1

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE

PEDAGOGICKÁ FAKTULTA

KOMPARÁCIA VOLEBNÝCH SYSTÉMOV KRAJÍN V4

2011

Bc. ANDREJ KONEČNÍK

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE

PEDAGOGICKÁ FAKTULTA

KOMPARÁCIA VOLEBNÝCH SYSTÉMOV KRAJÍN V4

DIPLOMOVÁ PRÁCA

Študijný program: Učiteľstvo psychológie a učiteľstvo výchovy k občianstvu

Študijný odbor: 1.1.1 Učiteľstvo akademických predmetov

Školiace pracovisko: Katedra etickej a občianskej výchovy

Vedúci práce: doc. PhDr. Jozef Lysý, CSc.

2011

Bc. ANDREJ KONEČNÍK

2

Univerzita Komensk6ho v BratislavePedagogick6 fakulta

Meno a priezvisko Studenta:Studijnf program:

Stuoilny odbor:Typ zrivereinej price:J azak ziivereinej prf ce :

Vedrici :

Dftum zadaniaz

doc. PhDr. Jozef Lysy, CSc.

30.01.2010

Dritum schvrilenia : | 5.12.2010

Student

D6tum potvrdenia fin6lnejspristupnenia)

41.1, , 2u'{4vedirci

N-;\\prof. PhDr. Erich Mistrik, CSc.

garant Studijn6ho programu

ZADANIE Z AVENN dNEr PNACN

Andrej Konednikuditellstvo psychol6gie a uditellstvo vychovy k obdianstvu(Uditelisk6 Stridium, magisterskj, Il. st., denn6 forma)1. 1. 1. uditefstvo akademickych predmetov

diplomov6 prircaslovens[f

Nrizov : Kompafirciavolebn;fch systdmov krajin V4

verzie pr6ce, srihlas s jej odovzdanim (vr6tane spOsobu

3

Abstrakt

Konečník, Andrej: Komparácia volebných systémov krajín V4. Diplomová práca

Univerzita Komenského. Pedagogická fakulta, Katedra etickej a občianskej výchovy.

Vedúci bakalárskej práce: doc. PhDr. Jozef Lysý, CSc. Bratislava : Pedagogická fakulta

2011.

Predkladaná práca sa zaoberá volebnými systémami do dolných komôr

parlamentov Česka, Slovenska, Poľska a Maďarska.

V prvej časti práce autor opisuje rozličné volebné princípy a formule, zvlášť

podrobne si potom všíma pomerné volebné systémy, ktoré sú pre skúmaný región

charakteristické.

V druhej časti autor na konkrétnych volebných systémoch skúma predovšetkým

mieru ich proporcionality. V tomto zmysle potom jednotlivé systémy porovnáva a hľadá

spojitosť medzi čistotou volebného systému a proporcionalitou volieb. Referenčným

bodom je slovenský volebný systém.

Okrem volebných systémov si autor všíma ich vplyv na stranícky systém – počet

strán a fragmentáciu straníckeho systému. Mieru proporcionality, deformáciu výsledkov

volieb na základe prepočítavania hlasov na mandáty, počet strán aj fragmentáciu vyjadruje

autor aj kvantitatívne. Napokon potvrdzuje, že čistejšie pomerné systémy vedú k väčšiemu

počtu strán, vyššej miere fragmentácie a nižšej deformácii výsledkov.

Kľúčové slová: politika, volebný systém, hlasovanie, volebná formula, volebné kvóty,

kvórum, komparácia.

4

Abstract

Submitted paper deals with voting systems to lower chamber of parliaments in

Czech, Slovak, Polish and Hungarian republic.

In the first half of the paper autor descrobes various known voting systems and

formulas, focusing on proportional voting systems which are mainly used in the region.

Second half of the paper is focusod on voting systems in respectiv countries.

Mostly the degree of proportionality is under scrutiny here. In these terms, respective

voting systems are compared and link between purity of the systems and their outcomes is

sought, Slovak voting system being selected as a reference mark.

Apart from voting system themselves, their influence on party systems is elaborated

– effective quantity of parties and party system fragmentation. Degree of proportionality,

election results outcome deformation, quantity of parties and fragmentation is expressed

also in quantitative matters. It is concluded that purer voting systems lead to higher

quantity of parties, higher fragmentation and lower deformation of the results.

5

Predhovor

Slobodné voľby sú základným pilierom demokracie. Neodohrávajú sa však

zakaždým za rovnakých podmienok. Reprezentatívnosť a akcieschopnosť vlády sú dve

rozdielne zložky a tieto sa pravidelne stretávajú v nutnej interakcii. Aj preto možno

povedať, že nie je vždy želateľné, aby miera reprezentácie odrážala vôľu občanov.

Aké tieto pravidlá sú a do akej miery vôľu občanov reprezentujú, sa čitateľ dozvie

na nasledujúcich stranách.

Pre kultúrnu a historickú blízkosť sa venujeme volebným systémom krajín

višegrádskej skupiny.

6

Obsah

Abstrakt  .........................................................................................................................................  3  Predhovor  .....................................................................................................................................  5  Obsah  ..............................................................................................................................................  6  Úvod  ................................................................................................................................................  8  1.   Charakter  práce,  hypotézy,  ciele  ................................................................................  10  2.   Stranícke  a  volebné  systémy  .......................................................................................  12  2.1   Vplyv  volebného  systému  na  stranícky  systém  ...........................................................  12  2.2   Typologizácia  volebných  systémov  .................................................................................  18  2.3   Väčšinové  systémy  .................................................................................................................  18  2.3.1   Počet  kôl  ...............................................................................................................................................  20  2.3.2   Počet  mandátov  ................................................................................................................................  20  2.3.3   Systém  relatívnej  väčšiny  .............................................................................................................  21  2.3.4   Alternatívne  hlasovanie  ................................................................................................................  21  2.3.5   Doplnkové  hlasovanie  ....................................................................................................................  23  2.3.6   Blokové  hlasovanie  ..........................................................................................................................  24  

2.4   Semiproporčné  volebné  systémy  .....................................................................................  24  2.4.1   Bordovo  hlasovanie  ........................................................................................................................  25  2.4.2   Schvaľovanie  ......................................................................................................................................  25  2.4.3   Neobmedzené  hlasovanie  .............................................................................................................  26  2.4.4   Obmedzené  hlasovanie  ..................................................................................................................  27  2.4.5   Jeden  neprenosný  hlas  ...................................................................................................................  27  2.4.6   Kumulované  hlasovanie  ................................................................................................................  28  

2.5   Pomerné  systémy  ...................................................................................................................  28  2.5.1   Listinové  pomerné  volebné  systémy  .......................................................................................  29  2.5.1.1   Veľkosť  a  počet  obvodov  v  pomerných  systémoch  ...................................................................  29  2.5.1.2   Typy  kandidačných  listín  .......................................................................................................................  30  2.5.1.3   Volebná  formula  ........................................................................................................................................  31  (I.)  Volebné  kvóty  ...................................................................................................................................................  31  (A.)  Hareova  kvóta  ............................................................................................................................................  31  (B.)  Hagenbach-­‐Bischoffova  kvóta  ............................................................................................................  32  (C.)  Imperialiho  kvóta  a  posilnená  Imperialiho  kvóta  ......................................................................  33  (D.)  Hare-­‐Niemeyerov  vzorec  ......................................................................................................................  34  (E.)  Metóda  najväčších  zvyškov  ..................................................................................................................  34  (F.)  Metóda  najväčších  priemerov  .............................................................................................................  34  (G.)  Ďalšie  skrutínium  .....................................................................................................................................  35  

(II.)  Volebné  delitele  ..............................................................................................................................................  35  (A.)  D’Hondtov  deliteľ  .....................................................................................................................................  35  (B.)  Sainte-­‐Laguëho  deliteľ  ...........................................................................................................................  36  (C.)  Modifikovaný  Sainte-­‐Laguëho  deliteľ  .............................................................................................  37  (D.)  Imperialiho  deliteľ  ...................................................................................................................................  37  (E.)  Český  modifikovaný  deliteľ  .................................................................................................................  37  (F.)  Dánsky  deliteľ  ............................................................................................................................................  37  

(III.)  Kvórum  .............................................................................................................................................................  38  (IV.)  Počet  skrutínií  a  počet  úrovní  volebných  obvodov  .......................................................................  39  (A.)  Systém  zvyškových  mandátov  zo  zvyškových  hlasov  ..............................................................  39  (B.)  Systém  kompenzačných  mandátov  ..................................................................................................  39  

2.5.2   Personalizované  pomerné  systémy  .........................................................................................  40  2.5.3   Systém  jedného  prenosného  hlasu  ...........................................................................................  41  

7

2.6   Zmiešané  systémy  ..................................................................................................................  41  2.6.1   Pomer  jednotlivých  zložiek  .........................................................................................................  42  2.6.2   Vzájomný  vzťah  jednotlivých  častí  snemovne  ....................................................................  43  

2.7   Ktorý  systém  je  najlepší?  .....................................................................................................  44  2.8   Kvantitatívne  ukazovatele  volebného  a  straníckeho  systému  ...............................  45  2.8.1   Index  deformácie  a  vážený  index  deformácie  .....................................................................  45  2.8.2   Efektívny  počet  strán  a  index  fragmentácie  .........................................................................  47  

3.   Volebné  systémy  krajín  V4  ...........................................................................................  49  3.1   Slovenský  volebný  systém  ..................................................................................................  49  3.2   Dopady  slovenského  volebného  systému  ......................................................................  50  3.3   Český  volebný  systém  ...........................................................................................................  55  3.4   Dopady  volebného  systému  ...............................................................................................  56  3.5   Maďarský  volebný  systém  ..................................................................................................  61  3.6   Dopady  maďarského  volebného  systému  .....................................................................  62  3.7   Poľský  volebný  systém  .........................................................................................................  66  3.8   Dopady  poľského  volebného  systému  ............................................................................  66  3.9   Súhrnné  zistenia  a  konfrontácia  s  hypotézami  ............................................................  72  

4.   Využitie  v  pedagogickom  procese  ..............................................................................  74  Záver  ............................................................................................................................................  75  Literatúra  ...................................................................................................................................  76  Zoznam  použitých  skratiek  ..................................................................................................  79  

8

Úvod

Volebné systémy sú kľúčovými prvkami každého politického systému,

predovšetkým to platí, ak hovoríme o slobodnej voľbe do snemovne. Nielen samotný

slobodný akt volieb, ale aj spôsob, akým sa hlasy prejavia vo výsledkoch, určuje charakter

a úroveň demokracie v systéme. Nehovoriac o tom, že voľba legitimizuje legislatívne (a

v našom priestore v zásade aj exekutívne) kompetencie parlamentu.

Pre dejiny demokracie, podľa Václava Bělohradského1, sú voľby efektívnym

spôsobom zmien v spoločnosti a to nie len vlád, ale i elít. Nestačia preto volebné systémy;

v celej spoločnosti musia fungovať volebné mechanizmy, zaručujúce výmenu elít vo

všetkých sférach a inštitúciách. Dôležitou podmienkou efektívnej zmeny je preto otvorený

verejný priestor, v ktorom sa kritické inštancie menia na program politickej opozície,

pretože demokracia je predovšetkým tradíciou zmeny, schopnosti spracovať kritiku na

opozičný program.

Stredovýchodná Európa predstavuje zaujímavé volebné laboratórium, keďže sa tu

na relatívne malom území s veľmi podobnou politickou kultúrou aj demografickou

štruktúrou2 stretli rozličné, hoci s výnimkou Maďarska do veľkej miery podobné volebné

systémy.

Nechceli sme sa však obmedziť na prosté popísanie volebného systému a výpočet

zhodných a rozličných znakov, práca tohto druhu si predsa len vyžaduje o čosi väčšie

ambície. Rozhodli sme sa preto skúmať, akým spôsobom sa volebné systémy odrazia na

type a formáte straníckeho systému. Pre tento účel sme sledovali výsledky predovšetkým

s ohľadom na teoretickú reprezentatívnosť daných volebných pravidiel a skutočnú

reprezentatívnosť, ktorú potom systém produkuje.

Na sledovanie týchto vlastností sme použili viacero kvantifikátorov, ktoré nám

potom umožnili zhutniť celý volebný komplex do niekoľkých kľúčových indikátorov. Hoci

nechceme popierať, že tieto indikátory majú isté rezervy, solídne vystihujú charakteristiky

a dôsledky volebných pravidiel a formúl použitých v jednotlivých skúmaných krajinách.

Prekladaný text možno rozdeliť na dve časti. Kým v prvej sa venujeme teórii

komparatívneho skúmania volebných systémov s prihliadnutím na listinové pomerné 1 Bělohradský 2011:8 2 Ak si odmyslíme maďarskú menšinu na Slovensku, všetky krajiny V4 sú v princípe etnicky homogénne

9

systémy (ktoré sú prinajmenšom do istej miery vlastné všetkým skúmaným volebným

systémom) a zavedeniu kvantifikátorov, ktoré v práci ďalej používame, praktická časť sa

sústreďuje na preskúmanie štyroch stredoeurópskych volebných komplexov. Na záver

potom sumarizujeme zistené údaje a konfrontujeme ich s hypotézami, ktoré sme

sformulovali na úvod práce.

Pre príslušnosť k fakulte tiež pridávame krátku tretiu časť, ktorá predstavuje

principiálne využitie získaných poznatkov v pedagogickom procese. Táto však nemá

vedecký charakter, slúži predovšetkým ako inšpirácia či spojivo pre možné budúce

využitie témy.

Azda hneď na úvod treba povedať, že názov práce nie je celkom presný. Pre

dôvody, ktoré formulujeme ďalej v práci, sme sa nezaoberali kompletným volebným

systémom do parlamentov v rámci krajín V4, ale len ich dolným komorám. Namiesto 6

volebných systémov tak skutočne skúmame len štyri.

Zdroje práce, okrem odbornej literatúry, sa nachádzajú v ústavných a zákonných

textoch, ktoré upravujú volebné pravidlá v krajinách a na internete. Medzi internetové

zdroje patria predovšetkým internetové stránky štatistických úradov sledovaných krajín.

Čo sa týka politických strán, samotné nie sú predmetom tejto práce, sú zaujímavé len ako

aktéri volieb, respektíve straníckeho systému, v texte používame predovšetkým ich

skratky. Ich kompletný zoznam potom prikladáme v prílohe.

10

1. Charakter práce, hypotézy, ciele

V predkladanom texte uvádzame stručný ale (nazdávame sa) pomerne

vyčerpávajúci prehľad volebných systémov so zvláštnym prihliadnutím na listinové

volebné systémy, s ktorými budeme ďalej pracovať v praktickej časti.

Po úvahe sme zavrhli možnosť skúmania všetkých snemovní a budeme sa venovať

len dolným komorám parlamentu. K tomuto rozhodnutiu nás viedlo niekoľko motívov.

Predovšetkým, len dve zo štyroch krajín disponujú druhou (hornou) komorou – Poľsko

a Česko. V oboch prípadoch však zároveň ide o doplnkové komory, ktoré sa na politickom

živote zďaleka nepodpisujú tak výrazne ako komory dolné. Nemajú teda ani taký vplyv na

stranícky systém a výsledky týchto volieb sa zďaleka tak výrazne nepodpisujú na diskusii

o revízii volebných systémov. A napokon, najmä pri českom Senáte, je namieste povedať,

že je predovšetkým produktom akejsi nostalgie po prvej Československej republike a nie je

skutočne živým a platným hráčom na politickej mape.3

V texte sa teda budeme sústrediť na štyri komory: Národnú radu Slovenskej

republike (voľby do nej nám zároveň poslúžia ako referenčný bod), Poslaneckú snemovňu

Parlamentu Českej republiky, Národné zhromaždenie Maďarskej republiky a napokon

Sejm Poľskej republiky.

Okrem miery proporcionality, a teda úrovne skreslenia výsledkov volebným

systémom (ktoré stojí uprostred nášho záujmu), sa pokúsime na matematických modeloch

ukázať kľúčové parametre straníckych systémov, predovšetkým ich fragmentáciu

a efektívny počet strán.

Na záver práce prakticky vyhodnotíme nasledujúce hypotézy, ku ktorým nás

priviedli teoretické poznatky o volebných systémoch:

1. Proporčne „čisto“ volené komory (Národná rada SR) budú mať silnejšiu mieru

proporcionality než tie, pri ktorých vstupujú do hry ďalšie faktory (viac

volebných obvodov, komplikovanejšie prepočty, prípadne väčšinovo volené

komory);

3 Platnosť tohto výroku na poľský Senát sa hodnotiť neodvažujeme.

11

2. So stúpajúcou proporcionalitou volebného systému bude stúpať počet

politických strán zastúpených v jednotlivých komorách4;

3. So stúpajúcou proporcionalitou bude stúpať miera fragmentácie straníckych

systémov5;

4. Aplikáciou čistejšieho volebného systému by sa ubrali mandáty väčším

politickým stranám, pričom by si ich pripísali menšie strany.

Na tomto mieste je vhodné uviesť, že za referenčný bod sme si z niekoľkých

dôvodov vybrali slovenský volebný systém do Národnej rady SR:

• Spomedzi skúmaných volebných systémov je najčistejší a výsledky z iných

volebných systémov doň možno bez ťažkostí premietnuť. Oveľa náročnejšie, ak

nie nemožné, by bolo premietnuť výsledky z čisto proporčnej voľby do

komplikovanejšieho systému.

• Čitateľ slovenský volebný systém dobre pozná; na porovnaní s jeho

fungovaním si najlepšie uvedomí deformácie, respektíve ďalšie efekty

zvyšných volebných systémov.

• Slovenský volebný systém sa v ostatných desiatich rokoch zásadne nezmenil

v žiadnom zásadnom atribúte, volebné čísla z posledných štyroch parlamentých

volieb sú preto plne porovnateľné

Patrí sa poznamenať, že si uvedomuje metodologickú nedokonalosť zvolenej

metódy – volebný systém a volebné výsledky sa ovplyvňujú navzájom, keďže občan pri

volebnom akte zväčša taktizuje a volí tak, aby jeho hlas neprepadol, napríklad voľbou tzv.

menšieho zla. Nazdávame sa však, že pre účely práce a teda overenie predpokladov

správania sa jednotlivých volebných výsledkov je takáto metóda dostatočná.

4 Počítané podľa Laaksovho-Taageperovho efektívneho počtu strán 5 Počítané podľa Raeovho indexu fragmentácie

12

2. Stranícke a volebné systémy

Štúdium volebných systémov nie je dosť dobre možné oddeliť od preskúmania ich

praktických dôsledkov na stranícky systém. Ani v tejto práci sa preto nemôžeme vyhnúť

preskúmaniu oboch týchto premenných. Výber volebného systému ústavnými inžiniermi je

totiž vždy integrálne spojený buď s úvahami o existujúcej alebo želanej podobe

straníckeho formátu.

Viacero politických strán súperiacich o moc tvorí stranícky systém. V zásade

možno rozlišovať medzi systémom jednej strany a systémom viacerých politických strán.

Keďže monostranícke systémy sa krajín V4 už našťastie netýkajú, nebudeme sa im v tejto

práci naďalej venovať.

2.1 Vplyv volebného systému na stranícky systém

Oveľa dôležitejšie je rozdelenie pluralitných systémov – v zásade je podstatné

odlíšiť systém dvoch a viacerých politických strán. V tejto súvislosti sa nemožno obísť bez

troch zákonov francúzskeho žurnalistu, právnika, sociológa a politika Mauricea Duvergera.

Vychádzajú z Duvergerovho tvrdenia, že formát straníckeho systému je v rozhodujúcej

miere ovplyvnený typom použitého volebného systému:

„1. zákon: Pomerný volebný systém vedie k systému viacerých politických strán s

tuhými, nezávislými a stabilnými stranami (okrem prípadov náhle sa objavivších hnutí).

2. zákon: Dvojkolový väčšinový volebný systém vedie k systému viacerých strán s

pružnými, navzájom závislými a pomerne stabilnými stranami (vo všetkých prípadoch).

Napriek väčšiemu počtu strán sa tieto združujú do väčších blokov, čoho dôsledkom je, že

systému dominujú dve politické strany.

3. zákon: Jednokolový väčšinový systém (systém prvého v cieli) vedie k systému

dvoch strán s veľkými a navzájom nezávislými stranami, ktoré sa striedajú pri moci.“6

Napriek tomu, že citované pravidlá sa označujú ako zákony, sám Duverger

odmietal ich univerzálnu platnosť a označoval ich skôr za vzorce či schémy. Podľa

6 ŠVEDA, J.: Polityčni partiji. Ľviv: Astroľabija, 2005, s. 373

13

Duvergera nemožno zanedbať také významné politické veličiny ako politická kultúra,

tradícia, typ politického režimu atď.7 Hoci nie každý stranícky systém sa správa tak, ako to

popisuje Duverger, vplyv volebného systému nemožno podceniť.

