PhDr. Mária Pešeková – Katedra spoločenských vied, TU Košice Kapitoly zo všeobecnej sociológie Veda – je nielen nádherné dobrodružstvo poznania, ale aj sústavná kritika, metodická snaha a pravdivé a všeobecné poznanie v určitej vymedzenej oblasti konkrétnej skutočnosti. V novoveku 17. – 19. storočie - sa zakladala na predstave zákonitého správania skutočnosti, ktoré sa odhaľuje hypotézou a overuje sa opakovateľným experimentom. Výsledky možno merať a vyjadrovať matematicky tak, aby veda dovolila spoľahlivé predvídanie pomocou výpočtov. Vďaka tomu sa veda spojila s technikou a stala sa hlavným činiteľom na ovládanie prírody. Vedy sa navzájom odlišujú predmetom, metódou a pojmových aparátom – odbornou terminológiou. V súčasnosti možno vedy rozlíšiť na základe rôznych metód, resp. cieľov na - matematické, prírodné (empirické) a humanitné (spoločenské). Veda ako jediný celok zostáva nedosiahnuteľným ideálom. Veda má definovaný:

1. predmet, ktorý skúma a vysvetľuje, 2. metódy, pomocou ktorých tento predmet skúma, 3. terminológia – odborný pojmový aparát, ktorým pomenúva javy a súvislosti, ktoré

skúma a objavuje.

Poznatky aj teórie tvoria celok, systém, ktorý je usporiadaný. Je to dielo ľudského rozumu. Ak chceme pochopiť ktorýkoľvek systém vedy, musíme ovládať odborné pojmy. Tak je možno priblížiť sa k poznaniu tej, ktorej vedy, objavíme i súvislosti a vzájomné vzťahy v systéme. Toto poznanie môže človeka inšpirovať, obohatiť a zvyšuje i celkovú úroveň myslenia jednotlivca. Filozofia vedy - odbor, ktorý je orientovaný na problematiku vedeckého poznávania. Zahŕňa témy - štruktúra vedeckých poznatkov a jazyk vedy , vzťah medzi logikou , jazykom vedy a pravdou, prostriedky a metódy vedeckého poznávania - metodológia, vývoj vedenia, zmysel a história vedy, vzťah medzi vedou a človekom. Filozofia vedy ako samostatná vedecká disciplína sa rozvíjala od prvej polovice 19. storočia (J. S. Mill). Rozpracovanie problematiky sa spája s prácami B. Bolzana, E. Macha, H. Poincaré a iných. Na filozofiu vedy sa úzko viaže logický pozitivizmus a novopozitivizmus. Po druhej svetovej vojne sa dostala do popredia problematika vývoja vedy. K. R. Popper sa zaoberal povahou novodobej vedy – kritikou metódy indukcie a princípom falzifikácie. T. S. Kuhn formuloval teóriu vedeckých revolúcií ako striedanie paradigiem. Vo filozofii vedy sa prejavujú dve protichodné tendencie - pozitivizmus a scientizmus (filozofia orientovaná na vedu) a kritika klasickej a pozitivistickej vedy. Technika - súhrn ľudských činností, pracovných postupov, pracovných prostriedkov (výrobných nástrojov) a znalostí, ktoré umožňujú využívať prírodné bohatstvo na priemyselnú produkciu a výrobu hmotných statkov na uspokojovanie potrieb ľudí. Technika umožňuje človeku využitím znalostí prírodných zákonov odkrývať a lepšie využívať zdroje energie a surovín. Technika je špecifický ľudský fenomén, považuje sa za sprostredkujúci činiteľ, pomocou ktorého človek pôsobí na prírodu. Rozvoj techniky sa urýchlil v období priemyselnej revolúcie, výsledkom je industriálna spoločnosť.

Pôvodný grécky výraz Techné vyjadroval šikovnosť, zručnosť v remeselníckej a umeleckej práci. Nezužoval sa len na technológie a stroje, ako je tomu v súčasnosti. Aj v dnešných časoch je veľmi ťažké presne definovať pojem veda. Albert Einstein v roku 1931 napísal: Veda je niečo existujúceho a úplného. Je tou najobjektívnejšou vecou, akú človek pozná. Veda sa vyvíja, veda ako konečný cieľ, ku ktorému treba smerovať je tak subjektívna a psychologicky podmienená ako každá iná oblasť ľudského úsilia natoľko, že rôzni ľudia v rôznych epochách odpovedajú rôzne. Podľa Websterovho slovníka (1998 Webster´s unabridged dictionary New York: Random House, 1998) Veda je oblasť poznatkov, alebo štúdia, ktoré sa zaoberajú systematickým usporiadaným súborom skutočností alebo právd, z ktorých vyplýva pôsobenie obecných zákonitostí, ďalej je to systematické poznanie fyzikálneho a materiálneho sveta získané pozorovaním a experimentovaním, je to aj obecné systematizované poznanie, poznatky, napr. faktov, princípov, znalosti získané štúdiom, veda je špeciálna oblasť poznania, druh zručností, ktorá sa prejavuje presným používaním faktov a princípov. Vedecká metóda: Americká spoločnosť pre rozvoj vedy popisuje 13 princípov vedeckej metódy, nazýva ich vedecké postupy. Prvých osem je označených ako základné procesy, vo vhodnej podobe ich zvládnu i deti základných škôl. Ďalších päť je označených ako integrované procesy. Uvedené procesy sú vhodné pre skúmanie prírody, pri výskume spoločnosti sa tieto postupy modifikujú. Pozorovanie - je základom akéhokoľvek poznania, dá sa popísať ako zber informácií akýmkoľvek zmyslovým systémom alebo ich kombináciou. Pozorovanie zahŕňa aj výsledky. Musí sa ako každá iná ľudská zručnosť cvičiť. Pozorovanie a jeho výsledky sú pokiaľ možno objektívny popis objektívneho javu, nie vyjadrením subjektívneho názoru. Táto činnosť je predmetom zvyčajne náročného výcviku pozorovateľov vo všetkých odboroch. Meranie - je druh pozorovania, pri ktorom sa nejaký znak pozorovaného systému porovnáva so štandardom - príkladom je meter alebo gram. Triedenie - klasifikácia. Triedenie je zoskupovanie javov na základe ich pozorovateľných znakov. Javy, ktoré nejaký znak alebo väčší počet majú, sa zaraďujú do rovnakej množiny. Triedenie je náročnejšia metóda, pretože okrem spoločných znakov, musí nájsť hlbšiu na prvý pohľad nebadateľnú povahu systému, ktorého znaky sa pozorujú, merajú a triedia. Kvantifikácia - je to vyjadrenie pozorovaných javov číslami. Má dve výhody - ak niečo charakterizujeme číslami, klesá miera „prekladu" do slovných, obvykle menej určitých pojmov. Posudzovanie - hľadáme príčinu k vysvetleniu pozorovaného javu. To je ovplyvnené kultúrnym rámcom a črtami osobnosti. Predpoveď - zo známych informácií predvídame priebeh budúcich udalostí. Predpovedi sa musia dať testovať, inak nie sú prijateľné. Určenie vzťahov - pri výskume ide o určenie vzájomného vzťahu dvoch alebo väčšieho počtu premenných, napr. rýchlosť, čas a vzdialenosť.

Komunikácia - je súhrn zručností, ktoré umožňujú odovzdať zistenú informáciu v systematickej a prehľadnej podobe ako vzájomné vzťahy premenných. Integrované procesy: výklad alebo interpretácia - výklad je schopnosť rozlíšiť vnútornú povahu jednotlivých informácií a ich vzťahov, vyžaduje to tvorivé myslenie. Kontrola premenných - kontrola je schopnosť umožňujúca vyhľadať v pozorovanom systéme dôležitú vlastnosť, ktorá ovplyvňuje jeho správanie. Cieľom je dosiahnuť taký stav systému, pri ktorom sa prejaví ovplyvňovanie jedinej premennej. Operacionálna definícia - je popísaná v merateľných alebo pozorovateľných pojmoch. Význam definovaného pojmu musí byť jasný, definícia nevyžaduje interpretáciu. Príklad operacionálnej definície - inteligencia = výsledok IQ. Tvorba hypotéz - hypotéza je možné riešenie nejakej otázky alebo problému. Tvorbu hypotéz ovplyvňuje kultúrne zázemie ich tvorcov aj ich svetový názor. V súčasnosti nadobúdajú vedecké hypotézy charakter reťazcov príčin a následkov spojené s pozorovaním, z ktorého vyplýva záver. Experiment - je to systematické riešenie problémov, experiment sa považuje za synonymum algoritmu, ktoré sa hovorí vedecká metóda v užšom slova zmysle. Má päť základných krokov - problém - hypotéza - predpoveď - overenie alebo testovanie predpovedi - vyhodnotenie hypotézy, nezávislé pracoviská to preveria, ak sa potvrdí, vzniká nová vedecká teória. Sociológ Robert Merton (1942) popísal základné pravidlá správania a uvažovania vedeckej komunity. Sociológia – prvá časť slova zložených slov s významom, spoločnosť, spoločenský, sociálny, druhá časť – logos , znamená slovo, veda. Sociológia – veda o spoločnosti, o spoločenských javoch, spoločenských vzťahoch a o zákonitostiach jej vývoja. V skúmaní spoločnosti sa sociológia prelína s ďalšími spoločenskými vedami – etnológia, história, politológia, ekonómia, psychológia, atď. Jej špecifickou črtou je, že sa sústreďuje najmä na poznávanie pravidiel fungovania sociálnych skupín a na zisťovanie funkcionálnych, alebo symbolických vzťahov medzi spoločenskými faktormi. Ako samostatná vedecká disciplína vznikla v polovici 19. storočia. Jej vznik podmienila nová spoločenská situácia, ktorá sa v najrozvinutejších európskych krajinách vytvorila ako dôsledok prechodu od tradičnej spoločnosti k spoločnosti modernej. Moderná spoločnosť vytvorila nielen základné podmienky na kritické skúmanie existujúceho usporiadania sociálnych vzťahov, ale zároveň vyvolala i dopyt po novom type poznania, ktoré je potrebné na riešenie krízových situácií. Pre sociológiu je typické, že od okamihu svojho vzniku bola disciplínou vnútorne metodologicky a tematicky diferencovanou. Jej vývoj nie je preto kumuláciou preverených poznatkov, ktoré by boli všeobecne prijímané (ako je to samozrejmé v prírodných vedách), ale prebieha v stálom stretu rôznych, niekedy aj protikladných koncepcií, napr. pozitivizmus a marxizmus.

