7– 8 | 2016 | ročník LI

1

editoriálStanislava Repar: Premieňať vodu na

víno | 3

S L OV I N S KOosobnosť | ŠalamunTomaž Šalamun: Spomienka Juhoslo-

vana a iné básne | preložil KarolChmel | 6

Dedič slnka. Tomažovi Šalamunoviin memoriam (spomínania) | pre-ložila Stanislava Repar

Aleš Debeljak: Odišiel tak, ako žil: s úsmevom na perách | 8

Ivo Svetina: Prvá podoba TomažaŠalamuna | 10

Marko Elsner Grošelj: Tomaža somstretával zriedkakedy | 13

Kristijan Muck: Spev | 15Meta Kušar: Čo som šalamunolo-

gička?! | 17Citujeme (Tomaž Šalamun: Zatmenie

a iné básne) | preložil Karol Chmel| 24

kolotoč | DebeljakAleš Debeljak: Je čas a iné básne |

preložila Stanislava Repar | 29 a 32Citujeme (Aleš Debeljak na festivale

Pranger) | 30

poéziaMeta Kušar: Leto leto (báseň) | prelo-

žila Stanislava Repar | 33

nové čítanieStanislava Repar: Oživujúca moc

poézie; báseň Leto leto poetky MetyKušar | preložila autorka | 34

prózaMaja Novak: Talleyrandský katechiz-

mus | preložila Stanislava Repar | 46

S R B S KOpoéziaPetar Matović: Kufre Jima Jarmuscha

a iné básne | preložil Karol Chmel| 50

haikuZlatým prachom | Dejan Bogojević,

Dragan J. Ristić, Dušan Stojković,Radmila Bogojević, Slobodanka Luković | preložil Zoroslav Jesen-ský | 54

prózaZrnká | antológia najkratších povie-

dok v srbskom jazyku I. (výber – doroku narodenia 1960) | Dejan Bogo -jević – Dušan Stojković, ed. |

revue Akt, Cvet šlive (SRB) a Poetikon (SLO)

Peter Kľúčik – Zbigniew Nienacki: Pán Tragáčik a Fantomas. Mladé letá, 1986

preložili Zoroslav Jesenský a LadislavČáni v spolupráci so Stanislavou Repar | 60GAVRIL STEFANOVIĆ VENCLOVIĆ(*1680?), ĐORĐE MARKOVIĆ KODER, MILUTIN USKOKOVIĆ, IVO ANDRIĆ, DESANKA MAKSIMOVIĆ, MONI DE BULI,LJUBIŠA JOCIĆ, VASKO POPA, ALEKSAN-DAR TIŠMA, MIODRAG PAVLOVIĆ, MIRO-SLAV KARAULAC, SRBA MITROVIĆ, RADOSLAV VOJVODIĆ, DANILO KIŠ, LJUBOMIR SIMOVIĆ, BORISLAV RADO-VIĆ (Ladislav Čáni) | LJUBIŠA ĐIDIĆ, TIHOMIR NEŠIĆ, ŽIVORAD STOJANOVIĆ,MILADIN ĆULAFIĆ, PETAR CVETKOVIĆ,RADOMIR MIĆUNOVIĆ, MIROLJUB TO-DOROVIĆ, IVAN RASTEGORAC, MILANMILIŠIĆ, RANKO PAVLOVIĆ, VITOMIRO-VIĆ TEOFILOVIĆ, PREDRAG ČUDIĆ, MILOVAN VITEZOVIĆ, IBRAHIM NAHIĆ,MILISAV SAVIĆ, MILENKO POPIĆ, JOVICAAĆIN, SRBA IGNJATOVIĆ, LJILJANA ĐUR-ĐIĆ, RADOVAN HIRŠL, RADOVAN BELIMARKOVIĆ, DAVID ALBAHARI,ZDRAVKO KECMAN, BRANISLAV VELJKO-VIĆ, SLOBODAN STOJADINOVIĆ, DUŠANPRELEVIĆ, DRAGAN J. RISTIĆ, DUŠANSTOJKOVIĆ, ZORICA ARSIĆ – MANDARIĆ,ZORAN SPASOJEVIĆ, NOVICA TADIĆ, VOJISLAV DESPOTOV, ZDRAVKO KRSTA-NOVIĆ, MILENKO PAJIĆ, ZLATA KOCIĆ,ZORAN M. MANDIĆ, ZDENKA FEĐVER,DRAGOSLAV PAUNESKU, SLAVOLJUBMARKOVIĆ, RAJKO LUKAČ, STANKO Ž.ŠAJTINAC, MILJURKO VUKADINOVIĆ,MILOVAN MARČETIĆ, DUŠAN MIJAJLO-VIĆ ADSKI, LABUD DRAGIĆ, MILIJA BELIĆ,JOVAN NIKOLIĆ, ZORAN ILIĆ, ZORAN R.NOVAKOVIĆ, MIHAJLO PANTIĆ, IVANADIMIĆ, BORIS KAPETANOVIĆ, IVAN CVE-TANOVIĆ, DRAGAN ALEKSIĆ, DANICAVUKIĆEVIĆ, VLADAN MATIĆ, NEBOJŠAJEVRIĆ, ĐORĐE OTAŠEVIĆ, NADA PET -ROVIĆ, FERENCZ THÓT, LJILJANA DUGA-LIĆ, MILAN R. SIMIĆ, ROBERT G. TILLY(*1959) (Zoroslav Jesenský)

S L OV E N S KOpoéziaJán Tazberík: Vystreliť na seba a iné

básne | 102

prózaStanislav Rakús: Cintorínska štvrť

(poviedka) | 106

esejDaniela Bojnanská: Mesto, v ktorom

sa stratila rieka | 113

recenzieDaniel Kováčik: Koncept skladiska,

skladisko konceptov (P. Macsovszky:Tantalópolis) | 117

Balla: Nedočítané (J. Beňová: Honey -moon) | 119

Jozef Špaček: Od baroka k „baroku“(D. Šimko: Mramor a granit) | 121

Ján Gavura: Systematický spisovateľ a trpezlivá čitateľka (M. ŠimákováSpeváková: Podoby intertextuality v tvorbe Víťazoslava Hronca) | 124

Eva Urbanová: Láska, smrť a haiku(P. Repar: Alchymie srdečního pulsu)| 125

záložkaJozef Špaček (Sloboda, Andraščík)Nevyžiadaný dokument (Grupač

a kol.) | 128

o prispievateľoch | 134

Toto! v romboide | KľúčikIda Želinská: Peter Kľúčik: Maľovať ba-

roko | 137

na obálkePeter Kľúčik – Vlado Bednár: Hubárskerozprávky. Mladé letá, 1987 (1. strana)Peter Kľúčik – J. R. R. Tolkien: Hobit.Mladé letá, 1989 – 1990 (nepublikované)(4. strana)

2

3

Premieňať vodu na víno

V čísle, ktoré máte pred sebou, nadväzujeme na medzinárodný projektČasopis v časopise koordinovaný zo Slovinska. Časopis Romboid bol v roku 2002 jeho spoluzakladateľom (spolu s KUD Apokalipsa z Ľubľany),hoci po roku 2010 zo zostavy partnerských časopisov vypadol. Pôvodnýzámer umožniť najmä stretávanie literatúr a kultúr strednej a juhovýchod-nej Európy sa počas pätnástich rokov rozrástol do šírky aj do hĺbky. Nie-lenže postupne pribúdali časopisy, redakcie, spolupracovníci aj spozahraníc týchto regiónov, ale vznikla tiež ďalšia iniciatíva – organizovaniemedzinárodných filozofických sympózií a okrúhlych stolov na aktuálnetémy (od roku 2007), ktorých sa napríklad zo Slovenska zúčastnili filozofia intelektuáli verejného priestoru Dezider Kamhal, Peter Sýkora, EgonGál, František Novosad, Miroslav Marcelli, Peter Michalovič, slovensko-čes -ká filozofka Zdeňka Kalnická, ako aj ďalší vzácni kolegovia z Čiech – PavelBarša, Mirek Vodrážka, Gerlinda Šmausová, Vladimír Šiler, Pavla Frýdlováa i. Neskôr, po r. 2013 (pri príležitosti 200. výročia narodenia So/rena Kier-kegaarda) tu našli svoje útočisko najmä filozofi, etici a teológovia zaobe-rajúci sa myslením tohto „otca existencializmu“; aj sympózium viac-menejprešlo pod organizáciu novoustanoveného Stredoeurópskeho inštitútuSo/rena Kierkegaarda Ľubľana. Tohtoročnému dominovala zdanlivo jed-noduchá téma: „Odvaha konať“.

Samotný projekt Časopis v časopise zažil lepšie aj horšie časy a hoci jednes jeho ďalšie pokračovanie v podobe, akú sme poznali, otázne, sieťkontaktov a množstvo výsledkov – najmä spoločných publikácií a prezen-tácií – ostáva. Nie je jednoduché slovenskému čitateľovi stručne vysvetliť,prečo v Slovinsku, krajine svojho vzniku, projekt od Agentúry pre knihu(čo je obdoba nášho FPU; funguje od roku 2009) nezískal finančnú pod-poru na ďalšie roky – ani tú minimálnu ako doteraz. O tom, že v celomprocese posudzovania nebolo niečo v poriadku, možno napovie skutoč-nosť, že KUD Apokalipsa tento rok nezískal finančnú podporu ani presvoj knižný program, hoci je vydavateľom takých autorov ako So/ren Kier-kegaard, Martin Heidegger, Paul Ricoeur, Jacques Derrida, Ludwig Witt-genstein, Simone de Beauvoir, Béla Hamvas, Roland Barthes, Hélene Ci-xous, Hannah Arendt a desiatky ďalších mysliteľov... z literatúry napríkladJohn Kennedy Toole, Ursula K. Le Guin, Doris Lessing, Wisława Szym-borska, Czesław Miłosz, István Örkény, Ottó Tolnai, Péter Esterházy, HertaMüller, Olga Tokarczuk ... a Marcelli, Petříček, Barša... a Ondruš, Kadlečík,Strážay, Haugová, Hevier, Groch, Milčák, Berková, Hruška, Balabán, Brycza mnohí iní. Celú situáciu by som zhrnula jedinou vetou, ktorá zrejme roz-hodla (a premenila najušľachtilejšie víno na vodu): Nepotrebujeme inicia-tívnych ľudí, máme svojich!

Keďže som bola od roku 2001 v Ľubľane pri tom, viem, aké neuveriteľnémnožstvo práce bolo vynaloženej tak na domáce, ako aj medzinárodné programy tohto vydavateľského subjektu a aká veľká, v kultúrnom zmysleazda aj nezaceliteľná je rana, ktorá ostáva po takomto barbarskom údere zo strany úradníkov a úradujúcich odborníkov. Iste, možno školených, no bez najmenšieho vzťahu k veciam, o ktorých bytí či nebytí rozhodujú (slo-vensko-slovinské paralely si radšej ani nepredstavujem). Myslím si, že by boloušľachtilé, hoci sa tento termín dnes už nenosí, keby sa Romboid a ďalšie part-nerské časopisy, ktoré v pohostinnosti KUD Apokalipsa, ako aj v celom pro-jekte Časopis v časopise roky nachádzali istú oporu, solidarizovali a pokračo-vali vo vzájomnom predstavovaní svojich autorov, textov, rubrík, ale ajredakčných koncepcií a príbehov – tak ako si to, koniec koncov, dnešná Európa – zjednotená, i keď politicky nejednotná – vyžaduje. V tom by jejmohla byť práve kultúra vzorom, pravda, keby sama nepodliehala divokým nájazdom neoliberalizmu, dokonca aj zo svojich vlastných radov. „Rozmanitájednota“ či „kultúra subtílnych rozlíšení“ by mohli byť kľúčom k tej podobe integrácie, ktorú súčasná Európa usilovne hľadá a zdá sa, že nenachádza... V neoliberálne orientovanej ekonomike, kde vládne jedine záujem trhu, odpo-veď na otázku, ako a čím, prípadne kedy a kde kultivovať celého človeka aleborozvíjať oblasť verejného záujmu (dnes už poriadne oklieštenú), určite ne-nájde; unifikácia vládne svetom.

Aj týmto dvojčíslom sa pokúšame na ideu Časopisu v časopise nadviazať a to v dvoch samostatných blokoch – slovinskom a srbskom. Ten prvý vznikalpostupne a jeho publikovanie sme pomerne dlho odkladali z priestorovýchdôvodov. Ten druhý bol naplánovaný na leto ako (možno) dovolenková čita-teľská lahôdka, ale stratégia nevyhnutných dvojčísel nás v našich zámeroch ča-sovo trocha poposúvala. Sčasti kuriózne možno bude pôsobiť, že sa nám semdo riadkov, najmä do slovinského bloku (a potom aj slovenského) nasťahovalasmrť. Ako smutná príležitosť aj téma, a ak nie inakšie, tak aspoň prostredníc-tvom cintorínov; smrť prirodzená aj neprirodzená, fyzická aj symbolická –jedna s druhou si tu podávajú ruky. Keď som pred časom začala rozmýšľať o najnovšej poézii slovinskej poetky Mety Kušar, nemohla som tušiť, že táto in-terpretácia v Romboide pristane medzi Tomažom Šalamunom († 2014) a Ale-šom Debeljakom († 2016), presnejšie, uprostred nášho hommage obidvombásnikom. I keď práve premosťujúci vplyv poetky z tohto, v danej situáciimožno až zvláštne rezonujúceho trojuholníka vyčaril impulz, v ktorom sa ži-vot a smrť spojili do jedinej jánusovskej tváre. Rozvibrované významy a prestu-pujúce sa súvislosti textov zrazu vytvorili nečakané kontinuum, paradoxne vy-stužené našou (nakoniec hádam aj láskavou?) smrteľnosťou. A Kušarovejnedávny osobný zážitok takmer znovuzrodenia dodal tejto síce príležitostnej,no nie celkom náhodnej konštelácii ďalší rozmer – rozmer „blízkosti v smrti“.Pre čitateľov Romboidu tak náš blok predstavuje možnosť preniknutia podpokrievku v časovom okamihu, ktorý svojou neodvolateľnosťou až omračuje,a na mieste, v ktorom sme všetci rovnako, takpovediac, cudzí. Prijmite tentozvláštny literárny kaleidoskop veršov, úvah a spomienok ako poklonu dvom vý-znamným slovinským básnikom aj medzinárodne uznávaným tvorcom. 

4

To srbský blok je celý oveľa bodrejší. Kolega, básnik a vydavateľ Dejan Bogojević patrí k tým „služobníkom literatúry“, ktorí dokážu, naopak, vodupremieňať na víno. Nie v zmysle kvalitatívnom, pretože tu sa čarovať (podvá-dzať?) nedá, lež v tom pragmatickom, existenčnom. S minimálnymi pro-striedkami večne (ešte vždy) pracuje na nových časopisoch, knižných vyda-niach, prezentáciách a workshopoch, a hoci jeho vydavateľstvo vo Valjeveneďaleko Belehradu patrí skôr k tým menej viditeľným, on sám trvá na svojejvízii a zapája do nej celé okolie. Ako vydavateľský aktivista (predobraz toho,čo nás onedlho čaká?) sa rád venuje netradičným – čo najkratším – žánrom.Odzrkadľuje to, koniec koncov, aj skladba srbského bloku – jej základ tvoríantológia Zrnca (Zrnká). Videlo sa nám, že takáto dobrovoľná protiaktivitamôže na slovenské prostredie, ktoré tak veľmi prahne po svojom románe, zapôsobiť celkom podnetne. Veď žáner „najkratšej poviedky“ má v Srbsku,ako vidieť, svoju viacstoročnú tradíciu, povedzme od Gavrila StefanovićaVenclovića (*1680). Rozhodli sme sa predstaviť vám ju v jej staršej vývinovejlínii, po autorov narodených do roku 1960, aby sme tak zdôraznili práve tútoukotvenosť žánru. A pokračovanie, povedzme po Maju Solar (*1980), možnotiež príde... (ak nás o to mailom požiada najmenej päť zvedavých čitateľov J).

Slovenský blok vhodne dopĺňa túto „zahraničnú ochutnávku“ či už tema-ticky, alebo aj nasmerovaním vlastných (recenzentských) úvah. Naše poďa-kovanie na záver patrí všetkým prekladateľom – ich mená nájdete v čísle, a tiež docentke Maríne Šimakovej Spevákovej z Filozofickej fakulty vo Vojvo-dine, ktorá nám bola pri koordinovaní práce s naším vojvodinským tímomveľmi nápomocná. Nech sa vám teda dobre číta!

STANISLAVA REPAR

5

Peter Kľúčik – Mária Ďuríčková: Rozprávky čierneho Filipa. Mladé letá, 1988

Tomaž Šalamun

Spomienka Juhoslovana

Áno, múr stál. Bol okrasný a hrubý.Čmeliaky v tajnosti schôdzovali.

Artauda vykopali, priniesli hona nosidlách, takže si ho mohol

poobzerať. Jedným vyhovoval,druhým nie. Bol útlučký,

tenší ako čínsky, ale zasenie až taký útlučký ako izraelský. Po

čínskom som chodil s RonomPadgetom, ktorý si tam

kúpil čiapku. Cez berlínskysom prešiel s Metkou, aby sme si tam

2. januára 1983 prezreli Pergamon.Alexanderplatz bol

ľudoprázdny. Sedeli sme tam v Závodnejjedálni, v rukách som držal

5 DEM, ktoré žiarili ako hostia.Kúpil som si Honeckerov

časopis Neues Deutschland s jedinoufotkou, ako v Amerike roku 1931

ľudia stoja v zástupe na polievku.Pamätám sa na ľudské oči.

Young and Reckless

Vstúpili sme na nádvorie.Továrnik zaspal.

Picabia si porezal prstyna vlastnom bicykli.

6

| Š

alamu

n (1

94

1 –

20

14)

SLO

Koberec rozvinul akozástavu.

Trepotala sa.Mal mladé ústa a jeho

žena mala ústaešte mladšie. Za akého

bieleho bociana smevypreparovaní? Zen na múre

odpadáva. Čo zostane? Sklo?Plátno? Suché kvety?

Warum peripetia?

Narodil som sa vovlaku, keď

zviera zažmurkalo.Jeho oko

blikalo z tajgy. Nemátenáhodou niečo na

jedenie? Ó, DijaHasanbegović,

môj trezor. Čím ďalejviac nápisov má rasové

korene. Je na dyme šiat.Si bodka. Si bodka.

Na zboj, do hmly! Miklavž!Stalin mal hlúpy vkus!

Miklavž! Stalin mal hlúpy vkus!

O šiestej idem do kina pozrieť siVolgu, Volgu, film,

ktorý mal rád Stalin. Okná súz porcelánu, ja z porcelánu

nie som. Počasie je vždyinkognito. Drevorubač, párenie,

čo to má spoločné so žabou, ktorúsom videl na obrázku

v zoologickej záhrade včera,keď som tam bol

sám, ako dieťa, keď som akokedysi uvidel znovu slona,

ťavu, mloky, varia.Herakleitos je hladný.

Mobil Afrodita

Vzduch spojím so žltoušálkou. Vďaka žltej

škvrne ho budem počuť.Einaudi mi

podaruje zuby. Pes je z Terstu.Dážď je z Kočevja. Pamätáš

sa? Tieň medveďa, niesám medveď. Zdvihol

hlinu. Zdvihol domček. Zľavaaj sprava pri posteli

stáli sviece a knihy.V noci trhal

jablká v sade. Pretosom ti mohol zavolať.

7

(Zo slovinčiny preložil KAROL CHMEL.Dojenčki, KD Hiša poezije, 2014)

Dedič slnkaTomažovi Šalamunovi in memoriam

Aleš Debeljak | Odišiel tak, ako žil: s úsmevom na perách

V stredu popoludní som sa ohlásil na krátku návštevu na ľubľanskej Dalma-tínovej ulici č. 11. Chvíľu som posedel pri umierajúcom priateľovi. Ležal podveľkými sugestívnymi plátnami Metky Krašovec, svojej životnej družky, umel-kyne plochy, farby a línie, ktorá ho povzbudzovala a bola mu oporou. Slovásedemdesiattriročného básnika už prechádzali do pridusených polôh, alebol to ešte vždy zrozumiteľný šepot: náklonnosť zarámovaná úsmevom. Na-kvapkal som pár kvapiek vody na popraskané pery, pohladil ho po tvári, akovždy bezchybne oholenej. Ešte bozk na čelo a rozlúčil som sa.

V sobotu popoludní som jazdil po diaľnici smerom na Goricu. Čakalo mavystúpenie v rámci večerných osláv pri príležitosti prvého výročia SMO, „slo-vinského mediálneho okna“ – dômyselného múzea rozprávačského umenia,ktoré postavili talianski Slovinci v Špetri v Nediškej doline. Metka mi telefo-nicky oznámila, čo sme už nejaký čas tušili, nie – čo sme vedeli: Tomaž odi-šiel. Od vlaňajšej jesene zápasil s rakovinou.

Uplynul rok 2014, pominul sa Tomaž Šalamun.Ako vieme, narodil sa 4. júla 1941 v Záhrebe, detstvo a mladosť prežil v Kop -

ri, študentské roky v Ľubľane, nato žil, vždy v niekoľkoročných intervaloch,v Mexiku a USA, medzitým pravidelne vystupoval na uznávaných medziná-rodných festivaloch a chodil po básnických recitáloch. Už prvou knihoubásní Poker (1966) sa vybral po svojráznej, výlučne vlastnej tvorivej ceste. Os-trou jazykovou mačetou si kliesnil prístup k rozličným kultúrnym tradíciám,svojím charizmatickým osobným postojom preveroval rôzne spoločenskéa estetické normy. Zomrel doma, obklopený milovanými a milujúcimi – Met-kou, dcérou Annou a synom Dávidom. Opustil nás tak, ako žil: s pozornýmiočami, úsmevom na perách a roztvorenými dlaňami.

V sobotu večer v prítomnosti stovky návštevníkov prebehla v špeterskommúzeu slávnosť: prvá časť bola venovaná okrúhlemu stolu a druhá filmovémupredstaveniu slovinskej poézie, od romantického pioniera až po dnešnýchucháňov. Slovinská poézia sa začala s Francem Prešerenom a s príchodom To-maža Šalamuna sa obohatila o tradíciu: o slovo sa vtedy prihlásil moderniz-mus. Doma ho dnes čítame v 41 zbierkach, no v početných prekladoch do-

8SLO

slova po celom svete, vrátane obidvoch Amerík a Číny.1 Slovinská poézia zoseba ešte nikdy nevydala poetiku takého širokého dosahu, ako je to v Šalamu-novom opuse. Autor zaň získal veľa ocenení tak v Slovinsku, ako v zahraničí,v r. 2013 napríklad tzv. „južno-slovanského Nobela“ – Njegošovu cenu.

Na význam Šalamunovej poézie v príležitostnom úvode poukázal MihaObid, slovinský básnik z Čedadu, redakčne zodpovedný aj za prezentáciuv SMO. Správa o básnikovej smrti si tak zrejme ako prvá našla cestu k živému– teda nie mediálnemu – obecenstvu práve tam, na samom okraji slovin-ského kultúrneho milieu. Aké výrečné a presné!

Šalamun totižto vo svojom umeleckom diele ustavične prekračoval limity,deliace čiary a hranice, veď žil paralelne vo viacerých jazykoch, kultúrach ajosobnostiach. Sám bol chodiacim paradoxom: do hrude národnej kultúryumiestňoval básnickú muníciu, napriek trestu a nepríjemným dôsledkom saposmieval „veľkej omši slovinského jazyka“, v každodennom živote bol všakdžentlmenom viedenských móresov, hoci so stredozemsky živým tempera-mentom. Zdvorilo nastavoval druhé líce a nesebecky podporoval tvorbu mla-dých básnikov, pozýval ich na obed, staral sa o ich knižnú i myšlienkovú úro-veň, sprostredkovával potrebné kontakty. 

Šalamun mal niečo, čo nemôžu stráviť najmä univerzitní odborníci na lite-ratúru: neochvejnú vieru vo vyvolenosť, vieru v umenie, ktoré má schopnosťvyzátvorkovať lineárny, chronologický čas, vytrhnúť nás z ustáleného vzťahuso svetom a vtiahnuť do čarovného kruhu, no zároveň nám aj názorne pood-haliť rozdiel medzi po-volaním na jednej strane a profesiou na druhej.

Povolanie (vokácia) je božie vyvolenie, zatiaľ čo profesia nie je nič iné akosvetský rešpekt k normám a štandardom. Vyvolenosť sa v Šalamunovej tvorbeprejavuje prostredníctvom štýlu, vďaka ktorému umelecké dielo levituje me-dzi „už nie“ a „ešte nie“. Pri hľadaní takéhoto štýlu ho chýrne unavila podobavlastného plemena a vysťahoval sa, a nato začal zaznamenávať a básnickypretvárať podobu globálneho tu a teraz.

Netreba sa preto diviť, že tak klasickí humanisti, ako aj úzkoprsí nacionalistiho neznášajú: píše síce v slovinčine, no hranice jeho umeleckej reči zďalekanie sú hranicami jeho zážitkového či fantazijného sveta. Slovinskými tykadlamisa dotýka rôznych tradícií, čerpá z nich slová a opisy, udeľujúc im básnickúformu, v ktorej sem-tam prebleskne krása „radikálne iného“. Táto forma po-stupne nadobudla charakter mapy – pre všetkých zvedavých a nadaných du-chom, ktorí so zaujatosťou a vášnivo zaznamenávajú premeny každodennéhosveta, preosievajúc ich cez sito osobnej skúsenosti i svojej pôvodnej vízie. Tak,aby mohli naraz koketovať s pominuteľnosťou okamihu aj s večnosťou.

Pokiaľ ide o mňa, pri návrate zo Špetra sa rozhliadam cez čelné sklo ajbočné sklá mojej Xsary Picasso. Práve prechádzam cez veternú Vipavskú do-linu a vidím výjazd na Šempas, v mihu prekvapujúco zasnežený, a ... spome-niem si na skoré sedemdesiate roky, keď umelecká skupina OHO, jej členom

9

1 Veľký výber zo Šalamunovej poézie vyšiel aj na Slovensku pod názvom Slovesá slnka (Drewoa srd, 2002). Edične a prekladateľsky ho pripravil básnik a prekladateľ K. Chmel (pozn. prekl.– ako aj všetky nasledujúce).

bol aj Tomaž, žila v komúne na konci tejto dediny. Medzi divokými poryvmibory sa veziem okolo Postojny a... spomeniem si na prvú polovicu osemde-siatych rokov, keď sme spolu vystupovali v tamojšej knižnici; prechádzamokolo Vrhnike a... spomeniem si na začiatok deväťdesiatych rokov so zábav-ným spoločným obedom, ktorý sme absolvovali pri prameni Ľubľanice, v júlidosť chabom; šoférujem ďalej a premýšľam o dĺžke nášho života, ktorý jekrátky; ponáhľam sa domov, aby som sa ešte raz zahĺbil.

Zahĺbil do čoho? Do knihy básní s názvom Dojenčki (Batoľatá), poslednejz tých, ktoré autor ešte držal v rukách (kniha básní Orgije je práve pred vyjdením vo vydavateľstve Študentska založba). Ako to viem? Môj výtlačoktejto básnickej zbierky Tomaža Šalamuna sa pýši venovaním. Je napísané roz-trasenou rukou, s vďakou za moje krátke riadky o prečítanom: básne v Bato-ľatách čítam tak, že sa stávam telom, cez ktoré sa prelievajú popoludňajšieprehánky, spolu s drobnými kryštálikmi a tenkými ihličkami, a vytvárajú ne-oddeliteľné pocity začudovania, pôžitku aj bolesti. Krátke správy z nepre-hľadného terénu, po ktorom sa pohybuje básnikov duch, tu neprestajne kryš-talizujú, vzápätí sa však už aj vyparujú ako vzorce na zmáčanej koži, čo spolus ňou pomaličky schnú. Batoľatá čítam s vďačnosťou za poodhalenie najrôz-nejších odtienkov vnímavej duše, tiež vznášajúcich sa slov, ktoré práve pretotak dobre vystihujú náš rozpadávajúci sa svet.

Opustil nás básnik, no jeho báseň pretrváva a rozširuje hranice vysloviteľ-ného. Vždy znova totiž vyjadruje to, čo vyjadreniu kladie odpor. Inými slo-vami, o čom nemôžeme hovoriť, o tom musíme hovoriť vždy znova, presnetak, ako počujeme v Orgiách:

Trávu dvíhaš.Skaly dvíhaš.

Nebo dvíhaš.

Ivo Svetina | Prvá podobaTomaža Šalamuna

Ako len môže vyzerať ten Šalamun, kládli sme si so spolužiakmi otázku na Šu-bičevom Gymnáziu niekedy okolo roku 1965. V jednej triede sme sa ocitli „re-prezentatívni“ synovia a dcéry vtedajšej (ne)straníckej elity, takpovediac po-zlátená mládež, od Vaska Preglja, syna maliara Marija Pregla, do MatjažaKocbeka, básnikovho syna. Blížili sme sa k prahu, na ktorom sme pomaly za-čínali rozhodovať o svojich životných záväzkoch: literatúre a maliarstve. Per-pektive boli zrušené, aj Oder 57, Tomaž Šalamun už publikoval svoju Dumu

10

a Slovence kremenite (voľne: Slovinci z kremeňa – pozn. prekl.) a podťal ko-rene slovinskej tradicionalistickej poézii, ešte vždy zaťaženej sentimentálnymhumanizmom a intimizmom. V máji 1965 Šalamun v Naših razgledih publiko-val cyklus básní nazvaný Maline so, nepochybne zásluhou vtedajšieho redak-tora Andreja Capudera, ktorý musel ustavične behať na ústredný výbor strany– našťastie ho mal iba niekoľko sto metrov od redakcie; tam dostával „požeh-nania“ aj na niektoré riadne trúfalé redakčné ťahy. Podporu mal aj vo vtedajšejrade dvojtýždenníka, sedeli v nej sami významní muži: od Vlada Vodopivcapo Ljuba Bavcona. Keď som čítal Maliny sú, predchla ma akási nejasná pred-tucha; predtucha stačí na báseň, napísal som o niekoľko rokov neskôr.

Vedeli sme, najmä zo študentskej Tribúny, ktorú sme vtedy čítali iba spora-dicky, že sa začala formovať skupina, ktorá sa neskôr pomenovala OHO. Ibaženás tento rodiaci sa konceptualizmus skôr odrádzal, ako priťahoval. Najviaczo všetkého sme sa cítili byť neoneoromantikmi a svedčilo o tom aj naše prvébásnické vystúpenie 16. novembra 1966 v Mladinskom gledališči (Mládežníc-kom divadle), na ktorom sme sa básnicky podieľali Ferdinand Miklavc, DenisPoniž a ja. V roku 1966 potom vyšiel Poker vo vlastnom náklade a Tomaž Ša-lamun sa s konečnou platnosťou stal novým hlasom slovinskej poézie, ktorása práve jeho zásluhou zbavila posledných zvyškov tzv. prešerenovskej štruk-túry.2 Reakcie po vyjdení Pokru boli – jedným slovom – kolosálne, dnes cel-kom nepredstaviteľné. Právo rozprávať o ňom si privlastňovali všetci, od stra-níckych potentátov po lekárov, medzi nimi aj slávneho ľudového liečiteľaMilana Hodaliča, už vôbec nehovoriac o slavistoch, tých oddaných strážcochvznešenosti tak slovinského jazyka, ako aj literatúry.

Onedlho, v roku 1967, vyšiel v Slovinskej matici v dvoch zväzkoch prehľadslovinskej literatúry za prvé dve povojnové desaťročia, od roku 1945 do roku1965. O lyrike písal profesor Boris Paternu; a hoci bol profesorom na ľubľan-skej slavistike, Šalamunov básnický „extrémizmus“ hodnotil, popravde, po-merne objektívne, charakterizoval ho ako „najďalekosiahlejšiu možnosť ly-riky odcudzenia“. V publikácii bola uverejnená aj Šalamunova fotografia, poprvýkrát sme sa tak stretli aj s básnikovou fyzickou podobou. Vzhľadom nafotografie iných básnikov, napr. fotku Nika Grafenauera, ktorá by pokojnemohla byť aj fotografiou pekného francúzskeho filmového herca, však bolaŠalamunova fotografia veľmi nevýrazná, obyčajná, akoby ho fotograf odfotiliba náhodou; v žiadnom prípade to nebol portrét, ktorý by zo seba vyžarovalbásnikovu tvorivosť, o nejakej zvláštnosti ani nehovoriac. Básnik s uprave-ným účesom, silným obočím, vtedy ešte bez okuliarov, sa na nej díva dolu,ako keby čítal knihu. Jediná vec na fotke, ktorá trocha vyniká, je básnikovosako; určite nebolo domácej výroby, musel ho kúpiť niekde v cudzine. Látkaaj strih svedčili o tom, že nebolo lacné. Takto sa nám ten, koho sme ešte „na-živo“ nestretli, predstavil po prvýkrát, a musím priznať, že nás sklamal. Pred-

11

2 Termín slovinského literárneho historika, profesora Dušana Pirjevca, ktorý vyjadruje pre-vahu národnoreprezentatívnej funkcie nad estetickou v poézii, ale aj širšie – v umení a kul-túre vôbec, predovšetkým s dôrazom na 19. a 20. storočie. O jeho presnom obsahu aj opráv-nenosti pomenovania (odkaz na básnika Prešerena) sa dodnes vedú učené spory.

stavovali sme si, teda aspoň ja, že tak veľmi subverzívna básnická osobnosť,ktorá sa popasovala s celým korpusom slovinskej básnickej tradície, musí vy-zerať o dosť inakšie, výraznejšie, dnes by sme povedali „charizmatickejšie“.Samozrejme, nevedeli sme, že Tomaž Šalamun je, takpovediac, bezchybnevychované dieťa, mládenec, ktorému neboli cudzie ani meštiacke spôsobyči obrady. A ktorý v sebe živí aj tradíciu Stredozemia.

Keď roku 1967 konečne vyšli Kosovelove Integrali,3 pohľad celej našej ge-nerácie, ktorá bola už-už pripravená vystupovať nahor po vlastnej básnickejorbite, sa zmenil od základu. Pomaly sme začínali chápať tektonické pohyby,ktoré v slovinskej poézii a v jej povedomí spôsobil Srečko Kosovel. A po-pravde: aj Šalamun by sa bol dočkal iného prijatia, najmä v súvislosti so zhro-zenými a odmietavými reakciami, keby profesor Anton Ocvirk z dôvodov,ktoré ostávajú dodnes neobjasnené, tak dlho neotáľal s publikovaním Inte-grálov. V tom istom roku sme zmaturovali a vydali prvú básnickú zbierkuKnjiga 441 (Kniha 441), v ktorej sme publikovali svoje básne Miklavc, Poniža ja, grafika a ilustrácie boli záležitosťou Barda Iucundisa. Na jeseň sme saprihlásili na komparatívnu literatúru a začalo sa naše nové chápanie litera-túry, a teda aj praktický „prestup“ k reizmu a ludizmu, ako tieto literárne ideo-lógie nazval Taras Kermauner.

Keď sme mali koncom mája 1969 v Malej dráme svoj prvý divadelno-lite-rárny happening Žlahtna plesen Pupilije Ferkeverk (Ušľachtilá pleseň P. F.),pri ktorom odohral určujúcu úlohu Dušan Jovanović, na jednom z predsta-vení sa objavil aj Tomaž Šalamun. Učarovali sme mu svojou nezaťaženoua neskrotnou básnickou fantáziou a tiež fyzickou uvoľnenosťou a živosťou;bol nadšený. Vtedy sme v ňom objavili mimoriadne senzibilného človeka,osobnosť, ktorá dokázala pritiahnuť svojou umiernenosťou, uhladenosťou,tiež vyberanou rečou, v ktorej nebola ani najmenšia stopa po banalite aleboobscénnosti; ba mohol by som povedať, že si nespomínam na jednu jedinúnadávku z jeho úst, kým my ostatní sme preklínali viac než hojne.

Po predstavení sme si všetci, ešte stále v divadelnej sále, posadali okolo Ša-lamuna a počúvali jeho slová. Najmenej za seba môžem povedať, že som hovtedy po prvýkrát zacítil, a v neposlednom rade aj lepšie začal chápať jehobásnický svet. Zisťoval som, že jeho irónia, cynizmus, pohrávanie sa s národ-nými sviatosťami atď. majú svoj pôvod v hlbokom premýšľaní o vtedajšomslovinskom prostredí: tak spoločenskom, ako duchovnom. A že sa rozhodolpre povolanie básnika. No a predovšetkým, že sa mu už začali otvárať dveredo sveta, ktorý vtedy predstavovala najmä Amerika.

A naozaj: čoskoro nato prvýkrát odišiel do USA. Pri tej príležitosti sme mupoložili otázku, čo tam už len bude robiť, načo nám prostoducho, avšak s veľ-kou sebaistotou odvetil, že tam bude písať básne. Aj odišiel a písal, ale bolrozkolísaný, váhal, či má písať v angličtine, alebo v slovinčine, no čoskoro do-

12

3 Prelomová básnická zbierka v slovinskej literatúre; vyšla viac ako 40 rokov po smrti autora,básnika Srečka Kosovela (1904 – 1926), v redakcii A. Ocvirka, ktorý spravoval básnikovu po-zostalosť. Dostupná je aj slovenským čitateľom, pozri: Srečko Kosovel: Zelený papagáj. Bra-tislava 2012. Do slovenčiny preložila S. Repar.

spel k poznaniu: písať v angličtine by znamenalo, že by sa stal, ako to sám ke-dysi priznal, len jedným z dvadsaťtisíc nádejných mladých básnikov. 

Potom sa prvýkrát vrátil z USA. A po zbierke Znamenja (Znamenia) mur. 1972 vyšla zbierka Amerika, venovaná dcére Ane. Zopárkrát sme vtedy se-deli dlho do noci alebo do skorého rána v byte na Masarykovej 20, kde žil sosvojimi Maruškou4 a Anou; David ešte nebol na svete. Popri štedrom napájanívyschnutých hrdiel sme diskutovali o otázkach poézie a všetkom, čo násvtedy malo vo svojej moci. V ktorúsi neskorú hodinu som sa rozhovorilo tom, že mám doma korytnačku, ktorú sme v lete našli na ceste na ostroveCres, a keď videl, aký som nadšený z toho predpotopného zvieratka, čo takrado jedlo pomaranče, venoval mi svoju Ameriku a do nej vpísal: Ivo, koryt-načka je Amerika. Tomaž.

Ale to už je iná podoba Tomaža Šalamuna; môžeme ju vidieť na prebalezbierky Metoda angela (Metóda anjela) z roku 1978, v ktorej sú dve fotografiedlhovlasého básnika: na prednej strane jeho tvár en face, a na zadnej stranejeho bujná čierna frizúra.

Marko Elsner Grošelj | Tomažasom stretávalzriedkakedy

Tomaža som stretával zriedkakedy. Keď sme sa stretli, náš rozhovor bol vždypríjemný, akoby sme sa obaja plavili na nejakej nafukovačke zo slov. To ne-boli tempá alebo smäd po diaľavách, bolo to vždy spoľahlivé približovaniesa vzdialeným aj blízkym svetom, najmä jeho pričinením, s jeho rozhľadomsvetobežníka, skúsenosťami aj neuveriteľnou senzibilitou, ktorá sa prejavo-vala v počúvaní spolubesedníka i v jeho otvorenej povahe. Ak Tomaža niečozaujalo, nasával myšlienky a kládol otázky so zvedavosťou dieťaťa. Jeho hlasbol vždy mierny, dokonca nežný. Nikdy som ho nevidel nahnevaného,možno len znepokojeného, ale o tom pozadí som vtedy nevedel, ani som saho na nič nepýtal. Naše posledné stretnutie sa odohralo v automobile, keďsme sa vracali z Maribora. Ani jeden z nás neriadil. Ja som sedel vpredu, To-maž na zadnom sedadle. Neviem prečo, ale prekvapilo ma, keď mi prenechalmiesto vpredu. V rozhovore povedal niečo, čo ma rozrušilo, pretože som ne-vedel presne, kam mieri. Povedal, že patrím k básnickej generácii, ktorá samu vidí niečím zvláštna, je neobyčajná. Neuviedol, kto všetko by mal do neješte patriť. Ani sám neviem, koho z básnikov priradiť; Jaša5 bol starší, Debeljak

13

4 Maruša Krese (1947 – 2013) je významná slovinská poetka, prozaička a novinárka, ktorá ne-jaký čas žila aj v Berlíne, prvá manželka a matka detí Tomaža Šalamuna.

5 Jaša Zlobec (1951 – 2011), slovinský básnik, syn básnika Cyrila Zlobca (1925).

mladší. Koniec koncov, nikdy som nikam nepatril. S Tomažom sme sa stretá-vali ako jednotlivci, nie ako básnici. O poézii v priamom zmysle sme sa nikdynerozprávali, ani sme si nevymieňali názory na iných básnikov. Rozprávalisme sa výhradne o vlastných skúsenostiach so svetom, s jednotlivými slovamia významami. Súviselo to ešte s dávnym stretnutím, keď mi povedal, že nanočnom stolíku má moju básnickú zbierku Zdržati samoto (Vydržať samotu)a že ju číta. To ma vtedy tiež udivilo a nevedel som, či mu mám veriť, alebonie, o to viac, že iní básnici ju zvozili pod čiernu zem. Tomaž mi povedal, žeje to dobrá zbierka, neobyčajná, a že mu je blízka. A to je všetko.

Na druhej strane, s Tomažom som sa stretol už v Pokri. Knihu s obálkou,na ktorej bola vyobrazená hra Človeče, nehnevaj sa!, som kúpil hneď, ako vy-šla. Ostala na mojej polici ako talizman. Vzburu voči spoločnosti vyjadrovalaspôsobom, ako keby som ju bol sám napísal. Chcem povedať, že som po-dobne cítil, rozmýšľal, k svetu som si vytváral podobný vzťah. Potom som siod Tomaža dlho nič neprečítal. Ďalšia básnická zbierka, ktorú som si kúpil,bola Soy realidad; vyšla vo vydavateľstve Lipa. Priznávam, pritiahla maobálka, prispela k nej Metka Krašovec, Tomažova súpútnička.6 Zapamätalsom si, čo je u mňa zriedkavé, verš z básne Azték: „Ľalie sú tajomstvo, / divia-čik!“ Ešte dnes sa musím pochechtávať. Veľmi dobre poznám tú básnickú ve-hemenciu, ktorá sa sem-tam zmocní aj mňa samého. Vždy som sa vyžívalv čítaní jeho básní, prežíval rytmickosť veršov, iskrivé plamene slov, frfotajúculávu, gejzír nápadov a ich realizáciu. Presvedčený som, že Tomaž je jedinýbásnik, ktorý si dovolil ísť až za okraj a vstúpiť do pôsobnosti, takpovediac,záumnej reči, ktorá takou ostáva dovtedy, dokedy ju analyzujeme naučenýmspôsobom, podľa všeobecne prijatých pravidiel. Tomaž povedal, že poéziaje tajomstvo. My básnici niečím v sebe toto tajomstvo vnímame, preto básneprehovárajú ako padajúce kryštály v zlatej clone z kvapiek niekde pod vodo-pádom, keď sa dívame zvnútra. U Tomaža si najviac cením jeho odvahu prejsťna druhý breh, prekročiť priamu významovosť poézie, prelomiť definície. Ažtáto odvaha poézii umožní vyjadriť sa po svojom, vo vlastnom jazyku, ktorýobjavuje a zároveň už aj opúšťa, rozpletajúc akýsi vznášajúci sa, žiariaci svetnespochybniteľného a zároveň detsky radostného jestvovania. Nenechá saovplyvniť, nepokúša sa sprostredkovať nejaké odkazy, jediným jej zmyslomje priama skúsenosť poézie. Tomažova poézia je prezencia jeho samého, všet-kého, o čom rozmýšľal, čo cítil a čím žil.

14

6 Metka Krašovec (1941), významná slovinská maliarka a ilustrátorka, druhá manželka TomažaŠalamuna.

Kristijan Muck | Spev

Pravdepodobne som jeden z mnohých, s ktorými žil Tomaž Šalamun zvlášt-nym, svojráznym spôsobom, hoci bol fyzicky niekde celkom inde. Nasťahovalsa do nás, vpísal do tela ako jedna z tých osôb, ktoré v ňom jestvujú potichua ohlásia sa len z času na čas. Odkiaľsi z diaľok, ako ozvena dejísk, na ktorýchsú udalosti, povaha vecí aj človeka jemnejšie než predtucha a živšie než sa-motná existencia; hlučnosť diania je tu umlčaná prítomnosťou slov.

V dňoch, keď v Gallusovej sále práve hrajú zinscenovanú Iliadu, som si zaspomínal, ako tento epos pred mnohými rokmi vstupoval do mňa. Akoštrnásťročný som našiel doma knihu prvých ukážok Sovretovho komentova-ného prekladu Iliady, ktorá vyšla roku 1942 v edícii Cvetje iz domačih in tujihlogov (Kvety z domácich a cudzích luhov a hájov). Rytmus a melódiu veršovsom vnímal celým telom. Nahlas som si ich recitoval, spontánne pritom tancu-júc po byte. Vtedy som netušil, že sa práve začala moja púť – najprv k slovám,udalostiam a situáciám vyjadrovaným celým telom, k herectvu, a potom k hľa-daniu a utváraniu vnútorného priestoru reči. Keď som dovŕšil tridsať rokov,toto hľadanie začalo žiť svojím vlastným životom a prejavilo sa písaním poézie.

Popri tom som sa pokúšal racionálne definovať, čo je to vôbec za proces.Podobne ako som chcel skúmať, čo je podstatou herectva. To ma priviedlodo styku s Odrom 57, Pekarnou, Glejom a ďalšími, nie kamennými divadlami,aj s tou časťou mojej generácie, ktorá sa takto prejavovala. Trocha som sa tiežstýkal s vtedajšími spisovateľmi. Občas so Zajcom, Smoletom, Božičom, ob-zvlášť sme si rozumeli s Tarasom Kermaunerom, ale všetci boli odo mňao desať rokov starší. No pamätám si, že s jeho bratom Alešom Kermauneromsme kedysi viedli viachodinovú diskusiu, rovnako s Miljenkom Matanovi-ćom, tiež členom skupiny OHO.7 A ešte s ďalšími. Znepokojovala ma totižtootázka, prečo reč funguje v prvom rade v zmysle manipulácie, a ako tento fe-nomén prekonať. Chcel som zistiť, vtedy ešte bez teoretických vedomostí,kde a ako možno umenie a jeho účinkovanie rozobrať a zase nanovo zložiť –vytvoriť ako bezprostredný styk medzi vlastným svetom a svetom vo vše -obecnosti, subjektom a životom spoločenstva.

Tomaža Šalamuna som prvýkrát stretol zakrátko potom, čo v časopise Pers-pektive vyšla jeho Duma 64. Bolo to raz dopoludnia vo Viteškej sále v Kri-žankach,8 pravdepodobne v súvislosti s nejakým predstavením alebo lite -rárnym večerom. Možno na skúške inscenácie Topla greda (Skleník) od

15

7 Všetko významní básnici, literárni vedci a kritici, ktorí spoluformovali podoby modernej li-teratúry a literárneho života v Slovinsku v druhej polovici 20. storočia, predovšetkým v časeneoavantgárd a postavantgárd. Básnicky možno najvýznamnejší – hoci na opačných pólochvtedajšej literárnej estetiky – boli Dane Zajc (1929 – 2005; slovensky vyšlo Dolu dolu a inébásne, Banská Bystrica 2012, v preklade K. Chmela) a Aleš Kermauner (1946 – 1966).

8 Križanky – otvorený divadelný amfiteáter a centrum kultúrneho pulzovania mesta v užšomcentre Ľubľany, dielo významného slovinského architekta Jožeho Plečnika z roku 1950,umiestnené zvnútra starého, pôvodne kláštorného komplexu, ktorý má dnes iné využitie.

Rožanca?9 Niekto mi ho predstavil a ja som ostal ako obarený. To on bol au-torom veršov o Slovincoch ako prechladnutom predmete dejín, pre ktorémusel do väzenia. Je možné, že som si už vtedy kúpil aj Poker, knihu, ktorúmám dodnes, hoci riadne obchytanú. Podobne Zajcov Jezik iz zemlje (Jazykzo zeme), knihu nazvanú Aleš Kermauner, alebo knihu Knjiga 441. Preosobnú krízu som sa potom svojim literárnym kolegom vzdialil na niekoľkorokov. Viackrát som však na verejnosti v alkoholickom opojení vykrikoval:„Pravdu v Slovinsku nenájdete!“

S Tomažom Šalamunom (narodení sme v rovnakom roku) sme sa vídaliveľmi zriedkavo, vedel som, že sa vybral do sveta. Keď sme sa stretli v Ľubľanena ulici, vždy sme sa pozdravili. Medzitým som začal aj sám, popri tvorivýchkontaktoch s Francim Zagoričnikom,10 skúmať poéziu – cez performersképrojekty a konkretisticky ladené výstavy. Na výstavu v Belehrade som potre-boval preklady svojich básní. Niekto mi povedal, že v Ľubľane žije sarajevskýbásnik Josip Osti,11 momentálne vraj v prázdnom byte Tomaža Šalamuna naMasarykovej ceste. Bol som tam viackrát, dychtivo a celým telom som do sebanasával atmosféru tých priestorov. Akoby mnou vďaka tomu nejakým zvlášt-nym spôsobom prenikala Šalamunova poézia.