Z nespočetného množstva komentárov k Duvergeroverovým „zákonom“ možno

vybrať Giovanniho Sartoriho. Ten tvrdí (Sartori 2001:43), že hoci Duvergerove pravidlá

možno jednoducho rozmetať, nemalo by to byť príčinou zastavenia ďalších snáh. Ďalej

dôvodí, že účinky volebných systémov úzko súvisia so štruktúrovanosťou straníckych

systémov. Čím je totiž stranícky systém štruktúrovanejší, teda strany majú vytvorené

pevné voličské zázemie a voliči sú viac-menej rovnomerne rozptýlení po jednotlivých

volebných obvodoch, tým reduktívnejší vplyv budú mať systémy prvého cieli. Sartori

pripomína, že týmto odpadáva kritika tretieho Duvergerovho pravidla poukazovanín na

fragmentované väčšinové systémy.8

Sartori na základe svojej argumetácie napokon predkladá sériu vlastných

„zákonov“, kde už prihliada na štruktúrovanosť systému. Najprv sformuloval štvoro

popisných pravidiel (Sartori 2001:53, 54):

Pravidlo č. 1: Relatívne väčšinový systém sám osebe nemôže vytvoriť celoštátny

dvojstranícky formát, ale za každých okolností pomáha udržať už existujúci dvojstranícky

formát. Preto všade tam, kde je dvojstranícky formát už zavedený, pôsobí relatívne

väčšinový systém ako brzda a má zmrazujúci účinok.

Pravidlo č. 2: Relatívne väčšinový jendokolový systém vytvorí v dlhodobej

perspektíve dvojstranícky formát, ak budú splnené dve podmienky: za prvé, ak bude

stranícky systém štruktúrovaný, a za druhé, ak bude tá časť voličov, ktorá odoláva

každému tlaku volebného systému, rozptýlená po všetkých volebných obvodoch v počtoch,

ktoré nemôžu postačovať na získanie relatívnej väčšiny.

Pravidlo č. 3: Dvojstranícky formát je naopak nemožný – bez ohľadu na volebný

systém -, ak sú rasové, jazykové, ideologicky odcudzené, jedným záujmom zomknuté či

z iných príčin odolávajúce menšiny (ktoré nemôžu byť reprezentované dvoma hlavnými

stranami) sústredné v počte dostatočnom ná získanie relatívnej väčšiny v určitých

7 Tamtiež, s. 101; Napriek dodatku o nemožnosti rigidnej absolutizácie uvedených “zákonov” čelí Duverger od ich sformulovania dodnes kritike pre prílišný redukcionalizmus. Pravidelne je na empirických príkladoch usvedčovaný z omylu. 8 Napríklad do väčšinovo voleného ukrajinského parlamentu sa v roku 1994 dostali reprezentanti až 14 politických strán a množstvo nezávislých poslancov. Možno to pripísať nedostatku práve toho, čomu Sartori hovorí štruktúrovanosť straníckeho systému

14

volebných obvodoch či geografických celkoch. V takom prípade bude účinok väčšinového

systému redukčný len v prípadoch tých tretích strán, ktoré nereprezentujú odolávajúce

menšiny.

Pravidlo č. 4: Redukčný účinok, aj keď menší a ťažšie predpovedateľný, majú aj

pomerné systémy a to úmerne zodpovedajúci ich neproporcionalite najmä tam, kde sa

využívajú v malých volebných obvodoch, kde ustanovujú prah reprezentácie, alebo kde

pripočítavajú prémiu. Za takýchto okolností bude pomerné zastúpenie tiež eliminovať

menšie strany, ktorých voliči sú rozptýlení po všetkých volebných obvodoch. Ale dokonca

ani veľmi nečisté pomerné systémy neodstránia malé strany, ktoré prosperujú v baštách

s koncentráciou menšín schopných vďaka tejto koncentrácii prekročiť volebný kvocient.

Na základe týchto pravidiel potom sformuloval nasledujúce „zákony“ pre vzťah

volebného a straníckeho systému (Sartori 2001:59):

Zákon č. 1: Ak existuje systémová štruktúrovanosť a voličský rozptyl (oboje musia

byť prítomné zároveň), relatívne väčšinové jednokolové systémy vedú (ako postačujúca

podmienka) k dvojstraníckemu formátu.

1.1 Alebo je mimoriadne silná systémová štruktúrovanosť sama nutnou a zároveň

náhradnou postačujúcou podmienkou dvojstraníckeho formátu.

Zákon č. 2: Ak exsituje systémová štruktúrovanosť, nie však voličský rozptyl,

relatívne väčšinové jednokolové systémy vedú (sú dostatočnou podmienkou) k eliminácii

strán, ktoré ani v jednom volebnom obvode nezískajú väčšinu; nemôžu však eliminovať

(takže dovoľujú) existenciu toľkých strán nad dvojstranícky formát, koľko ich umožňujú

dostatočne veľké koncentrácie ich voličov, schopných vďaka nim dosiahnuť aspoň

v jednom volebnom obvode väčšinu.

Zákon č. 3: Ak existuje systémová štruktúrovanosť, pomerné zastúpenie získava

redukčný účinok zapríčinený (je to dostatočná podmienka) jeho neproporcionalitou. Čím

výraznejšia je teda nečistota pomerného zastúpenia, tým väčšie sú vstupné náklady pre

menšie strany a tým silnejší je redukčný účinok. A naopak, čím je nečistota pomerného

systému menšia, tým je redukčný účinok slabší.

3.1 Alebo je mimoriadne silná systémová štruktúrovanosť sama o sebe nutnou

a dostačujúcou podmienkou zachovania akéhokoľvek straníckeho systému,

ktorý predchádzal zavedeniu pomerného systému.

15

Zákon č. 4: Ak chýba systémová štruktúrovanosť a ak predpokladáme čisté (alebo

takmer čisté) pomerné zastúpenie, tzn. rovné (alebo relatívne rovné) vstupné náklady pre

všetkých, strán môže byť toľko, koľko ich umožňuje kvóta.

Ako teda vidíme, nemožno hovoriť priamo o kauzálnom vzťahu medzi volebným

a straníckym systémom, ale skôr o korelácii, respektíve o kauzalite vzájomnej. Dlhodobo

dvojstranícky volebný systém bude prirodzene tlačiť či už na zavedenie alebo uchovanie

väčšinového systému.9

Účinok týchto pravidiel, respektíve „zákonov“, zhutnil Sartori do nasledujúcej tabuľky

(Sartori 2001:57):

Volebný systém

Stranícky systém Silný Slabý

Silný (štruktúrovaný)

(I)

Redukčný účinok volebného

systému

(II)

Vyvažujúco-blokujúci

účinok straníckeho systému

Slabý (neštruktúrovaný)

(III)

Obmedzujúco-redukčný

účinok vo volebnom obvode

(IV)

Žiaden vplyv

Pozn.: pod silou volebného systému rozumie Sartori mieru jeho redukčných efektov,

teda pod silným stranícky systémom možno rozumieť napríklad uplatňovanie princípu

prvého v cieli, pod slabým zasa napríklad čistému pomernému systému uplatnenému vo

veľkých volebných obvodoch.

O vzájomnej súvislosti volebného a straníckeho systému bol presvedčený aj

holandský priekopník komparatívnej politológie Arend Lijphart. Na rozdiel od Duvergera

nezdôrazňoval kauzalitu, ale koreláciu straníckych a volebných systémov. V prelomovom

diele Demokracie predostrel dva modelové koncepty demokratického zriadenia. Kým

westminsterský model je založený na anglosaskej politickej kultúre, konsenzuálny

vychádza z európskej kontinentálnej politickej kultúry. Tie sa líšia predovšetkým v logike

víťazstva: anglosaským krajinám je bližší pragmatický väčšinový model „winner takes it

9 Ako príklad poslúži Veľká Británia, ktorá napriek solídnej podpore tretej strany, Liberálnych demokratov, odoláva zmene volebného systému, čím sa udržuje britský bipartizmus.

16

all“, resp. „first past the post“, ktorý zjednodušuje vládnutie a prakticky vylučuje

problémy s vytvorením vlády. Kontinentálna Európa so silnejšie vyvinutým zmyslom pre

spoločenskú „spravodlivosť“ uprednostňovala a naďalej uprednostňuje pomerný systém

voľby zákonodarných zborov.10 V anglosaských krajinách sa politická kultúra prejavila

vznikom dvojstraníckych systémov, kým kontinentálna Európa politicky žije prevažne

v multipartitných systémoch, resp. v systémoch 2½ strany.

Ideálny westminsterský model demokracie je charakteristický nasledujúcimi

deviatimi prvkami (Kulašik 2005:196):

• koncentrovaná exekutíva, vláda väčšinovej strany v najmenšej možnej koalícii

• fúzia legislatívnej a exekutívnej moci, dominancia vlády nad parlamentom

• bipartizmus

• jedna konfliktná línia v straníckom systéme

• väčšinový volebný systém

• asymetrický dvojkomorový systém alebo jednokomorový systém

• unitaristický a centralistický štát

• nepísaná ústava

• reprezentatívna demokracia s vylúčením prvkov priamej demokracie

Opakom takéhoto modelu je teda model konsenzuálny. Podľa Lijpharta ideálny

konsenzuálny model sa vyznačuje nasledujúcimi ôsmymi zásadnými prvkami (Kulašik

2005:199):

• deľba moci exekutívy medzi viacerými stranami

• relatívna nezávislosť exekutívy od legislatívy

• multipartizmus

• viacero konfliktných línií v straníckom systéme

10 Na tomto mieste je vhodné poznamenať, že Lijphart bol jednoznačným zástancom konsenzuálneho, respektíve konsociačného modelu demokracie. Bezpochyby bol ovplyvnený holandskou realitou, kde bola spoločnosť rozdelená pozdĺž niekoľkých konfliktných línií a bez rešpektu a konsenzu nebolo možné vytvoriť fungujúcu vládnu koalíciu.

17

• proporčný volebný systém

• dvojkomorový systém so silným postavením druhej komory

• federalistické a decentralistické usporiadanie štátu

• ťažko meniteľná písaná ústava s právom veta pre menšiny

Zamýšľaným a najviditeľnejším efektom volebných systémov (nie volieb ako

takých) je predovšetkým (1.) transformácia odovzdaných hlasov na mandáty. Volebný

systém teda legitimizuje výsledky volieb a slúži na redukciu efektívneho počtu politických

strán. Pretože, ako tvrdí Giovanni Sartori (Sartori 2001:72), každý volebný systém pôsobí

redukčne, otázna je len miera tejto redukčnosti.

Z tohto vyplýva, že s redukčnosťou integrálne spätou vlastnosťou je ich (2.)

skresľovanie volebných výsledkov. S týmto je zasa spojený vplyv na (3.) tvorbu

straníckeho systému (hoci, ako sme videli vyššie, nie je jednoduché jednoznačne

anticipovať, aký vplyv bude mať volebný systém na systém strán, existenciu tohto vplyvu

nemožno poprieť). V neposlednom rade akceptovaný volebný systém (4.) legitimuzuje od

neho odvodené orgány, v nami skúmaných prípadoch teda legislatívnu a výkonnú moc.

V tejto práci sa budeme sústreďovať na prvé tri funkcie volebných systémov, teda

tie, ktoré majú premenlivú, merateľnú zložku.

V širšom zmysle nemusí mať volebný systém za cieľ transformáciu hlasov na

mandáty, ale dosiahnuť akékoľvek rozhodnutie (napríklad vo forme plebiscitu), v tejto

práci sa však budeme venovať výlučne parlamentných voľbám, sústredíme sa preto len na

mechanizmy, akými jednotlivé systémy určujú, kto bude vládnuť. Táto vlastnosť

predstavuje esenciu volebného systému, bez ktorej dosť dobre o volebnom systéme

nemožno hovoriť.

V zmysle porovnania transformácie hlasov na mandáty teda predovšetkým

preskúmať jednotlivé typy volebných výsledkov.

18

2.2 Typologizácia volebných systémov

Dvoma principiálnymi typmi volebných systémov je pomerný a väčšinový. Týmto

síce nie je zďaleka ich zoznam vyčerpaný, vždy ich však možno popísať (a v zásade sa to

tak aj robí) na základe ich afinity k týmto dvom extrémom, teda čistej proporcionalite

a čistému systému relatívnej väčšiny. Ako uvidíme ďalej, už základné, takpovediac

archetypálne volebné systémy, sa vyznačujú množstvom premenných, ktorými možno

hýbať a ovplyvniť tak výsledky volieb, ale k tomu existujú ďalšie alternatívy, ktoré Európa

z praxe v takmer nepozná a možno nimi nahradiť zavedené systémy. Tieto alternatívy,

vzhľadom na svoju povahu opäť disponujú ďalšími premennými, ktorými si môžu volební

inžinieri volebný systém prispôsobiť svojim predstavám.

Politická veda sa v princípe zhoduje na myšlienke, že dva volebné protipóly, teda

pomerný a väčšinový systém sa líšia v dvoch kľúčových rozdieloch, každý z nich má jednu

podstatnú výhodu a je vždy na ústavodarcoch, ku ktorému z nich sa priklonia:

1. Pomerný volebný systém pomerne presne vyjadruje vôľu občanov, vždy vzhľadom

na kvórum, počet mandátov vo vzťahu k voličom či počtu volebných obvodov,

vedie však k väčšej politickej nestabilite.

2. Väčšinový volebný systém zväčša vedie k jasnej parlamentnej väčšine, do veľkej

miery však skresľuje volebné výsledky.

2.3 Väčšinové systémy

Väčšinové volebné systémy, ako sme uviedli vyššie, produkujú zväčša stabilné

parlamentné väčšiny (ale, ako sme ukázali na Sartoriho pravidlách, nemusí to byť

nevyhnutným pravidlom). Používajú sa v rozličných variantoch, na výsledok majú vplyv

predovšetkým dva faktory: počet kôl a počet mandátov vo volebnom obvode. Bez ohľadu

na ďalšie detaily sú väčšinové volebné systémy silne nereprezentatívne, pretože temer

polovica hlasov v zákonodarnom zbore jednoducho nenájde odraz.

19

Napriek mnohým snahám o dokazovanie, že väčšinové systémy si často na

celoštátnej úrovni v reprezentatívnosti v ničom nezadajú s mnohými pomernými

systémami (napríklad Rose 1974:74-75), treba vzápätí zdôrazniť, že to platí len na

republikovú úroveň. Lapidárne povedané, hoci na celoštátnej úrovni môže percento hlasov

zodpovedať prideleným mandátom, nič to nemení na skutočnosti, že veľká časť hlasov pri

výpočte nebola braná do úvahy a voliči, ktorí ich odovzdali, v parlamente nemajú

zástupcu.

Sartori (2001:66) tvrdí, že väčšinovým systémom sa zväčša priznávajú štyri

zásadné výhody:

1. Pomáhajú zvoliť vládnucu väčšinu

2. Redukujú fragmentáciu systému

3. Vytvárajú priamejší vzťah medzi voličmi a ich reprezentantmi

4. Vedú k vyššej kvalite držiteľov volených úradov

Sartori však niektoré argumenty vzápätí spochybňuje. Argument o tom, že

väčšinový systém pomáha zvoliť vládnucu väčšinu je podmienený typom straníckeho

systému (viď vyššie). Druhé pravidlo je obhájiteľnejšie, keďže väčšinové systémy majú

prinajmenšom schopnosť zakonzervovať existujúci systém a pre vysoké vstupné náklady

bránia vzniku ďalších strán. Tretiu vlastnosť Sartori síce nepopiera, dodáva však, že

v časoch „lokalizovanej politiky“ a rozkladu tradičných politických strán a s tým

spojených väzieb je geografické viazanie mandátu na určitú oblasť skôr hrozbou než

kladom a predstavuje hrozbu možnej fragmentácie systému. A napokon štvrtý výrok

označuje Sartori za celkom nemerateľný.

Z hľadiska premenných možno väčšinové volebný systémy rozdeliť podľa dvoch

zásadných premenných: (1.) počtu kôl a (2.) počtu mandátov volených vo volebných

obvodoch.

20

2.3.1 Počet kôl

Počet kôl spravidla kolíše medzi jedným11 a dvoma, v tomto zmysle sa rozdeľujú

na systémy relatívnej a absolútnej väčšiny. V jednokolových systémoch získava mandát

ten kandidát, ktorý, získal najviac hlasov.12 V dvojkolových systémoch je naopak potrebné

získať nadpolovičnú väčšinu hlasov, v opačnom prípade sa musí konať druhé kolo,

z ktorého vzíde víťaz.

Dvojkolové systémy sa spravidla líšia len v kvóre, ktoré je potrebné na postup do

druhého kola. Najčastejšie sú to dvaja najsilnejší kandidáti (napríklad pri českých

senátnych voľbách), ale napríklad pri voľbách do maďarského Národného zhromaždenia je

to trojica kandidátov a všetci, ktorí získali aspoň 15 percent hlasov a v prípade

francúzskeho Národného zhromaždenia je podmienkou postupu do ďalšieho kola získanie

12,5 percenta odovzdaných hlasov.

Ako hovorí Sartori (2001:24), dvojkolový väčšinový systém sa správa veľmi

zvláštne a nemožno ho celkom jednoznačne priradiť medzi väčšinové ani pomerné

systémy. V prvom sa voliči správajú slobodne, voľne a volia (takmer) čisto na základe

preferencií, v druhom kole sa správajú strategicky a volia „menšie zlo“.13

2.3.2 Počet mandátov

Viacmandátové väčšinové volebné systémy sú na celoštátnej úrovni unikátom

a v praxi sa takmer nevyužívajú. Slovenský pozorovateľ ich však pozná napríklad z volieb

do samosprávnych zastupiteľstiev, či už obecných alebo VÚC, kde sa volí

v jednokolových viacmandátových obvodoch. Viacmandátové väčšinové obvody v sebe do

istej miery kombinujú neduhy oboch hlavných typov volebných systémov: sú silne

nereprezentatívne (každý zvolený subjekt získava jediný mandát bez ohľadu na počet

11 Najtypickejším príkladom takéhoto systému je Veľká Británia. 12 Často sa hovorí aj o najväčšej menšine. 13 Pre slovenského čitateľa je asi najlepšou ilustráciou rozdielu vo výsledkoch jedno- a dvojkolovej voľby predstava väčšinového hlasovania za najsilnejšej éry Vladimíra Mečiara, respektíve Roberta Fica. Kým jednokolové voľby by im mohli priniesť drvivé víťazstvo, dvojkolová voľba by ich naopak mohla o všetky kreslá obrať. Hoci treba priznať, že takáto kalkulácia je čisto špekulatívna, zmena volebného systému by zaiste priniesla koncentráciu ostatných strán do súťažeschopných blokov.

21

hlasov, ktorý sa výrazne môže líšiť) a zároveň má veľmi slabý redukčný účinok, keď

vzhľadom na viacero hlasov ich voliči odovzdávajú relatívne slobodne.

Z uvedených príčin sa zväčša väčšinový viacmandátový systém voľby používa len

v prípade, kedy sa nedá použiť iná voľba, alebo by vyvolala priveľké náklady. Napríklad

pri obecných zastupiteľstvách by bolo mimoriadne náročné zostaviť viacero

jednomandátových volebných obvodov a rovnako sa nemožno uchýliť k pomernej voľbe

prostredníctvom kandidačných listín, keďže od lokálnych volieb sa logicky čaká

personalizovaná, nie stranícka voľba.

2.3.3 Systém relatívnej väčšiny

Je to v podstate najjednoduchší volebný systém. Obľúbený je predovšetkým

v anglosaských krajinách (USA, Veľká Británia, Kanada), prípadne v bývalých britských

kolóniách. Kontintálna európska politická kultúra má s takýmto princípom pre vysokú

mieru deformácie výsledkov, ako sme už uviedli, zásadný problém a preto ho na starom

kontinente takmer nenachádzame.

Systém relatívnej väčšiny (alebo tiež systém prvého v cieli, v originále first past the

post) v sebe kombinuje štyri podmienky. Ide o systém, v ktorom sa hľadá (1.) jeden

poslanec v (2.) jednom kole v (3.) jednomandátovom volebnom obvode, pričom (4.)

víťazom sa stáva ten kandidát, ktorý získa najviac hlasov. Ako uvádzajú (Chytilek – Šedo

– Lebeda – Čaloud 2009: 113), tento systém je z hľadiska volebného veľmi jednoduchý

a vysvetliteľný, rovnako jednoduché je zisťovanie výsledkov volieb (prosté sčítanie

hlasov) a preto je vhodný pre krajiny s nízkou gramotnosťou.

2.3.4 Alternatívne hlasovanie

Ide o systém, ktorý umožňuje voličovi určiť preferencie jednotlivých kandidátov.

Účelom má byť, aby sa víťazom nestal kandidát s najväčšou menšinou hlasov, ale

najkompromisnejší adept na poslanecký post.

