Slovensku som sa to, celkom pochopiteľne, nedozvedel, občas si zájdem pozrieť nejakú tú demonštráciu v hlavnom meste Slovenska. Demonštruje sa za všeličo a naozaj za hocičo. Napríklad za suché handry na dne morskom - čiţe za absenciu korupcie pri vnútenej privatizácii obrovského národného majetku! Alebo za zrušenie tzv. Mečiarových amnestií - čiţe za likvidáciu slovenského štátu, lebo štát je právne definovaná veličina a retroaktívne zrušenie fundamentálneho právneho aktu (zákona, amnestie) je v diametrálnom rozpore s principiálnym pojmom právnosti a štátu. Hoci na týchto demonštráciách vidno vţdy zhruba tie isté tváre, vykrikujú sa na nich takmer vţdy rovnaké heslá a na

36

tribúnach vystupujú takmer vţdy tie isté politické “celebrity”, prezlečené síce uţ do kaftana tretej či štvrtej “politickej strany”, ešte nikdy som na nich nezahliadol transparenty s nápisom, povedzme, Poberáme granty z tej a tej mimovládky, alebo Dotuje nás tá a tá nadácia! Takţe konkrétna identifikácia demonštrujúcich aktérov a hlavne ich zákulisných ideológov a sponzorov je značne sťaţená. Lenţe . . .

. . . lenţe bezmedzná drzosť a nízky inteligenčný kvocient demonštrantov toto prísne stráţené tabu nedávno celkom nečakane prelomili. Na jednej z demonštrácií na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí totiţ demonštranti verejnosti v podobe dvoch veľkých a profesionálne perfektne vyhotovených transparentov predviedli, ţe to všetko robia, vyjadrené lapidárnymi slovami geniálneho Jana Wericha, ... částečně z blbosti a částečně za cizí peníze!

Prvým bol transparent s nápisom ANI ZA BOHA, ANI ZA NÁROD! A ten vlastne nepriamo odhaľoval ideologicko - etnickú identitu demonštrantov a ich zákulisných sponzorov. Jeho nápis je totiţ nielen sebaidentifikáciou demonštrantov, ale aj naráţkou na politicko - etnické pomery na Slovensku za prvej ČSR. Vtedy stúpenci Slovenskej ľudovej strany, usilujúci o samosprávu kresťanského Slovenska bez cudzieho dirigovania, demonštrovali pod heslom Za Boha a za národ! Ich protivníci demonštrovali pod inými heslami. Napríklad vyznavači stalinského komunizmu pod heslom Za červené Slovensko, nemeckí PI demonštrovali za hitlerovský Grossdeutschland aţ po Ural, maďarskí PI za horthyovský fašistický Nagymagyarország aţ po Tatry, ba v rovnakom duchu si “zademonštrovali “ aj naši ţidovskí PI dokonca aţ na diplomatickej úrovni. V ťaţkých októbrových dňoch Slovenska roku 1938, keď sa Adolf Hitler a Benito Mussolini rozhodovali, akým veľkým kusom Slovenska sa odplatia Maďarsku za jeho avantgardné fašistické sluţby, vedúci Ţidovskej obce v Bratislave predloţili Maďarskému konzulátu v Bratislave v mene 15 000 bratislavských Ţidov p e t í c i u, aby Bratislava bola pričlenená k Maďarsku, hoci museli vedieť, ţe práve v Maďarsku sa začal fašizmus a organizované vraţdenie Ţidov uţ na začiatku dvadsiatych rokov, teda dávno pred nástupom fašizmu v Nemecku i Taliansku (Bolo o tom vydaných viacero kníh od ţidovských autorov - niektoré z nich som prekladal do slovenčiny a pripravil na vydanie, napríklad András Gábor: Krvilační Maďari - čierna kniha vrahov, alebo

37

József Halmi: Maďarské vraţdenie - maďarský biely teror. Vyšli vo vydavateľstve Eko-konzult Bratislava).

Druhý transparent uţ len lapidárne potvrdzoval to, čo prvý naznačil. Mal výrazný a jednoznačný nápis MY NIE SME NÁROD, otŕčali sa s ním akísi mladíci s prihlúplymi úsmevmi na naivných tváričkách a bol zrejme určený na orientáciu tých najmenej chápavých či celkom hlúpych účastníkov demonštrácie, ktorí ešte celkom nepochopili zmysel hesla z prvého transparentu – ţe demonštranti boli väčšinou PI a ich sponzori taktieţ nepatria k slovenskému národu!

Poznatky z vyššie uvedených i neuvedených udalostí by nám mali slúţiť na reálne posúdenie miery a úprimnosti integrácie cudzích imigrantov a ich potomkov v našej vlasti a ich predpokladateľných postojov k hostiteľskému slovenskému národu a štátu. Ak v rozhodujúcich chvíľach oni sami alebo ich predstavitelia nestáli celkom jednoznačne na strane základných záujmov hostiteľského národa, mali by sme z toho vyvodiť logický záver, ţe ich voliči v našom demokratickom štáte bez ohľadu na ich národnosť svojimi hlasmi nesmú, alebo len maximálne selektívne môţu, delegovať do vedúcich politických, spoločenských či iných riadiacich funkcií. A pre príslušné orgány štátu by po objektívnom posúdení uvedených postojov a udalostí mala vyplynúť povinnosť osobitného sledovania tejto skupiny občanov, lebo poznatky zo zahraničia signalizujú, ţe práve skupiny nedostatočne či iba formálne integrovaných imigrantov a ich potomkov sú najväčším potencionálnym zdrojom páchateľov budúcich trestných činov a teroristických útokov, alebo iných protištátnych a protispoločenských skutkov.

38

KULTÚRA V TOKU ČASU –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Triumf svetoznámeho dirigenta

Dušan D. Kerný

Jednou z pozoruhodných epizód tohtoročných Bratislavských hudobných slávností sa stal záver koncertu svetoznámeho Symfonického orchestra Mariinského divadla zo Sankt Peterburgu – aţ kým zo scény neodišiel posledný hudobník nekončil sa skandovaný potlesk obecenstva, ktoré postojačky vyprevádzalo hudobníkov. To sa opakovala scéna, ktorá sprevádzala celý večer toto teleso a jeho svetoznámeho dirigenta Valery Gergieva. Ruský veľvyslanec sa s prekvapeným zadosťučinením pozeral z lóţe na nekaţdodennú scénu.

Isteţe, boli aj iné vrcholy BHS, veď nemálo hudobníkov a výrazných postáv slovenského hudobného ţivota povaţuje, celkom pochopiteľne, hudobnú Viedeň za vrchol všetkého. Oceňovali však ruské teleso, lebo o. i. vie dať do skladieb ruských autorov to, čo nikto iný. Bolo to počuť vo Vtákovi Ohnivákovi Igora Stravinského, ten vznikol pre Ruský balet Sergeja Ďagileva na motívy ruských ľudových rozprávok a ešte pred prvou svetovou vojnou slávil triumf v Paríţi. Bolo to počuť v 15 – tej symfónii Dmitrija Šostakoviča, jeho poslednej symfónii z roku 1971. Je lahôdkou pre hudobné publikum aj preto, ţe vsala do seba viacero hudobných citácií, motívov, ktoré publikum pozná z iných svetoznámych hudobných diel. V nej, tak ako aj v celom koncerte, sme mali moţnosť počuť mimoriadne výkony tak jednotlivých hráčov ako aj v strhujúco podmanivý súzvuk orchestra. Ten zvuk aj laikovi dal znať prečo sa Mariinka a Gergiev tešia svetovému renomé.

Autorka bulletinu neuvádza, či sa táto Šostakovičova symfónia v podaní Mariinky hrala v Bratislave po prvý raz, ako sa domnieva autor týchto riadkov. Nie je to podruţné. Uţ aj preto, ţe Bratislava

39

vstúpila do bilancie Šostakovičových diel a dejín svetovej hudby o. i. tým, ţe bola prvým európskym a do istej miery prvým mestom na svete, kde uviedli jeho operu Lady Macbeth z Mšenského újazdu ešte v tridsiatych rokoch minulého storočia, operu, ktorá bola vystavená krutej Stalinovej neľúbosti!

Bulletin sa nevyhol pripomienke „bytostného prelínania skladateľovej osobnosti s tragikou sovietskej spoločnosti“, ale nechal bokom osud dirigenta, ročník 1953. Dnes je šéfdirigentom Mariinského divadla a Mníchovskej filharmónie ako aj generálnym riaditeľom petrohradskej Mariinky. Okrem svetového renomé tohto syna Kaukazu a osetského národa Valery Abisaloviča Gergieva /Gergity Abislay Fyrt Valeri/ sme poznali v roku 2008 aj ako vlastenca. Mariinský orchester pod jeho vedením hral na ruinách juhoosetsého mesta Cchinvali, Gergiev neváhal a obvinil gruzínsku vládu, prezidenta z etnickej čistky, z masakru Osetov, vtedy zahynuli dve tisícky civilných osôb. Koncert, Čajkovského piatu symfóniu s jej dôrazom na ruský ľudový charakter a Šostakovičovu impozantnú siedmu symfóniu, svetoznámu aj ako Leningradská, sme mohli v priamom prenose z ruín zbombardovaného Cchinvali sledovať v ruskej televízii.

Technickú a manaţerskú schopnosť tejto televízie bolo moţno sledovať, keď celú techniku letecky dopravili do starodávnej Palmýry v Sýrii, vzápätí potom, čo ju ruské jednotky so sýrskymi oslobodili po rokoch okupácie a ničenia teroristov tzv. islamským štátom. Symfonický orchester Mariinského divadla pod vedením Valery Gergieva v priamom prenose odohral takmer dvojhodinový koncert o. i. prelomovej Prokofievovej 1. Symfónie! Bol to hudobný, technický, obrazový a zvukovo dokonalý unikát v špičkovej kvalite uprostred vojny. Proti Gergievovi sa dlho viedla ostrá kampaň v západnej Európe preto, ţe sa údajne neangaţoval proti prezidentovi Putinovi pokiaľ išlo o práva LGBT, v Nemecku ţiadali, aby mu zakázali byť šéfdirigentom v Mníchove. Takisto sa viedla kampaň proti nemu, lebo jeho meno na webe ministerstva kultúry RF uviedli medzi umelcami, ktorí podporili prinavrátenie Krymu k Ruskej federácii. Ukrajina mu zakázala pôsobnosť na svojom území. A to v čase, keď svetoznámy Gergiev bol jedným z dirigentov Londýnskeho symfonického orchestra a nahrával s viedenskými filharmonikmi svetovú ruskú klasiku.

40

Stručná – jubilejná rekapitulácia výchovno-vzdelávacieho maratónu ZSV

Pri príleţitosti blíţiaceho sa 25. výročia zaloţenia Zdruţenia slovanskej vzájomnosti /ZSV/ sa zamýšľame a rekapitulujeme náš prínos, vklad pri rozvíjaní a šírení idey slovanskej vzájomnosti. Ideu slovanskej vzájomnosti sme chápali a chápeme ako duchovný fenomén, ako ideu kultúrnej a spoločenskej spolupráce . Pre Zdruţenie bolo a naďalej zostáva jednou z priorít popularizovať slovanskú vzájomnosť a spolupatričnosť predovšetkým medzi mladými ľuďmi, ţiakmi a študentmi základných a stredných škôl.

Od roku 2013 sme začali realizovať projekty pre základné a stredné školy, v ktorých spájame národné cítenie so slovanským. Vďaka podpore vtedajšieho predsedu ZSV doc.Dr. Jozefa Mravíka, CSc., neskôr novej predsedníčky Ing. E. Dürrerovej, po schválení Radou ZSV ako jediní na Slovensku sme absolvovali sériu výchovno-vzdelávacích aktivít po školách v SR, v slovenskom zahraničí, spolkoch, zdruţeniach s nasledovnými témami so slovansko-slovenským pozadím: 1150. výročia príchodu vierozvestov Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu (Cyrilo-metodské slovenské zázemie) – r. 2013, Ľ. Štúra, fenomén slovanskej inteligencie – r. 2014/2015, Pavol Jozef Šafárik v slovensko-slovanských súvislostiach – r. 2016, Jozef Miloslav Hurban – v slovanskom ţivote doma i vo svete a jeho posolstvo pre slovensko-slovanskú výchovu mládeţe - r. 2017.

Zdruţenie slovanskej vzájomnosti v spolupráci so Svetovým zdruţením Slovákov v zahraniční (SZSZ) mohlo takto absolvovať cca 9350 prezentácií pre študentov, dospelých, pedagógov, protokol a i. Na prezentáciách boli premietané videofilmy spojené s prednáškami, diskusie na dané témy. Rozdali sme viac ako 3000 kusov literárno-vzdelávacích plagátov s vyobrazením portrétov významných osobností z obdobia slovenského národného obrodenia a s vyzdvihnutím ich podielu pre slovenský národ a Slovanstvo (Ľ.Štúr, P.J. Šafárik, J.M. Hurban), pribliţne 100 kusov nástenných kalendárov venovaných sv. Cyrilovi a Metodovi. Autorom týchto plagátov ako aj kalendára je PhDr. Michal Eliáš, CSc. Ďalej Zdruţenie slovanskej vzájomnosti venovalo časopisy Slovanská vzájomnosť, Letokruhy časopisu Slovanská vzájomnosť 2001-2010 a 2011-2016, knihy Jozefa Mravíka: Slovo v pravom čase, Maroša

41

Puchovského: Mytológie sveta od starých Slovanov po Matrix a ďalšie slovanské kniţné tituly vhodné pre školy, slávnostné siene, verejné priestory aj pre Slovákov v zahraničí. Za spomenutie stojí aj najazdených 12 tisíc kilometrov.

