1

KRESŤANSKÁ PEDAGOGIKA (študijné texty k predmetu)

PaedDr. Ján Dravecký, PhD.

I. Kresťanská pedagogika, jej postavenie v systéme pedagogických vied. Pomocné vedy kresťanskej pedagogiky: vedy základné, vedy normatívne.

Pedagogika sa ako vedecká disciplína vyprofilovala koncom 19. storočia

(zakladateľ J. F. Herbart 1776 – 1841). Jej predmetom je výchova človeka.

O výchove však môžeme hovoriť od vtedy, odkedy je človek schopný aspoň

čiastočne reflektovať sám seba. Dieťa prichádza na svet ako bytosť

bezmocná, ktorá je celkom odkázaná na pomoc druhých. Vo všetkých

spoločenstvách sa preto venovala pozornosť starostlivosti o dieťa, a to nie len

starostlivosti o jeho telesné potreby, ale aj o potreby duševné. Čím kultúrnejší

bol národ, tým bola aj jeho starostlivosť o duševnú oblasť dieťaťa väčšia.

V priebehu vývoja ľudskej spoločnosti sa menili formy a obsah výchovy,

spolu s celkovou ľudskou kultúrou a náboženstvom sa vyvíjali ciele

výchovy. V tomto ponímaní má každá pedagogika svoj svetonázor, svoju

etiku, svoje osobitné mravné hodnotenie ľudských činov a podľa toho i svoj

osobitný výchovný cieľ. Každý, kto vychováva, musí predovšetkým vedieť,

k čomu chce alebo má vychovávať. Až potom má zmysel hľadať metódy,

pomocou ktorých by sa mohli ciele dosiahnuť.

Z dejín pedagogiky vieme, že v starých Aténach bola výchovným cieľom

takzvaná „kalokagatia“ – súhra vonkajšej krásy a vnútornej dobroty.

Z nedávnej minulosti u nás poznáme, čo bolo cieľom komunistickej výchovy:

vychovať človeka ako príslušníka beztriednej komunistickej spoločnosti.

Podľa cieľa výchovy a od neho sa odvíjajúcich úloh, foriem a metód

výchovy dostáva výchova, a v širšom zmysle slova pedagogika prívlastok,

označenie. Tak môžeme hovoriť napríklad o školskej pedagogike, sociálnej

pedagogike, vojenskej pedagogike. Z dejín pedagogiky poznáme buržoáznu

2

pedagogiku, pedagogiku nacionálneho socializmu, socialistickú

a komunistickú pedagogiku a v neposlednom rade aj kresťanskú pedagogiku.

Kresťanská pedagogika čerpá bezprostredné informácie pre určenie cieľa

a úloh výchovy z Evanjelia. Ježiš Kristus, sa po svojom zmŕtvychvstaní, pred

vystúpením do neba, zjavil apoštolom a povedal im: „Choďte do celého sveta

a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený;

ale kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16, 15 – 16). V Matúšovom evanjeliu

čítame, ako Ježiš vysiela apoštolov do sveta: „Choďte teda, učte všetky národy

a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo

som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt

28, 19 – 20). Kresťan je nasledovník Ježiša Krista. Je ten, kto sa má podobať

Ježišovi Kristovi. Úkon, ktorý robí človeka kresťanom, je viera v Ježiša

Krista1. Úlohou kresťanskej pedagogiky je vychovať kresťana. Cieľom

náboženskej výchovy je výchova dôsledne veriaceho človeka, pričom sa

nevie presne o aké náboženstvo ide. Je potrebné si uvedomiť, že kresťanská

výchova je náboženskou výchovou, ale nie každá náboženská výchova je

kresťanská.

Kto chce vychovávať, musí predovšetkým vedieť, koho má vychovávať

(= objekt výchovy) a ku čomu ho má vychovávať (= cieľ výchovy). Vedy, ktoré

osvetľujú objekt a cieľ výchovy, sú pomocné vedy pedagogiky, z nich sú

niektoré základné a iné normatívne2. Základné vedy pedagogiky sa

zaoberajú objektom výchovy a normatívne vedy pedagogiky sa zaoberajú

cieľom výchovy.

a/ základné vedy ako pomocné vedy kresťanskej pedagogiky

Uspokojivú odpoveď na otázku o poslednej príčine všetkého bytia, teda

i o bytí človeka, dáva zjavené náboženstvo. Kresťanský pedagóg má dobre

poznať kresťanské náboženstvo.

1 Křesťanská výchova v rodině. Matice cyrilometodějská s. r. o. 2000. s. 7. 2 TOMÁŠEK, F.: Pedagogika. Nakladatelství NIBOWAKA. 1992. s. 20.

3

Vychovávateľ pôsobí predovšetkým na dušu človeka. Kto však chce

pôsobiť účinne na duševný život iného človeka, má poznať zákony tohto

života, ktorými sa zaoberá psychológia. Psychológia sa nazýva okom

výchovy3.

Pri výchove sa treba usilovať nie len o výchovu zdatného jedinca, ale

zároveň aj o užitočného člena ľudskej spoločnosti. Každá výchova – aj

kresťanská – má za úlohu pripravovať človeka pre život v spoločenstve

občianskom, pretože človek nemôže žiť mimo spoločnosti. Kresťanskou

výchovou má byť vedený človek – kresťan – k životu v spoločenstve Cirkvi,

ktorá je Kristovým Telom. „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom

mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18, 20). Pre pedagogiku a pedagóga je

dôležitá sociológia.

Kto chce dobre vychovávať, musí poznať tiež zákony telesného vývoja

svojich zverencov. Odtiaľ vyplýva význam biológie pre pedagogiku.

Z biológie je pre pedagogiku obzvlášť potrebná somatológia (= stavba tela)

a fyziológia (= funkcia a činnosť životne dôležitých orgánov).

b/ normatívne vedy ako pomocné vedy kresťanskej pedagogiky

Konkrétnym praktickým cieľom kresťanskej výchovy je človek

s nábožensko-mravným charakterom, ktorý plní svoje povinnosti voči Bohu,

voči sebe a k ostatným ľuďom. Pre kresťana je Boh a jeho zákony najvyšším,

neomylným pravidlom mravného konania. Mravný zákon má svoj pôvod

v Bohu, Stvoriteľovi. Človek potrebuje pre svoj mravný život normu úplne

jednoznačnú, zaväzujúcu, absolútnu – tou je jedine Boh a jeho zákon4. Len za

tohto predpokladu sa môže stať človek mravným charakterom. Z uvedeného

aspektu je kresťanská morálka (morálna teológia) dôležitou pomocnou vedou

pre kresťanskú pedagogiku. Kresťanský pedagóg má viesť svojich

chovancov k mravnému, čnostnému životu. Má ho učiť poznávať čo je

hriech, ktoré skutky sú vo svetle nadprirodzeného Božieho zjavenia mravne

3 Tamže, s. 21 4 Tamže, s. 25

4

dobré, a ktoré mravne zlé. Ak to má učiť žiaka, sám to má poznať a

dodržiavať.

Výchova človeka má tiež zabezpečiť, aby sa človek vyvíjal ako zdravý,

silný a otužilý jedinec. Preto má vychovávateľ poznať tiež zdravovedu,

hygienu.

Úlohou výchovy je harmonický rozvoj všetkých duševných schopností,

ktoré majú tri zložky: rozumovú, vôľovú a citovú. Každú zložku (aj keď

tvoria jednotu) rozvíjame podľa určitých noriem. V oblasti rozvoja

rozumovej výchovy a teoretického myslenia takéto normy podáva logika (=

metodika myslenia, správne myslenie a uvažovanie) a estetika (= veda o podstate

zákonoch krásy). Normy pre citovú a vôľovú zložku výchovy kresťana

poskytuje kresťanská etika (= náuka o mravnosti, mravoveda).

Výchova je nesmierne dôležitá pre každého jednotlivca, pre Cirkev i pre

štát aj vtedy, keď máme na zreteli len pozemské ciele výchovy. O čo väčší

význam má kresťanská výchova, ktorá smeruje nie len k pozemskému, ale

tiež k večnému dobru človeka, k spáse jeho duše. Niekedy sa o kresťanskej

výchove hovorí tiež ako o formácii dokonalého, nového človeka5. Kresťanský

vychovávateľ sa má snažiť o to, aby pokrstení, keď sa postupne zasväcujú do

tajomstva spásy, si boli čím ďalej, tým viac vedomí daru viery, ktorého sa im dostalo,

aby sa naučili klaňať Bohu Otcu v Duchu a pravde6.

Mladí ľudia majú ideály. Určité osoby majú na nich vplyv, snažia sa ich

napodobňovať, nasledovať. Sú pre nich vzormi. Bývajú to rôzni hrdinovia,

športovci, speváci, ... – aj keď ich ľudská úroveň niekedy býva pochybná.

Jediným dokonalým ideálom, ktorý netreba retušovať, je Ježiš Kristus. Je to

ideál ťažko dosiahnuteľný. Preto v kresťanskej pedagogike využívame ako

vzory a ideály životy a skutky svätých. Osobitné miesto tu má Panna Mária,

Matka Ježiša Krista. Každý kresťanský pedagóg sa má snažiť žiť tak, aby

5 Gravissimum educationis – 2. In: Dokumenty druhého vatikánskeho koncilu II. Spolok svätého Vojtecha. Trnava 1993. (ďalej len GE) 6 „Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov.“ (Jn 4, 23)

5

o sebe mohol povedať to, čo sv. Pavol: „Napodobňujte ma, ako ja napodobňujem

Krista.“ (1 Kor 11,1)

II. Právo na výchovu, cieľ výchovy. Kresťanská a ľudská výchova.

Právo na výchovu pramení z dôstojnosti ľudskej osoby. Pretože každý

človek je osoba, všetci ľudia akéhokoľvek pôvodu, stavu a veku majú

neodcudziteľné právo na výchovu7, ako si to vyžaduje ich ľudská

dôstojnosť8. V tomto zmysle majú právo na výchovu všetci ľudia – deti

i dospelí, muži i ženy, zdraví i s telesným či duševným postihnutím. Mrzáci

i choromyseľní sú tiež ľudia. Čo to znamená, že človek je osobou?

Na túto otázku nám dáva odpoveď antropológia. Na jednej strane

vnímame človeka ako živého tvora, ktorý má svoj biologický ráz. Na druhej

strane je jeho vnútorný svet presahujúci materiálno. Svojim vonkajším

zjavom zapadá človek do materiálneho sveta a je jeho súčasťou. Svojim

vnútrom však presahuje materiálny svet a transcenduje do sveta ducha.

Znakom tejto transcendentálnosti človeka je v prvom rade jeho rozumovosť.

Človek tak stojí akoby na rozhraní dvoch svetov: sveta hmoty a sveta ducha.

Dvojaký pohľad na človeka, z vonku a z vnútra, sú akoby dve cesty

k poznaniu človeka ako jedného bytia. V prvom rade sa človek predstavuje

ako zmyslová bytosť, ako časť prírody, ktorá podlieha zmenám a vývoju.

Druhý pohľad je pohľad do vnútra človeka, predstavuje človeka ako subjekt,

ktorý nie je časťou prírody. Obidve reflexie o bytí človeka – zvnútra

(ontologická) a zvonku (transcendentálna) – predstavujú človeka ako jedného

obyvateľa dvoch svetov. Protikladnosť dvoch svetov a napätie medzi nimi

tvorí problém človeka. Bytie človeka spočíva v jednote týchto dvoch pólov

7 Porov. Deklarácia práv človeka potvrdená dňa 10. decembra 1948 na valnom zhromaždení OSN; Deklarácia práv dieťaťa z 20. novembra 1959; Protokol ku konvencii ochrany práv človeka a základných slobôd, Paríž 20. marca 1952. 8 GE, čl. 1.

6

a obidva z človeka utvárajú osobu. Nie je človek bez tela, ako ani nemôže

byť človek bez ducha9.

Zdôrazňuje sa, že právo na výchovu je neodcudziteľné (podobne ako

právo na život). To znamená, že človeka nemožno tohto práva zbaviť. Aby si

mohol každý toto právo na výchovu a vzdelanie uplatniť, sú vlády

jednotlivých štátov povinné vytvoriť primerané podmienky. Cirkev v

koncilovom dokumente „Gravissimum educationis“ žiada, „aby mládež

nebola nikdy pozbavená tohto posvätného práva“10.

Výchova má zodpovedať cieľu ľudského života a má sa pri nej

rešpektovať rozdielnosť pováh, pohlavia i jednotlivých národných kultúr

a tradícií.

Správna výchova sa má usilovať o komplexný rozvoj ľudskej osobnosti,

má brať zreteľ tak na konečný cieľ človeka, ako aj na dobro spoločnosti,

ktorej je členom a na živote ktorej bude mať účasť, keď sa stane dospelým11.

O stvorení človeka sa vo Svätom Písme hovorí inak, než o stvorení

rastlín, či zvierat. V prvej knihe Mojžišovej o tom čítame: „Nato Boh povedal:

"Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i

nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa

plazia po zemi!" A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža

a ženu ich stvoril.“ (Gn 1, 26 – 27). Človek bol stvorený ako „Boží obraz“ a má

zvláštne postavenie v stvorenstve.

Krátko sa zastavíme pri otázke konečného cieľa človeka. Totiž

z konečného cieľa človeka vyplýva zmysel života človeka. Vyvstáva otázka,

na ktorú si raz musí dať odpoveď každý človek: Odkiaľ je človek? Načo je na

tomto svete? Čo je cieľom a zmyslom ľudskej bytosti?

V ľudskom správaní často pozorujeme konzumné spôsoby. Vo svete

čoraz vplyvnejších médií dosahujú úspech časopisy, filmy, televízne

programy hlásajúce kult materiálnych hodnôt, propagujúce ľahký život, bez

9 JANÁČ, P.: Cesta k človekovi. Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka. Spišská Kapitula 1995. s. 11 – 13. 10 GE. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu II. Spolok sv. Vojtecha. Trnava 1993.s. 286. 11 Tamže, s. 285

7

akýchkoľvek záväzkov a zodpovednosti. Predovšetkým ide o dom, auto,

peniaze, o pokojný život, príjemnosti rôzneho druhu, zdravie, predstih,

kariéru... To sú veci, v ktorých niektorí ľudia vidia zmysel života. Iní túžia po

kariére, po úspechu a obdive...

Katechizmus Katolíckej Cirkvi pripomína, že človek je stvorený pre Boha,

že je bytosťou podľa prirodzenosti náboženskou. „...človek bol stvorený Bohom

a pre Boha... a jedine v Bohu nájde človek pravdu a šťastie, ktoré neprestajne

hľadá.“12 Sú ľudia, ktorí spojenie s Bohom z rôznych príčin odmietli, resp.

odmietajú (z náboženskej nevedomosti, z ľahostajnosti, zo starosti o svetské

veci a bohatstvo, zo zlého príkladu veriacich, z protináboženských

myšlienkových prúdov, z pýchy). Teológia to odôvodňuje následkom

dedičného hriechu, ktorým sme zaťažení všetci. Títo ľudia odmietajú

kresťanskú (náboženskú) výchovu. Sú ochotní akceptovať a prijať akúsi

„neutrálnu“ ľudskú (humanistickú) výchovu13. Výchovu, pri ktorej sa

nepočíta s Bohom. Často sa označujú ako humanisti a ich svetonázor

vychádza z predpokladu, že ľudské bytosti majú právo a zodpovednosť

utvárať si svoj vlastný život a dávať mu zmysel. Takýto svetonázor nie je

„teický“ a nepripúšťa nadprirodzené názory o realite.14

Kresťanská výchova to nie je len zvestovanie kresťanských právd, ani

sprostredkovanie špecificky kresťanských životných postojov, alebo nácvik

správania sa v cirkevnom živote. Všetko toto obsahuje, ale jej dôležitým

cieľom je výchova k viere v Trojjediného Boha.

Kresťanská výchova zahŕňa v sebe i ľudskú výchovu. Nie je možné

vychovávať kresťana a nevychovávať pri tom človeka. Kresťanská a ľudská

výchova sa v určitom zmysle vzájomne prelínajú. To ale neznamená, že

môžeme stotožniť človeka s kresťanom, lebo nie každý človek je kresťan. Ak

by sme tak zrobili, znamenalo by to prestať rozlišovať prirodzenosť a milosť

12 Katechizmus Katolíckej Cirkvi, 27. Spolok sv. Vojtecha. Trnava 1999. 13 BEŇO, M.: Učiteľom – humanistom. Vydala spoločnosť Prometheus vo vydavateľstve Eko-konzult. Bratislava 2003. s.13. 14 V zákone č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl v znení neskorších zmien a doplnkov sa uvádza, že základné a stredné školy „zabezpečujú rozumovú výchovu v zmysle vedeckého poznania v súlade so zásadami vlastenectva, humanity a demokracie...“

8

v užšom zmysle slova. Matematickou rečou povedané: človek nerovná sa

kresťan. Len ľudskou výchovou nevychováme kresťana. Kresťanskou

výchovou však zároveň vychovávame aj človeka. Preto platí: kresťan rovná

sa človek.

Keby sme dali ľuďom na ulici v ankete otázku: „Mohli by ste mi, prosím,

povedať, čo si predstavujete pod náboženskou výchovou?“ Aké rozdielne

odpovede by sme asi počuli?

- to je to, čo robí farár na náboženstve

- to znamená posielať deti do kostola

- učiť deti, ako sa majú stať dobrými ľuďmi

- pripraviť na prvé sväté prijímanie a na birmovku

- dajte mi s tým pokoj, mňa to nezaujíma

- zasahovanie Cirkvi do života človeka, dnes má každý právo žiť podľa

svojho presvedčenia

Nakoľko kresťanskému pedagógovi má ísť o náboženskú výchovu detí,

má mať jasnú odpoveď na vyššie položenú otázku – čo rozumie pod

náboženskou výchovou. Reinhold Ortner dáva takúto odpoveď: „Náboženská

výchova znamená nápomocnou a starostlivou láskou otvoriť zverenému človeku

srdce pre Boha, sprevádzať ho citlivým vedením pri hľadaní jeho osobnej cesty

života, nechať ho zažiť prostredníctvom nášho príkladu vzťah a istotu vo viere

a potom ho včas postupne uvoľniť pre osobné rozhodnutia a zodpovednosť“15.

Katolícka Cirkev rečou koncilového dokumentu Gravissimum

educationis deklaruje, že všetci kresťania majú právo na kresťanskú

výchovu16. Pripomína, že kresťanská výchova sa neusiluje len o takú zrelosť

ľudskej osobnosti, ktorá sa dosiahne rozvojom jej fyzických, mravných

a intelektuálnych schopností, ale sa snaží najmä o to, aby pokrstení, pri

postupnom zasväcovaní do tajomstva spásy, si boli čím ďalej tým viac

15 ORTNER, R.: Výchova k viere. Vydavateľstvo Dobrá kniha. Trnava 2001. s. 10. 16 GE. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu II. Spolok sv. Vojtecha. Trnava 1993.s. 286.

9

vedomí daru viery - „aby sa naučili klaňať Bohu Otcu v Duchu a pravde“ a tak

stvárňovali svet v kresťanskom zmysle a boli na osoh celej spoločnosti.

V súčasnosti sa možno v súvislosti s náboženskou výchovou stretávať aj

s názormi, že sa nemá vnucovať, že sa má rešpektovať sloboda detí a že sa

má ponechať na mladého človeka až dospeje, aby sa rozhodol aké

náboženstvo si vyberie, resp. či si vôbec nejaké vyberie17. V takejto logike

uvažovania by nemali rodičia učiť dieťa materinský jazyk (lebo mu ho

vnucujú!), ale by mali počkať až dospeje a sám si vyberie, aký jazyk sa bude

učiť. Takéto uvažovanie vedie až k absurdite a navádza úvahu: Nedopustili

sa rodičia na dieťati násilia, keď sa ho nepýtali, či chce prísť na svet? Pápež

Ján Pavol II. vo svojej apoštolskej exhortácii o katechéze hovorí

o náboženskej výchove tých najmenších, ktorí ešte nechodia do školy.

Hovorí, že na ňu majú právo.18 Pokiaľ ide o možnosť rozhodovať sa celkom

sám, je dôležité počínať si múdro a zodpovedne, a to záleží na veku. Alebo

ešte viac na tom, nakoľko už človek používa rozum. Za deti, zvlášť tie

najmenšie, majú ešte plnú zodpovednosť rodičia, prípadne ich zákonní

zástupcovia. Rodičia majú byť prví a hlavní vychovávatelia svojich detí. (GE

3). Preto majú rodičia právo rozhodovať o náboženskej výchove svojich detí

„podľa svojho vlastného náboženského presvedčenia“. Dospelému človekovi sa má

ponechať sloboda, aby konal podľa svojho svedomia, pri rešpektovaní

spravodlivého verejného poriadku.

Právo na náboženskú – teda aj kresťanskú výchovu vyviera z dôstojnosti

ľudskej osoby. Ježiš Kristus nenútil nikoho násilím, aby uveril.19 Ani

apoštoli. To však neznamená, že uskutočňovali svoje poslanie ľahostajne

17 „Učiteľovi – humanistovi je známe aj to, že väčšina žiakov žije v náboženskom rodinnom prostredí, kde sú prakticky od narodenia indoktrinovaní, kde im vnucujú náboženské učenie a morálku i tomu zodpovedajúce správanie, názory a hodnoty...“ BEŇO, M.: Učiteľom - humanistom. Vydala spoločnosť Prometheus vo Vydavateľstve Eko-konzult. Bratislava 2003. s. 36. 18 Porovnaj: Apoštolská exhortácia Catechesi tradendae čl. 36. Zdroj: www.kbs.sk - oficiálna stránka Katolíckej Cirkvi na Slovensku. 19 Napríklad: "Prečo sa ma pýtaš na dobré? Len jeden je dobrý. Ale ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!" (Mt 19,17). Ježiš mu vravel: "Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!" (Mt 19,21)

10

a bez nadšenia. Ich horlivosť ich mnohých priviedla až k mučeníctvu. Aj

v tom sú krásnym príkladom pre kresťanských pedagógov.

Rozum môže poznať prirodzený mravný zákon. Každý teda môže dôjsť

k poznaniu základných mravných a etických princípov. Bohužiaľ, človek,

pretože je naklonený k zlému, dokáže aj sústavne umlčovať hlas svedomia.

Je schopný so svedomím manipulovať. Nedokáže ho však celkom umlčať.

Človek má sklon, aby sa aspoň niekedy hlbšie zamyslel nad prírodou, nad

zmyslom ľudského života. Ak je dôsledný, spozná nie len to, že Boh existuje

a niektoré z jeho vlastností, ale i to, že všetky veci pochádzajú od neho

a k nemu smerujú. Z hľadiska pedagogického to znamená, že i tí, ktorým sa

nedostalo svetla zjavenia a nepoznajú Písmo sväté, sa majú zoznámiť aspoň

so základnými mravnými princípmi a hlavnými náboženskými pravdami.

Ježišov výrok „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je

Zákon i Proroci“ (Mt 7,12) je základom, zlatým pravidlom etickej výchovy,

ktorá sa ako povinne voliteľný predmet vyučuje na našich školách.

III. Cieľ kresťanskej výchovy. Úlohy kresťanskej výchovy.

Ako sme v predchádzajúcej časti uviedli, v pohľadoch na výchovu

a vzdelávanie sa vždy odrážali a odrážajú filozofické a svetonázorové

hľadiská tých, ktorí vychovávajú. Pretože výchova je spojená so

starostlivosťou o uchovanie a ďalší rozvoj vlastnej spoločnosti a jej kultúry

v najširšom zmysle slova, s osvojením vyznávaných hodnôt a zachovaním

tradícií. Pri výchove sa vždy sledujú výchovné ciele. Výchovné ciele musíme

mať skôr, než začneme vychovávať. Kto vychováva, musí vedieť k čomu

chce, alebo má vychovávať.20 Až potom má zmysel hľadať metódy pomocou

ktorých by sa ciele mohli dosiahnuť.

Pod pojmom cieľ rozumieme výsledok nejakého konania, o ktorý sa

usilujeme. Výchovný cieľ je to, čo chceme dosiahnuť výchovou. Keďže

20 BREZINKA, W.: Filozofické základy výchovy. ZVON české katolícke nakladatelství. Praha 1996. S. 13.

11

výchovou pôsobíme na človeka, vždy ide o nejakú vlastnosť, alebo súhrn

viacerých vlastností osobnosti, ktorá je objektom výchovy. Z hľadiska

psychológie je výchovný cieľ konkrétna predstava o určitej psychickej

dispozícii vychovávaného, k dosiahnutiu ktorej má prispieť výchova. Pričom

pod psychickou dispozíciou máme na mysli predpokladanú ochotu

k určitému spôsobu prežívania a správania. Tieto dispozície si

predstavujeme ako relatívne stále vlastnosti, podľa ktorých človek vo svojom

živote koná, vyjadruje svoje postoje a názory. Patria k nim schopnosti,

zručnosti, postoje, zmýšľanie, presvedčenie, čnosti, záujmy, umenie,

vedomosti a pod.

Zmysel každej výchovy spočíva v tom, aby vychovávanému pomohla

získať osobnostné vlastnosti, ktoré ho uschopňujú k samostatnému

a sociálne zodpovednému životu. Ktoré vlastnosti to sú, závisí to čiastočne

od samotného jedinca, čiastočne od kultúry v ktorej žije. Všetky takéto

požadované vlastnosti sa môžu stať cieľom výchovy. Čím je kultúra

vyspelejšia a bohatšia, tým sú aj požiadavky mnohostrannejšie a ciele

výchovy početnejšie.21

Výchovné ciele sledujú dosiahnutie určitého ideálu, ktorý sa stavia pred

všetkých ľudí, ktorí sa nachádzajú v podobnej situácii a stoja pred

podobnými úlohami. Ide o ideálne predstavy osobnosti, ktorá je schopná

dobre plniť tieto úlohy. Pričom treba mať na zreteli, že tento ideál nebol

vymyslený len pre potreby výchovy mládeže, ale je súčasťou noriem kultúry

spoločenstva a platí pre všetkých príslušníkov spoločenstva. Preto môžeme

povedať, že obsahovo nie sú výchovné ciele nič iné, než ideály osobnosti, t. j.

predstavy o tom, aká má osobnosť byť. Výchovnými cieľmi sa tieto ideály

stávajú len tým, že platia pre všetkých, i pre mladých členov skupiny a od

vychovávateľov sa požaduje, aby svojich zverencov vychovávali tak, aby sa

týmto ideálom čo najviac podobali.

21 Tamže, s. 15.

12

Výchovný cieľ pomôže vychovávateľovi len vtedy, ak čo najpresnejšie

charakterizuje požadované vlastnosti, o výchovu ktorých sa má usilovať.

Z uvedeného vyplývajú tieto požiadavky na výchovné ciele:

• formulácia výchovných cieľov musí byť jazykovo zrozumiteľná

• z formulácie výchovného cieľa má jasne vyplývať, aké správanie je

v súlade s cieľmi a aké je v rozpore s cieľmi (je nezlúčiteľné

a neprijateľné)

• pretože výchovné ciele sú normy, nemôže byť ich pravdivosť či

nepravdivosť dokazovaná porovnávaním s faktami a argumentmi;

predpisujú totiž čo sa prikazuje, čo sa chce (akými majú byť, či akými

sa majú stať vychovávaní)

Po tomto krátkom úvode o cieľoch výchovy všeobecne môžeme pristúpiť

k špecifikácii cieľov kresťanskej výchovy. Tá – ako sa uvádza v koncilovom

prehlásení „Gravissimum educationis“ – nesleduje len prirodzenú zrelosť

ľudskej osoby, ale rast nového človeka – Božieho dieťaťa – až do jeho plnosti

v Kristovi.

Sv. Pavol vyzýval Efezanov „obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený

podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti“ (Ef 4, 24). Prototypom, vzorom

tohto nového človeka je Kristus. On jediný je skutočne Spravodlivý a Svätý.

Kristus je ten najdokonalejší vzor, ktorý má kresťan napodobňovať.22

V tomto zmysle je Kristus cieľom kresťanskej výchovy. Možno by sa

niekomu zdalo, že to vôbec nie je možné, veď Kristus je Boh. Je to akoby sme

sa zahľadeli do slnka, a ono predsa oslňuje. Pri nasledovaní Krista nejde ani

tak o napodobňovanie jeho vonkajšieho správania. To by bolo niekedy

nemožné – veď Kristus žil v úplne inej dobe a v inom prostredí. Ide

o osvojenie si jeho zmýšľania, jeho postoja k Bohu, k blížnym, k sebe....

A v tom Ježiš Kristus môže byť vzorom pre všetkých a vždy! Len vonkajšie

napodobňovanie obsahuje v sebe aj určité nebezpečenstvo farizeizmu.

