OTVORENÝ LIST
description
Transcript of OTVORENÝ LIST
1
OTVORENÝ LIST
Roberta Burgana všetkým občanom Slovenskej republiky,
ktorým ešte záleží na jej a ich osude
Na úvod
Určite ste si všimli, pokiaľ nepatríte medzi hŕstku „vyvolených“, ktorí sa majú dobre v každej
dobe, že s našou spoločnou krajinou nie je niečo v poriadku. Nespokojní sú nielen učitelia,
zdravotné sestry či štátni zamestnanci, neraz pracujúci aj za nižšie ako minimálne mzdy, ale
takmer všetci občania, ktorí musia sledovať tisíce mladých ľudí, odchádzajúcich masovo do
zahraničia, pretože doma prácu nájsť nemôžu a chodiť celé mesiace či dokonca roky na úrad
práce im pripadá beznádejné a ponižujúce. Mnohí sa určite pýtate, prečo je to tak, a ďalší by
ste zase radi vedeli, ako to zmeniť. No a niektorí aj viete, ako na to, ale nedokážete nájsť
širšiu spoločenskú podporu pre svoje nápady, názory alebo námety. Vám všetkým, ktorí to
s touto krajinou myslíte dobre a nie ste podplatení a zmanipulovaní hŕstkou podnikateľských
pijavíc alebo bezohľadných a príživníckych eurokratov, je určený tento text, ktorého časti sú
usporiadané z perspektívy tzv. bežného občana a toho, čo sa mu javí alebo môže javiť v jeho
aktuálnej situácii ako najdôležitejšie a najzaujímavejšie. Od tých najnápadnejších problémov
potom prechádzam k tým „hlbinnejším“ alebo podstatnejším, týkajúcim sa napríklad súčasnej
podoby svetovej ekonomiky, vesmírneho vývoja a pod., pretože len v takomto širšom
kontexte môžu byť plne pochopené i riešené najaktuálnejšie problémy súčasnosti. Podľa tohto
tak trochu antropocentrického kritéria je preto usporiadaný celý text a jeho nasledujúci obsah:
1. Európska pijavica, jej metódy, techniky a postupy
2. Demokratizácia slovenskej a európskej politiky a verejného života vôbec
3. Katastrofa slovenského školstva
4. Globálna ekonomika a jej neradostné perspektívy
5. Priority pozemskej civilizácie a jej možné vývinové trajektórie
6. Záver (a prílohy)
AD 1. Ako ste si možno všimli, tzv. premiér Slovenskej republiky, Robert Fico, opakovane
zdôrazňuje závislosť našej krajiny a jej ekonomiky od európskych štrukturálnych a ďalších
fondov, zdôrazňujúc, že tvoria až 80 percent verejných investícií v Slovenskej republike. Bez
2
nich by tak naša republika bola odsúdená, ako naznačuje Fico, na dlhodobé civilizačné, či
dokonca kultúrne zaostávanie. Neostáva nám teda nič iné, ako skryte vyplýva z jeho slov
a celej argumentácie, ako sa prispôsobiť či dokonca podriadiť požiadavkám európskych
vládnych orgánov, ktoré nikto z nás v prísnom slova zmysle nevolil, a de facto bez odporu
súhlasiť so všetkým, na čom sa dohodnú predstavitelia Európskej komisie ako skutočnej
celoeurópskej vlády, pokiaľ, pravdaže, chceme prežiť a neodsúdiť našich potomkov na
dlhodobé trápenie a ponižovanie. Fico okrem toho opakovane zdôrazňuje, že z Európskej únie
viac dostávame, ako do nej dávame, pretože suma nášho príspevku do celoeurópskej
pokladnice je oveľa nižšia ako suma investičných prostriedkov, ktoré od Únie z daných
fondov dostávame. Fico nás tak posúva do pozície ponížených dlžníkov, ktorí musia „držať
hubu a krok“, pokiaľ chcú byť naďalej takto zvýhodňovaní za to, že sú takí zaostalí...
Základný Ficov problém však spočíva v tom, že opakovane klame a populisticky
zavádza ľudí, ktorí nemajú toľko informácií, ako má on, resp. nevedia alebo nechcú uvažovať
natoľko dôsledne, aby prehliadli jeho účelové lži a zavádzanie. V skutočnosti je totiž všetko
inak – nie bohaté členské štáty Európskej únie pomáhajú Slovensku, ale Slovensko a spolu
s ním aj mnohé chudobné či chudobnejšie štáty Európskej únie živí alebo pomáha udržiavať
neprimerane vysokú životnú úroveň v bohatších krajinách Európskej únie, ktoré údajne
dávajú do pomyselnej spoločnej pokladnice viac ako dostávajú. Formálne je to pritom
skutočne tak, ale reálne je situácia celkom iná. Tak ako voľakedy Rímsku ríšu a samotný
veľký Rím, jej srdce, živila pšenica zvážaná z celej ríše, dnes sú (ešte) bohaté európske štáty
ako Nemecko, Francúzsko alebo Holandsko udržiavané na pomerne slušnej životnej úrovni aj
niektorými vykorisťovateľskými metódami alebo technikami, ktoré nakoniec prehliadli
a opísali mnohí občania našej republiky. Ide, po prvé a v prvom rade, o skrytý vývoz
ľudského kapitálu a dosahovanie vyššej miery zisku pomocou veľmi nízkych miezd, ktoré tu,
u nás doma, dostávajú slovenskí zamestnanci nemeckých, francúzskych a iných firiem.
Po druhé, o takmer úplnú zahraničnú kontrolu nad slovenskou veľkoobchodnou sieťou,
vďaka ktorej platia slovenskí občania za potraviny a priemyselné výrobky v priemere oveľa
viac ako občania bohatých európskych krajín. Po tretie, o vývoz zisku a finančného kapitálu
zo Slovenska vôbec, čomu napomáhajú relatívne nízke dane z príjmu, zvýhodňujúce práve
tých, čo zarábajú najviac, ani nehovoriac o tzv. rovnej dani, ktorá opäť zvýhodňuje lepšie
zarábajúce skupiny alebo skupinky obyvateľstva. No a po štvrté, ide o priamy vývoz neraz
veľmi kvalitného a mladého ľudského kapitálu, ktorý bol vyškolený a pripravený na svoju
prácu za peniaze slovenských daňových poplatníkov, pričom títo väčšinou mladí ľudia sú
často platení menej alebo slabšie ako domáci zamestnanci či pracovníci. Rovnako zlé sú
3
kumulatívne efekty takéhoto správania sa na celú slovenskú ekonomiku a jej štruktúru. Pri
veľmi nízkych príjmoch vo väčšine zahraničných firiem pôsobiacich na Slovensku totiž
neostáva ich zamestnancom toľko peňazí, aby si mohli dovoliť platiť ďalším slovenským
občanom za ich služby a zvyšovať tak agregátny dopyt v celej ekonomike. Výsledkom je
podfinancovaná ekonomika, v ktorej niet príležitostí na tzv. drobné či stredné podnikanie.
Zhrnutie
Ficove reči o tom, že z Európskej únie viac dostávame, ako do nej odovzdávame, sú
jednoducho klamstvo, pretože v skutočnosti je to naopak. Bohaté a silnejšie európske
štáty využili svoju výhodnejšiu vyjednávaciu pozíciu a zachraňujú svoje ekonomiky
pred pádom na dno práve pomocou dodatočných ziskov zo Slovenska a ďalších jemu
podobných, umne zotročených a zmanipulovaných európskych krajín.
AD 2. Ak vezmeme do úvahy, že Fico rovnako drzo klame aj ohľadom eurodotácií do
poľnohospodárskeho rezortu, ktoré sú podľa neho u nás dnes už rovnaké ako vo Francúzsku
alebo Nemecku, aj keď to vôbec nie je pravda, celkom prirodzene vzniká otázka, ako predísť
vstupu takýchto a jemu podobných klamárov do slovenskej politiky a verejného života, t. j.
otázka, ako demokratizovať nielen slovenskú, ale aj európsku politiku tak, aby v nej mohol
konečne naplno zaznieť hlas tzv. bežného občana. Podľa môjho názoru očista a fakticky aj
„odblokovanie“ či znovuoživenie slovenského politického a verejného života je možné až po
uskutočnení dvoch navzájom súvisiacich krokov. A to, po prvé, zmene volebného systému,
a po druhé, realizácii odluky cirkvi od štátu. V prvom prípade tak pôjde predovšetkým o to,
aby bol oslabený vplyv európskej byrokracie a distribučných koalícií (t. j organizovaných
skupín politikov a podnikateľských špičiek) na slovenský politický a verejný život a s ním
spojená centralizácia moci v jedinom výraznejšom ekonomickom a politickom centre našej
republiky, v Bratislave, ktorá doslova ako obrovský vysávač vysáva zo zvyšku Slovenska
všetky ľudské, finančné a materiálne zdroje a na jeho úkor sa rozvíja, zatiaľ čo zvyšok krajiny
chudobnie a po všetkých stránkach čoraz viac upadá. Tomu napomáha aj totalitná premena
celej krajiny na jeden volebný obvod, čo uľahčuje politickým stranám kontrolu nad ich
straníckym aj voličským elektorátom, ale podstatne limituje rozvoj demokracie na Slovensku.
