Životopis Jána Pavla II.

2

POĎAKOVANIE Týmto životopisom by som chcela vzdať hold Veľkému Pápežovi Jánovi Pavlovi II. a poďakovať sa mu tak za jeho nezištnú lásku, dobrotu a obetavosť pre nás mladých a pre všetkých chorých, trpiacich a opustených a za všetko, čo pre celú našu Cirkev urobil a za to, že obetoval tomuto poslaniu svoje zdravie a vlastne aj celý svoj život. Osobnosť Jána Pavla II. som od mala veľmi obdivovala. Keďže som sa narodila v roku 1977, tak som celé detstvo a mladosť prežívala práve počas jeho pontifikátu, ktorý sa začal jeho zvolením 16. 10. 1978. Bolo prirodzené, že jeho charizmatickú osobnosť si naša generácia priamo spájala s pápežským úradom a ani sme si vtedy nevedeli predstaviť, že príde čas, keď po jeho smrti na tento úrad nastúpi niekto iný. Na tomto mieste by som sa zo srdca chcela veľmi pekne poďakovať a venovať tento životopis mojej nebohej príbuznej pani Antónii Kráľovej, rod. Martišovičovej, ktorá mi odmalička rozprávala o Jánovi Pavlovi II. a vštepovala mi lásku a úctu k nemu. Veľmi jej za to zo srdca ďakujem a veľmi si to vážim. Písala si podrobné poznámky o všetkých jeho cestách. Mala veľkú radosť z jeho návštev na Slovensku v rokoch 1990 a 1995, tretej návštevy sa už, žiaľ, nedožila. Spomínané poznámky o jeho cestách, ktoré písala sme žiaľ po jej smrti nenašli. Boli to vzácne poznámky, pretože v období komunizmu sme nemali takú širokú možnosť získavania literatúry a informácií o Jánovi Pavlovi II. ako dnes, ostávalo jedine tajne počúvanie Rádia Vatican, či rádia Slobodná Európa (ich signál bol stále komunistami technicky rušený), prípadne sledovanie informácii, ktoré občas vysielala rakúska televízia ORF, ktorej signál presahoval i do Bratislavy. Tento krátky životopis som začala písať už dávnejšie pre súkromné účely ako pokus o pamiatku na tohto Veľkého Pápeža - Jána Pavla II. Na prosbu niektorých mojich priateľov som sa ho potom rozhodla poskytnúť aj ďalej v ešte rozpracovanej podobe. Toto už by mala byť jeho definitívna podoba aj keď niektoré informácie ohľadne jeho blahorečenia, prípadne svätorečenia budem ešte aktualizovať a prípadne ak sa mi podarí ešte získať novú literatúru o Jánovi Pavlovi II. doplním z nej nové informácie. Všetkým mojim priateľom veľmi ďakujem za ich prvotný impulz pre napísanie tohto životopisu, podporu, cenné rady a pripomienky pri písaní tohto životopisu. Literatúru a internetové stránky, z ktorých som čerpala informácie a fotografie, uvádzam na konci pri každej časti (životopis, fotografie, prehľad apoštolských ciest Jána Pavla II., encykliky, konštitúcie, exhortácie, apoštolské listy Jána Pavla II a literárne diela Jána Pavla II.). Mgr. Michaela Kniezová

3

Ján Pavol II. – Karol Wojtyla * 18. 5. 1920 — + 2. 4. 2005

Narodil sa 18. 5. 1920 vo Wadoviciach rodičom Emílii (rod. Kaczorowská, nar. 26. 3. 1884) a Karolovi (nar. 18. 7. 1879) Wojtylovcom, ako ich druhý syn. Pokrstený bol 20. 6. 1920 vojenským kaplánom Františkom Zakom. Karolko už mal aj staršieho brata Edmunda (nar. 27. 8. 1906) a v roku 1914 sa Karolkovým rodičom narodila ešte aj dcéra Oľga, ktorá zomrela

