Občianska verejnosť Slovenska – demokratická kulisa či sociálny aktér?

Doc. PhDr. Ján Stena, CSc.

Dovoľte mi úvodom môjho príspevku uviesť krátku reminiscenciu o počiatkoch skúmania problematiky občianskej spoločnosti v Sociologickom ústave SAV. Robím to preto, aby som naznačil situačný kontext, z ktorého vyrastá môj terajší záujem o výskumné spracovanie témy – verejnosť v podmienkach Slovenska.

Hneď v prvých mesiacoch systémovej zmeny roku 1990, keď v spoločnom Ústave filozofie a sociológie SAV získali sociológovia autonómiu, konštituoval sa pod mojím vedením výskumný kolektív, ktorý riešil výskumnú úlohu Formovanie občianskej spoločnosti na Slovensku v 90. rokoch s podporou Grantovej agentúry pre vedu1. Tomu predchádzali pamätné udalosti na zjazde Slovenskej sociologickej spoločnosti pri SAV v Martine pred vypuknutím novembrových udalostí v roku 1989, kde mi organizátori zverili úlohu moderovať sekciu zaoberajúcu sa práve témou občianskej spoločnosti. Na pôde ústavu bolo možné po troch rokoch úspešne dokončiť grantovú úlohu vďaka tomu, že členstvo v riešiteľskom kolektíve prijali skúsení výskumníci najmä R. Roško, L. Macháček, O. Plávková, M. Čambáliková, B. Búzik, J. Sopóci a Ľ. Turčan. Poznamenať treba, že v tom čase nebola dostupná relevantná zahraničná literatúra predmetu, nebol po ruke internet, ba moja generácia nezažila demokraciu. Pokúšali sme sa nadväzovať zahraničné kontakty, ale na nám blízkych pracoviskách ešte len pripravovali antológiu textov („Ani książę, ani kupiec – obywatel” red. Jerzy Szacki), ktorá sa objavila na trhu až v 1997 roku. Odvtedy už vyšlo veľa publikácií na tému občianska spoločnosť a postupne sa stala módnou témou, najmä pričinením politológov. Problém verejnosti, ktorý si vyžadoval hlbší analytický ponor, sa v posttotalitných krajinách dočkal skôr publicistického ako vedeckého spracovania. Ani v našom riešiteľskom kolektíve sa mu nepovodilo lepšie: mlčky sme „verejnosť“ a jej úlohu v rozvoji

1 Číslo projektu 2/999360/93

spoločnosti predpokladali, ale osobitne ako výskumný problém sme ju netematizovali.

V zhode so zameraním dnešnej konferencie sa najprv vyjadrím k tomu, ako sa udalosti v našej spoločnosti za posledné decénia podpísali na vývoji verejnosti a ako bola táto téma sociológiou reflektovaná.

Už na samom prahu (1990) systémovej transformácie Jürgen Habermas poukázal na nepripravenosť politicko-ekonomickej transformácie krajín strednej Európy, ktorú podstúpili bez akéhokoľvek myšlienkového projektu či predbežných teoretických prác. Sociológov takmer z celého sveta, ktorí sa zišli na pamätnom kongrese Maďarskej sociologickej spoločnosti, upozornil na to Claus Offe (1991) i za účasti niekoľkých členov nášho výskumného kolektívu. Táto systémová medzera realizovaného konceptu modernizácie nemohla ostať bez následkov na priebeh sociálnej zmeny v bývalom Československu a prejavila sa špeciálne i vo vzťahu k utváraniu občianskej verejnosti.

Vieme, že to neboli disidenti ani exilové kruhy, kto definitívne rozhodol o páde totalitného režimu. Bola to práve verejnosť a jej tlak v uliciach miest, ktorá využila priaznivú medzinárodnú situáciu, aby podlomila kolená totalitnej moci. Tým otvorila dvere rozsiahlym spoločenským zmenám. Paradoxne, na jednej strane boli v priebehu 90. rokov vytvorené základné predpoklady pre demokratický vývoj v podobe obnovenia názorovej a politickej plurality, slobody prejavu a zhromažďovania, i samosprávneho princípu. Na strane druhej, v praxi sa presadila modernizácia profilovaná hlavne na ekonomické parametre a politickoprávne otázky. Nastupujúce politické a ekonomické elity sa nikdy verejnosti nepýtali na zásadné otázky spoločenskej zmeny, na ich obsah alebo tempo. Radikálne ekonomické reformy svojím dopadom na životné podmienky zatlačili takto omráčenú verejnosť do pozície trpného adresáta mocenských opatrení, ideovo legitimovaných heslom „dobiehanie rozvinutého Západu“.