22

Technika hlasovania spočíva v tom, že každý z voličov priradí jednotlivým

kandidátom prioritu. Ak sa žiadnemu z kandidátov nepodarí získať nadpolovičnú väčšinu

hlasov, eliminuje sa kandidát s najmenším počtom prvých preferencií a jeho hlasy sú

pridelené kandidátom, ktorým jeho voliči pridelili druhú preferenciu. Ak sa ani teraz

nedosiahne nadpolovičná väčšina hlasov, vyradí sa kandidát s druhým najnižším počtom

prvých preferencií a jeho hlasy sa opäť prirátajú kandidátom, ktorým jeho voliči priradili

druhú najvyššiu preferenciu. Takto sa postupuje až dovtedy, kým niektorý z kandidátov

nezíska nadpolovičnú väčšinu hlasov, prípadne (ak zostali poslední dvaja kandidáti)

postačí prostá väčšina hlasov.

Príklad alternatívneho hlasovania poskytuje nasledujúca tabuľka:

1. preferencia 1. prepočet 2. prepočet 3. prepočet 4. prepočet

Truth 20570 20671 24777 33578 54101 (57,2 %) - zvolený

Lie 22352 22400 23447 25486 - vyradený

Order 1576 - vyradený

Love 10852 12009 14091 - vyradený

Fair 7762 8022 - vyradený

Hate 31546 31556 32343 35594 40557 (42,8 %)

Ako vidíme, kandidát Hate by pri hlasovaní pri relatívne väčšinovom hlasovaní

vyhral a získal poslanecký post. Vzhľadom na preferencie postupne vyraďovaných

kandidátov sa však do čela pelotónu prepracoval kandidát Truth.

Alternatívne hlasovanie môže mať niekoľko podôb; buď môže byť hlasovanie

povinne alternatívne (pre platnosť hlasovacieho lístka je potrebné uviesť kompletnému

zoznamu kandidátov preferencie), alebo je táto možnosť ponechaná na zvážení voliča

(môže označiť poradie jedného až všetkých svojich kandidátov), alebo je interval

preferencií obmedzený (v takom prípade môže byť stanovené buď minimálne alebo

maximálne množstvo preferencií, ktoré musí/môže volič vyjadriť).

Systém alternatívneho hlasovania zatiaľ nie je široko využívaný, využíva sa

predovšetkým na tichooceánskych krajinách (Fidži, Austrália, Papua-Nová Guinea) a jeho

aplikácia na iných územiach je pomerne vzácna. Výhody tohto systému sú očividné – hoci

produkuje víťazov s absolútnou väčšinou, spomedzi väčšinových volebných systémov

produkuje najmenšie množstvo nevyužitých hlasov, akumuluje príbuzné hlasy, zabraňuje

23

triešteniu hlasov. Nevýhodou systému je jeho malá preskúmanosť a teda obavy z efektov,

ktoré by spôsobil v zavedených volebných systémoch. Z toho pramení neochota

politických aktérov prijať tento systém za svoj.14

Viac než vo voľbách do zákonodarných orgánov sa alternatívne hlasovanie využíva

v rozličných organizáciách, príkladom môže byť udeľovanie literárnych cien v žánri

science fiction Hugo či hlasovanie o držiteľoch Oscara za najlepší film.

2.3.5 Doplnkové hlasovanie

Doplnkové hlasovanie sa veľmi podobá na alternatívne hlasovanie, nemožno ich

však stotožňovať. Rozdiel sa prejaví najmä v tom, že kým pri alternatívnom sa kandidáti

s najmenším počtom hlasov vyraďujú postupne (a teda v druhom kole môže vypadnúť aj

kandidát, ktorý získal vo voľbách najviac prvých preferencií), pri doplnkovom hlasovaní sa

okamžite eliminujú všetci kandidáti mimo dvoch prvých. Ku hlasom prvých preferencií

dvoch víťazných kandidátov sa vzápätí pripočítajú druhé preferencie voličov

eliminovaných kandidátov. Rozdiel teda nastáva najmä v prípadoch, kedy kandidujú viac

než traja kandidáti.

Rozdiel vo výsledkoch ilustruje tento hypotetický príklad volieb primátora Starej

Bystrice:

Kandidát 1. preferencia Doplnkové hlasovanie Alternatívne hlasovanie

Svárlivý 200 Vyradený, 200 prvých preferencií pre Láskavého (nevyužijú sa)

Vyradený v prvom kole, 200 druhých preferencií pre Láskavého

Umiernený 1300 Okamžité druhé kolo: 1300+0=1300 1300+0+100=1400

Pokorný 750 Okamžité druhé kolo: 750+600=1350 (zvolený)

Vyradený v druhom kole, 650 druhých preferencií pre Láskavého,

100 pre Umierneného

Láskavý 600 Vyradený, 600 druhých preferencií pre Pokorného (využijú sa)

600+200+650=1450 hlasov (zvolený)

14 Je možné, že napríklad v systéme dva a pol strany by sa víťazom stala strana s najnižšími preferenciami. Predstava, že v Británii by si museli konzervatívci či labouristi pre zvolenie získať podporu liberálnych demokratov, môže byť reálna a o to príšernejšia pre konzervatívcov aj labouristov. Navyše, liberálni demokrati sú síce z celoštátneho hľadiska jednoznačnou trojkou, vo volebných obvodoch sa často umiestňujú na druhom mieste a dá sa predpokladať, že tak pre konzervatívcov tak aj pre labouristov je liberálny demokrat jasnou dvojkou. Takýmto spôsobom by sa z liberálov mohla razom stať rozhodujúca politická sila – práve preto je jeho zavedenie nepredstaviteľné. Paradoxom však je, že tento volebný systém používajú všetky tri hlavné britské strany na voľbu svojich predsedov.

24

Ako vidíme výsledky alternatívneho a doplnkového hlasovania sa líšia práve pre

odlišný mechanizmus zarátavania druhých hlasov. Veľkých kandidátov takéto hlasovanie

núti zaistiť si podporu u voličov menších a vedie teda do istej miery k dostredivej politike.

Podobne ako pri alternatívnom hlasovaní, aj pri doplnkovom je kľúčovou

premennou počet ďalších preferencií, čím sa dá zabrániť prepadnutiu hlasov (ku ktorému

došlo k našemu modelovému príkladu v prípade voličov kandidáta Svárlivého).

Tento volebný systém sa v súčasnosti využíva pri hlasovaní o prezidentovi Srí

Lanky, v prípade troch kandidátov majú voliči k dispozícii jednu dodatočnú preferenciu, ak

je kandidátov viacero, majú k dispozícii ešte jednu ďalšiu preferenciu.

2.3.6 Blokové hlasovanie

Blokové hlasovanie je jednokolovým väčšinovým volebným systémom

v mnohomandátových volebných obvodoch. (Chytilek – Šedo – Lebeda - Čaloud 2009:

163) V praxi si teda volič vyberá viacerých kandidátov (ich počet je rovný počtu mandátov

volených vo volebnom obvode) a dáva im spoločne jeden hlas. Víťazom sa stávajú

kandidáti strany, ktorých kandidátka získala najviac hlasov a spoločne získavajú miesto

v zastupiteľstve.

Takýto volebný systém je veľmi zriedkavý, v súčasnosti sa využíva pri voľbách do

dolných komôr v Džibutsku či v Singapúre. Nie je náročné domyslieť si, že takýto systém

môže viesť k silne väčšinovým výsledkom, keďže svojou povahou eliminuje zastúpenie

regionálne homogénnych menšín, ktoré by zčasti mohli uspieť buď v pomernom systéme

alebo do parlamentu pretlačiť svojich zástupcov v jednomandátových obvodoch.

2.4 Semiproporčné volebné systémy

Semiproporčné systémy sa, ako vyplýva z ich názvu, nachádzajú medzi

väčšinovými a pomernými systémami, avšak zväčša pre ne platí, že majú bližšie

k väčšinovým systémom. Možno povedať (hoci to nie je železné pravidlo), že používajú

25

väčšinové procedúry, ktoré však vzhľadom na isté úpravy a korekcie produkujú ne-

väčšinové (ale zároveň ne-pomerné) výsledky.

2.4.1 Bordovo hlasovanie

Bordovo hlasovanie sa používa na určenie víťaza v jednomandátových obvodoch.

Senso stricto je to systém väčšinový, ale vzhľadom na to, že zvolenie víťaza si vyžaduje

istú (a ako ďalej uvidíme aj premenlivú) mieru konsenzu, radíme ho na hranicu

väčšinových a semiproporčných systémov.

Voliči pri Bordovom hlasovaní zoradia (všetkých) kandidátov podľa svojich

preferencií, pričom za každé poradie dostane kandidát určitý (vopred daný) počet hlasov.

Počet týchto hlasov sa môže líšiť od systému k systému, zvyčajne sa však prihliada na to,

že rozdiel medzi prvým a druhým kandidátom volič zvažuje oveľa dôkladnejšie, než

rozdiely na, povedzme, piatom a šiestom mieste.

V tomto zmysle môžu byť teda rozostupy konštantné alebo premenlivé. Pre

ilustráciu možno uviesť výsledky pre prvých piatich kandidátov ako 1-0,9-0,8-0,7-0,6

(konštantné rozostupy) respektíve 1-0,5-0,33-0,25-0,2 (premenlivé rozostupy).

Takýto volebný systém je pomerne zriedkavý, využíva sa napríklad pri voľbe

kandidátov talianskej a maďarskej menšiny do slovinského parlamentu (majú ústavou

zaručené miesta), prípadne (v modifikovanej podobe) na voľbu prezidentských kandidátov

na Kiribati či voľbu poslancov parlamentu na Nauru.

Oveľa lepšie je tento systém čitateľovi známy pri hľadaní víťaza „volieb“

v rozličných súťažiach.15

2.4.2 Schvaľovanie

Schvaľovanie (approval vote) je typ hlasovania, ktoré prebieha

v jednomandátových volebných obvodoch (môže sa však použiť aj vo viacmandátových

obvodoch). Každý z voličov musí mať k dispozícii viac hlasov, než koľko je volených

15 Napríklad bodovanie jazdcov Formuly 1, Moto GP, Svetového pohára v zjazdovom lyžovaní, etc.

26

mandátov a môže dosiahnuť až celkový počet kandidátov. Pri akte volieb volič pridelí až X

kandidátom svoj hlas (teda ich scháli). Mandáty získajú kandidáti s najvyšším počtom

hlasov.

Svojím spôsobom ide o proces, kedy voliči vyjadrujú skôr negatívne preferencie

(neschválenie) než pozitívne, závisí to však od počtu hlasov (čím menej hlasov, tým väčší

je príklon k udeľovaniu pozitívnych preferencií). Systém tak dokáže efektívne vyradiť

menšinových alebo extrémistických kandidátov, respektíve iných, ktorí sú nejakým

spôsobom neštandardní.

Iným variantom schvaľovania môže byť negatívne hlasovanie, kedy má volič

k dispozícii rovnako veľa hlasov ako pri štandardnom schvaľovaní, tie majú však

negatívne znamienko. Víťazmi sa potom stávajú kandidáti s najnižším počtom negatívnych

hlasov.

2.4.3 Neobmedzené hlasovanie16

Je to typ relatívne väčšinového hlasovania vo viacmandátových obvodoch. Pri

neobmedzenom hlasovaní má volič k dispozícii až toľko hlasov, koľko sa obsadzuje miest,

pričom každému z kandidátov môže prideliť maximálne jeden hlas a mandáty získajú

kandidáti s najvyšším počtom hlasov. V niektorých prípadoch je možné, že zákon

predpokladá istý minimálny počet hlasov, ktorý musí kandidát na zvolenie získať, v takých

prípadoch je systém zvyčajne dvojkolový.

V čistej podobe bez ďalších obmedzení sa používa tento systém na Slovensku pri

voľbách do miestnych a regionálnych zastupiteľstiev.

Hoci takýto systém by (teoreticky) mohol produkovať čisto väčšinové výsledky, je

to veľmi nepravdepodobné a vyžadovalo by si to vysokú štruktúrovanosť straníckeho

systému (ako o nej hovorí Sartori 2001: 48). Výsledky sú tým väčšinovejšie, čím

homogénnejšie sú voliči rozdelený pozdĺž niektorej z konfliktných línií. Príkladom môže

byť úspech maďarských kandidátov pri voľbách do nitrianskeho regionálneho

16 Tento volebný systém je zvyčajne považovaný za väčšinový, priklonili sme sa však ku kategorizácii podľa (Chytilek – Šedo – Lebeda - Čaloud 2009: 172)

27

zastupiteľstva. Na ten však slovenské strany zareagovali združením sa do spoločného

bloku, čím sa väčšina hlasov preliala na stranu slovenských strán.

2.4.4 Obmedzené hlasovanie

Systém sa podobá na neobmedzené hlasovanie s tým rozdielom, že volič má

k dispozícii menej hlasov, než je volených mandátov, zároveň je však počet týchto hlasov

vyšší než jeden a hlasy nemôžu byť kumulované, teda jednému kandidátovi môže dať volič

len jeden hlas.

2.4.5 Jeden neprenosný hlas

V tomto systéme má volič jeden hlas, ktorý vo viacmandátovom volebnom obvode

prideľuje jednému kandidátovi (nie straníckej kandidátke). Držiteľmi mandátov sa potom

stávajú tí kandidáti, ktorí získali najviac hlasov.

V politológii sa vedú spory a zaradenie tohto systému, keďže v závislosti od

veľkosti volebného obvodu produkuje značne rozdielne výsledky. Kým Lijphat (Grofman-

Lijphart 1986: 154-155) zaraďuje systém kamsi medzi relatívne väčšinový jednokolový

a pomerný systém a napokon sa uspokojuje s tým, že je to poloproporčný systém, Sartori

(Sartori 2001: 35-37) má s takouto interpretáciou problém a systém jedného neprenosného

hlasu zaraďuje medzi personalizovaný systém. Disproporčné výsledky, ktoré môže

produkovať, sú podľa Sartoriho pri proporčných systémoch s malými obvodmi normálnym

javom a nie je potrebné tento systém radiť medzi väšinové či poloproporčné systémy.

Skutočné, reálne výsledky, ktoré tento systém produkuje, silne závisia na

vonkajších faktoroch, predovšetkým na veľkosti volebných obvodoch. V Japonsku, kde sa

používal do roku 1993 v malých, troj až päťmandátových obvodoch, vyrábal silne

disproporčné výsledky, kým na Tchaj-wane (až sedemmandátové obvody) boli už

výsledky proporčnejšie. (Chytilek – Šedo – Lebeda - Čaloud 2009: 177).

Jedinečnosť systému spočíva v psychologických efektoch. Keďže každý volič má

len jeden hlas, ktorý pridelí jedinému kandidátovi, strany musia dobre zvažovať, koľko

28

kandidátov budú nominovať, aby sa ich sily netrieštili, ale zasa aby neprepadli hlasy

silných kandidátov.

O čo rozdielnejšie výsledky môže produkovať identický systém s drobnou (sic!)

zmenou prenosnosti hlasu uvidíme ďalej.

2.4.6 Kumulované hlasovanie

Podobá sa na neobmedzené hlasovanie s tým rozdielom, že volič môže s hlasmi

narábať podľa ľubovôle. Môže teda všetky svoje hlasy dať jedinému kandidátovi, môže

prideliť hlasy podľa svojich preferencií viacerým kandidátom alebo ich môže medzi

adeptov rozdeliť rovnomerne, prípadne nemusí ani udeliť všetky hlasy.

Týmto spôsobom sa znižuje šanca na „superväčšinové“ výsledky, keďže slabšie

politické strany postavia menej kandidátov, ktorým ich voliči môžu vyjadriť silnú podporu.

Podobne by sa takto mala zaručiť reprezentatívnosť menšín. Dnes je tento systém

prakticky opomínaný a niektoré klasifikácie ho priamo označujú za volebný systém

minulosti (napríkld Cabada – Ženíšek 2003)

2.5 Pomerné systémy

Keďže pomerné systémy sú v Európe najobľúbenejšími volebnými procedúrami

(ako sme už spomenuli, v mnohom to súvisí s kontinentálnou politickou kultúrou), a týkajú

sa všetkých našich skúmaných systémov, budeme im na nasledujúcich riadkoch venovať

najviac pozornosti. Pomerné (a predovšetkým listinové) pomerné systémy sa vyznačujú

najmä tým, že zväčša naraz prideľujú veľké množstvo mandátov. Aj malá korekcia vo

výpočtoch, respektíve iných premenných môže spôsobiť pomerne významný presun

hlasov.

29

2.5.1 Listinové pomerné volebné systémy

V súčasnej dobe sú listinové pomerné volebné systémy vôbec najpoužívanejšie na

svete a z tohto pohľadu je im aj venovaná najväčšia pozornosť politológov. V porovnaní

s väčšinovými systémami sú zároveň oveľa komplexnejšie a obsahujú viacero

premenných, ktorými možno ovplyvniť správanie sa systému.

Kľúčovými premennými parametrami pomerných systémov je veľkosť volebných

obvodov, spôsob, akým sa hlasy prevádzajú na mandáty (volebná formula), kvórum

a počet a charakter úrovní, na ktorých prebieha distribúcia mandátov (Chytilek, Šedo,

Lebeda, Čaloud 2009: 184).

2.5.1.1 Veľkosť a počet obvodov v pomerných systémoch

Počet a s ním komplementárne spojená veľkosť volebných obvodov, teda počet

mandátov prideľovaných v jednotlivých obvodoch má na proporcionalitu volebného

systému zásadný vplyv. V tomto zmysle ich možno deliť na malé, stredné a veľké, rôzni

autori k ich rozdeleniu síce pristupujú rozlične, v princípe však možno povedať, že za malé

obvody možno považovať také, kde sa volí 2-4 (resp. 5) kresiel, v stredne veľkých

obvodoch sa volí do desať parlamentných miest a vo veľkých obvodoch viac než desať.

Shugart tvrdí, že vo volebných obvodoch, kde sa volí viac ako dvadsať mandátov

panuje veľmi vysoká miera korelácie medzi percentom odovzdaných hlasov a pridelených

poslaneckých miest (Lebeda 2008: 63-64). Z tohto hľadiska preto patrí slovenský volebný

systém, v rámci ktorého je celá republika jediným volebným obvodom, medzi

najproporcionálnejšie.

V pomerných volebných systémoch sa veľkosť obvodov spravidla odvodzuje od

počtu voličov, ktorí v nich žijú. Rozličné štáty však pristupujú rozdielne k prideľovaniu

mandátov pred volebným aktom alebo až po ňom; v Českej republike sa dnes počet

mandátov prideľuje až podľa počtu voličov, ktorí sa na volebnom akte skutočne zúčastnili,

kým (napríklad) počas prvej ČSR boli počty vopred pevne stanovené (Chytilek, Šedo,

Lebeda, Čaloud 2009:273). Ak sú počty mandátov na obvod vopred presne stanovené,

existuje väčšia tendencia k disproporcionalite a preto sa niekedy používa druhé či tretie

30

skrutínium, ktorými sa na vyššej úrovni rozdeľujú zvyškové alebo kompenzačné mandáty

(o týchto procedúrach podrobnejšie nižšie).

2.5.1.2 Typy kandidačných listín

Základným rysom listinových systémov sú kandidačné listiny, teda zoznam adeptov

o poslanecké kreslo. Spravidla ich zostavujú politické strany, systémy sa však líšia tým, do

akej miery umožňujú voličom do kandidátky zasiahnuť.

Typy kandidátok môžeme rozdeliť na tri hlavné druhy. Kandidačné hárky môžu

byť (1.) prísne viazané, rigidné, teda volič nemá možnosť zasiahnuť do poradia, ktoré pre

svojich kandidátov stanovila politická strana (je to prípad Portugalska či Rumunska).

Ďalšou možnosťou sú (2.) viazané kandidátky, pri ktorých síce poradie určuje

politická strana, volič však má možnosť zasiahnuť do poradia priznaním, spravidla

niekoľkých, tzv. preferenčných hlasov. Pochopiteľne, váha týchto preferenčných hlasov

môže byť rôzna a od toho sa bude odvíjať aj flexibilita kandidátky.17 Viazané kandidátky

využíva, okrem iných, aj slovenský či český volebný systém.

Ostatným variantom sú (3.) voľné kandidátky. V takomto prípade má volič úplnú

voľnosť zasahovať do poradia kandidátky, volení spravidla nie sú ani zoradení podľa toho,

ako rozhodla ich strana, ale v abecednom poradí. Modelovým príkladom voľných

kandidátok je možnosť ich úpravy vo Švajčiarsku. Tunajší voliči majú počet preferenčných

hlasov, ktorý zodpovedá počtu volených miest v danom kantóne (respektíve polokantóne),

okrem toho však môže kandidátov škrtať, dopisovať, či dokonca presunúť kandidáta z inej

straníckej listiny na hárok tej strany, ktorú chce voliť (tzv. panašovanie). Politické strany

napokon získajú v parlamente toľko miest, koľko zodpovedá počtu získaných

preferenčných hlasov. Pochopiteľne, miesta v snemovni obsadzujú tí kandidáti, ktorým sa

podarilo získať najviac preferenčných hlasov.

17 Významný posun vo flexibilite zaznamenal slovenský volebný systém po znížení hranice, kedy sa prihliada na preferenčné hlasy z desiatich na tri percentá, čím sa počet „prekrúžkovaných“ poslancov vo voľbách 2006 a 2010 oproti predchádzajúcim výrazne zvýšil

31

2.5.1.3 Volebná formula

Volebná formula predstavuje matematický vzorec, respektíve ďalšie zásady, ktoré

sa používajú pri prepočte odovzdaných hlasov na mandáty. V zásade poznáme dve metódy

prideľovania hlasov, sú nimi (1.) volebné kvóty a (2.) volebné delitele. Oba typy poznajú

základné vzorce (Hareova kvóta a d’Hondtov deliteľ), všetky ďalšie sú od nich odvodené

a majú za cieľ odstrániť isté nedostatky základných vzorcov, respektíve sledujú isté

konkrétne ciele.

(I.) Volebné kvóty

V zmysle terminológie slovenského právneho poriadku môžeme hovoriť aj o istom

type republikového (obvodného) volebného čísla. Tieto vzorce používajú na prideľovanie

mandátov ako základný ukazovateľ podiel odovzdaných hlasov (votes) V a počet

prideľovaných parlamentných kresiel (seats) S. Pomerom (zväčša upraveným) hlasov

a kresiel sa vypočíta kvóta (quota) Q. Stranám sa potom pomocou tejto kvóty pridelia

mandáty. Táto formula však zväčša nestačí na pridelenie všetkých miest a v druhom

skrutíniu sa musia rozdeliť zvyškové miesta pomocou pomocného mechanizmu, napríklad

(a zväčša) metódou najväčšieho zvyšku.

(A.) Hareova kvóta

Je to najzákladnejší formát volebnej kvóty a vypočíta sa ako prostý podiel

odovzdaných hlasov a parlamentných miest:

Q = V/S

Strana potom dostane toľko miest v parlamente, koľkokrát sa v jej volebných

ziskoch nachádza hodnota Q, zvyšné miesta sa prideľujú pomocou metódy najväčšieho

zvyšku. Nevýhodou tejto kvóty je, že takmer nikdy sa pomocou nej nepodarí rozdeliť

všetky mandáty. Tento problém je tým vypuklejší, čím je mandátov menej a strán viacej,

32

a pri veľmi malých obvodoch v prvom skrutíniu rozdelí aj menej, než polovicu mandátov.

Ako príklad možno uviesť nasledujúce (fiktívne) výsledky:

Q=40000/ 5=8000 Liberáli Konzervatívci Komunisti Socialisti Populisti Ľudovci Spolu

hlasov 11023 7896 6623 4652 8564 1242 40000 mandátov v 1.

skrutíniu 1 0 0 0 1 0 2

Zvyšok 3023 7896 6623 4652 564 1242 Mandátov v 2.

skrutíniu 0 1 1 1 0 0 3

mandátov spolu 1 1 1 1 1 0 5

Hareova kvóta sa považuje za jednu z najproporčnejších, za istých okolností však

môže rozdeľovať miesta disproporčne v prospech malých strán čo vyplýva z nízkej

hodnoty vstupného prahu ak kandiduje veľké množstvo strán.

Používa sa napríklad v Českej republike na určenie počtu mandátov prislúchajúcim

jednotlivým volebným obvodom. Na priamy prepočet mandátov sa používa v Belgicku,

Estónsku, Dánsku, Grécku alebo v Holandsku.

(B.) Hagenbach-Bischoffova kvóta

Nedostatky Hareovej kvóty sa Eduard Hagenbach-Bischoff pokúsil riešiť znížením

Q, čím by sa v prvom skrutíniu mohlo rozdeliť viacej mandátov. Dosiahol to tak, že

k počtu mandátov pridal ešte jeden:

Q=V/(S+1)

Vzorec tak vychádza z teoretického predpokladu, že sa rozdeľuje o jeden mandát

viac, než v skutočnosti. Iste, teoreticky by mohli nastať prípady, že sa v prvom skrutíniu

rozdelí o jeden mandát viac, než je k dispozícii. Stalo by sa tak za predpokladu, že každá

strana získa presný násobok výslednej kvóty, čo je v praxi temer vylúčené.18

18 Moderná politológia taký prípad prinajmenšom nepozná

33

Na označenie Hagenbach-Bischoffovej kvóty sa niekedy používa aj termín

Droopova kvóta, keďže ten s ňou prišiel v roku 1869 ako prvý (Chytilek, Šedo, Lebeda,

Čaloud 2009: 192).

(C.) Imperialiho kvóta a posilnená Imperialiho kvóta

Tieto kvóty pokračujú ďalej v znižovaní kvóty pomocou zväčšovania deliteľa. Kým

Imperiali pripočíta k počtu mandátov číslo 2, posilnený Imperiali pridáva až tri (fiktívne)

mandáty. Možno ich teda vyjadriť nasledovne:

Q=V/(S+2) respektíve Q=V/(S+3)

Ako je zjavné, pri použití týchto kvót treba byť opatrný, keďže hrozí vážne riziko

pridelenia väčšieho množstva mandátov, než je k dispozícii. Je rozumnejšie používať ich

v prípadoch veľkého množstva politických strán a vo väčších volebných obvodoch.

Výsledky použitia Imperialiho kvóty mierne favorizujú väčšie strany a blížia sa skôr

k d´Hondtovmu deliteľu než k materskej Hareovej kvóte (Chytilek, Šedo, Lebeda, Čaloud

2009: 193).

Na porovnanie uvádzame prepočet mandátov v identickom fiktívnom príklade ako

pri Hareovej kvóte pri použití posilnenej Imperialiho kvóty:

Zväčšenie deliteľa a následné zníženie kvóty sa skutočne prejavilo v tom, že hneď

v prvom skrutíniu sa podarilo rozdeliť všetkých päť parlamentných miest. Prejavila sa tiež

Q=40000/(5+3)=5000 Liberáli Konzervatívci Komunisti Socialisti Populisti Ľudovci Spolu

hlasov 11023 7896 6623 4652 8564 1242 40000 mandátov v 1.

skrutíniu 2 1 1 0 1 0 5

Zvyšok 1023 2896 1623 4652 3564 1242 Mandátov v 2.

skrutíniu 0 0 0 0 0 0 0

mandátov spolu 2 1 1 0 1 0 5

34

tendencia mierneho posilnenia najsilnejšej strany Liberálov na úkor Socialistov, ktorí

o svoj mandát prišli.

(D.) Hare-Niemeyerov vzorec

Pracuje tiež na základe kvóty, nie je však kvótou ako takou, pretože výsledkom je

už počet mandátov, ktoré strana získa. Samotný vzorec vyzerá nasledovne:

s=v*S/V

Malé písmená označujú zisky konkrétnej strany a veľké písmená čísla pre celý

volebný obvod (teda celkový počet mandátov a odovzdaných hlasov). Matematicky

zdatnejší čitateľ si všimne, že Hare-Niemeyerov vzorec je v podstate obrátená hodnota

Hareovej kvóty vynásobená počtom hlasov, ktoré získali jednotlivé politické strány.

Výsledok je teda nevyhnutne rovnaký, ako pri použití Hareovej a vzniká aj rovnaký

problém s nerozdelenými mandátmi.

Ako vidíme, žiadna z kvót si nedokáže vždy poradiť s pridelením všetkých

mandátov, preto sa musel ustanoviť princíp, ktorým v druhom skrutíniu rozdeliť

nerozdelené mandáty. V princípe sa to môže diať troma spôsobmi.

(E.) Metóda najväčších zvyškov

Je to najčastejší postup a pri predchádzajúcich príkladoch sme sa s ním už

v podstate zoznámili. Každý ďalší mandát dostane tá strana, ktorej zostalo najviac

nevyužitých hlasov. Pri použití tohto postupu nie je možné prideliť strane viac než jeden

zvyškový mandát.

(F.) Metóda najväčších priemerov

Pri metóde najväčších priemerov dostane mandát tá strana, ktorá vykazuje najväčší

priemerný počet hlasov na mandát, ktorý sa práve prideľuje. Týmto spôsobom môže strana

35

získať aj viac než jeden zvyškový mandát. Podľa (Chytilek, Šedo, Lebeda, Čaloud 2009:

194) bude akákoľvek klasická kvóta v spojení s metódou najväčších priemerov vždy

vykazovať rovnaké výsledky ako použitie d´Hondtovho deliteľa, preto je namieste

označovať takúto metódu aj d´Hondtovým vzorcom.

(G.) Ďalšie skrutínium

V takomto prípade sa zvyškové hlasy nepretavia priamo do ďalšieho mandátu, ale

presunú sa na ďalšiu (zväčša vyššiu, regionálnu alebo celoštátnu úroveň). Je to celkom iný

postup ako predchádzajúce dva a zväčša si vyžaduje prítomnosť ďalšej kandidátky, z ktorej

sa vyberajú dodatoční stranícki nominanti.

Aj v takomto prípade je však pravdepodobné, že opäť nebudú rozdelené všetky

mandáty a teda sa opäť bude potrebné nejakým spôsobom vysporiadať so zvyškovými

hlasmi.

(II.) Volebné delitele

Volebné delitele predstavujú alternatívnu metódu prideľovania mandátov. Princíp

spočíva v tom, že volebné výsledky strán sa postupne delia istými (čoraz väčšími) číslami.

Následne sa zoradia vzniknuté podiely od najväčších a pridelí sa im potrebný počet

mandátov. Táto metóda je v zásade rovnaká pre všetky nasledujúce modely, líšia sa len

použitým radom čísle.

Princíp volebných deliteľov má tú výhodu, že pri jeho použití odpadávajú problémy

so zvyškovými hlasmi.

(A.) D’Hondtov deliteľ

Predstavuje klasický, „najčistejší“ princíp, vychádzajúci zo zásady, že nie je

spravodlivé, aby strana dostala mandát, kým ma nižší priemerný počet hlasov na jeden

36

mandát než ktorákoľvek iná strana. V praxi sa to dosahuje delením volebného výsledku

radom deliteľov 1, 2, 3, 4, etc.

V praxi vyzerajú výsledky nasledovne:

Mandátov: 5 Liberáli Konzervatívci Komunisti Socialisti Populisti Ľudovci hlasov 11023 7896 6623 4652 8564 1242

delitele: 1 11023 7896 6623 4652 8564 1242 2 5512 3948 3312 2326 4282 621 3 3674 2632 2208 1551 2855 414 4 2756 1974 1656 1163 2141 311

Mandátov 2 1 1 0 1 0

Vzhľadom na nízky počet mandátov postačovalo deliť len po číslo 2, rovnakým

spôsobom však možno rozdeliť ľubovoľný počet mandátov. Výsledky sú identické, ako pri

použití posilnenej Imperialiho kvóty a je v súlade so všeobecne akceptovaným (hoci nie

vždy nevyhnutným) pravidlom, podľa ktorého d´Hondtov deliteľ mierne favorizuje väčšie

strany.

(B.) Sainte-Laguëho deliteľ

Sainte-Laguë používa modifikovaný rad deliteľov, ktorými sa usiluje odstrániť

disproporciu viditeľnú u d´Hondta. Použitý rad nepárnych čísel 1, 3, 5, 7,... naopak mierne

favorizuje malé a stredne veľké strany (Lebeda 2008: 91-92).

Pre ilustráciu si ukážme, ako by vyzerali výsledky tých istých volieb pri použití

Sainte-Laguëho deliteľa:

Mandátov: 5 Liberáli Konzervatívci Komunisti Socialisti Populisti Ľudovci hlasov 11023 7896 6623 4652 8564 1242

delitele: 1 11023 7896 6623 4652 8564 1242 3 3674 2632 2208 1551 2855 414 5 2205 1579 1325 930 1713 248 7 1575 1128 946 665 1223 177

Mandátov 1 1 1 1 1 0

V súčasnosti sa Sainte-Laguëho deliteľ používa v Európe len v Lotyšku a v Bosne

a Hercegovine.

37

(C.) Modifikovaný Sainte-Laguëho deliteľ

Je v podstate identický ako originál, prvého deliteľa (1) však nahrádza číslom 1,4.

Rad potom vyzerá nasledovne: 1,4, 3, 5, 7, ... Takýto rad síce zvyšuje počet hlasov

potrebných na získanie prvého mandátu (a teda komplikuje vstup malých strán do

parlamentu), zároveň pre malé a stredné strany zachováva ich výhodu pri prideľovaní

ďalších mandátov.

(D.) Imperialiho deliteľ

Používa rad čísel 2, 3, 4, 5,... čím výrazne zvýhodňuje veľké strany.

(E.) Český modifikovaný deliteľ

Zrodil sa ako kompromis počas vlády ČSSD a ODS v rámci opozičnej zmluvy.

Kým ODS požadovala zavedenie Imperialiho kvóty, ČSSD preferovala d´Hondtovho

deliteľa, napokon sa strany dohodli na d´Hondtovom rade deliteľov s tým, že ako prvý

deliteľ sa použije namiesto 1 číslo 1,42. Hoci český Ústavný súd neumožnil použitie tejto

formuly pre parlamentné voľby, už tri razy sa aplikoval pri voľbách do krajských

zastupiteľstiev.

Z ďalších úprav d’Hondta možno spomenúť estónsku modifikáciu d’Hondta, kedy

sa rad čísel (okrem prvej jednotky) umocňuje číslom 0,9. V praxi potom vyzerá rad takto:

1; 1,87; 2,69; 3,48;...

(F.) Dánsky deliteľ

Dánsky variant používa rad čísel 1, 4, 7, 10,... a takto výrazne pomáha malým

stranám na úkor veľkých.

38

(III.) Kvórum

Volebné kvórum je pre bežného pozorovateľa najviditeľnejšia a najznámejšia

premenná, ktorá ovplyvňuje proporcionalitu pomerného (alebo napokon aj väčšinového

systému). Jeho zásadnou úlohou je agregácia záujmov do väčších politických celkov

a zabránenie fragmentácie.19 Vo väčšine európskych listinových pomerných systémoch sa

pohybuje okolo hranice piatich percent20, pričom spravidla sa pre volebné koalície zvyšuje.

Ako však poznamenáva (Chytilek, Šedo, Lebeda, Čaloud 2009: 200), relatívne nízke

kvórum môže paradoxne zvýšiť disproporcionalitu volebného systému tým, že motivuje

malé strany k samostatnej volebnej súťaži a môže spôsobiť výpadok množstva hlasov,

ktoré by sa pri vyššom kvóre agregovali do väčšieho politického subjektu.

Najčastejšie je kvórum stanovené na úrovni celého štátu, ale niektoré volebné

systémy stanovujú aj kvórum pre každý volebný obvod (čo je v prípade Slovenska totožná

veličina). V niektorých štátoch je však stanovená výnimka, ak strana výrazne uspela

v niektorom konkrétnom volebnom obvode. Napríklad v Nemecku sa pri voľbách do

Spolkového snemu rozdeľovania pomerných mandátov zúčastňujú aj tie strany, ktorým sa

síce na celoštátnej úrovni kvórum prekročiť nepodarilo, vo väčšinovej časti volieb však

získali aspoň tri priame poslanecké mandáty.

Prekročenie nominálneho, zákonom stanoveného, kvóra však ešte nemusí

nevyhnutne znamenať, že sa strane podarí skutočne získať mandáty. Vplyv na to má

prirodzené kvórum, ktoré môže byť, predovšetkým pri malých volebných obvodoch,

výrazne vyššie. Prirodzené kvórum možno chápať (aj keď to pochopiteľne záleží od

použitého deliteľa či kvóty) ako obrátenú hodnotu počtu mandátov.21 Vhodným príkladom,

ako uvidíme neskôr, je český volebný systém, na ktorý v roku 2006 doplatila Strana

zelených. V parlamente získala ako prvá (a zatiaľ jediná) strana v novodobých českých

dejinách menší počet mandátov, než je prislúchalo vzhľadom na celoštátne výsledky.

19 Takúto ambíciu však vôbec nemá napríklad holandský volebný systém, ktorý umožňuje dostať sa do parlamentu každej strane, ktorá získa dostatok hlasov na získanie čo len jediného poslaneckého mandátu 20 Práve táto hranica sa vzťahuje na volebné systémy, ktoré budeme v tejto práci skúmať 21 Na Slovensku je teda nominálne kvórum 1/150, čiže 0,67 %, v desaťmandátovom volebnom obvode sa prirodzené kvórum pohybuje zhruba na úrovni desiatich percent.

39

(IV.) Počet skrutínií a počet úrovní volebných obvodov

Niektoré volebné systémy sa usilujú do istej miery kompenzovať svoju

disproporcionalitu druhým, prípadne tretím skrutíniom. V zásade sa dá tento cieľ

dosahovať dvoma možnosťami, a síce (1.) systémom zvyškových mandátov zo

zvyškových hlasov a (2.) systémom kompenzačných mandátov. Spoločným znakov oboch

metód je potom existencia ešte jednej, celoštátnej kandidátky politických strán. Sú však aj

výnimky, kedy sa ďalšia úroveň pridáva, práve naopak, na posilnenie disproporcionality

systému a priznanie istej výhody víťazovi volieb (Lebeda 2008: 129).

(A.) Systém zvyškových mandátov zo zvyškových hlasov

Takáto metóda spočíva v predpoklade, že na najnižšej úrovni sa nepodarí

prerozdeliť všetky miesta v snemovni, teda sa dotýka systémov, ktoré používajú volebné

kvóty, ktoré, ako sme videli, zväčša nedokážu rozdeliť všetky miesta. Ak sa teda použije

zvyškových mandátov, všetky nerozdelené miesta a zároveň nevyužité miesta zo všetkých

volebných obvodov sa posunú o úroveň vyššie, zrátajú sa a prepočítajú sa opäť. V takomto

prípade už sa nemusí použiť kvótny systém, ale aj systém deliteľov. Ak sa stále nepodarí

rozdeliť všetky miesta v snemovni, použije sa (najčastejšie) metóda najväčšieho zvyšku.

(B.) Systém kompenzačných mandátov

Druhá možnosť síce rozdelí na úrovni obvodov všetky mandáty (hoci existujú

výnimky), na vyššej úrovni je však vyhradené isté, zákonom pevne dané, množstvo

kompenzačných mandátov, ktoré sa prideľujú nie podľa počtu zvyškových, ale všetkých

odovzdaných hlasov. Všetky hlasy sa teda presunú na vyššiu úroveň a podľa ich pomeru sa

rozdelia kompenzačné mandáty. Na prepočet sa tu môže použiť ktorákoľvek z metód, teda

ľubovoľná kvóta či deliteľ.

Istou výnimkou je (opäť) súčasný maďarský volebný systém ktorý kombinuje obe

zmienené možnosti.

40

2.5.2 Personalizované pomerné systémy

Osobitnou kategóriou proporčných volebných systémov tvoria personalizované

volebné systémy. Tie síce formálne spĺňajú mnohé znaky zmiešaných systémov

(podrobnejšie nižšie), produkujú však takmer dokonale proporčné systémy. Takýto

výsledok sa dá dosiahnuť veľkou dávkou kompenzačným mandátov.

Najtypickejším aj najznámejším personalizovaným pomerným systémom je systém

používaný pre voľby do nemeckého Spolkového snemu. Voliči majú pri voľbách dva

hlasy, jeden do väčšinovej voľby a druhý do pomernej, teda presne tak, ako je to typické

pre zmiešané systémy. Dramatický rozdiel je však v tom, akým spôsobom sú obe zložky

prepojené.

V zásade možno povedať, že Spolkový snem má od roku 2002 zo zákona najmenej

598 členov (hoci, ako uvidíme, zvyčajne je to viac), z ktorých polovica je volená

pomerným systémom v 16 volebných obvodoch (tvoria ich spolkové krajiny) a polovica

väčšinovým v jednokolovej voľbe.

V momente uzavretia volebných miestností sa zráta, ktorým stranám sa na

celoštátnej úrovni podarilo prekročiť päťpercentné kvóru, prípadne, ktoré získali vo

väčšinovej voľbe aspoň tri priame mandáty. Tieto strany postupujú do skrutínia, v ktorom

sa pomerným systémom vyráta, aký diel z 598 prináleží jednotlivým stranám, ak nie sú

rozdelené všetky miesta, použije sa metóda najväčšieho zvyšku.

Od získaného čísla mandátov sa následne odráta počet miest, ktoré získali strany vo

väčšinovej časti a získaný rozdiel je doplnený zo straníckych kandidátok. Ak sa stane, že

v priamej voľbe strana získala viacej mandátov, než jej prislúcha na základe pomerného

hlasovania, z kandidátky sa do parlamentu síce nedostane žiaden kandidát, ale strane

zostávajú všetky priame mandáty. Takto sa teoreticky môže stať (a spravidla sa to aj

stáva), že Spolkový snem má viacej než 598 členov, v súčasnosti je to spolu 622,

v predchádzajúcom parlamente to bolo 614.

41

2.5.3 Systém jedného prenosného hlasu

Tento pomerne komplikovaný volebný systém sa z hľadiska samotného volebného

aktu podobá na systém jedného neprenosného hlasu, dramatické rozdiely však nastávajú

pri jeho aplikácii z hľadiska taktiky voliča a strany (respektíve kandidátov).

Ako napovedá názov, každý volič síce disponuje len jediným hlasom, jednotlivých

kandidátov však môže zoradiť podľa svojich preferencií. Nevyužité hlasy zvolených

kandidátov potom prechádzajú na ďalších, ktorým voliči priradili ďalšiu prioritu.

Hlasovanie teda voličovi do značnej miery uľahčuje voľbu, pretože má oveľa

väčšiu istotu, že jeho hlas neprepadne a využije ho niektorý z jeho kandidátov. Výhodou

(podľa niekoho nevýhodou) je, že systém pomerne spoľahlivo eliminuje extrémistických

alebo iným spôsobom z radu vybočujúcich kandidátov. Ďalšou prednosťou systému je, že

umožňuje spojiť adresnosť personalizovanej voľby a pomernosť hlasovania (Chytilek,

Šedo, Lebeda, Čaloud 2009: 227).

Systém sa používa takmer výhradne v bývalých britských kolóniách (Tasmánia,

Austrália, Írsko, Malta), jeden krát, v roku 1990, sa použil aj v Estónsku. Existuje

množstvo jeho variantov, ktoré sa v zásade líšia možnosťou, respektíve povinnosťou

preferenčného hlasovania (teda či volič môže alebo musí využiť isté minimálne množstvo

preferencií alebo postačí označiť jediného kandidáta). Systémy sa ďalej diferencujú podľa

toho, či existujú stranícke kandidačné listiny a ďalej podľa toho, či volič musí zoradiť

kandidátov vo svojom preferovanom poradí alebo postačí, ak odsúhlasí kandidátku

v poradí, ako ju navrhla politická strana (čo do istej miery rúca celú myšlienku

preferenčného hlasovania, na ktorej je celý systém postavený).

Pochopiteľne, systémy sa líšia aj tým, akým spôsobom sa určuje, na ktorého

kandidáta prejdú hlasy už zvoleného kandidáta (keďže jeho voliči pochopiteľne využili

rozličné poradie preferencií).

2.6 Zmiešané systémy

Prostredníctvom zmiešaných systémov sa ústavní inžinieri pokúšajú eliminovať

alebo aspoň zmäkčiť nedostatky zmienených „čistých“ systémov, respektíve prevziať

42

z nich to najlepšie: zachovať reprezentáciu menšín a zároveň umožniť vytvorenie stabilnej

väčšinovej vlády (Chytilek, Šedo, Lebeda, Čaloud 2009: 231). V zásade možno povedať,

že v takomto type volieb má volič dva hlasy, prostredníctvom ktorých volí (1.) strany

v pomernej voľbe a (2.) jednotlivcov vo väčšinovej voľbe.

Kľúčové premenné pre zmiešané systémy závisia predovšetkým na použití vyššie

spomenutých volebných systémov pre jednotlivé zložky parlamentu, pribúdajú však ešte

dva. Sú nimi (1.) pomer jednotlivých zložiek a (2.) vzájomný vzťah väčšinovo a pomerne

volenej časti parlamentu.

Azda nie je potrebné osobitne zdôrazňovať, že pod zmiešaným systémom sa

rozumie princíp, kedy sa dvoma systémami napĺňa jedna snemovňa. Zmiešanými

systémami teda nedisponujú krajiny, kde sa volí odlišne do jednotlivých komôr

parlamentu.

2.6.1 Pomer jednotlivých zložiek

V princípe možno povedať, že o zmiešanom volebnom systéme hovoríme

v prípade, kedy obe zložky majú v snemovni aspoň päť percent mandátov (Sartori 2001:

23). V tomto zmysle preto nie je napríklad Nemecko zmiešaným systémom, pretože počet

tzv. odvisnutých mandátov päťpercentnú hranicu nepresahuje, hoci teoreticky sa to môže

stať.

Hoci tu typ volených zložiek kolíše od „väčšinovejších“ systémov cez vyvážené k

„pomernejším“, dominancia pomernej časti je zriedkavejšia. Príkladom môže byť bývalý

volebný systém v Somálsku, kde sa zo 123 miest volilo väčšinovo len 10 a 113 mandátov

voliči delili pomerne. Vyvážené systémy majú v Andore (14:14) aj v Gruzínsku (75:75),

do volebnej reformy v roku 2006 využívala rovnovážny zmiešaný systém aj Ukrajina

(225:225). Dominanciu väčšinovej časti pozná napríklad Južná Kórea, kde sa systémom

relatívnej väčšiny volí 245 členov parlamentu a zvyšných 54 pomerným systémom zo

straníckych kandidátok.

43

2.6.2 Vzájomný vzťah jednotlivých častí snemovne

V zásade existujú dve možnosti zostavovania snemovne volenej zmiešaným

systémom. Buď sú obe časti navzájom nezávislé a teda sa volia separátne a bez

vzájomného vplyvu, alebo voľba jednej časti zároveň ovplyvňuje druhú. V tomto zmysle

Shugart a Wattenberg delia zmiešané systémny na väčšinové zmiešané systémy a pomerné

zmiešané systémy (Shugart-Wattenberg 2001:10).

Väčšinové zmiešané systémy sú charakteristické tým, že väčšinová a pomerná

zložka nie sú spojené. Takýto systém má podľa Shugarta s Wattenbergom prirodzenú

tendenciu správať sa väčšinovo, pretože mandáty získané vo väčšinovej časti nie sú nijako

kompenzované. Strana, ktorá bola vo väčšinovej časti nadreprezentovaná alebo

podreprezentovaná, si teda svoju výhodu či nevýhodu ponecháva aj po rozdelení mandátov

v pomernej časti.

Naopak pri pomerných zmiešaných systémoch sa pomernou zložka určí počet

mandátov v zastupiteľskom zbore a väčšinové hlasovanie slúži na obsadenie získaných

mandátov voličmi vybranými kandidátmi. Stranícka kandidátka v takomto prípade slúži

len na doplnenie tých miest, ktoré neobsadili kandidáti vo väčšinovej voľbe. Väčšinová

zložka nadobudne významnejší vplyv len v takom prípade, keď počet mandátov, ktoré

strana získala vo väčšinovej voľbe, je vyšší, než počet miest daný pomernou časťou

volieb.22 Podľa (Chytilek – Šedo – Lebeda - Čaloud 2009: 240) však takýto mechanizmus

predstavuje takmer čisto proporčný systém, keďže odchýlenie sa od „ideálnej“

proporcionality smerom k väčšinovosti sa udeje len v tých zriedkavých prípadoch, keď je

počet mandátov z väčšinovej voľby vyšší ako z pomernej voľby.

Osobitnú kategóriu vyhradzujú Shugart s Wattenbergom pre maďarský volebný

systém a pre Taliansko v rokoch 1994-2001. Oba tieto systémy síce obsahujú istý

kompenzačný mechanizmus, počet kompenzačných mandátov je však taký nízky, že

nemôže systém celkom „narovnať“ smerom k proporcionalite, môže len menším stranám

pridať zopár mandátov k dobru. Pre komplexnosť maďarského volebného systému sa mu

často hovorí aj superzmiešaný. Pre takéto typy volebných systémov zaviedli Shugart

s Wattenbergom pomenovanie väčšinové zmiešané systémy s čiastočnou kompenzáciou.

22 Zdá sa teda, že Shugart s Wattenbergom radia Nemecko a jeho personalizovaný pomerný systém medzi systémy so zmiešanou voľbou

44

2.7 Ktorý systém je najlepší?

Pochopiteľne, odpoveď na túto otázku nie je vôbec jednoduchá, ak je vôbec možná.

V prvom rade je potrebné odvetiť na otázku, čo má byť cieľom volebného systému –

z tejto podstaty pochopiteľne vyplýva, že „ideálny“ volebný systém musí reflektovať

kultúrne, geografické a demografické špecifiká krajiny, univerzálna odpoveď preto

existovať nemôže.

Možno povedať, že zásadný súboj sa už roky odohráva na téme reprezentatívnosť

versus akcieschopnosť vlády. Kým (napríklad) Lijphart považuje za určujúcu

reprezentatívnosť, pretože z disproporcie medzi hlasovaním a výsledkom vzniká pocit, že

výsledky sú nespravodlivé a nedemokratické (Lijphart 1994: 176, podľa Chytilek, Šedo,

Lebeda, Čaloud 2009: 96), Sartori (Sartori 2001:86) mierne favorizuje akcieschopnosť

vlády a napokon sa prikláňa za dvojkolové väčšinové hlasovanie, ktoré podľa neho

spomedzi väčšinových systémov najviac odráža reprezentatívnosť výsledkov.

Na otázku, čo si o volebných systémoch myslia experti, sa v rokoch 2004-2005

pokúsili odpovedať Shawn Bowler, David Ferrell a Robin Pettitt. Zrealizovali jedinečný

výsku, v ktorom malo 169 odborníkov zoradiť podľa svojich preferencií deväť volebných

systémov (personalizovaný pomerný, jeden neprenosný hlas, pomerný systém

s otvorenými kandidátkami, alternatívne hlasovanie, pomerný so zatvorenými

kandidátkami, relatívna väčšina, absolútna väčšina, jeden prenosný hlas, väčšinový

zmiešaný systém).

Výsledky dopadli nasledovne:

Poradie Volebný systém Priemerné poradie

Počet prvých miest

1. Personalizovaný pomerný 2,37 52 2. Jeden prenosný hlas 2,6 38 3. Pomerný s otvorenými kandidátkami 3,26 18 4. Alternatívne hlasovanie 4,01 10 5. Pomerný so zavretými kandidátkami 4,17 9 6. Relatívna väčšina 4,67 21 7. Absolútna väčšina 4,9 7 8. Väčšinový zmiešaný systém 5,18 3 9. Jeden neprenosný hlas 6,76 3

Zdroj: Bowler, Farrell, Pettitt 2005, podľa Chytilek, Šedo, Lebeda, Čaloud 2009: 98

45

Ako vidíme jednoznačným víťazom sa stal personalizovaný pomerný systém, čo

autorov výskumu prekvapilo, keďže očakávali skôr vyššie umiestnenie štandardných

pomerných systémov. Zaujímavá je pozícia britského volebného systému, teda relatívnej

väčšiny, ktorý je vnímaný najkontroverznejšie. Na jednej strane má relatívne vysoký počet

prvých miest, na druhej ho však ostatní radia veľmi nízko.

2.8 Kvantitatívne ukazovatele volebného a straníckeho systému

Ako sme už povedali, každý z volebných systémov výsledky voľby občanov

skresľuje, je možné len merať do akej miery. Práve skúmanie skresľovania volebných

systémov, teda miera deformácie, je jedným z kľúčových javov skúmaných v predkladanej

práci.

Teoreticky „najčistejším“ volebným systémom by bol systém pomerného

zastúpenie v jedinom mnohomandátovom volebnom obvode bez obmedzujúceho prahu,

respektíve, keď sa obmedzujúcim prahom stane počet hlasov potrebných na získanie aspoň

jedného miesta v zastupiteľskom zbore. Hoci takýto systém23 vo svete takmer

nenachádzame, aj v takomto prípade bude výsledok skreslený samotným počtom volených

kresiel. Vyplýva to z prostého faktu, že státisíce, či milióny hlasov, sa musia prepočítať na

desiatky (maximálne stovky) kresiel volených v danom volebnom obvode.

2.8.1 Index deformácie a vážený index deformácie

Miera reprezentatívnosti jednotlivých volebných systémov sa vo svetovej

politológii postupne vyprofilovala na samostatnú kategóriu bádania a dnes máme

k dispozícii niekoľko rozličných indexov, ktoré odrážajú mieru proporcionality, respektíve

mieru skreslenia. Žiaden z týchto indexov však nemožno označiť za ideálny, univerzálny

všeobecne akceptovaný. Možno však povedať, že medzi najpoužívanejšie patrí Raeho,

Loosemore-Hanbyho, Roseov index, d´Hondtov index a index najmenších štvorcov.

23 V podstate možno povedať, že je to ne-systém, pretože jeho najcharakteristickejším prvkom je snaha zbaviť sa všetkých reduktívnych obmedzení typických pre volebné systémy. Uplatňuje sa napríklad v Holandsku, kde je kvóta 0,67 percenta, teda jedno parlamentné kreslo.

46

Rozličné indexy sa líšia rozličnou citlivosťou pri odlišnom počte a veľkosti strán.

(Chytilek, Šedo, Lebeda, Čaloud 2009: 79).

Azda je vhodné poznamenať, že anglické pomenovanie pre politológiu (political

science) sémanticky vhodne postihuje charakter tejto vedy. Totiž, angličtina pre humanitné

vedné odbory používa označenie arts, respektíve humanities, kým prírodné, tvrdé vedné

odbory sú označené ako sciences. Teda samotné pomenovanie našej vedy indikuje, že stojí

na pomedzí týchto dvoch svetov a požičiava si nástroje raz z jedného raz z druhého. Vďaka

tejto povahe politológie si pre skúmanie kvantitatívnych ukazovateľov môžeme pomôcť

tvrdými matematickými počtami.

Vzhľadom na to, že, ako uvidíme, stranícke systémy vo všetkých krajinách sa

v zásade príliš neodlišujú, nie je potrebné skúmať krajiny rozličnými indexami. Pre účely

našej práce sa preto obmedzíme na tzv. index deformácie, vyzerá nasledovne:

I = si / vi

Hodnota si predstavuje percento poslaneckých mandátov, ktoré po prepočítaní

hlasov získala tá ktorá strana, a hodnota vi zasa jej percentuálny zisk vo voľbách. Inými

slovami, index vyjadruje v akom pomere sú pridelené mandáty so získanými hlasmi. Môže

teoreticky nadobúdať hodnoty od 0 (takú hodnotu bude mať pre všetky strany, ktoré získali

čo len jediný hlas, ale nepretavili ho na mandát – teda všetky strany, ktoré napríklad

neprekročili prah zvoliteľnosti) po nekonečno (tento dosť nepravdepodobný variant sa

naplní ak strana získa mandát v snemovni bez jediného získaného hlasu, je to teda skôr

doména nevolených snemovní, ako je britská Snemovňa Lordov, respektíve nevolených

kandidátov24).

Hodnota 1 potom znamená „ideálnu“, teda nulovú deformáciu volebných výsledkov

v snemovni (resp. inej volenej inštitúcii). Ak je index menší, než 1, strana je

podreprezentovaná, ak je väčší, je v parlamente nadreprezentovaná.

Pochopiteľne, tento index nepostihuje v celej šírke skreslenie volebných výsledkov,

ale len skreslenie pre jednotlivé politické strany. Dôležitým ukazovateľom je však celková

miera nadreprezentácie či podreprezentácie. Hrubý aritmetický priemer indexov

deformácie parlamentných a mimoparlamentných strán zasa nevystihuje váhu, akou sú

reprezentované jednotlivé hlasy. Kľúčovým je celkový počet nadreprezentovaných či

24 Napríklad bývalí talianski prezidenti majú ex officio nárok na zasadanie v Senáte

47

podreprezentovaných (resp. nereprezentovaných) hlasov, na vyjadrenie tohto čísla sme

v práci zaviedli Vážený index deformácie (D). Vyrátame ho ako vážený súčet

absolútnych hodnôt vzdialenosti skutočného a ideálneho indexu deformácie.

D = 1 + |(1-Ii )*pi |

Takýmto spôsobom zistíme, do akej miery sa celkové výsledky volieb (po prerátaní

na mandáty) odlišujú od „ideálnej proporcie“. Hodnotta D je v podstate neobmedzená,

pričom hodnota 1 vyjadruje ideálnu proporciu, kedy výsledky nie sú nijakým spôsobom

skreslené. Horná hodnota teoreticky nie je obmedzená, v praxi však možno tvrdiť, že

výsledky nad 1,5 indikujú extrémne vysokú mieru deformácie hlasov, ku ktorej by už

v pomernom systéme nemalo dochádzať.

2.8.2 Efektívny počet strán a index fragmentácie

Spojitosť volebných systémov so straníckymi systémami, nech už si o „zákonoch“

Duvergera či Sartoriho myslíme čokoľvek, je nepopierateľná a dlhodobo sa jej venuje

množstvo politológov. O vyjadrenie počtu strán a fragmentovanosť v kvantitatívnych

ukazovateľoch sa pokúsilo množstvo autorov, žiaľ, ani s jedným sa nemožno celkom

uspokojivo stotožniť. Pochopiteľne, najjednoduchšie je jednoducho zrátať počet

parlamentných strán, to však neukazuje celkový obraz o skutočnom, efektívnom počte

strán ani o fragmentovanosti systému.

Na účely tejto práce sme si zvolili dva kvantitatívne ukazovatele, Raeo index

fragmentácie (resp. frakcionalizácie, ak hovoríme o parlamente) a Laaksov-Taageperov

efektívny počet strán.

Raeho index fragmentácie ukazuje, s akou pravdepodobnosťou patria dvaja

náhodne vybraní poslanci do rôznych strán. Hodnoty indexu sa môžu pohybovať od 0 do 1,

pričom číslo 1 indikuje, že každý poslanec je členom inej strany. Jeho hodnotu vyrátame

nasledovne (Novák 1997: 123):

F = 1 – Σ pi2

48

Hodnota p vyjadruje podiel strany i v danej banke, v našom prípade teda

v parlamente.

Na zistenie efektívneho, skutočného, počtu strán v parlamente sa štandardne

používa Laaksov-Taageprov vzorec. Ten je integrálne spojený s hodnotou F, rieši však

niektoré jeho nedostatky. Vyrátame ho takto (Novák 1994: 125):

P = 1 / Σ pi2

Hodnoty P sa začínajú na čísle jeden (v nepravdepodobnom prípade, keď sú všetci

poslanci členmi jednej strany) a dosahovať môžu takmer neobmedzený počet (respektíve

počet je obmedzený počtom miest v snemovni), v praxi sa však zvyčajne pohybuje medzi

číslami 2-5, väčší efektívny počet strán indikuje, že na vytvorenie väčšiny v snemovni

musia politickí lídri vyvinúť značné úsilie.

49

3. Volebné systémy krajín V4

3.1 Slovenský volebný systém

Národná rada Slovenskej republiky je spomedzi všetkých skúmaných

zákonodarných zborov kontinuálne volená „najčistejším“ pomerným volebným systémom.

Sporadicky sa síce objavujú hlasy volajúce po ustanovení väčšinovo volenej druhej

komory, prípadne po zavedení zmiešaného volebného systému do dolnej komory, reálne

však nebadať žiadne pripravované zmeny a možno predpokladať, že bez výraznejších

úprav sa dočkáme ešte niekoľkých volieb.

Od roku 1990 sa do jednokomorového parlamentu Slovenskej republiky teda volí

150 členov pomerným systémom, pričom od roku 1998 všetci kandidujú v jedinom

volebnom obvode. Na prepočet sa používa Hagenbach-Bischoffova kvóta s metódou

najväčšieho zvyšku. Volebné právo je na Slovensku ohraničené podobne ako u susedov:

aktívne je podmienené dovŕšením 18 rokov a pasívne 21 rokmi.

Prah zvoliteľnosti je po celý čas existencie Slovenskej republiky rovnaký a síce na

celorepublikovej úrovni 5 percent. Priebežne sa však menili hranice pre vstup do

parlamentu pre koalície. Zmena volebného zákona v roku 1998 stanovila pre koalície

mimoriadne tvrdé podmienky: nielenže koalícia musela získať násobok piatich percent

hlasov podľa počtu členov koalície (teda 4-koalícia 20 percent, 5-koalícia 25 percent, atď.),

ale aj každá strana vo vnútri koalície musela získať päť percent hlasov čím sa fakticky

vytratil zmysel koalíciu vytvárať.

V súčasnosti platné znenie, prijaté zákonom o voľbách do Národnej rady

Slovenskej republiky v roku 2004, podmienky pre vstup koalícií do parlamentu výrazne

uľahčil a vrátil ich na úroveň pred rokom 1998: dvoj- a trojkoalície musia získať aspoň

sedem percent všetkých hlasov, štvor- a viackoalície zasa 10.

Každý volič disponuje jedným hlasom, ktorý dá jednej spomedzi straníckych

kandidátok. Využiť môže aj prednostné hlasovanie a na ponúknutom zozname mien

vyznačiť až štyri mená svojich favoritov, ktorých by videl najradšej v parlamente. Poradie

na zozname sa potom mení podľa počtu získaných preferenčných hlasov, ale len v tom

prípade, že ten-ktorý kandidát získal aspoň tri percentá zo počtu hlasov, ktoré získala

50

strana. Táto hranica je relatívne mäkká (tiež bola znížená v roku 2004, z pôvodných desať

na tri percentá) a reálne umožňuje „prekrúžkovanie“ výraznejšieho počtu zákonodarcov do

parlamentu na základe prednostného hlasovania.

Novinkou sa v roku 2004 stali aj kaucie: každá zo strán musí pred voľbami zložiť

kauciu vo výške pol milióna korún25 a ak sa strane nepodarí získať aspoň dve percentá

hlasov, táto suma prepadne v prospech štátneho rozpočtu. Tie strany, ktoré získajú aspoň

tri percentá hlasov za každý z nich zároveň získajú aj príspevok na činnosť vo výške

jedného percenta hrubej mzdy v národnom hospodárstve za predchádzajúci kalendárny

rok.

Napriek veľkému počtu politických strán, ktoré sa do slovenského parlamentu

dostávajú možno hovoriť o relatívne stabilnom politickom systéme, Slovenská republika

máva zvyčajne koalície, ktoré pretrvajú počas všetkých štyroch rokov. Výnimkou v tomto

zmysle boli predčasné voľby v roku 1994, teda v polovici funkčného obdobia druhej vlády

Vladimíra Mečiara. V roku 2006 sa volebné obdobie skrátilo len o tri mesiace, čo nemožno

považovať za zásadnú zmenu a druhá vláda Mikuláša Dzurindu mala dostatok času na

realizáciu väčšiny reforiem.

Istým špecifikom slovenského straníckeho systému je skutočnosť, že víťazovi

volieb sa nedarí zostaviť vládu. Počas existencie samostatného Slovenska sa to stalo len

v dvoch z piatich prípadov: v rokoch 1994 (vládu zložilo HZDS) a 2006 (Smer-SD).

V rokoch 1998, 2002 a 2010 sa dohodli na vytvorení koalície viacero menších strán, vždy

pod vedením SDK, respektíve SDKÚ. Tento fakt kritizovali ako HZDS, tak aj Smer-SD je

však nutné povedať, že logiky pomerných volieb vyplýva, že zložený počet mandátov (a

teda aj hlasov) viacerých menších strán má rovnakú váhu, ako mandáty jednej, silnej

strany.

3.2 Dopady slovenského volebného systému

Vzhľadom na stanovené podmienky sa výsledky slovenských volieb pri všetkých

parlamentných stranách prejavujú istou nadreprezentáciou, zvyšné strany sú pochopiteľne

25 Dnes 16 596 eur

51

podreprezentované a ich voliči nemajú v parlamente nijakých zástupcov. Celkové

skreslenie výsledkov je pochopiteľne priamo úmerné počtu hlasov, ktoré dali voliči

stranám so ziskom pod 5 percent hlasov.

Najmenšie skreslenie preto dosahovali výsledky z roku 1998, kedy prepadlo len

necelých 5,8 percenta hlasov a strany zastúpené v parlamente boli len veľmi mierne

nadreprezentované:

Tab. 1: výsledky hlasovania do NR SR v roku 1998

Strana hlasov % hlasov mandátov % mandátov I

HZDS 907103 27,00% 43 28,67% 1,06

SDK 884497 26,33% 42 28,00% 1,06 F SDĽ 492507 14,66% 23 15,33% 1,05 0,79 SMK 306623 9,13% 15 10,00% 1,1 P SNS 304839 9,07% 14 9,33% 1,03 4,75 SOP 269343 8,02% 13 8,67% 1,08 D

Ostatné 194 264 5,78% 0 0,00% 0 1,12

Spolu 3359176 100,00% 150 100,00% 1 Zdroj: Štatistický úrad SR, vlastné prepočty autora

Ako vidíme, deformácia kolíše len od troch do desiatich percent, rozdelenie

mandátov teda v roku 1998 veľmi verne kopírovalo výsledky volieb. Opačný extrémom

boli voľby v roku 2002, kedy prepadol takmer každý piaty hlas, čo sa prejavilo vo

výraznejšej nadreprezentácii parlamentných strán. Každá zo strán vtedy získala minimálne

o 16 percent viac hlasov, než by jej bolo prislúchalo v ideálnom pomernom systéme.

V prípade Smeru a SDKÚ sa táto nadreprezentácia dostala až na úroveň 24 percent:

52

Tab. 2: výsledky hlasovania do NR SR v roku 2002

Strana hlasov % hlasov mandátov % mandátov I

HZDS 560 691 19,50% 36 24,00% 1,23

SDKÚ 433 953 15,09% 28 18,67% 1,24 F Smer 387 100 13,46% 25 16,67% 1,24 0,84 SMK 321 069 11,17% 20 13,33% 1,19 P KDH 237 202 8,25% 15 10,00% 1,21 6,12 ANO 230 309 8,01% 15 10,00% 1,25 D KSS 181 872 6,33% 11 7,33% 1,16 1,36

Ostatné 522 885 18,19% 0 0,00% 0

Spolu 2 875 081 100,00% 150 100,00% 1 Zdroj: Štatistický úrad SR, vlastné prepočty autora

Z hľadiska deformácie je súčasný stav, teda po voľbách v roku 2010 zhruba na

uprostred. Vzhľadom na prepad hlasov SMK a HZDS sa pri rozdeľovaní mandátov

neprihliadalo takmer až na šestinu hlasov a nadreprezentácia parlamentných strán tak

kolíše v medziach od 15 do 21 percent:

Tab. 3: výsledky hlasovania do NR SR v roku 2010

Strana hlasov % hlasov mandátov % mandátov I

Smer 880111 34,80% 62 41,33% 1,19

SDKÚ 390042 15,42% 28 18,67% 1,21 F SaS 307287 12,15% 22 14,67% 1,21 0,75

KDH 215755 8,53% 15 10,00% 1,17 P Most-Híd 205534 8,13% 14 9,33% 1,15 4,01

SNS 128490 5,08% 9 6,00% 1,18 D Ostatné 402 166 15,90% 0 0,00% 0 1,32

Spolu 2 529 385 100,00% 150 100,00% 1 Zdroj: Štatistický úrad SR, vlastné prepočty autora

Je iste zaujímavé nahliadnuť aj do volieb v roku 1994, kedy sa v samostatnej

Slovenskej republike jediný raz volilo v štyroch volebných obvodoch:

53

Tab. 4: Výsledky hlasovania do NR SR v roku 1994

Strana hlasov % hlasov mandátov % mandátov I

HZDS 1 005 488 34,97% 61 40,67% 1,16 SV 299 496 10,42% 18 12,00% 1,15 F MK 292 936 10,19% 17 11,33% 1,11 0,77

KDH 289 987 10,08% 17 11,33% 1,12 P DEÚ 246 444 8,57% 15 10,00% 1,17 4,41 ZRS 211 321 7,35% 13 8,67% 1,18 D SNS 155 359 5,40% 9 6,00% 1,11 1,26

Ostatné 374 427 13,02% 0 0,00% 0 Spolu 2 875 458 100,00% 150 100,00% 1

Zdroj: Štatistický úrad SR, vlastné prepočty autora

Ako vidno, väčšie množstvo obvodov sa neprejavilo redukčne a miera deformácie

zostala relatívne nízka s hodnotami nadreprezentovanosti jednotlivých strán od jedenásť do

osemnásť percent. Tento fakt možno pripísať skutočnosti, že napriek viacerým volebným

obvodom tieto zostali relatívne veľké. V najmenšom, bratislavskom, sa do Národnej rady

SR volilo 12 poslancov. Miera vstupného kvóra teda zostala relatívne nízka.

Napriek napohľad veľmi čistému pomernému systém produkuje slovenský volebný

systém vzhľadom na jeho proporčný typ relatívne vysokú mieru deformácie, čo sa

najmarkantnejšie ukázalo v rokoch 2002 a 2010.

Tab. 5: Súhrnné dáta za roky 1994-2010:

1994 1998 2002 2006 2010 F 0,77 0,79 0,84 0,79 0,75 P 4,41 4,75 6,12 4,81 4 D 1,26 1,12 1,36 1,24 1,32 H 13,02% 5,78% 18,19% 11,98% 15,90%

Zdroj: Štatistický úrad SR, vlastné prepočty autora

Ako vidíme, miera fragmentácie straníckeho systému zostáva v priebehu rokov na

veľmi podobnej úrovni, pričom najvyššiu mieru dosiahla v roku 2002, až 0,84 a efektívny

počet strán sa prehupol cez číslo 6, čo už dávalo tušiť isté ťažkosti vo vykonávaní

54

parlamentnej politiky. Dnes už vieme, že takáto vysoká miera fragmentácie a veľký počet

strán sa odrazili vo veľmi problematickom hľadaní parlamentnej väčšiny, predovšetkým po

rozkladných procesoch v ANO a HZDS.26

Nemožno nevidieť, že vážená hodnota deformácie (D) priamoúmerne kolíše

s počtom prepadnutých hlasov (H). Je to dané tým, že vzhľadom na čistotu volebného

systému sú parlamentné strany nadreprezentované rovnakou mierou, ako sú

mimoparlamentné hlasy podreprezentované.

Dané výsledky v podstate korešpondujú s teóriu, podľa ktorej čistý pomerný systém

zaručuje relatívne vysoký počet parlamentných strán. Od roku 2002 však vidieť tendencie

k vyššej štruktúrovanosti straníckeho systému, znižuje sa fragmentácia systému, aj

efektívny počet strán, ktorý po posledných voľbách v roku 2010 dosiahol najnižšiu

hodnotu v novodobých slovenských dejinách, teda 4. Možno to pripísať predovšetkým

rastúcej konsolidácii na ľavej strane spektra, kde sa Smeru-SD úspešne darí získavať jasnú

väčšinu a od ostatných strán si už niekoľko rokov drží značný odstup.

Aby sme sa presvedčili o tom, že vážená miera deformácie je v slovenskom prípade

daná predovšetkým výškou volebného prahu a nie počtom mandátov, ktorý je podľa

všetkých kritérií dostatočne veľký na pomerne presné zastúpenie voličov, prepočítali sme,

ako by vyzerali kľúčové parametre, keby sa na Slovensku volilo nie 150, ale 460

poslancov, ako je to v Poľsku. V takom prípade by tabuľka vyzerala nasledovne:

Tab. 6: Kľúčové parametre pri parlamentnom zastúpení 460 poslancov.

1994 1998 2002 2006 2010 F 0,78 0,79 0,84 0,79 0,75 P 4,47 4,74 6,14 4,81 4 D 1,26 1,12 1,36 1,24 1,32 H 13,02% 5,78% 18,19% 11,98% 15,90%

Zdroj: Štatistický úrad SR, vlastné prepočty autora

26 Aféru kupovania poslancov, hoci nebola nikdy preukázaná, považuje autor spoločne s udalosťami „noci dlhých nožov“ z novembra 1994, za najväčšiu škvrnu slovenského parlamentarizmu.

55

Jednotlivé hodnoty by v takomto prípade zostali v podstate identické, drobnú

zmenu vykazuje len mierne navýšenie efektívneho počtu strán v roku 2002, čo je dané

lepšou reprezentáciou malých strán.

Paradoxne, napriek najčistejšiemu pomernému systému spomedzi skúmaných,

slovenský volebný systém opakovane produkuje jasnú koaličnú väčšinu. Parlamentná

väčšina, o ktorú sa opierala slovenská vláda pri vyslovovaní dôvery, kolísala od 78 hlasov

v roku 200227 až po ústavnú väčšinu 93 hlasov širokej „protimečiarovskej“ koalície v roku

1998.

3.3 Český volebný systém

Český volebný systém do dolnej komory, Poslaneckej snemovne Parlamentu ČR,

má v porovnaní so slovenským niekoľko odlišností. Tie sa týkajú predovšetkým počtu

volebných odvodov a systému prepočtu hlasov. Predovšetkým, 200 poslancov sa volí v 14

volebných obvodoch, ktoré majú premenlivú veľkosť. Tá sa určuje podľa počtu voličov,

ktorí sa v jednotlivých obvodoch zúčastnili na hlasovaní. Deje sa tak pomocou Hareovej

kvóty s použitím metódy najväčšie zvyšku.

Každá zo strán zostavuje kandidačné listiny pre každý volebný obvod zvlášť,

pričom prípadné straty hlasov sa na vyššej úrovni nijako nekompenzujú, čo môže niektoré

strany (predovšetkým malé) poškodiť. Hoci sa teda uplatňuje 5-percentná klauzula na

celoštátnej úrovni, v jednotlivých volebných obvodoch sa líši, pochopiteľne, je tým vyššia,

čím je v obvode menej mandátov, pričom ich počet kolíše od 5 do 25.

Každý volič môže okrem hlasu pre politickú stranu vybrať dvoch kandidátov,

ktorým pridelí preferenčný hlas. Na preferenčné hlasy sa prihliada, ak ich kandidát získal

aspoň sedem percent v pomere k celkovému počtu hlasov pre jeho strany v danom

volebnom obvode (kraji). Flexibilita kandidátky je teda o čosi nižšia, ako je to na

Slovensku.

27 Hoci je pravdou, že vinou štiepenia a frakcionársvu v parlamentných stranách druhá vláda prišla o koaličnú väčšinu, to však nemožno klásť za vinu volebnému systému

56

Identická v porovnaní so slovenskom je hranica aktívneho a pasívneho volebného

práva, teda 18 rokov pre aktívnu voľbu a 21 pre pasívnu. Podobne ako Slovensko aj Česko

uplatňuje volebnú kauciu, ktorá je vo výške 15 000 českých korún v každom volebnom

obvode, kde strana kandiduje. Na rozdiel od nášho systému sa však tento príspevok

stranám nevracia a je príjmom štátneho rozpočtu. Na druhej strane, český systém je o čosi

veľkorysejší k malým stranám, keďže na získanie štátneho príspevku (100 Kč za jeden

hlas) postačí strane získať aspoň 1,5 percenta všetkých hlasov.

Český volebný systém je menej flexibilný aj z hľadiska tolerancie koaličných

kandidátok, keďže dvojkoalícia musí získať najmenej desať percent hlasov, trojkoalícia ich

musí mať 15 percent, pre štvor- a viackoalície sa uplatňuje až dvadsaťpercentné kvórum.

Najzaujímavejšou odlišnosťou voči slovenskému volebnému systému je potom

použitie d´Hondtovho deliteľa, ktorý favorizuje väčšie strany. V roku 2000 sa hlavné

politické strany, ČSSD a ODS dohodli na reforme volebného systému, ktorou by sa

štandardný d’Hondt nahradil upraveným, českým koeficientov (viď vyššie). Ústavný súd

však uplatňovanie už schváleného zákona znemožnil.28

3.4 Dopady volebného systému

Napriek použitiu D´Hondtovho deliteľa a menším volebným obvodom ako je to na

Slovensku má český systém vážne problémy s vytváraním jasnej koaličnej väčšiny. V roku

1998 sa spojili dve najsilnejšie, proti sebe stojace politické strany a vytvorili širokú

koalíciu29, v podobe dodnes neslávne známej „opozičnej zmluvy“.

O štyri roky neskôr sa síce podarilo zostaviť štandardnú koaličnú vládu, tá však

mala v snemovni len najtesnejšiu možnú väčšinu 101 hlasov ku 99 opozičným.

Vyvrcholenie tesných výsledkov nastalo v ďalšom volebnom období: po voľbách v roku

2006 sa proti sebe ocitli dva rovnako silné bloky, každý z nich mal k dispozícii po sto

hlasov. Pod takýto výsledok sa podpísal predovšetkým zaujímavý zisk mandátov Strany 28 Zaujímavosťou je odôvodnenie českého Ústavného súdu. V rozhodnutí sa odvolal na Ústavu ČR, ktorá nehovorí o pomernom volebnom systéme, ale o systéme pomerného zastúpenia. Podľa súdu by síce aj po reforme v Česku platil pomerný volebný systém, produkoval by však výrazne „nepomerné“ výsledy. (Chytilek, Šedo, Lebeda, Čaloud 2009:302) 29 Hoci ju koalíciou nenazvali, vládu zostavili len kandidáti ČSSD, mali však aj podporu poslancov ODS

57

zelených, ktorá (spoločne s KDU-ČSL) ako prvá v moderných českých dejinách

„dokázala“ získať podreprezentatívne zastúpenie. Vyjadrené v číslach, voľby v roku 2006

dopadli nasledovne:

Tab. 7: Výsledky volieb do PSP ČR 2006

Strana hlasov % hlasov mandátov %

mandátov hlasov na mandát I F

ODS 1 892 475 35,38% 81 40,50% 23364 1,14 0,68

ČSSD 1 728 827 32,32% 74 37,00% 23363 1,14 P KSČM 685 328 12,81% 26 13,00% 26359 1,01 3,09

KDU-ČSL 386 706 7,23% 13 6,50% 25884 0,9 D SZ 336 487 6,29% 6 3,00% 64451 0,48 1,2

Ostatné 319 153 5,97% 0 0,00% nekonečno 0

Spolu 5 348 976 100,00% 200 100,00% 26745 1 Zdroj: Český statistický úřad, vlastný prepočet autora

Celkovo síce dopadli voľby napriek „disproporčným faktorom“ silne proporčne

(prepadlo pod 6 percent hlasov, D bol na úrovni len 1,2), medzi proporčnosťou zastúpenia

jednotlivých strán sú značné rozdiely. Predovšetkým Strana zelených bola volebnou

formulou silno poškodená a získala menej než polovicu (!) hlasov, ktoré by jej pripadli pri

čistej voľbe. Do akej miery sa na voľbe podpísali (predovšetkým) viaceré volebné obvody

je vidieť najmarkantnejšie v porovnaní so slovenským systémom. Pre tieto účely sme

prepočítali české výsledky podľa slovenských pravidiel.

Tab. 8: Výsledky volieb do PSP ČR 2006, použitý slovenský volebný systém

Strana mandátov I Rozdiel F

ODS 76 1,07 -5 0,71 ČSSD 69 1,07 -5 P KSČM 27 1,05 1 3,43

KDU-ČSL 15 1,04 2 D SZ 13 1,03 7 1,12

Ostatné 0 0 0

Spolu 200 1 20 Zdroj: vlastný prepočet autora

58

V súlade s predpokladom vidíme, že obe najsilnejšie strany boli zvýhodnené, každá

získala až o päť mandátov viac, než by jej pripadlo podľa slovenského systému. Zisk

komunistov by bol prakticky rovnaký, ale kým KDU-ČSL by získalo o dve parlamentné

stoličky viacej, zelení by ich mali viac až o sedem, teda viac než dvojnásobok. V takomto

prípade by koalícia Mirka Topolánka ODS+KDU-ČSL+SZ mal k dispozícii namiesto

prvotných 100 až 104 hlasov.

Na margo výsledkov týchto volieb možno ešte poznamenať, že pri využití

slovenskej formule by v tých voľbách dopadli výsledky silne proporčne, najvyššia miera

fragmentácie by sa vyšplhala len na 1,07.

Koalíciu však napokon predsa len zostavila za cenu „prebehlíkov“30 ODS. Krehká

a nestála väčšina však dopadla veľmi neslávne, keď ju uprostred českého predsedníctva

v Európskej únii úspešne torpédovali opoziční poslanci, už aj s hlasmi niektorých

nespokojných zelených.

Aplikácia slovenských volieb v iných voľbách by síce nepriniesla natoľko

dramatické rozdiely, tendencia českého systému zvýhodňovať veľké strany je však trvalá.

Porovnajme aj výsledky volieb v rokoch 2002 a 2010:

Tab. 9: Výsledky volieb do PSP ČR 2002

Strana počet hlasov % hlasov mandátov %

mandátov I F

ČSSD 1 440 279 30,21% 70 35,00% 1,16 0,73 ODS 1 166 975 24,48% 58 29,00% 1,18 P

KSČM 882 653 18,51% 41 20,50% 1,11 3,67 KDU-ČSL US-DEU 680 671 14,28% 31 15,50% 1,09 D

Ostatné 597 428 12,53% 0 0,00% 0 1,25

Spolu 4 768 006 100,00% 200 100,00% 1 Zdroj: Český statistický úřad, vlastný prepočet autora

30 Ako vidíme, na tento fenoméni slovenský parlament nemá monopol.

59

Tab. 10: Výsledky volieb do PSP ČR 2002, použitý slovenský volebný systém

Strana mandátov I Rozdiel F

ČSSD 69 1,1 -1 0,73 ODS 56 1,1 -2 P

KSČM 42 1,1 1 3,72 KDU-ČSL-US-DEU 33 1,2 2 D

Ostatné 0 0 0 1,25

Spolu 200 1 6 Zdroj: Vlastný prepočet autora

Tab. 11: Výsledky volieb do PSP ČR 2010

Strana počet hlasov % hlasov mandáty % mandátov I F

ČSSD 1 155 267 22,09% 56 28,00% 1,27 0,78

ODS 1 057 792 20,22% 53 26,50% 1,31 P TOP 09 873 833 16,71% 41 20,50% 1,23 4,51 KSČM 589 765 11,27% 26 13,00% 1,15 D

VV 569 127 10,88% 24 12,00% 1,1 1,38

Ostatné 985 075 18,83% 0 0,00% 0

Spolu 5 230 859 100,00% 200 100,00% 1 Zdroj: Český statistický úřad, vlastný prepočet autora

Tab. 12: Výsledky volieb do PSP ČR 2010, použitý slovenský volebný systém

Strana mandáty I Rozdiel F

ČSSD 54 1,22 -2 0,78 ODS 50 1,24 -3 P

TOP 09 41 1,23 0 4,65 KSČM 28 1,24 2 D

VV 27 1,24 3 1,38 Ostatné 0 0 0

Spolu 200 1 10 Zdroj: Vlastný prepočet autora

60

Na všetkých príkladoch vidno, že zmena systému má síce minimálne dopady na

celkovú váženú mieru deformácie (tá súvisí predovšetkým s prahom zvoliteľnosti, ktorý je

v oboch systémoch rovnaký), spravodlivejšie však delí mandáty vo vnútri parlamentu. To

má síce za následok mierne zvyšovanie fragmentácie aj zvýšený efektívny počet strán,

paradoxne by však takýto volebný systém zrejme umožnil jednoduchšie hľadanie

parlamentnej väčšiny.

Poznamenajme, že českí volební inžinieri si nedostatky existujúceho systému

uvedomujú, napokon, trojica volieb, ktorá nedokázala vyprodukovať jasnú a homogénnu

parlamentnú väčšiu už pôsobila silno frustrujúco. To sa prejavilo aj v návrhoch, zvýhodniť

víťazné politické strany „natvrdo“ istou prémiu hlasov, ktorá sa mohla podľa niektorých

autorov pohybovať na úrovni približne desiatich hlasov (Šedo 2007: 128). Ostatné české

parlamentné voľby však tieto ambície do istej miery utlmili, keďže koalícii ODS-TOP 09-

VV sa v parlamente podarilo získať presvedčivú väčšinu 118 hlasov.

Celkovú úroveň fragmentácie, efektívneho počtu politických strán a váženej úrovne

deformácie v ostatných troch voľbách (2002, 2006 a 2010) zhŕňa nasledujúca tabuľka:

Tab. 13: Kľúčové parametre českého volebného a straníckeho systému

2002 2006 2010 F 0,73 0,68 0,78 P 3,66 3,1 4,51 D 1,25 1,2 1,38 H 12,53% 5,97% 18,83%

Zdroj: Vlastný prepočet autora

Pre porovnanie týchto kľúčových veličín pripájame tabuľku s podobnými číslami

český systém, tentoraz však pri aplikácii slovenských volebných pravidiel:

61

Tab. 14: Kľúčové parametre českého volebného a straníckeho systému podľa

slovenských pravidiel.

2002 2006 2010 F 0,73 0,71 0,78 P 3,72 3,43 4,65 D 1,25 1,12 1,38 H 12,53% 5,97% 18,83%

Zdroj: Vlastný prepočet autora

V súlade s predpokladmi slovenský volebný systém mierne zvyšuje mieru

fragmentácie (ale nijako dramaticky), o čosi citeľnejšie vplýva na efektívny počet strán (to

je dané predovšetkým „spravodlivejším“ prerozdeľovaním mandátov v parlament),

s výnimkou špecifických výsledkov v roku 2006 však zachováva celkovú váženú mieru

deformácie volebných výsledkov.

3.5 Maďarský volebný systém

Maďarský volebný systém je mimoriadne zložitý, superzmiešaný volebný systém,

prostredníctvom ktorého sa zapĺňa 386-členné Národné zhromaždenie. Hlasy sa prideľujú

až na troch úrovniach: väčšinovým, dvojkolovým hlasovaním v 176 jednomandátových

volebných obvodoch, pomerným systémom v dvadsiatke viacmandátových volebných

obvodoch (ich veľkosť sa pohybuje od 4 do 28 mandátov) sa volí ďalších 152 kandidátov a

pomocou kompenzačnej kandidátky sa zaplní zvyšných 58 miest. Na rozdeľovanie

regionálnych a kompenzačných parlamentných miest sa uplatňuje celorepublikový volebný

prah na úrovni päť percent pre jednotlivé strany, 10-percentný pre dvojkoalície, troj-

a viackoalície musia na získanie mandátov v pomernej zložke získať aspoň 15 percent

hlasov.

V prvom kole má volič k dispozícii dva hlasy: jeden pre väčšinovú voľbu

konkrétneho kandidáta a druhý pre voľbu straníckej kandidátky. V prvom kole je vo

väčšinovej voľbe zvolený ten kandidát, ktorý získa viac ako polovicu platných hlasov pri

nadpolovičnej účasti voličov. Ak sa nedosiahne polovičná účasť, nie je zvolený žiaden

62

kandidát a všetci postupujú do druhého kola, pri nadpolovičnej účasti postupujú do

druhého kola tí kandidáti, ktorí získali aspoň 15 percent hlasov. Na výsledky z pomerného

hlasovania v prvom kole sa prihliada ak sa dosiahla aspoň polovičná účasť voličov, inak sa

aj tu koná druhé kolo.

V druhom zvíťazí vo väčšinovej voľbe ten kandidát, ktorý získa najviac hlasov,

musí sa však dosiahnuť aspoň štvrtinová účasť, v opačnom prípade zostane miesto

prázdne. V prípadnej opakovanej voľby v pomernej časti sa tiež musí dosiahnuť aspoň

štvrtinová účasť, inak sa mandáty z volebného obvodu prenášajú na celoštátnu úroveň

a prirátajú sa ku kompenzačným mandátom. V praxi však pre nízky prah účasti k takémuto

presunu mandátov na celoštátnu kompenzačnú úroveň nedochádza. Na regionálnej úrovni

sa na prepočet hlasov na mandáty v jednotlivých obvodoch používa Hagenbach-

Bischoffova kvóta s metódou najväčšieho zvyšku.

Kompenzačné mandáty sa rozdeľujú na základe tých hlasov, ktoré sa nepretavili do

zisku parlamentného kresla a to rovnako v pomernej aj väčšinovej časti. Tentoraz sa však

hlasy prepočítavajú pomocou d´Hondtovho deliteľa. V oboch prípadoch, na regionálnej aj

celoštátnej úrovni sú kandidátky prísne viazané, teda voliči nemajú možnosť zasiahnuť do

poradia kandidátov, ako ich navrhli politické strany. Napokon, na celoštátnej úrovni voliči

priamo ani nehlasujú.

Podobne ako pri ostatných skúmaných volebných systémoch, aj maďarský používa

rovnakú hranicu aktívneho a pasívneho volebného práva, teda 18 a 21 rokov.

Vzhľadom na mimoriadnu komplikovanosť maďarského systému sme sa v tejto

práci sústredili len na výsledky ostatných volieb v roku 2010, ktoré však dostatočne

ilustrujú silné a slabé stránky tejto jedinečnej volebnej paradigmy.

3.6 Dopady maďarského volebného systému

Maďarský volebný systém sa prejavuje silno disproporčne, a to (pochopiteľne)

najmä vo väčšinovej časti, ale podobný efekt má aj v systéme pomerného zastúpenia. Silné

strany sú teda významne nadreprezentované (index deformácie dosahuje až hodnotu 2),

63

kým malé strany musia znášať oveľa slabší vplyv svojich volebných ziskov, nezriedka

index padá až pod 0,5.

Hranica nad-, respektíve podreprezentatívnosti sa nachádza približne na úrovni 8-

10 percent (Šedo 2007: 137) na úrovni regionálnych kandidátiek. Strany pod touto úrovňou

si zvyčajne prilepšia na základe kompenzačných mandátov, tých je však len približne 15

percent, nemôžu teda vykompenzovať všetky straty z väčšinovej, respektíve regionálnej

voľby.

Výsledkom týchto pravidiel je, že v straníckom systéme prevláda jedna až dve

politické strany, ktoré významne dominujú nad zvyškom systému. V Maďarskom

politickom systéme sa dlho prejavovala silná tendencia koncentrácie politických strán do

homogénnejších blokov a Maďarsko smerovalo (celkom unikátne pomocou zmiešaného

systému) k systému dvoch politických strán. Tieto tendencie však významne narušili

udalosti po voľbách v roku 2006. Voľby síce sociálni demokrati vyhrali, podarilo sa im

zostaviť vládu a Ferenc Gyurcsány obhájil premiérske kreslo, politické elity však museli

priznať neschopnosť plniť predvolebné sľuby31 zápasiť s veľkými hospodárskymi

ťažkosťami, čo napokon rezultovalo do prijatia pôžičky od Medzinárodného menového

fondu a núteného prijatia ozdravného plánu.

Tieto udalosti spôsobili radikálnu eróziu preferencií sociálnych demokratov,

bezprecedentný nárast popularity Fideszu aj krajných pravičiarov z Jobbiku. Tendencie sa

napokon podľa očakávania prejavili vo voľbách silnou dominanciou Fideszu. Kľúčové

dáta volieb zhŕňa tabuľka č. 15.

Silne deformačný účinok väčšinovej zložky množstva rozlične veľkých volebných

obvodov sa prejavil v posilnení už tak dominantného Fideszu, ktorému sa podarilo získať

v parlamente ústavnú väčšinu a ako jediná strana je v parlamente nadreprezentovaný.

V celkom novej situácii sa ocitli sociálni demokrati, ktorí v priamej časti získali len dva

hlasy vyše milión hlasov im prešlo do rozdeľovania mandátov prostredníctvom

celoštátnych, kompenzačných mandátov.

31 Známy škandál vyvolala Gyurcsányova povolebná reč v roku 2006 na brehu Balatonu, keď pred spolustraníkmi priznal, že socialisti sa pri moci udržali len za cenu lži a falošných sľubov, ktoré krajina nemá z čoho financovať. „Klamali sme ráno, v noci aj večer,“ povedal vtedy.

64

Tab. 15: Výsledky maďarských parlamentných volieb v roku 2010

individuálni kandidáti regionálne kandidátky celoštátne kandidátky

Strana 1. kolo 2. kolo mandáty hlasy mandáty zvyškové hlasy mandáty

FIDESZ 2743626 629028 173 2706292 87 135592 3 MSZP 1088374 326361 2 990428 28 1221523 29 Jobbik 836774 141415 0 855436 26 925252 21 LMP 259220 43437 0 383876 5 471305 11

nezávislí 33702 12452 1 136895 0 0 0 Ostatní 161670 0 0 59604 0 0 0 Spolu 5123366 1152693 176 5132531 146 2753672 64

Spolu Strana hlasov mandátov % mandátov % hlasov I F

FIDESZ 3335320 263 68,13% 53,07% 1,28 0,50 MSZP 1316789 59 15,28% 20,95% 0,73 P Jobbik 996851 47 12,18% 15,86% 0,77 1,98 LMP 427313 16 4,15% 6,80% 0,61 D

nezávislí 12452 1 0,26% 0,20% 1,31 1,30 Ostatní 196499 0 0,00% 3,13% 0,00 Spolu 6285224 386 100,00% 100,00% 1,00

Zdroj: Maďarský štatistický úrad, vlastný prepočet autora

Potvrdzuje sa tiež redukčný účinok väčšinovej zložky, keď index fragmentácie

dosahuje presne úroveň, ktorá je typická pre bipartitné systémy (0,5). Rovnako tak

efektívny počet strán je takmer rovný dvom. Z podstaty volebného systému vyplýva, že

síce jeho vážený deformačný účinok nie je nijako mimoriadne vyšší než pri ostatných

skúmaných systémoch, ale jeho efekty sú rozložené veľmi nerovnomerne. Kým Fidesz

získal o 28 percent mandátov viac, než by mu prislúchalo v dokonale pomernom systéme,

všetky ostatné strany sú silno podreprezentované, najsilnejšie LMP, u ktorej index

deformácie dosiahol len 0,61.

Čo by sa stalo s výsledkami, keby sa v Maďarsku použil slovenský volebný systém

zhŕňa tabuľka č. 1632.

32 Na tomto mieste sa stretávame s istými metodologickými ťažkosťami, keďže nie je celkom jednoduché zvoliť, aký počet hlasov budeme brať do úvahy. Napokon sme do tabuľky zahrnuli hlasy získané v pomernej voľbe v regionálnych kandidátkach, keďže tie najlepšie vystihujú pomernú časť volieb

65

Tab. 16: Výsledky maďarských parlamentných volieb v roku 2010, prepočet podľa

slovenského volebného systému.

Strana hlasov % hlasov mandátov % mandátov I Rozdiel

FIDESZ 2706292 52,73% 212 54,92% 1,04 -51 F

MSZP 990428 19,30% 77 19,95% 1,03 18 0,62 Jobbik 855436 16,67% 67 17,36% 1,04 20 P LMP 383876 7,48% 30 7,77% 1,04 14 2,65

nezávislí 136895 2,67% 0 0,00% 0,00 -1 D Ostatní 59604 1,16% 0 0,00% 0,00 0 1,07

Spolu 5132531 100,00% 386 100,00% 1,00 104 Zdroj: Maďarský štatistický úrad, vlastný prepočet autora

Na tomto mieste je najlepšie vidieť, do akej miery pôsobí maďarský volebný

systém redukčne. Hoci vážený ukazovateľ deformácie bol aj pri pôvodnom prepočte

relatívne nízky (1,3), pri aplikácii slovenských formúl klesne až na mimoriadne nízku

úroveň 1,07. Hoci všetky strany by boli v parlamente nadreprezentované (ako to implicitne

zo slovenského straníckeho systému vyplýva) jednotlivé strany by získali len o tri až štyri

percentá viac hlasov, než pri ideálnom pomernom rozdelení mandátov.

Veľmi nízke číslo indikátora váženej deformácie (D) ukazuje mimoriadnu

štruktúrovanosť maďarského straníckeho systému, naostatok vo voľbách by prepadli ani

nie štyri percentá hlasov. Rovnako tak by zostal pomerne nízky efektívny počet strán (2,65

je pri pomernom systéme mimoriadne nízke číslo a Maďarsko by sa dostalo do kategórie

2½ strany), index fragmentácie by síce stúpol, ale na prijateľnú hodnotu 0,62, teda by

indikoval konsolidovaný stranícky systém.

Okrem toho, čelná strana Fidesz by si zachovala pohodlnú parlamentnú väčšinu,

hoci by stratou 51 mandátov prišla o ústavnú prevahu.

66

3.7 Poľský volebný systém

Severný sused Slovenska je najväčšou zo skúmaných krajín, čomu zodpovedá aj

veľkosť dolnej parlamentnej komory – poľský Sejm má až 460 členov.33 Po volebnej

reforme sa od roku 2005 na prepočet hlasov používa D´Hondtov deliteľ posilňujúci pozície

väčších strán (jedine v roku 2001 sa použil modifikovaný Sainte-Laguëho deliteľ).

Voliči majú k dispozícii jeden hlas, ktorý vo svojom volebnom obvode prideľujú

kandidátke niektorej z politických strán. Spolu je obvodov 41 pričom ich veľkosť kolíše od

malých (4-mandátových) až po relatívne veľké 19-mandátové volebné obvody, veľkosť

obvodov sa určuje podľa populácie elektorátu použitím Hareho kvóty. Volič môže okrem

hlasu zakrúžkovať aj jedného z kandidátov a udeliť mu tak preferenčný hlas.

Kvórum je stanovené na 5 percent pre samostatne kandidujúce strany a 8 percent

pre koalície. Výnimkou tvoria menšinové strany, na ktoré sa táto hranica neuplatňuje –

v praxi sa tak darí získať jedno až dve miesta v parlamente strane nemeckej menšiny.

Vzhľadom na vysoký počet miest v dolnej komore a veľkosť poľského územia je 5-

percentná celoštátna hranica ako veľmi obmedzujúca.34

Azda ani nie je potrebné dodávať, ako je stanovená hranica pre aktívne a pasívne

volebné právo – 18, respektíve 21 rokov.

3.8 Dopady poľského volebného systému

Vzhľadom na použitý d’Hondtov deliteľ možno očakávať, že silné strany budú

v parlamente zvýhodnené na úkor menších politických celkov. Túto tendenciu ešte

posilňuje množstvo relatívne malých volebných obvodov, ktoré ešte viac zvyšujú už tak

dosť vysoké kvórum pre vstup do parlamentu.

Tento predpoklad potvrdzujú ostatné voľby do Sejmu z roku 2007 (Tab. 17).

33 Teda o 10 viac než o desať miliónov zaľudnenejšia Ukrajina a dokonca o 25 viac než má Snemovňa reprezentantov 300-miliónových Spojených štátov amerických. 34 Ukrajina s porovnateľnými parametrami uplatňuje trojpercentnú hranicu zvoliteľnosti

67

Tab. 17: Výsledky volieb do poľského Sejmu v roku 2007

Strana hlasy % hlasov mandáty % mandátov I

PO 6 701 010 41,51% 209 45,43% 1,09 F PiS 5 183 477 32,11% 166 36,09% 1,12 0,65 LiD 2 122 981 13,15% 53 11,52% 0,88 P PSL 1 437 638 8,91% 31 6,74% 0,76 2,82 MN 32 462 0,20% 1 0,22% 1,08 D

Ostatné 664 634 4,12% 0 0,00% 0 1,15

Spolu 16 142 202 100,00% 460 100,00% 1 Zdroj: poľský Ústredný štatistický úrad, vlastný prepočet autora

Poľský systém sa z hľadiska deformačných účinkov pohybuje niekde medzi

českým a maďarským modelom. Disproporcie sú silnejšie ako v Česku, ale zasa výrazne

nižšie ako v Maďarsku, najmä nadreprezantácia nie je taká výrazná. Opäť, tak ako v Česku

či Maďarsku nie je vážený index deformácie nijako mimoriadne vysoký (len 1,15), opäť sa

však stretávame s relatívne širokým diapazónom podreprezentovanosti (predovšetkým pri

strane ľudovcov) a nadreprezentovanosti (Právo a spravodlivosť). Redukčné mechanizmy

(volebné obvody a kvórum) v každom prípade priviedli stranícky systém k solídnej

štruktúrovanosti.

Hodnota fragmentácie na úrovni 0,65 a na pomerný systém nízka hodnota

efektívneho počtu strán (2,82) indikujú stranícku stabilitu systému a na postkomunistický

priestor solídnu vyprofilovanosť strán a voličov.

Ešte výraznejšie sa štruktúrovanosť systému ukáže, ak na výsledky aplikujeme

čistejší, slovenský volebný systém (Tab. 18).

V takomto prípade klesne index deformácie výsledkov jednotlivých strán na štyri

až päť percent, teda mimoriadne nízke číslo. Vzhľadom na zachovanie rovnakého kvóra je

evidentné, že na zvýhodňovaní výsledkov Občianskej platformy a Práva a spravodlivosti sa

podpisuje predovšetkým množstvo a veľkosť volebných obvodov, vplyv prepočtu je

v tomto prípade oveľa slabší. Aj pri použití slovenského systému sa zachováva nízka miera

fragmentácie (0,67), avšak citeľnejšie stúpa efektívny počet strán a síce mierne nad tri.

Pochopiteľne, na prípadné zavedenie slovenského systému by doplatil jeden kandidát

nemeckej menšiny, pre ktorého by sa už poslanecká lavica neušla. Potešili by sa však

ľudovci a ľavičiari, ktorí by si pripísali o 12, respektíve desať mandátov viac.

68

Tab. 18: Výsledky volieb do poľského Sejmu v roku 2007, prepočet podľa

slovenského volebného systému

Strana hlasy % hlasov mandáty % mandátov I Rozdiel

PO 6 701 010 41,51% 200 43,48% 1,05 -9 F PiS 5 183 477 32,11% 154 33,48% 1,04 -12 0,67 LiD 2 122 981 13,15% 63 13,70% 1,04 10 P PSL 1 437 638 8,91% 43 9,35% 1,05 12 3,04 MN 32 462 0,20% 0 0,00% 0 -1 D

Ostatné 664 634 4,12% 0 0,00% 0 0 1,09

Spolu 16 142 202 100,00% 460 100,00% 1 44 Zdroj: vlastný prepočet autora

Situácia z roku 2005 ukazuje síce podobné výsledky, dáva však tušiť, že stranícky

systém bol o čosi menej štruktúrovaný:

Tab. 19: Výsledky volieb do poľského Sejmu v roku 2005

Strana hlasov % hlasov mandátov % mandátov I

PiS 3 185 714 26,99% 155 33,70% 1,25

PO 2 849 259 24,14% 133 28,91% 1,2 F SRP 1 347 355 11,41% 56 12,17% 1,07 0,77 SLD 1 335 257 11,31% 55 11,96% 1,06 P LPR 940 726 7,97% 34 7,39% 0,93 4,26 PSL 821 656 6,96% 25 5,43% 0,78 D MN 34 469 0,29% 2 0,43% 1,49 1,26

Ostatné 1 290 240 10,93% 0 0,00% 0

Spolu 11 804 676 100,00% 460 100,00% 1 Zdroj: poľský Ústredný štatistický úrad, vlastný prepočet autora

Tieto voľby do parlamentu posunuli o dve strany viac, čo sa prejavilo na všetkých

kľúčových parametroch. Vyšší je index deformácie jednotlivých politických strán,

respektíve, je širšie rozpätie ich nadreprezentovanosti a podreprezentovanosti. Rovnako tak

je vyššia aj miera fragmentácie straníckeho systému a efektívny počet strán sa vyšplhal

vysoko nad štyri. Na druhú stranu vážený ukazovateľ (vzhľadom na veľké množstvo

69

prepadnutých hlasov) zostal relatívne nízky – číslo 1,26 je za daných okolností veľmi

slušné.

