Vokál ä vokál ä sa vyslovuje ako veľmi otvorené, široké e s nízkou polohu jazyka

nemá dlhý variant; v dlhých pozíciách je diftong ia (päta – piat, mäso – mias)

v bežnej spisovnej výslovnosti (neutrálny štýl) sa vyslovuje e, v pravopise sa zachováva ä

bez ohľadu na výslovnosť

používa sa iba po perných (labiálnych) spoluhláskach b, p, m, v, zväčša v základoch slov

(mäso, mäkký, bäkať), menej v príponách (holúbä)

po b: žriebä, holúbä, bábätko, holúbäcí

po m: mäkký, odmäk, mäsiar, mätiem, pamäť, spamäti, pomätenec, smädiť

často v zastaraných (poetických) tvaroch: bremä, semä, temä, vemä a i.

po p: päsť, pätina, zápästie, päta, opätok, späť, napätie, chlápä

po v: väčší, úväzok, svätý, deväť, väzeň, hovädzí

pravidelné je v tvaroch slovesa miasť: mätiem, mätieš, mätú

písanie ä sa zachováva aj v slovách odvodených od týchto slov i v zložených

slovách (päsť – pästička, nevädza – nevädzový, mäkký – mäkkopodnebný)

/úloha č. 2/

dúpä (brloh), vemeno, pripäť (pripnúť), odkväcnúť/odkvacnúť/odkvicnúť, medza,

zmätený (popletený), nevädza, med, zmätkár, väzenie, medovník, mätový odvar,

pätný sval

Diftongy ia, ie, iu diftongy ia, ie sa vyskytujú iba po mäkkých alebo pôvodne mäkkých konsonantoch

ojedinele sa vyskytujú aj v cudzích slovách (napr. diabol, diamant, golier, inžinier, ale

štúdi-um, rádi-um, fi-alka)

vyslovujeme ich krátko [ži ̯aden, ňi ̯ečo]

osobitné prípady: v prevzatých slovách obsahujúcich dve susedné slabikotvorné

samohlásky, sa dĺžka píše i vyslovuje, napr. o štúdiách, akciách, organizáciám,

mediálny, diéta, olympiáda, stimuláciách

diftongy patria vždy do rovnakej slabiky, preto ich nevyslovujeme dvojslabične

[žijaden, ňiječo] a v písme ich nerozdeľujeme na konci riadka (ľu-dia, nie ľu-di-a)

mäkké spoluhlásky čítame pred dvojhláskami mäkko, ale neoznačujeme ich

mäkčeňom (dielo, dieťa, prianie, tieseň, liať, lievik)

Písanie vokálov v niektorých príponách vokál ú v prípone -úci/-úca/-úce (mätúci/mätúca/mätúce) sa po predchádzajúcej

dlhej slabike skracuje: hádžuci/hádžuca/hádžuce, píšuci, viažuci, vládnuci

skracujú sa aj prípony -ár, -áreň (výhybkár, zásobáreň), a to po predchádzajúcej dlhej

slabike (s dlhým vokálom, diftongom alebo dlhým slabičným ŕ, l): áčka – áčkar, bájka

– bájkar, mlieko – mliekar – mliekareň, obliekať sa – obliekareň, prezliekať sa –

prezliekareň, škôlka – škôlkar, voľné myšlienky – voľnomyšlienkar

prípony -iar, -iareň sa pred dlhou slabikou nemenia: múka – múčiar, triediť – triediareň

v niektorých slovách s príponami -ár/-iar, -áreň/-iareň nastáva pred príponou

striedanie (alternácia) dlhého vokálu či diftongu na krátky vokál a prípona zostáva

dlhá: bránka – brankár, archív – archivár, košík – košikár, liečiť – lekár, taxík – taxikár,

hviezda – hvezdár – hvezdáreň, liek – lekáreň, betón – betonár – betonáreň, umývať –

umyváreň a pod.

/úloha č. 3/

Písanie konsonantov ď, ť, ň, ľ

mäkké konsonanty ď, ť, ň, ľ píšeme s mäkčeňom:

pred vokálmi a, o, u, á, ú (ľahký, ťažko, poľovať, ďobať, Ďumbier, ľud, ľútosť,

guľáš/guláš)

vnútri slov pred spoluhláskami (loďka, oňho, učiteľka)

na konci slov a tvarov (písať, choď, úľ)

zápis d, t, n, l používame:

pred vokálmi e, i v domácich a zdomácnených slovách (telo, delo, leto, ticho,

snívať)

pred diftongmi ia, ie, iu (peniaz, vytiahnuť, liek, k raždiu)

mäkké ď, ť, ň, ľ v spojení s vokálmi e, i, í nevyslovujeme:

v slovách cudzieho pôvodu: negácia, titul, diktát, prestíž, technika, detektív, materiála pod.