22 POLÁČEK, J.: Cestou spásy. Křesťanská akadémie. Řím 1980. S. 90 – 93.

13

Krstom začína žiť v človeku Kristus novým spôsobom a pokrstený začína

žiť novým životom v Kristovi. Žiť v Kristovi znamená žiť ako kresťan. Krst

je len začiatkom tohto nového života v Kristovi. Tento má pokračovať až do

smrti.23

Zmyslom ľudského života a posledným cieľom kresťanskej výchovy je

nielen stať sa Božím dieťaťom, ale aj rásť ako Božie dieťa až do Kristovej

plnosti. Dosahujeme ju v zmŕtvychvstalom Kristovi. Človek bol stvorený

ako Boží obraz (Gn 1, 27). Prototypom tohto obrazu je Ježiš Kristus, on je

preto verným obrazom neviditeľného Boha. „On je obraz neviditeľného Boha,

prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi,

viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené

skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva.“ (Kol 1, 15 – 17).

Prostredníctvom Ježiša Krista má kresťan Boha poznávať, Boha milovať,

Bohu slúžiť a tak po skončení pozemského života dosiahnuť spásu svojej

duše, večný život.

Z toho aspektu sa môžeme stretnúť s rôznymi formuláciami

kresťanského výchovného cieľa. Podľa francúzskeho pedagóga, biskup

Dupanloupa je kresťanským výchovným cieľom „harmonický kresťanský život

ako príprava na večný život.“24 Podľa encykliky „Divini Illius Magistri“

„vlastným a bezprostredným cieľom kresťanskej výchovy je spolupracovať s milosťou

Božou na utváraní opravdivého a dokonalého kresťana... Pravý kresťan má totiž žiť

nadprirodzeným životom v Kristu ... a prejavovať to vo všetkých svojich skutkoch.

“25

Koncilová deklarácia „Gravissimum educationis“ zdôrazňuje, že

kresťanská výchova má mať predovšetkým na zreteli, aby sa pokrstení

naučili žiť svoj vlastný život podľa požiadaviek „nového“ človeka, aby sa

priúčali správať vo svojom živote spravodlivo a naozaj sväto ako noví ľudia.

23 „U všetkých pokrstených, u detí i u dospelých, má viera po krste rásť... Krst je prameňom nového života v Kristovi, z ktorého vyviera celý kresťanský život.“ Katechizmus katolíckej cirkvi. Spolok svätého Vojtecha. Trnava 1999. Čl. 1254. 24 DUBOIS, J.: O výchove. Vydavateľstvo RODINA. Trnava 1993. S. 10. 25 Pius XI: Encyklika „Divini illius magistri“ – O kresťanskej výchove mládeže. Vydala Katolícka školská rada v Bratislave 1947. S. 50.

14

Kresťania majú svojim životom vydávať svedectvo o Kristovi, ich poslaním

je stvárňovať svet v kresťanskom zmysle, v ktorom by prirodzené hodnoty

boli na osoh celej spoločnosti.26

Akým spôsobom sa uskutočňuje toto stvárňovanie sveta? Má sa to

uskutočňovať tak, že „prirodzené hodnoty sú prijaté so zreteľom na Kristom

vykúpeného človeka chápaného v jeho celosti“.27 Boh stvoril svet a človeka. Keď

zveroval človekovi zem a to, čo je na nej, povedal mu, aby si ju podmanil (Gn

1, 28). Tým dal človekovi moc, aby vládol nad všetkým, čo je nižšie než on.

Človek si pri ovládaní prírody nemôže počínať ľubovoľne, svojvoľne.

Nesmie drancovať prírodu, či dokonca ju ničiť! Treba rešpektovať poriadok

daný Stvoriteľom. Riadiť sa etickými a mravnými zákonmi. A to nie len

prirodzenými, ale aj zjavenými. Deti majú byť vedené k tomu, aby nadobudli

správny vzťah k prírode. Ten je medzi dvoma extrémami: jedným je prílišná

útlocitnosť, druhým je necitlivá hrubosť. Zvieratá sú pre človeka. Avšak ani

pes, ani mačka nie je človek – a tak treba s nimi zaobchádzať.

Je nevyhnutné mať tiež správny vzťah tak sebe, ako aj k ostatným

ľuďom. Človek nie je Boh! Nie je tiež ani nejaký predmet. Nemôžeme ho

používať na dosahovanie vlastných cieľov. Sme si všetci rovní, treba si vážiť

každého. Ježiš svojim učeníkom povedal: „Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť,

čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju Ľudia pošliapali.“ (Mt 5,

13) a ďalej „Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť.“ (Mt 5,

14).

Ako sme už vyššie uviedli, ideálom kresťanskej výchovy je Ježiš Kristus,

ako „prototyp“ nového človeka. Je preto hlavným a konečným cieľom

kresťanskej výchovy. V Katolíckej cirkvi sa však veriacim predkladá za vzor

a orodovníkov Panna Mária, Matka Ježiša Krista a svätí – svätorečení

(kanonizovaní) niektorí veriaci, o ktorých sa slávnostne vyhlásilo, že

hrdinsky praktizovali čnosti a vo svojom živote boli verní Božej milosti.28 Od

26 GE, čl. 2. In: Dokumenty druhého vatikánskeho koncilu II. Spolok svätého Vojtecha. Trnava 1993. 27 POLÁČEK, J.: Cestou spásy. Kresťanská akadémia. Rím 1980. S. 108 – 109. 28 Katechizmus katolíckej cirkvi. Čl. 828 – 829. Spolok svätého Vojtecha. Trnava 1999.

15

nich sa majú veriaci učiť príkladu svätosti.29 Z hľadiska pedagogiky

predstavujú ideály Panny Márie a svätých čiastkové výchovné ciele

kresťanskej výchovy.

Z cieľov kresťanskej vyplývajú úlohy kresťanskej výchovy. Medzi

najdôležitejšie úlohy na všetkých vývojových stupňoch môžeme uviesť:

a/ sprostredkovanie správneho obrazu Boha, postupné uvádzanie do

tajomstva spásy

b/ zoznamovanie s textami Svätého písma

c/ výchova k modlitbe

d/ výchova svedomia a mravná výchova

e/ sexuálna výchova

f/ prežívanie cirkevného roka

g/ prežívanie života v Cirkvi a s Cirkvou

h/ výchova k viere

i/ výchova k samostatnosti a zodpovednej slobode

a/ Sprostredkovanie správneho obrazu Boha, postupné uvádzanie do

tajomstva spásy.

Táto úloha sa uskutočňuje predovšetkým katechézou. Má sa to diať

postupne, primerane k veku dieťaťa. Aj v prípade, že ide o dospelých, je

potrebné spočiatku ich živiť akoby „mliekom“ – tak, ako píše sv. Pavol: „A ja

som vám, bratia, nemohol hovoriť ako duchovným, ale ako telesným, ako nedospelým

v Kristovi. Mlieko som vám dal piť, namiesto pevného pokrmu, lebo by ste ho neboli

zniesli.“ (1 Kor 3, 1 – 2).

Treba s touto úlohou začať čo najskôr, samozrejme detským spôsobom. Je

to úloha predovšetkým pre rodičov, ale túto úlohu nemôžu obísť ani

učiteľky v materskej škole. To nie je úloha len pre katechétov!!! U detí je

potrebné živiť vedomie, že sú prijaté a milované. V tomto vedomí sa podarí

29 Tamže, čl. 2030.

16

ľahšie dieťaťu vštepiť elementárny pocit istoty, bezpečia a lásky. Ako sa to

dá uskutočňovať?

• vytvárať vhodné situácie pre zážitky bezpečia a istoty; Pozitívna

skúsenosť detí tak môže byť akýmsi „predzážitkom“ večného

bezpečia v Bohu. Modlitbu treba spájať s atmosférou emocionálnej

istoty a bezpečia. Pri rozlúčke s dieťaťom (napríklad pri odchode

z domu) je dobre dať dieťaťu kríž na čelo s krátkym „Boh ťa

ochraňuj!“ Je dobre pri zaspávaní dieťaťa sedieť pri ňom na posteli,

hladkať ho po vlasoch, držať ho za ruku – tento stav navodí v dieťati

hlboký pocit bezpečia, ktorý zároveň vyústi do pocitu bezpečia

u Boha. Treba zájsť s malým dieťaťom do kostola a zostať zopár

minút v tichosti, vytvoriť tak pocit prítomnosti Boha a jeho

ochraňujúcej istoty.

• nikdy neznevažovať dieťa; Nijaký človek nie je dokonalý. Každé

dieťa má nejakú slabosť. Stabilný pocit bezpečia vznikne

predovšetkým zo skúsenosti, že aj napriek jednej slabosti, napriek

chybe, je dieťa milované. Výchova by mala každému pomôcť, aby

poznal, že jeho ľudské slabosti, jeho telesný výzor nie sú meradlom

pre to, že je milovaný, hodný u ľudí. O čo viac to znamená u Boha.

Dieťa má pocítiť, že je „naše“ dieťa, že ho máme rady, nech by sa

čokoľvek stalo. Treba poskytnúť dieťaťu uistenie, že Boh má rád

všetkých ľudí, bez ohľadu na to, akú farbu pokožky majú, aký majú

výzor, aké majú nadanie. Príklad vychovávateľa, rodičov znamená

pre dieťa porovnateľné meradlo, do ktorého skúša zaradiť Božiu

lásku.

• poskytovať príklad v odpúšťaní; Keď sa stane niekto vinným,

znamená to súčasne, že predtým harmonický vzťah medzi osobami,

ktorých láska bola ako ochranný štít, sa zakalí. Pocit neodpustenej

viny vyradí človeka zo stability existenčnej istoty a bezpečia. Preto je

veľmi dôležité odpustením, prepáčením znovu nastoliť pôvodnú

dôveru. Deti musia vždy znova zažiť, že ich túžba po prepáčení

17

nikdy nezostane nesplnená. Odpustenie medzi ľuďmi je odbleskom

odpustenia medzi Bohom a človekom.30 Snažme sa nikdy

neodsudzovať neláskavo dieťa, keď niečo vyvedie. Odsúďme to, čo

sa stalo, ukážme, že nám previnením spôsobilo dieťa bolesť, dajme

mu však precítiť, že naša láska k nemu je vždy pripravená odpúšťať.

• byť príkladom dôvery v Boha; Je mnoho príležitosti v živote rodiny,

ale aj v živote iných spoločenstiev ľudí, pri ktorých sa môže ukázať,

ako sa dôvera pochádzajúca z Boha stáva neotrasiteľnou bázou

života. Dieťa má zažívať, ako rodičia, vychovávatelia, v dôvernej

modlitbe prednesú ťažkosti života Bohu, akú majú jeho rodičia

dôveru v Božiu pomoc a lásku. V rozhovoroch s dieťaťom treba

prejaviť vieru v Boha. Chorobu spolužiaka dať do modlitby ako

dôveru v Božiu pomoc. Vyprevadenie na cestu môže byť s krížikom

na čelo so slovami „Choď v mene Božom“. Do modlitieb s deťmi sa

má zapájať pevná dôvera v Boha. Treba, aby si každý rodič, každý

vychovávateľ a kresťanský učiteľ uvedomil, že dôvera v Boha sa

v náboženskej výchove nesprostredkúva poučovaním, ale vlastným

životným príkladom. „Nič sa nevtláča tak ľahko a hlboko do ľudskej duše

ako príklad“, povedal John Locke. A od Benjamína Franklina

pochádza rada: „Dobrý príklad je najlepšia kázeň“.

Veľkú výchovnú prácu v tomto smere je potrebné urobiť v školskom

veku dieťaťa, pred pubertou. Treba hovoriť v rodine i v kresťanskej škole

o Bohu. Obdivovať svet, ktorý Boh stvoril: slnko, mesiac, hviezdy, zvieratá,

rastliny,... Dieťa kresťanských rodičov v školskom veku už má prechádzať

katechézou. V rámci tejto katechézy sa má dieťa systematicky a vhodným

spôsobom uvádzať do všetkých základných tajomstiev viery.

Delikátnym obdobím je puberta a obdobie adolescencie. Mladí sú kritickí

a pohoršujú sa nad životom dospelých. Stretávajú sa s ťažkosťami pri

30 ORTNER, R.: Výchova k viere. Ako nábožensky vychovávať. Vydavateľstvo Dobrá kniha. Trnava 2001, s. 11 – 16.

18

ovládaní rodiacich sa vášni. Vznikajú pochybnosti, dochádza ku krízam

viery. Detská viera už nestačí, mladý človek potrebuje i solídne rozumové

dôkazy. Treba si uvedomiť, že rast vo viere, poznávanie Boha a tajomstiev

spásy je proces, ktorý sa nikdy nekončí. Dar viery, ktorý dostane pokrstený

pri krste, nesmie byť chápaný staticky. Nestačí len, aby si ho pokrstený

uchoval, ale aby ho neustále rozvíjal, aby rástol. Výchova má napomáhať

tomuto rastu viery.

Vieme, kto je Boh? Vieme ho popísať? Je On nejaká presne definovaná

veličina, ktorú môžeme obsiahnuť slovom? Nevieme, ani si ho nevieme

konkrétne predstaviť. Deťom napriek tomu treba Boha ukázať. Deťom

ukážeme slnko, kvety, stromy, zvieratá... a povieme: „Pozri sa, toto všetko

urobil Pán Boh. On necháva svietiť Slnko a hviezdy, On pôsobí tak, že kvety

kvitnú a stromy rastú.“ Už v Starom zákone Boha vidí ako toho, ktorý sa

k človekovi skláňa a zjavuje sa mu, ako Boha dejín. Náboženská výchova

a predstavovanie Boha nespočíva ani tak v tom, že Bohu budeme veľa

hovoriť, ale že si k Bohu vypestujeme živý vzťah.

b/ Zoznamovanie s textami Svätého písma.

Sväté písmo obsahuje náuku o Bohu a spasiteľnú múdrosť o ľudskom

živote. Aby bol kresťan pevný vo viere, potrebuje poznávať obsah toho, v čo

verí. „Povrchní, nedôslední a od Cirkvi izolovaní kresťania sotva môžu zvládnuť

veľké nápory nekresťanských vplyvov, tým menej budú mať silu premieňať život

okolo seba na lepší.“31

Analýza súčasnej náboženskej situácie, aj bežné pozorovania ukazujú, že

je potrebné položiť väčší dôraz na hĺbku duchovného života veriacich

kresťanov. Katolícki biskupi Slovenska vidia riešenie aj v tom, aby sa veriaci

viac venovali čítaniu a praktickému používaniu Svätého písma v rodinách, v

školách, v biblických krúžkoch a inde.32 Svätý Otec Ján Pavol II. sa pri

rôznych príležitostiach vyslovil za to, aby sa Sväté písmo stalo hlavným

31 Pastiersky list biskupov Slovenska na Prvú adventnú nedeľu (30.11.2003). Zdroj: www.kbs.sk 32 Pastiersky list biskupov Slovenska na 1. adventnú nedeľu 2000. Zdroj: www.kbs.sk

19

nástrojom novej evanjelizácie. Túto výzvu Svätý Otec symbolicky vyjadril

vo vianočnú noc, keď otváral Svätú bránu a prešiel ňou so Svätým

evanjeliom, ktoré potom ukázal všetkým ako „prameň života a nádeje pre tretie

tisícročie“ (bula Incarnationis mysterium, bod 8). Pri návšteve svojej rodnej

vlasti v roku 1999 sa takto vyjadril: „Naša generácia musí múdro stavať

budúcnosť. Kto Ježišovo slovo počúva a napĺňa, ten stavia múdro. Preto vás dnes

prosím: Vezmite Evanjelium so sebou do nového tisícročia! Ono nesmie chýbať v

žiadnom dome! Čítajte Evanjelium a uvažujte o ňom! Nechajte prehovoriť Krista!

Čujte dnes jeho hlas: «Nezatvrdzujte svoje srdcia...»(Ž 95, 8)“. Mladým ľuďom z

príležitosti Svetového dňa mladých v Ríme v roku 2000 napísal: „Nech sa

Evanjelium stane vaším najdrahocennejším pokladom. V pozornom štúdiu a vo

veľkodušnom prijatí Pánovho slova nájdete pokrm a silu pre každodenný život,

nájdete dôvody, aby ste sa bez zastavenia zaangažovali do budovania civilizácie

lásky.“

Sväté písmo je jedinečnou knihou, ktorá bola preložená do viac ako 2100

jazykov a stále pribúdajú nové preklady. Biskupi v pastierskom liste

uvádzajú tri dôvody, pre ktoré treba poznávať Sväté písmo:

1. Poučenie. V biblických textoch je možné nájsť mnoho informácií o

dávnych udalostiach a kultúrach mnohých národov. Možno sa tu veľa

dozvedieť o dejinách židovského národa a o ďalších veľkých civilizáciách, o

ich duchovnej a kultúrnej výške a múdrosti, aj o osudových chybách, pre

ktoré potom trpeli celé generácie. Takto možno zo Svätého písma čerpať

životnú múdrosť a mnoho poznatkov o tom, čo je dôležité a čo bezcenné.

2. Formácia človeka. Na Sväté písmo môžeme hľadieť ako na výpoveď

Boha o sebe a o človeku. Sú to pravdy, ktoré majú trvalú platnosť. Spolu s

nimi poznávame aj morálne poučenia o tom, čo je mravne dobré a čo zlé.

Kresťanstvo je zjavené náboženstvo, a preto aj vieroučné a mravoučné

pravdy zachytené vo Svätom písme treba brať ako Bohom dané. Sväté písmo

obsahuje mnohé udalosti a životné skúsenosti na poučenie aj dnešnému

modernému človekovi. Dodnes nás môže fascinovať múdrosť, ktorá je

vyjadrená v Mojžišových knihách, kde sa opisuje dráma duchovného rastu

20

vyvoleného národa, putujúceho z egyptského otroctva do slobodnej

zasľúbenej zeme. A pre všetkých ľudí sú určené štyri Evanjeliá, v ktorých

nám hovorí Boží Syn, Božia múdrosť, ktorá nám ohlasuje spásu a ukazuje

cestu návratu k Otcovi. V apoštolovi Pavlovi môžeme obdivovať vrúcne

veriaceho človeka a svedka viery. Jeho hymnus na lásku v 1. liste

Korinťanom (13. kapitola) nám predstavuje azda najvyšší ideál ľudskej a

kresťanskej ušľachtilosti. Božie slovo zachytené vo Svätom písme dávalo a

dáva vyznavačom Ježiša Krista silu dôsledne ho nasledovať a s pomocou

Božej milosti aj život položiť za Krista a jeho Evanjelium. Takto nás Božie

slovo formuje a my sa jeho používaním môžeme stávať dokonalejšími tak na

ľudskej, ako aj na duchovnej úrovni.

3. Naplnenie a posvätenie človeka. Toto hľadisko súvisí veľmi úzko s

predchádzajúcim, ale ide ešte ďalej, ako je formácia na základe získaných

poznatkov. Človek pri čítaní prežíva stretnutie s Bohom, ktorý ho napĺňa.

Pravda o Bohu a o človeku, prijímaná v slovách Svätého písma, je schopná

naplniť srdce a myseľ človeka obsahmi, ktoré ho prevyšujú. Jeden z

najznámejších príkladov k tomu môžeme nájsť v evanjeliu o emauzských

učeníkoch (Lk 24, 13-35). Týmto dvom učeníkom sám Ježiš vysvetľuje Písmo

a učeníkom sa zapaľuje srdce. Je to nielen radosť z teoretických poznatkov,

ale radosť bytostná a existenciálna, v ktorej oni našli Boha a seba samých.

Tak to môže byť vždy, keď čítame Sväté písmo s otvoreným srdcom.

Podobnú skúsenosť prežil sv. Augustín pri svojom obrátení. Po dlhom

hľadaní pravdy a po veľkom zápase so sebou samým vo veci zanechania

hriechu vzal Sväté písmo a pri čítaní listu Rimanom (13. kapitola) sa ho

zmocnil taký príval svetla a radosti, že to „zahnalo všetky tône pochybnosti ,

ako sám hovorí vo svojich Vyznaniach (kap.19). To všetko nás povzbudzuje

k tomu, aby sme Sväté písmo brali do rúk ako každodenný chlieb našej viery

a nášho svedectva vo svete. Nejde tu len o učenie, ale ešte viac o to, že Písmo

môže byť „miestom stretnutia človeka s Bohom. Na to nám bolo dané, aby

21

sme sa v ňom stretli s Kristom. Je to tajomné stretnutie, ktoré napĺňa a

posväcuje človeka, a to je viac, než akákoľvek iná radosť na svete.33

Rozumieť Svätému písmu sa nedá bez určitej námahy a bez pomoci

Ducha Svätého. K tomu potrebné:

1) veriť, že Písmo je Bohom vnuknuté a stále živé

2) čítať celé Písmo, aby sme poznali jeho obsah a vedeli sa v ňom dobre

orientovať;

3) poznať aj jeho výklad (výbornou pomôckou môže byť časopis Sväté

písmo pre každého, ktorý vychádza od januára 200134)

c/ Výchova k modlitbe.

V kresťanskej výchove detí nemá ísť o akési filozofovanie o Bohu. Je

potrebné pestovať osobný vzťah k Bohu. Ten sa prejavuje osobitne

modlitbou. Už spomínaný biskup Dupanloup hovorí, že vychovávateľ,

ktorý sa nemodlí a ktorý nedokáže tomu, koho vychováva, vštepiť lásku

k modlitbe, nie je spôsobilý na to, aby bol kresťanským vychovávateľom.35

Existujú rôzne spôsoby modlitby. Treba si však uvedomiť, že modlíme

sa a klaniame sa iba Bohu. Svätých prosíme o orodovanie, o príhovor u Boha.

V modlitbe vyznávame, že iba on, Boh, je opravdivým Pánom. Kto sa k Bohu

nemodlí, kto sa mu neklania, tomu hrozí nebezpečenstvo, že jeho

kresťanstvo skôr alebo neskôr stroskotá.

Najdokonalejšie sa môžeme klaňať Bohu Otcovi v jeho Synovi. Čím

viac sme v Kristovi, tým dokonalejšie je naše klaňanie. Toto klaňanie je

najdokonalejšie uskutočňované v liturgii (sv. omša, liturgia hodín,

pobožnosti). Vrcholom liturgie je eucharistická obeť – sv. omša. V nej skrze

Krista, s Kristom a v Kristovi môžeme vzdávať Bohu Otcovi v jednote

s Duchom Svätým česť a slávu, aká mu patrí.

Deti treba vychovávať k aktívnej účasti na liturgii. V súčasnosti je

viac možnosti, ako môžu byť deti aktívne zapojené do liturgie

33 Pastiersky list biskupov Slovenska na 1. adventnú nedeľu 2000. Zdroj: www.kbs.sk 34 Viac informácii o časopise a možnosť objednávky na www.donbosco.sk 35 POLÁČEK, J.: Cestou spásy. Kresťanská akadémia. Rím 1980, s. 82 – 83.

22

(miništrovanie, čítanie textov Svätého písma, prednášanie prosieb, spev).

Pokiaľ ide o spev, je potrebné rešpektovať prísne požiadavky na liturgický

spev: Nie každá pieseň je vhodná pre liturgiu. Zvlášť u detí je potrebné

vysvetliť obsah piesní. Spev pri liturgii nemá byť len nejakou vonkajšou

ozdobou, má prameniť z hĺbky duše. Svätý Pavol vyzýval kolosanov

„Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom

poúčajte a napomínajte a pod vplyvom milosti spievajte Bohu vo svojich srdciach

žalmy, hymny a duchovné piesne.“ (Kol 3 16). Spev má veľký význam aj pre

vytváranie kresťanského spoločenstva.

Deti sa majú naučiť najpoužívanejšie základné modlitby: prežehnanie

sa, „Otče náš...“, „Zdravas, Mária...“, „Sláva Otcu...“, „Verím v Boha...“, ale aj

„Anjel Pána“. Je dobré, ak sú deti včas podnecované k svojej vlastnej

formulácii modlitby. Pedagóg, rodič má povzbudzovať dieťa, aby sa

pokúsilo o takúto modlitbu, napríklad pred jedlom povie vychovávateľ: „Boh

nám daroval všetky tie dobré dary. Ako by ste mu mohli vysloviť vďaku?“ Na to

môže u detí vzniknúť voľne vyslovená modlitba: „Bože, vďaka ti za dobré

jedlo!“.36

Aj tu si je potrebné uvedomiť, že predpokladom na dobrú výchovu

k modlitbe je vlastný príklad života vychovávateľa, ktorý dáva dieťaťu

orientáciu a v konečnom dôsledku ho robí schopným vybrať si zo srdca

úplne osobnú modlitbu.

d/ Výchova svedomia a mravná výchova.

Úlohou kresťanskej výchovy je vychovať človeka, ktorý samostatne a zo

svojho presvedčenia ide svojou cestou podľa Božej vôle a koná podľa

kresťanských morálnych zásad.

Nestačí, len aby sme deti naučili správne hodnotiť skutky, slová

a myšlienky. Nestačí im len dávať správne normy. Treba výchovou

dosiahnuť to, aby ich prijali za svoje, zvnútornili sa s nimi a boli

36 ORTNER, R.: Výchova k viere. Ako nábožensky vychovávať. Vydavateľstvo Dobrá kniha. Trnava 2001, s. 17 – 23.

23

presvedčené o ich správnosti. To sa nedosiahne tým, že sa hovorí len

k rozumu. Je potrebné pôsobiť aj na iné mohutnosti človeka – predovšetkým

na vôľu, ale aj na city. Hovoriť k srdcu, najmä u tých najmenších. Vhodne

motivovať. Využívať i prirodzené pohnútky, poukazovať na dobro a krásu –

na ich užitočnosť. Naopak – poukazovať na škodlivosť zla. Apelovať na

čestnosť, svedomitosť. Je potrebné v tomto smere vytvárať návyky – čnosti.

Podrobnejšie o výchove k čnostiam píšeme v inej časti.

Rozumom poznávame, čo je zakázané, alebo dovolené. Tým, že to

poznáme, sme si toho aj vedomí. Vedomie, že robím niečo mravne dobrého,

alebo zlého, je svedomie. Svedomie je teda sud o mravnej hodnote vlastných

činov.37 Svedomie nie je len mravným cítením, ale aj rozumovým úkonom,

úsudkom rozumu. U veriaceho človeka je tento úsudok doprevádzaný

vedomím, že je za všetko zodpovedný autorite najvyššej, Bohu. Rozum je

Božím svetlom v nás. Môžeme povedať, že rozumom k nám hovorí Boh.

V tomto zmysle sa preto svedomie označuje ako Boží hlas.

S úsudkom vo svedomí je však tiež spojené mravné cítenie, ktoré buď

odmeňuje uspokojením, alebo trestá výčitkami.

Rodičia ani učitelia nemôžu byť stále s dieťaťom, aby mu pripomínali

jeho povinnosti. Tiež platí, že čím je dieťa staršie, tým samostatnejšie si má

počínať. Dieťa si tak má zvyknúť na neviditeľného vodcu, ktorého musí stále

nasledovať - a tým vodcom je svedomie. Preto je nevyhnutné aby sa veľmi

skoro a intenzívne vychovával mravný úsudok dieťaťa. Aby správne,

bezpečne a s istotou kráčalo vo svojom mravnom živote.

Predtým, než človek vykoná skutok, rozmýšľa rozumom a usudzuje,

či je dobrý, alebo zlý. A tak sa rozhoduje, či ho má vykonať, alebo nie.

V tomto prípade hovoríme o svedomí predchádzajúcom. Po vykonaní skutku

znova rozum prehodnocuje a vynáša úsudok o skutku, či skutok schvaľuje,

alebo odsudzuje. Hovoríme o svedomí následnom. Len svedomie

predchádzajúce rozhoduje o mravnej hodnote skutku. Svedomie má byť

bdelé, aby sa ozývalo vždy, keď je to potrebné. Je aj svedomie pokazené –

37 TOMÁŠEK, F.: Pedagogika. Nakladatelství Nibowaka. Brno 1992, s. 178 - 182.

24

takéto svedomie z nedostatočných dôvodov ospravedlňuje aj skutky mravne

zlé. Svedomie úzkostlivé zasa vidí i v maličkostiach ťažké previnenia.

Dieťa veľmi skoro rozozná dobro od zla a vyslovuje sa veľmi

rozhodne proti zlu. Deti majú zmysel pre mravné dobro a odpor

k mravnému zlu. Vo výchove si musíme dať záležať, aby sme primerane

veku deťom objasňovali mravné pravidlá. Výchova svedomia má začať

výchovou dobrých návykov. Dieťa má konať mravne dobre – vďaka návyku

– aj keď ešte toto mravne dobré konanie nevie zdôvodniť rozumom. Je

nesprávny názor, že s výchovou svedomia treba začať, až keď je dieťa

schopné rozumom zdôvodniť svoje mravné konanie. Na zdravý vývoj

svedomia musíme pôsobiť najmä dobrým príkladom – živým

i vyrozprávaným. Ďalším dôležitým prostriedkom výchovy svedomia je

pravidelné denné spytovanie svedomia pri večernej modlitbe spojené

s dokonalou ľútosťou a dobrými predsavzatiami. U starších detí je dobré, ak

sa spytovanie svedomia s ľútosťou a predsavzatím vykoná vo sviatosti

zmierenia – v spovedi. Človek sa pri spovedi učí počúvať hlas svojho

svedomia.

e/ Sexuálna výchova.

