ROČNÍK XVI. ČÍSLO 4 DECEMBER 2016 - ozzsv.sk · výskumov publikovala v ročenke História a...

ROČNÍK XVI. ČÍSLO 4 DECEMBER 2016

2

PF 2017

V mene redakčnej rady Vám úprimne ďakujeme za priazeň, ktorú ste

preukazovali nášmu časopisu v tomto roku.

Do nového roka 2017 Vám želáme pevné zdravie, veľa tvorivých síl

a mnoho úspechov v osobnom živote.

Július Handžárik Jozef Mravík

šéfredaktor predseda redakčnej rady

3

OBSAH _____________________________________________________________

KORENE A TRADÍCIE J. Handţárik: Čas dohviezdny ... 5

V. Timura: Peripetie s uznaním poznatkov o staroeurópskej civilzácii;

Staroeurópska protocivilizácia 7

P. Mičianik: Slovanská myšlienka vo vzťahu slovenských vojakov... 15

Š. Kucík: Pred deväťdesiatimi rokmi medzi Slovákov v USA zavítal

Andrej Hlinka 31

PRIESTOR SLOVA

A. Janco, T.Janco: Postavenie a perspektíva Slovanov v súčasnom svete 33

D. Bollová: Predstavitelia Slovanov rokovali v Senici 42

F. Škvrnda: Hrozby rastúcej rusofóbie 44

Ján.L. Šveda: Ţargón „nadnárodných“ finančných vládcov 50

KULTÚRA V TOKU ČASU

M. Eliáš: P.J. Šafárik a jeho pôsobenie v Novom sade 54

S. Bajaník: Poznámka na záver roka venovaného P.J. Šafárikovi 58

Dušan.D. Kerný: Chorvátsko-slovenský rekord 60

Ocenenie Viktora Timuru 61

Dni ruskej kultúry na Slovensku 62

Prečítali sme si v Literárnom (dvoj)týţdenníku a odporúčame ... 63

ROZHOVOR s Vladimírom Mečiarom: Proces k samostatnosti bol

najúspešnejší v strednej Európe 64

ZAUJALO NÁS

P. Juza: Koncept euroázijskej integrácie N.A. Nazarbajeva 68

Šarmantný jubilant a sveták 75

K svetu po rusky 80

JUBILEÁ Michal Eliáš: Jubileá v 1. štvrťroku 2017 82

4

SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ , ročník XVI., číslo 4.

Vychádza štyri razy do roka

Vydáva Rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti.

Výtvarný návrh obálky: Ladon©

Predseda redakčnej rady: Doc.Dr. Jozef Mravík, CSc.,

šéfredaktor: Július Handţárik

Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č. tel. 02/52491861,

e-mail: [email protected], www.ozzsv.sk

ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v decembri 2016.

mailto:[email protected]

5

KORENE A TRADÍCIE

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Čas dohviezdny ...

Július Handţárik

Kaţdý z nás sa narodí do istej konkrétnej doby a do istého konkrétneho prostredia a tak potom aj vyzerá celý jeho ţivot. Nazývame to osudom. My, Európania a hlavne Slovania, máme uţ takmer poldruha storočia veľmi pestrý a nezávideniahodný osud. Ak to vezmeme len od prvej svetovej vojny a stabilizácie boľševizmu po nej, tak namiesto povojnovej reparácie vojnových škôd a zvyšovania ţivotnej úrovne ľudu, museli sme v záujme neeurópskej plutokracie budovať po vojne fašistické reţimy (vrátane hitlerovského nacizmu), aby ten boľševizmus mohol byť zlikvidovaný. A keď sa tie fašistické reţimy ukázali byť neľudskejšie a nebezpečnejšie ako ten preklínaný boľševizmus, museli sme v druhej svetovej vojne s obrovskými stratami (najväčšími zo všetkých vojnuvedúcich štátov) zlikvidovať fašizmus, aby sme aj po tejto vojne, namiesto reparácie vojnových škôd a zvyšovania ţivotnej úrovne ľudu, boli neeurópskou plutokraciou znova uvrhnutí do vojny - tentoraz do studenej, ale zato oveľa desivejšej americko-nukleárnej, ktorá nám aj po “neţných” prevratoch vydrţala aţ doteraz. Uţ po mnohé generácie teda máme prečo nebyť spokojní s naším osudom, ale ...

... ale ani táto tristná skutočnosť by nás nemala odradiť od prirodzeného chápania a vnímania nášho sveta a behu ţivota v ňom. A k tomuto prirodzenému vnímaniu sveta a ţivota v Európe odpradávna patrilo sledovanie cykliky ţivota v závislosti od polohy slnka na oblohe a od striedania ročných období. Je len prirodzené, ţe Slovania, ktorí patria k najstarším poľnohospodárskym etnikám v Európe a boli teda od striedania ročných období existenčne najviac závislí, poznali uţ odpradávna termíny jarnej i jesennej rovnodennosti i letného a zimného slnovratu a svoje poznatky mali uţ v najstaršom pohanskom období zakotvené vo svojich

6

pranostikách a náboţenských rituáloch. A je rovnako prirodzené, ţe obdobie kaţdoročného jesenného “umierania” najvyššieho boha - Slnka, aţ po zimný slnovrat - jeho “znovuzrodenie”, sa sledovalo s osobitnou pozornosťou, lebo bolo z hľadiska vtedajších predstáv o zachovaní ţivota rozhodujúce a v čase útlmu poľnohospodárskych prác bolo na takéto aktivity najviac času. V stáročiach christianizácie sa potom tieto pohanské poznatky a pranostiká transformovali na kresťanské podoby (vrátane posunu dátumu zimného slnovratu na dátum narodenia Krista 24. decembra) a takto transformované sa nám zachovali aţ dodnes, čo im, pravda, vôbec neubralo na kúzle a pôvabe.

Na dnešnom Slovensku a v ďalších susedných krajinách, obývaných na prelome 1. a 2. tisícročia n.l. autochtónnym staroslovenským obyvateľstvom, sa čas očakávaného znovuzrodenia Slnka či narodenia Krista začínal uţ koncom novembra a nazýval sa dohviezdny čas. Prvým dňom dohviezdneho času bol 25.november (Katarína), pokračovalo to 30. novembrom (Andrej), 4. decembrom (Barborou), 6. decembrom (Mikulášom) a končilo sa to 13. decembrom (Luciou). Po tieto dni nesmela do domu ako prvá vstúpiť ţena, lebo inak by sa po celý nasledujúci rok v domácnosti rozbíjali riady. Aby sa tomu predišlo, chodievali po tieto dni po dedine chlapci “s oceľou” a vinšovali: “Aby sa vám misky nebili, priniesli sme vám oceli”, za čo boli odmenení jabĺčkom alebo koláčikom. K dohviezdnym pranostikám patril aj zvyk , ţe dievky súce na vydaj v tento deň zasadili do črepníka vetvičku orgována, slivky či čerešne, ktorú polievali aţ do dohviezdneho dňa (Štedrý deň) kaţdý deň vodou prinesenou v ústach a ak tá do dohviezdneho dňa rozkvitla, dievka sa do roka vydala. Dodnes sa medzi ľudom zachovala aj “meteroologická” pranostika: “Katarína na ľade, Vianoce na blate”. Deň Andreja bol venovaný mágii ľúbostnej. V ten deň sa vydajachtivé dievky schádzali v jednom z domov, liali roztavené olovo cez ucho kľúča do nádobky so studenou vodou a z formy, ktorá sa uliala, im veštili staršie ţeny budúcich ţeníchov. V tento podvečer chodili dievky tieţ triasť ploty pri domoch a verili, ţe z ktorej strany sa pri trasení ozve brechot psa, do toho smeru sa dievka vydá. Mikulášske zvyky a pranostiky sú všeobecne známe, za zmienku azda stojí taká kuriozita, ţe napríklad v géckokatolískych obciach Horehronia, hlavne v Šumiaci a Telgárte, sa v tento deň hádzali do dverí staré hlinené hrnce, naplnené kamením. Dni od Lucie do Vianoc sa povaţovali za “strigônske” a u kresťanov boli

7

pôstnymi dňami. Na Luciu chodili po dedinách strašidlá s nabielenými tvárami a husími krídlami “vymetali z domu zlo” a podľa počasia v jednotlivých dňoch od Lucie do Vianoc sa ešte aj dnes predpovedá počasie jednotlivých mesiacov nasledujúceho roka.

Deň zimného slnovratu (dnešný Štedrý deň, posunutý kresťanmi z 21. na 24. decembra) bol u starých Slovanov Dohviezdnym dňom a v staroslovenskom jazyku sa nazýval Kračún, čiţe deň, v ktorom dĺţka slnečného svitu znova pokročila o kúsok dopredu. Eklatantným dôkazom o tom, ţe tento deň oslavovali starí Slováci uţ ako starý pohanský sviatok je napríklad aj skutočnosť, ţe Maďari po imigrácii do Karpatskej kotliny na začiatku 11. storočia n.l., prevzali na označenie vtedy uţ kresťanských Vianoc do maďarského jazyka tento staroslovenský pohanský názov Kračún v podobe “karáčoň” (karácsony), čo v maďarskom jazyku nemá nijaký vecný význam.

Podrobnejšiu analýzu vianočných zvykov a pranostík slovanských národov ponechávame odborníkom etnografom s nádejou, ţe nám o nich napíšu zopár zaujímavých slov - lebo bohaté zvyky a pranostiky, viazané na zimný slnovrat, patria tieţ k téme všeslovanskej kultúry a slovanskej vzájomnosti.

Peripetie s uznaním poznatkov o staroeurópskej civilizácii

Viktor Timura

Nové poznatky doterajšie pohľady na európsku a našu minulosť významne menia. Osídlenie v strednej a východnej Európe západní bádatelia často spochybňovali, účelovo s ním manipulovali a konštruovali teórie o príchode roľníkov na Balkán z Anatólie na prelome 7. a 6. tisícročia, ktorí vraj doniesli poľnohospodárstvo a prevrstvili pôvodné obyvateľstvo. Za najstaršiu civilizáciu bola povaţovaná Mezopotámska, aj so vznikom písma. Vyvrátili to však nielen nové archeologické poznatky, ale aj genetické výskumy. „Mezopotámia ako prototyp formovania civilizácie doslúţila“ aj so vznikom písma.

8

Prvé objavy staroeurópskej civilizácie

Pozornosť na pôvod Európanov sa obrátila na východ, na Kaukaz a do východnej Európy. V roku 1875 rumunská archeologička Zsofia Tormová začala s výkopmi na lokalite Turdaş neďaleko Alba Iulii (na juhozápadnom hrdle Transylvánskej kotliny pri rieke Muresul – Mureš-Maroš) a o rok na to na lokalite Nandrului Valley a nasledovali výskumy na lokalitách Josan, jaskyňa Nandru, Georgiu de Jos, Hunedoara, Gauna a ďalšie. Nazbierala celý rad črepov s piktografmi (viac ako 300 piktografov) a nepochybovala o tom, ţe ide o objav starého písma datovaného pred sumerské. Cestovala preto do Berlína, kde sa 5.-12. augusta 1880 konalo jedenáste stretnutie archeológov, na ktorom boli prítomní archeológovia takých zvučných mien ako R. Virchov či H. Schlieman (objaviteľ Tróje), aby predstavila svoje objavy pozostávajúce z vyše 300 nápisov, ktorých znaky povaţovala za protopísmo. Vo vystúpení poukazovala na podobnosť s grafémami objavenými v Tróji a na Cypre, ktoré analyzoval práve H. Schlieman. Lenţe so svojou teóriou o písme nepochodila. Podľa H. Schliemana obyvatelia Transylvánie patrili k rodine prehistorických Árijcov a písmo sa tam mohlo dostať len tak, ţe z Mezopotámie prišla nejaká skupina za ťaţbou medi a doniesli aj písmo, ktoré vykazovalo podobnosť aj s mezopotámskym písmom. Za historických Árijcov sa vtedy povaţovali germánske kmene, ktoré, ako sa tvrdilo, prišli z Indie v 3. tisícročí pred n.l.. Germánske kmene však nemali nič spoločné s Árijcami, ktorí neprišli z Indie do Európy, ale naopak, z Európy do Indie a boli to slovanské kmene. Z. Tormová potom výsledky svojich výskumov publikovala v ročenke História a archeológia v roku 1882. Tak sa skončili prvé objavy vyspelej staroeurópskej civilizácie a kultúry. Vtedy sa ani nepripúšťalo, ţe by vo východnej alebo strednej Európe či na Balkáne mohla existovať vyspelá kultúra. O osídlení východnej Európy sa vtedy uvaţovalo aţ niekedy po skončení poslednej ľadovej doby a tento názor vydrţal aţ do 20. storočia. Staroeurópska civilizácia mala upadnúť do zabudnutia.

Objav vinčianskej kultúry

Lenţe nestalo sa tak. V roku 1908, teda 86 rokov po Z. Tormovej, srbský archeológ M. Vasic len 17 km východne od Belehradu objavil vinčiansku kultúru. Vykopávky prebiehali v rokoch 1918 a 1934 a jednoznačne preukázali neobyčajne vysokú kultúru. Označili ju za samostatnú civilizáciu s mnoţstvom rovnakých

9

piktografov, ktoré objavila Z. Tormová. Ani tento objav nevzbudil väčšiu pozornosť. Západní bádatelia vtedy určovali smer a mali svoju predstavu o vývoji v Európe, do ktorej im objavy kdesi na východe v Rumunsku či Srbsku nezapadali. Zaslúţil sa o to najmä Gordon Childe (1892-1957) so svojou teóriou, usilujúci sa vytvoriť všeobecný rámec európskeho vývoja, ktorý prezentoval v publikácii Na prahu dějin (Praha 1966).

Kultúrna nadradenosť a mocensko-politické záujmy však nemôţu natrvalo ignorovať poznatky. Do glorioly západnej nadradenosti o podiele na vývoji Európy významne zasiahol ďalší objav. V roku 1961 pri vykopávkach v rumunskej Tǎrtǎrii N. Vlassa objavil dnes uţ chýrne hlinené tabuľky s piktografmi. Objav znova vyvolal rozporuplné reakcie a polemiky najmä pre datovanie, ktoré poukazovalo na vek tabuliek, ktorý siahal o viac ako dvetisíc rokov pred mezopotámske písmo aj mezopotámsku civilizáciu. Hlavný protagonista dovtedajšieho západného smeru G. Childe však bol uţ po smrti (1957). Tento objav obrátil znova pozornosť aj na poznatky z vykopávok na lokalite Vinča, a na takmer pred sto rokmi získané poznatky z vykopávok Z. Tormovej. K nim pribúdali ďalšie objavy. Bulharský archeológ B. Nikola pri výkopoch v Gradešnici v rokoch 1967-1974 objavil tabuľku s podobnými piktografmi v roku 1953 a v rokoch 1956-1972 český archeológ R. Tichý pri Mohelnici našiel piktografický záznam na nádobke. Archeologická lokalita v Mohelnici je datovaná do 6300-4400 rokov pred n. l. Poznatky sa však naďalej odmietali.

Old European civilization

S novou teóriou o našej minulosti prišla litovská archeologička pôsobiaca v USA Marija Gimbutasová. V publikáciách a mnoţstve štúdií vydaných v rozpätí rokov 1971-1991 preukázala existenciu najstaršej civilizácie v juhovýchodnej Európe a na severnom Balkáne s presahom na východ aţ k Dnepru, ktorú nazvala „Old European civilization“. Tá sa svojím charakterom odlišuje od mezopotámskej i blízkovýchodnej civilizácie, ktorým predchádzala aj pokiaľ ide o písmo. Z nej čerpali podnety heladská a minojská kultúra na Kréte i ďalšie. M. Gimbutasová osobne viedla vykopávky v Bosne, Macedónsku, Grécku a Taliansku a ovládala 16 jazykov, čo jej umoţnilo nadobudnúť rozsiahly prehľad v tejto oblasti a pracovať metódou syntézy interdisciplinárnych poznatkov (archeológie, mytológie, jazykovedy i histórie – absentovala filozofia). Podala

10

presvedčivý obraz o najstaršej civilizácii, ktorý je kľúčom k pochopeniu vývoja v Eurázii, z ktorého čerpali európske aj východné kultúry a národy. Staroeurópsku civilizáciu vymedzila obdobím od siedmeho do polovice štvrtého tisícročia pred n.l. . Doznievala však oveľa dlhšie (ešte aj na začiatku 1. tisícročia pred n. l.).

Staroeurópska civilizácia svojím charakterom a organizáciou bola aj pokiaľ ide o spoločenský systém alternatívnou formou ríšam Mezopotámie a Blízkeho Východu. Nepoznala štát so sústredením moci v rukách jednotlivca alebo úzkej elity. Pripomína harappsko-mohendţodársku civilizáciu v Indii, prosperujúcu ešte pred príchodom Árijcov s Venetmi a Slovanmi.

Také boli a sú peripetie s uznaním podielu Východu – Slovanov, na vývoji Európy. Pre Západ sú Slovania stále niečo menejcenné a čosi čo má iba slúţiť Západu. A to nielen v politicko-mocenskej oblasti, ale aj v kultúre a vo vede. Tak je to aj v historiografii. Nemáme vlastný obraz a dokonca ani všeobecne prijateľnú koncepciu prístupu k našim najstarším dejinám. Historiografia sa zmieta v pohľade na našu minulosť aj budúcnosť podľa politických zmien, ktoré sú u nás aţ príliš časté. Trpí rozpoltenosťou a dezorientáciou historikov aj občanov podľa príklonu k tomu či onomu obdobiu alebo smeru v orientácii medzi Východom a Západom. Celkový zmysel dejín Eurázie a zápasy našich predkov jej unikajú. Štát nevie v potrebnej miere usmerniť ani učebné osnovy a v školách sa vyslovujú ľahkováţne i poľutovaniahodné názory na našu minulosť, na dejiny, aj na osobnosti i dielo tých, čo sa angaţovali za naše národné záujmy.

Západoeurópski bádatelia a Slovania

Nech sa uţ budúcnosť uberá akýmkoľvek smerom, jedno nemoţno nevidieť a poprieť. Dnešná západná civilizácia trvajúca viac ako dvetisíc rokov, je z hľadiska vzťahu k východu Európy, k Slovanom neprajná a nevraţivá. Pretrváva falošný a zmanipulovaný obraz o európskych dejinách. Európania ţijú vo falošnom historickom povedomí. Nikdy neexistovali ani neexistujú nijakí Indoeurópania. Je to falošná a zmanipulovaná teória vyprodukovaná v súlade s mocensko-politickými cieľmi a záujmami. Vyššie uvedené príklady ukazujú s akou neochotou sú prijímané poznatkami podloţené názory na Európu, ktoré nie sú v súlade so západnou gloriolou nadradenosti a výlučnosti a politickým záujmom

11

Západu. Poznatky o prvom európskom písme, objavené rumunskou archeologičkou Z. Tormovou, museli čakať na svoje uznanie vyše 100 rokov a podobne aj uznanie najstaršej európskej civilizácie s poznatkami z Tǎrtǎrie, z vinčianskej kultúry a mnohé ďalšie.

Ako dlho bude trvať agónia zmanipulovaného obrazu európskych dejín a dokedy budú ţiť Európania vo falošnom historickom povedomí? Dokedy budeme počúvať o nikdy neexistujúcich Indoeurópanoch a indoeurópskom jazyku a ich príchode do Európy v 3. tisícročí pred n. l. a o príchode Slovanov v 5. či 6.storočí n. l.? Dokedy sa takto o tom bude učiť naša mladá generácia v školách, dokedy budeme musieť čakať na uznanie, ţe Slovania sa tu formovali na kultúrno-jazykovom základe od nadobudnutia jazykovej kompetencie na konci poslednej ľadovej doby na území od Kaukazu a Donu po Rýn. Ţiaľ tento falošný obraz vyhovuje západným bádateľom, teoretikom a najmä politikom Európskej únie a USA, aby mohli s pôvodom, minulosťou a dejinami Slovanov manipulovať, pričleňovať ich či „objasňovať“ podľa vlastných potrieb a záujmov.

Ako dlho bude trvať, kým pochopíme, ţe náš charakter a naše záujmy nie sú rovnaké (tým menej totoţné) ako západné. Západná civilizácia vyše dvetisíc rokov sa pridrţiava svojho základného bytostného princípu spočívajúcom na expanzii, výbojnosti a parazitovaní na bohatstve porazených a podmanených, z čoho profitovala a profituje. Heslá o slobode, suverenite, humanite či ľudských právach sú zastieracie manévre, za ktorými sa dnes skrývajú expanzivita a parazitizmus na čele s USA. Dnes sa tento bytostný princíp Západu dostáva do ťaţkostí, problémov a do kríz s celým spoločenským systémom. Preto narastá agresivita a úsilie expandovať znova najmä na východ Európy. Slovanom boli západné princípy bytia a ţivota cudzie uţ v staroeurópskej civilizácii pred 8-6-3-tisíc rokmi a sú im cudzie aj dnes.

Čím viac sa spoločenský systém rozpadá, tým viac investuje do expanzívnych a represívnych zloţiek. Ţoldnierske profesionálne armády vyhrávajú sem-tam nejakú marginálnu bitku, ale vojny nevyhrávajú a zániku rozkladajúcich sa spoločností nedokáţu zabrániť ani mnohopočetné policajné kordóny ťaţkoodencov.

Staroeurópska protocivilizácia

Jedným z pokračovateľov M. Gimbutasovej v pohľade na

12

minulosť je nemecký archeológ a lingvista vo fínskych sluţbách H. Haarmann. Podľa neho staroeurópska /v jeho termíne podunajská/ civilizácia bola podnetom a základom, na ktorom vyrástla kykladská kultúra na ostrovoch v Egejskom mori a aj minojská kultúra na Kréte, popri mezopotámskej, aj všetky ostatné nasledujúce kultúry a spoločenstvá v Malej Ázii a na Blízkom Východe. Otázkou je len, či s ňou tam prišli nositelia

vinčianskej kultúry pred migráciou Pelasgov, alebo ich strhli so sebou aţ migrujúce skupiny Pelasgov, Minyov a Helénov. Táto civilizácia významne ovplyvnila formovanie gréckej antiky.

Staroeurópska civilizácia – protocivilizácia a Lepenský vir

Staroeurópska kultúra má svoj základ v osídlení okolo Dunaja v úseku Ţelezných vrát v lepenskovirskej kultúre, siahajúcom do gravetského obdobia. Niektorí autori začiatok lepenskovirskej kultúry dávajú do 13-tisíc rokov pred n. l. Lepenskovirské osídlenie reprezentuje viac ako 15 preskúmaných archeologických lokalít. Najstaršie doloţené sídlisko je Cuina Turcului datované do 11. tisícročia pred n.l.. Na severnej strane Dunaja bolo sídlisko Schela Cladovei s datovaním do polovice 9. tisícročia pred n. l., ako väčšina lepenskovirských sídlisk.

Usadlý spôsob ţivota zaloţený na rybolove viedol k domestikácii zvierat. Geometrický ornament na kostených predmetoch potvrdzuje, ţe obyvatelia sídlisk mali korene (pôvod) vo východnej Európe (v kostenkovskej, molodovskej kultúre z obdobia migrácie gravetských lovcov). Dve vrstvy odkryté pri vykopávkach reprezentuje šesť stavebných horizontov lepenskovirskej protoneolitickej kultúry. V prvom z týchto stupňov odkryli 85 chát z kameňa, dreva a hliny lichobeţníkových pôdorysov s rozličnými rozmermi (najväčšia mala

13

28 m2). V prostriedku stálo ohnisko obloţené kameňmi. Domy

v osade vykazujú plánovité rozmiestnenie s ulicami a voľným priestranstvom uprostred osady, čo svedčí o vysokej úrovni kultúry a pripomína sídliská kultúry cucuteni-tripoľje. V domoch objavili vápencové kamene - sochy vysoké od 16 do 62 cm, na ktorých boli vytesané ľudské tváre s rybími ústami a abstraktným ornamentom. Nad týmito vrstvami odkryli starčevskú neolitickú kultúru (od 5450 pred n. l. – podľa novších údajov začiatok starčevskej kultúry je datovaný do 6300 rokov) s tromi sídliskovými horizontmi, čo svedčí o kontinuite osídlenia.

Začiatky európskeho neolitu

Začiatky osídlenia kultúr a lokalít na gréckom polostrove a v Lepenskom Vire sú pred 8. tisícročím. Nemoţno ich nazvať ešte „civilizáciou“, ale vysoká úroveň lepenskovirskej kultúry a v Tesálii dovoľuje nazvať toto spoločenstvo medzi 8.-6. tisícročím „staroeurópskou protocivilizáciou“. Z nej (a podobne z východoeurópskej protocivilizácie) sa asi od polovice 6. tisícročia formovali tri samostatné, ale vzájomne previazané civilizácie: oblasť staroeurópskej protocivilizácie pokračovala ako podunajská civilizácia, vo východnej Európe civilizácia „cucuteni-tripoľje“ a od juhozápadného Slovenska po Rýn stredoeurópska civilizácia kruhových stavieb - rondelov.

Archeologický materiál z lokalít v Tesálii a Macedónii, ktoré sú spájané aj so začiatkami poľnohospodárstva v Európe, vykazujú charakteristické črty s archeologickým materiálom z lokalít z Lepenského Víru, čo potvrdzuje jednotné spoločenstvo protocivilizácie. Za najstaršiu európsku roľnícku osadu sa povaţuje Nea Nikomedea na severe gréckej Macedónie. Objavili na nej zvyšky šiestich pravouhlých jedno- a dvojpriestorových príbytkov (8x8metrov) s kolovou konštrukciou vymazané hlinou. Zvyšky obilnín datovali do 7. tisícročia a datovanie osady do 8. tisícročia pred n.l.. Lokalita vydala svedectvo aj o chove zvierat.

Na lokalite Argissa Magula pri meste Larisa v Tesálii v spodnej vrstve datovanej do 8000-7500 rokov pred n. l. objavili zuhoľnatené zvyšky obilia a kosti domestikovaných zvierat. Keramiku ešte nepoznali – išlo o predkeramický horizont. Na túto vrstvu nadväzuje vrstva seskelskej kultúry (Seskelo juhovýchodne od Argissy Magula bliţšie k mestu Volos) aj s keramikou s datovaním 7400-6300 rokov pred n. l. (iné datovanie je 6500-5500), a na tú nadväzuje vrstva

14

kultúry Dimini (juţnejšie od Seskela) s datovaním 6400-5450 rokov pred n. l. (resp. 5500-4000). Podobné nálezy našli v lokalite Soufli Magula. Najspodnejšia vrstva bola bez keramiky, ďalšia obsahovala seskelský horizont aj horizont s čiernou leštenou keramikou.

Lokality podľa archeológov súvisia s osídlením a kultúrou Lepenského Viru na úseku Dunaja pozdĺţ Ţelezných vrát a majú vzťah aj k lokalitám na východnom Slovensku a vo východnom Maďarsku (v Potisí), na ktorých archeológovia zistili predkeramické osídlenie s moustierskou a aurignackou kultúrou. Je to predkeramický horizont so začiatkami roľníctva.

Archeologické poznatky svedčia o predneolitickom lepenskovirskom osídlení podobnom aj s lokalitami Turdas, Tărtăria a i., a to od poslednej ľadovej doby na území Rumunska, vo východnom Maďarsku (Potisie), na východnom Slovensku i na juhovýchode Poľska so súvislosťami na Balkán do Macedónie a Tesálie. Na väčšine týchto lokalít sa našli artefakty, na ktoré nadväzovala protolineárna keramika, ktorá súvisí s predneolitickými artefaktmi a protolineárnou keramikou v Tesálii (Argissa Magula, Soufli Magula a Nea Nikomedea). Majú spoločné črty so sídliskami v Sedmohradsku, s lepenskovirskym osídlením a kultúrou (k takým patria napr. lokalita Aggtelek-Baradla v Borsodsko-abaujsko-zemplínskej ţupe a Moravany pri Michalovciach s datovaním 5828, 5494, 5140 rokov pred n. l.). To je obdobie a územie európskej protocivilizácie s datovaním 8000-6000 rokov pred n. l.

Na staroeurópsku protocivilizáciu na tomto území nadväzovala a plynulo pokračovala na tých istých a ďalších lokalitách podunajská civilizácia, ako ju nazval H. Haarmann od začiatku 5. tisícročia pred n. l. V tomto protoslovanskom období môţeme hľadať našu vzdialenú minulosť. Prinajmenšom jazykovú, ktorá sa formovala uţ nejaké tisícročie predtým (od poslednej ľadovej doby). Genetické výskumy však napovedajú, ţe to nemusí byť len naša jazyková vzdialenejšia minulosť. Bez ohľadu na to, ţe východné Slovensko, vrátane Spiša a Gemeru bolo iba malou, okrajovou časťou staroeurópskej protocivilizácie i podunajskej civilizácie.

