LITERÁRNYTÝ�DENNÍK

Časopis Spolku slovenských spisovateľov

201527 – 28 Ročník XXVIII.

Cena 1 €Vyšlo

26. augusta 2015dvojčís

lo

ZACHRÁŇME KLUB SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV!

Neakceptovateľný postup firmy Arthur DS, s. r. o., vo veci Klubu slovenských spisovateľov na Laurinskej 2 v Bratislave – VÝZVA SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV

Klub slovenských spisovateľovESEJ/FILOZOFIAE. Farkašová: Filozofia pri šálke kávy... ..........3KOME

Klub slovenských spisovateľov vyše tridsaťpäť rokov slúžil slo-venskej spisovateľskej obci, vydavateľským a časopiseckým re-daktorom či publicistom i ďalším umelcom a vzdelancom. Bol miestom osobných aj pracovných stretnutí mnohých osobností slo-venskej literatúry, umenia a vedy, ktorých prínos do našej národnej kultúry je neoceniteľný.

Klub do roku 2013 prevádzkoval Literárny fond. Po uzavre-tí nájomnej zmluvy nevýhodnej pre Spolok slovenských spisovate-ľov s firmou Arthur DS, s. r. o., ktorý požiadal súd o jej vyhláse-nie za neplatnú, sa, žiaľ, prevádzka klubu skončila. Po kratšej let-nej prestávke sa prevádzka obnovila – na základe iniciatívy spisova-teľov a vedúceho klubu Ondreja Antovszkého. Dňa 20. júla t. r. sme sa – v ozname na vstupných dverách do budovy – s poľutovaním do-zvedeli, že Klub slovenských spisovateľov končí. Spolok slovenských spisovateľov vzápätí vyzval nájomcu – firmu Arthur DS, s. r. o., aby nezmenila účel využívania tradičného klubu spisovateľov a zacho-vala jeho fungovanie.

Navzdory tomu sa však 27. júla t. r. objavil nad vstupným scho-diskom do Klubu slovenských spisovateľov veľký baner s nápisom ARTHUR NIGHT CLUB a s vyobrazením striptízovej tanečnice, ktorý avizuje otvorenie nočného striptízového klubu v priestoroch Klubu slovenských spisovateľov.

Toto jednostranné úsilie nájomcu budovy firmy Athur DS zria-diť – bez konzultácie so Spolkom slovenských spisovateľov ako 50 % spoluvlastníkom budovy – v priestoroch klubu nočný striptízový

klub považujeme za poburujúci a provokatívny zámer znehodnocu-júci genia loci Klubu slovenských spisovateľov. O to väčšmi, že uve-dený zámer nemá žiadnu oporu ani v zmluve o prenájme, na ktorú sa Arthur DS odvoláva ako na platnú, napriek tomu, že zmluva je predmetom súdnej žaloby vo veci jej neplatnosti.

Z uvedených dôvodov sa obraciame na ministra kultúry Sloven-skej republiky Marka Maďariča s návrhom na zaradenie Klubu slo-venských spisovateľov do zoznamu kultúrnych pamiatok – vrátane jeho interiéru, reliéfnych portrétov slovenských spisovateľov od vý-znamných slovenských sochárov (ktoré sa t. č. nachádzajú v depozite Literárneho fondu) a umeleckej plastiky Trojstrom – vývoj slovan-ského písma od akad. sochárky Ľudmily Cvengrošovej (ktorá bola inštalovaná vo foyeri nad vstupom do klubu), ako aj v kontexte, že autorom pôvodnej architektonickej štúdie budovy v klasickom vy-daní vrátane Klubu slovenských spisovateľov na Laurinskej 2 v Bra-tislave bol jeden z našich najvýznamnejších architektov 20. storočia prof. Jozef Lacko, o. i. projektant mostu SNP v Bratislave.

Zároveň žiadame firmu Arthur DS, aby bezodkladne rokovala so SSS ako relevantným partnerom i s Literárnym fondom o ďalšej prevádzke Klubu slovenských spisovateľov.

Obraciame sa na spisovateľskú, umeleckú komunitu a celú kul-túrnu verejnosť s výzvou na podporu úsilia zachrániť Klub sloven-ských spisovateľov!

Svoju podporu môžete vyjadriť vyplnením formulára na inter-netovej stránke Spolku slovenských spisovateľov.

Pokračovanie na s. 2 èèè

Signatári Výzvy SSS – Zachráňme Klub slovenských spisovateľov!1. Miroslav Bielik, básnik, predseda SSS2. Jaroslav Rezník, básnik, čestný predseda SSS3. Pavol Dinka, spisovateľ, podpredseda SSS4. Ján Tazberík, básnik, tajomník SSS, člen PSSS5. Štefan Cifra, básnik, šéfredaktor Literárneho týžden-níka, predseda KK SSS6. Vincent Šabík, literárny vedec, kulturológ, zakladajú-ci šéfredaktor Literárneho týždenníka7. Štefan Moravčík, básnik8. Boris Brendza, básnik, šéfredaktor Dotykov, člen PSSS9. Oliver Šabík, architekt, vedúci realizácie budovy Domu spisovateľov na Laurinskej 2 v Bratislave, v ktorej sídlilo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ, autor súčasného inte-riérového riešenia Klubu slovenských spisovateľov

10. Gustáv Murín, spisovateľ, publicista11. Margita Ivaničková, poetka, členka PSSS12. Viera Švenková, prozaička, redaktorka13. Matúš Kučera, historik, člen PSSS14. Július Balco, prozaik, člen PSSS15. Bystrík Šikula, prozaik, šéfredaktor Slovenských po-hľadov16. Ján Čomaj, autor literatúry faktu, člen PSSS17. Peter Mišák, básnik, publicista, podpredseda SSS pre členské otázky a regionálne odbočky18. Roman Michelko, publicista, riaditeľ vydavateľstva SSS, člen PSSS19. Jozef Zavarský, básnik, člen PSSS20. Jozef Vladár, historik, člen PSSS21. Jana Borguľová, spisovateľka, členka PSSS22. Jozef Mikloško, poslanec NR SR, člen PSSS23. Anton Hrnko, historik, publicista, člen KK SSS24. Dalimír Stano, básnik, editor, člen PSSS25. Emil Holečka, básnik, člen PSSS

26. Teodor Križka, básnik, šéfredaktor Kultúry, člen PSSS27. Pavol Tomašovič, básnik, člen PSSS28. Eva Fordinálová, literárna vedkyňa, Skalica29. Vladimíra Komorovská, prozaička, tajomníčka AOSS a SC PEN, členka SSS30. Ján Pakan, akademický maliar31. Radislav Kendera, básnik, šéfredaktor periodika Rozhľady po kultúre a umení, člen KK SSS32. Tatiana Jaglová, novinárka, spisovateľka33. Martin Chudík, básnik, člen SSS a SC PEN34. Anna Gurtlerová, učiteľka ZUŠ Handlová, spiso-vateľka35. Michaela Nahálková, knihovníčka (medzinárodná výmena) – UK SAV36. Andrej Maťašík, Slovenská akadémia vied, Akadé-mia umení v Banskej Bystrici37. Marta Hlušíková, spisovateľka, Rimavská Sobota38. Gabriela Rothmayerová, novinárka, spisovateľka,

Bratislava39. František Koreň, historik, Dolný Kubín40. Marek Holka, právnik41. Lukáš Perný, kulturológ, hudobník, Komjatice42. Michaela Laškodyová, Reinigungs – Firma Botošo-vá, Košice43. Pavol Stuchlý, prozaik, Istebné44. Matej Horňák, študent45. Ľudovít Majer, elektrotechnický inžinier, aforista, epigramik, básnik, Banská Bystrica46. Mária Pažmová, študentka vysokej školy47. Veronika Šikulová, spisovateľka, Modra48. Dagmar Batisová, manažérka, Poprad49. Lucia Lovecká, Zakaznícky servis50. Viera Benková, poetka, B. Petrovec, Srbsko51. Gabriel Németh, invalidný dôchodca, Čierna nad Tisou

Strana 2LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 27 – 28) 26. augusta 2015

VÝZVA

èèè Dokončenie zo s. 1

1. strana: Foto na obálke: Budúce číslo Literárneho týždenníka vyjde v stredu 9. septembra 2015.

52. Mária Chudíková, inžinierka53. Viktor Holečko, výtvarník, Studienka54. Michael Augustín, doktorand, Ústav politických vied SAV55. Viktor Timura, filozof, kulturológ, Bratislava56. Ivan A. Petranský, historik, Bratislava57. Filip Huszár, študent, Lučenec58. Anna Kováčová, lekárka, publicistka, prekladateľka59. Radoslav Mariňák, konštruktér, Čierne60. Lýdia Jergušová-Vydarená, výtvarníčka, Bratislava61. Bibiana Lenartová, dochodca, Žilina62. Silvia Antalíková, vychovávateľka, autorka, Stupava63. Nora Valová, prekladateľka64. Július Lomenčík, vysokoškolský pedagóg, Filozofická fakulta UMB Banská Bystrica, člen SSS65. Ľudovít Števko, publicista, Bratislava66. Lucia Štasselová, architektka67. Zuzana Hynková, právnička68. Jela Plencnerová, architektka69. Ján Ruman, politológ, manažér70. Milan Vároš, člen SSS, nositeľ Rádu Ľudovíta Štúra71. Peter Papšo, vysokoškoský učiteľ, spisovateľ, Banská Bystrica72. Igor Chovan, advokát73. Jana Papšová, pedagogická pracovníčka, Banská Bystrica74. Ladislav Čarný, výtvarník, pedagóg VŠVU, Bratislava75. Katarína Tóthová, vysokoškolská profesorka, Právnická fakulta UK, Bratislava76. Martina Schwarzová, personalistka77. Barbora Brezovská, študentka78. Katarína Jandová, psychologička, Bratislava79. Ivan Hampl, podnikateľ, Bratislava80. Blažej Petrus, Bratislava81. Danica Pauličková, akad. maliarka, Bratislava82. Pavol Fabian, zverolekár, spisovateľ83. Ondrej Kalamár, spisovateľ, Zvolen84. Mária Turzová, doktorandka na STU BA85. Anton Šteffek, živnostník86. Václav Šuplata, spisovateľ, scenárista87. Alena Szabová, učiteľka MŠ88. Adriena Richterová, prekladateľka89. Martina Monošová, spisovateľka, dizajnérka, členka SSS, Pezinok90. Leopold Moravčík, novinár a spisovateľ91. Ladislav Serdahély, riaditeľ, Literárny fond, Bratislava92. Juraj Šebo, spisovateľ93. Stanislav Muntág, Matica slovenská94. Gabriela Spustová, redaktorka, spisovateľka, Suchá nad Parnou95. Miroslav Demák, spisovateľ, prekladateľ, Bratislava96. Milan Čarňanský, bývalý spisovateľ, Spišská Nová Ves97. Petr Orság, vysokoškolský učiteľ, Bratislava98. Jitka Bezúrová, výtvarníčka a poetka, Slovenská výtvarná únia, Senec99. Bedrich Formánek, docent FEI STU -- dôchodca, člen SSS, Bra-tislava100. Dana Kumar, manažérka pre vzdelávanie, Babylon Academy ja-zyková agentúra101. Timotea Vráblová, literárna vedkyňa102. Ľubomír Pajtinka, šéfredaktor periodík Rodina a škola a Učiteľ-ské noviny, Bratislava103. Miroslava Avramovová-Čierna, jazykovedkyňa, publicistka, Bratislava104. Marcela Morsztýnová, právnička, Bratislava105. Štefan Haviar, zástupca šéfredaktora Slovenských pohľadov106. Pavol Varga, novinár, Marianka107. Milan Holub, novinár-dôchodca, člen SSS, Dunajská Lužná108. Mária Kovalčíková, výtvarná teoretička a výtvarníčka, Bratislava109. Etela Farkašová, literárna vedkyňa, spisovateľka110. Hana Košková, spisovateľka111. Zuzana Hábeková, študentka FiF UK112. Ľubo Olach, spisovateľ, básnik, Bratislava113. František Bradáč, dôchodca, Košice114. Anton Čulen, predseda Aliancie za nedeľu – Slovensko o. z., Bra-tislava115. Žaneta Kurcinová, Habovka116. Radoslav Matejov, šéfredaktor Knižnej revue117. Miroslav Bartoš, MÚ Turčianske Teplice, básnik, výtvarník118. Ingrid Lukáčová, poetka, členka SSS, Sečovce119. Dušan Mikolaj, spisovateľ, člen SSS120. Martin Borko, verejná politika a verejná správa121. Miloslav Dubec, teoretický fyzik, dôchodca, Bratislava122. Jozef Smida, publicista, Bratislava123. Artur Smida, Bratislava124. Oliver Vadovič, Bratislava125. Martina Vadovičová, Levice126. Eva Benešová, Bratislava127. Miroslav Košťany, dôchodca, Sereď128. Kristián Čura, spisovateľ, básnik, prekladateľ, Prešov129. Benjamín Škreko, novinár, Trnava130. Etela Čárska, muzikologička, publicistka, Bratislava131. Viliam Komora, Matica slovenská132. Vladimír Blaho, publicista a operný kritik, Bratislava133. Stanislav Brtoš, duchovná osoba, Ružomberok134. Lucia Halová, prekladateľka v slobodnom povolaní135. Pavol Ičo, publicista, učiteľ, Košice136. Edita Gavorová, advokátka, Bratislava137. Katarína Janšáková, študentka, Trnava138. Beata Vargová-Kuracinová, poetka, Trnava139. Andrej Sýkora, ekonóm, Žilina140. Katarína Gajdošová, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV, Bratislava141. Erika Košická, administratívna pracovníčka, Bratislava141. Anna Šebestová, lexikografka, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štú-ra, Bratislava143. Július Chudík, štátny zamestnanec, Bratislava144. Tatiana Blichová, Trenčín145. Jana Melicherová, čitateľka, Zvolen146. Katarína Hudecová, členka SSS, Trenčianske Teplice147. Júlia Behýlová, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV, Bratisla-va148. Ján Kamenistý, novinár, prekladateľ, Bratislava149. Martin Slobodník, vysokoškolský pedagóg, Bratislava150. Adam Balvoň, študent151. Miroslav Pius, spisovateľ a historik, nositeľ Veľkej medaily sv. Gorazda MŠ SR, člen PSSS152. Milan Gonda, knihovník, člen SSS, Martin153. Vladimír Farkaš, vedecký pracovník SAV, Bratislava154. Zuzana Farkašová, učiteľka, Bratislava155. Martin Vladik, básnik, člen SSS, Poprad156. Jaroslava Kuchtová, SŠ učiteľka, spisovateľka, Žilina157. Tomáš Tepper, spisovateľ, Praha178. Jana Judinyová, publicistka, referentka, Trnava159. Ľuboš Jurík, publicista, Bratislava160. Ján Mráz, maliar, Mníchov161. Peter Glasnák, ekonóm162. Katarína Balleková, dialektologička, Jazykovedný ústav Ľudoví-ta Štúra SAV, Bratislava

163. Ľubica Dvornická, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV, Bratislava164. Emil Benčík, novinár, spisovateľ a prekladateľ, Bratislava165. Radoslava Rusňáková, reportérka, Bratislava166. Vladimír Skalský, predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí, Praha167. Martin Prebudila, redaktor Novosadského rozhlasu, Stará Pa-zova, Srbsko168. Miroslav Janek, novinár, publicista, spisovateľ, prekladateľ, Bratislava169. Marcel Slávik, Združenie domových samospráv, Bratislava170. Monika Ščevovichová, novinárka, Bratislava171. Desana Dudášová, fotografka, Bratislava172. Miroslav Musil, historik, publicista, sprievodca, člen SC PEN, Bratislava173. Emil Polák, novinár, Bratislava174. Martina Krahulcová, odborná referentka, BBSK, Dúbravica175. Soňa Herényiová, výtvarníčka, Bratislava176. Katarína Dudová, vysokoškolská pedagogička, UKF Nitra177. Marika Smoroňová, študentka, Nová Ľubovňa178. Marián Moncman, podnikateľ, Zeleneč179. Vladimíra Hudáková, prekladateľka, Ivanka pri Dunaji180. Dominik Smrek, spisovateľ, vydavateľ, Bratislava181. Jozef Sivák, vedecký pracovník SAV, prekladateľ, Bratislava182. Silvia Slezáková, štátna zamestnankyňa183. Martin Činovský, výtvarník, pedagóg UK, Bratislava184. Elena Štefková, dôchodkyňa, Bratislava185. Anton Péteri, básnik, člen SSS, Ružomberok186. Ľubomír Podušel, historik umenia, Bratislava187. Marcel Lalkovič, Ružomberok188. Samuel Rešetár, študent, Nemcovce189. Zdena Viziová, dôchodkyňa, Bratislava190. Miroslav Danaj, prednosta chirurgickej kliniky, Ružindol191. Natália Sivoková, výskum, Nitra192. Ľudomír Molitoris, generálny tajomník Spolku Slovákov v Poľ-sku, nositeľ Radu Bieleho dvojkríža193. Marián Tkáč, Matica slovenská, Martin194. Viera Valachovičová Ryšavá, predsedníčka o. z. Femina – Klub slovenských spisovateliek195. Ružena Šípková, poetka, Myjava196. Daniela Troppová, členka výboru SAN, Bratislava197. Dušan Tropp, novinár, Bratislava198. František Baloha, učiteľ, dôchodca, Závadka nad Hronom199. Klára Jamrichová, študentka Filozofickej fakulty UK, Dolný Lopašov200. Igor Válek, šéfredaktor magazínu Slovensko201. Dušan Jarjabek, operný spevák, poslanec Národnej rady SR, Bratislava202. Ľubica Štefaniková, spisovateľka, Prešov203. Viliam Turian, dôchodca, Bratislava204. Michal Paluga, študent FTF VŠMU, Dolný Kubín205. Alexander Molnár, výtvarný fotograf, Bratislava206. Anna Lysá, Univerzita Komenského, Bratislava207. Marián Minárik Častovský, Bratislava208. Tomáš Winkler, Martin209. Elena Lichá Zábranská, publicistka, Bratislava210. Erika Petrašková, stredoškolská učiteľka, Prešov211. Milan Polák, divadelný kritik a historik, Bratislava212. Marián Parkányi, Bratislava213. Nina Kujovičová, čitateľka slovenskej literatúry214. Jarmila Veľká, akad. maliarka, členka SVÚ, Bratislava215. Jarmila Malíková, členka tímu správy daní, Bratislava216. Ján Majcher, dôchodca, Handlová217. Michal Chudík, študent, Bratislava218. Tomáš Turner, opatrovateľ, autor, Trenčín-Opatová219. Ivor Švihran, Bratislava220. Nina Hulmanová, právnička, Bratislava221. Katarína Pucovská, zodpovedná redaktorka potrálu www.kul-pin.net, Kulpín, Srbsko222. Anna Lisá, na dôchodku, Liptovský Mikuláš223. Andrej Jaroš, kunsthistorik a galerista, Flatgallery, Bratislava224. Ľubica Fedorovová, SZČO, Bratislava225. Vladislav Stanko, podnikateľ, CZECHOSLOVAK REAL, Pra-ha, ČR226. Andrea Janečková, administratívna pracovníčka, Bratislava227. Viera Revallová, dôchodkyňa, Banská Bystrica228. Ladislav Hrubý, učiteľ, Krásno nad Kysucou229. Leonard Slivka, dôchodca, Zalužice230. Dušan Davidov, režisér-slobodné povolanie, Košice231. Irena Gyengeová, matrikárka, Reca232. Tomáš Haviar, architekt, publicista233. Michaela Haviarová, kunsthistorička234. Jozef Banáš, spisovateľ, Bratislava235. Ján Maršálek, básnik, publicista, Svinná236. Katarína Škandíková, historička umenia, Bratislava237. Mária Bátorová, Ústav svetovej literatúry SAV a Pedagogická fakulta UK Bratislava, Bratislava238. Jozef Bátora, Katedra Archeológie UK Bratislava a AÚSAV Nit-ra, Bratislava239. Viliam Jablonický, publicista, historik kultúry, Bratislava240. Lujza Jablonická, pedagogička, Bratislava241. Oto Nováček, architekt, Ružomberok242. Dagmar Fillová, štátna správa, Banska Bystrica243. Oľga Chudá, štátny zamestnanec, Bratislava244. Maroš Servátka, profesor experimentálnej ekonómie, Macqua-rie Graduate School of Management, Sydney245. Magdaléna Petrufová, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV, Bratislava246. Zuzana Dolinayová Kutliková, andragogička, Bratislava247. Jozef Heriban, spisovateľ, scenárista, predseda SC PEN, pod-predseda AOSS, Bratislava248. Eduard Samlek, spisovateľ, publicista, člen SSS, Tlmače249. Jozef Leikert, spisovateľ, vysokoškolský pedagóg, Bratislava250. Eva Černochová, pedagogička, Bratislava251. Květa Fulierová, výtvarníčka, Bratislava252. Tamara Šimončíková Heribanová, spisovateľka, publicistka, Bratislava253. Marián Servátka, diplomat, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, Bratislava254. Vladimír Koláček, žurnalista-fotograf HK Dukla, Trenčianske Stankovce255. Viera Kovalová-Gabajová, dôchodkyňa, Bratislava256. František Ďuriš, dôchodca, administrátor, Bánovce nad Bebra-vou257. Alexander Halvoník, literárny kritik, Bratislava258. Peter Kováč, dôchodca, Bratislava259. Paula Sabolová, spisovateľka, Bratislava260. Jana Liptáková, scenáristka a dramaturgička, Bratislava261. Radana Štrbáková, VŠ učiteľka, Univerzita Komenského v Bratislave262. Ján Vyhnálik, právnik, Bratislava263. Katarína Popracová, copywriterka, textárka, Bratislava264. Andrej Trebatický, chemik – dôchodca, Bratislava265. Štefan Kováč Adamov, katolícky kňaz a člen SSS, Rybník266. Ján Kačala, jazykovedec, Bratislava267. Juraj Holub, marketér, Bratislava