Pri prepočte cez slovenský volebný systém opäť vidíme nivelizujúci charakter

nášho volebného systému, ktorý približuje výsledky k ideálnemu proporčnému zastúpeniu:

Tab. 20: Výsledky volieb do poľského Sejmu v roku 2005, prepočet podľa

slovenského volebného systému

Strana hlasov % hlasov mandáty % mandátov I Rozdiel

PiS 3 185 714 26,99% 140 30,43% 1,13 -15

PO 2 849 259 24,14% 125 27,17% 1,13 -8 F SRP 1 347 355 11,41% 59 12,83% 1,12 3 0,79 SLD 1 335 257 11,31% 59 12,83% 1,13 4 P LPR 940 726 7,97% 41 8,91% 1,12 7 4,69 PSL 821 656 6,96% 36 7,83% 1,12 11 D MN 34 469 0,29% 0 0,00% 0 -2 1,22

Ostatné 1 290 240 10,93% 0 0,00% 0 0

Spolu 11 804 676 100,00% 460 100,00% 1 50 Zdroj: vlastný prepočet autora

V tomto prípade sú rozdiely ešte markantnejšie, predovšetkým víťaz volieb, Právo

a spravodlivosť si pripísal až o 15 mandátov viac, než by to bolo na Slovensku. Výsledky

týchto volieb prehľadne ukazujú, ako systém poškodzuje menšie strany. Až na výnimku

(stranu nemeckej menšiny), výsledky podľa slovenského systému stranám nepriamo

úmerne s ich veľkosťou plynule pridávajú mandáty. Najslabšia strana by si polepšila

dokonca až o 11 parlamentných miest (!).

Azda najzaujímavejšie budú v poľskom prípade výsledky z roku 2001, kedy sa

volilo v rovnakom volebnom systéme, ale s tým jediným rozdielom, že na prepočet hlasov

sa namiesto d’Hondtovho deliteľa použil Sainte-Laguëho deliteľ (Tab. 21).

Rozdiel je markantný na prvý pohľad: hoci aj v tomto prípade vidíme relatívne

veľké rozdiely v indexe deformácie jednotlivých strán, ani jedna strana tentoraz nie je

podreprezentovaná a vážený ukazovateľ deformácie vykazuje veľmi uspokojivé číslo 1,19.

Z ostatných čísel pritom nijako nevybočuje ani Raeho index fragmentácie ani efektívny

70

počet strán. Pravda, väčšie strany „prišli“ o „svoje“ mandáty, ktoré si tentoraz vo väčšej

miery mohli ponechať strany menšie. Najlepšie to uvidíme, keď výsledky prepočítame

podľa slovenskej volebnej formuly (Tab. 22)

Tab. 21: Výsledky volieb do poľského Sejmu v roku 2001

Strana hlasov % hlasov mandáty % mandátov I

SLD 5 342 519 41,04% 216 46,96% 1,14

PO 1 651 099 12,68% 65 14,13% 1,11 F SRP 1 327 624 10,20% 53 11,52% 1,13 0,73 PiS 1 236 787 9,50% 44 9,57% 1,01 P PSL 1 168 659 8,98% 42 9,13% 1,02 3,69 LPR 1 025 148 7,87% 38 8,26% 1,05 D MN 47 230 0,36% 2 0,43% 1,2 1,19

Ostatné 1 218 768 9,36% 0 0,00% 0

Spolu 13 017 834 100,00% 460 100,00% 1 Zdroj: poľský Ústredný štatistický úrad, vlastný prepočet autora

Tab. 22: Výsledky volieb do poľského Sejmu v roku 2001, prepočet podľa

slovenského volebného systému:

Strana hlasov % hlasov mandáty % mandátov I Rozdiel

SLD 5 342 519 41,04% 209 45,43% 1,11 -7

PO 1 651 099 12,68% 65 14,13% 1,11 0 F SRP 1 327 624 10,20% 52 11,30% 1,11 -1 0,74 PiS 1 236 787 9,50% 48 10,43% 1,1 4 P PSL 1 168 659 8,98% 46 10,00% 1,11 4 3,84 LPR 1 025 148 7,87% 40 8,70% 1,1 2 D MN 47 230 0,36% 0 0,00% 0 -2 1,19

Ostatné 1 218 768 9,36% 0 0,00% 0 0

Spolu 13 017 834 100,00% 460 100,00% 1 20 Zdroj: poľský Ústredný štatistický úrad, vlastný prepočet autora

Hoci aj tentoraz sú silnejšie strany nadreprezentované, deformácia vo vnútri

parlamentu nie je zďaleka taká silná ako v predchádzajúcich prípadoch. Najlepšie je to

vidieť na mimoriadne vyrovnaných indexoch deformácie jednotlivých strán

71

a v neposlednom rade na počte mandátov, o ktoré je výsledok odlišný – tentoraz je to „len“

20 parlamentných miest, teda výrazne menej ako predchádzajúcich 50, respektíve 44.

Podobne ako pri slovenskom a českom volebnom systéme, aj pri poľskom možno

dobre pozorovať zmeny kľúčových parametrov straníckeho/volebného systému.

Tab. 23: Parametre poľského volebného/straníckeho systému

2001 2005 2007 F 0,73 0,77 0,65 P 3,69 4,26 2,82 D 1,19 1,26 1,15 H 9,36% 10,93% 4,12%

Zdroj: vlastné výpočty autora

Existujúci stranícky systém podľa uvedených čísel zažíva svoju najlepšiu

štruktúrovanosť (na pomerný systém nízka miera fragmentácie a zároveň nízky počet

strán) v sledovanom období a zároveň má rekordne nízky vážený ukazovateľ deformácie.

Tento výsledok je však zaplatený veľkými nerovnosťami vo vnútri parlamentu, kedy malé

strany prenechávajú priestor väčším.

Uvedená tabuľka zároveň evokuje myšlienku, že volebné systémy je lepšie

hodnotiť až keď sa podľa identických pravidiel konajú minimálne dve voľby. Možno totiž

predpokladať, že relatívne „spravodlivé“ výsledky volieb v roku 2001 posmelili voličov

k proporčnejšiemu hlasovaniu v roku 2005, lenže vzhľadom na odlišné pravidlá voľby

dopadli oveľa disproporčnejšie. Poučení (a azda aj sklamaní) voliči poškodených strán

v roku 2007 húfne opúšťajú podreprezentované strany a svoje hlasy radšej odovzdávajú

tým kandidátom, ktorí majú lepšiu šancu byť zvolení. Na druhej strane tento predpoklad je

do istej miery špekuláciou.

Na záver tejto časti práce ponúkame kľúčové indikátory poľského systému na

časovej osi aj pri použití slovenských volebných pravidiel (Tab. 24).

72

Tab. 24: Parametre poľského volebného/straníckeho systému podľa slovenských

volebných praktík

2001 2005 2007 F 0,74 0,79 0,67 P 3,84 4,68 3,04 D 1,19 1,22 1,09 H 9,72% 11,22% 4,32%

Zdroj: vlastné výpočty autora

3.9 Súhrnné zistenia a konfrontácia s hypotézami

Preukázalo sa, že čím redukčnejší volebný systém krajiny uplatňujú, tým

konsolidovanejším sa stáva stranícky systém. Iste, tieto slová nemožno brať doslova, avšak

príklady z Česka, Maďarska aj Poľska ukazujú na časovej osi postupnú konsolidáciu

a čoraz väčšiu štruktúrovanosť systému, pričom tieto parametre sú tým silnejšie, čím

redukčnejšie premenné systém aplikuje. V Maďarsku je teda stranícky systém najčistejší,

nasleduje Poľsko, ktoré napriek pomernému systému stláča efektívny počet strán aj

fragmentáciu straníckeho systému.

Konfrontujme teraz získané tvrdé čísla s hypotézami, ktoré sme uviedli na začiatku

práce.

Ako prvú hypotézu sme uviedli, že proporčne čisto volené komory budú vykazovať

vyššiu mieru proporcionality než iné. Tento záver však nemožno potvrdiť, keďže najnižšiu

mieru deformácie výsledkov volieb vykazuje poľský volebný systém, po ňom nasleduje

slovenský, český a napokon maďarský. Na druhej strane, naše výpočty potvrdili, že pri

aplikácii slovenského volebného systému v iných krajinách by sa výsledky „narovnali“.

Toto indikuje, že voliči sa takticky prispôsobujú danému systému a prikláňajú sa ku

kandidátom (stranám), ktorí majú šancu na zvolenie.

Možno však potvrdiť, že maďarský superzmiešaný volebný systém podľa

očakávaní vykázal najvyššiu mieru disproporcionality. Aj Sartoriho predpoklad, že

pomerný volebný systém konzervuje mnohostranícke systémy a počet strán je spojený

v podstate len so štrukturalizáciou straníckeho spektra.

73

Druhá hypotéza, že proporčnosť systému bude korelovať s počtom strán v systéme,

sa však bezo zvyšku potvrdil. Stabilne najvyšší počet strán dosahuje Slovensko (azda s

jedinou výnimkou volieb v roku 2010, kedy Česko vykázal vyšší efektívny počet strán)

s najčistejším volebným systémom, nasleduje s veľmi podobnými číslami Poľsko a Česko

a na opačnom póle je Maďarsko.

To isté možno zároveň povedať aj o treťom predpoklade: najvyššiu mieru

fragmentácie vykazuje Slovensko nasledované Českom a Poľskom. Maďarský

superzmiešaný systém zasa produkuje čísla fragmentácie, ktoré už opúšťajú sféru

pomerných systémov blíži sa skôr k bipartizmu.

Azda najzaujímavejším výsledkom je empirická odpoveď na štvrtý predpoklad.

Hoci zistené závery korešpondujú s našimi predpokladmi, do istej miery nás prekvapilo

ako veľmi „ubližujú“ disproporcionálne systémy malým stranám. Najviac boli poškodené

malé strany v Maďarsku, Poľsku a (výrazne menej) v Česku. Slovensko takýto fenomén

pre veľmi čistý volebný systém nepozná.

Na tomto mieste sa žiada poznamenať, že zvýhodňovanie veľkých strán na úkor

malých nemožno vyčítať zo samotného váženého indexu deformácie, keďže ten je v zásade

pre všetky skúmané volebné systémy podobný. Kým však hodnota I môže byť pre

slovenské parlamentné strany jedine väčšia alebo rovná 1 (teda strany sú v praxi vždy

nadreprezentované), pre ostatné systémy to neplatí. Najvýraznejšia je takáto deformácia

v Poľsku a Maďarsku. Z hľadiska váženého indexu deformácie (D) je však irelevantné či,

je strana nadreprezentovaná alebo podreprezentovaná, vždy to vyhodnotí ako odchýlku od

normálu.

74

4. Využitie v pedagogickom procese

Vzhľadom na príslušnosť k fakulte považujeme za dôležité uviesť, hoci len

principiálne, možné využitie poznatkov uvádzaných v práci v pedagogickom procese.

Najvhodnejšie sa javí byť priame využitie vo vyučovacom procese vyššieho

sekundárneho vzdelávania predmetu občianska náuka v tématickom celku občan a štát. Tu

sú predmetom vyučovania okrem iného aj politické systémy, voľby a volebné systémy. Pre

žiakov by azda mohlo byť zaujímavé poznanie volebných systémov ako priamej inštancie

demokracie a podieľaní sa občanov na moci, ako aj procesy výpočtu reprezentácie

volených zástupcov a s nimi spojené úskalia nadreprezentácie či podreprezentácie,

problematika „nevyužitých hlasov“ a podobne. Sami následne môžu zhodnotiť

reprezentatívnu čistotu jednotlivých volebných systémov a určiť tak ich čistotu a pochopiť

tak vzťah k vládnej stabilite.

Rovnako by sme princípy volebných systémov mohli využiť pri projektovom

vyučovaní alebo v reálnych situáciách ako sú napríklad reprezentatívne funkcie triedy či

školy; triedny predseda či podpredseda alebo školského parlamentu.

V neposlednom rade je z našej práce zjavné, že aj politológia ako taká sa nezaobíde

bez základných ale i komplexnejších matematických operácií. Ide tak o zjavné

medzipredmetové prepojenie.

Samozrejme, na tomto mieste nie je možné vytvoriť korektnú metodológiu danej

témy v pedagogickom procese; táto si zasluhuje samostatnú, podobne rozsiahlu a podrobnú

prácu.

75

Záver

V práci sme použili aj kvantifikované ukazovatele, s ktorými nemusí byť

oboznámený každý čitateľ, sme však radi, že sa preukázala ich praktická užitočnosť.

Nielenže umožnili vlastnosti systému kvantifikovať, ale pomohli nám aj pochopiť, ako sa

systém zachová pri zmene niektorých kľúčových premenných. Ako podotýkame

v súhrnných zisteniach, volebné systémy je potrebné hodnotiť komplexne a z rozličných

pohľadov, aby sa ukázali všetky ich podstatné charakteristiky – a práve v tomto ohľade

preukázali všetky číselné indexy (index fragmentácie, index deformácie, vážený index

fragmentácie a efektívny počet strán) svoju užitočnosť.

Čitateľ tak, dúfame, vďaka práci získa prehľad o najčastejších volebných

procedúrach a ich vlastnostiach. V tomto kontexte dokáže vnímať a pochopiť kľúčové

rozdiely volebných systémov krajín visegrádskej spolupráce a sám by vedel navrhnúť, ako

ich upraviť smerom k želanému cieľu. Respektíve, v prípade istých navrhnutých zmien by

dokázal odhadnúť, akým spôsobom na ne systém zareaguje.

Celkom na záver možno povedať, že na všetkých systémoch je badateľná ich

mladosť, čo dokumentujú kolísavé výsledky od volieb k voľbám, pričom sa nemenia len

volebné zisky strán ale aj ich počet v parlamente, strany striedavo zanikajú a opäť vznikajú

nové. Až na drobné výnimky však možno povedať, že všetky systémy sa približujú k čoraz

väčšej štruktúrovanosti straníckeho systému.

76

Literatúra

1. Havlík, V.; Šedo, J.; Čaloud, D. (2004): Systémy poměrného zastoupení. In: Chytilek,

R.; Šedo, J.: Volební systémy, Brno: Mezinárodní politologický ústav, s. 117-118.

2. Chytilek, R. (2004): Zkoumání volebních systémů. In: Chytilek, R.; Šedo, J.: Volební

systémy, Brno: Mezinárodní politologický ústav, s. 37-63.

3. Chytilek, R. (2005): Podněty a výsledky. Volební a stranické systémy v evropských

zemích. In: Strmiska, M.; Hloušek, V.; Kopeček, L.; Chytilek, R.: Politické strany

moderní Evropy. Analýza stranicko-politických systémů, Praha: Portál

4. Chytilek, R.; Šedo, J.; Lebeda, T.; Čaloud, D. (2009): Volební systémy, Praha: Portál.

5. Strmiska, M.; Hloušek, V.; Kopeček, L.; Chytilek, R.: Politické strany moderní

Evropy. Analýza stranicko-politických systémů, Praha: Portál,

6. Kysela, J. (2004): Dvoukomorové systémy. Teorie, historie a srovnání

dvoukomorových parlamentů, Praha: Eurolex Bohemia.

7. Lijphart, A. (1994): Electoral Systems and Party Systems. A Study of Twenty-Seven

Democracies, 1945-1990, New York: Oxford University Press.

8. Lebeda, T. (2001): Hlavní proměnné proporčních volebních systémů. In: Sociologický

časopis, roč. 37, č. 4, s. 425-448.

9. Lebeda, T. (2006): Proporcionalita volebních formulí poměrných systémů. In:

Sociologický časopis, roč. 42, č. 5, s. 883-912.

10. Lebeda, T. (2008): Volební systémy poměrného zastoupení. Mechanismy,

proporcionalita a politické konsekvence, Praha: Karolinum.

11. Millarad, F. (2004): Elections, Parties, and Representation in Post-Communist Europe,

New York: Palgrave Macmillan.

12. Novák, M. (1997): Systémy politických stran. Úvod do jejich srovnávacího studia,

Praha: Sociologické nakladatelství.

13. Novák, M.; Lebeda, T. a kol. (2004): Volební a stranické systémy. ČR v

mezinárodním rovnání, Dobrá Voda: Aleš Čeněk.

77

14. Pennisi, A. (1998): Disproportionality Indexes and Robustness of Proportional

Allocation Methods. In: Electoral Studies, vol. 17, no. 1, pp. 3 – 19.

15. Pettai, V. (2004): The parliamentary elections in Estonia, March 2003. In: Electoral

studies, vol. 23, no. 4, pp. 828-834.

16. Pospíšil, I. (1999): Estonská republika. In: Dančák, B. (ed.); Pospíšil, I.; Rakovský, A.:

Pobaltí v transformaci. Politický vývoj Estonska, Litvy a Lotyšska, Brno: Mezinárodní

politologický ústav, s. 11-69.

17. Pospíšil, I. (2005): Utváření politického systému v Estonsku. Příklad napětí mezi

institucionálním rámcem a dynamikou tranzice, Banská Bystrica: Čiţmár-Partner.

18. Sartori, G. (2001): Srovnávací ústavní inženýrství, Praha: Slon.

19. Shugart, M. S. (2008): Comparative Electoral Systems Resesarch: The Maturation of a

Field and New Challenges Ahead. In: Gallagher, M.; Mitchell, P. (eds.): The Politics

of Electoral Systems, Oxford: Oxford University Press.

20. Strmiska, M., Chytilek, R., Šedo, J., Eibl, O. (2009): Volební komplexy zemí V4:

studie k pojetí víceúrovňového volebního prostoru, Brno: Centrum pro studium

demokracie a kultury.

21. Šedo, J. (2007): Volební systémy postkomunistických zemí, Brno: Centrum pro

studium demokracie a kultury.

22. Říchová, B. (2007): Úvod do současné politologie: srovnávací analýza

demokratických politických systémú, Praha: Portál.

23. Taagepera, R. (1998): Nationwide inclusion and exclusion tresholds of representation.

In: Electoral studies, vol. 17, no. 4, pp. 405-417.

24. Bělohradský, V. Lib-lab tiká, tiká politika. Právo. 03/2011, s. 8.

Elektronické zdroje

Zdroje sú overené a funkčné k 10. aprílu 2011

Český statistický úřad

http://www.czso.cz

78

Maďarský štatistický úrad

http://www.valasztas.hu/dyn/pv10/outroot/vdin2/en/l22x.htm

Štatistický úrad Slovenskej republiky

http://www.statistics.sk

Ústava Českej republiky

http://www.psp.cz/docs/laws/constitution.html

Ústava Maďarskej republiky

http://www.lectlaw.com/files/int05.htm

Ústava Poľskej republiky

http://www.sejm.gov.pl/prawo/konst/angielski/kon1.htm

Ústava Slovenskej republiky

http://www.vyvlastnenie.sk/predpisy/ustava-slovenskej-republiky/

Ústredný štatistický úrad (Poľsko)

http://www.stat.gov.pl/gus/index_ENG_HTML.htm

Zákon o volbách do Parlamentu České republiky

http://glosy.info/priloha/volebni-zakon/

Zákon o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky

http://www.anrts.sk/Zakony/zakon.%C4%8D.333_2004%20Z.z.pdf

Zákon o voľbách do Sejmu Poľskej republiky a do Senátu Poľskej republiky

http://www.legislationline.org/documents/action/popup/id/4543

Zákon o voľbách (Maďarsko)

http://www.valasztas.hu/parval2006/en/02/acts/1997c_en.html

79

Zoznam použitých skratiek

Slovensko

ANO Aliancia nového občana

DEÚ Demokratická únia

HZDS Hnutie za demokratické Slovensko

KDH Kresťanskodemokratické hnutie

KSS Komunistická strana Slovenska

MK Maďarská koalícia

SaS Sloboda a solidarita

SDK Slovenska demokratická koalícia

SDKÚ Slovenská demokratická a kresťanská únia

SDĽ Strana demokratickej ľavice

Smer Smer – sociálna demokracia (predtým Smer – Tretia cesta)

SMK Strana maďarskej koalície

SNS Slovenská národná strana

SOP Strana občianskeho porozumenia

SV Spoločná voľba

ZRS Združenie robotníkov Slovenska

Česko

ČSSD Česká strana sociálno-demokratická

DEU Demokratická únia

80

KDU-ČSL Kresťansko-demokratická únia – Československá strana ľudová

KSČM Komunistická strana Čiech a Moravy

ODS Občianska demokratická strana

US Únia slobody

SZ Strana zelený

VV Veci verejné

Maďarsko

Fidesz Fidesz – maďarský občiansky zväz

MSZP Maďarská socialistická strana

Jobbik Hnutie za lepšie Maďarsko

LMP Politika môže byť iná

Poľsko

LiD Ľavica a demokrati

LPR Liga poľských rodín

MN Nemecká menšina

PiS Právo a spravodlivosť

PO Občianska platforma

PSL Poľská ľudová strana

SLD Zväz demokratickej ľavice

SRP Poľská sebaobrana