Samozrejme, svoju úlohu zohral aj vplyv normalizačných pomerov po auguste 1968, aké nám boli brachiálnou mocou vnútené zvonka. Vtedy utrpel mentálny potenciál občianstva: ako reakcia na exportovaný režim ľudia sa stali ľahostajnejšími, oslabila sa schopnosť myslieť v záujme väčších celkov, udomácnil sa postoj „nech sa starajú iní“ –píše František Novosád (2010: 85). Ekonomocentricky a politickoprávne chápaná modernizácia po zlome r. 1989 vôbec nezohľadnila vzniknutú sociokultúrnu situáciu a jej realizácia – výdatne

podporovaná zahraničím – ľuďom znovu pripomínala import režimu zvonka, aj keď túžili po zmene. Navyše nezvažovala vedľajšie nechcené dôsledky v sociálnej, ale najmä v kultúrnej a morálnej oblasti života spoločnosti. Nič sa nerobilo v prospech udržania životodarného tonusu verejnosti, skôr naopak. Každodenný život početných skupín obyvateľstva sa na niekoľko rokov fakticky stal zápasom o prežitie. V prudko sa meniacich inštitucionálnych podmienkach, ľudia ponechaní sami na seba, museli riešiť svoje existenčné problémy, zo dňa na deň sa adaptovať na trhové vzťahy pri hľadaní obživy. Potom niet divu, že veci spoločné a verejné boli vytláčané zo zorného poľa ich pozornosti a nedokázali sa vzoprieť excesom transformačného procesu v podobe divokej privatizácie, tunelovania podnikov, vzniku hladových dolín či zneužívania štátnej moci vládami V. Mečiara. Zároveň dochádzalo k rozdrobovaniu spoločenstva, aké postihuje aj vyspelé demokratické krajiny, nastúpila komercionalizácia médií, a tiež aj ich pričinením sa šíril egoistický individualizmus, propagovali sa spotrebiteľské vzory správania. Bez živého záujmu ľudí o spoločný osud, bez náležitého duchovného2 „prikrmovania“ verejnosť u nás sa nedokázala vo vleku kumulovaných spoločenských premien opätovne prebudiť. Procedurálne garantované práva a slobody, ktoré získala, predstavovali len demokratickú kulisu jej existencie, sporadicky využívanú politikmi, ako to bolo v prípade mobilizácie proti mečiarizmu.

Bolo by možné namietať, že práve počas 90. rokov nastal na Slovensku rozmach občianskych iniciatív. Mimovládne organizácie popri vládnom a podnikateľskom sektore vytvorili samostatný tzv. tretí sektor s vlastným riadiacim orgánom – Grémiom. Viaceré úspešné celonárodné kampane z tej doby ukázali významné možnosti mobilizácie občanov prostredníctvom tohto sektora, ale zároveň – ako to konštatoval primátor mesta Bratislava v príhovore k delegátom X. Stupavskej konferencie (1995) – tak trochu odhalili len „nárazovitú použiteľnosť“ tohto potenciálu a teda „neschopnosť trvalo mobilizovať a motivovať občanov“3. Keď sa objavilo prepojenie jeho predstaviteľov s vládnou mocou, ale tiež aj finančná závislosť niektorých združení od

2 Úlohu duchovnosti v spoločenstve pre rozvoj verejnosti osobitne zdôrazňuje A. Mokrejš, keď píše: Co je a co není směrodatné, závazné nebo aspoň přijatelné v rámci uznávaného úzu, není předem dáno a vyvstává teprve díky společnému soužití a zejména pak duchovnímu životu a duchovní práci příslušného společenství. (Mokrejš 2005: 12)

sponzoringu podnikateľských subjektov, postupne došlo k citeľnému poklesu záujmu o členstvo v mimovládnych organizáciách, ba aj o dobrovoľnú prácu ako takú. Na druhej strane netreba znižovať ich prínos. Niektorým z nich sa podarilo vynútiť od štátnej moci dôležité predpoklady pre oživenie verejného diskurzu. Ako príklad uvediem prijatie Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2001. Faktom zostáva, že snahy jednostranne zamerané na inštitucionalizáciu verejnej sféry – ako ukázala naša skúsenosť a široká diskusia v Poľsku4 i v Čechách5 – sa míňajú účinku, udržanie živého kontaktu s verejnosťou sa potom nedarí.

Nie je mojou úlohou analyzovať povahu transformačného procesu, tak ako sa odvíjal až do prijatia SR do Európskej únie. Namiesto toho sa pokúsim uvažovať o cestách a možnostiach sociologického skúmania problematiky „verejnosti“, nadväzujúc na pretrvávajúce konceptuálne problémy. Tie sa objavujú aj v pokusoch o vedecké spracovanie tejto témy, pričom ich nejednoznačnosť len málo zaostáva za hovorovým používaním výrazu „verejnosť“. Napríklad, základné dielo Jürgena Habermasa Strukturwandel der Öffentlichkeit pôvodne vydané r. 1962 vyšlo česky pod názvom Strukturální přeměna veřejnosti v roku 2000 a poľsky pod názvom Strukturalne przeobrażenia sfery publicznej až r. 2008. Akoby rozdiel medzi verejnosťou a verejnou sférou nejestvoval v žiadnom význame.

