Mladá slovenská poviedka 2019 zborník literárnych prác zo 16. ročníka

celoštátnej súťaže mladých autorov

Oravské kultúrne stredisko v Dolnom Kubíne október 2019

ISBN 978 – 80 – 89744 – 14 – 5

Slovo na úvod

V súčasnom svete mimoriadne rozkolísaných hodnôt je ťažké sa zorientovať najmä mladým dospievajúcim chlapcom a dievčatám a mladým ľuďom na prahu reálneho života. Vo verejnosti ich často niektorí označujú len za nezodpovedných, ktorí chodia s mobilmi v rukách a na ušiach so slúchadlami.

Našťastie sú medzi nimi aj tí, ktorým na displeji svieti zelená pre morálne a citové. Prostredníctvom napísaných príbehov sa usilujú reflektovať svet okolo seba, samozrejme svojimi očami. Nie každému sa to síce podarí na určitej kvalitatívnej úrovni, ale potrebné je poďakovať sa za každý vlastný tvorivý počin. Už aj preto sa žiada privítať na svet akýkoľvek takýto čin, v ktorom sa mladí ľudia usilujú „cez tunel tmy presvietiť aj ľudské hodnoty“, ako ich cítia...

Svoje pohľady neprezentujú ako spoločný generačný program. Každý autor sa tak síce „hrá“ na svojom, ale určitou reflexiou v podobe prozaického príbehu chce prispieť do mozaiky náhľadov/pohľadov na problémy tohto sveta. Vzhľadom na vek sú to najmä prvé lásky, medzigeneračné starosti i radosti, priateľské nedorozumenia, ale aj iné témy, ktoré pri pohľade na každodenný život trápi ich dušu.

Spoločným zjednocujúcim menovateľom je chuť každého vyjadriť sa, a to či už na základe osobnej skúsenosti alebo naštudovaných poznatkov pretavených cez „svoje oči“. Snúbi sa tu rozum s citom s cieľom podať výpoveď svojej duše o stave sveta (v ktorom sa pohybujú...) pretransformované do umeleckej podoby, resp. snahy čo najviac sa k tejto podobe priblížiť. Z uvedeného vyplýva, že autorov ani tak nezaujíma otázka tvorby (na základe štúdia rôznych poznatkov o písaní poviedky), ale predovšetkým ich zaujíma Človek – jeho život, v ktorého epicentre vládnu rôzne témy.

Aj v tomto ročníku tejto literárnej súťaže prišli texty na kvalitatívne rôznej úrovni, z ktorých odborná porota vybrala pre čitateľov príbehy uverejnené v tomto zborníku. V nich oproti iným vidieť smerovanie k výraznejšiemu tvorivému spracovaniu, z ktorého hovorí „reč srdca“.

Títo autori nesú svoju „kožu na trh“ − chcú čitateľovi vyplniť čas úprimnými spoveďami ich citlivej duše. Neštylizujú sa do kvázifilozofovania nad životom, ale skôr oslovujú snahou po komunikácii s čitateľom...

Aj keď autori predložených príbehov nedosiahli v našej mladej literatúre ešte vyššie ambície, ale aj tak si otvorili dvere k ďalšej umeleckej tvorivosti. Veď literárna súťaž Mladá slovenská poviedka už zrodila viacerých autorov, ktorí rámec tejto súťaže prekročili a aj z tejto ponuky je tendencia rovnaká... Napokon nie vždy je to dôležité. Skôr čitateľ môže oceniť ich prirodzenú a úprimnú snahu v prozaickej výpovedi hľadať a najmä odkrývať tri základné piliere umenia: PRAVDU, DOBRO a KRÁSU.

Július Lomenčík

Zoznam súťažiacich autorov 1. kategória: žiaci základných škôl a osemročných gymnázií Mariana Murínová, Dolný Kubín Rebeka Andrejčáková, Dolný Kubín Simona Smolková, Veličná-Revišné Tobias Bôry, Oravská Poruba Katarína Dúhová, Dolný Kubín Tomáš Jurík, Dolný Kubín Ema Diešková, Dolný Kubín Eva Lacková, Dolný Kubín Jakub Garaj, Dolný Kubín Mária Anastázia Filová, Kalameny Lucia Šutá, Myjava Ema Parižová, Trstená Soňa Dominová, Trstená Bianka Barnová, Košice Simona Gareková, Liesek Nina Habrunová, Lietavská Svinná Daša Brontvayová, Oravská Jasenica Emma Kollárová, Horná Kráľová Kristína Lencsésová, Horná Kráľová Karolína Holubeková, Horná Kráľová Marianna Ibrahimi, Topoľčany 2. kategória: študenti stredných škôl Adam Hvolka, Dolný Kubín Maroš Laštík, Oravská Poruba Tamara Kenderová, Ružomberok Benjamín Piták, Námestovo Eliška Karčová,Trstená Matúš Juriš, Nitra Veronika Šutá, Myjava Natália Páleníková, Vaďovce Klaudia Podmanická, Bratislava Mária Špačková, Bratislava Abigél Szocz, Šaľa Adam Martiška, Topoľčany Natália Václaviaková, Topoľčany Magdaléna Martišková, Topoľčany Andrej Bača, Nová Baňa Tatiana Piliarová, Žilina Lucia Herceková, Hlohovec Daniela Romanová, Čadca

Jarmila Sedliaková, Detva Tatiana Pavolková, Dolný Kubín Martin Tatay, Šurany Miriam Záhorcová, Dunajská Streda Miroslav Žiak, Dunajská Streda Barbara Faragóová, Dunajská Streda Kitty Bernáth, Dunajská Streda 3. kategória: študenti vysokých škôl a dospelí do 30 rokov Daniela Lysá, Ľubochňa Mária Nikelová, Nitra Katarína Želinská, Sabinov Miroslava Košťálová, Mojmírovce Mária Daneková, Čáry Karin Kopčová, Humenné Tomáš Kičina, Bratislava Sára Pišteková, Bratislava Kristián Lazarčík, Piešťany Daniela Luljaková, Lysá pod Makytou

Výsledková listina Mladá slovenská poviedka 2019

1. kategória: 1. miesto – Marianna Ibrahimi – Matilda 2. miesto – Bianka Barnová – Minulosť ukrytá v denníku 2. miesto – Mária Anastázia Filová - Prezentácia 3. miesto – Jakub Garaj – Lyžovačka Čestné uznanie: Tomáš Jurík – Cesty možností Ema Diešková – Závislosť na kráse Kristína Lencsésová – Babky - herečky 2. kategória: 1. miesto: Tatiana Piliarová – Čo chýba princeznám 2. miesto: Tamara Kenderová - Strach 3. miesto: Daniela Romanová – Pokoj a ... Ostatní Čestné uznanie: Andrej Bača – Spíme v Tvojej izbe Lucia Herceková - Striga Martin Tatay – Čarovná pastelka Maroš Laštík - Cestovateľ 3. kategória: 1. miesto: Tomáš Kičina – Posledný žijúci brontosaurus 2. miesto: Karin Kopčová – Mravce v škárach 3. miesto: Katarína Želinská – Rodinné hrobky Čestné uznanie: Mária Daneková – Klára Daniela Lysá - Kocky Práce posudzovala odborná porota v zložení: Predsedníčka poroty: prof. PhDr. Eva Kollárová, PhD. Členovia poroty: prof. PhDr. Etela Farkašová, CSc. doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD. Bc. Mária Janotíková

Marianna Ibrahimi Matilda

"Dobré ráno žiaci! Dúfam, že ste sa na dnes dobre pripravili. Mia rozdaj

testy a dúfam že ma nesklamete!" s týmito slovami vstúpila do triedy pani učiteľka Slováková.

Aj keď v tejto chvíli moje srdce viac túžilo po spánku ako po nejakej písomke, z posledných síl som vstala a rozdala tie nezmyselné hárky papiera. Naša učiteľka sa musí veľmi nudiť. Keby nám nedávala toľko písomiek, nemusela by toľko času tráviť nad ich opravou. Iste by vtedy bola spokojnejšia a nie stále zamračená a nepríjemná. Mohla by ísť do škôlky uspávať deti, lebo keď začne rozprávať, tak sa chce všetkým spať. Nielen tým, ktorí sú ako ja a celé noci o niečom rozmýšľajú. Napríklad túto noc som rozmýšľala o Matilde.

PÍSOMKA "Táto písomka je ťažšia ako ťažká. Ale ja to zvládnem. Hlavne kvôli

Matilde." povzbudzujem sa a motivujem, aby som toto ťažké ráno zvládla. V tom niečo zašuchoce. Vidím problém! Z mojej tašky pomalými plazivými pohybmi vylieza malé chlpaté klbko - moja malá čivava Matilda. Toto mi nemala spraviť! Mala potichu sedieť celé vyučovanie v taške. Naťahujem nohu a snažím sa ju prisunúť k taške skôr, ako si to niekto všimne. Ale moja malá chlpatá guľka ju smelo preskočí a obdarí ma víťazným a provokatívnym pohľadom. Mne nezostáva nič iné, iba dúfať, že sa rýchlo vráti naspäť.

Zastavila o dve lavice ďalej. Pri Klaudiusovi. Je to najhorší chalan z celej triedy a vodca chlapčenskej časti. Správanie primerané veku turbulentnej puberty sa mu podpísalo aj na tvári. Svojou bohatou slovnou zásobou by mohol vydať slovník najpoužívanejších slov v triede. Toľko špeciálnych slov pri ktorých sa všetci tvárime, že ich nepoznáme, má odvahu vysloviť iba on. Iste nejaké špeciálne slovíčko podaruje aj pani učiteľke Slovákovej do tohto testu. Je zaujímavé ju sledovať keď opravuje Klaudiusovu písomku. Vtedy vyzerá ako Frankenstein po zasiahnutí elektrickým prúdom. Klaudius sa snaží byť k dievčatám milý. Aj keď vyzerá komicky. Dnes si asi obliekol tričko mladšieho brata, ktoré našiel v kope špinavej bielizne. Rifle má "moderné" nad členky. Od rána na nich síce pár dier pribudlo, ale ako vraví, čím viac dier, tým modernejšie. Z tenisiek vo veľkosti detských lyží vytŕča veľký jazyk, ktorý olizuje zem. A ten sa zapáčil mojej Matilde. Začala ho ovoniavať. Moje srdce sa vtedy išlo zblázniť. Dúfam, že ju Klaudius neodhalí. Nechcem si predstaviť čo by potom nasledovalo. Klaudius sa ale pri písaní zákerne usmieval. Iste zrovna obdaroval písomku nejakým vybraným školským slovíčkom. Ale Matilda sa otočila a vycikala Klaudiusovi na jazyk topánky. Hrdo sa postavila a schovala za Ivaninu tašku. V takýchto podmienkach mám písať test?

"Mia! Kam to pozeráš? Pozeraj na test! Neopisuj!" Vtedy som sa spamätala že musím aj písať test. Sama som bola prekvapená

svojou rýchlosťou. Musím rýchlo dopísať a pomôcť Matilde vrátiť sa do tašky. Ale ešte neviem ako. Znova ma vyrušil šuchot. Nenápadne sa obzriem a vidím ako Matilda drží v papuľke šnúrku z Ivaninej tenisky a omotáva jej ju okolo stoličky. Ona je tak úžasná! Ivana keď vstane, tak určite preletí až na susedovu lavicu. Presne tak, ako keď ona odťahuje spolužiakom stoličky. Tá Matilda je geniálna. Tentokrát sa schovala za Etelinu tašku. Akoby tušila že ju môžu odhaliť.

"Ha-ha-hapčí! Pani učiteľka prepáčte, ale môžem si ísť do šatne pre vreckovky? Neviem čo sa stalo, ale cítim sa úplne rovnako, ako keď cítim psa. Viete, mám alergiu na psov."

"Jasné, ale nechaj otvorené dvere, lebo tu máte nejaký zvláštny vzduch." "A ja som asi vylial vodu, môžem to utrieť?" všimol si mláčku Klaudius. "Po písomke! Máš si dávať pozor!" odpovedala prísne pani učiteľka

Slováková. Matilda sa schovala za najväčšiu tašku v triede - za Lenkinu. Ale akosi sa jej

zapáčilo malé plyšové srdiečko zavesené na taške. Papuľkou ho šikovne odtrhla a doniesla mi ho. Položila vedľa tašky, ešte raz pozrela prísnym psím pohľadom a rozbehla sa k dverám, ktoré nechala Etela otvorené. Presne na prah triedy sa vykakala a odišla na chodbu. Nikto si ju nevšimol. Ani neviem ako rýchlo som dopísala písomku, aby som mohla ísť za ňou.

" Fuj! Čo to tu smrdí?" zapchávala si nos Zora. " Aha! " ukázala Lenka na prah triedy. " Ha! Etela nešla po vreckovky! Ale jej z gatí vybehlo!" začal sa smiať

Klaudius. KONIEC TESTU Rýchlo som podpísala test a prudkým výskokom som ho chcela odovzdať

pani učiteľke Slovákovej. Vtom sa mi zvrtla noha a spadla som. Prebral ma až zvonček, ktorý oznamoval koniec hodiny.

"Odovzdávať testy žiaci! Času ste mali dosť!" striaslo ma. Pozerám Klaudiusovi na nohy, ale dnes sa výnimočne prezul. Ivana mala na nohách cvičky a Lenka srdce na taške. Dvere boli zatvorené a na prahu ani stopa po Matildinom voňavom darčeku. V strese pozriem na test a je celý vyplnený. Z myšlienok ma vyruší až zvuk mobilu z mojej zatvorenej tašky. Tvárim sa, že si pripravujem učebnice na ďaľšiu hodinu. Pritom nenápadne pozriem na správu:

Mama: Dúfam, že si test zo slovenčiny napísala dobre. Práve sa ti narodila čivavka Matilda.

Bianka Barnová Minulosť ukrytá v denníku

„Hugo, prosím ťa, pomôž otcovi vybrať tie tašky z kufra,“ požiadala ma mama, hneď ako kolesá nášho auta zavadili o štrk na príjazdovej ceste pred domom môjho starého otca. Alebo teda pred bývalý dom môjho starého otca. Teraz v ňom už nebýval on, ani nikto iný. Môj starý otec zomrel. Pred týždňom ešte žil. Cez víkend som bol s ním, tak ako zvyčajne, tu v jeho dome blízko pri lese. Opäť, tak ako sme to zvykli robiť stále, keď bolo vonku pekne, sme vyrazili do lesa. V nedeľu večer som sa vrátil domov a v pondelok poobede po mňa do školy prišla mama so slzami v očiach. Pýtal som sa jej, čo sa stalo, no ona mi nechcela nič prezradiť, až kým sme neprišli domov. Vtedy sa so mnou o tom snažila porozprávať. „Dedko tu už s nami nie je.“ Po tejto informácii som plačúci utiekol do svojej izby. On bol môj najlepší kamarát. S ním som sa mohol rozprávať o všetkom, stále mi vedel dobre poradiť. Naučil ma milovať prírodu a turistiku, zvieratá, zbierali sme spolu huby, chodili sme na ryby. Bolo to super. On bol super. A teraz... Je mŕtvy.

,,Hugo,” vytrhla ma z myšlienok mama. „Choď pomôcť otcovi.“ Pozrel som na ňu a bez slova som vystúpil z auta. Z kufra som si vybral cestovný batoh a ešte nejaké tašky, ktoré moje chudé ruky dokázali uniesť. Vykročil som k domu. Pri pohľade na dedkovu zelenú záhradu, na ktorej sme sa spolu hrávali, mi bolo do plaču. Nechápem, ako mi má toto pomôcť. Keď ma rodičia videli, ako som tri dni vkuse, po tom, ako som sa dozvedel, čo sa stalo, preplakal v posteli, rozhodli sa kontaktovať ich známu detskú psychologičku. Tá im poradila priviezť ma do prázdneho dedkovho domu. Víkend strávim s nimi, aby som sa naučil, že aj keď dedko zomrel, to neznamená, že nemám už nikoho, kto na mňa myslí, s kým si rozumiem a s kým je zábava. Pretože rodičia tu sú pre mňa vraj stále a bla bla bla... Aspoň takto som to pochopil.

Taktiež budeme upratovať dedkov dom a nepotrebné veci. Rodičia to síce nepovedali, aspoň nie predo mnou, ale mám pocit, že ho chcú predať. Úprimne, neviem, čo si o tom mám myslieť. No myšlienka na to, ako v dedkovom dome býva niekto iný než on, sa mi vôbec nepáči.

Podišiel som k dverám domu, ktoré otec nechal otvorené a vkročil som dnu. Ovanula ma silná vôňa klinčekov a mäty. Vôňa dedka. Toto už nedám, to je už na mňa priveľa. Veci som z rúk zhodil na zem a začal som utekať do mojej tajnej skrýše, ktorú sme si s dedkom vytvorili na povale. ,,Hugo, kam utekáš? Vráť sa! Hugo!” počul som za sebou otca. No ignoroval som ho. Rýchlo som potreboval byť sám. Vyliezol som po rebríku, ktorý viedol na povalu, otvoril som malé dvierka ukryté v strope a rýchlo som ich za sebou zatvoril. Na pôde bolo šero, no bola tam lampička, ktorú som zapol a tá celú miestnosť presvietila. S dedkom sme tam mali uložené dve staršie kreslá a jeden malý stolík. Do jedného z nich som sa šupol a snažil som sa to všetko rozdýchať

nerozplakať sa. Stačila by jedna slza a ja by som svoj plač nedokázal ľahko utíšiť.

Nechápem, ako mohol mať dedko rakovinu mozgu. Bol síce dosť starý, mal cez osemdesiat, ale bol stále plný energie a chuti do života. To je také nefér. Nedokázal som to v sebe naďalej držať. Rozvzlykal som sa. Bol som nahnevaný. Mal som chuť niečo rozmlátiť. Vstal som z kresla a začal som sa rozhliadať okolo seba. Pohľad mi spočinul na kope kartónových škatúľ. Vykročil som k nim. Pristúpil som k jednej z nich a z celej sily som do nej kopol. Prevrátila sa na zem a celý jej obsah z nej vypadol. Zvedavosť ma donútila ísť sa pozrieť na zoznam vecí, ktoré v sebe škatuľa skrývala. Boli tam nejaké zničené košele, doskové hry a... denník. Starý zaprášený denník. Naklonil som sa poň. Poťažkal som si ho v ruke. Bol čierny, kožený a mal na sebe pripevnený obal na pero. Vrátil som sa späť ku kreslu a sadol som si doň. Hnev ma už našťastie prešiel. Teraz som bol len zvedavý. Zvedavý, čo v sebe denník ukrýval. Otvoril som ho. Stránky boli zažltnuté a písané doň bolo ceruzkou. Niektoré slová už boli vyšúchané, takže sa nedali prečítať. Na prednej strane stálo:

Rudolfovi k jeho dvadsiatym narodeninám. Aby na žiadny výnimočný okamih nezabudol. Karol 3. 7. 1939.

Počkať! Môj dedko sa volal Rudolf. Takže toto bol jeho denník? Teraz je rok 2000, aký starý potom musí byť? Vyrátal som si to v hlave. Šesťdesiatjeden rokov! Páni! Ten diár si toho teda musel prežiť. Obrátil som stránku. Tentokrát použil iný typ písma a zdobil zvyšok celého denníka. Takže to bolo zrejme dedkovo písmo a on si tu vážne písal. Začal som v ňom listovať a pomaly som sa začítaval do jeho zápiskov.

10. 7. 1939 Dnes je krásny letný deň. Škoda len, že je ťažké si ho užiť naplno, keď vo svete

panuje také napätie. Každý cíti, že čochvíľa vypukne vojna. Slovenská republika je na tom oproti Nemecku dobre, no nedá sa povedať, že je to veľká sláva. Možno pôjdem na vojnu, bojovať za vlasť. Potom budem musieť opustiť Patríciu a celý svoj domov. Priateľov, rodinu. Bojím sa toho, no kvôli mojej Paťke musím ostávať silný, inak by sa z toho nešťastia a strachu, ktorý teraz postihuje svet, zbláznila.

Čože? Dedko žil počas druhej svetovej vojny?! Áno, vedel som, že je starý, ale až taký? Nad tým som sa nikdy nezamýšľal. Celého ma odrazu pochytila zvedavosť a napätie z toho, čo všetko si dedko prežil. A Patrícia! Veď to bola moja babka. To sa poznali už takí mladí? Čítal som ďalej. Moja netrpezlivosť mi nedala, a tak som stránky preskakoval.

5. 8. 1939 Práve mi môj kamarát Dávid napísal list. So ženou a jeho dvoma malými synmi sa

pred rokom a pol presťahovali do Drážďan. V liste priam plakal. Ľutoval svoj čin. Podľa jeho slov je to v Nemecku pre židov hrozné a nevie si predstaviť, čo tam bude o mesiac, dva, pol roka... Dávid a celá jeho rodina sú židia. V liste ma prosil, či by nemohli, ešte teraz, pokiaľ sa to ako-tak dá, prísť bývať na nejakú dobu k nám na Slovensko. Pýtal sa ma na situáciu, či je podľa mňa lepšia ako tam. Že vraj počul

od známych, že áno. Musím to ešte prebrať s Patríciou, no hádam im len nejako pomôžeme. Dávid totiž nemá nijakú inú rodinu a priateľov ani na Slovensku, ani inde v blízkosti. Je to dobrý človek. Nájdem nejaký spôsob, ako im pomôcť. Aj keď teraz to nie je pre ľudí, a nie to ešte pre židov, bezpečné nikde.

Páni! Čo je asi teraz s Dávidom a jeho rodinou? Žijú ešte jeho deti? Čo on? A jeho žena? Dúfam, že im dedko pomohol. Ďalej je niekoľko stránok prázdnych a až po nich sa nachádza ďalší dedkov zápis.

2. 9. 1939 Je to oficiálne. Včera skoro ráno započala druhá svetová vojna. Dávid s rodinou k

nám nestihli bezpečne pricestovať. Hitler sa zmocnil Nemecka a všetci ho slepo nasledujú. Celé sa to začalo, keď 31. augusta prepadli Nemci v prestrojení za poľských vojakov retranslačnú stanicu v Gliwiciach. Tým to celé začalo. Všetci sa bojíme.. Toho, čo bude nasledovať.

Nie! To nie je možné! Takže Dávid a jeho rodina umrú? Čo ak už zomreli? 5. 9. 1939 Dnes mi prišiel od Dávida list. Písal, že sú už na ceste a že zatiaľ, vďaka dobrým

ľuďom, ktorí im pomohli, vyzerá všetko dobre. Požiadal ma, aby som mu zabezpečil úkryt, niekde, kde budú môcť prebývať, pokiaľ sa nepostavia na vlastné nohy. Môj najlepší kamarát z dediny, Ján Urda, má malú chatku v blízkom lese. Tam zatiaľ budú môcť bývať. Budeme im tam nosiť jedlo a vodu, nejaké oblečenie, čo budú potrebovať. Podľa Dávidovho listu by mali prísť napozajtra. Pevne verím, že sa im to podarí.

Uf! Ešteže tak. Ale čo, Ján Urda?! Veď s dedkom sme s ním zvykli chodiť na huby. Aj na návštevu sme k nemu niekedy zašli. Má doma psa Brula, s ním som sa tam hrával, zatiaľ čo on sa s dedkom zhováral. Takže aj ujo Urda v tomto príbehu minulosti zohráva rolu? Zaujímavé! Stále som si myslel, že starí ľudia toho veľa neprežili, väčšinou som mal pocit, že boli starí stále. No teraz si začínam uvedomovať, že aj oni boli kedysi mladí. A mali svoju minulosť.

10. 9. 1939 Dávid s rodinou k nám dorazili predvčerom večer. Boli celí ufúľaní, no živí a viac-

menej zdraví. Akurát Dávidov dvojročný syn je nachladený, no chválabohu nič horšie. Ubytovali sme ich do chatky. Majú tam dostatok dreva, ak by im bola v noci zima, no našťastie sú tieto dni teplé vďaka babiemu letu. Do dediny dorazili nové správy ohľadom vojny. Na Poľsko nezaútočili iba Nemci, ale pridali sa k nim aj Slováci pomocou armádnej skupiny ,,Bernolák”. Nie sme mocná krajina, neviem, o čo sa pokúšame, ale nepáči sa mi to.

Super! Takže Dávid aj jeho rodina sú v poriadku! Potom tu niekoľko stránok chýba a ďalej je zápis zo dňa 2. 10. 1939.

Dávida aj jeho rodinu chytili! Vojaci v dedine robili kontrolu. Hľadali židov. Akurát som po nich išiel do chatky. Bol som vnútri, zberali sme sa na odchod. Chcel som ich ukryť v senníku v Jánovej stodole, keď dovnútra vtrhli vojaci. Všetkých ich schytili do svojich špinavých rúk, no ja som stihol utiecť. Prídu si po mňa. Čochvíľa sú tu. Zapamätali si moju tvár. Strieľali po mne a jeden z nich ma začal naháňať. Bol som rýchlejší. Keď som prišiel do domu, oznámil som to Patrícii a rozlúčil som sa s ňou najlepšie, ako som len vedel. Vzal som do rúk denník a rýchlo som si to chcel

zaznamenať. Všetko, čo sa deje. Aby sa táto minulosť niekde zapísala a nezabudlo sa na ňu. Na tento deň. Možno môj posledný na slobode. Som odhodlaný všetku vinu hodiť na seba. Že to ja som ich ukryl, to ja za všetko môžem. Aby nebodaj neublížili ešte niekomu inému. Sú tu. Vtrhli dovnútra. Patrícia začala plakať. Musím ísť, tento denník musím rýchlo schovať.

Potom bolo písmo rozmazané a zle čitateľné. Zrejme sa dedko ponáhľal, keď to písal. No podarilo sa mi to rozlúštiť. Bolo tam napísané: ,,Hádam raz niekto objaví túto minulosť ukrytú v denníku a dozvie sa, ako tento príbeh, ktorý sa mi snáď podarí dopísať, skončí.“

Nemohli ich predsa chytiť! Veď dedko o tom nikdy nehovoril. Možno to bolo príliš kruté pre takého chlapca, ako som ja, pomyslel som si. Nechcel ma tým zaťažovať. Lenže ja sa túžim dozvedieť, ako to dopadlo s Dávidom, jeho rodinou, ako to bolo s dedkom, keď ho chytili a s babkou Patríciou, ktorá, bohužiaľ, zomrela niekoľko rokov pred dedkom. V denníku už totižto žiadne zapísané stránky neboli. Niektoré boli povytrhávané, iné prázdne. Potom mi svitlo. Ján Urda. Dedkov sused a kamarát z dediny. On určite vie, čo sa potom stalo! Veď boli s dedkom najlepší kamaráti!