Hneď v úvode treba zdôrazniť, že sexuálna (pohlavná) výchova má

svoje miesto aj v kresťanskej výchove. Odmieta sa však taká sexuálna

výchova, ktorá sa sústreďuje len na pohlavné poučenia. Cieľom má byť

výchova k čistote (i v manželstve treba žiť čisto). Cirkev rečou koncilového

dokumentu Gaudium et Spes (O Cirkvi v súčasnom svete) hovorí: „Mladých

načim primerane a včas, predovšetkým v lone samotnej rodiny, poučiť o vznešenosti,

poslaní a úkonoch manželskej lásky, aby vychovávaní v úcte k čistote, mohli

v príhodnom veku po poctivom zasnúbení uzavrieť manželstvo.“38 Treba sa

vyvarovať krajností – a to ako extrémneho zdôrazňovania sexu, tak

i pohŕdania sexom. Vo výchove sa to prejavuje tak, že buď sexuálna výchova

38 Gaudium st Spes (ďalej len GS) čl. 49. In: Dokumenty druhého vatikánskeho koncilu I. Spolok svätého Vojtecha. Trnava 1993. S. 284.

25

ustupuje celkom do úzadia, alebo je sexuálna výchova udeľovaná izolovane,

ako súbor poznatkov a informácií bez hlbších súvislostí na medziľudské

vzťahy, bez zodpovednosti za seba a druhých, bez náväzností na lásku

a morálku.

Všetkým kresťanským rodičom a vychovávateľom, ktorí to úprimne

myslia so sexuálnou výchovou radíme ako výbornú publikáciu s touto

tematikou knihu Trblietanie dotyku, ktorej autorom je MUDr. Oldřich

Pšenička (vydalo Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 1997). Z mnohých

posudkov a ohlasov na knihu vyberáme tento: „Tak ucelený, jemný a dobrý

materiál o sexualite a výchove som ešte nečítal. Rozprávanie o rodičovstve, výchove,

sexuálnej výchove v predškolskom, školskom i pubertálnom veku, dospievaní, láske,

pohlavných chorobách, antikoncepcii, potratoch, deviáciách a predovšetkým

o zodpovednosti a dialógu...“39 Pšenička O. píše o celostnom chápaní človeka,

ktoré „zahrňuje nielen jednotu duchovných, duševných a telesných vzťahov, ale aj

jeho vzťahy k prostrediu, medziľudské vzťahy i vzťahy vyplývajúce z jeho života od

počatia.“40 K duševným prejavom zaraďujeme pocity, vnímanie, predstavy,

city a jednoduchý spôsob myslenia. K duchovným prejavom patria napr.

umelecká tvorba, vedecké rozumové poznanie, mravné postoje, medziľudské

vzťahy ako je láska a jej rôzne podoby. „Najvyšším a tiež najkrásnejším

duchovným prejavom človeka je láska... Ľudský duch robí telo ľudským telom,

zmyslové poznanie robí ľudským poznaním, pohlavnosť premieňa v stretnutie

muža a ženy v láske, rast a vývoj človeka robí procesom ľudského dozrievania,

z prijímania potravy robí hostinu...“41

Aby bol človek vyváženou osobnosťou, aby bol plne človekom, má

rozvíjať všetky tri zložky (mohutnosti), ktoré ho tvoria: duchovnú

(rozumovú), duševnú (citovú) a telesnú (pudovú) zdravo a v správnom

vzťahu. Pritom duchovné prejavy majú byť nadriadené duševným prejavom

a tie majú byť nadriadené pudom. Ich správne poradie má byť nasledovné:

39 PŠENIČKA, O.: Trblietanie dotyku. Výchova k rodičovstvu a láske. Vydavateľstvo Michala Vaška. Prešov 1997, s. 16. 40 Tamže, s. 27 – 29. 41 Tamže, s. 28.

26

láska – je najvyšším duchovným prejavom človeka, je zmyslom

a cieľom ľudského života.

mravný postoj, umelecká tvorba, vyššie rozumové poznanie

(duchovné prejavy) – treba si uvedomiť, že ľudský rozum nielen

odhaľuje matematické vzťahy, ale sa tiež pýta aký je zmysel ľudského

života, aký je zmysel manželstva, rodiny, bolesti,...

city, vnímanie, predstavy (duševné prejavy) – nezdravé je city

potláčať, ale tiež je nezdravé dať sa nimi ovládať. Ak sa človek

podriaďuje citom, stráca schopnosť slobodného rozhodovania

a správneho úsudku...

pudy (pud sebazáchovy a pud zachovania rodu), telesné prejavy -

pudy sú neoddeliteľnou súčasťou celistvého človeka, preto nesmú byť

nezdravo potláčané. Psychológovia hovoria o sublimácii pudov, ktorá

spočíva v ich ovládnutí...

Človek s rozbúrenou pudovosťou a nevyváženou citovosťou je

človekom roztriešteným, nevyrovnaným a pokriveným. Aby sa stal

človekom vyváženým, aby vedel dať mohutnostiam správny poriadok, má

dostať správnu výchovu, ktorá v sebe zahŕňa i výchovu k rodičovstvu

a sexuálnu výchovu.

Človek je tiež bytosť sexuálna. Sexualita je votkaná nielen do tela, ale

aj do duše každého človeka. Preto treba sexuálnu výchovu chápať ako

neoddeliteľnú súčasť celkovej výchovy, najmä ako súčasť výchovy

k zodpovednému materstvu a otcovstvu. Kresťansky chápaná sexuálna

výchova má byť nasmerovaná na dobré medziľudské vzťahy, na výchovu

k zodpovednosti, na porozumenie, na vzájomnú pomoc a sebaodriekanie.

Predpoklady k správnej sexuálnej výchove vznikajú už pri počatí

človeka. Už vtedy sa rozhoduje, či jedinec bude mužského, alebo ženského

pohlavia. Teda od samého počiatku je človek predurčený pre jednu z dvoch

celkom odlišných sexuálnych úloh. Odlišných v chovaní, záujmoch,

v spôsobe práce a v celom svojom poslaní. Toto všetko je podmienené

27

biologicky a správnou alebo chybnou výchovou môže byť posilňované, alebo

marené.

Uvedieme niektoré zásady, ktoré je potrebné dodržiavať pri správnej

sexuálnej výchove detí a mládeže:

sexuálna výchova má byť pravdivá; pravdivosť pri tom nespočíva

v samotnej informácii o sexualite, ale vo formácii – v utváraní postojov ku

sexualite a zodpovednému konaniu. Informácie majú byť primerané veku

dieťaťa, jeho chápavosti.

pre zodpovednú sexuálnu výchovu nestačí len výchovné poučovanie;

všetky názory, s ktorými sa dieťa stretáva – napr. na rodinu, na počet detí

v rodine, na sexualitu, na manželskú vernosť, na medziľudské vzťahy, na

pomoc druhým – bude hodnotiť podľa skúsenosti, ktoré získalo v živote

s rodičmi, súrodencami a ostatnými zo svojho najbližšieho okolia. Až na

základe dobrých skúseností môžeme dávať dobré poučenia. Na začiatku

pravdivej a zodpovednej sexuálnej výchovy detí sú dobré príklady

(predovšetkým rodičov), ktoré vyvierajú z celého dobrého svedectva

života rodičov.

pravdivé a včasné odpovede na otázky dieťaťa; neslobodno sa

vyhýbať odpovediam na otázky detí (ako som prišiel na svet, iné otázky

súvisiace so sexualitou), je žiadúce aby sme sami navodili vhodnú chvíľu

s priaznivou pohodou pre rozhovor s dieťaťom (napr. o tom, ako sa

mama s otcom zoznámili, čo sa dialo na svadbe, ako to bolo s jeho

narodením a pod.). Odpovedať treba spôsobom primeraným veku

dieťaťa. Z obsahu otázok vyplýva, že takéto rozhovory patria do

rodinného prostredia.

učiť deti zdravej hanblivosti; už v predškolskom veku si deti

uvedomujú rozdielnosť pohlavia a pohlavných orgánov u chlapcov

a dievčat. Pred vstupom do školy sa odporúča skončiť so spoločným

kúpaním súrodencov rôzneho pohlavia.

v rámci rodinnej výchovy využiť tehotenstvo na výchovu

k rodičovstvu; skutočnosť, že je mamička tehotná treba primerane, vo

28

vhodnej situácii ale čo najskôr oznámiť deťom. Deti treba vhodným

spôsobom vtiahnuť do atmosféry radostného očakávania narodenia

malého dieťatka, ich súrodenca počas celej doby tehotenstva.

pre dobrú sexuálnu výchovu je nevyhnutné, aby deti boli najskôr

poučované doma, od rodičov; v škole sa deti v rámci vyučovania biológie

človeka dozvedia skôr informácie o stavbe pohlavných orgánov – aj tu sa

musia rešpektovať kresťanské morálne normy a etika. Kresťanský učiteľ

má vysvetliť, obhájiť a presvedčiť svojich žiakov, že je pre nich

z mnohých závažných dôvodov jedine prospešné, keď sexuálnu aktivitu

odsunú až do veku, kedy so svojim partnerom budú schopní možného

potomka zaistiť hmotne i duchovne.

sexuálna výchova má byť súčasťou preventívnej výchovy, ktorá je

viac sústredená na predchádzanie zla telesného (pohlavné choroby),

duševného (duševné choroby) a duchovného (hriech), ako na ich liečenie.

rodičia majú právo, aby boli dopredu oboznámení s obsahom

sexuálnej výchovy v škole; sexuálna výchova detí v škole má byť v súlade

s mravnými hodnotami rodičov a rodičom nemôže byť ľahostajné to, ako

sú vychovávané ich deti.

Základná morálna požiadavka na kresťanské správanie v oblasti

sexuality znie: do manželstva čistota, v manželstve vernosť.

f/ Prežívanie cirkevného roka.

V priebehu roka rozvíja Cirkev celé mystérium Kristovo od jeho počatia

a narodenia, až po vystúpenie do neba a zoslanie Ducha Svätého

a očakávanie blaženej nádeje Pánovho príchodu. Z tohto hľadiska nie je

liturgický rok len akési nahromadenie sviatkov, ktorých účelom je „spestriť“

všedné dni. Sviatky tiež neslúžia len na akési zobrazenie a pripomenutie

minulosti, historických udalostí zo života Ježiša Krista. Zmyslom

liturgického roka je sprítomniť v následnosti sviatkov spasiteľské činy

nášho Vykupiteľa, Ježiša Krista. Tým, že veriaci človek má možnosť

29

sledovať jednotlivé udalosti, je predovšetkým posilňovaný a povzbudzovaný

nasledovať Pána, je naplňovaný milosťou spásy.

Osobitné miesto v liturgickom roku má nedeľa, deň Pána. Nie je to iba

deň pracovného voľna, ani to nie je deň pre seba, blízkych alebo iných ľudí.

Nedeľa je časom posvätným a posväcujúcim42. Hlavným dôvodom svätenia

nedele je pamiatka na zmŕtvychvstanie Ježiša Krista a jeho víťazstvo,

v nedeľu sa veriaci stretávajú so spásonosným Bohom.

Aj keď sa zdá, že v nedeľu sú kostoly na Slovensku plné (návšteva

kostola sa u mnohých považuje za prejav katolicity), výskumy ukazujú, že

nie veľké percento veriacich sa pravidelne zúčastňuje na nedeľnej svätej

omši. Aj tí, ktorí prichádzajú v nedeľu do kostolov, nie vždy tvoria

spoločenstvo modlitby. Prežívanie nedele u ľudí je rôzne, tak rôzne, ako je

ľudský prístup k zmŕtvychvstaniu Krista a jeho prítomnosti v Cirkvi.

Prežívanie nedele je dnes veľmi sťažené náboženskou ľahostajnosťou.

Kresťanská nedeľa sa dostáva do zvláštnej konfrontácie s „civilizáciou

víkendu“. Tá spočíva v tom, že ľudia masovo a v náhlení opúšťajú svoje

bývania v piatok popoludní alebo v sobotu ráno, aby sa vrátili domov

v nedeľu večer, vtedy, keď sa posledná omša v okolí už dávno skončila.

Situácia je iná v meste a na dedine.

V liturgickom roku Katolíckej cirkvi sú tiež sviatky, kedy sa zvláštnym

spôsobom uctieva Matka Božia, ktorá je spojená nedeliteľným zväzkom so

spasiteľským dielom svojho Syna. V týždni sú liturgické spomienky

a sviatky mučeníkov a ostatných svätých. Cirkev slávi tieto sviatky v dome

Božom, väčšinou pri eucharistickej oslave. V textoch omšových formulárov je

zreteľné, na čiu počesť je sviatok slávený. Určité piesne, modlitby, výzdoba

kostola, liturgické rúcho a iné vonkajšie znaky poukazujú na charakter

sviatku.

Jednou z úloh kresťanskej výchovy detí je naučiť ich prežívať cirkevný

(liturgický) rok, sláviť nedele a prikázané sviatky, zachovávať ducha piatku

42 Pozri Katechizmus katolíckej Cirkvi čl. 2174 - 2178

30

(pôst), ducha liturgických období (Advent, Vianoce, Veľký pôst, Veľká noc).

Pri tom je dôležité vychádzať z týchto zásad:

• slávenie každého sviatku má byť prejavom radosti a vďačnosti Bohu

ako darcovi všetkých darov; sv. omša je východiskovým bodom

slávenia

• každý sviatok musí mať svoje opodstatnenie, treba vedieť čo sa slávi,

prečo sa slávi (atribúty svätcov, životopisy svätcov, spasiteľské počiny

Ježiša Krista)

• nedeľa nie je len koniec týždňa, je to deň Pána; Cirkev slávi každú

nedeľu malú Veľkú noc, pri eucharistickej oslave spomíname na smrť

a vzkriesenie nášho Pána, Ježiša Krista

• Veľká noc je pre kresťana sviatkom všetkých sviatkov, ktorému

predchádza 40 dňový pôst; kto neprežíva správne tento Veľký pôst

a Veľký týždeň (Zelený štvrtok, Veľký piatok, Biela sobota) pred

Veľkou nocou, ten nemôže ani správne sláviť Veľkú noc

• druhý najväčší sviatočný okruh tvoria Vianoce, ktorým predchádza

Advent; v pozadí týchto sviatkov má byť ústredné tajomstvo: Boh

nám posiela z lásky k nám svojho Syna – preto aj my musíme milovať

a vytvárať prostredie preniknuté láskou. K štedrému večeru patria aj

darčeky – treba dbať, aby sa nestratilo kúzlo Vianoc (dnes sú pre

mnohých ľudí Vianoce len o zháňaní darčekov, zabúdajú na samu

podstatu, posolstvo a duchovné prežívanie sviatkov)

• aj keď sa v poslednej dobe zabúda na Svätodušné sviatky (Turíce),

majú pre kresťana veľký význam, lebo si cez tieto sviatky pripomína

zoslanie Ducha Svätého a jeho účinkovanie v tomto svete. V súvislosti

s týmto sviatkom je často spojené udeľovanie sviatosti birmovania

(kresťanská dospelosť)

• osobitné miesto v liturgickom roku majú mariánske sviatky – je

úlohou rodičov a vychovávateľov aby premýšľali, ako sa slávenie

týchto sviatkov odrazí v živote rodiny a tým v živote dieťaťa.

31

• slávenie cirkevného (liturgického) roka má napomôcť k tomu, aby sa

posilňovalo spojenie jednotlivca s Pánom a podporila láska k Nemu

g/ Prežívanie života Cirkvi a s Cirkvou.

Prv, než rozoberieme túto úlohu kresťanskej výchovy, musíme vedieť

kto tvorí Cirkev, od kedy je Cirkev, kto je jej zakladateľom, aké je jej poslanie.

Sú takí aj medzi veriacimi kresťanmi, ktorí majú veľmi zjednodušenú

a zdeformovanú predstavu o Cirkvi a spravidla si pod Cirkvou predstavujú

jej predstaviteľov, pápeža a biskupov, kňazov a iné Bohu zasvätené osoby.

Úplnú odpoveď na otázky o podstate a poslaní Cirkvi nájdeme vo

vieroučnej konštitúcii „Lumen gentium“ – O Cirkvi (LG). Je to jeden

z najdôležitejších dokumentov II. vatikánskeho koncilu.43

Zakladateľom Cirkvi je sám Ježiš Kristus, preto sa tiež Cirkev označuje

ako kráľovstvo Kristovo. Cirkev po celý čas zachováva jeho prikázania lásky,

pokory a sebazaprenia. Dostala poslanie hlásať kráľovstvo Kristovo a Božie

a zakladať ho medzi všetkými národmi.

Pri opise Cirkvi sa používajú rozličné obrazy Cirkvi. Tak sa Cirkev

často označuje ako „ovčinec, ktorého jedinou a nevyhnutnou bránou je

Kristus“ (LG 1. kap., 6). Je aj stádom, o ktorom Boh predpovedal, že On sám

bude jeho pastierom. Ovcami tohto stáda sú veriaci, ktorí - hoci sú pod

správou ľudských pastierov, neprestajne ich vedie dobrý Pastier, sám Kristus

(Jn 10, 11). Inde sa Cirkev prirovnáva k hospodárstvu, Božiemu poľu, na

ktorom rastie prastará oliva či vinič. Cirkev zasadil nebeský Hospodár ako

šľachetnú vinicu, v ktorej pravým viničom je Ježiš Kristus. (Mt 21, 33 – 43).

On dáva život a plodnosť ratolestiam – všetkým veriacim v Cirkvi.

Z evanjelií vieme, že sám Kristus sa prirovnal ku kameňu, ktorí síce

43 Vieroučná konštitúcia „LUMEN GENTIUM“ O CIRKVI. In.: Dokumenty druhého vatikánskeho koncilu I. Spolok svätého Vojtecha, Trnava 1993.

32

„stavitelia zavrhli, ale on sa stal kameňom uholným“ (Mt 21, 42). Na tomto

základe apoštoli budovali Cirkev ako Božiu stavbu. Túto stavbu zdobia

rozličné pomenovania: dom Boží, v ktorom býva jeho rodina; príbytok Boží

a stánok Boží medzi ľuďmi; svätý chrám, nebeský Jeruzalem. Cirkev sa volá

aj „naša matka“ (Gal 4, 26), opisuje sa ako nepoškvrnená Kristova nevesta.

(Zjv 19, 7; 21, 2).

Z hľadiska kresťanskej výchovy treba vychádzať predovšetkým

z definície Cirkvi ako Tela Kristovho (LG 7). Krstom sa človek stáva

podobný Kristovi a podľa sv. Pavla „my všetci sme v jednom Duchu pokrstení

v jedno telo“ (1 Kor 12, 13). Veriaci v Krista tvoria obrazne povedané jedno

telo, pričom každý je akoby údom tohto tela. Z takýchto úvah vyplýva, že

„ako všetky údy ľudského tela, hoci ich je mnoho, predsa tvoria len jedno telo, tak aj

veriaci v Kristovi. Aj pri výstavbe Kristovho Tela (rozumej Cirkvi) existuje

rozmanitosť údov a služieb... Hlavou tohto Tela je Kristus.“ (LG 7). Cirkev teda

tvoria všetci pokrstení, je viditeľným ústrojenstvom viery, nádeje a lásky na

zemi. Skrze Cirkev Kristus rozširuje pravdu a milosť medzi všetkými a vedie

ich k spáse. Veriaci sú povolaní uctievať Boha v kresťanskom náboženstve,

sú povinní vyznávať pred ľuďmi vieru, ktorú dostali od Boha

prostredníctvom Cirkvi.44

Moderný svet nechce prijať ani Ježiša Krista, ani jeho Cirkev. V Cirkvi

vidí akúsi brzdiacu silu rozvoja spoločnosti, ako niečo, čo obmedzuje

slobodu človeka. Je to preto, lebo požiadavky Ježiša Krista a jeho Cirkvi sú

pre človeka, ktorý popustil uzdu ľudským vášniam, nepohodlné. A tak často

v médiách sledujeme rozdúchavanie nepriateľských nálad a nedôvery voči

pápežovi, voči biskupom a kňazom, keď z hľadiska viery a kresťanských

mravov verejne vyslovia postoj, ktorý je v rozpore s liberálnymi názormi na

svet a spoločnosť.

44 Sv. apoštol Pavol píše veriacim cirkvi v Efeze: „Teda už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny. Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš. V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi, v ňom ste aj vy vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu.“ (Ef 2, 19 – 22)

33

Kresťanský vychovávateľ, ktorý hovorí o Kristovi, sa musí snažiť, aby

svojim životom a postojmi nehanobil toho, ktorého vyznáva ústami, ani

jeho Cirkev.

Poslaním Cirkvi je zvestovať všetkým ľuďom cestu spásy, udeľovať

veriacim život Kristov a nepretržite sa starať, aby veriaci boli schopní

dosiahnuť plnosti života. V Cirkvi, ktorá je Kristovým mystickým telom,

každý úd má svoje vlastné poslanie: rozjímavý rehoľník, činný a svätý kňaz,

pracujúci laik... Jednotlivé údy sa majú navzájom doplňovať. Vo výchove je

treba na toto prihliadať. Každý jednotlivec je povolaný pôsobiť v Cirkvi, no

nie každý rovnako. Každý kresťan sa má snažiť byť „apoštolom“. Je

nevyhnutné, aby bol k tomu od malička vychovávaný. Z poslania Cirkvi

vyplýva jej trojaká služba:

a/ učiteľská (prorocká) – je to služba všetkým ľuďom, aj tým, ktorí

nie sú kresťanmi, alebo neveria v Boha; spočíva vo zvestovaní

cesty spásy

b/ kňazská – jej zmyslom je udeľovať veriacim Kristov život, starať

sa o rast tohto života, ktorý sa započal pri krste. Robí sa to zvlášť

prostredníctvom sviatostí. Účasť na tejto službe majú biskupi

a kňazi. Pre kresťanského pedagóga vyplýva úloha viesť svojich

zverencov ku prijímaniu sviatostí, a to nie k akémukoľvek ich

prijímaniu.

c/ kráľovská (pastierska) – táto služba spočíva v duchovnom

vedení veriacich, v poskytovaní služieb a rád. Robí sa to

duchovným vodcovstvom (vedením), pričom duchovným

vodcom by mal byť predovšetkým kňaz. V niektorých prípadoch

môže duchovné vedenie poskytnúť i veriaci laik, ktorý má veľké

skúsenosti v duchovnom živote. Tu je priestor pre pôsobenie

dobrého kresťanského pedagóga.

34

Ak má byť splnená úloha kresťanskej výchovy viesť deti a mládež

k prežívaniu života v Cirkvi a s Cirkvou, je potrebné primeranými

prostriedkami rozvíjať:

• výchovu k apoštolátu; Dekrét o apoštoláte laikov45 o tom hovorí: „Je

teda zrejmé, že tí, čo majú poskytovať kresťanskú výchovu, sú

povinní vychovávať aj k apoštolátu“ (AA 30). Príprava na apoštolát

predpokladá celkové ľudské vzdelanie, prispôsobené nadaniu

a podmienkam každého, no predovšetkým sa má každý laik naučiť

plniť poslanie Krista v Cirkvi a žiť vo viere v božské tajomstvo

stvorenia a vykúpenia. Laik má ako živý úd a svedok Cirkvi

sprítomňovať Cirkev vo svete a umožniť tak jej pôsobenie uprostred

svetských záležitostí.

• výchovu k misiám; Všetci – aj laici – sú povinní usilovať sa o rast

mystického tela Kristovho, Cirkvi.46 Všetci musia byť nejakým

spôsobom misionári, všetkých treba k tomu vychovávať. Každý

môže nejakým spôsobom pomáhať misiám. Niekto finančne, všetci

modlitbou a obetou.

• výchovu k službe blížnym – charita. Slovo charita pochádza z

latinského slova „caritas“ a znamená empatickú lásku, ktorá

rozumie človeku v núdzi a nezištne mu pomáha. Treba si však

uvedomiť skutočnosť, že Cirkev sa usiluje spolupracovať so

všetkými nie len preto, aby ľudia MALI dostatok rôznych dobier, ale

predovšetkým aby BOLI dokonalejšími ľuďmi. Konkrétne to

znamená nesústreďovať sa na to, ako nadobudnúť ľahko a rýchlo

veľa majetku, mať sa dobre, mať úspech, moc, ale na to, ako sa stať –

byť – lepším človekom (t. j. pokornejším, múdrejším,

spravodlivejším, statočnejším, zdržanlivejším, viac dúfať, milovať,

byť pre Boha i pre ľudí).

45 Dekrét „APOSTOLICAM ACTUOSITATEM“ - O laickom apoštoláte. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu II. Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1993. 46 Misia = vyslanie. Známy je misijný príkaz Ježiša: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu...“ (Mk 16, 15)

35

• výchovu k aktívnej účasti na živote vo farskom spoločenstve;

Človek je od svojej prirodzenosti spoločenským tvorom. Svoju

existenciu, rozvoj a cieľ môže dosahovať len s inými ľuďmi. Boh

povolal človeka žiť v spoločenstve s inými ľuďmi. Existujú dve

základné formy uskutočňovania spoločenstva ako životnej úlohy:

komunikácia a spolupráca.47 Slovo „komunikácia“ má viac

významov, doslovný preklad je „spojenie“. Všetko to, čo ľudí

osobne spája a utvára z nich spoločenstvo (komunitu), sa označuje

za komunikáciu. Komunikácia sa tak chápe ako tok dobra od jednej

osoby k druhej a naopak, ide tu o osobné medziľudské vzťahy

(vzťahy „ja“ a „ty“). Komunikácia osôb v láske je základom každého

typu spoločenstva: rodiny, farnosti, rehoľného spoločenstva a pod.

Dovtedy je spoločenstvo, pokiaľ trvá komunikácia osôb. Kde je kríza

komunikácie, nastáva aj kríza spoločenstva. Spolupráca je druhou

formou uplatňovania ľudskej spoločenskosti. Je to aktivita mnohých

pri vytváraní spoločného dobra a pri dosiahnutí spoločného cieľa.

V zapojení sa do spolupráce na vytváraní spoločného dobra

vyúsťuje každá dobrá a zdravá komunikácia osôb. Naše

znovuzrodenie z vody a Ducha Svätého v krste za Božích synov

a dcéry je nevyhnutne spojené s našim včlenením sa do spoločenstva

pokrstených – do Cirkvi. Žiť v spoločenstve s Cirkvou je pre

kresťana existenčná nutnosť. Bez Cirkvi, bez spoločenstva, sa

kresťanský život nedá uskutočňovať. Pritom si treba uvedomiť, že

Cirkev nie je nejaká záujmová organizácia, klub alebo spolok. Cirkev

je rodinné spoločenstvo (vo vzťahu k Bohu sme deti, vo vzťahu

k sebe sme bratia a sestry) a má hierarchické usporiadanie.

Spoločenstvo Cirkvi sa buduje na princípe autority, ktorou vybavil

Kristus tých, ktorých si vyvolil za svojich nástupcov na zemi.

Nositeľov tejto autority menujeme hierarchia. (Postupnosť: Svätý

47 JANÁČ, P.: Dobro spoločenstva. Rímskokatolícky farský úrad v Zakamennom 2006. S 16 – 17.

36

otec – biskupi – kňazi - laici). Po rodine je najdôležitejším

spoločenstvom farnosť. Farské spoločenstvo znamená pre človeka

oporu a pomoc pre rozvoj a plné sebauplatnenie v rovine

nadprirodzeného života viery, nádeje a lásky. Pápež Ján Pavol II.

v apoštolskom liste Christifideles laici hovorí o dvoch typoch účasti

veriacich na živote farského spoločenstva: individuálna forma (má

rôzne podoby podľa okolností, potrieb a schopností jednotlivých

veriacich: sviatostný a liturgický život, modlitba, katechéza,

apoštolát, farská rada,...) a forma zoskupovania do rôznych

spoločenstiev, skupín, združení a hnutí.48 Tak sa farnosť stáva

spoločenstvom spoločenstiev.

h/ Výchova k viere.