Všeobecná sociológia – teoretická sociologická disciplína, ktorá sa zaoberá najvšeobecnejšími javmi, pojmami, teóriami, je základom pre všetky ďalšie špecializované obory – z hľadiska východiskových teórií, pojmov a metód skúmania. Sociológia aplikovaná – špeciálne sociologické disciplíny – sociológia rodiny, práva, spája empirické výskumy so všeobecnou sociologickou teóriou. Sociológia je vedecká disciplína, ktorá skúma spoločnosť v najširšom slova zmysle. Za jej zakladateľa je považovaný francúzsky filozof Auguste Comte (1798 – 1857) - usiloval sa vytvoriť vedu o spoločnosti, ktorá by bola schopná odhaliť zákony spoločenského života a prostredníctvom tejto vedy chcel reformovať spoločnosť. Bol predstaviteľom pozitivizmu. Tento myšlienkový prúd uznáva jedinú metódu – presné vedecké skúmanie, na základe ktorého možno dospieť k ozajstnému poznaniu skutočnosti. Pozitivizmus ako teória vedy obmedzuje vedecké bádanie na vonkajšie javy a zrieka sa poznania podstaty vecí, pretože Comte bol presvedčený, že do vedy nepatria otázky o podstate a príčinách vecí, pretože na tie nemožno odpovedať na základe faktov. Namiesto poznávania príčin zdôrazňuje objavovanie zákonov – stálych vzťahov medzi javmi, obmedzuje sa na relatívne poznanie a vedeckej oblasti pripisuje praktické úlohy – predvídanie budúcich javov na základe zákonov. Vzorom pre sociológiu sa podľa A. Comta má stať fyzika. Prostredníctvom experimentov a matematických výpočtov môže fyzik odvodiť univerzálne platné zákony. Comte uvažuje o šiestich základných vedách matematika, astronómia, fyzika, chémia, biológia a sociológia. Všetky uvedené vedy sú už podľa Comta pozitívnymi vedami, sociológiu je potrebné vytvoriť. Comte vnímal sociológiu ako vedu o spoločenských javoch, toto však bližšie nedefinoval, tým boli hranice obsahu sociológie stanovené veľmi zoširoka. Spoločnosť chápal ako zložitý organický celok spojený všeobecným súhlasom (consensus universel) - ako celok harmonicky fungujúci navzájom závislých častí, ktoré sa potrebujú a navzájom sa dopĺňajú. Poukázal ako pristupovať k skúmaniu predmetu sociológie, ktorým je spoločnosť. Sociológia, ktorú chcel Comte koncipovať, je ďalším vývinovým stupňom vedy. Veril, že sociológia bude určitým prehĺbením a zavŕšením všetkých vtedajších poznatkov. Bude aj celkom špecifickou vedou. Predmetom jej záujmu bude človek – bytosť biologická, ale aj sociálna, ktorú formujú dejiny. Človek je tvor spoločenský, to už možno nájsť aj v dielach klasických gréckych filozofov. Čo to znamená, že človek je tvor spoločenský? Okrem iného aj tak, že si vytvára vzťahy k ľudom okolo seba, k svetu okolo seba, vytvára si vzťahy k rôznym hodnotám v spoločnosti. Generácie ľudí vytvorili postupom času určité pravidlá, spoločenský poriadok, ktorým sa mal riadiť život v spoločnosti. Sociálne javy sú zviazané s históriou, preto sú komplexnejšie než javy prírodné. Vedu o spoločnosti koncipuje Comte ako súčasť svojej teórie o historickom vývine poznania ľudstva, ale aj ako reakciu na stav spoločnosti svojej doby. Ten považoval za kritický. Cieľom vedy o spoločnosti je vytvoriť systém teoretického poznania. Ten bude možné využiť v politike – čo povedie následne k rýchlemu prekonávaniu kríz, s ktorými spoločnosť zápasí pri svojom civilizačnom vývine. Vo svojich ranných spisoch označuje Comte tuto vedu názvom – s o c i á l n a f y z i k a. V roku 1839 použil pojem sociológia vo svojom Cours de la philosophie positive – 4. zv. Sociológia sa zoberá spoločnosťou, skúma ju z hľadiska sociálnej statiky a z hľadiska sociálnej dynamiky.

Sociálna statika skúma podmienky života spoločnosti, študuje štruktúru spoločenského usporiadania, identifikuje tri opory spoločenského poriadku – rodina – základná stavebná jednotka spoločnosti – založená na citových väzbách, štát založený na energickom jednaní a cirkev. Základom moci štátu je energická sila, ktorá však nestačí pre zaistenie sociálneho poriadku, musí tu byť ešte ďalší rozmer a to je moc duchovná. Jej zdrojom je náboženstvo. Jedine to môže ľudí zjednocovať a pomáhať človeku nachádzať harmóniu so sebou samým aj s inými ľuďmi. Náboženstvo umožňuje ľuďom prekonať ich egoizmus a presiahnuť seba samého v láske k blížnemu. Je to veľmi dôležitý prvok, ktorý spája celú spoločnosť. Náboženstvo stojí priamo pri koreni sociálneho poriadku. Žiadna svetská moc nemôže dlhodobo fungovať bez podpory duchovnej moci. Sociálna dynamika - analyzuje zákony vývinu, ktorými spoločnosť prechádza. Comte uvažuje o troch štádiách, ktorými spoločnosť prechádza. Je to stále v súvislosti troch pilierov spoločnosti – rodina – štát - cirkev. 1. teologické štádium – malo tri fázy – fetišizmus, polyteizmus, monoteizmus. V období fetišizmu bola ustanovená rodina a spolu s ňou sa začali vytvárať vo vzťahoch medzi rodičmi a deťmi aj tie vlastnosti, ktoré neskôr umožnili vytvoriť autoritu celého štátu. V období polyteizmu bolo jeho hlavným prínosom založenie mesta – t.j. prvej formy štátu a rozvoj inštitúcie pozemkového vlastníctva. V tomto období došlo k zásadnej zmene v spôsobe ľudského spolunažívania. Poriadok domácnosti bol nahradený politickým poriadkom. Poriadok založený na domácnostiach fungoval vďaka prirodzeným sympatiám, vzťahom, ktoré existujú medzi členmi – to je kvalita, ktorú dokáže produkovať len rodina a bez nej by širšia spoločnosť fungovať nemohla. Politický poriadok naopak predstavuje veľmi diferencovaný útvar, ten možno udržať dohromady len pomocou sily štátnej moci. 2 . štádium je metafyzické - to je obdobie „západnej revolúcie“, ktoré Comte kladie do obdobia 1300 – 1800. V priebehu tejto etapy sa mení celkový stav spoločnosti - civilizácia prechádza z vojenskej na priemyselnú. Tento obrovský prerod je vlastne nezamýšľaným dôsledkom úsilia vlád strážiť systematicky viac ekonomickú sféru ako finančný zdroj nutný pre udržanie armády a vedenie neustálych vojen. Vládcovia sa z dôvodov mimo ekonomických stávajú postupne zodpovednými správcami verejného bohatstva. 3. Pozitivistické štádium – vedenie je založené na pozorovaní, ktoré je realizované vedeckými metódami. Duchovnými vodcami spoločnosti sa stávajú vedci. Najvýraznejšou sociálnou jednotkou je priemysel s priemyselníkmi, ktorí sú svetskými vodcami. Základom všetkých aktivít sa stáva výroba. Základný fenomén sociálnej integrácie je vzájomná závislosť, ktorá sa stále viac rozširuje zo štátu na celú ľudskú rasu. V tejto periodizácii prevažuje plynulosť nad diskontinuitou. Každé predchádzajúce štádium pripravuje podmienky pre štádium nasledujúce. A. Comte bol presvedčený, že spoločnosť funguje len vďaka súhlasu všetkých svojich členov. Základný hodnotový konsenzus je princíp, ktorý zabezpečuje fungovanie spoločnosti. A. Comte a jeho dielo býva považované za historické a prekonané. Napriek tomu môže stále inšpirovať, nielen odborníkov, ale i náhodných záujemcov. Emil Durkheim – (1858 – 1917) - francúzsky sociológ, sociológia má mať svoj vlastný predmet, aj metódy skúmania, má sa zaoberať sociálnou realitou, ktorej prvkami sú sociálne fakty. Sociálne fakty sú tie zložky sociálneho života, ktoré sú schopné vyvíjať vonkajší tlak na jedincov a pritom majú svoju vlastnú existenciu, nezávislú od individuálnych prejavov jednotlivcov – napr. právo, náboženstvo, jazyk, umenie, móda – sú odlišné od biologických, psychologických či individuálnych javov.

Sú to fakty kolektívneho vedomia, ktoré vznikajú hromadením a prelínaním individuálnych vedomí. Kolektívne predstavy však nemožno spätne previesť na individuálne vedomie. Vedľa faktov kolektívneho vedomia, ktoré E. Durkheim považoval za skutočnosť sui generis / svojho druhu, rozlišoval i materiálne fakty – morfologické – stavbu, formu zložiek osobnosti, jej štruktúru. Podľa E. Durkheima spoločnosť nie je jednoduchým súhrnom jednotlivcov, má nad nimi prevahu. Svojimi vlastnosťami je špecifická a bohatšia, odlišuje sa od vlastností jednotlivcov, ktorí ju tvoria. Vnútornú súdržnosť spoločnosti zabezpečuje sociálna solidarita. E. Durkheim vychádzal pri tvorbe metodológie sociológie z poznania prírodných vied, ich induktívna metóda – tj. formulovanie všeobecných téz a záverov na základe zovšeobecnenia jednotlivých prípadov a princíp pozorovateľnosti sa mali uplatniť aj v sociológii. Tá mala skúmať sociálne javy objektívne, nezávisle od ich subjektu „ako veci“. (Tento prístup kritizuje neskôr Raymond Aron - r. 1967) Cieľom sociológie nie je iba opis sociálnych javov, prostredníctvom objektívnych ukazovateľov, ale stanovenie príčinných súvislostí a zákonov. Na základe svojich teoretických a metodologických princípov E. Durkheim skúmal funkcie a následky rastúcej deľby práce v spoločnosti, úlohu posvätného v sociálnom živote, problematiku samovraždy a ďalšie sociálne javy. Významné diela E. Durkheima: Pravidlá sociologickej metódy – Les Regles de la méthode sociologique – 1895, O samovražde – Le Suicide – 1897, De la Division du travail social – O spoločenskej deľbe práce – 1893 - v tejto štúdii E. Durkheim analyzuje deľbu práce ako sociálny fenomén, na základe ktorého vzniká medzi členmi spoločnosti nový druh solidarity. Zatiaľ čo v spoločnostiach s „mechanickou solidaritou“ - v prírodných spoločnostiach sú si jedinci podobní, v spoločnostiach s „organickou solidaritou“ – v moderných spoločnostiach, vykonávajú rozdielne činnosti, preto sú na sebe navzájom závislí. S odkazom na ľudský organizmus a jeho rôzne pre život dôležité orgány, Durkheim označil túto solidaritu ako organickú. Deľba práce medzi ľuďmi vytvára putá solidarity. Rozvoj individuálneho vedomia v spoločnostiach s organickou solidaritou spôsobuje slabnutie kolektívneho vedomia a v prípade, že nebude udržaná relatívna rovnováha medzi uvedenými druhmi vedomia, môže dôjsť k oslabeniu solidarity. Durkheim bol presvedčený, že sociológia má slúžiť predovšetkým potrebám účinnej socializácie jedincov do spoločnosti. Vzdelanie, ktorému pripisoval veľký význam, má plniť funkciu, ktorú od neho očakávali už osvietenci – neinformovaným laikom má osvetľovať smer vývoja spoločnosti, vysvetľovať im ich miesto a poslanie v ňom. Cieľom je čo najplynulejšia adaptácia jedincov na potreby spoločnosti a na plnenie funkcií, ktoré sú im v spoločenskom systéme pridelené. Durkheim sa zoberal otázkami integrity a regulácie sociálneho poriadku a tieto myšlienky sú i dnes veľmi aktuálne. Max Weber (1864 – 1920) mal hlboké poznatky z klasickej filozofie, teológie, ekonomických teórií a hospodárskych dejín, teórie práva, právnych dejín, mal encyklopedické poznatky z oblasti antiky i moderných dejín, mal prehľad o dejinách Ázie, mal rozsiahly prehľad o vtedajšej sociologickej produkcii a sledoval psychologické teórie. Sociológiu chápe ako vedu o sociálnom správaní. Táto veda má vysvetľovať príčiny, priebeh a dôsledky sociálneho správania, to je také správanie, ktorému účastníci prikladajú určitý zmysel a jeho priebeh overujú podľa reakcií iných. Hlavným problémom je skúmať zmysel, ktorý tomuto správaniu sám aktér pripisuje. Nástrojom, ktorý môže byť použitý pri výklade udalostí je pre Webera ideálny typ. Toto označenie nemožno chápať doslova, nie je to ani morálna kategória, ani štatistický priemer, neodráža konkrétnu realitu a práve vďaka tomu, že je v tomto zmysle fiktívny a nereálny, umožňuje vytvárať hypotézy o povahe skutočného diania, umožňuje sledovať reálny vývoj a vysvetľovať dôležité prvky empirickej skutočnosti. Ideálne typy M. Webera možno zoradiť podľa stúpajúcej úrovne zovšeobecnenia:

1. Tie najkonkrétnejšie slúžia pre výklad javov, ktoré existovali len v špecifických historických etapách a zvláštnych kultúrnych oblastiach. Môžeme sem zaradiť ideálny typ mesta Západu, protestantskej etiky alebo moderný kapitalizmus.