Nápadné je aj zjavné oneskorenie vydania prekladov. Sociológovia tak v Čechách, ako aj v Poľsku sa v čase transformácie viac zamerali na spracovanie témy revitalizácie občianskej spoločnosti. (Bělohradský – Musil – Novák 1997; Rakušanová 2005; Vajdová 2004; Műller 2003; Szacki 1997; Bokajło - Dziubka 2001; Michalski 1994; Wnuk-Lipiński 2005 atď.) Na Slovensku sa objavili len časopisecké štúdie rovnakého zamerania, s výnimkou knihy Róberta Roška Slovensko na prahu tisícročia (2000), kde jednu kapitolu venoval občianskej spoločnosti a jednu občianstvu. Problém „verejnosti“ bol v týchto prácach subsumovaný, bral sa ako nevyslovený myšlienkový predpoklad, oveľa

3 Pozri: Prejav primátora A. Ďurkovského počas otvorenia X. Stupavskej konferencie mimovládnych organizácií. Dostupné z: http://www.bratislava.sk/vismo/ dokumenty2.asp?id_org=700000&id=70966&p1=51337 4 Pozri: http://www.krytykapolityczna.pl/Teksty-poza-KP/Graff-Pulapka-spoleczen stwa-obywatelskiego/menu-id-34.html5 Pozri: http://obcan.ecn.cz/index.shtml?apc=fj--1-131138&f=136766

viac pozornosti sa venovalo inštitucionálnej tvárnosti občianskej spoločnosti, procedurálnym aspektom pôsobenia občianskych združení a spolkov alebo participácii občanov v organizovaných formách účasti vo veciach spoločného záujmu.

Aspekt spontánnych aktivít verejnosti a vysvetlenie jej spoločenskej povahy bol sociológmi dlho obchádzaný alebo zužovaný na výskum verenej mienky6. Iba v posledných rokoch, keď po uzavretí procesu transformácie stredoeurópskych krajín, sa pozornosť filozofov a sociológov obracia k téme „verejnosti“ a objavujú sa prvé knižné publikácie. Najprv to boli rôzne komentáre v príspevkoch z vedeckých konferencií ku konceptu verejnosti, ako ho rozpracoval J. Habermas, neskôr sa objavujú už samostatné knižné spracovania témy prevažne filozofmi7. Sociológovia sa len veľmi pomaly vyslobodzujú zo zaujatia verejnou mienkou, ktorá by sa mala považovať len za špecifickú odozvu8 verejnosti.

Súčasné pokusy o konceptualizáciu „verejnosti“ vychádzajú zo spomínaného diela J. Habermasa. V ňom na historickom materiáli rodiaceho sa kapitalizmu objasnil genézu a funkcie verejnosti, keď v kruhoch vzdelaného meštiactva z literárnych krúžkov, osvetových spoločností a redakcií sa vo veľkých mestách utvorilo diskurzívne podhubie. Literáti a intelektuáli v opozícii verejnej moci formulovali emancipačné ideály a otvorene kritizovali mocenské pomery, čo vyústilo do vynorenia sa najprv reprezentačnej formy verejnosti. Následné revolučné zvraty a sociálne hnutia, už po akceptovaní prvej generácie ľudských a občianskych práv, umožnili zrod novej verejnosti - občianskej. Jej pôvodnej podobe Habermas pripisuje autonómiu. Objavuje v nej šancu pre uplatnenie rozumu v podobe diskurzívneho hľadania racionálneho konsenzu prostredníctvom komunikácie v spoločnosti. Zároveň konštatuje, že s rozvojom masovej demokracie, keď do hry vstupujú menej vzdelaní občania, dochádza k diverzifikácii verejnosti, stoja vedľa seba i proti sebe odlišné verejnosti. Presadenie druhej generácie ľudských práv v prvej polovici 20. storočia je už

6 Praktický význam skúmania verejnej mienky je nepochybný, ale interpretatívna validita výsledkov býva problematická, lebo výskumníci často nepoznajú povahu samotnej verejnosti a jej premien. 7 Zborník textov Demokracie, veřejnost a občanská společnost (Hrubec 2004), Veřejnost: skutečnost – iluze – fikce (Mokrejš 2005). 8 „Veřejné mínění je postojový fenomén, zpravidla nemá akční potenciál.“ (Jungová 2004: 258)

sprevádzané rozpadom sociokultúrnej súdržnosti verejnosti. A nielen to, v živote sa napokon presadila kontrola verejnosti ekonomickou a politickou mocou, čo Habermas hodnotí ako refeudalizáciu spoločnosti. Verejnosť po nástupe komerčných masmédií, ktoré ju vlastne komodifikujú, stratila svoju výlučnosť a je odsunutá do úlohy obyčajného pozorovateľa legitimizujúceho rozdelenie moci.