V zahraničí sme tieto témy ponúkli a absolvovali pre slovenské školy, duchovné strediská, spolky, chrámy, zdruţenia v ČR, Maďarsku, Rumunsku, Srbsku, Chorvátsku, Rakúsku, na Ukrajine a i.

Národno-slovansko-duchovnými témami sa snaţíme pôsobiť na mládeţ a touto formou v nich prebúdzať národné, slovanské cítenie a hrdosť na svoje korene. Tieto témy boli vrelo prijaté a naďalej sú ţelané, najmä na školách.

Na tomto mieste chceme vyjadriť vďaku tým, ktorí sa nezištne podieľali na tomto - pre ZSV a Slovensko ojedinelom a jedinečnom - vklade do prehĺbenia slovensko-slovanskej vzájomnosti v dušiach a mysliach mladých Slovákov doma i v navštívených európskych lokalitách.

Poďakovanie patrí predovšetkým realizátorovi týchto projektov PhDr. Stanislavovi Bajaníkovi, podpredsedovi ZSV, ktorý vloţil do projektov nielen svoj um ale aj svoj čas a Mgr. V.D. Tapalagovej, Slovenke z Vojvodiny, ţijúcej v Bratislave.

Edita Dürrerová

Slovanská pieseň v Prakovciach – uţ dospelá a sebavedomá

Vladimír Mezencev

Dostalo sa uţ do veku dospelosti a napriek neľahkému detstvu na rodnom Spiši, konkrétne v tzv. Hladovej doline je zdravé, silné a určite si ešte niekoľko rokov ponechá ten ţivotný optimizmus.

Nie, v predchádzajúcich riadkoch sme nemysleli na ţiadneho mladého človeka, ale na podujatie, ktoré sa zrodilo pred 18 rokmi

42

vo východoslovenskej obci Prakovce /okres Gelnica/ a dnes je uţ známe na celom východnom Slovensku. Nazýva sa SLOVANSKÁ PIESEŇ a jeho otcom v okrese Gelnica je vtedajší predseda tamojšieho Zdruţenia slovanskej vzájomnosti Fridrich Svitek, s kolektívom svojich spolupracovníkov. Po jeho smrti tento tím obetavých a schopných organizátorov od roku 2011 vedie Bc.Anastázia Minárová. Jednoducho prevzala do rúk symbolickú taktovku od svojho predchodcu a naďalej úspešne riadi celý organizačný tím.

Slovanská pieseň sa z lokálneho podujatia miestneho významu stala uznávaným kultúrnym podujatím, na ktoré prichádzajú súťaţiť deti i dospelí uţ z mnohých miest a obcí Košického a Prešovského kraja. Uţ nielen Spišiaci, ale i Gemerčania, Šarišania, Abovčania, teda takmer zo všetkých historických regiónov východnej časti republiky. Napriek tomu, ţe ide o nepostupovú umeleckú súťaţ i tak láka amatérskych spevákov rôzneho veku, doslova od detí z materských škôl po osemdesiatnikov! Takým je, napríklad, Stanislav Bencko z Prakoviec.

Šéfka Slovanskej piesne Bc.Anastázia Minárová pozná aj dosť takých, pre ktorých sa toto podujatie stalo súčasťou celého ich ţivota. Takých, ktorí doteraz nevynechali ani jeden jediný ročník a zároveň so Slovanskou piesňou aj dospeli. Jedným z nich je, napríklad, aj Denis Jurtinus z Jakloviec, ktorý sa stal aj vedúcim umeleckého súboru v rodnej obci.

Kaţdoročne v júni teda počuť nad prekrásnou dolinou české, poľské, rusínske, ruské a ukrajinské piesne. V češtine spievajú predovšetkým deti z materských škôl, pretoţe je pre ne predsa len najjednoduchšie zaspievať si v pre nich najbliţšom slovanskom jazyku. Moţno však, ţe raz na Spiši v jednom ročníku zaznejú piesne všetkých slovanských národov, teda aj chorvátske, slovinské, srbské, bieloruské, macedónske, bulharské, čiernohorské a luţickosrbské. To je zatiaľ nesplnený sen organizátorov. Teší ich však a povzbudzuje neustále, od ročníka k ročníku, narastajúci záujem o súťaţ. Doteraz sa podujatia zúčastnilo takmer 2000 detí i dospelých. Teší ich, ţe chlapčekovia i dievčatká uţ v predškolskom veku vstrebávajú do seba slovo „slovanská“ i keď, samozrejme, ešte nechápu jeho význam. Keď uţ po rokoch budú vedieť čo znamená, dokáţu byť na to patrične hrdí.

O význame Slovanskej piesne pre Prakovce svedčí i to, ţe je súčasťou osláv Dňa obce. Tej obce, ktorej vedenie na čele so

43

starostom Mgr.Pavlom Lukášom má skutočne konkrétny záujem o toto podujatie, čo sa prejavuje nielen vo forme morálnej, ale aj materiálnej podpory. Podujatie finančne podporuje aj Rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti Bratislava (Slovanskú pieseň priviedla do ţivota SR ZSV v roku 1996). Preto aj my všetci, ktorí sme boli aspoň raz priamymi aktérmi, či uţ ako hostia, alebo ako diváci a poslucháči a preţili túto nezabudnuteľnú atmosféru, sa uţ tešíme na 19 .ročník speváckej súťaţe Slovanská pieseň v Prakovciach. Samozrejme, v predstihu uţ aj na ten jubilejný dvadsiaty...

Slovník slovenských dejateľov vo Vojvodine

Augustín Maťovčík

Keď na konci augusta t.r. aktívny vydavateľ a kultúrny dejateľ slovenskej Vojvodiny Vladimír Valentík priniesol do Slovenskej národnej kniţnice najnovšie publikácie Slovenského vydavateľského centra v Báčskom Petrovci, potešila ma početnosť a pestrosť vydaní tohto vydavateľstva v roku 2017. Medzi nimi boli knihy pre deti a mládeţ, básnické zbierky, kalendáre či antológie, slovníkové a ďalšie diela, reprezentujúce neobyčajnú tvorivú a edičnú aktivitu slovenských tvorcov na Dolnej zemi. Viaceré z nich by si zaslúţili osobitné recenzné povšimnutie, medzi nimi celkom isto rozsiahla Antológia slovenskej poézie, zostavená básnikom a znalcom našej literatúry Víťazoslavom Hroncom (Báčsky Petrovec 2017).

Ako stáleho záujemcu a bádateľa v oblasti biografického výskumu a tvorby ţivotopisných slovníkov ma zvlášť zaujala slovníková práca s názvom Pamätník slovenských vojvodinských literátov, umelcov a kultúrnych pracovníkov na začiatku 21. storočia, ktorý zostavil V. Valentík a spisovateľka Katarína Mosnáková–Bagľašová. Táto publikácia sa zaraďuje medzi staršie i novšie slovníkové diela o slovenských dolnozemských literátoch a dejateľoch, sústredených v encyklopedicky koncipovanom Slovníku slovenských spisovateľov Dolnej zeme (spracoval V. Hronec, Bratislava 1994) či v novšom odborovom Lexikóne slovenských

44

vojvodinských vysokoškolských učiteľov a vedcov, zostavenom univerzitným profesorom Jánom Markom (2009,2010). Pravda, spomínané ďalšie lexikografické diela majú osobitnú štruktúru, stavbu hesiel i určenie vytypovanému okruhu kultúrneho publika.

Pri vydaní najnovšieho Pamätníka slovenských vojvodinských literátov, umelcov a kultúrnych pracovníkov na začiatku 21. storočia by som rád poznamenal, ţe treba privítať kaţdé slovníkové dielo biografického charakteru, ktoré prináša hodnoverné údaje o našich tvorivých pracovníkoch Dolnej zeme, na Slovensku dosť málo známe. Vychádzajúc z obsahu diela musím konštatovať, ţe pomenovanie Pamätník je trocha zavádzajúce, pretoţe záujemca si pod ním môţe predstaviť skôr prehľad o pomníkoch, sochách, náhrobkoch či ostatných pamiatkach, venovaných vojvodinským osobnostiam. Namiesto pomenovania Pamätník jednoznačným a výstiţným názvom by bol Slovník ...

Pamätník predstavuje netradičný typ ţivotopisného slovníka, v ktorom popri základných biografických údajoch nájdeme aj fotografie dejateľov, obálky kníh či ukáţky výtvarných prác. Jednotlivé heslá sú koncipované netradičným, nie prísne lexikografickým štýlom, pritom bibliografické údaje o vydaniach diel, súpis výstav atď. sú zakomponované v súvislom texte hesla. Cenné sú údaje o členstve a funkciách dejateľov v rozličných kultúrnych spolkoch, pri umelcoch o účasti na výstavách, o vyznamenaniach atď. Na konci hesla by sa však ţiadal odkaz aspoň na základnú literatúru o osobnosti.

V pestrej palete osobností 21. storočia zaradených do Pamätníka (vyše 100 hesiel v abecednom poradí) sú zastúpení literárni tvorcovia – básnici, prozaici a publicisti, jazykovedci, prekladatelia, literárni vedci; z výtvarnej oblasti akademickí maliari a početní insitní umelci; z ďalších odborov divadelníci a reţiséri, skladatelia a muzikológovia, vysokoškolskí a stredoškolskí pedagógovia a ďalší kultúrni činitelia, pôsobiaci v Báčskom Petrovci, v Novom sade, Kovačici, Kulpíne, Kysáči, Padine, Starej Pazove a v iných lokalitách, ako aj v zahraničí. Viaceré z osobností úspešne účinkujú aj v Bratislave. Tvorivé dielo týchto osobností patrí do základného fondu slovenskej národnej kultúry. V takejto podobe a zostave Pamätník bude jedným z prameňov pri tvorbe a vydávaní Biografického lexikónu Slovenska.

In: LT 31-32/2017

45

Janko Kupala

KTOŽE TO TAM IDE?

Bratislava: Spolok slovenských spisovateľov, 2017

Slovo nikto nepokorí

Milan Kenda

Idea slovanskej vzájomnosti, všeslovanského cítenia a spolunaţívania, európskej i svetovej prezentácie slovanských národov a ich kultúr je nádherná, vznešená myšlienka s bohatou tradíciou. Priam hviezdnou tradíciou, ak si uvedomíme, aké slovanské osobnosti – vrátane osobností zo slovenského národa – jej venovali celoţivotnú pozornosť a osobnú aktivitu. V súčasnosti, najmä po prevrate z roku 1989, sa isté skvele platené, mediálne strategicky rozmiestnené a pevne zahniezdené kruhy usilujú vraziť klin medzi slovanské národy, najmä medzi východných a západných Slovanov (západných v zmysle geografickom), a vystriedať proslovanské cítenie proamerickým. Sú náznaky, ţe sa im to, ţiaľ, dosť darí, najmä medzi omladinou, ktorá nepozná nič z bohatého zdroja historických súvislostí, lebo sa krúti vo fatálnom klbku postpubertálnych banalít na sociálnych sieťach. Ale ani súčasní dospelí recipienti nemajú dostatok informácií o histórií a kultúre našich bratských slovanských národov. Platí to aj o národe Bielorusov, ktorí sú pre nás zaujímaví aj tým, ţe – podľa zistení moskovských vedcov - genetický kód Slovákov a Bielorusov je veľmi blízky.

V spojitosti zo zoznamovaním slovenskej čitateľskej verejnosti s kultúrou a históriou Bielorusov treba pochváliť významný inšpiratívny edičný čin Spolku slovenských spisovateľov. Spolok totiţ prispel do ideového projektu Dialóg kultúr: Bielorusko – Slovensko vydaním výberu z tvorby prvého bieloruského národného básnika Janka Kupalu. Ide o výber veršov z poetickej klenotnice barda bieloruskej poézie. O preklady tohto výberu z Kupalových veršov sa postarala trojica prekladateľov: básnik a prekladateľ Sergej

46

Makara, básnik a dramatik Jaroslav Rezník, prvý rezidentný veľvyslanec SR v Minsku Marian Servátka. Výber uskutočnil Marian Servátka, zostavovateľom je Jaroslav Rezník.

Janka Kupala je literárny pseudonym básnika s pravým menom Ivan Dominikovič Lucerovič (1882-1942). Generálnu líniu jeho básnickej tvorby, predstavujú odsudzujúce historické krivdy a znevaţovanie bieloruského národa, básne nabádajúce k vzdoru a oprávnenému sebavedomiu. Očami dneška, zaplavovaného často samoúčelnými, výstrednými básnickými exhibíciami, môţeme obdivovať tvorivú disciplínu a koncentrovanosť, ale aj skromnosť na vlastenecké témy nadčasového vyznania. Na témy, ktoré oslovili celý národ, nielen jednotlivých estétov. V záverečnej časti tejto zbierky sú aj ukáţky z Kupalovej lyriky – veľmi zaujímavé, poeticky magické. Ukazujú, ţe bieloruský národný básnik by vynikol aj v tejto sfére, ale on uprednostnil bojovnú, burcujúcu, sociálne cítiacu, vlastenectvom predchnutú poéziu.