,,Hugo? Hugo, si tam hore?“ volala na mňa mama spopod povaly. ,,Áno, mami, tu som!“ oznámil som. Počul som, ako sa šplhala po rebríku. Potom z malých dvierok vykukli mamine svetlé vlasy. Keď si ma všimla, ako sedím rozvalený na kresle, v jej tvári sa zračila úľava. Predtým než ku mne stihla podísť, som denník ukryl do priehlbinky pod kreslom. Aby sa zbytočne nevypytovala. Ak budem chcieť, sám sa jej na to opýtam. Bola dedkovým jediným dieťaťom, avšak o svojich zážitkoch nepovedal ani mne, a to som chlapec a jeho jediné vnúča. Takže si nie som istý, či o niečom tuší. „Si v poriadku?“ robila si starosti. ,,Už je to lepšie,“ bola to pravda.

Po tom, čo som si prečítal, mi bolo lepšie. Zistil som, že dedkova smrť nie je koncom sveta. Každý raz zomrie a na to, že žil počas druhej svetovej vojny, v ktorej prichádzalo o život veľa nevinných ľudí, si myslím, že sa dedko dožil vysokého veku a mal by som byť rád za možnosť ho vôbec poznať. A navyše mi pridelil úlohu. Musím zistiť, ako pokračoval príbeh, ktorý začal písať. ,,Dedko žil počas druhej svetovej vojny, však?“ položil som mame otázku. ,,Áno, ale nikdy o tom nehovoril. Vieš, babka často vravievala, že dedka vojna zmenila. Hovorila, ako ho jedného dňa odvliekli preč vojaci. Nebol doma niekoľko rokov, vlastne takmer celú vojnu bol niekde väznený alebo bojoval a potom, keď sa vrátil, už to nebol ten istý človek. Nikomu o ničom nehovoril. Vraj si len stále písal do zápisníkov, ktoré vďaka jeho paranoji, ktorá pochádzala zo zážitkov z vojny, schovával rôzne po dome, po lese, v okolí, aby ich nikto nenašiel. Tam vraj spomínal na časy strávené vo vojne. Ale nikdy nikomu nič nehovoril. Iba denníkom, ktoré ale nenechal prečítať nikomu,“ vysvetlila. ,,Prečo ťa to vlastne zaujíma?“

Och! Takže existujú ďalšie denníky? Dedko ten príbeh dopísal?! Čiže potom ujo Ján asi o ničom nevie, keď o tom dedko nikomu nehovoril. Možno za ním ale skúsim zájsť, uvidím.

,,Raz dedko niečo spomenul. Teraz mi to napadlo. A nevieš, kde ich ukryl?“ bol som zvedavý. „Nie.“ Nemohlo jej ujsť sklamanie, ktoré sa zračilo v mojej tvári. ,,Ale...“ pokračovala, ,,viem, že dedko mal mapku, kde si značil miesta, na ktoré denníky schovával. Aby sa mu nestratili z dohľadu. Keď som bola malá, stále som mu ju chcela ukradnúť a denníky nájsť, ale mal ju pod drobnohľadom, takže sa mi to nepodarilo. No myslím si, že bude niekde v dome.“ ,,Nezničil ju alebo niečo?“ mal som pochybnosti. „Nemyslím si. Svoje denníky mal až príliš rád. Hovorieval, že ich schováva pre niekoho, kto v nich raz objaví príbehy minulosti, ich čaro,” povedala a pri spomienke na dedka sa usmiala.

,,Chcete dedkov dom predať?“ vychrlil som. Ani neviem, ako mi to napadlo. No ako tam tak mama sedela, myslel som, že je správny čas sa jej na to opýtať. Už dlho ma to mátalo. ,,Nie, zatiaľ nie, Hugo. No po čase...“ ,,Aha,“ smrkol som. ,,Uvidíme, čo bude. Ale zatiaľ sa ho predať nechystáme,“ upokojovala ma. Aspoň to. Pomyslel som si.

,,Dobre, ja už idem dole pomôcť ockovi. Môžeš tu zatiaľ zostať, viem, že to pre teba nie je ľahké, no keď sa už budeš cítiť pripravený ísť dolu, príď. Nie si v tom sám. Aj my s ockom smútime, ale nemôžeme preto prestať žiť naše životy,“ chlácholila ma. Vydoloval som zo seba úsmev. ,,Jasné, ja viem. Ešte chvíľu tu pobudnem a prídem za vami,“ riekol som. ,,Dobre,“ opätovala mi úsmev a zakrátko odišla.

Takže tu v dome sa pravdebodpobne skrýva mapa dedkových denníkov. To znamená, že mám nový cieľ. Ak sa túžim dozvedieť viac o jeho príbehu, musím ju nájsť a podľa nej ich vyhľadať. Neviem, či sa mi to podarí, no som pripravený to skúsiť. Skúsiť nájsť pokračovanie príbehu minulosti, ktorý dedko skryl pre niekoho, aby ho objavil. Denník som si vložil do vrecka a po celý čas, ako som vstal a liezol dole po rebríku z povaly, som sa nevedel zbaviť pocitu, že ten niekto, kto odhalí tajomstvo dedkových denníkov, budem ja. No najskôr musím nájsť mapu. Upratanie dedkovho domu a jeho vecí je najlepší spôsob, ako začať...

Mária Anastázia Filová Prezentácia

Prvý deň v tunajšej škole mám za sebou. Konečne som doma. Ak sa tak dá nazvať starý pochmúrny kaštieľ, v ktorom bývam od včera večera. No, ale pravdu povediac, ani detský domov, v ktorom som predtým bývala, nebol o nič krajší. Lenže tam som mala aspoň kamarátov. Tu nemám nikoho. Je tu strašne pusto. Nemám s kým ani slova preriecť. Myslím si, že v celej tejto budove býva len moja náhradná mama a ja, lebo zatiaľ som tu nezbadala ani len muchu preletieť, nieto ešte človeka. No a keďže „mama“ je teraz asi v práci, môžem sa rozprávať tak akurát sama so sebou, presne ako dnes dopoludnia v škole.

Uvelebila som sa na svojej obrovskej starodávnej posteli a myšlienkami som opäť zablúdila do ôsmej triedy. Znovu som mala pred očami tváre svojich spolužiakov tak zahľadených do svojich mobilov, že si ani nevšimli príchod nejakej novej spolužiačky.

Zopár dievčat sa opieralo o katedru. Odhodlala som sa pohnúť od dverí a kráčala som priamo k nim, nesmelo im podávajúc ruku.

- Ahojte! Som Anna, vaša nová spolužiačka. Ticho. Žiadna odozva. Ani jedna z nich nereagovala na moju ruku, ani

jedna sa mi neodzdravila, ani jedna sa mi nepredstavila. Prekvapene na mňa vyvaľovali oči a premeriavali si ma od hlavy po päty. Cítila som sa ako mimozemšťan. Úsmev mi zmizol z tváre a nesmelo som prerušila trápne ticho.

- Mohli by ste mi povedať, kam si môžem sadnúť? Nerada by som niekomu obsadila miesto.

- Tam! – prebrala sa z ohúrenia jedna z nich. – Posledná lavica v strednom rade.

- Vďaka za info, - pokúsila som sa ešte o úsmev a ponáhľala sa na určené miesto. S hlbokým výdychom som sa spustila na stoličku, mysliac si, že napätie povolí. Ale nepovolilo. Práve naopak, moje vnútro začal napĺňať akýsi čudný nepokoj. Nedokázala som sa ani pohnúť. Len pohľad mi poletoval ako vyplašený motýľ z jedného spolužiaka na druhého. Zrazu som začula poznámku, ktorá bola určite šitá na mňa.

- Pozrite, sedí ako socha z mramoru. Chi-chi-chi! Aby vedeli, že nie som žiadna socha, sklonila som sa k taške a vybrala som

z nej knihu. Chcela som sa ponoriť do rozčítaného deja, ale nedokázala som sa sústrediť. Nad hlavou mi škodoradostne poletovali ďalšie poznámky.

- Pozrite, ona si číta knihu! Cha-cha-cha! - Asi je nejaká „retro“. Ha-ha-ha! Ktože už dnes číta knihy? - A možno nemá ani mobil! - Čo ti haraší? Veď to dnes majú už aj malé deti!

- A možno sa učí... Šprtka! Tichý chichot prerástol do hlasného smiechu. Vypla som sluch. Načo to počúvať. Pre istotu som použila aj svoje dlane

ako príklopky na uši, len aby som nič nepočula. Tak sa mi podarilo vhupnúť do deja rozčítanej knihy, že som nepočula ani zvonenie na začiatok vyučovania.

Až keď ma ktosi poklepal po pleci, strhla som sa a vyskočila zo stoličky. Ticho triedy prevalcoval výbuch smiechu. Stačil však jeden učiteľkin pohľad a trieda sa opäť ponorila do ticha.

- Ty si naša nová žiačka, všakže? – opýtala sa ma učiteľka prívetivým hlasom.

- Áno, - prikývla som. - Volám sa Anastázia Horková. Som tvoja triedna učiteľka. S úsmevom mi podala ruku. Opätovala som jej podanie ruky a predstavila

som sa. - Čakala som ťa v kabinete. Bola som dohodnutá s tvojou matkou, že sa

u mňa zastavíte ešte pred vyučovaním. Ospravedlňovala som „mamu“, že nemohla prísť, lebo sa veľmi ponáhľala

do práce. - Doviezla ma len pred školu a povedala, že ôsmu triedu si musím

pohľadať sama. - Ach tak! Povedz mamke, nech to skúsi zajtra. Potrebujem od nej zopár

podpisov. Začala sa hodina chémie. Učiteľka vysvetlila nové učivo a zadala domácu

úlohu. Oznámila nám, že ju budeme vypracovávať vo dvojiciach. Mali sme jej nadiktovať mená dvojíc, kto s kým bude pracovať. Keďže v triede bol nepárny počet žiakov, stalo sa presne to, čo som predvídala. Ostala som sama bez páru ako piate koleso na voze. Vôbec by som si nad tým nelámala hlavu, keby mi tá zadaná úloha nevyrazila dych. Každá dvojica mala spoločne vytvoriť prezentáciu na počítači a na ďalšej hodine chémie ju odprezentovať. Len čo zazvonilo na koniec hodiny, vyletela som ako šíp za učiteľkou až na chodbu.

- Pani učiteľka, prepáčte, že vás zdržiavam, ale chcem sa len opýtať, či by som mohla namiesto prezentácie na počítači urobiť projekt na papier. Ja totiž...

- Nie, - nenechala ma dohovoriť. – Túto úlohu som vám zadala práve preto, aby ste sa naučili robiť prezentácie na počítači.

Ostala som stáť ako obarená. Tak to si neviem ani predstaviť ako túto domácu úlohu zvládnem. Keď si spomeniem na všetky príkazy a zákazy, ktorými ma moja „mama“ zasypala počas včerajšej večere, tak mi je jasné, že prezentáciu mať nebudem. Aby som si všetky tie nariadenia zapamätala a nebodaj nejaký zákaz neporušila, radšej som si ich zapisovala na papier.

1) V kaštieli sa budem pohybovať len v miestnostiach nachádzajúcich sa na prízemí od vchodových dverí smerom vpravo. To znamená, že môžem vojsť

do svojej izby, do kuchyne, do jedálne, do hosťovskej izby, do kúpeľne a do WC. Viac miesta vraj nepotrebujem.

2) Nesmiem vkročiť do ostatných miestností v dome. Teda do tých, ktoré sú na poschodí, a tiež do tých, ktoré sú na prízemí od vchodových dverí vľavo.

To znamená, že nikdy nezistím, kde má svoju izbu mama a či v nej má alebo nemá počítač. Som na tom horšie ako Zlatovláska. Tá sa mohla prechádzať v paláci po deväťdesiatich deviatich komnatách a len do tej stej komnaty nesmela vstúpiť.

3) Nebudem sa dotýkať maminých vecí, ani ich používať, pretože „mama“ je zvyknutá mať veci tak, ako si ich odloží a neželá si, aby jej niekto s nimi pohol.

4) Zlatým klincom všetkých nariadení bolo jej nasledovné želanie: „Iste si si všimla, že v miestnostiach, v ktorých sa môžeš pohybovať, nie je ani televízia, ani počítač, ani notebook, ani tablet, ani mobil. Nesúhlasím, aby si si používaním takýchto vecí ničila zdravie. Takže ich používať nebudeš. Ak si budeš chcieť pozrieť nejaký film, pôjdeme do kina.“

Samozrejme, že som si zapísala aj toto nariadenie. „Mamu“ prekvapilo, že si všetko zapisujem. - To, čo teraz poviem, si nemusíš zapisovať. To bude len moje želanie.

Keďže ja som väčšinou z domu preč, nechcem, aby si sa tu nudila. Želám si, aby si športovala alebo chodila na tanec, alebo hrala šach, alebo čokoľvek iné. Porozmýšľaj, čomu by si sa chcela venovať a pôjdem ťa tam prihlásiť.

Zrazu rozhovor ukončila a poslala ma spať. Nuž, je to od „mamy“ milé, že sa chce postarať o môj voľný čas, ale ja veru

nemám čas rozmýšľať, či chcem tancovať alebo hrať šach. Teraz musím súrne objaviť nejaký počítač.

Bingo! Veď ja som dostala od „mamy“ aj jedno dovolenie. Skoro som naň zabudla. To preto, že som si ho nezapísala. Ešteže som si naň spomenula! „Mama“ povedala, že ak by som jej potrebovala niečo súrne, niečo veľmi dôležité povedať, keď nebude doma, môžem jej zavolať z pevnej linky. Vraj je v hosťovskej izbe.

Vyletela som z postele ako raketa a pristála som rovno pred akýmsi čudným prístrojom s veľkou trúbou a okrúhlou platňou. Pozerala som na to čudujúc sa.

- Tak toto asi nebude telefón. Veď to nemá slúchadlo. Pokiaľ viem, staré telefóny majú slúchadlá. Toto tu má akúsi platňu. Možno na nej vypekajú hosťom palacinky.

Pohľadom som prebehla po izbe. Na stolíku pod oknom bol položený predmet so slúchadlom.

- Tak toto je určite tá pevná linka. Zdvihla som slúchadlo, ťažšie ako dvadsať mobilov dokopy, a nevedela

som, čo s tým ďalej. Nebol tu žiadny display, na ktorom by bolo napísané, čo mám spraviť. A ja teda vôbec netuším ako sa s takouto historickou

vykopávkou môžem niekomu dovolať. A navyše práve som si uvedomila, že nemám na „mamu“ ani číslo. Zabudla mi ho povedať.

Dokelu, som v peknej kaši! Ak príde „mama“ domov až večer, zbytočne premárnim pol dňa čakaním na ňu a prezentáciu nestihnem urobiť. Neostáva mi nič iné, len porušiť mamine zákazy.

Odpochodovala som na chodbu a otvorila hneď prvé dvere nachádzajúce sa od vchodových dverí vľavo. Skoro mi vypadli oči od úžasu! To nebola obyčajná miestnosť. Mala som pocit, že som v divadle, lebo som stála v obrovskej sále s množstvom stoličiek uložených do dlhých radov. Po celom pravom boku miestnosti viseli od povaly až po zem ťažké závesy. Ukrývali množstvo kulís opierajúcich sa o stenu a nespočetné množstvá rôznych bábok povešaných na dlhých tyčiach.

- Fíha! Moja „mama“ je asi vášnivá zberateľka bábok. Alebo skôr zberateľka všetkého, čo dýcha históriu. Veď po stenách visia aj kadejaké staré zbrane.

Nechýbali ani drevené truhlice plné rôznych dobových kostýmov. Priamo na javisku stálo zopár starých stoličiek a jedno krásne z dreva vyrezávané kreslo.

- Ty si ako trón pre kráľa! Aj by som si sadla, ale nesmiem. Určite patríš „mame“, ale môžem na teba posadiť kráľovnú.

Odbehla som k bábkam a oči mi padli na bábku oblečenú do dlhých dobových šiat.

- Ľaľa! Táto sa aj podobá na moju náhradnú mamu. Túto tam posadím! Už-už som ju chcela vziať, ale vtom som si spomenula na zákaz číslo tri.

„Och, ja ju nemôžem preniesť! Musí tam prejsť po vlastných.“ - Úctivá poklona, vaše veličenstvo! – vystrúhala som hlbokú poklonu. –

Ráčte zostúpiť z toho vešiaka na tyči. Skúste to bez mojej pomoci, lebo ja vám nemôžem pomôcť, keďže sa vás nemôžem dotknúť. A verte mi, je to pre vás veľmi nedôstojné, keď tam visíte ako obesenec. Na javisku na vás čaká krásny trón. Určite mu bude veselšie, ak mu budete robiť spoločnosť.

Veľká marioneta pozerala na mňa z výšky studeným, prísnym pohľadom. Celkom tak prísne sa tvárila „mama“, keď ma oboznamovala so všetkými svojimi zákazmi a príkazmi. Z pohľadu kráľovnej som mala pocit, že sa na mňa hnevá.

- Och, nehnevajte sa, prosím, vaše veličenstvo, že som vtrhla nedovolene do vášho kráľovstva, ale ja hľadám počítač. Veľmi súrne ho potrebujem, aby som si mohla spraviť prezentáciu do školy, chápete? Ja viem, že nemám dovolené chodiť, kade sa mi zachce a dotýkať sa, čoho sa mi zachce. Ale musíte uznať, že keď som tu už raz adoptovaná, mali by mi byť poskytnuté aspoň tie najdôležitejšie veci na prežitie v škole. A počítač je v dnešnej dobe najnevyhnutnejšia pomôcka na písanie prezentácií do školy. Už rozumiete?

Marioneta zase nič. - Ach, nerozumiete. Aj som si myslela, že vám to zbytočne rozprávam. Ako

by ste mi mohli rozumieť, veď vy nie ste z tohto sveta. Mám pocit, že ani moja náhradná mama nie je z tohto sveta. Ináč by mi rozumela. Vedela by, čo

potrebujem a neobmedzovala by ma zákazmi, ktoré sa nedajú dodržať. Och, ako vám závidím, vaše veličenstvo, že žijete vo svete bábok. Bábky sa vám isto nevysmievajú, že nemáte mobil ako mne spolužiaci v škole. Nemáte náhodou v tomto vašom kráľovstve čarodeja, čo by ma prečaroval na bábku?

Ticho. - Hm, asi nemáte. Takže mi je súdené ostať žiačkou ôsmej triedy v tunajšej

škole. V takom prípade sa musím s vami rozlúčiť, lebo ma už veľmi súri čas. Úctivá poklona vaša výsosť. Odchádzam.

Cúvajúc som sa vzďaľovala od nemej kráľovnej. Bola som jej vďačná za to, že som sa mohla aspoň vyžalovať. Zrazu som chrbtom narazila do niečoho tvrdého.

- Au! Dokelu! Čo to tu zavadzia? Otočila som sa a zvýskla. - No nie! Notebook! Skutočný notebook! Leží si tu na stole a nekričí, že je tu.

Bodaj ťa hus pečená kopla! Čo sa neozveš, keď si tu! Vieš ako súrne ťa potrebujem?!

Nestrácajúc vzácne sekundy som ho rýchlo zapla a netrpezlivo čakala, kým nabehne. Nabehla, ale tabuľka a na nej nápis: Zadajte heslo.

- To snáď nie! On je zaheslovaný. Oblial ma studený pot. „Čo teraz? Netuším, aké heslo mám zadať. A bez

hesla sa doňho nedostanem. Dokonca ho ani nevypnem. „Mama“ zbadá, že som bola v zakázanej miestnosti a dotýkala sa jej počítača. Čo teraz? Čo teraz?“ Zmocňovala sa ma panika. V hrdle mi navrela hrča a do celého tohto napätia sa primiešali ešte aj klopkajúce podpätky, ktorých ozvena doliehala z chodby až sem.

- Mama!!!!!!! S hrôzou som si uvedomila, že klopkajúce podpätky sa hrozivo približujú.

Rýchlo som natvrdo vypla notebook a vhupla za oponu. Takmer som nedýchala. Už som zreteľne počula aj mamin hlas. Zrazu sa roztvorili dvere a v nich stála „mama“. Cez dierku na opone som sledovala ako si pri uchu drží mobil a s niekým telefonuje.

- ... ak si zohnal kameramana, tak tretiu scénu natočíme dnes večer... Samozrejme, že tu... Ja viem, že je to tu dosť malé, ale na tých pár záberov to postačí... Nie, nebudem zbytočne predražovať film a prenajímať iné priestory, keď tu mám aj priestor, aj starý nábytok, ktorý na tú scénu potrebujem. Takže zožeň pár chlapov, čo z tejto sály vytvoria renesančný salónik. Čau!

Myslela som, že snívam. Z maminho telefonátu som vyrozumela, že dnes večer sa tu bude natáčať nejaký film. Takže moja „mama“ zrejme pracuje na výrobe filmu. Klopkajúce podpätky sa znova ozvali. „Mama“ prešla k oknám, ktoré vypĺňali celú ľavú bočnú stenu sály. Všetky ich dokorán pootvárala. Potom sa klopkajúce podpätky vrátili k dverám. Dvere sa zavreli a bolo počuť ako sa vzďaľujú preč, nevedno kam.

Vydýchla som si. Po špičkách som prekĺzla k dverám a opatrne ich odchýlila. Vzduch čistý. Prešmykla som sa do mojej izby a ľahla som si na

posteľ. Až tam sa moje búšiace srdce začalo upokojovať. Zato mozog bil ďalej na poplach. Stále dokola mi hlavou vírili myšlienky. „Čo s tou prezentáciu? Čo s ňou? Neostáva mi nič iné, len sa ospravedlniť učiteľke. Lenže ako sa ospravedlniť, aby sa mi všetci v triede nesmiali, že nemám ani počítač.“ Zaborila som hlavu do vankúša a plakala. Darmo mi niekto klopal na dvere, nereagovala som. Až keď mi ktosi začal pohládzať vlasy, som sa otočila. Od prekvapenia som zabudla aj plakať. Nado mnou sa skláňala „mama“. Čakala som pokarhanie, že ležím oblečená na posteli, ale nič také sa nestalo. Rýchlo som si sadla. „Mama“ sa usmievala, prisadla si ku mne a objala ma rukou okolo pliec. Posledné slzy mi stekali dolu lícami.

- Anna, neplač! Neplač, dievčatko moje! Viem o tvojom trápení. - A-a-ako vieš? – vykoktala som. – Odkiaľ? Veď ja som nikomu nič

nevravela. - Ale vravela. Kráľovnej. - Ale veď kráľovná je bábka. Nemohla ti nič povedať, – nechápala som. - Ona nie, ale kamery. Všetko mi povedali kamery, pod ktorými si stála.

Zachytili každé tvoje slovo. Všetko viem, Anna. - Hneváš sa na mňa? Hlúpa otázka. Veď „mama“ sedela pri mne pokojná, dokonca sa usmievala. - Nehnevám, pretože to, čo si urobila, si neurobila naschvál a navyše si mi

otvorila oči. S tými mojimi zákazmi som zašla priďaleko. Prepáč mi to! Ale šlo mi o tvoju bezpečnosť. Vieš, toto je stará budova. Schodište na poschodie potrebuje opravu. Až potom sa bude môcť po ňom chodiť. A celú časť kaštieľa smerom vľavo od vchodových dverí tiež treba opraviť. Nerada by som, aby ti tam niečo padlo na hlavu. A čo sa týka zákazu číslo tri, ten ruším. Uvedomila som si, že ty už nie si malé dieťa, aby som musela za tebou upratovať.

Objala som mamu. - Ďakujem! – usmiala som sa na ňu cez slzy šťastia a ona opätovala môj

úsmev. Pustili sme sa do dlhého rozhovoru. Mama mi rozprávala o svojom živote

v detskom domove, aj o svojej terajšej práci. Na prezentáciu sme úplne zabudli. A keď sme si na ňu neskoro večer spomenuli, vôbec nás to netrápilo. Veď čo je jedna prezentácia oproti šťastiu, ktoré sme práve spolu prežívali.

Dnes večer si do svojej starodávnej postele nelíhala plachá, bojazlivá Anna. Zmizla. Už tu nie je. Namiesto nej vyštartovala ráno do školy veselá žiačka Anna, ktorá si našla v triede veľa kamarátov. Anna, ktorá má najlepšiu mamu na svete.

Jakub Garaj Lyžovačka

„... Cause you're a natural, a beating heard of stone You gotta be so cold To

make it in this world Yeah you're a natural Living your life cutthroat You gotta be so cold Yeah yo'ure a natural... ozýva sa mi v podvedomí.

Aháááá, aháaáááá ... známa pieseň, odkiaľ ju len poznám? Behá mi po rozume a darmo pátram v pamäti... Expres ??? Vlna ??? FunRadio ??? Hhhhhmmm, hhhhhhhmmm.

…jasnéé, žiadne rádio, môj starý dobrý budík. Nekončiaca melódia sa s vytrvalosťou ozývala z mobilu na poličke a nie a

nie a nie a nie skončiť. Ani zobudený, ani spiaci uvažujem: vstať a či nevstať ? Neochotne si sadnem na posteľ. Stále mám pocit, ako by som na niečo zabudol, a to mi bráni opätovne sa slastne vovaliť do perín.

...čo to len môže byť, čo sa mi to snaží vyštverať „na povrch“? A bolo svetlo… Sobota, lyžovačka, Kubínska, starký... Zbehol som z postele, narazil som cestou na ostatných obyvateľov

domácnosti, natiahol sa „úboru“ - ...ešteže existujú mamy, všetko pripravené, prichystané..., už len sa sám vycikať, obliecť, napapať, umyť zúbky, hodiť, podotýkam zbalený, ruksak na chrbát… A supiš, pupiš…

Ďalší zvonec, avšak iná melódia a z iného smeru. Pri dverách zvoní starký. „Hotovo?“ Pre istotu sa opýta, ale nedá sa nevidieť, že hotovo, veď vravím,

ešteže existujú mamy… Posledné kozmetické úpravy, bez lyží by sa zle lyžovalo, niečo na

občerstvenie, niečo na posilnenie a dobrú náladu a hlavne super pocit, že si starký našiel čas, a ideme lyžovať.

So starkými bývame pomerne málo, veľmi málo – jeden, dvakrát do týždňa. Niekto si by povedal, že dvakrát do týždňa je až, až… Ale pre mňa nie, so starkými veľmi rád trávim spoločné chvíle. A teraz sami dvaja, len ja a starký, pánska jazda.