15

Slovanská myšlienka vo vzťahu slovenských vojakov a civilného obyvateľstva Sovietskeho

zväzu 1941-1944

Pavel Mičianik

(pokračovanie z čísla Slovanská vzájomnosť č.3/2016)

Poskytovanie lekárskej starostlivosti

Ďalšou významnou pomocou, ktorú slovenskí vojaci poskytovali civilistom na okupovaných územiach ZSSR, bola lekárska starostlivosť. Zdravotná starostlivosť bola totiţ na okupovaných územiach v troskách a civilisti boli v mnohých prípadoch odkázaní na neodborníkov. Vojenskí lekári boli preto v mnohých oblastiach jedinými odborníkmi vo svojom odbore. Slovenskí lekári a zdravotníci nikdy neodmietli pomoc váţne chorým alebo zraneným civilistom. Por. zdrav. MUDr. Ondrej Sitár napríklad v obci Marinovka pri rieke Mius musel 20. februára 1942 navštíviť chorú prvorodičku s horúčkou. Na druhý deň ju navštívil znova: „Odpoludnia som bol pri svojej pacientke (rodička) a mal som radosť – nemá horúčku a cíti sa lepšie. Mám toľko pacientov, ţe ma dnes od práce uţ hlava bolela... A večer hneď na to robota s dievčatkom zo sánkovačky.“

/72

Dievčatko sa ťaţko zranilo

na sánkovačke: „A ja som to musel šiť, za veľmi romantických okolností. Svietili mi dvoma sviečkami a ja som šil.“/73 Krátko po príchode na front k ZD začal ošetrovať civilistov aj por. zdrav. MUDr. Karol Virsík. Dňa 21. apríla 1942 ošetril v Ţitomíri ťaţko chorého civilistu, pretoţe civilný lekár nebol k dispozícii: „Odpoludnia ma zavolali k dvadsaťročnému muţovi. Mal obojstranný zápal pľúc a vľavo zápal pohrudnice s vysokými teplotami. Za normálnych okolností si vyţadovalo jeho ochorenie nemocničnú liečbu. Ţiaľ, v Ţitomíri ţiadne nemocničné lôţka pre civilné obyvateľstvo neexistujú. Keby sa aj nejaké našli, nemocnice by nemohli fungovať pre absolútny nedostatok lekárov, ktorých sovietska armáda povolala do vojenskej sluţby. Zdravie obyvateľov nechali na lekárov z okupačných armád. Prisahal som na Hippokrata a robím všetko, čo sa pre týchto úboţiakov v daných podmienkach urobiť dá. Pacientovi som urobil uľahčujúcu punkciu, podal mu dostupné chemoterapeutiká a ponechal ho v domácom liečení.“ /74 Na druhý deň ošetril s kolegami veľa civilistov zranených mínami, ktorí sa popletali po bývalej bojovej línii: „Utajené míny zabíjajú a mrzačia

16

všetko, čo sa hýbe. Ich obeťami sú najmä deti, ktoré chodia na drevo do okolitých lesov. Národ je tu ubiedený, bez prostriedkov, bez lekárskej starostlivosti, ponechaný sám na seba. Hrozné!“/75 Počet liečených civilistov rástol. Dňa 28. apríla 1942 si por. Virsík zapísal do svojho denníka: „Liečime stále viac civilných obyvateľov. Chudáci, sú odkázaní len na nás. Rozumieme im a oni rozumejú nám.“/76 Vo vojenskej ošetrovni bolo 1. mája 1942 uţ viac civilných obyvateľov ako vojakov: „Všetky lôţka v ošetrovni mám obsadené. Zväčša na nich neleţia naši vojaci. Musel som hospitalizovať aj niekoľko ťaţko ranených detí. Vojak vie odhadnúť, kde by mohla byť nášľapná mína, ale dieťa proti tejto vojnovej zákernosti nemá nijakú šancu.“/77

Deti boli skutočne najčastejšími obeťami mín a opustenej munície. Por. Sitár bol počas postupu RD na Kaukaz 1. augusta 1942 svedkom jednej takejto tragédie: „Blízko od môjho auta na ceste sa hrali traja asi 8 – 12-roční chlapci s ruským ručným granátom, ktorý našli na stepi a priniesli si v prilbe. Bohvie čo s ním robili, ţe im vybuchol a dvaja hneď ostali mŕtvi. Tretí bol hrozne dotrhaný. Oči vybité, ruka roztrhaná a črevá mu vytŕčali z brucha. No chudák ešte ţil a hádzal sa. Vojaci ho chceli zastreliť. Poslal som pre Slabeja a dal som mu 1˝ cen. Mo. Malý chudák asi za 10 minút skonal. Rany sme mu ako-tak zasvorkovali a črevá dali do brucha. V troch susedných chatách bolo celý večer mnoho plaču.“/78 Po zastavení ofenzívy v kaukazských horách sa ošetrovňa peš. pluku 20 usídlila v obci Belorečenskaja. Aj tu museli slovenskí lekári a ošetrovatelia poskytovať zdravotnú pomoc civilným obyvateľom, hoci tam boli aj miestni lekári. Por. Sitár bol ich prístupom rozčarovaný: „Ţalostná história s ranenými civilmi. Sú to často veľké zranenia a pri našich ranených ma ešte väčšmi zaťaţujú. Traja ruskí lekári, čo sú tu – jednak zdá sa nechcú ich ošetrovať, a za druhé nemajú ani materiálu. No vyhovárajú sa aj na to, ţe to nie je ich rajón a podobne, zvlášť u beznádejných prípadov, aby snáď dokázali, ţe my mladí lekári potom uţ nemáme úspechu. No ľudia sa nám zato do nemocnice tisnú, ţe si nevieme rady a niekedy musia čakať skoro celý deň, lebo v prvom rade musíme ošetriť našich vojakov. Ale myslím si, že na počínanie Slovákov sa ruský národ nikdy nebude musieť ponosovať.“ /79

Pomoc, ktorú slovenskí vojenskí lekári poskytovali civilistom, prirodzene zvyšovala ich kredit a popularitu. To sa však nepáčilo nemeckým veliteľstvám. Nemecké okupačné úrady v Ţitomíri sa napríklad pokúsili uţ vo februári 1942 podfukom rozoštvať

17

slovenských vojakov a miestnych obyvateľov. Poľný prokurátor ZD stot. just. Anton Rašla sa podujal celú vec vyšetriť a rýchlo zistil, ţe ide o podvod: „Istého rána vo februári 1942 sa objavili v ţitomírskych uliciach plagáty s nemeckým a ukrajinským textom, ktoré oznamovali verejnú popravu dvoch Ukrajincov – partizánov, ktorí údajne zavraţdili slovenského dôstojníka. Meno dôstojníka na plagátoch nebolo. A potom – o takom prípade by sme predsa museli na poľnom súde vedieť. Veď nám útvary hlásili všetky podrobnosti. Išiel som za veliteľom Zaisťovacej divízie. Uvedomili sme si, ţe ide o nebezpečný nemecký trik, a preto ma oficiálne vyslal na nemecké Ortskomando vyţiadať patričné spisy, lebo smrť slovenského dôstojníka musí vyšetriť poľný prokurátor Zaisťovacej divízie. A okrem toho treba vypočuť aj obvinených. Veliteľ divízie sa toho istého doţadoval prostredníctvom vedúceho nemeckej vojenskej misie u Zaisťovacej divízie hauptmana von Lorenz-Mayera. A bolo po nemeckom podfuku: nijaká verejná poprava nebola, ani sme nedostali nijaké spisy. Samozrejme, ţe sa obyvatelia Ţitomíra o tejto nemeckej provokácii ihneď dozvedeli.“/80 Nevôľu Nemcov s pomocou slovenských lekárov civilistom zasa na vlastnej koţi zaţil npor. zdrav. MUDr. Karol Virsík, ktorý od polovice mája 1942 slúţil v RD a s ňou sa dostal na Kaukaz. Dňa 13. septembra 1942 ho nečakane predvolali na veliteľstvo do Majkopu: „V Majkope ma pozvali na nemecké veliteľstvo. Myslel som si, ţe zasa budú pýtať odo mňa cigarety. Zaviedli ma do miestnosti, kde sedelo za stolom niekoľko dôstojníkov. Vyzeralo to ako na nejakom súdnom tribunáli. Dôstojník v uniforme SS ma obvinil, ţe demonštratívne pomáhame miestnemu obyvateľstvu. Cítil som sa ako na futbale, kde vypukla bitka medzi esesákmi a našimi vojakmi. Mal som pocit, ţe v tej chvíli od zlosti vyletím z koţe. - Čo to znamená, demonštratívne? Sú to chudáci, ktorí za nič nemôţu. Keď som si urobil svoju robotu a priniesli mi dieťa, ktorému mína odtrhla ruku, tak som urobil len to, čo mi prikazovala Hippokratova prísaha. Potom som sa obrátil na nemeckého generála s lekárskymi výloţkami: - Pán generál, vy ste v Nemecku prisahali na Hippokrata? Ja tú prísahu dodrţím, aj keď sa to niekomu nepáči. Generál s lekárskymi výloţkami neodpovedal. Asi mu to ako lekárovi bolo trápne. Esesák vstal a vyštekol, ţe ak mienime takto ďalej pokračovať, tak zariadi, aby sme išli rovno do prvej línie. Potom odišiel. Ostatní sa snaţili nechutnú epizódu zahovoriť. Akurát generál s lekárskymi výloţkami mávol rukou a povedal: - Scheissdreck. Tým ’hovnom’ vyjadril všetko, čo si myslela väčšina vojakov Wehrmachtu o vodcovskej sile, ktorú si vo vojsku uzurpovali esesáci. Bolo mi jasné,

18

ţe hrozba nezmení nič. Iného lekára nemajú. Ani do prvej línie ma nemôţu poslať, lebo v nej uţ som. Ibaţe by ma prevelili aj s nemocnicou do ruského zázemia. Dobre viem, ţe domorodci budú chodiť do slovenskej ošetrovne aj naďalej a nik ich odtiaľ nevyhodí.“/81

Rovnako konal aj MUDr. Alexander Rehák, ktorý v lete 1943 slúţil ako lekár na Kryme v 1. PD (najprv u peš. pluku 20 a neskôr u priezvedného oddielu 5): „Liečba civilných osôb sa na našej ošetrovni stala formou pomoci obyvateľstvu a často ma volali k chorým aj domov. Obyvatelia ma čoskoro začali volať ’Alexander Pavlovič’, čo bolo prejavom toho, ţe ma pokladajú za ’svojho’.“/82 Na jeseň 1943 nechal v obci Ingulka pri rieke Ingul neďaleko Nikolajeva ošetriť zraneného civilistu aj stot. del. Jozef Tabiš. Zachránil mu tak ţivot, čím si vyslúţil veľkú úctu miestnych obyvateľov: „Jedného dňa k večeru pribehol za mnou môj oddielový lekár Dr. Pribula s tým, ţe dvaja miestni obyvatelia sa v podnapitom stave pobili a jeden z nich druhému noţom rozpáral brucho, hrozí mu perforácia čreva a ţe je nutné ho okamţite previezť do nemocnice. Podotýkam, ţe cesta z Ingulky do Nikolajeva bola rozjazdená, blatová, ťaţko zjazdná. Preto som odporučil doktorovi, aby na naše auto naloţil slamu, zobral asi 6 silných vojakov, na slamu naloţil raneného a za jeho doprovodu ho dopravil do Nikolajeva. Ráno sa vrátil a hlásil, ţe ranený bol v poslednom okamihu operovaný v našej voj. nemocnici a ţe asi o 14 dní má prísť pre neho. Poďakoval som mu za túto činnosť. K obedu toho dňa prišli do mojej kancelárie 5 – 6 starčekovia, vraj poďakovať sa za to, čo som ja, nepriateľský veliteľ, vykonal pre ich občana. Ja na to, ţe to je predsa normálna ľudská povinnosť. Oni sa na to všetci zhlboka vzdychli a myslím ten najstarší povedal: ’Za sovietskej vlády by o 7 aţ 14 dní z okresu z Nikolajeva prišla komisia, ktorá by spísala zápis a tým by sa celá vec skončila.’ A dodal: ’Znaješ, u nas kaţut, što ľudi chvatit. /83 Bolo mi potvrdené, ţe u nich človek nemal ţiadnu cenu.´“/84

Ochrana civilného obyvateľstva pred svojvôľou nemeckých okupačných orgánov

Slovenskí vojaci okrem zásobovania potravinami, inými potrebnými komoditami a poskytovania lekárskej starostlivosti pomáhali civilistom preţiť útrapy vojny aj tým, ţe významnou mierou zmierňovali represie nemeckých okupačných orgánov. Väčšinu slovenských vojakov metódy nemeckého okupačného reţimu nepríjemne prekvapili

19

a vyslovene odpudzovali. Npor. Jozefa Tabiša postoj nemeckých okupačných úradov k civilistom, ktorý videl okolo seba, sklamal: „Ţiaľbohu, nemecké vojenské velenie sa k miestnemu obyvateľstvu chovalo príliš povýšenecky, mnohí nevinní ľudia boli zatváraní a odtransportovaní vraj na nútené práce do Nemecka. Nemecká vláda neurobila ţiadne opatrenia na zabezpečenie ţivotných potrieb pre miestne obyvateľstvo.“/85 V dobytom Rostove sa v lete 1942 dozvedel od nemeckých dôstojníkov viac nepríjemných podrobností o chybách a zlyhaní nemeckej okupačnej správy: „Od nemeckých veliteľov sme sa dozvedeli, ţe Hitler vydal rozkaz nepovoľovať samostatnosť oslobodených území, ţe doteraz vyzbrojené a vystrojené ukrajinské jednotky treba postupne odzbrojiť a všade zaviesť prísnu vojenskú vládu. Boli prisunutí zvláštni civilní zamestnanci, takzvaní ’Wirtschaftkomandanti’, ktorí preberali správu v oslobodených obciach a mestách tam, kde neboli umiestnené nem. jednotky. Ako som sa pozdejšie osobne presvedčil, títo správcovia boli oveľa krutejší ako vojaci.“/86 Veliteľ del. pluku 31 pplk. del. Ján Kallo bol zhrozený z počínania nemeckých okupačných úradníkov, ktorých spoznal po stiahnutí z Kaukazu v obci Michajlovka na Ukrajine. Dňa 30. marca 1943 si do denníka zapísal: „S obyvateľstvom sa veľmi dobre vychádza a sú zdesení, ţe máme ísť preč. Nemcov sa boja a hlavne Landwirtschaft-führera, ktorý ich pri práci aj bije. Tu ich je 5 Nemcov a kaţdý si zabil sviňu do 250 kg, spracoval a poslal domov. Tieto zásady predsa nacistický reţim nehlása a neviem odkedy to prišlo do módy. A nám nechcú dovoliť nič kúpiť.“/87

Príkladom bezohľadnosti nemeckých okupačných orgánov je obec Kutajskaja na Kaukaze v decembri 1942. V tom čase leţala uţ 4 mesiace vo frontovom pásme RD, takţe bola hospodársky celkom vyčerpaná. Počas ústupu obyvateľom pobrali čo sa dalo sovietski vojaci, a potom sa im do domov nasťahovali slovenskí vojaci. Ľuďom zostalo len málo hydiny, dobytka, tabaku a dreva. Navyše k 733 obyvateľom obce pribudlo 133 utečencov, ktorí nemali vôbec nič. Časť úrody z polí nebolo moţné zobrať kvôli frontu, partizánom a bezpečnostným opatreniam okupačných vojsk. V tejto situácii dostal starosta obce Ilarion Petrovič Leusenko od obvodnej civilno-politickej správy nariadenie platiť dane. Platiť sa muselo za všetkých obyvateľov vrátane detí, invalidov a starých ľudí. Sumy sa pohybovali od 10 rubľov (deti do 14 rokov) do 150 rubľov (slobodný dospelý muţ alebo ţena). Zdanené boli i domy (20 za drevené a 50 rubľov za murované) a pozemky (10 rubľov). Navyše nemecká civilná správa nariadila z

20

kaţdého domu odovzdať po 10 vajec a z kaţdého domu so 4 husami 1 hus. Pritom len asi 40 % domov malo zhruba po 3 sliepky! Obyvatelia obce Kutajskaja tieto opatrenia odsudzovali, cítili sa byť ukrivdení a veľmi sa báli, pretoţe aţ 20 % obyvateľov obce jednoducho nemalo z čoho platiť tieto dane. Navyše 90 % dobytka bolo podvyţiveného a hrozila mu smrť. Starosta obce I. P. Leusenko sa v tejto zúfalej situácii obrátil s prosbou o pomoc na veliteľstvo RD. Slovenské veliteľstvo reagovalo na jeho prosbu zákazom uskutočniť odoberanie vajec a husí./88

Slováci sa len zriedka stávali najvyššou okupačnou autoritou. Týkalo sa to najmä odľahlých dedín na pomedzí Bieloruska a Ukrajiny v priestore ZD. Tak v obci Kopatkeviči menovali za komisára v septembri 1942 npor. pech. Imricha Lysáka. Ten sa snaţil pomáhať miestnym ako vedel. Dňa 18. septembra 1942 napísal list stot. Jánovi Nálepkovi, v ktorom sa mu zdôveril so záchranou niekoľkých ľudí: „Keď sa dozvedeli, ţe mám byť tým vytúţeným komisárom v Kopatkeviči, ţe tam je veru ţiť veľmi chorošo. Všotko bulo. A veru, všetko tu je, ale nie pre kaţdého. Predsa však je vidieť, ţe kraj menil častejšie svojich komandírov, z ktorých kaţdý len odniesol a nič nepriniesol... V tento deň privedú mi na dvor jedného muţa a jednu ţenu, ktorých dcéra a syn ušli k partizánom. Podívam sa na nich, boli obidvaja bez zbrane, bojazliví, zdá sa pripravení na všetko, aj na to najhoršie. Bez rozmýšľania, ani neviem ako, povedal som len toľko: a či oni môţu za to, oni sami nie sú partizáni. Prepustil som ich domov... Obidvoch ľudí mi priviedol veliteľ polície, ktorým to vtedy trošku heglo, aspoň tak sa mi pozdáva... Na druhý deň mi priviedol mladíka asi 27 ročného, ţe vraj rozširoval leták protinemecký, ktorého exemplár mi priniesli. Zistil som, ţe menovaný síce čítal leták, ale ako kaţdý zvedavý človek, keď sa mu dostane do ruky niečo podobného. Asi po troch dňoch som ho prepustil, doniesol mi med, vrátil som mu ho nazad, aby ho dal svojim deťom.“/89 Nemci v priestore ZD zneuţívali civilistov aj ako nedobrovoľných stráţcov strategickej ţelezničnej trate Pinsk – Gomeľ. Štyrom takýmto nešťastníkom, ktorých chceli Nemci popraviť, zachránil ţivoty na začiatku augusta 1942 veliteľ peš. pluku 101 pplk. pech Martin Palkovič: „Nemci stráţenie ţeleznice, okrem riadneho vojska, zverili tieţ miestnemu obyvateľstvu tak, ţe na kaţdých 500 m dali jedného muţa. Keď však niektorý transport narazením na mínu bol vyhodený, od miesta výbuchu najbliţších štyroch muţov civilnej ochrany vzali a týchto bez milosti zastrelili. Takýto prípad sa stal

21

začiatkom augusta. Nemci vzali štyroch Bielorusov /títo nemali kedy utiecť/ a odviedli ich do Petrikova k výsluchu, lepšie povedané k poprave. Kpt. Nálepka sa o tom dozvedel a prosil ma, aby som týchto štyroch muţov od Nemcov vyţiadal, ţe vraj my ich máme právo súdiť, veď sa to stalo v našom úseku. Vyţiadal som ich a Nemci mi ich akoby zázrakom aj vydali. Bez dlhých ceremónií som ich prepustil“/90

Veľmi rozšírenou formou pomoci sa stalo prepúšťanie Nemcami alebo miestnymi policajtmi zadrţaných ľudí, ktorí boli určení na práce do ríše. Slovenskí vojaci prepúšťali takto zhromaţdených ľudí najskôr v ZD./91 Uţ v júli 1942 prepustili vojaci peš. pluku 101 člennú skupinu mladých ľudí v Ovruči. Veliteľ pluku pplk. Martin Palkovič o tom vedel, no svojich vojakov pred Nemcami podrţal: „Vojaci na stráţi u veliteľskej budovy vypustili občanov odchádzajúcich na prácu do Nemecka. Títo občania boli zatvorení v budove neďaleko vel. pluku. Boli to väčšinou takmer ešte deti, stráţni ich vypustili, aby vraj išli domov. Bolo z toho veľké vyšetrovanie, Nemci sa však pravdy nikdy nedopátrali.“/92 Na začiatku roku 1943 vypustil v Chvojnikách z vagónov ľudí pripravených na odsun do Nemecka aj Jozef Babuliak s niekoľkými kamarátmi od peš. pluku 102. Dobili surového policajta a otvorili vagóny. Nemci ich vyšetrovaním nezistili./93 V prípade RD sa tento jav vyskytol spočiatku zriedkavejšie. Prvé prepúšťanie civilov určených na transport do Nemecka je zaznamenané na Kaukaze. Zopakovalo sa to po stiahnutí RD z Kaukazu v obci Michajlovka na Ukrajine, veľmi sa však rozšírilo po presunutí divízie na Krym na začiatku apríla 1943./94 Jednej takejto oslobodzovacej akcie sa zúčastnil aj čtk. Jozef Plundrik: „Pamätám sa na nemilú situáciu, keď som bol ako slovenský vojak prítomný na raziách, kde Nemci verbovali a chytali ľudí na bazároch, po obchodoch, trţniciach, potom ich naládovali do nákladných áut a odvliekli ich do Nemecka. Bol som dobrým vojakom v tom zmysle, ţe som bol povýšený na slobodníka, desiatnika a čatára slovenskej armády, ale vţdy ma táto otázka veľmi zaujímala. Keď som videl takú nespravodlivosť, snaţil som sa tomu nejako zabrániť. Raz sa mi stalo, ţe s mojimi kamarátmi som videl na nádraţí naloţený vagón sovietskych dievčat a iných mladých ľudí. Odpútali sme pozornosť nemeckých stráţí a podarilo sa nám tento vagón otvoriť a vypustiť ich. Z toho prípadu bola veľká patália, Nemci vyšetrovali ako sa to stalo.“/95 Pomocníkom a svedkom tejto činnosti bol aj lekár 1. pešej divízie MUDr.

22

Alexander Rehák: „Ďalším krokom bolo, ţe cez našich priateľov Rusov i našich vojakov som vystavoval potvrdenia pre osoby ohrozené deportáciou do Nemecka na práce. Pomoc obyvateľom bola taká rozšírená medzi všetkými dôstojníkmi i muţstvom, ţe nás Nemci čoskoro začali nazývať: ’Partisanen Nummer zwei’ (Partizáni číslo dve). K tomu prispievalo aj to, ţe naši vojaci so špeciálnym pôţitkom a zručnosťou tajne vypúšťali ruských občanov z transportov určených na odsun do Nemecka na povinné práce. (Nikto ich k tomu nenútil – robili to spontánne).“/96

Najťaţší ţivot mali na okupovaných územiach ľudia ţijúci v oblastiach, kde pôsobili partizánske zväzky a oddiely. Slovenskí vojaci to na vlastné oči videli v Bielorusku a na Ukrajine, kde pôsobila Zaisťovacia divízia. Počas protipartizánskych akcií Nemci bezohľadne vypaľovali všetky dediny, ktoré mohli partizánom poslúţiť ako hospodárska základňa. V okolí mestečka Chvojniky to videl slob. Ján Balint: „Nemecké jednotky chodili aj tade a všetky zapadlé dediny vypaľovali. Najprv zobrali všetko, čo sa im zišlo a potom zapálili zo štyroch strán a všetko zhorelo do základov, lebo všetky domy boli drevené.“/97 Z nemeckého brutálneho postupu bol doslova zhrozený lekár por. zdrav. MUDr. Karol Virsík. Dňa 10. apríla 1942 si do denníka zapísal: „V Mozýre nám zase zastrelili dvoch vojakov. Na odplatu vyrazia do okolia trestné výpravy nemeckých vojakov. Vypaľujú dediny, strieľajú kaţdého, kto je podozrivý, ţe by mohol drţať s partizánmi. Je to tu hrozné, neľudské. Doma si nikto nevie ani predstaviť, čo všetko je vo vojne moţné.!!!“/98 V auguste 1942 videl akciu v obci Beloje, pri ktorej Nemci navyše postrieľali 10 mladých chlapcov, stk. Rudolf Kubiš: „Asi 6. augusta prišla nemecká trestná výprava do obce Beloje, vzdialenej 4 km od našej jednotky v Brineve. Vyhnali všetkých obyvateľov na voľné priestranstvo. Veliteľ komanda ţiadal, aby mu do piatich minút povedali niekoho, kto sa prepadov a vyhadzovania trate zúčastňuje. Pochopiteľne, ak aj niekto niečo vedel, nič nepovedal. Po odchode Nemcov by ho partizáni 100%-tne zlikvidovali. Potom veliteľ vybral 20 chlapcov a otázku opakoval. Po ďalších pár minútach ticha z nich vybral znova 10. Týchto komando vzalo smerom do hory a tam ich postrieľali.“/99 Často takto skončili obce v blízkosti ţelezničnej trate, kde partizáni urobili úspešnú sabotáţ: „Oni síce ušli bez strát. Avšak ţiaľ, nie raz to odskákalo nevinné, civilné, aj bez toho veľmi trpiace, obyvateľstvo. Po takejto akcii, pokiaľ pracovná čata Nemcov odstraňovala trosky z koľajníc a obnovovala trať, Nemci zorganizovali prepad najbliţšej dediny. Ich pokus

23

o objavenie páchateľov bol márny. Títo boli spravidla skrytí v lese. Pri prepade dediny strieľali na utekajúce obyvateľstvo, ţeny, deti i starcov. Čo neutekalo, to zohnali na jedno miesto a ţiadali o prezradenie partizánov. To sa nikdy nestalo, lebo za zradu (keby sa tam partizán nachádzal) by bola smrť.“/100

Slovenskí vojaci i dôstojníci odsudzovali pomstu za partizánske sabotáţe na nevinných civilistoch. Niekedy sa dokonca otvorene postavili proti nemeckým likvidačným komandám a nedovolili im vykonať dielo skazy. Exekúcie voči civilistom rozhodne odmietol veliteľ peš. pluku 101 pplk. pech. Martin Palkovič, keď sa jeho pluk pripravoval na spoločnú protipartizánsku akciu s Nemcami v okolí Jeľska 1. – 14. júla 1942. Na porade pred akciou zabíjanie civilistov rozhodne odmietol: „Pred vyrazením bola na veliteľstve pluku porada, ktorej sa zúčastnili velitelia rôt, vel. práporu, tieţ jeden kapitán od SS a jeden od polície. Kapitán od SS sa ma pýtal, či budeme vykonávať aj nejaké exekúcie voči partizánom, alebo tzv. partizánom. Upozornil som ho, ţe sme vojaci a ako takí niečoho podobného sa nezúčastníme a vôbec, ţe ani pomocné jednotky nedám pre uvedené ciele. Ostro som sa s ním povadil, aţ mi tento esesák pohrozil, ţe ma oznámi na veliteľstve divízie. Ani na toto som nereagoval.“/101 Podobne sa počas akcií zachovali i niektorí niţší velitelia. Svedkom takéhoto statočného postoja svojho veliteľa roty sa v máji 1942 stal Ján Balint: „Práve, keď sme tam stáli, došla aj tam nemecká jednotka, ktorá mala za úkol vypáliť všetky zapadlé dediny v lesoch, aby sa partizáni nemali kde zdrţovať. V takejto zapadlej dedine sme boli aj my, tak ju chceli vypáliť, ale náš veliteľ roty im to nedovolil, ţe pokiaľ sme tam my, tak ju nesmú zapáliť.“/102 Na prelome rokov 1942/43 sa slob. Ján Balint zúčastnil aj veľkej protipartizánskej ofenzívy, na ktorej sa okrem slovenských jednotiek zúčastnili aj nemecké jednotky. Opäť mal moţnosť na vlastné oči vidieť brutálny postup nemeckých policajných i armádnych jednotiek. Dňa 26. decembra 1942 si do denníka zapísal: „Prechádzali sme asi osem dedín, čo boli celkom vypálené, Nemci ich vypálili, aby sa tu partizáni nemohli zdrţiavať.“/103 O dva týţdne neskôr, 8. januára 1943, prišiel so svojou jednotkou do ďalšej vypálenej obce: „Večer sme odišli do dediny, v ktorej ešte jeden koniec doháral, čo Nemci išli pred nami a zapálili ju. Menovala sa Dubrovoje a tu sme aj nocovali.“/104