Prvým krokom v reforme nášho politického a verejného života preto musí byť zmena
slovenského volebného systému, ktorá bude v čo najväčšej možnej miere eliminovať vplyv
straníckych centrál a podnikateľských oligarchov v pozadí a naopak, dávať čo najväčší
4
priestor na presadenie svojich názorov a záujmov tzv. bežnému občanovi. Podľa mňa by preto
Slovensko malo byť počas parlamentných volieb rozdelené na 50 volebných odvodov, tak,
aby bol v každom volebnom obvode zhruba rovnaký počet potenciálnych voličov, pričom
samotný volebný systém by bol kombinovaný – t. j. pomerne-väčšinový, pričom do Národnej
rady Slovenskej republiky by bolo volených 150 poslancov, z toho 50 pomerne, 50 na základe
získanej väčšiny voličských hlasov v danom volebnom obvode a 50 na základe celoštátneho
losovania alebo žrebovania, pri ktorom by sa poslancom SNR mohol stať každý volieb sa
zúčastňujúci volič, pokiaľ by po vyžrebovaní prejavil o túto funkciu záujem. Oslabil by sa tak
nielen vplyv straníckych centrál a distribučných koalícií na slovenskú politiku, ale podstatne
obmedzil aj „bratislavocentrizmus“, a voliči v jednotlivých volebných obvodoch by navyše po
dosiahnutí určitého percentuálneho podielu mohli každého poslanca bez výnimky odvolať.
Tento demokratizačný impulz však môže byť úspešný len v tom prípade, ak sa ho
súčasne podarí preniesť aj na celoeurópsku úroveň, pretože, ako veľmi dobre vedia alebo tušia
všetci trochu dôslednejšie uvažujúci občania, Európska únia ako taká, nehovoriac o Európskej
menovej únii a pod., nevznikla z vôle európskeho ľudu, prejavenej napríklad v nejakom
celoeurópskom referende o Európskej ústave, ale sériou postupných politických krokov, pri
ktorých zohrali rozhodujúcu úlohu (ako naznačujú vo svojej publikácii Odvrácená strana
Evropské unie B. Balanyá et al., 2003) nadnárodné korporácie, resp. americkí podnikatelia
v ich vedení či pozadí, pretože po skončení 2. svetovej vojny USA potrebovali stabilný
a dostatočne prosperujúci hospodársky celok, v rámci ktorého by bolo možné na maximálnu
mieru znížiť transakčné náklady spojené s clami, rôznymi menami, národnými politikami
a pod., čo sa im nakoniec po zriadení EÚ a Európskej menovej únie aj podarilo definitívne
dosiahnuť. Pokiaľ teda chceme skutočne demokratizovať Európsku úniu a otvoriť ju všetkým
jej občanom, musíme ju v prvom rade právne a občiansky legitimizovať, t. j. na jednej strane
centralizovať a premeniť na jeden štát so všetkými s tým spojenými dôsledkami, vrátane
rovnakých daní, miezd štátnych zamestnancov, výšky zdravotného poistenia v celej EÚ a i.,
a na strane druhej v rámci princípu subsidiarity čo najviac decentralizovať, tak na národnej,
ako aj národno-štátnej úrovni, podporujúc a nie blokujúc pritom snahy Kataláncov, Škótov
a pod. o zriadenie vlastného samosprávneho štátu. A to na základe Európskej ústavy, spoločne
vypracovanej a následne odhlasovanej v ten istý deň všetkými skutočne európskymi občanmi.
Špecifickým slovenským, ale do značnej miery aj celoeurópskym problémom je pritom
odluka cirkvi od štátu. Podľa prvého článku ústavy je totiž Slovenská republika „zvrchovaný,
demokratický a právny štát“, ktorý sa neviaže „na nijakú ideológiu ani náboženstvo“, čo je
však podľa môjho názoru vyhlásenie alebo záväzok, ktorý sa môže naplniť až po realizácii
5
vyššie spomínanej odluky cirkvi od štátu. Tu treba zdôrazniť, že slovenskí právnici podľa
všetkého vidia túto situáciu úplne inak. Bežná je napríklad argumentácia, podľa ktorej to, že
sa Slovenská republika neviaže na žiadne náboženstvo ani ideológiu, znamená práve to, že
nebráni žiadnym prejavom myslenia, náboženského vyznania alebo viery, pričom každý má
právo byť bez náboženského vyznania. No a keďže kresťanské náboženstvo je údajne v našej
republike väčšinovým náboženským vyznaním a má hlboké korene v histórii Slovenska, je
prirodzené, že prejavy tohto náboženstva je možné badať vo väčšej intenzite oproti iným
náboženstvám. Podľa mňa je táto argumentácia úplne pomýlená. V prvom rade, ako uvádza
a dokazuje G. Sartori vo svojej Teórii demokracie (1993), realizácia väčšinového princípu pri
demokratickom rozhodovaní je len prvým krôčikom na ceste ku skutočnej vláde ľudu, pretože
oveľa dôležitejšie je, ako potom dokáže väčšina rešpektovať práva a túžby menšiny tak, aby
sa táto necítila diskriminovaná, t. j. tak, aby mohol vzniknúť harmonický spoločenský celok.
Okrem toho, v demokratických krajinách, ktoré majú podobne napísaný prvý ústavný
článok, si ich politici uvedomujú, že je krajne nespravodlivé a nedemokratické, ak má byť
z daní ateistov platená činnosť cirkvi a túto skutočnosť sa snažia riešiť rôznymi spôsobmi,
vrátane úplnej odluky cirkvi od štátu, pri ktorej si cirkev financuje svoju činnosť úplne sama
z vlastných prostriedkov, resp. z príspevkov veriacich, tak ako je tomu napríklad v Nemecku,
kde si občania môžu vybrať, či zo svojich daní prispejú na cirkev alebo na kultúru. Oveľa
dôslednejší sú v tomto smere v USA, kde je štát naozaj úplne oddelený od cirkvi a akákoľvek
spoluúčasť štátu na financovaní cirkevných alebo náboženských aktivít je považovaná za
vyslovene nedemokratickú činnosť. V USA je teda vylúčené, aby štátne vydavateľstvo
financovalo nábožensky ladené či náboženstvo propagujúce knihy, ako sa tomu, podľa mňa
v rozpore so slovenskou ústavou, stalo v prípade štátneho vydavateľstva VEDA, ktoré takto
vydalo nielen knihu J. Krempaského Veda verzus viera? (2006), ale aj nemenej diletantskú
publikáciu M. Blažeka et al. Filozofický a fyzikálny pohľad na vesmír (2006). Ešte horšia
a pre slovenskú demokraciu nebezpečnejšia je plazivá a všadeprítomná rekatolizácia či
ekumenizácia Slovenska, v rámci ktorej štát nielen platí farárov, ale na štátnych (!) vysokých
školách sa zakladajú katedry náboženskej výchovy a teológie, v médiách vysielajú čoraz
častejšie náboženské relácie a vytvára sa klíma, v ktorej je správne v boha veriť a nie neveriť.
A to najmä preto, že Slovensko v podstate neprešlo náboženskou reformáciou do
takej miery či v takom rozsahu ako viaceré západoeurópske a severské štáty (predstavujúce
pritom dlhodobo vzor prosperity, demokracie a sociálnej inklúzie), a jeho občania si teda
historicky nedokázali vytvoriť internalizovanú a personalizovanú morálku, príznačnú práve
pre obyvateľov „luteránskych“ krajín, kde je oveľa nižšia miera korupcie a oveľa vyššia miera
6
sociálnej kohézie ako na Slovensku; no a určite aj preto, že Slovensko v podstate neprešlo ani
osvietenskou epochou, ako je zrejmé aj z toho, že národné obrodenie u nás v 18. a 19. storočí
museli realizovať najmä farári, zatiaľ čo tí istí farári sa vecí verejných ujali aj v 1. slovenskej
republike s neslávne známymi dôsledkami (či následkami). Všadeprítomný tlak katolíckej
cirkvi má pritom zničujúci vplyv na celkovú úroveň intelektuálneho život v našej krajine
i občianskeho povedomia ako takého, ako bolo a je zrejmé napríklad aj z hlasovania viacerých
poslancov Kresťansko-demokratického hnutia proti ústave Slovenskej republiky, t. j. proti
vlastnému štátu, čo im však nebránilo, aby po zvolení za poslancov odprisahali naše republike
vernosť bez toho, aby sa ostatným občanom za predošlé morálne zlyhanie ospravedlnili.
Zhrnutie
Prvým krokom k demokratizácii Slovenska je reforma jeho volebného systému, ktorá
umožní skončiť s „bratislavocentrizmom“, ako aj s vládou jednej strany na Slovensku,
ktorej zhubné následky sú u nás čoraz zjavnejšie. Pokrytectvo a zbabelosť Roberta Fica
sa okrem toho prejavuje aj v tom, že pred voľbami síce občas hovorí o odluke cirkvi od
štátu, ale po nich hneď stíchne, aj keď v danom prípade ide o celkom legitímnu agendu
ľavicových strán, ku ktorým sa populista Fico formálne a účelovo hlási. Ako pritom
vyplýva z vyššie uvedenej argumentácie, práve odluka cirkvi od štátu by u nás umožnila
prvý raz radikálne modernizovať a oživiť celý verejný a vzdelávací „sektor“ ako taký.
AD 3. Ako je zrejmé, Slovensko nemá obrovské zásoby vzácnych kovov, ani významné
náleziská ropy či plynu, nenachádza sa na exponovaných obchodných križovatkách (tak ako
Singapúr či Hong-kong), ani nedisponuje obrovskými plochami poľnohospodárskej pôdy
a takmer nekonečnými lesmi (ako napríklad Kanada a Rusko). Jeho jediným bohatstvom sú
preto vodné rezervoáre pod Žitným ostrovom a najmä jeho občania, od vzdelanosti a aktivity
ktorých závisí jeho budúca prosperita. O to nebezpečnejší je katastrofálny úpadok nášho
základného, stredného a vysokého školstva, badateľný aj z Čaplovičovej správy o stave
slovenského školstva, ktorú si všetci občania môžu prečítať na stránke ministerstva školstva.
