JozafÆt V. Timkovi L - spravy.narod.ru · Monastyr sv. Bazila VeľkØho VajanskØho 31 080 01...

Jozafát V. Timkovič, OSBM

LETOPISBUKOVSKÉHO

MONASTYRA(Bukovej Hory)

a historické zmienky o iných baziliánskych monastyrochna východnom Slovensku

jozafat

Text Box

Knihu si možno objednať: Vladimír Timkovič Štefanikova 11 040 01 Košice, Slovensko tel. číslo: 00421905496778

jozafat

Text Box

www.spravy.narod.ru

Letopis Bukovského monastyra

(Bukovej Hory)a historické zmienky

o iných baziliánskych monastyrochna východnom Slovensku

Túto knihu autor venuje svetlej pamiatkejeromnícha Irinarcha Jaselského, OSBM,

ktorý sa v roku 1738 záhadným spôsobomna Bukovej Hore objavil,

obnovil tu mnísky ivot,a potom po roku 1756 nemenej záhadne,

z dejín Bukovej Hory zmizol

Jozafát V. Timkovič, OSBM

L E TL E T O P I SO P I SBukovského monastyra

(Bukovej Hory)

a historické zmienky o inýchbaziliánskych monastyrochna východnom Slovensku

Preov

Rád sv. Bazila Veľkého2004

Dovoľujem vytlačiť:o. Vladimír J. Sedláček, OSBM

protoihumenRádu sv. Bazila Veľkého na Slovensku

© 2004 o. Jozafát V. Timkovič, OSBM

Túto knihu mono objednať na adrese:Monastyr sv. Bazila VeľkéhoVajanského 31

080 01 PREOV, SLOVENSKO

ISBN 80-968862-7-4Na titulnej strane knihy:

Praslovania-Rusíni obetujúci pohanské ertvy (býkov a volov) na Bukovej Hore. V pozadígréckokatolícky cyrilometodejský krí, ktorý vztýčili prví baziliánski misionári, a ktorý vy-tlačil krvavý kult a ľudu sprostredkoval pravdivú vieru i kultúru.

V hornej časti súčasná baziliánska cerkov Vozdvienija Čestnaho Kresta na Bukovej Hore.

Na druhej-vnútornej strane obálky:Býči trh v prvej polovici 18. storočia.

OBSAH

Predslov ......................................................................................

I. Letopis Bukovského baziliánskeho monastyra1. Geografické umiestnenie baziliánskeho monastyra

na Bukovej Hore ................................................................2. Historický vstup potrebný k porozumeniu

etymológie názvu «Bukova Hora» ....................................3. Etymológia názvu «Bukova Hora» ...................................4. Najstarie kresťanské dejiny monastyra ............................5. Dejiny 17. storočia ............................................................6. Dejiny 18. storočia ............................................................7. Dejiny 19. storočia ............................................................8. Dejiny 20. storočia ............................................................

8.1. Odpusty na Bukovej Hore v 20. storočí .....................8.2. Materiálna obnova po roku 1990 ................................

9. Dejiny 21. storočia ............................................................

Doslov ........................................................................................

10. Prehľadná tabuľka: Ihumeni Bukovského monastyra .......11. Prehľadná tabuľka: Osídlenie Bukovského monastyra .....

II. Historické zmienky o iných baziliánskych monastyrochna východnom Slovensku ....................................................1. Jasenovský baziliánsky monastyr (pri Humennom) ..........2. Klokočovský baziliánsky monastyr ...................................3. Koický enský baziliánsky monastyr ..............................4. Krásna nad Hornádom (Opátka) a jej baziliánsky

monastyr ............................................................................5. Legnavský baziliánsky monastyr ......................................6. Leleský baziliánsky monastyr ..........................................7. Michalovský baziliánsky monastyr ...................................

5

9

1331353941121135163171191

193

195197

205207209211

213215221223

8. Preovský baziliánsky monastyr .....................................9. Rafajovský baziliánsky monastyr ...................................10. Sninský (Sinajský) baziliánsky monastyr .......................11. Trebiovský baziliánsky monastyr ..................................

III. Rukou písané baziliánske

Pravidlá z roku 1826 ...........

Pouitá literatúra ......................................................................

Analytický index ......................................................................

225247251255

279

289

297

Predslov

V roku 1995 sa s Boou pomocou podarilo vydať knihu «

Leto-pis Krásnobrodského monastiera», v ktorej sú monograficky sprí-stupnené dejiny starodávneho baziliánskeho monastyra v KrásnomBrode (dnes v okr. Medzilaborce). Kniha sa stretla s mimoriadnýmúspechom a radosťou, a to nielen u miestnych obyvateľov, či pút-nikov navtevujúcich slávne gréckokatolícke odpusty «na Mana-styre v Krasnim Brodi», ale mala ohlas dokonca i v zahraničí.Krátko po vydaní knihy istý gréckokatolícky veriaci z Bratislavypriniesol na znovuobnovenie Krásnobrodského monastyra na vte-dajie pomery neuveriteľný dar 250.000,- Sk. Toto jeho gesto nao-zaj nemalou mierou prispelo, a to najmä v morálnom slova zmys-le, k tomu, e Krásnobrodský monastyr bol znovupostavený. Pre-investovaných na ňom bolo okolo 35 miliónov slovenských korúna od roku 2001 v ňom znova ijú baziliáni.

Najvyí predstavený baziliánov na svete, protoarchimandrit o.Izidor Patrylo, OSBM, sídliaci v Ríme, autorovi knihy pri jednejpríleitosti povedal: Tak rozpracovaná kniha by mala byť publikovaná o kadomnaom baziliánskom monastyre na svete A teraz napíte podob-nú knihu o vaom monastyre na Bukovej Hore

Autor namietol: Ale o Bukovej Hore niet toľko historických materiálov, ako o Krás-nobrodskom monastyre, preto sa to nedá

Protoarchimandrit odpovedal: To nič, len napíte, napíte

5

Dni, mesiace, roky utekali Zlom nastal, keď bol úplnou ná-hodou objavený rusínsky rukopis najväčieho historika prvej polo-vice 20. storočia, znalca o Podkarpatskej Rusi, Dr. Vasilija Hade-gu (1864-1938) z Uhorodu. Krátky päťstranový rukopis pojedná-val práve o baziliánskom Bukovskom monastyre na Bukovej Ho-re. Bol napísaný v Uhorode a opatrený dátumom: 13. novembra

1935 a trasľavou ru-kou podpísaný

Dr.Vas. GadΩega (obr. 1).Tento dokument, ktorý

vyiel zpod pera gréc-kokatolíckeho preláta

a protojereja Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie, bol oným počiat-kom, ktorý stál pri zrode tejto knihy.

Vetko, čo autor pouil z rukopisu Dr. Vasilija Hadegu, jepresne označené v odvolávacích poznámkach. Autor sa s úctouskláňa pred týmto veľkým gréckokatolíckym rusínskym znalcomdejín, ktorý u síce patrí minulosti, ale jeho práce ijú dodnes.

Na tomto mieste autor vyjadruje svoje poďakovanie svojmurodnému bratovi i spolubratovi v Christu v monastyre o. Goraz-dovi A. Timkovičovi, OSBM, za jeho kritické pripomienky k túdii.Ďalej vyjadruje svoje hlboké poďakovanie spolubratovi o. Berta-

lanovi L. Dudáovi, OSBM, za sprístupnenie niektorých dokumen-tov ohľadne histórie baziliánov z Archíva baziliánskeho monastyrav Mária Povči (v Anarcs) v Maďarsku a ďalej ďakuje spolubratovio. Damiánovi Ľ. Kičovi, OSBM, za sprostredkovanie rukopisných do-kumentov Ľvovského tátneho archíva z Ukrajiny.

Na tomto mieste sa autor chce poďakovať i vetkým ostatným,ktorí akýmkoľvek spôsobom dopomohli k zrodu tejto monografie

6


Obr. 1: Vlastnoručný podpis Dr. Vasilija Hadegu

o baziliánskej gréckokatolíckej Bukovej Hore.Pozoruhodné je, e autor ohľadom histórie Bukovej Hory na ú-

zemí Slovenska nenaiel ani jeden jediný dokument, ani jednuvánejiu historickú zmienku, a to i napriek tomu, e Bukova Ho-ra sa nachádza na Slovensku. Vetko, čo bolo objavené, bolo obja-vené v archívnych zdrojoch pochádzajúcich zo zahraničia Aletaký je u osud byzantského cyrilometodejského obradu na Slo-vensku: vetky dokumenty ľahli popolom nepriateľov východnéhoobradu, ktorí sledovali len jeden cieľ, aby o tomto obrade bola z ná-ho územia vymazaná akákoľvek stopa.

V súvislosti s prekvapivou stratou vetkých dokumentov o Bu-kovej Hore na území terajieho Slovenska sa nevdojak vynárajúpoetické slová historika a dlhoročného pracovníka Matice sloven-skej, rímskokatolíckeho kňaza F. V. Sasinka, ktorý plače nad zni-čenými gréckokatolíckymi dokumentami ohľadom Nitry:

«Nič som si tak neiadal, jako abych deje Nitry v smeru tomtovyskúmať mohol. I tu ale zavisnul nad nami osud Letopisy, ja-koby sa boly uriekly, mlčia o hlavních príbehoch. A hľa! totojich mlčanie dôvodom nám je toho, e sa tu niečo konalo Ver-te mi, e tam, kde kroniky o naej minulosti mlčia: stalo sa to zozávisti proti, v ničom nezaviniviemu sa menu i národu A takto má jakoby sa prepadly jej deje od roku 885 a 1135.Vade ticho, vade hlucho. Obledla sláva Nitry, jako sláva Jeru-zalema pod návalom Saracenov».1

Veríme, e táto kniha pomôe k osvetleniu aspoň časti slávnychdejín rusínskych gréckokatolíkov na Slovensku a bude vďačne pri-jatá nielen nimi samými ijúcimi pod Bukovou Horou, ale i vet-kými pútnikmi chodiacimi čerpať duchovné sily na toto významnéodpustové miesto. Bukova Hora má odpusty a trikrát do roka,

7

Predslov

čo o sebe nemôe «povedať» hociktoré pútnické miesto na Slovensku.V závere knihy sú publikované historické zmienky o niektorých

baziliánskych monastyroch, ktoré kedysi existovali, alebo dodnesexistujú na území dneného východného Slovenska. Jedná sa pri-bline o 25 baziliánskych monastyrov, z ktorých sa podrobnejieopisujú: Jasenovský, Klokočovský, Koický (enský), v Krás-nej nad Hornádom, Legnavský, Leleský, Michalovský, Pre-ovský, Rafajovský, Sninský a Trebiovský.

Autorna sviatok Vozdvienija Čestnaho Kresta,

14. septembra 2003

8


I. Letopis Bukovskéhobaziliánskeho monastyra

1. Geografické umiestnenie baziliánskehomonastyra na Bukovej Hore

Baziliánsky monastyr na Bukovej Hore sa nachádza na maleb-nom kopci obklopenom listnatými hájmi, v nadmorskej výke 347metrov.2 Pod týmto kopcom nazývaným v dokumentoch «BukovaHora», či ľudovo «Bukova Horka», «Bukova Hurka» alebo «Bu-kova Hirka» sa nachádzajú tri typicky gréckokatolícke obce: na ju-hovýchod obec Bukovce (Bukivci), na severovýchod Gribov (Gri-biv)3 a na severozápad Olavka (Vilavka) (obr. 2).4

Bukova Hora sa rozprestiera na rozhraní bývalého ariskéhoa Zemplínskeho komitátu (obr. 4). Dnes sa táto zem započítava dookresu Stropkov. I keď sa Bukova Hora volá «bukovou», na tejtohore je buk naozaj veľmi zriedkavým stromom. Bukova Hora bolaa i dodnes je porastená poväčine hrabovým lesom

Pozoruhodné je, e na miestnej mape na Bukovej Hore sa dodnes nachádza-jú chotárne názvy ako «Hrabiny», či «Pod Hrabinami» (obr. 68), ktoré po-ukazujú, e i v minulosti na Bukovej Hore rástli prevane hrabové lesy a pô-vod názvu «Bukova Hora» netreba hľadať v «bukoch», teda v stromoch, ktorétam nerástli, ale niekde inde

Na Bukovu Horu sa pútnik dostane nasledovne: Ak cestuje zo Strop-kova do Medzilaboriec, tesne pred tabuľou označujúcou začiatokdediny Bukovce odbočí na Olavku a potom ete hodný kus cestypred Olavkou zabočí vpravo. Pútnik sa naraz ocitne na starodáv-nej potovej ceste zvanej «Jozefínka», ktorá ho dovedie do blízkostikedysi slávneho baziliánskeho monastyra.5 Na monastyr ho u-

9

10


Obr

. 2:M

apa

znáz

orňu

jú-

ca g

eogr

afic

kú lo

kaliz

áciu

Buko

vské

ho b

azili

ánsk

eho

mon

asty

ra n

a Bu

kove

j Ho-

re a

oko

lité o

bce.

pozorňuje v diaľke sa týčiaci ma-jestátny desaťmetrový oceľovýtrojramenný krí. Bol postave-ný pri príleitosti jubilejného ro-ka 2000 Ukazuje pútnikovimiesto, kde za zeleným hájomstál baziliánsky monastyr a dnessa k nebu týčia dve osamelé gréc-kokatolícke cerkvi. Volajú ka-dého pocestného k modlitbe a ú-vahám o pominuteľnosti vetké-ho ľudskou rukou vybudované-ho, ale i o večnosti o H. Bohu.

__________________________________1 F. Sasinek, «Trudoviny k dejopisu

slovensko-obradnej cirkve v Uhrách»,Slovesnosť, Skalica, II/16 (1864) str.249-250.

2 Porov. E. Unghváry, «A Bukócz-hegyi monostor története», Adalékok Zemplén-vármegye történetéhez, III, Sátoralja-Ujhely, 1898, str. 253; Za preklad maďarskýchtextov neobyčajne dlhého článku «A Bukócz-hegyi monostor története» uverej-ňovaného na pokračovanie v rokoch 1898-1899, ktorý často citujeme v tejto práci,autor vyjadruje srdečné «Hospoď Boh zaplať» pani Monike Krajňákovej z Preova.

3 Gribov, Grobov, Hrobov meno dediny prezrádza, e na tomto miestebolo kedysi praslovanské pohrebite.

4 Kým Bukovce a Gribov sú starodávne praslovanské obce originálne osídlenéete v predhistorickej dobe, obec (V)olavka vznikla po roku 1301 v dobe tzv. Va-laskej kolonizácie. Zaloili ju Rusíni za vlády Anjouovcov, ktorí sa tu prisťahovalipo vyhnaní z centrálneho Uhorska, pretoe nechceli prestúpiť na latinský obrad.

5 Porov. E. Unghváry, «A Bukócz-hegyi monostor története», Adalékok Zem-plén-vármegye történetéhez, III, Sátoralja-Ujhely, 1898, str. 253.

11

Geografické umiestnenie

Obr. 3: Smerové tabule na Bukovej Hore.

12


Obr

. 4: Č

asť h

istor

ické

ho P

odka

rpat

ska

so sv

ojim

i sta

rodá

vnym

i up

ami v

čas

och

Uho

rské

ho k

ráľo

vstv

a.

2. Historický vstup potrebnýk porozumeniu

etymológie názvu «Bukova Hora»«Biele Uhorsko» (= Býčie Uhorsko = Turie Uhorsko = Turkia),

tj. slovanské Uhorsko

V dejinách sa «bielym»1 označuje arpádovské Uhorsko (správnejieVuhorsko2), ktoré vzniklo ete pred príchodom Maďarov a bolo, čo satýka etnickej príslunosti, čisto slovanské. Pôvodným srdcom a centrom(V)uhorskej ríe v čase jej zrodu (10.-11. storočie), tj. Uhorskom v úz-kom a pôvodnom slova zmysle, bola okrem iných oblastí i oblasť dne-ného východného Slovenska.

Z tejto doby pochádza napr. dnený názov východoslovenského pohoria«Vyhor-lat» (Vihor-lat) = «

vûgor-latß» (Vuhor-lat) = «Byharské vrchy»,3 tj.(V)uhorské vrchy.

Do pôvodného centra Uhorskej ríe ďalej patrila oblasť dneného se-verovýchodného Maďarska spolu s územím dnenej Podkarpatskej Rusi,s Uh-hradom (Uhorodom) ako centrom a Transylvánia (Byharsko =Vûgorsko =

Vuhorsko) s centrálnym hradom Byhar4 (Nagy Varád,5 Ora-dea-Mare). Názov tisíc rokov trvajúcej Uhorskej ríe «Uhorsko» (Vuhor-sko) je odvodený od názvu podkarpatskej rieky Uh (Vuh),6 kde bola ko-líska slovanskej arpádovskej (= karpatskej) dynastie.7 Práve z územia v po-vodí rieky Uh pochádzali arpádovskí králi

V rusínskych dedinkách leiacich v povodí rieky Uh, napríklad v gréckoka-tolíckom Kolbasove či Uliči-Krivom na dnenom východnom Slovensku, sa za-chovali starodávne vyobrazenia uhorských arpádovských kráľov, rodákov z tej-to oblasti, a to priamo na Cárskych dverách ikonostasov (obr. 5).

«Biele» Uhorsko bolo ríou podkarpatských Rusínov-(V)uhrov pra-

13

slovanského moscho-iberského plemena sídliaceho pri rieke (V)uh8 rí-ou, ktorá pôvodne vznikla na troskách dvoch zaniknutých drav: Veľko-moravskej a Bulharskej. Anonymus odvodzoval názov «Hungaria» (U-horsko, Uhry) od názvu rieky, ako aj od názvu rovnomenného na nej vybu-dovaného slovanského hradiťa Hung (Uh), tj. dneného U-horodu.9Biele-slovanské Uhorsko existovalo od pádu Veľkej Moravy a po vy-mretie Arpádovcov, teda do roku 1301.

14


Obr. 5: Cárske dvere z ikonostasa gr. kat.cerkvi Ulič Krivé s vyobrazeniami uhor-ských arpádovských kráľov rusínskych ro-dákov. Detail: uhorský kráľ Koloman.

Slovo «ugß» uh-or označuje hada, plaza, uhra, tj. predhistorické bo-stvo Slovanov,10 ktoré bolo po vyhynutí veľjaterov u Keltov nahradenékohútom, u Skýtov levom (koňom) a u Moscho-Iberov býkom-turom.

Slovo «uh-or» pochádza z praslovanského «*

Û™gß»; Zo skýtskej varianty«*Û¨gß» [čítaj hwuh

ß] pochádzajú názvy: «Uhria», «Uhorsko», po palatalizáciih> : «U-horod», tie ukrajinské «

vuΩ» had, slovenské «u-ovka»; Z keltskejnosovej výslovnosti «*Ûõg´» [čítaj hwungæ] pochádza názov «(H)ungaria», la-tinské «ang-uis» had, «ang-uilla» úhor, poľské «węgier» [čítaj wengier], veľko-ruské «vengr», ako i do latinčiny prevzaté «Hung-(arus)» a po palatalizácii h > ipoľské «wąż» [čítaj wen] had

Dobové zmienky o tom, e Uhorsko a do 12. storočia bolo slovanské

" Kniha Stepennaja uvádza, e v polovici 9. storočia «bieli Uhri» (Un-gari albi) boli Slovania (Slavoni) a týchto «bielych Uhrov» s úplnou samo-zrejmosťou zaradzuje medzi také slovanské národy ako sú Česi, Poliaci, Bul-hari a pod. Sasinek na základe hore uvedeného kontatuje:

« teda Uhorsko i po rozklade Veľkomoravskej dravy bolo slovan-ským, a len po prisťahovaní sa Maďarov ( Kumánov) utratilo svojutvárnosť slovanskú».11

" Bavorskí (nemeckí) latinskí biskupi (Teotmar arcibiskup soľnohrad-ský (873-907), Waldo biskup frizinský (884-906), Erchanbald biskupeichstättský (888-912), Zachariá biskup säbenský (893-907), Tuto biskup rezenský (893-930), Richard biskup pasovský (899-902))dávajú v roku 900 vo svojom oficiálnom liste pápeovi Jánovi IX.(+900) neoceniteľné dobové svedectvo o tom, e Uhri (Ungarios) zakla-dajúci Uhorskú ríu sú Slovanmi (Sclauis):

«Keď sme sa dozvedeli, e

Uhri vtrhli do Talianska, veľmi sme túili,Boh je naim spoločným svedkom, uzavrieť s týmito Slovanmi miersľubujúc pri Bohu vemohúcemu, e im úplne odpustíme vetky neprá-vosti, ktoré spáchali proti nám a naim ľudom a e im vrátime vetkyich veci, o ktorých je známe, e ich majú nai ľudia, len aby nás ne-chali na pokoji».12

15

Historický vstup

!

" Pasovský latinský biskup Piligrim napísal roku 973 pápeovi Bene-diktovi VI. správu o svojej misii v Uhorsku. Vo svojej správe priradzujeUhorsko k slovanským krajinám a tam ijúcich Uhrov s úplnou samozrej-mosťou pokladá za Slovanov. Vo svojej správe napísal:

«Faktom je teda, e podobne ako aj iné provincie Slovanov, skorocelý národ Uhrov je pripravený prijať svätú vieru».13 Teda Piligrimpokladal Uhorsko za slovanskú provinciu.

" Uhri v «bielom» Uhorsku v čase vlády arpádovskej dynastie neboliMaďarmi, ale Slovanmi, hovorili slovanskou rečou a mali aj slovanskézvyky. Dosvedčuje to aj súčasník, mních Helmold, ktorý il v 12. storočía zomrel po roku 1177. Helmold vo svojej Kronike píe:

«Ak pridáme k slovanskému územiu Uhorsko, ako niektorí chcú,pretoe sa (jej obyvateľstvo) nelíi (od Slovanov) ani zvykmi, anijazykom, rozrastá sa rozloha slovanskej reči tak veľmi, e ju takmernemono odhadnúť Ale ktorí učitelia ich (Uhrov) priviedli k viere,nie je mi známe, vo vetkých svojich záleitostiach vak zdá sa, nasle-dujú skôr Grékov ako Latiníkov».14

Uhorsko bolo do 12. storočia označované názvom «Turkia»Pretoe v časoch pohanských, tj. ete pred prijatím cyrilometo-

dejského kresťanstva bieli (V)uhri, ako vetky moscho-ibersképlemená, si ctili jediné bostvo v podobe býka-tura,15 byzantské

písomné zdroje ich často ete aj v prvých storočiach kresťanstva nazý-vali «Turkami»16 a Uhorská ría (ría bielych podkarpatských Uhrov)bola byzantskými zdrojmi označovaná a do 12. storočia ako «Turkia»17

(ría ctiteľov tura-býka). Víťazné kmene slovanských (V)uhrov (bielych)sídliace pôvodne predovetkým na území (V)uhorlatu (Vyhorlat,Vihorlat)18 v povodí podkarpatskej rieky (V)uh,19 získajúc pri vytvorenínovej ríe privilegované postavenie, osídľovali predovetkým dovtedyrelatívne málo obývanú pohraničnú zónu oddeľujúcu dve bývalé ríe(Veľkú Moravu a Bulharsko), tj. územie dneného stredného Slovenska

16


hlavne povodie horného Váhu20 (obr. 6). Osídliac povodie hornéhoVáhu (dnené stredné Slovensko), spolu so svojím pôvodným «vy-horlatským» územím (teda terajím východným Slovenskom a Podkar-patskou Rusou) a transylvánskym Vuhorskom (teda Byharskom) vznikloprivilegované uhorské rusínske-kráľovské územie v latinských písomnostiachzvané «marchia Ruizorum» (obr. 7).

Od staroslovanského slova «t¨rß» tur, býk majú dodnes pomenova-nie aj v tom čase osídlené dnené stredoslovenské lokality, ba celá upav okolí rieky «Turiec» (ľavý prítok horného Váhu (= Vuhu), tj. stará Tur-čianska ipania-upa, ako aj okolie inej juhovýchodnej rieky «Turiec»(pravý prítok Slanej), tj. stará ipania-upa Malohontská. Obe rieky zva-né «Turiec» svojimi tokmi prakticky vymedzujú územie dneného stredné-ho Slovenska bývalého, v danom čase existencie Veľkomoravskej a Bul-harskej ríe, z bezpečnostných dôvodov takmer pustého21 pohraničného

17

Historický vstup

Obr. 6: Pohraničná zóna dvoch bývalých dŕav: zaniknutej Veľkomoravskeja Bulharskej ríe po vzniku Uhorska (v 10. storočí). Zóna bola v danom období

osídlená karpatskými Uhrami, prezývanými v tom čase i «Turkami».

pásma medzi týmito veľríami. Toto územie bolo novoosídlené právepodkarpatskými moscho-iberskými Uhrami pri vzniku a rozirovaní saUhorskej ríe po páde Veľkej Moravy a zániku Bulharskej ríe.

Na prítomnosť Slovanov moscho-iberského plemena v tomto stredo-slovenskom kraji, okrem iného, upozorňuje i dedina zvaná «MoskovskáVes» («Moskfalua»22 leiaca pod turčianskym hradom Znievom, vedľaTurčianskeho svätého Jura(ja)23). Kultúrny jazyk a hlavne mäkká vý-slovnosť obyvateľstva stredného Slovenska dodnes prezrádza jazykovéprvky moscho-iberského (mosko-sibírskeho) praslovanského jazyka, ato i napriek pozdejej násilnej re-kolonizácii slovanského obyvateľstva.V neskorích storočiach toti, po príchode Kumánov-Maďarov, boli Slo-vania vyháňaní z úrodných níin Uhorska do hôr (tzv. Valaská koloni-zácia, obr. 8), čím sa slovanské etnikum i v tejto oblasti premiealo.

18


Obr. 7: Privilegované územie Rusínov: «Marchia Ruizorum» srdce pôvodnebieleho-slovanského Uhorska.

Podkarpatskí Uhri, podobne ako i vetci moscho-iberskí (mosko-sibírski) Slovania ctitelia tura-býka titulovali svojich vládcov a pohla-várov-rusov ete i v časoch prvokresťanských pohanským výrazom «tur»,prípadne «bujak-tur», dôkazom čoho je napr. historická povesť-epos po-hanského pisateľa z konca 12. storočia zvaná Slovo o polku Igoreve, v kto-rej sa uívajú napr. takéto výrazy, oslovenia a tituly:

«... b¨i t¨rß vsevolodß...» « buj(ak) tur Vsevolod»; «... ærßt¨re vsevolode...» « jarý tur Vsevolod»; «... kamo, t¨rßposkoçi‚e...» « kamkoľvek tur poskočí»; «... a t¥ b¨irüriçe i dav¥de...» « a ty buj(ak) Rjurik a Dávid».24

Podobne Praslovania-Kelti ctitelia kohúta, napr. v Panónii titulovali svojichvládcov titulom «kûr´ = k√r´» kohút (odtiaľ i grécke «kuvrioõ»),25 ktorý sa dodneszachoval v gréckokatolíckych bohoslubách pri titulovaní episkopa. Keďe u Kel-

19

Historický vstup

Obr. 8: Valaská kolonizácia (od 14. st. včítane) vyháňaniegréckokatolíckeho slovanského obyvateľstva z úrodných níin Uhorska do hôr.

tov sa v staroveku úcta kohúta pretransformovala do úcty orla, episkopi titulo-vaní termínom «k√r´» na znak svojej moci dodnes stoja počas bohosluieb na «or-lovi» vyitom na koberci. Ete v tridsiatych rokoch 20. storočia uíval tentosymbol dokonca aj rímsky pápe (obr. 9).

Kumáni (Maďari)26 po svojom príchode do bieleho arpádovskéhoUhorska prevzali a privlastnili si nielen názov «Uhor», ale i starý slo-vanský moscho-iberský titul «tur» a uívajú ho dodnes v tvare: «(t)úr»pán (porov. latinské «urus» tur, bujak, ktoré je tie praslovanského mos-cho-iberského pôvodu).

20


Obr. 9: Pápe Pius XI. sediaci v pápeskom kresle roku 1929. Pod nohami mákoberec s vyobrazením obrovského orla Úplne vpravo: vladyka Pavel Gojdič.

«Čierne Uhorsko», tj. kumánske alebo maďarské Uhorsko(od 14. storočia)

«Čiernym» Uhorskom sa v dejinách označuje u novie maďarské(kumánske) Uhorsko v čase poarpádovskom (teda po roku 1301), ktoré-ho definitívnym centrom sa stalo tentokrát územie dolného Dunaja a ú-zemie medzi Dunajom a Tisou, tj. zem predtým (v čase existencie VeľkejMoravy) slabo obývaná, súc v onom čase pohraničnou zónou medzi Veľ-kou Moravou a Bulharskom pokrytou navye nepriechodnými močiarmi.Tam schudobnelí uhorskí králi (ktorí inú zem v priamom vlastníctve unemali), usadzovali príelcov Kumánov (Maďarov) za ich sluby v krá-ľovom vojsku (obr. 10). Ide o časť centrálneho územia dneného Maďar-ska, ete aj v 16. storočí (r. 1528), ba aj v polovici 18. st. (r. 1750) ozna-čovaného ako «Cumanorum Campus»27 alebo komitáty: «capit. Cuma-

21

Historický vstup

Obr. 10: Podelenie pôdy Uhorského kráľovstva medzi ľachticmi a kráľomv 14. storočí.

norum» a «capit. Cun».28 (obr. 11) Po vymretí slovanskej dynastie Ar-pádovcov a expanzii imigrácii cudzincov Kumánov (Maďarov) ako tak-zvanej jobbagiónskej29 ľachty, sa títo cudzinci, hlavne po nástupe ne-arpádovskej dynastie, úplne zmocňujú celého verejného ivota v Uhor-sku.

Okrem ruskej-rusínskej zeme («*oroszság» > «ország»)30 a rusínskejkultúry sa Kumáni (Maďari) zmocnili i slovanského domáceho rusínske-ho názvu «Oûg-ß» Uh-or,31 a keďe sa usadili práve v Panónii prevaneosídlenej Slovanmi keltského pôvodu, prevzali i tento názov v jeho keltskejpodobe «(H)ung-ar» (Hungaria) za svoj názov. O kumánskom pôvode Ma-ďarov, ako aj o prevzatí slovanského názvu za svoj vlastný píe aj Ano-nymus vo svojej kronike Gesta Hungarorum, kde vak tento autor úmysel-ne, či nevedomky robí konfúziu medzi pôvodnými slovanskými (bielymi)Uhrami a maďarskými tmavovlasými príelcami «čiernymi Uhrami»:

22


Obr. 11: Príchod Kumánov (Maďarov) do slovanského bieleho Uhorska (13. st.)

« Uhri (čierni kumánski pozn. redakcie) boli nazvaní podľa pev-nosti Hung (= Uhorod), pretoe sa tam po podrobení Slovanov dlhiudobu zdralo ich sedem predákov pred vstupom do panónskej zemeVtedy sa tých sedem kumánskych vojvodov rozhodlo prísť do Panónieso enami a so svojimi synmi a tie s veľkým mnostvom. Podobne snimi prili do Panónie (z historického Podkarpatska pozn. redakcie)i mnohí z Rusínov (tj. kolaboranti z radov arpádovských Slovanov bielych Uhrov, pozn. redakcie), ktorí sa pridali k vojvodovi Almoo-vi».32

Baziliánsky mních Nestor (+ cca 1136) o príchode «čiernych Uh-rov», tj. Kumánov (Maďarov), do bieleho slovanského Uhorska píe:

«Keď ale slovanský národ, ako sme pravili, prebýval na Dunaji,prili od Skýtov, toti od Kozarov, rečení Bulhari, usadili sa po Duna-ji a potom prili (z Vuhorlatu, tj. povodia podkarpatskej rieky Uh pozn. redakcie) Bieli Uhri a ujali po nich slovanskú zem vyhnaveVlachy (= Hunov, Avarov pozn. redakcie), ktorí boli prve zaujalislovanskú zem. Tí Uhri totito počali byť povestnými za cisára Hera-klia (610-641) a potom opäť tiahli Čierni Uhri (Maďari) mimo Kyje-va posledne za Olega (879-912)».33

Podľa Nestorovej letopisnej správy boli teda «bieli Uhri» v povedo-mí Európy známi u za gréckeho cisára Heraklia (610-641), tj. u v prvejpolovici 7. st., kým tzv. «čierni Uhri» sa objavili, a aj to ete len v okolíKyjeva, za vlády Olega (879-912), tj. a koncom 9. a zač. 10. storočia.Prvé nájazdy do Uhorska (vtedy ete «bieleho» slovanského) začaliKumáni-Maďari, teda neslovania, robiť a v 11. storočí. K plnej moci v U-horsku sa dostávajú a po Zlatej bule Ondreja II. r. 1222 a definitívne apo vymretí slovanských Arpádovcov, tj. po roku 1301. Od toho času uUhorsko nie je «biele», tj. blonďavé, čie slovanské, ale začína byť «čier-ne», tj. tmavovlasé, maďarské (kumánske) a pôvodná slovanská reč jepostupne vytlačená kumánčinou-maďarčinou.

23

Historický vstup

_____________________________________1 Slovania a do príchodu Hunov=Avarov=Rómov (4.-7. storočie) mali inten-

zívne svetlé, tj. blonďavé (biele, bielavé) vlasy a modré (belavé) oči. V Karpa-toch to platilo ete aj v čase vzniku Uhorska, tj. v 11. storočí, ba i neskôr, (po-rov. G.A. Timkovič, «Pôvod Cigánov», Krásnobrodský zborník, Preov, II/1(1997) str. 113); Sasinek o existencii «bieleho» a «čierneho» Uhorska uvádzaokrem mnohých iných aj tento dôkaz: «Brunnus episcopus abiit in provinciamUngariam, quae dicitur alba Ungria ad differentiam alteri Ungrie nigre, proeo, quod populus est colore fusco velut Etiopes», (Ademari Hist. lib. 3. PertzSS. IV, 129 in F.V. Sasinek, Slováci v Uhorsku, Turčiansky Sv. Martin, 1902,str. 27); porov. F. Sasinek, Dejiny počiatkov terajieho Uhorska, Skalica, 1867,str. 55-57; porov. J. Záborský, «Maďari pred opanovaním terajej vlasti Bielia čierni Uhri», Letopis Matice Slovenskej, Turč. Sv. Martin, XI/1 (1874) str. 39-41.

2 Slovo «Uhorsko» je jedným z mnohých príkladov dnes u zaniknutej pra-slovanskej digammy «Û» [čítaj hw], (porov. G.A. Timkovič, «Cyrilika je stariaako glagolika», Krásnobrodský zborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 45-47); U pod-karpatských Rusínov, tj. Praslovanov skýtskeho plemena sa pôvodne vyslovo-valo v tvare «*Û¨gorsko» [hwuhorsko]. Úvodné w sa dodnes zachovalo v poľti-ne «Węgry», kým úvodné prídychové h zasa v latinčine «Hungaria» a od nejodvodených západoeurópskych jazykoch porov. napr. anglické «Hungary».

3 Porov. V. Chaloupecký, Staré Slovensko, Bratislava, 1923, mapa v prílohe č. 2.4 «Vihorlat», prípadne v Moscho-Ibermi kontaminovanej výslovnosti «Bihor-

lat» (Byhorlat), ako aj «Byharsko» s velehradom «Byhor» (Byhar) vetky tie-to slovanské názvy sa po prepise z cyriliky do latiniky písali pôvodne s ypsi-lonom, (porov. mapu Uhorska z roku 1750 v G.A. Timkovič, «Cyrilika je star-ia ako glagolika», Krásnobrodský zborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 125;porov. Chronicon Pictum (Képes Krónika), kap. 102, Phototypice impressum,Budapestini, 1964, str. 72), pretoe boli a sú odvodené od staroslovanského zá-kladu «(V)ûgorß» (V)uhor zachovajúc starodávnu praslovanskú digammu (zvukv) na začiatku. Cyrilské písmeno u (û) je toti tak v cyrilike, ako i v gréčtinetotoné s ypsilonom (y). Ide vlastne o iroký pruh podkarpatskej, slovanskými(V)uhrami od samého začiatku ovládanej zeme v povodí riek Váh, (V)uh a hor-ná Tisa (Byharsko), (porov. F. Bokes, Slovenská vlastiveda, IV, Dejiny Slová-kov a Slovenska od najstarích čias a po prítomnosť, Bratislava, 1946, str. 63).