24

Tejto protipartizánskej ofenzívy sa zúčastnil aj príslušník HKB/102 des. Pavel Šarkan. Počas akcie proti Gomeľskému partizánskemu zväzku sa na jednu noc ubytovali u jedného roľníka. Ten vojakom ponúkol to najlepšie čo mal, no dcéry pre istotu ukryl. Keď na druhý deň ráno slovenskí vojaci odchádzali, skromným darom ocenil ich slušnosť a kultivovanosť: „Ja som bol s mojou poločatou u jedného chazaja, keď sme mu oznámili, ţe u neho budeme spať, 15 vojaci aj s koňmi čo sme mali u kanóna, tak nám dal sena, aby sme si nakŕmili kone a mňa zavolal do kuchyne, ukázal mi 2 postele, ţe tam spávajú jeho dcéry, ţe môţem tam spať a chlapci aby spali na dláţke, ţe aby sme si nabrali slamy zo stodoly a ţe on bude celú noc kúriť v piecke, aby nám nebolo zima. Mal tri dcéry a tie niekde odišli, asi sa nás báli. No ja som chlapcom povedal, ţe budeme spať na dláţke na slame a postele ostali nedotknuté, nikto v nich nespal. Ráno, keď sme sa uţ brali ďalej, prišli jeho dcéry a keď videli postele nedotknuté, (slamu chlapci vynosili a urobili po sebe poriadok), boli všetky aj otec zarazené a hanbili sa, ţe ušli. Otec ma potom zavolal do pajty, kde odhádzal trochu slamy a mal so sebou misku asi 4 litrovú a plnú mi nabral medu, lebo mal včely asi 20 rodín a povedal mi, aby som to dal mojim chlapcom a mne ešte nabral do poľnej fľaše. Hovoril mi, to preto, ţe ste charoši ľudia.“/105 V ďalšej osade delostrelci HKB/102 zasa ľuďom rozdelili nedostatkovú soľ, ktorú vojaci des. Šarkana našli v opustenej horárni: „Raz večer sme vtiahli do jednej osady, bola tam horáreň, tam sme našli tri sudy mletej soli a ľudia kadiaľ sme chodili prosili o soľ, ţe nemajú. Túto soľ sme rozdali ľuďom po celej osade, lebo hovorili, ţe uţ 2 mesiace nemajú soli.“/106

Slováci nezneuţívali proti civilom ani to, keď sa im od nich podarilo získať informácie o partizánoch. Rudolf Kubiš napríklad vo februári 1943 býval v obci Bujnoviči u domácej s dvoma deťmi. Získal si dôveru malého chlapca, a ten mu napriek zákazu matky porozprával dosť podrobností o partizánoch: „Ubytovali sme sa v jednom domčeku asi 100 m pred kriţovatkou ciest. Domáca mala 14 ročnú dcérku Juľku a asi 4 ročného chlapčeka. Všetko ho veľmi zaujímalo. Mal som v kapse ešte z balíčka pár cukríkov a tak som mu nejaké ponúkol. Hneď bol celý môj, lebo cukríky, ako vznikla vojna, nevidel. Začal obzerať masku, bodák, lopatku, pušku. Pýtam sa ho, či aj partizáni majú také oruţie? Vysvetľoval mi, ţe puška sa trochu podobá, ale na masku ukázal, ţe to nemajú. Mama chudera mohla zomrieť od strachu, čo s ňou bude. Veď za prístrešie a pomoc

25

partizánom bola od Nemcov určená smrť. Aj chlapca okríkla, čo to hovorí za nepravdy. Veď, keď sme sa ho prvý moment po príchode pýtali, či uţ videl partizánov, iste podľa príkazu matky vyhlásil, ţe partizánov nikdy nevidel a nevie, čo to je! Naraz vedel vysvetľovať, aké mali pušky, oblečenie, kde spali a podobne. Mamu sme pomerne ľahko presvedčili, ţe nás sa nemá čo báť a spolu s ňou sme presviedčali chlapčeka, ţe nič podobné nikdy nesmie povedať Nemcom, lebo by im zapálili dom a všetkých upiekli v ohni.“/107 Umenie mlčať bolo často otázkou ţivota a smrti, pretoţe aj medzi civilmi bolo veľa nemeckých konfidentov. Strach z udavačstva si všimol na Kryme v lete 1943 aj stk. Ján Labún: „Spievali sme si naše aj ich pesničky. Keď sme spievali protivojnové, domáci sa báli, veľmi sa báli udavačov medzi nimi.“/108 Udavači mali na svedomí napríklad masakre pri prístave Kerč na východe Krymu. V lete 1943 býval František Matovič s ďalšími mechanikmi letky 13 v Kerči v rodinnom dome. Cítili tam veľký zápach a pýtali sa domácej, z čoho to je: „Ona sa najprv bála, ale potom, keď videla akí sme, všetko povyprávala ako bolo, ţe tam postrieľali voľaktorých týchto Rusov, aj ţeny s deťmi. Normálne, ţe taká partia Nemcov vykopala jamu, ale len 30 cm hlbokú, a tam ich postrieľali a zahrabali. Preto to bolo tak cítiť, keď bolo teplo. Tak sme sa sťaţovali u Nemcov, a tí nám to potom odkopali. Ale len 30 – 40 cm hliny bolo na tom. A tam ţeny, decká, s drôtmi zviazané ruky, aj starší chlapci... No, taký hromadný hrob, asi dvadsať ľudí. To Nemci spravili... Tam bola totiţ jedna vec – keď front prechádzal, tí ľudia sa zrádzali.“/109

Výsledkom nemeckej brutálnej okupačnej politiky bol len ďalší nárast odporu. Uvedomil si to aj Rudolf Kubiš: „Zo začiatku sa ešte našli ľudia, sympatizujúci s Nemcami. Tí však boli veľmi rýchlo prevychovaní samými Nemcami pre ich bezohľadnosť a brutalitu voči všetkému obyvateľstvu! A tak nie raz sa stalo, ţe toho, koho sovietske vedenie nevychovalo za 20 rokov, toho Nemci prevychovali pár zverskými činmi, alebo pár mesiacmi okupácie. Povedal by som, ţe dosť bolo takých, čo bojovali za Stalina a za vlasť v dôsledku nie niekdajšej výchovy, ale pre Nemcami napáchané zločiny. Do boja na ţivot a na smrť boli okolnosťami aj prinútení.“/110 Ani brutálny nemecký okupačný reţim však nedokázal v niektorých oblastiach Sovietskeho zväzu potlačiť pretrvávajúce národnostné rozpory. Por. MUDr. O. Sitár napríklad pozoroval doslova nepochopiteľnú nenávisť medzi Ukrajincami a Poliakmi: „Nenávisť medzi Poliakmi a Ukrajincami trvá. Nevie ju preklenúť ani spoločné utrpenie, ktoré musia oba národy

26

znášať. Nemci zrejme povaţujú tieto národy za inferiórne a chcú zaviesť metódy ako v kolónii.“/111 Poliaci pritom trpeli rovnako ako Ukrajinci. Keď sa v lete 1943 vracal čtk. Pavel Šarkan z frontu do vlasti, na ţelezničnej stanici v Krakove ho mladý Poliak poţiadal o jedlo. Čtk. Šarkan mu ho poskytol, no dostal sa do potýčky s nemeckým dôstojníkom: „Na stanici nám dali Nemci jesť kukuričnú kašu, ale sme ju zjedli a mňa poprosil jeden mladý Poliak, ţe je hladný, tak som išiel ku kuchárkam s tanierom, ţe si ešte prosím, tak mi dala za varešku, ale keď zbadala tá nemecká vedúca, ţe som to dal tomu poľskému chlapcovi, tak ma hneď zahlásila nemeckému dôstojníkovi čo mal sluţbu. Ten ma začal karhať, ţe sa to nesmie, ale ja som mu povedal, ţe ja idem z Ruska z frontu na dovolenú a ţe ma poprosil, ţe je hladný a ţe som nevedel, ţe sa to nesmie.“/112

Odchod slovenských vojakov z okupovaných území Sovietskeho zväzu

Ľudskosť slovenských vojakov bola medzi okupačnými armádami výnimočná, čo si civilní obyvatelia okupovaných území veľmi dobre uvedomovali. Slováci im poskytovali reálnu pomoc, ktorá im pomáhala preţiť vojnové besnenie. Často bola pomoc poskytnutá slovenskými vojakmi doslova otázkou ţivota a smrti. Ignác Michalička vzťah civilistov k Slovákom vystihol: „Ruskí ľudia nás velebili... Slovenská armáda skutočne bola reprezentatívna.“/113 Nie div, ţe keď slovenskí vojaci po dlhšom pobyte opúšťali nejakú lokalitu, miestni obyvatelia ich odprevádzali veľmi srdečne. Neraz sa pritom neubránili ani slzám. MUDr. Ondrej Sitár sa po začiatku nemeckej letnej ofenzívy v roku 1942 lúčil s domácimi v obci Semenovskij na rieke Mius: „Lúčime sa teda s touto dedinkou. Ľudia si zrejme na nás zvykli a hovoria, ţe im bude smutno za nami. Boja sa, ţe prídu Nemci – s tými si pravda nebudú tak rozumieť. ...Stáli sme tu tak dlho, ţe nám je zmena aj vítaná.“/114 Dňa 22. júla 1942 nastal čas odchodu. Obyvatelia Semenovky plakali, keď odprevádzali Slovákov: „V utorok odpoludnia asi o 13.00 h sme odišli zo Semenovky. Sprevádzali nás veru mnohé slzy. Obyvateľstvo si Slovákov veľmi obľúbilo, hoci to iste nebolo len samé poţehnanie. Naše chazajky Katka aj Marusia plakali za nami, ako za rodinou.“/115 Podobne to v mnohých prípadoch vyzeralo, aj keď RD ustupovala z Kaukazu. Pplk. del. Ján Kallo sa tieţ so svojimi domácimi spriatelil. Keď 2. februára 1943 odchádzal, boli smutní: „Moji domáci sa z úzkosťou dívajú na moje prípravy, a modlia sa, aby sa mi nič nestalo. Mali nás veľmi radi a ako

27

sme mohli, tak sme ich biedu zmiernili. Pred odchodom sme im dali potraviny aj trochu cukru.“/116

Najväčšie stíhacie eso slovenských Vzdušných zbraní rtk. let. Ján Reţňák býval v Anape u starej ţeny, ktorej pripomínal vlastného syna, čo bojoval v radoch Červenej armády. Bábuška mu vţdy chcela umývať vlasy so slovami: „Jan, ty kak moj rodnyj syn.“ Keď slovenskí letci odchádzali, so slzami v očiach ich vyprevádzala: „Uţ nebudem mať také dobré detičky ako som mala vás.“ „Boli to úprimné slzy v očiach príslušníkov okupovaného národa za odchádzajúcimi vojakmi útočníka... keď odchádzali z domu na front, tá rozlúčka bola menej bolestná ako táto. Okupovaní plakali za odchádzajúcimi okupantmi. Zvláštny paradox najkrvavejšej vojny...“/117 Dojemnú rozlúčku zaţil v júli 1943 pri odchode z Krymu na Slovensko v obci Taganaš aj Vojtech Királ: „Ja som býval u jednej starej babky, čo mala tri dcéry a syna. A všetky tri prišli s kyticami za nami na stanicu, tam nariekali. Keď sme sa ešte u nich doma lúčili, babka nám ďakovala: ’Nech vám Hospodin pomôţe, aby ste charašo domov došli, mamičku, sestry našli!’ A potom hovorila: ’Ja som si myslela, ţe vy budete zle robiť!’ Lebo propaganda bola taká, ţe my znásilňujeme, kradneme, zbíjame a zabíjame. Tak ktovie aký strach mali, keď sme prišli. Ale teraz, ţe si na nás tak zvykli, ţe nás majú radšej ako svoje vlastné deti... Ani z domu nás nevyprevádzali tak, ako odtiaľto – kytice kvetov, plná stanica ľudí, uţ sa vlak pohyboval a ešte kvety hádzali.“/118 Odchod poľnej pekárne 11 z Geničeska na Kryme v októbri 1943 dokonca vyzeral ako nejaká veľká mestská slávnosť. Osobne ju zaţil aj čtk. Jozef Belko: „V utorok ráno o šiestej sme mali vyraziť, ale odchod sa pretiahol aţ do deviatej. Ulica bola plná obyvateľov, ktorí od včasných ranných hodín boli medzi nami. Kolóna áut sa roztiahla po celej Azovskej ulici a pomedzi autá sa hemţili vojaci aj civili. Mnoho občanov sa s nami s plačom lúčilo, mnohí prosili, aby sme písali. Ďakovali nám za pomoc po celý čas pobytu v Geničesku. Sľubovali sme si večné priateľstvo. I ja som stál s autom pred domom v rozhovore s Ivanom Makarovičom. Jeho manţelka Nadeţda Konstantinovna plakala za mnou ako za synom. Vyprevádzala ma slovami, aby som si dal na seba pozor a bol vo všetkom opatrný... Keď sme sa pohli, veľa starších občanov i dievčat nás vyprevádzalo na kraj mesta na autách, ba niektorí aţ do Novoalexejevky.“/119

Podobne aj spojár 1. PD des. Jozef Murčo sa s domácimi pri odchode z Krymu ťaţko lúčil. Býval u predsedu kolchozu vo Vojinke. Kaţdý deň fasoval 10 cigariet a keďţe nefajčil, 5 cigariet

28

dával domácemu. Jeho dvom malým deťom dával suchú stravu, čo dostával v nedeľu: „Oni boli veľmi radi, ţe sme tam... Ráno som mal pol litra mlieka na stole. Keď sme odchádzali z Krymu ľudia ľutovali, ţe ideme preč. Mne domáca na cestu upiekla kurča... Lúčila sa s nami so slzami v očiach. Báli sa, ţe prídu Nemci a budú rabovať.“/120 Odchod z Vojinky si 14. októbra 1943 zaznamenal do svojho denníka: „Je ráno 6 hod. a my uţ nakladáme na autá a pripravujeme sa na odchod z Krymu. Na rozlúčku nám naša chazajka upiekla kurča na cestu, za čo sme jej boli povďační. Ešte posledné pokyny na cestu od pplk. Wildnera a odchádzame. Niektorý odchádza s dosť ťaţkým srdcom, lebo sme sa tu dosť dobre cítili a hlavná vec, ţe musel tu nechať dievča s ktorým si dlhé večery krátil.“/121 Rovnako smutnú rozlúčku s civilnými obyvateľmi zaţil Jozef Murčo znova o necelé tri mesiace – 25. januára 1944 pri rieke Bug: „Asi o 09.00 hod. dostal som rozkaz všetko pripraviť a naloţiť na auto, o 10.00 hod. odchádzame. Ešte mi zostáva chvíľa času, idem sa rozlúčiť zo známymi. Civilní obyvatelia sa s nami ťaţko lúčia, uţ si na nás zvykli a pritom naši chlapci boli dobrí zástancovia ľudí proti Nemcom, keď to bolo treba.“/122 Tieto svedectvá sú dokladom toho, ţe slovenskí vojaci si získali priazeň civilného obyvateľstva skoro všade, kde sa zdrţali dlhší čas. Tým boli Slováci medzi okupačnými vojskami skutočne výnimoční.

Slovenskí vojaci sa počas nasadenia na východnom fronte v rokoch 1941 – 1944 v absolútnej väčšine vôbec po prvý raz dostali za hranice svojej vlasti. Cárske Rusko, ktoré poznali z rozprávania svojich otcov – veteránov 1. svetovej vojny, uţ neexistovalo. Sovietsky reţim bol neporovnateľne krutejší, čo rýchlo zistili aj slovenskí vojaci. Na úrovni ľudských vzťahov sa však Slováci veľmi rýchlo zblíţili s Rusmi, Ukrajincami a Bielorusmi rovnako, ako ich otcovia pred vyše dvadsiatimi rokmi. Národná, jazyková a kultúrna príbuznosť zohrala v mimoriadne dobrých vzťahoch slovenských vojakov s civilným obyvateľstvom Sovietskeho zväzu dôleţitú úlohu. Prirodzená priateľská povaha Slovákov si veľmi rýchlo našla cestu k miestnemu obyvateľstvu, ktoré sa, odhliadnuc od „osloboditeľskej eufórie“ na západnej Ukrajine v prvých týţdňoch nemeckej invázie, stavalo k svojim „osloboditeľom“ spod boľševizmu väčšinou pasívne a nedôverčivo. Srdečný a priateľský pomer Slovákov k miestnym obyvateľom však nebol nemeckému veleniu po chuti. Kamkoľvek totiţ slovenské jednotky prišli a mali moţnosť zdrţať sa tam dlhšie, spriatelili sa s civilistami a všemoţne im pomáhali. Zriedkavosťou

29

nebolo ani to, ţe medzi slovenskými vojakmi a domácimi, u ktorých boli ubytovaní, sa vytvorili takmer rodinné vzťahy. Najmä starší ľudia sa k Slovákom správali ako k vlastným synom.

Medzi slovenskými vojakmi na východnom fronte sa výrazne posilnil pocit slovanskej spolupatričnosti. Myšlienku slovanskej vzájomnosti viac-menej teoreticky presadzovali takmer všetci slovenskí národní buditelia. Slovenskí vojaci pôsobiaci na území Sovietskeho zväzu ako okupačné vojsko túto myšlienku v priamom styku s ľuďmi príbuzných národov premietli do praxe tým, ţe im pomáhali a chránili ich. Slovenskí vojaci sa jednoznačne odmietli stať súčasťou nacistického teroru voči slovanskému obyvateľstvu okupovaných území Sovietskeho zväzu. V ľuďoch, ktorých mali pomôcť zotročiť, nevideli bezprávne ţivočíšne ľudské masy, ale svojich slovanských bratov. Ľudským prístupom a nadštandardnými vzťahmi s civilným obyvateľstvom vo všeobecnosti morálne a mravne vysoko prevýšili svojich spojencov i nepriateľov. Slovenskí vojaci a dôstojníci v praktickom ţivote ukázali, ţe slovanská vzájomnosť nie je len prázdna teória, ale ţe v ťaţkých časoch je cestou ako môţu Slovania spolu preţiť. Tým je príklad ich správania sa na východnom fronte aktuálny aj v súčasnosti.

Poznámky:

72/ SITÁR, O.: Rusko – Východný front I. 21. II. 42.

73/ Tamtieţ.

74/ VIRSÍK, K.: C. d., s. 77 – 78.

75/ Tamtieţ, s. 78.

76/ Tamtieţ, s. 79 – 80.


78/ SITÁR, O.: Rusko – Východný front III. Buločkin, nedeľa 2. VIII. 42.

79/ SITÁR, O.: Východný front IV. Belorečenskaja, 5. sept. 42.

80/ RAŠLA, A.: Civilista v armáde (Spomienky na roky 1938 – 1945). Bratislava

1967, s. 103.

81/ VIRSÍK, K.:C. d., s. 132.

82/ REHÁK, A.: C. d.

83/ Vieš, u nás hovoria, ţe ľudí je dosť.

84/ TABIŠ, J.: C. d., s. 26 – 27.



87/ KALLO, J.: C. d., s. 22.

30

88/ VHA, f. RD, šk. 29, Vel. RD, STAROSTA KUTAJSKAJA, Daňové a rekviračné

opatrenia obvodnej správy – znemoţnenie ich prevedenia. Kutajskaja, dňa 16.

decembra 1942.

89/ AM SNP ,XII, pr .č .S 247/84, KARAFFA, V.:Spomienka na Imricha Lysáka,

s.7 – 8.

90/ AM SNP, Slov. armáda, kr. 11, S 205/86, List od pplk. Martina Palkoviča. Snina

26. 6. 1946, s. 3.

91/ MIČIANIK, P.: Slovenská armáda v ťaţení proti Sovietskemu zväzu (1941 –

1944) II. – Zaisťovacia divízia a ţelezniční pionieri. Banská Bystrica 2008, s. 57.

92/ AM SNP, Slov. armáda, kr. 11, S 205/86, List od pplk. Martina Palkoviča. Snina

26. 6. 1946, s. 3.

93/ AM SNP, XII, prír. č. S 136/76, MAJZLÍK, B.: Oneskorene napísaný denník.

Kláštor pod Znievom – Lazany, 1974 – 1975. s. 8.

94/ MIČIANIK, P.: Slovenská armáda v ťaţení proti Sovietskemu zväzu (1941 – 1944) III. C. d., s. 201, 357, 375 – 376.

95/ AM SNP, XII, PLUNDRIK, J.: Spomienky na protifašistický odboj, s. 1 – 2. 96/ REHÁK, A.: C. d.

97/ BALINT, J.: C. d., s. 42.

98/ VIRSÍK, K.: C. d., s. 74 – 77.

99/ KUBIŠ, R.: Spomienky na druhú svetovú vojnu (október 1941 – október 1943).

C. d., s. 107.

100/ Tamtieţ.

101/ AM SNP, Slov. armáda, kr. 11, S 205/86, List od pplk. Martina Palkoviča.

Snina 26. 6. 1946, s. 2.

102/ BALINT, J.: C. d., s. 41.



105/ ŠARKAN, P.: Zápisník (krátke poznámky písané v januári 1986). C. d., s. 12.

106/ Tamtieţ, s. 12 – 13.


C. d., s. 125.

108/ /LABÚN, J.: Rozhovor s autorom. Halič, 21. 8. 2005.

109/ LACKO, M.: Rozhovor s Františkom Matovičom (1920, Ompitál)... C. d., s.

227 – 228.


C. d., s.108.

111/ SITÁR, O.: Východný front IV, Tarnov, streda, 14. X. 42.

112/ ŠARKAN, P.: Zápisník (krátke poznámky písané v januári 1986). C. d., s. 29.

113/ LACKO M., MICHALIČKA, I.: Spomienky na Východný front. 19.2.2002, s. 9.

114/ SITÁR, O.: Rusko – Východný front III. Semenovskij, 20. VII. 42.

115/ Tamtieţ,Streda, 22. VII. 42.

31

116/ KALLO, J.: C. d., s. 25.

117/ VALO, P.: Slovenské eso a ruský cár. Bratislava 1996, s. 75.

118/ LACKO, M.: Pomery v Sovietskom zväze očami slovenských vojakov (1941 –

1943). In: V tieni červenej hviezdy – Prenikanie sovietizácie do slovenskej (československej) armády v rokoch 1944 – 1948. Bratislava 2007, s. 69.

119/ BELKO, J.: C. d., s. 92.

120/ MURČO, J.: Rozhovor s autorom. Rajecké Teplice, 1. 6. 2005. 121/ MURČO, J.: Vojenský denník SP-II. 14. októbra 1943.

122/ Tamtieţ,25. jan.

Pred deväťdesiatimi rokmi medzi Slovákov v USA zavítal Andrej Hlinka

Štefan Kucík

V dňoch 20. - 24. júna 1926 sa v Chicagu uskutočnil 28. eucharistický kongres, ktorý sa ako prvý medzinárodný eucharistický kongres na pôde Spojených štátov amerických stal príleţitosťou aj pre jedinú cestu Andreja Hlinku medzi amerických Slovákov.

Hoci oficiálnym cieľom cesty A. Hlinku do USA bol eucharistický kongres v Chicagu, podľa informácií Ministerstva ČSR s plnou mocou pre správu Slovenska, Hlinka svoju cestu do Ameriky hodlal vyuţiť na autonomistickú agitáciu spojenú s finančnou zbierkou. HSĽS prostredníctvom A. Hlinku chcela zároveň so svojimi poţiadavkami oboznámiť svetovú verejnosť a posilniť tak svoju pozíciu pri presadzovaní autonómie Slovenska v rámci ČSR.

Na strane amerických Slovákov XVI. kongres Slovenskej ligy v Amerike, ktorý sa konal v dňoch 26. – 27. mája 1926 v Detroite, Michigan, vo svojich rezolúciách radostne privítal správu o Hlinkovej ceste a uzniesol sa podporovať ho a prijať ho počas jeho pobytu v USA ako hosťa Slovenskej ligy. Okrem toho kongres jednomyseľne deklaroval národný program Slovenskej ligy a jej odhodlanie pokračovať v práci a boji za začlenenie Pittsburskej dohody do ústavy ČSR.

32

Začiatkom júna A. Hlinka dorazil najprv do kanadského Halifaxu, odkiaľ pokračoval do amerického New Yorku. Svoje prednáškové turné medzi americkými Slovákmi začal po skončení eucharistického kongresu 27. júna 1926.

Celkovo A. Hlinka v USA, podľa svojich vlastných slov, navštívil vyše sto farností, zúčastnil sa na osemdesiatich zhromaţdeniach a absolvoval vyše dvesto prednášok. Súčasťou jeho turné boli aj finančné zbierky, pri príleţitosti ktorých Slovenská liga v Amerike vydala heslo k zbierke na Fond víťazstva slovenského národa.

Na margo samotných zbierok moţno uviesť, ţe boli miesta, kde zorganizovanie finančnej zbierky nebolo moţné a zase miesta, kde zbierky vyniesli značnú sumu. Podľa odhadu Milana Gettinga, československého konzula v Pittsburghu, celková výška vyzbieraných finančných darov pre A. Hlinku mohla byť na úrovni 10 000 amerických dolárov, ale moţno aj menej. Slovenská liga A. Hlinkovi totiţ podľa Gettinga nemohla prispieť, pretoţe sama mala nedostatok finančných prostriedkov.

Konečný stav finančných zbierok asi najlepšie vystihol sám A. Hlinka v liste Jánovi Pöstényimu po návrate z USA. V ňom vyjadril nesplnenie očakávaní ohľadom finančných zbierok, v ktorých boli úspešnejší štyria slovenskí katolícki biskupi Pavol Jantausch, Marián Blaha, Ján Vojtaššák a Jozef Čársky, ktorí svoj pobyt na pôde USA pri príleţitosti eucharistického kongresu v Chicagu vyuţili na pastoračnú cestu medzi americkými Slovákmi: „Ja, ako viete, som doniesol slávy, práporkov a prstenčekov – ale dolárov málo. Biznis je biznis a ja sa do toho veľmi nehodím. Ja som veľký idealista a páni biskupi nám zobrali smotánku.“

Poslednou Hlinkovou prednáškou v USA bola prednáška v New Yorku 11. októbra 1926. Napriek nenaplneným očakávaniam ohľadom finančných zbierok Hlinka po návrate na Slovensko mohol skonštatovať, ţe jeho turné prinieslo medzi americkými Slovákmi svoje ovocie. Slovenská liga v Amerike ako ich hlavná reprezentantka stála totiţ pevne za programom kodifikácie Pittsburskej dohody a na tomto stanovisku zotrvala aţ do vyhlásenia autonómie Slovenska v októbri 1938.

33

PRIESTOR SLOVA

__________________________________________________

Postavenie a perspektíva Slovanov v súčasnom svete.

MUDr. Andrej Janco, Mgr. Tomáš Janco

/Príspevok prednesený na konferencii Slovanstvo a svet súčasnosti 8.12.2015/

Napriek tomu, ţe slovanské národy vstupovali do zväzku EÚ dobrovoľne, dnes u nich vládne skôr rozčarovanie, neţ pozitívne očakávania. Argumentácia pre toto tvrdenie má viacero aspektov.

Hospodárstvo

Legislatíva EÚ nezabezpečila rovnocenné podmienky podnikania v starých a nových členských krajinách EÚ. Trh zvýhodňuje dovoz zo starých členských krajín a potláča domácu výrobu nových členských štátov. Politika „dvoch metrov“ poloţila medzi nových a starých členov EÚ takmer neprekonateľnú bariéru. Firmy (konzorciá), pochádzajúce z najsilnejších štátov EÚ, ale aj z USA a z iných častí sveta s ekonomickou a politickou podporou svojich vlád, za pomoci skorumpovaných domovských vlád systematicky likvidujú domácu konkurenciu (strojárstvo, poľnohospodárstvo, potravinárstvo).Výroba je v rukách zahraničných investorov. Nezohľadňuje potreby národného hospodárstva, ale podlieha poţiadavkám zahraničného objednávateľa. Štruktúra pracovnej sily nie je vytváraná v súlade s poţiadavkami národného hospodárstva, ale sa mení podľa poţiadaviek trhu, ktorý ovládajú zahraniční investori. Podlieha príleţitosti, ako aj sezónnosti, čo ju úplne rozrušuje. Cena vysoko kvalifikovanej práce relatívne neustále klesá, čo spätne zniţuje záujem o získavanie kvalifikácie, ako aj jej odchod do zahraničia. Trh práce je cielene a systematicky

34

deformovaný tak, aby najmä vysoko kvalifikovaná pracovná sila bola proletarizovaná, mobilizovaná a aby v dôsledku toho migrovala do starých členských krajín EÚ a nahrádzala tak dlhodobý populačný deficit týchto krajín.

Financie

Ústredné financie EÚ (ECB) riadia ľudia, ktorí nie sú volení a sú nekontrolovateľní (podľa legislatívy EÚ ich nemá právo nik kontrolovať).Je evidentný rozhodujúci vplyv neeurópskeho záujmu, sprostredkovaný kapitálovo v rozhodujúcich finančných zámeroch EÚ. Nadnárodné kapitálové zoskupenia (výrobné, finančné) napriek tomu, ţe majú na kapitálovom trhu SR rozhodujúci podiel, spotrebúvajú finančné stimuly, poţívajú daňové úľavy, viaţu významnú časť pracovnej sily a nie sú pre štát zdrojom príjmu z daní, pretoţe majú sídla v daňových rajoch, alebo vo svojich domovských krajinách, kde odvádzajú dane. Tak Slováci svojimi zdrojmi (ľudskými, materiálnymi, cenou práce) dotujú cudzie krajiny a ţivotnú úroveň ich občanov z peňazí, ktoré chýbajú tu. Dlhová politika EÚ spochybnila základný význam menovej aj fiškálnej únie EÚ. Odhalila, ţe existujú minimálne dve úrovne rozhodovania a to oficiálna fiškálna úroveň a nad ňou od kontrolných mechanizmov. EÚ nezávislá, špekulatívna úroveň, na ktorej operujú národné aj nadnárodné financie, ktoré iba málo zohľadňujú finančnú stratégiu EÚ. Príklad za všetky: nadnárodné banky poskytovali v Grécku úvery s vysokými úrokmi aj napriek tomu, ţe minimálne 2 roky uţ vedeli, ţe Grécko ich nie je schopné splácať.

Politika

Európska politika, reprezentovaná Európskym parlamentom, je diktovaná finančnými záujmami, ktoré sú úplne zjavne priorizované aj pred hospodárskymi záujmami únie. Dokonca aj vtedy, keď vzájomne boli priamo konfrontované (Grécko). Národné politiky sú malými kópiami svojho veľkého vzoru. „Nadeurópske“ finančné záujmy sú na tejto úrovni navyše umocnené záujmami ekonomických lídrov EÚ. Korupcia, diktovaná nadnárodnými finančnými záujmami, v súčasnosti uţ znefunkčnila nielen demokraciu, ale aj funkciu politiky ako systému, vytvárajúceho rozhodujúci vplyv na dianie v štáte. Na národnej úrovni vo väčšine odvetví neexistujú národné stratégie rozvoja, ani len viacročné plány rozvoja, diktuje okamţitý ekonomický a finančný záujem. Pred štátnym záujmom sa vţdy priorizuje osobný, nanajvýš však

35

skupinový záujem. Zmizol rozdiel medzi „pravicou“ a „ľavicou“. Ničím nekryté sľuby, preukázateľná loţ a podvodné konanie, vzájomné obviňovanie sa, sú beţne uplatňované, ako pracovná metóda. Vymoţiteľnosť práva je taká nízka, ţe na ňu nik neverí. Zbavovanie sa zodpovednosti politikov a jej prenos na výkonné zloţky systémov je prítomný všade. Nepostihnuteľnosť politikov je takmer absolútna. Zodpovednosť za politické a ekonomické rozhodnutia je takmer nulová. Nerovnováţnosť vo vzťahoch (obchodných, zmluvných) je podmienená výťaţnosťou. Občan stratil vieru v schopnosť politického systému reflektovať jeho najzákladnejšie potreby. Strata viery v ochrannú funkciu štátu, k štátu ako poskytovateľovi občianskych, právnych a sociálnych istôt, vedie postupne k strate identifikovania sa občana so štátom, vrátane tej voči EÚ, ale aj k strate identity občana.

Bezpečnosť

Najaktuálnejšou hrozbou je vznik občianskych nepokojov na celom území EÚ v súvislosti s nekontrolovateľnou, zo strany USA indukovanou imigráciou, ale tieţ hroziace (riadené) zrútenie sociálnych systémov. Etnické konflikty sú uţ dnes aktuálne a Európa preukázala totálnu neschopnosť ich riešiť spravodlivo. Vo viacerých prípadoch je evidentné, ţe sa dokonca podieľala na ich vzniku. Pripravenosť západnej Európy riešiť konflikty zásadne na úkor Slovanov je preukázateľná ( Srbsko). Protislovanský tlak je cieľavedomý a trvalý (Maďarsko, krajiny bývalej Juhoslávie, Luţica, Pobaltské krajiny, Ukrajina, Rusko). Hrozba medzinárodných ozbrojených konfliktov v Európe s priamou účasťou EÚ sa nielenţe nezníţila, ale rastie .Členstvo v NATO bezpečnosť slovanských národov nezvýšilo, naopak, vtláča nás do konfliktov, ktorých príčinu treba hľadať v koloniálnej, deštrukčnej a koristníckej politike Západu v období dávno predtým, ako sa Slovania stali členmi EÚ. Pozitívna diskriminácia hospodársky neprínosných etník a menšín vytvára nový druh politicky motivovaného rasizmu, orientovaný proti majoritnému obyvateľstvu. Cieľom je udrţať sociálny a rasový zmier, avšak najmä v perspektíve volebného zisku vládnucich strán. Z dlhodobého hľadiska to vytvára neriešiteľné sociálne a rasové pnutie. Rastie obava najmä z prenosu sociálnych a rasových stretov hlavne zo západnej Európy, kde je situácia uţ dnes výbušná v dôsledku očividne nezvládnutej imigrácie z tretieho sveta.

36

Slovanstvo, národ, kultúra, história

Preukázateľná je : Nízka a tendenčná vzájomná informovanosť Slovanov o realite, sprostredkovaná neslovanskými médiami. Systematické vytváranie vedomia/potreby izolovanosti od ostatných slovanských národov. Pocit straty občianskej identity je umocnený zintenzívňujúcim sa pocitom straty národnej identity a u Slovanov aj príslušnosti k nadnárodnej skupine. Deštrukcia hrdosti na príslušnosť k národu a Slovanstvu a cez to navádzanie pocitu hanby za príbuznosť s Rusmi sa vyvaţuje vnúteným obdivom k západným národom a ich kultúre. Masívne potláčanie národnej kultúry slovanských národov v EÚ nemá obdoby a vôbec nezodpovedá vlastnej kultúrnej politike v starých krajinách. Na druhej strane sú naše národy nútené podporovať hypertrofované a neustále narastajúce poţiadavky menšín a etník.

Dôkazom je: Minimalizácia prezentácie vlastnej národnej kultúry. Praktický zánik domácej tvorby. Absolútna absencia prezentácie národnej kultúry iných slovanských národov.

Falšovanie histórie slovanských národov nadobudlo svoj vrchol a neraz sa stáva podkladom na poţiadavky smerované na zmenu kultúrnej, regionálnej, dokonca aj štátnej politiky a čo je nebezpečné, dokonca na revíziu výsledkov vojen.

Príklady: Germáni ako odvekí nepriatelia Slovanov, Maďari ako štátotvorný národ v „Maďarsku“, bitva pri Midway ako rozhodujúca bitva 2. svetovej vojny, USA ako rozhodujúca oslobodzovacia sila v Európe (vylodenie v Sicílii), historické atavizmy transformované do územných nárokov voči Ukrajine zo strany Maďarska, Rumunska a podobne.

Politika, poriadok, demokracia

Vychádza z princípov ako je poznanie, svedomie, morálka. Miera, v akej si spoločnosť tieto hodnoty chráni, vypovedá o jej stave. Keby bola demokracia ako systém funkčná, keby sa dodrţiaval právny poriadok, obmedzilo by to význam politiky len na tvorbu a ochranu legislatívy, ALE: Vylúčilo by to moţnosť politických zásahov do výkonnej moci, vylúčilo by to kontrolu výkonnej moci zo strany politických strán. Keby politická sila nekontrolovala výkonnú moc, neposkytovala by faktickú moc, peniaze a beztrestnosť pre jej predstaviteľov.

37

Preto systém nesmie fungovať, preto systém nepripúšťa, aby verejný záujem prevýšil skupinový záujem, preto politika nepripúšťa skutočný postih za zneuţitie verejnej moci. Systém sám vyrába prekáţky a jeho skorumpovaní úradníci si vytvárajú osobnú a skupinovú moc za poskytnutie výnimiek pri ich obchádzaní.

Politika za týchto podmienok robí všetko, aby sa monopolizovala vo svojej moci a zároveň sa vyhla zodpovednosti. Vytvára nedostatok, aby mohla udeľovať výnimky, vytvára nefunkčnosť aby ju nik neobvinil z nečinnosti, vytvára nerovnováhu, aby zvýraznila výťaţnosť svojich záujmov, vytvára diskrimináciu, aby sa vyhla zodpovednosti, vytvára pozitívnu diskrimináciu, aby sa obnovovala sama v sebe.

Preto je pre dnešnú politiku demokracia iba spôsob, ako znefunkčniť prirodzený systém vládnutia v takej miere, ktorá jej umoţní získať a udrţať si neobmedzenú moc bez zodpovednosti, vedúcej k právnemu postihu.

Kľúčovým činiteľom, ktorý rozhoduje o tom, či sa demokracia uplatní, alebo nie, je schopnosť spoločnosti vynútiť si ZODPOVEDNOSŤ verejných činiteľov. Spôsoby, pomocou ktorých sa politika vyhýba zodpovednosti, sú dnes uţ právne podloţené a systematizované do takej miery, ţe sa stali jedným zo základných pilierov uplatňovania moci.

Príklady: Výhovorky našich politikov na poţiadavky EÚ, vynútene „jednotný“ postoj voči Rusku /odsúdenie a následne nádej, ţe to Putin nevezme váţne/. Z toho hľadiska je moţné súčasnú demokraciu západného typu vnímať ako politický a mocenský systém, ktorého určujúcou vlastnosťou je schopnosť zabezpečiť voľný prienik a pôsobenie veľkokapitálu v spoločnosti bez ohľadu na potreby ľudu.

Sociálne očakávania, ţivotná úroveň

Očakávania sú motívom našej existencie a stimulom k našim aktivitám, avšak realita je ich odobrením Realita na Slovensku (údaje získané zo Slovstat), marec 2014: Priemerná mzda brutto: 824 Eur/mesiac. Priemerná mzda čistá: 638 Eur/mesiac. Priemernú mzdu dosahuje len 65% . Obvyklá mzda je 65 – 70 % priemernej mzdy. Hrubé výdavky na osobu v domácnosti/mes v r. 2012: 375 Eur. Potraviny, nealko: 72 Eur/osoba/mes. Alkohol, tabak: 10 Eur. Odevy, obuv: 16 Eur.

38

Doprava, ZS, lieky, telefón, iné: 200 Eur/osoba/mes. Bezín/l: 1,70 Euro, nafta: 1,40 Euro. Bývanie, voda, elektrina, plyn/osobu/mes: 65 Eur. Chudoba vzhľadom na náklady a ceny u jednotlivca v domácnosti: pod 4200 Eur/rok. Chudoba u dvojčlennej rodiny s 2 deťmi: pod 8800 Eur/rok. Zamestnanosť: 2.329 tis osôb z 5.5 mil obyvateľov (85,5 % všetkých ekonomicky aktívnych osôb).

Výsledok: Národné a štátne záujmy Slovanov v EÚ sú v podriadené európskemu a transatlantickému záujmu (hospodárstvo, financie, bezpečnosť). Zlyhávajúca daňová politika (najväčší biznis neplatí dane na Slovensku). Zánik pôvodnej domácej výroby, odkázanosť na import. Sociálna nespravodlivosť (postihuje tvorcov a hlavných donorov sociálnych istôt). Zánik strednej vrstvy. Step-by-step postupný zánik občianskych slobôd a práv (sloboda slova, vymoţiteľnosť práva, sloboda pohybu sa zmenila na slobodu migrovania pracovnej sily). Cielená a systematická likvidácia tradičných slovanských hodnôt (poznanie, zodpovednosť, svedomie, rodina, vlasť, kultúra, príslušnosť k Slovanstvu). Hrozba rasových nepokojov a pádu sociálnych systémov. Hrozba občianskej vojny a vynútenej vojny proti Rusku. Realita členstva v EÚ očakávania slovanských národov nenaplnila, navyše aj perspektíva pozitívnej zmeny je v svetle aktuálneho vývoja pochybná, na základe čoho postupne vzniká OBJEDNÁVKA POLITICKEJ ZMENY.

Ako sa so zmenou vysporiadalo Rusko?

Výsledky tzv. šokovej terapie boli v Rusku devastujúce. Pod taktovkou Jeľcina, IMF, a amerického ekonóma Lawrenca Summersa HDP padlo o 40% k roku 1999, nastala hyperinflácia, ľuďom zmizli úspory a nastal bezprecedentný nárast kriminality. Rusko sa malo v krátkom čase preorientovať z centrálne plánovanej ekonomiky na globálne integrovanú trhovú ekonomiku. Súčasne sa začal rýchly proces netransparentnej privatizácie, ktorá viedla k vzniku oligarchov. Spoločnosti boli privatizované za marginálne ceny. Mnohí novopečení vlastníci promptne investovali svoje rýchlo získané peniaze v zahraničí, čo znamenalo obrovský odliv kapitálu. V dôsledku kolabujúcej ekonomiky a pokusu zastavenia kolapsu si vláda poţičiavala krátkodobé úvery v obrovských objemoch. To bolo jednou z príčin ruskej finančnej krízy roku 1998. Rusko si poţičiavalo od IMF. Úvery boli vo výške 20 miliárd dolárov, čím sa stalo v tej dobe Rusko najväčším dlţníkom IMF.

39

V roku 1999 sa začal návrat do formy. Zaviedli sa pro-rastové reformy a daňové reformy. Súčasne sa deregulovali mnohé aspekty ekonomického ţivota. Medzi r. 2000 a 2008 ceny komodít rástli a ruská ekonomika zaţívala medziročný rast HDP 7% ročne. Počet ľudí, ţijúcich pod hranicou chudoby, v tomto období klesol z 30% na 14%. Inflácia ostala problematickou v dôsledku agresívnej expanzie meny zo strany Centrálnej banky. Na globálny creditcrunch vláda promptne odpovedala opatreniami chrániacimi domáce finančné prostredie a preto neuškodil ekonomike aţ do takej miery, do akej potenciálne mohol. Rusko sa stalo v roku 2011 členom WTO a bolo označené za krajinu s vysokými príjmami.

Rusko začalo diverzifikáciu trhu a cestu k orientácii na vedomostnú ekonomiku (a väčšej nezávislosti na ropnom exporte). Globálna recesia sa však prejavila aj v Rusku a v roku 2013 rástla ekonomika len o 1,3%. Od zavedenia sankcií pred 2 rokmi Rusko bojuje s ich efektmi na domácu ekonomiku. Medziročne ekonomika rástla o 0,6% a problémom sa stáva inflácia, ktorá vzrástla na 8% a ekonomika sa dostala v 2015 do 4,6% recesie. V.V. Putin v posolstve Federálnemu zhromaţdeniu RF 3. decembra 2015 (Moskva, Kremeľ) hodnotí situáciu takto: „Situácia je skutočne zloţitá, ale, opakujem, nie kritická. Uţ dnes vidíme pozitívne tendencie. Priemyselná výroba a kurz národnej valuty sa celkom stabilizoval, pozorujeme zníţenie inflácie, v porovnaní s r. 2014 potvrdzujeme významné zníţenie odtoku kapitálu“.

O čo sa môţe Rusko opierať v plánovaní svojej perspektívy?

Silná armáda (Rusko stojí na čele boja proti terorizmu), rast konkurencieschopnej domácej výroby (nepriamo podporený sankciami), rast exportu ( zároveň zmena štruktúry). Príkladom za všetky je ruské poľnohospodárstvo. Ešte pred 10-timi rokmi sme polovicu potravín dováţali. Minulého roku ruský potravinový export dosiahol takmer 20 miliárd dolárov. O štvrtinu viac, ako bol zisk z predaja zbraní, alebo okolo tretiny príjmu, pochádzajúceho z predaja plynu.

Zvýhodnenie dlhodobých investícií a prirodzených lídrov v biznise. Vytvorenie spoločného priestoru s voľným pohybom kapitálu, tovaru a pracovnej sily v rámci Euroázijskej hospodárskej únie. Dohoda o súčinnosti eurázijskej integrácie s čínskou iniciatívou Ekonomického pásu Hodvábnej cesty. SCO. Zóna voľného obchodu s Vietnamom. Program spolupráce RF-ASEAN. Spoločne tieto štáty

40

tvoria takmer tretinu z celosvetovej ekonomiky v parite kúpnej sily. Demografický rast, program zachovania národa a výchovy detí. Rastúci trend priemernej dĺţky ţivota, za desať rokov sa zvýšila o viac ako päť rokov (71r.) Zdravotné zabezpečenie obyvateľstva, prechod na poisťovací systém. Trvalý rast príjmov a sociálneho zabezpečenia Rusov. Dôvera obyvateľstva. Rodiny chcú mať deti, chcú ich vychovávať, veria v ich budúcnosť, uverili vlastnej krajine, počítajú s podporou štátu.

Aké sú plány ruskej vlády? Posolstvo Putina Federálnemu zhromaţdeniu RF, 3. decembra 2015 (Moskva, Kremeľ): “Zmena štruktúry ekonomiky, odklonenie sa od surovinového a dobyvateľského sektora ako hlavných činiteľov konkurenčnej výroby. Cieľ: riešenie úloh bezpečnosti, sociálneho rozvoja, tvorba nových pracovných miest, zvýšenie ţivotnej úrovne obyvateľstva. Podpora podnikania v priemysle, poľnohospodárstve, malom a strednom biznise s cieľom rýchleho nárastu ich počtu. Programy náhrady importu, technologických vylepšení, prípravy kádrov. Vláda finančne podporí odvetvia, ktoré sa ocitli v rizikovej zóne: stavebníctvo, automobilový priemysel, ľahký priemysel, ţelezničné strojárstvo. Podpora ľudí s nízkymi príjmami. Zvýšiť spravodlivosť sociálnej pomoci, aby smerovala tým, ktorí ju naozaj potrebujú. Dosiahnuť vyváţený rozpočet, čo je podstatnou podmienkou makroekonomickej odolnosti RF a jej finančnej nezávislosti. Deficit rozpočtu nesmie prevýšiť 3%. Plánovanie rozpočtu musí v kaţdom novom cykle zohľadniť finančné priority, pričom limitujúcu úlohu bude mať štátny program. Výrazne sa pritvrdí kontrola štátnych prostriedkov vrátane federálnych a regionálnych subsídií. Príjmy štátu sa nesmú ocitnúť „mimo kasy“, najmä pokiaľ ide o colné úniky. Navrhujem jednotný mechanizmus administrácie daní, cla a iných fiškálnych poplatkov s cieľom: nemeniť daňové podmienky v prospech stability prostredia pre biznis. Upevniť dôveru medzi mocou a biznisom, zlepšiť podnikateľské prostredie v štáte. Ukončili sme plány Národnej podnikateľskej iniciatívy na zlepšenie podnikateľského prostredia. Rozšírenie slobody podnikania bude odpoveďou na všetky obmedzenia, ktoré sa nám pokúšajú vytvoriť ( sankcie EÚ pozn. autora). Aj preto je nutná súčinnosť všetkých federálnych a štátnych orgánov s novovytvorenou Federálnou korporáciou rozvoja malého a stredného biznisu”.

41

Známy je výrok Nikolaja Michajloviča Karamzina: «Кто сам себя неуважает, того, без сомнения, и другие уважать небудут. Неговорю, что любовь к Отечеству должна ослеплять нас и уверять, что мы в сех и вовсѐм лучше. Но русский должен знать цену свою»....... Ja (autor článku) si dovolím doloţiť: .....«Но Славян должен знать цену свою».

Riešenie pre Slovanov

Uţ sme vyslovili tvrdenie, ţe realita členstva v EÚ očakávania slovanských národov nenaplnila, navyše aj perspektíva pozitívnej zmeny v svetle aktuálneho vývoja je pochybná a ţe sa to dá vnímať ako OBJEDNÁVKA POLITICKEJ ZMENY. Dajme si otázku: Má vnútropolitická zmena šancu na úspech?Je moţné vylepšovanie chorého systému? Je šanca na zmenu politického systému z vnútra? Mali Slovania niekedy slobodný výber? Aké sú moţné CESTY k zmenám?

Budúcnosť Slovanov má uţ dnes jasnú ekonomickú štruktúru :Euroázijský Ekonomický Zväz - EAEZ (ЕАЄЗ).

Priblíţme si etapy realizácie Euroázijského integračného projektu:

• 1993 Zóna slobodného trhu (Зонасвоибоднойторговли, ЗСТ) v rámci Zväzu národných štátov (СНГ)

• 2010 Colná únia ( Таможенный союз, ТС ) • Jednotný ekonomický priestor

(Единоеєкономическоепространство, ЕЄП) • 2012 Euroázijská ekonomická komisia (ЕЄК). Misia:

zabezpečenie podmienok činnosti a rozvoja EAEZ, rozpracovanie návrhov integrácie

• 2014 Dohoda o vzniku Euroázijského ekonomického zväzu EAEZ (ЕАЄС)

• 2015 Euroázijský ekonomický zväz ( ЕАЄС). Misia: Vytvoriť podmienky pre modernizáciu a stabilný rozvoj ekonomík členských štátov v záujme zvýšenia ţivotnej úrovne ich obyvateľov.

Princípy činnosti EAEZ: Ekonomický projekt. Rovnosť predstaviteľov a hlasov. Priezračnosť pri príprave projektu. Zodpovedá všetkým normám a princípom WTO. Vyuţitie skúseností

42

EÚ, ako najúspešnejšieho prejektu regionálnej ekonomickej integrácie.

Princípy EAEZ a smerovanie činností: Integrácia a makroekonomika. Protimonopolné regulovanie. Technické regulovanie. Priemysel a agropriemyselný komplex. Trh. Colná spolupráca. Ekonomika a finančná politika. Energetika a infraštruktúra.

Aké sú dôvody toho, ţe EAEZ je treba vnímať ako Cestu budúcnosti pre Slovanov? EÚ podľahla krátkozrakej a hlúpej politike ignorancie skutočného stavu rozdelenia síl vo svete, čo sa prejavilo najmä v politike voči Rusku. Záujmom Ruska, ktoré stáročia udrţiava svoju príslušnosť k Európe, iste neboli vzájomné sankcie s EÚ, ktoré zamedzili nádejnému procesu prepojenia ruských zdrojov s ekonomikou EÚ a urýchlili vznik nového civilizačného ťaţiska v Ázii. Je na škodu Slovanov, ţe sa ocitli na strane tých, čo prehrajú, lebo konanie EÚ nie je konaním budúceho víťaza a situácia v EÚ nie je situácia, ktorá by víťaza splodila. Je otázkou, do akej miery sa Slovania o strane, na ktorej dnes stoja, rozhodli skutočne sami. To, čo ešte môţeme ovplyvniť, je BUDÚCNOSŤ.

Na záver: Keď je Euroázijský zväz Cestou...... potom Cieľom je zjednotenie Slovanov v jednotnom geopolitickom zoskupení.

Predstavitelia Slovanov rokovali v Senici

V priebehu vekov sa na základe spoločných charakteristických znakov – príbuznosti jazyka, obyčají, podobných morálnych, mravných a duchovných hodnôt vytvárali ľudské spoločenstvá – etnosy. Najvýznamnejší a najpočetnejší spomedzi známych európskych i svetových etnosov boli a dodnes sú Slovania. Po stáročia bol fenomén Slovanstva predmetom záujmu historikov, filozofov. Na základe štúdia v 18. storočí prisúdil Slovanom osobitú úlohu v dejinách ľudskej civilizácie nemecký filozof J.G.Herder slovami:“ Slovanom prináleţí zvláštna humanizačná úloha v dejinách ľudskosti.“ Klasik ruskej literatúry F.M.Dostojevský sa o Slovanoch vyjadril: “Aţ sa Slovania dohovoria a zjednotia, niet takej sily, ktorá

43

by ich premohla.“ Obaja mali silný vplyv na našich národných buditeľov, osobitne na J. Kollára a Ľ. Štúra, ktorý vo filozofickom diele Slovanstvo a svet budúcnosti predpovedal časy, kedy Slovania nebudú uráţaní, utláčaní, dosiahnu uznanie a úctu celého sveta. Prorocky znie jeho idea:“ Duchovnosť národov Slovanov len čaká na uskutočnenie svojho historického poslania.“

V Európe zarezonovala myšlienka slovanskej jednoty na I. Všeslovanskom zjazde v Prahe v roku 1848. Vznikali centrá koordinácie kultúrno-spoločenskej spolupráce, na VIII. zjazde bolo rozhodnuté ustanoviť Medzinárodnú slovanskú radu pod vedením Prezídia, ktorého členovia – zástupcovia národných slovanských výborov sa kaţdoročne stretávajú v jednom zo slovanských štátov, aby zhodnotili plnenie zásadných úloh – šírenie myšlienky slovanskej jednoty a vzájomnej spolupráce.

Na základe iniciatívy Zdruţenia slovanskej vzájomnosti sa Slovenská republika po prvýkrát vo svojej histórii stala dejiskom zasadania prezídia Medzinárodnej slovanskej rady. Za podpory mesta Senica a fondu Pro Senica sa uskutočnilo rokovanie 23. - 25. septembra 2016 v Senici. Za zvukov slovanskej hymny účastníkov z Bieloruska, Bulharska, Českej republiky, Poľska, Ruska, Ukrajiny a Slovenska prijal v obradnej sieni primátor Mgr. Branislav Grimm. Po uvítacom príhovore sa členovia Prezídia zapísali do pamätnej knihy mesta. Na znak vďaky predstaviteľ Bulharska odovzdal primátorovi najvyššie vyznamenanie Bulharského zdruţenia – Medailu Cyrila a Metoda, Bielorusi mu venovali pamätnú medailu „100 rokov slovanského hnutia v Bielorusku“, z Ukrajiny dostal symbolický obrázok s ukrajinskými kozákmi.

Pracovné rokovanie viedol predseda Medzinárodnej slovanskej rady N.F.Lavrinenko. Členovia prezídia MSR sa zaoberali súčasnou situáciou v slovanskom hnutí v jednotlivých krajinách a v slovanskom svete vôbec. Pokračovalo sa konkretizáciou príprav XI. všeslovanského zjazdu, ktorý sa v súlade s rozhodnutím Prezídia MSR z apríla t.r. uskutoční v roku 2017 v Moskve. V roku 2017 si pripomenieme 150.výročie Moskovského slovanského zjazdu a Medzinárodný zväz spoločenských organizácií v Ruskej federácii, ktorého súčasťou je Všeslovanský zväz, pripravuje pri tejto príleţitosti mnoţstvo podujatí, ponúkol moţnosť realizovať XI. všeslovanský zjazd práve pri tomto výročí. V závere rokovania Prezídia Medzinárodnej slovanskej rady boli poverení jej predseda

44

a podpredsedovia ďalej rokovať s predstaviteľom Všeslovanského zväzu O.A. Platonovom o obsahovej a organizačnej príprave všeslovanského zjazdu.

Na záverečnej večeri boli prítomní členovia Klubu slovanskej vzájomnosti Záhorie – jediného svojho druhu na Slovensku, v mene ktorého pozdravila zasadnutie predsedníčka Ing. Nataša Londarevová, prednostka MSÚ Gbely. So záujmom a pozorne si účastníci vypočuli odborný výklad o spolupôsobení slovenských národných buditeľov s ostatnými, najmä juţnými Slovanmi od senického evanjelického kňaza ThMgr. Juraja Šefčíka.

Súčasťou programu bola aj návšteva národnej kultúrnej pamiatky - mohyly generála M.R Štefánika a uctenie si jeho pamiatky poloţením venca. V Bratislave poloţili veniec k pamätníku Sovietskej armády na Slavíne. Nášho velikána Ľ. Štúra si uctili poloţením kytice k jeho pamätníku v Modre. Členovia prezídia MSR navštívili bratislavský hrad a Devín.

V Senici boli vytvorené veľmi dobré podmienky na samotné rokovanie. Zasadnutie skončilo nie iba konštatovaním uţitočného a úspešného rokovania, ale hlavne ţelaním aby sa výsledky rokovania podarilo realizovať do úspešného konca a to zvolaním XI. všeslovanského zjazdu v roku 2017.

Dagmara Bollová, členka prezídia MSR

Hrozby rastúcej rusofóbie

František Škvrnda

V časoch tesne po rozpade bipolarity, ktorá sa najtvrdšie pociťovala v Európe, sa objavila aj vízia tolerantnosti nových pomerov, ktoré z nej môţu urobiť kontinent stability, pokoja a rozkvetu. Zakladala sa na tom, ţe sa viac rozvinie hospodárska

45

spolupráca, príde k ďalšej ekonomickej integrácii, rozšíri sa kultúrna výmena a po rozpustení Varšavskej zmluvy zanikne aj NATO.

Zdalo sa, ţe sa stratí aj rusofóbia – starý prvok xenofóbie v Európe, ktorý sa v obdobiach napätia vţdy zosilňoval. Aj v bipolarite prišlo k viacerým vlnám jej vzostupu a okrem pôvodnej európskej dimenzie k nej pribudla aj americká – transatlantická. Od tých čias je to uţ záleţitosť fabrikovaná v amerických politických a mediálnych kruhoch za silného prispenia výskumných centier akademického i mimovládneho charakteru. Poslednú, výrazne agresívnu bipolaritnú vlnu rusofóbie vyvolala politika administratívy prezidenta USA Ronalda Reagana v 80.rokoch.

Ako uţ mnohokrát v dejinách, aj na začiatku 90. rokov sa však v Európe ukázalo, ţe túţby ľudí po istote, mieri a rozvoji naráţajú na zištné zámery ekonomických a politických elít, ktoré sa obávajú o svoje bohatstvo a moc a nechcú pokoj a poriadok, lebo v nich hrozí úpadok ich vplyvu. A tak sa uţ v júli 1990 na 11. samite NATO v Londýne poukazuje na potrebu jeho transformácie v nových, priaznivejších podmienkach. V čom však môţe spočívať potreba upevňovania a rozvíjania vojenskej stránky bezpečnosti práve v Európe v pakte, ktorý sa kamuflovane nazýva severoatlantický? Veď kto z Európanov sa v beţnom ţivote povaţuje za „severoatlanťana“?

Na samite NATO v Ríme v novembri 1991, teda uţ po rozpustení Varšavskej zmluvy k 30. júnu 1991, bola prijatá nová strategická koncepcia Aliancie. Jej obsah nikoho s kritickým pohľadom na fungovanie súčasného nepokojného sveta nenechá na pochybách o tom, ţe v nej vôbec nešlo o európsku bezpečnosť, ale o hľadanie ciest posilnenia vplyvu NATO ako vojensko-politického nástroja USA v zmenených podmienkach.

V strategickej koncepcii pre istotu nie je ani zmienka o tom, ţe Európa potrebuje vojenskú kuratelu USA. Ale ak si pripomenieme známy výrok prvého generálneho tajomníka NATO lorda Ismaya z Veľkej Británie, ţe cieľom paktu je „udrţať USA v Európe, Rusko mimo západnej Európy a Nemecko pri zemi“, zistíme, ţe nebol vôbec záujem reagovať na zmenené európske pomery. V roku 1991 bolo totiţ Nemecko uţ zjednotené, väčšie a oveľa silnejšie ako v 50. rokoch a naopak, ZSSR sa nachádzal tesne pred rozpadom. Na jeho troskách vzniknutá Ruská federácia bola menšia i slabšia ako bývalá superveľmoc, hoci aj destabilizovaná bašovaním perestrojky. A kam

46

smeroval vývoj v ZSSR po neúspešnom augustovom prevrate, bolo západným politickým kruhom jasné. Nebolo síce koho zadrţiavať a obmedzovať či vytláčať, ale americkým vojakom sa z Európy napriek všetkému akosi vôbec nechcelo odísť.

Od tých čias sa pouţíva nová terminológia, spojená so zmenenými podmienkami bezpečnosti, vedie však len k nekonečnej diskusii o nových bezpečnostných hrozbách a výzvach. Pretrváva aţ do súčasnosti a je čoraz manipulatívnejšia – vyúsťuje do alarmizmu a účelového strašenia tých, ktorí neveria „svetodejinnému poslaniu“ NATO.

Z vojenských paktov, ktoré vznikli po druhej svetovej vojne (okrem Varšavskej zmluvy to boli aj CENTO a SEATO), ostalo jediné NATO. Proti komu potrebuje pakt v týchto podmienkach rozvíjať a upevňovať misie svojich ozbrojených síl, ich konvenčné i jadrové zloţky? Ako zdôvodňovať pokračovanie existencie NATO s jeho transatlantizmom, keď nemá nepriateľa, ktorý by organizáciu či jej členské štáty vojensky ohrozoval? Teda ak nebudeme brať do úvahy dlhoročné turecko-grécke napätie, ktoré tieto štáty stojí obrovské peniaze.

Potom prišlo k náhlej a záhadnej zmene postoja USA k vývoju v Juhoslávii. Po obavách z prelomu 80. a 90. rokov, ţe nacionalizmus povedie k rozpadu Juhoslávie s nebezpečnými regionálnymi, či dokonca európskymi následkami, sa naraz prešlo k podpore separatizmu. Aţ vyše 20 rokov po tejto zmene sa svet dozvedel, ţe Washington cynicky kalkuloval s tým, ţe situáciu v Juhoslávii zneuţije nielen proti nej, ale vlastne proti celej Európe.

Svedectvá podal Robert Baer, ktorý bol v rokoch 1991-1994 vysokopostavený agent CIA spočiatku v Juhoslávii, po jej rozpade v jej nástupníckych štátoch a potom pôsobil na Blízkom východe. V súčasnosti pôsobí ako investigatívny novinár a vydal niekoľko kníh najmä o pôsobení CIA na Blízkom východe.

Poskytol aj viacero rozhovorov o aktivitách CIA v Juhoslávii. Prvý bol rozhovor s M. Cupurdijom, ktorý uverejnil časopis Britić –The British Serb Magazin 12.októbra 2012. Na Slovensku je známy jeho rozhovor, ktorý s dlhým a sugestívnym názvom „Výpoveď agenta CIA: Dali nám milióny na roztrhanie Juhoslávie, podplácali sme strany a politikov, ktorí roznecovali nenávisť, a náš cieľ bol urobiť z vás otrokov“, pôvodne vyšiel 22. novembra 2015 na srbskej

47

webovej stránke web-tribune.com a odtiaľ sa v rôznych prekladoch rozšíril ďalej. Ďalší rozhovor s ním s názvom Juhoslovanský štát stál v ceste cieľom USA uverejnil R. Schack 24. februára 2016 na webovej stránke Telepolis.

Agenti CIA mali v Juhoslávii podľa R. Baera rozdúchavať nenávisť, šíriť nacionalizmus a prehlbovať spory medzi národmi. Okrem iného uviedol, ţe po informáciách, ţe Slovinsko sa pripravuje vyhlásiť nezávislosť, tam boli vyslaní agenti CIA, ktorí dostali vyše milióna dolárov, aby nimi „pomáhali“ mimovládnym organizáciám, opozičným silám a politikom. Neskôr šírili paniku medzi politikmi v Bosne a strašili ich potenciálnymi srbskými atentátmi. Na výplatných zoznamoch CIA boli v tom čase mnohí politici, členovia vlád, generáli či novinári z viacerých štátov, bývalých zväzových republík. Uţ počas bojov na území bývalej veľkej Juhoslávie sa objavil marketingový slogan i program – Európa nie je schopná sama zaistiť svoju bezpečnosť. Začala sa mnohostranne a sofistikovane vsugerúvať idea potreby existencie silného NATO pod washingtonským vedením pre zaistenie európskej bezpečnosti. Ako vyzeral „US-NATO projekt“ riešenia európskej bezpečnosti, sme videli na bombardovaní JZR v roku 1999, kde boli zasiahnuté vojenské ciele v mizivom počte. Za obeť náletom však okrem najhoršieho – nevinných ľudí – padlo aj mnoho škôl, nemocníc, obytných budov, pričom sa pouţilo aj strelivo s ochudobneným uránom. Za tieto vojnové zločiny nebol pritom nikto braný na zodpovednosť.

NATO však uţ v januári 1994 na samite v Bruseli vyhlasuje „Partnerstvo za mier“ – program vojenskej spolupráce so štátmi Európy, štátmi v Zakaukazsku a Strednej Ázii, ktoré vznikli na území bývalého ZSSR. Do programu sa zapojilo 34 štátov, z ktorých 12 uţ bolo prijatých do organizácie a trinásty – Čierna Hora – dostal pozvanie na vstup. (Zakladajúci členovia NATO, rok 1949: Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Island, Taliansko, Kanada, Luxembursko, Holandsko, Nórsko, Portugalsko, Veľká Británia a USA; rok 1952: Grécko, Turecko; rok 1955: Nemecko; rok 1982: Španielsko; rok 1999: Česko, Maďarsko, Poľsko; rok 2004: Bulharsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Rumunsko, Slovinsko, Slovensko. Na vstup do NATO sa pripravuje Čierna Hora, Macedónsko, Bosna a Hercegovina).

V máji 1997 bol v Paríţi podpísaný Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti medzi NATO a Ruskom, na

48

ktorého základe sa vytvorila Stála spoločná rada NATO - Rusko. Nedôvera zo strany Západu k Rusku poklesla vďaka jeho oslabovaniu činnosťou prezidenta Borisa Jeľcina a zahraničnou politikou najmä v čase, keď bol ministrom Andrej Kozyrev.

Rusko však aj napriek všetkým ústupkom stále zostalo objektom verbálnych útokov Západu. Novým podnetom pre tento postoj sa stala kontroverzná práca S.P. Huntingtona Zráţka civilizácií, kde sa zdôvodňovalo, ţe Západ bude mať v zmenených podmienkach konflikty nielen s islamskou a konfuciánskou civilizáciou, ale aj s Ruskom, jeho pravoslávím a slavianofilstvom. Cieľom Západu s ktorým sa ani dnes neskrýva, je nielen oslabovanie Ruska, ale aj jeho rozloţenie na menšie štáty, ktoré by sa nielenţe nevládali vojensky brániť, ale vytvorili by priestor pre uchvátenie nerastného bohatstva na jeho území – najmä na Sibíri.

Najvýznamnejšiu zmenu vo vtedajšej orientácii ruskej zahraničnej politiky predstavoval atlantický obrat ruského premiéra J. Primakova, ktorý 24. marca 1999 letel na návštevu do USA. Hneď, ako sa dozvedel o začatí bombardovania JZR silami NATO, prikázal, aby sa lietadlo s ním vrátilo do Moskvy. Za necelé dva mesiace bol síce z funkcie odvolaný, ale Rusko uţ ukázalo, ţe nie je ochotné donekonečna ustupovať.

Bombardovnie Juhoslávie nič dobré Európe neprinieslo a NATO bezpečnostné problémy Balkánu nevyriešilo, ale predsa sa tam chce ďalej rozširovať. Na čo slúţi vybudovanie vojenskej základe USA Camp Bondsteel a komu prospieva napätie, ktoré vytvára v regióne Kosovo, jednostranne vyhlásené v roku 2008? Zriedkavo sa uvádza, ţe sa migračná vlna v Európe spustila začiatkom roku 2015 tým, keď sa v Maďarsku ocitlo zhruba 60-tisíc Kosovčanov. Ktovie, kam sa odtiaľ roztratili?

„Postbipolaritná“ rusofóbia – sofistikovanejšia, vyuţívajúca moţnosti informačného veku – sa rodila postupne a nenápadne. Vznikla uţ v časoch vojen na území Juhoslávie a neskôr silnela v súvislosti s postojom Ruskej federácie k rozširovaniu NATO. Jej jadro stále spočíva v označovaní Ruska za vojenskú hrozbu pre Európu.

Rozčarovanie na Západe vyvolal nový ruský prezident Vladimír Putin – pre zahraničie neznámy politik. Po slabom a bezzásadovom Borisovi Jeľcinovi, ústretovom k Západu, sa neobjavil nijaký nový

49

Gorbačov, ale politik, ktorého spočiatku označovali za sfingu, lebo západné médiá ho nevedeli ovplyvniť ani vyviesť z pokoja. Rozvinutie putinovskej línie v ruskej zahraničnej a bezpečnostnej politike Západ, najmä USA a NATO, vôbec nepotešilo. Za katalyzátor novej vlny rusofóbie poslúţil Putinov prejav na bezpečnostnej konferencii v Mníchove vo februári 2007. Potom prichádza séria vyjadrení z politických a mediálnych kruhov, ktoré jednostranne, bez dôkazov, ale veľmi rafinovane obviňovali Rusko, Moskvu i Putina zo snahy destabilizovať či priam ohrozovať Európu, ba aj celý svet. K vystupňovaniu rusofóbie došlo po ukrajinskej kríze a angaţovanosti Ruska pri riešení sýrskeho konfliktu.

Zdá sa, ţe určité kruhy v Európe prepojené na USA potrebujú dehonestovať Rusko vţdy a všade. Táto tendencia narastá, keď sa Európa dostáva do ťaţkostí. Má však dnes Rusko čokoľvek spoločné s hrozbou terorizmu a utečeneckej vlny v EÚ? Je jediný aktér, ktorý vyvolal ukrajinskú krízu a ovplyvňuje jej riešenie? Prečo EÚ masochisticky pokračuje v predlţovaní protiruských sankcií vykonštruovaných vo Washingtone, hoci jej ekonomicky evidentne škodia?

Pripomeňme, ţe v európskych dejinách rusofóbia nikdy neviedla k ničomu dobrému a situáciu len komplikovala. Prispievala iba k zvyšovaniu nepokoja a napätia, ktoré ekonomicky, politicky i vojensky destabilizovalo kontinent.

Súčasná vlna rusofóbie je veľmi pestrá. Zapája sa do nej mnoho rozličných subjektov a jej analýza by zamestnala aj samostatné výskumné pracovisko. Vedúcu úlohu v jej šírení zohrávajú USA a NATO, ktorým nadšene sekundujú rozličné politické, mediálne, mimovládne aj akademické kruhy väčšiny európskych štátov.

Rusofóbia však ani tentoraz nepovedie k vyriešeniu nijakého bezpečnostného, politického ani ekonomického problému. Poškodí len vzťahy Európskej únie s Ruskou federáciou, ktoré sú pre dobré susedstvo nevyhnutné a nenahraditeľné. EÚ sa dostane len do novej slepej uličky, kde budú vyššie výdavky na bezpečnosť a narastajúca závislosť od USA a NATO, ktoré ju len ďalej zaťaţia a prinesú jej nové a zbytočné starosti.

In: Extraplus, júl 2016

50

Ţargón „nadnárodných“ finančných vládcov

Protikomunistický disident a publicista Ján Litecký Šveda uverejnil v dvojčísle 12-13/2016 Slovenských národných novín stručnú informáciu o novej knihe známeho nemeckého sociológa Manfreda Kleine-Hartlageho Jazyk SRN s podtitulom 131 škaredých slov a ich politický význam, z ktorej uvádzame: Kniha Manfreda Kleine-Hartlageho je venovaná najpouţívanejším slovám a zvratom nemeckých oznamovacích prostriedkov alebo ako hovorí autor, „ţargónu demokracie“. Asi na ničom sa nedá tak presvedčivo ukázať, kto nám chce vládnuť, aké má hlavné záujmy ako na dešifrovaní jazyka masmédií. Tie sú totiţ (aţ na zanedbateľné výnimky) v rukách vládcov peňazí a práve médiá sú ich hlavnými kanálmi, takrečeno vyhláškami, cez ktoré oznamujú politikom, ako sa majú správať, ak chcú, aby ich vládcovia peňazí v ďalších voľbách opäť pomohli zvoliť. Ako vidíme v praxi je to veľmi funkčná závislosť.

KALIBER SLOV V predslove autor ukazuje, ako vo verejnom priestore pribúdajú stereotypné frázy a neoficiálne regulácie jazyka, na ktorých vidno, ako sa zuţuje ideologické spektrum toho, čo je ešte prípustné. Keďţe záujmy ľudí sú iné ako vládnuceho kartelu, nastupuje stále agresívnejšia polemika, prijímajú sa zákony na potláčanie slobodnej diskusie a celá spoločnosť dostáva charakter ideologického apartheidu. Z reči sa stáva prostriedok boja. Autor stručne kategorizuje prostriedky tohto jazyka lţi: „Máme tu orwellovské prevrátenia kalibru „vojna je mier‟ ; hovorí sa „občianska guráţ‟ a myslí sa tým demonštratívny konformizmus, pod humanitárnymi intervenciami tu máme útočné vojny odporujúce medzinárodnému právu; hovorí sa „tolerancia‟ a myslí sa tým, ţe ľudia s inými názormi nesmú prísť k slovu...“ Potom uvádza ďalšie kategórie ako slovné trójske kone – keď sa nehovorí, ţe sme za masovú migráciu, ale „proti rasizmu“, líškavé slová a tie, ktoré vyvolávajú pavlovovský reflex, no a tieţ zastierajúce anglicizmy, keď doslovný preklad by bol príliš obnaţujúci, ako keď napríklad „gender mainstreaming“ je vlastne rodová, pohlavná nivelizácia. LEXIKÓN LŢI Aj keď niektoré z uvedených pojmov a zvratov sú trochu špecifické pre nemeckú politickú situáciu, takmer všetky sa dajú

51

transformovať aj na našu situáciu a pôsobia rovnako odhaľujúco ako napríklad heslo Oslobodenie alebo Demokracia. Jednotlivé heslá tohto „lexikónu“ majú rôzny rozsah. Niektoré sú jednoriadkové, niektoré celostranové a niektoré sú vysvetlené aj na viacerých stranách. Heslá sú radené abecedne a podané sú triezvym spôsobom – ako v klasickom slovníku. Z definícií niektorých „paslov“ tu uvediem aspoň pár viet na ukáţku. ANTI: Je zaujímavé, ako často sa táto predpona, hoci predstavuje negáciu, pouţíva na opísanie vlastnej a nie cudzej pozície. Kto definuje svoju pozíciu záporom, nemusí povedať, ţe začo vlastne je, a tak sa chce vyhnúť kritike. ANTIRASIZMUS: Je to rasizmus proti bielym. BOJ PROTI PRAVICI: Keďţe pravicový postoj znamená ochranu intaktných tradičných štruktúr, je tento boj zároveň bojom proti národom, národným štátom, rodinám, právu a náboţenstvu. Je to politický nástroj jedného nihilistického deštrukčného projektu, ktorý sa postavil proti spoločnosti a civilizácii ako celku. DEMOGRAFICKÁ ZMENA: Bagatelizovať súčasnú, úmyselne vyvolanú imigrantskú krízu ako „demografickú zmenu“ je rovnako cynické, ako smrť človeka nazvať „zmena zdravotného stavu“. DEMOKRACIA: Demokracia a národný štát povstali naraz, a nie ako historická náhoda, pretoţe demokracia znamená kolektívne sebaurčenie a funguje iba vtedy, keď také niečo ako kolektív existuje. V mnohonárodnostnom štáte neexistuje spoločný konsenzus, preto všetky známe existujúce či historické viacnárodné štáty buď nie sú vôbec demokracie. Alebo sú to autoritatívne reţimy, alebo štáty ako Libanon, v ktorom formálne demokratické procedúry sú len modusom na manaţovanie konfliktov medzi etnickými skupinami a politici nezastupujú nijaké idey a programy, ale iba čiastkové záujmy. DIALÓG S ISLAMOM: „Dialóg s islamom“ je zo strany islamistov braný len ako vyjednávanie o spôsoboch postupnej kapitulácie kresťanstva. Pretoţe ním v skutočnosti aj je. DOBRÁCI: Sú to ľudia, ktorí chcú prijímať utečencov dovtedy, aţ kým sem uţ nijakí ďalší neprídu, pretoţe pomery v Európe budú presne také ako v štátoch, z ktorých predtým utekali. EURÓPA: V ústach súčasných politikov neznamená ani geografický, ani kultúrny a uţ vôbec nie etnický pojem, ale iba šifru pre EÚ a jej nárok na neprestajný prírastok moci na úkor národných štátov a ich obyvateľstva. „Európa“ je rétorická zbraň na presadenie politiky velezrady národných štátov.

52

GLOBALIZÁCIA: Je to etablovanie štruktúr a inštitucionalizácia bezpodmienečnej prednosti ekonómie a zisku pred všetkými inými okruhmi ţivota. Keďţe finančné štruktúry nie sú demokraticky kontrolovateľné, sú ideálnym biotopom pre sily, ktoré majú záujem na tom, aby neboli zodpovedné za sociálne dosahy ich podnikania, čo je zrejmé na prvý pohľad. Takţe realisticky môţeme v Európe očakávať také pomery, ktoré sa budú viac podobať na dnešné Kongo ako na dnešné Švajčiarsko. INÝ VZOR: V paralelnom svete, v ktorom sú zabývané „naše“ médiá, kritika masového prisťahovalectva nikdy nejde k skúsenosti a k jej zdrvujúcim výsledkom, ale vţdy iba k jednoduchej nenávisti na ľudí, ktorí „inak vyzerajú“. A to, odkiaľ politici nabrali právo masovým prisťahovalectvom postaviť na hlavu celý ţivot národa bez toho, aby spomenuli škody, tak taká otázka sa poloţiť nesmie, pretoţe odpoveď by vyznela jednoznačne zničujúco. KONŠPIRÁTOR: “Konšpiračný teoretik” je niekto, kto vládnucim elitám podsúva také ciele, ku ktorým sa ony verejne hlásia. ĽUDSKÉ PRÁVA: Keď sa začínajú v novinách mnoţiť zmienky o ľudských právach, môţe si byť človek istý, ţe pred dverami je vojna. ĽUDSTVO: Je v záujme “nadnárodných“ finančných vládcov propagovať takú morálku, podľa ktorej kaţdá solidarita voči sociálnej jednotke menšej ako je „ľudstvo“, je „zrada na ľudstve“. NENÁVISŤ: je to zabijacké slovo, ktorým sa tzv. tolerantná spoločnosť bráni diskusii. Kaţdý utopický svetonázor skôr alebo neskôr dospeje do bodu, kde sa stáva totalitným, pretoţe uţ nikoho neoslovuje; do bodu, kde musí siahnuť k teroru, pretoţe sa mu uţ minuli argumenty. Utopické ideológie majú svoj ţivotný cyklus a s ich postupnou duchovnou a morálnou degeneráciou rastie totalitný prvok. NEPOSKYTNÚŤ PRIESTOR: Sloboda slova nie je nijaký humanitárny luxus, ktorý sa dá pouţiť v prívetivých obdobiach, ale predpoklad toho, ţe spoločenstvo je schopné riešiť svoje problémy. NEVLÁDNE ORGANIZÁCIE: Je to zavádzajúci preklad z angličtiny, ktorý by mal znieť „neštátne organizácie“. Ide totiţ o súkromné organizácie, ktoré nepodliehajú štátnej kontrole. A majú svoje pevné pravidlo – čím väčšia a bohatšia je takáto organizácia, tým má bliţšie k silným finančným veľkohráčom. OBOHATENIE: Je veľa vecí, ktorými sa človek môţe cítiť obohatený, ale len veľmi málo takých, ktorými sa obohatený cítiť musí ... Neustále omieľanie tohto slova, za ktoré Nemci vďačia

53

masovému privandrovalectvu, uţ obsahuje v sebe aj vlastné dementi: nikto, kto bude skutočne obohatený, nepotrebuje na to, aby si to uvedomil, neustále rovnaké frázy. Nijaká centrála Lotta nebude šťastnému výhercovi miliónov neustále podsúvať, ţe by sa mal cítiť obohatený... OBYVATEĽSTVO: Má to v sebe určitú logiku, ako sa slovo ľud postupne nahrádza slovom obyvateľstvo. Po skúsenostiach z konca NDR, keď obľúbeným heslom protestu bolo „My sme ľud“, ich vládnuci následníci nemajú nijakú chuť to zaţiť znova. Pretoţe ľud je solidárne spoločenstvo, ktoré môţe konať kolektívne, a prípadne aj odstrániť vládu. Ţiadny ľud = ţiadna solidarita. Ţiadna solidarita= ţiadne nebezpečenstvo. PREDSUDKY: Na rovine kaţdodennosti je to niečo ako štatistika obyčajného človeka: udrţia sa nanajvýš dovtedy, dokedy im neodporuje skutočnosť. RASIZMUS: V úvode hesla cituje autor aforistu Michaela Klonowského, ţe dnes ako rasizmus sa označuje uţ to, keď sa povie, ţe vôbec existujú nejaké rasy. Je to nástroj masového psychoteroru, aby sa nikto verejne neodváţil pochybovať o tom, ţe masové prisťahovalectvo je „obohatením“. Konštatovať akékoľvek rozdiely medzi národmi sa ihneď označuje ako rasizmus. Uţ len myšlienka, ţe nejaký národ stojí za to, aby bol zachovaný, sa prenasleduje. Kto sa riadi takouto stratégiou chce nielen to aby sa európske národy stali menšinami vo vlastných krajinách, ale aby prestali vôbec existovať. Tu ide o program studenej genocídy na bielych národoch, ináč povedané vyhladzovací rasizmus. ROZMANITOSŤ: Prvá forma rozmanitosti, ktorá padne za obeť multietnickej spoločnosti zmietanej nevyhnutnými konfliktami, bude rozmanitosť názorov. SVOJPRÁVNY OBČAN: Volanie po ňom je typické pokrytectvo vládnucich, pretoţe nijaký štát a nijaká politická trieda nepodporuje revolucionára ako vzor. ÚSTAVNÉ HODNOTY: Štát nemá právo vychovávať k akýmkoľvek postojom, pouţitie práva musí byť viazané na skutky a nie na súhlas alebo odpor voči nejakým hodnotám, pretoţe potom uţ ide o prenasledovanie názoru.

(krátené) In: SNN 12-13/2016

54

KULTÚRA V TOKU ČASU

_______________________________________________________

P.J. Šafárik a jeho pôsobenie v Novom sade

Michal Eliáš

V máji minulého roku uplynulo 220 rokov od narodenia vedca, zakladateľa slavistiky, historika, jazykovedca, básnika, národopisca, knihovníka a redaktora Pavla Jozefa Šafárika a tohto roku si pripomíname stopäťdesiatpäť rokov od jeho smrti. Šafárikova osobnosť priamo spája tri slovanské národy – Slovákov, Srbov a Čechov - a nepriamo (tvorbou) všetky. Na Slovensku – v Kobeliarove sa 13. mája 1795 v rodine slovenského evanjelického kňaza narodil, v Roţňave, v Dobšinej a na lýceu v Keţmarku študoval, kde bol krátko i vychovávateľom. Zo Slovenska mal manţelku Júliu Ambróziovú, s ktorou sa roku 1822 oţenil. Po kratšom štúdiu v Jene a pobyte v Bratislave od roku 1819 štrnásť rokov pôsobil medzi Srbmi v Novom Sade ako profesor i riaditeľ pravoslávneho gymnázia. Tam rozvinul svoju vedeckú činnosť. Zhoršujúca sa situácia – nastupujúca maďarizácia i rodinné zdravotné problémy v roku 1833 - podnietili jeho prechod do Prahy, v ktorej preţil 28 rokov. Bol dlho bez trvalého zamestnania, ţil z podpory neznámych vlastencov, ktorým sľúbil písať po česky. Neskôr sa stal knihovníkom a od roku 1848 aj riaditeľom praţskej univerzitnej kniţnice, podieľal sa aj na práci Matice českej. V revolučnom roku 1848 aktívne vystupoval, na Slovanskom zjazde bol predsedom československej sekcie a predniesol na ňom svoj najrevolučnejší prejav. Ku koncu ţivota trpel silnou duševnou depresiou, 28. júna 1861 zomrel v Prahe.

Jeho tvorba je rozsiahla a rôznorodá. Ako 19 ročný vydal básnickú zbierku Tatranská múza s lýrou slovanskou, o 4 roky s Palackým teoretické úvahy o metrike Počátkové českého básnictví a s Jánom Kollárom Písne světské lidu slovenského v Uhřích. Podporoval zbieranie a vydávanie ľudovej slovesnosti. Hlavný

55

význam Šafárika je vo vedeckej činnosti. Vytvoril 19 samostatne vydaných prác – stal sa tvorcom prvého celistvého pohľadu na dejiny slovanských národov a ich literatúr. Jeho Dejiny slovanskej reči a literatúry... vydané v nemčine podali súhrnný prehľad od praveku Slovanov po jeho dobu. Slovákov i Čechov predstavil ako samostatné národy, ale bál sa ich jazykového rozdelenia. Slovanské staroţitnosti a Slovanský národopis sú priekopnícke diela, rozširujúce dovtedajší obraz o minulosti Slovanov a ovplyvnili mnohých slovanských dejateľov národného obrodenia. Pozornosť venoval aj juţnoslovanskej problematike a otázkam hlaholiky a cyriliky. Dostalo sa mu spoločenského uznania od mnohých zahraničných učených spoločností. Jeho meno nesie aj univerzita v Košiciach.

Od vzniku Matice srbskej v roku 1826 začali sa tvoriť v slovanských národoch kultúrne spolky, ktoré podľa prvého dostali pomenovanie MATICE. Mali v národných dejinách mimoriadny význam. Ich kultúrne účinkovanie prerástlo rámec jedného národa i krajiny a dostalo širší stredoeurópsky význam. Je prirodzené, ţe pozornosť týmto kultúrnym spolkom venoval aj Pavol Jozef Šafárik.

Keď si 16. februára 1826 Srbi zaloţili v Pešti literárny a kultúrny spolok s názvom MATICA SRBSKÁ, Šafárik uţ siedmy rok pôsobil v Novom Sade. Po roku jej účinkovania navrhol zaloţiť podobný spolok pre Slovákov - ide o známe listy Jánovi Kollárovi a Martinovi Hamuljakovi z 19. júla 1827 s textom - "Nemohla-li by se nejaká malá kupecká společnost - asi jako matica srbská sebrati? - Přemyšlujte o tom: musíme se na podzim kde tam shromaţditi a rokovati". Tento Šafárikov počin pokladáme za jeho spoluúčasť na zaloţení Matice slovenskej, hoci vznikla aţ o 36 rokov. Matica srbská sa formovala v zloţitých podmienkach. Bola prvou maticou, vznikla v čase národnej neslobody, boli rozdielne predstavy o jej účinkovaní - jedni chceli z nej mať "kupeckú" vydavateľskú spoločnosť, druhí ľudovýchovný ústav, iní zdôrazňovali vedeckú orientáciu. Šafárik bol za jej vedecké smerovanie.

Druhou slovanskou maticou bola MATICA ČESKÁ Pôsobila od roku 1831. Pôsobila v rámci Spoločnosti vlasteneckého musea v Čechách. Programovite sa venovala vydávaniu vedeckej a umeleckej literatúry a kultivovaniu českého jazyka. Kultúrnovýchovnú činnosť vykonávalo múzeum. Matica česká bola prvá novodobá česká organizácia, ktorá svojou existenciou a

56

činnosťou prispievala k rastu národného uvedomovania a národnej kultúry. Hneď v prvých rokoch vydala Jungmannov Slovník a Šafárikove Slovanské staroţitnosti, základné vedecké diela, finančne náročné. Na činnosti Matice českej sa výrazne podieľal P. J. Šafárik. Pomáhal Fr. Palackému pri redigovaní Múzejníka, v rokoch 1838-1842 ho redigoval sám. Vydavateľskú činnosť Matice orientoval na vedu - pripravil pre ňu Slovanské staroţitnosti (1836-1837) a v roku 1842 na jeho návrh zaviedli novú edíciu MALÁ ENCYKLOPÉDIA NÁUK. Bol funkcionárom Matice českej - dlhoročným členom jej výboru i dočasným podpredsedom. Podporil matičné snahy o zavedenie českého jazyka do verejného ţivota a škôl. Jeho zásluhou Matica česká ovplyvňovala aj slovenské kultúrne pomery. Okrem vydania Slovanských staroţitností vydala aj knihu Ľudovíta Štúra O národních písních a pověstech plemen slovanských (1853) a vydala aj - ţiaľ - Kollárom zostavené Hlasové o potřebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky (1846). V revolučnom roku 1848, vykonával Šafárik funkciu podpredsedu Matice českej.

Ďalšou slovanskou maticou, do ktorej práce Šafárik zasahoval, bola MATICA CHORVÁTSKA, Na vznik Matice ilýrskej mali vplyv traja Slováci - Ján Kollár, P. J. Šafárik a Štefan Moyzes. Zakladateľ Matice ilýrskej, Ľ. Gaj, udrţiaval so Šafárikom čulý písomný styk. Prínos Šafárika do účinkovania Matice ilýrskej bol v tomto: Stal sa jej zakladajúcim členom, v Prahe pre ňu získal 16 zakladajúcich členov, informovali ho o jej práci a problémoch a navrhoval ich riešenie. Podporoval zjednotenie Juhoslovanov v ilýrskom hnutí - navrhoval jazykové reformy.

Pavol Jozef Šafárik sledoval národnouvedomovacie hnutie Slovanov, podporoval vznik a účinkovanie slovanských matíc ako organizačných foriem tohto národnoobrodeneckého hnutia. Maticiam pripisoval dôleţitú zjednocovaciu úlohu - mali byť mostom na spájanie, zjednocovanie generácii, národností a národov. Bol jedným z najdôleţitejších usmerňovateľov ideovej činnosti slovanských matíc a propagátor ich vzájomnej spolupráce, preto má opodstatnene svoje čestné miesto v ich dejinách.

Celých štrnásť rokov strávil v Novom Sade ako profesor a riaditeľ novozaloţeného srbského gymnázia. Za riaditeľa bol zvolený 8. mája 1819 a gymnázium i Nový Sad opustil v apríli roku 1833. Bol najmladší v profesorskom zbore a zverili mu vedenie svojho gymnázia! Inaugurácia mladého riaditeľa bola veľmi slávnostná.

57

Vo svojom úvodnom prejave predniesol Šafárik aj program novootvorenej školy s dôrazom na vyučovanie materinského jazyka. Povedal: „Dejiny nás učia, ţe nikto, ani z národa, ktorého sláva sa uţ zablysla pred potomstvom tak, ţe nestemnie, ani z tých , ktorým priznávame, ţe im patrí prvé miesto v dnešnej kultúre, a ani jednotlivci, ktorí so svojím bohatým talentom túţili po nesmrteľnosti, nedosiahli svoj vrchol bez materinského jazyka...“

Do Nového Sadu prišiel s veľkým elánom, ambíciami a plánmi, s veľkou láskou k profesorskému povolaniu a bratskými pocitmi voči príbuznému slovanskému národu. Nový Sad sa mu zapáčil na prvý pohľad. Pripomínal mu Bratislavu. Mesto mu príjemne rámcoval Dunaj, Petrovaradím a Frušká Gora. Mladému riaditeľovi sa hneď otvorili dvere najvýznamnejších srbských domov. Metropolitná kniţnica, kniţnice fruškohorských kláštorov a veľký počet starých kníh vo všetkých srbských domoch v Novom Sade boli pre Šafárika nevyčerpateľným zdrojom. Tu v Novom Sade začal svoju vedeckú kariéru.

Idyla však netrvala dlho. Šťastný bol len niekoľko prvých rokov. Uţ roku 1823, rok potom ako sa oţenil, ťaţko ochorel, takţe začal strácať fyzickú silu a mal narušené nervy. Potom mu rýchlo za sebou umreli tri prvé deti a ochorela aj manţelka. Nový Sad sa mu odrazu znepáčil. Začali mu zavadzať močiare, ktorými je obklopený a ktoré si predtým ani nevšimol; ţivot je drahý ako v Paríţi a Londýne; ľudia sú nemoţní...

K osobným problémom sa pridali aj školské. Slovanský nacionalista Šafárik sa snaţil do srbského novosadského gymnázia zaviesť vyučovanie slovansko-srbského jazyka a literatúry. To sa mu nepodarilo a súčasne na štátnom gymnáziu bola zaloţená katedra maďarského jazyka! Po tomto neúspechu, prišiel otvorený úder. Uhorská štátna moc v roku 1824 nariadila, aby sa mu hneď odobralo spravovanie gymnázia, aby sa jeho evanjelické náboţenstvo nemohlo prejaviť v učiteľskom zbore a medzi ţiakmi. Patronát si svojho riaditeľa obraňoval. Štátna moc trvala na svojom rozhodnutí, ale dovolila na návrh patronátu, ţe Šafárik môţe zostať pôsobiť ako profesor. Novozvolený riaditeľ sa zriekol riaditeľských kompetencií a tieto ponechali bývalému riaditeľovi ako prvému profesorovi gymnázia. Toto rozhodnutie platilo aţ do Šafárikovho odchodu z Nového Sadu. Aj keď bol Šafárik obklopený pozornosťou a úctou, uţ vtedy začal pomýšľať na odchod. Konečné rozhodnutie urobil

58

potom, keď roku 1832 vyšlo nariadenie o uvedení maďarského jazyka ako vyučovacieho predmetu v škole. Na zasadnutí profesorského zboru 9. februára 1833 boli učitelia oboznámení s tým, ţe patronát prijal návrh cirkevnej obce aby sa v gymnáziu posilnila výuka v maďarskom jazyku, ţe sa patronát rozhodol v budúcnosti neprijať profesora, ktorý nevie dobre po maďarsky a prítomní profesori dostali trojročnú lehotu naučiť sa po maďarsky. Šafárika poţiadali, aby vyučoval tento predmet vo všetkých štyroch ročníkoch gymnázia, pretoţe vtedy on jediný vedel z profesorského zboru po maďarsky. Túto poţiadavku nemohol prijať. A uţ 6. apríla 1833, dva mesiace po zasadnutí profesorského zboru, opúšťa navţdy Nový Sad. Odišiel nespokojný, rozhnevaný, rozhorčený, čo dal najavo aj v príspevkoch o srbskej literatúre.

Aj keď sa Šafárik uţ nikdy nevrátil do Nového Sadu, neprerušil s ním všetky styky a vďaka autorite, ktorú mal medzi Srbmi, tieto styky sa z času na čas udrţiavali a obnovovali aţ do konca jeho ţivota. Aj oveľa neskoršie, roku 1896 tridsaťpäť rokov po jeho smrti, Letopis s ktorým mal narušené vzťahy, venoval Šafárikovi celý zväzok s dvestotridsaťpäť stranami. Treba povedať, ţe opodstatnene.

Poznámka na záver Roka venovaného P.J.Šafárikovi Stanislav Bajaník

Zdruţenie slovanskej vzájomnosti (ZSV) uţ niekoľko rokov realizuje projekt sui generis – šírenie slovensko-slovanských reflexií v radoch mládeţe a dospelých s akcentom na súčasnú liberálnu prítomnosť, ktorá svojím pretlakom podstatne ovplyvňuje cítenie a myslenie slovenskej mládeţe doma i v slovenskom európskom zahraničí.

ZSV realizovaním dokumentárnych prezentácií svojich vydavateľských aktivít, spojených s prednáškami o svojom poslaní za ostatné roky vyuţila na to viac konštruktívnych tém. Pri príleţitosti 1150.výročia príchodu vierozvestov Konštantína a Metoda to bola téma: Cyrilo-metodské poslanie pre slovensko-slovanskú výchovu mládeţe - 2013), pri príleţitosti 200.výročia narodenia Ľ.Štúra: Poslanie Ľudovíta Štúra v slovensko-slovanskej výchove školskej mládeţe – 2015. Rok 2016 sme venovali Pavlovi Jozefovi Šafárikovi, neoblomnému Slovákovi a Slovanovi, demokratovi a vedcovi, k čomu ZSV

59

pripravilo ďalší výchovno-vzdelávací projekt: P. J. Šafárik v slovanskej výchove mládeže a dospelých, poslanie ZSV vo výchove školskej mládeže. Všetky projekty garantuje čestný predseda ZSV Doc. Dr. Jozef Mravík, CSc. a predsedníčka Ing. Edita Dürrerová. Skôr ako sa vrátime k tejto téme, ZSV zorganizovalo 26.novembra 2015 spolu so Svetovým zdruţením Slovákov v zahraničí v Prahe, Slovenským domom v Prahe a s podporou Národnej banky Slovenska Štúrovskú akadémiu. V spolupráci s Veľvyslanectvom Srbskej republiky v Slovenskej republike Zdruţenie zorganizovalo v Bratislave 23.júna 2016 akadémiu venovanú tejto významnej osobnosti s názvom P.J. Šafárik – slovensko-slovanský fenomén Európy. ZSV k tomuto pripravilo samostatný literárny plagát venovaný ţivotu a dielu P.J. Šafárika. Prostredníctvom Dr. Stanislava Bajaníka a Viery D. Tapalagovej sa realizovali prednášky priamo v miestach pôsobenia P.J. Šafárika v Srbsku – zjednodušene šafárikovské stopy v Srbsku (Nový Sad, Sriemske Karlovce, Báčsky Petrovec), ako i v univerzitných centrách v Srbsku, Chorvátsku a Maďarsku.

Projekt pokryl veľké mnoţstvo škôl a inštitúcií na Slovensku a za desať mesiacov 2016 sa ho zúčastnilo cca 3330 ţiakov a dospelých pribliţne na 85 samostatných hodinových podujatiach. Projekt osobne realizoval Dr. Stanislav Bajaník, V.D. Tapalagová a ďalších odborní hostia. Išlo najmä o nasledovné lokality: Trnava, Komárno, Štúrovo, Senec, Sereď, Galanta, Šaľa, V. Meder, Gabčíkovo Levice, Zlaté Moravce, Nové Mesto n/Váhom, Vráble, Piešťany, Kremnicu, Ruţomberok, Malacky, Pl. Mikuláš, Jabloňové, Hurbanovo, Ţarnovica, Ţiar n/ Hronom, Modra, Stupava, Záhorská Bystrica, Brezno, Banská Bystrica, Dunajská Streda, B. Štiavnica, Hronský Beňadik, Nitra, Močenok, Kolárovo, Ţilina , Trenčín, Púchov, Tlmače a okolité obce so školami a dokonca so zmiešanými slovensko-maďarskými triedami. Pedagógovia, riaditelia a predstavení inštitúcií a spolkov, radi prijali propagačný plagát ako i realizáciu projektu ako dar ZSV slovenskej mládeţi v r. 2016 a to doma i v slovenskom zahraničí. Projektu poskytli najvhodnejšie podmienky a vyslovili ţelanie, aby sa aj v r. 2017 a nasledujúcich rokoch sa pokúsilo ZSV týmto ojedinelým spôsobom prispieť do slovensko-slovanskej výchovy mládeţe a dospelých obohatiť tak výchovno-vzdelávací proces na Slovensku.

60

Chorvátsko – slovenský rekord

Dušan D. Kerný

Dvadsať literárnych cien, známosť od Washingtonu po Moskvu, od Paríţa po Rio de Janeiro a Buenos Aires, od indického Mumbai / bývalý Bombaj/ aţ po poľský Krakov a samozrejme od Belehradu cez Budapešť a Viedeň – to všetko sa týka najznámejšieho chorvátskeho dramatika Miro Gavrana. Ale s Bratislavou je spätý rekordom hodným zaznamenania – chorvátskemu dramatikovi, ročník 1962, tu práve vyšla štvrtá kniha – súbor jeho drám a komédií. Predtým vyšli jeho tri prózy - takto je to najväčší súbor prekladov chorvátskeho autora do iného jazyka.

Chorvátsky Gavran vzlietol na krídlach slovenského prekladu natoľko, ţe je známy nielen od Bratislavy po Košice a naopak, ale tento svetoznámy autor mal aj svoj GAVRANFEST práve na Slovensku, konkrétne v Trnave. Tamojší divadelníci organizovali po niekoľko rokov prehliadku jeho slovenských a zahraničných inscenácii. Tento fakt je v v ţivote a diele Mira Gavrana naprosto výnimočný. Ako uţ býva osudom divadla, do tohto zasiahol aj nedostatok finančných prostriedkov. Festival pokračoval v Poľsku, ale aj odtiaľ prešiel do Prahy, kde ho uvádza päť divadelných scén. Samozrejme, ţe sa čaká na priaznivejšie časy, kedy by sa mohol tento GAVRANFEST vrátiť na Slovensko. Podnetom na to, je aj štvrté vydanie Gavranovho diela – plod jednej z najschopnejších a najvytrvalejších kultúrnych osobností na Slovensku -Jána Jankoviča. Tento výnimočný prekladateľ, dvojdomý tu i v Chorvátsku je stále ţriedlom obrovskej energie posilňujúcej naše vzťahy a to v širokom kontexte slovanskej kultúry. Pravda uvádzanie Mira Gavrana je zároveň aj súčasťou svetovej kultúry. Fascinujúce na vytrvalosti Jána Jankoviča je aj v prípade diela Mira Gavrana jeho neuveriteľná schopnosť sprístupniť diela, ktoré mimoriadne a trvalo rozširujú obzor. Jankovičove preklady ako súčasť jeho slavistického diela sú doslova neoceniteľné.

Čitateľ v prípade štvrtej kniţky, tohtoročného vydania drám a komédií Mira Gavrana sa poteší predstavou, ţe sa dostanú do rúk divadelníkom na Slovensku. Samotné čítanie, napríklad komédie Bábka, nadchne originalitou nápadu. Dnes, keď vidíme správy

61

o robotoch vizuálne, na prvý pohľad priam nerozoznateľných od človeka, Miro Gavran prináša na scénu dokonalý robot, ktorý nahradí osamelému muţovi ţenu a z toho vzniká fontána dômyselných dialógov o vzťahoch muţa a ţeny, o partnerskom spolunaţívaní. Je skutočne majstrovské gradovanie konverzačnej hry o nenahraditeľnosti vzťahu muţa a ţeny, aj o tom ako sa muţ nesmie správať voči ţene. Komédia sa číta s pôţitkom, čitateľ je v očakávaní kedy sa stane divákom a v akom hereckom obsadení tejto konverzačnej hry, kde sú na scéne len dvaja herci. Podobné majstrovstvo – originalitu nápadu a z toho vyplývajúcich dialógov - nájdeme vo všetkých ostatných textoch hier, či uţ ide o komédie Papučiari, Zmrzlina či Pivo, kde sme svedkami dialógov otca a syna pričom autor dáva uţ dopredu tušiť aký priestor poskytuje dramatizácii, keď postavu otca charakterizuje vekom medzi 23 aţ 83 a syna medzi 8 a 60 rokov. Nezabudnuteľnú originalitu a konverzačnú pôsobnosť nielen pre stredoeurópskeho diváka, má scéna odohrávajúca sa vo Viedni v roku 1919 v hre Pacient doktora Freuda, ktorým je Adolf Hitler.

Jankovič sa opäť prejavil ako výnimočná osobnosť, ktorej prekročenie hranice sedemdesiatky v roku 2013 nič neubralo na intelektuálnej vitalite a prekladateľskom majstrovstve, ktorým nenahraditeľným spôsobom prispieva k novým moţnostiam nášho divadla, slovenského divadelníctva.

Ocenenie Viktora Timuru

Autora obsiahlych vedeckých monografií, Dávnoveká Európa a Zamlčané dejiny, historika a filozofa PhDr. Viktora Timuru, CSc. ocenili za vedecký prínos Radom V.I. Vernadského, ktorý udeľuje Nadačný fond V.I. Vernadského v Moskve. (Vladimír Ivanovič Vernadský, 1863-1945, profesor Moskovskej univerzity, historik vedy, organizátor vedeckých inštitúcií, člen Českej akadémie vied a od roku 1919 prezident Ruskej akadémie vied. Jeho učenie malo vplyv na vznik ekológie a teórie vedecko-technickej revolúcie. Bol tvorcom systému, ktorý spája prírodné, spoločenské a individuálne tendencie vývoja).

62

Pri tejto príleţitosti mu bol udelený aj diplom za významný vklad pre rozvoj svetového hnutia slovanských národov (Medzinárodný všeslovanský zväz v Moskve) a čestné uznanie za šírenie myšlienok všeslovanskej vzájomnosti (Všeslovanský výbor Praha).

Veľmi nás teší, ţe si nášho dlhoročného spolupracovníka, autora mnoţstva príspevkov uverejňovaných v našom časopise, všimli aj ďalšie slovanské organizácie a ocenili jeho vklad k prehlbovaniu idey slovanskej.

- red.-

Dni ruskej kultúry na Slovensku

V októbri t.r. sa konali v Slovenskej republike Dni ruskej kultúry, ktoré prezentovali Rusko a jeho kultúrne dedičstvo. Dni organizovali Ministerstvo kultúry Ruskej federácie, Veľvyslanectvo Ruskej federácie v Slovenskej republike, Ruské stredisko vedy a kultúry v Bratislave a Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky.

Slávnostné otvorenie sa uskutočnilo v divadle Nová scéna v Bratislave. Hosťom sa prihovorili štátny tajomník ministerstva kultúry SR Ivan Sečík, štátna tajomníčka ministerstva kultúry RF Alla Manilovová a mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Ruskej federácie v Slovenskej republike Alexej Leonidovič Fedotov.

Festival ruskej kultúry otvorili koncertom komorného orchestra Bis-Kvit, ktorý patrí k najznámejším a najpopulárnejším orchestrom a nazývajú ho aj posol ruskej kultúry. Vynikajúci sólisti Štátneho akademického Mariinského divadla vystúpili s majstrovskými dielami svetovej klasickej opery a ruskými ľudovými piesňami. V rámci Dní ruskej kultúry v Piešťanoch, Banskej Bystrici, Košiciach, Prešove sa predstavili popredné ruské súbory, detské kolektívy, konali sa výstavy a konferencie. K najvýznamnejším podujatiam patrila konferencia Svätí bratia Cyril a Metod a ich duchovné dedičstvo v kultúre Ruska a Slovenska.

63

Je potešujúce, ţe existuje komisia na vzájomnú spoluprácu, ktorá uţ pripravuje podujatia nielen na rok budúci ale aj na ďalšie tri roky. Pracovnú skupinu vedú štátni tajomníci ministerstiev kultúry.

-red.-

Prečítali sme si v Literárnom (dvoj)týţdenníku a odporúčame vám do pozornosti

Číslo 29-30/2016

IvaVranská Rojková: Zahlušovanie svedomia národa, Ľuboš Jurík: Odkaz Vladimíra Clementisa, Anton Blaha: Muţ, ktorý premohol dunajského draka.

Číslo 31-32/2016

Spoločný prejav účastníkov Kongresu slovenských spisovateľov s medzinárodnou účasťou 22. a 23.9.2016 v Trenčianskych Tepliciach, Programové návrhy a poţiadavky Kongresu slovenských spisovateľov, Zdenka Valentová-Beličová: Stráţca ohňa slovenského slova, Dušan Čaplovič: Spor barbarstva a kultúry.

Číslo 33-34/2016

Knut Ődegard: Edda, Bjőrnson a básnické slovo, Jaroslav Rezník: Pozdvihnime spoločenský status spisovateľa, Viliam Hornáček: Iniciatíva na čele národa.

Číslo 35-36/2016

Tibor Mikuš: Ratolesť cyrilo-metodskej tradície, Peter Štrelinger: Vzduch našich čias, Ján Čomaj: Ako sme nenakrútili slovenský veľkofilm.

-red.-

64

ROZHOVOR

_______________________________________________________

Proces k samostatnosti bol najúspešnejší

v strednej Európe

Od roku 1991 do roku 2013 stál Vladimír Mečiar na čele HZDS, ktoré zohralo hlavnú úlohu v emancipačnom procese Slovákov k štátnej samostatnosti. Verejnosť dodnes nepozná všetky okolnosti, ktoré vznik štátu sprevádzali. Keď sa kládli základy nového štátu a spoločnosť prechádzala masívnymi politicko-hospodárskymi zmenami. Bolo to dramatické obdobie. Nijaký novodobý politik neurobil pre Slovensko viac. Vari preto mu médiá a sokovia z politiky nevedia prísť na meno a na jeho diskreditáciu vytvorili pojem mečiarizmus. HZDS štyrikrát vyhralo parlamentné voľby, Mečiar bol trikrát predsedom vlády. Po vyše šesťročnej odmlke poskytol rozhovor našim novinám.

Boli ste na začiatku budovania Slovenskej republiky. V čase jej vzniku nebolo politika, ktorý by sa bol odhodlal uplatniť sebaurčovacie právo národa na samostatnosť. Vy ste sa toho nezľakli, doviedli ste tento proces do úspešného konca, a predsa vás politici odmietajú. Ako to vnímate?

Ešte v období federácie sa uskutočnilo trojstretnutie, pričom zo strany EÚ došlo k uznaniu Slovenska skôr, neţ sa stalo štátom – s podmienkou, ţe rozdelenie prebehne pokojne – a ţe sa bude k obidvom štátom správať rovnako, nikto nebude favorizovaný. Táto dohoda bola EÚ dlhý čas rešpektovaná. Z hľadiska uznania ostatnými štátmi neboli nijaké problémy, dá sa povedať, ţe proces pokračoval automaticky. Vyskytla sa medzinárodná zápletka, keď nás obvinili z odpočúvania konzulátu USA. No išlo o provokáciu federálnych zloţiek, ktoré konzulát odpočúvali. Ale boli aj takí, ktorí nechceli samostatné Slovensko, a ako povedal terajší šéf poradcov aktuálneho prezidenta, ţe len zahryznutí do českého zadku môţeme v Európe niečo znamenať. A tí zadkohrýzači dodnes tvrdia, ţe to

65

bola izolácia, a nie realizovanie sebaurčovacieho práva a svetové uznanie.

Táto skupina ľudí však evidentne i dnes podnecuje proces smerujúci k oslabeniu štátu a politikom akoby to ani neprekážalo.

Tá istá vzorka ľudí uţ vyše dvadsať rokov dostáva priestor v médiách, aby šírila lţi. Toho sa Slovensko nevie zbaviť. Pokiaľ ide o súčasnosť, je tu niekoľko sklamaní aj vytriezvení. Pri vstupe do EÚ sme čakali, ţe v silnom boji ázijských a amerických hráčov vznikne tretí subjekt. Nevznikol. Vzniklo zdruţenie, ktoré je nielen poslušné, ale priam panáčkuje pred Spojenými štátmi. Nenaplnil sa ani cieľ, ţe EÚ bude Európou štátov. Dnes sú štáty Únie politicky aj v zákonodarnej rovine, na základe etatistického procesu rozhodovania, podriaďované administratívnemu centru. Lebo zákony prijaté v EÚ neplatia pre štáty, ale platia pre všetky inštitúcie EÚ. A keď sa spor štátu dostane na európsku úroveň, tak sa rozhoduje podľa zákonov Únie, nie podľa zákonov štátu. A to vytvára chaos. V Únii jestvuje veľa nerovnosti vo vytváraní trhového prostredia. A bezpečnosť zostala závislá od amerických základní v Európe. Aj Europol (európsku políciu) riadia Američania.

Čo považujete za najväčší problém súčasnej slovenskej spoločnosti?

Základný problém dnešnej doby je v katastrofálnom hospodárení s ľudskými zdrojmi. Vláda sa chváli percentom nezamestnaných, ale to sú len tí, čo sú evidovaní na štatistických úradoch. Vláda uznáva, ţe tristo - aţ štyristotisíc ľudí máme zamestnaných v zahraničí. To znamená, ţe nezamestnaných, ktorí nemajú na Slovensku prácu a sú v produktívnom veku, máme minimálne sedemstotisíc. Aké to má dôsledky, keď toľko ľudí Slovensko nevie uţiviť, dať im prácu? Náklady má štát aj rodiny s deťmi. Tým, ţe vzdelaní ľudia odídu do zahraničia, sú tieto náklady v ekonomickom slova zmysle stratené. Financujeme prípravu pracovnej sily pre iné štáty. To je prvá obrovská strata. Druhá vzniká tým, ţe odchádzajú ľudia v mladistvom veku. Prirodzené väzby vznikajú inde a inak. Slovensko sa dostáva z krajiny, ktorá mala ešte v roku 1998 vysoko pozitívne ukazovatele v raste populácie, do stavu, ţe nemáme zabezpečenú reprodukciu. V dôsledku vysťahovalectva a zmeny štruktúry obyvateľstva. Dzurinda kedysi hlásal, ţe všetci budú môcť ísť do západnej Európy, ale nepovedal, ţe budú musieť. Kopa ľudí nevidí inú perspektívu ako odchod odtiaľto. A o tomto slovenskí

66

politici rozprávať nechcú. Lebo všetci po roku 1998 vrátane terajšej vlády by museli priznať zlyhávanie v zásadnej otázke zachovania národa, jeho bezpečnosti a vývoja. Zobrali Slovensku perspektívu.

Keď sa obzrieme späť, zmene režimu predchádzala studená vojna. Vyžiadala si obrovské finančné prostriedky najmä od Spojených štátov a iste nie na to, aby sme sa my mali dobre. Nebolo cieľom zmeny mocenské a ekonomické ovládnutie východnej Európy? Ako sme tomu mohli zabrániť?

Studená vojna tu je. A len slepý a hluchý ju nevidí. Prejavuje sa vo forme sankcií, premiestňovania vojsk bliţšie k ruským hraniciam. Pritom bola dohoda, ţe v strednej Európe nebude nič. Ţe budeme len v politických zloţkách NATO. Nie, ţe tu budú rozmiestňované základne, vojská. Ako sme bezpeční? Zo zdrojov, ktoré som mal k dispozícii, bolo jasné, ţe sa predpokladalo, ak by išla vojna z Východu na Západ, tak sa v Česko-Slovensku vytvorí priehrada z atómových zbraní. Výbuchmi niekoľkých atómových bômb sa vytvorí zamorené pásmo, ktoré sťaţí postup jednotiek. Dokonca rátalo sa aj s výbuchom nad Prahou vo výške tristo metrov. A ţe my akosi nebudeme môcť prejsť a Rusi svojimi raketovými zloţkami zabránia raketovému útoku zo Západu. Dnes je to ako? Svoje zbrane sem ťahajú Američania, aby zabránili Rusom strieľať na tie isté ciele z ich strany. Čiţe aj v jednom, aj v druhom prípade sme objektom manipulácií mocností, s ohrozením vlastných ţivotov a ţivotov ďalších pokolení. Kto toto chcel? Nikto z nás. Prísľub bol iný. Preto Slovensko v roku 1993 uvaţovalo o neutralite a predloţili sme ju ako politický program, aby sa k nemu vyjadrili. Spojené štáty aj Rusko.

O tom sa nevie. Ako reagovali obidve strany?

Ani jedna, ani druhá strana nechcela garantovať našu neutralitu. Pokiaľ ide o víťazstvo Západu nad Východom, nevidím to tak. Východ sa rozpadol pre svoje vlastné chyby. Dokonca Západ ani nepredpokladal, ţe sa to môţe stať. Ale keď k tomu došlo, začali koristiť z toho, ţe na Východe sa rozpadli trhy, výmenné obchody, rozpadol sa nielen politický, ale aj hospodársky systém a v tej situácii sme vlastne boli na predaj. Potrebovali sme niekde vyváţať, veď sme vyrábali vyše osemdesiat percent pre východný blok, od ktorého sme to otočili na Západ. Potrebovali sme obchodovať tam, kde boli platby. Veď napríklad s Rusmi sme obchodovali skoro na barterovom základe. V obchodoch v Rusku sme boli najlepší z východných štátov. Lebo sme riešili otázky obchodu, hoci kaţdý nás

67

podozrieval z politiky. Po jednej návšteve Moskvy prišiel za mnou britský minister zahraničných vecí a ţiadal ma, aby som ho informoval o rozhovore s ruským premiérom. Druhý raz, keď sme dohodli obchod za ropu, ma komisár pre obchod únie varoval, ţe ešte jeden krok k Rusku a zabudnite, ţe EÚ existuje.

A nasledovali demarše...

Demarše neboli len špecifickou záleţitosťou, to bola forma komunikácie nadriadeného orgánu s podriadenými. Lebo zásada bola: nie vy vstupujete, my vás prijímame. Pokiaľ išlo o vlastný prijímací proces, v našom období sme plnili kritériá v troch oblastiach: politickej, ekonomickej a právnej. V ekonomickej a právnej si dovolím povedať, ţe sme boli prví z uchádzajúcich sa krajín. Ale v otázke politickej sa vnútropolitický zápas (antimečiarizmus) preniesol aj do zahraničia. Všetky opozičné strany i prezident štátu trvali na tom, najprv vyriešte Mečiara a potom budeme riešiť vstup do EÚ. To bola ultimatívna poţiadavka všetkých opozičných strán i prezidenta. Ich kontakty prebiehali väčšinou v Prahe. Ale aj cez iné štáty. Napríklad málokto na Slovensku vie, ţe za pádom vlády v roku 1994 bola dohoda Kováč – Havel. Kováč poţiadal Havla o pomoc a on mu ju prisľúbil. V Prahe rozdeľoval úlohy českým štátnym orgánom, aby sa zvrhla vláda na Slovensku. O tejto situácii ma prišiel informovať vtedajší predseda českej vlády Václav Klaus. Takţe keď sa teraz tvária, ţe bohviečo to bolo, tak to bola obrovská obyčajná korupcia vrátane poslancov za HZDS. Financie na kúpu poslancov išli cez Budapešť, o čom slovenská spravodajská sluţba vedela a zamlčala to. Takţe bola spoluúčastná na pokuse o štátny prevrat. Veď aj v roku 1998 išlo o niečo podobné. To neboli demokratické, ale zmanipulované voľby. Nedávno som počul, ako ma v médiách odsudzovali, ţe som hovoril o Sorosových peniazoch. Nie ja, ale Soros na Slovensku v Bratislave na univerzite povedal: do politickej zmeny na Slovensku som investoval dvadsať miliónov dolárov. A jeho dve tunajšie spoločnosti boli potom poverené kvázi dozorom nad privatizáciou. Peniaze sa predsa musia vrátiť, tie sa nepoţičiavajú.

(pokračovanie v Slovanskej vzájomnosti č. 1/2017)

Zhovárala sa Eva Zelenayová In: SNN 42/2016

68

ZAUJALO NÁS

_______________________________________________________

Koncept euroázijskej integrácie N.A. Nazarbajev (geopolitické, historické a politologické východiská)

Peter Juza

I. Tradičné chápanie geopolitiky ako politologickej koncepcie, v rámci ktorej je politika štátov, najmä zahraničná politika, v zásade predurčená rôznymi geografickými faktormi: priestorom, rozlohou, prírodnými bohatstvami, klimatickými podmienkami, hustotou obyvateľstva.... Geopolitika, ako časť politickej geografie s najrozšírenejšou kategóriou územia štátu, umoţňuje analyzovať politické regióny. Pritom je moţné v rámci politických regiónov vypreparovať menšie jednotky neţ je územie štátu, alebo konštruovať väčšie - makroregióny a neskĺznuť pritom k nespútanému globalizmu.

Z doteraz identifikovaných geopolitických koncepcií, ktoré mali a majú vplyv na paradigmu rozhodovania v rámci medzinárodnej politiky, v zásade všetky majú duálny vplyvový základ. Vplyv nadstavbový (duchovný) a vplyv geograficko-prírodný (hmotný-materiálny).

Geograficko-prírodný fenomén sa vymedzuje prostredníctvom geografického štatútu konkrétneho subjektu, pričom je potrebné brať do úvahy “maličkosti” ako: a) charakteristika a dĺţka hranice,

1 b)

komplementárnosť vzťahov, c) dopravno-geografická väzba, d) pravdepodobnosť vnútorných konfliktov, e) geografické špecifiká teritória a pod.

Geopolitika tak nie je ani doktrinálnou záleţitosťou, ani koncepciou zahraničnej politiky štátu a ani prognózou vychádzajúcou

69

z geografického štatútu. Navyše samotné prognózovanie v tejto oblasti je: „....nerozumným proroctvom...“

2

Nezabúdajme, ţe aj samotný pojem Eurázia, má zloţitý a interdisciplinárny charakter. Vedecký prístup, bez zbytočnej ideologizácie, k téme Eurázie a teda aj k aktuálnym otázkam eurázijskej integrácie, znamená pristúpiť zodpovedne k predmetu a procesu jej vývoja. Eurázijská myšlienka je zloţitý fenomén, ktorý sa v minulom a aj v tomto storočí nachádzal v neustálom procese vývoja a zmien. Má svoje historické, politické a geografické korene a svoj špecifický globálny zmysel.

Pochopenie tohto procesu predpokladá poznanie reálnych dejín participantov, jeho revolučnú a evolučnú podstatu a dôvody súčasného stavu. Eurázijstvo sa obyčajne (populárne) definuje ako systematizovaný ideologický a politický prúd, ktorý patrí k najzaujímavejším nielen ruského politického myslenia 20. a 21. storočia.

V súčasnej filozofickej, historickej a politologickej literatúre je prezentované mnoţstvo názorov (neraz aţ absolútne protichodných) a teoretických prístupov k eurázijskej téme. Osobne musím povedať, ţe to je dobre potiaľ, pokiaľ táto „rozmanitosť“ nestojí na „ideologickom idiotizme“. Predovšetkým, eurázijská myšlienka nie je abstraktnou kategóriu svetovej politickej mysle. Táto myšlienka má hlboký obsah a zmysel v ľubovoľnom, doteraz ľudstvu známom, historickom kontexte. Pôvodne bola sformulovaná v 15.-16. storočí, v čase dokonania dôvodov bytia (myšlienka mesianizmu) uskutočnenej (vybojovanej) nezávislosti Rusi - ako impéria.

Známa koncepcia „Moskva - tretí Rím“ potvrdila fenomén Moskovskej Rusi. Fenomén mocnosti, nástupcu rímskeho (prvý Rím) a byzantského (druhý Rím) impéria, ktorá sa dokázala postarať o diskusiu trvajúcu dodnes. O diskusiu medzi pravoslávnym Východom a latinským Západom, pričom latinský segment sa neustále snaţí o silovú konfrontáciu. Dejiny však nenapredujú podľa ideologických schém rôznych apologétov v koţi liberálov, ale podľa svojej - dejinnej logiky. Napriek tomu, ţe mnohí uţ oslavovali „koniec histórie“, eurázijská myšlienka, eurázijská teória a tieţ eurázijská prax zaţíva renesanciu, či skôr reštauráciu historickej spravodlivosti.

70

II. So zánikom Sovietskeho zväzu, pri „...strate Eurázie...“

3, sa

iniciovali vnútorné myšlienkové prúdy, ktoré preferujú Euráziu ako komplex, ktorý má budúcnosť.

N.S. Trubeckoj vo svojej klasickej práci konštatuje, ţe „....Eurázijci sa opierajú o okolitý svet a súčasne chcú tento okolitý svet zmeniť....“

4

Ak by sme chceli dajako periodizovať eurázijstvo do logických celkov, musíme vychádzať zo situácie v Európe a potom sú jasné tieto okruhy:

1. politická forma, ktorú na seba prijalo eurázijstvo, je spojená s turbulentnými udalosťami začiatku 20. storočia;

2. eurázijstvo bolo reakciou na udalosti v roku 1917 v Rusku. Za cieľ si kládlo prekonať liberálov (február 1917), ako aj boľševikov (október 1917). Z tohto pohľadu je eurázijstvo odpoveďou na koncepty „ospevujúce“ Západ;

3. eurázijstvo sa stalo barometrom politickej situácie v Sovietskom zväze, čiţe ak treba je eurázijstvo akousi stratégiou preţitia, ak Rusko nemá dostatok nacionalistických, alebo imperiálnych impulzov;

4. objavenie sa eurázijstva bolo moţné a je spojené s koncom I. svetovej vojny, keď prax dokázala, ţe slavianofilstvo a západnictvo sú neefektívne smery ruského politického myslenia a ruskej politickej akcie;

5. nové eurázijstvo v podaní ruského A. Dugina a kazašského prezidenta N. Nazarbajeva po roku 1991.

Treba, z dôvodu objektivity, pripomenúť, ţe „slovanofilstvo“ a „eurázijstvo“ sú dve rozdielne kategórie, ale oba smery sa (jeden viac, jeden menej) sa pozitívne stavali za tesné kontakty a spojenie Ruska s turkickým svetom (ak chcete ázijsko-turkickým). Vplyv turanského elementu tu je neodškriepiteľný.

V roku 1992 zomrel v emigrácii v Paríţi L. N. Gumilev, ktorý zrozumiteľne doformuloval ruskú geopolitickú koncepciu, ktorá sa začala identifikovať začiatkom dvadsiatych rokov medzi pooktóbrovými emigrantmi.

5 Išlo o predstavu Ruska ako Eurázie

so špecifickým typom kultúry, pričom táto je podporená aj geografickými a historicko-politickými osobitosťami Ruska pri participácii turkického fenoménu. Pritom napríklad politické hranice

71

Ruska sú prakticky totoţné s geografickými hranicami Eurázie. Táto koncepcia nachádza svoju novú reedíciu v podobe snahy sformulovať Spoločenstvo nezávislých štátov ako protiváhu europocentrizmu.

6

Rozhodujúci vplyv na vytváranie konštrukcie geopolitiky v Rusku mala geografia. Geograf a sociológ L. I. Mečnikov formuluje geografickú teóriu progresu a sociálneho rozvoja a konštatuje, ţe základom moci (nad prírodou v priestore a čase) je geografická syntéza histórie - geochronopolitika.

7

III. Začiatkom 20. storočia, v predrevolučnom Rusku sa začínajú objavovať práce venované geopolitike. Ide predovšetkým o prácu A. Vandama Náš stav z roku 1912

8 v ktorej vysvetľuje potrebu expanzie

Ruska s cieľom získať prístup k teplému moru. Ďalej obhajuje potrebu vytvorenia koalície Ruska, Francúzska a Nemecka proti Anglicku, ako námornej veľmoci.

Za klasika ruskej geopolitiky moţno povaţovať Semenova-Ťjan-Šanského, ktorý ako syn cestovateľa zrejme zdedil lásku k priestorom a jeden z jeho konceptov vychádzal z faktu delenia veľkého teritória Ruska na rozvinuté a relatívne zaostalé oblasti. Udrţať a následne posilniť súdrţnosť takého systému je, podľa jeho názoru moţné len presunutím geografického centra štátnosti. V praxi navrhoval presunúť hlavné mesto na Ural do Jekaterinburgu.

9

Ruská praktická geopolitika, ktorá sa sformovala v 16. storočí a podmienila aj vznik prvej ruskej geopolitickej doktríny: Moskva -Tretí Rím, následne vyprovokovala aj vlastnú geopolitickú teóriu. Treba vziať do úvahy fakt, ţe: „....obsadením Turkami „Druhého Ríma“ a slovanských štátov na Balkáne, sa Moskva utvrdila v presvedčení, ţe práve Rusko je jedinou kresťansko-pravoslávnou pevnosťou na svete...“

10

Klasické eurázijstvo je svetlou stránkou intelektuálnej, ideologickej a politicko-psychologickej histórie ruskej porevolučnej emigrácie 20-tych rokov. Zverejnením konceptu eurázijstva sa táto emigrácia prihlásila k celostnému politickému a svetonázorovému pohľadu na svet. Ten sa modifikoval a prešiel vnútorne evolučnými pohybmi. Dodnes, čo budeme identifikovať v ďalšom texte, sú princípy eurázijských myšlienok prijímané nie celkom jednoznačne.

72

Nakoniec aj doktrína „troch svetov ázijsko-európskych kontinentov“ s Ruskom, ako alternatíva voči samostatnej Európe a Ázii, ktorú ponúkol V. Solovjev nemala širší úspech.

IV. L.N. Gumilev dokázal (počas existencie Sovietskeho zväzu), ţe eurázijská myšlienka vţdy stála na silnom vplyve turkického elementu na Ruské impérium. V kocke povedané, dva etnosy sú základom eurázijského superetnosu - slovanský a turkický. Vo svojich zásadných prácach L.N. Gumilev principiálne definoval nové základy vnímania úlohy slovanských a turkických etnosov vo vytvorení fenoménu Eurázia.

V súčasnosti patria práce L. N. Gumilova medzi základné metodologické postuláty pri štúdiu dejín a kultúrneho vývoja Slovanov a turkických etnosov.

Samostatnou (úplne novou) etapou definovania a praktickej realizácie eurázijskej integračnej myšlienky je koncept súčasného prezidenta Kazachstanu Nursultana Abiševiča Nazarbajeva, ktorý zverejnil v rámci svojej prednášky 29. marca 1994 na pôde Moskovskej štátnej univerzity L.N. Lomonosova v Moskve.

11

Podľa N. Nazarbajeva je eurázijská myšlienka zložitá a systémová kategória, ktorá reflektuje spoločensko-historickú situáciu a postsovietsky fakt spojený so vznikom nových nezávislých štátov v priestore bývalého Sovietskeho zväzu, ktorý ako vieme, ukončil svoju existenciu v roku 1991.

Táto geopolitická zmena (ukončenie existencie ZSSR) má pre N. Nazarbajeva fundamentálny význam. Preto sa opiera o tento fakt - fakt existencie nových subjektov medzinárodného práva (pozn. tohto roku bude Kazachstan oslavovať 25. výročie svojej modernej existencie), ako aj o potrebu určenia si vlastnej strategickej pozície vo svete (na čo, ako sa zdá, slovanský element začína, vďaka svojim súčasným „elitám“ - rezignovať).

V. Je celkom oprávnené, ţe N. Nazarbajev vyšiel s myšlienkou a vo svojich prejavoch ju neustále kultivuje, ţe nie je moţné rozvíjať sociálny a ekonomický organizmus krajiny vo vákuu, bez koordinácie s okolitým svetom. Nakoniec mnohí kazašskí autori uvádzajú, ţe orientácia zahraničnej politiky Kazachstanu je „...nasmerovaná na

73

zblíţenie Východu, Západu, Severu a Juhu a na dialóg rôznych civilizácií a kultúr...“

12

Uvedená (geo)politická geometria Kazachstanu umoţnila aktívne pracovať s myšlienkou projektu „eurázijskej integrácie“, ktorá sa pretavila do geopolitického a geoekonomického faktu - vytvorenia de jure a de facto (v máji 2015) a Eurázijskej ekonomickej únie, ktorej zakladajúcim členmi sú Ruská federácia, Bielorusko a Kazachstan.

13

Eurázijská idea N. Nazarbajeva mala od začiatku konštruktívny význam pre vnútornú politiku Kazachstanu a následne na koncepčné riešenie medzinárodných problémov v rámci novej postsovietskej reality.

14 Bez diskusie - Kazachstan je eurázijský (geograficky,

geopoliticky, vrátane ľudského potenciálu). Časť územia je v Európe, časť v Ázii. Obdobne je na tom aj kazašský etnos, ktorý má viditeľné eurázijské črty. Ak sa chceme pohybovať na hrane antropológie, tak majúc charakteristiky európskej rasy súbeţne v sebe nezaprie ázijsko-mongoloidný základ.

VI. Eurázijská myšlienka, ako ľubovoľná kategória súčasnej geopolitiky, medzinárodných vzťahov a integračných tém si zaslúţi, aby sme sa jej venovali konkrétne a operatívne. Všeobecne myšlienka eurázijskej integrácie je ţivá kategória, ktorá má svoj obsah a svoje dejinné pozadie. Ak myšlienka eurázijskej integrácie z dielne súčasného ruského autora A. Dugina preferuje Rusko a pravoslávie za dominantné faktory moţnej integračnej platformy, tak koncept N. Nazarbajeva predpokladá prienik ekonomických, vedeckých, kultúrnych... záujmov krajín participujúcich na eurázijskom projekte.

To, ţe na uvedenom projekte zatiaľ absentuje Ukrajina, je len dôkazom, ţe geopolitický súboj o charakter budúceho, nielen slovanského a eurázijského sveta (slovanskému dnes ide o preţitie!), ako politika pokračuje - len inými prostriedkami.

(Autor je pedagóg, prednáša na Fakulte sociálnych vied UCaM, Trnava, mimoriadny profesor Eurázijskej univerzity L.N. Gumilova, Astana a t.č.veľvyslanec v Kazachstane)

74

Poznámky:

1/ Od obdobia Vestfálskeho mieru 1648 sa teritoriálne hranice chápali ako „svätá

stabilita“ štátu a medzinárodných vzťahov.

2/ MERTON, R.: Social Theory and Social Structure, Free Press N.Y., 1968, s. 65.

3/ ПАНАРИН, С.: Евразия: Люди и мифы, НАТАЛИС Москва, 2003, s.12.

4/ V origináli: САВИЦКИЙ. П. Н.: Евразийство как исторический замысел.

Citácia je pevzatá z: www.rsls.ru/datadocs/doc_4677ri.pdf . Ide o projekt

sumarizácie dokumentov: Евразийство в философско-исторической и

политической мысли русского зарубежья 1920–1930-х годов, ktorý bol

spracovaný v: Научно-исследовательском отделе библиографии РГБ, navštívené

20.02.2013.

5/ K tejto osobnosti pozri aj: ŠMIHULA, D.: L. N. Gumilev - veľký ruský historik

a geograf, In.: www.smihula.blog.sme.sk,.

6/ Navyše Gumilev hovorí ešte o tom, ţe Rusko je superetnos s historicky

prevereným komplementarizmom. In: ЛАВРОВ С.: В каком мире мы живем? In:

Санкт-Петербургские Ведомости, 30. 05.1998, ss..4-5.

7/ Bliţšie pozri: JUZA P.: Teória geochronopolitiky L . I. Mečnikova, In:

Medzinárodné otázky č.4/1997, Bratislava, s.55-60.

8/ ВАНДАМ А.: Наше положение, Санкт-Петербург 1912, с. 99-100.

9/ СЕМЕНОВ-ТЯН-ШАНСКИЙ В. П.: О могучественом территориальном

владении применительно к Росси, Пг. 1915.

10/ Vtedy sformuloval Filofej svoj koncept, ktorý je moţno parafrázovať: “...Prvý

Rím padol z dôvodu svojej amorálnosti, Druhý z dôvodu útoku moslimov, Tretím

Rímom je Moskva a Štvrtý – nebude!….“ Lenţe, ako neskôr ukázal čas, o Štvrtom

Ríme sa viedli diskusie počas Sovietskej éry, no a dnes niektorí optimisti hovoria o

„misii Piateho Ríma.“

Bliţšie pozri taktieţ: УРУШЕВ, Д.: Падение Третьего Рима, In: НГ 21. 07.

2004, s. 7.

11/ Plný text vystúpenia pozri: http://e-history.kz/ru/publications/view/567.

12/ БАСТМАН, И.: Казахстан: Технология успеха, Алматы: Раритет, 2015, s.

206.

13/ Dnes sú členmi Eurázijskej ekonomickej únie okrem krajín zakladateľov aj

Arménsko a Kirgizsko.

14/ Bliţšie pozri: ABDILDIN, Z.: Global consolidation. Nazarbayev´s Eurasian

concept, In.: Mangi El, 5 (13)/2015, ENU Astana, ss.38-43.

Pramene a pouţitá literatúra

1. ABDILDIN, Z.: Global consolidation. Nazarbayev´s Eurasian concept, In.:

Mangi El, 5 (13)/2015, ENU Astana.

http://www.rsls.ru/datadocs/doc_4677ri.pdf

http://www.smihula.blog.sme.sk/

http://e-history.kz/ru/publications/view/567

75

2. БЕРДЯЕВ, Н.И.: Духовний кризис..., In: Антология политической мысли,

Мысль Москва, 1997, ISBN 5-244-00866-8.

3. BERĎAJEV, N.: O otroctví a slobodě člověka, Oikoymenh Praha, 1995 ISBN

978-80-7008-211-4.

4. JUZA, P.: Dejiny ruskej diplomacie (Vybrané osobnosti), PeIn Malacky, 2011,

ISBN 978-80-970-84-7-8.

5. JUZA, P.: Terra incognita - o postsovietskom priestore a geopolitike, PeIn Malacky, 2001, ISBN 87-8068-121-0-4.

6. JUZA, P.: Historicko-civilizačný aspekt ruskej geopolitiky v 21. storočí, In:

Almanach - aktuálne otázky svetovej ekonomiky a politiky, č. 1/2010 (ročník

V.), ss.17-34, Reg. č.: 3622/2006, vydavateľ: FMV EÚ Bratislava vo

vydavateľstve EKONÓM Bratislava.

7. JUZA, P.: Ruská geopolitika - poznámky k historickému vývoju, In:

Medzinárodné otázky č.3/98, Bratislava 1998.

8. JUZA, P.: Ruská geopolitika a jej historicko-civilizačný aspekt na prahu 21.

storočia, Skalica 2010, In: Vedecký obzor/Sientific horizont, č. 4/2010, ISNN

1337-9054.

9. SAVICKIJ, P.N.: Šestina světa jako historický a zemepisný celek, Praha, 1933.

10. ТУРОВСКИЙ, Р.Ф.: Русская геополитическая традиция, In.: Вест. МГУ

№ 5/1996.

11. БАСТМАН, И.: Казахстан: Технология успеха, Алматы: Раритет, 2015,

ISBN 978-601-250-270-1.

Šarmantný jubilant a sveták

Inšpiráciou pre poetický názov boli prvé verše Puškinovej básne parafrázujúce Horatiovo Exegi monumentum: „Postavil som si pamätník, ktorý prečká ríše ... postavil som si pamätník trvácnejší od kovu...“

Ţiaden národ nie je dosť veľký nato, aby sa nemohol obohacovať inými kultúrami. Z tejto myšlienky vzišla idea poznávať ruskú kultúru prostredníctvom umeleckého slova a hudby. Súťaţ Puškinov pamätník v slovnom prednese a speve diel ruských autorov v ruštine existuje v Česku a na Slovensku nepretrţite uţ päťdesiat rokov a je najstaršou európskou súťaţou a prehliadkou prednesov v cudzom jazyku V 70. a 80. rokoch dvadsiateho storočia sa na nej vo vtedajšom Česko-Slovensku kaţdoročne zúčastnilo viac

76

ako pol milióna súťaţiacich. Túto súťaţ uţ tridsaťpäť rokov vedie Jiří Klapka, prezident Českej asociácie rusistov a člen vedenia Česko-ruskej spoločnosti, s ktorým sme sa o nej porozprávali:

- Ako sa to celé začalo? - Prirodzene v dobe, ktorá bola takému podujatiu naklonená. Súťaţ vznikla vďaka obľube ruskej kultúry a zo školských akadémií a ľudových kurzov ruského jazyka, kde sa učilo pomocou spevu a prednesu. Prvé školské kolo Puškinovho pamätníka organizovala v košickom gymnáziu stredoškolská učiteľka Nina Tjutčevová. Neskôr, ako okresná a krajská metodička sa podieľala na rozšírení súťaţe na východnom Slovensku. Prvé celoslovenské kolo sa konalo v roku 1959 a celoštátna súťaţ bola vyhlásená v školskom roku 1966-1967 pod názvom Puškinov pamätník – Rossiana. Rok 1967 sa stal rokom prudkého rozmachu ruskej kultúry v Česko-Slovensku a vo svete, napríklad v oblasti populárnej hudby prvé priečky svetových hitparád obsadili nové hity ruských tradicionalistov.

- Ako to bolo po auguste ´68? - Intervencia vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska nadlho poznamenala záujem o ruskú kultúru - z desiatok tisícov účastníkov Puškinovho pamätníka ich ostalo niekoľko stoviek a iba veľmi pomaly sa darilo učiteľom ruštiny získavať nových recitátorov a spevákov.

- Ako ste sa dostali k ruskej kultúre? Pokiaľ je známe, nemáte ruské korene. - K ruskej literatúre a hudbe ma priviedli rodiny mojich spoluţiakov, ktorí mali ruské babičky. Boli to ţeny našich legionárov alebo ruských emigrantov. Moja vlastná babka sa s týmito dámami priatelila a ja som v ich rodinách spoznával práve tú inú „neoficiálnu“ ruskú kultúru. Na návštevách som sa stretával so srdečnou pohostinnosťou so zvláštnymi buchtami, v ktorých bolo na počudovanie mäso, huby alebo kapusta. So zvláštnymi červenými polievkami, ale hlavne so zdvorilosťou, vzdelanosťou, noblesou a atmosférou akéhosi zvláštneho tajomstva. Večné svetlo pod ikonostasom, vôňa tenkých sviečok, ktoré sa zapaľovali na sviatky, nostalgické piesne zo starého gramofóna a úprimný záujem citlivo vypočuť a pomôcť ostatným. S ruskou kultúrou som sa teda stretával inak neţ väčšina mojich vrstovníkov. Na organizácii národného kola Puškinovho pamätníka som sa prvýkrát podieľal v máji 1981 a o mesiac neskôr na celoštátnej prehliadke.

77

- Ako si spomínate na slovenských interpretov? - Boli výborní a kaţdý by stál za samostatný článok. Spomeniem aspoň tých najlepších podľa mňa. Abecedne sú to: Mária Čarná, Denisa Geislerová, Frantrišek Heiser, Magdaléna Kohútová, Oľga Kollárová, Ivan Kováč, Mária Matušková, Renáta Pauličková, Jana Skořepová, Martina Šindlerová a Ľubomír Ţumár. Mnohí z nich zaţiarili na veľkom koncerte, kde vystupovali spoločne s víťazmi hudobných súťaţí Piesne priateľstva a Melódie priateľstva. Začali prichádzať pozvania na vystúpenia, hlavne v Sovietskom zväze. Najlepší účastníci boli pozvaní na Sviatky poézie – Puškinove dni prebiehajúce v Michajlovskom, neskôr v Moskve, Leningrade a v ďalších mestách. Stretávali sa tu recitátori a speváci z ďalších krajín, rozširovali sa kontakty.

- Čo sa v tej dobe recitovalo a spievalo? - Repertoár v súťaţi Puškinov pamätník sa vyvíjal spoločne s dobou. Do pozadia postupne ustupovali váţne texty. Statickosť, patetickosť a vynucovaná angaţovanosť boli nahradené radosťou z tvorby a humorom. V hudobnej oblasti mali od začiatku 80.rokov svoje miesta piesne Bulata Okudţavu a Vladimíra Vysockého, romance aj ľudové piesne z repertoáru Ţanny Bičevskej, cigánske piesne a populárna hudba. Záujem o ruskú kultúru u nás rástol od roku 1985 v súvislosti s nástupom Gorbačovskej perestrojky. Situácia sa odráţala vo výbere textov aj v rámci Puškinovho pamätníka. Napríklad na jar v roku 1989 zvíťazila v národnej prehliadke skvele zinscenovná Zadornovova satira. Nasledujúce udalosti po prevrate, rušenie vyučovania ruského jazyka od januára 1990 a hlavne systematická činnosť politikov a médií výrazne zníţili záujem verejnosti o ruskú kultúru.

- A čo bolo potom? - Na národných prehliadkach sa od polovice 80.rokov zaznamenávali zaujímavé vystúpenia na video. So záznamami sa ďalej pracovalo na odborných seminároch, ktoré organizovala Česká asociácia ruštinárov spolu so ZČSSP. Pri spoločných vystúpeniach českých a slovenských delegátov na VII. kongrese MAPRJAL, ktorý sa konal 10.- 11. augusta 1990 v Moskve, bol premietaný zostrih vystúpení a ponúknutá moţnosť uskutočnenia medzinárodnej prehliadky v recitácii a speve diel ruských autorov v Česko-Slovensku. Návrh bol schválený a na ţelanie predstaviteľov Asocácie rusistov Slovenska (ARS) bolo na konanie prvého ročníka zvolené mesto Martin, sídlo Matice slovenskej. Zaujímavá skúsenosť s prezentáciou

78

súťaţe Puškinov pamätník na Západe sa uskutočnila uţ koncom augusta 1990 neďaleko Hamburgu na mládeţníckom tábore s názvom Experitment für eine humane Erde- Aktion Perestroika. Účastníci z východnej Európy, väčšinou študenti alebo absolventi v ruštine, pretoţe boli vybavení podobnými ţivotnými skúsenosťami, akciu humorne prezývali Pioniersky tábor pre dorast hippies. Prvá medzinárodná prehliadka sa teda uskutočnila v Martine v septembri 1991 a po nej nasledovalo niekoľko ďalších projektov. Najviac sa osvedčila spolupráca s poľskou súťaţou nazvanou Na východ od Bugu a úspešná bola účasť slovenských a českých recitátorov a spevákov na medzinárodných prehliadkach v Salzburgu, Viedni, Barcelone, Kolobrzegu, Moskve, Bratislave a inde. Médiami prešli správy o úspechu mladých rusistov, ktoré spustili oceňovanie zúčastnených učiteľov, vo vyučovaní sa zvýšil počet hodín ruského jazyka a pri ďalších zahraničných cestách boli účastníkom poskytované príspevky na cestu z mestských rozpočtov.

Zahraničná prezentácia festivalu sa uskutočnila na všetkých medzinárodných kongresoch MAPRJAL, napr. v Bruseli, Washingtone, na Jalte či v Pekingu. Tam, kde nebola moţná fyzická prítomnosť účinkujúcich, boli vyuţité videozáznamy nahrané na celoštátnych prehliadkach. Na Slovensku nesie prehliadka názov Ruské slovo, ale podstata ostáva nezmenená.