Deň sa vydaril, sneh bol akurát mäkučký, až mal človek chuť poležať si len tak na zemi. Slniečko príjemne hrialo a opaľovalo naše spokojné tváre. Užíval som si deň, užíval som si pohodu a čas so starkým.

Deň sa vydaril. Ja so starkým sme si užili nádhernú lyžovačku. Na tento

deň nikdy nezabudnem. Budem naň spomínať, akoby bol včera. Bude ma stále “hriať“, aj keď už budem dospelý a starký sa bude lyžovať po obláčkoch v nebíčku. Úsmev na tvári mi vždy vyčarí spomienka na to, ako som si sediaci na lanovke, užívajúci si teplé slnečné lúče a krásny výhľad, spomenul, že tam dole, tam dole… čo to len… Jasné, som zabudol čakať na starkého. Na to

fakt nikdy nezabudnem. Taký som bol rád, že sme tu spolu, až som na neho zabudol. Musíme chodiť ČASTEJŠIE, takto SPOLU…

Aaaa na čo ešte nemám zabudnúť? Že je to krásny pocit, keď máte vedľa

seba rodinu, ľudí, človeka, s ktorým je vám fajn, a na to, že by bolo super, keby aj moji vnuci, na mňa spomínali s úsmevom na tvári a s krásnymi spomienkami, na mňa.

Tomáš Jurík Cesty možnosti

Mama často hovorí: „Už aby bolo 30.6.“ Mne je jasné, že hovorí o konci školského roka. No pravdaže s ňou

súhlasím. Vždy prikývnem. Je to signál, že začínajú prázdniny. Tešiť sa nestačí. Musíte to prežiť ako syrovú pizzu. Tá vôňa, pôžitok z chuti a voňavá para, ktorá dráždi zmysly. Prichádza čas ako nepopísaný list ako more možností. Ako balíček cukríkov Mixle Pixle. Chápete? Každý má inú chuť. Ako dni cez prázdniny.

Minulý rok to bolo veselé. Naši nabrali kurz s heslom „ Hrady a zámky“. No z môjho pohľadu to nebola „Energylandia“, ale prežil som. Dramatické sú samotné prípravy. Otec naštuduje automapu. Ako správny pilot nášho Peugeotu 307 musel presne vedieť kilometre a zastávky na našej trase. Cena nafty kolísala, ale otec vie presne, kedy nasmerovať naše kroky za hranice všedných dní. Mama balí stravnú jednotku a ja ako správny gurmán jej doporučujem chody. Presne vieme, kedy ráno odchádzame, kedy sa vstáva a čo si obliekame. Jednoducho máme všetko do bodky prepracované.

Vychutnávať si šum mora je skvelé. No zažiť cestu do Hnilca? Tak, vážení, to je San Francisco v druhom vydaní. Cesta je úzka, ledva sa tam obídu dve autá, aj to nie všade. A keď človek vykukne z okna auta, vidí príšernú strminu, nikde žiadne zvodidlá, len strmý zráz. Mama mala zavreté oči a modlila sa. Ja a otec sme s prehľadom a kľudom automobilových pretekárov prežívali cestu ostrých zákrut. More? Príliš pokojné prežitie prázdnin. Z Hnilca nás cesta doviedla do cieľa, do Svätého Antona. Kaštieľ ako z rozprávky. Otec si pochvaľoval veľkosť parkoviska, mama zahlásila, že sa potí ako dvere od chlieva a môj zrak zablúdil na reklamný štít s nápisom „Zmrzlina“. V ten moment som bol presvedčený o kvalite a odbornom výbere lokality. Krásny park a jazierko, zelené zátišia ako obraz od slávneho maliara. Pastva pre oči a dušu. Prišlo mi to ako chorobne známa fráza z nemenovaného filmu „Tady je to ako v Krumlově“ . Áno, ten deň sa vydaril. Cesta bola vzrušujúca, prehliadka kaštieľa ma očarila a naši boli tiež blažení.

Cestou späť sme rozoberali zážitky a dojmy. Treba predsa presvedčiť samého seba, že to za to stálo. No v tomto prípade určite. Pri tomto k záveru sa schyľujúcom zážitku sme prežili okamih ako čerešničku na torte. Mama sa kochala okolitou krajinou. Pritom krútila hlavou z jednej strany na druhú ako hracia skrinka s balerínou, ktorá je na kľúčik. Z auta mala panoramatický výhľad a tu znenazdajky nás oblažila vyrieknutou perlou v podobe vety: „Tomo, aha, hydinový dobytok!“ Pozriem sa a na lúke sa pasú kravy. Otec sa smial a ja som sa tak rehotal, čo som ledva dych lapal. Bola to jedinečná veselá bodka dňa. Ešte dnes sa na tom smejem a často týmto zážitkom bavíme návštevy.

Cez tie dva mesiace prázdnin sa nám podarilo navštíviť viacero klenotov histórie Slovenska. Každá cesta bola iná, jedinečná. Kto sa môže pochváliť návštevou čachtického podzemia? Krásna hororová seansa. Nakoniec vás odmenia ako skauta odznakom. Nadchýnajúci pocit. Alebo scenéria hradu v Slovenskej Ľupči, odtučňovacia turistika ku hradu Stará Ľubovňa. Nemal by som zabudnúť spomenúť aj kaštieľ v Betliari, alebo zámok v Topoľčiankach. Čaro našich rodinných jednodňoviek, ako to nazval ocino , by asi neprekonalo nič.

No, keď tak zauvažujem, ani návšteva Energylandie by nebola na škodu, alebo také Chorvátsko, možno Tunis? Je nový rok, príde opäť čas prázdnin. A kto vie, kde nás cesty možností zavedú. Aspoň sa mám na čo tešiť.

Ema Diešková Závislosť na kráse

Ako každý piatkový večer som s mojou mamou išla pozerať priateľov,

zatiaľ čo si otec čítal noviny a môj mladší brat Josh si pozeral obrázkovú knižku. Milujem tieto večery. Najmä keď príde starká, a donesie nám jej špecialitu, koláč lenivej ženy. Je to ten najlepší koláč, a určite ma od neho neodradí jeho názov.

,,Došli nám chipsy!" vyhlásila som a šla som zobrať nejaké do kuchyne. No v polovici cesty ma mama jediným slovkom zastavila. A to slovom "stop!" Prekvapene sme sa na ňu s otcom pozreli.

,,Emily, nemôžeš jesť toľko hlúpostí! Bude ti zle a je to nezdravé!" Tak toto som od mojej mamy ešte nepočula. ,,Čo prosím? Ešte raz? Asi som zle počula... V živote si mi nič o nezdravom

jedle nerozprávala," povedala som jej, a nespustila som z nej oči. ,,Vieš, videla som na počítači taký kurz rodičovstva o tom, čo by mali, a čo

by nemali jesť moje deti." Nebrala som to moc vážne, a tak som jej povedala, že sa idem aspoň

vysmrkať, a miesto toho som si šla dať nejakú dobrotu. No keď som prehľadala celú špajzu, chladničku, aj všetky poličky, a nič som nenašla, došlo

mi, že mama to myslí vážne. Na druhý deň som bola odhodlaná kúpiť si niečo v školskom bufete.

Ráno som si ledva navliekla pruhované legíny a obliekla tričko s obrovským medveďom, a čakala som, kým mi dá mama peniaze na desiatu. Miesto toho mi však dala akúsi krabičku s ovocím vo vnútri, a teplý čaj.

,,Mami, zabudla si mi dať peniaze na desiatu!" ,,Nie, nezabudla, zlatko. Desiatu som ti už predsa dala," s rozžiarenou

tvárou povedala mama. ,,Tak v tom prípade si mi zabudla dať do tej desiaty normálne jedlo! Alebo

aspoň nejakú čokoládu. To si akože myslíš, že sa najem z banánu a jablka?! Nebudem mať energiu! A to snáď nechceš. Či?“

,,Miláčik, teraz to nemôžeme rozoberať. Bež, lebo ti ujde autobus." Pozrela som sa na hodinky, a keď som zistila, že o 2 minúty mi odchádza

autobus, rozbehla som sa na stanicu. Lenže asi po pol minúte behu ma neskutočne začalo pichať pri srdci. Autobus som nakoniec nestihla. Teda, možno keby som bola Anne Wolfhartová, tak to stihnem. Anne je moja namyslená spolužiačka. Je to gymnastka, atlétka, ale to najhoršie je, že všetci chlapci sú do nej buchnutí. A to len kvôli jej hlúpym trikom s vreckovkami a neviem s čím všetkým. To, že nemá žiadne kamarátky okrem jej osobnej pätolizačky Jane, jej očividne vôbec neprekáža. Všetky baby jej totiž závidia.

S bolesťou pri srdci som sa vrátila domov. Mama sa na mňa prekvapene pozrela a opýtala sa ma, čo mi je. Keď som jej povedala o tej bolesti, zasmiala sa a povedala mi, že mám správne dýchať. Potom zavolala ockovi, aby po mňa prišiel a zaviezol ma do školy. Kým som naňho čakala, vravela som si, že čo ak má pravdu s tým zdravým spôsobom života. Kým som prišla do školy, už som na to aj zabudla. Teda, kým som si nevšimla lístok na mojej skrini. Bol na ňom napísaný naozaj škaredý odkaz. A teraz citujem: „Emily bombička, narodila sa z vajíčka, vojaci si mysleli, že tá bomba vystrelí! Waaaaa!“ Vtedy mi vyšla slza, a došlo mi, že som takzvane "tučná". Bola som odhodlaná schudnúť, aj keby ma to malo stáť všetky moje úspory na čokolády a chipsy.

Keď som prišla domov, nikto tam nebol. A tak som si uvarila zeleninovú polievku, ktorá bola totálne bez chuti. Nechápem, ako to môže niekomu chutiť! Bolo mi z nej zle, a tak som ju radšej nejedla. V mojom žalúdku mi však neskutočne vyhrávalo. Ako keby sa všetky bunky rozhodli, že si urobia obrovský koncert Justina Biebera. Dala som si teda aspoň jablko a uvarila som si bylinkový čaj. Hneď nato som prišla na tú najdôležitejšiu metódu, okrem diéty, ako schudnúť. A to jednoducho – cvičením. Zapla som si povzbudzovaciu hudbu, a začala som robiť „brušáky.“ „J-j-j-jeden, d-d-d-dva, t-t-t-tri.“ Takto som pokračovala asi iba do 7.

,,Toto nebude fungovať!" vyhlásila som. ,,Lepšie bude keď si pôjdem zabehať!" Schmatla som teda slúchadlá a šla som behať do rytmu Eda Sheerena. Samozrejme, že som nezabudla nechať na chladničke odkaz s nápisom "Išla som behať." Po chvíľke ma však opäť začalo pichať pri srdci. Keď už som to chcela vzdať, spomenula som si na mamine doporučenie

správneho dýchania. Pokúsila som sa teda poriadne sa nadýchnuť ústami, a potom to poriadne vydýchnuť, aby sa mi dostalo čo najviac vzduchu do pľúc. Teda aspoň myslím. Takto nás to učili na biológii. Začala som poriadne dýchať, a hneď sa mi bežalo oveľa lepšie. Najprv som bežala prvé 3 kilometre okolo potoka, potom ďalšie 3 kilometre cez les, a nakoniec som sa vrátila tou istou trasou. Takto som to začala robiť každý deň.

Po roku a pol som schudla skoro 8 kilogramov. Už som nebola to silné 55-kilogramové dievča. Už som bola 47 kilogramov namyslenej dievčiny. Začali sa o mňa viac zaujímať spolužiaci. Dokonca som sa prihlásila na rôzne športové krúžky. Mama mi stále opakovala, aby som to nepreháňala. Ale veď to ona bola tá, ktorá prišla s tým zdravým správaním. No každým dňom som si v zrkadle pripadala väčšia a väčšia. Ani zvýrazňovanie lícnych kostí maminým make-upom mi nepomohlo. Došla som až tak ďaleko, že som zo seba potravu viacej vyvrhovala, ako prijímala.

Po pol roku som nebola priemerné 13-ročné dievča. Bola zo mňa 13-ročná, 29-kilová anorektička. S mamou som nútene chodila ku psychiatričke. Keďže som nechcela prijímať potravu, dostávala som ju cez hadičky. Po čase mi jedlo začalo opäť veľmi chutiť. Postupne som si zvykla aj na tú chutnú zeleninu! Nechápem, ako som ju nemohla mať rada. Je tak šťavnatá! Po chvíli, ani som si to neuvedomila, bola som opäť na priemernej váhe. A to na 47 kilogramoch.

Dnes chodím na bežecký krúžok a naplno sa snažím venovať škole a svojmu zdraviu. Konečne som pochopila, že život nie je len o kráse, či nezdravom jedle. Dnes som už naozaj šťastná!

Kristína Lencsésová Babky - herečky

Nebolo to tak dávno, čo sme s Agnesou, Ernestínou, Rozáliou a Alojziou šantili na dovolenke pri mori. Po menšej katastrofe, kde sa Ernestína spolu s Agnesou takmer utopili, sa k moru či ku akejkoľvek vodnej ploche tak skoro nepriblížim. Práve upratujem, v pozadí mi hrá hudba zo starého magnetofónu a pohmkávam si text starej piesne.

,,Biely kvet! Darujem ti biely kvet!“ pospevovala som si a zároveň utierala

prach z vysokej skrine. Fuj, tu je ale bordel! Kedy som tu naposledy upratovala?

Zrazu sa rozleteli dvere na mojom domčeku. Tak som sa zľakla náhlej nečakanej rany, že som takmer spadla zo stoličky. Len tak-tak som sa zachytila o roh skrine. Stolička sa podo mnou nebezpečne posunula.

,,Eržika! Eržika, počuj!“ začula som Agnesin tenučký hlások, ktorý mi zaznel za chrbtom. Zliezla som zo stoličky a snažila sa rozdýchať ten šok, ktorý mi práve spôsobila táto ženská. Dokonca aj Trhača tak myklo, že spadol z gauča rovno na zem a nechápavo pozeral cez unavené privreté oči. Chudák čivaviak.

,,Čo chceš?!“ naštvane som ohriakla Agnesu a vzala som si Trhača na ruky, aby som ho trochu upokojila.

,,Pozri! Pozri! Pozri!“ opakovala a mávala mi s nejakým kusom papiera pred očami. Čo to bude teraz? Pomyslela som si. Svoju myšlienku som vyslovila aj nahlas.

,,Akože čo?! Nevieš čítať?!“ naštvane dupla nohou. ,,Je to konkurz do filmu! Potrebujú päť babiek! A mne zišlo na um, že by sme sa tam mohli prihlásiť aj spolu s Ernestínou, Alojziou a Rozáliou!“ zvolala nadšene. ,,I keď je pravda, že sa za starú nepovažujem, ale make-up spraví svoje, čo ty na to? Išla by si?!“ nadšene sa na mňa pozrela. V očiach jej pohrávali iskričky radosti ako malému dieťaťu, ktoré dostane lízanku.

,,Ja ti neviem.“ ohrnula som nos. ,,Čo na to ženy?“ spýtala som sa jej. ,,Ernestína povedala, že to zváži. Rozália a Alojzia o tom ešte nevedia.“

mykla plecom. ,,Tak vieš čo? Ja do toho s tebou pôjdem. Ale musíš nahovoriť aj ostatné

ženy. Predsa len zháňajú päť babiek a nie dve. Keď teda neberieme do úvahy Ernestínu, ktorá sa ešte nerozhodla.“ povedala som jej svoje podmienky. Zamyslela sa, no nakoniec prikývla. Rozlúčili sme sa a Agnesa odišla. Fuh, takže nakoniec zbohatnem až na staré kolená. Aspoň budem mať z čoho zaplatiť fasádu okolo domu a nejaké tie nové technológie, ako napríklad nový televízor, pretože krabicové už vyšli z módy.

,,Dievčatá! Ideme!“ zahlásila nadšená Agnesa a zamávala svojimi okuliarmi ako čarovným prútikom. Nedalo mi to a musela som nad ňou prekrútiť očami. Našťastie to nevidela.

Po príchode na kásting sme sa prihlásili na informáciách a odtiaľ nás poslali

cez chodbu do dverí s číslom šestnásť. Agnesa otvorila dvere a jedna po druhej sme sa nahrnuli dnu. Vyzeralo to

tak, že sme tu jediné. Teda, okrem dvoch postarších paní na druhej strane miestnosti na plastových stoličkách. Potichu sa zhovárali. Keď nás uvideli, prestali. Na chvíľu po nás zazreli a potom pokračovali v rozhovore.

Uvelebili sme sa na stoličkách vedľa nich a potichu sedeli. Teda, okrem Agnesy.

,,Ženy, rozmýšľali ste nad tým, že keď nás vezmú, možno sa dostaneme až tam do Hollywoodu? Predstavte si, ako všetkých nás päť kráča po červenom koberci, fotografi z celého sveta prišli odfotiť len nás. Nás. Viete si to predstaviť?“ oči jej žiarili ako dva diamanty. Na Agnese ma vždy uchvacovala tá jej detská radosť a schopnosť tešiť sa naozaj zo všetkého. A keď vravím naozaj, tak to myslím vážne. Prednedávnom jej na okne pristál motýľ, pokým polievala kvety vystavené na parapetných doskách. Celý týždeň nerozprávala o ničom inom ako o tomto ,,zjave“.

,,A keď by sme boli už až také slávne, tak by nám spravili aj vlastnú hviezdu na chodníku slávy. Už to vidím ako sa tam týčia naše mená. Najmä teda to moje. Agnesa Škoricová. No, nie je to krásne?“ všetky sme jej prikývli, aj keď sme si vonkoncom nemysleli, že sa tam dostaneme. Ešte ani nevieme, či sa dostaneme sem a Agnesa už rieši Hollywood.

,,Agnes, trochu sa upokoj.“ skrotila ju Ernestína. Agnesa sa na ňu jemne zamračila. ,,Nejako veľmi si sa vžila do tej predstavy. Radšej maj k tomu neutrálny prístup. Čo ak nás nezoberú? Potom ti to bude ešte väčšmi ľúto. Preto počítaj aj s tým, že sa nedostaneme do tejto hry. Nieto ešte do Hollywoodu.“ Agnesa sa na chvíľu zamyslela. Od tej chvíle ani necekla. Iba pozerala do steny pred nami a potichu si opakovala repliku, ktorú sme mali predniesť.

Prišla naša veľká chvíľa. Organizátori konkurzu nás zavolali do veľkej haly.

Agnesa išla na pódium prvá. My ostatné sme si posadali na sedadlá za porotcov. Agnesa začala rozprávať jej text. Keď prechádzala po pódiu okolo veľkej sviece, spravila piruetu a spodok šiat sa jej obtrel o plameň sviece. Jej šaty začali horieť. Agnesa si nič nevšimla, no my ostatní sme mali vypleštené oči, dobre, že nám nevypadli z jamiek.

,,Agnesa! Horíš!“ zakričala na ňu Ernestína. Agnesa vystrčila bradu: ,,Ďakujem!“ zvolala, keď skončila. ,,Nie, ty naozaj horíš! Tvoje šaty!“ Agnesa sa pozrela na svoje šaty, ktoré už

boli zo spodku obhorené a oheň sa stále rozširoval. Agnesa začala kričať

a poskakovať na mieste. Búchala sa po šatách a snažila sa uhasiť oheň. Porotcovia sa rozpŕchli a my sme vybehli na pódium za Agnesou. Plameň sme nedokázali uhasiť.

,,Uhnite!“ skríkol jeden z porotcov a na Agnesu namieril trubicu od hasiaceho prístroja. Agnesa zvýskla. Keď porotca hasiaci prístroj zastavil, Agnesa bola celá od peny. No, aspoň už nehorela. Za ten čas, čo my sme sa snažili zahasiť oheň na Agnesiných šatách, niekto ďalší zavolal 112.

Agnesa skončila s popáleninami na nohách. Vďakabohu, neboli až také hrozné, ako sa predpokladalo.

,,Tak to sme si teda dali.“ zasmiala som sa. ,,To teda hej.“ povedali Alojzia a Ernestína naraz. ,,Takže s Hollywoodom sa môžeme rozlúčiť.“ povzdychla si Agnesa. ,,Aj

s chôdzou na červenom koberci, odháňaním paparazzov a natáčaním nových filmov či seriálov.“ smutne dodala a napojila si novú bavlnku na ihlicu.

,,Pre nás si hviezda aj bez toho, aby si bola v Hollywoode. A ak ti tak veľmi záleží na chôdzi po červenom koberci, jeden ti zaobstaráme.“ chytila som ju za ruku a usmiala sa na ňu.

,,Presne tak.“ povedala Rozália a ostatné ženy súhlasne prikývli. ,,Ach, čo by som ja bez vás robila.“ zasmiala sa a my spolu s ňou.

Tatiana Piliarová Čo chýba princeznám

A bolo to tu zas. Veľké ťažké vchodové dvere nechali celým bytom zaznieť svoje hlasné:

„Buch!“ To by nebolo nič zvláštne, všakže?! Ale toto bolo celkom iné buch ako to bežné, ktoré sa odohrávalo v našom byte každý deň niekoľkokrát, napríklad keď mama ráno odchádzala do práce alebo keď Paťa utekala na tanečnú. Alebo keď Erik na maminu prosbu išiel do obchodu v sobotu doobeda kúpiť zeler do polievky. Pred týmito buchnutiami bolo počuť „ahoj“, „opatrne“, cmuknutie bozku, a po nich na nič nezmenilo, všetko išlo ďalej ako doteraz.

Áno, a toto bolo to druhé buchnutie, ktoré sa nestávalo tak často, vlastne ja som ho zažila len druhýkrát, no z toho minulého razu som ho už trochu poznala. Pred ním nebolo počuť celkom nič... a po ňom vlastne tiež. Hrobové ticho. Niekoľko minút. A potom mamin plač, niekoľko nadávok od Pati a dlhé telefonáty.

Už vtedy dávno, pred dvomi rokmi, keď za dverami celkom nadobro zmizol tato, mi bolo jasné, že tento problém budeme musieť nejako riešiť. Ako náhla pomoc však prišiel mamin nový priateľ Erik... no a teraz tu bol ten problém znova. A ja som už bola veľká a rozhodnutá zobrať situáciu tentokrát do vlastných rúk!

Ale aby som sa vrátila k tomu prvému buchnutiu. Tato buchol dverami, keď som mala šesť, asi tri dni po mojich narodeninách a osem dní predtým, ako som šla prvýkrát do školy. Zobral si so sebou vo veľkej čiernej cestovnej taške takmer všetko, zostalo po ňom len zopár kníh v skrinke v obývačke, otvorená dóza so zalievanou kávou a malá modrá kreditná karta na lavičke v predsieni. Nič viac. Ak vás zaujíma, prečo odišiel, veľmi vám to neobjasním, lebo je to záhada aj pre mňa.

„Našiel si novú priateľku, Elenka,“ vysvetlila mi vtedy mama opatrne pomedzi slzy.

„Je to proste hlupák, Ela, nechápeš?“ Paťa použila trošku horšie slovo, ale ja nenadávam. Teda, ani Paťa nenadáva, ale toto bola špeciálna situácia. A tato povedal, že preto, lebo sa s mamou k sebe nehodili. Tak ja neviem. Kto sa v tom má vyznať?!

V novom tatovom „domove“, v byte na štvrtom poschodí ktorejsi z bytoviek v centre mesta, som bola dvakrát. Prvýkrát, keď ma bol vyzdvihnúť zo školy, sme si zjedli na jeho veľkom balkóne dva čokoládové nanuky (mama sa potom trochu hnevala, lebo to bolo pred obedom). Druhýkrát ma priviezol na večeru, ktorú uvarila tá jeho nová frajerka Monika. Zrejme na jeho nápad navarila perkelt, keďže je to moje obľúbené jedlo, no... nie tak úplne jej to vyšlo.

„Tato, čo to tu trčí z toho mäsa? Kosť?“

„Ukáž, Elenka. To ma mrzí, daj, pomôžem ti ju vybrať,“ hrnula sa ku mne Monika so sladkým úsmevom a s malým nožíkom.

„Moja mama dáva do perkeltu mäso bez kostí.“ „No, tvoja mam robí perkelt trochu ináč, Eli,“ snažil sa zachrániť situáciu

tato. „Naložím ti ešte trochu cestovín, zlatko?“ nahodila Monika ďalší zo svojich

úsmevov. „Mamina robí perkelt s haluškami,“ odvetila som. Ani jeden z nich už nepovedal v ten večer takmer nič, ja som z podivného

perkeltu zjedla dve lyžičky a potom ma odviezli domov. Naozaj som nechcela byť nejako protivná alebo čo, ale bolo to proste tak. Mama robila perkelt bez kostí a s haluškami. Tento nebol taký dobrý. Hotovo.

To bola moja posledná návšteva u neho. Tato sa odvtedy neozval, len občas vraj napísal mame, ako sa mám a na narodeniny a meniny mi nechal v poštovej schránke pohľadnicu alebo tenkú knižku.

U nás po ňom, ako som neskôr zistila, okrem kníh, dózy, ktorú mama vyhodila a kreditnej karty, schovanej maminej v peňaženke, zostalo ešte niekoľko fotiek a rodinných videí v sivej škatuli pod manželskou posteľou. Podľa toho, ako sa raz za čas menila jej poloha, som vytušila, že ju mama vyťahuje zo skrýše počas návštev jej kamarátok. To bola pre mňa tiež záhada... niektorá z nich prišla večer, zavrela sa s mamou do izby, keď som zaspávala, a ráno po nej ostala už len prázdna fľaša bieleho vína a kopa mokrých vreckoviek.

„Pati? Nie je to zvláštne, že mamina vždy rozleje toľko vína?“ pýtala som sa sestry, ukazujúc na kopu papierových vreckoviek. „Prečo to nepoutierajú utierkou?“

Paťa sa namiesto odpovede len zasmiala. Ani sa nečudujem, aj mne to bolo vtipné.

Áno, vlastne tu tato nechal toho ešte viac, ak rátame smútok, neustále tancujúci vo vzduchu, esemesky a súdne papiere. Chýbali mi jeho veselé rozprávky na dobrú noc, ktoré hlbokým hlasom čítal a svojvoľne menil z mojej obľúbenej knižky o princeznách, vyhadzovanie do vzduchu (aj keď som už bola veľká) či bláznivé naháňanie po byte a stavanie bunkrov. Nič sa však nedalo robiť. Tato bol preč. Nikto mi to nevedel vysvetliť, no bolo to tak.

A potom zrazu prišiel Erik. Ako zázrak, padajúca hviezda pomedzi oblaky, ako krehká snehová vločka počas tropického letného dňa.

