Časť 2

Uplatňovanie

človekom

centrovaného

prístupu

Kapitola 8

Človekom centrované dielne:

ich plánovanie a prínos

Počas posledných desiatich rokov som si zvykol na túto miestnosť, pripomí-najúcu jaskyňu, na tmavé drevo, ktorým sú obložené jej steny a spletité brvná podopierajúce jej lomený strop. Stretávam sa s mnohými z tých 135 ľudí, ktorí sa v neorganizovanom dave hrnú dnu a zaberajú priestor v strede tejto obrovskej miestnosti. Ich tváre ožarujú jemné stropné svetlá. Nepokojne sa pripravujú na stretnutie komunity, väčšina z nich sedí na dlážke jeden vedra druhého, aby sa mohli navzájom počuť, obkolesení približným kruhom stoličiek a kresiel pripravených pre tých, ktorí sú pristarí alebo príliš stuhnutí na to, aby mali potešenie z dlážky pokrytej kobercom. Je tu Clancy, šikovný a veselý človek so štíhlym, spustnutým telom. Odopne si svoju umelú nohu, barlu položí na zem a sadne si na dlážku. A aj Rachel z Brazílie, aristokratická a urodzená; divoko zarastený Frank z Argentíny; usmievavá Betsy z Vermontu; Jane, jasnooká milovníčka koni z Bay Area; Don, oddaný učiteľ hudby z Kansasu; Julia, Holanďanka s pokojnou tvárou, a Clifton, ktorej čokoládová pokožka len zvýrazňuje jej veľké, duchaplné oči.Nikto to tu neriadi. Nikto toto stretnutie nezvolal. Jednoducho sme sa zišli. Dvaja-traja ľudia povedia niečo o svojich stretnutiach a plánoch. Potom sa postaví Vincente a citovo sa rozhovorí o zúfalo chudobných ľuďoch, s ktorými pracuje v mexických getách. Jeho angličtina nie je práve najlepšia, ale to, o čom hovorí, je, že by sme malí byt' sociálne uvedomelejší. To, že rozumieme sami sebe a tešíme sa zo života v blahobyte, nepomôže. Pýta sa, či má človekom centrovaný prístup nejaký zmysel pre jeho utláčané a chudobou zmietané barrios (mestská štvrt' v španielsky hovoriacich krajinách, pozn. prekl). Zápasí o to, aby objasnil bolest' a naliehavosť svojej situácie.Robí chybu v tom, že sa na okamih odmlčí, a hned' sa ktosi ozve, aby mu oponoval. „Aj

medzi nami sú utláčatelia a utláčaní. Ak dokážeme sami postúpiť vpred, ak dokážeme prejst' cez drobnosti odohrávajúce sa tu, budeme schopnejší čelit' drobnostiam aj dôležitým veciam odohrávajúcim sa tam vonku." Niekto iný podporuje tento argument. „Premenou seba pracujeme na tom, aby sa zmenil celý problém bohatstvo verzus chudoba sveta." Vincente je účinne umlčaný. Posadí sa, ale v jeho tvári badať smutný

1

a skrivený výraz.Problém však nie je ukončený. Postaví sa ďalší rečník a čoskoro je aj on umlčaný.

Argumenty pre a proti problému sa vzájomne miešajú.Objaví sa nová téma. „Keď sú utláčatelia porazení, revolucionári sa vrátia k starým

utláčateľským metódam. My tu však máme možnost' zmeniť povahu revolúcie. Táto skupina je revolúciou. So všetkými druhmi inštitúcií budeme viesť nepretržitý dialóg. Vychovávatelia sa učia revolučne meniť školy. Niektorí z nás sa učia, ako preniknút' do nemocníc. lní menia cirkev..." Rečník pokračuje unášaný vlastnými myšlienkami.Potom Gary - strapatý Gary s úprimnou tvárou - prehovorí tak ticho, že ho je sotva

počuť. Pracuje na neďalekej klinike so striktne ortodoxnou ideológiou a veľmi autoritatívnou štruktúrou. Pod zámienkou krátkych uvoľnení na zvýšenie svojho vzdelanostného kreditu si vypýtal povolenie, aby sa mohol zúčastnit' na tejto dielni. Žiadosť zamietnutá: „Rogersove idey sú špekulatívne a bezcenné." Gary sa rozhodol konat' na vlastnú päst'. Všetky svoje terapeutické stretnutia si naplánoval na hodiny, počas ktorých sa mohol z dielne uvolnit'. Všetky správy, štatistiky a papierovanie robil vždy načas. Veci si usporiadal tak, aby mohol akékoľvek aktuálne správy robit' hned' po dielni. Potom prišiel bez toho, že by si pýtal nejaké ďalšie povolenie. Dnes ho riaditeľ zavolal na koberec. „Vidím, že ste v poslednom týždni nepracovali plných štyridsať hodín." Gary mu vysvetlil, že je plne zodpovedný odborník. Splnil, alebo si veci usporiadal tak, aby mohol splniť všetky svoje profesionálne záväzky. Zúčastňoval sa dielne, pretože sa domnieval, že poznatky o procese rozvoja vzťahov obohatia jeho prácu s pacientmi, budú prínosom pre službu klinike a nemocničnému personálu a aj on tým nakoniec získa.

Medzi riaditeľom a Garym sa potom rozbehla dlhá diskusia. Nakoniec riaditel' naznačil, že možno Garyho požiada, aby z kliniky odišiel, pretože sa nedrží jej pravidiel a časového harmonogramu. Gary, plný emócií odpovedal (hoci pocity sú na tejto klinike vždy chápané ako prejavy nevyzrelosti, závislosti, prenosu, narcizmu alebo vzdoru voči otcovským postavám): „Svoju prácu si vykonávam zodpovedne; nahradím si čas, ktorý' som vymeškal; prežívam skúsenosti, ktoré zlepšia moju prácu s pacientmi, pomôžu klinike a sú pre mňa ohromným poznaním. Jediná vec, ktorej som dosial' nečelil, je vaša moc a autorita nado mnou. Správam sa v súlade so svojou zodpovednosťou a uvedomujem si, že ma môžete potrestať." Riaditel' sa na nebo pozrel, zdalo sa, že ho vyrazí, ale potom svoj pohľad odvrátil. Brada mu ovisla a zostal ticho.

„Nazdávam sa, že už niet čo povedať." Gary sa zdvihol, odišiel a prišiel na toto komunitné stretnutie, kde nám teraz o svojej konfrontácii rozpráva. Nemá potuchy, či ho vyhodia alebo nie.

Jednotlivci reagujú rôznymi podporujúcimi spôsobmi, ale čoskoro sa opäť začne útržkovitá konverzácia. Ľudia v nej pozitívne hodnotia svoje zážitky. „Zlepšujem svoju schopnost' počúvať." - „Oveľa viac tolerujem nejednoznačnosť." - „Dostávam sa k sebe."

Ale potom sa ujme slova Denny - napätá, výrazná a veľmi politicky orientovaná: „Seba-aktualizácia nestačí! Na kontrolu rozširovania neuveriteľné nebezpečných jadrových elektrární máme len tri či štyri roky! Cítit' a premýšľat' nestačí! Musíme konať Vaše telá sú potrebné na zablokovanie ciest, na ktorých tieto elektrárne stavajú! Na tento boj je potrebná vaša energia! Čas sa kráti!"Okamžite sa zdvihne vlna odporu. Denny je jasne dané najavo, že toto nie je

skupina prívržencov odporu voči jadrovým elektrárňam. Niekto povie: „Toto je prvýkrát, čo sa mi niekto na tejto dielni snaží povedať, čo mám robit'. Som roz-

2

horčený." Denny si zarazená opät' sadne.Potom sa ozve Ann. Zhováral som sa s ňou viackrát. Hoci sa blíži k sedem-

desiatke, v posledných troch-štyroch rokoch zmenila svoj život. Vo svojom spôsobe bytia je neuveriteľne dobrodružná a spontánna. Stala sa nezávislá v myslení a záujmoch. Je slobodnejšia aj čo sa týka sexu a hovorí, že tridsaťpäťročné manželstvo s jej mužom je bohatšie a zaujímavejšie než kedykoľvek predtým, obaja v hora nachádzajú viac slobody pre rozvoj a zväčšuje sa ich schopnosť postaviť sa aj negatívnym stránkam vzťahu. Nejako sa naučila žit' vlastný život - osviežujúci príklad toho, aký môže byt' pokročilý vek. Rozpráva jemne, ale s neklamnou rozhodnosťou: „Cítim sa nepríjemne, pretože sme vôbec nevypočuli Vincenta. Nebrali sme ohľad na to, že keď si sadol, povedal: `Ešte som neskončil.' Zranilo ho to. Rada by som si ho vypočula."V tomto okamihu sa celá atmosféra stretnutia mení. Pozorne počúvame, ako Vincente vášnivo vyjadruje svoje zúfalstvo. Potom počúvame všetkých tých, čo boli náhle prerušení - Denny, ktorá svojou kampaňou mnohých postavila proti sebe. Rozumieme jej naliehaniu a neprerušujeme ju. To, čo doteraz bolo rozdrobeným zhlukom 136 Ľudí, sa postupne stáva uceleným spoločenským organizmom. Sme ochotní prijímat', obohacovat' sa a učit' od týchto náramne odlišných ľudí, ktorí sú tu prítomní. Vzduchom sa nesie celkom iná atmosféra. A celé sa to udialo spontánne, bez toho, že by niekto určoval smer, alebo ukazoval cestu. Zdá sa, že sa to stalo preto, lebo to tak chce akýsi vnútorný kolektívny zmysel prítomný v skupine.Veľmi to na mňa zapôsobilo a - som tiež veľmi unavený. Opúšťam stretnutie a idern si

do svojej izby oddýchnuť a pospať. Spánok však neprichádza. Tak vstávam a píšem tieto poznámky.

2. augusta 1975, 23:30 hOpustí1 som komunitu jednoducho preto, že toho bolo oveľa viac, ako som dokázal

stráviť; tiež som sa chcel pokúsiť vyjasnit' si niektoré svoje pocity, ktoré sa plnosťou oných udalostí stále viac a viac plietli. Uspokojovalo ma poznanie, že komunita je schopná čelit' všetkému, čo sa prihodí, oveľa rozumnejšie, akoby som tomu dokázal čelit' ja - alebo ktokoľvek z prítomných.Prvý z pocitov, ktoré som si jasne uvedomil, bola hrdost'. Bol som pyšný na to, že

som členom komunity, v ktorej sa ohľad a záujem o druhých uplatňuje v oveľa širšej a citlivejšej miere, než akej som schopný ja alebo hocikto z prí tomných. Premýšľal som nad Vincentom a nad skutočnosťou, že si niekto nakon1ec uvedomil - a nebol som to ja - že nebol plne vypočutý a prijatý. Zúčastnil som sa komunity, ktorej mnohí členovia trvali na vypočutí Denny, jej hnevu a zanietenosti, hoci ich vyjadrila spôsobom, ktorý mnohých rozhorčil. Garyho odvážna konfrontácia vyvolala úzkost', bolest', hnev a frustráciu - a tiež zmes hrdosti, radosti a 1'útosti. Vyskytli sa myšlienky, príčiny a riešenia problémov J a my sme počúvali bez ohradu na to, či sme s nimi súhlasili alebo ich vášnivo Odmietali.Nemám tým na mysli, že sme počúvali a počuli všetci. Objavili sa aj prerušenia,

nedorozumenia, prekrútenia, neschopnosť porozumiet' a niekedy tiež chýbala snaha porozumiet'. Sám v sebe som bol tiež súčasťou toho všetkého. Myslím, že nakoniec sa skoro vo všetkých prípadoch našiel niekto, kto počul. A bol som na nás aj na seba hrdý, pretože som vstúpil do nových oblastí, musel som čelit' novým, niekedy ohromným problémom, ale stále som postupoval a zlepšoval sa vo všetkom, čo sme robili.

Premýšľal som nad jednou vecou, vlastnou skúsenosťou, ktorá má s týmto všetkým niečo spoločné: zúčastnil som sa na iniciovaní postoja, filozofie, prístupu,

3

ktorý' tu, podľa môjho názoru, prevláda. Nemal som ani najmenšie tušenie, že sa rozšíri aj za rámec individuálnej terapie. Ale jedno z mojich vtedajších presvedčení sa mi zdá veľmi významné. A síce: bol som presvedčený, že ak dokážeme objaviť hoci len jedinú podstatnú pravdu o vzťahoch medzi dvomi ľuďmi, možno bude táto pravda neskôr aplikovateľná na oveľa širšiu skutočnost'. Samozrejme, že som nemal na mysli pravdu s veľkým P, ale iba priblíženie sa k jednej z právd o tom, čo sa deje medzi človekom, ktorý má problémy, a človekom, ktorý sa mu snaží pomôcť. Ak by sme dokázali odhalit' túto pravdu, pravidelnost', túto zákonitosť, pravdepodobne by mala veľké množstvo dôsledkov. A podľa môjho názoru sa aj ukázalo, že som mal pravdu. To, čo sme objavili, malo rozsiahle využitie.

Rád by som pripomenul, že keď astronómovia začali po prvýkrát zisťovať, že zem nie je stredom vesmíru, ale obieha okolo sluka, ich objavy síce boli plné nedostatkov, ale všetky mali hlboké dôsledky. Tieto objavy mali celkom revolučný vplyv na všetky aspekty života - náboženstvo, filozofiu, umenie a kultúru. My pravdepodobne robíme podobné objavy.Moja účast' na namáhavom, zložitom, pokusnom a bolestivom procese stávania sa

komunitou vo mne vyvoláva dve reakcie. Prvá je, že som niekedy natoľko frustrovaný, až sa sám seba pýtam, či to vôbec stojí za to. Druhá reakcia je však oveľa mocnejšia. S úžasom pozorujem, ako sa do sveta bolestivo rodí čosi nové. A vracia sa moje predošlé presvedčenie. Ak dokážeme nájsť čo i len čiastočnú pravdu o procese, vďaka ktorému je 136 ľudí schopných spolunažívať bez vzájomného ničenia sa, mať záujem o plnohodnotný rozvoj každého človeka, žít' spolu v bohatstve rozdielov, a nie v sterilnej konformite, potom sme možno objavili pravdu s mnohými, mnohými použitiami.Neviem, ako sa dá vyriešiť problém vykorisťovania chudobných bohatými, problém

jadrovej hrozby a neuveriteľnej sociálnej nespravodlivosti na svete. Veľmi si želám, aby som to vedel. Ale ak dokážeme odhaliť' jednu pravdu o procese budovania komunity, nebudem si zúfat'. Odhalenie čohokoľvek, čo sa približuje pravde, má ohromnú revolučnú moc. Som presvedčený, že niečo podobné odhaľujeme, hoci nie som schopný to definovat', ale iba pozorovat', ako sa to prejavuje. Prechovávam teda nádej, že to, čo robíme, môže - spôsobmi, o akých sa mi ani nesníva - ovplyvnit' niektoré celosvetové problémy.

Predchádzajúca časí' je výňatkom zo šestnást' dňovej intenzívnej dielne človekom centrovaného prístupu. Je o tom, ako som ja sám vnímal onen večer. Nadobudol som presvedčenie, že v skutočnosti išlo o 136 rozličných dielní. Každý z nás sa na udalosti pozeral akosi odlišne a nachádzal v nich odlišné významy. Táto kapitola sa týka prevažne plánovania a priebehu dielne a tiež toho, ako som ju vnímal a prežíval ja sám. Napriek tomu som na vhodných miestach použil materiál, ktorý mi poskytli iní účastníci, aby som priblížil niektoré navzájom odlišné dojmy.

Čo k tomuto projektu viedlo? V akom smere je takáto dielňa odlišná od akejkoľvek inej konferencie, dielne či seminára? Verím, že sú medzi nimi obrovské rozdiely a vyjasnia sa, ak presne opíšem kroky, ktoré viedli k vybudovaniu tejto živej, hoci dočasnej komunity. Jej metódy boli úplným opakom postupov používaných pri bežných príležitostiach.Prvým krokom bolo rozhodnutie rozbehnúť' dielňu. John, Natalie a ja sme sa predchádzajúce leto zúčastnili dvoch dielní ako členovia tímu. Rozhodli sme sa, že sa budúce leto pokúsime rozbehnúť väčšiu dielňu s približne sto účastníkmi, trvajúcu šestnást' dní. Na takýto počet sme potrebovali deväťčlenný tím - ak by

4

sa skupina rozdelila na menšie skupiny, každý z nich mohol facilitovať jedenástich ľudí.Stretli sme sa, aby sme vybrali ďalších šiestich facilitátorov a boli sme prekvapení,

keď sme zistili, že zoznamy ľudí, s ktorými by sme radi pracovali, sa do značnej miery kryli. Štyri mená sa objavili na všetkých. Zhodli sme sa na nich, Noci s dvomi z nich sme malí ťažkosti. Spoločne sme tieto ťažkosti rozobrali a dospeli sme k výsledku, ktorý nás všetkých skutočne uspokojil. Tiež sme sa zhodli na tom, že by sme malí opäť pozvat' Joan, ktorá bola minulé leto koordinátorkou administratívnych záležitostí a ak by súhlasila, stala by sa plnohodnotnou členkou tímu a zúčastňovala by sa na všetkých rozhodnutiach. Netešila nás myšlienka, že by sme si na prácu jednoducho niekoho „najali".Toto všetko sa môže zdať nepodstatné, ale rád by som poukázal na aspekty moci.

Všetci traja sme si boli rovnocenní. Nikto nebol vedúcim. Myšlienky nikoho z nás neboli uprednostňované. Bol som najstarším členom skupiny s profesionálnym postavením, ale moje názory a pocity zavážili len vtedy, ak sa ostatným zdali byt' duchaplné.Hned' sme Joan a šiestich ostatných - Mariu, Jared, Maureen, Davida, Marion a

Dicka - telefonicky pozvali a na naše potešenie sme počas dňa dostali sedem kladných odpovedí.Ľudia z oblasti La Jolly sa stretli, aby naplánovali ďalšie kroky. Ponúkli sa, že sa

zhostia zodpovednosti za rôzne úlohy, a tieto ponuky boli so zmenami akceptované. Navrhol som, aby sme skoncipovali brožúrku. Nebolo možné povinnosti rovnomerne zadeliť, a tak sa rozhodlo, že každý jednotlivec sa bude periodicky počas niekoľkých hodín venovať aktivitám, ktoré predchádzajú dielni a táto činnosť bude v rovnomernej miere kompenzovaná - všetko v rovnakých časových úsekoch.V tomto okamihu sa začala aktívna práca. O ničom dôležitom sa nerozhodlo bez

korešpondenčného alebo telefonického súhlasu členov tímu. Keďže náš tím bol geograficky dosť roztrúsený - štyria z oblasti La Jolla, traja z oblasti San Francisca a po jednom z Ohia, Texasu a Maine - nebolo vždy jednoduché dosiahnuť súhlas skupiny, ale považovali sme to za dôležité.Načrtol som krátku brožúrku, poslal som ju členom tímu a bol som ohúrený, keď

ma zbombardovali požiadavkami o rozsiahle zmeny. Existuje taká vec, čo sa volá autorská hrdosť, a tej moje] sa to trochu dotklo. Po krátkom čase chladnutia som si uvedomil, akým prínosom budú tieto zmeny pre brožúrku a aká to bola výzva pokúsiť sa zosúladit' často vzájomne si protirečiace názory. Druhý náčrt teda vyvolal menšie množstvo navrhovaných zmien. Tentokrát sa drasticky zmenil názov dielne, náš cieľ, opis podoby, ktorú mohla dielňa nadobudnúť a požiadavky na účastníkov. Tretí náčrt akceptovali všetci.

Tento spôsob zostavovania brožúrky sa maže zdať veľmi nehospodárny. Opäť mi však dovoľte poukázat' na jeho politiku. Desať ľudí, z ktorých len pár spolu niekedy predtým pracovalo - nikto z nich dobre nepoznal deväť ostatných, sa teraz pomocou korešpondencie spojilo a stalo rovnocennou skupinou. Navyše je teraz dielňa majetkom všetkých desiatich, pretože každý z nich prispel k jej predbežnému definovaniu. Nikto nepociťuje `Najali si ma, aby som bol členom tímu v jednej dielni'; každý cíti 'Som za našu dielňu spoluzodpovedný.'Pretože brožúrka brala významnú úlohu v spôsobe, akým sa skupina vyvíjala, tu sú

niektoré z jej hlavných odsekov.

5

ČLOVEKOM CENTROVANÝ PRÍSTUP: PROCES INDIVIDUÁLNEHO RASTU A JEHO UPLATNENIELetná dielňa, 1. - 16. augusta 1975

CIEĽCieľom je vybudovať dielňu, založenú na prístupe k vzťahom medzi ľuďmi a ľudskému

rastu, uznávajúcemu, že schopnost' učit' sa a moc konat' náležia človeku - nie odborníkovi, ktorý sa týmto človekom zaoberá, a ani systému, ktorému podlieha.Dielňa bude miestom, kde sa môžu stretnút' ľudia, ktorí veria v cenu a dôstojnost'

indivídua a schopnosť každého človeka vybrat' si vlastný smer. Dielňa si cení všetko, čo každý z jej účastníkov ponúka. Vítame každý spôsob uvol'nenia vnútornej sily človeka. Dúfame, že táto komunita poskytne priestor, na ktorom sa môžeme podeliť o svoje profesionálne svety, osobné otázky, problémy a uspokojenia, svoju kreativitu a inovácie. Veríme, že dielňa bude psychologickým prostredím, o ktorom vieme, že dokáže vyvolat' seba-porozumenie a sebou-smerované správanie. Dúfame tiež, že táto skúsenost' povedie nielen k vnútornému osobnému rastu, ale tiež k dokonalejšiemu pochopeniu individuálnej zodpovednosti voči svetu a tiež k odhaleniu možností správania sa v súlade s takýmto pocitom zodpovednosti.Predpokladá sa, že na ceste k dosiahnutiu svojich cieľov sa môže komunita

zaoberať témami, ako napríklad: politika človekom centrovaného prístupu; fa-cilitovanie zmien týkajúcich sa toho, ako spoločnosť a jej inštitúcie riešia problémy; nové úlohy žien a mužov; spôsoby života, práce a nadväzovania vzťahov s ľuďmi, ktorí sa navzájom líšia; spôsoby žitia v samote a v intimite s druhými; problémy spojené s prechodnými obdobiami života; zmeny životných štýlov; psychoterapia a liečenie; „iné svety" a psychické javy; vývin širšej človekom centrovanej teórie a filozofie; problémy humanistického výskumu.A konečne, sme presvedčení, že všetci - účastníci aj facilitátori - nájdu a vytvoria oporu a cesty, ktoré nám dodajú silu, energiu a sviežost', keď si svoje poznatky odnesieme so sebou „domov".

ŠTRUKTÚRACieľom je zlúčiť experimentálne a kognitívne poznatky - osobný a intelektuálny

prístup. K dispozícii preto budú komunitné stretnutia, záujmové skupiny, encountrové skupiny, semináre, knihy, kazety, filmy, príležitosti cvičit' a zdo-konal'ovať sa v schopnostiach medziľudských vzťahov, navodené zážitky vy-volávajúce alternatívne spôsoby správania - ako prostriedky, ktorý mi si môže skupina pomôcť pri spoločnej práci na zostavovaní programu. Úvodné kroky naplánuje tím, ale celková podoba a štruktúra bude vzájomným produktom, vytvoreným na to, aby sa vyhovelo požiadavkám a potrebám účastníkov aj facilitátorov.

Aby bola dielňa otvorená jednotlivcom rozličného veku, rasy, zamestnania a socioekonomického postavenia, jasne sme dali najavo, že výber nebude založený na písomných odporučeniach. Najdôležitejším kritériom bude „miera, do akej jednotlivec vplýva alebo môže vplývat' na ľudí, ktorých zaujímajú základné problémy dnešných dní." Aby sa dielňa ešte viac obohatila, podporovali sme účasť manželov/partnerov. Čo sa týka poplatkov, oznámili sme: „Pokúšame sa o niečo nové, o niečo, čo je v súlade s filozofiou, na ktorej stojí človekom centrovaný prístup. Honorár bude založený na osobnom rozhodnutí každého

6

účastníka/účastníčky a na jeho/jej finančnej situácii. Niektorí teda zaplatia troj alebo štvornásobok priemerného poplatku a niektorí oveľa menej."Popísali sme doterajšiu prax členov tímu a tiež Fakt, že jeho členovia nie sú v

úzkom spojení s nijakým zabehnutým prístupom a každý z nich do dielne prinesie osobité vedomosti a skúsenosti.

Toto nie je len oznámenie o dielni. Je to dôležité politické vyhlásenie, ktoré tak bolo aj myslené. Neexistuje nijaká skupina expertov, ktorí budú účastníkov inštruovať. Je jasne oznámené, že ovplyvňovanie plánov a programu bude v rukách celej skupiny. Ľudia nebudú rozdelení na prvú a druhú triedu - na odporúčania sa neberie ohľad. A to všetko v politickom, sociálnom aj medziľudskom zmysle slova. Cieľom je uplatnenie tohto typu prístupu v spoločnosti, v individuálnej „zodpovednosti voči svetu" a nastolenie problému „správania sa v súlade s takýmto pocitom zodpovednosti". Chceli sme veľmi zreteľné vyjadriť fakt, že o moc sa budeme delit' všetci - tím aj účastníci - a že cítime povinnosť použit' túto moc v spoločenskom prostredí.

Ešte menej tradičná bola politika spôsobu stanovenia výšky poplatkov. Bolo to ohromné riziko, ale rozhodli sme sa ľuďom umožnit`, aby si výšku poplatkov určili sami. V dnešnej „hrabivej" spoločnosti je to naozaj hazard. Dalo sa ľuďom veriť, že budú úprimní pri priznávaní výšky svojich príjmov? Ešte k tomu v roku hospodárskeho poklesu? Jednoducho sme si neboli istí, ale rozhodli sme sa to zistit'. Dohodli sme sa na obozretne zvolenom spojení „priznanie majetku", ktoré mal každý uchádzač vziat' do úvahy.

Vyjadrili sme našu túžbu prelomit' tradíciu, v ktorej bolí dielne a iné na učenie zamerané skúsenosti prístupné len bohatým. To, čo sme chceli, bola širšia socioekonomická a vzdelanostná zmes.

Tiež sme dali jasne najavo potrebu priemerného poplatku - 325 dolárov na osobu. Potom sa objavilo niekoľko otázok, z ktorých najdôležitejšia bola: Aký je môj celkový upotrebiteľný ročný prijem? Uchádzači boli povzbudení, aby po-uvažovali nad svojimi možnými finančnými príspevkami a tiež, aké vysoké budú nároky nezaopatrených členov ich rodín. Tabuľka navrhovaných poplatkov odrážajúca hradisko príjmu: napríklad, príjem nižší než 5000 dolárov - poplatok od 50 do 150 dolárov; od 20 000 do 30 000 dolárov - poplatok od 600 do 900 dolárov.