Jeho poézia, z toho bezprostredného hľadiska, čoraz menej súvisela so slo-vinskou situáciou a čoraz viac ju bolo možné charakterizovať ako celok jest -vujúceho sveta, otvárajúceho sa smerom k nekonečnu. Zachytáva záhybyvšetkých čias, odhaľuje rytmy v jazyku aj spontánnosť reči, resp. prehovoru.Vytrvalo a dôsledne sa v nej uskutočňuje zázrak. Spájanie nejestvujúcich sve-tov s vlastnými zmyslami, predtuchy zaumného s konkrétnym, ktoré sa takstáva svojou – inakosťou. Nejde ani tak o sny alebo videnia, ako o fakty a ne-viditeľné spojenia medzi nimi. Napriek tendencii k naratívnosti nejde o prí-behy, ale o ich sotva počuteľný základ. O kompozíciu suspenzov,12 z ktorýchvystupuje život, pozostávajúci z jednotlivostí, no zároveň je aj odrazom ne-predstaviteľného celku. Toho, v ktorom žijeme, do ktorého sme putovalialebo ešte len poputujeme, prípadne by sme mohli putovať. Preto sa v jehopoézii objavuje čokoľvek. Ktokoľvek. V ktoromkoľvek čase.

Nič nemôže byť sväté, sväté môže byť len to, že realita je. Aj vtedy, keď jeneuchopiteľná. Z toho dôvodu sa – ako spontánny a neviditeľný tanec –uskutočňuje v reči. Rozplynutie metafyziky, uvedenie osobnosti ako neuve-riteľnej existencie. Fotóny, ktoré prestupujú temnú energiu spoločenského.Upozorňovanie na kvantovú existenciu gramatiky. Krása, ktorá je, ešte nežsa celkom vyjaví, vlastnou opozíciou. Tak ja vnímam Šalamuna.

16

9 Marjan Rožanec (1930 – 1990) je významný slovinský spisovateľ, dramatik a esejista, podľaktorého je dnes pomenovaná výročná cena za najlepšiu esejistickú knihu – tzv. Rožančevanagrada.

10 Franci Zagoričnik (1933 – 1997) je typický predstaviteľ neoavantgardného experimentovaniav poézii. Predovšetkým konkrétna poézia a brikoláže si našli v jeho tvorbe svoje pevnémiesto.

11 Josip Osti (1945) je slovinsko-bosanský básnik, ktorý od roku 1990 žije v Ľubľane. S jeho dielomsa môžeme stretnúť najmä v prekladoch do češtiny, hoci niektoré z nich vyšli aj na Slovensku.

12 Výraz „suspenz“ je pre slovinskú humanistiku jeden z kľúčových, pravdepodobne pod vplyvomtamojšej psychoanalytickej tradície a teórie. Tu približne v zmysle: vylúčenie, deficit, absencia.

Nereálnosť slov, oslava ich výzoru, uňho prechádza dialektickou premenoua stáva sa realitou. Zmyslom, ktorý v bežnej logike nejestvuje. Prostredníctvomparadoxov vytvára alternatívu myslenia, ktoré si osvojuje svet až po hranicuabsurdity, oblasť nevedomého a jeho skrytých právd sprístupňuje pochybo-vaniu.

V tejto poézii na seba narážajú predmety, pojmy, ľudia ako v dajakom ešteneobjavenom vesmíre, ktorý nie a nie prestať jednak s delením v sebe sa-mom, a jednak s množením smerom navonok. To je neobmedzený priestordiania, ktoré nie je agónom (zápolením) z Homérovej Iliady, ale je odyseov-ským pátraním po Bielej Ithake. Opera buffa13 jednotlivcovho života. Epos,ktorý sa môže skončiť jedine šialenstvom alebo smrťou. Spev žiarenia, z kto-rého sa rodí láska. Ku komukoľvek, čomukoľvek, k druhému ako inému. Veďobsahuje všetko, bez ohľadu na – nič.  

S Tomažom Šalamunom sme sa naposledy stretli a zvítali na nejakom lite-rárnom večierku revue Poetikon.

Bol, tak ho vnímam, optimistickým človekom.Napriek tomu sa nemôžem zbaviť výjavu, ktorý ma začal prenasledovať.

Po katastrofe, keď bude svet už len strieborne čierny, v čmude, ktorý zavisnenad celou krajinou, zíde sa hŕstka ľudí a bude počúvať slepca, ktorý zastretýmhlasom rozpovie niečo neznáme, pokračovanie Šalamunovho spevu. A poé -zia sa začne odznova.

(Ľubľana, 8. februára 2015)

Meta Kušar | Čo somšalamunologička?!

... zliezol z lešenia a za stolom, zhlobeným zo surových dosák, začal pomalyčítať môj referát. Sedela som vedľa neho, nehybne a potichu. Dlho čítal. Nastole stála fľaša domácej pálenky a poháre. Keď dočítal, nejaký čas mlčal. Na-lial si pálenku. Pohár obrátil na ex a striaslo ho. Obrátil sa ku mne: „Je to vý-borné. Je to výborné.“

Celú jar roku 1975 som pozorne čítala prvých deväť Šalamunových bás-nických zbierok. Podčiarkovala, triedila verše podľa tém. Horela som od ná-ruživosti, ktorú v sebe majú. Potom som napísala svoju interpretáciu, okolodesať strán. Dala som text do tašky a sadla do auta. Išla som po priateľaa priateľku a spolu sme sa odviezli na Vipavsko, na zámok Zemono. Prialasom si, aby si moje tvrdenia prečítal aj básnik, ktorého básne som interpre-tovala:

17

13 Ide o názvy Šalamunových básnických zbierok.

Ja nie som veda, ja som pamäť.

O pár rokov som napísala báseň.

Kam som položila pamäť?Nikdy sme sa ani len neobjali!Zmocnia sa ma staré časy.V palladiovskej idei si stál,na vysokom lešení –na prstoch omietka –a nechal sa viesť Fénixom.Na zámku sme si podávali lovecký osud, mäkkýako vlna.Pol hodiny si čítal moje hľadisko,a po bleskozvode švihol text do vzduchua do zeme.

Svila in lan / Silk and Flaw (Hodváb a ľan), 1997

Kolegovia na fakulte síce moje nadšenie zo Šalamunovej poézie nepodrobilikritike, ale ani ho so mnou nezdieľali. Boli medzi nimi aj básnici! Vďakasvojmu objavu som celá horela, v okamihu som vedela, že v spôsobe, akýmprechádza rečou, sa s ním nikto nemôže porovnávať. Väčšina aj tak zaujalapozíciu pozorovateľa.

Keď som neskôr chodila do zamestnania, v kníhkupectve som sa ešte slo-bodnejšie nadchýnala všetkým, v čo som naozaj (u)verila. Kolegyňa, s ktorousme boli aj priateľky, mi vtedy vmietla do tváre, že beztak je Šalamun iba so-fistikovaný švindeľ. V okamihu som zapochybovala o všetkých jej postojoch.Pri možno tridsiatej básnikovej zbierke som na ulici stretla Petra Kolšekaa nemohla som sa ovládnuť. Napadla som jeho najnovšiu recenziu, tým ostrej-šie, že bol mojím kolegom z čias štúdia. Zdalo sa mi neprijateľné, že nevidel,ako je každá Šalamunova zbierka vždy iná a rozohnená, hoci aj trocha uza-vretá do seba. Veď sme nežili v bezstarostnej dobe, aby všetko, čo sme si po-mysleli alebo pocítili, mohlo byť prístupné, otvorené dokorán. Napriek po-stmodernizmu Šalamunovo básnenie nebolo spoločensky nezodpovednouprodukciou zmyslu. Šalamun bol a ostal romantik, to znamená, že z hĺbkysrdca veril v to, čo napísal. Hoci bolo očividné, že do literatúry vstúpil presnetam, kde aj iní modernisti – Taufer, Svetina, Zagoričnik...

Vari všetci zabudli, že v roku 1964 bol za svoje jasné a otvorené stanoviskov poéme Duma odsúdený a uväznený? Pravdepodobne o tom mnohí vôbecnevedeli! Zatvorili ho v tom istom čase ako Jožeho Pučnika,14 aj keď len najeden týždeň. Obava, že pri ďalšom publikovaní veršov ho môže postihnúťniečo ešte horšie, ho už neopustila.

18

14 Jože Pučnik (1932 – 2003) je slovinský politik a sociológ s pohnutými osudmi (väzenie, emi-grácia) v čase JSFR. Väčšina slovinskej populácie ho dodnes vníma ako kľúčového predsta-viteľa osamostatňovania Slovinska (1991) v rámci Juhoslávie.

Keď som tvrdila, že sme menej slobodní, ako bol svojho času Prešeren,nikto moje slová nebral vážne.

Občas som dokázala svoje nadšenie brániť aj dosť hrubo, pretože túto sle-potu voči veľkému súčasnému básnikovi som vnímala ako absolútny nedo-statok nadania na štúdium slovinistiky či pre porozumenie poézii. Najhoršiebolo, že odmietavý vzťah k nemu bol skutočne prejavom ignorancie, ľahos-tajnosti voči duši jednotlivca, jasnozrivosti, ktorú básnik iniciuje v každomčitateľovi. Pred verejnosťou jeho vyžarovanie skrývali, vnímala som to akoodmietanie slovinského národa, jeho duševného bohatstva. Pre Šalamunasom bola pripravená kedykoľvek komukoľvek vmiesť do tváre tie najpríkrej-šie slová, podobne pre Prešerena. Viem, že mentalitou učiteliek, obdivova-teliek Menarta a Minattiho,15 moje slová neotriasli. A ani mentalitou redakto-rov; umelecká sloboda ich skôr vydesila, a tak sa dôležitými individuálnymitextami radšej hĺbkovo nezaoberali. Podstatne viac sa zaoberali tým, či sakvôli tomu či onomu rukopisu neznepáčia teológom, doktrinárom a politi-kom. Aký to musel byť čas, keď redaktori prijímali so strachom a v pomykoveto, čo prinášalo slobodu a uvoľnenie? Napriek tomu sa z rukopisov šírila od-vaha a hoci Šalamuna hodnotili ako bizarného a hoci bol za mrežami, každýrok mu v Slovinsku vydali jednu alebo dve básnické zbierky.

Mala som za sebou dva roky prednášok o Prešerenovi u profesora Pater-neho, tam som sa naučila, že básnika nesmiem nechať osamoteného, keďviem, na čom pracuje, a nesmiem sa tváriť, že neviem, o čo mu ide, keď toviem. Ak sa básnik nebojí nasadiť si klobúk nakrivo, jeho odvahu musím vziaťvážne, veď s ňou predstupuje predo mňa, svojho čitateľa, a samozrejme ajpred literárnu vedu, resp. svoje „výrobné odvetvie“, ako Šalamun vedu du-chaplne pomenoval. Prešeren a Šalamun majú precíznu a mimoriadnu inte-ligenciu a rovnaké „poverenie“. Dnes si dovolím povedať, že toto poverenieje vrodené každému velikánovi; chtiac-nechtiac ho získa spolu so svojím ar-chetypálnym básnickým „stavom“.

A čo je pre Prešerena najcharakteristickejšie? To, že slovinský básnický ja-zyk postavil na svetový horizont. Vedľa Petrarcovho. V tom absolútne uspelaj Šalamun, ktorý svojím básnickým jazykom kontroval všetkým svetovýmbásnickým jazykom aj básnikom! Obidvaja napísali silné básne. V prvomrade tie, v ktorých rozmýšľajú o význame poézie a básnického povolania jed-nak pre nich osobne, a jednak pre svoj národ. U Šalamuna v tejto súvislostispomeňme vychýrenú Glosu, alebo Elegiju mojim rojakom (Elégiu mojimrodákom) atď., no taký je aj úvodný cyklus v Pokri s názvom Zatmenie, kdesi, unavený vlastným plemenom a jeho podobou, veští nový svet ostrýchhrán. Krutý a večný. V každej knihe je najmenej jedna báseň venovaná tejtotéme. Ďalej sú to ľúbostné básne, s tou pravou „iskrou ohnivou“, básnický ja-zyk aj ľudská duša v nich vystreľujú od neba až po peklo a naspäť, prechádza-júc cez nepredstaviteľné hlbočiny nádeje a zúfalstva. Šalamun ide tak ďaleko,že živú ranu vyhlasuje za prameň, živú šťavu (Živa rana, živi sok, 1988).

19

15 Dvaja zo štyroch autorov (popri Cirilovi Zlobcovi a Kajetanovi Kovičovi), ktorí vstúpili doslovinskej literatúry kolektívne zbierkou Básne štyroch (1953), a hoci ich tento krok „vynie-sol vysoko“, ich reálny estetický prínos (aj pre autorku tejto poznámky) ostáva sporný.

V dôsledku toho veľký básnik vytvorí bránu, priechod, ktorý sa pomocoureálnych symbolov otvára tomuto svetu, no súčasne aj paralelnej skutočnosti,ktorá je duševnej, resp. básnickej povahy, presnejšie – je vizionárska a pra-cuje na našej budúcnosti. Ešte jeden dôkaz, že život si – ako svoje feudum –nemôžu privlastniť tí, ktorí presadzujú doktríny a dogmy. Prešeren, Cankar,Kocbek16 a Šalamun zbásňovali, ako sa žije každodennosť pod vplyvom naj-väčšieho zla, v ich životoch ho predstavovali klerikalizmus, komunistickástrana, fašizmus, neznesiteľné utrpenie a zabíjanie – teror tela aj ducha. To jeto, čo Šalamun videl u Kocbeka, aj keď ho spočiatku charakterizoval ako prílišťažké bremeno, pretože sám chcel byť oddýchnutý, ľahký, ohybný. Keď zistil,že práve tento jeho súčasník je, viac než ktokoľvek iný, stvoriteľom našej slo-body, napísal mu báseň k sedemdesiatym narodeninám. To bol mimoriadnevzácny, zriedkavý hold, úradne trestaná poklona. Dokonca aj slovinská aka-demická literárna veda vie len o zriedkavých výnimkách ľudí, ktorí sa odvážilipostaviť za inteligentných a svojhlavých heretikov, pracujúcich pre budúc-nosť, ktorú tu a teraz žijeme. Oponenti a protivníci odvážnych básnikov v násuviazli ako trpká spomienka.

Niekedy sa hanbím za to, že som vynadala každému, kto Šalamuna napriekmôjmu vysvetľovaniu nepochopil. Rozumných ľudí si trúfam ešte aj dnes za-páliť pre jeho poéziu a tých nerozumných naopak dokážem ešte vždy uraziť.Prešerena a Šalamuna som vnímala v ich dokonalosti a univerzálnosti, pretosom u nich ako poetka nachádzala dostatok vzorov, oporu pre vlastnú od-vahu aj individualitu. Ak som použila nejaké pre nich charakteristické slovo,bola to poklona básnika básnikovi, a nie intertextuálna nákaza. Nebudemstrácať čas písaním o tom, ako som asimilovala Šalamunovu básnickú reč. Ideo niečo celkom iné a všetky tie tézy o intertextualite sú v tomto zmysle pre-hnané – sú zaprášenými akademickými výrokmi, v ktorých niet ani zbla po-znania jednak o Šalamunovej, a jednak o mojej poézii.

Keď som v roku 1980 prijala diplomovú prácu o poézii Národnooslobo-dzovacieho boja (NOB), v rámci ktorej som mala interpretovať básnickézbierky z rokov 1940 – 1945, s profesorom Borisom Paternu sme ešte verili,že interpretáciu týchto viditeľných a dôležitých zbierok aj dokončím. No sta-čilo pár mesiacov a začala som pohasínať; moje zaujatie očividne ochabovaloa jednoducho som nenachádzala dostatok ideí o partizánskej poézii. To ne-bola téma pre mňa, chýbalo jej to, čo sama v poézii hľadám a nachádzam.Pravdepodobne som vtedy ešte nedokázala zazrieť či prijať široko rozvet-venú silu a potenciál umenia odporu. Profesor vedel, že osud vodí múdrychich vlastnými cestičkami a nechcel ma nerozumne zatiahnuť do nešťastia.Ktoréhosi popoludnia mi na konzultáciách vo svojom kabinete položil otáz -ku: „Možno by ste si radšej zmenili tému?“ „Ak je to možné, tak veľmi rada,“

20

16 Kľúčové postavy slovinskej literatúry rozličných období s pohnutými osobnými osudmia dnes už neotrasiteľnou pozíciou v rámci kánonizovaných dejín slovinskej literatúry. Nie -ktoré ich diela boli preložené aj do slovenčiny. Prešeren je – okrem iného – tiež autoromtextu slovinskej hymny a jeho meno každoročne (8. februára) symbolicky zaštiťuje štátnysviatok kultúry v Slovinskej republike.

vydýchla som si. „Nevzali by ste si Šalamuna?“ čítal moje myšlienky. „S veľkouradosťou.“ Ako správny profesor ponechal mi celkom voľnú ruku pri mojomputovaní Šalamunovou poéziou, no požiadal ma, aby som urobila aj bohatúbibliografiu podľa prísnych akademických pravidiel – knižničný systém cob-bis vtedy ešte nefungoval.

Bol to pre mňa môj diplomový dar, a nie práca či úloha.Keď som bola neskôr zamestnaná v kníhkupectve, mala som úplne voľnú

ruku pri prezentovaní poézie a jej významu ľuďom. Teda básní, o ktoré samožno oprieť, pretože odhaľujú skryté stránky mentality, ktorá nás, Slovin-cov, vláčila od jedného ťažkého obdobia k druhému, ešte ťažšiemu. Šalamunmal vo svojich zbierkach veľké „kamene“, ktorými kameňoval dobu, a nielentú vtedajšiu. Keď som tie „kamene“ vystavovala vo výklade, ľudia sa veľmiradi dívali, ako sa doba mračí. Stáli pred výkladom a pozorovali. Objednávalasom veľa Šalamunových kníh, ktoré vychádzali rok čo rok, a tak sa pred očaminávštevníkov dialo stále niečo nové. Ľudia si navykli ísť okolo, aby videli no-vinky. Nielenže vrhal kamene, on svoju dobu aj občerstvoval. Jeho knihy bolivo výklade otvorené, aby ľudia mohli prečítať dve básne, nie ktorí potom vstú-pili dnu s otázkou: „Môžem vidieť tú básnickú zbierku, v ktorej je verš: Jacka Ivan Cankar boli najlepšími priateľmi?“, alebo: „Chcel by som vidieť knihu,v ktorej sa píše: na panvici je závin.“17 Aj po kníhkupectve boli rozvešanébásne naklepané strojom na kúskoch ražného plátna, na špagát som ich pri-pevnila drevenými štipcami na bielizeň. Malo to neuveriteľný účinok. A nie-len pri predaji Šalamuna, ale aj Junga, Anity Berberovej, Egyptských hrncovmäsa... Prepisovala som básne a tiež úryvky z románov a esejí. Niekedy po-medzi to visela aj oxeroxovaná fotografia. Okrem toho sme sa Ľub ľančanomprezentovali ako kníhkupectvo, ktoré dokáže vylúštiť drobné narážky, po-smeľujúce pamäť, slobodu aj srdce...

Kto Šalamuna dodnes nečítal, iste s tým začne teraz. No z jeho básnickýchzbierok, a nie z hrubej knihy nazvanej Kdaj (Kedy). To je kniha „na potom“.Patrí do kufra, pribalená k cestovaniu! Aby ju mal človek pri sebe...

Listujem v kôpkach svojich zošitov. Rozhovory s ním som si nezapisovala.Ani jeden. Iba dva rozhovory som nasnímala. Ostalo teda len to, čo sa zacho-valo v mojich bunkách. Ja som pamäť. Niekde v dome musia byť listy, ktorésme roku 1999 písali ešte na papier; Ľubľana – New York a späť. Neviem anito, kde mám všetky Tomažove pohľadnice, od Paríža po chorvátsky Rab, Ma-roko či talianske Urbino, od Bleda až po Peking. Poslednú z Bleda, ktorú po-slal presne šesť mesiacov pred svojím odchodom, som založila za obraz –veď on vie, ktorý. Na pohľadnici je parník z čias monarchie, ako pláva po Ľub -ľanici do Laibachu:

21. 06. 2014Najdrahšia Meta, ó, to je ale naozaj tvoja najlepšia kniha, príjemne ju mô-žem popíjať. Až po jazero som dokázal prísť sám, sme na Blede, gratulu-

21

17 V origináli sa uvádza „potičica“, čo je zmenšenina od slova „potica“ – náš závin. Ako uvádzaKarol Chmel v preklade pravdepodobne tejto istej básne (bez názvu), ide o: pokrm na pan-vici, národné jedlo – tak ho občas servírujú.

jem, naozaj je blahodarná, otvorená, nádherná. Dúfam, že mi nevymlelimozog. Aj knižná výbava Vrta (Záhrady) je skvelá. Všetko najlepšie, naj-krajšie. Tomaž

Kde sú všetky Tomažove a Metkine pohľadnice k Vianociam a Veľkej noci?Po celom dome ma strážia, poskrývané v knihách. Kde mám teraz vykopaťťažký bochník syra, čo zreje štyridsať rokov pod nejakým vrchom – v jaskyni,ktorá sa vďaka tomuto bochníku stala tým najdôležitejším v celom Emmen-tali?

Americká poetka si dala na ľavé nadlaktie vytetovať dva verše zo ZatmeniaIII: „Na čiernych lúkach / visia plachty vypratej lásky.“ Každý velebí géniasebe vlastným spôsobom.

Viem, že som pamäť, preto by som rada písala – o niečom, čím sa dotýkanás všetkých. Sem-tam sme si s Tomažom na seba urobili čas. Nebolo ho veľa.No chvalabohu, že ho bolo aspoň toľko. Som nekonečne vďačná za tú milosť,že každú moju básnickú zbierku prečítal ako prvý a napísal o nej zápis, ano-táciu na obálku. To sú doposiaľ najmúdrejšie a najiskrivejšie zistenia o mojejpoézii. Dobre vedel, čo robím, a mal radosť, keď videl, že aj ja viem, čo robíon. U nás ťažko nájdeš človeka, ktorý dokáže písať tak, že sa vskutku dotknebásnikovej duše. Keď dôjde k niečomu takému, viem, akú to vyvolá vesmírnuradosť.

Vážne som vzala túto báseň, ktorá vyšla roku 1976:

Kto ma čítaako ironika,ten budepred Bohom vinný.Netýkajú sa mavaše dekadentnéobranné systémy,všetok ten hnojcizelovaných zločinov,ktoré vyhlasujeteza humor a základnýkameňsvojhohistorickéhoexperimentu.

Iróniu uňho nenájdeme; nepredstieral nevedomosť a nešpásoval, hoci tomu najčastejšie vyčítali. Šalamun chodí stredom sveta a zapisuje to, čo nachá-dza v sebe, nehľadiac na dobu a literárne štýly, je spoľahlivý romantik. Erosje uňho taký, aký už Eros býva: kozmogonický: vytvára básnikov vesmír –a tiež každého, koho sa jeho poézia dotkne. Má vybrúsený a výrazný intelekt,no jazyk podvedomia sa stal rokmi najvýraznejší. Akoby nejaký neznámyškriatok krútil pákou básnického zariadenia, ktoré vytvára rukopisy. A tak

22

rýchlo, že ledva básnikovi dovoľuje dýchať. Kto dokáže prečítať útržky člo-vekovej duše, ten vidí, že jazyk nevedomia sa do nás naváža s neskrotnosťounajsubtílnejších detailov. Medzi nimi nachádzame aj ozajstné symboly onohosveta, ktorý Tomaž sám takto definoval: čo vidí astrofyzika ako svoju po-slednú hranicu, svoje plátno, je básnikovi kolískou.

Šalamuna je naozaj potrebné čítať srdcom alebo dušou. Takéto čítanie násvedie k zodpovednosti. Prečo? „Pretože len tak môže citlivo reagovať, vnímaťa porozumieť, bez týchto vlastností prisudzovaných duši sa nemôžeme do-pracovať k žiadnej zodpovednosti, a spolu s ňou sa vytratia aj sloboda a mož-nosť voľby. Na ich miesto nastúpi vypočítavosť, ktorá sa čoskoro ukáže akoiracionálna a nezmyselná.“ Toľko citát filozofa Deana Komela.

Tak ako dejiny postavili Kocbeka na miesto, ktoré mu patrí, postavia aj Ša-lamuna. Nech sú si toho vedomí akademickí úradníci, ktorí ho nečítajú celoudušou, ale sa zaoberajú „škatuľkovaním“. Veľa tejto akademickej byrokracievystúpilo aj na sympóziu pri príležitosti 70. narodenín Tomaža Šalamuna.A máme tu ešte omylnú omladinu, kritikov (napr. Gorana Deklevu), ktorýmich povrchnosť nezazlievam, mali by si však uvedomiť, že podobné čítaniebásnika zraňuje. História vyzdvihne autora, kým s tými, čo sa agresívne vnu-cujú, zatočí tak, že si na nich časom ani nespomenieme.

(Zo slovinčiny preložila STANISLAVA REPAR. Verše v poslednom príspevku preložil KAROL CHMEL. Pôvodne vyšlo v revue Poetikon, 2016, č. 59 – 60.

Publikované s dovolením autorov aj vydavateľa)

23

Peter Kľúčik – Zinovij Juriev: Kassandrina ruka. Mladé letá, 1983

Tomaž Šalamun

Zatmenie

I.Unavila ma podoba môjho plemenaa vysťahoval som sa.

Z dlhých klincovsi vyváram údy nového tela.Zo starých handier budú útroby.Zhnitý plášť machubude plášťom mojej samoty.Oko si vyberiem z hlbiny močiara.Z prežratých dosiek hnususi postavím kolibu.

Môj svet bude svetom ostrých hrán.Krutý a večný.

II.Vezmem klince,dlhé klincea budem ich zatĺkať do svojho tela.Celkom zľahka,celkom pomaly,nech to trvá dlhšie.Urobím presný plán.Budem sa čalúniť každý deň,priemerne desať štvorcových centimetrov denne.

Potom všetko podpálim.Horieť to bude dlho,horieť bude sedem dní.Zostanú len klince,roztavené, všetky zhrdzavené.Takýto zostanem.Takýto všetko prežijem.

III.Na čiernych lúkachvisia plachty vypratej lásky.

24SLO

Nikoho nepustím na svoje pasienky.

Ani ty si nikdynechodila po mojej tráve,len si nemysli.Vždy len po múriku.Po múriku hore.Po múriku dole.Po múriku vľavo.Po múriku vpravo.

Vždy len po múriku.Poker

Maliny sú

II.Prídeme do Karlovcaa radíme saako hraťman to manna dvoch centrovalebo nakríž

a Guato má nové teniskya zapaľujú sa svetláa každý má svoje čísloa Škinko je fantastický backa vyberajú si time-outa nikto neprenikne do našej zónya všetky naše koše sú bez kostí

a na druhý polčas príde teta Agátaa vravíóóóóóó, aká som spokojnáa príde teta Lelaa vravíóóóóóó, aká som spokojnáa príde Olivieria povieóóóóóó, aký som spokojný

25

DerinCamerlengoSiora Pesaroa všetci chodia hore dole po tribúnea spievajúóóóóóó, akí sme spokojní

a ty čosi spokojný sám so seboupýtajú sakeď hádžem loptu z outu

a ja si pomyslím

jasnésom spokojnýjasné, že som spokojnýóóóóóó, aký som len spokojný

na konci sa ma novinári pýtajúprečo ste prehrali tento zápas

a ja vravímmaliny súmaliny

Allah! Occhi Glauchi! Amerika ma oslepuje

allah! occhi glauchi! amerika ma oslepujepahorky pomaľované na zeleno, pražené lieskovcenehybní kovboji, terasy, ruský rukávnikvykrikujem v zásuvkeon: zhasni svetlo, ona: sorrento, pelerínafebruár: vlaky voňajú inovaťoujuxtapozícia: telegrafický chliebto, čo tu žeriem, chrobáky, obyvateliato, na čo sa tu dám nachytaťnôžky vytrhávané muchám, štábó, petrarcafior, frondi, erbe, ombre, antri, onde, aure soavičierne krinolíny álp, úbohé kvótygerbery, prúty, prach

26

on: heraldika, ona: býk pre kresláon: spev tovární, procesia bochníčkovona: jediné lepidlo incest, cerebrálny mysticizmusveslujeme, veslujeme, palmy cez oknáťažké predvojnové topánky, sklené hodinypovýšili maako sa vravelo o d’annunziovi: abruzzesepino pascali abruzzese, sivé morebojím sa, že mi odpadáva telo, že mi mäkne šijaže som jediný, ktorého stojí za to položiť na oltár vlasti

Živá rana, živá šťava

Šepot, zabíjačka, dotyk, mäso. To, čo nazývaštichom. Nemôžeš strieľať inde, iný cieľnejestvuje. Oko pyramídy sa nerozžiari. Vysokodvíhaš jej vrchol, vysoko, potom ho zhadzuješ, pri

základni ju rozširuješ. Odtlačok dá Mount Everest.Chladnokrvná ľahostajnosť pravdu. A mlčanie vnadya potravu, kameň so stisnutou jamou úst. Padaj, padaj,milý sneh, a zmrzni. Vypi vrásku z môjho

čela. Nech vietor roztrhá spomienku a predhodí jutankom. Hor, vzbĺkni, čistý benzín. Len najvyššístupeň hrôzy zrodí vlhkú hodvábnu mäkkosť

pivónie a vypije ti tvár. Popol,choré zvratky, minulosť. Zabi a vzývaj,zataj ma. Ponor sa do mňa ešte hlbšie.

* * *

Spočívam v Bohu celým svojím telom.Pokrm na panvici, národné jedlo.Rozlievam sa na všetky strany ako rieka,na všetky strany sa ako rieka rozlievama ľudia vravia, že si vo mneumývajú dušu. Ja im hovorím, žesi umývam svoju dušu v nich. Všetci hovoríme, že siumývame dušu v nás, v sebe.Chlieb tiež namáčajú do omáčky,

27

28

ponárajú ho, napichnutý na vidličku,aby sa posilnili. Ja robím to isté.Čudujem sa a výskam od radosti, že sa todeje a ustavične zdôrazňujem, či vedia,že ja nie som nič a či vedia,že oni nie sú nič, oni sami. A že preto sme všetci všetkým.Lebo mnohí ľudia ma čítajú nesprávnea myslia si, že sa chválim.Že som ironický a mystický, lebo nevidia,že my všetci sme len mäsom božích rúk.A bez ohľadu na to, že sme čorazviac na ťarchu, že napokon nás možnoaj zabijú, aby potom mohliv pokoji viesť svoje idiotské občianskevojny tam, kde som postavil skutočnú skalu, nie sommystik. Mystici sú tupí reakcionári,ktorých, mŕtvych ako skrine,vystrihli z fašistickej predstavy božej hlavy,a teraz páchajú zlo.A ironici sú takmer mŕtvi, aj keďešte alebo už dýchajú.Trápia sa a pokúšajú sa zvládnuťpriekopy ducha krompáčom.Irónia: je tam, kde zaškrípe duch o krompáč.My sa však pokúšame čo najpozornejšiepočúvať, pretože vieme, že neexistujeme.Z milosti Božej je nám danéplávať v krásnom prúde, ktorý je úplneopačný ako prúd farizejov.

(Zo slovinčiny preložil KAROL CHMEL. Slovesá slnka, Drewo a srd, 2002)

Peter Kľúčik – Zbigniew Nienacki: Pán Tragáčik a človek z UFO, detail.Mladé letá, 1990

Aleš Debeljak

Je čas

Je čas. Povedz, čo už raz bolovyslovené. Nech nedôjde k omylu. Začni,kde chceš. Viac ako teraz trpieť nebudeš.Vo vtáčom vzlete z vodnej hladiny je už aj

pád. Ani ty o nič neprídeš. Koľko sidal, toľko bude tvoje. Keď unikáš do inéhojazyka, viem, že sa ti cnie po tichu. Takom,čo nedrancuje telo, lebo ho poznáš zvnútra.

Pretože umierajú len ľudia, nie ich mlčanie.No húfy škorcov, vracajúcich sa domov, narobia hluk.Budeš musieť dvihnúť svoj hlas. Teraz hovor!Povedz, ako si ticho a stávaš sa dychom všetkých.

Tá báseň je pre teba

Tá báseň je pre teba, bezmenný. Taký impulzívny achorý od monotónneho čakania na ktoviečo, ešte vždyblúdiš ročnými obdobiami. A nepíšeš si denník. Nikto tebepodobný si ho nepísal. Ponechaný sám na seba a nostalgiu

po budúcnosti. Svojím spôsobom prežiješ utečeneckétábory aj rozlúčku s peknými ornamentmi v secesnejarchitektúre. Na sýkorkinom perí možno zazrieš bežnéblýskanie zbraní. Aj tvoj osamelý piskot. Ktorý trvá. Dlho.

Stuhne do elégie. Tu sa nedá nič robiť. Presne tak sa to musíudiať. A potom zúfalstvo, ktoré v nás jemne pošumieva. O to ide.Môžeš vypiť ďalších šesť fliaš, no v zrkadle cudzej spomienkysvoju postavu už neoživíš. Do konca budeš jediný, sám. Hotovo.

(Zo slovinčiny preložila STANISLAVA REPAR. Slovar tišine, Aleph, 1987)

29

De

be

ljak

(1

96

1 –

20

16

)|

SLO

Aleš Debeljak | Všetko, čo je napísané,je naše

28. januára 2016 dobrovoľne odišiel významný slovinský esejista a básnik, prekla-dateľ a sociológ kultúry Aleš Debeljak (nar. 25. decembra 1961). Známy, priateľ, ko-lega, ktorý pre slovinskú literatúru znamenal veľa: patril k priekopníkom postmo-dernizmu v Slovinsku (a vtedajšej SFRJ), bol vedcom, ktorý dokázal produktívnetematizovať rozdiely a spoje medzi vedeckým a estetickým/umeleckým diskurzom,v posledných desaťročiach na seba prevzal úlohu kultúrneho diplomata a sprostred-kovateľa medzi krajinami, kultúrami a literatúrami bývalej Juhoslávie. Publikovalokolo 13 odborných a esejistických kníh a 9 básnických zbierok, bol nositeľom CenyPrešernovej nadácie a dvakrát Jenkovej ceny za poéziu, v slovinčine mu naposledyvyšla kniha autoreflexívnych básní v próze Ako sa stať človekom (2014). V 90. ro-koch mu na Slovensku v preklade Karola Chmela vyšli eseje Temné nebo Amerikya Kozmopolitická metafora, v Čechách Súmrak idolov a neskôr aj ďalšie tituly. De-beljak sa v nich venoval kritickej reflexii rozpadu Juhoslávie, problémom so stre-doeurópskou a národnými identitami, systematicky sa zaoberal aj problematikou(post)modernity v literatúre a umení. V posledných rokoch intenzívne písal glosyna aktuálne témy a zapĺňal rubriky novín, písal o Lou Reedovi a hudobnej skupineAzra, islame a kresťanstve, Amerike aj Bosne, čítal, čo píšu jeho priatelia v Belehrade, Sarajeve, Záhrebe, New Yorku, v Ľubľane... Bol intelektuálom verejného priestoru,v ktorom si preveroval aj svoje vlastné myšlienkové koncepty. Ten najťažší – ako žiťďalej v chorobe a strádaní – neuniesol a človeku sa nechce veriť, že je to tak.

V roku 2009 vydal básnickú zbierku Pašeráci, o rok neskôr aj v prítomnosti au-tora o nej prebehla kritická diskusia na festivale „Pranger“, ktorý sa zameriava napoé ziu vo svetle literárnej kritiky a vice versa. Debeljakovu zbierku na verejné hod-notenie navrhla poetka Meta Kušar ako jedna z troch pozvaných hodnotiteľov, resp.vtedajších festivalových kritikov. Zo záznamu diskusie prinášame niekoľko Alešo-vých myšlienok o jeho vlastnej tvorbe aj poézii všeobecne. (StR)

* * *

„Ako pripomenuli viacerí kritici, ,žena, ktorej niet’ stelesňuje v istom zmysleideál, topos, ku ktorému sa približujeme, no celkom sa k nemu priblížiť ne-môžeme – tak to teraz vidím v spätnom zrkadielku racionality–, len neúplne,t. j. ako pašeráci. Nie ako tí, čo majú na to dovolenie, môžu sa pohybovať voverejnom priestore a vytyčovať hranice, ale ako tí, čo hranicu prekračujú po-tajomky, potichu, nepozorovane. O aké hranice by malo ísť? Samozrejme,hranice medzi tým, čo bolo, čo je a čo bude, medzi troma časovými módmi.

A veľmi presne bolo povedané aj to, že práve módy času sú tým, čo ma naj-viac zaujíma. Pravdaže ma musí zaujímať, ak to tak poviem, básnická alebolyrická archeológia tohto druhu: S jej pomocou sa zaoberám výlomkom čiuž osobnej alebo kolektívnej pamäti, preto je v textoch toľko názvov kníh,filmov, viaceré výroky... Všetko, čo je napísané, je naše. Čiže: kolektívna a in-dividuálna pamäť, pričom hybným impulzom obidvoch je bolesť. No nie „bo-lesť z nezažitého“, ale bolesť z nevysloveného, teda toho, čo si ešte len razí

30SLO

cestu k slovu. Ak má poézia nejaký zmysel, tak väzí práve v približovaní sak tomu, čo nie je možné vyjadriť slovami. Tento paradox je hnacou silou poé -zie.“

* * *

„Pašerákov na jednej strane vnímam ako mapovanie alebo výskum času,resp. časového kontinua, v rámci kolektívnej pamäti až po druhú svetovúvojnu a v rámci osobnej pamäti po 70. roky. Na druhej strane, a to som zistilaž neskôr, mnohé básne, hoci nie každá, možno každá druhá alebo každátretia, označujú aj miesto výskytu, lokalitu. Nejde o nejakého svojráznehosprievodcu po meste, ktoré aj tak, vrátane Ľubľančanov, nepoznáme, ale ideo obraznosť svojho druhu, zaznamenávanie potuliek mojím priestorom, pomojom osobnom meste. Samozrejme, na jednej strane sú tam vecné, hmata-teľné a verifikovateľné informácie typu Gallusovo nábrežie, povedzme akoopora pre nejakú lokalitu, no na druhej strane napríklad v básni nazvanejSpoločnosť nespavých sa ako miesto určenia objaví Ulica Slavka Gruma,ibaže Ulica Slavka Gruma v Ľubľane neexistuje, jednoducho jej niet.

Ide teda o akúsi zmes, povedzme zliatie časovej a priestorovej mapy, ktoré,dúfam alebo tak si to predstavujem, poháňa ambícia – a teraz kanibalistickycitujem sám seba – alebo istá, a zase nie až taká čudná túžba nájsť nový jazyka nahradiť ním ten starý. Čiže: stará rana, existenciálny postoj, transhistorickýpríbeh, ktorý sa netýka iba mňa, hoci vo mne prichádza na povrch alebo cezomňa sa zvonkajšťuje – a hľadanie nového jazyka, čiže to, čo poézia bežnerobí. Vyjadriť niečo, čo nás všetkých presahuje, a umožniť tak, aby sa s básňouidentifikovali aj tí, ktorí s nami buď čas, alebo priestor nezdieľajú, aby sa našaskúsenosť stala prístupnou v podstate pre všetkých, no na druhej strane –aby bola aj hlboko intímna. To ma zaujíma! Rovnako ako mesto, ktoré sícebezpečne identifikujeme, no zároveň nám vždy znova uniká.“

* * *

„Ak v mojej lyrickej tvorbe jestvuje nejaká plánovitosť, potom vychádza z pre-svedčenia, že nehotovosť, magmatickosť, fluidnosť, nestálosť osobnosti, naktorú sa báseň zameriava a ktorá je jej hlavným hýbateľom, nereprodukujem,neopakujem aj v nestálosti, neusporiadanosti, neformálnosti, rozťahanostibásnického výrazu.

Ak vôbec, tak potom si radšej vytvorím, takpovediac, vonkajšiu formálnuklietku, istý rámec, aby som z prelínania pamäťových fragmentov, tak osob-ných, ako kolektívnych – to na jednej strane, a z nejakej pridanej fantazijnejpráce, to na druhej strane, vytvoril aspoň ilúziu poriadku, ak už nič iné.

Nie som básnik, ktorý by si zapisoval raz to, raz ono alebo si celý čas niečozaznamenával na obligátne papierové obrúsky atď. Toto nepoznám.

Už moja prvá kniha Náhrady náhrady nebola zamýšľaná [...] ako básnickázbierka. Zbierka v sebe sústreďuje vskutku rôzne básne, ktoré vznikli pri rôz-nych príležitostiach, inšpiráciach, motivických vplyvoch, zatiaľ čo kniha

31

básní, ako to vnímam a tiež skúšam realizovať, je celostný organizmus, doktorého patrí napríklad aj spôsob usporiadania básní a všetky tie osobné ma-ličkosti, tzv. parafernálie, čiže zdanlivo nedôležité informácie, údaje, venova-nia, datovania, lokality atď. Aj celkové dedikácie kníh, ktoré sú u mňa všetkyniekomu venované. Komu? Vždy len tebe, čitateľka. Dávam dohromady múrynejakej stavby, ktorá nie je stračím hniezdom, hniezdom, kam možno nazná-šať čokoľvek, alebo aspoň ním nechce byť, ale pokúšam sa vytvoriť účinoknejakého organického celku, istej usporiadanosti. Prečo? Práve preto, abysloboda časového prelínania, pašovania cez hranice oddeľujúce včera, dnesa zajtra, lepšie vynikla. Tak som si to racionalizoval pre svoju vlastnú potrebu.“

Prevzaté z webzinu „Literatura“. In memoriam Aleš Debeljak. Všetko, čo je napísané, je naše. http://www.ludliteratura.si/esej-kolumna/in-me-

moriam-ales-debeljak-vse-kar-je-napisano-je-nase/ [18.02.2016]

32

Pozorujem ťa(pre teba, M. Š.)

Pozorujem ťa, ako nežne kĺžeš rukou po tele. Ako sa sebasamej spytuješ, kde sa ťa dotkol anjel: pery, kolenný ohyb,mušľa ušnice? Dnes, včera, ešte predtým, díval som sana ženy tvojho druhu, ako jemne prechádzajú priestorom,tak ako ty, kĺžu sa akoby na krídlach, spoľahlivo, hrdo, bezstrachu. Vidím ťa jasne a presne. Príď. Vstúp, poviem.

(Zo slovinčiny preložila STANISLAVA REPAR. Minute strahu, Mladinska knjiga, 1990)

Meta Kušar

Leto leto

Mýlim sa, nemýlim sa. V piatok, sobotu a nedeľuje dôležité dívať sa srdcom. Ešte dôležitejšiev pondelok, utorok a stredu. No vo štvrtoknajdôležitejšie. Bolí to, ale pomáha. Omnoho viac bolí,keď si obzeráš svoje srdce. Zásobujem ho bobuľami plodov,dám sa mu napiť vody. V Ludvíkovom sporáku kúrim rokom, dňom.Keď sa zlomíš, kúrim, Keď ťa zlomia, kúrim. Keď z teba vypáčiatajomstvo, kúrim. Keď sa bohovia mračia a v záhradeorganizujú manévre, kúrim. Vyberieš sa k moru, manévre.V lese vojna. Nahá vrhá siete, stúpapo rieke a rukou loví ryby. Ladnosť, krása, trik,intriga, moc, proti Afrodite nepomáhajú ani najmenej.Kráča, v ozajstnej dobrote a len z vnútornej potreby.Čo poháňa leto dopredu? Našla som mŕtveho rybára.Bohyňa ho nedokázala oživiť. Pokojne si obzriem umrlca,ostro ho pokarhám a pohne hlavou. Prikývne.Odvlečiem ho k zemolezu, opäť ho pokarhám a otvorí oči.Ráno mu striebornou lyžičkou podávam verše, na obed ho potierambylinkovým olejom, večer popíjame víno. Celý deň mu pozerám do očí.Takto liečim rybára. Lovca oživujem v noci. Mŕtvehojágra treba držať v chlade. Zahynul v krížovej paľbe.Streľba zboku ho hlboko ranila. Vína sa nesmie dotýkať.Básnikovi vymývam tlejúcu ranu. Keď zaspí,otieram mu čelo modrou vatou. Zvyčajne o polnoci.Mŕtvy sudca je najhoršia mŕtvola. Keď mu bohyňa zastrie rozum,umrie. Oživujem ho vejárom, lebo odmieta otvoriť oči aj ústa.Pochádza z rodu Chammurapiho. Rusalka ho vťahuje do katastrofy.Iba holou, pustou vôľou nemôžeš dýchať.Nahý to tiež nedokážeš.Rybár, básnik, lovec aj sudca vedia:žiadne znamenie v tme neukryješ.S učencom sedíme pri sporáku. Každý deň ma pobozká.Vie, prečo mŕtvi obdivujú moju váhu aj moje krídla.Oživuj ich! Dávaj na nich pozor! povie, keď ochabujem. A neboj!Nikdy nevieš, prečo... pre aké poslanie ich oživuješ.

(Zo slovinčiny preložila STANISLAVA REPAR. Vrt, Sodobnost International, 2014)

33

n

ll

l

SLO

Stanislava Repar

Oživujúca moc poézie; báseň Leto leto poetky Mety Kušar

I

Hoci poetka Meta Kušar1 v svojej najnovšej dvojjazyčnej básnickej zbierkeAzúr/Himmelblau2 opäť preukázala básnickú vitalitu (ide o publikovaniebásní z roku 2006), práve básnickou zbierkou Záhrada3 vlani dosiahla je-den z vrcholov slovinského Parnasu – Veronikinu cenu za poéziu. Jej Zá-hrada je nevysychajúcim prameňom pre interpretačné snahy súčasnej li-terárnej vedy a zároveň akoby (tušeným?) básnickým závetom autorky,ktorá prežila ťažkú životnú skúšku. Osobnú – vzápätí po napísaní zbierky,vďaka ktorej zakúsila a precítila ľudskú smrteľnosť, a profesionálnu – viac--menej priebežnú, ktorou do seba okrem iného absorbovala aj zvláštnu,skrytú nevraživosť prostredia, v ktorom tvorí. Obidve prispeli k tomu, žeknihu dnes môžeme chápať ako veľkolepú fresku. Ukazuje svet „slovin-stva“, jeho hojností aj tráum, v univerzálnom, kozmickom presahu, a svetjednotlivca/jednot livkyne poodhaľuje tak v jeho božskom (archetypál-nom) základe, ako v dnešnom žalostnom dosahovaní rozličných prahovľudskej hlúposti.

Širšie kontext y a ich súhra

Napriek tomuto širokému záberu jej poézia nie je ani záznamom, ktorýby vychádzal v ústrety módnym kapricom a stieral hranicu medzi tzv. vy-sokou publicistikou a poéziou, ani meditačným manuálom, ktorý byv „njuejdžovskom“ štýle vychovával „rýchlokvasených“ stúpencov du-chovnosti. Jej základ je pevný, vážny aj vyvážený, a môžeme ho identifi-kovať už v predchádzajúcich zbierkach Mety Kušar – ide totiž o vyformo-vanú osobnosť s neobyčajne previazaným a uceleným opusom. Napriekpovedanému, v Záhrade došlo k istému básnickému posunu. Vďakanemu ešte jasnejšie vnímame, že máme do činenia priam s prorockou

34

1 V slovenčine máme k dispozícii jej básnickú zbierku Ľubľana (2004). Vyšla vo vydavateľ-stve Ars Poetica v roku 2008 v mojom preklade ako paradoxne vôbec prvý autorkin knižnýpreklad (okrem dvojjazyčných pôvodných vydaní jej poézie). Odvtedy vyšli preklady Ku-šarovej básní v angličtine, francúzštine, srbčine a ďalších jazykoch, akoby bola slovenskýmvydaním tejto poézie prelomená nejaká zvláštna moc (pozn. aut., august 2016).

2 Azur/Himmelblau; Klagenfurt : Mohorjeva družba, 2015.3 Vrt; Ľubľana : Sodobnost, 2014.

SLO

poé ziou, ktorá prepája hlboké poznanie domácej „postate“, najmä jej men-tálnych vzopätí, obmedzení a pádov, s jasnozrivosťou samotnej tvorkyne.

Vlastnosť, ktorú sme si iba pomocne nazvali profetizmom, až tak nesúvisíso zvedavosťou poetky alebo jej vzdelaním, ako skôr s jej etickou pozícioua vnútornou silou (napríklad privolávať, odkazovať na nevysloviteľné ob-sahy). Táto pozícia je bašta, bralo inšpirácie, dno vulkánu, v ktorom sa kopívriaca matéria – básnická látka. Tá „tne“ či skôr „páli do živého“, aj napriekrelatívne pokojnej básnickej dikcii Kušarovej veršov. Ak sa poetka zmieňujeo „labyrinte básne“ (s. 37) alebo „sfinge poézie“ (s. 36), je jasné, že si uvedo-muje tak štruktúrne, ako významové rozsahy (či presahy) svojich básní. Nonedisciplinuje ich, aby vyhovela polovzdelanému publiku (obecenstvu,ktoré si vystačí s prvým dotykom a hladkým povrchom), ale ich potenciuje,posilňuje práve v ich neviditeľnom, iba ťažko dosiahnuteľnom elemente,v zmysle nedopovedaného, a predsa prítomného odkazu, v zmysle duchov-nej transformácie. Oplatí sa dodať – transformácie, ktorá tu vychádza zo ži-vota, nie zo smrti – ako to obvykle možno pozorovať pri iných „poetikáchtranscendencie“. „Život sám víťazí nad smrťou“ (s. 77), napísala poetka bezzaváhania; vzápätí sa sama napila, takmer do dna, z čaše smrteľnosti...