Erik bol mamin kolega z práce, vysoký hnedovlasý ujo s bradou, ktorý nám na prvé stretnutie priniesol dva balíčky gumených medvedíkov (lepší nápad ako perkelt, vážne!). Boli sme všetci spolu lyžovať, a on bol naozaj zábavný a bláznivý. Mama bola z neho nadšená, Paťa tiež a mne sa zapáčil hneď potom, ako so mnou na lanovke nahlas spieval ktorúsi pesničku, čo sme sa naučili v škole na angličtine.

A tak už o týždeň Erik hral u nás v obývačke večer Monopoly, o dva týždne sme s ním boli na víkend v ktoromsi malom českom mestečku a na začiatku

leta bol s nami na dovolenke. Víkendy trávil s nami, týždne doma u rodičov – a fungovalo to parádne. Mame sa kútiky úst opäť častejšie roztiahli do spokojného úsmevu a Paťa si prestala na rohy zošitov písať nenávistné vety voči mužskému pokoleniu. Dobré časy boli zase späť.

Erik si dokonca kúpil v hračkárstve čertovské uši a v nich prišiel na školský karneval, čo bolo super, aj keď ja som bola princezná Bella. Bola som taká rada, keď všetci obdivne pokyvovali, že aj môj ocko prišiel v maske. Hoci to nebol môj ocko. Ale to bolo v tom momente jedno.

Jeden večer sme pozerali mamino video zo stužkovej, a keď sa im konečne podarilo po pol hodine vysvetliť mi, čo je to vlastne tá stužková, ukázala som prstom na obrazovku: „Aha, mami, tam je dedo! Ty si tam tancovala s dedom?“

„Áno, Elenka, to sa volá rodičovský tanec,“ odpovedala opatrne. Pochopila som. „Erik, ty si so mnou zatancuješ rodičovský tanec?“ Obaja sa zasmiali. „Ale samozrejme, hlupáčik, zatancujem.“ A bolo to

vyriešené. No a potom sa ozvalo to „Buch!“ a za dverami zmizol Erik aj so všetkým, čo

s ním prišlo. Neostala po ňom ani kreditná karta, ani dóza od kávy (keďže neznášal kávu), ani zopár kníh (lebo nečítal), a dokonca ani vytlačené fotky, lebo všetky boli v notebooku alebo telefóne. Dostavilo sa len dobre známe ticho... a dobre známy pocit. Všetci sme vedeli, čo príde.

Áno, a dobre známy problém. Kým Paťa reštaurovala svoje nenávistné nápisy v zošitoch a mama volala ktorejsi z kamarátok, aby prišla, ja som vytrhla linajkový papier zo zošita prvouky a rozhodne si sadla za pracovný stôl.

Problém bol prostý. Nešlo len o rozprávky, ale... poznáte snáď rozprávku o princeznej, v ktorej by chýbal kráľ? Poznáte rozprávku, v ktorej nevedie krásnu nevestu v bielych šatách jej ocko chodbou v kostole? Nešlo o moju lásku ku všetkému princeznovskému a možno sa to niekomu zdá ako hlúposť, ale vo svojej podstate je to veľmi zásadný problém. Tá ruka, to objatie, tá istota a pomoc... Ja som to nemohla nechať len tak. Bolo to preč. Chýbalo mi to. A... nebudem predsa tou uličkou raz kráčať sama!

A tak som začala písať zoznam. Zoznam potenciálnych kráľov, „odvádzačov“ k oltáru v kostole, dosť milých a veselých, aby sa páčili aj mojej mame.

...milí ujo zeleninar...

...pán učitel telesnej...

... sused z tretjeho poschoďia... „Večera!“ zvolala vtedy mama z kuchyne. Spokojne som si pohľadom

premerala linajkový list predo mnou a zatvorila plniace pero. Tak. Hotovo. Ešte nie je dokončený, ale veď ostatných budem dopisovať priebežne. S pevným úsmevom som sa vybrala do kuchyne.

Keď som bola malá, myslela som si, že najťažšie bude nájsť princa. No teraz som bola takmer tretiačka. Cítila som, že som už veľká.

A s hrôzou som zisťovala, že ešte ťažšie to bude s kráľom.

Tamara Kenderová Strach

Keď som bola malá, myslím menšia ako teraz, mala som Strach. Na začiatku Strach rástol v červenom kvetináči so žltými kvetmi a vtedy som ho volala celkom iným menom. Farba však postupne opadla a krásnu rastlinu nahradila burina v hlinenom kvetináči. Každý deň som ju polievala, aby nezvädla, každý deň som ju polievala a modlila sa, aby Strach odišiel, aby mi vrátil domov. A aj keď som Strach neznášala, pomáhala som mu prežiť, pretože on bol to jediné, čo mi ostalo.

Vždy, keď som sa vrátila zo školy, Strach bol v dome, ja som bola pri ňom a on pri mne. Liala som naň vodu a on ju lial na mňa a on rástol a ja som sa zmenšovala.

Niekedy som do školy prišla celá modrá, od Strachu (pre Strach). A niekedy sa ma deti v škole pýtali: ,,Kde máš otca?“

Povedala som: „Nemám otca, mám len Strach.“ Lebo mám doma Strach v hlinenom kvetináči. To bola pravda a ako ma

Strach naučil, pravda sa musí povedať vždy a nahlas. Keď som mala desať, Strach na chvíľu zmizol a ja som ho už viac nemusela polievať. A hlinený kvetináč som rozbila na márne kúsky. A keď už som si myslela, že na tomto svete ostanem celkom sama, prišla Nádej. Mala veľké teplé ruky, strieborné vlasy a zásteru, v ktorej schovávala cukríky. Neustále sa sťažovala na Strach a na mamu a zvykla opakovať, že ona sa o mňa postará, a keby o tom bola bývala vedela skôr, nič z tohto by sa nemuselo stať, a že sa už viac nemusím báť, pretože Strach je preč. A tak ma Nádej každý deň polievala a ja som polievala ju a rástli sme spolu. Nakoniec som však prišla na to, že Nádej umiera. Pretože som ju zabudla poliať, pretože som na ňu nemusela myslieť každú chvíľu, pretože nekričala, nenaliehala a všetko, čo chcela, bolo pre mňa a nie odo mňa a keď už videla, že mám čo potrebujem, zomrela.

No žiaden hnev nemohol byť väčší ako ten, ktorý som cítila voči nemu. Ale aj keď ma všetko vnútri z tohto pocitu pálilo, bála som sa ho a preto po večeroch lepím hlinený kvetináč.

Strach s alkoholovým zápachom znovu prichádza. Prichádza a berie ma do pichľavého objatia. Rastie a s ním aj modriny. A deti v škole sa ma pýtajú: „Kde máš mamu?“ ,,Mama odišla, už mám len Strach.“ A bola to pravda a vedela som to aj ja, aj Strach, lebo sme obaja videli, ako odchádza na červenom aute a volá s niekým, kto sa volá Marián a oslovuje ho Láska.

Vtedy som si pomyslela, že ak láska berie tých, ktorých ľúbim, nikdy ju nechcem mať. Odvtedy mám len Strach. Láska má mamu, mama má Lásku, otec mal mňa a ja som mala Strach, až kým si nepriviazal o nohu hlinenú tehlu a neskočil z mosta. A potom, až potom, prišla mama a jej Láska ma

odviezla do cudzieho bytu, ktorý som mala nazývať domovom. Teraz som veľká, väčšia ako vtedy a už nemám Strach a ani Nádej, mám len mamu a Mariána, no nečakám, že s ním budeme dlho, lebo mama už volá iného muža Láska.

Daniela Romanová Pokoj a ...ostatní

„Počuj, mohol by si v blízkej dobe trochu poľaviť zo svojej ostražitosti?“ oslovila ma v jedno krásne ráno Smrtka. Dobre som vedel, čo by pre moju zverenkyňu znamenal tento neobvyklý záujem, nuž som sa skúšal z celej veci nenápadne vykrútiť:

„S radosťou by som Ti pomohol, ale, ako isto dobre vieš, zo svojej pozície anjela-strážcu si takéto niečo nemôžem dovoliť.“

„Nehraj sa na workoholika, potrebuješ si predsa od tej starej rašple konečne oddýchnuť. Odpočinok ti prospeje viac ako toto nariekanie,“ usilovala sa ma zbaviť, „dobre vieš, že sa blíži jej termín a onedlho bude na vrchole poradovníka.“

„Ja to plne chápem, no keby si starú Klandovskú o rok odložila, tak by som ti zohnal novú čiernu mikinu a kombajn namiesto tejto hrdzavej kosy,“ uchýlil som sa k zmesi vyjednávania a žartovania. Zubatá však zanovito trvala na svojom:

„Nepresviedčaj ma. Nevidím dôvod, pre zrieknutie sa svojho plášťa, a čo sa toho kombajnu týka, buď rád, kým ho nemusím vytiahnuť.“

„O čo ti, dokelu, ide? Prečo sa aspoň raz nad niekým nezmiluješ?“ „Lebo na zmilovanie a odpustenie nie som kompetentná,“ pustila sa do

trpezlivého vysvetľovania, „určite je to úloha vášho Šéfa, možno čiastočne aj vaša, lenže ja si to skrátka dovoliť nemôžem.“

„Chápem, ty by si to určite nezvládla. Nemáš na to žalúdok ani nervy,“ irónia v mojom hlase by pravdepodobne pozmenila očakávania väčšiny smrteľníkov, čo si nás predstavujú ako rozkošné kučeravé detičky hojdajúce sa na vianočnom stromčeku. Avšak vyviesť z rovnováhy kostlivca predo mnou bolo ťažšie ako zohnať železné drievko z umelej hmoty. Vrhla na mňa najprázdnejší spomedzi svojich pohľadov a povedala:

„Nie, ja len musím byť dôsledná a nesmiem pripustiť žiadnu výnimku. Pre mňa platia len tieto moje papiere. V prípade Klandovskej nám ponúkajú približne dva mesiace.“

Smrtka je o trošku byrokratickejšia ako všetky slovenské úrady dohromady. Neplatí na ňu nič, čo nie je napísané, schválené a trikrát opečiatkované. No ktovie? Možno sa v tejto mierne ponurej oblasti dá je povestná spravodlivosť

udržať len takto. Za iných okolností by som s ňou bez námietok súhlasil, ale teraz je to pre mňa takmer nemožné.

Asi sa pýtate, prečo protestujem s toľkou tvrdohlavosťou. Pre spomínanú Evu Klandovskú som za tých sedemdesiatosem rokov spravil akurát dosť a trochu oddychu by som si naozaj zaslúžil. Napokon, záver jej pozemského života a prirodzený a čakávaný. Nezabránim mu ani len predajom polovice svojho peria do perín. Úzkosť vo mne spôsobilo len niekoľko nejasností v mojej pracovnej zmluve. Podľa nej by som mal chrániť od zla a nebezpečenstva. Táto zdanlivo samozrejmá veta je pre mňa hlavným kameňom úrazu. Odkiaľ má spomínané zlo pochádzať? Chránim ju pred okolím, či okolie pred výkyvmi jej nálady?

V druhom prípade nastane koniec mojej práce až okolo tridsiateho februára. Moja najdrahšia zverenkyňa sa totiž s mimoriadnym pôžitkom zaoberá tvorbou unáhlených a nepremyslených záverov. Hoci na prvý pohľad pripomína Babičku Boženy Nemcovej, stačí, ak sa nezmestíte do jej šablóny ideálneho človeka, a môžete sa pripraviť na riadnu dávku odporu a opovrhnutia. Nikdy nepripustí, aby jej názory ostali skryté pred zrakmi jej širokého okolia. Oboznámi ho s nimi väčšinou v neprítomnosti kritizovaného, čím šetrí čas, čo by inak zabrala jeho obhajoba. Keby na nebi pribudla nová hviezda za každého, komu takto ublížila, tak by pouličné lampy stratili svoj pôvodný význam. Nerád by som vytvoril priestor pre Zubatú skôr, ako si Eva uvedomí svoju chybu a jej všetkých a všetko súdiaca myseľ nepustí kameň pripravený na hod. Záznam o jej zdravotnom stave je u nás verejnosti prístupný, teda Smrť isto vie o jej slabom srdci. Pravdepodobne ju nebude možné presvedčiť a ona si počká na nejaký zaujímavý infarkt.

Jediná činnosť, do ktorej som sa mohol pustiť aj ja, bolo zvýšenie ochrany. Aj keď som ju už od najútlejšieho detstva chránil ako oko v hlave, moja ostražitosť našla priestor, cez ktorý ešte o trochu stúpla. Jej chvíľa mala síce nastať až o dva mesiace, no pri Zubatej si človek nikdy nie je úplne istý termínom. Tak som iba zvedavo vyčkával, ako sa zachová Šéf. Chcel som ho na tento problém upozorniť, ale po krátkej úvahe som sa tohto úmyslu radšej zriekol. Pravdepodobne by sa zas tváril vševediaco, až by som sa cítil ako nepatrná čiastočka vesmírneho prachu. Radšej budem trpezlivo sledovať, ako to Najvyšší naplánuje. Isto vie o jej nedostatkoch viac ako ja, ba dokonca viac ako ona sama. očividne len počíta okamihy, čo delia Evu od pochopenia druhých a od osvojenia si trochy pokory.

Starostlivo som sledoval každý jej krok, zvyšoval pozornosť pri výmoľoch na cestách, rizikových prechodoch pre chodcov a prudkých schodiskách a chytal sa za hlavu pri jej jednaní s ľuďmi. Mračno, čo vyleje svoj obsah na chudáka v šortkách, tielku a sandáloch pri porovnaní s ňou môžem s pokojným svedomím vyhlásiť za stelesnenie empatie.

Jej suseda, predavačka v malom obchodíku blízko jej bydliska, by so mnou nepochybne súhlasila. Je to pochopiteľné, lebo len málokto obľubuje ľudí, čo mu nadávajú do zlodejok a klamárok.

„Ľudia, predstavte si tú škratu mizernú! Ja som si kúpila len dva úbohé rožky a ona mi ich naúčtovala vyše dvadsať! A my sa čudujeme, za čo si prerobila chalupu. Ja vám hovorím, toto isto nebolo prvý raz. Jej chlap s ňou asi nemôže vydržať, keď ani domov nechodí. Aby som si kvôli takej kalkulačku do obchodu nosila, nie?“ sťažovala sa známym aj cudzím hlasno, akoby väčší krik pridal jej tvrdeniam na pravdivosti. Možno by táto jej technika aj zaúčinkovala, keby tu malo čo vzrásť. Preklínaná pani skutočne účtovala o osemnásť rožkov viac, no nešlo o žiadnu schválnosť. V ten deň bola unavená ako osa v jeseni. Nečudo, keď celú predchádzajúcu noc bdela pri svojom chorom synčekovi a snažila sa ho upokojiť a uspať. Prednedávnom by sa pri ňom striedala so svojím manželom, avšak ten trávil väčšinu týždňa v práci a rodinu si užil až cez víkend.

Ďalšou obeťou jej striehnucich očí a neopatrného jazyka sa stal mladík, ktorého občas vídala motať sa na autobusovej zastávke. Z jeho zovňajšku priam žiarila bezstarostná veselosť a neodôvodnená radosť zo života, nuž nie je nič neočakávané na snahe nájsť na ňom hocijaký nedostatok, vysvetľujúci jej podvedomý odpor. Raz ho pristihla pri vynášaní niekoľkých tmavozelených sklenených fliaš. Kruhy pod chalanovými rovnako sklenými očami a jeho bledá tvár prispeli ku Klandovskej ortieľu:

„Mladý, zdravý a nikdy sa ničoho poriadneho nechytil. Keď ho doma nedokázali držať nakrátko a nechali ho motať sa po svete ako trafeného, tak im treba! Už majú z decka ožrana!“

Táto informácia pobúrila a pohoršila všetkých okrem samotného chlapca. Od neho sa starenkinmu úsudku ušiel len šibalský úškrn. Keby nespomenula jeho rodičov, dokázal by svoj úsmev premeniť na nespútaný smiech. Zistil, že nejakou šťastnou náhodou sa dostal na vysokú bez skúšok a od samej radosti zavolal zopár svojich priateľov na malú oslavu. Konečne môže vystrčiť nos spoza knihy. Veď doteraz sa z čerstvého vzduchu radoval len na autobusovej zastávke...

Prisťahovanie mladého páru z Japonska do neďalekého domčeka komentovala slovami, ktorým nechýbalo nič okrem stručnosti a výstižnosti:

„Pane Bože, vidíš to? Do čoho si dušu dal? Žlté je to jak ošťaný sneh a len okolo mňa chodí, vyškiera sa a sleduje ma to. Našťastie ma s tak krivými očami poriadne neuvidia.“

Novovzniknutá rodinka nad ňou mávla rukou spôsobom pochopiteľným pre všetky národy a farby a v práve zariadenej kuchynke si pripravili svoje obľúbené bryndzové halušky.

Kým sa Eva takto snažila stať kandidátkou na riaditeľku celej zemegule, ja som prosil Boha, nech je aspoň on ku nej milosrdný, lebo ona nedokáže byť k svojmu okoliu ani len spravodlivá. Medzitým sa čoraz viac približovala jedna z posledných zákrut na jej ceste životom. Nemyslím to len obrazne, na spomínanej zákrute by ste skutočne našli mierne schátranú zástavku. Každé ráno sa tam na okamih stretla skupinka ľudí putujúca najrôznejšími smermi. Práve tam sa unavene opierala o roh a pohľadom ostrým ako žiletka si

premeriavala okolostojacich. Medzi ňou a tajnými službami bol len jeden nepatrný rozdiel – Eva cítila takmer nepozemskú radosť, keď sa mnoho chúlostivých informácii dostalo na verejnosť. Lenže v poslednej dobe ležal aj na tomto jej pôžitku nevýrazný, no nie zanedbateľný tieň bezdôvodných strachov a obáv.

Jediné ich vysvetlenie ponúkala minulotýždňová návšteva jej lekára. Nič určité neprezradil, z očí mu však nežiarila pre neho typická spokojnosť s neškodným stavom vecí. Namiesto toho sa ním nepokojne vpíjal do hodnôt tlakomera a premeriaval si pre bežného smrteľníka nepochopiteľnú zmes číslic na jeho displeji. Ani pri načúvaní ozvenám z fonendoskopu sa netváril ako virtuóz vychutnávajúci si tóny vydarenej symfónie. V priebehu niekoľkých sekúnd sa však ovládol a rozžiaril svoju tvár všetkým optimizmom, na ktorý sa zmohol. Na vopred predtlačený lístok znázornil hada na rozsypaných rezancoch a s touto šifrou poslal starenku ku známemu kardiológovi:

„Je to len zvyčajné vyšetrenie, vo vašom veku takpovediac bežné,“ snažil sa presvedčiť nielen ju, ale aj seba samého, „ten lekár je síce len také mladé ucho, ale väčšieho odborníka ťažko nájdete v celom kraji. Hovorím, ide len o formalitu, no aj tak za ním čím skôr choďte.“

Eva sa nechala uniesť tvorením sestričkinho kádrového profilu, a skúmaním vplyvu veľkosti jej výstrihu na zdravie mužskej časti pacientov, a tak pre ňu ostal význam lekárových slov nepovšimnutý. Ten sa snažil nájsť chybu vo svojich výsledkoch. V tomto povolaní má za úlohu okrem iného objaviť pravdu, no prečo sa tak často stretáva aj s touto jej stránkou? Aj bez nazerania spoza pliec viem povedať, čo ho tak rýchlo vyviedlo z rovnováhy. Do Smrtkou hláseného dátumu vtedy neostávalo mnoho dní.

Moja zverenkyňa doktorovi bezvýhradne dôverovala. Aj ju samu začínalo desiť čoraz častejšie zvieranie v hlbinách hrudného koša, skrátený dych a srdce búšiace ako po ukončenom maratóne. Autobus, v ktorom sa vtedy viezla, smeroval k tak ospevovanému kardiologickému expertovi. S dušou plnou očakávania hľadela cez niekoľko vrstiev špiny na okne a počítala zástavky, čo ju delili od cieľa. Po namáhavej niekoľkominútovej prechádzke zverila svoju kartu sestričke a podrobila menovku na dverách vysoko špecializovanej analýze.

„Toto sa plánuje starať o mňa? veď ten nevie napísať ani len svoje meno! Namiesto Michal Veselý si tu vyvesil Mich Alves Eli jak nejaký poondiaty terorista...on lekársky diplom isto našiel v Kinder vajíčku. Veď medicínu nemôže vyštudovať, ak čítať nevie.“

Vzápätí zaznelo jej meno a ona stála zoči-voči človeku, ktorého by na základe niekoľkých písmen na menovke dokázala nazvať lekárom iba so značnou dávkou irónie v hlase. Len čo ho zazrela na vlastné oči, pochopila, že pred sebou nemá dyslektika, no skutočného Araba. Jeho tmavý zovňajšok ostro kontrastoval s bielym plášťom a isto by zabezpečil popredné miesto v rebríčku sledovanosti aj pre tú najnekvalitnejšiu tureckú telenovelu. Eva

však bola odolná voči akémukoľvek druhu šarmu. Ešte raz si ho prezrela, aby sa uistila o jeho práve na vysedávanie v sterilne bielej ambulancii. Následne vrhla blesky svojho pohľadu do tmavých očí naproti nej a začala šomrať. Jej hundranie pôsobilo nenápadne ako vzducholoď v akváriu:

„Ten sprostý obvoďák by ma k normálnemu človeku neposlal to je jasné...Tento na mňa hľadí, akoby sa ma namiesto liečenia chystal vyhodiť do povetria.“

Lekár ju neoboznámil so svojím názorom na využitie pyrotechniky za účelom eliminácie sprostých rečí. Radšej sa trpezlivo, bez akejkoľvek reakcie na túto jej prednášku, pousmial a sebavedome povedal:

„Nebojte pani, Vášho obvodného dobre poznám. Ak je to, čo o Vás hovoril pravda, tak nemohol spraviť nič lepšie ako poslať Vás sem. Pokojne si sadnite a...“

„Ľudia boží, počujete ho? On sa vraj na mňa vyzvedal! Však počkaj, ty špión akýsi! Do správ ťa dám, aby si vedel!“ kričala a spätkovala z ambulancie. Poznal som ju dosť dlho na to, aby som vedel určiť silu tvrdohlavosti. Neexistuje spôsob, ktorý by ju dokázal zastaviť. Táto moja skúsenosť vo mne uhasila aj poslednú iskierku nádeje. Navyše, spoza rohu mi nepatrne kývla na pozdrav Smrť. No doktor tam svojím racionálnym vnímaním zazrel len obyčajnú skriňu s takmer zvädnutým fikusom navrchu. Preto, plný viery v schopnosti modernej medicíny a vo vlastnú profesionalitu chmatol starenku za zápästie a prihováral sa jej:

„Toto nie je divadelné predstavenie. Ak ste to ešte nezbadala, tú Vašu mizernú červenú pumpu môže kedykoľvek roztrhnúť. Dychčíte ako vyradená lokomotíva a takýto pulz som zatiaľ videl len pri pacientoch pred infarktom. Ak si okamžite nesadnete, nemusíte stadiaľto vyjsť živá.“

Eva sa mu nejakým zázrakom vytrhla zo zovretia a vyrútila sa do čakárne. Ostatným čakajúcim začala objasňovať situáciu. Opisovala, ako ju ten islamský terorista zúrivo držal, ba dokonca sa jej vyhrážal aj smrťou. Neustále pritom poškuľovala na ordinačné dvere a keď z nich zazrela vychádzať ohováraného cudzinca, pustila sa dole schodmi. Mich Alves Eli sa ju usiloval zastaviť a v duchu ľutoval, že nie je Aladin a nedokáže ju dohnať na svojej rohožke. Nakoniec si spomenul na časy svojej mladosti a začal sa postupne skĺzať zábradlím. Neskoro. Jeho pacientka ležala o poschodie nižšie. Jediné, čo som pre ňu dokázal spraviť, bola ochrana jej hlavy pred hranou schodu. Len tak som nad ňou stál a cítil som sa, akoby som mal tisíc končatín, no všetky úplne zbytočné. Ktovie, čo by robila pred dvoma mesiacmi, keby tušila o infarkte uprostred dlhého schodiska na ich konci? Túžil som Zubatej povedať niekoľko nie veľmi príjemných slov, ale jej nikde nebolo.

Namiesto nej sa ako mamba čierna, neschopná skorigovať obrovský počet svojich nôh, prirútil po kovovom zábradlí lekár. Len čo objavil v jej nitkovitom pulze vlákenko nádeje, sústredil všetky svoje sily na resuscitáciu. Chcel som mu pomôcť, ale moja nízka hmotnosť by mu pri masáži srdca veľmi nepomohla. On sa však správal takmer neuveriteľne. Popri jej záchrane

dokázal plniť úlohu manažéra a jeho výrazný hlas onedlho ovládol celé poschodie. Hlasom chvíľami slabnúcim od únavy kričal:

„Bežte po pomoc...kurňa aj s vami, padajte a...klopte na všetky dvere...mám tam kolegov... volajte niekto sto dvanástku....ale pohnite, lebo tu bude umierajúcich viac.“

Vzápätí dodal tichším hlasom sám pre seba: „Aj keď pre ňu bolo už včera neskoro.“ Eva Klandovská nikdy nemala predpoklady pre kariéru zápasníčky

v ťažkej váhe, avšak v nemocničnej posteli sa navidomoči strácala. Pôsobila, akoby život v nej pochádzal len z hadičiek a káblov, ktoré sa na dlážke prepletali jeden cez druhý ako klbko hadov. Ticho umocňovali len pomalé a plazivé kroky Smrti vedúce z jedného konca miestnosti na druhý. Keby som mal dáke nervy, tak v tej chvíli by som o ne kvôli nej prišiel.

„Môžeš tu prestať stepovať a zachovať aspoň trochu úcty?“ neovládol som sa.

„Môžem,“ odvetila a pokračovala v chôdzi, „ale to si choď vybaviť s tým doktorom Jajbolítom. Nebyť jeho, už by som mala svoju prácu skončenú.“

„V podstate ti závidím. Len sa mrkneš do zoznamu, hodíš kapucňu na hlavu, z rešpektu k tradičným predstavám mykneš kosou a je hotovo. Dotyčný ťa nezaujíma, stačí, ak jeho dušu zavedieš k Poslednému súdu. Nepoznáš ho, nechápeš, nič. A ja aby som sa pominul z obáv kvôli jej nadaniu odsúdiť a ohovoriť aj svätca.“

Zubatá sa zasmiala, až jej kosti zahrkotali a ľahostajne poznamenala: „Ona a ohovárať? Pozri jej na tvár. Pokoj, čo z nej žiari, bude pre ňu isto

priepustkou na to najlepšie miesto.“ Neveriaco som hodil okom na Evu a takmer som skríkol od radostného

prekvapenia. Tak predsa to bola pravda! Vrásky vžitej zatrpknutosti sa stratili, na ich miesto nastúpil výraz dokonalého zmierenia so svetom aj so sebou. Na krátky okamih dokonca pootvorila oči v snahe nájsť toho „poondiateho teroristu a poďakovať sa mu. Nekomentovať, nesúdiť, len vysloviť úprimnú vďaku.