ihneď po narodení (alebo sa narodila mŕtva). Keď mal deväť rokov, jeho matka Emília zomrela 13. 4. 1929 na srdcovú chorobu. O tri roky zomrel aj jeho starší brat Edmund na následky nevyliečiteľnej choroby, ktorou sa ako lekár nakazil pri ošetrovaní chorých. Karolko ostal so svojim otcom sám, bývali vo Wadoviciach a jeho otec Karol, ktorý bol poručíkom poľskej armády, sa mu naplno venoval, staral sa o domácnosť a všetky potreby, aby Karolko mohol študovať a vychovával ho. Základnú školu navštevoval vo Wadoviciach v rokoch 1926 – 1930. Malého Karolka od mala priťahovalo herectvo, venoval mu všetok svoj voľný čas. Hrával v školských predstaveniach, kde dostával hlavné úlohy a na odporúčanie svojho učiteľa vstúpil do hereckého súboru. Mal veľký talent a nikto ani len nepochyboval, že sa z neho stane úspešný herec, alebo spisovateľ, priťahovala ho totiž aj literatúra, poézia a dejiny. Okrem iného hrával aj futbal - bol brankárom. V škole bol obľúbený aj pre svoj zmysel pre humor a toleranciu. Často sa zastával slabších, hlavne svojich spolužiakov židovského pôvodu. Dokonca jeho najlepším priateľom bol židovský chlapec Jerzy Kluger. Gymnaziálne štúdiá absolvoval v rokoch 1930 – 1938 na Gymnáziu „Martina Wadowitu“. V máji 1938 bola Karolovi udelená sviatosť birmovania metropolitom, arcibiskupom Krakova Adamom Sapiehom. Po úspešnej maturite 14. 5. 1938, chcel študovať herectvo, alebo poľskú literatúru a filológiu. Preto sa presťahoval s otcom do Krakova a zapísal sa na Jagellonskú univerzitu, kde študoval polonistiku v rokoch 1938 - 1939. Avšak 6. 8. 1939 obsadili Krakov nacisti a univerzitu zatvorili, vyhnali z nej profesorov, kňazov i študentov, z ktorých mnohí skončili v koncentračných táboroch. Začiatkom roku 1940 stretáva Jána Tyranowského a stáva sa členom spoločenstva živého ruženca, pod vedením Jána Tyranowského, ktorý ho duchovne usmerňoval. Neskôr aj on sám viedol skupinky ďalších mladých ľudí v tomto spoločenstve a poniektorí sa stali aj jeho osobnými priateľmi. Keďže každý, kto nemal zamestnanie určené nemeckými úradmi riskoval deportáciu do Nemecka, pracoval Karol od 1. 11. 1940 v rokoch 1940- 1944 v kameňolome, neskôr od jari roku 1942 v chemickej továrni Solvay. Ťažká práca v kameňolome v neľudských podmienkach, nedostatok stravy a zima sa podpísali natrvalo na jeho zdravotnom stave, už v tom období začal mať problémy so žalúdkom, črevami a chrbticou. Lekári mu kvôli jeho zdravotnému stavu odporučili aktívne športovanie, čo aj dodržiaval. Počas tohto obdobia bol členom ilegálnej ochotníckej hereckej skupiny Rapsodické divadlo (ilegálna bola kvôli nemeckej okupácii, Nemci sa snažili likvidovať poľskú kultúru), ktorú viedol Mieczyslaw Kotlarczyk, hrávali po domácnostiach hry najvýznamnejších poľských autorov. Išlo hlavne o divadlo slova, rekvizity a herecké kostýmy sa používali minimálne. Naďalej bol aj členom

4

spoločenstva živého ruženca a formoval mladých ľudí. Aktívne sa snažil rôznym spôsobom pomáhať židom, ktorým hrozila deportácia. 18. 2. 1941 zomiera i jeho otec a Karol ostáva úplne sám. Od augusta 1941 ho prichýli do svojho domu rodina Mieczyslawa Kotlarczyka, aby Karol neostal sám. Pod vplyvom vojny, smrti svojho otca, formácie Jána Tyranowského a ostatných okolností sa v roku 1942 vzdal sna o profesionálnom herectve, vlastnej rodiny a rozhodol sa pre kňazské povolanie a od októbra 1942 vstúpil do tajného katolíckeho seminára, kde študoval pod vedením arcibiskupa Sapiehu v rokoch 1942 – 1946 tajne, keďže nacisti okupovali Poľsko a univerzita nemohla oficiálne fungovať. Popritom naďalej pracuje v kameňolome a chemickej továrni. V tajnom seminári mal každý študent prideleného profesora, ktorý sa mu individuálne venoval, študenti mali nariadené z bezpečnostných dôvodov, aby svoje štúdiá udržiavali v tajnosti, tak to trvalo až do konca vojny. 9. 9. 1944 prijíma tonzúru, 17. 12. 1944 prijíma prvé dve nižšie svätenia a 12. 12. 1945 prijíma ďalšie dve nižšie svätenia. Naďalej však pokračoval v spolupráci s ochotníckou hereckou skupinou Rapsodické divadlo až do kňazskej vysviacky. Po oslobodení Krakova v januári 1945 mohol Karol dokončiť svoje štúdiá na Jagellonskej univerzite, 13. 10. 1946 prijíma subdiakonát a 20. 10. 1946 prijíma diakonskú vysviacku. Dňa 1. 11. 1946 bol vysvätený za kňaza. Už vtedy, počas štúdií začal so svojou básnickou tvorbou, ktorú neskôr aj uverejňoval v poľských katolíckych novinách Tygodnik Powszechny pod pseudonymom Andrzej Jawień. Od 15. 11. 1946 pokračuje v ďalších štúdiách a zapísal sa na univerzite Angelicum v Ríme a v rokoch 1946 – 1948 tam absolvoval doktorandské štúdium na univerzite Angelicum v Ríme, 13. 7. 1947 tam získava licenciát z teológie a potom 19. 6. 1948 tam úspešne obhájil svoju doktorandskú prácu. V druhej polovici júna 1948 sa vracia z Ríma do Poľska. Jeho prvé kňazské pôsobisko bolo v maličkej obci Niegowić, 50 km od Krakova, kde pôsobil od 8. 7. 1948, v rokoch 1948 – 1949. Akademický senát Jagellonskej univerzity mu po uznaní štúdií v rokoch 1942 – 1946 v Krakove a 1946 – 1948 na univerzite Angelicum v Ríme udeľuje 16. 12. 1948 titul doktora teológie. Po roku je preložený do Krakova, do farnosti sv. Floriána, kde pôsobil v rokoch 1949 – 1951. Venoval sa tam predovšetkým mladým ľuďom a študentom, ktorých si získal najmä svojou bezprostrednosťou, spontánnosťou a humorom. Založil spoločenstvá pre mladých ľudí, ktoré sám viedol. Organizoval pre mladých rôzne akcie a sám sa ich s nimi zúčastňoval, napr. chodil s nimi na rôzne turistické výlety, splavy, založil i spevácky zbor, ochotnícke divadlo a filozofické večery. Po celý čas, až do konca života písal naďalej poéziu i niekoľko divadelných hier. Najznámejšia jeho hra je asi divadelná hra Pred klenotníctvom, ktorá bola aj neskôr, keď už bol pápežom knižne vydaná a aj sfilmovaná. Od októbra 1953 vyučuje katolícku sociálnu etiku na teologickej fakulte Jagellonskej univerzity. V roku 1954, je teologická fakulta Jagellonskej univerzity zrušená, zriadia ju pri seminári v Krakove, tam Karol pokračuje v docentúre. Naďalej je univerzitným profesorom v Krakove i v Lubline, kde vyučuje sociálnu etiku. 1. 12. 1956 sa stáva Docentom etiky na Katolíckej univerzite v Ľubline, kde zotrvá až do svojho zvolenia za pápeža. V tom čase