Habermasov ideál komunikujúcej verejnosti, schopnej vytvárať spoločnú vôľu, nemusíme bezo zvyšku akceptovať. Ťažšie je však odmietnuť jeho kritiku súčasnej situácie verejnosti. Jeho dielo nás núti klásť si otázky, či je empiricky ešte možné, aby v konštelácii demokratických spoločností, kde dominuje presila záujmových skupín kapitálu a ich prerastanie s politickými stranami i so štátom, občianska verejnosť znova dokázala uplatňovať svoj vplyv na správu vecí verejných.

Pri uvažovaní o obnove integračného potenciálu verejnosti je dnes dôležité zohľadňovať sociálno-kultúrne podložie, ktoré určuje aktivity a zmýšľanie občanov. Mám tu na mysli socializáciou nadobudnuté skúsenosti, ich ašpirácie, sebainterpretáciu a motivačnú energiu. Radim Marada príkladne opisuje dva modely historického utvárania občianskeho étosu – na protestantskej etike v komunitách Novej Anglie a na sekulárnej pôde európskych miest (Marada 2000). Ide o fundament rozvoja aktivít verejnosti, ktorý je neprenosný. Po páde totality bolo možné v našich krajinách prevziať organizačné vzory a procedúry fungovania občianskej spoločnosti, ale étos sa musí vytvárať na domácej pôde. V tomto ohľade sa na to počas transformácie vlastne ani nemyslelo. Absentovala nielen iniciačná rola intelektuálnych elít vrátane umeleckých kruhov, ale ani sociológia svojím výskumným zameraním túto závažnú otázku nenastoľovala9. Našim občanom ostali iba návyky aktivizmu z totalitných čias, ku ktorým sa pridala skepsa z praktík novej moci a tiež pocit bezmocnosti. Potrebný súbor hodnôt, ideálov, vzorov správania a životných štýlov sa neutváral. Na Slovensku sa v určitých kruhoch pestoval skôr národný étos ako občiansky. Sotva niekto viedol ľudí k pociťovaniu zodpovednosti za zdokonaľovanie vlastného spoločenstva, dôvera k iným ľuďom - ako to naznačil aj výskum Európskych hodnôt 2008 – sa prepadla na najnižšiu úroveň. Verejnosť bola doposiaľ prevažne mobilizovaná len účelovo, najčastejšie pri presadzovaní agendy niektorého politického krídla.

9 Výnimkou bol Piotr Sztompka, ktorý v roku 1997 publikoval štúdiu Kulturowe imponderabilia szybkich zmian społecznych. (Sztompka 1997)

Systematický socializačný proces sa v školách ešte len rozbieha. Akýmsi prísľubom na zmenu je činnosť niektorých občianskych združení, ktoré medzi mladou generáciou oživujú vymenované atribúty občianskeho étosu. Možno je to z mojej strany nadsadené, ale naša spoločnosť sa z hľadiska utvárania občianskeho étosu dnes nachádza na počiatku.

V súčasnosti sa vynára viacero dôvodov zdôrazňujúcich aktuálnosť rozvíjania občianskej verejnosti: o prvom z nich už bola reč - posttotalitné krajiny musia „dobiehať“ Západ nielen ekonomicky a životnou úrovňou, ale aj v otázkach socializácie verejnosti. Aktivizáciu verejnosti stále viacej pozorujeme tam, ako na našej pôde. Monitoring, ktorý som vykonal, ukazuje, že v Poľsku a v Čechách prebieha častejšie a intenzívnejší diskurz, verejnosť sa častejšie ozýva ako na Slovensku, pritom dynamika a rozsah zmien boli u nás väčšie.

Druhým dôvodom – a tento problém máme rovnaký ako v krajinách západnej Európy, ale u nás sa len pomaly prediera do povedomia – je už 30 rokov diskutovaná kríza systému zastupiteľskej demokracie. Uspokojivo ju riešiť, napriek rôznym návrhom (napríklad návrat k antickej tradícii losovania občanov do správnych orgánov), zatiaľ nedokážeme10. A myslím, že riešenia sa sotva nájdu bez plného angažovania občianskej verejnosti.