Andrej Bača Spíme v tvojej izbe

Štrk pod ťažkými kolesami masívneho vozidla bezmocne zachrapčí. Zaťahujem ručnú brzdu a skleslo hľadím na ošumelý dvojposchodový dom s nízkou strechou. Škridle vyhrýzli časté fujavice a náter na oknách zbičovali dažde. Zatiaľ čo vchodových dverí sa pazúry času ani nedotkli. Zaťukám prstami po koženom volante. Nemá zmysel otáľať a čakať na spásu, beztak ma návrat neminie.

Vyskočím na rozpálenú príjazdovú cestičku a poberiem sa dnu. Verandu lemujú umierajúce kvietky rôznych druhov. Spoznávam iba ľalie, mená ostatných sa nepokúšam hádať, do botaniky som sa nikdy nerozumel. Stisnem kovovú kľučku, ktorá ma víta hlasným zavŕzganím.

Nezamkli. Ani čo by tu stále bývali. Vari ešte neodišli? „Sú preč!“ zahriaknem svoje myšlienky. Tresnem dverami, aby som ich

celkom umlčal. Odmerane zhodím bledohnedé sako i viazanku, čo mi umožní nasať okolitý vzduch. V momente to oľutujem. Dom je prázdny len pár týždňov, napriek tomu razí zatuchlinami a plesňami. Dvere opäť otvorím. Čerstvý vánok ma hanblivo nasleduje do kuchyne. Zabudnutá kopa riadu spokojne odpočíva v dreze, zvyšky jedla zaschli a nedajú sa identifikovať.

Umývanie riadu je najlepší spôsob, akým odpútať myseľ. Z linky vytiahnem saponát a spolu so špongiou vyzývam taniere na súboj. Zradí ma voda. Štrajkuje a za toho boha nechce tiecť.

Tuším, že otec kdesi na dvore vybudoval rezervný zásobník na dažďovú vodu. Skúsim rozbehnúť filter v práčovni a primäť vodu k spolupráci. Bezducho sa prehrmím do suterénu. Svieti sa v nej. Ešte to tu neodpojili od elektriky? Pozoruhodné. Len čo prekročím pivničný prah, žiarovka praskne. Mierne mnou trhne, ale nenechám sa rozhodiť očividnou zhodou okolností.

Vedľa dávno pokazenej práčky skutočne nájdem zhrdzavený ventil. Stenami sa prediera žblnkot blížiacej sa vody. Spokojne sa vrátim ku schodisku. Vzápätí ma obleje ľadový pot. Tak intenzívne cítim niečiu prítomnosť, až mi z toho bolesť trhá steny žalúdka. Nekompromisne ignorujem surrealitu tohto okamihu a stúpam späť do kuchyne. Príliv svetla spoza mňa podstatne urýchli moje kroky.

O pár minút zabúdam na všetku traumu. Voda znovu tečie a ja sa môžem pustiť do upratovania v rytme hudby z telefónu. Cez okenicu vyzerám neoznámenú návštevu. Uvedomujem si, ako zúfalo túžim po spoločnosti.

Rozptýli ma ten najdesivejší možný zvuk. Plač. Vysoký, trýznivý vzlyk zúboženého dievčaťa. „Anna,“ hlesnem. Neuvažujúc nad svojim konaním, nechám kuchyňu kuchyňou a ponáhľam sa za strašidelnými zvukmi na druhé poschodie. Cez pootvorené biele dvere vidím úhľadne upratanú izbietku. Vkradnem sa dnu. Plač utíchol bezprostredne po mojom príchode.

Všetko v miestnosti mi pripomína moju sestru, každý predmet, dokonca i pavučina v kúte, ktorú sa nikdy neunúvala odstrániť. Jednak z lenivosti, jednak z rešpektu pred „stvorami“. Je mi tu príjemne. Strach zužujúci moje myšlienky je v okamžiku preč, nahradený chvíľkovými, napriek tomu prenikavými pocitmi radosti. A lásky. A smútku i bolesti.

„Anna,“ zopakujem. Pohľad mi padne na plyšového medvedíka na poličke. Ľavé ucho má natrhnuté, medzi labkami zviera mäkké malé srdiečko s nápisom I Love You. Do údov sa mi znenazdajky vlieva neznáma agónia, ktorá razom prerastá do agresie zmiešanej s mojimi spomienkami na sestrin nevinný úsmev a v ňom skrytú dobrosrdečnosť. Priskočím k macíkovi, zdrapím ho z poličky a začnem ho zúrivo mlátiť. Plyš sa rozfúka do priestoru, jednotlivé čiastočky sa vznášajú vzduchom a následne v špirálach klesajú späť k zemi.

„Je preč! Je preč!“ zúfalo revem na nemú hračku. „Je preč,“ šepnem, sotva ma počuť. Pregĺgam husté sliny, ktoré sa mi zasekávajú v hrdle a dusia ma. Nevládne vypľujem zopár hlienov a upriamim sa na plyšáka. Zažmurká.

Ale veď to nie je možné. Medvedík však otvorí ústa a na moje ohromné zdesenie začne vzlykať. Dokonale kopíruje sestrin plač. Zahodím ho do protiľahlého kúta. S rukami na ústach vybieham z miestnosti, v mysli sa mi dookola prehráva hrôzostrašná scéna. Nič z toho nemohlo byť skutočné. Neverím na paranormálne javy, hoci získavam vlastné, až príliš skutočné zážitky.

Opriem sa o stenu. Na každý jeden nádych spotrebujem všetku vnútornú energiu. Masírovaním spánkov sa pokúšam vypudiť predstavy a zrejmé halucinácie preč z mojej hlavy.

Kyslík mi na pár sekúnd dôjde. Silueta na konci chodby je tak výrazná a zároveň nejasná. Aura naokolo sa vlní ako pena v oceáne. Myšacím krokom sa pohnem jej smerom. Opar sa rozplynie a zmizne v ľavých dverách, v rodičovskej spálni. Pohyb neurýchlim, vzhľadom na mrazivé šteklenie na zátylku. Vlasy sa mi lepia o čelo, dlane mi atakovali mravce. Prikradnem sa k zárubni, ale neodvážim sa nazrieť dnu. Čosi tam dýcha.

Takmer na mieste zamdliem. Plachta na dvojlôžkovej posteli sa dvíha a klesá v pravidelnom rytme. Respiruje. Na jednom z nočných stolíkov leží rámik lícom dole. Zbieram zvyšky svojej odvahy a opatrne ho obrátim. Z fotografie sa na mňa usmieva mama. Tmavohnedé kučery je zvoľna padajú na plecia, okolo krku sa trbliece jednoduchý náhrdelník z bieleho zlata. V jej očiach zračím radostné iskry, ktoré sa nezastaviteľne rozšíria na celú plochu obrázka. Ani sa nenazdám, usmieva sa na mňa otec.

Sklo pri páde z metrovej výšky neutlmí náraz. Hrôza sa zopakuje, z fotky sa na mňa vyškiera sestra s nepeknou čiernou ranou nad pravým obočím. Všemocne sa pokúšam odvrátiť zrak. Sotva jej oči zachváti plamienok, tryskom vybehnem z izby. Obloky bláznia, trieskajú krídlami. Z prízemia sa do domu šíri štipľavý zápach dymu.

„Nie.“ Pri pohľade na ožiarenú kuchyňu sa na viac nezmôžem. Plamene obhrýzajú linky, police, skrátka všetok nábytok vrátane vyblednutých stien. Neviem, kde sú vedrá, k drezu sa aj tak nemám šancu dostať. Zúfalo kričím o pomoc, no nepočuť žiaden hlas. Oheň ma predsa svojím jemným pukaním nemôže prehlušiť.

Na ramene ucítim stisk. Otcove hlboké oči ma zavŕtajú do zeme. „Bež do kotolne a vypni plyn!“ zhúkne na mňa svojim typickým chrapľavým basom. Vbehne do kuchyne a pokúsi sa uhasiť požiar. Necítim si končatiny, jedine na bruškách prstov poskakujú ohnivé ihlice.

„Čo tu ešte robíš?“ Vo dverách sa zjaví mama so sestrou. Telá majú posiate jazvami a spáleninami, okolo tvárí sa im rozpínajú žiarivé lúče a ich tiene vôbec nepripomínajú obrysy tiel, skôr vznášajúce zhluky hmoty. Anna sa pridá k otcovi. Bezbranne sa prizerám tomu, ako jej na tvár dopadá kus horiaceho dreva. S uši drásajúcim revom beží preč.

Matka horúčkovito máva handrami, ale jej snaha o zadusenie ohňa má skôr opačný efekt. Plamene sa pomaly približujú k hrdzavému sporáku. Stačí jediný dotyk s horákom a neupevnený istič razom vyhodí celý dom do luftu.

Látka v mojej mysli stratila možnosť koordinovať formu. Svaly stuhli, ba priam zrástli dohromady. Nervová sústava ukončila svoju činnosť, pokyny rozumu blokuje neviditeľná bariéra. Aj malý hrdina sa chytro schoval do bezpečia panvy. Nechtami si ryjem do kolien diery. Na jazyku ucítim výraznú slanosť sĺz, ktorú okamžite nahrádza nepríjemná kovová pachuť krvi. Hodnú chvíľu ju vykašliavam.

Mama ma zdrapí za ramená. „Prečo nič nerobíš? Čo je s tebou? Choď vypnúť ten plyn. Chceš, aby sme zomreli? Zhoreli zaživa?! No tak, odpovedz!“ Zúrivo mnou lomcuje, čo mi iba viac zovrie žalúdok. Jeho obsah vyvrátim na podlahu.

„Spamätaj sa. Prečo si nedostupný? Prečo mi nedvíhaš?“ Jej bezhraničné zúfalstvo a útrapy ma valcujú, nie som schopný slov.

Skloní sa ku mne a objíme ma. „Ja som ťa neprestala ľúbiť,“ šepne mi do ucha. Matkino vyznanie je moja posledná spomienka pred explóziou.

Prudko otvorím oči a do pľúc nasajem niekoľko kubíkov vzduchu, akoby som sa nadýchol prvý krát po celom storočí. Búrkové mračná sfarbili oblohu do temných odtieňov šedi. V streche je diera. Respektíve už žiadna strecha nie je. Zvyšné múry stoja v pozore, sú Atlasovými dlaňami.

„Nerozumiem tomu, prečo nezdvíhal?“ Mama? Premasírujem si stuhnutý chrbát a porozhliadnem sa po okolí. „Však je to jasné, zase niekde pil.“ Anna! Zrak sa mi zastaví na uhľovo čiernych dverách do mojej skromnej

komnaty. „Alebo ho neprešla zášť,“ uvažuje. „Napriek tomu mal zdvihnúť. Kvôli nemu sme zdochli.“ V otcovom hlase

okrem chrapľavosti nezačujem nič iné. Ani náznak citu či emócie. Maximálne iróniu.

„Nehovor tak, mal nás rád.“ „Viac ako pivo?“ „Ako môžeš.“ Vnímam matkin úžas zmiešaný so sklamaním. „Poznám vlastnú krv.“ „Snáď mu aspoň trošku dôveruješ. Ja myslím, že by to nespravil naschvál.“ „Možno vás to prekvapí, ale ja tomu verím. Bez pochyby.“ Mama ticho híkne. „Nemohol tušiť, že sa stane čosi také. Za to ho

nemôžeme viniť.“ „Bola si to predsa ty, ktorá ho obvinila z úmyselného nezáujmu o našu

rodinu. O jeho rodinu.“ „Áno, pretože som bola nahnevaná, ale teraz, s odstupom času...“ „S odstupom času, ach,“ fľochne, „Ja vám nerozumiem. Pozrite sa na seba,

i na mňa. Čo z nás zostalo?“ „Len to, čo z nás zostalo v jeho srdci.“ Prekvapí ma sestrin stoický pokoj

prameniaci z tých slov. Ako komáre sa mi predierajú do útrob svedomia. „Nie sme prví, ale ani poslední, mnohých postihne takýto osud.“

„Čo tým chceš povedať?“ „Budeme tu dovtedy, kým si sám sebe neodpustí.“ Priložím ucho k tenkému drevu. Mlčia. Ticho nikdy nebolo viac ohlušujúce.

Vnímam každý závej vetra, aby som v ňom rozoznal ich myšlienky. Sú späť. Môžem ich fyzicky objať. Ospravedlniť sa. Za bezdôvodný hnev,

pohŕdavú apatiu voči nim, nulový kontakt. Za môj neskorý príchod, keď ma najväčšmi potrebovali. Záchranu, ktorá zachránila jedine mňa. Chýbajúce, nimi želané slová rozlúčky na pohrebe. Návrat do rodiska. Domov, ktorý som zatratil.

Ospravedlnenie. Komu patrí, im alebo mne? Odpovede neúspešne hľadám v čiernom nebi. Odpustia mi? Odpustím si?

Prstami obvijem studenú kľučku. Nestlačím ju. Mám strach z toho, čo tam nájdem.

Čo si tam nájde mňa.

Lucia Herceková Striga

Stojím pri brehu rieky a pozorujem čiernu vodu. Vietor čerí na hladine drobné vlnky, je vlhký a chladný. Potiahnem nosom a pevnejšie si k telu pritiahnem kabanicu. Červené vlasy mi v tme noci nežiaria tak výrazne. ,,Aspoň raz nie,“ pomyslím si.

Ich prekliatie ma prenasleduje od detstva ako tieň. Už keď som chodil k susedom hrať naháňačku, už vtedy sa mi malý Karol od Bernických smial. ,,Mrkvový pandrlák! Bosorák!“ tučnou rukou ukazoval dlhý nosisko. ,,Však si pre teba raz príde!“

Nepovedal kto, ale vedel som. Mal na mysli strigu od potoka. Babu, ktorej sa každé decko bálo ako čerta. Dcéru Jozefa Bošňáka. Bývala kus od dediny, až za krížom, v chalupe, kde pred ňou žila prievoznica. Prečo sa tam usadila, ľudia iba hádali. Každý utrúsil niečo iné, domyslel si to či ono a napokon naisto nevedeli ani koľko má rokov. Len vraj kedysi bývala v dedine. A deti zas vedeli, že kradne malých človiečikov, varí polievky z kačacích paprčí a zíza do sklenených gulí. Aspoň tak matky hovorili, vidiac v obecnej čarodejnici vítanú výchovnú pomoc.

Ani vlastný brat si ma nezastal, keď Karol zadrapoval. Jano sa smial spolu s nimi. Ale Kata Petríkovie nikdy. Iba čo sa trochu uškrnula, ale nemyslela to zle. Verím, že nemyslela. Moja Katenka. Pri pomyslení na jej vrúcne objatia a svit v čiernych očiach chlad ustúpi. Zajtra, hneď ráno, k nim zájdem a vypýtam ju. A keď mi ju nedajú, utečieme spolu. Sľúbila mi na Pavla. Vtedy sme spolu hádzali štrk do vody. Aj svätojánsky venček uvila a pustila po Váhu. Ani nevedela, že som ju videl.

Mesiac sa podobá na ozrutnú dedovu petrolejku, ktorou si svietil na ceste do kurína a späť. Rád som chodil k starému otcovi do Lehoty na prázdniny. Len dedo nebol rád. ,,Zas ho sem posiela,“ sipel cez zuby a hneď zatváral kozy, aby som sa na ne pridlho nepozeral. Jana posadil na lavicu s krajcom chleba a kusom slaniny. Mňa poslal do šopy čistiť vidly od hnoja. I tak som bol v Lehote šťastný. Hnoj mi smrdel menej ako večný výsmech a syčanie. Ba čo viac, v Lehote nemali strigu.

Blízko vody zapraští konár. Spoza vŕby sa vyteperí baba, vlasy má zakryté čiernou šatkou. Strasiem sa.

,,Daj pokoj, Bošňáčka," odpľujem. Zagáni na mňa. Nemé ústa sa zavlnia, na chvíľu skameniem. Napokon z

nich vyjdú len neurčité zvuky a chrčanie. Žena ma prepáli besným pohľadom. V očiach sa jej zablysne. Obráti sa a mizne v chrastine na brehu. Sprevádza ju šuchot listov.

Chvíľu rozhutujem, čo Katinym rodičom poviem. Otca má starého. Ten len leží, smrť na jazyku, už len umrieť. Mamku obmäkčí dcérino šťastie. Ja mám

chalupu, lebo som starší než Jano. Koza patrí jemu, dom mne. Čo by sa ako snažil, toto právo mi neodoprie ani sám richtár. Otec mi chalupu zanechal vo svojej poslednej vôli, a aj keď Jano nemá veľký zmysel pre poriadok, mŕtvych sa bojí ako svätenej vody.

Z diaľky ku mne doľahnú mladé rozjašené hlasy. Ani sa nepohnem. Možno ma minú. Praskajú konáre, blížia sa.

Zájdem za vŕbu a načúvam. Z kroviny sa vyvalí Jano. Keď ho spoznám, zaškrípem zubami. A hneď za ním Kata. Smeje sa, rozhadzuje rukami. Jano ju oblápa, bozkáva. Nemajú ďaleko od hriechu.

Telom sa mi ženie zlosť. Pre hnev ani nevidím. Moja Kata, ktorú som chcel pýtať za ženu! A brat mi berie aj to posledné, čo v mojom živote ešte zostalo - lásku.

Z húštiny sa ozýva chichot. Dlhšie nevydržím, vyrútim sa spoza vŕby. Prvá si ma všimne ona. Jano je nad ňou sklonený, nevidí ma. Kata zvýskne. Zastanem. Som čo by kameňom dohodil od tých dvoch. Brat zdvihne hlavu, na tvári sa mu zrkadlí hrôza.

,,Čo tu chceš, bosorák," šepne arogantne, ale v hlase mu kolíše strach. Zovriem ruky v päsť.

,,Zlez z nej," rozkážem. Poslúchne, nemá inú možnosť. Vykasáva si nohavice a hľadí na mňa.

Chvíľu stojíme. V tej ďalšej je obloha nad nami a zem pod nami. Bijem okolo seba rukami, mlátime sa hlava-nehlava. Kata vrieska. Zradkyňa.

Zem je hore, obloha dole. Kata neprestáva bedákať. Bolesť nevnímam. Počujem hučať vodu. A odrazu mám Jana pod sebou a pritláčam ho k vlhkej zemi.

,,Stačilo," krútim hlavou. Vrhne na mňa zlostný pohľad. ,,Príživník! Syn pekelníka!" reve.

Hlavu mu držím nad vodou. Rieka besne hučí a Kata úpenlivo prosí: ,,Julo, nechaj ho! Zmiluj sa! Veď je to tvoja krv, tvoj brat!"

Až po chvíli si uvedomím, že tie slová patria mne. Nevšímam si ju. Už ma nemá právo prosiť. Držím Jana za golier a hľadím mu priamo do očí. Cítim, ako sa mi nohy zabárajú do klzkého bahna.

,,Po kom máš tie červené vlasiská, há?!" chrčí, zle sa mu dýcha. Pohľad má plný nenávisti, akoby ju už celé veky odkladal na túto príležitosť.

Neodpovedám, nemám čo. Podobné otázky som sa roky pýtal sám. Nenašiel som odpoveď ani pre seba, ani pre iných dobiedzačov. Matka, otec, dedo, starý otec, ba dokonca nik z dediny neniesol toto prekliatie. Iba ja.

,,Poviem ti, Julko," vyškiera sa Jano bláznivo, ,,nie si môj brat!" Smeje sa, rehoce, ani moje pevné ruky ho nedokážu umlčať.

Kata stíchla, uvedomím si, že už nepočujem jej vzdychy. ,,Ty všivák," zasipím a obzriem sa k nej. Stojí, vlasy má rozcuchané a sukňu

pokrčenú. Vytreštené oči upiera k vode. Pozriem ta tiež a vidím. Blízko vŕby sa krčí baba Bošňáčka. Jej biela tvár je otočená naším smerom, prepaľuje Katu očami.

,,Heš!" zasyčí dievča, no žena akoby ju ani nepočula. Ústa sa jej krivia, ale slova neprerečie.

Jano sa vymaní z môjho zovretia a zozadu mi vrazí do hlavy päsťou. Od bolesti takmer stratím vedomie. Bošňáčka sa šuchce ku kríkom. Kata si objíma rukami holé ramená. Vyplakáva. Jano sa pozviecha na nohy a podíde k nej.

Ležím na zemi, v hlave mi pulzuje úder, v ušiach hučí rieka. Vidím rozmazane. Zažmurkám. Jano Katu utešuje, hladí. Dievča ho odstrčí a zvezie sa do vysokej trávy. Jej vzlyky prehlušia hukot vody.

Jano stráca trpezlivosť. ,,Nerev! Zaslúžil si to!" Jeho slová a vlastná nemohúcnosť vo mne prebúdzajú novú vlnu hnevu. ,,Poviem mu..." ozve sa Kata plačlivo, ale dohovoriť nestihne. Preruší ju,

hlavou jej prudko šklbne dohora. ,,Nič nepovieš," sykne. Kata blýska očami, ale zostane ticho. Celé jej telo sa prieči Janovej vôli, no

rozum sa podvoľuje. Zase vzlyká a potichu lamentuje. Rád by som ju k sebe privinul, utíšil, ale zradila. Tá, od ktorej by som to najmenej čakal.

Brat sa vráti ku mne. Počujem ho, vidím jeho tvár a úškrn. A odrazu nevidím nič, cítim na koži chlad rieky a do úst, očí a uší sa mi tlačí studená voda. Akési decká vrieskajú a ukazujú na mňa prstom... Spieva sa vyčítanka... Karol Bernický mi pľuje do tváre...

Striga čierna striguľa, zaženie ťa cibuľa. Na hranici horia ohne, tvoja duša v pekle zdochne. Bu! Otvorím oči a od ľaku takmer zamriem. Rozhodím rukami a snažím sa

odohnať babu, ktorá sa nado mnou skláňa. Bošňáčkina vráskavá tvár zblízka vyzerá takmer mlado. Akiste strigy nestarnú. Zamračím sa a strasie ma zima. ,,Ideš odo mňa!" pokúsim sa skríknuť. ,,Čo zase chceš?!" Hlas mám slabý, takmer nemý. Obleje ma vlna strachu a striga sa ani nehne. ,,Tak už je to tu, už si po mňa prišla,“ pomyslím na najhoršie a prežehnám sa.

Bošňáčka bola vždy tam, kde som bol ja. Sledovala ma spoza kríkov, keď som sa hral. Krčila sa v predsieni kostola na mojom prvom svätom prijímaní. Kamkoľvek som sa pohol, vynorila sa tam ako nemá zariekavačka a bosorovala. Všetko mi odrazu dochádza. Ona môže za moje nešťastie. Buble vo mne zlosť. ,,To ty!" vytisnem zo seba nenávistne, prepálim strigu pohľadom skrz-naskrz.

Žena sa zdvihne a usmeje. Pretriem si oči, či ma neklame zrak, ale všetko je tak ako prvý raz. Svitá, zore sa farbia doružova a Bošňáčka stojí nado mnou, pery má skrivené do úsmevu. Z hlavy si zloží čiernu šatku a po pleciach sa jej rozlejú červené vlasy.

Martin Tatay Čarovná pastelka

Kdesi na strednom Slovensku žije dievčatko Katka, ktoré vyrastá v detskom domove na okraji mesta. Nikdy nevidela rodičov, ani príbuzných. Nikdy ju nikto neprišiel navštíviť. Opatrovatelia v detskom domove k nej neboli moc milí. A kamarátov si tiež nevedela nájsť.

Bola sama. Často ju to vo vnútri ničilo. Jej záľubou bolo kreslenie. Rada si predstavovala svet okolo seba trocha farebnejší a krajší než ten, v ktorom žila. Keď pršalo, nakreslila žiarivo modrú oblohu, lúku a predstavovala si, že tam sedí na deke a obdivuje to všetko okolo. Keď bola smutná, nakreslila veseliacich sa ľudí. Maľovanie jej nahradilo všetko to, čo jej život zobral.

Bol august. Opatrovatelia s deťmi sa hrali vonku v peknom letnom počasí, ale Katka bola vo svojej izbe. Sedela na stoličke, otočená k oknu a hľadela von. Len tak sa pozerala na pohybujúce oblaky na oblohe. V tom niekto zaklopal na dvere. Katka zostala zaskočená. Nikto za ňou nechodil, okrem opatrovateľov. A tí nikdy neklopali. ,,Ďalej! “ znepokojene zvolala. Vošla jej spolužiačka Ingrid. Síce neboli kamarátky, ale bola jediná, čo sa s ňou dokázala porozprávať.

,,Ako sa máš? “ opýtala sa Ingrid. ,,Celkom dobre. A ty?“ Fajn. Hráme sa s babami vonku na schovávačku. Počula som, že rada

kreslíš, a tak som ti priniesla zopár pasteliek.” Ingrid vytiahla z vrecka tri pastelky. Jedna bola zelená, druhá červená a

tretia, ktorá vzhľadovo vynikala od ostatných, čierna. ,,Ďakujem. Cením si to.” poďakovala Katka. ,,To nič. Toto boli vlastne ceruzky, čo mi raz dalo jedno dievča, ktoré odišlo

prednedávnom do náhradnej rodiny.” ,,A prečo ti ich dala?” opýtala sa. ,,Neviem. Raz som len tak premýšľala vo vestibule a zrazu vidím, ako to

dievča odchádza s náhradnými rodičmi. Keď už boli na odchode, pristúpila ku mne a dala mi ich do ruky.” Ukázala na pastelky, čo Katka držala v ruke. ,,Nič mi nepovedala. Iba sa pousmiala a odišla. Bolo to celé také divné,” povedala Ingrid.

Katka položila ceruzky na stôl a vytiahla zakladač so svojimi kresbami. Vytiahla jeden výkres s nakreslenou prírodou v lese a podala ju Ingrid. ,,Budem rada, keď si to vezmeš. Ber to ako darček.” Ingrid zobrala výkres, pousmiala sa a povedala:. ,,Ďakujem.” Otvorila dvere a odišla von za dievčatami.