2. Obecnejšie ideálne typy obsahujú abstraktné prvky sociálnej reality, ktoré sa môžu vyskytovať v rôznych historických a kultúrnych kontextoch. V tejto rovine pracuje M. Weber napríklad s konceptom byrokracie alebo feudalizmu.

3. Najobecnejšie a najabstraktnejšie sú vysoko racionalizované, ale práve preto empiricky neidentifikovateľné konštrukcie určitého typu správania. Sem patria tvrdenia ekonomickej teórie o správaní človeka ako typu homo oeconomicus.

Významné sú aj analýzy M. Webera, ktoré sa týkajú byrokracie a jej fungovania. Charakterizoval ju ako racionálnu organizáciu, využívajúcu špecializovaných kvalifikovaných ľudí .Koordinácia a kontrola sa opierajú o vedomosti a dokonca aj neosobné - formálne vzťahy a reálne predvídanie perspektív celej organizácie .Pracovný postup je presne rozdelený do najmenších detailov, nič nie je ponechané na náhode alebo improvizácii. Pracovný postup je vopred stanovený a všetci sú povinní ho dodržiavať. Efektivita, predvídateľnosť a kvantum, to sú dôležité znaky byrokracie, spolu s formálnou kontrolou všetkých zúčastnených Sociológia a iné spoločenské vedy: Filozofia – gréc. slovo filos = milujúci, sofia = múdrosť - pôvodne láska k múdrosti, neskôr vedecká disciplína, ktorá má zvláštne dominantné postavenie medzi ďalšími vedeckými disciplínami. Tradičné vymedzenie filozofie ako náuky, ktorá hľadá odpovede na najzákladnejšie problémy sveta, spoločnosti, človeka a ich poznania je v súčasnosti odmietané s ohľadom na teoreticko – metodologický pluralizmus vied. Pre sociológiu je vzťah k filozofii veľmi dôležitý, mohla využiť systematický prístup k poznaniu a vyčlenila sa z tejto vedy, podobne ako mnohé ďalšie vedecké disciplíny – psychológia, pedagogika ... História – má rovnaký predmet ako sociológia, ale sústreďuje sa najmä na minulosť, na dejiny spoločnosti. Tie je potrebné prezentovať v širších súvislostiach. Ten istý historický fakt môže byť interpretovaný rôznym spôsobom. Sociológia sa zaoberá najmä súčasnou spoločnosťou a výhľadom do budúcnosti. Minulá spoločnosť je síce pre sociológa významná, ale len do tej miery, do akej ovplyvňuje súčasnú. Psychológia – predmetom jej skúmania je jedinec a jeho psychika, vnútorné psychické procesy ľudí – vnímanie, myslenie, pamäť, predstavivosť. Sociológia sa tiež zaoberá človekom, veď spoločnosť je tvorená ľuďmi, usiluje sa o širší pohľad, zachytiť súvislosti rôznych vzťahov medzi ľuďmi a v celej spoločnosti. Sociológia vychádza z niektorých poznatkov, ktoré objavili psychológovia a naopak – sociológovia poskytujú pre psychológov poznanie, ktoré im umožňuje vnímať širšie súvislosti. Sociálna psychológia - vedecká disciplína, ktorá stojí na rozhraní medzi sociológiou a psychológiou. Skúma vplyv spoločenskej determinácie správania na psychiku alebo vedomie jedinca, regulačný vplyv psychiky na sociálne vzťahy jedincov. Politológia – ktorá je vedeckou disciplínou užšieho zamerania. Sústreďuje sa na procesy získavania a uplatňovania moci v spoločnosti, na politické systémy spoločnosti.

Sociológia študuje politické inštitúcie tiež ako súčasť spoločenského života. Ekonómia – vedecká disciplína, ktorej predmet skúmania je užší, pretože sa sústreďuje na ekonomický systém spoločnosti, výrobu, rozdeľovanie, spotrebu tovaru a služieb. Vzájomné pôsobenie ľudí a sociálne vzťahy v ekonomických procesoch sa ekonómia zaujíma len minimálne, to je úloha sociológie, poprípade ďalších špeciálnych disciplín – napr. sociológia práce, psychológia práce, sociológia podniku. Kultúrna antropológia – veda, ktorá sa zaoberá kultúrou spoločnosti v najširšom význame, sústreďuje sa najmä na spoločnosti tradičné, pred literárne. Predmetom sociológie ako samostatnej vedeckej disciplíny je - s p o l o č n o s ť, spoločenské javy. Čo je to spoločnosť? Ako ju chápať ? Tento pojem v najširšom slova zmysle je synonymum pre ľudstvo ako celok, pre ľudský rod, pre najväčšiu spoločenskú skupinu, do ktorej sa môže človek zaradiť. V antike sa o spoločnosti uvažovalo na úrovni polis, ktorá bola identická so spoločnosťou. Aristoteles definuje polis ako sebestačné spoločenstvo. Kladie aj základnú otázku - čo tvorí jej podstatu, pôvod jej jednoty a podmienky jej kontinuity v čase. V stredoveku sa neodlišovala spoločnosť od politického spoločenstva. Jedinec patril k cirkvi a určitému politickému spoločenstvu. Rodina mala špecifické postavenie prirodzenej skupiny. Rozlíšenie politického spoločenstva prezentovaného štátom a spoločnosťou sa objavilo až v renesancii a vrcholilo v 17. až 19.storočí. Vtedy bol štát vnímaný ako podstatný, ale predsa len segment spoločnosti. G. W. F. Hegel vytvoril pojem občianska spoločnosť ako protiváhu pojmu štát. Spoločnosť je podľa Marxa permanentné riešenie sociálneho a triedneho konfliktu. Jeho ponímanie spoločnosti nie je celkom jednoznačné, Marx a neskôr Lenin odmietajú pojem spoločnosť ako nefunkčnú abstrakciu. Spoločnosť podľa Marxa nie je suma indivíduí, ale suma spoločenských vzťahov medzi nimi, najdôležitejšími sú výrobné vzťahy. Na miesto abstraktného pojmu spoločnosť – používa Marx pojem – spoločensko - ekonomická formácia. Tento pojem má presne vystihnúť konkrétne historický typ usporiadania spoločenských vzťahov. V súčasnosti existujú rôzne ponímania spoločnosti v sociologickej literatúre. Napríklad spoločnosť ako štruktúra – t.j. sieť sociálnych inštitúcií, spoločnosť ako rekurencia, tj. opakovanie a permanentné riešenie prežitia – vzorce správania, hodnoty, normy sa kryštalizujú v inštitúciách a pôsobia dlhodobo. Spoločnosť môže byť vymedzená aj ako sieť spoločenských vzťahov, spoločnosť definovaná ako súbor spoločenských skupín a vzťahov medzi nimi. Spoločnosť vnímaná ako kultúra – spoločne vytvárané a zdieľané hodnoty vzorce, ktoré tvoria základ každej spoločnosti. Možnosti analýzy sú viaceré, záleží na prvkoch, ktoré sú zvolené ako predmet skúmania. Sociológia používa pojem spoločnosť v súvislosti s bližším označením – globálna spoločnosť, moderná spoločnosť, tradičná spoločnosť atď. Vo všeobecnosti platí, že ponímanie pojmu spoločnosť závisí na základných teoretických východiskách používateľa. Spoločenský život - súhrn javov, ktoré vyplývajú zo vzájomného pôsobenia jednotlivcov aj pospolitostí existujúcich v určitom priestore. Je ovplyvňovaný prírodnými podmienkami, ekonomickými a kultúrnymi.

1. Prírodné základy spoločenského života: A . - biologické faktory – vlastnosti ľudského organizmu, vlastnosti fyziologických procesov, ktoré v ňom prebiehajú, mechanizmy dedičnosti, pudy, sklony, potreby vyplývajúce z vlastností organizmu a fyziologických procesov. Človek, aby mohol žiť, musí uspokojovať svoje základné potreby. Jeho život má začiatok a koniec, nenarodí sa ako hotová bytosť, ale sa jeho organizmus postupne vyvíja. Ľudia sú rôzni nielen stavbou organizmu, farbou pleti, ale i rôznymi vlastnosťami organizmu, ktoré sú odovzdávané biologickým dedením ďalším potomkom. Človek musí uspokojovať svoje biologické potreby aby mohol ako živočíšny druh existovať, to ho vedie k aktivite. Okrem týchto potrieb má človek aj potreby iného druhu. Ako biologický organizmus je človek súčasťou prírody. B. – geografické faktory – spoločenského života – lebo geofyzikálne faktory – klíma, tlak vzduchu, vlhkosť, dĺžka slnečného svitu, rastlinstvo, zvieratá, typ pôdy, vodné zdroje, minerálne bohatstvo. Bezprostredné okolie ovplyvňuje hospodársky vývin, ovplyvňuje či sa ľudia živia pastierstvom, poľnohospodárstvom, či nachádzajú dostatok surovín pre rozvoj priemyslu, či existujú prirodzené komunikácie. Podnebie má vplyv na aktivitu človeka, veľmi horúce podnebie, veľmi chladné sa odráža s rytme spoločnosti, spôsobe života. C – demografické faktory - demografia – špecializovaný odbor štatistiky zoberajúci sa obyvateľstvom – natalita, mortalita, prírastok obyvateľstva, hustota atď.

Zhrnutie: biologické vlastnosti organizmu a v ňom prebiehajúce procesy, geofyzikálne podmienky a demografické procesy tvoria základ spoločenského života ľudí. Určujú jeho možnosti a hranice, ale neurčujú spoločenské procesy jednoznačne a nezameniteľne. Spoločenský život je ovplyvňovaný množstvom rôznych síl a prírodné javy a procesy predstavujú jednu veľmi významnú časť. 2. Ekonomické faktory spoločenského života – človek je schopný prispôsobiť sa podmienkam, v ktorých žije a dokonca ich aj pretvára. Cieľavedomou činnosťou mení elementy prírodného prostredia v prostriedky k uspokojovaniu svojich potrieb, v materiálne statky potrebné k životu – tento proces označujeme ako výrobný proces. Produkcia materiálnych statkov tvorí nutný základ spoločenského života. Bez neho by ľudské pospolitosti nemohli existovať. Človek potrebuje pri práci aj pracovné nástroje. Pracovný proces obsahuje tri základné prvky: 1. cieľavedomú činnosť – t.j. samotnú prácu, 2. predmet, ktorý človek prácou pretvára, 3. nástroje, ktoré pri práci používa. Pracovný proces pretvára aj samotného človeka. Nástroje, ktoré človek pri práci používa sa označujú ako výrobné nástroje. Zmeny v používaní výrobných nástrojov, aj zmeny samotných nástrojov vyvolávajú zmeny v štruktúre pracovných síl. Pracujúci ľudia a výrobné nástroje tvoria výrobné sily spoločnosti. Produktívna práca vedie v spoločnosti k deľbe práce k vzniku vzťahov medzi ľuďmi. Výrobné vzťahy predstavujú veľmi zložitú a komplikovanú sieť zväzkov a závislostí, v ktorých sú ľudia podieľajúci sa na výrobnom procese aj procese výmeny a rozdeľovania statkov. Tak vzniká zložitá štruktúra závislostí medzi ľuďmi. Výrobné sily a vzťahy vytvárajú ekonomický základ pre ďalšie vzťahy medzi ľuďmi. Nie všetky sociologické školy a sociológovia uznávajú, že medzi ekonomickou základňou výrobných síl a výrobnými vzťahmi existujú priame závislosti. Zhodujú sa v názore, že ekonomická základňa je dôležitá z hľadiska uspokojovania elementárnych potrieb a umožňuje aj rozvoj v iných oblastiach života spoločnosti. Medzi prírodnými a ekonomickými základmi spoločenského života existujú určité závislosti.