Minister Čaplovič pritom propagandisticky vykrikuje, že ide o prvú takúto správu od Nežnej
revolúcie, bez toho, aby bol vôbec schopný uvedomiť si, ako totalitne a demagogicky pri jej
prezentácii vystupuje. Nejde len o to, že občania ju síce mohli pripomienkovať zaslaním
svojich poznámok na internetovú adresu ministerstva školstva, ibaže bez toho, aby mali
možnosť tieto svoje poznámky na tej istej stránke verejne prezentovať (a prípadný čitateľ si
7
mohol urobiť presnejší obraz o kvalite správy), ale skôr o to, že samotná správa pozostáva
z viacerých častí, ktoré sa navzájom prekrývajú či dopĺňajú a pri ich rozsahu je dosť ťažké sa
v nich orientovať, pričom zriedkavé vecné postrehy a reformné nápady sa doslova strácajú
v množstve zbytočných štatistických údajov a nič „nehovoriacich“ neprehľadných tabuliek.
Mnohé konštatovania najmä v správe o stave vysokého školstva sú pritom poznačené
tým, že ju zrejme spracovávali úradníci viac-menej spokojní s tým, ako súčasné slovenské
vysoké školstvo a školstvo vôbec vyzerá, a čo je ešte horšie, správa nedostatočne od seba
oddeľuje deskriptívnu časť od reformnej, čo veľmi sťažuje jej analýzu i hodnotenie. Na tomto
mieste, pochopiteľne, nemám priestor na jej dôkladné prezentovanie a posúdenie, preto sa
ďalej v nadväznosti na danú správu pokúsim uviesť, v čom sú podľa mňa hlavné problémy
slovenského školstva a ako ich riešiť. Pokiaľ ide o základné školstvo, jeho najzávažnejšie
problémy podľa mňa spočívajú v jeho celkovej kvalitatívnej degenerácii a degradácii. Ak
totiž odhliadneme od 5-10 percent kvalitných škôl, tak šokovaní musíme konštatovať, že
súčasné deti sa nielen učia menej ako deti pred 20-25 rokmi, ale aj ľahšie učivo, pričom toto
ľahšie učivo ovládajú väčšinou horšie ako ich rodičia a starí rodičia. Namiesto toho, aby sa
učili v 7. až 9. ročníku programovať, tak ako to údajne robia deti vo Veľkej Británii, sa hrajú
počítačové hry, no a pokiaľ ide o kvalitu vyučovania anglického jazyka, tá je všeobecne tak
mizerná, že sám minister uvažuje o jeho vyučovaní či zavedení až vo vyšších ročníkoch.
To ale zďaleka nie je všetko, vďaka tzv. normatívu na žiaka je bežné, že na našich
základných a stredných školách prepadávajú žiaci nahor, t. j. neovládajú učivo, ale je im
udelená dostatočná, aby sa udržali normované počty žiakov na triedu a spolu s tým aj úväzky
učiteľov, ktorí sú navyše stresovaní vidinou čoraz menšieho počtu žiakov a následne aj škôl.
Dôsledky sú katastrofálne, pretože integrácia potom prebieha tak, že na mnohých základných
a stredných školách sa nevyučuje, ale vychováva, pretože početné skupiny „prepadávačov
nahor“ narušujú vyučovanie a namiesto toho, aby sa snažili napodobniť či nasledovať svojich
šikovnejších spolužiakov, vedomí si danej situácie sťažujú im zámerne podmienky na ich
osobný rast, zakrývajúc či zmenšujúc tak svoju vlastnú neschopnosť a lenivosť. Podľa mojich
posledných informácií si je minister Čaplovič vedomý tejto skutočnosti, ale nateraz ju rieši
nákupom tabletov od nejakej protežovanej firmy, ktoré však školy potrebujú oveľa menej ako
interaktívne nástenky či nové, skutočne kvalitné učebnice. Na základných aj stredných
školách pritom rastie (rovnako ako v celej spoločnosti) medzigeneračné napätie, pretože na
obidvoch typoch škôl naďalej spokojne dožívajú dôchodcovia poberajúci od štátu mzdu
i dôchodok, zatiaľ čo tisíce mladých absoventov pedagogických fakúlt na internetových
stránkach jednotlivých krajov žobrú o prácu, ako si možno overiť opakovaným kliknutím.
8
Samotné stredné školy, opäť s výnimkou tej hŕstky naozaj kvalitných (väčšinou
bilingválnych a osemročných gymnázií), pritom vzdelávajú žiakov nielen bez kontaktu či
intenzívnej spolupráce s budúcimi zamestnávateľmi, ale takmer úplne bez ohľadu na to, čo
potrebuje prax, resp. čo žiadajú zamestnávatelia, aj keď tí inteligentnejší riaditelia stredných
odborných škôl už pochopili, o čo sa tu hrá, a preberajú ostatným školám žiakov pomocou
atraktívnych vzdelávacích programov, vrátane CAD-programovania a pod. V mnohých
ohľadoch je pritom prezamestnanosť najvyššia práve na stredných školách, kde sa študenti
neraz delia na skupiny, a tak tu máme vyučujúcich, ktorí pravidelne vyučujú dvoch-troch
žiakov, ale berú za svoju prácu tie isté peniaze ako tí, čo ich majú v triede 20 až 30. Tieto
zúfalé pomery sú ale ničím v porovnaní s pomermi na slovenských vysokých školách, kde
okrem dvoch-troch kvalitných univerzít či fakúlt vládne doslova temný stredovek.
Bez zveličovania možno povedať, že študenti sú na mnohých slovenských vysokých
školách doslova pracovným predmetom, z ktorého je treba vyžmýkať čo najviac, ale bez toho,
aby sme mu pridali nejakú hodnotu. Zo správy pritom vyplýva, že mladí ľudia so zdravým
rozumom už pochopili túto skutočnosť a počty študentov na slovenských vysokých školách,
tak ako nakoniec počty všetkých žiakov a študentov na Slovensku, začínajú prudko klesať.
V prípade vysokých škôl je to však očividne dané nielen demograficky, ale aj pochopením
toho, že s tak nekvalitným vzdelaním sa mladí ľudia v zahraničí nepresadia, a preto radšej,
hoci aj s nemalými finančnými nákladmi, volia štúdium v Česku a inde v zahraničí, resp. na
pobočkách zahraničných vysokých škôl na Slovensku. Je tomu tak z viacerých príčin – na
našich vysokých školách napríklad študujú dva typy študentov, denní a externí, pričom na
externých sú väčšinou kladené oveľa menšie nároky ako na denných študentov, pretože sú
vítaným a neraz aj výdatným zdrojom dodatočného príjmu pre danú vysokú školu. Ďalším
zdrojom dodatočného financovania sú granty, o ktorých sa bývalý predseda Slovenskej
akadémie vied Štefan Luby vyjadril nedávno zhruba v tom zmysle, že doslova zabíjajú
slovenskú vedu, pretože v krátkom dvojročnom časovom intervale nie je možné akúkoľvek
produktívnu vedeckú problematiku všestrane uchopiť a vôbec dôkladne preskúmať.
Slovenskou špecialitou sú tiež pomaly len u nás existujúce „malé doktoráty“, ktorých
nadobúdanie je opäť spojené s poplatkami pre danú školu, neraz v ráde niekoľko sto až tisíc
eur, pričom v ich prípade už ide naozaj len o veľmi pochybnú spoločenskú prestíž, ako sa
nakoniec konštatuje aj v samotnej Čaplovičovej správe, ale bez toho, aby tu zaznela jasná
výzva na ich okamžité zrušenie. Prísne cechovný až mafiánsky ráz slovenského vysokého
školstva sa podobne ako v Česku prejavuje aj v systéme docentských a profesorských
titulov či hodností, ktoré sú doživotné, a to bez ohľadu na to, či je daný docent alebo profesor
9
vôbec primerane publikačne aktívny, aj keď tento problém sa u nás ľahko rieši krížovým
citovaním (spriatelených autorov navzájom), resp. organizovaním tzv. zahraničných
vedeckých konferencií so spriatelenými vysokými školami v Čechách a v Poľsku, čo
umožňuje ľahko a elegantne navyšovať citačný index. Úplnou katastrofou, ako sa opatrne
naznačuje aj v správe, je ale systém doktorandského štúdia a konkurzov na slovenských
vysokých školách, kde si zodpovední pracovníci poplietli akademickú autonómiu so
svojvôľou, pretože na rozdiel od Česka u nás neexistujú jednotné a transparentné kritéria,
podľa ktorých by boli prijímaní odborní asistenti na vysoké školy, pričom veľmi často sa
podmienky konkurzov nastavujú tak, aby v nich uspel len jeden, dopredu vybratý uchádzač.
Doktorandské štúdium najmä v spoločenskovedných odboroch pritom môžu u nás bez
problémov absolvovať aj tzv. doktorandi, ktorí nikdy nepublikovali článok v karentovanom
alebo zahraničnom časopise, a to aj preto, že namiesto práce na sebe skôr zastupovali svojho
docenta či profesora poletujúceho za dukátikmi zo školy na školu, najmä počas skúšobného
obdobia a pod. Celý vzdelávací systém sa teda začína správať čoraz viac podľa Murphyho
zákonov, pretože tak ako produkuje čoraz viac neschopných a fakticky nezamestnateľných
tzv. absolventov, produkuje aj čoraz viac absolventov tzv. sociálnej práce, ktorí im potom
majú pomáhať počas ich potuliek po úradoch práce, ktoré aj tak už dávno zdegenerovali len
na podateľne a odoberateľne lístočkov pre a od zamestnávateľov, potvrdzujúcich symbolické
hľadanie práce. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností navrhujem preto:
1. Podobne ako minister Čaplovič zlúčenie malotriednych základných škôl na vidieku, aj keď
to bude spojené so zvážaním žiakov školskými autobusmi do strediskových škôl, a súčasne aj
zavedenie objektívnych kritérií, na základe ktorých budú školám prideľované finančné
prostiedky už nie podľa počtu žiakov, ale podľa reálne dosiahnutých výchovno-vzdelávacích
výsledkov, pravdaže, so zohľadnením špecifík škôl s rómskymi žiakmi a pod.