Básnické pôsobenie Mety Kušar tak dokonca získava istý rodový základ,ba až feministický akcent, bez ohľadu na to, že priame stopy po feminizmochtu nenájdeme. Iskrivá sugestívnosť jej básnickej protagonistky, v pozadí kto-rej tušíme osobnostnú silu samotnej poetky, je taká intenzívna a zároveňúprimná, že nemôže vystúpiť zo svojej kože. Je žena a to si uvedomuje práveako spojovateľka kozmických energií a riešiteľka zázračných hádaniek života.Smrteľne vážne prežíva protiklad medzi živým, skutočným, a arteficiálnym,falošným, resp. umelo vyzdvihovaným, akoby bola na tento svet povolaná,aby odkrývala (a odpratávala) prekážky, pre ktoré duch nemôže vanúť, akoa kadiaľ chce. Duch u nej súvisí aj s dychom básne: „Ducha básní sa pýtam,čo neviem.“ Je tiež základom prírody v jej slobodných pra-elementoch: „He-rakleit! S tebou vidím. Počujem všetko“ (s. 67).

Poetkin hlas, napriek jeho moci či sile, neohrozuje ani dutý zvuk tzv. „več-ných právd“, ani „utrpenie“ alebo „seba-vzývanie“ jej lyrickej subjektky. Pátosje tu prítomný, ale len do tej miery, do akej odzrkadľuje strach človeka predsebou samým, vyvažuje jeho ľudské slabosti, vyčerpanosť a duchovné „vyva-nutie“, ale aj povýšenectvo. Okrem toho, dôležitá je akási vnútorná ruptúra,štruktúrna rozdvojenosť tejto poézie, v ktorej sa ohlasuje tak civilizačná prie-pasť nášho času (Ego na výslní), ako aj pokus jeho premostenia v perspektíveJedného, Všeobjímajúceho. To všetko sa v podstate deje na točniach (bás-nicky priamo neoznačenej) Milosti, ktoré napriek tomu škrípu ako nenama-zané kolesá. A pretože si to uvedomuje aj samotná poetka, kazateľský tón jejej básnickej angažovanosti cudzí. V nijakom prípade si ho netreba zamieňaťs rozhodným postojom subjektky; ten motivicky rozbujnenú poéziu MetyKušar po celý čas vypĺňa a podopiera ako jej najpevnejšia výstuž.

Už spomenuté dvojité kódovanie autorkinho (vnútorne predsa len aj kon -fliktného) básnického gesta funguje zároveň ako podklad na pocítenie vzá-jomnosti a previazanosti sveta. Diskontinuita, pretržitosť našich životov a ľud -

35

ská pominuteľnosť tvoria pozadie pre duchovne prehĺbený, a predsa (pres-nejšie: práve preto) otvorený zmysel ľudskej existencie. Každá báseň je v sebeuzavretá „sága“ a súčasne je radom impulzívnych obrazov, ktoré sa nesú naniekedy viac, inokedy menej divokých asociatívnych alebo myšlienkovýchfrekvenciách a preskokoch. Vysoký pojmovo-hodnotový svet sa tu v pravi-delnom rytme strieda so svetom každodenných činností. Do básní vstupujútak vonkajší, ako aj vnútorný svet rôznej proveniencie: spomienky, pocitya citové zážitky, predstavy, symboly, básnicky vytesané konštatovania, do-konca gnómické výroky. Tie posledné akoby prichádzali z nejakej „svätejknihy“, z naširoko prepletených kontextov chápania životného kolobehu –historického, metafyzického, estetického, duchovného i toho mystického...

Mikro- a makrosvet sa tak prelínajú jeden v druhom a až takto spolu evokujúpocit bytostnej bdelosti, ontologických rozsahov tejto poézie, vrátane jej pre-stupovania duchovným, ktoré však takisto nie je jednoznačné. Striedajú sa tuznamenia pohanských panteónov (Eros, Afrodita), personifikovaných bož-stiev a antibožstiev (Ježiš, Boh, Diabol), depersonalizovaných kozmických du-chovných dimenzií, ale aj východnej, napríklad budhistickej inšpirácie.

Ak sme zdôraznili duchovnú dimenziu, dodajme, že v tejto poézii nechý-bajú ani historické súvislosti [„História je notes“ (s. 54), ktorý „sa pomaly číta,ako Tóra“ (s. 24)], neobchádza však ani kritiku literárnohistorických, resp.kritických simulákrov: „Našej literárnej vede bije posledná hodina“, a o niečoďalej: „Slobodu nemožno zameniť za cenu a človeka nemožno / zameniť anis tou najsprávnejšou ideou. Neskrývam sa“ (s. 54). Spolu s poetkou sa presú-vame po starogréckom, priam architektonicky zadefinovanom hodnotovompôdoryse, pretkanom vášňou i zodpovednosťou človekovho „pobytu v po-rozumení“ a vice versa. Až kým sa (škrípajúce) koleso či kormidlo histórieneobráti a to či ono božstvo nevyhasne v modloslužobníctve, v odcudzenísa pôvodnému odkazu svätosti: „Spod ruín zbieram chrupy bohov“ (s. 59).

Poetka je postmoderne eklektická, a súčasne existenciálne dôsledná: prí-klady veľkých a malých zmien odčítava z toho najpestrejšieho vzorkovníkana svete – zo života. Sústredené pozorovanie je pre ňu ukazovateľom smeru,ktorý ju vodí po rozličných cestách. Niet puku/prísľubu uprostred zasneženejkrajiny, ani jedinej presvedčivej cesty, ktorá by nás ukrátila o ťarchu voľby. Nietautority, ktorá by na seba prevzala jarmo človekovho slobodného nastávania,ani básne alebo verša, ktorý by s plnou samozrejmosťou cielil rovno do streduľudskej existencie: „Keď zamietneš časť, nemôžeš viac zostaviť celok“ (s. 60).

Básnický svet Mety Kušar teda nijako nemožno vnímať ako gýčovito za-vŕšený a nasilu harmonizovaný. Svoje miesto v ňom nachádzajú ľudia a bo-hovia, zvieratá a rastliny, kamene a slová. Ich – a jej – zraniteľná telesnosť(„Presvetlená telesnosť! Neopúšťaj ho“, s. 13) prostredníctvom symbolickéhoobcuje s priestormi duchovného (svetlo, žiara, pahreba, jas). Rozbúrenémore minulosti a nejasnej budúcnosti obkolesuje ostrovy svetského, iba do-časného bezpečia (Trnovo4 – džungľa, Trnovo – tundra, trnovský les, trnov -ské „antické nebo“).

36

4 Trnovo je mestská časť v tesnom dotyku s najužším centrom Ľubľany, kde poetka vyrastalaa žije dodnes.

„Záhrada“ ako súčasť univerza

Priestor a čas sú všeobecne charakteristické koordináty pre všetko živé, ajživú poéziu. Z toho dôvodu určujú pôdorys, štruktúru zbierky, rozčleneniejej častí, nazvaných podľa ročných období a zhrnutých v stručnom, no sym-bolicky silnom názve: Záhrada. Tá predstavuje kruhový, povzbudivo – totižživotodarne – zacyklený priestor pre všetko, čo vyklíči, zvädne a odíde, abysa takto pootvoril priestor a čas pre pokračovanie príbehu tak v telesnom,ako aj v duchovnom zmysle. Jej významy sú kozmické, môže však ísť aj o sym-boliku pozemského Raja. Všetko živé tu súvisí s Princípom, skaza v záhradeznamená prerušenie tohto spojenia – ako sa môžeme dočítať niekde inde.5

Vo významovej a zmyslovo-materiálnej realizácii tejto poézie však spolu -účinkuje ešte nejaká iná záhrada, takpovediac „osobná“, ktorá pre poetkinolyrické Ja znamená všetko: mikro- aj makrokozmos v jednom, priestor iniciá-cie, keď sa sama rozhoduje pre život. Lyrickej subjektke,6 ktorá akoby uviazlav izbe, predstavuje oko sveta i okno do sveta. Je malým, ale uceleným výre-zom skutočnosti, ktorý má svoj poriadok, svojich návštevníkov a celodennéprojekcie (manifestácie zmyslu), svoje svetlo aj tmu, svoj prirodzený rytmus.Určitými motivickými opakovaniami navodzuje pohľad cez okno, ktorý jevymedzený zakaždým tým istým (možno vynúteným) zorným uhlom a je zá-chranou práve vo svojej spoľahlivosti. A hoci umožňuje vytušiť pohybovú ne-slobodu dívajúceho, resp. dívajúcej sa, zároveň umožňuje slobodnú prezen-táciu, vyniknutie všetkého videného (a v ňom aj dívajúcej sa), napríkladv konkrétnom čase a okolnostiach (svetlo, tma, slnko, mráz...).

Mohli by sme dodať: zreteľný je tu protiklade k tým feministickým výkla-dom, ktoré o doméne vizuálneho uvažujú ako o doméne mužského a pouka-zujú na nadvládu mužského (dívajúceho sa, aktívneho subjektu) nad žen-ským (pozorovaným, pasívnym objektom) v kultúre založenej na vizuálnomvneme a hierarchickej polarizácii. V danom prípade sa však zvnútornenáženskosť (subjektívneho, hoci navonok priestorovo ohraničeného pohľadu)rozpúšťa vo vizuálnom ako živle univerzálneho a nič si neprivlastňuje ani ne-podriaďuje – hranice tradičných dualizmov sa tak rušia v autonómnom bás-nickom (i ľudskom) geste. 

Dôvod zrejme treba hľadať v samotnom „zraku“. Kým zvonkajštený a zvon-kajšťujúci pohľad objekt pozorovania naozaj spredmetňuje, ten zvnútornenýa zvnútorňujúci (oko človekovho „pobytu vo svete“) z neho činí fenoméninej kvality, resp. prejav vnútornej – alebo ešte lepšie – univerzálnej hojnosti.Výrez za oknom sa tu pozvoľna mení na mytologicko-kresťanskú zvesť, ma-nifestáciu zmyslu. Zrak (bez rozčlenenia na vonkajší a vnútorný) sa stal mies-tom identifikácie s neobsiahnuteľným, no všeobsiahlym celkom: „Cítim, že

37

5 Chevalier, Jean – Gheerbrant, Alain, 1995. Slovar simbolov. Ljubljana: Mladinska knjiga. Aj ďalšiecitáty alebo parafrázy symbolických významov a rozsahov tejto poézie pochádzajú odtiaľto.

6 V texte vedome používame výraz „subjektka“, keďže ide o ženskú protagonistku. Výraz „sub-jekt“ v tomto kontexte považujeme za zavádzajúci a deficitný. Vytvárame tak novotvar, ktorýnapriek tomu odporúčame do pozornosti; slovinská literárna veda ho dávno prijala za svoj aaj na Slovensku sa s ním už môžeme stretávať v rodovo korektných textových interpretáciách.

hojnosť celí?“ (s. 76). Všetko, čo je ľudské, by tu malo nájsť svoje miesto, svojbožský pokoj (Eden), a súčasne by malo poodostrieť i ochutnať vyzývavosťbludných či len poblúdených ciest (záhrada/raj rozkoší), ktorá životu dodávaraz radostnú, inokedy trpkú príchuť. Okrem toho so sebou prináša osobnézmúdrenie a prehĺbenie vzťahov, lepšie „vyladenie“ či spevnenie životnejvertikály, ktorá nás, jediná, dokáže vytrhnúť z neproduktívneho chaosu i vnú-tornej prázdnoty. 

Ako veľmi sa jeden od druhého v tomto úsilí či smerovaní odlišujeme, v po-ézii Mety Kušar znázorňujú „postavy“ ako Tiger, Teliatko, Včela, Medveď, Lev,Ovca, Sojka, Sýkorka, Slávik..., teda veľké aj malé personifikované zvieratá:„Malé zvieratká pichajú a bzučia. / Malá príroda7 nie je vždy tolerantná“(s. 79), ale aj postavy rozličných profesií a stavov (napr. v básni Leto leto nas. 23), ktoré prechádzajú touto poéziou. Poetkino lyrické Ja ich už nevypustíz rúk a jednak škodoradostne, jednak dobromyseľne (kresťansko-zenovsky)ich vpletie do svojej veľkolepej literárnej fresky. A možno aj (neškodne?) schi-zoidne slovinsky?, súc svojím vlastným áno aj nie?: „Národ (od)fiknutý, hocisa / kdesi nepozorovane priväzujem a lížem jeho med“ (s. 54).

II

Aby sme mohli názornejšie ukázať, ako poetka vytvára svoje „orákulá“, za-hĺbime sa do jej básne Leto leto (s. 22 – 23), ktorá predstavuje významovoviacvrstvový a štruktúrne rozohraný celok. Je previazaný s rôznymi (trans) -kultúrnymi aj politickými diskurzmi a súčasne je zasadený do horizontu ar-chetypálnych (jungovských) významových realizácií. Mohli by sme nájsť ajiné podobné básne a venovať sa im s rovnakou zaujatosťou (napr. na s. 35,67, 70, 71, 79, 85...); všetky sú slovnými „náložami“ veľkého sémantického ka-libru. V podstate ide o básne, ktoré fungujú ako „úder zmyslu“ alebo akohrana, ostrý okraj až neúprosnej „koncentrácie Ducha“, ktorá vždy znova pri-stihuje a vo svojej moci aj pohlcuje (rozpúšťa) akúkoľvek ľudskú vlažnosť čijednostrannosť. U Mety Kušar nájdeme veľa takýchto básní.

Básne Alla Venetto alebo Ťažká skutočnosť nám napríklad ponúkajú do-datočný „vhľad“ do poetkinej ars poetiky a približujú nám jej vnímanie(po)volania, ktoré sama (svojou poéziou) stelesňuje. Alla Venetto sa začínatakto: „Každý vo svojom úli vyčarúva oheň, ako vie. / Ako kúriť, aby si v pís-menách uzrel storočia? / Nech sa dym obráti k východu a stane prísľubom! /Dívať sa dohora. Hriať ako ťava. / Keď sa mäkko dívaš, smrť sa topí.“ A ďalej:„Bez víchrice je nový sonet podlizovaním“, alebo: „Báseň je džbán pre dvoch./ Keď sa z neho nadýchnu, / cítia, že sú iní“ (s. 35).

Ešte aj z takýchto skúpych citátov možno usudzovať, že poézia pre Kuša-rovú stelesňuje moc oživovania a aj metaforicky sa často viaže na základnéživotné funkcie a prejavy: blízkosť, teplo, mäkkosť, dýchanie... Na druhejstrane sú v nej prítomné aj konflikty, protirečenia a paradoxy – poetka ich

38

7 Slovné spojenie v origináli „mala narava“ by sme mohli preložiť aj ako: nízka povaha.

neprehliada, naopak, odhaľuje ich pôsobenie zo všetkých strán a človeka kul-tivuje smerom k rešpektovaniu rozdielov. Konflikt, nedorozumenie medzidvoma sú u nej najčastejšie plodom sebaodcudzenia, ale aj dôsledkom ochla-dzovania, alebo naopak, prehrievania spoločenských pomerov a medziľud-ských vzťahov.

Symboliku „(z)ohrievania“ a zabezpečovania ľudsky príjemného (domá-ceho) prostredia môžeme vypozorovať aj v básni Leto leto, hoci v inej význa-movej konštelácii. V nej už totižto nejde len o básnické (po)volanie a jehodosahy, ale aj o (po)volanie života, vystavené ľudskej smrteľnosti, tieňu ne-bytia. Napriek tomu cítime, že obidve krídla (život ako tvorba, tvorba ako ži-vot) sa v istom bode prelínajú a evokujú to, čo by malo byť tak či tak vnútornepreviazané – existenciálnu plnosť a komplementárnosť.  

Báseň Leto leto a jej symbolika

Báseň sa začne príznakovo – pochybnosťou. Dovoľuje protirečivé myšlien-kové postupy a významové realizácie („Mýlim sa, nemýlim sa.“), pričom ly-rická hrdinka nerozsudzuje, ktorá z nich je tá správna. V prvých veršoch násvyrátavaním dní v týždni vtiahne do bežnej každodennej nadväznosti, ktorúneskôr síce opustí, napriek tomu je však v toku básne prítomná až do konca.Jej prostredníctvom načrtne cyklický týždňový interval, ktorý poslúži ako ča-sový podklad všetkému, čo sa má vo vnútrotextovom priestore básne eštelen udiať. Teda aj všetkému vysokému, z iných „registrov“ skutočnosti.

V tej istej básnickej ouvertúre sa zároveň objaví „srdce“. „Srdcom“ (ktorév tradičnom pohľade obýva duša) a na „svoje srdce“ sa máme dívať. Boľavé,zranené srdce máme liečiť a starať sa oň. Preskočenie do druhej osoby jed-notného čísla, ku ktorému dôjde v siedmom verši, môžeme chápať ako vý-razy sebaoslovenia básnickej protagonistky, no tiež ako jej dialóg so srdcom,ktoré môže aj zlyhať, nereagovať. (Namiesto tancujúcej krivky sa pred namivizualizuje priamka, spolu s výstražným pískaním monitora – a možno idelen o emocionálnu smrť?). Aby sa nič také nestalo, „v Ludvíkovom sporákukúrim rokom, dňom“ – a kúrim a kúrim, vytváram prostredie, ktoré by malobyť srdcu naklonené, ľudsky som – oznamuje lyrická subjektka. Na pozadíčoho? Odpoveď je tu zrejmá: manévrov v záhrade a vojen v lese, keď sa „bo-hovia“ (ktorí sú to?) vyžívajú v sporoch a svetu ukazujú svoju zamračenú tvár.

V tom okamihu sa objaví ona (v tretej osobe jednotného čísla). „Nahá vrhásiete, stúpa / po rieke a rukou loví ryby.“ Vyobrazená je teda ako Ježišovasestra, určite nie ako bohyňa, ktorá by mohla súperiť s pohanskou Afroditou(nebezpečnou tak pre mužov, ako pre ženy). Je „len“ žena s poslaním, „vnú-tornou potrebou“, ktorá kráča – a iných sprevádza v ich tiesni. Až neskôr, po-čas ďalšieho vývoja básne, sa uistíme, že ide o archetypálnu básnickú postavuženy, ktorá „kúrením v sporáku“ („kúrim rokom a dňom“) a ľudským teplom,teda svojím bezprostredným záujmom a empatiou („Azda je večnosť mäk-kosť?“, s. 67) vracia mŕtvych, zdolaných či premožených, sklamaných a zra-nených do ich veľmi konkrétnych životov. Apatických (atopických?) mužov

39

kriesi doslova dotykom z rezignácie a zúfalstva, vyslobodzuje z pazúrov„smrti“, zachraňuje pred démonmi času, následkami odľudštenej doby.

V inej básni nájdeme verš: „Odjakživa oživujeme mŕtvych“ (s. 60) – a to jeuž vyjadrenie v pluralis majestatis, ktorým lyrická protagonistka/poetka pre-kračuje hranicu osobného, individuálneho. Umrlci a spoločenskí vydedencisú pre ňu – v podstate pre každú ženu – azda aj istou „trofejou svedomia“,„korisťou“, ktorú zbiera a ošetruje na svojich cestách. Tie, tak sa zdá, vedúk „bezčasovému“ koncu týždňa, ktorý vždy znova vyústi do svetskej nečin-nosti. Svojich „pacientov“ stretáva v priestore poznačenom rozdelením rolí;muži v ňom najčastejšie „uviaznu“ ako tragickí víťazi (veď víťaziť je rovnakotragické ako prehrávať), alebo ako smutné obete rozmanitých „manévrov“,bojov, najčastejšie fiktívnych bitiek.

Na to, aby jednotlivec mohol spustiť akciu a naskrze ľudsky zachraňovaťzhrdených „bývalých potentátov“ (alebo len dezertérov svojho času?), musídisponovať nielen darom reči, ale aj dobrým (po)sluchom, potrebou rozu-mieť druhým a túžbou pomáhať im. Preto neprekvapuje, že jej emblém, čiže„sieť“ (hoci sama „rukou loví ryby“), predstavuje „strašnú zbraň“, v psycho-lógii ide o „symbol komplexov, ktoré prekážajú vnútornému aj vonkajšiemuživotu“. „Sieť, ktorou vytiahneme ryby z hlbín“ je pre psychoanalytikov sym-bolom „pátrania po anamnéze v nevedomí, čo by nás malo priviesť k pra-vému poznaniu“. Môžeme ju teda chápať aj ako „duchovnú zbraň“. Symboli-zuje „človekovo zapálené hľadanie božieho“, akýsi „mystický lov“, ktorýdokáže „vysliediť duchovnú moc“.   

V tomto bode sa však báseň Leto leto iba začína. Nastolenie rodovo kon-štruovanej významovej mapy je podmienka na to, aby nám poetka mohlapredviesť spoločenské roly a postoje, ktoré podliehajú súťaživosti, konku-renčným zápasom, „krížovej paľbe“ a „streľbe zboku“, ale aj sofistikovanejšímľúbostným zápasom. Na mužskom póle vnútrotextového deja nachádzamelyrické postavy rybára, lovca, básnika a sudcu. Každý jeden sa stretol sosmrťou v jej symbolickom, a teda spoločensky podmienenom význame slova.Každého jedného nejakým spôsobom zranila jeho ľudská povaha či slabosť,možno nedostatok odvahy, možno vlastná túžba po víťazstve, sláve a úspechu– všetci zlyhali v zápase vnútri systému, ktorý ich dosadil na ich miesta. 

Nevieme, prečo „umrel“ rybár. Možno pre prerušenie spojenia s vlastnýmpodvedomím (ako sa ukáže neskôr)? „Ona“, náhle pretransformovaná do pr-vej osoby jednotného čísla, lyrickej hrdinky, ktorá je – v symbolickom zmysle– tiež „rybárka“, ho lieči „veršami“, „potieraním bylinkovým olejom“ a „ví-nom“, čo by našu hypotézu potvrdzovalo. Vo všetkých troch prípadoch uve-deného „liečiteľstva“ predsa ide o prístup k tzv. „rozšírenému vedomiu“. Ďal-šia lyrická postava, lovec, umrela „v krížovej paľbe“, „streľba zboku ho hlbokoranila“ a pre zmenu sa nesmie „dotýkať vína“. Básnik sa zase musí smrteľnevážne vyrovnávať s »tlejúcou ranou«, no »najhoršia mŕtvola« je sudca. Do-zvieme sa o ňom: „Keď mu bohyňa zastrie rozum, / umrie“, a ďalej: „Rusalkaho vťahuje do katastrofy.“ Čo by to mohlo znamenať? Napriek tomu, že sámje sudcom, prenasledovateľom zločinu a zločincov –možno aj monštruóz-nych narušiteľov zákona, pri tých najsubtílnejších, ale aj najsofistikovanejších

40

procesoch – ľúbostných zápletkách – nebezpečenstvo pre seba samého ne-dokáže vyhodnotiť. Z jednoduchého dôvodu: v týchto záležitostiach obvyklenepomáhajú rozum ani vôľa – a už vôbec nie strata rozumu.

Úhrnom: Hoci vyvolení pre svoje povolania, muži vo svojich historických,dokonca predhistorických úlohách jeden za druhým zlyhávajú a pred skazouich zachraňuje, resp. každého individuálne lieči (archetypálna) žena „so sie-ťou“ na ryby v ruke. Teda tá, ktorá život rešpektuje taký, aký je, nehľadajúcv ňom ani dokonalosť, ani spoločenské či profesionálne/statusové (seba)po-tvrdzovanie, a ani spoločenskú satisfakciu či vonkajšie pôžitky...  

Ešte raz o reči symbolov

Pozrime sa ešte raz na reč symbolov – nielen zaujímavú, ale aj významovoa básnicky konštitutívnu. Pri „rybolove“ (čo sa vzťahuje na lyrickú postavurybára, ale aj jej rybárstvo „na druhej strane života“: „nahá vrhá siete“) sav lexikóne môžeme dočítať: „Chytiť rybu znamená zmeniť/obrátiť človeka.“A ďalej: „Rybárstvo je z psychoanalytického hľadiska istá anamnéza, vylučo-vanie prvkov nevedomia,“ no nie natoľko zásluhou rozumových procesov,ako „spontánnych síl“. Až primeranou analýzou môžeme vydolovať všetkytie „uzavreté bohatstvá“, ponorené vo „vodnom prostredí“ – mora, jazeraalebo rieky. Samotný „lov“ (platí to teda aj pre lyrickú postavu jágra), resp.prenasledovanie koristi má takisto svoju symbolickú hĺbku a predstavuje „du-chovné hľadanie“. Zatiaľ čo v starej Číne bol lov svetským počínaním, podľastaroegyptskej tradície predstavoval „šírenie božského stvorenstva: posúvalisa ním hranice chaosu“. No lov bol aj „večné potvrdzovanie mladosti“ a znakodvahy. Tento výklad sa už približuje tomu dionýzovskému, podľa ktoréholov odhaľuje aj „nenásytnú túžbu po zmyslových pôžitkoch“.

Tretí „umrlec“ v básni Mety Kušar je básnik. Poetkino lyrické Ja tu mieri dovlastných radov a poetka je de facto tá, ktorá oživuje poeta, „vymýva [mu] tle-júcu ranu“8 a vyslobodzuje ho z jeho mučivých stavov. Z podprahových ko-notácií symbolického jazyka však v súvislosti s básnením zisťujeme aj to, žepísmo/písanie (básnické o to viac) je najmä a v prvom rade realizáciou vý-znamu, nielen jeho čírou evokáciou. Spočiatku bolo konkrétno-názorné, ob-razové, a malo „funkciu pôsobiacej moci“ – magickú silu sprítomňovania,manifestácie božského.

Nehľadiac na jeho „božský“ pôvod však písmo/písanie, staré 6000 rokov,túto svoju pôvodnú moc časom stratilo. V našom civilizačnom okruhu hodnes vnímame ako „menej hodnotnú náhradu slova“. Ako také totižto záro-veň „symbolizuje stratu prítomnosti: objaví sa vtedy, keď [živé] slovo ustúpi“.Písmo teda reč (len) predstavuje, je „materializáciou zjavenia“. „Prerušujeľudskú väzbu a nahrádza ju svetom znakov,“ ktoré smerujú k „privlastňovaniusi prítomného/prítomnosti“. V protiklade s tým nás „(po)volanie poetky“, tak

41

8 Slovné spojenie v origináli, „žerjavica krivde“, by sme mohli preložiť aj ako: tlenie viny alebopahreba (ostávajúca) po vine.

ako sa s ním stretávame u Mety Kušar, vždy znova navracia k iniciačnému pí-saniu, ktoré život a reč (aj s ich tajomstvami) skôr slobodne realizuje, než lenre-prezentuje, napodobuje, spredmetňuje či vyvlastňuje znakovým obsadzo-vaním jeho „bytostných“ potencií a rozmerov, t. j. označovaním na (vždy len)prvom pláne skutočnosti.

Posledným príkladom premoženého, zdolaného hrdinu, odkázaného napomoc lyrickej subjektky, je sudca, ktorý mal kedysi v spoločenstve najvyššiepostavenie. Jeho členom pomáhal rešpektovať a napĺňať, ba dokonca aj vy-tvárať ich spoločné pravidlá a zákony. Pri taroku napríklad vynesenie súdusúvisí so „Zmŕtvychvstaním alebo Prebúdzaním mŕtvych“. A hoci vyjadruje„inšpiráciu“ alebo „dych spásy“, ktorý môže súvisieť napríklad s koncom ne-jakej skúšky, s ozdravovaním alebo odpúšťaním, zároveň nás „nabáda k myš -lienke na smrť“. Vždy ešte jestvuje nejaký o-kruh (svet), ktorý nevieme a ne-dokážeme rozumovo prekonať, rozumom obsadiť alebo pokryť, a teda si hoprivlastniť, pretože Spravodlivosť sa koná v Duchu (čo okrem iného odkazujena „moc nemenných [ale skrytých] právd“), a „pravá udalosť a pravé poro -zumenie majú do činenia s duševnými silami“. Zodpovednosť toho, kto súdi(a každej performatívnej udalosti, teda de facto aj každého procesu tvorby),je obrovská: „Súd ako posledná etapa pred videním Svätého symbolizuje ví-ťazstvo Božieho hlasu, jednotiaceho princípu, ktorý preniká matériou a sub -limuje/pretvára ju.“

Takéto zoznámenie sa so symbolickou rovinou radu povolaní, ktoré poet -ka vybrala pre svoju, resp. jej „záchrannú akciu“ (Ona), by nás mohlo priviesťk záveru, že „záchrana mŕtvych“ je tu v podstate záchranou spoločnosti, ktorástratila zmysel pre duchovno a ktorá ľudsky uvädá, upadá v zmätku, hlbokoponorená do plytčín všetkých možných druhov. Potenciály, ktorých sa poet -ka dotkla už svojím výberom rolí – pravdaže, u mužov, ktorí sú v patriarchál-nej spoločnosti rozhodujúcimi nositeľmi symbolického –, sú ponechané nadobrú vôľu viac-menej náhodných alebo dobrovoľných záchrankýň. Tie pa-radoxne prichádzajú z tej odvrátenej (potlačenej alebo vytesnenej), tieňovejstrany spoločenských, a teda aj ľudských významov. Práve v tejto tieňovejsfére (aj ako tradičnej sfére ženského – „ženské“ v nás do nej bolo zahnané)hľadáme a nachádzame pomoc, ktorú dnes tak veľmi potrebujeme, a právetak vo vytesnených obsahoch či hĺbkach nášho podvedomia. Pravda, ak do-kážeme potlačiť svoje Ego a s ním aj obavy zo seba samých ako iných, čižeprekonať svoj vlastný suspenz.

Stav širšej spoločnosti je, ako sa môžeme dozvedieť, poznačený tým istým,je projekciou toho istého fenoménu. Ľudsky i spoločensky „skonávame“, pa-dáme do priepasti, ktorú sme si sami vyhĺbili svojím znevažujúcim vzťahomk sebe samým, k jednotlivcovi ako ľudskej stope božského. Táto realita mádo činenia aj s profánnym zneuctením svätých kníh – tiež v zmysle ignoro-vania ich podielu na moci (reči) symbolického, poéziu, samozrejme, nevy-nímajúc. Poetka preto ponúka svoju „živú vodu“, a to práve prostredníctvomslov, ricoeurovskej „živej metafory“, svojho post/metafyzicky otvoreného bás-nického textu. Argumenty pre takéto tvrdenia nachádzame aj v ďalších bás-ňach jej básnických zbierok. V Záhrade sa môžeme napríklad dočítať: „Naj-

42

silnejšie verše zjedia vlasy a zuby. / Duch melie paralelne.“ Alebo: „Majsterosudu diktuje. / Keď ho počujem, aj ja idem písať“ (obidva citáty s. 24). Tiež:„Zárodok duša jestvuje odjakživa, básne nie. / Moja duša spôsobí to, že báseňzačne dýchať. / Tvoja zase to, že dýcha ďalej“ (s. 33).

Všetci teda striehneme na neuloviteľné, lovíme v čírych či kalných vodách,v nás všetkých je „plnosť aj prázdnota“, „džungľa aj púšť zároveň, / jedinýneprístupný svet“ (s. 74). Pre tých, ktorí sú prikovaní ku skale ako Orfeus, toplatí dvojnásobne – a tým mienim všetkých diskriminovaných a prenasledo-vaných, utesňovaných materiálne či duchovne, napriek životodarnému„ohňu“ v ich rukách, na platni sporáka či za čelom.

Východisko z tejto schizmy či zdanlivo neriešiteľnej dilemy možno zazrieťvo veršoch: „Leziem smerom dovnútra, / kde sa celý svet mení len tak, že saja mením“ (s. 49). Ak v takomto prekonávaní seba samého, resp. v duchovnejtransformácii jednotlivca nevidíme riešenie, možno je nevyhnutné ešte razzdôrazniť univerzálnu, hoci čoraz krehkejšiu, zraniteľnejšiu previazanosťtohto sveta (a v tom aj previazanosť medzi ľuďmi). Napríklad pomocou inýchpoetkiných slov, síce prostých, ale hlbokých: „Ty ješ mojou lyžicou a ja jemtvojou“ (s. 71).  Ešte aj s mŕtvymi – a nielen tými neživými – obedujeme, a todennodenne, hoci si to neuvedomujeme. Sú s nami a my žijeme na ich „pre-kvitajúcich“ hroboch – alebo naopak, pošliapaných mohylách, ak život a smrťnechápeme v ich vzájomných súvislostiach, dokonca prelínaní. Platí to ajv zmysle kultúrnom alebo spoločenskom, bez pamäti sme zavesení vo vzdu-chu, bez minulosti (a jej rešpektovania v úcte) nemáme budúcnosť. PoetkaMeta Kušar v niekoľkých veršoch a básnických obrazoch básne Leto leto na-črtla aj túto stránku ľudského jestvovania.

Záverečná významová rekonfigurácia?

Záver básne prinesie pointu, ktorá čiastočne dokáže obrátiť roly. Skúsenáa v skúsenosti ukotvená žena (sprostredkovateľka príbehov, resp. ústnej –prehistorickej – tradície, a udržiavateľka ohňa) nájde partnera v „učencovi“(predstaviteľovi a stúpencovi písomných – historických – záznamov?), ktorýju povzbudzuje v jej úsilí. Nielen výrokmi, ale aj každodennými bozkami.Žiada ju, aby v prvom rade zachraňovala „mŕtvych“, teda tých, ktorí „podľahli“(mužsky) neľútostnému životu, hoci sama od vyčerpania, resp. pod priveľ-kým bremenom (ženskej) zodpovednosti ochabuje a stráca sily. Jej „opora“súhlasí s „umrlcami“, ktorí ju pre jej počínanie obdivujú a priznávajú jej(osobnostnú) „váhu“ a „krídla“, zároveň ju však častuje výkričníkmi a celkomna konci dvojzmyselne dodáva: „Nikdy nevieš, prečo... pre aké poslanie ichoživuješ.“ Tieto záverečné slová majú potenciál hodnotovo prekonfigurovať,dourčiť a zároveň znejednoznačniť úvodné slová básne: „Mýlim sa, nemýlimsa.“ V zmysle: Nikdy nemáme naporúdzi všetky odpovede, a predsa musímefungovať v súlade so svojou vnútornou prirodzenosťou. Na inom miestezbierky sa môžeme dočítať: „Láska je jediná možnosť duševnej obnovy. / Keďvyjdem z horiaceho domu, mlčím“ (s. 60).

43

Učenec z Leta leta je lyrická postava, ktorá svojím gestorským (hoci aj ľú-bostným), ak nie rovno imperatívnym vzťahom k lyrickej protagonistke (akozáchrankyni mužov a ich väzieb k problematickému prostrediu) do básnejednoznačne vnáša a v rámci jej významovo-hodnotového rozvrhnutia zdô-razňuje tradičné rozdelenie rodových rolí, hoci – práve poetka, archetypálnažena, protagonistka („ona“) je tá, ktorá mu to umožňuje. Dovolí mu, aby ju(zdanlivo?) vodil po cestách, hoci si ich sama vybrala, t. j. volila a bola vyvo-lená. V inej básni napríklad povie, že aj „múdry muž [je] lapený“ (s. 69). Tútorozkolísanú „hru závaží“, presnejšie otázku, kto koho vodí po cestách-neces-tách, môžeme dať do súvisu aj s veršami: „Milý môj mysliteľ! / Zohrievam tikameň. Položíš si hlavu naň?“ (s. 49). Kto teda – a nielen v tomto prípade –potrebuje pomoc a kto pomáha „nebeským dopingom“ (s. 15), ktorým do-káže kriesiť aj mŕtvych? A napokon, stojí takto vôbec otázka?

V „básni leta“ prehovorí ešte jedna autorita: „Profesor Jung si myslí, že ne-musím bežať.“ Bežať pred mŕtvymi – a tieňmi. V inej básni poetkino lyrickéalter ego priznáva: „Tiene mi nechýbajú. Obludy ešte menej“ (s. 9). Ak si trochavypomôžeme Jungovou teóriou osobnosti: v prvom rade nám netreba bežaťpred sebou samými. „Mŕtve“, vytesnené prejavy/stránky svojej osobnosti,svojho komplexného ja, treba, obrazne povedané, vykopať spod zeme a vy-niesť na svetlo. Ak sa raz človek vysporiada so svojím Animom alebo svojouAnimou, či už otvorene, alebo v skrytosti, zmení sa tým zároveň (aj duchovný)modus celej jeho existencie. To isté nás, nakoniec, učí naša bezprostrednáskúsenosť; „umrlci“ v Kušarovej básni sú tiež len prejavom či dôsledkom ľud-skosti vykoľajenej na trojitej križovatke časových modalít: minulosti, prítom-nosti a budúcnosti, ktoré sme vykĺbili, vytrhli z ich prirodzeného spolu-ply-nutia v univerzálnom časovom (a priestorovom) kontinuu.

Obraz, ktorý poetka vytvorila, však prejavuje znaky troch základných ča-sových dimenzií aj v inom zmysle. Pohybujeme sa v ňom, po prvé, na osi sub-jektívneho (individuálneho) času – vrátane konkrétnych predlôh pre jednot-livé (archetypálne) spoločenské roly štyroch „umrlcov“. Na tomto miestespomeňme aspoň básnika Tomaža Šalamuna; poetke poslúžil ako predlohabásnika, ktorému protagonistka otiera čelo „modrou vatou“ – symbolom prí-znakovým pre jeho vlastnú poetickú výbavu. Po druhé, báseň je situovaná ajna osi historického času, ktorý dnes paralyzuje ľudí ako laboratórne myši.A po tretie, sprevádza nás v nej závan archetypálneho bezčasia aj s jeho bezo -dnou symbolikou. Práve tú netreba prehliadnuť alebo podceňovať, ak sa ne-chceme utopiť vo svete bezodkladne medializovaných prézentných alebounifikovaných, t. j. ľudskému módu jestvovania odcudzených informácií,ktoré nás oberajú o možnosť významovej transcendencie, symbolického pre-sahu smerom k plnšiemu vyhmatávaniu zmyslu našej ustavične sa meniacejjedinečnej ľudskej existencie.

Báseň vystavaná na príbehu a jeho (lyrickom) vyrozprávaní je v podstatekomplexnou alebo nadvetnou metaforou. Významovo i štruktúrne je ňoupopretkávaný celý text; svet sa v ňom vyjavuje ako kaleidoskop náhod a že-lezných pravidiel. V básni tesne susedia a spolupracujú poznanie, skúsenosť,etika, estetika a duchovnosť. Sama báseň je akousi „metaforou metafor“, bás-

44

nickým rozprávaním, dalo by sa povedať, v preddverí „básnickej veštiarne“,hoci týmto označením riskujem dvihnuté obočie svojich literárnovednýchkolegov a kolegýň.

Aké horúce a zároveň studené leto, plné fenomenálnych stôp a iniciačnejkomunikácie!

Odkaz básne Leto leto zaznie v Záhrade ešte viackrát: „Duša pošle drobnýzárodok svetla, / aby k nemu iná duša pridala svoj. / Jedna druhú takto držípri živote. / Obdivujú svoju moc: aj smrť je na ne krátka“ (s. 31). Napriektomu, že báseň Leto leto predstavuje jedno z hlavných významových miestzbierky, rovnaká skúsenosť a to isté poznanie napája ešte mnoho ďalších tex-tov, veršov a metafor poetky Mety Kušar; báseň Leto leto tak významovo do-pĺňajú a vystužujú. Nakoniec, básnická výzva orientovaná – v mene života –proti násiliu, sa ako ťažká omamná vôňa dvíha nad celou Záhradou.Nemožno ju nezaznamenať, ani okolo nej prejsť iba s ľahkým úsmevom natvári.

(Zo slovinčiny preložila autorka. Odznelo na rádiu ARS RTVS v relácii Razgledi in razmisleki, 28. január 2016)

45

Peter Kľúčik – Zbigniew Nienacki: Pán Tragáčik a Fantomas.Mladé letá, 1986

Maja Novak

Talleyrandský katechizmus

Ils n’ont rien appris ni rien oublié.Maurice Talleyrand

Noc bola ako turecký med. Tmu by sa dalo porcovať sekáčikom a predávaťna kusy: milión toliarov za kus, presnejšie, ak ho nekúpiš.

Mesiac? Ani náhodou.„Ideme na prechádzku, synu?“Matka prudko odvrátila pohľad od výšivky v bielych prstoch.„Môžu ísť Bubi a Putzi s nami, ocko?“Bubi s vôdzkou medzi zubami už vďačne čakal. Jeho čeľuste sa, odkedy mu

z nich zišli žltkasté chlpy aj ovisnuté mäso, viac než kedykoľvek predtým po-dobali pasci na medvede. No pretože v očných jamkách pitbull už nemal bláz-nivo krvavé oči, vyzeral, no, takmer ľudsky. Putzi sa zunovala loptová hra s my-šacou kostričkou, a tak sa, nečujne vrniac, predierala cez ťažkú kamennúmačaciu príklopku, vysekanú špeciálne pre ňu do masívnych kamenných dverína hrobke.

Otec siahol po zložito vykovanom kľúči.„Naozaj musíte?“ vzdychla matka. „Nie je to... nebezpečné?“Otec potriasol lebkou.„Zatiaľ nie,“ šepol. „Tieto dni sa ešte neukážu. A ak prídu, prídu vo dne.“„V jeseni nemáš dňa ani noci,“ zachripela matka.„Keď aj prídu, nič zlé nám nespravia,“ ohlásil sa dedo pritlmene.„Doteraz nám neurobili nič zlé,“ povedala babka tichým hlasom. „No keď

prídu, budú nepredvídateľní. Kto sa ti zaručí, že sa budú tento rok správať takako vlani?“

„Zalezte naspäť a ešte si pospite,“ šepol podráždene muž smerom k sprách-nivenej manželskej truhle.

Bubi nešťastne behal v kruhoch a ukazoval vôdzku.„Bubi nás bude strážiť,“ zašušlalo pyšne dieťa. „Vieš dobre, čo všetko do-

káže urobiť pre kosť!“„Neukážu sa,“ sľuboval polohlasom otec. „Dnes v noci určite nie. A nič ne-

nasvedčuje ani tomu, že by sa ukázali v dohľadnej dobe. Žiadne obvyklé zna-menia. Akurát vyblednutá ruža alebo dve-tri nové sviečky. Nič zvláštne. Ničtaké, čo vždy nanosia pred príchodom.“

Preplietol svoje karpálne a metakarpálne kostičky so synovými a spolu od-hrkotali do noci.

„Na vašom mieste by som upaľoval domov,“ cmukol upír, ktorý s dlaňamimedzi kolenami drepel na ramenách mramorového anjela. „Čoskoro prídu.“

46

l nn

n

SLO

„Prestaňte všetci blázniť!“ zavrčal kostlivec. „Decko potrebuje čerstvý vzduch.Veď vidíš, aké je poblednuté.“

Svorne kráčali medzi hrobmi a ich sklenené prsty sa medzi nimi v rytmekrokov pohojdávali rovnako, ako košíček vyrezávaný zo slonoviny vo vetre.Strach je nákazlivý, uvedomil si otec. Hoci vedel, že je priskoro, nemohol sipomôcť; znova a znova bez prestania poškuľoval po kamenných platniach.Tu a tam dajaké otrhané klbko chryzantémy, zopár olejovitých plamienkovza červeným plastom. Je priskoro.

Bubi s rozkošou ovoniaval vzduch, nasiaknutý hnedým lístím, sivým vos -kom a týždňovým prísunom dažďovej vody v mazľavej hline pod striebor-ným pieskom.

Piesok ešte nebol pohrabaný, miestami sa pod ním černela hlina. Nie ešte.Priskoro je.

Cez ramenný kĺb sa zbežne poohliadol k svitu za vŕškom, oranžovému akotekvica. Ak prídu, prídu z tamtej strany.

„Oco...“ stiesneným hláskom píplo dieťa.„Čo je?“ Pri zvuku synovho hlasu ho striaslo.„Včera som za kaplnkou videl smrť. V plachte, s kosou na ramene.“Starší kostlivec si uľahčene vydýchol.„Teda, niežeby som sa jej zľakol,“ nenápadne sa predvádzal mladší.„Veď ani netreba, synu. Možnože nie je práve najzhovorčivejšia, ale nemyslí

to zle. V žiadnom prípade nie je nebezpečná. Sme priatelia. S ňou je to tak,ako... ako... hovorí ti niečo tropické more?“

„Nie,“ priznal malý prostoducho. „Umrel som, ešte než sme preberali tro-pické moria.“

„O to lepšie. Prirovnania sú podstatne pôsobivejšie, ak ani rozprávač, aniposlucháč z vlastnej skúsenosti nevedia, o čom presne hovoria. Čiže: tropickémore. Zavri oči – chcem povedať, dlaňami si zakry otvory v hlave – a skús sipredstaviť... Tropické more. Živé farby, iné ako tu. Hlboké modré odtiene,morské hviezdice ako karmín a cinóber, alebo ako meď a bronz, smaragdovíježkovia, sasanky ako citrón a topás, snehobiele a šarlátové koraly na strmýchútesoch, tigrovité mušle, zlaté a pestré ryby vlniace sa medzi útesmi, ryby splutvami ako rubínový závoj, ohňostroj pomalých farieb. A medzi nimi oblaksklenených rybiek. Ani náhodou...?“

„Nie,“ pokrútilo dieťa hlavou.„Nie? Nič to. Pokojne ti ich opíšem. Veľké sú ako článok na palci – na mojom

palci, nie na tvojom – a dokonale priezračné. Zoskupujú sa do vretenovito tvaro-vaných húfov, aby všetky spolu vyzerali ako jediná veľká nebezpečná ryba. A...“

„Môžem sa hrať v piesku?“ prerušil ho netrpezlivo chlapec.„Nie! Ešte som neskončil!“ sykol otec príkro. (V piesku? Azda už navozili

hromady čerstvého piesku? Potom sú bližšie, ako som si myslel.) „Dávaj po-zor, teraz príde to najdôležitejšie. Medzi desaťtisícmi sklenených rýb saospalo vznáša kanic, veľká čierna ryba s našpúlenými perami, hrbolom nadžiabrami, lopatkovitými svalnatými plutvami a skoseným chvostom. A s ma-sívnymi viečkami. Inak, škúli. Vždy je len jedna a každý húf sklenených rýbmá svoju vlastnú. Podobá sa diviakovi.“

47

„Diviaky sme nepreberali,“ pripomenie dieťa rozšantene.„Už, vidím, že toto ešte bude problém... V každom prípade, dôležité je ve-

dieť, že kanic sa živí práve sklenými rybami. Požiera ich. Ale sklené ryby saho neboja a neodháňajú ho, neunikajú pred ním, naopak, mlčky ho strpia vosvojom strede. Pokojne dovolia, aby sa vždy niekoľkými z nich nakŕmil, leboje taký veľký a čierny, že svojou prítomnosťou odháňa iné živočíchy. Mnohésú síce od kanica menšie, ale sú aj oveľa zubatejšie než sklené ryby. Rozu-mieš? Požiera ich, no zároveň ich aj chráni. A sklené ryby nemo platia daňa nechávajú sa mu pohltať, lebo vedia, že inak by sa na ne vrhli iní lovci, celébatalióny iných rýb, a tie by zmasakrovali podstatne viac sklených jedincov,ako ich dokáže vykynožiť kanic. So smrťou je to rovnako. Kosí, ale chráni predinými nebezpečenstvami.“

V odznievajúcej mozgovej dutine zavrtel naspäť záznam svojho výkladua spokojne zistil, že sa celkom dobre počúva.

„Čo môže byť horšie ako smrť?“ zaklepalo dieťa neveriacky zubami.„Ech, tá tvoja neznalosť ma pomaly začína unavovať,“ zasyčal otec. „Aká

hlúpa otázka! Čo nepoznáš Sväté písmo?“ Vyrovnal stavce do tuhého radua zvučným hlasom začal deklamovať. „Prídu. Prídu s farizejstvom a ľadovýmiružovými maskami na ústach. Prídu s náručiami kvetov a spomienkamiv srdci. Prídu s horkosťou, prídu so zazlievaním, prídu s výčitkami a nebudúich môcť vysloviť. Prídu s meškaním. Dovlečú sa unavení. Prídu skľúčení podťarchou všetkého, čo sme im zanechali. Prídu so sviecami a zajtrajšok nedo-vidia. Prídu s plačom, a nedokážu odpustiť. Nič sa nenaučili, na nič nezabudli.Prídu, ale budú musieť žiť ďalej. Prídu so závisťou, a nedostanú možnosť pred-viesť ju. Prídu, aby nás vyrušili zo zabudnutia. Svätý Móric Talleyrandský, veršsedemnásť, osemdesiatdeväť, a ty sa ma pýtaš , čo môže byť horšie ako smrť?!“

Chlapec odhodil kamienok a Bubi, trmácajúc sa ako banícky vozík, od-štrkotal za ním.

Putzi medzitým vyliezla na oholený strom, z ktorého začali vzápätí ako ža-lude opadávať vtáčie kostičky. „Sväté písmo ľudí je iné,“ pripomenul malýmdlým hlasom.

Otca zamrazilo až na kosť. Čo zase nebolo až tak hlboko. „Ty si znova špe-hoval živých!?“ škrkol Adamovým ohryzkom.

Chlapec ľahostajne mykol ramenami. „Iba som sledoval pohreb. Kňaz čítalich Sväté písmo. O zmŕtvychvstaní a o tom, že nejaký ovčiarsky pes tak dlhobehal za čriedou a štekal na ňu, až kým nerozdelil ovce napravo a kozy na-ľavo.“

Kostlivec sa poškriabal po bedrovom kĺbe. „Ešte šťastie, že tento cirkuss nanebovzatím platí len pre domácu štvornohú háveď,“ zdôraznil. „A násnech nechajú na pokoji, inak môžu trpko oľutovať. Vieš si predstaviť, aké bybolo strašné, keby sme si museli znova pospomínať na všetko, čo s namiupadlo do zabudnutia?“

Syn odhodil ešte jeden kamienok. Na cestičkách bolo skutočne stále viacčerstvo navozeného štrku; a ako sa blížili k stredu cintorína, hroby boli čorazväčšmi zapratané kyticami a ikebanami. Plamienky sviec sa zlievali do radova políčok, do celého oceánu. A najväčšia možná výstraha: vo väčšine váz bola

48

čerstvá voda namiesto odstátej zelenkavej. „Ovce a kozy majú tiež svojusmrť?“ zaujímalo chlapca.

