Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín...

VYSOKOŠKOLSKÁ UČEBNICAUNIVERZITA PAVLA JOZEFA ŠAFÁRIKA V KOŠICIACH

PRÍRODOVEDECKÁ FAKULTAKatedra botaniky

Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

Martin Bačkor a Miriam Bačkorová

Košice 2018

PREHĽAD DEJÍN BIOLÓGIE, LEKÁRSTVA A FARMÁCIE Vysokoškolská učebica Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach

Autori:2018 © prof. RNDr. Martin Bačkor, DrSc.Katedra botaniky, Prírodovedecká fakulta, UPJŠ v Košiciach2018 © RNDr. Miriam Bačkorová, PhD.Katedra farmakognózie a botaniky, UVLF v Košiciach

Recenzenti:doc. RNDr. Roman Alberty, CSc.Katedra biológie a ekológie, Fakulta prírodných vied, UMB v Banskej Bystricidoc. MVDr. Tatiana Kimáková. PhD.Ústav verejného zdravotníctva, Lekárska fakulta, UPJŠ v Košiciach

Vedecký redaktor:prof. RNDr. Beňadik Šmajda, CSc.Katedra fyziológie živočíchov, Prírodovedecká fakulta, UPJŠ v Košiciach

Technický editor:Mgr. Margaréta Marcinčinová

Všetky práva vyhradené. Toto dielo ani jeho žiadnu časť nemožno reprodukovať, ukladať do in-formačných systémov alebo inak rozširovať bez súhlasu majiteľov práv. Za odbornú a jazykovú stránku tejto publikácie zodpovedajú autori. Rukopis neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou

Tento text vznikol aj vďaka materiálnej pomoci z projektu KEGA 012UPJŠ-4/2016.

Vydavateľ: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Dostupné od: 22. 10. 2018

ISBN 978-80-8152-650-3

OBSAH

PREDHOVOR . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5

1 STAROVEK . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 6

1.1 Zrod civilizácie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 8

1.2 Staroveká čínska medicína . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 10

1.3 Staroveká indická medicína . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 11

1.4 Staroveká medicína Mezopotámie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 12

1.5 Staroveká medicína v Egypte . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 13

2 DOBA ŽELEZNÁ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 15

2.1 Izrael . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 16

2.2 Grécko . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 172.2.1 Raná grécka veda, „Predsokratici“ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 182.2.2 Aténske obdobie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 242.2.3 Helénske obdobie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 29

2.3 Rímska ríša . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 31

3 STREDOVEK. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 34

3.1 Patristika . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 35

3.2 Scholastika . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 36

3.3 Byzancia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 36

3.4 Arabský svet . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 37

3.5 Západná a stredná Európa . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 40

4 RENESANCIA, 15. – 16. STOROČIE . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 46

4.1 Anatómia človeka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 47

4.2 Renesančná zoológia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 51

4.3 Renesančná botanika . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 52

5 BAROK A OSVIETENSTVO, 17. – 18. STOROČIE . . . . . . . . . . . . . . . . . 57

5.1 Zrod vedeckej mikroskopie (17. – 18. storočie) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 63

5.2 Moderná klasifikácia organizmov (17. – 18. storočie) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 67

5.3 Počiatky experimentálnej botaniky (18. – 19. storočie) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 74

5.4 Embryologické teórie (18. storočie) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 77

5.5 Encyklopedisti (18. – 19. storočie) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 82

5.6 Prírodná filozofia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 84

6 BIOLÓGIA 19. A 20. STOROČIA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 88

6.1 Vývojová teória (evolucionisti) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 88

6.2 Bunková teória, rozvoj cytológie a histológie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 966.2.1 Bunková teória a rozvoj cytológie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 966.2.2 Rozvoj histológie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 107

6.3 Mikrobiológia, imunológia a virológia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 109

6.4 Genetika a molekulová biológia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 119

6.5 Fyziológia živočíchov a človeka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 134

6.6 Fyziológia rastlín a experimentálna botanika . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 138

6.7 Etológia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 140

6.8 Ekológia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 142

6.9 Teória biologickej symbiózy organizmov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 143

6.10 „Fašistická biológia“ v prvej polovici 20. st. a biológia „studenej vojny“

v 50. rokoch 20. st. počas éry tzv. „Sovietskeho zväzu“ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 146

POUŽITÁ LITERATÚRA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 149

REGISTER . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 151

5

Starovek

PREDHOVOR

Po viac ako desiatich rokoch ponúkame čitateľom doplnenú a rozšírenú verziu doteraz

oficiálne nepublikovaného (napriek tomu zverejneného a verejnosti cez www stránku dostupného)

interného učebného textu, ktorý slúžil v rokoch 2007 – 2017 ako základná literatúra pre výučbu

predmetu „Seminár dejiny biológie“. Preto niektoré časti tohto textu mohli poslúžiť v poslednom

desaťročí ako literárny zdroj pre nám neznáme práce ďalších slovenských autorov, čo by v takom

prípade mohlo budiť dojem, že prehľad nami použitej literatúry nie je úplný.

Tento predmet, bol pôvodne zavedený v školských rokoch 1999/2000 až 2000/2001 do

ponuky predmetov na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach vo

forme prednášky pod názvom „Dejiny biológie“. Tak ako aj v tomto období, ako aj od školského

roku 2003/2004 až doteraz, už pod súčasným názvom „Seminár dejiny biológie“, bol primárne

určený pre študentov biologický odborov, najmä študijného programu „Biológia“, v rámci

jednoodborového bakalárskeho stupňa štúdia, resp. medziodborových a učiteľských biologických

študijných programov. Učebný text je prirodzene určený aj pre učiteľov biológie na všetkých stupňoch

vzdelávania v rámci Slovenskej republiky, prípadne študentov aplikovaných biologických odborov

(napr. lekárstvo, farmaceutické vedy, poľnohospodárske vedy, lesníctvo a pod.). A samozrejme, pre

všetkých záujemcov, ktorí chcú získať základný prehľad o najvýznamnejších míľnikoch biológie

ako nesmierne zaujímavej, modernej a dynamicky sa vyvíjajúcej vedeckej disciplíny.

Učebný text je chronologicky rozčlenený na najvýznamnejšie obdobia rozvoja civilizácie.

Posledné dve ukončené storočia, devätnáste a dvadsiate, sú z dôvodu nevídaného rozvoja biologických

disciplín a z toho plynúceho objemu získaných informácií, rozdelené na hlavné oblasti vied o živej

prírode. Keďže je vo vede niekedy ťažké definovať, čo je minulosť a čo už prítomnosť tej-ktorej

vednej disciplíny, do predloženého textu sme sa snažili nezahrnúť významné biologické objavy zo

začiatku 21. storočia, ktoré sú už zvyčajne pokladané za „súčasnosť“ biológie.

V Košiciach, máj 2018

autori

„Analýza takmer každého vedeckého problému vedie automaticky ku štúdiu jeho histórie.“

Ernst Mayr (1982)

M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie

6

1 STAROVEK

„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami…“

kniha Genezis, Biblia

Vývoj ľudstva bol už od počiatku nevyhnutne zviazaný so získaním určitej sumy

prírodovedných znalostí, spojených prevažne so zberom a lovom alebo zachovaním vlastnej

existencie. Doba kamenná, teda obdobie ľudských dejín, v ktorom sa používal kameň ako hlavná

surovina na výrobu nástrojov, sa delí na dve hlavné obdobia: paleolit (staršia doba kamenná) a neolit

(mladšia doba kamenná).

Pre paleolit je charakteristický zber potravy a lov. Pre túto činnosť už bolo nevyhnutné

zvládnutie určitých ekologických poznatkov pri organizovanom love veľkej zveri alebo rybolove.

Zber semien, plodov a korienkov vyžadoval získanie znalostí (empíria) v základoch biologickej

klasifikácie. Významnú úlohu zohrávajú ručné kamenné nástroje, zbrane, oheň a zvládnutie reči.

Počiatky biológie ako vedy, ktorá sa zaoberá živými organizmami, spadajú do obdobia spred 50 000

rokov a možno aj skôr. Napriek zdanlivo „pomalému rozbehu“ dnes biológia, spolu s aplikovanými

biologickými odbormi, patrí medzi najdynamickejšie sa rozvíjajúce oblasti vedy v súčasnosti.

Obr. 1.: „Venuša“ z Moravian nad Váhom, vyrobená z mamutoviny. Soška patrí do obdobia mladého paleolitu – tzv. gravettienu. Vznikla v období pred viac ako dvadsaťtisíc rokmi a patrí medzi najvýznamnejšie archeologické nálezy

z nášho územia.Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Moravianska_venu%C5%A1a#/media/File:Moravianska_venusa.jpg

7

Starovek

Až pomerne nedávno, v období 9 000 až 7 000 rokov pred n. l., sa v priaznivých klimatických

oblastiach Prednej Ázie zrodilo poľnohospodárstvo. Význam vzniku poľnohospodárstva možno

prirovnať k významu používania ohňa a sily (zvierat, vody, vetra, neskôr iných zdrojov). Agrárna

revolúcia spôsobila nástup usadlého spôsobu života, neskoršej špecializácie a dokonalejšej

deľby práce. So vznikom poľnohospodárstva sa rozvíjal aj proces domestikácie (zdomácnenia)

hospodárskych zvierat (hoci napr. pôvod psa siaha údajne až do doby kamennej). Pre rozvoj

civilizácie mala mimoriadny význam domestikácia koní. K tejto významnej udalosti došlo

pravdepodobne pred 6 000 rokmi. Svedčia o tom archeologické nálezy kostrových pozostatkov koní

z Kazachstanu a Ukrajiny, na chrupe ktorých boli zaznamenané stopy po použití uzdy. Zavedením

poľnohospodárstva nastalo pravdepodobne obdobie vzniku racionálnej vedy, pretože ľudstvo začalo

mať racionálnu motiváciu pozorovať rast rastlín, či rozmnožovanie živočíchov. Už nestačilo poznať

lokalitu, kde sa daná rastlina nachádza alebo poznať techniku lovu určitého zvieraťa. Obdobie medzi

vznikom poľnohospodárstva a založením miest sa nazýva ako mladšia doba kamenná, teda neolit

(v strediskách starovekej civilizácie asi 5000 až 3000 rokov pred n. l.). Okrem poľnohospodárstva

je charakterizovaná zdokonalením kamenných nástrojov, vznikom hrnčiarstva a tkania látok.

Charakteristickou hospodárskou a kultúrnou jednotkou bola dedina.

Okrem poľnohospodárstva bola nemenej dôležitou potrebou človeka aj snaha o liečenie

chorôb a poranení. Praveké liečiteľstvo vznikalo empiricky, teda na základe ľudskej skúsenosti.

S empirizmom sa však miešala aj iracionálna viera v duchov a démonov, ktorých pokladali za

pôvodcov chorôb a úrazov. Proti nim mali účinkovať rôzne kúzla a zaklínadlá, v snahe získať si

priazeň dobrých duchov a zvíťaziť nad zlými démonmi. Sprostredkovateľmi kontaktu s dobrými

duchmi sa stali mágovia a čarodejníci. Tu sa objavuje aj viera v zázračnú moc amuletov a talizmanov.

Archeologické nálezy dokazujú, že v období kultovo-magického liečiteľstva sa objavujú aj pomerne

náročné chirurgické úkony, napr. trepanácia lebiek (chirurgický úkon, pri ktorom dochádza

k vytvoreniu otvoru v ľudskej lebke). Robili ich pravdepodobne ľuďom postihnutým duševnými

chorobami alebo nádormi, či cievnymi poruchami, ktoré spôsobovali bolesti hlavy. V praveku sa

tento chirurgický úkon uskutočňoval pravdepodobne bez umŕtvenia, pravdepodobnosť prežitia

operácie však bola prekvapivo vysoká, údajne až 30 %. Je dokázané, z viacerých archeologických

nálezísk Slovenska, že trepanácie lebky sa v období kultovo-magického liečiteľstva robili aj na

našom území. Našli sa aj kostry, ktoré poukazujú na amputácie. Boli objavené aj mnohé pozostatky

nožov a pinziet, ktoré slúžili na ošetrovanie rán.


8

Obr. 2.: Trepanovaná lebka z obdobia neolitu, mladšej doby kamennej.Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Trepanning#/media/File:Trepanated_skull_of_a_woman-P4140363-black.jpg

1.1 Zrod civilizácie

„Človek z prírody vzišiel, v prírode žije, a zasa sa do nej bez pochybností vráti.“

anonymný autor

Významným medzníkom v histórii ľudstva bola snaha o rozvoj poľnohospodárstva

v rozľahlých aluviálnych údoliach veľkých riek, ktorých dolné toky pretekali vyprahnutou zemou.

Ľudia pravdepodobne začali s poľnohospodárstvom na dolnom toku, kde bolo možné zasadiť semená

do vlhkého blata, ako to dodnes robia v oblasti Horného Nílu. Postupne vznikla potreba umelého

zavlažovania a regulácie vodných tokov. V takomto území stráca dedina svoju funkciu a prestáva byť

prirodzenou hospodárskou jednotkou. Združenie viacerých dedín, ktoré boli schopné tohto spôsobu

poľnohospodárstva, malo za následok kvantitatívny pokrok vo výrobe potravín, čo umožňovalo

žiť z poľnohospodárskej výroby väčšiemu počtu ľudí. To malo za následok kvalitatívne zmeny

v spoločenskej organizácii. Civilizácia teda mohla vzniknúť len v miestach dobre zavlažovaných

údoliach riek so zavlažovacími kanálmi. Až do doby železnej sa nemohla vzdialiť z aluviálnych

nížin. Rané civilizácie boli preto odkázané len na niekoľko málo vhodných oblastí Mezopotámie,

Egypta a údolia Indu.

Vznik mesta bol následok civilizácie, nie jej príčinou. Mesto sa začína líšiť od neolitickej

dediny tým, že väčšina jeho obyvateľov nie sú výrobcovia potravín, ale úradníci, remeselníci,

obchodníci a robotníci. Tieto skupiny ľudí sú živené z prebytkov poľnohospodárstva. Medzi hlavné

9

Starovek

výdobytky raných civilizácií nepatrí len nástup triednej spoločnosti alebo vznik zákonov (napr.

Chammurapiho zákonník). Pre rozvoj vedy, a teda aj biológie, mali význam aj zmeny v technológiách

civilizácie. Azda najvýznamnejšou bol objav kovov.

Obr. 3.: Haldy po stredovekej ťažbe medi v lokalite Špania dolina. Archeologické nálezy potvrdzujú dobývanie medi na tejto lokalite už v období eneolitu, teda neskorej kamennej doby, resp. tzv. „rané metalikum“.

Zdroj: Bačkor, originál

Technický pokrok civilizácie bol spojený s objavom používania kovov, predovšetkým medi

a jej zliatiny bronzu. Kovy však boli spočiatku vzácne, pretože sa v surovom stave vyskytujú veľmi

zriedkavo (najmä zlato a meď). Poľnohospodárstvo spočiatku pracovalo technikou doby kamennej.

Zlato, hoci sa asi v prirodzenom stave vyskytovalo najbežnejšie, nebolo spočiatku pre civilizáciu

nevyhnutným kovom, pretože nástroje boli len kamenné a používalo sa najmä na výrobu ozdobných

predmetov. Meď mala po tepaní oveľa lepšie fyzikálno-chemické vlastnosti. Problém spočíval v tom,

že meď v prírodnom stave sa nachádzala vzácne v horách, ďaleko od poľnohospodárskych sídiel,

podobne ako povrchovo oxidované medené rudy. Pôvod metalurgie je preto asi v iných oblastiach

než pôvod civilizácie (pozn. problémy s dopravou rudy, najvýhodnejšie spracovanie na mieste).

Výroba kovov bola veľká kvalitatívna zmena. Kovové nástroje sú trvácnejšie a účinnejšie ako

kamenné. Kovy však boli celé stáročia drahé. Medené rudy sú dosť vzácne (väčšinou sa nachádzajú

na neprístupných miestach) a cínové rudy sú ešte vzácnejšie. Oba kovy sú však nutné pre vznik

zliatiny – bronzu, ktorý má nízku teplotu tavenia, a tak je možná technika odlievania. Kovy sa preto

používali obmedzene (napr. nádoby pre zámožných, a neskôr predovšetkým na výrobu zbraní).

Nemenej významné sú preto objavy v doprave, objav kolesa a lodnej plachty.

Pôvod kvantitatívnych vied bol spôsobený potrebou mier pre praktické potreby (váhy,

objemy). Dôležitým sa stal aj počet predmetov (základy matematiky vo všeobecnosti) a zrod písma.


10

Na území riečnych kultúr vzniká otrokárstvo, ktoré zobrazujú dochované výjavy na sumerských

reliéfoch spred asi 5000 rokov, hoci poľnohospodárstvo založené na práci otrokov sa plne rozvinulo

až v dobe železnej.

Pre dejiny biológie má význam aj zrod lekárstva, ktoré, podobne ako astrológia, bolo

povolaním vyšších tried.

1.2 Staroveká čínska medicína

Staroveká čínska medicína (4. až 3. tisícročie pr. n. l.) mala empiricko-racionálny liečiteľský

charakter. Jej zakladateľom bol cisár Šeng-Nung (Shen Nung). Pokladá sa za otca čínskej medicíny

a farmakológie. Napísal „Knihu o bylinách“, kde opísal viac ako 350 liečivých rastlín. Je to jeden

z najstarších „herbárov“ dochovaných v histórii ľudstva. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že

botanika, ako vedecká disciplína, môže mať skôr pôvod v lekárstve, ako v poľnohospodárstve.

Táto kniha sa pokladá za najstaršiu lekársku knihu vôbec a je svedectvom o vyspelej prírodnej

farmakoterapii v starovekej Číne.

Následné lekárske knihy sa snažili vysvetľovať vznik chorôb, štúdium faktorov, ktoré majú

na vznik ochorenia vplyv, objav pulzu a pod. Podľa starovekej čínskej medicíny existujú v tele

človeka dve zložky: aktívna, mužská – Jang a pasívna, ženská – Jin. Choroba vzniká vtedy, keď sa

naruší ich rovnováha. K ďalším „pilierom“ starovekej čínskej medicíny patrí aj učenie o tzv. piatich

elementoch (prvkoch). Týmito piatimi prvkami sú: drevo, oheň, zem, kov a voda. Tieto prvky však

podľa starovekej čínskej medicíny nie sú len základnými elementami prírody, ale tiež predstavujú

päť vlastností, resp. základných procesov všetkých vecí a javov v prírode. Na základe tejto teórie

sa okrem rozvoja prírodovedného poznania rozvíjala aj staroveká čínska metafyzika, astronómia

a učenie geometrie Feng šuej (výklad prúdenia a smerovania zemských a atmosférických síl, ako

aj smerovaní ľudských jin a jang zložiek s cieľom nájsť najvhodnejšie miesto na život človeka,

prípadne aj umiestnenie jeho telesnej schránky v prípade smrti). Čína je tiež kolískou známej

liečebnej a profylaktickej metódy – akupunktúry. Zakladá sa na vpichovaní ihiel (kamenných,

neskôr kovových) do určitých miest na tele, tzv. životných bodov, ktorých Číňania poznali asi 350.

Vyšetrovali moč, stolicu, ale aj zmyslové orgány. Je zaujímavé, že pri operáciách už využívali na

znecitlivenie ópium alebo hašiš. Veľkým pozitívom staročínskej medicíny bolo zavedenie očkovania

(kiahne) a dodržiavanie zásad hygienických návykov. Staročínska medicína nevyužívala pitvy, lebo

Číňania verili, že v posmrtnom stave zostáva človek nezmenený.

11

Starovek

Obr. 4.: Cisár Shen Nung.Zdroj: http://antiquecannabisbook.com/chap2B/China/China.htm

1.3 Staroveká indická medicína

V starovekej Indii bola veda na rozhraní 4. až 3. tisícročia ovplyvnená otrokárskym

zriadením. Kultúra a medicína sa riadila tzv. brahmanským náboženstvom (brahma, podstata

vesmíru, hinduizmus). Jeho podstata bola zaznamenaná v posvätných knihách – Védach (napr.

problematika spracovania potravín, likvidácia potravín a pod.). O medicíne sa zmieňujú aj Knihy

života – Ájurvédy (jeden z najstarších dochovaných systémov starostlivosti o zdravie na svete) a

právny zákonník Manu (údaje o chorobách, ich liečení a hygiene). Podľa staroindickej medicíny,

podobne ako učenia starovekej čínskej medicíny, pôsobí v ľudskom tele päť základných prvkov:

zem, voda, oheň, vzduch a kov. Poznatky o anatómii získavali aj pitvami. Telo sa podľa nich skladalo

z kože, kostí, svalov, hlavných orgánov (napr. mozog) a ciev. Veľké pokroky dosiahli aj v chirurgii.

Poznali vyše sto chirurgických nástrojov a prevádzali amputácie a laparotómie (rozrezanie brušnej

dutiny). Robili plastické operácie, poznali cisársky rez. Z medikamentov najčastejšie aplikovali

rastlinné a živočíšne látky, ale aj anorganické chemikálie. Brahmanské náboženstvo v Indii neskôr

vystriedal budhizmus. Z tohto obdobia pochádza joga, komplex fyzických a duševných cvikov,

ktoré majú pomôcť dosiahnuť nirvánu – stav najvyššej blaženosti.

Z neskoršieho obdobia starovekej medicíny v Indii sú najznámejší lekári Čaraka (okolo 3.

stor. pr. n. l.), ktorý zanechal súhrnné medicínske dielo Čarakasanhita (napr. obsahuje informácie

o stavbe ľudského tela, význame stravovania, hygieny, prevencie pred chorobami, ako aj informácie

o samotných liečebných postupoch) a Sušruta (asi 4. stor. pr. n. l.), ktorý opísal viaceré chirurgické

a plastické zákroky v diele Sušrutasanhita.


12

Obr. 5.: Lekár Sušruta, jeden z „otcov“ chirurgie.Zdroj: http://historyofsurgery.co.uk/Web%20Pages/0055.htm

1.4 Staroveká medicína Mezopotámie

Veľmi významné miesto v dejinách starovekej medicíny zohrala Mezopotámia (3. až 1.

tisícročie pr. n. l.), krajina na úrodnom území medzi riekami Eufrat a Tigris (dnešná Predná Ázia).

Na tomto území sa prelínali kultúry Akkadov, Asýrov, Babyloncov, Chetitov i Sumerov (pozn.

vynálezy zavlažovacích sústav, kolesa a pluhu, ale aj šesťdesiatkový systém merania času, teda

1 hod = 60 min). Medicíne sa venovali predovšetkým kňazi a kúzelníci. Chorobu vysvetľovali

ako boží trest alebo posadnutie tela démonom. Týchto bolo šesť hlavných (napr. kožných chorôb,

nákazlivých chorôb, nervových a duševných chorôb a pod.). Medicína sa delila na internú medicínu

a chirurgiu. Tak ako aj neskôr v histórii ľudstva sa lekári odlišovali podľa toho, či liečili bohatých,

alebo chudobných ľudí.

Popri zaklínaní však liečili aj prírodnými liekmi v podobe nápojov, mastí a kúpeľov. Vedeli už

operovať oči, zlomeniny kostí, nádory a podobne. Veľký význam pripisovali diagnostike ochorení.

V 18. storočí pr. n. l. vydal Babylonský vládca Chammurapi zákonník, ktorý určoval odmenu,

ako aj trest pre lekárov. Našli sa mnohé hlinené doštičky, na ktorých boli aj medicínske záznamy.

Z tejto kolísky ľudstva sa zachovalo aj jedno z najstarších písaných diel, tzv. Epos o Gilgamešovi

(zachoval sa v Asýrskej verzii z Aššurbanipalovej knižnice, hoci poznáme aj staršie verzie, napr.

Chetitskú, starobabylonské fragmenty a dokonca sumerskú predlohu z 18. až 20. storočia pred n.

l.). Epos bol známy dokonca ešte skôr, v nepísanej podobe. Historicky cenná je časť s legendou

o potope sveta. Dozvedáme sa aj o predstavách o prírode. V knihe je aj ekologické posolstvo, napr.

hrdina Enkidu je potrestaný bohmi za to, že rúbal cédrový les. Dozvedáme sa o bohoch Zeme,

13

Starovek

Slnka, otázkach života a smrti, liečivých rastlinách, napr. rastlina z mora, čo “dáva nový život”. Túto

rastlinu, vracajúcu mladosť Gilgameš v epose „naozaj“ nájde na dne mora a vráti sa s ňou domov.

Bohužiaľ ju neďaleko Uruku položí na zem, aby sa napil vody, a tak mu túto rastlinu (azda červenú,

resp. hnedú riasu) zožerie had. Nakoniec Gilgameš prichádza o nesmrteľnosť… V tomto epose sa

už stretávame aj s poznaním istých základov rastlinnej fyziológie, napr. pochopením významu vody

pre rast stromov a rastlín. Na týchto poznatkoch boli vybudované všetky staroveké „riečne“ kultúry,

ktoré stáli pri zrode civilizácie.

Obr. 6.: Epos o Gilgamešovi, akkadská hlinená tabuľka.Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Epic_of_Gilgamesh#/media/File:British_Museum_Flood_Tablet.jpg

1.5 Staroveká medicína v Egypte

Naše poznanie Egyptskej kultúry sa zakladá na textoch zachovaných na papyrusoch a iných

hieroglyfických nápisoch na stenách hrobiek a pod.

Staroegyptská medicína sa vyznačovala dvoma základnými smermi, ktoré sa prelínali

a vzájomne dopĺňali: empiricko racionálny smer a magicko-náboženský.

Smithov papyrus (dostal názov podľa svojho nálezcu, egyptológa Edwina Smitha),

pochádzajúci zo 16. stor. pr. n. l., sa pokladá za najstaršiu učebnicu chirurgie. Popisuje riešenie

48 chirurgických prípadov. V texte je najstarší zachovaný popis rakoviny, ktorá je tu pokladaná

za neliečiteľný prípad ochorenia. Autorstvo sa pripisuje Imhotepovi, prvému lekárovi, o ktorom

sú z tohto obdobia menovité záznamy. Imhotep, kancelár faraóna Džosera, bol údajne aj básnik

a filozof. Pripisuje sa mu, okrem mnohých technických vynálezov vrátane návrhu stupňovitej

pyramídy, aj samotný objav výroby papyrusu.


14

Ebersov papyrus (v zime 1873/1874 ho kúpil v Luxore (Théby) Georg Ebers, odtiaľ teda

pochádza jeho názov) je súborná práca o Egyptskej medicíne z viacerých lekárskych odborov.

Uvádza sa tu okolo 900 postupov ako liečiť choroby, najmä rastlinnými, živočíšnymi a minerálnymi

zložkami liekov. Zvitok papyrusu má dĺžku približne 20 metrov a obsahuje 110 strán. Opisuje asi

200 chorôb (detské, ženské a vnútorné), ale dokonca aj alergie (astma a senná nádcha). Papyrus je

z 16. stor. pr. n. l. a predpokladá sa, že je to prepis staršieho, pravdepodobne nezachovaného textu.

Kahúnsky papyrus, objavený v troskách faraónovho paláca v meste Kahún, je súborom

poznatkov starých Egypťanov o gynekológii a pôrodníctve. Druhý papyrus z Kahúnu, objavený

na tom istom mieste, tiež približne z dvadsiateho storočia pr. n. l., sa venuje ochoreniam zvierat.

Z predloženého textu vyplýva, že prerušenie tehotenstva starovekí Egypťania nepokladali za

hriech a dokázali ho aj umelo vyvolať. Na veľmi vysokej úrovni bola hygiena, ktorá bola súčasťou

náboženstva. Jej dodržiavanie sa kontrolovalo.

Lekári sa vzdelávali v akadémiách, ktoré sa budovali pri chrámoch a nazývali sa domy

života. Boli zriadené napr. v Memphise, alebo Thébach. Už v období 20. až 15. storočia pr. n. l.

existovala v Egypte široká špecializácia lekárov (zubní, oční alebo internisti).

V neskoršom období získalo v Egyptskej medicíne prevahu kňazstvo – lekárstvo a lekársku

prax vykonávali mnohí šarlatáni, ktorí mali údajne liečiteľské schopnosti od bohov. Jedným z aspektov

tohto javu bolo aj balzamovanie mŕtvych, čo umožnilo poznať anatómiu brucha a hrudníka. Za

ústredný orgán tela sa v starovekom Egypte pokladalo srdce.

Egyptská medicína sa stala bezprostredným východiskom medicíny antického Grécka

a Ríma.

Obr. 7.: Ukážka textu z papyrusu Edwina Smitha a soška Imhotepa z obdobia vlády Ptolemaiovcov.Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Edwin_Smith_Papyrus#/media/File:Edwin_Smith_Papyrus_v2.jpg

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Imhotep#/media/File:Imhotep-Louvre

15

Starovek

2 DOBA ŽELEZNÁ

Od polovice 2. tisícročia pr. n. l. sa v dôsledku technických, hospodárskych a politických

príčin menia úzko ohraničené civilizácie riečnych údolí na civilizáciu rozsiahlych oblastí Ázie,

severnej Afriky a Európy. Doba železná nebola takým významným skokom v dejinách ľudstva, ako

tomu bolo na počiatku doby bronzovej, ale pokrok bol zabezpečený využívaním technológií na báze

podstatne lacnejšieho kovu, ktorý je zemepisne rozšírený oveľa rozsiahlejšie. Železo sa takto mohlo

uplatniť oveľa lepšie aj medzi jednotlivými spoločenskými triedami.

Pre pochopenie dejín prírodných vied je pre nás dôležité zaoberať sa dobou železnou v oblasti

Stredozemného mora, predovšetkým klasickou civilizáciou Grékov a Rimanov, hoci aj civilizácie

Indie a Číny bohato prispeli k rozvoju ľudstva. O týchto sme sa však už zmienili v predchádzajúcom

texte.

Objav železa je čiastočne opradený tajomstvom. Predpokladá sa, že prvé železo bolo

pôvodom z meteoritov, ktoré boli tepelne spracované, podobne ako meď. Prirodzene takéto železo

muselo byť mimoriadne vzácne. Problém železa bol v tom, že spočiatku sa ho nedarilo taviť. Železo

v použiteľnom množstve bolo pravdepodobne získané v oblasti južne od Kaukazu, asi v 15. storočí

pr. n. l., ale v množstve, ktoré bolo technicky a hospodársky rozhodujúce, až v 12. storočí pr. n.

l. Technológiu spracovania železa ovládali Chetiti. Po páde ich ríše, približne v tomto období, sa

tajomstvo technológie spracovania železa dostalo do Európy. Napr. v Grécku začala doba železná už

približne 1100 rokov pred n. l., na území Slovenska na prelome deviateho až ôsmeho storočia pred

n. l., v severnej Európe až okolo šiesteho storočia pred n. l. Železo však nevytlačilo bronz, nahradilo

ho len pri výrobe bežných predmetov. Dobrá oceľ bola veľmi vzácna, a preto boli aj meče z nej

vyrobené považované za magické (napr. „Excalibur“, meč pre „vyvoleného“ z čias kráľa Artuša,

alebo „Siegfriedov Gram“ z eposu „Pieseň o Nibelungoch“ z počiatku 13. storočia). Doba železná

v Európe skončila až nástupom helénskeho obdobia (detaily v neskorších odsekoch tohto textu).

Výhodou hojnosti železa bolo, že sa človeku otvorili nové možnosti osídlenia. Napr. Európa,

ktorá bola pokrytá lesom a miestom kde “líšky dávajú dobrú noc” sa stala vďaka železnej sekere

a železnému pluhu miestom bujného rozvoja poľnohospodárstva. Nastal vzrast počtu obyvateľstva

a zmeny v spôsobe poľnohospodárstva na suchých poliach.

Pre rozvoj ľudstva, ako aj prírodných vied malo význam vzmáhajúce sa námorníctvo, vďaka

ktorému sa kultúra šírila oveľa rýchlejšie ako po suchozemských cestách. Veľmi významný bol

aj vynález používania kovových peňazí a zjednodušenie zložitého systému písma jednoduchšou

fénickou abecedou, ktorá sa stala prístupnejšou všetkým spoločenským vrstvám. Táto sa dostala na


16

územie dnešného Grécka približne v 9. storočí pred n. l. prostredníctvom maloázijských kmeňov.

Z nej sa postupne vyvinuli grécka abeceda a latinské písmo, tzv. latinka.

Obr. 8.: Fénická abecedaZdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/F%C3%A9nick%C3%A9_p%C3%ADsmo#/media/File:Phoenician_alphabet.svg

2.1 Izrael

Izraeliti osídlili územie medzi Mŕtvym a Stredozemným morom až po Sinajský polostrov.

V 1. tisícročí pr. n. l. tu vytvorili štát so svojráznou kultúrou a monoteistickým náboženstvom. Mnohé

informácie o prírodovedných poznatkoch starovekých Izraelitov sa dozvedáme zo starozákonných

kníh Mojžišových (kniha Genezis).

V Mojžišovom výklade sa dozvedáme o predstavách starovekých Židov o stvorení sveta.

Tieto sú spolu s inými, napr. legendou o potope sveta prebraté z oveľa starších Sumerských textov. Je

zaujímavé, že do istej miery tieto informácie zodpovedajú našim dnešným znalostiam o fylogenéze.

Spočiatku sa na Zemi zjavili rastliny, potom jednoduchšie živočíchy, neskôr živočíchy zložitejšie

a nakoniec človek. Prirodzene, tieto poznatky predpokladajú stálosť druhov, pričom z jedného druhu

v evolúcii nevzniká iný a sú založené na predpoklade stvorenia. V Mojžišových knihách nachádzame

aj iné poznatky o rastlinách a živočíchoch, dokonca isté základy ich biologickej klasifikácie.

Medzi náboženskými príkazmi starovekých Židov nachádzame mnohé, ktoré majú súvis

s dejinami biológie a medicíny. Tak ako u riečnych civilizácií sa v nich stretávame s pravidlami

hygieny, ktoré sa dodržali pri stravovaní, bývaní, rodinnom a dokonca intímnom živote. Zaujímavé sú

17

Starovek

príkazy izolovať chorých na mor, lepru alebo kvapavku. Prevenciou pred plodením degenerovaných

detí bol zákaz manželstva medzi príbuznými.

Židovská chirurgia bola na pomerne slabej úrovni a nepriniesla ľudstvu výrazne nové

poznatky. Vlastne jedným z mála praktizovaných chirurgických zákrokov bola rituálna obriezka

malých chlapcov (prevencia zápalov a údajne zábrana pred onanovaním). Židovská medicína sa

orientovala predovšetkým na prírodné liečiteľstvo, pričom liečenie bolo doménou kňazov.

Obr. 9.: Stvorenie Adama, Michelangelo (1512), Sixtínska kaplnka (Vatikán), freska inšpirovaná knihou GenezisZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Stvorenie_Adama#/media/File:The_Creation_of_Adam_(1).png

2.2 Grécko

Nové pomery železnej doby využili najlepšie Gréci. Prevzali zvyšky vzdelanosti,

ktoré sa zachovali zo starovekých civilizácií zmietaných vojnami a pretvorili si ich do systému

jednoduchšieho, abstraktnejšieho a racionálnejšieho.

Na gréckych územiach sa medzi 12. až 6. storočím pred n. l. vytvorila jednotná kultúra, ktorá

prevzala časť získaných vedomostí ľudstva, ale pridala k ním nemalú časť vedomostí vlastných. Jej

najväčším prínosom pre ľudstvo bol zrod politického myslenia na báze demokracie a taktiež rozvoj

prírodných vied.

Dejiny gréckej vedy možno rozdeliť na viaceré obdobia, hoci sa vyvíjala viac-menej

kontinuálne.


18

2.2.1 Raná grécka veda, „Predsokratici“ Raná grécka veda sa zrodila v iónskych mestách (Iónovia, starogrécky kmeň) Malej Ázie,

predovšetkým v meste Milétos v 6. storočí pr. n. l. Grécky svet sa v tomto období prudko rozpínal.

Práve v období úpadku tradície bola priaznivá situácia, aby sa prehodnotili odpovede na staré

otázky. Nastal rozpad tradičnej rodovej spoločnosti a vznikol formát tzv. gréckeho mestského štátu

– polis. V ňom mal jednotlivec iné postavenie, než v predchádzajúcich historických obdobiach. Jeho

postavenie nebolo „predurčené a nemenné“. Bol tu pokus o jednoduché a konkrétne formulovanie

teórie sveta. Iónske obdobie (prvé obdobie dejín gréckej vedy) dalo spoločnosti ľudí, ktorí hľadali

odpovede na otázky existencie sveta. Postupne prechádzali od mýtov k logu (logos = slovo, myšlienka

alebo pojem). Neskôr týchto ľudí Sokrates nazval filozofmi (filos = priateľ, sofia = múdrosť). Vo

svojej dobe patrili medzi významných ľudí. Pôsobili ako poradcovia vo všakovakých otázkach a

pravdepodobne radili zadarmo. Väčšinou patrili k zámožným ľuďom. Len niektorí z nich museli

pracovať preto, aby sa uživili. Medzi takých patrili napr. sofisti (sofia = múdrosť, pozri vyššie).

Protagoras musel prijímať poplatky za vyučovanie, za čo si vyslúžil posmech Platóna.

Raná grécka veda stavala na „vedeckých“ poznatkoch starovekého Egypta a Babylonu.

Podľa týchto civilizácií, prvotným materiálom, ktorý sa podieľal na formovaní materiálneho sveta

boli voda, zem a vzduch. Grécki filozofi sa tiež snažili vysvetliť existenciu nám známeho sveta

prostredníctvom základných „elementov“: zeme, vzduchu, vody a ohňa.

Milétska škola

Táles z Milétu (približne 625 až 547 pred n. l.) bol zakladateľ milétskej školy, nazvanej

podľa maloázijského mesta Milétos. Toto mesto ležalo na západnom pobreží Malej Ázie, teda nie na

území dnešného Grécka a dnes patrí do tureckej provincie Aydin. Vďaka tejto polohe slúžil Milétos

ako prekladisko tovaru z Orientu do zvyšku starovekého Grécka. Táles vychádzal z poznatkov

orientálnej vedy, ktoré sa snažil sprístupniť starovekým Grékom. Kvôli vedeckej korektnosti treba

poznamenať, že do dnešného dňa sa z diel Tálesa z Milétu nezachovalo pravdepodobne žiadne.

Už Aristoteles ho v svojom diele „Metafyzika“ označuje za tzv. „pôvodcu“ filozofie, čo je bez

pochybností veľká poklona jeho dielu. Táles pokladal vodu za „pralátku“, z ktorej pochádzajú všetky

ďalšie veci, napr. zem, vzduch a živé bytosti (tzv. „arché“). Čerpá pravdepodobne z rovnakého zdroja

ako kniha Genezis, ale Táles pri vysvetľovaní zrodu sveta (tzv. kozmológia) vynecháva stvoriteľa,

resp. nadprirodzené bytosti.

Táles veril, že filozofi dokážu vysvetliť prírodné zákony aj bez zásahov bohov. Preto

ho pokladáme za materialistu. Táles sa tiež zaoberal astronómiou, matematikou, mechanikou

19

Starovek

a meteorológiou. Určil dĺžku roka na 365 dní a správne vypočítal zatmenie slnka pre rok 585 pred

n. l. Nebol to len muž „teoretik“, ale údajne bol aj schopným obchodníkom.

Medzi najdôležitejších predstaviteľov milétskej školy patria tiež Anaximandros (približne

611 až 547 pred n. l.), ktorý hľadal „počiatok vecí“ (grécky = arché) v tzv. „neobmedzenom“

(grécky = apeirón). Jeho hlavným dielom bol spis Peri fyseós („O prírode“). Slovo „arché“ možno

v jeho ponímaní tiež pokladať za označenie „pralátky“, z ktorej vznikol materiálny svet. Podľa

neho sa z apeirónu postupne vylučovali protiklady (napr. teplo – chlad, vlhko – sucho a pod.), čím

sa vytvorilo dnešné usporiadanie sveta. Predpokladal, že vietor vzniká pohybom vzduchu. Vznik

blesku si predstavoval ako dôsledok „prerazenia“ mračien vetrom, na základe čoho sa objaví na

oblohe štrbina, ktorou preniká svetlo. K jeho zaujímavým myšlienkam možno priradiť fakt, že

predpokladal zrod človeka z iných živočíšnych druhov a zmeny v prírode pokladal za výsledok boja

„protikladov“.

Anaximenes z Milétu (približne 585 až 524 pred n. l.) bol ďalší významný predstaviteľom

tzv. Milétskej školy. V astronomických názoroch nadviazal na Anaximandra. Anaximandrov

„apeirón“ bol pre neho príliš abstraktný, podobne ako Tálesovo „arché“. Akýmsi „kompromisným

riešením“ teda bolo pre neho pokladať za počiatok vecí vzduch. Základným mechanizmom vzniku

„vecí“ bolo zrieďovanie, resp. zahusťovanie vzduchu. Najzriedenejší vzduch tvoril oheň, hustejší

vzduch tvoril vietor. Dostatočne zhustený vzduch sa stával zemou a najhustejší vzduch dokonca

kameňom.

Obr. 10.: Táles z MilétuZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/T%C3%A1les#/media/File:Thales.jpg


20

Eleatská škola

Ďalšia významná filozofická škola iónskeho obdobia sa nazývala školou eleatov (podľa mesta

Elea, bývalej gréckej kolónie, v súčasnosti sa mesto nazýva Velia a nachádza sa na území južného

Talianska). Začala sa formovať na rozhraní 6. až 5. storočia pred n. l.. Xenofanes z Kolofónu (tiež

Xenofanés, 580/577 až 485/480), zakladateľ školy uznával len jednu podstatu vesmíru, ktorou bol

boh, Boh-Príroda. Tvrdil, že existuje len jeden boh, ktorého stotožnil s prírodou, tzv. panteizmus

(grécky: pan = všetko, theos = boh). Deje ako vznik a zánik sú pre neho len ilúziou. Akceptuje

však ľudskú vynaliezavosť, napr. objav založenia ohňa, obrábanie pôdy alebo vyrábanie nástrojov

nepovažuje za „dar od bohov“. Je proti antropomorfizmu a tak pochybuje, či sa bohovia podobajú

na ľudí („Keby kone, býky a levy vedeli kresliť, zobrazili by bohov v podobe koní, býkov a levov“).

Parmenides (približne 540 až 470 pred n. l.) rozpracoval dielo, v ktorom sa snaží dokázať

nemožnosť jestvovania „nebytia“ a prezentovať existenciu tzv. „bytia“. Bytie podľa neho nemá

začiatok a koniec a možno ho odčleniť od jestvovania času. Možno ho pokladať za zakladateľa

ontológie. Vyzdvihuje význam myslenia, dokonca sa domnieva, že myslenie a bytie sú v podstate to

isté. Je to asi najstarší antický filozof, ktorého učenie poznáme nesprostredkovane, pretože sa z neho

zachovali aspoň fragmenty.

Zenón z Eley (približne 490 až 430 pred n. l.) bol žiakom filozofa Parmenida. Zaoberá sa

„mnohosťou vecí“ a ich pohybom. Predpokladá, že „veci“ majú hranicu, za ktorou už nie sú, v prípade

pohybu je to iné, pričom sa usilujeme zachytiť vec, ktorá na jednotlivom mieste je a zároveň nie je.

Publikoval formou dialógu a známe sú najmä jeho tzv. apórie (grécky áporía = bezvýchodiskové

postavenie, „slepá ulička“). Medzi Zenónové paradoxy patrí napr. dôkaz tzv. nemožnosti pohybu.

Obr. 11.: Xenofanes z KolofónuZdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Xenofan%C3%A9s#/media/File:Xenophanes_in_Thomas_Stanley_History_of_

Philosophy.jpg

21

Starovek

Známa je napr. apória, ktorá dokazuje, že udatný starogrécky hrdina Achilles, známy z Homérovej

Iliady, nikdy nedobehne korytnačku, pokiaľ jej dá určitý náskok. Pokiaľ Achilles dobehne do bodu,

kde vyštartovala korytnačka, táto je už o kus cesty vpredu. Úseky medzi „pretekármi“ sa postupne

skracujú, ale podľa Zenóna nikdy nebudú nulové a ich súčet predstavuje nekonečno. Aristoteles

Zenóna pokladá za zakladateľa dialektiky (grécky dialégomai = viesť rozhovor) a snaží sa logicky

vyriešiť jeho apórie. Podľa neoverených informácií zahynul tragicky, bol zabitý tyranom z Eley.