268. Ivan Červeň, dôchodca, Bratislava269. Magda Baloghová, redaktorka, Bratislava270. Claude Baláž, historik, Združenie nezávislých expertov pre otáz-ky dejín a života, zahraničných Slovákov, predseda, Bratislava271. Ján Šintál, spisovateľ, Piešťany272. Ivan Szabó, senior, Bratislava273. Rút Lichnerová, prozaička, výtvarná teoretička274. Jozef Jankovič, výtvarník, Bratislava275. Anna Šikulová, prekladateľka, Bratislava276. Mária Hrkľová, publicistka, Dotyk ľudskosti, o.z.Touch of Huma-nity predsedníčka, Komárno277. Matej Midriak, Bratislava278. Ján Blaho, vysokoškolský učiteľ VŠMU, Bratislava279. Jozef Vereš, vysokoškolský učiteľ, Nitra280. Iveta Verešová, odborná metodička, Nitrianský samosprávný kraj282. Eva Mokos, učiteľka na dôchodku, Levice283. Veronika Zachová, učiteľka na dôchodku, Levice284. Matúš Benkovič285. Karol Ondriaš, vedecký pracovník, Bratislava286. Zdenka Beckerová, spisovateľka, Rakúsko287. Juraj Šefčík, evanjelický duchovný, Senica288. Miroslav Brück, básnik, prozaik, Skalica289. Eduard Grečner, filmový režisér, Bratislava290. Alena Kanásová, poetka, členka SSS, Komjatice291. Darina Gergelyova, kozmetická poradkyňa,292. Peter Kočický, dizajnér293. Jozef Maďar, študent VŠ, Sedlice294. Michal Eliáš, dôchodca, literárny historik, Martin295. Peter Stachovič, ekonóm, Holíč296. Nikolas Sabján, študent, Kližská Nemá297. a 298. Ján a Jarmila Hamarovci, dôchodcovia, Levice299. Dagmar Mehešová, učiteľka, Bratislava300. Lucia Rakúsová, herečka,speváčka, Pavlice301. Mária Slezaková, Európska komisia, Malacky302. Zsolt Kurina, učiteľ, klavirista303. Pavol Urban, MZVaEZ SR, Ľubochňa304. Petra Ševčíková, učiteľka, SOŠ Koceľova 26, Bratislava305. Juraj Cintula, spisovateľ, Levice306. Katarína Mikolášová, SZČO, Rosina307. Ladislav Gavenčiak, učiteľ – dôchodca, Bratislava308. Viera Hegerová, prekladateľka, Bratislava309. Otto Gáťa, publicista, Žilina310. Ottó Csámpai, sociológ311. Blažej Vittek, fotograf, Trnava312. Ingrid Zachorecová, učiteľka, základná škola, Hurbanovo313. Róbert Dlugoš, autor, Sedlice314. Milan Jursa, výskumný pracovník, Bratislava315. Pavel Debnár, nezamestnaný, Slovenská Ľupča316. Gabriela Masaryková, stavebná ing., Bratislava317. Eva Borecká, vysokoškolská pedagogička STU, Bratislava318. Jana Zálešáková, OSVČ, Uherské Hradiště, ČR319. Igor Piačka, akademický maliar, Pezinok320. Júlia Piačková, akademická maliarka, Pezinok321. Vlado Kalina, dôchodca, Bratislava322. Michal Roman, profesor, historik slovanských literatúr, člen Spol-ku ukrajinských spisovateľov Slovenska, Prešov323. Rasťo Piško, spisovateľ, Bratislava324. Renáta Orlová, učiteľka, Komjatice325. Vladimír Federič, učiteľ, Šurany326. Daniela Eisenhammerová, dochodkyňa327. Ján Valter, pedagóg, Filozofická fakulta UK, výtvarník, Bratisla-va328. Marína Ungerová, autorka článkov o bývaní, architektúre, dizaj-ne, Banská Bystrica329. Mária Martincová, dôchodkyňa, Bratislava330. Eduard Chmelár, rektor Akadémie médií331. Oľga Fejdiová, dôchodkyňa332. Otília Moravčíková, učiteľka Základná umelecká škola, Strečno333. Milan Igor Chovan, pedagóg, Škola úžitkového výtvarníctva v Ružomberku334. Tatiana Sedláková, redaktorka, Bratislava335. Naďa Hammarbergová, predsedníčka kultúrnej spoločnosti pria-teľov Milana Rúfusa, Stockholm336. Naďa Hammarbergová, dôchodkyňa, Stockholm337. Eva Majerníková, vedecká pracovníčka, Fyzikálny ústav SAV, Bratislava338. Mária Guregová, dôchodkyňa339. Ľudmila Priehodová, architektka, Banská Bystrica340. Milica Majeriková-Molitoris, historička, publicistka, spisovateľ-ka, Spolok Slovákov v Poľsku341. Ladislav Neštiak, dôchodca, Bratislava342. Jakub Ondruš, študent343. Peter Uhlík, dôchodca, Brezová pod Bradlom344. Ivica Ruttkayová, publicistka, autorka, Bratislava345. Stojan Lekoski, prekladateľ, bibliograf, Budmerice346. Gejza Hajdani, novinár-publicista, Bratislava347. Pavol Madura, archivár, Matica slovenská, Martin348. Michal Valent, lekár, ocenený Radom Ľ. Štúra I. triedy za mimo-riadne zásluhy o rozvoj medicínskych vied v oblasti gynekológie, pô-rodníctva a parazitológie349. Štefan Konkol, spisovateľ, Štúrovo350. Anna Vaďurová, ekonómka, Bratislava351. Kristína Janegová, dôchodkyňa, Stará Turá352. Roman Beňo, asistent redakcie353. Anton Hykisch, spisovateľ, Bratislava354. Pavel Duraj, dôchodca, Bratislava355. Borivoj Medelský, dramaturg MČ Bratislava-Staré Mesto356. Karol Horák, spisovateľ, dramatik, literárny a divadelný vedec, Košice357. Milan Lechan, básnik, humorista, autor literatúry pre deti a mlá-dež, Martin358. Mišo Kováč Adamov, kultúrny a literárny historik, teatrológ, dra-matik, Martin359. Bohuš Rapoš, autor literatúry faktu, Bratislava360. Peter Štrelinger, prozaik, autor literatúry faktu, novinár, Prostě-jov361. Jozef Tuček, plukovník vo výslužbe, Bratislava362. Jaroslav Chovanec, právnik, Bratislava363. Jozef Dvorský, ekonóm, Bratislava364. Sergej Makara, básnik, vysokoškolský pedagóg, Banská Bystrica365. Eva Makarová, vysokoškolská pedagogička, Liptovský Hrádok366. Larisa Holeščáková, učiteľka, Čadca367. Eva Kováčová, učiteľka, Liptovský Hrádok368. Ingrid Zámečníková, akad. maliarka, Bratislava369. Katarína Mrazová, herečka, pedagogička, Tomášov370. Simona Brezanová, artistka371. Otakar Kořínek, prekladateľ, spisovateľ, predseda Rady Literár-neho fondu, Bratislava372. Jana Králiková, verejná činiteľka, Žilina373. Dušan Janák, prekladateľ, Bratislava374. Iveta Gladišová, vysokoškolská pedagogička, Košice375. Peter Valo, spisovateľ, publicista, Bratislava376. Eleonóra Valová, prekladateľka, Bratislava377. Kajo Klatt, básnik, Bratislava378. Ondrej Nagaj, básnik, Turčianske Teplice379. Vladimír Škuta, dôchodca, Liptovský Hrádok380. Jozef Hvišč, univerzitný profesor, spisovateľ, Bratislava381. Ingrid Majeriková, riaditeľka vydavateľstva GORALINGA382. Zlata Matláková, poetka, Špačince383. Adriana Ferenčíková, lingvistka, prekladateľka, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV

384. Dagmar Šimunová, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV, Bra-tislava385. Anna Iváková, manažérka, Bratislava386. Jozef Bily, dôchodca,spisovateľ, člen SSS, Zvolen387. Ivan Hnát, stredoškolský profesor v. v., básnik, člen SSS, Holíč388. Juraj Šebesta, Mestská knižnica v Bratislave, riaditeľ389. Zdenka Mahajová, kuchárka, Myjava390. Gabriela Šuťáková, vedecká pracovníčka, dôchodkyňa391. František Palonder, režisér a scenárista, Bratislava392. Stanislava Judinyová, štátna úradníčka393. Adam Gajdoš, študent architektúry, Bratislava394. Renáta Olešňanová, učiteľka, Čadca395. Anton Blaha, advokát, spisovateľ396. Jozef Michalov, profesor, kňaz, spisovateľ397. Ľuba Suchalová, výtvarníčka, Bratislava398. Ladislav Hvižďák, robotník, Sobrance399. Bohuslav Kortman, editor na dôchodku, Považská Bystrica400. Peter Hraško, invalidný dôchodca, Ľadovo401. Jozef Špaček, spisovateľ, Klub nezávislých spisovateľov, Skalica402. Peter Barták, dôchodca, Bratislava403. Rudolf Gallo, novinár, Bratislava404. Milan Čechvala, publicista, dôchodca, Bratislava405. Anna Andrášiková, dôchodkyňa, Bratislava406. Peter Weiss, robotník, Brezno407. Ladislav Dugovič, dôchodca, Bratislava408. Ľubomír Dunaj, filozof, Strážske409. Ján Miroslav Polák, dôchodca, Bratislava410. Rudolf Slezák, dôchodca, Vysoká pri Morave411. Matej Štepita, dôchodca, Liptovský Hrádok412. Soňa Tomašových, čitateľka, Pezinok413. Ján Šteuček, stavbár, dôchodca, Sučany414. Peter Valček, spisovateľ, vysokoškolský pedagóg, Ivanka pri Dunaji415. Erik Leško, politológ, Komárno416. Zuzana Sinnová, žena v domácnosti, Bratislava417. Vladimír Pavlík, dôchodca – internetový publicista, Považská Bystrica418. Miloš Bača, historik, Nitra419. Anton Hoffmann, dôchodca, Banská Bystrica420. Jarmila Procházková, ekonómka, Bratislava421. Margita Špaleková, lekárka, Lekárska fakuta UK, Bratislava422. Milan Kupecký, humorista a publicista423. Slávka Koleničová, spisovateľka, členka SC PEN, Bratislava424. Vanda Vámošová, redaktorka, Bratislava425. Lena Riečanská, spisovateľka, Bratislava426. Mária Ďuranová, spisovateľka, Kysucké Nové Mesto427. Blanka Hegedűšová, predavačka428. Božena Slezákova, dôchodkyňa, Vysoká pri Morave429. Miroslav Kapusta, dôchodca, básnik, Banská Bystrica430. Adela Demeková, redaktorka, Studienka431. Jozef Mokoš, básnik a dramatik432. Igor Gallo, básnik a prozaik433. Peter Znášik, hudobník434. Dana Janebová, učiteľka, Šaľa435. Ľubomír Illéš, hoteliér, Banská Bystrica436. Miroslav Ľuba, právnik, KR PZ v Trnave, Leopoldov437. Peter Juza, vysokoškolský učiteľ, Malacky438. Jozef Sokira, ekonóm, Bratislava339. Ján Janík, konateľ440. Ján Palkovič, redaktor, Bratislava441. Zdenko Luknár, humorista, Studienka442. Marián Nemec, vysokoškolský učiteľ, Bratislava443. Maja Živčicová, Nitra444. Viera Vojtková, redaktorka seniorka, Bratislava445. Eva Šimková, ekonómka, Bratislava446. Daniel Bánoci, podnikateľ, Košice447. Elena Slobodová, redaktorka, folkloristka, Bratislava448. Hana Benediková-Polláková, prekladateľka, redaktorka, Bra-tislava449. Zuzana Krajčovičová, pedagogička, Trnava450. Sidónia Bieliková, dôchodkyňa, Martin451. Branislav Bielik, strojník, Martin452. Tomáš Frištacký, manžér projektov IT453. Nina Mikušová, prekladateľka, Trnava454. Viera Marušiaková, prekladateľka, Bratislava455. Štefan Paulov, lekár-kardiológ, Nitra456. Petr Žantovský, novinár a VŠ pedagog, člen SC Pen, Rudná u Prahy, ČR457. Ľubomír Dzurák, dôchodca, Nováky458. Tibor Korečko, nezamestnaný, Kecerovce459. Jana Adamčíková, zamestnankyňa knižnice, Prievaly460. Jozef Bytčánek, redaktor, Bratislava461. Peter Bulík, pedagóg, politik, spisovateľ462. Tibor Kočík, básnik a publicista, Košice463. Peter Mráz, učiteľ, Gymnázium Malacky, Kuklov464. Silvia Gelvanicsová, učiteľka, Streda nad Bodrogom465. Mária Kováčová, dôchodkyňa, býv. odbodná pracovníčka EÚ SAV, Dolný Kubín466. Wanda Kutášová, technologička, Bratislava467. Brigita Schmögnerová, ekonómka468. Eva Kollárová, referentka, SPN-Mladé letá, Bratislava469. Peter Holka, spisovateľ, Bratislava470. Ružena Scherhauferová, spisovateľka, Sereď471. František Škvrnda st., vysokoškolský pedagóg FMV EU Bra-tislava, Bratislava472. Terézia Brodňanská, pedagogička, herečka,473. Elena Račková, prekladateľka, Bratislava474. Peter Závacký, aforista475. Miroslav Josef Tomšů, autor poézie, študent, súkromný podni-kateľ, Slušovice, ČR476. Iveta Zaťovičová, realitná pracovníčka, korektorka, LX Reality s. r. o., LX preklady, s. r. o., Lučenec477. Ladislav Neštiak st., dôchodca, Bratislava478. Elena Penzes-Strobl, redaktorka, podnikateľka, Bratislava479. František Vnuk, historik, Bratislava480. Roman Kaliský-Hronský, novinár, Slovenské národné noviny, Bratislava481. Ivor Ripka, jazykovedec, dôchodca, Bratislava482. Štefan Martinkovič, Matica slovenská, Bratislava483. Eva Hornišová, redaktorka vydavateľstva Regent484. Marián Grupač, básnik a prozaik, zástupca šéfredaktora časo-pisu Dotyky, Čadca485. Miloš Drastich, spisovateľ, publicista, recenzent, bádateľ, Bra-tislava486. Jano Cíger z Mädokýša, prozaik, publisista, člen SC PEN, Mar-tin487. Igor Ondruška, organizátor 1. detského festivalu, Nitra488. Ireney Baláž, básnik, esejista, publicista, člen výboru SC PEN a SSS, Bratislava489. Martin Vlado, básnik, prozaik, člen SSS a SC PEN, Košice490. Michal Haring, enviromentalista, výskumný pracovník, Poprad491. Ondrej Herec, spisovateľ, zakladateľ teórie modernej fantasti-ky, Bratislava492. Michal Chuda, básnik a prekladateľ, člen SSS, Bratislava493. Matúš Nižňánsky, básnik, prekladateľ, Piešťany494. Jana Štefánia Kuzmová, poetka, esejistka, Hlohovec495. Natália Bucková, advokátka, Drahovce496. Alena Brendzová, referentka, Bratislava497. Imrich Bariak, básnik, autor literatúry pre deti, Bratislava498. Erik Ondreička, básnik, člen SC PEN a KNS, Bratislava499. Jozef Darmo, univerzitný pedagóg, Bratislava500. Marek Mittaš, prozaik, Prievidza

Strana 3 LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 27 – 28) 26. augusta 2015

ESEJ/FILOZOFIA

FILOZOFIA PRI ŠÁLKE KÁVY...Mám rada svo-

je mesto, ale chý-ba mi v ňom nie-koľko vecí, pat-ria k nim klasické kaviarne s tichý-mi, pokojnými zá-kutiami, kde sa dá nerušene po-zhovárať, prečí-tať si noviny ale-bo knihy, ba v nie-ktorých prípadoch aj písať básne či články... Priesto-

ry s nezameniteľnou atmosférou a rovnako neza-meniteľným štýlom, s tradíciou, ktorú priam vy-dychovali... Kedysi ich Bratislava mala, patrili ku kultúre, ony samy boli súčasťou kultúry (naj-mä ak mám na mysli literárne kaviarne), dnes sú už ich názvy len spomienkou, taká Štefánka, to znelo, alebo Luxorka, Metropolka, Grand...

Nechcem však byť sentimentálna a písať o ty-poch kaviarní, ktoré v mojom meste zanikli, ale skôr o tej, ktorá tu, u nás, ešte nevznikla a ktorú by som rada navštívila, ba do ktorej by som tou-to esejou rada po

ETELA FARKAŠOVÁ

Strana 4LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 27 – 28) 26. augusta 2015

DOM S KLUBOM SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV – NÁVRH SSS NA JEHO ZARADENIE DO ZOZNAMU NKP

SSS upozorňuje Pamiatkový úrad SR na pamiatky, umelecké diela na Laurinskej 2 a podáva návrhy na ich pamiatkovú ochranu

V piatok 7. augusta 2015 prijal v sídle SSS na Laurinskej 2 v Bratislave zástupcov Pamiat-kového úradu SR (PÚ SR) predseda SSS Miro-slav Bielik ako odosielateľ podnetu na PÚ SR zaradiť Dom slovenských spisovateľov (ďalej DOM) s Klubom slovenských spisovateľov (ďa-lej Klub) do Zoznamu národných kultúrnych pa-miatok (ďalej NKP) a zástupca SSS – 50 % spo-luvlastníka budovy.

V súvislosti s obhliadkou budovy na Laurin-skej 2, ktorú s pracovníčkami PÚ SR a zástup-kyňou Slovenského múzea dizajnu SCD vyko-nali v uvedený deň – za prítomnosti Ing. arch. Olivera Šabíka, vedúceho realizácie stavby DO-MU z poverenia Zväzu slovenských spisovate-ľov, a šéfredaktora Literárneho týždenníka Šte-fana Cifru – SSS poskytol 13. augusta t. r. PÚ SR doplňujúce informácie a návrhy súvisiace s pod-netom na vyhlásenie DOMU a Klubu za NKP. V materiáli SSS predovšetkým upozorňuje, že budova ako celok – vrátane Klubu – je archi-tektonickým dielom jedného z najvýznamnejších slovenských architektov druhej polovice 20. sto-ročia prof. Jozefa Lacka (* 1917 – † 1978), okrem iného autora Mosta SNP v Bratislave a Domu umenia v Piešťanoch, a že okrem gotických sedí-lií, ktoré sú už zaradené do Zoznam NKP, súčas-ťou projektu a jeho realizácie z polovice 70. ro-kov minulého storočia tvoria aj umelecké diela akad. sochárky Ľudmily Cvengrošovej a akad. sochára Jána Kulicha. Takisto uvádza auto-rov prvého návrhu Klubu, ktorými boli asistenti prof. Jozefa Lacka Ing. arch. Ivan Slameň (spo-luautor Mostu SNP v Bratislave), Ing. arch. Jozef Červeň (spoluautor Domu umenia v Piešťanoch) a Ing. arch. Cyril Rovňák, a modernizovaného interiérového riešenia Klubu z konca osemde-siatych rokov, ktorým je Ing. arch. Oliver Šabík. V záverečných návrhoch SSS vyjadruje presved-čenie, že celý objekt Domu slovenských spisova-teľov vrátane Klubu slovenských spisovateľov, jeho interiérového riešenia a spomínaných pa-miatok je hoden pamiatkovej ochrany, teda za-radenia do zoznamu NKP. Prinášame úplné zne-nie odbornej časti textu, ktorý SSS zaslal na Pa-miatkový úrad SR.

Redakcia

Doplňujúci materiál k podnetu SSS na za-radenie Domu slovenských spisovateľov s Klubom slovenských spisovateľov do Zo-znamu národných kultúrnych pamiatok – pa-miatky, umelecké diela a návrhy na ich pa-miatkovú ochranu

1. OBJEKT DOMU1.1 Autor pôvodného architektonického

návrhu prof. Ing. arch. Jozef LackoAutorom pôvodného architektonického návr-

hu DOMU, ktorý realizoval ako hlavný investor Zväz slovenských spisovateľov (ZSS) s ďalšími spoluinvestormi v rokoch 1969 až 1975, bol vy-sokoškolský profesor architektúry na Fakulte ar-chitektúry SVŠT prof. Ing. arch. Jozef Lacko, je-den z najvýznamnejších slovenských architektov 2. polovice 20. storočia, o. i. autor Mosta SNP v Bratislave či Domu umenia v Piešťanoch. Pro-jekt bol spracovaný v rokoch 1969 až 1971 za ak-tívnej účasti prof. J. Lacka ako autora projektu.

Ako doklad autorstva prof. Jozefa Lacka pri-kladáme fotokópiu obálok projektovej dokumen-tácie prevádzkovej budovy ZSS – DOMU (prílo-hy č. 1 a 2).

1.2 Nadzemná časť budovy DOMU – 1. až 5. poschodie

Architektonické riešenie nadzemnej časti bu-dovy (1. až 5. poschodie) sa napokon – z politic-

kého rozhodnutia – realizovalo konštrukčným licenčným systémom FEAL VAR M3 – na bá-ze ľahkej prefabrikácie, a nie na báze klasickej stavby, ako sa pôvodne plánovalo. Projekty DO-MU môže Pamiatkovému úradu poskytnúť SSS ako 50 % spoluvlastník budovy.

S ohľadom na zvolenú technológiu stavby 1. až po 5. poschodia budovy DOMU z licenčného systému FEAL VAR M3 a jej reálny stavebno--technický stav, si vyžaduje rekonštrukciu mini-málne celý obvodový plášť uvedených nadzem-ných priestorov objektu. Pri rekonštrukcii budo-vy by však bolo vhodné, aby Pamiatkový úrad dohliadol na riešenie vonkajšieho vzhľadu bu-dovy, ktoré by rešpektovalo pôvodný architekto-nický zámer autora projektu prof. Jozefa Lacka.

Fotografia DOMU je v prílohe (príloha č. 3).1.3 Podzemná časť budovy s Klubom – su-

terénSuterén budovy, v ktorom pôsobil vyše tri-

dsať rokov Klub slovenských spisovateľov, sa v celom rozsahu realizoval podľa architektonic-kého návrhu prof. Jozef Lacka – na báze klasic-kej stavby (s vylúčením akéhokoľvek prvku sys-tému FEAL VAR M3). Dokladajú to aj realizo-vané projekty, ktoré môže Pamiatkovému úradu poskytnúť SSS ako 50 % spoluvlastník budovy.

Z uvedeného dôvodu sa domnievame, že priestor suterénu s Klubom, vrátane jeho interié-rového riešenia (pozri bod 3.), je hoden pamiat-kovej ochrany.

Fotografie obálok projektov podzemnej časti sú v prílohe (príloha č. 4.).

2. INTERIÉR DOMU A KLUBU – pa-miatky a umelecké diela

2.1 Gotické sedílie – národná kultúrna pa-miatka

Na štítovej stene prízemia DOMU – v miest-nosti pri hlavnom vstupe do budovy naľavo, kto-rá bola pôvodne Výstavnou sieňou Laca Novo-meského, no je už roky obchodom s odevmi – sa nachádzajú gotické sedílie, pamiatkovo chráne-né, zapísané v zozname národných kultúrnych pamiatok.

Domnievame sa, že ich prezentácia podporu-je návrh na zaradenie DOMU do zoznamu NKP.

Dokumentárna fotografia gotických sedílií s ich nevhodnou prezentáciou je v prílohe (prí-loha č. 5 a 6).

2.2 Umelecké dielo akad. sochárky Ľud-mily Cvengrošovej Trojkmeň – vývoj slovan-ského písma

Na zadnej stene pôvodnej vstupnej ha-ly na prízemí DOMU (za hlavným schodis-kom do Klubu a DOMU) sa nachádzalo ume-lecké dielo akad. sochárky Ľudmily Cvengrošo-vej Trojkmeň – vývoj slovanského písma. Správ-ca budovy toto umelecké dielo svojvoľne demon-toval a umiestnil do depozitu na podlahu miest-nosti na 1. poschodí DOMU. Pritom priestor, kde sa nachádzalo, uzatvoril priečkou a posky-tol ho ako sklad predajni odevov Shana. Funkč-ná likvidácia pôvodnej vstupnej haly na prí-zemí a likvidácia v nej inštalovaného spomí-naného umeleckého diela predstavujú poru-šenie autorského zákona a, domnievame sa, že boli vykonané bez vedomia príslušného sta-vebného úradu hlavného mesta SR Bratislavy a bez súhlasu príslušného Pamiatkového úradu Bratislavy. Toto dielo z masívneho dreva/kme-ňa je navyše v nevhodných skladovacích priesto-roch vystavené pôsobeniu tepla a vlhkosti, čo sa už prejavilo na puklinách v jeho dolných i hor-ných častiach.