5

pôsobil ďalej v Krakove zároveň ako univerzitný kaplán. Voči svojim študentom bol prísny, ale pritom veľmi ľudský a láskavý, plný pochopenia pre mladých ľudí, bol pre nich vzorom dobrého človeka, svedomitého profesora a autentického kňaza Ako prvý prišiel s myšlienkou predmanželskej duchovnej formácie pre snúbenecké páry, s ktorou začal vo svojich spoločenstvách mladých. Tieto jeho myšlienky z predmanželských príprav neskôr vyšli knižne pod názvom Láska a zodpovednosť. V období, keď sa v spoločenstve už utvorili manželské páry organizoval aj deň rekolekcie pre každú z nastávajúcich mamičiek zo spoločenstva. Mladí v spoločenstve ho familiárne prezývali wujek – wujko. Od 4. 7. 1958 je menovaný za pomocného biskupa Krakovskej arcidiecézy a 28. 9. 1958, ako 38-ročný je vysvätený za biskupa a neskôr, po smrti krakovského arcibiskupa Sapiehu, 30. 12. 1963 je vymenovaný za krakovského arcibiskupa a 13. 1. 1964 slávnostne uvedený do úradu krakovského arcibiskupa, metropolitu Krakova. Často pracovne chodil do Ríma, kde sa zúčastnil všetkých zasadaní II. vatikánskeho koncilu (1962 – 1965) a v čase 31. 1. – 6. 4. 1964 sa podieľal sa na dokumente II. vatikánskeho koncilu s názvom Gaudium et spes. Spolu s niektorými biskupmi prítomnými na koncile sa zúčastnil v dňoch 5. – 15. 12. 1963 púte do Svätej Zeme, ktorú znovu neskôr absolvoval so skupinou koncilových otcov na záver tretieho zasadania koncilu v decembri 1964. Popri tejto činnosti si naďalej nachádzal čas pre mladých ľudí, ktorým sa veľmi aktívne naďalej venoval. Svojou aktivitou budil nevôľu komunistickej vrchnosti, ktorá mu znepríjemňovala činnosť pre mladých rôznym spôsobom a odpočúvala ho v priestoroch biskupstva i v spovednici, keď spovedal veriacich. Komunistická vrchnosť sa ho snažila skompromitovať, prípadne ublížiť mladým z jeho spoločenstva čo sa im nedarilo vďaka jeho ostražitosti. Nikdy sa nimi nenechal zastrašiť a zmanipulovať. Sledovali ho aj pri jeho cestách do Ríma a komplikovali cestovanie do Ríma jemu i kardinálovi Wyszynskému. Komunistickí predstavitelia sa snažili zasiať medzi nich nedôveru, čo sa im vďaka ich obozretnosti nepodarilo. Vždy rešpektoval svojho primasa – kardinála Wyszynského a napriek svojej popularite sa často držal v úzadí až do svojho zvolenia za pápeža. Pápež Pavol VI. zvolal na 21. 6. 1967 konzistórium, na ktorom bol Karol Wojtyla vymenovaný za kardinála a 28. 6. 1967 bol Pavlom VI. slávnostne kreovaný za kardinála. Správa o menovaní za kardinála ho zastihla na splave, kde bol s mladými a sám požiadal o to, aby to do konca výletu mohol udržať v tajnosti. V tom období bol už veľmi známy aj vo Vatikáne ako vynikajúci filozof a človek veľmi vzdelaný, ovládajúci aktívne rôzne európske jazyky, napr. angličtinu, nemčinu, francúzštinu, španielčinu i taliančinu. Dokonca na výslovné želanie Pavla VI. dával exercície jemu i Rímskej kúrii v dňoch 7. – 13. 3. 1976. Potom je 24. 10. 1977 zvolený do rady generálneho sekretariátu Synody biskupov. Naďalej sa aj ako kardinál aktívne venoval mladým ľuďom a popri tom sa stretával aj so známymi osobnosťami poľského náboženského, kultúrneho a literárneho prostredia. Nevlastnil nič okrem sutany, kníh, lyží, oblečenia a niekoľkých drobností, ktoré mu ostali ako spomienka na jeho rodinu. V auguste 1978 zomiera pápež Pavol VI. a Karol sa už ako kardinál zúčastnil konkláve, ktoré zvolilo Albina Lucianiho za pápeža Jána Pavla I. Už pri tomto konkláve mal vraj veľkú podporu.