2. Zavedenie rozšíreného vyučovania špeciálnej pedagogiky, pretože na našich základných
a stredných školách naozaj rýchlo pribúdajú žiaci, ako sa konštatuje aj v Čaplovičovej správe,
so špeciálnymi vzdelávacími potrebami. Na pedagogickej fakulte Prešovskej univerzity zase
zavedenie špeciálneho predmetu zameraného na vzdelávanie rómskych detí, ktoré však podľa
mňa budú mať šancu uspieť len v tom prípade, ak o nich bude primerane postarané od
najútlejšieho veku, pretože z vývojového hľadiska je sedemročný človek už do značnej miery
hotovou osobnosťou a žiadna internátna škola, ako márne dúfa Fico, na tom veľa nezmení.
3. Od nasledujúceho školského roka zákonom znemožniť, aby niekto mohol súčasne poberať
od štátu dôchodok aj mzdu a zaberať pritom miesto mladým absolventom učiteľstva, ktorí by
zase podľa mňa mali byť na svoju profesiu vyberaní na základe dosiahnutých študijných
10
výsledkov, ako aj talentových skúšok na niektorej z pedagogických fakúlt, ktoré však takisto
s ohľadom na zmenšujúci sa počet žiakov a študentov stredných škôl musia byť postupne
utlmované, keďže žiadané a z hľadiska zamestnania perspektívne sú úplne iné odbory.
4. Na základných a stredných školách zaviesť systém, ktorý umožní vytvárať triedy, kde budú
snaživí žiaci integrovaní a „ťahaní nahor“ žiakmi, ktorí sú úspešnejší, resp. pochádzajú z tzv.
lepších spoločenských pomerov, zatiaľ čo leniví a neschopní žiaci, narúšajúci vzdelávací
proces, budú môcť byť preradení do špeciálnych tried, kde budú mať čas a možnosť vstúpiť si
do svedomia a po určitom čase, po dosiahnutí lepších vzdelávacích a výchovných výsledkov,
postúpiť do vzdelávacieho programu s vyššími nárokmi i získanou kvalifikáciou.
5. Na stredných odborných školách čo najskôr zaviesť opatrenia smerujúce k intenzívnejšej
spolupráci s budúcimi zamestnávateľmi, ako aj zmeniť obsah i formy vyučovania v súlade
s požiadavkami trhu práce, pretože 30 až 40-percentná nezamestnanosť medzi absolventmi
stredných škôl je naozaj časovanou spoločenskou „bombou“, ktorá raz musí „vybuchnúť“.
6. Zrušenie tzv. malých doktorátov na našich vysokých školách, ako aj viacerých tzv.
spoločenskovedných študijných odborov a ich nahradenie prírodovednými a technickými
odbormi, aj keď s tým dodatkom, že to musí byť spojené s postupným vytváraním podmienok
na zamestnanie ich absolventov u nás doma na Slovensku, aby sme zbytočne neprodukovali
za peniaze daňových poplatníkov odborníkov, ktorí sa potom rýchlo zamestnajú v zahraničí.
7. Zásadne prehodnotiť celý systém doktorandského štúdia, ktoré by malo mať jednotné
a oveľa vyššie kvalitatívne kritéria, ako je tomu v súčasnosti, pričom doktorandi by mali byť
nielen oveľa lepšie platení, ale mali by počas 4-ročného štúdia dosť času na rozvinutie svojho
talentu bez toho, aby boli systematicky zneužívaní svojimi nadriadenými na činnosti alebo
práce priamo nesúvisiace s ich jednoznačne vymedzenou študijno-pracovnou náplňou.
8. Stanoviť jasné a jednoznačné kritériá počas konkurzov na pracovné miesta na vysokých
školách, tak, aby na nich mohli učiť len absolventi doktorandského štúdia, čomu tak u nás
neraz nie je, ale aby mohli v konkurze uspieť aj doktori, ktorí nemali mať kedy absolvovať
dlhoročnú prax na vysokej škole, ale ich publikačná činnosť ich k tomu určite oprávňuje.
9. Prehodnotiť celý systém vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií v Slovenskej republike, ktorý
je neraz viac ako duplicitný. Je napríklad otázne, či potrebujeme a môžeme si dovoliť skúmať
beztak nie príliš kvalitnú slovenskú literatúru paralelne tak v Matici slovenskej, ako aj
v Ústave slovenskej literatúry SAV a na mnohopočetných katedrách slovenských vysokých
škôl, keď by napríklad v rámci Matice bolo oveľa vhodnejšie nahradiť výskumné inštitúcie
zaoberajúce sa „oprašovaním archiválií“ alternatívnym ekonomicko-prognostickým a súčasne
interdisciplinárnym pracoviskom podobným českému Centru pro teoretická studia, ktorého
11
zamestnanci by dokázali modelovať a predikovať vývoj slovenskej spoločnosti a poskytovať
tak nielen vládnym úradníkom, ale aj všetkým občanom doslova neoceniteľné informácie.
Zhrnutie
Čaplovičova správa o stave slovenského školstva napriek niektorým správnym
čiastkovým zisteniam určite nie je dokumentom, na základe ktorého by bolo možné
reformovať slovenské školstvo tak, aby bolo svojou kvalitou a účinnosťou porovnateľné
so špičkovými vzdelávacími sústavami viacerých európskych krajín. Dokument takéhoto
„rangu“ podľa mňa môže vzniknúť len ako výsledok vzájomnej spolupráce školských
odborov, učiteľskej verejnosti a všetkých zainteresovaných akademických a štátnych
pedagogických inštitúcií. Rovnako je zrejmé, že celý vzdelávací „sektor“ v Slovenskej
republike bude musieť prejsť zásadnou racionalizáciou a reštrukturalizáciu, aby sa
odstránila duplicita v jeho činnostiach a výrazne zvýšila účinnosť jeho činnosti.
AD 4. Neradostné perspektívy globálnej ekonomiky sú, pravdaže, témou, ktorú sotva
možno rozobrať v rámci niekoľkostranového textu. Ale ani v tomto prípade nepotrebujem ísť
do detailov, pretože rozhodujúci je aj tu celkový obraz a hlavné súvislosti. Okrem toho,
Ekonomický ústav SAV vydal ešte v roku 2012 publikáciu s názvom Paradigmy budúcich
zmien v 21. storočí, v ktorej sú hlavné problémy globálnej ekonomiky najmä vo vzťahu
k občanom zhrnuté a vysvetlené dostatočne všestranne, dôkladne a jasne. Preto sa v tejto časti
zameriam len na predloženie niekoľkých myšlienok, ktoré by mali smerovať k objasneniu
zložitosti a dramatickosti celej situácie v globálnej ekonomike a našej pozemskej civilizácii
vôbec, keďže som presvedčený, že len z tohto zorného uhla je možné posúdiť, či slovenskí
politici a vládni úradníci len „politikárčia“, t. j. uvažujú a konajú len v rámci jedného
volebného obdobia, alebo sa naopak správajú ako štátnici a neklamú ľudí napríklad drzým
táraním o tom, že kríza sa už takmer skončila, že na konci tunela sa už objavuje svetlo a pod.,
zatiaľ čo tzv. bežní občania šokovaní zisťujú, že ich reálne príjmy sú čoraz nižšie a nižšie.
Globálna ekonomika má teda podľa mňa len dva hlavné problémy. Prvým je klesajúca
efektívnosť investícií do reálnej výroby (a nie finančných špekulácií), ktorý je priamo
prepojený s jej orientáciou na sústavný rast, zatiaľ prebiehajúci vo všetkých hlavných
civilizačných parametroch, vrátane populácie, objemu výroby, spotreby materiálnych zdrojov
atď., pretože len pri sústavnom hospodárskom raste môžu rásť zisky a vracať sa investície,
vložené do samotnej výroby. A čo je ešte dôležitejšie, len pri raste, resp. tzv. rozšírenej
12
reprodukcii, je možný aj vývin, t. j. postupné zdokonaľovanie a zefektívňovanie všetkých
civilizačných činností, ako sme ho až doteraz mohli sledovať najmä v euroatlantickom
civilizačnom okruhu a v posledných rokoch v čoraz väčšej miere aj v Číne a Indii, nehovoriac
o Južnej Kórei, Singapúre, Hong-kongu a ďalších ázijských „tigroch“. Kľúčovou otázkou
pritom je, kto celý tento ekonomický a politický proces riadi, s akými záujmami, nakoľko
transparentne a efektívne, a kto, presnejšie čo, dáva celý tento rastový proces do pohybu.
Ako určite tušíte, neexistuje na ňu jednoznačná odpoveď, pretože k povahe moci
samotného kapitálu, resp. kapitalistickej rentiérskej triedy patrí najmä a práve to, že je skrytá
(aj preto treba brať s veľkou rezervou rebríčky najbohatších ľudí sveta, ktorá odrážajú realitu
asi tak presne ako silne doškriabané zrkadlo), ale hlavné kontúry celkového obrazu sa pri
troške inteligencie a dôslednosti dajú zachytiť. Celý náš svet teda ovláda hŕstka investorov,
ktorí kontrolujú emisiu dolárov v americkom Federálnom rezervnom systéme, ako od vlády
a štátu nezávislej bankovej, teda de facto súkromnej inštitúcii, ktorá v podstate permanentne
oceňuje stav svetovej ekonomiky a nastavuje emisiu dolára podľa toho, ako sa jej tento stav
javí, zohľadňujúc pritom predovšetkým záujmy nie bežných občanov, ale vyššie spomínaných
investorov v pozadí, ktorí dokonca ani nemusia byť personalizovaní v podobe autentických
vlastníkov, ale môžu nimi byť aj rôzne investičné a penzijné fondy, v mnohých prípadoch, čo
sa vôbec nedá vylúčiť, aj neamerického pôvodu. Celý rastový a reprodukčný proces dávajú do
pohybu, samozrejme, vyrábajúci ľudia, ale za jeho dynamikou je najcennejšia surovina našich
čias, ropa, ktorej zdroje sa podľa všetkého čoraz viac zmenšujú a jej ťažba je čoraz drahšia.
Možno teda povedať, že kto kontroluje emisiu dolára ako svetovej meny, ktorou sa platí
za primárnu komoditu súčasnosti, t. j. ropu, a kto kontroluje ťažbu ropy, ten vládne nášmu
svetu. Nie je ťažké zistiť, ak sa posunieme z roviny konkrétnych osôb na štátne celky, že sú to
Spojené štáty americké, Izrael a sunnitské krajiny Perzského zálivu na čele so Saudskou
Arábiou, pretože uplatnenie tohto súkromného záujmu hŕstky investorov voči zvyšku sveta,
ale aj domácemu obyvateľstvu v krajinách impéria (ktoré tak nie je tvorené len USA, ale aj
jeho kľúčovými „ropnými“ spojencami), tejto súkromno-verejne realizovanej superlúpeže, je
možné len pomocou represívneho a kontrolného aparátu a momentálne najmocnejšej armády
sveta s extrémne silným a vplyvným zbrojárskym sektorom v pozadí. Toto impérium navyše
vyhralo poslednú svetovú vojnu (najprv ekonomicky a v 90. rokoch minulého storočia aj
politicky), čo mu umožnilo zaviesť svoje „pravidlá hry“ najmä do Európy a z veľkej časti ju
aj amerikanizovať pomocou angličtiny a svojho zábavného priemyslu, podsúvajúc navyše
naivnej verejnosti pomocou tzv. mimovládnych (t. j. z USA financovaných) organizácií víziu
USA ako garanta demokracie, svetovej prosperity, civilizačného pokroku a mieru.
13
Až potiaľto je všetko viac-menej jasné a možno aj všeobecne známe, o čom sa ale oveľa
menej hovorí, sú problémy impéria, ktoré už nemá dosť zdrojov na to, aby financovalo svoju
nadvládu – jednak preto, že veľkú časť dolárového „balíka“ si napríklad privlastnila rýchlo sa
rozvíjajúca (alebo rastúca) Čína, jednak preto, že veľká časť z tohto „balíka“ sa v podstate
neproduktívne minula na veľkorysé investície v Perzskom zálive a financovanie tzv. Arabskej
jari, ktorá sa spočiatku javila ako demokratizácia severnej Afriky a Blízkeho Východu, ale
dnes čoraz jasnejšie nadobúda kontúry svätej vojny sunnitov proti šíítom a sekulárnym, resp.
„nadnáboženským“ režimom (aký je napríklad v Sýrii), no a v neposlednom rade preto, že za
danej situácie si udržiavanie kontroly nad svetom pomocu tajných služieb a armády vyžaduje
stále viac a viac finančných prostriedkov. Hlavná príčina jeho skrytého úpadku (ak nateraz
ponecháme bokom, že v Sýrii vládnucke investorské špičky USA prvý raz v dejinách de facto
ustúpili nielen celosvetovej, ale aj domácej opozícii), ale spočíva v tom, že za danej situácie
už USA nie sú schopné investovať do vedeckého a technického vývoja toľko finančných
prostriedkov, aby si udržali svoju ekonomickú a politickú prevahu. Preto sa vydali na vcelku
zúfalú cestu investovania do vojenských konfliktov, pomocou ktorých chcú dostať pod svoju
kontrolu trh s fosílnymi palivami, namiesto toho aby zásadne prehodnotili celú svoju politiku
Dôsledky takéhoto správania sa impéria a jeho skrytých „šéfov“ na svetovú ekonomiku
sú doslova katastrofálne, pretože celú túto špinavú hru niekto musí svojím kapitálom alebo
svojou prácou zafinancovať. Keďže z povahy súkromno-vlastníckeho záujmu vyplýva, že sa
rozhodujúci investori alebo ekonomické a politické špičky spoločnosti neradi delia o už
nadobudnuté či nakradnuté vlastníctvo, musí tento „špás“ zaplatiť niekto iný, niekto slabší,
t. j. predovšetkým príslušníci scvrkávajúcej sa strednej triedy, ktorí v prvom rade financujú
sociálne programy pre rozširujúcu sa masu chudobných, ako vyplýva z viacerých súčasných
štúdií o raste príjmovej polarizácie nielen na Slovensku, ale aj v Európskej únii a v podstate
(vďaka globalizácii) aj v celom svete, pretože aj tie krajiny, ktoré ešte dokážu odolávať
globalizačným tlakom, postupne redukujú svoje donedávna štedré sociálne programy, ako
sme sa mohli nedávno presvedčiť napríklad vo Veľkej Británii, kde vláda presadzuje zákon,
ktorý umožní znížiť dávky v núdzi tým poberateľom, ktorí majú jednu izbu navyše. Zároveň
sa objavujú a silnejú snahy pohyb finančného kapitálu čo najviac kontrolovať a sledovať, ale
nie v rámci veľkých investorov, ale v rámci bežných občanov, k čomu okrem internetového
špehovania slúži celý rad intenzívne pretláčaných nástrojov – počínajúc kreditnými kartami,
pokračujúc spotrebnými a hypotekárnymi úvermi a končiac sporiteľskými účtami a pod.
Zároveň je čoraz viac tlačená nadol cena ľudskej práce, čo môžeme veľmi dobre
sledovať najmä na Slovensku, ktoré je, ako som uviedol a opísal v úvode tohto listu, ideálnou
14
krajinou pre vývoz ľudského kapitálu. Nejde totiž len o to, že mzdy v porovnateľných
profesiách či hospodárskych odboroch sú u nás oveľa nižšie ako v (ešte) bohatých európskych
krajinách, ale aj o to, že tzv. ľavicová vláda Roberta Fica, rovnako ako všetky predošlé vlády,
vytvára ideálne podmienky na takéto okrádanie slovenských občanov. Ako viem z vlastnej
skúsenosti, bežné sú minimálne mzdy na operátorskych linkách „slávnych“ zahraničných
investorov, ktorí si už celkom bežne diktujú podmienky, za akých budú ochotní u nás utratiť
svojich pár dolárov, no a extrémne sa rozmáha aj práca cez outsourcingové agentúry, t. j.
firmy, ktoré prenajímajú pracovníkov iným firmám na krátkodobé alebo špecializované
činnosti, ktoré by pre ne bolo neefektívne realizovať vo vlastnej réžii, pričom mzdy takto
najímaných pracovníkov sú nízke nielen samy osebe, ale ešte aj znižované o prémiu, ktorú si
prirodzene nárokuje sprostredkovateľská agentúra, a tak sa väčšinou pohybujú, ako opäť viem
z vlastnej skúsensoti, hlboko pod úrovňou minimálnej mzdy, a to všetko opäť s vedomím
a tichým súhlasom nášho „najľavicovejšieho“ a „najrozumnejšieho“ premiéra Roberta Fica.
Základný problém, ak ponecháme bokom tisíce Slovákov a Sloveniek, ktorí napríklad
musia pracovať nútene na živnosť, alebo radšej odišli z vytunelovaného vidieka do zahraničia,
však spočíva, ako som konštatoval v úvode tejto časti a ako nedávno zistila aj I. Pauhofová
v spomínanom zborníku (2012, s. 124-125), v tom, že v rámci celej svetovej (či globálnej)
ekonomiky klesá návratnosť investícií do reálnej výroby. Podľa Pauhofovej totiž napriek
všetkým snahám Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu o zníženie príjmových
nerovností vo svete „výsledky ukazujú opak“. A tak je podľa nej „na mieste otázka: Nie je
,manévrovanie’ okolo príjmových nerovností zástupným problémom? Nie je fundamentálnou
otázkou súčasnosti: Aká bude potreba ľudskej práce v spoločnosti v budúcnosti?“ Ako je teda
zrejmé, produktívnosť alebo výnosnosť investícií do reálnej výroby je už dnes možné udržať
len za cenu toho, že je z nej v čoraz väčšom rozsahu vytláčaná ľudská práca, namiesto ktorej
nastupuje „práca“ alebo činnosti realizované počítačmi, strojmi a robotmi, pričom výsledok
tohto procesu sa zdá byť ešte šokujúcejší ako samotná skutočnosť, že ľudia doviedli takmer
k dokonalosti (výrobný) systém, ktorý ich v čoraz väčšej miere eliminuje, obmedzuje alebo
selektuje. Aký je tento výsledok, si však už povieme v ďalšej časti tohto otvoreného listu.