5 Maďarský názov «Nagy Varád» je doslovným prekladom staroslovanskéhovýrazu: «vel(ikß)-gradß», tj. «Velehrad» a označuje staroslovanské hradite

24


Byhar, tj. hlavné, opevnené, ohradené mesto Byharska. Staroslovanské skýtske«gradß» mesto v moscho-iberskej forme «garadß» > «gorodß» malo v praslo-vanskej výslovnosti na začiatku praslovanskú digammu «Û», «*Ûaradß» [čítajhwarad], odtiaľ je neskorie maďarské «varád» (i rumunské «orad-ea»), čimaďarské «város», porov. staroslovanské «var´» palác, opevnené miesto panov-níka, (porov. Lexicon linguae palaeoslovenicae, I, Praha, 1958, str. 167). Prezaujímavosť uvádzame aj keltský-zemplínsky ekvivalent «gard´» mesto, (porov.angl. «gard-en» ohradené miesto, záhrada) obyvatelia Trebiova a jeho oko-lia dodnes nazývajú Zemplínske «Hradite» pri Trebiove keltským-zemplín-skym výrazom «Hard-ite» (porov. M. Majtán, Názvy obcí na Slovensku zaostatných dvesto rokov, Bratislava, 1972, str. 145); Príbuznosť moskovského«gorod» s maďarským «varád» a rumunským «oradea» (v ktorom sa digammastratila úplne) je ďalím dôkazom o moscho-iberskom pôvode bieleho arpádov-ského Uhorska. Moscho-iberský pôvod dokazujú i názvy ďalích početných lo-kalít, ako napr. «Balaton», ktorý je odvodený nie od skýtskeho-ruského «blato»,ani nie od keltského «balto» (ako napr. Baltik, Baltické more), ale od moscho-iberského «boloto» [čítaj balato].

6 Podobne ako názov «Veľká Morava» bol odvodený od rieky Moravy.7 Arpádovské Uhorsko bolo slovanské a celá arpádovská dynastia, dodatočne

nazvaná podľa "prvého" vodcu, pochádzala z Karpát od rieky Uh (porov. «(K)ar-pát» > «hArpád»). O úvodnom prídychu v slovách začínajúcich samohláskouporov. G.A. Timkovič, «Staroslovančina je prvým spisovným jazykom podkar-patských Rusínov», Blahovistnik, Preov, 5 (1998) str. 119-121; Arpádovnástupca vojvoda Zaltas-Zoltán (+947) má slovanské meno «zoloto» Ma-cůrkové etymológie z turečtiny sú pritiahnuté za vlasy, (porov. J. Macůrek, Dě-jiny Maďarů a Uherského státu, Praha, 1934, str. 29); Preto i slovenskí náro-dovci pri zaloení Mati-ce (Matky) Slovákov zvo-lili za znak Matice slo-venskej a neskorí znakSlovenska rusínsky arpá-dovský dvojkrí na trochvrchoch (obr. 12); Na slo-vanský pôvod bieleho U-horska a slovanský pô-vod Arpádovcov ukazuje

25

Historický vstup poznámky

Obr. 12: Zľava: erb Matice slovenskej z pol. 19. st.;súčasný erb Slovenskej republiky

a súčasný erb Rusínov ijúcich na Slovensku

aj skutočnosť, e zákonné nariadenia, ako ich poznáme z latinsky písaných pra-meňov 11.-12. storočia, obsahujú základnú slovanskú terminológiu, ktorá po prí-chode Kumánov (Maďarov) a ich usadení sa v Uhorsku, prela i do maďarskej reči.

8 Praslovania-Kelti, podobne ako i Praslovania-Moscho-Iberi, uívali zvuk gvade tam, kde Praslovania-Skýti h a navye, u Keltov prevládala nosová vý-slovnosť samohlások, preto i podkarpatská rieka so skýtskym názvom «Uh»(ugß) sa panónskymi a zemplínskymi Praslovanmi-Keltami nazývala «hUng»,(porov. G.A. Timkovič, «Cyrilika je staria ako glagolika», Krásnobrodskýzborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 66); Názov «Uhorsko», prípadne «Uhria» je pra-slovanskou skýtskou variantou praslovanského keltského výrazu «hUng(a)ria».Keďe v 12.-13. storočí prisťahovaní Kumáni (Maďari) sa usadili predovetkýmv oblasti Panónie, tj. v zemi Slovanov keltského pôvodu, udomácnila sa u nich,tj. v maďarčine, praslovanská-keltská varianta «Hung» «Hungaria».

9 « Nunc restat dicere quare populus de terra scythica egressus Hungari vo-cantur. Hungari dicti sunt a castro Hungu, eo quod subiugatis sibi Sclauis»,(«Anonymi Belae regis notarii de Gestis Hungarorum liber, cap. 2» in S.L. End-licher, Rerum Hungaricarum Monumenta Arpadiana, Sangalli, 1849, str. 5);« et uocatus est Arpad dux Hunguarie, et ab Hungu omnes sui milites uocatisunt Hunguari secundum linguam alienigenarum, et illa uocacio usque ad pre-sens durat per totum mundum», («Anonymi Belae regis notarii de Gestis Hunga-rorum liber, cap. 13» in S.L. Endlicher, Rerum Hungaricarum Monumenta Ar-padiana, Sangalli, 1849, str. 15); Slovanský názov «Uhorsko» (Hungaria) akooznačenie ríe-kráľovstva sa bene pouíval medzi Slovanmi aj po príchode a re-patrizácii Kumánov (Maďarov) a pretrval a do začiatku 20. storočia.

10 Porov. G.A. a J.V. Timkovič, «Krí», Krásnobrodský zborník, Preov, II/1(1997) str. 5-23.

11 Kniha Stepennaja uvádza: «Eo tempore tributarii (Russis) fuerunt Kosa-ri, Bulgari ad Danubium, Ungari albi, Czechi, Poloni hi omnes olim uno no-mine Slavoni dicebantur, at a Rurici tempore (= okolo r. 864) Russi dici ceperunt»,(porov. F.V. Sasinek, Slováci v Uhorsku, Turčiansky Sv. Martin, 1902, str. 7, 29).

12 «Quando vero Ungarios Italiam intrasse comperimus, pacificari cum eis-dem Sclauis, teste communi deo, multum desideravimus, promittentes eis prop-ter deum omnipotentem ad perfectum indulgere omnia mala contra nos nostrosquefacta et omnia reddere, que de suis nostros constaret habere, quatenus ex illis securosnos facerent et tam diu spatium darent,», («Epistola Summo pontifici et univer-sali pape Joani», Magnae Moraviae Fontes Historici, III, Brno, 1969, str. 242).

26


13 « Factum est ergo, ut pene cuncta Ungrorum natio sit prona ad perci-piendum fidem sanctam, sed et alie Sclavorum provintie ad credendum promp-te», (R. Marsina, Corpus diplomaticus et epistolaris Slovaciae, I, Bratislava,1971, str. 42; porov. J. Stanislav, ivoty slovanských apotolov Cyrila a Metodav legendách a listoch, Turčiansky sv. Martin, 1950, str. 197).

14 «Quodsi adieceris Ungariam in partem Sclavanie, ut quidam volunt, quianec habitu nec lingua discrepant, eousque latitudo Sclavice lingue succrescit, utpene careat estimatione Quibus autem doctoribus ad fidem venerint, minimecompertum habeo, nisi quod in omnibus observantiis suis Graecos magis quamLatinos imitari videntur», («Helmoldi presbyteri chronica slavorum», MagnaeMoraviae Fontes Historici, I, Brno, 1966, str. 254; porov. Helmolda kněze bu-zovského Slovanská kronika, Praha, 1947, str. 13; F.V. Sasinek, «Církev cyrillo-methodějská», Sborník velehradský, Brno, IV (1885) str. 56).

15 Slovo «Moskva» (Mosoch, Meek) vo svojom pôvodnom význame slova«m´x´» [čítaj moschos] označuje býka-tura-hovädo, (porov. G.A. Timkovič,«Prečo sa vo Sv. Písme kráľ a vládca diablov, tj. vládca pekla nazýva Belze-bub, keď my ho voláme Luciferom?», Blahovistnik, Preov, 5 (1998) str. 124-126); V erbe podkarpatskej Bukoviny (vûkovina = bykovina) dominuje hlavabýka-vola (obr. 13); O Slovanoch v Uhorsku «uctievajúcichkravy» hovorí úplne jasne napr. perzský historik prvej polovi-ce 11. storočia Mahmúd Gardízi, (porov. «Okrasa histórie odGardízího», Magnae Moraviae Fontes Historici, III, Brno,1969, str. 425-428); Podobne, ako väčina orientálnych do-bových spisovateľov semitského sveta, aj on označuje Ru-sov-Rusínov plemena Magog výrazom «Madgharijatu», pre-toe slovo «Magog» v Oriente vyslovujú ako «madhus»! Tovak splietlo niektorých európskych historikov a viedlo ich k myl-ným záverom a toti k stotoňovaniu starodávneho rusínske-ho slovanského plemena «Magog» so súčasnými «Maďarmi».

16 O historických dôkazoch, e «Turci» na území Uhorska sú Uhri, pozri po-drobnejie J. Koller, De sacra Regni Ungariae corona commentarius, Quinque-Ecclesiis, 1800, str. 42-50; Dokonca je historicky dokázateľné, e dnení Turci v pra-vom zmysle tohto slova, tj. obyvatelia dneného Turecka (bývalá Osmanská ría), saprisťahovali z Ázie v 11. storočí a dostali meno odvodené z praslovanského«turß» býk, vôl, ktorého ctiteľmi boli Praslovania mosko(vsko)-iberského pleme-na, ktorého pradomovinou bola Malá Ázia. Poukazuje nato i názov malo-

27


Obr. 13: Erb Bukoviny

ázijského pohoria «Taurus» tur-býk,ako aj samotný «turecký polmesiac»,čo nie je len polmesiac, ale zároveň i ro-hy praslovanského bostva tura-býka(obr. 14).

17 «Turkiou» Uhorsko označovaligrécki historici, ako napr. Theofan, Zo-naras, Cedren, Kuropalat a predovet-kým cisár Kontantín Porfyrogenet(De administrando imperio).

18 V areáli «historického Vihor-latu» sa nachádzajú Volovské vrchy

(na východnom Slovensku západne od Koíc), ktoré svojim názvom dodnes u-pozorňujú na dávnu úctu k bostvu vola-býka, podobne mesto Volovec so svo-jim Voloveckým rajónom na východ od rieky Uh (dnes na Zakarpatskej Ukra-jine), ďalej mesto Volové a pod.

19 V mape Uhorska z roku 1579 je rieka Uh označená v prapôvodnej formepriamo ako «Vug», tj. aj s pôvodnou digammou (v), (porov. K. Nemes, «Vnga-riae loca praecipva recens emendata atqwe edita, per Ioannem Sambvcvm Pan-nonivm imp. ms. historicvm. 1579», Cartographia Hungarica, (Magyarországtérképei a XVI. és XVII. századból fakszimile kiadásban), I, Budapest, 1972).

20 Slovo «Váh» je variantou toho istého názvu «(V)uh», Praslovania Keltimali toti tendenciu nahrádzať výslovnosť zvuku u zvukom a (porov. názov«Russia» s keltskou anglickou výslovnosťou [ra´], prípadne keltský pôvod vý-slovnosti poľského zámena «są» sú , slovo «kur» kohút a «kar» pohrebná hosti-na u Keltov-Gálov; slovo «kurka» sliepka označujúce bostvo, dodnes uívanév zemplínskej nadávke v originálnom tvare «karika» a pod.).

21 O neosídlení stredného Slovenska v staroveku porov. V. Chaloupecký,Staré Slovensko, Bratislava, 1923, str. 15.

22 Listina z roku 1412: « populis et hospites ecclesie nostre Moskfaluavocata», (porov. M. Jerová, «Slovenský diplomatár» in Sborník Muzeálnejslovenskej spoločnosti, 30, str. 97-98); «Moskfalua» sa dnes nazýva «Moko-vec» a leí 800 metrov od sútoku Polerieky a Turca.

23 Stojí za povimnutie, e na teritóriu bývalej Turčianskej ipanie, kde sausadili moscho-iberskí Uhri od podkarpatskej rieky Uh, ako vládnuce plemenov Uhrách, sa dodnes vyskytujú osady s názvami ako: «Turčiansky sv. Jur(aj)»,

28


Obr. 14: Máloázijská minca z Frýgie,epocha Marka Aurélia, (porov.

Enciclopedia italiana, Milano-Roma,XVIII, str. 803); Pod "polmesiacom" jezreteľne viditeľná maličká hlava býka.

«Turčiansky sv. Michal», «Turčiansky sv. Kozma a Damián (dnes Turčianskysv. Martin)», čo sú vetko v gréckokatolíckej Cirkvi svätí prvej kategórie a ichvyobrazenia sa nachádzajú dokonca i na tzv. svätotefanskej korune z 11. storočia.

24 D.S. Lixaçev, «Slovo o polku Ègoreve» ¡ pamätniki drevnerusskoj li-teratury, Leningrad, 1976, str. 38-41; J. Horáček, Slovo o pluku IgorovomIgora syna Sviatoslava vnuka Olega, Bratislava, 1947, str. 31-41.

25 Priamo sa o praslovanskom-keltskom titule-hodnosti «kûr´» zmieňuje napr.rímsky cisár Kontantín Porfyrogenet r. 945 v De administrando imperio, kap.40., kde opisuje ivot Turkov (tj. Uhrov Slovanov moscho-iberského pleme-na, ctiteľov tura) krátko potom, ako obsadili Panóniu obývanú prevane Slovan-mi-Keltami: «Za svoju prvú hlavu podľa postupnosti pokladajú knieatá z roduArpáda a dvoch ďalích gylasa a karchasa, ktorí vykonávajú úrad sudcu. Kadýrod má tie náčelníka. Je treba vedieť, e gylas (gilaõ) a karchas (karca`õ) niesú osobné mená, ale hodnosti», (porov. Magnae Moraviae Fontes Historici, III,Brno, 1969, str. 397); «karc-a`õ» nie je nič iné ako gréckymi písmenami prepí-sané slovanské «kurku(s)» kohút (kur-ka), (porov. G.A. Timkovič, «Postrie-nie», Krásnobrodský zborník, Preov, II/1 (1997) str. 25) a Porfyrogenet etepodotýka, e to nie je meno, ale titul-hodnosť človeka!

26 Skutočnosť, e Maďari sú totoní s Kumánmi, dosvedčuje okrem iných ajsám Anonymus vo svojej kronike Gesta Hungarorum, v správe o siedmych ku-mánskych vojvodoch, ktorí obsadili Uhorsko (pozri pozn. č. 32).

27 Pozri najstariu podrobnú mapu Uhorska od Lazara Deaka (= Ďak, t.j. spevák-kantor na gréckokatolíckych Bohoslubách) z roku 1528, (K. Nemes, «Magyar-ország legrégibb részletes térképe, 1528», Cartographia Hungarica, (Magyarországtérképei a XVI. és XVII. századból fakszimile kiadásban), I, Budapest, 1972).

28 «Kumáni» a «Kuni» sú rovnocenné synonymické názvy, ktorými Slovaniaoznačovali kočovné kmene príelcov-Maďarov; «Arpádem přivedený národ bylsnad slovanský aneb bulharský: národ ale který jmenujeme maďarským, je vla-stně kumanský», (F.V. Sasinek, «Církev cyrillo-methodějská», Sborník veleh-radský, Brno, IV (1885) str. 59).

29 Slovo «iobbagiones», tak časté v historických latinsky písaných dokumen-toch stredovekého Uhorska, označuje triedu bezmajetných tulákov-prielcovpovýených za dobré sluby v kráľovskom vojsku do ľachtického stavu. Výraz«jó-bbagion» vznikol kompiláciou maďarského «jó» dobrý a latinského «va-gus» tulák, prielec a v doslovnom preklade znamená dobrý tulák; Z tejtozloeniny pochádza i maďarské «jóbbagyság» stav poddanstva, poddaní; «jób-

29


bágy» poddaný, (porov. S. Mitrák, Magyar-orosz szótár, Ungvar, 1922, str.484); Príčinou viacerého významu slova «iobbagiones» je skutočnosť, e pô-vodne nemajetní tuláci-prielci Kumáni (Maďari) dostali v priebehu času zlatýmibulami rovnaké práva ako privilegované rusínske-uhorské obyvateľstvo, čo spôsobi-lo, e i Rusíni-Uhri (panujúce obyvateľstvo v Uhrách) sa v konfúzii označovali tieako privilegovaní kráľovskí iobbagioni. Keď v priebehu storočí (hlavne po 16. st.)Rusíni stratili privilégiá a boli uvrhnutí do poddanstva, slovo «iobbagióni», ktoré sau v tom čase viazalo na nich, nadobudlo nový význam označujúci nevoľníka.

30 Podrobnejie pozri G.A. Timkovič, «Cyrilika je staria ako glagolika»,Krásnobrodský zborník, Preov, III/1-2 (1998) str. 126.

31 «ß» sa zvykne prepisovať ako koncovka -er, prípadne ako -or, (porov. G.A.Timkovič, «Cyrilika je staria ako glagolika», Krásnobrodský zborník, Preov,III/1-2 (1998) str. 58).

32 « Nunc restat dicere quare populus de terra scythica egressus Hungarivocantur. Hungari dicti sunt a castro Hungu, eo quod subiugatis sibi Sclauis,septem principales persone intrantes terram Pannonie diutius ibi morati suntTunc hi septem duces Cumanorum cum uxoribus et filiis suis, nec non cummagna multitudine in Pannoniam venire concesserunt. Similiter et multi deRuthenis Almo duci adherentes, secum in Pannoniam venerunt», («AnonymiBelae regis notarii de Gestis Hungarorum liber, cap. 2, 10» in S.L. Endlicher,Rerum Hungaricarum Monumenta Arpadiana, Sangalli, 1849, str. 5, 12; «P.Magistri, qui Anonymus dicitur, gesta Hungarorum, cap. 2, 10», Magnae Mora-viae Fontes Historici, I, Praha-Brno, 1966, str. 212-213).

33 Porov. F.V. Sasinek, «Slovanské dejepisné riedla (Nestor, +1136)», Leto-pis Matice Slovenskej, Turč. Sv. Martin, IX/2 (1872) str. 46.

30


Obr. 15: Bez slov

3. Etymológia názvu «Bukova Hora»

Názov «Bukova Hora» upozorňuje, okrem iného, i na fakt, ena tejto hore-kopci u v predkresťanskej dobe, teda v čase pred prí-chodom sv. Cyrila a Metoda, bolo významné praslovanské kultovémiesto rusínske pohanské obetite, kde sa schádzali pohanskí pra-slovanskí pohlavári, označovaní originálne výrazom «rusi» (rusíni).

Buk je stromom, na drevo ktorého sa najčastejie písavalo pra-slovanským ryskovým (ruským) písmom, a to tak, e sa do jeho hlad-kej kôry robili zárezy. «Buk» je noví výraz. V predhistorickej do-be sa tento druh stromu označoval skôr výrazom «rus». Svedčí o tomaj perzské-iránske (v skutočnosti praslovanské) slovo «ra», kto-rým Praslovania označovali, a Iránci dodnes označujú strom druhu

buk. Slová «buk» a «rus» sú teda v tomto ohľade synonymá. Pra-domovina Slovanov bola toti v Perzii a v Malej Ázii a «ra» jestará výslovnosť slova «rus» (porov. napr. dnené anglické «Rus-sia», ktoré sa vyslovuje-číta [ra

´], čo znamená Rusko). Z vyienaznačeného vyplýva, e «Bukova Horka», či, ako sa uvádza v star-ích dokumentoch «Bukova Hora», je vlastne jedno a to isté, čopraslovansky povedané «ruská-rusínska hora».1

Slovo «buk», ako bolo u vyie naznačené, je novieho pôvo-du a v čase, keď začalo vytláčať-nahrádzať originálny praslovanskývýraz «ra» (rus), u bolo etymologicky odvodené zo sakrálnehovýrazu býk, boh.2 «

Bûk», tj. po prepise latinkou «býk», bolo po-svätné obetné zviera praslovanského pohanského plemena Mos-cho-Iberov. Obetovali sa predovetkým kastrované býky, ktoréboli u Slovanov označované osobitným názvom voly.

V 10.-11. storočí, pri zrode slovanského bieleho Uhorska (=Turkia, ría ctiteľov tura-býka-vola) na významných kultových

31

miestach obetitiach kultových zvierat-volov vznikali osady (po-svätné miesta obetného «vola»). Sú to poväčine obce s dnenýmnázvom «Bela» biela (respektíve Voľa = Volia, tj. patriaca volovi).Kadá upa mala takéto obetné centrum dnes sú na týchto mies-tach obce, ako napr.: Koická Belá (Abovská upa), Spiská Belá(Spiská upa), Valaská Belá (Nitrianska upa), Zbudská Belá(Zemplín), Banská Belá (Hont), ďalej Belá v Trenčianskej upe,Belá v Ostrihomskej upe a Belá v Turčianskej upe, odtiaľ po-chádza i pôvodný názov Bukoviec: Belá-Bile v ariskej upe.Tento názov na označenie Bukoviec sa pouíval ete v roku 1738.

«Belá», «Bile» či «Biele» sa po latinsky povie «Alba», čo v staro-italskej výslovnosti i význame označovalo opäť obetné zviera: kravu,prípadne býka Teda «Bukovce», «Býkovce» či «Bile-Biele-Belá»je to isté. Skutočne, v rusínskej hramote z roku 1738 (pozri kap. 6.)Bukovce sú označované aj ako «Bile». Ak tieto osady (s menomBila-Belá) boli ohradené múrom, dostávali názov Belehrady-Vele-hrady.3 Bukovce múrom ohradené neboli, preto sa nezmenili na Be-lehrad-Velehrad, ale ostali len Bile-Bele.

V krátkosti povedané, «Bukova Hora» (= «Býkova Hora», «Bý-čia Hora» či «Ruská-rusínska Hora»), ako i pod ňou leiaca rusínskaobec Bukovce, sú u v dávnych časoch osídlenými lokalitami spoje-nými s rusínskym pohanským moscho-iberským kultom vola-býka.

Hodné zmienky je aj to, e na východnom Slovensku mámednes dve obce s menom «Bukovce», pričom pre lepie odlíenie sadnes jedna obec nazýva «Bukovce» (okr. Stropkov) a druhá obec«Bukovec» (okr. Koice-vidiek). Je len jasné, e mená oboch obcí ma-jú rovnaký etymologický pôvod A práve o tom druhom Bukov-ci pri Koiciach existuje historická zmienka, e toto miesto sa etev roku 1318 v latinsky písaných dokumentoch volalo «Lapisbyk»,či roku 1319 «Lapusbyk»,4 čo v doslovnom preklade znamená BýčiaSkala, či Býčia Hora pričom prvá časť názvu: «lapis» v latinčine

32


znamená skala, osamelá hora a druhá časť slova bola v týchto do-kumentoch začiatku 14. storočia prebratá z hovorového originálumiestnej hovorovej staroslovančiny «byk» a to bez toho, aby tobolo preloené do latinčiny. Neprekladalo sa to preto, aby sa za-chovala presná miestna identifikácia lokality

Teda v dokumentoch z roku 1318 a 1319 sa nachádza písomné po-tvrdenie teórie, e pôvod mena «Bukovce», či «Bukovec», alebo«Bukova Hora» nie je od toho, e naokolo rástli bukové lesy veďtie rástli i inde, a predsa dediny sa tak nevolali, ale preto, e tietomiesta boli miestami pohanského kultu «býka», teda miestami,kde sa peciálnym spôsobom prináali krvavé obete tohto zviera-ťa Pôvodné názvy týchto lokalít boli teda: «Býkovce»,5 či «Bý-kovec», alebo «Býkova Hora»

Pre zaujímavosť porov. tie názov osady «Bukovce» s latin-ským výrazom «buculus» [čítaj bukulus] mladý býk, voliar, poho-nič pri voloch; či latinské «bucula» [čítaj bukula] mladá krava,jalovica. Vetky tieto výrazy, aj latinské (!), sú vak praslovanskéhopôvodu. Teda opäť «býk» a jeho pohanský praslovanský kult

_____________________________________1 Porov. G.A. Timkovič, «Cyrilika je staria ako glagolika», Krásnobrodský

zborník, III/1-2 (1998) str. 11.2 Porov. tamtie, str. 119.3 Porov. tamtie, str. 131.4 Porov. latinsky písaný dokument z 21. decembra 1318 a iný latinský dokument

z roku 1319 uverejnený v V. Sedlák, Regesta diplomatica nec non epistolariaSlovaciae, II, Bratislava, 1987, str. 195-196 a str. 240.

5 Kollár uvádza v Uhorsku a tyri obce s menom «Býkovce», (porov. J. Kol-lár, Staroitalie slavjanská aneb Objevy a důkazy ivlů slavských v zeměpisu, v dě-jinách a bájesloví, zvlátě v řeči a v literatuře nejdávnějích vlaských a soused-ních kmenů, z ktorých zřejmo, e medzi prvotními osadníky a obyvateli této kra-jiny i Slavjané nad jiné četnějí byli, Vídeň, 1853, str. 39).

33

Etymológia názvu

34


Obr. 17: Krí na drevenej gréckoka-tolíckej cerkvi z Kouchova pri Trebi-ove (r. 1741), dnes v skanzene v Ko-iciach. Na jeho spodku je tie "pol-mesiac", avak s hlavičkou i chvostí-kom tj. kohút.

Obr. 16: Krí na drevenej gréckoka-tolíckej cerkvi z Tročan (okr. Bardejov)z roku 1739. Na jeho spodku je "polme-siac", ktorý predstavuje zároveň i rohy bý-ka, (obr. prevzatý z

B. Kovaçova-Pu˚-karova, È. Pu˚kar, Derev'än¡ cerk-vi…, Preov, 1971, str. 403).

Uho

rský

býk

(A P

alla

s nag

y lex

ikon

a, X

V,Bu

dape

sten,

189

7, st

r. 43

4-43

5)

toto

star

o-dá

vne u

hors

ké p

lem

eno

mal

o ro

hy n

aoza

júc

tyho

dnýc

h ro

zmer

ov

4. Najstarie kresťanské dejinymonastyra

Keď v 9. storočí prili cyrilometodej-skí baziliánski mnísi (kalugeri) do naichpodkarpatských krajov a zakladali svoje mo-nastyry predovetkým na starých kultovýchmiestach, vytláčali pohanský krvavý kult

býka a nahrádzali ho pravou vierou v Isusa Christa. Z tohto obdo-bia sa zachoval obyčaj stavať na cerkovných veiach krí umiestnenýnad «polmesiacom» (obr. 16), čo v skutočnosti sú zároveň «rohy»býka, či kravy (obr. 14). Bol to symbol víťazstva Christovej viery nad po-hanstvom, nad pohanským kultom bostva býka.

V rusínskych obciach keltského praslovanského pôvodu (Kelti si namiesto bý-ka ctili kohúta a kuru), napríklad na Zemplíne, sa pod krími umiestňoval kohút.Krásnou ukákou tohto je napríklad krí na starodávnej drevenej gréckokatolíckejcerkvi z Kouchova pri Trebiove (obr. 17) táto gréckokatolícka cerkov sa dnesnachádza v skanzene v Koiciach za budovou Východoslovenského múzea.1

Ľudové podanie o starodávnom pôvode Bukovského monastyraKedy bol zaloený gréckokatolícky baziliánsky monastyr na Bu-

kovej Hore zatiaľ presne nevedno. Jeho dejiny pravdepodobne sia-hajú a do cyrilometodejských čias, teda do 9.-10. storočia. Ľudo-vé podanie hovorí, e zrod monastyra na Bukovej-Ruskej (Rusín-skej) Hore je spojený s menom akéhosi baziliánskeho pustovníka zva-ného Arsenij Bosak.

Prezývka, či priezvisko «Bosak» má pozoruhodný filologický súvis s gréc-kym slovom «bos» (

bou`õ, bw`õ), čo opäť znamená

býk, vôl (porov. i latinské«bos» býk, vôl, ktoré bolo tie prevzaté z gréčtiny). Ilo pravdepodobne o bazi-

35

liánskeho mnícha, či predstaveného-ihumena prvých mníchov, ktorí sa usadili na Bu-kovej-Býčej Hore, odkiaľ sa im podarilo vytlačiť krvavý pohanský kult «býka».

Podľa iných priezvisko-prezývka «Bosak» je odvodené od toho, e onenmních chodil v lete i v zime bosý, čím robil pokánie.2 Obidve alternatívy sú vy-soko pravdepodobné a jedna nevylučuje druhú.

Zrod monastyra je spojený i so zázrač-ným uzdravením akéhosi slepca, ktorý pri-iel z blízkej Haličiny spolu s inými na jar-mok do Stropkova. Krátko po zázraku prí-buzní uzdraveného spolu s obyvateľmi ne-ďalekej rusínskej dediny Bukovce vraj po-stavili na pamiatku zázračnej udalosti ma-lú kaplnku. Neskôr dedinčania pomohli pri-budovať aj malý domček. Do pustovne odtoho času prichádzali Bukovčania, a nielenoni, po radu, pokoj a odpustenie hriechovKedy tam pôsobil Arsenij Bosak ťako ur-čiť. V 10. storočí? 12. storočí? Tátopustovňa vak dala základ neskoriemubaziliánskemu monastyru, ktorý existovalurčite ete pred Rákoczyovým povstaním asa úplne jasne spomína po svojom zno-vuobnovení v úradných listinách z 18. sto-ročia v spojení s menom iného bazilián-skeho mnícha Irinarcha Jaselského, ktorýpochádzal tie z blízkej Haličiny (vtedy uPoľského kráľovstva).3

I keď najstaria dnes zachovaná písom-ná zmienka o monastyre pochádza len z 18.storočia (z roku 1738), monastyr je nepo-chybne oveľa starí. Bukovský monastyr ur-

36


Obr. 18: Gréckokatolíckymních-bazilián (14. st.).Perokresba podľa vatikán-skych rukopisov, (porov.«'Commentario Liturgico- brevio' di Theodoros, vesco-vo di Andidos», Novae pat-rum Bibliothecae, VI, Ro-ma, 1853).

čite existoval i pred Rákoczyovým povstaním (1703-1711), čo doka-zujú dokumenty 18. storočia odvolávajúce sa na ete starie dokumen-ty, či osobnosti z dejín Bukovského monastyra.

«Jozefínka» medzinárodná strategická cestaPomimo Bukovského monastyra viedla medzinárodná strate-

gická cesta zvaná «Jozefínka» (bola prebudovaná za cisára Jozefa II.(1780-1790) odtiaľ jej súčasný názov). Spájala Stropkov, KrajnúPoľanu a poľský Barvinek.

Táto cesta bola súčasťou transkontinentálneho ťahu spájajúcehoBaltické more so Stredozemným. V minulosti bola táto cesta mi-moriadne runá a bola lemovaná veľkým počtom hostincov a pre-priahacích staníc. Jednou z týchto staníc sa stal aj starodávny monastyr

37

Najstarie kresťanské dejiny

Obr. 19: Monastyr Bukova Hora a okolité obce.

na Bukovej Hore. V polovici 19. storočia táto medzinárodná cesta stra-tila svoj význam, lebo boli vybudované iné dopravné tepny.4

Fragmenty rukopisu z prvej pol. 13. storočiaPri oprave cerkvi Vozdvie-

nija na Bukovej Hore sa v de-väťdesiatych rokoch 20. sto-ročia pod strechou nali frag-menty akéhosi starodávnehocyrilikou písaného rukopisu.Pravdepodobne sa jedná o ru-kopis z prvej pol. 13. storo-čia.

_____________________________________1 Pozor, nejedná sa o obec «Kouchovce» pri Bukovciach, ako to mylne uvádza-

jú publikácie, ako napr.

B. Kovaçoviçova-Pu˚karova, È. Pu˚kar, «Dere-v’än¡ cerkvi»,

Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 5,Preov, 1971, str. 188; K. Markuová, «Drevený kostolík v záhrade koickéhomúzea», Pamiatky a múzea, Bratislava, 3 (1999) str. 23-25 a pod., ale o grécko-katolícku obec «Kouchov» pri Trebiove! (porov. Svojina III, 1949 str. 76;tie O.R. Halaga, «Slovník prameň histórie» in Východoslovenský slovník, I,Koice-Preov, 2002, str. 29).

2 « evenit interea quemdam Eremicolam eorsum comparuisse, Arseniumnomine Boszak, ex eo fortasse á populo sic cognominatum, quod nudipes potis-simum incedere fuerit solitus, (Bossy enim Sclavonice idem est, ac nudipes)huic itaque Arsenio Boszak Incolae dicti sacellum hoc resignaverunt, exstructaprius pro eodem Domo commoda», (J. Basilovits, Brevis notitia fundationisTh. Koriathovits, III, Cassoviae (Koice), 1799, str. 102).

3 « Religiosum de Ordine S. Basilii M. Gallitianum nomine IrinarchumJaszelszky», (J. Basilovits, Brevis notitia fundationis Th. Koriathovits, III,Cassoviae (Koice), 1799, str. 102).

4 Porov. E. Unghváry, «A Bukócz-hegyi monostor története», Adalékok Zem-plén-vármegye történetéhez, III, Sátoralja-Ujhely, 1898, str. 253.

38


5. Dejiny 17. storočiaRok 1670 starodávny tlačený Evanjeliár

Ete do roku 1997 sa na odpustoch organizovaných na Buko-vej Hore spievalo na Slubách Boích sv. Evanjelium zo staroslo-vanského

Evanjeliára z roku 1670. Po roku 1997 sa na BukovejHore sv. Evanjelium spieva po rusínsky.

Pozoruhodnosťou starodávneho bukovského Evanjeliára z roku 1670 jeskutočnosť, e je písaný starodávnym spôsobom, má toti veľmi veľa staroslo-vanských skratiek titlov a medzi slovami veľmi malé, nevýrazné, alebo častodokonca úplne chýbajúce medzery Niekedy sa preto (pred rokom 1997) stá-valo, e nepripravenému kňazovi, ktorý mal spievať sv. Evanjelium z tohto sta-rodávneho Evanjeliára, a nevedel o tom, e tam je a tak veľa originálnychskratiek a takmer chýbajúce medzery medzi slovami, neraz stislo srdce v hrudi,keď ho otvoril a mal zaspievať hneď «z voleja» pred masou pútnikov, a to inapriek tomu, e kňazi samozrejme ovládajú staroslovančinu a dokonale i bezprípravy ju čítajú z iných Evanjeliárov, ale predsa neboli pripravení na takstarodávny spôsob zápisu

Na titulnej strane tohto starodávneho Evanjeliára, ktorý tiesvedčí o starodávnosti Bukovského monastyra je napísané:

«

EVANGELÛON¿ sir™çß Bl∫gov™’stïe Bg∫od∫xnove∫n¥x

`‹ e¯vangelístß,Bl∫goslovénïem ¿ s∫t™’

j‚iX Çetveroprestóln¥X Patrïárxß. Twánïem¿ iiΩdivénïem¿ Brá∫stva LvóvskoI2 Stavropïgïon¿ Xrám¨ Áspénïå Pr S‹ Bc∫aizdáså vß Lvov™. V ¿ L™’to † sozdánïå Mïra # zrç*i. A † RΩ S‹ X∫va# ax*ç Noévrïa k*i».