Tretí dôvod rastúcej potreby rozvoja občianskej verejnosti vyvoláva hospodárska kríza pretrvávajúca od roku 2008. V dôsledku jej dopadu môže narastať tendencia posilňovania vodcovského princípu v demokratických štátoch na úkor demokracie. Také symptómy sa v niektorých krajinách Európskej únie už prejavili. Bude teda závisieť od sily občianskej verejnosti, či dokáže odporovať jej prerastaniu na diktát a čeliť slepej podpore lídra ľudovými masami.

Napokon posledný dôvod pre aktualizáciu témy občianskej verejnosti vidím v naliehavej potrebe sociologicky objasniť a empiricky opísať súčasný stav občianskej verejnosti, jej pohotovosti vykonávať kontrolu štátnej byrokracie a dôsledkov podnikateľských aktivít na životné prostredie, kultúru a sociálnu kohéziu spoločnosti. Získanými poznatkami treba saturovať nielen politickú, ale aj intelektuálnu elitu,

10 Podrobný prehľad podáva J. Pehe v diele Demokracie bez demokratů (2010). Píše: „...volby v moderních demokraciích zdegenerovaly do mechanismu, s jehož prostřednictvím se u moci udržují dominantní mocenské struktury, podporované nevolenými byrokraciemi, takže moderní západní státy lze přinejlepším popsat jako plutokratické oligarchie.“ (Tamže: 114)

široký vejár občianskych združení a spolkov vykonávajúcich osvetu. Je naliehavé poskytnúť sociologický obraz našej občianskej verejnosti všetkým médiám a školstvu. Nespomínam to náhodou, lebo sociológovia aj naďalej nedoceňujú skúmanie spontánnej povahy verejnosti a jej špecifík. Výnimkou boli len štúdie zamerané na výskum protestov (Marada 2003; Stena 1992: 249-266)11. Aj nedávno vydaná publikácia – za hranicami Poľska dobre známeho sociológa – s veľasľubným názvom Socjologia życia publicznego (Wnuk-Lipiński 2008), kĺže po povrchu organizačných foriem a procedúr.

Pokúsim sa na záver predstaviť vlastný návrh do diskusie o konceptuálnych problémoch verejnosti a verejnej sféry. Hľadajme taký obsah oboch pojmov, ktorý by nám umožnil „verejnosť“ chápať ako organickú súčasť „verejnej sféry“ spoločnosti. Väčšina autorov a prekladateľov oba termíny používa ako synonymá. Neberie ohľad na to, že Habermas v príspevku publikovanom o 30 rokov neskôr povedľa pojmu verejnosť vo význame sociálnej kolektivity vymedzuje „verejnú sféru“, ktorú definuje ako „všechny takové podmínky komunikace, za kterých může vznikat diskursivní vytváření mínění a vůle ve veřejnosti, tvořené občany státu“12. Uprednostnil by som radšej hovoriť o „sfére verejného diskurzu“, ktorá sa historicky utvorila, dnes je zabezpečená právnym štátom a podmienená kultúrnou tradíciou spoločenstva, ale aj faktickým stavom ekonomickej, politickej i občianskej slobody. V tomto zmysle je (verejná sféra) určitou infraštruktúrou, mentálnym priestorom, kde prebieha výmena názorov – ako uvádzajú Rendlová a Lebeda – ale aj zápas interpretácií o faktickom stave vecí. K tomu dodám, že sociologická deskripcia „sféry verejného diskurzu“ by priniesla oveľa hodnotnejšie a trvalejšie poznatky o mentalite verejnosti než rutinné prieskumy verejnej mienky.

Naproti tomu pojem „verejnosť“ v sociologickom inštrumentáriu vyjadruje vysoko flexibilnú sociálnu entitu, ktorú treba analyticky vnímať ako jednotu dvoch základných dialekticky previazaných určení. Vedomý si toho, že dialektické myslenie sa u nás už dve decéniá väčšinou nepraktizuje, vopred avizujem, že metóda výkladu si vyžaduje načrtnúť ich oddelene, jedno po druhom.

11 V Poľsku venovali pozornosť protestom najmä historici v súvislosti s robotníckym a študentským hnutím odporu. (Leszczyński 2006; Suleja 2006)12 Habermas, J., Further Reflections on the public Spere. In: Habermas and the Public Spere, edited by C. Calhoun, 421–461.: Cambridge: MIT Press, 1992, 446 (citujem z: Rendlová – Lebeda 2002: 11).