„Aj ony,“ prikývol otec slepou lebkou na kostenom výčnelku. „Tak ako mákaždé mračno sklených rýb svojho kanica, má aj každý živočíšny druh svojusmrť. My máme svoju. Ľudia majú svoju. A každá patrí iba jednému druhu.“

Chlapec sa zadíval na obzor oranžový ako tekvica. Videlo sa mu, že je bliž-šie a že kmitá, akoby sa rojil. „A každý rok prídu?“ zavzdychol.

Otec prepočítal obradné kamene s vtisnutou hviezdou, iba prednedáv-nom ich niekto položil na židovský hrob; už roky mu slúžil na lepšiu orien-táciu v čase. Kameňov bolo veľa. Bez váhania schmatol syna za vretennú kosť.„Možno prídu skôr, než som si myslel,“ funel mrazivo. „Ideme.“

Mesto s oranžovo vysvietenými obchvatmi sa už prebúdzalo, vystierajúcsa po dlhej noci.

Zahvízdali ticho na na obidvoch kostlivcov, psieho i mačacieho, a uháňalidomov. Vchod do hrobky zapratali kamennými sarkofágmi. Sťažnostiam ichobyvateľov, dvoch grófok a jedného kniežaťa, na paranoju moderných čiasnevenovali pozornosť. Aspoň na týždeň sa museli zabarikádovať. Bol pred-večer prvého novembra, dňa, keď živí vstávajú z postelí a prichádzajú strašiťmŕtvych.

(Zo slovinčiny preložila STANISLAVA REPAR. Zverjad, KUD Apokalipsa, 2011, 2. opr. vyd.)

49

Peter Kľúčik – Daniel Defoe: Život a dobrodružstvá Robinsona Crusoa. Mladé letá, 1991

Petar Matović

Kufre Jima Jarmuscha

Vidím sama seba ako cestujúcu s červenými kuframiv čiernobielom filme, povedalo postaršie dievča,ktoré už celé desaťročia nevychádza z bytu.

Moja tvár je zväčša podráždená motelovými osuškami,hnisavé vriedky potom vyrašia v preplnených kupé,akurát keď som odhodlaná stať sa korisťou mladých jastrabov.

Počúvam melódiu toho, čo rozpráva, a sedím pri okneobrátenom k spustnutej železničnej stanici – oproti saako plazy vystierajú súpravy vagónov pri mŕtvych perónoch.

Keď zhášam vtáka ohniváka značky ronhill vo fľaši júlového piva,hneď si spomeniem, ani sám neviem prečo, na kaviarenskú floskulu:kým ženy neprídu o nevinnosť, sú to naozaj geniálne bytosti.

Záclony

Keď v noci vyjdeš na balkón, neuvidíš hviezdy,neuvidíš nič. Lebo balkón je v centre mestaa svetelný závoj elektriny skryl zábleskyobjektov hlbokého vesmíru, ktoré možno už anineexistujú. Priestory vznikajú zo závratu, obraz sa chvejeako na nestabilnej hladine, nie bez úzkosti: ak okrajeokna vletia do horizontu, čo zostane mimo? Počuješ krčnú tepnuako echo na sonare. Tak isto počuť telo aj vesmír,

stačí len sústrediť pozornosť. V praskotavej iskre sa uchovalšok počiatku; blúdi ďalej, dôsledná v anonymiteaj svedectve. Ale reflexia je neočakávaný incidentpremeny priestoru. Myšlienka a dym miznú rovnako: Vnorenédo svetla ako do tmy. Odpútava sa pozornosť od množstvazábleskov. Pouličná žiara sa nezmenšuje. Ale závesysú hustejšie a lepšie sa zaťahujú.

50SRB

n

ll

l

Kosec

Ty si všade,ty si kolumbijský kokaín,porno artikulácia, oceľová tyč, tanečnicav pulzujúcichcievach.

Toto rozpadajúce sa telo sa v noci opakujena každom poschodí.

Množím sa v pixelochpo stenách,odídem ďaleko,budem diódový Adam,mám s tebou niečo príliš osobné.

Som stroj,som es a id,som tvoja ikona.

Utrecht

Boli sme v Utrechte, bolo tamstrašné popravisko limuzín: všade sakopili karosérie, dobitéaj zlisované.

Kto si to obzeral? Albánci,Rusi a Juhoši! Nikde Holanďania,Flámi, nikde jediný globálny Európan!

Čo je toto za tržnica? Čo je totoza morovú nákazu dílerov a lovcov v kalných vodách?!Kupujú autá na tony! Súčiastky odnášajú po vreciach!Pneumatiky na vlečkách!

Prišli tak, ako tu nikdy neboli:s bankovkami v igelitových vreckách,s muzeálnymi remorkérmi,prišli so svojimi prostitútkami,špiritusmi, fušerinou a zemiakovými plackami,prišli obchodovať s našimi smeťami,bez túžby zastaviť sa, bez túžby vrátiť sa

51

do svojich východných a južných nešťastí, bez závisti,prišli len realizovať transakcie a potom zapadnúťdo vlastných brlohov – lebo barbari sú barbari,a už nie sú nijakým riešením.

Armagedon

Chvíľu pred zatváracou hodinouV tichom kúte kaviarneZa pohárikmi s nedopitým ostrýmČo svietia ako zlatoJe jeho telo plytčinaS vrakom Krista

Stoya Doll

Už nikdy neuvidím film vyrobený technikou DigitalPlayground, hneval sa otec. Mama, horalkazo Škótska, si vďaka emancipácii uchovala tajomstvo.

IT reštauroval betónové bloky.V osembitovej architektúre vyrastali naše zmysly.Joystick sa stal taktilným stredom sveta.Pestúnka sa zaoberala krajšími zručnosťami: vďaka tancoma rytmike som dosiahla neuveriteľnú subtílnosť pohybov.

Zhromaždiská intimity sa sústreďovali vo svetelných skupinách:laser, obrazovky, syntetika.

Manson bol zvrat, ukázal mi krásubizarnosti: pôžitok z poézie. Spoznala sommajstrovstvo: ako lámať syntax pri spontánnomobkročení ako telo v dráždivých scénach. Kulminácianie je nevyhnutne sexuálny akt, skôr akt umelecký.

Rýmy, latentne bisexuálne, ma burcovalimľaskavými bozkami: pri nakupovaní, prechádzanícez ulicu, na castingu. Písala som verše v tajnosti.

Grafiti na zadnej stene môjho obľúbeného kníhkupectvapriťahovalo básnikov: My vagina is a flower,delicate flower.

52

I put a spell on youPre Ninu Simon

33 a pol mýtických otáčok, longplejkaodosiela tento pôsobivý vokál, kreslosa vťahuje do seba ako hašiš do noci.

Vidím ten hlas ako puknuté granátové jablko,vidím, ako jadierka rozdierajú napuchnutúkožu, zrelosť v kontraste s tmou.

Predmety kvitnú do animovanýchkontúr, svetlo je mäkké a ťažké,bolesť trpko sladká a možno ju

úprimne milovať. Ty si stigmaizby: okraje sa pixelizujú adrobia: remix priestoru: táto prázdnota

napokon vyjaví čosi ako plnosť. Ježišmal najradšej vlnu. Keď počúvam tvoj hlas,mohol by som sa s láskou zabiť, Nina.

Žena na Thassose

Stojí na okraji pevniny sama, odovzdanávrstveniu blankytu: more a nebo bezbokov na fotografii. Slané sú vetrypod vlasmi a blúzkami. Počujem telábielych hadov, ako lámu suché byliny,ako sipia na horúcom skalisku.

Pozorujem ju zozadu a nikdy sato nedozvie, lebo teraz je ďaleko od zlých snov,od vrások: vábim ich na sebaako na ňu. Požehnaný je tento vzduch,čo ju oddeľuje od reality. V mene snov:obyčajných, nie prorockých a liečivých.

(Zo srbčiny preložil KAROL CHMEL. Koferi Džima Džarmuša, Kraljevo 2009;Odakle dolaze dabrovi, Novi Sad 2013; Polja, 2016, č.1)

53

Zlatým prachom

(haiku)

Dejan Bogojević

cigánska hudba –starec sa hrabe palicouv kontajneri

na pohrebe –tváre zmoknutých ľudíosvieti blesk

na dievčenskej ritkesa chvejetetovaný motýľ

hmlisté ráno –v tienipuky maku

mesačný svit –svetielkujú rybkyv akváriu

divý jahodovník –odtrhneš posledný plodvýchod slnka

detský výkresposkladaný z papierikov –slnko a kvet

orosené stenyjaskyne – sviežosťligotavé kvapky

otcovský dom –v tieni pod malinaminikoho už niet

54SRB

n

ll

l

chatrč –pod sprchou ľudiaa vrabce

pod brezouskrátený tieň vtáka –letné poludnie

jesenný súmrak –stopu mi prekrížičervený list

Dragan J . Ristić

semiačko sváruneklíči všade –Budhov úsmev

prvý lúč slncav nemocničnej posteli –jedna noha chýba

len na okamihkvet púpavy stemnie –tôňa lastovičky

tiene turistovsa pomaly noriado tieňov hradieb

zoologická záhrada –volavka na jednej nohedo prázdna zahľadená

zadul vietor –zvlnené rybičkyna slnečníku

na starom pnisa lenivo škrabká mačka –hanblivé jarné slnko

55

večer na rieke –o pohodu sa delímes komármi

vôňa teplého dažďasa pomaly miešaso zvukmi leta

rožok mesiacaosedlal svoj oblakbojím sa – nespadne?

vlečú sa –oblaky po nebikozy po lúke

zhasnem svetlopred vzdušným útokom –a mesiac svieti

Dušan Stojković

košele snovpo zmrznutých poliachsníva aj tráva

jaseň a jeseňrozsudok na čínskommúre: teraz skoč

za pivárňoupodopierame stenušpaky a ja

tiene snov sa celý deňkníšu nad hlavouv smrti práve uspatého

Momovi Dimićovi

bez úmrtného oznámenia :náramok príjemných kníhoheň pre dušu

56

celý život jelen haiku veta:netunajšia smrť

zo smrti sa týčiščerešňami z cintorínanáš smäd uhášaš

vtáčatá siv cigánskej posteliuvili hniezdo

alchymistiv srdci mesta čov nebi hniezdi

na Karlovom mostehlučná vrava maliarova namaľovaných

zlatým prachom siomývam dušu aj sny –práši sa z nich

Švejk za výčapompivná pena peráma úsmev mačkám

Radmila Bogojević

v prázdnom domedva prázdne tanierea plná misa

ranná zora –vtáčie hniezdoorosil dážď

na stolehorúci chlieb –už dlho sneží

57

západ slnka –rybársky čln ťahásieť s úlovkom

lastovička letí –vôňa dúl vypĺňamôj smútok

malá prestávka –pre detskú hru úzkechodby školy

lesný požiar –veverica zoskočízo stromu a je fuč

dva jelenechvíľu oddychujúvo svojich tieňoch

prvý sneh –dávne dedove príbehyožívajú

zelené jablkápadajú na vlastné tienev mäkkej tráve

prameň –v množstve kvapôčokroj prianí

pod dáždniksa ukryl mladý pár –ramená moknú

Slobodanka Luković

Kotúľajúce sakvapky dažďa na listochhojdajú dúhu.

Stromy z prítmiastrašidelnešuštia...

58

Vrcholky hôr –purpur spolus tmavými pruhmi.

Vŕby nad riekousa dotýkajú vody,večne novej.

Ozvena –pod brehmiroztrúsené domy.

Po daždi,na veľkom námestíopäť kvetinárka.

Slnečné poludnie.Kukučkanešťastie privoláva.

Zabuchnuté okno –príšerná tôňablúdi po izbe.

Matky už dávno niet –no koberec je tu stálea rozprávky tiež.

Medzi pŕhľavoubujný klas pšenice –osamelý pútnik.

Svadba v chráme –pred ním skĺzne gaštancigánke do lona.

Strom previazalzem s oblohou,pomedzi – vták.

(Výber haiku – DEJAN BOGOJEVIĆ. Zo srbčiny preložil ZOROSLAV JESENSKÝ)

59

ZRNKÁ

antológia najkratších poviedok v srbskom jazyku, I. časť

Dejan Bogojević – Dušan Stojković, ed. Užší výber Stanislava Repar

GAVRIL STEFANOVIĆ VENCLOVIĆ (asi 1680 – 1749?)

JEDNOROŽECTen zver indický, čo sa volá jednorožec, roh mu je liečivý. Takú má v sebe silu,že z horkej vody sladkú činí.

Tam, medzi morami, v arabskom svete, majú mrcha a horké vody, ktoré sanedajú piť. Zoskupí sa kdesi pri dákej vode lesná smädná zver – piť nemôže;načim im čakať, kým nepríde jednorožec. Keď príde a roh do vody namočí,učiní ju pitnou, ba aj liečivou, a vtedy sa všetka zver z okolia napije. A keďroh zodvihne a odíde, voda ostane, jak aj bola: planá, horká.

Gavril Stefanović Venclović: Čierny byvol v srdci. Belehrad: Prosveta, 1966, s. 177

ĐORĐE MARKOVIĆ KODER (1806 – 1891)

DRAKDrak, ktorého svätý Juraj prebodol oštepom. Hovorí sa, že kedysi takých naveľkom Oceáne bolo a že sa zo tristo soldatov Alexandra Veľkého proti jedi-nému borilo. Že nie tak dávno kanónmi galér naňho ráchali a že ostrieľanýchnámorníkov pri pohľade naň väčšia hrôza opantá, ako keď stožiara venčekmore celuje.  

Đorđe Marković Koder: Mytologický slovník. Kragujevac: Narodna biblioteka Vuk Karadžić, 2005, s. 58

MILUTIN USKOKOVIĆ (1884 – 1915)

CESTOUKone klušú a voz sa vlečie dlhou, jednotvárnou cestou.

Starý osamelý dub ospanlivo vrhá na lúku svoj tieň. Pod borievkou ostri-hané jahňatá bezstarostne šklbkajú dozretú trávu. Jedna koza sa vzpína poprihladkej breze, aby dočiahla halúzku lístia. Pastier si ľahol na brucho a zívajúc,

60SRB

l nn

n

pozerá za vozom, ktorý trpezlivo ťahajú dve vychudnuté mršiny zvyknuté nasvoj náklad. Kočiš sa tupo rozhliada dookola, nemysliac na nič. Sotva vidi-teľný, popolavý závoj, utkaný z lúčov slnka, ktoré pokojne svieti zo sklenenejoblohy, prekrýva vzdialené, mlčanlivé kopce predo mnou.

V prírode mier a hlboká spokojná tíš.Prečo sa necítim dobre vo chvíli, keď všetko živé spí? A prečo som taký

smutný?Srbské básne v próze, pripravila Bojana Stojanović – Pantović,

Belehrad: Nolit, 2001, s. 82

IVO ANDRIĆ (1892 – 1975)

* * *V noci. Unavuje ma myšlienka na existenciu toľkých bytostí a svetov v tme. –Všetko trvá tak dlho! A svetu sa otvárajú stále nové dni ako rany.

Zo všetkého, čo som videl, mi planú oči. Veľký svet. Veľká ťarcha a veľkáúnava. Hlboká noc. A človek, sám.

* * *Po tom, čo som si chabo pospomínal na život na dedine a život v meste, nadni samoty a dni búrlivých bláznovstiev, vidím, že je to stále ten istý nepokoj,ktorý vnášam na každé miesto a do každej podoby života, nevyhnutne, takako vnášame vlastnú tvár alebo vlastnú reč.

Stáva sa, že ľudia prídu na svet a celý život sa chvejú od neviditeľného a ne-známeho úderu.

Ivo Andrić: Ex ponto * Nepokoje * Lyrika. Belehrad: Prosveta, 1976, s. 131 a 138

DESANKA MAKSIMOVIĆ (1898 – 1993)

LÍSTIEV podvečer sa začala roniť zlatá svätožiara z čela lesa na úpätí.

Padli listy, plné vône neba, na lúku, tak ako mŕtve hviezdy jemné.Padli listy do zelenej rieky, tak ako nespočetné mesiace maličké.Padli mi na dlaň, na viečka očné. Kdekoľvek nohou stúpim, zašpiním ich

jasnú tvár.Vtedy stojím očarená. A jeden ako zlatá okrúhla ikonka zastaví sa na mo-

jom srdci.Desanka Maksimović: Hody na lúke. Belehrad: Nolit, 1969, s. 236

61

MONI DE BULI (1904 – 1968)

SATANSatan, tá prefíkaná sírová soľ, tonie do akýchsi smutných, koketných, občaskučeravých, občas počerných tónov.

Február pohládza búrky. Júl simuluje tu Ľudovíta Veľkého, tu perzskéhovezíra. Aká radosť! Pre Bertu, Roberta a Norberta. Ale mangold presviedčanášho svätého brata, že nijaké oči nie sú iným podobné. Napríklad: čln.V ňom oheň. Napríklad: dvere. V nich starý mládenec. Napríklad: pokoj. V ňomblesky.

SLOVÁ-BEZDOMOVCISlová-bezdomovci aj dnes, tak ako každú noc, bezstarostne vylihujú po lavič-kách verejných parkov. Iba slovo odísť medzi nimi nie je. Zahalené do hod-vábnych tieňov, ono je tou žiarlivou pannou ozbrojenou po zrenice očí, týmzlopovestným klamárom a tulákom zodpovedným za päť rozličných previ-není: dve vraždy, jeden pokus o vraždu, krvismilstvo a nedovolené ozbrojo-vanie. Pátra po ňom polícia.

Moni de Buli: Okrídlené zlato a iné knihy. Belehrad: NBS i Dečje novine, 1989, s. 22 a 36

LJUBIŠA JOCIĆ (1910 – 1978)

VCHODYAko mám vojsť do mora? Nikde nijaké dvere. Vlny bdejú pozdĺž pobrežia,a vchodu niet.

Ako mám vojsť do neba? Nikde nijaké dvere v blankyte. Aj oblaky by nie-kam zahli, keby jestvoval priechod.

Ako mám vojsť do zeme? Ani smrť ma do nej neuvedie, lebo je plná klíče-nia.

A predsa treba nájsť nejaký priechod.

DIERANa oblohe je veľká diera. Obzor modrý, v strede diera. Ani čierna, ani biela,iba diera.

Ja sám kráčam krajom zeme, lebo aj v jej strede je diera.Niečo sa stalo, niečo nepríjemné. Také niečo sa môže stať iba mne.Na zátylku, nad zátylkom, diera. Pod nohami, na nohách, diera.

Ljubiša Jocić: Skryté svety. Belehrad: Prosveta, 1960, s. 2 a 99

62

VASKO POPA (1922 – 1991)

POKUŠENIEStromom nie je. Nado mnou zraneným by sa sklonil. Sám som ale dom,a preňho dverí nemám. Kvôli nemu som horu kamenia zo seba nevynosil.

Ani oblakom nie je. Nad otvoreným čelom by mi z času na čas odkryl slnko.Sám som ale studňa, a preňho vody nemám. Kvôli nemu som po srdce zemesvoje ústa neprekopal.

Ani kameňom nie je. Do oka by mi slzu upustil. Sám som ale stôl, a preňhochleba nemám. Kvôli nemu klince vo svojom mäse, od krku po špičky prstov,neprenášam.

Aj cesta som, a preňho diaľok nemám. Vták som, a preňho perál nemám.Mám len veternú smršť v krídlach. Smršť, čo jeho popol do kolísky vráti.

Vasko Popa: Pole bez spočinutia. Nový Sad: Matica srpska, 1956, s. 35

ALEKSANDAR TIŠMA (1924 – 2003)

***Opäť je vojna a rádio počúvame častejšie. Z prijímača vychádzajú, miešajú saa prelínajú rozličné signály a rozličné ľudské hlasy v rôznych jazykoch, pretoje potrebné nastaviť prijímač čo najtichšie a hlavu primknúť až celkomk nemu, aby ho nebolo počuť u susedov, lebo ak ho počuť, tak toho, čo po-čúva, môžu udať ako poslucháča nepriateľskej rozhlasovej stanice, a ak houdajú, tak ho možno aj zatknú, a potom ho budú mučiť a usmrtia ho.

Ale pán Fridolín nepočúva svoje rádio, načúva iba svojim knihám, vysokohore na polici. Nepočuje z nich vychádzať ani tóny, ani hlasy, počuje len ticho.Ale práve ticho zodpovedá jeho beznádeji pre nedostatok porozumenia me-dzi ľuďmi. Hlasní sú len pri vzájomných urážkach a obviňovaní. Vo svojejzhode mlčia a knihy, tie veľké, ťažké úschovne múdrosti svojím absolútnymmlčaním najpresnejšie vyjadrujú zradu humánnosti, ktorú pociťuje pán Fri-dolín.

Malá škatuľa, zostavil Mihailo Pantić. Belehrad: Arhipelag, 2008, s. 98

MIODRAG PAVLOVIĆ (1928 – 2014)

STROMPočas lesného požiaru sa rozpŕchla zver, odleteli vtáky, zmizli aj hady. Spo-medzi živých bytostí jedine strom nedokázal ujsť. V nerovnom boji ostal sámso sebou a so svojím plameňom, v úsilí zachrániť svoju podobu. Možno právepreto je živé, čo sa nepresúva, čo občas odoláva aj plameňu a plameň vytvára;možno preto strom považovali za os sveta. Svojím horením spájal to, čo na

63

zemi môže zhorieť, s tým, čo môže prijať nebo ako svetskú obetu. Keď požiarpominie, ostanú stromy, no nie stromy z našich lesov, z nášho sveta, alestromy z Ostrova mŕtvych.

CHRÁMPoobede kňazi zostupujú tajnou cestou dolu útesom až k moru. Na prvý po-hľad sa zdá, že sa zrútia, ale jeden chodníček je vyznačený stopami červenejzeminy. Útes je príliš strmý pre hady, ale nie pre žrecov, ktorí zostupujú k naj-čistejšej vode svetielkujúcej pod jaskynnou klenbou. Vo vydlabanom člne saspustia popod oblúky vymytých brehov, aby počuli špľachot vody pripomí-najúci ozvenu chóru. Vzápätí sa vylodia v jaskyni, ku ktorej sa z pevniny nedádostať, rozložia vatry a striedavo prespevujú modlitby venované ohňu a mod-litby venované vode. Oči majú vyvrátené, ich zreničky hľadia do vnútra hlavy.Jazyk sa vracia k svojmu pôvodu: k prírode, živlom, absencii významu, k sebe.

Srbské básne v próze, pripravila Bojana Stojanović – Pantović. Belehrad: Nolit, 2001, s. 63 a 137

MIROSLAV KARAULAC (1932 – 2011)

POSLEDNÝ SMEROVNÍKToto je nejaká pustatina, po ktorej sa už dlho trmáca, netušiac, kde je, ani kto-rým smerom by sa mal vydať. Po predchádzajúcich pútnikoch nijaká stopa,ktorej by sa mohol chytiť, nijaký začiatok spoľahlivého chodníka. Po dlhomtápaní a návratoch, postupovaní naslepo a rôznymi smermi, na jednommieste, okolo ktorého, tak sa mu videlo, už prešiel, naďabil na tabuľu zabod-nutú do hŕby piesku, na ktorej bolo napísané:

„SI NA DOBREJ CESTE!“

NEOBVYKLÉ  OSUDYStalo sa mu, že sa zhodou nešťastných okolností (treba o nich vôbec hovoriť?)ocitol vo svete, ktorý ani v najmenšom nevyhľadával ľudí, ako bol on. A akobytoho nebolo dosť, aj on sám, z dôvodov, ktoré sme mnohí iba tušili (aký zmy-sel by malo opäť sa k nim vracať?), patril k tej sorte ľudí, ktorí takýto svet vôbecnevyhľadávali.

Miroslav Karaulac: Miestne lejaky. Belehrad: Vreme knjige, 1995, s. 33 a 78

64

SRBA MITROVIĆ (1933 – 2007)

SLIEPKACelé dni leží nehybne vo svojom hniezde. Obyčajná jariabka. Mal som pocit,že nespí, ale že niečo pozoruje, akoby rozmýšľala. V temnej špinavej miest-nosti nebolo nič okrem nej, krmiva a vody v dvoch miskách. Nevedel som sadočkať, až uvidím zmenený svet, veselé kuriatka a ich hmýrenie.

Ale hniezdo bolo stále rovnaké: s kvočkou usadenou na vajciach a lucidnezahľadenou do tmy. Nie, tu sa nič nevyliahne! Prišlo mi ľúto tej, tak veľmi od-danej matky. Všetko ostávalo bezo zmeny, ako nedokončená ilustrácia život-ných fáz. Aj táto sliepka je vari nesmrteľná?

Međaj, ročník 1999, číslo 45, s. 49

RADOSLAV VOJVODIĆ (1934)

PORAZENÝ DIABOLRozmýšľam nad tým, ako som ho premohol – alebo on mňa. Teraz, keď smezjednotení, nie je podstatné , či bol medzi nami víťaz. Môže to byť zdravé, aleaj choré. No takto mi je dobre. Je mi teraz ľahšie. Krajšie sa usmievam, plnšie,šťastnejšie, viac zvysoka a zľahka. Ak k tomu prispela jeho láska, láska s nímalebo v jeho mene – tak je to dobre.

To, čo predtým boli nadradenosť, úlety, energické vrhanie sa naslepo – jeteraz pokoj.

V takomto pokoji je v duši možno priestrannejšie.Možno mu je aj lepšie.

Srbské básne v próze, pripravila Bojana Stojanović – Pantović. Belehrad: Nolit, 2001, s. 167

DANILO KIŠ (1935 – 1989)

HRUŠKYSedliak lezie na strom a striasa hrušky, ktoré hlučne padajú do trávy. Zrelépraskajú a vytekajú z nich ich temné útroby farby zrelých fíg. Vrhajú sa na neosy opité sladkosťou. Sedliačky, z ktorých razí kyslý pot, lámu hrušky opále-nými rukami, hľadajúc tie menej zrelé a šťavnatejšie.

Chlapec, ktorý celé predpoludnie zbieral a zväzoval klasy, priblíži hruškuzakaždým k nosu a potom do nej zahryzne, alebo ju odhodí ďaleko od seba,aby sa okolo nerojili osy.

„Pozri!“ povie pani Molnárová, chlapcova nová gazdiná, „ten malý si vyberá

65

hrušky, Bože odpusť mi, ako pes, čuchom. Budeme ho odteraz brávať na po-ľovačky, spolu so psami. Beztak máme málo psov...“

Danilo Kiš: Skoré žiale. Belehrad: Prosveta, 2005, s. 56

LJUBOMIR SIMOVIĆ (1935)

JÚL 1972Veľká izba s množstvom vecí na stenách. Na ľavej stene je lampa, ktorej tie-nidlo je vyrobené z kože stiahnutej z hlavy hrocha. Na stene oproti mne súdvere. Tie dvere vyráža akési ťažké, obrovské, mohutné zviera, podobné no-sorožcovi. Vrúti sa do izby, rohom prepichne onú lampu a obráti sa, aby týmiistými dverami vyšlo von. Kým vybieha, pozerám naň zozadu a vidím, že jeprerezané naprieč: nemá zadnú časť tela. Predná časť, ktorú vidím zvnútra,sa podobá sudu bez dna. Odrazu bezpečne viem, že zviera sa znova poskladádokopy a keď odtiaľto vyjde, bude celé.

Ljubomir Simović: Snár. Belehrad: Stubovi Kulture, 1998, s. 58

BORISLAV RADOVIĆ (1935)

ÚSTA STRACHURozčesnutá z toľkého mlčania (alebo jednoducho rozčesnutá) zakrivuje sajedna poblednutá trhlina, bezzubo sa rozťahuje, prevísajúc na obidvoch kon-coch, zatiaľ čo na opačnej strane sa jej oblúky zaťahujú v kŕči pripomínajú-com zhnusenie, až kým sa nerozzeví čierna diera a nevytvaruje chladivý po-vrch masky, akú roľníci a šamani nosia počas slávností, aby o to tlmenejšieodznievala vycerená prázdnota; na jej rehot sa už neohlási nijaký z vypude-ných bohov.

Borislav Radović: Maina. Nový Sad: Matica srpska, 1964

Zo srbčiny preložil LADISLAV ČÁNI v spolupráci so STANISLAVOU REPAR

LJUBIŠA ĐIDIĆ (1937)

JABLOŇVykopal som jamu, ona zasadila jabloň.

Prihrabal som zem, ona ju zaliala.Po dvoch rokoch stromček zjari zakvitol. Ale plodmi boli iba dve jablká na

jednej stopke.

66

Dva roky som ho zalieval iba ja. A nevyšlo to: ktorési septembrové ráno sajedno z jabĺk odtrhlo a tupo dopadlo na zem.

Moje, a či jej?Ljubiša Đidić: Skratky. Belehrad: Prosveta, 1998, s. 127

TIHOMIR NEŠIĆ (1938)

ZRNKÁJeden pruh mesačného svetla dopadá na posteľ, ktorá je v tmavej izbe v osa-melom mrakodrape uprostred mesta, medzi temnými horami na nočnejstrane Zeme v jednom drobnom súhvezdí; svetlo dopadá na kvietkovaný van-kúš, podobný bielej kavalérii, zastavenej nad bezodnou priepasťou, z ktorejsa bledá bezsenná tvár ťažkými mihalnicami dovoláva sprievodcu planéty,kým privretými očami z neba sníma pruh mesačného svitu, vedie ho medzitiene hôr, sprevádza temným mestom, vpúšťa do mrakodrapu, vovádza doizby, privádza k posteli, spúšťa na kvietkovaný vankúš, to zrnko bledého koz-mického svetla, ktoré by sa v zasnenej hlave najradšej premenilo na červenékrvné zrnko, na krvinku.

Ó, zbytočne padá a horí!Totiž, z týchto dvoch zrniek je jedno bezsenné a druhé bezodné.

Tihomir Nešić: Ľahké rozprávky o strachu. Belehrad: Narodna knjiga – Alfa, 2005, s. 90

BEZ NÁZVUIde tu o hrdinu, ktorý sa ocitol v chybnom príbehu.

Vykročil dopredu, pohol sa doľava, doprava, ale bolo mu tesno, nepo-hodlne a cudzo, ani mu nič nepatrilo.

Vystúpil, snažiac sa nezanechať žiadnu stopu; a len čo to urobil, zostal bez-menný a mohol sa stratiť, úplne, lebo nikto ho nemal ako spoznať.

A keďže sa bez informácií o hrdinovi ani o poviedke nemožno dozvedieťnič bližšieho, ešte aj tá ostala bez názvu.

Rekviem pre novica, zostavil Dejan Bogojević.Valjevo: Matična biblioteka „Ljubomir Nenadović“, 2008, s. 8

SPRÁVAJe presne 15 hodín 32 minút, streda, slnečno a vidíme obvyklý výjav:

On sa vrátil z práce, stojí na schodišti, pod pazuchou zviera tašku, a onarázne odvracia pohľad od jeho unavenej, zvesenej hlavy a vystretou rukousa ešte náhlivejšie pohybuje po povrázku, natiahnutom cez dvor:

štipec posteľná plachta štipec dve kombiné štipec tri obliečky na vankúšštipec pár spodkov štipec pánska košeľa štipec detské tričká štipec dve pod-

67

prsenky štipec jedna sukňa štipec jedna podkošeľa štipec chlapčenské po-nožky štipec dámske nohavičky štipec detské nohavice...

Ostatné štipce v ruke, ktorá sa chveje pri myšlienke, že obed ešte nie je pri-hriaty.

Bez údaja

ŽIVORAD STOJANOVIĆ (1938)

ŠARHAJe po pracovnom čase, šarha prichádza domov. Najprv pobozká dcérku a po-tom pohladká psa. Sadá si za stôl a je.

Ďalší deň uplýva.

Návšteva, zostavil Dejan Bogojević. Akt (antológia), Valjevo, 2005, s. 24

PRVÁ A POSLEDNÁ KVAPKAMedzi prvou a poslednou dažďovou kvapkou možno niet rozdielu, ale právetie dve sa uvádzajú ako dôležité.

Šamanský kameň, zostavil Dejan Bogojević. Valjevo: Impresum, 2006, s. 43

ŠTVOREC A OBDĹŽNIKPrečo si súhlasil, že budeš štvorcom, ako keby ti bol najbližší príbuzný, keďti celkom dobre sedela tvár obdĺžnika plná neodolateľného šarmu a ligotavejbieloby a celkom, celkom hodná svojej veľkosti.

Najkratšie rozprávky 2003. Belehrad: Alma, 2003, s. 172

MILADIN ĆULAFIĆ (1939)

DIEŤAVo vojne, v zlovestnom tábore, jeden z tých, čo tam velili, zľutoval sa nad die-ťaťom. Veru, také úžasné bolo to dieťa... Aj sa rozhodol, že mu pomôže, abysa zachránilo. Vezme čutoru, zavelí, aby otvorili bránu, a povie: Choď a z tam-tej studne mi prines vody.

A dieťa skočí a donesie vodu.

Miladin  Ćulafić: Bohatstvo. Belehrad: Rad, 1999, s. 308.

68

DOLU ČIERNOU RIEKOUMala som pocit, že to my sme tí utečenci, ktorí sa, keď dorazili od Ključa doMrkonjića, dočkali pekného privítania. Nachovali sme ich, napojili, ponúkliodpočinok... A potom pokračovali pozdĺž Čiernej rieky, neskôr rieky Vrbas,smerom na Baňu Luku. Až keď sme sa pobrali ich cestou, sami utekajúc, spo-menula som si: Svoje domy sme im neotvorili...

Miladin Ćulafić: Pominie sa rozum ako čerešne. Belehrad: Rad, 2005, s. 159

PETAR CVETKOVIĆ (1939)

JEDNOTNÉ ČÍSLOJednotné číslo sa smeje tomuto jazyku. Z jeho vnútra, ako z rozpadávajúcejsa topánky, vyliezajú slovesá, hnev, nadávky, krása, ktorá sa postupne menína jednotné číslo. To sa ďalej smeje.

A teraz to ide ďalej. Niečo sa vracia, krúti. A zase ide ďalej.

Srbské básne v próze, zostavila Bojana Stojanović – Pantović. Belehrad: Nolit, 2001, s. 185

RADOMIR MIĆUNOVIĆ (1940)

DRAPĽAVÝ POVRCHJazyk máme už raz taký, drapľavý a viacvrstvový, trojdielny. Často sa zadŕha,zlyháva a vibruje. Vie byť aj povrchný.

Darmo pelikán vo svojej nenásytnosti stelesňuje hlad po písaní, gumaa arabská guma sa dali dokopy a trvajú na svojom.

Ani mi nenapadlo, aké je sem-tamý dôležité použiť sponu a zošívačku a za-registrovať sa pred Registrátorom, v prítomnosti svedkov Kolonela a Gar-monda.

Nazbierali sa odseky, žiadajú prepitné.Čo iné nám zostáva, než hryzkať Petit Beurre a tekvicové semiačka, v oča-

kávaní polnočného hintova, ktorý nikdy, tak možno usudzovať podľa skúse-ností, nepríde.

Obávam sa, že Dvadsiate prvé storočie prišlo o právo na rozprávku.

Hlboké okno, zostavil Dejan Bogdanović. Akt (antológia), Valjevo, 2007, s. 12

MÄSIAROVA DCÉRADievčina bola mäsiarova dcéra (teda ani kapitánova, ani farárova) a chlapecsyn dobytkára. Čo robiť, tak im bolo súdené. Ona červená ako mortadela, onkuštravý ako baran.

69

Milovali sa za letného dňa predpoludním. Potom popoludní, večer, v noci.Nonstop, takpovediac.

No čo je pekné, dlho netrvá, taká je pravda odveká. Ona sa začala venovaťgymnastike, on gramatike. Aké dokázala predviesť dvojité salto! Zatočila ajs ním, ani pravopis mu nepomohol.

Rozišli sa kultúrne.Ona začala blednúť, on sa strácal.Možno jeden za druhým potajomky aj smútili.Žena skončila so saltom a na rad prišlo „sadlo“, jeho chlpy sa preriedili, te-

meno sa mu zalesklo a objavilo sa letisko pre komáre.Stretnú sa, raz, niekedy, na úmrtnom oznámení. A nespoznajú sa.Ó, morta d(i)ela!Ó, memento mori(s)!

Čarodejnica, zostavil Dejan Bogojević. Akt (antológia), Valjevo, s. 13

MIROLJUB TODOROVIĆ (1940)

PRÍŠERNE PÍLILATotálne vyšťavený som sa dovliekol z roboty. Otvoril som dvere klietky a šmy-kol do kuchyne. Mizerná večera pod zub.

Zhodil som perie, lupinu, nohavice, plutvy a zvalil sa do fotela. Všetko mipripadalo úchylné, od tekvice až po chodúle.

Vlečka vedľa mňa príšerne pílila. Hneď by som ju švacol po kečke. Nachvíľu by sa stiahla, ale odfukovanie by po kračovalo.

Bol som besný ako had zapakovaný v rúre. Celú noc som nemohol zalo-miť.

Miroljub Todorović: Akože príbehy. Belehrad: Srpska književna zadruga, 2007, s. 57

IVAN RASTEGORAC (1940)

KOŠEĽAKošeľa má najbližšie k srdcu. Má otvor na hlavu. Jedine košeľa je blízka srdcu,jedine ona má otvor, ktorý predpokladá hlavu.

Košeľa je tenšia než koža. Keď šuští a zalieča sa, nikdy nenapodobňuje než -nosť.

Na košeli je otvor pre hlavu. Jedine košeľa je blízka srdcu, jedine ona máotvor, ktorý predpokladá hlavu.

Nocou sa na košeli zhustí uhlie. Taká zuhoľnatená sa košeľa drobí a trúsi.

70

Ak si ju navliekate cez hlavu, znenazdajky sa roztrhne a dá vám pocítiť osu-dové svetlo.

Ranné svetlo cez trhlinu na golieri reže ako gilotína.

Ivan Rastegorac: Zväčšujúce sklo. Belehrad: Prosveta, 1979, s. 54

MILAN MILIŠIĆ (1941 – 1991)

CHUDNUTIEO desiatej ráno som bol tučný ako odporné zviera. Nevládal som už prenášaťto obrovské napuchnuté brucho pred sebou; kilá ma išli zvaliť.

A potom som pil víno, fajčil a chudol. Vec rozhodnutia. Okolo dvanástejsom sa už cítil lepšie. O jednej popoludní som sa konečne vybral do kúpeľnea postavil na váhu so zaprášeným okienkom. O druhej som si otvoril novúkrabicu cigariet a dopil posledné zvyšky vína. Bol som elegantný, ak aj niepriamo štíhly.

DEDINA V SMRTIV smrti;duchovia roľníkov a koní sa zjavujú medzi chatami a dopravnýmiznačkami. Niekde klíčia pozostalé semiačka a niektoré ovocné stromy si eštepamätajú ľudské tváre v hlbokej zime.

Milan Milišić: Vnútorné záležitosti. Belehrad: Prosveta, 2008, s. 76 a 85

RANKO PAVLOVIĆ (1943)

DIERA NA ČELENa čele mal dieru, asi tak v priemere vareného slepačieho vajca, keď ho pre-krojíš napoly. Samotná diera mu  nevadila natoľko, ako mu vadil vietor, čov nej hartúsil.

Keď už diera, povedal si raz, tak nech je Čierna Diera.Dobre sa sekol! Ako v nej ešte len teraz fičalo, hučalo, zavýjalo, svišťalo,

trieskalo, lomozilo!Čierna diera v jeho hlave začala silou zemskej príťažlivosti, o ktorej do-

vtedy nič nevedel, hltať asteroidy, nato menšie hviezdy a planéty, potom ajskupiny nebeských telies. Raz zazrel, ako hlce Slnko a planéty okolo neho.Užasnutý zbadal Zem, ktorá sa k nemu približovala, zatiaľ čo proti nej uháňalMesiac, nadobúdajúc podobu kométy. Ešte než Zem zmizla v pažeráku Čier-nej Diery, uvidel na nej sám seba, ako sa kŕčovito pridŕža bradavice nad svo-jím pravým obočím.

71

DRZÉ VLÁMANIE DO VITRÍNYZa sklom,kyselkavý úsmev Fjodora M. Dostojevského; medzi pozliepanýmipilinami mu nie je najlepšie. Don Quijote útočí na veterné mlyny Alberta Ca-musa. Čo len môže hľadať krištáľový popolník vedľa mierumilovnej sekery!Japode!

Namiesto benátskeho leva porcelánová váza z Terstu; klokocú v nej viachlasy Ponte Rosa.

Drzo vniknem do vitríny, otvorím Dejiny sveta. Ó, v knihe je tma, dokoncaaj keď labyrint písmen natočíš k slnku.

Kde sú starobylé almary, z dna ktorých pravdepodobne dodnes nevyva-nula vôňa babkiných dúl?

Hlboké okno, zostavil Dejan Bogdanović. Akt (antológia), Valjevo, 2007, s. 7 a 8

VITOMIROVIĆ TEOFILOVIĆ (1943)

POVIEDKA Z POVIEDKYPri vystúpení z výťahu ma každé ráno na prízemí čakala susedova šikmo po-sunutá rohožka. Nikdy nebola tak, ako treba, teda pod pravým uhlom! Štvaloma toto stretnutie s chaosom hneď pri prvom kroku do nového dňa. Ak sadeň pozná podľa rána, tak posunutá rohožka veští iba ak celodenný nepo-riadok, cestou, v práci, všade.

Dojem sa premietol do poviedky – rohožku som inak napravil zakaždým,keď som prešiel pomimo, a spokojný, s pocitom usporiadanosti vstupovaldo nového dňa.

Jedného dňa som zistil, že moja noha aj nevedomky napráva rohožku. Spo-menul som si, že to isté bolo včera aj predvčerom.

Namiesto aby si hovkala na papieri, poviedka skĺzla do chaosu!

Najkratšie poviedky 2006. Belehrad: Alma, 2007, s. 149

PREDRAG ČUDIĆ (1943)

PREČONajprv som sa oženil s Radojkou Milošević,* no čoskoro ma nechala, lebo sazaľúbila do Tvrtka Dugonjića. Trpel som. Potom som sa zasnúbil s Milou Ra-doševićkou, žili sme v šťastnom manželstve, až kým sa do našich životov ne-zamiešal Đoko Stojčić – Skočajić. Trpel som tak strašne, že ma nič nemohloutešiť, kým som netretol Dragu Punoševićku. Odniekiaľ sa dovalil Stojko Ku-lenović a navždy bola fuč. Bol som viac než len zúfalý. Do Ranky Dragoševi-

72

* Pomenovania postáv v origináli sú významovo príznakové (pozn. prekl.).

ćovej som sa zamiloval na prvý pohľad, mocnejšie ako do ktorejkoľvek pred-tým. Všetko bolo fajn, ale potom nás naveky rozdelil náš svadobný svedokObrad Konjović. Dragicu Mladošević som považoval za svoju veľkú útechu,ale ona ma podvádzala so svojím spolužiakom Zorkom Magaraševićom. Mojaposledná láska Mladjana Dragoševićka je ešte vždy so mnou, ale moja seba-dôvera je pasé. Pán doktor, čo mám robiť?

S úctou Kićo Mlakar – Slabinac.

VŠEVEDÚCI ROZPRÁVAČ„Ako sa máš?“ povedal som.„Skvele!“ povedal som.„Ako sa máš ty?“ pokračoval som.„Ďakujem za opýtanie, fajn!“ odpovedal som.„Ako sa majú tvoji?“ opýtal som sa.„Ďakujem, dobre!“ odpovedal som.„Pozdravuj všetkých doma!“ dodal som.„Ty tiež!“ prívetivo som sa rozlúčil.

Predrag Čudić: Básne a poviedky. Belehrad: Knjževna omladina Srbije, 1993, s. 35 a 34

MILOVAN VITEZOVIĆ (1944)

MEMOÁRE „... a potom sme útočili, dorážali, napádali, atakovali, skákali do nich, prepa-dali, vrhali sa, rútili, vpádali, šturmovali, udierali, hnali sa, vyrážali, pálili, fu-jazdili, predháňali sa, v ustavičnom harmatanci...“ rozpísal sa Sancho Panza,„ja vpredu a urodzený pán Don Quijote hneď za mnou.“

Milovan Vitezović: Odcudzené poviedky. Dečje novine, Gornji Milanovac, 1994, s. 41

IBRAHIM NAHIĆ (1944)

KAMEŇ Z HĹBOKOkrúhly kameň pod horou je popísaný akýmisi písmenami dosiaľ neprečí-taného písma. Zem sa odtrhla a odvrhla ku mne kameň, na analýzu. Vidnona ňom kolmé, vodorovné a šikmé kľukaté čiary akéhosi znakového písma,ktoré vzniklo medzi pôrodnými bolesťami hory starej milióny rokov. Nazí-zam do holých a rozvitých geologických viet. Odkaz mi je takmer jasný, ajkeď ani jednému znaku nerozumiem. Chytám sa za hlavu, vystrašený z prie-

73

pasti času. Všetko je hlboké, hlboké, temné a nevysloviteľné. Mám pocit, žesa mi podarilo dotknúť sa času, keď táto hora vznikla, a zdá sa mi, že somstarý ako ten kameň, rovnako plný kľukatých čiar akéhosi nerozlúštenéhoznakového písma.

Kvartal, Pančevo, 2008, s. 8

MILISAV SAVIĆ (1945)

TOPOĽPred kaviarňou sú zasadené tri topole: jeden hneď pri betónovom plote te-rasy, ďalšie dva obďaleč.

Topoľ pri plote vyrástol vyššie než druhé dva, jeho listy sa živšie a veselšietrbliecu.

Opilci, keď vychádzajú z krčmy, každú noc zvracajú pri jeho kmeni.Macko sa v noci, prv než odíde domov, na topoľ vymočí.Pri návrate z kúpaliska Macko vypije na terase fľašku piva, zatiaľ čo si jeho

oči odpočinú na trblietavom lístí najvyššieho topoľa.

Najkratšie poviedky na svete, zostavil David Albahari, 2. vyd. Nový Sad: Matica srpska – Belehrad: Cicero – Zemun: Pismo, 1995, s. 183

MILENKO POPIĆ (1945)

SLNKO V RUKÁCH MALIARA*

Majster zvyčajne prichádzal do galérie každý deň okolo desiatej.Každého, kto vošiel alebo ho oslovil, privítal so žiarivou bodrosťou

umelca, vždy pripraveného na rozhovor. Kým hovoril, gestami rúk tvarovalslová, udával ich intonáciu a rytmus. Pravú dvihol k uchu, s mierne pootvo-renou dlaňou a vystretými prstami, chrbát ruky pootočený k sebe, kým ľavúdržal o čosi nižšie, alebo si obidve ruky zalomil na prsiach. Pri dôraznejšomvyjadrení alebo v euforickom stave obidve ruky vystrel nad hlavu a odďaľovalod seba. Občas vystrel len jednu, so zovretou päsťou. Nijaký dirigent by ichnedokázal zladiť, hudba podstatne prekonávala notáciu. Tie výrečné rukykumulovali energiu. Keď krv priam bláznivo vzkypela a telo vznieslo do ne-tušených výšav, maliar schmatol stojan a obyčajne odchádzal do osameléhoboja s neústupnou a neuchopiteľnou rovinou. So štetcom v jednej a paletous farbami v druhej ruke, uviaznutý v čase aj priestore, vrhá na plátno rozžia-rené slnce, maľuje oheň. Žiara páli. Obraz zostáva. A je večnou súčasťou sveta.

„Až Vojvodina napoludnie je tá jediná pravá, opitá celá pulzuje,“ tvrdil oh-

74

* Milan Konjović (1898 – 1993), srbský maliar – expresionista, rodom z vojvodinského mestaSombor, okrem iného známy svojimi krajinkami žírnej vojvodinskej roviny (pozn. prekl.).

ňom vystrojený panónsky Goliáš na rozpálenom zvlnenom pšeničnom poli,hlavou párajúc nekonečné nebo – a akoby sa díval na seba, nadšene dodal:„Nikde som nevidel obrovitejšieho človeka ako tam, kde všetko, čo ho ob-klopuje, je rovné a hlboké, kam až oko dovidí.“

Bez údaja

JOVICA AĆIN (1946)

MLIEČNA CESTAOdišiel som na miesto, kde tečie už len mlieko. Vybral som sa na cintorín. Namramorovom kameni pod jedľou vedľa múra som si prečítal nápis:

„Páchnem žinčicou, cedí sa zo mňa jogurt, z nosa sa mi valí srvátka, celýsom mliečna kožka a kyslé mlieko. Ó, smrť, podojíš si ma?“

Zatúžil som pridať svoju otázku: „Ó, smrť, dlho ma ešte budeš cicať?“ Leboja už mám všetkého dosť. Som plný. Nacecaný, prefajčený. Odfajčený.

VRANAKráčam s vranou na ramene. Občas mi niečo pošepne. Občas mi strčí zobákdo ucha, až vylezie von cez druhé ucho. Vtedy šklbne zobákom a mne zazunív ušiach. Pije mi mozog a ja som jej parazit. Šialené čierne správy sú podsta-tou našej symbiózy.