Čo je viera? Je odpoveď človeka na zjavenie Boha, ktorý vychádza

v ústrety ľuďom a pozýva ich do spoločenstva so sebou.49 Je rôzne chápanie

tohto slova. Mnohí sú toho názoru, že veriť znamená prijať bezvýhradne

dogmy, ktoré sa nedajú v žiadnom prípade rozumovo potvrdiť. Iní berú

vieru ľahkovážne, často idú za senzáciami a nezvyčajnými udalosťami. A sú

tiež takí, ktorým sa zdá, že viera sa protiví rozumu a že veria len tí ľudia,

ktorým chýba samostatnosť myslenia a odvaha rozísť sa s tradíciou...

Zo života však vieme, že mnoho veci by nemohlo existovať, keby

v medziľudských vzťahoch chýbala viera a dôvera. Koľko informácií

o ľuďoch a o svete sme prijali „s vierou“, len málo veci sme prijali

prostredníctvom osobného a bezprostredného zážitku. Veriť znamená niečo

viac, než len uznať za pravdu to, čo ktosi povedal. Zdá sa, že proti sebe tu

vystupujú pojmy „veriť“ a „vedieť“. Hoci viera presahuje rozum, medzi

vierou a rozumom nikdy nemôže byť skutočný rozpor. Z hľadiska

morálnych kritérií je „veriť“ viac, ako „vedieť“. Viera nevyniká konečnosťou

rozumových právd. Viera hľadá poznanie, preto aj veriaci človek túži

48 Porov. JÁN PAVOL II., Apoštolský list Christifideles laici, čl. 28. 49 Katechizmus Katolíckej cirkvi v päťdesiatich témach. Tlačiareň a vydavateľstvo SLZA, s. r. o. Poprad. Bardejov 1998. S. 24 – 28.

37

poznávať čoraz viac to, v čo verí. Hlbšie poznanie by malo privádzať do

prehĺbenia viery. A tak aj medzi vierou a rozumom existuje vzájomný vzťah.

Podľa sv. Augustína „verím, aby som poznával a poznávam, aby som veril“.50

Dôvodom viery nie je to, že sa zjavené pravdy o Bohu javia ako

pravdivé a pochopiteľné našim rozumom. Veríme „pre autoritu samého Boha,

ktorý zjavuje a ktorý sa nemôže mýliť ani nemôže klamať“.51 Kresťania veria

v Trojjediného Boha, preto pre kresťana je viera v Boha neoddeliteľne

spojená s vierou v toho, ktorého on poslal, totiž s vierou v Ježiša Krista.

Viera je nadprirodzený dar, ktorý Boh dáva človeku. Tento dar môže

človek stratiť. Aby človek žil vo viere, rástol v nej a vytrval až do konca,

musí ju neustále živiť a s pomocou Ducha Svätého prehlbovať. A tu

nastupuje výchova, pomocou ktorej má dieťa, neskôr mladý človek,

spoznávať Boha a nájsť k nemu svoju osobnú cestu. Platí základné pravidlo:

dôvera v Boha, viera v Boha sa v náboženskej výchove nesprostredkúva

poučovaním, ale vlastným životným príkladom. Vychovávateľ má

vychovávanému osobným príkladom svedčiť o svojej viere v Boha. Ako sa to

dá? Niekoľko námetov:

• v rôznych životných situáciách prejavovať dôveru v Boha, byť

príkladom dôvery v Boha; dôveru v Boha je možné prejaviť

v rozhovoroch s deťmi, v modlitbe na začiatku práce alebo

podujatia, požehnaním pri odchode, alebo rozlúčke („Choď v mene

Božom...“, „Nech ťa Pán Boh sprevádza a ochraňuje...“), pri ťažkostiach

života ako je choroba, smrť blízkeho a pod. („Koho Pán Boh miluje,

toho krížom navštevuje...“).

• zaujímať odmietavý postoj k horoskopom a veštbám

• povzbudzovať deti k viere aj na príkladoch úspešných

a významných ľudí z rôznych oblastí spoločenského života, ktorí sa

50 Pozri KKC, čl. 150 - 165 51 KKC, čl. 156

38

verejne prejavili ako zodpovední veriaci kresťania (významní vedci,

politici, umelci, športovci, podnikatelia,...)52

• hovoriť o Bohu, obdivovať diela, ktoré stvoril (vesmír, prírodu,

Slnko, hviezdy,...)

Zásadne je treba odmietnuť názory, že viera je súkromnou záležitosťou

človeka, s ktorou sa nemusí ukazovať na verejnosti. K viere nemožno nikoho

nasilu tlačiť, prinútiť. Ale nepripustenie viery do verejného života je

diskrimináciou veriacich ľudí a akýmsi privilégiom tých, ktorí v Boha

neveria, alebo žijú tak, ako by Ho ani vôbec nebolo.

Často sa stáva, že aj deti z veriacich rodín, ktoré dostali dobrú

náboženskú výchovu, sa v čase puberty alebo adolescencie začnú stavať

k viere odmietavo, prestanú chodiť do kostola. Nastane kríza viery. Čo

s tým?

Mladosť, najmä čas puberty, je pre každého človeka životným obdobím,

v ktorom sa prirodzeným vývojom lúči s detstvom, aby sa postupne stal

samostatným. Je to akési „nové narodenie“, ktoré je (ako každý pôrod)

bolestivé a problematické. Mladý človek sa hľadá. Zvláštnym spôsobom

preciťuje svoju slobodu, vlastnú vôľu, pritom nie celkom si ešte uvedomuje

svoju zodpovednosť. Začne odmietať doteraz akceptované požiadavky,

odmieta akúkoľvek autoritu, aj autoritu rodičov, čím sa dostáva do

protikladu a rozporu s okolitým svetom. Nezaobíde sa to bez toho, že sa

doteraz rozvíjaná viera a náboženské zvyky zamietnu. Mladý človek začína

z vlastného myslenia nanovo usporadúvať svetový názor. Rodičia

a vychovávatelia by sa mali na toto obdobie pripravovať a keď už také

obdobie príde, majú si uvedomiť, že takéto neraz nepochopiteľné správanie

mladistvého je úplne normálna vývinová záležitosť. Dokonca ako prelom

potrebný na dozretie mladého človeka je to aj Božia vôľa. Čo vtedy potrebuje

52 Možno použiť k tomu aj literatúru, napr. HLINKA, A.: Viera veľkých vedcov. Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1979., KREMPASKÝ, J.: Veda verzus viera? VEDA vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2006., PEARCYOVÁ, N. R. - THAXTON, CH. B.: Duše vědy. Proměny ve vztahu vědy a náboženství. Návrat domů, Praha 1997.

39

mladý človek? Nie prikazovanie, zakazovanie, nariaďovanie, neustále

napomínanie, výčitky... Mladý človek vtedy potrebuje ešte viac lásky,

porozumenia a dôvery. Každé dieťa je vzhľadom na svoj vlastný osobný

charakter iné, preto je ťažko dať vychovávateľom jednotný návod ako

postupovať. Je tu potrebný individuálny prístup. Tu uvádzame niektoré

všeobecné odporúčania:

• netreba strácať nervy – ozbrojiť sa trpezlivosťou; dieťa musí

prekonať túto fázu svojho vývoja, pri ktorej čiastočne samo trpí

• treba sa vyvarovať núteniu a nátlaku, nikdy sa nesmie pod

nátlakom alebo vyhrážkami vnucovať náboženské správanie (ísť do

kostola na sv. omšu, ísť na spoveď, modliť sa pred obedom,...)

• vždy sa treba s mladistvými zhovárať; počúvať a skúsiť pochopiť je

tu zlatým pravidlom. Niektoré veci, ktoré mladistvý vysloví ako

svoju mienku sú zo strany viery úplne akceptovateľné. Vtedy to

treba potvrdiť. Keď je niečo problematické, provokujúce, alebo

nesprávne, netreba hneď odmietnuť, ale reagovať trpezlivo,

naznačiť, že vec treba ešte premyslieť, že sa o tom treba ešte

porozprávať a pod.

• netreba deti odsudzovať, nech by sa čokoľvek stalo; treba dať

mladistvému najavo, že jeho konanie je nesprávne a hriešne, takéto

správanie treba odsúdiť (nie dieťa). Kristus bol tvrdý a neúprosný

k hriechu, ale mal veľa lásky a odpustenia pre človeka.

• treba byť vo všetkom, čo od dieťaťa žiadame, príkladom; Pravda sa

žije, nikdy sa neučí... Viera rodičov a vychovávateľov premenená na

skutky zapôsobí viac, než dlhé výčitky a napomínania.

• vychovávateľ (aj rodič) má svojich zverencov neustále sprevádzať

svojou modlitbou; keď sa aj zreteľne bude prejavovať, že ľudská

námaha bola zbytočná, vychovávateľ si môže byť istý, že Boh sa

svojej milujúcej a pomáhajúcej starostlivosti nikdy nevzdá.

i/ Výchova k samostatnosti a zodpovednej slobode.

40

Kresťanská výchova je založená na autorite a poslušnosti. K základom

kresťanskej výchovy patrí mravná norma a trest za jej porušenie. Poslušnosť

je považovaná za veľkú cnosť v nasledovaní Krista. Veď Kristus prišiel na

zem, aby „plnil vôľu Otca“, Kristus sa stal „poslušným až na smrť“.

Vychovávateľ je zodpovedný za vývoj a správanie dieťaťa. Preto má právo

toto správanie dieťaťa určovať, v krajnom prípade i za použitia svojej

autority, ba i s poukázaním na možnosť použitia trestu. Takáto výchova by

však bola jednostranná, nepočítala by s podstatným rysom kresťanského

posolstva a tým je sloboda. Len slobodne chcené a konané dobro a nie

vynucované, má pravú mravnú hodnotu. Na prvý pohľad sa zdá, že

poslušnosť a sloboda idú proti sebe, že poslušnosťou sa obmedzuje sloboda

človeka. Paradox: buď poslušný a budeš slobodný! Je to možné?

Áno, poslušnosť, sloboda a zodpovednosť spolu súvisia a majú

v kresťanskej pedagogike významné miesto. O poslušnosti budeme

uvažovať viac v časti o výchove k čnostiam, lebo poslušnosť patrí k štyrom

základným kresťanským čnostiam. Na tomto mieste uvedieme, že

poslušnosťou sa dieťa dostáva ku všetkému, čo sa od neho požaduje. Ňou

nadobúda dobré vlastnosti a stráca postupne tie nežiadúce.

Boh stvoril človeka ako bytosť rozumnú s dôstojnosťou osoby

obdarenej schopnosťou konať alebo nekonať z vlastného popudu a byť

pánom svojich vedomých a dobrovoľných činov (uplatňuje sa rozum

a vôľa).53 Táto schopnosť sa nazýva sloboda. Človek má možnosť voliť

medzi dobrom a zlom. Pravá sloboda je iba tá, ktorá je v službe dobra,

pravdy a spravodlivosti. Zvoliť si neposlušnosť a zlo je zneužitím slobody

a vedie ku hriechu.

Niektorí pedagógovia kladu silný dôraz na slobodu dieťaťa a jej

rešpektovanie vo výchove. V kresťanskej pedagogike sa hovorí o pravej,

zodpovednej slobode, nie o absolútnej slobode človeka. Od vychovávateľov

sa požaduje, aby sa vyhli dvom krajnostiam: nechať deti samé na seba

(rešpektovať ich absolútnu slobodu), alebo neustále rozhodovať za dieťa

53 pozri KKC, čl. 1730 – 1742.

41

(brániť im, nedovoliť im slobodne konať). Je pomýlená tak nekontrolovaná

sloboda, ako aj neustála závislosť na rodičoch a vychovávateľoch. Pokiaľ ide

o rozhodovanie, priama pomoc zo strany dospelých sa má postupne

zmenšovať. Asi tak, ako keď matka učí dieťa chodiť... Nestačí pustiť dieťa

z rúk. Nejde totiž len o to, aby sa mladý človek dokázal čo najskôr

rozhodovať sám. Veľmi dôležité je, aby sa naučil rozhodovať správne.54

Treba dávať pozor, aby sa snaha pomáhať mladým ľuďom nezvrhla do

chorobného strachu, ktorý by viedol až k akejsi izolácii vychovávaných,

k akejsi skleníkovej výchove.

Hrozí, že nedospelý mladý človek môže pomerne ľahko zameniť

slobodu s neviazanosťou. Poznáme to, keď po skončení strednej školy mladý

človek povie „Konečne si môžem robiť čo chcem...“. Domnieva sa, že je

slobodný, ale neuvedomuje si že mu hrozí nebezpečie, že sa môže stať

otrokom vlastných vrtochov a vášní. Koľko je takých príkladov zo života...

Výchovou je potrebné pripraviť mladého človeka „ísť proti prúdu“

pôžitkárskeho prostredia v ktorom často žijú, ovládať svoje vášne, chúťky

a lenivosť. To znamená namáhať sa... Nestačí ísť proti prúdu len v mladosti,

je to celoživotná úloha. Zastaviť sa, prestať sa namáhať, znamená byť

unášaný späť a dole. Sme naklonení ku zlému a preto potrebujeme neustále

úsilie. Chyby nie je možné premôcť bez prekonávania ťažkostí. Ale Kristus

žiada od tých, ktorí ho chcú nasledovať, aby sa zapreli a zobrali svoj kríž. (Lk

9, 23) Kristus nám povedal, že cesta do nebeského kráľovstva nie je ľahká

a pohodlná. Pohodlná cesta je často príjemná, ale vedie do záhuby. Nie je

preto ľahké a spontánne byť dobrým kresťanom. Na prekonanie prekážok je

potrebná statočnosť. Je to jedna zo základných čností.

IV. Objekt kresťanskej výchovy.

Objektom kresťanskej výchovy je mladý človek, ktorý sa krstom zrodil

ako Božie dieťa, teda človek – kresťan. V jeho výchove sa má okrem

54 POLÁČEK, J.: Cestou spásy. Křesťanská akadémie. Rím 1980. S. 47 – 50.

42

rozvíjania schopností prijímať, osvojovať si a v živote uplatňovať prirodzené

životné hodnoty rozvíjať aj jeho schopnosť prijímať, osvojovať si a v živote

uplatňovať nadprirodzené životné hodnoty.

Boh dal človekovi schopnosť prijímať nadprirodzené životné hodnoty, čo

sa deje vyšším svetlom poznania, ktoré sa dostáva kresťanovi milosťou

posväcujúcou svetlom viery. Vo svetle prirodzeného rozumu človek prijíma,

osvojuje si a v živote uplatňuje prirodzené životné hodnoty. Treba si

uvedomiť, že tak svetlo vlastného rozumu, ako aj svetlo viery pochádza

z jedného zdroja – z Boha. Poznávanie svetlom viery je u kresťana ešte

rozšírené a prehĺbené darmi Ducha svätého, zo siedmych darov (KKC 1831)

ide zvlášť o dar múdrosti, dar rozumu, dar rady a dar poznania.55 Tieto dary

účinkujú osobitne vtedy, ak nie sú oslabené hriechom. Naozaj, deti, ktoré sú

„nepokazené“, sú neobyčajne vnímavé k nadprirodzeným hodnotám.

Schopnosť prijímať nadprirodzené hodnoty má zmysel vtedy, ak je

doplnená schopnosťou ich plného osvojenia a následne uplatnenia v živote,

a to nie len v náboženskom živote, ale i v celkovom mravnom živote. Preto

s milosťou posväcujúcou dostáva človek nie len čnosti božské,

nadprirodzené (viera, nádej, láska), ale aj čnosti mravné (prezieravosť,

spravodlivosť, statočnosť a umiernenosť).56 Vierou kresťan poznáva

nadprirodzený poriadok; v nádeji sa kresťan obracia s dôverou na pomoc

všemohúceho Boha; láska zjednocuje človeka – kresťana – s Bohom.

Duševné a telesné rozdiely medzi ľuďmi sú príčinou, že tí, ktorých

vychovávame rôzne reagujú na naše výchovné vplyvy. Podmieňujú to

vrodené a nadobudnuté dispozície, ktoré v súhrne tvoria konštitučný typ

jednotlivca. Ani o dvoch ľuďoch nemôžeme povedať, že sú rovnakí svojou

konštitúciou. Ak chceme tieto rozdiely vystihnúť a opísať svojráznosť

jednotlivého človeka, hovoríme o jeho individualite, o osobnosti. Môžeme

povedať, že koľko individuí, toľko individualít. Z toho vyplýva, že Boh určil

55 „Ovocím Ducha svätého sú dokonalosti, ktoré v nás Duch svätý utvára ako prvotiny večnej slávy.“ Je ich dvanásť: láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, zhovievavosť, dobrota, láskavosť, vľúdnosť, vernosť, skromnosť, zdržanlivosť, čistota. (KKC 1832) 56 TOMÁŠEK, F.: Pedagogika. Nakladatelství Tomáše Krupičky, Brno 1992. S. 63 – 66.

43

každému jednotlivcovi zvláštnu úlohu, poslanie. To je potrebné pri výchove

rešpektovať.57

V tejto súvislosti v krátkosti uveďme, že telesné dispozície a duševné

vlohy prechádzajú z rodičov na deti podľa zákonov dedičnosti. Niektoré

rysy sa dedia priamo (ide o dominantné znaky), iné sa objavujú niekedy

s preskočením niekoľkých generácií (recesívne charakteristiky). Nededia sa

hotové duševné vlastnosti, ale len dispozície! V kresťanskej výchove

dedičnosť ani nepreceňujeme, ani nepodceňujeme. Preto je potrebné poznať

rodinné prostredie dieťaťa a jeho rodičov, aby sme u dieťaťa vedeli určiť, čo

je determinované dedičnosťou a čo je pod vplyvom výchovy

a napodobňovania rodičov.

Každý vychovávateľ musí rešpektovať individualitu dieťaťa. Má pred

sebou vidieť nie len individum, ale individualitu. Šablónovitosť

nevychováva a nezdokonaľuje. Individualita má byť rešpektovaná preto, aby

to čo je u dieťaťa dobré, bolo rozvíjané, posilňované a to, čo je zlé, bolo

zavčasu tlmené.

Kto opravdivo chápe svoje povolanie vychovávateľa, študuje

temperament dieťaťa, jeho nadanie, zdravie, všíma si rodinné prostredie,

sociálne pomery a ostatné vplyvy, ktoré môžu pôsobiť na výchovu.

Pripomeňme výrok Pána Ježiša, najlepšieho Vychovávateľa: „Ja som dobrý

pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa...“ (Jn 10, 14).

V. Požiadavky na osobnosť kresťanského pedagóga.

Od učiteľov a vychovávateľov do veľkej miery závisí, nakoľko sa vo

výchove podarí plniť úlohy a dosahovať vytýčené ciele. Kresťanský pedagóg

má byť tak, ako každý kresťan, krstom spojený s Kristom. Jeho účinkovanie

sa chápe ako apoštolát, prostredníctvom ktorého je „účastný na tom istom

spásonosnom poslaní Cirkvi, ku ktorému všetkých povolal sám Pán“ (LG 33).

57 Pozri TOMÁŠEK, F.: Pedagogika. Nakladatelství Tomáše Krupičky, Brno 1992. S. 66 – 71.

44

Svojim svedectvom viery, v duchu Evanjelia, zabezpečuje prítomnosť

a poslanie Cirkvi v škole a zjavuje jemu zvereným deťom Ježiša Krista58.

O učiteľovi sa preto nedá hovoriť len ako o odborníkovi, ktorý sa

obmedzuje iba na systematické sprostredkovanie vedomostí v škole, ale

treba sa na neho pozerať ako na vychovávateľa, čiže osobu, ktorá iné osoby

formuje.

Na vyučovanie sa vyžaduje zodpovedajúca profesionálna príprava. Ako

učiteľ má svojim žiakom sprostredkovať pravdu v predmete, ktorý vyučuje.

Nestačí však, aby učiteľ bol dobrý matematik, alebo dobrý zemepisár. On

teda musí byť dobrý učiteľ... Ale on je predovšetkým vychovávateľom.

A kresťanský učiteľ má byť vychovávateľom v duchu viery. Pre

kresťanského učiteľa má každá pravda vychádzať z jedinej Pravdy, preto má

žiakom sprostredkovávať vedomosti vo svetle viery. „Učiteľ, ktorý je vzdelaný

vo svojom odbore a zároveň obdarený kresťanskou múdrosťou, sprostredkúva žiakovi

hlbší zmysel toho, čo vyučuje, a ponad slová ho vedie k jadru plnej pravdy.“59

Ak má byť svojim žiakom príkladom vo výchove, tak sám musí byť

svedkom viery. Jeho život musí obsahovať tie zásady, ku ktorým chce viesť

svojich žiakov. Na kresťanského učiteľa sa preto kladú vysoké požiadavky

odborné, morálne a formačné. Odborná formácia učiteľa má zahŕňať široké

spektrum náboženských, kultúrnych, psychologických a pedagogických

kompetencií.

Kresťanský pedagóg pôsobí na svojich zverencov viac svojou

osobnosťou, než svojimi slovami. Z toho hľadiska je veľmi dôležitý jeho

osobný život. Má byť osobnosťou, ktorá sa vyznačuje trpezlivosťou

a apoštolským optimizmom60. Silu pre to má čerpať z modlitby, z denného

rozjímania, z účasti na sv. omši, z prijímania sviatostí (sviatosť zmierenia,

eucharistia), z čítania náboženskej literatúry, z pravidelnej účasti na

duchovných cvičeniach a pod.

58 Porovnaj: Katolícky laik ako svedok viery v škole. Kongregácia pre katolícku výchovu, Rím 1982. 59 Katolícka škola. Kongregácia pre katolícku výchovu. Rím 1977. Čl. 41. 60 Porovnaj: TOMÁŠEK, F.: Pedagogika. Nakladatelství Tomáše Krupičky, Brno 1992. S. 91.

45

Ak platí, že ako vychovávateľ sa nehodí človek, ktorý je chamtivý,

závislý na alkohole alebo drogách, duševne nevyrovnaný, človek

zakomplexovaný, žijúci mravne nečistý život (vo výpočte negatívnych

vlastností by sme mohli pokračovať), tak o to viac to platí pre kresťanského

vychovávateľa. Od kresťanského pedagóga sa vyžaduje ešte viac: aby žil

usporiadaným sviatostným manželským životom, aby si plnil tie

najzákladnejšie náboženské povinnosti, aby si plnil svoje občianske

povinnosti a tiež aby bol vo svojom okolí uznávanou prirodzenou autoritou.

Charakteristické znaky kresťanského pedagóga:61

a/ v katolíckej škole

• osobne sa podieľa na vzniku, formovaní a živote školského

výchovného spoločenstva preniknutého evanjeliovým duchom

slobody a lásky

• vierohodne a aktívne sa podieľa na liturgickom a sviatostnom živote

školy, čím ukazuje žiakom, že liturgia a sviatosti sú prameňom

a posilou jeho kresťanského života

• rešpektuje slobodu náboženského presvedčenia nekatolíckych

žiakov, zároveň je vždy pripravený na spontánny dialóg s týmito

žiakmi

• vlastnou iniciatívou sa usiluje o začlenenie katolíckej školy do

farskej pastorácie miestnej Cirkvi

• keď sa slobodne a vedome rozhodol vykonávať svoje povolanie

v katolíckej škole, ktorá sa hlási k určitému svetonázoru, má

rešpektovať túto osobitosť a pod vedením zodpovedných

nadriadených realizovať svoj osobný prínos 62

b/ v školách s rôznym výchovným programom (štátne a neštátne školy)

• kresťanský pedagóg sprítomňuje Cirkev v škole

61 Tamže, čl. 38 - 55 62 Katolícka škola. Kongregácia pre katolícku výchovu. Rím 1977. Čl. 80.

46

• učebnú látku sprostredkuje žiakom z pohľadu kresťanskej viery

• vedie konštruktívny dialóg so všetkými ľuďmi dobrej vôle

• angažuje sa za presadzovanie pravdy, spravodlivosti a slobody

• svojím morálnym životom a osobným vzťahom k žiakom je

zrkadlom, v ktorom každý člen výchovného spoločenstva školy vidí

obraz evanjeliového človeka

Treba si uvedomiť, že kresťanské ovzdušie v škole nevytvorí príjemné

prostredie budovy školy, aj keď aj ono môže k tomu prispieť. Kresťanské

ovzdušie závisí predovšetkým od vzájomných vzťahov medzi učiteľmi

a medzi učiteľmi a žiakmi. Kresťanská komunita je vytváraná putami lásky.

Tie sa prejavujú láskavosťou. Tá sa však nesmie – obzvlášť počas

vyučovania – zmeniť v akúsi falošnú dobráckosť, ktorá všetko dovolí a nič

nevyžaduje. Škola bez disciplíny a učenia je zlou školou a poskytuje zlú

prípravu na život.

Kresťanský pedagóg má svedčiť o Kristovi predovšetkým láskou, tá sa

prejavuje „apoštolským duchom“, ktorý sa nemá zredukovať len na akési

zbožné reči. Je potrebné, aby sa kresťanský učiteľ snažil vydávať svedectvo

o Kristovi celým svojim životom. Takéto svedectvo vydá aj tým, že je na

výške aj po stránke odbornej. Kresťanskému učiteľovi nemá ísť len

o okamžitý vonkajší úspech. Nesmie premeniť vyučovanie na drezúru.

Nemá mu ísť o vlastnú kariéru. Učiteľ, ktorý má žiaka rád, sleduje ho i mimo

školy a tiež aj po skončení školy.

Sv. Ján de la Salle, zakladateľ inštitútu Školských bratov, podrobne

rozpracoval požiadavky na kresťanského učiteľa, ktoré môžeme krátko

zhrnúť do týchto bodov.63

Kresťanský vychovávateľ:

� musí mať rozumný názor na žiaka, založený na rešpektovaní jeho

osoby

� podporuje aktivitu žiaka

63 FIETKO, G.: Ján de la Salle patrón učiteľov. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 1999. S. 46.

47

� je sprievodcom, nie iba učiteľom

� vychádza z hlbokých záujmov žiaka

� spája školu so životom

� pretvára triedu na skutočné spoločenstvo

� každú manuálnu prácu spája s duševnou činnosťou

� rozvíja tvorivé myslenie a schopnosti žiaka

� každému prispôsobuje formu učenia

� vedie k sebadisciplíne

Uvedieme ešte dvanásť cností, ktoré podľa sv. Jána de la Salle

charakterizujú dobrého kresťanského učiteľa:64

1. Vážnosť – má byť vidieť z celého správania a vzhľadu učiteľa

2. Mlčanlivosť – učiteľ má mlčať, keď nemá hovoriť a hovoriť, keď

nemá mlčať

3. Pokora – nemá mať vysokú mienku o sebe, ak nedosiahne

očakávaný výsledok, pokorne si prizná vlastné chyby, nezávidí

úspechy iným, znáša prirodzené nedostatky detí

4. Opatrnosť – má poznať, čoho sa má vyvarovať a aké prostriedky má

využiť k dosiahnutiu cieľa

5. Múdrosť – na prvom mieste učí žiakov ako usmerňovať svoje skutky

podľa kresťanských zásad; má sám dobre poznať to, čo má učiť

iných

6. Trpezlivosť – má znášať nepríjemnosti, ktoré sa vyskytnú v škole,

vždy s láskavosťou a prívetivosťou opakovať aj tie isté veci, aby ich

žiakom vštepil do pamäti

7. Zdržanlivosť – má sa mierniť v hneve a prchkosti, konať šetrne

a rozvážne

8. Tichosť – má viesť k dobrotivosti, láskavosti a nežnosti. Najkrajším

vzorom je Ježiš Kristus (Tichý a pokorný srdcom...)

64 Tamže, s. 50 - 52

48

9. Horlivosť – vedie k snahe učiť žiakov predovšetkým svojim dobrým

príkladom, potom dôkladným vyučovaním a nakoniec múdrym

a umierneným trestom

10. Bdelosť – uschopňuje plniť pozorne a presne svoje povinnosti;

všetko pozorne sleduje, udržiava pozornosť žiakov a poriadok

v triede

11. Zbožnosť – nabáda dôstojne plniť svoje povinnosti voči Bohu,

žiakom štepuje zbožnosť

12. Veľkodušnosť – obetuje dobrovoľne svoje osobné záujmy záujmom

blížneho podľa slov sv. Pavla: „...nehľadám svoj prospech, ale

prospech mnohých, aby boli spasení...“ (1 Kor 10, 3)

VI. Formy kresťanskej výchovy. Rodinná výchova. Cirkev

a výchova. Výchova v škole.