3. Kultúrne faktory – ovplyvňujú javy a procesy spoločenského života – pojem kultúra pochádza z latinského cultura agri a znamená pôvodne obrábanie polí. V tomto význame sa používa ja naďalej v biologických vedách a v poľnohospodárstve. Pojem kultúra sa požíva ak sa jedná o starostlivosť o ľudské obyčaje a spôsoby správania a ich zušľachťovanie. Z filozofického hľadiska- kultúra je všetko to, čo človek vytvoril, čo samo v prírode nevyrástlo. Rozlíšenie medzi prírodou a kultúrou sa stalo základom delenia vied – na vedy prírodné a humanitné. Niekedy sa termín kultúra používa v zúženom slova zmysle – veda, umenie, literatúra, náboženstvo, politika... V každodennej komunikácii sa používa rozlíšenie na kultúru materiálnu a duchovnú. Materiálna kultúra sa označuje ako civilizácia, je to súbor výtvorov uspokojujúci materiálne potreby – pracovné nástroje, predmety denného užívania, bývanie, odev.... Duchovná kultúra je produkt snáh po ideáloch krásy, dobra, spravodlivosti, zvyky, inštitúcie... Rímsky filozof Marcus Tullius Cicero r. 45 pred Kristom v Tuskulských rozhovoroch použil pojem kultúra v súvislosti s filozofiou – nazval ju kultúrou ducha. Dnes sa tento pojem používa v mnohých vedeckých disciplínach – napr. psychológii, sociálnej psychológii, pedagogike, histórii, antropológii aj v sociológii. Kultúra je súhrn hodnôt duchovných i materiálnych, ktoré človek vytvoril v priebehu svojho historického vývoja vrátane noriem, vzorov správania, ktoré boli prijaté v určitej spoločnosti a sú odovzdávané ďalším pokoleniam. (Szczepanski) Kultúra je vždy lokalizovaná v priestore aj v spoločnosti. Neexistuje mimo ľudské pospolitosti. Až na malé výnimky - napríklad prírodné národy, ktorých systém kultúry je uzavretý, väčšina kultúrnych systémov je otvorená, prijíma nové hodnoty i vzory správania. Najmä prostredníctvom trhu sa kultúra obohacuje o nové hodnoty i vzory správania. Každá kultúra vníma seba samu ako najdokonalejšiu. Každá kultúra je jedinečná, neopakovateľná, originálna. Vedecký prístup ku kultúre odmieta hodnotiť jednotlivé kultúry z hľadiska významu. Nemožno tvrdiť, že kultúra Afriky je viac alebo menej ako kultúra Európy. Kultúra ovplyvňuje život jedinca i pospolitosti. Tento vplyv sa realizuje rôznymi cestami: socializáciou a formovaním osobnosti jedinca, vytváraním a určovaním hodnôt, prostredníctvom vzorov činnosti a správania, vytváraním modelov inštitúcií. Osobná kultúra jedinca - je súhrn hodnôt, myšlienok, vzorov správania, jeho metód práce a výtvorov jeho činnosti. Osobná kultúra musí byť súčasťou pospolitosti, ale každá spoločnosť dovoľuje jednotlivcom v určitej hranici originálnosť, odchýlky od všeobecne uznávaných vzorov. Hodnota - termín, ktorý sa objavuje v etike, ekonómii, sociológii, ale aj v iných vedeckých disciplínach. Je to niečo, čomu človek pripisuje význam. Môže to byť čokoľvek. Kultúrne dedičstvo – je odovzdávané ďalším generáciám, je časťou systému kultúry, ktorá sa osvedčila. Napr. aktuálna móda prechádza do kultúrneho dedičstva nanajvýš v podobe muzeálneho objektu. Niektoré idey, predstavy, umelecké diela, literárne diela, vedecké teórie, architektonické výtvory atď., tvoria jadro kultúrneho dedičstva. Kultúra pôsobí na spoločenský život i prostredníctvom modelov správania, inštitúcií, predmetov, umeleckých diel a pod. Vzor správania - v určitej kultúre znamená prijatú a ustálenú regulárnu formu javov. Je to ustálená schéma, ktorá umožňuje pochopiť správanie ľudí.

Model – je určitým obrazom alebo symbolickým zobrazením žiaducej schémy, s ktorou sú spojené hodnoty a to je potrebné napodobňovať a opakovať. Prijaté modely určujú slohy v umení, architektúre, rozhodujú o organizácii inštitúcií, tvoria základ pre porovnanie a oceňovanie. Kultúra je nad prírodnými silami a faktormi, nad ekonomickými základmi, poskytuje človeku i skupinám symboly, hodnoty, ovplyvňuje obsah myslenia, určuje potreby, ktoré vznikajú po uspokojovaní základných biologických potrieb. Pod vplyvom troch systémov faktorov - prírodných, ekonomických a kultúrnych sa formuje osobnosť človeka. Spoločenský život je súborom javov a procesov prebiehajúcimi medzi ľuďmi, ktorí tvoria konkrétnu spoločnosť. Pri analýze kultúr sa najčastejšie vychádza z ponímania hodnoty č l o v e k a, č a s u, p r í r o d y. Rozdiely medzi kultúrou Východu a Západu možno pochopiť na základe analýzy uvedených hodnôt. Sociálna štruktúra - je usporiadanie relatívne stálych sociálnych prvkov sociálneho systému, ktoré charakterizujú povahu celého systému. Tento pojem umožňuje odlíšiť stabilné prvky od relatívne premenlivých. Vo všeobecnej rovine je tento pojem používaný v zmysle organizácie jednotlivých častí v rámci celku. Sociálnu štruktúru možno chápať ako systém sociálnych vzťahov medzi skupinami. Sociológovia sa zhodujú v tom, že spoločnosť je hierarchizovaná, nezhodnú sa v spôsobe akým analyzujú sociálnu štruktúru. Jedným z možných prístupov je analýza na základe rôznych skupín. Čo možno chápať pod pojmom sociálna skupina? Sociálna skupina - je dôležitý sociologický pojem, prostredníctvom ktorého sa dá priblížiť k poznaniu sociálnej štruktúry, celej spoločnosti, ale i podniku. Je definovaná ako spoločenstvo troch alebo viac jedincov, medzi ktorými existuje určitý spoločenský vzťah. Vzhľadom k tomu, že vzťah môže objektívne existovať, ale jedinec si ho nemusí uvedomovať, je dôležité pri definícii skupiny aj podmienka nutnosti vzájomnej psychickej väzby, to znamená uvedomenie si existencie vzájomných vzťahov medzi členmi. Objektívne vymedzenie sociálnej skupiny je potrebné doplniť kategóriou vedomia, ktoré predpokladá subjektívnu a uvedomelú spoločenskú väzbu, inými slovami sebauvedomenie skupiny. Pre skupinu sú dôležité hodnoty, ciele, normy, komunikácia. Poľský sociológ J. Wiatr pri analýze sociálnej skupiny uvádza nasledujúce kritériá : 1. veľkosť skupiny 2. typ väzby, ktorá spíja členov skupiny 3. stupeň stálosti vnútornej väzby 4. charakter členstva v skupine 5. typ solidarity členov skupiny 6. význam skupinovej väzby pre vysvetlenie správania jedinca. Veľkosť skupiny - je dôležitým faktorom, ktorý má vplyv na ďalšie súvislosti, na fungovanie celej skupiny. Nepriamo ovplyvňuje počet, smerovanie, intenzitu sociálnych vzťahov, sociálnu klímu, členitosť štruktúry sociálnych pozícií a rolí, dynamiku skupiny, nástroje na ovplyvňovanie správania jednotlivých členov. Najznámejšie delenie z tohto hľadiska je rozlíšenie na skupiny malé a veľké. Typ väzby spájajúcej členov skupiny- rozlišujeme skupiny formálne a neformálne. Toto odlíšenie nemalo by viesť k zjednodušenému dichotomickému chápaniu dvoch vzájomne odlišných skupín, ktoré sa navzájom vylučujú. Vo formálnej skupine existujú aj neformálne vzťahy. Dôležité je, že tieto formálne skupiny vznikajú na základe formálnych predpisov,

noriem, majú charakter racionálny, neosobný. Vo formálnych skupinách sú vopred definované jednotlivé pozície - statusy a s nimi súvisiace sociálne role. Skupiny neformálne vznikajú na základe vzájomných sympatií, nie sú obsahom nejakých nariadení alebo predpisov. Rozlišujeme skupiny priateľské, „kliku“, bandu. Stupeň stálosti vnútornej väzby - skupiny, ktoré majú trvalý charakter a na tie skupiny, ktorých existencia je časovo obmedzená. Kritérium stálosti je fakt, že skupina môže existovať dlhšie než po dobu pôsobenia jednej okolnosti. Za príklad môže slúžiť národ, jeho existencia je spojená s viac ako jednou generáciou, na druhej strane pracovný tým, jeho trvanie je spojené s jednorazovou úlohou. Charakter členstva v skupine Členmi niektorých skupín sa stávame akoby automaticky napr. narodením. Do iných vstupujeme na základe svojho dobrovoľného rozhodnutia. Existujú aj situácie, ktoré sú určitou kombináciou dobrovoľného a automatického členstva v skupine. Napríklad ide o začlenenie žiaka do konkrétnej triedy, zaradenie pracovníka do konkrétnej pracovnej skupiny. Je to ideálne ak sa môže prihliadnuť k osobnostným predpokladom a záujmom danej osoby. Človek je naraz súčasťou viacerých sociálnych skupín, v ktorých má rôzne pozície a plní rôzne sociálne role. Typ solidarity členov skupiny - v týchto súvislostiach sa uvažuje o maximálnej identifikácii jednotlivých členov s cieľmi a činnosťou skupiny, s vlastnou sociálnou pozíciou a sociálnou rolou. Reálny subjektívny vzťah môže mať rôzne podoby. Najčastejšie sa uvažuje o skupinách vnútorných a vonkajších. Ich vymedzenie je v praxi zjednodušene chápané s pojmom „vlastná“, „naša“ skupina, a skupina „cudzia“, tá „druhá“. Alebo sa používa vymedzenie „my“ a „oni“, je to pomerne nepresné. Význam skupinovej väzby pre vysvetlenie správania jedinca. Ľudia patria do rôznych sociálnych skupín súčasne, všetky skupiny, ktorých sú členmi pritom viac alebo menej ovplyvňujú ich správanie – rodina, pracovná skupina, cirkev, politická strana a mnoho iných. Rozdielne až konfliktné očakávanie, požiadavky na odlišné vlastnosti a jednanie osobnosti môžu byť pre človeka niekedy veľmi zložitým problémom. Ak chceme vysvetliť alebo predvídať správanie jedinca v konkrétnej situácii, je potrebné určiť, ktorá skupina má pre neho rozhodujúci význam. Vzťažné alebo referenčné skupiny, tie ovplyvňujú správanie jedinca a jeho voľbu skupiny, sú zdrojom základných postojov a hodnôt jedinca. Referenčné skupiny a členské skupiny - toto rozlíšenie sa používa v sociológii aj v psychológii. Prvá má význam najmä čo sa týka podnetov správania, druhá znamená faktickú príslušnosť ku skupine. Pracovná skupina je skupina formálna, sekundárna, skupina ľudí z jedného pracoviska, ktorí sú spojení spoločnou činnosťou, vnútornou štruktúrou sociálnych pozícií a rolí a má jednotné vedenie. Hlavné znaky pracovnej skupiny sú : spoločné ciele spoločná činnosť vnútorná štruktúra pracovných pozícií a rolí spôsob komunikácie časté vzájomné kontakty medzi pracovníkmi