Pytagorejská škola

Pytagoras zo Samosu (približne 582 až 500 pred n. l.) bol staroveký filozof, nábožensko-

morálny reformátor, matematik, astronóm a fyzik (venoval sa akustike). Počas vlády tyrana

Polykrata odišiel zo Samosu a v juhotalianskom meste Krotón si založil vlastnú filozofickú školu,

ktorá bola zároveň aj náboženským spolkom. On a jeho žiaci sa venovali popri náboženstvu aj

riešeniu matematických problémov. Napr. tzv. „Pytagorova veta“ popisuje vzťah, ktorý platí medzi

dĺžkami strán pravouhlého trojuholníka v rovine. Predpokladá sa však, že tento poznatok, vyjadrujúci

vzťah medzi preponou a odvesnami trojuholníka, bol ľudstvu známy už pred Pytagorom. Umožňuje

jednoducho vypočítať dĺžku tretej strany trojuholníka, ak sú známe dĺžky jeho dvoch zvyšných

strán. Podstatou všetkého je podľa Pytagora číslo. Číslo je princíp, ktorý dáva veciam určitosť,

jasnosť, poznateľnosť. Čísla sú aj symbolom etických hodnôt a vzťahu medzi ľuďmi. Na základe

matematiky vedeli „pytagorovci“ vyjadriť aj určité zákonitosti, ktoré boli využité pri výrobe

akustických hudobných nástrojov.

Obr. 12.: Pytagoras zo SamosuZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Pytagoras_zo_Samu#/media/File:Kapitolinischer_Pythagoras.jpg


22

Alkmaión z Krotónu (umrel približne okolo roku 500 pred n. l.) bol starogrécky filozof,

matematik, astronóm a lekár. Pravdepodobne bol žiakom Pytagora. Jeho predstavy o harmónii

sveta preniesol na ľudský organizmus. Za ústredný orgán duševnej činnosti považoval mozog. Toto

tvrdenie sa snažil dokázať viacerými pitvami živočíchov a údajne aj človeka. Predpokladá sa, že

urobil prvú pitvu človeka motivovanú vedeckým záujmom. Predpokladal, že zdravie človeka sa

udržiava prostredníctvom rovnováhy protikladov. Jej narušenie vedie ku ochoreniu.

Efezská škola

Hérakleitos z Efezu (asi 540 až 480 pred n. l.) bol údajne samotársky filozof, ktorého

vďaka svojráznemu a pôsobivému štýlu vyjadrovania nazývali už jeho súčasníci „Temný”. Vo

svojom rozsiahlom filozofickom diele vyzdvihuje neustály vznik a zánik vecí a od neho sa tradujú

frazeologizmy „Všetko plynie“ (grécky „Panta rhei”), alebo „Nevstúpil by si dvakrát do tej istej

rieky”. Svet, v ktorom všetko podlieha ustavičným zmenám, si Hérakleitos predstavuje ako večný

oheň. Oheň podľa neho nemá absolútny začiatok, ani koniec a je to skôr večne sa uskutočňujúca

zmena. Človek je podľa neho súčasťou vesmíru, mikrokozmom, ktorý je súčasťou substančne širšie

prepojeného makrokozmu.

Pluralisti

Empedokles z Akragantu/Agrigenta (približne 483 až 423 pr. n. l.) sa tiež, podobne ako

napr. Táles z Milétu, snaží počiatok existencie sveta vysvetľovať vzájomným pôsobením štyroch

živlov. Vzduchu (mimochodom dokázal, že je hmotnou substanciou), zeme, vody a ohňa. Lásku

(príťažlivosť, „fília“) a nenávisť (odpudivosť, „neikos“) berie ako protiklady a chápe ich ako

materiálne princípy. Rozmanitosť vecí a dianie vo svete je výsledkom zmiešavania akýchsi častíc

týchto elementov v rôznych proporciách. Empedokles, keďže bol nielen filozofom, ale aj lekárom,

prenášal svoje kozmologické myšlienky aj do svojej lekárskej teórie. Bol presvedčený, že štyri

živly alebo “korene všetkých vecí”, z ktorých je zložený vesmír, musia byť aj v každom človeku

a živej bytosti. Človek je mikrokozmom, malým svetom veľkého sveta (makrokozmos). Štyri živly

sveta (oheň, vzduch, voda, zem) sa odzrkadľujú v štyroch temperamentoch tela (krvi, žlči, hliene,

čiernej žlči). Podľa toho, čo prevažuje je človek sangvinik, cholerik, melancholik alebo flegmatik.

Je považovaný za „eklektika“, človeka, ktorý mechanicky preberal myšlienky rôznych ľudí a spájal

ich do nového celku.

Anaxagoras z Klazomen (500 až 428 pred n. l.) bol grécky „predsokratovský“ filozof, ktorý

priniesol filozofiu z maloázijských miest do Atén. Odsťahoval sa tam až v zrelom veku, približne

23

Starovek

päťdesiatročný a stal sa dokonca poradcom a učiteľom Perikla. Perikles bol významným politikom,

rečníkom a zastáncom demokratického zriadenia v starovekých Aténach. Anaxagoras sa domniaval,

že hmota je večná a mení len svoje formy. Pôvodný chaos vo svete začal usmerňovať rozum,

usmerňujúca prírodná sila (tzv. nús). Zmeny v prírode boli podľa neho kombináciou zlučovania

(tzv. synkrisis) a rozkladu (tzv. diakrisis).

Sofisti

Od piateho storočia pred n. l. sa v starovekom Grécku objavujú filozofi, ktorých nemožno

jednoznačne priradiť k určitej „filozofickej škole“ a možno ich pokladať za významných

individualistov.

Sofisti boli platení učitelia múdrosti (ako sme už uviedli v predchádzajúcom texte). Vzdelávali

mládež v tom, aby bola pripravená aktívne vstúpiť do politického života. Ukazovalo sa, že výchova

v duchu tradičnej starogréckej mytológie je už prekonaná a aktívna účasť pri správe verejných

vecí si vyžadovala skôr vycibrenie schopností umenia rétoriky. Prínosom sofistov bolo poukázanie

na význam individuálneho človeka v spoločnosti. Kritika sofistov z nášho pohľadu dnes možno

spočíva v ich relativizme, na základe ktorého pravda strácala svoju objektívnu cenu. Významnými

zástupcami sofistov boli Trasymachos, Kalikles alebo Kritias. Protagoras (približne 480 až 411

pred n. l.) bol presvedčený, že o každej veci možno povedať protikladné výpovede. Poznanie a

bytie považuje za subjektívne a nie objektívne, napr. poukazuje na klamlivosť zmyslového vnímania

a poznania.

Obr. 13.: Empedokles z Akragantu/AgrigentaZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Empedokles#/media/File:Empedokles.jpeg


24

Atomisti

Démokritos z Abdér (približne 460 až 380 pred n. l.) vysvetľoval vznik a zánik pohybom

atómov, ich spájaním a rozdeľovaním. Podľa neho existujú len atómy a priestor medzi nimi

(prázdno, resp. „nebytie“). V tomto priestore sa podľa neho atómy pohybujú. Atómy (z gréckeho

slova „atomos, nedeliteľný) chápal ako najmenšie, a teda nedeliteľné častice hmoty. Atómy nikdy

nevznikli a nikdy nezaniknú, čo je obdoba zákona o zachovaní hmoty. Démokritos vysvetľoval

životné javy mechanickými pochodmi. Z jednoduchých látok odvodzoval zložitejšie, vrátane vzniku

„živej hmoty“. Bol už súčasníkom tzv. sofistov, ako aj Platóna a Sokrata. Mal veselú povahu a tak

ho tiež nazývali „usmievavým filozofom“. Údajne sa zaoberal aj zoológiou a pripisuje sa mu delenie

živočíchov na zvieratá s krvou a bez krvi (približne naše dnešné členenie živočíchov na stavovce

a bezstavovce). Toto členenie si osvojil aj Aristoteles. Venoval sa aj problematike sterility mulíc,

potomkov samíc somára a samcov koňa, teda žrebcov. Zaoberal sa tiež otázkami rozmnožovania

živočíchov, embryológiou, ako aj pôvodom a šírením epidemických ochorení.

2.2.2 Aténske obdobie

Druhé obdobie dejín gréckej vedy bolo sprevádzané veľkým kultúrnym, politickým

a hospodárskym rozkvetom gréckych miest, predovšetkým Atén (viď pomenovanie). Trvalo asi od

Obr. 14.: Démokritos z AbdérZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/D%C3%A9mokritos_z_Abd%C3%A9r#/media/File:Democritus2.jpg

25

Starovek

roku 480 do 330 (pred n. l.), teda od zakončenia perzských vojen do úplného potlačenia nezávislosti

gréckych miest Alexandrom Veľkým.

Sokrates (približne 469 - 399 pred n. l.) bol synom sochára (resp. kamenára) a pôrodnej

babice. Napriek tomu, že patrí k najvýznamnejším starogréckym filozofom, nezanechal písomné

dielo. O jeho filozofických názoroch sa dozvedáme z diel jeho žiakov a nasledovníkov, najmä

Platóna a Xenofonta. Jeho filozofovanie sa z hľadiska metodiky opieralo o dialóg, formu rozhovoru,

kde sa prezentujú protichodné názory. Svoju filozofiu nazval maieutikou, čo u neho znamenalo

cestu sebapoznávania ľudí a hľadania pravdy v sebe samom. Rád aktívne vstupoval do rozhovorov

a častokrát privádzal partnerov v rozhovore do rozpakov, prípadne sa ich snažil až znemožniť.

Sám však často vstupoval do dialógu s heslom: „viem, že nič neviem“. Vďaka svojim názorom

a konfliktmi s politikmi, resp. ďalšími významnými osobnosťami Atén, bol Sokrates neskôr obvinený

z morálneho kazenia mládeže a bol odsúdený k vypitiu čaše s odvarom z rastliny bolehlav. Do

histórie vstúpilo aj meno jeho manželky. Xantipa bola od filozofa podstatne mladšia, a preto (možno

neprávom) sa stalo jej meno synonymom pre hašterivú, náladovú a hysterickú ženu.

Sokratova filozofia vychádza z myšlienky poznania seba samého. Podľa neho je svet

nepoznateľný, pripúšťa však možnosť sebapoznania, resp. subjektívneho poznania.

S poznaním seba samého súvisí u Sokrata aj hľadanie dobra. Celá jeho filozofia je

hľadanie dobra. Veľmi často riešil otázku, čo je dobré a čo zlé. V centre jeho pozornosti boli

odpovede na otázky, napr. ako sa stať šťastným, resp. ako sa má správne žiť. Tvrdil, že tam, kde

Obr. 15.: SokratesZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Sokrates#/media/File:Socrates_Louvre.jpg


26

vládne múdrosť, tam sa stretávame s dobrom, zatiaľ čo tam, kde vládne nevedomosť, tam sa

stretávame s neporiadkom a nespravodlivosťou.

Hoci Sokrates a jeho logika boli význačnými prínosmi pre dejiny ľudstva, pre dejiny

vied a biológie je asi zaujímavejší jeho žiak Platón (427 až 347 pred n.l.). Narodil sa v Aténach

v aristokratickej rodine. Pre získanie „nesmrteľnosti” v dejinách vedy a ľudstva všeobecne malo

pre neho najväčší vplyv stretnutie so Sokratom. Stal sa jeho žiakom a obdivovateľom. Platón

založil v Aténach filozofickú školu, ktorú nazval „Akadémiou“ (pozn. prednášal v nej asi 40 rokov).

Väčšinu prác písal formou dialógu. Bol posadnutý myšlienkou existencie ideálneho štátu. Patril

medzi zakladateľov idealizmu, pričom jeho idealizmus (platonizmus) bol neskôr jednou z podpôr

kresťanstva. Partnermi v dialógu sú potom iní filozofi alebo politici. Z jeho diel (dialógov) sú

najvýznamnejšie diela „Protagoras“ (O výchove k cnosti), alebo „Gorgias“ (O rétorike). Jedným z

posledných diel je „Teaitetos“ (O pravdivom vedení). K jeho najvýznamnejším dielam, ktoré neboli

písané formou dialógu patrí „Ochrana Sokratova“. Vďaka tomuto dielu sa dozvedáme dôležité

fakty o filozofii a životných postrehoch Sokrata. Od Platóna (alebo jeho žiaka Aristotela) pochádza

aj biologický pojem rodu (genus) a druhu (species). Moderná klasifikácia organizmov je však od

antických filozofov ešte skutočne veľmi vzdialená.

Obr. 16.: PlatónZdroj: https://www.biografiasyvidas.com/biografia/p/platon.htm

Aristoteles (384 až 322 pred n. l.) už ako sedemnásťročný odišiel do Atén, kde sa na dvadsať

rokov stal žiakom Platónovej akadémie. Bol polyhistorom, jeho úvahy a vedecké objavy zasahujú

27

Starovek

do mnohých, v dnešnom ponímaní definovaných, vedných odborov. Po Platónovej smrti cestoval

a prijal pozvanie macedónskeho kráľa Filipa na výchovu jeho syna, neskoršieho Alexandra Veľkého.

V roku 335 sa vrátil do Atén, kde založil svoju školu Lykeion (lýceum). Po smrti Alexandra Veľkého

bol obvinený za jeho učenie a povesť bezbožníka, tak sa radšej z Atén odsťahoval. Obával sa, že

bude popravený podobne ako Sokrates. Usídlil sa v meste Chalkidiki, kde aj umrel. Venoval sa

najmä fyzike, meteorológii, logike, metafyzike, poetike, politike a etike. Predpokladal, že Zem je

stredom vesmíru (v spise „O nebi“) a tento názor si ľudstvo osvojilo takmer na 2000 rokov, až do

čias Mikuláša Kopernika (dielo „Obehy nebeských sfér“ z roku 1543) a Galilea Galileiho (spis

„Dialóg o dvoch najväčších svetových sústavách“ z roku 1632). Predpokladal, že podstatou vecí sú

štyri základné elementy: zem, voda, vzduch a oheň.

Aristoteles sa právom považuje za otca zoológie. Zaviedol v biológii určité “stupne

dokonalosti”, napr. nerasty sú na najnižšom stupni, nasledujú rastliny, živočíchy a človek. Túto

stupnicu však neponíma vývojovo, ale nemenne.

V diele „Dejiny živočíšstva“, kde Aristoteles opisuje približne 400 živočíšnych druhov,

podáva základy morfológie a anatómie, ako aj základy živočíšnej klasifikácie. Podobne ako

Demokritos rozlišuje živočíchy s krvou (stavovce) a živočíchy bez krvi (bezstavovce). Prvá skupina

Enaima sa člení na: živorodé štvornožce, vtáky, vajcorodé štvornožce a ryby. Druhá živočíšna

skupina, Anaima sa tiež člení na 4 skupiny: Malakia (mäkkýše), Malakostraka (mäkkoškrupinaté,

dnes hlavonožce a kôrovce), Entoma (hmyz) a Ostrakodermata (škrupinaté: napr. mechúrniky,

hubky a iné). Z uvedeného vyplýva, že Aristoteles poznal všetky väčšie skupiny živočíchov.

Obr. 17.: AristotelesZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Aristoteles#/media/File:Aristoteles_Louvre.jpg


28

V spise „Časti živočíchov“ sa venuje základom porovnávacej anatómie a fyziológie

živočíchov. V diele „Plodenie a rozvoj živočíchov“ sa zaoberá rozmnožovaním živočíchov

a základmi embryológie. Spis „O duši“ je psychologické, ako aj teoreticko-biologické dielo.

Aristoteles sa v svojich dielach venoval aj zmyslom, pamäti, pohybu alebo dýchaniu. Bol

zástancom teórie „samoplodenia“ pri tzv. nižších živočíchov, napr. blchách, muchách, červoch a

pod. Táto predstava sa dlho udržala, a ako si neskôr uvedieme, neskorší biológovia museli dlho

vyvracať túto teóriu pre váhu autority Aristotela, ktorou bezpochyby skutočne bol a dodnes je.

Hippokrates z Kósu (460 až 377 pred n. l.) bol najvýznamnejšou osobnosťou nielen gréckej,

ale pravdepodobne celej starovekej medicíny a právom sa považuje za otca gréckeho lekárstva.

Venoval sa diagnostike chorôb a chirurgii. Ako putujúci lekár prešiel celé Grécko, Prednú Áziu

a časť Afriky a po návrate založil lekársku školu. Jeho koncepciu medicíny spísali jeho nasledovníci

a súhrne sa nazýva „Corpus Hippocraticum“. Dokonca sa môžeme domnievať, že neexistuje žiadna

dochovaná kniha, ktorú by napísal osobne Hippokrates. Odmietal povery a lekársku mágiu, a tak

položil základy medicíny ako vednej disciplíny. Lekárska prísaha sa tiež pokladá za dielo jeho žiakov.

Od neho sa tiež odvodzuje myšlienka zachovávania tzv. lekárskeho tajomstva. V jeho prácach sú

súhrnné názory na anatómiu, fyziológiu, diagnostiku, hygienu, stravovacie návyky a vyzdvihuje

potrebu telesného cvičenia. Hippokrates vychádza z diagnózy a prechádza k prognóze. Venoval

sa aj vplyvu prostredia na zdravie človeka. Chorobu pokladá za nerovnováhu štyroch základných

Obr. 18.: HippokratesZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Hippokrates_(lek%C3%A1r)#/media/File:Hippocrates.jpg

29

Starovek

ľudských štiav: čiernej žlče, žltej žlče, krvi a lymfy. Detailnejšie túto hypotézu prebral a ďalej

rozvinul Claudius Galenos. V starogréckej mytológii bol za boha zdravia považovaný Asklepios

(lat. Aeskulapos). Bol to pravdepodobne reálne žijúci lekár, ktorého schopnosti podnietili k jeho

neskoršiemu zbožstveniu. Znázorňoval sa ako starec, ktorý sa opiera o palicu s ovinutým hadom.

Hippokrates sa pokladal za jeho potomka.

2.2.3 Helénske obdobie

Helénske obdobie (helenizmus) začína vznikom veľkej ríše Alexandra Macedónskeho

(vládol v rokoch 334 až 323 pred n. l.), ktorý dobyl celú Prednú Áziu a Egypt. Veľkou politickou

a hospodárskou zmenou bolo podrobenie si gréckych miest.

Macedónia prevzala grécky typ civilizácie. Helénska veda mala prínos predovšetkým

v matematike, mechanike a astronómii. Veľký prínos pre vedu bolo zriadenie múzea v Alexandrii

(najdôležitejšie mesto novej ríše nástupcov Alexandra, Ptolemaiovcov). Tu sa grécka veda dostala

do priameho styku s vedou riečnych kultúr, predovšetkým Egypta, Mezopotámie, ale aj Indie.

Múzeum v Alexandrii bolo prvým výskumným ústavom podporovaným štátom.

Napriek rozvoju fyziky a matematiky (Euklides, Ptolemaios), biológii sa venovala podstatne

menšia pozornosť.

Theofrastos (Theophrastos, 372 až 288 pred n. l.) bol Aristotelov nástupca na Lýceu. Vlastným

menom sa volal Tyrtamos, meno Theofrastos dostal od svojho učiteľa, Aristotela a v preklade

znamená „božský rečník“. Narodil sa na ostrove Lesbos, v roku 347 pred n. l. sa prisťahoval do

Atén, kde sa stal žiakom Platóna a neskôr Aristotela. Theofrastos sa venoval botanike, a preto

ho právom pokladáme za otca botaniky. Okrem úžitku z liečivých, prípadne poľnohospodársky

významných rastlín, sa Teofrastos zaoberal aj teoretickými problémami. Podobne ako jeho učiteľ

Aristoteles v oblasti zoológie, Teofrastos spracoval botanické znalosti získané počas vojenských

výprav Alexandra Macedónskeho (Veľkého).

Z najvýznamnejších botanických prác si zaslúžia pozornosť „Peri fyton historias“ (Dejiny

rastlín), z dnešného pohľadu taxonomické dielo, s informáciami dnes zahrnutými v tzv. všeobecnej

botanike a „Peri fyton aition“ (Príčiny rastlín), priekopnícke dielo v dnešnej oblasti fyziológie

rastlín, resp. záhradníctva a poľnohospodárstva. Poznal už približne 500 druhov rastlín, ktoré

rozčlenil na dreviny, kry, polokry a trávy. Toto členenie možno pokladať za zrod systematiky

rastlín. Hoci Theofrastov systém členenia rastlín bol umelý a všímal si len málo taxonomických

znakov, v modifikáciách pretrval až do čias Carla von Linného. Je aj autorom pomerne známej


30

knihy „De lapidibus“ (O kameňoch). Je to jedna z najstarších prác z odboru „praktickej“, prípadne

„aplikovanej“ chémie a baníctva. Z práce neskôr vychádzal nemecký vedec Georg (Georgius)

Agricola (1494 až 1555), ktorý bol autorom ťažobnej príručky „De re metallica“ (O hutníctve)

a dodnes ho pokladáme za otca mineralógie. Toto dielo, vydané posmrtne v roku 1556, malo dvanásť

zväzkov a pravdepodobne ovplyvnilo neskôr aj Paracelsa (pozri nižšie).

Dioskorides (Pedanius Dioscorides, približne 40 až 90 n. l.) bol ďalším významným

botanikom starovekého Grécka. Pochádzal z Malej Ázie, z mesta Anazarbus a za lekára sa „vyučil“

v rímskej lekárskej škole. Bol lekárom rímskych légií, vďaka čomu veľa cestoval. To mu umožnilo

pozorovať a zbierať rozmanité druhy rastlín. Napísal päťzväzkové dielo O liečivých rastlinách

(pôvodne napísané v gréckom jazyku, „Peri hyles ianikes“). Dielo sa stalo svetoznámym v latinskom

preklade „De materia medica“. V tejto práci opísal Dioskorides približne 600 rastlín. Pri klasifikácii

použil Theofrastovo členenie rastlín, ale sústreďuje sa už na viaceré taxonomické znaky, napr. plody,

listy prípadne kvety. Jeho dielo malo mimoriadny prínos pre poznanie rastlín z hľadiska ich využitia,

najmä v lekárstve a patrí k priekopníkom farmaceutickej botaniky. Jeho dielo pôsobí dodnes veľmi

moderne, pri liečivých rastlinách uvádza ich latinské a grécke pomenovanie, venuje sa opisu ich

stavby, výskytu a praktickému významu v medicíne. Toto dielo vychádzalo aj v arabčine (najmä

v 12. až 13. storočí) a v neskorších vydaniach bolo postupne doplňované a bohato ilustrované.

O význame tohto diela a jeho nadčasovosti svedčí aj skutočnosť, že bolo využívané početnými

generáciami lekárov viac ako 1500 (!) rokov.

Obr. 19.: TheofrastosZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Theofrastos_z_Eresu#/media/File:Theophrastus.jpg

31

Starovek

Obr. 20.: DioskoridesZdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Pedanius_Dioscorides#/media/File:Dioscorides01.jpg

Najvýznamnejšími alexandrijskými lekármi boli anatómovia Hérofilos (Herophilos)

a Erasistratos. Systematicky pitvali ľudské telo a pitvu zaviedli do výuky medicíny. Hérofilos

z Chalkédónu (335 až 280 pred n. l.) publikoval dielo Anatomika. Nazývali ho lekárom

„pravdovravcom“, ktorý hovorí pravdu, resp. to, čo si myslí. Svoje učenie postavil na prítomnosti

štyroch živlov a štyroch letorách (povahách). V jeho ponímaní to boli tzv. výživná sila (sídlila

v pečeni), hrejivá sila (sídlila v srdci), mysliaca sila (sídlila v mozgu) a pociťujúca sila (so sídlom

v nervoch). Dokázal už odlíšiť nervy od šliach, poznal bielu a sivú mozgovú hmotu, dokonca už

poznal dvanástnik, ktorý objavil pri pozorovaniach tenkého čreva.

Erasistratos (304 až 250 pred n. l.) bol ďalším významným alexandrijským lekárom,

ktorého považujeme za priekopníka anatómie a patológie. Venoval sa morfológii a anatómii

ľudského mozgu, ako aj fyziológii. Údajne sa z tohto dôvodu venoval aj vivisekciám, chirurgickým

zákrokom na živých odsúdených zločincoch bez predchádzajúceho umŕtvenia. Venoval sa tiež

otázkam významu hygieny. V ďalšom období nastal relatívny pokles záujmu o výskum anatómie

ľudského tela. V polovici 2. storočia pred n. l. sa helénske ríše zrútili pod vplyvom moci Ríma.

2.3 Rímska ríša

V antickom Ríme sa veda rozvíjala na gréckom základe. Najstaršie obyvateľstvo Itálie si

podmaňovali od 2. tisícročia pred n. l. rôzne kmene, súborne označované ako Italikovia. V 10.

stor. pred n. l. prenikli na Apeninský polostrov Etruskovia. Až po ich páde nastal rozvoj dovtedy


32

ovládaných italických kmeňov (hlavne Latinov). Mesto Rím vzniklo podľa tradície v roku 753 pred

n. l., keď ho na „siedmich pahorkoch“ založili Romulus a Rémus. Druhý z bratov údajne zahynul

pri ich vzájomnom súboji, keď sa rozhodovalo o tom, kto z nich bude panovníkom Ríma. Rímska

expanzia nastala počas Púnskych vojen (vojny medzi Rímom a fenickým mestom Kartágom)

v treťom storočí pred n. l., tretia (posledná) z nich skončila v roku 146 pred n. l., keď bolo Kartágo

rímskymi vojakmi „zrovnané so zemou“.

Z rímskych učencov si zasluhuje našu pozornosť Titus Lucretius Carus (98 až 55 pred n.

l.), rímsky básnik a filozof, ktorý bol stúpencom atomistickej náuky založenej Demokritom. Napísal

dielo „De rerum natura“ (O pôvode vecí). Uznával tri stupne duše, pričom všetky sú podľa neho

materiálnej povahy a zložené z atómov. V duši sú aj atómy vedomia.

Plinius Secundus starší (23 až 79 n. l.) bol polyhistorom starovekého Ríma a vydavateľom

spisov. Bol vynikajúcim vojakom aj politikom svojej doby. Jeho encyklopedistické dielo “Naturalis

historia“ (Dejiny prírody) pozostávalo z 37 kníh, ktoré zozbieral z približne 2 000 kníh od 500

gréckych a rímskych autorov. Na rozdiel od iných priekopníkov vedy, teda jeho dielo možno

považovať za kompilačné, jeho poznámky nevychádzajú z vlastných pozorovaní, ako napr.

v prípade Aristotela. Prirodzene, táto skutočnosť neznižuje význam jeho diela pre ľudstvo. Zvieratá

klasifikoval podľa ekosystémov, v ktorých žijú, napr. súš, voda a vzduch. Zahynul v blízkosti sopky

Vezuv, keď pozoroval jej erupciu. Údajne sa zadusil jedovatými plynmi a popolčekom.

Vrcholným predstaviteľom helénskej medicíny bol Claudius Galenos (129 až 200 n. l.),

najslávnejší lekár starého Ríma. Narodil sa v Pergame v Malej Ázii (dnešné Turecko). Vychádzal

z učenia Hippokrata. Začínal ako lekár gladiátorov, neskôr (v roku 161) pricestoval do Ríma, kde sa

Obr. 21.: Claudius GalenosZdroj: https://www.embibe.com/exams/10-top-greatest-physicians-of-all-time/

33

Starovek

stal osobným lekárom cisára Marca Aurélia a jeho rodiny. Tvrdil, napríklad, že mozog je centrom

myslenia a pocitov, čo dokázal aj experimentálne. Viaceré anatomické pozorovania sú však mylné,

pretože vačšinou vychádzal z pitiev zvierat, napr. opíc – magotov.

Najdôležitejšie Galenove objavy súvisia s oblasťou dýchania, nervovej sústavy a krvného

obehu. Objavil napr. sedem párov mozgových nervov a opísal sietnicu oka. Napísal celkovo 256

spisov, až 131 z nich sa venujú práve medicíne. Mnohé jeho tvrdenia sú z dnešného pohľadu naivné,

ale približne tisíc rokov (!) si Galenos udržal postavenie najväčšej lekárskej autority, čo bolo pri

rozvoji medicíny čiastočne aj na škodu. Medzi svojimi súčasníkmi mal Galenos povesť vynikajúceho

praktického lekára. V liečbe využíval približne 400 výťažkov rastlín a živočíchov, tzv. galeniká.

Novoplatonizmus bol zavŕšením rozmanitých „filozofických“ škôl a smerov z čias helenizmu

(helenistickej filozofie). Na toto učenie logicky nadviazala nastupujúca stredoveká filozofia.

Novoplatonizmus vychádzal z Platónovej filozofie (s prídavkom učenia Aristotela, stoicizmu a aj

skepticizmu). Plotinos (204 až 270 n. l.) sa napr. domnieval, že všetky podoby sveta a ľudského

bytia možno odvodiť z jednotného božieho základu. Na základe novoplatónskej filozofie vyrastali

v neskoršom období rozmanité filozofické smery, napr. filozofia kresťanského stredoveku. Vychádza

z nej napr. Aurelius Augustinus (svätý Augustín) v štvrtom až piatom storočí n. l.

Do vývoja vied v ďalšom období zasiahli viaceré okolnosti (napr. nájazdy barbarov), ktoré

prispeli k rozdeleniu Rímskej ríše (rok 395 n. l., po smrti cisára Theodosia I.) a zániku jej západnej

časti (rok 476 n. l.).

Začiatok stredoveku sa najčastejšie datuje do roku 313 n. l., keď vydanie milánskeho ediktu

zrovnoprávnilo v Rímskej ríši kresťanstvo s ostatnými náboženstvami.


34

3 STREDOVEK

„Pochop aby si uveril, a ver, aby si porozumel.“

Aurelius Augustinus (354 až 430)

Je pomerne ťažké rozdeľovať dejiny na epochy a väčšinou to vedie k problémom, čo osobitne

platí o stredoveku. Stredovek (lat. media aetas, alebo medium aevum) bolo obdobie trvajúce od

úpadku antiky až po znovuobjavenie antických ideálov v renesancii. Z latinského prekladu by

sme mohli nadobudnúť presvedčenie, že sa jedná o akési „medziobdobie“. Humanisti zaviedli

pre obdobie začínajúce nástupom renesancie termín novovek. Z toho by sme mohli usudzovať, že

stredovek bolo obdobie “temna”, čo však podľa našich dnešných znalostí nebola celkom pravda.

Ako sme už uviedli, za začiatok stredoveku sa zvyčajne považuje rok 313, keď vydaním

milánskeho ediktu cisárom Konštantínom sa v Rímskej ríši zrovnoprávnilo kresťanstvo s ostatnými

náboženstvami. Niekedy sa za začiatok stredoveku považujú iné historické udalosti, napr. rok 476

n. l., keď po dobytí Ríma zanikla Západorímska ríša alebo dokonca až rok 529, keď cisár Justinián

dal zatvoriť platónsku Akadémiu.

Pre dejiny stredoveku, ako aj rozvoj prírodných vied v tomto období, zohralo mimoriadne

významnú úlohu kresťanské náboženstvo. Okrem kresťanstva, dominantne rozšíreného náboženstva

na území Slovenska, sa stredovek rozvíjal aj na pozadí židovského náboženstva (judaizmu) a islamu.

Stredoveká filozofia tak vychádzala z akéhosi „zjavenia pravdy“ nadradenej nad „pravdu rozumu“.

Či sa čitateľ tohto textu prikloní k jednej alebo k druhej z „právd“ je len otázka jeho svetonázoru.

Kresťanstvo vychádza z osoby Ježiša Krista (syna božieho, grécky Chrestos = pomazaný,

hebrejsky Mašiah = Mesiáš), o ktorého historickej existencii sa dodnes v spoločnosti vedú ostré

spory, nehovoriac o zásadnej odpovedi na otázku, či bol, resp. nebol Ježiš skutočne Synom Božím.

Po Ježišovej smrti začína židovsko-kresťanské obdobie v Jeruzaleme, neskôr vzniká kresťanská

obec v Antiochii, až sa postupne kresťanské učenie dostáva do Ríma. Asi do roku 100 n. l. rímsky

štát kresťanstvo určitým spôsobom „trpel“, resp. ignoroval. Kresťanstvo sa považovalo za židovskú

sektu a židovské náboženstvo štát toleroval. Na druhej strane už za cisára Nera, historicky všeobecne

známeho tyrana, sa začalo s prenasledovaním prvých kresťanov. Nero údajne popravil úctyhodný

počet kresťanov, napr. aj sv. Petra a sv. Pavla približne v rokoch 64/67 n. l.

Stredoveké myslenie môžeme rozdeliť na dve obdobia: patristiku (asi od roku 100 n. l. do

roku 700 n. l.) a scholastiku (približne od roku 700 n. l. do roku 1500 n. l.). Scholastika sa môže

35

Stredovek

ešte rozčleniť na užšie obdobia: raná scholastika (asi do roku 1200), vrcholná scholastika (obdobie

približne 1200-1350) a neskorá scholastika (1350-1500).

3.1 Patristika

V helénskom období bol pre “učiteľa múdrosti” zavedený čestný titul “Pater” (otec). V ranom

kresťanstve sa týmto termínom označovali cirkevné autority kresťanstva, teda duchovní a kňazi.

Medzi najvýznamnejších predstaviteľov patristiky patril Aurelius Augustinus (tiež Augustín

z Hippa alebo svätý Augustín, 354 až 430), ktorý sa považuje za otca stredovekej filozofie. Bol

tiež spisovateľom, mystikom a najmä teológom. Sformuloval ústredný motív stredovekej filozofie:

pochop, aby si uveril a ver, aby si porozumel. Vypracoval prírodovedný systém, ktorým chcel uviesť

do súladu s Platónovou filozofiou a Mojžišovým učením. Genézu vykladá ako postupné tvorenie,

čo znamená, že dni Starého zákona nie sú skutočné dni, ale dlhé časové obdobia. Na jeho názory sa

potom dlho odvolávali teológovia, dokonca až do 19. storočia pri uvádzaní náboženstva do určitého

súladu s darwinizmom.

Počas Augustinovho života (roku 380) cisár Teodosius I. dokonca povýšil kresťanské učenie

na štátne náboženstvo a o čosi neskôr úplne zakázal pohanské kulty.

Obr. 22.: Aurelius AugustinusZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/August%C3%ADn_z_Hippa#/media/File:Simone_Martini_003.jpg


36

3.2 Scholastika

S korunováciou jednej z najvýznamnejších osobností stredovekých dejín, franského kráľa

Karola Veľkého za cisára v roku 800 (pápežom Levom III.), sa potvrdil definitívny rozkol západného

sveta s Východným Rímom (v stredoveku centrum Konštantínopol, resp. slovanské pomenovanie

Carihrad, v staroveku Byzantion, dnes Istanbul).

Takto bola formálne obnovená Západorímska ríša. Cisár potreboval vzdelaných úradníkov

a duchovných, a preto založil tzv. falckú školu pričlenenú k dvoru (Falcko, nemecky Pfalz, je

historické územie v dnešnom Nemecku). Podporoval rozvoj škôl aj pri kláštoroch a biskupstvách.

V 8. a 9. storočí vzrástol význam vzdelanosti. Latinčina sa stala univerzálnym jazykom

vzdelancov, čo malo veľký význam pre medzinárodný rozvoj vied. Zakladali sa aj knižnice, ktoré

vznikali postupným opisovaním starých kníh a listín.

V dvanástom storočí vznikla z katedrálnej školy pri Notre Dame Univerzita v Paríži (1150).

Jej pomenovanie bolo „Universitas magistrorum et scholarium“ (“universitas” chápané ako

spoločenstvo študentov a učiteľov, resp. učencov). Jej najvýznamnejšou súčasťou sa stala Sorbonna,

ktorá bola pôvodne útulkom pre študentov teológie. Významné boli aj univerzity založené v Bologni

(1088, vôbec prvá západoeurópska univerzita z hľadiska dnešného ponímania), v Oxforde (1167),

v Cambridge (1209), v Neapole (1224), v Padove (1222), v Siene (1240), v Montpellier (1220),

v Prahe (1348) a vo Viedni (1365). Univerzity mali vlastné práva a predpisy, väčšinou boli zriadené

panovníkmi alebo pápežmi. „Studium generale“ (všeobecné štúdium) zabezpečovali zvyčajne

štyri fakulty (artistická, resp. fakulta slobodných umení, neskôr filozofia, teologická, právnická

a lekárska). V rámci slobodných umení (bolo ich sedem) sa vyučovala gramatika, rétorika, dialektika,

aritmetika, geometria, astronómia a hudba.

3.3 Byzancia

Byzantský štát vznikol z východorímskej ríše. Najväčší rozvoj dosiahol v 6. až 7. storočí.

Strediskom kultúrneho, ako aj vedeckého rozvoja bol Konštantínopol (Carihrad). Konštantínopol sa

stal v štvrtom storočí na viac ako tisíc rokov (!) centrom vzdelania a kultúry Východu. Byzantská

medicína nadviazala na antickú medicínu a neskôr sa v nej uplatňovali aj prvky východných kultúr.

Oreibasios (tiež Oribasius, 325 až 403) vydal 16. zväzkové dielo s názvom „Súhrn lekárstva“, kde

komentoval Galenove názory, ako aj svoje vlastné pozorovania, predovšetkým z oblasti ženského

37

Stredovek

lekárstva. Iným významným lekárom Byzancie bol Paulos z Aiginy (z Aeginy (slovensky Ejiny),

tiež označovaný ako Paulos Aegineta, 625 až 690 n. l.), ktorý napísal 7 zväzkové encyklopedické

dielo “Náčrty liečby”.

Podľa vzoru Grécka a Ríma sa už v 4. storočí zakladali prvé zárodky moderných nemocníc,

tzv. xenodochiá (útulky pre pocestných, chudobných a chorých). V nich boli zamestnaní lekári aj

ošetrovateľky. Spočiatku boli tieto „nemocnice“ pod cirkevnou správou. O chudobných ľudí sa

v xenodochiách starali zadarmo, bohatí ľudia si za starostlivosť údajne platili.

Obr. 23.: Paulos z AiginyZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Paulos_z_Aiginy#/media/File:Paulus_Aegineta_initial.jpg

V období križiackych výprav rád sv. Lazara zakladal útulky, nazývané lazarety. Pri

nemocniciach sa budovali aj lekárske školy a lekárne, v ktorých sa pripravovali lieky.

V Carihrade vznikla už v 5. storočí škola (tzv. Carihradská univerzita), ktorú založil

cisár Theodosius II.. Študoval na nej aj Konštantín Filozof (Cyril, brat Metoda, obaja sú známi

ako slovanskí vierozvestci, tiež „solúnsky bratia“). V roku 1453 byzantská ríša zanikla dobytím

Konštantínopolu osmanskými turkami. Postupne si Osmanská ríša podrobila Balkán a východné

Stredomorie.

3.4 Arabský svet

S osobnosťou proroka Mohameda (570 až 632 n. l.) a vznikom islamského náboženstva,

s uctievaním jediného boha Alaha, nastal veľký medzník v rozvoji svetovej vedy a kultúry.


38

Veľký význam pre rozvoj vedy mala aj skutočnosť, že bola intenzívne materiálne podporovaná

a mnohí vplyvní ľudia sa jej dokonca osobne venovali. To je napr. základný rozdiel od vedy

stredovekého kresťanského sveta, kde bola veda takmer výhradne cirkevnou záležitosťou.

Najväčší rozkvet islamskej vedy bol od 9. storočia. Islamská veda bola medzníkom pre

rozvoj viacerých prírodovedných oblastí, predovšetkým matematiky, astronómie, zemepisu, chémie

a medicíny. Rozvoj posledných dvoch oblastí súvisí aj s rozvojom biológie.

S rozvojom chémie sa spája aj zdokonalenie destilačného prístroja, ktorý bol známy už

z helénskeho obdobia ako krivuľa. Arabi destilovali rastlinné extrakty, poznali postup odparovania

a filtrovania. Alkohol je tiež arabského pôvodu, napr. slovo „al-kuhl“ v preklade znamená „duch,

ktorý pohlcuje telo“. Dioscorides ho dokonca považoval za liek. Pre odľahčenie uvádzame, že

alkohol bol niekedy označovaný aj za „vodu života“ (lat. aqua vitae).

Medzi najvýznamnejších arabských lekárov na rozhraní 9. až 10. storočia patril perzský lekár,

polyhistor s polatinčeným menom Rhazes (vlastným menom Abú Bakr Muhammad ibn Zakaríja

ar-Rází, 865 až 925). Založil a viedol nemocnicu v Bagdade a okrem iného bol aj alchymistom

(objavil napr. kyselinu sírovú a petrolej), ako aj biológom. Napísal okolo 200 lekárskych prác, ktoré

vyšli po jeho smrti pod súhrnným názvom „Continens Rhasis“ (Všeobecná kniha o medicíne).

Významným arabským lekárom bol aj jeho nasledovník s polatinčeným menom Haly

Abbas. Bol osobným lekárom kalifa z Bagdadu. Vydal dielo nazvané „Liber pantegni“ (resp.

v inom preklade Liber regius) (Kráľovská kniha, resp. „Celé umenie). Kniha zahrňovala medicínske

poznatky od anatómie a fyziológie až po hygienu. Opísal v nej aj mnohé epidemické choroby

a odporúčal testovať lieky na zvieratách. V chirurgii vynikol Abulcasis, ktorý opísal ženské

pohlavné orgány a mimomaternicové tehotenstvo. Napísal tridsať kníh, ktoré pojednávajú najmä

o chirurgii. Uvádzal aj spôsoby liečenia vykĺbenín, liečenie tzv. „púšťaním žilou“, liečenie zlomenín

a postupy trhania zubov. Žil v Andalúzii, teda v tom čase v maurskom Španielsku. Alhazen (arabsky

Muhammad ibn al-Hasan ibn al-Hajtham, 965 až 1038) bol vedec, ktorý sa zaoberal matematikou,

astronómiou a optikou. Narodil sa v Basre, v dnešnom Iraku. Študoval aj v Bagdade. Venoval sa

optike a výsledky svojich pozorovaní zverejnil v diele „Veľká optika“. Vybrúsil sklenené šošovky

a zaviedol ich používanie (napr. okuliare).

Arabskú medicínu však najviac preslávil Abu Ali al Hussein ben Abdallah Ibn Sína

(latinská forma Avicenna, 980 až 1037). Bol univerzálnou osobnosťou a okrem medicíny sa

zaoberal filozofiou, prírodnými vedami, písaním básní a politikou. Narodil sa v perzskej rodine

v Afšane pri Buchare. Po otcovej smrti cestoval a pôsobil ako učiteľ, prípadne ako úradník na

panovníckych dvoroch. A samozrejme, bol dvorným lekárom. V medicíne, ako sme už uviedli,

39

Stredovek

Avicenna vynikal. Už ako 17 ročný vyliečil princa Nuha Ibna Mansúra, za čo si zaslúžil všeobecné

uznanie. Napísal okolo 100 vedeckých prác a medicínou sa zaoberal v päťzväzkovom diele „Al-

Kánún fittíb“ (Kánon medicíny). Je to bohatý zdroj komentárov k prácam Galena a Aristotela. Kniha

je na svoje obdobie napísaná jasne a prehľadne. Avicenna si napr. všíma význam strachu a duševnej

záťaže na vznik chorôb. Prenosným chorobám podľa neho možno zabrániť pitím prevarenej vody

a varením potravín (základy sterilizácie). Venoval sa aj otravám a ich možnému liečeniu. Ostro

vystupoval proti astrologickým a magickým praktikám pri liečení chorôb. Botanická časť Kánonu

boli významným prínosom pre rozvoj botaniky počas stredoveku a aj začiatkom renesancie.

Obr. 24.: AvicennaZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/7/74/Avicenna-miniatur.jpg

Averroes (Ibn Rušd, 1126 až 1198) bol učencom stredovekého moslimského západu, narodil

sa v Córdobe a umrel v Maroku. Študoval filozofiu, lekárstvo, matematiku a právo. Žil v období

existencie Córdobského kalifátu (existoval v 10. a 11. storočí) a pracoval ako sudca a osobný lekár

kalifa (titul moslimských vládcov, vo význame „následník proroka“). Hmotu a pohyb pokladal za

večné „príčiny“, podobne ako boha. Individuálnu dušu človeka pokladal za smrteľnú. Vychádzal

z Aristotela, ale predpokladal už určité genetické zákonitosti. Napr. sa domnieva, že už v semene

rastlín je utajený zárodok budúcej rastliny s jej vlastnosťami, tak ako v zárodku živočíšnom je

informácia o budúcich vlastnostiach dospelého organizmu.