Charakteristické verše nájdeme v básni s názvom Moja pieseň: „Moja pieseň nevykvitla v kvetinovom záhone / a nepozná subtropické kvetiny, / smutný sever dal jej nehu, tichú krásu pokornú, / no aj príchuť nevoľníckej paliny. // Moja pieseň neprekročí rieky, moria, oceány, /ani horské vysočizné atlasy, / s bieloruskou tichou krásou a dôstojnosť / svojho ľudu, svojej vlasti zápasí.“ Veľmi aktuálne znejú jeho varovania na adresu tulákov, zlatokopov a migrantov v básni Nehľadaj: „Nehľadaj svoj údel, šťastie, / v cudzom poli, cudzej brázde, / za šumiacim lesom, horou / či širokým modrým morom, / nehľadaj si údel, šťastie! // Nájdeš si ho celkom blízko, / tam, kde matka nad kolískou / pesničkou ťa uspávala, / keď ťa večer kolísala, / len ho hľadaj celkom blízko!“

Autorka epilógu Alena Ljaškovičová vystihla najdôleţitejšie črty a programové hodnoty tohto básnika mladého Bieloruska po prvej svetovej vojne týmito vetami: „V tomto období, keď sa riešila otázka bieloruskej štátnosti, sa Kupala ukázal aj ako človek vyjadrujúci národnodemokratickú ideu, pevec mladého Bieloruska, vedúca osobnosť bieloruského obrodenia.“ Janka Kupala draho zaplatil za svoju vlasteneckú, národnú angaţovanosť, ktorá nevoňala veľkosériovému vrahovi a genocídnemu Stalinovi. Kupalova tragická smrť pádom zo schodiskovej podesty 9. poschodia v hoteli Moskva vyvoláva oprávnené podozrenie na typický stalinský maskovaný atentát. Nemenej výstiţné sú aj záverečné vety v spomínanom epilógu: „Tvorba Kupalu, ktorej jadrom sú tie najlepšie úspechy, sa

47

stala poetickým stelesneným Bieloruska, vzácnym pokladom, neoceniteľným dedičstvom, Kupala je aj dnes pre Bielorusov národný Prorok, Bard, Poeta. Jeho meno je symbolom Bieloruska. Jeho menom sú pomenované ulice, v bieloruských mestách a dedinách, kniţnice, spoločnosti, vzdelávacie inštitúcie.“ A naostatok zaujímavosť ako svedectvo o svetovom ohlase tohto bieloruského barda: Jeho úvodná báseň z tejto zbierky Ktoţe to tam ide? bola preloţená do 85 jazykov!

In: LT 35-36/2017

Blahoţeláme

Rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti si na svojom októbrovom zasadnutí pripomenula ţivotné jubileum svojej podpredsedníčky PaedDr. Dagmary Bollovej (16.9.1942), ktorá od roku 1993 – zaloţenia Zdruţenia slovanskej vzájomnosti je neustále aktívna v jej orgánoch, zastupuje ju v zahraničí ako členka prezídia Medzinárodnej slovanskej rady. Za toto takmer 25-ročné obdobie sa veľkou mierou zaslúţila o šírenie myšlienok slovanskej vzájomnosti, o zachovanie spoločných historických a kultúrnych tradícií. Pri tejto príleţitosti jej bol odovzdaný ďakovný list v tomto znení:

Váţená a vzácna jubilantka,

dovoľte nám, Vašim najbliţším spolupútnikom zo Zdruţenia slovanskej vzájomnosti, aby sme Vám srdečne a úprimne zablahoţelali k Vášmu vzácnemu ţivotnému jubileu – k 75. narodeninám. Nebudeme Vám v tejto slávnostnej chvíli pripomínať curriculum vitae, pretoţe je neúplné, nedopovedané. Chceme sa Vám však poďakovať za mnohoročnú prácu v orgánoch nášho Zdruţenia, pri zrode ktorého ste v roku 1993 stáli. Plne ste sa vloţili a angaţovali pri tvorbe a realizácii jeho programových cieľov. Ďakujeme za Váš

48

jedinečný prínos a vklad pri šírení idey slovanskej vzájomnosti ako kultúrneho fenoménu nielen v domácom prostredí ale aj za hranicami nášho štátu, ako členka prezídia Medzinárodnej slovanskej rady. Vašimi erudovanými príspevkami v našom časopise Slovanská vzájomnosť ste prispeli k obohateniu vedomostného obzoru širokej verejnosti o Slovanstve. Milá pani podpredsedníčka, váţime si , ţe ste Slovankou – Slovenkou telom i dušou a ţe sa Vaše myšlienky snúbia s Vašimi skutkami. Sme presvedčení, ţe naša spolupráca bude i naďalej plodná v zásluţnom rozvíjaní a utuţovaní národnej, civilizačnej a kultúrnej spolupatričnosti medzi jednotlivými slovanskými národmi. Váţená oslávenkyňa, z celého srdca Vám ţeláme, aby sa prekrásna mozaika Vášho činorodého ţivota ešte veľmi dlho dopĺňala rokmi plnými slnečnosti, pevného zdravia, tvorivých síl, šťastia a radosti v kruhu Vašich najbliţších. Ţivijó, mnoga ljeta!

S úctou

členovia Rady ZSV, šéfredaktor časopisu, revizor

49

Prečítali sme si v Literárnom (dvoj)týţdenníku a odporúčame Vám do pozornosti

číslo 27-28/2017

René Paulík: „Imaginárny“ slovenský národ

číslo 29-30/2017 Štefan Cifra: Historické kontexty smerovania k samostatnosti

číslo 31-32/2017 Ján Chryzostom Korec: Nad dielom Vincenta Šabíka

číslo 33-34/2017 Pavol Tomašovič: Migrácia a extrémizmus medzi nami

číslo 35-36/2017 František Škvrnda: Nová vlna iránskej traumy USA,

Milan Vároš: Vykradnutý hrob a prsteň po kráľovi

číslo 37-38/2017 Milan Augustín: Bitka pri Viedni

(www.literarny-tyzdennik.sk)

Naším čitateľom odporúčame do pozornosti aj články uverejňované v Slovenských národných novinách (www.snn.sk)

50

ROZHOVOR –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Rozhovor s Alexejom Leonidovičom Fedotovom,

mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom Ruskej

federácie na Slovensku

O moţnostiach prehlbovania vzťahov medzi

našimi štátmi

MILAN AUGUSTÍN: Rozdelením bývalého Česko-Slovenska

sa naplnilo dávne želanie a túžby Slovákov po štátnopolitickej

samostatnosti. Vznikli tak ďalšie dva malé európske štáty, ktoré sa

síce stali členmi Európskej únie, ale svojím potenciálom, napriek

všetkému, sa zrejme stanú príslušníkmi tzv. dvojrýchlostnej Európy,

ako to deklaroval novozvolený francúzsky prezident Macron.

Znamená to, že náš vývoj bude oveľa pomalší ako v krajinách

západnej časti nášho kontinentu. Navyše embargo na tradičný

obchod s Ruskou federáciou nepomáha slovenskej ekonomike, ba

skôr poslúži rozvoju ruských produkčných, výrobných

a obchodných aktivít. S tým súvisí čínsky plán obnovy antickej

Hodvábnej cesty, ktorá by mohla prechádzať podľa nás z územia

Číny cez Mongolsko, bývalé stredoázijské republiky do Ruska,

oblastí južnej Ukrajiny, do strednej Európy, údolia Dunaja

a smerom z Viedne na Kolín nad Rýnom by tak nadviazala

na tradičnú Dunajskú cestu, známu už v 9. storočí. Bola by to

možná cesta ropy a plynu, ako aj iných surovín a výrobkov z Ruskej

federácie, ako aj z Ázie. Integračný projekt by mohol zmierniť

jestvujúce antagonizmy, veď staré príslovie hovorí: „Kamarátstvo

trvá obyčajne deň, no obchodné vzťahy, keďţe sa dedia, sú

51

takmer večné.“Dlho sa debatovalo o predĺžení širokorozchodnej

železničnej trate z Čiernej nad Tisou do Bratislavy a Viedne. Mnohí

to odsudzovali, ale takýto projekt, možno inak komponovaný, by bol

zaujímavým prepojením Eurázie ako ekonomicko-spoločenského

bloku, ktorý budú formovať naši potomkovia v záujme

nastupujúcich, ako aj budúcich geopolitických stratégií. Aký máte

názor na zmierňovanie napätia formou obchodnej spolupráce aj

zapojením tretích krajín a možnosti účasti Slovenskej republiky

na takejto vízii?

ALEXEJ LEONIDOVIČ FEDOTOV: V prvom rade by som

chcel povedať, ţe súčasné napätie v medzinárodných vzťahoch

nikomu nie je na úţitok, jeho škodlivé dôsledky sa odzrkadľujú

vo všetkých sférach týchto vzťahov, a čo je veľmi váţne, zniţujú

dôveru medzi Ruskom a jeho včerajšími partnermi na Západe.

Vzťahy s Európskou úniou sú rukojemníkom protiruskej línie EÚ,

ktorá sa prejavuje najmä neprestajným sankčným tlakom na našu

krajinu. Embargo na tradičný obchod s Ruskou federáciou,

presnejšie sankcie Západu proti Rusku, sú hlavne nástrojom nekalého

konkurenčného boja. Ukázalo sa, ţe tento nástroj sa ako bumerang

vrátil a udrel aj tých, ktorí ho spustili. Máte úplnú pravdu, keď

hovoríte o moţnosti zjednotenia Eurázie. Veď Rusko a ostatné

európske krajiny zo zemepisného aj z hospodárskeho hľadiska

predstavujú veľký eurázijský priestor, jednotný svetadiel, Euráziu.

To je objektívna realita. Čím skôr a čím lepšie si to uvedomíme, tým

to bude pre všetkých výhodnejšie, tak pre štáty, ako aj pre ľudí.

Pre Rusko aj pre Západ je objektívne ťaţšie kaţdému zvlášť

odpovedať na existujúce výzvy ako terorizmus, radikalizácia islamu,

bezprecedentná destabilizácia Blízkeho a Stredného východu,

vrcholná zraniteľnosť finančného systému, vznik nových ohnísk

napätia v ázijsko-tichooceánskom regióne, okolo Kórejského

polostrova.

Vzájomná závislosť Ruska a Európskej únie by mohla v tomto

zohrať stabilizujúcu úlohu. Uţ niekoľko rokov sa obraciame

na partnerov s výzvou, aby sa začal realizovať projekt „integrácia

integrácií“, čím myslíme plánovanie postupných krokov

52

na vybudovanie jednotného hospodárskeho a humanitárneho

priestoru od Atlantiku aţ po Tichý oceán. Prvým krokom na tejto

ceste by mohol byť začiatok rokovaní v súvislosti s uzavretím

dohody o zóne voľného obchodu medzi Eurázijskou ekonomickou

úniou a Európskou úniou. Je všeobecne známe, ţe spoločné

hospodárske projekty a vzájomné investície objektívne zbliţujú

krajiny, pomáhajú pri riešení problémov kaţdého druhu, a hlavne, ţe

také projekty pokračujú z generácie na generáciu.

Slovensko bolo pre Rusko vţdy jedným z prioritných obchodno-

hospodárskych partnerov v strednej Európe. Naše vzťahy sa

v kaţdom prípade vo väčšine smerov rozvíjajú v pozitívnom zmysle.

Tento rok badáme dokonca určité zvýšenie objemu vzájomného

obchodu, ktorý sa v ostatnom čase vyznačoval zápornou dynamikou.

Podľa údajov ruskej štatistiky napríklad bilaterálny obrat v prvom

štvrťroku 2017 v porovnaní s rovnakým obdobím roku 2016

vzrástol o 44,7 %. Uskutočňujú sa projekty v energetike,

infraštruktúrnej dopravnej oblasti, veľmi účinne spolupracujú naše

a vaše colné orgány, prebieha politický a parlamentný dialóg.

Existuje priestor na vyvíjanie spoločného úsilia pri realizácii

medzinárodných plánov na budovanie hospodárskeho pásma

Hodvábnej cesty, kam spadá aj projekt na postavenie slovenského

úseku širokorozchodnej ţeleznice. Dúfame, ţe tieto aj ďalšie zámery

sa budú úspešne realizovať.

M. AUGUSTÍN: Hovorí sa o výraznom nebezpečenstve

„ruského vplyvu“, o hybridnej vojne, dokonca až o novej studenej

vojne vedenej v kyberpriestore. Takto sa deklaruje napríklad aj

útok na prezidentské voľby v USA, ako základ politickej legitimity

prezidenta Donalda Trumpa, predtým vplyv na výsledok

hlasovania o brexite vo Veľkej Británii a podobne. Rusko je vraj

nepriateľom Európskej únie, usiluje sa ju údajne zničiť, a preto,

povedané slovami našich a európskych propagandistov,

dezinfomačnými kampaňami pomocou ruských trollov atakuje

všetko demokratické, čo sa odohráva v Európe. Vychádzajú z toho

niekedy až komické výsledky, keď pri francúzskych

53

prezidentských voľbách „unikli informácie“ ekonomického

charakteru, ktoré údajne elektronicky ukradli ruskí hackeri,

pôsobiaci na ukrajinskom území, a šírili sa cez americké servery!

Takéto dezinformačné kampane nie sú nijakou novinkou, no robia

sa sofistikovanejšie, majú ovplyvňovať verejnú mienku,

predovšetkým nevzdelaných a menej rozhľadených ľudí. Ako

skúsený a vzdelaný diplomat s blízkym vzťahom k ministrovi

zahraničných vecí Ruskej federácie poznáte doslova aj odvrátenú

tvár tejto činnosti. Ako Vy osobne vnímate túto situáciu najmä

pod uhlom pohľadu prostredia, v ktorom zastupujete diplomatické

záujmy svojej krajiny?