Evanjeliár bol vydaný vo Ľvove roku 1670 a jeho vydanie pobla-hoslovili tyria patriarchovia východnej Cirkvi (kontantinopol-ský, alexandrijský, antiochijský a jeruzalemský). Evanjelium v Chris-tovej Cirkvi je vak to isté. Preto v danom čase 17. storočia bolo

39

úplne normálne, e keďe gréckokatolíci v Uhorsku nemali svojuvlastnú cyrilskú tlačiareň, uívali Evanjeliáre a iné bohosluobnéknihy dováané z Haličiny, či priamo z iných častí Ruska. Preto saEvanjelium z tohto Evanjeliára bez akýchkoľvek okolkov na Bu-kovej Hore spievalo aj neskôr, a to dokonca a do roku 1997

Rok 1683 uliaty zvon pre monastyr na Bukovej HoreMonastyrská cerkov Vozdvienija Čestnaho Kresta mala vo svo-

jej vei ete koncom 19. storočia tri zvony.Stredný zvon bol uliaty v čase cisára Leopolda I. roku 1683.

Ete koncom 19. storočia na tomto zvone bol dobre čitateľný staro-slovanský nápis cyrilikou: «Roku Božieho 1683»,1 čo tie dokazu-je, e monastyr na Bukovej Hore existoval u v tomto období. V časeI. svetovej vojny bol vak tento zvon tátom skonfikovaný a rozta-vený na gule pre kanóny.

Starodávna čaa zo 17. storočiaAko spomína historik Hadega, ete začiatkom 20. storočia v Bu-

kovskom monastyre mali čau, ktorá pochádzala zo 17. storočia.Patrila k starým artefaktom Bukovej Hory z času ete spred Ráko-czyovského povstania.2 Kde sa nachádza táto čaa dnes, sa nevie.

_____________________________________1 Porov. E. Unghváry, «A Bukócz-hegyi monostor története», Adalékok Zem-

plén-vármegye történetéhez, III, Sátoralja-Ujhely, 1898, str. 254.2 «

Odnak tak ukazuœsä, wo sej monastyræ davn™j˚ij, äk XVÈÈÈ. v™kai se zato, bo maœ odnu starinnu ça˚u, äka poxoditæ z v™ku XVÈÈ.», (V.GadΩe®a,

Dodatki do istor¡™ Rusinov i rusækix cerkvej v buv. Ωup™ Zem-plinskoj, VÈÈ. Stan cerkvej po vymertü korol™v Arpadoviç™v aΩ do eppaMixaila Manuila Olæ˚avskogo, UΩgorod, 1931, str. 55-56).

40


6. Dejiny 18. storočiaRok 1705 starodávny z dreva vyrezávaný baldachín

Medzi najstarie dnes známe historické artefakty nachádzajúcesa na Bukovej Hore, patrí starodávny z dreva vyrezávaný balda-chín stojaci nad prestolom kaplnky (dnes zasvätenej ČestnémuKrestu). Pochádza pravdepodobne z doby Jozefa I. (1705-1711),čo zaznamenáva staroslovanský nápis, ktorý je vyrytý na jeho hor-nej strane:

«

velikßiivasiliim*b*gagd

S ‹asl A ‹vßivs™xßbe9zakonniinakr S ‹tßprigvozdi‚asiloükr S ‹tadar¨igd S ‹i⁄ ¯mperator¨⁄ ¯∑sif¨per‚om¨vragipob™ditiraçßnarod¨r¨sskom¨xr S ‹tedatnsp*senie» v preklade:

Veľký Vasilijmoli Boha. Hospoda slávy vetkých bezzákonní na krí pribili.Daruj, Hospody, cisárovi Jozefovi I. zvíťaziť nad nepriateľmi.Ráč národu rusínskemu, Christe, dať spasenie.

Nápis je vyrytý do kruhu, naokolo baldachínu bez akýchkoľ-vek medzier medzi slovami a nevedno, kde je jeho počiatok a kdekoniec.

Cisár Jozef I. vládol práve počas Rákoczyovho povstania (1703-1711).Baldachín bol retaurovaný a postavený v kaplnke Čestnaho Kres-ta na Bukovej Hore roku 1998.

Rok 1703-1711 dočasné spustnutie Bukovského monastyraPodobne ako v čase Rákoczyovho povstania (v rokoch 1703-

1711) spustol blízky Krásnobrodský baziliánsky monastyr Soest-vija Sv. Ducha, či aj Sninský baziliánsky monastyr sv. Kataríny,1 v tom-to období spustol i Bukovský monastyr. Nikto nevie, čo sa v tomčase stalo s bukovskými baziliánmi: či monastyr z bezpečnostných

41

42


Obr. 20: Zápis z roku 1703 v starodávnom rukopisnom staroslovanskom Evan-jeliári z mukačevského baziliánskeho monastyra na Černečej Hore. Zo zápisu jezrejmé, e Mukačevo vypálili a dve gréckokatolícke cerkvi zváľali rímskoka-tolícki labanci. Zápis tie hovorí, e tí istí labanci v zúrivosti z tohto Evanjeliá-ra vytrhli asi 40-50 strán a tak sv. Evanjeliár ťako pokodili.

dôvodov opustili sami, či boli z neho vyhnaní, alebo dokonca boliv ňom povradení?! Kadá vojna, či revolúcia znamenajú vdyv spoločenských pomeroch neporiadok, neistotu, bezprávie Vte-dy sa prestáva rozvíjať akákoľvek kultúra a aj vetky kultúrne, čináboenské ustanovizne trpia. Vojna na takéto veci jednoduchonemá čas a pri bezpráví sa tieto ustanovizne ľahko stávajú korisťouanarchie, lúpených prepadnutí a vyvraďovania ľuďmi, ktorí častonevedia ani čítať, ani písať

Baziliánske monastyry vypaľovali nielen protestanti (kuruci), ale i rím-skokatolíci (labanci)

Keď sa v dejinách nejakého baziliánskeho monastyra uvádza, e bol zniče-ný za toho-ktorého povstania (napr. Krásnobrodský monastyr, Bukovský mona-styr, Sninský monastyr, Hruevský monastyr za Rákoczyovho povstania), toete vôbec nutne neznamená, e ho zničili povstalci-protestanti. Rovnako prav-depodobne to mohli byť i cisárske, teda rímskokatolícke vojská, pretoe latinskýivel gréckokatolíkov v danom čase vdy pokladal alebo za pravoslávnych,alebo za nejakých polovičatých katolíkov, pseudokresťanov alebo dokonca za poha-nov, respektíve idov

Na spodných margináliách staroslovanského, rukou písaného Evanjeliára z 15.alebo 16. storočia baziliánskeho monastyra na Černečej Hore pri Mukačeve na-chádzame z roku 1703 napr. tento zápis o pustoení Mukačeva cisárskymi-la-banckými, teda rímskokatolíckymi vojskami (obr. 20):

«Rok¨ bΩogo #aπ*g togo rok¨ Rákóc⁄i¯ Ferec Nß pri¯‚ovß i¯s polw `i¯ dom¨kaçovskogo varo‚a, i b¥vß tri d*ni, ta M, ali poto M, pri‚o V enDogo d*ne bar-zo rano enora L motNi¯k¨k¨li iz svoimß, re

®emetNomß, i v¨gna V u¯‚ikTo iz varo-‚a, i mnogo lüda postinavß, korTi¯i¯, i nevinN¥ b¥li, protS‹aki, i iz navaΩ-denie M d⁄åvols `k⁄i M cr*kvß varosk¨, i rovS‹i¯®ovsk¨ rozbili, varo‚ß zapalili, izsei knigi listå pov¨r™zovali»2 Roku Boieho 1703. Toho roku FrantiekRákoczy priiel z Poľska do mesta Mukačeva a bol tam tri dni, ale potom jednéhodňa veľmi zavčas rána priiel (cisársky) generál Montecuccoli zo svojím regimen-tom a vyhnal vetko z mesta, mnoho ľudí dal sťať, veľa z nich bolo i nevinných ajednoduchých ľudí, a s diabolským úmyslom (gréckokatolícke) cerkvi v Mukačeve iRosvigove zváľali, mesto podpálili a z tejto knihy listy povyrezúvavali.

43

Dejiny 18. storočia

Keď katolícki labanci vedení generálom Mon-tecuccolim dokázali roku 1703 vytrhnúť zo sta-roslovanského rukou písaného Evanjeliára le-iaceho na prestole gréckokatolíckeho bazilián-skeho monastyra na Černečej Hore pri Muka-čeve 40-50 strán, a pritom vypáliť Mukačevo adve gréckokatolícke cerkvi, koniec Bu-kovskému monastyru počas Rákoczyovho povsta-nia mohli urobiť rovnako pravdepodobne akokalvíni (kuruci), tak i katolícke cisárske vojská(labanci).

Monastyrské majetky Bukovej Horysa «potratili» a ich zvyky v inklinova-nom období niekoľkých desaťročí ob-hospodarovali zboní oltýsi (richtári)

okolitých dedín Biloho (Bukoviec), Olavky a PotokovKrásnobrodský monastyr mal to ťastie, e ho baziliáni znovu

zasídlili u v roku 1729.3 Bukovský monastyr musel čakať na svo-je znovuzasídlenie a do roku 1738, teda o deväť rokov dlhie, keďkonečne priiel jeromních-bazilián Irinarch Jaselskyj a oltýsi (=richtári) okolitých dedín mu monastyr slávnostne odovzdali (pozriuverejnenú hramotu ďalej) Sninský baziliánsky monastyr sa po Rá-koczyovom povstaní u nespamätal vôbec, nenaiel sa toti ni-jaký iný «Irinarch Jaselskyj»

Rok 1738 rusínska hramota oltýsov Bukoviec a PotokovJe zachovaná rusínsky písaná hramota z 18. augusta 1738 (a jej

latinská verzia zo 16. januára 1738), kde richtári (oltýsi) Biloho(= Bieleho, tj. Bukoviec) Michail a Alexej so synmi, a richtár-ol-týs potocký Michail so synom Hrihorijom odovzdávajú na večnéveky jeromníchovi Irinarchovi Jaselskému, OSBM, dávny Bukov-ský baziliánsky monastyr, ktorý v tom čase bol u dlho opustený

44


Obr. 21: Montecuccoli - vodca labancov

(od Rákoczyovho povstania u ubehlo okolo 30 rokov) a na ktorýoni dávali pozor, s podmienkou, e bude v ňom prebývať a do svo-jej smrti.

oltýsi sa v mene troch rusínskych osád (Bukovce-Bile, Potokya Olavka) zaviazali, e budú monastyr vemone podporovať, za-obstarávať-voziť drevo na jeho potrebu a poslúchať mníchov vo vet-kom, na svoju spásu a dosiahnutie Cárstva nebeského.

oltýsi vyjadrili elanie, aby v monastyre bol obnovený sku-točný monastyrský ivot, a to taký, aký tam bol pred Rákoczyo-vým povstaním:

aby mnísi z monastyra nevychádzali bez príčiny (teda aby v ňomzotrvali a do svojej smrti);

aby mnísi ili čestne (v opačnom prípade si oltýsi vyhradzujúprávo, aby miestny paroch alebo ktitori-dobrodinci monastyra mohliudať previnilca archimandritovi-episkopovi do Mukačevského so-borného monastyra na potrestanie);

aby za monastyrskými múrmi nikdy nenocovali (tj. nezotr-vávali cez noc) eny, okrem odpustu (zákaz platil aj pre matky mní-chov, ktoré prili navtíviť svojich synov a pod.). Počas odpustu ahlavne v predvečer odpustu, vak bolo vsenočné bdenie, kedy vetcipútnici bez rozdielu pohlavia zotrvávali v monastyrskej cerkvi na mod-litbách i v noci preto táto "výnimka" o monosti pobytu ien v a-reáli monastyra počas odpustuPrísne zachovávanie klauzúry po baziliánskych monastyroch

eny a muský monastyrU v roku 691 Trulský koncil vo svojom 47. kánone so vetkou samozrej-

mosťou prikazoval pre baziliánske monastyry, e v nich v iadnom prípade ne-smú nocovať (tj. zotrvať cez noc) eny, a naopak v monastyre enskom nesmelnikdy nocovať nijaký mu. Koncil určil aj trest pre prípadných poruiteľov tejtonormy: bez ohľadu či poruiteľom bol klerik alebo laik, mal byť potrestanýnajťaím trestom bol exkomunikovaný z Cirkvi.

V podobnom zmysle prebývanie ien v muských monastyroch odsudzuje i

45


siedmy ekumenický koncil roku 787, ktorý bol zároveň i II. Nicejským, napríkladvo svojom 18. kánone, ktorý doslovne hovorí:

«Buďte bezchybní voči cudzincom, hovorí Apotol (porov. 1Kor 10,32; Kol4,5 a 1Sol 4,11). Ak prebývajú eny v sídle episkopov (= v tzv. sobornýchmonastyroch) alebo v (obyčajných muských) monastyroch, spôsobuje to po-horenie. Ak sa niekto previňuje tak, e vydriava enu, či u je to otrokyňaalebo slobodná, na hocijakú slubu v sídle episkopa alebo v obyčajnom mo-nastyre, nech je upozornený, aby sa napravil. Ak sa nechce v tomto zmyslenapraviť, nech je pozbavený svojho úradu (suspendovaný). Ak by sa nachádzalieny na mieste, na ktorom musí prespať episkop alebo ihumen, nech sa z tohtomiesta vzdialia, a to a do odchodu týchto návtevníkov, to preto, aby na nikohonepadol ani tieň podozrenia».4

Iné civilné osoby v monastyreBaziliánske monastyry boli ohradené múrmi, ktoré prísne chránili usobra-

nosť v nich ijúcich mníchov. Za týmito múrmi nesmeli nocovať nielen eny,ale ani iné civilné osoby. Kadý monastyr mal preto mimo vlastného areálu ohra-deného múrom i peciálny dom určený pre pútnikov a pocestných. Civilné osobysmeli nocovať len v týchto na tento účel peciálne určených domoch Dodnestoto usporiadanie vidieť napr. v Krechovskom baziliánskom monastyre v Haličine.

U roku 451 Chalcedonský ekumenický koncil vo svojom 24. kánoneprikazoval:

«Raz posvätené s dovolením episkopa monastyry, zostávajú monastyrminavdy, a to čo im patrí, nech tak isto im zostane navdy. Monastyry sa nesmústať svetskými ubytovňami. Kto by také niečo dovolil, nech je potrestaný ká-nonickými trestami».5

Toho, kto by baziliánsky monastyr premenil na ubytovňu pre svetskýchľudí, odsudzuje i II. Nicejský ekumenický koncil v roku 787 vo svojom 13. ká-none. Ak by takéto zneuctenie urobil niekto z kňazského stavu, má byť pozba-vený úradu (suspendovaný), a keď je to mních, či laik, má byť exkomunikovaný.6

aby sa nikdy počas odpustu v areáli naokolo monastyrskejcerkvi nedával (alkoholický) nápoj predávaný poza monastyrom,eby na území monastyra nebola zvada a svár, ale aby tu mnísi ilineustále deň i noc podľa pravidiel Svätých Otcov, cvičiac sa v pôs-toch

46


V gréckokatolíckom obrade je kadá cerkov, či cirkevný objekt ohradenýmúrom. Posväteným priestorom je nielen samotný cirkevný objekt, ale i celýpriestor medzi daným múrom a objektom. V tomto priestore sa nesmeli pásťkravy, ani hydina nesmeli byť predajné stánky, nesmeli sa piť alkoholickénápoje či fajčiť. O posvätnosti tohto priestoru hovorí u roku 691 Trulský kon-cil, ktorý sa odvoláva na samotného Isusa Christa:

«Nesmú sa otvárať svetské obchody vo vnútri za múrmi, ktoré ohraničujúareál cerkvi, nesmú sa tam ani vykladať potraviny na predaj, alebo uzatváraťnejaké obchody, aby sa nepokvrnila úcta k cerkvi (ako svätému miestu). Sku-točne, aj ná Spasiteľ a Boh, ktorý nás nabáda, aby sme ho nasledovali v po-zemskom ivote, nám prikázal: Nerobte z domu môjho Otca trnicu (Jn 2,16),rozhádzal peniaze peňaomencom a vyhnal tých, čo zneucťovali svätyňu. Akby bol niekto prichytený pri tomto previnení, nech je exkomunikovaný».7

Ako z hore uvedených podmienok vyplýva, oltýsi-richtári sielali len to, aby v monastyre na Bukovej Hore kvitol normálnymonastyrský ivot, na aký vyzývali a aký praktizovali východníOtcovia sv. Cirkvi To, e v odovzdávacej hramote oltýsi dalitieto podmienky jeromníchovi Irinarchovi Jaselskému, OSBM, jedôkazom toho, e ete pamätali, ako baziliáni ili na Bukovej Ho-re koncom 17. storočia a začiatkom 18. storočia pred Rákoczyo-vým povstaním.

K monastyru nálealo, ako z hramoty vyplýva, aj blízke pole,les naokolo neho i ovocný sad pod ním.

Doslovný text tejto starodávnej hramoty z roku 1738 je tento:«Omnibus Lecturis Salutem in Domino.

V™domostæ tvorim, komu o tom budet naleΩati v™dati,iΩe na˚a obytelæ Bukovska, zostaüçi pusta, sß mnogixl™tß v nedostnosti Zakonikovß. Ale terazß Blagovoli Bogpos™titi nas, Miloserd¡em svoim, izbere gd™ d™latelä na Ωat-vu svoü, to estæ Zakonnika do obiteli na˚ej, i togo raditvorim v™domostæ çrezß s¡e pravo, albo raçej testamentomv™çnym, iΩe vß vesi na˚ej Bukovci, Possesore to estæ kti-

47


tore monastyrä na˚ego, Íoltysi B™logo sutæ fundatoreMonastyre Bukovskago iz davnyx çasovß. Kotoryi to monas-tyrec i xram sv. ç. Apostolß Petra i Pavla Znajdutßsä na Gor™na˚ej, na m™sc™ prostranom ¡ p™eknom Stolici Íariskoj,i maetnosti VelkomoΩnago Pana Grofa Toriskago SurmaäderΩavca na˚ego, Zostaüçi vß ego vlasci i Protekc™i, iBoΩ¡ej pomowi, daemß s¡e pravo na dvoxß Zakonikovß, vß per-vyxß Vseçestnomu Otcu Èermonaxu, na imä Èrinarxu Äsel-skomu, iΩe ob™wan¡e sßtvorivß predß Bogomß ¡ predß Çelove-ki, iΩe budetß prebyvati vß obiteli na˚ej, do izdyxan¡äsvoego vß podvigaxß, inoçeskix, rabotati Bogu i vsä dobr™ u-stroiti potreb Monastyrsku, do togo pomowny budutßtri gromady iz trexß s™lß, vß pervyxß mi Bukovci, po vtoreOl˚avci, po trete Potocki, i vs™ lüde postoroni oblicu-emßsä poslu˚ny Monasterevi vß vsemß byti. Äko dreva izl™sa na potrebß Monastyrsku privesti, takoΩde i Mi-lostæ Monastyrevi tvoriti, i Monastyræ spomagati, ivsä po voli BoΩej dobr™ tvoriti, i Zakonnikom vß vsemß po-vinovatisä radi spasen¡ä na˚ego i radi carstv¡ä Nebesnago.

Ío toto pole do Monastyrä naleΩytß, i l™sß kolo Mo-nastyre i Sadß podß Monastyremß volnyj Zakonnikomß,povtoremy Íoltysi B™logo Mixail i Aleksej, v™domostætvorim çrezß s¡e pisanie, i potverdΩuem pravomß abo raçejTestamentom v™çnym, Aby Zakonniki stydlivo Ωili a bezpotreby iz Monastyrä ne isxodili, A edsli by kotoryjZakonnik rospustno i razvraweno Ωilß, neradivo o svoemßSpasen¡i takovago volno i na˚imß Nam™stnikomß, alboktitorom, nakateru Mukaçovsku episkopu udati, i tamo zapregr™˚en¡i karati i paki vozvratiti, do ob™teli na˚ojna poslu˚an¡e Monastyrskoe. Po tretœ daem v™domostæçrez s¡e pravo, alæbo Zav™tß Inokomß, Abi vß ograd™ Monas-

48


tyrskoj nikoli ne noçovalß polß Ωensk¡j Vo kel¡i krom™otpustu ili Prazdnika, ili täΩkoj bol™zni, aby ne byloZläzy gr™xovnoj. Po çetverte daemß v™domostæ çrezß s¡e pi-san¡e na˚e, aby vß Monastyr™ pri cerkvi, podß çasß otpustune bylß dannyj napoj prodavanyj po za monastyremß, Abyvß Monastyrü ne bylo äkoj skaski, to estæ galasovß anisvary no po Zakonu inoçeskomu Ωiti a po predaniü svä-tyxß otecß vß podvigaxß postniçeskixß, i vß molitvaxßneprestannyxß denæ i nowß, prebivati i ustaviçn™ Molit-vami Çelov™kolübca Èisusa Xrista Boga VsederΩatelä u-blagati o vsem mir™ i o na˚emß pregr™˚en¡j, da poluçimMilostæ otß Gospoda na˚ego Èisusa Xrista vß denæ sudn¡j icarstvo Nebesnoe nasl™dimß Molitvami presvätyä Bogoro-dica i Molitvami s. V. Apostolß Petra i Pavla, i vs™xßsvätyxß Aminæ.

Godny v™ry i çesti dostojny Íoltysi B™logo BukovciMixail i Aleksej sß Synami svoimi, i Íoltysß Potock¡jMixailß i sß Synomß svoimß Grigoriomß kladem Krestæ Xris-tovß.

Danno v Bukovcy m™säca Avgusta Dnä 18. R. B. 1738 Alek-sej Demiä: Zala Grig.:

S¡e pisan¡e danu i zæm™jno prebudetß podpisuü i rukoü vi-rekaü Andrej Kur¡j Arx¡: precenyk vl. r.

Praemissa puncta, quod omnes clausulas, et conditiones suas

49


ad ulteriorem Altioris potestatis, et Superioritatis dispositionem,atque ad futuram Religiosorum Basilitarum Capitulum, quantumin me est, confirmatur, Actum in Cathedrali ad Munkacs fundatoS. Nicolai Eppi et Confessoris V. Monasterio, ejusdemqus Con-ventu, die 22. Januarii, Anno 1740.-mo (L. S.) Gregorius Bulko,OSBM Professus prot. Hegumenus, et Illmi, ac Rmi Dmni EppiAgnens. Munkacsiens. et Maramoros. per ICottum M. Vicariusin spiritualibus m. pr.».8

Hore uvedená rusínsky písaná hramota oltýsov z roku 1738okrem iného dokazuje, e na Bukovej Hore v tom čase stála i cer-kov zasvätená sv. Petrovi a Pavlovi.

Pozoruhodný je i gréckokatolícky krí namaľovaný temer nakonci tejto hramoty. Tvar tohto kría je typicky haličský a tie do-kazuje haličský pôvod jeromnícha Irinarcha Jaselského, OSBM,ktorý pri písaní tejto hramoty bol prítomný.

Vyie uvedený text odovzdávajúcej hramoty z roku 1738 exis-tuje i v latinskej verzii, ktorá sa nachádza v prepise v Ukrajinskomtátnom historickom archíve vo Ľvove (fond číslo 684). Latinskáverzia je datovaná 16. januárom 1738 (!) a je "obohatená" o prvok, eBukovský monastyr nie je podriadený v kárnych veciach len mu-kačevskému episkopovi, ale najprv egerskému latinskému a a po-tom mukačevskému.9 Pravdepodobne ide o verziu zaslanú na schvá-lenie egerskému latinskému biskupovi, ktorý si v danom čase uzur-poval právo riadiť i Mukačevskou gréckokatolíckou eparchiou.

Existencia a dvoch verzií odovzdávajúcej hramoty z roku 1738(rusínskej i latinskej s dodatkom) len dokazuje tú skutočnosť, e sajednalo o veľmi významnú, ba zlomovú dejinnú skutočnosť v históriiBukovského monastyra. Zdá sa, e existovala i tretia verzia tejtorusínskej hramoty oltýsov prepísaná do glagoliky, ktorú odniesoljeromních Irinarch Jaselskyj, OSBM, so sebou do Ríma, kde pro-

50


stredníctvom Kongregácie Propaganda Fide vybavil pre BukovuHoru od pápea Klementa XII. plnomocné odpustky. Keďe Kon-gregácia Propaganda Fide v tom čase preferovala a vade medziSlovanmi pretláčala, za účelom rýchlejej latinizácie, glagolskúabecedu (dokonca pre Chorvátov v tom čase Propaganda Fide tla-čila i knihy latinského obradu v glagolike) a k cyrilike pociťovalaantipatiu, Irinarch Jaselskyj (veľký diplomat) prepísal rusínskucyrilskú hramotu oltýsov do glagoliky To vysvetľuje napríkladaj rozdielnosť dátumov (16. I. > 18. VIII.), čo vzniklo pravdepo-dobne v dôsledku prepisu hramoty do glagoliky (alebo spätne).Cyrilské číslo «16» dáva toti v glagolike «18» a naopak.10

Rok 1738 pápeské plnomocné odpustkySkutočnosť, e pápe Klement XII. (1730-1740) dal 17. mája

roku 1738 plnomocné odpustky monastyrskej cer-kvi Svätého Ducha, Činu sv. Vasilija Ve-likoho na Bukovej Hore,11 je ďalím ne-

klamným svedectvom o tom, e v tom ča-se, tj. ete pred výstavbou kamennej bu-dovy, tam u určite stál baziliánsky mo-nastyr (pravdepodobne drevený) aj s cer-kvou Soestvija Svätého Ducha, v kto-rom pulzoval runý náboenský ivot, aktorý bol v povedomí Ríma u veľmi

dobre známy.Teda zo svedectva hore uvedenej ru-

sínskej hramoty, ako i z pápeských plno-mocných odpustkov vyplýva, e na Bukovej

Hore vtedy stáli minimálne dve cerkvi:jedna sv. Petra a Pavla (podľa svedectvarusínskej hramoty z roku 1738) a druhá

51


Obr. 22: Pápe Klement XII.,ktorý roku 1738 obdarovalBukovu Horu mimoriadnýmiplnomocnými odpustkami.

52


Obr. 23: Dobová ikona Soestvija Sv. Ducha napísaná na drevenej doske s krie-dovým podkladom a naokolo vyzdobená bohatou rezbárskou prácou. Táto ikonadodnes pripomína existenciu starodávnej cerkvi rovnakého zasvätenia i mimo-

riadne odpustky, ktoré pápe Klement XII. roku 1738 dal Bukovej Hore.

Soestvija Sv. Ducha (podľa svedectva pápeských plnomocnýchodpustkov z toho istého roku 1738).

Hramotu o pápeských plnomocných odpustkoch priniesol z Rí-ma na Bukovu Horu jeromních Irinarch Jaselskyj, OSBM, ukrytúna svojej hrudi,12 ako veľkú cennosť A skutočne, i táto hramotao pápeských odpustkoch napomohla krátko nato (u v roku 1742)k tomu, e gróf Tomá Szirmay de Szirma znovuzabezpečil monastyr«na večné veky» aj materiálne (pozri ďalej).

Starodávna cerkov Soestvija Svätého Ducha na Bukovej Horeete pred rokom 1738

Vo vyie spomínanej historickej zmienke o udelených pápe-ských odpustkoch z roku 1738 je pozoruhodné, e v tom čase na Bu-kovej Hore bola cerkov zasvätená Soestviju Svätého Ducha. Dnessa síce na Bukovej Hore nachádzajú a dva cirkevné objekty: ka-menná cerkov zasvätená Vozdvieniju Čestnaho Kresta a kamennákaplnka zasvätená vraj tie Sv. Kríu,13 avak cerkvi Sv. Ducha aani sv. Petra a Pavla na Bukovej Hore dnes u nieto.

V dnenej cerkvi Vozdvienija Čestnaho Kresta, ktorá bola z ka-meňa vybudovaná v druhej polovici 18. storočia (roku 1774) jevak na prestole dobová ikona Soestvija Sv. Ducha napísaná nakriedovom podklade (obr. 23), ktorá dodnes pripomína pútnikomstaré zasvätenie inej starodávnej odpustovej cerkvi, ktorá stála naBukovej Hore. Táto dobová ikona pochádza z ikonostasa cerkviSoestvija Svjatoho Ducha a bola na pôvodnom ikonostase umiestnenáv spodnom rade tyroch základných ikon celkom vpravo z pozícieveriaceho.

Cerkov Soestvija Svjatoho Ducha pravdepodobne stála za dne-nou cerkvou (smerom viacej na východ) na mieste, kde dodnesstojí osamelý krí v poli (s maľovaným gréckokatolíckym rozpja-tim, obr. 24).

53


54


Obr. 24: Miesto, kde s najväčou pravdepodobnosťou a do roku 1772 stálacerkov Soestvija Sv. Ducha, obdarená zvlátnymi pápeskými odpustkami.

Dnes na mieste pôvodnej svätyne stojí krí.

Kríe sa stavajú obyčajne na mieste nejakej významnej udalosti, zázračnejpomoci Boej, alebo na označenie významného posvätného miesta. U grécko-katolíkov je obyčaj, e keď sa cerkov z hocijakých príčin premiestni na iné miesto,na mieste pôvodného prestola sa postaví krí, alebo podobný posvätný monu-ment (stľp s obrazom, kaplnka a pod.), aby sa po tomto mieste neľapalo, a abymu ľudia vzdávali úctu. Takéto kríe, či sakrálne objekty, označujúce miestostarého prestola starých gréckokatolíckych cerkví existujú dodnes napr. v MalejPoľane (na cintoríne), v Kráľovciach pri Koiciach (v súkromnej záhrade), v Re-getovke (na starom cintoríne) a pod.

Situáciu sťauje ete i tretia cerkov zasvätená sv. verchovnýmapotolom Petrovi a Pavlovi, ktorá sa spomína v rusínskej hramotez roku 1738. Ak je pravda, e v areáli baziliánskeho monastyra na Bu-kovej Hore boli a tri cerkvi, potom je isté, e prvá a najstaria z nichbola zasvätená Soestviju Sv. Ducha (stála najďalej na východ),druhá Vozdvieniju Čestnaho Kresta (stojí dodnes, avak u muro-vaná) a tretia sv. verchovnym apotolom Petrovi a Pavlovi (stálapravdepodobne na mieste dnenej kaplnky, to znamená najniie anajzápadnejie od ostatných dvoch).

Pozoruhodný je i fakt, e dodnes sa na Bukovej Hore konajú od-pusty a 3x do roka: raz na Soestvije Svä-tého Ducha, potom na Preobraenije Hos-podne a nakoniec na Vozdvienije ČestnahoKresta. Málo je na svete takých pútnickýchmiest, ktoré majú odpusty a 3x do roka. Itento fakt potvrdzuje mimoriadnu význam-nosť baziliánskej Bukovej Hory v dejináchsv. Cirkvi a najmä gréckokatolíkov.

Viacero funkčných cerkví na Bukovej Ho-re roku 1738 (cerkov Soestvija Sv. Du-cha, cerkov sv. Petra i Pavla a prípadne icerkov Vozdvienija Čestnaho Kresta) bymohlo potvrdzovať, e kedysi pred týmto

55


Obr. 25: Originálny bazili-ánsky erb s gréckym nápi-som: «Taký je Bazil Veľký».

56


rokom baziliánsky monastyr na Bukovej Hore vôbec nebol takýmalý, ako v druhej polovici 18. storočia a neskôr, keď v ňom ilo lenokolo 6-8 mníchov. Mono sa pôvodne jednalo o lavru so stovkamimníchov, podobne ako tomu bolo v tom istom čase napr. v Uhoľskombaziliánskom monastyre v Maramoroskej upe, ktorý bol vypálenýza neutíchajúcich protestantských povstaní 17. storočia.

Určite na Bukovej Hore nestaval nikto tri cerkvi «len tak» apre pár tam ijúcich baziliánskych mníchov

Obr. 26: Detail mapy areálu Bukovského monastyra na Bukovej Hore v súčasnosti.

V Uhoľskom baziliánskom monastyre ilo koncom 17. st. a 330 mníchov!Uhoľský baziliánsky monastyr sa rozprestieral na najvýchodnejom cípe

bývalej predvojnovej Československej republiky v Maramoroskej upe.Koľko mníchov ilo v Uhoľskom baziliánskom monastyre v priebehu dejín

nevieme, ale na konci 17. storočia, ako udáva dokument napísaný tesne po roku1684, ich tam ilo 330 (!), čo je naozaj úctyhodný počet! Chovali viac ako tisícoviec, tým sa ivili Zmienka o mimoriadne vysokom počte oviec je dôka-zom, e číslo 330 nie je nejakou chybou opisovača Obidva čísla sú vysoké.Jedno číslo potvrdzuje reálnosť druhého čísla.

Niektorí tvrdia, e na historickom Podkarpatsku nikdy neboli podobné o-brovské monastyry-lavry, ako napr. v Sýrii, či vo Svätej zemi Existencia 330mníchov-baziliánov v Uhoľskom baziliánskom sobornom monastyre koncom17. storočia vyvracia tento nesprávny názor.

Starý rukopis z konca 17. storočia znie doslovne takto:«Pi‚etß Ωe ind™, kako vß Ágorsko

j zemli vß derΩav™ Pana R¨sskago,imå em¨ Ûavalß, vß volosti Marmari‚i ¨ m™sta Sigota vß goraxß polo-ninn¥xß, na rek™ Ásl™, meΩ´ t™xß bol‚ixß r™kß i gorß stoitß monas-t¥r´, zomov¥j Zanovß, a vß nemß cerkov´ na Voznesen⁄e Gospodne, a bratejvß nemß t*l (330). A pa‚nå ¨ nixß l™‚aå, s™ütß proso na ka‚¨, potom¨çto ¨ nixß pol´ n™tß, Ωiv¨t´ vß goraxß, a derΩatß ¨ seb™ ovecß po #a(1000) i bole, t™mß pitaütså, ådåt´ otß nixß s¥r¥ i mleko, da vß tom-Ωe Monast¥r™ est´ kladåz´ a vß nemß voda sladka...».

Zápis uverejnil A. Petruevič r. 1856 v Cerkovnoi Gazet™ v Budíne (na str. 95)v stati «Izv™st⁄e o drevnemß monast¥r™, Voznesen⁄å Gospodnå, zvanomß Za-novß, naxodåwemså n™kogda vß Maramoro‚skoi oblasti vß Vengr⁄i blizß go-roda Sigota (Szigeth)».14

Rok 1742 historická návteva u grófa Tomáa SzirmayaV roku 1742 neúnavný jeromních Irinarch Jaselskyj, OSBM,

ihumen Bukovského monastyra, navtívil grófa Tomáa Szirmayade Szirma v jeho katieli v Zborove (dnes okr. Bardejov) a získal u ne-ho absolútne sympatie i podporu pre ekonomickú obnovu BukovejHory. Vysvitá to z darovacej listiny grófa, ktorou tento gróf v roku1744 Bukovu Horu neobyčajne tedro obdaril.

57


Gróf Tomá Szirmay de Szirma bol ariským upanom mimo-riadne dlhý čas vye 40 rokov od roku 1720 do roku 1761.15

Rok 1744 darovacia hramota grófa Tomáa SzirmayaOriginál tejto darovacej hramoty bol vystavený 5. júna roku

1744. Vystavil ho v Zborovskom katieli (obr. 27) splnomocnenýprefekt (správca) majetkov grófa Szirmaya, Matiá Nyári (Nyáry).Darovaciu hramotu podpísal 5. septembra 1745 aj sám gróf TomáSzirmay de Szirma.

Originál darovacej zmluvy neskôr roku 1768 odloil ihumenBukovského monastyra jeromních Hedeon Danilčak, OSBM, kvô-li bezpečnosti do depozitára Leleského klátora. Danilčak dostalod premontrátskeho preláta Teofila Edlingena potvrdenie o tom,e dokument je uloený v Leleskom klátore.16 Baziliáni Buko-

58


Obr. 27: Zborovský katieľ v 18. storočí. Práve v tomto katieli jeromních Iri-narch Jaselskyj roku 1742 navtívil grófa Tomáa Szirmaya de Szirma a obdr-al od neho hramotu písomné majetkové zabezpečenie pre Bukovský monastyr.