Islamská veda priniesla svetu aj mnohé výsostne biologické poznatky. Zechariah Ben

Muhammad Al Cazvinee (1203 až 1283) cestoval po južných oblastiach Ázie a v diele “Prírodné


40

divy” pridal informácie o mnohých druhoch živočíchov a rastlín, o ktorých nevedeli ani Aristoteles

a Theofrastos. Venoval sa aj geografii. Abd-Allati (1161 až 1231) opísal egyptskú faunu a výchovu

kureniec pomocou inkubátora. Al-Damiri (Kamal al-Din Muhammad ibn Musa al-Damiri, 1344 až

1405) je autorom diela „Hayat al-Hayawan“ (Život zvierat), približne z roku 1371, v ktorom opísal

viac ako 900 druhov živočíchov (najmä uvádzaných v Koráne, svätej knihe islamu) a zhrnul arabské

zoologické poznanie. Niektoré informácie sú však prepletené nepravdivými, až fantastickými

údajmi.

3.5 Západná a stredná Európa

Je všeobecne známe, že vývoj vzdelanosti a medicíny stredoveku ovplyvňovali v najväčšej

miere kresťanské náboženstvo a Cirkev. Základom cirkevnej ideológie sa stala (ako sme už uviedli)

scholastická filozofia. Z nej vyplývala nedotknuteľnosť tela a nadprirodzený pôvod chorôb (napr.

ako boží trest, prípadne naopak, skúška sily viery).

Funkciu liečiteľov a lekárov vykonávali kňazi. V období raného kresťanstva boli známymi

lekármi a liečiteľmi bratia Kozma (niekedy Kosmas) a Damián. Pochádzali z Arábie a pôsobili

ako nezištní lekári v Sýrii. V roku 305 boli popravení za šírenie kresťanstva. Podľa legendy napr.

v spánku amputovali chorému človeku nohu a prišili mu nohu zdravého černocha. Pacient údajne

mohol opäť chodiť. Obaja boli vyhlásení za svätých a stali sa patrónmi medicíny.

V 6. storočí založil Benedikt z Nursie (asi 480 až 547) rád benediktínov. Patrí k zakladateľom

západného mníšstva a patrónom Európy. Študoval v Ríme, najmä rétoriku. Údajne sa z dôvodu

Obr. 25.: AverroesZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/8/82/AverroesColor.jpg

41

Stredovek

morálnej skazy a intelektuálneho úpadku v meste rozhodol pre život mnícha. Založil viaceré

kláštory, ale až so skupinou najvernejších nasledovníkov založil kláštor na vrchu Monte Cassino

(vybudovaný v roku 532). Tu zriadili aj lekársku školu. Inou rehoľou boli lazariti (1048), kartuziáni

(1084) alebo hospitaliti (12. storočie). V kláštorných záhradách pestovali liečivé byliny. Kláštory

zriaďovali aj útulky. Pre chorých pocestných pútnikov “xenodochiá”, pre mníchov “infirmatóriá”,

pre iných ľudí “hospitály”. Rehoľa sv. Lazara zriaďovala leprosáriá (útulky pre chorých na lepru).

Operácie a pitvy boli v tomto období zakázané a chirurgia rozkvitala ako remeslo. Medicína bola

skôr knižnou vedou, predovšetkým prepisom klasických diel Galena, Hippokrata, byzantských

a arabských lekárov.

V 9. storočí vznikla v Salerne lekárska škola (Civitas Hippocratica), ktorá postupne

prerástla na univerzitu. Študovali na nej civilní lekári, ktorí pitvali zvieratá a komentovali lekárske

diela Galena a Avicennu. Škola bola v úzkom spojení s kláštorom v Monte Cassino, krorý mal

bohatú knižnicu s lekárskymi textami antických a arabských autorov. Medzi významných učiteľov

patril Constantinus Africanus (1018 až 1087), ktorý preložil pre potreby školy najvýznamnejšie

práce arabskej medicíny. Bol to moslimský vedec, ktorý sa v zrelom veku (v roku 1067) usadil

v kláštore Monte Cassino, stal sa mníchom a nechal sa pokrstiť. Známy je najmä vďaka prekladu

diela Haly Abbasa (pozri vyššie). Rogerius (Ruggerio Frugardo, 1140 až 1195) tu napísal jednu

z prvých prác o chirurgii „Practica Chirurgiae“ (Chirurgická prax). Je zaujímavé, že na tejto škole

študovali aj ženy. Najslávnejšími boli Abella (známa aj ako Abella Salernská), ktorá publikovala

prácu o žlči a spermiách a Trotula, ktorá študovala pôrod a horúčku. Je priekopníčkou „ženskej“

medicíny. V 11. storočí vznikli v Salerne a v ďalších západoeurópskych mestách aj verejné lekárne.

Fridrich II. vydal zákonník, podľa ktorého boli lekári zodpovední za dohľad nad lekárňami a nad

prípravou liečiv.

V súvislosti so školou v Salerne si ešte uvedieme meno Fridricha II. (1194 až 1250).

Od roku 1198 bol sicílskym kráľom, od roku 1220 dokonca cisárom Svätej rímskej ríše. Okrem

obnovenia medicíny v Salerne zriadil aj univerzitu v Neapole (1224). Je priekopníkom morskej

biológie, napr. si najal potápačov na štúdium morských hlbín v Messinskom prielive. Napísal aj

knihu o sokoliarstve, ktorá je na svoju dobu významnou ornitologickou publikáciou.

Prvé lekárske fakulty vznikali v západnej a strednej Európe aj na ďalších miestach.

Vybudovali ich na univerzitách, o ktorých vzniku sme sa zmieňovali už vyššie, napr. Bologna v 11.

storočí, Padova a Montpellier v 13. storočí a napr. Praha v 14. storočí.

Arnald z Villanovy (tiež Arnoldus, 1235/40 až 1311) pôsobil ako profesor v Montpellieri

a zaoberal sa významom chémie pre medicínu, predovšetkým prípravou nových liečiv. Bol


42

alchymistom a prenasledovala ho inkvizícia. Pred operáciou používal ako uspávací prostriedok

zmes ópia, koreňa mandragory a blenu.

Mondino de Liuzzi, alebo Mundinus (tiež M. de Liuzzi, M. de Liucci, 1270/75 až 1326)

bol profesorom anatómie a chirurgie na Univerzite v Bologni. Jeho sláva a význam spočíva najmä

v tom, že „dostal ľudskú mŕtvolu opäť na pitevný stôl“. Už ako dvadsaťročný získal medicínsky

doktorský diplom a vo svojom rodnom meste, Bologni, začal prednášať anatómiu. Bol tiež politikom,

vyslancom a praktickým lekárom. Na základe poznatkov z pitiev mŕtvol, napr. v roku 1315 pitval

dve ženské mŕtvoly, napísal rozsiahlu učebnicu anatómie “Anatomia mundini” (tiež názov Anatomia

corporis humani z roku 1316), podľa ktorej sa vyučovalo až do 16. storočia. Z tohto obdobia sú

zachované aj jej kópie. Mondino de Liuzzi prispel aj k prehĺbeniu poznatkov o anatómii ľudského

srdca. Z iných predstaviteľov bolonskej školy uvádzame mená ako Alderotto (komentoval práce

Hippokrata a Galena, venoval sa aj lekárskej etike), Saliceto (prepojil znalosti starovekej a arabskej

anatómie s praktickým pozorovaním, teda pitvami) a Bartolomeo da Varignana (tiež významný

anatóm svojho obdobia).

Obr. 26.: Mondino de Liuzzi, „anatomické lekcie“Zdroj: http://www.wikiwand.com/fr/Mondino_de%27_Liuzzi

František z Assisi (vlastným menom Giovanni Battista Bernardone, 1181 až 1226) bol

zakladateľom františkánskeho rádu. Napriek tomu, že sa narodil v zámožnej rodine, presadzoval

v zrelom veku chudobu. Okrem iného ho Cirkev pokladá aj za patróna živočíchov a životného

prostredia. Zaslúžil sa o rozvoj prírodovedného poznania predovšetkým tým, že na rozdiel od učenia

scholastiky, keď sa určitým spôsobom zanedbávalo pozorovanie prírody, učil poznávať „stvoriteľa“

43

Stredovek

podľa jeho výtvorov, napr. rastlín a živočíchov. Zvieratá považoval za svojich bratov a vedel s nimi

údajne komunikovať, vďaka čomu sa mu niekedy prisudzujú zásluhy pri budovaní základov etológie.

Podľa legendy, sv. František dokonca pre vtákov usporiadaval náboženské kázne.

Rád dominikánov dal stredovekému svetu mnohých prírodovedcov. Albert Veľký (Albertus

Magnus, vlastným menom Albert von Bollstädt, asi 1200 až 1280) bol považovaný za najväčšieho

učenca svojej doby. Jeho súčasníci ho nazvali „Doctor universalis“. Študoval v Padove a Bologni.

Bol vynikajúcim chemikom, filozofom a biológom (zoológom, ako aj botanikom). Patril k najlepším

komentátorom Aristotela. Snažil sa skĺbiť otázky teológie, filozofie a prírodných vied do jedného

celku. Bol tak úspešný prednášateľ, že počas svojho pôsobenia na Sorbone musel prednášať na

parížskych námestiach. Venoval sa aj chémii, napr. zliatinám kovov a zaviedol pojem „afinita“

(schopnosť látky zlučovať sa s inými látkami).

Tomáš Akvinský (1225 až 1274) patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov scholastiky.

Nazývali ho tiež kniežaťom filozofov (tzv. „princeps philosophorum“). Bol žiakom Alberta Veľkého

a zaoberal sa významom ľudského rozumu. Podľa neho je duša človeka schopná cítiť a myslieť

(slobodná vôľa), čím sa líši od duše zvierat, ktorá je len citová, teda pudová.

Obr. 27.: Albert VeľkýZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Albert_Ve%C4%BEk%C3%BD#/media/File:AlbertusMagnus.jpg

Roger Bacon (1214 až 1294) bol členom františkánskej rehole. Tohto anglického

prírodovedca, filozofa a alchymistu neskôr vyhlásili za „mučeníka vedy“, pretože za propagovanie

svojich vedeckých názorov strávil vo väzení celkovo až neuveriteľných 24 rokov! Študoval

na univerzitách v Oxforde a v Paríži. Matematiku pokladal za kľúč k ďalším vedám. Kritizoval

scholastické autority, za čo si vyslúžil už spomínané kláštorné väzenie. Má zásluhu pri zavádzaní


44

nových výskumných metód. Do zoológie však napr. paradoxne veľmi nekriticky preberal bájne

informácie o neexistujúcich živočíchoch. Propagoval bezprostredné pozorovanie prírodných javov

a preto si v neskoršom období vyslúžil ďalší z unikátnych titulov, keď ho nazvali „prorokom vedy“.

Obr. 28.: Roger BaconZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Roger_Bacon#/media/File:Roger-bacon-statue.jpg

Cestovateľ Marco Polo (1254 až 1323), benátsky kupec, vyviedol vedu za hranicu

múrov kláštorov a preberania faktov z klasických diel bez ich overovania. Marco Polo vykonal

veľa zemepisných objavov a opísal mnohé nové druhy rastlín a živočíchov. Preslávil sa najmä

publikovaním správ z týchto ciest, na ktorých sa dostal až do Číny (niekedy je tento fakt historikmi

spochybňovaný). V roku 1298 až 1299 strávil Marco Polo dlhé mesiace vo väzení v Janove, ako

zajatec Janovčanov po námornej bitke s Benátkami pri ostrove Korčula. Vo väzení trávil čas

diktovaním svojich poznámok z ciest a postrehov z Ázie, napr. strávených na dvore mongolského

vojvodcu Kublaj-chána (v novšom prepise Chubilaj-chána). Spolu s inými cestovateľmi (Vasco

Da Gama, Krištof Kolumbus) a novými zámorskými objavmi ľudstvo postupne prechádzalo

k novoveku.

Najrozšírenejším spisom, na ktorom bola spočiatku postavená zoológia, botanika

a mineralógia stredoveku, bolo dielo neznámeho autora “Physiologus”. Vzniklo v Alexandrii,

približne v 2. storočí n. l.. Spočiatku však dielo obsahovalo len opis biblických živočíchov a až

neskôr sa rozširovalo (dokonca o bájne zvieratá ako satyrovia, centaurus a pod.). Biologická

klasifikácia je primitívna a delí živočíchy na štyri skupiny (cicavce, vtáky, obojživelníky a plazy,

hmyz). Vo všetkých vydaniach je opísaných okolo 75 zvierat a jednotlivé vydania ich neuvádzajú

viac než 30 až 40. To je smiešne číslo už aj voči Aristotelovým dielam, ktoré museli byť pisateľom

45

Stredovek

diela známe. Cirkevní kazatelia ho uznávali až do 14. storočia. V nasledujúcich storočiach už bolo

toto dielo, našťastie pre ľudstvo, veľmi rýchlo prekonané.

Obr. 29.: Ukážka z neskoršieho vydania diela Physiologus (9. storočie), zobrazenie leopardaZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Physiologus#/media/File:76-Fisiologo_di_Berna_-_Pantera.jpg


46

4 RENESANCIA, 15. – 16. STOROČIE

„Kto môže patriť sám sebe, nech nepatrí inému.“

Paracelsus (1493 až 1541)

Renesancia bola kultúrnou epochou, ktorá sa usilovala o znovuzrodenie klasickej antickej

vzdelanosti. Renesančné učenie útočí proti jednostrannosti scholastickej učenosti, predovšetkým

podceňovania úlohy skúsenosti, trvania na dogmách a jednostranného zdokonaľovania logických

postupov bez rozvoja tvorivého myslenia.

Vznik renesančného myslenia a jeho výrazný príklon k pozemskému životu sa výrazne

zobrazil vo viacerých sférach ľudského života: literatúra, výtvarné umenie, architektúra a pod. Za

prelomové obdobie renesancie sa pokladá 15. až 16. storočie, hoci presné datovanie jej nástupu je

dosť ťažké. V Taliansku je možné sledovať isté náznaky renesancie už v 14. storočí, zatiaľ čo na

území Slovenska renesancia pretrvávala ešte v 17. storočí. S rozvojom renesancie úzko súvisia aj

hospodárske a sociálne zmeny vo feudálnej Európskej spoločnosti, ktoré boli spôsobené zámorskými

objavmi, rozvojom remesiel a vznikom nových centier obchodu.

Renesancia je charakterizovaná aj prudkým rozvojom vedeckého myslenia. Jeho podporou

bol aj objav kníhtlače v 15. storočí a zrod novej platónskej akadémie (tzv. Florentská platónska

akadémia, 1459 až 1521) podporovanej florentským dvorom Medicijovcov (bankár Cosimo Medici).

Z nebiologických objavov patrí k najvýznamnejším napr. heliocentrizmus Mikuláša Kopernika

(Nicolaus Copernicus), ktorý bol však docenený až oveľa neskôr.

Obr. 30.: Mikuláš KopernikZdroj: http://www.thinglink.com/scene/483757122211807234

47

Renesancia, 15. – 16. storočie

4.1 Anatómia človeka

Ako sme uviedli v predchádzajúcom texte, v stredoveku sa štúdium anatómie človeka

zanedbávalo. Jednou z príčin mohlo byť, že v roku 1215 tzv. „IV. lateránsky koncil“ údajne zakázal

duchovným osobám zaoberať sa chirurgiou („Ecclesia abhorret a sanguine“, t.j. Cirkev sa štíti

krvi). Táto informácia však pochádza až z 18. storočia, z pera autora Françoisa Quesnaya, ktorý

sa venoval histórii chirurgie vo Francúzsku. Pôvodné odkazy nie sú známe. Keďže duchovní boli

súčasne lekári, chirurgiou sa väčšinou zaoberali laici. Ďalšou príčinou zanedbávania anatómie bol

fakt, že Cirkev dogmaticky trvala na poznatkoch Hippokrata a Galena.

Výnimkou z pravidla bola Univerzita v Bologni, kde v stredoveku vynikal v anatómii

Mondino de Liuzzi. Tu pitvali aj jeho neskorší nástupcovia, napr. Berengario da Carpi (v rokoch

1502 až 1527 pôsobil na Univerzite v Bologni ako profesor anatómie a rozpitval približne 100 mŕtvol).

Rozprávalo sa o ňom (možno len vďaka neprajníkom alebo určitej „zvláštnosti“ jeho povolania

z hľadiska mentality ľudí 16. storočia), že sa neštítil vykonávať na ľuďoch aj vivisekcie. Hlásal, že

anatómia nie je len vecou kníh, ale aj záležitosťou „videnia a ohmatania“. Štúdium anatómie však

stále narážalo na významný problém, a to legálne (prípadne akékoľvek) nadobudnutie ľudských

mŕtvol pre potreby výučby anatómie človeka. Pomerne často mŕtvoly zaobstarávali študenti

medicíny a nevyhýbali sa ani prostrediu cintorínov. Neraz prichádzali aj do ozbrojených konfliktov so

strážcami poriadku. Ak by sme sa napr. preniesli do Anglicka v 16. storočí, Univerzita v Cambridge

dostávala od roku 1564 každoročne (legálne) len dve mŕtvoly. Bol to prísľub od anglickej kráľovnej

Alžbety. Na druhej strane, mŕtvoly museli byť po pitve riadne pochované, s poctami, keďže prispeli

ku rozvoju medicínskeho poznania. Na pohreboch sa údajne museli zúčastňovať aj profesori.

Leonardo da Vinci (1452 až 1519) bol významnou osobnosťou renesančného obdobia.

V jeho osobe sa snúbili remeselník, umelec a učenec. Kritizoval scholastiku a pri štúdiu prírodných

vied uprednostňoval osobnú skúsenosť, najmä pozorovanie. Je autorom významných umeleckých

diel, napr. obrazov Zvestovanie, Dáma s hranostajom, Madona v skalách, alebo Mona Líza.

Z nástenných malieb ho preslávila „Posledná večera“ (latinsky Ultima cena), niekedy považovaná za

najvýznamnejšie umelecké dielo na svete. Z mnohých da Vinciho poznámok sú niektoré významné

aj pre dejiny biológie. Leonardo si napr. všimol, že fosílie, ktoré príležitostne nachádzal, sú

pozostatkami bývalých, dnes nežijúcich organizmov. Nepredpokladal, že vznik fosílií je pozostatkom

biblickej potopy, teda „jednorázovej“ udalosti. Videl, že fosílie sú uložené vo viacerých vrstvách.

Leonardo da Vinci bol aj významným anatómom. Domnieval sa, že anatomická veda nemá stavať

na autorite, ale na pozorovaní. Plánoval napísať 120 zväzkové anatomické dielo (dnes sa zachovalo


48

asi 779 kresieb s textom). Rozpitval asi 30 mŕtvol. Jeho súčasníci to pokladali za takmer zločineckú

činnosť a darilo sa mu to najmä vďaka ochrane mocných ľudí svojej doby (jeho ochrancami boli

napr. Cesare Borgia, francúzski panovníci Ľudovít XII. a František I., ako aj brat pápeža Leva X.,

Giuliano de‘ Medici).

Leonardo sa venoval aj anatómii koňa (zachovalo sa asi 40 obrazových tabúľ), fyziológii

zmyslov a významu ľudského mozgu. Prišiel na spôsob, ako pitvať oko, ktorý sa používal až do 19.

storočia. Okolo roku 1490 nakreslil Leonardo do svojho náčrtníka štúdiu označovanú ako „Kánon

proporcií“. Bol ovplyvnený tzv. „ideálnymi proporciami mužského tela“, ktoré popísal vo svojej práci

rímsky architekt Marcus Vitruvius Pollio. Štúdia nazývaná „Vitruviánsky muž“ (Homo Vitruvius) sa

stala jednou z jeho najznámejších prác a je vyrazená aj na jednoeurovej minci Talianska. Leonardo

da Vinci si uvedomoval fyzickú ako aj psychickú náročnosť spracovania podkladov pre anatomický

atlas a jeho samotnú realizáciu. V predhovore písal: „Ak sa budeš oddávať takým štúdiám, získaš

menej ako ľudia, čo vedú pokojný život, i menej ako tí, čo sa chcú obohatiť za jeden deň. Budeš

musieť žiť dlhý čas vo veľkej núdzi…“

Obr. 31.: Leonardo da Vinci, Vitruviánsky mužZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Leonardo_da_Vinci#/media/File:Leonardo_da_Vinci.jpeg

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Vitruvi%C3%A1nsky_mu%C5%BE#/media/File:Vitruvian.jpg

Paracelsus (Philippus Aureolus Theophrastus Bombastus von Hohenheim, 1493 až 1541)

sa narodil v dnešnom Švajčiarsku a pôsobil ako lekár a filozof svojej doby. Bol aj alchymistom,

ale cieľom jeho alchýmie nebola len výroba zlata, „chrysopoeia“, ako to bolo pravidlom pri iných

uctievačov tohto „umenia“. Niekedy ho označujú menom „Luther medicíny“. Toto pomenovanie

49


nemožno brať ako hanlivé, poukazuje na aspekt jeho reformátorstva v oblasti štúdia biológie

človeka, keďže sa svojim dielom vzoprel proti Galenovi a Avicennovi. Ich knihy údajne verejne

spálil na tržnici v Bazileji, kde neskôr pôsobil. Meno Paracelsus si údajne dal sám, aby demonštroval

svoju nadradenosť nad Celsom (predpona „para“). Celsus bol novoplatónskym filozofom a lekárom

z druhého storočia nášho letopočtu. Paracelsus pochádzal zo schudobnelej šľachtickej rodiny.

Študoval vo Ferrare, Francúzsku aj Nemecku. V medicíne uprednostňoval pozorovanie,

skúsenosť a pokus. Ako syn lekára sa už v mladosti oboznámil s minerálmi a rastlinami. Úspešne

zaviedol do medicíny chémiu, ktorá sa v tom čase obmedzovala hlavne na alchýmiu a hľadanie kameňa

mudrcov, výrobu zlata, omladzovacích prostriedkov a všeliekov. Bol významným predstaviteľom

učenia iatrochémie (učenie, ktoré sa snažilo vysvetľovať javy na základe chémie). Údajne mal

veľmi komplikovanú, až neznášanlivú a chvastavú povahu, vďaka čomu mal množstvo nepriateľov.

Precestoval takmer celú Európu. Na univerzite v Bazileji prednášal okrem latinčiny aj v nemčine,

za čo si v tom čase vyslúžil nevôľu miestnych akademických funkcionárov univerzity. Na druhej

strane, vďaka prekonaniu jazykovej bariéry sa jeho prednášok zúčastňovali aj tzv. „kúpeľníci“

a alchymisti. Na území súčasného Slovenska pôsobil v Bratislave (Prešporku), za účelom štúdia

vzácnych kovov pricestoval aj do Banskej Bystrice a jej okolia (ťažba medi a striebra), ako aj

do Smolníka (tiež najmä medené rudy). Paracelsus liečil rozmanitými extraktmi (detaily uvádza

v jeho knihe Archidoxa). Predpokladal, že rastliny liečia tú chorobu, na ktorú sa nejakou vlastnosťou

podobajú. Liečil aj minerálnymi vodami a zlúčeninami viacerých kovov. Opísal toxicitu ťažkých

kovov na zdravie baníkov, ktorí ich ťažia. Žil v komplikovanej dobe, v dobe rozmachu inkvizície,

Obr. 32.: ParacelsusZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/4a/Paracelsus.jpg


50

ktorá sa riadila „príručkou“ s názvom „Malleus maleficarum“ (slov. Kladivo na čarodejnice, 1486)

z pera dominikánskeho inkvizítora Heinricha Kramera. Paracelsus umrel v Salzburgu, nečakane

(údajne holdoval alkoholu) a pomerne chudobný.

Andreas Vesalius (1514 až 1564) začal študovať v Paríži, ale po troch rokoch odcestoval

do Benátok. Ako 22 ročný dostal učiteľské miesto v Padove. Vesalius bol zvedavý anatóm, ktorý

pitval zvieratá, ale údajne „nepohrdol“ ani ľudskou mŕtvolou nelegálne získanou z cintorína.

V roku 1543 vydal v Bazileji dielo „De humani corporis fabrica libri septem“ (Sedem kníh o

dielni ľudského tela). Táto kniha bola veľmi bohato ilustrovaná. Ilustrácie pripravil Jan Steven

van Calcar, ktorý bol žiakom známeho maliara Tiziana. Táto kniha sa pokladá za zrod modernej

anatómie človeka. V tejto práci Vesalius opravil približne 200 omylov Galena. Vysvetľoval, že

Galenos nemohol ku niektorým svojim záverom dospieť vďaka pozorovaniu pitiev človeka, ale

viacerých druhov živočíchov. V mnohých názoroch sa však tiež mýlil, niekedy preberal názory

svojich predchodcov, najmä v prípadoch, že sám nemal lepšie vysvetlenia. Kniha vyvolala mnoho

rozporov v medicínskych, ako aj cirkevných kruhoch. Napr. Cirkvi sa nepáčilo, že podľa Vesalia

má muž na oboch stranách rovnaký počet rebier, hoci by mal mať na jednej strane o rebro menej

(to, ako vieme, malo slúžiť pri stvorení prvej ženy). Knihu odmietli aj mnohé autority medicíny

(Realdo Colombo, Eustachius). Druhé vydanie Vesaliovej anatómie (z roku 1555), doplnené

o ďalšie ilustrácie a autorove poznámky, slúžilo približne ďalších 200 rokov ako základná učebnica

anatómie človeka na európskych lekárskych fakultách. Počas svojho života bol osobným lekárom

Obr. 33.: Andreas Vesalius, portrét z knihy „De humani corporis fabrica libri septem“ a ilustrácia ľudskej kostry z nejZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/4e/Vesalius_Fabrica_portrait.jpgZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/e/e6/Vesalius_Fabrica_p163.jpg

51


španielskeho kráľa Karola V., ako aj jeho syna a následníka trónu Filipa II. Koniec Vesaliovho života

nie je zdokumentovaný dostatočne presne a je skôr opradený legendami, než reálnymi faktami.

Údajne nečakane opustil španielsky dvor a vybral sa na pútnickú cestu do Jeruzalema. Na spiatočnej

ceste v roku 1564 umrel na gréckom ostrove Zakynthos.

Realdo Colombo (1516 až 1559) bol žiakom Vesalia a jeho nástupcom v Padove. Preslávil

sa prácou „De re anatomica“. Bol pozorovateľom malého krvného obehu a pozoroval tiež systolu

a diastolu srdca vďaka vivisekciám prevádzaným na zvieratách.

Eustachius (Bartolomeo Eustachi, 1514(?) až 1574) bol ďalším významným anatómom 16.

storočia. Na jeho počesť je pomenovaná sluchová trubica (tuba phyryngotympanica), ktorá spája

dutinu stredného ucha s nosohltanom. Objavil aj nadobličky. Patril ku kritikom Vesalia a zastával

názory Galena. Hovoril, že sa radšej bude mýliť s Galenom, ako s novátormi anatómie dospieť

ku pravde. Pripravoval anatomické dielo, ktorého vydania sa nedožil. Vyšlo až v roku 1714, po

140 rokoch (!) od jeho smrti. Publikoval ho Giovanni Maria Lancisi, lekár pápeža Klementa XI.,

od ktorého Lancisi získal anatomické tabule Eustachiovho diela. Keďže Lancisi bol aj anatómom,

k obrazovým tabuliam pripravil svoj vlastný komentár.

4.2 Renesančná zoológia

Conrad Gesner (1516 až 1565) bol učiteľom prírodovedy a lekárom. Niekedy je nazývaný

ako „nemecký Plinius“. Narodil sa v Zürichu v remeselníckej rodine. Študoval v Štrasburgu, Bouges,

Bazileji, Paríži a Montpellier. Venoval sa jazykovede a medicíne. Zomrel predčasne, počas morovej

epidémie. Nadviazal na Aristotela a napísal dielo „Historia animalium“ (Dejiny živočíchov). Práca

je tvorená 4 zväzkami a má asi 3 500 strán! Okrem iného je toto dielo hodnotné aj z umeleckého

hľadiska, pretože mnohé vyobrazenia zvierat pochádzajú od známych maliarov (napr. nosorožca

namaľoval Albrecht Dürer). „Historia animalium“ je encyklopédiou živočíchov. Ich systém je podľa

Aristotela a sú radené abecedne. Okrem stavby tela živočíchov sa Gesner venuje aj ich „duševným

vlastnostiam“, rozšíreniu a praktickému významu (použitie v kuchyni a medicíne). V práci uvádza aj

niekoľko neexistujúcich živočíchov, napr. „morského mnícha“, ktorý bol z polovice ryba a z polovice

mních.

Gesner je aj autorom významného vedeckého diela „Opera botanica“ (Botanické práce).

Za jeho života zostalo v rukopise a vyšlo až v rokoch 1753 – 1759. Je to obrovská škoda pre rozvoj

botaniky, pretože aj po takmer 200 rokoch v ňom bolo vidieť, ako Gesner predstihol svoju dobu.


52

Zaviedol koncept rodu a druhu so základmi binomickej nomenklatúry (dvojmenného pomenovania)

a postrehol význam stavby kvetov a plodov rastlín pre ich klasifikáciu.

Ulisse Aldrovandi (1522 až 1605) bol taliansky prírodovedec a profesor na univerzite

v Bologni. V roku 1559 sa stal profesorom filozofie a v roku 1561 prvým profesorom prírodných

vied na tejto univerzite. Za svojho života uverejnil štvorzväzkové dielo venované vtákom (kniha

Ornithology z roku 1599). Nadviazal na práce Gesnera. Podobne ako Gesner, Aldrovandi bol aj

výborným botanikom. Organizoval viaceré expedície zamerané na zber a mapovanie výskytu

živočíchov alebo rastlín. Aldrovandi v roku 1568 založil aj botanickú záhradu v Bologni.

Obr. 34.: Conrad Gesnes (vľavo) a Ulisse Aldrovandi (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/5f/Conrad_Gesner_%281662%29.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Ulisse_Aldrovandi#/media/File:Ulysse_Aldrovandi.jpg

4.3 Renesančná botanika

V 16. storočí sa botanické znalosti prezentovali v podobe tzv. herbárov. Herbáre boli

koncipované ako komentáre alebo úpravy tradičného diela o liečivách rastlinného pôvodu, ktoré

napísal ešte Dioskorides (Materia medica, pozri vyššie) a boli bohato ilustrované drevorezmi.

V tomto období bolo štúdium rastlín stále podriadené medicínskemu záujmu, ale v niektorých

dielach už možno sledovať príklon k botanike, ktorú dnes nazývame klasickou.

Pietro Andrea Mattioli (1501 až 1577) bol talianskym lekárom a botanikom. Mattioli sa

narodil v Taliansku, v toskánskom mesta Siena. Vyštudoval v Padove a neskôr pracoval ako praktický

53


lekár v rodnej Siene a v Ríme. V roku 1554 pôsobil v Prahe, ako osobný lekár arcikniežaťa Ferdinanda

Tyrolského. V Prahe, v roku 1561 u kníhtlačiara a nakladateľa Jiřího Melantricha z Aventina, vydal

svoje lekárske dielo „Epistolarum Medicinalium libri quinque“ (Päť kníh lekárskych listov).

Jeho najznámejšou prácou je však kniha „Commentarii in sex libros Pedacii Dioscoridis“ z roku

1544, ktorá bola výkladom Dioskoridových kníh. Kniha je prekladom z latinčiny do taliančiny.

V Mattioliho komentároch sú zahrnuté vtedajšie vedomosti o liečivých rastlinách, doplnené aj

o jeho vlastné pozorovania. Český preklad pod názvom „Herbář, neboli bylinář“ vyšiel v roku 1562,

tiež u Melantricha, zásluhou českého lekára a humanistu Tadeáša Hájka z Hájku. Tadeáš Hájek

z Hájku bol významnou osobnosťou svojej doby a mohol sa pýšiť titulom „protomedicus“ (hlavný

lekár) Českého kráľovstva.

Obr. 35.: Pietro Andrea Mattioli a titulná strana prekladu jeho diela od Tadeáša Hájka z HájkuZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/2/2d/Pietro_Andrea_Mattioli.jpg

Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/2/22/Melantrich03b.jpg

Z historického hľadiska sú významné aj viaceré iné diela, ktorých autormi sú napr. Otto

Brunfels, Hieronymus Bock, alebo Leonhard Fuchs. Všetci traja sú pokladaní za nemeckých otcov

botaniky.

Otto Brunfels (1488 až 1534) bol významným botanikom, pedagógom, farmaceutom

a entomológom 16. storočia. Napriek tomu, že poznal Dioskoridovo dielo, jeho štúdie sa odvolávajú

najmä na jeho vlastné pozorovania. Uvádza viaceré druhy rastlín, ktoré boli do jeho čias vede

neznáme. Napísal trojzväzkové dielo Herbarum vivae eicones (1530 až 1536, tri zväzky) a Contrafayt

Kräuterbuch (1532 až 1537, dve časti).


54

Hieronymus Bock (1498 až 1554) bol nemecký luteránsky kňaz, botanik a lekár. Používal

tiež polatinčené meno Tragus. V roku 1539 publikoval dielo „Kräuterbuch“ (Kniha o bylinách),

v ktorom uvádza nemecké rastliny s charakteristickým opisom ich stavby a farmaceutickým

využitím. Pri opise približne 700 taxónov používa svoje vlastné členenie. Vydanie z roku 1546 je

ilustrované renesančným maliarom Davidom Kandelom.

Leonhart Fuchs (1501 až 1566) bol nemeckým lekárom a botanikom. Jeho hlavným dielom

je kniha „Dejiny tráv“ (Historia stirpium), ktorá vyšla v roku 1542 v Bazileji. Sú v nej opisy približne

400 druhov rastlín z oblasti strednej Európy. Obrazová časť je pôvodná a cenná, pretože Fuchs sa

primárne venuje rastlinnému materiálu, ktorý sám v prírode zozbieral a nespolieha sa na prevzaté

obrázky z herbárov iných autorov.

Obr. 36.: Otto Brunfels (vľavo), Hieronymus Bock (stred) a Leonhart Fuchs (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Otto_Brunfels#/media/File:Brunfels-1.png

Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/33/Bock.pngZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/40/Renaissance_C14_F%C3%BCllmaurer_Leonhart_

Fuchs.jpg

V roku 1583 predviedol prírodovedecké, na medicíne nezávislé triedenie rastlín Andrea

Cesalpino (lat. Caesalpinus). Cesalpino (1519 až 1603) bol profesorom medicíny na Univerzite

v Pise. Venoval sa aj filozofii a botanike. Napísal šestnásť zväzkov diela „De plantis libris“. Niektorí

prírodovedci túto prácu pokladajú za prvú vedeckú učebnicu botaniky. Prijal Teofrastovo členenie

rastlín na byliny, kry a stromy. K týmto tradičným skupinám rastlín pridal zvláštnu skupinu rastlín,

rastliny bez semien (riasy, machorasty, huby a lišajníky). V svojich prácach už popísal približne

55


1500 druhov rastlín. Mimoriadnou zásluhou Cesalpina bolo to, že triedil rastliny podľa morfológie

plodov a kvetov.

Matthias de l` Obel (1538 až 1616) bol ďalším významným botanikom 16. storočia.

Pochádzal z Belgicka, ale pôsobil v Anglicku, kde bol vymenovaný za lekára kráľa Jamesa I.

V roku 1576 vydal herbár (Plantarum, seu, Stirpium historia), kde sú zobrazené aj viaceré nižšie

rastliny (napr. dnes vymierajúce druhy lišajníkov citlivé na znečistenie ako Lobaria pulmonaria,

alebo Alectoria sp.).

Obr. 37.: Andrea Cesalpino (vľavo), socha pred galériou Uffizi, Florencia, Matthias de l` ObelZdroj: Bačkor, originál; https://en.wikipedia.org/wiki/Matthias_de_l%27Obel#/media/File:Matthias_de_Lobel.jpg

Charles de L´ Écluse (1526 až 1609) známejší pod latinským menom Carolus Clusius

vyštudoval právo a filozofiu na viacerých európskych univerzitách. V roku 1551 začal študovať

medicínu a podobne ako veľa ďalších lekárov tých čias sa začal venovať botanike. Medicíne sa

nakoniec nevenoval. V šesťdesiatych rokoch 16. storočia pracoval pre významnú bankársku rodinu

Fuggerovcov a v rámci svojej práce (tútora syna Antona Fuggera a bankového agenta) precestoval

západnú Európu. V Španielsku sa dostal ku viacerým rastlinám z Nového sveta, ktoré sa pokúšal

pestovať a šľachtiť. V roku 1573 sa presťahoval do Viedne, kde v službách Maximiliána II (prvého

korunovaného panovníka v Bratislave) zastával funkciu riaditeľa cisárskej záhrady vo Viedni. Tu

pestoval viaceré druhy cudzokrajných rastlín (napr. tulipány, platany, zemiaky a tabak). Venoval

sa aj flóre Uhorska, opísal niektoré rastliny aj z oblastí súčasného Slovenska. Venoval sa aj hubám

a tzv. nižším rastlinám. Rastliny ho zaujímali aj z hľadiska ich farmaceutického potenciálu. Po


56

nástupe Rudolfa II. na trón musel ako protestant cisársku službu opustiť. Umrel v Holandsku, kde

ako profesor na Univerzite v Leidene pôsobil až do svojej smrti. Založil tu aj univerzitnú botanickú

záhradu „Hortus Academicus“.

Významným botanikom, ktorý pôsobil na prelome 16. až 17. storočia bol aj švajčiarsky

profesor pôsobiaci na univerzite v Bazileji, Gaspard Bauhin (1560 až 1624). Bol žiakom L. Fuchsa

(pozri vyššie). Botanizoval najmä na území súčasného Švajčiarska, Nemecka, Francúzska a Talianska.

Opísal približne šesť tisíc rastlín! Má však zásluhy aj na rozvoji botanickej nomenklatúry. Druhy

opisoval kratšie než jeho predchodcovia, zaraďoval ich do 12 skupín (tried) na základe príbuznosti.

Väčšine druhov rastlín už dal len dve mená, čím sa zaradil ku priekopníkom binomickej nomenklatúry,

ktorú zdokonalil Carl von Linné (pozri nižšie). Jeho dielom vrcholí éra botaniky, na ktorú nadviazali

tvorcovia ďalších botanických (tzv. umelých) systémov.

Obr. 38.: Charles de L Écluse (vľavo) a Gaspard Bauhin (vpravo)Zdroj: https://fr.wikipedia.org/wiki/Charles_de_L%27%C3%89cluse#/media/File:Carolus_Clusius00.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Gaspard_Bauhin#/media/File:Bauhin_Gaspard_1550-1624.jpg

57


5 BAROK A OSVIETENSTVO, 17. – 18. STOROČIE

„Kvapka vedy spôsobuje nevieru. Celý pohár privádza ku zbožnosti.“

„Boh nikdy neurobil zázrak, ktorý by vyvrátil ateizmus. Vyvracia ho dielo, ktoré stvoril“

„Vedomosť je moc“ (Scientia potestas est)

Francis Bacon

V 17. storočí už začína dochádzať k postupnému rozchodu tzv. „starej aliancie“, teda

náboženstva, humanitných a prírodných vied. Hoci rozdeľovať 16. a 17. storočie je dosť umelé,

v 17. storočí nastal istý zlom v induktívnej filozofii dielom Francisa Bacona (1561 až 1626)

„Novum organum scientarum“ (z roku 1620), vo voľnom preklade „Nová metóda“. Bacon sa narodil

v Londýne, v rodine lorda „strážcu pečate“. Študoval, už ako dvanásťročný, na Trinity College

v Cambridge. Počas života získal mnohé šľachtické tituly, bol barónom, vikomtom a dokonca

rytierom kráľa Jakuba I. Francis Bacon sa okrem politiky venoval aj vede, najmä filozofii a literatúre.

Bacon ostro kritizuje diela Aristotela a jeho prírodovedecko-filozofický spôsob štúdia prírody. Ako

základ prírodovedného štúdia navrhuje pozorovanie a pokus. Z tohto hľadiska ho možno pokladať

za zakladateľa empirickej filozofie.

Obr. 39.: Francis BaconZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Francis_Bacon#/media/File:Francis_Bacon.jpg

Ďalším významným velikánom 17. storočia bol francúzsky filozof, fyzik a matematik,

predstaviteľ tzv. racionalizmu René Descartes (tiež Cartesius, 1596 až 1650). Stal sa priekopníkom


58

v oblasti kritiky poznania. Pochádzal zo starej šľachtickej rodiny, už počas štúdií na jezuitskom

kolégiu ho zaujala matematika, najmä pre jej jednoznačnosť a jasnosť. V roku 1637 vydal svoju

najvýznamnejšiu prácu „Rozprava o metóde ako správne viesť svoj rozum a hľadať pravdu vo

vedách“ (francúzsky: Discours de la méthode pour bien conduire sa raison, et chercher la verité

dans les sciences). Kniha bola v roku 1656 v Amsterdame preložená do latinčiny. Prvé vydanie

knihy bolo anonymné, pretože Descartes sa obával negatívnych emócií, vďaka revolučnosti diela.

O tom, že takéto obavy boli na mieste, svedčí proces s Giordanom Brunom (1548 až 1600), ktorý

sformuloval myšlienku o nekonečnosti vesmíru a vyvracal argumenty scholastických prírodovedcov

a filozofov, za čo bol v Ríme v roku 1600 upálený inkvizíciou. Podobne, aj keď s o niečo šťastnejším

koncom skončil proces s Galileom Galileim (pozri nižšie). V svojej rozprave Descartes zhrnul

svoje názory do základných pravidiel, najdôležitejšie je o tom, že uznáva len také tvrdenia, ktoré sú

jeho rozumu jasné a zreteľné. Je tiež autorom pamätného výroku „Myslím, teda som“ (Cogito ergo

sum). Jeho filozofia je preto označovaná aj ako racionalistická. Podľa neho zvieratá nemajú rozum

a reagujú ako stroje. Človek je tiež stroj, ale riadený dušou (prostredníctvom epifýzy). Descartes

sa zaoberá aj vznikom kozmu, priestoru, ale aj fyziológiou (výklad chutí, vôní, optických javov

a pod.).

Obr. 40.: René DescartesZdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Ren%C3%A9_Descartes#/media/File:Frans_Hals_-_Portret_van_Ren%C3%A9_

Descartes.jpg

Sedemnáste storočie tak mohlo stavať na filozofických dielach Francisa Bacona a Reného

Descartesa. Ešte v 16. storočí vyšla kniha „Obehy nebeských sfér“ (De revolutionibus orbium

coelestium, 1543) od Mikuláša Kopernika. Kopernik, napriek tomu, že je vo všeobecnosti

59

Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie

pokladaný za Poliaka, sa narodil v nemeckej rodine v meste Thorn (Toruň) v Prusku. V tejto knihe

Kopernik spochybnil princíp geocentrizmu, teda predstavy, že Zem je stredom vesmíru a za stred

vesmíru považoval Slnko (tzv. heliocentrizmus). Táto kniha však vyšla až v roku jeho úmrtia a tak

sa na jej revolučný vplyv na vývoj prírodovedy ešte dlho čakalo. Dôležitým medzníkom v dejinách

biológie bol objav mikroskopu (drobnohľadu), hoci šošovky na zväčšovanie malých objektov už

používali arabskí učenci, Roger Bacon, aj Leonardo da Vinci.

Galileo Galilei (1564 až 1642) bol talianskym astronómom, fyzikom, matematikom

a filozofom. Patrí ku popredným priekopníkom v oblasti experimentálnych prírodných vied. Galileo

sa podujal zjednotiť „nebeskú“ a „pozemskú“ mechaniku. Použil na to poznatky matematiky a fyziky.

Ďalej rozpracoval heliocentrické predstavy Mikuláša Kopernika, sformuloval viaceré vedecké

hypotézy a zákony mechaniky a načrtol základné metódy jej štúdia. Vďaka použitiu ďalekohľadu

sa zaslúžil aj o viaceré objavy v astronómii (napr. objavil štyri Jupiterove mesiace). Venoval sa aj

zákonom súvisiacim s pohybom kvapalín a pokúšal sa objasniť príčinu morského prílivu a odlivu.