Dokumentárne fotografie súčasného stavu diela akad. sochárky Ľudmily Cvengrošovej Trojkmeň – Vývoj slovanského písma, s poškode-ním – prasklinami, sú v prílohe (prílohy č. 7 a 8.).

2.3 Pôvodný interiér DO-MU v miestnostiach v nad-zemnej časti

Pôvodný interiér kancelá-rií, zasadačiek, skladov, predaj-ne kníhkupectva a i. priestorov v nadzemnej časti budovy DO-MU na 1. až 5. poschodí – bol vytvorený ako kompaktný ar-chitektonický celok autorom akad. arch. Oliverom Šabíkom, ktorý navrhol jeho jednotlivé časti (kancelárske stoly, skrine, skrinky, kreslá) v mahagónovo--bielom prevedení a rozličné in-teriérové prvky a doplnky. Časť

interiéru je v kancelárskych priestoroch DO-MU dodnes, postupne ho však správca budo-vy likviduje.

3. INTERIÉR KLUBU – umelecké diela a architektonické spracovanie

3.1 Medaily slovenských spisovateľov akad. sochára Jána Kulicha

V hlavnom priestore Klubu a v separé miest-nosti Klubu (salónik) sa nachádzali v dvoch

skupinách medaily slovenských spisovateľov od akad. sochára Jána Kulicha. Ide o originá-ly pôvodných umeleckých diel zakomponované do kompaktného interiérového riešenia Klubu. V súčasnosti sú v depozite Literárneho fondu, ktorý ich vlastní, podľa prísľubu jeho riaditeľa by však – v prípade obnovy pôvodného interiéru a prevádzky Klubu – tieto diela bezplatne poži-čali na dlhodobé užívanie.

Domnievame sa, že návrat spomínaných umeleckých diel do Klubu umocní jeho archi-tektonicko-umeleckú hodnotu a podporu-je vyhlásenie DOMU s Klubom za NKP.

3.2 Modernizova-né interiérové rieše-nie Klubu

M o d e r n i z o v a -né interiérové rieše-nie z konca osemde-siatych rokov minulé-ho storočia realizova-né v jednotnom archi-tektonicko-umelec-kom štýle Klubu, keď Klub prevádzkoval Literárny fond (do ro-ku 2013), zahŕňa hlav-ný priestor s barovým pultom, jedálenskú časť, separé miest-

nosť Klubu (salónik) a vstupnú halu so šatňami, umeleckoremeselný drevený obklad stien Klubu a ďalšie súčasti interiéru (stropné svietidlá, všet-ky vnútorné dvere, modernizované tvarovanie nosných stĺpov, barového pultu, steny za pultom a stropný podhľad).

Autorom modernizovaného interiérového riešenia Klubu z konca osemdesiatych rokov je Ing. architekt Oliver Šabík.

Autormi prvého riešenia Klubu z obdobia výstavby budovy DOMU z polovice sedemde-siatych rokov minulého storočia boli asistenti prof. Jozefa Lacka Ing. arch. Ivan Slameň (spo-luator Mostu SNP v Bratislave), Ing. arch. Jozef Červeň (spoluautor Domu umenia v Piešťanoch) a Ing. arch. Cyril Rovňák.

Modernizované interiérové Klubu rieše-nie považujeme za kompaktné, architektonic-ky hodnotné riešenie umocnené spomínaným pôvodným umeleckým dielom akad. sochára J. Kulicha – medailami slovenských spisovateľov a je hodné pamiatkovej ochrany, teda zarade-nia do zoznamu NKP.

Projekt modernizovaného riešenia Klubu má k dispozícii jeho autor Ing. arch. Oliver Ša-bík, ktorý je ochotný ho Pamiatkovému úradu poskytnúť. Fotografie modernizovaného Klu-bu z času, keď ho prevádzkoval Literárny fond (do roku 2013), sú v prílohe (prílohy č. 9., 10., 11., 12. a 13.). Foto: Design Room. Ako doklad o tom, že diela akad. maliara Jána Kulicha bo-li súčasťou DOMU v čase jeho realizácie prikla-dáme list z projektovej dokumentácie, v ktorom sa píše, že diela odporučil na umeleckú výzdo-bu DOMU autor projektu prof. J. Lacko (prílo-ha č. 14).

4. NÁVRHYNavrhujeme DOM SLOVENSKÝCH SPI-

SOVATEĽOV s KLUBOM SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV zahrnúť do zoznamu národ-ných kultúrnych pamiatok z uvedených dôvo-dov:

4.1 Klub slovenských spisovateľov, vráta-ne interiéru a pôvodných umeleckých diel

Klub zahŕňajúci modernizované kompakt-né interiérové riešenie od autora Ing. arch. Oli-

Budova Domu spisovateľov na Laurinskej ulici

Gotické sedílie v predajni s odevmi na prízemí budovy

Cvengrošová Ľudmila – Trojkmeň

Priestory Klubu slovenských spisovateľov. Foto: Desigm Room

DOM SPISOVATEĽOV

LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 27 – 28) 26. augusta 2015Strana 5

vera Šabíka vrátane pôvodných umeleckých diel od akad. sochára Jána Kulicha – medailí sloven-ských spisovateľov, zakomponovaných do inte-riéru, by sa uviedol do pôvodného prevádzkové-ho stavu, s prípadným reštaurovaním interiéru pod vedením autora.

ZDÔVODNENIE: Klub slovenských spiso-vateľov prevádzkoval od 2. polovice 70. rokov v priestoroch DOMU na Laurinskej 2 v Bratisla-ve Slovenský literárny fond. Pod názvom „Klub spisovateľov“ ho po roku 1989 prevádzkoval Li-terárny fond do roku 2013 a jeho vedúci Ondrej Antovszký do augusta 2015. Klub len v DOME vyše 35 rokov slúžil slovenskej spisovateľskej obci, vydavateľským a časopiseckým redakto-rom či publicistom i ďalším umelcom a vzdelan-com a uskutočňovalo sa v ňom mnoho význam-

ných podujatí. Bol miestom osobných aj pracov-ných stretnutí mnohých osobností slovenskej li-teratúry, umenia a vedy, ktorých prínos do našej národnej kultúry je neoceniteľný. Klub sloven-ských spisovateľov však už existoval minimál-ne 15 rokov pred príchodom na Laurinskú ul., v bývalej budove Zväzu slovenských spisovate-ľov na terajšej Štefánikovej ulici, čo je spolu viac ako päťdesiat rokov jeho nepretržitej činnosti.

Výzvu Spolku slovenských spisovateľov Za-chráňme klub slovenských spisovateľov, ktorá zahŕňa aj návrh na zaradenie Klubu do zoznamu kultúrnych pamiatok, podpísalo vyše 470 signa-tárok a signatárov, medzi nimi mnohé osobnos-ti literárneho, umeleckého, kultúrneho a ďalších oblastí verejného života.

Kompaktné architektonicko-umelecké die-lo Klubu – s pôvodným modernizovaným inte-riérom a pôvodnými umeleckými dielami – me-dailami slovenských spisovateľov – predstavu-je unikátnu modernú pamiatku so spomínanou vyše päťdesiatročnou tradíciou, do ktorej patrí aj jej duchovný kultúrno-spoločenský rozmer, teda skutočnosť, že Klub za jeho histórie na-vštevovali mnohé osobnosti slovenskej literatú-ry, umenia, kultúry či vedy, ktoré sa nezmaza-teľne zapísali do našej národnej kultúry i kul-túr národnostných menšín, a že sa v Klube sa

za spomínaných päťdesiat ro-kov uskutočnilo niekoľko ti-síc podujatí literárneho, ume-leckého či kultúrno-spoločen-ského charakteru, ako pre-zentácie kníh slovenskej pô-vodnej a prekladovej litera-túry, konferencie a semináre, prijatia slovenských krajanov i zahraničných návštev (Srb-sko, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko, Taliansko, Kanada, USA, Rumunsko, Bielorusko, Rusko a i.), ktoré šírili dobré meno našej kultúry a Sloven-ska po celom svete.

4.2 Umeleckého dielo akad. sochárky Ľ. Cvengro-šovej po jeho návrate na pô-

vodné miesto v DOME alebo inštalácii v Klu-be

Umelecké dielo akad. sochárky Ľudmi-ly Cvengrošovej Trojkmeň – vývoj slovanské-ho písma by sa inštalovalo na pôvodné miesto – na stenu vstupnej haly na prízemí DOMU, len čo by sa vstupná hala uviedla do pôvodného sta-vu. Alternatívnym riešením by mohlo byť na-inštalovanie spomínaného umeleckého diela na zadnú stenu jedálenskej časti Klubu.

ZDÔVODNENIE: Ide o originál jedinečné-ho diela – do troch kmeňov vyrezávaného reliéf-neho motívu vývoja slovanského písma od jed-nej z najvýznamnejších slovenských sochárok 2. polovice 20. storočia a začiatku 21. storočia, o. i. autorky súsošia sv. Cyrila a Metoda pod Nitran-skym hradom a jeho zmenšenej verzie v Zalavá-

re (MR) – v historickom sídle kniežaťa Koceľa, syna nitrianskeho kniežaťa Pribinu.

4.3 Zabezpečiť plnohodnotnú prezentáciu gotických sedílií na prízemí DOMU

Zabezpečiť, aby sa gotické sedílie, už zapísa-né v zozname národných kultúrnych pamiatok, ktoré sa nachádzajú na prízemí DOMU, prezen-tačne neznehodnocovali zakrývaním odevmi ako v súčasnosti.

ZDÔVODNENIE: Gotické sedílie majú unikátny vzhľad. Sú viditeľné cez výklad z Lau-rinskej ulice, resp. sa dajú vidieť v obchode. Ich prekrývanie vešiakmi s odevmi znehodnocuje ich prezentáciu.

4.4 Rekonštrukciu plášťov DOMU povo-liť s podmienkou rešpektovať pôvodné ar-chitektonické riešenia DOMU od prof. Joze-fa Lacka

Rekonštrukciu obvodových plášťov DOMU povoliť na báze takej súčasnej plnohodnotnej technológie len s podmienkou, že bude rešpek-tovať pôvodné architektonické riešenie DOMU od autora prof. Jozefa Lacka.

Rekonštrukciu DOMU podmieniť apriór-nym vylúčením vysokotlakovej klimatizá-cie vo vnútorných priestoroch DOMU, čo bola „z núdze ctnosť“, pretože v konečnom dôsledku ide o zdraviu škodlivú technológiu (to je vlastne daň za nanútený systém FEAL VAR M3, ktoré-ho obvodový plášť na báze ľahkej prefabrikácie nezabezpečuje tepelnú zotrvačnosť DOMU).

ZDÔVODNENIE: Post festum by sa po-tvrdil správny pôvodný architektonický návrh DOMU jedného z najvýznamnejších sloven-ských architektov 2 polovice 20. storočia, ktorý bol nahradený politicky nanúteným tenkosten-ným konštrukčným systémom FEAL VAR M3 s vysokými tepelnými stratami. Budova, zre-konštruovaná novou technológiou by navyše ar-chitektonickejšie pôsobila v historickom centre hl. mesta SR Bratislavy a v centrálnej pamiat-kovej zóne Bratislavy-Starého Mesta, kde sa na-chádza.

PaedDr. Miroslav Bielik, predseda Spolku slovenských spisovateľov

V Bratislave 13. augusta 2015

Materiál spracovali:Ing. arch. Oliver Šabík, vedúci realizácie

stavby Domu slovenských spisovateľov – z po-verenia Zväzu slovenských spisovateľov

Štefan Cifra, šéfredaktora Literárneho týž-denníka

Priestory Klubu slovenských spisovateľov. Foto: Desigm Room

Priestory Klubu slovenských spisovateľov – Medaily – Sirka. Foto: Desigm Room

Priestory Klubu slovenských spisovateľov SE-PARE

V časopise pre architek-túru Projekt – Revue sloven-skej architek-túry, venova-nom 90. výro-čiu narodenia prof. Jozefa Lacka (* 1917 – † 1978), vy-šiel článok, v ktorom sa pozitívne hod-notí architek-tonické rieše-nie budovy Domu slovenských spisovateľov na Laurinskej 2 v Bratislave. Výňatok z člán-ku o budove uverejňujeme.

„Budovy areálu Filmových atelié-rov na Kolibe, rovnako ako pozoruhodná, so svetlom (i historicitou okolia) komuniku-júca budova Domu slovenských spisovateľov na nároží Laurinskej ulice v Bratislave, re-alizačne ukončená v roku 1971, predstavujú štádium erudovanej a azda senzitívne zauja-tej Lackovej tvorby, ktorá v tomto období kul-minuje. Dom spisovateľov je budova do detai-lov architektonicky i dizajnérsky prepracova-ná. Zvlášť vo verejnospoločenských priesto-roch v zasunutom parteri, kde sa vo výstav-nej sále podarilo zhodnotiť stredoveké muri-vá so zachovanými kamennými sedíliami. Ob-jekt vyľahčujú a presvetľujú nielen pásy vyso-kých okien so sklenými parapetmi (systém zá-vesnej fasády Feal), ale aj motív horizontál-neho roštu v atike ukončujúceho ustúpeného poschodia.“

Zdroj: BENCOVÁ, Jarmila: Tvorba Joze-fa Lacka a štýlové tendencie slovenskej archi-tektúry druhej polovice 20. storočia [online]. In: Archinet: Revue slovenskej architektúry – monotematické číslo Projektu venované 90. výročiu narodenia architekta Jozefa Lacka. [Citované 16. 8. 2015]. Dostupné na interne-te: <www.archinet.sk/magazine/Clanok.as-p?ClanokID=3&VydanieKOD=45&Magazi-ne=projekt>.

Prof. JozEF LaCKo

Do detailov architektonickyi dizajnérsky prepracovaná budova Domu slovenských spisovateľov

Profesor Jozef Lacko

DOM SPISOVATEĽOV

Strana 6LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 27 – 28) 26. augusta 2015

ESEJ/SOCIOLÓGIA

ŤAžIVÝ FENOMÉN BEZDOMOVECTVABezdomovcov, teda ľudí bez domova stre-

távame každodenne v našich mestách i na vi-dieku. Sú súčasťou verejného priestoru. Tvo-ria skupinu zahŕňajúcu všetky rodové a veko-vé kategórie s rozličnými stupňami kvality ži-vota. Po nociaISBN 80-224-1278-0.SCHWARTZOVÁ, G. 2015. Sociální práce s bezdo-movci. In: M

IMRICH BARIAK

Aktuálny sociálno-spoločenský problém na Slovensku i v Európe

Problémy bezdomovcov a bezdomovectva predstavujú ťaživé a, žiaľ, nedo-statočne riešené otázky slovenskej spoločnosti i väčšiny najmä postsocialis-tických štátov Európy. Či a do akej miery sa ich riešením spoločnosť zapo-dieva, je sve

LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 27 – 28) 26. augusta 2015Strana 7

RECENZIE/UMENIE

PRÍBEH SPEVOHRY NOVEJ SCÉNYTERÉZIA URSÍNYOVÁ

V u m e l e c -kej agentúre ARS CENTRUM vyš-la nedávno kniha s názvom Spevo-hra Novej scény...? od Dušana Jarjab-ka a kolektívu. Aby sme osvetlili ume-lecký a ľudský pro-fil autora a jeho zá-ujem o problema-tiku Novej scény, pripomeniem jeho

umeleckú i politickú cestu: V roku 1976 absolvo-val Dušan Jarjabek ako barytonista Hudobnú fa-kultu Vysokej školy múzických umení ako jeden s posledných poslucháčov v triede profesorky An-ny Hrušovskej, následne (1977 – 1978) absolvoval ročný študijný pobyt v Teatro del Parco v Palerme a od roku 1980 do roku 1991 bol sólistom Spevo-herného súboru Novej scény v Bratislave. Sólistom Opery SND sa stal od roku 1985 (dokedy – nedá sa zistiť). Od r. 1988 vyučoval spev na Divadelnej fa-kulte VŠMU v Bratislave a v roku 1996 – 1998 bol riaditeľom Novej scény v Bratislave. Jeho politic-ká kariéra sa odvíjala od r. 2002 – najprv v HZDS, v máji 2005 vstúpil do poslaneckého klubu stra-ny SMER – sociálna demokracia. V súčasnosti je predsedom výboru NR SR pre kultúru a médiá.

Doc. Mgr. art. Dušan Jarjabek inicioval rad bý-valých členov, kritikov, priaznivcov a pamätníkov Novej scény k napísaniu a tvorbe knihy k dejinách Novej scény, špeciálne jej súboru Spevohry NS (ako sa oficiálne súbor menoval po mnohých pe-ripetiách svojej existencie). Osobne napísal úvod i záver knihy, navštívil a spravil rozhovor s dnes v Poprade žijúcim nestorom slovenských skladate-ľov a tvorcom prvých slovenských operiet (po G. Dusíkovi) - skladateľom Milanom Novákom (1927), ale aj v Trenčíne žijúcim dlhoročným re-žisérom Spevohry Novej scény Petrom Oravcom. Hlavne však oslovil rad umelcov, aby sa vyznali k faktu zaniknutia významného operetno-muziká-lového súboru Spevohry Novej scény r. 1998, ktorá bola zrušená z arogancie moci vtedajšieho ministra kultúry SR Milana Kňažka. Jeho príkaz poslušne vykonal vtedajší riaditeľ Novej scény Marek Ťa-pák (riaditeľom NS bol v r. 1998-2001).

Pretrvávajúca frustrácia zo zániku Spevohry Novej scény sa prejavila aj na predstavení knihy, ktorá sa uskutočnila v Modrom salóniku Novej budovy SND, kam prišli niekdajší sólisti, členo-via, teatrológovia a kritici tohto divadla, ktorí za-žili menej slávne, ale aj vrcholné okamžiky Novej scény od r. 1946 – po jej zánik r. 1998, čiže za vyše 52 rokov existencie –, ale aj súčasní novinári, kto-rí o Novej scéne a jej spevohernom divadle nevedia nič, alebo máločo. Veď roky po „revolúcii“ zotreli mnoho dobrých vecí, ktoré sme si mohli zachovať a ďalej ich zveľaďovať.

Počas polstoročia Spevohry NS sa vyprofiloval na osi Viedeň – Bratislava - Budapešť totiž súbor, ktorý mohol smelo konkurovať spomínaným cen-trám klasickej operety v strednej Európe - najmä v Prahe na celoštátnych prehliadkach, ale aj Bu-dapešti, Moskve, nehovoriac o západonemeckých mestách, kde robila Spevohra niekoľkotýždňové zájazdy s najlepšími klasickými i muzikálovými dielami.

Úvodný a záverečný príhovor Dušana Jarjabka v knihe je rámcom na príspevky, ktoré objasňujú nezmyselnosť rozhodnutia o zrušení súboru, ktorý mal niekoľko desiatok ľudí v orchestri, speváckom zbore, sólistickom súbore, zázemie v dokumentá-cii, (ktorá dnes neexistuje, takže i fotky v publi-kácii sú väčšinou zo súkromnej zbierky D. Jarjab-ka a i.), pričom všetko „pošlo dolu vodou“, možno pripravené na privatizáciu porevolučným chamtiv-com, alebo na iné (bankárske?) účely?

Živnostenský dom je sám osebe stavebným zá-zrakom: funkcionalistická stavba na Kollárovom námestí v Bratislave od architekta Klementa Šilin-gera, postavená v r. 1929 – 1930. Bohatý staveb-ný program obsahoval živnostenské prevádzkar-ne a kancelárie, reštauráciu, kaviareň, obchody, 76 komfortných bytov a sálu s hľadiskom pre 552 osôb, pôvodne určenú na schôdze a filmové pred-stavenia (nachádzalo sa tu ľudové kino Alfa), avšak ešte v priebehu stavby zmenenú na divadlo. Roz-siahle terasy mali slúžiť sčasti na rekreáciu oby-vateľov domu, sčasti ako letná kaviareň prístupná výťahom. V rokoch 1985 – 1990 obnovili priesto-ry divadla (Ferdinand Zbuško a kol.), pričom od-stránili pôvodný mobiliár a doplnili kamenný por-tál nad hlavným vstupom. Upravili priestory šatní, skúšobní a vedenia v časti objektu na Živnosten-skej ulici, ďalej upravili javisko, hľadiskovú časť a priestory kaviarne Olympia. Javiskový priestor zvýšili a rozšírili s možnosťou spodného nástu-pu hercov, ale hlavne rozšírili javiskový priestor o zadné javisko vytvorením novej konštrukcie na úrovni existujúceho javiska. Hľadisko bolo po-trebné prestavať pre nedostatočnú krivku viditeľ-nosti. V súvislosti s touto úpravou bolo nevyhnutné navrhnúť nový balkón s konštrukciou vychádzajú-cou z daného priestoru hľadiska. Po oboch stra-nách hľadiska navrhli lóže. [Zdroj: https://sk.wiki-pedia.org/wiki/Živnostenský_dom_(Bratislava)]

Dnes je Nová scéna síce divadlom občas uvá-dzajúcim (spočiatku najmä české) muzikály, alebo diela domáce, ale bez orchestra, výlučne na play--back, prípadne zábavno-komické hry, ktoré však zaraďujú toto divadlo so štátnou podporou na úro-veň drahej zábavnej ponuky. Opereta – či klasická, alebo súčasná - celkom vymizla z programu No-vej scény a v Bratislave ju v cca dvojročných inter-valoch ponúka iba Opera SND. Opereta sa hrá eš-te v divadlách Košíc a Banskej Bystrice – ale hlav-né mesto Slovenska svoju platformu na stále pes-tovanie operety stratilo. Je to vraj nič nehovoriace, zastarané divadlo – presne také dôvody sa uvádza-

li v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Podob-ne by sa mohla zrušiť aj opera – veď i tá je žánrom, ktorý je pre hŕstku vyvolených!!!!

Boli však na Novej scéne časy prvej zlatej éry muzikálov v šesťdesiatych rokoch, za dramaturgie a riaditeľstva Dalibora Hegera, alebo roky muziká-lov domácej a zahraničnej (tzv. socialistickej) pro-dukcie v sedemdesiatych rokoch, ktoré formoval s citom pre kvalitu a výber, no najmä s podnetmi pre autorov doposiaľ najlepší spevoherný drama-turg, dnes (žiaľ, pre operetu) už „iba“ textár a bás-nik Kamil Peteraj. I on prišiel na promóciu kni-hy – aby aspoň zakričal „fuj“ tomu, čo sa stalo koncom 90-tych rokov na Novej scéne. Spomína-lo sa, ako desiatky ľudí zostali bez práce - niekto-rí iba pár mesiacov pred dôchodkovým vekom, iní bez perspektívy, zavŕšiť dôstojne svoju vrcholnú kariéru. O tom (aj inom zaujímavom) hovorí naj-väčšia – aj úvodná štúdia od teatrológa Dr. Mila-na Poláka. Na najlepšie roky Spevohry NS spomí-na bard slovenského dirigovania operety a muziká-lu Zdeněk Macháček (1925), ktorý doposiaľ učí (!) na Konzervatóriu v Bratislave budúcich spevákov „kumštu“ operetno-muzikálového divadla, ale aj jeho mladší nasledovník dirigent Rudolf Geri, kto-rý sa usiluje vo svojom divadle GEDUR v Istropo-lise o istú kontinuitu v operetnej tradície (pravda, v komornom obsadení). Sú tu štúdie a spomien-ky Antona Kreta, Mariána Chudovského, generál-neho riaditeľa SND, ktorého časť života je spoje-ná aj s Novou scénou, bývalého ekonomického ná-mestníka NS Tomáša Rudolfera, ktorý vyvracia té-zu o stratovosti Spevohry NS, spevákov a umelcov Gizely Veclovej, Jozefa Benedika, Karola Čálika, Antona Baláža, Márie Schweighoferovej, Oľgy Gallovej, Boženy Polónyiovej, Zdenka Sychru, Iva Hellera, sólistu Ladislava Miškoviča (slovenské-

ho Maďara, či maďarského Slováka), ktorý hádam najvrúcnejšie vyznáva svoju cestu i lásku k slo-venskej operete(!), choreografa Jozefa Sabovčíka, Niny Zemanovej a mnohých ďalších pamätníkov i svedkov tohto neobyčajného operetného ansam-blu. Opereta mala – a v cudzine i naďalej má - veľ-kú tradíciu interpretácie, svoje publikum, festivaly, premiéry, skvelých sólistov (dokonca opernú divu Annu Netrebko, tenoristu Jonasa Kaufmana i ďal-ších operných spevákov súčasnosti). Pestovať špe-cifický štýl operety na javisku sa niekedy dá iba ťažko realizovať s opernými spevákmi, ba ani s či-nohercami - ako to bolo v móde istý čas v SND, keď ani jedno predstavenie sa neobišlo bez „spevu a tanca“ (nehovoriac, pravda, o legendárnom pred-stavení Maľované na skle...).