TMAV tme cítim zver, ako sa ku mne približuje. Kladiem si otázku, či má prsníky.Ak áno, možno mi, vydesenému, prináša život. A možno je v jej vemenepredsa len mlieko smrti? Podojčí ma azda čiernou rosou?

Dupoce v tme čoraz hlasnejšie, čoraz bližšie. Čoskoro budem vedieť všetkoo jej prsníkoch; či majú pazúry namiesto bradaviek, alebo sú to rovné kovovéprsia.

Motýľov snár, O vidinách a príbuzné poviedky. Belehrad: Draganić, 1996, s. 56, 114 a 125

VEDEL BY SOM SA ZAMILOVAŤ DO TEJ DIEVČINYStretol som ju v pekárni, kde sme obaja kupovali kukuričný chlieb, a ona sami pozrela do očí a ja som v jej očiach mohol prečítať, že sa jej nepozdávama že sa mi ani nikdy nepodarí zapáčiť sa jej, aj keby som sa do nej na smrťzamiloval.

Jovica Aćin: Prečítané v tvojich očiach. Belehrad: Stubovi kulture, 2006, s. 29

75

SRBA IGNJATOVIĆ (1946)

RUKOPISPosledné papiere starobylého formátu sú popísané ostrými ťahmi kovovéhopera. Vyblednutý atrament, vykrútené okraje listov, sem-tam nejaký odtlačokzvieratka, vyčnievajúce mŕtve vlákenko. Pruhovaná škvrna podobná riekes pieskom, štrkom a kľukatým korytom. Hrboľaté písmená ako vyvrátené pne.Ich pretiahnuté nožičky, nekonečné krovie a húštie.

KNIHYTreba striasť prach z modlitebných kníh zviazaných v plátne a so zlatotlačouv starom štýle, fúknuť po tých zaprášených opusoch, aby bolo vidieť, ako tovšetko letí.

Srba Ignjatović: Keď sme všetci boli Tito. Mladenovac: Šumadijske metafore, 2008, s. 129 a 130

LJILJANA ĐURĐIĆ (1946)

* * *Zatvoriť škriekanie straky do pohyblivej tmy nejakého starého výťahu. Potomsledovať jej pohyb hore-dolu, dolu-hore. Čierna opera.

Ljiljana Đurđić: Fool memories. Belehrad: Svetske sveske Beogradske manufkture snova, 2005, s. 27

RADOVAN HIRŠL (1946 – 2015)

DÁŽĎManiak stojí v bráne U koňa, dážď šľahá ako šialený, ozajstný letný lejak. Spus-til sa náhle, znenazdajky, ako keď v záchode potiahneš splachovač, a potomsa znova objavilo slnko, obloha je čistá a vzduch krištáľovo jasný. Maniak sadíva na paru, ktorá sa dvíha z asfaltu k zeleným korunám stromov, a očarenýzisťuje, že život je, kurník šopa, krásny.

Radovan Hiršl: Žuvačka pre blázna. Belehrad: Prosveta, 2006, s. 19

76

RADOVAN BELI MARKOVIĆ (1947)

AKAk je z dvoch jedno, tak z jedného je ani jedno.

Ak si bol o jedného menej aj bez spočítavania, pri ktoromkoľvek delenívždy budeš o jedného viac.

Ak hrob poľahne – aj kríž sa nakloní...

Radovan Beli Marković: Aša. Vranje: Književna zajednica Borisava Stankovića, 2007, s. 138

DAVID ALBAHARI (1948)

STÔL Zo všetkých predmetov na stole len jeden nie je ostrý.

TICHONajprv počuť ticho. Potom ucho začne rozlišovať detaily: praskanie, šumenie,tichý hukot, zvon. Aj srdce sa ohláša, tlmene, tak ako padá krv. Podlaha za-škrípe. Hrada zapraská, zacvendží sklo na okne. Pohyb prstom je explózia,od ktorej zabolia ušné bubienky. Potom sa všetko upokojí. Až kým sa kva-pôčka neodtrhne z kohútika a nepľuskne na dno drezu. Kov bolestivo za-zvučí ako starec. Pery sa s puknutím rozpoja. Mihalnice zašuštia. V nozdráchzapíska vzduch. Nič už nedokáže upokojiť srdce, a najmenej ruka, ktorá saspúšťa na hruď a stíska ju, až kým prsty nezblednú.

David Albahari: Nezvyčajné poviedky, 2. vyd. Belehrad: Stubovi kulture, 1999, s. 13 a 14

RÝCHLOSŤSom pomalý, nepopieram. Ale aký osoh možno mať z rýchlosti?

Keď ráno po prebudení pomyslím na všetky vzdialenosti, ktoré by sommusel prejsť a ktoré by ma nakoniec vrátili do miesta východiska, jednodu-cho sa mi nechce vstať.

Alebo keď prichádzam pred zrkadlo. Ešte stále som v odraze nezazrelsvoju celú tvár.

Svet môže byť iba vo mne. Mimo mňa, to nie je moje.Keby som bol rýchlejší, nevedel by som, že jestvujem.         

David Albahari: Najkrajšie poviedky Davida Albahariho. Belehrad: Prosveta, 2001, s. 18

77

ŠTIPECV jednej chvíli niekto zbadá na stole štipec. Zadívame sa naň. Všetci sedíme zastolom a nikto z nás netuší, ako sa sem dostal. Ešte pred chvíľou, vravíme, tu ne-bol. Berieme ho do rúk, stláčame a roztvárame, podávame z dlane do dlane.Obyčajný štipec, drevený, celkom nový. Jovan si ho nasadí na nos a všetci sahlasno smejeme. Bolí to, povie Jovan, a zloží si štipec. Nos má červený, čo násešte viac rozosmeje. Potom niekto zbadá ďalší štipec a zrazu je ticho.

David Albahari: Každú noc v inom meste. Belehrad: SKZ,v 2008, s. 45.

ZDRAVKO KECMAN (1948)

RAKVAKeď som sa prvýkrát vyštveral na povalu, pevne rozhodnutý natrvalo sa semnasťahovať, uvidel som deda Joja ako leží v truhle. Ruky mal skrížené na pr-siach; oči akoby ani nemal, iba dve slzavé jazierka, zahalené akousi tajuplnouhmlovinou. Očividne dedo sám všetko pripravil, zaľahol a zomrel. Vôbec minebolo jasné, ako a kde našiel rakvu, ako ju nepozorovane priniesol do domua vytrepal na povalu. S takou veľkou a ťažkou rakvou by aj štyria mocní ľudiamali čo robiť.

Až keď som sa lepšie prizrel, zistil som, že to vlastne nie je ozajstná rakva,ale skriňa, ktorú si dedo prerobil sám – čo bolo vidieť podľa pozorne zreza-ných a zložených hrán. Vtedy som konečne pochopil, čo ho tak veľmi priťa-hovalo k najstaršiemu kusu domáceho nábytku.

Malá škatuľa, zostavil Mihailo Pantić. Belehrad: Arhipelag, 2008, s. 183

BRANISLAV VELJKOVIĆ (1948)

KAŽDÉ RÁNO SI OBLIEKATEKeď si oblečiete oblek a uviažete kravatu, kravata sa natiahne po špičky to-pánok, keď si oblečiete oblek a neuviažete kravatu, košeľa sa natiahne pošpičky topánok, keď si oblečiete oblek a nenavlečiete košeľu, cípy saka sanatiahnu po špičky topánok. Keď si oblečiete niečo iné, nič z toho sa ne-stane.

Čo by vám chodilo po hlave, keby ste sa museli každé ráno navliecť do ob-leku kvôli povolaniu, ktoré vykonávate?

Branislav Veljković: Päťdesiattri sestier. Belehrad: Svetske sveske beogradske manufakture snova, 2004, s. 5

78

ČO SI MYSLÍTE O VÝSKYTE NEUVERITEĽNÝCH PROBLÉMOV, KTORÉ BY UMOŽŇOVALI NAPÍSAŤ KRÁTKU POVIEDKU– povedzme, uprostred rozhovoru

Čo si myslíte o tejto možnosti: Uprostred bežného rozhovoru so susedmio športe a politike, ktorý viedli každý večer, posedávajúc na lavičke pred svo-jimi domami, náhle dvihol hlavu, zadíval sa na oblohu plnú hviezd a povedal:„Dnes večer nevidím hviezdy.“ Keby odbehol do svojho domu a z domu byvyšľahol plameň, čo myslíte, zakričal by: „Vidím, vidím, vidím!?“

Rekviem pre novica, zostavil Dejan Bogojević.Valjevo: Matična biblioteka „Ljubomir Nenadović“, 2008, s. 44

SLOBODAN STOJADINOVIĆ (1948)

PRÍBEH MLADÉHO OTÁZNIKAKeď som vtedy ráno stretol Bodku, bol som ospalo zvedavý, a hoci mi eštevždy nemožno veriť, tak aj zasnene bdelý.

Podľa odvekého zvyku sme zašli do kostola Sv. Čiarky a dosť nešikovne po-pili spoločnú minulosť, usilujúc sa nepočúvať jeden druhého, s výnimkouokamihov, keď to bolo úplne zbytočné.

Vyšiel som z kostola, sám.Mnohí rodinní členovia môjho znamienka, zvlášť tí oženení s rodinou Úvo-

dzoviek a Pomlčiek, tento môj postup označujú za najtemnejší moment v de-jinách nášho rodu, nech mi je však útechou, že texty ich biografií nestráži tonajbdelejšie oko. Prehupnem sa do nich a v maximálnej miere zabetónujemza každou jednou vetou.

Ale aj keby som sa neuchytil vo všetkých textoch o nich, nebude mi to ľúto,so mnou sa totižto vytratí práve to, čo považujú za najdôležitejšie: ich vlastnámienka o sebe. Keď horí otáznik, prvá si to odskáče bodka!

Bez údaja

DUŠAN PRELEVIĆ (1948 – 2007)

POVIEDKA V PASSKĽÚČIProfesor Jovanović sedí obkolesený svojimi bývalými žiakmi. Volali ho Bee -thoven. S tou bujnou hrivou – aj by to sedelo. Keby mal hudobný sluch, jasné.Vtom jeden chalanisko povie:

„Súdruh profesor, mohlo by sa naplniť ono kvetnaté: Amerika a Angliabudú proletárska krajina?“

Profesor si lenivo odpije z bylinkovej pálenky a odvetí:„Mohlo, ale bola by to škoda!“

Malá škatuľa, zostavil Mihailo Pantić. Belehrad: Arhipelag, 2008, s. 187

79

DRAGAN J. RISTIĆ (1948)

MORESedel som na morskom brehu. Z drsnej skaly sa otváral výhľad doširoka. Než -né lúče práve vychádzajúceho slnka mi robili dobre. Myslíte si, že som rýchlovstal? Nie, nežiadalo sa mi vylihovať na pláži. Nemal som chuť na prechádzku.Nedalo sa mi jesť ani piť. Nežiadalo sa mi ani rozprávať. A ani teraz sa mi ne-žiada. O mori je už všetko povedané.

Bez údaja

RANDEZ-VOUSNa prvé rande prišla, len aby ho očarila.

Na prvé rande prišiel, len aby ju zviedol.Sám seba sa pýtal, či ju má objať, alebo zaškrtiť.

Dragan J. Ristić: Galoše a katedrály. Niš: Zograf, 2003, s. 50

LÁSKANemám vlastnú tvár. Jej tvár je na nej. Nemám vlastný mozog. Jej mozog jev ňom. Nemám vlastné ruky. Prepletené sú s jej rukami. Nemám vlastné nohy.Kráčajú po jej chodníčkoch.

Usilujem sa, aby to nikto nezbadal.

Mlčanie s Brankom, zostavil Dejan Bogojević. Akt (antológia), Valjevo, 2004, s. 11

DUŠAN STOJKOVIĆ (1948)

SMERY POHYBUDolu – Hádes. Hore – nebo s nevyrovnanými účtami: Boh sa ešte len zastrája,že zvrhne Satana do priepasti. Rovno – cesta, ktorou nikto nechodí. Naše očizalepené spánkom sa totiž škuľavo rozbehli naľavo a napravo.

Vľavo – nahé mažoretky v červených čižmičkách. Vpravo – bezzubí anjelicina pravom ramene skolióznych chlapov.

Chradol som vo všetkých týchto smeroch.

APOŠTOLNa tajnej večeri okolo Ježiša sami starí mládenci. Niekde v rohu aj ja, zatúlaný,s Tórou pod pazuchou, zatiaľ čo z apokalyptického brehu vyžaruje tvár tej,ktorá čakala, kedy vyslovím krvavé Nie! a na plné pľúca sa od nej odtrhnem,rovnako ako od ktorejkoľvek ženy, na veky vekov. Ach, keby sa mi podarilopohnúť touto kladkou v duši! Ach, keby duša pohla svojou kladkou!

80

POSTEĽLežím v posteli vedľa tej, ktorú na smrť milujem, až tak, že mi na rukách pras -kajú väzy a kúsky nabubrelého srdca splašene poletujú, narážajúc o mrežerozochvených pľúc. Zatiaľ čo sa toto deje, to, čo bolo predtým deliacou páskouv strede nášho lôžka, ak ona vôbec niekedy jestvovala a neboli sme skôr cho-botnica (jedno telo, prepletenec chápadiel), je teraz múr či hora, alebo pres-nejšie: hrob.

Sme spokojní, že je to tak. Nemusíme, vôbec nemusíme umrieť, aby smesi v ňom pohoveli. V ňom zohavneli.

SMRTEĽNÁ HRADalí a Bosch v škripci. Picasso knokautovaný. Karty sú na stole. Jeden dukátsa stratil medzi latkami. Kto nezaplatí teraz, zaplatí o chvíľu na moste. SlepýĆorkan* odčaptá. Hrali sme sa – až kým nepomrieme – na slepú babu. Na vrhkameňom z pleca. Na každom kameni sedí jedna vretenica a zničujúco pri-voláva samca. Slnko, akože inak, vábi.

Neobracaj sa, synu.

ÚLOMKYŽirafy horia. Gumilyov jazdí džípom po Afrike. Pery, ktoré prehovoria samyod seba. Dojmy, ale nie – tieň. Moby Dick zoči-voči harpúne vo vlastnomsrdci. Rozhovor z očí do očí. Liečivosť vretenice rožkatej. Výroba zblúdenéhošialenstva. Dvihnite hradu vysoko, aby ste sa vyhli hadiemu potomstvu.Užovka vypila dážďovku. Smrť je korunovaná zábava. Kyvadlo na zostupe asteny sa úžia.

Skoč do víru z dosahu strieľania. Padaj nahor!

Dušan Stojković: Snitma. Mladenovac: Šumadijske metafore, 2006, s. 32, 65, 93, 145 a 171

NÁVŠTEVAVillari znenazdajky vtrhol do mojej hotelovej izby (aj tak tu bol, v podstatebez prestania a nemusel som naňho čakať ani sa pokúšať o útek) a vystrelilna mňa od chrbta, kým ja som sa tvárou neodvolateľne ponáral do sna, teraz,ako po celé tie roky. Kompletne v smrti, od hrôzy jestvovania zježený, až tobolelo, rukou som rozhrnul snový opar: vlastnú ušnicu som zacítil pod ru-kou, sviežu, drapľavú, chladivú a šťavnatú ako nejaký list.

V mojom srdci pulzoval náboj.

Návšteva, zostavil Dejan Bogojević. Akt (antológia). Valjevo, 2005, s. 7

81

* Postava Salka Ćorkana z viacerých prozaických diel Iva Andrića (pozn. prekl.).

HLBOKÉ OKNOKeď sa prvá Charmsova starena naklonila z okna a dopadla na ulicu, aby zaňou mohli poletieť aj ďalšie, nikto nepredpokladal, že je to začiatok živelnejpohromy, ktorú už, jednoducho, nemožno zastaviť. Alebo aspoň nateraz ne-existuje spôsob, akoby sme to dosiahli. Stareny padali pomaly (čo nepo-chybne záviselo od poschodia, na ktorom sa nachádzali) a dopadali mäkko(čo nezabránilo rozplešteniu) ako jesenné lístie.

Ten starecký „listopad“ trvá dodnes, síce s malými prestávkami, lebo oknámusia počkať na predsa len svižný prírodný proces: dieťa – dievča – žena –starena, aby parašutizmus mohol pokračovať.

Ó, aké hlboké okná! Aké úžasné výjavy!

Hlboké okno, zostavil Dejan Bogdanović. Akt (antológia). Valjevo, 2007, s. 4

ZORICA ARSIĆ – MANDARIĆ (1949)

ČERVENÉSebaisto/frajersky červená, veselá a drzá, bez elegancie: bodavý rytmusvášne, indukcia pohybov nahor, vyhrnutá pera rétoriky, zotročená krv. Čer-vené v smradľavom dychu draka, ktorý vychrlil oheň do duše stredovekéhokomiksu. Rozkvitnuté červené na čerstvo rozrezanom papieri zraneného ry-tiera. Červené ako Španielsko v hriešnych toreadorových ranách a chrčaníúbohých býkov. Pablo Picasso. Huriavk združených divých makov vedľacesty, ktoré vedia, že sa pri nich, očarení, nezastavíme, pretože obyčajnécesty sú tie hlavné a romantické hurhaje sú vedľajšie. Ech, nenecháme savtiahnuť do šialených sporov – ani vtedy, keď sa k červenému až moc pri-blíži zelené, prinášajúc správu o nebezpečenstve v prípade varovného zdru-ženia.

ŠKRUPINA SVETLASlamené lúče pretŕčajú zo slnečného klobúka a vytvárajú tajuplné svetelnéoázy. Slnečné ihlice štrikujú čipkovaný šál, v mojom zornom poli čoraz ne-priehľadnejší. Z ľudí sa stávajú červené tiene, odo mňa oddelené dierkova-ným plotom.

Odrazu som panicky sama, vrhnutá do hrozivej hlbiny svetla, odlúčená ná-silnou žiarou , dokonale odcudzená.

Pocítim celú pustatinu osamelosti, uzavretú do nepreniknuteľnej škrupinyoslepujúceho jagotu, napriek všetkým mojim vnútorným svetlám.

VČELYV poli uprostred leta, pod bzučiacimi včelami vášne sme rozkrojili prezretýžltý melón. Z rozpukaných okrajov sme jedli náhlivo, pahltne, bez oddychu,

82

medzitým čo sa z poludňajších zmyslov parilo, do večera zápasili s pažravýmivčelami.

Nemohli sme sa na seba už ani pozrieť, takí sme boli spuchnutí od včelíchbodnutí. Miagali sme žltú ťarchu rozkoše.

Zorica Arsić – Mandarić: Inovať na slúchadlách. Belehrad: Prosveta, 1996, s. 37, 84 a 92

ZORAN SPASOJEVIĆ (1949)

OSAMELÝ STROMVraciame sa z poľovačky na diviaky. Cesta je rovná ako strela. Všetky svetlána oblohe sú pozhasínané. Spievame z plného hrdla. Osamelý strom prechá-dza na našu stranu, nevšímajúc si nás.

Zapieram sa do volantu a tlačím na brzdový pedál.

KRÁTKE POVIEDKY BEZ NÁMAHYBez námahy som naučil deda písať krátke poviedky. Najprv som ho dviholz postele. Vzápätí posadil do vozíka. Potom som ho dotlačil k písaciemu stolua ruky som mu položil pred klávesnicu počítača. Potom som zreval do jehoveľkého ucha:

„Takto pred zapnutým písíčkom vyzeráš ako spisovateľ. Pokús sa napísaťniečo krátke.“

Zoran Spasojević: Krátke poviedky bez námahy. Belehrad: Alma, 2006, s. 89 a 176

NOVICA TADIĆ (1949)

DOSTOJEVSKIJ, PRSTOčakávam ju. Príde. Aranžujem: rozmiestňujem stoličky, odkladám obleče-nie, utieram stôl. Vyrovnám písací stroj a vložím doň papier. Pripravil som sikávu a pripálil cigaretu. Príde. Ona. Budeme sa rozprávať, diskutovať. Raz mipovedala, že Dostojevskij je už prekonaný. V podstate mám rád toto táranieo literatúre. Aj dnes nadhodím staré témy. Mám nutkavú túžbu uprostred roz-hovoru jej strčiť prst do úst.

TVÁR NÁHODNÉHO OKOLOIDÚCEHODobre si povedal to o mojich básňach, ktoré si kedysi prečítal len tak, aby sanepovedalo. Tvoje pozorovania sú namieste. No s uplývajúcimi rokmi už viacnepíšem strelené verše. Jednoducho, v mojich slovách sa (ako na hladinevody, ktorá neúprosne plynie) odzrkadľujú tváre náhodných okoloidúcich.

83

Ty si teraz jeden z nich. O mne ani o mojich básňach už nevieš nič. Čas zavialvšetky moje stopy.

Srbské básne v próze, zostavila Bojana Stojanović-Pantović. Belehrad: Nolit, 2001, s. 233

VOJISLAV DESPOTOV (1950–2000)

POLÁRNY KRUHČím bližšie k polárnemu kruhu, tým viac ubúda domov aj ľudí, prerieďujú sastavy líšok, lesy strácajú zeleň. Slnce je skôr mútne ako ostré. Cesta skôr úzkaako široká. Je chladnejšie, každým kilometrom severne o jeden stupeň.Stromy sa zmenšujú a temnejú, objavujú sa nízke čierne kríky a zriedkavo ajchumáče mŕtvych travín. Tenká kôra zľadovateného snehu, ako inak – bezlyží a sánok. Kým vodič zaradí rýchlosť na polárnom autobuse, hneď tumáme tri metre snehu. Sedem metrov snehu. Spodná snehová vrstva mámožno aj sto rokov. Haló, sneh z devätnásteho storočia! Áno, lanské snehy tubudú ešte dlho. Vietor prečesáva dávno prečesanú pustatinu. Po návrate dovyhriateho domu by sme mohli, pre tú pustatinu, ešte dlho plakať na niečiomramene.

Nikde nikoho niet. Iba biely medveď na pohľadnici. Iba pohľadnica, za-mrznutá a odoslaná.

Zoran Bognar: Tekutý krištáľ. Antológia srbskej mikroeseje XX. storočia. Belehrad: Dereta, 2006, s. 173

ZDRAVKO KRSTANOVIĆ (1950)

OHNÍKNiekoľko ľudí v temnej, chladnej noci si na snehu rozložilo ohník. Šúchajú siruky, hrejú sa, čiapky stiahnuté na uši. Nerozoznávam tváre a neviem, odkiaľ sú.

Možno z mojej prózy Sibír, ktorú sa mi už dva roky nedarí dostať zo seba.

AJ PRÍRODA VÁS POZORUJETak je napísané – obrovskými zelenými písmenami – na bilborde pri Bran-

kovom moste.No chudáčikovia v bombardéroch nepočujú dych prírody, ani svoj vlastný.Boh ich pozoruje .Hluk im zožral srdce aj uši.

Zdravko Krstanović: Chopinova voda. Belehrad: Prosveta, 2003, s. 14 a 28

84

MILENKO PAJIĆ (1950)

PRIEPASŤLežím tvárou k stene.

Celé hodiny pozorujem arabesku puklín, výčnelkov, pavučín a tieňov –rovno pred očami! Znaky na stene sú zrozumiteľné a jasné. Všetko je tu zapí-sané. Všetko viditeľné. Všetko jasné.

Spozoroval som aj staré lipy v tieni: neuveriteľné koruny, plné sily a vôní,presne tie isté, ktoré kvitli a rozvoniavali v mojom detstve. Inde na stene bolo,v jednej nepravidelnej škvrne, hviezdne nebo.

A priepasť, ktorej som nedokázal odolať.

ČITATEĽCítim sa ako ten vytrvalý čitateľ, ktorý pri čítaní posledných zväzkov z Tajnejknižnice – dostal sa tam tak, na prahu slepoty, že sa falošne predstavil – pre-čítal knihu, ktorú sám napísal!

Milenko Pajić: Nedeľa. Gornji Milanovac: Lio, 2002, s. 95

DEJINY RÍŠE konečná verzia

Konštantín I., Konštantín II., Konštantín III., Konštantín IV.,  Konštantín V.,Konštantín VI., Konštantín VII., Konštantín VIII., Konštantín IX., KonštantínX., Konštantín XI.

Milenko Pajić: Stanica poviedok Požega. Belehrad: Narodna knjiga – Alfa, 2002, s. 100

ZLATA KOCIĆ (1950)

KOŠEĽA NA KRSTPožehnaná budúca matka vyšíva košieľku. Zdobí ju na prsiach. Prekrížikolmú čiarku, aby si mohol chodiť s vodorovnou, aby si si mohol uľahnúť.Ako si ľahol Lazar a keď ho vyzvali, vstal. Až prídeš, spoznáš tú krížikovúkrstovú výšivku aj bod v jej srdci. Tu si zložíš svoju hlavu. Aby našla telo, kebyju od neho niekedy oddelili, tak ako svetlá Lazarova hlava. Aby sa dokázalavrátiť, keby sa oddelila od matkiných pŕs – alebo od seba samej.

Teda nie v hrudi, v hlave si nos srdce – svoje, aj srdce krstovej výšivky/ko-šele. Navždy nech ostaneš máčik, ktorý sa zmestí do ktoréhokoľvek bodukríža. A zase dosť veľký mak, aby si uniesol každé rázcestie, kam dospeješ...Vidíš, taká košeľa ťa čaká.

85

VAJCE NA DLANIChlieb náš každodenný (nadprirodzený) daj nám – pomodlíš sa. Daj! – pri-taká chór zúbožených tieňov. Veď čo by bolo ťažké v batôžteku s výkričníkmi,ak nie táto čierna bodka. Preto daj úbožiakovi bielu omrvinku. Nech si ju ute-čenec položí na dlaň, pod tvoje teplé slovo. Nech sa mu vyliahne jaspis-vajce,do ktorého sa vojde svet. A ktoré pomaľuje láskavosťou: Moje dobré, nena-rušené, rodné/útočiskové/azylové, vesmírne. Stomenné, blažené.

TVOJE OHNISKO Pupok nuly. Srdce počítadla. Duša ruženca. Toto je Tvoje ohnisko? Odtiaľtonás chováš, hreješ, obsievaš svetlom? Tu nás čakáš? Dokiaľ sa nenablúdimedo sýtosti (nasýtení životom). Kým nám nepoodpadávajú ruky, nohy, bru-chá, hlavy. Vášne, márnivosti. Kým sa oko nezavrie, truhla, bodka. Dokiaľ sazvnútra nerozjasníme modlitbou. Nádejou, že si zaslúžime Tvoje reťaze. Abysme boli ich drobné, možno najspodnejšie, ale neoddeliteľné ohnivko.

Zlata Kocić: Vajce v hniezde. Belehrad: Prosveta, 1999, s. 47, 109 a 111

ZORAN M. MANDIĆ (1950)

BODKA(úvaha o označujúcej)

Drobučká ako stopa po bodnutí neopúšťa úlohu označujúceho. Nie je otro-kyňa ruky, ktorá ju prepisuje. Je na konci každej vety. Na poslednom, nepre-kročiteľnom múre interpunkcie. A hoci ju nehľadajú, sama každého nájde,nájde dokonca aj tých, ktorí sa jej zaliečajú čiarkami, alebo sa ju snažia pod-platiť dvojbodkami. Trojbodkou. Vždy je pred alebo za sebou. V absolútnejpresnosti toho, čo ju ako jediné označuje.

LÁSKA(úvaha o pretrvaní)

Dejiny sa začínajú až ňou. Najšťastnejší sú tí, ktorých neobišla. Je najvyššímvrchom, odkiaľ človek vstupuje do seba. A pomáha sebe samému. Svojmumalému aj veľkému Ja. Všetko ostatné predstavuje násilie samoty, v ktorejčervené krvinky spievajú etudy bielym krvinkám. Básnik uprostred Dunajamedzitým slabikuje svoju podobu na vode. A pomaly zaujíma miesto v mi-nulosti.

Dometi, Sombor, ročník 34, číslo 128 – 129, 2007, s. 57-59

86

ZDENKA FEĐVER (1950)

PREPRAVAS príchodom jesene do nášho mesta zavítajú aj prútené metly. Tie obrovské,na zametanie dvorov a ulíc. A pretože jeseň nemilosrdne posýpa lístím všetkychodníčky a cesty, dobre sa predávajú.

V meste ešte vždy jestvuje starý zvyk, podľa ktorého si každý majiteľ za-metá pred vlastným domom, no aj somborskí zametači ulíc zametajú mestskéulice metlami z prútia, hoci čoraz zriedkavejšie.

Aj ja som si to zopakovala.V piatok. Na dôležitý deň pre trhovníkov. Čaká ma ešte veľa ponevierania

medzi pultmi, ruky mám plné igelitiek, metla mi prekáža, a tak ju nechámv predajni u priateľky, hneď vedľa trhoviska.

Po prútenú metlu som sa vybrala v podvečer.Práve bol spln.Domov som sa nevrátila po vlastných.

ZVEDAVOSŤChystám sa k lekárovi.

Po sprche si obliekam najnovšiu bielizeň. Tak ma to naučili. Neviem prečo.Ani tej staršej nič nechýba. Je rovnako čistá, práve tak v poriadku, a som pre-svedčená, že lekár si kvalitu bielizne vôbec nevšíma.

Podkošieľku som si nechtiac obliekla naruby.Moja mama, Slavónka, hovorievala: „Budeš mať šťastie.“Môj Druhý Bývalý, Čiernohorec, vravieval: „Budeš mať smolu.“Moja suseda, Bosnianka, hovorí: „S niekým sa vyspíš.“Podkošieľku si správne neprezlečiem.Nech vidím – ktorý z výrokov sa mi pritrafí?

Dometi, Sombor, ročník 34, dvojčíslo 128 – 129, 2007, s. 62 a 64

DRAGOSLAV PAUNESKU (1951)

LUCREZIA BORGIAV tomto kruhu boli prebudení a ubytovaní v tej istej izbe: Leonardo da Vinci,Michelangelo,  Mozart, Beethoven, Dostojevskij, Jesenin a, nejakým nedo-patrením, Lucrezia Borgia.

Lucrezia sykala:„Čo mám teraz robiť? Veď títo všetci sú otrávení nad akúkoľvek mieru!“

Dragoslav Paunesku: Čiara. Vršac: KOV, 2004, s. 38

87

SLAVOLJUB MARKOVIĆ (1952)

* * *Záver poviedky mi zakaždým pripomenie smrť; za človekom, keď umrie,ostane prázdno, a za písaným slovom – kniha. Hrob a kniha sú dve slová,ktoré mi naháňajú strach.

NEVESTA A SVOKRANeviem, či by som syna poslala na front a nechala, aby ma potom znásilňovalidedinskí darebáci alebo vojsko tiahnuce okolo. V 1. svetovej vojne mi zahynulmuž a nechal ma tu aj s dieťaťom pod srdcom. Dívala som sa, ako vojaci zná-silňujú moju svokru, kým mňa ušetrili, lebo som bola v požehnanom stave.Svokra si žila a nakoniec ju koncom vojny dostihlo znásilnenie. Vari aj mňačaká podobný osud?

Slavoljub Marković: Čierny mak v snehu. Belehrad: Svetske sveske Beogradske manufakture snova, 2004, s. 5 a 12

RAJKO  LUKAČ (1952)

JAOd zrkadla do zrkadla slepec hľadá svoju podobu. Hmatá po skle prstami.Nakoniec, nemohúci, kladie otázku, či všetky pochádzajú z jeho príbehov,keď sa v nich nemôže nájsť. A či sa tu každý nachádza jedine vo vlastnom prí-behu.

Nuž teda, aj ja po sebe pátram, za pracovným stolom, no nachádzam ibaak vlastnú reč, na papieri.

Rajko Lukač: Ískanie pred zabíjaním starých a nevládnych. Belehrad: BIGZ, 1995, s. 38

STANKO Ž. ŠAJTINAC (1952)

PLAČStarenám neschádza z tváre. Plač otcov je nečujný a utajený ako vrodenámrzutosť alebo náhly strach, matkin plač znepokojuje, detský pára uši. Keďslzy vyschnú, ľudia stoja pred ikonou – spravodlivosť v poslednom ťažení zo-vretá v dlani, načúvajú kňazovmu hlasu, pred mužom priznávajú  jalovosť,pred deťmi chudobu a sami pred sebou platnosť Božej vôle. Na nechtochstuhnutý ochladený vosk – nebo bez znamení.

Dozajtra.

88

CINTORÍNSKE OVOCIESamorastlé. Ukradomky ho jedia hrobárove deti. V júni na Zádušnice je eštezelené, na Svätého Jána je už po ňom. Z konárov sa ceria straky, a keď sa imzachce, tak aj v nešťastnú hodinu. Pod nimi iba spráchnivené kríže a roztrú-sené kôstky. Zbytočné zvony aj hromy-blesky, zbytočná hrobárova sekera –vyrastie znova.

Z čoho, vie len sám Boh.

Slovník rodnej fantastiky. Nový Sad: Prometej, 1998, s. 21 a 22

MILJURKO VUKADINOVIĆ (1953)

PREHLIADKA NAJBLIŽŠIEHO OKOLIA, JAZYKPo prehliadke podlahy sa pozorne dívajú na seba: umývadlo a lavór, uteráka vedro, kľučky a kľúče, zástrčky a prepínače, prestieradlá a pokrývky, strieškaklobúka alebo lem čiapky, golier alebo výstrih, šnúrky a gombíky, dolné častirukávov alebo vrecká, nohavice alebo zásuvky, remene z rôznych príbehovalebo šťavnaté odrezky básní/listov, záclony... To stačí, v uzavretej miestnosti– tmavej komore. Niečo vonia. Jazykové nehnuteľnosti, pravdepodobne. Vyjdime z izby.

Tam na nás čakajú strom, cesta, dátumy, zem, múr, sneh a podobné jazy-kové zrážky.

Jazvy nepoľavujú.  Popáleniny sú to, čo vidíme, napr.

DYMOVÉ SIGNÁLYObčas som bol žiakom.Učeným, priučeným, doučeným, poučeným, odučeným...Mal som problémy s rozlišovaním malej a veľkej prestávky.Geometrické telesá,nebeské telesá,nemotorné telá;

chvosty mnohých vied zostali za mnou.

Na jednom z takých chvostov cválam ešte aj dnes.Jazdím. Ja dym.

Miljurko Vukadinović: Provokatívne figúrky. Belehrad:  Prosveta, 1987, s. 18 a 87

REKVIEM PRE NOVICAKeď nieto žien, píšem.

Neviem, kde žijú a kde umierajú ženy, bez ktorých nedokážem písať.

89

Za hrubými múrmi – nie, na druhej strane rieky v lese – áno.Tú najhustejšiu a najosamelejšiu – veľkomestskú, synáčik.Tento periférny drak píše v posteli, na predmestí Durlan, zatiaľ čo celý svet,

všetci normálni čítajú, súložia alebo trpia.

ČO SA HODÍ DO POVIEDKY – ČIERNE ALEBO BIELEO dievčine, ktorá sedí po mojej pravici, toho čitateľovi veľa nepoviem. Povedz -me, že má bielu kožu, lebo také nohy (ešte vždy!) nikto neodvedie k Čier-nemu moru. Tej, čo stojí tesne vedľa mňa, zase tak sčerneli, že sem, do tejtopoviedky, nepatria.

Rekviem pre novica, zostavil Dejan Bogojević.Valjevo: Matična biblioteka „Ljubomir Nenadović“, 2008, s. 6 a 15

VENIEC „PROZONÉM“(jednoriadkové poviedky)

Poznámka pre zodpovedného redaktora aj pre čitateľa:Keď ma poviedkomil Marković (veľmajster minipríbehov) vyzval, aby somsa pridal ku generácii POVIEDKY (už je tam každý, prirodzene...) a pripome-nul, že veď prv sme všetci  písali poviedky pod desať riadkov (infosprávy,plynulé!), okamžite som na znak odporu prešiel k jednoriadkovým textom,aké sme nikdy nepísali.

Tak ako sú fonémy najmenšie jednotky bohviečoho, prózonémy sú najmen-šie jednotky poviedky, respektíve toho, čím by to malo byť... vyšmyknutia.

(– pokračovanie nabudúce –)Bez údaja

MILOVAN MARČETIĆ (1953)

DOMY GENERÁLOVVidíme ho, ako si, pochodujúc od steny ku stene, jednou rukou napráva „pre-hadzovačku“ na hlave, druhou dvíha dopoly vysunutý kovový meter a pri-vrúc oko, premeriava čosi na múre.

Tamten dom, hovoria, staval kráľov generál. V tom istom roku, keď náš ge-nerál staval svoj, tento, z ktorého pozorujem dom oproti.

Obidva domy rovnako rýchlo sadajú, zatiaľ čo gaštany medzi nimi neru-šene rastú do výšky.

VRACIAME SAVraciame sa. Mlčíme. Voľakedy sa slová natískali samy – len ich vysloviť. A te-raz si nemôžeme na žiadne spomenúť. Do konca cesty. A ani potom.

Koľko času musí uplynúť, než môj palec na nohe pohladí tvoj palec, a ďal-

90

šie noci budú musieť uplynúť, než tvoja ruka nájde moju. A jedného dňamožno niekto z nás vysloví aj dajaké slovo.

Milovan Marčetić: Môj Hollywood. Belehrad: Rad, 2000, s. 85 a 89

DUŠAN MIJAJLOVIĆ ADSKI (1953)

BLÁZNOVSTVOJa som mŕtvy. Definitívne mŕtvy človek. Fakt som, človeče, mŕtvola.

Pozri ho, blázna! Pekne mu vravím, že som mŕtvy, a on všetkým vytrúbi,že som blázon. Koniec koncov, nie je ľahké vychádzať s bláznami.

Koraci, Kragujevac, 2004, zv. 1 – 2, s. 27

PRÁZDNE HNIEZDOChcela polievku z lastovičieho hniezda. Lastovičky chceli potomstvo. Násto-jila na svojom, lastovičky nič netušili. Musel som ju znášať, no za každú cenuochrániť aj lastovičky. Vyhrážala sa, že ona opustí naše hniezdo, ak ja nezni-čím lastovičie. Ale mňa nemožno len tak vydierať.

Odletela. Malé lastovičky vyrástli. Jedného dňa s rodičmi odleteli do tep -lých krajov. Ostal som sám. Počúvam, ako jesenný dážď bubnuje po odkva-pových rúrach. A napínam uši, či nezačujem jej kroky. Teraz by som jej urobilpolievku – z prázdneho lastovičieho hniezda. Ktovie, či sa lastovičky o rokvrátia znova. Život osamote nie je bohvieaký život.

Návšteva, zostavil Dejan Bogojević. Akt (antológia), Valjevo, 2005, s. 20

LABUD DRAGIĆ (1954)

POZOROVATEĽČlovek sedel na sedadle za vodičom a holou rukou si starostlivo čistil svojukoženú tašku.

Druhý človek sedel oproti nemu, mierne bokom, a uprene pozorovalsvojho spolusediaceho s výrazom jemného súcitu i sotva badateľného opo-vrhnutia na tvári.

Tretí vzadu, akoby bezvýraznej tváre, sa díval na obidvoch prázdnymiočami.

Na balkóne vedľajšieho domu stál človek s veľkým bruchom a, hlasno zí-vajúc a naťahujúc ruky, hľadel za zeleným autobusom, ako sa stráca v diaľkeza zákrutou.

Labud Dragić: Tí, čo nemajú pečať. Belehrad: Rad, 1985, s. 139

91

MILIJA BELIĆ (1954)

POVIEDKA O VEĽKOM ŽRÚTOVINijako nedokázal ukojiť svoj hlad . Keď skončil s jedlom, pustil sa do hltaniavrchov a logania riek. A keď už ohlodal a zničil celú Zem, vrhol sa na Slnko a Me-siac a z neba uchmatol všetky hviezdy. Zožral dokonca aj zem pod sebou. Vovečnej tme, v srdci prázdneho nekonečna, začal požierať aj vlastné údy a svojetelo. Nakoniec ostali len strašné čeľuste, rozďavené a zapáchajúce  ničotou.

POVIEDKA O HERCOVIIstý herec sa chystal prvýkrát odohrať svoje Predstavenie Života, no od stra-chu, že sa môže pomýliť, sa mu zachvieval hlas, podlamovali kolená a triasliruky. Uvidel to jeden starý herec, prišlo mu mládenca ľúto a vraví mu: „Čohosa bojíš, veľký Herec, veď to ty sa pozeráš na divákov, nie oni na teba!“

Milija Belić: Nebeské poviedky. Biblioteka grada Beograda, 2000, s. 10 a 29

JOVAN NIKOLIĆ (1955)

HAD UŽOVKATvoj dedo pije ako užovka, hovoria mi. Iní hovoria, že pije ako Rus. Mama námvysvetľuje, že užovka je malý had.  Dobre je tak, myslím si, bol som presved-čený, že užovka je nejaký druh Rusa. To by mohlo byť pre deda nebezpečné.A dobre, že je malý. Nemôže vypiť viac než dve deci. Keď si taká užovka vypije,nedokáže stáť na nohách, presne ako môj dedo. To preto had nemá nohy!

Mama hovorí,  že had sa pohybuje kľukato, vľavo - vpravo, vľavo - vpravo;vinie sa. Viem prečo. Vypil si. Presne tak chodí aj dedo. Vyrazí rovno, a ťaháho bokom. Šrégom.

Chudák dedo. Určite celý život ľutoval, že nie je had. Aby sa mohol, keď sivypije, iba pekne doplaziť až domov. Ako človek...

U TROCH AGÁTOVKeď si dedo vypije v krčme U troch agátov, najprv domov prinesú klobúk,potom paličku, potom husle...

Nakoniec prinesú deda.No keď v tej istej krčme zomrel, prvý raz prišlo všetko spolu.Klobúk, palička, husle aj dedo.

Jovan Nikolić: Oči pokojného jahňaťa. Niš: Studentski kulturni centar, 1993, s. 29

92

ZORAN ILIĆ (1955)

POKRAČOVANIEToto je pokračovanie. Nie celok o sebe, ale niečo, čo sa len snaží, zúfalo usilujeudržať kontinuitu s predošlým dianím. Ibaže sa nedarí! Viac ma zamestnávato, čo práve dávajú v telke, než to, o čom som pred chvíľou rozmýšľal a písal.

A tu sa všetko končí. Moja túžba niečo napísať je opotrebovaná, skúrená.Napriek všetkému je lepší, presnejší výraz: opotrebovaná.

Prehodím televízny kanál, prestanem písať, dám si sprchu.

TELEFÓNVykročil som k telefónu, že zavolám otcovi. Bolo by to v pohode, keby neboluž šesť rokov po smrti. Nemal som komu zavolať. Telefón v mojom byte sa stalzbytočný. Okrem otca som nemal žiadneho priateľa, bližšieho príbuzného,brata alebo sestru, matku... Ani mne nikto nezavolal už celé týždne, mesiace...V mojom živote neexistovalo nič iné okrem televízneho programu a novín.

Zoran Ilić: Nedokončené poviedky. Belehrad: Svetske sveske Beogradske manufakture snova, 2005, s. 15

ZORAN R. NOVAKOVIĆ (1957 – 1996)

OTROKVojna pokračuje ďalej... A ja som už napísal dosť veľa poviedok pre túto knihu.

Bože, vari budem do konca života písať už len vojnové poviedky?

Zoran R. Novaković: Vo vojne so sebou. Belehrad: Svetske sveske Beogradske manufakture snova, 2004, s. 26

MIHAJLO  PANTIĆ (1957)

ŠESŤDESIAT VAGÓNOV HRUŠKY VILIAMOVKY SMERUJE NA ZÁPAD„Sedíme bez práce v bufete na záhrebskej železničnej stanici a zabíjame čas,“hovorí utečenec, taxikár R. P. „Skorá jeseň, priezračné popoludnie, typickémŕtve ticho medzi dvoma vlakmi. V istú chvíľu, nečujne, ako keby boli koľaj-nice premazané lojom, vsunie sa do stanice nákladný vlak od Belehradu.Mlčíme, každý sám so svojimi myšlienkami. Nad mestom zavisne akási ne-skutočná, božská vôňa plná vyhasnutého slnka a včelích jazýčkov. Len čo sivymeníme pohľady...

Vstanem a podídem k lokomotíve. Mávnem rušňovodičovi. Otvoríokienko a vykloní sa.

93

‚Čo vezieš?‘ spýtam sa.‚Hrušku viliamovku,‘ vraví. ‚Šeťdesiat vagónov hrušky viliamovky smeruje

na Západ.‘“

KOANOpýtali sa istého mudrca (pravdepodobne prvého postmodernistu), kde jestred sveta. Krátko sa zamyslel, potom z kapsy vytiahol palicu, zapichol ju dozeme a povedal: 

„Tu je stred sveta. Ak mi neveríte, premerajte.“

BÁSNICI, SPISOVATELIA & OSTATNÁ ZVERINAPri jednej príležitosti spolu povečerali Ivo Andrić a Simoa Pandurović. Andrić,akého ho už Boh stvoril, vo všetkom zdržanlivý, zjedol, čo mu priniesli, noSima, keď už spratal svoju porciu, požiadal ešte o dodatok z grilu: pár domá-cich klobások, obrovskú pleskavicu, brzlík a roštenku. Andrić sa nevedel vy-načudovať, ale nedal na sebe nič znať. Až neskôr, mierne sa prikloniac k ne-známemu spolubesedníkovi, prehodil polohlasom: „Bože, najväčší pesimistasrbskej poézie a toľko toho dokáže pojesť!“

Mihajlo Pantić: Neviem si spomenúť na jednu vetu. Belehrad: Otkrovenje, 2000, s. 51, 109 a 110

IVANA DIMIĆ (1957)

IKONÓMIA SPÁSYNakoniec sme sa prebudili. Ale, aká nenápadná bola trhlina v hustej temnoteminulého storočia, aká tenučká bola hodvábna niť milosti, zatiaľ čo sa všetkanádej vytrácala a trnula ako íver alebo tŕnie.

A vtedy, v tej synkope medzi priestorom, časom a ničotou, sa odrazu na-dýchol ukrižovaný vesmír. Kameň povolil, kameň poľavil a objavila sa trhlina.Z pradávnych hlbín zadunelo, začalo sa vyparovať. Stojím a pozerám, ani ne-dýcham. A podzemný smútok zatiaľ vyráža v horúcich prameňoch a vírivásmršť rúca väzenské múry aj s ich chórmi.

Teraz vidím, mohli sme ostať navždy zamurovaní. Teraz, keď sa rozostúpilihmloviny strachu, keď sme sa, mŕtvi, prebudili, až teraz začínam rozumieť.Z usadeniny duše klíči nová láska.

ZÁPCHAPoviedky uviazli v nejakej trhline rozpätia a tam sa teraz kopia a medzi sebougniavia v narastajúcej stiesnenosti.

Úbohé nevinné poviedky, ktoré sa nedokážu samy vyštverať von, čakajú,

94

kým sa tlak nevystupňuje až po explóziu, a tá ich, ak sa dovtedy nezadusia,konečne privedie na slobodu.

TIGER 2034Dátum svojej smrti som odvodila z toho, čo porozprával Jorge Luis BorgesWilliamovi Blakeovi, opierajúc sa pri tom o osiku. Obaja venovali zvláštnupozornosť tigrovi – mníchovi medzi zvieratami.

Ostáva mi viacmiestny počet rokov, no vidím, že budem musieť pridať na rý-chlosti už pre môj prirodzený odpor k babráctvu a trápnostiam, ktoré inak posebe zanechávam. Budem sa musieť pohybovať zľahka, opatrne a rovnovážne.Kým budem hovoriť, budem musieť aj počúvať, a kým budem počúvať, budemmusieť aj rozmýšľať. Častejšie by som mala dávať, budem sa musieť zrieknuťtakmer všetkého vedľajšieho a stať sa bielym tigrom, aby som mohla spokojneumrieť, ako som po tom vždy túžila. Aj vtedy, keď som ešte pravdu nezavetrila.

Ivana Dimić: Je tam niekto? Belehrad: Prosveta, 2006, s. 17, 41 a 53

BORIS KAPETANOVIĆ (1958)

* * *Vyberám si krčmy, v ktorých ma nepoznajú.

Rád sa usádzam pri okne.Výčapu ukážem chrbát, objednám si horúcu rakiju a dívam sa, ako vietor

ženie ulicou minúty aj hodiny.Vyhasnutý sa poteším aj tej najmenšej iskierke.

Boris Kapetanović: Bohémska škola. Belehrad: Narodna knjiga – Alfa, 2004, s. 34

IVAN CVETANOVIĆ (1958)

ČIERNA ŠKATUĽAJej škatuľka je úzka.

Keď sa stehienka jemne rozostúpia, vystrašené a nepoddajné, otvor v od-tieňoch tmavooranžovej sa začne chvieť, triasť, prelievať...

Keď vo vzduchu zacíti nejakú neslušnosť, pohľadá útočisko v bezpečnomtieni dakoho iného.

Netrpí.Vyberá si len precítené pohľady.

Ivan Cvetanović: Čierna škatuľa. Belehrad: Prosveta, 1996, s. 9

95

DRAGAN ALEKSIĆ (1958)

UŠKO NA KABÁTE SA ODTRHLOPočuli sme, ako otec na dvore, predo dvermi, otriasa zo seba sneh, ako po-

tľapkáva po svojom koženom kabáte.Keď vošiel, vlasy sa mu trblietali od drobných kvapôčok. Kabát zavesil na

klinec za dverami.Kým sme večerali zapraženú polievku, kabát odkväcol na dlážku. Odtrhlo

sa na ňom uško.Po večeri mama uško zašila. Keď skončila, zubami pretrhla niť.

Dragan Aleksić: Predpredvčerom. Belehrad: Prosveta, 1994, s. 35

DANICA VUKIĆEVIĆ (1959)

LIST Z BLÁZINCAÚplne sa ti odovzdávam. Čas plynie mimo mňa, mŕtvej v snoch.