Jeho pamätnou prácou je publikácia „Dialóg o dvoch systémoch sveta“ z roku 1632. Práca je

napísaná formou rozhovoru, v ktorom vystupujú tri osoby: „Salviati“, ktorý je zástancom hypotéz

Mikuláša Kopernika, „Simplicius“, predstaviteľ Aristotelovej školy (podľa niektorých výkladov

zosobňuje dokonca samotného pápeža) a „Sagredo“, ktorý je nezaujatým účastníkom rozhovoru.

Obr. 41.: Galileo Galilei a titulná strana z práce „Dialóg o dvoch systémoch sveta, ptolemaiovskom a kopernikovskom“

Zdroj: Gerlach, D. (2009), Geschichte der MikroskopieZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Dialogue_Concerning_the_Two_Chief_World_Systems#/media/File:Galileos_

Dialogue_Title_Page.png


60

Napriek tomu, že Galileo pri vydaní „Dialógu“ akceptoval pripomienky recenzentov

diela, kniha sa na podnet inkvizície dostala na zoznam zakázanej literatúry a Galileo musel svoje

heliocentrické názory odvolať v procese organizovanom katolíckou cirkvou. Hoci bol zvyšok jeho

života ovplyvnený týmto procesom, Galileo pracoval až do svojej smrti. Pre modernú fyziku, ako

aj rozvoj prírodovedného poznania ako celku malo nesmierny význam zavedenie Galileiho princípu

relativity pohybu, ktorý prekonal antické názory Aristotela. Na tomto princípe relatívnosti pohybu

vybudoval neskoršie svoju „mechaniku“ Isaac Newton. Galileo Galilei sa podieľal aj na objave

mikroskopu (mikroskop bol skonštruovaný nezávisle viacerými bádateľmi na prelome 16. až 17.

storočia, pozri nižšie).

Obr. 42.: Johannes Kepler (vľavo) a Isaac Newton (vpravo)Zdroj: Gerlach, D. (2009), Geschichte der Mikroskopie

Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/39/GodfreyKneller-IsaacNewton-1689.jpg

William Harvey (1578 až 1657) sa zaslúžil o rozvoj fyziológie živočíchov a človeka. Objavil

krvný obeh. Už ako šestnásťročný začal študovať medicínu na univerzite v Cambridge, kde štúdium

ukončil v roku 1597. V roku 1602 odišiel študovať medicínu na univerzitu v Padove, ktorá bola

v tom čase azda najrenomovanejšou medicínskou školou vôbec. Tu nadviazal na embryologické

práce svojho učiteľa, talianskeho lekára Fabricia ab Aquapendente (1537 až 1619). Fabricius

bol profesorom anatómie na univerzite v Padove a okrem porovnávacej anatómie sa venoval aj

embryológii, napr. opísal zárodočné blany človeka a živočíchov, a tiež opísal viaceré štádiá

vývinu kuracieho zárodku. Fabricius objavil tiež chlopne v žilách, nepoznal však ešte ich funkciu,

pretože podľa Galénovej náuky, ktorou sa riadila vtedajšia medicína, obeh krvi v organizme nebol

61


dostatočne preskúmaný. William Harvey sa po návrate do Anglicka venoval lekárskej praxi. Od

roku 1608 už pracoval ako lekár na anglickom kráľovskom dvore (bol osobným lekárom Jakuba

I. a Karola I.). Jeho kľúčovým medicínskym dielom je „Exercitatio Anatomica de Motu Cordis

et Sanguinis in animalibus“ (Anatomická štúdia pohybu srdca a krvi v zvieratách), kde opísal

mechanizmus uzatvorenej cirkulácie krvi v organizmoch živočíchov. William Harvey je tiež autorom

výroku „Omne vivum ex ovo“ (Všetko živé pochádza z vajca). Harvey sa domnieval, že pri vyššie

organizovaných živočíchoch a človeku je vznik orgánov tzv. epigenetický, t.j. vzniká z beztvarej

hmoty (pozn. opakom sú tvrdenia zástancov preformácie, preformizmu, pozri nižšie). Harveyho

teória však mala počas jeho života aj viacerých odporcov. Vtedajšia veda ešte nepoznala kapiláry,

ktoré sa dali skúmať s použitím revolučného vedeckého prístroja, ktorého čas práve prichádzal,

svetelného mikroskopu.

Obr. 43.: William HarveyZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/William_Harvey#/media/File:William_Harvey.jpg

Francesco Redi (1626 až 1697) bol talianskym prírodovedcom, lekárom a dokonca básnikom.

Študoval na univerzite v Pise, kde získal medicínske a filozofické vzdelanie. Pôsobil v Ríme, Neapole,

Bologni, Pise a Benátkach, ale neskôr sa usadil vo Florencii. Pôsobil tu ako lekár rodiny Mediciovcov.

Bol členom vedeckej spoločnosti „Accademia dei Lincei“ (talianska vedecká akadémia, názov je

odvodený od pomenovania rysa „lince“, ktorého ostrý zrak symbolizoval pozorovacie schopnosti

pre realizovanie vedeckého výskumu) a „Accademia del Cimento“ (Akadémia experimentátorov).


62

Redi patrí k priekopníkom experimentálnej biológie, experimentálnej toxikológie (experimentoval

s hadím jedom z vretenice) a modernej parazitológie (objavil a opísal životný cyklus viacerých

živočíšnych parazitov). V rámci svojej experimentálnej práce urobil prvý krok k vyvráteniu teórie

samoplodenia, ktorá v ľudskej spoločnosti pretrvávala od čias Aristotela ešte aj v jeho dobe. V 17.

storočí sa napr. stále verilo, že muchy vznikajú z hnijúceho mäsa samoplodením, čo sa vysvetľovalo

ako následok hnilobných procesov. Redi uskutočnil jednoduchý experiment. Šesť nádob rozdelil

na dve skupiny. Do prvej nádoby z oboch skupín vložil neznámy objekt, do druhej mŕtvu rybu

a do tretej teľacie mäso. Nádoby z prvej skupiny prikryl látkou, nádoby z druhej skupiny nechal

voľne otvorené. Larvy múch sa vyvinuli len v otvorených nádobách. Výsledky týchto experimentov

publikoval v roku 1668 v diele „Esperienze Intorno alla Generazione degli Insetti“ (Experimenty

s tvorbou hmyzu). Napriek výsledkom týchto experimentov však sám Redi stále veril, že niektoré

iné skupiny živočíchov, napr. parazitické červy, vznikajú samoplodením. Jeho názory boli v 17.

storočí pokladané za veľmi revolučné a musel ich obhajovať, keďže bol obvinený z kacírstva.

Francesco Redi tiež patrí k najvýznamnejším talianskym básnikom 17. storočia. Známa je jeho

básnická zbierka „Bacco in Toscana“ (Bakchus v Toskánsku).

Obr. 44.: Francesco Redi, socha pred vstupom do galérie Uffizi vo Florencii a titulná strana jeho publikácieZdroj: Bačkor, originál; https://en.wikipedia.org/wiki/Francesco_Redi#/media/File:Francesco_Redi_Esperienze_

intorno_alla_Generazione_degli_Insetti.jpg

63


5.1 Zrod vedeckej mikroskopie (17. – 18. storočie)

Napriek prudkému rozvoju vedeckých poznatkov v období novoveku, pre objavenie drobných

štruktúr ľudského tela, rastlín a živočíchov, ako aj objasnenie záhad prebiehajúcich procesov v živej

prírode bol potrebný ďalší technologický pokrok. Tento mal odstrániť obmedzenia pozorovania vecí

prostredníctvom ľudského oka. Takým krokom bolo využitie optického prístroja pre zobrazenie

malých pozorovaných predmetov vo väčšom zväčšení, objav mikroskopu.

Počiatky svetelnej mikroskopie siahajú až do konca 16. storočia. V dnešnom Holandsku

používal prvý mikroskop pravdepodobne Zacharias Jansen (resp. Zacharias Janssen, 1585 až

1632), optik, ktorý sa tiež pokladá za vynálezcu teleskopického ďalekohľadu. Jansenove mikroskopy

boli zložené z jednej, prípadne viacerých šošoviek a ich zrod je datovaný do rokov 1590, resp.

1595. Keďže v tom čase bol Zacharias Jansen malým dieťaťom, mikroskop skonštruoval s otcovou

pomocou. Pravdepodobnejšie je dokonca to, že mikroskop celý skonštruoval jeho otec. Zacharias

Jansen bol za svojho života spájaný aj s falšovaním mincí.

Obr. 45.: Zacharias Jansen (vľavo) a predpokladaný vzhľad jeho mikroskopu (reprodukcia z 19. storočia)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Zacharias_Janssen#/media/File:Zacharias.jpgZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/en/9/99/Jaansen_Microscope.jpg

Marcello Malpighi (1628 až 1694) pri svojich pozorovaniach bohato využíval mikroskop.

Už ako sedemnásťročný začal študovať na univerzite v Bologni, kde sa venoval medicíne a filozofii.

Na tejto univerzite zostal pracovať. Výsledky svojich pozorovaní publikoval v časopise britskej

„Royal Society“ (Kráľovskej spoločnosti), ktorá vznikla v roku 1660. Objavil, že pľúca sa skladajú


64

z malých vačkov obsahujúcich vzduch, študoval obličky (glomeruly), mozog, chuťové poháriky

a podobne. Venoval sa aj zoológii (napr. pozoroval Malpighiho trubice článkonožcov, opísal

partenogenézu u vošiek) a botanike (napr. pozoroval prieduchy a zistil, že časti rastlín sú zložené z

mikroskopických bubliniek – tzv. utriculi). Objavil kapiláry, ktoré spájajú artérie a vény, čím potvrdil

správnosť opisu krvného obehu, ktorý prezentoval William Harvey. Malpighi bol preformistom.

Robert Hooke (1635 až 1703) bol anglickým matematikom, fyzikom a astronómom. Právom

bol považovaný za tzv. „renesančného človeka“, hoci väčšinu života prežil v 17. storočí. Preslávil

sa mnohými objavmi a vynálezmi. V roku 1663 začal pracovať na univerzite v Oxforde. Spočiatku

pracoval ako „chemický asistent“ Dr. Thomasa Willisa (Willis sa venoval anatómii mozgu, nervovej

sústavy a svalovej sústavy), neskôr pôsobil ako asistent svetoznámeho prírodovedca Roberta

Boyla (Boyle sa preslávil najmä vo fyzike a chémii, formuloval napr. Boylov-Mariottov zákon,

hoci aj pri matematickej formulácii zákona mu údajne pomáhal práve R. Hooke). Robert Hooke

pôsobil v Kráľovskej spoločnosti, ktorá bola založená v roku 1660. V roku 1665 publikoval dielo

Micrographia, kde tiež použil termín „bunka“ (cell, z latinského cella = malá miestnosť).

Obr. 46.: Marcello Malpighi a zobrazenie pľúc z jeho publikácie z roku 1661Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/48/MarcelloMalphigiMiall.jpg

Zdroj: https://hagstromerlibrary.ki.se/books/17105

Hooke bol vynálezcom anemometra, vodováhy, zdokonalil teplomer (stanovil ako základné

hodnoty pre meranie teploty bod topenia ľadu a varu vody) a okrem mikroskopu skonštruoval aj

ďalekohľad. V rámci astronomických pozorovaní objavil napr. červenú škvrnu na Jupiteri a venoval

sa aj pozorovaniu Slnka. Mal podiel na formulácii Newtonovho gravitačného zákona, hoci jeho

65


vzťah s Newtonom bol údajne chladný. Správne predpokladal, že skameneliny nie sú len hračkami

prírody, ale pozostatky kedysi žijúcich organizmov. Myslel si, že na základe štúdia fosílií je možné

spoznať dejiny Zeme, keďže vedel, že medzi fosíliami nachádzal aj pozostatky organizmov, ktoré

už pokladal za vyhynuté. Napriek tomu, že sa Hooke primárne nevenoval biológii, patrí ku jej

najvýznamnejším priekopníkom.

Obr. 47.: Robert Hooke a jeho mikroskop zobrazený v diele Micrographia Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Robert_Hooke#/media/File:13_Portrait_of_Robert_Hooke.JPG

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Robert_Hooke#/media/File:Hooke-microscope.png

Antony van Leeuwenhoek (1632 až 1723) bol priekopníkom mikroskopie. Bol samoukom,

obchodníkom, ale za svoje mikroskopické objavy bol zvolený za člena Kráľovskej spoločnosti

v Londýne (v roku 1680). Zaujímal sa o brúsenie šošoviek a svoje lupy a mikroskopy si vyrábal

sám. Zhotovil údajne viac ako 400 mikroskopov. Výsledky svojej práce publikoval formou listov

určených členom tejto spoločnosti. Podobne ako Malpighi pozoroval kapilárnu sieť, opísal krvinky

žaby a človeka, objavil spermie (v roku 1667), priečne pruhované svalstvo, nálevníky a riasy (tzv.

„animalcula“, tento názov používal pre mikroorganizmy) a opísal vývin bĺch. V roku 1683 ako prvý

človek na svete pozoroval baktérie a preto je pokladaný za „otca“ mikrobiológie.

Jan Swammerdam (1637 až 1680) bol ďalším holandským priekopníkom biológie, ktorí

pri vedeckom pozorovaní prírody využívali svetelný mikroskop. Venoval sa najmä štúdiu hmyzu.

Na prianie otca vyštudoval medicínu, nadchlo ho však štúdium zoológie. Táto záľuba mu nakoniec,

okrem dosiahnutia významných priekopníckych objavov, priniesla konflikt s otcom. Swammerdam

prišiel o domov a materiálnu podporu. Umrel predčasne a väčšina jeho objavov zostala v jeho


66

poznámkach a rukopisoch. Až o pol storočia neskôr, v roku 1737 ich uverejnil H. Boerhaave, ktorý

bol aj mecenášom C. Linného (pozri nižšie), pod názvom „Bijbel der Natuure“ (Biblia prírody). V nej

popísal anatómiu blchy a vážky. Venoval sa aj opisu pohlavných orgánov, žihadla alebo ústnych

orgánov včiel. Opísal vývojové štádia motýľov a objasnil, že sú len jedným druhom živočícha.

Opísal dráždivosť nervov a svalov, ako aj hermafroditizmus slimákov. Postavil sa proti teórii

samoplodenia. Bol zástancom teórie performizmu a preto veril, že zárodok každého živočíšneho

indivídua už obsahuje základy všetkých jeho budúcich orgánov (pozri nižšie).

Porovnávacou anatómiou rastlín a základmi rastlinnej fyziológie sa zaoberal Nehemiah

Grew (1641 až 1712). Právom ho považujeme za „otca“ rastlinnej anatómie. Bol synom kňaza

a študoval na Pembroke College v Cambridge. V roku 1664 sa začal venovať anatómii rastlín.

V roku 1671 ho prijali do Kráľovskej spoločnosti. Žil v Londýne, kde sa venoval lekárskej praxi.

V roku 1677 sa stal dokonca sekretárom Kráľovskej spoločnosti. Bol aj editorom vedeckého

časopisu „Philosophical Transactions“. Tento vedecký časopis vychádza od roku 1665 až dodnes.

Z botanických prác sú známe publikácie „Idea of a Phytological History“ (1673) a „Anatomy

of Plants“ (1682). Prvá z nich je tvorená súborom jeho raných botanických prác zasielaných do

Kráľovskej spoločnosti v Londýne. Jeho najvýznamnejšia práca „Anatómia rastlín“ je tvorená

štyrmi zväzkami. Vydanie tejto monografie bolo výrazným pokrokom v poznaní stavby rastlín.

Opísal súkvetia, ktoré už nepokladal za individuálne kvety, predpokladal, že tyčinky sú samčími

pohlavnými orgánmi a popísal mikroskopickú stavbu peľových zŕn.

Obr. 48.: Antony van Leeuwenhoek (vľavo) a Jan Swammerdam (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Anton_van_Leeuwenhoek#/media/File:Jan_Verkolje_-_Antonie_van_

Leeuwenhoek.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Jan_Swammerdam#/media/File:Jan_Swammerdam.jpg

67


Obr. 49.: Nehemiah Grew a ukážky z jeho knihy „Anatómia rastlín“ z roku 1680Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/5c/Nehemiah-Grew-1641-1712.jpg

Zdroj: https://sk.pinterest.com/pin/253538653994879433/ a https://sk.pinterest.com/pin/126241595781698628/

5.2 Moderná klasifikácia organizmov (17. – 18. storočie)

Hoci snaha o klasifikáciu živých organizmov v 18. storočí vyvrcholila dielom Carla Linného,

nebol vo svojom snažení osamotený a mal významných predchodcov.

John Ray (1627 až 1705) bol významným anglickým prírodovedcom, ktorý sa venoval

botanike aj zoológii. Do roku 1670 uvádzal svoje meno ako John Wray. Už ako šestnásťročný

začal študoval v Cambridge (Trinity College) a neskôr sa stal duchovným otcom. Väčšinu svojho

života však pôsobil ako privátny učenec. Na rozdiel od mnohých významných biológov uvádzaných

v tejto publikácii prežil pomerne pokojný život. Trpel však na viaceré chronické ochorenia, napr.

vredy. Jeho najvýznamnejšie botanické dielo sa nazýva „Historia plantarum“ (Dejiny rastlín). Je to

mimoriadne rozsiahle trojzväzkové dielo (vychádzalo v rokoch 1686 až 1704), ktoré má viac ako

2800 strán a zaoberá sa úctyhodným počtom druhov rastlín (takmer 19 tisíc). Rastliny už člení na

dve veľké skupiny, „Imperfectae“ (nižšie rastliny, „kryptogamy“) a „Perfectae“ (semenné rastliny).

Rozoznáva už jednoklíčnolistové a dvojklíčnolistové rastliny. V prvom zväzku „Historia plantarum“

Ray zavádza svoju definíciu taxonomickej jednotky „druh“! Vydal tiež katalóg rastlín Anglicka.

John Ray mal zásluhy aj na rozvoji zoológie. K štúdiu zoológie ho priviedol jeho žiak Francis

Willughby (1635 až 1672), ktorý sa venoval ichtyológii a ornitológii. Keďže Willughby predčasne

umrel, John Ray dokončil aj jeho dielo. Rybám venoval dielo „De Historia piscium“ (Dejiny rýb,


68

1686) a vtákom dielo „Ornithologiae libri tres” (Tri knihy o ornitológii, 1676). Pod vlastným

menom už John Ray publikoval práce o cicavcoch, hadoch a hmyze. Živočíšnou klasifikáciou sa

zaoberá v diele „Synopsis methodica animalium quadrupedum et serpentini generis“ z roku 1693.

Stavovce členil na základe spôsobu dýchania a spôsobu rozmnožovania. Bezstavovce členil na

základe veľkosti a podľa ich ontogenézy.

Joseph Pitton de Tournefort (1656 až 1708) bol francúzskym botanikom, ktorý má zásluhu

na vytvorení konceptu „rodu“ (genus) v rastlinnej taxonómii. Jasne rozlišoval rozdiel medzi „rodom“

a „druhom“ (pred ním sa tejto problematike už venoval Gaspard Bauhin, pozri vyššie). V mladosti

študoval na jezuitskom kláštore a predpokladalo sa, že sa stane kňazom. Po smrti otca sa však mohol

plne venovať svojej vášni pre botaniku. Začal študovať na univerzite v Montpellier, venoval sa

štúdiu rastlín. V roku 1683 bol menovaný za profesora botaniky pre botanickú záhradu v Paríži.

Obr. 50.: John Ray (vľavo) a Joseph Pitton de Tournefort (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/John_Ray#/media/File:John_Ray_from_NPG.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Joseph_Pitton_de_Tournefort#/media/File:Tournefort_Joseph_Pitton_de_1656-1708.jpg

Realizoval botanické exkurzie vo Francúzsku, Španielsku, Grécku, ale aj v Afrike a Ázii.

Objavil približne 1300 nových druhov rastlín. V roku 1694 publikoval svoj koncept rastlinnej

systematiky v diele „Eléments de botanique“ (Základy botaniky). Je založený na stavbe kvetov,

semien a plodov. Jeho systém bol teda ešte prirodzenejším než systém, ktorý publikoval John Ray.

Podľa morfológie kvetu rozčlenil rastliny do 22 tried. Význam kvetov pre rastliny však ešte dobre

nepochopil, zavrhoval význam pohlavia pri rastlinách. V systematike už využíval štyri kategórie,

triedu, sekciu (bola na úrovni dnešného radu), rod a druh. Kriticky prehodnotil aj všetky do jeho

69


doby známe opisy rastlín. Z približne 19 tisíc druhov, ktoré vo svojich prácach uvádzal John

Ray ponechal v platnosti približne 10 tisíc druhov. Ostatné boli popisované duplicitne pod inými

botanickými názvami.

Pier Antonio Micheli (1679 až 1737) bol talianskym botanikom, profesorom botaniky na

univerzite v Pise a kurátorom botanickej záhrady vo Florencii (Orto botanico di Firenze). V roku

1706 ho vymenovali za botanika pre toskánskeho veľkovojvodu Cosima III. Medici. Micheli je

pokladaný za „otca“ mykológie, náuky o hubách. V roku 1729 publikoval dielo „Nova plantarum

genera iuxta Tournefortii methodum disposita“ (Nové rastlinné rody usporiadané podľa metódy

Tourneforta), ktoré je priekopníckou prácou v oblasti mykológie a taxonómie nižších rastlín. V tejto

práci opisuje približne 1900 rastlín, 1400 z nich bolo opísaných vôbec prvý krát! Z nich tvoria huby

a lišajníky približne 900 druhov. Kniha je obohatená o obrazové tabule s vernými zobrazeniami

rastlinných druhov. Opísal tiež plodnice húb a ich spóry. Zistil, že keď spóry niektorých húb prenesie

na melón, vyrastú na ňom mycéliá identického druhu. Zavrhol tak myšlienku spontánneho vzniku

mikroskopických húb. Vytvoril systém klasifikácie húb, kľúč na určovanie húb, opísal viaceré

významné rody mikroskopických húb (napr. Aspergillus, Botrytis).

Obr. 51.: Pier Antonio Micheli, socha pred galériou Uffizi, Florencia (Bačkor, orig.), Micheliho náhrobok, Basilica di Santa Croce, Florencia (Bačkor, orig.)

René-Antoine Ferchault de Réaumur (1683 až 1757) bol francúzsky prírodovedec, ktorý

sa venoval matematike, fyzike a biológii. Študoval civilné právo, matematiku a fyziku. V roku 1708

bol zvolený za člena Académie des sciences (akadémie vied). Venoval sa aj meteorológii, metalurgii


70

a priemyselnej výrobe vo Francúzsku. V rokoch 1734 až 1742 publikoval šesťzväzkové dielo

o hmyze „Mémoires pour servir a l‘histoire des insectes“ (Pojednania pre potreby dejín hmyzu).

Venoval sa aj vzťahom medzi rastlinami a živočíchmi.

Obr. 52.: René-Antoine Ferchault de Réaumur a ukážka z jeho publikácie o hmyzeZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Ren%C3%A9_Antoine_Ferchault_de_R%C3%A9aumur#/media/File:Rene_

reaumur.jpgZdroj: http://www.lindahall.org/rene-antoine-ferchault-de-reaumur/ (upravené)

Carl von Linné (lat. Carolus Linnaeus, 1707 až 1778) sa narodil vo Švédsku v rodine

kňaza. Študoval medicínu v Lunde a Upsale. Bol pravdepodobne pozoruhodným študentom, pretože

ešte počas študentských čias prednášal botaniku. Neskôr odišiel do Holandska, kde na univerzite

v Harderwijku získal doktorát. Tu Linné vydal aj svoje pamätné dielo „Systema Naturae“ (Systém

prírody). Je zaujímavé, že prvé vydanie (z roku 1735) vôbec nepôsobí veľkolepým dojmom, pretože

je tvorené len dvanástimi stranami. Desiate vydanie, ktoré už tvoria dva zväzky, je neporovnateľne

rozsiahlejšie. Prvý zväzok desiateho vydania z roku 1758, sa tiež považuje za počiatočný bod

modernej zoologickej nomenklatúry. Živočíchy sú v ňom zoradené do šiestich tried. V druhom

zväzku z roku 1759 sa venuje rastlinám. Ťažiskom jeho záujmu boli semenné rastliny, ale uvádza

v ňom aj huby, riasy, lišajníky a machorasty. V porovnaní s Linného dielom z roku 1753, nazvanom

„Species plantarum“ („Rastlinné druhy“, toto dielo sa mimochodom považuje za počiatok modernej

rastlinnej nomenklatúry), je desiate vydanie „Systema naturae“ bohatšie o stovky novoobjavených

druhov rastlín. Za života Carla Linného vyšlo celkovo až dvanásť vydaní jeho „Systému prírody“.

Ďalšou z Linného významných prác bolo dielo „Genera plantarum“ („Rastlinné rody“, prvé vydanie

je z roku 1737). V piatom, najvýznamnejšom vydaní tejto knihy z roku 1754 rozdelil rastliny do

71


24 tried, 23 tried „jasnosnubných“ rastlín (Phanerogamia) a jednu triedu „tajnosnubných“ rastlín

(Cryptogamia). Základom pre klasifikáciu boli pre Linného kvety a ich zložky (tyčinky a piestiky). Do

triedy „Cryptogamia“ zaradil rastliny, ktoré nevytvárajú kvety, teda riasy, huby, lišajníky, machorasty

a papraďorasty. Linného prínosom bolo, že do biológie zaviedol tzv. binomickú nomenklatúru,

zloženú s rodového a druhového mena, hoci ako uvádzame v predchádzajúcich častiach tohto textu,

takáto myšlienka sa už zrodila v hlavách jeho predchodcov. Pozoruhodné bolo, že veľryby zaradil

k cicavcom a človeka do spoločného radu s opicami (rad Primates). Linného dielom vrcholí obdobie

umelých rastlinných systémov. Linné bol veriaci človek, ktorý bol presvedčený o stálosti druhov

(„nulla species nova“, t.j. žiaden druh nevzniká novo). Linného diela sa čiastočne venujú aj ekológii,

fytogeografii a zoogeografii.

Obr. 53.: Carl von Linné a titulná strana desiateho vydania jeho knihy „Systema Naturae“Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/6/68/Carl_von_Linn%C3%A9.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Carl_Linnaeus#/media/File:Linnaeus1758-title-page.jpg

Michel Adanson (1727 až 1806) bol francúzskym botanikom a cestovateľom. V rokoch 1749

až 1754 cestoval po Senegale, kde zbieral rastliny a iné prírodniny. Tiež sa venoval meteorologickým

a astronomickým pozorovaniam. V roku 1763 vydal svoju prácu „Familles naturalles des plantes“

(Prirodzené čeľade rastlín), v ktorej sa pokúsil vytvoriť prirodzený systém rastlín. Na základe

morfologických znakov rastliny zaradil do 58 čeľadí. Tento systém však nebol dostatočne presvedčivý

ani pre jeho súčasníkov, pretože všetkým znakom stanovil rovnakú taxonomickú váhu.

Johann Hedwig (1730 až 1799) bol nemeckým lekárom a biológom, ktorý sa pokladá za

„otca bryológie“, náuky o machorastoch. Na univerzite v Lipsku vyštudoval medicínu. Už počas


72

štúdia na univerzite ho zaujímali rastliny, obzvlášť machorasty. Pri ich štúdiu využíval mikroskopické

pozorovania. Väčšinu aktívneho života pracoval ako praktický lekár. Až v roku 1789 bol menovaný

za profesora botaniky na univerzite v Lipsku. Jeho publikované práce patria ku základným

bryologickým dielam. Pozoroval reprodukčné orgány machorastov (anterídiá a archegóniá), ako aj

tvorbu prvoklíku (protonéma). K jeho najvýznamnejším prácam patria publikácie „Fundamentum

historiae naturalis muscorum frondosorum“ (Základy systematiky lupeňovitých machorastov, 1782)

a „Theoria generationis et fructificationis plantarum cryptogamarum“ (Teória vzniku a tvorby

„plodov“ nižších rastlín, 1784).

Erik Acharius (1757 až 1819) bol švédskym lekárom a botanikom, ktorý je pokladaný za

„otca lichenológie“, náuky o lišajníkoch. Študoval v Uppsale a od roku 1773 bol žiakom Linného.

Acharius patril ku generácii nasledovníkov Linného, ktorá sa intenzívne zaoberala skupinami

organizmov, ku ktorým sa Linné zachoval „macošsky“. Počas života pracoval aj ako kreslič obrazov

pre Kráľovskú akadémiu v Štokholme a tiež ako praktický lekár. V neskoršom období sa stal

dokonca riaditeľom nemocnice a profesorom botaniky (v roku 1801, akadémia v meste Vadstena,

Švédsko). Z jeho lichenologických prác sú najznámejšie knihy „Methodus lichenum” (Lišajníková

metóda, 1803), „Lichenographia universalis“ (Všeobecný opis lišajníkov, 1810) a „Synopsis

methodica lichenum“ (Súhrn lišajníkových metód, 1814). Napísal tiež množstvo kratších článkov,

ktoré publikoval vo vedeckých periodikách.

Obr. 54.: Michel Adanson (vľavo), Johann Hedwig (stred) a Erick Acharius (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Michel_Adanson#/media/File:Adanson_Michel_1727-1806.jpg

Zdroj: https://de.wikipedia.org/wiki/Johann_Hedwig#/media/File:Johann_Hedwig.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Erik_Acharius#/media/File:Erik_Acharius.jpg

73


Johann Christian Fabricius (1745 až 1808) bol dánskym ekonómom a prírodovedcom.

Venoval sa najmä zoológii, predovšetkým štúdiu hmyzu. Je pokladaný za „otca entomológie“.

Študoval na univerzite v Kodani, neskôr na univerzite v Uppsale. Podobne ako Acharius, aj on bol

žiakom Linného. Cestoval po Francúzsku, Anglicku aj Nórsku, kde zbieral vzorky kôrovcov a najmä

hmyzu (kmeň článkonožce). Napísal mnohé priekopnícke práce, napr. „Systema Entomologiae“

(Systém hmyzu, 1775), „Genera Insectorum“ (Rody hmyzu, 1777) a „Species Insectorum“ (Druhy

hmyzu, 1781).

Francúzsky botanik Antoine Laurent de Jussieu (1748 až 1836) je autorom jedného z

prvých prirodzených systémov rastlín. Prirodzené systémy rastlín (tzv. morfologické) už zohľadňujú

všetky morfologické znaky (nie vybrané ako v prípade umelých systémov rastlín, pozri vyššie). Tieto

systémy však ešte nezohľadňujú fylogenetickú príbuznosť rastlín. Jeho najvýznamnejšie vedecké

práce spadajú do konca 18. storočia. Bol synovcom Bernarda de Jussieu, ktorý bol botanikom

v Trianonskej záhrade vo Versailles. Bernard de Jussieu mal svoje predstavy o prirodzenom systéme

rastlín, tieto názory však nikdy nepublikoval a ďalej ich rozpracoval synovec Antoine Laurent.

V roku 1789 vydal dielo „Genera Plantarum“ (Rody rastlín) v ktorom zužitkoval racionálne

botanické náhľady svojich predchodcov (pozri vyššie, najmä M. Adansona). Približne 20 tisíc

druhov známych rastlín začlenil do 100 čeľadí a 15 tried. Od roku 1770 až do 1826 (viac ako 55

rokov) pôsobil v parížskej botanickej záhrade (Jardin des plantes), kde sa stal postupne profesorom

botaniky a riaditeľom.

Obr. 55.: Johann Christian Fabricius (vľavo) a Antoine Laurent de Jussieu (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Johann_Christian_Fabricius#/media/File:Fabricius_Johann_

Christian_1745-1808.pngZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Antoine_Laurent_de_Jussieu#/media/File:Jussieu_Antoine-Laurent_de_1748-

1836.jpg


74

Gustáv Reuss (1818 až 1861) bol slovenským botanikom, ktorý ako prvý človek vôbec

spracoval flóru Slovenska. Narodil sa v Revúcej a bol synom evanjelického kňaza. Študoval na

lekárskych fakultách v Pešti a vo Viedni. Pôsobil ako lekár v Miškovci (maď. Miskolc), od roku

1851 v Revúcej. Keďže bol, podobne ako jeho otec, národným buditeľom, podujal sa spracovať

flóru Slovenska a venoval sa aj slovenskému názvosloviu. Je to vôbec prvý pokus o vytvorenie

odbornej slovenskej botanickej terminológie. V roku 1853 vydal knihu „Května Slovenska“,

v ktorej uvádza približne 2000 druhov rastlín (niektoré aj z časti súčasného Maďarska). Venoval sa

aj farmaceutickému využitiu týchto rastlín. Aktívne sa venoval aj archeológii, histórii a slovenskému

národopisu. Dokonca sa venoval literárnemu žánru, ktorý dnes nazývame „vedecká fantastika“.

V rámci Slovenska ho možno pokladať za priekopníka vedeckej fantastiky. Ešte pár rokov skôr než

Jules Verne (1828 až 1905), poslal Gustáv Reuss svojho literárneho hrdinu, gemerského učenca

Krutohlava, na Mesiac balónom!

Obr. 56.: Gustáv Reuss a tutulný list jeho publikácieZdroj: https://zlatyfond.sme.sk/galeria/autor/192/reuss.jpg

Zdroj: Okáli I. (1978) Slávni biológobia

5.3 Počiatky experimentálnej botaniky (18. – 19. storočie)

Jan Ingenhousz (niekedy tiež Ingen-Housz, 1730 až 1799) patril k priekopníkom

experimentálnej biológie rastlín. Pochádzal z Holandska. Vyštudoval medicínu na univerzite v meste

Leuven (dnešné Belgicko). Pracoval ako lekár v Londýne, kde sa zaoberal očkovaním ľudí proti

75


kiahňam. Vďaka úspechom v tejto oblasti medicíny bol pozvaný aj do Viedne, kde mal za úlohu

očkovať proti kiahňam členov kráľovskej rodiny. Následne sa stal poradcom a osobným lekárom

kráľovnej a cisárovnej Márie Terézie. Okrem očkovaniu proti kiahňam sa Ingenhousz venoval aj

štúdiu fotosyntézy rastlín, konkrétne významu kyslíka a oxidu uhličitého v tomto procese. Bol

ovplyvnený obdobím tzv. flogistónovej chémie (koniec 17. až polovica 18. storočia). Bola to teória,

ktorú vypracovali nemeckí chemici Johann Joachim Becher (1635 až 1682) a Georg Ernst Stahl

(1659 až 1734), ktorí sa domnievali, že v horľavých látkach sa nachádza substancia, ktorú nazývali

„flogistón“ (gr. flogistos = spálený). „Flogistón“ sa pri horení uvoľňoval do prostredia. V tomto

kontexte „deflogistovaný“ vzduch už nehorel, bol zbavený „flogistónu“ (oxid uhličitý). Ingenhousz

zistil, že v prítomnosti svetla vodné rastliny produkujú na povrchu zelených častí drobné bublinky

(tieto bublinky pozoroval aj Charles Bonnet, pozri nižšie). Následne dokázal, že sú tvorené kyslíkom.

Dokázal tiež, že v tme rastliny uvoľňujú do prostredia oxid uhličitý. Domnieval sa, že množstvo

vytvoreného kyslíka je vačšie než množstvo uvoľneného oxidu uhličitého v tme. Z toho vyvodil

záver, že rastliny okrem pôdy a vody na svoj rast využívajú aj vzduch. Pozoroval, že schopnosť

rastlín „čistiť vzduch“ závisí od „jasu dňa“, čo jeho nasledovníkov, napr. Juliusa von Sachsa (pozri

nižšie) inšpirovalo k experimentom zameraným na štúdium vplyvu intenzity svetla na produkciu

škrobu (zásobného polysacharidu) v rastlinách. Tieto výsledky publikoval v diele „Experiments

upon Vegetables“ (Experimenty s rastlinami, 1779).

Obr. 57.: Jan Ingenhousz (vľavo) a Jean Senebier (vpravo)Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Jan_Ingenhousz#/media/File:Jan_Ingenhousz.jpg

Zdroj: https://fr.wikipedia.org/wiki/Jean_Senebier#/media/File:Jean_Senebier.jpg


76

Jean Senebier (1742 až 1809) bol švajčiarskym pastorom a prírodovedcom. Patril

k priekopníkom štúdia fotosyntézy v rastlinách. Dokázal, že rastliny spotrebovávajú oxid uhličitý

vo fyziologickom procese, pri ktorom sa uvoľňuje do prostredia kyslík. Ukázal, že množstvo

uvoľneného kyslíka zhruba zodpovedá množstvu spotrebovaného oxidu uhličitého a tento proces

(dnes nazvaný fotosyntéza) prebieha v zelených častiach rastlín - listoch. Senebier správne pochopil

aj význam oxidu uhličitého pri minerálnej výžive rastlín. Tieto poznatky zhrnul v roku 1783 v diele

„Recherches sur l’influence de la lumière solaire pour métamorphoser l’air fixe en air pur par la

végétation” (Výskum vplyvu slnečného svetla na premenu “pevného vzduchu” na “čistý vzduch”

rastlinami). Publikoval aj päťzväzkové dielo „Physiologie végétale“ (Fyziológia rastlín).

Nicolas-Théodore de Saussure (1767 až 1845) bol významným švajčiarskym

prírodovedcom, ktorý sa venoval geológii, chémii a fyzike. Najväčšie úspechy však pravdepodobne

dosiahol v botanike. Od roku 1802 bol profesorom mineralógie a geológie na akadémii v Ženeve,

kde bol tiež, podobne ako jeho predkovia, členom mestskej rady a venoval sa aj veciam verejným.

V mladosti často sprevádzal svojho otca, Horace-Bénedicta de Saussure, ktorý bol tiež prírodovedcom

a horolezcom, na výpravách do Álp, kde sa spoločne venovali geologickému a botanickému

výskumu. Nicolas-Théodore sa venoval analytickej chémii a študoval proces kvasenia. Do histórie

vstúpil aj ako priekopník fytochémie (náuka o chemickom zložení rastlín a chemických procesov

v nich) a fyziológie rastlín. Venoval sa aj významu pôd pre rastliny a vplyvu ďalších abiotických

faktorov na rastliny. Dokázal, že minerálne látky sa do rastlín dostávajú cez korene. Dokázal,

že prírastok rastlinnej biomasy nezávisí len od oxidu uhličitého, ale aj od dostatku vody. Vďaka

tomuto poznaniu sa mu podarilo načrtnúť základnú rovnicu fotosyntézy. Ukázal tiež, že rastliny,

podobne ako živočíchy, dýchajú. Tieto poznatky prezentoval v knihe „Recherches chimiques sur

la Végétation” (Chemické výskumy rastlín), ktorá vyšla v roku 1804 a v nasledujúcom roku bola

preložená aj do nemčiny.

Julius von Sachs (1832 až 1897) bol významným nemeckým botanikom, ktorý vykonal

viaceré pionierske práce v experimentálnej botanike. Jeho otec bol rytec a viedol syna k umeniu.

Keďže už v mladosti mal Julius von Sachs rád botaniku, maľoval kvety, huby a iné prírodniny,

ktoré s otcom v prírode zbierali. Keď mal Julius von Sachs šestnásť rokov, jeho otec umrel.

V nasledujúcom roku mu na choleru umreli aj matka a brat. Na jeho šťastie ho následne prijal do

rodiny Jan Evangelista Purkyně, ktorý Sachsa spoznal počas svojho pôsobenia vo Vratislavi (nem.

Breslau) vo vtedajšom Prusku, kde mladý Sachs žil. Sachs ho zaujal práve vďaka jeho kresličskému

talentu. Následne Purkyňe získal miesto profesora na Karlovej univerzite v Prahe. V roku 1851

začal na tejto univerzite študovať aj Julius von Sachs. Sachs sa venoval štúdiu rastlinnej fyziológie

77


v Purkyňeho laboratóriách a pôsobil tiež ako Purkyňeho asistent. V roku 1856 získal hodnosť doktora

filozofie a venoval sa ďalej fyziológii rastlín. Neskôr bol docentom fyziológie rastlín a profesorom

botaniky na univerzitách vo Freiburgu a Würzburgu. Publikoval viaceré významné práce, napr.

„Handbuch der Experimentalphysiologie der Pflanzen” (Príručka experimenálnej fyziológie rastlín,

1865) alebo “Lehrbuch der Botanik” (Učebnica botaniky, jej prvé vydanie bolo z roku 1868).

Venoval sa fyziológii minerálnej výživy rastlín (napr. zaviedol do fyziológie rastlín hydroponické

pestovanie), študoval mechanizmy klíčenia rastlín, vplyv intenzity svetla na tvorbu škrobových zŕn

v rastlinách, odbúravanie škrobu rastlinami počas tmy alebo heliotropizmu a geotropizmu rastlín.

Obr. 58.: Nicolas-Théodore de Saussure (vľavo) a Julius von Sachs (vpravo)Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Nicolas-Th%C3%A9odore_de_Saussure#/media/File:Nicolas-

Th%C3%A9odore_de_Saussure.jpgZdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Julius_von_Sachs#/media/File:Julius_Sachs.jpg

5.4 Embryologické teórie (18. storočie)

V predchádzajúcom historickom období sa nazbieralo množstvo faktografického materiálu,

ktorý bolo potrebné skĺbiť do ucelenej embryologickej teórie. Prírodovedcom už boli známe

pohlavné bunky (Antony van Leeuwenhoek pozoroval spermatozoidy v roku 1667), hoci napr.

vajíčko cicavcov ešte nebolo opísané (pozri Regnier de Graaf). Ľudské vajíčko bolo dokonca

objavené až v roku 1827 (objavil ho estónsky prírodovedec a bádateľ Karl Ernst von Baer).

Biológovia hľadali odpovede na dve základné otázky. Aký význam zohrávajú pohlavné

elementy pri vzniku nového organizmu a aký je proces tvorby nového organizmu?


78

Názory na význam pohlavných elementov sa rôznili, pričom sa vytvorili dva protichodné

biologické smery, ktoré by sme mohli nazvať aj vedeckými školami. Podľa tzv. „ovulistov“ je

tvorivým elementom budúceho zárodku vajíčko. „Animalkulisti“ sa zase domnievali, že tvorivá,

vývinová sila je uložená v spermatozoidoch a vajíčko slúži len na výživu.

Názory na proces vývinu budúceho jedinca neboli tiež jednotné. Ako sme už uviedli vyššie,

jedným z biologických smerov bolo učenie o „preformácii“ (preformizmus, „pre-existencia“). Podľa

zástancov tohto smeru je pri individuálnom vývine organizmu už celý budúci dospelý organizmus

obsiahnutý v nepatrnej veľkosti v pohlavných bunkách rodičov. V rámci učenia o „epigenéze“

sa zas predpokladalo, že budúci organizmus sa počas ontogenézy vyvíja z jednoduchej formy,

beztvarej masy. Tieto dva alternatívne modely vývinu nového jedinca už prezentoval Aristoteles

a jeho embryologické názory preberali jeho nasledovníci takmer ďalších dvetisíc rokov!

Regnier de Graaf (1641 až 1673) sa narodil v Holandsku a možno ho pokladať za priekopníka

reprodukčnej biológie a anatómie. Študoval medicínu v Utrechte a Leidene. Medicínske vzdelanie

získal vo Francúzsku, na univerzite v Angers. Umrel mladý, vo veku 32 rokov, krátko po smrti svojho

syna. Príčina smrti nie je známa, podľa jeho priateľa, Antony van Leeuwenhoeka (pozri vyššie)

umrel na následky depresie. Regnier de Graaf sa venoval anatómii reprodukčných orgánov. Získal

veľa nových poznatkov o embryogenéze cicavcov a stavbe, či funkcii reprodukčných orgánov. Svoje

pozorovania robil najmä na králikoch ako na zvieracom modeli. Na jeho počesť boli pomenované

zrelé folikuly, ktoré vznikajú vo vaječníkoch cicavcov (tzv. Graafove folikuly). Regnier de Graaf sa

Obr. 59.: Regnier de GraafZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Regnier_de_Graaf#/media/File:Reinier_de_Graaf_17e_eeuw.jpg

79


mylne domnieval, že tieto folikuly sú cicavčím vajíčkom. Po publikovaní jeho práce „De Mulierum

Organis Generationi Inservientibus” (Funkcia ženských reprodukčných orgánov, 1672) ho Jan

Swammerdam (pozri vyššie) obvinil z plagiátorstva. Tvrdil, že de Graaf čerpal z výsledkov jeho

pozorovaní, ktoré urobil pred ním. Regnier de Graaf opísal aj mechanizmus samičej ejakulácie

(a tzv. G bod).

Albrecht von Haller (1708 až 1777) bol švajčiarskym anatómom, fyziológom a botanikom.

