Klávesy v zrkadle času

Bratislava 4. – 14. jún 2013

USPORIADATEĽCentrum starej hudby

SPOLUUSPORIADATELIAMusica aeterna

Art Agency ESKO s. r. o. rara musica

Základná umelecká škola Ľudovíta RajteraZákladná umelecká škola Jána Albrechta

Dni starej hudby 2013 sa uskutočňujú s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR

Záštitu nad 18. ročníkom medzinárodného hudobného festivalu Dni starej hudbyprevzal primátor Hlavného mesta SR Bratislavy Milan Ftáčnik

K realizácii Dní starej hudby 2013 tiež prispeli

Veľvyslanectvo Spojených štátov americkýchVeľvyslanectvo Španielska na Slovensku

Kancelária Národnej rady Slovenskej republikyMaďarský inštitút v Bratislave

Hudobná a tanečná fakulta VŠMUHudobné múzeum SNM

Slovenská filharmóniaHudobné centrum

Music Forum – predajňa hudobnínPredjňa CD Divyd – Hummel Music

Tlačiareň Dóša

Mediálni partneriRádio Devín

Hudobný životJe to takVyveska

ĎAKUJEME!

DNI STAREJ HUDBY

3

Centrum starej hudbyprof. Ján Albrechtčestný predseda in memoriam

Peter Zajíčekpredseda

Alžbeta RajterováAdrian RajterEva SlaninkováRóbert ŠebestaAndrej Šubačlenovia výboru

AdresaCentrum starej hudbyFándlyho 1SK - 811 03 Bratislava 1Tel.: 0905 966 483 E-mail: zajop@stonline.skwww.earlymusic.sk

DNI STAREJ HUDBY

2

DNI STAREJ HUDBY

5

DNI STAREJ HUDBY 2013DAYS OF EARLY MUSIC 2013

Klávesy v zrkadle času

"Veľký úžitok a uľahčenie celého spôsobu hry pocíti ten, kto má súčasnepríležitosť študovať spevácke umenie a počuť dobrých spevákov.!"

"V čom teda spočíva dobrý prednes? V ničom inom ako v schopnostispôsobiť spevom a hrou, aby sluch vnímal hudobné myšlienky podľa ichskutočnej nálady a afektu skladby. Každú pasáž možno zmeniť úpravouprednesu tak, že takmer nie je cítiť, že to je rovnaká myšlienka."

4

DNI STAREJ HUDBY

Carl Philipp Emanuel Bach: Úvaha o správnom spôsobe hry na klavíri (Berlín 1753)

Predhovor

Koľko vynikajúcich vlastností klavír1 má, toľkým ťažkostiam je zároveňvystavený. Keby bolo potrebné, dala by sa jeho dokonalosť s ľahkosťoupreukázať, lebo spája tie vlastnosti, ktoré ostatné nástroje majú len jedno-tlivo; lebo na ňom možno zahrať naraz plnú harmóniu, k čomu sú inak po-trebné tri, štyri, alebo viac nástrojov, a pre ďalšie podobné výhody. Ktovšak pritom nevie, aké veľké množstvo požiadaviek kladieme na klavír;ako nás neuspokojuje očakávať od hráča na klávesovom nástroji iba to, čomožno právom očakávať od každého inštrumentalistu, totiž pohotovosťpredviesť skladbu napísanú pre jeho nástroj podľa pravidiel dobrého pred-nesu? Navyše sa vyžaduje, aby hráč na klávesovom nástroji improvizovalrôzne fantázie; aby bez prípravy vypracoval danú sadzbu podľa najprís-nejších pravidiel harmónie a melódie, aby s rovnakou ľahkosťou hral vovšetkých tóninách a aby okamžite bez chýb transponoval a zahral bez roz-dielu všetko z listu, či už by to bolo napísané pre jeho nástroj alebo nie.Okrem toho sa ešte požaduje, aby klavirista ovládal dokonalé umenie ge-nerálneho basu, bol schopný zahrať rozmanito, často odchylne od notácie,raz s mnohými, inokedy s nemnohými basmi, harmonicky prísne tak istoako galantným spôsobom, raz podľa málo alebo príliš bohato číslovanéhobasu, inokedy podľa nečíslovaného alebo veľmi špatne číslovaného basu.Ďalej sa od neho očakáva, aby vedel vytiahnuť tento generálny bas z čas-to obsiahlych partitúr s nečíslovanými basmi alebo dokonca s basmi obsa-hujúcimi pomlčky a posilnil súbor tým, že sa základom harmónie stane niektorý z ďalších hlasov,2 a ktovie, aké ďalšie požiadavky? To všetko tre-ba navyše väčšinou uskutočniť na neznámom nástroji a vôbec sa nepri -hliada na to, či je dobrý alebo špatný, či je v náležitom stave alebo nie, pri-čom často neplatí nijaké ospravedlnenie. Naopak, je to tá najobvyklejšiapríležitosť požadovať fantázie bez toho, aby sme sa starali o to, či je klavi-rista v danom okamžiku priaznivo naladený či nie, bez toho, aby sa mu po-skytnutím poriadneho nástroja primeraná nálada vytvorila alebo zachova-la.Napriek týmto požiadavkám nachádza klavír stále svojich obdivovateľov.Jeho obťažnosť neodstraší naučiť sa hrať na nástroji, ktorý svojimi zname-nitými pôvabmi celkom nahradí vynaloženú námahu i čas. Avšak nie kaž-dý amatér3 je povinný všetky tieto požiadavky voči nemu splniť. Zaujíma

DNI STAREJ HUDBY

7

DNI STAREJ HUDBY

6

sa o ne len natoľko, nakoľko chce a koľko mu dovolí prírodou daný talent.Bolo by len žiaduce, aby sa vyučovanie na tomto nástroji tu a tam zasetroš ku zlepšilo, a tým sa zovšeobecnilo to skutočne dobré, s čím bolo aždoteraz možné stretávať sa v hudbe vôbec, a menovite v klavírnej hudbelen u niekoľkých ľudí. Najlepší interpreti, od ktorých by bolo možné vy-počuť si niečo dobré, nie sú takí početní, ako by sme si predstavovali.Počúvanie, akási prístupná krádež, je však v hudbe o to potrebnejšie, pre-tože, aj keby neprajnosť medzi ľuďmi nebola taká veľká, prihodí sa veľavecí, ktoré sa dajú ťažko predviesť, tobôž napísať, a ktoré sa teda treba ne-vyhnutne naučiť iba počúvaním.Ak teraz svetu odovzdávam návod na hru na klávesových nástrojoch, takvôbec nemám v úmysle zopakovať spomínané požiadavky a ukazovať akokaždej z nich možno vyhovieť. Nebude sa tu hovoriť ani o improvizácii,ani o generálnom base.4 To nájdeme sčasti napísané už dávno v početnýchdobrých knihách. Chcem tu ukázať pravý spôsob, ako zahrať sólové sklad-by tak, aby sa stretli s pochvalou rozumných znalcov.5 Ten, kto v tomtoohľade svoju úlohu zvládol, dosiahol na klavíri už veľmi veľa a budespôsobilý v jeho ďalších úlohách tým pohodlnejšie pokračovať.Požiadavky, kladené spomedzi všetkých nástrojov na klavír svedčia o jehodokonalosti a širokom dosahu a z hudobných dejín zaznamenávame, že tí,ktorým sa podarilo získať v hudobnom živote veľké meno, väčšinou tentonástroj znamenito ovládali.Pri tom všetkom som zameral svoj úmysel tiež hlavne na tých učiteľov,ktorí doteraz neviedli svojich žiakov podľa pravých zásad umenia.Amatéri pokazení špatnými predpismi môžu sami pomocou mojich po -učiek dosiahnuť zlepšenie, aj keď už zahrali veľa hudby. Začiatočníci všakich pomocou v krátkom čase ľahko dospejú tam, kam by boli sotva uveri-li, že dôjsť môžu. Mýlia sa tí, ktorí odo mňa očakávajú rozsiahlu učebnicu. Veril som, že sizaslúžim väčšiu vďačnosť, ak uľahčím a spríjemním pomerne ťažké štú -dium klávesových nástrojov krátkymi poučkami. Pokiaľ som bol prinútený pripomenúť rôzne veci častejšie ako raz, jednakpreto, že si to príležitosť vyžadovala, jednak aby som zabránil častému lis -tovaniu a tiež preto, lebo verím, že určité základné poučky nemožno pri-pomínať dosť často, tak dúfam, že mi to čitatelia odpustia aj napriek tomu,že sa mnohí z nich budú cítiť dotknutí pravdou, bez toho, že by som malčo len najmenší úmysel osobne ublížiť.Ak predkladané dielo získa u rozumných znalcov nejakú pochvalu, budeto pre mňa pohnútka, aby som v ňom časom niekoľkými príspevkami po-kračoval.

Poznámky1 Názvy klávesových nástrojov mali v nemčine 18. storočia iný význam ako dnes.

Slovo Clavier znamenalo ešte v polovici 18.stroročia klavichord. Čembalo sa ponemecky volalo Flügel, správne Kielflügel. Predchodcu kladivkového klavíra na-zývali hudobníci 18. storočia pre jeho charakteristickú vlastnosť fortepiano.Keďže Bach sa zaoberá všetkými klávesovými nástrojmi vrátane organa, ozna-čuje Clavier, pokiaľ v texte nie je uvedený konkrétny nástroj, akýkoľvek kláve-sový nástroj.

2 Táto forma basu sa nazývala basso seguente.3 Amatér (Liebhaber) – nemal v 18. storočí onen hanlivý nádych, ktorý získal ne-

skôr. Označoval človeka, ktorého hlavným povolaním nebola hudba. Jeho opa-kom je znalec (Kenner) .

4 Týmto disciplínam sa venuje druhý diel Bachovej knihy, ktorý vyšiel roku 1762.5 Sólové skladby (v originále Handsachen) boli malé, nie príliš náročné predneso-

vé skladby prispievajúce zábavnou formou k technickému pokroku.6 Tento odsek Bach nahradil v doplnenom vydaní z roku 1787 textom: „Pochvala,

s ktorou verejnosť toto dielo prijala, mi bola podnetom rozšíriť ju v tomto treťomvydaní ešte o dodatky a šesť nových klavírnych skladieb a tak splniť sľub, ktorýsom dal v predhovore k prvému a druhému vydaniu.“

DNI STAREJ HUDBY

9

DNI STAREJ HUDBY

8

SOBOTA 8. jún 2013 - 17.00 hod. s. 49Dvorana VŠMU, Zochova ul.

FRANCÚZSKA A TALIANSKA HUDBA PRE ORGANETTOKomentovaný koncert

Guillaume de Machaut • Anonymus • Johannes Ciconia • FrancescoLandini

GUILLERMO PÉREZ organetto, sprievodné slovo

NEDEĽA 9. jún 2013 – 19.00 hod. s. 51Dvorana VŠMU, Zochova ul.

MEYSTER OB ALLEN MEYSTERN

Conrad Paumann a nemecká klávesová škola 15. storočia

TASTO SOLO GUILLERMO PÉREZ umelecký vedúci

PONDELOK 10. jún 2013 – 19.00 hod. s. 57Dóm Sv. Martina

KANTÁTA A KONCERTY

Georg Friedrich Händel • Johann Sebastian Bach

MUSICA AETERNA • PETER ZAJÍČEK umelecký vedúciMONIKA MELCOVÁ organ • CARLOS MENA kontratenor

Koncert k 40. výročiu súboru Musica aeterna

KALENDÁR PODUJATÍ

UTOROK 4. jún 2013 – 19.00 hod. s. 11Dvorana VŠMU, Zochova ul.

RECITÁL - KOMENTOVANÝ KONCERT

Carl Philipp Emanuel Bach • Franz Paul Rigler • Wilhelm ChristophBernhard

MIKLÓS SPÁNYI klavichord, sprievodné slovo

ŠTVRTOK 6. jún 2013 – 19.00 hod. s. 21Veľká sála Župného domu, Župné námestie

ORCHESTRÁLNY KONCERT

Ludwig van BeethovenCoriolan • 1. klavírny koncert • 3. symfónia (Eroica)

FESTIVALOVÝ ORCHESTER APOLLO GYÖRGY VASHEGYI dirigent • RONALD BRAUTIGAM fortepiano

PIATOK 7. jún 2013 – 15.00 hod. s. 40Dvorana VŠMU, Zochova ul.

TVORIVÁ DIELŇA

PETER ZAJÍČEK • PETER GUĽAS • členovia súboru MUSICA AETERNAŽIACI ZUŠ ĽUDOVÍTA RAJTERA • ZUŠ JÁNA ALBRECHTA

PIATOK 7. jún 2013 – 19.00 hod. s. 41Dvorana VŠMU, Zochova ul.

KONCERT

Arcangelo Corelli • Antonio Diabelli • Jan Ladislav Dusík • JosephHaydn • Georg Friedrich Händel • Josef Mysliveček • JohannPachelbel • Pierre Prowo • Georg Philipp Telemann • Domenico Zipoli

PETER ZAJÍČEK • PETER GUĽAS • členovia súboru MUSICA AETERNAŽIACI ZUŠ ĽUDOVÍTA RAJTERA • ZUŠ JÁNA ALBRECHTA

DNI STAREJ HUDBY

10

Utorok 4. jún 201319.00 hod.Dvorana VŠMU, Zochova ul.