A. L. FEDOTOV : Áno, temat ika takzvanej „ruskej

propagandy“ a podobné námety sú v prozápadnej mainstreamovej

tlači v poslednom čase čoraz populárnejšie. Ţiaľ, Slovensko nie je

v tomto smere výnimka. Toto je jeden z nástrojov šikovne

zreţírovanej dezinformačnej protiruskej kampane, ktorá má za cieľ

zastrašiť obyvateľov západných krajín, vzkriesiť v nich uţ dávno

odumreté stereotypy z čias studenej vojny, umelo im vštepovať

blokové myslenie. Konfrontačný protiruský kurz vedenia NATO

vyplýva z jeho úsilia prekonať takýmto spôsobom súčasnú krízu

identity bloku, odôvodniť jeho existenciu a pôsobenie v dnešnom

svete.S obavami sledujeme, ako vplyvom tejto propagandy

pod zámienkou „vojenskej hrozby“ rastie vojenská aktivita

pri západných hraniciach Ruska a dochádza tam k rozmiestňovaniu

vojenského kontingentu NATO. Vyuţívajú sa všetky moţné

prostriedky. Ako príklad nekolegiálnych krokov, resp. priameho

politického nátlaku môţem uviesť rozhodnutie Európskeho

parlamentu, ktorým označil niektoré ruské masovokomunikačné

prostriedky a štátne organizácie, vrátane Rossotrudničestva,

za nástroje „ruskej propagandy“, zatiaľ čo v Rusku naďalej normálne

fungujú popredné západné masmédiá alebo štátne a spoločenské

organizácie mnohých západných krajín. Pritom médiá hlavného

prúdu zámerne zatajujú ruské stanovisko k najaktuálnejším otázkam

súčasnosti a rozširujú iba svoju mainstreamovú mienku.

V skutočnosti sa tak vytvára a pôsobí cenzúra, ktorá okliešťuje právo

54

ľudí na slobodný prístup k informáciám, vrátane alternatívnych

názorov.Týka sa to nielen medzinárodných vzťahov, situácie

v Sýrii a na Ukrajine. Informačná blokáda zasahuje aj do kultúry,

vedy a dokonca aj do športu, teda aj do oblastí, v ktorých by a priori

nemali pôsobiť politické tlaky. Spomeňme si napríklad na bezuzdnú

kampaň proti našim športovcom pred olympiádou v Riu de Janeiro,

na ojedinelé hlasy v miestnych médiách na ich obranu.

Ako jeden z prvkov informačnej vojny sa často pouţíva klišé

o údajných ruských hackerských útokoch. Konkrétne dôkazy o tom,

ţe by ruské štátne orgány mali s nimi niečo spoločné, však doteraz

nikto neprezentoval. Rusko neraz od novembra minulého roka

navrhovalo americkej administratíve uskutočniť v medzirezortnom

formáte bilaterálne konzultácie o boji s protiprávnym konaním

v kybernetickom priestore, ale naša iniciatíva zostala bez odpovede.

Takto všetky reči o ruských kybernetických hrozbách v skutočnosti

iba demonštrujú snahu určitých kruhov v USA pripísať vinu za svoje

chyby a neúspechy vo vnútornej aj zahraničnej politike pôsobeniu

„ruského faktora“. Ich zámerom je postaviť Rusko do pozície

nepriateľa amerického ľudu a liberálno-demokratických hodnôt. Tu

takisto pozorujeme úsilie za kaţdú cenu odpútať pozornosť verejnosti

od reálnych globálnych problémov, ktorých riešenie by vyţadovalo

spojenie síl všetkých krajín, vrátane Ruska a USA.

Ţiaľ, takúto deštruktívnu politickú objednávku plnia mnohé

médiá spolu so západnými tajnými sluţbami. Presvedčí nás o tom

pohľad na aktivity amerických a mnohých iných výzvedných sluţieb,

ako ich odhalil E. Snowden alebo internetová stránka WikiLeaks.

Reakcia výzvedných sluţieb na zverejnenie týchto informácií

potvrdzuje ich pravdivosť. Vzniká dojem, ţe určité politické sily

v celom rade západných krajín nie sú schopné ustáť vo vojenskom či

politickom v súperení s Ruskom, a preto začínajú pouţívať metódy

psychologickej vojny, medzi ktoré patrí aj mediálny boj. S touto

vidinou sa pokúšajú potlačiť vôľu celých národov, zastrašovať ľudí

ani nie tak „ruskou hrozbou“ ako tvrdými potenciálnymi trestami

za neposlušnosť pre tých, kto by sa nechcel podrobiť „liberálnej

diktatúre“, či uţ politickej alebo mediálnej. Lenţe tento predpoklad

55

je mylný, nezávislosť a suverenita sú nemenné kľúčové hodnoty

pre mnohé národy, nielen pre Rusko.

Ešte raz opakujem, tieto umelo nafúknuté témy nie sú ničím iným

ako snahou o zastieranie skutočnej agendy. Pritom máme veľa

konkrétnych tém, ktoré súvisia s aktuálnym stavom mnohostranného

dialógu medzi Ruskom a Slovenskom. V ostatnom čase napríklad

pôsobia sľubné impulzy na regionálnu spoluprácu, stabilne sa

rozvíjajú styky v oblasti kultúry, vzdelania a vedy, vzťahy

v mládeţníckom prostredí. Toto všetko sú pozitívne reálne zmeny,

prispievajúce k zlepšeniu vzájomného porozumenia oboch našich

krajín a slúţiace na prospech našich národov. Dôleţité je aj to, ţe

ľudia, ktorí stoja na čele našich štátov, sa navzájom počujú a chápu,

aj keď na niektoré otázky môţu mať rozdielne názory.

M. AUGUSTÍN: Kronikár Starej Rusi Nestor Kyjevský, ktorý bol

mníchom Kyjevsko-pečorskej lavry, kláštora v Kyjeve, opisuje

historické udalosti z rozmedzia rokov 850 až 1110 v Povesti

vremennych let, ktorých text pravdepodobne len zjednotil z iných

dvoch starších letopisov – a to Kyjevského, pochádzajúceho z roku

1139, a Novgorodského, približne z roku 1116. Ruský svätec

a letopisec navštívil v 11. storočí Uhorské kráľovstvo, územie

dnešného Slovenska a mesto Nitru – Slovákov nazýva Ugorskije

Slovaki a v súpise slovanských kmeňov ich uvádza na prvom

mieste. O našom území napísal: „Eto uţe ne slovaňskaja, no

ugorskaja zemlja.“ Z dávnej Rusi sa cez naše územie realizoval

rozsiahly obchod s Franskou ríšou a s Ruggiou, teda starým

Ruskom. Kupovali sa kone, kožušiny a meď. Dokonca je známa

aj colná tarifa z prvej štvrtiny 10. storočia. Hrivny odlievané

zo striebra, známe ako hrivny černigovského typu, vyrábali aj

zo striebra, ktoré sa vyvážalo z nášho územia. To boli prvé

obchodné kontakty nášho územia s dávnou Rusou a jej obyvateľmi,

ktoré gradovali v 18. a 19. storočí. Slovenčina sa stala doslova

esperantom všetkých slovanských jazykov, čo už konštatovali ruskí

slavisti v druhej polovici 19. storočia. Tam pramení aj fenomén

slovanskej vzájomnosti, ako aj zakorenené rusofilstvo u mnohých

našich občanov. Na základe týchto historických skutočností sa

56

pokúste, prosím, charakterizovať, ako sa v súčasnosti vníma

v ruskom prostredí Slovensko a Slováci ako príslušníci slovanského

spoločenstva žijúceho doslova v srdci Európy.

A. L. FEDOTOV: Máte pravdu, duchovné styky Rusov

a Slovákov pretrvávajú stáročia. Na Slovensku, takisto ako v Rusku,

si uctievame pamiatku praotcov slovanskej písomnosti svätých

bratov vierozvestcov Cyrila a Metoda, ktorí sa vydali na misie

na územie našich predkov. Obe naše krajiny si cenia svoju slovanskú

duchovnosť a kultúru – a to nás zjednocuje. V 19. storočí

predstavitelia slovenského národného obrodenia obracali pohľady

na Rusko, boli v priateľskom vzťahu s významnými činiteľmi ruskej

kultúry. K našej krajine sa upínali s nádejou na podporu ich túţby

o získanie národnej identity. V Rusku dobre poznáme mená

slovenských osvietencov Jána Kollára a Ľudovíta Štúra, ktorí

významne prispeli k posilneniu duchovných väzieb medzi našimi

národmi. Veľkú úlohu svojho času zohrala úţasná rozprava

zakladateľa novšieho panslavizmu J. Kollára O literární vzájemnosti

medzi kmeny a nárečími slávskými. Ľ. Štúr, autor výnimočného diela

Slovanstvo a svet budúcnosti, bol prívrţencom idey zjednotenia

Slovanov na čele s Ruskom. Nádherný traktát v istom smere

ovplyvnil významnú prácu Rusko a Európa ruského filozofa

a sociológa N. J. Danilevského. Vo všetkých týchto dielach ako

hlavný postulát znie nutnosť zjednotenia Slovanov na základe

historickej vzájomnosti slovanského sveta.

Po Októbrovej revolúcii 1917 na Slovensku našli útočisko mnohí

ruskí intelektuáli – filozofi, historici, slavisti, architekti, inţinieri,

umelci. Niektorí z nich vyučovali na slovenských univerzitách

a školách, boli pri zrode Slovenskej akadémie vied a umení, prispeli

k rozkvetu slovenského divadelného a výtvarného umenia, posilňujúc

tým úctu k Rusku.

Pripomíname si spoločný boj našich národov proti fašizmu,

pomoc Červenej armády počas Slovenského národného povstania,

spoločné oslobodzovanie miest a dedín vašej krajiny od nacistických

okupantov. Je dôleţité zdôrazniť, ţe zachraňovali – aj zachránili,

mnohí za cenu vlastného ţivota – celé národy, medzi nimi aj

57

slovanské národy našich krajín, ktoré nacisti predurčili na zničenie.

Rusko si veľmi cení citlivý prístup slovenského vedenia a prostých

ľudí k pamiatke padlých sovietskych vojakov, ich starostlivosť

o vojenské hroby a pomníky, zhodné vnímanie historickej pravdy

o druhej svetovej vojne.

To všetko, samozrejme, určuje vzťah Rusov k Slovensku

a slovenskému ľudu. Sú to prejavy uznania, sympatie a veľkého

záujmu o vaše tradície, kultúru a súčasný ţivot. Čoraz viac ľudí

z Ruska navštevuje Slovensko, hosťujú tu naše hudobné skupiny

a interpreti, presadzuje sa ruský biznis. Bohuţiaľ, Slovensko nie je aţ

také známe v našej krajine, ako by som si ţelal; myslím si, ţe aj vy.

Situácia sa však v ostatnom období lepší, informácie a kontakty sa

prehlbujú. Keď sa v uliciach Moskvy alebo iných ruských miest

spýtate, hoci aj v slovenčine, aký vzťah majú ľudia k Slovensku,

nielenţe vás pochopia, ale odpovedia vám tými najprívetivejšími

slovami.

M. AUGUSTÍN: Vaša excelencia, ďakujem Vám v mene

Literárneho týţdenníka za odpovede, za príjemné a milé slová

na adresu našej vlasti. Pevne verím, že sa vzťahy medzi oboma

našimi krajinami budú umocňovať a skvalitňovať.

In: Literárny týţdenník 27-28/2017

58

ZAUJALO NÁS –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Slované v minulosti a v budoucnosti

Jan Minař

Současnost a budoucnost kaţdého jevu v přírodě i v lidské společnosti se zákonitě vyvíjí ze stavu v předcházejícím minulém období. Plně to platí o národech a jejich státech. Proto pro předvídání, ovlivňování a přímo utváření lidské společnosti z hlediska jednotlivých národů, skupin národů a jejich států je třeba znát jejich dějiny - předcházející vývoj a hlavní přírodní a společenské činitele, na ně v minulosti působící.

Nejsou to jen vnější síly, působící na určité společenství. Stejně důleţité je, jaké poučení si toto společenství z událostí vyvodí, jak se s nimi vyrovná, jak se dějinná zkušenost odrazí v duševním ţivotě národního společenství, jak ovlivní jeho duchovní sílu a mravní hodnoty. Ty se pak zákonitě projeví v jeho dalším směřování a vyrovnávání se s přicházejícími jevy a událostmi. V dějinách lidstva mnohé národy a státy zanikly působením vnějších sil, podstatnou změnou přírodních podmínek nebo střety s jinými lidskými společenstvy, ale také vnitřním rozpadem mravních hodnot, spojujících společenství.

Co zásadně ovlivnilo Slovany v minulosti? Co vytvářelo jejich povahu? Slované byli zemědělci, osídlující půdu vhodnou k pěstování hlavně obilí. Kupř. při mírném oteplení podnebí v 10.-13. století osídlili severní Rusko. Cizí země nedobývali, svoji, po generace obdělávanou, zemi houţevnatě a hrdinně bránili.

Západní Slované - Polabští, Luţičtí, Češi, Slováci a Poláci se po tisíc let bránili německému tlaku na východ - dobyvačnému "Drang nach Osten". Těmto stálým útokům podlehli Polabští a z větší části Luţičtí Slované, v 8. a 9. století vystavení útokům německé Franské říše Karla zvaného Veliký, bezohledného vraha, nyní uctívaného Evropskou unií.

59

Ostatní západní Slované vytvořili státy a ubránili svou zemi a jazyk v několik staletí trvajících obranných válkách. V Panonské níţině v 7. století Slované porazili asijské kočovníky Avary, neubránili však toto území proti Maďarům v 10. století.

Významnou duchovní posilou Slovanů bylo mírové přinesení východního křesťanství slovanským jazykem Konstantinem a Metodějem do Velkomoravské říše v 9. století a jejich ţáky jiţním Slovanům.