6

Po nečakane krátkom pontifikáte a náhlej smrti Jána Pavla I. v septembri 1978, sa znovu uskutočnilo konkláve, z ktorého Karol vyšiel 16. 10. 1978 už ako pápež Ján Pavol II. Bol prvým slovanským pápežom v histórii Cirkvi a v poradí 264. pápežom. Pri slávnostnom uvedení do úradu v nedeľu 22. 10. 1978 si zvolil len jednoduchú formu obradu, podľa vzoru svojho predchodcu Jána Pavla I. Keď sa mu predstavovali jednotliví kardináli a sľubovali mu vernosť, nezabudnuteľné bolo jeho gesto voči poľskému primasovi kardinálovi Wyszynskému, ktorého pri tejto príležitosti nenechal pokľaknúť, ale ho zdvihol a objal s vďakou za jeho modlitby a neochvejnú vieru, ktorou mu bol veľkým vzorom. Ako svojho osobného tajomníka si zvolil otca Stanisława Dziwisza z Poľska, ktorého mal ako osobného tajomníka už ako biskup, arcibiskup i kardinál. Ako osobný tajomník ostal po jeho boku a staral sa o neho až do smrti, keď ho tento jeho tajomník zaopatril a udelil mu sviatosť pomazania chorých. Absolvoval s ním i všetky svoje apoštolské cesty. Ešte za jeho života dostal otec Stanisław Dziwisz biskupské svätenie a po jeho smrti bol novým pápežom menovaný za krakovského arcibiskupa a 24. 3. 2006 bol ustanovený novým pápežom za kardinála v Poľsku v Krakove, v bývalom pôsobisku Jána Pavla II. ako kardinála. Ďalej boli súčasťou jeho „vatikánskej domácnosti“ i štyri rehoľné sestričky z Poľska, ktoré sa starali o jeho oblečenie, stravu, upratovanie bytu a neskôr, keď už bol odkázaný na pomoc iných, tak i o jeho osobnú opateru tiež až do jeho smrti. Medzi jeho osobných priateľov patril aj kňaz a spisovateľ Mieczyslaw Malinski, ktorý sa s ním priatelil od detstva a pod Karolovým vedením bol členom spoločenstva živého ruženca, ktoré organizoval vtedy Ján Tyranowský, neskôr v ňom dozrelo kňazské povolanie. Pravidelne sa stretávali aj počas Karolovho biskupského, kardinálskeho a i pápežského pôsobenia. Spolu sa zúčastnili aj II. vatikánskeho koncilu. Mieczyslaw Malinski je aj autorom viacerých spomienkových kníh o Jánovi Pavlovi II. Jeho prvou veľmi kladne hodnotenou novátorskou myšlienkou bola neformálna tlačová konferencia s novinármi po jeho zvolení, čo malo veľmi veľký úspech. Bol to úspešný krok, ktorým si postupne získal na svoju stranu médiá a dokázal aj svoju popularitu v médiách využiť na šírenie posolstva lásky a osloviť tak miliardy ľudí celého sveta. Svojou láskavosťou a ľudským prístupom k všetkým ľuďom bez rozdielu si získal rešpekt aj u svojich kritikov. Podľa vzoru svojich predchodcov Pavla VI. a Jána Pavla I. pokračoval v tradícii pravidelných stredajších generálnych audiencií a spoločnej nedeľnej modlitbe Anjel Pána spojenej s príhovorom k veriacim s pozdravmi a požehnaním. Počas audiencie na Námestí sv. Petra 13. 5. 1981 na neho spáchal atentát terorista Ali Agca. Mal veľmi vážne zranenia: priestrel brucha – tesne vedľa hlavnej tepny aorty s veľkým poškodením vnútorných orgánov – čriev a žalúdka a priestrel ruky a prsta. Napriek tomu však tento atentát prežil a po komplikáciách a polročnej liečbe sa zotavoval z týchto zranení. Následky týchto zranení však musel znášať po celý ďalší život. Mnohých preto veľmi hlboko dojalo, že hneď ako nadobudol vedomie po atentáte verejne odpustil atentátnikovi a aj ho osobne navštívil vo väznici v roku 1983. Z bezpečnostných dôvodov kvôli atentátu už viac nebolo možné, aby sa medzi ľuďmi pohyboval tak voľne ako dovtedy. Pri veľkých presunoch medzi davmi ľudí musel preto používať zvlášť upravené vozidlo s nepriestrelnými sklami nazývané Papamobil. Bol výnimočným pápežom v histórii. Vyznačoval sa hlavne svojou spontánnosťou, láskou a bezprostrednosťou v kontakte s ľuďmi a aj svojim veľkým zmyslom pre situačný

7

humor. Podarilo sa mu ľuďom priblížiť pápežský úrad bezprostrednejším spôsobom, než bolo dovtedy zvykom. Rád sa stretával s ľuďmi a vyžarovala z neho dobrota a veľká charizma lásky k ľudom, zvlášť ku chorým, trpiacim, deťom a bezmocným. Tým sa nezabudnuteľne a veľmi hlboko zapísal do sŕdc ľudí celého sveta. Mnohých na ňom priťahovala aj jeho schopnosť úprimného, hlbokého a pokorného až mystického prežívania modlitby. Každý deň sa modlieval okrem breviára aj ruženec a krížovú cestu. Každé svoje rozhodnutie, každú svoju prácu a pastoračné cesty premodlil na kolenách vo svojej súkromnej kaplnke pred bohostánkom. Ján Pavol II. si od začiatku svojho pontifikátu získaval milióny ľudských sŕdc vďaka svojmu veľkému zmyslu pre humor, žartom a úsmevom, jednoducho vďaka kresťanskému optimizmu. Mnohokrát začínal svoje slávnostné homílie nejakým žartom. Smial sa so svojimi poslucháčmi a dodával: „To bolo na zahriatie a teraz k veci.“