Ak Dušan Jarjabek na úvod spomínal, že té-my by sa mali chopiť aj v Divadelnom ústave, tro-chu skromne, ale predsa pripomínam, že som ne-prispela do tohto zborníka len pre únavu z danej témy. Napísala som a vydala r. 1982 totiž v Opu-se knihu Cesty operety s podrobným mapova-ním dejín slovenskej operety, jej tvorcov i samot-nej Spevohry Novej scény, okrem toho Marginálie k vývoju hudobno-zábavného divadla na Sloven-sku do knihy Dejiny operety (OPUS, 1981), hes-lá o operete do Encyklopédie dramatických ume-ní Slovenska (Veda, vydavateľstvo SAV), kapitolu Hudobno-zábavné divadlo v 20. storočí do repre-zentačnej publikácie Slovenské divadlo v 20. sto-ročí (Veda, vydavateľstvo SAV, 1999), štúdiu Jar-ko Kaiser-Elen do zborníka Muzikologické bilan-cie r. 1982, Gréta Švercelová - prvá dáma spevo-hry (časopis Teatro č. 6/1997), s kolegom -muzi-kológom Alfréfom Gabauerom sme napísali štú-diu na tému Česko-slovenské vzťahy na pôde spe-voherného žánru do knihy Storočnica českého di-vadla (Tatran, 1983), nehovoriac o desiatkach svo-jich recenzií na premiérové tituly Spevohry NS, ktoré zapadli prachom času. Hoci niektorí auto-ri čerstvej publikácie výdatne čerpali z týchto mo-jich celoživotných štúdií, nikto ich nespomenul. Nuž, načo opakovať to, čo je dávno autorke zná-me? Nehovoriac o tom, že v čase rušenia Spevohry Novej scény som osobne navštívila riaditeľa Mar-ka Ťapáka ako jediný reprezentant hudobno-kritic-kej obce so žiadosťou, aby si rozvážil tento neu-vážený umelecko-politický krok. Samozrejme, ne-rozvážil... Veď, kto by počúval kritika Novej scény, keď nepočúval odbory Spevohry, protestné zhro-maždenia umelcov pred prezidentských palácom a iné akcie, ktoré sa udiali pred hanebným aktom zrušenia tohto vskutku stánku klasickej i sloven-skej operety a muzikálu.

Kniha Dušana Jarjabka vyšla s podporou Grantového programu MK SR a samotného MK SR. Teraz už ide iba o to, aby nezostala knižkou do police, ale premenila sa na čin oživenia spevo-herného žánru v hlavnom meste Slovenskej repub-liky.

Do Operného štúdia SND sa prihlásilo na kon-kurz 150 mladých talentov. Vybrali 25. Verím, že do spevoherného súboru nového operetno-muziká-lového divadla by sa prihlásilo najmenej 100 spe-vákov a 100 výborných hráčov zo siedmich (!) slo-venských konzervatórií. Kde majú, napokon, ísť?

Za štúdium z domácich finančných zdrojov – do zahraničných súborov...? Tam, kde opereta žije?

Mišo Kováč adamovHRa o SVaTEJ DoRoTEBratislava: Divadelný ústav, 2014, 278 s. 1.vyd., ISBN: 978-89369-53-9

Výsledok dlhodobého a fundamentálneho výskumu

MILAN POLÁK

Textovo objem-ná kniha s cennými ilustráciami od teat-rológa, dramatické-ho autora a odborníka na ľudové divadlo Mi-ša Kováča Adamo-va je výsledkom nie-koľko desaťročí tr-vajúceho intenzív-neho a systematické-

ho výskumu. Mimoriadne frekventovanú ľudo-vú hru ešte v nedávnej minulosti uvádzali naj-mä v obciach stredného a západného Slovenska. Názvov obcí, kde Hru o svätej Dorote uvádza-li, je v knihe vymenovaných asi dvestopäťdesiat. Autor knihy fenomén tejto ľudovej hry skúmal z viacerých teatrologických i etnografických hľa-dísk. Vo viacerých obciach robil výskum a zber materiálu, zaznamenával si výpovede jej organi-zátorov, svedkov, účinkujúcich a potom rekon-štruoval textové modifikácie hry podľa jednotli-vých regiónov. Výsledkom je obdivuhodná, fak-tograficky bohatá, analytická a teoreticky objav-ná kniha, ktorú môžeme bez zveličovania ozna-čiť ako jedno z originálnych a prelomových diel slovenskej teatrológie. Okrem iného kniha prehl-buje naše povedomie o pôvodnosti slovenského ľudového umenia, jeho osobitých hodnôt, ale aj

o organickej nadväznosti nášho ľudového ume-nia, vrátane divadelného, na podnety stredove-kého európskeho zvykoslovného divadla, navy-še s osobitým a originálnym vkladom.

Na území Slovenska Hru o svätej Dorote (mučenici z mesta Cezarea v Kapadócii v Malej Ázii) uvádzali vo viacerých krajových variáciách pravidelnejšie a systematicky od polovice 19. sto-ročia. Jej najstarší textový záznam poznáme však už z rokov 1519 – 1523 z Prešova a podľa ziste-ní M. Michalcovej-Cesnakovej hrávali ju pri prí-ležitosti náboženských sviatkov. Obrazné vyjad-renie úcty k svätici nájdeme aj v mnohých kosto-loch a kaplnkách po celom Slovensku. Divadelnú podobu v malých i väčších slovenských obciach exponovali ľudoví divadelníci spravidla kon-

com januára a začiatkom februára (sviatok má 6. 2.). V súčasnosti ožíva vo folklórnych súboroch i u amatérskych divadelníkov aj mimo tohto ča-su. Hra má aj rozmanité názvy (napr. Chodenie s Tomfilom, Chodenie s Deofilom, Kráľovská ih-ra a iné). Duchovné, náboženské a vieroučné po-solstvo hry o kresťanskej svätici a mučeníčke má pri jej uvádzaní veľký význam. Jej predstavite-ľov a šíriteľov však inšpirovala a inšpiruje aj po-loha akčná a charakterotvorná, ktorá umožňuje rozvinúť tvorivosť v mnohých smeroch divadel-nej pôsobivosti (popri dialógoch aj spev, tanec, kostýmy, rekvizity a i.). Navyše hra dosahuje vy-sokú mieru komunikatívnosti s divákmi. Ani sa netreba čudovať, že v čase tzv. socialistickej ideo-logizácie kultúry uvádzanie tejto hry nebolo pod-porované. Hra však napriek tomu aj v týchto ča-soch žila. Napokon aj Mišo Kováč Adamov bol najmä v rokoch normalizácie (po roku 1968) pra-covne diskriminovaný a príslušnými orgánmi sledovaný. Už v nových časoch, roku 2004, text hry, ktorého autormi boli Daniel Pastirčák a Mi-šo Kováč Adamov, uviedla na scéne Divadla P.O. Hviezdoslava aj činohra SND. Hru v rozmani-tých modifikáciách uvádzali aj viaceré ochotníc-ke a profesionálne kolektívy.

Kniha Miša Kováča Adamova sa komplexne, teda systémovo a z viacerých uhľov pohľadu za-oberá tak pôvodom legendy (hagiografiou mar-týrky), jej európskymi kontextami i rozmanitý-mi podobami domácich adaptácií, teatrologický-mi aspektmi, ale aj sociológiou v zmysle hľada-nia adekvátneho spôsobu oslovenia diváka a pre-tlmočenia posolstva hry. Vo všetkých týchto po-lohách zreteľne cítime dôslednú prácu s pramen-nými materiálmi, so systematickým a dôklad-ným výskumom, ktorý je opretý o očité i orálne svedectvá pamätníkov, ako aj o obsiahle štúdium písomných či audiovizuálnych zdrojov. Napriek tomu, že najmä v prvej, teoretickej časti kni-hy prichádzame do styku s odborným a vedec-kým dielom vysokej výpovednej hodnoty, kni-ha sa dobre a plynule číta. Upúta nás svojský štýl

autora s viacerými vtipnými a trefnými slovný-mi a syntaktickými novotvarmi, ale aj ľahkosť a priam lahodnosť jeho vysvetlení a opisu teo-retického skúmania komponentov scénickej po-doby a štruktúry hry i jej predstavení (podľa au-tora knihy „hrových predvádzaní“).V tejto sú-vislosti žiada sa vysloviť priam obdiv nad číta-ním tých častí knihy, kde autor opisuje svoju ces-tu za prameňmi (vrátane za svedkami jednotli-vých uvedení hry), čo pripomína zážitok podob-ný, aký máme pri čítaní dobrej detektívky. Treba spomenúť a oceniť autorovu schopnosť rozvinúť odbornú terminológiu ľudového divadla. Sú to napríklad termíny ako predhry, rozohry, rozhry, dohry, rozvin, hrové variácie, ihráči, dorotáši a i. Takmer polovicu rozsahu knihy tvorí jej najcen-nejšia časť, nazvaná Inovovaná kompozícia – ob-novená skladba z množiny predlôh, v ktorej sú skĺbené tri činoherné verzie a jedna ustálená spe-vohra. Táto časť predstavuje obraz jednej čas-ti výskumných zistení autora a má poslúžiť bu-dúcim inscenátorom tejto famóznej ľudovej hry ako prameň pre prípadné možné variovanie ino-vovanej kompozície textu hry.

Fenomén mimoriadne frekventovanej prí-tomnosti Hry o svätej Dorote v našej ľudovej kultúre bol dlhý čas najmä v pozornosti etno-lógov a národopiscov. Venoval sa mu napríklad ruský etnológ, prof. Piotr Bogatyriov, ktorý je-den čas prednášal na vtedy Slovenskej univer-zite, ale aj etnológovia Andrej Melicherčík, Mi-lan Leščák, Kliment Ondrejka či Eleonóra Kle-páčová a iní. K dôkladnému preskúmaniu toh-to fenoménu výrazne prispel aj Martin Slivka vo fundamentálnom diele Slovenské ľudové di-vadlo (Bratislava, 2002) a dokumentárnymi fil-mami. Na doterajšie výsledky bádania nadvia-zal, svojím výskumom mnohé doplnil, rozvinul a výsledky svojej systematickej práce sústredil do impozantného diela základného významu aj Mišo Kováč Adamov. K výsledku jeho viac de-saťročí trvajúceho výskumu môžeme vyjadriť iba úctu a obdiv.

Strana 8LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 27 – 28) 26. augusta 2015

SERVIS/SúŤAžE/LITERATúRA

PREČÍTAJTE SINajnovšie číslo časopisu Slovenské pohľady

Jubilujúci spisovatelia –členovia SSS – jún 2015

* 3. 7. 1955 – Katarína Jablokovová (60)* 10. 7. 1970 – Otília Moravčíková (45)* 28. 7. 1940 – Mojmír Groll (75)* 28. 7. 1945 – Ladislav I. Lajčiak (70)* 30. 7. 1980 – Anna Gurtlerová (35)Srdečne blahoželáme!Medailóny jubilantov sú uverejnené na interne-tovej stránke Spolku slovenských spisovateľov www.spolok-slovenskych-spisovatelov.sk.

Jozef Schwarz: Seniorské gamblerstvo (uverejnené 10. 6. 2015); Roman Michelko: Slovenská pravica v progresívnej paralýze (10. 6.); Gabriela Rothmayerová: Na mar-go dvoch skupín občanov (9. 6.); Stanislav Buchta: Agrárna zamestnanosť sa vlani po prvý raz zvýšila od roku 1989 (9. 6.); Naďa Johanisová: O n

PREČÍTAJTE SI na www.noveslovo.sk

Slávnostné odovzdávanie Cien a Prémií za pôvodnú a prekladovú literárnu tvorbu za rok 2014 sa uskutočnilo v stredu 10. júna 2015 o 10. hod. v Zichyho paláci na Ventúr-skej 9 v Bratislave. Päťčlenná porota, ktorej predsedala Ľubica Suballyová, hodnotila 120 diel v siedmich žánrových kategóriách a udelila aj sedem prémií. Ceny odovzdávali Erik Ondrejička, podpredseda sekcie pre pôvodnú literatúru Literárneho fondu (LF), Ladislav Serdahély, riaditeľ LF, a Ľubica Suballyová. V náročnej konkurencii minuloročnej hodno-tenej produkcie kníh prihlásených do súťaže uspeli aj viacerí členovia Spolku slovenských spisovateľov. Najvzácnejším úspechom je udelenie najvyššieho ocenenia – Ceny LF za pô-vodnú tvorbu prozaikovi Júliusovi Balcovi, členovi predstavenstva SSS. Prémiu v kategó-rii poézia získal Ján Tazberík, tajomník SSS, v kategórii esejistika Etela Farkašová, člen-ka SSS. Prémiu v rámci Ceny Ivana Franka za rok 2014 získal Sergej Makara, člen SSS. Porota cenila aj Ivana Jackanina za preklad diela člena SSS Ľuboša Juríka.

-Red-

Slovenskí spisovatelia v almanachu ShyhtaPoľské knižné vydavateľstvo Abilion za-

čalo vydávať v spolupráci so Zväzom poľ-ských literátov literárny almanach Shyhta. Je-ho šéfredaktorka Marta Świderska-Pelinko-vá, ktorá je prozaičkou, poetkou, literárnou kritičkou a prekladat

ÚSPECH ČLENOV SSSLiterárny fond udelil ceny v oblasti pôvodnej a prekladovej literárnej tvorby

Spolok slovenských spisovateľovpri príležitosti návštevy delegácie

popredných predstaviteľov bieloruskej literatúry a kultúry

„Po stopách Janka Kupalu“

na prezentáciu bieloruskej literatúry a diskusiu

o slovensko-bieloruských literárnych vzťahoch DIALÓG KULTÚR:

Slovensko – Bielorusko Bratislava, Klub slovenských

spisovateľov, Laurinská 222. júna 2015 (pondelok)

o 15. hod.

POZÝVA

Júnové číslo SP 6/2015 otvára úvodník Petra Cabadaja Rodí sa nová stratégia Mati-ce slovenskej. Na pomedzí jazykovedy a lite-rárnej vedy osciluje štúdia profesora Jána Ka-čalu: Pôsobenie ideí Jána Hollého na štúrov-cov, podobnú tému spracoval aj básnik a pub-licista Jozef Čertík vo svojom článku Štúrov-ci Alexandra Matušku (z roku 1948). Publicis-ta Dušan Kerný v príspevku Dar z Taganské-ho vŕška uvažuje o da

Zo života SSS

Sergej Makara preberá Prémiu od Ladislava Ser-dahélyho

� Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici pozýva na komentovanú prehliadku výstavy PRACOVNÁ PLOCHA s autorom RAS-TISLAVOM� Slovenská národná knižnica – Literárne múzeum, Martin, pozývajú do Galérie literatúry a umenia Nnárodného povstania.

Z POZVÁNOK

ZOMREL ĽUDOVÍT FUCHSVo veku nedožitých 89 rokov 4. júna 2015

zomrel v Bratislave básnik a spisovateľ Ľu-dovít Fuchs. Pseudonymy: Ľudovít Slatin-ský, Ľ. F. Kvetoslav.

N a r o d i l s a 4. júla. 1926 vo Zvolene v rodine železničia-ra. V rodnom meste chodil do základnej ško-ly, na gy

NEKROLÓG

Strana 9 LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 27 – 28) 26. augusta 2015

ROZHOVOR/LITERATúRA

JE RADOSŤ ROZDÁVAŤ RADOSŤRozhovor s Helenou Blahovou-Jurasovovou, vzácnou pokračovateľkou blahovských tradícií

Rodinná tradícia Blahovcov je dlhá. Pavol Blaho, slovenský agrárny politik, niekdajší poslanec v uhorskom parlamente a neskôr v česko-slovenskom Revolučnom národnom zhromaždení, bol výborný spevák. V tejto funkcii sa osvedčil najmä ako krstný otec „polovičke Záhoria“. Vynikajúci operný spevák i spevák a zberateľ ľudových piesní Dr. Janko Blaho i jeho prvá manželka Helena Bartošová, operná speváčka štyri desaťročia pôsobiaca v SND, priekopníčka slovenského operného divadelníctva, dlhé roky repre-zentovali našu prvú opernú scénu. Ich dcéra Helena Blahová-Jurasovová pripojila k spevu aj folklórny tanec a prácu s detskými talentami. Spolu-pracovala pri výrobe úspešného televízneho seriálu pre deti My sme malí muzikanti, pri televíznom spracovaní opery Tibora Freša Martin a slnko, scénickej kompozícii Šťastný princ, pre Štátne divadlo v Bratislave vytvori-la choreografiu rozprávky Princezná Kukulienka, rovnako spolupracovala na hudobných filmoch Svadba u Hrebíčkov, Pozdrav z Liptova a Lucia. Ume-lecké zavŕšenie jej choreografickej práce predstavuje činoherná inscenácia Tajovského veselohry Ženský zákon, ktorú do záhoráčtiny prepísali bratia Štefan a Jozef Moravčíkovci. Vo svojej tvorbe nezabudla ani na obľúbenú Skalicu, rodisko jej otca a deda, a Záhorie. Podieľala sa na príprave filmu Tancujeme na pjesňičky, Rozmarín zelený, trdelník pečený, aj na choreogra-fii pásma Jak Skaličané k trdelníku došli. Desaťročia sa venovala detskému folklórnemu súboru Vienok, s ktorým úspešne vystupuje na vrcholných fol-klórnych prehliadkach doma, ako Východná, Detva, Myjava, Likavka, Det-ský Prešov, v zahraničí reprezentoval Slovensko na medzinárodných fol-klórnych festivaloch v Čechách, Poľsku, Rakúsku, Maďarsku, Anglicku, Taliansku, Švajčiarsku, Fínsku, Francúzsku, Kanade, Maroku či Nemec-ku... Vienku sa ešte venuje, ibaže hlavnú zodpovednosť prenechala svojej dcére. Je naďalej aktívna. A zbiera vavríny. Je neúnavnou organizátorkou a účastníčkou rozličných kultúrnych podujatí, jej činnosť ocenili v posled-nom období viacerými vyznamenaniami. Minister Marek Maďarič jej po-ďakoval „za dielo, ktoré predstavuje trvalý prínos pre naše dramatické ume-nie“, Bratislavský samosprávny kraj, Malokarpatské osvetové stredisko jej udelili ocenenie za rozvoj kultúrno-osvetovej činnosti a zachovávanie kultúrnych tradícií, Národné osvetové centrum ju ocenilo Medailou Danie-la Gabriela Licharda za celoživotnú tvorivú prácu v detskom folklórnom súbore Vienok a za prínos k rozvoju folklórneho hnutia na Slovensku. „Po-ďakovanie za prínos v rozvoji tanečného umenia“ jej v roku 2014 vyjadrilo vedenie Katedry tanečnej tvorby a Centra výskumu HTF VŠMU... Naosta-tok, presnejšie 19. júna 2015, jej udelili cenu v Myjave – medziiným aj za „vzorné reprezentovanie Slovenska v zahraničí“.

LADISLAV ŠVIHRAN: aké bolo vaše det-stvo? Bolo vaším snom zasvätiť svoj život javisku?HELENA BLAHOVÁ-JURASOVOVÁ: Od detských rokov som žila na javiskách. Začínala som ako malá baletka. Už v mater-skej škole som sa prejavila – najradšej som mala bábkové divadlo a tancovanie v kostý-moch. V divadle som hrala ako štvorročná v opere Madame Butterfly.L. ŠVIHRAN: No potom nastali krušné ča-sy, vojna, jedna totalita, druhá, a v nich ve-ľa miesta na spev a tanec nebolo. Mohol sa rozvíjať váš talent, ktorý ste zdedili po predkoch?

H. BLAHOVÁ-JURASOVOVÁ: Maturo-vala som na gymnáziu v roku 1952, v naj-krušnejších časoch. Všetko bolo nadirigova-né. Aj vysoká škola, ktorú smieme študovať. Režim potreboval predovšetkým technikov. Isto to bolo opodstatnené, no na technické smery nahnali aj takých, ktorí sa už pred-tým prejavili ako vyslovené talenty v iných

oblastiach. Tak napríklad Tomáša Janovica, básnický talent z nášho gymnázia, poslali na hutnícku fakultu do Košíc a Ján Kečkeméty z našej triedy, ktorý ako športovec, hádza-nár a tréner preslávil Slovensko aj v zahrani-čí, sa ocitol na chemickej fakulte. Na tú som sa dostala aj ja.

L. ŠVIHRAN: Takže ste chemička-inži-nierka?H. BLAHOVÁ-JURASOVOVÁ: Ale kde-že! Zdupkala som po prvom semestri. Za-chránil ma Vojenský umelecký súbor. An-gažovali ma ako sólistku. Tam sa začali ča-sy v podstate príjemné, samý tanec, výborný orchester, zájazdy aj do cudziny.

L. ŠVIHRAN: Potom už nasledovali nepre-tržité možnosti venovať sa svojmu najväč-šiemu záujmu?H. BLAHOVÁ-JURASOVOVÁ: S prestáv-kami na materské dovolenky – a tie boli tri. Pokračovala som v štúdiu na Vysokej škole múzických umení, potom nasledovala šnú-

ra zamestnaní, v ktorých som mohla uplatniť svo-je záľuby. Stala som sa učiteľkou v Ľudovej ško-le umenia, odbornou pra-covníčkou v bratislavskom Osvetovom ústave, peda-gogičkou na Katedre oper-ného a koncertného spevu VŠMU, odbornou pracov-níčkou v Pionierskom pa-láci, zvanom Pinkáč, čo je niekdajší aj dnešný Prezi-dentský palác...

L. ŠVIHRAN: V kni-he Janko Blaho v spo-mienkach píšete: „Vie-nok ozdobil môj terajší ži-vot a poznačil i moje de-ti – hlavne dcéry a štyri vnučky...“(za knihu zís-kala druhé miesto v sú-ťaži Slovenská kronika 2009 – pozn. redakcie) Kedy sa zrodila myšlien-ka založiť detský folklór-ny súbor Vienok, ktorý je vašou najväčšou životnou láskou?H. BLAHOVÁ-JURA-SOVOVÁ: Rodil sa nie-koľko rokov, ale jestvuje od roku 1968. Vtedy som ešte nevedela, že ho bu-dem zapletať také dlhé ro-ky. Najmä preto nie, le-bo mu politické pomery nežičili. V Pionier-skom paláci, kde vznikol, nemali veľký záu-jem o podobné aktivity.