relatívne stále sociálne vzťahy spoločné pracovisko vedomie príslušnosti ku skupine Každá pracovná skupina je ďalej ovplyvňovaná subjektívnymi faktormi osobnosti pracovníkov, pohlavie, vek, kvalifikácia jednotlivých pracovníkov, životné skúsenosti, charakter jedincov, sociálne postavenie. Objektívne faktory - charakter práce a pracovné podmienky, pracovný režim organizácia práce, technická vybavenosť a systém odmeňovania. Systém riadenia skupiny ovplyvňujú tieto faktory : veľkosť skupiny 3 - 30 súdržnosť skupiny - miera identifikácie so skupinou flexibilita skupiny - ovplyvniteľnosť spoločne zdieľaných postojov, hodnôt a neformálnych sociálnych noriem. Uzavretosť alebo otvorenosť skupiny - ochota členov skupiny prijímať nových členov, polarizácia skupiny homogenita či heterogenita skupiny vo vzťahu k cieľu skupiny, stabilita skupiny - stálosť či fluktuácia členov, príťažlivosť skupiny - je daná atraktívnosťou a autoritou spoločenského postavenia skupiny, participácia v skupine - možnosti spolupracovníkov podieľať sa na rozhodovaní, cieľoch a činnosti pracovnej skupiny, autonómia skupiny - miera voľnosti, ktorú skupina poskytuje svojim členom v ich jednaní. Sociálna stratifikácia – hierarchické členenie spoločnosti podľa spoločenských vrstiev Sociálna vrstva – sociálny útvar, ktorý má určité spoločné znaky, podobné životné situácie, status, prestíž, majetok, podiel na moci, povolanie, životný štýl. Sociálne vrstvy možno chápať aj ako veľké skupiny ľudí, o ktorých sa predpokladá, že ich spojuje určitá podobnosť, ktorá môže byť sociálne významná.

Rodina – je základným článkom sociálnej štruktúry, malá, primárna, intímna skupina, relatívne uzavretá skupina, v ktorej prevažujú bezprostredné dôverné osobné kontakty, motivované citovo a pudovo. Rodina je charakteristická spoločnými záujmami a vysokým stupňom solidarity. Rodina vytvára optimálne podmienky preto, aby jedinec i spoločnosť zachovali svoju biologickú kontinuitu – plní funkciu 1. reprodukčnú 2. ekonomickú – rodina tvorí domácnosť, t.j. skupinu ľudí žijúcich v spoločnom priestore,

spoločne si opatruje potravu, atď. Ekonomické funkcie boli u niektorých autorov ponímané ako tri – funkcia -a) odovzdať dedičstvo – to bolo najmä v spoločnosti tradičnej aktuálne, b) funkcia výrobná - v agrárnych a remeselníckych spoločnostiach bývala rodina základnou výrobnou jednotkou, c) funkcia spotrebná – táto funkcia v modernej spoločnosti nezaniká, naopak, jej konzumácia tovarov a aktivity vo voľnom čase sa dostávajú do popredia života rodiny.

3. funkcia citová – rodina vytvára to najlepšie prostredie pre rozvoj a realizáciu citových vzťahov. Dieťa sa ako osobnosť po citovej stránke vyvíja najmä v rodine.

4. funkcia socializačná – znamená „zospoločenšťovanie“ dieťaťa = komplexný proces, pomocou ktorého sa človek ako biologický tvor stáva prostredníctvom sociálnej interakcie a komunikácie s druhými, spoločenskou bytosťou je schopný sa správať ako člen určitej skupiny, či spoločnosti.

Socializácia znamená osvojovanie si hodnôt, noriem, a spôsobu správania zrozumiteľných a platných v konkrétnej kultúre. Proces socializácie má zásadný význam pre formovanie osobnosti, ale i pre reprodukciu sociálnych vzťahov.

Rodina patrí medzi najvýznamnejšie skupiny, ktoré sa podieľajú na tomto procese. Rozhodujúcim faktorom je kultúra spoločnosti, v ktorej sa proces socializácie realizuje. Pre jedinca má obrovský význam vzor správania, ktorý vidí najmä vo vlastnej rodine.

Rodina: 1. monogamná (základom je jeden muž a jedna žena) 2. polygamná – a) polygýnia – jeden muž má viac žien

b) polyandria – jedna žena má viacero mužov.

Levirát = levir (lat. švagor) príbuzenské pravidlo, ktoré prikazuje mužovi, aby sa oženil s vdovou po svojom zomrelom bratovi. Sororát – z lat. soror – sestra Príbuzenské pravidlo, ktoré prikazuje, aby sa vdovec oženil so sestrou zomrelej manželky. Existuje u národov Afriky a Blízkeho východu. Exogamia – exo – gréc. – von, vonkajší. Príbuzenské pravidlo, ktoré prikazuje hľadať si partnera za účelom sobáša mimo vlastnej skupiny – začínajúc rodinou až po národ. Endogamia – endos – vo vnútri. Gamos – sobáš. Príbuzenské pravidlo, ktorým sa prikazuje uzatvárať sobáše medzi členmi tej istej sociálnej skupiny. (napr. chlapec z dediny nech si zoberie dievča z dediny, katolík – katolíčku, evanjelik – evanjeličku).

Význam rodiny Rodina je dôležitá nielen z biologického hľadiska – pre udržanie ľudstva, ale je tiež základnou jednotkou ľudskej spoločnosti. Reprodukuje človeka nielen ako živočíšneho tvora, ale zabezpečuje mu aj podmienky preto, aby sa naučil žiť v ľudskej spoločnosti. Rodina spája generácie, vytvára kontinuitu a putá solidarity. Rodina je prvým a veľmi významným modelom spoločnosti, s ktorým sa dieťa stretáva, predurčuje jeho vývin, vzťahy k iným skupinám ľudí. Rodina dieťa orientuje na určité hodnoty, vystavuje ho určitým konfliktom, poskytuje mu určitý typ podpory (socializačná funkcia). Rodina je unikátna a nenahraditeľná inštitúcia, najlepším spôsobom spája špecifické a univerzálne . bez osobného zaujatia rodičov na živote detí, nie je možné deti vychovávať. Dieťa sa v rodine učí mnohým zručnostiam. Významným obdobím pre toto učenie predškolský vek a prítomnosť dobre prijímaného rodičovského vzoru , dieťa sa učí i svojej sexuálnej roli, ale aj ďalším sociálnym roliam dôležitých pre jeho budúcnosť. Priestor, ktorý majú rodičia na vychovávanie detí , sa vo vyspelých krajinách v posledných storočiach zužuje. Moderný západný štát preberá úlohu zabezpečenia výchovy detí najneskôr v čase, keď dieťa začína chodiť do školy. V súčasnosti sa považuje rodina za nenahraditeľné podporné a výchovné prostredie iba u detí v predškolskom veku. Od staroveku až po súčasnosť bolo urobených mnoho rôznych pokusov presunúť rodičovskú starostlivosť na iné osoby, alebo skupiny, dokonca aj štátom zriadené inštitúcie, ale tieto pokusy sa nikdy v širšom meradle neujali. Model rodiny, ktorý je tvorený rodičmi, ich deťmi, poprípade prarodičmi vykazuje neobyčajnú stabilitu vo všetkých epochách vývoja ľudstva a vo všetkých známych spoločnostiach.

Rodina má veľký význam aj pre dospelých jedincov. Mať stáleho partnera a mať deti patrí k významným životným hodnotám. Dospelí môžu so svojimi deťmi znovu prežívať vlastné detstvo a môžu sa dokonca vyhnúť chybám, ktoré urobili ich rodičia. Dobrá rodina dáva každému kto do nej patrí, pocit bezpečného zázemia. Na druhej strane je rodina aj zdrojom stresu. Deti sú ovplyvňované rodičmi, rodičia by mali byť deťom stále k dispozícii, dospelí sa musia jeden druhému prispôsobovať a to môže byť niekedy veľmi komplikované. Rodina je aj priestorom spoločného hospodárenia. Všetky známe typy spoločnosti majú nejaký typ deľby práce medzi mužom a ženou – existujú typicky mužské a typické ženské práce . Moderná industriálna spoločnosť sa snaží tieto rozdiely zrušiť, ale úplne ich zlikvidovať nemôže žiaden typ spoločenského usporiadania. V tradičnej spoločnosti bola rodina skupinou, kde vládla úplná solidarita. V modernej spoločnosti občania očakávajú, že ťarchu starostlivosti o deti, nemocných a starých ľudí na seba zoberie do určitej miery štát. Súčasný názor na rodinu ako spoločenstvo ,ktoré je udržiavané citovými putami , sa vykryštalizoval na prelome 17. – 18. storočia. presadil sa v čase, keď sa osvietenský racionalizmus , ktorý zavrhoval náboženstvo, dostal do prvej veľkej krízy. J. J. Rousseau – jeho názor, že civilizácia človeka kazí. Jedná sa o dobu, kedy sa veda presadzuje ako výrobná sila. Prvé továrne využívajú fyzikálne a chemické objavy, monarchie založené na dedičnej aristokracii sa začínajú rozpadať, pripravuje sa revolúcia stredných mestských vrstiev, prestíž cirkvi klesá, panovníci rušia rehole a kláštory. Novoveká rodina postupne prichádza o svoje pôvodné ekonomické väzby, význam náboženských noriem , ktoré rodinu definovali ako inštitúciu posvätnú a nedotknuteľnú, klesá. Emócie viazané na intímne ľudské vzťahy, sa stávajú veľmi labilným základom rodiny. Pre súčasnú rodinu je typické dilema: Prioritou nemôže byť osobný rozvoj rodičov a súčasne aj plné uspokojovanie potrieb ich detí. Pri kolíziách týchto záujmov, ktoré sú na dennom poriadku v rodinách, musí mať jedno prednosť pred druhým. Ani J. J. Rousseau priekopník pedagogiky a psychológie túto otázku nevedel vyriešiť – svojich päť detí dal do sirotinca. Rodina v spoločnosti tradičnej mala iné postavenie , ako v spoločnosti modernej. Stredoveká spoločnosť bola agrárnou spoločnosťou, pestovanie poľnohospodárskych plodín malo pre túto spoločnosť väčší hospodársky význam než remeslá a chov dobytka. Stredoveká spoločnosť žila vo veľkej existenčnej neistote, často na okraji hladu. Zápasila s epidémiami napr. moru, časté boli i vojny, ktoré ničili krajinu i spoločnosť. Stredoveká spoločnosť rešpektovala kresťanské hodnoty – samozrejme rôznym spôsobom a rôznou mierou, bola to spoločnosť stavovská. Každý stav mal iný životný štýl, pre každý stav platili iné právne normy, právo bolo iné aj podľa miesta, kde bolo uplatňované v rámci jednej krajiny, každý stav mal tiež špecifický typ rodiny. Najvyšším stavom bola šľachta , zvláštnym stavom boli duchovní, stav tvorili v neskorom stredoveku aj kupci a mešťania. Stavom boli tiež roľníci – čo bola väčšina vtedajšieho obyvateľstva. Tí sa delili na slobodných občanov - bolo ich málo - a na poddaných. Až v 13. storočí prechádza neskorá stredoveká spoločnosť na peňažné hospodárstvo. Predtým fungovala naturálna výmena. Uzatváranie sobášov bolo od 11. storočia záležitosťou cirkvi. Rodina bola v stredoveku inštitúciou, bez ktorej mohol jedinec len ťažko existovať. Bez príslušnosti k feudálnemu pánovi a bez príslušnosti k rodine, nemal jedinec v spoločnosti miesto. Len v stredovekých mestách mohli ľudia žijúci na okraji spoločnosti prežívať bez zázemia vlastnej alebo cudzej rodiny.