Vľavo hore je vidno Makovický hrad.

vej Hory odloili túto darovaciu listinu roku 1768 na bezpečnémiesto do Leleského latinského klátora, ktorý mal vtedy funkciuakéhosi dobového notárskeho úradu a zároveň tam dali vyhotoviť iopis tejto listiny, lebo sa tuilo, e dobrodinec monastyra gróf To-má Szirmay de Szirma čoskoro zomrie (čo sa aj stalo o mesiacnato 10. septembra 1768) a nevedelo sa, ako sa k monastyru za-chovajú jeho potomkovia.

Dnes sa zachoval iba tento opis-kópia darovacej hramoty. Opisz 1. augusta 1768 je úradne overený a vyhotovený na hodnover-nom mieste v Leleskom premontrátskom klátore, kde, ako jeznáme, úradne preverovali a potvrdzovali staré uhorské majetkovélistiny, a vôbec vetky písomnosti.

Teda dnes je známy úradne overený opis originálu (z 5. júna1744), ktorý je datovaný 1. augustom 1768. Táto úradná kópia da-rovacej zmluvy grófa Tomáa Szirmaya de Szirma overená a vy-hotovená 1. augusta 1768 v Leleskom klátore tvorila prílohu inéhodokumentu úradného popisu Kráľovskej rady o Bukovskom mo-nastyre z roku 1783. Takto ju objavil historik Hadega.

Plný text úradne overeného textu darovacej hramoty znie takto:«Nos Theophilus ab Edlingen, Sari Candidi, et Exempti Ordinis Praemon-

stratensium Canonicorum Regularium Praelatus Regiae Ecclesiae Sae CrucisDe Lelesz Praepositus Infulatus, et Conventus ejusdem Ecclesiae. Memoriaecommendamus Tenore Praesentium significantes quibus expedit Ursis. QuodReverendus ac Religiosus Pater Gedeon Daniltsak Ordinis S. Basilii MagniProfessus, ac Venerabilis Monasterii de Monte Bukócz ICottui De Sáros ad-jacentis superior, nostram personaliter accedens in Praesentiam, suo ac Mo-nasterii Ordinis, qua praedictorum nominibus et personis exhibuerit nobis lit-teras hasce infra sequentes Originales Mathiae Nyárai Domini condam Co-mitis Szirmay de Szirma Besenyő et Csernek Tilt. Universorum BonorumPraefecti, et plenipotentiarii, ac superinde ejusdem Comitis Confirmationalesdiebus, annis, et locis infra specificatis in simplici papyro editas, et tam TltiComitis, quam et praefati Plenipotentiarii sui singraphis, sigillisque propriis

59


munitas Latino idiomate confectas, petendo nos debito cum honore: quatenuseasdem praesentibus litteris nostris transscribi faceremus, in transsumptoquenostro easdem ipsi exhibenti authentice extradari Curare Vellemus.

Quarum quidem genuinus tenor iste est: Infra scriptus notum facio omnibus,et singulis quibus interest: quod in anno adhuc 1742. Mense Julio, Dum Excel-lentissimus ac Illustrissimus Dominus Comes Dominus Thomas Szirmay DeSzirma Besenyő et Csernek Suae Regiae Mattis Intimus Actualis Consiliarius,Camerarius, Eques Auranis, ac ICottus hujusce Sárosiensis Supremus Co-mes, nec non Haereditarius Dominus Dominii Makovicziani, fuisset in oppidoZboró, in Castelo suo Residentiali, comparuerit coram sua Excelletia Jer-monachus Irinarchus Jaszelyszky Basilita Graeci Ritus Religiosus, qui in Terri-torio Possessionis Bukócz monte Bukova Hurka nuncupato Ecclesiam, seuMonasterium sua industria Domino Deo juvante, ac Elemosina sancta nonsolum restauravit, verum jam jam corruentem reaedificavit, ac interne ne-cessariis rebus, imaginibus, picturis, ac sculpturis, uti Ecclesiam decet, pulchreet honeste exornavit, ita ut si Deo ita disponente Illustrissimus EpiscopusMunkacsiensis pro visita exeundo pertransennam hoc quoque Monasteriumac Ecclesiam inviseret omnia in suo statu et ordine pulchre inveniret. Indul-gentias praeterea Romam peregrinando a Sanctissimo Papa Clemente Duode-cimo huic Ecclesiae Monasteriali etulit , thesauroque ter in anno Christi luc-rabili ditavit, quarum testimoniales litteras S. P. Clementis XII. Agriae in absen-tia Eppi Generali Vicario Illustrissimo Domino Georgio Foglar pie defunctorepraesentavit, uti et pie defuncto Eppo Munkacsiensi Georgio Blazsovszky,quas ipsi quoque subscripserunt, et pro ratis habuerunt. Tandem supratitula-tus Excellentissimus Dominus Comes principalis meus his intellectis resolvitad Monasterium hocce ex Territorio Possessionis Bukócz et Possnis Oljsavka,qua haereditarius Dominus Possessionem, ac Territorium eonundem certamplagam Territorii ex Bukóczensi et Oljsavkiensi constantem, quod medio mei,qua universorum Bonorum Praefecti ac Plenipotentiarii extradetur: et Basili-tae Irinarcho Jaszelszky resignetur praefato Monasterio in usum Jure irrevo-cabili tandem ad commissionem suae Excellentiae Principalis mei Gratiosis-simi Anno 1744. Die 3. Mensis Junii exivi ad faciem Loci, ad quem locum siveMonasterium eodem tempore comparuit Communitas Possessionis Bukócz,ICottui De Sáros adjacentis, et Communitas Possessionis Oljsavka, ubi unanimivoto concluserunt, ac pure ex benevolentia sua absque minima apprehensione,ac contradictione ex utroque Territorio certam particulam sive Montem resolve-

60


runt, ac eo facto Jermonacho Irinarcho Jaszelszky actuali Basilitae, ac succes-soribus ejus resignatunt cum certis particulis terrarum arabilium, Polyankis, etDumetis, ubi actu etiam absque ulla extirpatione inseminari possent frumenticubuli 20, ac ex gramine currus foeni circiter 6, sivero locus is sensim extirpabi-tur, in triplo poterit plus inseminari, ac foenum procurari, Locus vero is, siveparticula Territorii medio mei infrascripti excissa; et demonstrata cum utraqueCommunitate saepius praefata. Signata autem est dicta particula circumcircacertis signis vulgo kopszami ze zeme rukanema nuncupatis et quidem tali cumconditione: quod praespecificata signa tam Basilitae, quam etiam utriusque Pos-sessionis Incolae nullatenus audeant destruere nec Basilitae ultra signa illa Territo-rium sibimet extendere, nec etiam Incolae ab illis minimum quid accipere audeant,sed maneat in statu prout est signatum. Datum in Castello Zboroniensi Anno 1744.Die 5. Mensis Junii Mathias Nyáry Excellentissimi ac Illustrissimi Domini Comitissupra Ttlati Ursor Bonorum Praefectus, et Plenipotentiarius. m. pr. (L. S.)

Per pie defunctum Praefectum meum condam Mathiam Nyáry excissas ter-ras et prata huic instanti confirmo. Tarczae 5. Septembris 1745. Comes Tho-mas Szirmay. m. pr. (L. S.)

Cujusmodi Nos petitioni, velut justae, et legitimae annuentes, et requie-scentes praevio modo exhibitas litteras, tam authentico Protocollo, quam etpraesentibus litteris nostris de verbo ad verbum sine diminutione, variationeet augmento aliquali transscribi et trassummi fecimus; taliterque easdem intranssumpto hocce nostro supra fato exhibenti futura Jurium ejusdem Monas-terii item et Ordinis Praelibatorum uberiori pro cautela necessarias, sub uzi-tato et authentico Conventuali Sigillo nostro extradandas duximus, Communisuadente Justitia, Ipsis porro originalibus praeexhibitis in specie in Conser-vatorium nostrum repositis. Praesentibus Admodum Rendis et Eximiis DnisLadislao Somlyódy Parocho Lelesziensi, Hermano Schuelleru, StephanoSzenczy Cantore, et Marco Andreanszky Custode, supra tacti Ordinis Prae-monstratensium Canonicis Regularibus, nec non Ignatio Hoffner Beregsza-sziensi Ecclesiarum itidem Parocho zelantissimis, Juratis utpote Testimoniisnostris in praescripta isthac nostra, respective et antelati Loci Ecclesiis Deojugiter famulantibus et devote. Datum per manus Egr. Martini Franczy Jur.Notarii nostri Die vigesima prima Mensis Augusti Anno Domini 1768. (L. S.)Lecta et correcta in voce per me antelatum Hermanum Schuelleru Lectorem.m. pr. Vidimatae per me Petrum Podhajeczky, Parochum F. Szvidnikensem etDistrictus Makovicensis Vice-Archidiaconum. (m. pr.)».17

61


62


Obr. 28: Gróf Tomá Szirmay de Szirma najväčí doteraz známy dobrodinecBukovského monastyra. Roku 1742 definitívne majetkovo zabezpečil Bukovský

monastyr, a tak sa stal večným benefaktorom bukovských baziliánov

V tejto darovacej hramote sa okrem iného spomína, e keď ro-ku 1742 prebýval gróf Tomá Szirmay de Szirma vo svojom ka-tieli v Zborove (priamo pod Makovickým hradom, okres Barde-jov), navtívil ho baziliánsky jeromních Irinarch Jaselskyj, OSBM,ktorý s pomocou Boou na Bukovej Hore monastyr nielen obno-vil, ale i rozpadajúcu (drevenú) cerkov (pravdepodobne tú naj-stariu, zasvätenú Soestviju Sv. Ducha) takmer od znova vybudo-val a zvnútra i zvonku tak ozdobil, e by s tým bol spokojný i mu-kačevský gréckokatolícky episkop (vladyka Kyr H. Blaovskyj,OSBM), keby priiel na vizitáciu.Ďalej sa v listine kontatuje, e menovaný jeromních cestoval i

do Ríma a od Svätého Otca Klementa XII. (1730-1740), pápearímskeho, získal pre Bukovu Horu plnomocné odpustky, čo uznala svojim podpisom potvrdil aj mukačevský gréckokatolícky epis-kop Heorhij Blaovskyj, OSBM (1738-1742). Keď sa tieto vecimali tak, miestny ľachtic gróf Tomá Szirmay de Szirma u ne-mohol nič namietať hovorí hramota a preto sa rozhodol daro-vať monastyru pozemky medzi dedinami Bukovce a Olavka. Akoďalej z tejto Leleom potvrdenej hramoty vyplýva, tieto pozemkyboli odovzdané do uívania monastyru u 3. júna 1744 (teda udva dni pred napísaním darovacej hramoty). Obyvatelia Bukovieca Olavky spolu so Szirmayom okrem toho na večné veky podaro-vali mníchom i celú horu, na ktorej sa nachádza monastyr s ornoupôdou, poliankami a kroviskami. Hranice monastyrskej zeme bolioznačené kopcami zo zeme a kamenia.

Hore uvedená darovacia hramota grófa Tomáa Szirmayade Szirma z 5. júna 1744 taktie jasne hovorí, e jeromních Iri-narch Jaselskyj, OSBM, monastyr na Bukovej Hore nezaloil,ale len obnovil-opravil.

Práve ikovnosť baziliánskeho jeromnícha Irinarcha Jaselskéhospôsobila, e gróf Tomá Szirmay de Szirma obdaroval tento mo-

63


64


Obr. 29: Prvá strana rukopisu-prosby adresovanej grófovi Tomáovi Szirmayovide Szirma, aby Bukovskému monastyru daroval mlyn.

nastyr trvalými majetkami, a to a do takej miery, e ako vyplývaz neskorích historických správ, tento monastyr koncom 18. storo-čia svojimi majetkami mohol ekonomicky udrať dvoch mníchov.Vetky ostatné prostriedky na svoj rozvoj monastyr naďalej muselzískavať z dobrovoľných darov od veriacich, ktorí prichádzali na Bu-kovu Horu pre duchovnú potechu a povzbudenie. Vďaka grófoviSzirmayovi de Szirma Bukovský monastyr u od roku 1744 malznova majetkový základ potvrdený, a preto tento gróf patrí k več-ným benefaktorom-dobrodincom tohto monastyra, za ktorého sa ba-ziliáni modlia a budú modliť na kadej Slube BoejČas plynie, ivot sa míňa a kadý odchádza z tohto sveta

Zostáva len to, čo sme urobili dobré Nikto zo zomierajúcich ne-ľutoval, e urobil niečo dobré A tak i gróf Tomá Szirmay de

Szirma (+1768), i keď je na druhom svete uokolo 250 rokov, má v očiach Boích tentočin k dobru. Vetky ostatné jeho obrovské ma-jetky sa rozkotúľali, a dnes ich u niet Zo-stal mu len majetok, ktorý nezitne daroval.Keď Hospoď Boh nezabudne odmeniť anipohár studenej vody podaný núdznemu (po-rov. Mt 10,42), o čo viac nikdy nezabudnena takýto tedrý a Bohu milý darCelá hora, na ktorej bol postavený Bukovský

monastyr, patrila baziliánom, pre tento dôvod sa «Bukovský monastyr»a «Bukova Hora» stali synonymami, podobne ako «Černečí monas-tyr» pri Mukačeve (nazvaný tak podľa mníchov-černcov oblečenýchv čiernom) a «Černeča Hora», boli tie synonymami Mukačevské-ho baziliánskeho monastyra. Podobne je to aj so «Sinajskou Horou»pri Snine, kde bol taktie postavený starodávny baziliánsky monastyrsv. Kataríny veľkomučeníčky na hore, ktorá mala biblické meno Sinaj.Teda «Sinajská Hora» a «Sinajský monastyr» boli tie synonymami

65


Prosebný list bukovských baziliánov o darovanie mlyna, adre-sovaný grófovi Tomáovi Szirmayovi de Szirma (obr. 29)

V polovici 18. storočia baziliánski mnísi z Bukovej Hory na čeles o. Irinarchom Jaselským, OSBM, napísali grófovi Tomáovi Szir-mayovi de Szirma (+1768) nasledovný latinsky písaný list, v kto-rom ho prosia, aby im podaroval bukovský mlyn:

«Osvietený Pane, Pán Gróf a najláskavejí ná Pán Patrón Fun-dátor!

Vai predchodcovia na tomto panstve, kedysi iví, dnes u zo-snulí, sa preslávili horlivou pobonosťou v slube na slávu Boiu,ale i dobrou povesťou a takými navdy zostanú. Táto ich dobro-činnosť sa prejavila práve mnostvom bohumilých darov a fun-dácií v ich starostlivosti o Bukovu Horu, nedávno nami nehodný-mi obnovenú, kde dňom i nocou sú vysielané k nebu Psalmodie(spievanie almov). Za toto si vak neopovaujeme privlastniťzásluhu, či dokonca si poadovať uznanie. Bukovu Horu povau-jeme právom za dedičnú vo Vaom slávnom panstve.

Avak terajia núdza a nedostatok nás natoľko zo vetkých stránpritlačili, e so vzrastom počtu (mníchov ijúcich v monastyre)sotva budeme schopní preiť, lebo krajina je neúrodná a chlieb z nejmono zoať len veľmi úboho. Nau pozíciu ete viac sťauje fakt,e zrno musíme dávať zomlieť (iným) a nato ho musíme preváaťz miesta na miesto a tým máme ďalie ekonomické straty.

Preto čo najponíenejie prosíme Vau Jasnosť Pán Gróf, abyste pre väčiu Boiu slávu bukovský mlyn ráčil podarovať námuchudobnému monastyru. Týmto skutkom dobročinnosti Vaa oso-ba nám udelí krídla na ceste v slube Bohu a Vám k Vaej upre Vás prihotovenej, Bohom trojnásobne láskavým a preveli-kým, korune slávy v nebi, pridáte takto ďaliu veľmi hodnotnúperlu Bude to vo veľkú pomoc námu Rádu, ktorého Boh zachovať

66


ráčil nepokodený, nedotknutý a po dočasnom ivote v meste bla-enných umiestni. Po jednomyseľných spoločných modlitbách k Je-ho svätým nohám láskavým padneme a spolu zomrieme».18

Pod listinou sú podpísaní «nehodní sluobníci otcovia a bratiav Christovi bukovskí mnísi Rádu sv. Bazila Veľkého».

Táto listina napísaná ihumenom jeromníchom Irinarchom Ja-selským, OSBM, opäť potvrdzuje, e Bukovský monastyr je o-mnoho starí ne len z 18. storočia, pretoe v listine Irinarch Jasel-skyj chváli predchodcov grófa Tomáa Szirmaya de Szirma, ktorísa o bukovských baziliánov predtým starali a opäť podčiarkuje, eon sám monastyr na Bukovej Hore «len nedávno obnovil».

Gróf Tomá Szirmay de Szirma bol ariským ipánom-upa-nom v rokoch 1720-1761 Keď sa v listine uvádzajú predkoviatohto grófa, ktorí boli taktie dobročincami Bukovského monasty-ra Bukovský monastyr teda určite musel existovať u minimálnepred rokom 1720 Teda opäť potvrdenie skutočnosti, e Bukov-ský monastyr je určite o mnoho starí ako najstaria do teraz o ňomnájdená písomná zmienka z roku 1738.

Hore uvedená kópia listiny poslanej grófovi Tomáovi Szirmay-ovi de Szirma je bez dátumu Ale keďe sa vie, e tento gróf zom-rel 10. septembra 1768, táto listina bola určite napísaná pred týmtodátumom.

Rok 1746 bukovský drevený prestolV cerkvi Vozdvienija Čestnaho Kresta je dodnes zachovaný

drevený starodávny prestol z roku 1746 je to unikát drahocen-ný historický artefakt zo starej drevenej monastyrskej cerkvi So-estvija Sv. Ducha.

Na zadnej strane starodávneho dreveného prestola dnenej ka-mennej cerkvi Vozdvienia Čestnaho Kresta na Bukovej Hore je

67


staroslovanskými písmenami vyrytý nápis (obr. 30). Keďe bolneodborne zafarbený olejovou farbou, je dnes dosť ťako čitateľný.Tento nápis znie:

«˝ Svore2 sv™ta # Ùs*nd ˝ RΩ S‹va XrtS‹ova # a*π*m*qVß Ç‹t´ i Vß slav¨ BΩ*¨ (ďalej nečitateľné)V¥stavle N‹ est´ s* ∑∞ltaR‹ sej ⁄v∫´ poxval¨ v™çn¨ü Pres∫toj Bc∫i i na

†p¨wenïe Gr™xoV‹ lüdej ∑bwiX i o∫wenïe monast¥rå s* B¨koveC‹ka.ÛÊkonoma ÛÊer∫mona X ÛÊrinarxa (ďalej nečitateľné, pravdepodobne «Ja-selskoho») Raba Ûs* Xa* R. 1746»19 v preklade: Od stvoreniasveta 7254, od rodestva Christovho 1746, Na česť a slávu Bo-iu Je postavený svätý prestol tento i na večnú oslavu Pre-svätej Bohorodici i na odpustenie hriechov vetkých ľudí a po-svätenie monastyra sela Bukoveckého. Ekonóma jeromonacha Iri-narcha raba Isusa Christa r. 1746.

Prestol, ktorý sa zachoval dodnes, dal teda roku 1746 urobiťihumen Bukovského monastyra Irinarch Jaselskyj, OSBM. Akoto, e sa drevený prestol zachoval a drevenej cerkvi, v ktorej bol

68


Obr. 30: Časť nápisu na prestole cerkvi Vozdvienija Č. Kresta na Bukovej Hore.

prestol postavený u niet? Čo sa stalo s drevenou cerkvou Soest-vija Sv. Ducha? Najčastejí osud drevených cerkví bol, e obyčaj-ne zhoreli pri nejakom poiari. S cerkvou Soestvija Sv. Ducha tovak tak nebolo. Preto sa jej prestol zachoval. Sledujme osud tejtohlavnej cerkvi Bukovského monastyra ďalej

V kaplnke Čestnaho Kresta je dnes tak isto drevený prestol, avak tento jeu nový, z konca 20. storočia, nad ktorým je vak drevený vyrezávaný balda-chín zo začiatku 18. storočia. Na prestole stojí gréckokatolícky drevený kivot,na ktorom je staroslovanský nápis: «GDI BLGOSLVI KARPATORÁSSKÛINAROD9 SVOI» Hospodi, blahoslovi Karpatorusínsky národ svoj.

Rok 1746 pre Bukovu Horu odliaty ďalí zvonZa ihumena Irinarcha Jaselského, OSBM, roku 1746 bol uliaty

ďalí zvon.20 Tento zvon plnil svoju funkciu na Bukovej Hore ado I. svetovej vojny, keď aj tento zvon bol zrekvirovaný rakúskouarmádou a roztavený pre potreby armády.

Rok 1749 rusínsky písaná iadosť o povolenie výstavby ka-mennej svätyne

Keďe plnomocné odpustky boli dané, ako z dokumentov vy-plýva, pre drevenú cerkov Soestvija Svjatoho Ducha len na desaťrokov (1738-1748), jeromních Irinarch Jaselskyj, OSBM, iadalmukačevského episkopa o povolenie postaviť novú kamennú svä-tyňu (svjatyliče) s tým, aby pre túto mohol dostať trvalé odpustky.

V Ľvovskom tátnom archíve sa nachádza rukopis (z roku 1749)jeromnícha Irinarcha Jaselského, OSBM, ihumena Bukovského bazi-liánskeho monastyra z «Bukovej Hory», adresovaný ihumenovi Mu-kačevského monastyra na «Černeču Horu» jeromníchovi Hedeo-novi Pazinovi, OSBM. Je to vlastne prosba o príhovor-urgenciu u e-piskopa, aby dovolil postaviť v monastyrskej cerkvi na Bukovej Ho-re kamenný «oltár».

69


«Oltár» je odvodené z latinského «altus» vysoký. Ide o vyvýené miesto takto sa v latinských kostoloch označoval oltár, ku ktorému sa vystupovalo po scho-díkoch. U gréckokatolíkov «oltárom» bolo celé svjatyliče (svätyňa s ikonosta-som) vyvýené nad úroveň ostatnej lode o jeden schodík.

Zatiaľ nie je jasné, čo sa v liste z roku 1749 pod slovom «oltár»rozumelo: či (v latinskom slova zmysle) len prestol, alebo (v gréc-kokatolíckom slova zmysle) celá svätyňa, čie cerkov. Pravdepo-dobnejia je druhá varianta, a toti, e sa jednalo o celú kamennúsvätyňu, čie prakticky o výstavbu celej novej cerkvi z kameňa, pre-toe varianta výstavby «len kamenného prestola» v drevenej cerk-vi sa zdá viac ako nelogickou, a to o to viac, e u gréckokatolíkovprestoly boli vdy len drevené a navye vieme, ako vyplýva z pre-dolých riadkov, e aj ihumen Irinarch Jaselskyj, OSBM, nový dre-vený prestol postavil len pred necelými troma rokmi (tj. r. 1746).

List bol napísaný 6. októbra 1749, tj. necelých päť mesiacov po u-plynutí privilégia plnomocných pápeských odpustkov. Jeho ob-sah dokumentuje dobré vzťahy a mimoriadne dobrú spoluprácu me-dzi jeromníchom Irinarchom Jaselským, OSBM, a miestným gró-fom Tomáom Szirmayom de Szirma a aj jeho synom. Z listu vakvyplýva i zjavná tendencia egerského latinského biskupa vmiea-vať sa do vnútorných záleitostí vtedajej Mukačevskej gréckoka-tolíckej eparchie, ktorú latinská hierarchia toho času vôbec nechcelauznať za existujúcu, ako i tendencia o polatinčenie baziliánskeho mo-nastyra na Bukovej Hore.

List tie potvrdzuje i skutočnosť, e Irinarch Jaselskyj, OSBM,neil na Bukovej Hore roku 1749 sám, ale tam ilo viacero mní-chov-baziliánov. Ich mená vak nepoznáme Pozoruhodné je, ejeromních Irinarch Jaselskyj, OSBM, ihumen Bukovského mona-styra, píe tento list ihumenovi Mukačevského monastyra (ktorýbol protoihumenom, a v podstate by mal byť Irinarchovi priamymnadriadeným) ako rovný rovnému

70


«Prevelebn¥j v Xrt™ i v Dx¨ s* †çe Gede∑N‹. Xs* vß va S‹ i lübov‚a †ce V‹ska da b¨de T vß na S‹. Na v™domoS T preçeS T va‚ unosi M‹ pre D‹re-çen N‹ago slova i predloΩen N‹ago preD‹ ve L‹komofi‹ panoM‹ epkoM‹ strano ∑lta-rå m¨rovati eΩe prosi L‹ em v povçi (= dnes Mária Povč) blgoslo-ven⁄å. v toI‹ Ωe çaS‹, gd¥ em b¥ L‹ v povçi, a ego mlS‹t´ panß i‚panßgrafß Torisk⁄j i patroN‹ stolic™ ÍariskoI‹, poslaL‹ sna svoe grafamlado G‹ i(z) prefekt¨‚o M‹ na b¨koV‹sk¨ gor¨ do monast¥ Rce iz ∑bo X‹s™l ol‚aV‹ki i b¨koV‹ca lüdeI‹ stateçn¥X‹ i dxoV‹n¥X‹ ko seb™ prikazaL‹ i†povid™ L‹2 å t¨ poslanN‹¥i † rodiça moeG‹ ∑smotr™ti toe m™sce,na kotroe b¨de M‹ patronami, i daL‹så m¨rovati, i togo radi prikazaL‹mn™ grafß, ab¥ X‹ do neG‹ sta L‹, i æ do neG‹ xodiL‹ i roskazaL‹ ab¥X‹ m¨låreda L‹ kam™nå lamati, æ na toe †povid™l2 ne mae M‹ bl∫gosloven⁄å †n‚eG‹ veL‹komofi‹ pana epS‹kopa, a ∑nß †povid™L‹ mn™2 m¥ t¨ü r™çßstran¥ cr∫kvi b¨koV‹ pre D‹loΩili na‚em¨ bisk¨povi i baçi N‹skem¨ imaeM‹ povelen⁄e, i v∫‚ego ep∫kopa b¨de M‹ najdovati laski i blagoslo-ven⁄å, zatiM‹ ∑nß napisaL‹ li S‹ do veL‹komofi‹ p∫ epkoP‹ i togo radi æ ne-dostoI‹n¥I‹ i mnogogr™‚n¥I‹ pi‚iM‹ do prevel. v. prosåçi ∑ porad¨ ibl∫gosloven⁄å v‚e G‹ †cevskaG‹, poneΩe çl∫kolübeC‹ ÛS XS c∫rß v™çnoI‹slav¥ ∑praV‹daL‹ panoV‹ crS‹tvovati na toM‹ sv™t™ i sßv™t¨ e ≥ v ser D‹caX‹ iX‹∑ c∫rkvi s∫ i nakloni L‹ iX‹ m¥slß na toe i æ nedostojn¥I‹ d‚eV‹n¥mamoima ∑çima oklanåü S ‹ po D ‹ nogi st¥ni v∫‚e, proste preçe∫ v‚∫ave L‹koM‹ pana bl∫goslovenN‹ago ep∫kopa na‚∫, kotor¥I‹ estß bl∫gosloven¥I‹ †bga v¥‚nego, da podaS T i naM‹ bl∫gosloven⁄e b∫Ω⁄e çreZ‹ v‚¨ prozb¨. Ipri sem moe M‹ ne go D‹noM‹ pisan⁄i pozdra V‹låü preç∫e va Í‹ vsegda b¨d™te ∑Xrt™ zdravi i ego bl∫godat⁄ü †çestva nbnago nasl™D‹nici sß pro-ç⁄imi †ci. Oû serstv¨e M‹ preçe∫ vaÍ‹ v Xrt™ z¥∫ braT‹ nedostoI‹ i mno-gogr™ Í‹ ⁄eromoN‹ Ûrinarxa ÆseL‹ çsvv. DaN‹ na gor™ b¨koV‹ r. # aπm*ƒ mcaoktoV‹ dnå q*. Edi N‹ çinnika pos¥laü preveL‹ v∫‚eI i por¨çaM‹så ml∫tvßst¥ X‹ v‚¥X‹ ne zab¨d™te i ∑ mn™ i az ne ne zab¨deM‹ ∑ preçe∫ v∫.».21

71


Rok 1751 dovolenie stavať novú cerkov z kameňaMimoriadne aktívnou a zároveň úspenou osobou v obnove

mnískeho ivota na Bukovej Hore v prvej polovici 18. storočiabol u vyie spomínaný jeromních Irinarch Jaselskyj, OSBM.Ako nepriamo prezrádza list krásnobrodského ihumena HervasijaKaminského, OSBM (+1766), mukačevskému ihumenovi (pro-toihumenovi) z 20. novembra 1751, Irinarch Jaselskyj, OSBM,dostal od mukačevského episkopa M. M. Olavského, OSBM, úst-ne dovolenie vybudovať na Bukovej Hore novú cerkov z kameňa:

«... Stron¥ †ca ïrinaR‹xi p. v‚∫em ∑znaim¨ü, Ωe p∫nß ep∫pß poçasß vizit¥ svoe I‹ dalß m¨ blagosloven⁄e ceR‹kovß sozidati. zvi-doval eM‹ sæ ego ci pismenN‹∑, kotor¥I‹ kazalß, Ωe n™tß, t¥L‹ko slo-vomß v toj ça S‹, koli z nimß xodilß...».22

Z listu vyplýva aj iná skutočnosť: e mukačevský baziliánsky ihu-men (v tom čase u protoihumen, i keď ho ete takto v listoch neo-slovovali) si zisťoval skutočnosti o Bukovej Hore nielen priamo u jejihumena, ale aj od ihumena Krásnobrodského baziliánskeho monasty-ra Z listu je cítiť zjavnú nedôveru Udalosti nadobudli prudkýspád a ihumen Bukovského monastyra, Irinarch Jaselskyj, OSBM, unestihol zrealizovať svoj plán, tj. postaviť z kameňa novú cerkov So-estvija Sv. Ducha Pozoruhodný je i fakt, e potom, čo jeromníchIrinarch Jaselskyj, OSBM, bol vypudený do vyhnanstva do Poľska,ihumenom Bukovského monastyra sa stal namiesto neho práve tenistý Hervasij Kaminskyj, OSBM, ktorý v roku 1751 vykonával "in-formátora" o Irinarchovi mukačevskému protoihumenovi.

Rok 1754 jeromních Irinarch Jaselskyj na soborebaziliánov na Černečej Hore pri Mukačeve

Ete v roku 1754 nachádzame v aktách baziliánskeho sobora,ktorý sa uskutočnil na Černečej Hore pri Mukačeve, poslednú sto-

72


pu po jeromníchovi Irinarchovi: za Krásnobrodský monastyr sa natomto sobore zúčastnil ihumen jeromních Hervasij Kaminskyj,OSBM, a deputát jeromních Irinarch Jaselskyj, OSBM (ÛrinarxaÆµse L‹skïi Ç.S.V.V. profeS‹ dep¨taT‹ ∑∞b™teli KraS‹nobroD‹skoi).23 Na sobo-re roku 1754 sa zúčastnili z kadého monastyra jeho ihumen a inývybraný deputát Mono Irinarch Jaselskyj bol deputátom práveza Bukovský monastyr ako jeho ihumen, avak Bukovský mona-styr v tom čase u nebol samostatný, ale ako filiálny bol dočasneúplne podriadený monastyru v Krásnom Brode.

Krátko nato, ako dejiny zaznamenávajú, jeromních IrinarchJaselskyj, OSBM, sa musel z Bukovského monastyra vysťahovať avrátiť sa do svojho materského monastyra v neďalekej Haličine(Poľskom kráľovstve) a ihumen Krásnobrodského monastyra,jeromních Hervasij Kaminskyj, OSBM, bol premiestnený na Bu-kovu Horu a stal sa ihumenom jej Bukovského monastyra Etepredtým vak jeromních Irinarch Jaselskyj, OSBM, navtívil Rím,a veru, v tak vánej situácii to nebolo len «zo zbonosti»

Rok 1756 druhá záhadná cesta jeromnícha IrinarchaJaselského do Ríma

Ete predtým, ako bol jeromních Irinarch Jaselskyj, OSBM,vypudený z Uhorska do Poľska, roku 1756 odcestoval do Ríma

Historickým faktom je, e 11. júna 1756 jeromních Irinarch Ja-selskyj, OSBM, dostal vo Viedni doporučujúci list (cestovný pas),ktorý mu umonil opätovnú cestu do Ríma. Doporučujúci list pod-písal P.H.G. Moreau. Doporučujúci-ochranný list znel takto:

«Czibellus Ignac z milosti Boej a Apotolskej Sv. Stolice céza-rijský arcibiskup, pápeov miestny hlavný duchovný, nuncius s ved-ľajími právomocami pre celé Rímske impérium a pre krajiny patria-ce pod majestát cisára J. Frantika a Márie Terézie: Uhorska, Čes-ka, Rakúska, Chorvátska, Nemecka, atď. Večný pozdrav v Hos-

73


podinovi Vám vetkým aj jednotlivcom, ktorí túto listinu budúmať na zreteli. Nakoľko predkladateľ tejto listiny váený pán Ja-selskyj Irinarch, bazilián s latinsko-zjednoteným gréckokatolíc-kym obradom, obetavý kňaz so zbonosťou chcejúci navtíviťnajsvätejie miesta Apotolov, zamýľa cestovať do Ríma, iadaod nás odporúčanie. My toto jeho elanie vyplníme. Odporúča-me vetkým cirkevným a svetským (osobám), aby ho srdečne pri-jali, cestovanie voľne tam a späť mu umonili, boli voči nemu do-brosrdeční a zato od dobrotivého Boha za dobrý čin môu čakaťodmenu a od nás v podobných prípadoch zodpovedajúcu pria-zeň. Hodnovernosť tohto listu pečaťou potvrdzujeme. Vystavenévo Viedni v roku Pánovom 1756, 11. júna. Bezplatne. P.H. G.Moreau, sekretár (tajomník)».24

Hneď po 11. júni 1756 jeromních Irinarch Jaselskyj, OSBM,vycestoval do Ríma. V Ríme bol ubytovaný u jezuitov. Vyspove-dal sa tam u pápeského penitenciára, ktorý dával rozhreenie v menepápea, čo bolo potvrdené listom z 8. augusta 1756 podpísanýmjezuitom Karolom Korickým, pápeským spovedníkom:

«Tento list vetkým úctyhodným s pozdravom Hospodinovým.My, z Jeiovej Spoločnosti a dolupodpísaný rehoľník, spoved-ník-penitenciár Svätého Otca v jeho pápeskom dome a vo več-nom meste apotolov, sme vypočuli spoveď Jaselského Irinarcha,rehoľníka z Rádu sv. Bazila Veľkého, gréckokatolíckeho zjedno-teného obetavého kňaza, ktorý osobne vykonal púť do sídla Apo-tolskej Stolice a elal si pristúpiť k tajomstvu pokánia. Driac saapotolskej vánosti, sme ho od hriechov rozhreili dajúc mutýmto blahodárne zadosťučinenie. Pre dôveryhodnosť, toto na jehoponíenú iadosť spovedníci apotolského zhromadenia pečaťoupotvrdili a vlastnoručne podpísaný dokument mu bezplatnevydali. V Ríme, u sv. Petra, 8. augusta 1756, na estnásty rok

74


pontifikátu pápea Benedikta XIV. Pečiatka pápeského spoved-níka. Koricki Károly, jezuita».25

Do Uhorska sa jeromních Irinarch Jaselskyj, OSBM, vrátil po 25.auguste 1756 Na spiatočnú cestu do Uhorska dostal v Ríme o-chrannú listinu znenia:

«Albanus Sándor od sv. Márie na Via Lata menovaný diakon-kardinál svätej Rímskej impérie a tak isto splnomocnený minis-ter pri Svätej Stolici pre krajiny Uhorsko, Česko patriace podmajestát cisára J. Frantika. Predkladateľ tejto listiny, váený pánJaselskyj Irinarch, obetavý kňaz Rádu sv. Bazila Veľkého z Uhor-ska zbone navtívil apotolské pietné miesta (čo potvrdzujeme)a teraz pri návrate do vlasti poiadal nás, aby sme mu vydalicestovný pas. My sme mu tento ochranný pas vystavili zároveňiadajúc cirkevnú i ostatnú vrchnosť, aby mu umonila nielenslobodné cestovanie, ale aj s kresťanskou láskou mu boli nápo-mocní. Za vetko dobro (ktoré mu urobia) od Boha získajú od-menu a my im to budeme pri najbliej monej príleitosti opä-tovať. Pre vieryhodnosť sme vlastnoručným označením a tátnymznakom tento dokument potvrdený, podpísaný doluuvedenýmtajomníkom dali príkaz vydať. V Ríme 25. augusta 1756. Na príkazEminencie: Amazzini Egvovul Károly, majster, zástupca sekretá-ra».26

75


Kauza: "neposluný" Irinarch Jaselskyj, OSBM alebo Irinarch proti I. reforme baziliánov

Unghváry uvádza, e dôvodom hore uvedenej cesty jeromní-cha Irinarcha Jaselského, OSBM, do Ríma bola «jeho mimoriadnázbonosť»27 Potom vak ten istý Unghváry v tom istom svojomčlánku uverejnenom v roku 1898 píe, e nerozumie, v čom spočívalaúdajná neposlunosť jeromnícha Irinarcha Jaselského, OSBM, vo-či jeho mukačevským baziliánskym predstaveným a to a taká,e musel kvôli nej opustiť územie vtedajieho Uhorska28

Hlavným dôvodom cesty jeromnícha Irinarcha Jaselského, OSBM,do Ríma vak v skutočnosti nebola «zbonosť», ale dovolávanie saspravodlivosti, aby tak, ako to predtým bývalo vo vetkých bazi-liánskych monastyroch Uhorska od cyrilometodejských čias a doroku 1733, mohol do konca svojho ivota zostať na Bukovej Horea tam byť aj pochovaný, veď to okrem iného aj prisľúbil-prisahalrusínskym oltýsom v roku 1738 (hramotu z roku 1738 Unghvárypri písaní svojho článku o Bukovskom monastyre nemal k dispozícii).