Jeho pápežský erb bol najjednoduchším, čo sa týka zobrazenia a zároveň najhlbším, čo sa týka významu symbolov v ňom použitých. Vychádzal z jeho

biskupského erbu, ktorý používal i ako arcibiskup a kardinál. Tvoril ho veľký kríž zlatej (žltej) farby a pod ním na pravej strane písmeno M tiež v zlatej (žltej) farbe, všetko na modrom pozadí a jeho heslo „Totus tuus“ – Celý Tvoj. Tento

erb vyjadruje jeho hlbokú odovzdanosť do Božej vôle a zároveň aj jeho mariánsku úctu. Ján Pavol II. pokračoval v diele Jána XXIII. svojimi neustálymi aktivitami v upevňovaní ekumenickej spolupráce medzi kresťanskými náboženstvami navzájom (pravoslávni, evanjelici a anglikánska cirkev), v zlepšovaní vzťahov so židovskou komunitou (ktorých nazýval našimi staršími bratmi vo viere) a rovnako sa snažil o zlepšenie vzťahov i s inými náboženstvami. K jeho vrúcnemu vzťahu k židovskej komunite určite prispelo aj jeho priateľstvo s Jerzym Klugerom, jeho židovským priateľom, ktoré pretrvávalo od ich detstva a mladosti. Do pápežského úradu vniesol misionárskeho ducha lásky, dobroty a humanity i svojimi nespočetnými misijnými cestami po celom svete. Veľmi dôležitá je táto jeho pastoračná aktivita, keďže pápežskému úradu dal svojimi nespočetnými pastoračnými cestami aj misijno– pastoračný význam. Vďaka tomu mal s cirkevnou hierarchiou jednotlivých krajín a aj s bežnými ľuďmi oveľa bližší kontakt než ktorýkoľvek jeho predchodca. Pri pápežských cestách, ako jediný pápež v histórii bol charakteristický tým, že vždy pri prílete do navštívenej krajiny pokľakol a pobozkal jej zem, čo bolo gestom úcty a lásky voči tej krajine, dokonca aj keď už bol nevládny, nechal si priniesť košík so zemou navštívenej krajiny a pobozkal ho. Jeho predchodcovia to nepraktizovali a ani jeho nástupca v tomto zvyku už ďalej nepokračuje. Snažil sa čo najviac priblížiť pápežský úrad k ľuďom, ktorých si získal práve svojou bezprostrednosťou, spontánnosťou a humorom, vedel sa priblížiť k ich srdciam a to zvlášť stretnutiami s chorými a trpiacimi ľuďmi, ktorí vždy mali u neho výsadu, že boli na popredných miestach, aby sa s nimi osobne mohol pozdraviť. Celý svoj pontifikát vkladal práve do modlitieb týchto chorých, trpiacich a bezmocných ľudí, lebo ako hovoril, oni sú svojim utrpením najbližšie ku Kristovi a ich modlitba má obrovskú silu. Naznačil to už svojim prvým krokom po svojom zvolení do pápežského úradu, keď navštívil svojho chorého priateľa Andrzeja Deskura a aj ostatných chorých hospitalizovaných na klinike Gemelli v Ríme.

8

Vkladal im do sŕdc nádej, pokoj a silu pre ich utrpenie. Ani sám na začiatku pontifikátu asi netušil, ako veľmi sa im sám svojim utrpením priblíži a na vlastnom tele sám zakúsi bezmocnosť, bolesť a utrpenie. Miloval mladých ľudí a deti. Pastorácii a starostlivosti o nich, ako o nádej a budúcnosť Cirkvi prikladal mimoriadny význam. Mali ho veľmi radi, lebo svojou bezprostrednosťou a spontánnosťou a humorom si k nim našiel cestu, no rovnako ich dokázal osloviť aj náročnosťou požiadavky života podľa evanjelia v čom im sám osobne dával príklad. Jeho rady a napomenutia brali ako rady starostlivého a láskavého Otca. Nikdy sa nepokúšal byť za každú cenu pre mladých populárny, no vďaka svojej charizme a osobnému záujmu o mladých si aj oni sami k nemu našli cestu a sprevádzali ho svojimi modlitbami a spevom i v jeho najťažšom smrteľnom zápase, kedy pri ňom stáli ako pri svojom Otcovi. Boli to stretnutia s mladými ľuďmi, ktoré práve on začal organizovať a založil tak v roku 1986 tradíciu týchto stretnutí. Za jeho života sa ich uskutočnilo 19. Pripravoval i 20. stretnutie mládeže, ale toho sa už nedožil. Veľkým pozitívnym prekvapením bolo zriadenie Tlačového strediska Svätej stolice vo Vatikáne a vymenovanie španiela Dr. Joaquína Navarro - Vallsa, za hovorcu Svätej stolice. Dr. Joaqín Navarro – Valls bol lekárom psychiatrom, predtým pracoval v Ríme ako korešpondent španielskeho denníka ABC, za roky práce, ako hovorca Svätej Stolice si svojím zdvorilým vystupovaním a svojou profesionalitou získal dôveru zahraničných novinárov, rovnako profesionálne si počínal aj v období náhleho zhoršenia zdravotného stavu a smrti Jána Pavla II. v r. 2005. Pôsobil po jeho boku 22 rokov a patril medzi jeho najbližších spolupracovníkov až do jeho smrti. Dr. Joaqín Navarro – Valls potom ešte rok pracoval aj pre nového pápeža Benedikta XVI., no ten si potom vybral nového hovorcu pre Svätú stolicu Federica Lombardiho. Ján Pavol II. naďalej aj ako pápež aktívne športoval, čo bolo dovtedy v pápežskom úrade nepredstaviteľné, plával, lyžoval a asi najradšej pestoval turistiku – miloval hory, hlavne Tatry i pápežské dovolenky trávil na horách, v talianskych Alpách. Pri pobyte v prírode vznikali aj jeho encykliky a literárne diela. Dokonca sa mu vraj podľa jeho osobného tajomníka podarilo incognito podniknúť počas jeho pontifikátu asi sto takýchto lyžiarskych tajných výletov. Zdá sa až neuveriteľné, že na týchto výletoch ho skoro nikto nespoznal. Túžil aspoň po chvíľkovej anonymite a oddychu v horách a v Božej prítomnosti. Po zranení a následnej operácii bedrového kĺbu v roku 1994 sa musel s lyžovaním navždy rozlúčiť, čo spočiatku veľmi ťažko znášal. Pokračoval v tradícii stretnutí s osobnosťami duchovného, politického, vedeckého a kultúrneho života v jeho letnom sídle Castel Gandolfo, kde sa rovnako stretával i so svojimi priateľmi z Poľska a často tam pozýval aj vybraných mladých ľudí z celého sveta. I keď ho svet niekedy bral ako veľmi konzervatívneho čo sa týka názorov na morálku tohto sveta, mnohých práve veľmi oslovilo to, ako vytrvalo a neochvejne bojoval za ochranu života, či už ešte nenarodeného dieťaťa - bojoval proti potratom a rovnako chránil aj starých a chorých ľudí - bojoval proti eutanázii, proti totalitám, útlaku, terorizmu a mafii. Veľmi podrobne sa ochrane života v každej fáze venuje vo svojej encyklike Evangelium vitae. V zahraničných stykoch sa prejavil ako skvelý diplomat, prijímal mnohé hlavy štátov, veľvyslancov a ďalších diplomatov a často nielen pri týchto stretnutiach, ale i pri verejných vystúpeniach apeloval na potrebu riešenia konfliktov medzi krajinami pokojnou cestou, bez vojenských zásahov. Vytrvalo a naplno pri každej príležitosti bojoval za dodržiavanie