Pohybujem sa, myslím rýchlymi slovami alebo spím. Počuješ ma? Otec jekráľ, a dcéra samovrahyňa. Zlo a dobro sú dve škuľavé oči, ktorými pozerámna teba. Stratená v niečiom živote, celkom som zabudla na seba.

Moja márnomyseľnosť a bolesť. Venuša zamŕza. Môj oblek, topánky a klo-búk držia ako tak len vďaka úsmevu.

NOVEMBROVÁ OBLOHASivá novembrová obloha nad cintorínom. Iba tam je obloha taká zhustená.Tajuplné mesto ľahostajných pod farbou hniezda.

Teplé telá na uliciach. Bezcieľne pohľady. Ruky bez práce. Pokojné oči pek-ných žien. To všetko sa zrúti. Smrteľné nebo nad mestom.

Pominuteľný november. Pominuteľní mimoidúci. Trpkosť a bolesť.Knihy plné krásy. Vášeň taká utýraná, že nemá ďaleko od šialenstva.

Danica Vukićević: Na plážach. Belehrad: Rad, 1998, s. 35 a 37

VLADAN MATIĆ (1959)

VIDÍM HO... zjavuje sa ako archanjel v čele anjelských armád v rozhodujúcej bitke Straš-ného súdu. Vstupuje rozhodným krokom a svojou prítomnosťou rozdeľujedav na dve časti.

Vydáva povely. Počúva rady a v tom istom okamihu ich premieňa na roz-hodnutia. Nad ním sa klenie nebo Histórie.

96

PREDAVAČ POVIEDOKOblečený do svetlohnedého hábitu svojho cechu, vstupujem do mesta, ktorésa topí v zlate stredozemného súmraku. Námestie, na ktorom, v ľavom spod-nom rohu obrazu, stojím, je skosené a v tme za kulisami budov počuť more.

Kto si ma vypočuje na prázdnom námestí? Stojím a čakám, kedy ho zahalínoc. A ešte vždy som sám.

Predavač poviedok v čase moru.

MÝTY OSEMDESIATYCH: KNÍHKUPECTVO PRI BAŤOVIPočuť ufňukané kvílenie Johna Denvera, gymnazisti kupujú Nietzschehoa Kierkegaardove diela, ktoré vyšli v bibliotéke „Grafos“.

O polnoci u službukonajúceho lekárnika niekde vo Vojvodine zazvonídievčinka. (Scéna je osvietená pouličnou lampou.) Keď sa vnútri rozsvietiasvetlá, spýta sa ho:

„Prosím vás, máte liek proti smrti?“

Vladan Matić: Posledná komnata. Belehrad: Prosveta, 1998, s. 5, 58 a 74

NEBOJŠA JEVRIĆ (1959)

MOTÝĽOtec, brat a ja sedíme večer čo večer za stolom a pozorujeme motýľa, akokrúži okolo lampy.

O polnoci prestanú odbíjať naše staré pondusovky.Keď aj tento posledný zvuk, ktorý bolo v izbe počuť, stíchne, otec vstane,

odkašle si, akoby sa chystal prehovoriť, a potom odrazu chytí motýľa a zabijeho.

Brat zhasne lampu a poberieme sa spať.A zajtra priletí nový motýľ a ten istý príbeh sa zopakuje.

Malá škatuľa, zostavil Mihajlo Pantić. Belehrad: Arhipelag, 2008, s. 243

ĐORĐE OTAŠEVIĆ (1959)

VRANYLetia nado mnou. Obkolesuje ma ich krákanie. Preto vyjdem z lesa a prídemku skalnatému zrázu. Krátky rozbeh a skok. Mávam rukami. Nič. Padám,akoby na mojom mieste padal každý človek. Zvláštne. Desať rokov sme krá-kali. Čierni sme zvnútra aj zvonka. Nuž ako to, že schopnosť lietať sa u násnevyvinula? Určite ide o nejaké nedopatrenie. Zahamujem pád ku dnu a povetre sa vzopnem až navrch. A znova skočím.

97

JAZDECAká je to sila! Najväčšia na planéte. Jediná. Jazdia po celom svete. Zem saotriasa pod dupotom ich koní. Aj cez nás sa prehnali. A všetky krajiny okolonás sa preto triasli. Ale tak to bolo kedysi. Dávno. Alebo prednedávnom, aletak prednedávnom, akoby to bolo už naozaj dávno. Teraz jazdíme spolu. Mya oni. Takmer sme si rovnocenní. Len keby sme sa ich koňom nedívali na bru-chá, odspodu.

Đorđe Otašević: Vybrané poviedky. Belehrad: Alma, 2008, s. 110 a 114

NAKRÁTKOTvrdia, že neexistujeme, že sme mŕtvi, že sme zmizli, stratili sa v labyrinte,ktorý nemá východ. No my sme len zaspali. Nakrátko. Na niekoľko storočí,zopár desaťročí, desiatku rokov. Možno dokonca bdieme a len sa nám sníva,že sme zaspali.

Đorđe Otašević: Kronika lepšej budúcnosti. Belehrad: Alma, 2003, s. 68

NADA PETROVIĆ (1959)

HLADNikdy všetko... Dokonca ani keď ješ. Sústo, ktoré prežúvaš, z druhej strany.Aby nevideli, aký veľký je tvoj hlad.

Savremenik, Belehrad, 2005, číslo 126 – 127 – 128, s. 41

FERENCZ THÓT (1959)

PREMENAObčas sa len tak z nudy premením na klinec. Hneď ma berú a tlčú po hlave.Po niekoľkých úderoch začnem povoľovať a vykrivovať sa nabok, stále viaca viac. Odrazu zatĺkanie ustane, a tak si pomyslím, hotovo. Poteším sa, alevtedy uvidím kliešte. Schmatnú ma, pokúšajú sa ma zmerať a nakoniec miodtrhnú hlavu. Vtedy ma zabijú do konca. Celé to netrvá dlho – a ja navždyostávam bez hlavy, pokrivený a zabitý...

FATAMORGÁNA – OBRAZ PRVÝSedel pri praskajúcom ohni, rozhliadol sa okolo seba a videl, že všetci spiaa rovnomerne odfukujú. Cigarety nemal, pohrával sa s konárikom, čo vypa-dol z ohňa, a tak si od sadzí začiernil ruky, ľahostajne sa na ne díval. Akýsi

98

diabol mu nedal pokoja, nemal ani žiadne iné opojné látky (alkohol, tabletky,drogy...). Vstal a podišiel k najoddialenejšej stene, oheň na ňu vrhal rozihranétiene. Dlaňou sa dotkol chladného skalnatého povrchu a zanechal na ňomsvoj odtlačok, a potom ďalší a ďalší. Zamyslene sa díval na stenu, uchopil pa-licu a nemotorne načrtol býka, ktorého práve dnes ulovili. Vzdialil sa a nejakýčas pozoroval svoje malé umelecké dielo.

Vzápätí podišiel k ohňu a úlomkom kameňa, ktorý sa podobal na nôž,z úlovku odrezal kus mäsa. Zabudol si ho opiecť a zjedol ho taký surový. Po-tom sa zamotal do kožušín spolu s ostatnými. Díval sa na stenu s kresboua ešte než ho celkom premohol spánok, pomyslel si: Takto by sa dalo.

Mužské príbehy. Belehrad: Alma,  2007, s. 366, 369 – 370

JEDNODUCHÁBol raz jeden chlapík, volali sme ho Boske, a ten mal kožený klobúk, ktorýmu poslal jeho strýc z Ameriky, a tento strýc sa, prv ako odišiel do Ameriky,šialene zamiloval do sestry lokálneho frajeríka, ktorý raz dávno nútil fajčiť zaškolou celú našu partiu, vyhrážajúc sa, že každého, kto by odmietol, zmlátiako toho chalana na tanečnej zábave pri príležitosti školského dňa, pretožejeho kocúr lovil myši v dome pani Myšićovej, o ktorej dcére sme všetci po-tajme snívali, hoci, keď sa teraz lepšie zamyslím, vlastne nebola nič moc, a je-diné, čo by som jej mohol uznať, je, že najlepšie z nás hrala „lórum” u Kyjaka,kde sme cez leto hlboko do noci hrávali karty a Lux nám zaobstarával chlast,lebo iba on bol zadobre so Žíhaným, ktorý vykrádal pivnicu svojho otca, vý-robcu najlepšieho vína, aké sme kedy okoštovali, a ktorý nadovšetko milovalrybárčenie, dokonca väčšmi než Perov brat, ktorý liezol na nervy mojej sestre,lebo nerád počúval Beatles.

Nuž ten Boske nás privádzal do šialenstva a dohodli sme sa, že ho budemezďaleka obchádzať, lebo sme mu, všetci do jedného, či už si to priznáme,alebo nie, závideli ten jeho kožený klobúk.

Mlčanie s Brankom, zostavil Dejan Bogojević. Akt (antológia), Valjevo, 2004, s. 18

LJILJANA DUGALIĆ (1959)

POPOLUDNIE S VTÁKOMKamkoľvek sa pohnem, náhlivo sa vraciam domov. Víta ma moje kreslo,moja veľká izbová lampa s bujnejúcim kvetom tienidla a vtáčik v luxusnejklietke.

Iste sa čudujete toľkému náhleniu, ktoré sa vám možno bude zdať nero-zumné. Neviete, aký je to pôžitok, keď pokľaknete k mriežkovanej  kupolea čakáte, kedy sa priblíži štebotavá loptička z peria. A potom sa zalieča, ostriacsi zobák o bruško na mojom ukazováku.

99

Kým si varím kávu a šálku prenesiem ku kreslu, sprevádza ma svojím šte-botom. Keď ma zdolajú popoludňajšie driemoty, akoby vycítila, že je čas po-koja, a zmĺkne.

Vďaka nezvyčajnej hre svetla pod tieňom klietky na operadle kresla podriem -kava aj tieň vtáka.

Ljiljana Dugalić: Rám. Belehrad: Nolit, 1995, s. 32

MILAN R. SIMIĆ (1959)

ŤAŽKÝ SMÚTOKVäzenský bachar bozkáva Máriu Antoinettu. Väzenkyňa šeptom: „Mala somosem rokov, keď ma Mozart požiadal o ruku...“

Strážca, ktorý páchne po skysnutej rybacej polievke a ktorého oči sú za-slepené bielobou Máriiných rozhalených pŕs, odpovie:

„Do čerta s Mozartom!“Druhý strážca, až vulgárne ošklivý, na meter od nich masturbuje.Zabíja čas!

Jednostranné poviedky. Belehrad: Alma, 2007, s. 161

ROBERT G. TILLY (1959)

ODCHODY, ODCHODYZúfalo až bezočivo dlho spiaca mi teraz, takto nado mnou, vyrátava dôvody,pre ktoré ma opúšťa, a pritom, akože inak, celú tú ukecanú tirádu a slovnúdiareu predvedených rozpoložení okorení očakávaným coup de grâce:

„A len aby si vedel, všetky orgazmy som zahrala!“A prirodzene, takto spolovice onálepkovaný v polorozpadnutej posteli –

ach, do psej matere v posteli! – na viazanej rohoži, bračekovci moji, na pod-lahe garsónky na desiatom poschodí deväťposchodového činžiaka v NovomBelehrade, v pozdnej jari roku 1980, odpovedám, no čo už, jediným možným„pongom” na jej neodvratné „ping“:

„Nevrav! Aj ja som svoje zahral!“

MÉNAGE A TROIS(Biljane)

Nikdy som ani len netušil, že Ťa spoznám za fialového úsvitu.Ani len mi na um neprišlo, že by som sa mohol do Teba zamilovať presne

napoludnie.Posledná vec, na ktorú by som pomyslel – že súmrak privítame spolu,

v posteli, s tvojou dlhonohou mladšou sestrou, s jej ostrožlto fúzkatým Ve-nušiným pahorkom a komplet silikónovými prsiami.

100

Preto sa, jasné, nič z toho, čo spomínam vyššie, nestalo.A to by bolo asi tak všetko.

Najkratšie poviedky 2007. Belehrad: Alma, 2008, s. 215 a 216

(Zo srbčiny preložil ZOROSLAV JESENSKÝ v spolupráci so STANISLAVOu REPAR)

101

Peter Kľúčik – Arthur Conan Doyle: Stratený svet. Mladé letá, 1984

102SK

Ján Tazberík

Vystreliť na seba

Hovorím, je to simultánnosť nožov v hrdle, čosi ako staré dobré časybásní sú preč! Rezistencia vracajúcej sa básne je slovoostré na jazyku, britva.Hovorím jasne, presne v starej reči.Každý detail je mi jasný, čistý aj nečistý.A mohol by som aj zabíjať v básni, keď krb domova vyhasína.To všetko je pre teba. A zvyšok pre mňa:nahota kože chápe, čo je telo, ale ruky sú jej cudzie.Sú moje.

* * *

Hovorímo ľade, je to minerál – treba ho preniesť v ľadovej klietke –od teba k tebe: v jednom slove, viac na sever izby, v studenej koži.Tam je zameniteľný. Učím sa hovoriť o tebe medzi medzerami slov– nerozopnúť ľad na slabiky, nerozhrnúť ho na dve hromady. Nezapáliť.Napokon, aj ďalej to bude o ľade, ktorý je o tebealebo o iných fragmentoch zimy. Podobajú sa na teba ako väzenie.Hoci takéto väzenie je vec morálna, ktorá trestá ľadom,a nemaskuje sa. Lebo ľad, na rozdiel od vody, je nerast,cynická neosobná tyrania – podľa Strunzovej klasifikácie minerál.Hovorme teda o ďalších modifikáciách takej hmoty, hoci klasifikovanýje iba ľad o tebe. Ale pomôže to?Ak za jeho vysokými zrkadlami, celkom ďalej,je iná ľadová plocha: rozprávam o metafyzike väzenia: a počujem ťa?Odchádzaš potichu,kvapka po kvapke,na kúsku ťa odprevadím.

Na trati medzi Bratislavou a Galantou

Keby som bol Klee, dokreslil by som k tebe (vedľa koľajníc) letiacehoanjela; hoci to, čo by ťa obrastalo novou trávou hmoty, by nevylepšovalopriestor videného. Aj zúrivosť leta, aj odchádzajúci vlak boli by len

n

ll

l

vláknom čiary. Zostáva preto len áno, alebo nie (áno – praskajúci ťahperom; nie – sykot mlčania pod jazykom). Hoci nakoniec sa všetko stráca.Radšej ani nedýchaj. Ťah pera s čiarou koľajníc mizne v diaľke, a zostávalen anjel. Hovorím mu: zovri ma do ostnatej ničoty bieloby. Zovri medzipery, a hovor: svet tu nie je, ani ten, čo bude stvorený.

Čínsky

Nemilujeme sa, rozprávame sa bez odvahy; nezrozumiteľne, akoby čínsky;prispôsobení tvarom (niečo ťažšie než kus kovu padá vzduchom). A potomje to pomalšie a nebezpečnejšie ako slovo, čo sa kotúľa medzi riadkami, a nie je to kov (len náznaky textu, medzery medzi znakmi ako brúsny papier) – strážcovia riadkov nás hľadajú a v medzerách medzi slovamiudierajú chrbtom ruky, rýchlo, čínsky…

Večerná záhrada

Nehovorím o tele. To, čo sa tam pohybuje, je zmeškaná synchrónnosťhmoty, svetla a tieňa; to, čo usvedčuje, je sliz. Základná stavba tela je známa.Hlava s dvomi pármi tykadiel, z ktorých dve dlhšie majú oči a dve kratšiečuchové a hmatové orgány. Obrazy tela v dlhom tikote vzduchu sa však pomaly rozplývajú ako vzdialené podzemné výbuchy. Potom sa vláčna mobilita priestoru na sietnici posunie ďalej. Až napokon zostáva len jedinýpohľad na odchádzajúce zvyšky dňa: žltohnedá schránka s tmavýmipásikmi. Guľovitá pravotočivá ulita. Slimák záhradný. (A prečo nie rovnovečerný skučiaci prach chodníka, detonácie v tráve, ešte pomalšie slová?)

Stroj na vyzliekanie nevest y(základný príbeh)

Marcel Duchamp: Nevesta vyzliekaná svojimi mládencami, dokonca / Veľké sklo, 1915 – 1923

Marcel Duchamp: Étant donnés / 1946 – 1966

1Najprv je potrebné nakresliť schému nevesty. Obraz – dá sa tak vôbecnazvať? – znázorňuje príbeh „vyzliekania“ (mládenec si sám melie ducham-povskú čokoládu). Niekde v priestore padá prach súradníc. A na veľkýchsklenených doskách vidno v spodnej časti deväť kovových „mládencov“.

103

Kapiláry vedúce od nich odvádzajú plyn, ktorý sa koncentruje v akýchsičiapočkách a potom vystreľuje do vrchnej sféry nevesty. Nikdy sa však nedostane hore k trom otvorom. Nehovorí sa, že tam kdesi sú hranicestroja. Nenaznačuje to „horizont“ medzi oboma sklami, závoj nevesty. Kto sú však tí svedkovia na mieste činu vpravo v pozadí? Priprav sa pretona nevyliečiteľný stroj v trajektórii nevesty. V naolejovaných motorčekochskla záleží aj na malom zrnku priestoru, či sa pohnú.

2Tvár nevesty sa však ďalej stmieva: neskôr na konci prázdneho priestoru v tehlovom výklenku na zamknutých drevených dverách je tvár dvomimalými dierkami, cez ktoré sa dá nazrieť dovnútra. Je čas si všimnúť nahéženské telo, ktoré leží na chrbte, na lôžku zo suchých vetvičiek, s nohamiširoko roztiahnutými smerom k pozorovateľovi. Lýtka, rovnako ako hlava a pravá ruka, nie sú vidieť kvôli stene; plynová lampa, ktorú drží v ruke, ako aj pozadie, tvorené krajinou s lesmi, skalami a malým vodopádom,sú ponúknuté pokusom pozorovateľa. Zostáva preto otázkou, čo sa udejeso ženou za dverami, keď pozorovateľ odíde? V každom prípade nič z toho,čo vidno cez dierku vo dverách.

Negativita kameňa: pohyb

1Niekedy to chápem: kameň sa valí dolu brehom, chvíľu je to len pohyb,zmena, bod zmeny, ďalšie body.

2Medzi pevnou polohou v zemi, ležaním, iskrením, váhaním je niečo, čo zaznamenávam a pracujem s tým ako s neistým pojmom: svetlo, hranica,príbeh, nič?

3Chápem aj iné osobitosti pohybu: kameň sa odtrhol od svahu v istom obvode kruhu a je vo vzduchu: je to skrátka tá chvíľa, keď kameň vymieňakorene zeme za korene vzduchu.

4Chvíľa letu sa však nemeria trvaním. Hmota takisto nie je na zdržiavanie.Nie je.

5Niekedy myslím na iné slová. Možno sú to iné kamene. Hmota inéhopríbehu. Iný text.

104

6Aj slovo je pritom vo fáze pohybu, zaznamenáva zmenu, iné skupenstvotextu, let.

7A nemôže byť nič ťaživejšie než opačné skupenstvo: nehybné slovo, nehybný kameň.

8Lenže valiť sa zo svahu znamená zachytiť fázy pohybu: let kameňa je ako let slova: odrazy kameňa je potrebné zaznamenávať analogicky: telesnýkontakt je zvláštnou výpoveďou o povrchovej substancii textu: kameň,ktorý sa valí dolu svahom, jeho odrazy sú fenomenológiou textu. Potomzaniknú.

9Ak sa nehovorí o kameni, nehovorí sa ani, čo bude, ak sa to stane. Lebo užsa to stalo, je to vo vete.

10Medzi pohybom valiaceho sa kameňa nie sú čiarky. Číta sa ako text bez interpunkcie, a preto je také neisté pozorovať na svahu kameň. Báseňsvahu má veľa veršov.

11Ak zbadáme v texte kameň, ktorý už nie je, vyvoláva to nebezpečenstvo.Máločo vzbudzuje väčší strach než takáto podoba kameňa.

12A len máločo vyvoláva väčšiu neistotu v texte ako kameň, o ktorom sadopíše príbeh: svet okolo je – alebo nie je?

(„Áno, ale niekedy je rovnakou odpoveďou nie.“)

* * *

Na konci príbehu je čosi harmonické ako klenutie: čosi, čo sa tam plazí ako obojživelník – životný cyklus premeny zahŕňa aj vodné larválne štádium: slová,a stena naproti dýcha žiabrami. Je to psychologická závislosť, čosi ako geologickévrstvy postupností v texte. Následne obojživelníky predstáv majú kožu hrubúako stena. – Ale niekedy by bolo lepšie všímať si dospelých jedincov. Vlhká koža je dobre priepustná, potom čierna. Prudké a náhle predstavy signalizujú,že niekedy by bolo presnejšie hovoriť o sebe inými slabikami, potom sto rokovsamoty milovať sa otvorom v stene. Záver príbehu tak nikoho nevydesí.

105

Stanislav Rakús  

Cintorínska štvrť

Jakub Trinár rád jazdieval na bicykli po cintorínskej ceste, tak sa medzi oby-vateľmi hovorilo ulici, ktorá smeruje k západnej časti cintorína. Oficiálne išloo nížinnú, cyklisticky pohodlnú Kuzmeckého ulicu, ležiacu v okrajovej štvrtimesta. Na ľavej strane cesty, za nerozsiahlym trávnatým porastom s kríkmi,smutnými vŕbami a protipovodňovým múrikom pretekala rieka. Na pravejstrane ulice, takmer na konci dobre udržiavanej asfaltovej cesty bola zadnácintorínska brána. Neďaleko nej si Trinár pripevňoval o niektorú z tyčí kovo-vého plota zámkom bicykel a po chvíli už prechádzal uličkou popri nepeknejdrevenej búde a košoch na odpadky k prvým hrobom.

Celá táto cintorínska štvrť, na ktorú ako-tak dovidel aj z okna svojej gar-sónky na piatom poschodí, sa stala častým cieľom jeho jázd na bicykli i pre-chádzok.

Trinár nemal z blízkych na cintoríne nikoho pochovaného. Do tohto mes -ta, vzdialeného od jeho rodného kraja stovky kilometrov, sa prvý raz dostalako vojak základnej prezenčnej služby a po nej sa tu usadil.

Kráčajúc medzi hrobmi si predstavoval, ako veselo by bolo na tomtomieste, keby sa mŕtvi odrazu prebudili a na hodinku, dve sa vrátili k najra-dostnejším chvíľam svojho života. Prešiel pár metrov a znova ho zasiahol in-tenzívny účinok lahodnej atmosféry, panujúcej v tomto prívetivom, nekon -fliktnom prostredí. Cintorín v Trinárovi oživoval vzťah k zašlým časom,k starej histórii mesta s jeho remeselníkmi, úradníkmi, pekármi, hasičmi, po-domovými predavačmi, notármi, čašníkmi, hercami, hudobníkmi, lekármia inými typmi profesií a ľudí.

Tých, čo ležia v hroboch, Trinár z vlastnej skúsenosti nepoznal, a to mu do-voľovalo vynechávať vo svojej mysli predstavy o rozmanitých podobách ichprevinení, nerestí a zla. Naopak. Vďaka pokoju, podnietenému majestátomsmrti, sa mohol zapodievať ich priaznivou ľudskosťou, do ktorej sa zmestili humor a radosť z maličkostí. 

No nielen k cintorínu, ale k celej tejto štvrti si Trinár utvoril akýsi zvláštny,silný vzťah.   

Ťažko by niekto pochopil, že v tichu istého neskorého popoludnia, takmerv šere jesenného sychravého dňa, keď išiel na bicykli k cintorínu, zažil v tejtoštvrti jeden z najpríjemnejších okamihov svojho života.

Čosi sa na bicykli pokazilo a jemu sa to podarilo v mrholení bez problé-mov opraviť. Obrátil sa a išiel späť. Odvtedy sa mu nezriedka stávalo, že keďsa zahľadel z piateho poschodia svojej garsónky na vzdialené svetlá cintorín-skej cesty, pocítil akési radostné dojatie. Keby sa pokúšal tento zážitok, ktorý

106

l nn

n

nemá nijaký zmysel a obsah, niekomu vysvetliť, zrejme by si sám pripadalako človek postihnutý nastupujúcou duševnou chorobou.

Keď Trinárovi oznámili, že pracovníčka, ktorú vo svojom poslednom za-mestnaní zastupoval, sa rozhodla vrátiť na svoje miesto o rok skôr, než pô-vodne plánovala, musel si urýchlene hľadať novú prácu. Ako absolvent vše -obecnovzdelávacej školy nemal nijaký špecializovaný odbor, o ktorý by samohol v praxi oprieť a uchádzať. Chýbalo mu ekonomické vzdelanie, no ajtak sa zdalo, že najľahšie by mohol zvládnuť nejakú úradnícku prácu uži preto, lebo v škole si ako jeden z voliteľných predmetov vybral techniku ad-ministratívy. Výhoda bola aj v tom, že úradníckych miest bolo viac ako od-borne orientovaných zamestnaní. Preto sa Trinár i napriek dosť naliehavejčasovej situácii venoval možnosti získať nové miesto iba pozvoľne. Trochanervozity do jeho života vnieslo však to, že momentálne nebolo nič voľné.A tak sa rozhodol vybrať aj do budovy ležiacej v cintorínskej štvrti. Išlo o bu-dovu vodární a kanalizácií, ktorá síce patrila do obľúbenej časti mesta, spätejs oddychom, uvoľnením a osviežením, no zároveň, a to ho spočiatku odrá-dzalo, sa vodárne a kanalizácie mali stať preňho miestom pracovných povin-ností a záväzkov, teda tým, pred čím do svojej obľúbenej oddychovej štvrteunikal.

Zrazu však Trinára pochytila neodolateľná túžba pracovať práve tam, v tejmodernej štvorposchodovej budove, dobre zladenej s prírodným mestskýmprostredím.

Tešil sa a uvažoval, v ktorom okne by chcel mať kanceláriu, aký bude odtiaľvýhľad na krajinu a ako sa natrvalo usadí v tomto pokojnom prostredí ner-vózneho mesta.

Bolo to také silné, že sa niekoľko dní ani neodvážil budovu navštíviť, abyjeho záujem o vodárne nezlyhal. Obľúbenú štvrť začal pokladať za miesto,ktoré mu bude pomáhať aj v práci. S čoraz väčšou túžbou pôsobiť v cintorín-skej štvrti rástlo aj jeho napätie, či sa vo vodárňach nájde preňho nejakémiesto.

Po pár dňoch, keď jeho napätie dospelo k bodu, v ktorom už nevládal na-ďalej váhať a nič odkladať, prešiel do budovy a v nej sa dostal do styku s akousimoletnou, veľmi príjemnou ženou. Hoci bola oblečená vo vzorkovanom pu-lóvri a v sukni, pripomínala svojím vzhľadom kuchárky, upratovačky alebodedinské ženy vo chvíľach, keď sa ich dobrácky výzor a správanie dostáva dosúladu s domácou uniformou, pozostávajúcou z teplákov a šatovej zástery.Celým svojím zjavom pôsobila dojmom, akoby Trinára a jemu podobných po-kladala za bezradných, nešikovných mladých pánkov, ktorým treba pomôcťalebo v rámci materinského súcitu ich ponúknuť jedlom. Napriek tomu, že vovodárňach nebolo momentálne voľné nijaké miesto, vyvolávala v Trinárovipocit, že chce urobiť všetko, čo môže, aby sa v tejto, preňho beznádejnej situá-cii našlo nejaké riešenie. Krútila hlavou, zamýšľala sa, vzdychala a vzápätí zaspod trocha znervózňujúcimi fúzikmi hovorila tak intenzívne a naliehavo, žeTrinár sa takmer nedostal k slovu. Napokon si zapísala jeho adresu, aby muvodárne a kanalizácie mohli dať vedieť, keby sa nejaké voľné miesto predsalen našlo. A zapísala si aj adresu jeho terajšieho pracoviska, lebo tunajšie per-

107

sonálne oddelenie by pri zmene zamestnania potrebovalo mať k dispozíciijeho osobné materiály a pracovný posudok.

Trinár odchádzal z budovy bez nádeje na možné zamestnanie, no zároveňs vedomím, že sa stretol s mimoriadne dobrým, materinským typom ženy,ktorá celou svojou bytosťou zapadala do cintorínskej štvrte. O to väčšmi sapotešil, keď dostal oznámenie, že môže do vodární nastúpiť.

V miestnosti číslo 247, kam sa mal pri nástupe do zamestnania dostaviť, saJakubovi Trinárovi začal venovať asi päťdesiatročný muž, zrejme vedúci od-delenia, ktorý mu vysvetľoval, čo bude náplňou jeho práce.

Robil to rýchlym tempom, predkladal pred neho rozličné  papiere a tla-čivá, predvádzal, čo musí s nimi robiť a ako treba na základe podkladov to čiono vyrátať. Medzitým prichádzali do miestnosti a odchádzali z nej aj iní pra-covníci, ktorým päťdesiatnik dával v rýchlosti rozličné pokyny a stroho od-povedal na ich otázky. Potom sa vracal k Trinárovi a hovoril o jeho ďalšíchpovinnostiach. Keď spomenul vypúšťanie odpadových vôd s koeficientomdennej nerovnomernosti väčším ako tri, vošla do miestnosti bledá, nevýraznážena s akýmsi problémom, na ktorý päťdesiatnik zareagoval zlostne, priamkrikom, že tým sa on teraz nebude zaoberať, nech príde za ním zajtra a po-riadne sa nad sebou zamyslí.

„Špina jedna!“  povedal, len čo zatvorila dvere. „Krava!“Trinár, ktorý už od začiatku autoritatívneho, strohého výkladu úplne ne-

známeho materiálu máločomu rozumel a len postupne sa chystal spýtať nanejasné veci, po tomto arogantnom výstupe svojho vedúceho sa už na ničneodhodlal.

Prikyvoval a predstieral, že sústredene počúva. Sem-tam zachytával nezro-zumiteľné útržky jeho rozprávania i to, ako vedúci, po celý čas rýchly, neprí-vetivý a mrzutý, znova hovorí o koeficiente, tentoraz o koeficiente maximál-nej hodinovej nerovnomernosti väčšom ako päť. Trinár naďalej prikyvoval,no v mysli sa vracal k tomu, ako bezohľadne, s nezvyčajnou hrubosťou zha-dzuje pred ním, cudzím človekom, svoju podriadenú. Pomyslel si, že aj on,podobne ako znevážená úradníčka pôsobí nevýrazne, zle a navyše je pri-mladý, nevýznamný, taký, ku ktorému si bude môcť tento vulgárny človekhocičo dovoliť.

V jednej chvíli, akoby v samom strede toho, o čom hovoril,  skončil svojevysvetľovanie, dal Trinárovi pokyn, aby si vzal so sebou všetky materiály a vy-bral sa do miestnosti 215, kde bude pracovať.  

Jeho spoločníkom v tejto kancelárii sa stal muž stredného veku so strha-nou, nervózne pôsobiacou tvárou, na ktorej však Trinár periférnym zrakomvybadal akýsi ironický úsmešok i to, ako ho muž pozoruje a pritom siudržiava od neho odstup.

Trinár sa tváril, že hľadí zainteresovane do svojich papierov, no v neprí-jemnom, trápnom tichu uvažoval, ako by sa svojmu kolegovi prihovoril,akými nenásilnými, aspoň trocha prirodzenými slovami by s ním nadviazalkontakt a po čase sa ho spýtal na nejasné problémy, ktoré súviseli s jeho prá-cou. Keď mlčanlivé napätie vyvrcholilo, začal, možno nie najšťastnejšie, čosihovoriť, ale muž mu skočil do reči.

108

„Čit,“ zdvihol ruku. „Treba robic!“Opäť zavládlo ticho, ktoré po chvíli tento Trinárov, o dvadsať, možno aj

o viac rokov starší kolega prerušil.„Toho, co šedzel na vašim mesce, už net. Umar. Už leží v trune hentam na

cintyru. Lem co prišol rano do roboty, išol na budar a caly dzeň sral. Do totejkancelarni muša davac ku mne lem samych kripľoch.“

„Treba robic!“ povedal ešte a stíchol.Po čase prešiel k oknu a opäť začal rozprávať. Zosmiešňoval ľudí, ktorých

videl na chodníku, no vracal sa aj do minulosti. „Nedavno tam buli dvojo a myšleli sebe, že jich nichto nevidzi. Gluptaci!

Voni neznaju, že z každeho oblaku vodarni chtoška patri na ulicu a vidzi jichoblapiac še a prituľovac pyskami.“

Trinár sa nenaučil hovoriť nárečím, ktoré sa používa v tomto meste a kto-rým sa v kratších a dlhších intervaloch obracal naňho nepriamo kolega z kan-celárie, no tomu, čo rozprával, porozumel dobre. Zachytil, že slovo kripel akourážlivé označenie mrzáctva a chorobnosti patrilo nielen jeho mŕtvemu pred-chodcovi v kancelárii, ale i jemu. Trinára mimoriadne zasiahla aj reč o tom,že z každého okna ktosi pozoruje Kuzmeckého ulicu, jej chodníky i cinto-rínsku cestu, ktorá mu pri jazde na bicykli prinášala ešte v minulých dňochtoľko osvieženia a radosti.

Už v prvých hodinách svojho pôsobenia vo vodárňach zažil tak Trinárúplne nečakané, drsné a znepokojujúce veci.

Sedí za stolom a pred svojím kolegom sa kryje tým, že hľadí sústredene nato, čo má pred sebou a čomu vôbec nerozumie. Z bočného vrecka si vyberieaj pero a malý príručný zošit, píše si doň pre formu akési čísla, znova a znovahľadí na nezrozumiteľné vodárenské materiály, prehŕňa sa v nich a len keďjeho kolega začne hovoriť nárečím svoje poznámky, odvráti zrak od stola,aby mu dal najavo, že ho počúva. Poznámky Trinára ubíjajú, niet v nich anitrocha ľudskosti.

Má pocit, akoby sa zrazu zrútil celý jeho slobodný, voľný svet. Keď jazdievalna bicykli alebo chodil pešo po Kuzmeckého ulici, ani na um mu nezišlo, žeby ho mohol niekto pozorovať.  Práve naopak, táto štvrť sa mu zdala ako po-kojný, tichý, nikým nerušený, obrodzujúci priestor.

Ešte ráno, keď sa tešil na svoj prvý deň vo vodárňach, chvíľu uvažoval, činechodiť do práce vrátane dnešného dňa na bicykli. Teraz ho utešuje len to,že sa tak nestalo.

Cintorínska cesta sa z tejto jeho novej skúsenosti stala niečím úplne inýmnež predtým. Vžíva sa do pozície pozorovateľov, ktorí, podobní jeho kole-govi, hľadia z okien a zamýšľajú sa, kam to asi tak pravidelne na bicykli sme-ruje, ak za touto budovou niet nijakého živého, obytného priestoru. Je tu lenstará, rozpadávajúca sa továreň, do ktorej Trinár nikdy nikoho nevidel vchá-dzať ani z nej vychádzať, no práve v takýchto, už nefunkčných stavbách malpre ich minulosť, opustenosť a akúsi tajomnosť záľubu. Podnecovali jehopredstavivosť a vzťah k starým, nepoznaným časom. Asi tristo metrov od to-várne je cintorín a za ním ešte prašná cesta, či skôr široký chodník, ktorý sav daždi premieňal na nepríjemnú, blatistú, mazľavú hmotu. Preto tam Trinár

109

chodil iba v peknom počasí, aj to veľmi zriedkavo, lebo svoj bicykel chcelchrániť i pred silnými nánosmi prachu.

Na konci chodníka stál vysoký murovaný plot a na ňom, teraz si to jasnepripomína, kovové hroty. Aj táto časť cintorínskej štvrte, ohradená múrmi,pôsobila naňho príjemne ako kúsok zabudnutého sveta, vydávajúceho ar-chaickú vôňu a prinášajúceho potešenie.

Potom už nebolo nič. Múrmi sa končila celá Kuzmeckého ulica, lebo tesnepopri nich pretekala z jednej strany rieka a z druhej strany boli kríky, bodľačiea divoký, neupravený, nepriechodný terén.

O týchto veciach rozmýšľa Trinár, keď sedí za stolom a hľadí strnulo dosvojich nezrozumiteľných vodárenských papierov.

Zdá sa mu, že z pozície pozorovateľov musí byť vyradená továreň, cintorín i ta-jomné múry s kovovými hrotmi niečím, čo vyvoláva otázku, či ten, kto ustavičnejazdí na bicykli k tejto čudnej časti mesta, netrpí nejakým duševným neduhom.

Je koniec cintorínskej štvrte, myslí si Trinár. Budova vodární a kanalizáciíju zlikvidovala, stala sa odo dneška posledným bodom jeho pohybu. Je ko-niec samému cintorínu. Koniec i napriek tomu, že sa dá naň dostať aj z dru-hej  strany.

Tam, na opačnej, východnej strane cintorína, v jeho vstupnej časti nebolkovový, ale murovaný plot, masívna hlavná brána, za ňou betónový chodníksmerujúci ku kancelárii, vývesnej tabuli na úmrtné oznámenia, k obradnejsieni, vrátnici a toaletám. Za obradnou sieňou bola neveľká miestnosť s kata-falkom. Naň vystavovali otvorenú rakvu s telom mŕtveho, aby ho mohli po-zostalí i známi vidieť a rozlúčiť sa s ním ešte predtým, ako rakvu zatvoriaa prevezú do obradnej siene.

Trinár bol v tých smútočných priestoroch prvý raz krátko po skončení vo-jenčiny a nástupe do zamestnania. Pochovávali jeho kolegu. Ako so živým sas ním nikdy nestretol, lebo zomrel v nemocnici, takže ho mal možnosť vidieťaž v posmrtnom, trocha ľakajúcom stave. Mŕtvy patril do oddelenia jeho naj-bližších spolupracovníkov, ktorí dostali v čase pohrebu voľno, a preto zúčast-niť sa na smútočnom obrade patrilo k Trinárovým povinnostiam.

Smrť v tejto aktuálnej, viditeľnej, mŕtvolnej podobe v ňom zanechala po-chmúrny dojem a spolu s ňou aj celá táto predná, vstupná časť cintorína v su-sedstve s nevľúdnym priemyselným prostredím, frekventovanými, dopravoupreťaženými cestami, hlukom, trúbením, dymom z kamiónov, nákladnýchi osobných áut.

Vtedy ešte nemal bicykel. Až keď si ho kúpil, objavil upokojujúcu Kuzmec-kého ulicu a západnú časť cintorína.

Vybral sa na ňom aj na opačnú, hlavnú stranu a cestou k nej musel v zlomprostredí, striedajúc jazdu s chôdzou, prekonávať rozličné prekážky. Potomuž k tejto časti cintorína nikdy nešiel. Jediné, čo naňho vtedy v tom pošmúr-nom cintorínskom prostredí akosi zvláštne, no priaznivo zapôsobilo, bolo,že za otvorenými dverami vrátnice zbadal, ako si bezstarostne a veselo pô-sobiaci muž s klaunovským výzorom odkrajuje slaninu, odlamuje kúskychleba a spolu s očistenou, narezanou cibuľou si všetko vkladá šikovne doúst a s chuťou to je.

110

Táto vstupná časť patrila k tomu, čo Trinára od cintorínov odrádzalo a vy-volávalo v ňom svojou aktuálnou mŕtvolnosťou úzkosť, ktorá uňho, tak akou mnohých iných, vzniká zrejme zo spätosti cintorína s ešte nepochovanýmimŕtvymi, ale aj s nocou.

V západnej časti, vzťahujúcej sa v jeho vnímaní k svetlu, dňu alebo aspoňk šeru, čosi také nepociťoval. Trinárov vzťah k tejto časti cintorína i k celejKuzmeckého štvrti sa stával čoraz intenzívnejší. To, že mu situácia v budovevodární a kanalizácií cintorínsku štvrť náhle likviduje, ho núti uvažovať, akosa z toho, čo sa mu prihodilo, vyslobodiť.

Východisko však nenachádza. Má strach, že rýchly, okamžitý odchod z vo-dární by natrvalo ohrozil jeho existenciu, veď každé pracovisko dáva o za-mestnancovi posudok, dôležitý pre jeho budúcnosť. Aký posudok by moholočakávať od tých, s ktorými sa stretol, aké stanovisko by zaujali k tomu, žehneď na začiatku práce vo vodárňach a kanalizáciách požiada o výpoveď.Nepochybne by to pokladali za čosi bezočivé a urážlivé.

Trinár nemá nijaké pevné materiálne zázemie. Garsónku si prenajal aj sozariadením a vo svojich doterajších nekvalifikovaných a začiatočníckych za-mestnaniach sa nedopracoval k nijakým úsporám.

S domom a rodinou už takmer stratil kontakt, o matku prišiel ešte v detstve,na strednej škole býval v internáte a potom odišiel sem, do tohto, stovky ki-lometrov vzdialeného mesta na vojenčinu. Späť sa už nevrátil.

Nemá skoro nič. Vlastní iba bicykel. A najnevyhnutnejšie veci. Cíti, že od-chod z vodární po niekoľkých dňoch ako extrémne riešenie neznesiteľnejsituácie by mu znemožnil získať v budúcnosti akékoľvek prijateľné zamest-nanie. Je v pasci.

Keď sa zrazu bez zaklopania a pozdravu zjaví v kancelárii vedúci, Trinársa preľakne. V pude sebazáchovy sa ešte väčšmi nachýli nad svoje vodá-renské materiály, vloží si nebadane do bočného vrecka príručný zošit, doktorého si písal nezmyselné čísla, aby maskoval svoju nečinnosť, a usiluje sapôsobiť tak, že všetku svoju pozornosť venuje tomu, čo má pred sebou. S veľ-kou obavou očakáva, kedy sa ho vedúci spýta, ako sa zmocnil svojich dneš-ných úloh.

Vedúci však neprišiel za ním, ale za jeho kolegom.Fingované sústredenie na prácu Trinárovi nezabránilo sledovať perifér-

nym videním, ako kolega úctivo vstal, zhrbil sa a celý premenený prijímal odsvojho nadriadeného príkazy. Ukláňal sa, pritakával a s akýmsi umelým, ne-prirodzeným výrazom v tvári, z ktorej zmizol aj najmenší náznak irónie, dávalvedúcemu najavo, že súhlasí so všetkým, čo od neho žiada. Hovoril spisovne.Áno, samozrejme, isteže! Môžete sa spoľahnúť, súdruh vedúci! To boli jehonajčastejšie reakcie.

Trinára v tejto situácii trocha potešilo aspoň to, že jemu vedúci nevenovalnijakú pozornosť. Keď odchádzal, kolega ho vyprevadil až k dverám.

Rozrušený, nesústredený sa vrátil k svojmu stolu. Dlho tam sedel bez slovaa len čo sa spamätal, zahľadel sa na Trinára a začal pohoršene pokyvovať hla-vou. Napokon povedal:  

„Šef tu, a von šedzi jak spuchnuta cverna. Haňba!“ 

111

Po týchto slovách sa naňho už obracal iba v tretej osobe, tak akoby tu ne-bol.

Trinár sa dostával do psychickej krízy, ktorá sa začala premietať aj do jehofyzických problémov. Pri jednej z ďalších poznámok svojho kolegu pocítilzvierajúcu bolesť brucha, spätú s búšením srdca. Prišlo mu zle, ale vydržalv kancelárii až do konca pracovného času.

Doma jeho ťažkosti pokračovali.Časť noci prebdel na WC v žalúdočnej nevoľnosti a kŕčoch. Pokúšal sa za-

spať, no nešlo to. Podarilo sa mu zdriemnuť, ba v jednom okamihu aj uniknúťdo uľavujúceho, bezbolestného spánku, ktorý však nemal dlhé trvanie. Opäťho zachvátili kŕče, opäť musel ísť na WC. Osprchoval sa, ale ani to nepomohlo.Ležal a v polospánku, na hranici sna a skutočnosti, sa v akejsi hmle i ostromvidení zjavovali pred ním v neusporiadanom slede rozličné udalosti z jehoživota.

Znenazdania bol v minulosti, pri pohrebe matky, z ktorého si ako triapol-ročný zapamätal iba svoj plač nad tým, že mu do hrobu spadla hračka, maľo-vaná pokladnička, a už v ňom navždy zostala. Vzápätí sa zas pred ním vyná-rajú temné epizódy z jeho prvého pracovného dňa vo vodárňach a hneď natosa znova ocitá v detstve. Je v nemocnici, má otravu krvi, lebo jeho sedemročnýspolužiak namočil pero do atramentu v kalamári a pichol ho do lýtka.

Keď Trinár opäť na chvíľu zaspí a prebudí sa, je zrazu mysľou v západnejčasti cintorína, pri malom hrobe, ktorý ho ohromil. Z dobre čitateľných pís-men na náhrobnom kameni sa dozvedá, že tam leží dieťa, čo žilo iba dvad-saťjeden mesiacov, no od jeho smrti uplynulo vyše štyridsať rokov. Mimo-riadne udržiavaný a upravený hrob bol pre Trinára svedectvom o živomčloveku. Tým človekom, pomyslel si vtedy, môže byť len matka, ktorá nepoz-nala na tomto svete nič väčšie ako dávno ukončený, krátky, no stále prítomnýživot svojho dieťaťa.

Nadránom Trinár zaspí, opäť sa oslobodí od svojich problémov, no keď saprebudí, znova, s ešte väčšou naliehavosťou si uvedomí, čo ho zrazu postihlo,ako mu zo dňa na deň zmizol celý jeho nebohatý, obyčajný, ale pokojný svet.

A v ňom aj príjemná, moletná pracovníčka, ktorá sa mu v labyrinte miest-ností a čísel stratila a ktorú by, ako tú, čo sa pričinila o prijatie neschopnéhočloveka, opúšťajúceho už krátko po nástupe zamestnanie, vystavil v drsnýchpomeroch vodární a kanalizácií svojím predčasným odchodom kritike a po-níženiu. 

Do práce prišiel zoslabnutý, vyčerpaný včerajším dňom i dnešnou nocou.Keď vojde do kancelárie a sadne si k svojim vodárenským materiálom,

znova ho zachvátia kŕče. Pocíti, že musí ísť urgentne na toaletu.Vynaloží všetko úsilie, aby nedal ničím najavo svoje zdravotné problémy

a odchádzal z kancelárie dôstojne, čo najpomalšie a najnenápadnejšie. Keďotvorí dvere a pomyslí si, že sa mu to podarilo, začuje za sebou hlas:

„Lem co prišol do roboty, už leci na budar!“

112

Daniela Bojnanská

Mesto, v ktorom sa stratila rieka

Pred hranicami spíme v Bielych Studničkách, v penzióne pri Michalov-ciach, ktorý tvoria nízke domčeky iba chabo chránené pred hlukom diaľ-nice nízkym múrikom a riedkym porastom. Nesie všetky stopy chudob-ných ubytovní. Ešte sme doma, ale už vidno znaky inakosti, servírkav hostinci, kde večeriame, je z dedinky pod kopcom, čo sa volá Dargov, jemilá a zhovorčivá, odporučí nám skvelý kurací šalát so zeleninou a neskôrdonesie horúce ovocné palacinky...

Skoro ráno nás čaká hraničný prechod Vyšné Nemecké. V kaviarni sidáme kávu a kofolu, použijeme toalety, aby sme vydržali, miestnosť je takámalá, že keď na nej osadili dvere, nedali sa otvoriť, lebo im zavadzala toa-letná misa, tak dvere v tej časti, kde narážali na misu, vypiľovali, všetkov tomto pohostinstve má bližšie k Byzancii, červeno-zlaté šálky na čaj, ajtapety s veľkými farebnými kvetmi, tienidlá na lustri v tvare divých makov,automat na kávu síce nefunguje, ale zato tri hracie žiadostivo džavocú...

Hneď za hranicami sa ako zo zázračných orieškov vylupujú malilinké kos-tolíky s pozlátenými vežičkami, v šírom poli osamelá kaplnka so zlatoustrieškou, obrastená bujnou zeleňou, žiadny vychodený chodník, akobynikto nikdy nešiel ani tam, ani odtiaľ, ale možno len príliš daždivé letoa tráva haj-buj...  Zblízka možno identifikovať, že kostolné veže sú potiah-nuté akýmsi zlatým térpapírom, zrejme ide o umelý trvanlivý materiál,ktorý je v kurze, dokonca má aj iné farebné varianty, kovovostrieborný,kovovomodrý, uháňame krajinou z mačacieho zlata, dedinkami s nádher-nými menami – Dolinivka, Tuchoľka, Kamjanka, Oryava, Kozova, Pohar...

... v Tišive, na kraji úzkeho údolíčka, vystavujú na obdiv drevenú sochukoňa v životnej veľkosti, pri ktorej drevený chlapec kurizuje drevenémudievčaťu, obaja v pestrých maľovaných krojoch (tu niekde, v týchto mies-tach môj Fyzik dvakrát havaroval, raz zo svojej viny, v zime, v zľadovatenejkrajine zošmykol sa do doliny, našťastie sa dokázal vyhrabať zo závejaa dokrivkať v hlbokej noci do najbližšej dediny, šiel peši päť kilometrovv dvadsaťstupňovom mraze, hviezdy vraj boli veľké ako vzducholode, za-búchal na okno hneď prvého domu a bol prichýlený, ráno ho dobrí ľudiavytiahli zo snehu traktorom, druhýkrát ho takmer čelne nabral neubrzdi-teľný vehikel, našťastie stihol otočiť volantom dosť rýchlo, aby to odnieslilen dvere za vodičom).