Podľa nariadenia Zamojského synodu baziliánske monastyry z Malého Be-rezného, Imstičeva, Krásneho Brodu a Zariča v roku 1733 oficiálne vyznaliMukačevský monastyr za svoj materský.29 Jednalo sa o začiatok I. reformy ba-ziliánov v severovýchodnom Uhorsku Takto pôvodne samostatné baziliánskemonastyry stratili svoju dávnovekú administratívnu samostatnosť a vytvorili«Karpatoruskú provinciu baziliánov». V neskorích rokoch sa k nim pridali iďalie monastyry, ako napr. Uhoľský monastyr

Bukovský monastyr roku 1733 poslunosť mukačevskému ihumenovi ne-vyznal, pretoe ete nebol baziliánmi znovuosídlený. Bol obnovený a o päťrokov neskôr v roku 1738, a vtedy tamojí baziliáni na čele so svojim ihume-nom Irinarchom Jaselským, OSBM, na základe mnohostoročnej tradície odmietlivstúpiť do tejto novovytvorenej intitúcie-provincie. Neskôr vak (r. 1740) bolik tomu okolnosťami donútení tak, e súhlasili a stali sa súčasťou tejto provincie.Problém vak nastal a vtedy, keď sa mukačevský protoihumen v duchu ustano-vení Zamojského synodu o niekoľko rokov neskôr rozhodol jeromnícha Irinar-cha Jaselského, OSBM, pozbaviť ihumenstva a premiestniť do iného monastyra

76


(cyklická kadotrojročná zmena). Jeromních Irinarch, OSBM, to odmietol a keďesa nemohol svojich práv dovolať nikde v Uhorsku, odvolal sa a odiiel v tejto kau-ze priamo do Ríma. Nevedel, e Zamojský synod bol medzitým schválený i pá-peom, a preto jeho cesta do Ríma bola zbytočná

Na pobyte jeromnícha Irinarcha Jaselského, OSBM, v Rímeroku 1756 je pozoruhodné to, e dostal od pápeského spovedníka-penitenciára jezuitu Karola Korického potvrdenie o svojej spovediv Ríme, a e toto potvrdenie bolo uloené v archíve Bukovskéhomonastyra ete v roku 1898 ako dôleitý dokument Ilo toti o u-volnenie z prísahy, ktorú zloil do rúk rusínskych oltýsov-richtárovv roku 1738. Jeromních Irinarch Jaselskyj, OSBM, v Ríme určite u-pozorňoval i nato, e roku 1738 sľúbil pred Bohom, oltýsom Bilo-ho (Bukoviec) a Potokov, e bude iť na Bukovej Hore a do svo-jej smrti a teraz naraz po uvedení záverov Zamojského synodu do pra-xe ho mukačevský ihumen (protoihumen) premiestňuje do iného mo-nastyra a on to nemôe uposlúchnuť, lebo by poruil starú prísa-hu Pápeský jezuitský penitenciár ho preto s najväčou pravdepo-dobnosťou v duchu pápeom schválených noriem Zamojského sy-nodu uvolnil z prísahy «doivotného pobytu v Bukovskom monastyre» preto toto potvrdenie

Keď sa sklamaný Irinarch vrátil z Ríma naspäť do Uhorska, ve-ci sa u pravdepodobne nedali uviesť do normálnych koľají, takesa radej vrátil do Poľska. To bola skutočná príčina jeho odchodu,a síce: «e sa nechcel podriadiť mukačevským predstaveným a bis-kupovi».30 Nechcel sa toti podriadiť latinizačnej norme Zamoj-ského synodu o stálom kadotrojročnom presúvaní baziliánov z mo-nastyra do monastyra a zrueniu doivotného úradu ihumena. Tedasa nechcel podriadiť I. reforme baziliánov v Uhorsku

Keby nebolo Irinarcha, je veľmi pravdepodobné, e Bukovský baziliánskymonastyr by nebol nikdy znovuobnovený a definitívne by sa bol stratil v hmledejín podobne ako Sninský (Sinajský) monastyr na Sinajskej Hore a stovky

77


iných na území Slovenska A dnes by po ňom nebolo zostalo ani stopy ako pomnohých iných baziliánskych monastyroch na naom území Ale to v roku1756 u nikoho nezaujímalo, «keď premiestňujú kadé tri roky nás» poveda-li si baziliáni iných monastyrov Karpatoruskej provincie, prečo by mal byť je-romních Irinarch Jaselskyj, OSBM, výnimkou! Boli v tom podporovaní i eger-ským latinským biskupom, s ktorým v tom čase veľmi dobre vychádzali

Historickým faktom je, e 11. júna 1756 jeromních Irinarch Ja-selskyj, OSBM, vycestoval do Ríma, 8. augusta 1756 u bol v Rímea sa vyspovedal u pápeského penitenciára, ktorý ho uvolnil z prí-sahy a po 25. auguste 1756 sa vrátil do Uhorska u 23. sep-

78


Obr. 31: Ukáka z rukopisného Katalógu-Schematizmu baziliánov z 23. septem-bra roku 1756. Schematizmus nepriamo kontatuje fakt, e Bukovský monastyr ne-má «ihumena», ale len «zástupcu ihumena» Meno Irinarcha Jaselského sa u vKatalógu veľavravne nenachádza. Originál rukopisu je dnes uschovaný v archívebaziliánskeho monastyra v Mária Povč (Anarcs) v Maďarsku.

tembra 1756 ho vak v Uhorsku nebolo, odiiel-emigroval do Poľské-ho kráľovstva.

Historický fakt, e jeromních Irinarch Jaselskyj, OSBM, u kon-com septembra 1756 nebol v Uhorsku, potvrdzuje rukou písaný ba-ziliánsky Schematizmus-Katalóg z 23. septembra 1756, v ktoromu meno Irinarcha Jaselského, OSBM, medzi baziliánmi v Uhor-sku nefiguruje a v Bukovskom monastyre je predstaveným «na-m™stnikß Gervas⁄j Kam™nskij», teda «zástupca Hervasij Kamin-skyj» (obr. 31). Pozoruhodné v tomto rukopisnom Schematizme je, evade v iných baziliánskych monastyroch sú na čele monastyra «ihume-ni», len v Bukovskom monastyre je predstaveným «namistnik-zástup-ca» Ide o zjavnú opatrnosť v čase veľmi krátkom potom, čo saIrinarch Jaselskyj, OSBM, bývalý ihumen Bukovského monastyravrátil z Ríma31

I. a II. reforma baziliánov v UhorskuDo roku 1733 platila v baziliánskych monastyroch severovýchodného U-

horska starodávna zásada, e do ktorého monastyra mních vstúpil, tam mal izomrieť a byť pochovaný. Na prípade ihumena jeromnícha Irinarcha Jaselského,OSBM, je tragické, e i napriek tejto starodávnej zásade, ktorá je základnýmprincípom východného mnístva dodnes a i napriek sľubu, ktorý zloil do rúkoltýsov (richtárov) okolitých dedín roku 1738 pri preberaní monastyra, e v Bu-kovskom monastyre bude iť a do smrti, musel pod poslunosťou protoihume-novi novovytvorenej Karpatoruskej provincie odísť. Nepomohlo mu ani odvola-nie sa v roku 1756 do Ríma.

Pred rokom 1733 boli toti baziliánske monastyry samostatné a admini-stratívne jeden od druhého nezávislé, avak od roku 1733, na tlak egerskéholatinského biskupa (po aplikácii latinizačných záverov Zamojského synodu32),boli zlúčené do tzv. Karpatoruskej provincie so sídlom protoihumena na Čer-nečej Hore pri Mukačeve. Dá sa to nazvať I. reformou baziliánov v Uhorsku(zruenie doivotného ihumenstva a doivotného pobytu mníchov v monastyre,do ktorého vstúpili, zjednotenie sa monastyrov do provincie podľa latinskéhovzoru). Jeromních Irinarch Jaselskyj, OSBM, sa odvolal do Ríma. Nevedel, eroku 1724 závery Zamojského synodu boli schválené i pápeom, a e preto

79


nemá ance na úspech ani v Ríme Keď zistil, e na Bukovej Hore nemôe zo-stať, zatrpknutý na nespravodlivosť, z protestu odiiel naspäť do Poľska.

II. reforma uhorských baziliánov bola v roku 1921. Vtedy baziliáni defi-nitívne stratili aj svoj kontemplatívny mnísky charakter (ale o tom pozri a ďa-lej pod 20. storočím). I pri tejto druhej reforme viacerí baziliáni vystúpili na protestz monastyra a s povolením Apotolskej Stolice sa stali svetskými kňazmimono i osud jeromnícha Irinarcha Jaselského, OSBM, bol podobný.

Po roku 1733 zámerne vyvolaná a chcená neuveriteľná nestálosť po bazi-liánskych monastyroch v severovýchodnom Uhorsku

Od toho času a dodnes sme svedkami neuveriteľnej nestálosti, čo sa týkaosídľovania baziliánskych monastyrov na historickom Podkarpatsku. Kadé triroky, tj. po kadom generálnom sobore baziliánov Karpatoruskej provincie,boli baziliáni premiestňovaní-prehadzovaní z jedného monastyra do druhéhoTo je jeden z dôvodov, prečo je aj dnes tak ťaké napísať ivotopis jednotlivýchz nich. «Raz bol tu, raz tam, a potom opäť tu». Časté premiestňovanie bolosamozrejme na kodu i duchovnému ivotu a potom v dôsledku tohto mnoho-krát nezmyselného premiestňovania baziliáni stratili pôvodnú vánosť v očiachnielen svetských kňazov-parochov, miestnych veriacich, ale i v očiach ľachty atátnych úradníkov To bol vlastne aj hlavný cieľ nezmyselnej normy Zamoj-ského synodu. Táto norma pochovala základný princíp východného bazilián-skeho mnístva stabilitu, a tým mu podlomila nohy. Do roku 1733 na baziliá-noch stála celá miestna gréckokatolícka Cirkev, a tá preto mala v tom istom ro-ku tie podrazené nohy.

Dnes sme svedkami, e baziliáni sú naďalej premiestňovaní z monastyra do mo-nastyra, či dokonca z fary na faru, a to ete častejie ako kadé tri roky Po-tom je u skutočne veľkým výkonom napísať po smrti toho-ktorého baziliána je-ho ivotopis bez poloenia si otázky: Prečo toľké nezmyselné premiestňovanie?Nie je to na kodu duchovnému ivotu mníchov?

Starodávne normy ohľadne stability v monastyroch a kontradikčný Zamoj-ský synod Prepodobná Synkletika v 5. storočí povedala:

«Rozhodol si sa iť v monastyre? Nemeň miesto, pretoe by ti to pokodilo.Ak jeden vtáčik zanechá vajíčka, vietor spôsobí, e z nich nič nebude, podob-ne i mníka či mních vychladne a jeho viera zhynie, keď prechádza z jednéhomiesta na druhé».33

80


Nemenovaný starec egyptskej púte v 6. storočí časté premiestňovaniemnícha prirovnal k presádzaniu stromčeka:

«Podobne ako často presadzovaný strom nemôe priniesť ovocie, tak isto imních, ktorý sa často premiestňuje z miesta na miesto neprinesie nijakú úro-du» (7;36).34

Prepodobný Joan Listvičnik (+649) o kodlivosti premiestňovania mní-chov hovorí:

«Tí (mnísi), ktorí ľahko menia miesto pobytu, nech budú prísne napome-nutí, pretoe nič tak neprekáa duchovnému rastu ako časté premiestňova-nie Pretoe nestabilitou znevauje cenu, ktorou ťa Christos kúpil, miesto kdeije, nech sa ti stane i miestom hrobu, a preto i tam a dovtedy, kým tam nebudepochovaný. Podobne, ako sa nemôe zanechať hrob a do veobecného vzkrie-senia, tak isto i ty sa musí drať svojho monastyra a nesťahovať sa inde».35

Teda prepodobný Joan Listvičnik radí, aby mních, ak sa chce stať dokona-lým a svätým, zostal v monastyre a do svojej smrti, a aby sa z monastyra ne-sťahoval inde, podobne ako i pochovaní mŕtvi sa nepohnú zo svojho hrobu, a toa do veobecného vzkriesenia z mŕtvych

Starodávne cirkevné, dokonca i ekumenické sobory (napr. II. Nicejský) os-tro odsudzovali mníchov-tulákov, ktorí často svojvoľne menili monastyry.36Zamojský synod z roku 1720 vak protirečivo, svojou nezmyselnou normou ocyklickej výmene predstavených i mníchov (ktorá zasadila prvý úder pôvodnejduchovnosti baziliánov), naopak mníchov-tulákov, i keď s poehnaním predsta-vených, «vychováva» Teda Zamojský synod «poehnáva» tuláctvo mníchov,ba tuláctvo, teda stále premiestňovanie mníchov z monastyra do monastyra, do-konca prikazuje ako normu, čím ide priamo proti tradícii a základným princí-pom mnístva ako takého!

Ihumen Hervasij Kaminskyj, OSBM (1755-1757, 1762-1764)Jeromních Hervasij Kaminskyj, OSBM, vstúpil do Rádu sv.

Bazila Veľkého roku 1743 v Malom Bereznom (baziliánsky mona-styr nachádzajúci sa dnes pri hraničnom prechode na Slovenskopri Ubli). Ihumenom baziliánskeho monastyra v Malom Bereznombol vtedy rodák zo Stropkova jeromních Hedeon Pazin, OSBM.Kaminskyj sa stal ihumenom Krásnobrodského monastyra o esť

81


rokov neskôr, tj. roku 1749. Za jeho ihumenstva bola krásnobrod-ská monastyrská kamenná cerkov dokončená a posvätená vla-dykom M. M. Olavským, OSBM. Roku 1754 bol vak premiest-nený do baziliánskeho monastyra v Mária Povči, kde bol určenýza parocha farnosti. U o rok nato, v roku 1755 bol opäť preloenýna Bukovu Horu a ustanovený za magistra a ihumena. Ihumenoma magistrom bol v rokoch 1755-1757. Roku 1757 bol opäť premiest-nený a určený za ihumena Malého Berezného. Za jeho ihumenstvav Malom Bereznom bola postavená kamenná cerkov. Roku 1760bol opäť premiestnený do Mukačeva na Černeču Horu za spoved-níka. Roku 1762 bol nanovo poslaný na Bukovu Horu a tu bol ihu-menom Bukovského monastyra a do svojej smrti, teda do roku1766. V Bukovskom monastyre bol aj pochovaný.37

Pozoruhodné na ivotopise jeromnícha Hervasija Kaminského,OSBM, ktorého kosti dodnes čakajú na svoje vzkriesenie na Bu-kovej Hore, je, e okrem vychovávateľských, mal aj mimoriadneorganizačné a staviteľské schopnosti. Mono i preto dostal prímenie-prezývku-priezvisko «Kaminskyj», teda ten, ktorý stavia z kameňa.Za jeho ihumenstva boli toti postavené kamenné baziliánske cerkviv dvoch baziliánskych monastyroch: v Krásnom Brode a v MalomBereznom. Mono i práve kvôli tejto jeho schopnosti «budovať z ka-meňa» bol baziliánskym soborom ustanovený za ihumena na Bu-kovej Hore, aby toti dovŕil veľkolepé staviteľské plány jeromníchaIrinarcha Jaselského, OSBM a postavil aj tam kamennú cerkov. Ne-podarilo sa to vak u ani jemu Mono bol znechutený zo stálehopremiestňovania, a preto sa u do stavby na Bukovej Hore nepúťal.

Za ihumenstva Hervasija Kaminského, OSBM, na Bukovej Hore do monasty-ra v roku 1755 vstúpil Benjamín Fejér. Jeromních Hervasij Kaminskyj, OSBM, boljeho magistrom-starcom. Fejér bol mimoriadne schopný rusínsky chlapec maltalent najmä na jazyky: okrem rodnej rusínčiny ovládal výborne i latinčinu, ma-ďarčinu a rumunčinu. Od svojho magistra prevzal zmysel k budovateľskému

82


zveľaďovaniu baziliánskych monastyrov: k budovaniu z kameňa. Za jeho ne-skorieho ihumenstva v baziliánskom monastyre v Bixade (dnes v Rumunsku)tam bola v roku 1764 na mieste pôvodnej drevenej, postavená kamenná cerkov.Bola to najmä jeho zásluha.38

Rok 1760 ďalí zvon pre Bukovu HoruBukova Hora, ako bolo u vyie spomenuté, vlastnila a do I.

svetovej vojny tri zvony. Na prostrednom bol uvedený letopočetuliatia rok 1683. Pochádzal zo starej cerkvi na Bukovej Hore. Ďal-í zvon bol z roku 1746. Najväčí zvon bol uliaty roku 1760. Ulialho dobročinec monastyra Elek Dozbity.

Na tomto najväčom zvone bol znázornený reliéf stojacej Pre-čistej Divy Mariji, driacej na ľavom ramene malého Isuska. Na o-pačnej strane zvona bol znázornený ukriovaný Isus Christos na krí-i. Na zvone bol staroslovansky cyrilikou odliaty nápis:

«Tento zvon odlial Elek A. Dozbity na slávu Hospodňoho Kres-ta. Martyrij Kasper, toho času ihumen v roku 1760».39

Vetky tri zvony boli neskôr na začiatku I. svetovej vojny skon-fikované pre potreby armády a boli roztavené na kanóny a guleJe opäť pozoruhodné, e v kritických časoch svetových vojen padliza obeť roztavovaniu na kanóny z gréckokatolíckych cerkví či mo-nastyrov vetky zvony. Naopak, v latinských kostoloch sa obyčaj-ne zachoval ten najstarí zvon, aby sa nestratila kontinuita dejínZnova tendenčnosť a nespravodlivosť na území bývalého Uhorska.

Rok 1771 vybudovanie kamenného monastyraAko hovorí úradná správa pre Kráľovskú radu z roku 1783

(pozri ďalej), kamenný baziliánsky monastyr na Bukovej Hore bolvybudovaný v roku 1771. Predtým bol asi drevený. Tento kamen-ný monastyr existoval a bol plne funkčný a do I. svetovej vojny.

83


Rok 1772 cerkov Soestvija Sv. Ducha predaná do VislavyS históriou Bukovského monastyra je tesne späté ústne poda-

nie, e gréckokatolícki veriaci rusínskej obce Vislava (dnes filiál-ka Vykoviec) kúpili za cenu tyroch volov akúsi starodávnu dre-venú baziliánsku cerkov z Bukovej Hory. e vislavská drevenácerkov kedysi naozaj patrila monastyru, svedčil okrem iného i v nejvyrytý staroslovanský nápis vyhotovený ete na Bukovej Hore (s dá-tumom roku 1750) a čitateľný vo vnútri tejto cerkvi ete koncom19. storočia.40 Predaj starej drevenej cerkvi sa uskutočnil za ihu-menstva jeromnícha Hedeona Danilčaka, OSBM (+1801). Stalo sato pravdepodobne roku 1772.41

Do Vislavy roku 1772 prenesená stará drevená cerkov z Bukovej Hory slú-ila na novom mieste svojmu účelu skoro 150 rokov, kým roku 1903 nezhorela.Vo Vislave si o dva roky po vyhorení starej cerkvi postavili roku 1905 novúcerkov a zasvätili ju sv. Bazilovi Veľkému.42

Cerkov vo Vislave bola zasvätená sv. Bazilovi Veľkému, zakladateľovi ba-ziliánov i pred rokom 1772:

Keď v rokoch 1750-1752 robil kánonickú vizitáciu Vislavy mukačevskýgréckokatolícky vladyka Kyr M. M. Olavskyj, OSBM, vo svojich protokolochzaznamenal: «Cerkov drevená, minulého roku postavená i blahoslovena Za-svätená sv. Vasilijovi Archiepiskopovi».43

Pravdepodobne teda osud gréckokatolíckej cerkvi vo Vislavebol takýto:

V polovici 18. storočia si postavili vo Vislave novú drevenú cer-kov zasvätenú sv. Bazilovi Veľkému. Táto im o pár desaťročí natozhorela. Preto sa vislavskí gréckokatolíci poteili, keď si mohli ro-ku 1772 preniesť drevenú cerkov z Bukovského monastyra (z Bu-kovej Hory) a postaviť ju na mieste pôvodnej cerkvi. Táto «nová»drevená cerkov bola vak pôvodne baziliánska cerkov zasvätenáSoestviju Sv. Ducha, ktorá po získaní pápeského privilégia plno-mocných odpustkov bola ihumenom Irinarchom Jaselským, OSBM,

84


opravená, ba takmer zgruntu prestavaná, ako potvrdzujú dobovédokumenty: «e i episkop na vizitácii by bol s ňou spokojný». Po u-plynutí dočasného desaťročného privilégia sa Jaselskyj, ktorý bolohnivého temperamentu a nedokázal stáť so zaloenými rukami,rozhodol na tom istom mieste postaviť novú kamennú cerkov So-estvija Sv. Ducha, ktorá by mala trvalé pápeské odpustky. Svojveľkolepý plán vak u nestihol zrealizovať

Keďe jeromních Irinarch Jaselskyj, OSBM, musel roku 1756náhle odísť-emigrovať, výstavba sa oddialila. Asi o 20 rokov neskôr,roku 1772, jeho následníci drevenú cerkov Soestvija Svjatoho Du-cha predali do Vislavy a za utŕené peniaze (cena tyroch volov) za-čali roku 1774 z novokúpeného, ako aj Jaselským nahotoveného ka-meňa stavať novú kamennú cerkov, avak u nie na pôvodnom mies-te Soestvija, ale o pár desiatok metrov západne a s novým zasväte-ním. Tou cerkvou je dnená cerkov Vozdvienija Čestnaho Kresta.

Prestol, na ktorý sa viazali pôvodné odpustky si ponechali (do-dnes sa nachádza v Bukovskej monastyrskej cerkvi) a samotnú o-pravenú drevenú cerkov Soestvija, ako bolo u vyie ukázané,predali. Sluby Boie v čase, kým sa ukončila výstavba novej ka-mennej cerkvi, sa zatiaľ slúili v cerkvisv. Petra a Pavla, ktorá bola jeromní-chovi Irinarchovi Jaselskému, OSBM,odovzdaná oltýsmi podľa rusínskejhramoty z roku 1738. Tak sa Bukovskýmonastyr Soestvija Svjatoho Duchanevedomky zmenil na monastyr Voz-dvienija Čestnaho Kresta so zacho-vaním starodávneho od-pustu Soestvija.

85


Rok 1774 výstavba kamennej cerkvi bez veeBaziliánsky Schematizmus z roku 1870 takto stručne opisuje dejiny Bukov-

ského monastyra v 18. storočí:«Monastyræ VozdviΩen¡ä Çestnago Kresta na Gor™ Bukovskoj. Na m™s-

t™, gd™ nyn™ monastyræ Bukovsk¡j stoitæ vß starinu suwestvovalaçasovnä, no dolgoe vremä pustoü, poka neposelilsä pri nej kakoj-topustynnikß Arsen¡j Bosakß, nazvannyj takß narodomß kaΩetsä potomuçto xaΩivalß bosoj. ˇiteli postroili dlä nego zd™sæ zdobnoe obita-liwe, posl™ Ωe smerti ego selæçane xlopotali najdti seb™ kakogo-todrugago monaxa, kotorago i obr™li vß lic™ O. Irinarxa Äselæskago, Ga-lickago vasil¡änina, kotoryj pereseliv˚isæ süda isxodatajstvovalß ugrafa Ïomy Sirmaä uçreditelænuü donac¡ü 1742 goda. Posl™ çego na-çalß vozdvigati kel¡i dlä inokovß i cerkovæ kamennuü, no takß kakß onß,buduçi çelov™kß çuΩoj xotä oçenæ izrädnyj, zavis™ti nexot™lß ni otßnaçalstva Çina Ugorskoj oblasti, ni otß eparx¡alænoj vlasti, tovm™sto nego zavedeny ugorsk¡e monaxi izß Mukaçevskago monastyrä, ko-torye dover˚ili monastyræ, a igumenß O. Arsen¡j Kocakß dover˚ilß bu-dovlü cerkvi i çasovni vß 1796 g.».44

Je pozoruhodné, e Schematizmus tituluje Bukovský monastyr u ako «mo-nastyr Vozdvienija Čestnaho Kresta», čo znamená, e hlavnou cerkvou v časevydania Schematizmu u nebola starodávna a pôvodná cerkov Soestvija Sv.Ducha, ale v poradí druhá cerkov (tentoraz u kamenná) zasvätená Vozdvieni-ju. Ináč sú údaje hore uvedeného Schematizmu dosť nepresné, čo sa týka najmäčasového zaradzovania jednotlivých udalostí Bukovského monastyra. Nepres-nosti tohto Schematizmu dokazuje i úradný záznam kráľovských úradníkov z ro-ku 1783, ktorý je uvedený v tejto túdii ďalej.

Ako sa z úradného popisu Bukovského monastyra z roku 1783(pozri ďalej) dozvedáme, po vybudovaní kamennej cerkvi Vozdvi-enija, teda po roku 1774, bola zváľaná i tretia drevená cerkov (tá,ktorá bola zasvätená verchovným apotolom sv. Petrovi a Pavlo-vi), ktorú dostal Jaselskyj pri preberaní monastyra, a v ktorej saslúilo v čase výstavby a na jej mieste bola postavená terajia ka-menná kaplnka.

86


Baziliánom Irinarchom Jaselským opravované cerkvi a monastyrna Bukovej Hore boli svojho času prevane drevenými stavbami.Jaselskyj chcel, ako bolo u vyie povedané, z kameňa postaviť cer-kov na mieste pôvodnej drevenej zasvätenej Soestviju, stavbu vakzrealizovali jeho následníci, ale u na inom mieste a zasvätili juVozdvieniju. Tak cerkov Soestvija Sv. Ducha zanikla a zostal ponej len osamelý dubový krí v poli, označujúci miesto, kde pôvod-ne stála.

Dnená kamenná cerkov Vozdvienija Čestnaho Kresta sa teda za-čala od svojich základov u z kameňa budovať, ako kontatuje úradnáspráva Kráľovskej rady z roku 1783 (pozri ďalej), «pred deviatimirokmi», teda presne v roku 1774. Toho istého roku bola aj ukončená.45

Bolo to za ihumenstva jeromnícha Hedeona Danilčaka, OSBM.Nová kamenná cerkov vak nemala veu, lebo v oných pohnutých

časoch neskrývanej latinizácie mohlimať veu len latinské kostoly.46 Vyze-rala teda tak, ako dnes vyzerá kaplnkaPokrova Prečistej Divy Mariji v Krás-nobrodskom monastyre.47

Teda drevený prestol pochádzajú-ci z roku 1746, ktorý sa ete i dnesnachádza v kamennej cerkvi Vozdvi-enija Čestnaho Kresta, ukončenej v ro-ku 1774, musel byť do nej prenesený zo starej cerkvi Soestvija Sv.Ducha a tvorí významný historický artefakt z dávnych slávnychčasov Bukovej Hory. Existencia starého dreveného prestola z cerk-vi Soestvija i dnes napovedá, e pôvodná cerkov Soestvija nezaniklapoiarom (ináč by zhorel i prestol), ale jej osud bol iný, netradičný bola predaná. Na Bukovej Hore u neili stovky baziliánov ako kedysi,preto tri cerkvi na jednom mieste boli nevyuité a jednu z nich pretopredali.

87


88


Obr

. 32:

Takt

o vy

zerá

nád

hern

ý sta

rodá

vny

ikon

osta

s Buk

ovsk

ého

mon

asty

ra d

nes

Starodávny ikonostas v cerkvi Vozdvienija na Bukovej HoreStarodávne sú na Bukovej Hore i rezbárske práce na ikonostase

(obr. 32, 41 a 67), z ktorých tie väčina pochádza zo starej cerkvi.Unghváry v roku 1898 uvádza, e sú z roku 1746.48 Súčasný Pamiat-kový ústav v Bratislave väčinu z nich datuje rokom 1764 (mono sajedná o omyl-kontamináciu 1746 > 1764). Ikony na ikonostase písalmních-bazilián Joan niekedy po roku 1783.49

Tri veľké ikony spodného-základného radu ikonostasu: ikonaIsusa Christa, Presv. Bohorodici a sv. Bazila Veľkého, sú z roku 1800.Prezrádza to zaifrovaný staroslovanský cyrilský nápis do krajkyfelona sv. Bazila Veľkého: «a∑». Sú od rovnakého neznámeho ikono-pisca, čo prezrádza týl i technika maľby (plátno nalepené na dreve).tvrtá ikona dneného spodného radu ikon v cerkvi Vozdvienijaznázorňuje práve udalosť Vozdvienija Čestnaho Kresta v Jeruzale-me. Je napísaná priamo na doske a na spodku ikony je nápis: «Fen-czik 1896», teda bola napísaná Fenczikom v roku 1896. týl písaniatie jasne poukazuje, e bola namaľovaná iným majstrom ako ostatnétri ikony spodného radu.

Nástenné maľby v kupolách cerkvi VozdvienijaV svjatyliči je na kupole namaľovaný dobový výjav znázorňu-

júci Presvätú Trojicu (obr. 33). Jednotlivé «kúty» kupoly nad svja-tyličom sú zakončené reliéfom znázorňujúcim obrovský strapechrozna.

Kupola nachádzajúca sa v lodi, v tesnej blízkosti ikonostasu,má znázornené výjavy Bohojavlenija. V jej tyroch «kútoch» sú zná-zornení tyria evanjelisti.

V kupole nachádzajúcej sa v druhej časti lode (bliie k pritvo-ru) je znázornený výjav Blahovičenija (obr. 34). V dvoch jej «kú-toch» je akýsi staroslovanský cyrilský monogram, v ďalích dvochrozličné znázornenia srdca.

89


90


Obr

. 33:

Dob

ové z

názo

rnen

ie Pr

esv.

Troj

ice v

kupo

le sv

jatyl

iča

cerk

vi Vo

zdvi

enija

Č. K

resta

na

Buko

vej H

ore.

Rok 1774 cisársky dekrét obmedzujúci početgréckokatolíckych pútnikov na Bukovej Hore

Uhorská apotolská kráľovná Mária Terézia, ktorú titulovali icisárovnou, pod vplyvom strachu z priveľkého zhromaďovaniaveriacich na jednotlivých gréckokatolíckych odpustoch, ale i pod vply-vom osvieteneckých mylienok, 8. augusta 1774 svojim dekrétomzakázala chodiť na odpusty veriacim zorganizovaným v riadnej pro-cesii s krími a choruhvami zo vzdialenosti väčej ako jeden deňchôdze. Tento zákaz sa týkal vetkých gréckokatolíckych odpus-tov, a teda i odpustov na Bukovej Hore.

Práve pre tento dôvod mukačevský gréckokatolícky episkop vladyka KyrAndrij Bačinskyj vo svojom Obeníku z 19. mája 1775 adresovanom protoje-rejovi Matvejovi Gaalovi do Ujhela, prísne zakazuje odvolávajúc sa na hore

91


Obr. 34: Maľba Blahovičenija v lodi cerkvi Vozdvienija na Bukovej Hore.

92


Obr

. 35:

Proc

esia

z gr

écko

kato

lícke

j ded

inky

Zbo

j r. 1

944.

Tak

vyz

eral

i pro

cesie

na

Buko

vu H

oru

i v 1

8. st

.

uvedený príkaz cisárovnej, aby sa veriaci v procesii zúčastnili na krásnobrod-skom odpuste Soestvija Sv. Ducha roku 1775. Zakazuje to, ako sám priznáva inapriek tomu, e veriaci z Ujhela a jeho okolia tradične na tento odpust v proce-sii vdy chodievali. Ak niekto z nich tam odteraz chcel ísť, mohol, ale nie sláv-nostne v procesii, ale len individuálne-privátne.

Hore uvedený Obeník znie:«PoneΩe v¥ra(z)n¥(j) kesarevo-c(a)r(s)kag∑ eæ veliçes(t)va na(mß) ewe

rok¨ min¨(v)‚ago dnæ po u¯stav¨ rimskom¨ i* m(™sæ)cæ A√g¨sta i(z)v™-wen(n)¥j ro(z)ka(zß) est´, da b¥ vsæ processïi, ili na †p¨st¥ sobo(r)n∑b¥vaemïi sxod¥ na takovaæ m™sta, gde edin ¿ d(e)n´ sxoditi nevo(z)moΩno,po tom¨ †nü(d) vo(z)brane(n)ni b¥li; Togo radi ab¥ sem¨ v¥soça(j)‚em¨ra(z)poloΩenïü n™koe soproti(v)lenïe nestalosæ, vo(z)lüblenosti va‚e(j) †-ce(v)sk∑ vr¨çaemo æ(k) vo svoe(j), ta(k) vo inix¿ sobora seb™ vr¨çe(n)nag∑paroxïæ(x) ra(z)smotrivati, da b¥ vo nast¨p¨üwïj So‚estvïæ S(væ)tag∑D(¨)xa pra(zd)nik¿ na Kra(s)no-bro(d)sk¥j manasti(r´) po da(v)nom¨ ∑b¥çaüb¥vaemaæ proce(s)sïæ na se(j) ça(s) vse koneçn™ ∑sta(v)le(n)na b¥la, toe(st´) da b¥ ani paro(x) n™kïj †p¨sta radi po(d) to(j)Ωe ça(sß) c(e)rko(vß)svoü †staviti; ani naro(d) so kre(s)tami, ili zas¿tavami, ili ækim¿ ko(l)-ve(k) sposobo(m) sobra(v)‚isæ, i sp™vaüwi, no mnogo men´‚e so zbrojo(m) istrilæüwi iti ne de(r)zn¨l ¿, inako bo æk † nas ¿ ta(k) i † sv™cko(j) vlastikotoro(j) takoΩde d™lo sïe vo(z)branæti povel™(n)no est¿, kar¨ im™ti b¨-de(tß). No obaçe, awe kto po svoem¨ bl(a)gom¨ nam™renïü naboΩe(n)stva radi∑sobn∑, i tix∑ vo(z)xowe(tß) iti, sïe nezapriwae(tß) sæ...».50

Teda od roku 1774 mohli na odpust na Bukovu Horu v proce-siách chodiť len veriaci z okruhu «jeden deň chôdze», ostatní, ktoríbývali ďalej, síce prísť mohli, ale ako hovorí Obeník Andrija Ba-činského len individuálne, čo v daných časoch bolo veľmi ne-bezpečné (časté prepady pútnikov zbojníkmi), a preto sa to oby-čajne nerealizovalo.