Z toho, čo sme doposiaľ o kresťanskej výchove uviedli vyplýva, že

povinnosť vychovávať majú rodičia, Cirkev a občianska spoločnosť. Preto sa

kresťanská výchova detí a mládeže uskutočňuje troma formami:

a/ rodinnou výchovou

b/ výchovou prostredníctvom Cirkvi

c/ výchovou v škole

a/ rodinná výchova

Výchova deti je a zostane vždy „právom a najdôležitejšou povinnosťou

rodičov“ (KKP, Kán. 1372). To znamená, že rodičia sú povinní podľa svojich

síl a možnosti postarať sa o náboženskú, mravnú, telesnú a občiansku

výchovu svojich detí a tiež starať sa o ich hmotné blaho. Rodičia nemôžu byť

49

oslobodení od tejto povinnosti a tiež rodičom nesmie byť zobraté právo, aby

rozhodovali o tom, ako budú ich deti vychované.65

Pri výchove detí sa dostávajú do vzťahu rodičia a ich deti. Z tohto

vzťahu vyplýva pre obidvoch povinnosť: pre rodičov povinnosť venovať

deťom všestrannú starostlivosť a pre deti povinnosť poslušnosti a úcty voči

rodičom. Povinnosť poslušnosti v dospelosti ustupuje do pozadia, avšak má

pretrvávať láska a úcta. Pekne o tom píše sv. apoštol Pavol:

„Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to spravodlivé. Cti svojho otca i

matku, to je prvé prikázanie s prisľúbením: Aby ti dobre bolo a aby si dlho žil na

zemi. A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a

napomínajte ich v Pánovi.“ (Ef 6, 1 – 4)

Zodpovední kresťanskí rodičia nemôžu pri výchove konať akokoľvek.

V koncilovej deklarácii čítame: „Rodičia majú totiž utvoriť rodinné ovzdušie,

preniknuté láskou a úctou k Bohu a ľuďom, ktoré napomáha úplnú osobnú

a spoločenskú výchovu detí.“ (GE, 3) Deti potrebujú útulné prostredie, bez

neporiadku. Prostredie, v ktorom dieťa žije má byť kľudné, bez kriku a

hádok. Zdravá rodina sa má podobať akejsi oáze, má sa snažiť, aby do jej

prostredia nevstúpilo nič, čo by ju znečistilo. Nie je to ľahké, pretože

negatívnych vplyvov, ktoré vnášajú do rodiny zmätky je v súčasnosti veľmi

veľa.66

Láska rodičov k deťom môže mať rôzne podoby, no každý prejav lásky

by mal sledovať opravdivé dobro detí. Mať rád v kresťanskom ponímaní

znamená správne sa darovať druhému – manžel manželke, rodič dieťaťu.

Taká láska je čnosť. Existujú rôzne druhy nedokonalej, či dokonca zvrátenej

lásky rodičov k deťom. Nestačí mať rád deti pre ich roztomilosť. Dieťa nie je

pre dospelého a už vonkoncom nie pre rodiča hračka. Ako sme už uviedli –

je osobou, nie predmetom. Chybu robia tí rodičia, ktorí sa k dospievajúcim

deťom správajú ako k malým deťom, alebo ako k už dospelým. Nestačí mať

65 Všeobecná deklarácia ľudských práv a slobôd v čl. 26, odst. 3 uvádza: „Rodičia majú prednostné právo voliť druh vzdelania pre svoje deti.“ Deklarácia bola potvrdená na valnom zhromaždení OSN dňa 10. decembra 1948. 66 Pozri GS, 47.

50

dieťa rád len pre jeho dobré vlastnosti ale aj vtedy, keď začína prejavovať

rôzne nedobré vlastnosti. Je dôležité vyhýbať sa extrémom: chrániť sa

tvrdosti ale i slabošskej mäkkosti. Alebo na vážnejšie priestupky detí vôbec

nereagovať a za malé priestupky neprimerane trestať. S deťmi je potrebné

mať obrovskú trpezlivosť. Tá však nesmie byť zamenená s prílišnou

tolerantnosťou, ktorá sa prejavuje tým, že rodičia mlčia, aj keď deti robia

zrejmé chyby. Dieťa sa napríklad správa k matke arogantne a ona sa tomu

smeje... V duchu kresťanského ponímania výchovy má byť láska rodičov

k deťom akýmsi znamením Božej lásky k ľuďom. Má sa teda láska rodičov

k deťom podobať láske Boha k ľuďom. Božia láska je spravodlivá. Aj rodičia

majú byť k deťom spravodliví, a to rovnako ku všetkým deťom.

Ďalšou charakteristikou rodinného prostredia – ako to uvádza aj

koncilové prehlásenie – je, aby rodinné prostredie bolo preniknuté úctou

k ľuďom. Začína to úctou rodičov k deťom a detí k rodičom. Tiež úctou

medzi súrodencami navzájom. Boh vyžaduje od človeka túto úctu štvrtým

prikázaním: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán,

tvoj Boh!“ (Ex 20, 12). Ani rodičia k deťom, ani deti k rodičom sa nemajú

správať ako k sebe rovným (delikátna je aj otázka tykania a vykania). Tak

ako pri prejave lásky, aj výchova k úcte začína od vzájomnej úcty rodičov

navzájom. Deti majú denne zažívať a vidieť, ako sa rodičia navzájom ctia.

Len takí rodičia, ktorí si navzájom preukazujú úctu, môžu vyžadovať úctu

od svojich detí a len tak môžu viesť deti k úcte všetkých ľudí. Aj tu platí, že

osobný príklad rodičov je najlepšou metódou výchovy. Rodičia majú učiť

svoje deti ctiť si všetkých ľudí, osobitne tých, s ktorými sa denne stretávajú

(susedia, spolužiaci, kamaráti, učitelia, kňaz,... ). Rodičia nemajú hovoriť

zbytočne o chybách iných pred deťmi. Výchove deti veľmi škodí, ak rodičia

pred deťmi kritizujú ich učiteľov, kňaza a iné autority. Ak nepekne

a nevyberane hovoria o susedoch (často sa s týmto javom možno stretnúť na

mestských sídliskách v panelových domoch). V škole sme potom svedkami

toho, ako si deti navzájom vykrikujú chyby rodičov, ako ich nepekne

prezývajú a pod.

51

Prostredie kresťanskej rodiny sa má vyznačovať tiež láskou a úctou

k Bohu. Základným prejavom vzťahu k Bohu je modlitba. Rodičia sa majú

s deťmi spoločne modliť. Aj keď malé dieťa ešte veľa nechápe, má

napodobňovať dospelých. Svätý otec Ján Pavol II. naliehal, aby sa deti učili

modliť čo najskôr. Najprv len krátke modlitbičky. Prostredníctvom nich

vychovávame deti k pokore, dôvere a úcte k Bohu. Na deti má veľký vplyv aj

to, akým spôsobom rodičia hovoria o náboženských veciach a aký k nim

majú vzťah.

Rodina má byť tiež školou spoločenských čností, ako sú obetavosť,

trpezlivosť, ohľaduplnosť, skromnosť, spravodlivosť, citlivosť na potreby

iných... V rodine by nemalo ísť len o akési osvojenie pravidiel spoločenského

správania. Aj to je potrebné. I v tomto prípade je dôležitý príklad rodičov.

Malé dieťa ešte nevie čo je to napríklad súcit. Ale keď vidí, ako sa jeho

rodičia správajú ku starým, nemocným, chudobným... aj ono raz

pravdepodobne konať tak. U detí je potrebné prekonať majetnícky pocit.

Treba ho učiť deliť sa s inými, najprv so súrodencami. Učiť ho solidárnosti.

V rodine je zvláštny vzťah k majetku: sú veci, ktoré patria všetkým a sú veci

patriace jednotlivým členom rodiny. Dieťa sa má učiť šetrne zaobchádzať tak

so svojimi vecami, ako aj s vecami ktoré patria iným členom rodiny.

Z ďalších úloh rodinnej výchovy uvedieme ešte požiadavku, aby sa

rodiny stretávali nie len s príbuznými, ale aj s inými, aby sa rodiny

zúčastňovali na živote širšieho spoločenstva: obecného, farského.

V súčasnosti – hlavne v mestských aglomeráciách - možno pozorovať, ako sa

rodiny uzatvárajú do anonymity. Opäť spomenieme mestské bytové domy.

Jednotlivé byty sú blízko pri sebe, ale rodiny, ktoré v nich žijú, majú často

veľmi ďaleko od seba; vôbec sa i po mnohých rokoch spoločného bývania

nepoznajú, nepomáhajú si, komunikujú len formálne...

Ešte spomenieme jednu dôležitú požiadavku na prostredie kresťanskej

rodiny: v kresťanskej rodine má vládnuť pokoj! O takých ktorí šíria pokoj,

Ježiš hovorí „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.“ (Mt

5, 9). V kresťanskej rodine nemá ísť o hocijaký pokoj, ale o pokoj, ktorý dáva

52

Ježiš Kristus: „Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte

súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!" (Jn 16, 33) Pokoj treba uskutočňovať

pri rôznych drobných denných príležitostiach. Kresťanský pokoj spočíva

v dokonalej jednote medzi ľuďmi, ktorá nie je možná bez jednoty s Bohom

v Kristovi. Túto jednotu uskutočňuje Duch Svätý. A robí sa to láskou. Je

všeobecne známe, aké následky majú vo výchove domáce nezhody,

nepokoje, hádky, rozpory... Tu platí: nežije v pokoji ten, kto sa priatelí s „otcom

lži“, kto žije v hriechu. Pokoj v rodine sa nebuduje akýmsi mlčaním ku

všetkému, zakrývaním si očí pred problémami, prípadne nejakým

neúprimným lichotením (deti lichotia rodičom, lebo chcú dosiahnuť svoje...).

Ani sa pokoj nebuduje prílišným zháňaním sa za materiálnymi statkami.67

Pokoj sa buduje na pravde!

Prijímaním detí a ich kresťanskou výchovou spolupracujú manželia na

rozvoji Božieho ľudu, na raste mystického tela Kristovho. Z ich detí sa

stávajú Božie deti. Toto je zmyslom manželstva, aj keď nie jediným (aj

bezdetné manželstvá majú svoju cenu). Taká kresťanská rodina, v ktorej

viera, nádej a láska prenikajú každodenným životom, celým spôsobom

života, dáva svetu príklad budovania Božieho kráľovstva ako aj nádej na

blažený život. (LG 35).

b/ výchovné poslanie Cirkvi

Cirkev je po rodine druhou veľkou výchovnou inštitúciou. Rodina je

prirodzená a Bohom zriadená inštitúcia. Cirkev je inštitúcia Božia, ktorej

poslaním je vychovávať v tom najvyššom zmysle slova. Cirkev je nositeľkou

kresťanstva.68 Cirkev ani v oblasti výchovy nepodlieha žiadnej svetskej

moci. Cirkev vyučuje a vychováva mocou, ktorú jej dal sám Boh. Preto jej

právo na výchovu nikto nemôže zobrať – totiž výchova je jeden z dôvodov

67 „Lepší je (krajec) chleba suchého a pokoj pri tom, ako dom mäsom obetným nabitý a pri tom svár.“ (Prís 17, 1) 68 „Duch prebýva v Cirkvi a v srdciach veriacich ako v chráme (porov. 1 Kor 3, 16 6, 19) a v nich sa modlí a vydáva svedectvo, že sme prijatí za deti Božie“ (LG 4)

53

existencie Cirkvi.69 Vychovávateľská činnosť Cirkvi trvá už 2000 rokov. Dlhé

storočia sa Cirkev takmer sama venovala výchove národov, ona zakladala,

udržiavala a riadila školy od najnižších, elementárnych, až po vysoké. Aj po

tejto stránke bola a je Cirkev hlavnou nositeľkou kultúry a vzdelanosti.

Cirkev tak vlastne napodobňuje svojho zakladateľa, Ježiša Krista

a uskutočňuje jeho prianie, či príkaz.70 Výchovné pôsobenie Cirkvi je

postavené na Božom zjavení, ktoré sa prejavilo v účinkovaní a v osobe Ježiša

Krista. Poslaním Cirkvi je okrem iného bdieť nad tým, aby Boží ľud

zotrvával v pravde, ktorá oslobodzuje.71

Úlohou Cirkvi je evanjelizácia – zvestovať všetkým ľuďom cestu

spásy. Túto úlohu plnia všetci, ktorí sú v Cirkvi, osobitným spôsobom však

biskupi a kňazi.

Z dejín vieme, že prví kresťania vytvárali náboženské obce,

spoločenstvá. Osobitne z listov sv. Pavla vieme, ako sa snažili, aby sa ich

život líšil od života pohanov. Šírili kresťanstvo všade a medzi všetkými. Vo

svojom strede neznášali verejné pohoršenie.72 (1 Kor 5, 9 – 11) Ak sa dnes

hovorí o potrebe obnoviť život a výchovné pôsobenie Cirkvi, malo by sa to

začať prežívaním kresťanstva medzi kresťanmi, vytváraním kresťanských

skupín a spoločenstiev, ktoré nebudú uzavreté do seba.

Evanjelizácia kultúry

Kultúra má širšie ponímanie, než školstvo, veda, umenie... Správna

kultúra zušľachťuje človeka. Používa pri tom prirodzené prostriedky.

V kresťanskej výchove sa treba vyhnúť dvom extrémom: pohŕdaniu

69 Pozri: TOMÁŠEK, F.: Pedagogika. Nakladatelství Nibowaka 1991. S 102 – 103. 70 Ježiš pristúpil k nim a povedal im: "Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 18 – 20) 71 Pozri KKC, čl. 890 72 „Napísal som vám v liste, aby ste sa nestýkali so smilníkmi. Pravda, nie so smilníkmi tohoto sveta či s chamtivcami, s lupičmi alebo modloslužobníkmi, to by ste museli ujsť z tohoto sveta. Ale teraz som vám napísal, aby ste sa nestýkali s tým, kto sa volá bratom a je smilník, chamtivec, modloslužobník, utŕhač, opilec alebo lupič; s takým ani nejedzte.“ (1 Kor 5, 9 – 11)

54

kultúrou na jednej strane a preceňovaním kultúry na strane druhej.

Evanjelizovať kultúru znamená preniknúť ju kresťanstvom. Odstrániť z nej

všetko, čo je zvrátené a zušľachtiť všetko, čo je dobré. V súčasnosti

pozorujeme silné tendencie vylúčiť zo sféry kultúry kresťanstvo.

Evanjelizovať kultúru znamená snažiť sa do nej vteliť evanjeliové posolstvo.

Kresťanská výchova a ľudská spoločnosť

Cirkev má právo a povinnosť vyjadrovať sa k veciam, ktoré sa týkajú

viery a mravov. Cirkev upozorňuje súčasný svet, že ak ľudstvo nedokáže

ovládať svoje vášne, svoj egoizmus, namiesto pokroku a rozvoja zažije

živorenie a zánik.73 Človek, ktorý ignoruje Boha, ktorý chce byť slobodný,

bez neho, dokonca sa proti nemu búri, stáva sa otrokom svojich vášní,

otrokom strojov, počítačov, otrokom konzumnej spoločnosti. Človek

drancuje prírodu, plytvá zdrojmi. Z Božieho zjavenia vieme, že človek si má

podmaniť zem, má vládnuť (Gn 1, 26 – 28). Vládnuť však neznamená ničiť!

Ľudstvo treba vychovávať. Cirkev vytvára výchovné prostredie, ktoré je

úzko spojené s prostredím kresťanskej rodiny. Toto výchovné prostredie

nezahrňuje v sebe len sviatosti, Bohom ustanovené prostriedky milosti

a obrady, ktoré výchovne pôsobia. Cirkev využíva aj iné prostriedky – školy,

združenia, vydavateľstvá, dnes už aj rádio, televíziu, tlač, internet – aby

prostredníctvom nich v kresťanskom duchu formovala všetkých ľudí, no

predovšetkým pokrstené deti a mládež. Medzi výchovnými prostriedkami,

ktoré sú vlastné Cirkvi, najdôležitejšie miesto zaujíma katechéza. Katechéza

je jedna etapa evanjelizácie, je to výchova viery. Uskutočňuje sa organickou

a systematickou výukou kresťanskej náuky. Jej cieľom je uvádzať veriacich

do plnosti kresťanského života. Pápež Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii

Catechesis tradendae píše: „cieľom katechézy (je) uviesť niekoho nielen do styku,

ale do spojenia, do dôvernosti s Ježišom Kristom: on jediný môže priviesť niekoho k

láske k Otcovi v Duchu a k účasti na živote Najsvätejšej Trojice“ (CT 6).

73 Porovnaj GS 37

55

Katechéza už predpokladá vieru. Ako vidíme, cieľ katechézy je totožný

s cieľom kresťanskej výchovy. Katechézu vykonávajú kňazi, diakoni, alebo

špeciálne na túto činnosť pripravení laici – katechéti. Na vyučovanie

náboženstva nielen na katolíckych školách, dáva konkrétnym osobám

osobitný súhlas – kanonickú misiu – príslušný diecézny biskup, miestny

ordinár.74 Rešpektuje to aj štátna legislatíva. Katechéza uskutočňovaná

v škole, v rámci vyučovania náboženstva, sa označuje ako školská katechéza.

Vo farskom spoločenstve veriacich sa ešte uskutočňuje farská katechéza,

predovšetkým v rámci prípravy na prijímanie sviatostí (krst, prvé sv.

prijímanie, birmovka, prijatie sviatosti manželstva).

c/ výchova v škole

Treťou významnou formou kresťanskej výchovy je výchova v škole,

pritom sa myslí na školy všeobecne, nie len na školy cirkevné. Nie je treba

dokazovať, že je možné žiť aj bez škôl. Dokonca sa i vzdelanie dá získať

mimo školy. Kresťanská výchova môže dosiahnuť svoje ciele aj bez škôl.

Vieme, že Ježiš Kristus nenavštevoval školy, ani väčšina apoštolov, ani

mnohí svätí...

Školy sa zameriavajú viac na rozumovú výchovu. Učiteľom ide

predovšetkým o to, aby žiaci získali vedomosti, zručnosti a praktické návyky

na vykonávanie určitých odborných činností. Stáva sa, že okrem svojho

predmetu sa o žiakov a ich osobné problémy nezaujímajú. Nie raz dochádza

k preťažovaniu žiakov, ozývajú sa hlasy žiadajúce prehodnotiť, či sa žiaci

neučia zbytočnosti. Často sa všetci musia učiť rovnaké veci bez ohľadu na

osobné vlohy a predpoklady. Dnes sa od školy žiada, aby naučila svojich

žiakov učiť sa. Mohli by sme vymenovať ešte viac nedostatkov, ktoré sú

spojené s dnešnou školou. No aj napriek týmto nedostatkom treba mať na

zreteli, že školy vykonávajú mnoho dobra, majú a aj v budúcnosti budú mať

svoje opodstatnenie. Školy mali a majú obrovský význam pre vedecký

74 Kódex kanonického práva, Kán. 805

56

pokrok ľudstva. Ten však nie je najvyšším cieľom ľudskej spoločnosti a už

vôbec to nemá byť najvyšší cieľ kresťanov.

Cirkev prostredníctvom koncilového vyhlásenia hovorí, že „medzi

všetkými výchovnými prostriedkami má osobitný význam škola“ (GE 5) . Aby

občianska spoločnosť napredovala, musia sa nové generácie vzdelávať vo

vedách, umení a technike. Rodina sama nie je schopná sa o to dostatočne

postarať. Tak vznikla škola. Z histórie vieme, že školy vznikli najprv

z iniciatívy Cirkvi, až neskôr z iniciatívy občianskej spoločnosti (obce, mestá)

a štátu. Logicky sa preto predkladá požiadavka, aby škola – tým že pomáha

vo výchove rodine a dopĺňa to, čo rodina nemôže dať – z hľadiska

výchovného zamerania neprotirečila rodinnej výchove, ale aby bola

s rodinnou výchovou v čo najdokonalejšej jednote, aby dopĺňala rodinnú

výchovu. Veľa škody vo výchove sa narobí, ak deti sú v škole vychovávané

v rozpore s výchovou, ktorú dostávajú v rodine. Nič nemôže byť pre

výchovu horšie, ako dvojkoľajnosť – v škole ináč ako doma, otec ináč ako

matka,... Toto sa protiví základným zásadám výchovy.

Verejné, štátne školy, sa aj u nás dnes vyhlasujú ako neutrálne.

Vyslovene sa odmieta, aby mali náboženského ducha, aj napriek tomu, že ich

navštevuje prevážna väčšina detí z kresťanských rodín (čo potvrdzuje počet

prihlásených detí na vyučovanie náboženstva ako voliteľného predmetu).75

V období socializmu štátne školy verejne proklamovali ateistického ducha

výchovy. Koľko generácií kresťanov prešlo takouto výchovou, či lepšie

povedané prevýchovou. Bezpochyby to nechalo stopu na negatívnom

morálnom stave obyvateľstva. A ten sa bude musieť ešte dlho naprávať, lebo

väčšina rodičov súčasných detí bola takto vychovávaná.

Nesmieme stotožňovať konečný cieľ výchovy s vlastným

a bezprostredným poslaním školy. Školy sami osebe nie sú schopné

75 Zákon č. 29/1984 Zb. v znení zákona č. 171/1990 Zb. o sústave základných a stredných škôl v znení neskorších zmien a doplnkov, § 5, odst. 1: „Základná škola poskytuje základné vzdelanie; zabezpečuje rozumovú výchovu v zmysle vedeckého poznania a v súlade so zásadami vlastenectva, humanity a demokracie a poskytuje mravnú, estetickú, pracovnú, zdravotnú, telesnú výchovu a ekologickú výchovu žiakov; umožňuje aj náboženskú výchovu a športovú prípravu.“

57

dosiahnuť posledný cieľ. Bezprostredným poslaním, úlohou každej školy

je:76

a/ cibriť rozumové schopnosti

b/ rozvíjať správny úsudok

c/ oboznamovať s kultúrnym dedičstvom, ktoré nadobudli

predchádzajúce generácie

d/ pestovať zmysel pre hodnoty

e/ pripravovať na budúce povolanie

f/ umožňovať vzájomné porozumenie utváraním priateľských

zväzkov medzi žiakmi rozmanitej povahy a rozličného postavenia

VII. Výchovné prostriedky a zásady.

Výsledky výchovy závisia od viacerých činiteľov: od toho, kto je

vychovávaný, od toho kto vychováva – od osobnosti vychovávateľa, od

prostredia, v ktorom sa výchova uskutočňuje a v ktorom vychovávaný žije.

Tiež od toho, aké postupy a opatrenia používa vychovávateľ, aby dosiahol

ciele výchovy. Podľa Ľ. Višňovského sa „výchovným prostriedkom môžu stať aj

vonkajšie a vnútorné podmienky výchovy, ak ich subjekt výchovy (učiteľ,

vychovávateľ) dokáže využiť na dosiahnutie vytýčených výchovných cieľov“,

a podľa toho delí prostriedky výchovy na hmotné (rôzne pomôcky, technické

prostriedky, budovy a ich vybavenie) a nehmotné (obsah výchovy, výchovné

princípy, formy výchovy a výchovné metódy).77

F. Tomášek zahŕňa pod všeobecné prostriedky výchovy slovo a čin.78

Slovo sa uplatňuje ako rozkaz, napomenutie a poučenie. Čin sa uplatňuje

najmä návykom, príkladom, odmenou a trestom. Voľba prostriedkov

výchovy závisí od toho, či ide o telesnú výchovu, alebo duševnú výchovu,

76 Porovnaj GE 5 77 VIŠŇOVSKÝ, Ľ. – KAČÁNI, V. a kol.: Základy školskej pedagogiky. Bratislava : Iris 2006. S. 137 – 138. 78 TOMÁŠEK, F.: Pedagogika. Nakladatelství Nibowaka 1991. S 111 – 112.

58

akou je rozumová výchova, citová výchova, mravná výchova, estetická

výchova, náboženská výchova a pod.

Pri výchove majú byť používané také prostriedky, aby bol

zabezpečený rozvoj celej ľudskej osobnosti a aby bol dosiahnutý konečný,

hlavný cieľ výchovy. Ten má v kresťanskej výchove charakter

nadprirodzený – kresťan má dosiahnuť spásu svojej duše, večný život

v Božej prítomnosti.79 V kresťanskej pedagogike sa preto uplatňujú výchovné

prostriedky prirodzené a výchovné prostriedky nadprirodzené.

Najdôležitejšie z nadprirodzených výchovných prostriedkov sú:

� modlitba, spytovanie svedomia

� svätá omša, liturgický život

� sviatosti (najmä pristupovanie k sviatosti zmierenia,

prijímanie sviatosti oltárnej)

� čítanie Svätého písma inej duchovnej literatúry

� duchovné cvičenia a duchovné obnovy

Opravdivý, autentický kresťanský život je podmienený milosťou Božou.

Ježiš Kristus nás učí: „Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať

ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som

vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo

mňa nemôžete nič urobiť.“ (Jn 15, 4 – 6). Boh vychováva človeka svojou

nadprirodzenou pomocou, ktorej hovoríme milosť. Úlohou kresťanského

pedagóga je pripravovať podmienky pre účinkovanie Božej milosti

v človekovi a odstraňovať prekážky, ktoré by bránili jej pôsobeniu. Má pri

tom využiť všetky prirodzené prostriedky a zároveň viesť svojich zverencov

k modlitbe, k účasti na svätej omši, má ich pripravovať na prijatie sviatostí,

aby po ich prijatí čo najlepšie využívali získanú Božiu milosť. Účinkovanie

Božej milosti môžeme prirovnať k účinkom vody na rast rastlín. Treba sa

79 Známy je Foersterov výrok: „pravá pedagogika pre tento svet sa musí zakladať na výchove pre onen svet“.

59

postarať, aby sa voda dostala k rastlinám, preto sa budujú závlahové

systémy. Závlahový systém je prostriedkom, aby sa voda dostala k rastlinám.

Podobne modlitba, svätá omša, čítanie Božieho slova, duchovné cvičenia,

prijímanie sviatosti – sú nadprirodzenými prostriedkami, ktorými prichádza

Božia milosť ku človekovi.

Milosť patrí do nadprirodzeného poriadku a možno ju poznať iba

vierou.80 Milosť je predovšetkým dar Ducha Svätého, ktorý človeka robí

schopným spolupracovať s Bohom na spáse svojej duše ale aj na spáse iných.

Svätý Pavol píše v liste Rimanom: „Máme rozličné dary podľa milosti, ktorú sme

dostali: či už dar prorokovať v súlade s vierou, alebo dar slúžiť v službe, alebo učiť

pri vyučovaní, či povzbudzovať pri povzbudzovaní. Kto teda dáva, nech dáva

nezištne, kto je predstavený, nech je starostlivý, kto preukazuje milosrdenstvo, nech

to robí radostne.“ (Rim 12, 6 – 8).

Treba si uvedomiť, že milosť Božia buduje na ľudskej prirodzenosti a jej

individuálnych predpokladoch. Z toho vyplýva, že vychovávateľ, učiteľ, má

používať všetky psychologické a pedagogické prostriedky, aby sa milosť

Božia mohla čo najviac rozvinúť v duši zverenca. Ide tu o spoluprácu

pedagóga s Bohom v duchu slov žalmu „Ak Pán nestavia dom, márne sa

namáhajú tí, čo ho stavajú.“ (Ž 127, 1) To neznamená, že pedagóg sa bude

pasívne spoliehať na to, že namiesto neho bude vychovávať Boh... Pokiaľ

však vychovávateľ urobí všetko čo môže, pokiaľ vytvorí podmienky, aby sa

milosť Božia mohlo čo najviac uplatniť a rozvinúť, môže očakávať potrebnú

milosť pre seba i pre svojich zverencov.

Aby mali výchovné prostriedky úplný účinok, musí ich vychovávateľ

používať vhodným spôsobom, podľa osvedčených pravidiel a princípov,

ktoré sa v literatúre označujú ako zásady. Ak dvaja vychovávatelia použijú

tie isté výchovné prostriedky, ale jeden bude dodržiavať výchovné zásady,

druhý nie, výsledky budú rozdielne. Výchovných zásad je veľa,

vymenujeme tu niektoré najdôležitejšie:81

80 pozri KKC čl. 2005 81 podľa TOMÁŠEK, F.: Pedagogika. Brno : Nakladatelství Nibowaka 1991. S 120.

60

� vychovávaj prirodzene – pri výchove treba rešpektovať prirodzený

telesný a duševný vývoj zverenca (vekuprimeranosť, náročnosť)

� vychovávaj nábožensky – opravdivý, zdravý náboženský život

musí byť dušou celej výchovy (pozor na extrémy, akými sú prílišná

zbožnosť, bigotnosť, poverčivosť)

� vychovávaj s láskou – bez ohľadu na to, či je nám zverené dieťa

sympatické alebo nie, vychovávateľ musí mať rád všetky jemu

zverené deti

� vychovávaj s radosťou - radosť treba prejavovať pedagogickým

optimizmom

� vychovávaj pre život - vychovávateľ má mať na zreteli skutočný

život, jeho podmienky, požiadavky, potreby, úlohy, nebezpečenstvá

� vychovávaj ušľachtilo vlastenecky – vlastenectvo nie je

nacionalizmus

� vychovávaj jednotne – pri výchove majú v jednote pôsobiť

a spolupracovať všetky výchovné činitele

VIII. Čnosti a neresti v kresťanskej pedagogike.

Pojem a význam.