Rondá a sonátyKomentovaný koncert

MIKLÓS SPÁNYI klavichord

DNI STAREJ HUDBY

11

UTOROK 11. jún 20123 – 19.00 hod. s. 71Hudobné múzeum SNM, Žižkova ul. 18

LE SALON 1850

Gioacchino Rossini • César Franck • Camille Saint-Saëns a dobové úpravy diel Johanna Sebastiana Bacha • Josepha Haydna •Wolfganga Amadea Mozarta • Richarda Wagnera • Georgea Bizeta

ENSEMBLE INÉGAL ADAM VIKTORA harmónium, umelecký vedúci • GABRIELAEIBENOVÁ soprán • PETRA MATĚJOVÁ klavír

ŠTVRTOK 13. jún 2013 – 15.00 hod. s. 78Dvorana VŠMU, Zochova ul.

TVORIVÁ DIELŇA S LISZTOVÝM KLAVÍROM ZN. BOISSELOT (1846)

VIVIANA SOFRONITZKI

PIATOK 14. jún 2013 – 19.00 hod. s. 79Dvorana VŠMU, Zochova ul.

LISZTOV KLAVÍR – BOISSELOT (1846)prezentácia nástroja Paul McNulty

Franz Liszt • Richard Wagner • Ludwig van Beethoven – Franz Liszt

EVA ŠUŠKOVÁ soprán • ALEXEJ ZUJEV klavír

ZMENA PROGAMU A ÚČINKUJÚCICH VYHRADENÁ

Carl Philipp Emanuel Bach (1714 – 1788)Rondo A dur Wq 58/1Andantino

Carl Philipp Emanuel BachSonáta d mol Wq 52/5AllegrettoLarghetto e sempre pianoAllegro

Wilhelm Christoph Bernhard (1760-1787)Sonáta č. 2 C dur Rondo: AndanteAdagioTempo di minuetto 1

Franz Paul Rigler (1737 – 1796)Rondo č. 1 Es durAllegretto

Franz Paul RiglerSonáta č. 3 B durAllegro con brioAdagioPresto assai

DNI STAREJ HUDBY

13

DNI STAREJ HUDBY

12

Carl Philipp Emanuel Bach dlho váhal zahrnúť medzi svoje vydané die-la aj rondá, lebo ich považoval za časť aktuálnej módy a za nie dosť se -riózne. No keď napokon vydal svoje prvé rondá v druhej zo šiestich zbie-rok Für Kenner und Liebhaber, bol z toho okamžite obrovský úspech, kto-rý ho inšpiroval ku kompozícii a vydaniu ďalších skladieb tohto žánru.Bachove rondá predstavujú žáner, ktorý z veľkej časti vymyslel on sám.Namiesto jednoduchých a ľahko zrozumiteľných klasických viedenskýchrond, diela C. Ph. E. Bacha sú akoby kombináciami ronda a fantázie, s bo-hatými modulačnými virtuóznymi pasážami medzi pravidelne sa objavu -júcou úvodnou témou.

Wilhelm Christoph Bernhardt je dnes sotva známy, hoci vplyvní hudob-níci konca 18.storočia – medzi nimi Johann Nikolaus Forkel – považovalijeho jedinú vydanú zbierku, ktorá obsahovala jedno Prelúdium a tri Sonátyza jeden z najlepších výtvorov klávesovej hudby tých čias. A naozaj, týchniekoľko Bernhardových diel sa vyznačuje výnimočnou kvalitou. Bol asijedným z prvých skladateľov severného Nemecka, ktorý zahrnul rondovúformu do svojich sonát. Najmä jeho druhá sonáta je výnimočná: začína sarondovou časťou. Vplyvy C. Ph. E. Bacha sa v Bernhardtovej hudbe dajúľahko vystopovať.

Ďalšia osobnosť, ktorá stála pod jednoznačným vplyvom C. Ph. E. Bachaje Franz Paul Rigler. Táto skutočnosť svedčí o tom, že Bachove tlačouvydané kompozície boli známe nielen v severnom Nemecku, ale aj vRakúskom cisárstve. V Riglerových šiestich sonátach sa nachádzajú čas-ti, ktorých charakter je oveľa „vážnejší“ – a niekedy dokonca patetický –ako priemerné sonátové časti doby, čím nám pripomínajú hudobné mysle-nie C. Ph. E. Bacha. Riglerova Sonáta B dur je dlhá a náročná kompozícia,ktorá skôr poukazuje na mladého Beethovena ako na Haydna aleboMozarta. Riglerove tri Rondá sú tiež veľmi významné kompozície, ktoré zistého hľadiska idú v stopách komplikovanejšieho rondového modelu C. Ph. E. Bacha, čoho výsledkom sú dlhé a zložité, často virtuózne diela.

Professeur publique de la Musique à Presbourg

S menom klavírneho virtuóza, pedagóga, teoretika a skladateľa FranzaPaula Riglera c. 1748 – 17. 10. 1796) sa možno stretnúť vo viacerých hu-dobných lexikonoch 18. a 19. storočia. (Ernst Ludwig Gerber ho v roku1792 dokonca označil za „jedného z najlepších klaviristov doby“.) Riglerprišiel na územie dnešného Slovenska koncom 70. rokov 18. storočia ako

interpret a súkromný učiteľ spevu a klavíra z Rakúska (možno z Viedne),zaujímal sa o botaniku a zbieral rytiny. Najviac informácií o jeho životepochádza z tlače a dokumentov súvisiacich s pedagogickým pôsobením naHlavnej národnej škole v Bratislave. Prvú správu o umelcovi priniesliPressburger Zeitung 26. 2. 1777. Píšu o akadémii, ktorú usporiadal vosvojom byte pri Vavrineckej bráne v prítomnosti viacerých viedenskýchinterpretov. Rigler sa počas večera, v rámci ktorého zazneli iDittersdorfova a Vaňhalova symfónia, predstavil ako sólista v dvoch kon-certoch. Jeden skomponoval Anton Zimmermann, dvorský kapelník, ume-lecký riaditeľ a huslista orchestra v Bratislave sídliaceho uhorského arci-biskupa Josepha Batthyányho, druhým bolo dielo Josefa Antonína Štěpánas podtitulom „La France“. Na jeseň 1778 sa vo Wiener Diarium objavil in-zerát oznamujúci vydanie prvej dvojice Riglerových sonát Hubertym. Doroku 1784 tieto diela nasledovali ďalšie štyri sonáty a ich reedície u zná-mych viedenských vydavateľov Toricellu a Artariu. Na druhú dvojicu, de-dikovanú „Madame la Comtésse Hortense de Hatzfeld, née Comtesse deZierotin“, vyšla v roku 1783 v hamburskom Magazin der Musik recenzia,ktorá poskytuje zaujímavý pohľad na dobovú recepciu Riglerovej hudby.Lingvista, publicista a skladateľ Carl Friedrich Cramer (1752 – 1807), evi-dentne oboznámený i s predchádzajúcimi dielami skladateľa, píše:„Autorom sonát je ten istý Rigler, ktorý vo Viedni u Kurzböcka vydalAnleitung zum Klavier für musikalische Lehrstunden. Skladby sú úplneiné ho ducha ako predchádzajúce, plné ohňa a nápadov, no neľudsky ťaž-ké. Pán Rigler musí byť zaiste mimoriadne zdatným hráčom. Sú napísanéskôr pre čembalo ako pre klavichord. Štúdium Bacha, ktorý pri všetkej ob-ťažnosti komponuje vždy nanajvýš v súlade s nástrojom, pretože jeho cha-rakter má hlboko zažitý, snáď v budúcnosti [tohto autora] naučí, aby v ba-se nekládol do cesty toľko balvanov, na ktorých sa nevyhnutne musia po-tknúť aj tie najzbehlejšie prsty.“ V úvode Anleitung zum Klavier, ktorý jedatovaný 8. 7. 1779 v Bratislave, sa Rigler podpísal už ako „öffentlicheTonlehrer der k. Nationalschule zu Preβburg“. Miesto pedagóga v hudob-nej triede, patriacej medzi prvé verejné hudobné učilištia v stredoeuróp-skom priestore, získal v máji toho istého roku. Jeho úlohou bolo pripraviťbudúcich učiteľov na funkciu vidieckych kantorov a organistov. Popriumelecky nepríliš stimulujúcej práci predstavoval istú satisfakciu značnýpočet žiakov z meštianskych rodín. Deväť mesiacov v školskom roku1786/1787 (približne v čase odchodu k Mozartovi) medzi nich patril iJohann Nepomuk Hummel. Priamy dôkaz o Riglerovom vplyve na žiaka,ktorý už vtedy hral „ťažké skladby“ („spielt schw. Stücke“), priniesla s od-stupom času Hummelova kniha Ausführliche Anweisung zum

14

DNI STAREJ HUDBY

15

DNI STAREJ HUDBY

Pianofortespiel (1828). Hummel do prvého dielu prebral väčšinu príkla-dov, cvičení a drobných inštruktívnych skladieb z Riglerovej knihy v po-radí takmer identickom s učebnicou svojho učiteľa, ktorého meno však ne-uvádza. Špecifickú výpovednú hodnotu vzhľadom na virtuózny štýl obid-voch skladateľov má skutočnosť, že ide o príklady, o ktorých JohannNikolaus Forkel v recenzii Anleitung für Klavier pre MusikalischerAlmanach für Deutschland auf das Jahr 1783 kriticky napísal, že „zriedkaobsahujú niečo iné než skoky, behy a rozložené akordy“ a „sotva ich mož-no s čistým svedomím odporučiť.“ Pedagogické pôsobenie priviedloRiglera k myšlienke stanoviť normatívy poznatkov a zručností s nadregio-nálnou platnosťou. Návrhy, podporené autoritou Johanna GeorgaAlbrechtsbergera, schválili v roku 1788 školské orgány, čo predstavovaloimpulz k vzniku Anleitung zum Gesange, und dem Klaviere, oder dieOrgel zu spielen, nebst der ersten Gründen zur Komposition, als nöthigeVorkentnisse der freyen und gebundenen Fantasie (Ofen, 1798). Kniha bo-la určená „für Tonlehrer, Schulleute, und Musikliebhaber in demKönigreiche Ungarn, vorzüglich aber zum allgemeinen Gebrauch derTonschulen“. Viac než 400-stranová práca prináša pomerne podrobný po-hľad na problematiku spevu, hru na klávesových nástrojoch, zdobenie, ge-nerálny bas, kontrapunkt, improvizáciu i kompozíciu, pričom čerpá a syn-tetizuje poznatky z viacerých vplyvných dobových teoretických diel, o. i.z Versuch über die wahre Art Clavier zu spielen C. Ph. Emanuela Bacha aKunst des reinen Satztes in der Musik J. Ph. Kirnbergera. Predstavuje taknielen najkomplexnejší známy prejav hudobnoteoretického myslenia zúzemia dnešného Slovenska do záveru 18. storočia, ale tiež zaujímavé sve-dectvo o pedagogike, hudobnej teórii a dobovej interpretačnej praxi svet-skej i cirkevnej hudby, ktoré vzniklo v blízkosti vrcholných predstaviteľovklasicistického štýlu. Rigler sa vydania Anleitung zum Gesange nedožil.Koncom 80. rokov 18. storočia sa o skladateľovi objavujú posledné sprá-vy v Pressburger Zeitung. Zmieňujú sa o nervovej slabosti a naznačujúmožné zdravotné problémy. V októbri roku 1796 Franz Paul Rigler slo-bodný a bez príbuzných zomiera vo Viedni. Mozart je mŕtvy už päť rokov,Schubert sa má čoskoro narodiť, Beethoven vydáva klavírne sonáty op. 2a na Haydna, ktorý je v tom čase najslávnejším európskym skladateľom,stále čakajú úspechy jeho oratórií. „Je rovnako nutné a potrebné sa naučiť pravidlám kompozície, ako je zby-točné hovoriť o tom mnohými slovami, pretože každý istotne uzná, že bynebolo možné vytvoriť dobrý priateľský list bez citu priateľstva, štýlu aznalosti ortografie jazyka, v ktorom chceme písať,“ zaznieva v úvode 4. kapitoly Anleitung zum Gesange, venovanej kompozícii a improvizácii.

