I. prednáška

organizačné kecy: budú 2 testy. kedy bola vydaná KČR?

každý utorok: 17:30 – 18:00 test v ELFe.

Skúsime si vysvetliť, prečo je Kant považovaný za jedného z najvýznamnejších filozofov dejín. Čím sa o toto Kant zaslúžil? Nebolo to tým, že by vyriešil nejaké filozofické problémy. Kant určite nejaké filozofické problémy vyriešil, no ale to, prečo je dnes tak cenený, je jeho spôsob filozofovania – jeho filozofická metóda. Tú metódu si skúsime teraz ukázať na prkotinách. Nazvime to transcendentálny štýl argumentácie.

Príklad: 1+1=2.

Každý musí uznať, že táto rovnica je pravdivá. Môžeme to zobrať ako nejaký pevný bod nášho vedenia – niečo, čo nespochybňujeme. Môžeme sa teraz pýtať na všetky dôsledky tejto rovnice. Všetci sa na tom zhodneme, vezmime to ako jeden zo základných axiómov aritmetiky. Všetky tie dôsledky budeme potom poznať s rovnakou mierou pravdivosti ako ten pôvodný axióm. Takto si môžeme hierarchicky budovať naše vedenie. Môžeme taktiež tie čísla ešte aplikovať.

Príklad: namiesto 1+1=2 povieme jedno jablko plus dve jablká rovnajú sa dvom jablkám. atď, atď.

Toto je však presne to, čo Kant nerobí. Jeho metóda je iná. Kantovi a Fichtovi stačí začať s akoukoľvek banálnou pravdivou vetou. My sa teraz môžeme pýtať, za akých podmienok platí táto veta (myslíme tú rovnicu)? To už je Kantov štýl.

Teraz si spomeňme, ako nám niekto odôvodnil platnosť tejto rovnice? Ako nám to niekto v škôlke vysvetlil? Najskôr sa dávali konkrétne predmety (tie jabká) a až potom sa to zovšeobecnilo na čísla. Aby táto rovnica teda platila, musia nutne existovať čísla (nebudeme riešiť akým štýlom existujú, podstatné je, aby vôbec). Rovnako si musíme niečo predstaviť pod tou operáciou „+“. A potom musíme mať nejakú elementárnu predstavu, čo je to rovnosť. Rovnosť alebo vo filoz. term. identita. A teraz si predstavme, nikto nás neučil, čo je to identita. Takže ako vieme, čo je to identita? To už je reálna otázka, ktorú si kládol aj Kant.

Buď nám to niekto vysvetlil, ale to je dosť nepravdepodobné, alebo je tu druhá možnosť – to, čo je identita, to je vrodená idea. Ale teraz to môžeme zobecniť. Nebudeme sa baviť iba o identite, ale o všetkých abstraktných ideách. Zdelil nám ich niekto, máme ich z vlastnej skúsenosti alebo sú vrodené?

Od uvažovania o takejto banálnej rovnici sme sa dostali k najdôležitejšiemu problém novovekej filozofie – existujú vrodené idey?

Pokračujem však ďalej. V rámci tej rovnice, tie významy číslic musia byť rovnaké (nemôže byť znak „1“ niečo iné ako druhá „1“.).

Môžeme však uviesť zložitejší príklad:

Príklad: 3776:352=12,63. Rovnakú úvahu, ako sme dali pri predošlom príklade môžeme dať aj na túto, aj keď možno nepravdivú rovnicu. Takže my sa nemusíme baviť o podmienkach pravdivosti, ale

budeme sa baviť o možnostiach podmienok pravdivosti. Transcendentálna podmienka je tzv. podmienka možnosti.

Iste, že táto rovnica by bola pravdivá, len by sme si museli náležite upraviť významy daných znakov a keď pripustíme iba možnosť, že by bola pravdivá, tak sa môžeme opäť zaoberať našou úvahou až dôjdeme k otázkam a vrodenosti (idey =).

Je to dôležité, pretože Kant sa bude pýtať na dôležité filozofické otázky,.. bude vychádzať z filozofických tvrdení, ktoré bude považovať za pravdivé, ale to nevylučuje, že sa nájdu oponenti, ktorí povedia, že je to inak.

Ešte jeden príklad. Opustíme matematiku. Predstavme si amatérskeho chemika. Bude pred sebou mať nejaký roztok, ktorý nájde v tej sade a úlohou bude zistiť, čo je to za roztok. Pritom sa bude musieť zanedbať plno epistemických predpokladov. Pri tej otázke zistenia čo je ten roztok, nás nebude ôvbe zaujímať na čo ten roztok je, či sa ním dá niečo zalievať, či je jedovatý. Za úlohu budeme mať zistiť, čo to je. Akoby rozložiť ten roztok. Tak a to je ďalšia inštancia tejto transcendentálnej metódy na tomto, banálnom príklade. Pýtame sa Sokratovskú otázku: „Čo je ten roztok?“ Budeme sa snažiť zistiť podmienky, že čo to je za roztok a rozoberieme ho. Bude tam napríklad voda, lieh, farbivo... Akoby ten amatérsky chemik sa pýtal na podmienky existencie tohto roztoku. Takže jemu vôbec nevadí, že tu je nejaký démon, ktrý ho klame. Aj ten klam sa dá skúmať.

Dosť príkladov, ideme na reálne otázky, ktorými sa Kant zaoberal. V KČR si kladie Kant otázku, pokiaľ existuje poznanie, aké sú podmienky jeho existencie alebo aké sú podmienky možnosti existencie poznania? Kant sa teda nepýta, či vôbec existuje poznanie (ako sa pýtal Descartes), Kant predpokladá, že poznanie existuje, a snaží sa nájsť podmienky existencie takéhoto poznania. Keď už tu také poznanie je, čo všetko musíme predpokladať, aby tu vlastne bolo.

V KPR si Kant kladie inú otázku. Pokiaľ je človek slobodný, Aké sú podmienky jeho slobody? Pokiaľ teda existuje sloboda, ako musí človek jednať a aké musia byť pohnútky v jeho jednaní? Takže Kant nedokazuje, že človek je slobodný. Kant predpokladá, že človek je slobodný, a snaží sa prísť na najvyššiu transcendentálnu podmienku slobody, a tou je (rozum?).

V KS je táto otázka o čosi zložitejšia. Tá otázka znie, pokiaľ naše myslenie spočíva na jednom princípe, potom tento princíp musí obsahovať zákony teoretického poznania a aj praktické zákony. Teoretické zákony sa týkajú poznania toho, čo je, a praktické poznanie sa týka toho, čo má byť.

Je jasné, že tieto tri otázky nemožno zodpovedať nejako jednoducho. Tieto otázky si budeme vždy musieť rozčleniť na podotázky, prípravné štúdie.

Poďme už k textu, k Předmluva A.

A VII: Kant tu naráža na tradičnú metafyziku. Na všetky filozofické spory pred ním. Hovorí, že filozofia pred ním sa zaoberala problémami, teda nebol to omyl, alebo blbosť. Ale Kant taktiež hovorí, že tie otázky sú takého druhu, že na nich ľudský rozum nemôže odpovedať. Kant tam hovorí, že filozofické problémy sa vyznačujú tým, že nemajú žiadne konečné riešenie.

Hlavná otázka: A XVII: „Co a jak mnoho mohou rozvažovaní a rozum poznat nezávisle na veškeré zkušenosti?“

Preskočíme teraz k Předmluvě B.

B VII: Spoľahlivá cesta vedy – systematické poznanie. Otázka o existencii poznania nie je úlohou pre filozofov. Ten má skúmať podmienky možnosti systematického poznania. Metafyzika teda nemá byť systémom vedy, alebo nejakou prvou z vied, ale má byť traktátom o metóde samej. To je tá základná otázka, nie či existuje poznanie, ale aké sú podmienky poznania. Ako k nemu dospejeme?

Prečo kritika? Kritika je v Kantovom poňatí o niečo málo špecifickejšia záležitosť. Kant rozumie pod pojmom kritika (citát z A XII) „kritika rozumové mohutnost vubec, o ktere muze usilovat nezavisle od veskere zkusenosti...“ mohutnost je niečo ako schopnosť, ktorá nám niečo umožňuje.

...takže ak rozhodneme, že metafyzika je možná, tak ju musíme nejakým spôsobom ohraničiť a tto samotné ohraničenie musí vychádzať z nejakých princípov.

jedná sa teda o kritiku nášho poznania nezávisle od našej vštkej skúsenosti – preto je to kritika čistého rozumu.

Témou KČR sú teda hranice poznania. Ale stále to máme v tej perspektíve, že sa pýtame, aké sú podmienky poznania(?). Aby sme si vymedzili, aké sú tie hranice, musíme si vôbec definovať poznanie. Poznanie je vzťah medzi pojmom a predmetom.

U Kanta si môžeme vymedziž štyri druhy poznania podľa toho, aký je druh vzťahu pojmu a predmetu. (B IX-X) „Rozumové poznání...“ Tu Kant definuje čo teoretické a praktické poznanie a každé má ešte apriórnu a aposteriórnu časť. Aké poznanie môže uskutočňovať predmet? Uvedemie si príklad. Praktické poznanie môže byť napríklad keď pôjdeme do IKEA-y, tak keď si kúpime nábytok, bude tam pribalený návod a podľa neho ho môžeme zostrojiť. To praktické poznanie sa uskutočňuje vždy činnosťou racionálnych bytostí.

To praktické, to je také poznanie, ku ktorému sme nútení ho uskutočňovať. Vtedy sa uskutočňuje. Napríklad štúdijný poriadok. Už sme tu a nemáme na možnosť, či ho budeme alebo nebudeme dodržovať. My ho jednoducho musíme dodržovať. Sú tam veci, ktoré platia nepodmienené. Tieto veci musia byť uskutočnené za každej okolnosti.