V prvom pojmovom určení verejnosť vystupuje ako kolektívne zdie-ľané referencie, k nej príslušníci spoločenstva spravidla vzťahujú svoje zámery (ako moje konanie prijmú ostatní?) a očakávajú pre seba uznanie. Je stále potenciálne prítomná pri našom rozhodovaní. V tomto pojmovom určení je verejnosť nositeľkou13 pripísaných významov veciam, aké sa v rámci spoločenstva ustálili, ním akceptovaných interpretácií udalostí a skupinových identít. O jej priazeň sa rôzne subjekty uchádzajú14 a od nej získavajú reputáciu15. V tomto prvom určení sa verejnosť prejavuje ako regulátor spolunažívania, keď v živom reálnom dianí sprítomňuje – jazykom klasickej sociológie vyjadrené – sociálnu a morálnu väzbu spoločenstva (obce, vrstvy, národa, spoločenstva štátov, civilizácie). Práve v tomto sociálno-kultúrnom a mravnom zmysle sa povaha verejnosti utvára v dlhodobom procese a je pre každé spoločenstvo autentická, teda neprenosná. Pravda, aj v tomto pojmovom určení verejnosť je sociálne štruktúrovaná.

Druhé pojmové určenie vystihuje verejnosť v podobe sociálnej subjektivity, keď v dôsledku kritického posudzovania diania v spoločenstve – prípadne ochrany či podpory určitého projektu či zámeru presadzovaného v jeho rámci – dochádza k spontánnemu sebautváraniu aktérov, diskusných fór, sociálnych sietí alebo aktivizácii už jestvujúcich občianskych združení16. Títo aktéri nie sú súčasťou decíznej sféry štátu ani decíznej sféry ekonomiky. Pôsobia na princípe dobrovoľnosti, sledujúc celospoločenské alebo skupinové záujmy. Preto sa verejnosť manifestuje v podobe rôznych aktérov, vznikajúcich a zanikajúcich podľa aktuálnych okolností v spoločenstve. Prirodzene, je to spojené so vzájomnou komunikáciou – ktorú tak zdôrazňoval J. Habermas – cielenou na vyriešenie nastoleného problému. Tá často

13 Verejnosť ich sprítomňuje, spoločenstvo si ich vytvára. 14 Veľký sociologický slovník (Praha 1996: 1382) uvádza decíznu sféru, politické strany, masmédiá, producentov a distribútorov spotrebného tovaru.15 Aj J. Habermas na rozdiel od Platonových „doxa“ a Heglovho „mienka“ – zodpovedajúcich zmyslu ako ho užíva bežný jazyk – zdôrazňuje čosi významnejšie. „Pro naši souvislost je však důležitější druhý význam opinion, totiž „reputation“, pověst, vážnost, to co člověk představuje v mínění druhých.“ (Habermas, 2000: 166) 16 J. Habermas píše, „Institucí veřejnosti je publikum“ v snahe zdôrazniť úlohu výmeny názorov a komunikácie. Aktér nemusí, ale i môže mať organizačnú formu. Uprednostňujem výraz aktér, aby vystúpili do popredia aspekty aktivity a spontánnosti založené v podstate verejnosti.

spája ľudí bez toho, aby sa osobne poznali (čo je typický znak sociálnych sietí na internete). Tieto aktivity za istých podmienok môžu prerásť aj do osobnej účasti na spoločných podujatiach namierených na vyvinutie tlaku na orgány moci (samosprávy, štátu, ekonomiky, politiky, médií) či spochybnenie ich legitimity. Prirodzene, reč je o aktéroch, ktorí rešpektujú zákony17. Verejnosť je sociálne diferencovaná, preto verejná mienka ako jej odozva máva pestrý a protirečivý obraz. Ale verejnosť nie je konečným sudcom ani garantom spravodlivosti. Jej aktivity sa nie vždy ukážu ako prospešné pre rozvoj spoločenstva. Napriek tomu je v demokratickom prostredí veľmi potrebná.

Verejnosť chápaná v jednote oboch načrtnutých určení nám poskytuje spoľahlivé a nešablónovité možnosti analýzy. Keď sledujeme konkrétny počin verejnosti – treba dodať, že vo vnútri každého sa premietajú obe vymedzenia a niekedy aj protirečivo – môžeme ho korektnejšie posúdiť len vtedy, ak pri analýze zohľadníme, že obe určenia nebývajú v spoločenstve vyvinuté v rovnakej miere. Uvediem triviálny príklad: z pohľadu prijímaných referencií násilie v rodinách už nie je považované za súkromnú vec, ale v rovine sociálnej subjektivity sa zatiaľ nesformovali aktéri, ktorí by boli senzitívni k potieraniu tohto javu. Pri analýze treba starostlivo pozerať, v akom štádiu vývoja je každé z týchto určení a brať na zreteľ, že zmeny prebiehajú v každej z nich. Pritom platí, že prvé z rozlíšených pojmových určení verejnosti sa mení a vyvíja v tesnej závislosti od situácie v spoločenstve, napr. pod vplyvom zmien životného štýlu, zanedbania duchovnosti, šírenia egoistického individualizmu. Naproti tomu verejnosť nazeraná z hľadiska sociálnej subjektivity závisí od stupňa vývoja demokratických pomerov v štáte. Samozrejme, tam kde niet občianskych práv, nemôže byť reč o občianskej verejnosti, len o živelných vzburách či aktivizácii istých skupín v ilegalite a exile. Ale ani demokracia nezaručuje, že nedôjde k manipulovaniu verejnosti médiami, ovplyvňovaniu volieb atď.