Rigler bol veľmi dobre zorientovaný v dobovej tvorbe pre klávesové ná-stroje. V citovanej knihe uvádza o. i. príklady z diel J. S. Bacha (ale ajHändla a Scarlattiho) a jeho synov – viackrát sa objavujú skladby C. Ph. E.Bacha, možno tu nájsť tiež kompozície berlínskych skladateľov J. Ph.Kirnbergera, J. Fr. Reichhardta i ukážky z tvorby vo Viedni pôsobiacichautorov (Štěpán, Clementi, Koželuh, Mozart, J. Haydn). Na priesečníkuvplyvov Berlína a Viedne, niekde medzi galantným, citovým štýlom(Empfindsamer Stil) a formujúcim sa jazykom vrcholného klasicizmu, bu-de potrebné hľadať aj ťažisko doteraz detailnejšie nepreskúmaných štýlo-vých východísk Riglerovej tvorby. Vrátane spomenutých sonát z prelomu70. a 80. rokov 18. storočia – skladateľovho najproduktívnejšieho obdobia– zahŕňa doteraz známy Riglerov odkaz ťažiskovo diela pre klávesové ná-stroje (čembalo, kladivkový klavír, organ), ktoré tvoria súčasť jeho učeb-níc, ďalej v rukopise zachovanú zbierku dvanástich Uhorských tancov,drobné skladby Dix-huit pièces diverses, vydané okolo roku 1790 brati-slavským vydavateľom Schauffom a trojicu rond. Výnimku predstavujú vrukopise zachovaná pieseň Die Seligkeit der Lebenden, sekvencia LaudaSion pre tri hlasy a dve koncertantné čembalá a doteraz nezvestné 12 Odenund Lieder. Z množstva a povahy Riglerovej tvorby možno usudzovať, žepríležitostné komponovanie malo predovšetkým za cieľ podporiť jeho re-nomé interpreta a pedagóga. Jediný známy exemplár trojice Riglerových rond sa nachádza v archíveGesellschaft der Musikfreunde vo Viedni pod signatúrou Q14936. Na ti-tulnom liste tlače vydavateľstva Artaria je napísané: TROIS RONDOS /pour le Clavecin ou Piano–Forte / Composés et dedies / A MADEMOI-SELLE JOSEPHE COMTESSE / DE KOHARY. / Par F. P. Rigler /Professeur publique de la Musique / a Presbourg / Oeuvre 6me / a Viennechez Artaria Comp. / 317. Oznam o vydaní vyšiel 21. augusta 1790 voWiener Zeitung a toto vročenie je v súčasnosti akceptované ako doba vzni-ku skladieb. Diela tak spadajú do záveru obdobia, ktoré sa vyznačovalomimoriadnou záľubou v tejto forme. Ak si v dnes spájame rondo ako sólo-vú skladbu pre klavír najmä s trojicou Mozartových kompozícií z rokov1786 a 1787 (KV 485, 494 a 511), koncom 70. rokov 18. storočia bolivzormi umeleckého zvládnutia formy, považovanej dovtedy skôr za popu-lárny žáner, predovšetkým skladby C. Ph. E. Bacha, vychádzajúce od roku1781 v Lipsku spolu so sonátami a fantáziami ako súčasť zbierok „fürKenner und Liebhaber“. Medzi subskribientmi prvej (Wq. 55/1779), zlo-ženej ešte výlučne zo sonát, možno nájsť i meno arcibiskupa Batthyányho,Fantáziu II. zo zbierky publikovanej v roku 1785 (Wq. 59) zaradil Riglerdo Anleitung zum Gesange. Ak tieto skutočnosti dáme do súvislosti s niek-

DNI STAREJ HUDBY

17

DNI STAREJ HUDBY

16

torými črtami Riglerových kompozícií (charakter ornamentiky, technikavariovaných repríz, charakter kupletov, idiomatika klavírnej sadzby sozried kavým uplatňovaním Albertiho basu a i.), možno podľa nášho názorurondá zaradiť do sféry vplyvu tvorby C. Ph. E. Bacha. Na druhej stranekantabilnosť a symetrickosť tém, ich návraty v hlavnej tónine a kuplety,ktoré nemožno vždy bezprostredne odvodiť z témy, ako to vzhľadom naBachov model požadoval Forkel v eseji publikovanej v Musikalisch-Kritische Bibliothek (Gotha, 1778), približujú Riglerove skladby k hudbejeho viedenských súčasníkov. Rondá Franza Paula Riglera sú vďaka melo-dickej bezprostrednosti tém a invenčnosti variačnej techniky považovanév kontexte jeho diel za najvydarenejšie. Témy týchto skladieb dobre vysti-hujú jeho vlastné slová: „Také melódie alebo skladby sú najlepšie, ktorékaždému poslucháčovi jednoducho padnú do ucha: vo svojej podstate sauž samy ľahko spievajú a hrajú v protiklade k pompéznym a príliš umelec-kým myšlienkam, ktorých sa treba vyvarovať.“ Galantnú tému prvého ron-da zaraďuje americký muzikológ Louis Munkachy k najlepším svojej do-by. Téma druhého vychádza rytmickým pôdorysom z gavoty, melódia tre-tieho pripomína molový variant melódie obľúbenej francúzskej romanceAh vous dirai-je, maman. Vo všetkých rondách tvorí refrén dvojdielnapies ňová forma. Návraty refrénu ostávajú v hlavnej tónine, no sú variačnepozmeňované. Vypísané repetície niektorých formových dielov ilustrujú simprovizáciou úzko súvisiacu prax variovania takýchto miest ozdobami,ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť Riglerovho štýlu, ale aj technikou dimi-núcií, resp. rekompozície. Improvizačný aspekt v dobovej interpretáciipribližujú i viaceré vypísané fermáty. Materiál kupletov je z väčšej častiatematický, využívajúci pre Riglerov štýl charakteristické virtuózne figu-rácie, efektné behy, akordické rozklady, trilky a triolové postupy, ktoréspolu s technikami, akou je napríklad kríženie rúk, prepožičiavajú rondámkoncertantný charakter, stavajú do popredia moment hry a odkazujú na hu-dobníka, ktorý bol predovšetkým brilantným interpretom. V troch rondáchnašlo priestor na vyjadrenie i Riglerovo alter ego učiteľa v podobe uplat-nenia niektorých didaktických momentov (precvičovania sext, tercií a ok-táv), súvisiacich azda s šľachtickou adresátkou skladieb. Napokon je vnich prítomný Rigler skladateľ, ktorý sa nepúšťa do experimentov akospájanie sonáty a ronda, ale s istotou využíva zaužívané formové schémy,oscilujúc medzi jednoduchou a rozšírenou rondovou formou „Da capo“,dokáže vypointovať priebeh skladby kódou, obľubuje chromatiku, viezvýšiť napätie kadencie mimotonálnymi septakordmi, ozvláštniť harmó-niu vhodne použitým neapolským sextakordom či prekvapiť klamnýmspojom. Hoci Rigler nepísal orchestrálne skladby, príležitostne sa v jeho

DNI STAREJ HUDBY

19

klavírnej hudbe objavujú topoi, ktoré možno označiť ako „symfonické“:napr. sláčikové tremolá a imitácie lesných rohov. Z hľadiska formy i výra-zu zaujmú tiež kontrastné diely, prinášajúce štylizáciu menuetu, ukážku„uhorského“ štýlu alebo atmosféru pastorále. „Bolo by zbytočné začínajú-cemu skladateľovi predpisovať presné pravidlá, ako vyjadriť pocit hudboualebo skomponovať skladbu. Komu zlyhá prirodzenosť vyjadriť či charak-terizovať vznešenosť, veľkosť, radosť a smútok, myšlienku alebo konanieprostredníctvom tónov, nikdy neuvidí šťastný úspech svojej práce,“ píšeRigler v Anleitung zum Gesange. Ak Louis Munkachy v New GroveDictionary of Music and Musicians hovorí o Riglerovom skladateľskomodkaze ako o „prísľube, ktorý sa nenaplnil“, v prípade trojice rond bol ten-to hudobník na ceste k jeho naplneniu, ako i k naplnenie vlastnej definícietvorby určite najbližšie.

Andrej ŠUBA

DNI STAREJ HUDBY

18

Miklós Spányi sa narodil v Budapešti. Študoval hru na organe a čembaleu Ferenca Gergelya a Jánosa Sebestyéna na Hudobnej akadémii FerencaLiszta vo svojom rodisku. V štúdiu pokračoval na Kráľovskom flámskomkonzervatóriu v Antverpách u Josa van Immerseel a na Vysokej hudobnejškole v Mníchove u Hedwigy Bilgramovej. Je nositeľom prvých cien namedzinárodných čembalových súťažiach v Nantes (1984) a v Paríži(1987). Koncertuje vo väčšine eu-rópskych krajín ako sólista na pia-tich historických klávesových ná-strojoch (organ, čembalo, forte -piano, klavichord, tangentový kla-vír) a ako hráč continua s rôznymikomornými zoskupeniami a or-chestrami. Je umeleckým vedúcimmaďarského barokového orchest-ra Concerto armonico od jeho za-loženia. Jeho početné sólové i sú-borové nahrávky vyšli pod rôzny-mi značkami. V rokoch 2006 –2009 bol Miklós Spányi umelec-kým riaditeľom fínskeho súborupre starú hudbu Ensemble OpusX.V súčasnosti je aj umeleckým ria-diteľom Ensemble Mimage.Niekoľko rokov sa Spányiho interpretačná a výskumná činnosť zameria-vala na tvorbu Carla Philippa Emanuela Bacha a dnes je jej svetovo uzná-vaným znalcom a hráčom. Pre švédsku značku BIS nahral komplet klavír-nych koncertov i sólových klavírnych skladieb Carla Philippa EmanuelaBacha; z oboch sérií boli vydané početné CD. Hungaroton Records vydalzbierky skladieb pre tangentový klavír, najmä komornej hudby s týmto ná-strojom. Pre vydavateľstvo Könemann Music v Budapešti redigoval niek-toré zväzky klavírnych skladieb Carla Philippa Emanuela Bacha.Intenzívne pracoval aj na oživení klavichordu, najobľúbenejšieho kláve-sového nástroja C. Ph. E. Bacha. Miklós Spányi bol v rokoch 1990 – 2012pedagogicky činný na Oulu konzervatóriu a na Sibeliovej akadémii voFínsku. V súčasnosti vyučuje na Staatliche Hochschule für Musik unddarstellende Kunst v Mannheime, na Hudobnej univerzite Ferenca Lisztav Budapešti a na Amsterdamskom konzervatóriu. Vedie majstrovské kurzyv Holandsku, Belgicku, Nemecku, Švajčiarsku, Francúzsku, Portugalsku,Maďarsku a vo Fínsku.

Štvrtok 6. jún 201319.00 hod.Sála ústavy, Župný dom, Župné námestie

Orchestrálny concert

Peter Zajíček koncertný majsterVladimíra Grénerová, Eduardo Garcia, Eva Kalová,Györgyi Vörös, Ján Kružliak 1. husle Gabriel Szathmáry, Ľuboslav Nedorost, Ildikó Hadházy,Adam Szendrei, Peter Zelenka a Andrej Turčin 2. husleJán Gréner, Peter Vrbinčík, Elżbieta Sajka a Pieter Das violaMichal Sťahel, Tomáš Kardoš, Michaela Čibová a Petr Mašláň violončeloJán Prievozník a Michal Vavro kontrabasMalgorzata Jozefowska a Marcel Plavec hobojRóbert Šebesta a Ronald Šebesta klarinetLászló Feriencsik a Katharina Mandl fagotKrzysztof Bialasik, Tamás Gáspár a Zoltán Varga rohyBalázs Winkler a László Preda trúbkaZoltán Varga tympány

GYÖRGY VASHEGYI dirigentRONALD BRAUTIGAM kladivkový klavír

DNI STAREJ HUDBYDNI STAREJ HUDBY

20 21

22

DNI STAREJ HUDBY

23

DNI STAREJ HUDBY

Ludwig van Beethoven skomponoval svoju predohru ku Collinovej tra-gédii Coriolan op. 62 v marci roku 1807. Heinrich Joseph von Collin(1771 – 1811) bol rakúsky spisovateľ, autor niekoľkých divadelných hiera drám, ktorý hrdinu svojej tragédie Coriolan sformoval v intenciáchPlutarchovho životopisu. Pre Beethovena to bola v tom období pravdepo-dobne vítaná príležitosť zaoberať sa s ďalšou postavou, ktorá ho – akomnohé ďalšie: Prométeus, Egmont, Fidelio, Napoleon Bonaparte – inšpi-rovala veľkosťou svojich hrdinských činov. V predohre Coriolan (c mol)však nesleduje opisne priebeh tragédie, ale v hutnej symfonickej kompozí-cii sa sústreďuje na podstatu drámy, na jej neriešiteľné a nezmieriteľnékonflikty, ktoré sa – aj u Beethovena výnimočne – nekončia víťaznou apo-teózou. Dielo bolo prvýkrát predvedené na subskripčnom koncerte vo viedenskompaláci kniežaťa Lobkowitza v marci 1807. Nie je známe, či sa uvádzalanie kedy v súvislosti s divadelným predstavením Collinovej tragédie.