L. ŠVIHRAN: Takmer pol storočia! až tak dlho jestvuje súbor! To boli stovky vystúpe-ní doma i v zahraničí. asi ťažko povedať, ktoré sa vám najväčšmi vryli do pamäte.H. BLAHOVÁ-JURASOVOVÁ: Pochodi-li sme celé Slovensko, ale boli sme aj v Ra-kúsku, Maďarsku, Poľsku, Švajčiarsku, Ka-nade... Deti majú úžasnú schopnosť rozdá-vať radosť, a tak nás aj vždy prijímali. Zaži-li sme veľa príjemných situácii, ale aj tráp-nych. Smiešno-trápnu napríklad vo Švaj-čiarsku, kde naším hostiteľom bol miest-

ny farár. Pravdaže, pozval nás aj do kosto-la. Niektoré deti prijali dokonca hostiu, a to s radosťou. „Očko“, ktoré nás na takéto zá-jazdy vždy sprevádzalo, zúrilo. Miestnemu filmárovi dokonca zakázalo robiť zábery, ako deti vychádzajú z kostola.

L. ŠVIHRAN: Bol som na viacerých vystú-peniach súboru Vienok a všimol som si, že na nich aj mimo nich vládne akoby pocit rodinnej spolupatričnosti. Priateľstvá iste pretrvávajú aj po rokoch.H. BLAHOVÁ-JURASOVOVÁ: Nielenže pretrvávajú, ale prenášajú sa aj na ďalšie ge-nerácie. Najväčšiu radosť mám, keď býva-lí „vienkári“ privedú do súboru svoje deti.

Helena Jurasovovová so svojím žiakom

Folklórny súbor Vienok

Helena Jurasovovová na Folklórnom festivale Východná 2008

Strana 10LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 27 – 28) 26. augusta 2015

RECENZIE

Už od roka 1968 po-známe úsilie sloven-ských dedín prekročiť kultúrnym pôsobením do širších celonárod-ných súvislostí uspora-dúvaním podujatí nielen miestneho a regionálne-ho rázu, spravidla za-meraním na vlastný fol-

klór. Medzi prvé príklady takýchto snáh patria napríklad Kysucká Raková založením tradície Palárikovej Rakovej, Beniakove Chynorany, Gorazdov Močenok, novšie Hodžove dni v Su-čanoch. Už dvanásť rokov sa k nim priraďuje aj malá turčianska obec Podhradie festivalom kvetov s názvom KVET PODHRADIA (v čase podujatia rozkvitne naozaj celá obec) – najprv to boli len príležitostné výstavy, neskôr zalo-ženie vlastnej vidieckej galérie, sprístupňova-nie domáckej tvorby inšpirovanej kvetmi a na-pokon zberateľské úsilie tvorcov a osobností z okolia. Patrí k nim aj Ján Maruňák, ktorý tu vlani predstavil zbierku žehličiek a v tomto ro-ku vyše sto obrazov a diel z keramiky.

Okrem toho v galérii sprístupnili aj výsta-vu vecných pamiatok s vojenskou tematikou so vzťahom k Podhradiu s názvom Regrúti. Obsahuje dochované pamiatky od čias meru-ôsmych rokov, predstavuje 22 bojovníkov za-pojených do dobrovoľníckeho úsilia hurbanov-cov, sprítomňuje spomienky na padlých v prvej a druhej svetovej vojne, ako aj tradície regrút-skych odoberačiek. Obe výstavy sú jedinečné. Jedna sa hlási k vlastnému dedičstvu (vytvori-li ju domáci zberatelia (V. Bellová, V. Maňko-vá a R. Bella), druhá výstava (zberateľa Jána Maruňáka) sa sústreďuje na maliarov, ktorí ži-li a tvorili (hoci len na čas) v Martine. Uchova-li sa v tomto prostredí nielen zásluhou Turčian-skej galérie, ale aj pričinením občanov Marti-na, podporujúcich výtvarníkov kúpou ich ob-razov a následným úsilím zberateľa zhromaž-diť stopy o tomto dianí. Výtvarná výstava ob-sahuje vyše sto diel vybratých z pol stovky au-torov zrodených alebo pôsobiacich v Marti-ne, počnúc M. T. Mitrovským a Želmírou Du-chajovou-Švehlovou, ako aj diela priekopní-kov moderného slovenského umenia Mikulá-ša Galandu, Ľudovíta Fullu, Miloša Bazovské-ho, Martina Benku, Janka Alexyho, Viliama Chmela, Vincenta Hložníka, Arnolda Weisz--Kubínčana, Jána Nováka, Jaroslava Vodráž-ku, Emila Makovického, ako aj novších tvor-cov Milana Laluhu, Františka Kudláča, La-dislava Záborského, Bohuslava Kuľhavého, Oľgy Krýslovej, Ivana Štubňu, Dušana a Iva-na Šimku, Miroslava Marčeka, Františka Ka-linu, Jozefa Vongreja, Petra Maruňáka, Jitky Petrikovičovej a mnohých ďalších. Medzi ni-mi aj kresby a maľby Jozefa Cígera Hronského.

Vernisáž výstavy bola však nielen záleži-tosťou miestnych záujemcov o hodnotné vý-tvarné diela, ale doslova stretnutím kultúr-nej obce Turca, ba dokonca aj z ďalšieho oko-lia a Čiech. Známu aj pomimo Turca. Sústav-né pôsobenie prostredníctvom „letnej“ kultúry, presnejšie pravidelným usporadúvaním podu-jatia ono rástlo a dnes má už nezastupiteľné miesto prerastajúce vo výzvu, aby aj iné obce hľadali svoje miesto v širších súvislostiach tvo-rivého hľadania.

PAPÍN STÁLE TVORIVÝRegionálny folklórny festival v hornozemplínskej obci

Kapitola prvá:Znovuzrodeniehodnoty

Nedeľa 19. júla 2015 o 15,30 hodine. Staros-ta obce Miroslav Lu-káč po zaznení papín-skej hymny v poda-ní všetkých spevác-kych skupín Folklórneho súboru Papínčan za sprievodu akordeónistky Michaely Vasi-lenkovej slávnostne otvára III. ročník Fol-klórneho festivalu Papín 2015. Naše očaká-vanie: Bude to bežný festival so zvyčajným štandardom, alebo sa bude čímsi vymykať zo zaužívanej úrovne?

Prekvapenie prichádza v prestávke, keď Marián Fencák, papínsky rímskokatolíc-ky farár, dôstojne posväcuje ručnú hasičskú štvorkolesovú (konskú) striekačku z roku 1928 – vzácnosť svojho druhu, o ktorej získa-nie a následné náročné renovovanie sa vlast-noručne postaral veliteľ Dobrovoľného hasič-ského zboru v Papíne Ladislav Baník, človek dlhodobo tvorivého typu aj so stolármi Fin-drikovými. Táto striekačka je nielen technic-kou a kultúrnou pamiatkou, ale aj umelec-kým dielom: svedčia o tom nielen tvary a vi-zuálna súhra všetkých jej súčastí, ale aj pou-žité farby vzhľadom na ich ladenie, ktoré po-tešia oči i srdce každého, čo aj len trochu vní-mavého a uznanlivého človeka. Ide doslova o tvorivé vzdanie pocty našim predkom pro-stredníctvom renovovanej hodnoty so znač-nou výpovednou schopnosťou o ľuďoch a do-be, v ktorej vznikla.

Má pôvodnú prúdnicu s priemerom 9 mm, vlastnú nádrž s objemom 190 litrov, výkon je 160 l/min., dostrek prúdnice je 20 – 25 met-rov. Striekačka je v pôvodnom stave, nahra-dené museli byť len skrutky. Vzdušník je z medi, ostatné veci z mosadze. Striekačka je stopercentne funkčná – vďaka majstrovstvu a obdivuhodnej húževnatosti jej reštauráto-rov – ešte aj po osemdesiatich siedmich ro-koch!

Kapitola druhá: Deti a mládež – tanec a spevMottá: Ja na vaše milé, krásne dievčatá /

spomínam rád, prečo, viem to presne: / tam v knižnici stoja a nám spievajú / tie zemplín-ske prenádherné piesne. (Z Veršov o spieva-júcom srdci, venovaných Mgr. Petre Smole-jovej-Dolobáčovej zo ZŠ s MŠ Papín). Zem-plínske piesne, clivo roztúžené! / Koľko len bolo pravej lásky pre ne / v jej mladom srd-ci – pre myšlienky večné – / ach, v tom jej spe-ve, krásnom jedinečne!... (Z Veršov pre Klau-diu, venovaných speváčke Klaudii Kováčovej z Papína).

Je utorok 7. júla 2015 – osem hodín tri-dsať minút, keď s bázňou vstupujem do hľa-diska divadelnej sály krásne zrenovovaného Kultúrneho domu v Papíne, budovy, v kto-rej sa nachádza aj Obecná knižnica a Obec-ný úrad. Vonku slnko už poriadne páli. Moje oči, na chvíľu zaskočené náhlym prechodom do mäkkého hľadiskového šera, len s náma-hou rozpoznávajú asi 17-ročné subtílne diev-ča, stojace na javisku v popredí – zjavne tam pripravuje kostýmy.

Prišiel som sem na telefonické pozvanie študentky spevu tretieho ročníka Konzerva-tória Jozefa Adamoviča v Košiciach slečny Klaudie Kováčovej z Papína a teraz chvíľu stojím a nie som si istý, či dievča na javis-

ku je naozaj ona alebo niekto iný. Po mojom predstavení sa a vysvetlení ma slečna Klau-dia s úsmevom na tvári ubezpečí, že je to nao-zaj ona a schádza ku mne, do hľadiska. Sadá-me si na stoličky a rozprávame sa o všetkom možnom, najviac však o speváckych a taneč-ných tradíciách v Papíne a o skúške umelec-kého tanečno-speváckeho pásma, ktoré toho roku sama pripravila pre Dievčenský folklór-ny súbor „Zelinka“ z Papína.

Pásmo má názov Príprava na svadbu.O chvíľu začnú do sály vchádzať dievča-

tá rozličného veku a postupne obsadzujú se-dadlá v prvom, druhom a treťom rade. Po-zriem sa na hodinky. Je deväť hodín. Je mi jasné, že sú to všetko napospol účinkujú-ce a že už nesmiem Klaudiu ďalej zdržiavať otázkami, aby sa mohla načas začať pláno-vaná skúška. Po jej ubezpečení, že ich svo-jou prítomnosťou nebudem vyrušovať, od-chádzam k štvrtému radu a ticho si sadám na krajné sedadlo.

Klaudia vydá niekoľko pokynov. Na javis-ko vyjdú staršie dievčatá, je ich deväť. Po chví-li dorozumievania sa s autorkou pásma i jej režisérkou v jednej osobe Klaudiou, začnú spievať úvodnú pieseň: Sejú mak, sejú mak... Počúvam ich so zatajeným dychom. Majú čis-té, zvonivé, vysoké a krásne hlasy a ja nevy-chádzam z údivu. Už teraz im v duchu tlies-kam. Sála nie je vôbec ozvučená, ale ich spev bez problémov dobre počuť až do poslednej rady. Zrejme je tu aj veľmi dobrá akustika.

Pravdaže, skúška by nebola skúškou, ke-by chvíľami neprestávali spievať a po chví-li výmeny názorov s Klaudiou sa znovu ne-púšťali do teraz ešte výraznejšieho a krajšie-ho spievania.

Potom sa dievčatá diciplinovane stiahnu do úzadia javiska, sadnú si na lavicu a na ich miesto prichádzajú ich mladšie kamarátky. Tentoraz s tancom. Ale akým! Tancujú s chu-ťou, temperamentne, do figúr dávajú celú svo-ju dušu.

Klaudia ich chvíľami zastavuje, opravuje, názorne im predvádza niektoré ťažšie figúry a po náležitom usmernení sa dievčatá za zvu-kov vášnivej východoslovenskej ľudovej hud-by a spevu znovu s vervou dávajú do tanca. Ako rodené tanečnice!

Žasnem nad ich rýchlymi a presnými po-hybmi, nad dokonalosťou ich figúr a hoci sú iba štyri, umenie ich tanca zapĺňa celé javis-ko...

Znovu musím myslieť na papínsku školu, na celé generácie pedagógov, ktorí v nej pôso-bili a pôsobia. Uvedomujem si, že to najcen-

MILAN ZELINKA

nejšie, čo môže človek človeku dať, je, že sa mu v dobrom úmysle s tým najlepším vedo-mím a svedomím na vysokej odbornej úrov-ni venuje, že mu dáva to najlepšie, čo v sebe má. To robia po celý svoj život pedagógovia a to práve teraz robí aj Klaudia. Odovzdáva svojim mladším kamarátkam umenie krásy a pravdy mnohých generácií neznámych ľu-dových tvorcov, aby to potom tieto dievčatá v deň D, to jest 19.júla 2015 v nedeľu popo-ludní ako štafetu odovzdali vnímavým divá-kom.

Kapitola tretia: Deň D – Medzinárodný folklórnyfestivalNa III. Ročníku MFF v Papíne sa zúčast-

nilo deväť súborov: FSK Papínčan z Papí-na, DSS Dubrová zo Zubného, SS Udavče-ňe z Udavského, FS Rozmarija z Prešova, SS Hnojňaňe z Michaloviec, Primás – cimbalová muzika z Giraltoviec, FS Tarnavčan z Trna-vy nad Laborcom, SS Kollárovci zo Starej Ľu-bovne, HS Gitarové trio z Humenného, DSS Zelinka s akordeónistkou Mgr. Michaelou Va-silenkovou a ľudový rozprávač Jožko Jožka z Hanušoviec nad Topľou. Program už tradič-ne režírovala a slovom sprevádzala Mgr. Mar-ta Labiková.

A veru, bolo sa na čo pozerať... Zne-li tu piesne a tance smutné i veselé, žartov-né i s vážnym obsahom, verne odzrkadľujú-ce neľahký život východoslovenského člove-ka, odjakživa túžiaceho po dôstojnom zmys-luplnom živote, opätovanej láske, porozumení či prejave obyčajnej ľudskej sympatie – obsa-hové spektrum bolo široké, vo výrazne pôso-bivej až strhujúcej interpretácii.

Festival by nemohol existovať, keby nebo-lo Programu cezhraničnej spolupráce Sloven-sko-Poľsko, obetavej práce a finančnej spoluú-časti jeho organizátora, Obecného úradu v Pa-píne, všetkých sponzorov a aktívnych obča-nov obce. Týmto všetkým patrí naša veľká a úprimná vďaka!

Súbory presvedčili, že si podporu zaslú-žia. Každý priniesol niečo svojské. DFS Ze-linka zaujal pravou nefalšovanou dievčenskou nehou a jemnosťou, čistotou štýlu a výrečnos-ťou tanečných obrazov v masových scénach aj individuálnych figúr jednotlivých tanečníc so zjavne veľkým talentom. Iné súbory, napr. Kollárovci či Rozmarija upútali zase závide-niahodným temperamentom, nevídanou vytr-valosťou, hudobnou i tanečnou vynaliezavos-ťou a interpretačným majstrovstvom.

V priebežnej ankete sa viacerí diváci pi-sateľovi tohto článku priznali, že takýto fol-klór im otvára oči i srdce, lebo práve v ňom sa (okrem iného) naplno prejavuje duša človeka. Okrem toho spája ľudí a robí ich vnímavejší-mi k iným ľuďom. Istý divák dokonca pove-dal, že už úvodná Papínska hymna, presved-čivo zaspievaná všetkými generáciami pa-pínskych folkloristov, na neho hlboko zapô-sobila, lebo mu pripomenula Ódu na radosť z Beethovenovej IX. symfónie – veľkolepým posolstvom všeľudskej myšlienky: Všetci ľu-dia budú bratia...

Program spolu s osemsto divákmi so záuj-mom sledovali aj vzácni hostia festivalu, ge-nerálny riaditeľ Stavomontu Snina pán On-drej Patlevič s manželkou, prednosta Okres-ného úradu v Humennom pán Ondrej Mud-ry s manželkou a rímsko-katolícky pán farár v Papíne Marián Fencák.

Súbory hrali, spievali a tancovali s plným nasadením a divákom sa ich umenie bytostne prihováralo z hĺbok oživeného ľudového gé-nia, neustále plynúceho a meniaceho sa času a oni ho prijímali ako nevšedný zážitok a od-meňovali vďačným potleskom.

Papín – odhalenie striekačky

Papín – detská folklórna skupina

PODHRADIE – DEDINAS VLASTNOUGALÉRIOUMIŠO A. KOVÁČ

Festival kvetov – Kvet Podhradia

LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 27 – 28) 26. augusta 2015Strana 11

OSOBNOSTI/ČÍTANIE/POÉZIA/ZAHRANIČIE

O Slovensku zvyčajne hovoríme ako o „malej veľkej krajine“: malej rozlohou, veľkej svojimi prírodnými krása-mi, kultúrou a históriou. To isté by som rád tu a teraz povedal o Bielorusku a o jeho obyvateľoch.

My Slováci sa hrdíme, že na našom území sa udiala v 9. sto-ročí na pozvanie nášho panovníka Rastislava jedinečná reli-giózno-kultúrna misia sv. Cyrila a Metoda, ktorí našim pred-kom priniesli preklad Biblie a po ich diplomatickom úspechu v Ríme prišlo k pápežskému uznaniu staroslovienskej liturgie. Jazyk našich slovanských predkov sa stal štvrtým bohoslužob-ným jazykom po latinčine, gré

Úvod v knihe M. Trusa Janko Kupala na Slovensku od PhDr. Mariána Servátku, CSc., veľvyslanca SR v Bieloruskej republike v rokoch 2008 – 2013

Materiály a poéziu o najvýznamnejšom bieloruskom básnikovi Jankovi Kupalovi uverejňujeme pri príležitosti návštevy bieloruskej delegácie spisovateľov a kultúrnych pracovníkov na Slovensku v dňoch 20. – 27. júna 2015, ktorá sa vydá, ako to hovorí symbolický názov ich pobytu, po sto-pách Janka Kupalu na Slovensku. Slovensko navštívi delegácia v reprezentatívnom zložení: Alena Ľaškevič (Ľaškevičová), riaditeľka Štátneho literárneho múzea Janka Kupalu, Ales Karľukevič, riaditeľ a hlavný redakto

Privítame delegáciu bieloruských spisovateľov a kultúrnych pracovníkov, ktorá sa vydá po stopách jedného z najvýznamnejších bieloruských spisovateľov

Janko Kupala, bieloruský básnik, prozaik, dramaturg a publicista, vlastný menom Iwan Łucewicz (1882 – 1942) je v rodnom Bielorusku básnickou a spisovateľskou legendou. Pokladajú ho za jednu z hlavných postáv bieloruského národného obrodenia. V čase Sovietskeho zväzu ho často kritizovali za nacionalistické postoje, no aj napriek tomu získal viacero významných pôct. Za svojho života tri razy navštívil Česko-Slovensko, o

Janko Kupala 1910

JANKO KUPALA NA SLOVENSKU

z výstavy Janko Kupala – slovenské stretnutia v Bratislave v roku 2014

Strana 12LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 27 – 28) 26. augusta 2015

RECENZIE

Ján ČarnogurskýÁNo a NIEBratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2015.172 s., 1. vyd., ISBN 978-80-8061-840-7 tvrdá väzba).

ÁNO A NIE JÁNAČARNOGURSKÉHOV ROZHOVORES IVOU KERNOU„Prehrať niekedy môže znamenať víťazstvo.“

GABRIELAROTHMAYEROVÁ

Niet na Slovensku in-telektuála, ktorý by pev-nejšie a neochvejnejšie stál na tradícii a hodno-tách konzervativizmu. A ktorý by vzbudzoval také vyhranené emócie:

ľavicoví liberáli sa až otriasajú hnusom už len pri vyslovení jeho mena, tobôž nad jeho názor-mi, a – to je pozoruhodnejšie – na meno mu ne-vedia prísť ani v pravom spektre. Akoby mu ani vlastná mať (či dieťa, ktoré založil, teda KDH) nerozumeli.

Porozumieť intelektuálovi rozmeru Jána Čarnogurského vyžaduje predovšetkým skúmať jeho životný príbeh bez predsudkov. Podujala sa na to novinárka s bohatou žurnalistickou a život-nou skúsenosťou Iva Kerná. Sama svoju karié-ru začínala v šesťdesiatych rokoch v kultovom Kultúrnom živote. Neskôr žila s manželom Du-šanom istý čas vo vtedajšom západnom Nemec-ku, jej autentický obzor je široký aj vďaka štúdiu a záujmom o históriu i literatúru. Stala sa dôstoj-ným partnerom v dialógu Áno a nie Jána Čar-nogurského, knihe ktorú vydalo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. Z tempa roz-právania a šírky záberu usudzujem, že to bol aj pre Ivu Kernú zaujímavý zážitok. Na prezentácii v Klube spisovateľov povedala: „... najpozoru-hodnejšie bolo, že v jeho vyjadreniach (J. Č.) ne-bola ani stopa bolestínstva, ukrivdenosti či nar-cizmu. Ján Čarnogurský nielenže je slobodný, ale aj oslobodený od týchto vlastností. Pri otáz-kach, ako hodnotiť jeho jednotlivé rozhodnutia, či ide o víťazstvo alebo prehru, videl v tom iba terminológiu. „Prehrať niekedy môže znamenať víťazstvo.“

Kniha je tematicky rozdelená na etapy det-stva v rodine katolíckeho intelektuála a vlasten-ca, rodáka z Malej Frankovej Pavla Čarnogur-ského, etapu štúdií, advokátskej praxe a – po vy-lúčení z nej – otvoreného odpadlíctva od reži-mu (disidentstva), etapu väzenia a revolúcie, eta-pu zakladania politickej strany a zároveň vstupu do vlád a potom etapu nezávislej politiky po od-chode z hnutia, ktorému dal tvar i tvár.

Detstvo Jána Čarnogurského výrazne po-znamenala angažovanosť jeho otca, ale – mys-lím si – aj charakter jeho mamy, matky piatich detí. Až sa človeku nechce veriť, ako chladno-krvne, a pritom s citom riešila doslova dramatic-ké okamihy v živote. Nielen tie po uväznení otca jej piatich detí, keď úplne bez prostriedkov odiš-la z Bratislavy do Malej Frankovej, ale ukážko-vá je napríklad scéna z vojny, keď Nemci pre-hľadávajú ich rodinný dom a ona stojí s dieťaťom v náručí pod schodmi. „Čo je tam hore?“ opýta sa vojak a pani Čarnogurská odvetí: „To isté čo dolu. Nech sa páči pozrieť...“ A hore v podkro-ví je židovská rodina, ktorú Čarnogurskí skrý-vajú... Obrázok ako z Polnočnej omše (musím

sa Alberta Marenčina opýtať, či sa neinšpirova-li práve ním). Epizóda má pokračovanie, člen-ka tejto židovskej rodiny pomohla potom omno-ho neskôr mladému Jánovi pri jeho prijímač-kách na školu – lebo napriek samým jednotkám, mal zakaždým problém prekonať tieň, ktorý sa za ním vliekol v podobe politickej angažovanos-ti jeho otca. Povrchný čitateľ plochej žurnalisti-ky má na túto postavu slovenskej histórie jasný negatívny názor a nepára sa s ním. Jeho syn a zá-roveň človek, ktorý históriu vidí v kontexte, po-núka hlbší pohľad, a aj v tom je táto knižka za-ujímavá. Lebo tieň otca akoby ešte u ľavicových liberálov negatívne násobil vlastné konzervatív-ne postoje Jána Čarnogurského. Lepí sa na neho ako blato. Alebo niečo ešte horšie.