Rozlíšenie dvoch pojmových určení verejnosti má svoje opodstatnenie v dejinách sociologického myslenia. V pohľade prvého pojmového určenia – zdieľaných referencií – sa uplatňuje motív tzv. „racionality druhu“, ako to postrehol v diele Durkheima E. Gellner. (1999: 165) Tá vedie ľudí ku kooperácii a zachovaniu integrity

17 Všetko konanie, ktoré je v rozpore s platnými zákonmi, môžeme považovať za revoltu, puč, revolúciu, ktorú uskutočňuje nesúrodá masa obyvateľstva.

spoločenstva, ak chcú prežiť (na to slúži systém sociálnych regulatívov). V protiklade k tomu Gellner poukazuje na „inštrumentálnu racionalitu“ Maxa Webera, ktorá nesleduje zachovanie integrity spoločenstva, ale vedie nás k hľadaniu vhodných prostriedkov k jasne stanoveným cieľom. Bez takéhoto prechodu na racionalitu v užšom slova zmysle by nebol možný pokrok v poznávaní a pretváraní sveta. Weberovský motív sa uplatňuje pri druhom pojmovom určení verejnosti – sociálna subjektivita a dáva priestor pre individuálnu i skupinovú iniciatívu.

Každé z uvedených pojmových určení verejnosti otvára sociológom nové polia na empirické skúmanie. Prvý z nich otvára otázky ako napríklad, čo zo života spoločenstva je už prijaté ako verejné a nie súkromné, čo je tabuizované, čo si uchovala z minulosti kolektívna pamäť, aký obsah sa vkladá do spoločného záujmu, čo je hodné solidarity, alebo čomu už nehodno dôverovať, čo tolerovať a čo nie a podobne.

Druhé určenie verejnosti, t. j. utváranie aktérov otvára otázky ohľadne ich senzibility, ale aj to, aké sú ich dispozície pre komunikáciu a nasadenie v prípade odporu, aké skúsenosti motivujú, resp. limitujú ich praktickú účasť vo verejnom dianí. Na účinkovanie aktérov vplýva nielen racionalita, ale aj ich emotívnosť, vášne, bezmocnosť či zúfalstvo.

A je tu ešte niečo zásadné: sociológ sa môže, ale nemusí uspokojiť so široko rozšírením liberálnym poňatím verejnosti, keď je chápaná ako miesto Habermasovej deliberácie, kde sa ráta len s komunikatívnou racionalitou a jej účelom je dosiahnutie verejného konsenzu18. Sociológ môže prijať kritiku tejto teoretickej pozície a nazerať na verejnosť cez hľadisko stúpencov agonistického pluralizmu19, podľa ktorej hlavnou

18 Pre deliberáciu – verejnú rozpravu (diskurz) o dôležitých otázkach verejného života platí: po prvé, argumentačná forma výmeny informácií medzi účastníkmi demokratického procesu; po druhé, verejná, pre všetkých otvorená účasť v komu-nikatívnom procese; po tretie, absencia vonkajšieho alebo vnútorného donútenia ku komunikácii; po štvrté, princíp, že komunikácia je neobmedzená, alebo v prípade prerušenia môže byť kedykoľvek obnovená; po piate, princíp, že v diskusii sa vysvetlia všetky otázky zainteresovaných skupín.19 Reprezentuje ju Chantal Mouffe - profesorka politickej teórie v Centre pre štúdium demokracie na Westminsterskej univerzite. Je autorkou diel The Return of the Political, The Dimension of Radical Democracy, The Challenge of Carl Schmitt a The Democratic Paradox. V Poľsku vyšli tituly Paradoks demokracji (Wrocław 2005) a Polityczność. Przewodnik Krytyki Politycznej (Warszawa 2008).

črtou kolektívneho života je súperenie. Aktéri zosobňujúci verejnosť tým, že reagujú na problém spoločenstva, zároveň ustanovujú svoju (niekedy dočasnú) politickú identitu, dávajú na známosť svoje „my“, ktoré nevyhnutne predpokladá dajaké „oni“. Vôbec to nemusí znamenať, že vzťah medzi nimi je reláciou „priateľ – nepriateľ“, teda nemusí byť antagonistickým. Pokiaľ „oni“ priamo neohrozujú identitu aktéra „my“, nemusí k tomu dôjsť. Ale takú možnosť nemožno celkom vylúčiť a bežne sa to odohráva Ale to je už celkom nová kapitola výskumu verejnosti, ktorú dnes nechcem otvárať.