Stredoveká rodina je rozsiahla, patriarchálna. Pod vedením hlavy rodiny jednotlivca potlačuje, vnucuje mu vlastníctvo, zodpovednosť, kolektívnu činnosť. V tejto epoche je samozrejmé spolunažívanie viacerých generácií. Troj - alebo štvorgeneračné rodiny sú však vzácnosťou vzhľadom na nízky priemerný vek. Dedinské rodiny sú väčšie, v mestách majú veľkú rodinu len najbohatší ľudia. Spoločne s rodinou žijú aj námezdní pracovníci, učni a tovariši. V mestách boli sobáše mužov odkladané na dobu, keď sa stal ekonomicky sebestačným. Dedinskí muži sa ženili veľmi skoro, aby rodinu čo najskôr obohatili o novú pracovnú silu. Príbuzenstvo bolo veľmi silným putom medzi ľuďmi, podobne ako v predchádzajúcich časoch, len v modernej spoločnosti je to iné. Detstvo bolo v stredoveku krátke, približne do ôsmich rokov, potom sa dieťa stalo dospelou osobou. Začalo pracovať v poľnohospodárstve, alebo išlo doučenia mimo domov. So svojimi rodičmi sa už nemuselo uvidieť, pretože skoro zomierali, ženy často pri pôrode. Bežné boli i druhé sobáše ovdovelých s príbuznými zomrelého, tak si širšie rodiny naradili stratu. Stredoveká rodina sa v mnohom podobá antickej rodine. Trvá vedúce postavenie muža, žena je mu podriadená a celkom je na ňom ekonomicky závislá. Role mužské a ženské sú od sebe veľmi výrazne oddelené, necitlivosť voči nenarodeným alebo čerstvo narodeným deťom, viazanosť rodiny na majetok – dom, hospodárstvo. Rodina je nielen spoločenskou jednotkou, ale aj inštitúciou výrobnou a výchovnou . V novoveku dochádza k veľkým zmenám, pretože industrializácia preniesla pracovné miesto z rodiny do továrne a sústredila obyvateľov do miest. Ani poľnohospodárstvo neostalo u veľkých rodinných fariem, väčšie farmy tiež koncentrovali viac pracovníkov. Zavedenie povinnej školskej dochádzky odviedlo deti z rodín. Na prelome 19. – 20. storočia začali pracovať v priemysle ženy aj deti. Tým sa stala domáca práca pre ženu príťažou , nemala na trhu práce žiadnu hodnotu, izolovala ženu od spoločenského diania . Na trhu práce žena mala a doposiaľ má horšie postavenie ako muž. Väčšie pracovné zaťaženie žien, ktoré nebolo kompenzované žiadnymi výhodami, viedlo k väčšiemu tlaku ženských hnutí na rovnoprávnosť žien aj v rodinách . Muž prestal byť jediným živiteľom rodiny, jeho prestíž v rodine začala klesať. Rodina stratila svoj pevný spoločenský status. Vo verejnom priestore začal sa začal rozdiel medzi mužmi a ženami zmenšovať. Sobáše prestali byť určované inými záujmami, stal sa iba otázkou rozhodnutia snúbencov, súhlas rodičov so sobášom sa stal iba dodatočnou a formálnou záležitosťou. Industrializácia priniesla väčšiu spoločenskú mobilitu a spolu s ňou aj mobilitu priestorovú. Táto spoločnosť je stále menej hierarchická, oslobodila ľudí od starých väzieb na spoločenskú triedu a na miestnu komunitu, ľudia nie sú podriadení vrchnosti. Na druhej strane za to človek platí daň, ľudský život je rozčlenený do málo súvisiacich sfér, ktoré riadia byrokratické aparáty novodobého štátu. V každej sfére je predpísaná iná rola. To všetko ovplyvnilo i rodinu, svoju socializačnú funkciu si rodina ponechala v malej miere, výchovnú funkciu realizuje len pre najmenšie deti, v nej je nezastupiteľná. Súčasná rodina je miestom uspokojovania (aj frustrovania) citových potrieb, aj miestom rozdeľovania ekonomických hodnôt, miestom konzumu a rekreácie. Nová doba zvýraznila význam rodiny ako útočišťa pred verejným svetom. Rodina je viac ako inokedy protikladom k verejnému priestoru – dáva možnosť iného nie konzumného postoja. Rodina je spoločenstvo, ktoré dáva príležitosť k uplatneniu trvalých hodnôt – proti pól ku konzumnému lietaniu od veci k veci, od miesta k miestu, od osoby k osobe.

Najcennejším statkom, ktorý dnes rodina deťom dáva, už nie je majetok, ale vzdelanie. Svoju úlohu sprostredkovateľa kultúrnych hodnôt tak rodina vykonáva len nepriamo, voľbou školy. V iných prípadoch ju vykonáva v konkurencii s masovo komunikačnými prostriedkami – vo vyspelých spoločnostiach deti trávia viac času pozeraním televíznej obrazovky ako priamou komunikáciou s rodičmi. Pre post industriálnu spoločnosť našej doby sú charakteristické tieto trendy týkajúce sa rodiny: Tendencia odkladať sobáše a príchod detí na neskorší čas. Zakladať rodinu neformálne, bez legálneho sobáša, zvyšovanie rozvodovosti – ako prejav krízy manželského vzťahu, neochota v ňom zotrvávať, pokles záujmu ľudí po rozvode vstúpiť do ďalšieho manželstva a mať deti, tendencia obmedzovať počet detí v rodine ,poprípade vôbec nemať deti. Predlžovanie času keď deti a rodičia žijú spolu - platí to pre Európu a nie pre USA. Všetky súčasné trendy ukazujú na presadzovanie individuálnych záujmov nad záujmami rodinnými. Tieto tendencie bolo badať už v 30. rokoch 20. storočia, druhou svetovou vojnou boli oslabené a znova sa prejavili v 60. rokoch minulého storočia. V 70. rokoch tento vývin prudko akceleroval, sobášnosť i pôrodnosť prudko klesali. Rodiny sa začali zmenšovať, stále viac detí nežije so svojím biologickým otcom. Najčastejšie uvádzané hypotézy, ktoré by mali túto situáciu vysvetliť sú – intenzívne feministické hnutie, významné pozície v spoločnosti stále majú muži, ženy sú stále horšie platené ako muži, aj keď vykonávajú rovnakú prácu, ľahko dostupné interrupcie, väčšie využívanie antikoncepčných prípravkov, väčšia ekonomická a spoločenská aktivita žien ,ktorá je v konfliktu s ich úlohou materskou. Každá spoločnosť určuje svojim členom určitý étos týkajúci sa zakladania a vedenia rodiny. Ľudia si ho vôbec nemusia uvedomovať, ale riadia sa podľa toho. Uznávane hodnoty možno považovať za odpovede na otázky napr.: Je žiaduce vstupovať do manželstva? Kto môže a nemôže založiť rodinu? Je žiaduce mať deti? Koľko? V akom veku? Ktorá rodina je harmonická a ktorá nie? Ktoré manželstvo je šťastné a ktoré nie? Ako sa správať k starým a chorým ľuďom? Štúdium hodnotovej klímy spoločnosti je veľmi náročné, ale dá sa realizovať. Zaujímavým zdrojom dát je napr. obsah článkov, kníh v určitej dobe ktoré sú venované problematike rodiny. J. Langmeier v 60. rokoch urobil obsahovú analýzu 91 príručiek od r.1850 ,ktoré boli vo fondoch pražskej Univerzitnej knižnice. Príručky sa týkali problémov rodiny. Autormi príručiek boli v 2. polovice 19. storočia najmä kňazi – jednalo sa o české knihy a preklady z nemčiny. Po prvej svetovej vojne pribúdajú medzi autormi aj lekári, postupne – po druhej svetovej vojne aj psychológovia. (Matoušek) Obdobie do roku 1899 stredom pozornosti sú hlavne mravné zásady, priestupky sa trestajú. Dieťa je vedené k poslušnosti. Zdôrazňuje sa rodinná hierarchia . Láskavosť rodičov sa nezavrhuje, ale musí byť jasný postoj rodičov k chybám dieťaťa. Sexualita detí sa mala potláčať aj v náznakových prejavoch. Deti rodičom vykali. Uvoľňovanie patriarchálnej spoločnosti na začiatku 20. storočia je sprevádzané meniacim sa postavením žien, viedlo k poklesu autoritatívnosti vo všetkých sférach. Rodičom sa odporúčalo, aby poslušnosť nedosahovali silou, ale aby apelovali na rozum dieťaťa, poslušnosť mala byť vedomá nie slepá. Násilie na deťoch sa malo minimalizovať Výchova sa má zamerať na dobré stránky detí, nie na nedostatky. Ideálom výchovy je v tej dobe rozumnosť, vzdelanosť, umiernenosť. Odmieta sa despotická autorita, ale aj premrštená láska. Po r. 1918 sa presadzujú hľadiska zdravotné. Výchova má začať od perinky, návyky možno vytvoriť , ľahko a veľmi skoro, zdôrazňuje sa pravidelnosť, jedenie podľa hodín, maznanie sa neodporúča. Poslušnosť má byť samozrejmá, dosiahne sa dôslednosťou vychovávateľov. Krik

dieťaťa nemôže rozhodovať o tom, čo sa s ním bude robiť. Dieťa sa musí čím skôr naučiť toaletným návykom. Materská a rodičovská láska sa začala zdôrazňovať v príručkách až po roku 1950. Rodičia musia byť pozorní a zhovievaví. Telesnú čistotu je žiaduce trénovať až po prvom roku dieťaťa. Dieťa treba udržiavať v radostnej nálade. Atmosféra rodiny by mala byť harmonická. Medzi ideálmi výchovnými a spoločenskými je možno badať súvislosti. V období medzi vojnami dochádza k rýchlej industrializácii našej spoločnosti. V priemysle sa presadzuje pásová výroba, pracovné operácie sú rozdelené na fragmenty, manažéri vidia svoj ciel v dokonalej organizácii práce. Výchova v rodine mala pripravovať ľudí na budúce hladké fungovanie v spoločenskom mechanizme. V 60. rokoch prenikajú do Európy z USA liberálne postoje voči deťom . Vzťahy rodičia a deti nadobudli celkom iný charakter v súčasnej spoločnosti. Upozorňujú na to napr. sociológovia Gilles Lipovetsky, Francois De Singly, alebo Ivo Možný, Oldřich Matoušek a iní. V modernej spoločnosti sa význam a miesto rodiny mení, menia sa vzťahy medzi manželmi. Spoločnosť prijíma právnu normu, ktorá umožňuje zrušiť rodinu – rozvod sa stáva súčasťou života spoločnosti. Sociálne procesy - sú to relatívne rovnaké série javov, ktoré navzájom spojené kauzálnymi, alebo štrukturálne funkčnými súvislosťami (Szczepanski). Spoločenské procesy sú série vzájomného pôsobenia ľudí na seba navzájom., alebo série javov existujúcich v organizácii a štruktúre skupín, ktoré menia vzťahy medzi ľuďmi, alebo vzťahy medzi jednotlivými časťami pospolitosti. Spoločenské procesy sú sériami zmien a možno ich rôznym spôsobom klasifikovať. Z hľadiska systému, v ktorom prebiehajú rozlišujeme . A. intrapersonálne procesy, existujúce v osobnosti človeka - napr. proces sebavzdelávania B. interpersonálne procesy realizované medzi ľuďmi

1. procesy prebiehajúce medzi dvoma jedincami 2. procesy prebiehajúce vo vzťahoch medzi jedincom a skupinou 3. procesy meniace vnútornú organizáciu a štruktúru pospolitostí 4. procesy meniace vzťahy medzi dvomi a skupinami 5. procesy meniace organizáciu a štruktúru globálnej spoločnosti

Leopold von Wiese klasifikoval všetky procesy, ktoré existujú vo vzťahoch medzi ľuďmi do dvoch kategórií: A. procesy vzájomného zbližovania ľudí = procesy asociatívne - zblíženie, prispôsobenie,

vyrovnanie a zjednotenie – zlučovanie .Začínajúca etapa zlučovania je vzájomná tolerancia, kompromis a odtiaľ môže viesť cesta ku vzájomnému zblíženiu.