Na Božie volanie môže človek vo svojej slobode odpovedať dvojako. Ak

odpovedá pozitívne, hovoríme o dobrých skutkoch. Ak odpovedá negatívne,

hovoríme o zlom skutku, alebo hriechu. Jednotlivý dobrý, alebo zlý skutok

ešte nič nehovorí o morálnom profile človeka. Každý človek sa môže

dopustiť zlého skutku a tiež asi nie je človek, ktorý by nikdy neurobil nejaký

dobrý skutok. Až séria dobrých alebo zlých skutkov, teda to, čo prevažuje

v konaní človeka, charakterizuje jeho morálny profil. Ak človek nemieni

konať dobro len „jednorazovo“, občas, príležitostne, ale chce, aby sa dobro

stalo jeho trvalým postojom, hovoríme o čnosti. Čnosť je pevný, trvalý

61

postoj, ustálený sklon, náklonnosť konať dobro. Čnosť si vždy vyžaduje

slobodné rozhodnutie a nikdy sa nekoná automaticky. Nesmie sa stotožniť

čnosť so zvykom. Zvyk je ustálený spôsob správania vzniknutý pravidelným

opakovaním istej činnosti. Pre zvyk je charakteristická istá automatickosť. Je

to mechanické, neuvedomelé konanie. Takým zvykom môže byť napríklad

pozdrav. Pri čnosti ide o uvedomelé konanie dobra.

Opakom čnosti je neresť. O čnosť sa treba usilovať, o neresť sa netreba

usilovať. Na prekonanie neresti treba vynaložiť veľké úsilie.

Čnosť dáva človekovi silu, aby konal dobro, ľahšie prekonával prekážky,

vládol nad sebou a bol príkladom pre iných. Čnosť sa nemá vnímať ako

nejaká vlastnosť človeka. Nehovoríme, že človek má čnosť viery, lásky

a nádeje, ale že verí, dúfa a miluje. Podobne nehovoríme, že človek má čnosť

skromnosti, ale že je skromný, že je pravdovravný a podobne. Akú čnosť

človek pestuje, takým je! Žiť čnostne znamená žiť v zhode s prirodzenosťou,

t. j. rozumom a prirodzeným mravným poriadkom.

Charakteristika čností.

Pre čnosti sú charakteristické tieto vlastnosti:

� spočívajú uprostred dvoch krajností - sú zlatou strednou cestou.

Napríklad štedrosť ako čnosť je v strede, medzi lakomstvom

a márnotratnosťou. Odvaha je medzi bojazlivosťou a opovážlivosťou.

Vernosť je medzi nevernosťou a žiarlivosťou.

� medzi sebou navzájom súvisia – ak sa človek usiluje o jednu čnosť,

získa aj ďalšie. Ak sa prestane o niektorú snažiť, stratí aj iné. Človek

nemôže v jednej čnosti vynikať a v iných byť nulový.

� nie sú u človeka v rovnakom stupni – zodpovedajú jeho mravnému

vývoju, jeho osobnej snahe (buď rastú, alebo sa strácajú)

� líšia sa aj intenzitou, hoci všetky sú vznešené – tak napr. osobitne sa

cení rozumnosť, čistota sa zvykne označovať ako anjelská čnosť:

62

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5, 8), apoštol Pavol

hovorí, že najväčšou je láska82

Rozdelenie čností.

Čností je veľa. Základné rozdelenie je podľa toho, či ich človek získa

svojím úsilím, cvičením, prirodzenými silami (ľudské – prirodzené čnosti),

alebo ich Boh vlieva do duše, získavajú sa nadprirodzenými silami (božské –

nadprirodzené čnosti).

a/ ľudské – kardinálne čnosti

Už starí Gréci prišli na to, že okolo štyroch čností sa zoskupujú aj

ostatné, preto ich nazvali základnými – kardinálnymi čnosťami. Sú nimi:

rozvážnosť, spravodlivosť, mravná sila, miernosť.

� rozvážnosť, rozumnosť - je schopnosť konať rozumne, schopnosť

rozoznať, čo je dobré a tiež schopnosť zvoliť si aj správne

prostriedky; táto čnosť zabraňuje zneužitie rozumu na zlé.

� spravodlivosť – je čnosť, ktorá dáva každému to, čo mu patrí. Je to

trvalá vôľa dať každému jeho právo. Robí človeka schopným

rešpektovať práva druhých a vnášať do vzťahov medzi ľuďmi

súlad. Ovocím spravodlivosti je pokoj! Porušenie spravodlivosti si

vyžaduje nie len jej obnovenie, ale aj náhradu škody.

� mravná sila, statočnosť - je čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť

v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro. Dáva schopnosť

premáhať strach, a to aj strach zo smrti a čeliť skúškam

a prenasledovaniam. Najvyššou formou je vydanie svedectva

mučeníckou smrťou. Statočnosť uschopňuje človeka stáť si za

svojim presvedčením i v situácii krajného nebezpečenstva (odvaha

„ísť proti prúdu“, občianska statočnosť). Ako čnosti príbuzné

statočnosti sa uvádzajú vernosť, trpezlivosť a vytrvalosť.

82 „Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.... Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa... A tak teraz ostáva viera, nádej a láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska. (1 Kor 13)

63

� miernosť – je mravná čnosť, ktorá správne usmerňuje žiadostivosť

človeka a dáva rovnováhu pri používaní stvorených dobier.

Zabezpečuje nadvládu vôle nad pudmi a udržiava túžby

v medziach počestnosti. Hovoríme o sebaovládaní človeka (jedlo,

pitie, pohlavný pud, konzum, spoločenské uznanie, túžba po

poznaní, postoj k životnému prostrediu). Miernosť dnes patrí

k umeniu prežitia ľudstva.

b/ božské – nadprirodzené čnosti

Tieto čnosti uspôsobujú človeka, aby mohol mať účasť na Božej

prirodzenosti. Stvárňujú a oživujú všetky morálne čnosti a sú zárukou

prítomnosti Ducha Svätého v človeku. Sú tri: viera, nádej, láska.

� viera – je čnosť, ktorou veríme v Boha, ale aj Bohu. Vierou veríme aj

v Krista a v Cirkev, ale aj Kristovi a Cirkvi. Viera sa týka celého

človeka. Živá viera sa prejavuje v skutkoch - „viera bez skutkov je

mŕtva“ (Jak 2, 26) a je „činná skrze lásku“ (Gal 5, 6). Viera je odpoveď

na Božie slovo a Božiu lásku. Úprimne veriaci človek sa cíti v celej

svojej existencii ako obdarovaný Bohom, skrze vieru sa obracia

k Bohu. Viera nie je niečo, čo človek má raz a navždy. Viera

znamená ísť cestou, na ktorej sú omyly, zastavenia, neistota...

Človek sa môže cítiť, že jeho viera je veľmi slabá. Vieru nesmieme

nikdy zaprieť, je možné ju však niekedy zatajiť (nedávať verejne

najavo, že som veriaci).

� nádej – je čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po

večnom živote. Zodpovedá túžbe po šťastí. Nemožno ju však

zamieňať ani s s lacným utešovaním, „útekom zo slzavého údolia“ ani

s utópiou, ktorá sľubuje „raj na zemi“. Nádej vidí všetky reálne

prekážky, problémy, bezprávie a pod., ale odmieta rezignovať.

Nádej očakáva spásu celého človeka. Nádej chráni pred

rezignáciou, beznádejou,, zúfalstvom, pesimizmom. Dodáva

odvahu a silu tam, kde všetko vyzerá beznádejne. Vďaka nádeji

64

kresťan dokáže prežiť aj veľké materiálne straty alebo stratu

milovaných blízkych.

� láska – je čnosť, ktorou milujeme Boha nadovšetko pre neho

samého a blížneho z lásky k Bohu, ako seba samého. Lásku tu

ponímame ako mravný čin, nie citový stav, vášeň. Ježiš Kristus nám

hovorí: „Ostaňte v mojej láske. Ak budete zachovávať moje prikázania,

ostanete v mojej láske“ (Jn 15, 9 – 10). Láska vytvára jednotu medzi

osobami. Ľudia, ktorí sa milujú, sa cítia navzájom spojení. V láske sa

odráža túžba človeka po stretnutí a naplnení v spoločenstve. Láska

vždy rešpektuje druhého ako osobu v jej slobode. K láske patrí aj

ochota zriekať sa. Láska je rôzna: súrodenecká, rodičovská,

snúbenecká, manželská, láska k blížnemu. Nezriadená láska k sebe

je egoizmus.

Pre vychovávateľa je dôležité vedieť, že u každého človeka obyčajne

prevláda jeden zo sklonov, stále ho ovplyvňuje a tým aj charakterizuje. Ak sa

prevládajúci sklon správne usmerní, pomôže to vychovávaného priblížiť

k vzoru všetkých vzorov, k Ježišovi Kristovi. Úlohou kresťanskej výchovy

a kresťanského pedagóga je preto v deťoch rozvíjať čnosti a potláčať neresti.

Sedem nerestí

Evagrius Pontský, grécky mních zo 4. storočia (bol ovplyvnený

Origenom), ako prvý zostavil zoznam ôsmych zlých myšlienok, ktoré v sebe

zasahujú ostatné. Boli to: nestriedmosť, nemravnosť, lakomstvo, smútok,

hnev, ľahostajnosť, ctižiadosť a pýcha. Inšpiroval sa Starým zákonom, ,podľa

ktorého Izraelský národ pod vedením Jozueho musel bojovať proti siedmim

pohanským národom. Za ôsmeho považoval Egypt, miesto otroctva.

Neskoršia tradícia spojila ctižiadosť a pýchu do jedného. Tak vznikol

definitívny zoznam siedmich hlavných hriechov – nerestí, ktorý je na

Západe platný od 13. storočia.

65

� pýcha – je prvým a najznámejším negatívnym sklonom, neresťou.

Pokiaľ je len vo vnútri, v mysli človeka, prejavuje sa ako

preceňovanie seba a podceňovanie iných. Keď sa dostane aj do

skutkov, prejavuje sa urážlivou rozpínavosťou a bezohľadným

potláčaním okolia. Prejavom pýchy je domýšľavosť, zhon za

obdivom a vyznačeniami, urážlivosť a pod. Aby sa pyšný človek

vyhol zaslúženému odporu, ktorý vzbudzuje, neraz sa maskuje,

skrýva sa za pokorný zovňajšok. U detí sa pýcha prejavuje

najčastejšie neposlušnosťou (protivenie sa vôli iných), zanovitosťou

(neochota priznať si chybu a ustúpiť) a tvrdosťou (snaha ovládať

seberovných).

� lakomstvo – je definovaná ako nezriadená túžba po hmotných

dobrách. Prejavuje sa kŕčovitým pridržiavaním sa nepotrebného

nadbytku, alebo bezohľadným zhonom za všetkým, na čom oči

spočinú. Lakomstvo často vedie k vierolomnosti,

k nespravodlivosti, k neláske, k necitlivej ľahostajnosti. V deťoch

má typické prejavy, ako sú krádeže a tajné odcudzovanie vecí, alebo

peňazí. Zlodeji môžu byť (a často aj sú) zdvorilí, inteligentní, ale

klamú. Ak sa u dieťaťa objaví klamstvo s krádežami, je to výzva na

stálu ostražitosť! Vo výchove sa zameriame na vzbudzovanie úcty

k cudziemu majetku. Každú krádež pranierujeme. Svedomie trvalo

zásobujeme účinnými náboženskými motívmi.

� smilstvo – je neusmernená tendencia zachovať ľudský rod.

Prejavuje sa zmyselnými rečami, zmyselnými žartmi, pozeraním

kníh, obrázkov, internetu. U dievčat je takým prejavom

„nedostatočné“ vyzývavé obliekanie. Ochrana proti tejto neresti

spočíva hlavne v prevencii, t. j. v stálej asistencii, dozore, ktorý

nedovoľuje, aby dieťa (hlavne v období puberty) nezostávalo samé

a nezamestnané. Práca, šport, hudba, pohyb na zdravom vzduchu,

rozličné osobné záujmy môžu zohrať veľmi dôležitú úlohu. Veľa

pomôže aj skromnejšia strava, tvrdšia posteľ a pravidelná telesná

66

hygiena. Netreba zabudnúť aj na ochranu pred zlými

a príležitosťami a skazenými kamarátmi.

� obžerstvo – táto neresť je akoby dvojníkom smilstva; ide tu

o prehnané ukájanie tendencie zachovať si vlastný život (seba).

Prejavuje sa nemiernosťou v jedení a pití. Sú takí ľudia, ktorých

ústrednou témou vždy a všade je jedálny lístok. Má dve formy

prejavu: vyberačnosť v jedle (ide o kvalitu jedla) a pažravosť (ide

o množstvo jedla).

� závisť – tvorí spolu s hnevom ďalšiu dvojicu nerestí. Závisť je

odpor voči dobru preto, že nie je naše. Hnev je odpor voči zlu preto,

že práve nás nejako zasiahlo. Prejavom závisti je nenávisť.

V dospelosti sa závisť premieňa na žiarlivosť.

� hnev - je odpor voči zlu preto, že práve nás nejako zasiahlo. Jeho

prejavom môže byť alebo hlúpa nepríčetnosť, alebo ukrutná

pomsta. Rozrastá sa najmä osočovaním, ohováraním, šomraním,

kritizovaním. U detí to môže byť neznášanlivosť a hašterivosť.

� lenivosť – človeka odvádza od činnosti, je zdrojom hriechov zo

zanedbania dobrého. U detí sa prejavuje nechuťou k práci, k učeniu,

ku všetkému, čo vyžaduje námahu. Niekedy je to chuť robiť všetko

iné, len to nie, čo treba. Niekedy má podobu prílišnej usilovnosti –

dieťa sa s prácou ponáhľa, aby sa mohlo čím skôr povaľovať.

V skutočnosti mu ide o záhaľku.

Pri výchove je najdôležitejšie objaviť sklon, neresť. Malo by to byť čím

skôr, pokiaľ je dieťa malé. Takto vypozorovaný sklon treba potom správne

usmerniť a jeho nežiadúce prejavy znemožniť. Treba si však uvedomiť, že

toto si vyžaduje od vychovávateľa mnoho času, mnoho námahy

a trpezlivosti.

Dobrou kresťanskou výchovou sa má pýcha postupne meniť na

skromnosť, lakomstvo na štedrosť, telesná žiadostivosť na čistotu, pažravosť

67

na striedmosť. Namiesto závisti by mala prísť dobroprajnosť, namiesto

hnevu láskavosť, namiesto lenivosti obetavá pracovitosť.

IX. Kresťanská škola.

Krátky historický exkurz

Školy, ako hlavné výchovno-vzdelávacie inštitúcie, sa na území

Slovenska začali zriaďovať už v období Veľkej Moravy zásluhou sv. Cyrila

a Metoda a ich žiakov.83 V období stredoveku to boli kláštorné, kapitulské

a farské školy. Ich poslaním bolo naučiť žiakov latinčinu slovom i písmom,

podať im základné poznatky z kresťanskej vierouky a mravouky. Obsah

vzdelávania tvorilo „artes liberales“ – podľa vzoru latinských škôl zložené

z trívia a kvadrívia.

Od týchto čias až po súčasnosť prešlo školstvo veľkými kvalitatívnymi

zmenami. Zásluhu na rozvoji školstva má Cirkev, pretože dlhé obdobia bola

jediná, ktorá zriaďovala a spravovala školy rôzneho druhu. Až v období

renesancie a reformácie sa začali v banských a obchodných mestách

zriaďovať mestské školy. Aj tieto školy preberali organizáciu a náboženské

zameranie výchovy od cirkevných škôl. Od polovice 16. storočia sa školstvo

na Slovensku začalo vyvíjať dvoma smermi – ako katolícke a evanjelické

školstvo, aj keď v obsahu a procesuálnej stránke vyučovania neboli

podstatné rozdiely. Pre rozvoj katolíckeho školstva boli dôležitými

nariadenia Tridentského snemu (1545 – 1563). Do školstva vstúpili rehole

jezuitov a piaristov. Jezuiti sa zameriavali najmä na latinské školy a vysoké

školy. Jezuitské školstvo sa delilo na nižšie štúdium, na päť stupňové

gymnázium a na vyššie štúdium, tzv. „studium generale“. Piaristi sa

venovali aj elementárnemu školstvu. Mali trojstupňové nižšie školy: prvý

stupeň – trieda legenda – žiaci sa učili čítanie a náboženstvo, druhý stupeň -

83 Z obdobia Veľkomoravskej ríše máme správu, že slovanskí vierozvestovia vychovávali a školili si kňazský dorast v písme a jazyku staroslovienskom. Pozri: MÁTEJ, J. a kol.: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky. Bratislava : SPN 1976, s. 51 – 52.

68

trieda scribenda – učili sa písať a tretí stupeň – trieda aritmetica – učili sa

počítať.

Významným medzníkom v rozvoji školstva v Uhorsku (teda aj na

Slovensku) bolo vydanie dekrétu „Ratio educationis“ panovníčkou Máriou

Teréziou (1777). Dekrét obsahuje okrem organizácie školstva študijný

a disciplinárny poriadok, normy pre telesnú, rozumovú a mravnú výchovu.

Vytýčil zásadu, že vyučovanie na školách sa má riadiť diferencovanosťou

obyvateľstva podľa reči (vypočítaval sedem väčších národov Uhorska),

náboženstva, spoločenského postavenia a zamestnania. Ratio educationis sa

zameriavalo na reformu katolíckeho školstva, ale žiadalo, aby si podľa novej

sústavy upravili školy aj protestanti. Podľa Ratia educationis boli školy

ľudové a latinské. Ľudové sa ešte delili podľa množstva vyučovacích

predmetov a podľa počtu učiteľov na štyri typy (ľudové školy s jedným

učiteľom, s dvoma učiteľmi, s troma učiteľmi a vzorné alebo normálky). Latinské

školy boli rozdelené do troch stupňov (gramatické, humanitné a akadémie).

Panovník Jozef II. prvý uzákonil školopovinnosť pre deti vo veku od 6 do 12

rokov (1788). V dokumente riešila panovníčka aj otázku zriaďovania

a vydržiavania škôl. Táto povinnosť sa preniesla na politické obce, pričom sa

možnosť cirkvi zriaďovať školy neodobrala. To znamenalo, že aj keď školu

zriaďovala obec, mala charakter konfesijný, náboženský. Tento charakter si

školy na Slovensku udržali aj v 19. storočí, do začiatku 20. storočia.

Podľa zákona z roku 1868 sa mohli zriaďovať štátne, obecné, cirkevné,

spolkové a súkromné školy. Kto zriadil školu, určoval jej obsah vzdelávania,

prijímal učiteľov , určoval im plat, vybavoval školu pomôckami a podobne.

Najviac škôl i naďalej bolo v zriaďovateľskej pôsobnosti cirkví (katolíckej

a evanjelickej). Obce zriaďovali školy len tam, kde ich nezriadila cirkev.

Koncom 19. storočia bolo v Uhorsku zo 16 tisíc ľudových škôl 14 tisíc

cirkevných, zväčša málotriednych.84

Štát významnejším spôsobom začal zriaďovať štátne národné školy

(detské opatrovne, ľudové, meštianske a pomocné školy) a stredné školy až po

84 MÁTEJ, J. a kol.: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky. Bratislava : SPN 1976, s. 285.

69

vzniku Československej republiky (po roku 1918). Do roku 1939 bol

zriaďovateľom takmer všetkých stredných škôl štát. Školský systém

Slovenskej republiky (vznikla 14.3.1939) sa riadil podľa zákona č. 308/1940

o ľudových školách. Podľa tohto zákona sa školy rozdeľovali na cirkevné

a obecné. Vo všetkých školách bola výchova a vyučovanie „založené na

kresťanskom svetonázore, na mravných smerniciach kresťanstvom podávaných“.85

K poštátneniu školstva na Slovensku došlo na základe nariadenia SNR zo

6. septembra 1944. Týmto nariadením sa všetky školy, počnúc materskými,

končiac vysokými, stali štátnymi inštitúciami.86 Zákon č. 95/1948 Zb.

o základnej úprave jednotného školstva vytvoril právny rámec na budovanie

jednotnej sústavy škôl s postupným absolútnym vylúčením Cirkvi zo škôl.

Deti a mládež boli vychovávané v štátnych školách v duchu ateizmu.

K obnove cirkevného školstva na Slovensku došlo až v roku 1991 (umožnil to

zákon č. 171/1990 Zb., ktorým sa zmenil a doplnil zákon č. 29/1984 Zb.

o sústave základných a stredných škôl).

Cirkevné školy, kresťanské školy, katolícke školy

Právne predpisy Slovenskej republiky, podľa ktorých sa školy

zriaďujú,87 rozlišujú školy štátne a neštátne; neštátne sa podľa zriaďovateľa

delia na cirkevné a súkromné. Cirkevné školy sú tie, ktorých zriaďovateľom

sú zaregistrované cirkvi a náboženské spoločnosti. Na ich činnosť sa

vzťahujú príslušné všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré im predpisujú

práva a povinnosti. Tie im okrem iného umožňujú voliť si vlastný výchovno-

vzdelávací program tým, že učebné plány a učebné osnovy cirkevnej škole

schvaľuje zriaďovateľ, po predchádzajúcom vyjadrení Ministerstva školstva

SR. Tým, že cirkevná škola má iný učebný plán a učebné osnovy než štátna

škola, má iné ciele výchovy (totožné s cieľmi kresťanskej výchovy), je 85 Tamže, s. 386. 86 Tento počin hodnotila marxistická pedagogika ako „významný počin v dejinách slovenského školstva“. Pozri MÁTEJ, J. a kol.: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky. Bratislava : SPN 1976, s. 395. 87 Zákon č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl v znení neskorších zmien a doplnkov a zákon č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve v znení neskorších zmien a doplnkov.

70

alternatívnou školou ku štátnym školám.88 Cirkevné školy, ktoré sú

zaradené do siete škôl, sú rovnocennou súčasťou našej výchovno-

vzdelávacej sústavy. Vzdelanie, ktoré poskytujú, je uznané štátom a je

rovnocenné vzdelaniu, ktoré poskytujú podobné typy štátnych škôl.

Cirkevné školy sú financované zo štátneho rozpočtu normatívnym

spôsobom, t. j. normatívnym príspevkom na žiaka.89 Výšku príspevku na

každý rok stanovuje ministerstvo školstva.

Za kresťanské školy sa považujú školy, ktorých výchovný program

vychádza z kresťanského náboženstva, ktorého podstatou je Nový zákon,

Evanjelium Ježiša Krista. Medzi takéto školy zaraďujeme tie, ktoré zriaďujú

kresťanské cirkvi, napr. Katolícka cirkev, Evanjelická cirkev a. v.,

Pravoslávna cirkev a pod. Poslaním kresťanskej školy je „cez poznávanie

a osvojovanie si poznatkov, zručností a návykov vytvoriť podmienky pre žiaka tak,

aby sa z neho stal dobrý praktický kresťan, ktorý chápe sociálne potreby a záujmy

spoločnosti v duchu radostnej zvesti Evanjelia.“90 Žiak kresťanskej školy má byť

vzdelaným a platným členom rodiny cirkevného spoločenstva, v širšom

zmysle kresťanského spoločenstva a tiež platným, dobrým a vzdelaným

členom svojho národa, dobrým občanom štátu a celej ľudskej rodiny.

Katolícke školy sú tie školy, ktoré závisia na Katolíckej cirkvi.

V zmysle Kódexu kánonického práva (KKP) „Katolíckou školou sa rozumie tá

škola, ktorú vedie kompetentná cirkevná vrchnosť alebo verejná cirkevná právnická

osoba alebo ktorú cirkevná vrchnosť písomným dokumentom za takú uznáva.“91

Kódex požaduje, aby sa vyučovanie a výchova v katolíckej škole

opierali o zásady katolíckej náuky a žiada, aby sa učitelia vyznačovali

„správnou náukou a bezúhonnosťou života.“92 V súlade s cirkevným právom

môže sa ako katolícka škola označovať aj iná škola, ktorá nie je zriadená

88 Prof. Zelina píše: „Nie je pravou alternatívnou školou cirkevná, či súkromná škola, pokiaľ nenapĺňa systémové znaky alternatívnej školy voči tradičnej škole, t. j. iné osnovy, ciele, metódy a pod.“ (ZELINA, M.: Alternatívne školstvo. Bratislava : IRIS 2000, s. 13.) 89 Zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších zmien a doplnkov. 90 BURIAN, R. – ŠPÁNIK, M.: Didaktika pre kresťanské školy. Trenčín : 1993, s. 4. 91 KKP, Kán. 803, § 1 92 KKP, Kán. 803, § 2

71

cirkvou (napr. súkromná škola). Na to, aby sa tak mohla označovať, musí dať

súhlas „kompetentná cirkevná vrchnosť“93, ktorou v praxi je diecézny biskup.

Biskup dá súhlas, ak výchovný program školy spĺňa atribúty katolíckej

školy. V škole, ktorú biskup uzná za katolícku, má právo vykonávať

prostredníctvom kompetentných ľudí kontrolu.

Len právna stránka („de jure“) nestačí k tomu, aby nejaká škola bola

skutočne katolíckou. Dôležitá je praktická stránka („de facto“), aby jej

charakteristickým rysom bola skutočnosť, že základom jej výchovného

projektu je Kristus, aby jej výchovný a vzdelávací proces, všetko, bolo

preniknuté kresťanským duchom.

Katolícka škola a jej poslanie

Na otázku, v čom spočíva opodstatnenosť cirkevných, teda aj

katolíckych škôl v 21. storočí možno uviesť tieto odpovede:

� katolícka škola je miestom, kde má veriaci rodič, kresťan – katolík,

možnosť uplatniť svoje právo na kresťanskú výchovu svojich detí;

katolícka škola mu je k dispozícii, ponúka mu svoje služby

� v pluralitnej spoločnosti prebiehajú hlboké zmeny myslenia

a života; masovokomunikačné prostriedky masívne zasahujú do

výchovy mladých ľudí, pričom obraz pravdy a dobra je často

zahmlievaný, vkus deformovaný; morálny relativizmus, nihilizmus

a všeobecný subjektivizmus deformuje hodnotový systém – hovorí

sa o kríze hodnôt (postoj k životu, k starobe, k rodine, k manželstvu

a pod.); škola vzdeláva, aby vychovávala, v škole sa mladí ľudia

postupne otvárajú realite a vytvárajú si vlastný názor na život –

katolícka škola ponúka kresťanský hodnotový systém a pripravuje

na kresťanský štýl života

� mnohí mladí ľudia žijú v prostredí chudobnom na pozitívne

výchovné vplyvy, trpia nedostatkom lásky – aj keď paradoxne často

93 KKP, Kán. 803, § 3: „Nijaká škola, hoci skutočne katolícka, nemá niesť názov katolícka škola, ak na to nedala súhlas kompetentná cirkevná vrchnosť.“

72

tí istí netrpia nedostatkom hmotných statkov; u takíto mladí ľudia

prežívajú samotu, depresie, uchyľujú sa k drogám...; katolícka škola

je spoločenstvom evanjeliovej lásky, pomáha žiakom prehĺbiť si

vieru, vytvára ovzdušie, v ktorom môže žiak prežívať vlastnú

dôstojnosť a vzťah lásky k Bohu a k blížnym

� ukazuje sa, že škola čím ďalej tým viac sa nemôže sústreďovať len

na odovzdávanie poznatkov z jednotlivých predmetov; musí si

vedieť zastať svoju výchovnú úlohu, aby mohla formovať

samostatné a zodpovedné osobnosti, schopné konať slobodne

a správne

To sú len niektoré dôvody, pre ktoré katolícka škola nie je prežitou

inštitúciou, ale má svoje opodstatnenie. Treba však zdôrazniť, že len taká

katolícka škola má opodstatnenie, ktorá má opravdivú katolícku identitu.

Vyznačuje sa znakmi typickými pre katolícku školu. V krátkosti ich

uvedieme.

a/ výchovné prostredie katolíckej školy

Pod pojmom výchovné prostredie máme na mysli súhrn všetkých

spolupôsobiacich a spoluúčinkujúcich prvkov, ktoré majú pozitívny

vplyv na výchovu. Každý výchovný proces sa rozvíja v určitých

podmienkach v priestore a čase, za prítomnosti osôb, ktoré medzi sebou

komunikujú podľa slobodne a racionálne prijatého výchovného

programu. Preto osoby, priestor, čas, vzťahy, vyučovanie, štúdium, voľný

čas a s tým spojené aktivity sú prvkami, ktoré tvoria výchovné prostredie.

Prostredie katolíckej školy má byť preniknuté duchom evanjeliovej lásky

a slobody. V katolíckej škole má byť prežívaná „živá prítomnosť Ježiša

Krista“. Evanjeliový duch sa má prejavovať v jedinečnom kresťanskom

štýle myslenia a života. Všetci, ktorí sú zainteresovaní na katolíckej škole

(učitelia, prevádzkový personal, rodičia a žiaci), majú tvoriť spoločenstvo,

ktoré vyznáva kresťanské hodnoty a ktoré podľa týchto hodnôt žije.