Posledná téma na dnešok. Predstavíme si ďalší metodický postup Kanta, ktorým je tzv. kopernikovský obrat. Ten je na strane 11. „rozum nahlíži jen to, co sám podle svého plánu vytváří,...“ Rozum môže spoznávať to, k čomu ho viažu nejaké princípy (?).

Tak a teraz si prečítame kľúčový citát. B XVI „Proto se konečne...“ Základným princípom empirizmu je, že my nejakým spôsobom prijímame z vonku poznatky. Ale Kant povedal, čo ak časť toho poznania sa vôbec neriadi tým, čo prichádza z vonku, ale iba rozumom samým? To je práve to apriórne poznanie. Predmety a skúsenosti. Kopernikovský obrat spočíva v tom, že predmety našej skúsenosti sa riadia pojmami, ktoré sú nám dané.

Ako sa napríklad táto stolička riadi pojmom „stolička“? Predsa keď tú slotičku niekto vyrábal, tak mal nejaký plán, podľa ktorého ju vyrábal. Teda ten predmet sa riadil, bol vytvorený pomocou toho pojmu. To nie je, že by sme niečo našli náhodne. Nie, stoličky boli vytvorené za nejakým účelom, aby sme mohli na nich sedieť. Tak, týmto dneska končíme.

PREčíTAť OBE PŘEDMLUVY do utorka, a potom dostaneme ten test.

II. prednáška

Rekapitulácia: transcendentálny štýl argumentácie: máme napríklad rovnicu 1+1=2. kladieme si otázky na to, čo je podmienkou púhej možnosti platnosti tejto rovnie (poznať napríklad „totožnosť“, „+“...). Dokonca táto rovnica nemusí byť ani pravdivá.

Kant nedokazuje, že existuje poznanie. Dokazuje, za akých podmienok môže existovať. A čo s poznaním, ako vie, že existuje? Pragmatickým kritériom – existuje, pretože na niečo je (účel).

Kant touto transcendentálnou metódou skúma nasledujúce tvrdenie: „Existuje sloboda.“ v KPR nie je žiaden dôkaz existencie slobody. Je to jednoducho predpoklad (nedokazuje sa). A otázka KS je už o čosi zložitejšia – pokiaľ myslenie spočíva na nejaom jednotnom princípe, ktorý zahrňuje ako princípy teoretického poznania, tak princípy praktického poznania, potom aká je podmienka možnosti takéhoto princípu? Teda tu zas skúmame vetu: „Existuje jednotný princíp teoretického a praktického poznania.“ Opäť, Kant nedokazuje, že tento princíp existuje, dokazuje podmienky, ktoré pre svoju existenciu potrebuje.

Prebrali sme si dve Předmluvy. Začína tou svojou slávnou vetou: „bla bla, rozum je otravovaný otázkami, ktoré nemôže odpovedať...“. Kant teda nehovorí, že tieto otázky (metafyzické) sú nezmyselné. Kant hovorí, že je pochopiteľné, že si ľudia a filozofia tieto otázky kladú, ale bohužiaľ, nie je možné na nich nájsť nejakú odpoveď bez toho, aby sme pristúpili na určité opatrenia a KČR môžeme brať ako takéto opatrenie.

Kant špecifikuje túto otázku podmienky možnosti poznania – čo môžem poznať bez skúsenosti? Takže KČR – pokiaľ má byť propedeutikou k metaf. poznaniu, nemôže byť o tom, aké sú podmienky k takému poznaniu, ani o ... KČR nám má nakoniec vystaviť traktát o metóde poznania.

Poznanie je stav medzi pojmom a poznaním. Teoretické a praktické poznanie sú dva druhy poznania.

Teoretické poznanie nám predmet určuje, praktické poznanie nám predmet a jeho pojem uskutočňuje (uskutočňuje – keď má stolár pojem stoličky, tak podľa neho ju vyrába z dreva, etc.). Teoretické aj praktické poznanie má vždy časť čistú a empirickú. Takto si môžeme vymedziť štyri druhy poznania. Vieme nejaké príklady na každý z týchto druhov poznania?

Aposteriórne poznanie: teoretické: akákoľvek empirická veta (Táto kniha je ťažká)praktické: napríklad nejaký kuchársky recept; postup, ako niečo vytvoriť

Apriórne poznanie: teoretické: matematické vety praktické: kategorický imperatív

Posledné, čo sme minule prebrali, bol kopernikovský obrat. Rozum nám ponúka iba to, čo sám podľa svojho plánu vytvára. Nesmieme to chápať tak, že rozum poznáva iba to, čo si sami vymyslíme. Ide o to, že naše rozumové poznanie je možné iba také, ktoré je dané v rozume samotným. Je to apriórne poznanie, to neznamená ale, že my môžeme poznávať aj niečo, čo rozum nevytvára. Preto máme aj iné poznávacie shopnosti, a to zmyslovosť a rozvažovanie. Takže ano, rozumové poznanie je iba také poznanie, ktoré je dané v rozume samom. Keby sme chceli KČR charakterizovať veľmi jednoducho, tak jemu ide o to, aby sme vedeli oddeliť tieto dva rôzne druhy poznania. A k tomuto sa dneska dostaneme.

Prečo tomu Kant hovorí kopernikovský obrat? Kopernik je zakladateľom heliocentrizmu. Aké bolo jeho zdôvodnenie, že v strede má byť Slnko? jednoducho sa zjednodušili výpočty. Čo keby teraz

niekto namietol, že to je teraz úplne jedno, či sa Zem otáča okolo Slnka alebo naopak? Jediné, čo nám heliocentrizmus priniesol je, že vieme lepšie vysvetliť pohyb planét v Slnečnej sústave, ale na vysvetlení obežných dráh (hviezd?) sa nič nemení.

Teraz spravme analógiu. Čo Kant postavil dostredu? Poznávajúci subjekt, a nechal predmety poznania nech sa okolo neho otáčajú. Takže to nie je tak, že pozn. subjekt prichádza k tým predmetom a čerpá z nich nejaké infrmácie, ale akoby ten poznávací subjekt na ne pôsobí, a dokonca v niektorých prípadoch by sme mohli povedať, že ich ten poznávajúci subjekt vytvára (pokiaľ sa jedná o predmety praktického poznania). Kontrolná otázka: spomeňme čo je predmetom praktického poznania? Recept? Aj áno, aj nie. Musí to byť ten čin. Prečo nie polievka? Lebo to už je výsledok toho poznania, to už je teoretické poznanie. Poveddzme, že tá polievka patrí do toho procesu uskutočňovania receptu, ale to vlastne len jedna malá časť.

Tak, dneska si preberieme úvod ku KČR, kde Kant vymedzuje dôležité pojmy a pokiaľ nám ostane čas, tak už sa vrhneme na transcendentálnu estetiku.

Úvod začína zaujímavou vetou: „O tom, že všetko naše poznanie začína skúsenosťou, nie je vôbec pochýb.“ Čo to znamená? Keď sa dieťa narodí, nelezú z neho.. každý človek poznáva a až nejaké reflexy môžu oddeliť apriórne od aposteriórneho. Každé naše poznanie, teda, má na začiatku apriórnu a apoteriórnu zložku a až v nejakej filozofickéj reflexii sme schopní tieto poznatky oddeliť. Nikto sa však nerodí s touto schopnosť, musíme si ju nejako vytrénovať.

Tak, teraz si presnejšie vymedzíme ako rozlíšime apriórne poznanie od apriórneho. Tak, to je jednoduché. Apriórne poznanie sa vyznačuje dvoma znakmi: nutnosť a prísna všeobecnosť. Prísna všeobecnosť znamená, že sa nejedná o všeobecnosť, ktorá je výsledkom induktívneho zovšeobecnenia.

Dajme si teraz príklad poznatku, ktorý je síce všeobecný, ale nie je prísne všeobecný – „Všetky vrany sú čierne.“

Poďme ďalej. Rozdiel medzi syntetickým a analytickým súdom. Keď sme sa minule bavili o poznaní, povedali sme, že je to vzťah medzi pojmom a predmetom. Teraz ale tým poznávaným predmetom môže byť aj iný pojem. Takže jedným pojmom poznávame iný pojem. Ak pojmom poznávame iný pojem, jedná sa o analytické súdy, ak poznávame...

To je veľmi zjednodušené, a preto si to teraz povieme presnejšie. Kant predpokladá jednoduchú formu súdov: „A je B.“ Namiesto toho, aby Kant skúmal problém sémanticky (vzťah konkrétneho pojmu a konkrétneho denotátu), skúma pojmy... (?) Poznanie je dané v súdoch a metódou, ktorú Kant používa, je skúmanie súdov.

Predikatívny súd môže byť dvoch druhov: analytický alebo syntetický. Teraz citát B X: „Buď predikát B náleží subjektu A ako niečo...“

Takže analytický súd je taký, kde predikát B náleží subjektu A. Ako môže predikát náležať subjektu? Predstavme si tieot dva pojmy (A a B) ako také zásobníky predstáv. Namiesto toho A je B, bude „Tento strom je vysoký“. Predstavme si pojem stromu ako nejaký taký zásobník, kde máme všetky naše predstavy stromu a všetky informácie, čo o nich vieme. Pojem je teda niečo, čo zjednocuje všetky naše predstavy o nejakom strome. Byť vysoký je nejaká vlastnosť, a a teraz ide o to, či táto vlastnosť je obsiahnutá v tom zásobníku. Áno je, ale nie nutne. Preto to bude syntetický súd. Analytický by bol napríklad „Strom je rastlina.“

Máličko k definícii synt. súdov. Syntetický súd je taký, že predikát B leží úplne mimo pojem A, aj napriek tomu, že sa s týmto pojmom spojuje. Čo nám tu vytvára tú syntézu? Odpoveď je v našom príklade jednoduchá – tou syntézou je naša skúsenosť (už sme niekedy videli, že nejaký strom bol vysoký).