Cisársky zákaz z roku 1774 sa vak úzkostlivo nedodriaval.Dokazuje to fakt, e vye dvadsať rokov po tomto cisárskom záka-ze musel mukačevský vladyka Kyr Andrij Bačinskyj pohroziť gréc-kokatolíckym kňazom prichádzajúcim v procesiách na odpustyBukovej Hory zo vzdialenosti väčej ako jeden deň chôdze sus-

93


94


Obr. 36: Dnený pohľad na kaplnku Čestnaho Kresta, ktorá bola, ako to spo-mína dobová správa pre Kráľovskú radu, určite vybudovaná pred rokom 1783.Bola postavená na mieste nejakej inej cerkvi, ktorá bola zváľaná. Jednalo sa

pravdepodobne o cerkov sv. Petra a Pavla.

pendáciou (pozbavením kňazstva) pozri ďalej pod rokom 1798.Tak sa obmedzovali staré gréckokatolícke obyčaje chodiť na od-pusty v procesiách, najprv obmedzením, e môu chodiť len z okru-hu menej ako jeden deň chôdze, a k stavu, e dnes na začiatku21. storočia procesia na nejaký odpust je skutočnou raritou ba «e-xotickou udalosťou»

Rok 1783 úradný popis Bukovského monastyraAko bolo u vyie niekoľkokrát naznačené, v roku 1783 boli

na príkaz Kráľovskej rady úradne spísané vetky baziliánske mo-nastyry existujúce na teritóriu Mukačevskej gréckokatolíckej epar-chie. Ide, ako podotýka aj sám Hadega na prvej strane svojho ru-kopisu, o vieryhodný úradne spísaný dokument obsahujúci ve-obecné a verejne známe údaje o monastyroch. V tomto spise sa ba-ziliánsky monastyr na Bukovej Hore opisuje takto:

«Tento monastyr je postavený na jednej vyej a studeným vet-rom ľahanej hore. Nachádza sa neďaleko susedných dedín.

Budova monastyra je kamenná, prízemná, roku 1771 od zákla-dov z milodarov veriacich postavená. Má päť izieb (kelii) pre mní-chov, refektár a kuchyňu. Hospodárske budovy monastyra sú dre-vené a staré s pivnicou pod nimi, ktorá nie je dobrá, lebo sa pri ka-dom dadi napľňa vodou. Majer je tie drevený a nachádzajú sav ňom dve izby a dve komory s troma chlievami, dvoma plevňami,jednou voziarňou a ete jedna izba z dreva, nie dávno dobudova-ná. Monastyr má i nejaké zeme s kríkmi a dve polia podarovanéJeho Excelenciou grófom Tomáom Szirmayom, upanom ari-skej upy, ako to dokazuje i priloená autentická hramota. Okremtoho z pozdejích donácií, ani právom prenajatia, ani kúpy ničiné nemá. Preto dôchodky monastyra sú rozličné Celkovo vyro-bia 639 florénov, z čoho 525 florénov pochádza z milosrdných da-rov veriacich.

95


Cerkov monastyra je kamenná a bola postavená od základovpred deviatimi rokmi (teda v roku 1774), ale veu ete dodnesnemá. Veľká je 20 tvorcových siah. Deň posvätenia cerkvi jesviatok Vozdvienia Čestnaho Kresta. Liturgický prestol má je-den veľký a okrem neho ete dva malé.51 Taktie na mieste starejcerkvi (pravdepodobne sv. Petra a Pavla), ktorá bola zváľaná,stojí kaplnka s jedným prestolom. Ikonostas má, ale len spodnéikony sú dobré, horné nemá. Má rizy i ostatné liturgické náčinieako sa vymenuvávajú. Má aj odpust raz do roka na sviatok Voz-dvienia Čestnaho Kresta».52

Hore uvedený opis z roku 1783 poukazuje, e akási iná «stará»cerkov na Bukovej Hore stála na mieste dnes stojacej kaplnkyČestného Kría (obr. 36). S najväčou pravdepodobnosťou to bolahistoricky najmladia a najniie postavená cerkov verchovnýchapotolov sv. Petra a Pavla. Údaje novích baziliánskych Schematiz-mov (napr. z roku 1844)53 či eparchiálnych Schematizmov (napr. z ro-ku 1848) o zasvätení kaplnky Čestnému Kríu sú pomýlené, pre-toe po zváľaní, alebo vyhorení cerkvi sa na tom istom mieste no-vovybudované svätyne zasväcovali stále tomu istému svätému. Akbola cerkov rozobratá a premiestnená na iné miesto, mohla byť za-svätená inému patrónovi, lebo zasvätenie sa neviae na stavbu, alena miesto a prestol.

V údaji Schematizmu mohla nastať «kontaminácia» v zasvätenís neďalekou kamennou cerkvou Vozdvienija Čestnaho Kresta, a to ivďaka nejasnej tylizácii vyie citovaného úradného popisu z ro-ku 1783, kde do popisu cerkvi monastyra (= Vozdvienija) bola vsu-nutá zmienka «o starej cerkvi ktorá bola zváľaná» a na mieste ktorej«stojí kaplnka s jedným prestolom» a potom sa pokračuje v opise cerk-vi Vozdvienija, e má ikonostas a odpust raz do roka na svia-tok Vozdvienija (viď citát). Tým vznikol mylný dojem, e i ka-

96


plnka postavená na mieste starej zváľanej drevenej cerkvi (Petra iPavla) má odpust na Vozdvienije, a teda aj ona je zasvätená tomuistému sviatku, čo je vak nezmysel (aby dva vedľa seba stojacesakrálne objekty boli zasvätené tomu istému svätému!).

V roku 1783, v čase keď bol zhotovovaný úradný popis, bolateda na Bukovej Hore u len jedna jediná kamenná cerkov Voz-dvienija a kamenná kaplnka zasvätená pravdepodobne naďalej sv.Petrovi a Pavlovi, teda stav na Bukovej Hore bol taký, ako je aj v sú-časnosti s tým rozdielom, e tam vtedy medzi cerkvou a kaplnkou stáli monastyr postavený z kameňa v roku 1771, ktorý u dnes neexistuje,ale ete počas II. svetovej vojny bolo vidieť jeho rozvaliny

Rok 1784 správa o mimoriadnej chudobe monastyraZ roku 1784 je zachovaná správa mukačevského episkopa An-

drija Bačinského ohľadom ôsmych baziliánskych monastyrov.54

Vladyka Andrij Bačinskyj v nej kontatuje, e ekonomické zabezpe-čenie Bukovského monastyra v roku 1784 bolo tak biedne, e led-va stačilo uiviť 1-2 mníchov.55

Teda opäť potvrdenie, e Szirmayov majetkový dar potvrdenýlistinou z 5. júna 1744 zabezpečoval ivobytie len pre dvoch mní-chov, a ak malo v tom čase v Bukovskom monastyre preiť viacejmníchov, museli k ich udraniu dopomôcť dobrovoľné milodarygréckokatolíckych veriacich navtevujúcich tento monastyr.

V priebehu 18. storočia, ako to dokazujú rukou písané baziliánskeSchematizmy z daného obdobia, vak na Bukovej Hore ilo od 6 do 8baziliánov. Tento mimoriadne vysoký počet mníchov, počet, ktorýprevyoval a tyrinásobne ekonomické kapacity monastyra, dokazu-je, e monastyr po duchovnej stránke prekvital, a teda návtevnosť pút-nikov prichádzajúcich po duchovnú stravu bola tak veľká, e mnísivďaka dobročinnosti povďačných gréckokatolíkov preili.

Ekonomická chudoba, avak mimoriadné duchovné bohatstvo

97


baziliánskych mníchov na Bukovej Hore z onoho času je pre náspovzbudením, pretoe baziliánski mnísi onoho času sa po ekono-mickej stránke ničím nelíili od svojho okolia a mohli nerueneslúiť chudobnému poddanskému ľudu z okolitých dedín. Nebolamedzi nimi a ich veriacimi taká neprekonateľná priepasť, ako me-dzi latinským kňazstvom (prípadne mnístvom) vtedajieho času aim zverenými veriacimi.

Rok 1787 hrozba likvidácie monastyra zo strany Jozefa II.Rakúsky cisár Jozef II. počas svojej vlády (1780-1790) preve-

roval vetky monastyry v Uhorsku a zhodnocoval ich «potreb-nosť» alebo «nepotrebnosť» pre spoločnosť. Ak ich neuznal za dosta-točne činné a uitočné, jednoducho ich zruil a ich majetky pripadlimonarchii (na tzv. náboenský fond z ktorého sa zriadzovali novéfarnosti a vyplácali platy farárom56). Jozef II. len počas ôsmych ro-kov zruil 700 klátorov a zmenil počet rehoľníkov (predovetkýmlatinských) z 63.000 na 27.000.57 Hrozba likvidácie v čase previerkyvisela nad kadým monastyrom v Uhorsku bez rozdielu.

Na prehodnotenie priiel i Bukovský baziliánsky monastyr.Pod hrozbou vidiny likvidácie tohto starodávneho baziliánskehomonastyra gróf Szirmay de Szirma (potomok Tomáa Szirmaya deSzirma) vyhotovil prehlásenie a vetci bukovskí jeromnísi na čeleso svojim ihumenom Alexandrom Staurovským, OSBM (+1806),58

ho 15. augusta 1787 podpísali. V prehlásení bolo uvedené, e akby mal monastyr zaniknúť, jeho majetky opäť pripadnú jeho do-brodincovi grófovi Szirmayovi de Szirma. Tento dokument v latin-skom origináli bol uschovaný v Szirmay-Bessenyovskom archíve.59

Gróf takýmto spôsobom chcel zabezpečiť, aby majetky nezkon-fikoval cisár, ale aby pripadli jeho rodu.

Bukovský baziliánsky monastyr vak zlikvidovaný nebol, a tonielen pre svoju mimoriadnu aktivitu (bola v ňom monastyrská kola

98


pre ďakoučiteľov) a obľúbenosť, ale i preto, e okrem iného, bol u-itočný i pre samotného cisára slúil toti ako zastávka pre ci-sársku potu a cestujúcich po medzinárodnej trase nazvanej podľacisára Jozefa II. po tzv. Jozefínke.

Rok 1796 dobudovanie majestátnej vee k cerkvi VozdvienijaVeu ku cerkvi Vozdvienija na Bukovej Hore dobudovali ba-

ziliáni pod vedením svojho ihumena Arsenija Kocaka, OSBM, apo získaní dodatočného dovolenia v roku 1796,60 keď latinská in-tolerancia po Jozefínskych reformách poľavila na svojej intenzite.

Ako dodnes prezrádza architektúra, vea bola vybudovaná cel-kom od základu, a to tak, e bola pribudovaná zo západnej stranyk pôvodnej kamennej cerkvi. Pôvodná kamenná cerkov bez veena Bukovej Hore oproti latinským kostolom vtedajej doby vyze-rala skutočne veľmi chudobne A bez vee bola a 22 rokov!

Pri vstupe do cerkvi Vozdvienija Čestnaho Kresta naľavo, hneďako končí pritvor cerkvi, teda ako končí priestor vee, sa nachádzaete i dnes v múre tvorcová diera. Táto dieraje dôkazom, e v čase, kým ete nebola do-budovaná vea, tam bol hlavný vchod docerkvi. Diera je viac ako tri metre hlbokáJe pamiatkou na časy, keď slúila na zasúva-nie drevenej hrady, ktorá mala funkciu zvnút-ra zablokovať vstupné dvere do cerkvi pro-ti vyvaleniu. Robilo sa to v okamihoch, keďsa cerkov mala stať posledným útočiťompred nepriateľom Okná kamennej cerkviVozdvienija boli chránené ete dodnes do-bre zachovanými hrubými mreami Boč-né dvere do cerkvi sú pozdejieho dáta.

99


100

Obr. 37: Pôdorys cerkviVozdvienija ČestnahoKresta na Bukovej Hore.Jej celková dľka je 28 m.

Svjatyliče

Loď určenápre veriacichSvjatylice a loď boli

vybudované z kameňav roku 1774.

Miesta určené pre baziliá-nov v čase modlitieb

mnískeho pravidla-chóru.

Pritvornachádzajúci sa

pod veou pribu-dovanou v roku

1796.

Ikonostasz 18. storočia

Rok 1798 Bukovský monastyr slávne pútnické miestoO neobyčajnej popularite a sláve tohto Bukovohorského bazi-

liánskeho monastyra svedčí i mimoriadna návtevnosť tohto sa-králneho centra. V Obeníku mukačevského gréckokatolíckehoepiskopa Kyr Andrija Bačinského z roku 1799 sa napríklad zacho-vala zmienka o tom, e na odpust Vozdvienija Čestnaho Krestana Bukovu Horu dva roky po dobudovaní vee, tj. roku 1798 priloa 65 (!) kňazov spolu so svojimi veriacimi, to znamená, e prilo65 procesií!

Episkop vladyka Kyr Andrij Bačinskyj pri tejto príleitosti vy-čítal mnohým z oných kňazov, e zanechali svoje farnosti bez bo-hosluieb a s časťou veriacich ili peo na odpust, pre tých vzdia-lenejích cesta tam a späť, s pobytom na odpuste, trvala toti aniekoľko dní

U v roku 1774 bolo cisárskym dekrétom zakázané, aby sa na od-pustoch zúčastňovali veriaci prichádzajúci v procesiách zo vzdiale-nosti väčej ako jeden deň chôdze (pozri pod rokom 1774). Vla-dyka Kyr Andrij Bačinskyj, obávajúci sa represálií zo strany cisár-skeho dvora, len čo sa dozvedel, e gréckokatolícki kňazi s proce-siami svojich veriacich nedodrali tento cisársky dekrét roku 1798na Vozdvienskom odpuste Bukovej Hory, od roku 1799 obmedzilich účasť na monastyrských bukovských odpustoch pod hrozboususpendácie (pozbavenia kňazstva). Na bukovských odpustochdovolil sa zúčastňovať len tým, ktorí ili bliie ako jeden deň ces-ty peo od tohto odpustového miesta.

V Obeníku mukačevského episkopa A. Bačinského z 24. mar-ca roku 1799 sa ohľadom Bukovej Hory doslovne píe toto:

« d: Awe kto iz’ paroxovß posemu do monastyrä pod’ çasßo(t)pustovß o(t)idetæ, ostavl˚e svoü parox¥älnu c(e)rkovß,i narodß bez’ naboΩenstva (:äkoΩe pre˚lago roku na Vosdvi-Ωen¥œ G(ospod)nago Kr(e)sta ˚est’desätß, i pätæ paroxovß

101


102


Obr

. 38:

Súča

sný

pohľ

ad n

a ce

rkov

Voz

dvie

nija

Čes

tnah

o Kr

esta

na

Buko

vej H

ore

z ju

nej s

trany

.Loď

a sv

jaty

lice

bol

i vyb

udov

ané

z kam

eňa

roku

177

4. V

ea

bola

dob

udov

aná

v ro

ku 1

796.

do monastyrä Bukovskyä gory izb™glosä:) takovyj paroxß netokmo vß samomß monastyr™, no i vß svoœj parox¥i na karuo(t) vsäkago s(vä)wennod™jstv¥ä zapr™waœt’sä; razv™ tyxßpobliΩnyxß n™kotoryxß paroxovß, kotr¥i blizko na pri˚-lomß sobor™ sobornymß opredd™lät’sä, i sß svoimß narodomßkupno radi pomowi, i naboΩenstva pr¥iti vozmogutß…».61

Rok 1799 popis Bukovského monastyraStručný, ale o to cennejí opis baziliánskeho monastyra a cerkvi

Vozdvieňa Čestnaho Kresta z roku 1799 nám zachoval bazilián-sky historik-jeromních Joannikij Bazilovič. V jeho časoch monas-tyr na Bukovej Hore bol z kameňa a mal tieto miestnosti: veľký re-fektár (jedáleň), rozsiahlu chodbu, päť kelií (izbičiek) pre mníchov,jednu keliu pre ihumena a ete jednu hosťovskú izbu.62

Významný bazilián Arsenij Kocak, rodák z blízkych BukoviecArsenij Aleksij Kocak, OSBM (obr. 39), sa narodil 14. marca

roku 1737 v neďalekej dedine Bukovce, v rodine miestneho rusín-skeho kňaza o. Fedora (Teodora). Matka sa volala Anastázia. Pri sv.krste dostal meno Aleksij. tudoval v Preove, Sáros-Pataku, Uho-rode a v Koiciach. Potom spolu so svojim bratom Andrejom vstúpildo baziliánskeho monastyra v Krásnom Brode. Pri vstupe do mo-nastyra Aleksij prijal mníske meno Arsenij a jeho brat Andrej,meno Anton

Pri vstupe do monastyra u baziliánov bol a dodnes je toti obyčaj, e keďemníske sľuby sa pokladajú za akoby druhý krst (starý svetský človek umiera arodí sa nový duchovný), volí sa nové meno, a to tak, aby zo starého krstnéhomena zostalo prvé začiatočné písmeno. Preto Aleksij-Arsenij a Andrej-AntonPodobne u v cyrilometodejských časoch Kontantín (Constantin) prijal mní-ske meno Kyril (Cyril). Podobne bl. Peter Gojdič po vstupe do baziliánskehomonastyra prijal meno Pavel

103


104


Obr. 39: Arsenij Kocak, OSBM, veľmi učený a zboný jeromních. Bol ihume-nom Bukovského monastyra v rokoch 1781-1784 a 1795-1798.

Na tomto mieste autor vyjadruje poďakovanie p. L. Filipovi z Uhorodu, za umonenieodfotografovať tento cenný dobový portrét v Uhorodskom chudoestvennom muzeju.

Pozoruhodné je to, e práve otec oboch slávnych baziliánov Kocá-kovcov, Teodor, bol parochom Bukovca i v roku 1738, keď oltýsi-richtári okolitých dedín odovzdali Bukovský monastyr jeromní-chovi Irinarchovi Jaselskému, OSBM, aby tam obnovil mnísky i-vot. Podpis tohto jereja Teodora (Fedora) Kocaka sa nachádza na la-tinskej verzii odovzdávacej hramoty zo 16. januára 1738 Tedatento svetský kňaz stál nielen pri znovuobnovení baziliánskeho mo-nastyra na Bukovej Hore v roku 1738, ale o pár desaťročí natodvaja jeho synovia posilnili rady baziliánov a získali na svoju do-bu prvotriedne vzdelanie: doktoráty z teológie.

Roku 1759 bol Arsenij Kocak, OSBM, vysvätený za diakona ao tyri roky nato, v roku 1763 rukopoloený na svjačenika Ro-ku 1781 bol jeromních Arsenij vybraný na generálnom sobore vet-kých baziliánov Uhorska za ihumena monastyra na Bukovej Hore.Arsenij je jedným z tých rodákov Bukovca (Biloho), na ktorých jetáto obec, a nielen ona, ale vetci Rusíni a gréckokatolíci Uhorskaprávom hrdí. Je to práve on, ktorý napísal prvú modernú rusínskugramatiku.63 Ihumenom bol a do roku 1784, keď sa kvôli chorobepremiestnil do Mukačeva do baziliánskeho soborného monastyrana Černeču Horu (liečil sa tam celý rok 1785).

Bukova Hora centrum súdobej rusínskej literárnej činnostiNadanie a mimoriadné vôľové a povahové vlastnosti jeromní-

cha Arsenija Kocaka, OSBM, spôsobili, e roku 1795 sa opäť vrá-til a stal sa znova ihumenom Bukovského baziliánskeho monasty-ra. Ako píe Kralickyj, ihumenom bol tentoraz do roku 1798. V dru-hom roku svojho ihumenstva (r. 1796) ukončil výstavbu cerkvi dobudoval jej veu.

Roku 1797, počas svojho pobytu na Bukovej Hore, napísal ne-zvyčajne dôleitý 256 stranový traktát asketického charakteru pí-saný azbukou (uvádzame ho v prepise latinkou):

105


«Proloh duchovnoj askitičeskij sirič zakonničeskij i monaeskijna ves hod, načinajučijsja ot pervoho septemvrija i končačijsjaposlidňaho avhusta ili poučenija Studitova duchovnaja askitiče-skaja i nastojateľskaja ko bratijam sebi ot Boha do upravlenijaduespasitelnoho vručennym. Spisannaja vo sv. obiteli hory Bu-kovskoj nedostojnym jeromonachom Arsenijem Kocak čina sv.Vasilija Velikoho, professorom hory Bukovskoj ihumenom, litaHospodňa 1797».64

S podlomeným zdravím sa Arsenij Aleksij Kocak, OSBM, potomznova premiestnil do Mukačeva do gréckokatolíckeho baziliánskehomonastyra na Černečej Hore a tu o dva roky nato, roku 1799 usnul oča-kávajúc vzkriesenie na konci sveta.

Anatolij Kralickyj, OSBM roku 1866 uverejnil podrobný ivotopis jero-mnícha Arsenija Kocaka, OSBM. Uvádzame ho v originálnom rusínskomznení:

«Imä s¡e na Ugorskoj Rusi, vß oblasti çina sv. Vasil¡ä, uv™nçano vysokimizaslugami okolo vospitan¡ä inoçestvuüwego duxovenstva za minuv˚ixß vre-menß; - no i nyn™ ewe obweizv™stno i poçitaemo. - ˇelaä protoe pamätæzasluΩenyxß lüdej russkogo na˚ego naroda vß Ωivoj pamäti podderΩati,daemß zd™sæ væ korotkomß oçerku Ωizneopisan¡e znamenitogo sego muΩa.

Arsen¡j Kocakß (vß krewen¡i Aleks¡j) rodilsä 1737 goda, dnä 14 Marta,vß sel™ Bukovcu (Íari˚skoj Ωupy) otß m™stnogo prixodnika O. Fedorai materi Anastaz¡i. Pervonaçalænoe vospitan¡e, vm™st™ sß bratom An-dreemß, - kotoryj vstupiv˚i toΩe vß inoçestvo podß imenemß Anton¡ä,– poluçilß onß vß dom™ roditelæskomß i u selæskogo däka. Na 13 godu voz-rasta otpravlenß bylß roditelemß svoimß do Prä˚eva, ottudu, doBlatnogo-potoka (Sáros-patak), UΩgoroda, i opätæ do Prä˚eva, gde i u-konçilß kursß gimnaz¡alænyj.

1757 goda oti˚elß do Ko˚icß (Kaschau) na lübomudr¡e; no neodolgozaneduΩav˚i vozvratilsä domovß, i togoΩe goda 30 Noembr¡ä postrigsävß inoki vß Krasnobrodskomß monastyr™. Tutß i okonçilß 1758 goda no-vic¡ätß. Izß Krasnobrodu 1759 goda vß Änvar™ pereselenß bylß do obite-li Gory Çerneck¡ä, gde 14 Marta izloΩiv˚i ob™ty mona˚esk¡ä dne 7

106


Maä pr¡älß çinß d¡akonsk¡j otß episkopa Manuila Ol˚avskogo. Äko d¡a-konß proΩilß tutß 3 gody. - Posl™ vß 1762 godu opätæ pereselenß bylßdo Krasnobrodu dlä slu˚an¡ä naukß filosofskixß, kotoryi prepodavalßpitomcamß n™k¡j franciskansk¡j monaxß po imeni: Pater Primus Papp,prizvanß dlä sej c™li protoigumenomß Makar¡emß Íugajda.

Sover˚iv˚i nauki filosofiçesk¡i razomß sß bratomß Anton¡emß, äkßewe novic¡emß, Arsen¡j na˚ß proizvedenß vß presviterstvo goda 1763 vßned™lü predß Pokrovomß pr. Bogorodicy. Posl™ sß bratomß Anton¡emß iSavvoü Andrejkoviçemß poslany byli do Ko˚icß dlä slu˚an¡ä sv. Bogo-slov¡ä, kotoroe 1767 goda na tute˚noj akadem¡i ukonçiv˚i, oba bratæäosägnuli v™necß doktorsk¡j izß Bogoslov¡ä.

Vozvrativ˚isä domovß Arsen¡j postavlenß nastavnikomß novic¡evß vßKrasnobrod™ 1768 goda, vß kotoroj dolΩnosti pozostavalß odinß godßtolæko, ibo na sl™duüwemß v 1769 sobran¡i çina, derΩanomß na Gor™Çerneckoj, naznaçenß bylß duxovnikomß do monastyrä malo-Bereznic-kogo, gde proΩilß tri l™ta.

Na derΩannom opätæ 1772 g. generalænomß sobor™ postavlenß vtorymßprofessoromß sv. bogoslov¡ä vß doma˚nemß s™men¡w™, sostoäwemß vß Mar¡ä-Povçi, gde razom d™jstvovalß sß nimß vß tomΩe çin™ i bratß ego Anton¡j.Goda 1775 ostalß nam™stnikomß monastyrä M. Povçanskogo, no vm™st™prepodavalß i bogoslov¡e. A kogda vß 1778 godu, podß protoigumenomß Mar-tir¡emß Ka˚perß, bogoslov¡e izß M. Povçi pereseleno do monastyrä na Gor™Çerneckoj, togda i na˚ß Arsen¡j perenessä sß svoimi uçenikami südaΩe.

Çinß, polno oc™nää zaslugi Arsen¡ä, okazannyä okolo vospitan¡ä inoçest-vuüwego üno˚estva çrezß bolæ˚e godovß, na derΩannomß 1781 goda sobor™izbralß ego igumenomß dlä monastyrä na Bukovskoj Gor™, vß kotoromßdostoinstv™ ostavalß tri gody, a 1784 goda pereselilsä do Mukaçeva, gdeçrezß vesæ 1785 godß ostavalß neduguüwimß. Goda 1789 pere˚olß do Krasno-brodu za duxovnika, gde bylß razomß i nastavnikomß novic¡evß daΩe do 1795goda, kogda opätß poslanß za igumena na Bukovsku Goru, i tamß dover˚ilß bu-dovlü cerkvi. Nakonecß 1798 g. vozvratilsä onß neduΩnymß snova do Muka-çeva, i tutΩe vß nastupiv˚emß godu prestavilsä o Gospod™.

Bylß çelov™kß vesæma trudolübivyj, glubokoj poboΩnosti i smiren¡ä.Po nemß ostalosä vß monastyrskixß bibl¡otekaxß bolæ˚ego obßema ruko-pisej, preimuwestvenno bogoslovskogo i asketiçeskogo soderΩan¡ä narusskomß i latinskomß äzyc™».65

107


Výchova baziliánskeho dorastu na Bukovej Hore v 18. storočíDokumenty z polovice 18. storočia svedčia, e v čase, keď sa pre-

vádzala veľká rekontrukcia neďalekého Krásnobrodského sobornéhomonastyra, bol na Bukovej Hore dočasne umiestnený noviciát krá-snobrodských baziliánov. Baziliánsky historik Bazilovič zazna-menáva konkrétnu správu, e od roku 1755 bol magistrom noviciátua zároveň ihumenom monastyra na Bukovej Hore u vyie spomí-naný jeromních Hervasij Kaminskyj, OSBM.66 Rukou písaný Sche-matizmus baziliánov z roku 1756 upozorňuje, e na Bukovej Hore sav tomto roku učilo mnískemu ivotu najmenej esť novicov, o kto-rých sa duchovne starali dvaja jeromnísi. Teda v roku 1756 na BukovejHore ilo dokopy najmenej osem baziliánov.

Monastyrská kola na Bukovej HoreDo konca 18. storočia bola podobne ako v iných baziliánskych

monastyroch na historickom Podkarpatsku i na Bukovej Hore mo-nastyrská kola, kde sa učili nielen baziliáni, ale i veriaci na funk-ciu ďakov (kantorov), či presnejie povedané «pivcoučiteliv (ďako-učiteliv)». Pivcoučiteli plnili po dedinách funkciu nielen ďakov pocerkvách, kde viedli cirkevný spev, ale i učiteľov základných kôlvtedajej doby, kde sa deti učili čítať a písať a tie spievať cirkevnéobrady v cerkvi.67 Vyučovacím jazykom bola rusíntina.

Výsledkom takejto výchovy bolo to, e po gréckokatolíckychcerkvách historického Podkarpatska, a teda i dneného Slovenska,vetok prítomný ľud v cerkvách sa aktívne zapájal do bohosluieba spontánne sa vedel dobre orientovať vo veľkých Zborníkoch, a totak, e vedel naspamäť dokonca i Typik (teda vedel, kedy, na ktorýsviatok, či jeho poprazdenstvo sa čo berie).

Jeromních Polykarp Bulyk, OSBM, ktorý v dvadsiatych rokoch 20. storočiapriiel z ukrajinskej Haličiny na Podkarpatskú Rus, aby previedol jezuitskúreformu u baziliánov (tzv. II. reforma), bol okovaný rusínskymi veriacimi,

108


ako sa títo vedeli modliť a aktívne do bohosluieb zapájať Vo svojichSpomienkach napísal o dvadsiatych rokoch 20. storočia toto:

« ten (rusínsky) národ bol hlboko veriaci. Na prvý pohľad sa zdalo, e tuvetok ľud ije v mystike. Nikdy nezabudnem na moje prvé stretnutie s pod-karpatskými ľuďmi. Bol som tesne po mojej vysviacke. O Podkarpatí som ničnevedel. Moji predstavení ma poslali do Hoeva na odpust, aby som tam po-máhal spovedať V Hoevskom monastyre bol okrem monastyra malý dom-ček pre pútnikov V tom domčeku boli hore izbičky pre kňazov, ktorí pomá-hali spovedať a dolu, na slame mohli odpočívať pútnici. Vtedy neustále padaldáď. Naokolo cerkvi bolo samé blato. Po večeri som ete spovedal asi do de-siatej hodiny v noci. Potom som odloil epitrachiľ a iiel si trochu odpočinúť,lebo o tretej ráno som mal zase spovedať.

Keď som vyiel z cerkvi, nechcel som veriť vlastným očiam: Skupina asidvadsiatich ľudí, v tradičných podkarpatských odevoch si práve ľahala rovnodo blata pri cerkvi na nočný odpočinok. Ľudia dobrí, prehovoril som, poďte so mnou, a ja vás zavediem do do-mu pre pútnikov, kde si môete v suchu odpočinúť Pan prevelebnyj, keď by sme hľadali výhodu, boli by sme zostali doma aneili by sme na odpust.

I poľahali si do blata. Ta, pomyslel som si, viera tvoja ťa spasí

Neskôr na odpuste na Černečej Hore pri Mukačevesom videl ako tí Rusíni na holých kolenách chodilinaokolo cerkvi po kameňoch často i v dadiKeď sme (v roku 1924) robili sväté misie vo Veľkom

Lipníku (okr. Stará Ľubovňa)68 V prvý deň misií o.Pavel Gojdič, OSBM (neskorí preovský episkop),vzal na seba epitrachiľ, postavil sa pred Cárske dvereikonostasu, preehnal sa a začal sa ľuďom predmod-lievať obyčajné denné modlitby, Načalo obyčnoje aďalie Hneď po jeho slovách Slava tebi Boe nacelá cerkov pochytila jeho takt a vetky modlitby sazborovo pomodlila sama Recitovali tak, ako sa tomá, raz zvyujúc hlas a raz zniujúcPo modlitbách sa o. Pavel Gojdič, OSBM, vrátil za

prestol a berúc si zo svojej ije dolu epitrachiľ pove-

109


Obr. 40: o. P. Bulyk,OSBM

dal potichy: My sme vytudovali teológiu, a nevieme sa tak krásne a naspamäť modliť,ako tento jednoduchý ľud.

Tu sme mali monosť uvidieť, akú vánu úlohu zohrali v ivote naichpodkarpatských veriacich starí ďakoučiteli (kantori a učitelia v jednej osobe).Práve im treba na prvom mieste poďakovať, e tu (na Podkarpatsku) skorovetok ľud bez rozdielu ovláda cerkovný spev a berie ivú účasť na vetkýchbohoslubách. Aké radostné je tu v nedele a sviatky počúvať po cerkváchUtrene a Večirne, keď celá cerkov, eny i mui, chlapci i dievčatá, spievajújednými ústami a jedným srdcom vetky stichiry a irmosy. Kadý piaty adesiaty má z nich Zborník, a čo a ako spievať vie kadý i bez Typika».69

Keď prila reč na Podkarpatsko, protoarchimandrit Izidor Patrylo, OSBM,ktorý po II. svetovej vojne utekal cez územie Československa z ukrajinskej Ha-ličiny obsadenej Sovietskym zväzom na Západ, tie s netajeným obdivom spomí-nal, e pre neho bolo okujúce, keď po cerkvách Preovskej eparchie videl na lavi-ciach veľké Zborníky a najmä vtedy, keď videl, e vetci ľudia v cerkvi z nich spie-vali a vedeli sa v nich orientovať. Také niečo na Ukrajine nepoznali

A práve títo ďakoučiteli, ktorí učili ľud nielen čítať a písať, ale i spievať a o-rientovať sa v bohosluobných knihách, boli do konca 18. storočia, či dokonca ipočas 19. storočia vychovávaní po baziliánskych monastyroch, a to i na Bu-kovej Hore.

_____________________________________1 Porov. J.V. Timkovič, Letopis Krásnobrodského monastiera alebo kúsok zo

slávnych dejín gréckokatolíkov na Slovensku, Preov, 1995, str. 43.2 Petrov tento marginálny zápis tie uverejnil, avak s meními interpunkč-

nými a ortografickými nepresnosťami (porov. A. Petrovß, Pervyj peçata-nyj pamätnikß ugrorusskago nar™ç¡ä, Urbarß i inye sväzannye sß krestæän-skoj Mar¡i Terezy reformoj dokumenty, S.-Peterburgß, 1908, str. 106).

3 Porov. J.V. Timkovič, Letopis Krásnobrodského monastiera alebo kúsok zoslávnych dejín gréckokatolíkov na Slovensku, Preov, 1995, str. 43.

4 Porov. originálny grécky text kánona uverejnený v

Conciliorum Oecumeni-corum Decreta

, Bologna, 1991, str. 152.5 Porov. tamtie, str. 98.6 Porov. tamtie, str. 148-149.

110


7 76. kánon, Trulského sobora, porov. D. Salachas, Il Diritto Canonico delleChiese orientali nel primo millenio, Roma, 1997, str. 289.