Klavír, ktorý v celoživotnej tvorbe Ludwiga van Beeethovna zohral kľú-čovú úlohu, stál v popredí skladateľovho záujmu najmä v prvom desaťro-čí po jeho príchode do Viedne (1792). Nečudo, veď Beethoven bol mno-hými súčasníkmi považovaný za mimoriadne významného klaviristu, kto-rý svojím celkom novým štýlom klavírnej hry zaujal nielen poslucháčovšľachtických palácov vo Viedni, ale aj v Prahe, Drážďanoch, Lipsku,Berlíne i v Prešporku. Vo Viedni sa spočiatku presadil najmä koncertova-ním a pre svoje vlastné vystúpenia komponoval aj klavírne sonáty, ktoré sastali zároveň jeho tvorivou dielňou, a to z hľadiska kompozície rovnakoako techniky hry na klavíri. Pravdepodobne poprednú úlohu v tomto pro-cese zohral aj fakt silného podnetu, ktorým bol prudký vývoj klavíra v de-saťročiach okolo prelomu 18. a 19. storočia. Nové fortepiano, čiže kladiv-kový klavír, bol nástroj konštruovaný na principiálne odlišných staveb-ných a materiálových prvkoch ako staršie čembalo; jeho rozšírené zvuko-vé a hráčske možnosti boli inšpirujúce nielen pre Beethovenov interpre-tačný štýl, ale aj pre voľbu a charakter jeho kompozičných prostriedkov.

Nie je nezaujímavé prečítať si pasáž z Beethovenovho listu z roku 1796priateľovi Andreasovi Streicherovi, počnúc polovicou 90. rokov 18. sto-ročia významnému viedenskému výrobcovi klavírov, ktorá potvrdzujeskladateľov záujem o vývoj jeho obľúbeného nástroja: „... pravda, spôsobako sa hrá na klavíri, je doteraz medzi všetkými nástrojmi ten najmenejkultivovaný, často sa domnievame, že počujeme iba harfu, a som veľmirád, že patríte medzi tých nemnohých, ktorí uznávajú a cítia, že na klavíri

Ludwig van Beethoven (1770 – 1827)

Coriolan, predohra op. 62 (1807)

Edition Breitkopf&Härtel Urtext, editor Hans Werner Küthen

1. koncert pre klavír a orchester C dur op. 15 (1795 – 1798)Allegro con brio Largo Rondo. Allegro scherzando

Edition Breitkopf&Härtel Urtext, editor Hans Werner Küthen

P r e s t á v k a

3. symfónia Es dur – Eroica op. 55 (1803)Allegro con brioMarcia funebre. Adagio assaiScherzo. Allegro vivaceFinale. Allegro

Edition Bärenreiter Urtext, editor Jonathan del Mar

24 25

DNI STAREJ HUDBY DNI STAREJ HUDBY

možno aj spievať, akonáhle sme schopní citu, a dúfam, že nadíde čas, keďharfa a klavír budú dva celkom odlišné nástroje...“ Ku koncu tohto desať-ročia však bol klavír schopný už podstatne väčšieho diferencovania zvukua dynamiky, ako tomu bolo ešte za Mozartových čias, a sám Haydn, ktorýpoznal v Anglicku moderné nástroje, tieto možnosti reflektoval vo svojichposledných klavírnych sonátach.

Prvý koncert pre klavír a orchester C dur op. 15 (ktorý je vlastne v chro-nologickom poradí z Beethovenových piatich klavírnych koncertov aždruhý po Klavírnom koncerte č. 2 B dur op. 19 z rokov 1794/1795), do-končil skladateľ roku 1798. Podnetom k jeho napísaniu bolo Beetho -venovo koncertné turné do Prahy a Berlína, pričom premiéru uviedol prav-depodobne v Prahe. Ako väčšina klavírnych skladieb, ktoré v tom časemladý skladateľ písal pre vlastnú prezentáciu, zdanlivo kráča ešte v sto-pách veľkých vzorov – Mozarta, Haydna a Clementiho, no neklamné súznaky, ktoré ho vynímajú z rámca dobovej hudby smerom k príznačnýmbeethovenovským črtám. Ide napríklad o razantný energický, rytmicky vý-razný vstup prvej časti; po lyrickej časti sa v tretej časti rozvinie iskrivérondo plné dobrej nálady, humoru, pulzujúceho rytmu a pôsobivých klavi-ristických efektov poukazujúcich už na Beethovena nasledujúcich rokov.Pre prvú časť skomponoval Beethoven tri sólové kadencie, no až o nieko-ľko rokov neskôr. V čase vzniku 1. klavírneho koncertu totiž ešte neboli kdispozícii nástroje s horným tónovým rozpätím klavíra po as´´´, resp. a´´´,resp. c´´´´, ale iba po f´´´.

Zaujímavé je, ako vnímala dobová kritika po viedenskom predvedení toh-to diela Beethovenov skladateľský výkon. V Allgemeine MusikalischeZeitung písal recenzent o „novom fortepianovom koncerte plnom chroma-tických postupov a enharmonických zámen miestami siahajúcich až do bi-zarnosti. Prvá časť bola vynikajúco vypracovaná: no modulácie príliš vy-bočovali; Adagio v As bolo mimoriadne príjemným, melodickým kusom,ktorému obligátny klarinet dodal nesmiernu krásu, kým posledná časťall´inglese sa vyznačuje iba neobyčajnými rytmami. Vcelku veľa umenia,noviniek a bohatstva nápadov; no dychové nástroje boli príliš často použi-té, takže bolo viac harmónie ako hudby celého orchestra.“

A v roku 1798 si čitatelia Allgemeine musikalische Zeitung mohli prečí-tať, že jeho klavírna hra „je mimoriadne brilantná, ale menej delikátna, aobčas sa stáva nezreteľnou. Beethovenovou najvýhodnejšou stránkou jevoľná fantázia. A je naozaj celkom mimoriadne, s koľkou ľahkosťou a zá-

roveň dôslednosťou myšlienkového postupu variuje akúkoľvek tému, a tonielen figurovaním (s čím nejeden virtuóz má šťastie a robí vietor), ale juskutočne vypracuje.“

Tretia symfónia Es dur Ludwiga van Beethovena – “Eroica” – Hrdinská,je všeobecne, a to právom, označovaná za jedno z kľúčových diel európ-skej hudby. Okolnosti jej vzniku sú sčasti opradené legendou, úzko súvi -siacou s jej prímenom, ktorého autorom je sám skladateľ. Faktom však je,že na titulnej strane rukopisnej partitúry je už sotva identifikovateľný, le-bo Beethovenom razantne vygumovaný názov diela “Bonaparte”, čo po-tvrdzujú aj viaceré dobové dokumenty, spomienky. Známa je aj skutoč-nosť, že Beethoven, ktorý v časoch svojho pobytu vo Viedni veľmi nega-tívne pociťoval už ťažko znesiteľný rakúsky úradnícky štát, vrelo privítalmyšlienky francúzskej revolúcie a vo chvíli, keď sa Napoleon Bonaparteroku 1804 sám vyhlásil za cisára, reagoval spontánne, pobúrene. Prvé vy-danie symfónie tlačou z októbra 1806 nesie napokon na titulnej strane ná-zov: SINFONIA EROICA a due Violini, Alto, due Flauti, due Oboi, dueClarinetti, due Fagotti, tre Corni, due Clarini, Timpani e Basso. Compostaper festeggiare il sovvenire di un grand Umo e dedicata A Sua AltezzaSerenissima il Principe di Lobkowitz da Luigi van Beethoven. Op. 55. No3 delle Sinfonie. A Vienna Nel Contor delle Arti e d´Industria alHohenmarkt No 582. (Hrdinská symfónia pre dvoje huslí, violu, dve flau-ty, dva hoboje, dva klarinety, dva fagoty, tri horny, dve trúbky, tympany abas. Komponovaná na oslavu pamiatky veľkého Človeka a venovaná JehoVýsosti Knieža Lobkowitza od Luigi van Beethovena. Op. 55. Č. 3 zoSinfonií. Vo Viedni v Kancelárii Umenia a Priemyslu na Hohenmarkt Č. 582.)

Tretia symfónia, ktorá sa rodila dlhší čas, ťažiskovo v roku 1803, bola do-končená začiatkom roku 1804. Bolo to obdobie prudkého rozmachu skla-dateľovho osobného štýlu a hudobného jazyka, ktoré sa prekrývalo nielentzv. hrdinským obdobím jeho tvorby, ale bolo zároveň – najmä okolo roku1802 – obdobím kritickým z osobného hľadiska: uvedomenie si neodvrá-titeľnosti definitívnej straty sluchu, ďalšie choroby, permanentné horúčkya krízy sa odrazili aj vo formulovaní beznádejného životného pocitu vHeiligenstadtskom závete.

Vďaka vôli žiť a bytostnej potrebe tvoriť sa však Beethovenovou odpove-ďou na túto osudnú výzvu stala horúčkovitá práca, plná hľadania a na-chádzania nevídaných riešení, „novej cesty“, ktorá viedla k vykryštalizo-

26

DNI STAREJ HUDBY

vaniu jeho osobitého, jedinečného kompozičného štýlu. Jedným z jeho pr-vých prejavov bola aj 3. symfónia, bez ohľadu na jej pôvodný či pozme-nený titul. Primerane zmätené boli preto reakcie dobových poslucháčov irecenzentov.

Premiéry Beethovenových diel boli komentované v tlači a diskutované vradoch znalcov i milovníkov umenia. Tretia symfónia mala dve súkromnépredvedenia – prvú v Lobkowitzovom paláci, druhú pred o niečo väčšímobecenstvom v dome viedenského bankára Würtha; verejná premiéra sauskutočnila 7. apríla 1805 v Theater an der Wien. Bola to benefícia huslis-tu Franza Clementa, dirigoval Beethoven. Ohlas v tlači sa objavil už pokoncerte u bankára Würtha:

„... nová Beethovenova symfónia ... je napísaná v celkom inom štýle. Tátodlhá, na predvedenie nesmierne náročná kompozícia je vlastne veľmi roz-siahlo spracovaná, odvážna a divoká fantázia. Nechýbajú v nej prekva-pujúce a krásne miesta, v ktorých možno spoznať energického, talentova-ného ducha tvorcu: veľmi často sa však zdá, že dielo sa celkom stráca v ne-pravidelnostiach. ... Ref. [pisateľ] nesporne patrí k Beethovenovým úprim-ným obdivovateľom; no pri tejto práci predsa musí priznať, že sa v nej na-chádza priveľa krikľavostí a bizarností, čo veľmi sťažuje prehľad a jedno-ta sa takmer úplne vytráca.“ Anonymus, In: Allgemeine musikalische Zeitung, 13. februára 1805

Po verejnej premiére bola odozva v tlači už otvorene kontroverzná:

„Jedni, zvlášť dobrí priatelia Beethovena, tvrdia, že práve táto symfónia(č. 3) je majstrovské dielo, to je vraj pravý štýl pre vyššiu hudbu, a keď sateraz nepáči, je to len preto, lebo obecenstvo nie je umelecky dostatočnevzdelané, aby všetku tú vysokú krásu pochopilo; za niekoľko tisíc rokov aleich jej účinok neminie. Druhá časť obecenstva odopiera tejto práci akú-koľvek umeleckú hodnotu a hovorí, že je v nej viditeľná neskrotná túžba povýznamnosti a neobyčajnosti, avšak bez krásy alebo skutočnej vznešenos-ti a sily... Prostredníctvom čudných modulácií a násilných prechodov, pre-pojenia najheterogénnejších vecí ... pastorále vo veľkom štýle, množstvatrhlín v basoch, troch rohov, vraj možno bez námahy dospieť k určitej, alenežiaducej originalite; ale nie vyzdvihovanie nezvyčajnosti a fantastickos-ti, ale krása a vznešenosť potvrdzujú genialitu: Beethoven sám svojimipredchádzajúcimi dielami túto vetu potvrdil. Tretia, veľmi malá skupina,stojí uprostred: priznáva symfónii nejednu krásu, no pripúšťa, že súvislosť

27

DNI STAREJ HUDBY

niekedy pôsobí celkom rozorvane a že nekonečná dĺžka tejto najdlhšej aazda aj najnáročnejšej spomedzi všetkých symfónií unavuje dokonca ajznalcov, pre obyčajných milovníkov hudby však bude neznesiteľná. Želá si,aby p. v. B.svoje uznávané talenty využíval a nás obdaril dielami ako boli jeho symfó-nie in C a D, alebo Septeto Es dur…alebo iné jeho rané kompozície…” Anonymus, In: Der Freimüthige, č. 83, 26.apríl 1805

A napokon Johann Friedrich Rochlitz, zakladateľ lipského hudobného pe-riodika Allgemeine musikalische Zeitung, muzikológ, hudobný kritik, lite-rát – teda vzdelaný znalec, napísal o prvotlači Beethovenovej 3. symfóniejednoznačne pozitívnu recenziu.