Môžu existovať syntetické súdy a priori? Presne na to sa Kant pýta. To je ďalšie rozpracovanie pôvodnej otázky o transcendent. podmienkach poznania. Pretože, pokiaľ by syntetické súdy a priori, nemohlo by existovať ani poznanie. Predstavme si dva pojmy (ktoré sa navzájom neobsahujú), ktoré sú spojené v súde, ale tým spojením nie je skúsenosť. Napríklad 1+1=2. A čím sa syntetizuje toto? totožnosťou. Kde sa berie? Je to idea v nás.

Takže syntetizovať sa nemusí iba skúsenosťou, ale môžu sa aj nejakými princípmi. Ďalší príklad syntetického súdu a priori je napríklad kategorický imperatív.

Teraz pôjdeme k analytickým súdom. Príklad analytického súdu a priori. Napríklad „Štvorec má štyri strany.“ Príklad analytického súdu a posteriori? Takéto niečo nemôže existovať.

Pokiaľ existuje poznanie, musia existovať syntetické súdy a priori. Kant ich nachádza v matematike, konkrétne v geometrii, dokonca aj vo fyzike (zákon zachovania hmoty, problém akcie a reakcie). A potom hovorí, že aby metaf. bola vedou, musí sa skladať iba zo syntetických súdov a priori. Je podľa Kanta metaf. možná? Na to je odpoveď dvojitá: nie je možná v takej podobe, ako vyzerala pred ním. Je, ale musí byť založená na syntetických súdoch a priori a najvyššie súdy, ktorými by sa mala zaujímať metafyzika poľa Kanta, sú naše najvyššie rozumové zásady.

A posledné pojmové vymedzenie: transcendentné a transcendentálne. Citát z miesta B 25. Transcendentalné poznanie nie je poznanie predmetov, ale apriórnych spôsobov poznávania predmetov. Naopak slovo transcendentné znamená niečo, čo presahuje naše možnosti. Takže transcendentné poznanie je také, ktoré presahuje možnosti nášho poznania. On to potom problematizuje, používa ho v dvoch významoch: niekedy to presahuje schopnosti našej zmyslovosti, niekedy naše poznávacie schopnosti vôbec.

Pokiaľ transcendentné poznanie znamená, že je to poznanie, ktoré prekračuje naše zmyslové poznanie, môžeme povedať, že transcendentálne poznanie je zároveň transcendentné? Áno. Ale nejde to už naopak. Prečo nie? Pretože transcendentné poznanie (napr.) Boha, ktoré sa nezaoberá spôsobom poznávania predmetov.

Ešte si preberieme kritiku čistého rozumu. Keď si nalistujeme obsah, tak tá sa delí na Náuku o elementoch a Náuku o metóde. O elementoch – to znamená o elementoch nášho poznania. Náuka o metóde je už potom náuka o tom, ako tie elementy pospájať. To prvé je dôležitejšie. Náuka o elementoch sa delí na: transcendentálnu estetiku a na transcendentálnu logiku. Kľuč: transcendentálna estetika sa zaoberá zmyslovosťou ako najnižšou poznávacou schopnosťou, transcendentálna logika sa zaoberá vyššími poznávacími schopnosťami, ktorými sú rozum, rozvažovanie a súdnosť. Transcedentálna logika sa ďalej delí na transcedentálnu analytiku a transcendentálnu dialektitku. To prvé sa zaoberá rozvažovaním, to druhé rozumom. Trochu nám z toho vypadla súdnosť. Kde je? V transcendentálnej analytike.

Kde sa nám vzali tieto poznávacie mohutnosti: zmyslovosť, rozvažovanie, rozum (?). Kant to nevymyslel, ale prevzal. To, čomu hovorí Kant rozum1, tomu hovorili antickí filozofi „nús“ – rieši

1 Zaoberá sa takými pojmami, ktoré nie sú empirické. Neodpovedá im žiaden názor.

princípy. Rozvažovanie nazýval Platón „dianoia“, Ari „epistémé“, a potom racionalisti neskôr „intellectus“. Rozvažovanie sa zaoberá pojmami.

Zmyslovosť je schopnosť získavať predstavy tak, ako sme afikovaní predmetmi (A 19). Je to prvý paragraf KČR.

Predstava je všeobecný pojem, pod ktorý spadajú názory2 a pojmy.

Teraz si preberieme 1§. Zmyslovosť je schopnosť názoru.

Predmety mimo nás, ak teda existujú, nejakým spôsobom pôsobia na našu zmyslovosť, a oni pôsobia na našu obrazotvornosť. Obrazotvornosť je časť zmyslovosti. A to pôsobenie nejakého vonkajšieho predmetu na našu obrazotvornosť, sa nazýva počitek. Počitek – to Kant niekedy nazýva empirický názor. A teraz, ten neurčitý predmet, ktorý pôsobí na našu obrazotvornosť, ten sa už sa stáva tým pôsobením máličko určiteľší, pretože viem, že už na nás niečo pôsobí, a to (čo už na nás pôsobí) nazýva Kant jav. Opakom javu, teda to, „čo na nás nepôsobí“ nazýva Kant vec o sebe. Vec o sebe nemôžeme poznať, ale môžeme ju myslieť. Obrazotvornosť má ešte jednu zaujímavú funkciu. Obrazotvornosť je schopnosť mať názory, dokonca taká schopnosť, že môžeme mať tieto názory aj bez toho, aby na nás niečo pôsobilo. Teda je to schopnosť mať názory aj bez pôsobenia vonkajších predmetov, alebo bez toho, aby na nás pôsobili nejaké javy.

Teraz. Táto obrazotvornosť nám nemusí dávať jednotlivé názory, ale môže nám dávať aj komplikovanejšie názory, ktorý spájajú viac menších názorov podľa nejakých apriórnych pravidiel. Teraz tieto pravidlá nám dáva súdnosť. Súdnosť sme tu teraz trochu pozabudli.

Súdnosť ma takú sprostredkujúcu rolu medzi rozvažovaním a zmyslovosti. Dáva ... ako k názoru nájsť pojem a ako k pojmu nájsť názor. Prečo sme tu vraveli o obrazotvornosti a princípoch? Obrazotvornosť môže dávať názory bez toho, aby na nás niečo pôsobilo. Keď sú tie názory vhodným spôsobom pospájané, podľa pravidiel súdnosti, dostávame sa k pojmom.

Strana A 22. Čo je úlohou transcendentálnej estetiky? Citát... akoby sme teraz oddeľovali rôzne zložky tohto poznania. Prvé oddelíme od predstavy všetko, čo náleží pojmom. Ostane nám empirický názor. Teraz oddelíme všetko, čo vzniklo pôsobením počitkov, ostane tzv. „čistý“ názor, alebo púha forma javu. Čo je jediné, čo nám môže zmyslovosť apriórne poskytnúť.

Aký je rozdiel medzi priestorom a časom? Aký je rozdiel medzi týmito dvoma formami čistého názoru? Ten princíp je takýto: podľa toho, ktorému zmyslu čo náleží. Máme 5 zmyslov. Podľa Kanta ich máme 6. Pretože tých 5 zmyslov nazýva Kant tzv. vonkajšie zmysly, a ešte máme vraj niečo ako vnútorný zmysel, ktorým nahliadame samí seba. Ako si napríklad uvedomím to, čo práve teraz myslím? To nejde tými piatimi.

Priestor je čistá forma vonkajších zmyslov. To, čo nimi vnímam, je vždy v priestore. Nemôžeme vnímať týmito zmyslami niečo, čo by nebolo v priestore. Čas je čistá forma všetkých zmyslov. Vnútorného aj vonkajších. Všetko, čo vnímam vonkajšími zmyslami je v čase, to všetko, čo vnímam vnútorným je iba v čase, no nie v priestore.

Pozrime sa doma na miesto B 37.

2 Niečo, čo „naz-erám“. Teda nie to, čo to znamená v dnešnom jazyku.

III. prednáška

Dneska budeme preberať transcl. analytiku. Ako sme si minule hovorili, Kant našu myseľ rozdeľuje na niekoľko našich mohutností – nižšiu pozn. mohutnosť – zmyslovosť a na tri vyššie – rozvažovanie, rozum a súdnosť.

Dneska budeme preberať rozvažovanie. Kant definuje rozvažovanie niekoľkými spôsobomi, niektoré sú trefnejšie, niektoré menej. Prvý je: protiklad ku zmyslovosti. A ke´d nazýva zmyslovosť receptivitou dojmov, definuje Kant rozvažovanie ako spontaneitu pojmov. Rozvažovanie sa zaoberá pojmami. Ale nie všetkými pojmami – iba istou podmnožinou pojmov. Rozvažovanie je schopnosť myslieť predmet vzhľadom k nejakej predstave. Rozvažovanie teda ej schopnosť našeho myslenia, ale toto myslenie musí mať nejakú referenciu (ako by sme povedali teraz). Teraz už vieme, čo je to predstava. Alebo inak, ktoré obsahy mysle patria k predstavám? Názory a pojmy. Mohli by sme povedať, že predstava je generický pojem pre akýkoľvek obsah mysle.

Rozvažovanie sa zaoberá pojmami, a tieto pojmy sa musia vzťahovať na iné predstavy. Teraz sa môžu vzťahovať buď na počitky – potom sa jedná o empirické pojmy. Pokiaľ sa pojem nevzťahuje na počitok, jedná sa o čistý pojem. Čistý pojem sa môže vzťahovať na čistú formu názoru, pojem sa môže vzťahovať na iný pojem (a podľa toho druhého sa určí, či ten prvý je čistý alebo nie), a čistý pojem sa môže vzťahovať na čistú formu rozvažovania.

Úlohou transcl. logiky je nájsť čisté formy myslenia (čisté pojmy), alebo pojmy, ktoré sa a priori vzťahujú na predmety čistého poznania, a takéto pojmy nazýva Kant kategórie. Transcl. Tá sa delí na trascl. dialektiku a analytiku.