Katka sa obrátila k stolu a rozmýšľala, čo dnes nakreslí. Rozhodla sa, že bude kresliť deti, ktoré sa hrajú na ihrisku. Chytila čiernu pastelku, aby si urobila obrys. Keď začala kresliť, všimla si, že pastelka nekreslí, aj keď v nej

bola čierna tuha. Bolo jej to divné. Obzrela si ju lepšie. Všimla si nápis na bočnej strane: “Zatvor oči”. Nechápala to, a tak si obzrela aj ostatné pastelky. Obe kreslili na papier takou farbou, aká bola tuha v ceruzkách. Len táto jedna podivná nechcela kresliť. Zobrala do ruky zvláštnu pastelku a zatvorila oči. Po chvíli ich otvorila, prešla pastelkou po papieri. Stále nekreslila. Preto vyskúšala prejsť po papieri pastelkou so zatvorenými očami. Keď ich otvorila, na papieri bola čiara. Znova zatvorila oči a tentokrát nakreslila vlnovku ako vranu. Otvorila oči. Vrana na papieri sa hýbala. Hýbala krídlami a poletovala z jedného kúta papiera na druhý.

,,Toto nie je možné!.” pomyslela si. Ďalšie, čo ju napadlo, bol panáčik. Zatvorila oči. Nakreslila ho. Otvorila oči a kresba sa hýbala. Panáčik začal hýbať rukami a zakýval jej.

,,Ahoj, kto si?” opýtal sa zázračný panáčik. Katka zakývala späť a predstavila sa. ,,Ja som Katka. A kto si ty?” ,,Ja nemám meno.” ,,Prečo? ,,Lebo si mi ho ešte nedala.” ,,Tak sa budeš volať Max.” ,,Vieš kresliť?” opýtal sa panáčik. ,,Áno.” odpovedala. ,,A nakreslíš mi niečo?” ,,A čo?” ,,Čokoľvek.” Začala kresliť a panáčik sa z rohu papiera prizeral, čo kreslí. ,,Čo to je?” spýtal sa Max. ,,Lastovička.” ,,Jéééj, je nádherná,” chválil Max. ,,Nakresli ešte niečo.” Katka sa rozhodla nakresliť svoje narodeniny. Dala tam aj seba, všetci

okolo oslavujú a tešia sa. Pri sebe mala rodičov. Stoja pri nej a usmievajú sa. Pred sebou má tortu plnú ozdôb a sviečok. A všetci oslavovali na lúke, kde práve kvitli púpavy.

,,Prečo kreslíš svoje narodeniny? opýtal sa Max. ,,Chcela som nakresliť niečo veselé a pekné. Takéto narodeniny som ešte

nemala.” ,,A prečo?” ,,Tu si ma nikto nevšíma. Nikto nevie, kedy mám narodeniny.” Panáčik Max sa zahľadel na obrázok oslavy narodenín. ,,A kreslíš to preto,

lebo sa blížia tvoje narodeniny? Na lúke kvitnú púpavy iba na jar.. A jar je teraz. Nemám pravdu?“ Katka nič nepovedala, iba prikývla hlavou.

,,A kedy?” zvedavo sa opýtal Max. ,,Zajtra.” Zašepkala.. ,,Môžem ti splniť jedno prianie. Akékoľvek. Bude to tvoj narodeninový

darček.” Zostala zaskočená a ani poriadne nevedela, čo povedať. ,,Neviem, čo by

som si také priala,” odpovedala zmätene.

,,Keď to nevieš povedať, skús to nakresliť,” povedal Max. Katka premýšľala, ako nakresliť prianie, ktoré by si želala. Na prázdny roh

papiera začala kresliť. Nakreslila dvoch panáčikov. ,,A čo to je?” opýtal sa panáčik. ,,Priala by som si niekoho.” ,,Koho?” ,,Niekoho, kto by ma vypočul a podporil, keď to budem potrebovať,”

smutne odpovedala.. Panáčik sa pozeral na kresbu. ,,Dobre. A teraz si zatvor oči a želaj si to ešte raz.” Zatvorila oči. Želala si

svoje prianie z kresby a otvorila oči. Papier, na ktorom boli všetky kresby, ktoré kreslila panáčikovi Maxovi, zostal prázdny. Čakala, či sa niečo stane. Čakala dlho. Keď už zapadalo slnko, panáčik sa stále neukázal, ani s jej želaním. Keď si šla ľahnúť do postele, stále myslela na to svoje želanie.

Nasledujúce ráno slnko jasne svietilo, na oblohe sa neukázal ani mráčik. Bol to krásny deň ako z čarovného sveta. Keď Katka vstávala z postele, uvidela pri okne lastovičku, ako sa na ňu pozerá. Prišla k oknu a lastovička sa stále na ňu pozerala. Keď sa chcela znova pustiť do kreslenia, niekto otvoril dvere a v nich stál muž a žena.

,,Ahoj, Katka,” pozdravili ju a pousmiali sa. ,,Ahoj.” Žena k nej pristúpila a objala ju. Katka sa usmiala a silno ženu objala.

Potom pristúpil aj muž a ona zmizla v jeho objatí.. Zistila, že jej prianie panáčik Max splnil.

,,Ideme domov, Katka?” opýtala sa žena. Prikývla. Obaja jej podali ruku a viedli preč. ,,Ďakujem.” zvolala. Uvedomila si, že tí dvaja panáčikovia sú vlastne jej

rodičia. Rodičia sa zastavili a znova ju silno objali. Keď už boli vo vestibule, všimla si tam posedávať Ingrid. Vytiahla z tašky pastelku, ktorú jej dala a pristúpila k nej. Podala jej ju a silno ju objala. Odstúpila a odišla s rodičmi domov. Cestou z okna auta videla lastovičku. Mala pocit, akoby ten panáčik Max bol stále pri nej.

Rodinka dorazila k domu ďaleko od mesta. Navôkol sa rozprestierala lúka, na ktorej kvitli púpavy. Zaviedli ju doprostred, kde bol stôl s tortou. ,,Všetko najlepšie k narodeninám, Katka,” zašepkali jej do ucha. Prišla k torte a bola presne taká istá, ako nakreslila Maxovi. Všetko bolo tak, ako si to priala. Zrazu na stôl priletela lastovička.

Katka sa usmiala a zakývala. ,,Ďakujem, Max,” zašepkala. Lastovička vzlietla a letela do neznáma. Pozrela na rodinku a usmiala sa. ,,Sfúkni sviečky a niečo si želaj,” povedala žena. ,,Želajme si to spolu.” zvolala Katka. Rodinka sa zohla k torte a všetci naraz sfúkli sviečky.

Maroš Laštík Cestovateľ

,,Ten kebab je úplne božský!” povie Peter s plnými ústami. Ja sa len zaškerím a vbehnem do podchodu hlavnej cesty. V diaľke počujem

hrať gitaru sprevádzanú bubnovaním dažďa a hukotom áut. Som prekvapený, že uprostred marca o deviatej večer môže byť takto teplo. V podchode je stará lavička, ktorá ma priam vábi, a tak si na ňu sadnem.

,,Poď si sem sadnúť, už ma bolia nohy!” skríknem na Petra a dám si ďalší hryz z kebabu. Pomaly sa dotacká a prisadne si.

,,Zaujímavé, že takto neskoro tu je toľko ľudí,” šepne Peter a odbaľuje si druhú polku kebabu.

,,Vieš, je piatok večer a si v Žiline, nie v Námestove,” zasmejem sa na mojom trápnom vtipe a Petrovom urazenom ksichte.

,,To som nepočul,” zafrfle, no oči sa mu v okamihu rozžiaria, ,,poďme si zahrať cestovateľa!”

,,To čo je?” ,,No ide o to, že si vyberieš náhodného človeka a hádaš, kam ide a

odhaduješ ho.” ,,A aký to má zmysel?” spýtam sa jemne podráždene. ,,Je to sranda. A tiež sa pritom človek dokáže dostať do riadnych úvah

o živote,” povie Peter. ,,Nechápem, čo mám robiť?” ,,Fajn. Začnem, myslím, že to pochopíš. Tak, vidíš tamtú ženu v červenej

bunde?” ,,Hej.” ,,Zmeškala vlak a teraz telefonuje manželovi, ako sa má postarať o ich

dieťa, preto vyzerá tak ustráchane,” začne Peter. Asi tomu rozumiem: ,,Na základke ju šikanovali kvôli jej nosu.” ,,A preto je veľmi empatická a starostlivá,” doplní Peter. ,,Isto má nejakú ťažkú robotu na psychiku, ale je múdra a dobrá matka,”

poviem. ,,Vidíš, ide ti to!” povie Peter nadšene. Kým na to stihnem niečo povedať, do podchodu vojde päť chalanov. ,,Kukaj na tých jontkov! Tí idú z baru,” hovorí Peter. ,,Hej a teraz idú domov na dedinu. A pôjdu rovno do krčmy.” ,,A sú to takí…” „Prosím pozor. Hlásenie o meškaní vlaku – rýchlik 613 iZlato zo smeru

Bratislava, pravidelný príchod 20:44, bude meškať asi 10 minút. Upozorňujeme cestujúcich, že ohlásená doba meškania sa môže zmeniť. Na zmenu meškania vás vopred upozorníme...“ Ani som si nevšimol, kedy dojedol kebab, keď vidím, ako začína panikáriť.

,,Výborne. Ak zmeškám ten autobus, tak ma ...!” ,,V Kraľovanoch máme 37 minút na prestup. Stihneš to s prstom v zadku.” ,,To dúfam.” Nevyzerá však moc uvoľnene, a tak sa pokúsim pokračovať v hre. ,,Pozeraj.

Tam medzi tými stĺpmi presneee teraz!” medzi stĺpmi sa mihne chlapec s kapucňou.

,,Isto predáva drogy. Neznášam takých ľudí,” odfrkne Peter. Trochu ma to vytočilo. ,,Hej. Ale nevidíš to, že jeho otec je alkoholik. A že

nemá v živote vzor.” ,,Hmmm. To je tiež možné.” ,,Ide o to, že by sme asi nemali súdiť ľudí zle. Lebo vždy za tým niečo stojí,”

hrám sa na múdreho. ,,Vážne?” povie Peter tak sarkasticky, ale mne táto myšlienka spôsobuje

úzkosť. Určite to však na sebe nedám znať. Konečne dojem kebab. Chystám sa niečo povedať, ale Peter ma predbehne:

,,Mám chuť na kávu!” zvolá. ,,Kávu? Veď bude o chvíľu deväť!” ,,Ja sa idem dnes ešte hrať s kamoškou na kompe,” povie. ,,Nuž, však dobre. Hore bude automat.” Vyberieme sa po schodoch do haly

a snažím sa nemyslieť na to, aký je život zlý s takýmto spánkovým cyklom. Dvere sú ako brána z tichej harmonickej dimenzie do číreho chaosu. Sledujem nervózne všetkých naokolo. Vždy mám problém byť v takýchto prepchatých priestoroch a tak bezhlavo kráčam za Petrom krížom pomedzi náhliacich sa ľudí. Zastaví sa pri automate a vyberá drobné.

„Dáš si aj ty?” opýta sa. „Hej, čokoládu s cukrom navyše.” A naďalej zamyslene blúdim očami po

stanici. Prinútim sa prestať, lebo je to divné, a tak radšej sledujem, ako sa Petrovi robí káva. Po chvíli ju vyberie. Ja si naštikám svoj nápoj a vyberám drobné. Kým sa mi robí nápoj, počúvam Petrove výlevy emócií z pitia kávy a tvárim sa, že to nepočujem už stýkrát. Potrebujem sa odtiaľto čo najskôr dostať. Zoberiem si svoju presladenú čokoládu a bez slova vykročím von. V diaľke opäť počujem hrať gitaru.

,,Navrhujem pokračovať v hre,” povie Peter. ,,Okej. Sleduj tamtie dve dievčiny.” Ukážem na dievčatá schádzajúce po

schodoch. Jedna z nich má nohu v ortéze, druhá jej pomáha zísť po schodoch a strašne sa smejú: ,,Zranila sa pri tenise a jej kamoška je jediná, ktorá je ochotná sa s ňou trmácať do mesta, aj keď sotva chodí.”

,,Hej a sú opité,” povie Peter. ,,Alebo sa len dobre bavia.” ,,Alebo sú opité.” ,,Vieš, existujú ľudia, ktorí sa vedia zabávať aj bez alkoholu a je mi fakt

ľúto, ak v to neveríš,” poviem Petrovi nahnevane. ,,Kľudni hormóny,” povie Peter so smiechom. ,,Však ak ťa zbijem, tak je to tvoja vina. Ty si navrhol túto hru,” smejem sa.

,,Hej, ak by si ma premohol.” Udrie ma do ramena. Chcem povedať niečo k jeho výške, ale nemusím lebo:

,,Ak teraz povieš niečo na moju výšku, tak ti tú kávu vylejem na hlavu!” Žmurknem naňho: ,,To by som si nikdy nedovolil.” Konečne viem, odkiaľ

ide tá hudba. V podchode hrá dievča na gitaru. A hrá krásne. Chcem Petrovi navrhnúť, aby sme sa pri nej zastavili, ale asi nám každú chvíľu pôjde vlak. Vhodím jej posledné zlaťáky do kelímka a pokračujeme na perón.

,,Maroš! Maroš! Kukaj na hentoho!” šepká Peter, keď okolo nás prebehne chalan v tesných gatiach, šiltovke a v retro bunde. V ušiach má airpody a tašku cez plece.

,,To je ťažký influencer.” Povie Peter presne, keď prídeme na schody, „a študuje informatiku.”

,,Nevie sa nájsť. Taký mladý stratený človek. Nerobí v živote to, čo by chcel. Rozumieš, čo tým chcem povedať?”

,,Hej. Jeho otec chce, aby bol informatik, ale pritom ho baví kreslenie alebo také dačo.”

,,Presne,” odpoviem. Sme na peróne. Nájdeme lavičku, na ktorú si sadneme. Hrozne ma bolia nohy a pomaly zaspávam. Zrazu do mňa Peter šťuchne lakťom.

,,Maroš pozeraj! Musíš!” Otvorím oči. ,,No?” opýtam sa ho lenivo, ale on len mykne hlavou druhým smerom.

Smerom k nám kráčajú dvaja chalani, možno v našom veku a… ,,Držia sa za ruky,” vydýchne Peter. ,,Čo a to nemôžu?” opýtam sa ho. Počkáme, kým prejdú okolo. ,,Nie ja s tým nemám problém, práveže sa mi páči, že sa nehanbia!” ,,Podľa mňa sú spolužiaci a teraz idú vlakom domov. Jeden vystúpi v

Ružomberku a druhý v Poprade,” pokračujem v hre. ,,Hej. A bývajú spolu na intráku.” Dopijem čokoládu a prejdem sa ku košu. Z diaľky ma sleduje nejaké dievča,

ale ignorujem svoje úzkostlivé myšlienky a vrátim sa na lavičku. Doslova sa na ňu zvalím a pomaly dýcham. Cítim, ako sa ukľudňujem. Nikdy som si ticho viac neužíval. Nášmu vlaku sa asi predĺžilo meškanie, lebo už mal prísť. Zrazu dostanem nápad.

,,Kebyže vidím teraz teba, tak by som si pomyslel, že si chalan, ktorý sa snaží byť obyčajný, no má nejaký ohromný talent, o ktorom vie len pár ľudí. A ten talent mu zabezpečí celý život,” odmlčím sa, no on je ticho, a tak pokračujem: ,,A šiel by si sa len tak previesť vlakom. Na chvíľu ujsť z chaosu. Nabrať inšpiráciu.” Stíchnem. Aj on je ticho.

Ale po chvíli povie: ,,Kebyže vidím ja teba, tak by som si pomyslel, že ideš domov z nejakého viacdňového výletu. Takého mimoškolského. A podľa tvojej chôdze by som ťa odhadol ako veľmi sebavedomého. Že presne vieš, kde ideš, kam nastúpiš. Lebo máš strašne špecifickú chôdzu. Trošku vtipnú.”

,,Že kráčam ako kužeľ?” spýtam sa s úsmevom, no opäť sa snažím ignorovať tú nepríjemnú úzkosť.

,,Nie. Ty tak divne preháňaš každý jeden pohyb.” Tak divne sa uchechtnem, lebo neviem, čo mám na to povedať. Opäť sa rozhostí ticho. Do môjho tela sa vkráda únava. Ale nechce sa mi spať. V diaľke hrá gitara, na plechový prístrešok ťuká dážď a v ústach mám príjemnú chuť čokolády. Pokoj vo vzduchu ma priam opantáva. Táto chvíľa je priam dokonalá.

,,Tá káva smrdí. Skús,” priloží mi Peter kelímok ku nosu. ,,Ty debil! Ja sa tu rozplývam a ty povieš toto?” zvriesknem naňho a udriem

ho do pleca, ale nedokážem skrývať smiech. A tak sa tam smejeme, kým nepríde náš vlak. Nastúpime a necháme sa odviesť ďaleko od úzkostlivej mamičky, jontkov z dediny, chlapca so zlým otcom, veselých dievčat, gitaristky, strateného influencera, odvážnych chalanov a špiónky. Necháme ich ďaleko za sebou žiť ich životy, ktoré sme im sami vymysleli.

Tomáš Kičina Posledný žijúci brontosaurus

Toho roku sa vskutku nedarilo. Vyhodili ma zo školy, tak som si našiel prácu. Vyhodili ma z práce, tak som si našiel brigádu. Keď ma po dvoch dňoch vyhodili z brigády, kráčal som prázdnou ulicou a rozmýšľal som, ako to doma vysvetlím.

„Lámali si hlavy, čo so mnou bude, keď ma vyrazili zo školy. Zalamovali rukami, keď ma vyliali z práce a teraz, keď ma už nechcú ani v žehliarni, zrejme začnú lámať so mnou,“ pomyslel som si s hanbou, že som rodičov opäť sklamal.

Tri hodiny som sa len tak bezcieľne prechádzal po uliciach uvažujúc, že sa do tej odpornej žehliarne vrátim a kohosi odprosím, aby mi dal ešte šancu, ale nakoniec som celý ten problém hodil za hlavu. Mohlo byť niečo po dvanástej a v ruke som zvieral stravný lístok, ktorý mi nadelila mamka, aby som jej náhodou počas toho žehlenia neschudol. Električkou som sa zviezol do centra mesta a v lacnom ázijskom bistre som vyskúšal tamojšiu špecialitu. Nad pálivým pokrmom som potom rekapituloval všetky svoje neúspechy. Škola bol veľký omyl. Nahovorili ma na ňu rodičia, vraj skúsim a uvidím či ma bude baviť. A ona ma nebavila, tak som s ňou po pol roku sekol. V práci to nebolo o nič lepšie. Mal som byť pokladníkom, ale nepustili ma ani len do pokladne. Vraveli, že som príliš pomalý... Nuž som staval pyramídy z mačacích konzerv a zarovnával fľaše v regáloch. Do toho všetkého ma občas napomenula vedúca, len tak aby mi dala pocítiť svoje vyššie postavenie. Keď sa nič nezmenilo ani na tretí deň, prekĺzol som vchodom pre zamestnancov (v tomto prípade to bol skôr východ) a behom som sa vzdialil natoľko, aby mi šedivá budova supermarketu zmizla z dohľadu. Cítil som nesmiernu úľavu, že už za sebou necítim chladný dych pani vedúcej, a tak som sa tam už nikdy nevrátil. V žehliarni zasa mali problém s mojim neskorým príchodom. Myslel som si, že im niekoľko minútové meškanie nebude prekážať, ale robili z toho celú vedu. Keď som sa ohradzoval, že o nič nejde, šéf mi povedal výhražne: „Skús prísť takto neskoro aj zajtra.“ Ja som to skúsil a výsledok je už zrejmý... Vedel som, že na to aby som nezomrel od hladu v tomto neľahkom svete, budem potrebovať peniaze a k tým sa bez práce nedostanem. Pozdravil som sympatickú aziatku, vtlačil jej do ruky stravný lístok, povedal „drobné si nechajte“ a vyšiel som opäť do ulíc.

„Rozumnejšie by bolo robiť to, čo ma baví. Ale čo ma baví? Čo ma baví?“ rozmýšľal som nehľadiac na okoloidúcich. Bol čas obeda a ja som sa akosi podvedome vyhýbal ľuďom, ktorí zaplnili námestie škvŕkajúcimi žalúdkami. Listoval som v katalógu svojich potenciálnych záujmov a rad za radom som vytrhával stránky s nereálnymi alebo hlúpymi ponukami (krotiteľ levov, účtovník, hovorca hovorcu). Nemal som žiadnu špeciálnu kvalifikáciu, nebol

som nijak zvlášť inteligentný ani vynaliezavý a možno aj preto mi nič vyhovujúce neprichádzalo na um. Nemohol som si príliš vyberať, bol som vrhnutý do mrazov sveta s obnaženým pozadím.

„Možno by som mohol písať, spisoval by som svoje zvláštne skúsenosti, situoval by som sa do úlohy akéhosi pyšného outsidera, ba priam opovrhovateľa hodnôt a vravel by som, že byť nula vlastne nie je až také zlé. Vlastne by som vôbec netvrdil, že som nula, ale nazýval by som nulami všetkých ostatných,“ viedli ma myšlienky, ale povedal som si, že glorifikovanie vlastnej ničomnosti by bolo z mojej strany neúprimné. Bol som si vedomý svojej malosti a nevedel som príliš dobre písať. Zo slohov som mal vždy mizerné známky. Teda nechcem povedať, že by mali byť moje zatuchnuté učiteľky nejakým meradlom kvality, avšak boli zatiaľ jediné, ktoré moje pisateľské schopnosti reálne posudzovali. Pamätám si, ako som sa ešte počas základnej školy zúčastnil poviedkovej súťaže a neuspel som ani len v triednom kole. Písal som čosi ambiciózne, niečo čo úplne neladilo s imidžom spokojného žiačika postsocialistickej vzdelávacej inštitúcie a pochopiteľne som sa stretol len s nevraživosťou („Zasa si chcel byť iný? Ten tvoj príbeh nemá hlavu ani pätu!“). Bol to príbeh o láske záškolákov (teda už len z princípu kacírsky) a tak ho odsunul do úzadia srdcervúci príspevok škuľavej spolužiačky o tom, ako po nej triedny šikanista hodil krajec chleba s maslom a salámou. Autobiografický príbeh končil optimisticky, keďže promptná spolužiačka incident nahlásila a trýzniteľ bol spravodlivo potrestaný záznamom v triednej knihe. Bolo to otrasne napísané s nadmerným využívaním spojky „čiže“, ale učiteľku boj proti triednym neduhom zahrial pri srdci a dokonca túto štylistickú katastrofu odprezentovala pred celou triedou. Dnes sa už nehnevám, ba ako veľký odporca šikany pociťujem ľútosť k dievčine, ktorá bola takto nezmyselne zasiahnutá desiatou môjho spolusediaceho. Cítim istú vinu, keď si na udalosť spomeniem, pretože som to bol práve ja, ktorý skríkol „Paľba!“ predtým než salámový chlieb zasiahol svoju obeť. Avšak toto moje stoické nazeranie (žiaľ, dalo by sa povedať, že až účasť) na utrpenie neobľúbenej spolužiačky bolo potrestané na strednej škole, kde som sa v pozícii podobného odľuda ocitol ja sám. Založil som vtedy nový myšlienkový pochod, ktorý som nazval „odľudizmus“ a doteraz som sa z neho v očiach iných nevymanil. Nuž, ako navigátor osudnej desiatovej paľby som si to zaslúžil...

„Hej, nechceš zviezť?“ zatrúbil na mňa vodič staršieho športiaka. „Otec ti požičal auto?“ spýtal som sa hneď, ako som v ňom identifikoval

kamaráta Igora. „Nie, už je moje. Myslíš, že sa na neho chytia nejaké baby?“ „Verím, že áno,“ povedal som a myslel som to úprimne. Jeho milostné

neúspechy, či skôr dlhosiahle rozpravy o nich, ma nesmierne unavovali. „Mal by si si spraviť vodičský preukaz,“ povedal, keď som obsadil miesto

spolujazdca. „Nechcem auto. Je s ním otrava a teraz aj tak nemám peniaze.“

„Ale z peňazí, ktoré zarobíš v žehliarni by si si mohol našetriť...“ „Dnes ma odtiaľ vyrazili.“ „Znova ťa vyrazili?“ zvraštil čelo. „Znova? Veď zo žehliarne ma zatiaľ vyhodili len raz,“ povedal som

položartom a Igor sa uškrnul. „Čo povieš na auto? Zatiaľ ťahá dobre, nie? Starší ročník, ale ešte niečo

vydrží.“ „Nevyznám sa v autách,“ odvetil som. „Ťahá dobre,“ odpovedal si sám a môj posudok viacej nepožadoval. Pred nami sa vynorilo stĺporadie panelákov a ja som vedel, že sme doma.

Každá ulica, ktorou sme presvišťali, voňala spomienkami. Zbieral som ich v tej rýchlosti a zostavoval si z nich celý svoj život ako sled viac či menej zahmlených obrazov. Igor reagoval na moje nostalgické výlevy vlažne a so zachmúrenou tvárou ma presviedčal, že si už takmer nič nepamätá. Nejeden panelák pre neho predstavoval len šedé zlomené srdce a tak som ho viacej netrápil. Bolo tak ľahké podľahnúť láske a tak ťažké ju dostať z hlavy. Bolesť z lásky liečil láskou a tak sa postupne ocitol v bizarnom kolotoči srdcolamov. Všetky neúspechy napokon vyvrcholili obradným pálením príručky zvádzania, ktorá bola istý čas jeho bibliou.

„Skočíme na jedno?“ navrhol mi. Nenechal som sa dlho presviedčať a tak sme na seba už čoskoro začali

nabaľovať pachy miestneho pohostinstva. Bola to malá krčmička neďaleko našich príbytkov, v ktorej sme zvykli zabíjať prebytočný čas. Väčšinou sme v nej na nič múdre neprišli, ale dobre vychladené pivo dokázalo utlmiť mizernú náladu.

Igor zväčša moje strachy a úzkosti nijak nerozptýlil a tak som musel prijať úlohu silnejšieho a optimistickejšieho spoločníka, aby nás celkom neovládla pochmúrnosť. On vravel o smútku, ja o radosti, prípadne som zvykol zľahčovať ťaživé a deprimujúce témy a takýmto spôsobom do tém priberať iskierky nádeje.

„Bez auta a bez peňazí dneska ťažko popreháňaš nejakú sukňu,“ povedal Igor a ja som si myslel, že má pravdu.