Pre neho sú nezvyčajné a ostré harmonické spoje “zaujímavé a príjemné”,miestami s “nápadným a pikantným účinkom”. Takéto a podobné miesta,“najmä keď majú byť predvedené s plnou silou orchestra, sú mimoriadneimponujúce a zároveň veľmi účinne kontrastujú s jemnejšími miestami”.Majstrovské je “starostlivé a dôkladné rozvedenie hlavnej myšlienky …Celkom prekvapujúci a úplne nový je … spev dychových nástrojov…… toto Allegro [prvá časť], nehľadiac na jeho dĺžku, ... vyniká celistvosťou,ktorá vyvoláva obdiv; bohatstvo prostriedkov ako aj umelecká skúsenosť aoriginálny spôsob ich používania zároveň vyvolávajú efekt, aký je v die-lach tohto duhu mimoriadne zriedkavý… Aby však toto Allegro, ako aj ce-lé dielo tento efekt vyvolalo … je potrebné auditórium, ktoré sa prinajme-nej vážne sústreďuje … - to je samozrejmé nielen pri tomto, ale pri každomrozsiahlom a komplexnom diele poézie alebo umenia.“J. F. Rochlitz, In: Allgemeine musikalische Zeitung IX, Leipzig 1806/1807

Detektívka s Beethovenom

Už dávno sa pominuli časy, keď Beethovena bolo treba vysvetľovať či ob-hajovať – je jedným z najhranejších skladateľov, bez jeho hudby sa neobí-de nijaká koncertná sezóna ani výučba mladých hudobníkov, je referenč-ným bodom pre skladateľov, interpretov i muzikológov. No ukázalo sa, žemnožstvo notových materiálov jeho diel, opakovane vydávaných vedúci-mi svetovými vydavateľstvami, desiatky rokov používaných hudobníkmi,orchestrami na celom svete, žiaľ, sú plné nedôsledností a chýb. A to na -priek tomu, že sám Beethoven úzkostlivo dbal na presnosť prvotlačí, sta-rostlivo kontroloval kopistov a korigoval korektúry. Zároveň však robil

28

DNI STAREJ HUDBY

stále zmeny – nielen v kopistom vyhotovenej kópii, ale aj v tlačených ko-rektúrach. A občas sa vrátil k veciam, ktoré najprv vyškrtal a nahradil čím-si iným a potom sa svojej úpravy opäť vzdal. A stalo sa, pravdepodobnedosť často, že i ten najlepší kopista nebol celkom dôsledný, že korektúry vtlači neboli z nejakého dôvodu rešpektované. Preto vydavatelia tzv. kritic-kých (Urtext) edícií majú často problém určiť, ktorá verzia vyjadruje po-slednú vôľu skladateľa? Pričom – pokiaľ sa zachovali Beethovenove auto-grafy, tie po 200 a viac rokoch sú neraz ťažko čitateľné. Márne môžu byťšpeciálne zväčšovacie prístroje, špeciálne svetlá, presvecujúce papier zos-podu a rad ďalších pomôcok, nehovoriac o dokonalej znalostiBeethovenovho rukopisu, jeho kompozičného štýlu, o dobových nástro-joch a dobovej technike hry na nich, o detailnom štúdiu všetkých možnýchdobových dokumentov, ktoré môžu vniesť svetlo do neistôt počnúc nejas-ným ukončením oblúčika v rukopise, či zdanlivej autorskej nedôslednostiv označení detailov notopisu, až po autorom vyškrtnuté a potom obnovenétakty atď. atď.: odpoveď na tú či onú konkrétnu otázku možno neraz lenveľmi ťažko nájsť. A keď už sa raz editor do tejto sizyfovskej práce pustí,na základe nekonečného štúdia si vytvorí názor a na svoju úpravu notovejpredlohy má presvedčivú alebo aspoň maximálne plauzibilnú argumentá-ciu, potom musí hľadať kompatibilnosť s praxou dnes už desaťročia zau-žívanou a upraviť objavené chyby „musician friendly“, teda tak, aby hu-dobníci nemuseli nad nezvyčajnosťami priveľa uvažovať (lebo na to vskúšobnom procese niet času) ale jednoducho hrať a mať z hry radosť.Takto kriticky vynovené partitúry a orchestrálne materiály Beethove -nových diel začali spočiatku požívať hudobníci venujúci sa historicky po-učenej interpretačnej praxi, no postupne aj dirigenti s modernými orchest-rami.Na dnešnom koncerte si po prvý raz na Slovensku vypočujemeBeethovena hraného z Urtext edícií jeho diel. Spolu s dobovými nástrojmi,resp. ich kópiami budeme mať nesporne iný zážitok, než z tradičných in-terpretácií moderným orchestrom z tradovaného notového materiálu.Zážitok, ktorý bude veľmi osviežujúci a možno nás privedie trošku bližšieku skladateľovi a jeho dobe.

29

DNI STAREJ HUDBY

Kladivkový klavír zn. Walter & Sohn, ca 1805 (Kópia Paul McNulty)Rozsah: FF – c´´´´Anton Walter (1752 - 1826), vyznamenaný titulom “cisársko-kráľovskéhokomorného staviteľa organov a výrobcu hudobných nástrojov” je najsláv-nejší výrobca klavírov svojej doby. Vylepšil “viedenskú mechaniku”, kto-rá po mnohé desaťročia bola vo výrobe štandardom. Vytvoril okolo 700nástrojov, ktorých kvalitu chválili aj Mozart a Beethoven. Mozart roku1782 získal “Waltera”, Beethoven sa o to márne pokúšal v roku 1802.Mozartov syn Carl napísal, že jeho otec natoľko uprednostňoval tento ná-stroj, že ho mal stále pri sebe a aj na svojich koncertoch hral výlučne naňom, bez ohľadu na to, či to bolo na cisárskom dvore, v domovoch šľach-ty alebo v divadlách či iných verejných priestoroch.Anton Walter sa narodil roku 1752 v Stuttgarte a od roku 1778 pôsobil voViedni. Vstupom nevlastného syna do dielne sa jej názov zmenil z pôvod-ného “Anton Walter” na “Anton Walter a syn”. Rozsah klaviatúry sa rozší-ril, ale základná konštrukcia a zvuk nástroja zostali až do jeho smrti roku1826 nezmenené. (www.fortepiano.eu)

(Nástroj láskavo zapožičal Peter Guľas.)

György Vashegyi (narodený roku 1970 v Budapešti) študoval hru na hus-liach, zobcovej flaute, hoboji (neskôr na barokovom hoboji) a na čembale.Vo veku 16 rokov dirigoval svoj prvý koncert, 18-ročný sa stal posluchá-čom dirigovania na Vysokej hudobnej škole Ferenca Liszta v Budapešti, v

triede Ervina Lukácsa. Po vynikaj-úcom absolutóriu sa zúčastnil namajstrovských kurzoch JohnaEliota Gardinera a HelmuthaRillinga, v rokoch 1994–1997 bolpostgraduálnym poslucháčomcontinuovej hry u Johna Tolla naAkadémii starej hudby v Dráž ďa -noch, kde navštevoval aj kurzy ko-mornej hudby pod vedením Jaapade Linden a Simona Standagea.Ako continuový hráč spoluúčinko-val s poprednými maďarskými ko-mornými orchestrami (Komornýorchester Ferenca Liszta, ConcertoArmonico, Cappella Savaria).Roku 1990 založil v BudapeštiPurcellov zbor pri príležitosti kon-

certného predvedenia opery Dido a Aeneas, o rok neskôr Orfeo-orchester,taktiež so sídlom v Budapešti, a to pri príležitosti prvého kompletnéhopredvedenia Monteverdiho opery Orfeo v Maďarsku. Členovia oboch teli-es sa odvtedy stali poprednými špecialistami v oblasti interpretácie starejhudby. Ich repertoár tvorí hudba od Gesualda po Mozarta, ale často uvád-zajú aj diela neskorších období. Umelecká činnosť Györgya Vashegyiho je obdivuhodne bohatá. Zahŕňapredovšetkým početné koncerty a operné produkcie v spolupráci s obomaním založenými telesami, pričom väčšinou ide o maďarské premiéry. VMaďarskej štátnej opere o. i. uviedol na čele Orfeo-orchestra Haydnovuoperu L’infedeltà delusa, čo bolo v tomto opernom dome prvé predvedenierealizované na dobových nástrojoch. S Purcellovým zborom a Orfeo-or-chestrom (resp. komorným súborom tohto telesa) pravidelne hosťuje aj vzahraničí – popri európskych krajinách aj v Izraeli a v Južnej Amerike. Odvzniku Haydnovského festivalu v Esterházyovskom zámku vo Fertődekaždoročne vystupuje so svojimi telesami na tomto významnom medziná-rodnom podujatí a v rokoch 2002–2007 tu uviedol komplet prvých 80symfónií Josepha Haydna. Popri tom často hosťuje na čele radu najvý-

znamnejších maďarských komorných a symfonických orchestrov, ako aj vMaďarskej štátnej opere, kde naštudoval všetky hlavné Mozartove opery,no dirigoval aj Verdiho operu Don Carlos. Roku 2005 uviedol vMaďarskej štátnej opere scénickú premiéru opery A gólyakalifa maďar-ského skladateľa Levente Gyöngyösiho, ktorý pôsobí aj ako vynikajúcičembalista-continuový hráč.György Vashegyi pôsobí pedagogicky na Vysokej hudobnej škole FerencaLiszta (odbor hry continua a barokovej interpretačnej praxe). SPurcellovým zborom a Orfeo-orchestrom nahral pre Hungaroton viacerosvetových premiér (Kraus, Istvánffy, Charpentier, Tunder, Tartini) a vydalaj rad koncertných záznamov svojich produkcií (Purcell, Mozart, Haydn,Bach).

Ronald Brautigam, jeden z najznámejších holandských hudobníkov, pat-rí medzi vedúcich svetových klaviristov svojej generácie. Hrá rovnakomajstrovsky na dobovom kladiv-kovom klavíri ako i na moder-ných nástrojoch. Študoval vAmsterdame, Londýne a v USA uRudolfa Serkina. Roku 1984 mubola udelená Nizozemská hudob-ná cena ako najvyššie hudobnévyznamenanie krajiny. RonaldBrautigam koncertoval s renomo-vanými svetovými orchestrami,okrem iných s Kráľovským Concert gebouw orchestrom, LondonPhilharmonic, BBC Philharmonic, Hong Kong Philharmonic, BudapestFestival Orchestra, Orchestre National de France, Orchester desBayerischen Rundfunks, Gewandhaus-Orchester Leipzig, s dirigentmiFrans Brüggen, Riccardo Chailly, Charles Dutoit, Iván Fischer, BernardHaitink, Philippe Herreweghe, Christopher Hogwood, Andrew Parrott,Ton Koopman, Roger Norrington, Simon Rattle a Edo de Waart.Spolupracuje aj s orchestrami špecializovanými na interpretáciu starejhudby ako sú Orchester 18. storočia, Orchestra of the Age ofEnlightenment, Hanover Band, Concerto Copenhagen, FreiburgerBarockorchester, Tafelmusik a Orchestre des Champs Elysées. Spolupracuje so švédskou značkou BIS. Medzi viac ako 50 nahrávkami sanachádzajú Mendelssohnove klavírne koncerty s Amsterdam Sinfoniettaako aj komplet Mozartových a Haydnových klavírnych kompozícií, nakladivkovom klavíri. Roku 2004 vyšiel prvý diel jeho 17-dielneho CD

DNI STAREJ HUDBY

31

DNI STAREJ HUDBY

30

cyklu Beethovenových klavírnych kompozícií. Cyklus sa medzi nahráv-kami na kladivkovom klavíri okamžite etabloval ako referenčný záznamBeethovenových klavírnych sonát, ktorý „môže zásadne spochybniť do-mnienku, že sa táto hudba má hrať na moderných nástrojoch: ide o zmenuštylistickej paradigmy.“ (Fanfare, USA)Popri svojich nahrávkach pre BIS zaznamenal Ronald Brautigam aj kla-vírne koncerty Šostakoviča, Hindemitha a Franka Martina s KráľovskýmConcertgebouw orchestrom pod vedením Riccarda Chaillyho pre značkuDecca. Aj tieto nahrávky získali prestížne ceny ako Edison Awards,Diapason d´Or, MIDEM Classical Award. Roku 2010 začala vychádzať vBIS séria kompletu Mozartových klavírnych koncertov s KölnerAkademie pod vedením Michaela Alexandra Willensa.Popri sólových vystúpeniach Ronald Brautigam už viac ako dvadsať ro-kov spolupracuje s huslistkou Isabelle van Keulen. Od roku 2011 pôsobíRonald Brautigam ako profesor na Vysokej hudobnej škole Hudobnej aka-démie v Bazileji.