Pokiaľ skúmame naše myslenie vo vzťahu k predmetu poznania (teda keď skúmame empirické užitie nášho myslenia), neprekračujeme tým hranice možného poznania, potom sa pohybujeme na poli transcl. analytiky. Takže transcl. analytika nám dáva (skúma, chce dať) apriórne zákony empirického užitia našeho rozvažovania a zmyslovosti.

Pokiaľ prekročíme hranice, potom k niektorým pojmom nebudeme schopní nájsť korešpondujúcu predstavu, alebo pokiaľ skúmame naše pojmy bez vzťahu k zmyslovosti, tak naše myslenie upadá do istých rozporov, s ktorými sa musíme nejako kriticky vyrovnať, a takéto užitie nášho myslenia skúma transcl. dialektika, a naše pozn. mohutnosť, ktorá je zákonodarná na poli transcl. dialektiky je rozum.

Tak, a dneska už len k transcl. analytike.

Keď sa pozrieme na obsah, vidíme náš plánik roboty.

Teraz sme v tej prvej časti. Ako Kant odvodzuje kategórie? Prvým krokom je nájsť „čo je esenciálne na našom myslení“ a Kant tvrdí, zase niečo tradične. esenciálne na našom myslení je súdenie. Základná forma súdenia je úplne aristotelovská predikácia S je P.

Subjekt môže byť akákoľvek predstava, takže buď pojem alebo názor, Predikát je pojem. Prvý krok je teda stotožnenie myslenia a súdenia. V druhom kroku Kant opäť uplatňuje svoju transcl. metódu. Nebudeme dokazovať, či tu súdenie je alebo nie je, proste ľudia myslia, ale Kant skúma, aké sú vôbec predpoklady niečoho takého. Toto skúmanie sa deje tak, že Kant si vezme úplne tradičné rozdelenie súdov do 12 foriem. Toto rozdelenie pochádza z aristotelovskej tradície.

Tá tabuľka súdov je na strane B 95 / A 70. Ako chápať túto tabuľku? Pri každom súde môžeme určiť všetky tieto štyri „vlastnosti“.

Napríklad: „Niektoré zvieratá nie sú ani veľké, ani stredné, ani malé.“

Kvantita: čiastočný (pretože „Niektoré“.). Kvalita: záporný (pretože „nie sú“). Relácie: disjunktívne (pretože „ani, ani“). Modalita: asertorický (prečo???!??!)

Napríklad: Všetci ľudia sú možno dobrí alebo zlí.

Kvantita: všeobecný. Kvalita: kladný. Relácie: disjunktívne. Modalita: problematický.

Napríklad: Pokiaľ sa nemýlim, nie je žiaden človek ostrov.

Kvantita: všeobecný. Kvalita: nekonečný (pretože my z tej nekonečnej možnosti, čo všetko môže byť človek, vylúčime iba jednu malú možnosť, a ponecháme nekonečné možnosti, ktoré môžu ostávať. Keď povieme žiaden človek nie je zlý, z toho už nenechávame žiadnu možnosť, nenecháme tam nekonečný počet prívlastkov v tej rovine. ten princíp je na strane B 97). Relácie: hypotetický. Modalita3: asertorický.

Nemali sme príklad apodiktického súdu. Takže príklad:

Takto máme 12 foriem súdov. Podľa Kanta im musí prislúchať 12 foriem myslenia. Ako sa dostaneme od prvého k druhému? Tým, že abstrahujeme od špecifického obsahu každého z tohto súdu, a ostane iba čistá forma spojenie medzi subjektom a predikátom. Na strane B 106 máme tabuľku kategórii.

Všimnime si, kt. kat. Kant začína – podľa kvantity. Prvé vymedzuje Kant čo je to jednota, mnohosť a všetkosť. Keď budeme preberať Fichtov systém kategórii, bude začínať vymedzením reality, negácie a limitácie.

Tieto dve tabuľky sa treba naučiť.

Teraz vieme, čo sú to čisté formy rozvažovania v jeho empirickom užití. A teraz ideme na dedukciu čistých pojmov rozvažovania.

Dedukcia tu nebude znamenať to, čo pod ňou bežne rozumieme. Dedukcia znamená ospravedlnenie užitia čistých pojmov rozvažovania. Prečo je potrebne niečo takéto ospravedlňovať? Je to preto, že my sme teraz odvodili 12 čistých pojmov, ktoré sa ani sprostredkovane nevzťahujú k počitkom, ani cez iné pojmy sa nevzťahujú k počitkom (preto sú to čisté pojmy). Tak, ale teraz ako sa môžu vôbec tieto pojmy vzťahovať ku zmyslovosti?

Vezmime si napríklad emp. pojem – pojem stolu a môžeme povedať, stoly majú štyri nohy. Aký je to súd? Jedinečný, kladný... ako môžeme tento pojem stolu myslieť v spojení s kategóriou reality, spojenia, substancie a existencie? A Kant to vyrieši opäť tou jeho transcl. metódou – nejako to ide, pretože všetci sme toho schopní. Ideme teda hľadať podmienky tejto možnosti.

Takže sme schopní myslieť empirické pojmy spadajúce pod kategórie bez toho, aby tie pojmy boli inštanciami týchto kategórii.

Máme pojem realita a pojem stôl. Nemôžeme povedať, že pojem realita sa vzťahuje na stôl, lebo potom by pojem reality nebol čistý. Musíme nájsť nejaký syntetizátor, ktorý nám umožní myslieť oba tieto pojmy bez toho, aby sme ich mysleli spolu (??). Tak, a teraz Kant povie, že prvým krokom v dedukcii je nájdenie vyššej syntetickej jednotky – teraz obrazotvornosti (schopnosť mať názory bez

3 Apodiktický – musí tam byť log. operátor nutnosti. Asertorický – nesmie tam byť žiaden log. mod. operátor. Problematický – musí tam byť log. operátor možnosti.

prítomnosti počitkov) a rozvažovania. A tá obrazotvornosť môže byť produktívna, tzn. že nám umožní reťaziť rôzne predstavy, presnejšie názory, podľa pravidiel rozvažovania. Musí teda existovať vyššia syntentická jednota, než je jednota empirického stolu.

A touto vyššou jednotou ... je sebavedomie. Toto sebavedomie je schopné tzv. apercepcie. Apercepcia je vnímanie nášho vnímania (vnímam, že vnímam). U Kanta to má máličko specifickejší význam. My na tejto úrovni už nemôžeme robiť rozdiel medzi vnímaním a myslením. Apercepcia znamená myslím, že vnímam, vnímam, že myslím, a všetky takéto možné kombinácie.

Teraz, vďaka tomuto je každý názor možný iba v rámci nejakého sebavedomia, ktoré vie, že je vnímané. Teraz by to chcelo nájsť nejaký najvyšší princíp tejto apercepcie. To nachádza Kant na začiatku §16.

Ku každej naša predstave si musíme byť schopní vybaviť, že ja myslím, že ja mám túto predstavu. Vidíme modrú fľašku, a musíme si byť schopní povedať – ja myslím, že vnímam túto modrú fľašku. Tá najvyššia syntetická jednota apercepcie je jasná narážka na cogito (Descartes). U Descarta bolo cogito nejaký prvý bod pri prekonaní jeho metodickej skepsy. U Kant je to niečo, čo prichádza až pomerne neskoro v odvádzaní našich princípov myslenia. Navyše to nie je posledný princíp myslenia. Kant s obľubou zapojoval do svojho systému rôzne systémy svojich predchodcov.

Všimnime si tých modalít. „musí, moci doprovázet“. Tie sú úplne kľúčové tu. „My musíme byť schopní“ to neznamená, že ku každej našej predstave sa nám v hlave vyrojí predstava „ja myslím“. Naše myslenie nie je zamerané vždy na naše myslenie, keď myslíme. Tu ide iba o tú schopnosť, že ak sa pustíme do tejto reflexie, sme schopní ku nej prísť. Ďalšia vec, ktorú si musíme všimnúť je tá predstava „ja myslím“. Je to pojem, alebo názor? A potom, čistý alebo empirický? Nemôžeme pri tom povedať, že to je pojem. Na úrovni apercepcie potom vôbec rozdiel medzi rozvažovaním mizne, a teda to nie je ani jedno, ani druhé. Ak si spomenieme, čítali sme si úvod – tam sa píše, že nemôžu existovať tzv. intelektuálne názory. Čo by to cca bolo? To by bol nejaký pojem, ktorý by sme mohli nazerať bez zmyslovosti – priamo, nejaké také čary mary. TO je pre Kanta nemožné, ale my nemôžeme nazerať podstatu predmetov bez zmyslovosti. To je antropologická konštanta pre ľudí. Pripúšťa, že tu môžu byť nejaké bytosti, čo to dajú, ale nie my.

Fichte však ppotom napáda Kanta, že to je intelektuálny názor, kt. si uvedomujeme priamo.

Tak, teraz sme prebrali subjektívnu stránku poznania, tejto jednoty rozvažovania a zmyslovosti. Subjektívna znamená, že má vzťah k subjektu. Rozhodne to nie je v protiklade k objektívnemu. Každé poznanie má vzťah k objektu a subjektu.

To „já“, to je tzv. transcl. subjekt. Existuje ale aj tzv. transcl. objekt, alebo inak povedané, trascl. objekt, ktorý označuje Kant skratkou „=x“, ktorý vytvára jednotu v rozličných názorov v pojme. Mohli by sme povedať, že je to pojem veci, alebo pojem objektu.

Aby sme vedeli, čo sú vôbec predmety empirického poznania, musíme mať nejaký trasncl. pojem predmetu. Musíme vôbec byť schopní povedať, že niečo je predmetom (a nemusí to byť nutne empirickým predmetom).

Keď si teraz zhrnieme tú prvú časť dedukcie, keď sme schopní tej vyššej jednoty zmyslovosti a rozvažovania, musíme byť schopní väzby na trasncl. subjekt (ja myslím) a na transcl. objekt (=x). To by sme mohli povedať, že je jadrom celej kritiky čistého rozumu, prípadne je to najobtiažnejšia časť.