113

A prechod cez Karpaty. Popri ceste sa vlečú vozíky ťahané chudými majerní-kovskými koníkmi, na nich skupinky zachmúrených mužov, žien, detí s ko-šíkmi húb na predaj. Príroda je letná, listnatá, zelená, chladivá, okraje cestylemujú mamutie boľševníky, občas záhony topinambur, vidieť nedostavanédomy i ruiny, stredom cesty hrkocú nepredbehnuteľné mašiny vetriesok...a cikpauza vo voňavom rannom lese, kytička z mäty, čakanka, povojník, vôňamedu, neďaleko nás sa o strom, rastúci celkom pri ceste, opiera osamelý člo-vek so sekerou, asi (chceme veriť) drevorubač... Pokračujeme ďalej okolo ne-regulovanej rieky bez koryta, rozlieva sa, široká a plytká, ako morská pláž bezmora, v takej veľkej zemi možno netreba regulovať, je to ako dežavú, výpravado iného času, do dediny môjho detstva koncom šesťdesiatych rokov... Dlhopo prechode slovensko-ukrajinskou hranicou, tak v tretine cesty medzi hra-nicou a Ľvovom, nás spomalí ďalšia colnica, nie je to policajná brána, nechajúnás prejsť, kontrolujú zrejme len domácich, a možno je to už nejaký signál,že na druhej strane krajiny zúri Áres...

* * *

Leopolis – mesto, ktoré kedysi malo rieku, mesto s nádherným námestím,obkoleseným „diamantovými“ domami vo všetkých slohoch, od renesanciepo secesiu, mesto plné kostolov, pravoslávnych, grécko-katolíckych, katolíc-kych aj židovských, plných zlata, zlatých sôch, zlatých ornamentov, mozaikyosádzané zlatými plátkami, zlaté fresky, ikonostasy, reliéfy, v ľvovských chrá-moch padá zlatý dážď, priam ťa prevalcuje záplava ozdobných mreží, zá-bradlí, balkónov, všade narazíš na svedectvá zručnosti vychýrených kováč-skych majstrov...

... v tom meste sa nestratíš; budované je európsky, východoeurópska rene-sancia, trochu Florencie, trochu Prahy... mohlo by sa zdať, že ponúka, síce niepráve najväčšie, skvosty tak západnej, ako východnej kultúry. No je tu aj Ar-ménsky chrám z 13. storočia (The Armenian Cathedral of the Assumption ofMary – čítame v prospekte). Nádhera nakumulovaná v tomto spirituálnompríbytku sa rodila v inom priestore, v čase Veľkého Arménska, keď spolus talentom a zručnosťou dávala Arménom silu brániť sa pred Peržanmi,Arabmi, Turkami, a keď už nedokázali zlu čeliť, vzali si múdrosť a majstrovstvopredkov so sebou, ďaleko, ďaleko do novej domoviny, do Leopolisu, Lviva,Ľvova, a tieto svoje poklady vložili do stavby nadčasovej krásy, v ktorej sa po-tom odohrával ich náboženský i komunitný život... Nedá sa len tak nabažiťmystéria, tvaru kupoly, hypnotických ornamentov, bizarných mýtických tvo-rov, úchvatných malieb, fresiek slávneho poľského maliara Rosena, počaspiatich dní v Ľvove sme v chráme sedeli päťkrát, úžas nad silou farieb, ktorésa vyrábali z rozdrvených polodrahokamov...

Ach, Leopolis. Slávna budova Opery, pamätník veľkému kráľovi Danylovi,mimoriadne uctievaná socha Bohorodičky, socha Adama Mickiewicza s mú-zou... a nezabudnuteľná tržnica, kde predávajú lesné jahody, čerstvé kurence,

114

chalvu, krovky, baklavu, čurčchelu – orechy navlečené na niti, namáčané doovocných štiav a sušené v tvare šúľka... a kvety všetkých farieb.

Na rad príde aj Ličakivský cintorín. Obchádzame hrobky úctyhodných mešťa-nov Ľvova, ležia tu potomkovia Poliakov, Chasidov, Lemkov, Nemcov, Ukrajin-cov, grobowiec familie Raczewszkych, grobowiec Seweryna Goszczyńskeho,romantického básnika, revolucionára a kultúrneho dejateľa, krypty, záhrobnékatedrály, hotová manifestácia umeleckých slohov – byzancia, gotika, barok,romantizmus, secesia, moderné umenie... a prvkov – rozetové okná, balu-strády, slepé arkády, cimburia, atiky, priečelia, štíty, vlysy, edikuly, pilastre, fi-lary, basreliéfy. Niektoré stavby sa rozpadávajú, ako keď prudko zhorí papiera ešte chvíľu po zuhoľnatení zachováva tvar a potom, po jemnom závane vetrasa rozpadá, rúti do seba. V strede cintorína, z bujarej burinovej zelene vyčnievaplejáda pieskovcových sôch, prevažne ženských postáv zhrbených pod ná-pormi smútku, objímajúcich kríže či vysoké kamenné stĺpy (akoby sa naženské telo dalo umiestniť viac žiaľov). Na jednom z pomníkov sa po kamen-nom stĺpe ovíja strašidelná kamenná ruka, kým na vedľajšej krypte pokojnelúska oriešky hrdzavá veverička... Ličakiv, to je aj „krajina Chirico“: na hrobeosadená mramorová ženská hlava s exaltovaným výrazom a rozviatymi dlhýmivlasmi, veľká ako altánok, pred ňou tabuľa, ktorá oznamuje, že predobrazomdiela bola reálna žena, umelkyňa, umrela ako 56-ročná, v novšej časti nekro-poly sú ďalšie dynamické postavy z čierneho mramoru, akoby štyrikrát Maja-kovský – ide o podoby štyroch mladíkov, ktorí sa zabili na aute, hneď vedľa odpočíva matka s dcérou, zahynuli, ako nasvedčuje reliéf vytesaný na náhrob-nom kameni, v potopenej lodi, je tam ale aj hrobka podobná lakovanému ku-chynskému kredencu či naturalistické fotky mŕtvych v gýčových rámoch, le-dabolo zavesené na kovaní náhrobku, mreži či kríži. Na čerstvých hroboch savynímajú obrovské vence v zlate, tesne pod cestou, pri múre cintorína vidieťpieskovcové hrobky pomaly bez kontúr, patrili tým menej bohatým, prerastáich zeleň... No „krajina Chirico“ pokračuje aj v centre slnečného mesta, kdez chodníka vyrastá, ach, živý človek, mladý muž s krásnou tvárou, ktorému čosiodrezalo – zožralo? vojna? – nohy takmer do pása (v zakázanom kontraste,ktorý ani nie je možné vysloviť, pripomína známu sochu v inom meste),v očiach má hrdosť a veľký hnev, pomstychtivý Boh odkázaný na almužnu...

A ďalšie takmer surreálne veci. Na jednom dome napríklad svieti tabuľkas nápisom Zväz Ukrajiniek Ukrajiny – môže vôbec existovať aj takáto organi-zácia? Kto nevie o dejinách Ukrajiny, len ťažko pochopí... je očividné, žemôže, sídli v obyčajnom dome na periférii starého Ľvova a má neobyčajnúbránu, ako keby tesne pri dome pristála z farebného skla a kovu skonštruo-vaná kozmická loď veľkosti osobného auta, alebo sa nejakým zvláštnym pô-sobením gravitácie zdvihla do povetria časť Gaudího chrámu v Barcelonea spadla priamo ku vchodu dvojposchodového domčeka.

Na periférii mesta, kde niektoré krásne domy už dobehla entropia, si nie-koľko ukrajinských babiek rozložilo na novinový papier, priamo pozdĺž

115

chodníka, maličký trh s hubami, fazuľovými strukmi, slivkami, otlčenými ja-bĺčkami, kôprom....

V ľvovských či lvivských zlatníctvach predávajú dievčatá v elegantných bie-lych blúzkach a tmavých sukniach, vyzerajú skôr ako letušky, v naposledy se-cesne prestavanom hoteli George nás víta hrdá a krásna recepčná s dlhýmmedeným vrkočom, bývali v ňom Balzac, ale aj Richard Strauss, Maurice Ra-vel, Franz Liszt, a tiež monarcha František Jozef I. Hotel George stojí v stredeĽvova, má svoju gráciu a nádhernú zlatolistú výzdobu, je to luxusné bývanies dobrou cenou... Centrum má skvelé a cenovo dostupné jedálne a bufety, ajtalianske cukrárne, ktoré sa môžu porovnať napríklad s tými v Terste.

Podvečer sa mesto vyzdobí živými sochami mýtických bytostí a olympskýchbohov, ľvovskými ulicami kráčajú mladé dámy oblečené v dobových krino-línach s košíčkami medovníkov, lízaniek, kvetov, do toho sa vyroja víly s hod-vábnymi krídlami a pozývajú turistov na výstavu, koncert, do divadla... Krásaľvovských námestí, ulíc a domov vyrástla z rozmanitosti kultúr, ktoré v mesteprebývali, zo zápasu, ktorý medzi sebou viedli, no tento zápas nebol zápa-som, v ktorom sa bojovalo do krvi, zraňovalo a zabíjalo. Tu sa bojovalo inýmizbraňami – takými, ktoré nám poskytuje krása. Bol to boj o to, kto postavíkrajší – väčší - úžasnejší kostol či dom, až nakoniec musela radnica prísne ur-čiť rozmery domu a určila ich pre všetkých rovnako, bez rozdielu – tri po-schodia (a dosť!), v každom poschodí tri rovnako veľké okná (a dosť!), pretoje historický Ľvov taký pravidelný, a preto je taký rozmanitý, čo dom, tokrásny zhmotnený sen...

A na celej ceste ma okrem ľudí, umenia a obdivuhodnej flóry sprevádzali ajzvieratká. Hneď ráno pri odchode z Bielych Studničiek sa mi, ako veľký ze-lený nebojácny konárik, posadila na tašku modlivka, hľadeli sme jedna dru-hej do očí, povedala som jej – Choď, leť, lez!, ale ona ani muk, ani hnúť, muselasom ju vziať do ruky a položiť do trávy. Dotyk modlivkinho tela – bŕŕŕ. Plusiný dotieravý hmyz... a všelijaké nepozorné vtáky... alebo štyria dunčovia ob-krútení okolo benzínových čerpadiel; zdalo sa, že každý má svoje vlastnéstrážne miesto. No a na konci cesty sa nám ani šťastie nevyhlo... určite stálopri nás, keď nás s Fyzikom len o krídlo minula babôčka admirálska...

116

Koncept skladiska, skladisko konceptov

Peter Macsovszky: TantalópolisBratislava: Drewo a srd, 2015

Gustave Flaubert vraj túžil napísať ro-mán o ničom. Veľký epický útvar, kto-rého jediným námetom by bolo: Nič.Akiste si uvedomoval, že jeho ambí-cia je nesmierna; azda tušil, že v jejrealizácii by mu nepomohla ani iró-nia. O sto rokov neskôr J. L. Borgespíše Alef a na ploche krátkej povied -ky sa pokúša evokovať literárny (či magický) prostriedok, ktorý byumožnil uvidieť a zachytiť všetko,každý milimeter ľudskej planéty.Drobný epický útvar, ktorého jedi-ným námetom by bolo: Všetko. J. L.Borges si nepochybne tiež uvedomo-val nesmiernosť tejto ambície, avšakpristupoval k nej už s typickou post -modernou iróniou. Tak či onak, veľkáliteratúra si nekladie malé ciele.

Pri čítaní Macsovszkého Tantaló-polisu si môže čitateľ utvárať najrôz-nejšie predstavy o autorskom záme -re. Prevládajúci dojem by sa však dalzhrnúť ako zdanlivo prekvapivá kom-binácia flaubertovskej a borgesovskejintencie. Peter Macsovszky totiž uká-zal, že „veľký román o Ničom“ (špe -cifickom, konkrétnom) je možné dosiahnuť práve prostredníctvom ne-únavnej vôle opísať všetko, aj zdanli -vo banálne a nepodstatné, čo hrdinuna jeho púti (či v jeho blúdení) sve-tom postretne. Dôslednosť tejtosnahy o vyprázdnenie svedčí o „lite-rárnosti“ (ambíciách) Macsovszkéhonajnovšieho diela.

Nuž, literatúra. Tá je prítomná aj v motivickej rovine – od začiatku, užod raného detstva protagonistu a roz-právača románu, Szoborkaya. Hneď v prvom odseku sa protagonista od-voláva na iné knihy a upozorňuje takčitateľa na šušťanie papierom. V mysli

sa mu vynárajú rojčivé spomienky na detstvo, tie zožltnuté fotografie(na ktoré odkazuje aj úvodný citát z Mačacej hry Istvána Örkényho), takmer vždy späté s knihou, ktorú v tom-ktorom období Szoborkaypráve čítal. Nejde ani tak o fikciu,dobrodružné romány a pod., ide skôro publikácie populárno-náučné, ces-topisné a – umenovedné. Špeciálnemiesto medzi nimi zastávajú knihy o výtvarnom umení, ktorého inter-pretáciám rozprávač venuje nemálopasáží, ako je u Macsovszkého dob-rým zvykom. I keď nevieme, prečopráve tieto úvahy tvoria rámec roz-právania, akosi nás to netrápi. Szo-borkayova obsesia či maniera vytvá-rať si pri čítaní „správnu“ (pre danúknihu najvhodnejšiu) atmosféru či užoblečením, hudbou, alebo konzumo-vaným občerstvením, je prejavomakéhosi estétstva, samoúčelného potešenia.

Táto bizarná zacyklenosť v „odprí-rodnenom“ svete cestopisných kníh a cudzokrajných fascinácií kontras -tuje s prejavmi tej najhrubšej prítom-nosti prírody (fyzickosti, telesnosti) v aktuálnom pôsobisku hrdinu(vedca), vo fiktívnom meste v brazíl-skom vnútrozemí Tantalópolise. V noci tu počuť tie najdivokejšiezvuky zvieracej i ľudskej džungle,zvyky a správanie miestnych sú ob-čas, mierne povedané, necivilizo-vané; džungľou je aj absurdná spleťbyrokratických formalít, ktorú jehrdina nútený absolvovať ešte aj prikúpe obyčajnej záchodovej dosky.Skrátka, „páchnuca“ realita vs. du-chovno, náboženstvo, umenie.

Leitmotívom, vinúcim sa napriečcelým textom, je práve telo a teles-nosť, konkrétnejšie, hrdinova ne-schopnosť cítiť svoje telo, stotožniť sas ním. Táto averzia je možno preja-vom celkovej nechuti protagonistu z vlastnej (ne)existencie. Ostatní sa

117

správajú vo svojich telách prirodzene,sú s nimi spokojní, Szoborkay nie: od-trepe sa do božieho zapadákova, utekáa zároveň sa stále hľadá, nie je si všakcelkom istý, čo vlastne a či vôbec niečo:„Jasne cíti, že necíti. [...] Nie takto bychcel cítiť. Ale možno inak sa nedá a ajiní cítia takto; takéto cítenie nazývajúľudským cítením.“ (s. 43). Neukotvenosťvo vlastnom tele súvisí s otázkou kreh-kej, nestabilnej identity. Hrdina vyrastalbez otca, nič typicky mužské ho nezau-jalo. Ako dospievajúci sa zasa pri hľa-daní svojej identity pokúša o kres-ťanskú mystiku, akoby nechcel mať ničspoločné s telesným pachom seba čiiných – duch musí zvíťaziť nad maté-riou! Vedomie nepotrebuje telo, stačímu jediný orgán určený na pozorova-nie (s. 85). Odpoveď na otázku, prečosa Szoborkay ocitol práve v Tantalópo-lise, môže mať teda aj iný rozmer: abysa tu, v tropickej vyhni prírody (fyzis), v „podpazuší trópov“ (s. 140) stal „sku-točnejším“. Brazília, krajina ustavič-ného zápasu s prírodou, pohybujúca sa„medzi zápchou a hnačkou“ (s. 116), homá priam mysticky priviesť späť k vlast-nému telu, čiže k prírode (prirodze-nosti?) vo vlastnom vnútri.

Variácie tohto motívu poukazujú nato, čo by psychológ nazval nedostatoksebavedomia, až komplexy. Szoborkayneverí v seba samého a nevie teda anirealisticky odhadnúť svoje schopnosti.No keďže literárny subjekt nie je pred-metom psychológie, Szoborkay vie, že „sebavedomie je len stará hnedáskriňa, nič zvláštne sa v nej nenachá-dza a čím viac starne, tým menej juotvára.“ (s. 194). Skutočnou príčinou, – ktorá možno dešifruje aj enigmatickýintertext v názve románu – je skôr „tan-talovská túžba naplno si vychutnať.Dužinu prítomného okamihu. A v ňomseba samého“. (s. 194). Szoborkay všakneverí v reálnu existenciu seba, ani v existenciu druhých, „amorfných by-tostí zo želatíny s nepochopiteľnými vý-

čnelkami“ (s. 195), ktorá by bola to-tožná so zdaním, prítomnosťou. Stavjeho vedomia hraničí s prípadom prepsychoanalýzu: v krásnej žene ihneďneomylne identifikuje zapáchajúcepodpazušie, rozkladajúcu sa potravu v žalúdku a tvrdú alebo mäkkú stolicu.Dohoda, podľa ktorej sa budeme k sebe správať, akoby sme to nevedeli,ba akoby táto realita vôbec nejestvo-vala, sa mu zdá znepokojivo krehká.

Zdá sa však, že celý tento tematickýkomplex telesnosti nereprezentuje v skutočnosti nejaký „autentický“, exis-tenciálny, životný či etický problém, ide skôr o čisto literárny materiál. Čo topresnejšie znamená, nám opäť nazna-čuje autor sám vo svojej kunsthistoric-kej reflexii: „Csontváryho maľby sú v prvom rade abstraktné a že postavy.Rastliny. Krajiny. A budovy sú. Len zá-mienkou. Skutočným posolstvom tu nieje námet, ale prekvapivé, enigmatickérozmiestnenie farieb. A foriem.“ (s. 143).Celková poloha románu by sa tak dalacharakterizovať ako ironická, hravá (čiherná), prezentujúca akúsi premyslenúmanieru, pózu, masku, štylizáciu. Ma -csovszky vytvára „plochý priestor“, po-dobný stredovekému priestoru symbo-lov na maľbe. Jeho zámerom nie jepsychologická hĺbka a realizmus, alerozpoznateľná štylizácia. Množstvozdanlivo zbytočných detailov, exkur-zov, návraty niektorých kľúčových motívov (Szentkuthy a Csontváry, hlukz ulice, telesnosť kontrastujúca so sna-hou po duchovnom povznesení atď.)vytvárajú ornamentálnu tapisériu ma-lebných škvŕn zdanlivo neplánovanerozmiestnených na ploche textu.

Postoj či gesto rozprávania sa vyzna-čuje typicky postmodernou sebarefe-renčnou reflexiou, autotematizáciouvlastného písania. Pracuje so straté-giami metatextovosti či metanarácie,keď sa rozprávač „zdvojuje“ a komen-tuje vlastné slová: „Opäť nespavosť! Čouž, je to vďačný motív. Nespavosť: zá-

118

chytný výčnelok na stene rozprávania,oporný bod, do ktorého stačí oprieť pa-licu a. A?“ (s. 99); „Ale čo! Priehlbiny savynárajú? Veď nech. Nech si čitateľužije zamak lyriky.“ (s. 113). Ak v kniheMykať kostlivcami autor tematizujenapr. motív nenapísaného románu a vofiktívnej nevere s priateľkou hlavnéhohrdinu nechá vystúpiť reálneho sloven-ského spisovateľa Petra Bilého, v Tanta-lópolise sa ako jedna z epizodickýchpostáv mihne sám Macsovszky. V inter-pretácii Szentkuthyho a Csontváryhodiel môžeme čítať miniatúru jeho vlast-ného textu: „[...] a hoci v celej knihe ne-dôjde k žiadnemu plnokrvnému dobro-družstvu, čitateľ predsa len nadobúdapocit, že ako v mrákotách blúdi ama-zonským pralesom.“ (s. 87).

Podobne sebareflexívnym je i odkazna Szentkuthyho „románové maška-rády“, ktoré „sú mienené ako súpis vecísveta“ (s. 177). Uvedomovanie si fiktív-nosti textu je pritom späté nielen s in-tertextualitou (početné explicitné od-kazy na beletriu i odborné knihy), ale aj s deficitom, zámerným stíšením, ba až „amputáciou“ príbehovosti, a tým ajs absenciou zjavnej, frapantnej pointy.„Kde niet príbehu, niet ani okov,“ píšesa v knihe (s. 151), a rozprávač chcevskutku za(u)jať pozornosť inak, prebú-dza v čitateľovi iný druh sústredenia.„Nečíta ho preto, aby mu rozumel. Čopresne chce autor povedať a ako naseba myšlienky nadväzujú? To je dru-horadé.“ (s. 269), vyhlasuje rozprávačopäť na margo barda maďarskej litera-túry Miklósa Szentkuthyho. Drobné, doseba zakuklené príbehy a anekdoty sakladú na veľké plátno bez epických ob-lúkov pomyselnej celkovej zápletky,tiahnucej sa naprieč nimi. Načo aj. Veďživot je plynutie výjavov, a písanie tiež;míňajú sa a stretajú v zrkadlení príznač-nom pre biologickú kompozíciu, ktoráje nadradená kompozícii panpermutač-nej i magnetickej, ako sa takisto do-zvieme v knihe.

Kým v predchádzajúcej próze Želátesi novú kúpeľňu (2012) Macsovszky na-črel väčšmi do surreálne fantazijného,absurdne-bizarného registra Hromo -zvonára či Frustraeónu, Tantalópolismá predsa len bližšie skôr k civilnejšeja „výpovednejšej“ próze Mykať kostliv-cami, ale zároveň mu chýba jej uchopi-teľné, konkrétne posolstvo. Na druhejstrane teda nadväzuje aj na autorov pre-došlý román: byrokratická hyperbola a bizarnosť niektorých situácií pripomí-najú Márquezových Sto rokov samoty –podivnú magicko-realistickú geografiuna rozhraní reality a fantázie, sna a bde-nia, vážneho a groteskného.

Knihu Mykať kostlivcami kritici označovali za akéhosi slovenskéhoUlyssesa. Opité putovanie ulicami Amsterdamu počas jediného dňa, v kto-rom sa ako v zrnku piesku dôslednezrkadlí celá púšť. Koncept a skladisko,ako sa vyjadril Jaroslav Šrank, dlho-ročný Macsovszkého redaktor (v disku-sii Literárny kvocient, 27. 6. 2016, CaféBerlinka). Tieto dva pojmy azda najlep-šie vystihujú metódu jeho písania. Sú-pis vecí sveta ako koncept. Recidívy odložených spomienok – minulosť sil-nejšia ako prítomnosť, „lebo dávnotrvá“ (s. 119, zvýr. P. M.). A Szoborkay„vie, že nadíde deň. A urobí ďalší krok.Naspäť“. (s. 73).

DANIEL KOVÁČIK

Nedočítané

Jana Beňová: HoneymoonBratislava: Marenčin PT, s. r. o., 2015

Keď čitateľ nazrie do útlej knihy s ná-zvom Honeymoon, zistí, že je v skutoč-nosti ešte útlejšia: okolo slov a vietostalo neobvykle veľa priestoru. Na sa-mom jej začiatku je pre nedočkavcovstručná informácia, o čo pôjde a ako topôjde: „Rozhodne sa začať si písať den-

119

ník. Spätný denník.“ (s. 9, zvýr. J. B.).Takže denník? Treba upresniť: „Staršiespomienky sa miešajú s formou, obdo-bie pred chorobou so zápiskami z ne-mocnice.“ (tamže, zvýr. J. B.). A čo jazyka typ písma, líšia sa od seba staršie spo-mienky a aktuálne zápisy jazykom, ty-pom písma? „Nelíšia sa jazykom ani typom písma.“ (tamže, zvýr. J. B.). Len -že toto všetko by každý skôr či neskôrpochopil aj bez takejto svojráznej po-môcky.

Išlo najmä o podobné ozvláštnenie,aké predstavujú poznámky pod čiarou,písané akože milencom Matém, na kto-rého rozprávačka spomína. Máme totižpred sebou knihu o vzťahu, láske, ale aj o cestách-necestách. A máme tu záro-veň knihu ukotvenú v iných knihách,plnú otvorených i rafinovanejších nará-žok na rôznych spisovateľov, najmä bít-nikov, ktorých ducha evokuje okremich priameho pomenúvania a spomie-nok na New York aj (zámerne) neorigi-nálne používanie spojky and v prúderozprávania o vcelku nebítnických ve-ciach v rámci deja, ktorý ani nie je de-jom – to nemá byť výčitka –, ale skôrsúborom situácií.

Dominantná je situácia pacientkyv nemocnici, tá je príležitosťou na za-znamenávanie zaujímavých i nezaují-mavých výrokov spolutrpiteľov i perso-nálu, no najmä je to šanca zaspomínaťsi. A tak sa v tejto poetickej knižkeokrem iného zrazu ocitne aj politika,pamätné udalosti súvisiace s útekomvýchodných Nemcov cez Maďarsko dozápadného Nemecka. Ktovie, či našizmanipulovaní občania autorke vôbecuveria, že kedysi sa naozaj utekalo nadekadentný Západ, a nie do Moskvy.Knihy (aj) o nemocniciach, ak nie sú písané ako plytké bestsellery, ale akootvorené úprimné sondy a svedectvá citlivého, vnímavého človeka, bývajúsilné a čitateľa zasiahnu, nech by sa brá-nil akokoľvek húževnato, lebo väčšinačitateľov nepochybuje, že sa v nemoc-

nici skôr či neskôr ocitne. Navyše, akorozprávačka správne uvádza: „Nemoc-nica je dobrá vec, ale nepomôže.“ (s. 13).

Tá rozprávačka – ktorú naivný čitateľnevdojak stotožňuje s autorkou, akokeby jej chcel nakúkať kľúčovou dier-kou do súkromia – sa prekvapujúcoľahko a rada necháva unášať asociácia -mi, ad hoc sa ponúkajúcimi (lacnými)spojeniami či prvotnými nápadmi, viďprípad, keď ju zrejme pálilo v chorejnohe: „Moja noha je nora. Maličkí oby-vatelia si založili ohníky. Chlapíčkoviaopekajú vola, rozlieva sa chladnébiele.“ (s. 17). Problém s dolnou konča-tinou, čiže dôvod pobytu v nemocnici,v knihe nie je bližšie špecifikovaný,nájde sa však istý náznak v súvislostis partnerskou hádkou, keď Oona(pekné meno) s milencom „vzlietajúa bombardujú“, vzápätí nasledujú „vý-buchy, granáty, bomby, míny, ohňo-stroje“ a „jedna z črepín uviazne podčlenkom“ (s. 20). Táto pravdepodobnemetaforická črepina dostala rozprá-vačku do reálnej nemocnice, hoci na-pokon sa ukáže, že všetko je asi inak. To bude možno pointa pre tých čitate-ľov, ktorí sa bez nej skrátka nezaobídu.Napokon, Jana Beňová kdesi povedala,že toto je knižka s tajomstvom, ktorémožno zvráti celú interpretáciu prí-behu niekde pred koncom.

Tajomstvo azda zvráti interpretáciupríbehu, ale nie tak trochu rozpačitýcelkový dojem z knižky, ktorej autorkavenovala sústredenú pozornosť každejdrobnej, aj jednoslovnej vetičke, okreminého iste aj preto, že jednou z metód,ako zvýšiť významnosť a nebodaj aj zá-važnosť inak neveľmi závažných slov,býva výroba jednoslovných viet. Lenžetáto metóda nezaberá vždy. A keď sú-stredenosť poľaví, nastupuje úpornehraná artistnosť: „Miestnosť napchatáprázdnotou, prázdnotou všetkých týchcudzích a nezmyselných existencií.“ (s. 86). A prišiel rad aj na literátske me-ravôstky typu: „Popchnuté smerom

120

k hltaniu?“ (s. 37). Niektoré vety a uda-losti sa refrénovito opakujú, znovua znovu sa vynárajú, najmä však infor-mácia „krútia sa mi oči“ (s. 21, 37, 51...).Žeby to mala byť dôležitá stopa? Napo-kon nebol problém s nohou, ale so zá-vratom? A skutočným alebo metaforic-kým?

Vyskytnú sa tu i tam aj banality, ktorémajú význam jedine pre milenca a roz-právačku, čo vlastne najlepšie vystihlasama autorka v poznámke pod čiaroučíslo 37 na strane 104, prečítajte si ju,oplatí sa. A napriek sympatickej struč-nosti, úspornosti výrazu sa predsa lenpritrafia zbytočné vety: „To, čo sa natvári mesta zvykne meniť raz za dve-trigenerácie, sa tu zmenilo v priebehu jed-ného jesenného týždňa. Čas v mesteubiehal extrémnou rýchlosťou. Odsý-palo to.“ (s. 28). Keď sa v meste čosimení v priebehu týždňa, a nie za dve-trigenerácie, je jasné, že čas ubieha ex-trémnou rýchlosťou, takže to skrátkaodsýpa. Ale napísať tri vety namiestojednej nie je zakázané. Horšie bolo, že pri dvadsiatej ôsmej strane knihysom sa zasekol a v čítaní pokračoval až o mesiac, lebo zmeny na tvári mestasíce odsýpali, ale kniha nie. Je síce lá-kavá svojimi časťami, ale nie výslednýmcelkom, chýba niečo, čo by ju popchý-nalo k cieľu. No a niekedy som mal už-už nutkanie ozvať sa do ticha mojejčitateľskej kobky a na diaľku pomôcťrozprávačke pri jej hľadaní odpovedína nástojčivo kladené, avšak mali-cherné otázky: „Ako dlho človek vydržíbez objatia? Ako dlho bez slova?“ (s. 35).

Nuž, ak je nenáročný, tak veľmi dlho. A hoci aj „ako krt“ (tamže). Ale dosť bolo frflania: Honeymoon

ponúka okrem drobných chybičiekkrásy viac toho vydareného, zaujíma-vého či zamyslenia hodného. Škoda, že som okrem vety z dvanástej stranyzatiaľ nič také necitoval. Túto knižkuvšak budem neraz otvárať znovu a pri-pomínať si niektoré prekvapujúce myš -

lienky, napríklad: „Láska sa vraj končí,keď si dvojica prestane vymýšľať samuseba.“ (s. 13). Presne v tomto zmyslespolu s Matém konštatujem, že som„Oonin zápisník ešte stále nedočítal dokonca.“ (s. 38).

BALLA

Od baroka k „baroku“

Dušan Šimko: Mramor a granitBratislava: Kalligram, 2015

Dušan Šimko patrí k prozaikom, ktorína našu, najmä nedávnu realitu (mys -líme obdobie po r. 1945) nazerajúzvonka, z prostredia emigrácie, v kto-rom sa už naplno etablovali, no kontaktso Slovenskom nestratili, ani záujem o naše dejiny či osudy ľudí, prežívajú-cich predovšetkým neľahké časy tota-lity. Potvrdil to aj vo svojom najnovšomrománe Mramor a granit, ktorého dejsa odohráva v rokoch 1953 až 1962 vý-lučne v českom prostredí. Začína sprá-vou, ktorú neznámy hlas v telefóne zvestuje akademickému sochárovi Otakarovi Švecovi, s obsahom takpove-diac danajským – práve on a jeho tímvyhral konkurz na výrobu sochy gene-ralissimovi Stalinovi v Prahe na Letnej. S touto románovou skutočnosťou sa nepriamo spája aj osud hlavnej postavyprózy, mladej kunsthistoričky a reštau-rátorky Barbory Paukertovej, ktorá máza úlohu pre pamiatkový ústav preskú-mať a zdokumentovať stav barokovýchsôch v Kukse pri Dvůr Králové. Na ob-jednávku čudáckeho grófa Šporka ichvytvoril vynikajúci sochár toho obdo-bia Matyáš Bernard Braun. Barborinýmspolupracovníkom je postarší fotografJanda, ktorý bol už pred II. svetovouvojnou poverený zhotovením časti foto-dokumentácie k výstave o pražskombaroku a umení v Čechách; otvorenievýstavy prebehlo tesne pred Mnícho-

121

vom. Ide teda o dvojicu ľudí zasväte-ných do problematiky umeleckých pa-miatok z uvedeného obdobia, neskôrsa k nim pridáva kastelán z bývalej ne-mocnice a celého bývalého grófskehosídla v Kukse.

Postavy prežívajú tiesnivú atmosférurománovo zachyteného obdobia, vznik -ne (tak trocha nepravdepodobná) ka-marátska trojka bez hlbšieho citového,resp. erotického iskrenia. Mohli by smeto chápať, povedzme, ako autorov zá-mer aj takto naznačiť ponurosť doby, v ktorej sa dej románu odohráva, pri-čom na Letnej vzniká obludná kamenná„fronta na mäso“ – ako Stalinovo súso-šie pomenovali bežní ľudia. A hoci Bar-bora s Jandom prežívajú aj Valpurginunoc, s trochou alkoholu a náznakomerotického napätia, náznak ostáva na-ozaj iba náznakom a ako poznamenávasám autor, až kastelán s Barborou (by)mohli túto naznačenú hranicu erotickejpríťažlivosti prekonať, aj keď len vo vnú-tornom monológu fotografa.

Tento latentný kontrast nie je jediný,s ktorým autor  v románe pracuje. Zazákladný považujeme kontrast medzikamenným svetom (odtiaľ názov ro-mánu) geniálneho umelca MatyášaBrauna, ktorý vytvoril ojedinelý kom-plex barokového umenia v Kukse a blízkom Novom lese (ako sa dozve-dáme: na základe objednávky štedréhoi čudáckeho mecenáša grófa FrantiškaAntona Šporka, nábožensky založe-ného, no znepriateleného s jezuitmi,ktorí sídlia neďaleko jeho panstva), a monumentom vznikajúcim rýchlymtempom nad Prahou, ktorý v podstatetakisto patrí do „baroka“ – no toho sta-linského. Do Braunovho preduchovne-ného sveta zasvätene preniká nielenBarbora, no rozumejú mu aj jej dvajaspoločníci, a práve tak chápu, čo všetkosúvisí s novovznikajúcim pamätníkompod kuratelou KSČ, resp. priamym do-zorom prezidenta Zápotockého, vyuče-ného kamenára.

Aj tento moment možno chápať kon-trapunkticky – na jednej strane stojímecenáš Špork, postava „oprášená“ z minulosti, ktorý sa kedysi zaslúžil o vznik skutočných umeleckých hod-nôt, na druhej strane, v trpkej prítom-nosti, je mecenášom vzniku obludnéhosúsošia ľudovodemokratický štát načele s KSČ. V Kukse a okolí, vo svetemajstrovských výtvorov M. Brauna, nachádzajú všetci traja protagonisti ro-mánu svojrázny exil, únik pred ubíjajú-cou realitou svojho času. Jej obeťou sanakoniec stal aj sám tvorca Stalinovhosúsošia, majster Otakar Švec.

Švecov románový osud (stvárnený aj podľa životnej, teda mimoliterárnejpredlohy) je taktiež plný kontrastov a protirečení. V medzivojnovom ob-dobí zaujal európsku umeleckú verej-nosť svojou futuristicky vyznievajúcousochou muža na motocykle, vystave-nou v Paríži, no povojnové časy ho pri-viedli až k návrhu ominózneho súsošia.Švecova samovražda krátko po odha-lení pražského pamätníka akoby antici-povala neskoršiu likvidáciu jeho vý-tvoru, ktorá sa odohrala, rýchlo a tajne,v roku 1962 (hoci fotograf Janda stiholtento akt predsa len nafotiť). Skutočnépríčiny tohto rozhodnutia aj jeho vyko-nania tkveli najmä v uvoľnenejšej spo-ločensko-politickej situácii. Okreminého autor na dokreslenie atmosféryvyužíva známe fakty, týkajúce sa 50. a začiatku 60. rokov, ktoré poznačili ži-voty všetkých ľudí vo vtedajšom Česko-slovensku. Išlo o zmanipulované „mon-sterprocesy“ s rozsudkami smrti nad„nepriateľmi ľudu“, dôsledky menovejreformy z r. 1953, t. j. krátko po smrtiStalina a Gottwalda, či udalosti v Ma-ďarsku z r. 1956. Naznačuje i tiesnivú atmosféru na pracoviskách, spôsobenúnezmyselnými čistkami, ako aj uda-vačské praktiky a ovzdušie plné nevra-živosti a podozrievania. 

Autor čitateľa zasvätene sprevádzadejinami umeleckých skvostov z dielne

122

M. Brauna. Príslušné pasáže (v podanínajmä Barbory, už menej fotografaJandu) niekedy pôsobia rozvláčne, s prílišným didaktickým akcentom. Bar-bora za prispenia dvojice svojich priate-ľov odhaľuje svet Brauna a Šporka čidôvody vzniku celého barokovéhokomplexu s vášnivým zaujatím, kontras -tujúcim s pocitmi depresie, ktoré ňouprenikajú, keď sa ocitne v blízkosti Let-nej. Vznikajúce súsošie vidí takto: „Sta-lin nad Prahou je akoby novodobý Golem kontrolujúci život v meste podsvojimi nohami.“ (s. 48). Celou Šimko-vou prózou sa klenie pomyselný oblúkmedzi večnosťou, ktorú reprezentujúBraunove sochy, hoci aj na tie pôsobízub času, ale aj nezáujem vtedajšiehorežimu o ne, a pominuteľnosťou, ktorúreprezentuje súsošie diktátora so sui-tou na Letnej – to neprežilo ani jednocelé desaťročie.

Formálne možno román charakteri-zovať ako prózu s voľnou kompozíciou,ktorá sa neriadi jednoznačnou chrono-logickou a príčinnou väzbou. Návratyku grófovi Šporkovi, sochárovi Brau-novi, ale aj iným tvorcom z ich obdobiapôsobia z celkového hľadiska oživu-júco, podobne je to s rôznymi mikro-príbehmi či spomienkami Barborinýchrodičov, fotografa Jandu alebo kaste-lána na predvojnové i vojnové časy.Šimko využíva kombinovaný rozprá-vačský princíp – v próze prevažuje vše-vediaci, demiurgický rozprávač. Nie -ktoré kapitolky však autor koncipuje v ich-forme. Napríklad epizódu z väze-nia, keď Barbora s matkou navštevujúmatkinho brata, ktorého „previnenie“súviselo s jeho členstvom v retribučnejkomisii amerického sektora v Nemec -ku. Ich-formu nájdeme aj v kapitolke, v ktorej sa Janda od svojho vedúcehodozvedá o úlohe dokumentovať baro-kové pamiatky v Kukse.

Tieto vybočenia z rozprávačskéhomodu celého románu sú do istej mierynečakané, no nemožno povedať, že by

pôsobili rušivo. Úsmev či údiv všakvzbudzujú niektoré menšie autorovelapsusy, spôsobené možno jeho „kon-taktom na diaľku“ so súčasnou sloven-činou. Šimko napríklad neadekvátnepoužil, a to opakovane, výraz „kamera“– v situácii, v ktorej išlo len o používa-nie fotoaparátu. Slovenčina striktnerozlišuje medzi týmito pojmami, kame -ra sa používa na inú činnosť ako foto -aparát Flexaret, ktorý postava Jandupoužíva na fotenie. Do textu sa mu tiežaž úsmevne priplietol výraz „prútkar“;fotograf takto označil kastelána, keď„balil“ Barboru. České slovo „proutník“,ktoré v danej epickej línii narobilo šara-patu, mal autor predsa len nahradiť pojmom sukničkár, záletník či nebodajkurevník... Je tiež nepochopiteľné,prečo autor použil kvázi synonymickúformuláciu „k luteránom či evanjeli-kom“ (s. 59). Neadekvátne vyznievajú ajslovné spojenia „generálny sekretár“ (s. 104) a „osobné portfólio“ (s. 109),každé z iných dôvodov.

Celkovo však román predstavuje pú-tavé rozprávanie o neľahkej, ba až tra-gickej dobe, spojenej okrem iného aj sovznikom „umeleckej“ pamiatky, o ktorúsa „zaslúžili“ umelci a mecenáši, v ro-máne konfrontovaní s inými tvorcamiči dobou – ich osudy boli, sú a ostanúrôzne. Autor v rámci tejto konfrontáciečitateľovi ponúkol aj sugestívne vykres -lenú históriu vzniku umelecky výni-močne pôsobivého barokového kom-plexu, ktorý vznikol zásluhou dvochosobností vtedajších čias – grófa Špor -ka a sochára Brauna. Význam duchov-ného odkazu „pravého“ baroka nás do-káže povzniesť, kým existencia a osudystalinského kvázi baroka by nás mali va-rovať najmä pred nami samými.

JOZEF ŠPAČEK

123

Systematický spisovateľ a trpezlivá čitateľka (spoločenská hra pre dvoch)

Marína Šimáková Speváková: Podoby intertextuality v tvorbe Víťazoslava HroncaNovi Sad : Vojvođanska akademija nauka i umetnosti, 2015

Málokedy má čitateľ taký presvedčivýpocit, že postmoderna je tým primera-ným pomenovaním pre literárnu móduod druhej polovice šesťdesiatych rokov20. storočia, ako pri čítaní Hroncovhodiela. K učebnicovému využívaniu naj-známejších postmoderných postupovpridal autor aj medziliterárnu nadväz-nosť na básnikov moderny T. S. Eliota,E. Pounda a ďalších, ktorí mali k mo-derne blízko (osobitným spôsobomnapr. J. Stacho). Víťazoslav Hronec sadlhodobo „nechával“ ovplyvňovaťeklektickými básňami modernistov,ktorých pomer medzi racionálnym a in-tuitívnym, medzi intelektuálnym a dé-monicky podvedomým, ponúkal veľkémožnosti, ako literárne, filozoficky, do-konca aj ľudsky na ich dielo nadviazať.Napriek tomu, že ťažiskom názvu mo-nografie je intertextualita, v popredí jeviac pozorná čitateľská a interpretačnáaktivita bádateľky, M. Šimákovej Spevá-kovej, z Oddelenia slovakistiky novo-sadskej Filozofickej fakulty. Hroncovodielo nadobúdalo význam v jednotlivos -tiach a v dobe svojho vzniku; napokonvšak prerástlo do monumentálnehoprojektu, literárnej kroniky jednéhomuža, ktorý cez seba a svoju skúsenosťzaznamenáva ako svedok veľký ľudskýčas (ťažiskovo 1960 – 2010) a priestor(slovenský, srbský a vojvodinský). Pro-jekt takého rozsahu a komplexnosti sastal recepčným problémom, ktorý ne-zmenšili ani špecifické požiadavky nakompatibilitu medzi autorom a čitate-ľom (napr. fakt, že autor bol paralelne

srbským a slovenským básnikom, nikdynie však v kombinácii ako slovensko--srbský autor). Aj preto monografia,ktorá odomyká všetky tri priestorovédimenzie, má mimoriadny význam.

Technika intertextuálnej nadväz-nosti, akú praktizuje V. Hronec, je ná-ročná na čitateľskú pamäť, vyžaduje sitrpezlivosť a schopnosť vidieť súvislosti.Šimáková Speváková preukázala veľkéodhodlanie a metodicky zaradom od-krýva všetky autorove básnické a pro-zaické knihy. Spôsob jej vedeckého po-stupu sa dá prirovnať k práci v archíve(tu v labyrinte kníh), kde na jednu sú-vislú vetu do monografie treba porov-nať, preskúmať a vyvodiť závery z veľ-kého počtu umeleckých a teoretickýchzdrojov. Podobne ako pri modernis-toch, aj pri Hroncovi je možné zažiťdvojitú „rozkoš z textu“; jednu, intui-tívnu, ktorú vyhľadáva zážitkový čitateľ,a potom tú druhú, vedeckú, ktorá bývanáplňou „itinerára“ na ceste literárnehovedca. Tento pozitívny prístup autorkanepriamo zakódovala aj do svojhotextu a dáva nám pochopiť, prečo v bá-dateľskom úsilí nepoľavuje ani na oka-mih.

Monografiu Podoby intertextuality v tvorbe Víťazoslava Hronca možno čítať aj ako sprievodcu Hroncovým die-lom. Šimáková Speváková zvolila straté-giu „abo ovo“ od úplného začiatku, a tonielen v zmysle chronológie diela, aleaj s krátkym úvodom do Hroncovhodiela. Aj čitateľ, ktorý mal s Hroncovoutvorbou obmedzenú skúsenosť, sa do-stane k základným autorovým súradni-ciam a môže plnohodnotne pristúpiť k analýze jeho poézie, prózy a denní-kov. K sprievodcovskému charakterumonografie prispieva aj vysvetľujúcadikcia interpretácie a detailné objasňo-vanie jednotlivých spojív nielen priamoako intertextuálne prepojenie dvochtextov, ale aj ako kontextové umiestne-nie v Hroncovom diele, ktoré má častoviacnásobnú textovú reflexiu toho is-

124

tého podnetu (okrem primárnej ume-leckej formy aj v denníkoch, listochalebo neumeleckej literatúre).

Ťažiskom monografie je čitateľská a interpretačná aktivita, pričom teore-ticky problém intertextuality autorkaponecháva v jej neproblémovej forme.Opiera sa prevažne o systematicky de-tailnú prácu chorvátskej literárnej ved-kyne D. Oraićovej Tolićovej Teorijacitatnosti (1990, v preklade ako Teóriacitačných relácií), ktorú nevysvetľujesamostatne, ale až kazuisticky v Hron-cových textoch. Tie poskytujú nesmier -ne bohatú ponuku vzťahov, ako to Šimá -ková Speváková konštatuje napr. pripróze Pán vzduchu a kráľov syn: „Ci-táty [...] sú textotvornými, štylistickými,semiologickými a metatextovými zlož-kami intertextuálnych procesov a dia-lógy s podtextami a prototextami sarozbiehajú do niekoľkých historicko-ci-vilizačných období.“ (s. 119). Zdalo bysa, že takáto divergencia sa nedá v úpl -nosti obsiahnuť, ale napokon sa to bá-dateľke darí aj vďaka dobrej znalosti au-torovho diela a vhodnému odčleneniupodstatného od okrajového.

Monografia si v konečnom dôsledkuzachováva latentne teoretický charak-ter, ktorý je však prekrytý interpretač-ným výkladom Hroncových textov a ich intertextuálnej siete. Uprednost-nený teoretický aspekt intertextuál-nosti v procese celkovej recepcie nepô-sobí ako prekážka; je zvýznamnený, alenie na úkor iných zložiek diela či autor -ských stratégií. Je to zároveň vhodnezvolený aspekt, pretože v skúmanýchdielach hrá kľúčovú úlohu, a vzťah k prototextom, ktorý má tiež intertex -tuálnu povahu, odhaľuje mnoho z Hron -cových inšpiračných zdrojov. Skúmanieintertextuality sa tak nepriamo zhodujes interpretačným profilovaním autora.

Stáva sa čoraz väčšou vzácnosťou,keď sa slovenská literatúra a literárnaveda obohacuje o slovenské diela v en-klávach mimo hraníc Slovenska. Aktuál -

ny stav je alarmujúci a vyhliadky do bu-dúcnosti bude treba brať triezvo, bezveľkých očakávaní. Na druhej stranemáme stále rezervy v skúmaní už napí-sanej literatúry, ktorá sa kvôli historic-kým alebo geografickým vzdialenos-tiam ocitla mimo dosah bežnýchrecepčných možností. Monografiami,akou je Šimákovej Spevákovej vedeckápráca Podoby intertextuality v tvorbeVíťazoslava Hronca, sa toto bielemiesto zmysluplne zapĺňa v samomjadre diania, keďže Hronec je ústred-ným autorom slovenskej vojvodinskejliteratúry a súčasne významným slo-venským autorom, nehľadiac na miestovzniku jeho textov. Úspešný vedeckývýstup Šimákovej Spevákovej by bol nemysliteľný bez predchádzajúcehodlhého radu bádateľov, ktorí sa Hronco-vým dielom a vojvodinskou literatúrouzaoberali (V. Marčok, M. Harpáň a i.).Autorka monografie sa im však vyrov-nala a v mnohých ohľadoch výraznespresnila sémantický a poetologickývýklad Hroncovej tvorby.

JÁN GAVURA

Láska, smrť a haiku

Primož Repar: Alchymie srdečního pulsuOstrava: Protimluv, 2015Preložil Aleš Kozár

Primož Repar môže byť slovenským či-tateľom známy zo stránok Romboidu,kde roku 2000 v rámci projektu Časopisv časopise v rozhovore so StanislavouChrobákovou predstavil svoje uvažova-nie o haiku. V tom čase sa v slovenskejliteratúre diskusie o poézii haiku len začínali a autorove výklady, aj príspe-vok Dimitara Anakieva, prispeli k od-bornej reflexii tejto témy i v našomumeleckom prostredí.

125

Reparove haiku, ako aj fragment zospomínaného rozhovoru a doslov v po-daní Anakieva môžeme čítať v zbierkeAlchymie srdečního pulsu, ktorá vyšla v roku 2015 v českom preklade AlešaKozára.1 Už jej názov napovedá, že pôjde o tému, akú by sme pri haiku pri-márne neočakávali. Zobrazovanie láskyv romantickom zmysle (medziľudskýchvzťahov) nie je v poézii haiku bežné,ojedinele ju nájdeme u japonských i nejaponských klasikov, samozrejme,zasadenú do prírodnej reality. Pre Repa -rove haiku príznačná zhustenosť a vy-soká miera abstrakcie je len málokedyuľahčená tzv. sezónnym slovom (kigo).To najdôležitejšie však tieto miniatúryspĺňajú – skutočnosť, pravdivosť. Onomakoto (pravdivosť) a šašei (odraz živo -ta), ktoré sa v haiku rôzne uplatňovali a rokmi transformovali, sa v západnomprostredí síce realizujú inak (poväčšines väčšou mierou obraznosti), ale stálesú vnímané ako základ ný predpoklad k dosiahnutiu pravého haiku.