8 Rukopis: V. GadΩega, Bukovskij Monastyræ, UΩgorod, 1935, Appendix II.9 Latinská verzia znie takto: «Omnibus lect. sal. in duo. Notum facimus, cui

de hoc erit necesse scire, quod nostrum monasterium Bukocziense a multisannis propter insuficientiam religiosorum desolatum permansit, nunc vero bene-voluit deus inspicere nos. Misericordia sua produxit dominus laboratorem pro-messi sua idest religiosum in monasterium nostrum. Eapropter facimus notumper jus istud vel libentius testamentum perpetuum et irrevocabile, quod in pagonostro Bukocziensi possessores idest benefactores monasterii nostri sunt sotescifundatores monasterii Bukocziensis ab antiquissimis temporibus, quod mona-sterium invenitur in mente nostra in loco latiori pulcherrimo, et damus illud juspro 2 vel libentius pro 3 religiosis, inprimis kontruo ac religoso p. presbyteromonacho nomine Irinarcho Jasselsky concionatori Szkitensi, qui promissionemfecit coram deo et hominibus, quod velit permanere in monasterio nostro usqueemissionem spiritus sui in fatigiis religiosae vitae laborare deo in saeculum etomnia perficere ad amussim pro necessitate monasteriali. Cui pro juramineerunt 3 poones: 1º nos Bukocziense, 2º Olsavkensis, 3º Postoky. Ex annis popu-lus circumsitus promittit obedientissimus monasterio esse in omnibus utut lignaex silvis pro necessitate monasteriali aduchere, bene monasterio facere et mona-sterium jurare et omnia juxta voluntatem dei benefacere, nec non religiosis inomnibus obsequi fine salutis animarum et scopo consequendae gloriae coelestis.Penes fundus circa monasterium cum silvis et horto liber ceditur. – 2º Noticiaefacimus nos jurati Bukoczenses et vadiaconi contmi pp. totius v. congregationisicottus Saaros et Sztropkoviensis jure confirmamus, ut religiosi pie viverent,absque necessitate ex monasterio non escirent et si quis religiosus perverse vi-veret, nequi de salute animae suae cogitavet, talesmmodi licebit nostro vadiaco-no aut fundatoribus Agriam ad capitulum archeppale (!) vel ad capitulum (!)Munkaus deferre, ut ibidem juxta regulam religiosam pro peccatis poenumsubeat ac tandem post expiationem peccatorum iterum ad idem monasteriumpro obedientia religiosa restituatur. – 3º Natum facimus jure irrevocabili religio-sis, ne in circumseptione seu clausura monasteriali texus faemineus in cubilibusnoctavet exceptis indulgentiis necessitate urgentissima idest infirmitate gravi. –4º Noticiae damus jure irrevocabili religioso presbytero Irinarcho Jaszelszki, netempore indulgentiarum, festorum solemnium potus epocilletur in monasterioaut nundinae hoc est venditiones, emptiones, sed post septionem monasterialem

111

Dejiny 18. storočia poznámky

aguntur, ut in monasterio nulli sint clamores, nulla certamina, nulla vixae, sedjuxta religiosam innocentiae vitam vivere (debeat ac possit) in orationibus per-petuis diu et noctu et indefesse orationibus deum diligentem suam gentem IhumChrtum deum omnipotentem placare pro totius mundi et nostris peccatis, utmisericordiam inveniamus apud deum nostrum Ihum Chrtum omnipotentemante tremendum tribunal extremi judicii et regni coelestis haeredes fiamus perorationes ssmae genitricis et omnium sanctorum amen. Fidedigni et honestatedigni fundatores et benefactores s. monasterii in monte Bukócz imprimis solti-szii Bukoczenses Biloho Michael et Alexius cum filiis, secundo presbyter seuparochus Bukoczensis p. Theodorus cum fratre suo Paulo possimus crucem IhmChrti x. In poone Bukócz die 16 Jan. 1738 Alexius Demianovics archipresbyterZamagurski mpr.», (porov. rukopis: «Maket zb¡rnika ‘Mater¡ali do ¡stor¡¥vasil¡änsækix monastir¡v na Zakarpatsæk¡j Ukra¥n¡’», tom IV (1730-1739) str. 89-91, Centralænij derΩavnij ¡storiçnij arx¡v u m. Lævov¡).10 Porov. G.A. Timkovič, «Cyrilika je staria ako glagolika», Krásnobrodský

zborník, III/1-2 (1998) str. 38.11 «Dum haec agerentur, Clemens XII. plenarias Indulgentias elargitur Eccle-

siae S. Spiritus Ordinis S. Basilii M. Loci Bukowska Hora, Bukowa-horka, adannos 10. valituras. 17-a May, 1738», (M. Lutskay, «Historia Carpato-Ruthe-norum, III», Budae 1843 (v rukopise), tlačou vylo v Naukovij zb¡rnik Muzeüukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 16, Preov, 1990, str. 238).12 U v roku 1898 sa nevedelo, kde sa nachádza originál tejto listiny, (porov.

E. Unghváry, «A Bukócz-hegyi monostor története», Adalékok Zemplén-vár-megye történetéhez, III, Sátoralja-Ujhely, 1898, str. 288).13 Porov. Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dio-

ecesis Eperjessiensis Pro Anno Domini MDCCCXXXXVIII, Posonii, 1848, str.144; V Schematizme je Bukova Hora označená ako «Monte Bukócz» (čo v pre-klade znamená nie «Bukova Horka», ale «Bukova Hora»), avak paralelne v Sche-matizme sa objavuje aj výraz: «Bukova Horka».14 Porov. A. Kralick¡j, «Spisok monastyrej çina svätogo Vasil¡ä Ve-

likogo suwestvovav˚ixß inogda vß Maramoro˚i (vß Ugorwin™) i ister-tyxß imperatoromß Èosifomß ÈÈ. 1788. g. - Prim™çan¡e», Naukovyj Sbor-nikß izdavaemyj Lit. Obwestvomß Galicko-russkoj Maticy, Lævovß, 1865,str. 53. Kompletný rukopis z konca 17. st. (po r. 1684) a pochádzajúci zo S.-Pe-terburgu a opisujúci Uhoľský baziliánsky monastyr uverejnil A. Petrov: A. Petrovß,“Staraä v™ra” i Un¡ä vß XVII-XVIII vv., II, S.-Peterburgß, 1906, str. 86-87.

112


15 Porov. S. Tóth, Sáros vármegye monografiája, II, Budapest, 1910, str. 181.16 Porov. E. Unghváry, «A Bukócz-hegyi monostor története», Adalékok

Zemplén-vármegye történetéhez, III, Sátoralja-Ujhely, 1898, str. 356.17 Rukopis: V. GadΩega, Bukovskij Monastyræ, UΩgorod, 1935, Appendix

I.; Text hramoty z 5. júna 1744 aj s potvrdením od grófa Tomáa Szirmaya deSzirma z 5. septembra 1745 z oficiálne potvrdeného leleského prepisu z roku1768, ktorý uvádza Hadega sa dnes nachádza vo svojom prepise i v rukopise vĽvove: «Maket zb¡rnika ‘Mater¡ali do ¡stor¡¥ vasil¡änsækix monastir¡vna Zakarpatsæk¡j Ukra¥n¡’», tom V (1740-1746) str. 51-54, CentralænijderΩavnij ¡storiçnij arx¡v u m. Lævov¡.18 Listinu z latinčiny preloil o. Pankratij P. Hučko, OSBM (1913-2002),

začo mu autor vyjadruje hlboké poďakovanie. K svojmu prekladu dopísal tútopoznámku: «Dokument písaný ad captandam benevolentiam slohom veľmislávnostným a ťako pochopiteľným. Dúfam vak, e sa mi podarilo rozlútiťkomplikovane vloenú myienku a zjednoduene podať základnú mylienkuautora»; Originál listiny poskytol o. Bertalan Dudas, OSBM, (z Maďarska) zosvojho súkromného archíva, opäť srdečná vďaka.

Listina je adresovaná: «Illustrissimum Dominum Comitem, Dominum Tho-mam Szyrmay de Szyrma Bessenyő, & Csernek Sacratissimae Caesareo Regiae& Apostolicae Mattis Camerariu Dominum Patronum, & Fundatorem Prae-tiosissimum».

Listina v latinskom origináli znie takto:«Illustrissime Domine Dne Comes Domine Fundator & Patrone noster Gra-

tiosissime! Divo zelo in providenda Gloria Divina ipsi etiam gloriosissima re-miniscentia condam vivi, jam vere Divi Illustrissimae Dominationis VestraeAntenati arserint sat superq(uem) testantur id tot piae et sacrae Fundationestestatur item industriam eorund(em) in Monticulo Bukocz neoinstituta per Nosindignissimos noctu diuque in caelitesejaculari solita Psalmodia, quorum Glo-riosam in Superos Pietatem haereditarie in Illustrissima Dominatione expressammaturius, quam per se etiam erupturam plenarie confiderem, violentare devotefateor, abhorreo; sed quia instans penuria nos undiquaq(ue) adeo premere, utcopiosiores redditi numero vix vitam nostram sustentare valeamus, etsi enim(nisi?) insterili alioquim plaga nostra pro pane quid piam corradere cegerrimepossimus, idem (?) et difficultatem commolitionis hinc inde circumferendopotiori ex parte deperdamus. Quapropter instamus humillime IllustrissimumDominum Comitem dignetur pro augmento Gloriae Divinae Molam Buko-

113


cziensem misero Monasterio nostro Bukocziensi annectare, quia gratiosa Muni-ficentia sua nobis quidem ad currendum in via Domini alas, suae vero jam para-tae in coelis Coronae pretiosam Margaritam atteret Illustrissima DominatioVestra, quam ut DEUS ter optimus Maximus ad incrementum Gloriae suae, etsolarium miserae etiam Religionis nostrae prospero vitae cursu diu salvam, etincolumem conservet, ac post resurectam mortalitatem in loco Beatorum collocet,dum unanimiter comprecaremur ad pedes gratiosas provoluti emorimur. Indig-nissimi Cliente PP. ac in Xto Fratres Religiosi Bukoczienses Ord. D. Basili Mag.».19 J.V. Timkovič, «Preobraenije Hospodne a hora Tábor Preovskej epar-

chie», Blahovistnik, Preov, 7-8 (1996) str. 175; Text tohto nápisu bol uverej-nený v maďarskom preklade v roku 1898: «Ez a szt oltár emeltetett a szentHáromság tiszteletére és dicsőségére és a legszentebb Istenszülő örök dicsőité-sére, valamint az emberiség összes büneinek bocsánatára. Irinarch szerzetesnek,Jézus Krisztus, Mária szolgájának és a bukóczi klastrom gazdasági fefügyelőjé-nek gondosságából. A világ teremtésétől 7254-ben. Krisztus születésétől 1746-ban», (E. Unghváry, «A Bukócz-hegyi monostor története», Adalékok Zemplén-vármegye történetéhez, III, Sátoralja-Ujhely, 1898, str. 322).

20 Porov. E. Unghváry, «A Bukócz-hegyi monostor története», AdalékokZemplén-vármegye történetéhez, III, Sátoralja-Ujhely, 1898, str. 362.

21 Rukopis: «Maket zb¡rnika ‘Mater¡ali do ¡stor¡¥ vasil¡änsækix mo-nastir¡v na Zakarpatsæk¡j Ukra¥n¡’», tom VI (1747-1749) str. 134-135,Centralænij derΩavnij ¡storiçnij arx¡v u m. Lævov¡.

22 Tamtie, tom VIII (1751) str. 183-184, Centralænij derΩavnij ¡sto-riçnij arx¡v u m. Lævov¡.

23 Tamtie, tom X (1754-1759) str. 30-34, Centralænij derΩavnij ¡sto-riçnij arx¡v u m. Lævov¡.

24 Text listiny bol uverejnený v maďarskom preklade v E. Unghváry, «A Bu-kócz-hegyi monostor története», Adalékok Zemplén-vármegye történetéhez, III,Sátoralja-Ujhely, 1898, str. 322; Maďarský text tohto i nasledujúcich dvochdokumentov do slovenčiny preloila pani Monika Krajňáková z Preova. Srdeč-ná vďaka.

25 Text listiny bol uverejnený v maďarskom preklade tamtie, str. 323.26 Text listiny bol uverejnený v maďarskom preklade tamtie, str. 323.27 Porov. tamtie, str. 322.28 Porov. tamtie, str. 324.29 Porov. J.V. Timkovič, Letopis Krásnobrodského monastiera alebo kúsok

114


zo slávnych dejín gréckokatolíkov na Slovensku, Preov, 1995, str. 47.30 Porov. E. Unghváry, «A Bukócz-hegyi monostor története», Adalékok

Zemplén-vármegye történetéhez, III, Sátoralja-Ujhely, 1898, str. 324.31 Porov. originál staroslovansky písaného Katalógu v archíve baziliánskeho

monastyra Mária Povč v Anarcs (Maďarsko), jeho opis v Archíve otcov baziliá-nov v Ríme.

32 Zamojský synod sa uskutočnil v Poľsku roku 1720. Tento synod v jednomzo svojich dekrétov nariadil: «Svätý Synod stanovil, aby (baziliánske) Monas-tyry do roka po zverejnení týchto záverov a po obdraní vyzývacieho listu odPreosvjačenoho a Vsečestného Metropolitu boli zjednotené do Kongregácie, apotom, aby si kadé tyri roky vyberali Generálneho predstaveného, Provinciá-la (Protoihumena), mnískych Vizitátorov a ostatných, ktorí budú rozhodovať,ustanovovať o tom, čo budú pokladať za nevyhnutné pri riadení celou provin-ciou a nápravou mnískeho ivota» «Sancta Synodus eorumdem SacrorumCanonum vestigiis inhaerens, statuit ut Monasteria… post annum a publicationepraesentis decreti, et acceptas literas convocatorias Illustrissimi, et Reverendis-simi Metropolitae, in Congregationem redigantur, ac deinde quolibet quadrienioGeneralem, Provincialem, ac regulares Visitatores eligant, ac de caeteris, quaead rectam administrationem totius provinciae, ac disciplinae Monasticae instau-rationem necessaria videri poterunt, statuant, ac decernant» (Synodus provincia-lis Ruthenorum habita in civitate Zamosciæ anno MDCCXX, Titulus XI., Demonasteriis, et statu monachorum); Zamojský synod bol schválený pápeomBenediktom XIII. 19. júla roku 1724: «Benedictus PP. XIII. Ad futuram rei me-moriam. Synodum Provincialem Ruthenam in Civitate Zamosciae AnnoMDCCXX celebravit, multaque in illa statuta, decreta et ordinationes ediditqui Synodum Ruthenam praedictam praevio maturo examine plenissime ap-probarunt, consilio, Synodum huiusmodi a dicto moderno Metropolita celebra-tam (ut praetenditur) omniaque, et singula in ea edita statuta, ordinationes, etdecreta, authoritate Apostolica tenore praesentium confirmamus, et appro-bamus, illisque inviolabilis Apostolicae firmitatis robur adiicimus, ita tamenquod per nostram praedictae Synodi confirmationem nihil derogatum esse cen-seatur Constitutionibus Romanorum Pontificium, Praedecessorum nostrorum, etDecretis Conciliorum Generalium emanatis super Ritibus Graecorum, quae nonobstante huiusmodi confirmatione semper in suo robore permanere debeantDecernentes easdem praesentes literas, ac Synodum, in eaque edita Statuta, Or-dinationes, et Decreta huiusmodi semper firma, valida, et efficacia existere, et

115


fore, suosque plenarios, et integros effectus sortiri, et obtineri, ac ab omnibus, etsingulis, ad quos spectat, et pro tempore quandocumque spectabit in omnibus,et per omnia inviolabiliter, et inconcusse observari Datum Romae apud Sanc-tam Mariam Maiorem, sub Annulo Piscatoris, dei XIX Julii MDCCXXIV, Pon-tificatus Nostri Anno primo», (A. Welykyj, Documenta Pontificium Romano-rum historiam Ucrainae illustrantia, II, Roma, 1954, 49-50); Po schválení pá-peom závery tohto synodu boli prijaté i na Podkarpatí v Mukačevskej eparchii,a to roku 1727, (porov. A. Baran, «Obligatio Synodi Zamostianae in UcrainaCarpatica sec. XVIII», Analecta OSBM, Roma, II (VIII), Fasc. 3-4 (1956) str.525-530); Do praxe v piatich baziliánskych monastyroch boli uvedené a po smrtimukačevského episkopa H. Bizancija (+1733) roku 1733

33 ivot a skutky, č. 94.34 Porov. Le parole dei padri del deserto a cura di Giovanni Vannucci, Firenze,

1991, str. 66.35 Porov. Joan Listvičnik, Nebeský rebrík (listvica), 4. rozhovor O svätej po-

slunosti, 37.36 Porov. 21. kánon II. Nicejského ekumenického koncilu z roku 787, či 4.

kánon Kontantinopolského synodu z roku 861, (porov. Conciliorum Oecume-nicorum Decreta, Bologna, 1991, str. 154; porov. D. Salachas, Il Diritto Cano-nico delle Chiese orientali nel primo millenio, Roma, 1997, str. 173-174).

37 Porov. J. Basilovits, Brevis notitia fundationis Th. Koriathovits, III, Casso-viae (Koice), 1799, str. 97.

38 Neskôr, roku 1766 sa Fejér stal ihumenom Krásnobrodu. V Krásnobrodebol aj magistrom novikov a v Krásnom Brode aj zomrel 3. februára 1779 a jetam i pochovaný, (porov. J. Basilovits, Brevis notitia fundationis Th. Koriatho-vits, VI, Cassoviae (Koice), 1805, str. 15; tie «Russk¡i monastyri na U-gorskoj Rusi», Vremennikß Instituta Stavropig¡jskogo na g. 1872,Lævovß, 1872, str. 120).

39 «Ezt a harangot öntötte Dosbity A. Elek az Ur keresztjének dicsőitésére.Gaspár Martyrius ez idő szerint való tartományi kormányzó alatt 1760-ik év-ben», (porov. E. Unghváry, «A Bukócz-hegyi monostor története», AdalékokZemplén-vármegye történetéhez, III, Sátoralja-Ujhely, 1898, str. 323-324).

40 Porov. E. Unghváry, «A Bukócz-hegyi monostor története», AdalékokZemplén-vármegye történetéhez, IV, Sátoralja-Ujhely, 1899, str. 116.

41 Napr. Schematizmus Preovskej gréckokatolíckej eparchie z roku 1870 oVislave píe: «Viszlava cum. Eccl. lig. ad S. Basilium Magnum», (Schematis-

116


mus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Eperiessiensis ProAnno Domini 1870, Cassoviae, 1870, str. 31); Schematizmus Preovskej grécko-katolíckej eparchie z roku 1903 o Vislave píe: «Viszlava, cum. Eccl. lign. an.1772. aedificata ad S. Basilium M.», (Schematismus Venerabilis Cleri GraeciRitus Catholicorum Dioecesis Eperiessiensis Pro Anno Domini 1903, Eperjesi-ni, 1903, str. 77) a Schematizmus z roku 1944 veľavýznamne poznamenáva: «Vis-lava, Eccl. nova mur. a. 1905. aed. ad S. Basilium M. bened., a. 1906. Icon. pro-visa. (Eccl. ant. lign. a. 1772. aed. a. 1903. combusta est)», (SchematismusVenerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioeceseos Preoviensis (Frago-politanae) et Administraturae Apostolicae Dioec. Munkačensis In SlovacchiaPro Anno Domini 1944, Preov, 1944, str. 57).

42 Porov. Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioe-ceseos Preoviensis (Fragopolitanae) et Administraturae Apostolicae Dioec.Munkačensis In Slovacchia Pro Anno Domini 1944, Preov, 1944, str. 57.

43 Porov. V. GadΩe®a, «Dodatki k istor¡™ Rusinov i rusækix cerkvej vbuv. Ωup™ Zemplinskoj», Naukovyj zbornik Tovaristva ‘Prosv™ta’ vUΩgorod™, UΩgorod, XI (1935) str. 120.

44 Íematizmß inokovß Çina sv. Vasil¡ä Velikago, Ugorsk¡ä oblasti nagodß 1870. (Sß korotkimß istoriçeskimß oçerkomß monastyrej tojΩeoblasti; – sostavlenß po otbyv˚emsä vß Krasnobrodskomß monastyr™, 13(25) Èünä, 1869 goda, vseobwemß Sobor™), Ungvarß, 1869, str. 14.

45 Porov. rukopis: V. GadΩega, Bukovskij Monastyræ, UΩgorod, 1935,str. 4-5.

46 Dokonca ete i tesne po vyhlásení Tolerančného patentu roku 1781, nerímsko-katolícke chrámy nesmeli mať «ádné zvony, věe a vchod, který vyznačujekostel», (porov. E. Winter, Josefinismus a jeho dějiny, Praha, 1945, str. 178). V tomčase jedine rímskokatolíci smeli budovať kostoly s veami

47 Na Bukovej Hore bola k cerkvi dobudovaná vea r. 1796, teda v čase, keďlatinizácia a latinská intolerancia strácala na svojej intenzite. V Krásnobrod-skom monastyre baziliáni u nemali dostatok síl, aby veu dobudovali i k malejkaplnke, preto zostala tak, ako vyzerala v polovici 18. storočia a do dne-ných čias.

48 Porov. E. Unghváry, «A Bukócz-hegyi monostor története», AdalékokZemplén-vármegye történetéhez, III, Sátoralja-Ujhely, 1898, str. 322.

49 Porov. Odovzdávací a preberací protokol z 30. 11. 1995, vypracovanýPamiatkovým ústavom Bratislava, Regionálne stredisko Preov, Pracovisko

117


Bardejov v Archíve otcov baziliánov v Preove.50 I. Udvari, Bacsinszky András munkácsi megyéspüspök cirillbetűs körleve-

lei, Nyíregyháza, 2002, str. 52-53.51 Tieto dva malé prestoly sú dodnes zachované a nachádzajú sa pred ikono-

stasom tesne «nalepené» k ikonám sv. Bazila Veľkého a Vozdvienija ČestnahoKresta. Slúili v časoch, keď v cerkvách platila zásada, e na jednom prestole sasmie za jeden deň odslúiť len jedna jediná Sluba Boia. Tieto malé «prestoly»pred ikonami ikonostasu umoňovali alternatívne Sluby Boie v ten istý deň.

52 Porov. V. GadΩega, Bukovskij Monastyræ, UΩgorod, 1935, rukopis str.1-2, Hadega uvádza font opisu Bukovského monastyra z roku 1783: ArchivumDiaecesanum, Monastica, Bukoczense Monasterium continens Acta Monas-tica, Copiae, Statum, et Conscriptionem Monasterii Ord. S. Basilii M. Bukoc-zensis concernentes de Anno 1783.

53 V tomto Schematizme je zápis o Bukovskom monastyre: «MonasteriumBukóczense cum Ecclesia ad Exaltationem S. Crucis. In diœcesi Eperjessiensi,Com. Sárosiensi… Habet distinctam Capellam pariter S. Crucis…», (Schema-tismus almi Protohegumenatus seu Provinciæ Religiosorum Gr. CatholicorumOrdinis S. Basilii Magni per incl. Regnum Hungariæ partesque eidem adnexaspro anno 1844, Magno-Karolini, str. 20-21).

54 Porov. Protocollum Anni 1784 (in Archivo Dioecesano) 25. Augusti 1784(Archivum Diaecesanum): «Excelsum Consilium Lttle Regium! Fassioneshic in 8.-to totidem nimirum, quot mihi missa fuerunt exemplaribus, et quidemsub numeris 1.-o Monasterii Munkacsinensis, 2.-o Pocsensis, 3.-o Kraszno Bro-densis, 4.-o Bereznensis, 5.-o Miszticzensis, 6.-o Bukoczensis, 7.-o Uglyensis,8.-o Bikszadiensis, demisse praesento», (porov. rukopis: V. GadΩega, Bukov-skij Monastyræ, UΩgorod, 1935, str. 4).

55 Porov. Protocollum Anni 1784 (in Archivio Dioecesano) 25. Augusti 1784(Archivum Diaecesanum): « 4.-to Alia prouti Bikszadiensis et Bukoczense,esto aliquam nec in ipso tamen sui exordio competentem fundationem habue-runt, nec subseque ad aliquid eluotari poruerunt. Unde perseverant hodiedum,seu habitationis, seu aliud provisionis genus respectetur eremi potius quamMonasteria, in quibus, imo et in reliquis, excepto Munkacsinensi, et Pocsensisublata mendicatione vix unus alterve subsistere potest, nisi personaliter rustica-tioni vacaret», (porov. V. GadΩega, Bukovskij Monastyræ, UΩgorod,1935, str. 4).

56 Porov. E. Winter, Josefinismus a jeho dějiny, Praha, 1945, str. 98-210.

118


57 Porov. F.L. Rieger, Slovník naučný, IV, Praha, 1865, str. 437; Jozef II. ru-il len čisto kontemplatívne klátory, či klátory v ktorých bol úpadok mníske-ho ivota a zosvettený ivot, alebo klátory ktoré boli zle vedené hospodársky.Po roku 1784 zruil i mnohé klátory len z toho dôvodu, e boli veľmi bohaté atakýmto spôsobom chcel doplniť svoj «náboenský fond» určený na obnovu kato-líckej Cirkvi, (porov. E. Winter, Josefinismus a jeho dějiny, Praha, 1945, str. 120).

58 Prímenie «Staurovskyj» pochádza z gréckeho «

stau`roõ» krí.59 Porov. E. Unghváry, «A Bukócz-hegyi monostor története», Adalékok

Zemplén-vármegye történetéhez, IV, Sátoralja-Ujhely, 1899, str. 23.60 Porov. J. Basilovits, Brevis notitia fundationis Th. Koriathovits, III, Cas-

soviae (Koice), 1799, str. 101-103.61 A. Ílepecækij, «Mukaç¡vsækij œp¡skop Andr¡j Fedoroviç Baçin-

sækij ta jogo poslannä», Naukovij zb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi uSvidniku, 3, Preov, 1967, str. 227; porov. È. Udvar¡, Obrazçiky z ¡stor¡¡ pud-karpatsækyx Rusinuv, UΩgorod, 2000, str. 84.

62 «Postea successive ad statum hunc, in quo nunc existit Monasterium illudstudio, & industria Religiosae Communitatis perductum est Ecclesia lapideacommoda, rebus necessariis & suppellectili interna sufficienter instructa, Mo-nasterii unus tractus lapideus, ex Refectorio uno satis amplo, Cellis item quin-que, & una ad latus Cellae superioris, Camera constans», (J. Basilovits, Brevisnotitia fundationis Th. Koriathovits, III, Cassoviae (Koice), 1799, str. 103).

63 Porov. J. Dzendzel¡vsækij, «Gramatika Arsen¡ä Kocaka», Naukovijzb¡rnik Muzeü ukra¥nsæko¥ kulæturi u Svidniku, 15/2, Preov, 1990, str. 5-330.

64 Rukopis sa pôvodne nachádzal v baziliánskej kninici na Černečej hore priMukačeve, dnes v kninici Uhorodskej tátnej univerzity. Viď opis a stručnýobsah rukopisu v knihe: V. L. Mikitasæ, Davn¡ rukopisi ¡ starodruki, ÈÈ,Læv¡v, 1964, str. 39.

65 A. Kralick¡j, «Arsen¡j Kocakß - Doktorß svätogo Bogoslov¡ä», Na-ukovyj Sbornikß izdavaemyj Literaturnymß Obwestvomß Galicko-rus-skoj Maticy, Lævovß, 1866, str. 66-67.

66 Porov. J. Basilovits, Brevis notitia fundationis Th. Koriathovits, III, Cas-soviae (Koice), 1799, str. 97.

67 Porov. M. Alma˚ij, «Monastyrskie ˚koly» v I. Pop, Qnciklo-pediä Podkarpatskoj Rusi, UΩgorod, 2001, str. 256.

68 Misije vo Veľkom Lipníku dávali o. P. Bulyk, OSBM, o. S. Reetilo, OSBM

119


a o. P. Gojdič, OSBM v dňoch 29. III. 4. IV. 1924, (porov. Wodennik o. Gl¡baK¡naxa, ÇSVV, I. diel, str. 108-110, Archív otcov baziliánov v Ríme (rukopis)).

69 Porov. P. Bulik, «Mo¥ spomini», Vasil¡änsækij v¡snik, X, Rim, 1971-72, str. 94-96.

120


Obr. 41: Cárske dvere na ikonostase baziliánskej cerkvi Vozdvienija na BukovejHore majstrovsky prevedené rezbárske práce z roku 1746

7. Dejiny 19. storočiaNáboenská situácia v okolí Bukovej Hory na zač. 19. storočia

V roku 1816v Bukovciach ilo 409 gréckokatolíkov a 4 rímskokatolíci;v Gribove 227 gréckokatolíkov a 0 rímskokatolíkov;v Kouchovciach 134 gréckokatolíkov a 0 rímskokatolíkov;v emetkovciach 219 gréckokatolíkov, 0 rímskokatolíkova v Olavke 369 gréckokatolíkov, 0 rímskokatolíkov.1

Pastoračná pomoc preovskému episkopovi v núdziV roku 1820 sa monastyr na Bukovej Hore stal teritoriálnou

súčasťou Preovskej gréckokatolíckej eparchie (predtým územnepatril do Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie).2 V bazilián-skom Bukovskom monastyre v 19. storočí ilo v priemere okolo 5a 7 mníchov. ili tu kontemplatívnym ivotom v modlitbe a práci.

V časoch, keď osamostatnená Preovská gréckokatolícka epar-chia mala nedostatok kňazov, baziliáni z Bukovského monastyraboli ustanovovaní za priamych duchovných správcov okolitýchfarností:

" V rokoch 1831-1835 jeden z bukovských baziliánov jeromníchJakov Chanas, OSBM, vysluhoval farnosť v blízkych Bukovciach.3

Blízku rusínsku farnosť emetkovce s filiálkou Olavka vy-sluhovali ako správcovia farností otcovia baziliáni z Bukovskéhomonastyra:" v roku 1843 jeromních Vitalij Dumnickyj, OSBM;" v roku 1858 jeromních Silvester Ruickyj, OSBM;" v roku 1869 jeromních Nikolaj Čisarik, OSBM;

121

122


Obr. 42: Starodávny cintorín na Bukovej Hore s pohľadom na najzachovalejí hrob.

" v roku 1877 jeromních Kyril Gulovič, OSBM;" v roku 1905 jeromních Metodij Kralickyj, OSBM.4

Jedným z významných mníchov 19. storočia a hybnou siloumonastyra bol ihumen Vitalij Dumnickyj, OSBM:

Ihumen Vitalij Dumnickyj (1841-1848)Za ihumenstva Vitalija Dumnického, OSBM (+1850), sa Bu-

kovský monastyr veľmi dobre pozbieral ekonomicky, pretoe Dum-nickyj pouíval nové metódy v pestovaní zemiakov a ovocia, naj-mä sliviek. Napríklad roku 1846 baziliáni vypestovali zemiaky za120 forintov a nasledujúcu jeseň slivky za 68 forintov Dejiny otomto ihumenovi zaznamenali, e bol mimoriadne dobrého a lás-kavého srdca a pri monastyre v peciálne na to určenom domčekuprichyľoval pocestných, ba dokonca i tulákov. Nikoho nenechalbez povimnutia, bez milého slova, a keď to bolo potrebné, ani bezpohostenia.5 Pocestných bolo veľa, lebo, ako bolo vyie spome-nuté, medzinárodná cesta Jozefínka bola mimoriadne runá.

Monastyrský cintorín na Bukovej HoreOd najstarích čias v gréckokatolíckej Cirkvi sa podľa cyrilo-

metodejskej tradície pochovávalo naokolo cerkvi.Baziliánski mnísi, ktorí zomreli počas svojho pôsobenia v Bu-

kovskom monastyre, boli pochovaní na miestnom monastyrskomcintoríne pri cerkvi. Mená baziliánov pochovaných na Bukovej Horepred rokom 1758 nepoznáme. V priebehu sto rokov, ktoré mámepísomne zdokumentované, teda od roku 1758 do roku 1858, na Bu-kovej Hore bolo pochovaných 26 baziliánov

Dnes na monastyrskom cintoríne sú viditeľné kamenné zbytkyz pomníkov len troch hrobov. Na dvoch z nich nie je identifikovateľ-ný nijaký nápis, na jednom najzachovalejom (obr. 42), je do ka-meňa vyrytý dnes u ťako čitateľný nápis. Je čitateľný u len vte-

123


dy, keď naň slnko hodí ten správny tieň. Nápis znie:

KAROLINA ÇISARIK¿roΩd. PANKOVIÇ¿

vdova sväw. Pitrovskago*1815 +1872

V‰ÇNAÄ PAMÄTÆV rokoch 1872-1873 bol toti ihumenom Bukovského monastyra

jeromních Nikolaj Čisarik, OSBM (1839-1887). Pochádzal z kňazskejrodiny. Karolina Čisarik bola manelkou jedného z jeho blízkychpríbuzných, a to o. Michaila Čisarika, ktorý bol v rokoch 1831-1866 parochom gréckokatolíckej farnosti Pitrová (dnes Petrová).Vdova Karolína Čisariková často navtevovala Bukovu Horu, akoi svojich blízkych príbuzných jeromníchov Nikolaja Čisarika, OSBM,a Jeroteja Čisarika, OSBM. Monastyr podporovala i finančne, pre-to ju, ako svoju benefaktorku, po jej smrti roku 1872 pochovali na mo-nastyrskom cintoríne a príbuzní sa jej postarali o vzneený kamen-ný pamätník s hore uvedeným nápisom. Rusínsky nápis na hrobeprezrádza, e Bukovský monastyr sa nachádza v kraji, ktorý vdybol a je rusínsky. S tým rozdielom, e kedysi sa tu ijúci Rusíninehanbili za svoju materinskú reč, ktorou medzi sebou hovorili (a ho-voria dodnes) a tou rečou so samozrejmosťou dali napísať-vyryť nápisdo kameňa Dnes tomu u tak nie je, a ak je, tak veľmi zriedkavo.

Ostatné hroby baziliánskych mníchov pochovaných na Buko-vej Hore zarovnala príroda (alebo komunisti za svojej éry vládnu-tia) a jednoduché drevené kríe nad ich hlavami tak isto pohltil zubčasu Ich telá tu odpočívajú v tôni stromov a pod ochranou ich ko-reňov čakajú svoje vzkriesenie na konci sveta Opäť ďalie potvr-denie, e gréckokatolícki baziliánski mnísi boli vo vetkom veľmiblízki miestnemu gréckokatolíckemu ľudu, ktorému slúili Aboli mu blízki i v dobrovoľnej chudobe pre Christa. iadne honos-né krypty, iadne kamenné či mramorové sarkofágy, aké vidíme

124


po mnohých latinských klátoroch, kostoloch či katedrálach Prachsi a v prach sa obráti Odmena bude a po smrti a vo svojej i ma-teriálnej plnosti a po konci sveta Preto na Bukovej Hore neostalipo ich hroboch ani stopy.

Baziliánski mnísi pochovaní v monastyre na Bukovej HoreMená baziliánov, ktorí zomreli v Bukovskom monastyre pred ro-

kom 1758 nepoznáme. Ete ťastie, e sa zachoval Pomjanyk usop-ych z Máriapovčianskeho baziliánskeho monastyra v Anarcs (Ma-ďarsko), v ktorom sa nachádzajú aj záznamy o usopych baziliánskychmníchoch Bukovského gréckokatolíckeho monastyra na BukovejHore od roku 1758 do roku 1858 (vdy je uvedený aj rok, deň a me-siac smrti):

1758 – ¡eromonaxß Sofron¥j Mikulan¥çæ (9.6.) 1766 – ¡eromonaxß Taras¥j Kloçko (1.4.) 1766 – ¡eromonaxß Gervas¥j Kam¥nsk¥j (3.12.) 1768 – ¡eromonaxß Lavrent¥j Malajtakß (¡ünæ) 1769 – monaxß Üstinß Labancß (1.1.) 1780 abo 1781 – ¡eromonaxß Martinß Popovnakß (16.6.) 1783 – ¡eromonaxß Èllar¥onß Ple˚a (27.6.) 1783 – ¡eromonaxß Gerasimß Slanick¥j (6.11.) 1789 – ¡eromonaxß Samuilß Mol¥torisß (10.6.) 1791 abo 1792 – monaxß Taras¥j Gaçnikß 1794 – ¡erod¥akonß Ül¥anß Prag¥j (1.1.) 1796 – ¡erod¥akonß Varsonof¥j Lavçakß (7.8.) 1796 – ¡eromonaxß Ïeodos¥j Alma˚i (8.10.) 1802 – ¡eromonaxß Nestorß Markov¥çæ (19.11.) 1810 – ¡eromonaxß Èrinarxß Kotrad¥j (16.8.) 1812 – ¡eromonaxß Parƒen¡j Kolesaræ 1815 – monaxß Èerem¥ä Gavura

125


126


Obr

. 43:

Cerk

ov V

ozdv

ieni

ja n

a Bu

kove

j Hor

e. P

ohľa

d zo

seve

rový

chod

u. D

ecem

ber r

. 199

7.