Bude tu aj druhá časť tejto indukcie, kde si ukážeme, ako môžeme aplikovať konkrétne kategórie v konkrétnych prípadoch. Ako ku kategóriam nájsť... ako napr. tú kat. reality aplikovať na pojem stolu? Keď sa spýtam „Je hento stôl?“. To je úloha súdnosti. Úloha súdnosti je nájsť ku všeobecnému niečo špeciálne. Túto definíciu si treba zapamätať, lebo v KS bude táto úloha málinko iná.

Aby sme kategóriu mohli aplikovať na empirický pojem, musí tu existovať ešte nejaký medzistupeň, ktorý čiastočne náleží k zmyslovosti a čiastočne k rozvažovaniu. Tomu sa hovorí schéma.

Schéma je niečo, čo je produktom obrazotvornosti podliehajúce zákonom rozvažovania. Je to pravidlo aplikácie pojmov na názory. Ak je kategória čistý pojem rozvažovania, potom z nej vytvoríme najskôr niečo, čomu hovoríme čistá schéma, a to vytvoríme tak, že tú kategóriu aplikujeme na čistú formu zmyslovosti, a keď sa opýtame na ktorú? Tak na čas, pretože čas je čistá forma zmyslovosti všetkých zmyslov (prečo nie priestor?). Čistá schéma je aplikácia kategórie v čase. A až potom môžeme túto čistú schému aplikovať na empirický pojem. O čo tu ide? Kant tu v tomto rieši takú dilemu – základné problémy empiricizmu a racionalizmu.

Aby sme mohli aplikovať nejaké empirické pravidlo, potrebujeme na to ďalšie pravidlo. Ale všetky pravidlá empirizmu sú odvodené zo skúsenosti, a takto sa potom ale nikdy nedostaneme k nejakému pevnéemu bodu. Racionalizmus sa potýka s iným problémom. Jeho princípy vôbec nedávajä možnosť, aby sme icch nejako aplikovali. Inými slovami, empiricizmus redukuje schémy na názory, a nikdy nedosiahne pojmov, racionalizmus, na druhú stranu, redukuje schémy na pojmy, ale nikdy nedosiahne názory.

Skúsme, čo to je schéma pojmu stola. To je aplikácia pojmu stôl v čase. Už to nie je čistá schéma, ale nevadí, bude to aspoň jednoduchšie. Čo si predstavíme, keď si predstavíme pojem stolu? Čo je tým mentálnym obrazom, nejaký konkrétny stôl? Nie, ale nepredstavujeme si ani nejaké vlastnosti. Podmienkou totiž je, že tento pojem vieme použiť v čase a vieme ho aplikovať na názory, ktoré sme predtým nikdy nevnímali (nevideli). Takže schéma nemôže byť ani obraz ani pojem. Schéma je teda pravidlom aplikácie nejakého pojmu v čase.

Aby sme si to ešte viac skompikovali, tak medzi ... a empirický pojem vložíme

Tie sú na strane B 200. To sú tzv. syntetické základy čistého rozvažovania.

Princípom axiómu názoru je, že všetky veličiny sú extenzívne (majú nejakú veľkosť, trvanie). Anticipácia vnemov... treba sa naučiť najmä tie tézy, dôkazy iba môžeme.

Tretia analógia: Aby vôbec boli možné fyz. zákony, musí vôbec byť možné to, že každý prvok v priestore a čase môže pôsobiť na každý iný prvok. Keď sa pozrieme na Newtonove zákony, tak tie presne toto postulujú. Inými slovami, nemôžu existovať oblasti skúsenosti, ktoré sú kompletne od seba oddelné a nie je medzi nimi žiadne pôsobenie. Tieto štyri zásady musíme vedieť.

Teraz skočíme až na koniec transcl. analytiky na stranu B 294. Trošku si to rozoberiem.

IV. prednáška

Bežný racion. súd je taký súd, ktorý musíme všetci splniť, pretože sme ľudské dospelé bytosti (?).

Symptómy K. filozofie:

1) formálnosť, apriórnosť: ten princíp, ktorý sa snažíme nájsť, platí v štýle logickýchc princípov. je to princíp, ktorý nezávisí na tom, ako ho vyplníme (nejakou empíriou), pretože platí formálne. Apríorny teda v tom zmysle, že nepotrebuje skúsenosť.

2) univerzálnosť: platí pre všetkých

3) racionálnosť: riadime sa ním všetci, nakoľko sme racionálne bytosti

4) sloboda: to znamená, že jediné, čo nás obmedzuje pri našom mravnom jednaní je to, čo si my stanovíme sami. Je to naše slobodné rozhodnutie jednať morálne. Je to ničo, čo si stanovujeme sami, a sme v tom slobodní v tom štýle, že nás neobmedzujú emócie (?).

Kant vznáša poožiadavok na naše konanie aby bolo rozumné jednanie. Eliminuje všetky emócie, hlavný dôraz kladie na to, čo si my stanovíme ako princíp. Nejde o to, že by vylučoval emócie. Hovorí, že ak my jednáme skutočne morálne, tak sme schopní to vypustiť. Keď sa bavíme o emóciách, tak emócie sú to, čo nás motivuje na základe niečoho, čo chceme. Ak jednáme teleologicky, tak sa podraďujeme nejakému nášmu vplyvu a už nejednáme slobodne.

Keď sa vrátime ku K. formalizmu, tak ten to priamo formuloval tak, že morálne princípy vyvodzuje K. aprirori. Najsôr si vytvoríme princíp a potom do neho vhodne implementujeme tú skúsenosť. V tomto ohľade je empíria dobrá, ale aposteriori nám nikdy nepovie, čomáme robiť. Vidíme iba to, čo je, nie to, čo máme robiť.

Vráťme sa späť ku K vymedzovaniu. Pokiaľ chceme jednať morálne, tak s musíme rozhodovať podľa svojej vlastnej slobodnej vôle. Ak to nespravíme, budeme vždy kontaminovaní cieľmi, etc. To môže viesť k morálnemu konaniu, ale iba náhodne. My, ako racionálne bytosti, si sami stanovujeme pravidlá, ktorými sa obmedzujeme. To je podľa neho lepšie, ako sa nechať obmedzovať emóciami. Prečo sa necháme obmedzovať pravidlami? Lebo sú rozumné, chápeme ich, prijímame ich.

Tieto pravidlá sú stanovené formálne, slobodne ale zároveň ako povinnosť. Jednáme morálne z povinnosti k pravidlám, ktorými sme sa sami zaviazali.

Na základe týchto podmienok (rac., obmedz. princípmi) môžeme K všeob. princíp formulovať – kategorický imperatív.

„Jednej tak, jako by se maxima tvého jednání měla stát bezrozporně podle tvé vůle obecným zákonem!“

Každé naše jednanie máme uspôsobovať tomu, aby sa z neho dala vyvodiť maxima (konkrétna norma, výsledok konkrétnej morálnej situácie), ktorá by platila ako prírodný zákon.

Pozrieme sa teraz na konkrétnu aplikáciu KI: aplikácia na lož4.

Akým spôsobom K lež definoval? „Lhát znamená učnit nepravdivé tvrzení s tím záměrem, aby tomuto tvrzení bylo uvěřeno.“ Kant striktne lož odmieta. Čo ale, keď lož niečomu prospeje? Ak my máme stanovené, že klamanie je zlé ako KI, tak potom musíme odmietnuť akúkoľvek lož.

4 J.E. Mahon

Myšlienkový experiment: Vrah chce zabiť osobu A. Ja viem, kde je osoba A. Vrah sa ma pýta, kde sa osoba A nachádza. Mám dve možnosti, buď nezaklamem, a poviem mu, kde je osoba A; alebo mu nezaklamem a ohrozím osobu A.

Čo teraz? K chce dokázať, že KI je aplikovateľný na bežné morálne situácie. V triede sme sa všetci zhodli, že by sme klamali. Ale my sme rovnako racionálne bytosti – to je spor smerom k jeho systému.

Experiment pokračuje: Máme teda dve možnosti:

Poviem pravdu, vrah A nájde a zabije. Nesiem za to zodpovednosť? Druhá možnosť: Budem klamať, vrah pôjde hľadať inde. Náhodou A nájde a zabije ju (nesprávne som si myslel, kde A je). Som za to zodpovedný?

V druhom prípade si K myslí, že hej. Prečo? Pretože keď klamem, urobil som akýsi prehrešok, preto zaň musím niesť zodpovednosť. Keď poviem na druhú stranu pravdu, splnil som si mravnú povinnosť a nie je to moja zodpovednosť.

Kant to premýšľal ďalej, a vymyslel ďalší argument: „...dělám, pokud je to na mě, že výpovědi se nestkávají s důvěrou, a proto jsou zrušena a ztrácí svou sílu také všechna práva, která jsou založena na dohodách; což je bezprávím, které je způsobeno lidství vůbec.“

V. prednáška

Dnešná téma je transcl. dialektika. Keď sa pozrieme na začiatok KČr, tak tam sa vraví, že nás rozum je zaťažovaný otázkami, ktoré sú dané jeho prirodzenosťou, no ich zodpovedanie presahuje naše schopnosti. Ak predsalen podáme nejakú odpoveď na tieto otázky (napríklad na otázky: Je človek nesmrteľný? existuje boh?), tak tým vznikajú takzvané zdania (či už je odpoveď kladná alebo záporná). Zdanie nemá nič spoločného so snami. Zdanie je niečo, čo sa nám ukazuje ako niečo reálne, ale reálne nie je.