Katolícka škola nemá byť len inštitúciou, ale predovšetkým

73

spoločenstvom, komunitou. Má byť miestom evanjelizácie, miestom

autentického apoštolátu a pastorálnej činnosti – a to nie ako činností

doplnkových, súbežných či mimoškolských, ale majú tvoriť samotnú

podstatu jej činnosti.

b/ náboženský rozmer života a práce v katolíckej škole

Celkovým školským životom sa katolícka škola navonok podobá iným

školám. Líši sa od nich podstatne v tom, že je zakotvená v evanjeliu,

z ktorého čerpá inšpiráciu a silu. Katolícka škola vedie svojich žiakov

k poznávaniu sveta stvoreného Bohom vo svetle kresťanskej viery. V tejto

škole má byť ľudská kultúra vysvetľovaná s vedeckou objektivitou

a zároveň v súlade s kresťanskou vierou. Všetci vyučujúci majú

povinnosť konať v súlade viery a poznania, viery a kultúry (hovoríme

o syntéze viery a kultúry, viery a rozumu, viery a života). V katolíckej škole je

Boh neustále prítomný, neprekáža v práci nikomu, kto poznáva svet vo

svetle viery v Neho. Učitelia majú žiakom pomáhať pochopiť, že „svet

prírodných vied a príslušné technológie patria k vesmíru stvorenému Bohom.“94

„Učiteľ, ktorý je vzdelaný vo svojom odbore a zároveň obdarený kresťanskou

múdrosťou, sprostredkúva žiakovi hlbší zmysel toho, čo vyučuje, a ponad slová

ho vedie k jadru plnej pravdy.“95 Teda – náboženská výchova nie len

v predmete náboženstvo, ale v každom predmete, v každej aktivite. To

však neznamená, že by bol vyučujúci náboženstva postavený mimo hru.

Spolu s ostatnými vyučujúcimi má žiakom pomáhať dozrievať

v poznávaní a kresťanskom presvedčení.

c/ učitelia v katolíckej škole

Identita katolíckej školy najviac závisí od konania a svedectva

kresťanského života učiteľov pôsobiacich na katolíckej škole. Učitelia sa

majú vyznačovať ochotou vydávať živé svedectvo kresťana, majú mať

jasný kresťanský pohľad na svet a kultúru a majú dobre poznať špecifiká

94 Náboženský rozmer výchovy v katolíckej škole. Rím 1988, čl. 54. 95 Katolícka škola. Rím 1977, čl. 41.

74

kresťanskej pedagogiky. Cirkev žiada, aby učitelia niesli svoj podiel

zodpovednosti a pripomína: „Kto sa vedome a slobodne rozhodne vykonávať

svoje povolanie v škole, ktorá sa hlási k určitému svetonázoru, je povinný túto

osobitosť rešpektovať a pod vedením zodpovedných nadriadených realizovať svoj

osobný prínos.“96

d/ Katolícka škola ako miesto skúseností s Cirkvou

Z katolíckej identity vyplývajú pôvodné charakteristiky katolíckej školy.

Má charakter cirkevného subjektu, má účasť na evanjelizačnom poslaní

Cirkvi, je miestom, kde sa kresťanská výchova stáva skutočnosťou. Silou

svojej identity je katolícka škola miestom skúsenosti s Cirkvou. Z toho

aspektu vyvstáva požiadavka, aby katolícka škola bola organicky

včlenená do spoločenstva veriacich vo farnosti. Je problémom, ak sa

prítomnosť katolíckej školy vo farnosti niekedy chápe ako niečo cudzie.

Prostredia katolíckych škôl musia umožňovať všetkým zúčastneným

na procese výchovy a vzdelávania rásť v Kristovi. Katolícka škola má

vydávať svedectvo o Kristovi aj tým, ktorí nie sú pokrstení. To znamená, že

katolícku školu môžu navštevovať i nepokrstení, prípadne deti a mládež

iného vierovyznania. Žiada sa však, aby zo strany školy, učiteľov, bolo u

týchto žiakov rešpektované ich vierovyznanie, aby neboli nútení

k náboženským úkonom. Od žiakov sa požaduje, aby rešpektovali

katolíckeho ducha školy.

Vyučovanie v katolíckej škole sa riadi všeobecnými zásadami. Medzi

jej základné úlohy patrí97:

a/ cibriť rozumové schopnosti (vedomosti a zručnosti)

b/ rozvíjať správny úsudok (formovať postoje žiakov)

c/ oboznamovať s kultúrnym dedičstvom, ktoré nadobudli

predchádzajúce generácie

d/ pestovať zmysel pre hodnoty (mravná výchova)

96 Katolícka škola. Rím 1977, čl. 80. 97 Pozri GE, čl. 5

75

e/ pripravovať na budúce povolanie (odborná - profesionálna

príprava)

f/ umožňovať vzájomné porozumenie (má utvárať priateľský

zväzok medzi žiakmi rozmanitej povahy a rozličného

postavenia) – tolerancia, láska k blížnemu

Katolícka škola uskutočňuje službu v prospech verejného dobra a nie

je vyhradená iba katolíkom, aj keď sa formuje jasne a výslovne v perspektíve

katolíckej viery. Je však otvorená pre všetkých, ktorí dokážu oceniť

kvalifikovanú výchovnú koncepciu. O jej poslaní sa vyjadril biskup Mons.

Rudolf Baláž: „Tak sa stáva bránou, ktorá otvára Cirkev svetu a svet Cirkvi.“98

X. Významné osobnosti kresťanskej pedagogiky.

Kresťanskej výchove a vzdelávaniu detí a mládeže sa od dávnych čias

venovali predovšetkým rehole a rehoľné spoločenstvá. Ich zakladatelia boli

zároveň významnými osobnosťami kresťanskej pedagogiky.

a/ Sv. Jozef Kalazanský

V oblasti starostlivosti o zanedbanú mládež a utvorenie škôl na jej

vzdelávanie vynikol španielsky kňaz sv. Jozef Kalazanský.99

Narodil sa na zámku v Aragónskom kráľovstve na severe Španielska

v dedinke Peralta de la Sal v roku 1556 v šľachtickej rodine Dona Pedra a

Donny Márie Gastoniovej, v ktorej boli ešte živé staré rytierske tradície.

Ako deväťročný chlapec odchádza do Estadilly, aby sa tu 7 rokov učil 98 Slovo biskupa v úvode publikácie obsahujúcej dokumenty Kongregácie pre katolícku výchovu: Katolícka škola a Katolícka škola na prahu tretieho tisícročia. Konferencia biskupov Slovenska 2001. 99 Pozri: GIORDANO, F.: Sv. Jozef Kalazanský. Životopis. Prievidza : Slovenská provincia rehole piaristov 1994 a www.piaristi.sk - oficiálna stránka Rehole piaristov na Slovensku.

76

základom vedy. Výborný prospech, príkladné chovanie, dobré srdce,

ochota pomôcť a zdatná postava budili úctu u spolužiakov. Jeho otec

chcel podľa rodinnej tradície mať zo syna vojaka. Avšak Jozef túžil sa stať

kňazom. Jozef vtedy vážne ochorel a otec napokon súhlasil so synovým

zámerom pod podmienkou, že vyzdravie. Na univerzite v Leride

študoval filozofiu. Potom odišiel do Valencie, kde sa študoval teológiu.

Po skončení štúdii, 17. decembra 1582, prijal kňazskú vysviacku. Ako

mladý kňaz pôsobil v diecézach Huesca a Urgel. Vo veku 34 rokov sa stal

generálnym vikárom. Osem rokov svojou svätosťou, vzdelanosťou a

praktickou činnosťou preukazoval veľké služby veriacim a kňazom toho

kraja. Španielsky kráľ ho hodlal vymenovať za biskupa.

V jeho živote bol prelomovým rok 1592, keď sa na jar zriekol svojich

úradov a opustil rodný kraj, aby sa tam viac nevrátil. Odišiel do Ríma,

aby získal hodnosť kanonika. Avšak Boh chcel všetko inak. V Ríme sa

ubytoval u kardinála Marka Colonnu. Jeho horlivosť v modlitbe bola

veľmi veľká a keby nebolo hodnoverných dôkazov, aj ťažko by bolo

tomu uveriť. Vstával o polnoci, dlho rozjímal pred Oltárnou sviatosťou,

potom na kolenách recitoval breviár, a nato vykonal za každého počasia

pešiu púť po siedmich rímskych bazilikách. Počas dňa okrem služobných

povinností (bol vychovávateľom princa Filipa) sa venoval dobročinnej

práci v rozličných bratstvách, kde sa stretával aj s mladými kňazmi, ktorí

si za cieľ zvolili prehlbovanie náboženského života.

Jozef si všímal nízku vzdelanostnú a mravnú úroveň veľkej časti

rímskej mládeže a vo svojom vnútri cítil Božiu výzvu, aby sa jej ujal. V

tých časoch mnoho detí stratilo rodičov v morových epidémiách a vo

vojnách. S úmyslom odstrániť jej katastrofálny stav sa obrátil spočiatku o

pomoc na rímsky magistrát. Tam bol však odmietnutý s odôvodnením, že

pre mládež takéhoto druhu nie je potrebné hlbšie vzdelanie. Jozef zašiel aj

za mestskými učiteľmi - tými, ktorí v počte 14 reprezentovali

pedagogický zbor verejných základných škôl v Ríme. Na návrh prijať

bezplatne väčší počet žiakov tí páni odpovedali, že sú ochotní prijať do

77

každej triedy 5-6 chudobných žiakov tak, ako to robili dosiaľ. To bolo

maximum, čo mohli urobiť, ak zoberieme do úvahy biedny plat, čo

dostávali od mestských úradov. Aj jezuiti z Collegium Romanum

prijímali do svojich škôl chudobné deti. Keďže však mali humanitné

triedy, podmienkou pre nástup do ich škôl bolo predchádzajúce

ukončenie gramatických tried, čo bolo pre väčšinu rímskej chudobnej

mládeže nemožné. Kalazanský hľadal ďalej, ale všade dostal tú istú

odpoveď. Jozef kvôli tomu trpel, ale neznechucoval sa, neprestal sa

modliť a nestrácal nádej.

Už od prvých rokov pobytu v Ríme bol Jozef členom Bratstva

kresťanskej náuky. Denne chodil do kostola sv. Doroty v Zátiberí, aby

učil katechizmus deti tejto farnosti. Škola sv. Doroty mala iný ráz ako

ostatné školy otvorené pri rímskych farnostiach. Farár don Antonio

Brendani ju zmenil na istý druh základnej školy, kde sa okrem právd

viery učilo čítať, písať, počítať a základy gramatiky. A až na niektoré

nedostatky bola to - pravda len v zárodku - škola, akú si predstavoval

Kalazanský. Okamžite navrhol farárovi, aby bezplatne prijímal chudobné

deti. Zaviazal sa, že sa o platy učiteľov postará on sám. Don Brendani

súhlasil, avšak učitelia - až na jedného - odišli. Našli sa však iní a

predovšetkým začali prichádzať žiaci. Toľko ich pribudlo, že sakristia a

miestnosť vedľa nej pre všetkých nestačili. Písal sa rok 1597. V Ríme sa

zrodila prvá bezplatná ľudová škola v Európe, predchodkyňa Zbožných

škôl - Scholae Piae.

Napriek počiatočným problémom 12 učiteľov v krátkom čase

vzdelávalo 700 žiakov. Avšak počet žiakov neustále stúpal a tak za

pomoci štedrých dobrodincov a niektorých kardinálov zakúpil Jozef v

roku 1612 v susedstve kostola sv. Pantaleona v strede mesta palác, dal ho

upraviť na školské učebne, ktoré hneď začalo navštevovať okolo 1200

detí.

Jozef pre svoje diela postupne získal spolupracovníkov, takže mohol

založiť kongregáciu, ktorá našla ochrancu v osobe pápeža Pavla V. Jej

78

členovia sa nazývali piaristi. Pápež Gregor XV. ju povýšil v roku 1621 na

rehoľu so slávnostnými sľubmi. Okrem Talianska sa rád najskôr rozšíril v

strednej Európe.

Každé dobré dielo často prechádza ohňom skúšok a ťažkostí. Skúšok

nebolo ušetrené ani Jozefovo dielo. Našli sa takí, čo mu závideli úspechy

a slávu. V opozícii stáli aj mnohí učitelia súkromných škôl. V obave o svoj

osud rozpútali voči svätcovi ohováračskú kampaň. Žiaľ boli to aj jeho

spolupracovníci, ktorí mu chceli nanútiť len svoje predstavy o budúcnosti

zbožných škôl. Medzi nimi boli Marius Sozzi a Štefan Cherubini, ktorí

chceli slávu Zbožných škôl využiť vo svoj prospech. Dosiahli dôležité

postavenie v reholi a zasiali tam neporiadok a nesvornosť. Jozef sa dostal

do domáceho väzenia a bol vyšetrovaný inkvizíciou. Napokon ho

prepustili na slobodu ale bol zbavený úradu najvyššieho (generálneho)

predstaveného. Medzi skutočnosťami, ktoré mu zazlievali, boli aj jeho

kontakty s Galileom Galileim, ktorého v tom čase vyšetrovala inkvizícia

pre jeho učenie o pohybe planét. Pápežský inkvizítor, jezuita Pietrasanta,

poverený prešetrením záležitosti ohľadom Zbožných škôl videl rehoľu na

základe klamlivých správ jednostranne a v negatívnom svetle, a preto ju

Inocent X. roku 1646 zredukoval na kongregáciu bez sľubov. Tento úder

zasiahol Jozefa ako 90-ročného starca, ale niesol ho obdivuhodne. V

ťažkých hodinách skúšky sa prejavila Jozefova trpezlivosť a pokora, hoci

videl že jeho celoživotné dielo je na pokraji priepasti. Nezúfal si, ale

neustále povzbudzoval spolubratov, aby vytrvali a prorocky predpovedal

opätovné vzkriesenie rádu. Zomrel 25. augusta roku 1648 ako 92-ročný

starec v generálnom dome pri kostole sv. Pantaleóna v Ríme. Vyučovaniu

mladíkov sa venoval celých 52 rokov.

Benedikt XIV. ho 7. augusta 1748 vyhlásil za blahoslaveného a

Klement XIII. ho dňa 12. októbra 1767 zapísal do zoznamu svätých.

Rehabilitácie sa jeho dielo dočkalo roku 1656, keď boli piaristi znova

schválení ako rehoľná kongregácia a roku 1669 ako rád so slávnostnými

sľubmi, keď im Klement IX. prinavrátil všetky hodnosti a privilégiá spred

79

roku 1646. V roku 1948 ho pápež Pius XII. vyhlásil za patróna

kresťanských škôl. Rehoľnej kongregácii, ktorú sv. Jozef Kalazanský

založil a dal jej názov „Rád zbožných škôl“ alebo „Piaristi“ dal toto

poslanie: "Poslaním našej rehole bude teda učiť deti od základov správne čítať,

písať, počítať, učiť ich latinčinu ale predovšetkým ich naučiť nábožnosti a

kresťanskej náuke. Nakoľko to bude možné, budeme im to podávať čo najľahšou

formou."

Prácu učiteľa osobne poznal a vedel, že od neho závisí úspech

výchovy. Preto od svojich učiteľov požadoval: ... Tí, čo sa poberajú na úlohu

vychovávať a chcú ju konať starostlivo, musia vynikať veľkou láskou, vrcholnou

trpezlivosťou a predovšetkým hlbokou pokorou. Len tak budú hodní ponížene

prosiť Pána, aby ich urobil súcimi spolupracovníkmi pravdy, posilňoval pri

plnení najvznešenejšej služby a obohatil nebeským darom - podľa slov: „Tí, čo

mnohých privádzajú k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky.“ To

dosiahnu ľahšie, ak zložia sľub trvalej služby, a tak sa budú usilovať pripútať sa

ku Kristovi a iba jemu sa páčiť, ako povedal: "Čo ste urobili jednému z mojich

maličkých, mne ste urobili"100

b/ Sv. Ignác z Loyoly

Sv. Ignác Loyolský pochádzal z baskickej provincie Guipúzcoa v

severnom Španielsku. Narodil sa v r. 1491 v kaštieli Loyola ako najmladší z

dvanástich či trinástich detí baskického šľachtica Beltrána Ibaňeza de Oňaz.

Pri krste dostal meno Iňigo Lopez, ktoré si neskôr zmenil na Ignác (Ignatius)

na počesť sv. Ignáca Antiochijského. Jeho matka po jeho narodení chorľavela

a čoskoro zomrela. Preto ho v prvom období jeho života dali na výchovu istej

vidieckej žene v blízkosti loyolského kaštieľa. Neskôr sa starala o

dorastajúceho chlapca manželka jeho staršieho brata Martína Garcíu —

Magdaléna de Araoz.

Starnúci otec chcel čo najlepšie zabezpečiť budúcnosť najmladšieho syna.

Preto ho dal učiť čítať a písať. Otec sa nádejal, že z neho môže byť pisár

100 Zo spisov sv- Jozefa Kalazanského.

80

alebo azda aj notár, prípadne dajaký duchovný. Preto ho dal pre každý

prípad zapísať do klerického stavu, čo bolo spojené s obradom tonzúry,

charakteristického vystrihnutia alebo pristrihnutia vlasov. Ale Ignác nechcel

byť ani úradníkom ani klerikom. Jeho predkovia a bratia boli rytieri a vojaci.

Tým chcel byť aj on.

Ignácove chlapčenské sny sa začali plniť, keď sa ako 16-ročný dostal na

dvor kráľovského pokladníka Juana Velázqueza. Tam sa mu otvárala

rytiersko-dvoranská kariéra v kráľovských službách. Mal možnosť

oboznámiť sa s diplomatickými úlohami, ale aj s čnosťami a nečnosťami

rytierskeho života. Rád narábal so zbraňami a ľahko sa dal vyprovokovať do

nebezpečných šarvátok. Z jeho rytierskych čností možno spomenúť vernosť

v službe, statočnosť až po pohŕdanie nebezpečenstvom a ochranu slabších,

medzi ktorých rytieri zaraďovali predovšetkým ženy. Ignác dokonca sníval o

dáme z kráľovského rodu, pre ktorú bol ochotný vykonať aj tie najťažšie

veci.

Romantická idyla mladého Loyolu sa skončila smrťou španielskeho kráľa

Ferdinanda r. 1516. Rozhodujúca pre Ignácov ďalší život bola francúzsko-

španielska vojna o Navarru v máji 1521. Vtedy (pravdepodobne v piatok 24.

mája) bol 30-ročný Loyola pri obrane pevnosti v navarrskom hlavnom meste

Pamplone ťažko ranený. Kanónová guľa mu roztrieštila pravú nohu a

poranila ľavú.

Ani pohotové ošetrenie francúzskych lekárov, ani zdĺhavá liečba v

rodnom kaštieli nevedeli dať nohu celkom do poriadku. Hoci si dal Ignác

lámať a rezať zle zrastené kosti, aby mu znetvorená noha neprekážala v

ďalšej rytierskej kariére, pravá noha ostala kratšia, takže po celý ďalší život

kríval.

Zmena života

Pri dlhom doliečovaní v Loyole ranený rytier chcel čítať rytierske

romány, s akými sa kedysi stretol na dvore kráľovského pokladníka . Ale

v loyolskom kaštieli nič také nebolo. Dostal sa ku knihe Život Krista a k

známej zbierke životopisov svätých Legenda aurea. Postupne začal

81

poznávať iné rytierstvo, oveľa ušľachtilejšie ako jeho doterajšie.

Obdivoval, čo urobili sv. František, sv. Dominik a iní svätí v službe

najvyššieho Pána. Napokon sa rozhodol, že ich bude nasledovať. Ale ako?

Sprvoti mal v úmysle vstúpiť do prísneho kartuziánskeho kláštora, kde

by konal také ťažké skutky pokánia, aké robili dávni svätí. Ale napokon sa

rozhodol, že pôjde ako chudobný pútnik do Jeruzalema. Tam potom

ostane, aby mohol navštevovať miesta posvätené životom a utrpením

Pána Ježiša a aby pritom pomáhal dušiam. Ale predtým bolo treba

dokončiť vyúčtovanie z minulého života.

V Loyole na ňom zbadali veľkú zmenu, ale on nikomu neprezradil

svoje plány. Niekedy koncom februára 1522, v pekných rytierskych šatách

s dýkou a mečom na opasku, vysadol v Loyole na mulicu a pobral sa

smerom na juh. Na naliehanie brata Martina prijal dvoch sprievodcov z

loyolského služobníctva, ktorí ho mali odprevadiť na vojvodov dvor do

Navarrety. Pripojil sa aj brat Pero López, ktorý bol kňazom, ale nerobil

veľkú česť kňazskému stavu.

Po odchode z Loyoly Ignác nechcel odkladať uskutočňovanie svojich

predstáv o duchovnom rytierstve. Preto napriek zimnému počasiu odbočil

z hlavnej cesty do baskických vrchov, kde v mariánskej svätyni Aránzazu

prebdel celú noc pred milostivou sochou Panny Márie. Podľa neskorších

náznakov sa dá vážne predpokladať, že tu zložil sľub večnej čistoty. Po

nočnom bdení skupinka zimných pútnikov pokračovala v ceste na

vojvodov dvor v Navarrete. Tam prepustil sluhov, aby sa vrátili do

Loyoly. Odteraz bol slobodný pre uskutočňovanie svojich náročných

ideálov.

Pri stretnutí s vojvodom krívajúci rytier oznámil svoj úmysel skončiť so

službou v miestokráľovej družine. Tým sa pre neho uvoľnili posledné

záväzky vo svete. Jeho najbližším cieľom bolo známe mariánske pútnické

miesto Montserrat neďaleko Barcelony. Tam chcel aj navonok dokončiť

zmenu, ktorá sa v ňom odohrala po zranení v Pamplone.

82

Do pútnického strediska, ktoré spravovali benediktíni, prišiel okolo

20. marca. Po trojdňovej príprave si vykonal všeobecnú spoveď z celého

dovtedajšieho života. Mulicu daroval kláštoru, zbrane dal zavesiť medzi

votívne dary k milostivej soche Panny Márie a parádne rytierske šaty dal

jednému žobrákovi. Potom si obliekol vrecovité pútnické rúcho, ktoré si

zaobstaral cestou pred príchodom na Montserrat. Takto strávil celú noc

pred sviatkom Zvestovania — chvíľami kľačiac, chvíľami stojac — pred

montserratskou Madonou.

Ráno sa ako celkom nový človek vydal na ďalšiu cestu do blízkej

Manresy, kde si v odlúčenosti chcel usporiadať dojmy posledných dní. Z

krátkej plánovanej zastávky sa stalo jedenásť mesiacov dramatickej

duchovnej skúsenosti. Ignác tu prežíval svoje veľké duchovné cvičenia.

Pokojné útechy sa striedali s prudkými duchovnými bojmi a obdobia

suchoty s prekvapujúcimi osvieteniami. To všetko pôsobilo na jeho

životnú premenu. Možno povedať, že koncom marca 1522 prišiel do

Manresy ako horlivý novoobrátenec a koncom februára 1523 sa vydával

na ďalšiu cestu ako vnútorne pretvorený duchovný muž.

Ignácove manrézske poznatky, ktoré získal v rozjímaniach, a iné

duchovné skúsenosti sa stali základom jeho známych Duchovných

cvičení, a tak poslúžili jeho nasledovníkom i nespočetným veriacim

mnohých generácií k duchovnej obnove života.

Z Manresy šiel Ignác do Barcelony, odkiaľ cestoval loďou do

Talianska. Tam dostal v Ríme pápežské povolenie na púť do Svätej zeme.

Z Ríma šiel peši do Benátok a odtiaľ loďou cez ostrov Cyprus do

Palestíny, kam prišiel 25. augusta 1523. Napriek obmedzeniam a

šikanovaniu tureckých vojakov, ktorí vtedy okupovali sväté miesta,

loyolský pútnik sa cítil v domovine svojho Pána veľmi šťastný a chcel tam

zostať. Ale františkáni, ktorí boli ustanovením Svätej stolice a so súhlasom

tureckých vrchností strážcami svätých miest, mu to nedovolili. A tak sa

cez Taliansko vrátil do Barcelony niekedy v predjarí roku 1524.

83

Po návrate z púte hľadal odpoveď na nástojčivú otázku: Čo ďalej?

Okrem služby Bohu chcel slúžiť aj dušiam pre ich dobro a na väčšiu Božiu

oslavu. Po nezaujatom posudzovaní rozličných možností prišiel k

presvedčeniu, že spomenutý cieľ ľahšie dosiahne, keď bude aspoň trochu

študovať. Nebolo to ľahké rozhodnutie pre muža, ktorý mal od mladosti

odpor k štúdiu a teraz už dobre prekročil tridsiaty rok života. No svojou

charakteristickou silou vôle prekonal vnútorné námietky i vonkajšie

ohľady a spolu s barcelonskými chlapcami si sadol do školských lavíc.

V Barcelone študoval dva roky latinčinu. Potom na radu svojho učiteľa

šiel pokračovať v štúdiu na univerzitu v Alcale. Tam sa popri štúdiu

venoval aj intenzívnej apoštolskej činnosti. Medzičasom si získal štyroch

mladších spoločníkov. Žili v chudobe, venovali sa dobročinnosti a

poučovali ľudí o viere a o zachovávaní kresťanských zásad. Ich život a

účinkovanie spôsobilo rozruch a vyvolalo zásah cirkevných úradov. Tie

napokon zakázali Ignácovi a jeho spoločníkom poučovať ľudí o viere a

mravoch, kým si nevykonajú poriadne štúdiá. Aby sa vyhol ďalším

ťažkostiam, prešiel z Alcaly na univerzitu do Salamanky, ale tam sa

opakovalo to isté. Napokon znechutený ťažkosťami, ktoré zakúsil v

Španielsku, odišiel v januári 1528 do Paríža, kde sa dal študovať filozofiu

a teológiu na tamojšej slávnej univerzite.

Na parížskej univerzite sa stretali nielen študenti a profesori

rozličných národností, ale aj rôzne myšlienkové prúdy, čo umožnilo

Ignácovi urobiť si lepšiu predstavu o politickej situácii v Európe a o

náboženskej situácii v západnom kresťanstve, ktoré sa začalo trieštiť

vplyvom rôznych reformátorov. Videl, že Cirkvi neškodí iba pokles

mravov, ale i nedostatok patričnej úcty a poslušnosti.

Takýto stav sa hlboko dotýkal Ignácovho rytierskeho ducha, pre

ktorého bola disciplína a vernosť vecou nielen vonkajšieho poriadku, ale

aj srdca. Dovtedy pokladal za najvýznamnejšiu čnosť chudobu. Okrem

evanjelia sa mohol pritom opierať o príklad svätých, najmä sv. Františka

Assiského, a o historickú skúsenosť, podľa ktorej bohatstvo viedlo k

84

úpadku v ľudskej spoločnosti a osobitne v Cirkvi. To boli dostatočné

dôvody na to, aby trvale vyžadoval od svojich nasledovníkov dôsledné

dodržiavanie chudoby. Ale parížske poznanie duchovného odboja, ktorý

sa šíril v Európe proti Cirkvi a zvlášť proti Kristovmu zástupcovi na zemi,

priviedlo Ignáca k osobitnému zdôrazňovaniu inej čnosti, a to poslušnosti

a bezpodmienečnej oddanosti Cirkvi. Prezrádzajú to okrem iného

„Pravidlá o cítení s Cirkvou”, ktoré pridal v Paríži ku knihe Duchovných

cvičení.

Ignác bol v Paríži celkove sedem rokov: od februára 1528 do apríla

1535. V r. 1533 dosiahol akademický titul „Magister artium”.

Utvorenie spoločenstva

Ignácovi mladí druhovia, ktorých nechal v Španielsku, mali prísť po

istom čase za ním do Paríža. Ale bez jeho vedenia neostali verní

pôvodným ideálom, hoci dvaja z nich si zvolili duchovné povolanie.

Tým pevnejší sa ukázali šiesti spoločníci, podobne ako on študenti

parížskej univerzity, ktorých získal svojím osobným príkladom a

duchovnými cvičeniami. Boli to učení a Cirkvi oddaní mladí muži, ktorí

neskôr vykonali veľa v službe Cirkvi a v službe duší. Boli to: Peter Favre,

František Xavérsky, Šimon Rodrigues, Diego Laínez, Alfonz Salmerón a

Mikuláš Bobadilla.

Ich prvým spoločným formálnym úkonom bol sľub, ktorý urobili 15.

augusta 1534 v kaplnke na vrchu Montmartre za parížskymi hradbami.