B. Procesy oddeľovania ľudí - súťaženie, opozícia, konflikt. To je dnes už historický príklad prístupu k analýze sociálnych procesov.

J. Szczepanski vymedzuje pojem spoločenský proces – ak v určitom systéme vznikajú nové prvky a staré zanikajú, ak vznikajú nové vzťahy medzi prvkami systému alebo zanikajú dovtedy jestvujúce vzťahy, systém sa mení. Ak zmeny v určitom spoločenskom systéme priniesli diferenciáciu a obohatenie jeho prvkov a vzťahov medzi nimi jestvujúcich, dochádza k rozvoju systému. Ak zmeny, ku ktorým dochádza smerujú k zániku alebo ochudobneniu prvkov alebo vzťahov, ktoré medzi nimi jestvujú, systém podlieha regresii.

Ak rozvoj spoločenského systému sa približuje k určitému ideálu všeobecne uznávaných hodnôt – napr. hodnota slobody, človeka, ktorý je pozitívne hodnotený, označuje sa taký vývin za pokrok. Spoločenské procesy sú sériami zmien v spoločenských systémoch- vo vzťahoch, inštitúciách, skupinách a iných typoch spoločenských systémov. Procesy spolupráce, súťaženie, konkurencia. Procesy meniace miesto jedinca alebo skupín v priestore, ale i v spoločenských štruktúrach – sociálna mobilita - spoločenský pohyb – horizontálny to znamená v priestore, alebo sociálna mobilita vertikálna – zmena v spoločenskej štruktúre. Procesy, ktoré menia spoločenskú organizáciu pospolitostí - procesy reorganizácie a dezorganizácie. Spoločenské hnutia – úsilie ľudí o dosiahnutie spoločného cieľa v spoločnosti - vznikajú na základe ekonomických, kultúrnych zmien, na základe zmien v materiálnych podmienkach, alebo na základe nových ideí prenesených z iných spoločností. Ak v určitej spoločnosti nemôže určité množstvo ľudí uspokojovať svoje kultúrne, politické, ekonomické, alebo iné potreby, môžu tieto neuspokojené potreby vyvolávať nespokojnosť, frustráciu. Psychická energia zmobilizovaná k dosiahnutiu prostriedkov nutných k upokojovaniu potrieb, je transformovaná proti prekážkam, ktoré vznikli, či už sú to prekážky reálne, alebo iba fiktívne. Vzniká stav emocionálneho napätia , psychického nepokoja. Spoločenský nepokoj vedie k hľadaniu kontaktov, k rozhovorom, k diskusiám a hľadaniu riešenia situácie, ktorá je vnímaná ako neznesiteľná. Nepokoj sa prejavuje aj tým, že ľudia obviňujú skutočných alebo domnelých pôvodcov tohto stavu. Stav nepokoja môže zachvátiť niektoré spoločenské skupiny, alebo teritoriálne pospolitosti, alebo spoločenské vrstvy. Stav nepokoja je východisková situácia, ktorá môže viesť ku vzniku spoločenského hnutia a podľa toho, aké potreby sú neuspokojené, aké skupiny, okruhy, vrstvy nepokoj zasiahol, vznikajú rôzne spoločenské hnutia. Rozlišujeme tri druhy spoločenského hnutia – hnutie reformátorské, hnutie revolučné a hnutie expresívne. Reformátorské hnutie vzniká vtedy, ak stav spoločenského nepokoja ovládol určité ohraničené okruhy a pospolitosti, cieľom hnutia je čiastková zmena vo fungovaní spoločnosti, vodcovia hnutia môžu svoje názory voľne prezentovať, neuspokojené potreby sa netýkajú základných životných procesov. Reformátorské hnutia sa inštitucionalizujú vo forme dobrovoľných združení , ktoré sú činné v rámci ustáleného spoločenského poriadku. Toto združenie sa usiluje o dosiahnutie požadovaných zmien zákonitou cestou alebo zmenou v inštitúciách a vo formálnej organizácii pospolitostí. Reformátorské hnutie nepoužíva násilie. Sú to napr. rôzne filantropické hnutia, emancipačné hnutia, hnutia ochrany zvierat atď. Na čelo hnutia sa dostáva vodca – organizátor. Aj po dosiahnutí cieľa organizácia ostáva a pracuje ďalej. Dosiahnutým cieľom môže byť prijatie právnej normy, alebo zriadenie inštitúcie, ktorá rieši požadované problémy. Revolučné hnutie - v prvej fáze sa môže podobať hnutiu reformátorskému , predsa sú tu niektoré rozdielne znaky. Ak má hnutie revolučné byť úspešné, nespokojnosť a nepokoj sa musí rozšíriť medzi široké vrstvy obyvateľstva. Nespokojnosť sa musí týkať základných životných potrieb, aby vznikli silné podnety pre účasť v hnutí. Revolučné hnutie usiluje o celkovú zmenu spoločenského systému, o zásadné zmeny v spoločnosti. Slovo revolučné označuje celkovú zmenu systému, nesignalizuje smerovanie tohto systému, k demokracii? k diktatúre? To možno zistiť až z analýzy ďalších súvislostí. Zmeny spôsobené technikou

a technickými vynálezmi boli v spoločnosti označené ako priemyselná revolúcia, došlo k celkovej mene fungovania spoločenského systému. Hnutie revolučné musí zmobilizovať väčšiu spoločenskú energiu než hnutie reformátorské, musí používať iné prostriedky pre svoju činnosť, musí mať spoločenskú ideológiu, ktorá dodá víziu nového spoločenského poriadku, musí mať formálnu organizáciu, ktorá predstavuje zárodok moci, je schopná viesť revolúciu a pre vziať aj politickú moc. Americký sociológ Bernard J. Gorrow vo svojej komparatívnej štúdii o revolúcii z roku 1950 , kde analyzoval veľké revolučné hnutia sa pokúsil určiť určité fázy hnutia. 1. obdobie - spoločenský nepokoj 2. obdobie - nepokoj zasahuje intelektuálne kruhy, ktoré vytvárajú ideológiu 3. obdobie vznikajú účelové organizácie, ktoré pripravujú revolúciu, jej politický a

ekonomický program. To sa stáva základom pre mobilizáciu širokých vrstiev obyvateľov 4. obdobie – vypuknutie revolúcie 5. obdobie – k moci sa dostanú umiernené skupiny 6. obdobie – mobilizácia a rozvoj extrémistických skupín, ktoré sa obávajú, že umiernené

skupiny nedokážu obhájiť revolúciu a jej výsledky 7. obdobie – k moci sa dostávajú extrémistické skupiny, obdobie teroru 8. obdobie – opadnutie vlny teroru, stabilizácia nového spoločenského poriadku, alebo

reštaurácia starého spoločenského poriadku Nie všetky revolúcie musia mať tento priebeh, . Uvedená schéma bola vypracovaná na základe analýzy svetových revolúcií. Poznáme i evolúcie nekrvavé, bez obdobia teroru. Víťazná revolúcia znamená nový inštitucionálny poriadok v spoločnosti, zmeny vo formálnej organizácii, presuny v sociálnej štruktúre. Ak dôjde k porážke revolúcie a k reštaurácii, nemožno obnoviť predrevolučný spoločenský poriadok celkom bezo zmien. Priebeh revolúcie zanecháva hlboké stopy s hodnotovom systéme spoločnosti, v zvykoch, neformálnej organizácii spoločnosti, v hierarchii prestíže. Revolučné hnutia možno rozdeliť do rôznych kategórií podľa cieľov, ideológií , dopadu, ale aj základov, z ktorých sa vytvárali. Veľká francúzska revolúcia napr. znamenala koniec feudálnemu spoločenstvu a k moci sa dostala buržoázia. Zmeny, ku ktorým došlo v spoločnosti musia byť fixované v podobe právnej normy, Právo v spoločnosti reguluje správanie jednotlivcov, činnosť inštitúcií, účelových organizácií. Právo stanovuje rozsah tolerancie voči správaniu, ktoré sa odchyľuje od normy, realizuje represiu nežiaduceho správania, určuje priestor pre spoločenské procesy. Právne normy nepôsobia v spoločnosti samé, ale prostredníctvom inštitúcií. Pokiaľ inštitúcia, ktorá má dohliadať nad dodržovaním práva je sama v rozklade, stáva sa aj samotné právo neúčinným. Pokiaľ revolučné zmeny v spoločnosti nemajú podobu právnej normy, tak v skutočnosti neexistujú, pretože sa podľa tejto zmeny nedá nič uskutočniť. Revolučné hnutie smeruje k celkovej zmene spoločenského systému – k reorganizácii spoločnosti. Reorganizácia - je hľadanie nového usporiadania zmenených prvkov v spoločnosti, hľadanie nového životného systému spoločnosti. Reorganizácia môže byť vedomou snahou , ktorej cieľom je vytvorenie nových základov pre rozvoj spoločnosti. Môže byť aj procesom spontánneho prispôsobenia sa novým prvkom, alebo procesom prispôsobovania sa novej situácii.

Ak je reorganizácia plánovaná ako plánovaný zákrok, napr. výsledok revolučných zmien, v prvej fáze prehlbuje dezorganizáciu, toto prechodné štádium je nutné, aby sa mohla dosiahnuť celková zmena fungovania spoločenského systému. Dezorganizácia - je súbor spoločenských procesov, ktoré spôsobujú, že v určitej pospolitosti , správanie odchyľujúce sa od normy, správanie negatívne hodnotené, ohrozujú ustálený priebeh procesov spoločenského života. Dezorganizácia sa týka dezorganizácie inštitúcií, ktoré neplnia svoje úlohy, v oslabených mechanizmoch formálnej i neformálnej kontroly, v častých zmenách v hodnotiacich kritérií. Spoločenská situácia sa zmenila, armáda, súdy, polícia nevedia ako reagovať, preto rastie hladina proti spoločenského správania. Stav dezorganizácie v spoločnosti je sprevádzaný častejším výskytom alkoholizmu, narkománie, krádeží, korupcie, prostitúcie, zločinnosť v rôznych formách, zvýšený výskyt nervových ochorení, duševných chorôb. Procesy dezorganizácie spoločnosti môžu vznikať z rôznych príčin – 1. živelné katastrofy , povodne, požiare, zemetrasenia. 2. Dezorganizácia môže byť následkom dlhotrvajúcich vojen, následkom neriešených politických kríz, následkom radikálnych zmien vo vládnom systéme. 3. Radikálne zmeny v jednej oblasti kultúry, napr. zmeny vo vede a technike, môžu tiež viesť k narušeniu účinností inštitúcií a rôznych foriem spoločenskej kontroly. – napr. masové rozšírenie automobilov v USA na začiatku 20. storočia. 4. Masová migrácia a premiestňovanie veľkého množstva ľudí do nových podmienok, môže vyvolať dlhé obdobie neprispôsobenia a dezorganizácie. 5. Osobnostné faktory – choroby, oneskorenie v intelektuálnom vývine, duševné úchylky, pokiaľ sa vyskytnú vo veľkom množstve, môžu viesť aj k poruchám vo fungovaní inštitúcií a to najmä vtedy, keď ľudia psychicky nevyrovnaní alebo duševne chorí majú možnosť pôsobiť vo verejnom živote a rozhodovať o problémoch celospoločenských. Expresívne hnutie - sú to určité procesy, ktoré zahŕňajú niekedy veľmi široké okruhy, ľudí, hľadajúcich možnosť uspokojiť svoje estetické náboženské, intelektuálne potreby. Sem patria hnutia morálneho, a náboženského obrodenia, estetické hnutia, hnutia stúpencov určitých myšlienkových alebo umeleckých prúdov – napr. existencionalizmu, hnutie džezu, čarlstonu, twistu, Beatles, rôzne hnutia mládeže, ktorá hľadá spojenie s prírodou. Expresívne hnutia sa prenášajú a rozširujú „emocionálnou infekciou“ nezasahujú do štruktúry spoločnosti ani do formálnych organizácií. Zmeny v tejto oblasti obohacujú vzory správania, systémy hodnôt, hodnotiace kritériá, prinášajú nové myšlienkové obsahy, nové estetické názory. Expresívne hnutia propagujú určité módy v obliekaní, v spôsoboch vyjadrovania. Toto hnutia môže zachvátiť široké masy, ale jeho trvanie nie je dlhodobé, z hľadiska sociologického nie je toto hnutie dostatočne preskúmané. Moderná - industriálna – priemyselná - konzumná spoločnosť – lat. slovo industria - pracovitosť . Týmito a ďalšími pojmami je označovaná spoločnosť, ktorá je chápaná ako produkt radikálnych zmien, ku ktorým došlo v oblasti ekonomickej, v oblasti mocenských vzťahov, sociálneho usporiadania, štýlu života, výkladu sveta v Západnej Európe a v Severnej Amerike na začiatku novoveku. Priemyselná revolúcia - tento výraz po prvýkrát použil francúzsky revolucionár L. A. Blanqui v roku 1837 k označeniu prevratných zmien, ku ktorým došlo v oblasti výroby najprv v Anglicku od polovice 18. storočia.