Rozlíšme si teraz tzv. optické zdanie a transcl. zdanie. Kantovi tu nepôjde o opt. zdanie, keď vidíme napríklad nejaký optický klam. Pôjde to druhé, ktoré vzniká nejako nutne, pokiaľ sa snažíme na tieto otázky odpovedať. Transcl. dialektika sa zaoberá nejakým systematickým zmapovaním tohto (transcl.) zdania. Táto dialektika má pozitívnu a deštruktívnu časť.

Vieme, že toto zdanie vytvára rozum. Predminule sme si hovorili rôzne definície, čo to je rozvažovanie, rozum, zmyslovosť... a jedna z def. rozvažovania môže byť, že rozvažovanie nám dáva najvyššie pravidlá zmyslového vnímania. TO sú tie základné pravidlá rozvažovania, s ktorými sme minule skončili (napríklad zákony kauzalita). Rozum v tom pozitívnom zmysle je naša schopnosť nájsť najvyššie princípy myslenia vôbec. Rozvažovanie nám dáva jedotu zákonov zmyslovosti. V analogickom pomere nám dáva rozum najvyššie zákony rozvažovania, nejaká vyššia jednota.

Najvyššia jednota rozumu je Nepodmienené5. U K môžeme nájsť dve jednoty – jednota rozvažovania a zmyslovosti -> transcl. jednota apercepcie. Najvyššou jednotou rozumu je Nepodmienené, a to zahrňuje všetky predchádzajúce jednoty. Pokiaľ je niečo nepodmienené, alebo má na Nepodmienené väzbu, nemožno k tomu nájsť žiaden korešpondujúci názor. Pokiaľ má nejaký pojem väzbu na Nepodmienené, nemožno naň nájsť korešpondujúci názor.

Jedno z vymedzení rozumu je, že sa zaoberá pojmami, ktoré majú väzbu na Nepodmienené.

5 Absolútne vedenie(?), vedenie o absolútne.

Týchpojmov, ktoré majú väzbu na Nepodmienené, môže byť mnoho. Budeme si ich musieť nejakým spôsobom systematizovať (pozitívna časť transcl. dial.). Niektoré z týchto nepodmienených pojmov vznikajú nutne. Každá úvaha o nepodmienenom nás nutne zavedenie k ... pojmu. Nutné nepodmienené čisté pojmy nazýva K čisté idey. Nejaký príklad: najväčší zlatý somár všetkých dôb – je to pojem s väzbou na Nepodmienené6, ale rozhodne nie je čistý a nutný.

Odvodenie transcl. idey. Sú to pojmy, ktoré majú vzťah k Nepodmienenemu. To je inými slovami relácia k Nepodmienému. A my vieme, že máme 3 typy relácii (viď. tabuľka kategórii). Budeme hľadať pojmy, ktoré majú vždy jednu z týchto relácii k Nepodmienenému.

Vezmeme akýkoľvek nepodmienený pojem, a budeme sa ho snažiť priviesť k Nepodmienenému. Ak to už ďalej nepôjde, nájdeme ten posledný článok, ktorý vedie k Nepodmienenému a to budú transcl. idey. Tieto posledné pojmy budú tri (pretože tri relácie).

Citát zo strany B 379. V Kat. sa bude hľadať nepodmienený subjekt. V Hyp sa bude hľadať.. a v Dis. sa bude hľadať nejaký nepodmienený dôvod delenia na časti.

Ale ostáva nám ešte zistiť, ako dôjdeme k týmto trom ideám. To sa robí celkom logickým spôsobom, tzv. rozumovým súdom. Ukážeme si na to príkladoch. Uvažujem tento súd:

(Vyššia premisa) Všetko zložené je premenlivé. (B 388)(Nižšia premisa) Všetky telesá sú zložené. ___Všetky telesá sú premenlivé.

A ten skok v hľadaní tých vyšších pojmov je vždy skok od záveru k vyššej premise. Je to inštancia K transcl. metódy. Máme nejaké tvrdenie (záver tentokrát) a hľadáme nejaký jeho predpoklad. Musí tu platiť (a to vo vš. súdoch), že ten predpoklad má vyššiu platnosť než záver. Nemôže sa stať, že by platil záver s vyššou pravdepodobnosťou ako predpoklad.

Tým, že ideme takto naspäť hľadáme predpoklady s vyššou mierou platnosti7.

K čomu dôjdeme, keď to aplikujeme na tieto tri druhy relácii? Nakoniec dôjdeme k predpokladom, za ktoré nebudeme môcť ísť. Už žiadna vyššia premisa.

V Kat. budeme riešiť subjekty, a nakoniec dôjdeme k takému subjektu, ktorý nemôže byť predikátom iného subjektu. Takže úplne na vrchu bude subjekt, ktorý už nie je predikátom. V Hyp. rade sú hypotézy. Tam už bude predpoklad, ktorý už nič nepredpokladá. A v Dis. bude nejaké delenie, ktoré už ďalej nejde rozdeliť. (B 379)

Niekto sa pýtal, ako spoznáme nepodmienený pojem. Jednoducho tam, že to vyjadríme nejakým superlatívom. Je to nejaký najvyšší člen nejakej ready. Transcl. idey sú teda troje. Buď má transcl. idea vzťah k subjektu (Kat. rada), alebo vzťah k rozmanitosti objektov v danom jave (Hyp. rada), alebo má vzťah k všetkým veciam vôbec (ktoré s v disjunkcii – Dis. rada).

Nepodmienený subjekt – duša. Nepodmienené niečo bez predpokladov – sloboda. Nepodmienené niečo, čo má vzťah ku všetkým veciam vôbec – Boh. (B 391)

Týmto by sme zakončili pozitívnu časť transcendentálnej dialektiky. A teraz začneme s deštruktívnou.

6 Nepodminené – keď tam dám superlatív.7 Racionálna toxicita.

Ideme to aplikovať na iných filozofov. Rozdeľuje ich do troch skupín, podľa toho, o ktorej idey sa bavia: paralogizmy, antinomie,

Paralogizmus vzniká, keď sa idey duše budeme snažiť dať nejaké kategoriálne určenie albeo sa budeme snažiť pod ňu subsumovať nejaký názor. Vezmime si napríklad kategóriu jednoty. Skúsme si podľa nej určiť transcendentálnu ideu duše. Duša je hmotná. Teraz kategória všeobecnosti -> všetko je duša... duša rastie zo zeme. Duša je plyn. Duša je... všetko to sú paralogizmy. Všetko je to chybné. Prečo? Lebo nemôžeme nepodmienený pojem duše brať ako pojem rozvažovania alebo empirický pojem.

Antinomia. Tu to bude trochu zložitejšie. Týka sa systému tzv. kozmologických ideí. Rozdelíme si ju na štyri kozml. idey: 1) podľa kvantity, 2) relácie, 3) modality, 4)

(B 443)Tie štyri kozm. idey -> absolútne zloženie ... absolútna deliteľnosť, absolútna idea nejakú vzniku vôbec, absolútna úplnosť závislosti existencie niečoho v jave(???)

Ku každej z týchto kozmologických ideí K priradzuje protichodné tvrdenia, ktoré nachádza v rôznych filozofických systémov svojich predchodcov. V prvej kozml. idey je odhliadnuté od podmienok priestoru a času.

Téza 1. antinomie8: Svet má počiatok v čase a čo do priestoru je ohraničený. Antitéza 1: Svet nemá počiatok v čase a priestorovo je nekonečný.

Téza 2. antinomie: Všetko je možné rozdeliť na nejaké časti.Antitéza 2: Všetko je možné rozdeliť do nekonečna.

Téza 3. antinomie: Kauzalita podľa zákonu prírody nie je jediná, z ktorej môžu byť odvodené zo všetkých javov sveta. Aby sme všetky javy sveta vysvetlili, potrebujeme nejaký iný typ kauzality – kauzalitu zo slobody.Antitéza 3: Prírodná kauzalita je jediná kauzalita, ktorá nám stačí k vysvetleniu všetkých javov.

Téza 4. antinomie: Vo svete existuje nejaké nutné súcno, ktoré môže byť myslené ako jeho príčina.Antitéza 4: Nič takéhoto vo svete nie je.

Prvá ant. sa týka hranica hraníc sveta v čase a priestore. Druhá deliteľnosti. Tretia kauzality. Štvrtá pojmu nutného súcna. Čo teraz s nimi?

Všimnime si prvé pozorovanie, že tézy odpovedajú skôr racionalizmu a antitézy skôr empirizmu. V každej z týchto ant. ide o nejaký nekonečný regres. Pozrime sa bližšie na prvé dve antinomie.

Tu je K riešenie jednoduché. Tézy 1. a 2. ant. sú jednoducho nezmyselné. Nie je mysliteľné, vôbec si predstaviť začiatok času, jeho koniec alebo hranice nášho priestoru. Pokiaľ neabstrahujeme od čistých foriem zmyslovosti, tak svet si musíme predstavovať ako nekonečný v čase a priestore a nekonečne deliteľný. Pokiaľ máme nejaký názor, ten má vždy nejaké časti. A takto môžeme ísť donekonečna. Ku každému časového okamihu si môžeme predstaviť jeden, ktorý mu predchádzal. A keď si redstavíme hranicu priestoru, môžeme si predstaviť aj niečo, čo je za ňou.

Takže v prvej a druhej ant. sa Kant prikláňa k stanovisku empirizmu. V trej 3. a 4. to však bude iné. Riešiu ju tak, že v téze aj antitéze vymedzí istý obor platnosti. Pokiaľ antitézu obmedzíme iba na svet javov, tak môže kľudne platiť. Vo fenomenálnom svete nám stačí iba prirodzená kauzalita

8 Treba sa ich naučiť.

a nenachádzame tam žiadne nutné súcno. Pokiaľ sa ale budeme zaoberať naším inteligibilným svetom (t.j. svetom nášho myslenia), tam nám prírodná kauzalita nepomôže, a tam musíme prijať iný druh kauzality – kauzality zo slobody a je treba prijať aj nutné súcno (ako transcl. ideu boha). Aký je najvyšší zákon kauzality zo slobody? Kategorický imperatív.