Literatúra

BĚLOHRADSKÝ, V. – MUSIL, J. – NOVÁK, J. (1997): Občanská společnost. Praha: Grada.

BOKAJŁO, W. – DZIUBKA, K. (2001): Społeczeństwo obywatelskie. Wydawnictwo Uniwersytetu Wrocławskiego

GELLNER, E. (1999): Rozum a kultura. Historická úloha racionality a racionality. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury.

GRAFF, A. (2010): Pułapka społeczeństwa obywatelskiego. Dostupné z: http://www.krytykapolityczna.pl/Teksty-poza-KP/Graff-Pulapka-spoleczenstwa-obywatelskiego/menu-id-34.html

HABERMAS, J. (2000): Strukturální přeměna veřejnosti, Zkoumání jedné kategorie občanské společnosti. Praha: Filosofie.

HRUBEC, M. (ed.) (2004): Demokracie, veřejnost a občanská společnost. Praha.

JUNGOVÁ, E. (2004): Vývoj českého veřejného mínění a jeho odraz v postojích vůči Evropě. In: Hrubec, M. (ed.): Demokracie, veřejnost a občanská společnost. Praha.

LESZCZYŃSKI, A. (2006): Anatomia protestu. Strajki robotnicze w Olsztynie, Sosnowcu i Żyrardowie, sierpień-listopad 1981. Warszawa: TRIO.

MARADA, R. (2000): Étos, záujmy, dispozice. In: Sociologický časopis XXXVI, 4.

MARADA, R. (2003): Kultura protestu a politizace každodennosti. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury.

Agonistický pohľad na sociálny svet uplatňoval aj Pierre Bourdieu. Pozri: Wacquant, L. (2002). Pierre Bourdieu. In: Biograf (27): 46 odst. Přistupne z: http:// biograf.institut.cz/clanky/clanek.pp?clanek=v2707

MICHALSKI, K. (red.) (1994): Europa i społeczeństwo obywatelskie. Rozmowy w Castel Gandolfo. Znak.

MOKREJŠ, A. (2005): Veřejnost: skutečnost – iluze – fikce. Praha.MOUFFE , Ch. (2008): Polityczność. Warszawa: Przewodnik Krytyki

Politycznej. MOUFFE, Ch. (2005): Paradoks demokracji. Wrocław: Wydawnictwo

naukoweMŰLLER, K. B. (2003): Češi a občanská společnost. Praha: Triton.NOVOSÁD, F. (2010): Útržky o Slovensku. Bratislava: Kaligram.OFFE, C. (1991): Capitalism with democratic design? Democratic Theory

facing the triple transition in East Central Europe. In: Paper pripared for the Congress of the Hungarian Sociological Association, Budapest.

PEHE, J. (2010): Demokracie bez demokratů. Praha: Prostor.RAKUŠANOVÁ, P. (2005): Civil Society and Participation in the Czech

Republic. Sociological Studies 5:05, Praha: Sociologický ústav AV CR. RENDLOVÁ, E. – LEBEDA, T. (2002): Výzkumy veřejného mínění –

teoretické souvislosti a praktická aplikace. SP 02:13, Praha: Sociologický ústav Akademie věd České republiky.

STENA, J. (1992): Anatómia protestu a jeho empirické typy. In: Sociológia 24, č. 4, 249-266.

STENA, J. a kol. (1992): Formovanie občianskej spoločnosti na Slovensku v 90. rokoch. Grantová agentúra pre vedu. Číslo projektu 2/999360/93.

SULEJA, W. (2006): Dolnośląski Marzec 68. Anatomia protestu. Warszawa: IPN.

SZACKI, J. (1997): Ani książę, ani kupiec – obywatel. Idea społeczeństwa obywatelskiego w myśli współczesnej. Wybór tekstów i wstęp, Warszawa: Znak.

SZTOMPKA, P. (1997): Kulturowe imponderabilia szybkich zmian społecznych. Zaufanie, lojalność, solidarność. In: Studia Socjologiczne nr. 4/1997.

VAJDOVÁ T. (2004): Česká občanská společnost. Praha: CERM.Veľký sociologický slovník. Praha 1996.WACQUANT, L. (2002). Pierre Bourdieu. In: Biograf (27): Dostupné z: http://www.biograf.org/clanky/members/clanek.php?clanek=v2707 WNUK-LIPIŃSKI, E. (2005): Socjologia życia publicznego. Warszawa: WNUK-LIPIŃSKI, E. (2008): Socjologia życia publicznego. Wydanie

drugie. Warszawa: Scholar, 358 s.

In: Desaťročia premien slovenskej spoločnosti. Sociologický ústav SAV, Bratislava 2011, s. 190 – 200.