Zhrnutie
Fosílne palivá a viaceré kľúčové vynálezy umožnili svetovej ekonomike, aby od 19.
storočia až dodnes sústavne rástla. Dnes sa však ukazuje, že jej ďalší vývin už nebude
možný bez zásadnej kvalitatívnej, doslova revolučnej zmeny, pretože návratnosť
15
investícií do reálnej výroby v nej sústavne klesá, v dôsledku čoho už čoskoro nebude
možné financovať jej sústavný rast. Celý tento vývinový proces je pritom v podstate od
konca 1. svetovej vojny kontrolovaný USA ako v súčasnosti jediným svetovým impériom
(aj s jeho najbližšími spojencami), ale dnes už toto impérium čoraz viac stráca dych,
pretože nedokáže zhromaždiť dostatok zdrojov tak na udržiavanie svojej moci, ako aj
na účinné financovanie vedeckého a technického rozvoja, ktorý až donedávna bol
hlavným zdrojom jeho ekonomickej, politickej a vari aj kultúrnej nadvlády. Ako však
uvidíme v nasledujúcej časti, príčiny jeho úpadku sú oveľa hlbšie, pretože súvisia so
špecifickou povahou a hlavnými determinantami globálneho vývinového procesu.
AD 5. Ako totiž upozorňujem v celej sérii článkov, uverejnených v českom E-LOGOSe,
ako aj v mojej nedávno vydanej knihe Základy globálnej evolucioniky (2013), v poslednom
období máme už v celosvetovom meradle do činenia s technologickou nezamestnanosťou,
ktorá vyplýva z toho, že ľudia ako inteligentní autonómni agenti už v podstate nestačia tempu
a komplexnosti nimi iniciovaného civilizačného procesu, ako tomu nasvedčuje celé množstvo
pomocných zariadení, ktorými sa čoraz viac obklopujú (vrátane počítačov, mobilov, satelitov,
rôznych komunikačných sietí, elektronických databáz atď.), a onedlho budú podľa všetkého
nahradení nejakým iným druhom inteligentných autonómnych agentov, ktorí už dokážu nielen
udržať krok so zrýchľujúcim sa tempom civilizačného a globálno-evolučného procesu, ale
posunú ho na ešte vyššiu úroveň, a to bez ohľadu na to, či vzniknú transformáciou z ľudských
bytostí napríklad pomocou uploadingu ľudských mozgov (alebo myslí) do umelých tiel či
počítačovej siete, alebo spontánne a mimo ľudskej vôle a kontroly v rámci experimentov
zameraných na vytvorenie silnej (t. j. plne autonómnej alebo suverénnej) umelej inteligencie.
Bez ohľadu na formu tohto prechodu si však aj on bude vyžadovať ďalšie, dodatočné
zdroje, a tých nielenže je už dnes čoraz menej, ale pri predpokladanom pokračujúcom náraste
ľudskej populácie až na úroveň 9-10 miliárd jedincov sa stáva otáznou dokonca jednoduchá
reprodukcia takéhoto obrovského počtu ľudí, ako nedávno upozornil napríklad český filozof
J. Šmajs (2012), odporúčajúci preto ľuďom, aby radšej zvolili taktiku „dôstojného ústupu“,
resp. pozvoľného vymierania, zatiaľ čo talianski bádatelia C. Vezzoli a E. Manzini (2008)
odporúčajú riešiť tento problém nedostatku zdrojov pre tak veľký počet ľudí skôr prechodom
na novú priemyselnú a civilizačnú trajektóriu, v rámci ktorej bude pre firmy výhodnejšie
čo najviac šetriť, a to tak, že budú mať pod kontrolou či správou celý životný cyklus výrobku,
ktorý bude ich vlastníctvom až do ukončenia jeho životnosti, ponúkajúc pritom čitateľovi celý
16
súbor výrobkov, ktoré už dnes umožňujú radikálne znížiť spotrebu materiálnych a nakoniec aj
ľudských zdrojov nielen v priemyselnej, ale aj v poľnohospodárskej výrobe ako takej (vrátane
práčky na nožný pohon, rádia na pružinu, nafukovacej sedačky a pod.), a to v úplnom súlade s
prognostickým scenárom B1 Medzinárodného panela pre klimatické zmeny (Dreher et al.,
2008, s. 18), podľa ktorého dôjde v blízkej budúcnosti k rýchlemu zavádzaniu ekologickejších
technológií a posunu smerom k duchovnejším hodnotám, pretože prioritou spoločnosti, resp.
celej pozemskej civilizácie sa stane sociálna inklúzia a ochrana životného prostredia.
Podľa môjho názoru je však otázne, či sa podobný modus vivendi podarí dostatočne
rýchlo nastoliť v celosvetovom meradle, ani nehovoriac o tom, že otázka nášho prežitia sa aj
tak v tomto prípade rieši len dočasne a čiastočne. Ako totiž zdôrazňujú Johansen a Sornette
(2001), ktorých nie náhodou viackrát citujem v mojej knihe, za všetko, čo máme, v podstate
vďačíme zrýchlenému civilizačnému vývinu, na ktorý sme však až doteraz mali dostatočné
zdroje. Bez týchto zdrojov a bez s nimi spojeného zrýchleného vývinu, ktorý môže byť občas
prerušovaný akýmisi stacionárnymi či „stabilizačnými“ fázami, ako si dovolím doplniť, sme
však nakoniec odsúdení na pozvoľný a definitívny civilizačný a kultúrny úpadok. Voľné
látkové, energetické a informačné zdroje máme pritom takmer na dosah, pretože v pásme
asteroidov sa nachádzajú obrovské zdroje nerastných surovín, ktoré sa neraz dajú ťažiť
s minimálnymi nákladmi a umožnili by udržať našu civilizáciu na vzostupnej trajektórii tisíce
rokov, pokiaľ by sme sa, ako zdôrazňuje J. Gott III. (2002), dokázali spoločne zorientovať
a zmobilizovať natoľko, že by sme v mimoriadne úzkom, zhruba 200-ročnom „okne“ alebo
časovom intervale dokázali zahájiť postupnú kolonizáciu našej planetárnej sústavy.
To si však vyžiada nie podstatné zredukovanie našich priemyselných a civilizačných
aktivít, ale prinajmenšom v sektore komického výskumu a výroby rozsiahle sústredenie
a intenzívne využitie zdrojov, zatiaľ čo v rámci ostatnej výroby, najmä spotrebného tovaru,
jej podstatné zredukovanie hoci aj pomocou metód a postupov, ktoré celkom odôvodnene
navrhujú Vezzoli a Manzini, resp. bádatelia v rámci Medzinárodného panelu pre klimatické
zmeny. Dôsledky takéhoto konceptuálneho a strategického obratu v celkovom chápaní našej
situácie sú pritom mimoriadne závažné – nielenže umožňujú jasne vyčleniť naše investičné
priority spojené s rozvojom biotechnológií, nanotechológií a umelej inteligencie ako odborov,
na rozvoj ktorých by sme sa mali zamerať aj na Slovensku, ale ukazujú aj, aké márne je dúfať,
že na získanie rozhodujúcej strategickej iniciatívy stačí investovať voľné zdroje do nákupu
pozemkov v krachujúcich krajinách južnej a juhozápadnej Európy, čo je stratégia, ktorú
najnovšie uprednostňujú čínske a saudsko-arabské suverénne fondy, pretože v konečnom
dôsledku už nejde o to, ako zvíťaziť v pomyselnej strategickej hre medzi viacerými navzájom
17
antagonistickými hráčmi, ale o to, ako rýchlo navodiť podmienky na realizovanie celkom inej
strategickej hry, pri ktorej všetci hráči navzájom súťažia a zároveň úzko spolupracujú pri
dosahovaní spoločného cieľa, ktorým je spomínaná vesmírna expanzia a vytvorenie úplne
nového druhu inteligentných autonómnych agentov, schopných takúto expanziu dovŕšiť.
Zhrnutie
Všetko nasvedčuje tomu, že ak sa skutočne chceme zachrániť, t. j. zvládnuť a prežiť
všetky extrémne evolučné výzvy, ktoré pred nás postavil náš zrýchlený civilizačný vývin,
budeme musieť nielen radikálne zmeniť v mimoriadne krátkom časovom úseku pár
desiatok rokov svoje dlhodobo zaužívané egoistické až biocentrické správanie, ale aj
pretransformovať samých seba na úplne nových inteligentných autonómnych agentov,
ktorí budú schopní dovŕšiť nami zahájenú kolonizáciu našej planetárnej sústavy
a vstúpiť tak na ďalšie, mimoriadne zaujímavé a atraktívne vývinové trajektórie.
Záver
Na sugestívnu otázku Janka Kráľa z jeho balady Zverbovaný – „Či to má vždy tak byť, ako
dosiaľ bolo?“ – teda možno v závere tohto listu jednoducho odpovedať: „Určite nie, Janko“.
Ak ale chceme niečo na Slovensku a zároveň aj celom svete zmeniť, musíme najprv celkom
presne určiť tú časť spoločnosti, resp. spoločenskú triedu alebo vrstvu, ktorá by mala mať na
radikálnych zmenách najväčší záujem, pretože je najviac ohrozená súčasným vývojom. Ako
vyplýva z predošlého výkladu, tak v našich slovenských, ale aj v celosvetových podmienkach
je takouto triedou či vrstvou najmä stredná trieda a v rámci nej predovšetkým zamestnanci
vykonávajúci či realizujúci tzv. verejný záujem – t. j. ľudia zodpovední za kvalitu ľudského
kapitálu: lekári, zdravotné sestry, učitelia a spolu s nimi aj úradníci, vojaci, policajti, mestskí
policajti, hasiči a dozorcovia v štátnych väzniciach. Najmä títo ľudia by sa mali zjednotiť do
jednej politickej občianskej strany či hnutia (a to bez ohľadu na svoje náboženské vyznanie či
svetonázorové presvedčenie) a spoločne presadzovať princípy zakotvené v slovenskej ústave,
predovšetkým právo na prácu, primerané hmotné zabezpečenie a právo na slobodu vyznania
a svetonázorového presvedčenia, nechápané však jednostranne a totalitne, ako je tomu dnes
na Slovensku, ale demokraticky veľkoryso, t. j. tak, že pri uplatňovaní môjho práva nebudem
drzo a bezohľadne obmedzovať práva iného napríklad sústavným vysielaním náboženskej
propagandy vo verejnoprávnych médiách, ktorých činnosť je financovaná aj „neveriacimi“.