Okom som zavadil o roh miestnosti. Pohľadné dievča tam popíjalo so svojimi spoločníkmi. Jej krása mala silu, pretože sa mi odrazu odnechcelo odvrátiť tvár. „Počúvaš ma? Bez auta a bez peňazí...“

„Počúvam ťa. Nemaj obavy. Bez auta a bez peňazí a tak ďalej... Pozri na tamtú kočku v rohu,“ rukou som nenápadne pokynul na dané miesto.

„Má veľkú hlavu. Mám rád malé ženy. Sú skladnejšie.“ Obaja sme sa zasmiali. Potom si dotyčnú Igor preveril znaleckým

pohľadom a oznámil mi so železnou istotou: „S niekým spáva. Stavím sa, že s niekým spáva.“ „Ťažko povedať...“ „Nie, vravím ti, že s niekým spáva. Stavíme sa, že s niekým spáva?“

„Nechaj to tak...“ Myslím, že sa mu páčila aj keď mala veľkú hlavu. Keď som na ňu uprel

pohľad, naozaj sa mi zdala veľká. Ale bolo mi to jedno. Jednoducho som mal rád ženy s veľkými hlavami.

Igor mlčal a tak som mlčal aj ja. Oprel som sa o stoličku, zavrel som oči a predstavoval som si tú tajomnú dievčinu v rôznych pózach. V mysli som sa situoval do úlohy fotografa aktov. Nafotil by som s ňou celé fotoalbum. „Slečna, zakloňte hlávku, aby sme dali vyniknúť aj iným vašim prednostiam!“

CVAK. CVAK. CVAK. BUM! Operadlo stoličky vypovedalo službu a ja som sa ocitol na zemi. Igor sa

schuti zasmial, ale tomu som nevenoval pozornosť. V tom krátkom čase, ktorý som strávil na zemi, sa môj pohľad zastavil na veľkohlavej kráske z rohu krčmy a naše oči sa stretli. Získal som si jej pozornosť, respektíve som sa o ňu zaslúžil rámusom, ktorý spôsobil môj pád, a na jej tvári bolo vidieť rozkošný úsmev. Úsmev, ktorý patril len mne. Mal som pocit, že to medzi nami zaiskrilo. Nenazval by som to priam spaľujúcou vášňou, ale zdalo sa mi, že zápasiť o jej srdce by nebolo úplne beznádejné. Teda pokiaľ som sa neposadil a ona nepobozkala ulízanca, ktorý sedel vedľa nej. Bol to úprimný bozk. „To je konečná, kamarát!“ zhodnotil situáciu Igor a zdalo sa mi, že takisto zosmutnel. Nakoniec, bol som na svoju úlohu nečinného pozorovateľa zvyknutý a tak som si vážil, že dievčina nasýtila aspoň môj hladujúci pohľad. Igor však situáciu vnímal inak a nálada sa mu postupne zhoršovala. „Povedz, načo sú nám naše totemy (samozrejme použil troška ostrejší výraz, ale je to moja poviedka a ja si teda vyhradzujem právo označovať mužský orgán, ktorého som sám vlastníkom, ľubovoľne hlúpym pojmom), keď ich máme skryté v nohaviciach?! Vieš, čo by sme s nimi mali robiť?“ opísal, čo by sme s nimi mali robiť. Vravel toto a tamto a nakoniec všetko ukončil tým, že nie sme poriadni chlapi alebo tak nejak... Spomínal kastráciu, ale ja som ho presvedčil, že by sa nám tie prekliate orgány raz mohli hodiť. Potom sa pýtal na ženy v mojom živote (bola to veľmi krátka etapa nášho rozhovoru) a vypáčil zo mňa, že moja najväčšia sexuálna skúsenosť prebehla v preplnenom autobuse, v ktorom ma takmer zaľahla abnormálne korpulentná dáma.

„Si divný!“ prehlásil Igor nakoniec. „Mne sa zdám celkom normálny,“ oponoval som. Nemal som chuť počúvať Igorove výlevy a tak som z peňaženky vytiahol

drobné a vypýtal účet. Keď som prechádzal okolo dievčaťa, na ktoré som po celý čas nápadne i nenápadne pokukoval, nevenovala mi ani len letmý pohľad.

„Kašľať na to...“ povedal som si v duchu, keďže sa mi už odnechcelo padať zo stoličky, aby som si získal niečiu pozornosť.

Stroho som sa rozlúčil s Igorom a zaraz som kráčal po schodoch rozmýšľajúc, ako doma čo najšetrnejšie oznámim, že o moje služby už v žehliarni nestoja. Byt bol prázdny a tak som sa rozhodol, že si chvíľu zdriemnem. Keď som sa prebudil, začul som ako sa mama zhovára s otcom. Otec vravel čosi ako: „Teraz robí v žehliarni, ale je to lepšie ako nič. Naučí sa pracovným návykom...“ Mama kontrovala: „Áno, dôležité je, že pracuje. Veď sa neboj, on si na prácu privykne...“

Vtedy som sa zjavil vo dverách a vyhŕkol som bez dlhého premýšľania: „Vyrazili ma.“

Otec chvíľu mlčal, potom pozrel na mamu, rozhodil rukami a povedal: „Vyrazili ho...“

Mama sa snažila otca upokojiť a tak sa nám všetkým snažila nahovoriť, že si čoskoro nájdem niečo lepšie. Avšak otec vyhlásil, že som beznádejný prípad a hlučne skonštatoval, že si nájdem akurát tak figu borovú (nepovedal priamo figu borovú, ale je to moja poviedka, veď viete...). Vtedy som usúdil, že je lepšie zaliezť späť izby a tak som aj učinil. Ľahol som si na posteľ a schoval hlavu pod vankúš. Zvyšok rozhovoru ma minul.

Onedlho sa rozleteli dvere na mojej izbe a v nich stál otec. O klopaní nemohlo byť reči, mal som pocit, že tie dvere rozrazil hlavou.

„Vstávať!“ zavelil a ja som sa s údesom posadil na posteli. „Spravíme si výlet,“ oznámil mi a tak som vydesene nasledoval jeho

pokyny. Čochvíľa sme sedeli v aute, ktoré vystrelilo do tichého podvečera. „Nevezieš ma snáď do nejakého vojenského tábora...“ spýtal som sčasti zo

žartu, sčasti s obavami, že otcovi preskočilo. „Vieš čo si?“ povedal namiesto odpovede. „Idiot?“ snažil som sa mu to ukradnúť z úst, ale on len pokrútil hlavou. „To, či si idiot je teraz druhoradé...“ povedal a na chvíľu stíchol. „Si neprispôsobivý druh, pomaly hynúci živočích. Končiaci článok

rodokmeňa. Chceš, aby sme vyhynuli? Naozaj chceš, aby zanikol náš rod?“ dostal zo seba a ja som si uvedomil, že je s mojim smerovaním znepokojený už dlhšie. Na druhej strane bolo niečo príťažlivé na tom byť rodovrahom. Skutočne som mal takú moc, že mohol celý rod padnúť len kvôli mne?

„Si brontosaurus! Obyčajný brontosaurus!“ prerušil moje myšlienky a mne sa jeho pomenovanie ihneď zapáčilo. Rozmýšľal som nad tým, až kým sme nezastavili.

„Sme na mieste,“ oznámil otec a ja som zbadal priečelie múzea, na ktorom stálo veľkými písmenami „EXPOZÍCIA VYHYNUTÝCH ŽIVOČÍCHOV“.

Povzdychol som si. Otec využíval alternatívne výchovné metódy, ktoré väčšinou nestáli za nič. Keď mi ako decku nechutilo jesť, vzal ma do hladomorne. Keď som raz dostal na základnej škole päťku, priviedol ma na úrad práce. Toto bol obdobný prípad.

„Ale otec, to snáď nemyslíš vážne...“ „Ticho! Niečo ti ukážem.“

Výstava pozostávala z piatich miestností, z toho dve boli venované vyhynutým cicavcom. V nich ma zaujal model akéhosi tasmánskeho vakovlka a kostra obrovského jeleňa, ktorý podľa priloženej tabuľky dosahoval výšku dvoch metrov. Obrovské parohy mu siahali takmer až k stropu múzea. „Predchodca koňa domáceho zahynul roku 1887 v moskovskej zoologickej záhrade,“ čítal otec nahlas a potom sa na mňa vážne pozrel: „Tarpan to nemal vo svojich rukách tak ako ty...“

„Rozumiem o čo ti ide, ale hádam ma nechceš porovnávať s kôrokožcami, tarpanmi či vakovlkmi...“

„Nie, chcem ti ukázať brontosaura,“ povedal otec a nasmeroval si to k osobe, ktorá sa zdala byť najpovolanejšou v miestnosti.

„Prosím vás, kde nájdeme brontosaura?“ spýtal sa otec staršej ženy, ktorá si zakrývala tvár novinami.

„Brontosaurov nevedieme,“ oznámila stroho. „Škoda! Brontosaurus bol našim hlavným cieľom. Hrozivo pôsobiaci

bylinožravec zvaný aj apatosaurus – jašter klamu. Presne ako môj syn, vyzerá byť veľký a schopný, ale je mäkký a nepriebojný. Ak by ste potrebovali nejakého brontosaura...“ žartoval otec, ale nikto sa nesmial. Tetka len povedala:

„Brontosaurov nemáme. To by som musela vedieť, keby tu nejakí boli. Hentam kuknite zlatú ropuchu.“

„Žiadny brontosaurus,“ vrátil sa otec sklamaný. Vydesil ma hladomorňou, vydesil ma úradom práce, ale dnes už som bol

na podobné poučenia starý a otec to vedel. Predtým, než sme vyšli z múzea sa však ešte zastavil. „Vidíš tamto prázdne miesto?“ ukázal smerom k bezobsažnej vitrínke,

„Tam raz bude stáť tabuľka s nápisom ‚človek rozumný neprispôsobivý – vyhynutý‘ a ja im potom ponúknem tvoju fotku.“

Zaparkovali sme pred domom, keď si otec spomenul, že sa mu minulo všetko pivo v chladničke. V najbližšom obchode vzal niekoľko pivných plechoviek a keď sme sa blížili k pokladničnému pásu, začuli sme ako nejaký prepitý chlap nadáva: „Fakt vám záleží na tých pár drobných? Nemôžete mi to mizerné víno nechať, keď som vám sem vysypal všetko čo mám?“ Vtom sa pri ňom objavil otec, potľapkal ho po ramene a smerom k predavačke povedal:

„To je dobré, ja ten zvyšok doplatím.“ Chlap sa k otcovi otočil, potriasol mu rukou a zmizol za posuvnými

dverami aj s fľašou lacného vína. „Poznal si ho?“ spýtal som sa otca, keď sme vychádzali z obchodu. „Spolužiak zo strednej školy...“ povedal otec akoby nešlo o nič dôležité. „Brontosaurus?“ pošepol som viacej pre seba ako pre otca. „Kedysi dávno.... Dnes už nie. Opilci boli aj budú. Tí nevyhynú.“

Keď sme prišli domov, otec obsadil stoličku na balkóne a hľadel na tmavé siluety vežiakov v diaľke. Zažal malú lampičku a vytiahol zaprášenú školskú ročenku z dávnych dôb.

„Dáš si pivo?“ podával mi jednu z plechoviek a ja som sa usadil vedľa neho.

„Táto sa zdá byť sympatická,“ oznámil som mu, keď som prechádzal jednotlivými fotkami otcových rovesníkov.

„Hmmm, mala veľkú hlavu,“ prehodil otec a ja som radšej na jeho poznámku nereagoval.

„Viem, že nie si decko a moje výchovné metódy na teba zrejme už nefungujú. Chcel som len, aby si si dnešný deň uchoval v pamäti, aby sa ti vynáral pred očami vždy, keď sa bude tvoj brontosaurus tlačiť na povrch. Neradi by sme k tebe s mamou pristupovali ako k nejakému hynúcemu živočíchovi, o ktorého sa treba starať. V niektorých veciach sa treba prispôsobiť životu, také sú pravidlá hry. Život zlisuje človeka ľahko, ak mu to človek dovolí. Videl si toho chlapíka v obchode... Takto vyzeral na strednej. Ženám sa páčil. Na strednej to bol frajer. Zrejme si myslel, že mu bude svet ležať pri nohách aj naďalej, ale prepil si mozog. Usilovne pracuje na svojom vyhynutí už nejaký ten rok...“

„Teda chľast z neho brontosaura nespravil...“ „Nie, práve naopak. Začal chľastať, pretože svojho brontosaura nevedel

udržať na uzde. A to je to, o čom celý čas hovorím.“ „Odkiaľ máš všetky tie teórie o brontosauroch?“ zasmial som sa a otec začal

opatrne odlepovať akúsi fotografiu z ročenky. „Veď to si ty!“ povedal som, keď mi ju strčil do ruky. Otec pokrútil hlavou a naznačil, aby som fotografiu otočil. Na zadnú stranu

ktosi posmešne napísal – Posledný žijúci brontosaurus.

Karin Kopčová Mravce v škárach

/doma/ Mama nevarí. Neupratuje, ale zato rada žehlí. Chce, aby sme veci skladali pred tým, než ich dáme do koša na špinavú bielizeň, inak nám ich neoperie. Taniere umýva v rukách napriek prítomnosti umývačky riadu. Pije päť káv denne a nenávidí čaje. Teraz je chorá, a tak som s ňou doma. Teraz je chorá a pije veľa čaju a vďaka mojim kulinárskym schopnostiam aj veľa instantných polievok. - Tú brokolicovú mi už nerob. Chutí ako sušené huby zaliate vodou, ktorou si práve umyla podlahu v celom dome. - To by som ju najprv musela umyť. Po troch hrnčekoch čaju, dvoch dobách ziapavých a jednej instantnej polievke prišiel domov hluk v podobe Henricha a Leny. Dvojčiat. Henrich je samotár, ustavične zavretý vo svojej izbe. Sem-tam zbehne do kuchyne a polhodinu bez slova vyhadzuje všetko kuchynské náčinie s tým, že „niečo hľadá“. Potom odíde bez slova so strúhadlom na zeleninu, alebo naberačkou a opäť o ňom dlho nepočuť. Lenu, na druhej strane, počuť stále. Večne spieva, alebo tancuje, alebo robí iný rozruch. - Ema? Môžeš prísť ku mne do izby? - Jasné, Henrich. Po príchode do jeho izby vidím všade na zemi papiere. - Mám ti pomôcť s upratovaním? - Nie. - Tak čo teda? - Môžeš mi niečo porozprávať? - Čo také? - O mravcoch. - O mravcoch? Prikývne. - A čo konkrétne by si chcel vedieť? - No, či si pamätáš, keď sme ich mali. - Pamätám, boli všade. - A prečo už nie sú? - Pretože tu bol jeden odborník a ten ich vyhubil. Henrich sa rozplakal. - Prečo plačeš? - Lebo už nemáme mravce. - Veď to je dobre. - To nie je dobré. Chcem mravce. Chcem, aby boli všade. Aby boli v škárach.

Aby sa tam stále prechádzali. Aby bolo vidno ich život; ich pohyblivý život v škárach. Na Henrichove zmýšľanie nestačím. Mama spí. Lena tancuje a Henrich sa v izbe umára nad neprítomnosťou mravcov. Ja idem von. Využijem chvíľu voľna.

/vonku/ Zamierim k odstavenému autu na konci záhrady. Kedysi patrilo otcovi. Nechal si ho ako miesto, kam si chodil vypiť pivo po dokončení nejakej práce doma. Zomrel skôr, ako stihol poukladať všetky kachličky v kúpeľni. Zomrel skôr, ako stihol vypiť pivo. Teraz sa tu zašívam ja. Klop. Klop. Klop. Hana. - Ahoj. - Ahoj. - Vozíš sa? - Hej. - Máš aj pivo? - Nie. Mám gumových medvedíkov. A cigarety. Hana priniesla smiech vo vrecku. Sedíme, fajčíme a vozíme sa. Tento eufemizmus pre sedenie a klebetenie začala používať Hana. - Odkedy si doma? - Včera som prišla. Mama je chorá a chcela pomôcť s dvojčatami. Aj keď neviem presne ako. Varím jej čaj a ona sa sťažuje. Henrich plače, lebo nemáme mravce a Lena má vlastný svet. - To je fajn. U nás je opäť krik. Mama zas začala rýpať s otcovou neverou. - Už prišla na to, kto to je? - Povedal jej to sám. Kolega v práci. - Slušné. - Mama plače a pritom kričí. Je to odporné. Začnem sa smiať a Hana tiež. Gumové medvedíky nám prestali chutiť a tak ich ukladáme na palubnú dosku a staviame z nich dedinku. Hana ľutuje, že nešla na vysokú a ja ľutujem, že som šla. Cestou domov zo záhrady premýšľam nad spontánnym útekom. Po príchode domov tiež. Utečiem. Beriem do ruky svoj maskáčový batoh, pripomínajúci zelené neforemné vrece, a hádžem doňho len tie nevyhnutné veci. Knihu V úzkostiach hľadania, pero, poznámkový blok, poloprázdnu fľašu s vodou, otvorené vrecko cukríkov, čisté tričko, peňaženku, flanelovú košeľu, cigarety a dáždnik. Pri obúvaní tenisiek sa rozosmejem nad predstavou toho, že utekám. Vynorí sa mi obraz mňa ako doslova bežím z domu. Po chvíli príde mama a pýta sa ma, kam idem. - Idem utiecť. - Ema?

- Áno? - Na to, že toľko čítaš, sa vyjadruješ dosť zle. - Tak sa maj. A odišla som. Vydala som sa poľnou cestou k lesu.

/v lese/ Pristihnem sa pri tom, ako si obzerám každý kmeň stromu, okolo ktorého prejdem. Akoby som niečo hľadala. Na okuliaroch mám škvrny a šmuhy. Nemám chuť si ich vyčistiť a pozerám cez ne ako cez nejaký filter. V lese tieň a s tieňom aj chládok. Najprv to bolo príjemné, no po chvíli vyťahujem flanelovú košeľu. Keď mám otvorený ruksak vytiahnem aj vodu a napijem sa. Fľašu si nechám v ruke a opriem sa o strom, ktorému opadáva suchá kôra. - Máš moju košeľu. - Viem. - Ukradla si mi ju ešte keď si bola malá, pamätáš? Prikývnem. - Hana sa ťa bála, lebo si jej pripomínala Raťafáka Plachtu. - Prečo si nedokončil kúpeľňu? - Lebo sa mi nechcelo. Rozosmejem sa. Suchý humor. To mu ide. - Bez teba je mi smutno. Mama je neurotická čím ďalej tým viac. - Nechaj ju. A čo dvojčatá? - Lena stále spieva a Henrich stále niečo vymýšľa. Po novom chce mravce. - Choď rovno. Na lúku hore, tam, kde som ťa učil šoférovať. - Prečo? - Uvidíš. Po lícach mi padajú slzy. Ale neplačem. Vyčistím si okuliare a idem rovno. Rovno do kopca. Tenisky sa mi zabárajú do mäkkej voňavej zeme. Po chvíli som hore. Sadnem si na zem. Zapálim cigaretu. A vyfukujem oblaky dymu. V hlave sa mi vynorí Henrichova teória, keď videl otca fajčiť. Mohol mať deväť rokov. - Ty nefajčíš preto, že chceš, však? Ale preto, že musíš, však? Musíš vyrábať mraky. Tie hore. Keby si nefajčil, tak by neboli. A každý, kto vyfúkne dym, myslí na niečo iné, preto sú aj mrakové obrazy iné. Napríklad ten, - prstom ukázal na mrak, ktorý mu visel nad hlavou,- vyzerá ako hrnček, takže ho vyfúkol asi niekto, kto bol smädný, však? Rozosmejem sa. Hlava mi padne na pokrčené ramená a pohľad mi padne na pohyblivú zem. Už mi úplne šibe. Zem sa nehýbe. Zem nie. Mravce na nej, áno. Veľa mravcov. Pohľadom blúdim po lúke, kým nenájdem to, prečo som tu.

/doma/ Henrich nosí na protest každú ponožku inú. Lena spieva. Mama žehlí a pri tom kašle. Ja varím špagety. Aj keď použiť slovo variť, je možno trochu pompézne na proces odvarenia cestovín a zohriatie vopred urobenej omáčky. - Lena, poď jesť. - Nechcem. Mám prácu. - Koncertuješ? - Len sa smej. Uvidíme, či sa budeš smiať, keď budem bohatá speváčka a budem mať veľký dom. - Poď jesť, Lena.

Zamierim k Henrichovej izbe. - Ďalej, - ozve sa hlas, ktorý keby mal tvár, pravdepodobne by ju tvorilo zväčša zamračené obočie. - Priniesla som ti niečo. - Čo? - Toto, - poviem a podávam mu plastovú fľašu, v ktorej je hýbajúca sa hlina. Od radosti sa rozplače a vysype ich po celej izbe. Do týždňa sú všade. Tak ako mamin krik a Henrichova radosť.

Katarína Želinská Rodinné hrobky

Pochovávame do nich zlé fotky, studené periny a nenaplnené očakávania. Systematicky ich kopeme od krstín cez všetky Vianoce, narodeninové oslavy,

promočné obedy a svadby až po pohreby. A vždy, keď si myslíme, že sú už bezpečne hlboko, stávame sa nimi. I. „Daj mi cigu.“ Mrzlo. „Uvidí ťa mama a odtrhne ti s ňou ruku.“ „Neuvidí – umýva taniere od gulášu a nadáva, že mali byť párky na

papierových táckach, ako na každom kare.“ Žena s krvavým kútikom zaváhala. „Tak mi daj cigu. Aj ty predsa fajčíš iba preto, že ťa už dedo nenačape.“ „Maturovala si aj z čierneho humoru?“ Hodila do nej papierovú škatuľku. Chvíľu ju spolu s cigaretou žmolila

v dlhých prstoch. „Tie sú dosť slabé. Nemáš nejaké silnejšie?“

Nahla sa k nej, aby si od nej pripálila – dievčatko v čižmičkách na opätkoch, v ktorých sa mu vykrúcali členky ako slalomoví pretekári.

„Čo robíš? Tu máš zapaľovač.“ „Chcela som sa ti pozrieť do očí.“ Pokrútila hlavou. „Trochu nepraktické, umrieť v zime. Každý chce byť čím skôr doma, a nie

sa kukať na nejakú voskovú figurínu v krabici.“ Provokovala ju tým, ako sa jej chcela podobať – opätkami, slovníkom aj

farbou očí. „Ešte si mi tento mesiac nedala peniaze.“ „Nie si nejaká drzá?“ Ešte aj fajčila rovnako, ako ona - cigaretu držala medzi palcom

a ukazovákom. „Prečo? Na to predsa tety sú – peniaze, cigarety a sladkosti z benzíniek.“ „Tak to ti teda pekne ďakujem, že ma máš tak akurát za dojnú kravu.“ Spojila špičky čižiem do pravého uhla. „A za čo by som ťa mala mať?“ Zahasila polovicu cigarety v snehu na okennej parapete. „Nehovor, že ti bude chýbať – starý mizogýn.“ Zastala, zaskočená náhlou premenou jej vždy viac alebo menej nevinného

pohľadu. „Práve mi zomrel otec, ak si si nevšimla.“ „A môj ešte žije?“ Chcela jej povedať, že nerozumie – že vidieť, že za normálnych okolností

nefajčí, lebo len opakuje jej pohyby a vyfukuje paru miesto dymu. „Preskočilo ti?“ „Nie, chcem sa len porozprávať. O dva týždne mám osemnásť.“ „Ja viem.“ Vykrútené členky jej tŕpli od chladu, ale držala sa na nich statočne ďalej. „Dostanem notebook? Alebo auto? Alebo vlastný byt? To sa väčšinou na

osemnástku dostáva.“ „To mám odkiaľ vedieť?“ „Alebo pravdu v baliacom papieri?“ „Čo to tu na mňa skúšaš?“ Videla, že sa navonok baví – ale v nepodšitých čižmičkách a vo vnútri

vlastne vôbec nie. „Nič. Čo to máš na ústach?“ „Kde?“ Tvárila sa nechápavo a nenápadne zároveň. Ako všetci s tajomstvami

v zadných vreckách a plánoch bé. „Asi som si zahryzla do pery.“ „Potom, alebo predtým, čo ti mama dala facku?“ „Ty si nás počula?“ Strach sa maskuje ťažšie, než zaprášené prúsery.

„Nemusela som vás počuť. Už dávno všetko viem.“ Chytila sa okennej parapety, presne tam, kde zahasila cigaretu, a sneh sa na

nej začal pomaly topiť. „Viem to od momentu, keď si mi povedala Elenka – hoci všetci ostatní mi

vždy hovorili Elena alebo správaj sa normálne. Odvtedy, čo ti dedo nadával do kuriev a čo si mi prvýkrát dala sto eur a povedala, aby som to nehovorila mame. Odvtedy, čo som preletela cez sklo na vchodových dverách a ty si po ňom bosá prebehla, aby si mi spočítala zuby – čo si mi chodila bozkávať vlasy, keď si si myslela, že spím, čo si mi kúpila korzet, aj keď mama povedala, že len cez jej mŕtvolu – čo som ťa videla nahú a už som vedela, že také prsia nemajú ženy, ktoré nikdy nekojili.“

Necítila ten sneh na bruškách prstov, ale niekde pod štvrtým párom rebier. „Chcela som sa porozprávať, tak prečo si ticho?“ „Je mi zle.“ „Neskoro.“ Mala pocit, že je už o dva týždne – že je hrozne dospelá, oveľa viac, ako

žena trasúca sa nad mokrým ohorkom z cigarety vedľa nej. „Počula som, ako si mame povedala, že mi to už nemôže tajiť, lebo budem

mať osemnásť a mám na to právo, ale aké právo máš kurva ty? Aké právo máš po osemnástich rokoch chcieť, aby som vedela pravdu a nebolo mi z nej tiež zle?“

„Musím si sadnúť...“ Pravou čižmičkou zotrela vrstvu snehu aj z najvrchnejšieho schodu. „Také kraviny ako biologické puto neexistujú, nemôžu existovať – keď

niekto len tak daruje staršej sestre decko, ako vázičku z výpredaja, len aby mohol o pár rokov dlhšie ukazovať riť nejakým úchylným fotografom. Nemala si s nimi šukať, keď si chcela byť do osemdesiatky Claudia Schiffer!“

Vedela, že v takých momentoch sa dajú očakávať len facky alebo rozhrešenia – a vlastne to aj očakávala a chcela, akurát, že mrzlo, sneh sa topil na parapete aj najvrchnejšom schode a ona stále asi nemala chuť porozprávať sa.