Mám s tým vlastnú skúsenosť: keď sme ne-dávno zbierali podpisy pod iniciatívu Zjednotení za mier, niektorí mladí ľudia, otriasajúc sa hnu-som pri mene Čarnogurský, odmietli pridať sa tam, kde je on! Viem, že by sa pri tom pobave-ne usmieval, lebo je to človek na odpor trénova-ný, a akoby sa ho ani nedotýkal. Nemá v sebe ani stopy pýchy, akoby každú skúsenosť – negatív-nu či pozitívnu, to je jedno – vedel zužitkovať. Neprináša mu to vždy spoločenský úspech, ale čo je to úspech?

„To sú ťažké momenty v živote, keď človek zrazu nemôže robiť povolanie, na ktoré sa toľ-ké roky pripravoval, tvrdo študoval...“ uvažuje v rozhovore Iva Kerná, a Ján Čarnogurský od-povedá: „Takto som to nevnímal. Nemal som z toho, že robím robotníka, nijaké frustrácie. Ani moja rodina. Samozrejme, že plat bol nižší ako advokátsky príjem. Ale už mi nič nebránilo a mohol som otvorene, cez telefón posielať prí-spevky do Hlasu Ameriky...“

Na otázku Ivy Kernej, že nejde len o peniaze, ale aj prestíž, doplní: „Práve ako advokát, ktoré-ho vyhodili, som mal väčšiu prestíž, bol som za-ujímavejší pre ľudí. A fyzická práca ma neponi-žovala, ešte ako študent som chodil brigádovať a nesmrdela mi nijaká robota. Mali sme to v ro-dine, aj otec tak pristupoval k životnej zmene, keď sa z poslanca snemu stal ,príslušníkom vlád-nucej robotníckej triedy‘.“

To je celkom iný prístup, než aký sa traduje v našej novodobej žurnalistike, kde všetci „trpe-li“. Najmä potomkovia komunistov z rokov päť-desiatych, keď už neboli privilegovaní, ale „vy-hnaní“ medzi robotníkov...

Pri zbieraní podpisov pod deklaráciu Zjedno-tení za mier, písala som si s Petrom Uhlom, naj-dlhšie väzneným disidentom (spolu vyše 9 ro-kov). Ani on nikdy nehovorí o krivdách a nikdy nie je bolestínsky. Do istej miery je v charakte-re Jánovi Čarnogurskému podobný: aj on každú skúsenosť zužitkuje a aj on vie, že v boji človek utŕži rany. Napísal mi vtedy, že mám Janka Čar-nogurského pozdraviť a že ho má rád. V čase disentu často pri pobyte v Prahe prespal u nich na matraci v kuchyni. Pritom niet azda hodno-tovo rozdielnejších ľudí, ako sú títo dvaja muži! Petr Uhl je bytostný ľavicový intelektuál – ta-ký, akých Ján Čarnogurský „tak akademicky vi-ní“ za stúpajúcu horúčku sveta... – sem by sa ho-dil smajlík, ale je skôr smutné, že podobné dobré ľudské vzťahy sa akoby úplne vytratili. Ako ke-by sme mohli žiť len v nenávistiach.

Kniha je dôkazom sčítanosti a hlbokých ve-domostí Jána Čarnogurského, a to nielen z poli-tiky a histórie, ale aj krásnej literatúry. Spome-nie napríklad, že na román Heinricha Bölla Bi-liard o pol desiatej si spomenul, keď sa uchá-dzal o účasť na prvých rokovaniach s ustupujú-cou vládnou mocou po novembri 1989. Román „symbolizuje osudy nemeckého národa na živo-te troch generácií architektov, kde otec staval, syn vyhadzoval do vzduchu a vnuk renovoval... No a na ten obraz som si spomenul, a navrával som si, že viem zbúrať politický režim a že viem nový aj postaviť. Pustili ma z väzenia, uplynu-li dva dni a idem rokovať do Prahy o novej vlá-de. Bol som spokojný. Bol som vo svojom živle.“ Dnes sa zdá, že politiku vie robiť hociktorý obyčajný človek, že nevyžaduje iné, len elán a dobre nabrúsený jazyk... Máloktorého poli-tika možno dnes stretnúť napríklad pred Ste-inerovým antikvariátom alebo v Univerzit-nej knižnici – Ján Čarnogurský akoby zosob-ňoval výrok – bojte sa politikov, ktorí nečítajú. Sám však zrejme nie je príkladom úspešného po-litika, ak za úspech považujeme vládnutie, moc. Najsilnejším príkladom je jeho postoj k rozdele-niu republiky. Hoci ho svojím výrokom vyvolal (samostatná hviezdička, samostatná stolička...), jeho politická strana nehlasovala ani za Dek-laráciu o zvrchovanosti, ani za Ústavu Sloven-skej republiky. Vysvetlenie ponúka Ive Kernej: KDH sa cíti byť v istom zmysle nositeľkou skú-senosti a dedičstva Ľudovej strany a predvoj-novej republiky. Za žiadnych okolností nechcel uškodiť Slovensku, aby sa ocitlo mimo hlavné-ho prúdu delenia sveta po skončení studenej voj-ny. Aj preto sa tak silno angažoval za víťazstvo koalície SDK vo voľbách v roku 1998 a odsta-venie od moci Vladimíra Mečiara, ktorého Zá-pad vnímal ako ohrozenie neoliberálneho mo-delu Európy, aj preto bol ochotný odísť zo stra-ny, ktorú zakladal – keď už chcel slobodne vy-jadrovať názory, nie zhodné s názormi KDH. Celkom osobitným príkladom je jeho kandida-túra za prezidenta Slovenskej republiky. Išiel

do toho súboja, kde musel tušiť porážku. Nepod-porilo ho ani hnutie, ktoré zakladal. „Mienko-tvorné médiá išli proti mne. Denník SME uve-rejnil na začiatku kampane komentár, že som pre Slovensko bezpečnostné riziko pre svoje ná-zory na Rusko, týždenník .týždeň propagoval Andreja Kisku. Vo voľbách som získal 0,6 per-centa hlasov a skončil som na deviatom mies-te. Prezidentskou kandidatúrou sa zavŕšili moje pokusy o úspech – osobný či stranícky – vo voľ-bách. Vraciam sa k slobodnému hlásaniu ideí, ktoré považujem za správne.“

Stálo mu to za tú skúsenosť? Ale veď na za-čiatku jeho politického angažmá boli práve také-to boje: Kto by si bol mohol v roku 1970 pomys-lieť, ako sa skončia?

Rozhovory nie sú vedené ako na eštébé (me-tóda, ktorú si osvojili takmer všetky médiá), Iva Kerná odkrýva vrstvy života respondenta so záujmom poznať ho, odhaliť súvislosti. Nie vždy s ním súhlasí, ale nemá potrebu ho porá-žať, usvedčovať. Vie, že tretím v hre bude čita-teľ, ktorý si sám utvorí názor. Predsa len by sa mi žiadala otázka, ako je Ján Čarnogurský dnes spokojný s modelom Slovenska, ktorému svojou činnosťou pomáhal na svet (privatizácia, sebec-tvo, kultúrna nivelizácia, vulgárnosť, odcudze-nie...) – ale to je možno téma už na inú knihu.

Pri čítaní Áno a nie Jána Čarnogurského som si uvedomila, že takmer niet veľkého ume-leckého diela, ktoré by nevychádzalo z narúša-nia tradícií. Že svet by bol nudný a plochý, ak by sa človek predsa len nepokúsil prekračovať vlastný tieň. A že vzdelaný, rozhľadený človek, akým Ján Čarnogurský nesporne je, musí o tom vedieť. Ako to, že nemá o svojom koncepte po-chybnosti? To je výzva na polemiku. A to je aj osobitný prínos tejto knihy. Bez predsudkov, s rešpektom. Kto túto výzvu prijme?

Milan KupeckýAFORIZMYNové Zámky: H +S, 2015.1. vyd., 108 s., ISBN 978-83-7490-764-4.

Trefné šľahy do tváre súčasnosti„Máme viac prenasledovateľov ako nasledovateľov.“

MILAN KENDA

Agilný slovenský afo rista Milan Kupecký, živiaci sa redaktorčením a publicistikou zo svoj-ho sídla v Nových Zám-koch, pripravil pre čita-teľskú verejnosť knižný prierez zo svojej celoži-

votnej aforistickej tvorby pod stručným názvom Aforizmy a s podtitulom Čo vŕta Milanovi Ku-peckému v hlave. Ide o rozsiahly knižný projekt, ako už celoživotné prierezy tvorby zvyčajne bý-vajú. Kupeckého aforizmy sú rozčlenené do 25 tematických sekvencií, počnúc úvodnými „vr-tohlavmi“ a končiac záverečným súborom.

Kniha vyšla vďaka spoločnosti LOKO TRANS Slovakia, s. r. o. Ako tvorca a znalec aforizmov s radosťou dodávam, že dielo poslúži všetkým milovníkom dobrého aforizmu. A pri-pomeniem ešte jedno, u humoristickej knihy azda nezvyčajné špecifikum – autor si touto pub-likáciou uctil pamiatku svojho zosnulého syna Milana, ktorý zomrel veľmi mladý a mal podob-ne ako on, jeho otec, veľký zmysel pre humor.

Niektoré Kupeckého výberové aforizmy na-ši čitatelia poznajú z prezentácií v Literárnom týždenníku, v rubrike LiTERÁRIUM. Už samot-né publikovanie v LiTERÁRIU je jednoznač-ným certifikátom kvality. Pri písaní tejto recen-zie mal som k dispozícii kompletný rukopis tej-to zbierky, no pozorne som sledoval (a ďalej sle-dujem) tvorbu môjho aforistického kolegu Mila-na Kupeckého práve na stránkach spomínaného tlačového orgánu Spolku slovenských spisovate-ľov a pred niekoľkými rokmi aj na zadnej strane Slovenských národných novín.

S potešením konštatujem, že môj kolega vo svojom aforistickom vývoji a zameraní ne-stagnoval a systematicky sa v tejto literárnej tvorbe zdokonaľoval (aj redukciou verbálne-ho relativizovania v jednotlivých aforizmoch), o čom svedčia aj niektoré výstrižky z jeho sati-rických postrehov, ktoré som si zaradil do zakla-dačov. Mojím azda najobľúbenejším spomedzi Kupeckého aforizmov je tento: „Vraj čestný člo-vek u nás ešte žije! Preboha, z čoho?“

Milan Kupecký patrí do našej vyhranenej skupiny proslovensky orientovaných, sociálne cítiacich a kapitalizmus neglorifikujúcich afo-ristov. Z tohto jasného a jednoznačného dôvodu ani nepatrí medzi mediálne denno-denne omie-ľaných, masívne popularizovaných a všade „otŕ-čaných“ autorov. Nezaradil sa do diárov föld-váriovcov i do knižných výberov hevierovcov. V takých prameňoch dominujú predovšetkým (prípadne sa tam zjavujú takmer výhradne) dve mená: Tomáš Janovic a Peter Gregor. Menoslov

na Slovensku pôsobiacich aforistov sa tak umelo, nespravodlivo a nepravdivo zužuje na dve mená, čo sa notorickým opakovaním stáva pre respon-dentov, najmä mladých, realitou a normou. Pseu-dorealitou a pseudonormou!

Na rozdiel od mnohých z nás, ktorí sme o ná-vrate časopisu Roháč s jeho vysokými satiricko--literárnymi a satiricko-výtvarnými kvalitami iba snívali, Milan Kupecký sa o to vytrvalo viac-krát pokúšal zakladaním roháčovských „reinkar-nátov“. Žiaľ, resuscitácia Roháča sa nepodarila. A to z viacerých dôvodov. Aj politických! Veď aká by mala byť politická orientácia takéhoto ča-sopisu na polarizovanom Slovensku? Ako upo-zorňuje karaikaturista Andrej Mišanek, naša do-movina by potrebovala aspoň dva Roháče – jeden pre svetoobčanov, druhý pre národovcov.

V rozhovore s Jánom Maršálkom náš aforis-ta takto vystihol fatálnu atmosféru v slovenskom humore: „Humoristický žáner, žiaľ, na Sloven-sku vymiera. Najmä preto, že umelci, predovšet-kým karikaturisti, nemajú kde publikovať, res-pektíve prezentovať svoje práce... Predtým sa to-mu hovorilo komunálna satira, dnes nemáme ni-jakú (s výnimkou LiTERÁRIA v Literárnom týž-denníku – poznámka recenzenta). Mladí ľudia pomaly už nevedia čo je to aforizmus, epigram, či humoreska.“

Milan Kupecký venuje vo svojich aforizmoch veľkú pozornosť absurditám a patológii súčasné-ho pseudohumánneho systému. Chvíľu budeme surfovať v knihe po takto zameraných sekven-ciách: O hlúposti, Úplatky a korupcia, Pravda a lož, Peniaze, Služby, Medziľudské vzťahy... Pri-znávam, že môj výber som musel niekoľkokrát redukovať, inak by som výberovými aforizmami zaplnil celú novinovú stranu. Súbor perál i pro-jektilov sa začína:

Múdrejší ustúpi. A háda sa z väčšej vzdia-lenosti. / Hlúposť je ako priamka – nekonečná. / Heslo Nedáš – dostaneš! platí iba v športovej terminológii. / Žiť bez protekcie, na to treba veľ-kú známosť! / V škole rozhodujú známky, v ži-vote známosti. / Z vlastných chýb sa človek učí, z cudzích žije. / Niektorí ľudia sú ako kvety. Ne-vedia sa sami presadiť. / Zákon obyčajne nepla-tí pre toho, kto platí. / Tešte sa klebetám! Preto-že iba o mŕtvych sa hovorí dobre. / Lož má vďaka svojim krátkym nohám dobrú stabilitu. /

Nazdávam sa, že netreba pokračovať. Stačí siahnuť po knihe. Ak sa k nej nedostanete, mož-no si ju aj objednať: humorista@milankupecky.eu.

LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 27 – 28) 26. augusta 2015Strana 13

KOMENTÁRE/ZAHRANIČIE

IMIGRAČNÁ KRÍZA AKO VÝRAZ FATÁLNEHO ZLYHANIA POLITIKY VEĽMOCÍROMAN MICHELKO

Sotva by sa našlo obdobie v dejinách, v kto-rom by veľmoci urobili tak veľa zásadných chýb v takom krátkom čase. Ukazuje sa, že hrubá vojen-ská sila bez ná-sledujúceho po-litického riešenia nikam nevedie. Príčiny súčasnej imigračnej krí-

zy však treba hľadať už v ére rozpadu kolo-niálneho zriadenia, keď vtedajšie veľmoci ry-sovali hraničné čiary bez akéhokoľvek ohľa-du na etnické, kultúrne či náboženské pome-ry. Ak by sa vtedy zohľadnili aspoň základné parametre funkčnosti nových štátov, nikdy by nemohli vzniknúť Irak, Líbya či Sýria v ich dnešnej podobe, rovnako ako mnoho ďalších krajín. Naopak už dávno mal vzniknúť nezá-vislý Kurdský štát, keďže je to najväčší národ (čítajúci 16 miliónov ľudí). Je logické, že také-to umelé útvary mohli existovať len v diktatú-rach, v ktorých akákoľvek kritika bola tvrdo sankcionovaná, problémy sa dlhodobo nerie-šili, ale len zametali pod koberec.

Keď potom prišla arabská jar, diktatúry po-stupne padali. Dnes môžeme trpko konštato-vať, že zo všetkých krajín, v ktorých prebehla

arabská jar, len v Tunisku sa podarilo konšti-tuovať ako-tak demokratický režim sekulár-neho charakteru s dlhodobejšou perspektívou, čo ukázali aj nedávne voľby, ktoré potvrdili nastavený politický kurz. Samozrejme, ani to ešte neznamená, že Tunisko je za vodou. Sé-ria teroristických útokov, či už v múzeu Bardo v tuniskej metropole, alebo v letovisku Súsa jasne ukazuje, že tento úspešný príklad „wes-ternizácie“ je obrovským tŕňom v oku isla-mistom, ktorí rozhodne nemajú v úmysle pus-tiť Tunisko len tak bez boja.

V prípade Líbye ide de facto o zlyha-nie štátu rozdeleného minimálne na tri enti-ty, ale proces jeho rozpadu nie je ešte zavŕše-ný. Na jeho území operujú desiatky rozličných kmeňových frakcií, ktoré medzi sebou zvá-dzajú boj predovšetkým o nerastné bohatstvo. Akákoľvek centrálna vládna autorita je čírou fikciou, jediné čomu sa tu bezpečne darí, sú únosy západných expertov a vymáhanie vý-kupného. Navyše v kontexte imigračnej krí-zy je práve Líbya kľúčovou krajinou. V čase Kaddáfího pôsobila Líbya ako akési „africké Švajčiarsko“. Prísne centralizovaná moc, fun-gujúca administratíva a obrovské infraštruk-túrne projekty (napríklad megaprojekt vo-dovodu, ktorý mal priviesť podzemnú vodu zo Sahary k pobrežným mestám) udržiavali množstvo afrických gastarbeiterov predovšet-kým z Eritrey, Somálska či Sudánu na úze-mí Líbye. To všetko po páde Kaddáffího re-žimu skolabovalo a iniciovalo obrovskú imig-

račnú vlnu smerom do Európy, predovšetkým do Talianska.

Experiment s demokraciou v Egypte ne-vyšiel. Vláda Moslimského bratstva sa ukáza-la ako nekompetentná a navyše aj veľmi mili-tantná. Krajina po roku vlády stála na prahu občianskej vojny a predišlo sa jej pravdepo-dobne len vďaka vojenskému prevratu, ktorý na čelo krajiny vyniesol generála Sisiho.

Irak a Sýria sú takisto príkladom nepre-zieravej politiky veľmocí. Základnou príčinou exodu obyvateľstva je totálne nezvládnutie za-hraničnej politiky Spojenými štátmi a ich spo-jencov v Sýrii a v Iraku. Značná časť utečen-cov z tejto časti sveta je tu aj vďaka vzniku Islamského štátu, ktorý sa zrodil ako priamy dôsledok absolútne neprijateľnej, tupo sek-társkej politiky bábkového lídra Iraku Núrí al-Malíkího. Tento proamerický diktátor už od svojho zvolenia začal prenasledovať sunni-tov – vytlačil ich zo štátnej správy, z armády, či pred tým z vládnej strany Baas a začal bu-dovať štát, ktorý brutálne vylučoval význam-nú menšinu sunnitov z akejkoľvek participá-cie na moci. Toto jeho takmer desaťročné ba-šovanie viedlo k radikalizácii sunnitov, ktorí na území Sýrie a Iraku vytvorili vlastný ka-lifát, teda extrémistický Islamský štát, ktorý likviduje šiitov, alavitov aj maronitských kres-ťanov či jezídov.

Podobne západná destabilizácia Sýrie viedla v podstate k zlyhaniu tohto štátu, kto-rý je dnes de facto len skupinou území kon-

trolované tou či onou politickou frakciou. Ko-rene tohto konfliktu sú, samozrejme, podstat-ne hlbšie. Základný rozpor spočíva v tom, že Irak bol vždy umelý štátny útvar zložený z troch entít – kurdskej, šiitskej a sunnitskej a čoraz jasnejšie sa ukazuje, že šanca konsoli-dovať tento štátny útvar a stvoriť z neho živo-taschopnú entitu už asi nebude možné.

Všetky tieto okolnosti vedú k tomu, že juh a juhovýchod Európy sú dnes vystavené ne-bývalej imigračnej vlne. To však nie je všet-ko. Okrem Grécka a Talianska, kam tradične tranzitujú utečenci zo Sýrie, Iraku, Afganista-nu a čiastočne aj Sudánu, Somálska či Eritrey, schytáva obrovský nával utečencov z Kosova aj Maďarsko. Stavba povestného vyše 170 km dlhého plotu medzi Srbskom a Maďarskom je len ďalším symptómom nezvládnutej situácie. Ukázalo sa, že dať suverenitu a uznať štátnosť hrdlorezom z UÇK (ktorí bezpochyby vedia úspešne distribuovať drogy po celej Európ-skej únii či obchodovať s orgánmi zajatých Sr-bov, ale rozhodne nie riadiť krajinu) bolo kraj-ne podlé a cynické.

Dnes teda Európa žne dôsledky svojich veľmi zlých rozhodnutí. Tak aj Kosovo ako štát totálne zlyhalo, vyznačuje sa extrém-nou chudobou, nezamestnanosťou a krimina-litou. Na zjavnú a absolútnu neschopnosť jej vedúcich politicko-mafiánskych kruhov rie-šiť patovú situáciu reaguje väčšina obyvateľ-stva masovým exodom do vyspelejšej Európy. Problém sa tak vracia tým, ktorí ho spôsobili.

PRÁZDNINOVÉ ROZJÍMANIEVLADIMÍR BLAHO

Počas letných prázdnin som svoju činnosť zredukoval na čí-tanie tlače na in-ternete, čítanie kníh požičaných z Mestskej kniž-nice v Bratisla-ve a na občasné návštevy poduja-tí kultúrneho le-ta. Každá z tých-to aktivít ma in-špirovala k za-

mysleniu sa a ku krátkym poznámkam, s kto-rými sa chcem teraz podeliť s čitateľmi.

V politickom vývoji na Ukrajine ma zau-jala návšteva francúzskych poslancov na Kry-me, ako aj reakcia na túto skutočnosť. Prívr-ženci tvrdej kritiky Ruska za „anexiu“ Kry-mu radi opakujú, že problém Krymu nemož-no porovnávať s problémom vzniku samostat-ného Kosova. Spomínaní poslanci to teraz po-tvrdili, no nie v tom zmysle, ako by si to žela-li americkí a európski kritici Putina. Ukáza-lo sa, že na „okupovanom“ Kryme si ľudia ži-jú v mieri a spokojnosti. Aký to rozdiel opro-ti Kosovu, kde po víťazstve Kosovskej oslo-bodzovacej armády (za pomoci bombardérov

NATO) vyhoreli desiatky pravoslávnych kos-tolov a kde Srbi pre záchranu vlastného živo-ta museli utiecť zo svojich domov, aby sa tam väčšina z nich už nikdy nevrátila.

Pri čítaní kníh z mestskej knižnice som si už dávnejšie uvedomil, že ak chcem získať hlbší pohľad na život v „demokratickej“ Eu-rópe alebo v USA, je lepšie siahnuť po kni-he z detektívneho žánru než po normálnej be-letrii. Cez prázdniny som si rozčítal dva diely z trilógie švédskeho majstra detektívky Larso-na. V prvom okrem zápletky okolo tajomné-ho vraha žien som sa dozvedel, ako sa švéd-ski ekonomickí novinári panicky boja vyslo-viť kritickú mienku o finančných a priemysel-ných magnátoch, ktorí sa zdajú nedotknuteľní. Ak v závere románu pravda predsa len zvíťazí, je to skôr úsilie spisovateľa priveľmi nedepri-movať čitateľa odrazom reality. V druhom diele som zasa našiel zaujímavú pasáž o invá-zii USA na Grenadu v roku 1983, na ktorú sa dnes už máloktorý Európan pamätá. Istá epi-zódna postava z tohto románu napríklad tvr-dí, že „obnovenie demokracie“ vďaka americ-kým vojakom (ktorí si podobne ako v kórej-skej vojne zobrali so sebou pár pomocníkov z karibských krajín, aby dodali akcii medziná-rodný charakter) spôsobilo, že šesťpercentná nezamestnanosť sa v krajine zvýšila na päťde-siatpercentnú.