Najdôležitejšou črtou priemyselnej revolúcie je hromadné uplatnenie strojov vo výrobe. Stalo sa tak najprv v oblasti textilného priemyslu. Došlo k využívaniu nových zdrojov energie v súvislosti so zavedením a zdokonaľovaním parného stroja. Priemyselná revolúcia sa realizovala najskôr vo Veľkej Británii (1750 – 1840) a tu sa ako prvej krajine podaril prechod od agrárnej spoločnosti k priemyselnému štátu. Od poslednej tretiny 18. st. začala postupne v továrňach strojová výroba prevažovať. Rast produktivity v poľnohospodárstve umožňoval, aby sa stále viac ľudí z nižších vrstiev , ktorí nevlastnili pôdu, mohli pracovať mimo tejto sféry. Vďaka rýchlo rastúcemu počtu obyvateľstva sa utváral čoraz väčší odbytový trh, ktorý rozširovali aj britské kolónie v zámorí. Tie navyše dodávali lacné suroviny okrem iného i bavlnu. V prvej priemyselnej revolúcii mal prioritnú úlohu textilný priemysel. Toto najväčšie odvetvie priemyslu podnietilo industrializáciu aj iných oblastí. Svojím príkladom podnietil všeobecný hospodársky rast, ktorý sa prejavil v podobe masového dopytu. Vznikla potreba nových textilných strojov, tie boli pôvodne z dreva, neskôr drevo ustúpilo, pri výrobe strojov sa začalo používať železo, ktoré sa stalo novým priemyselným materiálom. Prudký rozvoj britského priemyslu ovplyvnil i rast dopravy tovarov. V 18.st. bol k dispozícii ako ťažná sila iba kôň. V oblasti ťažby uhlia vznikli konské železnice, vodné kanály. Paralelne s výstavbou kanálov pre lodnú dopravu sa po roku 1750 začala aj výstavba ciest. Okolo r. 1800 mala Veľká Británia asi 300 míľ železničných tratí, bez parných rušňov. Objav parného stroja a jeho využitie je veľmi významné, niektorí odborníci konštatujú, že priemyselná revolúcia bola iba dôsledkom využívania parnej energie. Bez parného stroja ako priemyselnej vzpruhy by bol prechod od remeselnej výroby na továrenskú nemysliteľný. Niektorí odborníci to uznávajú iba čiastočne, poukazujú na to, že energiu pary poznali už Gréci a Francúzi. Denis Papin postavil v r. 1690 prototyp atmosférického piestového parného stroja. Bez železa, ako lacnejšieho materiálu, bez obrábacích strojov, piestov, valcov, ventilov, by sa parné stroje nerozšírili. Prvé parné stroje vznikli ešte pred priemyselnou revolúciou – napr. Thomas Savery r. 1698 vymyslel stroj, ktorý mal poslúžiť na odvod vody z baní, neuplatnil sa však v širokom rozsahu. Úspešnejší nebol zo začiatku ani Thomas Newcomen v r. 1712 , ale až konštruktér James Watt okolo r. 1764, dochádza k zdokonaľovaniu a využívaniu parného stroja, r. 1830 bol zostrojený rušeň ako ťažná sila po železnici. Na Slovensku prebiehali začiatky strojovej výroby veľmi pomaly. Bolo súčasťou Uhorska, zavádzanie strojov do výroby začalo až koncom 18. storočia parný pohon v textilnom priemysle na Slovensku sa objavuje až v 30.rokoch 19.storočia. Odlišný bol vývoj v slovenskom baníctve. Stredoslovenská banská oblasť sa stala centrom preberania technických noviniek zo zahraničia, ale realizovala i vlastnú technickú tvorbu. Významu úlohu mala i Odborná banícka škola, založená v r. 1735 v Banskej Štiavnici. Od roku 1763 to bola prvá vysoká škola banícka na svete – od r. 1770 Banícka akadémia v Banskej Štiavnici. Roku 1722 inštaloval anglický mechanik Izák Potter parný stroj od Newcomena ako prvý na európskom kontinente. Banskoštiavnický rodák Jozef Karol Hell vstúpil do dejín techniky svojimi originálnymi konštrukciami, ktoré zavádzal do praxe v 50. – 60. rokoch 18. storočia a zostrojil nové, výkonné vahadlové banské čerpadlá. Spolu s hromadným uplatnením strojov vo výrobe a prechodu k užívaniu nových zdrojov energie v súvislosti so zdokonaľovaním parného stroja dochádza k zmenám nielen v oblasti výroby, ale i k zmenám v sociálnej štruktúre a k zásadným zmenám v oblasti ponímania sveta.

Vzrástla moc štátu, rozbili sa tradičné stavovské a domáce štruktúry. Technické inovácie mohli prerásť v továrenskú organizáciu, až keď ľudia prestali byť viazaní na formy domáceho hospodárenia, keď deľba práce prestala byť určovaná stavovským rozdelením spoločnosti. Mechanizácia je na rozdiel , od relatívne komplexnej a autonómnej remeselníckej výroby, založená na štandardizácii a zameniteľnosti súčiastok i pracovníkov. Ustanovuje sa idea podniku ako hlavnej spoločenskej inštitúcie. Čas je vnímaný ako miera výrobnej produktivity a organizačnej efektívnosti . Mení sa postoj k práci, k profesii, k poznaniu, k vede – od nej sa napr. žiada riešiť praktické problémy. Rastie miera deľby práce, robotník v továrni stráca kvalifikáciu remeselníka. Masový pohyb tovaru i pracovnej sily si vynucuje i revolúciu v doprave, ktorá sa prejavuje novým spôsobom stavby ciest a železníc. Urbanizácia – proces, ktorý sprevádza priem revolúciu – je sústreďovanie obyvateľov do miest a zvýšenie vzájomnej závislosti medzi mestom a dedinou. Priemyselná revolúcia priniesla množstvo vynálezov, ktoré umožnili človeku pohodlnejší život, ale priniesla i celý rad problémov. Masová výroba predpokladá masový konzum vo všetkých oblastiach i v oblasti kultúry. Táto revolúcia predstavuje dôležitý medzník ,ktorý člení dejiny spoločnosti na etapu spoločnosti tradičnej a na etapu spoločnosti po priemyselnej revolúcii to znamená na spoločnosť modernú. Život spoločnosti sa výrazne zmenil – zmenila sa štruktúra spoločnosti , spoločenské procesy, spoločenské vzťahy a spoločenské vzťahy, zmenili sa názory na základné hodnoty človeka i celej spoločnosti. V tomto meniacom sa svete sa stáva života človeka komplikovaný a veľmi náročný. Nie náhodou vznikajú rôzne vedecké disciplíny, ktoré sa snažia poskytnúť človeku dôležité poznatky, týka sa to i vzniku sociológie ako samostatnej disciplíny. Druhá priemyselná označovaná ako vedeckotechnická revolúcia je založená na vede, ktorej objavy sa uplatňujú vo výrobe a službách. Je spojená s novými zdrojmi energie a snovými prostriedkami jej využitia. Je spojená s informatizáciou, automatizácia a robotizácia. Postmoderná spoločnosť – je spoločnosť po etape modernej spoločnosti, ktorá je sklamaná z modernizmu, nedôveruje už „konštruktívnemu racionalizmu“, odmieta ideu pokroku, predvídateľnej a plánovanej budúcnosti .Je to spoločnosť bez univerzálneho hodnotového systému, spoločnosť ohrozená rôznymi katastrofami – napr. ekologickými . Je výrazom sebareflexie spoločnosti v stave kríze. Nemecký filozof R. Panwits, použil termín postmoderná už v roku 1917. Kladie proti modernému dekadentovi a nihilistovi „športovo“ zoceleného, národne uvedomelého a nábožensky prebudeného „postmoderného“ človeka, ktorý formuje spoločnosť k svojmu obrazu. A. J. Toynbee (1954) - označuje za postmodernú prítomnú etapu vývoja západnej kultúry – obdobie prechodu od národne štátneho myslenia a záujmov ku globálnej interakcii V sociológii sa viac používa spojenie postmoderná spoločnosť, aj keď tento pojem sa skôr používal v spojení postmoderná kultúra. Postmoderná spoločnosť býva charakterizovaná ako pluralistická. Pojem postmoderná spoločnosť označuje duchovnú a spoločenskú klímu súčasnej Západnej spoločnosti, je to i určitá snaha o reflexiu. Táto spoločnosť je proti uniformite , často i proti všetkým fungujúcim nástrojom spoločenskej kontroly. Odmieta absolútno v akejkoľvek oblasti – v umení, politike, medziľudských

vzťahoch. Kladie dôraz na imaginatívne pocity, v ktorých sa prelínajú heterogénne svety, ktoré smerujú k deleniu moci a k podporovaniu mnohorakosti súčasných životných kultúrnych a vedeckých koncepcií i sociálnych vzťahov. J. F. Lyotard predpokladá, že postmoderné obdobie spoločnosti je identické s post industriálnym obdobím. Použitá a odporúčaná literatúra: Bauman, Zygmunt : Tekutá modernita, Praha 2002 Bauman Zygmunt : Myslet sociologicky , Praha1996 Bauman Zygmunt : Úvahy o postmoderní době, Praha 1995, 2002 Bauman, Zygmunt : Kariéra, Praha 1967 Bell Daniel : Kulturní rozpory kapitalizmu, Praha 1999 Keller Jan : Sociologie byrokracie a organizace. Praha 1997 Křivohlavý, Jaro : Povídej, naslouchám, Praha 1993 Singly De, Francois : Sociologie současné rodiny, Praha 1999 Sopóci Ján, Búzik Bohumil : Základy sociológie Szczepański , Jan : Základní sociologické pojmy Praha 1966 Szostkiewicz, Stefan : Sociologický výskum, Bratislava 1965 Montoussé Marc, Gilles Renouard : Přehled sociologie, Prah 2005 Kolektív autorov : Velký sociologický slovník, Praha 1996 Matoušek, Oldřich : Rodina jako instituce a vztahová síť Praha 1997 Učebné texty budú postupne doplňované.