1815 – ¡eromonaxß Anatol¥j Danilov¥çæ 1818 – ¡eromonaxß Nilß Konstantinß (20.1.) 1818 – ¡eromonaxß Arsen¥j Barankov¥çæ (8.2.) 1818 – ¡eromonaxß Èoannik¥j Bileck¥j (23.3.) 1830 – ¡eromonaxß Varsonof¥j Po˚takß (14.7.) 1830 – ¡eromonaxß Martir¥j Bukovski (14.8.) 1831 – ¡eromonaxß Èonß Lendelæ (17.7.) 1843 – monaxß Grigor¥j Vrabelæ (6.4.) 1858 – ¡eromonaxß Anton¥j Ivan™j (26.3.)6

Vetci títo hore uvedení baziliánski mnísi leia kdesi v areáli monas-tyra, naokolo niektorej z troch pôvodných cerkví na Bukovej Hore

Bohosluby v Bukovskom monastyre v rokoch 1858-1915Baziliáni na Bukovej Hore ili od roku 1858 do roku 1915 podľa

Pravidiel vydaných tlačou v rusíntine roku 1858. Modlili sa kom-pletný mnísky chór, teda: Polnočnicu, Utreňu, Prvý, Tretí, iesty,Deviaty Čas, Večirňu, Povečerie a samozrejme, e kadý deň slú-ili aj Slubu Boiu.7

Tieto Pravidlá nariaďovali:Polnočnica spojená s Utreňou a Prvým Časom sa slúila v nede-

le a sviatky, keď nebolo vsenočné bdenie o pol tvrtej ráno (teda o 3.30ráno). Vo vedné dni sa slúila o 4.00 ráno (

Pravila, ot. II., hl. II., §1).V Navečeria Rodestva Christova a Voskresenija, ako aj SoestvijaSv. Ducha sa tieto bohosluby začínali u o polnoci, v iné sviatočnédni so vsenočným bdením o 2.00 ráno (Pravila, ot. II., hl. II., §2).

Boia Liturgia, ktorú slúili vetci jeromnísi spolu (soborne) saslúila o 9.00. Pred Slubou Boou sa spieval Tretí a iesty Čas(Pravila, ot. II., hl. II., §3).

Večirňa, pred ktorou bol vdy Deviaty Čas sa v zimnom obdo-bí (od 1. októbra a do začiatku sv. tyridsiatnice) slúila o 15.00poobede. V ostatných mesiacoch o 16.00 (Pravila, ot. II., hl. II., §5).

127


Hneď po Večirni bolo Malé Povečerie (Pravila, ot. II., hl. II., §7).V čase Veľkého Pôstu (sv. tyridsiatnice), keďe sa Večirňa spá-

jala s Časmi a slúila sa Liturgia Predeosvjačenych Darov, tátoVečirňa sa začínala vdy u o 11.00 (Pravila, ot. II., hl. II., §6).Veľké Povečerie, ktoré sa slúilo počas Veľkého Pôstu sa začínalovdy o 16.00 (Pravila, ot. II., hl. II., §7)

Bohosluobný program vo vedný deňBohosluobný program v bený deň na Bukovej Hore bol teda

v rokoch 1858-1915 takýto: 4.00 Polnočnica, Utreňa a Prvý Čas; 9.00 Tretí a iesty Čas a soborná Sluba Boia; 16.00 Deviaty Čas, Večirňa a Malé Povečerie.

V tom čase elektriky nebolo (na Bukovej Hore bola zavedenáa v roku 1996!), preto sa baziliáni modlili pri sviecach z včeliehovosku, alebo pri petrolejových lampách Pre tento dôvod večer-né bohosluby boli skôr (v letnom období o 16.00, v zimnom u o15.00) teda ete pred zotmením. V extrémnom e prípade, ak v mo-nastyre il len jeden mních (ako tomu bolo na Bukovej Hore tesne

128


Obr. 44: Zľava: kaplnka Č. Kresta, budova monastyra a cerkov Vozdvienija.fotografia z roku 1899 z archíva o. M. Potaa, OSBM

pred I. svetovou vojnou), i tento dodriaval hore uvedený boho-sluobný program s tým, e mu kantoril ďak z blízkej dediny. Ináčbolo úplne bené, e na mnískych chórových modlitbách sa zú-častňovali i veriaci z blízkych dedín, ktorí sa do spevu aktívne za-pájali. Bolo to najmä na sviatky.

Hore uvedený bohosluobný program bol vade v severový-chodnom Uhorsku po baziliánskych monastyroch rovnaký, lebo Pra-vidlá z roku 1858 vtedy u platili pre vetkých rovnako. Raz do roka,obyčajne v čase blízkom k sviatku Soestvija Sv. Ducha, navtívilkadý z monastyrov protoihumen na tzv. «vizitácii». Protoihumenprichádzal z Mukačevského monastyra z Černečej Hory a kontrolo-val, či lepie povedané povzbudzoval mníchov k dodriavaniu i toh-to chórového-modlitbového programu (Pravila, ot. III., hl. IV.).8

Na vetkých hore uvedených bohoslubách sazúčastňovali vetci mnísi prítomní v monas-tyre. Výnimku dostávali len chorí (Pravila,ot. II., hl. I.).9 V čase mimo hore uvedenýchspoločných chórových modlitieb sa mnísivenovali ručnej práci, a to kadý podľa svojichschopností a talentov

V čase, keď sa neslúili bohosluby a mnísipracovali, neprestajne (i počas ručnej práce)

sa modlili v duchu modlitbu Isusovu: «HospodyIsuse Christe, Syne Boij, pomiluj mja hrinoho» či recitovali al-my-Psaltyr. Na tzv. Isusovu modlitbu dostávali od svojich ihume-nov u v čase malého anjelského obrazu čotky z čiernej vlny so slo-vami, aby sa na týchto čotkách neustále modlili hore uvedenú mod-litbu.

Túto modlitbu v modifikovanej forme tentoraz u nahlas, opa-kovali i pred dverami kelie spolubrata (v tom istom monastyre),keď ho chceli navtíviť Na dvere sa toti neklopkalo, mních za-

129


stal pod dverami spolubrata a nahlas povedal: Molitvami svjatych otec naich Hospody Isuse Christe pomilujnas.

Do kelie spolubrata smel vstúpiť len vtedy, keď z jej vnútra za-čul odpoveď: Amiň (porov. Pravila, ot. I., hl. IX., §9).10

Výmena indľovej strechy na cerkvi a jej vei v roku 1856-1857 a v roku 1895

V rokoch 1856-1857, za ihumenstva jeromnícha Silvestra Ru-ického, OSBM (1823-1880), bola vymenená indľová strecha na veii na samotnej cerkvi Vozdvienija Čestnaho Kresta.11

V roku 1895 bola strecha na cerkvi opäť opravovaná, a vtedybola daná nová strecha i na monastyre. Bolo to u za ihumena Va-silija Szegedyho, OSBM. Za ihumena jeromnícha Vasilija Szege-dyho, OSBM, bol tie opravený starý ikonostas. Ikona Vozdvie-nija Čestnaho Kresta dnes nachádzajúca sa celkom napravo v spod-nom rade ikonostasu v cerkvi na Bukovej Hore pochádza práve z toh-to obdobia. Obnovená cerkov Vozdvienija Čestnaho Kresta bolaznova posvätená na sviatok Preobraenija Hospoda naeho IsusaChrista podľa juliánskeho kalendára 18. augusta 1896 (mono prá-ve v tomto dátume má svoj pôvod tradícia mať na Bukovej Horeodpust i na Preobraenije?). Jeromních Vasilij Szegedy, OSBM, na Bu-kovej Hore celkovo investoval 3500 forintov. Na opravu Bukov-ského monastyra vtedy prispel i sám cisár Frantiek Jozef (1867-1916) sumou 200 forintov,12 take i tento cisár patrí medzi dobro-čincov Bukovského monastyra, za ktorého sa baziliáni budú stálemodliť v kadodennej modlitbe

Za ihumenstva Vasiľa Szegedyho, OSBM, dal gróf Alfréd Szir-may de Szirma pozlátiť starodávnu monastyrskú čau (bol na nejmonogram «P.Z.») a kivot v cerkvi. Okrem toho zakúpil pre mo-

130


nastyr nový staroslovanský Evanjeliár v hodnote 120 forintov.Starý Evanjeliár, ktorý vtedy kadý deň v cerkvi Vozdvienija čí-tali, bol z roku 1794 a dali ho do archíva kninice.13

Ihumen Vasilij Szegedy, OSBM (1894-1903)Narodil sa v Hajdudorogu 1. júna 1859. koly ukončil vo Veľkom Varadíne

a v áropotoku. Do Rádu sv. Bazila Veľkého vstúpil v roku 1880. Na kňazabol vysvätený v Uhorode 27. augusta 1888. Bol výborným organizátorom. Rádhral tenis.

Keď bol Vasilij Szegedy, OSBM, ihume-nom Bukovského monastyra, roku 1897 snasadením vlastného ivota zachránil i-vot dvom topiacim sa ľuďom. Za tentočin i za zásluhy pri rozvoji sv. Cirkvi vUhorsku bol vládou poctený zlatým krí-om.14

Z Bukovej Hory sa neskôr presťaho-val do baziliánskeho monastyra v Krásno-brode, kde bol ihumenom v rokoch 1903-1911. Zomrel roku 1918.

Rok 1899 kninica monastyraV roku 1899 vlastnil monastyr

vo svojej malej, avak vkusne u-pravenej kninici 180 starodáv-nych kníh písaných po rusínskya latinsky. Na stenách monastyra,ako i na stenách chrámu boli vzác-ne obrazy a maľby. Monastyr malvtedy ete stále 6 obývateľnýchizieb-kelií. Na junej strane prie-strannú jedáleň-refektár15

131


Obr. 45: Jeromních Vasilij Szegedy,OSBM, bol ihumenom Bukovského

monastyra v rokoch 1894-1903.Fotografia z roku 1909.

Monastyrské pečateV roku 1899 monastyr vlastnil staré pečate. Na veľkej pečati

bol latinský text: «ORD. S. BASILI MAG. SIGIL. MONAST. DEMONTE BUKOCS» (Pečať monastyra Rádu sv. Bazila Veľkého naBukovej Hore) a na malej latinský nápis: «SIGNVM B. O. S. B.M.».16

Skratka: «O.S.B.M.» na malej monastyrskej pečati znamená, e pečať patri-la Rádu sv. Bazila Veľkého.

Skratky príslunosti k tomu či onému Rádu si začali písať ako prví mnísi naZápade, kde začiatkom druhého tisícročia vzniklo veľké mnostvo odlinýchRádov-Reholí. Ako prví si začali za meno písať latinskú skratku označujúcu ichpríslunosť k Rádu benediktíni («OSB») a frantikáni («OFM») v 14. storočí.17

«OSBM» je skratkou z latinského «Ordo Sancti Basilii Magni», v preklade«Rád sv. Bazila Veľkého». Na historickom Podkarpatsku si baziliáni začali písať zameno v latinčine túto skratku a v druhej polovici 17. storočia. Predtým sa vola-li jednoducho «mníchmi». V staroslovančine či rusínčine sa adekvátny zápis«OSBM» vyjadruje slovami: «Çinß Svåtágo Vas⁄’l⁄å Velíkago», v skratke «ÇSVV».

_____________________________________1 Porov. Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioe-

cesis Munkacsiensis, Ad Annum M.D.CCC.XVI, Cassoviae, 1816, str. 77, 79;porov. Catalogus Venerabilis Cleri Dioecesis Cassoviensis Ad Annum Jesu ChristiM.DCCCXVI., Agriae, 1816, str. 134.


3 Porov. Schematismus Venerabilis Cleri Graeci Ritus Catholicorum DioeceseosPreoviensis (Fragopolitanae) et Administraturae Apostolicae Dioec. Munka-čensis In Slovacchia Pro Anno Domini 1944, Preov, 1944, str. 52.

4 Porov. tamtie, str. 56.5 Porov. E. Unghváry, «A Bukócz-hegyi monostor története», Adalékok

Zemplén-vármegye történetéhez, IV, Sátoralja-Ujhely, 1899, str. 57.6 Porov. I. Udvari, Ruszinok a XVIII. században, Nyiregyháza, 1994, str. 154-

163; J.V. Timkovič, «Zosnulí baziliánski mnísi pochovaní v monastyre Bukova

132


Horka (okr. Stropkov)», Blahovistnik, Preov, 7 (1998) str. 187.7 Porov. Pravila Çina Sa*go Vasïlïå Velikago, vo Ágorwin™..., L´vovß, 1858,

str. 82-83.8 Porov. tamtie, str. 95-97.9 Porov. tamtie, str. 79-81.10 «Ne vol´no inokamß bêzß n¨Ωd¥ vß ç¨Ωïi kêllïi, na

jpaçê vo vrêmå bêz-molvïå vxoditi; kogdaΩê n¨Ωno b¨dêtß n™kom¨ vojti, n¨Ωno vß pêrêdß poz-volênïê prositi ob¥çajnoü formoü. Molitvami ss. OO. na‚ixß Gospodi Û£is¨sêXrïstê pomil¨j nasß, ili inoü ob¥çnoü formoü; i pol¨çivß pozvolênïêotv™tomß2 Amin´, vß kêllïü vst¨piti moΩêtß», (Pravila Çina Sa*go VasïlïåVelikago, vo Ágorwin™..., L´vovß, 1858, str. 45).


12 Porov. tamtie, str. 89.13 Porov. tamtie, str. 116.14 Porov. tamtie, str. 89.15 Porov. tamtie, str. 116.16 Porov. tamtie, str. 116.17 Porov. Dizionario degli Istituti di Perfezione, VIII, Roma, 1988, stľ. 1487.

133


Obr. 46: Na starodávnom prestole z roku 1746 sa na Bukovej Hore nachádza itento dobový anjelik. Natastie ho zatiaľ nikto neetrne nezatrel olejovou farbou

134


Obr. 47: Detail z ikonostasa cerkvi Vozdvienija: Isus Christos Pantokrator.

8. Dejiny 20. storočiaNáboenská situácia v okolí Bukovej Hory na zač. 20. storočia

V roku 1903v Bukovciach ilo 328 gréckokatolíkov, 0 rímskokatolíkov, 9 idov;v Gribove 188 gréckokatolíkov, 0 rímskokatolíkov, 8 idov;v Kouchovciach 111 gréckokatolíkov, 1 rímskokatolík, 5 idov;v emetkovciach 190 gréckokatolíkov, 0 rímskokatolíkov, 8 idova v Olavke 260 gréckokatolíkov, 0 rímskokatolíkov, 4 idia.1Pozoruhodné je rozptýlenie idov po jednotlivých rusínskych

dedinách. idia sa nedávali dokopy, aby mohli spolu iť a spoloč-ne sa modliť po synagógach, ale sa rovnomerne rozsídľovali po-medzi kresťanov (v ich reči: gojov) Je len samozrejmé, e v kadejhore menovanej dedine obchod či krčmu vlastnil id.

Je preto pravdivá mylienka rusínskeho baziliánskeho folkloris-tu a historika Anatolija Kralického, OSBM (rodáka z Čabín, okr.Medzilaborce), ktorý v jednej zo svojich túdií v roku 1865 napísal:

«

… obw¡j nedugß russkogo selänstva, naklonnostæ kß gor™l-c™; no se pri vzmagaüwemsä obrazovan¡ü posredstvomß zavo-dimyxß ˚kolß pomalu iskorenäetsä. DaΩe i sej posl™dn¡j ne-dostatokß po n™koej çasti dastæ opravdatisä t™mß, kolirozvaΩimß, äkimi lestnymi maxinac¡ämi um™ütß synove Is-railä zamanäti na˚ß selæsk¡j narodß vß svoi s™ti. — Gdepätæ-˚estæ Rusinovß poselitsä, tamß koneçno semyj dol-Ωenß byti Ωidß!» «

kde sa usídli päť-esť Rusínov, tamnevyhnutne siedmym musí byť id», aby ich mohol zdierať a z nichiť.2

135

136


Obr. 48: Jeromních Metodij Kralickyj, OSBM, bol ihumenom Bukovského monastyrav rokoch 1905-1915. Fotografia z roku 1909.

Rok 1909 Krasnobrodskyj sobor baziliánovNa sobore vetkých baziliánov Karpatoruskej provincie v Krás-

nobrodskom monastyre roku 1909 Bukovský monastyr zastupovalihumen-jeromních Metodij Kralickyj, OSBM (1863-1945), o čominformovali aj preovské noviny Eperjesi lapok.3

Ťaké pokodenie Bukovského monastyra počas I. svetovejvojny

Počas I. svetovej vojny (1914-1918) bol veľmi pokodený i Bu-kovský monastyr na Bukovej Hore. Časť z neho vak bola plne ob-novená a prikrytá novou strechou. Býval v nej u len jeden-jedinýbazilián jeromních Metodij Kralickyj, OSBM (obr. 48 a 49).

V správe do Ríma z 3. septembra 1920 sa uvádza, e Bukov-ský monastyr «Derelictum ratione egestatis et situs nocivi valetu-dini» (Opustený pre dôvody pokodenia a kodlivosti pre zdravie).O Krásnobrodskom monastyre, ktorý bol úplne rozváľaný počas I.svetovej vojny je v tej istej správe napísané: «Totaliter dirutumtempore belli» (Úplne rozváľaný počas vojny).4

Jeromních Metodij M. Kralickyj, OSBM, na Bukovej HoreJe isté, e baziliáni ili a pôsobili na Bukovej Hore a do roku 1915.

Jedným z posledných baziliánov, ktorí tu trvalo prebývali, a kto-rých meno s istotou poznáme, bol jeromních Metodij Michail Kralic-kyj, OSBM (1863-1945), ktorý bol blízkym príbuzným slávneho spiso-vateľa 19. storočia Anatolija A. Kralického, OSBM (1834-1894).5

Monastyr bez dostatočného počtu mníchov a najmä po roku 1920,čo mu zhorela indľová strecha, postupne chátral stále viac a viac.6

Rok 1921 II. reforma podkarpatských baziliánovBaziliáni na území bývalej veľmi rozsiahlej Mukačevskej gréckokatolíckej

eparchie, ktorá zahŕňala okrem iného i dnenú Preovskú gréckokatolícku epar-

137


138


Obr. 49: Jeromních Metodij M. Kralickyj, OSBM, bol posledným kontemplatívnymbaziliánskym mníchom, ktorý il v Bukovskom monastyre. Na autentickej fotografii

ho vidíme pri modlitbe v prírode v posledných rokoch jeho ivota okolo r. 1940. z archíva o. M. Potaa, OSBM

chiu (osamostatnenú roku 1818) a dnený Koický exarchát (osamostatnený roku1997), tvorili samostatný, od haličských baziliánov nezávislý, karpatoruskýbaziliánsky Rád, a to a do 6. apríla roku 1921 teda do tzv. II. reformy7 (I.reforma bola v Uhorsku u v roku 1733, pozri kapitolu 6.).

Vetci baziliáni tejto Karpatoruskej provincie bez rozdielu boli vdy bradatí,ako to predpisovali staré monastyrské normy. Bradu si nesmeli ani skracovať a

ani nijako ináč upravovať.8 Po jezu-itmi prevedenej II. reforme (na Pod-karpatsku po r. 1921), baziliáni, po-dobne ako aj jezuiti v danej dobe,u brady nemali.Monastyry novoosamostatnenej Pre-ovskej eparchie (Krásnobrodský aBukovský), i napriek tomu, e Pre-ovská eparchia bola roku 1818 odde-lená od Mukačevskej, naďalej zostá-vali súčasťou «karpatoruského» ba-ziliánskeho Rádu, ktorý mal jedinúprovinciu zahŕňajúcu celé severo-východné Uhorské kráľovstvo (po u-končení jezuitskej «reformy», od roku1932 bola táto Karpatoruská provin-cia oficiálne premenovaná na «Pro-vinciu sv. Nikolaja Čudotvorcu»9).K zlúčeniu haličských a podkarpat-ských baziliánov (tj. ukrajinských arusínskych v dnenom význame slo-va) dolo teda prvýkrát v histórii,a po roku 1921, keď baziliáni bý-valej Mukačevskej eparchie začaliprijímať jezuitskú reformu zo stra-ny haličského ramena baziliánov (uhaličských sa reforma začala roku1882). Túto reformu na Podkarpat-skej Rusi potvrdil 6. apríla roku 1921aj Rím10 s tým, e «starí jezuitmi

139


Obr. 50: Náhrobný kameň jeromníchaMetodija Kralického, OSBM doíval

svoju starobu v baziliánskom monastyrena Černečej Hore pri Mukačeve, kde ro-

ku 1945 zomrel a bol aj pochovaný.

140


Obr

. 51:

Pohľ

ad n

a zv

yky

kam

enné

ho b

azili

ánsk

eho

mon

asty

ra n

a Bu

kove

j Hor

e z ro

ku 1

771

(foto

z ro

ku19

42).

Dne

s va

k na

jeho

mie

ste ra

stie u

len

tráv

a

zosta

li po

ňom

len

zákl

ady a

zasy

pané

piv

ničn

é prie

story

.z a

rchí

va o

. M. P

ota

a, O

SBM

nereformovaní baziliáni» v severovýchodnom Uhorsku nesmú mať viac svojvlastný noviciát, ani prijímať nových kandidátov na mnístvo (aby vymreli). Po tej-to II. reforme baziliáni na území severovýchodného Uhorska prestali mať svojoriginálny kontemplatívny mnísky charakter a na svojich východných habitochzačali nosiť biely golier z umelej hmoty.

Baziliáni v severovýchodnom Uhorsku od roku 1921 prestali byť výlučnekontemplatívni a pretransformovali sa na kontemplatívno-aktívnych teda k pô-vodnej charizme baziliánov, ktorou bola kontemplácia-modlitba spojená s ruč-nou či intelektuálnou prácou po monastyroch, pribudli i aktívne zloky pas-torácie medzi veriacimi: misie, koly a tlač.

Baziliáni starej Karpatoruskej provincie reagovali na túto II. reformu (I. refor-ma bola u v roku 1733) rôzne. V čase «reformy» ich bolo spolu 21 jeromníchov: jeden z nich náhle zomrel (o. Avhustin Maxim, OSBM (+1921)); tyria reformu neprijali (o. Konstantin Holi, OSBM (1894-1944), o. Kli-mentij Havry, OSBM, o. Metodij Kralickyj, OSBM (1863-1945) a o. Vartolo-

141


Obr. 52: Bočný pohľad na rozvaliny monastyra na Bukovej Hore v roku 1939.z archíva o. M. Potaa, OSBM

142


Obr. 53: Rozličné zábery (pohľad od cerkvi Vozdvienija) z roku 1943, na kto-rých sú viditeľné rozvaliny monastyra na Bukovej Hore a v ich pozadí veičkakaplnky Čestnaho Kresta. z archíva o. M. Potaa, OSBM

mej Motrinec, OSBM (1884-1957)), a preto doívali v niektorých menej výz-namných monastyroch (medzi nich patril i jeromních Metodij Kralickyj, OSBM,ktorý doíval v monastyre v Imstičeve a neskôr od roku 1932 v Mukačeve); a iesti z nich: Pavel Biharij, Nikolaj Brinskyj, Silvester Lupi, Stefan Pora-tunskyj, Myron Semerskyj a Varnava estak s dovolením Ríma na protest vystú-pili z monastyra a stali sa svetskými kňazmi (viacerí z nich emigrovali do USA a tamslúili rusínskym gréckokatolíkom ako kňazi); desiati z nich reformu prijali. Z tých desiatich jeden, protoihumen jeromníchJoakim Choma, OSBM (1870-1931), «za zásluhy o reformu» nerobil ete raznoviciát. Deviati jeromnísi: Sevastijan Bojčik, OSBM (1890-1939), Dionisijatkovič, OSBM (1891-1972), Teofan Skyba, OSBM (1883-1949), AtanazijMaxim, OSBM (1878-1955), Avhustin Pop, OSBM (1888-1952), TeodorLegeza, OSBM (1890-1973), Leontij Dolhyj, OSBM (1883-1942), Lev Manu,OSBM (1883-?), Emilijan Ajaki, OSBM (1890-1954), museli nastúpiť ete razna noviciát a takto sa včlenili medzi zreformovaných baziliánov.11

Teda z 21 pôvodných jeromníchov-baziliánov Karpatoruskej provincie je-zuitskú reformu 11 mníchov neprijalo a 10 ju prijalo.

Dnená samostatná «Československá provincia baziliánov sv. Cyrila a sv.Metoda» sa začala z u reformovaných baziliánov kánonicky tvoriť osamostat-nením po roku 1939, keď Podkarpatskú Rus obsadilo Maďarsko a vetci baziliá-ni, ktorí sa tam nenarodili, boli deportovaní na hranice Slovenska.12 Dnenáprovincia sv. Cyrila a sv. Metoda na Slovensku a v Čechách bola definitívne o-samostatnená-vytvorená s titulom «Provincia» 16. marca roku 1948. Medziča-som sa z tejto provincie v roku 1999 vyčlenením osamostatnila Delegatúra v Čes-kej republike.

Rok 1922 Bukovský monastyr chceli kúpiť latinskí redemp-toristi

Roku 1922 chceli Bukovu Horu a jej monastyr od baziliánov kú-piť redemptoristi. V prípade, eby baziliáni nechceli u 7 rokov opus-tenú Bukovu Horu predať, redemptoristi prostredníctvom gréckoka-tolíckeho episkopa Njaradyho iadali od mukačevských baziliánovBukovu Horu aspoň prenajať, s tým, eby platili kadoročný ná-jom13 Jednalo sa o českých redemptoristov práve vytvorenej tzv.

143


144


Obr

. 54:

Preo

bra

ensk

ý od

pust

na B

ukov

ej H

ore

v ro

ku 1

943

ob

chod

oko

lo c

erkv

i v p

roce

sii. V

poz

adí vľa

voje

vid

ieť r

ozva

liny

mon

asty

ra, v

prav

o ce

rkov

Voz

dvie

nija

Č. K

resta

.z a

rchí

va o

. M. P

ota

a, O

SBM

východnej vetvy, ktorí sa na-sťahovali na Slovensko Ba-ziliánsky protoihumen JoakimChoma tento návrh redempto-ristov odmietol.Českí redemptoristi, ktorý usku-točňovali tento «misijný cieľ»medzi gréckokatolíkmi, si to-ti jasne uvedomovali, e súbez akejkoľvek východnej tra-dície, a preto si chceli túto «tra-díciu» i «dejiny» kúpiť spolu sostarodávnou baziliánskou Buko-vou Horou. Vetko vak naťas-tie ostalo len pri návrhu, pre-toe baziliáni nepredali «svo-ju tradíciu».

Tú istú ponuku dostal protoihumenČeskoslovenskej provincie otcov baziliánov, o. Marián Pota, OSBM, znova v de-väťdesiatych rokoch 20. storočia od vtedajieho viceprovinciála redemptoristovna Slovensku. Protoihumen o. M. Pota, OSBM, podobne ako v roku 1922 pro-toihumen o. Joakim Choma, OSBM, tentoraz vak u na konci 20. storočia, ráznezamietol tento návrh redemtoristov

Rok 1931 nový zvon na Bukovej HoreKeďe vetky staré zvony Bukovského monastyra boli počas I.

svetovej vojny zrekvírované na kanóny, do roku 1931 bol Bukov-ský monastyr bez zvonov. Celková zlá ekonomická situácia po stra-nej svetovej vojne nedovoľovala zakúpiť nový zvon. Konečne roku1931 baziliáni dali odliať malý zvon, na ktorom je nápis: «

GOSPODIUSL‡ÍI GLAS¿ MO

J 1931», «ULIALA ZVONOLEJARNA

145


Obr. 55: Jeromních Joakim Choma, OSBM,bol protoihumenom baziliánov v rokoch1906-1931. Fotografia z roku 1909.

146

Obr. 56: Výstavba malého monastyrca na Bukovej Hore s kamennou pivnicou,avak so stenami z vaľkov v roku 1942 (dole). Suenie vaľkov (hore).

z archíva o. M. Potaa, OSBM

JAN GEDEON PRESOV».Tento zvon je dodnes jediným

zvonom na celej Bukovej Hore a na-chádza sa vo vei dnenej murova-nej cerkvi Vozdvienija ČestnahoKresta. Spodný priemer má 44 cm(obr. 57). Tento zvon dodnes vítaprichádzajúce procesie veriacich naodpusty Bukovej Hory Ale tie uvôbec nie sú tak početné, ako boliv roku 1798 Dnes pútnici prichá-dzajú nie na peo v procesiách, aleu na autách či autobusoch Dnestoti na Bukovej Hore zatiaľ neijú

baziliáni, ktorí by pútnikov priťahovali svojim zboným ivotom

Rok 1942-1943 vybudovanie malého monastyraStará kamenná budova Bukovského monastyra (z roku 1771)

schátrala natoľko, e keď tento monastyr chceli baziliáni počas II.svetovej vojny obnoviť, bolo to u nemoné, lebo finančných príj-mov nebolo nazvy, a preto sa rozhodli vybudovať malý dočasnýmonastyrik na Bukovej Hore na inom mieste

Podľa spomienok jeromnícha Sevastijana Sabola, OSBM, ktorýbol v danom čase predstaveným Delegatúry, začali baziliáni na Bu-kovej Hore neďaleko starej schátralej budovy u na jar roku 1942stavať novú budovu monastyra (obr. 56).14 Nachádzala sa na severod pôvodného z kameňa murovaného monastyra. Stará kamennábudova monastyra bola u toti v rozvalinách. Dlhý čas bez stre-chy urobil svoje Baziliáni si na budovanie museli od Eparchiál-neho riadenia z Preova poičať 25 tisíc korún15 a zvyok dodali ot-covia baziliáni ijúci v Medzilaborciach na fare.16

147


Obr. 57: Zvon z roku 1931 dnes.

148


Obr

. 58:

Uni

kátn

a fo

togr

afia

z ro

ku 1

943.

Pohľa

d na

nov

ovyb

udov

aný

mon

asty

rec

na B

ukov

ej H

ore

(v sm

ere

od c

erkv

i Voz

dvie

nija

). Za

mon

asty

rcom

je h

ospo

dárs

ka b

udov

a.z a

rchí

va o

. M. P

ota

a, O

SBM

Z Medzilaboriec si baziliáni priviedli na Bukovu Horu aj ko-bylu, ktorá im mala pomáhať pri stavbe nového monastyra.

Pozoruhodná udalosť sa stala v stredu, 22. júla 1942, keď táto stará kobylapreťaovaná prácou, z Bukovej Hory zmizla a prekvapení medzi-laborskí baziliáni ju nali v stajni v Medzilabor-ciach, kde sa táto kobyla sama vrátila17 (z Buko-vej Hory do Medzilaboriec je asi 20 kilometrov).Keď sa o tejto udalosti dopočul rodný otec jero-

mnícha M. Sučka, Ondrej Sučkov (pozri jeho fotografiu vedľa), kto-rý sa na Slovensko prisťahoval z Bieloruska a bol dobrým gazdomv Chmeľove pri Preove (kde aj vybudoval na svojom pozemkugréckokatolícku cerkov), 17. augusta 1942 daroval baziliánske-mu monastyru na Bukovej Hore dvoch mladých a do práce veľmiikovných dvojročných rebcov.18

Teda v rokoch 1942-43 na Bukovej Hore bol vybudovaný meníobjekt z vaľkov (s kamenným základom a pivnicou), v ktorom mnísimohli prebývať u celý rok (obr. 58) konali tu i duchovné cvičenia.Prvé duchovné cvičenia tu boli u v decembri 1942. Tak, ako to v mo-nastyroch má byť, boli izolovaní od sveta, v letných mesiacoch praco-vali na poliach pri sene, nečítali sa iadne noviny, nebolo tu rá-

dio, popoludní hodinový chór v cerkvi.19

Z baziliánov, ktorí tam ili trvalo, to bol jero-mních Marián Sučko (1909-1967), s mní-chom-bratom Metodijom vajkom (1902-1979). Tento malý monastyr z vaľkov maljednu veľkú izbu, kuchyňu, komoru na po-traviny a pivnicu. Vo veľkej izbe sa koná-vali aj obedy po odpustochV pondelok 7. júna 1943 baziliánom ijúcimna Bukovej Hore zdochla krava. Bola to prenich v tak ťakých vojnových časoch veľmiveľká strata, e ju a zaznamenali do kro-

149


Obr. 59: Brat M. vajka,OSBM. Foto z r. 1974.

niky. Jej mlieko toti patrilo k ich hlavnej strave Na príčine bolonedostatočné ustajňovanie dobytka, preto v auguste 1943 začali ba-ziliáni na Bukovej Hore budovať stajne pre dobytok20

Posledný ihumen Bukovského monastyra:o. Marián Sučko, OSBM (1942-1945)

Ihumen Bukovského monastyra, o. Marián Sučko, OSBM (+1967), bol celýsvoj ivot človekom veľmi dobroičlivého srdca. Jeho súčasník, o. Marián Po-ta, OSBM, spomína dve pozoruhodné udalosti zo ivota tohto posledného ihu-mena Bukovského monastyra (ihumenom bol v rokoch 1942-1945), ktoré saudiali na Bukovej Hore práve počas jeho ihumenstva:

V roku 1943 chovali na Bukovej Hore i dve mladé svine. Keď u kadá z nichmala okolo 80 kilogramov, naraz sa na Bukovej Hore objavili Rómovia (Cigá-ni) a títo ihumena Sučka prosili o stravu, ktorej bolo počas II. svetovej vojnyvade nedostatok. Otec M. Sučko, sa s nimi chcel podeliť s tou trochou múky,

150


Obr. 60: Ihumen o. Marian Sučko, OSBM, v zime roku 1943 na priedomí monastyr-ca na Bukovej Hore. Na strane 151 tvár o. M. Sučka, OSBM v roku 1956.

ktorú práve v monastyre mali Rómovia ho úpen-livo, tak ako to len oni vedia, prosili, e majú veľadetí, a e to je málo. Upozorňovali ho nato, e v chlie-viku má dve svine Vtedy im dovolil jednu z nichzaklať. Nechali mu z nej len prednú nohu, vetkoostatné si odniesli

Často na Bukovej Hore počas II. svetovejvojny pomáhal o. Marianovi Sučkovi pri oraní ze-me mládenec menom Kocák z blízkej Olavky («Vil-avky» ako hovoria tunají ľudia). Kocákovci boliveľmi chudobní, a preto tento mládenec chodil naboso Práve orali bodľavé strniská. Kocák pohá-

ňal koňa a o. Marián Sučko oral. Vtedy si ihumen o. Sučko vimol, e chlapec po-skakuje po strnisku spýtal sa ho či mu strniská nezraňujú nohy Chlapecprikývol. Vtedy sa ihumen zobul a poičal mu svoje vlastné topánky a on sám,bosými nohami kráčal po čerstvo pooranej kamenistej pôde

151


Obr. 61: Pohľad na cerkov Vozdvienija a časť rozvalín starého kamennéhomonastyra (vpravo) od dverí novovybudovaného monastyrca v roku 1943.


152


Obr. 62: Vladyka Kyr PavelGojdič, OSBM, na Bukovej Ho-re roku 1946 počas svojej pro-povidi.


JozafÆt V. Timkovi L - spravy.narod.ru · Monastyr sv. Bazila VeľkØho VajanskØho 31 080 01...

Documents

Transcript of JozafÆt V. Timkovi L - spravy.narod.ru · Monastyr sv. Bazila VeľkØho VajanskØho 31 080 01...