9

ľudských práv a slobôd, rešpektovanie ľudskej dôstojnosti. Zaslúžil sa tak veľkou mierou o pád komunizmu vo východnej Európe. Neustále vyzýval bohaté krajiny na pomoc chudobným a biednym a odpustenie dlhov chudobným krajinám. Sociálnu problematiku rozoberá hlavne vo svojich encyklikách Sollicitudo Rei Socialis a Centesimus Annus. Svojim zmyslom pre situačný humor často veľmi bravúrne dokázal odľahčiť mnohé napäté situácie. Rovnako ho trápili aj rôzne zlyhania priamo vo vnútri Cirkvi - sexuálne aféry v Rakúsku, USA či v Nemecku. Napriek tomu neochvejne bránil zmyslel celibátu a nepovolil ani svätenie žien. Neustále musel zápasiť s rebelujúcimi teológmi, ktorí podrývali autoritu pápežského úradu – pápežský primát a jeho neomylnosť vo veci viery a mravov. On sám tiež hovoril, že rozumné reformy sú síce potrebné, no rovnako dôležité je chrániť overené hodnoty, pretože keď tieto pevné základy človek prestane uznávať, všetko sa potom začne rúcať. Bilancia jeho pontifikátu je viac než úctyhodná. Absolvoval spolu 146 pastoračných ciest po všetkých kontinentoch sveta, vrátane Talianska, 104 zahraničných pastoračných ciest mimo Taliansko. Ako hlava štátu Vatikán absolvoval 38 oficiálnych návštev na najvyššej úrovni, udelil 738 audiencií hlavám štátov a 246 audiencií na úrovni predsedov vlád. Ako rímsky biskup navštívil 317 miest Talianska a 333 talianskych farností. Viedol 51 kanonizácií, pri ktorých kanonizoval 482 svätcov, ďalej 147 beatifikácii, pri ktorých beatifikoval 1338 blahoslavených. Ako pápež vydal 14 encyklík, 15 apoštolských exhortácií, 11 apoštolských konštitúcií, 45 apoštolských listov a promulgoval aj nové vydanie Katechizmu Katolíckej Cirkvi v r. 1992 a rovnako sa zaslúžil o nové vydanie Kódexu Kanonického práva v r. 1983. V deviatich konzistóriách vymenoval 231 nových kardinálov. Ako veľký mariánsky ctiteľ sa rozhodol obohatiť modlitbu ruženca o tajomstvá svetla, ktoré oficiálne pridal ku predošlým trom – bolestnému, radostnému a slávnostnému ružencu. Svoju mariánsku úctu prejavil aj tým, že na priečelie Apoštolského paláca dal urobiť mozaiku s portrétom Panny Márie, keďže na námestí sú sochy všetkých apoštolov a Krista a Panna Mária tam chýbala. Zaslúžil sa aj o rozšírenie úcty k Božiemu Milosrdenstvu, sestru Faustínu Kowalskú (*1905 - + 1938), šíriteľku úcty k Božiemu Milosrdenstvu, ktorá mala zjavenia o Božom Milosrdenstve a zapisovala ich do svojho duchovného denníka blahorečil 18. 4. 1993 a svätorečil ju 30. 4. 2000. Ustanovil, aby nedeľa po veľkonočnej nedeli bola venovaná sviatku Božieho Milosrdenstva. V Poľsku posvätil Baziliku Božieho Milosrdenstva v Krakove – Lagiewnikoch pri svojej poslednej pastoračnej návšteve Poľska v roku 2002. Už od roku 1981 sa mu nevyhýbali zdravotné ťažkosti, mnohé ako následky atentátu. V roku 1994 mu diagnostikovali Parkinsonovu chorobu (oficiálne ju však Vatikán potvrdil až v úmrtnej správe) a v tom istom roku sa zranil pri páde v kúpeľni, preto sa musel podrobiť operácií bedrového kĺbu, následkom tohto zranenia mal veľké bolesti počas rehabilitácie a veľmi sa mu zhoršila pohyblivosť jeho nôh. Pri chôdzi už musel používať paličku. Priestory jeho bytu vo Vatikáne a v letných sídlach tak bolo nutné kvôli jeho zdravotnému stavu bezbariérovo upraviť. Spočiatku chôdzu o paličke veľmi ťažko znášal kvôli bolestiam, keďže operácia sa nepodarila a aj kvôli tomu, že bol zvyknutý športovať a operácia výrazne obmedzila možnosť jeho pohybovej aktivity. Neskôr už o tom žartoval a dokonca pri