18
Veriaci samotní a najmä najvyšší predstavitelia slovenskej katolíckej, gréko-katolíckej,
evanjelickej a pravoslávnej cirkvi by teda mali ako prví, pokiaľ chcú byť považovaní za
loajálnych a korektných občanov nášho spoločného štátu, požadovať od politikov odluku
cirkvi od štátu a nepožadovať pritom egoisticky miliardy za svoj bývalý majetok (tak ako to
urobila cirkev v Česku), pretože v súčasnej situácii na to Slovenská republika jednoducho
nemá zdroje (a určite urobí lepšie, ak ich napríklad použije na výstavbu diaľnic či premyslené
financovanie inteligentných sociálnych programov), zatiaľ čo občania samotní, predovšetkým
tzv. neveriaci, by mohli celkom legálne namietnuť, že v takomto prípade aj oni, podobne ako
rodina Baťovcov, požadujú od cirkvi naspäť desiatok zaplatený ich predkami počas stáročí
feudalizmu, a to najradšej v hotovosti alebo rovno v zlate, ako to neraz museli robiť títo ich
dávni, ale aj mnohopočetní a bohabojní predkovia. Samotná požiadavka rodiny Baťovcov na
zaplatenie miliardy euro zo slovenského štátneho rozpočtu, resp. na vrátenie ich bývalého
slovenského majetku však v spojení s nedávno uznanými obrovskými reparáciami či platbami
českej cirkvi jasne naznačuje, že investorskí a kapitalistickí „supi“ zo Západu sa práve
začínajú zlietať na čoraz viac páchnucu „zdochlinu“ slovenskej ekonomiky a spoločnosti.
Aj tí menej inteligentní, ale dostatočne podozrievaví (a primerane starí) občania našej
republiky totiž museli na základe dvoch vyššie uvedených informácií postrehnúť, že sa opäť
v zákulisí „upieklo“ na ich úkor nejaké svinstvo, pretože ak boli uznané nároky českej cirkvi
na jej bývalý majetok (hoci len vo forme série peňažných splátok, zaplatených v budúcnosti
všetkými občanmi Českej republiky), rovnako legitímny musí byť aj nárok rodiny Baťovcov
na ich bývalý majetok v Českej a Slovenskej republike a spolu s ním aj nároky ďalších osôb
alebo podnikateľských rodín, ktoré prišli o majetok podobným spôsobom ako Baťovci.
Ak navyše vezmeme do úvahy, že informácie o celej tejto operácii sú „dávkované“ rovnako
zákerným spôsobom, ako boli dávkované informácie napríklad pri dehonestovaní Jána Budaja
pred parlamentnými voľbami v roku 1990, a že nikto zo slovenských politikov, pokiaľ mi je
známe, sa zatiaľ nevyjadril k požiadavke rodiny Baťovcov a možnosti, že po nej budú zrejme
nasledovať aj ďalšie podobné požiadavky, majúce očividne zničujúci účinok na naše budúce
štátne rozpočty, tak skutočne musíme dôjsť k záveru, že je najvyšší čas nastúpiť na cestu
občianskeho odporu a zakladať vo všetkých väčších slovenských sídlach občianske kluby
ako zárodky občianskeho hnutia a budúcej politickej strany, ktorá bude prednostne hájiť práva
občanov a verejný záujem, tak ako sú proklamované a jasne vymedzené v našej ústave, na
základe čoho si aj dovoľujem vyzvať všetkých občanov našej republiky bez rozdielu, ktorí
súhlasia s vyššie načrtnutým politickým programom, aby sa ku mne pridali a svoje návrhy či
pripomienky posielali na moju novú e-mailovú adresu – [email protected].
19
Príloha 1. Ako sa z Roberta Fica stal pravicový populistický demagóg
Podobne ako v celom liste a najmä v časti týkajúcej sa slovenského školstva budem aj v tejto
prvej prílohe vychádzať hlavne z vlastnej skúsenosti. Ako volič SMERu, presvedčený, že je
pre Slovensko lepšou alternatívou ako súčasná pravicová opozícia, ktorá pri svojej vtedajšej aj
súčasnej rozdrobenosti a programovej nekonzistentnosti naďalej nemá žiadne morálne ani iné
právo vládnuť v Slovenskej republike, som hneď po víťazných voľbách niekoľkokrát ponúkol
Robertovi Ficovi spoluprácu ako člen zboru jeho poradcov. Ani na jeden zo svojich e-mailov
som tak z vlády, ako aj z centrály SMERu nedostal odpoveď. Predsedu vlády a spolu s ním aj
predsedu parlamentu, obidvoch členov SMERu, som neskôr oslovil aj s prosbou o finančnú
výpomoc pri publikovaní mojej knihy Základy globálnej evolucioniky. Predseda parlamentu
ani neodpovedal na môj e-mail, zatiaľ čo z kancelárie predsedu vlády mi odpovedali, že mi
pomôcť nemôžu, pretože peniaze vo zvláštnom fonde predsedu vlády predstavujú rezervu
určenú na mimoriadne situácie. Obidvoch týchto ústavných činiteľov by som sa nikdy ani
neopovážil otravovať so svojimi prosbami, keby štátne vydavateľstvo VEDA opakovane
neignorovalo moje snahy o publikovanie mojej knihy a rovnako sa nesprávali aj mnohé ďalšie
štátne inštitúcie, resp. nadácie, ktoré som v danej súvislosti oslovil. Postupne sa tak v mojej
hlave začalo rozsvecovať „kontrolné svetielko“, hlásiace, že niečo tu nie je v poriadku.
Naplno blikať začalo až vtedy, keď mi úradníčka Sociálnej poisťovne oznámila, že sa
mi ako nezamestnanému uchádzačovi o prácu v podstate neoplatí zháňať nejakú prácu na
dohodu, pretože Richterov zákon je nastavený tak, že väčšiu časť zárobku mi uchmatne štát,
alebo, ak chcete, štátny rozpočet. No a všetko bolo jasné, keď ten istý Richter ohlásil ďalší
zákon, podľa ktorého budú musieť všetci uchádzači o zamestnanie, pokiaľ chcú mať nárok na
dávku v hmotnej núdzi, odpracovať týždenne najmenej osem hodín na verejno-prospešných
prácach vo svojej obci alebo meste. Najzábavnejšie boli následné reakcie najviac dotknutých
subjektov – zatiaľ čo Rómovia svojím mlčaním jasne ukázali, že im je to jedno a že sa aj tak
podľa všetkého živia iným spôsobom či „systémom“, tzv. mimovládky len proforma, „do
výšky svojho platu“ zaprotestovali, no a ostatní občania, ktorí málo rozumejú Ficovej
„prefíkanosti“ a podlosti, si možno pomysleli, že tak tým Cigáňom treba... A to je presne to,
čo náš pravicový populistický demagóg Robert Fico v danej situácii potreboval.
Ale poďme po poriadku, v prípade zákona, ktorý znevýhodnil uchádzačov v ich snahe
zamestnať sa na dohodu, Fico (spoločne s Richterom) opakovane vyhlasoval, že mu ide
o potlačenie takéhoto nekalého „okrádania“ pracujúcich i štátneho rozpočtu, aj keď mal podľa
všetkého celkom iné ciele – jednak zrejme dúfal, že časť zamestnávateľov daných ľudí prijme
20
do trvalého pracovného pomeru a jemu sa podarí aspoň čiastočne znížiť nezamestnanosť, čo
sa však nestalo a väčšina týchto ľudí, ktorí sa po tisícoch vzdávali tejto možnosti aspoň trochu
zlepšiťsvoj osud, buď upadla do ešte väčšej biedy, alebo radšej opustila rodnú vlasť a predsa
len aspoň tak napomohla tomu, že dnes sú štatistiky o počte nezamestnaných menej hrozivé,
ako by boli, keby sa takto neobetovali (aj keď pri tom riskovali rozpad svojich rodín a pod.),
jednak zrejme predpokladal, že tak obmedzí operačný priestor outsourcingových agentúr,
ktoré však ani potom nemali problém s najímaním ľudí, pretože naše školy každý rok „chŕlia“
tisíce nezamestnateľných mladých ľudí, ktorí zoberú akúkoľvek prácu. V druhom prípade je
jeho podlosť ešte odpornejšia, pretože rovnako ako v prvom prípade daným zákonom fakticky
„nepotrestal“ Rómov, ktorí s takýmito verejnými prácami buď nemajú problém, alebo sa im
vedia ľahko vyhnúť, ale bielych „gádžov“, ktorí sú na takéto dávky skutočne odkázaní, ale ak
budú mať takto verejne prezentovať svoju sociálnu exkluzivitu, radšej sa odhlásia z evidencie.
Fico pritom urobil presne to, čo pred voľbami ohlasoval pravičiar Ľudovít Kaník, t. j. to,
na základe čoho SDKÚ očividne prišla o množstvo hlasov medzi rómskymi voličmi, pričom
rovnako dobre ako Kaník zrejme vedel, že tu vôbec nejde o „potrestanie“ tých, ktorým sa vraj
nechce pracovať a len poberajú sociálne dávky (či už sú „bieli“, alebo „čierni“), ale o to, ako
ich postaviť proti sebe a odvrátiť tak pozornosť od toho, že ani on im nie je schopný v súlade
s našou ústavou a predvolebnými sľubmi poskytnúť primeranú prácu, nieto tzv. istoty. Oveľa
jednoduchšie preto bolo pre neho použiť staré rímske divide et impera, t. j. postup, ktorý asi
najplastickejšie opísal Kurt Vonnegut vo svojej Kolíske v príbehu o chlapcovi, ktorý sa rád
zabával tak, že do kompótovej fľaše umiestnil mravce a chrobáka a keď sa nič nedialo, fľašou
jednoducho potriasol a potom si pravičiarsky podliacky vychutnával ich vzájomné súboje
a boj o život. A to všetko len preto, aby mohol pred niektorými svojimi postaršími či trochu
„jednoduchšími“ voličmi vyhlasovať, že sa mu naozaj podarilo znížiť našu katastrofálnu
nezamestnanosť, čo mu sa podľa všetkého od januára 2014 aj podarí, aj keď za cenu toho, že
tisícky bielych „gádžov“ a možno aj menej šikovných Rómov upadnú do ešte väčšej biedy,
alebo opustia svoju krutú vlasť; nehovoriac o problémoch, ktoré budú mať obecné úrady pri
zabezpečení tejto vládnej agendy a nespravodlivosti vo vzťahu k niektorým nezamestnaným
v prípade, ak sa obciam či mestám takéto práce napriek všetkej snahe zorganizovať nepodarí.
Príloha 2. O jednej revolúcii, ktorú nám lotri ukradli a stále nechcú vrátiť
Ako tvrdí český ekonóm J. Texler vo svojej knihe Despotický socializmus: zlyhanie utópie
(1996), počas Nežnej revolúcie v roku 1989 na tom boli najlepšie ľudia vo veku zhruba 30
21
rokov, ktorí boli dosť starí na to, aby prebiehajúcim udalostiam plne rozumeli a dostatočne
mladí na to, aby mali čas potom túto svoju skúsenosť využiť. Keďže zhodou okolností patrím
do tejto šťastnej generácie, považujem nakoniec za svoju povinnosť vysvetliť spoluobčanom,
ako a prečo nám ukradli Nežnú revolúciu, prečo sa táto revolúcia stále neskončila a akýmsi
spodným prúdom naďalej plynie, a ako ju my, občania, môžeme opäť vziať do svojich rúk.
Ako totiž uvádza ďalší nemenej vynikajúci český bádateľ J. Krejčí vo svojej knihe Dĕjiny
a revoluce (1992), každá revolúcia pozostáva z niekoľkých fáz, počas ktorých sa postupne
plnia (alebo neplnia) jej hlavné demokratizačné ciele, pričom celý tento revolučný proces sa
môže natiahnuť na niekoľko desiatok rokov a zďaleka ho preto nemožno stotožňovať len
s nejakým pučom alebo vzburou (ako je to bežné v pravičiarskych kruhoch), zatiaľ čo jeho
hlavným obsahom (ibid., s. 67) je v podstate boj medzi jednotlivými spoločenskými triedami
(alebo vrstvami) o rozsah vlastníckeho a volebného práva. Ako je zrejmé z celého tohto listu,
tento boj zatiaľ vyhráva úzka špička neoliberálnych a neoboľševických kolaborantov či už
s totalitnými štruktúrami Európskej únie, alebo globalizátorskou investorskou oligarchiou.
Úlohou nás, občanov, ktorí tvoríme strednú a dolnú triedu, a teda väčšinu spoločnosti, je
túto situáciu zvrátiť, čo musíme urobiť najprv vynútením si nového volebného zákona, ktorý
bude mať jasne demokratizačný účinok (napríklad takého, aký navrhujem v 2. časti listu),
potom založením širokospektrálneho občianskeho hnutia, ktoré bude mať za svoj hlavný cieľ
naplnenie tých ideálov a cieľov, za realizáciu ktorých sme mnohí v chladných novembrových
a decembrových dňoch nadšene štrngali svojimi kľúčmi – t. j. vyššej životnej úrovne pre
všetkých občanov (nielen stranícku kastu), kvalitnejšieho a zdravšieho životného prostredia,
lepšieho a ľudskejšieho školstva, zdravotníctva, ale aj poľnohospodárstva a ďalších sektorov,
o ktorých dnes, bohužiaľ, možno konštatovať, že sa naozaj nachádzajú v katastrofálnom stave
pokračujúceho a zdanlivo nezvratného úpadku. Prvým krokom k zmene tohto stavu preto
musí byť progresívna daň z príjmu, ktorú populistický klamár a demagóg Fico často ohlasuje
vo svojich predvolebných prejavoch, ale po voľbách bleskovo vypúšťa zo svojho sladkastého
rečníckeho arzenálu. Ako pritom tvrdia Hawken et al. vo svojej knihe Prírodný kapitalizmus
(2003) na základe faktov z americkej histórie, nejde pri nej o žiadny boľševický exces, ale len
o nevyhnutný nástroj v situácii, kedy nie je možné naštartovať ekonomiku, pretože tzv. elita si
jednoducho ukrojila priveľa zo spoločného koláča a zadusila tým ďalší hospodársky rast.
Progresívna daň by pritom mala byť zavedená súčasne v celej Európe, pretože len s jej
pomocou je možné zvýšiť domáci dopyt, vytvoriť možnosť na rast úspor aj v rámci slabších
príjmových skupín, najmä na základe inteligentného prerozdeľovacieho systému, ba aj otvoriť
cestu k radikálnemu obmedzeniu výšky príjmov ako takých, ktoré by podľa H. Dalyho (1996)
22
a de facto aj podľa samotnej Biblie nemali byť také extrémne ako sú v súčasnosti, a teda
nepresahovať desaťnásobok priemernej mzdy, ani nehovoriac o tzv. zloženom úroku
a úžerníckom požičiavaní peňazí vôbec, ktoré je zločinom nielen podľa Koránu, ale aj podľa
držiteľa Nobelovej ceny za chémiu F. Soddyho, čo síce určite vzbudí značnú nevôľu u toho
typu podnikateľov, ktorí si svoju činnosť pletú s lúpením za tridsaťročnej vojny, ale u tých,
ktorí ju chápu aj ako službu verejnosti v zmysle Vezzoliho a Manziniho úvah, určite skôr či
neskôr nájde pozitívnu odozvu. Ďalším krokom musí byť zdanenie globálne obiehajúceho
kapitálu a jeho účinnejšia kontrola tak v národnom, ako aj v celosvetovom meradle, zatiaľ
čo v našich slovenských podmienkach sa ďalšie zdroje dajú získať aj komplexnou zmenou
vlastníckych pomerov v rámci zdravotníckeho sektoru, ktorý je doslova tunelovaný, ako
naznačujú vo svojej štúdii P. Labaš a M. Čambal (2012), hŕstkou oligarchov, ktorí pomocou
politikov sprivatizovali najlukratívnejšie zdravotnícke zariadenia a účtujú si za svoje služby
nie premrštené, ale doslova šialené ceny, pohotovo preplácané zdravotnými poisťovňami.
V našich slovenských podmienkach, kde je najväčším rizikovým faktorom podľa
všetkého dlhodobá nezamestnanosť a sociálna exkluzivita stále väčšieho počtu tak mladých,
ako aj starších ľudí, je okrem vyššie opísanej školskej reformy (smerujúcej k účinnejšiemu
vynakladaniu finančných prostriedkov), takisto nutné prijať legislatívne opatrenia, ktoré
zvýšia zamestnanosť nielen mladých ľudí (ako je tomu v prípade zákona zakazujúceho
súčasne poberať dôchodok aj mzdu), ale aj občanov strednej a staršej generácie, a to rýchlym
prijatím legislatívy znemožňujúcej výskyt multifunkčných funkcionárov, ktorí sa neuveriteľne
rýchlo rozmnožili najmä vo vládnej „monostrane“ a bez problémov stíhajú zastávať napríklad
funkcie poslancov, primátorov či predsedov samosprávnych krajov, vyučovať na viacerých
vysokých či stredných školách a ešte aj drzo vykrikovať, že zrušenie tohto ich zbojníčenia by
bolo v rozpore s ich ľudskými právami, zakotvenými v ústave našej republiky. Rovnako
dôležité je však aj obmedzenie vysávania finančných zdrojov a súčasne aj ľudského kapitálu
z jednotlivých regiónov, a to zavádzaním miestnych mien v každom väčšom slovenskom
meste, resp. realizovaním bezpeňažných výmenných systémov, ktoré občanom pri nedostatku
likvidity umožňujú navzájom si priamo vymieňať svoje výrobky a činnosti. Popri mnohých
ďalších reformných opatreniach, ktoré v rámci vyššie spomenutého občianskeho hnutia určite
prídu „na pretras“, tak možno hovoriť o súbore krokov, ktoré môžu nielen zásadne zmeniť
celé Slovensko, ale aj vytvoriť podmienky na realizáciu práv, ktoré máme zakotvené v našej
ústave a ktoré vládnuce politické špičky tejto krajiny drzo pošliapavajú už celé roky. Aj preto
si vás na záver dovolím ešte raz poprosiť, aby ste ma 18. 9. 2013 prišli podporiť pred Krajský
súd v Bratislave, kde budem obhajovať svoje i vaše právo na prácu a slušný život vôbec.