Už ako dieťa si vytváral vlastný slovník gréčtiny a hebrejčiny. Zhromažďoval tiež životopisy

slávnych osobností, prekladal antických autorov a venoval sa aj vlastnej básnickej tvorbe. Po smrti

otca (v roku 1721) sa presťahoval do švajčiarskeho mesta Biel (Bienne), do domu miestneho lekára.

Už ako šestnásťročný začal študovať medicínu v Tübingene, neskôr študoval v Holandsku (Leiden).

Študoval tiež v Paríži a Bazileji, pôsobil aj Londýne. V Berne pôsobil ako lekár. Neskôr sa stal

profesorom na univerzite v Göttingene, kde sa venoval aj botanickej záhrade. Zanechal za sebou

ohromné encyklopedické dielo v rozsahu stoviek prác. Z botanických publikácií je známe dielo

„Bibliotheca botanica“ (Botanická knižnica, 1771), kde zozbieral botanické znalosti z dostupných

publikovaných diel od najstarších čias. Z publikácií venovaných fyziológii je známe dielo „Elementa

physiologiae corporis humani“ (Základy fyziológie ľudského tela). Vychádzalo od roku 1766 vo

viac ako desiatke zväzkov. Z hľadiska názorov na význam pohlavných elementov sa radí medzi

animalkulistov. Študoval vzťah medzi nervovou sústavou a svalstvom, venoval sa aj fyziológii

a anatómii krvného obehu.

Obr. 60.: Albrecht von Haller (vľavo) a Charles BonnetZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Albrecht_von_Haller#/media/File:Albrecht_von_Haller_1736.jpg

Zdroj: https://www.twu.edu/dsc/bonnetI.htm


80

Charles Bonnet (1720 až 1793) patrí medzi rozporuplné postavy dejín biológie. Narodil sa

v Ženevskom kantóne, v dnešnom Švajčiarsku vo francúzskej rodine, ktorá sa sem prisťahoval kvôli

náboženskému prenasledovaniu. Vyštudoval právo, ale neskôr sa venoval prírodným vedám. Okrem

mnohých originálnych biologických postrehov zanechal aj viaceré metafyzické práce. Zaoberal sa

napr. životnými pomermi anjelov alebo posmrtným osudom ľudskej duše. Podobne ako Malpighi

študoval partenogenézu vošiek, ale už detailnejšie. Študoval aj regeneráciu nezmara a obrúčkavcov,

venoval sa mechanizmu dýchania hmyzu a pod. Bol členom, viacerých učených spoločností, napr.

v Británii, Švédsku a Dánsku. Opísal tzv. Syndróm Charlesa Bonneta (CBS), halucinácie, ktoré sa

prejavujú u ľudí s poškodeným zrakom (prejavy pozoroval na svojom starom otcovi). Ako zástanca

preformizmu, Bonnet je známy aj ako autor tzv. škatuľkovej teórie. Podľa nej má každý živý

organizmus vo svojom vajíčku zárodky všetkých svojich budúcich potomkov. Odhadoval napr., že

vo vaječníku biblickej Evy bolo približne 200 miliónov zárodkov, čo by znamenalo, že po uplynutí

uvedeného počtu generácií by mal nastať koniec ľudstva. Pokrokom v tejto nesprávnej teórii bolo, že

podľa Bonneta sú jednotlivé, do seba uložené zárodky nerovnaké a autor pripúšťa možnosť postupného

zdokonaľovania sa organizmov. Tieto názory sú detailnejšie opísané v jeho práci „Philosophical

Palingesis, or Ideas on the Past and Future States of Living Beings” (Filozofická palingéza alebo

myšlienky o minulých a budúcich stavoch živých bytostí, 1770). Termínom “palingéza” sa označuje

vývoj, pri ktorom sa objavuje charakter predkov v nasledujúcich generáciach.

Lazzaro Spallanzani (1729 až 1799) bol významným talianskym biológom. Podobne ako

Bonnet, spočiatku študoval právo (univerzita v Bologni). Neskôr sa stal kňazom, profesorom filozofie

(univerzita v Modene) a prírodovedcom. Profesorom prírodných vied bol na univerzite v Pavii,

kde pôsobil aj ako riaditeľ prírodovedného múzea, ktoré založil. Zaoberal sa otázkami regenerácie

a oplodnenia. Patril medzi zakladateľov experimentálnej fyziológie živočíchov. Spallanzani sa tiež

radí k preformistom. Do dejín biológie vstúpil predovšetkým vďaka svojim experimentom, ktoré

vyvracajú teóriu samoplodenia. Spallanzaniho súčasníci sa podobne, ako antický učenci domnievali,

že nižšie živočíchy sú schopné samoplodenia. V prípade vyššie organizovaných skupín živočíchov

už bola teória samoplodenia vyvrátená experimentmi, ktoré prezentoval Francesco Redi (pozri

vyššie).

Existencia samoplodenia u mikroorganizmov bola vďaka pokusom, ktoré realizoval anglický

biológ a kňaz John Turberville Needham (1713 až 1781), dokonca „potvrdená“ aj experimentálne!

Spallanzani sériou experimentov dokázal, že Needham nepracoval dôsledne. Zaviedol do biológie

porovnávaciu metódu. Pripravil tri banky s bujónom. Prvú zatavil bez predchádzajúceho zahriatia.

Druhú banku čiastočne varil na vodnom kúpeli (čo predstavovalo len nedostatočné ošetrenie, podobne

81


ako Needham vo svojom experimente) a obsah tretej povaril celú hodinu. V uzavretej banke, v

ktorej bujón sterilizoval teplom sa mikroorganizmy nevytvorili. Výsledky experimentu publikoval v

práci „Saggio di osservazioni microscopiche concernenti il sistema della generazione de‘ signori di

Needham e Buffon” (1765). Jeho oponenti (Needham alebo Buffon) však argumentovali, že varením

Spallanzani zabil v bujóne „životnú silu“ a tak ľudstvo s ďalším riešením tohto problému muselo

vyčkať až do éry L. Pasteura (pozri nižšie) a zrodu modernej mikrobiológie. Spallanzani študoval

aj regeneráciu živočíchov (napr. mlokov), fyziológiu činnosti srdca a krvný obeh živočíchov,

echolokáciu netopierov a oplodnenie v podmienkach „in vitro“.

Obr. 61.: Lazzaro Spallanzani (vľavo) a John Turberville NeedhamZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Lazzaro_Spallanzani#/media/File:Spallanzani.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/John_Needham#/media/File:John_Turberville_Needham.jpg

Caspar Friedrich Wolff (1733 až 1794) bol nemeckým učencom, priekopníkom modernej

embryológie. Študoval filozofiu na univerzite v Halle, neskôr medicínu na univerzite v Berlíne.

Preslávil sa svojou dizertačnou prácou „Theoria generationis“ (Teória vývinu, 1759). V nej sa

zaoberá vývinom rastlín a živočíchov. Jeho názory ovplyvnili Aristoteles a William Harvey. Wolff

sa prikláňa ku teórii epigenézy. Dospelý organizmus sa podľa neho vyvíja z vajíčka, z beztvarej

hmoty. V ňom sa postupne vyvíjajú všetky budúce orgány, pod vplyvom sily nazývanej ako „vis

essentialis“. V práci „De Formatione Intestinorum” (Tvorenie čriev, 1769) vysvetľuje postupný

vývin orgánov v procese vývoja embrya. Wolff už predpokladal, že bunky, nazýval ich ešte

„bublinky“, sú základnou zložkou organizmu.


82

Obr. 62.: Caspar Friedrich Wolff (dochovaná silueta, hodnovernosť jeho iných zachovaných portrétov bola neskôr spochybnená)

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Caspar_Friedrich_Wolff#/media/File:Caspar_Friedrich_Wolff.svg

5.5 Encyklopedisti (18. – 19. storočie)

Najvýznamnejším zástupcom encyklopedistov 18. storočia bol pravdepodobne francúzsky

filozof a prírodovedec Georges-Louis Leclerc, Comte de Buffon (1707 až 1788). Narodil sa

v rodine vysokého kráľovského úradníka ako prvé z piatich detí a počas celého života bol dobre

materiálne zabezpečený. Na francúzskom kráľovskom dvore mal veľký vplyv a mnoho kontaktov.

Tento vplyv mu často pomáhal pri presadzovaní svojich názorov, hoci niekedy boli mylné. V roku

1733 ho zvolili za člena Francúzskej akadémie vied a v roku 1739 sa stal správcom botanickej

záhrady v Paríži (Jardin des plantes). Neskôr ho tiež zvolili za člena Kráľovskej spoločnosti

v Londýne. V roku 1753 bol povýšený na grófa (Comte) a francúzsky kráľ Ľudovít XVI. mu dal

v botanickej záhrade vybudovať pomník. Jeho najvýznamnejšie dielo „Histoire naturelle, générale

et particulière“ (Prírodopis, všeobecný a neobyčajný, vychádzalo od roku 1749 do jeho smrti) malo

viac ako 40 zväzkov a ostalo nedokončené. Buffon propagoval štúdium prírody ako celku, nemal

rád „škatuľkovanie“ ako to robil jeho súčasník Linné. Bol do istej miery protipólom Linného. V

publikáciách uvádzal ekologické poznámky, anatomické a fyziologické pozorovania. Jeho dielo bolo

teda vskutku encyklopedické a podľa E. Mayra (1982) nemal žiaden iný človek s výnimkou Aristotela

a Charlesa Darwina väčší vplyv na rozvoj prírodných vied ako Buffon. Buffon ovplyvnil aj názory

83


neskorších autorov evolučných teórií (pozri nižšie). Poukázal na podobnosť človeka a opíc a

pripúšťal možnosť vývoja v živej prírode, resp. vymieranie živočíšnych druhov. Veril, že planéta

Zem je podstatne staršia ako v tom čase pripúšťali cirkevné autority, napr. James Ussher (1581 až

1656), anglikánsky arcibiskup z Armaghu v Severnom Írsku. Ussher dokonca „precízne vypočítal“,

že dátum stvorenia sveta spadá do roku 4004 pred Kristom. Na základe pokusov s chladením

rozžeravených kovových gúľ Buffon odhadol vek zeme na 75 tisíc rokov. Biblické dni pokladal za

časové úseky, periódy, nie za konvenčné dni v našom ponímaní.

Na základe Buffonovej encyklopedickej práce bolo neskôr zostavené svetoznáme

encyklopedické dielo „Illustriertes Thierleben. Eine allgemeine Kunde des Thierreichs“ (Ilustrovaný

život zvierat. Všeobecná náuka o zvieracej ríši, 1864 až 1865, neskôr vyšlo v ďalších vydaniach),

ktoré publikoval nemecký zoológ Alfred Edmund Brehm (1829 až 1884). Encyklopédia vyšla

vo viacerých vydaniach, aj v preklade do češtiny, pod názvom „Život zvířat“. Brehm bol synom

známeho ornitológa, Christiana Ludwiga Brehma. Napriek láske k prírode sa rozhodol Alfred

Edmund Brehm študovať architektúru. V roku 1846 začal študovať v Drážďanoch, ale štúdium

prerušil z dôvodu účasti na expedícii v Afrike (1847 až 1853), kde pracoval ako asistent ďalšieho

ornitológa, baróna Johanna Wilhelma von Müller. Po návrate z tejto viacročnej cesty začal študovať

prírodné vedy v Jene. V Berlíne neskôr zriadil „akvárium“. Podnikol aj výpravy na Sibír, do Nórska,

Španielska a Laponska. Zomrel v pomerne mladom veku na následky malárie a chorobu obličiek.

Obr. 63.: Comte de Buffon (vľavo) a Alfred Edmund Brehm (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Georges-Louis_Leclerc,_Comte_de_Buffon#/media/File:Buffon_1707-1788.jpg

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Alfred_Edmund_Brehm#/media/File:Alfred_Edmund_Brehm_from_Familj-Journalen1885.png


84

Niekedy je pomerne komplikované z dnešného pohľadu hodnotiť dejiny prírodných vied

v predchádzajúcich storočiach. Len pre zaujímavosť, na počiatku 20. storočia napr. Carl Hagenbeck

(1844 až 1913), inak priekopník rozvoja moderných zoologických záhrad, vo svojej zoologickej

záhrade v Hamburgu vystavoval aj tzv. „divé“ mimoeurópske národy (Inuitov, Indiánov, Somálcov,

Jávancov a pod.). Teda ľudí. To je z hľadiska dnešnej kultúty a svetonázoru úplne nepredstaviteľné!

5.6 Prírodná filozofia

Na rozhraní 18. a 19. storočia vznikol nový filozoficko-prírodovedný smer, tzv. škola prírodných

filozofov (Naturfilozofia). Je to negatívna reakcia proti formálnemu zhromažďovaniu faktografického

materiálu. Za jej „otca“ sa považuje Immanuel Kant (1724 až 1804), ktorý bol predstaviteľom

nemeckej klasickej filozofie. Bol jedným z priekopníkov kriticizmu a transcendentalizmu. V

počiatkoch svojej filozofie sa venoval vzniku vesmíru a pohybu planét, pričom sa pri formulácii

svojich hypotéz opieral o Newtonovu fyziku. Vo svojich skorých filozofických názoroch sa tiež

venoval myšlienkam o evolúcii Zeme, rastlín a živočíchov. Táto myšlienka však predbehla svoju

dobu a prírodovedci sa jej venovali až neskôr. Kant vo svojom „kritickom období“ (v jeho význame

chápeme pod pojmom „kritika“ formu „formulácie“, alebo „preskúmania“ javov a vecí) publikoval

tri významné diela, „Kritika čistého rozumu“, „Kritika praktického rozumu“ a „Kritika súdnosti“.

Myšlienky Immanuela Kanta ďalej rozvíjal nemecký filozof Friedrich Wilhelm Joseph

Schelling (1775 až 1854). Mal prehľad v prírodných vedách, no bol ovplyvnený aj priateľstvom

s osobnosťami, ktoré v tom období rozvíjali ideové a umelecké hnutie nazvané „romantizmus“.

Romantizmus bol reakciou na osvietenstvo, „romantici“ dôverovali skôr intuícii, inštinktom

a fantázii. Naturfilozofia viedla ľudí k subjektívnemu vedomiu, mala „básnický základ“. Jej

zástancovia publikovali množstvo špekulatívnych prírodovedných hypotéz, mnohé ich závery boli

unáhlené, až naivné a ďalší vývoj prírodných vied ich nepotvrdil.

Johann Wolfgang von Goethe (1749 až 1832) bol známym básnikom a dramatikom, autor

viacerých literárnych diel, napr. legendárneho „Fausta“. Goethe bol však aj botanikom, zoológom

a mineralógom. Publikoval dielo „Zur Farbenlehre“ (O farbách, 1810). Toto učenie však nebolo

správne. V botanike dosiahol významnejšie výsledky. V roku 1790 časopisecky publikoval esej

„Versuch die Metamorphose der Pflanzen zu erklären“ (Pokus o vysvetlenie premeny rastlín). Goethe

pokladal list za ideálny orgán rastlín. Jeho metamorfózou vznikli korunné lupienky, kališné lístky,

tyčinky a piestik. Goethe je otcom termínu „morfológia“. Moderné rastliny pokladal za metamorfózu

85


„pravekej rastliny“ (Urpflanze). Zaujímala ho tiež anatómia, napr. v roku 1784 opísal medzičeľustnú

kosť v ľudskom embryu (nezávisle na ňom už bola táto kosť opísaná v skorších prácach anatómov),

čo sa pokladá za spojivo medzi človekom a zvieraťom. Goetheho mineralogická zbierka bola v čase

jeho smrti tvorená približne 17 800 kusmi. Na jeho počesť bol pomenovaný minerál „goethit“.

Lorenz Oken (1779-1851, pôvodné meno Lorenz Okenfuss) bol jedným z najradikálnejších

prírodných filozofov, významným popularizátorom prírodovedy. Študoval prírodné vedy a medicínu

na univerzitách vo Würzburgu a Freiburgu. Neskôr pôsobil ako „Privatdozent“ na univerzite

v Göttingene a zmenil si priezvisko na Oken. Pôsobil aj na univerzitách v Jene, Mníchove a Zürichu.

Vydával prírodovedný časopis „Isis“, organizoval zjazdy nemeckých lekárov a prírodovedcov.

V časopise sa okrem prírodovedných esejí publikovali aj básne, či dokonca politické komentáre!

Oken sa vyznačoval radikálnymi názormi. Uvádzal, že najnižšie organizované živočíchy sú tvorené

črevom (napr. polypy). Ulitníky a hmyz sú tvorené kožou a črevom. Stavovce sú podľa Okena

tvorené črevom, kožou a mäsom. Tieto názory vraj poslúžili Ernstovi Haeckelovi (pozri nižšie) pri

formovaní biogenetického zákona. V diele „Grundriss der Naturphilosophie“ (Pôdorys prírodnej

filozofie, 1802) prezentoval nový systém živočíšnej klasifikácie. Živočíchy roztriedil do piatich tried.

V súlade s konceptom prírodnej filozofie pokladal celé živočíšstvo za akéhosi „nadživočícha“. Podľa

tohto vzoru vyslovil Christian Gottfried Daniel Nees von Esenbeck (1776 až 1858) myšlienku,

že celá rastlinná ríša môže byť považovaná za jeden obrovský list. Esenbeck bol podobne ako Oken

prírodným filozofom, pričom sa venoval botanike a zoológii. Opísal približne 7000 druhov rastlín,

Obr. 64.: Johann Wolfgang von Goethe (vľavo), Lorenz Oken (stred) a Alexander von Humboldt (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Johann_Wolfgang_von_Goethe#/media/File:Goethe_(Stieler_1828).jpg

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Lorenz_Oken#/media/File:Lorenz_Oken.jpgZdroj: https://de.wikipedia.org/wiki/Alexander_von_Humboldt#/media/File:AvHumboldt.jpg


86

porovnateľný počet ako Carl von Linné!

Alexander von Humboldt (1769 až 1859) nemecký cestovateľ, geograf a prírodovedec. Bol

synom majora pruskej armády, ktorý bol za zásluhy odmenený miestom kráľovského pokladníka

a barónky. Vďaka svojmu pôvodu pôsobil ako privátny učenec, keďže bol dobre materiálne

zabezpečený. Bol účastníkom mnohých expedícií, napr. do Južnej a strednej Ameriky, cestoval na

Ural a Altaj. Humboldt sa pre svoj vklad k poznaniu miestnej prírody pokladá za druhého objaviteľa

Ameriky. Venoval sa botanike (podieľal sa na opísaní 3000 nových druhov rastlín), študoval intenzitu

zemského magnetizmu, vulkanickú činnosť a popísal studený juhoamerický prúd (dnes nazývaný

Humboldtov prúd). Na stanovenie nadmorskej výšky používal barometer. Patrí k priekopníkom

rastlinnej ekológie a fytogeografie. Humboldt vydal dielo „Kosmos, Entwurf einer physischen

Weltbeschreibung“ (Kozmos, návrh fyzického popisu sveta, 1845 až 1862, 5 zväzkov), ktoré možno

pokladať za súhrn prírodovedného poznania Humboldtovej doby. Tu varuje pred „utopením sa

v hŕbe jednotlivostí“ a propaguje zachytiť komplexne „ducha prírody“

Medzi prírodných filozofov sa radí aj Angličan Erasmus Darwin (1731 až 1802), ktorý bol

praktickým lekárom, básnikom a prírodovedcom. Bol teoretikom a kritikom, výsledky vlastných

pozorovaní a experimentov neprezentoval. V roku 1783 vydal knihu „A System of Vegetables,

according to their classes, orders… translated from the 13th edition of Linnaeus’ Systema

Vegetabiliium” a v roku 1787 knihu “The Families of Plants with their natural characters…

translated from the last edition of Linnaeus’ Genera Plantarum”. Obe publikácie boli prekladom

Linného diela z latinčiny do angličtiny. Napísal tiež vlastné, viaczväzkové dielo „Zoonomia; or

Obr. 65.: Erasmus Darwin a ukážka titulného listu diela „Zoonomia“Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Erasmus_Darwin#/media/File:Portrait_of_Erasmus_Darwin_by_Joseph_Wright_

of_Derby_(1792).jpgZdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:E._Darwin,_Zoonomia,_title_page_Wellcome_L0004489.jpg

87

19. storočie

the Laws of organic Life“ (Zoonómia, alebo zákony organického života, 1794 až 1796). Originálne

nápady sú tu však poprepletané metafyzikou a fantastickými výkladmi. Podľa Erasma Darwina

všetky životné javy, fyzické, ako aj psychické sa dejú prostredníctvom podráždenia vlákien a ich

stiahnutia. Podľa neho sú teda „vlákna“, alebo filamenty základnými jednotkami živých sústav.

Ostro kritizuje Bonnetovu škatuľkovú teóriu (pozri vyššie) a zastáva sa animalkulistov. Podľa neho

je mužský filament (spermatická bunka) budúcim zárodkom a materský organizmus mu dodáva len

potravu. Prezentuje schopnosť premeny druhov a ako dôkaz udáva viaceré fakty, napr. metamorfózu

motýľa z larvy a žaby zo žubrienky, zmeny rastlín kultivovaním, zmeny spôsobené podnebím,

výsledky kríženia rozličných foriem rastlín a živočíchov, podobnosti v stavbe rozdielnych druhov

živočíchov. Na tieto jeho evolucionistické názory (v mnohých ohľadoch ešte naivné) mohol aspoň

čiastočne nadviazať jeho vnuk, Charles Robert Darwin (pozri nižšie).

Ak možno doteraz zmieňované obdobia histórie ľudstva v tomto texte nazývať „dejinami

filozofov“, od 19. storočia už možno smelo hovoriť o zrode „dejín prírodovedcov“. Ohromný pokrok

dosiahnutý na poli prírodných vied v 19. storočí sa právom vyrovná sume poznatkov získaných za

celú predchádzajúcu epochu ľudskej existencie a azda ich aj prekonáva. Biológia 19. storočia sa

diferencovala na množstvo odborov a špecializácií, ktoré sa v detailnejšom členení zachovali až do

dnešných čias.


88

6 BIOLÓGIA 19. A 20. STOROČIA

6.1 Vývojová teória (evolucionisti)

„Evolúcia má právo na to, aby bola považovaná za základný a najdôležitejší problém celej biológie.“ Julian Huxley (1942)

Vývojová, resp. evolučná teória mala revolučný vplyv na prírodné vedy, tak ako aj na mnohé

iné oblasti spoločenského života. Evolučná teória sa často (možno archaicky a nie celkom správne)

nazýva darwinizmom (v slovenskej literatúre zvyčajne, ale azda nesprávne „darvinizmom“).

Všeobecne známa osobnosť Charlesa Roberta Darwina dosť neprávom zatieňuje význam jeho

predchodcov.

Ako sme už uviedli v predchádzajúcom texte tejto knihy, už Anaximandros (pozri

milétska škola) sa domnieval, že zmeny v prírode sú dôsledkom boja „protikladov“ a pripúšťa, že

zrod človeka má pôvod v iných živočíšnych druhoch. Neskorší rozvoj západnej civilizácie však

najvýznamnejšie ovplyvnili diela Aristotela. Ten sa domnieval, že každý druh živého organizmu je

v prírode formovaný nezávisle, zo špecifického dôvodu a na základe jeho významu v prírode. A tak

žiaden druh nevzniká z iného. Tieto názory si ľudstvo osvojilo na približne dvetisíc rokov! Linné

bol presvedčený o stálosti druhov, hoci pripúšťal, že nové druhy by mohli vznikať krížením. Buffon

už predpokladal možnosť vývoja v živej prírode, napr. „degeneráciou“, kuriózne, takto podľa neho

mohli vzniknúť ľudské rasy. O možnosti vývinu druhov sa v diele „Zoonomia“ zmieňuje aj starý

otec Charlesa Roberta Darwina, Erasmus Darwin (pozri vyššie).

Jedným zo zakladateľov vývojovej teórie bol Jean-Baptiste Pierre Antoine de Monet,

Chevalier de Lamarck (1744 až 1829). Narodil sa v Pikardii v severnom Francúzsku ako jedenáste

dieťa v rodine chudobného šľachtica. Ako bolo v jeho rodine tradíciou, mužskí potomkovia bojovali

vo francúzskej armáde a tak sa aj Lamarck zúčastnil bojov v tzv. Sedemročnej vojne (1756 až 1763)

proti Prusku. Neskôr sa usadil v Paríži, kde živoril zo skromnej penzie a príležitostnej literárnej práce.

Študoval medicínu, štúdium neskôr vzdal a začal sa zaujímať o botaniku. Štúdiu flóry Francúzska

sa venoval približne desať rokov a spolupracovníkom, resp. tútorom, mu bol významný priekopník

taxonómie rastlín Antoine Laurent de Jussieu. V roku 1778 Lamarck publikoval trojdielne dielo

„Flore françoise“ (Francúzska flóra). V tomto diele ako prvý použil tzv. dichotomický kľúč na

determináciu rastlinných taxónov. Osudným sa mu stalo stretnutie s Buffonom, na ktorého Lamarck

vďaka tejto práci urobil silný dojem. Buffon sprostredkoval Lamarckovi aj miesto správcu herbária

89

Biológia 19. a 20. storočia

„Jardin du Roi“ (Kráľovská záhrada). V dôsledku udalostí Veľkej francúzskej revolúcie (1789) bolo

meno botanickej záhrady zmenené na „Jardin des Plantes“ (Záhrada rastlín), aby nepripomínalo

panovníka Ľudovíta XVI., ktorý bol so svojou manželkou v roku 1793 popravený gilotínou.

V roku 1793 zriadil tzv. Národný konvent niekoľko nových pracovných miest v „Muséum national

d‘histoire naturelle“ (Národné prírodopisné múzeum, vzniklo transformáciou Jardin du Roi). Dve

boli zoologické. Jedno miesto obsadil botanik Lamarck, ktorý bol menovaný za kurátora a profesora

zoológie bezstavovcov. Mimochodom, termín „Evertebrata“ zaviedol do biológie práve Lamarck.

Druhé miesto obsadil nemenej známy biológ, Etienne Geoffroy Saint-Hilaire.

Lamarck sa začal zoológii venovať takmer ako päťdesiatročný. Osud mu však doprial

dožiť sa dlhého veku (85 rokov), hoci ho stále skúšal. Prežil svoje tri manželky, mnohé z detí,

prišiel o majetok a dokonca stratil zrak. Napriek zásluhám pre rozvoj biológie mala rodina finančné

problémy s jeho pohrebom.

K jeho najvýznamnejším prácam patrí publikácia „Système des animaux sans vertèbres“

(Systém živočíchov bez stavcov), v ktorom detailne rozpracoval zoologický systém bezstavovcov.

V dielach „Philosophie zoologique“ (Filozofia zoológie, 1809) a „Histoire naturelle des animaux

sans vertèbres” (Prírodopis živočíchov bez stavcov, 7 zväzkov, 1815 až 1822) rozpracoval svoju

ucelenú vývojovú teóriu „lamarckizmus“. V rámci tejto teórie Lamarck predpokladal, že živočíchy

sa vyvíjajú a menia. Dané vlastnosti, získané vývojom, sa dedia na ďalšie generácie (na rozdiel od

Charlesa Darwina, ktorý sa prikláňal ku tzv. prirodzenému výberu organizmov v evolúcii). Zvyky

živočíchov v mnohých pokoleniach určujú vlastnosti orgánov (napr. dĺžka krku a predných nôh

žirafy). Lamarck zavrhuje Buffonovu myšlienku o katastrofách a domnieva sa, že vývoj na Zemi bol

nepretržitý. Fosílie pokladá za predkov dnešných druhov. Bol pokračovateľom Buffonových úvah

a tak odsudzoval suchú klasifikáciu. Tvrdil, že hranice medzi taxonomickými skupinami sú umelé

a všetky indivíduá sa dajú zoradiť do radu od najjednoduchších po najzložitejšie. Diplomaticky tiež

tvrdil, že človek by mohol mať pôvod u antropoidných opíc, keby sme nevedeli, že vznikol celkom

inak. Uznáva najvyššiu bytosť, ktorá stvorila svet.

Napriek Lamarckovej kritike klasifikácie bol sám výborný systematik. Napr. už poznal

14 tried živočíchov (Linné len 6). Okrem termínu Evertebrata, zaviedol do biológie názvy tried

„Annelida“ a „Radiata“, ako aj samotný termín „biológia“.

Étienne Geoffroy Saint-Hilaire (1772 až 1844) bol spolu s Lamarckom vymenovaný za

profesora zoológie v parížskom prírodovednom múzeu. Jeho úlohou bolo štúdium stavovcov. Na

rozdiel od Lamarcka, ktorý bol už takmer päťdesiatnikom, Saint-Hilaire mal v tom čase len 21

rokov. Zúčastnil sa aj Napoleonovej expedície do Egypta (1798 až 1801) a priviezol do múzea


90

bohatý zoologický materiál s množstvom pre vedu nových druhov živočíchov. V roku 1833 sa stal

prezidentom Francúzskej akadémie vied. Ku koncu života podobne ako Lamarck oslepol.

Saint-Hilaire bol dobrým porovnávacím anatómom. Domnieval sa tiež, že zvieratá sú

postavené podľa jedného plánu “archetyp”. Plán stavby tela stavovcov a bezstavovcov je rovnaký.

Pri obhajobe svojich názorov sa dostal do sporu s Cuvierom (pozri nižšie). Cuvier bol odporcom

transformizmu (premeny druhov). Saint-Hilaire sa domnieval, že podstatou vzniku nových vlastností

živočíchov nie je len používanie orgánu, ale skôr vplyv vonkajšieho prostredia. Vyslovil myšlienku,

že druhy prešli vývojom tak, ako jednotlivec prechádza vývinom. Pri poruchách vznikajú “netvory”

(monstre humain), základy tzv. teratológie (náuky o morfologických abnormalitách). K jeho

najvýznamnejším dielam sa radia knihy „Philosophie anatomique“ (Anatomická filozofia, 1818) a

sedemzväzkové dielo „Histoire naturelle des mammifères“ (Prírodopis cicavcov, 1820 až 1842).

K jeho zoologickým nasledovníkom patril aj syn Isidore Geoffroy Saint-Hilaire (1805 až

1861), ktorý bol tiež profesorom parížskeho múzea (od roku 1841, po odchode do dôchodku svojho

otca). Už v roku 1833 bol prijatý za člena Francúzskej akadémie vied. V roku 1854 zaviedol do vedy

termín etológia. V roku 1860 navrhol zriadenie Zoologickej záhrady pri Botanickej záhrade v Paríži.

S parížskou botanickou záhradou, strediskom vtedajšej evolučnej vedy, bol spätý aj ďalší významný

porovnávací anatóm, Georges de Cuvier.

Georges de Cuvier (celým menom Georges Léopold Chrétien Frédéric Dagobert, Baron

de Cuvier, 1769 až 1832) bol významným francúzskym zoológom a paleontológom. Študoval

v Stuttgarte a po ukončení štúdia pracoval ako súkromný učiteľ. Od roku 1795 pracoval v botanickej

Obr. 66.: Lamarck (vľavo), Saint-Hilaire (strred) a Cuvier (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Jean-Baptiste_Lamarck#/media/File:Jean-Baptiste_de_Lamarck.jpg

Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/e/e7/Geoffroy72.jpgZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/8/85/Bolton-cuvier.jpg

91


záhrade v Paríži, kde sa venoval porovnávacej anatómii. Od roku 1802 vo funkcii profesora. Počas

svojho plodného života sa stal tiež generálnym inšpektorom škôl a dokonca získal šľachtický

titul. Cuvier sa venoval biológii mäkkýšov a rýb. Študoval kostrové pozostatky vyhynutých, ako

aj recentných druhov zvierat. K jeho najvýznamnejším prácam patria knihy „Leçons d‘anatomie

comparée“ (Prednášky z porovnávacej anatómie, 5 zväzkov, 1800 až 1805) a „Recherches sur

les ossemens fossiles“ (Výskum fosílnych kostí, 5 zväzkov, 1821 až 1823). Vypracoval náuku

o korelácii živočíšnych orgánov. Predpokladal, že fosílie sú pozostatkami vymretých, nežijúcich

druhov živočíchov. Ich existenciu si však vysvetľoval sledom katastrof (katakliziem), ktoré podľa

neho postihli Zem niekoľkokrát. Po každej kataklizme sa vyvíjali nové formy života, vyhynuté

druhy sa zachovali ako skameneliny. Až po poslednej kataklizme, podľa neho v období pred piatimi

až šiestimi tisíckami rokov, sa na Zemi objavil človek.

Na Britských ostrovoch sa vývojovej teórii tiež venovala primeraná pozornosť. Myšlienku,

že Zem nebola formovaná katastrofami, ale pomalými a postupnými procesmi, ktoré trvali dlhšie

než v cirkevných kruhoch odhadovanom období 6000 rokov, priniesli dvaja škótski geológovia.

Prvým z nich bol James Hutton (1726 až 1797), ktorý patrí k zakladateľom modernej geológie.

Obhajoval evolúciu živých organizmov. Zavrhol tzv. „teóriu neptunizmu“, podľa ktorej vznikli

horniny kryštalizáciou z vodných roztokov (po tzv. potope sveta). Jeho nové učenie nazvané

„plutonizmus“ ďalej rozvinul Charles Lyell (1797 až 1875). Lyell bol priekopníkom geologickej

stratigrafie. Venoval sa datovaniu geologických vrstiev. Treťohory rozdelil na tri obdobia, pliocén,

miocén a eocén. Pri datovaní vrstiev využíval aj prítomnosť špecifických skupín skamenelín.

Obr. 67.: James Hutton (vľavo) a Charles Lyell (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/James_Hutton#/media/File:James_Hutton.jpgZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Charles_Lyell#/media/File:Charles_Lyell.jpg


92

Výsledkami svojej práce ovplyvnil aj myslenie Charlesa Roberta Darwina, ktorý bol jeho priateľom.

Pokrok v rozvoji ľudského poznania evolúcie živých organizmov bol spojený práve s rodinou

Darwinovcov, kde sa v niekoľkých generáciách pestovala náklonnosť k prírodným vedám.

Charles Robert Darwin (1809 až 1882) sa narodil meste Shrewsbury v západnom Anglicku.

Jeho otec, tak ako starý otec Erasmus Darwin (pozri vyššie), boli lekármi a podobná kariéra mala byť

predurčená aj pre neho. Začal študovať medicínu na univerzite v Edinburghu. Toto štúdium ho však

neuspokojovalo, a tak prestúpil na univerzitu v Cambridge a stal sa poslucháčom bohosloveckej

fakulty. Okrem inej činnosti (jazdectvo a poľovačky) sa začal zaoberať zberom rastlín, hmyzu

a zúčastňoval sa aj geologických exkurzií. Osudnou mu však bola až päťročná cesta okolo sveta na

krížniku „Beagle“ (v rokoch 1831 až 1836). V tom čase ešte ani neukončil vysokoškolské štúdium.

Cesta okolo sveta mu bola výbornou praktickou školou prírodovedy, no vďaka nej celý život trpel

rozmanitými chorobami. Po návrate do Anglicka sa usadil ako privátny učenec v Londýne, kde

spracovával svoje zbery. Posledných 40 rokov žil na vidieku v južnom Anglicku (Down), kde

vytvoril najvýznamnejšie diela. Zomrel v roku 1882 a je pochovaný v blízkosti Newtonovho hrobu

vo Westminsterskom opátstve.

Prvá pochybnosť o stálosti druhov skrsla v Darwinovi pri jeho mesačnom pobyte na

Galapágskych ostrovoch. Všimol si, že svojim charakterom fauna zodpovedá faune Južnej Ameriky,

ale na každom ostrove sa vyskytujú svojrázne druhy. Darwin sa pýtal sám seba, prečo by mali byť

pre každý ostrov stvorené rozdielne druhy? Preto sa domnieval, že druhy nie sú nemenné, ako si

to myslel Linné. Aj podľa skúseností vtedajších pestovateľov zvierat a rastlín sa domnieval, že

umelým výberom rodičov je možné získať požadované potomstvo. Tým sa snažil dokázať variabilitu

rastlinných a živočíšnych foriem. Darwin hľadal činitele, resp. akéhosi „pestovateľa“ v prírode. Pri

tejto úlohe mu významne pomohla práca anglického ekonóma a anglikánskeho pastora Thomasa

Roberta Malthusa (1766 až 1834), „An Essay on the Principle of Population“ (Esej o princípe

populácie, 1798). Tu autor ukazuje, že rozmnožovanie v prírode, vrátane ľudskej populácie, je väčšie

ako možnosť získania potravy, resp. iných zdrojov a preto všade možno pozorovať konkurenciu

v snahe dosiahnuť lepšie podmienky pre život. Na základe týchto téz sa zrodila Darwinova teória

prirodzeného výberu. Nažive v prírode zostávajú len jedinci, ktorí sú najlepšie prispôsobení danému

prostrediu. Darwinove myšlienky: variabilita, prirodzený výber (boj o život) a dedičnosť získaných

vlastností.

K najvýznamnejším dielam Charlesa Roberta Darwina sa radí kniha „On the Origin of

Species by Means of Natural Selection“ (O pôvode druhov cestou prirodzeného výberu, 1859).

V knihe sa snažil vedeckými argumentami ukázať, že evolúcia zo spoločného predka bola

93


základným princípom, ktorý objasňuje dnešnú pestrosť prírody. Knihu vydal na podnet listu Alfreda

Russela Wallacea (pozri nižšie), ktorý sa na základe vlastným pozorovaní nezávisle prepracovával

k obdobnej evolučnej teórii. Treba poznamenať, že napriek (na dnešné pomery) pomerne malému

nákladu publikácie, 1250 exemplárov, bolo 1. vydanie knihy vypredané za jeden deň! Darwin je

významný aj vďaka svojim názorom, v ktorých predpokladal, že v každej rastlinnej a živočíšnej

bunke sú malé čiastočky (gemmulae), ktoré sa kumulujú v pohlavných bunkách a prenášajú sa do

nasledujúceho potomstva. V knihe „The Descent of Man, and Selection in Relation to Sex“ (Pôvod

človeka a pohlavný výber, 1871) sa Darwin zaoberá pôvodom človeka. Človek podľa neho tiež

vznikol pod vplyvom prirodzeného výberu a boja o život a je posledným článkom evolučného

reťazca. Venuje sa aj vzniku sekundárnych pohlavných znakov človeka.

Na základe účelovej interpretácie prác Malthusa a Darwina sa v 19. a 20. storočí v spoločnosti

rozvýjali myšlienkové prúdy, ktoré americký historik Richard Hofstadter (1916 až 1970) nazval

termínom „sociálny darwinizmus“, známy aj pod menom „eugenika“. V ňom sa myšlienky

ľudskej evolúcie, teda akéhosi „prežitia najlepšieho“ jedinca alebo národa v nehostinnom svete,

zdiskreditovali svojou inklináciou k rasizmu. V súvislosti s pojmom „eugenika“ tu zmienime aj

ďalšieho svetoznámeho anglického psychológa a antropológa, Francisa Galtona (viac detailov z jeho

života uvádzame nižšie, v časti, ktorá sa venuje dejinám genetiky). Okrem mnohých významných

zásluh pre dejiny biológie má možno jednu z menej atraktívnych. Je niekedy pokladaný za otca

„eugeniky“. Tento bratranec Charlesa Darwina založil laboratórium na University College v Londýne,

s myšlienkou využitia odtlačkov prstov pri hľadaní kriminálnikov. Pre analýzu získaných výsledkov

antropometrických meraní navrhol využitie štatistických metód, napr. koeficientu korelácie. To je

zatiaľ tá jeho prívetivejšia spomienka na zásluhy pre dejiny biológie. Eugenici verili, že prísnym

výberom jedincov, ktorým by bolo umožnené mať potomstvo, teda deti, sa dá vytvoriť výnimočná

ľudská rasa.

Herbert Spencer (1820 až 1903), anglický filozof, biológ, sociológ a antropológ bol ďalším

z „priekopníkov“ eugeniky. Eugenika zaznamenala najväčší rozmach v nacistickom Nemecku v 30.

až 40. rokoch 20. storočia. V neblahej pamäti zostáva tzv. Program T-4, v rámci ktorého v nacistickom

Nemecku dochádzalo ku „milosrdnému zabíjaniu“ desaťtisícov ľudí s psychickými a fyzickými

deformáciami. Samozrejme, priekopníci dejín biológie sa do takejto činnosti priamo nezapájali, je

to len ukážka, že mnohé prírodovedné hypotézy možno zneužiť na podporu zvrátených názorov.

Nakoniec aj Ernst Haeckel (pozri nižšie), ktorý do dejín biológie vstúpil množstvom originálnych

a priekopníckych myšlienok sa domnieval, že dejiny národov možno vysvetľovať podľa pravidiel

Darwinovho „prírodného výberu“. Azda je evolučným osudom Nemecka zbaviť sa podradných


94

„nižších rás“. Vyvrcholením tohto všetkého je skutočnosť, že na titulnej stránke knihy Adolfa Hitlera

„Mein Kampf“ (Môj boj, 1925), ktorá mimoriadne významne zasiahla do dejín sveta 20. storočia, je

uvedený citát Charlesa Darwina, ktorý sa venuje boju o život.

Alfred Russell Wallace (1823 až 1913) bol britským prírodovedcom, cestovateľom,

geografom a biológom. Narodil sa v juhovýchodnom Walese. V mladosti pracoval na stavbách,

bol aj stavebným inžinierom pre spoločnosť, ktorá sa venovala výstavbe železničnej siete. Venoval

sa zberu a štúdiu hmyzu. Inšpirovali ho aj zápisky z ciest prírodovedcov, napr. Alexandra von

Humboldta a Charlesa Darwina (pozri vyššie). Podnikol viaceré expedície, napr. do Brazílie

alebo Malajzie. Tu vymedzil tzv. „Wallaceovú líniu“, ktorá určuje zoogeografickú hranicu medzi

ekosystémami Ázie a Austrálie. Je preto považovaný za otca „biogeografie“. Tiež sa zaoberal

otázkou pôvodu druhov a prírodného výberu, podobne ako Charles Darwin. Wallace sa k svojej teórii

dopracoval pravdepodobne nezávisle, čo prinútilo Charlesa Darwina publikovať svoje názory skôr,

než pôvodne plánoval, kvôli dosiahnutiu priority objavu. História biológie ho však zaznamenáva

aj vďaka knihe „Geographical Distribution of Animals“ (Zemepisné rozšírenie živočíchov, 1876),

kde zemský povrch rozdelil na šesť oblastí: palearktická, nearktická, etiópska, indická, austrálska

a neotropická. Toto členenie platí zhruba dodnes. Ako jeden z prvých významných vedcov sa

znepokojoval dopadom ľudskej činnosti na životné prostredie planéty.

Obr. 68.: Charles Robert Darwin (vľavo) a Alfred Russell Wallace (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Charles_Darwin#/media/File:Charles_Darwin_aged_51.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Alfred_Russel_Wallace#/media/File:Alfred-Russel-Wallace-c1895.jpg

95


Významný podporovateľ darwinizmu bol Thomas Henry Huxley (1825 až 1895),

anglický lekár a biológ. Ako lekár na vojenskej lodi sa pri austrálskych brehoch nadchol tropickou

faunou a publikoval prácu o medúzach, a tak má zásluhu na zavedení novej triedy mechúrnikov

do zoologického systému – Polypovce (Hydrozoa). Predpokladal, že v evolúcii nedochádza len

ku malým postupným zmenám, ale že môže dôjsť aj ku náhlym zásadným zmenám, ktoré potom

druhy prenášajú na svoje potomstvo (neskôr sa tento jav vysvetľoval termínom mutácia). Huxley sa

venoval aj porovnávacej anatómii živočíchov a paleontológii.

Iný známy prírodovedec, podporovateľ darwinizmu bol nemecký biológ Ernst Heinrich

Haeckel (1834 až 1919). Vynikol aj ako popularizátor prírodných vied. Študoval na univerzitách vo

Würzburgu a v Berlíne a jeho učiteľmi boli významné osobnosti dejín biológie, napr. R. Kölliker,

alebo R. Virchow. Venoval sa štúdiu morských mrežovcov, o ktorých napísal rozsiahlu vedeckú

monografiu. Podstatnú časť svojho života pôsobil ako profesor zoológie na univerzite v Jene. Hoci

prebral darwinizmus, veľmi ho schematizoval.