Napokon kultúrnu verejnosť Bratislavy po-búrila informácia, že majiteľ budovy, v kto-rej sídli Spolok slovenských spisovateľov, chce v jej suteréne, ktorý slúžil spisovateľom ako je-dáleň i miesto spoločných stretnutí a seminá-rov, inštalovať nočný klub so striptízom. Ná-sledne po návšteve centra starého mesta som sa presvedčil, ktorým smerom sa uberá hod-notový systém dnešných Slovákov (pripúšťa-júc pri tom bohaté zastúpenie zahraničných tu-ristov). V budove, ktorá kedysi patrila slávne-mu vydavateľstvu Tatran, teraz sídli akýsi bar, ktorý cez otvorené široké dvere umožňuje oko-loidúcim zazrieť, čo sa odohráva vo vnútri. Vi-del som veľa mužského publika a uprostred miestnosti na stole dve v bikinách oblečené dráždivo tancujúce mladé dievčatá. Aj pri nie-ktorých ďalších baroch (kaviarňach, reštaurá-ciách) vo dverách postávali dievčence lákajú-ce korzujúcich návštevníkov centra obnažený-mi stehnami a hlbokými výstrihmi. Napokon pred bývalým Veľkým Baťom strážila vstup do budovy skupina hrozivo vyzerajúcich body-gardov a pred kostolom sv. Trojice zastavova-li (po 22. hodine) taxíky, z ktorých sa vyrojili mladí ľudia oboch pohlaví v exkluzívnom ale-bo výstrednom oblečení. Mám ďaleko od toho, aby som sa považoval za moralistu, ale všet-ky tieto zážitky ma vedú k zamysleniu sa, čo je pre dnešnú mládež a dnešných ľudí vôbec naj-

dôležitejšie. Budovať krajšie zajtrajšky sa nik-to nechystá, ostatne v súčasnej geopolitickej si-tuácii a pri nanucovaní egoizmu ako základ-nej a chvályhodnej ľudskej vlastnosti to ani nie je možné. Už v európskej stredovekej literatúre (španielskej, francúzskej, talianskej) vznikali medzi trinástym a štrnástym storočím traktáty o hádkach medzi dušou a telom, ktoré od ná-boženského moralizovania v prospech duše na prahu renesancie prechádzali do ironických a libertínskych polôh. Ak za dušu dosadíme širšie chápaného ducha, potom môžeme kon-štatovať, že tento boj trvá dodnes a v posled-ných desaťročiach sa misky váh jednoznač-ne začínajú prikláňať na stranu telesných pô-žitkov a názorov, že duchovno, úsilie kultivo-vať človeka, jeho intelekt, vzdelanostný obzor a morálny profil je vlastne prežitok.

Naostatok sa chcem podeliť so zážitkom mojej priateľky, ktorá v istom francúzskom kostole našla veľký obraz mníchov povražde-ných vo Veľkej francúzskej revolúcii. Násled-ne jej robilo problém, keď na otvorení diva-delného festivalu orchester pred opernou pre-dohrou zahral Marseillaisu. Ako to, že po toľ-kých ľudských obetiach sa Francúzi ešte stále stotožňujú so svojou krvavou revolúciou? Nuž neoslavujú gilotínu, ale heslá sloboda – rov-nosť – bratstvo, ktoré posunuli históriu Euró-py dopredu k spravodlivejšej budúcnosti, hoci do dôsledkov sa dodnes nerealizovali. Nedalo by sa ale podobne uvažovať aj o komunizme? Prečo ho stotožňovať s gulagmi a perzekúciou, a nie s odstránením vykorisťovania a so (do ro-ku 1989) ešte nerealizovaným snom o živote, v ktorom sa ľudia budú mať „každý podľa svo-jich zásluh a potrieb“?

Strana 14LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 27 – 28) 26. augusta 2015

UMENIE/DEJINY

D nes málok to vie, že po Biblii je vo svete druhým naj-vydávanejším kniž-ným titulom Kapi-tál od Karola Marxa. A práve z neho sa po-zorný čitateľ dozvie, že Uhorské kráľov-stvo v období stre-doveku patrilo me-dzi najbohatšie štát-ne útvary stredovekej Európy – tento stav pretrvával až do čias proti-tureckých vojen; rudné bohatstvo, meď z ban-skobystrického a gemerského revíru, striebro a zlato zo Štiavnice a zlato z Kremnice, ale aj iné drahé a farebné kovy z ďalších banských miest a revírov živili uhorské hospodárstvo aj viedenský cisársky dvor a zároveň finan-covali protiturecké vojny. V množstve zacho-vaných mestských archívnych spisov nájdeme testamenty mešťanov a walburgerov (mešťania banských miest), ktoré hovoria o ich neslýcha-nom bohatstve (holandské obrazy, benátske zrkadlá, drahý nábytok, náčinie, grafické lis-ty nemeckých majstrov 15. storočia, prvé súk-romné knižné kolekcie).

Bohaté Uhorsko (nezamieňať za Maďar-sko) nielenže dodávalo vtedajšej Európe dra-hé farebné kovy, no aj prijímalo a získavalo ho-nosné tovary, kultúrne podnety, cenné umelec-ké diela. Napríklad Leonardo da Vinci nama-ľoval dlho stratený obraz Madonny s klinče-kom určený pre kráľa Mateja Korvína, ktorý je dnes v Alte Pinakothek v Mníchove. Po Uni-verzite Istropolitane v Bratislave založili s od-stupom času v Trnave Trnavskú univerzitu, zá-roveň sa však ukázala potreba takejto univerzi-ty aj na severe Uhorska, v Cassovii – dnešných Košiciach. Tvorcom nápadu a myšlienky za-ložiť univerzitu vo východoslovenských Ko-šiciach bol zakladateľ univerzity v Trnave – Universitas Tyrnaviensis – arcibiskup Peter Pázmaň (1570 – 1637).

Košice boli od stredoveku významným hospodárskym, kultúrnym, spoločenským a náboženským centrom na križovatke ob-chodných trás vedúcich na sever do Poľska a k Baltu, juhovýchodným smerom do Sed-mohradska a východným na Kyjevskú Rus. Mesto bolo sídlom Spišskej komory, provinč-ného snemu aj hlavnou protiosmanskou baštou v oblasti Potisia. Založiť univerzitu sa však po-darilo až Pázmaňovmu priateľovi, biskupovi z Jágru, Benediktovi Kyšdymu, ktorý na tento účel vytvoril 26. februára 1657 fundáciu – zá-kladinu a finančne ju podporil 40 000 ríšsky-mi striebornými toliarmi, čo bolo 60 000 ríš-skych florénov. (Poznámka: Uhorské toliarové strieborné razby obiehali takmer v celej juž-nej a strednej Európe, neskôr sa stali základom amerických dolárových strieborných razieb.) Základinu tvorila teda obrovská suma, ale uni-verzitu musel schváliť a patrične podporiť aj panovnícky dvor.

Rímsky cisár a uhorský kráľ Leopold I.V tom čase bol rímskym cisárom a uhor-

ským kráľom Leopold I. (1640 – 1705), prezý-vaný aj „Gambatý“, syn cisára Ferdinanda III. a jeho manželky Márie Anny Španielskej. Ako štvrté dieťa v poradí bol v rámci nástupníckej línie až na druhom mieste po svojom staršom bratovi – mala ho teda čakať duchovná karié-ra. (Ich dvaja bratia Filip August a Maximilián Tomáš umreli už skôr v mladšom veku.) Le-opolda preto zasväcovali do biblickej histórie, teológie, morálky, cvičil sa v cirkevnej hudbe. V podstate mal nasledovať svojho strýka, arci-

vojvodu Leopolda Wilhelma, ktorý bol bisku-pom a veľmajstrom rádu nemeckých rytierov. Situácia sa však zmenila po náhlej smrti star-šieho brata Ferdinanda IV. v roku 1651. V ro-ku 1655 zabezpečil otec Leopoldovi uhorskú korunu (korunovali ho 27. júna 1655 v Dóme sv. Martina v Bratislave), v roku 1656 získal aj českú korunu. V roku 1657 sa stal rakúskym arcivojvodom a o rok neskôr aj rímskonemec-kým cisárom. Ovenčený týmito titulmi po-tvrdil Leopold I. (7. augusta 1660) Zlatou bu-lou založenie košickej univerzity, ktorá bola vydaná v rakúskom Grazi. Zrovnoprávnil ju tak s ostatnými univerzitami vo Svätej rím-skej ríši. Košická univerzita bola na rovnakej úrovni ako univerzity v cisárskej Viedni, Pra-he, Mohuči, či Kolíne nad Rýnom. Slávnost-né vyhlásenie Zlatej buly Leopolda I. sa usku-točnilo na konci letného semestra v roku 1661. V tom čase to bola najvýchodnejšie účinkujú-ca univerzita v Európe. V tejto oblasti sa na-chádzalo sedem hornouhorských a dolnouhor-ských banských miest, odkiaľ plynuli do ci-sárskej pokladnice najväčšie príjmy. A to pod-čiarkovalo význam tohto územia najmä v ob-dobí ustavičných zrážok s Turkami. Vyučova-cím jazykom na novozriadenej univerzite bola latinčina, profesori sa presúvali v rámci svoj-ho pôsobenia medzi Trnavou a Košicami. Me-dzi plejádu významných pedagógov patrili aj pedagógovia slovenského pôvodu ako Martin Palkovič, Juraj Sklenár a dodnes známy histo-rik Samuel Timon, ktorý v diele Imago anti-quae Hungariae (Obraz starého Uhorska) opí-sal aj obdobie Veľkej Moravy, predchodkyne Uhorského kráľovstva, a datoval aj jej zánik. Prvým superiorom univerzity bol Ján krstiteľ Bucelleni, no prvým rektorom sa od roku 1658 stal František Popos

Košická univerzita vlastnila viaceré majet-ky a poddanské obce v abovskej a zemplínskej stolici, z gemerských miest jej podliehala Jel-šava. Mala právo udeľovať vedecké hodnosti – doktoráty, licenciáty a bakalaureáty. Zo star-šieho jezuitského kolégia založeného roku 1650 vzniklo jezuitské gymnázium s vlastným dekanom, ktoré slúžilo ako šesťročná príprav-ka na vysokoškolské štúdium s názvom Facul-tas linguárum. Dominantné postavenie na uni-verzite patrilo štvorročnej teologickej fakulte, od roku 1712 však nechýbala ani právnická ka-tedra. Po zrušení jezuitského rádu v roku 1773 prevzal univerzitu štát pod názvom Alma uni-versitas episcopus. V roku 1776 ju premenova-li na Academiu Regia Cassoviensis a podriadi-li ju Uhorskej univerzite v Budíne – prenesenej z Trnavy. Samostatná právnická fakulta vznik-la až za vlády Márie Terézie v roku 1777. Ko-šická univerzita bola vzdelávacou inštitúciou s výrazným geopolitickým a cirkevnopráv-nym dosahom, ktorý si uvedomoval aj samot-ný Rím, ako aj cisársko-kráľovský dvor.

Vráťme sa však k cisárovi Leopoldovi I. V čase príprav na budúcu duchovnú kariéru (plynulo rozprával po taliansky, komponoval hudbu podľa talianskeho vzoru, zbožňoval ta-lianske umenie, rodiaci sa rímsky barok) do-stal vzácnu bustu pápeža Pavla V. (19 rokov po pápežovej smrti) ako pripomienku, že to bol práve tento pápež, ktorý začal blahoreče-nie zakladateľov Spoločnosti Ježišovej – jezu-itského rádu, ktorý mohol pomôcť pri rekato-lizácii protestantov v Habsburskej ríši. Za vlá-dy Leopolda I. sa ríša stala európskou mocnos-ťou. Keď sa pripravoval text Zlatej buly, kto-rou sa schvaľovalo založenie univerzity v Ko-šiciach, ktorú riadili jezuiti, spolu s bulou do-stali aj pápežsko-cisársky dar – plastiku pápe-ža Pavla V. Do Košíc sa zrejme dostala v roku 1661 pri príležitosti slávnostného vyhlásenia Zlatej buly. Jezuitské kolégium si slávnostnou bohoslužbou pripomenulo aj svojich svätcov – zakladateľov, ako aj pápeža Pavla V., ktorý ich blahorečil a tým otvoril proces ich následnej kanonizácie. Práve v tých chvíľach umiestni-li v univerzitnej kaplnke plastiku poprsia pá-peža Pavla V., ktorú vytvoril pápežský sochár Gian Lorenzo Bernini. Na tomto mieste spo-čívala až do obdobia zrušenia jezuitského rá-du, následne ju zámerne deponovali do budo-vy Farského úradu sv. Alžbety Uhorskej spra-vujúceho Dóm sv. Alžbety, a nie, ako by kaž-dý predpokladal, do biskupského úradu. Žiaľ, plastika a aj iné artefakty sa nedostali do súpi-su majetku farského úradu ani do zápisov ka-nonických vizitácií. Mramorové poprsie pápe-ža Pavla V. ostalo v zabudnutí, zaprášené, po-važované za „málo“ hodnotnú kópiu; na košic-kej fare prečkalo bez povšimnutia až do päťde-siatych rokov 20. storočia!

Súdobé udalosti v pápežskom RímePápež Pavol V., vlastným menom Camil-

lo Borgheze, 233. muž na Petrovom stolci, zomrel v roku 1621. Bol známy tým, že bla-

horečil a kanonizoval viaceré významné osob-nosti rímsko-katolíckej cirkvi, medzi nimi Ig-náca z Loyoly a Františka Xaverského, zakla-dateľov Spoločnosti Ježišovej, takmer vojen-sky organizovaného jezuitského rádu. Pre pá-peža Pavla V. pracoval už otec sochára, archi-tekta, ale aj maliara Giana Lorenza Bernini-ho (1598 – 1680). Bernini starší mal za úlo-hu vyzdobiť kaplnku Paolina v slávnom rím-skom kostole Santa Maria Maggiore. Jeho syn tvoril už od mladého veku, mládenco-vým prvým „padrónem“ sa stal kardinál Sci-pione Borgheze. Práve pre neho mladý Berni-ni v rokoch 1618 – 1627 reštauroval, dopĺňal chýbajúce časti na sochách jeho gréckej a rím-skej zbierky antických plastík. Takto sa Ber-nini bližšie zoznámil aj Camillom Borghe-zem, ktorý sa stal pápežom Pavlom V. Dokon-ca sa aj spriatelili. Pápež bol skôr vojak, rozši-roval územie pápežského štátu, ale vyzname-nal sa aj ako básnik píšuci v latinskom jazy-ku; jeho verše boli nielen uznávané, ale i širo-ko publikované. Pravdaže, taký veľký človek si zaslúžil stvárnenie v podobe busty od veľké-ho umelca, akým bol Bernini. Už sme spomí-nali, za akých okolností sa potom dostalo dielo do rúk Leopolda I.

Gian Lorenzo BerniniGian Lorenzo Bernini sa ako sedemročný

prisťahoval so svojou rodinou do Ríma, kde je-ho otec získal pápežskú zákazku na vytvore-nie sochárskej výzdoby kaplnky Paolina v kos-tole Santa Maria Maggiore. Objednávateľom výzdoby bol pápež Pavol V. Mladý Bernini už od útleho veku pracoval v otcovej dielni. Ten ho naučil všetkým zákutiam umeleckého re-mesla a vychoval z neho výnimočného umel-ca. Ako šestnásťročný, v roku 1614, vytvoril svoje prvé známe poprsie monsignora Santi-niho, ktorý bol majordómom pápeža Sixta V. V rokoch 1618 – 1619 vytvoril súsošie Aineias na úteku z Tróje. Do roku 1620 sa kladie vznik sochy Sv. Vavrinec na rošte. V tom istom ro-ku vytvoril sochu Dávida na objednávku pá-peža Pavla V. A to mal len 22 rokov! V rokoch 1621 – 1622 vykresal súsošie Únos Prosperí-ny, následne súsošie Apolón a Dafné. Predsta-vil sa tu ako tvorca krásy ženského aktu, ktoré ho preslávilo po celom Ríme, ale aj vo Vatiká-ne. Známy je aj jeho oltár nad hrobom apošto-la sv. Petra nazvaný Catherda Petri. V rokoch 1621 – 1623 vytvoril bustu pápeža Gregora XV., ktorý ho v roku 1622 vyznamenal titulom Kristov rytier. V roku 1623 nastúpil na pápež-ský stolec pápež Urban VIII., ktorý ho meno-val architektom Baziliky sv. Petra. V rámci na-vrhovaných a realizovaných stavebných úprav

ukázal Rímu a svetu, aká je budúcnosť a ďal-ší vývoj v architektúre a v umení. Ním navr-hované priečelie Baziliky sv. Petra sa staveb-ne a výtvarne nerealizovalo, pretože musel če-liť rozličným intrigám a nežičlivosti rímskych umeleckých, ale aj cirkevných zoskupení. Aj to ho zrejme viedlo k štúdiám vlastného por-trétu a k spodobeniu psychológie vlastnej tvá-re. Zachoval sa jeho vyzývavý portrét s fúzmi a kozou briadkou.

Významným architektonickým a umelec-kým skvostom, ale i kovolejárskym technolo-gickým unikátom je bronzový baldachýn (vy-hotovený v rokoch 1624 – l633) vo svätopeter-skej bazilike. Pokladá sa za jeho najvýznam-nejšie dielo najmä pre dokonalosť proporcií a výtvarnú výzdobu. Traduje sa, že pápež Ur-ban VIII., prezývaný „včela“, doslova „oho-lil“ Rím od bronzu, ktorý potreboval na odlia-tie tohto výnimočného obrovského monumen-tu. Navyše sa traduje, že práve v tom čase sa

OSUDY JEDNÉHO PÁPEžSKÉHO PORTRÉTUMILAN AUGUSTÍN

zničilo bronzové náčinie ukoristené Riman-mi v roku 70 v Jeruzalemskom chráme, kto-ré bolo dovtedy uložené vo Vestinom chráme a údajne bez ujmy prečkalo dlhé stáročia. Zni-čenie týchto výnimočných a vzácnych židov-ských kultových artefaktov a použitie ich kovu malo aj svoj symbolický význam. Točené stĺpy baldachýnu sú zväčšenou parafrázou na bron-zové stĺpy z Jeruzalemského chrámu známe pod menami Nákim a Boáz. Nájdete ich zobra-zené na strieborných štítoch židovských tór – motív točených stĺpov prevzal barok ako jeden zo skrytých symbolov viery, ale i barokového tvaroslovia. Patria aj k symbolom slobodomu-rárskych lóží. Nebudeme sa zaoberať niekedy až svojským súkromím tohto umelca, žiada sa však pripomenúť, že v roku 1657 sa mu naro-dil syn Domenico (mal viacero detí), ktorý ne-skôr napísal pomerne obsiahly životopis svoj-ho slávneho otca.

Ako známy európsky umelec a pápežský architekt bol pozvaný do Francúzskeho krá-ľovstva, kde v apríli roku 1665 prichádza spo-lu so sochárskymi pomocníkmi ako hosť krá-ľa Ľudovíta XIV. V Paríži vytvoril štyri návr-hy na prestavbu Louvru, ktoré sa však nikdy nerealizovali. Vytesal bustu francúzskeho krá-ľa s doprava pootočenou hlavou, ktorá je dnes vo Versailles, dokonca priamo v bývalej kráľo-vej spálni. Vytvoril aj jazdeckú sochu mladého princa Ľudovíta XV., vidieť ju môžeme v Lo-uvri na tzv. Napoleonovom nádvorí. Za svoje služby dostal z kráľovskej pokladnice hono-rár 20 000 skudov a doživotnú rentu vo výške 2 000 skudov. Mimo francúzskeho kráľovské-ho dvora predsa len vytvoril aj niekoľko men-ších návrhov a diel priamo v Paríži, okrem iné-ho i bustu známeho kardinála Richelieua.

Pre naše úvahy je dôležité, že vytvoril so-chárske portréty viacerých významných osob-ností, najmä však rímskych pápežov, a stal sa tak jedinečným tvorcom sochárskeho prototy-pu barokového portrétu a majstrom spodobe-nia charakteristických rysov so živým výra-zom portrétovaných osôb. Na audiencii u fran-cúzskeho kráľa vytvoril jeho portrét ešte skôr ako ho kráľovská suita pozvala na portrétova-nie. Zo širokej plejády portrétov treba spome-núť portréty notára Montoyu, pápežov Pavla V., Gregora XV. a Urbana VIII. Často aj vo via-cerých verziách a aj s bronzovými replikami. V roku 1646 vytvoril slávnu sochu ležiacej svä-tice s anjelom nazvanú Extáza sv. Terézie z Avi-ly či dielo Čas odhaľuje pravdu. V roku 1668 vytesal sochy anjelov. Jeden anjel s Kristo-vou tŕňovou korunou a druhý anjel s nápisom z Kristovho kríža. V rokoch 1672 – 1678 vytvo-ril ďalší monument v Bazilike sv. Petra – náhro-bok pápeža Alexandra VII. Pri jeho tvorbe pre-vzal osvedčenú koncepciu náhrobku skoršieho pápeža Urbana VIII. Náhrobník má symbolic-ký význam, odzrkadľuje vtedajšiu dobu, ako aj agresívnu formu protireformácie. Socha pá-peža je medzi alegorickými postavami Lásky a Pravdy. Pravda sa rukou na glóbuse usiluje-me palcom rozmliaždiť protestantské Anglic-ko, čo dokazuje, aký význam mali v tom čase pre cirkev a rímsku kúriu jezuiti poverení pro-tireformačným programom a aktivitami v Eu-rópe. Tento náhrobok bol aj jeho posledným veľkým sochársko-architektonickým dielom. Zomrel v roku 1679 ako boháč, za ktorým smú-til celý Rím. Pochovali ho ma mieste, kde začí-nal spolu so svojím otcom – v kostole Santa Ma-ria Maggiore v Ríme.