- Hovorí sa o vás, že zbierate Puškinove pamätníky. Vraj ste ich videli od Washingtonu po Šanghaj. - Áno, je to tak. Zbieram Puškinove pamätníky takým spôsobom, ţe ich navštevujem. Ak nepočítam tie v Rusku a na Ukrajine, tak ich je presne dvadsať. Niektoré sú zaujímavé svojím spracovaním, iné svojou históriou a iné polohou. Ten vo Washingtone predstavuje socha Puškina na rázcestí dvoch ulíc. V jednej je socha T.G. Masaryka, v druhej Tarasa Ševčenka. V Šanghaji je bronzová busta umiestnená na šedivom ţulovom podstavci pripomínajúcom pootvorený vysoký oltár. Pomník postavili ruskí emigranti a bol odhalený v roku 1938 pri príleţitosti 100. výročia Puškinovej smrti. V roku 1944 bol zničený a neskôr odhalený v roku 1947, zničený v roku 1966 a opäť odhalený v roku 1987. Na bruselskom pomníku má Puškin pod ťaţkým kubistickým kabátom buď mohutné svaly, alebo poriadne hokejové vypchávky. Väčšinou býva holohlavý, niekedy má cylinder. Na území Česko-Slovenska bola prvým pamätníkom krásna veľká busta z bieleho mramoru od Ladislava Snopka odhalená v roku 1977 v Brodzanoch. Príbeh pamätníka by

79

mohol mať názov: Ako Puškin, stoštyridsať rokov po smrti, spasil jeden krásny zámok neďaleko Partizánskeho. Zámok sa zachránil pred dobytím, keď sa do vyšších kruhov donieslo, ţe v ňom ţila Puškinova milovaná (doslova) švagriná Alexandra Friesenhofová, sestra jeho ţeny Natálie. A Natália Puškinová, znova vydatá Lánska, zámok navštevovala i s deťmi z oboch manţelstiev. Tento fakt objavil podivuhodnou náhodou Nikolaj Rajevskij, ruský vedec s veľkým rozhľadom, ţijúci Prahe. Navštívil Brodzany krátko pred vypuknutím II. svetovej vojny, hovoril s Puškinovým pravnukom Asjom, ale po vzniku prvej Slovenskej republiky nemohol vo výskumoch pokračovať. V máji 1945 bol Rajevskij odvlečený do gulagu. Po návrate vydal v Alma Ate dve knihy: Keď prehovoria portréty a Portréty prehovorili, vďaka ktorým sa svet dozvedá o Brodzanoch, kde sa po veľkej rekonštrukcii stal zámok literárnym múzeom. O postavení pomníka Puškina v Prahe sa začalo hovoriť uţ v roku 1937 a znovu v polovici 90.rokov. Trvalo však takmer dvadsať rokov, kým našli prostriedky i súhlas verejnosti. Bol napr. odmietnutý návrh známeho Georga Franguljana, aţ nakoniec bola prijatá klasická podoba básnika v stvárnení Vladimíra Surovcova.

Vplyv Puškinovho diela na českú a slovenskú kultúru je nesporný. Keď sa pred stopäťdesiatšiestimi rokmi objavil prvý preklad Eugena Onegina, bol to taký malý zázrak: mladí muţi pod jeho vplyvom začali písať poéziu! Volali sa Hálek, Neruda, Zeyer, Stašek a z tých mladších Machar alebo Hašek, na Slovensku napr. P.O. Hviezdoslav, neskôr Janko Jesenský a v súčasnosti Milan Rúfus. Máme šesť kompletných prekladov Eugena Onegina v češtine a dva v slovenčine (J. Jesenský a M. Rúfus), činohru a operu a uţ päťdesiat rokov prehliadku, ktorá nesie Puškinov meno.

Pekne to Alexander Sergejevič konštatoval: „Postavil som si pamätník trvácnejší od kovu ...“

(krátené)

Zhovárala sa Naďa Vokušová, predsedníčka Slovensko-českého klubu v Prahe, ČR In: Dotyky /magazín Slovákov v ČR/

80

K svetu po rusky

Dmitrij Medvedev prisľúbil krajanom v zahraničí ochranu ich práv.

Rusko ako silný a vplyvný štát bude obhajovať práva a záujmy svojich spoluobčanov kdekoľvek na svete, prisľúbil premiér Dmitrij Medvedev.

Hlava vlády sa zúčastnila Svetového fóra ruských krajanov, na ktorom bolo prítomných viac ako 300 delegátov zastupujúcich 30 miliónov našich občanov, ktorí ţijú v zahraničí. Kaţdý opustil svoju vlasť z rôznych dôvodov. Niektorých odviezli rodičia čo najďalej od prevratných udalostí 20. storočia, iní odišli študovať a zostali na novom mieste, ďalší opustili Rusko hľadajúc prácu. „Ale všetkých nás spája jedna vec – láska k našej krajine, jej kultúre, jej jazyku a pozorný vnímavý postoj k tomu, čo sa tu u nás deje,“ - povedal Dmitrij Medvedev.

Najdôleţitejšou úlohou štátu zostáva ochrana práv a záujmov ruských občanov v zahraničí. To je cieľom činnosti ministerstva zahraničných vecí, príslušných rezortov a početných mimovládnych organizácií. „Je dôleţité, aby zjednotili sily, pokiaľ ide o pomoc našim občanom,“ - zdôraznil premiér. Takúto pomoc potrebujú matky, ktorým v cudzej krajine odnímajú deti, ruské školy v ktorých násilne menia vyučovací jazyk, a tieţ občania, nespravodlivo odsúdení na území iných krajín. „Budeme hájiť vaše práva a záujmy kdekoľvek na svete, poskytneme vám ochranu pred diskrimináciou, proti útlaku zo strany miestnych orgánov a organizácií, ak to bude nutné, budeme nápomocní pri riešení sociálnych otázok, vrátane dôchodkového zabezpečenia a zdravotného poistenia, poskytneme všestrannú pomoc,“ - uistil premiér.

„Rusko je silný a vplyvný štát, a my sme povinní chrániť našich ľudí, našu občiansku príslušnosť, našu históriu a kultúru. Vyjadrím sa trochu pateticky, ale pre mňa je to veľmi dôleţité. Chcem, aby ste rovnako, ako všetci ostatní občania našej krajiny, cítili kaţdú minútu, ţe za vami je Ruská federácia, krajina, ktorá sa nikdy nevzdala svojich“, - povedal Medvedev, a musel prerušiť prednes kvôli búrnemu potlesku, - „a nikdy svojich neopustí, ako tomu bolo v Juţnom Osetsku a na Kryme“.

81

V rámci pomoci krajanom Rusko naštartovalo program dobrovoľného presídlenia občanov z iných štátov. V tomto roku s vyuţitím tohto programu prišiel do vlasti polmiliónty Rus. Väčšina ľudí, upresnil premiér, prichádza z Ukrajiny, ktorí utekajú pred hrôzou posledných rokov a hľadajú ţivot v mieri. „Dúfajú v pomoc Ruska, jeho podporu a ochranu,- povedal. - Pre nich Rusko bolo vţdy, a teraz sa aj stane – druhou domovinou“. Preto naša krajina poskytuje presťahovalcom strechu nad hlavou, zdravotnú starostlivosť, prácu a deťom normálne podmienky pre kvalitné vzdelávanie.

Veľká úloha patrí masmédiám v ruskom jazyku. V 70 krajinách po celom svete pôsobí viac ako tri tisícky médií ktoré sa snaţia hovoriť pravdu o Rusku, ako sa vyjadril Medvedev „neprikrášľujúc pravdu, avšak nevytvárajúc novšie ruské hororové príbehy“.

Teraz to novinári nezávislých ruskojazyčných médií nemajú ľahké, pretoţe musia pracovať v cudzej krajine a občas v zjavnom nepriateľskom prostredí. V ére informačnej hojnosti len veľmi málo ľudí je ochotných prenikať do podstaty udalostí, vysvetlil predseda ruskej vlády: jednoduché schémy a pomerne primitívne “vysvetlenia” sú najatraktívnejšie, cítiť pôsobenie veľkých svetových médií. „Stále čelíme tlaku propagandy, kedy namiesto poctivej a objektívnej analýzy udalostí sa zverejňujú stereotypy, klišé, ktoré si nevyţadujú ţiadne dokazovanie, a informačným podnetom často pôsobí fikcia, zatiaľ čo pravda je zanedbávaná,“ - poznamenal premiér.

Zdroj: Veľvyslanectvo Ruskej federácie v SR

(https://rg.ru/2016/08/29/medvedev-rossiia-budet-otstaivat-interesy-grazhdan-v-liuboj-tochke-mira.html)

https://rg.ru/2016/08/29/medvedev-rossiia-budet-otstaivat-interesy-grazhdan-v-liuboj-tochke-mira.html

https://rg.ru/2016/08/29/medvedev-rossiia-budet-otstaivat-interesy-grazhdan-v-liuboj-tochke-mira.html

82

JUBILEÁ

_____________________________________________________________

Jubileá v 1. štvrťroku 2017

S mŕtvou národnosťou národ je umretý, keď ona obživne, i on k sláve letí a sláva národa hodná je obetí …

Jozef Miloslav Hurban

Január

- 1. januára 1993 – vznik druhej samostatnej Slovenskej republiky, obnovenie samostatnej slovenskej štátnosti – 24.výročie. -1. januára 1897 v Kovačici sa narodil advokát, organizátor krajanského hnutia v bývalej Juhoslávii JÁN BULÍK. Zomrel 30. januára 1942 v Mauthausene. Bol advokát v Novom Sade a Belehrade. Od študentských čias sa zapájal do kultúrnej a politickej činnosti. V Kovačici zaloţil Slovenskú národnú radu banátskych Slovákov, v roku 1929 Poradný výbor Slovákov Dunajského bánstva. Stal sa poslancom vojvodinského snemu. Navrhol zaloţenie Matice slovenskej v Juhoslávii a stal sa jej prvým predsedom. Pracoval v protifašistickom odboji, gestapo ho zatklo a uväznili ho v koncentračnom tábore, kde zahynul. Symbolický náhrobný pomník má na Národnom cintoríne v Martine – 120. výročie narodenia. - 10. januára 1897 v Jasenom sa narodil literárny historik, jazykovedec a hudobný skladateľ FERDINAND ŠTELLER-ŠTELIAR. Zomrel 18. novembra 1982 v Košiciach. Vyštudoval matematiku, fyziku, slavistiku a hudbu. Bol stredoškolským profesorom. Zasiahol do kodifikácie slovenského pravopisu a zostavil učebnicu pravopisu. Napísal literárnovedné štúdie o Škultétym, Záborskom, Radlinskom, Šafárikovi a i. Vynikol ako interpret hudby (violončelo, husle, organ, klavír) a upravovateľ slovenských ľudových piesní. Zloţil melodrámy a operu Junák.

83

Dirigoval Spevokol J. L. Bellu v Košiciach - 120. výročie narodenia. - 11. januára 1877 zomrel v Dolnom Kubíne štúrovský spisovateľ, básnik, prozaik a dramatik JANKO MATÚŠKA. Narodil sa 10. januára 1821 v Dolnom Kubíne. Patril medzi popredných členov štúrovskej druţiny, člen Ústavu a Zpěvokolu, Začal tvoriť ešte v češtine.. Písal veršované historické povesti. Preslávil sa dvoma básňami Dunaju slovenský a Ponad Tatrou blýska. V prvej sa lúčil s Ústavom a Bratislavou. Piesňou Ponad Tatrou blýska, hromy divo bijú odprevádzali študentov – exodistov z Bratislavy začiatkom marca 1844. Jej prvé dve strofy sú štátnou hymnou Slovenskej republiky. Napísal prvú štúrovskú drámu Siroty. Neúspešné povstanie liptovských zemanov v 14. storočí proti magistrovi Dončovi zobrazil v próze Zhoda liptovská. - 140. výročie smrti. - 16. januára 1847 sa narodil v Hlbokom advokát a mnohostranný literát SVETOZÁR HURBAN VAJANSKÝ. Zomrel 17. augusta 1916 v Martine. Od roku 1878 aţ do smrti sa venoval literatúre. Ţil v Martine, kde pôsobil ako redaktor a šéfredaktor Národných novín, Slovenských pohľadov, tajomník Ţiveny a činovník ďalších kultúrnych inštitúcií. Dlhé roky bol najvýraznejšou martinskou osobnosťou – ţurnalistom, plodným básnikom, autorom mnohých románov a nekompromisným literárnym kritikom. Jeho zbierka Tatry a more sa stala akýmsi manifestom nastupujúceho realizmu. Tvorbou i politikou sa stal najvýraznejšou slovenskou osobnosťou umeleckej i politickej reprezentácie na rozhraní 19. a 20. storočia. – 170. výročie narodenia. - 18. januára 1897 v Nemšovej sa narodil slovenský generál JOZEF MARTIN KRISTÍN. Zomrel v Bratislave 24. apríla 1970. Mal pestrú ţivotnú dráhu. Od robotníka v USA, úradníka v notárskom úrade v Martine, dôstojníka – veliteľa divízie v Trenčíne, pešieho pluku v Kremnici, po prednostu osobného oddelenia Ministerstva národnej obrany v Bratislave. Od 20. rokov bojoval v československých légiách. V prvej Slovenskej republike bol síce náčelníkom výcviku Hlinkovej gardy, ale spolupracoval s odbojom, pomáhal pri úteku českých vlastencov. Za túto činnosť ho odsúdili na doţivotie. Po oslobodení získal vyznamenania, ale aj zatknutie a neskôr amnestovanie a rehabilitovanie – 120. výročie narodenia.

84

- 18. januára 1907 v Šarišskom Štiavniku sa narodil vedec, zakladateľ slovenskej fyziky DIONÝZ ILKOVIČ. Zomrel v Bratislave 3. augusta 1980. Študoval v Prahe učiteľstvo chémie, matematiky a fyziky a pod vedením profesora Heyrovského získal doktorát prírodných vied. Je autorom tzv. Ilkovičovej rovnice – vzťahu medzi polarografickým difúznym prúdom, koncentráciou skúmaného roztoku a charakteristikami kvapľovej ortuťovej elektródy. Je to dodnes najcitovanejšia práca slovenského vedca. Pôsobil na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity. Zaslúţil sa o vznik Slovenskej i Československej akadémie vied, bol jej členom i vedeckým tajomníkom. Napísal prvú slovenskú učebnicu fyziky – 110. výročie narodenia. - 20 januára 1927 v Hriňovej sa narodil choreograf, tanečník a reţisér ŠTEFAN NOSÁĽ. Dlhoročný umelecký vedúci tanca a choreograf Lúčnice. Svojimi kreáciami výrazne ovplyvnil umelecký vývin súboru. Autor štylizovaných celkov Detvianska veselica, Goralská ľúbosť, Čerkaný, Čirčianska, Svadba spod Poľany a i. Prekomponovaním autentických ľudových tancov do ich javiskovej štylizácie vytvoril osobitný štýl súboru. Reţisér programov folklórnych festivalov. Významne zasiahol aj do choreografie divadiel – opera Krútňava, činohra Na skle maľované – v televízii Rok na dedine. Profesor na VŠMU v Bratislave. Je autorom knihy Choreografia ľudového tanca – 90. výročie narodenia. - 24. januára 1967 v Kolíne zomrel semitológ, univerzitný profesor a akademik, evanjelický teológ JÁN BAKOŠ. Narodil sa v Modre 2. marca 1890. V zahraničí študoval starosýrske a arabské jazyky a kultúru. Snaţil sa pretlmočiť aspoň niektoré z diel do moderných jazykov. Okrem mnoţstva kratších štúdií preloţil encyklopedické dielo sýrskeho mysliteľa Barhebrea Svietnik svätýň, ktoré patrí do orientálnej „renesancie“ a Avicenovu Psychológiu. Bol profesor vied o Starej zmluve na ev. teologickej fakulte a profesor semitských jazykov a kultúr na FF UK. Zakladateľ našej orientalisticky, vychoval prvú generáciu našich arabistov a pričinil sa o vznik Kabinetu orientalistiky SAV. – 50. výročie smrti.

Február

- 4. februára 1867 prišlo k RAKÚSKO-UHORSKÉMU VYROVNANIU. Rakúska monarchia sa pretvorila na dva samostatné štátne útvary Rakúsko – Uhorsko, ktoré boli spojené iba

85

spoločným panovníkom a troma ministerstvami (zahraničné veci, vojna, financie). Maďari v Uhorsku dostali voľnú ruku na realizovanie svojich odnárodňovacích a asimilačných snáh voči nemaďarskej väčšine obyvateľov Uhorského kráľovstva – 150. výročie. - 4. februára 1867 v Liptovskom Jáne zomrel básnik a učiteľ JÁN ČAJAK. Narodil sa v Paludzi 5. januára 1830. Študoval na ev. lýceu v Levoči a vo Viedni. Bol učiteľ, ev. farár a dekan horného Liptova. Ako člen levočskej Jednoty mládeţe písal básne v intenciách ľudovej poézie. Uverejňoval ich v kalendároch, časopisoch a almanachoch, súborne ich vydal Pavol Dobšinský. V Černokňaţníku uverejňoval satirické básne, v ktorých kritizoval nedostatky v národnom a spoločenskom ţivote – 150. výročie smrti. - 6. februára 1907 v Ţabokrekoch nad Nitrou sa narodil literárny historik, kritik a esejista ERNEST ŢATKO. Zomrel 7. marca 1991 v Lanus Oeste (Argentína). Vyštudoval romanistiku a teológiu. Pôsobil ako redaktor a profesor románskych literatúr na Slovenskej univerzite v Bratislave. V roku 1945 emigroval. Patril medzi najplodnejších literárnych kritikov. Ťaţiskom jeho exilovej tvorby boli monografie a štúdie o slovenských autoroch ţijúcich v zahraničí. Kultúrne a matičné aktivity krajanov v Argentíne spracoval v knihách Slováci v Argentíne a Matičiari v Argentíne – 110. výročie narodenia. - 13. februára 1997 Národná rada Slovenskej republiky prijala ZÁKON O MATICI SLOVENSKEJ (č.68/97 Z. z.). Zavŕšil zloţitý proces tranformácie Matice slovenskej z rokov 1995 – 1997, keď sa z jej dvoch súčastí – spolkovej a inštitucionálnej – vytvoril jeden neoddeliteľný celok. Stala sa integrálnou súčasťou národnej a štátnej obrody s rozvinutou členskou základňou s oblastnými pracoviskami, Domami MS, záujmovými a vedeckými odbormi a s rozvinutou spoluprácou so Slovákmi v zahraničí – 20. výročie prijatia. - 16. februára 1907 narodil sa v Hybiach elektrotechnický inţinier, spisovateľ. literárny kritik a rozhlasový pracovník DOBROSLAV CHROBÁK. Od mladosti inklinoval k literatúre a technike. Pracoval v študentskom hnutí, redigoval časopis Mladé prúdy, prispieval do študentských časopisov. Upísal sa rozhlasu. Zaslúţil sa o rozvoj rozhlasu a jeho povojnovú rekonštrukciu. Literárne tvoril od stredoškolských štúdií. Odklonil sa od opisného realizmu, zameral sa na fantastiku a mýtickosť prírody, príklonom k dedine a prírode rozvinul myšlienky slovenského naturizmu.

86

Najznámejšia románová novela Drak sa vracia patrí do základného fondu slov. lyrizovanej prózy. Bol aj úspešný lexikograf. Pripravil Rukoväť dejín slovenskej literatúry a s Bujnákom zostavili Slovenský náučný slovník. Zomrel v mladom veku 16. mája 1951 v Bratislave, pochovaný je v rodnej obci. – 110. výročie narodenia. - 18. februára 1937 v Scrantone (USA) zomrel, podnikateľ, bankár a krajanský pracovník MICHAL BOSÁK. Narodil sa 10. decembra 1869 v Okruhlom. V roku 1886 emigroval do USA. Pracoval najskôr ako robotník, úradník, podnikateľ s vínom a bankár. Bol majiteľ a spolumajiteľ súkromnej banky a neskôr riaditeľ dvoch štátnych bánk. V roku 1920 zaloţil v Bratislave Americko-slovenskú banku, ktorej bol prezidentom. V hospodárskej kríze roku 1931 všetky jeho podniky skrachovali (mali hodnotu 12 – 15 mil. dolárov). Podporoval krajanské hnutie, vydával týţdenník Slovenská obrana a bol signatárom Pittsburskej dohody – 80. výročie smrti. - 19. februára 1917 v North Braddocku (USA) sa narodil americký historik slovenského pôvodu VIKTOR SAMUEL MAMATEY. Zomrel 18. januára 2007. Bol synom slovenského emigranta Alberta Mamateya. Vo svojich historických prácach sa venoval najnovším dejinám strednej a východnej Európy. Veľkú pozornosť venoval aj Matici slovenskej v Amerike. Navrhoval zintenzívniť starostlivosť o zbieranie a archivovanie dokumentov o slovenskej kultúre v Amerike, získavať písomné pozostalosti slovenskej emigrácie a pod patronátom Matice slovenskej vybudovať Slovenský študijný ústav. – 100. výročie narodenia. - 23. februára 1987 zomrel v New Yorku v USA, (pochovaný je v Pittsburgu), grafik, filmový reţisér a fotograf ANDY WARHOL (do roku 1949 sa menoval Andrew Warhola). Narodil sa 26. augusta 1928 v Pittsbugu v USA. Jeho rodičia pochádzali z Mikovej pri Medzilaborciach. Bol súkromný učiteľ kreslenia, aranţér výkladov v obchodnom dome a ilustrátor renomovaných módnych časopisov. Súčasne spolupracoval na výrobe gramoplatní, maľoval vianočné pohľadnice, obálky kníh, ilustroval knihy pre deti i dospelých. Výrazný predstaviteľ newyorskej školy pop-artu. Maľoval predmety modernej konzumnej spoločnosti a povaţoval ich za umelecké predmety. Mal svoje experimentálne štúdio, ako filmový tvorca nakrútil vyše 60 filmov sčasti kontroverzného obsahu (ţivot spodiny, drogy, sex). Viedol nezriadený ţivot. Pracoval aj literárne, vydával časopis, napísal denník a v roku 1973 si zriadil súkromnú káblovú televíziu. V roku 1990 vznikla Spoločnosť Andy Warhola

87

v Medzilaborciach i Múzeum moderného umenia rodiny Warholovcov – 30. výročie smrti.

Marec

- 3. marca 1897 v Hontianskych Moravciach sa narodil hymnológ, zberateľ ľudových piesní a hudobný pedagóg JÚLIUS BATEĽ. Zomrel 29. novembra 1967 v Martine. Vyštudoval učiteľský ústav. Začal učiť na národnej škole, neskôr bol učiteľ hudby a spevu na učiteľskom ústave, organista v Martine a zbormajster Slovenského spevokolu. Nakoniec bol hudobný redaktor vydavateľstva Osveta v Martine. Bádateľ v hymnológii, zrevidoval a doplnil Veľkú partitúru k Tranosciu a k Zpěvníku ev. a. v. cirkvi na Slovensku. Objasnil zberateľskú činnosť Bélu Bartóka a zostavil Zbierku hontianskych ľudových piesní (350 piesní zostalo v rukopise). Upravoval ľudové piesne – 120. výročie narodenia. - 5. marca 1927 v Brezne sa narodil slovenský filmový reţisér JOZEF MEDVEĎ. Zomrel v Bratislave 30. augusta 1984. Patril medzi prvých slovenských absolventov praţskej Filmovej akadémie múzických umení. Spočiatku nakrúcal dokumentárne filmy, neskôr hrané. Zameral sa na adaptáciu slovenskej prózy – Štvorylka – podľa Janka Jesenského, Jerguš Lapin a Výšiny – podľa Ľ. Ondrejova a pre televíziu Maroško a Maroško študuje – podľa Martina Rázusa – 90. výročie narodenia. - 8. marca 1817 sa narodil v Liptovskom Mikuláši maliar, sochár, geológ, vynálezca, priekopník dagerotypie JOZEF BOŢETECH KLEMENS – slovenský Leonardo da Vinci. Zomrel 17. januára 1883 vo Viedni. Mal mnohostranné záujmy a povolania. Najskôr pomáhal otcovi maľovať koče, potom bol knihárskym pomocníkom. Počas štúdií v Prahe učil na dievčenskej škole a r. 1842 si v Prahe otvoril prvý dagerotypický ateliér v Čechách. Po návrate z Prahy v Tatríne portrétoval slovenských národovcov, v 35 obciach namaľoval kostolné obrazy. V Ţiline vypracoval projekt pivovaru, mestskej studne a rekonštrukcie kostola, za čo mu udelili čestné občianstvo. Vypracoval geologické mapy, preskúmal viaceré jaskyne, botanizoval, popísal objavené runy v kremnickom pohorí. Mal silné národné cítenie – člen Matice slovenskej, autor obalu jej stanov, memorandovej náramnice a prsteňa. Medzi jeho neznáme objavy patria návrh tlačiarenského stroja a motor ţiaroruch poháňaný teplým vzduchom alebo parou.- 200. výročie narodenia.

88

- 13. marca 1977 v Bratislave zomrel slovenský herec, spevák a reţisér FRANTIŠEK KRIŠTOF VESELÝ. Narodil sa v Skalici 12. apríla 1903. Najskôr pôsobil v Maďarsku, od roku 1931 bol sólistom operety SND v Bratislave. Do operety vniesol nové prvky. Bol najpopulárnejším interpretom našej zábavnej piesne – premiéroval asi 300 slovenských tanečných piesní (Biele margaréty, Čo sa mi môţe stať, Dedinka v údolí, Dve oči neverné, Najkrajšia hviezdička, Nečakaj ma uţ nikdy, Stupavská krčma...). Účinkoval aj vo filmoch. Po 2. svetovej vojne sa venoval reţisérskej práci – 40. výročie smrti. - 19.marca 1817 sa narodil v Beckove spisovateľ, redaktor a evanjelický farár JOZEF MILOSLAV HURBAN, organizátor národného hnutia. Zomrel 21. februára 1888 v Hlbokom. Bol výraznou osobnosťou slovenských dejín – účastníkom a organizátorom všetkých kultúrnych i politických akcií na Slovensku. Podieľal sa na prijatí štúrovčiny ako spisovného jazyka a vydal prvú knihu v nej. Organizoval regionálny i celoslovenský program – Ţiadosti... .V revolúcii 1848-1849 bol hlavný organizátor, predseda SNR. V memorandových časoch uţ vo februári 1861 vypracoval prvé poţiadavky Slovákov. Aktívne vystupoval na Memorandovom zhromaţdení v Martine – člen Národného výboru, deputácie i vzniknutej Matice slovenskej. Bol redaktorom viacerých časopisov i literárny historik. – 200 . výročie narodenia. - 24. marca 1847 narodil sa v Banskej Bystrici - Kremničke v rodine obuvníka pedagóg a publicista, autor viacerých učebníc JÁN KOŢEHUBA. Ako učiteľ pôsobil na mnohých miestach Slovenska , modernizoval učebnice, zdôrazňoval slovenské a slovanské národné povedomie. Prispieval do mnohých slovenských časopisov príspevkami o problematike ľudových škôl a metodike vyučovania. Venoval sa kultúrno-výchovnej a národnouvedomovacej činnosti. Počas pôsobenia v Jasenovej získal Martina Kukučína pre ďalšie štúdiá. Zomrel v Blatnici 20. apríla 1918. – 170. výročie narodenia. - 25. marca 1867 v Skalici sa narodil národný buditeľ, politik a redaktor PAVEL BLAHO. Zomrel 29. novembra 1927 v Bratislave. Študoval vo Viedni medicínu a počas štúdií pracoval v akademických spolkoch Tatran a Národ, nadviazal spoluprácu s praţským Detvanom a americkými Slovákmi. Patril medzi hlasistov ovplyvnených Masarykom a hlásajúcim politický realizmus a nezávislosť od martinského centra. Vydával týţdenník Pokrok, zaloţil v Skalici Katolícky kruh, potravinárske spolky a úverové

89

druţstvá. V Luhačoviciach, kde bol kúpeľným lekárom, organizoval zjazdy Česko-slovenskej jednoty. Pôsobil v politike – člen v Šrobárovej dočasnej vláde a poslanec Uhorského snemu i NZ ČSR. Otec speváka Janka Blahu – 150. výročie narodenia a 90. výročie smrti. - 26. marca 1967 zomrel v Piešťanoch lekár, autor divadelných hier IVAN STODOLA. Narodil sa 10. marca 1888 v Liptovskom Mikuláši. Po ukončení štúdia medicíny vrátil sa do rodiska a pôsobil v ňom 21 rokov. Rodinné i kultúrne prostredie Mikuláša ho viedli k vlastnej tvorbe. Prvé svoje hry písal pre potreby mikulášskych ochotníkov, boli to aktuálne skeče na dobové problémy. Pre ochotníkov boli napísané jeho známe satirické veselohry Náš pán minister, Čaj u pána senátora, Joţko Púčik a jeho kariéra, ktoré uviedlo Slovenské národné divadlo v Bratislave. Stal sa popredným dramatikom spoločenskokritického zamerania. Okrem veselohier siahol i po váţnejších témach - Bačova ţena, Kráľ Svätopluk a hru z revolučného meruôsmeho roku Marína Havranová. Stodola bol aj organizátorom slovenského zdravotníctva. V päťdesiatych rokoch bol neoprávnene obvinený a uväznený. Pochovali ho v Bratislave a jeho pozostatky neskôr previezli na Národný cintorín v Martine. – 50. výročie smrti.

Michal Eliáš

ROČNÍK XVI. ČÍSLO 4 DECEMBER 2016 - ozzsv.sk · výskumov publikovala v ročenke História a...

Documents

Transcript of ROČNÍK XVI. ČÍSLO 4 DECEMBER 2016 - ozzsv.sk · výskumov publikovala v ročenke História a...