Symbolické je, ţe první písemná zpráva o státě západních Slovanů uvádí, ţe v roce 632 slovanský kníţe Sámo porazil německého krále Dagoberta u hradiska Vogastisburg, patrně u slovanské Tuháně v západních Čechách. Vpád vojsk zmíněného Karla Velikého do Čech v roce 812 téţ skončil neúspěšně. Tyto útoky se opakovaly i v následujících stoletích. Německý útok na Polsko v roce 1410 skončil u hradu Grunvaldu, pevnosti řádu německých rytířů, vítěznou bitvou spojených Slovanů - Poláků, Čechů a Bělorusů. Poráţka křiţáckých vojsk husity v několika velkých bitvách v 15. století zachránila český národ před vyhubením.

Dvě světové války vyvolané ve 20. století německou agresí proti všem Slovanům, s cílem jejich vyhubení a zmocnění se jejich zemí, skončily téţ poráţkou tohoto zločinného staletého úsilí.

Východní Slované tisíc let odráţeli nájezdy z Asie, chráníce před nimi západní Evropu, která se mohla rozvíjet jen díky této ochraně. Byly to nájezdy Mongolů a Tatarů zvláště ve 13. a 14. století. V roce 1380 ruský car Dmitrij Donský zastavil jejich vpád v rozhodující bitvě na Kulikově poli.

Jiţní Slované se 500 let bránili náporu turecké Osmanské říše. Po neúspěšné bitvě na Kosově poli roku 1382 následovala řada bitev Jihoslovanů a Bulharů proti Turkům aţ do konečné poráţky Turků spojenými bulharskými a ruskými vojsky roku 1877. Turci pronikli z Balkánu aţ do střední Evropy, kde byli zastaveni v bitvě u Vídně v roce 1583 hlavně úsilím vojsk Poláků a Čechů.

Tento stálý boj na obranu svých rodin, národů a vlasti zásadně ovlivnil rozhodující vlastnosti Slovanů - pevné rodinné vztahy, vzájemnou pomoc, vlastenectví a hrdinství do sebeobětování. Tyto vlastnosti umoţnily přeţití a harmonický rozvoj slovanských národů a států.

V současné době se rozhoduje o dalším směřování lidstva. Neuskutečnitelná snaha světového kapitalismu o nekonečný růst

60

ekonomiky a hlavně zisků malé části společnosti na úkor pracující většiny ničí přírodu a vyuţitelné přírodní zdroje a přibliţuje svět válečné katastrofě, hrozící zánikem ţivota na Zemi.

Dnes se státy dělí na tři základní skupiny - tzv. euroatlantický Západ, tj. západní Evropu a USA, slovanské státy s nejsilnějším Ruskem a státy tzv. třetího světa - státy osvobodivší se nedávno z koloniální a polokoloniální nadvlády západoevropských států, hlavně Anglie a Francie, a snaţící se dohnat technicky rozvinuté státy.

Nepočetná skupina nejbohatších světových kapitalistů a sionistů, kaţdoročně se scházející Bilderbergská skupina, připravuje svoji představu dalšího vývoje lidské společnosti - tzv. "Nový světový řád". Ten představuje úplné popření tradičních mravních hodnot, rozklad rodiny, zrušení národních států, zničení národů, čemuţ slouţí současná řízená migrace, přeměnu společnosti na dav osamocených, nikam nepatřících jedinců bez mravních zásad a vlastního úsudku, a proto ovladatelných. Tito zločinní rozkladatelé společnosti se zaměřují zvláště na mládeţ, jíţ vnucují bezohledný individualismus, nezodpovědné sexuální vztahy, psychopatologii - homosexualitu jako normální chování, úpadkovou hudbu a drogy, nyní i pomocí technických prostředků - počítačů a internetu.

Organizátoři tohoto Nového světového řádu dále plánují sníţení početnosti lidstva nemocemi, hladem, válkami a genetickými změnami na dvě miliardy, miliardu otroků a miliardu jejich stráţců. K nastolení tohoto novodobého otrokářství slouţí různé tzv. neziskové, nadnárodním kapitálem placené a podporované organizace a instituce, jako je Evropská unie a nyní řízená imigrace. Do tohoto rozkladu, k němuţ jiţ směřuje Západ, by chtěli zavléci Slovanstvo a celý svět. Tomu slouţí hospodářské a politické ovládání a rozkládání slovanských států a vyvolávání válečných sráţek mezi nimi.

Úkolem uvědomělých Slovanů je zabránit těmto zrůdným záměrům. Je nutno uvědomělým a činným vlastenectvím upevňovat své státy, přátelství a spolupráci mezi nimi. Účinně podporovat normální rodiny a rodinné vztahy, porodnost, ochranu ţivota i před narozením, víru v dobro a mravní výchovu, zvláště mládeţe. Vlastenectví je spojeno se snahou o sociálně spravedlivou společnost.

Je nezbytné rozvíjet hrdost na hrdinství našich předků. Velkým příkladem je vítězství především Slovanů ve Velké vlastenecké

61

válce, za cenu největších obětí - 40 milionů Slovanů, padlých v této dosud nejstrašnější, zločinnou ideologií nadřazenosti nad jinými národy a lupičskou amorálností vyvolané válce. Úkolem Slovanů do budoucnosti je zachovat skutečně lidskou společnost na celém světě svým příkladem, vycházejícím z duchovního dědictví - tradice těţké a slavné minulosti.

(Doc.Dr. Jan Minář je predsedom Slovanského výboru Českej republiky, prednáška odznela na konferencii v Sofii, venovanej Slovanskej duchovnosti a národnej identity v apríli t.r.

In: Slovanská vzájemnost č. 211/2017

Slovanský kongres v Belehrade

Vo všetkých tohtoročných číslach časopisu Slovanská vzájomnosť sme vás informovali o dôleţitých stretnutiach a podujatiach v rámci slovanského hnutia, ktoré sa priebeţne realizovali a čo nás ešte čaká do konca roku 2017. Týmto príspevkom by som chcela doplniť mozaiku stretnutí Slovanov v roku 2017.

V júnovom čísle Slovanskej vzájomnosti sme uviedli, ţe v septembri t.r. bude pokračovať druhá etapa riadneho XI. všeslovanského zjazdu v srbskom Belehrade, ktorý bol otvorený 25.5.2017 v Moskve. Jeho organizátorom mala byť Medzinárodná slovanská rada, t.č. so sídlom v Moskve, ktorej táto úloha vyplýva zo stanov. Napriek všetkej snahe sa nepodarilo zvolať do Belehradu II. etapu XI. všeslovanského zjazdu. O tom, ako bude pokračovať činnosť hnutia, by malo rokovať prezídium Medzinárodnej slovanskej rady, ktorého zasadnutie zvolá do Moskvy jej nový predseda Sergej Baburin. Zdruţenie slovanskej vzájomnosti je zakladajúcim členom Medzinárodnej slovanskej rady, ktorá vznikla v roku 1998 a záleţí nám na tom, aby boli vytýčené ďalšie úlohy medzinárodného slovanského hnutia v čo najkratšom čase.

Ďalšou organizáciou, ktorá pôsobí na poli medzinárodného slovanského hnutia je Medzinárodný zväz spoločenských zdruţení -

62

Všeslovanský zväz - Svetové hnutie slovanských národov za duchovnú jednotu a vzájomnosť. Sídli v Moskve, jej predsedom je Oleg Anatoljevič Platonov, súčasný ruský spisovateľ, vydavateľ, historik, ekonóm, riaditeľ Inštitútu ruskej civilizácie, šéfredaktor časopisu Ruský vestník.

Všeslovanský zväz napokon zvolal do Belehradu v dňoch 28. aţ 30. septembra 2017 Druhý belehradský slovanský kongres, ktorý sa konal na počesť 70. výročia prvého slovanského kongresu. Prvý slovanský kongres sa uskutočnil 8.-11.decembra 1946 v Belehrade za účasti prezidenta Juhoslávie Josipa Broza Tita a predstaviteľov delegácií slovanských štátov. (Na tomto kongrese bol vytvorený spoločný slovanský výbor a národné slovanské výbory).

Do Belehradu pricestovali delegácie z viacerých slovanských štátov. Slovenská republika bola zastúpená piatimi členmi. Za o.z. Slavica sa zúčastnil jej predseda Miloš Zverina a Rudolf Jurenka, o. z. Sofian zastupoval Tibor Eliot Rostas.

Zdruţenie slovanskej vzájomnosti sa snaţí zapájať a priťahovať do medzinárodných slovanských aktivít mladých ľudí, ktorí môţu svojím prístupom, novými spôsobmi komunikácie posúvať ideu slovanskej vzájomnosti na úroveň, ktorá bude zaujímavejšou predovšetkým pre mládeţ. Oslovili sme Mladú maticu, ktorá vyuţila našu ponuku - v slovenskej delegácii bola zastúpená Lenkou Belovičovou a Matejom Ivankom.

Na Druhom belehradskom slovanskom kongrese bolo navrhnuté ďalšie stretnutie zástupcov slovanských štátov. Malo by sa uskutočniť 7. júna 2018 v Českej republike v Prahe na počesť 170. výročia Prvého Slovanského zjazdu na Ţofíne pod názvom Slovanská Praha 2018.

Ďalším bodom programu malo byť prijatie projektu s názvom Belehradská slovanská platforma. Dokument pripravil predseda Všeslovanského zväzu Oleg Platonov, ktorý sa napokon Belehradského slovanského kongresu nezúčastnil z dôvodu zákazu vycestovať z Moskvy. Projekt Belehradská slovanská platforma bol rozoslaný slovanským organizáciám zdruţeným v obidvoch medzinárodných slovanských organizáciách a bola predloţená Belehradskému slovanskému kongresu na diskusiu.

Je to pracovný materiál, ktorý predostrel päť váţnych problémov slovanských štátov, ktoré si vyţadujú pozornosť a čo najskoršie riešenia v týchto oblastiach:

63

1. fyzické zachovanie slovanských národov; 2. zabezpečenie štátnej suverenity slovanských štátov, otázky ich dištancovania sa od USA, EÚ a NATO; 3. zabezpečenie ekonomickej nezávislosti slovanských štátov od západných korporácií a bánk; 4. zachovanie duchovných základov slovanskej civilizácie a kultúry slovanských národov; 5. spoločenstvo nezávislých slovanských štátov.

Zdruţeniu slovanskej vzájomnosti, ktoré má v preambule okrem iného zapísané, ţe ideu slovanskej vzájomnosti chápe ako ideu kultúrnej a spoločenskej spolupráce, zarezonovala časť 4. z projektu Belehradská slovanská platforma, venovaná zachovaniu duchovných základov slovanskej civilizácie a kultúry slovanských národov, v ktorej sa píše:

„Slovania vţdy povaţovali za nevyhnutné zachovať a odovzdať budúcim pokoleniam tradičné slovanské hodnoty a ideály, svojráznosť a svojbytnosť slovanskej civilizácie: duchovnú celistvosť, lásku k dobru, mierumilovnosť, kolektivizmus, nezištnosť, úsilie o slovanskú jednotu a vzájomnosť.

Slovanské národy majú Bohom dané zvláštne poslanie, zahrňujúce zmysel slovanskej civilizácie vo všetkých jej prejavoch. História slovanských národov je históriou boja Slovanov so silami svetového zla, predstavujúceho predovšetkým germáno-románskou civilizáciou. U slovanských národov je osobitá cesta. Ich celosvetová úloha spočíva v tom, aby oslobodili ľudstvo od jednostranného lţivého charakteru rozvoja, ktorý dostala história pod vplyvom západnej germáno-románskej civilizácie.

Zachovanie duchovnej osnovy slovanského sveta v súčasných podmienkach vyţaduje spoločnú prácu všetkých slovanských národov. Slovania vytvorili jednu z najväčších civilizácií svetovej histórie. Mnohé z jej najcennejších prvkov nie sú úplne známe a prebádané. Pred slovanskými vedcami dodnes stojí úloha pokračovať vo výskume slovanských duchovných pojmov, viery a vierovyznaní, obyčají, tradícií, práce a ţivotných podmienok, všedných dní a sviatkov, obydlí, odevov. Nevyhnutné je vytvoriť etnografickú encyklopédiu, zahŕňajúcu informácie o duchovno-mravných a etnografických svedectvách o ţivote slovanských národov.“

64

Z konferencií a besied, prebiehajúcich v rámci Všeslovanského zväzu, vyplynul záver, ţe pre slovanský svet je nevyhnutné uskutočniť celý rad spoločenských aktivít a podujatí k vytvoreniu:

1. Medzinárodnej slovanskej encyklopédie - 30-50 zväzkov 2. Kniţnice slovanskej literatúry – 200 zväzkov 3. Kniţnice slovanskej histórie – 50 zväzkov 4. Kniţnice slovanskej filozofie – 50 zväzkov 5. Kniţnice slovanského práva – 50 zväzkov 6. Kniţnice slovanskej ekonomiky – 50 zväzkov

Príprava a zabezpečenie vyššie uvedených vydaní sa stane mocným faktorom zachovania duchovných osnov slovanstva a garancie slovanskej jednoty a vzájomnosti.

Projekt Belehradská slovanská platforma preloţila D. Bollová

Spracovala: Edita Dürrerova

Spojený tep s Maticou slovenskou

Matičiari z celého Slovenska sa zišli 10.-11. novembra t.r. v Liptovskom Mikuláši, kde hodnotili svoj prínos pre našu spoločnosť za ostatné volebné obdobie, rozhodovali o smerovaní tejto významnej kultúrnej ustanovizni a volili nové orgány. Za predsedu Matice slovenskej bol zvolený JUDr. Marian Gešper, doterajší podpredseda. Na valnom zhromaţdení Matice slovenskej bolo zastúpené aj Zdruţenie slovanskej vzájomnosti. Predsedníčka ZSV pozdravila v mene členov Rady ZSV delegátov zo Slovenska a slovenského zahraničia.