Sľubom sa zaviazali, že pôjdu do Svätej zeme, kde budú v chudobe

pracovať na Božiu oslavu a pre dobro duší. Keby sa však plánovaná cesta

nemohla uskutočniť, po roku čakania sa ponúknu pápežovi ako

Kristovmu zástupcovi na zemi, aby ich použil, ako bude chcieť.

Po zložení sľubu všetci pokračovali v štúdiách v Paríži. Prvý odišiel z

Paríža práve Ignác, a to už na jar 1535. Kvôli často opakovaným

žlčníkovým záchvatom mu lekári radili prerušiť štúdium a na istý čas

odísť na vzduch rodného kraja. Jeho spoločníci s tým súhlasili a zároveň

85

mu dali listy, ktoré mal odovzdať ich príbuzným. V listoch oznamovali

rodine svoje celoživotné rozhodnutie.

Ignác bol vo svojej domovine asi tri mesiace. Ignác tam robil pokánie

za hriešnu minulosť, kázal, vyučoval katechizmus a odstraňoval

neporiadky, či už to bolo vášnivé kartárenie, prípady konkubinátu alebo

pohoršlivé spory medzi farským duchovenstvom a inými zložkami

cirkevnej obce.

Koncom júla sa pobral navštevovať rodiny svojich spoločníkov.

Keďže šiel peši, trvalo mu to asi tri mesiace. Konečne v neskorej jeseni

opustil Španielsko, aby sa tam už nikdy nevrátil. Do Benátok prišiel

koncom roku 1535. Tu, nakoľko sa dalo, pokračoval v štúdiu teológie a

dával duchovné cvičenia významným osobnostiam.

Ignácovi druhovia prišli do Benátok 8. januára 1537. Namiesto

šiestich však boli deviati, lebo po Ignácovom odchode z Paríža sa k nim

pridali ďalší traja študenti parížskej univerzity. Dvaja boli už kňazi. Ignác

zase získal troch v Benátkach. Teraz mohli všetci pokračovať v spoločnom

programe. Chceli splniť predovšetkým dve úlohy: nekňazi mali prijať

kňazskú vysviacku a v lete mali všetci odcestovať pútnickou loďou do

Svätej zeme. V marci všetci okrem Ignáca odišli do Ríma, aby si vyžiadali

pápežské dovolenie na púť do Svätej zeme. Pápež im rád vyhovel. Okrem

toho im dal písomné povolenie, podľa ktorého všetci nekňazi tejto

skupiny mohli prijať kňazskú vysviacku od hociktorého biskupa aj mimo

jeho jurisdikčnej oblasti.

Púť do Svätej zeme sa však neuskutočnil pre vojnové napätie medzi

Benátkami a Tureckom. Ponúkol sa do služieb pápežovi ako Kristovmu

zástupcovi. S týmto zámerom sa koncom októbra 1537 Ignác vybral do

Ríma. V očakávaní osudových rozhodnutí prežíval veľké duchovné

pohnutia, ktoré vyvrcholili zjavením v kaplnke La Storta neďaleko Ríma.

Bolo to prijatie jeho modlitieb, v ktorých prosil nebeského Otca i Pannu

Máriu, aby ho pridružili k Ježišovi Kristovi. Bolo to zároveň zavŕšenie

86

Ignácových rytierskych túžob, keď sa po opustení svetskej služby chcel

stať rytierskym služobníkom večného Pána. On i jeho spoločníci sa mali

stať Ježišovými spoločníkmi a mali niesť jeho meno.

V Ríme sa Ignác venoval duchovnej službe, pričom dával duchovné

cvičenia viacerým významným osobnostiam. Po Veľkej noci 1538 prišli do

Ríma aj ostatní spoločníci. Tak mohli konečne uskutočniť svoje

predsavzatie – ponúknuť svoje služby pápežovi. Bol ním vtedy Pavol III.

Ten ich ponuku s radosťou prijal. Ako prvý akt ich vymenoval za učiteľov

kresťanskej náuky na všetkých základných školách v Ríme.

Na rozdiel od svojich druhov Ignác odkladal svoju prvú sv. omšu

poldruha roka. Pravdepodobne ju podľa svojho pôvodného programu

chcel slúžiť vo Svätej zemi. Keď sa mu však tento životný sen nesplnil,

slávil svoje primície na Vianoce 1538 v kaplnke jasličiek v rímskom

chráme Santa Maria Maggiore.

Zima na prechode rokov 1538–1539 bola v Ríme neobyčajne krutá.

Bezdomovci zomierali od hladu a mrazu na uliciach. Ignác a jeho

druhovia sa naplno dali do služieb týchto nešťastníkov. Vyslúžili si tak

obdiv a uznanie Rimanov, ktorí ich odvtedy prijali za svojich.

Už počas tejto zimy prichádzali do Ríma žiadosti o služby parížskych

magistrov, ktorých účinkovanie v severnom Taliansku a v Ríme vyvolalo

širokú ozvenu. Pápež im začal dávať príkazy, podľa ktorých sa mali

podujať na náročné úlohy v Taliansku, Írsku, Nemecku, ba až v Indii.

Ignác a jeho druhovia stáli pred vážnou otázkou, či ich bude voľačo

spájať, keď sa takto rozídu, alebo či ich spoločenstvo zanikne. Po vážnych

poradách a modlitbách sa rozhodli, že okrem dovtedajších sľubov

chudoby a čistoty zložia aj sľub poslušnosti jednému z nich. Tak vzniklo

nové rehoľné spoločenstvo, ktoré je známe pod španielskym menom

Compaňía de Jesús (Ježišova družina), po latinsky Societas Jesu a po

slovensky Spoločnosť Ježišova.

87

Novú rehoľnú spoločnosť, ktorú poznáme aj pod názvom jezuiti,

schválil pápež Pavol III. ústne 3. septembra 1539. Napokon po prekonaní

rozličných námietok a ťažkostí zo strany kuriálnych kardinálov ju

cirkevnoprávne potvrdil bulou Regimini militantis Ecclesiae dňa 27.

septembra 1540.

Konečná životná úloha Ignáca Loyolského

Po úradnom schválení rehole bolo treba vykonať voľbu predstaveného

a zložiť do jeho rúk rehoľné sľuby. Voľba sa uskutočnila 5. apríla 1541.

Ako sa dalo čakať, za predstaveného bol zvolený zakladateľ tohto

spoločenstva — Ignác Loyolský. Do jeho rúk zložili sľuby piati zakladajúci

členovia rehole, ktorí boli vtedy v Ríme, a to pred obrazom Panny Márie v

bazilike sv. Pavla za hradbami dňa 22. apríla. Nová rehoľa zaradila tento

deň do svojho liturgického kalendára ako sviatok Panny Márie, Matky a

Kráľovnej Spoločnosti Ježišovej.

Spomenuté sľuby sa líšili od sľubov iných reholí tým, že okrem troch

zvyčajných sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti urobili aj štvrtý sľub

bezpodmienečnej poslušnosti pápežovi, keď im zverí nejaké poslanie.

Ignác si uvedomoval, že na dlhodobé uspokojenie naliehavých

potrieb Cirkvi nestačí iba skupina horlivých apoštolov, ale že treba

vybudovať solídne ustanovizne, ktoré budú trvale pripravovať na

cirkevnú službu rozumove i duchovne vyspelých pracovníkov. Preto v r.

1551 založil v Ríme ústredné kolégium, „Collegium Romanum”, z ktorého

sa zakrátko vyvinula dodnes jestvujúca Gregorova univerzita,

pomenovaná podľa jej spoluzakladateľa a mecenáša pápeža Gregora XIII.

V r. 1552 založil Ignác „Collegium Germanicum” (neskoršie Germanicum-

Hungaricum), na ktorom sa vychovávali kňazi pre krajiny strednej

Európy. Tieto kolégiá sa stali predvojom rozsiahleho jezuitského školstva,

ktoré malo význam nielen pre Cirkev, ale pre rozvoj celej západnej

kultúry.

Nová rehoľa zohrala dôležitú úlohu pri vnútornej obnove Cirkvi, ale

88

osobitne vynikla v boji proti šíriacim sa bludom. Preto mala hneď od

počiatku veľa otvorených i skrytých nepriateľov. Ignác Loyolský

potreboval veľa trpezlivosti, diplomatického taktu a neraz i rozhodnej

energie, aby obránil a upevnil rozvíjajúce sa dielo. No najviac sa spoliehal

na nadprirodzenú Božiu pomoc, ktorá viedla k založeniu rehole a účinne

ju sprevádzala v jej prácach. Napokon celá existencia nového rehoľného

spoločenstva mala nadprirodzené zameranie, ako to vyjadrovalo Ignácovo

heslo „Všetko na väčšiu Božiu slávu”.

V poslednom období svojho života Ignác zakúsil veľa telesného

utrpenia. Zosilneli jeho žalúdočné a žlčníkové bolesti, proti ktorým boli

lekári bezmocní. Napriek tomu veľmi intenzívne pracoval v apoštoláte,

takže si zaslúžil titul apoštol Ríma. Okrem toho musel venovať veľa času

a síl vedeniu vzrastajúcej rehole. Vypracoval stanovy, zakladal rehoľné

provincie a kolégiá, usmerňoval výchovu novej rádovej generácie a

dôležité apoštolské diela.

Popri intenzívnej a náročnej vonkajšej činnosti Ignác žil hlbokým

duchovným životom. Rannému rozjímaniu a svätej omši venoval

niekoľko hodín, pričom dostával veľa milostí, ako prezrádza jeho

čiastočne zachovaný duchovný denník.

Ignác Loyolský zomrel takmer nebadane 31. júla 1556 ráno. Vtedy mal

ním založený rád už tisíc členov, ktorí pracovali v trinástich rehoľných

provinciách.

Pápež Pavol V. vyhlásil r. 1609 Ignáca Loyolského za blahoslaveného a

pápež Gregor XV. r. 1622 za svätého. Jeho telesné pozostatky sú uložené v

bočnej kaplnke hlavného jezuitského kostola Al Gesú v Ríme.101

c/ Sv. Ján de la Salle

Narodil sa r. 1561 vo Francúzsku, v kraji Champagne v rodine s 11

deťmi. Prvými učiteľmi mu boli rodičia. Už počas štúdia v kňazskom

seminári učil náboženstvo. Ako 27 ročný bol vysvätený za kňaza. 101 Zdroj: www.jezuiti.sk - oficiálne stránky Spoločnosti Ježišovej na Slovenku

89

Vyznačoval sa hlbokou zbožnosťou a dôkladným vzdelaním, získal doktorát

z teológie.

Na jeho popud založil miestny farár pre chudobných chlapcov školu.

Postupne prichádzali dobrovoľníci do školy učiť, no najprv ich on musel

učiť. Zriekol sa majetku a venoval sa učiteľom. V roku 1684 založil

spoločnosť, ktorú pomenoval „Bratia kresťanských škôl“ – Školskí bratia.

Spoločnosť sa ustavične rozširovala, vznikali nové školy. Ján dela Salle

založil učiteľský ústav – prvý, ktorý dejiny poznajú. V roku 1719 zomrel vo

veku 68 rokov. Inštitút bol rozšírený po celom Francúzsku. V roku 1880 bol

vyhlásený za blahoslaveného, v jubilejnom roku 1900 bol vyhlásený za

svätého. V roku 1950 ho pápež Pius XII. vyhlásil za patróna učiteľov

a vychovávateľov.

Kresťanská - lasaliánska škola bola prístupná chudobným, ako znak

Božieho Kráľovstva. Úlohou lasaliánskej školy bolo formovať osobnosti,

ktoré budú charakterizovať nasledujúce vlastnosti:

� chudobní v duchu

� lační a žízniví po spravodlivosti

� milosrdní

� ktorí tvoria pokoj

� ktorí milujú nepriateľov a modlia sa za tých, čo ich prenasledujú

� ktorí sa vedia modliť vo svojej izbe v tajnosti

� ktorí hľadajú predovšetkým Kráľovstvo Božie a jeho milosrdenstvo

� ktorí nesúdia druhých

� ktorí dávajú zadarmo to, čo dostali zdarma

� ktorí vyznávajú Krista pred ľuďmi

� ktorí plnia príkazy a učia iných robiť to isté

� ktorí sú ako soľ pre svet

To sú znaky Božieho Kráľovstva. Ak má byť škola znamením Božieho

Kráľovstva, musí byť schopná povedať, že sa v nej nachádzajú tieto znaky

Božieho Kráľovstva.

90

Sv. Ján de la Salle zanechal po sebe mnohé diela: Vedenie školy,

Pravidlá slušnosti a kresťanskej zdvorilosti, Pokyny pre riaditeľov,

meditácie a iné.

Inštitút vedie svojich bratov k tomu, aby svoj život prežili v hlbokej

viere a s dôverou v Božiu prozreteľnosť. Stávajú sa tak spolupracovníkmi

Ježiša Krista a svoj život upriamujú na šírenie Božieho Kráľovstva.

Charakteristika lasaliánskej školy102

Ján de la Salle reformoval vtedajšiu školu. Spolu so svojimi učiteľmi

vytvoril pravidlá didaktické, organizačné, výchovné a katechetické. Zmeny,

ktoré zaviedol:

� latinčinu nahradil materinským jazykom

� zavedenie kolektívneho vyučovania namiesto vyučovania jednotlivcov

� do vyučovania zaviedol modlitbu

� ako prvý použil tabuľu a kriedu

� žiakov vzdelávali bez tvrdosti, láskavo

Ciele a špecifikum lasaliánskej školy

� pripraviť srdcia detí na prijatie spásy Ježiša Krista, spoznať, že sú Božími

deťmi

� pripraviť mladých tak, aby našli miesto v Cirkvi a spoločnosti (stránka

intelektuálna, odborná a duchovná)

� vyučovanie sa chápe ako posvätná služba

� škola vytvára spoločenstvo, ktoré umožňuje dosiahnuť ciele školy

� učitelia majú tie isté náhľady a usilujú sa o tie isté evanjeliové a humánne

hodnoty

� škola formuje žiakov po stránke rozumovej, kultúrnej, náboženskej

a odbornej pomocou programových systémov prispôsobených ich

potrebám a zakladajúcich sa na evanjeliových hodnotách

� škola dáva svojim žiakom možnosť častejšie prežívať Božiu prítomnosť

102 Pozri FIETKO, G.: Ján de la Salle Patrón učiteľov. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška 1999.

91

Charakteristika lasaliánskej výchovy

� výchova nesmeruje len k osobnému prospechu žiakov, ale musí v sebe

obsahovať aj dobro pre spoločnosť

� práca vychovávateľa sa nepovažuje ako prostriedok k zárobku, ale ako

služba druhým

� do výchovy musia byť začlenené základné humánne a kresťanské

hodnoty

� lasaliánsky vychovávateľ musí mať pochopenie pre mládež

z najchudobnejších vrstiev spoločnosti

� lasaliánsky učiteľ sa usiluje o rozvoj kritického myslenia, musí rozumieť

vzťahu medzi výchovou a vzdelaním a neorientovať sa len na poznanie

� správanie učiteľa nesmie odporovať jeho ponaučeniam

� pozornosť vychovávateľa sa musí zameriavať jednotlivo na každého

žiaka, predovšetkým na tých, ktorí nie sú obľúbení a zaostávajú v učení

� vychovávateľ má spájať vieru (modlitbu) so skúsenosťami

a pedagogickými znalosťami

� lasaliánska škola je založená na spolupráci, ale nie na rivalite

� cieľom výchovy je predovšetkým rozvoj ducha, lasaliánsky učiteľ sa má

snažiť získať si srdce žiaka: dáva k dispozícii svoj čas, svoje schopnosti,

talent, energiu, snaží sa svojim životom svedčiť o kresťanskej viere

Kresťanská škola svojou organizačnou štruktúrou a osobitnou atmosférou

vytvára vhodné podmienky pre katechézu. Bratia

� vedú žiakov po ceste modlitby, k častému sv. prijímaniu, k duchovnému

rastu

� ohlasovaním Kristovho posolstva sa podieľajú na šírení viery a budovaní

cirkevného spoločenstva

Sv. Ján de la Salle pozdvihol význam učiteľského stavu. Vychádzal z toho,

že najprv musia byť vychovaní a vzdelaní samotní učitelia, aby potom škola

92

bola školou. Žiadal od učiteľa, aby sa v škole usiloval vytvárať spoločenstvo

lásky a porozumenia. Podľa Jána de la Salle jediným predpokladom pre

dobrú školu sú dobrí učitelia.

Požiadavky kladené na lasaliánskeho učiteľa:

� mať rozumný názor na žiaka, založený na rešpektovaní jeho osoby

� podporovať aktivitu žiaka

� byť sprievodcom, nie iba učiteľom

� rešpektovať záujmy žiaka

� spájať školu so životom

� pretvárať triedu na skutočné spoločenstvo

� každú manuálnu prácu spájať s duševnou činnosťou

� rozvíjať tvorivé myslenie a schopnosti žiaka

� každému prispôsobiť formu učenia (individuálny prístup)

� viesť žiakov k sebadisciplíne

Sv. Ján de la Salle stanovil 12 cností dobrého učiteľa:

� vážnosť

� mlčanlivosť

� pokora

� opatrnosť

� múdrosť

� trpezlivosť

� zdržanlivosť

� tichosť, láskavosť a nežnosť

� horlivosť

� bdelosť

� zbožnosť

� veľkodušnosť

d/ Sv. Ján Bosco

93

Ján Bosco sa narodil r. 1815 v Taliansku, neďaleko Turína. Pochádzal

z chudobnej rodiny, ako dvojročnému mu zomrel otec. Vzdelávať sa mohol

len za cenu veľkých obetí. Vyštudoval teológiu a bol vysvätený za kňaza.

Ako mladý kňaz bol poverený katechézou chlapcov z mesta, najmä

prisťahovalcov a väzňov. Na okraji Turína ako kaplán zriadil Oratórium sv.

Františka Saleského. Postupne tam začal po večeroch vyučovať čítanie,

písanie, kreslenie a aritmetiku. Neskôr vznikli ďalšie dve oratória. Okrem

toho sa venoval publikačnej činnosti – vydával časopisy a knihy.

Otvoril obuvnícku a krajčírsku dielňu, ku ktorej pribudli ďalšie:

viazanie kníh, stolárska dielňa, tlačiareň a zámočnícka dielňa. Pre schopných

chlapcov zriadil gymnázium. Spolu so svojimi spolupracovníkmi založil

rehoľnú spoločnosť s názvom Saleziánska spoločnosť (1862). Keď mal

dostatok spolupracovníkov, zriaďoval ďalšie oratória už mimo Turína.

Rehoľa sa rozšírila do Francúzska, na juhoamerický kontinent a neskôr do

celej Európy, v roku 1924 aj na Slovensko.

Ján Bosco zomrel r. 31. januára 1888. Bol vyhlásený za svätého,

liturgický sviatok sv. Jána Bosca je 31. januára.

XI. Preventívny systém sv. Jána Bosca.

Sv. Ján Bosco je zakladateľom preventívneho pedagogického systému.

Pri výchove sa používajú dva prístupy: preventívny a represívny. Obidva

prístupy majú spoločné to, že postavia pred chovancov cieľ a pravidlá, ktoré

majú zachovávať, aby sa cieľ dosiahol. V represívnom systéme sa

vychovávateľ stiahne za chovanca. Z úzadia pozoruje, či on zachováva

predpisy, pravidlá a pri každom porušení predpisov aplikuje vopred

stanovený postih, tresty. V preventívnom systéme sa vychovávateľ stavia

pred chovanca, aby mu svojim osobným príkladom ukázal, ako sa

zachovávaním predpisov a príkazov bezpečne dostane ku cieľu.

94

Za prvoradú prevenciu považoval asistenciu, čiže fyzickú ochranu,

bezpečnosť, zdravie. Idea preventívnej výchovy sa u sv. Jána Bosca zrodila

so skúseností s väzňami v Turíne. Zistil, že ich nešťastie bolo skôr

nedostatkom výchovy ako zločinnosti. Pod nešťastie týchto mladíkov sa

podpísal nedostatok mravnej a náboženskej výchovy. Vlastná skúsenosť ho

priviedla k poznaniu, že ľudský a spoločenský rozvoj mládeže sa

uskutočňuje prostredníctvom vzdelania. Slovo asistencia pochádza od

latinského „ad sistere“ – byť prítomný. Je to stála, láskavá prítomnosť

vychovávateľa medzi chovancami. Na asistenciu sa kladú tieto požiadavky:

� musí byť všeobecná čo do osôb asistujúcich a asistovaných, čo do

miesta i čo do času. To znamená, že vychovávateľ žije

s chovancami, medzi nimi pracuje i odpočíva.

� musí byť dynamická – inú povahu bude mať tento dozor

u mladých, inú u dospievajúcich. S postupným pribúdaním veku

a rozumnosti u chovanca fyzická asistencia ubúda; chovancov treba

postupne priúčať samostatnosti. Dynamickosť asistencie sa chápe aj

v tom, že iná bude v triede, iná na ihrisku, iná v spálni a iná

v kaplnke.

� musí byť láskavá – znamená to, že nemá byť vnímaná ako dozor,

ale ako žiadaná prítomnosť.

Oratórium fungovalo ako integrálne zariadenie, vychovávatelia sa

v ňom zaujímali o mladého človeka celý deň. Neskôr sa ukázala potreba

zakladať pre študentov kolégia a pre učňov internáty. To, čo nazýval

oratóriom, bolo v skutočnosti domom, školou, dielňou, kostolom a ihriskom.

Vytvoril podmienky, aby tí najchudobnejší a opustení mohli sa vzdelávať

a pripraviť sa na dôstojný návrat do spoločnosti.

Výchovný projekt sv. Jána Bosca je založený na trojici prvkov: rozum –

viera – láskavosť. Cieľom prevencie je podporovať všestranné vyzrievanie

mladého človeka a pritom prihliadať na to, kým je a čo má k dispozícii.

95

Koncepcia prevencie pozostáva z dvoch prvkov: z ochrany a podpory.

Spočívala v tom: predchádzať výchovou a vychovávať predchádzaním. Sv.

Ján Bosco bol presvedčený, že sociálny poriadok musí mať náboženský

základ. Za jasné, presné a nesporné oporné body vo výchove si zvolil vieru

a evanjeliové hodnoty.

Sv. Ján Bosco si zvolil preventívnu výchovu ako konkrétny spôsob

výchovy, ktorá má na zreteli dobro spoločnosti i Cirkvi. V súvislosti s tým si

vytýčil dva ciele: prvý sa dotýkal prísneho duchovného poriadku - učiť

pravdy v oblasti viery a morálky, aby pomohol mladému človekovi spasiť si

dušu. Druhý cieľ sa zaoberal občianskym životom: poskytnúť odborné

vzdelanie. Cieľom jeho výchovy bolo formovať človeka, ktorý by bol zároveň

dobrým kresťanom i statočným občanom. Dobrý kresťan má pracovať

v prospech spoločnosti, nemá jej škodiť ani byť na záťaž.

Sv. Ján Bosco šiel v línii „kresťanského humanizmu“, podľa ktorého

milosť nepotláča prirodzenosť, ale uzdravuje ju. Prirodzenosť sa posilňovala

vierou a poznanie sa prehlbovalo láskou.

Nosné stĺpy metódy:

„V našich domoch sa používa špeciálny systém disciplíny, ktorý nazývame

preventívny a v ktorom sa nikdy neuplatňujú ani tresty, ani hrozby.

Láskavosť, rozum, rozvážnosť a osobná prítomnosť sú jediným spôsobom,

ako dosiahnuť disciplínu a mravnosť medzi žiakmi“.103

Rozum

Východiskovým bodom preventívneho systému je presvedčenie, že

všetci mladí sa dajú vychovávať pre dobro, pretože v sebe majú aspoň

zárodky dobra. Človek, ktorý je stvorený na obraz Boží, túži po dobre

a šťastí. To či šťastie dosiahne, závisí od spôsobu, ako využíva svoju vlastnú

slobodu. Ale sloboda je úzko spätá s rozumom, pretože rozum mu umožňuje 103 MOTTO, F.: Výchovný systém Jána Bosca. Bratislava : Vydavateľstvo DON BOSCO 2005, s. 51.

96

robiť slobodné rozhodnutia. Je nevyhnutné, aby si človek postupne

uvedomoval tento fakt. Vychovávateľ má k dispozícii rozum a lásku. J. Bosco

istému vychovávateľovi odporúčal: Vždy sa nechajte viesť rozumom, nie vášňou!

Pripomienky adresované saleziánskym direktorom:

� nikdy neprikazuj nič, čo by mohlo byť nad sily tvojich podriadených

� nikdy neprikazuj veci, ktoré škodia zdraviu, ani také, ktoré by bránili

potrebnému odpočinku

� každý príkaz nech sprevádzajú láskyplné a mierne spôsoby a slová

Rozum sa javí ako výchovný prostriedok. Rozumný prístup má umožniť

lepšie pochopiť, že násilné presadzovanie požiadaviek je nezmyselné.

Neustála prítomnosť vychovávateľa medzi mladými vychováva ich rozum,

pretože v nich vytvára návyk byť rozumnými a pridŕžať sa noriem, ktoré

predstavujú určité hodnoty.

Aby sa nestalo, že dôjde k prehnanému zdôrazňovaniu rozumu,

preventívny systém kladie na úroveň rozumu ďalšie dva prvky: vieru

a láskavosť.

Srdce vychovávaného si nemožno získať len argumentmi rozumu, ale

láskou. To je nevyhnutný predpoklad výchovy. Ak si vychovávateľ

nedokáže získať dôveru dieťaťa, stať sa jeho priateľom, ak si nevie získať

jeho srdce, je málo pravdepodobné, žeby sa jeho ucho otvorilo na počúvanie.

Viera

Vrcholom výchovného procesu je viera chápaná ako nábožnosť. Podľa J.

Bosca pravá výchova nie je možná bez duchovného základu. Ide tu

o využívanie toho, aby deti na základe svedomia osvieteného

a podporovaného vierou konali dobro a vyhýbali sa zlu. Požiadavky pri

rozvíjaní viery:

� využívať hodnotu svätej spovede, sviatosti zmierenia

� cítiť s Cirkvou a pápežom

97

� viera je základ morálky; dokonalosť človeka spočíva v cvičení sa

v čnostiach a v poslušnosti Božej vôli

Ján Bosco považoval vieru za základ morálky. Dokonalosť podľa neho

spočíva v cvičení sa v čnostiach a poslušnosť Božej vôli sa prejavuje plnením

povinnosti svojho stavu.

Láskavosť

Láskavosť sa definuje ako duša celého preventívneho systému. Nemá

sa chápať „banálne“, ako nejaká forma sentimentalizmu alebo forma

náklonnosti. Ani netreba za tým vidieť nejaké jednoduché moralizovanie či

napomínanie chovancov. Vychovávateľ považuje vychovávaného za

priateľa. S vychovávaným sa má rozprávať ako láskavý otec, napomínať

s láskou.

Základné dimenzie láskavosti sú:

� láskavosť má teologický základ, ktorý je vyjadrený v slovách sv.

Pavla: „láska je dobrotivá, láska je trpezlivá; všetko znáša, všetko dúfa,

všetko vydrží“ (porovnaj 1 Kor 13, 4). Je teda božskou láskou, ktorá

nemá nič spoločné so sentimentalizmom alebo nejakými formami

zmyselnosti.

� láskavosť je aj reálnou ľudskou láskou, ktorá sa prejavuje v správnej

dávke citlivosti, príjemnej srdečnosti, dobroprajnosti, trpezlivosti,

pozornej náklonnosti na jednej strane a primeranou náročnosťou,

pevnosťou a nekompromisnosťou v otázkach zla na druhej strane.

� láskavosť je aj intenzívnou pedagogickou láskou, ktorý sa prejavuje vo

vzťahu vychovávateľa a vychovávaného. Vychovávateľ vedený

silou lásky privádza vychovávaného na základe prejavov úcty

a priateľstva k tomu, aby sa otvoril vzájomnej dôvere, aby cítil jeho

podporu v úsilí o prekonanie seba samého.

Láskavosť, ktorá je základom preventívnej metódy, je najvyššou normou

osobného kódexu vychovávateľa. Ján Bosco požadoval, aby výchova bola

98

„záležitosťou srdca“. Vo výchove má ísť o to, aby si vychovávateľ získal srdce

vychovávaného mladého človeka tak, aby si on vychovávateľa vážil,

dôveroval mu, aby boli priateľmi (nie partnermi!).

Dôvera sa má byť budovaná na láske tak, aby vychovávaní skutočne

poznali, že sú milovaní. Vychovávateľ má spoločne s chovancami prežívať

ich radosti, má byť s nimi neustále v kontakte, má ich chápať, má sa snažiť

„naladiť na ich pocity“, nemal by rozmýšľať v schémach, ktoré sú nezlúčiteľné

so schémami ich života.