Haeckelova sláva je však na poli tvorby tzv. fylogenetického stromu (napr. zaviedol do

fylogenézy ríšu Protista) a bol tiež tvorcom tzv. biogenetického zákona. Tento zákon je postavený na

téze, že ontogenéza (embryologický vývin jedinca) je opakovaním, skrátením jeho fylogenetického

vývoja. Je aj autorom neskôr prepracovaných hypotéz o monizme, jednotnosti anorganického

a organického sveta. Do štúdia fylogenézy živočíchov zaviedol termíny monera a gastrea. Haeckel

ako prvý použil termín „ekológia“.

Obr. 69.: Thomas Henry Huxley (vľavo) a Ernst Heinrich Haeckel (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/32/Thomas_Henry_Huxley.jpg

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Ernst_Haeckel#/media/File:Ernst_Haeckel.jpg


96

Moderná evolučná syntéza (resp. evolučná syntéza, alebo neodarwinizmus) je súborom

myšlienok, ktoré formujú v súčasnosti široko uznávanú teóriu evolúcie. Jej hybnou silou bol vývoj

populačnej genetiky v 20. až 30. rokoch dvadsiateho storočia, keď postupne došlo k zlučiteľnosti

zákonov mendelovskej genetiky so zákonmi postupnej evolúcie prebiehajúcej formou prírodného

výberu. Ďalšou otázkou bolo, či je možné vysvetliť dlhodobé výrazné zmeny (makroevolúcia)

pozorované paleontológmi, prostredníctvom drobných zmien v populáciách organizmov

(mikroevolúcia). Termín zaviedol Julian Huxley (1887 až 1975) v svojej knihe „Evolution: The

Modern Synthesis“ (Evolúcia, moderná syntéza, 1942). Mimochodom, jeho starý otec bol Thomas

Henry Huxley (pozri vyššie). Ďalším z významných zástupcov tzv. modernej evolučnej syntézy bol

jeden z najvýznamnejších paleontológov 20. storočia, američan Georg Gaylord Simpson (1902

až 1984). Svoje názory prezentoval napr. v knihe „Tempo and mode in evolution“ (Tempo a režim

v evolúcii, 1944).

Obr. 70.: Julian Huxley (vľavo) a Georg Gaylord Simpson (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Julian_Huxley#/media/File:Julian_Huxley_1964.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/George_Gaylord_Simpson#/media/File:George_Gaylord_Simpson.jpg

6.2 Bunková teória, rozvoj cytológie a histológie

6.2.1 Bunková teória a rozvoj cytológie

Pre rozvoj modernej biológie, okrem rozvoja evolučných teórií, malo mimoriadny význam

aj formulovanie tzv. bunkovej teórie. Dnes je táto vedecká teória známa aj žiakom základných

škôl, no ľudská civilizácia musela dozrievať tisíce rokov, aby jej talentovaní zástupcovia dospeli ku

97


definovaniu niekoľkých základných téz, ktoré tvoria jadro bunkovej teórie. Teda, v jednoduchosti,

že (a) všetky rastlinné a živočíšne organizmy sa skladajú z buniek, (b) že individuálne bunky

majú všetky atribúty živých organizmov (teda že majú svoj metabolizmus, resp. schopnosť rastu

a rozmnožovania), a že (c) nové bunky vznikajú len z už existujúcich buniek. Na základoch bunkovej

teórie sa postupne vybudovali dve vedecké oblasti: cytológia (náuka o bunkách) a histológia (náuka

o pletivách, resp. tkanivách).

Cytológia (gr. kytos, čo v preklade znamená dutá nádoba, alebo bunka) je pomerne modernou

vedou, hoci jej počiatky už siahajú do obdobia pred zrodom mikroskopie (pozri vyššie). Dokonca

už Aristoteles, alebo Paracelsus (pozri vyššie) sa domnievali, že morfologicky komplikovanejšie

rastliny a živočíchy sú tvorené niekoľkými prvkami, ktoré sa opakujú v každom z týchto organizmov.

Marcello Malpighi v 17. storočí pozoroval v rastlinách „mechúriky“ (utriculi), Jan Swammerdam

zasa v mikroskope pozoroval červené krvinky žiab. Robert Hooke v diele „Micrographia“ pozoroval

tenký rez korkom a ukázal, že je štruktúrne tvorený malými dutinkami „cellulae“.

Jan Evangelista Purkyně (1787 až 1869) bol synom hospodárskeho úradníka na šľachtickom

panstve. Jeho otec však umrel v čase, keď mal Jan Evangelista len šesť rokov. Od jedenástich rokov

študoval teda u piaristov, rehole z ktorej však ako dvadsaťročný vystúpil. Bol privátnym učiteľom,

neskôr odišiel študovať na Karlovu univerzitu. Spočiatku študoval na Filozofickej fakulte, neskôr

na Lekárskej fakulte. V roku 1819 ho vymenovali za asistenta anatómie a fyziológie na pražskej

lekárskej fakulte, ale už v roku 1823 odišiel na Vratislavskú univerzitu v tedajšom Prusku (Breslau,

Obr. 71.: Jan Evangelista Purkyně (vľavo) a ukážka titulnej stránky časopisu „Živa“ z roku 1859Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Jan_Evangelista_Purkyn%C4%9B#/media/File:Jan_Evangelista_Purkyne_2.jpg

Zdroj: http://ziva.avcr.cz/1859-1/


98

dnes Wrocław). Tu na Goetheho odporúčanie (pozri vyššie) získal profesúru. Do Prahy sa vrátil až

v roku 1850, kde založil fyziologický ústav (pozri tiež vyššie heslo Julius von Sachs). Jan Evangelista

Purkyně umrel v pokročilom veku v roku 1869. Vynikal v prírodovede, filozofii, dejinách, písal

básne. Bol významným českým vlastencom. Zanechal mnohé histologické a fyziologické objavy,

vďaka ktorým je pokladaný za jedného z najvýznamnejším lekárov a prírodovedcov 19. storočia.

Patril ku významným popularizátorom prírodovedy, v roku 1853 založil časopis „Živa“, ktorý

vychádza dodnes. V roku 1837 prednášal na zjazde nemeckých prírodovedcov a lekárov v Prahe

o stavbe slinných žliaz pečene a pankreasu. Tu už hovoril o „zrnitom“ útvare, ktorý sa uplatňuje pri

stavbe živočíšneho organizmu, pričom ho porovnával s rastlinnými bunkami. Zaviedol tiež termín

„protoplazma“ (1839, dnes tzv. „cytoplazma“), ktorý označuje živý obsah bunky (gr. protos, prvý).

Pre zaujímavosť, slovo „protoplasmus“ (prvotne stvorený) je v kresťanskej terminológii označenie

pre Adama.

Ďalším z priekopníkov bunkovej biológie bol škótsky botanik Robert Brown (1773 až

1858). Pri svojej práci už efektívne využíval mikroskopické pozorovania. K jeho najvýznamnejším

objavom patrí pozorovanie bunkového jadra rastlín (nukleus, u neho „areola“, v roku 1831, práca

bola publikovaná v roku 1833), pozorovania prúdenia cytoplazmy, opelenia a oplodnenia rastlín,

prípadne tzv. Brownovho pohybu (1827). Tento zdanlivo chaotický a neusporiadaný pohyb častíc

opísal pri pozorovaní správania sa peľových zŕn vo vode. Jeho podstatu správne opísal v roku 1905

Albert Einstein. Robert Brown tiež patril ku významným rastlinným taxonómom a je považovaný

Obr. 72.: Robert Brown (vľavo), Henri Dutrochet (stred) a François-Vincent Raspail (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Robert_Brown_(botanist,_born_1773)#/media/File:Robert_Brown_(botanist).jpg

Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/a/ac/Henri_Dutrochet.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Fran%C3%A7ois-Vincent_Raspail#/media/File:Fran%C3%A7ois-Vincent_

Raspail_01.jpg

99


za zakladateľa rastlinnej embryológie. Pri svojej ceste do Austrálie (1801 až 1805) objavil viac ako

2000 nových druhov rastlín, z ktorých približne 1200 botanicky opísal!

René Joachim Henri Dutrochet (1776 až 1847) boj jedným z prvých botanikov, ktorí sa

venovali procesu delenia buniek. V roku 1806 promoval Dutrochet za lekára na parížskej univerzite.

Od roku 1808 pôsobil ako vojenský lekár v Španielsku, ale ochorel na týfus, a tak sa od roku 1810

venoval vedeckej práci. Pozoroval koreláciu medzi obsahom chlorofylu v rastlinách a intenzitou

fotosyntézy. Objavil tiež osmózu. Dutrochet sa domnieval, že bunka nie je len základnou stavebnou

jednotkou rastlín a živočíchov, ale je aj fyziologickou jednotkou.

François-Vincent Raspail (1794 až 1878) bol francúzskym biológom, chemikom, lekárom,

právnikom a dokonca politikom. Raspail sa popri iných činnostiach venoval aj štúdiu bunkového

delenia, podobne ako jeho súčasník, Dutrochet, sa venoval problematike bunkovej biológie. Je aj

autorom frázy “omnis cellula e cellula”, teda “každá bunka pochádza z bunky”, za autora ktorej je

ale častejšie považovaný Rudolf Ludwig Carl Virchow (pozri nižšie).

Rudolf Ludwig Carl Virchow (1821 až 1902) bol nemeckým lekárom a patológom.

Vyštudoval na univerzite v Berlíne. V rokoch 1849 až 1856 pôsobil na univerzite vo Würzburgu,

kde študoval biológiu buniek. Od roku 1856 pôsobil vo funkcii profesora a riaditeľa ústavu pre

patologickú anatómiu v Berlíne. Na rozdiel od prírodovedca Theodora Schwanna (pozri nižšie),

jedného z otcov „bunkovej teórie“ sa domnieval, že bunky nevznikajú z nejakej neurčitej základnej

hmoty, ale len delením inej materskej bunky, „Omnis cellula e cellula“, výrok, za ktorého otca

je historikmi prírodných vied považovaný aj François-Vincent Raspail. Virchow sa domnieval,

Obr. 73.: Rudolf Ludwig Carl Virchow (vľavo) a Barthélemy Charles Joseph Dumortier (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Rudolf_Virchow#/media/File:Rudolf_Virchow_NLM3.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Barth%C3%A9lemy_Charles_Joseph_Dumortier#/media/

File:Barth%C3%A9l%C3%A9my_du_Mortier.jpg


100

že ochorenia majú svoj pôvod v ochorení buniek, venoval sa aj problematike tvorby nádorov,

ochoreniam kardiovaskulárneho systému, antropológii a hygiene.

Barthélemy Charles Joseph Dumortier (1797 až 1878) bol belgickým botanikom

a politikom. K jeho významným prácam patrí publikácia “Florula Belgica” (Belgická flóra,

1827). V roku 1832 opísal bunkové delenie. Tieto výsledky prezentoval parížskej Akadémii vied

svetoznámy francúzsky paleontológ a zoológ Georges Cuvier (pozri vyššie).

Matthias Jacob Schleiden a Theodor Schwann sú pokladaní za otcov bunkovej teórie,

hoci základné fakty, na ktorých stojí filozofia bunkovej teórie už boli vede známe aj pred nimi.

Dokonca tézu bunkovej teórie, ktorá predpokladá, že nové bunky vznikajú len z iných buniek obaja

prírodovedci pôvodne ani neuznávali.

Matthias Jacob Schleiden (1804 až 1881) vstúpil do dejín ako významný nemecký

botanik 19. storočia. Jeho život však prvdepodobne nebol úplne jednoduchý. Spočiatku vyštudoval

právnickú fakultu a pracoval ako advokát. So svojim životom však nebol spokojný a dokonca sa

pokúsil spáchať samovraždu, našťastie neúspešne. Pôsobil ako profesor botaniky na univerzitách

v Jene a v Tartu (dnešné Estónsko). V roku 1838 publikoval Schleiden článok o rozdieloch medzi

živočíšnou a rastlinnou bunkou. Ukázal, že okrem najnižších rastlín (jednobunkových) sa všetky

ostatné skladajú zo súborov buniek. Predpokladal, že bunky zohrávajú významnú funkciu ako

indivíduá, ako aj súčasť komplexnejšieho organizmu. Z bunkových organel poznal Schleiden bunkovú

stenu, cytoplazmu, bunkové jadro a jadierko. Jadro nazýval „cytoblast“ a mylne sa domnieval, že po

delení buniek už nemá nenahraditeľnú úlohu. Aj na delenie buniek mal ešte nesprávny názor, napr.

Obr. 74.: Matthias Jacob Schleiden (vľavo) a Theodor Schwann (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Matthias_Jakob_Schleiden#/media/File:PSM_V22_D156_Matthias_Jacob_

Schleiden.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Theodor_Schwann#/media/File:Theodor_Schwann_Litho.jpg

101


predpokladal, že mladá bunka vzniká v starej, vznikne jadierko, okolo neho bunkové jadro a neskôr

bunková hmota v podobe mechúrika s bunkovou stenou.

Theodor Schwann (1810 až 1882) bol nemeckým lekárom, fyziológom a priekopníkom

cytológie. Študoval na univerzitách v Bonne a Berlíne, filozofiu, ako aj medicínu. V roku 1839

publikoval prácu „Mikroskopische Untersuchungen über die Uebereinstimmung in der Struktur und

dem Wachsthum der Thiere und Pflanzen“ (Mikroskopické pozorovania zhody v štruktúre a vo vývoji

živočíchov a rastlín). Hlavným posolstvom diela je téza, že živočíšne tkanivá sú zložené z buniek

a tieto svojou stavbou a funkciou zodpovedajú rastlinným bunkám. Jeho názory na pôvod buniek

však neboli správne (pozri vyššie, Rudolf Virchow). Okrem iného objavil ferment žalúdočnej šťavy,

ktorý pomenoval pepsín a dokázal, že hniloba a kvasenie sú dôsledkom prítomnosti mikroskopických

organizmov, kvasiniek. Zaviedol termín „metabolizmus“.

Franz Joseph Andreas Nicolaus Unger (1800 až 1870) začal študovať právo v meste

Graz (Štajerský Hradec), neskôr sa rozhodol pre štúdium medicíny na univerzite vo Viedni. V

roku 1836 bol vymenovaný za profesora botaniky (Graz), neskôr za profesora fyziológie rastlín

(Viedeň). Prispel k rozvoju paleontológie, botaniky a rastlinnej fyziológie. Unger pozoroval, že

nové vegetačné bunky vznikajú delením starých, materských buniek. Svojimi biologickými názormi

významne ovplyvnil aj prácu svojho žiaka, Johanna Gregora Mendela (pozri nižšie).

Hugo von Mohl (1805 až 1872) mikroskopicky pozoroval v roku 1835 bunkové delenie

riasy Cladophora glomerata.

Obr. 75.: Franz Joseph Andreas Nicolaus Unger (vľavo), Hugo von Mohl (stred) a Carl Nägeli (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/5c/Franz_Unger.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Hugo_von_Mohl#/media/File:Hugo_von_mohl.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Carl_N%C3%A4geli#/media/File:Carl_Wilhelm_N%C3%A4geli_(1817-1891).

jpg


102

Carl Wilhelm von Nägeli (1817 až 1891), žiak Lorenza Okena, alebo Matthiasa Jacoba

Schleidena, študoval delenie rastliných buniek a ich jadier. Bol prvým vedcom, ktorý v roku 1842

pozoroval a popísal chromozómy, tzv. cytoblasty. V roku 1844 opísal anterídiá, samčie pohlavné

orgány rastlín a zaviedol termín „meristém“ pre delivé pletivá rastlín. Do dejín biológie vstúpil aj

ako vedec, ktorý odmietol výsledky práce Johanna Gregora Mendela (pozri nižšie). Napriek tomu,

že Nägeli patril k málu vtedajších učencov, ktorý s Mendelom komunikovali aspoň prostredníctvom

listov, Nägelimu sa Mendelove pokusy ohľadom kríženia hrachu nezdali úplné a navrhol mu, aby

pracoval s rastlinami z rodu jastrabník (Hieracium). Táto rastlina však na pokusy s krížením nebola

vhodná a keďže sa Mendel následne stal opátom kláštora, k znovuobjaveniu jeho zákonov prišlo až

o niekoľko desiatok rokov neskôr.

Robert Remak (1815 až 1865) bol nemeckým cytológom, embryológom a neurológom. Bol

žiakom slávneho nemeckého fyziológa Johannesa Petra Müllera (1801 ž 1858), podobne ako iní

slávni priekopníci biológie: napr. Schwann, Virchow a Haeckel (pozri vyššie). J. P. Müller, podobe

ako Purkyně, robil fyziologické pokusy aj sám na sebe. Venoval sa najmä fyziológii zmyslových

orgánov (napr. oka) a skúmal aj podstatu reflexných pohybov. Robert Remak dokázal, že vajíčko žaby

je bunkou a že sa delí na dcérske bunky. Rozpoznal dôležitosť bunkového jadra pri tomto procese. V

roku 1842 opísal v rámci embryogenézy živočíchov a človeka tvorbu troch embryonálnych vrstiev:

ektoderm, mezoderm a endoderm. Venoval sa aj štúdiu nervovej sústavy.

Obr. 76.: Robert Remak (vľavo) a Johannes Peter Müller (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/9/9b/Robert_Remak.jpg

Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/f/f0/Johannes_Peter_M%C3%BCller.jpg

103


Mechanizmus delenia buniek bol však stále neznámy. Eduard Adolf Strasburger (1844 až

1912), žiak Haeckela a profesor botaniky v Bonne, v roku 1875 opísal základné črty delenia jadra

a buniek. Tvrdil, že nové bunkové jadrá vznikajú len delením iných bunkových jadier. Rozlišoval

v bunke medzi cytoplazmou a nukleoplazmou (1882), tieto jeho termíny sa v biológii používajú

dodnes. Pozoroval tiež redukciu počtu chromozómov v zárodočných bunkách, teda meiózu. V diele

„Über Zellbildung und Zelltheilung” (O tvorbe buniek a ich delení, 1876) zas opísal niektoré štádiá

mitózy.

Walther Flemming (1843 až 1915) bol nemeckým biológom, priekopníkom cytogenetiky.

Zaoberal sa delením živočíšnych buniek. Pôsobil na univerzite v Prahe a neskôr ako profesor

anatómie na univerzite v Kiele. Použitím anilínových farbív pozoroval v bunkových jadrách mlokov

štruktúry, ktoré nazval „chromatín“, v preklade „farebné vlákno“. V jadre už takto rozlišoval silne

sa farbiaci chromatín a menej farbiteľný achromatín. Zistil, že pri delení bunkového jadra získava

chromatín tvar vlákien, ktoré Wilhelm von Waldeyer-Hartz (1836 až 1921) nazval v roku 1888

chromozómami. Flemming bol jedným z najvýznamnejších priekopníkov štúdia mitózy, v rámci

ktorej už rozlišoval viaceré fázy (napr. spirém, aster, diaster a pod.). Flemming, podobne ako

Strasburger (pozri vyššie) dokázal, že každé bunkové jadro pochádza len z iného bunkového jadra.

Carl Rabl (1853 až 1917), rakúsky anatóm, poukázal na druhovú špecifitu chromozómov,

tzv. individualitu chromozómov. Dokázal, že počet chromozómov je druhovo špecifický.

Obr. 77.: Eduard Adolf Strasburger (vľavo), Walther Flemming (stred) a Theodor Heinrich Boveri (vpravo) Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/2/20/Eduard_Adolf_Strasburger.jpg

Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/8/82/Walther_flemming_2.jpgZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/1/14/Theodor_Boveri_high_res-2.jpg


104

Theodor Heinrich Boveri (1862 až 1915), nemecký biológ, vyslovil hypotézu, že každý

chromozóm pochádza z chromozómu. V roku 1888 opísal centrozóm, štruktúru, ktorá zohráva

dôležitú úlohu pri mitotickom delení.

Rozvoj modernej cytológie napredoval aj vďaka postupnému objavovaniu ďalších bunkových

organel.

Johannes Friedrich Miescher (1844 až 1895) bol švajčiarskym lekárom a prírodovedcom,

ktorý z jadier bielych krviniek izoloval zmes látok bohatých na fosfor a dusík. Pomenoval ju

„nukleín“, ktorého hlavnú zložku, ako dnes vieme, tvorili nukleové kyseliny, DNA a RNA.

Aplikáciou proteolytického enzýmu (pepsínu) dokázal, že nukleín bol nebielkovinovej povahy.

O význame nukleových kyselín však Miescher nevedel a predpokladal, že dedičnosť sa viaže na

proteíny.

Richard Altmann (1852 až 1900), nemecký patológ a histológ v roku 1889 nahradil termín

„nukleín“ termínom „nukleová kyselina“, keďže sa ukázalo, že nukleín má acidickú (kyslú) povahu.

Altman v bunkách opísal zrnité štruktúry, ktoré nazval „bioblasty“ (1890) a pokladal ich za jednotky

života s vlastným metabolizmom a genetickou autonómiou. Tieto tzv. „Altmannove granule“ dnes

biológovia pokladajú za mitochondrie.

Mitochondrie však jednoznačne opísal až nemecký lekár a mikrobiológ Carl Benda (1857

až 1932) v roku 1898. Použitím genciánovej violete, ktorá sa využíva v cytológii pri farbení

Obr. 78.: Johannes Friedrich Miescher (vľavo) a Carl Benda (vpravo)Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Friedrich_Miescher#/media/File:Friedrich_Miescher.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Carl_Benda#/media/File:Carl_Benda.jpg

105


mikroorganizmov, objavil v cytoplazme eukaryotických buniek drobné mitochondrie (gr. mitos =

závit, chondrion = granula, zrniečko). Pomenovanie je odvodené od tendencie mitochondrií vytvárať

vlákna.

V tom istom roku, teda v roku 1898, opísal taliansky lekár, histológ a patológ Camillo Golgi

(1843 až 1926) „apparato reticolare interno“, ktorý neskôr po ňom pomenoval španielsky histológ

a lekár Ramon y Cajal (1852 až 1934) ako „Golgiho aparát“. Golgi, podobne ako Cajal, sa venoval

štúdiu centrálnej nervovej sústavy a pre objasnenie jemných bunkových štruktúr využívali soli

striebra (tzv. čierna reakcia, taliansky „reazione nera“). Obaja vedci dostali v roku 1906 Nobelovu

cenu za fyziológiu a medicínu.

Andreas Franz Wilhelm Schimper (1856 až 1901) už v roku 1883 predpokladal

endosymbiotickú podstatu vzniku chloroplastu eukaryotických buniek. Teóriu endosymbiózy,

symbiózy, ktorá dala možnosť vzniku eukaryotických buniek z evolučne primitívnejších

prokaryotických buniek, neskôr rozpracovala americká evolucionistka, biologička

a popularizátorka biológie Lynn Margulisová (1938 až 2011).

Obr. 79.: Camillo Golgi (vľavo), Santiago Ramón y Cajal (stred) a Andreas Shimper (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/44/C_Golgi.jpg

Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/30/Cajal-Restored.jpgZdroj: https://theendosymbiotichypothesis.files.wordpress.com/2012/11/schimper.jpg

Revolúciou v modernej cytológii však bolo až zavedenie nových techník. V 30-tych rokoch

20. storočia skonštruovali nemeckí technici Max Knoll (1897 až 1969) a Ernst Ruska (1906 až

1988) prvý elektrónový mikroskop. V roku 1986 dostal Ernst Ruska, ktorý v tom čase (na rozdiel od

Maxa Knolla) ešte žil, za tento objav Nobelovu cenu za fyziku.


106

V súčinnosti s rozvojom elektrónovej mikroskopie došlo v 20. storočí k ďalším významným

cytologickým objavom. Keith Roberts Porter (1912 až 1997), kanadsko - americký bunkový

biológ sa zaslúžil o rozvoj mikrotómu, zariadenia na prípravu ultratenkých rezov z biologických

objektov pre elektrónovú mikroskopiu. Svetoznámy je z hľadiska jeho práce na objasnení štruktúry

axonémy, zväzku mikrotubúl, ktorý sa typicky nachádza v každom bičíku eukaryotických buniek

(tzv. štruktúra „9+2“) a vďaka jeho príspevku pri objavení „endoplazmatického retikula“, typickej

štruktúry eukaryotických buniek.

Fritiof Stig Sjöstrand (1912 až 2011) bol švédsky lekár a histológ. Podobne ako Porter (pozri

vyššie) sa zaoberal prípravou ultratenkých rezov pre elektrónovú mikroskopiu. Do biológie tiež

Obr. 80.: Max Knoll (vľavo) a Ernst Ruska (vpravo) pri svojom transmisnom elektrónovom mikroskopeZdroj: https://tecnicas-inovadoras.weebly.com/el-met.html

Obr. 81.: Fritiof Stig Sjöstrand (vľavo), George Emil Palade (stred) a Albert Claude (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Fritiof_S._Sj%C3%B6strand#/media/File:Fritiof_S_Sj%C3%B6strand.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/George_Emil_Palade#/media/File:RO033-16.jpgZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Albert_Claude#/media/File:Albert_Claude_1974.jpg

107


zaviedol využitie polarizačného mikroskopu. Založil časopis „Journal of Ultrastructure Research“,

ktorý sa v súčasnosti nazýva „Journal of Structural Biology“.

George Emil Palade (1912 až 2008) bol americký cytológ rumunského pôvodu. Pôsobil na

Rockefellerovej univerzite, Yalovej (Yale) univerzite a na Kalifornskej univerzite v San Diegu. Do

dejín biológie sa zapísal ako objavitel ribozómov, tzv. „Paladeho granúl“.

Albert Claude (1899 až 1983) bol belgický lekár, bunkový biológ. Zaslúžil sa o rozvoj

tzv. „bunkovej frakcionácie“. S použitím centrifugácie dokázal separovať rozdielne bunkové

organely na základe ich relatívnej hmotnosti. Použil transmisný elektrónový mikroskop ako jeden

z vôbec prvých biológov. Albert Claude a Keith Roberts Porter (pozri vyššie) sú priekopníci objavu

endoplazmatického retikula v eukaryotických bunkách. Claude tiež objasnil funkciu mitochondrií

ako energetických centier buniek. V roku 1974 dostali A. Claude a G. E. Palade Nobelovu cenu za

fyziológiu a medicínu.

6.2.2 Rozvoj histológie

Zakladateľom modernej histológie bol pravdepodobne Marie Francois Xavier Bichat

(1771 až 1802), francúzsky anatóm a fyziológ. Pôvodne študoval matematiku, neskôr medicínu

na univerzite v Montpellier. Považujeme ho za otca modernej histológie a patológie. Počas svojho

života vykonal približne 600 pitiev, k jeho slabším stránkam patrí fakt, že nepoužíval pri svojej práci

mikroskop!

Obr. 82.: Marie Francois Xavier Bichat (vľavo) a Friedrich Gustav Jakob Henle (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/f/f6/MF_Xavier_Bichat.jpg

Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/6/65/Jakob_Henle_5.jpg


108

Rozvoj modernej histológie súvisí aj s vedeckou školou Purkyňeho a prácou Theodora

Schwanna (pozri bunková teória).

Priekopníkom dnešnej histológie a anatómie bol aj Friedrich Gustav Jakob Henle (1809

až 1885). Pôsobil v Zürichu, Heidelbergu a Göttingene. Podľa neho je pomenovaná aj tzv. „Henleho

kľučka“ súčasť nefrónov uložených v dreni obličiek. Jeho členenie tkanív už zodpovedá modernej

klasifikácii. Veľkú pozornosť venoval epitelu (od neho pochádza aj jeho názov).

Albert von Kölliker (1817 až 1905) bol švajčiarsky anatóm, histológ a fyziológ. Jeho

učiteľom bol Johannes Peter Müller (1801 až 1858, pozri vyššie). Kölliker uplatňoval v histológii

mikroskopickú metódu. Študoval hladké svalstvo, nervovú sústavu, delenie jadra. Zaujímali ho aj

otázky dedičnosti.

Obr. 83.: Albert von KöllikerZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Albert_von_K%C3%B6lliker#/media/File:K%C3%B6lliker_Rudolph_Albert_

von_1818-1902.jpg

Pri objasnení stavby nervového tkaniva zohralo významnú úlohu aj zavedenie techniky

impregnácie tkanív zlúčeninami striebra. Príkladmi boli Talian Camillo Golgi a Španiel Santiago

Ramón y Cajal. Ako sme už uviedli skôr, obaja dostali Nobelovu cenu v roku 1906. Dôležitou

okolnosťou rozvoja modernej cytológie a histológie bolo aj objavenie moderného mikrotómu od

švajčiarskeho anatóma a embryológa, profesora Wilhelma Hisa (1831 až 1904).

109


6.3 Mikrobiológia, imunológia a virológia

Od čias Aristotela (pozri vyššie) sa ľudstvo domnievalo, že organizmy (aspoň tie

primitívnejšie) vznikajú z anorganickej hmoty. Tieto predstavy dnes označujeme ako „teória

samoplodenia“, „teória prvoplodenia“, „teória abiogenézy“, alebo latinsky „generatio spontanea

seu equivoca“. Dokonca aj William Harvey v 17. storočí (pozri vyššie) sa domnieval, že nižšie

formy živočíchov sú schopné samoplodenia. Otázke samoplodenia sa venovali aj viacerí ďalší

prírodovedci zmienení v predchádzajúcom texte, napr. Francesco Redi, John Turberville Needham

alebo Lazzaro Spallanzani. V rámci rozvoja mikrobiológie, ako si ukážeme v nasledujúcom texte,

dochádzalo k postupnému upúšťaniu od názorov zahrnutých v teórii „samoplodenia“. Ďalšou, pracne

prekonávanou lekárskou „teóriou“, ktorá pretrvávala v medicínskych kruhoch až do novoveku

bola tzv. „teória miasmy“, teda vysvetľovania príčin ochorení prostredníctvom akéhosi znečištenia

vzduchu škodlivými látkami. Určitou alternatívou pre objasnenie pôvodu života, predovšetkým

primitívnych foriem, bola aj „svojho času“ veľmi populárna „panspermiová (kozmozoická) teória“.

Jej zástancami boli napr. Hermann Ludwig Ferdinand von Helmholtz (1821 až 1894), nemecký

fyziológ, lekár, fyzik, matematik, meteorológ a filozof a tiež Svante Arrhenius (1859 až 1927),

zakladateľ fyzikálnej chémie a chemickej termodynamiky. Mimochodom bol tiež laureátom

Nobelovej ceny za chémiu z roku 1903. Obaja vedci sa domnievali, že život je večný a jeho zárodky

sa môžu prenášať z planéty na planétu (napr. aj pôsobením tlaku svetelných lúčov).

Rozvoj mikrobiológie bol významne podmienený rozvojom mikroskopie. Klasifikácia

mikroorgnizmov bola tiež spočiatku prírodovedcami veľmi prehliadaná. Napr. Carl von Linné

(pozri vyššie) zaradil svojho času všetky mikroorganizmy do taxonomickej skupiny s názvom

„Chaos“. A to už asi samo o sebe vysvetľuje veľa o hĺbke poznania klasifikácie mikroorganizmov

počas Linného života!

Louis Pasteur (1822 až 1895) bol francúzsky chemik, zakladateľ vedeckej mikrobiológie

a imunológie. Narodil sa v rodine chudobného živnostníka a tak len s veľkými ťažkosťami

absolvoval univerzitu v Paríži. Spočiatku pôsobil ako profesor gymnázia v Dijone, neskôr prednášal

na univerzitách v Strasbourgu, Lille a Sorbonne. Okrem iných vedeckých tém sa Pasteur zaoberal

aj skúmaním procesu kvasenia. Zistil, že tento proces je závislý od prítomnosti mikroorganizmov.

Vyvrátil tak učenie, ktoré propagoval nemecký chemik Justus von Liebig (1803 až 1873). Ten

považoval kvasenie za špecifickú vlastnosť organickej hmoty, určitý spôsob umierania, resp.

odumierania biomasy. Pasteur vyvrátil teóriu tzv. „samoplodenia“ aj pri evolučne najjednoduchších


110

organizmoch. Svetovú slávu mu priniesol aj objav tzv. „pasterizácie“ - možnosti zničenia

mikroorganizmov zahriatím. Skúmal tiež pôvodcov viacerých ochorení živočíchov a človeka,

zaviedol imunizáciu, pripravoval živné pôdy pre kultiváciu mikroorganizmov. Známy sa stal aj

vďaka príprave očkovacej látky proti besnote (1885), príprave vakcíny proti slepačiemu moru alebo

antraxu. Prvým človekom, ktorého očkoval proti besnote bol Joseph Meister. V čase aplikácie

vakcíny mal Meister len deväť rokov. Pasteur mu tak pravdepodobne zachránil život. V roku 1888

bol v Paríži založený Pasteurov ústav, významná vedecká inštitúcia. Zmienený Joseph Meister, pre

zaujímavosť, v ňom neskoršie pôsobil ako vrátnik.

V Pasteurovom ústave tiež pôsobili ďalšie vedecké osobnosti, ktoré sú významné z pohľadu

dejín mikrobiológie alebo imunológie. Pierre Paul Émile Roux (1853 až 1933) bol francúzsky

lekár, bakteriológ a imunológ. Patril k Pasteurovým najbližším pomocníkom a spoluzakladateľom

Pasteurovho inštitútu. Počas svojej vedeckej činnosti sa Roux neúnavne venoval mnohým otázkam

mikrobiálneho pôvodu ochorení živočíchov a človeka, napr. tuberkulózy, syfilisu a zápalu pľúc.

Venoval sa slezinovej sneti aj záškrtu. Bol spolutvorcom vakcíny proti záškrtu. V roku 1900 bol

zvolený za člena Kráľovskej švédskej akadémie vied a v roku 1904 bol nominovaný za generálneho

riaditeľa Pasteurovho inštitútu.

Zakladateľ imunológie, Ilja Iljič Mečnikov (1845 až 1916) bol pôvodom ruský, resp.

z hľadiska dnešného geografického pohľadu ukrajinský lekár. Študoval na charkovskej univerzite,

neskôr pôsobil v Nemecku, Taliansku a nakoniec vo Francúzsku, na Pasteurovom inštitúte. Na

univerzite v Odese vybudoval bakteriologické laboratórium, prvé pracovisko v cárskom Rusku,

v ktorom sa očkovalo proti besnote. Študoval viaceré infekčné ochorenia a v roku 1908 dostal

Nobelovu cenu za výskum imunitného systému. Mečnikov prezentoval v roku 1883 svoju teóriu

o aktívnej úlohe organizmu pri infekčnom procese. Objavil fagocytárnu schopnosť leukocytov

(bielych krviniek) ako mechanizmus aktívnej činnosti organizmu, tzv. „požieranie“ cudzorodých

telies v krvi.

Paul Ehrlich (1854 až 1915) bol nemecký lekár, mikrobiológ, imunológ a sérológ. Spolu

s Mečnikovom dostal v roku 1908 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu. Ehrlich rozpracoval

metodiku farbenia krvi, metodiku farbenia bacilu tuberkulózy, vytvoril klasifikáciu leukocytov,

študoval leukémiu a patrí aj ku zakladateľom hematológie. Významne zasiahol do rozvoja imunológie,

napr. štúdia imunoreceptorov. Patril aj k priekopníkom chemoterapie (chemoterapeutiká = syntetické

látky zabíjajúce mikroorganizmy, resp. brzdia rast malígnych nádorov). Jeho prípravkom Salvarsan

sa dosiahli do vtedy výnimočné výsledky pri liečení syfilisu. Liek sa využíval až do éry rozvoja

antibiotík (pozri nižšie).

111


Obr. 84.: Louis Pasteur (vľavo) a Pierre Paul Émile Roux (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Louis_Pasteur#/media/File:Louis_Pasteur.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Pierre_Paul_%C3%89mile_Roux#/media/File:Pierre_Paul_%C3%89mile_Roux_2.jpg

Heinrich Hermann Robert Koch (1843 až 1910) bol nemecký lekár, súčasník Louisa

Pasteura. Podobne ako on sa venoval rozvoju mikrobiológie. Patrí medzi priekopníkov bakteriológie.

Objasnil priebeh ochorenia antraxu a jeho pôvodcu (Bacillus anthracis, 1877), objavil pôvodcov

tuberkulózy (Mycobacterium tuberculosis, 1882) a cholery (Vibrio cholerae, 1883). Za svoju

prácu, ktorá sa venovala tuberkulóze, získal v roku 1905 Nobelovu cenu. Zdokonalil techniky

Obr. 85.: Robert Koch (vľavo) a Iľja Iľjič Mečnikov (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Robert_Koch#/media/File:RobertKoch_cropped.jpg

Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Ilja_Ilji%C4%8D_Me%C4%8Dnikov#/media/File:Ilya_Mechnikov_nobel.jpg


112

kultivácie mikroorganizmov, ich fixácie a farbenie anilínovými farbivami, ako aj fotografovania

mikroskopických preparátov. Mal významný vplyv na zavedenie techník pestovania axenických

kultúr v mikrobiológii, teda kultúr, v ktorých sa nachádza práve jeden druh mikroorganizmu a nie

je to zmes viacerých mikroorganizmov. V roku 1894 pripravil liek „tuberkulín“, ktorý mal liečiť

tuberkulózu. Liek však nebol účinný a mal aj vedľajšie účinky. Koch pracoval aj v Afrike, v Indii, kde

sa venoval štúdiu ďalších ochorení človeka, napr. spavej chorobe (tripanosomiáza), malárii a lepre.

Ignaz Philipp Semmelweis (1818 až 1865) bol maďarský lekár nemeckého pôvodu.

Pracoval v pôrodníctve, vo viedenskej nemocnici a zaoberal sa skúmaním príčin epidémií „horúčky

šestonedieľok“ v nemocniciach. Všimol si, že úmrtnosť matiek bola vyššia na oddelení, kde praxovali

študenti medicíny (ktorý sa pohybovali v rámci viacerých nemocničných oddelení, vrátane pitevne)

a nižšia u matiek, ktoré odrodili ešte pred samotnou hospitalizáciou v nemocnici. Vyslovil teóriu,

že ochorenie pravdepodobne prenášajú sami lekári, buď na svojich rukách alebo chirurgických

nástrojoch. Formuloval zásady antisepsy, ktorých dodržiavanie šíreniu choroby bránilo. Ako

antiseptikum využíval chlórnan vápenatý. Semmelweisove zásady antisepsy sa postupne stali

všeobecným štandardom používaným v nemocniciach. Joseph Lister (1827 až 1912) bol britský

chirurg, ďalší priekopník antisepsy, ktorý do lekárskej praxe v roku 1867 zaviedol využitie fenolu

ako nástroja proti patogénnym mikroorganizmom.

Obr. 86.: Ignaz SemmelweisZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Ignaz_Semmelweis#/media/File:Ignaz_Semmelweis_1860.jpg

Karl Landsteiner (1868 až 1943), rakúsky lekár a patológ, pozoroval v roku 1900 aglutináciu

krvi dvoch pacientov. V roku 1901 opísal existenciu 3 krvných skupín človeka, A, B a 0 (ktorú on

113


označoval ako C). Jeho spolupracovníci v roku 1902 ešte opísali aj krvnú skupinu AB. Na základe

jeho poznatkov v roku 1907 realizovali prvú úspešnú transfúziu krvi. V roku 1937 ešte s Alexandrom

Wienerom (1907 až 1976) opísal Rh faktor na opiciach z rodu makak. Landsteinerovi bola udelená

Nobelova cena za fyziológiu a lekárstvo v roku 1930. V roku 1907 nezávisle určil a popísal štyri

krvné skupiny český lekár Jan Janský (1873 až 1921).

Jules Bordet (1870 až 1961), belgický mikrobiológ a imunológ, ktorý sa podieľal na objave

komplementu a bakteriolýze závislej na protilátkách a komplemente, dostal Nobelovu cenu za

fyziológiu a medicínu v roku 1919.

Obr. 87.: Karl Landsteiner (vľavo) a Jules Bordet (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/e/e5/Karl_Landsteiner%2C_1920s..jpg

Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/f/ff/Jules_Bordet_signed.jpg

Rakúsky vedec a pediater Clemens von Pirquet (1874 až 1929) a americký pediater maďarského

pôvodu Béla Schick (1877 až 1967) v roku 1906 pozorovali, že niektorí pacienti sú precitlivelí na

zvyčajne neškodné látky, napr. prach, peľ rastlín alebo niektoré zložky potravín. Tento jav nazvali

alergia.

Významným medzníkom v mikrobiológii bol objav antibiotík, látok, ktoré zastavujú alebo

spomaľujú rast mikroorganizmov (gr. anti = proti, bios = život). Antibiotiká využívali už staroveké

národy, napr. Egypťania, keď empiricky zistili, že infekcie možno liečiť použitím obkladov

z plesnivého sójového mlieka. Antibiotiká tiež ľudstvo konzumuje od nepamäti ako súčasť rastlinnej

potravy.


114

Medzníkom v používaní antibiotík však bol až objav, na ktorý prišiel škótsky biológ

a farmakológ Alexander Fleming (1881 až 1955). V roku 1928 izoloval penicilín z vreckatej

huby Penicillium notatum (dnes označovanej ako P. chysogenum). Údajne došlo k objavu náhodne,

keď si Fleming všimol, že laboratórne kultúry stafylokokov, ktoré pestoval v Petriho miskách, po

kontaminácii s hubou odumierali, resp. prestávali rásť. Za tento objav dostal Alexander Fleming

v roku 1945 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu. Fleming tiež, ešte pred objavom penicilínu,

opísal lyzozým (1922), enzým s bakteriostatickým účinkom.

George Davis Snell (1903 až 1996) bol americký genetik. V roku 1980 dostal Nobelovu

cenu za objav génov hlavného histokompatibilného komplexu (MHC). Tieto gény kódujú molekuly

na povrchu buniek, ktoré sú dôležité pre imunitný systém, aby rozlíšili vlastné bunky od cudzích.

Obr. 88.: Alexander Fleming (vľavo) a George Davis Snell (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Alexander_Fleming#/media/File:Alexander_Fleming_1945.jpg

Zdroj: http://www.historyforsale.com/george-d-snell-photograph-signed/dc208283

Virológia je typickou biologickou disciplínou 20. storočia, hoci jej počiatky siahajú už do

konca 19. storočia. Z dôvodu jednoduchej stavby a nepatrnej veľkosti boli vírusy ako organizmy

veľmi dlho neznáme, hoci prejavy ich existencie, najmä ochorení, ktoré vírusy spôsobujú, boli ľudstvu

známe už dlhodobo. Rozvoj virológie bol, aspoň spočiatku, úzko spätý s rozvojom mikrobiológie

a imunológie (napr. Louis Pasteur bol aj významným virológom, hoci samotné vírusy ešte nemohol

svojimi svetelnými mikroskopmi pozorovať).

Ján Adam Raymann (1690 až 1770) bol jedným z navýznamnejším lekárov 18. storočia

na území dnešného Slovenska. Venoval sa prevažne epidemickým chorobám. V mladosti študoval

115


v Prešove a v Košiciach, následne začal študovať medicínu na univerzite v Jene a promoval v

holandskom Leydene, kde získal doktorát v roku 1712. Ako lekár pôsobil v Prešove, neskôr sa

stal dokonca úradným lekárom celej Šarišskej župy. Venoval sa štúdiu tzv. epidemických chorôb,

napr. dyzentérii, šarlachu, katarovým horúčkam. Na svoju dobu mal bohatú publikačnú činnosť.

V roku 1721 zaočkoval svoju dcéru proti kiahňam, tkanivom z tela chorého pacienta. Do dejín teda

Raymann vstúpil ako priekopník variolizácie v Európe. Jeho publikačnú aktivitu ocenila aj tzv.

Academia Leopoldina, ktorá v roku 1719 prijala Raymanna za svojho člena. Academia Leopoldina

bolo združením nemeckých vedcov, založené už v roku 1652. Meno je odvodené od Leopolda

I., panovníka z dynastie Habsburgovcov, rímskeho cisára a kráľa viacerých európskych štátov.

Raymann sa tiež venoval meteorológii a chemickému zloženiu minerálnych vôd. O tom, že to bol

praktický človek svedčí aj skutočnosť, že okrem lekárskej praxe obchodoval s liekmi, tovarom

privážaným z exotických oblastí a tokajským vínom.

Edward Jenner (1749 až 1823) bol anglický lekár, ktorý sa preslávil zavedením prvej

vakcíny proti kiahňam. Rozvinul tzv. „tureckú metódu“ očkovania proti kiahňam, teda nakazenia

zdravého človeka biologickým materiálom odobraným z pľuzgierov pacienta s pravými kiahňami.