„Vieš, aké to je, od narodenia nikam a nikomu nepatriť? Nikdy som nevedela prečo, len som vedela, že niečo je zle – že mama mi nehovorí, aká je na mňa hrdá a nestará sa, kde som do tretej ráno, z nejakého dôvodu. Že to debilné biologické puto asi predsa len existuje.“

A to si vždy myslela, že dospelí si neprotirečia – a to tak zúfalo jednou z nich chcela byť.

„Neseď na tých schodoch, prechladneš.“ Chytila jej studenú ruku do svojej. „To by si mi mala hovoriť ty. Tak prečo si doriti stále ticho?!“ Nechala si pomôcť vstať a zdvíhajúci sa vietor jej vrátil trochu farby do

tváre. „Lebo ak by som mala dcéru, chcela by som, aby bola ako ty.“

II. „Hanička.“ Cez otvorené okno doliehalo tlmené bzučanie bielej čerešne. „Hanička!“ „Ježiši, veď už idem!“ Počula, ako niečím kovovým tresla o sporák a približujúce sa šomranie. „Čo zas?“ „Pomohla by si mi obliecť sa?“ „Ježiši.“ Hanbila sa na prahu izby zakliatej kráľovnej, ako to tam asi pred rokom,

keď ešte mala viac energie a fantázie, nazvala. „Prepáč. Už zasa som hnusná. Prepáč!“ „To nič, Hanička. Ja to chápem.“ Chcela povedať prečo si potom nekričala Jakub, ale už sa ovládla, ako

každé ráno, a postavila k skrini – ako každé ráno. „Budeš jesť?“ „Nie som hladná.“ „Ani včera si nebola.“ Usmiala sa, aby ju z toho znova pichlo pri srdci. „Záleží na tom?“ „Záleží! Potom ti musím pomáhať s obliekaním a... Prepáč.“ Myslela si, že sa znova usmeje – ale ona ju znova chytila za lakeť, keď jej

ukladala na posteľ čistú nočnú košeľu. „Hanička, tie peniaze sú stále v kredenci, pod lekárničkou, môžeš si ich

zobrať a ísť, kam...“ „Prestaň.“ Videla cez jej predlaktia vzor na obliečkach a pichlo ju pri srdci druhýkrát,

akurát do inej strany. „Kde je Kubo?“ „Húli na balkóne. Necítiš?“ Nereagovala – nikdy na nič, čo sa týkalo Jakuba nereagovala, akoby nielen

že nebol normálny syn, ale nebol vôbec – a ju to vytáčalo do nepríčetnosti a do momentu, kým videla cez jej predlaktia vzor na obliečkach.

„Celý týždeň iba húli, krúši po byte načos a hrá tie debilné počítačové hry. Celý čas, odkedy som tu!“

Pred pár dňami by jej ešte povedala, že je len citlivý, že ona bola vždy príliš benevolentná a že chlapci majú s matkami komplikovanejší vzťah, než dievčatá – obzvlášť, keď žijú rok v tom, že o nich prídu – ale teraz si už rozumeli bez slov, len s morálnymi povinnosťami a tou prvou, nevyprchateľnou sympatiou medzi sebou.

„Ale je to moja chyba. Ja som uverila tomu, že osudová láska sa dá stretnúť, aj keď ide človek len vysypať smeti. A pritom ti ju môžu akurát tak vyveštiť, alebo dať na Valentína do výkladu. Osudové veci neexistujú. To len moja

mama si myslela, že ak o teba niekto v živote zakopne, treba byť vďačný a dať mu meno osud.“

Pred pár dňami by jej povedala, to je kvôli mne a ona by ju okríkla, že nie, že jej to už povedala tisíckrát – a pritom aj vtedy obe vedeli, že je to tak trochu pravda.

„Keby aspoň umyl po raňajkách riad. Keby sa na teba aspoň pozrel – keby sa na mňa pozrel, nanovo a inak, ako na opatrovateľku a slúžku.“

To by nahlas nepovedala ani pred pár dňami. Vo vzduchu sa zrážali biele púpavové chuchvalce. Sfúkla ich ako penu vo vychladnutej vani.

„Nezatváraj okno.“ Predbehla jej prirodzenú rezolútnosť. „Chcem mať ešte chvíľu pocit, že žijem.“ Oprela sa o jej vyležané vankúše tak, aby na ňu dočiahla – tak, ako každé

ráno. „Prepáč. Ja viem, že osudové veci existujú. Rany a tak.“ „Nie.“ Pritúlila si ju tou menej priesvitnou rukou, ako každé ráno. „Existuje len osudové šťastie. A ja ho mám – že nie si moje dieťa, a tak si

tu.“ III. „Koľajnica je čik-čik!“ Trúbil ranný osobák. Zastala pri plote a chytila sa vylomenej dosky. „To nehrá – nemôžeš mať čik-čik, kde chceš.“ „Ale môže ísť vlak.“ Chlapec niečo pošepkal dievčaťu v teniskách na suchý zips. „Prestaňte si šepkať!“ Dievča ukázalo predné rady zubov bez dvoch v strede. „Povedal mi, že si zo všetkého posratá, ako tvoja mama.“ „A ty máš šesť rokov a nevieš si zaviazať šnúrky!“ Sotil do nej. „Chytáš, Ľuda!“ „Nevolaj ma Ľuda! A to nehrá, rozprávali sme sa.“ Boli vždy dva kroky pred ňou. „Ľuda-obluda, Ľuda-obluda...“ Musela sa brániť inak, než len trápnym plačom. „Poviem babke, že sme sa išli naháňať ku koľajniciam.“ „A ty si išla s nami, Ľuda-obluda.“ Sadla si na vylomenú dosku a prstami zatláčala kútiky očí. „Už sem nikdy na prázdniny neprídem!“ „Tak nepríď.“ Zatláčanie kútikov nepomáhalo. „Babka povedala, že sa máme spolu hrať – lebo bratranci a sesternice sa

musia spolu hrať.“

„To nie je tvoja babka.“ Teraz šepkalo dievča chlapcovi. „Je! A prestaňte si šepkať!“ „Keď tvoja mama nie je tvoja mama, tak ani tvoja babka nemôže byť tvoja

babka – logicky, nie?“ Chlapec kopal do vylomenej dosky a ju to nadhadzovalo, ako leto predtým

na jarmoku na poníkoch. „Moja mamka je moja mamka.“ Aj ona kopala – do jeho chudých členkov. „Tvoja je vypatlaná zlatokopka.“ Dievča zhíklo. „Ona povedala o tvojej mame, že je vypatlaná!“ „To povedal môj ocko.“ Chytil jej ruky, aby sa nemohla brániť, a vtláčal za golier živicu zo stromu

nad plotom. „A môj ocko povedal, že si retardovaná.“ „Nie som!“ „Že tam žiadne iné deti nie sú – len retardované, alebo cigánčatá.“ „Tvoj oco je chuj.“ Zdalo sa, že ju samú odzbrojila tá nová nenávistná sila. „To čo si povedala? Dostaneš!“ „Nedostanem. Mamka povedala, že ma nikto nesmie biť – ani vy.“ „A moja mamka povedala, že si nesmieš nechať to, čo nie je tvoje.“ V očiach a za nechtami ju štípala živica, ale už neplakala. „Tak mi vráť moju mikinu.“ „To nie je tvoja mikina.“ „Ale bola. Aj jeho tenisky.“ Dievča druhýkrát ukázalo predné rady zubov. „Ty máš dievčenské tenisky?“ Na chvíľu mala pocit, že aj ona môže byť na inej strane. Na chvíľu. „Nemám!“ Odul hornú peru a zhodil ju z dosky na zem. „Neklam - veď utekáš ako baba.“ Z celej sily sa rozbehol za ňou, až mu pukali lýtka. „Zabijem ťa, Ľuda-obluda!“ „Nezabiješ, lebo budem v čik-čiku.“ Trúbil ranný nákladiak. IV. „Čau. Tulipány už nemali, tak som zobrala ľalie, nevadí?“ Strkala hrubé zelené stonky na všetky voľné miesta. „Viem, máš teraz kvetov plnú riť, ale keď tebe je strašne ťažké niečo kúpiť.“ V ruke jej ovisla posledná nerozvitá hlavička. „Doriti. Ty si na nich alergická.“

Zrýchlene zopakovala všetky pohyby odzadu. „Vidíš, mala si pravdu, keď si mi vždy hovorila Valéria, ty ma raz privedieš

do hrobu.“ Ovoňala si ruky a zhnusene odhodila rozstrapatené kvety na zem. „Seriem na to. Nemusím ti nič dávať. Ani dokazovať. Vieš, že som si našla

robotu? Už mi nemôžeš hovoriť Valéria, ty si totálne neschopná.“ Sadla si do žltého prachu a hnedého lístia. „Okej, skladám papierové škatule – ale je to z domu a mám na nájom, aj na

cigy. Áno, žiadne Valéria, kým žiješ z mojich peňazí...“ Ukazovákom kreslila po zemi sploštené srdiečka a palcom ich mazala. „Nie, frajera stále nemám. Ty si ma presvedčila, že každý chlap je

primitívny chudák so sklonmi k násiliu na slabších.“ Vstala. „Vieš, čo ma vždy najviac sralo? Že si všetko robila z princípu. Z princípu

nenávidela veci a ľudí, ktorých som ja milovala – z princípu poslala otca doriti, zakázala mi pírsing, sex pred osemnástkou a opakovať tvoje chyby.“

Hrala sa na zrkadlo. „Valéria, ty sama si decko. Žiadne ďalšie nepotrebuješ. Toto je najlepšie

možné riešenie.“ Mimovoľne nohou rozhrabala listy na dve rovnaké kopy. „Všetky tvoje riešenia boli vždy najlepšie možné – divné, nie?“ Rázne pozbierala rozhádzané ľalie aj s kúskami suchých listov a položila

ich na studený kameň. „Nie, máš pravdu. Aký zmysel má dookola si to pripomínať? Ja som predsa

vždy chcela len to, čo všetci – umrieť bez výčitiek svedomia. Vidíš, tebe sa to nepodarilo.“

Mária Daneková Klára

Keď Klára po siedmej ráno otvorila dvere a vyšla na dvor, jej muž skoro padol pod kosačku. Bledú pokožku tela často zatváraného v kancelárii zdobil len vrchný diel plaviek s dúhovými pásikmi a krátke šortky. Na to, že porodila dve deti, jedla všetko a vôbec necvičila, mala celkom slušné brucho. Keby ho ukazovala častejšie, nesťažoval by sa. Sám lietal polonahý po dvore a nemal s tým najmenší problém. Schválne začínal s kosením skoro ráno, aby sa vyhol najväčšiemu sparnu, ale aj tak by to oblečený nezvládol.

Všimol si, že nebol jediný, kto bol v ten deň v ráži. Jeho žena vybehla do záhradky vyhubiť molice jarovou vodou z rozprašovača a kým sused hádzal do miešačky ešte len druhú várku, ona si už s pokojným svedomím vychutnávala zaslúžený pohár kofoly ako odmenu. Počas dvoch týždňov, ktoré každoročne trávili u Klárinej mamy na Slovensku, sa obaja správali ako odtrhnutí z reťaze. Navyše, Klára bola žena činu.

O dve hodiny neskôr celý dom rozvoniaval citrónmi a čiastočky zaručujúce jemnú pokožku rúk po umývaní lietali vzduchom, až z nich Klárina mama dostala kýchací záchvat. Klára si nevyslovené narážky akože nevšímala. Odpratala po sebe sklenený pohár a zastavila sa uprostred obývačky, ruky si založila vbok. Cez sklá okien k nej doliehal krik detí od susedov. Na pár krátkych, prchavých okamihov bola spokojná. Až kým nezačala premýšľať. Bola to totiž typická žena.

Vždy chcela dosiahnuť veľa. Byť niekým, meniť svet. V podstate sa cítila na svoj žiarivý nástup na scénu psychicky pripravená už pár rokov, len akosi stále nevedela povedať, v čom by vlastne chcela byť úspešná. Nevedela ani to, ako a kde začať, ale zároveň to chcela hneď.

Z myšlienok ju vytrhlo prudké pískanie bŕzd kamióna rútiaceho sa po hlavnej ceste. S povzdychom pretočila očami a radšej sa zamyslela, čo by ešte mala upratať predtým, než zajtra príde návšteva. Chvíľu cez okno pozorovala muža, ako chodí hore-dolu po dvore a kosačkou ničí lúku, ktorú tam jej mama nechala rozkvitnúť. Potom sa rozhodla preleštiť zrkadlá a sklenené výplne dverí. Pre istotu.

Keď o chvíľu začula trúbenie klaksóna, pokrútila hlavou a uznala, že na ulici sa musí čosi diať. Prešla cez dom a nenápadne vyzrela von oknom. Krajom cesty sa tackal muž bývajúci tri domy ďalej a mával rukami ako vták. Nebolo to prvýkrát, čo ho videla opitého chodiť krížom-krážom cez cestu. Bola si istá, že ani posledný. O chvíľu z domu vybehne jeho manželka a odvedie ho do bezpečia. Tak to fungovalo, keď mala dvadsať, tak to bude určite fungovať aj v tridsiatke.

Ďalšie dvere, ďalšia dávka okeny, ďalšie trúbenie. Autá vytrubovali aj o dve minúty neskôr, ale to už muž stál v strede cesty. Kláre sa čosi nezdalo. Jeho žena by to predsa nedovolila a výstražný zvuk klaksónov musela počuť, aj keby bola zatvorená vnútri.

Klára sa málokedy starala do druhých, no mama ju zbytočným lamentovaním vydurila prednými dverami na ulicu. Muž stále stál v strede cesty a niečo dookola opakoval, ale nerozumela mu. Suseda z domu oproti už vykrikovala z otvoreného okna, aby uhol, lebo ho konečne zrazia a nastane pokoj svätý.

Kláre sa podarilo dostať pána na chodník. Prekvapivo s ňou išiel dobrovoľne, nevzpieral sa. Dookola opakoval len „Zlatka! Zlatka!“, až Kláriným chrbtom prebehol zlý pocit a rozšíril do jej buniek paniku, že sa starej panej niečo stalo. Nechala pána pánom a rozbehla sa k hnedej bráne. Určite odpadla, alebo sa zomlelo niečo iné a muž sa svojím spôsobom dožadoval pomoci. Všetci si mysleli, že je opitý, preto mu nikto nešiel na pomoc. Čo ak je už neskoro?

S podobnými myšlienkami prudko otvorila starú bránu a vletela priamo do domu. Bez klopania, bez opýtania. Prebehla cez predsienku na chodbu a rovno do kúpeľne. Tam sa predsa stáva najviac pádov dôchodcov, či nie? Lenže kúpeľňa bola prázdna. Rovnako obývačka. Starú pani nenašla ani v spálni alebo v záhrade. Kým zbesilo lietala sem a tam a hľadala, opitý muž sa dotackal do obývačky a uložil sa v kresle. Keď ho prišla skontrolovať, spal.

Vrátila sa do rodného domu a stopäťdesiatykrát za posledný týždeň sa sama seba pýtala, na kieho ďasa sa každý rok trepú na Slovensko. Mamine pripomienky a upozornenia ju vždy prestalo baviť počúvať už počas druhého dňa, babky v obchode sa dokola vypytovali hlúposti alebo po nej hádzali nevraživé pohľady a s bývalými spolužiakmi nebola v kontakte, pričom všetci zostali v dedine. Kamarátov mala v hlavnom meste alebo roztrúsených po celom štáte, čo tiež nebola žiadna výhra.

„Mali by sme sa vrátiť,“ vypadlo z Kláry, keď zbadala svojho muža. Koho chcela oklamať? Bola presne ten typ človeka, ktorý nebude spokojný

nikde, kým nenájde sám seba. Potrebovala najskôr prísť na to, čo vlastne chce, a to môže hľadať v zapadnutej dedine na Slovensku rovnako dobre, ako vo svete. Dúfala, že keď vypadne, pôjde jej to v živote ľahšie. Ale nakoniec, aj tak žila celý rok len pre tie dva týždne doma. Priatelia nerozumeli jej narážkam a vtipom, pri Modlitbe pre Martu sa im do očí netlačili slzy a...

Mali by sa vrátiť. Dobyť svet dnes predsa môže aj zo Slovenska. Najskôr však musí prísť na to, čím.

Daniela Lysá Kocky

(alebo O tom všetkom, čo sme si nemohli nepovedať)

Vidíš tú dúhu pred sebou? Koľko farieb ukrýva? Hodil si kockou a padla trojka. Pozrel si sa na mňa. Nemohol som tomu

uveriť. Opäť?!? V izbe tvare kocky sedia tri kočky. Blondínka. Brunetka. A ryšavka. Dažďové kvapky sa spúšťajú nežne po okne a ty ich uprene sleduješ, akoby

si čakal, že ti niečo dôležité zašepkajú. Drobné prehánky vystriedal silný lejak. Bolo by to klišé napísať, že nebo plače. Ono sa predsa radovalo!

Desaťkrát za sebou mu padla trojka. Ten chlapík mal šťastie. To sa mi nepáčilo a závidel som mu. Posunul sa svojím panáčikom dopredu. Vedel, ktoré číslo padne. Čo mal s tou trojkou?!?

Nebudem klamať, bola tam štvrtá baba. Bola tiež kočka, ale jej hlava bola bez mäkčeňa. Tej to ako jedinej pálilo.

Z okna si mohol vidieť jazero ponorené do dažďa. Na vodnej hladine sa konalo divadlo. Moje i tvoje oči boli uchvátené krásou. Držal si sa pri uzde, aby si mu nepodľahol a neskončil doň.

Mne padali rôzne čísla. Kocka sa so mnou hrala štatistiku. Raz to bola štvorka, potom jednotka, potom päťka a dvojka a jednotka. Taký náhodný výber zo šiestich čísel. Si si istý, že ich bolo presne šesť?

Volali ju kockatá hlava, ale pritom ju mala normálne guľatú. Myslelo jej to. Milovala hlavne čísla a matiku. Vedela sa s číslami hrať, hrať s nimi i proti nim. Odmenou jej boli peniaze.

Vtom do dažďa prehuplo slnko. Nasilu sa drelo spod mrakov, akoby chcelo rukou dočiahnuť na pevninu, kým nezmizne. Podarilo sa mu to. Zanechalo za sebou mnoho farieb.

Bola to obyčajná kocka. 6 stien. A bola bielo-čierna. Len niečo na nej bolo iné. Akoby v určitej ruke zbožňovala len trojku. To ale nebolo fér.

Jediná nepozerala na dno pohára, ale na bodky rozsypané po ňom. Vodka ju nezaujímala. Len počet.

Dúha si razila cestu na svetlo. A potom všetkých, mňa i teba, oslepila svojou jedinečnosťou. Zostal si na chvíľu ticho. Na chvíľu si zabudol, že prší.

Dvadsaťjeden! Vedel si o tom, že ich je tam presne toľko? Bodiek na kocke. Kým sa blondínka, brunetka a ryšavka skvelo zabávali, tá štvrtá, síce

fyzicky prítomne, ale duševne neprítomne, hľadela na bodky. A nešla sa dorátať.

Atmosféra kričala farbami a my sme sa dívali. Optický úkaz sa nám však po chvíli rozmazal pred očami. Kde šla? Kam sa ponáhľa? Aj pre ňu je čas istá veličina?

Tej kocke muselo niečo chýbať. Ale počet to nebol.

Tá štvrtá bola mysľou inde. Dúfala, že nie v čiernej diere. Ale že na to príde. Bodky na pohári sa jej však zlievali do jednej a nevedela, ktoré už zrátala a ktoré nie.

Pršať neprestávalo. Ale slnko s dúhou sa chytili za ruky a odkráčali. Dážď ťa už iritoval. Ale nemal si na výber. Musel si vytiahnuť dáždnik.

Kocka, hádzaná zo strany na stranu, nepišťala, nemrnčala, nekričala, len ukazovala, čo mala. Počet. Nič iné. Len bodky.

Blondínka, brunetka i ryšavka ju oslovili práve vo chvíli, keď končila s výpočtom. Kvôli ich banálnej otázke prišla o všetko. O počet, ktorý zabudla. Musela ísť na to odznova a to ju vytáčalo.

Chcel dať tomu ešte chvíľu čas. Chcel počkať, kým nezoskočí z neba posledná kvapka. Ale už čakal pridlho. Bol čas ísť. Rozprestrel bodkovaný dáždnik.

A potom sa zasekla. Zostala stáť nepohnute na hrane. Neukazovala žiadne číslo. Nechala si ho pre seba ako tajomstvo. Vtedy si sa riadne rozzúril. Lebo si čakal trojku. Bol si si ňou stopercentne istý. Kocka ťa sklamala.

Na druhýkrát jej to šlo rýchlejšie. Zvolila rýchlejší variant. Najprv vrchné bodky a potom spodné. So svojím výmyslom bola spokojná.

Na bodkovaný dáždnik padali kvapky. Mnoho kvapiek. Bodky hltali vodu, akoby už tri dni nepili.

Kocka na hrane na mňa žmurkla. Vedel som, že je to šanca. Šanca skúsiť to znova. Len ty si to bral zbytočne príliš negatívne. Tak si ju hodil znovu.

Tentokrát ju už nevyrušili. Vykríkla si počet, akoby na tom stál sám zrod vesmíru. Šesť očí na teba pozrelo. A zasmialo sa.

Bodky sa zväčšovali. Pili, pili a pili, až kým sa nerozpili po celej látke. Len vtedy si sa začal čudovať, keď ti pofarbili celý dáždnik. Ich vina to nebola.

A predsa nepadlo číslo, ktoré sme si mysleli. A potom už nepadlo vôbec. Iba všetkých päť zvyšných. Vieš, čo to s tebou porobilo?

Bola tá divná, kockatá, no mala pravdu. Od radosti si odpila z pohára. Hneď mala srdce na mieste. Keď mala zvládnutý obal, mohla načať vnútro.

Dáždnik zmenený na zmes farieb ťa podráždil. Vyskakujúce ihlice tiež. A tak si ho zložil a nechal si seba zmoknúť. Trval si na tom, že je to len voda.

Rozhneval sa. Šmaril kockou o stenu tak silno, že padla za skriňu a viac ju nehľadal. Prehral. Cítil sa bezmocne.

Vodka jej nechutila. Jasne si vedela predstaviť, koľko mikročastíc všetkého možného v nej pláva. Obsah pohára nechala voľne položený na bare.

Celý zmočený vyťukal spamäti telefónne číslo. Jediné, ktoré si pamätal. Veril, že príde, že bude mať naňho čas.

Kocka ho oklamala. Čísla ho oklamali. Náhoda ho oklamala. Na stôl hodil prehraté peniaze.

Zazvonil jej telefón. Volal jej otec. Našťastie nepila, a tak mohla ísť poňho autom.

Lialo a on nemal auto ani peniaze. Zastala pred dverami. Nastúpil a usmiali sa na seba. „Nemôžem ti nepovedať, čo sa mi stalo,“ povedal prvý. „Len

nevrav, že zas dvadsaťjeden.“ „Presne, ani o jedno číslo viac. Presne sedemkrát padla tá trojka. Presne sedem! A potom už len hrany.“ „A ja? Ja som pila vodku. A tam bolo čo? Dvadsaťjeden bodiek.“ „A ten mamin dáždnik, čo mi dala ráno do práce? Dvadsaťjeden. Dočerta aj s číslami.“ Dupla na plyn. Pohltil ich dážď a rýchlosť.

Ja som sa plazil pod skriňu, vytiahol kocku, zaplatil si taxík, vošiel do baru a dal si vodku s blondínkou, brunetkou i ryšavkou. A hodil som kockou len tak zo srandy. Padla hrana. A ja som vedel, že to nie je len tak.

Vtom mi zazvonil mobil. Volal mi celý nadšený: „Neuveríš mi, ale práve prestalo pršať.“ Mlčal som v telefóne a čakal na pointu. „Opäť vyšlo slnko a dúha.“ Mlčal som ďalej. „Tú kocku viac nehľadaj, kúpime druhú.“ Mlčím stále. „Dáždnik sa mi pokazil, ale zavolal som si taxík a prišla po mňa dcéra.“ Mlčím a mlčím. „Akurát dupla na plyn a razíme si to diaľnicou.“ Stále nič nevravím. „Len som ti chcel povedať, že ich je tam mnoho. Vieš, tých farieb v tej dúhe. Nespočetne mnoho. Napríklad teraz som videl azúrovú.“ Nevydal som stále ani hlások. „Teraz som zbadal cyklámenovú a staroružovú. Myslím si, že je to fajn byť neobmedzený, čo myslíš?“

Jediné, čo som povedal, bolo: „Akurát mi padla trojka. Myslíš, že je to náhoda?“

Signál prerušený. Náhoda? Nehoda. Rýchlosťou, neobmedzenosťou v obmedzenosti. Dve mŕtve duše. V nepočetnosti čísel. Bol rád, že nebol tretím. Že bol(a) na

hrane. Ale nepadla. Iba klamal. Ale to mu nemohol povedať.

Obsah Slovo na úvod 3 Zoznam súťažiacich 4 Výsledková listina 6 1. kategória: Marianna Ibrahimi – Matilda 7 Bianka Barnová – Minulosť ukrytá v denníku 9 Mária Anastázia Filová – Prezentácia 14 Jakub Garaj – Lyžovačka 20 Tomáš Jurík - Cesty možností 21 Ema Diešková - Závislosť na kráse 22 Kristína Lencsésová - Babky – herečky 25 2. kategória: Tatiana Piliarová – Čo chýba princeznám 28 Tamara Kenderová – Strach 31 Daniela Romanová – Pokoj a ... Ostatní 32 Andrej Bača – Spíme v Tvojej izbe 38 Lucia Herceková – Striga 42 Martin Tatay – Čarovná pastelka 45 Maroš Laštík – Cestovateľ 48 3. kategória: Tomáš Kičina – Posledný žijúci brontosaurus 52 Karin Kopčová – Mravce v škárach 59 Katarína Želinská – Rodinné hrobky 62 Mária Daneková – Klára 69 Daniela Lysá – Kocky 71

Mladá slovenská poviedka 2019 zborník literárnych prác zo 16. ročníka

celoštátnej súťaže mladých autorov

Zostavenie: Mária Janotíková Sadzba a redakcia: Miroslav Žabenský

Ilustrácie: Eva Soukupová, Daniela Pápežová, Nasťa Jányová, Iveta Haplová, Mária Števaňáková,

Mária Kolčáková, Štefan Varga Tlač: Tlačiareň Kubík Námestovo

Vydalo: Žilinský samosprávny kraj – Oravské kultúrne stredisko v Dolnom Kubíne

október 2019

Poviedky v zborníku sú uvedené v autorskej úprave. Vydanie zborníka z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

ISBN 978 – 80 – 89744 – 14 - 5