Teraz by niekto mohol namietnuť – ako je možné použiť kategóriu kauzality mimo našej skúsenosti? Lebo kauzalita zo slobody je kauzalita, ktoré začiatok leží mimo náš fenomenálny svet. Keď sa slobodne rozhodnem niečo vykonať, odrazí sa to vo fenomenálnej rovine sveta(?). Toto je rozpor v KČR, ktorý ale K vedel. K hovorí, že v tomto spojení s kategóriami a tézami 3 a 4, musíme kategórie brať iba v prenesenom význame – pomáhajú nám lepšie pochopiť. (B 700)

Všetky antinomie sa odvádzajú z transcl. idey slobody.

Transcendentálna ideál sa týka sa transcl. idey Boha, ktorú mali predchodcovia K sklon považovať za nejakú osobu. Prečo ideál? Je to narážka na platónske/stoické ideály mudrca. Pokiaľ budeme týmto ideálom prisudzovať nejakú konkrétnu realitu, bude sa opäť jednať o transcl. zdanie. Kant identifikoval 3 hlavné spôsoby, ktoré viedli filozofov k prisudzovaniu nejakej reality k idey Boha. To sú tri hlavné dôkazy božej existencie:

1) fyziko-teologický – usudzuje z krásneho a dokonalého usporiadania sveta na existenciu Boha. Tu je ten protiargument rovnaký ako pri kozml. Vezmime niečo empirické, je fakt, že svet je takto krásne usporiadané, a vyvodí sa, že niekto/niečo to muselo usporiadať. Ale to je opäť chybný úsudok, lebo sa empirickou cestou usudzuje na niečo nepodmienené – to totiž nejde.2) kozmologický – to je ten, ktorý poznáme od T. Akvinského. Tie jeho štyri cesty , kde sa hľadá niečo nepodmienené.3) ontologický – predikát existencie nie je žiaden reálny predikát.

Kant tieto dôkazy ešte raz premýšľa a pridáva vlastný dôkaz božej existencie, ale ten nedokazuje žiadnu realitu idey boha, ale ktorý nám umožňuje prijať ju ako tzv. regulatívny princíp nášho myslenia. Kant pridáva KS dôkaz z morálneho usporiadania sveta, nie nejakého harmonického. To, že v sebe nachádzame morálne účely, to znamená, že sa musia vzťahovať k najvyššiemu účelu.

Transcl. ideál by sa mohol zhrnul takto (B 647): „Ideál najvyššej bytosti nie je ničím iným než regulatívnym princípom rozumu...“ Nie je tvrdenie nutnej existencie nejakého súcna. Je to regulatívny princíp (opakom je konštitutivný princíp – konštituuje nám skúsenosť. Tento nám ju iba systematizuje), ktorý nám umožňuje myslieť svet ako jednotu. Dalo by sa teraz povedať, že transcl. idey sú iba regulatívne princípy, ktoré nám umožňujú systematizovať naše myslenie, ktoré ale samé o sebe nekonštitujú žiadnu skúsnosť. Pokiaľ ju použijeme konštitutívne, upadneme do rozporu -> transcl. zdanie.

Prebrali sme teraz celú náuku o elementoch. Ostáva nám posledná časť KČR – náuka o metóde. To prvé je akoby stavebný materiál, a to druhé je akoby návod (no nepostavíe babylonskú vežu, ale iba dom).

Transcl. idey nejde použiť ako konšt. princípy teoretického poznania, ale je možné ich použiť pre praktickú potrebu. (B 804) Čo to znamená? Kant trochu mení teraz definíciu, čo znamená byť praktický – to je všetko, čo je možné vďaka slobode. (B 828) A vďaka slobode sú možné praktické zákony, ktorých účel je nám daný rozumom. A teraz, pokiaľ tieto zákony sú objektívne, jedná sa o imperatívy, pokiaľ nie sú ničím podmienené, jedná sa o kategorické imperatívy. Subj. zákony sa volajú maximy. Teraz pôjde o to, aby sme tieto imper. nejako systematizovali a našli najvyšší – kat.

Kant teraz prichádza s jeho otázkami, ktoré vyčerpávajú celý záujem rozumu. V KČR sú tri (B 832) 1) Čo môžem vedieť? 2) Čo mám robiť? 3) V čo smiem dúfať?

V čo smiem dúfať, ak budem jednať tak, ako mám jednať? Ak teda robím to, čo robiť mám, v čo môžem dúfať? Pýta sa Kant. Nejaká odmena? Keby sme jednali morálne iba preto, že dostaneme za to nejakú odmenu, to by rozhodne neodpovedalo Kantovej etike. Kant hovorí, že pokiaľ jednám tak, ako jednať mám, môžem iba dúfať v tú odmenu. Kant tu všetko, čo môžeme nazvať ako odmenu, nazýva ako blaženosť -> blaženosť môže byť teda uspokojenie našich potrieb.

Prvé je teda nejaké racionálne odvodenie kat. imperatívu, a ke´d to všetko dodržujem, potom môžem dúfať v blaženosti. Kant tu úplne obracia Humovu otázku. Z toho, čo má byť, nejakým ešte veľmi neistým spôsobom plynie to, čo je alebo bude. To je Humova otázka naruby a tomu K hovorí primát praktického rozumu. My totiž môžeme dúfať v nejakú odmenu v morálnom jednaní iba, ak príjmeme transcl. ideu Boha ako regulatívny princíp, ako Boha ako garanta tejto blaženosti. A ďalej transcl. idey duše ako nesmrteľnej (???). V tomto zmysle sú transcl. idey regulatívne princípy. Sú totiž regulat. princípy nášho praktického jednania. Bolo by totiž nezdôvodniteľné prečo jednať morálne. Keby nám potom negarantovala odmenu nejaká najvyššia bytosť v nejakom nekonečnom čase. Preto primát praktického rozumu, preto sa prvé odvodí nezávisle od skúsenosti kategorický imperatív a až z toho smieme dúfať v nejakú blaženosť, ktorej garantom sú transcl. idey.

Záujmom rozumu v jeho teoretickom užití je poznanie. Záujmom rozumu v jeho praktickom ohľade je určenie vôle, pokiaľ ide o jeho posledný účel. Tieto určenia sú nezávislé od teoretického rozumu.

VI. prednáška

Kritika súdnosti je treťou K kritikou (1790), ktorá má zavŕšiť Kantov kritický systém. Keď K dokončil KČR, myslel si, že už zavŕšil svoje dielo. Cieľom KS je nájsť jednotný princíp teoretického a praktického zákonodarstva.

KS začína apriórnym vymedzením pocitu „libosti“ a „nelibosti“. Už tieto dva pocity sú niečo, čo leží na pomedzí našej žiadacej (schopnosť, aby naše predstavy boli skutočné príčiny vecí – mám predstavu nejakého dobrého mäsa, a chcem, aby som ho mal v puse) a poznávacej mohutnosti.

Pocitom libosti a nelibosti niečo spoznávame (je to príjemné, nie je to príjemné, je to na jedenie), ale čiastočne aj našou žiadúcou mohutnosť. Rozvažovanie dáva apriórne princípy poznávajúcej mohutnosti. Rozum zas apriórny princíp žiadacej mohutnosti. A úlohou KS je...

Keď sa pozrieme na koniec úvodu do KS, tam je prehľadná tabuľka, kde sa to všetko dá nájsť. Takže súdnosť v tomto zmysle leží medzi rozvažovaním a rozumom. Teraz si definujeme, čo je súdnosť vo zmysle KS (ako bola definovaná súdnosť v KČR?) Str. 33 – „Soudnost vůbec je schopnost myslet to, co je zvláštní, jako obsažené v obecném. Je-li dáno obecné (pravidlo, princip, zákon), pak je ta soudnost, která to, co je zvláštní, pod toto obecné subsumuje (také tehdy, když jako transcl. soudnost a priori udává podmínky, za nichž je subsumpce pod obecno jedině možná) soudností učujíci. Je-li však dáno jen to, co je zvláštní, k němuž má být nalezeno obecné, pak je soudnost pouze reflektujíci.“ Kant tu rozlišuje tzv. určujúcu a reflektujúcu súdnosť. Rozdiel medzi tými dvoma je v tom, či začneme od toho zvláštneho alebo od toho všeobecného. Pokiaľ ideme od zvláštneho a postupujeme k všeobecnému, jedná sa o súdnosť reflektujúcu.

To všeobecné je vždy nejaký pojem, zákon, princíp. To zvláštne môže byť jednotlivý názor alebo tiež nejaký menej všeobecný pojem ako ten všeobecný. Môže sa teda jednať o vzťah medzi názorom a pojmom, alebo medzi menej všeobecným pojmom a všeobecným pojmom.

Príklad reflektujúcej súdnosti: Vidím nejaký vzdialený predmet, ktorý sa ku mne približuje a postupne oh môžem lepšie a lepšie určiť. Najskôr je to bodka, potom je to človek, beloch, ... až prídem k tomu, že je to môj známy napríklad. Takže od niečoho jednotlivého prichádzam ku niečomu všeobecnému.

Príklad druhej súdnosti: hľadám niečo na „písanie“. Tak sa začnem kukať po stole a hľadám nejaký názor, ktorý by splňoval tento pojem. Hľadám teda niečo konkrétne.

Pokiaľ chceme nájsť apriórny princíp súdnosti, nemôžeme ho hľadať v určujúcej súdnosti, pretože apriórny princíp súdnosti je daný v pojme, a ten pojem je daný rozvažovaním. Určujúca súdnosť žiaden apriórny zákon teda nemá, pretože všetko je určené rozvažovaním a schémou toho pojmu. Naopak v prípade reflektujúcej súdnosti zatiaľ žiadne pravidlo nemáme. Ako nájsť k niečomu jednotlivému niečo všeobecné. To jednotlivé je dané, a teraz kde vezmeme pravidlo, ktoré vybrať?