„S Maticou slovenskou máme veľa spoločného. Podobne ako cieľom Matice aj naším je posilňovať slovensko-slovanské väzby, slovanskú vzájomnosť a spolupatričnosť najmä na duchovnej, estetickej, umeleckej a tvorivej úrovni a šíriť uvedomenie si existencie a spoločné korene tejto niekoľko miliónovej komunity Európy a sveta, najmä v radoch liberalizmom a často aţ antihumanizmom sýtenej novej slovensko-slovanskej generácie“ – uviedla vo svojom pozdravnom príhovore na valnom zhromaţdení Matice slovenskej predsedníčka ZSV Edita Dürrerová - „....Moţno,

65

ţe sme ostatná generácia, ktorá túto historickú povinnosť ešte chápe a na vlastné trovy, nezištne prináša obete a obety na národnú i slovanskú rolu dedičnú.“

Zdruţenie slovanskej vzájomnosti spolupracuje s Maticou slovenskou, ako aj s maticami slovenskými v zahraničí, Maticami srbskou, českou, chorvátskou. V Liptovskom Mikuláši sme mali moţnosť predstaviť ZSV slovenským miestnym organizáciám Matice slovenskej, zahraničným delegátom a hosťom a darovať naše publikačné materiály: literárne plagáty významných dejateľov slovenského národného obrodenia (P.J. Šafárik, J.M. Hurban, časopisy Slovanská vzájomnosť, kniţné publikácie Slovanský zjazd 1848 a Slováci, Slovanstvo včera, dnes, zajtra, Slovensko-české vzťahy a súvislosti.... atď. (naše dary pre Slovensko i slovenské zahraničie sa rozobrali ani nie za 15 minút!!!) Opätovne sme sa dostali do celonárodného i medzinárodného povedomia a dostalo sa nám patričnej úcty, za čo valnému zhromaţdeniu Matice slovenskej ďakujeme. Predsedníčka ZSV verejne poďakovala v príhovore dvom dlhoročným matičiarom, ktorí svojím príchodom do štruktúr Zdruţenia slovanskej vzájomnosti rozšírili a obohatili naše aktivity smerujúce k prehlbovaniu národného cítenia a slovanskej vzájomnosti PhDr. Stanislavovi Bajaníkovi a PhDr. Michalovi Eliášovi, CSc.

Ţeláme si, aby sme našu dlhoročnú spoluprácu s Maticou slovenskou a jej novým výborom mohli prehlbovať i naďalej. Veríme, ţe sa naplnia slová nového predsedu M. Gešpera .... „Medzi prvé kroky bude patriť utuţenie a rozvoj spolupráce s cirkvami, s národne i so slovansky orientovanými organizáciami a zdruţeniami, keďţe to národné, kresťanské, demokratické a slovanské sa nedá od Matice odpojiť“.

- redakcia -

66

Otto Skorzeny: Prečo sme nedobyli Moskvu?

Oles Buzina

Nemecké memoáre objasňujú, čo bolo príčinou poráţky Wehrmachtu vo vojne.

Na stránke Nikolaja Starikova sa objavil článok ukrajinského autora Olesa Buzinu, ku ktorému na úvod N. Starikov napísal : Prekvapivo zaujímavé memoáre píšu nemeckí generáli. Tí, ktorí najprv prehrali prvú svetovú vojnu. Potom boli ešte po väčšom krachu zničené základy nemeckého štátu po prehratej druhej svetovej vojne. Pritom vraj všetko robili správne, poriadne. Jedným slovom borci. No vojnu prehrali. Takţe čítať ich pamäti treba s určitým odstupom, majúc na mysli ako sa to všetko skončilo.

Otto Skorzeny je hrdina tieţ z tejto odrody. Bol to známy nemecký výsadkár a veliteľ úspešnej výsadkárskej jednotky Waffen SS. Bol aj na Východnom fronte – no nie v koţi veliteľa špeciálnej jednotky, ale v úlohe vojaka v zákope. Zaujímavý materiál na základe memoárov O. Skorzenyho napísal Oles Buzina, ktorý bol neskôr zavraţdený nasledovníkmi hitlerovcov v Kyjeve.

Vţdy na jar, keď sa blíţi Deň Víťazstva, ruská televízia začne premietať hrané filmy venované Veľkej vlasteneckej vojne. Ruku na srdce: väčšina z nich proste iba špekuluje o tejto veľkej téme. Divákovi s fľašou piva v ruke treba vmasírovať niečo príjemné pre jeho oči, otupené mierovým ţivotom. Tí, ktorí nikdy nebojovali, či dokonca ani neboli vojakmi, rozprávajú iným, tieţ nie aktívnym vojakom, o tom aká je vojna zaujímavá a erotická vec. Dokonca vraj má ruský vojak času aj Goetheho si prečítať. Otvorene hovorím, som znechutený takýmito filmami. Sú nemorálne a lţivé. Nepravdivé na spôsob amerického Pearl Harbour. Vidíme tu rovnaké klišé – vojna a dievčatá. Takéto filmy nedávajú ţiadnu odpoveď na otázku: prečo vlastne vtedy naši dedovia vyhrali? Veď Nemci boli precízne organizovaní, výborne vyzbrojení a mali znamenité velenie, takţe kaţdému „realistovi“ vtedy ostávalo iba jediné – vzdať sa.

Ale na Východe sa to všetko pokazilo – otočilo sa to celé hore nohami a skončilo sa to, ktovie prečo, nie v Moskve, ale v Berlíne. Tam kde sa to začalo.

Myslím si, ţe trochu objasniť túto záleţitosť pomôţu pamäti príslušníka špeciálneho oddielu s celosvetovo najväčšou reklamou,

67

superdiverzanta obersturmbannführera SS Otto Skorzenyho . Známeho vysloboditeľa Mussolliniho, únoscu Horthyho a prenasledovateľa Tita. Zároveň človeka, ktorý pričuchol aj k pušnému prachu, konkrétne počas ťaţenia v roku 1941 v Rusku v zostave divízie SS Reich, ktorá patrila do tankovej skupiny Guderiana.

Čistka v roku 1937 posilnila Červenú armádu

Otto Skorzeny postupoval cez Brest a Jeľno, zúčastnil sa obkľúčenia vojsk Juhozápadného frontu na Ukrajine, kochal sa pohľadom cez ďalekohľad na vzdialené kupoly Moskvy. Do nej samotnej sa nedostal. A počas celého jeho ţivota obersturmbannführera SS vo výsluţbe ho mučila otázka: Prečo vlastne vtedy nedobyli Moskvu? Veď chceli. Aj sa pripravovali. A boli naozaj borci: s pocitom hlbokého uspokojenia opisuje Skorzeny ako on sám uskutočnil 12 kilometrový výsadok s plnou poľnou a ako strelec sa nezvykol minúť cieľa. No svoj ţivot musel hanebne doţiť v ďalekom Španielsku – v emigrácii, utekajúc pred povojnovou denacifikačnou justíciou. Skorzenyho memoáre na Ukrajine nikdy nepreloţili. V Rusku áno, ale nie celé. V podstate len tie epizódy, v ktorých sa hovorí o špeciálnych operáciách. Ruský variant pamätí sa začína od momentu, keď sa Skorzeny po svojom podmoskovskom dobrodruţstve ocitol v nemocnici. No v origináli tomu predchádza ešte 150 strán textu. Sú o tom, ako a prečo Nemci tiahli na Moskvu a prečo tam skrachovali.

Veterán SS povaţuje za jednu z príčin poráţky Nemecka skrytú sabotáţ uprostred nemeckej generality : „Vo svätyni starého pruského systému – generálnom štábe pozemného vojska – neveľká skupina generálov ešte váhala medzi tradíciou a novotou, niektorí sa len s ľútosťou lúčili s bývalými privilégiami... Takí ľudia ako Beck a jeho zástupca Halder... ...len s ťaţkosťami dokázali počúvať človeka, ktorého niektorí prezývali „český kaprál“.

Ako príklad pre Hitlera uvádza autor memoárov osobu Stalina a rok 1937: „Veľká čistka v armáde, ktorá bola uskutočnená po podobných čistkách politikov, uviedla do omylu nielen Heydricha a Schellenberga. Naša politická rozviedka bola presvedčená, ţe sme dosiahli rozhodujúci úspech, rovnaký názor mal aj Hitler. Avšak Červená armáda, napriek všeobecnej mienke, sa tým neoslabila, ale posilnila... Na posty perzekvovaných veliteľov armád, zborov,

68

divízií, brigád, plukov a oddielov boli menovaní mladí dôstojníci – ideoví komunisti“. A výsledok: „Po totálnej veľkej čistke v roku 1937 sa objavila nová, politická armáda, schopná obstáť v najtvrdších bojoch. Ruskí generáli plnili rozkazy, nezaoberali sa sprisahaniami a zradcovstvom, ako sa to často stávalo nám na tých najvyšších postoch“.

S týmto je ťaţko nesúhlasiť. Na rozdiel od Hitlera, Stalin utvoril systém, ktorý mu bol plne podriadený. Preto na jeseň v roku 1941, keď Nemci stáli pred Moskvou, v Červenej armáde neexistovalo ţiadne spiknutie generálov. Ale vo Wehrmachte o tri roky neskôr bolo napriek tomu, ţe Berlín bol vtedy ešte dosť vzdialený od frontu.

Nevedeli sme

„Na vojne – ako píše Skorzeny – existuje ešte jeden málo známy, no často rozhodujúci aspekt – tajomstvo. Hovorím o udalostiach, ktoré sa odohrávajú ďaleko od frontov, no majú veľmi veľký vplyv na priebeh vojny, majú za následok ohromné straty techniky, stratu a smrť stoviek tisíc európskych vojakov... Viac, neţ ktorákoľvek iná, druhá svetová vojna bola vojnou intríg“.

Skorzeny priamo podozrieva veliteľa nemeckej vojenskej rozviedky admirála Canarisa z tajnej spolupráce pre Angličanov. Od samého začiatku vojny, aj v jej rozhodujúcich momentoch, Canaris jednal ako najhorší protivník Nemecka.

Toto je jedna z najväčších starostí veľkého diverzanta: „Nevedeli sme, ţe Rusi vo vojne s Fínskom nasadili zďaleka nie najlepších vojakov so zastaralou technikou. Neuvedomili sme si, ţe ich s ťaţkosťami vybojované víťazstvo nad chrabrou fínskou armádou bol bluf. Išlo o to, aby ostala v skrytosti ohromná sila schopná brániť sa i útočiť, o ktorej Canaris, veliteľ rozviedky Wehrmachtu mal niečo vedieť“.

Rovnako ako všetkých, aj Canarisa ohromili „veľkolepé tanky T-34“. Nemci sa tieţ museli hádzať na tieto tanky s fľašami naplnenými benzínom. Vo filmoch je takáto epizóda zobrazená kvôli demonštrácii heroizmu sovietskeho vojaka, núteného niekedy bojovať skoro s holými rukami. Ale v realite to bolo niekedy aj opačne. Navyše, pravidelne: „Nemecké protitankové zbrane, ktoré ľahko ničili tanky T-26 aj BT, boli bezmocné proti novým T-34. Vtedy na ne naši vojaci útočili pomocou Molotovových kokteilov – obyčajných fliaš s benzínom so zápalnou šnúrou namiesto rozbušky. Ak fľaša dopadla na časť pokrývajúcu motor, tank začal horieť...

69

„Faust patróny“ sa objavili oveľa neskôr, preto na začiatku ťaţenia niektoré ruské tanky zadrţovalo priamou paľbou iba naše ťaţké delostrelectvo“.

Inými slovami, celé protitankové delostrelectvo Ríše sa ukázalo bezmocným proti novému ruskému tanku. Zastaviť ho bolo moţné len ťaţkými zbraňami. Nie menší dojem urobili na memoaristu napríklad aj ţenijné jednotky Červenej armády a ich vybavenie, ktoré umoţňovalo postaviť 60 metrový most s nosnosťou 60 ton. Takouto technikou Wehrmacht nedisponoval.

Technická zloţitosť

Celkový predpoklad nemeckej útočnej doktríny bol zaloţený na vysokej mobilite motorizovaných oddielov. No technika potrebuje náhradné diely a stály servis. A toto nebolo v nemeckej armáde v poriadku. Veľkou prekáţkou sa ukázalo mnoţstvo rôznych typov automobilov v rámci jednej jednotky. „V roku 1941 – sťaţuje sa na základe vlastnej skúsenosti v divízii Reich Skorzeny – kaţdá nemecká automobilová firma pokračovala vo výrobe rozličných modelov automobilov svojej značky rovnako ako pred vojnou. Veľké mnoţstvo modelov však nedovoľovalo vytvoriť zodpovedajúce zásoby náhradných dielov. Napríklad v motorizovanej divízii bolo priemerne 2 000 transportných prostriedkov niekedy zloţených z 50 typov rôznych značiek a modelov, hoci by stačilo 10 – 18. Okrem toho náš delostrelecký pluk mal 200 nákladných vozidiel tvorených 15 modelmi. Za daţďa, v blate alebo na mraze, dokonca ani najlepší mechanik nemohol zabezpečiť kvalitnú opravu“.

A tu je výsledok - vtedajší obraz pod Moskvou: „2. decembra 1941 sme pokračovali v pohybe dopredu a mohli obsadiť Nikolajevo vzdialené 15 km od Moskvy – v čase jasného slnečného počasia som cez ďalekohľad videl kupoly moskovských chrámov. Naše batérie ostreľovali predmestia hlavného mesta, avšak uţ sme nemali ťahače na ťaţké zbrane“.