Nakoniec bol uchádzač požiadaný, aby podpísal záverečné vyhlásenie: „Po sta-rostlivom zvážení všetkých vyššie uvedených bodov som presvedčený/á, že sumou ..........dolárov splácam mne primeraný podiel."

Náš „podnik" bol pripravený na spustenie. Brožúrky sme poslali do skromného zoznamu adresárov v USA. Rozhodli sme sa nepokúšat' sa o zahraničných uchádzačov. Dali sme tiež inzeráty do niekoľkých denníkov a informačných periodík, vrátane inzertného časopisu Program La Jolla. Centrum pre štúdium človeka, ktoré počas svojej devät'ročnej histórie zaujalo mnohých zahraničných účastníkov, usporiadala výcvik skupiny facilitátorov. Potom sme sa posadili a čakali.

Prihlášky čoskoro začali v pravidelnom množstve prichádzať'. Zo Spojených štátov sme ich dostali viac než stosedemdesiat. Veľmi nás prekvapilo, že prihlášky prišli aj z dvanástich zahraničných krajín. Na výberovú komisiu urobila ohromný dojem toľká rôznorodost': vysokoškoláci bez groša, riaditel' hudobného konzervatória, málo vzdelaní ľudia vykonávajúci veľmi dôležitú prácu, psychiatri, učitelia; všetky vekové skupiny od dvadsat'dva až po sedemdesiatdva rokov; muži a ženy, ktorý ch počet bol približne rovnaký. Naplnil sa náš zámer - široké spektrum záujmov,

7

zamestnaní, veku a medzi uchádzačmi sa tiež našlo nečakané množstvo Ľudí rozličných národností.

Výberová komisia nemala prístup k priznaniam majetku, aby ju tento faktor neovplyvnil. Moje pocity ohľadne financií v priebehu týchto týždňov kolísali s každou novou várkou prihlášok. Na začiatku mája bolo zrejmé, že sme sadostali do krízy. Priemerný poplatok bol len niečo cez 200 dolárov. Stretli sme sa všetci členovia personálu, zaviazali sa, že dielňu nezrušíme, rozhodli sme sa zvýšiť množstvo účastníkov dielne zo 100 na 126 a o našej situácii sme napísali prijatým uchádzačom. Požiadali sme ich, aby v prípade možnosti zvýšili svoj poplatok o 20 percent. Odozva bola ohromná. Niektorí svoj poplatok zvýšili o viac ako 20 percent, väčšina o 20 percent a tí, čo si to nemohli dovoliť, zavolali alebo napísali, aby objasnili svoje pohnútky.Dôležitost' politiky sebou-určeného poplatku tak splnila naše očakávania. Správala sa k uchádzačovi ako k dôveryhodnému človeku, zodpovednému za vlastné konanie. Neočakávaným dôsledkom bol rozmer vlastnenia programu, ktorý táto kríza priniesla.Premýšľanie uchádzačov o politike bolo zrejmé z reakcií na požadované priznanie

majetku:„Myslím, že takýto systém je veľmi dobrý. Rovnako tak cítim potrebu objasniť, prečo

som sa rozhodol pre taký malý finančný obnos. Vyzerá lakomo a biedne a nekorešponduje s tým, akú hodnotu pre mňa má účast' na dielni. Dôvod je, že. .."

„Som presvedčený, že toto je jediný spôsob, ako sa s podobnou situáciou vysporiadať, a hoci nie som zvyknutý a je aj bolestivé zaplatit' viac, než je minimum stanovené tradičným spôsobom platenia, mám z toho dobrý pocit. Pevne verím, že to bude fungovať a umožní vám to pokračovat' v práci týmto spôsobom. Píšuc tieto riadky som sa ešte nerozhodol o presnej sume, ktorú zaplatím, ale čím viac píšem, tým sa moje myšlienky vznášajú vo väčších výšinách, a preto som sa rozhodol s tým teraz prestať."

„Moje prvá reakcia bola - to je skvelé. Potom som začala rátať, pripúšťajúc troška nečestnosti a rozhodla som sa pre dolárov, čo bola najmenšia suma, ktorú som mohla zaplatit' a zostať čestná. Po dvoch dňoch premýšľania (a ne príjemných pocitov) som sa rozhodla pre vyššiu sumu, ......dolárov. Bola to zaujímavá skúsenost'. Teraz (ked' už mám rozhodovanie za sebou) mám z celej tej myšlienky aj dohody dobrý pocit."

Niekoľko žien nastolilo otázku poplatku pre manželku, ktorej manžel slušne zarába, ale ktorá si želá, aby to bola jej dielňa, a nie čosi, čo financuje on. Niekoľkí ľudia patriaci k anti-kultúre mali ťažkosti, pretože vedeli, že dokážu zarobiť viac peňazí (a teda zaplatit' viac), ak by boli ochotní vykonávat' nejaké obvyklé zamestnanie, ale „Ja pracujem len dovtedy, kým nemám dajaké peniaze nazvyš, aby som vyžil, zatial' čo píšem alebo hrám... takže zarábam menej než som schopný."

Veľmi nás prekvapilo, že počas šestnástich dní dielne nebola štruktúra platby nikdy témou diskusie. Na náš údiv a potešenie sme to zvládli aj finančne - len tak-tak - a tímu nemusel byt' krátený plat.

Pretože sa niektorí z facilitátorov vzájomne nepoznali, stretli sme sa na štyri dni, oddychovali sme a robili plány. Stretli sme sa v priestoroch Mills College, ktorá bola vybratá ako najvhodnejšie miesto pre dielňu.

A opäť jeden z príkladov zdanlivej nehospodárnosti človekom centrovaného prístupu. Keby sme organizovali sériu kurzov, jeden deň predbežného plánovania (alebo aj menej) by stačil, pretože každý z nás by vedel, čo môže učiť.

8

V takom prípade by sme sa ukrátili o poznatky - o sebe navzájom a o účastníkoch.Pri našom spoločnom stretnutí, práci a hrách sa vynorili ciele týchto

štyroch dní:Chceli sme sa jeden druhému vzájomne otvoriť s našimi problémami, bolesťami,

schopnosťami a tvorivosťou, aby sme dokázali byt' sami sebou aj v rámci celej skupiny.Premýšľali sme, ako na dielni vytvorit' prostredie, ktoré by podporovalo rozličnost' a

seba-zodpovedný postoj. Starostlivo srnu rozoberali úvodné okamihy a hodiny dielne, pretože sú veľmi dôležité a majú vplyv na ovzdušie, ktoré po nich nasleduje.Vynasnažili sme sa zabezpečit' zdroje pre každý typ učenia sa.Rozhodli sme sa, že dva zo šestnástich dní budú určené na to, aby sme si všetci

oddýchli.Rozhodli sme sa načrtnút' jednoduchý harmonogram pre prvých tri a pol dňa, ktoré

štrukturovali jednotlivé časové úseky, ale nijakým spôsobom neštrukturovali ich obsah.Pomocou brainstormingu sme uvažovali o skúsenostiach a myšlienkach, ktorý mi sme

všetci chceli do dielne prispiet'. Ponechali sme plánovanie na neskôr, aby sme dielňu obohatili skôr o svoje pocity ako o plány.Nasleduje jednoduchý harmonogram, ktorý sme prijali a pred otvorením stretnutia rozmnožili:

Piatok Sobota Nedeľa Pondelok Utorok

Dopoludnia Menšie Stretnutie Menšie Stretnutie9.00 - 12.00 h

skupiny komunity skupiny komunity

Popoludní13.00 - 17:30 h

Registrácia Oddych arekreácia.

Oddych arekreácia.

Menšieskupiny

Dostupnézdroje:knižnica,filmy a pod.

Dostupnézdroje.

Večer19.00 - 22.00 h

Stretnutiekomunity

Menšieskupiny

Menšieskupiny

Večierok

Rozhodli sme sa vyčlenit' čas pre menšie intenzívne skupiny, pretože sme bolí presvedčení, že keď sa ľudia vzájomne dôvernejšie spoznajú, dokážu lepšie spo-lupracovat', učiť sa a obohacovat'. Považovali sme za nepravdepodobné, že malé skupiny budú pokračovat' v činnosti aj po niekoľkých dňoch, a zabezpečili sme facilitátora, ktorý by sa stretával s tými, čo nebudú mat' o takéto skupiny zá-ujem. Podobne aj tento jednoduchý plán by sa prijal len za predpokladu, že si ho vyberie celá skupina. Inými slovami, rozhodnutia skupiny bolo treba rešpektovať.

9

John K. Wood bol členom tímu a tu je jeho pohľad na túto skúsenosť:„Začali sme zvolením tímu - desiatich talentovaných a jedinečných ľudí. Zhovárali sme sa medzi sebou o našom osobnom živote, túžbach, obavách a predstavách o dielni. Rozprávali sme o tom, do by sme ako učitelia radi ponúkli a do by sme touto skúsenosťou radi získali. Delili sme sa o vzájomné podobnosti aj odlišnosti. Smiali sme sa spolu, plakali sme spolu a aj sme sa spolu opili. A nakoniec sme mohli 'spoločne vdychovat" túto našu skúsenost'. Celkom iste sme nemali všetci rovnaké pocity, myšlienky, presvedčenia či očakávania ohľadne spoločne stráveného času a spoločnej práce na dielni, ale dokázali sme byt' a držať spolu. Dosiahli sme určitý pocit jednoty, nevyslovený súhlas s naším zámerom, hlbší, než čokoľvek iné, na čom sme sa zhodli. Keď sme sa všetci desiati stretli, niečo sa stalo. 'Rozhodli' sme sa pre 'kon-cepciu' - postoj, filozofiu, ktorá odrážala naše odlišné osobnosti a postoje, našu `jednotu' a tiež ucelenost' v prežívaní. Naše individuálne osobnosti a nálady sa neskôr odrazili na komunite 136 ľudí. Tým, že všetci členovia tímu boli v danom okamihu sami sebou, bol vlastne takýto spôsob bytia schválený a čle-nom komunity to umožňovalo tento spôsob bytia na sebe uplatňovat'. Keď bol napríklad niekto z tímu ľahostajný, 1'ahostajnost' sa stala tímom povoleným postojom a každému, kto prežíval podobné pocity, bolo umožnené ich prejavit'. Ak sa niekto z tímu hneval, znamenalo to, že hnev bolo možné jednoducho vy-jadriť. Komunita odrážala všetky trhliny, polarity a záruby tímu, všetky tvorivé, facilitujúce a tiež milujúce črty a vďaka tomu, že jeho členovia držali spolu,sa táto jednota odrazila aj na komunite." Som presvedčený, že to vystihuje ten veľmi jemný vplyv tímu v umožňovaní každému človeku byt' jeho vlastnými pocitmi, zážitkami a momentálnymi myšlienkami. V tomto zmysle bol každý podporovaný, aby bol sám sebou. Domnievam sa, že tento vplyv by nemal taký účinok, keby tím už pred začiatkom dielne neodhalil vlastné, veľmi 1'udské črty a tiež problémy, vyvolávajúce odlišnosti - pretože sme ani zďaleka nemali jeden jediný názor. Popoludnie registrácie bolo jedným z najdetailnejšie prepracovaných plánov. Chceli sme, aby bolo možné hned' od začiatku cítiť' človekom centrovanú atmosféru. Naša koordinátorka Joan je príjemná a otvorená a mali sme dojem, že by bolo dobré, keby sa registrácie a poplatkov ujala ona. Niekoľkí ľudia prišli skôr a požiadali sme ich, aby si zobrali na starosť rozličné úlohy - ktoré s radosťou prijali - ako stretnutie sa s tými, do prišli neskôr, pri autobuse a ich uvedenie do ubytovacích priestorov. Každému sme umožnili vybrať' si vlastnú izbu. Mal som dojem, že je to tak trochu padnuté na hlavu, pretože izby boli veľmi podobné, ale ukázalo sa, že to naozaj stálo za to. Dvere všetkých izieb bolí otvorené. Každý, kto prišiel, sa prešiel po budove, vybral si izbu, zatvoril dvere a vrátil sa, aby dokončil registráciu. Ti, do prišli skôr, boli požiadaní, aby neskoršie príchodzím robili sprievod. Potom, aby sa zjednodušilo rozlíšenie a uľahčilo zoznámenie, jeden zo skôr prichodzích urobil obrovskú tabuľku s menami všetkých účastníkov, miestom na fotografiu a priestorom pre číslo izby. Členovia tímu sa striedali vo fotení každého nového účastníka polaroidom. Fotografia sa prilepila nad meno. Po výbere izby sa hned' pripísalo jej číslo. Fotografie facilitátorov a čísla ich izieb boli na zozname tiež - v spodnej časti tabuľky.

Kvôli čomu tá pozornost' voči detailom? Malo to veľmi dôležité dôsledky. To, že ste holi zapojení do práce, znamenalo, že ste súčasťou podujatia, a nie len jeho

10

pasívnym prijímateľom. Výber izby znamenal, že kontrolu máte vo vlastných rukách, a nie je vám nič určované. Fotografie všetkých zúčastnených intenzívne naznačovali, že vzájomná interakcia medzi účastníkmi je rovnako dôležitá ako interakcia s tímom. Od prvého okamihu to bola politika rovnosti, zodpovednosti za seba a sebou-riadenej činnosti.

Jedným z najhlbších rozdielov medzi členmi tímu bola otázka, ako otvoriť prvé stretnutie. Názorov bol dostatok. Nemalo by to byť naplánované. Mala by ho otvoriť tabuľka so zoznamom problémov a tém, ktorými sa dielňa bude zaoberat'. Mal by ho otvorit' Carl. On ho však nechcel otvorit' - vyzeralo by to, akoby to bola jeho dielňa. Facilitátori by sa mali posadit' do vnútorného kruhu a diskutovať o možnostiach dielne. Nakoniec Jared a Maureen, dvaja najmladší členovia tímu, po tichej porade povedali, že by to mohli urobit' spoločne, oni by otvorili stretnutie. S úľavou sme s tým súhlasili, hoci sme nevedeli, ako si s tým poradia.

Môže sa zdať zvláštne, že sme venovali toľkú pozornosť úvodným krokom. Skúsenosť však ukazovala, že nastavenie mysle sa rozvíja v úvodných hodinách - často v prvých minútach - akejkoľvek konferencie a takéto nastavenie má tendenciu určovať osobnú aj politickú formu celej konferencie.

Keď prišiel otvárací večer a 126 nervóznych účastníkov sa spolu s 10 nepo-kojnými členmi tímu neformálne zhromaždilo v posluchárni, Maureen a Jared sa ujali slova. Nepamätám sa na ich slová, ale to, do povedali, bolo také zjavne úprimné, nenáročné a tak dobre to vystihovalo ich vlastné nádeje a neistoty, že atmosféra odrazu bola prirodzená a prijemná. Takmer ani nestačili dokončit', keď začali členovia horlivo rozprávať o vlastných nádejach a očakávaniach, dôvodoch svojho príchodu a rôznych iných osobných veciach. Večer prebiehal plynulo. Vo vhodnom okamihu sme spomenuli pokusný plán na nasledujúce tri dni a skupina ho akceptovala. Účastníci s úľavou prijali, keď im bola objasnená metóda výberu do menších skupín, ktorá mala zabezpečovat' rozličnosť veku, geografickej oblasti a pohlavia a hovorili, že boli v otázke formovania menších skupín v rozpakoch. Stretnutie ukončilo niekoľko nevyhnutných oznamov a odpovede na otázky týkajúce sa stravných lístkov a ostatných podrobností týkajúcich sa spoločného bývania. Účastníci už prijali veľkú časí' zodpovednosti a rozhodovania za seba. Tím hral nepatrnú facilitujúcu úlohu, určite nie úlohu vladára. Každá encountrová skupina je iná a ja mám len hmlistú predstavu o tom, čo sa dialo na ostatných ôsmich menších skupinách, takže sa obmedzín1 len na tú, ktorej som sa sám zúčastnil. Môžem spomenút' iba pár menších incidentov bez toho, že by som porušil tajomstvo. Tieto drobné epizódy však ukazujú, ako môžu byť menšie skupiny prospešné dielni ako celku.

S našou skupinou som sa stretol nasledujúce ráno - bolo nás pätnást', z toho štyria cudzinci. Otvoril som skupinu jednoduchým vyhlásením, že pokusný plán nám umožňuje strávit' spolu pätnást' hodín a že dúfam, že sa dokážeme vzájomne lepšie spoznať. Veci sa podľa mňa rozbiehali veľmi pomaly. Bol to jeden z tých prípadov, kedy som za skupinu cítil zodpovednosť. Postupne mi žalúdok zvierala netrpezlivosť' a frustrácia, pretože som si želal, aby sa veci hýbali rýchlejšie. Nepovedal som takmer nič, ale vo vnútri som naliehal. Ben, postarší psychiater, bol jedným z prvých rečníkov skupiny a jeho príspevok mal dvojakú podobu. Na jednej strane sa mňa ako autority vypytoval na otázky terapie. Tento typ závislosti ma skoro až obťažuje. Povedal som mu, že teraz nemám náladu odpovedat' na jeho otázky, ale ak by bol o podobné otázky dostatočný záujem, môžeme neskôr usporiadat' záujmovú skupinu. Stále však kládol rovnaké otázky. Spoločne s tým sa snažil objasnit' vlastnú

11

filozofiu terapie a života, ktorá hovorila, že pocity prekážajú rozumnému životu, a že je na seba hrdý, pretože už dlhé roky je schopný svoje pocity ovládat'. Členovia skupiny boli spočiatku nedôverčiví a neskôr jeho postoj skúmali a kritizovali.Ben na podobné útoky odpovedal s buddhovským pokojom. Povedal, že sa ho nič z

toho nedotklo. Niektoré ženy rozzúrila táto neprístupnost' a útoky sa zostrili. Cítil som potrebu ukázat' Benovi. že chápem jeho názor, hoci som s ním nemohol súhlasiť. Čím viac odhaľoval svoj postoj k blízkym vzťahom, najmä so svojou bývalou manželkou, tým bula skupina zlostnejšia a skeptickejšia, až pokým nepriznal, že v ňom útoky vzbudili nejaké pocity, ktoré však úspešne potlačil.Členovia skupiny vyjadrili počas prvého stretnutia mnohé iné pocity, ale ja som mal

stále dojem, že to celé išlo akosi pomaly.Popoludní, počas voľna (oddychu, rekreácie a využívania dostupných zdrojov) som

premýšľal o svojich pocitoch zodpovednosti za skupinu. Keď sa začalo večerné sedenie, ujal som sa slova a hovoril som o zodpovednosti, ktorú som pociťoval, a o nepríjemných pocitoch spojených s tým, že sa moje vnútro pokúšalo do procesu vniesť trochu svižnejšieho pohybu. Uvedomil solil si, že je to silnejšie. Nie som za skupinu zodpovedný. Je to naša skupina a chcem sa na nej zúčastňovať, ale nie naliehať, ani vnútorne. Ktosi povedal: „Vitaj v skupine" - a to bolo všetko. Od toho okamihu boli ľudia oveľa otvorenejší. Možno bolo moje nevyslovené prehnané znepokojenie pociťované a prežívané ako bremeno. Neviem.

Michele, atraktívna žena pred štyridsiatkou, postupne bolestne odhalila svoj vnútorný rozpor. Od svojho rozvodu pred dvoma rokmi je sama a cíti, že túži a aj sa obáva blízkosti muža. Bola až príliš zranená. Na dielni pociťuje neznesiteľnú prítomnost' tohto rozporu. Poobede odišla s niektorý m z mužov, aby sa pridala k skupine na plavárni. Po čase cítila, že musí odíst'. Nepovedala mu ani slovo a bez toho, že by o tom vedel, odišla pozerat' film, ktorý sa na dielni premietal. Bola však natoľko zmätená, že aj odtial' odišla. Člen dielne - muž, ktorý ju videu odchádzat', mal dojem, že bola rozrušená, a nasledoval ju. Hnevala sa, že sa ho nedokázala zbaviť, ale znelo to, akoby rozhovorom s ním čosi získala. Povedala, že dielňa rozhýbala celý problém jej osamelosti. Nakoniec, ona si takúto cestu vybrala - byt' sama, so svojimi deťmi a prácou a uzatvárat' sa pred bolestivými vzťahmi. Jej túžba po blízkosti, ktorá jej nepriniesla nič iné než bolesť, sa teraz začala opäť presadzovať. „Vždy sa správam takýmto `ani sem - ani tam' spôsobom. Je to hrozné. Nedokážem uniesť ten stres."Spolu so skupinou som sa snažil jej porozumiet' a deliť sa s ňou o jej pocity

rozpoltenosti v dvoch smeroch. Nebol som si istý, že sme jej nápomocní.Potom o slovo požiadal Ben. Povedal, že strávil najťažšie odpoludnie. Uvedomil si,

že sa možno mýlil, a to, že potláčal svoje pocity, možno nebolo konštruktívne. Videl, čo tento jeho postoj urobil so vzťahmi k členom skupiny - že sa im zdal chladný a necitlivý. Spomenul si, že práve na to sa trpko sťažovala jeho žena. Myslel si, že nedosahuje to, čo chcel, a začal meniť svoju dlhoročnú politiku. Pokúsi sa uvedomit' si a vyjadriť svoje pocity, a nie ich potláčať.Počúval som tieto jeho slová so záujmom, ale aj s veľkou dávkou skepticizmu.

Takáto zmena sa zdala byt' príliš náhla a tak trochu neuveriteľná. Skupina jeho nový postoj privítala. Potom prehovorili ostatní, jeden po druhom na istý čas zapĺňali zameranie skupiny.Ku koncu večera som začal premýšl'ať o Michele a o tom bolestivom a namáhavom boji, ktorý sa v nej odohrával. Cítil som silné nutkanie ju objat'. To vo mne spustilo dialóg a moja mysel' sa naplnila dôvodmi, prečo by som niečo podobné nemal spraviť: 'Nie je jedným z dôvodov, prečo ju chceš objat', sexuálna

12

príťažlivosť? Prečo si myslíš, že by to prijala, ak je jednou z jej najväčších obáv práve blízkost'? Toto je len druhé stretnutie skupiny a niekomu by sa to mohlo zdať (možno celkom oprávnene) ako smiešna, „dojemná a precitlivelá" vec. Nenaznačila nijakú túžbu po niečom takom, takže zabudni na celé to hlúpe nutkanie!' A potom som si uvedomil, že jej vravím (akýmsi zbabelým a nepriamym spôsobom vyjadrujem svoje pocity): „Michele, čo by si urobila, keby som ti povedal, že by som ťa rád poriadne objal?" Na moje prekvapenie pohotovo odvetila, „Veľmi by sa mi to páčilo." Tak sme sa obaja postavili a vzájomne sa, v strede kruhu, pevne a s blízkosťou objali. Vrátili sme sa na miesta, ja s celkom istým pocitom hanby, ale akosi potešený, že som dokázal počúvnut' svoj vnútorný pocit, či už bol správny alebo nesprávny.Potom ma prevalcovala jej tichá, takmer nečujná poznámka: „Možno, že nakoniec zajtra nepoletím domov." Len sotva som dokázal uverit', že moje intuitívne nutkanie, ktorým môj intelekt tak opovrhoval, s toľkou presnosťou zasiahlo cieľ. Určite by sa mi ani nesnívalo, že som sám v sebe uskutočňoval to, čo sa stalo najdôležitejším poznaním celej komunity.

O pár dní neskôr som Michele konfrontoval. Pochyboval som, že to, čo po-vedala, aj myslela vážne. Ona mi však povedala, že počas prvých dní dielne si ani nevybalila veci, také bolestivé bolí staré rozpory, ktoré v nej táto skúsenost' vyvolala, a že skutočne bola presvedčená o tony, že odletí domov najbližším lietadlom. Aspekty moci sú zrejmé aj z týchto útržkov prvých dvoch stretnutí. Skupina postupuje svojím vlastným tempom. Nie je manipulovaná, nie je na ňu vyvíjaný nátlak ani naliehanie.

Podstúpenie rizika vedie k dôvere medzi ľuďmi. Podstúpil som riziko, vyjadril som svoje pocity ohľadné zodpovednosti a bol som ešte viac akceptovaný.

Ben podstúpil riziko, podelil sa o svoju filozofiu a zistil, že skupín možno dôverovať, hoci je kritická.Michele podstúpila riziko odhalenia vlastnej bolesti a rozporu a cítila akceptáciu

a záujem. Ja som podstúpil riziko správania sa na základe svojej intuície a zistil som, že moje vnútorné pocity, ako aj reakcie skupiny sú hodné dôvery. Odhaľuje sa bezpečie intimity. Účastníci nadobúdajú poznatky o osobnej a skupinovej zodpovednosti. Skupina zistila, že je za seba zodpovedná. Každý člen sa učí, že na to, aby skupina napomáhala osobnému rastu, musí byt' zodpovedný za vlastné vyjad-renia. Menšia skupina teda dôležitými spôsobmi pomáha človeku uvedomiť si vlastný potenciál, schopnost' ovplyvňovat', spôsobilost' komunikovat' a participovať. Moc s úplnou istotou spočíva v jedincovi. Ohromne sa zvyšuje možnosť vytvorenia väčšej a jednotnej komunity mocných ľudí.

V nedeľu, potom, keď už každý absolvoval dve stretnutia menších skupín, prišlo na rad druhé stretnutie komunity. Každý sa posadil a po určitý čas sa bavil a rozprával. Nervozita a zmätok boli očividné. Som presvedčený, že nevyslovenou otázkou bolo 'Kto to tu vedie?' Potom Ben - práve on zo všetkých tých ľudí - zatlieskal, aby začal stretnutie. Bolo zrejmé, že chce niečo povedať, ale ktosi iný chcel vedieť, ako sa ostatní cítili, a boli vyjadrené rôzne - pozitívne aj negatívne - postoje ohľadne menších skupín. Ben potom hovoril o svojom zážitku v našej skupine. Povedal: „Minulú noc som konečne asi okolo tretej či štvrtej ráno zaspal.

13

Na povrch sa vynorili pocity, ktoré som dlhodobo odmietal - zmätok, pocity bolesti, obáv a rozhorčenia. Pochyboval som o všetkých teóriách osobnosti. Jediná vec, ktorú som považoval za platnú, bola moja potreba ľudského kontaktu a vedel som, že pre ňu urobím čokoľvek, dokonca vyjadrím aj negatívne pocity, ak budem musieť. Ešte stále mám pocit, že láska je tou silou, ktorá nám pomáha prežit' ťažkosti sveta, ale o názore, že láska je to, čo by som mal vždy cítiť, teraz pochybujem." Povedal, že veľmi radikálne zmenil svoju teóriu a filozofie života.

Keď dohovoril, mnohí vyjadrovali osobné zážitky, ktoré prežívali. lní - politickejšie orientovaní - hovorili o dôležitých spoločenských témach, o ktorých sa diskutovalo, nie však pridlho.