Pokiaľ teraz hľadáme niečo všeobecné niečo k naším názorom, môžeme teraz myslieť vo veľmi masívnych merítkach, a predstavme si, že k naším názorom (alebo všetkej skúsenosti) hľadáme ten najvšeobecnejší zákon (prírody). Na druhú stranu máme nejakú takú ideu, že takýto zákon bude existovať. Teraz sa pýtajme, kde sa v nás vôbec berie táto myšlienka o nájdení takéhoto zákona? Už iba to, že môžeme o takom zákone uvažovať. A ak existuje, musíme si položiť otázku: kto takýto zákon vytvoril?

K prichádza s myšlienkou, že za tým nemôže byť rozvažovanie jednotlivých ľudí, ale akýsi intelekt/rozvažovanie, ktoré je za celou prírodou. On syntetizuje za nás, my totiž o takomto zákone iba tušíme.

V našej skúsenosti môžeme rozpoznávať účely. To je práve výkon súdnosti. Hľadanie účelov v našich názoroch. Účel je vždy nejaký pojem. Účel je to, k čomu ta či ona vec je. Pokiaľ sme schopní súdiť v niečom zvláštnom, ... k tomu zvláštnemu hľadáme niečo všeobecné. Je to výkon reflektujúcej súdnosti. Pokiaľ nachádzame v produktoch prírody nejaké účely, potom musíme zároveň prijať myšlienku, že tam tie účely syntetizovalo nejaké rozvažovanie, ale nie naše, a že tie produkty prírody uspôsobil ten intelekt pre naše poznávacie schopnosti -> príroda je účelne usporiadaná pre nás.

V tomto uvažovaní, účelnosti prírody, budeme hľadať nejaký apriórny zákon, ktorý nemožno odvodiť zo skúsenosti, ale ktoré používame bežne pri posudzovaní prírody. Jeden je napríklad zákon parsinomie – všetko sa v prírode uberá najkratšou cestou. Toto ale nie sú empirické zákony. Sú to príklady zákonov súdnosti.

Ako to teraz celé súvisí s libostí a nelibostí? Každé nájdenie vyššieho alebo všeobecnejšieho zákona je spojené s apriori pocitom libosti. Inými slovami máme znateľné uspokojenie z toho, že objavíme nejakú predtým nepoznanú účelnosť v prírode. Samotné nájdenie takéhoto zákona nie je nutne doprevádzané pocitom libosti, ale skôr celková zohra takýchto zákonov je dôvodom vzrastajúceho tušenia, že tá príroda je usporiadaná pre nás. To bola prvá kapitola.

Teraz sa pozrieme, čím začína KS – analýzou rôznych súdov. Tak zamyslime sa nad nejakou predstavou, čo to vôbec je. To je akýkoľvek obsah mysle. Predstava je objektívna, ak sa vzťahuje k nejakému objektu a subjektívna je taká, ktorá sa vzťahuje k subjektu. Väčšina predstáv je obojakých. Subj. a obj. ni sú protiklady. V prvej časti pôjde o subj. predstavy, ktoré nie sú vo vzťahu k objektu. Sú výlučne subjektívne. Nemožno sa teda baviť o žiadnom poznaní.

A to, čo je na predstave subjektívne, je práve to, aký vyvoláva pocit libosti alebo nelibosti. Tento pocit libosti pramení práve z účelnosti tej predstavy. A keď myslíme účelnosť, myslíme tým účelnú formu, alebo z účelnosti bez účelu. Môžeme mať predstavu, z ktorej nám plynie pocit libosti, tušíme, že je

nejakým spôsobom usporiadaná, môže tam byť účel, ale my ho nemusíme vôbec poznať („Hentá stolička je super, ale neviem prečo.“. A presne takéto predstavy nazýva Kant „krásne“. Súd o týchto predstavách je tzv. estetický súd – ako súdime niečo, čo je účelné, pričom nepoznáme toho účel.

Teraz nasleduje analýza takejto predstavy. Kant vymedzuje štyri momenty estetických súdov podľa kvantity, kvality, relácie a reality. Niektoré tieto momenty sú ľahké, niektoré nie. Čo sa týka kvality, musí byť súd vkusu (estetický), musí byť súd úplne bez záujmu (??). Ide nám čisto o subjektívnu záležitosť, nám je jedno, či objekt skutočne existuje alebo nie, pokiaľ by existoval, jednalo by sa o objektívno-subj. predstavu. Nám stačí naša predstava. Keď povieme o niečom, že je to krásne, malo by nám byť jedno, či ten obraz visí u mňa doma na stene alebo v galérii.

Citát z par. 6. Vkus je ..

Takže to bolo kvality.

Teraz kvantita. Pokiaľ súdy posudzujeme podľa kvantity, je potrebné ich chápať ako všeobecné, hoci sa vzťahujú k jednotlivým veciam. Keď poviem „Táto ruža je krásna.“ to je súd, ktorý je súdom vkusu, je jednotlivý, ale vyjadruje všeobecné zalíbení, to je dané tým, že v podstate každý by mal s týmto súdom súhlasiť, pokiaľ ale sa jedná o čisté estetické súdy, do ktorých nie je primiešané žiadne zapáčenie. Keď poviem „Tento obraz je krásny“, hovorím o jednotlivine, ale všetci, ktorí súdia bez nejakého záujmu, sa musia so mnou zhodnúť – v tom tá všeobecnosť.

Teda sú podľa formy jednotlivé, ale vyjadrujú niečo všeobecné.

Relácie. Reláciu pri estetických súdoch má K na mysli účel tej predstavy. Účel je definovaný ako predmet pojmu, pokiaľ je tento pojem nahliadnutý ako príčina tohto predmetu (par. 10).

Môžeme teda hovoriť tzv. kauzalite pojmu vzhľadom k predmetu. Zavádza tu tretí druh kauzality – podľa účelu. Je to kauzalita, kde je nejaký pojem, z neho má vzniknúť ten predmet, pričom táto kauzalita je odlišná od tej zo slobody (kde je nejaký najvyšší morálny zákon, podľa ktorého sa má uskutočniť nejaké jednanie). Tak, a Kant teraz hovorí, že estetické súdy sa musia vzťahovať k účelnosti, ale nie ku konkrétnemu účelu. Účelnosť bez účelu znamená, že tá predstava má nejaké účelné usporiadanie, nepoznáme však ten konkrétny účel – nie je výsledkom toho konkrétneho súdu. Inými slovami, skúsme to v praxi.

To, že niečo je krásne neplynie z toho, že to bolo vytvorené podľa nejakého estetického pravidlá. Napríklad všetko, čo vzniklo na základe zlatého rezu, je krásne. To nie je pravda. Zlatý rez by bol iba pomocné pravidlo. Takéto pravidlá existujú, no negarantujú, že výsledné predmety sú krásne.

Štvrtý moment: modality. Hovorí, že estetické súdy sú nutné.

Súdy vkusu nemôžu byť spojené so žiadnym záujmom, sú všeobecné, vyjadrujú účelnú formu, účelnú kauzálnu formu a sú nutné.

Účelnosť estetických súdov je ... a jediné, čo nás zaujíma, je väzba k subjektu.

V druhej časti KS sa Kant zaoberá súdmi, kde tá väzba na konkrétny účel je. Tu pôjde o účelnosť s účelom. Takéto súdy nazýva Kant teleologické súdy. A základom takéhoto súdu je účelne usporiadanie našej predstavy, o kt. si môžeme myslieť, že vznikla za nejakým konkrétnym účelom. Teraz si predstavme niečo, čo by mohlo splňovať to, že to vzniklo ako sám účel pre seba. K hovorí, že to, čo je v prírode účelom same osebe (sú účelom iba pre seba, pre nič iné) sú živé organizmy. Veľká časť KS sa zaoberá živými organizmami (filozofiou biológie).

Ako môže teraz reflektujúca súdnosť vytvoriť most medzi praktickým a teoretickým užitím rozumu? Ako môže zákon reflektujúcej súdnosti viesť k zjednoteniu prírodnej a ... kauzlite? (rozriešenie tretej antinomie).

Pojem slobody nie je určujúci pre naše teoretické poznanie. Myšlienka niečoho nadzmyslového (nejakého rozvažovania, čo nám syntetizuje v prír. útv. ich účely) môže mať vplyv na naše zachádzanie so zmyslovým svetom. Môžeme povedať, že v tej hierarchii účelov, ktorú nachádzame v prírode, je tým konečným účelom pôsobenie kauzality zo slobody.

Inými slovami, vo vš. potravinových reťazcoch je konečným účelom to, že všetci by jednali podľa kat. imperatívu, a všetci by boli občania tzv. ríše účelov. Môžeme tu určiť, čo by malo existovať v zmyslovom svete ako cieľ všetkých účelných väzieb. A to je vytvoriť také podmienky, aby všetci mohli konať podľa kat. imp., a tak by vytvorili ideálnu spoločnosť.

Takže podmienkou, aby mohol ten konečný účel existovať vo zmyslovom svete je, že my sme schopní tú prírodu posudzovať účelne. Od jedinej bodky na tabuli až k navšeobecnejšej fyz. teórie a potom až k tomu, že všetci budú riešiť kat. imp.

Rozvažovanie sa vzťahuje k nadzmyslovému substrátu prírody, tým je rozvažovanie vec osebe. To nadzmyslové, čo je v uvažovaní, je však úplne neurčené, nemôžeme o ňom nič spoznať. Súdnosť nám dáva istú možnosť ako ďalej o tomto nadzmyslovom substráte myslieť – ako o substráte, ktorý

a rozum určuje ten nadzmyslový substrát praktickým zákonom. To, čo je teda jeho predmetom, môže byť príčinou niečoho, čo je vo svete (pomocou prakt. zákona). V tomto zmysle je súdnosť medzičlánkom medzi rozumom a

Nadzmyslový substrát môže byť príčinou jednania vo svete.