Skutočnosť lásky je v Reparovýchhaiku spájaná so smrťou. „Srdečný puls“v názve zbierky odkazuje nielen na me-taforu lásky, ale aj na „overovanie“ bytia.„Sladkost jen náznakem a vždycky ne-rozlučně spojená s trpkostí, “ hovoríjedno z pravidiel haiku – šibumi (In: Líman, Antonín: Pár much a já, 1996, s. 13). Realitu zodpovedajúcu horkostiživota či doslova zakúšaniu smrti evo-kujú haiku zo zbierky Alchymie srdeč-ního pulsu dokonale: „Okamžik kříží /se s věčností. Slunce přes / tvář kruci-fixu“ (s. 65). „Extáze noci“ zatína „krás -ně a věčně“ (s. 37); „místa radostí“ sú na-rúšané časom „hrůz“ (s. 44); „krásný“ jezároveň „hrůzný“ (s. 45) a pod. Na plo-che ohraničenej rytmom go-šici-go , t. j.sedemnástich slabík, dokáže Repar na-vodiť šťastie a jeho skrotenie až magicky(či alchymicky) trikrát: „Jsi boží úsměv /jenže moje slzy / jsou dávno pohřbené.“

(s. 69) [úsměv – slzy; jsi (prítomnosť) –dávno (minulosť); jsi boží (život) – po-hřbené (smrť)]. V každom okamihu lás -ky ukazuje prítomné vedomie smrti. Až sa žiada povedať, že ide o existencia-lizmom formované vedomie subjektu.Hovoríme však o haiku, preto by sme„mali“ uvažovať v medziach zenovej filozofie či taoiz mu, v ktorých sú pocho-penie smrti, zmierenie a dosiahnutierovnováhy základnými princípmi. Na-pokon, presné pomenovanie filozo-ficko-náboženské ho pozadia (a najmä v západnom svete) stráca svoj význam,omnoho dôležitejší je zmysel, univer-zálna platnosť zisteného.

Láska a smrť sa v daných haiku pre-stupujú, majú dokonca spoločnú rétori -ku (objatie, náruč, túžba, snenie a iné):„Strmě se vzpíná / sebevrahova smyčka/ k vroucí náruči.“ (s. 63). Pochopeniusmrti a akceptácii predchádza „otvore-nie“ sa jej, a to aj za cenu smútku či bo-lesti, presne ako v prípade lásky: „Líbámtvé oči, / každý smutek zvlášť prosím, /ať mně obejme.“ (s. 66) alebo inde: „Po-laskáš moji / bolest. Já zachytím se/tvých bílých rukou“ (s. 35). Strach zosmrteľnosti je namieste, plodí v nás mo-tiváciu k životu – a teda i k láske: „Zrodi-las tužeb / smrtonosných vzepětí, /smrti šlechetná.“ (s. 25). Následne pri-chádza poznanie, že samotná smrť jebezpríznaková, nezaťažená dobrom anizlom – „Přehled řezníků: / že v smrti ne-spatřují / ni dobra ni zla“ (s. 76) – lenprirodzene, ako láska, „existuje“ (čím sadostávame aj k podstate umenia haiku).

Praví haidžinovia neobchádzajú určité archetypálne témy z prírodnejsféry. Rovnako v zbierke Alchymiesrdečního pulsu nájdeme prírodné mo-tívy v intenciách naznačeného kon-ceptu tvorby, medzi nimi jeden z naj-častejšie zobrazovaných v haiku vôbec– mesiac: „Pojďme dovádět, / jsme jakslunce a luna / na temném nebi.“

126

1 V slovinskom origináli zbierka vyšla v roku 1998, 2. vydanie 2012 – pozn. red.

(s. 56). Japonskou tradíciou je i variova-nie slávnych haiku. „Květina na skle, /na květu měsíční svit, / s nímž se neset-káš.“ (s. 38) by mohlo evokovať známehaiku Macuo Bašó o kvetoch, ktorékvitnú nikým nevidené. V tomto zmysleho môžeme vnímať ako vydarenú adap-táciu poznačenú autorovým rukopisoma témou zbierky (láska, smrť). Zároveň z neho pramení pokora, ďalší príznakpravého haiku – básne najväčších maj -strov haiku, hoci prinášajú poznania naúrovni veľkých duchovných právd, savyznačujú uvedomením si „malosti“svojho ja v meradle univerza. A ďalšiehaiku Primoža Repara hovorí aj toto: „Z básní jsem / hvězdy / chtěl mít a stvo-řil mořské / dno – hnán k útesu.“ (s. 27).

Zbierka Alchymie srdečního pulsuje rozdelená na štyri časti odkazujúce k štyrom prírodným živlom. Prvý od-diel nesie názov „z vody“ a obsahujehaiku opisujúce zrod lásky, čítame jejvolania, „svůdnost hledání“ (s. 9) a tiché„očekávání“ (s. 10), až po vzájomnéodovzdanie: „Jeden ve druhém / se stá-píme. Sami na / tom božím světe.“ (s. 30).Druhá časť – „v ohni“ – je skôr skúškou,spomínanou cestou bolesti a dovŕše-ním prestúpenia sa lásky a smrti cezspoločnú „vlastnosť“ prirodzenosti:„Má milá sladce / jen spi, ať moje krev

se / v tobě probudí“ (s. 42). Tretia časť jebožím súdom („zvedá se boží vítr“), prí-tomný je pocit strachu zo smrteľnosti.Návrat k zemi sa však končí vlastnýmtvarovaním skutočnosti, od Boha k sub-jektu („moje hereze“, názov poslednejčasti). Roland Barthes v Empire of signskonštatuje, že „haiku zodpovedá bud-histickému Mu alebo Satori, ako hovníma zen, ktorý nemá nič spoločnéhos osvieteným spočinutím v Bohu, aleznamená prebudenie pred skutočnos-ťou“ (s. 78). Reparove haiku realizujúpodobnú (náročnú) cestu, v ktorej jedôležité najprv skutočnosť rozpoznať,až potom ju zachytiť, a to všetko bez Božej istoty na záver.

Fascinácia jednoduchosťou haiku, o ktorej bolo už veľa napísané, je pri čítaní Reparových haiku utlmená. Pod-vedome vnímame, že sú výsledkomdlhého procesu. Cieľ onej jednodu-chosti, demonštrovať univerzálne po-znanie, napriek jedinečnosti zážitku,však dosahujú spoľahlivo. A dodajme,že nie je dôležité, kedy sa daný okamihodohral, pretože pravda, ktorú pome-núva, je nielen univerzálna, ale aj (ná-dejne) cyklická: „Šedé zrnko na / mod -ré skále nebe se / rodí a padá“ (s. 20).

EVA URBANOVÁ

127

Peter Kľúčik – Jozef Pavlovič:Števko Drievko a Alen ka z polienka. Mladé letá, 1988

píše | Jozef Špaček

Rudolf Sloboda: Záznamy (2010) | Najmenej recenzovaná kniha Rudolfa Slobodu– ak vôbec – a zároveň sa na nej podieľalo viacero takmer spoluautorov. Nejde leno Otta Havrilu, ktorý knihu zostavil z rozhovorov a Slobodových čitateľských pozná-mok k prečítaným knihám, ale tiež o partnerov v rozhovoroch, medzi ktorými boli,okrem iných, aj Štefan Moravčík, Jozef Urban, Maroš Bančej, Ivan Mojík, Viera Pro-kešová, Dado Nagy, Anna Blahová, Helena Dvořáková či Kamil Zbruž. Výpočet uvá-dzam preto, lebo tón či hĺbka rozhovoru závisí, ako je všeobecne známe, aj od pýta-júcich sa.

Rozhovory sú datované a zachytávajú pomerne značné časové rozpätie. Prvý roz-hovor je svojím spôsobom výnimočný, bol publikovaný v pamätnom študentskomREFLEXE už v r. 1969 a Štefan Moravčík ho začal značne nadľahčene – Čo pijete, pánSloboda? –, hoci záver je už v úplne inej polohe. Sloboda sa tu vyznáva zo svojej vy-sokej tvorivej túžby: „Chcel by som napísať taký román, ako Joyce napísal Odyssea.Napísať svoju Iliadu. Nad tým uvažujem, aké by to malo byť.“ (s. 15). Nasledujú roz-hovory od r. 1988 až po rok 1995 a, náhodne alebo štýlovo?, posledný rozhovor preŠtudentské listy.

Šírka problematiky, ktorá sa v rozhovoroch premlela, je veľmi úctyhodná, veď akáiná by aj u Slobodu mohla byť! Vysoký počet rozhovorov, ktoré poskytol (len v tejtopublikácii ich je vyše 40), okrem iného svedčí  aj o tom, akým bol Sloboda nevšednýmpartnerom, hoci sa ústnym tradovaním vedelo o jeho rovnako nevšednom spôsobeživota v Devínskej Novej Vsi, a tiež  o nie vždy vhodnom čase na koncipovanie rozho-vorov pre médiá, resp. o jeho ústretovosti voči médiám v tomto ohľade. Obdivuhodnéje aj to, aké množstvo informácií závažného charakteru z ktorejkoľvek oblasti dokázalR. Sloboda uložiť do svojej pamäti v čase, keď sme ešte nemali k dispozícii taký infor-mačný zdroj, akým je všemocný i zradný internet.

No možno ešte dôležitejšia ako rozhovory je druhá časť knižky, rozsahom pod-statne stručnejšia, v ktorej sú Slobodove poznámky o niektorých – pre neho mimo-riadne cenných – knihách, z ktorých preukázateľne čerpal pri koncipovaní svojichkníh, počnúc Narcisom a končiac Jeseňou. Medzi dielami filozofov, Bibliou, Prous-tom, Kafkom a niektorými slovenskými autormi má osobitné postavenie kniha Hen-ryho Davida Thoreau Walden anebo Život v lesích, ktorú – podľa Otta Havrilu – Slo-boda „nieže čítal, ale priamo žil“ (s. 303).

V týchto poznámkach je nanajvýš pozoruhodné, ako spája ťažké, náročné a hlbokés banálnym, všedným či praktickým. Jeden príklad za všetky – ku knihe Zámok sfor-muloval poznámky ako: „Predošlé veci opíšem niekoľkými vetami: intelektuál, či užkonkrétne spisovateľ (meria – delí – a spája) sa OCITNE pod Zámkom. Zachádzajús ním slušne, dokonca mu hovoria zememerač, ale NEPOTREBUJÚ HO.“ A ďalej na-sleduje úsečné – „ZÁMOK= CIRKEV“ (s. 355). Pri tej istej príležitosti však zapísal aj sé-riu vyslovene všedných poznatkov o byrokracii, ktorú musí bežný človek prekonaťpri stavbe, oprave či prístavbe domu, čo s Kafkom, pochopiteľne, veľmi tesne súvisí.

Aj pri tejto knihe musíme konštatovať, aká je to veľká škoda, že Rudolf Slobodav sebe nenašiel viac síl na dlhší život, a teda hádam aj napísanie ďalších kníh.

128

František Andraščík: Básne (2011) | Tohto autora som si prvý raz zaradil do sférysvojho záujmu po prečítaní jeho prózy Zvedavosť, ktorú stihol vydať v edícii Mladátvorba v r. 1970, žiaľ, v edícii dnes už len hlboko spomienkovej. Fascinovala ma vtedyuž jeho prvá veta, ktorou uvádza svoju grotesknú novelu: „Onedlho potom, čo sa v Ko-cúrkove rozhodli, že po starom žiť nemožno, začal som si baliť kufor.“ Hlavná postava,rozprávač, do istej miery alter ego samotného autora, sa však z Kocúrkova nevymaní.„Spoluobčanmi“ a svedkami jeho kocúrkovskej „story“, v ktorej svojrázne reagoval ajna stav našej krajiny po auguste 1968, sú nielen Tesnošil a Riedkošil, ale aj ženy ako Má-ria a Marta, muži Pavol, Peter, Tomáš a dokonca Majster, čo celkový význam Andraščí-kovho rozprávania posúva nielen do aluzívnej, ale aj alegorickej až mýtickej polohy.Veľavravná je tiež posledná veta: „Bolo mi zle, keď som pomedzi zasrienené konáregaštanov uvidel hviezdu, o ktorej som mal dojem, že ma ustavične, nepotrebne a ne-znesiteľne sprevádza, akoby mi chcela nahovoriť nepríjemnú dôvernosť.“ (s. 115).

Kniha Zvedavosť sa však na dlhý čas stala tou prvou aj poslednou možnosťou, akostopovať autorove ďalšie kroky v našej literatúre, pretože sa v r. 1971 celkom „neko-cúrkovsky“ ocitol medzi autormi vylúčenými zo Zväzu slovenských spisovateľov. Ne-všedná próza i meno jej autora sa mi zasunuli hlboko do povedomia – až na prílišdlhý čas; prišli ďalší autori, nové knihy, nové témy, hoci „kocúrkovstvo“ sa v istomohľade u nás skôr prehlbovalo. Andraščík sa do literatúry vrátil v tichosti, aj bez mojejpozornosti, až v roku 1985, konkrétne básnickou zbierkou Úpenlivé ruky, a to tichoho, ako nevšedného a zabúdaného, sprevádzalo vlastne až do jeho smrti v apríli 2001.A pritom, akého sme v ňom mali autora a najmä básnika!

Na druhej strane aj jeho prozaický debut patril k tomu najlepšiemu, čo u nás vyšlopred nástupom normalizácie. Svoje kratšie prózy vtedy – v spomínanej „smenárskej“edícii – ešte stihli publikovať Rudolf Sloboda (Romaneto a Don Juan), tiež  Milan Ze-linka (Dych) či Dušan Dušek (Strecha domu), ale aj Dušan Mitana (Psie dni a Patagó-nia) alebo Ivan Štrpka (básnická zbierku Tristan tára).

Plnokontúrový portrét Františka Andraščíka však predstavuje až kniha Básnez dielne vydavateľstva Modrý Peter, v ktorej je uverejnené všetko podstatné z jehobásnickej tvorby. Nechýba ani zasvätená štúdia Jána Zambora Horkosť a ústretovosťpoézie. František Andračšík je tu – na jednej strane – predstavený ako autor básní-pá-siem, ide napr. o báseň Zaklínanie. V nej, povedané spolu so Zamborom: „[...] je ima-ginárna krajina smrti paradoxne aj priestorom vyslovovania zaklínacích formúl,ktorého zmyslom je život, jeho ,stvorenie‘ či vzkriesenie.“ (s. 214). Táto báseň obsahujeviac ako jasnú alúziu na Guillauma Apollinaira; Andraščík v nej píše nasledovne: „Pas -tierka Eiffelka kde, Brána nebeského pokoja / i múry Kremľa, Hradčany, Belehrad,Berlín / Varšava a toľko križovatiek / v krážoch nevedomia“ (s. 93).

Autorova oscilácia medzi príklonom k moderne na jednej strane a pocitom prí-slušnosti k archetypu je zrejmá, keďže báseň Sedliak som rozhodne nie je gestom čipózou, o čom svedčí celý text: „Sedliak som. A keby som mal trebárs panský dom, /vždy a nevyliečiteľne budem sedliakom. / Neraz, nedva ovesil som hlavu, / moja dušabola smútok, telo – znôška trápení, / ako osirelá obloha, keď slnko / zanovito do vôdčľupne, / až sa zapení. / Ale ja – sedliak som. V snoch vidím / za záhradou zemiakrásť, / môj zemiak, môj protijed smútku i tých trápení, / ovocie ukonaných rúk, ktorýmsa / ten zemiak zelení.“ (s. 110).

Rozmernejší text Relativita môžeme podobne chápať aj ako paralelu Andraščí-kovho vlastného príbehu, básnickú skratku „cesty životom“ za poznaním, láskou, vie-rou. Roziahlejšie básne, pretkané prozaickými vsuvkami, nájdeme aj v kompozícii Prís -ne ráno. Samostatne vyšla v r. 1965, po nej nasledovala takisto rozsiahla kompozícia

129

Rekviem za živým (1967). Ako pôsobivý protiklad k týmto rozmerným cyklom sú „pré-vertovsky“ ladené kratučké básne ako napr. Udalosť: „Spopolavela. / Kto? / Neviem.“

Zaujímavo a nenáhodne pôsobí tiež skutočnosť, že básnik dedikuje dve básne Hor-kosť a Rozlúčka zo zbierky Zaklínanie Milanovi Hamadovi a Miroslavovi Válkovi;zbierka vyšla v r. 1967 a zásadná polemika medzi týmito dvomi osobnosťami bolavtedy niečím všeobecne známym, pričom Andraščík mal s obidvomi priateľský vzťah.Podľa Jána Zambora sa svojím senzuálnym pocitom horkosti básnik kontextualizujeso Štefanom Krčmérym a jeho „horkými piesňami“, no možno tu išlo aj o horkosťz pocitu, aký neskôr nadobudol vďaka neľútostnej polemike medzi spomenutýmiosobnosťami. Andraščíkove silné príklony k ostrej senzuálnosti sú však zrejmé už odjeho prvých básnických zbierok Brieždenie či Prísne ráno.

píše | nevyžiadaný dokumentMarián Grupač a kol.: Súčasná slovenská literatúra po roku 1989. Heslár vybra-ných slovenských literárnych tvorcov debutujúcich po roku 1989 (Martin: Maticaslovenská, 2015) �

Na prednej strane má názov aj s podnázvom 9 riadkov. Na predsádke má názov ajs podnázvom 0 riadkov. Na patitule má názov 2 riadky. Na hlavnom titule má názov4 riadky. V tiráži má názov s podnázvom 2 riadky. Tiráž má 22 riadkov. Jedna podporaz Ministerstva kultúry SR. Dvaja recenzenti recenzovali v roku 2015. Jeden profesor,jeden docent. Jeden PhDr., jeden PaedDr., 2x PhD. Jeden autorský kolektív zo šiestichspoluautorov spoluautoroval od roku 2011 do roku 2015. 1x Ing., 2x PhDr., 3x Mgr.,2x PhD. Jedno vydavateľstvo je tiež jeden distribútor. Jeden návrh obálky a jedna gra-fická úprava. Jedna zodpovedná redakcia (?). Jedna tlačiareň. Dve telefónne čísla, dvepoštové adresy, dve webové stránky, jedna mailová adresa. Jedno ISBN.

Jeden predslov. Dvadsať odsekov. Prvý odsek 4 riadky. Druhý odsek 12 riadkov.Tretí odsek 7riadkov. Štvrtý odsek 5 riadkov. Piaty odsek 11 riadkov. Šiesty odsek8 riadkov. Siedmy odsek 14  riadkov. Ôsmy odsek 10 riadkov. Deviaty odsek 16 riad-kov. Desiaty odsek 14 riadkov. Jedenásty odsek 7 riadkov. Dvanásty odsek 6 riadkov.Trinásty odsek 3 riadky. Štrnásty odsek 3 riadky. Pätnásty odsek 12 riadkov. Šestnástyodsek 3 riadky. Sedemnásty odsek 7 riadkov. Osemnásty odsek 6 riadkov. Devätnástyodsek 14 riadkov. Dvadsiaty odsek 4 riadky.

Pre ťažiskový význam predslovu sa pri ňom pristavme podrobnejšie a podrobmeho aspoň prvostupňovej objektívnej dokumentácii. Desiaty odsek 14 riadkov. Devät-násty odsek 14 riadkov. Deviaty odsek 16 riadkov. Druhý odsek 12 riadkov. Dvadsiatyodsek 4 riadky. Dvanásty odsek 6 riadkov. Jedenásty odsek 7 riadkov. Osemnásty od-sek 6 riadkov. Ôsmy odsek 10 riadkov. Pätnásty odsek 12 riadkov. Piaty odsek 11 riadkov.Prvý odsek 4 riadky. Sedemnásty odsek 7 riadkov. Siedmy odsek 14 riadkov. Šestnástyodsek 3 riadky. Šiesty odsek 8 riadkov. Štrnásty odsek 3 riadky. Štvrtý odsek 5 riadkov.Tretí odsek 7 riadkov. Trinásty odsek 3 riadky.

Heslár literárnych slovenských tvorcov sa volá jadro tejto publikácie. Vzorovéheslo. 1. Hlavička: autorovo meno, údaje o narodení, prípadne smrti,  výpočet oblastí,v ktorých autor pôsobí. 2. Biograficko-bibliografická časť: stručná charakteristika au-torovej tvorby + odkazy na zdroje, z ktorých bola charakteristika prevzatá. 3. Po-

130

známka k tvorbe: citát (ojedinelo dva citáty) o autorovej tvorbe alebo o konkrétnomdiele + odkaz na citovaný zdroj.

Na 194 životopisov z heslára spotrebovaných 280 jestvujúcich dostupných životo-pisov. Za 157 životopismi ako ich zdroj uvedené druhé, doplnené vydanie Slovníkaslovenských spisovateľov 20. storočia od autorov A. Maťovčíka, P. Cabadaja a P. Pare-ničku z roku 2008. Za 98 životopismi ako zdroj uvedená voľne dostupná webová databáza súčasných slovenských autorov, spravovaná Literárnym informačným cen-trom. Za 25 heslami uvedené iné zdroje. Pri dokumentovaní hesiel zo slovníka a z da-tabázy dokumentovanie dokumentuje dokumentárne presne, aj s chybami.

Heslár ako celok zostavený výhradne z už existujúcich tlačených a internetovýchdokumentov. Dokumentovanie internetových dokumentov presne zdokumento-vané. Internetových dokumentov použitých celkovo 284 za 26 dní. 15. 2. 2013 použitý1 zdroj. 9. 3. 2013 použitý 1 zdroj. 12. 12. 2013 použitých 24 zdrojov. 15. 1. 2014 použité2 zdroje. 2. 2. 2014 použitých 22 zdrojov. 18. 2. 2014 použitých 96 zdrojov. 20. 2. 2014použitý 1 zdroj. 25. 2. 2014 použitý 1 zdroj. 2. 3. 2014 použitých 44 zdrojov. 18. 3. 2014použitých 11 zdrojov. 20. 3. 2014 použitý 1 zdroj. 28. 3. 2014 použitý 1 zdroj. 30. 3. 2014použitých 44 zdrojov. 31. 3. 2014 použitých 8 zdrojov. 8. 4. 2014 použitý 1 zdroj. 16. 4.2014 použité 2 zdroje. 20. 5. 2014 použitý 1 zdroj. 4. 11. 2014 použité 2 zdroje. 20. 3.2015 použité 4 zdroje. 25. 3. 2015 použité 2 zdroje. 31. 3. 2015 použité 4 zdroje. 1. 6.2015 použitý 1 zdroj. 27. 7. 2015 použitý 1 zdroj. 28. 7. 2015 použitých 6 zdrojov. 3. 8.2015 použitý 1 zdroj. 18. 8. 2015 použité 2 zdroje.

Z 284 internetových zdrojov 1 zdroj získaný 15. 2. 2013, 1. 6. 2015, 20. 2. 2014, 20. 3.2014, 20. 5. 2014, 25. 2. 2014, 27. 7. 2015, 28. 3. 2014, 3. 8. 2015, 8. 4. 2014 a 9. 3. 2013.2 zdroje získané 15. 1. 2014, 16. 4. 2014, 18. 8. 2015, 25. 3. 2015 a 4. 11. 2014. 4 zdroje získané 20. 3. 2015 a 31. 3. 2015. 6 zdrojov získaných 28. 7. 2015. 8 zdrojov získaných31. 3. 2014. 18. 3. 2014 získaných 11 zdrojov. 2. 2. 2014 získaných 22 zdrojov. 12. 12.2013 získaných 24 zdrojov. 2. 3. 2014 a 30. 3. 2014 získaných 44 zdrojov. 18. 2. 2014 zís -kaných 96 zdrojov. 18. 2. 2014 – historicky najlepší deň v dokumentovaní dokumentovo slovenskej literatúre na internete. Historicky najlepším obdobím na dokumentova-nie dokumentov o slovenskej literatúre na internete úsek medzi 12. 12. 2013 a 31. 3.2014. V tomto čase zdokumentovaných 255 dokumentov o slovenskej literatúre voľnedostupných na internete. Len na porovnanie, databáza spisovateľov Literárneho in-formačného centra vznikala približne 15 rokov. Len na doplnenie, dokumentovanýdokument priamo z nej odčerpal v 137 prípadoch.

Heslár literárnych slovenských tvorcov po roku 1989 sa začína písmenom A nas. 9 a pokračuje na s. 10 a pokračuje na s. 11 a pokračuje na s. 12 a pokračuje na s. 13a pokračuje na s. 14 a pokračuje na s. 15 a pokračuje písmenom B na s. 15 a pokračujena s. 16 a pokračuje na s. 17 a pokračuje na s. 18 a pokračuje na s. 19 a pokračuje nas. 20 a pokračuje na s. 21 a pokračuje na s. 22 a pokračuje na s. 23 a pokračuje na s. 24a pokračuje na s. 25 a pokračuje na s. 26 a pokračuje na s. 27 a pokračuje na s. 28 a po-kračuje na s. 29 a pokračuje na s. 30 a pokračuje na s. 31 a pokračuje na s. 32 a pokra-čuje na s. 33 a pokračuje na s. 34 a pokračuje na s. 35 a pokračuje na s. 36 a pokračujena s. 37 a pokračuje na s. 38 a pokračuje písmenom C na s. 38 a pokračuje na s. 39a pokračuje na s. 40 a pokračuje na s. 41 a pokračuje písmenom Č na s. 41 a pokračujena s. 42 a pokračuje písmenom D na s. 42 a pokračuje na s. 43 a pokračuje na s. 44a pokračuje písmenom Ď na s. 45 a pokračuje na s. 46 a pokračuje písmenom F nas. 46 a pokračuje na s. 47 a pokračuje na s. 48 a pokračuje na s. 49 a pokračuje na s. 50a pokračuje písmenom G na s. 50 a pokračuje na s. 51 a pokračuje na s. 52 a pokračujena s. 53 a pokračuje na s. 54 a pokračuje na s. 55 a pokračuje na s. 56 a pokračuje na

131

s. 57 a pokračuje na s. 58 a pokračuje na s. 59 a pokračuje na s. 60 a pokračuje na s. 61a pokračuje písmenom H na s. 62 a pokračuje na s. 63 a pokračuje na s. 64 a pokračujena s. 65 a pokračuje na s. 66 a pokračuje na s. 67 a pokračuje na s. 68 a pokračuje nas. 69 a pokračuje na s. 70 a pokračuje na s. 71 a pokračuje na s. 72 a pokračuje na s. 73a pokračuje na s. 74 a pokračuje na s. 75 a pokračuje na s. 76 a pokračuje na s. 77 a po-kračuje písmenom Ch na s. 77 a pokračuje na s. 78 a pokračuje na s. 79 a pokračujepísmenom I na s. 79 a pokračuje na s. 80 a pokračuje písmenom J na s. 80 a pokračujena s. 81 a pokračuje na s. 82 a pokračuje na s. 83 a pokračuje na s. 84 a pokračuje pís-menom K na s. 84 a pokračuje na s. 85 a pokračuje na s. 86 a pokračuje na s. 87 a po-kračuje na s. 88 a pokračuje na s. 89 a pokračuje na s. 90 a pokračuje na s. 91 a pokra-čuje na s. 92 a pokračuje na s. 93 a pokračuje na s. 94 a pokračuje na s. 95 a pokračujena s. 96 a pokračuje na s. 97 a pokračuje na s. 98 a pokračuje na s. 99 a pokračuje nas. 100 a pokračuje na s. 101 a pokračuje na s. 102 a pokračuje na s. 103 a pokračuje nas. 104 a pokračuje na s. 105 a pokračuje na s. 106 a pokračuje na s. 107 a pokračuje nas. 108 a pokračuje na s. 109 a pokračuje na s. 110 a pokračuje na s. 111 a pokračuje pís-menom L na s. 111 a pokračuje na s. 112 a pokračuje na s. 113 a pokračuje na s. 114a pokračuje na s. 115 a pokračuje na s. 116 a pokračuje na s. 117 a pokračuje na s. 118a pokračuje na s. 119 a pokračuje na s. 120 a pokračuje na s. 121 a pokračuje na s. 122a pokračuje na s. 123 a pokračuje písmenom M na s. 123 a pokračuje na s. 124 a po-kračuje na s. 125 a pokračuje na s. 126 a pokračuje na s. 127 a pokračuje na s. 128a pokračuje na s. 129 a pokračuje na s. 130 a pokračuje na s. 131 a pokračuje na s. 132a pokračuje na s. 133 a pokračuje na s. 134 a pokračuje na s. 135 a pokračuje na s. 136a pokračuje na s. 137 a pokračuje na s. 138 a pokračuje na s. 139 a pokračuje na s. 140a pokračuje písmenom N na s. 140 a pokračuje na s. 141 a pokračuje na s. 142 a pokra-čuje písmenom O na s. 142 a pokračuje na s. 143 a pokračuje na s. 144 a pokračuje nas. 145 a pokračuje na s. 146 a pokračuje na s. 147 a pokračuje na s. 148 a pokračuje pís-menom P na s. 148 a pokračuje na s. 149 a pokračuje na s. 150 a pokračuje na s. 151a pokračuje na s. 152 a pokračuje na s. 153 a pokračuje na s. 154 a pokračuje na s. 155a pokračuje na s. 156 a pokračuje na s. 157 a pokračuje na s. 158 a pokračuje na s. 159a pokračuje na s. 160 a pokračuje na s. 161 a pokračuje na s. 162 a pokračuje na s. 163a pokračuje na s. 164 a pokračuje na s. 165 a pokračuje na s. 166 a pokračuje na s. 167a pokračuje písmenom R na s. 167 a pokračuje na s. 168 a pokračuje na s. 169 a pokra-čuje na s. 170 a pokračuje na s. 171 a pokračuje na s. 172 a pokračuje na s. 173 a pokra-čuje na s. 174 a pokračuje na s. 175 a pokračuje na s. 176 a pokračuje písmenom S nas. 176 a pokračuje na s. 177 a pokračuje na s. 178 a pokračuje na s. 179 a pokračuje nas. 180 a pokračuje na s. 181 a pokračuje na s. 182 a pokračuje na s. 183 a pokračuje nas. 184 a pokračuje na s. 185 a pokračuje na s. 186 a pokračuje na s. 187 a pokračuje nas. 188 a pokračuje na s. 189 a pokračuje na s. 190 a pokračuje na s. 191 a pokračuje nas. 192 a pokračuje písmenom Š na s. 192 a pokračuje na s. 193 a pokračuje na s. 194a pokračuje na s. 195 a pokračuje na s. 196 a pokračuje na s. 197 a pokračuje na s. 198a pokračuje na s. 199 a pokračuje na s. 200 a pokračuje na s. 201 a pokračuje na s. 202a pokračuje na s. 203 a pokračuje na s. 204 a pokračuje na s. 205 a pokračuje na s. 206a pokračuje na s. 207 a pokračuje písmenom T na s. 207 a pokračuje na s. 208 a po-kračuje na s. 209 a pokračuje na s. 210 a pokračuje na s. 211 a pokračuje na s. 212 a po-kračuje na s. 213 a pokračuje na s. 214 a pokračuje písmenom U na s. 214 a pokračujena s. 215 a pokračuje na s. 216 a pokračuje na s. 217 a pokračuje písmenom V na s. 217a pokračuje na s. 218 a pokračuje na s. 219 a pokračuje na s. 220 a pokračuje na s. 221a pokračuje na s. 222 a pokračuje na s. 223 a pokračuje na s. 224 a pokračuje písme-nom W na s. 225 a pokračuje na s. 226 a pokračuje na s. 227 a pokračuje písmenom

132

133

Z na s. 227 a pokračuje na s. 228 a pokračuje na s. 229 a pokračuje písmenom Ž nas. 229 a pokračuje na s. 230 a končí sa na s. 231.

Za heslárom nasleduje vakát .Aj medzi stranami 233 a 292 je zdokumentované poradie, v akom za sebou nasle-

dujú čísla z tohto intervalu. Inak sa tu nachádzajú časti Literárne súťaže na Slovensku,Zoznam vybraných literárnych súťaží na Slovensku s menoslovom ocenených auto-rov, Vybrané literárne súťaže, ceny a literárne festivaly na Slovensku, Zoznam biblio-grafických odkazov a Výberový menný register. O zoznamoch súťaží sa píše slovami,ktoré za sebou nasledujú v tomto poradí: Za zátvorkou nasl. slovo zoznam, nasl. slovoje, nasl. slovo koncipovaný, nasl. slovo ako, nasl. slovo dokumentačný, nasl. slovo ma-teriál, nasl. slovo s, nasl. slovo informáciami, nasl.čiarka, nasl. slovo ktoré, nasl. slovoboli, nasl. slovo ochotní, nasl. slovo a, nasl. slovo schopní, nasl. slovo poskytnúť, nasl.slovo organizátori, nasl. slovo a, nasl. slovo vyhlasovatelia, nasl. slovo súťaží, nasl. slovozo, nasl. slovo svojich, nasl. slovo archívov, nasl.čiarka, nasl. slovo prípadne, nasl. slovoboli, nasl. slovo tieto, nasl. slovo informácie, nasl. slovo prístupné, nasl. slovo na, nasl.slovo internete, nasl. slovo či, nasl. slovo v, nasl. slovo rozličných, nasl. slovo printo-vých, nasl. slovo publikáciách, nasl.čiarka, nasl. slovo zborníkoch, nasl. slovo a, nasl.slovo pod, nasl.bodka, nasl. zátvorka. Nasledujú zoznamy dokumentujúce zdokumen-tované slová.

Náš dokument v priamej nadväznosti na intenciu dokumentovaného dokumentuuvedenú na zadnej strane obalu nemá tendencie byť hodnotiacim dokumentom; pri-márnym determinantom jeho kreovania bolo predovšetkým a výhradne dokumen-tačné hľadisko.

DANIELA BOJNANSKÁ (1960) vyštudovala FF UK v Bratislave, píše básne aj prózu, pra-covne sa venuje kultúre znevýhodnených skupín. Doposiaľ vydala 4 básnické zbierky,niektoré vlastným nákladom, naposledy Úžas a/symetria (2016) a dvojjazyčne zbierkuhaiku s názvom Tri slnká (2014).

DEJAN BOGOJEVIĆ (1971, Valjevo) je srbský spisovateľ a výtvarný umelec. Doterazpublikoval 50 autorských kníh, jeho haiku je preložené do 20 jazykov, tvorba zastú-pená v početných antológiách. Je nositeľom viacerých domácich aj medzinárodnýchocenení,  zostavovateľom 5 haiku antológií, redaktorom časopisu pre haiku Cvet šlivea časopisu pre poéziu Tenso, šéfredaktorom literárneho časopisu Akt a riaditeľom vy-davateľstva Bogojevićeva izdanja. Žije vo Valjeve.

RADMILA BOGOJEVIĆ (1946, Dobrić) je srbská spisovateľka, píše haiku, prózu a poé -ziu pre deti. Publikovala 2 knihy haiku poézie. Jej haiku básne preložili do viacerýchjazykov a zaradili do početných antológií. Je nositeľkou ocenenia Mainichi na súbehuv Japonsku. Žije v Rajkovići.

LADISLAV ČÁNI (1961) je slovenský básnik a prekladateľ z Vojvodiny. Vyštudoval slo-venský jazyk a literatúru na FF v Novom Sade. Vydal 4 zbierky básní: Glosolália, biblio-fília (1992), Zánik chrámu (1997), Kameň na dlani (2005), Izba, o ktorej dom mlčí(2015) a texty piesní Po milovaní (2004). Je spoluzostavovateľom dvoch literárnychantológií a monografie o maliarovi K. M. Lehotskom. Žije v Báčskom Petrovci.

ALEŠ DEBELJAK (25. december 1961 – 28. január 2016) – slovinský básnik, esejista,editor a organizátor literárneho života. Prednášal sociológiu kultúry na Ľubľanskejuniverzite, bol laureátom Ceny Prešernovej nadácie a dvakrát Jenkovej ceny za poéziu.Publikoval okolo 13 odborných a esejistických kníh a 9 básnických zbierok. V slovin-čine mu naposledy vyšla kniha autoreflexívnych básní v próze Ako sa stať človekom(2014).

MARKO ELSNER GROŠELJ (1959) je básnik, esejista, autor rozhlasových hier. Vydal9 básnických zbierok, naposledy dvojknihu Vrnitev k sinjini / Neopisljiva bližina(2014), zúčastnil sa viacerých prehliadok, napr. s hrou Piaty jazdec na festivale expe-rimentálnej rozhlasovej hry v Moskve.

KAROL CHMEL (1953) je básnik, prekladateľ, editor, donedávna redaktor vydavateľ-stva Kalligram. Prekladá z poľštiny, srbčiny, slovinčiny, je autor šiestich básnickýchzbierok, naposledy: Batéria (2014).

META KUŠAR (1952) je slovinská poetka a esejistka, organizátorka literárnych podujatí„Metavečeri“ a „Prestol poezije“, autorka 7 básnických zbierok. Za zbierku Vrt (Zá-hrada) získala v roku 2015 Veronikinu cenu za najlepšiu básnickú zbierku. Píše aj fil-mové scenáre a relácie pre rozhlas. V preklade do slovenčiny jej vyšla básnická zbierkaĽubľana (2004).

SLOBODANKA LUKOVIĆ (1938, Bačina) je srbská spisovateľka, tvorí haiku, poéziu,prózu, haibun, doteraz publikovala okolo 20 kníh. Jej texty sú zastúpené najmä v haikuzborníkoch a antológiách a preložené do viacerých jazykov. Žije v Kragujevaci.

PETAR MATOVIĆ (1978) je srbský básnik. Po štúdiu literatúry na Filologickej fakultev Belehrade zakotvil v Požege; v r. 2013 – 2014 štipendista poľského Ministerstva kul-túry; autor zbierok Komorné veci, Kufre Jima Jarmuscha a Odkiaľ prichádzajú bobry.

134

KRISTIJAN MUCK (1941) je slovinský divadelný a filmový herec, režisér a vysokoškol-ský pedagóg na divadelnej a filmovej akadémii v Ľubľane. Vydal 9 básnických zbierok,naposledy Razgovori v škrlatu (2012), viacero esejistických kníh, píše tiež divadelnéa rozhlasové hry a venuje sa výtvarnému umeniu.

MAJA NOVAK (1960) je slovinská spisovateľka a prekladateľka, autorka 4 románova zbierky poviedok Zverjad (Zver), za ktorú získala tzv. malú Prešernovu cenu (1996).Píše najmä science fiction, detektívky (resp. prózu s tajomstvom) a spoločenskokri-tickú prózu. V súčasnosti sa venuje prekladaniu a – ako autorka stálych rubrík – publi-cistike. Žije v Ľubľane.

STANISLAV RAKÚS (1940) je prozaik a literárny teoretik, emeritný profesor Prešovskejuniverzity. Debutoval románovou novelou Žobráci (1976), doposiaľ vydal 15 kníh. Na-teraz poslednou je súbor troch próz, ktorý vyšiel pod názvom Fáza uvoľnenia (2013).Žije v Košiciach.

STANISLAVA REPAR (1960) je slovenská a slovinská poetka, prozaička, prekladateľkaa literárna vedkyňa, žijúca medzi Bratislavou a Ľubľanou. Je autorka 16 kníh, naposledyzbierky esejí Agonija smisla a dvojjazyčnej zbierky haiku Fabrika na porcelán (2015),a tiež 4 rozsiahlych vedeckých expertíz (napr. projekt EK: QUING). Preložila dvad-siatku knižných titulov, naposledy zo slovinčiny M. Vidmar: Izby a iné básne a do slo-vinčiny Interiér Š. Strážaya.

DRAGAN J. RISTIĆ (1948, Niš, ) je srbský prekladateľ umeleckej literatúry a spisovateľ.Píše poéziu, krátke poviedky (4 knihy), aforizmy (2 knihy) a haiku poéziu (12 kníh).Jeho haiku básne sú zastúpené v početných antológiách a mnohokrát ocenené. Jehlavným a zodpovedným redaktorom časopisu Haiku noviny a predsedom Spolkuspisovateľov a literárnych prekladateľov Niša.

ZOROSLAV SPEVÁK (1956, Báčsky Petrovec) je spisovateľ a prekladateľ, riadny profe-sor na Katedre pedagogiky FF Univerzity v Novom Sade, Vojvodina. Je autorom viace-rých vedeckých monografií, vysokoškolských učebníc (v Srbsku aj na Slovensku), po-četných štúdií a článkov. Ako Zoroslav Jesenský publikuje prózu a píše aj pre deti.Zostavil antológiu detských poviedok od slovenských autorov z Juhoslávie Postavímsi palác z palaciniek (1996). Žije v Báčskom Petrovci.   

MARÍNA ŠIMAKOVÁ SPEVÁKOVÁ (1981) je docentka na Katedre slovakistiky FF Uni-verzity v Novom Sade, Vojvodina. Vydala monografiu Podoby intertextuality v tvorbeVíťazoslava Hronca (2015), publikuje literárnovedné štúdie v tematických monogra-fiách, zborníkoch a časopisoch v Srbsku aj v zahraničí. Žije v Báčskom Petrovci.

DUŠAN STOJKOVIĆ (1948, Belehrad) je srbský básnik, prozaik, esejista, zostavovateľantológií (celoživotne napríklad kurióznych antológií spisovateľov/spisovateliek,ktorí ukončili svoj život samovraždou), literárny kritik a prekladateľ. Okrem iného tvorítiež poéziu haiku. Jeho diela boli ocenené doma aj v zahraničí a preložené do viace-rých jazykov. Žije v Mladenovci.

IVO SVETINA (1948) je básnik, dramatik, esejista a prekladateľ, od roku 2014 predsedaSpolku slovinských spisovateľov. Vydal 29 básnických zbierok, naposledy Strašni de-lavci (2014), do slovinčiny okrem iného preložil mýty juhoamerických Indiánov, Ti-betskú knihu mŕtvych, ale aj Shakespearovu hru Romeo a Júlia.

135

TOMAŽ ŠALAMUN (4. júl 1941 – 27. december 2014) je slovinský básnik, ktorý sa vý-razne presadil aj v USA, kde nejaký čas žil, autor 51 básnických zbierok, nositeľ všet-kých významnejších slovinských ocenení za poéziu, často oceňovaný aj v zahraničí.Poslednou autorom vydanou zbierkou sú Dojenčki (2014), posmrtne ešte vyšli Orgije(2015) a Ta, ki dviga tačko, spi (2015).

JOZEF ŠPAČEK (1950) je prozaik a literárny kritik. Pôsobil na gymnáziu v Skalici. Vydalvoľnú historickú trilógiu Na kobyle, na žrebcovi, Ruže a tŕnie, Sever a iné túžby, ro-mány Neúplný rozvrh hodín a V ulitách, kratšie prózy v knižke Niečo o abecede. Re-cenzie a kritiky vydal v knihe Nepovinné čítanie. Žije v rodnej Skalici.

JAROSLAV ŠRANK (1975) pôsobí na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedago-gickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, píše najmä recenzie, kritiky a štú-die o súčasnej slovenskej poézii. Vydal literárnovedné knihy Autorské texty s folklór-nou dimenziou (2009), Nesamozrejmá poézia (2009) a Individualizovaná literatúra(2013).

JÁN TAZBERÍK (1950) pracoval v rôznych vedeckých, pedagogických a manažérskychpozíciách, v rokoch 1994 – 1995 a 1998 – 2012 bol generálnym riaditeľom Národnéhoosvetového centra. Doposiaľ vydal 5 básnických zbierok, debutoval zbierkou Pra-mene svetla (1977), naposledy vydal Spodný bod svetla (2014, výročná cena Spolkuslovenských spisovateľov, prémia Literárneho fondu).

IDA ŽELINSKÁ (1972) je sociálna poradkyňa a manažérka. V r. 2009 spolu s MilošomKoptákom a Máriou Rojko založila ASIL GALLERY a v r. 2014 TOTO! je galéria. Riadilasociálne a komunitné projekty a projekty oživovania verejných priestorov. V rokoch2009 – 2010 bola šéfredaktorkou detských časopisov Včielka a Zornička.

136

Peter Kľúčik – Zbigniew Nienacki:Pán Tragáčik a Neviditeľní. Mladéletá, 1988

Peter Kľúčik: Maľovať baroko

Tam na vás vyskočí lev s hrivou z peria, tam zubatá jašterica, tam tiger s nohami akoobrovské žabacie stehná, už len sa odraziť a skočiť, a tam zebra s pštrosím krkom,ktorý len namáhavo nesie jej ťažkú hlavu, všade palmy, liany, obrovské sladké kvety...čo to (dopekla) je? Takto vyzerajú diela z posledných rokov tvorby Petra Kľúčika. Keďsa niekedy v polovici deväťdesiatych rokov rozhodol, že už nebude ilustrovať knihy,začal si vytvárať vlastný príbeh – atlas zvláštnych tvorov. Množia sa a pribúdajú, útočia

Peter Kľúčik – Zbigniew Nienacki: Pán Tragáčik a Fantomas. Mladé letá, 1986

na diváka svojimi plnými, bizarnými tvarmi, akoby ich „hmota“, vytvorená čiarami,vytláčala z papiera von.

Keď nie je príležitosť, prichádza pretlak. Aby autor doslova nevybuchol, aby sa jehotalent neroztrieštil na márne kúsky, sám seba stiahol, zošnuroval atlasovým formátom.Akoby svoje „viem čo a viem ako“ chcel potlačiť a už si nespomenúť na to, ako maľoval„predtým“, na svoje predchádzajúce príbehy.

A ako maľoval?Bol vždy svojský. Nepodliehal módnym trendom. Stále „maľoval baroko“ – vykašľal

sa na to, že „ornament je zločin“,1 pevne sa zakliesnil v priestore hutných tvarov, oblín,žartovne skrytých odkazov, či akýchsi „mašličiek“, hier s farbami. Vo svete „plných“ilustrácií, v ktorých takmer neexistuje „biela plocha“; ten „vzduch“, čo ponecháva prie-stor pre čitateľovu fantáziu.

Na vrchole svojej doterajšej ilustrátorskej tvorby – na prelome 80. a 90. rokov (ajkeď hovoriť o vrchole u autora, ktorý ešte žije, je minimálne neslušné) tvoril obrázkytak, akoby fotografoval text. Zachytil dejovú líniu, z kapitoly vybral kľúčovú vetu a pe-rom (ako fotoaparátom) priamo na nej príbeh pozastavil. Čitateľovi stačilo jednýmokom čítať, druhým si overovať, či dobre vidí.

Silná kontúra, kresba perom, už takmer zabudnuté precízne šrafovanie vytvárajúceilúziu pohybu. Výrazná, až cukríková farebnosť ako z cirkusových plagátov. Jasná ro-zoznateľnosť postáv: „áno, takto – presne takto si predstavujem, ako by hrdina prí-behu mal vyzerať“, ich realistickosť, jedno či sú to hrdinovia veľkí, či malí, či v sebemajú prvky skutočných ľudí, alebo sú to vymyslené bytosti. A navyše sú aj hodnotovočitateľní: dobrí sú pekní, zlí tak trochu škaredí a vtipní tak trochu smiešni. Hej, to jePeter Kľúčik.

Vždy mal šťastie na zadania: Defoeov Robinson, Lidgrenovej Pipi Dlhá Pančucha,Tolkienov Hobit... to všetko boli knihy vopred predurčené na čitateľský úspech. Mô-žeme premýšľať, či by sila Kľúčikovho talentu prerazila aj cez zlé alebo priemernétexty, či by ich dvihla, dokázala predať. Myslím si, že určite áno, pretože patrí medzitých autorov, z diel ktorých jednoducho cítiť, že ilustrovanie ich baví. Že je im v sú -zvuku s textom dobre. S vedomím, že je to dar: mať ľahkú ruku a iskru v oku.

IDA ŽELINSKÁ

PETER KĽÚČIK (1953) študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu a potom –1976 až 1980 – na oddelení knižnej tvorby a ilustrácie VŠVU v Bratislave u prof. AlbínaBrunovského. V rokoch 1980 – 1993 ilustroval množstvo kníh, najmä pre deti, či dob-rodružných kníh pre mládež, medzi nimi napríklad Stratený svet od A. C. Doyla(1983), Zlatý kľúčik od A. Tolstého (1984), Pištáčik sa žení (1985) alebo Babka na re-bríku (1987) od D. Dušeka, Pipi Dlhá Pančucha od A. Lindgrenovej (1985), Števkodrievko a Alenka z polienka (1988) či Život a dobrodružstvá Robinsona Crusoa odDaniela Defoe (1992). Získal viaceré ocenenia v súťažiach Najkrajšie knihy Českoslo-venska a Cena SUKK, je nositeľom Ceny ministra kultúry (1992), Ceny Literárnehofondu (1994) a je zapísaný na Čestnej listine IBBY (2014).

1 Adolf Loos (1908)

Peter Kľúčik – Daniel Defoe: Život a dobrodružstvá Robinsona Crusoa. Mladé letá, 1991

Peter Kľúčik – Zbigniew Nienacki: Pán Tragáčik a človek z UFO. Mladé letá, 1990

Peter Kľúčik – Zbigniew Nienacki: Pán Tragáčik a človek z UFO. Mladé letá, 1990

Peter Kľúčik – J. R. R. Tolkien: Hobit. Mladé letá, 1989-90 (nepublikované)

Peter Kľúčik – Arthur Conan Doyle: Stratený svet. Mladé letá, 1984

Moskovská 29, 811 08 Bratislavačíslo 7 – 8 | 2016

Laurinská 2, 815 08 BratislavaSeparát je nepredajný. ISSN 0231-6714

Peter Kľúčik – Daniel Hevier a kol.: Rozprávková torta (antológia). Mladé letá, 1989