Hudobné dejiny siene Župného domu

Koncertný život v budove bývalého Župného domu, dnešnej budovy SNRna Župnom námestí v Bratislave, hoci trval len necelých 50 rokov (1875– 1923) a predstavuje len jednu z kapitol hudobného života mesta, je nato-ľko významný, že si zaslúži podrobnejšie spracovanie. Doteraz v podstatearchitektonicky nezmenená sieň patrí medzi najstaršie ešte zachovanékoncertné miestnosti Bratislavy. Okolnosť, že túto sieň navštevovali akoncertovali v nej najväčší hudobníci tej doby, ako napríklad Brahms,Liszt, Bruckner, Bülow, Bartók, Anton G. Rubinstein, Ernő Dohnányi,Josef Suk, Jan Kubelík, Bronislaw Hubermann, Wilhelm Backhaus,Pablo Casals, Leo Slezák, Lotte Lehmannová a mnoho iných, staviaBratislavu do jedného radu s najväčšími svetovými metropolami.Na mieste dnešnej budovy NR SR stál od roku 1721 barokový kláštor tri-nitárov. Po zrušení tohto rádu cisárom Jozefom II. roku 1782 slúžila jed-noposchodová budova do konca 18. storočia ako vojenský sklad a potompo menšej prestavbe do roku 1802 ako posádková nemocnica. Odvtedy sastala budovou Bratislavskej/Prešporskej stolice v ktorej ešte – no nie to-tožnej s dnešnou – hral Liszt 21. januára 1840 na jednom zo série jeho kon-certov v rokoch 1839 – 1840 v Prešporku. V rokoch 1844 – 1847 došlo kveľkej prestavbe podľa plánov peštianskeho architekta Jozefa Hilda, ktorúrealizoval prešporský staviteľ Ignác Feigler st. Pristavilo sa pri tom druhé

poschodie, došlo k stavbe veľkej zasadacej siene na prvom poschodí i no-vej väznice.Koncertný život Prešporka sa v polovici 19. storočia sústreďoval na starúRedutu (na mieste prístavby dnešnej historickej budovy SND), na staréMestské divadlo, na sieň Pálffyho letného sídla (pri dnešnej budoveHudobnej a tanečnej fakulty VŠMU na Zochovej ulici), na Zrkadlovú sieňPrimaciálneho paláca, na sálu Streleckého spolku (na dnešnej Štefánikovejulici, kde o. i. koncertovala Klara Schumannová) a na salón hotela „UZeleného stromu“ (na mieste dnešného Carltonu), kde hral aj Brahms.V roku 1870 pristúpila k týmto koncertným miestnostiam tzv. sieňMestských reprezentantov. Nachádzala sa v jednoposchodovej prístavbena dnešnom nádvorí Starej radnice. Koncertoval v nej celý rad legendár-nych hudobníkov ako Joachim, Wieniawski, Saint Saëns, Bülow, Sarasatea iní, no roku 1911 ju zbúrali a teda dnes už neexistuje. Od polovice 70. rokov 20. storočia sa používala najprv sporadicky a ne-skoršie pravidelne Zasadacia sieň (dnes Sála ústavy, pozn. red.) Župnéhodomu ako koncertná miestnosť. Vtedy najpopulárnejšia speváčka vUhorsku Lujza Blahaová spievala na prvom koncerte v tejto sieni ľudovépiesne a zbor starého prešporského združenia Liedertafel dirigoval KarlMayrberger (1821–1881), ktorý bol od roku 1869 až do svojej smrti vPrešporku významnou dirigentskou osobnosťou Cirkevného hudobnéhospolku pri Dóme sv. Martina. Niekoľko rokov sa potom v Župnom domeusporadúvali výročné koncerty tohto združenia, ktoré v roku 1878 ešte vi-edol Mayrberger, avšak od roku 1879 už jeho ambiciózny žiak FerdinandKitzinger (1843–1926). Ten uviedol 16. novembra 1879 v Župnom domepo prvý raz v Prešporku Wagnerovo oratórium Večera apoštolov, roku1881 dvojzbor z Berliozovej dramatickej symfónie Romeo a Júlia a Saint-Saënsov Tanec kostlivcov a roku 1882 Brahmsovu Rapsódiu pre alt, zbora orchester i Wagnerovu predohru k Parsifalovi. V tejto sieni dirigoval ro-ku 1881 aj Franz Lehár, otec známeho skladateľa operiet, na smútočnomkoncerte v prospech pozostalých obetí ničivého požiaru viedenského diva-dla Ringtheater vojenský orchester a o. i prvýkrát v Prešporku Smútočnýpochod z Wagnerovho Súmraku bohov.Na pozvanie archivára mesta Jána Nepomuka Batku prišiel osobne doPrešporka Johannes Brahms, aby si v podaní zboru Liedertafel pod vede-ním Kitzingera vypočul svoju kantátu Rinaldo pre tenor, zbor a orchester.Obecenstvo preplnenej siene Župného domu pripravilo 9. decembra 188350-ročnému Brahmsovi srdečné ovácie. Rok na to zavítal do Prešporka je-den z vtedy najslávnejších orchestrov do Župného domu. Dvorný orches-ter z Meiningenu zahral 30. októbra 1884 pod vedením svojho chýrneho

DNI STAREJ HUDBY

33

DNI STAREJ HUDBY

32

dirigenta Hansa von Bülowa, Lisztovho zaťa, Beethovenovu 5. symfóniu,Berliozovu predohru Kráľ Lear (prvýkrát v Prešporku) a druhú a tretiučasť z Brahmsovho Koncertu pre klavír a orchester d mol s Bülowom akosólistom (dielo dovtedy v Prešporku tiež ešte nezaznelo). Koncert sa konalv prospech postavenia Hummelovho pomníka a mal mimoriadny ohlas. Sieň Župného domu sa dňa 13. apríla 1885 znovu zapísala do histórie hud-by v Prešporku. Na tomto koncerte, tiež v prospech postaveniaHummelovho pomníka, hral po Lisztovi najväčší klavirista svojej doby,ruský skladateľ Anton G. Rubinstein. Program koncertu bol veľkolepý.Odznelo na ňom Hummelovo Veľké septeto s Rubinsteinom ako klaviris -tom a violončelový part zahral Friedrich Dohnányi, otec neskoršieho skla-dateľa Ernő Dohnányiho. Hummelovu Sonátu pre štyri ruky predniesliRubinstein a ďalší významný klavirista Theodor Leschetitzky. Potomuchvátil Rubinstein poslucháčov ako sólista Beethovenovou SonátouPathétique, Chopinovou Sonátou b mol, variáciami Haydna a Händela a i.Prítomný bol i sám Liszt, ktorý obdivoval klaviristické umenie svojho sú-pera, ktorého často pre podobnosť výzoru s Beethovenom nazýval „Vandruhý“.Od roku 1885 bola sieň Župného domu pravidelným miestom symfonic-kých koncertov Cirkevného hudobného spolku. Pod vedením vynikajúce-ho dirigenta Josefa Thiarda-Laforesta (1841–1897), rodáka z Podu naj -ských Biskupíc, zaznel v Župnom dome celý rad skladieb po prvý raz vPrešporku. Boli to napríklad Brahmsova Serenáda A dur roku 1885, a vtomto roku aj prvé kompletné orchestrálne predvedenie Beethove novhoHusľového koncertu s koncertným majstrom divadla Jánom Kopeckýmako sólistom, ako i Bachov Koncert pre dvoje huslí d mol.Josef Thiard-Laforest dirigoval spamäti všetky koncerty, ktoré boli podľaBatku vždy „umeleckým zázrakom“. Schumannova 4. symfónia tu odzne-la po prvýkrát roku 1886, 3. symfónia roku 1890 a 2. symfónia roku 1893.Lisztovu symfonickú báseň Tasso dirigoval roku 1895, Berliozove predo-hry Rímsky karneval roku 1890 a Benvenuto Cellini roku 1891. PremiéraBerliozovho Harolda v Taliansku bola roku 1891 a Wagnerova Predohra aSmrť Izoldy z Tristana a Izoldy s poprednou prešporskou koncertnou spe-váčkou Fanny Kovátsovou zazneli roku 1890. Na prvé predvedenie Brucknerovho diela v Prešporku vôbec prišiel sámautor Anton Bruckner osobne 27. apríla 1890 do Župného domu. JosefThiard-Laforest, ktorý skladateľa dobre poznal ešte z čias účinkovania vLinzi, dirigoval spamäti jeho 7. symfóniu E dur. Obecenstvo pripraviloBrucknerovi ovácie, hoci toto dielo vtedy nepatrilo medzi zvlášť prístup-né.

Senzačný bol aj koncert 29. októbra 1893, na ktorom Thiard-Laforest – poprvý raz vo vtedajšom Uhorsku – uviedol päť častí z WagnerovhoParsifala so sólistami Fanny Kovátsovou a Antonom Strehlerom. Po smr-ti tohto vynikajúceho dirigenta niekoľko rokov viedol symfonické kon-certy Cirkevného hudobného spolku Ludwig Burger (1858–1936), ktorýpredviedol roku 1897 ako prešporskú premiéru časti z Wagnerovej Valkýrya roku 1900 Čajkovského 6. symfóniu h mol, Patetickú. Ďalší dirigent tohto spolku Eugen Kossow (1860–1929), rodák zo Šopro-nu a o. i. žiak Brucknera, dirigoval v Župnom dome len jeden koncert, naktorom sa roku 1905 v Prešporku hrala po prvý raz Brucknerova Symfóniač. 4 Es dur a Lisztov Klavírny koncert A dur. (Dnes oveľa známejšíKoncert Es dur dovtedy Prešporku ešte vôbec nezaznel.) Od tohto roku sasymfonické koncerty tohto spolku konali v divadle a po roku 1918 aj vRedute, v dnešnej Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie.Roku 1905, keď sa v Rusku práve rozvíjala revolúcia, hosťoval 16. februá -ra s veľkým úspechom v Župnom dome ruský spevácky súbor NadinySlavianskej s balalajkovým orchestrom. Okrem ruských národných piesníodzneli skladby Glinku, Rimského-Korsakova a Čajkovského. V deň kon-certu uverejnila prešporská tlač článok o brutálnom väznení veľkého spi-sovateľa Maxima Gorkého v Petropavlovskej pevnosti a hosťujúci ruskýsúbor predniesol na svojom prešporskom vystúpení Zbor väzňov zGorkého Na dne.Búrlivý ohlas mal koncert chýrneho Pěveckého sdružení moravskýchučitelů 19. decembra 1912. V sieni Župného domu zazneli nádherné muž-ské hlasy tohto telesa pod vedením známeho moravského zbormajstraFerdinanda Vacha v skladbách Smetanu, Dvořáka, Suka Křižkovského.Fascinujúci je zoznam sólistov, ktorí sa svojimi recitálmi predstavili vŽupnom dome. Z huslistov uvediem najprv českú trojicu – Ondříček,Kubelík a Kocian. Na vrchole svojej , slávy zahral František Ondříček o.i. Beethovenov Husľový koncert so sprievodom vojenského orchestra 25.novembra 1902 . Ján N. Batka písal o „krištáľovo čistej virtuozite“. JanaKubelíka oslavovalo obecenstvo v Župnom dome už predtým 16. novem-bra 1900, keď sa slávny umelec uviedol v Prešporku už po druhý raz (pr-vý koncert mal roku 1899 v sieni Mestských reprezentantov, kde hral o. i.Vieuxtempov Husľový koncert č. 1 E dur). Jaroslav Kocian zavítal doPrešporka ako 31-ročný 9. januára 1914 a za sprievodu amerického klavi-ristu M. Eisnera predviedol tu po prvý raz Dvořákov Husľový koncert amol. Zhodou okolností uviedol dirigent Eugen Kossow v tomto roku v di-vadle po prvý raz aj Dvořákovu 9. symfóniu „Z Nového sveta“.Svetoznámy huslista Eugène Ysaye (1858 – 1931), ktorého zjavu na kon-

DNI STAREJ HUDBY

35

DNI STAREJ HUDBY

34

certnom pódiu prisúdil Pablo Casals prívlastok „kráľovský“, koncertoval vŽupnom dome roku 1910 a roku 1912. (Ako mnoho iných tu uvedenýchsólistov, hral po prvej svetovej vojne aj v dnešnej Koncertnej sieni SF.) Nakoncerte roku 1910, ktorý Batka označil ako „nezabudnuteľný“, zahral o.i. Franckovu Sonátu A dur, ktorú mu skladateľ venoval. V Župnom domevystúpil tiež dvakrát slávny Bronislaw Hubermann, ktorý ako 20-ročnýpredniesol 13. decembra 1902 o. i. Beethovenovu Kreutzerovu sonátu,pár dní po svojom prvom účinkovaní, keď mal senzačný úspech sMendelssohnovým Husľový koncertom v sieni Mestských reprezentantov.V Župnom dome hral znovu roku 1910. Veľký francúzsky huslista HenriMarteau tu koncertoval roku 1911 a roku 1913; na oboch koncertoch hosprevádzal prešporský rodák Ernő Dohnányi.Z ďalších huslistov treba uviesť aspoň Joachimovho žiaka WillyBurmestera, ktorý v rokoch 1910 – 1917 niekoľkokrát koncertoval v Žup-nom dome. Na husľovom recitáli koncertného majstra Viedenskej dvornejopery Arnolda Rosého, zaťa Gustava Mahlera, roku 1913 klavírny sprie-vod mal Lisztov priateľ a žiak Bernhard Stavenagen. O dva roky neskôrhosťoval tu Rosé aj so svojím výborným sláčikovým kvartetom. Viackrát hral v Župnom dome Joachimov i Hubayov žiak Ferenc Vecsey(v rokoch 1916 – 1917), ako aj ďalší Hubayov žiak Emil Telmányi, ktoré-ho recitál 12. apríla 1923 bol posledným koncertom v tejto sieni vôbec.Slávny deň koncertnej histórie Prešporka nastal 27. novembra 1911, keďvtedy 35-ročný, najslávnejší violončelista vôbec, Pablo Casals predniesolv Župnom dome okrem skladieb Dvořáka a Čajkovského aj HaydnovViolončelový koncert. Casals sa znovu predstavil v Župnom dome 16. no-vembra 1913, keď uviedol o. i. Saint-Saënsov Violončelový koncert a mol.Vynikajúce České kvarteto s Karolom Hoffmannom, Josefom Sukom,Jiřím Heroldom a Ladislavom Zelinkom zahralo 11. decembra 1916 vŽupnom dome Smetanovo kvarteto Z mého života, BeethovenovoKvarteto op. 59 č. 1 a Schubertovo Kvarteto Smrť a dievča. Bratislavskénoviny označili vtedy České kvarteto za „jedinečné na svete“. Súbor kon-certoval v Prešporku pred týmto vystúpením i po ňom mnoho ráz (po pr-výkrát to bolo ešte roku 1894 v sieni Mestských reprezentantov).Do Prešporka prichádzalo aj viedenské Fitznerovo kvarteto, pomenova-né podľa svojho prvého huslistu, a od roku 1899 zahralo v Župnom domespolu s Ernő Dohnányim jeho Klavírne kvinteto. Toto kvarteto uviedloako svetovú premiéru 30. apríla 1920 Sláčikové kvarteto D dur op. 15 preš-porského skladateľa Alexandra Albrechta. Albrecht zasa 2. mája 1914osobne tu dirigoval premiéru svojej zborovej skladby na slováRabíndranátha Thákura Hymnus na krásu.