Skupina sa zamerala na to, čo chce po skončení trojdňového plánu robiť. Bolo zrejmé, že ľudia chcú sledovat' rôzne osobité záujmy a uvažovalo sa o návrhu, že po skončení tohto stretnutia napíše každý, kto by rád zvolal záujmovú skupinu, tému, svoje meno a približné časové rozdelenie, ktoré na to bude potrebné - jedno dvojhodinové sedenie, dve trojhodinové sedenia a pod. - a vyčlení miesto na mená ľudí, ktorí by sa radi pridali. Joan sa ponúkla, že na tento účel pripevní na najväčšiu stenu sály veľký kus papiera.Niekoľkí ľudia sa ponúkli, že budú vykonávať úlohu programovej komisie, ktorá

by tieto záujmové skupiny časovo rozvrhla, aby sa predišlo ich vzájomnému prekrývaniu, a tiež usporiadala ostatné aktivity. Táto myšlienka nebola primerane rozobratá, ale programová komisia si aj tak vyčlenila čas na svoje stretnutie.Hned' po rozpustení stretnutia nastal v hlavnej sále, kde niekoľko ľudí pomáhalo

Joan zakryt' celú stenu baliacim papierom, ruch. Po pol hodine bolo na zozname viac ako tridsat' rôznych záujmových skupín a ľudia sa usilovne prihlasovali na tie, ktorý ch sa chceli zúčastniť.Všimnite si to prúdenie moci a kontroly na tomto stretnutí. Keď bolo jasné, že sa tím nepovažoval za vedúcich, člen, ktorý sa dychtivo usiloval o nejakú skupinu, jednu sám usporiadal. Komunita potom bez vedomého zámeru začala napĺňať svoje vlastné potreby. Úvod patril osobnej otvorenosti a rozvoju väčšej dôvery. Potom sa začalo plánovanie života komunity a čo sa týka záujmových skupín a spôsobov ich vytvárania, dosiahol sa skutočný konsenzus. Horlivosť, s akou sa do toho ľudia púšťali, naznačovala, aké je neobvyklé, že si sami slobodne zvolia, ako budú naplňat' vlastné záujmy, že sa dobrovoľné rozhodnú, čím prispejú, a určia si vlastné plány učenia.Ukázalo sa, že najserióznejší a nepretržitý záujem vyvolali (na poradí nezá-

leží): partnerská skupina, ktorá sa zlúčila so skupinou mužsko-ženských vzťahov; skupina moci, zaoberajúca sa otázkami politiky a vládnutia; uzdravovacia skupina zameraná špeciálne na duševné uzdravovanie; skupina žien; skupina mužov; skupina zaoberajúca sa inovatívnym vzdelávaním; výskumná skupina snažiaca sa vyvinút' nové metódy humanistického výskumu; skupina riešiaca problémy životných zmien; skupina výcviku asertivity; skupina klientom centrovanej gestalt terapie; skupina na organizovanie liečební pre duševné poruchy s laickým personálom.Na tomto mieste je vhodný popis programovej komisie. Ponúkli sa, že sa budú

spolupodiel'at' na štrukturovaní budúceho života komunity. Ich návrh nebol od-mietnutý, ale ani prijatý. To, čo sa udialo potom, je ukážkou toho, akí citliví sú jednotlivci na možnú stratu moci. Nasledujúce ráno som na adresu plánovacej komisie počul niekoľko chýrov, ktoré boli vyslovené s takým presvedčením, že som pochyboval o ich pravdivosti. Hovorilo sa, že komisia pozostáva z členov dielne, ktorí túžia po moci. Plánovali zmeniť celú povahu podujatia. Usilovali sa prevziať

14

moc. Ja som ani nevedel, kto bol členom tejto komisie, takže som očakával, že sa nasledujúci deň, utorok, na treťom stretnutí komunity, a teda poslednej udalosti, ktorú navrhol tím, dozviem pravdu.V to ráno sme sa zhromaždili a Jane, hovorkyňa programovej komisie, začala s

prezentáciou. Bola zrozumiteľná, presvedčivá a pozorná k otázkam a ťažkostiam. Objasnila všetky aspekty, ktoré sa členovia skupiny snažili zohľadniť, aby mal každý možnosť vybrať' si, čo chce robit', bez vážnych stretov záujmov. Priblížila schému, ktorú navrhovali. Výborným spôsobom zabezpečovala záujmové skupiny. Vytvárala priestor na to, aby v prípade záujmu mohli malé skupiny pokračovať v práci. Bol to ten najprispôsobivejší a najkomplexnejší plán, aký som si dokázal predstavit', prezentovaný majstrovským spôsobom. Zasmial som sa pri myšlienke na chýry a bol som hrdý na dôveryhodnost' celej skupiny.

Bolo zrejmé, že dielňa to cítila rovnako. Bolo počuť slová ako: „To je super!" „To je presne to, čo potrebujeme." Vynorilo sa niekoľko otázok a potom ktosi zvolal: „Prijmime to!" - a ozval sa zborový súhlas a skoro všetky ruky, vrátane mojej, sa zdvihli. Skupina 136 Ľudí sa rýchlo dohodla o najťažšej téme.Programová komisia si zaslúžila gratuláciu. Urobila niečo, čo by tím asi nedo-kázal urobiť.

Potom som, na svoje zdesenie, začul: „Nekonajme príliš unáhlene. Mám niekoľko otázok." Skutočne ma to nahnevalo. Nedokázal som počúvať. Potom však prehovorili aj ďalší a ja som začal počúvať. Nemali proti schéme námietky - mysleli si, že je výborná - problematizovali však celú myšlienku prijímania nejakej schémy! John Wood opisuje tento rozhodujúci okamih takto:

„Rozum, plánovač, tvorca schém vytvoril plán - artefakt ktorý by zaručil, že budeme šestnásť dní žit' v súlade s intelektom... Slabý hlas intuície kolektívne vravel: `Tento spôsob robenia vecí, držanie sa plánu, nie je nový. Určite je to istota. Ale to, čo by som s ostatnými z komunity na chvíľu rád robil, je nový spôsob života určovaný vnútornými pocitmi a rozhodnutiami...' Návrh znel: `Vyskúšajme, či dokážeme íst' všetci spoločne a zároveň každý vlastnou cestou.' To, čo ma naplnilo úžasom, neboli ani tak vynárajúce sa slabé hlasy, pretože tie sú prítomné vždy, ale to, že boli vypočuté a my sme na ne reagovali ako skupina a podstúpili sme kroky - intuitívne - aby sme tento nový spôsob bytia komunity vyskúšali a prisvojili si ho."

Bola to pravda. Takmer dokonalý súhlas vyjadrujúci priazeň schéme sa zmenil na takmer dokonalý súhlas byt' a spájat' sa cestou intuície. Na našej menšej skupine som zistil, že správanie sa v súlade s vlastnou intuíciou je veľmi významné. Čo však znamenalo správanie sa v súlade s intuíciou pri 135 iných 1'ud'och? Mysel' bola touto myšlienkou zneistená. Stretnutie sa skončilo bez plánu do budúcnosti a dokonca bez dohody o čase ďalšieho stretnutia komunity. Bol som úplne zmätený. Keď som sa vracal do svojej izby, premýšľal som o tom, že vždy, keď skupine dôverujem v jej seba-smerovaní, zisťujem, že ma to unáša do nových desivých priestorov poznania. Domnieval som sa, že primerane dobre poznám všeobecný smer, ktorým sa môže uberat' človekom centrovaná dielňa. Stál som tu však pred niečím, čo bolo ďaleko za mojimi najdivokejšími predstavami. V mnohých smeroch sa to zhodovalo s mojím myslením, ale... ! Povedal som: „Človek je múdrejší ako jeho intelekt", ale určíte ma, v súvislosti so skupinou 136 Ľudí, nenapadlo posadit' za volant intuíciu a odsunút' intelekt na druhé miesto! Súhlasil som s Johnom Woodom, že pokial' budeme zdôrazňovat' rozumovost', vedeckost' a technologickost' a nedáme viac priestoru intuícii, ktorá po stáročia umožňovala „primitívnemu človeku", vrátane amerického Indiána, žit' v

15

harmónii so svetom, ako kultúra zanikneme. V skutočnosti však bol tento zážitok podvolenia sa intuícii hrozivou záležitosťou. Bude dielňa pokračovať? Stretneme sa ešte vôbec? Možno s istotou povedat', že to bol veľký pocit neistoty. Ak toto bolo poznanie, bolo to určite bolestivé poznanie.Naozaj sme sa opät' stretli. Všetko, na čo si spomínam, je, že som mal akýsi vágny pocit: „Tuším by sme sa mali stretnúť." Nikomu som o tom nepovedal. Keď som vstúpil do posluchárne, bolo v nej prinajmenej sto ľudí a ostatní ešte stále prichádzali. Akosi sme to dokázali! Intuícia nás nezradila.

Bolo to dobré stretnutie. John Wood premýšľa nad jeho zmysluplnost'ou:„Smer, ktorým sa táto komunita vydala, ma posmeľuje, aby som si myslel, že je pravdepodobne dôkazom toho, že začíname vyvíjat' nové prostriedky na prežitie potrebného vnímania. Nerozlíšená, tichá a intuitívna ľudská povaha začína vstupovať do vedomia a vzdorovat' kontrole intelektu. Sme evidentne ochotní nielen tento vnútorný hlas počúvat' a zosúladit' s ním naše životy, ale v skutočnosti žiť v súlade s ním aj v rámci komunity."

Po tomto stretnutí sa dielňa začala hýbat' konštruktívnym spôsobom. Nesledovala intuíciu a intelekt bol pre ňu pomocníkom v plánovaní. Pokračovali sme v menších skupinách. Stretnutie komunity sa uskutočnilo raz či dvakrát, ale moja spomienka naň je akási hmlistá. Väčšina záujmových skupín bola vzrušujúcim miestom pre poznávanie. Jeden človek píše: „Veľa času som strávil v záujmových skupinách a veľký dojem na mňa urobila efektivita, s akou pracovali. Na nich, aj z osobných stretnutí, som sa o poradenstve, skupinách a psychológii naučil viac, než za posledné dva roky z časopisov a kníh." Celkove sa zdalo, že sa dielňa horlivo pustila do procesu.

Na deviaty deň sa na nástenke objavil veľký oznam: „Stretnutie komunity dnes večer o 19:30." Zdalo sa, že nikto nevie, kto zvolával stretnutie, ale znelo to naliehavo, a tak sme sa zhromaždili.

Ľudia chceli vediet', kto zvolal stretnutie. Tíni? Nie. Kto teda? Nakoniec vstala Mary a povedala, že stretnutie zvolala skupina, ku ktorej patrila, skupina X, pretože sa v nej objavilo niekoľko rozporov týkajúcich sa plánu na nasledujúci deň, nedeľu. Ľudí dosť rozhnevalo, že bolo takéto stretnutie zvolané bez oznámenia, kto ho zvoláva. Ešte väčší hnev vyvolala skutočnost', že táto malá skupina nebola sama osebe jednotná. Postupne sa k slovu dostali aj jej ostatní členovia, prijímali svoj diel zodpovednosti za rozhodnutie a tiež kritiku a hnev. Nakoniec Angelina, hanblivá, citlivá mladá žena z cudziny povedala: „Bola som to ja, kto napísal a vyvesil ten oznam." Myslím, že na jej vyhlásenie nikto nereagoval.Od tohto bodu bolo stretnutie neustálym hádaním sa - o plánoch, o časových

harmonogramoch, o možnostiach na nedeľu, o tom, kedy bude ďalšie stretnutie komunity. Frustrácia rástla do nezmerných výšin. Traja členovia schmatli veľký list papiera a nejaké pastelky, sadli si na zem a kreslením vyjadrovali vlastné pocity frustrácie. Súťažilo sa „o slovo". Ktosi navrhol, aby každý rečník, predtým než začne hovoriť, zosumarizoval to, čo povedal jeho predchodca. Odmietnuté ako prílišné „naťahovanie". Niekto iný navrhol, aby rečník, ktorý práve skončil, vybral ďalšieho rečníka spomedzi tých, čo sa hlásia o slovo. Tento postup bol na určitý čas prijatý, ale potom jeden muž zneužil to, že bol zvolený, sám nevyužil privilégium rozprávat' a slovo odovzdal svojim dvom priateľom. Mariu, členku tímu,

16

jeho manipulácia rozzúrila a oborila sa naňho s ohromným hnevom. Ľudia sa ne-dokázali na ničom dohodnút'. Zdalo sa, že sa skupina rozpadá. Wim, ktorý bol celý čas skeptický kvôli nedostatku štruktúry, so zápalom povedal, že je nemožné vybudovať komunitu bez vodcu, facilitátora. Ako hovoril, obviňujúco sa na mňa pozeral. Ostatní s tým nesúhlasili. Niekoľkí rozprávali o tom, že sa nič nedeje.

Potom sa Angelina, ktorá vyvesila oznam stretnutia, rozplakala a prišlo jej to 1'úto. Skutočne extrémnym spôsobom „vyčíňala" a začala sa triast' a chvieť. Ľudia ju objímali. Prišla k nej Natalie, vložila si jej hlavu do svojho lona a upokojovala ju. Každý jej nasledujúcu polhodinu venoval úplnú pozornost' - všetci sa o ňu zaujímali a niektorých to nepochybne vystraši lo. Prikryli ju kabátmi a bundami, aby jej bolo teplo. Ľudia z jej krajiny sa okolo nej zhromaždili, nežne sa s ňou rozprávali v materskom jazyku a kládli jej otázky. Jedna z jej najčastejších odpovedí bola: „Neviem, čo sa deje. Mám zo všetkých strach." Čakali sme, kým svoj strach vyjadrí, a v miestnosti bolo počas toho úplné ticho. Pokúsil som sa zareagovat' na niektoré z jej útržkovitých vyjadrení. Pamätám sa, že som jej povedal: „Umožňujem ti byt' so svojím strachom a vlastnit' ho, ale pre mňa si jednou z nás bez ohradu na to, čo práve cítiš. Záleží mi na tebe bez ohradu na to, čo v tomto okamihu prežívaš." Po chvíli sa začala upokojovat' a povedala: „Cítim sa už lepšie, oveľa lepšie." Bolo možné cítit', ako si skupina s úľavou vydýchla. Nasledovala diskusia o našej neschopnosti vypočuť ju a ešte viac o našej neschopnosti počúvat' sa navzájom. Ktosi navrhol, aby sme sa nasledujúce ráno zišli na krátkom stretnutí komunity, čo bolo bez argurnentov a diskusie prijaté. Skupina sa zdráhala rozíst'. Chceli sme byt' spolu. Nakoniec ktosi začal tancovat' hlučný a divoký hadí tanec - samozrejme, aby uvoľnil napätie - a ľudia postupne odchádzali.Udalost' s Angelinou ma zmiatla. Domnievam sa, že to spôsobili dva faktory. Všetky tie útoky, ktorým bola vystavená za to, že urobila a vyvesila oznam o stretnutí skupiny, ju určite ohrozili, musela sa celkom iste cítit' zranitelná a vinná. Neskôr, pretože sama bola veľmi citlivá a nie príliš presvedčivá, pocítila na sebe všetok hnev, frustráciu a mnohoznačnost' stretnutia, až kým to nezačalo byt' neznesiteľné.

Určite sa, bez akéhokoľvek vedomého zámeru z jej strany, stala prvým človekom, ktorému celá komunita venovala úplnú pozornost'. Pravdepodobne prirodzeným dôsledkom toho bolo, že na ďalšom stretnutí komunity, ktoré sa odohralo v jedenásty večer dielne (je opísané v úvode tejto kapitoly), sme všetci začali jeden druhého vzájomne počúvat'. Organizmus - teda dielňa - splnil úlohu, ktorú si - bez slov - predsavzal. Stal sa komunitou.

Nemôžem začať opisovat', čo všetko sa prihodilo okrem toho, že skupina naďalej robila pokroky. Srdečnosť a blízkost' medzi členmi bola ešte zjavnejšia a ľudia v menších skupinách pokračovali v práci na náročných, nových rozhodnutiach, v súlade s ktorými sa chceli po návrate domov správať.Na jednom stretnutí komunity si do stredu sadli traja homosexuáli, dvaja muži a

jedna žena, ktorí sa o sebe vzájomne dozvedeli a chceli urobiť vyhlásenie. Každý z nich vstal a rozprával o vlastnom spôsobe života, problémoch, ktoré mu to prinášalo, a neistote, ktorú v súvislosti s tým, či ho dielňa dokáže akceptovať, prežíval. Jeden z nich sa pripojil k mužskej záujmovej skupine a zatajil, že je homosexuál. V tú noc mu strašná nočná mora pomohla uvedomit' si, že ho desia „priami" muži. Pracoval na tomto novom poznaní.

17

Žena rozprávala s ohromnými ťažkosťami, jej hlas bol len o čosi silnejší než šepot a tvár jej oblievali slzy. Svoj spôsob života neodhalila ani na menšej skupine, a preto si vyžadovalo veľkú odvahu povedat' to celej dielni. Reakcie na ňu aj na mužov boli veľmi akceptujúce a podporujúce. Ich vyhlásenia otvorili celkom nové oblasti, o ktorých bolo možné diskutovat'.

Prekvapivý účinok mala „tichá" skupina. Určité množstvo členov sa spojilo a rozhodlo stráviť dvadsaťštyri hodín mlčaním a v prípade nevyhnutnosti komunikovať len posunkami. Bol to ohromne mocný zážitok nielen pre účastníkov tejto skupiny, ale aj pre celú dielňu.

Potom sa prihodilo čosi, čo niekto nazval „panikou polovice života" skupiny, pretože ľudia si uvedomili, že do konca dielne zostáva len pár dní. Niektorí boli sami v sebe sklamaní, pretože dosial' neponúkli, alebo neprispeli tým, čo si želali. Iní sa obávali, že sa nenaučia niektoré z vecí, ktoré sem prišli spoznať. Cítili, ako to vyjadril John Wood, že: „V deň súdu (záverečný deň) budem vo vlastných očiach akosi neúplný, sklamaný šancami, ktoré som zahodil."

Nakoniec prišlo to nezabudnuteľné posledné ráno, kedy sa ľudia viac než predtým delili o významy, ktoré pre nich mala táto skúsenost'. Hoci prevažná väčšina z nich bola pozitívna, stretnutie bolo dostatočne otvorené a slobodné, aby na ňom prehovorili aj tí, čo pociťovali sklamanie z nedostatku štruktúry, ľudia kritizujúci rôzne aspekty toho, čo sme robili, a aj ti, ktorýchhnevali naše nedostatky. A potom prišiel uplakaný okamih rozlúčky skupiny ľudí, ktorí sa vzájomne spoznali a boli voči sebe ohľaduplní a začali sa ľúčit'.

Dielňa sa skončila.

Rád by som ponúkol vlastný pohľad na chaotický, frustrujúci a rozháraný proces, vďaka ktorému sme sa stali jednotou. Mám podozrenie, že mnohí čitatelia nadobudli pocit: „Aký význam môže mat' takýto neusporiadaný zmätok? Nad žiadnou témou sa adekvátne nepremýšľa! Je to ohromná strata času! Prečo si to, preboha, niekto nezoberie na starost' a nejako to nezorganizuje, aby sa účastníci aspoň čosi naučili!?!" Môžem vás ubezpečit', že sa vyskytli okamihy, kedy každý z nás prežíval podobné pocity a niektorí, ako Wim z Holandska, ich prežívali takmer do konta. Rád by som však poukázal na niekoľko prvkov, nad ktorými ma fascinuje premýšl'at'.

Táto skupina 136 Ľudí bola za seba úplne zodpovedná.V každom čase mohli jej členovia niekoho spomedzi seba alebo nejakú menšiu skupinu

požiadat' o to, aby sa ujal vedenia. Neurobili tak.Mohli sa kedykoľvek rozhodnút', že skoncujú so stretnutiami komunity a stretat' sa len

kvôli nevyhnutným oznamom. Neurobili tak.Mohli si tiež zvolit' predsedu a zaoberat' sa problémami na parlamentárnej báze.

Neurobili tak.Nejakým neformulovateľným, intuitívnym spôsobom sa rozhodli bojovat' spoločne, až

kým nenašli spôsob spolužitia, ktorý ich uspokojoval - nie vždy harmonický, ale taký, čo naplnil spoločné potreby.

Tento konečný výsledok celkom iste nezapríčinili intelektuálne prostriedky a výhľady. Bol dosiahnutý poznatkami na najhlbšej úrovni, „bol to pocit v kostiach", neverbálne uvedomenie si smeru, ktorý m sme chceli íst'. Aké boli tieto poznatky? Myslím, že boli osobné aj spoločenské a vo svojej zmysluplnosti išli oveľa ďalej ako hocijaké poznatky, ktoré by boli pre skupinu pripravené. Jeden člen skupiny to vyjadril takto:

18

„Stretnutie komunity... , miesto, kde som si uvedomil svoju vlastnú moc. Je to na mne. Mám pocit, že skupina mi poskytuje čokoľvek, čo v nej a od nej potrebujem... a mám tiež čas prísť na to, čo potrebujem a chcem. Vždy je v nej pre mňa miesto. Je to príležitost' rozširujúca hranice. A teda, vždy je tu pre teba miesto. Program nie je plánovaný niekým iným. Nikto mi nejde hovoriť, čo mám robit'. Umožňuje mi to dotknút' sa vlastnej moci. Toto poznanie si vezmem so sebou všade, kam pôjdem. Som - SÁM SEBOU."Spoločenský rozmer poznania vyjadruje list jednej účastníčky, ktorý citujem. Pre ňu to bolo prevratné ponaučenie: „Skutočnost', že bolo možné, prinajmenej na určitý čas, vytvorit' typ komunity, akou sme sa stali, celkom podlomila môj názor na spoločenské možnosti a opät' mi dala podnet a základ, ktorému som mohla veriť a pre ktorý som mohla pracovat'." Svoj vlastný zážitok odhalenia som sa pokúsil zachytiť v poznámke, ktorú som napísal v jedenásty večer. „S úžasom pozorujem, ako sa do sveta bolestivo rodí čosi nové. A vracia sa moje predošlé presvedčenie. Ak dokážeme nájst' čo i len čiastočnú pravdu o procese, vďaka ktorému je 136 Ľudí schopných spolunažívať' bez vzájomného ničenia sa, mať záujem o plnohodnotný rozvoj každého človeka, žit' spolu v bohatstve rozdielov, a nie v sterilnej konformite, potom sme možno objavili pravdu s mnohými možnosťami použitia."

Dovoľte mi zosumarizovať politiku tejto situácie trochu odlišným spôsobom. V skupine, v ktorej sa o moc delia všetci, v ktorej sa prostredníctvom vopred ustanoveného facilitujúceho prostredia (v menších skupinách) každý človek zmocňuje sám seba, je umožnený vznik nového typu komunity, druhu organického prúdenia, v ktorom jedinci spoločne žijú v takpovediac ekologických vzťahoch. Každý jedinec je vodcom; nikto nie je vodcom. Rozhodovanie je v rukách každého jednotlivca a rozhodovanie komunity sa intuitívne stáva konsenzom, v ktorom je brané do úvahy každé individuálne rozhodnutie. Moc, vedenie a kontrola zľahka prúdia od človeka k človeku spôsobom, ktorý odráža premenlivosť objavujúcich sa potrieb. Jediné analógie, ktoré prichádzajú na myseľ', sú analógie z prírody. Prúdenie miazgy v strome nahor alebo nadol závisí od podmienok, ktoré robia niektorý z daných smerov primeraný. Puk sa rozvíja vtedy, keď je na to čas - nie v snahe vyhrať súťaž. Kaktus sa počas sucha a na ostrom slnku zmršťuje, po daždi mohutnie a pučí - v oboch prípadoch mu to pomáha prežiť. Posledná analógia sa podľa mňa hodí na mnohých Ľudí z našej skupiny (zo všetkých skupín?). Semienka mnohých rastlín môžu mnoho rokov spať. Ale za vhodných podmienok klíčia, rastú a nakoniec celé rozkvitnú. Zdá sa mi, že to vhodne uľahčuje opis nášho procesu komunity.

Vyššie som spomenul, čo sa prihodilo Benovi, o rizikách, ktoré som podstúpil, o Michele a jej „ani sem - ani tam" rozpore, čo sa týka mužov. Pre tých, ktorí sa pýtajú: „Čo sa stalo potom?" - pripájam tieto stručné poznámky.

Ben, postarší psychiater, aj naďalej sledoval svoj zámer stať sa v rámci skupiny citlivejším človekom. Povedal mi, že viac nepotrebuje odpovede na svoje intelektuálne otázky o teórii terapie - nachádzal odpovede vo vlastnej skúsenosti. Nadviazal s členmi skupiny vzťahy, ktoré sa ohromujúco líšili od jeho pôvodného, apatického prístupu. Bol pre dielňu veľkým prínosom, pretože zvolával a facilitujúco viedol záujmovú skupinu zaoberajúcu sa úlohou organizovania centier pre duševne postihnutých s laickým personálom.

19

Čo sa týka mňa, pokračoval som v účasti na skupine rovnakým spôsobom ako ostatní - slovom, vtedy, keď som to pociťoval ako potrebu, som bol voči iným facilitujúci, rozoberal som so skupinou problémy, ktoré ma najviac trápili.

Najvýstižnejším príkladom posledne spomenutého je čosi, s opisom čoho som váhal. Niekoľkokrát som spomenul stretnutie v jedenásty večer dielne a podelil som sa o poznámky, ktoré som v ten večer napísal. Zaspával som povznesený, s pocitom hrdosti a radosti zo smeru, ktorý m sa dielňa uberala, a z nových priestorov, do ktorých som bol unášaný.

Nasledujúce ráno som vstal akýsi skľúčený. Zdalo sa to také nerozumné a smiešne - pretože všetko prebiehalo hladko. Pred raňajkami som šiel na dlhú prechádzku a snažil som sa usporiadat' svoje pocity. Nebolo o tom pochýb - cítil som voči sebe 1'útosť! Aký absurdný pocit! Nedokázal som sa však tohto pocitu zbaviť a keď sme sa po raňajkách stretli, pocítil som ho tak naliehavo, že som sa oň musel so skupinou podelit'. Keď mi ho ostatní pomohli preskúmat', dvaja z nich držiac ma okolo ramien, postupne som ho pochopil.