Ak ťaţké zbrane ešte sú, ale ťahače „sa minuli“, znamená to, ţe nemecká supertechnika zostala stáť na ceste kvôli poruchám. A ručne ťaţké delo nepotiahneš. K Moskve dorazila nemecká armáda absolútne vyčerpaná: „19. októbra začali výdatné daţde a skupina armád „Centrum“ na tri dni zaviazla v blate... Bol to strašný obraz: Kolóna techniky sa roztiahla na desiatky kilometrov, kde v troch radoch stáli stovky áut uviaznuté v blate nezriedka aţ po kapotu. Chýbal benzín i munícia.

70

Zabezpečenie bolo dodávané zo vzduchu, v priemere 200 ton na divíziu. Za cenu tvrdej práce a ťaţkého úsilia sa nám podarilo poloţiť 15 km úsek cesty z drevenej guľatiny. Modlili sme sa, aby sa čím skôr ochladilo...“

Naozaj sa ochladilo. V noci zo 6. na 7. novembra 1941 udreli mrazy... Aj divízia, v ktorej slúţil Skorzeny síce dostávala muníciu, palivo, neveľa potravín a cigariet, no ukázalo sa, ţe chýba zimný olej do motorov a zbraní – bol problém naštartovať stroje. Namiesto zimného výstroja vojaci vyfasovali uniformy pieskovej farby určené pôvodne pre Afrikakorps a tieţ maskovanie rovnakej farby. Medzitým klesli teploty na -20 aţ -30 stupňov. S úprimným obdivom opisuje elitný esesák zimné vybavenie sovietskych vojakov – prešívané kabáty a filcové čiţmy: „Nepríjemné prekvapenie – pod Borodinom sme prvýkrát bojovali so „Sibírčanmi“. Sú vysokí, vynikajúci vojaci, výborne vyzbrojení. Oblečené majú vatové blúzy, teplé čiapky, na nohách – válenky – filcové galoše“. Aţ od zajatých ruských vojakov sa Nemci dozvedeli, ţe zimná obuv musí byť trochu voľnejšia, aby netlačila nohu. „Starostlivo sa poučiac radou statočných Sibírčanov zajatých pod Borodinom, zistili sme, ţe napríklad ak nie sú válenky, čiţmy netreba podbíjať a hlavne musia byť voľnejšie, aby netlačili nohu. Vedeli to uţ všetci lyţiari, no nie naši „špecialisti“ z odevnej sluţby. Prakticky všetci sme nosili obuv ukoristenú mŕtvym ruským vojakom“.

Výborná ruská rozviedka

Azda za hlavnú príčinu poráţky nemeckej armády Skorzeny povaţuje veľkolepú ruskú rozviedku. „Červená kapela“ – špionáţna sieť v Európe pozostávajúca väčšinou z presvedčených antinacistov, umoţňovala sovietskemu generálnemu štábu mať informácie o strategických zámeroch Nemcov. Tieţ spomína superagenta Sorgeho, vďaka ktorému informácia o tom, ţe Japonsko nevstúpi do vojny, umoţnila nasadiť pod Moskvou 40 sovietskych divízii, prevelených z Ďalekého východu.

„Reich mal lepšiu vojenskú stratégiu – domnieva sa Skorzeny – naši generáli mali lepšiu predstavivosť. Avšak, počnúc od radového vojaka po veliteľa roty, Rusi sa nám vyrovnali – odváţni, vynaliezaví, dobrí v maskovaní. Údatne sa bránili a vţdy boli ochotní obetovať svoj ţivot... Ruskí dôstojníci, od veliteľa divízie niţšie boli mladší a rozhodnejší neţ naši“.

71

„Od 9. októbra do 5. decembra divízia Reich, 10. tanková divízia a iné časti 16. tankového zboru stratili 40% muţstva. Počas šiestich dní, keď na naše pozície útočili sibírske divízie, naše straty dosiahli 75%.“

A tu treba hľadať odpoveď na otázku, prečo Nemci nedobyli Moskvu. Lebo boli proste pozabíjaní. Sám Skorzeny potom na fronte viacej nebojoval. Pochopil, ţe šance preţiť boli v týchto jatkách minimálne a tak vyuţil moţnosť prejsť do sluţby diverzného komanda SS. Do prednej línie ho to viac neťahalo – unášať diktátorov je oveľa ľahšie a bezpečnejšie ako tvárou v tvár bojovať proti Sibírčanom vo válenkách, proti tankom T-34 a proti najlepšej rozviedke sveta.

P.S.: Autor tohto článku – známy ukrajinský novinár, spisovateľ a historik Oles Buzina, bol 16. apríla 2015 v Kyjeve zabitý pred vchodom do svojho domu.

Zdroj: https://nstarikov.ru/blog/74129

Preklad Tibor Korečko

Poznámka redakcie:

Otto Skorzeny je jednou z tajuplných postáv nacistickej Tretej ríše. Bol rakúsky občan, narodil sa roku 1908 v rodine rakúskeho dôstojníka a v roku 1931 vstúpil do rakúskej nacistickej strany. Počas anšlusu Rakúska k ríši v roku 1936 sa zaslúţil o osobnú záchranu rakúskeho prezidenta Wilhelma Miklasa, ktorý mal byť podľa príkazov z Berlína fyzicky zlikvidovaný. Neskôr vstúpil do Waffen SS a v rámci 1. divízie SS bojoval na východnom fronte a vyslúţil si dokonca Ţelezný kríţ za odvahu v boji. V roku 1942 bol zranený, vrátil sa do Nemecka a stal sa veliteľom zvláštnej výsadkovej jednotky pod priamym dohľadom samotného Hitlera, ktorá bola poverovaná mimoriadnymi úlohami a zvláštnymi operáciami. V septembri 1943 jeho jednotka oslobodila bez jediného výstrelu Benita Mussoliniho zo zajatia talianskych partizánov, v máji 1944 sa neúspešne pokúsila o fyzickú likvidáciu Josipa Broza Tita, v júli 1944 sa podieľala na potlačení vzbury proti Hitlerovi a v októbri 1944 príslušníci jeho jednotky v uniformách americkej armády zabezpečili pri Aachene úspešný začiatok nemeckej

72

ofenzívy proti americkej armáde v Ardenách ( Po skončení vojny sa na súde pre vojnové zločiny v Dachau obhajoval Skorzeny tým, ţe rovnaké vojenské praktiky pouţívali pri zvláštnych operáciách aj západné jednotky F.F.E. Yeo-Thomas zo zväzkov SOE !).

Otto Skorzeny sa “vyznamenal” aj na Slovensku. Počas SNP bol poverený vytvorením protipartizánskych stíhacích zväzkov SS-Jagdverbände, ktorých jednotky sa na Slovensku podieľali na masakrách civilného obyvateľstva a napríklad v januári 1945 vyvraţdili a vypálili obce Kľak a Ostrý Grúň.

Na konci vojny si to Skorzeny zariadil tak, ţe sa v máji 1945 vzdal - západným Spojencom! Bol síce súdený v Dachu, ale aj tam sa predviedol ako expert na zvláštne operácie - za záhadných okolností pred vynesením rozsudku ušiel do Španielska, kde neohrozene vládol fašistický diktátor generál Franco. Zamestnal sa ako inţinier, ale uţ zakrátko začal pracovať ako konzultant pre egyptského prezidenta Kemala Násira, ale aj pre argentínskeho prezidenta Juana Peróna. Uţ od roku 1952 mal povolené navštevovať Nemecko i rodné Rakúsko a zomrel v Madride v roku 1975 tak, ako mnohí iní nepotrestaní nacisti a fašisti.

Pre tých čitateľov, ktorí majú bliţší záujem o aktivity hlavných tajuplných postáv hitlerovského Nemecka a ich osudy, odporúčame pozoruhodnú knihu Milana Augustína UNESTE PÁPEŢA!, ktorá vyšla vo vydavateľstve Delta M v Bratislave v roku 2011.

73

JUBILEÁ –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Jubileá v 1. štvrťroku 2018

Sláva národa hodná je obetí....

Jozef Miloslav Hurban

Január

-1.januára 1993 vznikla samostatná SLOVENSKÁ REPUBLIKA ako nezávislý samostatný štát s úplnou štátnou suverenitou. Od svojho začiatku bola prijatá za plnoprávného člena Medzinárodného menového fondu a stala sa členom Svetovej banky ako aj Konferencie o spolupráci v Európe (KBSE). Hneď po vyhlásení samostatnosti ju uznalo 91 štátov. Na odporúčanie Bezpečnostnej rady bola prijatá do Organizácie spojených národov ako jej 180. členský štát. Stala sa členom Organizácie Spojených Národov pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO) - 25. výročie vzniku.

- 5. januára 1893 zomrel v Martine dlhoročný martinský richtár ANDREJ ŠVEHLA. Narodil sa v Martine 4. januára 1805. V rokoch 1848 – 1849 bol dobrovoľníkom v slovenskom povstaní. V máji 1861 navrhol zvolať memorandové zhromaţdenie do Martina, v decembri toho istého roku bol členom delegácie k cisárovi. Dvadsaťsedem rokov bol richtárom Martina a pričinil sa o vybudovanie centra národného a kultúrneho ţivota v ňom. Zaslúţil sa o vybudovanie Mestského domu – 1. budovy MS Národnej svetlice, vznik slovenského gymnázia , úpravu cintorína a iné kultúrne aktivity mesta – 125. výročie smrti.

- 7. januára 1848 sa narodil v Novom Meste nad Váhom osvetový pracovník, mecén kultúrnych podujatí JUDr. ŠTEFAN HRUŠOVSKÝ. V Bratislave bol spoluzakladateľ študentského spolku Napred. Pôsobil v Novom Meste nad Váhom, za svoju ľudomilnú činnosť získal prímenie "advokát chudobných". Zapájal

74

sa do slovenského politického ţivota, kandidoval za poslanca do uhorského snemu. Zomrel 9. septembra 1893 v Novom Meste nad Váhom. - 170. výročie narodenia.

- 7. januára 1978 zomrela v Bratislave herečka HANA MELIČKOVÁ, dlhoročná členka činohry Slovenského národného divadla, zakladateľská osobnosť slovenského divadla. Narodila sa 27. januára 1900 v Martine. Spočiatku sa venovala hudbe, potom ochotníckemu divadlu. Od roku 1926 do roku 1976 pôsobila v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Účinkovala v antických drámach, ruskej klasike i v modernej dramatike. Vrcholný výkon podala v inscenácii Hviezdoslavovej tragédie Herodes a Herodias. Pôsobila i v rozhlase. Pochovaná je na Národnom cintoríne v Martine. - 40.výročie smrti.

- 10. januára 1978 zomrel v Bratislave národohospodár, účastník protifašistického odboja PETER ZAŤKO. Narodil sa 17. októbra 1903 vo Vavrišove. Ako generálny tajomník Ústredného zdruţenia slovenského priemyslu a popredný predstaviteľ slovenskej národohospodárskej vedy, presadzoval vyrovnávanie podmienok hospodárskeho, sociálneho i kultúrneho vývoja českých krajín a Slovenska. V roku 1958 bol nezákonne obvinený z protištátnej činnosti a odsúdený na 3 roky väzenia, roku 1968 bol rehabilitovaný. – 40. výročie smrti.

-13. januára 1928 sa narodil v Malackách činoherný, filmový, televízny a rozhlasový herec KAROL MACHATA. Na vojenskej prezenčnej sluţbe bol v Armádnom divadle v Martine. Okrem dvoch rokov pôsobenia v Martine, stále bol členom činohry Slovenského národného divadla v Bratislave. Bol protagonistom súboru, hral kľúčové roly domácej i svetovej dramatickej tvorby. Vybudoval zvláštny typ herectva, postaveného na zjave, hlase a psychologickej prepracovanosti. Mnoţstvo postáv vytvoril aj vo filme, rozhlase a televízii. – 90. výročie narodenia.

-19. januára 1948 zomrel v Martine prozaik, literárny historik a kritik, jazykovedec, publicista, redaktor, doţivotný správca Matice slovenskej, univerzitný profesor JOZEF ŠKULTÉTY. Narodil sa 25.novembra 1853 v Potoku. Stúpenec a obhajca svojbytnosti slovenského národa. Za národnú a politickú činnosť bol perzekvovaný. Národné noviny redigoval 38 rokov, Slovenské pohľady 26 rokov. Stručný výber z jeho rozsiahleho diela obsahuje osem obsiahlych zväzkov. Bol člen viacerých zahraničných

75

vedeckých spoločností. - 70. výročie smrti a 165. výročie narodenia.

- 25. januára 1888 sa narodil v Námestove spisovateľ, redaktor a politik, katolícky kňaz IGNÁC GREBÁČ-ORLOV. Pod vplyvom Hviezdoslava a Krasku písal básne. Vytvoril viacero divadelných hier s moralizujúcimi prvkami. Prekladal z poľštiny. Organizátor kultúrneho ţivota na Orave, redaktor Slováka. Pôsobil v politike, v rokoch 1922-1935 poslanec Národného zhromaţdenia. Zomrel 26. apríla 1957 v Ruţomberku - 130. výročie narodenia.

- 27. marca 1908 sa narodil v Berlíne huslista a dirigent JÚLIUS MÓŢI. Hudobné štúdia absolvoval v Bratislave a Budapešti. Pôsobil ako učiteľ hudby, v rokoch 1938-1945 člen rozhlasového orchestra. Zaloţil súbor Cimbal a bol jeho dirigentom. Zaslúţil sa o hudobný rozvoj Slovenského ľudového umeleckého kolektívu, bol jeho dirigentom a šéfdirigentom. V rokoch 1957-1960 viedol aj orchester Parku kultúry a oddychu v Bratislave. Skladal hudbu pre amatérske i profesionálne folklórne súbory. Zomrel 18. januára 1968 v Bratislave - 110. výročie narodenia a 50. výročie smrti.

- 31.januára 1908 sa narodila vo Zvolene návrhárka krojov a výtvarníčka IRENA TONKOVIČOVÁ rodená Zehetnerová. Zomrela 12. augusta 1996 v Bratislave. Pôsobila ako učiteľka a riaditeľka meštianskej školy a výtvarníčka, návrhárka ľudových krojov a spoluorganizátorka SĽUK-u v Bratislave. Zakladateľka národopisnej scénografie na Slovensku. Navrhovala kroje pre SĽUK, Gymnik, Technik, Trenčan, Ţeleziar a i. Navrhla kroje do Suchoňovej opery Krútňava, Cikkerovho Jánošíka a Bega Bajazida a veľa činoherných hier. Spolupracovala aj s filmom. – 110. výročie narodenia.

Február

- 1. februára 1878 sa narodil v Sučanoch politik, štátnik a novinár MILAN HODŢA. Profesionálny politik - minister školstva, poľnohospodárstva, zahraničných vecí, v rokoch 1935-1938 predseda vlády ČSR. Zakladateľ a redaktor Slovenského denníka a Slovenského týţdenníka. Najvýznamnejší predstaviteľ slovenského agrárneho hnutia. V slovenskej otázke nezaujímal jednoznačné stanovisko, poţadoval však rovnocennú účasť

76

Slovákov na vláde. Vypracoval projekt novej strednej Európy, ktorý sa nerealizoval. – l40. výročie narodenia.

- 4. februára 1918 v Sofii zomrel slovenský pedagóg a redaktor SAMUEL JAROSLAV ZACHEJ. Narodil sa 31. marca 1841v Mýte pod Ďumbierom. Teológiu študoval v Budapešti, filozofiu a históriu vo Viedni. Novinár bol v Budapešti, profesor gymnázia v Kláštore pod Znievom, redaktor a vydavateľ v Martine. Roku 1880 odišiel do Sofie. Organizátor národných spolkov, redaktor novín a časopisov. Spolupracoval s Maticou slovenskou – posudzoval jej vydania. Prekladal z nemčiny, ruštiny a bulharčiny – 100. výročie smrti.

- 4. februára 1968 zomrel v Bratislave maliar, národný umelec JÁN MUDROCH. Narodil sa 28. marca 1909 v Sotinej. Predstaviteľ temnosvitnej koloristickej línie európskeho maliarstva, spájal klasickú tradíciu s francúzskou modernou. Významný organizátor slovenskej výtvarnej kultúry, spoluzakladateľ Skupiny 29. augusta, predseda prípravného výboru VŠVU a jej prvý rektor, príslušník avantgardnej skupiny umeleckej a vedeckej inteligencie, zdruţenej okolo Vedeckej syntézy.- 50. výročie smrti.

- 12. februára 1908 sa narodil v Hrabušiciach maliar a ilustrátor EMIL MAKOVICKÝ. Absolvent praţskej umeleckopriemyselnej školy učil kreslenie na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši a Keţmarku. V rokoch 1942-1948 pôsobil v Matici slovenskej, kde ilustroval časopis Slniečko, Slovensko a knihy pre deti. Bol uznávaným kniţným grafikom. Organizoval umelecké zdruţenia výtvarníkov a v Martine spolupracoval so Slovenským komorným divadlom. Neskôr pôsobil vo vydavateľstve Mladé letá. Inklinoval k realistickému maliarskemu prejavu. Zomrel 25. decembra 1986 v Banskej Bystrici.- 110. výročie narodenia.

- 16. februára 1908 zomrel v Martine botanik, archeológ, etnograf, organizátor vedeckého ţivota, katolícky kňaz ANDREJ KMEŤ. Narodil sa 19. novembra 1841 v Bzenici. Vedec-samouk sa systematicky venoval archeológii , získal prímenie - "Slovenský Schliemann". Našiel a zachránil cenný materiál z doby bronzovej, ale aj kostru mamuta. Významný botanik Hontu a Štiavnických vrchov - jeho herbár obsahuje 72 000 rastlín. Zakladateľ a prvý predseda Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Propagoval rozvíjanie osvetovej práce a hospodárske povznesenie roľníckeho ľudu. Napísal knihu Hospodár na Slovensku. - 110. výročie smrti.

77

- 16. februára 1908 sa narodil v Liptovskom Mikuláši literárny historik a kritik, profesor dejín slovenskej literatúry na FF UK v Bratislave MILAN PIŠÚT. V centre jeho záujmu bolo slovenské národné obrodenie a literárny romantizmus. Spracoval Počiatky básnickej školy Štúrovej, vydal Súborné dielo Janka Kráľa. Znalec romantickej poézie, autor Dejín slovenskej literatúry i Dejín svetovej literatúry. Zomrel 8. mája 1984 v Bratislave - 110. výročie narodenia.

- 20. februára 1908 sa narodil v Kráľovej Lehote slovenský činoherný herec ONDREJ JARIABEK. V rokoch 1941-1946 a 1951-1980 bol členom činohry Slovenského národného divadla v Bratislave. Známy bol ako tvorca ľudových komediálnych postáv v divadle i v rozhlase. Bol aj filmovým reţisérom. Zomrel 3. februára 1987 v Bratislave. - 110. výročie narodenia.

- 21. februára 1888 zomrel v Hlbokom ideológ a organizátor slovenského národného hnutia, spisovateľ, vydavateľ, redaktor a historik JOZEF MILOSLAV HURBAN. Narodil sa 19. marca 1817 v Beckove. Zakladateľ slovenského časopisectva, redaktor a vydavateľ Slovenských pohľadov. Jeden z iniciátorov štúrovskej slovenčiny, organizátor Ţiadostí slovenského národa v roku 1848, vedúca osobnosť slovenského povstania, predseda Slovenskej národnej rady. Aktívny účastník národných spolkov. - 130. výročie smrti.

- 22. februára 1928 v Bratislave zomrel slovenský geograf a historik FLORIÁN ČERVEŇ. Narodil sa 3. februára 1840 v Chyţnom v Poľsku. Na gymnáziu študoval v Banskej Bystrici, filológiu a históriu na viedenskej univerzite. Bol stredoškolský i vysokoškolský profesor v Banskej Bystrici a na univerzite v Pešti. Riaditeľom gymnázia bol v Budapešti. Svoje skúsenosti zo zahraničných ciest vyuţil pri tvorbe učebníc a máp. Zostavil a vydal mapy Palestíny a Európy v dobe kríţiacich výprav, mapy Grécka a Rímskeho impéria, nástennú mapu Európy a Uhorska. Bol zakladajúcim členom Matice slovenskej. - 90. výročie smrti.

- 25. februára 1903 sa narodil v Kalinčiakove národohospodár, guvernér Slovenskej národnej banky IMRICH KARVAŠ. Zomrel 22. februára 1981 v Bratislave. Ako spolutvorca slovenského regionalizmu usiloval sa o rovnoprávne postavenie Slovenska v ČSR. V rokoch 1932 – 1938 bol generálny tajomník Národohospodárskeho ústavu pre Slovensko a Podkarpatskú Rus. Vo funkcii guvernéra

78

Slovenskej národnej banky (1939-1944) sa zapojil do protifašistického odboja a presunul na povstalecké územie 3 mld. korún. V roku 1944 ho uväznili do koncentračného tábora. V rokoch 1947 – 1948 bol dekanom Právnickej fakulty UK. Politicky ho prenasledovali - v r. 1949-51 a 1958-59 ho zatkli pre údajnú špionáţ, rehabilitovali ho v roku 1971. V roku 1991 ho posmrtne vyznamenali Radom T. G. Masaryka III. triedy – 115. výročie narodenia.

Marec

- 3. marca 1958 zomrel v Bratislave básnik, prekladateľ, IVAN KRASKO, vlastným menom Ján Botto. Narodil sa 12. júla 1876 v Lukovišti. V jeho básňach sa prelínajú subjektívne a spoločenské problémy, sociálny a etický akcent, ľúbostná lyrika s lyrikou domova, buričské i revolučné verše. Mnohé jeho básne boli zhudobnené. Prekladal z rumunčiny. Pracoval aj vedecky v technologickom výskume. Bol poslancom a senátorom Národného zhromaţdenia - 60. výročie smrti.

- 10. marca 1888 sa narodil v Liptovskom Mikuláši spisovateľ, dramatik IVAN STODOLA. Pôvodným povolaním lekár, pôsobil v Bratislave a v Piešťanoch. Organizátor slovenského zdravotníctva. Autor spoločenských komédií, drám i historických hier. Je tvorcom modernej slovenskej historickej drámy. Písal aj memoáre – Náš strýko Aurel, V šľapajach Hippokrata. Zomrel 26. marca 1977 v Piešťanoch, pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine. – 130. výročie narodenia.

- 16. marca 1828 sa narodil v Slavošovciach básnik, prekladateľ, redaktor, folklorista, najvýznamnejší slovenský rozprávkar PAVOL DOBŠINSKÝ. Stal sa kronikárom študentského štúrovského hnutia, redaktorom rukopisných i tlačených časopisov. Ťaţisko jeho práce je vo folkloristike a národopise, v teoretických prácach a rozsiahlych zbierkach slovenských povestí a rozprávok. Prekladal svetových klasikov. Zomrel 22. októbra 1885 v Drienčanoch. - 190. výročie narodenia.

- 19. marca 1748 sa narodil v Trenčíne lekár, odborný spisovateľ IGNÁC ROMUALD AMBRO. Bol priekopníkom muzikoterapie. Písal o technike, liečivých účinkoch hudby i medicíne. Svoje latinské verše zhudobňoval. Zomrel v roku 1785 v Novom Sade v Srbsku. - 270. výročie narodenia.

79

- 23. marca 1988 zomrel v Toronte podnikateľ, priemyselník, predseda Svetového kongresu Slovákov ŠTEFAN BOHUSLAV ROMAN. Narodil sa 17. apríla 1921 vo Veľkom Ruskove. Strednú hospodársku školu vyštudoval v Košiciach. V roku 1937 ako šestnásťročný odišiel do Kanady, kde sa venoval podnikaniu, zaloţil banskú spoločnosť, ktorá sa postupne stala vlastníkom najväčších uránových baní na svete. Z chudobného chlapca sa stala najvplyvnejšia osobnosť kanadského priemyslu. Angaţoval sa v hnutí slovenskej emigrácie, v roku 1970 zaloţil Svetový kongres Slovákov a jeho predsedom bol aţ do smrti. Propagoval dielo sv. Cyrila a Metoda a pričinil sa o zaloţenie Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Získal mnoţstvo ocenení, vyznamenaní a čestných doktorátov. Pápeţ mu v roku 1963 udelil Rad sv. Gregora. Na Slovensku mu udelili posmrtne Národnú cenu Slovenskej republiky a najvyššie štátne vyznamenanie Rad bieleho dvojkríţa I. triedy (1995). Spolu s E. Löblom napísali knihu Zodpovedná spoločnosť. – 30. výročie smrti.

- 24. marca 1908 sa narodil v Hranovnici jazykovedec, univerzitný profesor JOZEF ŠTOLC. Významný dialektológ, spoluautor populárnej Slovenskej gramatiky. Pracovník i riaditeľ Jazykovedného ústavu SAVU. Hlavným poľom jeho výskumnej práce bol dialektologický výskum slovenčiny, ktorý rozšíril aj na územia mimo Slovenska v Maďarsku a Juhoslávii. Hlavný autor dvoch zväzkov Atlasu slovenského jazyka. Zomrel 15. júla 1981 v Bratislave. - 110. výročie narodenia.

- 27. marca 1888 v Mošovciach sa narodil evanjelický biskup SAMUEL ŠTARKE. Zomrel 6. apríla 1959 v Bratislave. Študoval v Banskej Bystrici a Banskej Štiavnici, evanjelickú teologickú akadémiu v Bratislave a na univerzitách v Rostocku a v Lipsku. Bol ev. kaplánom a farárom, od 1933 biskup slovenských evanjelických obcí v Petrovci. Pôsobil v národno-kultúrnom hnutí dolnozemských Slovákov. Bol členom Slovenskej národnej strany. Angaţoval sa i v politike – bol členom Veľkej národnej skupštiny Vojvodiny. Zakladajúci člen a predseda Matice slovenskej v Juhoslávii. Prispieval do krajanskej tlače. Zostavoval a redigoval Národný kalendár – 130. výročie narodenia.

- 29. marca 1848 zomrel v Tisovci evanjelický superintendent, národovec PAVOL JOZEFFY. Narodil sa 31. januára 1775 vo Vrbovciach. Pôsobil ako učiteľ hospodárskych náuk, kaplán, farár

80

a od roku 1823 superintendent potiského dištriktu. Rozvíjal ľudovýchovnú činnosť, racionálne hospodárenie, nové druhy ovocia, podporné spolky. Obranca práv Slovákov, v roku 1842 viedol deputáciu k cisárovi, ktorému predloţila slovenský Prestolný prosbopis.- 170. výročie smrti.

- 30. marca 1748 sa narodil v Kláštore pod Znievom trnavský a nitriansky biskup, mecén bernolákovcov JOZEF KLUCH. Zomrel 31. decembra 1826 v Sládečkovciach, pochovaný je v Nitre. Podporoval národné úsilia bernolákovcov, roku 1822 navrhol vydať bibliu v slovenčine, finančne prispieval na vydávanie kníh v bernolákovčine i na školstvo- 270. výročie narodenia.

Michal Eliáš