Tento typ očkovania bol pomerne nebezpečný a človek, ktorý podstúpil očkovanie mohol

dokonca následkom rozvoja pravých kiahní podľahnúť. Očkovanie, ktoré realizoval Ján Adam

Raymann (pozri vyššie), realizovali aj v Anglicku 18. storočia, alebo v Rusku. Ruská osvietená

Obr. 89.: Edward Jenner Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Edward_Jenner#/media/File:Edward_Jenner._Oil_painting._Wellcome_

V0023503.jpg


116

cárovná, Katarína II. (nazývaná „Veľká“, 1729 až 1796) takto dokonca nechala zaočkovať seba,

aj svojho syna Pavla. Edward Jenner však, ako praktický „vidiecky“ lekár pôsobiaci v rodnom

Berkeley (Gloucestershire) odpozoroval, že ľudia, ktorí žili v styku s dobytkom, napr. dojičky kráv,

po ochorení na kravské kiahne takmer nikdy neochoreli na pravé kiahne. V roku 1796 realizoval

pokus, keď osemročného chlapca zámerne nakazil kravskými kiahňami, aby ho mohol po uzdravení

infikovať pravými kiahňami. James Phipps (1788 až 1853), tak sa chlapec volal, podľa Jennerových

očakávaní pravé kiahne nedostal. Jenner je vďaka použitiu tejto vakcinácie pokladaný za jedného

z otcov imunológie. Hoci tento experiment sa nám z pohľadu ľudí 21. storočia môže zdať určite

minimálne riskantný.

V roku 1892 na zasadnutí Ruskej akadémie vied predniesol ruský biológ Dmitrij Iosifovič

Ivanovskij (1864 až 1920) výsledky svojho štúdia zameraného na “mozaikovú chorobu tabaku” na

Kryme. Vedca zaujímalo, či túto chorobu, symptómy ktorej sú tmavé škvrny na listoch, spôsobujú

mikroorganizmy. Z napadnutých listov urobil homogenát, ktorý prefiltroval cez bakteriologický

filter, aby vylúčil prítomnosť mikroorganizmov. Filtrátom potom postriekal zdravé listy, na ktorých

prepuklo ochorenie. Ivanovskij z výsledku vytvoril dva závery. Buď bol bakteriologický filter

chybný, alebo filtrát obsahoval nejaký toxín, ktorý spôsoboval uvedené ochorenie. Ivanovskij sa

vďaka týmto experimentom zaradil ku priekopníkom modernej virológie.

Obr. 90.: Dmitrij Iosifovič Ivanovskij (vľavo) a Martinus Beijerinck (vpravo)Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Dmitrij_Ivanovskij#/media/File:Dmitry_Iosifovich_Ivanovsky.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Martinus_Beijerinck#/media/File:Martinus_Willem_Beijerinck.png

117


Holandský mikrobiológ a botanik Martinus Willem Beijerinck (1851 až 1931) dosiahol

rovnaké výsledky. Zdôvodnenie však podal celkom odlišné. Svoj filtrát považoval za živý. Od neho

je odvodené aj pomenovanie “filtrovateľný vírus” (lat. virus = jed). Beijerinck tiež objavil fixáciu

atmosférického dusíka baktériami, formu symbiózy mikroorganizmov s rastlinami.

Americký biochemik a virológ Wendell Meredith Stanley (1904 až 1971) pochyboval

o “tekutej” povahe vírusov a domnieval sa, že vírus by mohla byť bielkovina. Z asi tony napadnutých

listov tabaku pracným spôsobom vykryštalizoval bielkovinu (nukleoproteín, teda proteín asociovaný

s nukleovými kyselinami), ktorá bola schopná nakaziť zdravé listy tabaku (1935). V roku 1946 za

tento objav získal Nobelovu cenu za chémiu.

Hoci bol Stanleyho objav veľkým pokrokom vo virológii, nebol celkom správny. Britský

fytopatológ Frederic Bawden (1908 až 1972) a britský biochemik a virológ Norman Wingate

Pirie (1907 až 1997) dokázali (1936), že vírusy obsahujú DNA alebo RNA.

V roku 1957 objavili britský (škótsky) virológ Alick Isaacs (1921 až 1966) a švajčiarsky

virológ a imunológ Jean Lindenmann (1924 až 2015) interferón (interferóny sú skupinou cytokínov,

ktoré hrajú významnú úlohu v imunite organizmov).

Obr. 91.: Wendell Meredith Stanley (vľavo) a Jean Lindenmann (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Wendell_Meredith_Stanley#/media/File:Wendell_Meredith_Stanley.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Jean_Lindenmann#/media/File:Jean_Lindenmann_(1924-).tif

V roku 1957 opísal americký virológ slovenského pôvodu Daniel Carleton Gajdusek

(1923 až 2008) chorobu „kuru“, ktorá sa prenáša medzi obyvateľmi Západnej Novej Guiney

kanibalizmom. Za túto prácu dostal Gajdusek Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu v roku 1976.


118

Kuru je priónové ochorenie, ktoré patrí do skupiny transmisívnych spongiformných encefalopatií

(TSE). Vyskytuje sa u príslušníkov kmeňa „Fore“ na Novej Guinei. Šírenie ochorenia je dôsledkom

rituálneho kanibalizmu. Daniel Carleton Gajdusek, hoci sa narodil v Spojených štátoch amerických,

bol synom mäsiara, Karola Gajduseka, narodeného v Smrdákoch na Slovensku. Za určitú temnú

stránku života Daniela Carletona Gajduseka možno považovať skutočnosť, že v roku 1996 bol

obvinený z obťažovania detí a po odsúdení strávil 12 mesiacov vo väzení. Následne sa odsťahoval

do dobrovoľného „vyhnanstva“ v Európe, kde strávil približne 10 posledných rokov svojho života.

Umrel v Nórsku.

Albert Bruce Sabin (1906 až 1993) bol americký lekár, židovského pôvodu, ktorý sa

narodil v dnešnom Poľsku. Pôvodné priezvisko Saperstein si po emigrácii do USA zmenil na

Sabin. V roku 1962 vyvinul orálne podávanú vakcínu proti detskej obrne, ktorá nahradila injekčne

podávanú vakcínu Jonasa Edwarda Salka (1914 až 1995). Americký lekár a genetik Baruch

Samuel Blumberg (1925 až 2011) objavil v roku 1964 vírus hepatitídy B. Neskôr vyvinul testy na

diagnostikovanie tohto ochorenia a aj vakcínu. V roku 1976 dostal spolu s Danielom Carletonom

Gajdusekom (pozri vyššie) Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu, „za objavy, ktoré sa týkajú

nových mechanizmov pôvodu a širenia infekčných chorôb“.

Keďže dejiny 20. storočia sú spojené s významnými virologickými objavmi, heslovite,

z priestorového hľadiska, uvedieme ešte niektoré z nich.

Obr. 92.: Daniel Carleton Gajdusek (vľavo), Albert Sabin (stred) a Baruch Samuel Blumberg (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/en/b/b2/Daniel_Carleton_Gajdusek_%281997%29.jpg

Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Albert_Sabin#/media/File:Albert_Sabin.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Baruch_Samuel_Blumberg#/media/File:Baruch_Samuel_Blumberg_by_Tom_

Trower_(NASA).jpg

119


Nemecký bakteriológ a virológ Paul Frosch (1860 až 1928) a žiak Roberta Kocha Friedrich

Loefler (1852 až 1915) v rokoch 1897 až 1898 prvýkrát referovali o víruse slintačky a krívačky.

Bolo to len 5 rokov od publikovania prvého objaveného vírusu - vírusu tabakovej mozaiky (pozri

vyššie). Vírus slintačky a krívačky bol teda vôbec prvým popísaným vírusom, ktorý spôsobuje

ochorenie živočíchov.

V roku 1983 objavil francúzsky virológ Luc Antoine Montagnier (nar. 1932) vírus HIV,

ktorý je, ako sa neskôr ukázalo, príčinou ochorenia AIDS. Tento objav bol v roku 2008 ocenený

Nobelovou cenou za fyziológiu a medicínu.

Americký chemik Kary Banks Mullis (nar. 1944) sa venoval problematike molekulárnej

genetiky. V roku 1983 vylepšil polymerázovú reťazovú reakciu (PCR), vďaka čomu došlo v histórii

ľudstva k nevídanému rozvoju virológie, ako aj iných odborov virológie. V roku 1993 dostal za

tento objav Nobelovu cenu za chémiu.

Obr. 93.: Luc Antoine Montagnier (vľavo) a Kary Banks MullisZdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Luc_Montagnier#/media/File:Luc_Montagnier-press_conference_

Dec_06th,_2008-1_crop.jpgZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/7/7f/Kary_Mullis.jpg


120

6.4 Genetika a molekulová biológia

Základy genetiky historicky vychádzajú z dvoch samostatných línií: bioštatistiky, teda

matematiky a pokusov s krížením organizmov. Molekulová biológia je „mladšou dcérou“ genetiky.

Zakladateľom variačnej štatistiky bol belgický matematik, štatistik, sociológ a astronóm

Lambert Adolphe Jacques Quetelet (1796 až 1874), ktorý sa venoval aj antropológii. Bol tiež

priekopníkom zavádzania štatistiky do spoločenských vied. Meraním veľkosti vojakov napr.

dokázal, že väčšina z nich má strednú veľkosť a odchýlky v ich veľkosti (+ a - varianty) ubúdajú

postupne a rovnomerne, čo zodpovedá Gaussovej krivke.

Francis Galton (1822 až 1911) bol bratranec Charlesa Roberta Darwina, ktorý sa venoval

najmä psychológii a antropológii. Venoval sa štatistike, najmä jej aplikácii pri interpretácii výsledkov

vedeckých pozorovaní. Je priekopníkom tzv. „eugeniky“ (gr. eugenes = dobre narodený), zástancom

účelového kríženia ľudí s cieľom získať určité, spoločensky vyžadované vlastnosti. Z tohto pohľadu,

ale nie z pohľadu jeho súčasníkov (!), ho možno môžeme považovať za trochu kontroverznú

osobnosť. Nakoniec už Platón (pozri vyššie) podporoval určité myšlienky, ktoré by sme mohli

nazvať tzv „pozitívnou eugenikou“, keď očakával, že ideálne potomstvo ľudí vzíde z „najlepších

mužov a žien“. Bez ohľadu na tieto skutočnosti, eugenika bohužiaľ negatívne ovplyvnila dejiny

ľudstva, keďže jej postuláty slúžili ako „barličky“ pre rozvoj ideológie nacistického Nemecka pred

Obr. 94.: Lambert Adolphe Jacques Quetelet (vľavo) a Francis Galton (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Adolphe_Quetelet#/media/File:Adolphe_Qu%C3%A9telet_by_Joseph-Arnold_

Demannez.jpgZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/e/ec/Francis_Galton_1850s.jpg

121


2. svetovou vojnou, napr. rozvoj rasizmu, resp. podpora sterilizácie „chybných osôb“. Francis Galton

sa venoval aj otázke, ako sa prejavia Queteletom uvádzané odchýlky telesnej veľkosti v nasledujúcej

generácii. Napr. zistil, že odchýlky výšky detí od priemernej ľudskej veľkosti sú menšie ako u ich

nadpriemerne vysokých, resp. nízkych rodičov. To znamená, že deti rodičov nadpriemernej výšky

sú zvyčajne nadpriemerne vysoké, ale nižšie ako rodičia. Naopak, deti abnormálne nízkych rodičov

sú vyššie ako rodičia, ale nedosahujú priemernú výšku ľudskej populácie (tzv. zákon regresie

potomkov).

Joseph Gottlieb Koelreuter (tiež Kölreuter, 1733 až 1806) bol nemecký botanik, ktorý

sa intenzívne venoval problematike opelenia, resp. oplodnenia rastlín. Zaoberal sa aj krížením

rastlín a prišiel na to, že potomstvo predstavuje akúsi strednú formu medzi rodičmi. Všimol si teda

tzv. intermediatoritu krížencov. Okrem iného objasnil aj význam vetra, resp. hmyzu pri opeľovaní

rastlín.

Hybridizáciou rastlín sa tiež zaoberali nemecký botanik Karl Friedrich von Gaertner (tiež

Gärtner, 1772 až 1850) a francúzsky botanik Charles Victor Naudin (1815 až 1899). Títo botanici

už tušili platnosť tzv. “prvého Mendelovho zákona”, v dnešnom vedeckom jazyku nazývaného ako

zákon “uniformity prvej filiálnej generácie, teda generácie potomkov”.

Francúzky botanik Louis de Vilmorin (1816 až 1860) bol potomkom slávnej rodiny, ktorá sa

venovala rozvoju biológie a chémie. Jeho starým otcom bol napr. priekopník záhradníctva Philippe

André de Vilmorin (1776 až 1862). Louis de Vilmorin, praktický šľachtiteľ rastlín, sa napr. snažil

vypestovať repu s vysokým obsahom cukru. Pri tomto experimente sa venoval individuálnemu

výberu rastlín repy pre šľachtenie, pre ďalšiu prácu si vždy vyberal potomstvo, ktoré malo najvyššiu

cukornatosť.

Obr. 95.: Joseph Gottlieb Koelreuter (vľavo) a Johann Gregor Mendel (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Joseph_Gottlieb_K%C3%B6lreuter#/media/File:Josef_Gottlieb_Koelreuter.jpg

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Gregor_Mendel#/media/File:Gregor_Mendel_Monk.jpg


122

Johann Gregor Mendel (1822 až 1884), moravský Nemec (resp. Rakúšan), bol v svojej

dobe navýznamnejším experimentátorom v oblasti kríženia rastlín. Ako experimentálny materiál

využíval najmä hrach siaty (Pisum sativum L.). Narodil sa v roľníckej rodine a vo veku 21 rokov

vstúpil do augustiánskeho kláštora v Brne. Ako mních dostal meno Gregor. V roku 1868 bol

dokonca zvolený za opáta, resp. preláta tohto kláštora. Kláštor mu už skôr umožňoval študovať

na Viedenskej univerzite, kde sa zaoberal prírodovedou a matematikou. Jeho historický význam

spočíva vo formulovaní zákonov dedičnosti (tzv. Mendelove zákony dedičnosti). Okrem už vyššie

zmieneného zákona, ktorý sa venuje uniformite prvej filiálnej generácie pri krížení homozygotných

jedincov, Mendel prezentoval aj tzv. „zákon štiepenia“ a tzv. „zákon o voľnej kombinovateľnosti

alel“. Z priestorového hľadiska detaily týchto Mendelových zákonov ďalej nerozvádzame, dnes sú

už súčasťou stredoškolského učiva biológie.

Svoje výsledky však Mendel publikoval v málo rozšírenom moravskom spolkovom

časopise a to bol jeden z dôvodov (nie jediný), že jeho výsledky neboli za Mendelovho života

uznané akademickou obcou. V roku 1865 na stretnutí Brnenského prírodovedeckého spolku Mendel

odprezentoval svoje výsledky ohľadom kríženia hrachu, ktoré v roku 1866 aj publikoval pod názvom

„Versuche über Pflanzen-Hybriden“ (Pokusy s rastlinnými hybridmi). Mendel oboznámil so svojimi

výsledkami aj Nägeliho (pozri vyššie), ktorý bol autoritou vo vtedajšej botanike. Je zaujímavé,

že Nägeli mohol Mendelove závery skvele použiť pri obhajobe svojich teórií, ale nevyužil túto

možnosť. Mendel bol aj významným meteorológom. Na jeho počesť bola pomenovaná aj polárna

stanica na ostrove Jamesa Rossa v Antarktíde, ktorá je účelovým zariadením Masarykovej univerzity

v Brne.

„Môj čas príde“ má na svojom pomníku vytesané Johann Gregor Mendel. Údajne túto vetu

raz Mendel povedal v rozhovore so svojimi priateľmi. Na podnet Nägeliho však Mendel neskôr

skúšal experimentovať aj s rastlinami jastrabníka (Hieracium sp.), ktoré sa rozmnožujú apomikticky

(čo nevedel), a tak ešte za svojho života Mendel sám začal spochybňovať priekopnícky význam

svojich genetických objavov. Do roku 1900 tak zostávali Mendelove zákony v latentnej podobe.

Znovuobjavili ich až traja výnimočný prírodovedci počiatku 20. storočia, Nemec Carl Correns,

Holanďan Hugo de Vries a Rakúšan Erich von Tschermak.

Carl Correns (1866 až 1933) bol študentom významného botanika Karla Nägeliho (pozri

vyššie), ktorý svojim spôsobom zaviedol do „slepej ulice“ priekopnícky výskum J. G. Mendela pri

zrode modernej genetiky. Correns sa venoval aj problematike dedičnosti v rastlinách. Pri výsledkoch

svojej práce sa odvolával na práce J. G. Mendela aj Ch. R. Darwina, ale ich ešte nedokázal zlúčiť do

jednej ucelenej vedeckej teórie.

123


Hugo de Vries (1848 až 1935) bol holandský botanik a rastlinný fyziológ. Zaoberal sa aj

otázkami variability rastlín a vytvoril tzv. teóriu „pangenov“, najmenších nositeľov špecifických

vlastností rastlín, ktorými vysvetľoval relatívnu variabilitu rastlinných druhov (Darwin ich označoval

„gemmulae“, pozri vyššie). Hugo de Vries má zásluhy aj pri formovaní teórie mutácie. Vysvetľoval

vznik nových druhov náhlymi a významnými zmenami, nie len postupnou a zdĺhavou evolúciou.

Ešte nepoznal pravé príčiny vzniku mutácií. Svoje názory a výsledky experimentov prezentoval

v diele „Die Mutationstheorie“ (Teória mutácií, prvá časť monografie vyšla v roku 1901).

Erich von Tschermak (1871 až 1962) bol rakúsky botanik. Štúdium prírodných vied

malo v jeho rodine dlhodobú tradíciu, napr. jeho starý otec bol profesorom botaniky a jeho otec

Gustav bol významný rakúsky mineralóg. Venoval sa šľachteniu užitkových rastlín a zakladaniu

šľachtiteľských staníc. V roku 1898 začal realizovať svoje experimenty s krížením rastlín hrachu,

pričom výsledky publikoval v práci „Über künstliche Kreuzung bei Pisum sativum“ (O umelom

krížení Pisum sativum, 1900).

Obr. 96.: Carl Correns (vľavo), Hugo de Vries (stred) a Erich von Tschermak (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Carl_Correns#/media/File:Carl_Correns_1910s.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Hugo_de_Vries#/media/File:Hugo_de_Vries.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Erich_von_Tschermak#/media/File:Acta_Horti_berg._-_1905_-_tafl._124._-_

Erich_Tschermak.jpg

Rozvoj genetiky a molekulovej biológie v období po tzv. „znovuobjavení Mendelových

zákonov“ napredoval súčasne s rozvojom viacerých ďalších biologických odvetví, napr. medicíny,

fyziológie živočíchov a rastlín, mikrobiológie, prípadne virológie. Z praktických dôvodov sa však


124

dejinám týchto jednotlivých oblastí už od prelomu 19. storočia a počas 20. storočia venujeme

samostatne, keďže sa stále výraznejšie profilovali ako samostatné vedné odbory. Výrazným

medzníkom v dejinách biológie a prírodných vied vo všeobecnosti bolo nájdenie súladu medzi

mendelovou genetikou a evolučnými teóriami (pozri vyššie „moderná evolučná syntéza“), na čo

sme sa už v tomto texte niekoľkokrát snažili poukázať.

Anglický biológ William Gregory Bateson (1861 až 1926) navrhol na medzinárodnej

konferencii venovanej kríženiu rastlín v Londýne v roku 1906 pre štúdium dedičnosti termín

genetika.

Dánsky botanik a prikopník experimentálnej genetiky rastlín Wilhelm Ludwig Johannsen

(1857 až 1927) bol zakladateľom modernej genetickej terminológie. V roku 1909 zaviedol do

biológie termín gén, ako aj následne ďalšie genetické pojmy, napr. genotyp a fenotyp (1911).

Obr. 97.: William Gregory Bateson (vľavo) a Wilhelm Johannsen (vpravo)Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/William_Bateson#/media/File:Bateson2.jpg

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Wilhelm_Johannsen#/media/File:Wilhelm_Johannsen_1857-1927.jpg

August Weismann (1834 až 1914), nemecký biológ, patrí k zakladateľom chromozómovej

teórie dedičnosti. Patrí k priekopníkom genetiky a tzv. “neodarwinizmu”. Ernst Mayr (1982) ho

pokladá za druhého najvýznamnejšieho evolučného biológa, hneď za Charlesom Darwinom.

Weismann sa domnieval, že organizmus sa skladá z dvoch typov “hmôt”. Tzv. “zárodkovej

plazmy”, ktorá je uložená vo vajíčku a prenáša genetické vlastnosti organizmu a plazmy ostatných

somatických buniek, tzv. “somatická plazma”. Podľa Weismanna, bunky so somatickou plazmou

nevplývajú na bunky so zárodkovou plazmou. Preto zmeny v somatickej plazme sa neprenášajú

na ďalšie generácie (tzv. Weismannova bariéra). Nositeľmi zárodkovej plazmy sú podľa neho

125


chromozómy, pričom predpokladá, že každý znak budúceho organizmu je v nich uložený vo forme

tzv. “determinanty”.

Thomas Hunt Morgan (1866 až 1945) bol americký zoológ a genetik pôsobiaci na

Columbijskej Univerzite v USA. Morgan vypracoval v roku 1919 chromozómovú teóriu dedičnosti

v práci „The Physical Basis of Heredity“ (Materiálna podstata dedičnosti). Podarilo sa mu, na bunkovej

úrovni, skĺbiť Mendelovu genetiku s cytológiou. Objavením súvislosti génov s vnútrobunkovými

procesmi, napr. delením bunky alebo gametogenézou a oplodňovaním, položil Thomas Hunt Morgan

základy učenia o genetickej determinácii vývoja organizmov. V roku 1933 získal za svoje objavy

v genetike Nobelovu cenu. Morganovu teóriu dedičnosti, podobne ako prácu Augusta Weismanna

ostro kritizovali sovietsky „genetici“ napr. Lepešinská a Lysenko (pozri nižšie).

Hans Karl Albert Winkler (1877 až 1945) bol nemecký botanik. Pôsobil ako profesor

botaniky na univerzite v Hamburgu. Do biológie zaviedol termíny ako “heteroploidia” alebo “genóm”

(1920). V roku 1937 vstúpil do NSDAP, podobne ako veľká časť nemeckých prírodovedcov tej

doby.

Obr. 98.: August Weismann (vľavo) a Thomas Hunt Morgan (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/August_Weismann#/media/File:August_Weismann.jpgZdroj: https://www.nobelprize.org/nobel_prizes/medicine/laureates/1933/morgan-bio.html

Richard Benedict Goldsmidt (1878 až 1958) sa venoval procesom tzv. „mikroevolúcie“,

malým zmenám v rámci jedného druhu, ako aj tzv. procesom „makroevolúcie“, evolučným

zmenám presahujúcim biologický druh. V tomto kontexte použil termín „hopeful monster“ (nádejné


126

monštrum). Označenie pre organizmus, ktorý vzniká „makromutáciou“ (významnou mutáciou)

a môže viesť ku zásadným evolučným zmenám, prostredníctvom tzv. „skokov“. Goldsmith tiež

prispel ku skĺbeniu poznatkov modernej genetiky s prácami evolucionistov.

Hermann Joseph Muller (1890 až 1967) sa venoval biologickému účinku rádioaktívneho

žiarenia. Bol aj občianskym aktivistom, ktorý varoval americkú vládu pred negatívnymi dôsledkami

jadrovej vojny a tzv. „atómových“ testov. V roku 1923 začal na univerzite v Austine (Texas, USA)

skúmať účinky rádioaktívneho žiarenia na organizmy. V roku 1926 sa mu podarilo nájsť závislosť

medzi intenzitou ožiarenia organizmov a počtom nebezpečných zmien v ich genetickom kóde.

Dokázal, že rádioaktívne žiarenie spôsobuje zmeny v genetickom kóde organizmov, tzv. mutácie.

Za svoje objavy dostal v roku 1946 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu.

Frederick Griffith (1879 až 1941) bol britský bakteriológ, ktorý sa venoval problematike

bakteriálnej pneumónie (zápalu pľúcneho tkaniva). V roku 1928 opísal tzv. “transformáciu”

baktérií, pri ktorej baktérie menia svoju formu a funkciu. Jeho tzv. “transformujúci faktor” bola

molekula DNA. Bol jedným z prvých priekopníkov biológie, ktorí upriamili pozornosť na úlohu

DNA v procese dedičnosti.

Obr. 99.: Richard Benedict Goldsmith (vľavo), Hermann Joseph Muller (stred) a Frederick Griffith (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Richard_Goldschmidt#/media/File:Richard_Goldschmidt.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Hermann_Joseph_Muller#/media/File:Hermann_Joseph_Muller.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Frederick_Griffith#/media/File:Griffithm.jpg

Ronald Fisher (1890 až 1962) bol briský štatistik a populačný genetik. Je považovaný za

priekopníka štatistiky. Je tiež otcom využívania analýzy rozptylu (ANOVA) v biologických vedách.

Z jeho priekopníckych prác v oblasti populačnej genetiky je potrebné spomenúť zavedenie tzv.

127


„Fisherovho geometrického modelu“ v genetike a evolučných vedách. Tiež sa venoval problematike

relatívnej reprodukčnej schopnosti genotypov (tzv. „fitness“, resp. zdravie, alebo viabilita).

Pre populačnú genetiku bolo tiež významným medzníkom definovanie tzv. Hardyho-

Weinbergovho zákona. Zjednodušeného matematického modelu, ktorý umožňuje kvantitatívne

vyjadrenie genetickej variability. Jeho tvorcami boli anglický matematik Godfrey Harold Hardy

(1877 až 1947) a Wilhelm Weinberg (1862 až 1937).

Obr. 100.: Godfrey Harold Hardy (vľavo) a Wilhelm Weinberg (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Godfrey_Harold_Hardy#/media/File:Godfrey_Harold_Hardy_1.jpg

Zdroj: http://psychology.wikia.com/wiki/File:Wilhelm_Weinberg.jpg

John Burdon Sanderson Haldane (1892 až 1964) sa venoval štúdiu populačnej genetiky,

matematickej teórii prírodného a umelého výberu. Tak ako viacerí biológovia uvedení v tejto

kapitole, prispel ku skĺbeniu modernej evolučnej syntézy s mendelovskou genetikou. Na sklonku

života sa odsťahoval do Kalkaty v Indii. Bola to údajne jeho revolta voči politike britskej vlády, ako

aj záujem o hinduizmus a vegetariánstvo.

Theodosius Dobzhansky (1900 až 1975) bol ukrajinsko-americký genetik so záujmom

o evolučnú biológiu. Spolu s Ronaldom Fisherom a Johnom Haldane položil základy modernej

evolučnej syntézy (niekedy označovanej ako „neodarwinizmus“). Pracoval so zástupcami rodu

drozofila (tzv. kvasná, resp. vínna muška). Jeho práce prispeli ku pochopeniu biologickej evolúcie

a vzniku biologických druhov.

Severo Ochoa (1905 až 1993) bol španielsko-americký lekár, ktorý sa venoval biochémii

On a Arthur Kornberg (1918 až 2007), americký biochemik, ktorý sa venoval biochémii enzýmov,


128

objasnili mechanizmus biologickej syntézy RNA. V roku 1959 dostali Nobelovu cenu za fyziológiu

a medicínu.

Obr. 102.: Severo Ochoa (vľavo) a Arthur Kornberg (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/d/d3/Severo_Ochoa_1959.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Arthur_Kornberg#/media/File:Arthur_Kornberg.jpg

Americkí genetici George Wells Beadle (1903 až 1989) a Edward Lawrie Tatum (1909 až

1975) pracovali s modelovým organizmom, vreckatou hubou Neurospora crassa (slov. neurospóra).

Vplyvom RTG žiarenia indukovali v hube mutácie, ktoré sa prejavili aj v zmene aktivity vybraných

Obr. 101.: Ronald Fisher (vľavo), John Burdon Sanderson Haldane (stred) a Theodosius Dobzhansky (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/46/R._A._Fischer.jpg

Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/J._B._S._Haldane#/media/File:J._B._S._Haldane.jpgZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/en/2/2f/Theodosius_Dobzhansky.jpg

129


enzýmov a metabolizmu. Tieto výsledky ich viedli ku prepojeniu medzi génmi a enzýmami, v roku

1941 prezentovali hypotézu „jeden gén – jeden enzým“. Za tieto objavy im bola v roku 1958 udelená

Nobelova cena za fyziológiu a medicínu. Beadle študoval na Nebraskej univerzite a Cornellovej

univerzite. Počas života pôsobil na Kalifornskom technologickom inštitúte (Kaltech), Harvarde,

Standfordskej univerzite alebo Chicagskej univerzite. Tu od roku 1961 pôsobil ako rektor. Tatum

študoval na univerzite v Chicagu a neskôr pracoval na Standfordskej univerzite, kde začala jeho

spolupráca s Beadleom. Tatumovým žiakom bol tiež ďalší významný biológ, Joshua Lederberg

(pozri nižšie), ktorý študoval na Yalskej univerzite a objavil tzv. „konjugáciu baktérií“.

Obr. 103.: George Beadle (vľavo) a Edward Tatum (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/George_Beadle#/media/File:George_Wells_Beadle.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Edward_Tatum#/media/File:Edward_Lawrie_Tatum_nobel.jpg

Max Ludwig Henning Delbrück (1906 až 1981) bol nemecko-americký biofyzik a genetik.

V roku 1969 získal Nobelovu cenu za objavy, ktoré sa týkajú replikačného mechanizmu a genetickej

štruktúry vírusov. Spolu s ním ju získali Alfred Hershey (pozri nižšie) a taliansko-americký

mikrobiológ Salvador Edward Luria (1912 až 1991). Max Delbrück sa narodil v Berlíne, Nemecko

však opustil v roku 1937 z dôvodu rozkvetu nacizmu. Pre zaujímavosť uvádzame, že jeho matka

bola vnučka svetoznámého chemika Justusa von Liebiga (pozri vyššie). Maxovi súrodenci, brat

a sestra, boli v roku 1945 v Nemecku popravení za ich spoluúčasť na príprave atentátu na Adolfa

Hitlera.

Linus Carl Pauling (1901 až 1994) bol amerických chemik, biochemik a mierový aktivista.

Je radený medzi najvýznamnejších vedcov všetkých čias. Časopis „New Scientist“ ho dokonca


130

zaradil do najvýznamnejšej „top“ dvadsiatky. Bol priekopníkom kvantovej mechaniky v chemických

a fyzikálnych vedách. V roku 1954 získal za svoje výskumy v oblasti chemickej väzby Nobelovu

cenu za chémiu. Bol priekopníkom štúdia štruktúry bielkovín a molekulovej biológie. Jeho práce

ovplyvnili aj objaviteľov štruktúry molekuly DNA (pozri nižšie). Výpočet jeho vedeckých záujmov

je ohromný, publikoval približne 1 200 článkov a kníh, väčšina z nich boli vedeckými publikáciami.

Bol aj mierovým aktivistom, ktorý viedol kampaň proti testovaniu nukleárnych zbraní. V roku 1962

získal svoju ďalšiu Nobelovu cenu – za mier.

Obr. 104.: Max Delbrück (vľavo), Linus Pauling, François Jacob (stred) a Jacques Lucien Monod (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Max_Delbr%C3%BCck#/media/File:Max_Delbruck.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Linus_Pauling#/media/File:L_Pauling.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Fran%C3%A7ois_Jacob#/media/File:Fran%C3%A7ois_Jacob_nobel.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Jacques_Monod#/media/File:Jacques_Monod_nobel.jpg

Obr. 105.: Francis Harry Compton Crick (vľavo), James Dewey Watson (stred) a Maurice Wilkins (vpravo)Zdroj: https://www.goodreads.com/author/show/218573.Francis_Crick

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/James_Dewey_Watson#/media/File:James_Watson.jpgZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/0/0f/Maurice_Wilkins_nobel.jpg

131


Francúzsky mikrobiológ François Jacob (1920 až 2013) a francúzsky biochemik Jacques

Lucien Monod (1910 až 1976) zistili, že kontrola syntézy a aktivity enzýmov na úrovni bunky je

spojená s reguláciou procesu transkripcie. Prispeli ku objasneniu mechanizmov regulácie expresie

génov u prokaryotov. V bunkách baktérie Escherichia coli študovali expresiu génov, ktoré kódujú

enzýmy metabolizmu laktózy. Na základe výsledkov svojej práce navrhli tzv. „operónový model

regulácie expresie génov“. Za tieto objavy im bola v roku 1965 udelená Nobelova cena za fyziológiu

a medicínu.

Anglický fyzik a biochemik Francis Harry Compton Crick (1916 až 2004), americký

biochemik James Dewey Watson (nar. 1928) a britský fyzik Maurice Hugh Frederick Wilkins

(1916 až 2004) objasnili molekulovú štruktúru nukleových kyselín a ich úlohu pri prenose genetickej

informácie. V roku 1962 dostali za svoje objavy Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu.

Americký biochemik Robert William Holley (1922 až 1993), americký biochemik

indického pôvodu Har Gobind Khorana (1922 až 2011) a americký biochemik a genetik Marshall

Warren Nirenberg (1927 až 2010) objasnili funkciu genetického kódu (sekvencie nukleotidov

v nukleových kyselinách) a jeho význam pri biosyntéze bielkovín. Ich priekopnícka práca bola

ocenená Nobelovou cenou za fyziológiu a medicínu v roku 1968.

Obr. 106.: Robert William Holley (vľavo), Har Gobind Khorana (stred) a Marshall Warren Nirenberg (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Robert_W._Holley#/media/File:Robert_W._Holley_nobel.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Har_Gobind_Khorana#/media/File:Har_Gobind_Khorana.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Marshall_Warren_Nirenberg#/media/File:Marshall_Nirenberg_2003.jpg

Švajčiarsky mikrobiológ Werner Arber (nar. 1929) a americkí mikrobiológovia Daniel

Nathans (1928 až 1999) a Hamilton Othanel Smith (nar. 1931) dostali v roku 1978 Nobelovu cenu


132

za fyziológiu a medicínu ako prejav uznania za objavy súvisiace s poznaním aktivity restrikčných

enzýmov a ich následnú aplikáciu v technikách molekulovej biológie.

Obr. 107.: Werner Arber (vľavo) a Daniel Nathans (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Werner_Arber#/media/File:Werner_Arber_at_Biozentrum,_University_of_

Basel_(cropped).jpgZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/en/8/87/Daniel_Nathans.jpg

Obr. 108.: Hamilton Othanel SmithZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Hamilton_O._Smith#/media/File:Hamilton_Smith,_2.jpg

Z hľadiska nášho ponímania boli pre rozvoj genetiky a molekulovej biológie dôležité aj

priekopnícke práce s bakteriofágmi, vírusmi baktérií, a poznaním prenosu genetickej informácie

prostredníctvom nich. Americký bakteriológ a genetik Alfred Day Hershey (1908 až 1997) a

americká genetička Martha Cowles Chaseová (1927 až 2003) v roku 1952 podali definitívny dôkaz,

že molekula DNA je nositeľkou genetickej informácie, tzv. „Hershey-Chase experiment“. V roku

1969 získal Alfred Day Hershey Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu.

133


Carl Richard Woese (1928 až 2012) bol americký mikrobiológ, ktorý sa preslávil svojim

štúdiom zástupcov starobylej skupiny organizmov, v jeho ponímaní „ríše“ (resp. „domény“)

„Archaea“, tiež tzv. „Archeóny“. Tieto jednobunkové prokaryotické organizmy zvyčajne žijú

v extrémnych habitátoch, napr. zasolenie, kyslé prostredie, alebo vysoká teplota. Taxonomickú

jednotku „Archaea“ vytvoril na základe štúdia sekvenácie rRNA a porovnávania (analýzy) sekvencií

rRNA. Podieľal sa aj na vzniku hypotézy tzv. „RNA sveta“, hypotetickej predstave o vzniku jednej

fázy dnešnej existencie organického sveta. Zjednodušene povedané, hypotéze podľa ktorej nemôžu

nukleové kyseliny vznikať bez proteínov a naopak, proteíny nemôžu vznikať bez nukleových

kyselín. Obr. 109.: Alfred Hershey (vľavo), Martha Chaseová (stred) a Carl Richard Woese (vpravo)

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Alfred_Hershey#/media/File:Alfred_Hershey.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Martha_Chase#/media/File:Martha_Chase.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Carl_Woese#/media/File:Carl_Woese.jpg

Významným medzníkom v dejinách, resp. už súčasnosti, genetiky a molekulovej biológie,

bola realizácia projektu „Human Genome Project“, teda „Projektu ľudského genómu“. Projekt sa

začal realizovať od roku 1990. Hlavným cieľom projektu bolo určenie poradia nukleotidov v DNA

človeka a zmapovať a identifikovať približne 20 až 25 tisíc génov ľudského genómu. Projekt bol zo

začiatku vedený Jamesom D. Watsonom (pozri vyššie) z Amerického národného inštitútu zdravia.

Pracovná verzia výsledkov bola sprístupnená v roku 2000 a úplná v roku 2003. Detailnejšie analýzy

ľudského genómu samozrejme prebiehajú aj v súčasnosti.


134

6.5 Fyziológia živočíchov a človeka

Nemecký biológ Wilhelm Roux (1850 až 1924) bol priekopník experimentálnej

embryológie. Študoval na univerzite v Jene, jedným z jeho učiteľov bol aj Ernst Haeckel (pozri

vyššie). Ďalším z jeho významných učiteľov v neskoršom období bol aj Rudolf Wirchow (pozri

vyššie). Roux sledoval, ako sa organizmy prispôsobujú zmenám svojho prostredia. Venoval sa

štúdiu tzv. „vývojovej mechaniky“, hypotéze, podľa ktorej tzv. „boj o život“ neprebieha len medzi

organizmami, ale aj medzi bunkami tvoriacimi organizmy rastlín a živočíchov. Rozpracoval teda

teóriu určitého „funkcionálneho prispôsobenia“. Preslávil sa aj experimentom s dvojbunkovým,

resp. štvorbunkovým štádiom vyvíjajúceho sa žabieho embrya. Po usmrtení jednej bunky blastoméry

(vzniknutej tzv. „ryhovaním“ oplodneného vajíčka) žeravou ihlou sa vyvinulo embryo s jednou

polovicou tela. Tieto výsledky prezentoval v svojej publikácii „Beiträge zur Entwickelungsmechanik

des Embryo” (Príspevky ku vývojovej mechanike embrya, 1888).

Ivan Petrovič Pavlov (1849 až 1936) bol ruský lekár a biológ, ktorý sa venoval činnosti

mozgu živočíchov. Hoci sa na začiatku svojej vedeckej kariéry venoval najmä fyziológii srdca,

pečene a krvného obehu, neskôr sa plne venoval výskumu žliaz tráviacich orgánov. Ako modelový

objekt si zvolil psov. Od jeho osoby sa odvodzujú termíny ako napr. „podmienený“, alebo

„nepodmienený“ reflex. V roku 1904 udelili Pavlovovi Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu,

práve za jeho priekopnícke štúdie, ktoré sa venovali vylučovaniu „žalúdočných žliaz“ živočíchov.

Obr. 110.: Wilhelm RouxZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Wilhelm_Roux#/media/File:Wilhelm_Roux_-_%D0%92%D0%B8%D0%BB%D

1%8C%D0%B3%D0%B5%D0%BB%D1%8C%D0%BC_%D0%A0%D1%83_(1850-1924).jpg

135


Charles Scott Sherrington (1857 až 1952) študoval účinok nervovej sústavy na integritu

organizmu. Patrí ku spoluzakladateľom neurofyziológie. Bol to britský fyziológ, ktorý sa pokúšal

vysvetliť funkciu nervovej sústavy. Zaujímal sa o význam tzv. „synapsie“ (termín do biológie

zaviedol v roku 1897) a tzv. „reflexného oblúku“. Synapsia je miesto styku medzi neurónmi alebo

medzi neurónmi a inými bunkami. Slúži na prenos vzruchov z bunky do bunky. Za objav funkcií

neurónu získal spolu s Edgarom Douglasom Adrianom (1889 až 1977) v roku 1932 Nobelovu cenu

za fyziológiu a medicínu.

Hans Spemann (1869 až 1941) bol nemecký embryológ, ktorý získal v roku 1935 Nobelovu

cenu za fyziológiu a medicínu. Objavil fenomén, ktorý by sme dnes mohli nazvať ako „embryonálna

indukcia“, teda pochopenie významu rôznych častí embrya, ktoré slúžia na vývoj jednotlivých

skupín buniek. Tieto následne vedú až ku diferenciácii jednotlivých tkanív a orgánov. Z hľadiska

dnešného poznania bol teda aj priekopníkom tzv. „klonovania“ živočíchov.

Obr. 111.: Ivan Petrovič Pavlov (vľavo), Charles Scott Sherrington (stred) a Hans Spemann (vpravo)Zdroj:https://sk.wikipedia.org/wiki/Ivan_Petrovi%C4%8D_Pavlov#/media/File:Ivan_Pavlov_nobel.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Charles_Scott_Sherrington#/media/File:Charles_Scott_Sherrington2.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Hans_Spemann#/media/File:Hans_Spemann_nobel.jpg

Joseph Barcroft (1872 až 1947) bol britský fyziológ, ktorý študoval funkciu sleziny

a význam hemoglobínu pri prenose kyslíka. V roku 1896 ukončil štúdium na Univerzite v Cambridge.

V roku 1936 bol v užšom výbere pre nomináciu na Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu,

ocenenie nakoniec nedostal. Experimentoval aj na svojom vlastnom tele, napr. sa vystavil účinku

toxických plynov, nedostatku kyslíka, resp. chladu. Testoval aj fyziológiu dýchania v extrémnych

nadmorských výškach.


136

Nemecký fyziológ a biochemik Otto Heinrich Warburg (1883 až 1970) objasnil

mechanizmus dýchania, enzýmy dýchacieho reťazca. V roku 1931 mu za tieto objavy bola udelená

Nobelova cenu za fyziológiu a medicínu. Doktorát z chémie získal na Univerzite v Berlíne v roku

1906, následne v roku 1911 ukončil štúdium medicíny na Univerzite v Heidelbergu. Počas nacistickej

vlády v Nemecku nesmel prednášať, pretože mal čiastočne židovský pôvod. Jeho vedecký výskum

bol nacistami tolerovaný.

Významným prínosom pre fyziológiu bolo aj objasnenie funkcie hormónov. V roku 1901

izoloval a purifikoval japonský chemik Jōkichi Takamine (1854 až 1922) hormón adrenalín.

Britský fyziológovia Ernest Starling (1866 až 1927) a William Maddock Bayliss (1860 až 1924)

objavili sekretín. V roku 1905 zaviedli do biológie termín „hormón“ a prezentovali jeho základnú

definíciu. Patria medzi významných priekopníkov endokrinológie. Venovali sa aj štúdiu črevnej

peristaltiky. V roku 1904 nemecký biochemik Friedrich Stolz (1860 až 1936) syntetizoval adrenalín

(syn. epinefrín).

Kanadský fyziológ Frederic Grant Banting (1891 až 1941), kanadský biochemik a fyziológ

Charles Herbert Best (1899 až 1978) a kanadský biochemik James Bertram Collip (1892 až

1965) objavili v roku 1921 v extrakte z pankreasu inzulín. Ich pričinením nastúpila nová éra v liečbe

cukrovky. V roku 1923 bola Bantingovi, ďalším laureátom bol škótsky fyziológ John James

Rickard Macleod (1876 až 1935), udelená Nobelova cena za fyziológiu a medicínu. Banting sa

stal, vo veku 32 rokov (!), najmladším nositeľom Nobelovej ceny za fyziológiu a medicínu. Pôsobil

Obr. 112.: Joseph Barcroft (vľavo) a Otto Heinrich Warburg (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Joseph_Barcroft#/media/File:Joseph_Barcroft_c1940.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Otto_Heinrich_Warburg#/media/File:Otto_Warburg.jpg

137


na University of Western Ontario v meste London (Kanada) a na Univerzite v Toronte. Zomrel pri

leteckej nehode.

V roku 1929 rakúsky fyziológ Ludwig Haberlandt (1885 až 1932) v spolupráci so ženskými

lekármi objavil test na detekciu gravidity podľa prítomnosti pohlavných hormónov v moči žien. Bol

priekopníkom hormonálnej antikoncepcie. V roku 1930 začal realizovať klinické skúšky s využitím

hormonálneho prípravku Infecundin® od firmy G. Richter v Budapešti.