(pozor: hovoríme [ňealko, ňerez/s; vhodnejšie antikor, nehrdzavejúca oceľ])

v slovách teraz, teda, vtedy, dereš, dekan, pijatika, terč

vo zvukomalebných slovách tik-tak, tikať, dínom-dánom a i.

v niektorých propriách: Dezider, Tibor, Debrecín, Temešvár, Helena, Martin, Segedín, Linec,Telgárt

ale [Šťefan, Ťisovec (= ťis), Ťisa, Či ̯erna nad Ťisou ̯, Barďejou ̯, Ťerani, Ťeri ̯akou ̯ce, Ťimoťej iTimoťej (var.), Ťešeďíkovo, Ochťinská aragonitová jaskiňa]

v slovách s predponami nad-, od-, pod-, popod-, pred- (nadísť, odísť, predísť,...)

v zámenách ten, tento, onen, žiaden (ten, tí, tie, tieto, tej, tejto, oní, onej, žiadne, žiadnej)

v pádových príponách adjektív vzoru pekný, matkin a v iných slovách, ktoré sa skloňujúako adjektíva vzoru pekný (substantíva, číslovky, zámená, trpné príčastia: žltej, žltí, chudej,chudí, desiatej, štvrtej, šiestej, štvrtí, slúžny, slúžneho, matkini

v pádových príponách vzoru gazdiná: gazdinej, princeznej

PÍSANIE PÁROVÝCH KONSONANTOV

konsonanty sa podľa znelosti (účasti hlasiviek pri artikulácii) rozdeľujú na

párové:

neznelé: p t ť c č s š k ch f

znelé: b d ď dz dž z ž g h v

nepárové znelé (zvučné/sonóry): m, n, ň, l (ĺ), ľ, r (ŕ), j, (v)

na to, či sa v slove píše párový neznelý al. znelý konsonant, ukazuje postavenie pár.konsonantu pred vokálmi a zvučnými konsonantmi v iných tvaroch toho istého slova: chlap –chlapa, chlapovi, chlapov, chlapoch, chlapmi (píše sa so spoluhláskou p)

dub – duba, dubu, dube, dubom, dubom, duby, dubmi (píše sa so spoluhláskou b)

(iné prípady: svadba – svadobný, mlatba – mlátiť – mlatobný, platba – platiť – platobný,Veľký Blh – vo Veľkom Blhu, plch – plcha – plchovi)

v pravopise sa neberie ohľad na znelostnú asimiláciu konsonantov

jednotné písanie morfém sa nezachováva pri predpone s-/z-/zo-

PÍSANIE KONSONANTOV V PREDPONÁCH

predpony nad-/nado-, pod-/podo-, od-/odo-, pred-/predo-, ob-/obo-, bez-/bezo-,

cez-/cezo-, roz-/rozo-, v-/vo-, vz-/vzo- píšeme jednotne podľa morfematického

princípu s párovými znelými konsonantami

tento spôsob písania sa ustálil podľa podôb, v ktorých sú párové znelé konsonanty pred

vokálmi

nad-/nado-: nadpísať, nadceniť, nadčas, nadovšetko

pod-/podo-: podskočiť, podšiť, podomlieť

od-/odo-: odťať, odcudziť, odkúpiť, odomlieť

pred-/predo-: predtriedny, predcítiť, predovšetkým

ob-/obo-: obtočiť, obchvat, obšiť, oboplávať

bez-/bezo-: bezpredmetný, beztrestný, bezcolný, bezodný

cez-: cezpoľný, cezhraničný

roz-/rozo-: rozpísať, roztočiť, rozťať, rozseknúť, rozožrať

v-/vo-: vsadiť, vpísať, voperovať

vz-/vzo-: vzpínať sa, vzchádzať, vzoprieť sa

POZOR!!!

predponu s-/z-/zo- píšeme podľa výslovnosti, nie podľa morfematického princípu

namiesto staršej pravopisnej podoby smena (vo význame „vymedzený pracovný čas“)

používame podobu zmena

podľa výslovnosti píšeme aj zložené predložky, napr. spod, spoza, spopod, spomedzi

/úloha č. 4/

PÍSANIE KONSONANTU V pernozubný znelý konsonant (v) sa označuje písmenom v, napr. voda, vata, kladivo, vítať

s písmenom v podľa morfematického princípu sa píše prefix v-/vo- a predložka v/vo, napr.

vbiť, vpísať, vopchať, v tlači, vo svete

v slovách, ktoré vznikli zo spojení s predložkou v, sa tiež zachováva písanie s písmenom v,

napr. vcelku (zo spojenia „v celku“)

s písmenom v sa píše aj prefix vz-/vzo-, napr. vzostup, vzísť, vzoprieť sa

v jednotlivých tvaroch slov sa zachováva písanie v rovnako ako v postavení pred

nasledujúcim vokálom, napr. slovo – slov, konzerva – konzerv

s písmenom v sa píše pád. prípona G pl. substantív m. r. a A pl. životných substantív m. r.

-ov, napr. chlapov, holubov, strojov, a prípona privlastňovacích ADJ m. r. -ov, napr. otcov

(kabát), bratov (úspech)

písanie v sa zachováva aj v derivovaných slovách pred slovotvor. príponami, napr. slovo –slovko [slou̯ko], krava – kravský [krau̯skí], sláva – slávny [sláu̯ni]

v sa píše aj v niektorých slovách pred nasledujúcimi neznelými konsonantmi, hoci nejde o

slová s predponou v, napr. včera [fčera], vták, včela, včelí, však, zovšadiaľ

PÍSANIE SLOV OSOBITNE A DOVEDNA

dovedna sa píšu jednotlivé časti zložených slov, napr. medziústavný, štrkopiesok,

veľkomesto, pravdovravný

niekedy (pri vyj. samostatnosti zložiek, vzájomnosti a pod.) sa spolupatričnosť pôvodne

samostatných slov naznačuje spojovníkom, napr. bielo-červený, slovensko-český, bielo-

modro-červený

dovedna sa píšu:

zložené predložky, napr. ponad, sponad, popri

pôv. predložkové spojenia, ktoré sa zmenili na príslovky:

času, napr. podvečer, nadránom, predvčerom, podchvíľou, pozajtra, dodnes,

donedávna

spôsobu, napr.: odoka, nahlas, namieste, dočista, odspodku, pohromade, spravidla

v príslovkových výrazoch vyjadrujúcich najmä farbu, ako aj v niekt. časticiach a

citoslovciach píšeme predložku spolu al. oddelene, uprednostňuje sa však písanie dovedna:

načerveno/na červeno, dočervena/do červena, načisto/na čisto, zaslobodna /za slobodna,

nanešťastie/na nešťastie, dočerta/do čerta

dovedna sa píšu:

číslovky v základnom tvare, napr. dvadsaťsedem, stojeden, sedemstodvadsať, tisícpäť

v zložitých prípadoch možno na zvýšenie prehľadnosti oddeľovať tisícky, stovky a desiatky s

jednotkami, napr. 7 283 – sedemtisíc dvesto osemdesiattri

v číslovkách od 21 vyššie píšeme oddelene od ostatnej časti jednotky:

a) pri skloňovaní zákl. čísloviek, napr. stodvadsiati štyria muži, stodvadsiatich štyroch

b) v rad. číslovkách, napr. stodvadsiaty štvrtý účastník, stodvadsiateho štvrtého účastníka

(dovedna píšeme) zložené adjektíva s číslovkou, resp. zlomkovým výrazom v prvej časti,

napr. dvojročný, trojnásobný, štvorramenný, päťdňový, triapolizbový, poldruhakilový,

dvestodvadsaťvoltový

POZNÁMKA

číslovky označujúce stovky a tisícky sa píšu spolu, napr. dvesto, tritisíc, dvadsaťsedemtisíc

spolu sa píšu aj rad. číslovky zložené z jednotiek, stovák a tisícok, napr. stoprvý,

dvetisícdruhý

číslovky označujúce milióny, miliardy, bilióny sa píšu oddelene, napr. päť miliónov, tri

miliardy, sedem biliónov

Spracované podľa:

Pravidlá slovenského pravopisu. 2000. Bratislava : Veda, 2000. ISBN 80-224-0655-4.

Dostupné na internete: <http://www.juls.savba.sk/ediela/psp2000/psp.pdf>.

RIPKA, I. – IMRICHOVÁ, M. – SKLADANÁ, J. 2008. Príručka slovenského pravopisu pre školu

a prax. Bratislava : Ottovo nakladateľstvo, 2008. 673 s.