Veľkolepý je zoznam klaviristov, ktorí – okrem už spomenutéhoRubinsteina a Bülowa – koncertovali v Župnom dome. Sú to v prvom radepriami žiaci Liszta. Jednoruký Géza Zichy už 19. januára 1887 – podľaBatku – „ohromil svojou technikou“, vlastnými skladbami a transkripcia-mi. Roku 1881 hral v prešporskom divadle spolu so svojím učiteľomLisztom Rákócziho pochod v úprave pre 3 ruky a roku 1901 interpretovalv Župnom dome svoj vlastný Klavírny koncert pre ľavú ruku so sprievo-dom vojenského orchestra.Ako ďalší Lisztov žiak vystúpil v Župnom dome fenomenálny virtuózMoritz Rosenthal, ktorý 3. novembra 1916 hral o. i. slávny 6-časťovýHexameron, čo roku 1837 okrem Liszta komponovali Chopin, Czerny,Thalberg a iní veľkí klaviristi. Jedinečný interpret Chopina a žiak LisztaEmil Sauer hosťoval v Prešporku viackrát. V Župnom dome uviedol roku1911 okrem Beethovenovej Sonáty op. 110 a Lisztových Petrarcových so-netov aj – pravdepodobne po prvý raz v Prešporku – Debussyho klavírneskladby. Na tomto koncerte bol tiež prítomný Lisztov žiak a priateľ, skla-dateľ August Stradal. Emil Sauer znovu vystúpil v Župnom dome roku1918 a po prvej svetovej vojne v dnešnej Koncertnej sieni Slovenskej fil-harmónie.Jeden z najväčších klaviristov 20. storočia Wilhelm Backhaus (1884 –1969) koncertoval v Župnom dome roku 1916 a predniesol o. i. ChopinovuSonátu b mol a Brahmsove Variácie na Paganiniho tému. Hral znovu roku1917 a roku 1918, keď predniesol o. i. Beethovenovu Sonátu op. 111 aSchumannov Karneval. Niekoľkokrát tu účinkoval roku 1915 – 1917 voViedni žijúci pražský rodák, význačný klavirista Alfred Grünfeld, ako ajv Bratislave narodený Charles Förster.Jedna z najväčších klaviristiek svojej doby Elly Neyová uviedla 25. no-vembra 1917 v Župnom dome o. i. Schumannove Detské scény aBeethovenovu Sonátu op. 111. Ernő Dohnányi dával tu recitál z vlastnýchskladieb a dirigent Felix Weingartner sprevádzal na klavíri 28. novembra1910 sólistku Viedenskej Dvornej opery Lucillu Marcelovú, ktorá pred -niesla jeho piesne.Mladý Béla Bartók hral v Župnom dome dvakrát. Ako gymnazista sapredstavil 15. marca 1898 na oslavách výročia revolúcie 1848 s Rapsódiouod Karla Taussiga a po druhý raz 22. januára 1904 mal samostatný recitál,na ktorom odzneli jeho skladby a Schumannova Sonáta fis mol.Prešporské obecenstvo sa zoznámilo v Župnom dome s mnohými chýrny-mi spevákmi. Bol to napríklad Leo Slezak (1873 – 1946), rodák z Moravy,jeden z najslávnejších tenoristov, ktorý už ako 29-ročný 22. januára 1902očaril preplnenú sieň svojím „zvučným kovom v hrdle“ (podľa prešpor-

DNI STAREJ HUDBY

37

DNI STAREJ HUDBY

36

ských novín) v piesňach Beethovena a Schuberta i v Strette z VerdihoTrubadúra. Vystúpil tu ešte v rokoch 1905 a 1915 a po prvej svetovej voj-ne aj v Redute, v dnešnej sieni SF. Veľký basbarytonista Richard Mayr,objavený Gustavom Mahlerom, mal tu recitál roku 1917 a slávny tenoris-ta s barytonálnym zafarbením hlasu Alfred Piccaver ako 29-ročný v roku1916. Český tenorista, vtedy v budapeštianskej Kráľovskej opere JúliusBochníček zaspieval roku 1902 o. i. po česky výňatky z Predanej nevesty.Selma Kurzová predviedla tu 21. apríla 1910 svoju brilantnú koloratúrua vynikajúcemu wagnerovskému tenoristovi Erikovi Schmedesovi tlies-kalo obecenstvo roku 1911. Vystúpili tu tiež významný barytonistaViedenskej Dvornej opery Leopold Demuth roku 1911 a slávna mezzoso-pranistka Maria Gutheil-Choderová roku 1907. Jedna z najväčších osob-ností speváckeho umenia 20. storočia Lotte Lehmannová (1888 – 1976)zaspievala 2. decembra 1917 piesne Schumanna, Schuberta, Brahmsa aRicharda Straussa.Po vzniku Československej republiky sa koncertný život Prešporka /Bratislavy premiestnil najmä do novopostavenej Reduty, do divadla a dotzv. Vládnej budovy (neskôr Koncertná sieň Čs. rozhlasu, dnes Moyzesovasieň). Do roku 1923 sa usporiadalo v Župnom dome už len málo koncer-tov; dvakrát v ňom – v roku 1922 – na popoludňajších populárnych kon-certoch účinkovala aj ochotnícka Slovenská filharmónia, založená roku1920 Milošom Ruppeldtom.Sieň Župného domu mala poľa súdobých svedectiev veľmi dobrú akustikua spolu s balkónom pojala 800 návštevníkov. [V rokoch 1939-94 tu roko-vali slovenské zákonodarné orgány, Slovenská národná rada a Národná ra-da Slovenskej republiky.] ... V tomto príspevku sa po prvý raz podrobnej-šie rozviedla podstatná časť jej mimoriadne významnej koncertnej histó-rie.

Gabriel Dušinský, in: Hudobný život, 9. apríl 1984, č. 7(Úpravy reprodukovaného textu sa týkali iba aktualizácie

súčasného stavu Župného domu.)

Pozn. red.: Bratislavčan Gabriel Dušinský (1921 – 1987) bol chemický in-žinier, pravdepodobne vedecký pracovník Štátneho ústavu pre kontrolulie čiv, autor viacerých štúdií vo svojom odbore. Okrem toho bol milovní-kom a znalcom hudby a stálym návštevníkom koncertov (pravidelne uve-rejňoval reflexie koncertného života Bratislavy), a zaujímal sa o dejiny

Bratislavy, menovite o hudobné dejiny mesta. V tejto oblasti uverejnil via-ceré štúdie a články, okrem tu znovu publikovanej práce o hudobnej minu-losti siene Župného domu v Bratislave napríklad: Bratislavská topografiaBartókovho života, HŽ 1981, č. 5 a štúdia o predvedení Brucknerovej 7. symfónie v Prešporku 1890 (Anton Bruckner und die Aufführung seinerSiebenten Symphonie 1890 in Preßburg (Bratislava). In: Bruckner-Jahrbuch, 1982).

DNI STAREJ HUDBY

39

DNI STAREJ HUDBY

38

DNI STAREJ HUDBY

41

DNI STAREJ HUDBY

40

Piatok 7. jún 2013 19.00 hod.Koncertná Dvorana VŠMU, Zochova ul.

Koncert

ŽIACI ZÁKLADNEJ UMELECKEJ ŠKOLY JÁNA ALBRECHTA ŽIACI ZÁKLADNEJ UMELECKEJ ŠKOLY ĽUDOVÍTA RAJTERAPETER ZAJÍČEK koncertný majster, husle PETER GUĽAS čembalo, kladivkový klavír

Arcangelo Corelli • Antonio Diabelli • Jan Ladislav Dusík •Joseph Haydn • Georg Friedrich Händel • Josef Mysliveček • Johann Pachelbel • Pierre Prowo •Georg Philipp Telemann • Domenico Zipoli

Piatok 7. jún 2013 15.00 hod.Koncertná Dvorana VŠMU, Zochova ul.

Tvorivá dielňa

ŽIACI ZÁKLADNEJ UMELECKEJ ŠKOLY JÁNA ALBRECHTA ŽIACI ZÁKLADNEJ UMELECKEJ ŠKOLY ĽUDOVÍTA RAJTERAPETER ZAJÍČEK koncertný majster, husle PETER GUĽAS čembalo, kladivkový klavír

DNI STAREJ HUDBY

43

oberajú tvorbou animovaných filmov. Klasické tance obohacuje ponukatancov iných národov. Znásobenú radosť z muzicírovania prežívajú žiaci, ktorí sú súčasťou ko-morných telies ako sú Myšky, Lastovičky, Píšťalôčky, Strunky, Allegro,Saxy Things, Guitarstrings, Ľudová hudba, Orchester mladých a ďalšie.Škola umožňuje svojim žiakom spoluvytvárať podnetné projekty atým im dáva nový rozmer komplexnejšieho poznania a výnimočných zá-žitkov (Chopin je In, Hudobné akcenty, Naše striebro, Hudbou cez konti-nenty, Portréty a ďalšie). Naposledy mala verejnosť príležitosť zdieľať vý-nimočné pocity z premiéry detskej hudobnej rozprávky Malý Princ v na-študovaní žiakmi a pedagógmi ZUŠ autorky Lucie Papanetzovej. Obohacujúca je spolupráca školy so zahraničnými školami voFrancúzsku, v Českej republike, v Maďarsku a Poľsku. Potvrdením kvality školy sú výborné študijné výsledky jej žiakov, celýrad úspechov a uznaní na súťažiach a fakt, že sa stala vyhľadávanou pretvorbu programu a partnerstvo rozličnými významnými inštitúciami.Škola, to sú predovšetkým ľudia, ktorí ju tvoria. Len v harmónii pedagó-gov a žiakov sa darí slobodne viesť žiakov k umeniu. ZUŠ ĽudovítaRajtera sa snaží napĺňať príklad vysokej profesionality, nikdy nekončiace-ho učenia a lásky k umeniu i ľuďom, tak, ako jej vzor, ktorého meno nesie.(www.zussklenarova.sk)

Súbor pre starú hudbu Musica aeterna vznikol roku 1973 z iniciatívyprof. Jána Albrechta, ktorý ako prvý systematicky oboznamoval budúcichprofesionálnych hudobníkov s hudbou obdobia gotiky, renesancie a baro-ka. Štúdium skladieb uvedených epoch nakoniec vyústilo do formovaniašpecializovaného telesa pre starú hudbu, ktoré sa roku 1989 definitívnepreorientovalo na hru na dobových nástrojoch zo 17. a 18. storočia, resp.na ich kópiách. Európska hudba a hudba stredoeurópskej, resp. slovenskejproveniencie 17. a 18. storočia je ťažiskom repertoáru súboru, ktorý bol vrokoch 1986 – 2005 organizačne včlenený do Slovenskej filharmónie.Umeleckým vedúcim je Peter Zajíček.Popri koncertoch v Bratislave a na Slovensku účinkuje Musica aeternapravidelne aj v zahraničí, pričom zvlášť treba zdôrazniť dlhoročnú spolu-prácu s Centrom barokovej hudby vo Versailles, ďalej vystúpenia na vý-znamných hudobných festivaloch ako sú Festival van Vlaanderen, HollandFestival of Early Music Utrecht, Festival Wiener Klassik, CarinthischerSommer Villach, Régi Zenei Napok Sopron, České mezinárodní slávnostistaré hudby Praha, Bach Tage Berlín, Bachfest Lipsko, Barockfest