10

stretnutiach s mladými paličku používal ako taktovku, keď spievali, alebo ich zabával tým, že ňou dokázal krútiť ako Charlie Chaplin. Od Boha dostal veľa darov ako zmysel pre humor, herecký talent, prirodzený šarm, spontánnosť a otvorenosť k ľuďom, aktívne športoval a bol aj veľmi príťažlivý. Tieto dary a talenty mu postupne Pán odobral aby na ňom ukázal silu a hodnotu utrpenia. Ján Pavol II. tak svojím príkladom ukázal celému svetu, ktorý si ctí len mladosť, bohatstvo, zdravie a krásu, že človek má obrovskú hodnotu a dôstojnosť aj vtedy, keď je bezmocný, chorý a nevládny, odkázaný na starostlivosť iných. Nepodľahol ani tlaku mnohých kardinálov, ktorí veľmi naliehali na neho aby z pápežského úradu odstúpil. Správne voči týmto tlakom na jeho odstúpenie podotkol, že ani Kristus nezostúpil z kríža. Najväčším vrcholom jeho pontifikátu bol určite jubilejný rok 2000, ktorý bol zároveň rokom, kedy si pripomenul svoje 80. narodeniny. Už od začiatku pontifikátu túžil previesť Cirkev do nového milénia, čo mu aj Pán doprial a tak už roku 1990 začal s prípravou Cirkvi na slávenie Veľkého Jubilea organizovaním desaťročia duchovnej obnovy. V tomto jubilejnom roku absolvoval všetky obrady otvorení jubilejných brán na všetkých hlavných rímskych bazilikách, slávnostne požiadal za celú Cirkev o odpustenie chýb, ktorých sa počas svojej histórie dopustila a zároveň odpustil v mene celej Cirkvi všetkým, ktorí ju prenasledovali. Absolvoval aj návštevu Svätej Zeme, po čom túžil počas celého svojho pontifikátu. Uskutočnilo sa aj stretnutie s mladými v Ríme v rámci svetových dní mládeže z čoho mal veľmi veľkú radosť. Jeho zdravotný stav sa od roku 2000 ešte viac a viditeľnejšie zhoršoval, viackrát musel byť hospitalizovaný na klinike Gemelli v Ríme. Neskôr (asi od roku 2003) sa už nevládal pohybovať ani s paličkou a bol odkázaný na invalidný vozík – špeciálne upravené pohyblivé kreslo. V posledných rokoch pontifikátu v dôsledku zhoršovania svojho zdravotného stavu už nevládal cestovať tak intenzívne ako kedysi. Sústredil sa však o to intenzívnejšie na pastoráciu v rímskych a talianskych farnostiach, ktoré pravidelne navštevoval. Od februára 2005 sa začal jeho stav nezadržateľne rapídne zhoršovať, koncom marca 2005 musel absolvovať tracheotómiu pre veľké ťažkosti s dýchaním. Po tejto operácii však už nebol schopný zrozumiteľne prehovoriť. Obrady Veľkonočného trojdnia 2005 už nevládal priamo osobne celebrovať. Jeho posledné verejné vystúpenie bolo na Veľkonočnú nedeľu 27. 3. 2005, keď po prvýkrát vo svojom pontifikáte len mlčky vo veľkých bolestiach udelil požehnanie Urbi et Orbi. Na mnohých hlboko zapôsobilo jeho rozhodnutie zomrieť doma vo Vatikáne a nie v nemocnici na klinike Gemelli, nechcel svoj život umelo predlžovať pomocou prístrojov ani urýchľovať svoju smrť. Doma vo Vatikáne mal totiž možnosť rovnakej zdravotnej a lekárskej starostlivosti ako na klinike. Chcel len zomrieť v pokoji a ľudsky dôstojne v kruhu svojich najbližších priateľov a spolupracovníkov. V sobotu 2. 4. 2005 na následky septického šoku a Parkinsonovej choroby zomrel o 21.37 stredoeurópskeho času. Jeho pohreb sa uskutočnil 8. 4. 2005 a zúčastnili sa na ňom asi 4 milióny pútnikov a mnoho osobností náboženského a politického života. Už počas pohrebu obrovské zástupy ľudí začali volať „Svätý ihneď!“, čím prejavili vôľu, aby bol čím skôr blahorečený a svätorečený. Prihliadlo sa na to i pri zahájení procesu blahorečenia Jána Pavla II.