Obr. 114.: Frederic Grant Banting (vľavo), Charles Herbert Best (stred) a James Collip (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Frederick_Banting#/media/File:Fredrick_banting.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Charles_Best_(medical_scientist)#/media/File:C._H._Best_ca._1924.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/James_Collip#/media/File:J._B._Collip_in_his_office_at_McGill_University_

ca._1930.png

Obr. 113.: Jokichi Takamine (vľavo), Ernest Starling (stred) a William Maddock Bayliss (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/c/c4/Jokichi_Takamine.jpg

Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/e/ef/Ernest_Starling.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/William_Bayliss#/media/File:William_Bayliss_1918b.jpg


138

Nemecký biochemik Adolf Friedrich Butenandt (1903 až 1995) izoloval roku 1931

estrogén z moču gravidných žien. Opísal tiež mužský pohlavný hormón androsterón (1931), neskôr

progesterón (1934). V roku 1936 sa stal členom NSDAP (nacistickej strany). V roku 1939 mu

bola udelená Nobelova cena za chémiu. Túto cenu, vďaka svojej politickej orientácii, Butenandt

odmietol. Po druhej svetovej vojne, v roku 1949, ju nakoniec prijal.

Americký biochemik čínskeho pôvodu Choh Hao Li (1913 až 1987) bol členom tímu,

ktorý v roku 1945 izoloval z hypofýzy ovce rastový hormón. V roku 1970 somatotropín dokonca

syntetizoval. V tom čase to bola najväčšia proteínová molekula, ktorú sa podarilo laboratórne

syntetizovať (256 aminokyselín).

Obr. 115.: Ludwid Haberlandt (vľavo), Adolf Friedrich Butenandt (stred) a Choh Hao Li (vpravo)Zdroj: http://en.muvs.org/topic/ludwig-haberlandt-1885-1932-en/

Zdroj: https://www.nobelprize.org/nobel_prizes/chemistry/laureates/1939/butenandt-bio.htmlZdroj: http://history.library.ucsf.edu/photo_li.html

6.6 Fyziológia rastlín a experimentálna botanika

Od éry Juliusa von Sachsa (pozri vyššie) už možno hovoriť o rozvoji modernej

experimentálnej botaniky, ktorej vývoj prebieha aj v súčasnosti. Zo spektra viacerých významných

experimentálnych botanikov posledného storočia uvádzame niekoľko významnejších mien.

Český botanik Bohumil Němec (1873 až 1966) patril medzi zakladateľov experimentálnej

cytológie. Svojho času pôsobil ako rektor Karlovej univerzity v Prahe (1921 až 1922), bol aj aktívnym

139


politikom (za národne dekokratickú stranu). V roku 1935 bol jedným z kandidátov na prezidenta

Československa. Bol tiež zakladateľom vedeckého časopisu „Biologia Plantarum“. Po roku 1945

bol perzekvovaný komunistickým režimom v tedajšom Československu. V roku 1901 prezentoval

svoju tzv. „statolitovú teóriu“, ktorá vysvetľuje geotropizmus koreňa spôsobený prítomnosťou

škrobových zŕn v bunkách. Inou zásluhou Prof. Němca bolo umelé vyvolanie polyploidie (zmnoženia

počtu chromozómov) pôsobením chloralu.

V roku 1928 holandský biológ Frits Warlmolt Went (1903 až 1990) experimentálne dokázal

existenciu rastlinných hormónov zo skupiny auxínov. Časť svojho aktívneho života strávil Went

prácou pre „California Institute of Technology“ (Caltech), teda Kalifornskú technickú univerzitu.

Venoval sa aj štúdiu syntetických regulátorov (hormónov) rastlín.

V roku 1937 publikoval britský biochemik Robert (niekedy tiež Robin) Hill (1899 až

1991) vo vedeckom časopise „Nature“, informáciu o tom, že izolované chloroplasty rastlín môžu

fotosyntetizovať. V roku 1939 opísal tzv. „Hillovu reakciu“ vo fotosyntéze. Podieľal sa aj na tvorbe

tzv. „Z - schémy“ tvorby kyslíka v procese fotosyntézy. Hill má teda významné zásluhy na dnešnom

fyziologickom a biochemickom objasnení komplikovaného procesu fotosyntézy.

V roku 1939 Samuel Ruben (1913 až 1943, narodený ako Charles Rubenstein) a Martin

David Kamen (1913 až 2002) študovali proces fotosyntézy na základe využitia rádioaktívnych

izotopov uhlíka 11C a 14C. S využitím tzv. „ťažkej vody“ (D2O) dokázali, že kyslík uvoľnený

Obr. 116.: Bohumil Němec (vľavo), Frits Went (stred) a Robert Hill (vpravo) Zdroj: https://forum.valka.cz/topic/view/78790/Nemec-Bohumil

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Frits_Warmolt_Went#/media/File:Frits_Warmolt_Went.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Robin_Hill_(biochemist)#/media/File:Robert_Hill_(biochemist).jpg


140

v procese fotosyntézy pochádza z vody. Priekopnícke práce s ohľadom na objasnenie procesu

fotosyntézy publikoval aj americký chemik Melvin Calvin (1911 až 1997). Narodil sa v rodine

rusko – židovských emigrantov. V roku 1961 mu bola udelená Nobelova cena za chémiu, konkrétne

za objasnenie mechanizmu asimilácie oxidu uhličitého v rastlinách.

Obr. 117.: Samuel Ruben (vľavo), Martin David Kamen (stred) a Melvin Calvin (vpravo)Zdroj: http://www.lib.berkeley.edu/uchistory/archives_exhibits/in_memoriam/catalog/ruben_samuel.html

Zdroj: http://www.consejoculturalmundial.org/winners/winners-of-the-world-award-of-science/dr-martin-kamen/ Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Melvin_Calvin#/media/File:Melvin_Calvin.jpg

6.7 Etológia

Etológia je pomerne moderná disciplína, ktorá sa venuje problematike správania sa

živočíchov.

Oskar Heinroth (1871 až 1945) bol nemecký biológ. Bol jedným z prvých vedcov, ktorý

aplikovali metódy porovnávacej morfológie na správanie sa zvierat, z tohto pohľadu ho pokladáme

za priekopníka etológie. Venoval sa najmä etológii čeľade Anatidae (kačicovité), teda čeľade vtákov,

ktorá zahŕňa napr. kačice alebo husi. Ukázal, že inštinktívne vzorce správania sa vtákov sú v zhode

s ich taxonómiou. Objavil fenomén tzv. „imprintovania“ a venoval sa aj problematike pochopenia

tzv. „inštinktu“ vtákov. Etológii sa Heinroth venoval už ako odborný asistent (1898 až 1913), neskôr

sa stal riaditeľom tzv. „Berlínskeho akvária“, kde pôsobil viac ako 30 rokov.

Konrad Zacharias Lorenz (1903 až 1989) bol rakúsky zoológ a ornitológ, žiak Oskara

Heinrotha. Patrí tiež ku zakladateľom modernej etológie. V roku 1973 mu bola udelená Nobelova

cena za fyziológiu a medicínu, ďalšími laureátmi boli Nikolaas Tinbergen a Karl Ritter von

141


Frisch (pozri nižšie). Lorenz študoval inštinktívne správanie sa u zvierat, najmä husí. Napr. reakciu,

tzv. „imprintovanie“ husí, teda inštinktívne správanie sa pri reakcii na prvý pohyblivý objekt po ich

vyliahnutí sa z vajca. V roku 1936 začal svoju spoluprácu s holandským biológom N. Tinbergenom

(pozri nižšie). Konrad Lorenz je považovaný za jedného z najvýznamnejších biológov 20. storočia,

napriek tomu, že pracoval aj pre nacistickú stranu (NSDAP) vo vtedajšom fašistickom Nemecku.

Obr. 118.: Oskar Heinroth (vľavo) a Konrad Lorenz (vpravo)Zdroj: https://www.google.sk

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Konrad_Lorenz#/media/File:Konrad_Lorenz.JPG

Rupert Riedl (1925 až 2005) bol rakúsky zoológ. Pri svojej práci vychádzal z poznatkov

tzv. „viedenskej školy“ etológie (pozri vyššie). Riedl mal široké záujmy. Venoval sa teórii poznania

(epistemológia, resp. gnozeológia). V roku 1984 publikoval dielo „Biology of Knowledge: The

Evolutionary Basis of Reason” (Biológia vedomostí: Evolučné základy myslenia).

Karl Ritter von Frisch (1886 až 1982) bol rakúsky etológ, ktorému bola v roku 1973 udelená

Nobelova cena za fyziológiu alebo medicínu. Venoval sa etológii včiel medonosných. V roku 1927

svoje pozorovania publikoval v knihe „Aus dem Leben der Bienen“ (Zo života včiel, v anglickom

preklade bola kniha vydaná pod názvom „Tancujúce včely“).

Nikolaas Tinbergen (1907 až 1988) bol holandský biológ a ornitológ. Bol jedným z trojice

vedcov, ktorým bola v roku 1973 udelená Nobelova cena za fyziológiu alebo medicínu (pozri hore).

V roku 1951 publikoval svoju knihu „The Study of Instinct“ (Štúdium inštinktu). Spolupracoval aj

na tvorbe popularizačných prírodovedných filmov, ktoré získali viaceré filmové ocenenia.


142

Obr. 119.: Rupert Riedl (vľavo), Karl von Frisch (stred) a Nikolaas Tinbergen (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Rupert_Riedl#/media/File:Rupert_Riedl.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Karl_von_Frisch#/media/File:Karl_von_Frisch.jpg Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Nikolaas_Tinbergen#/media/File:NikoTinbergen.jpg

6.8 Ekológia

Počiatky štúdia ekológie, teda náuky o vzťahu živých organizmov s ich prostredím, resp.

vzťahu organizmov navzájom, siaha už do antických čias (určité ekologické pozorovania už dokonca

prezentovali aj Aristoteles, alebo jeho žiak Theofrastos, pozri vyššie). Preto je táto kapitola zdanlivo

málo rozsiahla.

Arthur George Tansley (1871 až 1955, tiež nositeľ šlachtického titulu „sir“) bol anglický

botanik a priekoník modernej ekológie. Pôsobil na univerzitách v Londýne, Cambridge a Oxforde.

Založil vedecký časopis „New Phytologist“, ktorý do dnešných dní patrí medzi prestížne vedecké

periodiká. Do súčasnosti časopis publikuje ucelené, vedecké, prehľadové články v rámci série

„Tansley Reviews“. Do biológie zaviedol aj koncept „ekosystému“ (v roku 1935). Bol tiež

spoluzakladateľom vedeckého časopisu „Journal of Ecology“.

Frederick Edward Clements (1874 až 1945) bol americký rastlinný ekológ, ktorý sa venoval

problematike tzv. „ekologickej sukcesie“ (otázky zmien a vývoja spoločenstiev v ekosystémoch).

Priekopnícke sú jeho publikácie „Plant succession“ (Sukcesia rastlín, 1916) a „Plant indicators“

(Rastlinné indikátory, 1920).

143


6.9 Teória biologickej symbiózy organizmov

Heinrich Anton de Bary (1831 až 1888) bol nemecký lekár, botanik, mikrobiológ a mykológ.

Je pokladaný za priekopníka rastlinnej patológie (tzv. fytopatológia) a mykológie (náuky o hubách).

Venoval sa tiež lišajníkom, ktoré vznikajú ako dôsledok symbiózy huby s riasou a/alebo sinicou.

Termín „symbióza“ použil vo svojej monografii z roku 1879 s názvom „Die Erscheinung der

Symbiose“ (Vzhľad symbiózy). De Bary bol veľmi významným biológom 19. storočia, publikoval

viac ako stovku vedeckých prác a umrel na dôsledky nádoru čeľuste.

Albert Bernhard Frank (1839 až 1900) bol nemecký botanik, rastlinný patológ a mykológ.

Do biológie a ekológie zaviedol termín „mykoríza“ v diele „Ueber die auf Wurzelsymbiose

beruhende Ernährung gewisser Bäume durch unterirdische Pilze“ (O výžive prostredníctvom

koreňovej symbiózy stromov s podzemnými hubami, 1885).

Konstantin Sergejevič Merežkovskij (1855 až 1921) bol ruský biológ. Domnieval sa, že

chloroplasty rastlín sú potomkami siníc (cyanobaktérií), ktoré vnikli do pôvodne heterotrofných

(živočíšnych) buniek. Pracoval aj s viacerými skupinami rias. Z jeho úvah pramení aj tzv.

„Mereškovského rovnica“, teda zjednodušené tvrdenie, že: rastliny mínus chloroplasty = živočíchy.

Paul Portier (1866 až 1962), ktorý pracoval v Monackom oceánografickom inštitúte

(Institure Océanographique de Monaco) bol prvý človek, ktorý explicitne považoval mitochondrie,

Obr. 120.: Arthur Tansley (vľavo) a Frederick Edward Clements (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Arthur_Tansley#/media/File:Arthur-Tansley-1893.jpg

Zdroj: http://people.wku.edu/charles.smith/chronob/CLEM1874.htm


144

organely eukarotických buniek, za symbionty. Vypracoval teóriu symbiózy ako základného aspektu

existencie rozvinutých foriem života. Vo svojej knihe „Les Symbiotes“ (Symbionty, 1918) uvádza,

že bunky všetkých rastlín a živočíchov, vrátane človeka, obsahujú symbiotické baktérie, cytológmi

a histológmi nazývané „mitochondrie“.

Ivan Emmanuel Walin (1883 až 1969) bol americký biológ, ktorého rodičia boli pôvodom

švédski imigranti. Venoval sa tzv. „endosymbiotickej teórii“, teda teórii podľa ktorej vznikli organely

eukaryotických buniek z prokaryotických baktérií určitou vnútornou symbiózou. Na rozdiel od

svojich predchodcov už k overeniu hypotézy používal experimentálny prístup. V rokoch 1922 do

1925 publikoval články v časopise „American Journal of Anatomy“ pod názvom „On the nature

of mitochondria” (O pôvode mitochondrií). Uvádza v nich, že endosymbióza je hlavnou silou pri

vzniku nových druhov. Všimol si tiež výraznú chemickú príbuznosť mitochondrií s baktériami. Za

predchodcov chloroplastov rastlín pokladal sinice.

Paul Ernst Christof Buchner (1886 až 1978) bol nemecký zoológ a bunkový biológ.

Hlavnou oblasťou jeho práce bolo štúdium morských živočíchov, napr. prvoústovcov (kmeň

štetinatoústky). Venoval sa intenzívne najmä problematike živočíšnych symbióz s rastlinami.

Joshua Lederberg (1925 až 2008) bol americký molekulárny biológ. Venoval sa genetike

mikroorganizmov, ale aj problematike umelej inteligencie a americkému vesmírnemu programu

Obr. 121.: Heinrich Anton de Bary (vľavo) a Albert Bernhard Frank (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Heinrich_Anton_de_Bary#/media/File:Anton_de_Bary.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Albert_Bernhard_Frank#/media/File:Frank_Albert_Bernhardt.png

145


(napr. sa venoval štúdiu možného života na planéte Mars). Už ako 33 ročný získal Nobelovu cenu

za fyziológiu a medicínu za svoje objavy pri objasňovaní problematiky bakteriálnej konjugácie,

teda výmeny genetickej informácie medzi baktériami. Nobelovu cenu spolu s ním získali Edward

Tatum a George Beadle (pozri vyššie).

Lynn Margulis (1938 až 2011) bola americká biologička, profesorka na „University of

Massachusetts Amherst“. Rozpracovala endosymbiotickú teóriu pôvodu organel eukaryotických

buniek. Jej priekopnícku prácu „On the Origin of Mitosing Cells“ (O pôvode mitotických buniek,

1967), ktorá bola publikovaná v časopise „Journal of Theoretical Biology“, postupne odmietlo

(podľa Margulisovej slov) približne 15 redakcií vedeckých časopisov! Venovala sa tiež hypotéze

„Gaia“ (spolupracovník James Lovelock, pozri nižšie) a konceptu tzv. „Five kingdoms“ (Päť ríš)

všetkých organizmov, ktoré žijú na planéte Zem.

James Lovelock (nar. 1919) je anglický vedec, spisovateľ, environmentalista a futurológ.

Verejnosti je známy najmä ako autor a popularizátor tzv. teórie „Gaia“. Venuje sa aj problematike

tzv. „globálneho otepľovania“. K teórii „Gaia“ (Gaia bola v gréckej mytológii „matka Zem“) ho

priviedla práca v NASA, konkrétne program výskumu Marsu. Podľa nej možno našu planétu

považovať za určitý, sám seba regulujúci „superorganizmus“.

Obr. 122.: Ivan Emmanuel Walin (vľavo) a Paul Buchner (vpravo)Zdroj: https://www.google.sk

Zdroj: https://www.researchgate.net/figure/Paul-Buchner-1886-1978_fig1_11094819


146

Obr. 123.: Joshua Lederberg (vľavo), Lynn Margulisová (stred) a James Lovelock (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Joshua_Lederberg#/media/File:Joshua_Lederberg-nih.jpg

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Lynn_Margulis#/media/File:Lynn_Margulis.jpgZdroj: https://rogerhelmermep.files.wordpress.com/2014/02/james_lovelock.jpg

6.10 „Fašistická biológia“ v prvej polovici 20. st. a biológia „studenej vojny“

v 50. rokoch 20. st. počas tzv. éry „Sovietskeho zväzu“

Forma spoločenského zriadenia, prípadne „klíma“ v spoločnosti, vždy hlboko vplývali

na rozvoj prírodovedného, teda aj biologického poznania. Nakoniec, práve poukázanie na túto

skutočnosť bolo hlavnou z ambícií predloženého textu.

Jedným z typických príkladov negatívneho vplyvu „svetskej moci“ na rozvoj vedy v modernej

histórii bol napr. zrod hitlerovského Nemecka. V roku 1933 z neho emigroval do Spojených štátov

amerických jeden z najvýznamnejších vedcov histórie ľudstva, Albert Einstein (1879 až 1955).

Einstein sa zapísal do dejín ako priekopník teórie relativity, kvantovej mechaniky, alebo kozmológie.

Z Nemecka musel odísť z dôvodu rastu vplyvu nacizmu a následného rasového prenasledovania,

keďže mal židovský pôvod. A charakter veľkého človeka… Eistein napr. požiadal telegramom

„robotníckeho“ prezidenta Klementa Gottwalda, aby nevykonal rozsudky nad Miladou Horákovou

a ďalšími obeťami politických procesov vo vtedajšom Československu. Bohužiaľ neuspel.

Len na porovnanie, v rokoch 1933 až 1945 bolo v Nemecku medzi biológmi prepustených

takmer 10% zamestnancov univerzít, ako „neárijcov“. Najznámejším príkladom je azda Richard

Goldsmith (pozri vyššie), ktorý musel z fašistického Nemecka emigrovať do Spojených štátov

amerických. Mnohí prírodovedci však dopadli podstatne horšie a umreli v tzv. „koncentračných

táboroch“. Nemeckí biológovia, ktorí sa po roku 1933 (do konca 2. svetovej vojny v roku 1945) stali

147


docentmi, boli približne na 80% členmi NSDAP! Tiež by sme, azda, mohli viac napísať aj o štúdiu

tzv. „pozitívnej eugeniky“, vo fašistickom Nemecku, ale z priestorového hľadiska tu viac informácií

neuvádzame. Podobne nerozvíjame ďalšie fašistické zdôvodnenia problematiky „eutanázie“.

Diktátor však do histórie rozvoja vied nemusí vždy zasiahnuť ako priamy prenasledovateľ

vedy a vedcov. Naopak, vďaka neodbornému chápaniu problematiky, teda skôr jej nepochopeniu,

môže prispieť k zrodu vedeckých šarlatánov. Ako ich mecenáš, ochranca a „garant“. Príkladom je

rozvoj tzv. „červenej“ biológie v pomerne nedávnej dobe, polovici 20. storočia v Sovietskom zväze.

Trofim Denisovič Lysenko (1898 až 1976) bol vplyvným sovietskym agronómom

a rastlinným biológom v ére J. V. Stalina (1878 až 1953). Do dejín biológie vstúpil ako človek,

ktorý presadzoval nevedecké metódy v poľnohospodárstve a v biológii. Odmietal genetiku Johanna

Gregora Mendela (pozri vyššie), ktorú sa pokúšal nahradiť teóriami hybridizácie významného

šľachtiteľa rastlín a ovocinára Ivana Vladimiroviča Mičurina (1855 až 1935). Lysenko popieral

platnosť „reakčnej buržoáznej pavedy“, ktorú reprezentovali zástanci „weismannizmu-mendelizmu-

morganizmu“, teda genetici. Napriek tomu, že Lysenko nebol členom komunistickej strany, mal

veľmi vplyvné styky s politickými špičkami, vrátane Stalina. Lysenko Stalinovi sľuboval dosiahnutie

zvýšenia produkcie kultúrnych druhov rastlín v Sovietskom zväze, čo by malo mimoriadny význam

v časoch hladomorov. Tieto sľuby sa mu nepodarilo naplniť. V roku 1940 sa stal Lysenko dokonca

riaditeľom Ústavu Genetiky Akadémie vied ZSSR. Predpokladal napr., že jednotlivé druhy rastlín

a živočíchov sa môžu skokovite (tzv. „revolučné skoky“) meniť na iné. Darwinovu evolúciu,

ktorú spočiatku aspoň čiastočne podporoval, neskôr nazýval výrazom „banálna“. Bol presvedčený

o ovplyvňovaní vlastností živých organizmov prostredím (dokonca dedične) a aktívnom

prispôsobovaní sa organizmov vonkajším podmienkam. Prírodný výber a konkurenciu neuznával.

Jeho vplyv v neskorších rokoch, najmä po smrti Stalina upadal. Lysenkove práce boli oficiálne

odsúdené až v roku 1964. Ovplyvnil rozvoj genetiky v Sovietskom zväze na desiatky rokov! Vedci,

ktorí oficiálne nesúhlasili so šarlatánskymi názormi Lysenka, strácali počas stalinských represií

prácu a postavenie. Jednou z obetí „lysenkizmu“ bol aj akademik Nikolaj Ivanovič Vavilov (1887

až 1943), ktorý rozpracoval štúdium o svetových centrách pôvodu kultúrnych rastlín. Pôvodne

Lysenka podporoval, neskôr sa ohradil voči jeho nevedeckým názorom na tzv. mendelovskú

genetiku. Vavilov bol v roku 1940 zatknutý a odsúdený na trest smrti, ktorý bol neskôr zmenený na

20 rokov väzenia. Slobody sa už nedožil, v roku 1955 však bol rehabilitovaný.

Olga Borisovna Lepešinská (1871 až 1963) bola „biologička“ v ére tzv. „Sovietskeho zväzu“

s určitými väzbami na J. V. Stalina. Zdiskreditovala „sovietsku“ biológiu svojimi „výsledkami“

štúdií, na základe ktorých si myslela, že môže pozorovať vznik živej hmoty z neživej hmoty. Táto


148

jej „živá hmota“ predstavovala akúsi „esenciu“, z ktorej môžu vznikať (a vznikajú, čo aj „vedecky

dokázala“) živé bunky a organizmy. Jej názory vyvracali bunkovú teóriu Rudolfa Wirchova (pozri

vyššie). Lepešinská sa tiež domnievala, že starnutie organizmov spôsobuje hrubnutie bunkových

stien, čo má za následok ich sťaženú látkovú výmenu s prostredím. Tento proces navrhovala zastaviť

použitím sódy bikarbóny, napr. formou kúpelí pre ľudí, čo už jej súčasníci, lekári spochybňovali.

Obr. 124.: Trofim Denisovič Lysenko (vľavo), Ivan Vladimirovič Mičurin (stred) a Nikolaj Ivanovič Vavilov (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Trofim_Lysenko#/media/File:Trofim_Lysenko_portrait.jpg

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Ivan_Vladimirovi%C4%8D_Mi%C4%8Durin#/media/File:Michurin_1936.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Nikolai_Vavilov#/media/File:Nikolai_Vavilov_NYWTS.jpg

Obr. 125.: Olga Borisovna Lepešinská (vľavo) a ukážka slovenského prekladu jej publikácieZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Olga_Lepeshinskaya_(biologist)#/media/File:Lepeshinskaya_OB.jpg

Zdroj: https://www.aha-antikvariat.sk/aha-antikvariat/eshop/2-1-beletria/0/5/8009-Pri-pramenoch-zivota-O-Lepesinska

149

Použitá literatúra

POUŽITÁ LITERATÚRA

Ball, P. (2009) Ďáblův doktor: Paracelsus a svět renesanční magie a vědy (edícia Galileo; zv.26).

Academia (Praha), 487 str.

Barica, J. (1979) Slávni priekopníci slovenskej vedy a techniky. Mladé letá (Bratislava), 103 str.

Bernal, J. D. (1960) Věda v dějinách, první díl. Státní nakladatelství politické literatury (Praha),

515 str.

Bernal, J. D. (1960) Věda v dějinách, díl druhý. Státní nakladatelství politické literatury (Praha),

409 str.

Betina, V. (1973) Výprava do ríše mikróbov. Obzor (Bratislava), 228 str.

Bober, J. (1973) Malá encyklopédia bádateľov a vynálezcov. Obzor (Bratislava), 744 str.

Buffetaut, E. (2005) Tak jako dinosauři: hromadná vymírání druhů a život na Zemi. Vydavateľstvá

Dokořán a Argo (Praha), 199 str.

Capra, F. (2009) Věda mistra Leonarda: pohled do mysli velkého renesančního génia (edícia

Galileo; zv. 32). Academia (Praha), 360 str.

de Kruif, P. (1948) Lovci mikrobů. Orbis (Praha), 337 str.

Fergusonová, K. (2009) Tycho a Kepler: nesourodá dvojice, jež jednou provždy změnila náš pohled

na vesmír (edícia Galileo; zv. 29). Academia (Praha), 416 str.

Flegr, J. (2007) Úvod do evoluční biologie (edícia Galileo; zv. 13). Academia (Praha), 544 str.

Flegr, J. (2008) Zamrzlá evoluce, aneb Je to jinak, pane Darwin (edícia Galileo; zv. 4). Academia

(Praha), 326 str.

Flegr, J. (2008) Evoluční tání aneb O původu rodů (edícia Galileo; zv. 64). Academia (Praha), 402

str.

Glaser, H. (1958) Od Hippokrata po Pavlova (edícia Náučná knižnica; zv. 11). Osveta (Martin), 199

str.

Glaser, H. (1962) Vývoj moderního lékařství (edícia Malá moderní encyklopedie; zv. 31). Orbis

(Praha), 343 str.

Glaser, H. (1966) Dramatická medicína. Mladá Fronta (Praha), 184 str.

Hořejší, V., Bartůňková, J. (2009) Základy imunologie (4. vydání). Triton (Praha), 316 str.

Jones, S. (1996) Jazyk genů: biologie, historie evoluční budoucnosti. Paseka (Praha/Litomyšl), 285

str.

Karpenko, V. (2007) Alchymie: nauka mezi snem a skutečností (edícia Galileo; zv. 8). Academia

(Praha), 521 str.


150

Kazimour, I. (2017) Historie zdravotnictví. Vydavateľstvo „E-knihy jedou“, 450 str.

Kiczko, L. a kol. (1997) Dejiny filozofie (tretie vydanie). Slovenské pedagogické nakladateľstvo

(Bratislava), 140 str.

Komárek, S. (2008) Obraz člověka a přírody v zrcadle biologie (edícia Galileo; zv. 16). Academia

(Praha), 328 str.

Komárek, S. (2011) Eseje o přírodě, biologii a jiných nepravostech (edícia Galileo; zv. 46).


Krajčík, J. (1975) Vládcovia nevšedných možností (Slávni chemici). Mladé letá (Bratislava), 242

str.

Kratochvíl, Z. (2009) Filosofie mezi mýtem a vědou (edícia Galileo; zv. 36). Academia (Praha),

472 str.

Lovelock, J. (2012) Mizející tvář Gaii: poslední varování (edícia Galileo; zv. 55). Academia (Praha),

210 str.

Margulisová, L. (2004) Symbiotická planeta: nový pohled na evoluci. Academia (Praha), 150 str.

Markoš, A. (2008) Profil absolventa (edícia Galileo; zv. 14). Academia (Praha), 348 str.

Mayr, E. (1982) The Growth of Biological Thought (Diversity, Evolution, and Inheritance).

Cambridge, MA, Harvard University Press, 992 str.

Mayr, E. (2009) Co je evoluce: aktuální pohled na evoluční biologii (edícia Galileo; zv. 31).


Okáli, I. (1978) Slávni biológovia. Mladé letá (Bratislava), 302 str.

Rádl, E. (dědicové, 2006) Ďejiny biologických teorií novověku, Díl I.. Academia (Praha), 482 str.

Rádl, E. (dědicové, 2006) Ďejiny biologických teorií novověku, Díl II.. Academia (Praha), 533 str.

Ruse, M. (2011) Charles Darwin: filosofické aspekty Darwinových myšlenek (edícia Galileo; zv.

43). Academia (Praha), 402 str.

Sapp, J. (2015) Genesis: velký příběh biologie (edícia Galileo; zv. 61). Academia (Praha), 530 str.

Sedláčková, E., Hlávková, Z. (1995) Sprievodca dejinami medicíny. Juga (Bratislava), 117 str.

Soyfer, V. N. (2005) Rudá biologie: Pseudověda v SSSR. Stilus (Brno), 350 str.

Trávníčková, E. (1986) Jan Evengelista Purkyně, život a dílo. Avicenum (Praha), 372 str.

White, M. (2011) Antikrist Galileo: životopis (edícia Galileo; zv. 4). Academia (Praha),

344 str.

Pozn. Ilustračné fotografie, pokiaľ nie je uvedené inak, sú prevzaté z internetových zdrojov, najmä databázy

„Wikipedia, slobodná encyklopédia“ s uvedením úplných internetových odkazov na konkrétne použité

„www“ stránky.

151

Register

AAbbas Haly 38Abd-Allati 40Abulcasis 38Adanson Michel 71Africanus Constantinus 41Agricola Georg 30Agrigenta 22Acharius Erik 72Akvinský Tomáš 43Albert Veľký 43Al-Damiri 40Alderotto 42Aldrovandi Ulisse 52Alhazen 38Alkmaión z Krotónu 22Altmann Richard 104Anatomia mundini 42Anatómia rastlín 66Anatomická �lozo�a 90Anatomická štúdia pohybu srdca a krvi v zvieratách 61Anatomika 31Anaxagoras z Klazomen 22Anaximandros 19Anaximenes z Milétu 19animalkulisti 78animalkulizmus 79, 87ANOVA 126Aquapendente Fabricia ab 60Arber Werner 131Archidoxa 49Aristoteles 26, 97Arnald z Villanovy 41Atomisti 24Augustinus Aurelius 33, 35Averroes 39Avicenna 38

BBacon Francis 57Bacon Roger 43Baer Karl Ernst von 77Banting Frederic Grant 136Barcro� Joseph 135Bary Heinrich Anton de 143Bateson William Gregory 124Bauhin Gaspard 56Bawden Frederic 117Bayliss William Maddock 136Beadle George Wells 128Becher Johann Joachim 75Beijerinck Martinus Willem 116Belgická �óra 100

Benda Carl 104Benedikt z Nursie 40Best Charles Herbert 136Biblia prírody 66Bichat Marie Francois Xavier 107Biológia vedomostí: Evolučné základy myslenia 141Blumberg Baruch Samuel 118Bock Hieronymus 54Bonnet Charles 80Bordet Jules 113Botanická knižnica 79Botanické práce 51Boveri �eodor Heinrich 104Brehm Alfred Edmund 83Brown Robert 98Brunfels Otto 53Bruno Giordano 58Bu�on Comte de 82Buchner Paul Ernst Christof 144Butenandt Adolf Friedrich 138

CCalvin Melvin 140Carpi Berengario da 47Carus Titus Lucretius 32Cazvinee Zechariah Ben Muhammad Al 39Celé umenie 38Celsus 49Cesalpino Andrea 54Claude Albert 107Clements Frederick Edward 142Collip James Bertram 136Colombo Realdo 51Commentarii in sex libros Pedacii Dioscoridis 53Contrafayt Kräuterbuch 53Correns Carl 122Crick Francis Harry Compton 131Cuvier Georges de 90Čaraka 11Čarakasanhita 11Časti živočíchov 28červená biológia 147Chase Martha Cowles 132Chemické výskumy rastlín 76Chirurgická prax 41

DDamián 40Darwin Erasmus 86Darwin Charles Robert 92darwinizmus 88, 95Dejiny prírody 32Dejiny rastlín 29, 67

REGISTER


152

Dejiny rýb 67Dejiny tráv 54Dejiny živočíchov 51Dejiny živočíšstva 27Delbrück Max Ludwig Henning 129Démokritos z Abdér 24De plantis libris 54De re anatomica 51Descartes René 57Dialóg o dvoch najväčších svetových sústavách 27Dialóg o dvoch systémoch sveta 59Dioskorides 30Dobzhansky �eodosius 127Druhy hmyzu 73Dumortier Barthélemy Charles Joseph 100Dutrochet René Joachim Henri 99

EEbers Georg 14Ebersov papyrus 14Efezská škola 22Ehrlich Paul 110Einstein Albert 146Eleatská škola 20Empedokles z Akragantu 22epigenéza 78Epos o Gilgamešovi 12Erasistratos 31Esej o princípe populácie 92Esenbeck Christian Gottfried Daniel Nees von 85eugenika 93, 120Eustachius 51Evolúcia, moderná syntéza 96Experimenty s rastlinami 75Experimenty s tvorbou hmyzu 62

FFabricius Johann Christian 73Filozo�a zoológie 89Filozo�cká palingéza, alebo myšlienky o minulých a

budúcich stavoch živých bytostí 80Fisher Ronald 126Fleming Alexander 113Flemming Walther 103Francis Willughby 67Francúzska �óra 88Frank Albert Bernhard 143František z Assisi 42Fridrich II. 41Frisch Karl Ritter von 141Frosch Paul 118Fuchs Leonhart 54Funkcia ženských reprodukčných orgánov 79Fyziológia rastlín 76

GGaertner Karl Friedrich von 121Gajdusek Daniel Carleton 117Galenos Claudius 32

Galilei Galileo 59Galton Francis 93, 120Gama Vasco Da 44Gesner Conrad 51Goethe Johann Wolfgang von 84Goldsmidt Richard 125Goldsmith Richard 146Golgi Camillo 105Graaf Regnier de 78Grew Nehemiah 66Gri�th Frederick 126

HHaberlandt Ludwig 137Haeckel Ernst Heinrich 95Hagenbeck Carl 83Hájek z Hájku Tadeáš 53Haldane John Burdon Sanderson 127Haller Albrecht von 79Hardy Godfrey Harold 127Harvey William 60Hedwig Johann 71Heinroth Oskar 140Henle Friedrich Gustav Jakob 108Hérakleitos z Efezu 22Herbarum vivae eicones 53Herbář, neboli bylinář 53Héro�los z Chalkédónu 31Hershey Alfred Day 132Hill Robert Robin 139Hippokrates z Kósu 28Hofstadter Richard 93Holley Robert William 131Hooke Robert 64, 97Human Genome Project 133Humboldt Alexander von 86Hutton James 91Huxley Julian 96Huxley �omas Henry 95

IIlustrovaný život zvierat 83Imhotep 13Ingenhousz Jan 74Isaacs Alick 117Ivanovskij Dmitrij Iosifovič 116

JJacob François 130James I. 55Jansen Zacharias 63Jan Swammerdam 65Jenner Edward 115Johannsen Wilhelm Ludwig 124Jussieu Antoine Laurent de 73, 88

KKahúnsky papyrus 14

153

Register

Kamen Martin David 139Kánon medicíny 39Kánon proporcií 48Kant Immanuel 84Khorana Har Gobind 131Kniha o bylinách 10, 54Knihy Mojžišové 16Knoll Max 105Koelreuter Joseph Gottlieb 121Koch Heinrich Hermann Robert 111Kölliker Albert von 108Kolumbus Krištof 44Kopernik Mikuláš 46, 58Kornberg Arthur 127Kozma 40Kozmos, návrh fyzického popisu sveta 86Kráľovská kniha 38Kritika čistého rozumu 84Kritika praktického rozumu 84Kritika súdnosti 84Května Slovenska 74

LLamarck 88lamarckizmus 89Landsteiner Karl 112Ĺ Écluse Charles de 55Lederberg Joshua 144Leeuwenhoek Antony van 65Lepešinská Olga Borisovna 147Liebig Justus von 109Li Choh Hao 138Lindenmann Jean 117Linné Carl von 70Lister Joseph 112Lišajníková metóda 72Liuzzi Mondino de 42, 47L` Obel Matthias de 55Loe�er Friedrich 118Lorenz Konrad Zacharias 140Lovelock James 145Lyell Charles 91lysenkizmus 147Lysenko Tro�m Denisovič 147

MMacleod John James Rickard 136Malleus male�carum 50Malpighi Marcello 97Malthus �omas Robert 92Marcello Malpighi 63Margulis Lynn 105, 145Materiálna podstata dedičnosti 125Mattioli Pietro Andrea 52Mečnikov Ilja Iljič 110Medici Cosimo 46Mendel Johann Gregor 121, 147Merežkovskij Konstantin Sergejevič 143Mičurin Ivan Vladimirovič 147

Miescher Johannes Friedrich 104Micheli Pier Antonio 69Mikroskopické pozorovania zhody v štruktúre a vo vývoji

živočíchov a rastlín 101Milétska škola 18Mohamed 37Mohl Hugo von 101Monod Jacques Lucien 130Montagnier Luc Antoine 119Morgan �omas Hunt 125Muller Hermann Joseph 126Mullis Kary Banks 119Myslím, teda som 58

NNáčrty liečby 37Nathans Daniel 131Naudin Charles Victor 121Nägeli Carl Wilhelm von 102Needham John Turberville 80Němec Bohumil 138neodarwinizmus 96, 124, 127neptunizmus 91Nero 34Nirenberg Marshall Warren 131Nová metóda 57Nové rastlinné rody usporiadané podľa metódy Tourne-

forta 69Novoplatonizmus 33Novum organum scientarum 57

OObehy nebeských sfér 27, 58O duši 28O farbách 84O hutníctve 30Ochoa Severo 127Ochrana Sokratova 26O kameňoch 30Oken Lorenz 85O liečivých rastlinách 30O nebi 27O pôvode druhov cestou prirodzeného výberu 92O pôvode mitochondrií 144O pôvode mitotických buniek 145O pôvode vecí 32O pravdivom vedení 26O prírode 19Oreibasios 36O rétorike 26Ornithology 52O tvorbe buniek a ich delení 103O umelom krížení Pisum sativum 123ovulisti 78O výchove k cnosti 26O výžive prostredníctvom koreňovej symbiózy stromov s

podzemnými hubami 143


154

PPalade George Emil 107Paracelsus 48, 97Parmenides 20Pasteur Louis 109Pauling Linus Carl 129Paulos z Aiginy 37Pavlov Ivan Petrovič 134Päť kníh lekárskych listov 53Perikles 23Physiologus 44Pirie Norman Wingate 117Pirquet Clemens von 113Plantarum, seu, Stirpium historia 55Platón 26Plinius Secundus starší 32Plodenie a rozvoj živočíchov 28Plotinos 33Pluralisti 22plutonizmus 91Pojednania pre potreby dejín hmyzu 70Pokus o vysvetlenie premeny rastlín 84Pokusy s rastlinnými hybridmi 122Polo Marco 44Porter Keith Roberts 106Portier Paul 143Pôdorys prírodnej �lozo�e 85Pôvod človeka a pohlavný výber 93Prednášky z porovnávacej anatómie 91preformizmus 78, 80Príčiny rastlín 29Prírodné divy 39Prírodopis cicavcov 90Prírodopis, všeobecný a neobyčajný 82Prírodopis živočíchov bez stavcov 89Prirodzené čeľade rastlín 71Príručka experimenálnej fyziológie rastlín 77Príspevky ku vývojovej mechanike embrya 134Protagoras 23Purkyně Jan Evangelista 76, 97Pytagoras zo Samosu 21Pytagorejská škola 21

QQuetelet Lambert Adolphe Jacques 120

RRabl Carl 103Raspail François-Vincent 99Rastlinné druhy 70Rastlinné indikátory 142Rastlinné rody 70Ray John 67Raymann Ján Adam 114Réaumur René-Antoine Ferchault de 69Redi Francesco 61Remak Robert 102Reuss Gustáv 74Rhazes 38

Riedl Rupert 141Rody hmyzu 73Rody rastlín 73Rogerius 41Roux Pierre Paul Émile 110Roux Wilhelm 134Rozprava o metóde ako správne viesť svoj rozum a hľadať

pravdu vo vedách 58Ruben Samuel 139Ruska Ernst 105

SSabin Albert Bruce 118Sachs Julius von 76Saint-Hilaire Étienne Geo�roy 89Saint-Hilaire Isidore Geo�roy 90Salernská Abella 41Saliceto 42Saussure Nicolas-�éodore de 76Sedem kníh o dielni ľudského tela 50Semmelweis Ignaz Philipp 112Senebier Jean 76Sherrington Charles Scott 135Schelling Friedrich Wilhelm Joseph 84Schick Béla 113Schimper Andreas Franz Wilhelm 105Schleiden Matthias Jacob 100Schwann �eodor 101Simpson Georg Gaylord 96Sjöstrand Fritiof Stig 106Smith Edwin 13Smith Hamilton Othanel 131Smithov papyrus 13Snell George Davis 114So�sti 23Sokrates 25Spallanzani Lazzaro 80Species plantarum 70Spemann Hans 135Spencer Herbert 93Stahl Georg Ernst 75Stanley Wendell Meredith 117Starling Ernest 136Stolz Friedrich 136Strasburger Eduard Adolf 103Súhrn lekárstva 36Súhrn lišajníkových metód 72Sukcesia rastlín 142Sušruta 11Sušrutasanhita 11Swammerdam Jan 97Symbionty 144Systém hmyzu 73Systém prírody 70Systém živočíchov bez stavcov 89Šeng-Nung (Shen Nung) 10Štúdium inštinktu 141

155

Register

TTakamine Jōkichi 136Táles z Milétu 18Tansley Arthur George 142Tatum Edward Lawrie 128teória endosymbiózy 105teória chromozómovej dedičnosti 124, 125teória miasmy 109Teória mutácií 123teória panspermiová (kozmozoická) 109teória samoplodenia 109Teória vývinu 81Teória vzniku a tvorby „plodov“ nižších rastlín 72�eofrastos 29Tinbergen Nikolaas 141Tournefort Joseph Pitton de 68transformizmus 90Tri knihy o ornitológii 68Trotula 41Tschermak Erich von 123Tvorenie čriev 81

UUčebnica botaniky 77Unger Franz Joseph Andreas Nicolaus 101Ussher James 83

VVarignana Bartolomeo da 42Vavilov Nikolaj Ivanovič 147Veľká optika 38Verne Jules 74Vesalius Andreas 50Vilmorin Louis de 121Vilmorin Philippe André de 121Vinci Leonardo da 47Virchow Rudolf Ludwig Carl 99Vitruviánsky muž 48Vries Hugo de 122Všeobecná kniha o medicíne 38Všeobecný opis lišajníkov 72Výskum fosílnych kostí 91Výskum vplyvu slnečného svetla na premenu “pevného

vzduchu” na “čistý vzduch” rastlinami 76Vzhľad symbiózy 143

WWalin Ivan Emmanuel 144Wallace Alfred Russell 94Wallaceova línia 94Warburg Otto Heinrich 136Watson James Dewey 131Weinberg Wilhelm 127Weismann August 124Went Frits Warlmolt 139Wiener Alexander 113Wilkins Maurice Hugh Frederick 131Winkler Hans Karl Albert 125

Wirchov Rudolf 148Woese Carl Richard 133Wol� Caspar Friedrich 81

XXenofanes z Kolofónu 20

ZZáklady botaniky 68Základy fyziológie ľudského tela 79Základy systematiky lupeňovitých machorastov 72Zemepisné rozšírenie živočíchov 94Zenón z Eley 20Zoonómia, alebo zákony organického života 86Zo života včiel 141Život zvierat 40

Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie Vysokoškolská učebnica

Autori: prof. RNDr. Martin Bačkor

DrSc. RNDr. Miriam Bačkorová, PhD.

Vydavateľ: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach

Umiestnenie: http://unibook.upjs.sk

Dostupné od: 22. 10. 2018

Vydanie: prvé

Rok : 2018

Počet strán: 156

Rozsah: 8,4 AH

ISBN 978-80-8152-650-3

Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín...

Documents

Transcript of Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín...