V utrpení si kladieme nespočetné množstvo otá-zok. Čo však o ňom vieme a čo nie? Vieme, že je jed-ným zo základných sprievodných znakov nášho kaž-dodenného života. Má rôzne podoby a cítime hos rôznou intenzitou. Premýšľame a hovoríme o ňomvždy vtedy, keď sa stretávame s bolesťou, úzkosťou,strachom, zúfalstvom, samotou, pocitom viny, sosmrťou, ale aj ľahostajnosťou, nevšímavosťou alebos týraním, krutosťou, bezohľadnosťou a všetkým tým,čo ho podnecuje. Chceme poznať príčiny, ktoré námutrpenie spôsobujú. Chceme sa ho zbaviť, keď námneočakávane vstupuje do života a nepríjemne na násdolieha. Často ho iniciujeme tým, že spôsobujemeutrpenie sebe a iným. Inokedy citlivo vnímame vlast-né utrpenie, keď nám ho spôsobujú iní, alebo s po-chopením a súcitom vnímame utrpenie iných. Vy-rovnávame sa s utrpením a pomáhame ho prekonaťiným, alebo aspoň zmierniť jeho dôsledky. Rôznymiprostriedkami sa bránime utrpeniu a zvádzame s nímzápas takmer v každej jeho podobe.

Ak si odmyslíme etymologický význam slovautrpenie a s ním ďalšie súvisiace pojmy, ako pojemtrpieť, trpezlivosť, zatrpknutosť a pod., a ak nebe-rieme do úvahy jeho používanie ako metafory ale-bo ako pojmu určitého (napr. náboženského) sve-tonázoru,  potom je opodstatnené pýtať sa na jehopodstatu, povahu a charakter. Napriek tomu, že den-nodenne trpíme, nie vždy si kladieme otázku: Čo jeutrpenie? Aké má utrpenie miesto v živote človeka?A keď si ju aj kladieme, nie vždy na ňu vieme alebodostaneme uspokojivú odpoveď,  a to aj napriek všet-kým snahám filozofov, náboženských mysliteľov, ve-dátorov, moralizátorov, básnikov i spisovateľov, kto-rí chcú vedieť a informovať o utrpení čo najviac. Životnás presviedča, že ani prezieravosť vedy, ani autori-ta náboženstva a ani ušľachtilosť umenia nás nie vždyuspokoja svojimi odpoveďami, keď na nás utrpeniedoľahne v plnej svojej sile. Ba aj filozofia so svojímnástrojom múdrosti často zostáva bezradná v od-povediach na túto otázku. V duchu Sokratových úvahmožno povedať, že čím viac o utrpení vieme, tým viacsme zneistení. Tým viac sa nám odpoveď na túto otáz-ku zdá nezrozumiteľnejšia, nejasnejšia a vzdialenej-šia, a to aj napriek najrôznejším jeho charakteristi-kám a definíciám. Čím viac o utrpení vieme, tým viac

nám jeho podstata uniká. A ak nám táto podstatauniká, potom je namieste otázka: Má utrpenie svo-je opodstatnenie? Má svoj zmysel?

Dejiny nám predstavujú najrozmanitejšie cha-rakteristiky a definície utrpenia. Dodnes sa ich na-hromadilo nespočetné množstvo. Najčastejšie sa stretávame s charakteristikou utrpenia, ktorá hopredstavuje ako bolesť. Samotný pojem utrpeniespravidla odvodzujeme od slova trpieť, pociťovať bo-lesť, bez ohľadu na to, či už má fyziologický, psy-chický alebo sociálny pôvod. Trpíme, keď nás bolíbrucho, keď pociťujeme bolesť ako úzkosť zo stratyblízkej osoby, keď cítime bolesť hladujúcich detí.V iných prípadoch sa utrpenie chápe  ako trýzeň, vy-plývajúca z nespokojnosti s momentálnym stavomvecí. Trpíme, keď nás v živote postihne nešťastie, keďnás sužuje žiaľ, keď sme ponižovaní, týraní, osame-lí, sklamaní, trpíme zo žiarlivosti, závisti a nenávis-ti, ale trpíme, aj keď sme svedkami nešťastia nieko-ho iného. Každá charakteristika utrpenia je spätás nepríjemnými alebo nepriaznivými okolnosťamiv živote, s prekážkami v dosiahnutí istých zámerov,ktoré nás obmedzujú, znepríjemňujú nám život ale-bo nás ohrozujú. Nech utrpenie skúmame z akého-koľvek aspektu, vymyká sa presnej a jednoznačnejdefinícii najmä preto, lebo nejestvuje izolovane. Bezohľadu na to, ako utrpenie pojmovo vyjadríme a de-finujeme, uvedomujeme si jeho prítomnosť v našomkaždodennom živote. Cítime ho na každom kroku,a to aj napriek tomu, že v konečnom dôsledku ne-vieme, čo samo o sebe znamená. Čo ale vieme, sú lenrozmanité prejavy utrpenia vo forme bolesti, úzkos-ti, strachu, zúfalstva, viny, absurdity, blízkosti smrti,ale aj nepochopenia, netolerancie a bezohľadnostiiných, alebo z neopätovanej lásky, fyzického, psy-chického a duševného týrania a pod. Vieme, že rôz-ne prejavy utrpenia si spôsobujeme sami a spôsobujúich aj nepredvídateľné udalosti, ako epidémie, ži-velné katastrofy, hladomor a iné. 

Čo teda vieme a čo nevieme o utrpení? Dnes máveda k dispozícii ohromujúce prostriedky, ktorýmimôže „diagnostikovať“ isté podoby utrpenia. Medi-cínske vedy vedia so značnou presnosťou „zmerať“intenzitu bolesti podmieňujúcu utrpenie alebo ve-dia psychiatricky určiť patickú formu úzkosti, kto-

Č O N Á M P R E Z R Á D Z A U T R P E N I E ?

J á n Š l o s i a r

12 n 2013

rá tiež spôsobuje utrpenie. Na základe vedeckých vý-skumov možno stanoviť a vyhodnotiť ťažkú fyzio-logickú únavu, permanentný stres a ďalšie iné fak-tory, ktoré spôsobujú utrpenie. Politické vedy vediaodhaliť príčiny, vyhodnotiť a riešiť otázky hladuv skúmaných regiónoch. Vedia stanoviť príčiny a dô-sledky vojen, vedia určiť, aká forma spravodlivéhospoločenského poriadku zabezpečuje čo najmenšiumieru utrpenia. Ekonomické vedy vedia usmerňo-vať hospodársky život tak, aby zmierňoval utrpenienapr. znižovaním miery nezamestnanosti. Právne ve-dy vedia stanovovať princípy, pravidlá, zákony a kon-vencie tak, aby zabránili trpieť neprávosti. Napriekvšetkým snahám týchto a iných vied neustále trpí-me a všetko to, čo sa o utrpení dozvedáme z vedec-kého poznania, ale aj zo životnej skúsenosti, viemeviac v sprostredkovanej, než bezprostrednej podobe.

Odpoveď na otázky, čo utrpenie znamená samoo sebe, čo môžeme a nemôžeme pomenovať utrpe-ním, kde utrpenie začína a kde končí, nikdy nie jejedno značná. Aby sme sa o utrpení dozvedeli čo naj-viac, pokúsime sa najskôr odpovedať na otázku: Kdezačína utrpenie? Ak pociťujeme fyzickú bolesť, trpí-me a trpezlivo ju znášame. Alebo z netrpezlivosti juzaháňame myšlienkami, medikamentmi a inými pro-striedkami. Ak bolesť neutícha a prekročí istú mie-ru, spôsobuje nám stav, ktorý možno pomenovaťutrpením. Rovnako tak, keď pociťujeme stracha úzkosť a zotrvávame v strachu a úzkosti, spôsobu-je nám to stav utrpenia. Alebo ak v nás neutícha po-cit viny, spôsobuje nám to utrpenie. Takisto zúfal-stvo, z ktorého nenachádzame únik a nádej zmeniťho, spôsobuje utrpenie. Tragická udalosť, ktorá po-stihla blízku a milovanú bytosť, spôsobuje utrpenie.Sú to stavy, v ktorých začíname cítiť a uvedomovať siprítomnosť utrpenia v našom živote. Niekedy viemea inokedy len tušíme, kedy, v akých stavoch a situá-ciách začíname trpieť, v akých stavoch a situáciáchsa v nás utrpenie sprítomňuje. Uvedomenie si toho,že začíname trpieť, na nás dolieha rôznou intenzi-tou. Vždy podľa toho, v akom sme stave bolesti, stra-chu, úzkosti. Naším ľudským určením je to, že sa vždynachádzame v istom stave, v istej situácii alebo, po-vedané slovami nemeckého filozofa Martina Heideg -gera, nachádzame sa v istom naladení. To, že sme na-ladení utrpením, určuje spôsob nášho bytia vo svete.

Stav utrpenia alebo naladenosť v utrpení plnouintenzitou na nás dolieha vždy v pocite bolesti, viny,strachu, zúfalstva, osamelosti, blízkosti smrti, keďsi uvedomujeme svoju dočasnosť. V nich je ohroze-nie i potvrdenie našej existencie. Vyhladované dieťasa zúfalo dožaduje jedla. Pacient s nevyliečiteľnoudiagnózou rakoviny sa v strachu dožaduje smrti. Ťaž-kou záťažou stresovaný manažér hľadá samotu. Na-opak, iný je stav, keď nepociťujeme utrpenie. Smepohltení verejným životom, v ktorom  vládne pôžit-kárstvo, slasť, radosť, rozkoš a bezstarostnosť, žije-me v zabudnutí na seba, v zabudnutí na svoju do-časnosť a zodpovednosť za zmysel svojho života.

Pohltení pracovnými povinnosťami, nákupmi v su-permarketoch, atmosférou diskotéky, opojení alko-holom, oslavujúc narodeniny, vtiahnutí do deja fut-balového zápasu a všade tam, kde absentuje trápenie,popierame svoju existenciu. Ľudské bytie sa námukazuje ako úplne pohltené v anonymite každo-dennosti a bezstarostnosti verejného života. Dánskyfilozof So/ren Kierkegaard sa domnieva, že keď sa vy-hýbame utrpeniu, žijeme život iných ľudí, život ve-rejnosti. Zabúdame na svoj privátny život a stráca-me sa v efemérnom svete pôžitkov.

V zabúdaní na svoj privátny život sa dostavujeprázdnota a nuda, v ktorej si kladieme pre ňu cha-rakteristické otázky, ako napríklad: Čo s načatýmnedeľným popoludním? Ako vyplniť čas na dovo-lenke? Kde dať deti, keď príde návšteva? Ak nás z ne-deľného popoludnia vyruší bolesť postihnutých pripožiari, na dovolenke strach z návratu pri strate do-kladov alebo návšteva sa zmení na zúfalé hľadaniezatúlaného dieťaťa, vtedy sa dostavuje úzkosť a z nejplynúce utrpenie. V tomto stave sa utvára predpok-lad na sebavyjadrenie človeka, na slobodné rozhod-nutie, aký dáme svojmu životu zmysel, aký k nemuzaujmeme postoj. Budeme pomáhať pri hasení po-žiaru, alebo sa ľahostajne pozerať na jeho výčiny, bu-deme si užívať dovolenku, alebo sa zodpovedne ve-novať hľadaniu dokladov, budeme pohltení zábavous návštevou, alebo budeme hľadať stratené dieťa.V Kierkegaardovom chápaní sa utrpenie predstavu-je ako nevyhnutná podmienka voľby životného po-stoja, ktorý má charakter morálnej zodpovednosti.

Vychádzajúc z toho, že utrpenie určuje istú po-dobu našej existencie, môžeme si stanoviť otázku:Ako nám utrpenie umožňuje poznávať a poznať sku-točnosť? Táto otázka nás núti odpovedať aj na ďal-šie otázky: Ako sa zmocňujeme utrpenia v našej skú-senosti? Ako utrpenie ref lektujeme v abstraktnýchpojmoch, súdoch a logike vedy? Ako sa nám pred-stavuje po mentálnej stránke v pocitoch, vciťovanímsa do utrpenia seba i iných? Akú úlohu tu hrá in-tuícia, introspekcia, hlboký emocionálny zážitok?Ako utrpenie vnímame v bezprostredných motívochnášho konania? Čo spôsobuje utrpenie v našom ve-domí? Akým obsahom sa napĺňa naše vedomie podvplyvom utrpenia? Ako utrpenie ovplyvňuje naše sve-domie? Tak napríklad v logike abstraktných úvah vedy sa nám môže utrpenie predstaviť ako súhrn šta-tistických údajov bez emocionálneho zainteresova-nia. Na druhej strane v mentálnej rovine, v ktorej absentujú racionálne úvahy, sa nám zasa môže utrpe-nie javiť v iracionálnej podobe beznádeje. Zážitokz utrpenia nám odkrýva aj tie stránky ľudského ži-vota, ktoré sú našej racionalite skryté a ku ktorýmsa dostávame skôr intuíciou, introspekciou, než skú-senosťou či myšlienkovými operáciami logiky nášhouvažovania.

Tieto a ďalšie otázky späté s poznaním v utrpenípodmieňujú aj spôsob, aké predstavy o svete si v utr -pení vytvárame, akým obsahom ich napĺňame. Ve-

2 2 n 2013

domie utrpenia je tak reflexiou nášho bytia vo svete.Zaľúbený človek, ktorému spôsobuje utrpenie ne-opätovaná láska, vidí svet inak, ako človek trpiaciz dolapenia a odsúdenia za spáchaný trestný čin. Na-še naladenie v skutočnosti, konkrétna situácia a kul-túrne spoločenstvo, v ktorom sa nachádzame, spô-sobujú, aké predstavy o svete si v utrpení vytvárame.Či je to svet hrôzy, ktorý nás robí nešťastnými, alebosvet nádeje, ktorý nás robí šťastnými. V hlave horo-lezca, trpiaceho extrémnym chladom, neznesiteľnouúnavou, bolesťou omŕzajúcich končatín pri výstupena vysokú horu, sa utvárajú predstavy zrúteniaa strach pred pádom do priepasti, čo oslabuje jehoorganizmus a uberá mu vôľu k ďalšiemu postupu.Alebo jeho úvahy napĺňajú vedomie predstavou, žeuž má najťažšiu časť výstupu na horu za sebou, ževrchol hory je na dosah, čo mu dodáva nové sily a od-hodlanie dosiahnuť stanovený cieľ. V utrpení sa musvet predstavuje ako svet pesimistu alebo optimistu.Vstupuje do neho istota skúsenosti, alebo stracha neistota z nepredvídateľných okolností. Premýšľanad tým, ako byť ostražitý, a zároveň odháňa myš -lienky strachu, ktorý mu zväzuje nohy. V utrpení po-ciťuje úzkosť a svet sa mu predstavuje v malovernos-ti a beznádeji, čo ho nutká k predčasnému návratu.Avšak v utrpení je aj nádej na úspech. V utrpení saidentifikuje ako nešťastný a zúfalý človek, ktorýv možnosti návratu premárnil doterajšie úsilie a kto-rý pociťuje vinu za zbabelosť. Na druhej strane je plnýodhodlania, radosti a šťastia z blízkeho naplneniazmyslu svojho snaženia. Je to utrpenie, ktoré tomu-to výstupu dáva alebo nedáva zmysel. V ňom sa stre-táva skúsenosť a logika myslenia, ale aj hlboký emo-cionálny zážitok, do ktorého vstupuje ešte aj pudsebazáchovy. V ňom sú obsiahnuté i motívy limito-vaného a slobodného konania človeka. Utrpenie takmá okrem fyziológie, psychológie aj svoju epistemo-lógiu, lebo nás odkazuje na spôsob vnímania a uva-žovania, akým sa horolezec zmocňuje výstupu a dá-va svojim predstavám konkrétny obsah. Utrpenieodhaľuje inštrumentálie (poznávacie schopnosti)a spôsob ich používania pri riešení bytostných otá-zok, pred ktorými horolezec nepochybne stojí.

V utrpení sa zakladá prvotná skúsenosť sveta, kto-rá umožňuje človeku tomuto svetu porozumieť.V tejto skúsenosti sa vytvárajú predpoklady účastičloveka na riešení rôznych životných situácií. Utrpe-nie vyvoláva aktivity človeka, prebúdza fantáziu,podnecuje vôľu. Na druhej strane však aj obmedzu-je alebo bráni aktivitám, bráni vôli presadiť sa, pod-riaďuje človeka osudovosti a núti ho prispôsobiť saokolnostiam. Vedie k slobode sebaurčenia alebok strate identity. Utrpenie v sebe viaže významovosťpodstatných ľudských určení. Bytie človeka v utrpe-ní je najčastejšie bytie tragické. Osud sa v ňom čas-to naplňuje aj proti vôli, odhodlaniu, odvahe a silečloveka. Utrpenie má svoju heroickú  stránku, o kto-rej často hovoril predstaviteľ filozofie voluntarizmuFriedrich Nietzsche. Podľa neho človek je tým väčší,

odvážnejší a chytrejší, čím je väčším skúškam a utrpe-niu vystavovaný. Jedinečnosť a veľkosť človeka, akoho obdivoval Nietzsche, spočíva v utrpení niesť tra-gický osud dôstojne, v stotožnení sa s ním žiť a ne-rezignovať i napriek poznaniu vlastnej nemohúc-nosti. Na rozdiel od v stáde žijúceho zvieraťa, človekje bytosť vybavená vôľou, ktorá inštinktívne vie niesťstatočne svoj údel. Ale v anonymite davu stráca svojuvôľu, stráca sám seba, stáva sa slabým, a preto k pre-žitiu potrebuje sa čo najviac zomknúť s inými. Nietz-sche  sa domnieval, že kde chýba vôľa k životu, utrpe-nie stráca na význame a stáva sa nezmyselným.

V skúsenosti utrpenia si človek začína uvedomo-vať oveľa intenzívnejšie nielen svoju existenciu, aleaj to, v akom svete žije a ako sa k tomuto svetu vzťa-huje. Svet utrpenia je dramatický svet, svet akcie, kdev každom úkaze bolesti, úzkosti, zúfalstva, samoty,absurdity, smrti vidíme stretnutie zápasiacich síl,pudov, emócií a mysle. Je to svet výraznej premeny.V ňom sa drahokamy náhrdelníka na ubolenomkrku trpiacej ženy menia na ťažké a neznesiteľné bre-meno, luxusné auto podnikateľa na rakvu pre po-zostalých, láska mladíka na pomstychtivú beštiu.Predmetný svet stráca svoju každodennú tvár. Veci,ktoré nás obklopujú vo svojej každodennosti a všed-nosti, odrazu menia svoju fyziognómiu, zafarbujúsa zvláštnym nádychom strachu, bezmocnosti a bez-nádeje, ale predstavujú sa nám aj v podobe vášne, ná-deje, odhodlania a iných ľudských mohutností.

V utrpení však aj hodnotíme skutočnosť. Dáva-me jej istý zmysel, alebo sa nám javí ako absurdnáa nezmyselná. V tomto hodnotení si kladieme otáz-ku: Stálo, alebo nestálo za to trpieť, malo zmysel, ale-bo bolo nezmyselné trpieť vo svojom snažení? Člo-vek túžiaci po láske trpí dovtedy, pokiaľ si milovanábytosť nevšimne jeho náklonnosť a ich vzťah sa zme-ní v lásku. Väzeň odsúdený za lúpež odpykávaním sitrestu trpí v nádeji, že o niekoľko rokov si užije svojlup. Baníci v zúfalstve a utrpení kopú šachtu zo zá-valu vo viere, že si zachránia život. Pokiaľ môže člo-vek nájsť a naplniť vo svojom živote zmysel, je schop-ný vyrovnať sa s utrpením. Dokonca v mnohýchprípadoch je pripravený obetovať aj svoj život. Mož-no to dokumentovať na rodičovskej láske, keď rodičdarovaním vlastného orgánu svojmu dieťaťu sa od-hodlá znášať utrpenie aj za cenu rizika smrti. Avšak,pokiaľ človek nemôže nájsť zmysel v utrpení, másklon vziať si život uprostred všetkého blahobytu,ktorý ho obklopuje. Zmysel utrpenia spočíva v tom,že človeka robí zdatnejším čeliť svojmu osudu i osu-du iných. Naopak, nezmyselnosť utrpenia má de-štrukčný vplyv na človeka.

Nie vždy a nie rovnakou intenzitou pociťujemeutrpenie ako súčasť našej existencie. Najvýraznejšie jeto v situáciách, v ktorých si bytostne uvedomujemespôsob nášho pobytu vo svete, zmysel a konečnosťnáš ho života. Ide o „hraničné situácie“, ako ich nazý-va nemecký existencialistický filozof Karl Jaspers. Cha-rakterizuje ich ako situácie, v ktorých si uvedomuje-

32 n 2013

me, že musíme umrieť, musíme trpieť, musíme bojo-vať, sme vydaní náhode alebo obviňovaniu. Tieto hra-ničné situácie tvoria fundament nášho bytia. V nichutrpenie spôsobuje zmenu nášho pohľadu na sku-točnosť, na náš život vo svete. Alebo si ich zastieramea vyhýbame sa im. Hraničné situácie znamenajú, žesa ich snažíme uchopiť v utrpení a zúfalstve ako v opä-tovnom sebapoznaní. Zároveň vo vedomej premenesvojho bytia sa v nich stávame sami sebou. Hraničnésituácie nám otvárajú niečo skryté a nevysloviteľné,ukrývajúce sa pod povrchom všedného, bežného, kaž-dodenného života. Utrpenie, ako choroba, bolesť,úzkosť, pocit viny, strach pred smrťou, zúfalstvo a bez-nádej, nám s naliehavosťou pripomína, kto sme.V každodennom zhone bežného života sa týmto exis-tenciálnym stavom snažíme vyhýbať, potláčame ichalebo zavierame pred nimi oči. Zabúdame na utrpe-nie nielen ako na súčasť nášho života, ale aj na to, ženám pripomína dočasnosť nášho pobytu vo svete. Pri-pomína nám, že sme vydaní na milosť a nemilosť náhode, ale aj osudu, že musíme zomrieť. Utrpeniepripomínajúce nám fakt smrteľnosti nás robí pri-pravených čeliť nástrahám života.

Spolu s Jaspersom aj ďalší existencialisti nás upo-zorňujú, že človek sa nemá vyhýbať utrpeniu, preto-že je súčasťou nášho života. Jeho zmysel a pozitívnahodnota spočíva v tom, že nám odkrýva tie stránkyživota, ktoré si vo všednosti, každodennosti a zhoneneuvedomujeme. Často vychádza zo samotnej pu-dovej stránky sebazáchovy človeka, ktorú vedomienie vždy dokáže rozkrývať. A keď ho aj odkryjeme,najmä v prítomnosti smrti svojich blízkych, úzkostizo zomierania, strachu zo zomierania, nie vždy mu-sí mať svoju logiku vysvetlenia, pretože je sprevádza-né absurditou a má svoju tajomnú stránku.

V utrpení si oveľa častejšie kladieme otázku: Mávôbec zmysel žiť, keď tak strašne trpíme? A ak si ajtúto otázku kladieme najmä fyziologicky vnímanýmutrpením, spravidla si ju vysvetlíme prostredníctvompudu sebazáchovy. Potom ale nasleduje ďalšia otáz-ka: Dá sa v utrpení zmysluplne žiť? Okrem iných ajuvedený Nietzsche upozorňoval na to, že práveutrpenie dáva životu zmysel. Ba dokonca sa do-mnieval, že v utrpení sa človek môže stať inou, sil-nejšou a výnimočnejšou bytosťou. Preto nabádal krá-čať v ústrety utrpeniu, lebo v ňom indivíduumnachádza možnosti heroického sebaprekonania. He-roické je v človeku to, keď dokáže kráčať v ústretysvojmu najväčšiemu utrpeniu. Nietzsche pripisujeutrpeniu mimoriadne veľký význam, lebo je zdro-jom vitality človeka. Podľa neho utrpenie sa dotýkabezprostredných životných, pudom podmienenýchľudských aktivít. Utrpenie je tým, čo človeka vytrhávaz prírodnej určenosti a smeruje k prehodnoteniua vytvoreniu takých hodnôt života, pred ktorýmiľudská bytosť nebude hanbou pre opicu. Keď po-rovnávame Nietzscheho a Kierkegaardov postojk utrpeniu, tak u oboch tvorí podstatný aspekt ľud-ského života. Avšak Kierkegaardovo utrpenie sme-

ruje k paradoxnej viere, viere v zúfalstve, osamote-nosti, úzkosti a neistote. Je to paradoxne prežívanébytie ako neustále vyrovnávanie sa s Bohom v zápa-se seba samého medzi zodpovedným a nezodpoved-ným postojom k životu. Utrpenie je predpokladommožnosti slobodnej voľby medzi ľahkovážnyma mravne zodpovedným životom na ceste k Bohu.Na druhej strane pre Nietzscheho je utrpenie zdro-jom vitality a sily človeka, je predpokladom k jehosebaprekonaniu. Je presvedčený, že v utrpení sa ro-dí jeho výnimočnosť. V utrpení sa rodí nový človek.

Nietzsche poukázal na tú stránku ľudského utrpe-nia, ktorá nás núti mobilizovať svoje sily na to, akozmeniť daný stav. Pacient po ťažkom úraze nôh pri-jíma bolestné rehabilitačné cvičenia spôsobujúceutrpenie v nádeji, že sa vylieči a bude chodiť. Utrpe-nie ako premena z chorého na zdravého nie je ničiné, ako prekonanie seba samého. Vrcholový špor-tovec prijíma zvyšujúce, až trýznivé dávky tréningo-vej záťaže, ktoré spôsobujú utrpenie, tiež s cieľom saprekonať, pretože chce, aby sa stal víťazom. Študenttrpiaci nespavosťou a úzkosťou, ktorá mu spôsobu-je utrpenie, sa naďalej pripravuje na štátnu skúšku,lebo už nechce byť študentom, ale architektom, práv-nikom, lekárom, učiteľom či hercom. Aj v tomto prí-pade ide o zmenu daného stavu, o sebapremenu. Nauvedených príkladoch možno ilustrovať, že nechcieťtrpieť, resp. vyhýbať sa utrpeniu, znamená zotrvaťv pôvodnom stave. Pacient bude naďalej chorým,športovec priemerným, študent bez odbornej spôso -bilosti. Prijať utrpenie za súčasť vlastnej existencieznamená nielen nádej, ale aj predpoklad na seba-prekonanie.

Nové videnie utrpenia nám poskytol aj zaklada-teľ psychoanalýzy Sigmud Freud. Keď sa zaoberalotázkami štruktúry ľudskej psychiky a hľadal príči-ny stavu úzkosti, dospel k názoru, že nie rozum, alepudová, nevedomá zložka ľudskej psychiky pod-mieňuje stavy, v ktorých sa zakladá prvotná ľudskáskúsenosť. Poukazuje na nové možnosti hľadaniaľudskej identity prostredníctvom nevedomej moti-vácie (tabu), ktorá je podmienená nepoznanýmištruktúrami ľudskej psychiky. Základom tabu je za-kázané konanie, ku ktorému nás núti silný nevedo-mý sklon. Na tomto základe sa rozvíja i jeho pred-stava o utrpení. Freud dokázal, že väčšia časť našejmysle je pred vedomím ukrytá, resp. osobnosť saskladá nielen zo zjavného vedomia, ale i z nevedo-mia, ktoré je dôležitým faktorom túžob a chcení člo-veka. Tieto túžby sú zatlačené do úzadia, sú potla-čované v jej prirodzenej pudovej zložke. Konf liktmedzi želaním a zákazom, túžbou po niečom a zá-roveň potrebou odriekať sa toho, vyvoláva napätie,strach, úzkosť; spôsobuje utrpenie. Freud veril, žepotlačovanie prirodzených pudov človeka všeobec-ne platnými konvenciami, putami a vytesňovaním,ktoré neprirodzene ľuďom nasadila „moderná civi-lizovaná“ spoločnosť, má za následok vznik fóbií, de-presií a psychóz. Veril, že utrpenie spôsobuje kon -

4 2 n 2013

f likt medzi  vonkajšími okolnosťami a inštinktív-nou, pudovou, nevedomou sférou ľudskej psychiky.Samo o sebe nie je ani dobré, ale ani zlé. Záleží lenna konkrétnom prostredí, okolnostiach a udalos-tiach, ale aj na vzťahoch medzi ľuďmi v konkrétnomkultúrnom spoločenstve, akým obsahom sa vedo-mie utrpenia napĺňa.

Vedomie utrpenia je niečo, čo má vždy konkrétnyobsah. Obsahy vedomia utrpenia nie sú ahistorické,ale kontingentné, sú skôr akousi spleťou náhodnýchvýtvorov vonkajších okolností a vnútorných in-štinktov. Sú u každého a v každej situácii iné a aj kaž-dý jednotlivec, ktorého vedomie sa napĺňa konkrét-nymi obsahmi utrpenia, reaguje inak. Utrpenie tedanie je ničím abstraktným, ale vždy je len záležitos-ťou konkrétnych ľudí, ktorí trpia za daných okol-ností a v konkrétnom čase, nech už si jeho zmysela hodnotu vysvetľujeme akýmkoľvek spôsobom (ve-deckou reflexiou, či životnou skúsenosťou). V tejtosúvislosti si môžeme položiť otázky: Do akej mierysa môžeme utrpením zaoberať v abstraktných úva-hách z hľadiska jeho logického vysvetlenia? Čo sadozvieme o utrpení prostredníctvom rôznych ved-ných odborov z hľadiska objektivity predmetnéhoskúmania? Má toto objektívne poznanie utrpeniazmysel, keď sme v ňom subjektívne každý sám? Akpripustíme, že utrpenie má aj svoju objektívnu strán-ku, potom v ňom nachádzame aj isté spoločné znaky,ktoré sú vlastné a komunikovateľné pre isté kultúr-ne spoločenstvo. Na základe toho môžeme o utrpe-ní hovoriť aj ako o sociálnom fenoméne. Z hľadiskavedy sa na jeho poznaní môžu podieľať rôzne vednéodbory; od fyziologických až po sociologické. Tak-tiež sa môže skúmať z individuálnej pozície jedno-tlivca alebo ako kolektívny fenomén. 

Utrpenie má teda svoj individuálny i sociálny as-pekt pohľadu. Ak sme uviedli, že utrpenie sa vzťahujek bolesti, úzkosti, zúfalstvu, pocitu viny každéhoz nás, potom ako možno tento vzťah chápať z po-hľadu istého kultúrneho spoločenstva? Jaspers sav čase, keď písal o problematike viny po skončení2. svetovej vojny v práci Otázka viny zamýšľal nadutrpením, ktoré Nemecku táto vojna spôsobila. Ne-mecký národ pociťoval hrôzu a vinu za spôsobenévojnové zverstvá. Bol zúfalý, keď sa dozvedal o prakti -kách v koncentračných táboroch. Pociťoval zdeseniea hnus z vykonaných činov. Pociťoval bolesť z hrô-zostrašných následkov vojny. Utrpenie bolo bytost-ným určením nemeckého národa v povojnovej dobe.Ľudia politicky trpeli za to, že si zvolili totalitnú for-mu vlády choromyseľného diktátora a bezmocne saprizerali na jeho politické a vojnové zverstvá. Mnohíz nich zaslúžene trpeli v dôsledku odsúdenia za ťaž-ké zločiny a neprávosti, ktorých sa za vojny dopúš-ťali. Trpeli za trestné činy, spáchané z rasových, ideo-logických alebo iných pohnútok. Politicky a právnetrpeli za zavinenie hrôz vojny. Jaspers upozornil aj nadruhú stránku pocitu viny, spôsobujúcu utrpenie člo-veka ako príslušníka nemeckého národa, ktorá pra-

mení z jeho morálneho obvinenia za činy, ktoré sve-tové kultúrne spoločenstvo odsúdilo. Zároveň upo-zornil na to, že človek má aj svoje svedomie. Trpí pre-to, lebo svoje konanie za vojny pred vlastnýmsvedomím nemôže ospravedlniť. Navyše, ak je veria-cim kresťanom, pred Bohom nenájde úkrytu. Utrpe-nie za spáchanú vinu si ho vždy nájde.

Jaspers nám odkrýva rôzne aspekty utrpenia pod-mienené vinou. Okrem toho, že sa od neho dozve-dáme mnoho nového o utrpení, chceme vedieť, akona nás bezprostredne vplýva. Kladieme si otázku:Ako utrpenie ovplyvňuje naše cnosti, vlastnosti a po-stoje? Sokrates požadoval, aby človek poznával sebasamého, aby dosiahol cnostný život. Cnosti, ktorý-mi sa život človeka napĺňa, sa rodia v poznaní. Je toúdiv, pokora pred nepoznaným. Okrem iných cnos-tí je to aj úsilie poznávať nepoznané. V chorobe, kto-rá nám spôsobuje utrpenie, sa usilujeme poznať všetko to, čo nám ju pomáha prekonať. Utrpeniev strachu nás núti k úsiliu poznať jeho príčiny, ve-domie smrti vyvoláva v nás úsilie poznávať hlbší zmy-sel života. V utrpení hlbšie a citlivejšie poznávamesvoj život, odhaľujeme samých seba, dôslednejšiehodnotíme naše skutky a zodpovednejšie konáme.V ňom sa život človeka nielen predstavuje v plnej na-hote, ale aj rozmanitosti svojich skrytých prejavov.Odhaľuje, kto je skutočný priateľ a kto priateľstvolen predstiera, kto s inými cíti a kto súcit len pred-stiera, kto sa delí o bolesť a kto od nej uteká. Utrpe-nie nám ukazuje mieru a hodnotu života, v ktoromsi uvedomujeme veľkosť nášho nešťastia, ale aj šťas-tia, nenávisti, ale aj lásky, zúfalstva, ale aj viery, bez-východiskovosti, ale aj nádeje.

Utrpenie v nás vytvára aj schopnosť racionálnej,mentálnej i fyziologickej adaptability a prežitia,schopnosť pretvárať podmienky na šťastný život. Ajkeď sme fyziologicky a mentálne zajedno so živouprírodou, pretože utrpenie pociťujú aj iné živé by-tosti, jeho uvedomovanie je výlučne ľudská „výsada“.Preto aj hovoríme o ľudskom utrpení inak, akoo utrpení zvierat. V ľudskom utrpení hovoríme o rôz-nych hodnotách, možnostiach, cieľoch, postojocha zodpovednosti. Hovoríme o pochopení a toleran-cii, ako prijať utrpenie ľudí a nereagovať naň agre-sívne. V utrpení sa môžeme zmeniť na niekoho iné-ho, prijať nové veci. Učíme sa vedieť trpieť a prijaťutrpenie iných, súcitiť a komunikovať v utrpení.

V utrpení je človek vždy zasadený do určitého pro-stredia, kultúry, spoločnosti používajúcej špecifickýjazyk, nesúci v sebe špecifické významy, na základektorých si vytvára svoje vlastné kritériá a princípy je-ho hodnotenia. Dnešná doba je presýtená informá-ciami o utrpení. Vo vyspelých krajinách len málo ľu-dí má bezprostrednú existenciálnu skúsenosť hladua pociťujú ho len prostredníctvom sprostredkova-ných informácií rôznych štatistických údajov a mé-dií. Inak hlad pociťujú tí, ktorí ho zažívajú ako zá-kladnú životnú skúsenosť. Aj keď v súcite vyspelékrajiny poskytujú hladujúcim pomoc prostredníc-

52 n 2013

tvom rôznych organizácií, nie vždy „sýty hladnémuuverí“. Aj preto neexistuje rovnaký pohľad na utrpe-nie a nič na tom nezmení ani jeho najšľachetnejšieideologické chápanie.

Čo nám teda prezrádza utrpenie o človeku? Vieme,že má svoje poznané i tajomné stránky. Človek sas ním vyrovnáva rôznym spôsobom. Často v ňom pod-ľahne bezvýchodiskovosti a beznádeji, ale aj falošnýmilúziám a na základe toho podľahne aj rôznym po-dobám sebadeštrukcie. Na druhej strane v ňom hľa-

dá nádej na sebaprekonanie. Hľadá odpoveď na to, čospôsobuje utrpenie a aké má miesto v jeho živote. Kaž-dodenná skúsenosť nás presviedča, že utrpenie je nie-len súčasťou existencie človeka, ale v ňom získava ajnový pohľad na svet, nové schopnosti a cnosti, čímpretvára sám seba, následne poznamenáva svet okoloseba a môže ho tak robiť ľudskejším. Preto nemožnobrať utrpenie len a len ako životnú príťaž, ale v istomzmysle aj ako dar od života.

V tom starom svete žiť napokon nevládzeš

Pastierka Eiffelka ako len bľačí ti to stádo mostov dnes

Už navždy po krk máš antiky Rimanov aj Grékov

Tu vyzerajú už aj autá starovekoLen náboženstvo ostalo nové áno onoJe ďalej prosté ako hangáre v prístave eroplánov

Ó kresťanstvo čo v Európe je neantické to si tyNajmodernejší Európan ste vy pápež Pius XA tebe hanblivému striehnuce okná brániaVojsť do kostola na spoveď hneď zránaTy čítaš katalógy prospekty a plagáty ich spev je zvonivýHľa v nich je poézia tohto dňa a na prózu sú novinyZošity za 25 centimov plné detektívnych epizódPortréty veľkých mužov a tisíc iných nadpisov

Videl som dnes ráno ako len volala sa peknú ulicuNovú a čistú ulicu slnečnú poľnicuŠéfovia robotníci a krásne slečny čo tam úradujúŠtyrikrát denne od pondelka do soboty merajú juRáno tam tri razy zaplače sirénaBesný zvon zabreše okolo poludniaZ nápisov na štítoch a múroch z tabulí a vývesiekPočuješ papagájsky vreskMám rád pôvab tej ulice kde duní priemyselV Paríži medzi ulicou Aumont-Thiéville a triedou des Ternes

Hľa mladá ulica a ty si ešte dieťaKaždý deň matka modrobielo oblečie ťaSi hrozne nábožný a s René Dalizom najstarším kamarátom

6 2 n 2013

Guil laume Apoll inaire

PÁSMO

Vzbĺkli ste vášňou ku kostolu a ku obradomJe deväť plyn stiahnutý na modro opúšťate spálňu tŕpneteCelú noc modlíte sa v kaplnke pri internáteZatiaľ čo nádherná a večná hĺbka ametystováNa večné veky tvorí jagavú svätožiaru KristovuTo je tá krásna ľalia čo spolu pestujeme radiTo je tá fakľa ryšavá s ktorou si vietor neporadíTo je ten bledoružový syn bolestiplnej pannyTo je ten strom našimi modlitbami obsypanýTo je tá dvojnásobná šibenica kde česť s večnosťou sa stretáTo je tá hviezda ktorá má šesť ramienTo je ten v piatok mŕtvy Boh čo odvaľuje v nedeľu svoj kameňTo je ten Kristus čo lepšie ako letci na nebesia vzlietaOn drží výškový rekord sveta

Zornička Kristus okaDvadsiata zornička vekov skúsime to aj s takouAj ten vek ako Kristus vzlieta do rodiny vtákovV priepastiach diabli zakláňajú hlavy aby ho videliVravia že napodobňuje Šimona Mága z JudeyKričia že kto má eroplán má erotické plányNádherný pilot anjelmi poobletovanýIkaros Apolonius z Thyany Eliáš EnochPlávajú vôkol vynálezcu lietania v eroplánochObčas sa vyhnú tým čo nesie nahor svätá EucharistiaTým kňazom večne stúpajúcim pri dvíhaní hostieKonečne bez sklopenia krídel lietadlo znehybnievaHneď milióny lastovičiek plnia priestor nebaHavrany sokoly sovy letia opreté do perutíZ Afriky letia plameniaky ibisy a marabutyVták Roc ktorému básnici a rozprávkari robia slávuV pazúroch nesie Adamovu lebku prvú hlavuOrol sa z horizontu spúšťa robí veľký krikA z Ameriky letí malý kolibríkZ Číny sa blížia pružné pihi každý ukázať sa chceMajú len po krídle keď letia vytvárajú dvojiceA ajhľa je tu holubica duch nadovšetko číryV sprievode stookého páva a tiež vtáka-lýryFénix tá hranica čo sama od seba vždy vzplápoláHneď všetko zahalí do svojho horiaceho popolaSvoj nebezpečný záliv zanechali SirényNádherne spievajúce blížia sa všetky triA orol fénix pihi z Číny celý vtáčí rojPrijali všetci do rodiny lietajúci stroj

Teraz si v Paríži kráčaš sám medzi masouS revom sa popri tebe rútia stáda autobusovV hrdle ti úzkosť lásky stiahla vényAkoby si už nikdy nemal byť milovanýKeby si žil za dávnych čias do kláštora by si vstúpil hneďCítite ostych keď sa dnes pri modlitbe pristihneteSebe sa posmievaš a tvoj smiech prská infernálne plamene

72 n 2013

Ľubomír Fe ldek: S TOROČNÉ PÁSMO

„Adié adié soleil cou coupé“(„Zbohom zbohom slnko podrezané hrdlo“)

Týmito slovami sa končí veľkápolytematická báseň Guillau-ma Apollinaira La Zone. Pásmo.

Apollinaire starostlivo vybe-ral slová na jej zakončenie. Vrajnajskôr jej záver znel: „Adié adiésoleil levant cou tranché.“

Napokon však dostalo pred-nosť slovné spojenie „cou cou-pé“ – tak vzniklo to slávne za-kukanie, s ktorým si odvtedylámu hlavu prekladatelia na ce-lom svete.

Prvý český prekladateľ Pás-ma Karel Čapek to vyriešil tak-to: „Slunce uťatá hlava se kuku ku-tálí.“

Václav Černý ho za to skriti-zoval: „Po mém soudu v tomto pří-padě, kde těžiště je ve významu,a ten je citově bezmála tragický, sesluší zcela povrchní a jen doprovod-ný efekt zvukový nechat prostě stra-nou.“

Podľa mňa však Čapek kon-geniálne vystihol Apollinaira,ktorý bol hravý aj v tragickýchokamihoch. Vedel sa pohraťnielen so zvukovou, ale aj s ob-razovou kvalitou slov. Obrazo-vým slovným hrám hovoril ka-ligramy.

Keď som prekladal Apolli-nairove Pásmo do slovenčiny,ani ja som si neodpustil hra-vosť. Vo svojom preklade „Zbo-hom ó zbohom slnko rez hrdlom“som vsunul medzi dve „zbohom“ešte „ó“ a dal som ho vytlačiťdvojnásobne veľké, aby sa sta-lo kaligramom. Nielenže po-tom vyzeralo ako rez hrdlom,ale ešte aj ten dĺžeň trčal z ne-ho ako rúčka noža.

No prečo dnes pripomínamPásmo?

O tejto básni sa hovorí, žeje základným kameňom mo-dernej poézie. A história zazna -menala aj presný deň jej vyjde-nia v Apollinairovej zbierkeAlkoholy.

Bolo to v predvečer Prvej sve -tovej vojny; 20. apríla 1913. Prá-ve odvtedy uplynulo sto rokov.

Ľ. F.

Dno tvojho života jeho iskrami je pozlacovanéTo je ten obraz čo visí v šere múzeaA ty si ten čo chodí tam a na obraz sa pozerá

Dnes kráčaš po Paríži ženy sú skrvavenéBolo to na sklonku krásy Zo spomienok mám radšej iné

Z objatia horúcich plameňov pozrela na mňa Matka Božia v ChartresKrv vášho Svätého srdca ma zaplavila na MontmartriPočúvam blahoslavené slová som z nich chorýChoroba za ktorú sa hanbím je tá láska čo ma moríObraz čo ovláda ťa úzkosť a noci bez sna pomôže ti prežiťJe stále pri tebe ten obraz čo stále kamsi beží ti

Teraz si na pobreží Stredozemného moraPod citrónovníkmi čo celý život kvitnú pozdĺž mólaS priateľmi vybral si sa na vychádzku člnomS dvoma Turbijčanmi s jedným Nizzanom a jedným MentončanomSépie hĺbok každý z nás s hrôzou prezerá siA ryby obrazy Spasiteľa plávajú pomedzi vodné riasy

Si v záhrade krčmičky neďaleko od PrahyCítiš sa celkom šťastný na stole je ruža v poháriNamiesto aby si písal poviedku ty bez myšlienkyDal si sa do pozorovania v srdci ruže zaspávajúcej lienkyZhrozený vidíš svoju tvár v achátoch svätovítskeho dómuA bol si na smrť smutný v deň keď si dospel k tomuSi ako Lazar ktorému denné svetlo bráni spaťRučičky na hodinách v židovskej štvrti sa otáčajú späťA ty tiež takto pomaly svojím životom cúvašKeď na Hradčany stúpaš a do tmy sa započúvašAko si v krčme české piesne nôtia

Si v Marseille Je tu melónov že hádam zavalia ťa

Si v Koblenzi U obra tak tam vravia hotelu

Si v Ríme sadáš si pod japonskú mišpuľu

Si v Amsterdame so škaredkou no tvoje oči ju krásnu vidia

Vraj za študenta z Leyd sa onedlho vydáTam izby Cubicula locanda po latinsky prenajímaliBol som tam tri dni a tri dni v Goude ak ma pamäť nemýli

Si v Paríži vedú ťa z výsluchuTak ako zločinca ťa posadili do lochu

Vykonal si rad veselých i smutných pútíKým si sa presvedčil o klamstve a o starnutíTrpel si láskou keď si mal dvadsať a tridsať rokovBláznivo žil som a roky pomíňal som neviem ako

8 2 n 2013

Na svoje ruky pozrieť sa máš strach a každú chvíľu by som plakalNad sebou nad tou ktorú milujem nad tým čoho si sa ľakal

Dívaš sa na úbohých emigrantov slza vykĺzne tiModlia sa veria v Boha ich ženy dojčia detiSi na stanici Saint-Lazare ich zápach plní haluTak ako králi od východu na hviezdu sa spoliehajúVeria že v Argentíne prídu k veľkým peniazomA bohatí sa vrátia na svoju rodnú zemRodina s červenou perinou z vás každý si tak srdce nosíV tej perine aj v našich snoch je neskutočné čosiI tých čo nechcú ďalej ísť je medzi emigrantmi mnohoV ulici des Rosiers alebo v ulici des Ecouffes sa nasťahujú do brlohov.Vídaval som ich často stáť za šera na čerstvom vzduchuHýbali sa len zriedkakedy ako f igúrky v šachuSú to väčšinou Židia ich ženy nosia parochneA v prítmí svojich obchodíkov vyzerajú chorobne

Stojíš pri pulte rozguráženého výčapuDávaš si medzi nešťastníkmi kávu za dva sous

Si v noci v sále veľkej reštaurácie

Tie ženy nie sú zlé len trápenie im život skracuje

Všetky sú rovnaké aj najškaredšia svojho šamstra trucuje

Je dcéra policajta z JerseyJej drsné tvrdé ruky nikdy nevidel si

Ľútosť som pocítil nad záhybmi jej bruchaTej chuderke so strašným smiechom nastavujem ústa

Si sám chýli sa k ránuMliekari na uliciach kanvami vyzváňajúNoc vzďaľuje sa ako krásna MétivaFerdina falošná Lea čo všetko vryté do pamäti má

Alkohol ako život páli ťa nuž ho žiješA život ako alkohol zas piješ

Domov chceš peši kráčaš k AuteuilSpať medzi modlami z Oceánie a GuineySú to Kristovia iných rítov a v iných tvaroch nájdeníNižší Kristovia temných nádejí

Zbohom Ó zbohom

Slnko rez hrdlom

PRELOŽIL ĽUBOMÍR FELDEK

92 n 2013

Čím viac sa vzďaľujeme od nestálych brehov mla-dosti, tým neodolateľnejšie nás vábi spätný pohľaddo vlastnej minulosti. Zvažujeme určujúcu podsta-tu prežitých rokov a neoddeliteľne od nich spomí-name na výnimočné osobnosti, ktoré ovplyvnili našeceloživotné videnie. Často čerpáme zo zanechanéhodedičstva nadčasových hodnôt a uvedomujeme si je-ho rastúcu cenu. Pod stuhnutými vrstvami mlčanli-vého času nachádzame súvislé čiary našich životovusmernené múdrymi slovami, bonmotmi a espritomnašich najbližších.

Ak s odstupom času môžem zhodnotiť všetky svo-je životné medzníky, tým jednoznačnejšie sa musímprikloniť k intuitívnemu presvedčeniu, že žiadne ná-hodné momenty neexistujú a každé naše rozhodo-vanie podlieha riadenému systému osudovosti. Sú lenpresne vymedzené súradnice nachádzania, stretáva-nia a vyprofilovaného videnia v ostrých zákrutách da-rovaných ciest. Za jednu z najvýznamnejších zastávokv mojom ľudskom a tvorivom dozrievaní považujemzoznámenie sa s básnikom Pavlom Bunčákom.

Pamätám sa na večernú nehybnosť na jeseň v ro-ku 1982 za oknami osobného vlaku na trati medziBratislavou a Kútmi. Strýko Paľo, ako som ho neskôrna jeho želanie oslovoval, náš navonok neutrálny roz-hovor otvoril príznačnou otázkou zneisteného ces -tujúceho: „Prečo na tejto stanici tak dlho stojíme?“ Jehobystré oči ma prebodávali ako šípy a zvedavo čakalina moju odpoveď. Už si nepamätám, čo som mu vte-dy odpovedal, ale tento pragmatický úvod k rozbie-hajúcemu sa dialógu renomovaného spisovateľas dychtivým adeptom básnického remesla pre mňavytýčil formujúcu líniu osemnástich rokov až do bás-nikovho úmrtia v januári roku 2000. Som presved-čený, že toto spontánne stretnutie nebolo z radov ne-čakaných a mimovoľných, ale muselo vyplynúťz načrtnutého priesečníka tajomných zákonitostí.Vtedy som o poézii nevedel takmer nič. Len vzdiale-ne som pociťoval láskajúcu drsnosť jej neuchopiteľ-ných krídiel, obtierajúcich sa o smädnú mladíckudušu. Neskôr som začal za svojím učiteľom, neopa-kovateľným rozprávačom a spolubesedníkom sovzácnym nadhľadom a s výbornou dejinnou pamä-ťou, dochádzať do jeho skalického bytu na vtedajšiuSaratovskú, dnes Vajanského ulicu.

Najbezprostrednejšie boli naše pravidelné pose-denia v jeho vinohrade od prvých jarných dní až dozačiatku zimy. Tento malebný krajinný celok nebolpre mňa neznámym prostredím. Neďaleko odtiaľvlastnili kedysi moji rodičia vinohrad na kopcochpanoramatických Vintoperkov. Dominantný prvokbásnikovho pracovného teritória tvoril typický vino -hradnícky domček s pivnicou, s prešovňou a s útul-nou izbietkou s malým okienkom prepúšťajúcimskromné slnečné lúče. Tento objekt, ktorému sav Skalici inak nepovie ako vinohradnícka búda, sastal pre básnika literárnym útočiskom, životnou is-totou, ale najmä dôverným návratom do jedinéhoskutočného domova. Jeho rozfúkané zvuky a vônez básnikovho podvedomia nikdy nevyprchali, celýčas ich strážil vo svojom vnútri. Čo napokon vernedokladajú jeho básne, predovšetkým originálnaskladba Jesenná samomluva o jedení, pití, živote a smrtiz básnickej zbierky Klopanie na okná. Po definitívnomodchode do dôchodku z dlhoročného pedagogické-ho pôsobenia na FF UK v Bratislave mu predovšet-kým rodná Skalica so svojou vinohradníckou kuli-sou prinavrátila identickú základňu a hodnotovézázemie. Prírodná scenéria s tiahnucimi radmi stú-pajúceho viniča zohrávala u neho už od útleho det-stva nezastupiteľnú úlohu. Ako mi sám povedal, svo-je prvé básnické pokusy napísané v češtine prednášalna kope sena pred búdou svojho starého otca. Je ne-možné oddeliť vplyv vinohradníckeho koloritu najeho tvorbu, ktorá sa vyznačuje plastickým videnímskutočnosti, pamäťou srdca a zhutnenou metaforoupretkanou jemným oparom nostalgie.

Po jeho návrate do rodného mesta odkúpil starúneprehliadnuteľnú búdu od pani učiteľky Klindo-vej, vdovy po primárovi interného oddelenia skalic-kej nemocnice. Jej poloha bola ľahko zapamätateľ-ná, lebo stála Pred mostom, ako niektorí Skaličaniatento výrazný orientačný bod označovali. Pieskovácesta za zákrutou viedla do Vintoperkov popri Sta-rohorskom potoku, ktorý už nebol taký čistý a plnýnadskakujúcej vody ako za čias môjho detstva. Jehošplechotavé zvuky zmiešané so spevom vtákov do-liehali do našich rezonujúcich zmyslov ako priro-dzená výzva k stíšeným úvahám. Občas sa zdvihlaopona prachu z bicyklov a z áut, zaznievali sused ské

10 2 n 2013

V T I E N I Š U M I AC E H OO R E C H A( K r á t k a sp o m i e n k a n a d l h é r o z h ovo r y s Pav l o m B u n č á ko m )

M i r o s l av B r ü c k

pozdravy, s padajúcou tmou sa ozýval spev a obrad-né lúčenie opálených vinohradníkov. Sedeli sme nastoličkách pred búdou, keď sa ochladilo presunulisme sa dnu. Pri víne, niekedy aj pri slivovici, vždys niečím na zahryznutie, s pagáčikom, s bryndzovýmrožkom alebo s jeho obľúbenými slanými tyčinka-mi, sme viedli naše nekonečné rozhovory. Teda zozačiatku hovoril najmä strýko Paľo, ja som každé je-ho slovo prijímal s oddanosťou vďačného poslu-cháča. Nikdy nezabudnem, ako ma povzbudzovalpri písaní básní a stále mi opakoval, aby som verilv sám seba. Bol prirodzene kritický a polemický, alejeho zdravo mierené pripomienky ma burcovalik hlbšiemu ponoru do seba. Vinohradnícke územiemi svojou atmosférou pripadalo ako vyňaté z kon-krétneho času a priestoru. Počas týchto večerov somzabúdal na svoje stereotypné továrenské zamestna-nie a premiestňoval som sa do magických a nepre-skúmaných sfér poznania. Vôkol nás šumeli stromyso svojimi záhadnými odkazmi, rozvoniavalo ore-chové lístie a vzduch prerážala ostrosť pokosenej trá-vy. Ústa pohládzala sceľujúca krv vína, dorobená ru-kami básnikovho rodinného osadenstva. V tomtoeuforickom pozdvihnutí som sa preniesol do Fran-cúzska, o ktorom mi často Pavel Bunčák zanietenerozprával. Myšlienkami sa neustále vracal do Štras-burgu, v ktorom dva roky pôsobil ako lektor slo-venského jazyka a literatúry. Keď som už v slobod-ných časoch vycestoval do Paríža, jeho dominantnépamiatky sa mi zdali povedomé a známe, akoby somtu už niekedy bol. Zdanie nebolo klamlivé, pocit blíz-kosti a dôvernosti mi navodilo živé rozprávanie bás-nika. Stával som sa žasnúcim svedkom bratislavskejmedzivojnovej bohémy, pozostávajúcej z avantgard-ného zoskupenia literátov, výtvarníkov, hercov, aleaj rozmanitých postavičiek čudákov a extravagant-ných hostí. Večer sa prehupol do teplej osviežujúcejnoci, ktorá dodávala tejto imaginatívnej polohe ne-

opakovateľný rozmer.Nad nami visel dozretýmesiac, ktorý vedia oce-niť len milenci a básnici.Blikali svätojánske muš -ky, divoký vietor vejúciod Mokrého Hájaprekrýval hovor roľníkova tulákov. Rozmanitéspektrum mojich zveda-vých otázok naznačovalsmer básnikovho rozprá -vania so všetkými zacho-vanými tvárami, odtieň-mi a výrazmi. Dokázali sme zmysluplne debatovaťaj pri práci; príležitostne som mu vypomáhal s fúri-kom pri odvoze buriny, s otĺkaním orechov alebo sozbieraním sliviek. Ústredné dianie sa odvíjalo od bie-lej fasády búdy s masívnymi dverami a s drevenýmiokenicami. Keď boli zatvorené, vedel som, že básnikje v Bratislave alebo aj ďalej, trebárs na básnickomfestivale vo Varšave alebo v belgickom Liege. Na dru-hej strane, keď som zbadal dokorán roztvorené oke-nice zaistené tehlami, zajasal som. Môj čas dostal vy-hranený program s dobrodružnou víziou fiktívnehoputovania a nepredvídateľného rozvetvenia. Bol somčastým a o to vďačnejším návštevníkom básnikovejbúdy s hlbokou pamäťou jej pivnice. Samozrejme,zavítalo sem pomerne dosť básnikových hostí, či užtuzemských alebo zahraničných. Mnohí z nich natento výlet s nevyprchávajúcim nadšením spomína-jú aj po rokoch. A to je nezmazateľné posolstvo pre-čnievajúce do súčasných nie príliš empatických čias:umenie zastaviť sa, tešiť sa z prostej ľudskej komu-nikácie a vzájomnej prítomnosti. Pavel Bunčák vosvojom vinohrade, ale aj všade, kam vkročil, túto sku-točnosť potvrdzoval pre všetkých tvorivých, premý-šľajúcich a nezabúdajúcich jedincov.

11

Július Koreszka: Skalica z vinohradov, 1958. Zdroj www.webumenia.sk

2 n 2013

TU

Neviem ako kde,ale tu na Zemi je všetkého dosť.Formujú sa tu stoličky a smútky,nožničky, husle, neha, tranzistory,vodné priehrady, žarty, šálky.

Možno niekde inde je všetkého viac,ibaže z určitých príčin tam chýbajú obrázky,cinemaskopy, pirohy, vreckovky na slzy.

Je tu neúrekom miest s okolím.Niektoré si môžeš zvlášť obľúbiť,pomenovať ich po svojoma chrániť ich pred zlým.

Podobné miesta sú možno aj niekde inde,nikto ich však nepovažuje za pekné.

Možno ako nikde alebo málokde,máš tu špeciálny trupa s ním potrebné súčiastky,aby si k cudzím deťom mohol pridať svoje.

Nevedomosť tu je šikovná.Stále niečo ráta, porovnáva, meria,vyvodzuje z toho uzávery a prvky.

Viem, viem, čo máš na mysli.Nie je tu nič trvalé.Lebo všetko je odjakživa a navždy v moci živlov.Ale všimni si – živly sa ľahko unaviaa musia občas dlho odpočívaťaž do ďalšieho razu.

A viem, čo máš ešte na mysli.Vojny, vojny, vojny.

12 2 n 2013

Z POÉZIE WISŁAW Y SZYMBORSKEJ A EW Y LIPSKEJ

Wisława Szymborska

Wisława Szymborska (1923 –2012) – donedávna prvá dámapoľskej poézie, autorka, ktorási do vysokého ve ku uchovalamimoriadne ostrý pohľad narealitu a ne konvenčné básnickévyjadrovanie; nositeľka Nobe -lovej ceny za literatúru (1996).

Veď aj medzi nimi sa občas vyskytnú pauzy.Pozor – ľudia sú zlí.Pohov – ľudia sú dobrí.Pri rozkaze pozor sa produkujú pustatiny.Pri rozkaze pohov sa v pote čela stavajú domy.A narýchlo sa do nich sťahuje.

Život na Zemi vyzerá pomerne lacno.Napríklad za sny neplatíš ani cent.Za ilúzie – až keď sú stratené.Za vlastnenie tela – iba telom.

A akoby toho bolo ešte málo,krútiš sa bez lístka v kolotoči planéta spolu s ním, načierno, vo fujavici galaxiíčasmi takými závratnými,že sa tu na Zemi nestihne nič ani zachvieť.

No veď sa len dobre pozri:stôl stojí, kde stál,na stole je lístok, tak ako ho tam položili,cez odchýlené okno vchádza len závan vzduchu,a v stenách nie sú nijaké hrozitánske pukliny,ktorými by ťa odvialo nikam.

MYŠLIENKY, ČO MA ZAKAŽDÝM PREMKNÚ NA RUŠNÝCH ULICIACH

Tváre.Miliardy tvárí na povrchu sveta.Údajne je každá inánež tie, čo tu boli a budú.Ale možno Príroda – veď kto by to už vedel –unavená ustavičnou prácouopakuje svoje niekdajšie nápadya nasadzuje nám tváreuž kedysi použité.

Možno popri tebe prechádza Archimedes v džínsach,cárovná Katarína v oblaku voňavky z výpredaja,ktorýsi faraón s aktovkou a v okuliaroch.

Vdova po bosom obuvníkoviz ešte celkom malej Varšavy,majster z jaskyne Altamiramieri s vnučkami do ZOO,strapatý Vandal sa ide trochaporozplývať do múzea.

132 n 2013

Akísi padlí spred dvesto storočí,spred päťsto rokov,spred polstoročia.

Niekoho tadiaľto vezú v pozlátenej drožke,niekoho vo vagóne pre dobytok.

Montezuma, Konfucius, Nabuchodonozor,ich dojky, ich práčky a Semiramis,rozprávajúca výlučne po anglicky.

Na povrchu sveta sú miliardy tvárí.Tvár tvoja, moja, čia –nikdy sa nedozvieš.Príroda možno musí klamať aak chce všetko stihnúť, ak chce postačovať,začína loviť to, čo je utopenév zrkadle nepamäti.

VERMEER

Kým tá žena z Rijksmuseumv namaľovanom tichu a sústredenídeň po dni prelievamlieko zo džbánku do misky,nezasluhuje si Svetkoniec sveta.

METAFYZIKA

Bolo, minulo sa.Bolo, a tak sa minulo.Deň po dni prelieva.Vždy v nemennej postupnosti,lebo taký je princíp tejto prehranej hry.Banálny záver, čo by ani nestál za písanie.Keby nie nespochybniteľný fakt,fakt na veky vekov,pre celý vesmír, aký je a bude,že niečo naozaj bolo,kým sa neminulo,dokonca aj to,že si dnes jedol halušky so škvarkami.

(Z poľského originálu zbierky Tutaj, Kraków: Znak, 2009, preložil KAROL CHMEL.) 

14 2 n 2013

CAFE MUSEUM

Tá kaviareň už neexistuje.Existuje vystatovačné zlato.Narýchlo vyrobená reprodukcia.

Nejestvujú chlapci: f ilatelisti,zberatelia odznakov, pohľadníc a listov.Zberatelia čierno-bielych ozdravovní.

Skatalogizoval ich čas.

Neexistujú už sobotné rána.Dogmatická hmla.Nakrátko pristrihnutí športovci,započúvaní do svalnatých samohlások.

Neviem odpustiť krásutým minulým chvíľam,keď sme sa prepadalido červených kožených kresiela pridávali sme obláčiky do kávy.

BEZRADNOSŤ

Život, ktorý mu pririekli v závete,to povedala stará mama,čo je to za majetok?

Vlečie za sebou dni,ktoré by radšej nepoznal.Koncentráčnické detstvo.Hračky z ostnatého drôtu.

Kufor z oných čiasurčený ako vzdušná batožinadodnes predstiera, že je vták.

Darovaný osud, povie ktosi,podarilo sa mu prežiť,

Až do konca bude vo svojej vlastnejmenšine.

152 n 2013

Ewa Lipska

Ewa Lipska (1945) – dôstojnádedička Wisławy Szymborskej,autorka dobrej dvadsiatky bás-nických zbierok, niekoľkých výberov z tvorby a dvoch pro-zaických kníh. Čitateľov si zís -kala odľahčenou iróniou a skep -sou, vnímavými komentármisituácie súčasníka v dnešnomzložitom odľudštenom svete.Výbery z jej poézie vyšli v tak-mer tridsiatich svetových jazy-koch.

Kto to môže pochopiť. Veď aj Boh,ktorý prosí o oheň v predĺženej tme parku,je len bezradnosť, čo sa obracia na prach.

POPOLUDNIE

Rozprávame sa o vojne.V záhrade bajonety kosatcov.

Sedíme na hojdačke.Za zákrutou mizne trúbka.

Postrkáva nás vietor.

Hore život.Dole smrť.

Foto Danuta Wegiel

Hore život.Dole smrť.

Hore život.

Nič nás nevystríha.Dohárajú ropné poliazapadajúceho slnka.Holič strihá klenové listy.

Pozeráš sa na mňaako keby si vedel viac.

POMNÍK

Pomník. Výpredaj súcitu.Ukameňovaná pamäť,na ktorej sedí školský výleta vyťahuje obložené chlebíky, aby zahnal hlad.

Minúta hrkútaniaučupených holubov.

Strach betónu,gýč smrtia osamelosť obetí.

VĎAČÍM ŽIVOTU

Vďačím životu,že sa nado mnou skláňal.Fúkal na lyžičku slnka,keď som prehĺtala leto.Iné deti s krikom podpaľovali draky.

Keď som umierala, žil za mňa.Keď som žila, umieral za mňa.

Vďačím životu,že ma mala rada láska.Dodnes ma prekvapuje zenit vtákapadajúceho v afekte do nášho rozhovoru.

A táto nahor stúpajúca báseň,v ktorej je priveľa cukru.Alebo primálo hudby sfér.

NIEKDE INDE

Chcela by som bývať Niekde Inde.V ručne vyšívaných mestečkách.

Stretávať sa s tými,ktorí neprichádzajú na svet.

Boli by sme konečne šťastne sami.Nečakala by na nás ani jedna zastávka.

Nijaký príchod. Nijaký odchod.Život strávený v múzeu.

Nijaké vojny by sa nebili o nás.Nijaké ľudstvo. Nijaká armáda. Nijaká zbraň.

Smrť v miernom opojení. Bolo by veselo.V knižnici viaczväzkové vydanie času.

Láska. Absentujúca kapitola.Obracala by pošepky stránky v srdciach.

MOMENT NEPOZORNOSTI

Básnici neexistujú.Existuje iba moment nepozornosti.

Hra slov na rušnej ceste.Náhoda / nehodabásne.

(Z poľského originálu Gdzie Indziej, Kraków,2005, preložil KAROL CHMEL.)

16 2 n 2013

Obsiahly súbor spoločenskej i umeleckej publi-cistiky Fiodora Michajloviča Dostojevského s ná-zvom Petrohradská kronika. Literárne sny otvárajú Fej-tóny. Za nimi nasledujú časti O kultúre a literatúrea Polemiky a pamflety. Našu pozornosť zaujali fejtó-ny – štyri z nich tvoria Petrohradskú kroniku uverej-nenú v časovom rozpätí 27. apríl až 15. jún 1847. Ďa-lej sú tam Petrohradské sny veršom a prózou z roku 1861,Prípad otca Nila (1873), Drobné obrázky (1874) a na-pokon fejtón Tritón.

Zaujali aj preto, čo vo svojej Poznámke ku stati N.N. Strachova Spomienky na Apollona Alexandroviča Gri-gorjeva uverejnenej v časopise bratov DostojevskýchEpocha v septembri 1864  napísal Fiodor Michajlo-vič. Podľa svojho vyjadrenia chce uviesť na pravú mie-ru chyby, ktoré nachádza v literárnej kritike básni-ka Grigorjeva, keď tento hovorí o ňom a o jeho užmŕtvom bratovi Michajlovi. Píše, že Grigorjevove slo-vá: „Nemali sme dopustiť, aby výnimočný talent F. Dosto -jevského bol štvaný ako poštový kôň – mali sme ho roz-maznávať, strážiť a ochrániť pred dráhou fejtonistu, ktoráho definitívne literárne i fyzicky zničí,“ že tieto slová ne-môžu byť v nijakom prípade považované za výčitkuadresovanú jeho bratovi a spoluvydavateľovi časo-pisu Doba. Ten ho mal rád a z jeho úspechov sa tešilviac ako on sám. Podľa Dostojevského Grigorjev zrej-me naráža na román Ponížení a urazení, ktorý vtedyv Dobe vychádzal.

Fiodor Michajlovič nazýva tento svoj román fej-tonistickým a hovorí, že za to si môže „len on sám“.Tvrdí, že takýmto spôsobom napísal doteraz všetkookrem novely Biedni ľudia a niekoľkých kapitol z Mŕtve -ho domu. Často sa stávalo, že začiatok kapitoly jehorománu alebo poviedky bol už v tlačiarni alebo v sadz -be a ich koniec ešte „viazol v mojej hlave, ale stoj čo stojmusel byť dopísaný do druhého dňa... Opakujem: za tú fej-tónovitosť si môžem sám, môj šľachetný a veľkorysý bratma nikdy ani v najmenšom prácou nepreťažoval.“

Fejtóny v Petrohradskej kronike písal mladý Dosto-jevský nie veľmi dlho pred procesom s Petrašovca-mi, v ktorom sám bol najprv odsúdený na smrť a po-tom „omilostený“ desaťročným väzením a nútenouvojenskou službou. Vyjadrujú vnútornú potrebu au-tora vyslovovať sa nielen k literárnym a estetickýmotázkam, ale hlavne k spoločenskej, morálnej, du-

chovnej i politickej klíme času, v ktorom žil. Mestona Neve, jeho príroda, počasie a hlavne ľudia – toi nejedno z literárnej sféry pochádzajúce tvorí Dosto -jevského radorečné, ale nielen besedné rozprávanie.Prebleskujú v ňom i polemické tóny a prvky satiric-ké. Občas sa stavia do úlohy amatéra, ktorý sa ne-môže rovnať fejtónovým rutinérom, ale to nezna-mená, že by jeho lexiku i štylistiku neniesli aj prvkyliterárneho talentu, útočné otázky, posmešnosť i vý-smech premiešané s rozšafnosťou, nadchýnaním sai rozhorčovaním. Vie fejtón sproblematizovať a rú-cať jeho ustrnuté maniery.

S chuťou fabuluje. Jeho fejtóny sa oproti našimdnešným nedajú obmedzovať priestorom. Sú v nichprvky, z ktorých by mohli vyrásť poviedky i umelec-ké rozprávania. Pritom nezabúda na konzumentov,ktorí ho budú čítať, na klebetnú obyčajnosť a veci,ktoré priniesol deň i nekaždodennosť. Je bystrý po-zorovateľ a originálny hodnotiteľ. A zrazu, v po-slednom fejtóne z pätnásteho júna, zaútočí. Na čo?

Na „petrohradské prízraky“, na snivých a zasní-vaných ľudí. Podľa neho ak sú ľudské povahy slabéa zženštilé, darmo túžia po činnosti a prirodzenomživote. Ony postupne prepadávajú tomu, čo sa volázasnenosť. Menia sa na akési bytosti stredného ro-du, snivé. Takýto petrohradský prízrak „je tragédiabez slov, tajomná, ponurá, fantastická, plná nepredstavi-teľných hrôz, katastrof, peripetií, zápletiek a rozuzlení.“Nerobia nič poriadne, sú krajne nevyrovnané, „do cho-múta svojej práce sú len zapriahnuté, čo je vlastne horšie,ako keby nerobili nič.“ Dostojevský chrlí vetu za vetouo absurditách života snivých ľudí, ktorí sa napokon„začínajú vyhýbať ľuďom, odvracať sa od verejných záuj-mov a nepozorovane strácať zmysel pre skutočnosť.“ V zá-vere horlí pre život v prírode s pohybom, zeleňou,slnkom a ženami, ktorý je bezpodmienečne nevy -hnutný pre chorý, podivínsky a ponurý Petrohrad,kde rýchle mizne ľudská mladosť, vädnú nádeje a or-ganizmus sa rýchle opotrebúva.

V Petrohradských snoch veršom i prózou, ktoré Do-stojevský napísal už na slobode roku 1861, si kladieotázku, či fejtón „musí byť iba prehľadom aktuálnychmestských noviniek.“ Hovorí, že jeho už  všetky no-vinky omrzeli a „keby nebol len príležitostným fejtonis-tom, ale fejtonistom z povolania, na doživotie..., chcel by

172 n 2013

FEJTÓNY A FEJTÓNOVITOSŤ F. M. DOSTOJEVSKÉHO

J á n B e ň o

popisovať petrohradské tajnosti... Tajomstvo, to je moje!“volá. „Som totiž fantasta, mystik a musím sa priznať, žeani neviem prečo, mi Petrohrad vždy pripadal záhadný.“A už je z neho rozprávač príhod a príbehov, v kto-rých ako fantasta a mystik radí osudy, sny, fantáziea zážitky, literárne spracované útržky i celky, kari-katúrne popretkávané poetickými paródiami, bás-ňami sentimentalistov, rozprávaním o neznámomNovom poetovi i vydavateľovi Vlasteneckých zápiskov.Tomu zverili aj vydávanie Encyklopedického slovníka,a on sa pechorí venovať sa aj literárnej kritike, hociza dlhé roky ani jednu nenapísal...

Aj takéto písanie bolo živlom Fiodora Michajlo-viča. Po dlhšej pauze roku 1874 uverejnil cestopisnéobrázky z parníka i z vlaku, kde ako literárny suve-rén zhromažďuje portréty, sociologické i psycholo-gické postrehy, vytvára fejtónové charaktery, pričomoriginálny osobný postoj sa vlieva do pozorovaní akonevtieravý samobytný fenomén.

Najkoncentrovanejší, kompozične a štylistickynajkvalitnejší je jeho Tritón z roku 1878. V jeden pek-ný podvečer sa v Petrohrade náhle vynoril na hladi-ne rybníka Tritón, vodník a morský boh v jednej oso-be. Dostojevský fabuluje ohlasy a postoje k tejtofiktívnej udalosti u rozličných osobností a spolo-čenských vrstiev. Fejtón sa končí parádnou pointou.Hoci Tritón bol nemeckého pôvodu, „tých niekoľkonecenzurovaných slov predniesol... najčistejšou ruštinou.“Podľa autora tým vyburcoval spoločnosť k riešeniuvnútorných problémov. A prial si nie jedného, aleviacerých Tritónov, nielen v Neve, ale aj v rieke Mos -kva, v Kyjeve, v Odese, možno v každej dedine. „Mož-no by sa ich vyplatilo pestovať umele, nech vyplávajú nadhladinu a prebúdzajú spoločnosť.“

Potiaľto „čisté“ fejtóny Dostojevského. Už smespomenuli, ako hovoril o fejtónovosti vo svojom písaní, za ktorú môže sám. Ako to vôbec je? Za fej-tónmi v nasledujúcom rozsiahlom Cykle statí o ruskejliteratúre píše viac o veciach spoločenských, nežo otázkach čisto literárnych. Občas sa pustí do vy-mysleného dialógu s partnerom i s cudzincom. Nieje vedátorsky suchopárny. Zaujme ho prípad neja-kého človeka. Napríklad lokaja či priemyselníka. Ale-bo tiež nejaký časopis, chce sa mu o ňom vypovedať,odhaliť jeho charakter. Dopraje si kompozičnú voľ-nosť. Využije ničivé lisabonské zemetrasenie z osem-násteho storočia, krátko po ktorom známy portu-galský básnik uverejní lyrické verše. (Dostojevský ichnemá, vloží do textu Fetovu lyrickú báseň bez slo-vies: „Šopot. Robsrakoje dychanie. Treli solovja...“) Ak byho Portugalčania za neúctu po strašnej tragédii pri-pravili o hlavu, o pár desiatok rokov by mu podľa ne-ho na námestí postavili pomník. „Ukazuje sa, že v deňlisabonského zemetrasenia sa umenie ničím neprevinilo.“

Dostojevský rád polemizuje. Polemické vstupy, vý-pady a otázky majú v sebe určite aj postupy podob-né fejtónovým. Tak sa pustil do liberálnych Vlaste-neckých zápiskov. Tie nenachádzajú na Puškinovi ničnárodného. Okrem iného duplikujú: „Myšlienka, kto-rú sme vyslovili pred rokom (teda že na Puškinovi nie jenič národného) nebola výplodom zaťatej žurnalistickej po-sadnutosti, ktorá kdekoho núti hľadať číre nehoráznostilen preto, aby na seba strhol pozornosť...“

Ani Onegina nepovažujú redaktori kritickej rub -riky časopisu za národný typ. Čo by už mohlo byťnárodného na portréte povaľača z vyššej spoločnos-ti? A Dostojevský sa pýta: „Že Onegin nie je národnýtyp?“ a pokračuje: „Kde a kedy sa prejavil ruský život tejdoby tak plne ako v tejto postave? Veď je to typ priam his-torický. V oslnivých farbách sú v ňom vyjadrené všetky ry-sy, ktoré sa mohli objaviť iba u Rusa v celkom určitom oka-mihu jeho života – práve keď sme si uvedomili, že civilizáciaje aj naším životom a nie jeho náhodným okrajom, keď za-čali na ruskú spoločnosť útočiť všetky nejasné, záhadnéa vtedy sotva riešiteľné otázky. Oneginov typ sa musel vy-hraniť najskôr v našej takzvanej vyššej spoločnosti, ktoránajväčšmi popretŕhala putá s rodnou hrudou a u ktorejvonkajšia civilizácia dosiahla najväčší rozkvet. Onegin jepríslušníkom tejto civilizovanej spoločnosti, ale už si ju ne-váži. Už pochybuje a váha. Je dieťaťom svojej doby, jev ňom stelesnená celá epocha, ktorá po prvýkrát vedomeobrátila pohľad na samu seba. Je zdravý, má dosť síl, kto-ré volajú po uplatnení. Lenže čo robiť? Do čoho sa pustiť?Rozum mu našepkáva, že je planý človek, jeho dušu drá-sa zlobná irónia, a on si zároveň uvedomuje, že zas nie jeúplná nula. Ako by ináč mohol trpieť?“

Dostojevský býva v publicistike kritický a pole-mický. Vezme si na mušku novovzniknuté novinyDeň. O spore západníkov so slavjanofilmi napíše:„Západníctvo bolo schopné prekročiť hranice svojich mož-ností, kajúcne sa zriecť omylov, napokon ich prekonaťa dospieť k realizmu. Zato slavjanofilstvo sa dodnes držísvojho nejasného a zmäteného ideálu, poskladaného v pod-

18 2 n 2013

state z niekoľkých úspešných štúdií starobylého ruskéhospôsobu života, z vášnivej, ale do istej miery knižnej a ab-straktnej lásky k vlasti, z posvätnej viery v ľud a v jehopravdu..“ Ironizuje vždy kultivovane a hlavné je preň-ho hľadanie a dokazovanie pravdy. Človek idúci zapravdou sa pýta, navrhuje, odmieta, chce víťaziť pre-svedčivosťou argumentov, hĺbkou myslenia, kvali-tou a jasnosťou štylistiky.

Keď sa jeho témou stane otázka podstaty, cieľaa funkcie umenia, rozvíja na jednej strane argumentyutilitaristov a na druhej ochrancov slobody a auto-nómnosti umenia. Je v tomto prípade akoby ne-osobný, ale jeho sympatie a presvedčenie sú dobre či-tateľné.

Mysliteľstvo Fiodora Michajloviča sa realizuje spô-sobmi a formami, ktoré sú dôkazom jeho všestran-nosti, humánnosti, otvorenosti, služby potrebámspoločnosti a Ruska. Prejavy fejtónovosti v tvorbe,ktorej cieľom nie je výsostné umenie, ale otázky oko-lo neho a všetkého, čím žije a trpí človek, Dostojev-ského texty „nemrzačí“. Vyrastajú zo životnéhoa umeleckého osudu literárneho génia. Nie je ma-nieristický, kdeže. Je to svojrázna črta, ktorá patrík špecifickosti tvorivých prejavov osobnosti, ktorása stala cez písanie nesmrteľnou.

Keď píše, ako Apollon Alexandrovič Grigorjev od-mietol spájať výraz publicista so svojím menom (onje predsa kritik!), vyslovil takúto myšlienku: „Každýkritik musí byť tiež publicista, k jeho prednostiam totižpatrí mať nielen pevné presvedčenie, ale vedieť ho tiež uvá-dzať do života. Práve toto umenie je najvlastnejšou pod-statou každého publicistu. Grigorjev však pre niektoré ty-py našich niekdajších publicistov označenie publicistaneznášal až do takej miery, že dokonca odmietol pocho-piť, čo sa od neho vlastne chce. Ktovie, či sa vo svojej ham -letovskej podozrievavosti nedomnieval, že ide o vierolom-né odpadlíctvo.“

Táto myšlienka má dva póly: na jednom je Gri-gorjevovo odmietavé stanovisko k výrazu publicista,na druhom jeho mienka o nelichotivej úrovni nie -ktorých pisateľov označovaných za publicistov. Túpodporujú aj ďalšie Dostojevského slová o jehoopravdivosti, čestnosti a zodpovednosti za vlastnénázory.

Úsmev na tvári vyvoláva Dostojevského „poslednáodpoveď Súčasníkovi“, kde hovorí, že ako spolupra-covník časopisu Epocha uzavrel v ňom v septembriroku 1874 svoju polemiku so Ščedrinom a Antono-

vičom tromi stránkami textu. A jeho protivníci eštepokračovali v polemike na štyridsiatich ôsmich stra-nách... V „poslednej odpovedi“ okrem iného napísal:„Hromada strán nezmyselných nadávok v porovnaní s tro-mi stránkami svojím spôsobom úplne korektnej poznám-ky znamená po prvé, že to stručnejšie napísať nedokáže-te (a to je už samo o sebe veľmi smutné!) a po druhé, ževám chýbajú dôkazy, pretože Rus začína nezmyselne na-dávať až vtedy, keď sa mu minú argumenty. Spomeňte sina porekadlo: Zúriš Jupiter, lebo nemáš pravdu. Keď všaknezúri Jupiter, ale vy, to je už úplná fraška. Čo si môže do-voliť Jupiter, to vám rozhodne dovolené nie je.“

Posledným príspevkom publicistického súboru jeŽelanie, vytlačené ako vyhlásenie redakcie Občan č. 1za rok 1873. Obsahuje program rubriky prehľadu do-mácich udalostí po prevzatí redakcie časopisu F. M.Dostojevským. Vyberáme z neho: „V našej periodickejtlači sa dávno, veľmi dávno roztvára jedna neobyčajne zá-važná medzera, čo sa nepriaznivo odráža aj v našom spo-ločenskom živote.

Až príliš dobre si uvedomujeme všetko, čo je u nás špat-né, až pridobre sa vieme vysmievať kdejakému verejnémučiniteľovi. Vieme byť prísnymi sudcami i žalobcami kaž-dého, kto je nám nie po chuti. Hádam už všetky mestá na-šej rozľahlej vlasti sa vystriedali na stránkach škandalóz-nej kroniky našich novín. Vlastne len takouto cestou sas nimi dostávame do užšieho styku. Naproti tomu vieme,bohužiaľ, len veľmi málo o tom, čo je u nás v Rusku dob-ré a chýba nám akékoľvek porozumenie a povzbudivé slo-vo pre každého poctivého človeka práce.

Koľkokrát prechádzame popri týchto poctivých rado-vých vojakoch našej spoločnosti bez povšimnutia, koľko ži-votov, ktoré zdobia občianske cnosti a užitočná činnosť preblaho spoločnosti nenávratne pohltí hrob bez jediného slo-va uznania od spoločnosti.

A nepriniesol by spoločnosti stokrát väčší úžitok vzorpríkladného a pekného života, ako líčenie škandálov a zvrá-teností, v ktorých sa tak vyžívame a ktoré plnia naše no-viny, lebo sa ponáhľajú vyhovieť nášmu vkusu?“

Nezdá sa vám, že tento úryvok z fejtónového že-lania F. M. Dostojevského napísaného pred vyše stotridsiatimi rokmi vyvoláva dojem, akoby bol napí-saný u nás a vlastne na celom svete na začiatku tre-tieho tisícročia? A keby len dojem, je to pravda, kto-rá, žiaľ, prežila a skoro doslovne trvá napriek tomu,že pribudli záplavy vymožeností, objavov, predsavza -tí a zbožných želaní...

192 n 2013

UPOZORNĚNÍ

Tento deník, který ležel tři desítky let v šuplíku,původně nebyl určen k vydání.

V šedesátých a sedmdesátých letech jsem spolu-pracovala s básníkem Pierrem Emmanuelem v Me-zinárodní společnosti pro svobodu kultury, kde jsem mě-la na staros ti evropskou agendu v rámci Nadacevzájemné evropské intelektuální pomoci, která podsdružení spadala. Cílem nadace bylo udržováníkontaktu s intelektuály žijícími v totalitních reži-mech, které tenkrát byly u moci ve střední a vý-chodní Evropě, ve Španělsku, v Portugalsku, a v le-tech 1967 až 1974 také v Řecku.

Snažili jsme se těmto intelektuálům pomáhatzasíláním knih, které si vyžádali, zajišťovánímpřednášejících, drobnými stipendii, pozváními doFrancie i jinam na různá mezinárodní setkání…Rovněž jsem navštěvovala ty, kteří byli svými reži-my v podstatě vězněni, protože nemohli získat ces-tovní pas.

Během těchto cest jsem si potajmu, nejčastějiv noci, vedla deník, abych se mohla po návratu doFrancie podělit s kolegy a s diskrétními přátelio své zážitky a do jmy a o co nejpřesnější obsah ho-voru, aby tak mohli skrze tyto „obrázky z cest“ lépepochopit tamní situaci. A někdy ji vůbec i poznat.Z opatrnosti jsem samozřejmě nikdy neuvádělajména osob, s nimiž jsem hovořila.

Můj deník z oněch čtyř cest do tehdejšího Česko -slovenska (podnikla jsem ještě dvě kratší cesty:v roce 1976 na pozvání Jana Patočky a v roce 1978)nyní vychází v téměř nezměněné podobě, včetně ně-kterých stylových nedokonalostí, zapříčiněnýchpodmínkami, v nichž byl psán. Zůstávají v něm ně-které výrazy tolik příznačné pro tehdejší dobu („Zá-pad“ jako synonymum západní Evropy, nebo do-konce Francie), popisy Prahy či Bratislavy,odhalující změny, které se od té doby udály, opa-kování, poukazující na některá obsedantní téma-ta či shodnost reakcí lidí, s nimiž jsem mluvila. Tidnes již nejsou anonymní  – jejich slova jsou za-chycena tak, jak jsem si je tehdy zapamatovala, anižbych si mohla být stoprocentně jista jejich věro-hodností.

Tyto „věci spatřené a vyposlechnuté“ je tedy tře-ba číst jako svědectví útrap žen a mužů, kteří bylioběťmi rozdělení Evropy a kteří mi prokázali tučest, že se mi v oněch nelehkých a často až nebez-pečných chvílích svěřili.

R. CH.

1969:Aby byl můj nástin morálního a politického

ovzduší v zemi úplný, je třeba doplnit několik let-mých postřehů ke zdejšímu náboženskému životu.Oficiálně zde převládá katolictví s přibližně deseti-procentní menšinou protestantů a hrstkou pravo-slavných.

Konzervativní katolická církev – kterou druhý va-tikánský koncil nijak výrazně nepoznamenal, cožs sebou ale nese i jisté výhody, například možnostsledovat mše v latině – zde, a zvláště na Slovensku,disponuje jistou mocí. Přesto zde musel být jedenmladý biskup vysvěcen potají: vedle oficiální církveexistuje ještě církev ilegální, skrytá.

Nedostatek budoucích kněží připravovanýchv konzervativních seminářích a nepříliš vysoká kva-lita kléru nutí laiky k duchovnímu „návratu k pra-menům“: sami si musejí téměř potajmu organizovatskupiny náboženského rozjímání či biblické hodi-ny, o které je velký zájem zejména mezi mládeží.

Dlouze jsem hovořila s jedním z takto aktivníchčinitelů, zhruba čtyřicetiletým lékařem, který strá-vil čtrnáct let (sic!) ve vězení za to, že organizovalskupiny katolické studentské a dělnické mládeže.Byl obviněn z protistátního spiknutí. V současné době vede malé studijní skupinky, ale naráží na po-vážlivý nedostatek materiálů a knih. Ze Západu sek němu dostává pouze francouzská publikace Infor-mations catholiques internationales, jejíž příliš novi-nářská a povrchní povaha nemůže ukojit jeho hladpo aktuálních teologických či filozofických myš -lenkách.

V evangelických kruzích je to podobné. Lidí pra-voslavného vyznání zbyla jen hrstka na východnímSlovensku. Když byla řeckokatolická církev roku1950 postavena mimo zákon, přešla část věřícíchdo ilegality (mše a náboženská setkání v lesích atd.)

20 2 n 2013

Ž Í T S VO B O D N Ě J E U M Ě N Í

Ro s e l y n e C h e n u

a část k ruské pravoslavné církvi. Po událostech loň-ského srpna však mnozí tuto církev spojovanous okupanty masově opouštějí. Mnohé kostely odté doby zejí prázdnotou a popové postrádají far -níky.

Z těch prvních bratislavských rozhovorů se cítímtrochu zmatená. V Praze literatura zcela zjevně ze-mřela. V Bratislavě jako by byla jen podvázána…

Odlišnost reakcí, přístupu, možností, celkové si-tuace tady a v Praze, stejně jako bariéry a odtažitostmezi oběma městy mě zarážejí a snažím se je po-chopit. Nesmíme zapomínat, že se nacházím ve spo-lečném hájemství Dubčeka a Husáka. Když jsem sezeptala Dominika Tatarky, jak je to s antagonismemmezi Čechy a Slováky, odpověděl mi: „Ále! Teď jsmejako dvě kočky v jednom košíku.“ Přesto se mi zdá –ovšem je to jen dojem po několika hodinách rozho-vorů –, že se Slovákům zatím podařilo zachovat sivíce svobody. Zanedlouho se však mohou ocitnoutve stejně represivní situaci jako Češi.

Ještě jedna věc mě zaráží: žádný ze tří komunistů(vyloučených ze strany), s nimiž jsem mluvila, neřekl:„Je to naše chyba.“ Žádný z nich jako by si nepři-pouštěl, že by jejich členství ve straně mohlo tak čionak souviset se situací, v níž se oni i jejich spolu-občané ocitli. Jejich obecná reakce je: „Už se nechci dálpodílet na tom, co se děje.“

1972:Čtrnáct třicet. Tajemník Svazu spisovatelů mne

vítá, ale není sám. Tato rozmluva ve třech nemá žád-ný smysl. Je tedy lepší hrát komedii salonní konver-zace a dělat, že mne zajímá tato svazová zábava.

Vladimír Žabkay se vyptává na účel mé cesty. Odpo -vídám, co by mohla být pravda: přijela jsem soukro-mě, abych se znovu viděla s několika přáteli, a zejmé-na abych navštívila výstavu „inzitního“ umění,z jejíhož zavření jsem byla hluboce zklamaná (a v tom-to případě jsem rozhodně nebyla sama). Vše je doko-nale samozřejmé.

Pak zase já kladu naivní otázky, které by dovolo-valy rozličné odpovědi, kdyby tam nebyl náš zvěda-vý společník (nebo případné mikrofony). Jaké jsouaktivity svazu? Žabkay mi odpovídá doslovně takto:„Soustředíme se na literaturu. Zanechali jsme všeho, co li-teraturu překračuje, neboť, to je třeba říci, bylo období,kdy se naši spisovatelé zabývali jinými věcmi než literatu-rou.“ To jinými slovy znamená, že svaz čítá dvě stěpadesát členů (několik nových nahradilo několik vy-loučených), že už nemá své nakladatelství (které pře-šlo pod kontrolou Literárního fondu, řízeného slo-venským ministerstvem kultury), že má omezenýrozpočet, a tudíž málo aktivit, z nich ta hlavní spo-čívá v organizování přednášek ve školách a továr-nách: v roce 1971 se takových přednášek uskutečni-lo více než tři sta. Abych nevypadala, že jsem je přišlavyslýchat, mluvím o Francii, kde jsou spisovatelé na

školách zcela nevídáni a kde bybyl podobný druh kontaktu ve-lice prospěšný.

Žabkay se vyptává na PierraEmmanuela a vysvětluje mi, žese zde na něj zlobí za to, že v Pa-říži tak špatně přijal Emila Lu-káče, který přijel, aby s ním sou-kromě pohovořil. (Tento pán veskutečnosti před dvěma lety při-jel Pierra Emmanuela žádat, aby podal vysvětlenísvých prohlášení týkajících se Československa.)

Probouzí se ve mně vztek a nemohu si pomoci,abych Žabkayovi nepřipomněla, co se ve skutečnos-ti stalo: Lukáč vypadal jasně jako vyslanec, který námpřijel vyčítat, že situaci v jeho zemi nepovažujeme zanormální. Pierre Emmanuel se spokojil s hbitou od-povědí Lukáčovi, že by se mu situace zdála být nor-mální ve chvíli, kdyby viděl české a slovenské inte-lektuály volně přijíždět a odjíždět z jejich země.

Vysvětluji to rázně a zároveň s nenuceným výra-zem. Ve vzduchu visí malé rozpaky. Žabkay mění té-ma konverzace a ptá se mne, co jsme si ve Franciimys leli o nedávném udělení Nobelovy ceny Heinri-chu Böllovi. Mou odpověď komentuje: „To je tatážodpověď jako v Rakousku.“ Také poslouchal Rádio Ví-deň? Ale neříká mi, co si myslel on nebo jeho přátelé.

Úsměvy, káva, dárek (knížka o Slovensku), ale ji-nak nic. Přitom v roce 1969 jsme spolu strávili pěk-né chvíle v Bratislavě i mimo ni. Každopádně mi kvů-li zdejším přátelům přijde vhod jisté „krytí“, jelikožjsem byla přijata polooficiální postavou, člověkem,který se podvoloval kompromisům a nezbytným ak-tům spolupráce, aby si mohl uchovat post tajemní-ka Svazu slovenských spisovatelů…

První etapa dne: velký rozestavěný atelier pana A.sousedící s trávníkem posetým sochami ze dřeva, ka-mene a kovu. Tu a tam, zasazeny do zdí či dlažby,Kristové na křížích tesaných z kamene, pocházející,jak je mi řečeno, ze hřbitovu z opuštěných nebo vy -drancovaných vesnic: venkované rádi „modernizují“a zbavují se lidových předmětů, nahrazujíce je leště-nými a pozlacenými náhrobky.

Strávíme více než hodinu na této trochu blázni-vé zahradě na pomezí cikánské vesnice a obilnéhopole. Mezi lokem whisky (po 300 Kčs za láhev), kous -kem venkovského chleba a plátkem chutné šunkyMarenčin glosuje dvojaký postoj většiny slovenskýchintelektuálů: Alexander Matuška, s nímž jsem předdvěma roky obědvala, se dnes odmítá setkávats Francouzi projíždějícími Bratislavou, aby si udržel„dobrou pověst“ a bylo mu povoleno jezdit do Fran-cie – od roku 1969 tam byl dvakrát; jeden spisova-tel vyloučený ze Svazu spisovatelů na popud Válka,slovenského ministra kultury, s ním večeří v res-tauraci, jako by se vůbec nic nestalo.

212 n 2013

Marenčin mi několikrát opakuje: „Situace není jed-noduchá.“ Uznává, že Sověti a jejich požadavky často– ovšem ne vždy – slouží jako záminka k donucova-cím opatřením a osobním pomstám (vlhké prostře-dí příznivé pro mikroby…). Současně však, jelikož sevšichni znají navzájem, není prakticky nikoho, kdoby v nouzi nenašel nějaké zaměstnání. A téměř všich-ni zodpovědní činitelé v soukromých rozhovorechnakonec uznávají – byť třeba jen neverbálně –, že sys-tém je silně represivní a že oficiálně vykřikované „dů-kazy svobody“ typu „ve vězení je jen jediný intelektuál:je to lepší než jinde“, „Dominik Tatarka smí psát“ (při-čemž se však zapomíná dodat, že nesmí publikovat)jsou jen maškaráda. Sám Marenčin uzavírá: „PierreEmmanuel měl pravdu při své reakci, co se týče Lukáče.Ale všechno není tak jednoduché.“

Anton Vantuch mě pozval na večeři do svého by-tu na předměstí. Máme si toho poslední večer hod-ně co říci.

Sděluje mi, že Ladislav Holdoš, kterého jsem přirůzných příležitostech opakovaně hostila u sebev Paříži v roce 1969 a jehož by se mohl pokusit při-mět se se mnou setkat, kdybych měla čas, byl vylou-čen ze strany za to, že se v roce 1968 pokusil napravitněkteré nespravedlnosti, ke kterým došlo v dobách,kdy byl ve výboru pro náboženské otázky. Nyní vy-užívá volného času předčasného důchodu k dáváníhodin španělštiny.

Naproti tomu se na mnoha důležitých místech,např. ve vedení různých ústavů Akademie věd, na-cházejí lidé, kteří v roce 1968 patřili mezi ty nejan-gažovanější: snaží se nyní prokázat horlivost, aby jimbyl odpuštěn jejich liberalismus z doby před čtyřmiroky, a ukazují se jako o to tvrdší, oč více byli do„Pražského jara“ zapleteni.

Můj host mi potvrzuje, že na Slovensku není mno-ho intelektuálů bez zaměstnání: při nejhorším manuální práci sežene skoro každý. Mezi svými pří-buznými má historika-zedníka i filozofa-pomocné-ho dělníka v chemičce.

Oklikami rozmanitých otázek si nechávám po-tvrdit svá pozorování a detaily zpozorované v prů-běhu těchto dvou dnů. Anton je třetí osobou, kterámi říká, že dělníkům a venkovanům se žije obecnělépe než ještě nedávno. Proto si říkají, proč by mělichtít měnit politický režim a riskovat nejrůznější ob-tíže… Pouze část intelektuálů je nespokojená.

Připomínám Vantuchovi soud, který vynesl v čer-venci 1970, když dobu označil za těhotnou očekává-ním. Co z toho dnes zbylo? „Stále jsem v očekávání,v kalné vodě zmatení a absence jasného pojmu věcí: nenívůdčích idejí, nejsou přijímána žádná oficiální rozhodnutí.Když se například při hovoru narazí na padesátá léta, reak-ce jsou systematicky únikové: ,O tom se nesmí mluvit.‘ Tatoreakce mi připomíná jinou: nejdříve nám řekli, že padesá-tá léta byla omyl, potom, že šedesátá léta byla omyl. Tak co

si máme myslet?“ Anton dodává: „To, co nechceme, je vnu-cená civilizace, která nám nic neříká, která nám je cizí. Ne-být tohoto, byli bychom hotovi žít se Sověty, protože si ne-přejeme uvést světový mír do nerovnováhy. Avšak s tím, jakvěci dělají, se dali na špatnou cestu. Přitom ale nejsem úplnýpesimista: současné zmatení nemůže trvat věčně.“

Za různých „opatrnostních“ opatření mi Vladi-slav mohl domluvit schůzku s Václavem Černým. Če-káme na něj ve voze dvě stě metrů od jeho bydliště,pak nás náš prostředník vyloží poblíž Hradu, v je-hož zákrutách se ztratíme.

Černý mi bez obalu, ale tlumeným hlasem ozna-muje: „Moje žena se omlouvá, že jsme vás nemohli přij -mout u nás doma, ale náš byt je hlídán a odposloucháván.“Povídáme si tedy v malé poklidné cukrárně, kde ne-budeme nikým rušeni. Černý se přesto celou dobunenápadně ohlíží. Ale nic se neděje – nikdo další sipoblíž nás nesedl.

Co nejohleduplněji se ho vyptávám na věci, kterémě zajímají. Odpovídá mi s určitou znavenou pev-ností. Také on se potýká s finančními obtížemi.

Jako černá ovce režimu, který je velice vynalézavý,je Černý co nejvíce izolován. „Žijeme tady jako v pre-zervativu,“ říká Černý a omlouvá se za použitý výraz.Sebevraždu nespáchal jen z úcty k vlastní osobě,a aby ještě více nepodlomil naděje studentů.

Úplný překlad Montaignových Esejů, který už mápřes rok hotový, nemůže vyjít, protože je pod nímpodepsán. Se stoickým klidem teď píše vlastní pa-měti. V Praze zamítnutý rukopis válečných vzpomí-nek teď leží u německého a snad i francouzského na-kladatele. Rovněž napsal studii o evropském baroku.Mimoto nechal spolehlivou cestou doručit Husákovimemorandum o „kulturní genocidě“ země. Kdybyse mu něco stalo, bude mi předána kopie textu, abymohl být publikován na Západě.

V autě mi Vladislav vysvětluje: „Černého skoro jistěodposlouchávají. Proto když za ním jdu na návštěvu, nik-dy nejdu dovnitř. Jestli odposlouchávají mě, jestli mám ště-nice v bytě nebo v autě, nevím. A je mi to fuk. Dělám, ja-ko by tam nebyly. Jinak bych se z toho musel zbláznit.“

1980:neděle 25. květnaAnton Vantuch je v Praze – s jakou radostí zas uvi-

dím tohoto vzácného přítele.Rozčiluje ho, že byl Husák minulý čtvrtek znovu

zvolen prezidentem republiky: „To znamená, že ho má-me nadosmrti na krku,“ a dodává k tomu: „Je to politiktřetí kategorie, nedovzdělaný intelektuál. Je jenom lout-kou v rukách Sovětů. Myslí si, kdovíjak není mazaný,a vůbec nechápe, jakou roli tu pro Sověty hraje. O útlaku,který v zemi panuje, nic neví. Věci jako literatura, filozo-fie nebo umění mu neříkají zhola nic. Určitě věří v jakoustakous svobodu a v blaho národa, to ano. Ale ptát se ho, coje to býti svobodným občanem, to je, jako byste po němchtěli, aby mluvil čínsky.“

22 2 n 2013

A také říká: „Všechno tu drží policie, i samotný Ústřed-ní výbor z ní má strach. Policie je jako stát ve státě.“

Bavíme se také o tom, co mu tak leží na srdci:o knihách a četbě. Veřejné a univerzitní knihovny po-stupně odříkávají předplatná zahraničních časopi-sů, jako například Histoire littéraire de la France, ofi-ciálně z důvodu nedostatku deviz. Proto stoupávýznam pražských zahraničních knihoven (italské,francouzské ad.): „Potřebujeme kvalitní knihy, to je je-diný lék na lhostejnost a duchovní otupělost.“

Jsem znovu na letišti a nevím, co mě čeká. Celní-ci nekonečně dlouho prohlížejí můj pas i víza, ptají

se mě, proč jsem zde byla, velice pečlivě – a zbytečně– mi prohledávají zavazadla i kabelku. Zabavují mičeské desky a knihy, které jsem dostala, ale mé škra-banice a vzácný malý samizdat od Jana Vladislava je-jich pozornosti unikají.

V letadle myslím na Goethovu větu: „Svobodu a ži-vot si zaslouží jen ten, kdo o ně bojuje každý den,“ a ze-mě, která se snaží zbavit svých nejbojovnějších ob-čanů, tak vlastně hubí sama sebe.

(Úryvky z knihy Roselyne Chenu Žít svobodně je umění, Praha: Jitro, 2007.)

232 n 2013

TATA R KOV I D É M O N I

J ú l i u s Va n ov i č

Celé dielo – nielen život – Dominika Tatarku mož-no pochopiť a vykladať ako problém či traumu člo-veka, ktorému sa rozkolísala, napokon rozsypala ka-tolícka viera jeho mladosti a predkov; ktorý budecelý život hľadať, úzkostne a bytostne, aj extrémnea protirečivo hľadať, čím by zaplnil priepasť, ktorása v ňom po Veľkej Strate roztvorila; takže potomnastanú – už prvou knižkou predznamenané – ú z -k o s t i a h ľ a d a n i a . Dogma viery sa však celkomnerozplynula: prežívala v ňom ako zdedená a osvo-jená tradícia: sakrálne formy a spôsoby cítenia, ob-raznosti, myslenia – takže bude hľadať nielen v úz -kostiach, ktoré po Strate nasledovali, ale aj s týma tým, čo v ňom samom z tradície jeho konfesie zo -stalo, v istých podobách pretrvávalo.

Prázdna priepasť po stratenom Bohu bude sa ozý-vať ako tie unamunovské úzkosti z osobnej smrteľ-nosti, takže bude – ako jeho priznaný „duchovný uči-teľ Unamuno“ – „hladověti po Bohu, hladověti po božství,pociťovati jeho nepřítomnost, chtíti, aby Bůh byl“; budeho – ako Unamuna – trápiť „úzkost o nesmrtelnost“,aj on bude vyvíjať úsilie „o setrvání v nekonečném svémbytí“, nadosmrti poraní ho túžba, ktorá sa volá „ží-zeň po věčnosti“, čiže to, „co je mezi lidmi nazváno lás-kou“; lebo „kdo miluje jiného, miluje jej proto, že sev něm chce zvěčniti“, lebo „to, co není věčné, není aniskutečné“. A tak bude v ňom žiť aj „úcta k mrtvým před-kům“ – a bude to „ne úcta k smrti, ale nesmrtelnosti“.

Nezdá sa nám, že sme si s Unamunovou rýchlo-pomocou, z jeho Tragického pocitu života v lidech a ná-rodech, zmapovali pekný kus tatarkovského územia?

Lebo do tatarkovskej reči si možno predošlé pre-ložiť ako „uctievanie bohov“, ako „obec božiu“; matkaa žena, jej zbožňovanie a zbožšťovanie, je u Tatarku„bohyňa“, senzuálne a pozemské božstvo alebo „pan-na zázračnica“. Láska a sex vôbec – takmer barokovo– dostávajú u neho „ústie do nekonečna“. Pridajme úsi-lie zbožšťovať život zmyslov, mýtizovať isté úkonya obrady, obcovanie človeka s človekom – a máme tiejeho špirálovité „rozhovory bez konca“, inými slovamiči znovu „uctievanie bohov“, „obec božiu“.

Neznie to všetko po katolícky, prípadne unamu-novsky? Lebo André Malraux so svojím Le Musée ima-ginaire, so svojím kultom hrdinov a ľudskej ne-smrteľnosti, aj Lévi-Strauss so svojou štrukturálnouantropológiou prišli k nemu neskôr, až v šesťdesia-tych rokoch, a zohrali úlohu len dotvorenia toho pô-vodného, čo v ňom od mladosti čakalo a Unamunovvplyv len umocňovalo.

Katolícke obrady rozohrávajú zmysly človeka,chcú ich prinútiť k duchovným úkonom: takou úlo-hou bude ich chcieť poverovať aj on. Ak sa mu to naj-mä ku koncu života  nepodarí, vinu treba pričítať ajopakovaniu, zmechanizovaniu a zmaterializovaniutoho, čo bolo na počiatku básnické, preduchovneléa zázračné: od Panny zázračnice vedie cesta už k me-

nej zázračnej a prikonkrétnej Letícii, Erike, Eve atď.Úsilie deifikovať sex nazvali by sme barokovým, ke-by úmysel nekorigovala jeho literárna prax: je v nejlen extáza zmyslov, a hoci je na svojich najlepšíchmiestach priam nábožná a zbožštená, bude jej chý-bať práve ono barokové vedomie hriešnosti, baro-ková dusná atmosféra viny. Napokon Tatarkove sen-zuálne rozkoše nevedia o pominuteľnosti, o svojejdočasnosti: žijú exaltovane, v sebazabudnutí, akobykonca a smrti pred nimi a po nich nebolo – to ich ro-bí skôr renesančnými než barokovými.

Ďalšia črta jeho osobnosti, a tiež pôvodom kato-lícka: potreba autority a uctievania, túžba po niečom,s čím by bezo zvyšku súhlasil, čomu by uveril, a to-mu sa odovzdal. Potreba akejsi duchovnej totálnos-ti, „uctievania bohov“ jeho slovami; a to bude aj jehoAchillovou pätou, zradným kameňom úrazu: budúto tie jeho protirečiace si štádiá a názory, s ktorýmisi, pravdu povediac, nevieme rady: domnievame sa,že Démona súhlasu, ktorému sám istý čas slúžila podliehal, preto pomenoval práve takto a nie inak,lebo aj v ňom samom žila bytostná potreba súhlasu,bezpodmienečného a priam nábožného odovzdaniasa; súhlasu, priľnutia a spoluznenia: domnievame sa,že aj socializmus mal byť pre neho zo začiatku akou-si potenciálnou obcou božou, i keď bezbožníckou,obcou božou paradoxne, naruby. A potreba seba -odovzdania, potreba spoločenstva oduševneného čizduchovneného ideálom, jednotiacou myšlienkou,bytostná potreba byť jeho súhlasiacou a spoluznejú-cou časťou patrí tiež do jeho katolíckej genézy. Prá-ve preto aj socialistický súhlas mal pre neho saméhopodobu démona, s ktorým si  nevedel rady, ktorémudočasne podliehal, s ktorým neúspešne zápasil.

Ale keď sa súhlas premenil v jeho očiach na ozaj -stného démona, keď bol spisovateľ, ako vraví, za-skočený, vzoprel sa proti nemu, a dodatočný hnev zaoklamaný súhlas i oklamanú lásku bol o to neúpros -nejší: doklady nájdeme v samotnom Démonovi sú-hlasu. Aj výber zo svojich statí nazval Proti démonom;dôkaz, že slovo d é m o n  patrí medzi kľúčové slovájeho vnútorného slovníka; dôkaz, že s démonmi maldlho a namáhavo dočinenia; že spor katolíka a „kar-patského zbojníka“ odohrával sa v ňom po celý život.

„Sujetový básnik“? Skôr, alebo v podstate, po celýživot esejista, ale nie v konvenčne zaužívanom a ne-presnom zmysle pokusu a pokusníctva, ale v star-šom a m o n t a i g n o v s k o m  zmysle: čiže nie odfrancúzskeho  e s s a y e r – pokúšať sa, ale od latin-ského  e s s e – byť, prežívať: útvar teda nie pokus-nícky, ale existenciálny, bytostný: „... chcel by som zdô-razniť moment osobnej potreby umelca dať výraz tej a onejpredstave sveta, zážitku, skúsenosti. Som presvedčený, žedivák alebo čitateľ hneď vycíti osobný zážitok, skúsenos -tné jadro diela... Rekonštruovať zažitú skutočnosť, analy-zovať ju a nachodiť pre ňu formu, znamená hlbšie jej po-rozumieť, zmocniť sa jej, ovládnuť ju, hoci len iluzívne,pomyselne, snovo“ – vraví v úvahe Prečo píšem.

Aj on týmto potvrdzuje v sebe esejistu, ktorý chce

svoje pocity, svoju skúsenosť fabulovať, vysloviť sapríbehom ako svojím dvojníkom – dôraz kladiemena c h c e: lebo vidíme, ako sa tu zážitok a skúsenosťdo príbehu priam strkajú, ako ten jeho dvojník – chcesa nám povedať – nekráča po zemi, ale zavŕtava sa donej, menej ide do diaľky a viac do hĺbky: jeho gra-fickou čiarou nie je priamka, ale špirála. Vo Farskejrepublike žije príbeh-dvojník najvoľnejšie, čiže naj-dejovejšie: asi preto, že ho nesie a zmieta ním čas voj-ny a prvej totality, ktorý mu nedovoľuje zastať a pre-padať sa len v sebe. V Písačkách, Sám proti noci a Listochdo večnosti, čiže v pookupačnom čase, kedy čas stojíalebo sa krúti na mieste a sám sa rozkladá: niet užtemer príbehu, scvrkol sa na osobnú udalosť, den-níkový záznam alebo list. Ak sme vo Farskej republi-ke, v Rozhovoroch bez konca, v Prútených kreslách mu-seli rozoznávať umelé od pravdivého, báseň odpravdy – v posledných troch knižkách na rozlišova-nie sa nám neponúka nič, všetko je pravdou, osob-nou a dobovou realitou; no je iba o s o b n ý m d e n-n í k o m, ktorý by sa len mal  pretvoriť – ako u An-dré Gidea jeho Journal – na  o s o b n ý r o m á n.

Lebo aj Gideove romány – píše Albert Thibaudet –„sú osobné epizódy, ktoré pučia z nepokoja osobného den-níka. Mohli by sme ich tiež nazvať skúsenosťami – skúse-nosťami v montaignovskom zmysle, esejami.“ Aj pri AndréGideovi vynára sa teda Montaigne! A jeho osobný ro-mán: to je najmä Immoralista, Živiny pozemské, Tesnábrána, Škola žien, Pastorálna symfónia. Iné romány – pí-še ešte Thibaudet – sú mýty a rastú z inteligencie, nieosobného zážitku: takými je Urienova cesta a Zle pripú -taný Prométeus, ktoré sa nedali napísať bez konštruu -júcej sily intelektu, čiže bez klasicisticko-racionalis-tickej a latinskej tradície, ktorú A. Gide s P. Valérymvo svojom čase stelesňovali najvýraznejšie.

Osobný román Dominika Tatarku takúto kon-štrukčnú a mýtotvornú silu nemal – azda len v Pannezázračnici – bezprostredná sila, ale aj ohraničenosť osob-ného zážitku a prekypujúci, avšak aj málo vidiaci sen-zualizmus bránili intelektu stavať komplikovanejšieprozaické stavby; v paralele Tatarka – Gide (Tatarka Gidea až pridobre poznal) to vidíme najvýraznejšie.

A vidíme ešte niečo iné: aj Dominik Tatarka aj An-dré Gide predvádzajú – Tatarka v spomínaných trochknižkách – priam orgie úprimnosti, osobnej pravdi-vosti, autentickosti. Rozžívajú sa bezbreho vo svojejsenzuálnej slobode a vitalite, proti zábranám a kon-venciám, skrátka vo všetkých „živinách pozemských“;predvádzajú akýsi psychický a zmyslový striptíz. Gi-de ešte širšie a radikálnejšie ako Tatarka: Prijmi a zo-sobni sa – učí Gide – „so všetkými svojimi slabosťami, hrie-chmi a neresťami, vo všetkých svojich anomáliách,škandáloch, vnútorných kontradikciách. Buď tým, čím si,absolútne, najúprimnejšie, najnehanebnejšie. Vysmej sa všet-kým záväzkom, zábranám a imperatívom, podľahni všet-kým pokušeniam!“ Parafrázovane: všetky rozkoše, hrie-chy a nevery sveta, všetky neresti ako moje možnosti,poďte, nech vás pácham, nech sa vás dopustím!

Áno, oddaj sa, zver svojim prirodzeným sklonom

24 2 n 2013

– ale pod jednou výsostnou podmienkou: len ak ťaony vedú namáhavo, čiže tvorivo, hore svahom! Či-že: pretváraj sa nimi, buduj seba samého; upni sak tomu, čo sa vyskytuje len v tebe – a medzi ľuďmijeden jediný raz! „Urob zo seba najnenahraditeľnejšiuz bytostí.“

André Gide – nielen teda veľký provokatér, učiteľnielen paradoxom a otázkami, nie odpoveďami, aleaj inšpirátor vlastného sebautvárania, budovaniavlastnej a jedinečnej osobnosti.

Dominik Tatarka – len básnický senzualista, zbož-ňovateľ a mýtotvorca ženy – navádzač na dočasnýa klamlivý únik z väzenia totality. Možno aj preto,že jeho rozkoše nepatria budúcnosti, len prelietajú-cej chvíli. Jeho senzualizmus je statický, opakovanýa jednotvárny – len slovesná vynaliezavosť mu dávapodoby novosti – teda nesebautváračský a nevývi-nový.

Vtedy, keď mal najtragickejší pocit života a naj -osamelejšiu samotu, nevytvoril, žiaľ, silnú, utláčanúspoločnosť oslovujúcu literatúru. Vtedy, keď mal po-vedať veľké a programové slovo tej svojej obci božej,ukazoval len cestu ľahšieho odporu, čiže úniku ľud-skému stádu. Na mreže totality narážame, cítiť ichv jeho knižkách, ale duchovnú cestu k oslobodeniuponad ne a von z nich neposkytuje, ani nenaznačuje.Ktovie, či tie písačky naozaj oslobodzovali aj jeho.Zo Šaldu poznáme „smyslnost vykoupenou“ a „smysl-nost nevykoupenou“ – básnickým presvietením ako

etickým povýšením zmyslov, čiže ľudským seba-pozdvihnutím vykúpenú a omilostenú. V troch kniž-kách denníkových písačiek zmysly sa len zriedkavozduchovňujú a zbožšťujú,  zostáva sa pri zemi, prijej živočíchoch. Biblicky povedané: aj on ako Jákobzápasil v nich s anjelom, ale svojho anjela prepúšťalaj bez toho, že by mu bol požehnal.

Takže máme pocit, že z troch knižiek písačiek čas-to vidíme vychádzať len v rozkošiach uväznenéhoa nimi neoslobodeného Dona Juana, a iba zriedkaDona Quijota, toho múdreho blázna, ktorého ve-rejný chytrácky rozum neuznal a v očiach zištného,s mocou kolaborujúceho davu zostáva doteraz smieš-ny. Dona Quijota, ktorého Dominik Tatarka v po-sledných dvoch desaťročiach občiansky tak nezabud -nuteľne stelesňoval, no ktorý tak málo prehovorilv jeho posledných prozaických knižkách.

Fragmentárnosť, dokumentárnosť, nekompono-vanosť a neprepracovanosť, prevaha obmedzenýchalebo slepých zmyslov, nie vidiaceho a vladárskehointelektu – ďalšia príčina, pre ktorú nevnímame je-ho tri knižky – Písačky, Sám proti noci, Listy do večnos-ti – ako texty hodné svojho času; také, ktoré by inte-lektuálnym, mravným a tvárnym úsilím premáhalisvoju dobu; takže tieto tri posledné  zostávajú i jehotragickým torzom.

(Pod rovnomenným názvom uverejnili Literární novinyv poslednom októbrovom čísle, Praha, 1993.)

252 n 2013

BIELA VRANAAko hore, tak i dole, ako vo vnútri, tak i vonku.

Hlúpy, pokazený svet! Prvá veta. Bez zbytočných viet, naruby sa dívam naň. Už viem,

kedy a kde sa začala nočná mora a realita sa so snom vymenila. Dnes zisťujem, že som

žila uväznená vo fiktívnom rúchu, ktoré nebolo moje, lebo to moje slobodné sa stratilo

v hĺbke dole a tlačilo sa celé. Tryskať sa mu chcelo, ale veľmi, veľmi silno nazhromažde-

ne a prudko dralo sa von a ja práve precitám do svojho obnažujúceho sa tela. Len sa bo-

jím, že to nezvládam. Nehrám, ja už nehrám, nie, nehrám, stop, zrušte klapky, dajte ich

dolu z očí, zastavte film, ja nehrám!!! Ja bol niekto iný. Kto som a prečo teda!? Nasle-

dovať tradično-rodinný rad či seba? Rozhodnúť sa zodpovedne treba a dospieť, vyrásť

na anjela, nie, stačí na človeka, s veľkým Č, ak sa to dá. Žiadam veľa? Duchovné Ja

raď! Bez sebatrýznivej obety a ujmy, len hrdo, skromne, úctivo a bez pohŕdania, integ -

rujúc Moje Ja a aj tiene, rany, radosti a rásť s čoraz väčšou hĺbkou špirálovo hore až

k nebesiam a držať všetkých za ruky. Sme v tom spoločne, každý, kto sa narodil. Chceli

sme to. Strach je jediná ľudská „vina“, ktorá sa dejinami značne rozvinula. Zostáva

zmieriť sa v láske bez podmienky so všetkým tak, ako je a poučiť sa v diaľ, nehrajúc sa

na obeť, ani vinníka. Prerásť čiernobielu a zafarbiť dúhu ešte pestrejšie. Biela vrana ne-

kráka, zhodila svoju sadzu a pripravuje sa na nový kolorit. Nechcieť nemožné. Tvoriť.

Iba tvoriť je možné aj to nemožné. Rozpoznať, čo zmeniť treba a čo sa nedá, prijať

a niesť, zmeniť v silu. Odkryť sa v palete a svietiť jedinečne, sama a pritom všetci v jed-

nom spolu. Krv steká smerom dolu a slzy tiež, len sústrediť sa na vesmírne sily, vyvažu-

júce gravitáciu a otočia navigáciu. Polarita má iba jedno lano. Pevne stoj oboma noha-

mi na zemi a nezakrývaj rozkrok rukami. Čeľ svetu s odovzdaným gestom a sama

lietaj len v sne, keď si si na istom. Na harmóniu hraj pokiaľ vládzeš. Sa toč dokola oko-

lo svojej osi a aj okolo kotúča ohňa iných; rešpektuj hranice, prekroč obmedzenia. Všetko

vyváž, ak si váha, ani v reáli neunudíš sa. A neobviňuj svet, len buď a zrej. Rovnako,

ako ostatným, ti patrí. Bdej, ver, dávaj a ber, alebo nechaj tak. Len nepokaz svoj výber.

Potom sa ľahko povie prvá veta. Hoci práve v tej môže sa skrývať tá najväčšia poten-

ciálna pokroková zmena.

26 2 n 2013

St anislava Matejovičová

272 n 2013

1 ŠTÚR, Ľudovít: Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava : Gora, 1993, s. 45 a 59.

Čo mal na mysli Ľudovít Štúr, keď hovoril o „gé-niovi Slovanstva“, ktorý sedí a plače nad rozhádanos-ťou Slovanov, alebo o tom, že „každý národ má podBožím slnkom svoj čas a lipa kvitne až keď dub už dávnoodkvitol“?1 V hegelovsko-herderovskom poňatí sú de-jiny manifestáciou svetového ducha. Jednotlivé ná-rody v nich vystupujú ako logické vývojové momen-ty ducha, prostredníctvom ktorých dejiny smerujúk svojmu cieľu. Striedavo jedna a potom druhá vet-va národov preberá štafetu a stáva sa ohniskom duchovnej tvorby; každá má svoje zvláštne nadanie,ktoré pretaví na kultúru a prispeje tak ďalším po-schodím do spoločného chrámu ľudstva. Kedysi tubola praindická a praperzská epocha; neskôr viedliSumeri a Egypťania a všetci sa od nich učili; po nichGréci a Rimania. Latinskú kultúru vystriedala an-glosasko-germánska, ktorá dominuje v súčasnosti.Ale aj Germánov majú raz vystriedať Slovania a vy-budovať celkom nový, vyšší kultúrny stupeň.

Štúrovci verili doslova, že každý národ má svojhogénia, duchovnú bytosť, ktorá ho inšpiruje. V roz-právkach, bájach, povestiach sa preto prejavuje i múd -rosť, ktorá presahuje rozum jednotlivca. Po celý sta-rovek a stredovek sa verilo, že každý národ má svojhoarchanjela či anjelské knieža, ktoré ho inšpiruje, vedie a stráži poslanie svojho národa vo svetovompláne.

Dnes, po 170 rokoch, sa popiera vôbec existencianároda ako pojmu, o existencii duchovného géniauž ani nehovoriac. Otázku o poslaní Slovákov pretonemožno ani bezprostredne položiť. Politológoviatotiž zistili, že národ sa nedá dobre definovať ani jazykovo, ani geneticky, ani územne, ani tradíciou.Žasnú nad paradoxom, že národy vlastne vznikli ažv dôsledku národnooslobodzovacích hnutí. Logic-ky by sa očakávalo, že národ musí najprv existovať,aby sa chcel oslobodiť. Slovenčina napríklad neexis-tovala, ale bola kodifikovaná národnými buditeľmi;predtým tu boli len dialekty, ktoré plynulo prechá-dzali do Poľska, do Čiech a na Ukrajinu, a vôbec ne-bolo zrejmé, kde by mala byť hranica novovzniknu-tých národných jazykov. Národy boli stvorené len zosubjektívneho cítenia ľudí, vyjadreného charizma-tickými osobnosťami ako bol Štúr. Pojem národa

preto nemožno substancionalizovať a netreba si mys-lieť, že má nejaký metafyzický základ.

Lenže toto subjektívne cítenie je akosi objektívne.Podľa stredovekej angelológie sú to anjelské knie-žatstvá, ktoré vlievajú dušiam klanové, kmeňové činárodné cítenie, a tým utvárajú národy. Jednotlivéanjelské chóry sa cyklicky striedajú a vystupujú dopopredia pri inšpirovaní sveta. Kniežatstvá sa stáva-jú duchmi času každých niečo vyše 500 rokov – kon-krétne v 3., 8., 13. storočí, a potom koncom 18. a za-čiatkom 19. storočia. Sú to skutočne obdobialokálpatriotizmu, ktoré zakaždým rozdrobovali po-litickú mapu na menšie celky. Či už si za tým pred-stavíte anjelov alebo niečo iné, podstatné je, že s tým-to vnútorným impulzom treba rátať. Nepomohli siproti nemu rímski cisári – ríša sa rozpadala a pro-vincie osamostatňovali. Práve tak málo dokázal za-brániť rozdrobovaniu Európy v 13. storočí vtedajšícisár. A ani keď sa mocní sveta spolčili na Vieden-skom kongrese (1815), nemohli zastaviť, ale len spo-maliť prekreslenie politickej mapy Európy na ná-rodnom princípe. Ono národné cítenie teda nie jeniečo, čo by sa dalo ignorovať. Jeho potlačovanieviedlo len ku vzniku tajných spoločností a pustoši-vým revolučným konfliktom.

V súčasnom obraze sveta sa ďalej popiera, že byveci mali nejaký zmysel. Evolúcia prírody, dejiny aniľudský život nemajú nijaký cieľ. Príroda sa vyvíja náhodne, dejiny nikam nesmerujú a človek nie jemravne zaviazaný k žiadnym úlohám. Sú to bludyintelektuálov, ktorí nemajú poňatia o podstate a pri-rodzenosti človeka. Platí totiž psychologický zákon,ktorý najpregnantnejšie zo všetkých vystihol vie-denský psychológ Viktor Frankl. Centrálnou potre-bou človeka je potreba zmysluplnosti. Bez sexu sa dážiť, ale bez zmyslu nie. Tento poznatok si vydobylvlastnou skúsenosťou v koncentračnom tábore. Po-zoroval, že prežívali tí, čo mali nejaký zmysel a cieľdo budúcnosti. Či už dieťa, o ktoré by sa nemal ktopostarať, alebo odbornú prácu, ktorú by nikto inýnenapísal, alebo niečo iné. V extrémnych podmien-kach tábora bolo priam hmatateľné, ako ľudia, kto-rí stratili zmysel a cieľ, rýchlo podliehali vonkajšímtlakom a zomierali. Niekto sa duševne opustil, stra-

E M I L OV I PÁ L E Š OV I

M á S l ove n sko n ej a k ú ú l o h u ?

J E D NA O TÁ Z K A

til nádej, ochabla mu imunita a v priebehu niekoľ-kých dní ho odvážali v rakve.

Vedomie zmysluplného cieľa integruje ľudskú psy-chiku, drží pohromade aj telo. Bez vyššieho cieľa saosobnosť mravne rozkladá, či už pomaly alebo rých-lo. Tak to platí o jednotlivcovi aj o národe. Národysa formujú a dospievajú k svojmu rozkvetu vedomímspoločného cieľa, ktorý presahuje osobné záujmyjednotlivých ľudí.  Spoločná vízia hodnôt vnáša sú-držnosť do spoločenstva, či už má podobu kultu nejakého boha alebo svetského hrdinu. Zjednocujea motivuje ľudí prekonať osobný egoizmus pre nie-čo vyššie a významnejšie, než sú oni sami. Bez vyššej,zastrešujúcej myšlienky sa spoločenstvo rozpadáa do popredia vystúpia osobné záujmy a rivality, kto-ré končia vojnou všetkých proti všetkým. Všetci na-koniec prídu o všetko, čo umožňovala spolupráca.

Ak teda máme mať ako národy aj jednotlivci ne-jakú životnú úlohu, tak čím je daná? Môžeme si zvo-liť ľubovoľnú? Úloha nám vyplýva zo stretnutia vnú-torných vlôh a vonkajšej situácie. U jednotlivca súto talenty, ktoré ak nerozvinie, nielenže nebude šťast-ný, ale potenciálne dary sa mu premenia na závislostia neresti. Aj národy majú svoju povahu a špecifickévlohy. Tie musia konštruktívne uplatniť v kontextesvojej doby a geografického okolia. K samostatnos-ti a sebaúcte však môžu dôjsť len tak, že budú čer-pať autenticky zo svojich vlastných darov, nie napo-dobňovať cudzie.

Úloha Slovákov bude zrejme súčasťou širšieho po-slania Slovanov a strednej Európy. Je zaujímavé, žeľudský mozog má dve  hemisféry, ktoré sa podoba-jú na zemské pologule. Ľavá je viac racionálna a ver-bálna, pravá viac obrazná a citová. V mnohom sa topodobá na západ a východ; západ rozvinul vedu,z východu prichádzali náboženstvá. Duchovnosť vý-chodu tu bola za cenu kolektivizmu, ktorý prehlia-dal dôstojnosť a slobodu jednotlivca. Na západe sarozvinula individualita, silná osobnosť, ale vlastnelen v materiálnej, nie duchovnej rovine.

Výskum mozgu, za ktorý Roger Sperry v roku 1981získal Nobelovu cenu, viedol k záveru, že kľúč k tvo-rivosti a úspechu je práve integrácia oboch hemisfér.Tí, čo sa jednostranne spoliehali len na jednu z nich,racionálnu alebo intuitívnu, troskotali v životnýchsituáciách, ktoré si vyžadovali použiť práve opačnýprístup. Z toho analogicky vyplýva, že stredná Euró-pa má veľký tvorivý potenciál a poslanie, lebo sa v nejstretá západ s východom. Ak niekde, tak tu sa musízrodiť skutočný človek, ktorý je slobodnou indivi-dualitou a má duchovné hodnoty zároveň.

Ak hovorím o budúcom poslaní Slovanstva, rôz-ne kruhy ma podozrievajú, že tým chcem nahrávaťniektorej politickej strane. Ja však nehovorím v ča-sovom horizonte päťročných volebných období, alev horizonte stáročí a tisícročí, v akých sa zdvíhajúa klesajú kultúrne vlny v dejinách. Moja istota o bu-dúcej role Slovanov nie je založená na nejakej racio-nálnej úvahe, ktorá by mohla byť chybná. Tieto veci

treba vidieť bezprostredne okom intuície, ktorá samusí školiť. Je v tom niečo také jednoduché, ako keďvidíte mladého, krásneho človeka s čerstvými život-nými silami a je vám úplne zrejmé, že má pred sebouzaujímavú budúcnosť.

Slovania majú mladé, tvárne životné sily; je to zrej-mé z množstva vecí, napríklad aj z f lexívnosti slo-vanských jazykov v porovnaní s analytickosťou zá-padnej reči, ktorá odráža stareckú stuhnutosťživotných tiel západniarov. Baltoslovania sú posled-nou vetvou Indoeurópanov, ktorá ešte nevydala svo-je kvety a plody, preto ich štúrovci nazývali „naj-mladším synom v povesti ľudstva“.

Človek si svoju životnú úlohu nevymýšľa, ale junachádza – je preňho vnútorným zjavením. Napriektomu sa pre ňu musí rozhodnúť zo slobodnej vôlea mravne sa prekonávať, aby ju uskutočnil. Môže ajzlyhať a neuskutočniť ju. Poslom a zvestovateľkouživotnej úlohy je krása, náš estetický zmysel. Všadetam, kde vás oslovuje krása, máte pred očami vašeposlanie. Krása sa objavuje tam, kde sa chce niečozrodiť do sveta. Kvet sa objaví, keď má prísť plod. Že-na skrásnie predtým, ako privedie na svet dieťa. V po-čiatkoch každého odborného a iného objavu hralarolu inšpirácia a nadšenie krásnom. Obzrúc sa povýtvarnom umení uplynulého storočia vidno, akou Slovanov stále ešte hrá rolu potreba krásy a este-tickej ušľachtilosti; kým do západného umenia savkradla dekadentná črta intelektuálneho nihilizmua estetická deformovanosť. To neznamená nič inéako toľko, že Slovania sa ešte len pripravujú stať saniekým viac, než sú teraz; a západ pomaly stráca du-chovné sily tehotné budúcnosťou.

Sebapoznanie je najťažšie, preto je aj ťažké pove-dať niečo o povahe vlastného národa a jeho poslaní.Človek musí odísť do cudziny, aby videl, čo je inýmna nás nápadné, ale pre nás neuvedomelé a samo-zrejmé. U národov, ktoré sa už sformovali v minu-losti a premenili svoj potenciál do viditeľných kul-túrnych foriem, spätne vidieť, o čo išlo. Gréci bolimyslitelia a položili základy našej vzdelanosti; Ri-mania geniálni organizátori a vďačíme im za základnášho práva; Nemci preukázali výnimočné technic-ké nadanie. Poslanie Slovákov ťažko odčítať z vyni-kajúcich svetodejinných činov, ktoré sa ešte ani ne-uskutočnili.

Platí však zákon – a pre niekoho je možno tajom-stvom – že slabosti človeka a národa sú jeho nepou-žitými darmi. Naše zlé vlastnosti sú tieňom, negatí-vom toho, čím sme mali a mohli byť. Že sa Slovákmálo sebapresadzuje národne, naznačuje, že raz stvo-rí myšlienku, ktorá prekročí rámec nacionalistickejvýlučnosti. Určitá spavosť a pasivita je rubom min-ce, ktorej lícom môže byť hĺbka a vnímavosť duše.Hyperaktivita západných národov býva spojenás plytkosťou duševného života. Pomerne väčšia zbož-nosť Slovanstva, ktorá má zatiaľ detskú podobu po-slušnosti v cirkvách, ako uvedomelá by sa premeni-la na veľký morálny potenciál.

28 2 n 2013

Najväčšou latentnou mocou Slovanstva je ichobetná sila. Tú považoval za kľúčový moment aj Štúr,keď hovoril, že na západe sa vytráca obetavosť. Tátosila, ktorej sa nič nevyrovná, sa azda prebudí, až Slo-vania nájdu svoju hviezdu, svoju vodiacu myšlienku.Nateraz sa prejavuje len inštinktívne; u Slovákovv rodinách, alebo v extrémnych situáciách ako u Ru-sov za Veľkej vlasteneckej vojny. Naša srdečnosť, ažsa spojí s jasným myslením, nám umožní niečo veľ-ké. Spoločenstvo bratskej lásky, kde sa jednotlivecslobodne daruje ostatným. Komunizmus bol pred-časným a násilným zneužitím slovanského zmyslupre spolupatričnosť.

V porovnaní s českou má slovenská duša väčší po-diel citu v pomere k rozumu. S trochou humoru sadá povedať, že na Slovensku sa celkovo nemyslí. Slo-vák si len myslí, že myslí, ale netuší, že slovo myslieťmá pre Nemca podstatne odlišný význam. Pre Nem-ca myslieť znamená samostatnú schopnosť tvoriťcelkom nové myšlienky a posúdiť ich platnosť. Slo-vák číta alebo preberie nejakú myšlienku od autori-ty a hovorí, že myslí. Myslí si, čo povedal farár, zá-padný expert alebo strýko v rodine. Myslenie sa tuešte ani neosamostatnilo, nevymanilo z väzby na ci-ty a životnú situáciu.

Poslední sa však môžu stať prvými a táto ne-schopnosť oddeliť myslenie od cítenia sa môže zme-niť na prednosť. Západný intelekt sa vďaka separá-cii rýchlo rozvinul, ale aj spovrchnel a v oddelenostiod citov začína vysychať. Mení sa na plané intelek-tuálstvo. Už český rozum je značne sčítanejší a vzde-lanejší, ale nachytá sa na chytráctva, o ktorých by musrdce hneď povedalo, že to nie je pravda. Oproti to-mu na východnom Slovensku môžem predniesť in-telektuálne vysoko brilantnú reč, a poslucháč sa ajtak pýta: A ako žije? Aké má vzťahy a rodinu? A pod-ľa toho mi uveria.

Je málo známe, že štúrovci chceli rozvíjať aj oso-bitú slovanskú vedu. Hurban jej venoval pilotný člá-nok v prvom čísle Slovenských pohľadov.2 Jej hlavnýmznakom má byť celistvosť. Má integrovať všetky pra-mene poznania, to jest zmysly, rozum aj zjavenie.Štúrovci verili, že Románi rozvinuli jednostrannýempirizmus, Germáni racionalizmus a Slovaniak tomu majú pridať svoje „duchovné oko“ či vnú-torné videnie, aby urobili poznanie celistvým. Totointegrálne poznanie bolo už predtým cieľom pan-sofie Jána Amosa Komenského, poľskej filozofie Bro-nislava Trentowského a neskôr sofiológie Vladimí-ra Solovjova. Hľadať Sofiu, celostnú múdrosť,v ktorej sa spája svetlo rozumu s teplom srdca a dob-ročinnosťou rúk, je v podvedomí driemajúci sena úloha Slovanov, ktorá zaznieva už v povesti o apoš-tolovi Slovanov sv. Cyrilovi.

Štúrovci do projektu slovanskej vedy vkladali veľ-kú nádej, pretože každý kultúrny stupeň je spojenýs novou formou poznania a pohľadu na svet, skrzektoré sa až začína uskutočňovať. Slovanskí myslite-lia sa usilovali včleniť zjavenie, intuíciu, introspektív -ne poznanie do jednostranne extrovertnej západnejbudovy vedy. Tento druh poznania sa však v súčas-nosti popiera a štúrovský projekt slovanskej vedy saodložil ako nereálny. V mojich prácach ukazujem, žetaké poznanie je predsa možné a aj potrebné. Skry-té chyby a jednostrannosti západnej cesty poznanianás doviedli k nejednej katastrofe, vrátane straty eti-ky, ničenia prírody a vzťahov. Štúrovská veda podľamňa nie je len prežitkom romantizmu, ale tušenímbudúcnosti.3

Západné národy rozvinuli poznanie vonkajšej prí-rody, ktoré v podobe techniky zmenilo svet. Som pre-svedčený, že Slovania majú teraz rozvinúť vedu o du-ši, ktorej plodom bude psychologická, spoločenskáa mravná revolúcia. Začať to musia západní Slova-nia tým, že prevezmú racionalitu Germánov a prepra -cujú ňou svoje citové vnuknutia, čím sa premenia nanový druh imaginatívneho poznania – slovanské okosrdca. Svet kráča v ústrety bodu, kde bude jeho osudzávisieť od takého poznania, a nikde inde nie sú preňdané lepšie predpoklady ako tu.

Slovenská inteligencia by si mala vstúpiť do sve-domia a nebyť roztrieštená. Má zanechať žabo-my-šie vojny a zísť sa pri riešení spoločnej veľkej úlohy.Príslušnosti k cirkvám a politickým stranám musiazostať druhoradé. Inteligencia je hlavou národa, kto-rá mu pomáha orientovať sa. Takto rozbitá nemôžezaujať nijaký zreteľný postoj, ktorý by mohol dávaťsmer konaniu.

Slovensko je Šípová Ruženka, ktorá spí. Ale mož-no aj preto, že intelektuáli mu prednášajú odkiaľsiprevzaté mŕtve teórie, ktoré mu nič nehovoria. Mojaskúsenosť je, že keď som začal čerpať zo seba a z to-ho, ako sa mne osobne zjavil génius Slovenska – ti-

292 n 2013

12 Pozri HURBAN, Jozef Miloslav: Veda a slovenskje pohladi. In: Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru, 1846, zv. 1, č. 1.13 Pozri PÁLEŠ, Emil: Štúrovská koncepcia slovanskej vedy – romantický prežitok alebo predzvesť budúcnosti? Trendy v metodológii

a filozofii vedy, ktoré dávajú za pravdu štúrovcom. In Zborník z vedeckého seminára Nové kontexty života a diela Ľudovíta Štúra, Modra :Modranská muzeálna spoločnosť, 2012, s. 84 – 104.

síce začali počúvať a inšpirovať sa tým vo svojich ži-votoch, stovky začali aktívne a obetavo pomáhať. Noaby som smel zazrieť tú krásnu bytosť, ktorá je prav-zorom a vyšším ja našej krajiny, musel som najprvniečo obetovať: sľúbiť, že mi bude rovnako drahá,ako som si ja sám.

Za odpoveď ďakuje S TANISLAVA MATEJOVIČOVÁ

RNDr. EMIL PÁLEŠ, CSc.Autor kníh Angelológia dejín 1. a 2., Sedem archanjelov, Duchovnáúloha Strednej Európy, Parafrázovač slovenčiny. Vyštudoval ky-bernetiku a vyučoval počítačovú lingvistiku na Matema-ticko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského v Bratisla-ve. Ako vedecký pracovník pracoval v oblasti výskumuumelej inteligencie a viedol výskumnú úlohu Počítačový mo-del slovenčiny v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra Slovenskej aka-

démie vied.  V roku 1993 založil neziskovú organizáciu So -phia s rovnomenným časopisom (http:// www.sophia.sk).

Svojou prácou nadväzuje na sof iológiu Komenského,Solovjova a štúrovcov, predstavujúcou úsilie o syntézu trochprameňov poznania (zmyslovej skúsenosti, rozumu a zja-venia), ako aj troch oblastí poznania (o prírode, človekua Bohu). V roku 2004 získal (spolu s profesorom Mirosla-vom Mikuleckým) cenu Zdeňka Kleina za najlepšiu trans-disciplinárnu prácu v oblasti etológie človeka, ktorú ude-ľuje Karlova univerzita a Spoločnosť integrálnych vied.Z jeho pôvodného bádania má zásadný význam objav syn-chrónneho a periodického pôsobenia pravzorov v dejináchkultúry a v evolúcii prírody. Publikuje a prednáša domai v zahraničí.

-SM-

V rubrike JEDNA OTÁZKA chceme prinášať vyhranené, ažprovokatívne názory výrazných jednotlivcov; v nádeji, že vy-volajú plodné ohlasy a diskusiu.

Redakcia

RNDr. Ivan Panenka (10. mája 1934 – 26. marca2013) zomrel vo veku nedožitých 79 rokov po ťažkejchorobe. Posledná rozlúčka s ním bola 6. apríla 2013v modlitebni Cirkvi bratskej na Cukrovej ulici v Bra-tislave, kde sa s ním rozlúčil nielen kazateľ DanielPastirčák, ale aj senický senior Juraj Šefčík a Ko-morný spevácky zbor pri ECAV Senica. Ivan Panen-ka, pôvodom Seničan, bol do poslednej chvíle ak-tívnym členom tohto cirkevného zboru. Slovenskákultúrna verejnosť ho však poznala hlavne ako vše-stranného organizátora kultúrnych podujatí. Bolnielen vášnivým zberateľom, ale aj zakladateľoma dlhoročným predsedom Spoločnosti slovenskýchexlibristov; vlani, pod záštitou veľvyslanectva SR, vy-stavil svoju reprezentatívnu zbierku v Ríme. Spoluso synom Petrom založil a dlho viedol vydavateľstvoEx tempore – Panenka & Panenka, kde vychádzali kni-hy sprevádzané ilustráciami popredných slovenskýchvýtvarných umelcov. Napríklad Rabíndranáth Thá-kur: Gítándžali s ilustráciami Igora Rumanského, Ľu-bomír Feldek: Modrozelená kniha rozprávok s ilustrá-ciami Albína Brunovského, Jevgenij Jevtušenko:Ľudská tvár s ilustráciami Ľudovíta Hološku, DanielPastirčák: Kristus prichádza do Bruselu s vlastnými bás-nikovými ilustráciami.

Venoval sa aj vy-dávaniu bibliofílií,tvoriacich edíciuJedna báseň. Na-príklad RudyardKipling: Keď s počí-tačovými grafika-mi Jozefa Jankovi-ča, Johan WolfgangGoethe: Faust s li-tografiami Oldři-cha Kulhánka, Ed-mond Rostand:Cyrano s litografia-mi Dušana Kállaya,a ďalšie. Pravidelnes ním spolupraco-val knižný grafik Ľubomír Krátky či knihárka LidaMlichová.

Jeho vydavateľské i organizátorské dielo je tedataké mimoriadne, že si určite zaslúži, aby ho niektocelé zmapoval a zhodnotil.

Za všetkých spolupracovníkov a priateľov sa s nímrozlúčili Štefan Markuš a Ľubomír Feldek.

30 2 n 2013

Z A I VA N O M PA N E N KO M

N E K RO L Ó GY

Ex libris Ivana Panenku od AlbínaBrunovského

312 n 2013

„Výškový vietor je taký silný, že let z Tokia do New Yor-ku urýchli o dve hodiny, no keby naň narazilo lietadlo le-tiace opačným smerom, stálo by na mieste...“

Takto zaujímavo vedel rozprávať o výškovom vet-re Ivan Panenka, vynikajúci meteorológ. Nečudo, žeuž keď študoval meteorológiu na Karlovej univerzi-te, vyhliadlo si ho Hlavní povětrnostní ústředí, naj-vyššia inštitúcia meteorologickej služby v Čs. armá-de. Čakala ho sľubná vedecká aj vojenská kariéra.

Prišiel však rok 1968. Ivan protestoval proti oku-pácii, a ako velezradcu ho vyhodili. Uniesol to. Vrátilsa aj s rodinou na rodné Slovensko a našiel si tu iný„výškový vietor“ – umenie. Stal sa uznávaným organi-zátorom výstav, albumov, grafických listov, ex librisov.A napokon aj vydavateľom kníh a knižných bibliofílií.

I ja som sa s ním vtedy spriatelil. Hoci sme moh-li byť priateľmi už dávno predtým, veď sme za vojnychodili v Senici do tej istej evanjelickej školy. Lenževtedy sme to nestihli. Necelé tri roky, o ktoré bol star-ší, to bol v tom veku priveľký rozdiel. A tak som sas ním spriatelil až v ateliéri nášho spoločného pria-teľa Albína Brunovského. Ivan bol úžasný organizá-tor. Aj ja som podľahol jeho organizátorskému ča-ru. Bez neho by nevznikli moje básne Lovely Day čiAlba pre Albína. Napísal som ich pre ním organizo-vané albumy či akcie. A to sa ešte iba dostávam k je-ho vydavateľstvu Ex tempore, ktoré založil vlastne taktrochu kvôli mne a mojej žene. Vyšiel v ňom celý radnašich kníh, pôvodných aj preložených, a nemusímzdôrazňovať, že aj nádherných. Ivan bol totiž estéta kniha sa mu rátala len vtedy, keď bola po každejstránke krásna. Usiloval som sa mu aj ja čosi vrátiťz tej pozornosti, a tak v jednej z mojich kníh nájde-te aj text Panenka mal byť zastrelený.

Dovoľte zacitovať pár riadkov. „Plk. Eduard Bejček,autor knihy Norbert – Běda tomu, kdo vyčníval z řady, do-kázal nemožné – prenikol do najtajnejších vojenských archí -vov a odtajnil armádnu akciu Norbert, o ktorej síce vyplá -valo občas niečo na verejnosť, nedozvedeli sme sa však nikdynič konkrétne. Bejček podrobne píše o tejto supertajnej ope-rácii, po prvý raz pripravenej už po budapeštianskom po-vstaní v roku 1956, a dva razy inovovanej – v roku 1968a v roku 1988. V novembri 1989 iba málo chýbalo a ar-máda by akciu spustila. Bejček dokladá svoje zistenia aj do-kumentmi. Pripája fotografie koncentračného tábora s dvo-jitým oplotením a šestnástimi strážnymi vežami, ktorýbol už budovaný za obcou Švařeč v okrese Žďár nad Sá-zavou a bol určený na internovanie tisícov nespoľahlivýchpríslušníkov Československej armády. Uvádza aj tajné in-štrukcie, čo sa má s týmito ľuďmi stať – tri sto sedemdesia-tich troch z nich čakala ,fyzická likvidace‘. A pripája aj taj-ný zoznam týchto tristo sedemdesiatich troch osôb. Podčíslom 297 nachádzame na likvidačnom zozname akcie

Norbert napríklad aj olym -pijského víťaza plukovníkaEmila Zátopka. A pod číslom187 – nášho priateľa, niekdaj-šieho vojenského meteorológaIvana Panenku.“

Našťastie k ničomu také-mu vtedy neprišlo. Dejinyboli v tomto prípade milosrdné. Nemilosrdnejšia saukázala byť príroda. Ivana nezaskočila jeho vojenskáminulosť, ale choroba. Tá choroba však predsa len ma-la s jeho vojenskou minulosťou čosi spoločné; Ivan sajej smelo postavil zoči-voči, nebál sa o nej hovoriť, čeliljej ako najstatočnejší vojak – a tak sa už-už zdalo, žeten, kto sa zľakne, nebude on, ale choroba…

No zdanie klamalo. Choroba opäť a zákerne za-útočila. A náš priateľ Ivan sa znova stretol s výško-vým vetrom, ale už iba s tým, o ktorom Thákur ho-vorí, že to nie je vietor, ale posol… hrom buráca naoblohe… temnota sa zachvieva bleskom… Žiaľ, totouž nebola iba meteorológia…

Môj preklad Thákurovej básnickej zbierky Gítán-džali, ktorú mal Ivan mimoriadne rád, sme zhodouokolností uvádzali do života v tejto istej sieni, kde sadnes lúčime s jej vydavateľom.

Na rozlúčku teda ešte pár veršov jeho obľúbené-ho básnika.

Dostal som povolenie na odchod. Dajte mi zbohom,bratia moji!

Klaniam sa vám všetkým a dávam sa na cestu.Tu vraciam kľúče od svojich dverí a vzdávam sa všet-

kých nárokov na svoj dom. Prosím vás iba o posledné vľúd-ne slová.

Dlho sme boli susedmi, ale ja som prijal viac, ako sommohol dať. Teraz svitlo a lampa, čo osvetľovala môj tma-vý kút, dohorela. Pozvanie prišlo a ja som pripravený nacestu.

V tejto chvíli môjho lúčenia zaželajte mi šťastia, pria-telia moji! Obloha zružovela úsvitom a na mojom chod-níku je krásne.

Nepýtajte sa ma, čo si beriem so sebou. Vydávam sa nacestu s prázdnymi rukami a s očakávajúcim srdcom.

Nasadím si svadobný veniec. Nepatrí mi červenohne-dý oblek pútnika, a hoci striehne na ceste nebezpečenstvo,niet bázne v mojej duši.

Na konci mojej cesty vyjde večernica a nariekavé tó-ny piesní súmraku zaznejú z kráľovskej brány.

Zbohom, Ivan. 6. 4. 2013

ĽUBOMÍR FELDEK

V T E J TO C H V Í L IL Ú Č E N I A

Foto Róbert Hüttner

32 2 n 2013

SEVERSKÉ LITERATÚRY NA SLOVENSKU

MILAN ŽITNÝ:Severské literatúry v slovenskej kultúreBratislava: Ústav svetovej litera -túry SAV, 2012

Monografia Milana Žitného jena Slovensku ojedinelým, len dru-hým, aj keď kontinuitne oneskore-ným, no fundovaným a relatívnekomplexným pohľadom na sever -ské literatúry v slovenskom pro-stredí. A to po aktivitách Josefa B.Michla, prezentovaných v mono-grafii Björnson a Slováci (1970) a je-ho kapitole a portrétoch o sever-ských literatúrach a severskýchautoroch v Pišútových osvetovýchDejinách svetovej literatúry (1963)a mnohých heslách v encyklopé-diách a slovníkoch.

Milan Žitný sleduje recepciu se-verských literatúr na Slovensku odkonca 19. storočia s racionálnymnadhľadom i štýlom. Vedomý siútržkovitosti a diskontinuity, vy-plývajúcej zo špecifických spolo-čenských, kultúrnych i literárnychpomerov u nás. Autor triezvo kon-štatuje v niektorých obdobiach až„absurdné črty“ (s. 7) recepcie sever-ských autorov. Ako príklad uvádzaperipetie prijímania diela B. Björn-sona a S. Lagerlöfovej, ktorých me-ná v niektorých obdobiach význam -ne cirkulovali v domácom kontextea inokedy boli odsúvané neprávomdo úzadia.

Autor monografickej práce oce-ňuje v slovenskom prostredí zástojA. Matušku pri hodnotení prínosuseverských autorov pre slovenskú li-teratúru. Konštatuje, že práve on saako jeden z mála na Slovensku v tých -to literatúrach „excelentne oriento-val“, pričom vyzdvihoval najmä die-lo Knuta Hamsuna (s. 8). V oblastiumeleckého prekladu sa Žitný sú-stredil na preklad diel nórskeho bar-da B. Björnsona, ktorý sa podieľalna vytváraní obrazu Slovenska v za-hraničí v čase maďarizácie. A švéd-

skeho dramatika A. Strindberga,jedného zo zakladateľov modernejsvetovej drámy, ale aj bojovníka zaženskú emancipáciu. V intenciáchsvojho racionalistického prístupuk problematike využíva Žitný pri in-terpretácii a hodnotení prekladumetódu skoposu; najfrekventova-nejšiu v germánskom prostredí odsedemdesiatych rokov 20. storočia.Portréty kľúčových osobností pre-kladateľov zo severských literatúrdo slovenčiny odhaľujú pomernemálo známe aktivity osobností, pra-cujúcich v tichu svojich pracovnía odvádzajúcich kus práce na kul-tivovaní slovenskej kultúry a jejvzťahov so severskými literatúrami.Sú dôležitým prínosom M. Žitnéhodo dejín slovenského prekladu. Ob-lasti, ktorá ešte stále čaká na svojichďalších bádateľov. V tejto súvislos-ti oceňujem zakotvenosť autorav slovenskej kultúre, znalosť jej špe-cifických podmienok, čo možnotvrdiť len o časti prác literárnychvedcov, zaoberajúcich sa svetovouliteratúrou v Ústave svetovej litera-túry či na filozofických a pedago-gických fakultách u nás. Bez nej jevýskum recepcie zahraničnej litera-túry pre domáce prostredie neefek-tívny.

V kapitole Slovensko a Sever upo-zorňuje Žitný na špecifikum recep-cie severských literatúr na Sloven -sku. Vyzdvihuje úlohu evanjelickejcirkvi pri sprostredkovaní vzťahuoboch literatúr. Upozorňuje na obdobnú sociálnu situáciu obochkrajín v začiatkoch relevantnýchkontaktov koncom 19. storočia; roľ-nícka štruktúra vidieka, sociálnenapätia, začiatky industrializácie,masívne vysťahovalectvo do zámo-ria. Z prostredia evanjelikov v Liptov -skom Mikuláši vyšli aj prví prekla-datelia severských literatúr u nás:Gustáv Viktory a Dušan Albini, kto-rí študovali vo Švédsku a Peter Hriv-nák, syn evanjelického kňaza. Tietoparalelné sociokultúrne podmien-ky vyústili do reportáží, cestopis-ných príspevkov a časopiseckýchprekladov začiatkom 20. storočia,ktoré tvoria východisko pre ne-

skoršiu prekladateľskú recepciu se-verských autorov u nás. Zásadný vý-znam malo vystúpenie B. Björnso-na na obranu práv utláčanýcheurópskych národov a séria článkovo masakre v Černovej. Ale aj o situá -cii utláčaných národov v Rakús ko--Uhorsku, o ktorej ho informovalipísomne D. Makovický a V. Hurban.B. Björnson publikoval články v ne-meckej, rakúskej, talianskej, francúz -skej a severskej tlači, takže zozná-mil svetovú verejnosť so skutočnýmstavom pomerov v Rakúsko-Uhor -sku a iných krajinách pred prvousvetovou vojnou. Tento jeho zásad-ný postoj vyvolal aj záujem sloven-skej kultúrnej verejnosti o severskéliteratúry a výsledkom boli prvéprekla dy severských autorov v slo-venských literárnych časopisoch za-čiatkom 20. storočia.

Na základe výskumu recepcieprekladov a článkov o severských literatúrach vytvára Žitný vlastnúperiodizáciu príjmu severských li-teratúr u nás (a. 1880 – 1918, b. 1918– 1948/49, c. 1950 – 1990, d. 1990– dodnes).

V prvom období zisťuje prevahunárodno-obrodeneckých funkcií.Začínajú vychádzať informatívnečlánky a prvé časopisecké prekladyseverských autorov. Dominantný jezáujem B. Björnsona o Slovenskoa jeho kultúru. Slovenských čitate-ľov informujú o dianí na severe Eu-rópy české knižné preklady a člán-ky v časopisoch.

V druhom období je orientáciana škandinávsku kultúru pomer-ne stabilná, prínosom je príchodK. V. Rypáčka na Slovensko. Pre-kladá knihy, ktoré predtým vychá-dzali v Čechách. Píše o severskýchliteratúrach i na Slovensku i v Če-chách; ide o typického dvojdomé-ho autora, fungujúceho v obidvochliterárnych kontextoch.

V treťom období začínajú pre-kladať G. Viktory a J. Káňa. Špeci-fiku tohto obdobia sa venuje autorv ďalšej kapitole. Nazval ju Recep-cia severských literatúr na Slovensku podruhej svetovej vojne ako literárnohis-torický problém. Za prelomový zlom

R E C E N Z I E

332 n 2013

pokladá hranicu štyridsiatych a päť-desiatych rokov. Problematizujepriamočiare tvrdenia o rozvoji pre-kladu v tomto období. Nadväzujena zistenia P. Winczera a S. Lesňá-kovej, ktorých vecná analýza ne-potvrdzuje optimizmus a pátos dobovej literárnej histórie. MilanŽitný, rovnako ako títo dvaja lite-rárni historici, zisťuje, že v rokoch1945 – 1948 pokračuje kontinuitav príjme severských literatúr s pred-chádzajúcim obdobím. A to, čo satýka vydávania renomovaných au-torov, vydávania kvalitných diel, žánrovej šírky (literatúra pre deti)a absencie brakovej literatúry. Ra-pídny pokles vydávania diel sever-ských autorov nastáva po roku 1948(1949 – 3, 1950 – 2, 1951 – 1, 1952,1953 – ani jedno dielo). Prestali sarecipovať Strindberg, Hamsun, La-gerlöfová, Undsetová, Lagerkvist, čosúvisí s jednostrannou orientáciouna autorov kritického a socialistic-kého realizmu. Preferovanými autormi sú Nexö a Lindmanová.Tento stav trval do začiatku šesťde-siatych rokov, keď sa začína nadvä-zovať na situáciu pred rokom 1948.

Po desaťročnej odmlke vychádzaopäť dielo S. Lagerlöfovej! V tomtoobdobí sa podľa Žitného vnímaliako cudzorodé diela a postupy „za-merané na výraz“. „Glajchšaltuje“ sanadrealizmus, lyrizovaná próza, du-chovná lyrika. Autor monografiekonštatuje, že zatiaľ, čo z nemeckejči z francúzskej literatúry vychá-dzali aspoň diela klasickej literatú-ry (teda realistické, pozn. A. V.), eli-minácia severských literatúr zoslovenského literárneho kontextuje „cielená a cieľavedomá“. Prejavujesa to aj na aktivite literárnej kriti-ky, ktorá v zastúpení J. Felixa, M.Chorvátha a A. Matušku pravidel-ne recipovala severské literatúryv medzivojnovom a vojnovom ob-dobí. V päťdesiatych rokoch sa imuž cielene nevenuje: „funkcia identi-fikačno-komplementárna a suplujúco-doplňujúca“, ktorá prerastala do„funkcie stimulatívnej“ sa mení od za-čiatku šesťdesiatych rokov na „funk-ciu informatívnu“ (s. 28 – 29).

V časti venovanej recepcii jed -notlivých severských autorov sa M.Žitný venuje na prvom mieste dán-skemu filozofovi So/renovi Kierke-gaardovi, ktorého po roku 1989 ako

prvý prekladal do slovenčiny. (Mu-sím povedať, že vynikajúco, keďžesom jeho preklad dôkladne čítalapri posudzovaní v jednej komisii.Zo štúdie uvedenej v monografiisom získala cenné poznatky o au-torovi a jeho dobe, čo je pre mňa akoprednášateľku svetovej literatúrydôležité a zaiste aj pre slovenskéhočitateľa, ktorý sa chce vo svetovejliteratúre zorientovať.) Zaujímaváje informácia o protikladných typochAndersena (romantický typ) a Kier-kegaarda (antiromantický a ironic-ký typ), jeho polemika s Heglom(nesúhlasil s jeho všetko vysvetľu-júcim racionalizmom) a zaujmúmyšlienky jeho svojráznej filozofie,tvoriacej jeden z prameňov existen-cializmu. Štúdia je základom Žit-ného prekladateľskej koncepciea svedčí o dôkladnej predprípraveprekladateľa na prekladovú tvorbu.Je na čase, aby veľkohubých literár-nych ideológov vystriedali statočníliterárni historici, ktorí narábajús overenými faktami a vyvárajú svo-je koncepcie na serióznom, nie ideo-logickom základe.

K dielu rozprávkara Hansa Chris -tiana Andersena (1805 – 1875) sadostal M. Žitný, ako sám uvádza,najmä v súvislosti s prekladmi Kier-kegaarda, ktorý s Andersenovoukoncepciou umenia polemizoval.Vo svojej dobe tvorili zaujímavúkontrastnú dvojicu autorov. Ander -sen na rozdiel od dánskeho filozo-fa pochádzal z biednych pomerov,čo však v rozprávkach zužitkoval,pretože jeho jazyk je vďaka tomuprístupný nielen širokým vrstvámčitateľov doma, ale aj v zahraničí.Vyostrené sociálne cítenie hrá tieždôležitý faktor pri celosvetovej re-cepcii jeho diela dodnes. Autor mo-nografie nás oboznamuje v štúdiivenovanej dánskemu rozprávkaro-vi i s menej známou časťou jehotvorby; najmä s cestopismi. Ander-sen sa totiž so súkromnými prob -lémami vyrovnával častými cestamipo Európe. Na jednej z nich, cestouparníkom z Budapešti do Viedne,sa zastavil na dve hodiny aj v Brati-slave. Opisuje zákutia Starého mes-ta i stretnutie s dievčatkom, ktorému podarovalo ružu. Žitný v záve-re štúdie upozorňuje na negatívumposledných rokov, kedy serióznepreklady Kaňove, jeho a Richtera

s doslovmi, začínajú nahrádzaťadaptácie, preklady z druhej či tre-tej ruky, vyrábané cielene pre deti.Tie však podobné typy „prekladov“nepotrebujú, pretože kazia ich vkusuž v detstve.

Ukážkou racionálnej literárno-historickej a recepčnej analýzy ještúdia Björnstjerne Björnson a Slo-vensko, v ktorej Milan Žitný syste-maticky zhrnul všetky doterajšiepoznatky o vzťahu nórskeho bar-da a priekopníka celoeurópskychmierových iniciatív vo vzťahu k Slo-vensku. Oboznamuje nás s literárno -historickými súvislosťami vznikusamostatného Nórska a o podieleB. Björnsona na budovaní nórskejnárodnej identity, vznikajúcej v kon -frontácii so severskými susedmia s Nemeckom. Podobné problémyumožnili Björnsonovi pochopiť si-tuáciu slovenského národa v Uhor -sku, postaviť sa na jeho stranu a de-maskovať politiku a veľkomaďarskésnahy uhorskej šľachty, hlavne gró-fa Apponyiho. Vďaka Björnsonovisa Európa zoznámila s tragédiouv Černovej, o ktorej ho informova-li českí intelektuáli, ale aj V. Hurbana na začiatku doktor Makovickýpred jeho odchodom do Ruska, akoaj ďalší slovenskí lekári. Citlivúprob lematiku podáva Žitný s nad-hľadom, bez zbytočného pátosua komentárov. Avšak venuje tejtokapitole slovensko-nórskych vzťa-hov primeranú pozornosť, keďže saSlovenska dotýka bezprostrednea zásadne. Je kľúčovou pri pocho-pení formovania vzťahov sever-ských literatúr a slovenskej na za-čiatku 20. storočia.

Recepciu diela nositeľky Nobe-lovej ceny Selmy Lagerlöfovej po-značili ideologické faktory najmäpo roku 1948. Z týchto dôvodov na-zval autor štúdiu o nej Kto sa bál Sel-my Lagerlöfovej? Sleduje peripetieprijímania jej diel na Slovensku odprvej fázy v rokoch 1900 – 1918, keďvychádzali ukážky z jej tvorby a in-formácie o autorke v časopisoch.Recepcia jej kompletných diel sa naSlovensku odohrávala cez české, ne-mecké či maďarské preklady. Pre-lom nastal v medzivojnovom ob-dobí, hlavne po príchode českéhoprekladateľa severských literatúrKarla V. Rypáčka na Slovensko. Pre-pracovával svoje staršie české pre-

34 2 n 2013

klady. S. Lagerlöfovú aj osobne navštívil a písal o jej tvorbe. Para-doxná situácia nastala v rokoch1949 – 1958, keď nevyšlo nijaké die-lo S. Lagerlöfovej v slovenskom pre-klade. Mýtickosť a rozprávkovosť savnímala v tom čase ako únik do sve-ta „pseudohistórie“.

Zmena nastáva v prvej polovicišesťdesiatych rokov, keď zazname-návame boom vydávania dovtedytabuizovaných mien (Kafka, Ionesco,Beckett, Camus). Slovenská kultúr -na verejnosť s obrovským záujmomsleduje informácie o existencializ-me, absurdnej dráme, bítnikocha moderných avantgardách. Aj se-verské literatúry sa opäť tešia pri-meranému záujmu, vychádzajú via-ceré preklady.

Za príčinu ruptúry v prijímanídiela Selmy Lagerlöfovej pokladáŽitný kvalitu jej textov, ktoré bolinesúmerateľné s plochými dielamischematizmu. Zaujímavé je aj zis-tenie, že diela nositeľov Nobelovejceny sa zámerne nevydávali, keďže„konkurovala“ v období schema-tizmu Stalinovej cene za literatúru!

Tretiu časť monografie uvádzaautor kapitolou K začiatkom prekla-dania Ibsena na Slovensku. Začleňujepreklad do širšieho kultúrneho kon-textu na Slovensku v prvom desať -ročí 20. storočia, keď popri roman-tizme a realizme začína prenikať donašej kultúry modernizmus. Vyvo-láva spočiatku opozičné hlasy najmäv konzervatívnom tábore. NapríkladVajanský odmieta vyhrotený Ibsenovindividualizmus, no zároveň vítaskutočnosť, že „aj malá literatúra mô-že produkovať spisovateľov svetového for-mátu“ (s. 106). Ibsenova Nora je vosvete i u nás stotožňovaná s femi-nizmom, čo vyvoláva záujem auto-rov (Tajovský, Vladimír Hurban)i ženskej časti literárnej obce (H. Gre-gorová) – autoriek a publika na za-čiatku 20. storočia. 

Napriek tomu, že na Slovenskuexistujú v období pred prvou sve-tovou vojnou len ochotnícke di-vadlá, prekladajú sa vrcholné dielasvetovej drámy (hlavne klasickej).V roku 1913 sa objavuje aj prvý pre-klad Ibsenovej Nory s názvom Báb-kový dom. Prekladateľom bol čerstvýabsolvent budapeštianskej techni-ky, Ing. architekt Ján Burjan, ktorýv tom čase viedol tlačiareň Jána Pá-

ričku v Ružomberku. Ide pravde-podobne o jeho jediný preklad, zrej-me z druhej ruky, cez nemčinu. Zná-mejšia je jeho politická činnosť nazačiatku 1. ČSR a architektonicképrojekty. Žitný si všíma preklad ná-zvu a reálií, ale aj oblasť liturgiea štýlu. Konštatuje, že napriek „ne-dostatku skúseností“ odviedol Ján Bur-jan preklad „naozaj slušnej úrovne“(s. 120).         

V kapitole K prekladu reálií vy-chádza Milan Žitný jednak z do-mácej teórie (Gromová), ale najmäz nemeckej teórie skoposu, ktorá ve-novala kulturologickej problemati-ke značnú pozornosť (Koller, Ver-meer, Frank). Na troch rozličnýchprekladoch Björnsonových Sedliac-kych poviedok do slovenčiny ukazu-je odlišný prístup slovenských pre-kladateľov k severským reáliám.Napr. tanec halling prekladá V. Hur-ban (1908) v poznámke pod čiarouako „národný tanec podobný odzem-ku.“ L. Obuch (1960) ako „nórskyveľmi rýchly tanec v dvojštvrťovom tak-te,“ a uvádza ho v poznámke za tex-tom. K. Motyková (2009) i pod čia-rou i vzadu ako „nórsky ľudový tanecv dvojštvrťovom takte.“ Priznám sa, žeani z jednej poznámky si neviemutvoriť konkrétnu predstavu toh-to nórskeho tanca. U Hurbana idepodľa autora monografie o natu-ralizáciu, u Obucha a Motykovejo prebraté slovníkové významy bezvlastnej vysvetľujúcej iniciatívy pre-kladateľov.

V súvislosti s prekladmi A. Strind -berga si všíma Žitný riešenia J. Rak-šányiovej, ktorá nerozlišuje kvasa pivo, čo pokladá za nivelizáciu, anigrog či prevarené víno a hriatô, čochápe ako naturalizáciu a výmenokči výmenkár prekladá ako chalupua bíreša, čo označuje ako zexpresív-nenie, aj istý významový posun. Bezznalosti reálií a ich kultúrneho kon-textu nie je presný žiaden preklad,čo dokazuje aj Žitného rozbor. Nov poslednom čase sa práve tejto ob-lasti začínajú venovať mnohé po-stupové práce, lebo ide o najjedno-duchšie evidovanie rozdielov medzijazykmi, kultúrami a prekladateľ-skými riešeniami, ktoré však častonehovoria nič o koncepcii prekla-dateľa či iných komplikovanejšíchsúvislostiach jeho práce. Čo prav-da neplatí o Milanovi Žitnom.

Komplexný obraz o recepcii se-verských literatúr na Slovenskuuzatvára kapitola K prekladovej re-cepcii fínskej literatúry na Slovenskuv 20. storočí. Autor konštatuje one-skorený kontakt slovenskej kultú-ry s fínskou, čo súvisí aj s kompli-kovanými dejinami Fínska. Najprvžili Fíni v područí Švédskeho krá-ľovstva. V roku 1809 sa stalo Fín skosúčasťou Ruska, ktoré podporova-lo jeho samostatnosť ako provin-cie a rozvoj jazyka, pre jeho odpú-tanie sa od Švédska. Žitný analyzujeiniciatívy M. Bodického pred 1. sve-tovou vojnou a podiel evanjelikovna kontaktoch s fínskou kultúrou.V období 2. svetovej vojny vznikajúprvé preklady fínskych autorov.J. Poničan preložil hru Larin-Kyö-stiho Sen maliara (1942). Najprv ma-la premiéru v SND, r. 1944 vyšlaknižne, ide však zrejme o prekladz druhej ruky. Prelom znamenalipreklady O. Obucha s pseudony-mom Karol Dubnický (Linnankos-ki a Silanpää). Prekladateľ však bolr. 1947 na základe vykonštruova-ného obvinenia zatknutý a 10 rokovväznený. Slušnú úroveň majú i dvapreklady M. Kaňovej, ktorá sa všaktiež odmlčala. Napísala ešte kapito -lu o fínskej literatúre do Pišútovýchdejín. Viaceré diela sa prekladaliz druhej ruky ešte v šesťdesiatychrokoch. Kalevala v preklade M. Prí-davkovej cez poľštinu, aj Egypťan Si-nuhet M. Waltariho cez nemčinu.

Základné informácie slovenskejverejnosti o fínskej literatúre spro-stredkovali českí znalci severskýchliteratúr Velkoborský a Světlík, pri-čom prvý sa podieľal aj na prekla-doch do slovenčiny.

Od začiatku osemdesiatych ro-kov pribúdajú ďalší prekladateliaP. Tvarožek, P. Kerlik, A. Rády,Z. Drábeková, H. Dobiášová, T. Han -dzová-Chmelová, J. Cihová, M. Žit-ný. Autor vystupuje proti absenciidoslovov a prekladom z druhej ru-ky v súčasnosti a preferuje žánrovúpestrosť pri preklade severských au-torov (filozofická, detská literatú-ra, nielen romány a poézia).

Výsledkom práce na očakáva-nom Slovníku prekladateľov umeleckejliteratúry sú zrejme záverečné por -tréty najvýznamnejších slovenskýchprekladateľov severských literatúra odborníkov na ne: J. B. Michla,

352 n 2013

K. V. Rypáčka, G. Viktoryho, O.Obucha, J. Kaňu, L. Obucha, P.Hrivnáka, H. Dobiášovej. Tie budútvoriť i v budúcnosti základnú in-formáciu pre kultúrnu verejnosťo doposiaľ často neznámych fak-toch. O živote a tvorbe týchto pra-covitých ľudí, ktorí prispeli k obra-zu severských literatúr v slovenskejkultúre.

Milan Žitný pravda nestihol ob-siahnuť všetky knihy, týkajúce sa re-cepcie severských literatúr u nás. Na-príklad Vanovičovu – v Čechách a naSlovensku prvú pôvodnú – knihuo Bergmanovi, esejistický výkladBergmanovej osobnosti, jeho filmova próz v knihe Za kulisy života (Exis-tenciály Ingmara Bergmana, 2011).Tak isto rad prekladov Milana Rich -tera zo severských literatúr: z poézie(podľa Wikipédie) Artur Lundkvist,Erik Lindegren, Tomas Tranströmer,Knut O/ deg°ard, Östen Sjöstrand,Edith Södergranová, Čiary života (an-tológia súčasnej dánskej poézie), Kra-jina s dvoma slncami (antológia sú-časnej nórskej poézie), Hlasy a mlčaniababieho leta (antológia švédskej poé -zie 20. storočia; 33 básnikov – 1999).

Zostavil a preložil do češtinyOstrými paprsky (antológia 6 švéd-skych básnikov v češtine: T. Trans-trömer, K. Espmark, L. Gustafsson,E. Ström, K. Frostenson, E. Rune-felt), z prózy Artur Lundkvist: Fan-tázia o Goyovi, Lars Gustafsson: Vče-lárova smrť (1987), Artur Lundkvist:Babylon, neviestka bohov (1988), Ar-tur Lundkvist: Bojovníkova pieseň(1988), Dag Hammarskjöld: Sme-rovníky životom (1997), P. O. En-quist: Kniha o Blanche a Marii (2008)a iné.

ANNA VALCEROVÁ

ROMÁN O TRAGICKOMEVANJELICKOMKŇAZOVI

ANTON BALÁŽ:Prehovor Ezechiel.Príbeh Jána LajčiakaBratislava: Literárneinformačné centrum, 2012

Dlho som premýšľal, či sa vôbeczhostiť zhodnotenia románu An-tona Baláža Prehovor Ezechiel, ktorýje príbehom o živote a diele evanje-

lického kňaza PhDr. a ThDr. JánaLajčiaka. Niektoré okolnosti akobyhovorili za. Som evanjelický farár,posledné roky sa trocha zapodie-vam slovenskou históriou dvadsia-teho storočia a Zachar Zajden, ku-rátor vyšnobocanskej evanjelickejcirkvi, o ktorom je reč v románe, bolnielen mojím menovcom, ale prav-depodobne aj šestoro, či sedmoro-kolenným ujcom. Pre niekoho mož-no dostatočne styčné body, ale cítilsom, že pre mňa nie sú uspokojivoukvalifikáciou na zhodnotenie die-la Antona Baláža.

Prečo? Lebo ide v prvom rade o po -zoruhodný životopisný román, na-písaný v netradičným štýle, a pretoby bolo žiaduce primárne zhodno-tenie z pera literárneho vedca. To,čo ma napokon presvedčilo, aby somzveril papieru svoje poznámky, jemnohovrstevnatosť románu a hlav-ne nový archívny materiál o JánoviLajčiakovi, ktorý sa autorovi poda-rilo objaviť v Ústrednom archíveevanjelickej cirkvi na Palárikovej uli-ci v Bratislave.

Autor umne spája fikciu s reali-tou, a to až do takej miery, že v nie -ktorých prípadoch si čitateľ nie jeistý, kde končí historická pravdaa kde nastupuje spisovateľova pred-stavivosť. To všetko je však zasade-né do presvedčivého historickéhorámca, v ktorom je vykreslený nie-len obraz Jána Lajčiaka, ale aj jehosúputníka M. R. Štefánika a krátkeobdobie zo života ďalšieho veliká-na slovenskej literatúry ŠtefanaKrčméryho. Ten v pochmúrnych ro-koch svojej choroby napísal prácuo Jánovi Lajčiakovi. Nie sú to všet-ky vrstvy v románe, tých nájdemeoveľa viac. Ale vďaka tomu, že au-tor zobrazil osobnosti akými boliŠ. Krčméry a M. R. Štefánik, vťahu-je nás to do deja, aby sme spolu s ni-mi, prežívali životný príbeh JánaLajčiaka. Výberom týchto dvoch po-stáv sa autorovi podarilo bez veľ-kého vysvetľovania zaradiť ho tam,kam patrí; medzi najvýznamnejšieosobnosti slovenského vedeckého,kultúrneho a duchovného života,v prvých dvoch dekádach dvadsia-teho storočia.

No najpôsobivejšie a najpresved -čivejšie v tomto románe pôsobí fik-tívna postava francúzskeho diplo-mata Charlesa Fréderica Riffaulta,

ktorý nie je nikým iným ako Laj-čiakovým Mefistofelom. Sprevádzaho celým románom až do trpkéhokonca. Práve na tejto postave naj-dôslednejšie autor rozohráva ústred -nú tému celého románu. Prečo dvoj-násobný doktor Ján Lajčiak zostalnepochopený a neprijatý od tých,pre ktorých sa vzdal sľubnej a žia-rivej vedeckej kariéry? Čo bolo prí-činou toho, že namiesto fanfár najeho počesť zneli aj v kruhu jehonajbližších, a to slovenských evan-jelických farárov a vzdelancov, slo-vá varovania a odsudzovania? Skús-me sa zamyslieť nad postojmi JozefaŠkultétyho, Jána Kvačalu, či Jura Janošku k myšlienkam, ktoré doslovenského prostredia prinášaldvojnásobný doktor z významnýcheurópskych univerzít; Ján Lajčiak.Čím disponoval? V prvom rade toboli encyklopedické vedomosti zostarozmluvnej teológie a znalosťvšetkých dostupných jazykov, kto-ré mu pomáhali vniknúť do textuStarej zmluvy v nebývalej hĺbke. Zna-losti tak rozsiahle, že udivovali ajvtedajšie európske vedecké špičky,ktoré posudzovali jeho dizertačnépráce, či už v Lipsku, alebo neskôraj v Paríži. V druhom rade to bolanezdolná vôľa pomôcť vyzdvi hnúťsvoj slovenský národ a svoju evan-jelickú cirkev na európsku úroveň.Keďže pri tejto snahe sa nemoholvyhnúť kritike dobových pomerov,zožal (ako každý kritik, ktorý nastavuje pravdivé zrkadlo) od svo-jich súčasníkov hanu namiesto po-chvaly.

Avšak, aby sme pochopili kritic-ký postoj slovenských evanjelickýchfarárov a vzdelancov, je potrebné naich obhajobu povedať, že ich chlad-ný vzťah k Lajčiakovi nevyplýval ibaz odmietania jeho kritiky domácichpomerov. Vtedajšia starozmluvnáveda, ktorú sa snažil Ján Lajčiakpredstaviť na stránkach Cirkevnýchlistov a v zamýšľanom teologickomčasopise Viera a veda, bola pod vply-vom liberálno-kritickej školy Juliu-sa Wellhausena. On a jeho žiaci roz-pitvali text Starej zmluvy až „na kosť“a spochybnili takmer všetky dovte-dajšie „nemenné pravdy“, ktoré cir-kev hlásala od svojho vzniku. V tomspočíval tzv. konzervativizmus Laj-čiakových oponentov; mali pocit, žeotvoriť dvere tejto teológii, by pri-

36 2 n 2013

nieslo zemetrasenie do sveta vierya viedlo by k spochybneniu základ-ných právd kresťanského učenia.A to aj v jeho reformačnej podobe,ako ju vyjadril dr. Martin Luthera jeho žiaci v Symbolických kniháchluteránsko-evanjelickej cirkvi. Takvlastne vznikol opäť na Slovensku„osudový spor“. Nové myšlienky,ktoré sa nezadržateľne drali do po-predia verzus úprimná snaha za-staviť „tento príval“, aby sa nezrú-tila celá stavba starého sveta, ktoráurčovala život národa od čias Kon-štantína filozofa a jeho brata Me-toda.

Azda iba v malom národe, ktorýešte na dôvažok bol v existenčnomohrození, môže vzniknúť podobnásituácia. Na jednej strane Ján Laj-čiak, ktorý prichádza domov po zís -kaní druhého doktorátu s úprim -nou snahou otvoriť svojmu národua svojej cirkvi dvere do „najvyššíchposchodí“ svetovej vedy a na druhejstrane zdesenie slovenských elítz „teológie saltans“, ako jeho názo-ry pomenoval dr. Ján Kvačala.

Tento spor, ktorý sa rozhorel me-dzi Lajčiakom a jeho oponentmi, sanápadne podobá obdobným situá-ciám v našich národných dejinách.Síce sa udiali v inom čase, ale jehoaktéri tieto spory tiež prežívali akoosudové zápasy. Pripomeniem ibadva z nich. Prvý spor bol známykonflikt v prvej polovici 18. storo-čia medzi superintendentom Danielom Krmanom a rektoromevanjelického lýcea v Bratislave a fa-rárom nemeckého evanjelickéhobratislav ského zboru Matejom Be-lom. Bel (ako každý pietista) bolpresvedčený, že iba zvrúcnenieosobného duchovného života mô-že človekovi pomôcť nájsť cestu dorajskej „záhradky“. Krman, ktorýstál na čele cirkvi však videl, že pie-tizmus štiepi cirkev práve v čase,keď bola najviac existenčne ohro-zená štátnou mocou, ktorá všetký-mi možnými spôsobmi presadzo-vala rekatolizáciu Uhorska. Pretoproti pietistom nekompromisnebojoval.

Podobný „osudový charakter“v polovici 19. storočia mal aj spormedzi Ľudovítom Štúrom a JánomKollárom. Sme jeden českosloven-ský národ spoločne s bratmi Čech -mi, ako to hlásal Ján Kollár, alebo

sme my, Slováci, svojbytný národ,ako to hlásal Ľudovít Štúr?

Takže tieto „osudové spory“ satiahnu slovenskými dejinami už ce-lé stáročia. Krman verzus Bel. Štúrverzus Kollár. Lajčiak verzus Kva-čala. Vždy išlo o spor medzi starým,čo chcelo všetko zachovať a chrá-niť v uzavretom svete a novým, čosa nezadržateľne dralo na svet a lá-malo „stáročné“ ochranné múry.A pritom nie vždy to nové, bolo lep-šie a progresívnejšie.

Paradoxne dnes už ani tak nejdeo to, v čom spočívala podstata toh-to sporu. Keď sa naň po sto rokochdívame, zdá sa nám oveľa dôležitej-šie, že sa tento spor odohral a nie to,kto ho „vyhral“ či „prehral“. Lebo„čuduj sa svete“, národ aj cirkev ten-to spor prežili. To, čo si vtedy jehoaktéri neuvedomovali, neboli dôle-žité otázky, o ktoré sa preli, aleúprimnosť ich snaženia a ich ne-zištná láska k cirkvi a k národu. Prá-ve táto ich nezištnosť nás všetkýchposunula dopredu. Lebo aj o tomtokonflikte azda platí základná axió-ma Heglovej filozofie o téze a anti-téze, z ktorej vzniká syntéza, ktorápriniesla novú, vyššiu úroveň ná-rodného a cirkevného bytia.

Ďalším zaujímavým postrehomz pera Antona Baláža je spochyb-nenie „mýtu“, ktorý sa hlboko zako -renil, a to, že pre Jána Lajčiaka bolafara na Vyšnej Boci „vyhnaniskom“,kde prežíval hlboké sklamania a trau -my. V skutočnosti sa Lajčiakova čin-nosť na Vyšnej Boci dá charakte -rizovať ako prijatie daného stavua hľadanie cesty, ako pokračovať vosvojej vedeckej práci a ponúknuťsvoje myšlienky slovenskej verej-nosti. Z tohto pohľadu sa jeho„podnikateľská činnosť“, obcho-dovanie s medom, bryndzou, či va-ri aj s dobytkom, javí ako prejav nezdolnej Lajčiakovej energie. Je cel-kom ľahko predstaviteľné, že pri tej-to činnosti sa Lajčiak „konkrétne“a na vlastnej koži mohol stotožniťso „svojím“ Ezechielom, ktorý v je-ho vyšnobocanskom období ži votak nemu „pravdepodobne“ preho-voril oveľa intenzívnejšie a nalieha-vejšie než v parížskych časoch, keďpísal svoju dizertačnú prácu. JánLajčiak, ako Ezechiel v babylon-skom zajatí, sa mohol spoliehať lenna Božiu pomoc a na vlastné sily.

Bol presvedčený, že ako Ezechiel, ajon musí nájsť úplne nové vyjadre-nie kresťansko-evanjelickej viery. Vi-del zmysel svojho žitia v prinášanínových podôb duchovného života.Videl, že svet, v ktorom musí odte-raz jeho cirkev žiť, sa nezvratne zme-nil. Pochopil, že sa môže spoliehaťlen na seba a túto skutočnosť pri-jal ako výzvu. Žiaden fatalizmusa horké slzy nad neblahým osudom,ktorý ho ako dvojnásobného dok -tora postihol. Ale chuť popasovaťsa so svojimi „priateľmi aj nepria-teľmi“ a ukázať im, že niet inej ces-ty, ako pripraviť cirkev aj národ nanovú dobu, ktorá už nezadržateľne„klopala na dvere“ aj v našich „slo-venských horách a dolinách.“

Takto poňaté vyšnobocanské ob-dobie života Jána Lajčiaka ho pod-ľa mňa stavia na ešte vyšší piedes-tál, na akom doteraz stál.

Iste je dnes teológia kdesi inde nežv jeho časoch. Dnes už nikto nepri-sahá na Juliusa Wellhausena a libe-rálno-kritická škola sa už desiatkyrokov zaznamenáva iba ako jednaz historických etáp v bádaní. Prob -lémom neboli liberálne trendy vte-dajšej protestantskej teológie, alezmeny, ktoré sa diali aj v slovenskejspoločnosti a ktoré Ján Lajčiak opí-sal vo svojom diele Slovensko a kultú-ra. V tom bolo osudové pochybenieLajčiakových odporcov. Videli v ňomliberálneho teológa, ktorý prinášanebezpečné novoty, a tých sa desili.Preto nedokázali počuť jeho pro-rocký hlas. Ignorovali jeho výstraž-ný prst a jeho výzvy na ich adresu,aby previedli cirkev do nového sveta,lebo ináč jej hrozí, že vo svojej inšti-tucionálnej podobe môže postupnezaniknúť. Práve tieto myšlienky pri-náša román Prehovor Ezechiel každé-mu, kto ich chce počuť.

Odkaz pre nás? V skutočnosti ideo otázku najvyššej priority. Našielsa od Lajčiakových čias niekto, ktoby prijal výzvu nájsť pre cirkev a ná-rod adekvátne miesto v súčasnomsvete? Nie je kríza a rozpad duchov -ných hodnôt dôkazom tápania cir-kevných a politických elít tak, akoza Lačiakových čias? Prehovorí konečne Ezechiel do našich radova ukáže nám cestu, ako prestať sní-vať o starom svete „dávidovskýchmelekov a okázalej jeruzalemskejchrámovej liturgie“? Nájdeme nie-

372 n 2013

kedy odvahu vykročiť na cestu, naktorú sa vydali prví Židia, bez chrá-mu a bez vlasti, maličkí a bezmoc-ní, ale s neochvejnou vierou, že Hos-podin Zástupov je s nimi? Toto jestále a nemenné posolstvo dr. JánaLajčiaka.

Zostáva na záver poďakovať An-tonovi Balážovi za jeho prácu, kto-rou nám opäť pripomenul túto na-poly zabudnutú osobnosť, ktorúnáš národ mal v Jánovi Lajčiakovi.

MICHAL ZAJDEN

V DOBE A NAD DOBOU

JÚLIUS VANOVIČ:Listy zo starého dvoraBratislava: MilaniuM, 2012

Kniha nechce byť naozajstnýmrománom v listoch. „Chce sa len v dô-vere prihovárať čitateľovi, ktorého sícenepozná, no jeho dobrú vôľu predpo-kladá, takže hovorí aj akcentovane a ná-stojčivo v presvedčení, že ide aj o naševeci spoločné, tie, čo visia boľavé a ne-riešené a môžu sa premeniť na náš eštenezávidenejší osud,“ píše v úvodnomvstupe autor.

Povedať o knihe Júliusa Vanovi-ča, že je zaujímavá, by bolo len fád-ne klišé. Isteže aj, ale predovšetkýmv tomto čase potrebná a prepotreb-ná. Potrebná pre rovnako alebo pri-bližne rovnako zmýšľajúcich akoon. A prepotrebná pre tých – bodajby sa aspoň niekoľkým desiatkamz nich dostala do rúk – ktorí žijúv odvekej slovenskej prispôsobivos-ti a ich um a postoje potrebujú du-chovný reflektor, slovesné zatrmá-canie: viďte a rozmýšľajte! Začiatoksvojho desaťročného písania, usved-čovania, presvedčovania a burcova-nia, hľadania v domácom a najmävo svetovom intelektuálnom bo-hatstve, potvrdzujúcom a doplňu-júcom autorom predkladané sku-točnosti a názory, datuje tentotridsiatym júnom 2002. Vtedy sa vy-bral bicyklom na valné zhromažde-nie Spolku bývalých urbáristov navstupe do Kantorskej doliny nadSklabinským Podzámkom. Myseľneúnavného literáta, esejistu, do-kumentaristu, biografistu, vedcaa kritika, „pamäť, tá hlbočina vo mne,“ako hovorí, nevie nikde zaháľať.

Uvažuje o magických miestachako Katova skala a Sklabinský hrad,o stopách po starých Keltoch vidi-teľných aj v krajových názvoch. Pre-skok vo vedomí nastoľuje povstanie.Pri osude Žingora kladie otázku, čiby Turiec pri inej skladbe povsta-leckých a politických síl bol išiel zaúdajným nadporučíkom a bývalýmkriminalistom Veličkom. Povstaniebolo podľa Vanoviča aj zrážkou Vý-chodu a Západu. A naše nasledujú-ce vytrhnutie zo Západu bolo vy-trhnutím zo „stáročiami potvrdenéhoa duchovného a mravného spoločen-stva.“

Urbaristom prinavrátené hory súv texte knihy skoro jediným pote-šením intelektuála, roľníckeho sy-na, stíhaného totalitnou mocou prežalárovanie jeho otca v procese soŽingorom. Nemožnosť dokončiťgymnázium, roky vo výrobe, zábranya zákazy, pre ktoré musel v štúdiudoháňať osobné straty spôsobenézásahmi straníckych tajomníkova ich miestnych pomáhačov. Po-tvrdzuje, že triedna nenávisť takých -to vzdelaním a intelektom málo ob-darovaných aparátnikov sa rodila ajz osobných komplexov a následnejctižiadosti vládnuť a ovládať.

„Nie JRD, nie PD, ale urbár!“ voláv knihe impulzívny a podľa vlast-ného názoru „krátkozraký subjekti -vista“ spokojný s návratom tradič-nej spoločnej držby lesov. No náladamu poklesne, keď vidí medzi člen-mi nového urbárskeho spoločenstvaaj martinského privandrovalca, „bi-gotného komunistu a dogmatického se-kerníka,“ niekdajšieho tajomníkaokresného výboru strany. Teraz simohol kúpiť 1,5 podielu urbárske-ho majetku, iste prostredníctvombývalých „svojich pusipajtášov“.Keď sa autorovi po jeho rozhorče-nej otázke funkcionárovi spoločen-stva dostane od tohto iba pokrče-nie plecami, vidí v tom pokrčení„celé dnešné bezvládne, kompromisníc-ke a perverzné Slovensko.“ „Katarziav postkomunistickej spoločnosti nena -stala,“ napíše. A recenzent si dovo-ľuje doložiť, ako mohla, keď niko-ho nesúdili a neodsúdili za zločinya prečiny počas dlhých štyridsiatichrokov totality. Keď súdnej moci sapád komunizmu takmer nedotkol.Keď – na druhej strane – nič sa ne-usilovalo navracať stratený vzťah

k pôde a jej vlastníkom k ich ro-dinnému majetku. Keď historickénevedomie ľudí tak ťažko prechá-dza osobnou reformou a očistou...

Vanovič môže povedať s Ingma-rom Bergmanom, že „Kanály medzimojím detstvom a dospelým životom súúplne otvorené.“ Čitateľ poznávav duchovnej i fyzickej podobe člo-veka, pre ktorého je rodný dom„kozmom v plnom slova zmysle..., kra-jinou nehybného detstva.“ Priestorom,ktorý poskytuje „prístrešok sneniu“,ako píše Gastom Bachelard v Poeti-ke priestoru. Pre Júliusa Vanovičajeho časom zrekonštruovaný domv Dražkovciach a starý gazdovskýdvor nie sú, ako to väčšinou býva,len na víkend a dovolenkový od-dych. Chváli odolnosť a trvanlivosťvecí starých a stálych, často sa me-dzi ne uchyľuje. Osobné šťastie pre-žívať sedemdesiatku v izbe, kde sanarodil, mu môžeme závidieť. Po-zýva v knihe rôznorodých publi -cistických i esejistických úvah, po-známkových a pel-mel textov,príhovorových „listov... ľudí dobrej vôle do svojho starého domu, aby... sazohriali pri veciach odvekých a stálych.“Nemôže sa vzdať starej rodinnej tradície v dnešnom zmätenom sve-te, miesta, z ktorého vyšiel a znovusa v ňom usídlil. Pociťuje napríkladveľkú radosť zo svojho dvora, keďmohol do svojich „ako-tak prispô -sobených maštaľných priestorov“ pri-chýliť susedove tri kravy s teliat-kom.

Pre spisovateľa, vedca a kritika,ktorý do roku 1990 mohol vydať(v roku 1968) len pozoruhodné An-tidialógy, rozhovory so slovenskýmispisovateľmi, nie je dražkovská sa-mota miestom dôchodcovskéhopokoja a oddychu, kde by spod jehopera vychádzali nanajvýš lyrické ob-rázky a prírodné črty o vtáčkoch,stromoch, veveričke a potôčkužblnkotajúcom v jeho záhrade. Odroku 1990 prežíva nové, postko-munistické „už definitívne skla-manie“ z toho, čo vidí na Sloven sku.A potom aj čo sa dozvedá o svete nazápad od nás, na ktorý sme hľadelis veľkou nádejou. Lenže od tohtoroku nezlomený tvorca, mysliteľ,vzdelanec a neúprosný, najtvrdšíkritik tých, čo na Slovensku vládnu,vydal pol druhej desiatky parád-nych kníh esejistických, prozaic-

kých, monografických, dokumen-taristických i životopisných. Ichzoznam poskytuje aj posledná kni-ha. Toto kvantum z neho spravilookrem iného nekompromisnéhokritika a skeptika v posudzovanía hodnotení vecí a javov verejných,politických, literárno-umeleckých,náboženských, taktiež morálky,technického pokroku, kvality živo-ta, budúcnosti, osudu Slovenskai sveta.

Ako kedysi pastieri museli pristáde zotrvať s vrecom na hlavev daždi i v nečase, aj človek Vano-vič, oddaný svojmu dielu a údelu,nezávisle od toho, kto vládne, v čomsa zmieta jeho krajina, aké nešvárya podlosti sa ňou preháňajú, ne-únavne „spieva svoju pieseň“. Onnie je naozaj z makového kvetu, bez-branného pred vetrom, ako sa na de-dinách hovorievalo.

Nezvažuje na opatrníckych váž-kach. Jeho súdy absolutizujú. Vie,že pravý esejistický spôsob písaniaje vysoko nad biednymi „esejami nadnes“. V človeku dozrie presvedče-nie, a to nepozostáva z punktičkár-skeho zvažovania plusov a mínusov,v opatrníctve, ktoré dusí myšlienky,slobodný rozmach a osobnú empa-tiu. Príznačná pre nášho autora jev knihe zverejnená veta GustavaFlauberta: „Cítím proti hlouposti svédoby přívaly nenávisti, které mne du-sí.“ Júliusa Vanoviča dusí to odpor-né a ubíjajúce, desaťročiami nahro-madené vo vedomí i v podvedomí.Priznáva sa k depresiám, ktoré hoobčas zožierajú, k snom, ktoré opa-kovane dusia a škrtia. „Sú čímsi, čosme zažili, čo ide s nami verne ako náštieň a čoho sa nevieme, pretože nemô-žeme zbaviť.“

Je vari zraniteľnejší a v staroberozorvanejší ako prvý muž esejí Mi-chel de Montaigne. Ten akoby upo-zorňoval kritika aj z rozhrania na-šich dvoch dôb: „Po zle neprichádzanevyhnutne dobro. Môže nastúpiť no-vé, ešte horšie zlo.“ Zmysel osamelos-ti je podľa pána z veže jediný: „žiťslobodnejšie a podľa svojho.“ V dneš-nom „rozbesnenom babylone infor-mačných šumov,“ priam povinnostisa niekam zaradiť – do spolku, stra-ny – ktorú vyznávajú masy ľudí kul-túrnych i zo dňa na deň žijúcich, vy-zerá starý rodný dom a gazdovskýdvor ako bezpečný útulok pred hlu-

kom sveta. Avšak dá sa utiecť predtým a vyhnúť sa tomu, čo je hneďokolo neho?

Mnoho vzácneho, dlhým trva-ním osvedčeného, zaniklo. A čo jena jeho troskách, čo vyskočilo zo ze-me? „Slovenská hlúposť likvidujúca pa-mäť vlastnej krajiny.“ Nové domy, sú-bory bez ladu a skladu, rozširujúcededinu i na úkor ornej pôdy. V nichľudia, pre ktorých nie je pôda živo-bytím. Studne premenené na žum-py. Zničené studničky na poliachi v lesoch. Stará kúria premenená napílu. A nad tým ako zlovestný oblak– „nová rozkladná totalita“. Panujú-ce „nuly a ničoty v kreslách.“ Krajina– vdova po duchu. Ľudovláda akoluzovláda. Veľký inkvizítor naďalejneopúšťa scénu. Málo osobností,výnimky iba potvrdzujú pravidlo...

Toto a mnohé ďalšie sa pociťujeaj z bezpečia domu – útočišťa. Kri-tická myseľ reaguje. Naozajstný in-telektuál v štáte, ktorý leží na dneeurozóny, vidí do seba a vie, čo chce:„študovať a písať, nepretržite tvorivopracovať až do smrti.“ Je k sebe kri-tický. Pomenuje svoju „celoživotnúvadu – myslíš si, že o tom, o čo ide, všet-ci zmýšľajú tak ako ty.“ Hovorí: „Ne-mám rád seba minulého, ani dnešného,upínam sa k sebe budúcemu, lepšiemu.“Z tohto hľadiska pridám ešte neja-ké riadky.

Ku koncu knihy Július Vanovičspomenie dvoch súčasných fran-cúzskych vedcov; diagnostikov. Pr-vý, profesor filozofie z Grenoblu, savolá Gilles Lipovetsky. Podľa nehonastáva v dejinách západného in-dividualizmu „nová éra..., druhá in-dividualistická revolúcia.“ Platí v nejuvoľnená hedonistická etika, nijakéobmedzovanie. Duch priemernostitam likviduje slávne osobnosti. Na-stupuje kult pudov, neodkladnéhoukájania túžob. Globalizácia je pod-ľa Lipovetského aj typom kultúry,akousi kultúrou tretieho typu, nad-národnou hyperkultúrou. Zo sférykultúry chápanej ako život duchazostupujeme do kultúrneho kapi-talizmu...

Opozičníkom a opakom Lipo-vetského je Hervé Juvin, francúzskyekonóm a esejista. Obaja vystupu-jú podľa Vanoviča aj v spoločnej dialogicko-polemickej dvojkniheGlobalizovaný Západ. Polemika o pla-netárnej kultúre (české vydanie z ro-

ku 2012). Pre Juvina je globalizačnýproces zápornou stránkou vývinu.Jeho text „je obranou civilizácie aj apo-lógiou kultúry nielen vlastnej, ale i všet-kých ostatných.“

„Svetokultúra“podľa neho zna-mená krízu kultúry, do ktorej násuvalil tržný systém. Je nebezpečnezvodná, „uskutočňuje prepojenie mocia peňazí.“ Ľudia sa môžu pred ňoubrániť tak slabo, ako pred tými, čoim sľubujú blahobyt.

A náš autor pridáva, že svetokul-túra „to je ako opustiť svoju krajinu,svoj pôvod, prerušiť svoje trvanie v ča-se a oddať sa neistotám, úskokom a dob-rodružstvám v novom a neslýchanom.“Píše a vie, ako je to s knihami na Slo-vensku. „Vyjdú a žijú... ako veľké a smut -né osamelkyne.“ Tak vraví a predsazvolá: „Bože, zanechať po sebe, po svo-jom živote o tejto dobe správu!“ Oheňa živel v ňom napriek všetkému ne-strácajú intenzitu.

JÁN BEŇO

RUINY KRAJINY – RUINYTELA

MÁRIA FERENČUHOVÁ:Ohrozený druhBratislava: Ars poetica, 2012

Sugestívne obrazy zničenej, spus-tošenej krajiny, v ktorej si však prí-roda stále nachádza svoju trhlinu,štrbinu a napriek civilizačnému tla-ku preukazuje silu predrať sa na povrch a bujnieť, použil vo svojejknihe Svet bez nás Alan Weisman.V našom priestore sa vzťahu kul-túrneho a prírodného venuje napr.český filozof, ekológ a formovateľkoncepcie evolučnej ontológie Jo-sef Šmajs, ktorý v knihe Ohrozenákultúra píše o preceňovaní antropo-centrizmu a sebarealizácie ľudské-ho. Jedným z rezultátov jeho filo-zofického uvažovania je téza, žev skutočnosti ohrozeným systé-mom nie je príroda, ale kultúraa otázky ekológie by mali preto pre-niknúť do širšieho spoločenskéhodiskurzu. Téma by tak podľa Šmaj-sa konečne prestala patriť úzko špe-cializovaným skupinám, stala by saimpulzom nového rozmeru a pre-rástla do jedného zo základnýchmotívov uvažovania, napr. aj filo-zofie, ktorá síce vychádzala v anti-

38 2 n 2013

ke z údivu, v stredoveku z pokory,v novoveku z pochybnosti, ale dnesčerpá najmä z pocitov úzkosti, vi-ny a zodpovednosti.

Ekologická problematika, aj s do -mýšľaním jej rôznych (možných)dôsledkov, sa postupne udomác-ňuje aj v oblasti literatúry, kde ne-patrí už iba do repertoáru úzko špe-cifických žánrov (fantasy, sci-fia pod.) a svoje miesto si nachádzanapr. i v poézii, kde je však samo-zrejme vystavená veľkému riziku nežiaducej modality, skĺznutiamk apelatívnosti, v horšom prípademoralizátorstvu. Jedna z najvýraz-nejších súčasných slovenských poe -tiek, Mária Ferenčuhová, sa všakrozhodla toto riziko podstúpiť a zapredmet svojej najnovšej knihyOhrozený druh si zobrala práve na-črtnutú problematiku, ktorú reali-zuje prelínaním s intímnym, sú-kromným.

Zbierka je rozdelená na štyri čas-ti – Cesty, Historky, Fotografie a Ohro-zený druh, ktoré sú kompozične dô-myselne rozpracované, motivickya tematicky poprepájané, takžemožno povedať, že vytvárajú väčšícyklus. Dominantu tvoria dve te-matické línie, ktoré však neplynúnezávisle od seba, ale sú starostlivoskomponované, aby vytvárali jed-nohlas a navzájom sa intenzifiko-vali. Jedna obkresľuje súkromie sub-jektu, odvíja sa na pozadí obrazovženy, odkrýva jej vzťah k sebe samej,k partnerstvu, materstvu, malej ro-dinnej histórii, minulej i práve pre-žívanej. Druhá sa potom venuje veľ-kým, globálnym témam, z ktorýchvychádza do popredia ekológiaa s ňou súvisiace obavy – nie z ohro-zenia prírody, ale, podobne ako bo-lo naznačené v úvode, z ohrozeniaľudského druhu. K prepojeniu témdochádza prirodzene – napokon tovyplýva už zo základnej príslušnos-ti k danému druhu – reflektovanímfaktu, že deštrukcia ekosystémuznamená následnú deštrukciu člo-veka a všetkého, čo sa ho bytostnedotýka. Obavy a domýšľanie možnos -tí jeho ďalšej existencie sú u autor -ky sprevádzané apokalyptickými ví-ziami, založenými na vyľudnenompriestore, ustrnutí, petrifikácii. Po-riadok, usporiadanie je tak iba klam -livým zdaním: „Všetko sa zdá byťv poriadku.“ (s. 19), o ktorom sa dá

rozprávať (Historky), či ho výseko-vo zaznamenávať (Fotografie). V tom-to priestore, ktorý Ferenčuhová tvaruje ako šokujúco deficitný, zo-stávajú po ľudskej existencii už ibastopy v podobe dokonale zakon-zervovaných predmetov dennejs/potreby, čo poetka vyjadruje navia cerých miestach náznakom čialúziami. Svoj básnický odkaz všakniekedy vypovie zbytočne explicit-ne: „Aspoň chvíľu / pozorne pozerať naskazu, / konečne s jasným vedomím, /že ty nepotrebuješ nás, / nikdy si nie, /iba my teba.“ (s. 70).

Civilizačné obrazy vytvára zväč-ša pomocou príznakovej, expresív-nej lexiky s negatívnymi konotácia-mi, ktorú kombinuje so slovaminocionálnymi, nepríznakovými. Fe-renčuhovej krajina je „Dohryzená že-lezničnými traťami, / nástupišťami,rampami, zjazvená násypmi, / minu-losť sa tu vynára ako chtónický prízrak“(s. 15). Podčiarkuje nielen absenciusúzvuku, ale navodzuje aj nostalgiuza postrádanou, no logicky pred-pokladanou minulou harmóniou,čo v sebe zahŕňa apelatívny podtónbásní – krajina je rozbrázdená, roz-rytá, dohryzená, opľutá –a to v se-be ukrýva jasný hodnotiaci náboj.Ich modalita sa miestami pohybu-je kdesi medzi apelatívnosťou a sen-timentom, ktorý spočíva v suges-tívnych otázkach: „Naozaj je v tejtokrajine toľko / malých mŕtvych továr-ní? / Naozaj tento vlak nezastane napoli?“ (s. 17). Hoci niektoré frag-menty (napr. aj predchádzajúce reč-nícke otázky) vo Ferenčuhovej zbier-ke pre mňa ako čitateľa nemuselibyť, rozumiem tomu, že vyhnúť sapri danej téme, ktorá prirodzene vy-žadujú istú dávku angažovanosti,použitým modalitám, by bolo ibavyprázdneným zaznamenávaním,ktoré by ťažko dosiahlo silu pre-svedčivej básnickej výpovede.

Ako bolo naznačené, Ferenču-hová básnicky formuje aj ženskýsubjekt, ktorý dôsledne eviduje oko-lité dianie a o vnímanom referuje.Jej lyrická hrdinka je raz nazeranáz tesnej blízkosti, čo vyjadruje pr-vou slovesnou osobou, inokedy viacz odstupu (využívajúc druhú slo-vesnú osobu) akoby bola pozoro-vateľkou seba samej, objektívnouzaznamenávateľkou. Nikdy sa všaknedostaneme k jej vnútru bezpro-

stredne blízko, skôr ako s intro -spekciou a priamym vyjadrením po-citov sa stretávame s obhliadanímsa, obmedzeným najčastejšie na po-kožku. Sama akoby prechádzalatransformáciou, jemnejšie meta-morfózou („Príťažlivosť a iné sily / namojom povrchu vytvoria / obrazce./s. 71/), z ukotvenosti, pokojnej kaž-dodennosti k pohybu. Na vyjadre-nie dynamiky využíva autorka ob-razy cesty vlakom odkiaľ subjekt,spoza okna, teda najmä nepriamo,ref lektuje premeny krajiny, všetkycivilizačné zásahy do nej, no i z toh-to odstupu ich s precíznosťou,priam detailne mapuje. Krajina v jejpodaní však nezostáva iba objek-tívne pozorovaná, občas je to aj kra-jina imaginatívna, vynorená zo spo-mienky a tiež krajina vyvolávanáapokalyptickou víziou. To je bodstretu, prepojenie, v ktorom sa té-ma narušenia ekosystému zrkadlínielen v téme narušenia privátneho,ale aj úplne intímneho, čo obraznezaznamenáva cez dominantné mo-tívy krajiny/zeme, usúvzťažnenés motívom tela (z ktorého zostáva-jú ruiny, s. 36), metonymicky naj-častejšie zastúpeného pokožkou,kožou. Obe podliehajú deštrukciia premene – olupovaniu, praskaniu,otváraniu sa: „Potrhaná, porezaná,rozškrabaná / pokožka.“ (s. 54) a ichsúvislosť neskôr Ferenčuhová aj jas-ne vysloví: „Netreba veľa: dotknúť sazeme / ako vlastnej pokožky, / dovoliťnervovej sústave / prerásť cez hranicetela, / zapustiť korene.“ (s. 69). Niekto -ré pasáže, v ktorých sa tematizujerozklad a zraňovanie tela, vyznie-vajú potom priam ondrušovsky:„Ako strunu si z hrdla ťaháš hlasivku./ Rozpáraš líca, spod vlasov vyberieš /lebečný strop, napínaš pokožku ako stan/ ponad celý vypitvaný byt.“ (s. 34).

Autorka rozohráva aj tému par -tnerstva a rodičovstva, s čím súvisíobava o ďalšie pokračovanie, vývina v konečnom dôsledku formu ľud-ského druhu ako takého, napokonzáver zbierky je otázkou o jeho bu-dúcej podobe (pracuje s motívomhmyzu, pri ktorom nositeľom in-formácie nie je slovo, ale sfarbenie,dotyk a pod.). Rozkrýva póly par -tnerského vzťahu, maskovanie, po-chybnosti, neistotu, vzájomnú ko-munikáciu poznamenanú únikmi,trhlinami, nielen v slovách, ale aj

392 n 2013

v gestách, potrebu blízkosti a ne-schopnosť priblíženia sa: „nevyslo-vené / sa k tebe dostane len zriedka. /Médiom môže byť dotyk alebo pohľad,/ ale častejšie ním nie je.“ (s. 12). Vec-ne, pritom však poeticky pôsobivo,zachytáva aj materstvo, rodičovstvo,k čomu nepotrebuje košaté vety, sta-čí jej náznak, detail, vystihujúcipodstatu dôvernejšie, ako zložitésyntaktické kľučkovanie: „Míľniky.Výchova, / strach. A potom zodpoved-nosť.“ (s. 31). Obraz dieťaťa (pri tro-che pátosu chápaného ako budú-cu možnosť sveta), ktoré stojí napomedzí výberu medzi tvorivosťouči deštrukciou, je posilnený akcen-tovaním času – nielen prítomného,v ktorom už panuje istý stupeň dis-harmónie a straty poriadku, uspo-riadania, ale aj očakávania budúce-ho, s veľkou pravdepodobnosťounehumánnejšieho, čo vyjadruje mo-tívom „zúrivo, neúprosne“ (s. 56) ti-kajúcich hodín. Tento obraz ale posúva aj do širšieho rámca dez -iluzívnej budúcnosti detí, ktoré:„Bežia pomedzi svetlá / a miznú podbránami. / V kopách suchých listov / savyhýbajú pascám. Kľučkujú, / vychá-dzajú za tmy, / preberú papier po pa-pieri, / obal za obalom, / dofajčia ne-dopalky, / dopijú víno, vychlípu mlieko,džús, / schúlia sa pod kartóny, / pri-kryjú vetvami.“ (s. 65), čím sa opäťintenzifikuje apelatívny podtón. Vý-poveď sa mi však javí v tomto prí-pade naozaj zbytočne explicitnou,hoci súhlasím s autorkou, že na väč-šine miest sa (ako sa aj sama vyja-drila) bráni sentimentu triezvosťou.

Spomenutá triezvosť je skutoč-ne nosným výstavbovým prvkom.Ferenčuhová vie väčšinou dobre od-hadnúť, pokiaľ má jej výpoveď zájsťa pracuje princípmi, na ktoré smeu nej zvyknutí – často pomenúva,všíma si detaily, preskúmava. Pod-robný prieskum sa deje najčastej-šie zapojením viacerých zmyslov:„V zimnej záhrade, / tam, kde je stenanajvlhkejšia, / sa drobí omietka. / Pri-voniam, ďobnem do nej prstom, / na-pokon obliznem.“ (s. 13). Zmysly (vôňa, chuť, vizuálne vnemy...) vy-volávajú často predstavy, asociujúnapr. domov, či pocit domova:„predstavím si čistý, / voňavý bielizník./ Kvitnúcu čerešňu. / Periny. V košíkupečivo.“ (s. 22), sprítomňujú minu-lé alebo tvarujú myšlienku do kon-

krétneho obrazu, vyjadrujúceho na-pr. dospelosť: „štrkopiesky a ťažké si-vé nebo, / hlboké, durové, / dospelá savraciaš domov“ (s. 14).

Zložitú tému, ktorá v sebe skrý-va, ako bolo naznačené, viaceroúskalí, zvládla podľa môjho názo-ru M. Ferenčuhová básnicky vyzre-to a dominantne „triezvou“, tedavecnou výpoveďou sa aj v expono-vaných častiach vyhla nebezpečen-stvu vyprázdneného moralizátor-stva.

VERONIKA RÁCOVÁ

DRÁMA A DUCHOVNÝROZMER NÁRODA

VLADIMÍR ŠTEFKOa kolektív autorov:Dejiny slovenskej drámy20. storočia. Bratislava: Divadelný ústav,2011

Vyše 800 stranová kniha význam -ného slovenského teatrológa pro-fesora Vladimíra Štefka Dejiny slo-venskej drámy 20. storočia, ktorúpripravil so svojím tímom odbor-níkov na divadlo, prináša obrovskémnožstvo informácií o vývine drá-my a divadla na Slovensku. A to nie-len v 20. storočí, ale aj s presahmio storočie skôr či neskôr, čiže od jejzačiatkov až po súčasnosť. Päť te-matických okruhov rysuje kom-paktný celok, ktorý zaznamenávav priereze histórie osud nášho ná-roda vôbec. A to od konca 19. sto-ročia, keď sa dráma už považovalaza dôležitú súčasť národnej kultú-ry. Toto teatrologické dielo tak tvo-rí rozsiahlo koncipovanú panorá-mu dramatickej tvorby s ohľadomna vývinové tendencie. Mapuje všet-ky najdôležitejšie diela. No neob-chádza ani menej známych či ne-známych autorov, ktorí prispelisvojou tvorivou snahou aspoň napoli písaného textu alebo poslúžiliochotníckym divadlám. Ambíciouautorov bolo, ako priznáva vedúcitímu; nesúdiť, „ale predostrieť fakty,komentáre a sprítomnenia diel, ktorémožno považovať za akýsi zlatý fondslovenskej dramatiky, ale aj takých, kto-ré s odstupom času tvoria už len ne-vyhnutné pozadie toho najhodnotnej-šieho, čo sa na Slovensku vytvorilo.“

Kolektív autorov túto hodnotnúpublikáciu, písanú na pôde Diva-delného ústavu od roku 2007 v rám-ci Centra výskumu divadla, venovalako prejav úcty kolegovi, teatroló-govi, veľkému znalcovi najmä slo-venského a českého divadla, doc.PhDr. Jánovi Jaborníkovi. Ten, žiaľ,svoju stať o Petrovi Karvašovi prepodľahnutie nemoci nedopísal.

Rozsiahle úvodné štúdie k prvýmštyrom kapitolám (Od realizmu k mo -derne 1890 – 1938, Nový program, no-vé témy 1938 – 1948, Dráma slúžkouideológie 1948 – 1960 a Roky šesťdesiatea ďalšie) napísal Vladimír Štefko.Vďaka nim sa ocitneme v spolo-čensko-politických kontextoch jed-notlivých období. Môžeme tak bliž-šie pochopiť súvislosti, prečo a akotá-ktorá hra vznikla a či dokázalaprekročiť rámec svojej doby.

A tak teda vstúpme. „Národnádráma je vždy taká, aký je duchovnýrozmer národa,“ znie hneď prvá ve-ta (s. 15). Nie je totiž tajomstvom,že morálka, náboženstvo a jehokonflikty, mocenské záujmy, boje,ľudské povahy sa zrkadlia v proble-matike zápasov o národné sebauve -domenie a sebavedomie, v obranevoči nepriazni národného a ľudo-vého života. Slovenský národ nakonci 19. storočia podliehal národ-nostnému a sociálnemu útlakuUhorska. A tak ref lexia na danéudalosti, často satirická, nenecha-la na seba dlho čakať. Premeny so-ciálnej problematiky, mravov, ná-boženstva a skúseností podliehalirôznym zobrazovacím metódama prostriedkom v závislosti od éry,v ktorej sa traktovali. Na myšlienkuromantizmu – stvoriť národ akospoločenstvo etnicky uvedomelýchobyvateľov určitého územia – nad-viazal plynulo, hoci inak, realizmus.Prienik kapitalizmu vyostril vzťahya dedina sa prestáva vnímať idylic-ky. Často sa však dostáva do kon -f liktu s ešte „hriešnejším“ mestom.Už v tomto období existovala cen-zúra politickej vrchnosti, ktorá nedovoľovala vystupovať proti ma-jetnejším či sťažovať sa na maďari-záciu. Dráma realizmu sa začala vy-víjať sľubne. No prišiel ďalší úder;svetová vojna.

Už vtedy to mali dramatici ťaž-ké. Teatrológ Štefko to vysvetľujeaj tým, že sme až do roku 1920 ne-

40 2 n 2013

mali profesionálne národné divad-lo. Autori drám písali pre ochotní-kov a navzájom sa v tom mnohíz nich spolu s divákmi vymedzili.Najvyššou métou bol martinskýSlovenský spevokol ako najvyspe-lejší ochotnícky súbor. Do drámytak prenikali didakticko-mravouč-né tendencie a folklórne prvky, akoto bolo napr. u najpopulárnejšie-ho Ferka Urbánka. Štefko však upo-zorňuje na fakt druhej stránky min-ce. A síce, že vďaka Urbánkovi sadedinský ľud naučil hrávať divadloa navštevovať ho. Vladimír Štefkoďalej mapuje jednotlivé fázy realiz-mu a žánre, ktoré vznikali. Veľkýmkrokom bola postupná premena pasívneho hrdinu, obete príkoria(vplyv kresťanstva) na aktívneho,prekypujúceho elánom, ktorý sa ne-bojí činu. Realizmus postupne pri-náša posun od plamenných výzievk praktickosti uplatnenia národné-ho života.

Autor štúdie vyzdvihuje sloven-ských študentov z pražského spol-ku Detvan, paradoxne boli zväčšanehumanitne vzdelaní. Podobneako štúrovci „vnímali divadlo akomravný ústav, ako národne uvedome-lú službu svojmu trpiacemu ľudu.“(s. 20) Avšak už neoslavovali ľud, abymu iba zdvihli sebavedomie, ale hovo svojej dráme burcovali krásnymi škaredým. Táto skupina sa zozná-mila s európskou modernou v metro -politných divadlách ešte skôr akosme mali profesionálne divadlo.

Postupné prijímanie symboliz-mu a posun slovenskej drámy všaknarušili Apponyiho školské zákony(1907). „Obrázky zo života ľudu“doplnila satira, dráma, komédia,dokumentárne hry, alegorické, roz-právkové i pokusy o vysokú drama-tiku (Hviezdoslavov Herodes a He-rodias, či preklady Shakespearaa Schillera). No slovenská drámamala najbližšie k ruskej, keďžeúplne iné existenčné situácie riešilizápadné krajiny, vrátane českej. Cel-kovo sa k nám dostávali smery v one -skorení; týkalo sa to klasicizmu, ro-mantizmu, naturalizmu i realizmu,a aj symbolizmu či impresionizmu,atď.

Po vzniku Slovenského národ-ného divadla (máj 1920) ešte dlhotrvalo, kým ho národ začal akcep-tovať. „Byť dobrým ochotníkom zna-

menalo ušľachtilú kultúrnu vlastenec-kú činnosť, stať sa profesionálnym divadelníkom bolo v širokých vrstváchprinajmenšom podozrivé, ak nie deho-nestujúce.“ (s. 31) Štefko tu opäť prí-zvukuje nezrelosť nášho slovenské-ho spoločenstva, stále neschopnéhoprijať skutočnú drámu, aj napriekambíciám. A to opäť vzhľadom naokolnosti, keďže sme v medzivoj-novom období prežívali mnohé ve-ci verejného života prvý raz. A takstále prevládala najmä realistickádráma a zábavná komédia. „Preto ob-raz o slovenskej dráme od konca 19. sto-ročia do roku 1938 je obrazom výskytutalentov, ich pracovitosti, inšpirácií, aleaj obrazom možností, podmienok a, pri-rodzene, stavu nášho činorodého ume-nia.“ (s. 43)

Autor štyroch štúdií a dvoch pro-filových kapitol, rovnako ako jehotím, ukončuje každú z tém odvo-lávkami na literatúru skúmanéhoobdobia či osobnosti, čo môže po-slúžiť na ešte hlbší ponor do pro-blematiky. Prvý okruh uzatvárajúpodrobné štúdie o vtedy pôsobia-cich dramatikoch, doplnené foto-grafiami. Spracovali ich: Oleg Dlou-hý o Ferkovi Urbánkovi, JulianaBeňová o Jozefovi Gregorovi Tajov-skom, Michal Babiak o Vladimíro-vi Hurbanovi Vajanskom a Ján Slá-deček o Ivanovi Stodolovi.

Obdobie v rokoch 1938 – 1948prinieslo nové témy a program, avšak nezačalo sa prelomovo. Drá-ma nastolila problematiku viny,zodpovednosti, morálky v hranič-ných situáciách. Prirodzene tak reagovala na vojnovú kataklizmua Slovenské národné povstanie v ply -nulom nadviazaní a rozvíjaní tenden -cií spred roka 1945. „Dráma takmervždy stojí na pleciach svojich predchod-cov – buď ich odkaz rozvíja, transfor-muje, alebo popiera, vždy však obsahu-je jej poznanie, empíriu (divadelnúi s publikom).“ (s. 210) V tomto období sa skvalitnila edičná čin-nosť. Opäť sa prihlásili k drámemnohí prozaici, avšak neetablovalisa. V 40-tych rokoch dozrela a vr -cholila tvorba najmä Ivana Stodo-lu a Júliusa Barča-Ivana, evanjelic-kého farára, ktorý spájal vo svojomdiele vieru so silným sociálnym cí-tením. Bol to práve on, kto sa akoprvý modernistický dramatik sosvojou tvorbou presadil na profe-

sionálnych javiskách. Jeho dielopodrobila analýze v samostatnejštúdii Dagmar Kročanová Roberts.

Po vzniku Slovenskej republikysa očakávalo, že pribudne množstvohier s historickými námetmi, keďžesa hlásala tisícročná tradícia náro-da s odvolaním sa na svätých vie-rozvestcov Cyrila a Metoda. Hocipokusov bolo niekoľko (napr. Jáno-šík od troch rôznych autorov), Štef-ko za zisk v historickej dráme považuje len už spomínanú Hviez-doslavovu tragédiu Herodes a Hero-dias a Stodolovho Svätopluka, a toobe z medzivojnového obdobia.

Keďže sa divadlo začalo rapídnemodernizovať, v prvej polovici40-tych rokov, vplyvy romantizmuustali a premietli sa skôr do dra-maturgie a réžie, už nie do pôvod-nej tvorby. Pre Slovensko nastal časprudkého rastu kvality drám a mo-dernizácie pôvodnej dramatiky a vy-rovnania sa s okolitými divadelný-mi kultúrami, neskôr aj s dotykmiavantgardných prúdení. Takéto drá-my stimulovali tvorbu inscenáto-rov; „dráma a divadlo už navzájomkooperovali.“ (s. 230) Nové kompo-zičné postupy sa odzrkadlili v no-vom narábaní s časom, v prelínanížánrov a v pokusoch o montáž vý-stupov. Dramatik dostal v tejto do-be v divadle partnera, keďže sa ustanovil inštitút dramaturga. Vý-raznou osobnosťou tejto éry boldramatik Leopold Lahola. Ten pre-nikal do filozofických existenciál-nych úvah, púšťajúc sa dokonca dopolemík s Bohom. Štúdiu o ňomnapísala Natália Mazanová. Po-sledným podrobne zmapovanýmdramatikom tohto obdobia je Šte-fan Králik, ktorého portrét pripra-vil Martin Timko.

Ešte pred februárom 1948 sa za-čal realizovať publikovaný návrhAndreja Bagara na premenu a roz-voj divadla na Slovensku; začalivznikať ďalšie a ďalšie divadlá. Slo-vákov však udrela ďalšia rana. Roz-voj drámy a divadla narušila, zde-formovala a o desiatky rokov vrátilanaspäť komunistická moc, naplnood roku 1949. Smernica ako príkaz,dogma i recept, a následná praxotvorili brány schematizmu. A taksa do pertraktovaných tém, napr.generačného sporu, dostáva ideo-logická podstata. Opäť sa vrátili

412 n 2013

„obrazy zo života“ a „obrazy zo ži-vota dediny“ v snahe načrtnúť zá-pas tzv. starého s novým. Hrdinoviasa stali typom posluhujúcim maši-nérii moci s povinným happyen-dom. Boli nadpriemerní, ideolo-gicky jasnozriví, čestní, pracovitía skutočne vzorní propagandistia nositelia pokroku. „Ich optimizmusostro kontrastoval s utrpením širokýchmás, ktoré zbavovali majetku, s bezos -tyšným spôsobom, akým tisíce ľudí degradovali na ľudí nízkej kategórie,s útokmi na cirkev a náboženstvo vôbec,s vyhadzovaním študentov zo škôl prenesprávny triedny pôvod či nesúhlass komunistickými praktikami, s prena-sledovaním ľudí, ktorí mali v zahraničípríbuzných či známych, a dokonca s po-litickými procesmi, naskrze vykon-štruovanými podľa Stalinovej tézy o zo-strujúcom sa triednom boji v časebudovania socializmu, ktorým za obeťpadli nielen príslušníci demokratickyzmýšľajúcich spoločenských vrstiev, aledokonca špičkoví funkcionári komu-nistickej strany.“ (s. 321 – 322)

Tlak na dramaturgie divadiel,aby uvádzali najmä pôvodnú drá-mu spôsobil, že začali písať aj mno-hí menej talentovaní amatéri, alebosa o ňu pokúsili novinári či režisé-ri. Tvorba tohto obdobia podlieha-la pod Divadelnú a dramaturgickúradu (DDR).

Štefko tu prirovnáva opätovnýnávrat k realizmu s obdobím, keďstriedal romantizmus. Romantiz-mus hlásal individuálnu slobodučloveka, za ktorú bojoval, avšak do-siahol len umelecké a nie spolo-čenské výsledky. Dráma a literatú-ra sa upäli na reálne zobrazenieskutočnosti integrujúc vedomostiaj z iných odborov (psychológia,psychiatria, Darwinova evolučnáteória, sociálne náuky a i.). Štefkotvrdí, že dramatika medzivojnové-ho obdobia pochodila rovnako akoromantizmus v 20. – 40. rokoch 19.storočia, pretože úsilie priblížiť sadrámou k reálnemu životu menia-cej sa spoločnosti tentoraz ovplyv-nila druhá svetová vojna. Ambíciuvšak prekazila propagandistickáfunkcia a idea kolektivizmu na-miesto tak potrebného zobrazeniajednotlivca. Európa reagovala navojnu práve prostredníctvom po-ukázania na rozklad osobnosti vply-vom zlyhania politických systémov;

existencializmom či absurdnou drámou a divadlom. Naše cesty saúplne rozišli. Hoci najtvrdší sche-matizmus netrval dlho (do r. 1954),škody v slovenskej dráme a divadlepôsobili minimálne ešte desaťročie.

Opäť mohla nastúpiť v rámciprocesu odschematizovania sloven -skej drámy reflexia morálky a etic-kých problémov, odvolávajúc sa naprincípy priateľstva, kolegiality, ko-nania dobra, pravdovravnosti, ctia zmyslu pre povinnosť, ale už nena -viazané na stranícke heslá. Začiat-kom 60-tych rokov sa prehodnotilia pravdivo pomenovali ideologickédiela, z ktorých sklamanie vyjadri-li niektorí už v predchádzajúcich ro-koch. „Mohli by sme tvrdiť, že namiestodiktátu obsahu a formy sa vracala doslovenskej dramatiky evolúcia, priro-dzený vývin reagujúci aj na protireče-nia a defekty spoločnosti tých čias.“(s. 349) Tvorivo prínosných hier bo-lo pomenej, ale položili základy budúcemu vývinu, ktorý neskôr ak-celeroval. Portréty dramatikov skú-maného obdobia pripravili: MartinTimko o Ivanovi Bukovčanovi a Já-novi Kákošovi a Dagmar Kročano-vá Roberts o Jurajovi Váhovi. Z pred-chádzajúceho obdobia (1945 –1948) sa nanovo v dramatickej tvor-be etablovali len Štefan Králik a Pe-ter Karvaš, o ktorom vypracovalištúdiu v publikácii Ján Jaborníka Božena Čahojová.

Od začiatku 60-tych rokov sadráma na Slovensku ocitá v novýchpodmienkach s prienikom západ-nej tvorby. Z Vysokej školy múzic-kých umení vychádzajú školení di-vadelníci s rozhľadom. Domácetémy prinášali pocity z predchá-dzajúcich traumatických zážitkov.Ale v „najlepších výkonoch slovenskýchdramatikov (Karvaš, Rusnák, Váh, Bu-kovčan) sa však odohrala závažná pre-mena – prepojenie domácej problema-tiky so svetovou.“ (s. 453) Nachádzalisa analógie v pocitoch západnéhočloveka, trpiaceho problémami odcudzenosti, straty identity,oslabením humánnej komunikácie,s emóciami človeka v socialistickejspoločnosti. Lenže Slovák to mal„okorenené“ zápasom s cenzúrou.Bola tu teda silná ambícia „prispie-vať k ozdraveniu domácich pomerov,nastavovať zrkadlo našským problé-mom a zainteresovávať publikum na

triezvom a kritickom vnímaní skutoč-nosti.“ (s. 454)

Prepojenie so západom možnovidieť tiež v spracovávaní témy ma-lomeštiactva, hoci každý z inéhouhla. Na slovenskú divadelnú scénuvstupuje Bertolt Brecht so svojímodcudzovacím efektom a raciona-litou, čo bolo kontrastné k násilnepretláčanému, skreslenému emo-cionálnemu prežívaniu Stanislav-ského metódy (z priamej sa čerpádodnes). Vplyv absurdnej drámy za-nechal stopy len na Skukálkovýchhrách. Až oveľa neskôr po roku1989 rozvíja túto líniu Božena Ča-hojová-Bernátová, ktorej drámy súplné vykorenených, bezradnýcha osamotených ľudí s ťažkými bre-menami minulosti.

Už koncom 50-tych rokov vzni-kajú ako „opozitum k veľkým štátnymdivadlám – malé divadlá“ (s. 457), kto-ré ignorovali ideologizujúce témy.Štefko dodáva, že by sme ich moh-li bez rozpakov nazvať „občiansky-mi divadlami“. Na scénu doniesli satiru, ale aj poéziu. Práve malé ja-viskové formy pripravovali cestupost moderne na slovenské javiská.Post moderný jazyk preberali autorii režiséri pre precitnutie v domácejrealite, pocity únavy, deštrukcie uni-verzálneho spôsobu života. Origi-nálnym bol v tomto smere napr.Stanislav Štepka so svojím Rado-šinským naivným divadlom, ktorésa postupne profesionalizovalo.

Kritéria na tvorbu sa sprísnili.Odkloniť sa od opisného a žánrové -ho realizmu umožnilo aj nebazíro-vanie na Stanislavskom politickýmičiniteľmi. V príbehoch a situáciáchsa posilnila úloha jednotlivca. Di-vadlo sa oslobodilo. Avšak zasa lenna chvíľu. Národ bol opäť skúšaný;tentoraz okupačnými vojskami Var-šavskej zmluvy v auguste 1968. Nor-malizačné obdobie sa začalo po pri-jatí dokumentu Poučenie z krízovéhovývoja v strane a spoločnosti v roku1971. Tvorivá sila zo 60-tych rokovsa však nedala celkom zastaviť. Po-jem socialistický realizmus nahradili„voľnejšie“ pojmy socialistické ume-nie, dráma a divadlo, takže hry s vý-nimkou Jána Soloviča ostentatív-ne neslúžili režimu. Vracalo sak historickým témam, či svedec -tvám o kríze medziľudských vzťa-hov. Druhá svetová vojna a Slo-

42 2 n 2013

venské národné povstanie inšpiro-vali ako námety najmä v 70-tych ro-koch, vďaka oslavám ich výročí, novýhradne sa na tieto témy autori ne-špecializovali. Od konca spomína-ných rokov sa zvýšil počet a frek-vencia adaptácií prozaických diel,ktoré podčiarkovali odpútavanie saod tradičnej drámy realistického ty-pu v prospech montáží a iných fo-riem. Začali sa inscenovať predo-všetkým v 80-tych rokoch, keďnormalizácia povolila. Do poprediasa dostáva príbeh človeka v dobei v sebe samom, ľudské utrpenie, zá-pasy a mravy. Štefko tvrdí, že mie-šanie „žánrov, exploatácia grotesknos-ti a hyperbolizácie vyjadrovali novýživotný pocit i nové poznanie o stave ci-vilizácie, ktorá sa javila ako čoraz pito-resknejšia, komickejšia, neraz priam nezmyselná, vnútorne rozorvaná a roz-ložená.“ (s. 497) Už nie hrdinovia,ale obyčajní ľudia, trápiaci sa v so-ciálnej a mravnej nedostatočnostialebo groteskné typy ako konden-záty spoločnosti rútiacej sa vpredlen pre rýchlosť samú. Inscenáciupomaly nahrádzala improvizáciaa fixácia, a tak mnohé drámy zača-li striedať skôr akési libretá a sce-náre. V inscenáciách sa snúbil s hra-ním tanec, pohyb, hudba a výtvarneintervencie. Na konci 20. storočiaa v nasledujúcich rokoch došlo k vý-raznej zmene. Dramatikov, tak akona západe, pretlačili v dominanciirežiséri.

Po roku 1989 divadlo stratilosvojho nepriateľa – režim. Paradox -ne, „bezbrehá sloboda zúžila tematic-ký diapazón na problémy osobnostnejidentity, na zobrazovanie deviantnýchfenoménov, na vyjadrenie pocitov z no-vej skutočnosti, v ktorej prevládali prv -ky utilitarizmu, masovej kultúry, naj-mä zábavy a rozrumenia hodnôt.“(s. 498)

Autorov tejto doby predstaviliv samostatných štúdiách: MartinTimko Jána Soloviča, Vladimír Štef-ko Osvalda Zahradníka a Karola Ho-ráka, Jozef Koleják Mikuláša Koča-na, Kornel Földvári dvojicu MilanaLasicu a Júliusa Satinského, MartinPorubjak Ľubomíra Feldeka, PeterČahoj Stanislava Štepku a ZdenkaPašuthová Boženu Čahojovú.

Posledný, piaty, okruh s názvomSlovenská dráma po roku 1989 uzat-vára rovnomennou štúdiou Ján

Šimko. Tvrdí v nej, že divadlo sa sta-lo podstatným článkom meniacimspoločnosť. Zásadný obrat nastalnajmä vo vzťahu javisko – hľadisko.Výrazný rozdiel v tomto čase mož-no badať medzi takmer prázdnymikamennými divadlami a štúdiový-mi, ktoré diváci dobrovoľne vo veľ-kom navštevovali. Ako najťažšie saukázalo nanovo definovať reperto-ár. Slovenská tvorba sa v rámci ka-menných divadiel dostala úplne naokraj. Problémom bola aj potrebazmeny interpretácie. Reakciou napokles pôvodnej drámy bol vzniksúťaží, ktoré usporadúvalo Národ-né osvetové centrum v rámci nie-koľkých ročníkov Festivalu insce-nácií slovenských hier. A od roku2000 organizuje Divadelný ústavsúťaž o najlepší pôvodný dramatic-ký text Dráma.

Štúdiové divadlá sa vyvinuli z užspomínaných malých javiskovýchforiem; teda z autorských, kabaret-ných divadiel, kde sa improvizova-lo či pracovalo s poéziou. Šimko píše, že dnes práve tieto formy na-zývame štúdiovými divadlami ale-bo divadelnými laboratóriami, kto-ré hľadajú nové žánrové formy, aleaj podoby herectva či scénografiea celkovo nového divadelného jazy-ka. Častým javom bolo, že autormiboli zakladajúci režiséri takýchtodivadiel (Študentské divadlo Karo-la Horáka, bratislavská Stoka).

V tomto období sa pestujú tex-ty, ktoré sú skôr zápisom z insce-načných procesov. Napr. dvojicaRastislav Ballek – Martin Kubran sav takýchto inscenačných scenárochvracajú ku klasickým autorom, kto-rých si vyberajú tak, že „idú proti ob-razu slovenskej histórie a literatúry, akýzvyčajne prevláda v oficiálnom diskur-ze.“ (s. 653). Zastúpenie tu má ajmeštianska dráma, ovplyvnená eu-rópskou modernou, najmä sym -bolizmom a návratom k mýtom(E. Maliti), ale aj expresionizmom(Silvester Lavrík). Ďalej súčasná po-doba západoeurópskej meštianskeja sociálnej drámy v podobe in-yer-face drámy či Volksstücku. Ale aj hryvybudované na tradícií konverzač-nej drámy s vplyvmi expresionizmua absurdity. „V týchto metadivadelnýchtextoch cítime patafyzický nádych, roz-víjanie dadaistických princípov a oča-renie avantgardistickým či punkovým

postojom, ktorý je ,proti všetkému‘, naj-mä však proti panujúcemu establish -mentu.“ (s. 670)

Ján Šimko sumarizuje v sloven-skej dráme po roku 1989 tri najdô-ležitejšie tendencie: „pokles produk-cie inscenácií slovenských drám,rozšírenie žánrovej pestrosti a napokonústup psychologickorealistickej meš-tianskej drámy.“ (s. 651)

Martin Ciel pripravil v rámci po-slednej časti kapitolu Dráma inaka o inom: fenomén kolektívnej autorskejdrámy a jej tendencie (Kolektívne im-provizácie Stoky a SkRATu) a ElenaKnopová ukončila obsahovú strán-ku obsiahlej publikácie štúdiouo súčasnom dramatikovi Viliamo-vi Klimáčkovi.

Knihu formálne a definitívneuzatvárajú životopisy autorov štú-dií, súpis knižných vydaní divadel-ných hier od roku 1900 do roku2010, súpis prvých uvedení hier pro-filových autorov, menný register, re-gister divadelných hier a inscenácií,obrazová dokumentácia a resumév anglickom, nemeckom a ruskomjazyku.

Publikácia Dejiny slovenskej drámyv 20. storočí je teatrologickým die-lom, ktoré získalo nejedno ocene-nie (Cena Literárneho fondu za ve-deckú a odbornú literatúru 2011,Cena ministra kultúry za rok 2012prof. Vladimírovi Štefkovi za výni-močný prínos v oblasti divadlaa tanca s prihliadnutím na zosta-venie publikácie Dejiny slovenskej drámy 20. storočia). Toto dielo je pod-robným, hodnotnými informácia-mi naplneným a odborným dôka-zom toho, že „národná dráma je vždytaká, aký je duchovný rozmer národa.“

STANISLAVA MATEJOVIČOVÁ

HĽADANIEPOMINUTEĽNÉHO...

ZUZANA BAKOŠOVÁ--HLAVENKOVÁ:Elixír smiechu. JozefKroner a Kronerovci. Bratislava: Divadelný ústav,2012

Pochopiť esenciu neopakovateľ-nej hercovej práce, zachytiť pominu -teľnosť okamihu naplneného prí-

432 n 2013

tomnosťou miznúcej a premieňajú-cej sa ľudskej identity je jednou z naj-špecifickejších aj najnáročnejšíchteoreticko-kritických činností. Kolek -tív autorov pod vedením profesor-ky Zuzany Bakošovej-Hlavenkovej sana túto náročnú úlohu podujal.

Obsahovo sa vedľa seba stretlo nie-koľko rôznorodých textov – štúdie,rozhovory, svedectvá, kalendáriá a sú-pisy umeleckej činnosti jednotlivýchtvorivých osobností, ktorých tvorbasa stala predmetom výskumu. Obsahknihy je systematicky rozvrhnutý dopiatich častí a ich bodom gravitácieje predovšetkým tvorba Jozefa Kro-nera, smutno-smiešneho klauna.K nemu sa napájajú súradnice živo-ta a tvorby – jeho manželky TerézieHurbanovej-Kronerovej, jeho dcéryZuzany Kronerovej a synovca JánaKronera. Ďalšou kapitolou knihy jejtvorcovia ponúkli aj fotografie z ci-vilného života Kronerovcov. Doku-mentujú chvíle všedne nevšednej kaž-dodennosti, svieti z nich radosťi smútok zo života, neľahkého bytias druhými a niekedy aj so sebou sa-mým.

Poslednou dôležitou časťou kni-hy sú súpisy umeleckej činnosti v di-vadle a filme jednotlivých predsta-viteľov tohto košatého hereckéhorodu. V druhom doplnenom vyda-ní pribudli ďalšie položky do ka-lendárií Zuzany Kronerovej a JánaKronera a taktiež zoznam inscená-cií a filmov, v ktorých v poslednomobdobí účinkovali.

Náročnej analytickej a syntetic-kej práci sa autori jednotlivých štú-dií venovali precízne. Treba pove-dať, že charakterizujú jednotlivévývinové a časové obdobia divadel-nej hereckej tvorby Jozefa Kroneradetailne. Nenásilne odkrývajú predčitateľom hercov vývoj; jeho začiat-ky, výslnia, poludnia, ale aj súmra-ky, či zenit jeho tvorby v činohre Slovenského národného divadlav Bratislave. Na začiatku nám zo-stavovateľka knihy ponúka nároč-nú kvintesenciu, kde odkrýva a ino-kedy náležitou metaforou približujevýnimočnosť hereckej tvorby Joze-fa Kronera. Zaradzuje jeho tvorbuv dvoch dôležitých kapitolách aj dokontextov európskeho, ba svetové-ho hereckého umenia.

Profesor Vladimír Štefko čitate-ľov vovádza do inscenačných víťaz-

stiev a prehier mladého herca v jehoprvom hereckom angažmáne v mar -tinskom divadle. Docentka Nadež-da Lindovská detailne analyzuje zá-zrak a tajomstvo zrodu výnimočnejKronerovej hereckej kreácie vitálne-ho starca Profesora Poležajeva, kto-rého hral ako mladý začínajúci herec.Docent Ján Jaborník v kontextocha súvislostiach komplexne odhaľujezložitú situáciu v činohre SND, ne-ľahké tvorivé peripetie Jozefa Kro-nera, ktorý rovnako ako aj iní hercibol závislý na tíme tvorcov, priamexistenčne najmä na režiséroch. Sozmyslom pre detailný fókus do pro-blematiky ukazuje Kronerovo ná-ročné hľadanie si svojho duchovnespriazneného tvorcu, ktorý by vovrchovatej miere ťažil z jeho mno-hotvárnej hereckej osobitosti. Gra-ciózne charakterizuje situáciu via-cerých hereckých vynikajúcichindividualít, ktoré rovnako ako Jo-zefa Kronera, napriek ich geniálnejtvorivej variabilite a výnimočnémutalentu, po čase upadli do umelec-ky smrtiaceho zaškatuľkovania.

V ďalších troch štúdiách nás ichautori Vladimír Mlčoušek, VáclavMacek a Gizela Miháliková in me-dias res vovádzajú na výslnia ich tri-nástych komnát, ktoré zväčša u násdiváci z ideologických dôvodov v ki-nách nevideli – filmové herectvo Jozefa Kronera v maďarských fil-moch. Autor ďalšej štúdie Roy Mit-telman odkrýva spleť symbolov vofilme Obchod na korze a precízneanalyzuje ich viacvrstevnatosť. Po-zoruhodne a analyticky výstižne do-tvára mozaiku neopakovateľnostiherca Jozefa Kronera Valér Mikula,keď pomenúva osobité majstrov -stvo rozprávača v hercových kni-hách. Nadovšetko sú fascinujúcechvíle, keď interaktívne šťastie – pra -meniace z bytia a kontaktu s ľuď-mi – každodenne nekaždodennéhoživota dokázal autor preniesť aj nasvojich čitateľov. Rozhlasový režisérVladimír Rusko vo svojej štúdii na-značuje, čím znelo hercovo slovov rozhlase zvučne a neopakovateľ-ne. Jozef Kroner v interpretácii slo-va vedel, čo hovorí a komu to ho-vorí. Z jeho rozhlasovej tvorby predeti zaznieva láska k človeku a ľud-skému údelu.

Po týchto štúdiách nasledujúspomienky viacerých tvorivých

osobností, s ktorými Jozef Kronerspolupracoval. Dotýkal sa svojichsvetiel i tieňov, zanovito zápasils vlastnou malichernosťou, ponú-kal esenciu fascinujúcej človečiny,ale aj múdrosť starcov, bol priate-ľom zvučiacim blízkosťou srdca.

Kronerove herecké životné peri-petie dokresľuje aj rozhovor s Vla-dimírom Štefkom, ktorý vznikolv roku 1983 pre Nové slovo.

Kalendárium herca v závere pr-vej kapitoly zviditeľňuje všetky dô-ležité medzníky Kronerovho osob-ného, ale najmä umeleckého života.

Druhá kapitola sa venuje herec-kej tvorbe manželky Jozefa Krone-ra Terézii Hurbanovej-Kronerovej.V úvodnej štúdii docent Ján Ja -borník systematicky a hĺbkovo odhaľuje hereckú špecifickosť a vý-nimočnosť herectva Hurbanovej--Kronerovej. Jej umeleckú cestu odzačiatkov v Slovenskom ľudovomdivadle v Nitre cez výslnia v mar-tinskom divadle až po predstavi-teľku vedľajších úloh a záskokovv činohre Slovenského národnéhodivadla v Bratislave. Po nej nasledujekalendárium herečky, ktoré rovna-ko ako všetky ostatné pripravila zo-stavovateľka publikácie. Venuje sanajpodstatnejším míľnikom životaa tvorby Terézie Hurbanovej-Kro-nerovej. Nástojčivo zdôrazňuje dô-ležité spojenia medzi jej hereckouprácou a tvorbou jej manžela Joze-fa Kronera. Intenzívne predostieratie vzájomné súvzťažností obochumeleckých osudov, ktoré odkazu-jú k názvu – k ústrednej téme kni-hy – k elixíru smiechu. Podobne akov prvej kapitole, aj tu je obrazovápríloha, ktorá dokumentuje vo fo-tografiách inscenácie, v ktorých Te-rézia Hurbanová-Kronerová hrala.

V ďalšej kapitole sa čitateľ oboz-namuje s tvorbou mladšej generá-cie klanu Krónerovcov; s hereckoutvorbou Zuzany Kronerovej. Profe-sorka Zuzana Bakošova-Hlavenko-vá v štúdii, detailne členenej na významovo naplnené celky, charak -terizuje začiatky Kronerovej he-rectva v trnavskom divadle, osudo-vé stretnutia s generáciou Divadlana korze v Štúdiu Novej scény, do-kumentuje a analyzuje krátku, nointenzívnu herečkinu peripetiu v či-nohre SND, po ktorej dozrieva najmä osobnostne a nachádza v po-

44 2 n 2013

kore vlastnú umeleckú cestu. Výni-močné kapitoly venuje Kronerovejhereckým kreáciám postáv žien- -matiek a ich rôznorodým inter-pretáciám, mnohoznačnosti a am-bivalentnosti, s akou hereckými vý-razovými prostriedkami stvárňujetieto neskutočne skutočné alfya omegy ľudského údelu. Za štú -diou sa nachádza bohatá obrazovápríloha z najvýznamnejších insce-nácií, v ktorých herečka účinko vala.

V ďalšej časti pôsobí osviežujú-co, filozofujúco aj ľudsky blízko ha-bilitačná prednáška Zuzany Kro-nerovej. Je fascinujúce, s akýmzmyslom pre mieru, s akou poko-rou, úžasom, ba až detským žasnu-tím odhaľuje neprenosné vlastnéherecké zásady, tajomstvá i zázrač-né stretnutia so zmyslom hereckejpráce. V podobnom duchu vyznie-va aj nasledujúci rozhovor editor-ky knihy so Zuzanou Kronerovou,kde herečka bytostne obhajuje svo-je večné hľadanie zmyslu nielenv hereckej práci, ale aj v pedagogic-kej činnosti hereckej tvorby. V ka-lendáriu opäť autorka – editorka na

časovej životnej ceste Zuzany Kro-nerovej „preosieva“ a sprístupňujeto najpodstatnejšie a usiluje sa točitateľovi aj náležite analyticky sprí-stupniť. Znovu nezabúda na sú -vzťažnosti s tvorbou jej otca.

Najmladšiemu hercovi z klanuKronerovcov Jánovi Kronerovi sa ve-nuje štvrtá kapitola knihy. Začínakrátkou úvodnou štúdiou Vladi -slavy Fekete, v ktorej autorka na nie-koľkých hereckých postavách ana-lyzuje základné znaky a výrazovéprostriedky jeho herectva. Po nej na-sleduje rozhovor zostavovateľkys hercom Jánom Kronerom. Otáz-ky sú „šité“ na telo, analyzujú, sme-rujú herca k podstate, nevtieravo honútia odkrývať zložité motivácie, ra-dosť z hry, či úzkosť z hľadania. Rov-nako aj túto časť dopĺňa obrazovápríloha a herecké kalendárium Já-na Kronera.

Predposledná časť knihy je obrazo -vo nasýtená. Predstavuje nám Krone -rovcov každodennosti, sviatočnosti,pri relaxe, pri práci, na rybačke – za-každým, keď človek žije naplno.

Knihu uzatvárajú súpisy ume-

leckých činností v divadle a filmejednotlivých členov umeleckéhoklanu Kronerovcov. V mnohom na-značujú, že niektoré biele miestav tvorbe Jozefa Kronera, Terézie Hur -banovej-Kronerovej, Zuzany Kro-nerovej a Jána Kronera čakajú na ve-deckú analýzu a charakteristiku.

Elixír smiechu – umelecká tvorbaa život Kronerovcov nám ponúkola ponúka nemálo zastavení na ces-te vnímania zmyslu. Slobodný člo-vek je vždy zviazaný s blížnym, niktosa nemôže zachrániť bez druhých,ani nepatrne nazrieť do vlastnéhovnútra. Subjektivita je predovšet-kým zodpovednosťou za druhých,zraniteľnosťou. Publikácia Elixírsmiechu nám v umeleckých osudochKronerovcov naznačuje zásadnú ne-ukončenosť nášho ľudského údelu,durové i mólové tóny ľudskej by-tosti, čaro chceného i nechceného,cestu hľadania človeka v krajine ži-vota, kde je najväčším šťastím nebyťsám a neprestať veriť v človeka.

MARTIN TIMKO

PIŠTA VANDAL:Prototyp Eva Bratislava: Limerick, 2012

Pod pseudonymom Pišta Vandalsa ukrýva básnik, prozaik pre detii dospelých, redaktor, hudobník, bý-valý vysokoškolský pedagóg litera -túry Štefan Chrappa (1979).

Vo svojom novom apokalyptic -kom románe Prototyp Eva, príznač-ne odetom v bojovej kombinácii červeno-čierneho obalu, prináša po-hľad na utopistickú, fiktívnu, nonapriek tomu celkom ľahko usku-točniteľnú Sodomu a Gomorudnešnej doby. Za drsnými cestamivojny, nerestných úkladov a rozko-ší, pekelnej moci, závisti, gumenej„eugeniky“ a iných foriem diabol-stva sa ukrýva iskierka vyššej Prav-dy, nádeje a viery v človeka. Avšaknebezpečenstvo „očistného“ ohňavisí vo vzduchu až do konca...

„Používať násilie a hrubú silu je ta-ké zastarané! Okrem toho, to nie je po-

trebné. Som Lokaj a jediné, čo viem, jeslúžiť. Vidím, že ste pánom situácie a napoli dominancie máte nado mnou pre-vahu. Preto sa pred vami skláňam a sompripravený vám slúžiť,“ uklonil sa Lo-kaj a stieral si krv, ktorá mu kvapkalaz nosa.

Sakrajevo je po vojne, no aj tak sa rú-ti do záhuby. Korporácia vykupuje ľu-dí a kŕmi nimi satanovo zviera, ktorémá na svet priviesť Zlo. Max Váha je vy-vrheľ. Odhalí tajomstvá, ktoré mali zo-stať skryté. Stvorenie novej Evy otrasieľudstvom a rozbije všetko, čo dovtedyfungovalo.

RÓBERT POSPIŠ:Sme to my? Bratislava: Limerick, 2012

Mladý básnik, textár, hudobník,džezový producent a novinár Ró-bert Pospiš (1986, Bratislava) pova -žuje poéziu za synonymum pravdy

a krásy. Vo svojej zbierke krátkychbásní Sme to my? sa zamýšľa nad roz-dielnosťou hlbokých právd a cen-ností a pominuteľnými „hodnota-mi“ povrchného sveta.

SLOBODA

Včera bola všetkým,dnes môže za všetko.

VYPLNIŤ

Uprostred ničohoje niečo menej ako nič.„To má čas,“hovoria tí, ktorí nestarnú.Zatiaľ.Prázdno sa nestratí,iba vyplní,vyplní niečím,čo prežije zajtrajšok.Uprostred ničohoje niečo menejako nič.

-SM-

452 n 2013

D O R E DA KC I E P R I Š L O

Že sa nad tým horší vraj verejná mienka?Nepôsobí na mňa už taká myšlienka.Také pletky si už nepripúšťam k srdcu,čo by mi hatili splniť túžbu vrúcu.Ja som predsa biskup tak uvedomelý,že viem, že víťazí bezohľadný, smelý.Moje srdce nezná výčitiek svedomia,zapadli hlboko v zónu podvedomia,odkiaľ ani vo snách sa mi nevynoria.Neplatí Freudova pre mňa teória.A srdce mi k tomu tak tukom obrastá,že neverím, že by prišla chvíľa raz tá,že z osobných činov by som musel účetskladať snáď pred niekým. Viem, že iba mlčaťdnes predo mnou musia moji neprajníci,bo ja som dnes prvý v Pánovej vinici.(Bohužiaľ bývaš ním aj v júrskej pivnici,tam, kde sa vínečko, zlatý mok koštuje,svedomie na tvrdo sa ním zakaľuje.)Len Julo Cibulka pred tebou nemlčal,bo mu v srdci oheň horlivosti blčal.A tým ohňom priamo do tváre ti šľahol,že si kňazskú vdovu Rátzovu okradolspolu aj s dekanom doktorom Michalkompred výmenou meny nehanebným machlom.Tesne pred výmenou peňazí, by malýpodiel za ne ostal jej, Nemkyni, vdove,a vám dala cirkev tisícky už nové.Darmo vás prosila a žiadala svoje.Pripravili ste ju o mužove znoje,o úspory jeho celého života,ktoré v sebe kryla jeho kníh hodnota.Brat Rátz zaopatriť mienil si manželku,pred smrťou poručil jej knižnicu veľkú,ktorú zhromažďoval po celý svoj život,jej ju poručil čo drahocenný klenot,aby ju predala a tak si v starobesebou zabezpečila chlieb, až on bude v hrobe.Keď sa udalosti kol výmeny zhlukli,švindľom ste peniaze jej z vrecka vyfúkli,nimi ste plnili vlastné peňaženky,veď to i tak boli groše ženy – Nemky.Keď pravdu povedal ti Julo Cibulka,bola to pre teba pritrpká pilulka,ktorú pýcha, závisť nevedela stráviť,preto si rozhodol Cibulku sa zbaviť.Vaše nekresťanské kritizoval mravy,

preto musel čím skôr brať sa z Bratislavy.Nebolo vám hanbou obohatiť seba,hoc okradnúť kňazskú vdovu bolo treba.Za peniaze vdovy pasiete si bruchá,stvrdzujete tak, že Kristovho ste Ducha,ktorý káže vdovy pozbaviť mamonu,by čakali len na posmrtnú odmenu.Na čo by bol vdove tak veľký kapitál?Takej vdove stačí aj obecný špitál.Veď naše zriadenie o vdovy sa stará,u nás starých ľudí bieda neumára.Teológom si zakázal Cibulku počúvať,keď nebolo možno hneď ho vysťahovať.Zistilo sa totiž, že rodinu čaká.Osveta rozhodla, že keď je vec taká,neúnosné by to bolo ho sťahovať,na tehotnú matku treba vždy ohľad brať.Nech to slúži ku cti súdruhovi Kmeťovi,ale tvrdo bude čakať biskupovi,ktorý by najradšej vysťahoval ho hneď,by na jeho hriechy nemal kto sliediť, bdieť.„Ktorý neposlúchne, nesmie viac študovaťna našej fakulte sväté pravdy Božie,ktoré sa najlepšie iba od nás dozvie.Proti tomuto sa nemožno odvolať!“Našli sa iba dva poslucháči smelí,čo hoc za vyhadzov Cibulku čuť chceli.Tí všetko značili, aby poslúžilii tým, čo v smelosti nie sú otužilí.Staručký profesor doktor Ján Jamnickývaroval ich: „Veď Vás vyhodí!“ On vždyckyradšej opatrne na všetko sa díval,a radšej sa vyhnul, keď sa prihnal príval.„Aj Vy, pán profesor?“ Ferko Ciesar rečie.„Nech ma i vyhodí, nech len neutečiemi to jasné slovo pravdy a čistoty,čo mám možnosť čuť v čas duchovnej pustoty.“Pre Ciesara v cirkvi luterskej niet fary.„Ciesar, to je sektár, moje dielo marí!Žiaden zbor obsadiť sa mu nepodarí!Miesto pravej viery má v hlave rozmary.“Ferko v inej cirkvi dáva svoje dary.V tej, čo menom sektár cirkev biľaguje.Kto verí dôsledne, ten sektárom sluje.„Nemôžeme v Písme všetko brať tak vážne.To by na tom svete bolo potom strašne.Opustiť pre Krista víno, ženy, hmotu,

46 2 n 2013

Pavol Škrinár

HLAS NEPOTLAČENÉHO SVEDOMIA II(Pokračovanie z 1. čísla 2012)

moc, slávu, to by sme tu mali len psotu.Boh nám predsa dáva ,tučné veci zeme‘,my Slovu Božiemu dobre rozumieme.O tom opustení to sa iba káže,ale to v živote nás predsa neviaže.To sú slová dobré iba do kostola.V živote však iná povinnosť nás volá.V Káne Galilejskej Kristus keď premenilsám vodu na víno, aj nám ho dať mienil.“Brat Julko Cibulka ako prorok smelýviac sa bojí Boha než žalárnej cely.Preto napravuje vždy na pravú mierupomýlenú hoc aj biskupovu vieru.Brat Julko Cibulka je tak Náthan prorok,s Dávidom Chabada však nevie držať krok.Kráľ Dávid pre pravdu netrestal Náthana,bo pravda, hoc trpká, mu bola vítaná.Pred pravdou proroka sklonil sa v pokání,pred celým národom v úprimnom vyznaníoľutoval on, kráľ, svoje mrzké činy,prosil Pána, aby odpustil mu viny,aby mu dal milosť, obnovil mu srdce,aby znova bolo cností plné, skvúce,oddané len Bohu, v zbožnosti vždy vrúce.Vy o pokání len iným viete kázať.Vám však svedomie už nič nemôže zmazať.Vy ste už imúnni proti všetkým hriechom,hoc je vaše srdce hriechov priam pelechom.Vy ste predsa veľké duchovné osoby,vám žiadny mrzký čin hanbu nespôsobí.Mravná špina vás už nemôže sa dotknúť.Nemôžete padnúť, hoc smiete sa potknúť.Viem, za to môžete na nás len zanevrieť,ba aj do žalára máte moc dať zavrieť.Veď takú moc mala Cirkev už v Kostnici,čo dala upáliť Husa na hranici.Koho dnes odsúdi luteránsky biskup,k spravodlivosti, ten nikde nemá prístup.Ten darmo otvára hocijaké kľučky:svoj údel môže niesť iba potichúčky,ako mu ho určil pán Biskup Chabada.On je drahej Cirkvi bezpečná ohrada.Kto sa Jeho vzácnou radou nepoučí,za osud takého pán biskup neručí.Ján dvadsiaty tretí, druhý, novodobý,odsúdil tie činy Cirkvi mrzkej zloby.Keď sa v Rímskej Cirkvi stal ten slávny zázrak,že sa v nej začína rozbíjať zloby mrak,a že je putnaný v nej mocibažný drak,v luteránskej Cirkvi musí byť naopak.Luteránska cirkev dlho bola čistá,prečo by nemohla teraz zrádzať Krista?Ako to robila Cirkev stredoveká.V dnešnom svete nemá miesta duša mäkká.O svedomí a cti dnes sa už len káže,vedúcich Cirkvi to v žití však neviaže.Preto máte všetci to svedomie kázaťo Kristovej láske v chráme, hoc ste zrádzaťhneď vedľa tú lásku mali tiež svedomie.

Nazdáte sa, že sa to snáď nik nedozvie?A čo by sa to i človek nedozvedel,ktorý vidí všetko, by o tom nevedel?Pripomenul som vám znova vašu vinu,hoc viem, morálku, než Dávid, máte inú.Dokiaľ chcete svoje mrzké činy skrývať?Ako pštros o svojej nevinnosti snívať?Tie hriechy, ktoré si človek sám prikrýva,pre ktoré svedomie sa v nás neozýva,ani tá svätá krv Kristova nezmýva.

„Nie na náboženstve, lež do Pionieraposielam si deti, preto neupieraim Strana študovať, na čo majú vôľu,by zveľaďovali tú dedičnú roľu,pravda, nie súkromnú, ale tú družstevnú,robotníkov a roľníkov jednotu prepevnú,ktorú nerozboria už plány západu.(Ona od počiatku sama je v rozpadu.Pospolu ju drží iba silná ruka,ktorá k poslušnosti aj žalárom núka.)Mňa núkať nebolo ani nie je treba,nech len mám biskupstvo, z neho mäsa, chleba,a sem-tam i toho vínka, slivovice,tečie mi do mojej biskupskej lahvice.O tom by vedeli hovoriť Šipice,a iné luteránske vďačné izbice,kde mi napĺňajú kufre, demižóny.Za to ja ich synkom dám biskupské bony:ktorá sa im páči, uvoľním im faru,aby tam môj farár usadil si Maru,aby si tam mohol dať dietky do školya poslušne plnil mi vládne úkoly.Keď som nastupoval ku biskupskej sláve,na címer Cirkvi som vpísal heslo pravé:Buduj Cirkev a vlasť, len tak posilníš mier!Kto chceš byť luterán, len tomuto vždy ver!Silnú Cirkev môžeme len vtedy správne budovať,keď budeme malé zbory v silné, veľké spojovať.Načo v takmer prázdnych chrámoch službyodbavovať?Keď však malé, slabé zbory vo veliké spojíme,štát od platu na farárov tak odbremeníme,a za to môžeme stavať jasle, školy,ihriská a plniť tak vládne úkoly.

Často mávam možnosť navštíviť cudzinua propagovať tam leninskú doktrínu.Pravda, nie tak priamo, lež pod rúškom mieru,pritom smiem spomenúť aj kresťanskú vierua kresťanskú vieru zapojiť do mieru,do teológie urobiť tak dieru,ktorú nezahace ni dekan Michalko,spolu s Dr. Gabrišom. No ja nie som chvalko.Ja sa nechválim sám, ale moje dielo,ono by ma veru vychváliť vedelo,keby ho vedeli luteráni chápať.Lenže ja si môžem aj ústa rozdriapať,moje reči moji vlastní ťažko chápu,

472 n 2013

hania ma a tupia a na mňa sa sápuako psi na zvera. Ja ich predsa chránim,aj keď nebezpečenstva sa pritom stránim.Veď musím byť v prvom rade opatrný,ako had, plaziaci sa v kamení, tŕní.Keby som si kožku v tom kamení zranil,kto by tak udatne drahú Cirkev bránil?Takého biskupa ťažko by ste našli,čo by ste za sedem morí, vrchov zašli.Luteráni, kedy si ma len uctíte?Či až potom, keď ma naveky stratíte?Až po mne ostane veliká medzera?(Väčšia, ako v počte zborov je už diera?)a veľký náhrobok uprostred cmitera?(Je to posledný chlap, ktorý sám sa vtieraza biskupa, hoc sám nemá tej hodnoty.No tej mu dodajú čestné doktoráty.Preto keď nastúpil na biskupský úrad,od Michalku žiadal hneď čestný doktorát.Kedysi osobnosť dodávala cenuúradu. Dnes tu máme však malú zmenu:keď kandidát nemá duchovnej hodnoty,dodá mu jej úrad, čestné doktoráty.)Ach, kedy bol prorok v svojej vlasti vzácny?Jeho život bol vždy tŕnistý a pracný.Vy neviete ani, čo mi to dá práce,dať pod tlač kalendár, kde sa už nevpracežiadne Božie slovo, bo papieru málo,a dnes v ňom musí byť, čo v ňom nebývalo.Ak chcete mať pravý Tranovský kalendár,zneste ho z povál spopod starých handár.Tam na tých povalách Tranovských všade dosť.Však vy iste viete, jak drahý je to skvost.V tom mojom vydaní je len list titulný,len preto je ešte vždy k srdcu prítulný.“Kto ho však otvorí, jeho stránky číta,hneď akýsi čudný pocit sa ho chytá,ako by to ani nebol ten tranovský,nebyť tam tej starej klamnej tituldosky.Tá titulná doska je nám vzácna taká,že veriacich aj na falošný med zláka.

Ešte veľké šťastie, že papieru málo,aby sa ho všetkým rodinám dostalo.Dosť je ho do zboru jednoho dva kusy,veď aj tak dobrého nám málo utrúsi.Ak je tam aj dačo takzvané kresťanské,cez to sa pretkáva to huncútstvo panské.To panské huncútstvo v ňom len dominuje,v nádeji, že časom celkom podmínujea celkom rozmetie to, čo je kresťanské.Lež darmo sa teší to huncútstvo panskéa márne sa klame to novopohanské.Kto verí, čo by sa napil priam aj jedu,nebude on z toho mať smrteľnú biedu.Hej, darmo sa teší a darmo sa klame,na Kristu Pánu si každá moc zub zláme.Vylámalo si ich aj rímske cisárstvo,aj to stredoveké falošné kresťanstvo.Pastiera Krista nik oklamať nemôže,čo by sa obliekol priam do ovčej kože.Hej, vy baránkovia zubatí, rohatí,pred Kristom Pánom raz budete nahatí.Bude z vás zvlečená tá barančia kožka,čo sa vlci chceli v nej honosiť troška.Vydávali sa za anjelov pokoja,pritom všade siali semeno rozbroja.Rozbroja do rodín i medzi národypod rúškom pokroku, mieru a slobody,semeno hriechu a pýchy, bezbožnosti,telesných žiadostí miesto svätých cností.Nezastavili sa ani pred nevinnýmidetskými srdcami, aj tie otravnýmihriešnymi žiadosťmi silou nakazujú,keď im v Krista Pána veriť zakazujú.Nech si zakazujú, učia svoju „vedu“,či nevidia ešte, že ich k skaze vedú?

(Druhá časť rovnomennej skladby, ktorá vyšla pred rokmi samizdatom. Pokračovanie v budúcom čísle.)

48 2 n 2013