Nemôžem poprieť, že som celkom iste zohral významnú úlohu pri iniciovaní trendu smerom k človekom centrovanému prístupu v mnohých oblastiach života. Mnohí, veľmi mnohí ľudia kráčajú týmto smerom. Je to samozrejme uspoko-jujúce, ale tiež to vytvára ohromné bremeno zodpovednosti. Odkial' viem, že tento smer je rozumný? Každé hnutie a trend v dejinách má svoje nepredvídateľné chyby a protirečenia, ktoré majú tendenciu privodit' jeho pád. Aké chyby to vďaka svojej hlúposti nevidím'? Do akej miery zavádzam Ľudí svojimimyšlienkami a spismi? Niet nikoho, kto by mi to povedal, a ja som cítil bremeno postavenia na čele. Keď toto s odstupom času píšem, uvedomujem si tiež, prečo ma tieto hlboké pocity zasahujú práve teraz. Celý proces komunity, tak ako ho vyjadrilo stretnutie toho predchádzajúceho večera, ma tlačilo do nepoznaných oblastí. Stál som pri zrode trendu, ktorý začal žit' vlastným životom a teraz ma unášal nevedno kam. „Zlepšovali sme sa vo všetkom, čo sme robili." Pomocou skupiny som tento ťaživý pocit bolestivo odhalil - zľahka som sa rozplakal - a cítil som sa vinný, že som ich obral o toľko času (ako každý iný účastník) a dočasne som sa upokojil. Až neskôr počas dňa som si uvedomil, že to bremeno zo mňa celkom opadlo a mal som opäť odvahu nechat' sa unášat' prúdom.Čo sa týka Michele, pokúsim sa približne jej vlastnými slovami opísat' konflikt, o ktorom hovorila na stretnutí skupiny v závere dielne. Podľa mňa je tento konflikt dôkazom jej vlastného postupu vpred. „Tak veľa som sa naučila! Naučila som sa, že sa nemusím vždy usilovat' o to, aby som mužom urobila radosť. Dokážem sa spol'ahnút' na vlastné pocity. Včera večer som sa mala stretnúť s jedným mužom (ktorý nie je členom dielne). Zdráhala som sa. Myslela som si, že nemáme veľa spoločného. Na ceste k nemu domov sme sa zastavili v obchode, aby sme nakúpili veci na grilovanie. Kúpil steak za sedem dolárov. Myslela som si: `Ten sedem dolárový steak ma nedostane do tvojej postele!' Prišli sme k nemu. Rozhovor bol povrchný. Vždy som sa snažila reagovat' v súlade so svojimi pocitmi. Napríklad povedal: 'Nechce sa ti pomôct' mi v kuchyni?' A ja som povedala: `Nie, veľmi ma baví počúvať túto hudbu a čítať poéziu.' Chvíľu sme sa takto formálne rozprávali a nakoniec povedal: `A vôbec, čo je to za stretnutie'?' Tak som sa mu to snažila - vážne - priblížit'. Skutočne sme sa začali zhovárat'. Hned' som mu povedala, že neskončím v jeho posteli. Náš rozhovor sa stále zlepšoval. Zistili sme, že máme veľa spoločného a ja som prežila pekné chvíle. Zostala som na noc v jeho byte." {Aha! vraví mi moja podozrievavá mysel'. Aký koniec! Ale mýlil som sa. Spala v jeho byte, ale nespala s ním.}

20

Pokračovala: „Toľkokrát som strávila celé schôdzky tým, že som bola formálna a obávala sa, ako sa ten večer skončí. Teraz si uvedomujem, že môžem konat' na základe svojich pocitov. Môžem sa tešit' zo zážitku ako takého a spol'ahnúť sa na to, čo cítim. Bolo to také príjemné byt' sama sebou."Nemám, čo by som dodal. Michele sa zmocnila sama seba.

Dielňa sa skončila len pred niekoľkými mesiacmi, ale spolu s ostatnými členmi tímu som už dostal veľké množstvo listov, ktoré naznačovali jej účinok. Zacitujem z niektorý ch z nich bez nároku na ucelenost' a pokúšania sa o akékoľvek objektívne zistenia. Spomeniem najprv najnegatívnejšiu reakciu, akú som dostal. Zaujalo ma na nej, že pocit v nej vyjadrený nie je celkom dôsledne negatívny:

„Ak sa spätne pozriem na dielňu, napĺňajú ma zmiešané, negatívne aj pozitívne pocity, ale predovšetkým cítim, že to bola veľmi cenná skúsenost'." {Cituje zo svojho denníka napísaného v tom čase a uvažuje o poslednom stretnutí.} „Cítil som smútok, že sme sa lúčili napriek tomu, že nám zostávalo ešte pol dňa. Cítil som hnev, pretože som mal pár negatívnych pocitov, najmä pocit sklamania, a bál som sa ho v celej tej príjemnej atmosféra vyjadrit'. Nakoniec som povedal: `Rád by som sa priznal so svojimi negatívnymi, ako aj pozitívnymi pocitmi.' Carl povedal: `Rád by som si ich vypočul a myslím, že skupina tiež.' Povedal som: 'Príliš často hrám úlohu negativistu.' Suzanne povedala: `Ja si tvoju úlohu negativistu cením.' Nakoniec som teda povedal: Hlavne som chcel od života skupiny či organizácie čosi viac. Necítim sa byť súčasťou komunity, alebo lepšie, teraz sa cítim byt' jej súčasťou, ale ráno som sa necítil, minulú noc áno, ale počas včerajška nie. Raz som hore a raz dolu."

Iný človek sa pokúša vyjadriť prenikavosť účinku: „Nepovedal som ti nič o tom, čo sa v skutočnosti udialo - je to o všetkom, o všetkom, čo robím, o všetkom, čo rozprávam... Jeden dobrý priatel' mi vraví, že som sa stal nevtieravo, ale výrazne asertívny. Cítim to v celom svojom žití, a to najmä v práci. Ani sa mi nechce uveriť, že som včera tímu povedal to, čo som povedal! Cítim sa byt' v kontakte so svojou mocou, hoci sa rozprávanie o nej a pohľad na ňu ešte stále zdá byt' hrozivý - nie však natoľko hrozivý, aby ma odradil."

Jedna matka ponúka niekoľko pozitívnych reakcií, ktoré sa končia týmto sledom vyhlásení: „Momentálne je pre mňa potreba podpornej skupiny akosi menej nutná, než som očakávala, pretože som do veľkej miery sama sebou!" (Hovorí o nových krokoch, ktoré urobila, aby dosiahla vysokoškolský diplom, čo sa predtým zdalo takmer nemožné) „Chcela som ti povedat' čosi o svojich deťoch. Mali sme spolu dlhý rozhovor týkajúci sa niekoľkých nadchádzajúcich mesiacov a ťažkostí, ktoré nám všetkým môžu priniesť. Majú toľké porozumenie! Vytvárame si čas, aby sme mohli byt' počas raňajok spolu a aby sme sa predtým, než pôjdu do školy a ja do práce, spoločne nad niečím zamysleli. Kvalita našich vzťahov je lepšia než kedykoľvek predtým. Prežívam toľko nečakaných udalostí!"

Denny, sociálna aktivistka, ktorá povedala: „Vaše telá sú potrebné na zablokovanie ciest," mi po viac ako dvoch mesiacoch po skončení dielne napísala najpohnutejší list. Rozpráva o obrovskej frustrácii, ktorú spočiatku cítila: „SKORO NKTONEROZPRÁVAL O SPOLOČENSKEJ ZMENE! Cítila som odcudzenie, bola som stratená, bez kontaktu. V porovnaní so srdečnosťou a citlivosťou, ktorá ma obklopovala, som sa cítila nemilujúca, necitlivá a nedostatočná. Pocity ohľadné politických a spoločenských záležitostí, moje aj ostatných, začala skupina sústavne odmietať. Cítila som bolesť a túto svoju bolest' som pochovala..."

Skoro som opustila stretnutia komunity. Na stretnutiach komunity som sa stále viac

21

cítila nepotrebná a vzdialená. Nakoniec som túžila niekam patriť. Uvažovala som nad tým, že sa vzdám stretnutí komunity a celkom sa oddám práci v záujmových skupinách, hlavne v politickej skupine. Neskôr som si uvedomila, že patrit' niekam je pre mňa dôležité. Pri počúvaní komunity som sa náhle rozhodla pre hlboký záväzok voči procesu - zostat', nech sa deje čokoľvek."

Keď potom na stretnutí v jedenásty deň počula, ako sa ľudia jeden za druhým vyjadrovali k spoločenským záležitostiam, cítila sa byt' pokorená, hnev v nej takmer vrel a nakoniec: „Môj hnev vybuchol. Každý jeden hovoril o tom, čo ma trápilo. Tak ako oni neboli vypočutí, nebola som vypočutá ani ja a nastal čas, aby som dbala na svoje vlastné pocity. Keby som sa o svoj hnev nepodelila, riskovala by som, že sa ani po zvyšok dielne nestanem členom komunity; časť svojho života by som nechala neprežitú. Je smutné na to myslieť.

Počúvajúc ten protivný hlas svojho hnevu som cítila: `Je to tu - umieram.' Odohrávala sa tá hrozivá vec - odhaľovali ma. Ale neumrela som. Prežila som tú ponižujúcu hanbu svojej nepríjemnej nahoty a od toho času som sa cítila byť členkou komunity. Keby som si plne uvedomila bolest' a zranitel'nost', skrývajúcu sa za mojím hnevom, myslím, že by som sa ju tiež pokúsila vyjadriť, a nie ju zakrývať slovami o nejakých iných veciach."

Rozpráva, ako sa po návrate domov zúčastnila troch závažných politických konfrontácií. Hádam najdôležitejšou bolo verejné stretnutie krajskej rady škôl zaoberajúce sa témou rasovej integrácie:

„Počúvanie a vypočutie neboli silnou stránkou tohto stretnutia. Neúspešne a nevhodne som sa pokúsila ich navodit'. Navonok som bola pred tými osemsto ľuďmi frustrovaná, bezmocná a 'ne-zúčastnená.' Vo vnútri som sa chvela, ale úplne som sa zamerala na dôležitost' toho, o čo som sa snažila. Cítila som, ako ma v tej obrovskej miestnosti podopiera sila 135 ľudí z dielne a cítila som úžasné splynutie s väčšou `Bytosťou'. Všetku pozornost' som zamerala na svoje tvár, šaty, telo; zlyhanie mojej komunikácie prestalo mat' význam. Cítila som len 1'ahké osobné zahanbenie. Plnšie než kedykoľvek predtým som cítila svoju silu a dôveru k vlastnému organizmu. Neskôr mi bolo povedané, že moje konanie malo na vedenie rady pozitívny efekt, čiastočne pomohlo podporit' návrh na zjednotenie.

Nateraz je konflikt medzi politickými a osobnými záujmami, ktorý som na dielni cítila, vyriešený. Čím viac spoznám vlastné prežívanie, tým budem politicky efektívnejšia. Jednoducho to príde. 'Viem' to."

Pre mňa má jej list veľmi veľký význam. Utvrdzuje ma v presvedčení, že pre-trvávajúce revolúcie nie sú výsledkom propagandy alebo masových demonštrácií, ale zmien v ľuďoch. Denny sa zmenila, a teda je viac - nie menej - spoločensky konštruktívna ako revolučná.

List od členky našej menšej skupiny, odborníčky z jednej latinskoamerickej krajiny, podľa mňa nádherne vyjadruje všetko to, čo som od účastníkov počul.

Počas posledného stretnutia prišli traja na výskum zameraní jednotlivci s výzvou k ostatným účastníkom, aby odovzdali dotazníky, ktoré pripravila a rozdistribuovala výskumná skupina. Ktosi sa spýtal, či boli tie dotazníky dôležité. Jedna žena povedala: „Tá štúdia je pre mňa dôležitá, pretože som si nie celkom istá, či má táto dielňa skutočný význam a či sa ľudia naozaj zmenili, alebo či je to len kultivovaný spôsob, ako strávit' prázdniny." Táto žena je autorkou nasledujúceho listu:

30. augusta 1975

22

Carl,zaujímalo by ťa dozvediet' sa niečo o veciach, ktoré sa odohrávajú pod Južným krížom po skončení dielne?

Rozhodla som sa, že sa pri začínaní s čímkoľvek novým nebudem ponáhľať: videla som všetkých tých ľudí, ktorí sa vracali z terapeutických či náboženských stretnutí, boli plní jemnocitných, odporných" postojov a sentimentálne trepali o láske, mieri a všetkom ostatnom - takže som sa snažila nestratiť hlavu. Nuž, nezdá sa, že by sa mi to ešte niekedy stalo; zhovárala som sa už s jedincami, skupinami a masami (150 neznámych študentov môže tvoriť' masu) a na svoje obrovské prekvapenie sa cítim byt' vypočutá a niekedy dokonca cítim, že mi veria. Myšlienka nového spoločenského usporiadania, o akom sa predtým ne-uvažovalo, je tvrdými, vedeckými hlavami vnímaná ako možná! Celkom ma udivuje moja vlastná presvedčivosť a na to, čo sme prežili, sa len ťažko dajú nájsť primerané slová. Jediným záverom, ktorý možno načrtnúť, je, že ľudia akosi vycítia, o čom rozprávam; je to akoby som k vnútornému presvedčeniu len pridávala vyhlásenie, že ich viery, želania či tendencie nie sú v skutočnosti iracionálne.

Bojím sa, pravdaže, aj napriek tomu, že sú tieto vplyvy pravdepodobne veľmi malé a toto je niečo, čo nikto nevie: nepredávam bludy, nezavádzam horlivých Ľudí tým, že sľubujem niečo nesplniteľné? Strach ma nedokáže zastavit', ale vedie k snahe o zdržanlivost', o vyjadrenie pochybností a k otvorenosti voči kritike, týkajúcej sa môjho príliš silného presvedčenia. Je ťažké obsiahnut' a vyjadriť, aké to je, mať v sebe dve zemetrasenia, komunitu a našu skupinu.

Zážitky našej „drahej skupiny" a priblíženie sa k tebe nad očakávania splni lo moje pôvodné predstavy. Celé to vo mne znie ako ozvena, ako zvony, ktoré odrazu počujem v tých najneočakávanejších chvíľach, a hoci som si ešte stále nie istá tým, čo v budúcnosti prinesú, cítim v sebe neustále vlnenie, ktoré dvíha každú moju súčasť a 'naveky' ma mení. Napĺňajú ma čisté pocity, pocity bez slov, akoby som zabudla, čo presne bolo v tých najvýznamnejších chvíľach povedené, či už mnou, tebou, alebo inými. To, čo je prítomné, veľmi živo a v tomto okamihu, sú dôsledky daných okamihov, to, aké to bolo vo chvíli, keď to bolo nové, uvedomovanie si oných jednoduchých a samozrejmých vecí ako `Som slobodná', 'Som žena', 'Nemusia ma charakterizovat' adjektíva ako príjemná, pohotová a pod.', 'Hnevám sa', `Som ústupčivá.' Carl, nie sú tieto slová vypovedané hádam aj milióntykrát? Vzbudzuješ vo mne pocit, že by ťa to aj tak zaujímalo.

19. septembra 1975Ešte stále chcem tento list poslat', pretože každé jeho slovo je pravdivé aj po takmer troch týždňoch a navyše som si všetkým tým istejšia. Teraz chcem po-vedat' čosi o druhom „zemetrasení", ktoré ma obnovilo odlišným spôsobom. Skutočnosť, že bolo možné, prinajmenej na určitý čas, vytvorit' typ komunity, akou sme sa stali, celkom podlomila môj názor na spoločenské možnosti a opät' mi dala podnet a základ, ktorému som mohla verť a pre ktorý som mohla pracovať. Predchádzala tomu nádej na dosiahnutie určitých zmien aj z hradiska väčšej komunity, postupom od človeka k človeku (klientovi čo študentovi), ale tiež uvedomenie si, že takáto obmedzená činnost' má len malú šancu zvíťaziť nad súčasnými trendmi dominantných síl. Asi sme nemohli urobit' viac než zapálit` sviečky v tmavom lese, ale moja vlastná sviečka teraz oveľa spoľahlivejšie ukazuje cestu.

23

Napriek môjmu podozreniu voči príliš ambicióznym plánom sa neustále čosi deje - ako napríklad skúsenost' s víkendovou komunitou, zaoberajúcou sa starnutím, ktorej sa zúčastním v októbri, hodiny plávania, s ktorý mi začínam, stretanie sa s priateľmi a kolegami každý piatok u mňa doma, či prihlásenie sa na kurz o dielňach. Sú to niektoré z konkrétnych inovácií, ktoré však nie sú ničím iným ako prirodzeným dôsledkom kvalitatívne odlišného spôsobu môjho pociťovania a vstupovania do vzťahov.Som veľmi rada, že máš toľko porozumenia, a nedokážem slovami vypovedať to,

ako veľmi cítim tvoju blízkosť (zatrasie to tebou?) a aká som vďačná, že ťa mám. Hoci teraz cítim potrebu povedat' ti čosi o sebe, veľa nad tebou s láskou a úctou premýšľam."

Počas práce na tejto knihe ma nikdy nenapadlo, že by som do nej mohol za-členiť aj kapitolu o dielni. Myšlienka na to sa neobjavila ani v priebehu tejto dielne. Neskôr som však chcel o nej niečo napísat' - pár strán, myslel som si. Keď som sa do toho vložil, zaujímalo ma to stále viac a viac a výsledkom je zdĺhavá kapitola, ktorá sa napísala sama. Je to tá čast' knihy, ktorá mi prináša najväčšie ocenenie, a rád by som vysvetlil dôvod.

Uvedomil som si, že toto dobrodružstvo bolo zo všetkých, na ktorý ch som sa kedy podieľal, najviac človekom centrované - od svojho počiatku, cez plánovanie, úvodné fázy a tiež celkovo vzhľadom na proces budovania medziľudských vzťahov a komunity. Bolo pre mňa dokonalým testom toho, akú hodnotu má centrovanost-človekom. Podľa môjho názoru predčila jeho všetky primerané očakávania. Toto dobrodružstvo bolo najdôležitejším potvrdením platnosti človekom centrovaného spôsobu bytia.

Rozšírilo poznávanie na celého človeka - skúsenosť, intelekt a teraz k nim musím pridať aj intuíciu. Ukázalo veľkú výhodu človekom centrovaného učenia, ktoré nás posunulo do priestorov, o ktorých sme nikdy nesnívali, do oblastí, o ktorých nikto nepredpokladal, že do nich vstúpi.Niekedy premýšľam nad t m, aká by asi táto dielňa bola, keby som bol jej guruom,

jej vodcom. Rokmi som sa s pomocou neustále pripravených obdivovateľov naozaj stal guruom. Je to však cesta, ktorej sa vyhýbam. Keď ľudia vyjadrujú prílišný obdiv, pripomínam im vetu zo Zenu: „Ak stretneš Buddhu, zabi Buddhu!" Čo by sa stalo, ak by som prijal úlohu aktívneho vodcu, úlohu vedúcej osobnosti? Mohol som skupinu viest' k najdokonalejším zo svojich myšlienok a pocitov - nedokázal by som ju však viest' za ich hranice. Mohol som jej členom povedať - a čiastočne možno aj ukázat' - ako žit' človekom centrovaným spôsobom. Dôsledky? Našli by vo mne odpovede na niektoré zo svojich otázok a bolí by pripravení sa v prípade ďalších otázok na mňa obrátit'. lch poznanie a podpora ich nezávislosti by tak nadobudla celkom jasné hranice.

Všimnite si však, čo sa v človekom centrovanom procese, tak ako prebiehal, udialo. Bol som menej aktívny ako na ktorejkoľvek predchádzajúcej dielni, uspokojovalo ma poznanie, ktoré mi poskytovala veľká skupina, a v menšej

24

skupine som rozprával len vtedy, keď som si myslel, že by som mohol byť facilitujúci. Všetci sme sa tak vzájomne stali facilitátormi poznania pre tých druhých, vydali sme sa novými cestami, fyzicky aj intelektuálne sme sa učili a celý tento proces so sebou priniesol poznanie nezávislosti nášho myslenia a bytia. K nikomu sme sa neprikláňali. Každý z nás sa stal nezávislý žiak.Páčia sa mi výsledky v správaní. Neučili sme sa človekom centrovanému spôsobu bytia ako takému. Každý človek sa nachádza v procese definovania vlastného spôsobu bytia. Výsledok je pluralistický v plnom význame tohto slova, ale tiež zjednocujúci v tom, že každý z nás je schopný trochu sebaistejšie a citli vejšie povedat': „Som sám sebou." Pre jednu ženu to znamená postavit' sa so svojimi presvedčeniami o určitom spoločenskom probléme tvárou v tvár ôsmim stovkám ľudí. Pre inú to znamená otvorenejší vzťah k jej deťom. Pre jedného muža to znamená náročnú konfrontáciu s autoritatívnym šéfom. Pre iného to znamenalo iniciovanie „festivalu piesní" počas jedného nudného transkontinentálneho letu, pri ktorom sa pasažieri a stewardky začali vzájomne skutočne spoznávat'! Iný človek sa pokúša zmenit' tradičnú organizáciu na komunitu a potom hovorí: „A tak na 136 miestach celého sveta táto vnútorná moc a dôvera pracuje, rozširuje sa dookola, dolu a hore - a ktovie, kde sú jej hranice?" Číslo 136 je bez pochýb prehnané - nie každého to do hĺbky ovplyvnilo - ale slová veľmi dobre vystihujú aj môj vlastný pocit. V tej skupine sa začalo kvasenie, odmlad a katalýza, ktorá nedokáže vyriešit' problémy manželstiev, rodín, škôl, podnikov, centier pre duševné zdravie, či politických hnutí, ale na všetky má veľmi hlboký vplyv. Pre zúčastnených to bol skutočne vzrušujúci a obohacujúci zážitok. Spolu s mnohými, ktorí mi napísali, si ho veľmi cením.

Kapitola 9

Moc bezmocných

(Táto kapitola je výsledkom našej spoločnej práce s Alanom Nelsonom.)

Obyčajne o deťoch a mladých ľuďoch zo strednej vrstvy neuvažujeme ako o utláčanej skupine. Nasleduje vzrušujúci skutočný príbeh, ktorý naznačuje, že za istých okolností sa presne takou skupinou môžu stat'. Jednej takejto skupine rozkazovali a manipulovali ňou. Jej členovia neboli vypočutí a ich práva boli ignorované. Boli tiež úplne bezmocní - bez peňazí, šiat, bez účasti na ozajstných rozhodnutiach. Boli bezmocní? Vynárajúca sa odpoved' ma fascinuje.

Výnimočná vec, ktorá podľa mňa v tomto svedectve prečnieva nad ostatné, je

25

ireverzibilita slobody. Ak raz človek - dieťa alebo dospelý - zakúsi zodpovednú slobodu, bude sa o ňu usilovat' neustále. Sloboda správania môže byt' celkom potlačená maximálnym použitím rôznych druhov moci, vrátane prinútenia, ale nemožno ju odstránit' alebo zničit'.

Ďalším prekvapivým prvkom je niečo, o čom verím, že je zrejmé už z pred-chádzajúcich kapitol. Akékoľvek človekom centrované podujatie je pre deväť-desiatdevät' percent zabehaných inštitúcii západnej kultúry, či už ide o školu, manželstvo, alebo - ako v tomto prípade - o dobre mienené spoločenské centrum, nevyhnutne extrémnou hrozbou. Ak ešte stále pochybujete o revolučnom charaktere človekom centrovaného prístupu, možno vás toto svedectvo presvedčí.

V čase, keď Alan Nelson požiadal o priestor, aby mohol vypovedať tentopríbeh, som tam bol aj ja. Jednoducho sa to z neho vylialo, akoby čakal veľmi dlhý čas, kým ho vyrozpráva skupine, ktorej členovia mohli plne porozumieť tomu, čím spolu s ostatnými prešiel. Horlivo som ho posmeľoval, aby toto vášnivé svedectvo viac zverejnil. Vytlačené slová môžu len ťažko zachytit' obrovskú vášeň oných momentov, ale Alanova hlboká účast' a rovnako silná túžba byt' fair a porozumiet' tým, ktorí sú v tomto prípade „utláčateľmi", preniká aj touto vytlačenou stránkou. Dúfam, že vás Alanovo svedectvo zaujme a poučí rovnako ako mňa. Nechám hovorit' Alana:

„Nasledujúci príbeh som počas letného workshopu v roku 1974 vyrozprával na záujmovej skupine venovanej politike a človekom centrovaného prístupu. V tom čase sme hovorili o vzťahu človekom centrovaného prístupu k politickým situáciám, najmä takým, v ktorých je prítomná nerovnost' moci a v ktorých niekoľko ľudí má moc a uplatňuje ju pri ovládaní životov iných ľudí.

Moja vďaka patrí Eve Cossakovej, ktorá toto stretnutie nahrala a dala mi kópiu svojej nahrávky. Z jej prepisu vznikol tento materiál. Niečo z toho, čo som vtedy povedal, som kvôli jasnosti a zabezpečeniu anonymity pre komunitu a iných ľudí z príbehu prepísal. Pokúsil som sa zachovat' to, čo vtedy Carl nazval `naliehavosťou a urgentnost'ou', takže niektoré drsné črty spôsobu, akým je príbeh vyrozprávaný, zostali nedotknuté.

CARL: Mám taký dojem, že nám na rôznych príkladoch približuješ to, čím človekom centrovaný prístup nie je - podľa teba nie je stratégiou, technikou alebo niečím takým. Mám však pocit, akoby si nám ešte nepovedal svoj názor na to, čím je vo sfére moci.

ALAN: Dobre. Myslím, že by pomohlo, keby... nuž, viem, že mnohým z nás veľmi pomohlo, keď si použil nejaký konkrétny príklad, takže by som to mohol skúsit' aj ja.

Vyhovuje všetkým asi pät'minútový príklad'? Nazdávam sa, že by mohol ilustrovat' to, čo myslím pod človekom centrovanou politikou. Poviem vám tiež, ako som sa na začiatku snažil porozumiet' tomuto prístupu ako naliehavo politickému, v jeho dôsledkoch aj v priebehu.OSTATNÍ: Áno, dobre...ALAN: Dobre ... Asi pred štyrmi - piatimi rokmi, keď som bol študentom teológie a

uvažoval som o vstupe do kňazského úradu, som dostal prácu ako vedúci denného tábora na bohatom predmestí Bostonu... Začnem niekoľkými informáciami o tamojšej komunite. V čase, keď som tú prácu prijal, som o nej nič nevedel; spoznal som ju počas práce a života v nej.Komunita, ktorú budem volat' Gracevilleská, je jednou z najstarších v Mas-

26

sachusetts. Vraví sa, že je v nej nazhromaždené veľké množstvo massachusett-ských peňazí. V skutočnosti má tieto peniaze v rukách len čast' komunity. Graceville sa z hradiska politiky delí na pät' volebných obvodov. Väčšina bohatých ľudí patrí do obvodu číslo jeden. Ostatné štyri obvody nie sú natoľko bohaté. Je tu obrovská nerovnost' - to je to, čo tým chcem povedat'. Chudobní ľudia z hradiska meradiel tejto komunity však nie sú chudobní z hradiska väčšiny meradiel. Sú to najme rodiny so stredným príjmom.

Komunita bola schizofrenická. Cudia, ktorí mali politickú moc, sa samotnou komunitou zaoberali pramálo. Náklady na hlavu na zber odpadu v Graceville boli jednými z najvyšších v Massachusetts - zatial' čo náklady na verejné vzdelanie boli najnižšie. Bolo to preto, lebo bohatí ľudia posielali svoje deti do súkromných škôl.

