Koncepce společné bezpečnosti "VODA MŔTVA"

VNÚTORNÝ PREDIKTOR ZSSR

VODA MŔTVA

__________________

Оd “sociológie” k reči života

(k sTrojeniu spoloCnosti)

Zväzok Idejinno-filozofická štúdia

Kitež

Mocný hrad Ruska

2004 2011

Strana, rezervovaná pre základné typografické nastavenia.

© Publikované dokumenty sú vlastníctvom svetovej kultúry, a preto vo vzťahu k nim nikto nedisponuje osobnými autorským právami. V prípade privlastnenia si autorských práv v rámci zákona právnickou, alebo fyzickou osobou, sa dotyčná osoba stretne s odplatou za krádež v podobe nepríjemnej „mystiky“, vychádzajúcej nad rámec právnej vedy. Každý záujemca má plné právo, vychádzajúc z vlastného chápania všeobecného prospechu, nasledujúce materiály v plnom objeme, alebo fragmentálne všetkými dostupnými prostriedkami kopírovať a vydávať aj za komerčným učelom. Ten, kto používa nasledujúce materiály pri svojej činnosti, pri ich fragmentálnom (čiastočnom) citovaní, alebo pri odkazoch na ne, berie na seba osobnú zodpovednosť, a v prípade vytvorenia kontextu, meniaceho zmysel následných materiálov ako celku má šancu naraziť na „mystické“ pôsobenie mimo právneho rámca.

Obsah

4Predslov k aktuálnemu vydaniu

SLOVO K ČITATEĽOVI 10

ÚVOD14

I. GLOBÁLNY HISTORICKÝ PROCES AKO ČIASTKOVÝ PROCES V GLOBÁLNOM EVOLUČNOM PROCESE BIOSFÉRY 30

II. GLOBÁLNY HISTORICKÝ PROCES40

III. DOSTATOČNE VŠEOBECNÁ TEÓRIA RIADENIA57

3.1. Dostatočne všeobecná teória riadenia: načo to treba?57

IV. RIADENIE V GLOBÁLNOM HISTORICKOM PROCESE 58

V. RUSKO (ZSSR) V GLOBÁLNOM HISTORICKOM PROCESE77

VI. ЕURO-АМЕRICKÝ КОNGLOМЕRÁТ A BLОКY V GLОBÁLNОМ DEJINNОМ PRОCESЕ: TЕNDЕNCIE ROZVOJA91

VII. «VÁŠNIVOSŤ»: BIOLÓGIA A INÉ VZÁJOMNE VLOŽENÉ PROCESY 123

VIII. ČО SA STALO JASNÝM NESKÔR141

BOHOSLOVIE RUSKEJ CIVILIZÁCIE (doplnenie z roku 2000) 177

Predslov k aktuálnemu vydaniu

„Voda Mŕtva“ bola sformovaná vo februári – júni r. 1991 ako „výcuc“ („readers digest“) z našich predchádzajúcich pracovných materiálov, nazvaných „Dehermetizácia“. Pri jej napísaní bol postavený cieľ nedopustiť rozpad ZSSR a s tým súvisiace utrpenia, v domnienke a nádeji, že riadiaca stranícko-štátna a vedecká „elita“ sa zamyslí alebo zľakne a nájde v sebe silu a mužnosť, aby zmenila nasmerovanie a koncepciu reforiem v našej krajine. Tento cieľ dosiahnutý nebol. A až po štátnom krachu ZSSR, už v r. 1992, bola „Voda Mŕtva“ vydaná v náklade 10 000 kusov.

Mnohí jej čitatelia nepoznajú skutočné dejiny vzniku tejto práce, a preto hovoria, že „Voda Mŕtva“ je napísaná grobiansky hrubým jazykom, bez akejkoľvek úcty k čitateľovi. Avšak spočiatku práca, stanúc sa všeobecne dostupnou knihou, bola adresovaná nie širokej čitateľskej obci, ale vedeniu Inštitútu USA a  Kanady AV ZSSR. „Intelektuálni“ vodcovia uvedeného pracoviska Akadémie vied ZSSR boli úspešní vo formovaní názorov vyšších úradníkov ZSSR v otázkach ďalšieho smerovania vnútornej a vonkajšej politiky strany a štátu vo všetkých oblastiach činnosti. A oni nesú priamu vinu a sú zodpovední za štátny krach ZSSR a následné spoločenské utrpenia.

Spočiatku bola „Voda Mŕtva“ sama o sebe tzv. “nezávislou expertízou“ správy na tému vedecko-výskumnej práce „Vypracovanie koncepcie strategickej stability a  dynamiky rozvoja scenárov možnej spolupráce za podmienky zachovania parity perspektívnych stratégií svetových mocností na obdobie do roku 2005“, vypracovanej na Inštitúte USA a  Kanady AV ZSSR v r.1990. (Technickú špecifikáciu zadania tejto vedecko-výskumnej práce podpísal po námestníkovi ministra obrany vtedajší námestník riaditeľa tejto inštitúcie A. Kokošin). Patrične adresátovi bol vybraný aj názov nie knihy, ale expertnej analýzy jednej zo správ uvedenej inštitúcie: „Ako v á m treba reorganizovať B´nai B´rith“ (Organizačná platforma KSSZ - Komunistickej strany sovietskeho zväzu), ktorá narážala na podobnosť s prácou V. I. Lenina „Ako máme reorganizovať Rabkrin“. Vydanie brožúry tejto expertnej analýzy tvorilo 5 strojopisných exemplárov, z ktorých bolo vyhotovených ešte niekoľko exemplárov xerokópií.

Bol to pokus vkliniť sa medzi „elitárny“ aparát riadenia ZSSR a skutočných pohlavárov biblickej civilizácie (tzv. Globálneho Prediktora), s cieľom prerušiť riadiace kanály zo strany „Prediktora“ a pristúpiť bez sprievodných katastrof k pretvoreniu pseudosocializmu na normálnu ľudskú spoločnosť spravodlivosti. Nebol ovenčený úspechom, pretože jedni nevnímali a druhí v tom čase už „urobili stávky“ v globálnej „hre“a nevzdali sa ich.

Táto expertíza bola vydaná po štátnom krachu ZSSR počas cenzúrno-ideologického chaosu r.1992. Pôvodný názov prvého vydania z r. 1992, smerovaný ku konkrétnemu adresátovi, bol zamenený za charakteristiku samotnej práce z poslednej frázy jej záveru (z vtedajšej tretej brožúry). V takejto podobe sa „Voda Mŕtva“ stala dostupnou širokému čitateľskému prostrediu. To, že bola vydaná ako kniha a stala sa v princípe voľne dostupnou – to je dôsledok krachu predchádzajúcej formy štátnosti a rozloženia ZSSR. Z toho dôvodu bol zverejnený materiál, ktorý pri zachovaní predošlej formy štátnosti alebo nekatastrofickom priebehu spoločenských zmien bol odsúdený stratiť sa v archívoch ÚV KSSZ (Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu*), štátnych bezpečnostných služieb a  „Štátnej kontroly za Štátneho dozoru“.

„Elita“ podľa svojho typu psychiky - to sú nevoľníci, samoľúbi domýšľaví otroci. Nevoľník reaguje výlučne na pánove veliteľské zrevanie. Ako v ňom prebudiť dôstojnosť človeka? a zachovalo sa v ňom vôbec to, čo treba budiť? – to sú otázky, na ktoré nepoznáme odpoveď inú, ako tú, že: nevoľník si sám musí spomenúť, že on pôvodne je slobodným človekom a má sa správať patrične dôstojnosti človeka. Vtedy sa ľudia budú aj k nemu správať ľudsky.

Ak „zrevanie“ nedosiahlo úspech, tak sa netreba klamať nádejou, že buď by „Voda Mŕtva“, napísaná vážene a úctivo voči každému, kto je v nej osobne spomenutý, bola vypočutá, adekvátne pochopená a s vďakou prijatá v aparáte na vykonanie, čo by umožnilo vyhnúť sa národom ZSSR mnohým nepríjemnostiam; alebo naraziac na chybné názory v nej vyjadrené, by Akadémia vied vypracovala zrozumiteľnejšiu a  dokonalejšiu dlhodobú koncepciu života spoločnosti.

M. S. Gorbačov a celá banda (ako aj ich predchodcovia a následníci) dostali viac ako dostatočne láskavé a dobromyseľné listy od množstva sovietskych ľudí, ktorí sa k vodcom strany a štátnych orgánov stavali s hlbokou úctou a dôverou. Desaťročia im písali v úprimnom naivnom presvedčení, že úrady niečo nevidia, nevedia a nechápu. Mnohí workoholici, straníci i nestraníci, nedajúci si nič naviac do vlastného vrecka aj keď mali na to zákonný nárok, sa snažili roky priviesť k rozumu vodcov štátu, pokiaľ oni robili svoje úradnícke kariéry. Písali krajne dobromyseľne a úctivo - bez toho zavrhujúceho vzťahu k celej sociálnej „elite“ a jej pánom, ktoré je vyjadrené vo „Vode Mŕtvej“. Avšak „elitárni“ chrapúni proste pľuli na nich a vysmievali sa im v svojom úzkom kruhu „komunizmu“ vnútri kremeľských stien a ohrád bezpečných haciend - dáč. A vo „Vode Mŕtvej“ im bolo povedané: „Dosť!“ - ktorému oni neporozumeli. Škoda...

Ak by bola „Voda Mŕtva“ od začiatku adresovaná širokým čitateľským kruhom, pričom jej každodenný profesionalizmus nachádza svoje uplatnenie mimo sféry štátneho a národohospodárskeho riadenia, mimo sféry žurnalistiky a sociologických vied, tak by bola napísaná v inom emocionálno-zmyslovom usporiadaní.

Bieda Ruska tkvie v tom, že za posledných tisíc rokov sa takmer všetci - až na zriedkavé výnimky – stali takými „ostýchavými“ a v podstate zbabelými, že sa zdráhajú jednoducho nazvať hlupáka – hlupákom, podliaka – podliakom, parazita – parazitom. Ale nasledujúc pravidlá „zdvorilosti“, si sami sebe nahovárajú, že naozaj nerozumejú, kto je hlupák, kto darebák, kto parazit, kto pokrytec. A veľká časť pripomienok ohľadom hrubosti jazyka „Vody Mŕtvej“ je zviazaná s touto osobitosťou obrazu myslenia, panujúcej v ruskej kultúre, v ktorej pozitívne zobrazený zločinec môže všetko, a pravdu o ňom - ani priamo do očí, ani len tak - nesmieš povedať... Je čas s tým skončiť a začať nazývať všetko pravými menami.

Preto ak niekto bolestivo vníma štýl „Vody Mŕtvej“, tak nech nájde mužnosť uvidieť v sebe samom tie „elitárne“ démonické ambície, možno neuspokojené v reálnom živote, do ktorých cielene bije informácia „Vody Mŕtvej“. Alebo nech sa oslobodí od idolo-poklonkovania vo vzťahu k tým idolom, ktorí sú zavrhnutí vo „Vode Mŕtvej“.

Druhá časť nespokojných vyčíta autorom „Vody Mŕtvej“ „neruskosť“ ich jazyka. V skutočnosti vo „Vode Mŕtvej“ na jednu stranu textu pripadá výrazne menej prevzatí z cudzých jazykov, ako v inej literatúre, venovanej problémom sociológie a histórie. Pritom mnohé neruské slová vpadli do jej textu, buď pri citácii („akmatická fáza“, „etnos-persistent“, „komplementárnosť“, „diachronická chronológia“ – je to zo slovnej zásoby L. N. Humiliova, idola mnohých ruských a neruských euroázijcov-multinacionalistov), alebo preto, že oni sú znakmi našej epochy („pluralizmus názorov“, „interregionálny“ a pod.). V našom vlastnom výklade sa vôbec nevyskytujú koreňovému systému Ruského jazyka, panujúceho v Rusku, také cudzie slová, ako „objektivizácia“, „ontologizácia“, „reflexívna“, „relevantnosť“, „explicitné“, „heterarchirovaný systém“, „eminentný“, „paradigma“, „metafyzický plán“, „mentálnosť“ a pod. „renyxa“ . Ich používaním zaklínajúco hreší ruskojazyčná inteligencia, prestávajúc seba samú chápať. Nakoľko sa však cudzojazyčná terminológia stala stabilnou v niektorých oblastiach poznania, tak sme ju nevyhnutne použili. Jej zmena na nejakú inú terminológiu by totiž bola spoľahlivým spôsobom ako stratiť chápanie čitateľa, postaveného na tejto už stabilnej terminológii.

Druhá vec je, že vo „Vode Mŕtvej“ sa stretávajú známe slová v neznámych spojeniach - kombináciách („zmena logiky sociálneho správania“, a pod.), no tu nič nespravíš. Ak príde reč na javy, ktorým tradičná sociológia nevenuje žiadnu pozornosť, tak naraziac na takýto druh nezvyčajných slovných spojení, je pre čitateľa nutné zobrazovať si ich samostatne, aby vo svojom vnútornom svete vytvoril obraz toho javu, na ktorý poukazuje neznáme spojenie známych slov. Ale ak by sme na poukázanie na tieto javy vymýšľali úplne nové slová, tak ich zmysel by skutočne bolo nemožné pre väčšinu si zobraziť.

Okrem toho hustota nabalenia zmyslu v prepočte na stranu textu je vyššia, ak píšeme v dlhých súvetiach. Keďže pri písaní „Vody Mŕtvej“ sa pôvodne sledoval cieľ ekonomickosti využitia času a  prostriedkov na strojopis (aby sa neposielali zákazníkovi hrubé rukopisy?), tak toto určilo aj štýl podania. Samozrejme, že ten, čo si zvykol myslieť v citoslovciach a trojslabičných frázach, nie vždy môže z chodu zdolať a pochopiť súvetie na štvrť strany. Ale, ak on chce pochopiť všetko, o čom je reč vo „Vode Mŕtvej“, tak si musí spomenúť, ako ešte v 7. – 8. triede ZŠ rozoberal zloženie vety: druh vety (zložité priraďovacie súvetie s podraďovacou vetou a pod.), podmet, prísudok, prívlastok, príslovkové určenia atď. T.j., všetko potrebné na to, aby pochopil dlhé frázy, on už v pamäti má. Je druhá vec, že on to nepoužíva, žijúc v zhone krátkodobých záležitostí, určovaných citoslovcami a trojslabičnými frázami.

Čo sa týka zmyslu, obsahu - tak je „Voda Mŕtva“ dokonca aj vo vydaní z r. 1992 stále na vyššej úrovni, ako ľubovoľná z publikácií s ňou nespokojných, týkajúca sa rovnakej problematiky. Je v nej mnohé povedané, no ešte viac sprevádza potichu (medzi riadkami*) povedané v nej v súlade s princípom doplniteľnosti informácií. A v tomto je jej hodnota - prednosť, nakoľko bezpečnosť každého, kto sa s ňou stretáva, sa určuje tým, nakoľko sa jeho vlastné celostné vnútorné i  navonok viditeľné správanie sa zhoduje so vzájomnou podmienenosťou povedaného a  ho potichu sprevádzajúceho (medzi riadkami vysloveného*) vo „Vode Mŕtvej“.

Počas prípravy terajšieho vydania bola časť priamo napísaného vo vydaní z r. 1992 nanovo vysvetlená, a pritom boli odkryté aj niektoré z predošlých zamlčaní. Zamlčania, vyjadrovanie sa „medzi riadkami“ – to nie je hermetizmus a ani ezoterika, sledujúce cieľ utajenia informácie v inotajoch a symbolike. Proste v princípe je nemožné zostrojiť informačný systém na nosičoch s ohraničenou kapacitou, v ktorom by všetko bolo oficiálne. Vždy v ňom je niečo aj zamlčané - „medzi riadkami“.

No vždy je nevyhnutné dbať na to, aby princípy, zavádzané do systému oficiálne, boli podporované princípami, zavádzanými do neho mlčky - po tichu. A tým viac, aby všetky boli v súlade s objektívnymi procesmi v objemnejších systémoch. V prvom vydaní „Vody Mŕtvej“ sa podarilo udržať tento štýl výkladu na dostatočne vysokej úrovni, aj keď sú v ňom aj chyby: konkrétne, Odeskému vojenskému okruhu na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny nevelil I. E. Petrov a zóna Panamského kanála spolu s Panamou bola súčasťou Kolumbie a nie Mexika.

V terajšom vydaní v novej úprave zahŕňa začiatok Zväzku I aj tretiu kapitolu. Pritom je znova, podrobnejšie a  dôkladnejšie vysvetlená Dostatočne všeobecná teória riadenia (DVTR). Doplňujúco je do Zväzku I vložená ôsma kapitola, v ktorej sú osvetlené otázky, v predošlých vydaniach „Vody Mŕtvej“ zamlčané – ponechané v tichosti.

V Zväzku II je prepracovaná časť o zobrazení Plnej funkcie riadenia v štátnych a neštátnych štruktúrach spoločenského samoriadenia a ekonomická časť. Z ekonomickej časti je odobraná veľká časť pôvodného textu, ale teraz je v nej ukázaný východ z abstrakcionizmu DVTR a „čistej“ matematiky do oblasti organizácie praktického riadenia národného hospodárstva na osnove metrologicky podloženého matematického modelu. Táto časť poskytuje ešte jednu formu výkladu DVTR (metódu dynamického programovania - MDP) a podstatou zjednocuje oba zväzky „Vody Mŕtvej“. Zvyšný text sa menil iba štylisticky a odstraňovali sa zjavné chyby a preklepy (súbory, na základe ktorých bolo pripravené súčasné vydanie, boli získané skenovaním predchádzajúcich vydaní, vytlačených ručnou typografickou sadzbou podľa strojopisných textov. Preto prosíme o zhovievavosť, ak v texte ostali nejaké chyby zo skenovania a nepostrehnuté preklepy). Všetky poznámky pod čiarou boli zahrnuté do textu počas prípravy súčasného vydania fakticky druhej úpravy „Vody Mŕtvej“ (neskoršie poznámky sú opatrené rokom ich zapracovania do textu.) Do textu DVTR sú vložené upresnenia a doplnenia, t.j., je vo verzii z r. 2011 základnej úpravy z r. 2003.

„Voda Mŕtva“ bola písaná pozvoľna: priemerne nie viac, ako 5 knižných strán za deň. Prax ukazuje, že v prevládajúcej väčšine prípadov sa aj číta s chápaním v nej povedaného nie rýchlejšie, ako sa písala. Aj keď samotné texty je možné aj rýchlejšie prečítať..., v zmysle „naložiť“ do pamäte.

A hoc ona na aktuálnosti nestratila za posledných 20 rokov (úpravy prvého vydania boli zavŕšené koncom júna 1991), predsa len pri prečítaní si treba uvedomiť, že „Voda Mŕtva“ je dokumentom príslušnej epochy. Odvtedy sa nielen svet zmenil, ale aj v chápaní mnohých otázok a ich vzájomných súvislostí VP ZSSR takisto čo-to povyrástol.

19. marca — 9. apríla 1998

Upresnenia: 26. novembra 1998; 17. januára 19992. apríla 200327. mája 2011

V terajšom vydaní je do ôsmej kapitoly Zväzku I vložené doplnenie - upresňujúce pohľady ohľadom bohosloveckých otázok. V Zväzku II sú do časti, zasvätenej informačnej bezpečnosti, pridané tri neočíslované obrázky, opakujúce obr. 1 – 3 Zväzku I.. V ostatnom, do pozornosti predkladaná úprava, opakuje text Sväto-Petrohradského vydania „Vody Mŕtvej“ v úprave z r. 1998 s opravou rozpoznaných preklepov a zmenou štylistiky na niektorých miestach.

21. novembra 2000

Okrem toho v terajšom vydaní sme upustili od šušľavo-nezmyselnej „orfografie“ (pravopisu*), ktorú sme dodržiavali v predchádzajúcich úpravách. Takto sú citované texty ponechané v zvyčajnom „pravopise“, aby boli takými, ako v origináli (okrem zámeny «е» nа «ё» tam, kde je to potrebné).

VYSVETLENIA O Gramatike

Teraz platný pravopis, nahrávajúc šušľavosti všednej hovorovej reči, predpisuje pred sykavými neznelými spoluhláskami v predponách bez-, voz-, iz-, raz- zvučné „z“ zameniť za nezvučné „s“ v dôsledku čoho menované „morfemy“ (predpony*) v skladbe slova strácajú zmysel. Pretože nám sa nepáči nezmyselná zmena pravopisu, prešli sme v našich prácach na pravopis, vyjadrujúci zmysel. Kvôli tomu je lepšie písať takto, napriek tomu šušľavo-nezmyselnému „pravopisu“, ktorý učili všetkých v škole. Aj keď sluchové vnímanie rozdielov v znení «е» a «ять», «и» a «i» vymizlo a aj chýbajú na klávesnici, tak na existenciu týchto písmen ako zvýrazňovačoch zmyslu upozorňujeme podľa nutnosti, zodpovedajúco zachovávajúc vo väďšine prípadov v písaní «е» a «и».

Okrem toho v rade prípadov v dlhých súvetiach, je možné v naších prácach natrafiť na interpunkčné znamienka, ktorých umiestnenie nie je predpísané teraz platnou gramatikou. No, je ich lepšie dať do textu, lebo ich významom je vymedzovať rôzne zmyslové jednotky v skladbe dlhých súvetí, čo zjednodušuje ich pochopenie. Takémuto cieľu – spojeniu niekoľkých slov do zmyslovej jednotky – slúži aj priebežné podčiarkovanie a zvýraznenie časti textu vo vete kurzívou.

O nevyhnutnosti prechodu k zmysel vyjadrujúcemu pravopisu v materiáloch Koncepcie sociálnej bezpečnosti pozri prácu „Jazyk náš: ako objektívna dannosť a ako kultúra reči“ a čiastočne kapitoly: 2. „Zmysel slov a zmysel reči“ a 3.3.3. „Kultúra reči v Koncepcii sociálnej bezpečnosti“.

27. februára 2004

Prvý odsek O gramatike má plný zmysel pre originálny text v azbuke, ale v mnohom aj pre naše jazyky.

Kolektív prekladateľov, 27. júl 2014

SLOVO K ČITATEĽOVI

„Predovšetkým do lásky sa odievajte, ktorá dokonalosť celku dáva“, písal apoštol Pavol v Liste Kolosanom (3:14). Láska Ekumenická (Ľúbosť Všezjednocujúca*) zjednocuje v súlade celistvosť hierarchie vesmíru. Ľudská „láska“, súc bláznivou, poddávajúcou sa vášni a (alebo) ľútosti, alebo súc nenaučenou používať rozum jej daný, nepredvída následky svojich aj cudzích činov, po prvé: pre okolie; a po druhé: pre seba - a tak zlo rozsieva.

Takže: Láska mínus zodpovednosť za dôsledky svojich činov nie je nič viac ako dobromyseľnosť. A dobrými úmyslami, idúcimi prevažne z čistého srdca, do pekla cesta dláždená je. Preto neradno stavať proti sebe horúce, chvejúce sa srdce a chladnú hlavu kľudnej mysle, nezkalené v ich jednote ani pomútením, ani zlom.

Každý rozum - individuálny alebo súborný - v hierarchii Universa rieši predovšetkým úlohy samoriadenia v medziach možností, poskytnutých hierarchicky vyšším objemnejším riadením a  úlohy vyššieho riadenia vo vzťahu k hierarchicky nižším systémom. Tento všeobecný stav je spravodlivý aj vo vzťahu ku každému človeku, aj vo vzťahu k rôznym ľudským spoločenstvám. Počnúc rodinou a končiac ľudstvom celkovo. Všetci a každý žije tak, ako rieši úlohy riadenia a samoriadenia. Dobre, alebo zle. Vychádzajúc z Lásky, alebo vychádzajúc z chtíču, pre uspokojenie ktorého dusia okolitý svet.

Nasledujúca práca – to je pohľad na dejiny, viac alebo menej pamätné dnešnému ľudstvu, z pozície Dostatočne všeobecnej teórie riadenia. Pritom skutočný dejepis, ako aj matematika, sú vedou presnou. Len, pokiaľ v matematike sa môžu výpočty robiť s presnosťou jedného alebo viac znakov (napr. číslic), tak každý historický proces môže byť opísaný:

· s presnosťou do úrovne bezmenného davu-národa a „osobnosti“. Osobnosti vodcu, génia, velikého a múdreho, alebo malého a  podlého, v závislosti od toho, z pozície akej koncepcie organizácie života spoločnosti (spoločensko-politickej koncepcie) sa pozerá;

· pri zložitejšom variante opisu dav-národ stále zostáva neosobný, no k osobe vodcu sa pridávajú ďalšie osoby – stúpenci vodcu, jeho nepriatelia i stúpenci nepriateľov. Toto sú tzv. „historické osobnosti“.

No s „historickými osobnosťami“ v ich živote a  činnosti sú zviazaní aj ďalší ľudia, patriaci do anonymného davu-národa v historickom popise dvoch vyššie opísaných typov. A tak je možné v doteraz anonymnom dave-národe odhaliť rôzne záujmové strany. Niektoré z týchto strán existujú v priebehu krátkych období v rámci aktívneho života jedného pokolenia. No iné strany sa vytvárajú a pretrvávajú v kontinuite - následnosti generácií, naberajúc do seba nových ľudí, zámenou za odchádzajúcich zo života. Okrem toho možno v spoločnosti odhaliť aj rôzne sociálne skupiny: profesionálne korporácie; spoločenské triedy; v mnohonárodnom spoločenstve v rámci štátu a celkovo v ľudstve – národy a národnosti, národnostné menšiny a pod. V súlade s tým, možno historický proces opísať:

· s presnosťou na určité sociálne skupiny;

Z počtu sociálnych skupín takéhoto typu, sa osobitne vyčleňujú tie sociálne skupiny, ktorých všetci predstavitelia sa tak, či onak z väčšej časti zaoberajú politikou. V súlade s tým, možno historický proces opísať:

· s presnosťou na cirkevný rád alebo politickú stranu;

Avšak nie všetky sociálne skupiny tohto druhu konajú vo verejnej politike otvorene. Niektoré z nich sa utajujú pred spoločnosťou, robiac zákulisnú politiku, alebo, zaoberajúc sa ňou, snažia sa vytvoriť u okolia dojem, že sa zaoberajú nie politikou, ale niečím iným. Napríklad: zbierajú kolekcie motýľov, alebo sa zaoberajú nejakým „osobnostným rozvojom“ svojich členov. V súlade s rozpoznaním tohto faktora v historickom procese, možno historický proces opísať:

· s presnosťou na úroveň globálneho sprisahania (napríklad mnohých pokolení rímskych pápežov, ruských imperátorov, komunizmu, fašizmu, anarchizmu, homosexualizmu atď);

Keďže však sprisahania strategického zamerania bývajú viacúrovňové (táto viacvrstvovosť je užitočná pre prípad fiaska, a taktiež nevyhnutná na odkanalizovanie prílišnej politickej aktivity nezasvätených a časti protivníkov cieľov sprisahania, vovlečených aj tak do komplotu z dôvodu ich riadenia. A rovno - aj z dôvodu potreby zneškodňovania, eliminácie ich činnosti vo vzťahu k cieľom skutočného jadra sprisahania), môže byť historický proces opísaný:

· s presnosťou na vnútorné „sprisahania v sprisahaní“, šéfujúce nad sprisahaniami nižších úrovní utajenia (napríklad slobodomurárstva v Euro-Americkej regionálnej civilizácii);

Avšak aj so sprisahaniami to nie je až tak jednoduché, keďže v každom skutočnom sprisahaní existuje vlastný „mozgový trust“, ktorý zadáva, definuje ciele sprisahania, určuje cesty a prostriedky ich uskutočnenia, kontroluje priebeh vypĺňania plánov a  v prípade nevyhnutnosti plány koriguje. A existuje aj výkonná periféria. Vzhľadom na uvedené okolnosti, môžno historický proces opísať:

· s presnosťou na „mozgové trusty“, „najhlbšie z najhlbších“ v mnohoúrovňových sprisahaniach;

Aj tak celé ľudstvo, nezávisle od jeho reálnej alebo vymyslenej vnútornej štruktúry, je iba časťou Sveta. A vzhľadom na túto skutočnosť, netreba už od prahu zavrhovať možnosť toho, že historický proces - dejiny môžu byť opísané:

· s presnosťou na vzťahy pozemského človečenstva s inými civilizáciami, hierarchiou Satana i „Kráľovstvom Boha – Tvorcu Všemohúceho“(Božou Prozreteľnosťou).

Tým, ktorí z rôznych príčin nie sú schopní priznať existenciu Boha – Tvorcu Všemohúceho - a existenciu Satana, môžeme len povedať, že jazyky národov nezvyknú udržiavať prázdne pojmy po tisíce liet, hypotetické „zhluky slabík“, ktoré nemajú žiadny význam. Preto pri čítaní tejto práce môžu pod „Kráľovstvom Najvyššieho Boha Vládcu“ chápať hierarchicky usporiadaný súhrn javov v prírode a spoločnosti, ako minimum podpory udržateľnosti procesov rozvoja bez vzájomného ničenia rovnako kvalitných systémov v rámci jednej hierarchickej úrovne. A pod hierarchiou Satana - len ďalší hierarchicky usporiadaný súbor javov v prírode a spoločnosti, disponujúci alternatívnou kvalitou antagonizmu úplne všetkého a dopĺňajúci prvú hierArchiu javov do plnosti chápania sveta – svetonázoru ateistu.

Pri akejkoľvej presnosti historických opisov sú samozrejme aj chyby možné. Tak ako sú možné pri výpočtoch s ľubovoľným množstvom znakov. Pri čítaní historických prác sú chyby čitateľom vnímané s presnosťou zhruba do úrovní mier vyššie spomínaných kategórií. Tie sú svojou podstatou rôznorodými elementami jednotlivých, počas dejín vzniknuvších systémov samoriadenia spoločnosti. Tendencie vývoja týchto systémov však zároveň nevyhnutne vždy plynú v hraniciach dopustenia hierarchicky vyššieho (vo vzťahu k ľudstvu) objemnejšieho riadenia, s ktorým človečenstvo býva, žiaľ, z dlhodobého hľadiska skôr viac v nesúlade, ako v súlade – čo by malo. Teraz môžeme prejsť k vlastnému predmetu obsahu tejto štúdie...

ÚVOD

Ak by sa celý vesmír stal štátom jedným, nemožným by bolo všade i zákony nemať jedny.

K. Prutkov

V termínoch analogickej vedy by bolo možné nasledujúcu prácu nazvať „Všeobecné základy sociológie“. No máme dôvody, aby sme termín reč života postavili do protikladu termínu „sociológia“ a prešli od „sociológie“ k reči života.

Termín „sociológia“ sa vzťahuje k dvom pojmom: socium – spoločnosť a  logos – slovo. Keďže život človeka plynie v spoločnosti, tak ak po-rusky žiť, namiesto nezrozumiteľnej „sociológie“, treba používať jasne a jednoznačne zrozumitenú reč života. Lebo všetky životné prejavy treba nazývať menami, vyjadrujúcimi podstatu každého z nich. Života-reč – to je vnútrospoločenská funkcia ž-reče-stva. Je očividné pre tých, čo si spomínajú, že písmeno - znak “Ж”(ž), v slovianskej bukvici má názov „Žijete“. Pojmový koreň reče (riecť, reč ako vyjadrenie, prejav mysle) je bezprostredne prítomný v obidvoch slovách.

Expanzia mamonárskeho svetonázoru, neseného kánonicky biblickým židokresťanstvom a formálne rituálnym islamom, bola sprevádzaná miznutím žrečestva zo štruktúry národných spoločenstiev. Ono totiž nieslo národnú i mnohonárodnostnú konceptuálnu moc - vyššiu moc pri vymedzení plnej funkcie riadenia podľa špecializovaných druhov vnútrospoločenskej moci v procese spoločenského samoriadenia. Monopol na konceptuálnu činnosť si následne dlhú dobu uchovávala kasta nadjudaistických nadslobodomurárskych „žrecov“, stanúc sa podľa svojich činov znacharstvom - pseudožrečestvom. Národné spoločenstvá, stratiac konceptuálnu samostatnosť riadenia, sa tak zmenili na obetné stáda a v konečnom dôsledku namiesto Života-reči dostali tzv. sociológiu – pseudovedu. Jej nevedeckosť sa prejavuje predovšetkým v tom, že celá súčasná civilizácia prežíva globálnu krízu kultúry: konflikt generácií, organizovaná „všehoprípustnosť“ (zločinnosť), ekologické problémy, nacionalizmus, prechádzajúci do nacizmu, problémy odzbrojenia a pod..

Ak by súčasná sociológia bola vedou, tak samoriadenie spoločnosti, väčšinou dobromyseľné (minimálne aspoň deklaratívne), by vychádzalo z nej a všetky uvedené problémy by proste neboli. Mohli by sa vyskytnúť ojedinelé excesy, nevychádzajúce však nad rámec kompetencie psychiatrie. Pritom by v základnej osnove sociológie ležali minimálne nasledovné vedné odbory:

· porovnávacie bohoslovie (teológia) a porovnávací satanizmus. V danom prípade sa však bavíme nie o stáročných neprestajných sporoch o tom, ktoré z Písiem pravým jest a ktorá viera ako jediná spásu prináša - bo to sú spory o ráme na ikone, keď sa zabúda na ikonu samotnú i na Toho, kto je na nej. Bavíme sa tu nie o sporoch o tom, s ktorým z národov je Boh – tieto spory sú  bláboly detského myslenia, pričom už je čas konečne dospieť. Bavíme sa o tom, že je nevyhnutné pochopiť, v čom je rozdiel - rozlíšenie medzi náboženstvom a relígiou. Je nevyhnutné pochopiť, že každé Písmo, považované za sväté (vrátane ateistických analógií), zrodilo v národných spoločnostiach druhotné výklady, ktoré spolu s nimi i zvyškami predchádzajúcich lokálnych vier a povier počas nasledujúcich storočí v značnej miere určovali smerovanie vývoja kultúry, životný štýl a logiku sociálneho správania. Všetko toto je nevyhnutné vedieť a chápať, aby sme nadarmo nevyhrocovali situáciu a „nestúpali na hrable“, dostanúc sa do konfliktu s hierarchicky Najvyšším Všeobjímajúcim riadením (HNVR);

· psychológia (individuálna i kolektívna);

· biológia, keďže ľudstvo - biologický druh, jeden z mnohých v biosfére - je nositeľom sociálnej organizácie. A globálny historický proces – to je čiastkový proces v rámci objemnejšieho procesu evolúcie biosféry Zeme. A narušenie biológie môže zničiť aj sociálnu organizáciu spolu s kultúrou;

· genetika, ako časť biológie, a  s ňou združené oblasti matematiky, aby sme nemiešali „v návale nadšenia“, ako L. N. Humiliov, informačné procesy, prebiehajúce na úrovni biologickej organizácie s informačnými procesmi na úrovni organizácie sociálnej;

· Dostatočne všeobecná teória riadenia a s ňou združené oblasti matematiky;

· teória kmitaní a s ňou združené oblasti matematiky;

· astrológia, ako teória modelovania kmitavých procesov, frekvenčnej analýzy súčinnosti (interakcie) Zeme a Kozmu;

· teória globálneho a národných dejinných procesov, keďže sociálne procesy sú prejavom všeobecných zákonitostí sociológie v konkrétnej historickej situácii;

· jazykoveda;

· etnografia;

· ekonomická veda, vyučujúca objektívny jav celospoločenského spájania špecializovanej práce a procesy riadenia vo výrobe a distribúcii tovarov a služieb.

Samotná sociológia, obsahovo sa odlišujúc od ľubovoľného z týchto vedných oborov, by mala čnieť nad týmto základom ako niečo kvalitatívne nové. Ako veda nie je jednoduchšia než matematika, fyzika, alebo iná veda, na názov ktorej si vedomie bežne spomenie, keď potrebuje nevyhnutne ohodnotiť niekoho reálnu alebo zdanlivú intelektuálnu silu. A sociológia – to nie je humanitná veda, v dnešnom chápaní „humanitného vzdelania“ v zmysle oslobodenia „vzdelávaného“ od povinnosti poznať prírodné vedy a  ovládať matematický aparát, nad rámec štyroch základných aritmetických funkcií. V dnešnej dobe spoločnosť ako celok takouto sociologickou vedou nedisponuje, a  to je veľmi zlé.

Je možné, že poniektorí si už všimli, že právna veda nie je spomenutá ani v základoch sociológie, ani ako jej súčasť. Vec je v tom, že právna veda - to nie je veda, ale remeslo – odnož talmudistiky - jej modifikácia. Obe deklarujú prvenstvo „zákona“ (akože Mojžišovho, alebo nežidovského) v živote spoločnosti a  zďaleka obchádzajú otázku o skutočnej mravnosti

spoločnosti a príčinách jej mravného úpadku, vyvolávajúceho nevyhnutnosť „zákona“ pre život, navonok potláčajúceho nemorálnosť a to, čo sa v spoločnosti považuje za prejav amorálnosti. Zrovna tak amorálne sa obchádza stranou otázka o mravnosti zákonodarcov i  zákona samotného, predpisujúceho logiku sociálneho správania. Logika sociálneho správania davo-„elitárnej“ spoločnosti je vždy amorálna. Ale talmudistika a právnictvo, chrániac udržateľnosť davo-„elitárnej“ pyramídy spotrebovávania bláh, stotožňujú svojvôľu so všetkosidovoľovaním amorálnosti a nerozlišujú všetkosidovoľovanie od vysokomravného si vyvolenia – zvolenia, vychádzajúceho zo slobody vôle, slobody výberu poskytnutého človeku. Talmudistika a právnictvo, spraviac túto zámenu pojmov, sa boria so svojvôľou „vo všeobecnosti“, snažiac sa vonkajším prinútením a hrozbami voviesť nemravnosť spoločnosti do pre udržateľnosť davo-„elitárnej“ pyramídy bezpečných hraníc zákonnosti. V podstate tým podporujú v spoločenstve jeho vnútornú nemravnosť. V skutočnosti – v objektívnej realite je mravne podmienená svojvôľa nad zákonom a všetkosidovoľovanie je zo strany zákonodarcov (včítane) trestné.

Korán tvrdí:

Boh „pre samého Seba milosť predurčil“(t.j. byť milostivým) (súra 6:12), čo my chápeme ako neprítomnosť všetkosidovoľovania predovšetkým v činoch Najvyššieho. Všetkosidovoľovanie je nezodpovednosť za svoje činy, zamerané na vlastné uspokojovanie, neúmyselne alebo zámerne pripúšťajúce spôsobovanie krívd a  újmy okoliu. Je to bohorúhačstvo, satanizmus. Újma druhým môže byť ospravedlniteľná len vtedy, ak je dôsledkom chyby, naozajstného omylu.

Napriek tomu je právnictvo spoločensky potrebné do určitej etapy rozvoja spoločnosti, ako logická osnova správania sa ľubovoľného represívneho aparátu. Dokonca aj takého, ktorý naozaj chráni morálku a cnosť v živote spoločnosti. Zákon – to je vyznačená hranica, na ktorej jedna koncepcia spoločenského zriadenia života chráni seba samú pred s ňou nezlučiteľnými koncepciami, pri snahe o ich uskutočnenie v živote tej istej spoločnosti. Preto, pred nabádaním k poslušnosti pred zákonom, je nutné odhaliť tú koncepciu spoločenskej konštrukcie života, ktorú tento zákon vyjadruje.

Sociológov - profesionálov vo vede niet a grafománia a dobromyseľný diletantizmus (dokonca aj akademikov z oblasti fyziky a matematiky: A. D. Sacharov, I. P. Šafarevič) ich nahradiť nemôže. Sociotáraji, zaplniac štátne a spoločenské štruktúry, sa pokúsili prevziať riadenie na seba, dôsledkom čoho za nimi stojaci bábkovodiči zlomyseľne vohnali spoločnosť do chaosu. Preto nami vybraný názov „Od sociológie k reči života“, dostatočne stroho načrtávajúc tému výkladu, necháva sociotárajov pri ich monopole na prázdne kecy (po „demokraticky“ – parlamentarizme, od francúzskeho parle – hovoriť, kecať).

Sociológia – veda – najvšeobecnejšia zo všetkých vied ľudstva (širšia je len etika), tak ako všetky jednotlivé vedy sa musia zlievať spolu do jedného v procese reči života. Sociológia má však jednu osobitosť, odlišujúcu ju od všetkých jednotlivých vied - sociológa. Sociológ je súčasťou spoločnosti; v nej vyrastené dieťa, nesúce pečať rodiny, „malej i veľkej“ Rodiny, sociálnej skupiny atď. Nachádzajúc sa vo vnútri spoločnosti, je sociológ unikátny ako každá osobnosť. On vykladá svoju subjektívnu mienku - názor o objektívnych vo vzťahu k spoločnosti príčinno-dôsledkových podmienenostiach v procese spoločenského rozvoja. Každého pozorovateľa zaujíma získanie dovtedy neznámeho poznania. Vo vzťahu k spoločnosti sa toto predtým neznáme poznanie prejavuje ako osobný názor pozorovateľa, odlišný od v spoločenstve panujúcich predstáv, alebo im dokonca odporujúci. Subjektivizmus pozorovateľa v sociológii – vede je jediným zdrojom nových poznatkov v nej; no ten istý subjektivizmus je však aj hlavným z mnohých zdrojov všetkých chýb vo všetkých vedách.

Preto jediným metodologickým problémom sociológie – vedy je: Ako vychovať a organizovať subjektivizmus výskumníkov, aby umožňoval získať nové vedomosti, ale zároveň garantoval odstránenie spoločensky nebezpečných chýb sociológie (iné v nej nebývajú!!!) skôr, než odporúčania sociológov začnú prinášať škodu v praxi samoriadenia spoločnosti.

Keďže všetci ľudia majú hoc i najprimitívnejší názor - obraz o príčinno-dôsledkových podmienenostiach v živote spoločnosti, tak toto vyvoláva v živote druhú stranu tohto problému: Presvedčiť ostatných o hodnovernosti novej znalosti, nezodpovedajúcej ich tradičným predstavám. Obsahovú stránku tohto aspektu problému opísal F. I. Tjutčev (v liste A. M. Gorčakovi) takto:

A ako mocná že je Vaša páka?

Zlomí v mudrákoch tvrdohlavosť

A pohne zadubenosťou hlupáka?

Až po vyriešení tohto dvojitého problému sa sociológia z dobromyseľného tárania pretvára na životarečenie – reč Života, v ktorej je Zhora dané predvídať odozvu slova našeho i v prírode i v spoločnosti.

Jasne, že si treba osvojiť nejaké Rozlíšenie, aby slovo neblahé v duše hlbinách zamknutým zostalo a blahé slovo v čase vhodnom i hodnote plnej prednesené bolo a plnú odozvu našlo, zrodiac v ľuďoch dobro-vôľu a harmóniu v prírode.

Obráťme pozornosť na Korán - na jediné Písmo, ktoré priamo hovorí o zoslaní Rozlíšenia: „I hľa, dali sme Mojžišovi Písmo aj Rozlíšenie - snáď pôjdete priamou cestou!“ (súra 2:50, resp. 2:53). V súre 25:2, nazvanej „Al Furkán“ (Rozlíšenie) je povedané, že Boh „stvoril každú vec i vymeral ju mierou“ (podľa prekladu do slovenského jazyka od A. Al-Sbenatyho: „predurčil predurčením“)*. Pridržiavajúc sa tohto Rozlíšenia, pôjdeme ďalej.

Leninská definícia „matérie“: „Matéria je filozofická kategória na označenie objektívnej reality, ktorá je podávaná človeku cez jeho vnímanie, ktorá sa kopíruje, fotografuje, zobrazuje našimi vnemami, existujúc nezávisle od nich“ je prelievaním z pustého do prázdneho. Táto „definícia“ je rovná nasledujúcemu tvrdeniu: „matéria“ „Objektívna realita“. Objektívna realita, pokiaľ ide o ňu, je Boh a Ním stvorené, Stavba sveta celkovo, Vesmír. A človek - to je časť stvoreného.

Čítame definíciu ďalej: Vesmír „sa kopíruje, fotografuje, zobrazuje našimi vnemami, existujúc nezávisle od nich“.

Jednoduchšie a  všeobecnejšie hovoriac: informácia z vonkajšieho sveta (ostatne, i z vnútorného tiež) je vnímaná našimi zmyslovými orgánmi, podvedome sa zapamätáva a hoci čiastočne prichádza do vedomia, stáva sa neodeliteľnou súčasťou osobnosti človeka. Pre prijatie informácie (nie len človekom) na ľubovoľnej etape rozširovania informácie je nevyhnutné:

· aby úroveň signálu bola vyššie, ako prah vnímania príjemcu;

· aby bola zlučiteľnosť príjemcu, vysielača a prostredia medzi nimi ohľadom schopnosti k spolupráci jedného s druhým; t.j. nevyhnutná zlúčiteľnosť materiálneho nosiča;

· aby bola zabezpečená zlúčiteľnosť systému kódovania, frekvenčného pásma atď.

· aby sa prechod informácie nejako v prijímači zaznamenal; t.j. zmenil jeho informačný stav a primerane tomu - usporiadanie nejakých príjemcovi vlastných elementov, zapamätávajúcich a (alebo) zobrazujúcich prichádzajúcu informáciu.

Ak by sme to vyskladali v termínoch najvšeobecnejších filozofických kategórií, tak:

1. jestvuje niečo, čo vplýva na jemu podobné niečo, meniac jeho stav, jeho obraz (formu) – je to matéria;

2. je niečo, objektívne existujúce, no nie materiálne, čo sa predáva v procese tohto vzájomného ovplyvňovania sa, meniaceho stav matérie – zobrazenia - od jedného materiálneho nosiča k druhému a nestráca pri zmene materiálneho nosiča svoje objektívne kvality. Je to in-formácia, po rusky: obrazy; „Niet vecí bez obrazu“ – Slovník V. I. Dalija;

3. a je prítomné ešte niečo, takisto nemateriálne, čo určuje rozlíšenie kvality - vlastností zobrazenia informácie - prah vnímania, systém kódovania, frekvenčné pásmo, polarizácia nosnej vlny a pod.. To sú všetko čiastkové miery rozlíšenia parametrov.

A táto trojica: matéria, informácia, miera (cez „h“ – mhra (v pôvodnej azbuke cez h — «ять»: мhра)*) existuje v neprerušiteľnom zväzku jeden s druhým, zobrazujúc trojjedinosť. „Boh trojicu miluje“, no Boh nie je trojica.

Človek - osoba i biologický druh, je súčasťou Vesmíru. Človek má možnosť chápať celý Vesmír ako proces - trojjedinstvo: MATÉRIA i INFORMÁCIA sa menia podľa MIERY rozvoja. Prvotnosť kategórií matérie, informácie, miery znamená, že kategórie priestoru a času nie sú prvotné, ale od prvotných odvodené. T.j., priestor a čas nie sú objektívne v medznom prípade zovšeobecňovania pojmov. Sú vytvárané objektívnymi rôznorodými vlastnosťami tvoriacimi trojjedinstvo.

Aj keď si to človek môže aj neuvedomovať, aj keď o tom počul, no v závislosti od toho, aké kategórie sú vlastné jeho duši v zmysle obrazov objektívne prvotných rôznorodostí, sú možné rozličné kultúry vnímania Objektívnej reality a  jej pochopenia. Efektivita každej zo spoločenských a osobnostných kultúr vnímania a  chápania Objektívnej reality, zostrojených na tom, alebo inom definovanom súbore prvotných kategórii, je rozličná. Týka sa to jak živelne sformovaného svetonázoru a organizácie psychiky, tak aj cieľavedome zostrojených. Dôsledkom toho to, čo očividne bije do očí v jednej z kultúr psychického konania a je vlastné jej svetonázoru, môže „zmiznúť“ v druhej, alebo sa predstaviť v jave, úplne vzdialenom od prvotného objektívneho obrazu, existujúceho v Objektívnej realite.

Aby sme neboli len nositeľmi  prázdnych slov ale poukázali na rozlíšenie jednotlivých možností chápania sveta, uvedieme výňatok z „Knihy pre počiatočné čítanie“ V. Vodovozova (St. Petersburg, r. 1878), určenej na samovzdelávanie koncom 19. storočia., v ktorej bola téma o pohľadoch starých egypťanov na Objektívnu realitu:

„Najvyššia kasta, riadiaca všetko, bola kasta duchovných alebo žrecov. Oni predpisovali aj vladárovi (t.j. faraónovi – naša vsuvka), ako žiť a čo robiť... Vyšším božstvom egypťanov bol AMUN. V jeho osobe boli zjednotené štyri božstvá: hmota, z ktorej sa skladá všetko na svete - bohyňa NET; duch, oživujúci hmotu, alebo sila, ktorá ju núti skladať sa, meniť sa, konať - NEF; nekonečný priestor, zaberaný hmotou - bohyňa PAŠT; nekonečný čas, ktorý sa nám prejavuje pri neustálych zmenách hmoty – boh SEBEK. Všetko, čo jestvuje na svete, podľa učenia egypťanov, pochádza z hmoty pomocou účinkovania neviditeľnej sily, zaberá priestor a mení sa v čase a všetko to sa tajomne zjednocuje v štvorjedinnej podstate AMUN“.

T.j. medznými zovšeobecňujúcimi kategóriami, vnímanými v zmysle prvotných pojmov o objektívnosti Stavby sveta - Univerza, v dnešnej civilizácii v priebehu tisícročí nemenne zostávajú: 1) „matéria“ (hmota); 2) „duch“, chápaný aj ako „energia“, „sila“, i ako riadiaci počiatok, t.j.“infornácia“; 3) „priestor“; 4) „čas“.

Aj keď slová, ich popisujúce, i traktáty pri ich detailnejšom popísaní sa neraz v priebehu histórie Západnej regionálnej civilizácie menili, tak nemenným zostávalo jedno: informácia („obraz“, „idea“) je pojmovo skrytá a neoddeliteľná - neodlíšiteľná v skupine prvotných pojmov od „ducha“ = „energie“ = „sily“ a „matéria“ = „hmota“ sa pri ďalšej detailizácii dávala do vzťahu so štyrmi živlami (agregátnymi stavmi hmoty: „zem“ – pevné; „voda“ – tekuté; „vzduch“ – plynné; „oheň“ – plazma). A pre väčšinu ľudí neviditeľné, v prírode všadeprítomné silové polia, nesúce informačne usporiadanú energiu, boli zmiešané s informáciou v „nemateriálnom duchu“, alebo v nejakom zvláštnom „energo-informačnom poli“. Prírodné vákuum – vôbec nie prázdnota, ale  jedna z foriem matérie – sa stalo „priestranstvom – skladiskom“ a „čas“ sa stal slovom - znakom pre označenie neuchopiteľnej nepochopiteľnosti.

Pochopenie mhry (v pôvodnej azbuke мhры)* v takomto svetonázore je x-tá odvodenina od prvotných pojmov a „predurčenosť“ sa stáva nevyspytateľnou nevýpočítateľnosťou.

T.j. najrozšírenejšiemu svetonázoru v terajšej globálnej civilizácii je vlastné zmiešanie objektívne rôznorodých kvalít v každom z prvotne zovšeobecňujúcich pojmov, ktoré sú základom - osnovou svetonázoru. Je to zmiešanie hraníc pojmového chápania vo vnútornom svete človeka vzťahovo objektívne daných rôznorodých kvalít.

Leninské „kopíruje sa a fotografuje sa“ sú dve čiastkové podoby spoločných celkových vlastností, vlastných jak Vesmíru ako celku, tak aj jeho jednotlivým častiam. Táto vlastnosť je zobrazenie - projekcia usporiadanosti Vesmíru. Zobrazenie je predanie inFormácie z jedného fragmentu Vesmíru do ľubovoľného druhého (vrátane do neho samotného, medzi úrovňami hierarchie v  jeho organizácii), privádzajúce k zmene usporiadania fragmentu-príjemcu. T.j., jeho nosičov informácií a v náväznosti na to, aj jeho informačného stavu, ním neseného obrazu. Vesmír existuje ako nepretržitý proces zobrazovania. Prerušenie zobrazenia za hranice akéhokoĺvek fragmentu Vesmíru vedie k tomu, že fragment mizne pre jeho okolie, následkom čoho hynie, pokiaľ sa sám nemôže stať Vesmírom plným. „Vďaka“ marxisticko-leninskému „existovaniu nezávisle od nich“, človek prijmuvší do vedomia túto „nezávislosť“, vypadáva z harmónie Strojenia sveta z dôvodu narušení plnosti a celostnosti zobrazenia Objektívnej reality. Je to cesta do záhuby.

Vo vzťahu k informácii všetka matéria, všetky materiálne objekty vystupujú ako nosiče jediného celovesmírneho hierarchicky organizovaného mnohoúrovňového informačného kódu – celovesmírnej miery. Vo vzťahu k informácii je miera kódom (ľudský jazyk je čiastkovou mierou, lebo on je tiež kód). Vo vzťahu k matérii vystupuje táto vševesmírna miera ako viacrozmerná (obsahujúca čiastkové miery) pravdepodobnostná matrica jej možných stavov, t.j. „matrica“ pravdepodobností možných stavov. Ide o svojho druhu „Mnohovariantný Scenár bytia Vesmíru“, predurčený Zhora. Štatisticky predurčuje usporiadanosť čiastkových materiálnych štruktúr (ich informačný obsah) a  spôsoby ich zmeny pri pohltení vonkajšej informácie i pri strate informácie (v konečnom dôsledku nesenej matériou).

Aj to, i druhé môže byť sprevádzané narušením súrozmernosti, harmónie jak špeciálnych fragmentov štruktúry, tak aj jej hierarchie celkovo. Strata súrozmernosti - zladenia je degradáciou, avšak vo vzťahu k objemnejším štruktúram môže byť degradácia niektorých čiastkových fragmentov rozvojom štruktúry ako celku. Tak kvetný púčik prechádza púť: púčik, výhonok, kvet, plod, semeno, rastlina. Aj degradácia elementov je neoddeliteľná od rozvoja systému ako celku.

Súdiac podľa celkovej skúsenosti ľudstva, táto pravdepodobnostná matrica možných stavov, miera, má holografické vlastnosti v tom zmysle, že ľubovoľný jej fragment obsahuje v sebe nejakým obrazom aj všetky jej ostatné fragmenty v ich celej informačnej plnosti. Miera prebýva vo všetkom a všetko prebýva v Miere. Vďaka tejto vlastnosti miery je svet celostný a plný. Vypadnutie z  miery - to je záhuba. Vyčerpanie čiastkovej miery je prechod do inej čiastkovej miery, získanie nejakej novej kvality.

Periodická tabuľka chemických prvkov D. I. Mendelejeva je jedným z fragmentov tejto matrice pravdepodobností možných štatisticky predurčených stavov. Vo vzťahu podielov rôznych izotopov, vo výskyte udržateľných, neudržateľných (životnosť ktorých je ohraničená štatistikou polčasu ich rádioaktívneho rozpadu) prvkov a izotopov, sa jasne prejavuje pravdepodobnostný charakter tejto matrice, podriadenie všetkého štatistickým predurčenostiam, najdúvšim svoje vyjadrenie v zákonitostiach už zrealizovaného. Štatistická predurčenosť označuje na každej hierarchickej úrovni Vesmíru predovšetkým existenciu pravdepodobnosti (číslo od 0 do 1) jestvovania systému v každom z jeho objektívne možných stavov, a taktiež aj informačne s pravdepodobnosťou previazaných charakteristík (hustoty rozdelenia pravdepodobnosti v priestore parametrov, opisujúcich systém; ich integrálnych charakteristík a pod.). Táto pravdepodobnosť stavu systému môže byť nemenná, no môže sa aj meniť v priebehu procesu vývoja systému. Práve v tomto zmysle, v kontexte tejto práce je potrebné chápať slovo „pravdepodobne“ a jemu príbuzné výrazy.

Štatistické zákonitosti sú odrazom - echom tejto štatistickej predurčenosti príčinno-dôsledkových vzťahov v štatistike masových javov na každej hierarchickej úrovni organizácie Vesmíru. Rovnaké príčiny pri rovnakých podmienkach vyvolávajú rovnaké (v zmysle štatistiky) dôsledky, štatisticky predurčené. Poznanie štatistiky minulého, hustoty rozdelenia pravdepodobností a vnímanie vševesmírnej miery vo vzťahu k nepoznanému – to spoločne v celku umožňuje prognózovať, predpovedať budúcnosť s rôznym stupňom presnosti a odstraňovať z nej podľa slobodnej vôle nepríjemnosti v medziach, prípustných hierarchicky vyšším riadením. No bezprostredné vnímanie vševesmírnej miery (zmysel pre ňu)* leží v základe všetkého človečieho. Na pozadí štatisticky usporiadaných procesov na každej hierarchickej úrovni organizácie Vesmíru plynie hierarchicky vyššie adresné zasahovanie do procesov danej úrovne. Môže sa prejavovať v štatistike ako zmena hustoty rozdelenia pravdepodobnosti v priebehu času, aj ako nadmerné občasné výkyvy zvyčajnej štatistiky príčinno-dôsledkových vzťahov.

Mendelejevov periodický systém je ľahko viditeľným fragmentom všeobecnešieho javu, keďže leží na hranici delenia subatomárnej fyziky (mikrokozmu) a chémie, a človek sa na neho pozerá nezúčastnene zvonku. Avšak na iných úrovniach hierarchie Vesmíru sa prejavuje matéria iba v udržateľných stavoch (v priebehu nejakého štatisticky predurčeného intervalu), disponujúcich príslušnými štatistickými charakteristikami.

Všetka matéria vo Vesmíre je usporiadaná podľa miery, je štruktúrovaná. To, čo vyzerá ako chaos, sa pri širšom pohľade javí byť časťou objemnejšej - objímajúcej usporiadanej štruktúry. Aj sám „chaos“ obsahuje v ňom vložené usporiadané štruktúry a je usporiadaný štatistickými zákonitosťami, umožňujúcimi rozlíšiť jeden „chaos“ od druhého.

„Náhoda“ nevyvracia štatistiku množiny „náhod“, ale ju dopĺňa. „Náhodnosť“ na každej hierarchickej úrovni organizácie Vesmíru - predurčenosť pravdepodobnosti „náhody“ matríc možných stavov – to je plná celovesmírna miera. To znamená, že je to štatistika chaosu danej hierarchickej úrovne (štruktúry), plus štatistika cieľavedomého zasahovania hierarchicky iných úrovní organizácie Vesmíru (štruktúry).

Pre uskutočnenie pravdepodobnostnej predurčenosti („náhodnosti“) je nevyhnutná informačná primeranosť fragmentu Vesmíru (kde sa ona - „náhoda“ realizuje) a okolitého prostredia. Náhodnosť nie je synonymom bezpríčinnosti a bezcieľnosti. Okrem toho: „Náhoda – to je mocný okamžitý nástroj Prozreteľnosti“ – A. S. Puškin.

Javy rezonancie a vlastného kmitania (autooscilácie)* umožňujú napodobniť - nasimulovať skúmané možné stavy štrukúr Vesmíru binárnym systémom kódovania informácie na princípe párnych stavov, zodpovedajúcich 1 a  0 (1 – rezonancia alebo autooscilácia, 0 – ich neprítomnosť), známych z technických aplikácií.

Pritom informačný objem jedného a toho istého časového intervalu ľubovoľného vysokofrekvenčného pásma je vyšší, ako nízkofrekvenčného pri ich vzájomnom porovnaní. Z tohto dôvodu, nachádzajúc sa vo vysokofrekvenčnom pásme, môže pozorovateľ stiahnuť všetky informácie nízkofrekvenčného. Ale naopak nie, pretože nízkofrekvenčný pozorovateľ nemôže preskúmať vo svojom pásme všetky kódové skupiny, prebehnuvšie vo vysokofrekvenčnom pásme za ten istý, pre nich spoločný interval. Preto musí zaradiť do svojho nízkofrekvenčného pásma všetky kódové skupiny vysokofrekvenčného pásma, na čo v nízkofrekvenčnom pásme treba oveľa viac času, ako je čas ich priebehu v pásme vysokofrekvenčnom.

Nevideným jemným mieram, o ktorých oddávna hovoria relígie, podľa našeho chápania zodpovedajú pásma s ešte vyššími frekvenciami kmitania matérie v zostrojení sveta. V informačnej výmene – obnove hrá takisto úlohu polarizácia (smerovanie) kmitaní, nesúcich informáciu. Z pohľadu polarizácie ortogonálny svet, perpendikulárny (naň kolmý, o 90° pootočený) k našemu, je pre nás neviditeľný s výnimkou oblasti jeho priesečníc - križovania s naším. Paralelný svet, ako vidíme, aj môže byť súčasťou nášho sveta.

Organizácia prevládajúcej väčšiny štruktúr zodpovedá zložitejším systémom kódovania, ako je binárna logika, avšak všetky zložitejšie kódy môžu byť zmenené na kód binárny, a v tom zmysle sú mu rovnocenné - ekvivalentné. Keďže všetky čiastkové ohraničené štruktúry majú mnohoúrovňovú informačnú kapacitu, tak oni reagujú na vonkajšie pôsobenie pravdepodobnostným obrazom úmerne vzťahu usporiadanosti vonkajšieho pôsobenia k ich vnútornému informačnému stavu.

Odozva štruktúry na príslušné pôsobenie je taktiež takmer jednoznačne predurčená, t.j. determinovaná, pokiaľ na pôsobenie reagujú informačne naplnené, svoje rozvitie zavŕšivšie hierarchické úrovne v organizácii štruktúry. Slovo „takmer“ tu poukazuje na pravdepodobnostnú predurčenosť chyby dôsledkom degradácie štruktúry pri strate ňou predtým skôr nahromadenej informácie. Odozva štruktúry na príslušné pôsobenie je náhodná, t.j. nejednoznačná a pravdepodobnostne predurčená mierou, ak na pôsobenie odpovedajú informačne nenasýtené hierarchické úrovne organizácie štruktúry, osvojujúce si potenciál svojho rozvoja. Osvojenie si potenciálu ide cestou náhodného, t.j. mierou pravdepodobnostne predurčeného súboru nahromadených a štruktúrou prechádzajúcich informačných modulov. Vďaka miere pôsobenie-otázka (akcia)* už obsahuje v sebe odpoveď-odozvu (reakciu)*, v štatistickom zmysle správnu. Otázka i odpoveď – to sú dve formy jedného a toho istého významu.

Pri pohľade zvonku sa sčítanie determinovaného a náhodného chápe u odozviev v uvedenom zmysle slova (pri dostatočnej zložitosti spracovávaných informačných modulov), ako prejav intelektu. Pri takom chápaní objektívnosti informácie je intelekt celoprírodným, vesmírnym procesom. Rozdielnosť medzi čiastkovými intelektami je v ich príslušnosti k jednotlivým hierarchickým úrovniam organizácie Vesmíru, v materiálnych nosičoch a pod., t.j. rozdiely podľa nimi osvojených čiastkových fragmentov celovesmírnej miery. Vzájomné pochopenie je o to viac možné, čím viac sa zhodujú - ladia ich čiastkové miery. Pre začiatok vzájomného porozumenia je nevyhnutný aspoň dotyk čiastkových mier alebo prostredník-sprostredkovateľ (interface) – taktiež nejaká miera.

Špirála (závit)* evolúcie ohraničených prírodných štruktúr (a možno i Vesmíru celkovo) sa nekrúti v priestore formálnych parametrov, opisujúcich ich rozvoj, „len tak, ako to príde“, ale sa rozvíja podľa pravdepodobnostnej mnohorozmernej matrice možných stavov v procese zobrazovania informácie v súlade s touto matricou: každá otázka už v sebe nesie odpoveď. Tak evolúcia prebieha v súlade s pravdepodobnostnými predurčenosťami náhodným spôsobom podľa miery rozvoja. Východ na nový stupeň evolúcie sa stáva stále viac pravdepodobným podľa miery nasýtenia informačného objemu (kapacity) štruktúry na rozvíjajúcich sa úrovniach v jej organizácii.

Pritom nevratný výstup na nový stupeň rozvoja je možný iba po informačnom nasýtení štruktúr predchádzajúcich etáp. Práve preto sa netreba snažiť predbehnúť - obísť mieru rozvoja. Beztak bude nevyhnutné sa vrátiť: je to otázka pravdepodobnostne predurčeného času. Voči nemu je odolná (nezraniteľná) iba svedomitá dobromyseľnosť, majúca pevné zázemie (v hlbokom pochopení reality)*.

Obrazom evolučného rozvoja ohraničenej štruktúry v trojrozmernom faktorovom priestore je spúšťanie a ukladenie reťaze do kónického (kužeľovitého) lievika s prstencovitými a nie špirálovitými, stupňovitými stenami. Lievik je priezračný. Preto je jeho usporiadanie - konfigurácia viditeľná iba na predchodzích etapách evolúcie. Budúce etapy sú viditeľné ako roztrieštené krátkodobé epizódy, keď v súlade s pravdepodobnostnými predurčenosťami silno od stredu lievika sa odkloniaci závit skĺzne dole po stupňovitých hranách lievika tam, kde je ešte nezaplnený. Steny lievika sú kruhovité stupne, a nie stúpajúci špirálovitý stupeň. Povrch jednotlivých stupňov je naklonený k centru - osi lievika tak, že ovin reťaze môže ležať na povrchu stupňa dostatočne stabilne, len ak ho zospodu podopierajú druhé oviny. Tak zapĺnenie lievika reťazou ide po špirále, avšak špirála sa ukladá v trojrozmernom faktorovom priestore, zodpovedajúco forme lievika, zabezpečujúc udržateľný (v zmysle nevratnosti) výstup na nový stupeň evolúcie (prah hrany lievika) ďalšej úrovne štruktúry iba po vyplnení všetkého predchádzajúceho objemu lievika. Reťaz padajúca prirýchlo, môže zničiť krehký lievik alebo sa zamotať. Vtedy evolúcia cúvne naspäť, následne sa proces obnovuje, ale inak, keďže jedne a tie isté pravdepodobnostné predurčenosti a priame zasahovanie Zhora, ktorým je podriadené spúšťanie reťaze, ťažko presne zopakujú predošlé usporiadanie ovinov - vinutia.

V tejto analógii hrá priehľadný lievik s kruhovým stupňovitým plášťom úlohu miery - matrice možných stavov (obrazov) matérie – jediného jednotného celoprírodného systému kódovania informácií. Reťaz je analógiou „energetického“ toku, nesúceho informáciu.

Neprítomnosť v leninskej definícii videnia „matérie“ na úrovni uvedomenia si procesu trojjedinosti: matérie-informácie-miery je svetonázorovým koreňom všetkých nehorázností sovietskej periódy dejín. Vlečie totiž zo sebou posun a zmiznutie pojmových hraníc pri používaní jednotlivých slov - pojmov. Vnímanie života, ako bezvýchodiskovej nočnej mory, v ktorej je nemožné si vybrať líniu konania, oslobodzujúcu od tejto nočnej mory, je dôsledkom neovládania Rozlíšenia všeobecných zákonov bytia, teda i rozvoja, v ich konkrétnych prejavoch. Tak sa znova prejavila slepota materializmu.

Boh stvoril (zostrojil) každú vec a vymeral ju mierou. Prečo nepouvažujete? – to nie je citát, no Korán sa často podobným spôsobom obracia k rozumu ho čítajúcich. Z vôle Všemohúceho je všetko matériou a všetkému sú pridané informačné charakteristiky v súlade s mierou (to sa rovná štatisticky masovému predurčeniu): takto by to znelo v terminológii nielen relígie, ale aj súčasnej vedy. Rozlíšenie v terminológii relígií (Korán — 2:50, 25:2; Biblia – Tretia kniha Kráľov, 3:5 – 10; Pavol židom, 5:14), podľa nášho chápania, je základom - osnovou Metodológie vedeckého skúmania. Veda i relígia, zbavené Rozlíšenia a metodológie sú umŕtvujúce slová dogmatiky, ktoré nemôžu vysvetliť farizeji obidvoch „chrámov“. Veda i  relígia ľudstva, vládnuce Rozlíšením, nie sú jedna druhej alternatívou, ale tvoria nejakú, univerzálnej etike prináležiacu, celostnú kompletnosť, t.j. reč života.

Vesmír je jednotný a celostný. Vydelenie – rozpoznanie jednotlivých čiastkových javov a objektov z celostnosti je osobitosťou vnímania sveta človekom, používajúcim ohraničené čiastkové miery pri ich rozlišovaní. Základom - princípom rozpoznania jednotlivého objektu je bezprostredne priamo Zhora každému dávané Rozlíšenie - schopnosť rozdeliť vo svojom vnímaní kompaktnú Objektívnu realitu na dve zložky „to – nie to“. Až po tomto rozdelení na „to – nie to“ je možné ozmyslenie takýmto spôsobom (vo vymedzujúcom binárnom kóde) prijatej informácie.

Otázka lokalizácie objektu Vesmíru, oddelenie čiastkového procesu z neho - to je vždy otázka o úrovniach príslušných fyzických polí, nesúcich informáciu o objekte, prijímaných objektom ako hraničné; je to otázka o prahu vnímania (citlivosti)* prostriedkov prijímania týchto fyzikálnych polí. T.j., je to otázka o informačných charakteristikách a výbere miery ich rozlíšenia. Pre jedne a tie isté objekty sa každý raz rieši rôzne, v závislosti od konkrétnej úlohy. Človek vyberá čiastkovú mieru z množiny už osvojeného na predchodzích etapách rozvoja jeho svetonázoru, a tak: v jedných úlohách je planéta ideálny materiálny bod; v druhých dokonalá guľa; v tretích je telesom veľmi zložitej formy; v ďalších niečo postupne prechádzajúce do kozmického vákua, ktoré, čo sa toho týka, je veľmi vzdialené od ideálnej teoretickej prázdnoty. Reálne vákuum je nie „nič“, ale objektívne existujúce niečo, majúce nejakú štruktúru, stojace v základe obvyklých foriem matérie: pole, hmota; samotné vákuum je matéria v jednom z jej agregátnych stavov. A tak vo všetkých úlohách. Vnímanie sveta a  ho vyjadrujúci svetonázor človeka sú podmienené ním osvojenou - v medziach Zhora daného Rozlíśenia - mierou bytia.

Všetky čiastkové procesy vo Vesmíre-procese majú kmitavý charakter. Impulzný proces (skoková zmena)* je čiastkovým prípadom procesu kmitavého. Z tohto dôvodu hrajú rezonančné a autooscilačné (samobudiace)* javy osobitnú úlohu, možno sa javiac svojho druhu fundamentom Stavby sveta – základom Univerza. Všetko, čo na prvý pohľad sa zdá byť nekmitateľným a nemenným, má pri hlbšom pohľade v svojom základe nejaké kmitavé procesy: nemennosť je stacionárnosť nejakého kmitania. Parametre kmitania: polarizácia, počet celých kmitov v procese, amplitúda, frekvencia, fázové posuvy rôznych čiastkových procesov vo Vesmíre sa menia v priebehu procesu a vytvárajú čas (presnejšie, určitý konkrétny čas) a objektívne sú podmienené celovesmírnou mierou.

Chápanie času vzniká u subjektu v procese zobrazovania jedného kmitvého procesu (alebo ich súhrnu) na druhý kmitavý proces, ktorého frekvencia je vybraná ako etalónová. Aby sme to pochopili, je nutné „uvidieť“, ako trojjedinosť matérie-informácie-miery vytvára priestor a čas. V našom chápaní: Čo objektívne existuje, to je subjektívne poznateľné. To znamená, že všetko je poznateľné objektívne rovnako s nejakou subjektívnou neprimeranosťou a nejednoznačnosťou (chybou) poznávania. To, čo sa do poznania zanesie ako chyba samotným subjektom-skúmateľom - to treba skúmať v samotnom subjekte.

Ak sa pozrieme na dejiny poznania objektívnej prírody priestoru a času v ich „čistej“ forme, t.j. vo forme „očistenej“ od matérie, tak - nebolo takého poznania. Bolo mnoho neživotaschopných prázdnych rečí filozofov o ich objektívnosti, a realitou bolo praktické meranie. Postupom dejín sa menila iba etalónová – porovnávacia báza merania.

Základom etalónov na meranie priestrou boli: zpočiatku – sám človek (lakeť, krok, stopa, piaď, palec a pod.); potom - dĺžka zemského meridiánu - poludníka; dnes - dĺžka vlny svetla vo vákuu, vylučovaného zdrojom na princípe kryptónu-86 (izotop prvku z Periodickej tabulky).

Základom etalónov pre merače času bola periodickosť astronomických javov na nebeskej klenbe pri pohľade zo Zeme (Mesiaca, Slnka, súhvezdia Sírius), a teraz - perióda kmitania izotopu cézia, tzv. „céziový etalón FREKVENCIE a ČASU“ (zvýraznené nami; „Encyklopedický slovník“, Moskva, 1986).

T.j. etalónová báza merania „priestoru“ a „času“ sa technicky zblížila. Avšak všetky etalóny boli materiálnymi nosičmi informačných procesov a stavov.

A v princípe nič, okrem oddanosti zaužívanému svetonázoru „nezávislosti objektívneho priestoru a času“ a nejakých technických komplikácií, nebráni previazať etalón času s frekvenciou svetelnej vlny vyžarovania rovnakého kryptónového žiariča, na ktorom je založený etalón merania priestoru. Ak máme dĺžku vlny, tak máme aj jej frekvenciu, ktorú určíme pomerom 1/[čas]. T.j. [čas] = 1/[frekvencia].

Možno v princípe prejsť aj k inému objektu mikrosveta, previažúc s ním oba etalóny, no v každom prípade so zminutím objektu-etalónu zmiznú i „priestor“ a „čas“, ako objektívne procesy, nesené etalónovým objektom, predstavujúceho sebou samým objektívnu trojjedinosť matérie-informácie-miery. Tak nám zostanú iba prázdne, objektívne nepoznateľné filologické abstrakcie „priestor“ a „čas“, keďže priestor a čas v ich od matérie „očistenej“ forme objektívne neexistujú. Opačný názor vzniká zo stotožňovania vákua s „objektívnym nič“, aj keď vákuum rozhodne nie je „nič“, ale jeden z agregátnych stavov matérie, odlišný od jej iných agregátnych stavov: hmoty, plazmy, polí.

T.j., ak máme vychádzať zo Stavby sveta (Univerza), ako celostného OSOBITO ROZMERANÉHO - ŠPECIFICKY NADIMENZOVANÉHO objektu, časťou ktorého je aj sám človek, tak pojmy „priestor“ a „čas“ sú druhoradé vo vzťahu k objektívnej miere-predurčeniu a pochopeniu jej podstaty. „Priestor“ a „čas“ vznikajú v procese priameho alebo sprostredkovaného porovnania pozorovaného objektu (procesu) s nejakým jemu v nejakom zmysle podobným objektom-etalónom, aj keď tento vzťah – pomer si subjekt nie vždy konkrétne uvedomuje. Jeden spôsob porovnania meraného objektu s etalónom dáva vnímanie časovej súmerateľnosti - časomiery a druhý spôsob dáva vnímanie priestorovej súmerateľnosti.

Slávny vzorec Е = mс2 spája dva spôsoby merania množstva matérie (je možné merať jednotkami energie i pre všetkých obvyklými jednotkami hmotnosti) s  priestorovou a časovou súmerateľnosťou. Takéto vzájomné previazanosti vyvstávajú pri porovnaní neurčitostí popísaných Heisenbergovým princípom neurčitosti. Ak aj tieto vzorce našej súčasnej fyziky objektívne obsahujú istú kvantitatívnu nepresnosť, jednako len odmietajú objektívnu nezávislosť priestoru a času, ako informačných charakteristík, mierou predurčeného, bytia - existencie materiálnej Stavby sveta – Univerza.

To znamená, že „priestor“ a „čas“ nie sú vlastnosti objektívne „pustej schránky“, do ktorej je umiestnená materiálna Svetostavba - Univerzum so všetkým v  ňom žijúcim, ale sú to vlastnosti samotného trojjediného Vesmíru. Tie človek vníma ako súmerateľnosť fragmentov Vesmíru, existujúceho ako proces MIEROU pravdepodobnostne predurčených preOBRAZovaní MATÉRIE pri zobrazení informácie, prenášanej spolu s energiou (matériou) z jedného fragmentu Vesmíru do druhého.

Avšak ani jeden zo spôsobov porovnávania nie je možný, ak nie sú prítomné objekty, nesúce v sebe trojjedinstvo matérie-informácie-miery, schopné vzájomnej spolupráce, z ktorých sa vyberie jeden ako etalón, a s ktorým sa porovnáva druhý. Čas je vnímaný o to viac ako objektívny čas, čím viac je v prírode rozšírená trieda procesov, z ktorej sa vyberá etalónový proces času. Z tohto dôvodu je céziový etalón frekvencie a času vhodnejší ako astronomický, kvôli jedinečnosti každého z astronomických objektov (ich obrovského množstva)* a množstvu atómov. (Atómový etalón navodzuje ilúziu objektívneho času menej, ako etalón, naviazaný na astronomický objekt alebo proces, napr. striedanie ročných období, mesačné a slnečné cykly a pod.)*

V princípe ľubovoľný proces, v ktorom je odhalená periodičnosť zmien nejakej jeho vlastnosti, môže byť vybraný ako etalónový proces času.

Jednotkou merania času sa pritom stáva celá perióda, alebo nejaká zjavne od druhých odlíšiteľná časť celej periódy etalónového procesu. Samozrejme, že všetky etalóny pritom zostávajú navzájom súmerateľnými, no niektoré z nich – pri porovnaní navzájom - nebudú mať vlastnosť rovnomernosti. T.j. rôzne periódy jedného procesu budú mať rôznu dobu trvania, ak by sme ich trvanie merali v im zodpovedajúcich periódach druhého, celkovo objemnejšieho procesu. Ani jeden etalónový proces sám sebou meraný byť nemôže. Čo sa týka etalónov času, tak etalón času nie je merateľný sám o sebe z dôvodu zmiznutia jeho predchádzajúcich periód v minulosti.

Rovnako tak možno vybrať z množstva procesov, zviazaných s hierarchicky mnohoúrovňovým systémom, disponujúcim množstvom rôznorodých kvalít, nie jeden, ale niekoĺko etalónov. Vlastný pre každú z úrovní jeho organizácie, vlastný pre každú z množstva jej kvalít. V tom prípade bude pomer etalónových frekvencií charakterizovať režim, v ktorom sa systém nachádza.

Konkrétne z toho dôvodu, ako druhotná kategória vo vzťahu k miere, je čas neobjektívny a neabsolútny. Meranie času je postavené na výbere etalónu – kyvadlového procesu - a spočítaní počtu jeho celých kmitov. Výber etalónového procesu-kyvadla (to je tiež miera) je vždy subjektívny, hoci nemusí byť vnímaný ako výber. Odtiaľ aj pochádza rôzne vnímanie času. Hamletovské „Rozpadla sa väzba časov“ je vyjadrením zmätku subjektu v súvislosti s množstvom procesov v ich hierarchii k určitému etalónu času.

Vo vzťahu k subjektu môže byť proces, nesúci etalónovú frekvenciu, vonkajším i vnútorným. Ako objektívny sa vníma čas, postavený na etalónových procesoch, plynúcich jak vo vnútri subjektu, tak aj mimo neho. „Stupeň objektívnosti“ času je tým vyšší, čím viac všeobecnejšie pre Vesmír a rozšírenejšie procesy vystupujú v úlohe etalónových. Najvšeobecnejšie procesy v rámci rozšírenia svojej celistvosti sú nerozlíšiteľné jeden od druhého vo vnútri subjektu i mimo neho. Preto najviac „objektívny“ nejaký vševesmírny čas je z vnútra tohto Vesmíru nepoznateľný.

Subjektívne vnímanie času má dvojaký charakter:

- po prvé, podľa úrovne v hierarchii VesMíru, v ktorom plynie etalónový proces. Odtiaľ máme čas astronomický, fyzický (lokálny), biologický, sociálny atď.;

- po druhé, podľa toho, ktorá strana v etalónovom procese vyzerá byť z pohľadu subjektu v každom konkrétnom prípade najdôležitejšou - materiálna alebo informačná, nezávisle od materiálnych nosičov porovnávaného a etalónového procesu.

Takým príkladom môže byť modelovanie nejakého procesu na analógovom prístroji. Hoci aj pristávania lietadla. Fyzický čas pre modelovaný a modelujúci proces môže byť rôzny. Reálny proces pristávania trvá desiatky sekúnd. Pri modelovaní na analógovom prístroji možno modelujúci proces natiahnuť v prípade potreby aj na hodiny. No grafy zmeny rovnorodých parametrov modelovaného i modelujúceho procesu môžu byť zostrojené v jednom spoločnom nákrese a zhodovať sa v začiatku i konci oboch procesov. V tom prípade bude informačný čas pre ne spoločný, aj keď čas fyzický bude rozličný.

Porovnanie etalónových frekvencií času na rôznych úrovniach hierarchicky organizovaného systému, a taktiež v rámci každej z vlastností systému, sa môže v procese jeho rozvoja meniť. To nevyhnutne prináša so sebou zmenu správania sa systému až do jeho transformácie na kvalitatívne iný systém.

Inou podobou súmerateľnosti - spôsobom porovnávania - je podmienené vnímanie priestoru. No obe podoby súmerateľnosti sú vzájomne previazané fundamentálnymi vzťahmi vo fyzike: ekvivalentnosťou energie a hmoty Е=mс2; a Heisenbergovým vzťahom neurčitosti pxh – neurčitosť v meraní impulzu častice, vynásobená neurčitosťou v meraní jej súradníc v „priestore“ nie je menšia ako hodnota Planckovej konštanty. T.j., meranie priestoru potrebuje svoj čas, a meranie času potrebuje priestor, a obe merania sú nemožné, ak niet etalónového objektu, v ktorom sú Matéria, Informácia a Miera zliate v trojjedinstve.

V kontexte celej tejto práce termín „objektívny“ a slová s rovnakým etymologickým koreňom označujú vo vzťahu k procesu (alebo objektu): proces, plynúci bez našeho zasahovania a bez riadeného zasahovania zo strany iných, plne definovaných subjektov, v rámci rozptylu parametrov, prípustného pre hierarchicky Najvyššie Všeobjímajúce riadenie. Termín „subjektívny“ označuje: patriaci subjektu, ním vytvorený; a vo vzťahu k procesu (alebo objektu) neprítomnosť objektívnosti, t.j. na ne – objekty a procesy - vplývajú plne definované subjekty v medziach, pripúšťaných hierarchicky vyšším objemnejším riadením. Pokiaľ subjekt, zasahujúci do plynutia procesu, nie je definovaný a anonymné riadenie procesu nie je chápané ako také, tak sa proces javí ako objektívny proces samoriadenia.

Hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie sa taktiež považuje za objektívny faktor vo vzťahu k ľubovoľnému ním riadenému objektu, lebo direktívne – priamo zmeniť jeho charakter riadenia podľa svojej vôle hierarchicky nižší objekt nemôže. Pri takejto predstave je objektívny (s klauzulou o Najvyššom – Bohu, Tvorcovi a Všedržiteľovi) iba proces-trojjedinstvo Vesmíru ako celku: matéria a informácia sa menia v miere. V našom chápaní trojjedinstvo matéria-informácia-miera – to je minimum počiatočných filozofických kategórií, nevyhnutných pre opísanie sveta a formovania usporiadaného systému vedomých i podvedomých stereotypov človeka, patriacich do sústavy algoritmiky jeho psychiky, t.j.:

· stereotypov rozlíšenia javov a spracovania ich obrazov vo vonkajšom i vnútornom svete človeka;

· stereotypov vzťahov – postojov k nim;

· stereotypov vnímania vzťahov medzi nimi;

· stereotypov vonkajšieho a vnútorného správania sa a ďalších.

Svet je spoznávaný človekom pomocou pre človeka i prírodu spoločnej matérie, informácie, miery a spoločnej vlastnosti zobrazovania informácie a pre nich spoločného Najvyššieho. Idea Boha, Tvorcu a Všedržiteľa v kultúre nie je dielom „umeleckého tvorenia“ ľudí, ale zobrazením, odozvou v živote spoločnosti objektívneho, svet presahujúceho bytia Božieho.

Všeobjímajúci jedinečný dôkaz bytia Božieho dáva Boh každému človeku Sám. Dôkaz je to obzvlášť objektívny, aj keď reakcia jedinca naň je subjektívna. Subjektívna až do úplného popierania pravdivosti skutočne jemu daného dôkazu. Podstata dôkazu je v tom, že Boh vskutku odpovedá v súlade so zmyslom modlitby každému, kto Mu verí, ak človek činmi svojho života sám odpovedá Bohu, keď Boh hovorí cez svedomie človeka, alebo sa k nemu obracia jazykom životných znamení aj prostredníctvom iných ľudí.

Poznanie – to je rozšírenie svojej osobnej ohraničenej čiastkovej miery pri osvojovaní celovesmírnej miery v procese získania informácii z nej. Мhра – mat(r)ica možných stavov – je objektívna. Avšak časom, zdrojmi, lokalizáciou ohraničenému subjektu je dostupná iba v nejakej svojej časti. Odtiaľ pramení subjektivizmus, t.j. neúplnosť, ohraničenosť, mozaičnosť (celostnosť obrazu, poskladaného z čiastočiek) i kaleidoskopickosť (nepreviaznosť čiastočiek, neodrážajúcich v ich súhrne usporiadanosť a celistvosť) chápania sveta.

Poznanie faktorov, podmieňujúcich čiastkový proces v trojjedinosti Vesmíru, umožňuje v mnohých prípadoch objektívne priviesť proces, prebiehajúci objektívne, k subjektívne vybranému režimu plynutia z množiny objektívne možných variánt rozvoja procesu. V tomto vzťahu je hlavný obsah pojmu riadenie.

Riadenie je informačná výmena medzi objektom riadenia, nachádzajúcim sa v nejakom prostredí a riadiacim subjektom; alebo pri neprítomnosti lokalizovaného riadiaceho subjektu je to cirkulácia informácie v uzavretých okruhoch v samoriadiacom systéme v procese jej výmeny s prostredím. Riadenie a zobrazovanie sú vzájomne vložené pojmy. Riadenie je totiž uzavretie kruhu priameho a spätného zobrazovania. Spolu so zobrazovaním je riadenie jednotná funkcia, predstavujúca sebou hierarchický usporiadaný celok rôznorodých činov, a zároveň aj proces, plynúci v čase, no i schopný nejaký čas vytvárať.

Z týchto všeobecných svetonázorových pozícií sa aj bude odvíjať ďalší výklad.

I. GLOBÁLNY HISTORICKÝ PROCES AKO ČIASTKOVÝ PROCES V GLOBÁLNOM EVOLUČNOM PROCESE BIOSFÉRY

Niet veci tak veľkej, ktorú by neprekonala veľkosťou ešte väčšia. Niet veci tak malej, do ktorej by sa nezmestila ešte menšia.

K. Prutkov

Pre veľkú väčšinu našich súčasníkov je globálny evolučný proces biosféry procesom rozvoja materiálnych životných foriem (druhov živých organizmov), vzniknutých na základe „neživej matérie“. Pritom zložitejšie nové druhy postupne dopĺňali celok skôr existujúcich druhov biosféry, alebo vytláčali niektoré z nich. Za celé obdobie existencie organického života na Zemi sa druhové zloženie biosféry neraz obnovilo. Tendencia vedy smerom k materializmu a presnejšie k bezduchovnosti, k „hluchej mechanickosti“ v posledných storočiach nás priviedla k tomu, že z jej skúmania vypadla zložitosť informačného zabezpečenia biologických druhov v procese ich činorodosti, t.j. duchovná evolúcia biosféry. Napriek tomu existujú aj iné pohľady na evolúciu biosféry, odlišné od všeobecno-materialistického.

V tom, čo posledné roky masovo propagujú nasledovníci medzinárodnej spoločnosti Hare Krišna, vôbec niet evolúcie. Je tam iba hierarchicky usporiadaná dannosť životných foriem, po ktorej kočujú duše v procese prevteľovania v závislosti od zákona karmy (zákona dôsledkov za zlé a dobré činy, vykonané v tomto a minulých životoch, prejavených v ďalších vteleniach). A tak až do skončenia vekov života tohto Vesmíru. Cieľom duše je vytrhnúť sa z kola prevteľovania, pretrhnutím reťaze karmy.

Niektoré učenia, uznávajúce prevteľovanie duší, tvrdia, že naraz prebiehajú dva evolučné procesy: proces rozvoja duší, prevteľujúcich sa v súlade so zákonom karmy a hromadiacich životné skúsenosti; a proces rozvoja materiálnych foriem, v  ktorých duše v  procese prevteľovania získavajú skúsenosti. Aj keď nejaká časť duší môže upadať, vteľujúc sa v súvislosti so „zarobenou“ karmou do stále primitívnejších hierarchicky nižších foriem, tak pre prevládajúcu väčšinu duší nesie proces v pravdepodobnostnom zmysle jednosmerný charakter postupu k vyššiemu. T.j. pravdepodobnosť postupu pri prevtelení sa nie je nižšia ako 0,5. Ak dostatočné množstvo duší vyjde na úroveň rozvoja, pri ktorom vtelenie do už existujúcich životných foriem nemôže tieto duše obohatiť novou životnou skúsenosťou, tak pre zabezpečenie ich ďalšieho vývoja hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie, kontrolujúce proces evolúcie, vytvorí nové životné formy.

Biblia nikde priamo nehovorí o evolučnom procese biosféry ako celku. Avšak výklad prvej hlavy knihy Genezis, ak by sme ju skúmali ako obrazný spôsob opísania evolučného procesu, podáva nasledovné poradie objavenia sa živých organizmov: suchozemské rastliny (1:11, 12), plazy (vo vode „zjavené“) a vtáky (1:20 — 22), suchozemské zvieratá (1:24, 25), človek. Toto vo všeobecnosti opakuje, súhlasiac so zisteniami vedy, poradie vzniku druhov a tried živých organizmov, hoci etapy objavenia sa baktérií, rias, mäkkýšov, mechúrnikov, hmyzu z neznámych príčin z biblického príbehu vypadli. O vymiznutí jedných druhov a objavení sa druhých pri zmene biosfér sa taktiež nič nehovorí. O druhotných vteleniach skôr žijúcich ľudí hovorí Biblia ako o ojedinelých skutočnostiach. Napríklad, Ján Krstiteľ predtým žil ako prorok Eliáš (Matúš, hl. 11:14, 17:12). Učeníci dávajú Ježišovi otázku o slepom od narodenia: „Rabbi! Kto zhrešil, on alebo rodičia jeho, že slepý sa narodil? Ježiš odpovedá: Nezhrešil ani on, ani rodičia jeho, ale stalo sa tak preto, aby sa na ňom prejavili diela Božie“ (Ján, hl. 9:1 — 3). Túto udalosť niekedy interpretujú v tom zmysle, že učeníci vedeli o opakovaných prevteleniach, keďže pre nich otázka má zmysel, ak je slepota odplatou za hriechy predošlého života. Ježiš prijíma otázku ako majúcu pre neho ten istý zmysel, a tým potvrdzuje možnosť opakovaného vtelenia.

Podobenstvo o smrti boháča a biedneho Lazara, naveky padnúcich patrične do pekla a raja (Lukáš, 16:14 — 31), priamo popiera možnosť návratu na tento svet po smrti: boháčovi je zamietnutá prosba vrátiť sa, aby varoval brata.

Apoštol Jakub píše: „Želal, zrodil On nás slovom pravdy, aby sme sa stali počiatkom tvorenia Jeho nejakým.“(Zbierka listov, 1:18). Ak je človek nejakým začiatkom Jeho Stvorenia, tak toto miesto Nového Zákona môžeme chápať ako biblický návod na evolúciu duší, v ktorom byť človekom, je len stupeň. No, či sa môže duša na tomto stupni potĺkať z  vtelenia do vtelenia, alebo na ňom prebývať iba raz, jednoznačne z Biblie pochopiť sa nedá.

Korán takisto nikde priamo nehovorí o evolúcii materiálnych foriem a viacnásobnom prevteľovaní duší. Avšak aj v Koráne sú miesta, ktoré môžeme skúmať ako opisy evolučného procesu biosféry v obraznej forme. Tak súra 23 ohlasuje:

„12. My sme už stvorili človeka z esencie hliny,

13. potom umiestnili Sme kvapky jeho na spoľahlivom mieste,

14. potom stvorili Sme z kvapky zhluk krvi a vytvorili zo zhluku krvi kúsok mäsa, stvorili z toho kúska kosti a obliekli kosti mäsom, potom Sme ho vypestovali v druhom Tvorení, - blahoslavený je Boh, najlepší z tvorcov!“

Na rozdiel od Biblie Korán nezabieha do podrobností vzniku rastlín, rýb, vtákov, plazov atď. v chronologickej postupnosti, jednako jediný raz poukazuje na fakt degradácie: pôvod opíc zo židov, narúšajúcich svätosť soboty (súra 2:61).

Verš 12 uvedeného fragmentu, možno skúmať ako objavenie sa organických vecí z neorganických; 13 – rozšírenie variácií organiky v rozvoji; 14 – objavenie sa buniek, čo odlišuje krv od iných, organický materiál obsahujúcich tekutín; 14 – objavenie sa mnohobunkových organizmov a  rozvoj vnútorných kostier v nich a zrodenie človeka z ne-človeka (vypestovali ho druhom výtvore - tvorení). A ďalej:

„15. Následne vy, potom umierate.

16. potom v deň Vzkriesenia vyzdvihnutí budete“.

Kto chce, môže tento fragment chápať ako opis rozvoja inDiviDuálneho ľudského organizmu od začiatku (na ktorom je zúčastnená „esencia hliny“) po smrť, ale nech si spomenie, že v procese vnútromaternicového vývoja opakuje zárodok úplne všetky etapy evolučnej cesty biosféry, známej z paleontológie (ontogenéza nasleduje fylogenézu).

Korán, ako aj Biblia, uisťuje, ohľadom celkového osudu ľudstva, o dni vzkriesenia mŕtvych a súde Božom nad živými i nad vzkriesenými. Po ňom má nasledovať, buď večné peklo ohňa pre zlých, alebo život večný v raji pre ostatných. Avšak Korán priamo nehovorí o tom, čo sa do súdneho dňa bude diať s dušou (nesúcou celú informáciu o svojich činoch počas života) po smrti tela, ale dáva hlavne odporúčania o dočasnom pozemskom živote, predchádzajúcom životu večnému. Okrem toho dáva celostno-svetonázorovú informáciu, potvrdzujúc obsahovú jednotu všetkých Zjavení a nabáda k uvažovaniu o usporiadaní sveta.

Aj tak však súra 80 hlása:

„17. Z čoho On (Boh – pozn. aut.) jeho (človeka - pozn. aut.) vytvoril?

18. – Z kvapky!

19. Vytvoril ho i premeral,

20. potom mu cestu uľahčil.

21. Potom ho umŕtvil i uschoval.

22. Potom, keď si zaželal, vzkriesil ho.(zvýraznené nami – pozn. aut.)

23. Tak nie! Nekoná on to, čo rozkázal On!“

Súra 56 Dopadajúce (Postihujúci: - preklad G. S. Sablukova) sa taktiež týka otázky o živote a smrti človeka:

58. Či ste videli to, čo semenom vyvrhujete, -

59. či azda tvoríte vy, alebo My sme tvorcom?

60. My smrť sme vám nadelili, - a Nás nepredbehnete! -

61. v tom, aby ste boli vymenení vám podobnými,

i v tomto obnovení (zvýraznené nami – pozn.aut.), lebo vy to neviete.

62. Veď vy poznáte už prvé stvorenie, i prečo by ste nepodumali?“ (zvýraznené nami – pozn. aut.)

V preklade G. S. Sablukova:

„56 : 61. pre to, aby vymenili Sme vás vám podobnými, a obnovili vás v takom čase, ktorý nepoznáte. 62. Vy už viete o prvom stvorení; Ó, keby ste si spomenuli i na druhé!“(zvýraznené slová sú doplnené v preklade G. S. Sablukova; možno taktiež doplniť slovom „op