(od majstra Giana Lorenza Berniniho)

autoportrét majstra Berniniho z obdobia rokov 1630 až 1635

Busta pápeža Pavla V. (Getty Musem Los angeles USa)

Grafický list spodobujúci cisára Leopolda I, nazý-vaného aj Gambatý

Pokračovanie na s. 15 èèè

LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 27 – 28) 26. augusta 2015Strana 15

UMENIE/DEJINY

Objav pápežského portrétu v KošiciachV košickom cirkevnom prostredí 20. sto-

ročia zohral významnú úlohu Jozef Čársky (1886 – 1962), pôvodne rožňavský, neskôr aj ko-šický biskup, ktorý v roku 1951 prisahal ver-nosť Česko-slovenskej republike. V roku 1954 práve on povolal aktívneho kňaza Štefana On-derku (pôvodne pôsobil v Bardejove, vypomá-hal v Košiciach pri biskupskom úrade, ako aj vo farnosti Dómu sv. Alžbety vo funkcii po-mocného ordinára). V roku 1962, po smrti bis-kupa J. Čárskeho, ho menovali za riadneho or-dinára košickej diecézy, túto funkciu vykoná-val až do roku 1990. Štefan Onderko stelesňo-val na svoju dobu moderného kňaza, ktorý sa intenzívne zaujímal o šport, divadlo a kultú-ru v čiastočne provinčných Košiciach. Myslí-me tým päťdesiate roky 20. storočia. V tom ča-se prichádza do Košíc aj maliar a zberateľ ume-leckých diel Ernest Zmeták, absolvent budapeš-tianskej Akadémie krásnych umení. V rokoch 1949 – 1950 realizoval prvú výtvarnú reportáž z pracovného prostredia, a to v banskoštiavnic-kých baniach a v tamojšej hute. Býval v Kamm-merhofe – Komorskom dome, vtedy závodnom riaditeľstve Rudných baní. Dokonca sa zaují-mal o možnosť usadiť sa v meste. Lenže po-mery malomesta, nevrlý vzťah miestnych ma-liarov – komunisticky orientovaného Edmun-da Gwerka, meštiacky založeného Jozefa Kol-lára, v protipóle s utiahnutým Jaroslavom Au-gustom, profesorom na miestnom Učiteľskom ústave – ho od tohto úmyslu odradili. Zmeták za svojho pobytu v Banskej Štiavnici vytvoril kolekciu desiatich drevorytov s motívmi prá-ce baníkov. Zachovalo sa aj pár kresieb baní-kov a jedna kresba majestátu hory Sitno. Vte-dajšia „výtvarná komisia“ túto kolekciu drevo-rytov zamietla s tvrdením, že sú smutné a ne-vyjadrujú radosť z baníckej práce! S odstupom času zamieril Ernest Zmeták do Košíc, kde na-šiel priaznivé kultúrne a spoločenské prostredie. Chodil maľovať na blízky Spiš a Gemer, ale aj do iných lokalít východného Slovenska. Zozna-muje sa tu aj s predstaviteľmi košického cirkev-ného života, dostáva sa do depozitov starých od-ložených umeleckých diel a sakrálií. Kto sa dnes vie vžiť do pomerov a vnímania vtedajších päť-desiatych rokov 20. storočia? Bolo to obdobie kultu J. V. Stalina, ale aj chorobného mccarthiz-mu v USA, rozhárala sa studená vojna. Vo vý-chodnom bloku skolabovali všetky hodnotové systémy, platilo to aj pre umenie antiquity. Pá-lili sa archívy, knižnice išli do šrotu. Cirkev bo-la predstavovaná ako tmárska inštitúcia. Cir-kevné umenie už nemalo prakticky nijakú hod-notu. Kto by mal záujem v tom čase o kamen-nú sochu akéhosi cirkevného hodnostára? A čo by s ňou v čase uzavretých hraníc robil? Čo by na to povedali ostatní, nebodaj by na to človek aj doplatil?! Jeden z košických priateľov požiadal Ernesta Zmetáka, aby mu namaľoval jeho rod-nú gemerskú dedinu. Prišli tam, on mu ukázal najkrajší pohľad na rodisko a povedal: „Všetko presne namaľuj, len nie kostol, lebo vieš, ja som komunista!“ Tak nejako to bolo. Cirkvi zobra-li a znárodnili všetky majetky, prísne vymedzi-li jej pôsobnosť.

Keďže po smrti Ernesta Zmetáka sa „stra-tili alebo boli zámerne zničené či odložené je-ho poznámky“, ako sa to o jeho akvizíciách nazbieraných umeleckých diel tvrdilo a tvrdí na slovenských internetových portáloch, dovo-lím si uviesť niekoľko poznámok opierajúcich sa o moje časté stretnutia, rozhovory s týmto umelcom. Treba poznamenať, že celá košická zmetákovská epopeja by si zaslúžila samostat-né umenovedné spracovanie, či už z hľadiska jeho vtedajšej tvorby, ako aj získania mnohých umeleckých diel, ktoré kúpil v rozličných sta-rožitnostiach či od súkromných zberateľov. Je-ho operačným priestorom bolo celé územie Slo-venska. Vtedajší trh s antiquitami a umelecký-

mi dielami bol prakticky na úpadku. Po meno-vej reforme v roku 1953 nemal prakticky nik-to väčšiu finančnú hotovosť, navyše všetko staré predstavovalo minulé obdobia, počnúc temným stredovekom a končiac kapitalizmom prvej re-publiky. Len málo vzdelaných a zapálených ľu-dí investovalo a zbieralo umenie a starožitnos-ti. Ernest Zmeták získal kúpou z prostredia de-pozitu košickej fary sv. Alžbety „málo“ hodnot-nú sochu, zrejme kópiu portrétu neznámeho bis-kupa (!) poprsie pápeža Pavla V., ktorú vytvoril pápežský sochár Lorenzo Bernini! Sám neveril, že ho postrehlo také šťastie a ak aj dielo nieko-mu ukázal, sám o ňom hovoril ako o kópii. Keď koncipoval vytvorenie galérie v Nových Zám-koch, kde venoval časť svojich zbierok, vonkon-com neuvažoval, že by tento neznámy stratený skvost zaradil do kolekcie, hoci do nej zaradil mnoho iných významných diel talianskej prove-niencie. Ako prichádzal do vysokého veku, za-oberal sa otázkou, čo urobí s osobitne vyčlene-nou kolekciou umeleckých diel, ktoré mal ulo-žené vo svojom dome na Starej vinárskej ceste pod bratislavským Slavínom.

Pravdaže, Ernest Zmeták sa do Košíc často vracal. Zoznámil sa tam aj s Rudolfom Schus-terom, ktorý pôsobil na riaditeľstve Východo-slovenských železiarní. V prostredí hutníckeho kolosu vytvoril viacero kolekcií obrazov doku-mentujúcich rast a premeny tohto podniku. S R. Schusterom bol na spoločnej ceste v Taliansku a na Sicílii. (Sicíliu pravidelne navštevoval a na-maľoval tam celú plejádu obrazov. Nie náho-dou mu talianske ministerstvo kultúry osadilo na ostrove pamätnú tabuľu.) Keď sa R. Schuster stal prezidentom Slovenskej republiky, ponúkol mu vytvoriť honosnú výzdobu pracovne prezi-denta s obrazom Benátok od Canaleta, pri vstu-pe do prezidentského traktu zase na mramorové stĺpy umiestniť rímsku plastiku poprsia cisára Hadriána a poprsie pápeža Pavla V.

Tak sa aj stalo!Mal som doslova niekoľkokrát v „rukách“

bustu Pavla V. Študoval som každý záhyb die-la, každý detail, aj taký, ktorý nebol prístupný očiam bežného vnímateľa. Všetky detaily sú vytvorené s neuveriteľnou bravúrou a násled-nou úpravou do vysokého lesku mramoru, čo jednoznačne dokazovalo, že nejde o dielenskú kópiu, ale s láskou a pietou vytvorené majstrov-ské dielo. Majster Zmeták sa tešil z môjho údi-vu a mädlil si ruky spokojnosťou... „A vieš, že je to predsa Bernini!“ povedal ticho popod nos, prižmúril oči a zamyslel sa, zrejme uvažujúc, čo s týmto skvostom urobí. Keďže časom sa s pre-zidentom R. Schusterom akosi nepohodli, jed-ného dňa mu oznámil, že si deponované diela berie naspäť. Opäť ich uložil do svojho domu, kde zostali až do jeho smrti. Zmetákovi dedi-čia dali takmer celú kolekciu jeho diel a zbier-kových predmetov do predaja prostredníctvom aukčnej siene SOGA v Bratislave. O ostatnom už netreba uvažovať. Poprsie pápeža Pavla V. sa dostalo do prestížneho Getty múzea v v americ-kom Los Angeles.

Na záver si dovolím príznačnú symboliku: v roku 1652 odhalili Berniniho súsošie s názvom Čas odhaľuje pravdu... a táto alegória sa vzťahu-je na „objav a predaj“ umeleckého skvostu, kto-rý mohol a mal zostať u nás doma. Starí a múd-ri vzdelanci hovorievali, že aj knihy či umelecké diela majú svoje osudy. Platí to aj o plastike po-prsia zobrazujúceho pápeža Pavla V.

Milan Augustín (1947), autor literatúry faktu a historik umenia. V rokoch 1987 – 1988 pôsobil ako splnomocnenec ministra kultúry Miroslava Válka pre obnovu Dómu sv. Alžbe-ty v Košiciach. V Literárnom týždenníku v de-väťdesiatych rokoch ako prvý otvoril kau-zu Bojnického oltára od talianskeho autora Andreu di Cione. Po smrti majstra Ernesta Zmetáka uverejnil v Slovenských pohľadoch nekrológ za týmto umelcom s názvom Ó smrť, dobré je rozhodnutie tvoje! Ide o preklad ná-pisu z pohrebných gondol v Benátkach, kto-ré E. Zmeták spolu s námetmi zo Sicílie s ob-ľubou maľoval.

Busta pápeža Gregora XV. z obdobia rokov 1621 až 1623 (Museo Civico Medievale Bologna, bronz)

Busta francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. (zámok Versailles)

Plastika: Čas odhaľuje pravdu, približne okolo ro-ku 1646 až 1652, Galeria Borgheze Rím

èèè Dokončenie zo s. 14

Strana 16LITERÁRNY TÝžDENNÍK (dvojčíslo 27 – 28) 26. augusta 2015

Šéfredaktor: Štefan CifraRedakcia: Vincent Šabík (literárna veda, kritika a esejistika), Pavol Dinka (spolupracovník pre oblasť kul-túry, umenia, sociálno-ekonomickú oblasť a médiá), Ján Tazberík (poézia), Viera Švenková (prozaické žánre)Korešpondenti: Igor Válek (Žilina), Dalimír Stano (Košice), Zlata Matláková (Trnava), Martin Prebudila (Nový Sad, Srbsko), Peter Lipták (Praha)Redakčná rada: predseda: Jaroslav Rezník, členovia: Jana Borguľová, Boris Brendza, Štefan Cifra, Ján Čomaj, Pavol Dinka, Etela Farkašová, Anton Hrnko, Ivan Hudec, Margita Ivaničková, Martin Kellenberger, Vlastimil Kovalčík, Teodor Križka, Matúš Kučera, Sergej Makara,Andrej Maťašík, Roman Michelko, Peter Mišák, Emil Polák, Vladimír Skalský, Dalimír Stano, Vincent Šabík, Bystrík Šikula, Ján Tazberík, Pavol Tomašovič, Igor Válek, Jozef ZavarskýGrafická úprava: Milan Senko, sekretariát: Martina Nemsilajová

LITERÁRNY TÝ�DENNÍK Časopis Spolku slovenských spisovateľov Vydavateľ: Spolok slovenských spisovateľovSídlo vydavateľa a redakcie: Laurinská 2, 815 84 Bratislava; IČO: 30778166Telefón: 02/5443 1550, e-mail: literarny.tyzdennik@gmail.com, internet: www.literarny-tyzdennik.skTlačí VERSUS, a. s., Pribinova 21, Bratislava. Rozširuje MEDIAPRINT – KAPA PRESSEGROSSO, a. s., Vajnorská 137, P. O. BOX 21, 831 04 Bratislava. Objednávky na predplatné prijíma každá pošta a doručovateľ Slovenskej pošty alebo e-mail: predplatne@slposta.sk. Objednávky do zahraničia vybavuje Slovenská pošta, a. s., Stredisko predplatného tlače, Uzbecká 4, P. O. BOX 164, 820 14 Bratislava 214, e-mail: zahranicna.tlac@slposta.sk. Informácie o podmienkach inzercie získate v redakcii.Index 49246, ISSN 0862-5999. Evidenčné číslo MK SR: EV 3136/09Neobjednané rukopisy nevraciame. Príspevky prijímame v elektronickej podobe. Po dohode s redakciou môžete poslať rukopis aj napísaný na písacom stroji. Stanovisko redakcie nie je vždy zhodné s názormi autorov publikovaných príspevkov. Uverejnením príspevku v časopise dáva autor redakcii súhlas aj na jeho prípadné uverejnenie na webovej stránke časopisu či vydavateľa časopisu.LT vychádza s finančným príspevkom Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.

ĽUDO MAJERAforizmy spod čapice

n Sú ľudia, čo si o sebe myslia tak veľa, že sa im toľko v živote

ani len nesnívalo.n Niektoré deti by bolo lepšie skôr zauškovať ako zaočkovať.n To, že všetko sa raz musí skončiť, je trestom za to, že si to dovolilo vôbec začať.n V rehote je sila.n Mnohí až tesne pred smrťou zistia, že to, čo celý život hľadali, mali celý

život doma, takpovediac pod nosom.n Ten, kto klesol až na dno, má jedinečnú

možnosť konečne sa nad sebou hlboko zamyslieť.n Konečne som si prestal uťahovať

opasok... Musel som ho predať.n Keď sa mi chce, idem do práce, keď sa mi nechce, musím ísť do roboty.n Keď sa kýva stôl, na obsahu knihy nezáleží.n Za všetkým vraj hľadaj ženu!... Žeby mali Putin s Obamom na Ukrajine

spoločnú frajerku?!

ZDENKA KALČÍKOVÁMikrometre

n Čakala princa na bielom koni. A dočkala sa somára.n Pravda je len jedna. Ale aká dvojzmyselná!n Egoista je človek, ktorý myslí na seba

ešte aj vtedy, keď mu to nemyslí.n Občas musí uštedriť človek aj sám sebe

lekciu: O sebe.n Nikto zamestnaný z neba nespadol.n Muža robí slovo, ženu slovník.

n Stal sa bezdomovcom. Ukradli mu škatuľu, v ktorej prespával.n Špinavé ruky majú najčastejšie tí, ktorí

sú pri koryte.

MILAN LECHANNechýbajú vám v knižnici?Neprehliadnite!

A. Sládkovič: MarinádaW. Shakespeare: Veselé panie z WindowsuI. Stodola: Jožko Fučík a jeho bariéraB. Polevoj: Príbeh ozajstného pucflekaL. Ťažký: Vinica plná vlakovE. Hemingway: Koho zhodia do hrobuI. Olbracht: Anna pretekárkaE. J. Brontëová: Búrlivé výšivkyL. Ballek: PlagátyM. A. Nexö: Frigidita, dcéra človekaD. Tatarka: Panna jazyčnicaE. M. Remarque: Na záchode nič nového

JÁN KOPINAZ našských postrehov – o nás

n Radšej si zahryzol do jazyka ako do skorumpovaných politikov.n Nerobil si z toho hlavu ťažkú, že ľahko zvábil ženu ľahkú. n Aj keď si nevidel ďalej od nosa, kreslo nahor mu neušlo.n Tí hore majú toho veľa na pleciach, ale v peňaženke ešte viac. n Vylučovacím zápasom na ihrisku chýba

ten pôvab, aký majú na politickej scéne. n Tresky-plesky v parlamente: Jedni tam

držia jazyk za zubami, iní si ho pričasto púšťajú na špacír.

JÁN GREŠÁKPsím jazykom

Psia súdržnosťPes psa pozná.

Psia voľnosťPes s náhubkom.

Psia penziaPsí tridsiatok.

Psie sídliskáPsince.

Psia realitaŽivot pod psa.

Psia výstrahaPozor, zlý človek!

Psí nekrológAni pes po ňom neštekol.

Psí potomokSukin syn.

PETER GOSSÁNYIAforizmy

n Vakcína proti korupcii už vraj existuje, ale nikto si ju nechce dať aplikovať.

n Niektoré ženy nie sú šťastné, kým si nedajú odstrániť tuk, vrásky a manžela.

n Keď vám niekto povie bozaj ma v riť, nejde o harašment.

n Podľa zbohatlíkov nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť iným horšie.

n Načo sú obchádzky? Vari nestačí, že ľudia všade obchádzajú zákony?n Keď ruka ruku umýva, nejde o hygienu.n Niektoré dlhy sú na nezaplatenie.

Zišlo mi na um...n Na obzore je nová politická strana

ŠANCA, ktorú možno prirovnať k futbalovej: Opäť vopred premárnená!

n Predvolebný slogan strany SIEŤ: Malé ryby v nej hynú a veľké

sa vedia vymotať!n Stranu SKOK (do neznáma) možno

charakterizovať ako salto mortale.n Strana TIP? Tipujem, že jej existencia

sa rýchlo skončí.n Strana KDH – dúfajme, že konečne

skončí sebe priliehavo: Padne na kolená!n Politická strana SDKÚ je ako yeti.

Rozpráva sa o nej, a nevidieť ju.n Stranu OĽANO možno charakterizovať

slovnou hračkou: opice + lano = ÁNO.n Ostatné strany si nedovolím karikovať,

lebo sa držím hesla: Nie je bezpečné dotýkať sa ani na zem preferenčne spadnutých drôtov.

Váš Nalim Ykcepuk

je, že súčasný Almanach (ktorý vychádza na-ďalej zásluhou profesora Jozefa Vladára) nevi-díte ani v serióznejších a väčších kníhkupec-tvách, hoci jeho dosah a význam je nesporne a minimálne celoslovenský...

V najstaršom kráľovskom meste Trna-ve však zašli ešte podstatne ďalej. K dátumu 21. 3. 1665, teda tohtoročnému 350. výročiu, priradili skutočný kultúrnohistorický objav: Ostrihomský kanonik Juraj Haško oznámil listom rektorovi Trnavskej univerzity, že ostrihomský arcibiskup ZAMIETOL jeho návrh zriadiť v Trnave aj katedru slovenči-ny. Zmienku o tomto akte som doposiaľ nena-šiel nikde, ani na internete, ani v dejinách Tr-navy či Trnavskej univerzity, priznám sa však, nepoznám ich až tak dôverne. Nenašiel som ju ani v staršom Svedectve dejín o slovenčine ja-zykovedca Rudolfa Krajčoviča, ani v textoch najlepšieho znalca Trnavy a okolia profesora Jozefa Šimončiča. Predpokladám, že redak-cia ho mohla prevziať z niektorého archívne-ho bádania práve pred rokom zomrelého his-torika Hadriána Radvániho. Čo je však pod-statné, spomenutý fakt, inštitucionálny zá-pas o presadenie slovenčiny posúva oveľa hlbšie do dejín, nielen pred štúrovcov a ber-nolákovcov, a odpovedá aj na otázku, ako je možné, že toľko znamenitých slovenských

NEZNÁME SVEDECTVO O SLOVENČINE

Na napísanie tohto textu ma podnie-til prekvapujúci marcový objav. Našiel som ho v rubrike Ľudia a udalosti v Novinkách z radnice – Život a kultúra Trnavy. Mesač-ník, ku ktorému sa pravidelne dostávam, po-važujem za regionálne najporozuhodnejší kultúrno-informatívny časopis z tých, kto-ré momentálne v SR vychádzajú a čo po-znám, popri vlastivednom časopise Záhorie, vyhlásenom v roku 2011 za regionálne naj-lepší v celoštátnej súťaži Slovenská kronika, či tom, ktorý ma o podstatnom dennoden-nom kultúrnom dianí informuje v hlavnom meste: In.ba, informačný magazín Bratisla-vy (našťastie na prvých 30 stranách aj s vec-nou publicistikou). Nevylučujem a dúfam, že podobné skutočne kultúrne médiá existujú aj v ďalších mestách. Spred viacerých rokov sa mi vybavuje napríklad časopis o Nitre. Tu vytrvali aj v skutočne skvelej intelektu-álne náročnej ročenke obnovenej na zlome 3. tisícročia profesorom Andrejom Červe-ňákom, pomenovanej po rovnomennom al-manachu Nitra, kde prvý raz ucelene knižne roku 1844 obhájil zrod modernej štúrovskej slovenčiny Jozef Miloslav Hurban. Smutné

profesorov a vzdelancov na starej Trnavskej univerzite nepublikovalo popri latinčine, nemčine, maďarčine oveľa viac odborných kníh aj v dobovej slovenčine... Myslím, že je to náležitá otázka aj v Roku Ľudovíta Štúra. Nepriamo som ju položil i viacerým jazyko-vedcom a historikom slovenskej kultúry a dú-fam, že sa čoskoro dočkáme náležitej odpove-de. A podstatne ďalej posunieme naše znovu-vynáranie sa z hlbšej minulosti aj v prípade zá-pasov o presadenie (spisovnej a modernej) slo-venčiny, nerátajúc, pravdaže, rastislavovskú a cyrilo-metodskú etapu s nesmrteľným Progla-som – Predspevom, ktorý do súčasnej sloven-činy tlmočili už viacerí prekladatelia, počnúc Viliamom Turčánym. Iste prekvapuje, že ten-to aj keď nenaplnený, no veľmi významný zá-mer zriadiť prvú katedru slovenčiny nezazna-menávajú vedecké, univerzitné či mediálne in-štitúcie ani neúplné encyklopédie.

A to platí najmä u médií, a tu reagujem opätovne predovšetkým na verejnoprávne médiá, u ktorých je to priamo zákonom sta-novenou úlohou. Avšak aj v prípadoch ove-ľa známejších jubileí osobností a udalos-tí, ale i významných súčasníkov, ktorí spo-luvytvárajú našu kultúrnu a národnú iden-titu, okrem malých výnimiek, ich tieto mé-diá neuveriteľne ignorujú a neodpustiteľ-ne obchádzajú, aj keď neraz k nim majú as-poň staršie archívne programy, ktoré by mali oprašovať a aktualizovať či aspoň nenáklad-ne posadiť k uvedeným témam do diskus-ných kresiel najlepších našich znalcov. Pri-

tom majú k dispozícii už aj vynikajúce infor-mačné pomôcky, ktoré som nevtieravo, ale bezvýsledne podsúval napríklad redaktorom a manažmentu RTVS. Z ich podnetov by mali tiež zapĺňať neraz bezhlavo koncipova-ný a kultúrno-historicky vyprázdnený den-nodenný program: nielen matičný Národ-ný kalendár 2015 či výborný Mrvov a Len-geylovej Historický kalendár – Slovensko, ale upozorniť chcem aj na mimoriadne vý-znamnú a veľmi rozsiahlu encyklopedicky a popularizujúco koncipovanú sedemzväz-kovú Slovenskú vlastivedu. Zostavil ju Dra-hoš Machala, čo je jeho vrcholný publicistic-ký a autorský výkon, so širokým okruhom spolupracovníkov, podobne ako kedysi Ma-tej Bel, veď podrobne zaznamenáva udalos-ti, osobnosti a pamätníky v každej našej ob-ci i meste v tisíckach hesiel z každej súčasnej župy, naposledy, 2014, Trenčianskej! V kraj-nej núdzi má každý redaktor, pedagóg, rodič aj vedec ako inšpiráciu a pomôcku aspoň in-ternetový kalendár z Národného osvetové-ho centra: www.nocka.sk/kalendaria/2015. Taktiež v ňom nie je všetko, no cez jubilu-júce osobnosti súčasnosti a minulosti usilu-je sa obsiahnuť stále aktuálnu ideu, ktorú už dávno vyslovil napríklad Vavrinec Čaplovič: „Vo dne i v noci uvažuj o pamiatkach otcov. Spytuj počiatky národa svojho. Pozoruj deje a pomníky zápiskov, lebo ohavnou vecou je chodiť po svojej vlasti ako cudzinec.“

VILIAM JABLONICKÝ, Bratislava

FÓRUM KULTúRNEJ VEREJNOSTI

ONDREJ KALAMÁRAforizmus (dvoj)týždňa

Mal také hlboké myšlienky, že sa nikdy nevynorili.

Kresba: Marcel Krištofovič