Pred pár rokmi bohatý volebný obvod, vo veľmi liberálnom duchu otvoril Dom gracevillskej komunity a tento dom sponzoroval denný tábor, ktorý som mal viest'. Dnes je mi jasné, že zo strany komunity to bolo akési dobre motivované liberálne gesto, ktoré bolo určitým spôsobom nápomocné. Tábor bol relatívne lacný, využívaný prevažne rodinami z ostatných štyroch obvodov ako miesto, kam cez deň, počas celého leta alebo jeho časti posielali svoje deti. Niekoľko čiernych detí z Roxbury, to je bostonské geto, dostalo na tábor finančnú pomoc. V Graceville nežili takmer žiadne rasové menšiny.

Dom komunity bol riadený prevažne prvým obvodom. Myslím, že len dvaja spomedzi päťdesiatich členov Rady riaditeľov neboli z prvého obvodu. A iba dvaja mali menej ako päťdesiat rokov. Všetci z výkonnej rady Domu komunity holi z prvého obvodu. Väčšina detí z prvého obvodu chodila do iného, neďalekého tábora - lepšie vybaveného, drahšieho domáceho tábora.

Muž, ktorý ma najal ako riaditeľa tábora, bol výkonný riaditel' Domu gracevilleskej komunity. V tom čase som to nevedel, ale to, že ma najal, bol akýsi čin rozlúčky. Pre ľudí, ktorí mali v rukách moc, bol príliš liberálny. Bol ostro kritizovaný, a preto sa rozhodol pre lepšiu prácu. Dlho sme sa zhovárali o mojom vedení denného tábora a zdalo sa mi to príťažlivé. Mal som mat' nad táborom plnú kontrolu, najať si pomocného riaditeľa a poradcov na naplánovanie aktivít. V apríli podpísal moju zmluvu, potom odišiel.

Reakciou výkonnej rady Domu komunity bolo, že ako nového výkonného riaditeľa najala chlapíka, ktorý bol osem rokov v letectve a viedol v ňom denné tábory. V čase, keď som tohto nového riaditeľa stretol, vedel len, že z Harvardu príde akýsi bradatý čudák a bude viest' jeho tábor.

Odohralo sa to počas prvého roka po tom, ako som si osvojil človekom centrovaný prístup, a myslel som si: „Fajn, pokúsim sa z toho urobit' klientom centrovaný denný tábor." Možnosť urobit' to, v čo som veril, bola z veľkej časti dôvodom, prečo som túto prácu vzal. Tešil som sa na vzrušujúce leto a na tábor plný zaujímavých detí. Nikdy som čosi podobné nerobil, ale uvedomil som si, že najdôležitejšie pre mňa bolo naozaj sa snažit' počúvat' a porozumieť tomu, čím sa zaoberajú a o čo majú záujem ostatní z tábora. Domnieval som sa, že najdôležitejšie bolo moje presvedčenie, že ak ostatní dostanú šancu, budú vní-maví a zodpovední. Veril som, že títo ľudia budú schopní vytvorit' dobrý tábor. Personál som istým spôsobom považoval za svojich klientov... V istom zmysle som rovnakým spôsobom vnímal aj táborníkov.

Takže som si najal pomocnú riaditeľku, Jean, ktorá v tábore pracovala štyri roky... ženu, ktorá je jednoducho naozaj, naozaj fajn a ktorá každého poznala a bola veľmi, veľmi... nuž, bola skvelá. Veľa sme sa rozprávali o tom, čo je pre

27

spolužitie s deťmi a pre vedenie tábora dôležité, a ja som ju najal. Spolu sme sa porozprávali so všetkými ľuďmi, ktorí sa uchádzali o miesta personálu.

Štruktúra personálu bola daná a nemohli sme ju ovplyvnit'. Bol rozdelený do dvoch skupín, neplatení trinást' až pätnást'roční cviční poradcovia a platení po-radcovia vo veku od šestnást' do dvadsat'dva rokov. Priemerná mzda platenej skupiny bola približne 35 dolárov na týždeň. Väčšina z týchto ľudí už bola súčasťou personálu a mnohí sa preto, aby sa mohli zúčastnit' tábora, vzdali lepšie platenej práce, pretože milovali prácu s deťmi. Personál mal celkovo dvadsaťpät' členov a každý týždeň sme očakávali šest'desiat až sto táborníkov vo veku od šest' do trinást' rokov.Pri rozhovoroch s ľuďmi, ktorí chceli byt' členmi personálu, sme sa spolu s Jean

snažili pochopit', čo je pre nich dôležité, snažili sme sa ich počúvat' a venovat' im pozornost'. Na neskoršom stretnutí personálu sme povedali: `Toto je váš tábor. Takmer všetci ste tu už predtýrn boli. Čo s týmto táborom urobíme? Aký chcete, aby bol náš tábor?' Snažili sme sa vyjadrit' im našu dôveru a to, že sa ich budeme snažit' pochopit' a budeme sa zaujímať o ich potreby.

Spočiatku sme tak trochu pochybovali. Postupne sme však pomocou brainstormingu vyjadrovali to, čo s táborom chceme spravit', aký chceme, aby bol. Každý hovoril o tom, čo sa mu na predošlých táboroch nepáčilo a ako by chcel, aby prebiehal tento. Bolo to veľmi, veľmi vzrušujúce. Energia naozaj rástla, ľudia bolí tvoriví a jeden voči druhému citliví.

Spoločne sme sa rozhodli, že tábor bude skôr spoluprácou než súťažou. V mi-nulosti sa každý piatok rozdeľovali odmeny, čo sa málokomu z personálu páčilo - boli zranené mnohé pocity a tábor ako taký bol plný súťaživosti až do tej miery, že poradcovia a asistenti boli bezmocní, pretože aj oni súťažili. V minulosti boli často zvolávané oddelené stretnutia, jedno pre platených poradcov a iné pre dobrovoľných asistentov.

Keď novonajatý výkonný riaditel' Domu komunity prišiel z letectva, spoločne s Jean sme sa s ním po prvýkrát stretli. Bolo to niečo strašné!

On - volajte ho Kenneth Barnes - začal byt' nepriateľský a agresívny. Mám dojem, že ho rozčúlilo, keď zistil, že jeho tábor vedie divoký mladý študent z Harvardu, ktorý už spolu s pomocnou riaditeľkou najal personál. Povedal nám, že naše pôvodné zmluvy nie sú platné a že ich musíme znovu prerokovat' s ním, pretože on je teraz riaditeľom Domu komunity. Chcel, aby sme bolí jeho po-mocníkmi a plnili všetky jeho želania a príkazy týkajúce sa chodu tábora, ktorý mal byt' taký, aký ho chcel on - samozrejme celkom odlišný od predstáv, ktoré sme o ňom mali my s Jean. Našťastie pre nás bol tiež celkom odlišný od práce, ktorú sme mali v zmluve dohodnutú.

Po hodine, počas ktorej medzi nami nepadlo jediné priateľské slovo, sa naše stretnutie skončilo, keď' sme povedali, že o našich zmluvách nehudieme znovu rokovat' a že ich považujeme za platné. Jean a ja sme takmer prosili o priateľskejší a menej autoritatívny vzťah a potom sme odišli. Vonku sme uvažovali nad rezignáciou, ale rozhodli sme sa, v očakávaní zrejmých ťažkosti s pánom Barnesom, rozbehnút' tábor najlepšie, ako sme vedeli. Bolo už neskoro hl'adat' si inú prácu, boli sme táborom nadšení a tiež sme cítili záväzok voči personálu, ktorý sme najali.V čase otvorenia tábora sme sa ako personál tešili na spoločné leto. Tábor začal skutočne dobre. Všetko naznačovalo, že každý má radosť. Zápisné i sta-rostlivosť boli vyššie než kedykoľvek predtým a rodičia táborníkov, ako aj členov personálu boli príjemne prekvapení tým, ako dobre tábor prebieha a ako sú ním

28

deti nadšené. To bolo hádam najdôležitejšie, táborníci aj personál boli spokojní. Spolu s Jean nás to tešilo. Každý tvrdo pracoval a bolo to výborné.V tábore vládol pocit otvorenosti a slobody. Ľudia bolí vnímaví a jeden voči

druhému otvorení. Myslím, že to bolo čiastočne tým, že sme spolu s Jean bolí voči ľuďom z personálu citliví a oni sa viac zaujímali o deti, s ktorými pracovali, a nikto si nepamätal, že by boli niekedy entuziastickejší. Personál mal akútakú slobodu vybrat' si a byt' zodpovedný za to, čo robili jeho členovia. Všetci spoločne boli veľmi tvoriví. Celkovo to bolo skvelé.A táborníci - ako rád by som vám ukázal táborníkov. Boli naozaj fajn! Tie decká boli

také živé a úprimné. Niekedy ma to vyčerpalo a bol som namrzený - všetci sme boli. Naozaj sme však spolupracovali, zabávali sa a vzájomne sa spoznávali.Medzitým sa problémy s pánom Barnesom (ako sa rád nechal oslovovat',

radšej než svojím prvým menom) zhoršovali. Z jeho pohľadu bol tábor prob-lémom. Stále mi vravel, že v ňom nie je disciplína - pre neho disciplína zna-menala, že ľudia dlhý čas stoja nastúpení v presných radoch. Personál sa roz-hodol, že nechce, aby tábor každé ráno pri vyťahovaní vlajky na žrd' stál v radoch a vyjadroval záväzok vernosti. Bolo to nudné; bola to blbost'. Preto sme to nerobili. Nerobili sme to tiež preto, lebo spôsob, akým pán Barnes rozvrhol používanie kúpaliska, umožňoval jednej skupine sotva kúpalisko vôbec použit'. Kompromisom pre problém s vlajkou bolo, že každé ráno ju niektorý z poradcov vytiahol ... a každý večer ju niekto z tábora stiahol, zložil a priniesol do hlavnej kancelárie.

Vyskytli sa aj iné zmeny. Deti si viac ako predtým vyberali, čo chcú robiť, na-príklad výlety do okolia. Vzhľadom na táborníkov a personál sme vždy hľadali dohodu alebo kompromis a nič nebolo vynútené. V rámci možností rozpočtu a zabehnutej štruktúry o najdôležitejších veciach rozhodovali ti, ktorých sa priamo dotýkali ich dôsledky. Pre nás bolo najdôležitejšie, akým spôsobom sa rozhodujeme a aké máme vzájomné vzťahy.

Pán Barnes naliehal, aby som všetko kontroloval, lebo inak to bude robit' on. A robil tak všade, kde mohol. Ustanovil trojčlennú komisiu, následkom čoho trvalo desat' dní, kým bolo možné zohnat' pre deti čokoládové mlieko, ktoré chceli - aj napriek tomu, že mlieko bolo dodávané každý deň. Mliekár vravel: `Máme veľa čokoládového mlieka, ale nemôžem ho pustit', pokial' nedostanem príkaz od ľudí zhora.' Pán Barnes tiež vymenil všetky zámky v dome a nechal si jediné kľúče. Jean a ja sme dokonca nemali kľuč ani od miestnosti so sódou, pretože si myslel, že by sme z nej niečo ukradli - ktosi povedal, že toto pán Barnes vravel. Každý deň sme museli íst' k nemu po kľuč, aby sme mohli dat' dennú dávku sódy pre táborníkov do chladiaceho boxu. Ak ho nebolo možné nájsť - čo sa stávalo dosť často - sódu sme podávali teplú. Mal zámok dokonca aj na skrinke s instantnou kávou a mal od nej jediný kľuč! Pokúsil som sa mu vysvetlit', že sa v tábore snažíme vytvorit' seba-ovládanie. Dôležitost' disciplíny nebola prehliadaná, ale centrom záujmu bola skôr sebadisciplína, než zhora nadol predpísaný systém.

Toto pána Barnesa ani trochu nenadchlo a postupne v priebehu tábora boli naše vzťahy čoraz viac napäté. Ako táboroví vedúci sme sa s Jean snažili viesť tábor tak, aby boli maximálne využité jeho možnosti bez programových kolízií. Tiež sme naplánovali výlety do okolia a nakúpili sme zásoby. Keď sme mali šťastie, boli sme s deťmi, spoznávali a hrali sme sa. Príliš veľa času sme však trávili tým, že sme robili štít medzi pánom Barnesom a táborom. Z času na čas sa objavil, aby nám povedal, čo robíme zle - taký bol jeho vzťah k personálu aj k táborníkom. Nikdy nekomentoval čosi, čo sme robili správne. Jeho predstava o tom, ako vychovávat',

29

bolo pýtat' sa ľudí, či vedia veci správne nazvat', napríklad: 'Ako voláme tie pierka na šípe?' Zistili sme, že je dôležité, aby sme pred ním tábor chránili, ako len vieme.

Priznám sa, že som bol pri človeku, ktorý sa vrátil z osemročnej služby, veľmi málo empatický a určitým spôsobom som ho veľmi skoro začal považovať za nepriateľa. Bolo to odo mňa dost' hlúpe. Nespoznal som nikoho z výkonnej rady. Zo spätného pohľadu to bola veľmi slabá stratégia a sám sebe si to vytýkam. Ale nevnímal som zúfalstvo tohto muža.

Znak, všetky spätné väzby poukazovali na to, že tábor je úspešný. Počas prvej noci - každý druhý týždeň mohli táborníci zostať na noc zo štvrtka na piatok - v tábore zostalo viac ako osemdesiat percent táborníkov. V minulosti bola účast' približne tridsat'percentná.

Počas tretieho týždňa pána Barnesa naša úspešnosť veľmi ohrozila. Nikdy nevidel podobný tábor - taký otvorený a srdečný - kde sa ľudia objímali, plakali a zhovárali o svojich prianiach. To, že sa každý zdal byt' šťastný, bolo pre noho ešte horšie.

V ten týždeň sme mali ďalšiu noc, ktorej sa zúčastnil takmer celý tábor. Pán Barnes sa však zjavil, nakričal na niekoľko detí, pozamykal pár dverí, od ktorých mal kľúče len on a odišiel hovoriac, že sa neskôr vráti, aby sa dozvedel, ako to všetko ide. Nuž, zamkol aj miestnost' s telefónom, takže sme ani nemohli hovorit' s rodičmi, ktorí volali, aby sa dozvedeli, ako sa majú ich deti. A on sa vrátil až na druhý deň!Nasledujúce popoludnie (piatok) som sa s Barnesom pochytil kvôli niekoľkým pomarančovým šupám, ktoré našiel pod stolom. Vo svojej frustrácii ohľadné zlo-žitejších problémov sa chytal takýchto drobností. V tom čase bol tábor takmer bez poškvrny - pretože sme práve dokončili veľké upratovanie - okrem tých pomarančových šúp. Priznám sa, že som sa. viac zaujímal o táborníkov a ich rodičov. Po táborovej noci bolo vždy treba pohl'adat' nejaké stratené šaty, zod-povedať niekoľko otázok a uistit' rodičov.Pán Barnes mi oznámil, že v pondelok sa on a ja stretneme s pánom Smithom,

pokladníkom výkonnej rady, aby sme prediskutovali tento spor. Bol som trochu nervózny, pretože som nikdy predtým s pánom Smithom nehovoril. Tiež som sa však na toto stretnutie tešil, pretože bola šanca objasnit' to, čo sa deje, a pozhovárať sa o všetkých ťažkostiach, ktoré nám a Domu komunity všeobecne pán Barnes spôsoboval. Väčšinu víkendu som strávil prípravou dôležitých poznámok o tom, čo sa prihodilo, aby som mal počas rozhovoru po ruke fakty.

V pondelok ráno, štvrtý týždeň tábora, som vstúpil do kancelárie pána Barnesa, ktorú mal na poschodí, a spolu s ním a pánom Smithom v nej bolo niekoľko Ľudí, ktorý ch som nepoznal. Bolo mi povedané, že ešte neprišli všetci a že ma zavolajú, keď prídu ostatní a pripravia sa.

`Čože!' pomyslel som si. `Toto malo byt' stretnutie medzi troma ľuďmi!' Ale zišiel som na prízemie do tábora a keď boli všetci prítomní, prišli po mňa. Vkročil som do miestnosti, v ktorej bolo asi osem ľudí.

Bola to, ako som sa dozvedel, väčšina členov výkonnej rady Domu komunity. Výkonnou riaditeľkou rady bola príjemná, šest'desiatšest'ročná žena, ktorá len s ťažkosťami chodila a ktorá osobitým spôsobom vložila do práce v komunite veľkú časí' svojho života - ale jej prístup bol slepo liberálny a absolútne necitlivý. Vedela, čo by ľudia mali dostat', čo by sa malo robiť, a nikto nemal vyvolávat' rozkol a vzdorovat' jej, pretože ona je hrozne milá pani. A bola. Naozaj bola.Keď mi pán Barnes predstavoval ostatných z výkonnej rady hovoril, ktorý z nich

30

učil v Nedeľnej škole, ako dlho a podobne, čím mi naznačoval, ako veľmi a opodstatnene sa títo ľudia zaujímajú o deti. Naozaj nechcem vzbudiť dojem, že to boli hrozní ľudia, pretože neboli. Zaujímali sa o deti v tábore a veľmi ich zaujímal Dom komunity. Mysleli si, že škodím obom.Neskôr som sa dozvedel, že v tom čase o mne leteli fantastické chýry: bol som

homosexuál a robil som nátlak na mužov z personálu; zvádzal som ženy a pri-chytili ma, ako sa s jednou milujem v pieskovisku; bol som súčasťou komu-nistického sprisahania, pripraveného v tábore v Kanade na obsadenie tejto komunity, ktoré malo začať deťmi - podľa troch ľudí tento posledný chýr pochádzal priamo od pána Barnesa. Bol som považovaný za akéhosi krysára. (Známa postava z rovnomennej poviedky - pozn. prekl.)Vyhodili ma. Prišiel som na toto stretnutie a po predstavení mi prečítali oznámenie

o ukončení zmluvy. Bol som odrovnaný. Povedali, že mi dajú peniaze za zvyšok leta, ale chcú, aby som skončil a odišiel.

A nechceli sa so mnou o ničom rozprávat'. Nikto z nich sa so mnou predtým nezhováral; pokial' viem, nikto z nich sa ani nerozprával s nikým, kto mal s tá-borom niečo spoločné - táborníkmi, personálom, Jean alebo rodičmi - počuli však dosť.V ten pondelok o 9:30 ráno ma vyhodili. Pre tábor to bolo najdôležitejšie ráno, prvé

ráno týždňa s najväčšou registráciou - viac ako sto detí. Asi pol hodiny som sa ponevieral okolo a usporiadaval si svoje veci, niekoľkým poradcom som spomenul, že ma vyhodili a šiel som domov. Jean zavolali na rovnaké stretnutie s tými istými ľuďmi, takže som s ňou nemohol hovorit'. Zranený a zmätený som išiel domov. Nemal som predstavu, čo robit'.

Neskôr som sa dozvedel, že Jean ponúkli miesto riaditeľky tábora, mala však pri-jímať inštrukcie od pána Barnesa. Odmietla to so slovami, že chce, aby ma opäť najali.

Okolo 10:30 začalo pršat' a všetkých sto táborníkov a dvadsat'päť členov per-sonálu sa muselo natlačiť do vnútorných zariadení tábora, ktoré neboli bohviečo - suterén Domu komunity a malá telocvičňa. A ja som bol doma naozaj, naozaj zranený. Moja odpoved' na to, že ma vyhodili, bola: `Takto so mnou neza-obchádzala žiadna skupina dospelých.' Nikdy sa som mnou ani len nezhovárali. Takmer som neveril, že sa také niečo môže diať.

Okolo 11:30 toho istého rána celý tábor štrajkoval a Dom komunity bol obložený transparentmi vyrobenými v oddelení umeleckých remesiel. Všetci členovia personálu okrem jedného podpísali petíciu, že kým nebudem znova najatý, nevrátia sa do práce.

Nikto z personálu sa v živote na niečom takom nepodieľal. Nikdy predtým kvôli niečomu neštrajkovali. A ja som s tým štrajkom nemal nič spoločné. Ani som nevedel, že prebieha. Nikto týmto ľuďom nepovedal, čo majú robit'. Vedeli, čo chcú. Žili v tomto prostredí tri týždne -ľudia z personálu o niečo dlhšie - bola im v ňom prejavená dôvera, zaobchádzali s nimi ako s ľuďmi a nadriadení, ktorí ani nevedeli, čo sa deje, im nehovorili, čo majú robit'.

Najväčší dojem na mňa urobilo to, že neštrajkovali kvôli mne, ale kvôli sebe. Možno som mal dajakú charizmu alebo čo, alebo to možno bolo mojím štýlom, ktorý sa im páčil. V najhlbšom vnútri svojho srdca som však presvedčený, že v podstate to boli oni sami, kto sa nevzdával. Nechceli sa podvoliť inému postupu, ktorý m by tábor prebiehal - inému spôsobu života - keď už raz zažili inú alternatívu. Zažili ju a to bol ich postoj. Bol som na nich neuveriteľné hrdý. Počas toho dňa som asi trikrát plakal. Aký hrdý som bol na tie deti, ako mi na nich záležalo. Žasol som, jednoducho som žasol.

31

V každom prípade... sa pokúsim tento príbeh skrátiť... (Mnohé hlasy zo skupiny:' Neskracuj ho!')Dobre... Riaditel' mi v to popoludnie okolo jednej zavolal a povedal mi, aby som prišiel do Domu komunity. Ten telefonát ma nezastihol, pretože som už bol na ceste. Bol som doma, premýšľal som, bol som zmätený a nikto z tábora sa neozýval. Nevedel som, čo robit' a bál som sa, že personál ustúpi od toho, čo pre nás tábor znamenal, aby ma dostal späť.

Keď som dorazil, najstarší táborníci chodili v daždi okolo Domu komunity nesúc transparenty, na ktorý ch stálo `Chceme Ala.' Ľudia vybehli, aby ma privítali, a ja som tam len s úžasom stál. Po tvári sa mi kotúľali slzy. To bol ale deň! Úplne skvelý.Ktosi mi povedal, že mi pán Barnes volal; chcel so mnou hovoriť. Išiel som najprv do

telocvične a do suterénu, aby som sa so všetkými opäť stretol - bolo to veľmi šťastné opätovné zjednotenie - a potom som šiel hore stretnúť sa s pánom Barnesom.Bol jednoducho rozzúrený! Oboril sa na mňa a povedal: 'Dajte tento tábor znova do

poriadku!' Povedal som: `Nemôžem nič urobit'. Bol som vyhodený. Už tu nepracujem.' A on povedal: 'Dobre, opät' vás najímam.'

Zišiel som dolu a tábor sa veľmi rýchlo znovu usporiadal do obvyklých skupín. Všetci sme boli veľmi šťastní. Potom som sa vrátil na poschodie a mal som s pánom Barnesom dvojhodinovú poradu. Jednu vec som dosial' nespomenul, pán Barnes ešte stále žil so svojou matkou. Počas nášho rozhovoru sa vrútila do jeho kancelárie. Jej tvár bola červená a kričala na mňa: "To, čo potrebujete, je výprask na holý zadok!" Vrieskala, že sťažujem život jej aj jej nádhernému synovi Kennethovi, ktorý miluje deti. Nikdy som ho nevidel viac zmäteného. Stále hovoril: 'Mama... Mama! ... MAMA ... ja sa o to postarám.'Po odchode táborníkov domov sme s ním - Jean, ja a ostatný personál - mali poradu.

Myslím, že tam bol aj pán Smith. Znova ma najali a tábor mal pokračovať ako doposial'. Pán Barnes, Jean a ja sme sa rozhodli, že sa každý deň na hodinu stretneme a budeme o veciach otvorene hovoriť. Potom nám pán Barnes vysvetlil svoje postavenie voči personálu. Nanešťastie klamal ohľadné vecí, ktoré sa týkali ľudí z personálu, a oni vedeli, že klame. V tom čase som ho vnímal skôr ako hlúpeho, nekompetentného tárača, a nie ako človeka, ktorý má ozajstné problémy a je dosť zúfalý.Tábor potom prebiehal lepšie než predtým. To, čo sa stalo, nám dodalo veľa energie

a cítili sme sa vzájomne bližší než kedykoľvek predtým. Čím lepšie tábor prebiehal, tým horšie to bolo s pánom Barnesom. Teraz každý vedel o našom spore a myslím, že to mu ešte priťažilo. Ukázal sa iba na jednom z plánovaných stretnutí s Jean a so mnou a uprostred týždňa vybuchol a kričal: 'Medzi vami a mnou to nikdy nebude lepšie.'

Počas toho týždňa som tiež napísal list ľuďom z výkonnej rady vyjadrujúc svoje želanie zostat' v tábore a byt' s deťmi do konca leta, povedal som tiež, že by sme mohli zabudnút' na nepríjemné pocity z pondelka. Ponúkol som sa, že sa pozhováram s hociktorý m z nich, ak si to bude želat'. V ten týždeň som sa stretol s pár ľuďmi z rady a otvorene som im povedal, že sa s nimi porozprávam, ak si myslia, že by to pomohlo. Nič nezaberalo!

Personál si naplánoval odpočinok - bolo to päťdňové voľno plus víkend, ktorý sme mali stráviť na chate rodičov dvoch členov personálu. To sa v priebehu štvrtého týždňa neuveriteľne zamotalo. Rodičia ľudí z personálu volali, aby sa porozprávali s Jean alebo so mnou, ale ľudia zhora - Ken Barnes a zástupca riaditeľa Domu

32

komunity - zdvihli telefón a povedali, že sme zaneprázdnení. Neumožnili nám súkromné telefonáty, dokonca sme vôbec nevedeli, že títo rodičia volali; ani sme nedostali odkazy.

Zadržiavali hovory na poschodí a hovorili rodičom: `Je to hrozné. My za tým nie sme. Tábor s tým nemá nič spoločné. Nebude tam žiadny dospelý dozor.' Jean nebola vydatá a ani ja som nebol ženatý, a teda nás za dospelý dozor nepovažovali. Myslím, že to vykreslili ako orgie.Napokon - potom, ako som celé popoludnie strávil doma pri svojom telefóne a

volal som rodičom členov personálu, aby som veci vyjasnil - asi polovica z nás na tú chatu išla. Keď počas toho týždňa náhodou ľudia z personálu prišli domov, ich rodičia im nahnevane vyčítali: `O všetkom si nám klamal.' Lebo rodičia rozprávali s ľuďmi z prednej kancelárie. A ja som potom musel volat' týmto rodičom, aby som decká ťahal z horúcej kaše. `Vaše dieťa vám neklamalo,' hovoril som. 'Nedokážem vám vysvetlit', čo sa deje, ale toto je voľno pre tých z personálu, ktorí môžu a chcú ísť na chatu a tiež tam idem ja a Jean.' Našťastie, mnohí z týchto rodičov sa s Jean a so mnou stretli, takže vedeli kto sme. Pre nich sme boli ľudia a aj ja som mal nejakú skutočnú cenu a nebol som iba 'krysárom' alebo neviem, čím ešte.Takže sme na ten víkend odišli, mali sme sa výborne a vrátili sme sa na piaty

týždeň tábora. Tešili sme sa na zvyšnú polovicu nášho spoločného leta. V pondelok ráno som trochu zaspal a neprišiel som do tábora ako zvyčajne. Ako som sa ponáhľal, aby som sa tam dostal, zavolalo mi jedno dievča z personálu. Povedala: `Al, musíš sem hned' prísť! Je tu celkom nový personál! Hovoria nám, že sa nesmieme k deťom priblížiť a spolu s novým personálom ich zhromažďujú na tenisových kurtoch.'V utorok štvrtého týždňa tábora - deň potom, ako som bol vyhodený - sa výkonná rada

tajne stretla s pánom Barnesom a rozhodla sa najať celkom nový personál. Keď som prišiel do tábora, našiel som v ňom už Ľudí z nášho personálu zhromaždených jeden vedľa druhého. Boli zmätení a šokovaní, nahnevaní, smutní a vylákaní. Nedovolili im priblížiť sa k táborníkom, z ktorých niekoľkí za nimi plakali. Bol to chaos.Vytočili dvadsaťpäť Ľudí. Vytočili táborníkov, vytočili aj mňa.