DNI STAREJ HUDBY

42

Základná umelecká škola Jána Albrechta oslávi v budúcom školskomroku 25. výročie svojho vzniku. Absolventmi školy za necelé štvrťstoro-čie boli napríklad tenistka Daniela Hantuchová, spevák Samuel Tomeček,Ján Špoták - známy ako Vták Ohnivák zo Slovenského divadla tanca JánaĎurovčíka. V tomto roku študuje v našej škole približne 700 žiakov.Ďalšie celoslovenské podujatie, ktoré naša škola v tomto školskom rokuorganizovala, bol 1. ročník celoslovenskej súťaže v detskej televíznej tvor-be pod názvom Slovenský detský Oskar. Aj v tomto prípade je ZUŠ J.Albrechta hlavným organizátorom súťaže, garantom je Ministerstvo škol-stva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky. Súťaž v detskej tele-víznej tvorbe je pokračovaním projektu školy, ktorá ako prvá na Slovenskupripravila učebné osnovy a spustila pilotné vyučovanie v novom odboreaudiovizuálnej a multimediálnej tvorby. Jednou z ďalších špecifík ZUŠ Jána Albrechta je aj tvorba animovanéhofilmu, ktorá je súčasťou vyučovania vo výtvarnom odbore. ZUŠ Jána Albrechta sa orientuje aj na medzinárodnú spoluprácu. V tomtomesiaci k nám prídu fínski kolegovia aj so svojimi žiakmi. Ide o reciproč-nú návštevu po tom, ako sme my predstavili slovenskú kultúru vHelsinkách. Veľkú odozvu mal aj spoločný koncert so Slovenským ko-morným orchestrom Bohdana Warchala v rámci projektu Géniovia naDunaji, na ktorom vystúpili mladí sólisti z piatich krajín. Naše podujatia sivšímajú aj médiá. Snahou vedenia školy je poskytnúť kvalitné vzdelanie deťom, ale aj do-spelým vo všetkých odboroch: v hudobnom, tanečnom, literárno-drama-tickom, výtvarnom a v odbore audiovizuálnej a multimediálnej tvorby.Vedenie školy vždy potešia zaplnené koncertné, či divadelné sály. Viac in-formácií o našej škole sa dočítate na www.zusjanaalbrechta.eu

Základná umelecká škola Ľudovíta Rajtera vychováva umením a preumenie svojich zverencov už 55 rokov. Sídli v mestskej časti Ružinov anavštevujú a vyhľadávajú ju aj žiaci zo vzdialenejšieho okolia. Škola po-núka vyučovanie v troch odboroch – hudobný, výtvarný a tanečný.Otvorením literárno-dramatického odboru v novom školskom roku plánu-je poskytnúť priestor žiakom, ktorých láka herectvo.Základnú obľúbenú ponuku predmetov obohacujú aj také atraktívnepredmety ako hra na hoboji, na cimbale, saxofóne a bicích nástrojoch. Premimoriadne nadaných žiakov vytvárajú priestor pre rast predmety kompo-zícia a improvizácia. Výtvarný odbor ponúka okrem známych techník ajzáklady fotografovania a mimoriadne úspechy dosahujú žiaci, ktorí sa za-

DNI STAREJ HUDBY

45

Haydn Sinfonietta Wien, s ktorým absolvuje vystúpenia po Európe a na-hral niekoľko CD. Pôsobí ako odborný pedagóg komornej hudby naVŠMU v Bratislave. Roku 2012 získal titul ArtD.Je znalcom a bádateľom v oblasti hudobnej histórie na Slovensku; v slo-venských archívoch a knižniciach vyhľadáva, rediguje a pripravuje pre in-terpretačnú prax diela autorov minulosti, pochádzajúcich z územiaSlovenska, resp. pôsobiacich v tomto regióne, čím významnou mierouprispieva k oživeniu jeho dlho neznámej bohatej hudobnej minulosti. Jehobádateľská a prednášková činnosť je oceňovaná doma i v zahraničí ( Paríž,Norimberg, Viedeň, Münster, Granada, Praha, Brno...).Peter Zajíček je spoluzakladateľom a predsedom Centra starej hudby, kto-ré každoročne usporadúva medzinárodný festival Dni starej hudby.Spolupracuje s významnými interpretmi ako je Andrew Parrott, JohnHolloway, Simon Standage a mnohí ďalší. (www.musicaaeterna.sk)

Peter Guľas, čembalista a fortepianista, skladateľ a muzikológ študo-val na Konzervatóriu v Košiciach a na VŠMU v Bratislave. Veľmi skorosa začal venovať predovšetkým tzv. historicky poučenej hre barokovej,klasicistickej a romantickej hudby. V tomto štúdiu pokračoval naAkadémii starej hudby v Brne a na amsterdamskom Konzervatóriu, kderoku 2000 získal majstrovský diplom. Svoje znalosti hry generálneho basusi prehĺbil ako štipendista francúzskej vlády na stáži na lyonskom konzer-vatóriu. Absolvoval majstrovské kurzy kompozície (Tristan Murail) a in-terpretačné semináre (Gustav Leonhardt).Koncertuje ako sólista a vyhľadávaný hráč bassa continua v súboroch a or-chestroch venujúcich sa hudbe obdobia baroka v Európe, USA i Mexiku.Od roku 2005 je členom súboru Musica aeterna, s ktorým realizoval raddomácich aj zahraničných turné. Premiérovo uviedol a na CD nahralmnožstvo znovu objavených hudobných pamiatok z územia Slovenska(Hudba z Trenčína, omšu, symfónie a sonáty Antona Zimmermanna) – viac na www.musicaaeterna.com . Akosólista premiéroval program zostavený z čembalových diel zapísaných vRoškovského zborníku a uviedol, tiež v novodobej premiére, hudbuFranza Paula Riglera na klavichorde (Helsinki). Jeho profilové CD(Diskant) obsahuje sonáty pre fortepiano a čembalo tohto vynikajúcehotvorcu a virtuóza, ktorý pôsobil aj ako významný pedagóg v Prešporku.Peter Guľas patrí k veľkým obdivovateľom aj nadšeným propagátorom ainterpretom Hummelovej sólovej a komornej hudby, slávneho skladateľa avirtuóza hudobnej minulosti Slovenska.Peter Guľas je vyhľadávaným komorným partnerom popredných umelcov

DNI STAREJ HUDBY

44

Münster, Swedish Baroque Festival, Bratislavské hudobné slávnosti a ďal-šie festivaly v Bilbao, Granade, Záhrebe, Varaždíne, Budapešti a i. Veľkýmúspechom bolo koncertné turné po Mexiku a Guatemale. Roku 2009 –okrem iných koncertov – súbor otváral medzinárodný festival vo francúz-skom Marseille – Abbey St.Victor a po prvý raz spolupracoval s operouSND, na pôde ktorej naštudoval a uviedol Haydnovu operu L´isola disabi-tata (Opustený ostrov). Už niekoľko rokov ponúka Musica aeterna vlastnýcyklus tematických koncertov pod názvom MUSICA CAMERALIS (sosprievodným slovom Adriana Rajtera) a jesenný cyklus STARÁ HUDBA(s odborným výkladom Petra Zajíčka) v Pálffyho paláci. V roku 2011 od-štartoval nový cyklus veľkonočných koncertov Musica pasqua. Dva rokyje významným aktívnym účastníkom bilaterálneho slovensko-rakúskehoprojektu Accentus Musicalis, venovaného výskumu a praktickej výučbepoučenej interpretácie, podporeného programom cezhraničnej spolupráceSlovenská republika – Rakúsko 2007 – 2013 Creating the future. V spolu-práci s poľským Szczawnickim Chórom už druhý rok pripravuje v obochrepublikách sériu koncertov pod názvom Barokové explorácie. So súborom pravidelne spolupracujú významní špecialisti pre starú hudbu:Christophe Coin, Paul Colléaux, Pascal Dubreuil, Richard Fuller, MartinGester, Paul Goodwin, Edward Higginbottom, John Holloway, JanKleinbussink, Catherine Mackintosh, Charles Medlam, Siegfried Pank,Andrew Parrott, Christophe Rousset, Olivier Schneebeli, Stephen Stubbs,Simon Standage, Melvyn Tan, John Toll †.Z doteraz takmer 40 nahrávok viaceré získali mimoriadne ocenenia, na-príklad Diapason d'Or roku 1994 a 1995 za komplet Concerti grossiGeorga Muffata, Classical Awards – MIDEM 2003 v Cannes v kategóriivokálna hudba 17. a 18. storočia za nahrávku Sub olea pacis et palma vir-tutis J. D. Zelenku v spolupráci so súborom Musica Florea. RadaKonferencie biskupov Slovenska udelila súboru v roku 2006 čestné uzna-nie za osobitý prínos o kresťanské hodnoty v kultúre na Slovensku.Medzinárodná kritika vysoko oceňuje umelecké výsledky súboru, neraz hozaraďuje medzi najlepšie telesá svojho druhu v Európe.

Peter Zajíček je absolventom VŠMU Bratislave v odbore hry na husliach.Po účasti na viacerých majstrovských kurzoch zameraných na historickypoučenú, resp. kontextovú interpretáciu starej hudby sa aj vo vlastnej pra-xi začal špecializovať na dobové hudobno-interpretačné ideály. Od roku1990 je umeleckým vedúcim súboru Musica aeterna, s ktorým získal radocenení za CD nahrávky, napríklad Diapason d´Or za kompletnú nahrávkuMuffatových Concerti grossi. Zároveň je koncertným majstrom súboru

DNI STAREJ HUDBY

47

DNI STAREJ HUDBY

46

domácich (Peter Zajíček, Miloš Valent, Ivana Pristašová, Igor Karško,Martina Bernášková, Michal Sťahel, Peter Michalica a iní) a zahraničných(Aapo Häkkinen bol jeho partnerom pri nahrávaní Mozartových diel preFínsky rozhlas. S komorným duom Jana a František Černí vystúpil naživov relácii Večer rádia Devín (Bratislava, Nové Mĕsto nad Metují). Nahral tiež niekoľko relácii pre STV.Ako prvý vlastník kladivkového klavíra na Slovensku (kópia modeluWalter&Sohn 1805 z dielne Paula McNultyho, Divišov, CZ) inicioval natomto nástroji mnohé hudobné aktivity a koncertné predvedenia klavírnejhudby na Slovensku a v Rakúsku. Petert Guľas sa venuje aj kompozícii a pedagogickej činnosti naSlovensku, Holandsku a v Rakúsku.

Sobota 8. jún 2013 17.00 hod.Dvorana VŠMU

Francúzska a talianska hudba pre organetto v 14. storočíPrednáška a koncert

GUILLERMO PÉREZ organetto

DNI STAREJ HUDBY

48

DNI STAREJ HUDBY

49

Los organos dizen chançones

Prenosný organ – portatív, „ručný organ“ alebo organetto, podľa známe-ho talianskeho stredovekého názvu, sa v Európe objavuje okolo polovice12. storočia. V porovnaní s veľkolepým vývojom gotických organov samalý portatív možno používal na výskum konštrukcie väčších nástrojov.Okrem toho, keďže bol zavesený okolo krku popruhom, nepochybne zo-hrával kľúčovú úlohu pri sprevádzaní liturgických procesií, čím napĺňalsymbolickú funkciu veľkého organa ako pars pro toto. Vzhľadom na jehomalú váhu mohol si ho hráč v sede postaviť na nohy, pričom pravá rukahrala na klávesoch alebo tlačidlách / gombíkoch, zatiaľ čo ľavá ruka malana starosti mech umiestnený na zadnej strane alebo na dne nástroja. Ak sas týmto mechom narába veľmi citlivo, možno mať tlak vzduchu pod kon-trolou, čím sa obohatí interpretácia o všetky výrazové možnosti vlastnédychovým nástrojom: o vibrato, akcenty a mikrodynamiku... S týmito ne-obvyklými zvukovými vlastnosťami na klávesoch, ktoré sú zároveň veľmipohyblivé a virtuózne, zohrávalo organetto počas celého stredoveku roz-hodujúcu úlohu pri vývine rôznych spôsobov hry – monódie, s burdónom,polyfónie – a to v každom repertoári, sakrálnom i svetskom, od čias truba-dúrov až do ranej renesancie. Ňou počnúc význam portatívu postupne kle-sal až po jeho úplne zmiznutie v polovici 16. storočia; zachované dedič-stvo zahŕňa nevyčísliteľné množstvo dokumentov či ikonografických zná-zornení.

Počas druhej polovice 14. storočia Kráľovstvo Aragónske zhromaždiloveľ ký počet minstrelov, (potulných) hráčov na klávesoch a na organette,ktorých nazývali podľa nástrojov, na ktorých hrali, „malý organ“ alebo„krčný organ“. Podľa svedectiev v zbierke Korunného archívu, prichádza-li z Ibérskeho polostrova, tiež z flámskych krajín, z Francúzska aleboTalianska, kde slávny hudobník Francesco Landini bol najdôležitejším re-prezentantom tohto nástroja. Spomedzi všetkých týchto hráčov máme in-formáciu o slávnom minstrelovi, známom ako „Johan dels orguens“, kto-rého pozvali z Burgundska, aby priniesol „knihu, do ktorej zapisoval es-tampídy a ďalšie skladby, ktoré vie hrať na organoch“. Túto mimoriadnezaujímavú skutočnosť nám pripomína Libro de buen amor, klenot špani-elskej literatúry, ktorého autorom bol veľkňaz z Hity v polovici toho isté-ho storočia. V knihe vysvetľ