Výkonná rada ma opät' zavolala na súkromné stretnutie, kde mi povedali, že som vyhodený a že ak ešte raz vkročím na pozemok, dajú ma zatknút' a povedali mi, aby som odtiaľto vypadol. Povedal som, že neodídem, pokial' sa nedozviem, čo sa stane s táborníkmi a ostatným personálom. Takže sme sa spolu s personálom stretli s pánom Smithom, pokladníkom výkonnej rady a s pánom Barnesom. Smith a Barnes povedali: `Všetci ste podpísali tú petíciu, že pokial' nebude Alan znova najatý, nebudete pracovat'. Odstupujete a my teraz vaše odstúpenie prijímame.'Bolo to, akoby tieto deti nemali žiadne práva! Akoby ani neboli ľuďmi hodnými úcty a

rešpektu! Pripomenul som, že pred celým personálom povedali, že ma znovu najmú. A oni len pokojne povedali: `Nuž, klamali sme, aby sme ochránili táborníkov.'Informoval som ich, že ich zažalujem za zavádzanie pri vyjednávaniach o zmluve.

To vytočilo ich. Povedali: 'Týmto sa toto stretnutie končí. Ideme sa porozprávať s naším právnym zástupcom.' Aby sa nezistilo, čo urobia, museli sa porozprávať so svojím právnym zástupcom, aby vôbec prišli na to, čo urobili. Povedali 1'ud'om z personálu, aby sa vrátili v utorok a dozvedeli sa, ako sa o nich rozhodlo.Nebol som schopný im uveriť. Vyhodili dvadsat'päť detí len preto, lebo sa tak veľmi

snažili o otvorený, človekom centrovaný tábor. Je to radikálna myšlienka a keď ju ľudia zbadajú, k smrti ich to vyláka.CARL: Zosumarizujem záverečnú čast' Alanovho príbehu a potom nasleduje

niekoľko ponaučení, o ktoré sa so mnou podelil.

33

'Vyhodený' personál sa rozhodol často sa stretávat'.Nová riaditelia nebola schopná spravovat' tábor a po týždni, spolu so zvyškom

personálu, podala výpoved'.V ten deň celá situácia naplno prepukla v miestnych novinách, prinášajúc články a listy

od oboch strán.Na stretnutia „vyhodeného personálu" prišiel pán Smith len raz, ale rodičia členov

personálu sa ich zúčastňovali často. On aj oni začali počúvat' o človekom centrovanej filozofii, ktorá sa tu uskutočňovala. Videli tiež, že Alan je `človek a že personál nevisí na jeho klamlivých špagátikoch.'Keď pán Smith zvolal stretnutie, pán Barnes sa nebol schopný dostavit'. Všetko

naznačovalo, že bol úplne vylákaný a neistý. Pán Smith sa - po niekoľkých dramatických chvíľach neistoty - ujal zodpovednosti, aby opäť najal Alana a pôvodný personál a znova tábor otvoril. Ukázali sa všetky predtým zaregistrované deti (a mnohé iné) a strávili pekné dva posledné týždne.

ALAN: Myslím, že mnohí ľudia sa naozaj zmenili - veľmi jemným a ireverzibilným spôsobom. Ľudia - pravdepodobne najmä z personálu - si uvedomili: `Toto je spôsob, ktorým chcem žiť svoj život.' - `Toto som ja.' - `Toto je cesta akou chcem vstupovat' do vzťahov s druhými.' - `Mám čo o svojom živote povedať.'

Myslím, že sa niektorí z nás naučili veci, ktoré s nami zostanú. Ja určite. A ľudia z personálu a z tábora, s ktorý mi som pracoval, pre mňa boli jednoducho úžasní. Myslím, že mnohých Ľudí - aj sami seba - naplnili úžasom nad tým, čo dokázali, keď dostali šancu.

V tomto príbehu som rozprával o najdramatickejších udalostiach - o tých, o ktorých sa hovorí najľahšie. O tom najdôležitejšom, zo spätného hľadiska a aj pri súčasnom pohľade na to veľmi plné leto, sa však hovorí ťažšie. Veci, o ktorých sa ťažko hovorí, však umožnili spontánnosť, odvahu a integritu, ktorá vznikla medzi ľuďmi z personálu.Je ťažké opísať naše vzájomné pocity, spoločný pocit, že to, čo robíme, je pre nás

dôležité a že to robíme naplno. Je ťažké hovoriť o tom, ako sme sa jeden o druhého zaujímali, o spôsobe, akým sme sa starali o deti v tábore. Vstupovali sme do vzájomných vzťahov ako celí ľudia, dôverovali sme jeden druhému a významným, úprimným spôsobom sme sa delili o našu životnú energiu.V prostredí dôvery a otvorenosti, ktoré sme vytvorili, sme myslím všetci v sebe a jeden v druhom odhalili schopnosti, o akých sme predtým ani neuvažovali.Ukázalo sa, že náš spôsob bytia spolu je ohrozujúci a myslím, že by taký

mal byť! Teraz lepšie vidím politické dôsledky centrovanosti človekom. Tá je na hony vzdialená od politiky, ktorá sa praktizuje vo väčšine inštitúcií a komunít aj napriek tomu, že sú tak blízko k historickým počiatkom našej demokracie ako Graceville v Massachusetts. Ale duch seba-determinácie, slobody a rastu (ako život, vol'nost' a hľadanie šťastia) žije v ľuďoch ako oheň, ktorý čaká na to, aby ho vznietila iskra dôvery, porozumenia, súcitu. a uvedomenia.Myslím, že ideály demokracie sú ešte stále veľmi revolučné. Pre mňa je človekom

centrovaný prístup stelesnením týchto ideálov v bezprostrednosti 1'udských vzťahov. Nemožno ho zredukovat' na stratégiu či techniku. Je to postoj stelesňujúci rešpekt voči integrite a cene jednotlivých Ľudí; je to spôsob videnia a vzťahovania sa k svetu a iným. Je to spôsob bytia v súčasnosti alebo žitý alebo odmietaný, pretože človekom centrovaná politika je rovnako bezprostredná ako ľudia a vzťahy. Človekom centrovaný prístup ponúka perspektívu, z ktorej možno jasne vidieť, že autoritatívne systémy nezachovávajú a ani nepodporujú demokratické tradície a hodnoty.

34

CARL: Bol to príbeh o zdanlivo bezvýznamnom `vzplanutí v dennom tábore', ktorý však tiež možno chápať' ako mikroskopický príklad protikladu medzi svojvoľnou a neosobnou mocou a skupinou bezmocných jedincov, ktorí zakúsili omamnosť zodpovednej slobody.Náhodnou udalosťou (odchodom predchádzajúceho riaditeľa a jeho nahradením

pánom Barnesom) sa skúsenosť denného tábora zmenila na zreteľný a klasický spoločenský experiment. Do tradične organizovaného podujatia sa v plnej sile zaviedli človekom centrované postupy. Pretože človekom centrovaný prístup je extrémne revolučný, nemohli tieto dva systémy koexistovat' a tichá (alebo nie natoľko tichá) revolúcia bola nevyhnutná.Existujú dva vzájomne si protirečiace spôsoby používania moci. Alan dôveroval deťom a personálu, netúžil kontrolovat' ich či manipulovat' s nimi a celkom sa s ostatnými delil o zodpovednost'. Jeho prvá otázka bola: 'Aký chcete, aby bol náš tábor?' Stretol sa s prvotnou nedôverou a pochybovaním. Tieto postoje sa rýchlo premenili na vzájomnú dôveru, otvorenost', radost', tvorivú a seba-zodpovednú činnost'. Sút'aživost' bola vystriedaná spoluprácou. Disciplínu zvonka vystriedalo seba-ovládanie. Každý človek - táborník či člen personálu - zažil a slobodne využil svoje moc.

Vtedy prichádza autoritatívny spôsob moci. Až do okamihu, kedy Alana zavolali na stretnutie rady a narýchlo ho prepustili, nebol aj napriek pokračujúcemu uvedomovaniu si enormných rozdielov v „politických" presvedčeniach nikto „utláčaný". Ale vyhodenie reprezentuje výkon svojvoľnej, neosobnej moci, ktorá sa neusiluje prešetriť' a odhalit' fakty - je jednoducho chirurgickým zákrokom na zbavenie sa nepohodlného človeka.

Alan rozpráva o ostrej bolesti, o pocite „vytočenia", o tom, ako ho ničila ne-spravodlivost' takéhoto konania. Je to nepatrný príklad deštrukcie self, ktorú prežívajú státisíce ľudí, na ktorých sa zameriava ničivost' neosobnej, svojvoľnej a slepej moci. Skutočnosť, že v tomto prípade - a možno aj v mnohých iných - bola moc v rukách ľudí s mimoriadne dobrými úmyslami, je ešte zarážajúcejšia. Politika moci a kontroly môže byt' devastujúca aj vtedy, keď ju vykonávajú ľudia, ktorí sa iba snažia chránit' a starat' o mladých.

Bližšiu pozornosť si zasluhuje reakcia dospievajúcich členov personálu a ešte mladších táborníkov na prvé vyhodenie a na udalosti, ktoré potom nasledovali. Reakcia ľudí, ktorí zažili zodpovednosť a vzrušenie zo slobody, na svojvoľnú autoritu je celkom predvídateľná, ale ešte vždy ohromujúca. Všade, kde jednotlivci odolávajú takémuto zásahu do svojich ľudských práv, sa objavuje iniciatíva, tvorivost' a predstavivosť. Je to pravda aj napriek tomu, že v danom prípade jedinci zažili zodpovednú slobodu len na niekoľko týždňov a pravdepodobne predtým nič podobné vo svojich domovoch, školách či komunitách nezažili. Energia, ktorá sa tak uvoľňuje, sa zdá byt' bezhraničná.

Treba si jasne uvedomiť, že bez pána Smitha, alebo aj vďaka nemu, by sa tento príbeh mohol skončit' veľmi odlišne. V tomto prípade je výsledok na strane ľudí, ktorí chceli byt' zodpovední za vlastné konanie, ale mohlo to dopadnút' aj celkom inak. Ako bolo už predtým zdôraznené, byt' vo vlastnom správaní človekom centrovaným so sebou v ktoromkoľvek systéme prináša riziko.

No najdôležitejším poznaním, ktoré si z toho celého odnášam je, že bezmocní majú moc. Hoci pre Alana, personál a táborníkov mohli veci dopadnút' zle, našli a využili silu, o ktorej nevedeli, že ju majú. Po najatí Alana spoznali, že aj v situácii, v ktorej oficiálne nemajú nijaké slovo, nijakú kontrolu ani autoritu, fakt, že sa spoliehajú na to, čomu veria, že akceptujú a žiadajú pre seba ako

35

zodpovedných, slobodných ľudí uznanie, môže mat' ohromný dopad. Boli schopní ovplyvňovať okolnosti vlastných životov, aj životov iných. Toto je kľuč k politike bezmocných.

Kapitola 10

Bez žiarlivosti?

Fred a Trish sa usilovali o to, aby ich manželstvo bolo vzťahom, v ktorom má najdôležitejšiu cenu každý z nich ako človek. Snažili rozhodovat' spoločne a pri -sudzovali svojim túžbam rovnakú váhu. Obaja sa tiež v neobvyklej miere vy-hýbali potrebe vlastnit' a ovládať toho druhého. Vytvorili medzi sebou partnerstvo, v ktorom boli ich životy nezávislé aj spojené. Obaja si vytvorili vzťahy aj mimo manželstva a tieto intímne zväzky mali často sexuálnu povahu. Otvorene o týchto vzťahoch komunikovali a zdá sa, že ich prijímali ako prirodzenú a obohacujúcu súčast' ich osobných životov, ako aj ich manželstva. Ich životný štýl sa im páčil. Ich človekom centrované manželstvo je veľmi vzdialené od tradičnej podoby.

Komunikácia medzi nimi aj napriek vzájomnej otvorenosti v istom podstatnom bode zlyhala a objavila sa trauma, ktorá nemá žiadnu zrejmú spojitost' s ich mimomanželskými vzťahmi. Manželstvo je stále pevné a ešte stále zahŕňa aj mimomanželských milencov. Táto závažná trhlina v ich životoch a komunikácii dáva príbehu ešte provokujúcejší charakter.

Ak je partnerstvo založené na raste a vyvíjajúcom sa rozhodovaní a ak je jeho medziľudská politika oslobodená od túžby ovládať toho druhého, vyvíja sa je-dinečným, idiosynkratickým spôsobom. Ukazuje sa, že ak sa dvaja ľudia otvorene a slobodne snažia byť sami sebou, ich vzťah nadobúda vysoko individuálnu podobu. Nie je to model, nemožno ho kopírovať, ale je to sústo na zamyslenie.

Aj napriek mimomanželským vzťahom na seba len veľmi málo žiarlili. Sku-točnost', že táto zelenooká obluda v ich vzťahu chýbala, poukazuje na celú problematiku žiarlivosti väčšmi, než keby v ňom bola prítomná.Na jeseň roku 1973 som od mladého muža, ktorý vyštudoval univerzitu v Bay

Area, dostal dlhý list, v ktorom písal o svojom nezvyčajnom manželstve. Aj napriek svojej presvedčivosti - tento list napísal on sám - som sa túžil dozvediet', ako na to reaguje jeho žena. Úprimne, toto svedectvo sa mi zdalo až príliš dobré na to, aby bolo pravdivé.O tri roky neskôr som mal to šťastie a získal som od nich ďalšie informácie. Tiež

som ich navštívil v ich vlastnom prostredí, aby som sa s nimi pár hodín

36

porozprával.Navonok, v obliekaní a spôsoboch, sa Fred a Trish nijako očividne nelíšili od iných párov v ich veku. Obaja boli atraktívni, manžel tak trochu útly a jeho žena mierne bacuľatá. Obliekali sa neformálne, rozprávali pokojne a v konverzácii jeden druhého rešpektovali. Zdalo sa, že sú si vzájomne oddaní. Nijako sa nelíšili od svojho okolia, neboli „iní".Charakterizoval by som ich ako dvojicu so širokými a bohatými záujmami aj mimo

vlastného vzťahu; tieto vonkajšie záujmy sa navzájom zásadne líšili a kryli sa len čiastočne. Trish mala rada aktivity mimo domu; Fredove záujmy sa uberali skôr estetickým smerom a dúfal, že po dokončení doktorátu, po ktorom tak túžil, sa im bude môcť venovat' viac. Skrátka - tvoriví a všestranníjedinci.Nasleduje Fredov prvý list:

„Tento list je odozvou na vašu knihu Stávame sa partnermi. Mali sme pocit, že ste príliš pesimistický, čo sa týka schopností človeka zbavit' sa majetníckosti a žiarlivosti. Naša vlastná skúsenost' je dôkazom toho, že žiarlivost' nie je vrodená. Dúfame, že nám písanie tohto listu pomôže - že proces vyjadrenia toho, ako vnímame náš vzťah, lepšie vymedzí to, čo voči nášmu vzťahu pociťujeme. Dúfame, že to bude nápomocné aj pre váš výskum.Mám dvadsaťpäť rokov a Trish má dvadsaťštyri. Zobratí sme tri roky. Dokončili sme si odborné vzdelanie a žijeme tu už šesť rokov. Už tretí rok pokračujem v štúdiu (v technickej oblasti) a dúfam, že po dokončení Ph. D. budem učiť. Trish je kvalifikovaná sestrička a pracuje v miestnej nemocnici. Na začiatku sme si mysleli, že naše manželstvo je ideálne. V tom čase sme manželstvo vnímali skôr ako `stav', a nie ako 'proces'. Predsa sme však mali akési pochybnosti o tom, čo sa zdalo byt' nenarušiteľným spoločenským zákonom, že manželské šťastie rokmi zaniká. Tento pocit bol prirodzeným dôsledkom narastajúcej frustrácie z manželstva, ktoré nás obklopovalo. Aj napriek tomu sa zdalo, že sa od iných líšime, pretože sme spolu dokázali komunikovat'. Aj preto sme sa rozprávali o Trishinom intímnom vzťahu k jednému z mojich priateľov z vysokej školy. V tom čase som bol schopný uvažovat' o podobnej veci bez žiarlivosti. Dôvodov je veľa. Vždy som si bol sám sebou istý. Moji rodičia ma podporovali a milovali. Preto som sa nikdy necítil byt' druhými ľuďmi ohrozený. Moje manželstvo bolo veľmi zdravé a nebolo v ňom miesta pre neobjasnenú frustráciu. Vďaka komunikácii sme dokázali udržiavat' neustály vzájomný kontakt, dávať si spätnú väzbu a riešiť konflikty v ich zárodku. Náš vzťah je zdrojom ohromnej radosti, je bezpečným miestom, z ktorého pri kontakte s vonkajším svetom vychádzame. Náš sexuálny život je uspokojujúci a bol taký aj pred manželstvom. Sex je zdrojom citovo uspokojujúcej intimity a spolunáležitosti. Z kontextu teda máte možnost`, aspoň teoreticky, porozumieť tomu prečo sme necítili neistotu, akú cítili dvojice vo vašej knihe. Nemal som dôvod cítiť, že ma Trish odmieta - ani sexuálne, ani ako človeka. Mám dojem, že Trish rozumiem už od začiatku nášho vzťahu a akceptujem potreby, ktoré ako človek má. V prvom rade ma priťahovala, pretože ona je fyzicky orientovaný človek - doslovne zmyselná žena. Svoje pocity záujmu a lásky k iným vyjadruje fyzickými dotykmi. A pretože aj ja sa fyzicky prejavujem, vzájomne si vyhovujeme. Skutočnost', že som spoznal a miloval túto jej črtu, je veľmi dôležitá. Bolo by nerozumné žiadat', aby mala tieto pocity len pri mne, a nie aj pri druhých. Odmietal by som tak niečo, čo som na Trish miloval. Skutočnost', že som mal rád a zaujímal som sa o svojich

37

priateľov, mi umožnila pochopiť, prečo ich mohla mat' rada aj ona. Najväčší rozdiel bol v tom, že ona ich dokázala mať rada aj sexuálne, zatial' čo pre mňa to bolo z hľadiska kultúry nemožné.

Vždy som zdôrazňoval teoretickú povahu našich diskusií. Možnost' uskutočnit' ich sa kvôli ostychu mojich priateľov a našej vlastnej citovej neistote nikdy počas prvých dvoch rokov manželstva nenaskytla.Na začiatku manželstva bolo pre Trish zložité akceptovat' myšlienku, že by som mohol mať dajaké mimomanželské sexuálne vzťahy. Porozprávali sme sa o tom a jej majetníckost' sme si vysvetľovali nedostatkom dôvery v seba ako jedinečného a cenného človeka. Počas jej dospievania nebola akceptovaná a ani jej nehovorili, že je atraktívna. Vládla tam reštriktívna náboženská atmosféra a od nej sa očakávalo, že bude žit' v súlade s externe predpísanými morálnymi predpismi.Tieto okolnosti v nej vyvolali neistotu. Považovala môj hypotetický mimomanželský sexuálny vzťah za ohrozenie vlastnej istoty. V tom čase bola ešte stále presvedčená, že žena by mala napĺňať všetky potreby svojho manžela. Ak som túžil po mimomanželskom sexe, jednoducho to znamenalo, že ona niekde zly-hala.Toto všetko sa zmenilo v priebehu posledného roka, keď sa v našom vzťahu objavilo nové obdobie rastu. Bol som v druhom ročníku štúdia a Trish sa začala zaujímat' o jedného z mojich nových priateľov. Principiálne som nemal námietky proti ich spoločnému sexu a myslel som si, že ak sa takáto situácia vyskytne, bude to pre ňu OK. Emocionálne dôsledky bolo možné iba tušit', rozhodli sme sa však, že sa cez to dostaneme. Vďaka komunikácii a všadeprítomnej otvorenosti sme vstúpili na novú pôdu emócií. Cesta nebola vždy ľahká. Musel som svojho priateľa presvedčit', že táto nová dimenzia neohrozí naše priateľstvo. S postupom času sme nadobúdali stále väčšiu istotu. Čoskoro sa objavili neočakávané výhody. Trish začala objavovať sama seba ako človeka. Bola nútená byť vo vzťahu s týmto priateľom osobnosťou a neupadať do pohodlnej úlohy mojej manželky. Začala byť voči životu výbojná a tento jej nový postoj sa rozlial naším manželstvom. Jej sexuálne správanie bolo odvážne a plné experimentov. Na vlastné potešenie sme zistili, že naše manželstvo je lepšie než kedykoľvek predtým.Z hľadiska vývoja nášho vzťahu bolo časovo dôležité, aby mala Trish takýto zážitok ako prvá. Uvedomila si, že láska k viacerým ľuďom než len k partnerovi nezmenšuje lásku prítomnú v manželstve. V skutočnosti tieto mimomanželské zážitky ešte zväčšili jej lásku a intímnost' ku mne. Vďaka zisku plynúcemu z tohto zážitku bola schopná akceptovat' moje následné vzťahy s inými ženami. Náš vzťah sa vyvíjal až do bodu, v ktorom sme najmä kvôli obohacujúcim dôsledkom, ktoré to pre každého z nás, ako aj náš spoločný život malo, jeden druhého posmeľovali v hľadaní iných vzťahov. Keď sa s nejakým iným mužom cíti dobre, jej radost' prechádza aj do nášho vzťahu a ja sa na nej a na prínose z nej následne podieľam. Získavam tiež tým, že mám zaujímavejšieho, vzrušujúcejšieho a spokojnejšieho partnera. Energia a rast prameniaci vo vonkajších vzťahoch takýmto spôsobom napĺňa naše manželstvo a prispieva k jeho vývinu a vitalite.A práve vďaka tejto minulej aj súčasnej skúsenosti nesúhlasíme s tvrdením, že žiarlivosť by mohla mať nejaký biologický základ. Jedinou našou ťažkosťou je úsilie nájsť si čas, ktorý by sme venovali vonkajším vzťahom. To, že niektorý z nás chcel byť s tým druhým aj navzdory nejakým vonkajším záväzkom, viedlo k niekoľkým bolestivým pocitom. Takmer vo všetkých prípadoch sme boli schopní pomocou úprimného vyjadrenia svojich pocitov odlíšiť bezvýznamnú nerozvážnost' od skutočnej

38

citovej potreby druhého partnera. Obaja sme silne presvedčení o tom, že manžel (manželka) má byt' v období prežívania ozajstných „citových ťažkostí" na prvom mieste. V týchto prípadoch sa vždy vzájomne citovo podporujeme a eliminujeme akýkoľvek skutočný konflikt. Najúspešnejšie `dlhšie trvajúce' vzťahy, ktoré sme prežili, boli tie s inými dvojicami. Je možné, aby v rámci štvorice vznikli simultánne vzťahy, bud' v rámci štvorice ako celku, alebo medzi jednotlivými dvojicami. Nestretli sme sa so žiadnymi rozpormi a dosiahli sme väčší pocit rovnocennosti. Individuálne vzťahy s ľuďmi z inej dvojice tiež umožnili rozšírenie našej vzájomnej interakcie s týmto párom. Inými slovami, môj vzťah s manželkou mi umožňoval dôvernejšie sa spoznať s jej manželom a vice versa. Takáto štvorsmerná interakcia sa z hradiska našej túžby po vytváraní hlbokých a zmysluplných vzťahov s inými ľuďmi ukázala ako veľmi obohacujúca. Pre fungovanie tohto procesu je podstatne dôležité, aby druhá dvojica mala vzájomne otvorený vzťah.

Dúfam, že som vám priblížil náš vzťah tak, ako ho vnímame a cítime my. Úprimné a otvorené výpovede dvojíc vo vašej knihe ma primerane motivovali. Nie je vždy 1'ahké vidiet' sa v pravom svetle. Ale na základe srdečných a jednoduchých 'pozitívnych vibrácií', ktoré vo svojej knihe prejavujete voči dvojiciam, Trish poznamenala: 'Napíšme o našom vzťahu Carlovi Rogersovi!' Verím, že to pre vás bude prínosné."

V roku 1976 som tejto dvojici napísal. „Veľmi rád by som sa dozvedel, čo sa vo vašom vzťahu udialo po takmer troch rokoch, čo ste mi napísali. Naozaj by som bol rád, keby ste sa mi ozvali, nech už sú správy dobré či zlé, bez ohľadu na to, aký je vzťah medzi vami dvoma alebo vaše vzťahy s ľuďmi mimo manželstva. Tentokrát mám osobité prianie a dúfam, že vy, Trish, vlastným spôsobom opíšete svoje reakcie. Fred veľmi jasne opísal vývin vášho vzťahu a rôznych iných vzťahov, ale ja by som rád spoznal aj váš postoj vyjadrený vašimi vlastnými slovami, ak by to bolo možné."Po niekoľkých mesiacoch Fred odpovedal:

„Vzhľadom na to, že náš vzťah pretrval mnoho rokov a prešiel tragickými aj šťastnými obdobiami, dúfame, že pomôže iným ako príklad, na ktorom sa môžu poučiť. Pre nás je intenzívnym ľudským zážitkom komplexného rastu - a dúfame, že vám ho týmto spôsobom dokážeme sprostredkovat'. Naša odpoveď bude rozdelená: opis nás a vzťahov, ktoré máme; svedectvo o veľmi zlom období môjho života; Trishina reakcia na naše vzťahy; moja osobná reakcia na Trish a na spôsoby, ktorými ako navzájom spätí partneri chápeme náš vzťah a aké z neho máme pocity. Odvtedy, čo som prvýkrát napísal, sa odohralo veľa vecí. Zážitky, ktoré sme v posledných troch rokoch prežili, nás mnohými spôsobmi zmenili. Nové postoje, ktoré bolí v čase našej prvej korešpondencie krehké a nevyskúšané, sa upevnili a posilnili. Naše pocity ohľadné nových, širších smerov v našom vzťahu sú stále pozitívne. Sme radi, že sme sa rozhodli tak, ako sme sa rozhodli. Obaja sa z nášho partnerstva tešíme a máme sa veľmi radi.

Trishin mimomanželský vzťah trval dva roky. Obohatil ju v zmysle blízkeho priateľstva, intelektuálnej stimulácie, sexuálnych vzťahov a citového vývinu. Citové vyrovnávanie sa s jeho ukončením bolo náročné. On bol mojím priateľom z vysokej školy. Zaplietol sa s nejakým iným dievčaťom a všetko sa začalo rozpadat'. Jeho nové dievča bolo majetnícke a nedokázalo sa o neho s Trish deliť. Trish sa cítila byt' citovo odmietnutá a nasledujúcich gest' mesiacov nemala záujem o niekoho iného. Postupne sa opäť začala stretávať s inými ľuďmi.

Môj mimomanželský vzťah ešte stále pokračuje. Janet je čosi po štyridsiatke, bola

39

dvadsať rokov vydatá a jej dve deti chodia na strednú školu. S Janet som sa zoznámil, dá sa povedat', cez Trish. Janetin manžel je miestny zubár a Trish sa u nebo objednala. Začali sa o seba zaujímat' a napokon mu Trish povedala o našom otvorenom vzťahu. Povedal, že by bol rád podobnému dohovoru so svojou ženou a oboch nás pozval, aby sme sa stretli s Janet. Priťahovala ma hned' od začiatku a čoskoro sa medzi nami rozvinul silný vzťah. Je staršia a musí sa starat' o rodinu, ale nič nezabránilo vývinu nášho vzťahu. Jej nádherná, voľné plynúca osobnost', takmer detská otvorenost', zvedavost' a entuziazmus vo mne vyvoláva pocit, že ja som ten starší.Vzťah medzi Janetiným mužom a Trish sa zredukoval na príležitostné priateľstvo a sú spolu v kontakte len občas. Môj pomer s Janet sa časom len prehlbuje. Otvorila mi životné cesty, ktoré boli pre mňa predtým uzavreté. Možnosť byť vo vzťahu s jej rodinou, ako aj s ňou, mi prináša široký a bohatý zdroj kontaktov a prijatia. Vyskytol sa tiež smútok. Pät' mesiacov potom, čo sme začali mať pomer, ochorela. Má zriedkavú, neliečiteľnú chorobu, ktorá sa zvyčajne nekončí smrťou. Máva pravidelné záchvaty spôsobujúce obrovskú bolest'. Strávil som s ňou niekoľko mučivo náročných hodín, počas ktorý ch sa zmietala v krutej bolesti, bola pod liekmi a ja som robil, čo som mohol, aby som ju utíšil. Aj napriek tomu všetkému je pre nás náš vzťah prínosom a určite stojí za to.V priebehu posledných troch rokov sa z Trish a Janet stali dôverné priateľky.

Vzájomne sa delia o dobré aj zlé okamihy. Počas období, keď sme boli Janetin manžel alebo ja emocionálne na dne, sa vzájomne podporovali. Obe sú pozoruhodne otvorené, milujúce a nežiarlivé ženy.

Teraz čosi o súčasnom stave nášho vzťahu: zahŕňa štyroch ľudí - Trish, mňa, Janet a nového človeka. Volá sa Clifford, prezývaný Chip, má tridsat'osem rokov a je slobodný.

Trish sa s Chipom stretla pred rokom a našla v ňom citlivého, silného a po-zorného človeka. Trish má podobné črty, takže sa k sebe veľmi hodia. Vnímam Chipa ako člena rodiny; tiež sa zhodujeme. Veľa času trávi u nás, ale nežije s nami, pretože má vlastný domov. Popri Trish, ktorá je mojou najlepšou priateľkou, je Janet mojou najlepšou ženskou priateľkou a Chip jednoducho naj-lepším mužským priateľom. Môžem mu povedat' všetko. Neexistuje nič, čo by som pre neho neurobil.

Trish, Chip a ja sme vo vzájomne rovnocennom vzťahu. Hoci je náš vzťah v podstate trojuholníkom alebo triádou, nenazývali by sme spôsob nášho života spoločným, pretože Chip nežije výhradne v našom dome. Primárny spôsob in-terakcie medzi nami tiež podlieha vzoru jeden - jeden, človek - človek. K týmto vzťahom sa pripája môj vzťah s Janet.

Som tiež v sekundárnom vzťahu s Janetiným manželom a rodinou. Pri mnohých príležitostiach sa všetci traja alebo štyria - Trish, Janet, Chip a ja - vyberieme niekam na večeru, alebo sa zapájame do iných spoločných aktivít. Mal by som tiež spomenút', že sexuálne prejavy sú v našich vzťahoch na úrovni jeden - jeden a sú heterosexuálne.

Naše súčasné vzťahy ohromne prospievajú rastu, podpore a jednote. Ak je niektorý z nás skľúčený, ostatní traja ho podporujú. Možné zdroje prijatia a po-chopenia sa tiež trojnásobne zväčšujú - to je významný emocionálny zisk z roz-šírených partnerstiev."

V rozhovore s Fredom a Trish som si vyjasnil pár vecí, ktoré mi z jeho opisu neboli jasné. Bol som zvedavý, ako vyriešil svoj vzťah k Janet, keďže ona mala doma dospievajúce deti. Povedal, že chodia k nemu domov a pri týchto

40

príležitostiach ide Trish obyčajne k Chipovi, „ak chceme byt' spolu úplne sami." Niekedy Fred chodí tiež k Janet domov.Deti o Janetiných návštevách u Freda vedia a nie je nezvyklé, aby jej tam

niektoré z nich kvôli niečomu zavolalo, zatial' čo ďalší telefonát môže byt' od jej syna, ktorý žiada Freda o radu v súvislosti s nejakým elektronickým zariadením. Deti samozrejme cítia blízkost' týchto dvoch domovov.

Spýtal som sa, ako sa k tomu stavia Joe, Janetin manžel. On sám má vzťah s jednou slobodnou ženou - `nesedí doma. Je to vyrovnaná situácia. Sú, podobne ako my, vo svojom vzťahu vzájomne veľmi otvorení.' Táto žena však nie je so štvoricou Fred, Trish, Janet a Chip v úzkom kontakte, i keď oni všetci ju majú radi. Je súčasťou, no nie natoľko pevnou, ich veľkej, rozšírenej rodiny.Chcel som vediet', či Joeove a Janetine deti o týchto rôznych sexuálnych po-

meroch vedeli. Trish povedala, že nevedeli; Janet a Joe sa rozhodli to tajiť. Deti sú zvyknuté na to, že ich rodičia žijú oddelené životy, že sú často preč a tiež sú zvyknuté „vnímat' časté fyzické kontakty" medzi rôznymi členmi tejto skupiny. Tieto deti práve dospievajú a ich nevedomost' ma prekvapila. Fred aj Trish sa domnievali, že o sexuálnych pomeroch svojich rodičov asi vedia a aj by ich akceptovali, keby sa o nich diskutovalo. „Vedia, že nehrozí, že by sa ich rodičia rozišli", a to je ich istota. „To, že Janet chodí k nám domov, alebo že spolu s Fredom podnikajú výlety do hôr, nie je nijakým tajomstvom."Nasleduje Fredova výpoved' o katastrofe, ktorá sa v jeho živote odohrala:

„Mal by som tiež čosi povedať o bolestivých a neistých obdobiach. Minulý rok sme všetci prešli traumatickou udalosťou. Teraz si uvedomujem, že som sa na túto citovú krízu pripravil. Hoci druhých akceptujem a som voči nim slobodný, tiež od seba hrozne veľa vyžadujem. Ako vysokoškolák som musel byt' vždy najlepší a najrýchlejší a kládol som na seba nesplniteľné predsavzatia. Svoje osobné blaho som akosi spojil s dosiahnutím týchto vonkajších cieľov a bol som skľúčený, ak niečo neprebiehalo podľa plánu. Minulé leto som pod obrovským citovým stresom absolvoval skúšku kandidatúry na Ph. D. Moji rodičia sa roz-vádzali, moja stará mama bola smrteľne chorá, Chip prišiel o prácu a umrelo moje obľúbené domáce zviera. A aby sa veci ešte sťažili, skúšku bolo treba absolvovat' skoro, a tak mi na prípravu zostalo iba pät' dní.Prešiel som. Cítil som sa však emocionálne neucelený, akoby som nejakým spôsobom zmanipuloval komisiu, aby ma nechala prejst'. Naplnil ma pocit viny. Môj štvorročný výskum mi pripadal zbytočný. Dokázal by som v takomto stave vôbec dokončit' dizertáciu? Potom ma začala deprimovat' myšlienka, že možno dosiahnem titul, ale nenájdem si prácu. Aj stav, v ktorom sa nachádzal svet, bol dosť krutý a to ma ešte viac zarmucovalo. Celé prostredie sa zdalo byt' de-presívne. O štyri týždne neskôr zomrela moja stará mama. Išli sme s Trish na pohreb a zostali sme u mojich rodičov. Nejako som svoju beznádejnú skl'účenosť dokázal skryt'. Po návrate domov som dostal oznam, že mám svoj výskum prezentovať na národnom stretnutí. Nastala panika a emocionálna paralýza.Mal som akútnu depresiu. Nikdy v živote som neprežíval to, čo som prežíval

vtedy. Bol som celkom neschopný fungovania, fyzicky aj psychicky. Jediným únikom sa zdala byt' smrt'. Čakal som, až kým som si nebol istý, že Trish bude preč dvadsaťštyri hodín. Potom som sa veľmi silno predávkoval liekmi.Neviem, ako som to prežil, ale počas tých dvadsat'štyri hodín niečo nútilo moje

srdce a pľúca pracovať. Trish a Chip ma našli a rýchlo ma odviezli do nemocnice. Lekári ma nemohli oživiť, a tak som sedem dní ležal v bezvedomí na jednotke

41

intenzívnej starostlivosti. Keď som po ôsmich dňoch opät' prišiel k vedomiu, Trish bola so mnou. Pomaly som sa začal zotavovať a výsledky testov o mesiac neskôr ukázali, že našťastie neprišlo k žiadnemu zistiteľnému mentálnemu či fyzickému poškodeniu.Mnohí z našich priateľov sa potom, ako sa dopočuli o mojom pokuse o sa-

movraždu, prirodzene domnievali, že dôvodom bol náš nekonvenčný vzťah. Môžem celkom iste povedať, že o toto absolútne nešlo. Práve naopak, bola to neustála podpora Trish, Janet a Chipa, ktorá ma, aj napriek mnou spôsobenému tlaku, pod ktorým som žil, držala pri živote. Trish, Chip a Janet boli prví, koho som chcel po nadobudnutí vedomia vidiet'.

Zmena vnímania môjho Ja a môjho sveta, ktorá sa počas tejto hlbokej depresie odohrala, ovplyvnila pocity, ktoré som mal voči nášmu vzťahu. Zostal som neistý a defenzívny, cítil som sa ohrozený Chipom, cítil som ohrozenie zo strany Trish,Janet, svojich kolegov z univerzity a všetkých, s ktorými som prišiel do styku. Dnes mám pocit, že moja vtedajšia neistota ohľadné nášho vzťahu bola jednoducho odrazom totálnej neistoty, ktorú som prežíval ohľadné seba ako človeka.

Toto je odkaz pre Trish, ktorý som napísal pred pokusom o samovraždu: 'Chcem len, aby si vedela, že toto je niečo, čo robím úplne sám od seba. Nemá to nič spoločné so štýlom života, pre ktorý sme sa rozhodli. Vždy si bola ten najlepší kamarát/partner/priatel' a si ním aj v tomto okamihu. Nedovol', aby ťa premohol tlak spoločnosti, priateľov alebo rodičov, ktorí nevedia, aké veľké veci sme naším vzťahom dosiahli - neuviazni v ňom.

Je nebezpečné robiť zo seba cieľavedomého človeka alebo niekoho, kto je stále v pohode. Začneš veriť tomu, že si schopná dokázat' čokoľvek. Cesta nadol je veľmi ťažká.

Najviac sa obávam toho, že zraním Ľudí okolo seba. Nechcem, aby si mysleli, že niečím, čo urobili, nejakým svojím konaním, prispeli k situácii, v ktorej sa teraz nachádzam.Najviac ma samozrejme zaujímaš ty, Trish. S tebou som dosiahol alebo prežíval

najmocnejšie okamihy. Videla si ma, keď som sa mal najlepšie. Chcem, aby si si nás pamätala takto.Milujem ťa. Drž sa svojich priateľov, najmä Chipa. Utvrd', prosím, mojich

priateľov, hlavne Janet v tom, že neprispeli k môjmu stavu.'Bola to strašná medzihra môjho života, ale viedla aj k niekoľkým pozitívnym

dôsledkom. Oveľa lepšie cítim sám seba ako úplného človeka - som viac em-patický k tým, čo sú zarmútení. Pohľad na môj výskum sa počas depresie skomolil. Na poslednom národnom stretnutí (national meeting) sa moja práca stretla s pozitívnym a podporujúcim ohlasom. Trauma, ktorou sme všetci prešli, posilnila moje väzby s týmito tromi ľuďmi, s ktorými som vo vzťahu. Cítim sa k nim všetkým bližšie než kedykoľvek predtým."

Prvá moja otázka týkajúca sa tejto takmer smrteľnej príhody smerovala k Fre-dovým neuveriteľné vysokým nárokom na seba. Nepramenili z jeho rodiny, ktorá ho dokonca nenútila, ani aby sa prihlásil na vysokú školu. Tlak pochádzal z atmosféry súťaživosti so seberovnými počas siedmich rokov univerzitného a postgraduálneho štúdia, z rozpoznania profesionálnych a spoločenských požiadavok a očakávaní. „Boli to drobnosti, vďaka ktorý m som sa zameral na tento veľmi vysoký cieľ. Ak ste niečo urobili dobre, niet kam íst', len vyššie. Bolo však otrasné, keď ma to z tejto vysočiny vyhodilo."

Prečo nenechal Trish nazrict' do hĺbky svojej depresie? Prečo skrýval tieto ohromne nepríjemné pocity, keď bola ich komunikácia taká otvorená? Fred

42

povedal: „Cítil som sa vinný za to, že som skľúčený. Istá čast' vo mne vedela, že je to hlúpost'. Cítil som, že to musím prekonať sám. Počas týždňa, keď som premýšľal nad samovraždou, som sa hanbil o tom hovoriť. Zdalo sa to neuveriteľné. Vyzeralo to, akoby mal tieto pocity niekto iný. Áno, žiadať o pomoc je pre mňa veľmi ťažké." Zapojila sa Trish: „Vždy! Dokonca si ani nevezme acylpyrín proti bolesti hlavy. Myslí si, že sa z toho musí vylízať sám."

Pokračoval Fred: „Skutočne som sa bál psychiatrickej hospitalizácie. Veľmi som sa obával, že ak o tom, čo cítim, poviem, zatvoria ma do nejakej cely." Trish hovorila: „Vedela som, že je skľúčený. Nedokázala som ho presvedčiť, aby navštívil psychiatra. Ale bol to pre mňa šok. Som sestrička a nedokázala som rozpoznat' žiadne klasické príznaky. Myslím, že o tom nehovoril preto, lebo sa bál, že ho zoberú niekam preč a zatvoria do konca života." Fred dodal: „Túto časť seba som nenávidel. Bolo to strašné. Nechcel som, aby to vyšlo najavo."

Fred sa musel vzdať svojej prvej dizertácie a teraz pracuje na inej, ktorá asi nepohne svetom. „Rozbil som svoje ilúzie a akceptujem, že som človek, ktorý môže zlyhat'. Trish, Janet a moji ostatní priatelia mi veľmi pomohli."

Nasleduje Trishin pohľad na ich vzťah a túto krízu:

„Nedokážem povedať, čo prinesie budúcnosť, a v poslednom roku som zažila toľko zmien - od obrovského šťastia až po hrôzu - že sa teraz snažím prijímať každý deň tak, ako príde. Vo svojom súčasnom štýle života sa však cítim veľmi dobre. Nedokážem si predstavit', že by som žila uzavretý, majetnícky a žiarlivý život. Som slobodná byť sama sebou; spolu s mnohými ľuďmi, ktorí sa neboja, že ich 'niekto dostane', alebo že budú kritizovaní, objavujem mnohé aspekty svojej osobnosti.Medzi dvojicami, v ktorý' ch sa manželka vrátila späť do školy, alebo sa podieľa

na nejakých iných aktivitách mimo vzťahu, pozorujem zmenu. Všeobecný dojem je, že muž žene tieto „privilégiá" umožnil. Fred a ja nerozprávame o privilégiách. Skôr jeden druhého posmeľujeme v objavovaní nových myšlienok, aktivít či pocitov, nielen vzájomných, ale aj s inými.Posledné tri a pol roka boli pre mňa plné vývoja a zmien. Veľa som sa o sebe

naučila, stretla som mnohých nových ľudí a bola som so sebou nesmierne spo-kojná. Nemyslím, že by som podobné zážitky prežila v inom než otvorenom vzťahu.Ako by som vám priblížila to, kde sa nachádzam práve teraz? Je to pre mňa

veľmi ťažké. Milujem dvoch mužov. Veľmi mi na nich záleží. Za jedného - Freda - som vydatá a už mnohé roky sme si veľmi blízki. Chip a ja sme si tiež vytvorili veľmi blízky vzťah. Našťastie pre mňa ma obaja tiež milujú!V poslednom roku sme s Fredom prestáli dost' ťažký stres. Ešte stále pociťujem

jeho následky. Depresia a pokus o samovraždu takmer pred rokom, manická epizóda pred niekoľkými mesiacmi vo mne vyvolávajú obavy z toho, čo prinesie budúcnosť. Snažím sa žiť každý deň tak, ako príde, ale je to ťažké. Každým dňom sa to však zlepšuje. Fred ma podporuje a nenalieha, aby som konala nejakým zvláštnym spôsobom. Najprv som chcela utiect', bála som sa. Uvedomujem si však, že som sa nechcela vzdat' tak ľahko. Fred a ja sme vynaložili veľa úsilia na to, aby náš vzťah fungoval, a tiež sa máme príliš radi na to, aby sme v ťažkých chvíľach utekali. Čo sa týka našej budúcnosti, som veľmi optimistická.A teraz o Chipovi. Čím dlhšie ho poznám, tým sa pre mňa stáva dôležitejším. Je

jemný, milujúci, starostlivý - a je realista, zatial' čo ja som úplná idealistka. Akosi sa navzájom vyvažujeme. Nalieham naňho, aby bol menej cynický, a on ma posmeľuje, aby som bola ohľadne sveta okolo seba realistickejšia.

43

Keď bol Fred chorý, Chip ma podporoval a dával mi lásku. Nie som si celkom istá, či by som tou skúškou dokázala bez nebo prejst'. Popri všetkej láske, ktorá je medzi nami, som sa od neho veľa naučila. Zdieľa so mnou svoj minulý aj terajší život; zlé aj dobré okamihy.Náš súčasný stav je taký, ako ho opísal Fred. Popri vlastnom vzťahu máme

každý iný vzťah. Ja sa od Freda líšim len v tom, že vnímam oba vzťahy ako primárne: jeden s Fredom a jeden s Chipom. Oba sú pre mňa veľmi dôležité. Najúžasnejšie je, že sa všetci traja o seba tak veľmi staráme. Pred tromi rokmi by som neverila, že je to možné, a predsa - som taká šťastná.Minulý rok na Deň vďakyvzdania nás - Freda, Chipa a mňa - Janet a jej manžel

Joe pozvali na večeru. Bol to srdečný, nádherný deň, a šťastie, ktoré násvšetkých - vrátane Janetiných a Joeových detí - napĺňalo, bolo rovnako srdečné a nádherné. Som rada, že som sa dožila toho, že ľudia dokážu byt' takí šťastní, že dokážu vytvárat' slobodné, nežiarlivé a nemajetnícke vzťahy."

Trishina zmienka o „manickej epizóde" ma prekvapila. Neskôr mi vysvetlili, že Fred bral po samovražednom pokuse lítium. Dávku bolo treba presne lekársky kontrolovať. Veci však prebiehali tak hladko, že svoju liečbu zanedbal.Potom, niekoľko mesiacov po kríze, odišiel do Chicaga odovzdať referát o svojom výskume. Doľahlo naňho vzrušenie z konferencie, nemohol spat', zostal náladový, objavili sa u neho halucinácie a nakoniec sa prihlásil v nemocnici. Trish ho našla „tak nabudeného, že ho bolo treba natlačit' liekmi, aby sme ho vôbec dostali do lietadla."Trish rozpráva o „ozajstnej traume" plynúcej z pokusu o samovraždu a o ôsmich

dňoch bezvedomia. „Dva týždne mi na ničom inom nezáležalo." Čo sa týka jej reakcie: „Okamžite som cítila vinu. Čo som spravila? Alebo čo som nespravila? Teraz si uvedomujem, že som urobila maximum. Existujú takéto bolestivé momenty. Janet bola tiež prekvapená. 'Čo som nespravila?' Fredova rodina sa cítila vinná. 'Čo sme mu urobili, keď bol ešte chlapec?"` Fred dodáva: „Mnohí ľudia si mysleli, že samozrejmou príčinou toho všetkého bol náš životný štýl. Ja som to tak nepociťoval."

Trish rozpráva o inom dôvode, prečo sa v tom čase nedokázala bránit' pocitom viny. „S Chipom som začínala mať ozajstný pomer. V takom období spolu trávite veľa času, navzájom sa objavujete - svoje pocity a reakcie, minulosť a prítomnosť a my sme sa zrovna nachádzali v takomto období. Takže som samozrejme chcela vedieť, či toto nemalo niečo spoločné s Fredovým pokusom. Bolo to hrozné prísť domov a nájsť vlastného manžela vystretého na koberci."

Manická epizóda bola pre Trish ďalším šokom. „Musím byt' úprimná. Budem pozorná. Dvakrát som nerozpoznala príznaky. Takže som mu zavolala, aby som sa ho spýtala 'Ako sa máš? Čo robíš?' a uistila sa, že berie lieky. Bude mi dlho trvat', kým sa cez to dostanem." Fred hovorí: „Uvedomujem si, čo sa s ňou deje. Nemám námietky voči tomu, aby mi zavolala a dozvedela sa, ako sa mám." Je zrejmé, že tieto zážitky Trish hlboko otriasli a že Fred si uvedomuje, že jej strach je celkom prirodzený. Obaja si uvedomujú, že Fred urobil v Chicagu dôležitý krok, uvedomil si, že je chorý a išiel do nemocnice, aby našiel pomoc. Trishin strach naďalej pretrváva a ona si uvedomuje, že popri skutočnosti, že je jej manželom, o ňom premýšľa ako o pacientovi. Toto sa jej na sebe nepáči, ale nedokáže si pomôcť.Keď som pred tromi rokmi dostal prvý Fredov list, zdalo sa byť zrejmé, že Trish má vonkajší pomer, pretože Fred chcel, aby ho mali obaja. Chcel som vedieť, či sa naozaj, z vlastnej iniciatívy a ako človek, zžila s takýmto životným štýlom.

44

Jej list a rovnako aj rozhovor vo mne nevyvolal žiadne pochybnosti. Napriek tomu, že jej prvé skúsenosti mohli byt' spôsobené Fredom, sa dnes z týchto vonkajších vzťahov teší, nachádza v nich podporu a je rada, že ich spoločné manželstvo je také otvorené. Mal som tiež dojem, že lásky, ktoré do minulého roka prežila, toto manželstvo prehĺbili a obohatili. Dnes, po tom, čo sa Fred pokúsil vziat' si život, a vďaka zväčšujúcej a prehlbujúcej sa láske k Chipovi, sa jej vzťah k Fredovi poznateľné zmenil, hoci jej oddanost' voči manželovi bola zjavná.

Pokračuje Fred:

„Rád by som sa podelil o niektoré osobné pocity týkajúce sa Trish a jej vzťahu ku mne. Intímne ju poznám takmer desať rokov. Je prvoradou osobou, ktorú som počas tých rokov miloval, a pozoroval som, ako sa neobyčajne a nádherne mení. Cítim, že sa v tomto období vytrvalo vyvíjala smerom k plnšiemu vyjadreniu svojej vlastnej osobnosti. Každý deň prejavuje viac kvalít človeka, ktorým má možnosť sa stať. Je človekom, ktorý vyvoláva silný dojem; výrazná, citlivá, schopná, dieťa, čo má rado zábavu, presvedčivá, neistá, mocná, odovzdaná. Je človekom s ohromnou sebadôverou a autonómiou. Jej vzťahy a väzby k 1'ud'om, ktorý ch má rada, sú však veľmi oddané a pozorné. Hoci väčšina týchto kvalít v nej bola odjakživa prítomna, mám pocit, že keď sme sa prvýkrát stretli, boli niektoré z nich stále latentně a nevyjadrené. Som presvedčený, že facilitujúce prostredie nášho manželstva jej umožnilo vyvinút' sa v človeka, ktorým sa stala.

Ďalším kľúčom je naše rozhodnutie sa pre úplnú komunikáciu. Cítili sme, že musíme byť schopní delit' sa o najintímnejšie, najbolestivejšie pocity a o pocity neistoty rovnako slobodne, ako sme schopní vyjadrovat' pocity nehy, lásky a radosti. Keď sme sa to naučili robit', boli sme schopní komunikovat' rast a vývoj, prežívaný každým z nás oddelene, do nášho spoločného prežívania, spoločnej skúsenosti v našom vzťahu. Mám pocit, že sme týmto spôsobom minimalizovali možnost', že by niekto z nás toho druhého v našom vzťahu prerástol."

Fredova milujúca oddanosť voči Trish bola zo všetkého, čo o nej a o sebe napísal, a tiež z rozhovoru evidentná a zrejmá. Keď hovorí o „našom rozhodnutí sa pre úplnú komunikáciu", samozrejme prehliada svoju neschopnost' povedať jej o svojich depresívnych pocitoch. Keď som na to poukázal, bolo mi hned' jasnejšie, že ich rozhodnutie sa pre úplnú komunikáciu bolo vnímané ako rozhodnutie sa pre komunikovanie všetkého, čo sa týka ich vlastného vzťahu alebo vzťahov s inými ľuďmi. Fred celkom iste nechápal, že komunikovanie vlastných, hlbokých a súkromných pocitov je pre ich vzťah relevantnejšie, než komunikácia týkajúca sa nejakej novej väzby, do ktorej môže vstúpiť.

Ďalší bod, ktorý v našom rozhovore vyčnieval, bola Fredova absolútna oddanosť práci. Bolo preňho obvyklé, že niekoľko nocí v týždni - plus dní - strávil v laboratóriu a do jednej, druhej v noci pracoval na svojom výskume. Zdá sa, že je svojmu výskumu oddaný takmer rovnako, ako je oddaný Trish alebo Janet. Trish to stručne zhrnula vo vyhlásení, ktoré vrhá viac svetla nielen na jej vzťah k Fredovi, ale aj k Janet. „Pracuje tak veľa, že spolu s Janet začíname mať voči týmto osamelým nociam námietky." Keď je Fred dlho v práci, často príde Chip a to zľahčuje jej samotu. Trish aj Janet sa tešia na čas, keď Fred dokončí svoj doktorát a bude môcť viesť normálny život.

45

Trishina láska k Fredovi je veľmi jasná. Aj napriek tomu dáva najavo, že pre ňu existujú dve primárne lásky, Fred a Chip. Tiež vo svojom vyhlásení jasne vyjadruje, že jej láska je momentálne zaplavená strachom a obavami o Fredove psychologické pochody.

Fred a Trish nie sú prelietaví a nikdy necítia, že by museli vstúpiť do nejakých sexuálnych väzieb. „Sexuálne vzťahy s inými sa vyvíjajú z prirodzeného pocitu lásky, záujmu a zaangažovanosti. Mimomanželské vzťahy hodnotíme tak, ako sa - s integrovanými, celostnými ľuďmi, ktorých fyzické pocity sú súčasťou plynulého spektra od najjednoduchších dotykov až po sexuálny styk - prirodzene vyvíjajú. Rast, k prežívaniu ktorého sme sa vzájomne posmeľovali, sa neustále vracia spät', napĺňa náš vzťah, robí ho pevným a živým - je to skôr proces, a nie fixná entita."Tento idealistický opis bol v našom rozhovore nanesený. Trish povedala: „ Ľudia

sa ma pýtajú: `Odporúčaš to každému?' A ja vravím: `Určite nie! "` Nebolo to vždy ľahké, ale obom sa to páči.Spýtal som sa: „Keby ste mali možnost' otvorit' vzdelávací program o rodinnej a

manželskej výchove, na čo by ste kládli najväčší dôraz?" Fred povedal, že by 1'ud'om rád sprístupnil mnohé štýly života. Chcel by, aby si uvedomili, že mnohé veci, ktoré predpokladáme, sú jednoducho nepravdivé - napríklad, že žiarliť na priateľa je dôkazom lásky, alebo že keď váš partner nedokáže naplnit' všetky vaše potreby, znamená to, že s vaším manželstvom nie je čosi v poriadku.Trish povedala: „Chcela by som, aby ich mysel' bola vždy otvorená. Keď som bola na

strednej, vždy existoval len jediný spôsob, ako veci cítiť. Chcela by som, aby pozorovali iné páry a aby videli, ako oni riešia svoje záležitosti."Opísali neistotu, ktorú v prvých rokoch pociťovali. „Robíme správnu vec?" - „Je

monogamia lepšia?" - „Vieme, čo tým, že podstupujeme tieto riziká, vlastne robíme?" Mali pocit, že sú na neistej pôde, „ale teraz cítime, že sme si pre seba vybrali cestu."Odvtedy, čo mi napísali prvýkrát, sa ich život zúžil v tom zmysle, že počet vonkajších vzťahov je menší. Fred a Trish si postupne uvedomili, že to, čo vo vzťahu chcú, je hĺbka a zaangažovanosť, a tieto kvality môžu byť dosiahnuté len v niekoľko málo prípadoch. Trish povedala: „Mám teraz dva hlboké vzťahy a to je všetko, na čo stačím."Myslel som si, že sa hádam rozhovoria o možnosti založenia rodiny, ale keďže o tom

nehovorili, spýtal som sa: „A čo deti?" Ich odpoveď odhalila niektoré nové otázky týkajúce sa ich štýlu života. Fred povedal: „Naozaj nie sme si istí." Trish to vysvetlila: „Spočiatku sme si boli istí tým, že deti nechceme - keďže Fred bol na vysokej a ja som pracovala. Boli sme šťastní tak, ako sme boli. Je to možno sebecké, ale neboli sme ochotní vzdať sa toľkého času. Teraz mnou však hýbu také drobnosti a vravia, áno, bolo by pekné mať deti." Fred dodal, že by chcel mať deti a rád by videl, ako sa dieťa, človek vyvíja a rastie. Obaja vedia, že deti znamenajú dlhodobý záväzok a ohromujú ich mladí ľudia, ktorí si myslia, že dieťa zmení ich život len na niekoľko rokov.Majú však osobité problémy. Trish povedala: „Mám dva permanentné vzťahy a

dieťa by malo dvoch otcov. Budem to musieť vyriešiť."Obaja spomenuli problém, ktorý by dieťa spôsobilo v súvislosti s ich rodičmi,

pretože by potom bolo veľmi zložité skrývať pred nimi tento spôsob života. „Museli by sme sa s rodičmi vysporiadať. Fredova matka si pravdepodobne uvedomuje, ako žijeme, hoci sme s ňou o tom otvorene nediskutovali. Ale moji rodičia nemajú ani potuchy o spôsobe, akým žijeme." Pochádza z veľmi náboženského a striktne na rodinu zameraného prostredia. „Nie som ochotná vzdať sa kvôli nim svojho štýlu života, ale bude ťažké to vyriešiť."

46

Začali otvárať komplexnosť svojich vzťahov poznaniu iných. „Väčšina priateľov už o našich pomeroch vie. Nedávno sme Chipa zobrali na veľký večierok, ktorý usporiadala Fredova sestra, bol prijatý a sestra a jej deti si ho obľúbili. Treba na to niekoľko podobných krokov. Ale začína sa to.Niekoľkých kolegov som vyzval, aby sa k skúsenosti Freda a Trish vyjadrili.

Nasleduje vyjadrenie Maureen Millerovej, ktorá je autoritou v oblasti ľudskej sexuality a premenlivých aspektov manželstva:

„Som potešená, že si sa rozhodol do knihy zahrnúť aj materiál týkajúci sa žiarlivosti. V mojom vlastnom živote, učení a poradenstve neexistuje téma, v ktorej by bola moc medzi ľuďmi prežívaná dramatickejšie. Zdá sa mi, že vyhýbanie sa žiarlivosti alebo jej prílišné prežívanie popri iných vzájomných pocitoch, vedie k väčšiemu znevažovaniu a mrzačeniu sa medzi ľuďmi.Vzhľadom na to a tiež vzhľadom na moje vlastné peripetie týkajúce sa života v

manželstve, ktoré nie je sexuálne uzatvorené, som veľmi rada, že si mi umožnil vyjadriť sa k príbehu Freda a Trish.Reagovala som naň tak, ako som ho na úrovni 'tušenia' a tiež na analytickej úrovni

čítala. V posledných rokoch som začala zisťovať, že moja intuícia a môj intelekt vnímajú veci podobne, a tak ti ponúknem zmes tušenia a analýzy.Moja najsilnejšia reakcia na čítanie Fredových a Trishiných opisov bola podobná

tvojej prvej: 'Je to príliš dobré na to, aby to bola pravda. 'Potom nasledovala sebakritika, pretože j a v sebe prežívam žiarlivosť.Bola som zo svojej reakcie sklamaná, pretože som presvedčená, že nemonogamné

partnerstvá, ktoré zainteresovaných uspokojujú, sú možné aj v rámci kultúry, ktorá zdôrazňuje monogamiu ako „normu". Fred vraví, že žiarlivosť a majetníckosť nie sú vrodené. Vďaka osobnej a profesionálnej skúsenosti mám tendenciu s tým súhlasiť. Nemôžem však súhlasiť s Fredovým tvrdením, že sú dôkazom akejsi intrapersonálnej ťažkosti, ako napríklad nedostatku sebadôvery. Skutočnosť je, že vieme len veľmi málo o tom, ktoré pocity a správania sú súčasťou nášho biologického dedičstva a ktoré sú v našom boji o prežitie od zrodenia až po hrob naučené v interakcii s prostredím.

Zisťujem, že sme často neochotní zaoberať sa možnosťou, že žiarlivosť môže byť primeranou reakciou na niektoré medziľudské situácie a že v niektorých situáciách môže mať jej pociťovanie, vrodené či naučené, biologicky, psychologicky a kultúrne veľký význam pre prežitie.Opätovné čítanie materiálu o Fredovom pokuse o samovraždu vo mne znova a

znova vyvoláva pochybnosti. Znepokojuje ma to pri mojom úsilí porozumieť pocitom, ktoré voči tejto dvojici a jej životu prežívam. Veľmi rušivo pôsobí to, že v polovici opisu manželskej a nemanželskej blaženosti, kde je všetko vyjadrené pojmami 'rast', 'bohatstvo', 'radosť', 'zdravý', 'utvrdenie', 'intimita' a podobne, náhle prichádza k takejto katastrofe. Oná katastrofa bola natoľko úplná, že Fred viac nepovažoval svoj život za hodný žitia. Chcem, ale nedokážem uveriť jeho listu na rozlúčku, ktorým zbavuje ostatných aj vzťah viny.Vo všetkých opisoch životov jednotlivých zúčastnených sa veľmi zdôrazňujú

svetlejšie elementy ľudskej skúsenosti. Dôraz sa kladie na tie charakteristiky, ktoré označujeme ako cnostné. Som si však vedomá toho, že v každom z nás sú popri anjeloch vernosti, nádeje, vľúdnosti, múdrosti a milovania aj anjeli pochybnosti, zúfalstva, potreby, vášne a nenávisti. Som presvedčená, že títo tmavší anjeli sú súčasťou každého z nás. V opisoch týchto ľudí nenachádzam žiadne z oných charakteristík. Zanechávajú dojem pred-Rafaelských svätcov.

47

Je bežné, že v 'dobrých' rodinách sa jeden jednotlivec stáva barometrom týchto nepriznaných tmavých elementov. Ak má takáto rodina pokračovať vo fungovaní na 'svetlom' poli ľudských vzťahov, systém na toľkú energiu potrebuje čosi ako špongiu. Fred nehovorí o svojich hrôzach, hoci sa zmieňuje o tom, že si uvedomoval neprijateľné impulzy a pocity. Môj dohad je, že si začal uvedomovať svoju odvrátenú stránku. V prostredí, v ktorom sú žiarlivosť, hrabivosť, súťaživosť a hnev dávané na roveň s nedostatočnosťou, nemal Fred na výber a musel sám seba považovať za neprijateľného. Vyžaduje si to jeho kultúra! Obviňuje sám seba, lebo sa zdá, že nikto iný z jeho prostredia podobné pocity neprežíva. Môj záver o ohromnom hodnotení pozitívnych pocitov a odmietaní všetkých ostatných pochádza z Fredovej neschopnosti podeliť sa o svoj nepokoj s tými, s ktorými má 'otvorenú a úprimnú komunikáciu'. Podľa mňa Fred 'hltá zármutok', je človekom, ktorý pri stretnutí sa s ťažkosťami ostatných presviedča, že je všetko v poriadku, chráni ich od úzkosti a strachu, zatiaľ čo on sám hlboko v sebe prežíva všetku spoločnú bolesť daného systému. 'Hltači zármutku' zvyčajne sami seba na vedomej úrovni považujú za silnejších než ostatní, rozpadajú sa len vtedy, keď majú sami stoicky čeliť problémom.Preto je Fred presvedčený, že jeho samovražda nemá nič spoločné s medziľudskou

situáciou, v ktorej sa nachádza. Samozrejme súhlasím s tým, že on o tom všetkom vie nesporne viac než ja, akceptujem to, ale moje pochybnosti pretrvávajú. Emócie, ktoré v tomto opise chýbajú, sú emócie hnevu, strachu, rivality, žiadostivosti a potrebnosti. Všetky dané emócie majú enormný význam pre prežitie. Nedať samému sebe alebo ostatným právo prežívať alebo vyjadrovať takéto emócie zväzuje človeka do emocionálnej zvieracej kazajky. Ak je takýmto emóciám umožnené byť legitímnou a cennou súčasťou interakcie, možno sa s ťažkosťami vysporiadať flexibilnejšie a ľudskejšie, ako keď sú potlačené. Domnievam sa a priznávam, že je to len domnienka, že ak by bol Fred s týmito temnými energiami v kontakte skôr, ak by rozpoznal ich súvislosť a odozvu u ostatných členov svojej širokej rodiny, nikdy sa nemusel pokúsiť skončiť svoj život alebo sa trápiť duševnými mukami, ktoré opisuje.Je pre mňa dôležité, aby som upozornila na to, že nie som presvedčená, že to bola

práve nemonogamná povaha onoho systému, čo spôsobilo tento stres. Z vlastného života viem, že neuzavreté manželstvo môže byť uspokojujúcim spôsobom života. Pre ľudí, ktorí si monogamiu cenia nad všetky ostatné formy vzťahu, by bolo jednoduché vrhnúť sa na moje argumenty, aby doplnili vlastné presvedčenie, že takéto otvorené manželstvá nevyhnutne vedú ku katastrofe. To by bola škoda, pretože ja o tom nie som presvedčená. Ak je moja interpretácia o nevyrovnanosti na strane „svetlosti" správna, potom sa rovnaký stres môže a tiež objavuje aj v celkom uzavretých vzťahoch.To ma vedie späť k žiarlivosti a medziľudskej politike. Je dnes bežné podceňovať

žiarlivosť, tak ako bolo kedysi bežné podceňovať hnev a sexuálne pocity. Je hlboko preciťovaná, či už je naučená alebo vrodená. Vlastná skúsenosť mi vraví, že mnohí ľudia sa popri intenzívnej bolesti spôsobenej žiarlivosťou za tento pocit hanbia. Platilo to aj pre mňa. Namiesto toho, aby som vlastnú žiarlivosť prežívala a pripustila si ju, som sa všelijako snažila túto bolesť racionalizovať a nejakým spôsobom svoje pocity odôvodniť. Domnievam sa, že svoju žiarlivosť nedokážem zdôvodniť; pramení na mieste, ktoré je mimo dosahu 'rozumu'. V skutočnosti má svoj vlastný význam, ktorému moja myseľ len veľmi málo rozumie.

V hĺbke svojho prežívania zisťujem, že ma to nemusí paralyzovať. Spolu s manželom sme prišli na to, že naše pocity žiarlivosti sú dôležité. Dostatočne dbáme o to, aby

48

nás zastavila bolesť, ktorú ten druhý pociťuje. Prestávame potvrdzovať pocity toho druhého, starať sa a uisťovať toho druhého vo všetkom, čo potrebuje; potom sa rozhodneme, či budeme pokračovať vo všetkom tom, čo spôsobuje žiarlivosť. Nesnažíme sa zabezpečiť, aby pocity žiarlivosti nevyšli na povrch; necítime povinnosť podľahnúť im, ak sa objavia. Čo však cítime, je, že zážitok toho druhého je bezvýhradne platný. Dávame jeden druhému právo precítiť vlastné pocity. Sme voči nim pozorní, ale nie sme ochotní reagovať na ne, akoby to bola vždy len naša chyba.V tomto procese sme odhalili prítomnosť okamihov, v ktorých je žiarlivosť dôležitým

indikátorom toho, že niečo vo vzťahu nie je v poriadku. Aj napriek našej vzájomnej blízkosti je z času na čas ešte vždy jednoduchšie vstúpiť do vzťahu s niekým iným, ako čeliť problémom, ktoré máme medzi sebou. Ten, kto je z hry vynechaný, prežíva v týchto prípadoch žiarlivosť. Bojíme sa, že budeme opustení, pretože sme opustení. V podobných situáciách možno odhaliť a vysporiadať sa s opustenosťou len preskúmaním žiarlivosti a jej dimenzií. Moja skúsenosť mi vraví, že žiarlivosť nieje vždy takým deštruktívnym démonom, ako si ho predstavujú Fred a Trish. Oveľa démonickejšia bola v mojom živote nerozpoznaná žiarlivosť preoblečená do rafinovaných podrazov voči tomu druhému alebo voči mne samej.Obdivujem Freda, Trish, Janet a Chipa za ich odvahu. Hnevá ich enormne mocná

mytológia obklopujúca manželstvo a to, čo je možné. Ich odvaha sa mi zdá byť inšpirujúca, najmä keď čítam, že ich vlastní rodičia sú mocne zviazaní s iným systémom hodnôt. Som však opatrná. Nielen že nesúhlasím s tým, že ich príbeh môže byť pre iných modelom, ale nesúhlasím ani s tým, že ich posledný rok môže byť modelom pre ich nasledujúci rok.Každý nový vzťah, na ktorom záleží, so sebou vždy prináša možnosť, že jedného

dňa nahradí súčasný vzťah. Trish pripúšťa, že má dva primárne vzťahy a nechcela by sa rozhodovať medzi Fredom a Chipom. Možnosť opustenia je stále vo vzduchu, akokoľvek nepravdepodobné sa to spočiatku môže zdať. Som sama, aj z pohľadu Trish, Freda a Chipa, zvedavá, aké budú dôsledky. Aká hlboká môže byť intimita v rámci takejto dvojznačnosti? V neuzavretosti je sloboda a moc; môže byť podobná sloboda a moc vo vernosti?Nemám na to odpoveď', Carl, ale pýtam sa.Počas písania som mala pocit, že celá téma partnerstva, manželstva, lásky, sexu,

žiarlivosti a záväzku je dnes v našej kultúre veľmi dôležitá. Mám dojem, že tento materiál otvára danú tému z hľadiska nového a dôležitého kontextu. Vyvolal vo mne aj v mojich blízkych priateľoch množstvo myšlienok a diskusií. Domnievam sa, že sa čosi podobné odohrá na mnohých miestach."Čo sa týka príbehu Freda a Trish, nemôžem dospieť k žiadnemu jednoznačnému záveru, ale vynára sa množstvo provokujúcich otázok. Manželstvo s nie koľkými satelitnými vzťahmi, manželstvo, ktoré sa postupne prehlbuje čo do svojej významnosti, môže roky existovať bez toho, aby niektorý z partnerov čo i len trochu žiarlil. Žiarlivosť potom nemusí byť inštinktívnou reakciou - biologickým pudom, ktorý núti muža, aby zabil milenca svojej ženy, alebo vyvoláva v manželke trpkú žiarlivosť na to, že jej manžel je vo zväzku s inou ženou. Možno sa žiarlivosti učíme a z hľadiska našej kultúry je tento poznatok schválený. Môžeme sa tiež naučiť nežiarliť, čo je, ako sa zdá, prípad Trish.Sociálna antropológia tu veľmi nepomôže. V mnohý kultúrach je majetníckosť

extrémna, väčšinou je na strane muža, ale často tiež na strane ženy. Existujú tiež kultúry -jednou z nich je raná havajská kultúra - v ktorých je žiarlivosť zriedkavá a oveľa viac sa akceptuje sexuálna sloboda.

49

Biológia tento problém tiež nerieši. Medzi zvieratami a vtákmi existujú druhy, v ktorých je monogamia a vernosť pravidlom. Existujú aj iné, viac poznačené majetníckosťou. Existujú druhy, ktoré žiarlivosť nepoznajú. Prichádzajú mi na myseľ tulene, ktoré sú zmätočným príkladom. Tulení vodca sa počas ruje doslova ničí a je ochotný bojovať na smrť, aby svoj hárem ochránil od votrelcov. Naproti tomu samice na seba vzájomne nežiarlia a ochotne - ak vodca nie je ostražitý - reagujú na blízkosť iného samca.Hoci všeobecná otázka zostáva otvorená, jedna vec je z príbehu Freda a Trish

zrejmá. Je možné milovať súčasne viac ako jedného človeka, do toho spadá aj sexuálny pomer, aj bez toho, aby prišlo k nejakému pozorovateľnému žiarlivému či majetníckemu správaniu. Trish nielen že na Janet nežiarli, ale jednoznačne sú tiež blízkymi priateľkami. Fred nielen že nepreukazuje žiarlivosť voči Chipovi, ale tiež sú blízkymi priateľmi.Politiku manželstva môže charakterizovať rovnosť, spolupodieľanie sa na zod-

povednosti, vzájomná podpora a spolupodieľanie sa na rozhodovaní, čo Trish dojemne dokazuje, keď vraví, že spolu s Fredom jeden druhému nie umožňujú „privilégium" slobody, ale v skutočnosti sa k slobode posmeľujú. Nie je to prípad nezodpovedného: „Ja sa budem starať o svoje veci a ty sa staraj o svoje." Ide o rovný vzťah, v ktorého kontexte obaja idú skúmavo vpred a potom sa do tohoto vzťahu vracajú ako obohatení ľudia. Pomohlo to vybudovať sily ich nezávislosti.

Politika rovnosti, v ktorej je primárna cena pripisovaná človeku, sa rozširuje do sexuálnej sféry. Sexuálne seba-smerovanie je úspešne udržiavané iba vďaka široko otvorenej komunikácii. Dôveryhodná komunikácia neprináša, ako to vyjadruje Trish, strach „z prichytenia či kritiky."Obnáša to riziká ako každý inovatívny spôsob života. Trish vďaka inej žene stráca svojho prvého milenca a je hlboko zranená. Fred prežíva bolesť, keď stojí tvárou v tvár Janetinej chorobe. Obaja zistili, aké zložité a časovo náročné je udržiavanie viac než jedného hlbokého vzťahu. Najväčším rizikom je, že Trish je teraz zaangažovaná do dvoch primárnych vzťahov. Ak by niekedy bola prinútená vybrať si jeden z nich ako dôležitejší, ktorý by si vybrala? Domnievam sa, že ani my a ani ona si nemôže byť istá. Našťastie pre ňu sa táto otázka nevynorila. Vo výpovedi týkajúcej sa jej pocitov po Fredovom pokuse o samovraždu je tak trochu rozporná - „chcela som utiecť". Jej dvojité puto len zdôrazňuje argument Maureen Millerovej, že „možnosť opustenia je stále vo vzduchu, akokoľvek nepravdepodobné sa to spočiatku môže zdať."Aj v manželstve s otvorenou komunikáciou sa môžu vyskytnúť pocity, ktoré sú

natoľko necudné a neslušne, že sa o ne s partnerom nedokážete podeliť. Spo-lupodieľanie sa má hranice - často nepoznané hranice. Druh pocitov, ktoré Fred ohľadne svojho depresívneho stavu prežíval, je mi veľmi blízky. Najbežnejšou témou v terapii je: „Ak by ste ma skutočne spoznali, ak by ste spoznali tie strašné myšlienky a pocity, nedokázali by ste ma akceptovať a potvrdili by ste moju obavu, že som pomätený a/alebo, že nemám nádej." To sa veľmi približuje obavám, ktoré mal Fred, obavám, ktoré mu nedovolili o jeho zúfalstve rozprávať. Nasleduje pokus o ich schematické konštatovanie. „Pocity, ktoré sa vo mne objavujú, sú také nesprávne, neuveriteľné a nehanebné, že nemôžu byť mojou súčasťou a natoľko ich nenávidím a obávam sa ich, že nie som schopný ich zo seba dostať, vyjadriť ich - nikomu. Lepšia je smrť."Aké boli tieto strašné pocity? Maureen Millerová sa domnieva, že mohlo ísť

neprejavený hnev, súťaživosť, žiarlivosť, aspekty Fredovej „temnej stránky". V

50

manželstve, ktoré je natoľko oslobodené - hádam aj podozrivo oslobodené - od týchto emócií, je to možné. Mám však dojem, že je tu aj iná možnosť.

Z môjho pohľadu sa zdá akosi pravdepodobnejšie, že Fredovou najhlbšou hrôzou bol pocit, že je úplný podvodník. Je očividné, že začal byť presvedčený o tom, že z hľadiska profesionality je podvodník. Nebol tým „esom", za ktoré sám seba považoval. To, že urobil skúšku, bola šťastná náhoda. Jeho výskum bol iba pokusom nasadiť nepríjemnej realite peknú tvár. Ľudia, ktorí mu verili, boli ťahaní za nos. A teraz sa na to príde.

Do akej miery sa cítil byť nečestný vo svojom osobnom živote? Po ruke je len určité naznačenie. Hovorí: „Je nebezpečné robiť zo seba cieľavedomého človeka alebo niekoho, kto je stále v pohode". Tým naozaj zo seba urobil „človeka, ktorý je v pohode," vedie svoje manželstvo a posúva ho smerom k nekonvenčnému štýlu života. Všetko bolo skvelé. Ťažko možno niekde zbadať čo 1 len náznak pochybnosti o sebe. Keď sa však vnútorný gestalt mení zo „som pozoruhodný človek" na „som podvodník", objavujú sa nevyjadrené pocity pochybnosti, ktoré boli na určitej úrovni vždy prítomné. „Možno, že nie som natoľko v pohode. Možno nie som si vôbec istý. Možno som veľký podvodník vo svojom osobnom aj profesionálnom živote." Výnimočnosť stroskotáva; môžete byť pozitívni a odrazu nevnímate nič iné, len negatívne stránky a vďaka tomu, že nikdy neboli vyjadrené, hrôza sa mnohokrát zvyšuje. Toto je moja úvaha nad Fredovým vnútorným svetom v čase jeho hlbokej depresie. Obáva sa, že by niekto mohol odhaliť nečestnosť, a je celkom pochopiteľné, že ho každý blízky človek môže ohrozovať.Pri pohľade na Fredovu nadol smerujúcu emocionálnu špirálu existuje ešte jedna

perspektíva, ktorú sa ja aj väčšina iných humanistických psychológov zdráhame pripustiť. Je to možnosť prítomnosti chemického faktora v jeho depresii. Dvakrát pozitívne reagoval na správnu dávku lítia - raz počas depresie a druhýkrát, keď bol manický - a to ma núti nad touto možnosťou uvažovať. Neexistuje spôsob, ako zistiť, či potrebu lítia vyvolali jeho pocity skľúčenosti alebo či táto potreba zosilnila dané pocity. Jeho reakcia na medikamenty poukazuje na primeraný záver, že tento faktor bol do určitej miery dôležitý. Moja - nie príliš obsiahla - klinická skúsenosť s jedincami, ktorí prechádzajú manicko-depresívnym cyklom, ma často zmiatla. Zistil som, že dané situácie je veľmi ťažké vysvetliť len psychologickou terminológiou. Považujem za možné, že genetické alebo chemické faktory môžu hrať skutočnú rolu, zatiaľ čo takzvaná schizofrénia či iné „mentálne poruchy" vo mne nevyvolávajú rovnaký dojem.Fred - a my všetci - môže byť vďačný za to, že jeho odhodlaný pokus o samovraždu

nevyšiel a nespôsobil žiadne duševné ani telesné poškodenia. Naučil sa, že je vždy lepšie podeliť sa o hrozné pocity, ako ich skrývať a nechať ich hnisať. Urobil v tomto smere prvotný krok a hľadal vo svojom manickom stave pomoc. Urobil pokrok v prijímaní samého seba ako omylného človeka, človeka, ktorý je schopný v sebe prechovávať „nevysloviteľné" pocity. Mohol by bezpochyby získať viac, ak by vo vzťahu s terapeutom, ktorý akceptuje jeho človekom centrované postoje, komplexnejšie prebádal svoj vnútorný svet. Budúcnosť vyskúša adekvátnosť jeho seba-porozumenia.Kontakt s týmto párom ma znova poučil o tom, že každý jedinec prejavuje v

ktoromkoľvek blízkom vzťahu silnú bazálnu túžbu po hĺbke a stálosti. Na vlastných životoch demonštrovali želanie, o ktorom som začal byť presvedčený, že je univerzálne - želanie stáleho vzťahu, v ktorom môžeme toho druhého spoznať ako celostného a komplexného človeka a v ktorom aj my môžeme byť spoznaní

51

rovnakým spôsobom. A obaja, Trish aj Fred, si veľmi dobre uvedomujú, že sa to nestane v príbehu jednej noci a tiež to nebude u veľkého množstva ľudí.

52