11

Vo svojom testamente sa inšpiroval testamentom Pavla VI. (veľmi ho oslovila pokora a hĺbka jeho testamentu). Ján Pavol II. vo svojom testamente zanechal veľa hlbokých duchovných myšlienok a odkazov pre Cirkev. Vznikal počas celého jeho pontifikátu (začal už v roku 1979) v období jeho duchovných rekolekcií a pri príležitosti rôznych významných udalostí. Odráža jeho systematickú prípravu na hodinu vlastnej smrti a jej plné odovzdanie do Božích rúk a Božiemu milosrdenstvu, pohľad na udalosti jeho vlastného života pod vplyvom rôznych dejinných udalostí v priebehu celého jeho života a pontifikátu (vojna, duchovné povolanie, smrť najbližších, atentát, jeho ochorenia, Veľké jubileum 2000). Testament obsahuje i vrúcne poďakovania všetkým jeho priateľom, spolupracovníkom a blízkym. Obsahuje taktiež aj formálne pokyny ohľadne manipulácie s jeho písomnosťami, ďalej ohľadne pohrebného obradu, hrobu a jeho telesných pozostatkov, v čom sa postupne počas obdobia písania testamentu plne odovzdal vôli kardinálskeho kolégia, hoci podľa skorších záznamov v testamente túžil, aby sa k týmto otázkam mali možnosti vyjadriť aj jeho rodáci z Poľska. Nezanechal po sebe žiaden veľký hmotný majetok, čo je dôkazom aj jeho asketického štýlu života, skromnosti a pokory. Už za jeho života sa objavovali správy o zázračných uzdraveniach ľudí, ktorí sa s ním stretli. Po jeho smrti, pri vyšetrovaní počas procesu blahorečenia, sa začína ukazovať, že mnohé z nich sú pravdivé. 13. 5. 2005 ohlásil nový pápež Benedikt XVI. (Joseph Ratzinger) začiatok prác na procese blahorečenia Jána Pavla II., udelil totiž v jeho prípade dišpenz od 5 ročnej lehoty na začatie procesu blahorečenia. Vďaka tomu tak už 28. 6. 2005 sa v rekordne krátkom čase mohol začať proces blahorečenia Jána Pavla II. Diecézna fáza procesu blahorečenia Jána Pavla II. (za Poľsko) bola slávnostne ukončená 2. 4. 2007 v Ríme v Lateránskej bazilike, ďalej už pokračovala v Ríme. Ján Pavol II. bol slávnostne blahorečený 1. 5. 2011 vo Vatikáne. __________________________________________________________________________________________ použité pramene: G. Weigel – Svedok nádeje I. –III., Slovart 2000, 2005 - dotlač Stanislav Dziwisz – Život s Karolom, SSV 2007 Mieczyslaw Malinski – Druhý život Karola Wojtylu, vyd. Koma Štefan, 2007 Mieczyslaw Malinski – Celý Tvůj, Karmelitánske nakladatelství 1990 Caroline Pigozzi - Pápež v súkromí, Remedium 2001 Jacek Moskwa - Pápež, ktorý zmenil svet, IKAR 2006 Stanisław Dziwisz a kol. – Sila v slabosti Jána Pavla II., Karmelitánske nakladatelství 2006 Stanislaw Dziwisz a kol. – Nechajte ma odísť, Dobrá Kniha 2006 Sebastian Labo – Utrpenie, smrť a pohreb Jána Pavla Veľkého, Dobrá Kniha 2006 Pawel Zuchniewicz – Náš Pápež, Dobrá Kniha, 2000 Gian Francisco Svidercoschi – List židovskému příteli, Karmelitánske nakladatelství, 1995 internet: www.vatican.va, www.katnoviny.sk, www.sme.sk, www.tyzden.com, www.tkkbs.sk

12

Fotografie (zdroj www.vatican.va, www.google.com)

13

14

Prehľad apoštolských ciest pápeža Jána Pavla II. 1978 ● Assisi – ITA /Bazilika sv. Františka v Assisi/ (5. 11. 1978) 1979 ● Dominikánska republika/Dominican republic/, Mexico a Bahamy/Bahamas/ (25. 1 – 1. 2. 1979) ● Poľsko /Poland/ ( 2. 6. – 10. 6. 1979) ● Veneto – ITA (26. 8. 1979) ● Loreto a Ancona – ITA (8. 9. 1979) ● Írsko /Ireland/ ( 29. 9. – 1. 10. 1979) ● USA ( 1. 10 – 8. 10. 1979) ● Pompei a Naples – ITA (21. 10. 1979) ● Turecko /Turkey/ (28. 11. – 30. 11. 1979) 1980 ● Umbria – ITA (23. 3 1980) ● Turin - ITA (13. 4. 1980) ● Francúzsko - Paríž /Paris/ a Lisieux (30. 5. – 2. 6. 1980) ● Afrika /Africa - Zair, Congo, Kenya, Ghana, Upper Volta a Pobrežie Slonoviny/Ivory Coast/ ( 2. 5. – 12. 5. 1980) ● Brazília /Brazil/ (30. 6. – 12. 7. 1980) ● L´Aquilla – ITA (30. 8. 1980) ● Velletri a Frascati – ITA (7. 9. – 8. 9. 1980) ● Siena - ITA (14. 9. 1980) ● Cassino – ITA (20. 9. – 21. 9. 1980) ● Subiaco – ITA (28. 9. 1980) ● Otranto – ITA (5. 10. 1980) ● Nemecko /Germany/ (15. 11. – 19. 11. 1980) ● Potenza – ITA (25. 11. 1980)

1981 ● Pakistan, Filipíny/Philippines/, Guam, Japonsko/Japan/, Anchorage (16. 2. – 27. 2. 1981) ● Terni – ITA (19. 3. 1981) ● Bergamo – ITA (26. 4. 1981) ● Collevalenza, Todi a Orvieto – ITA (22. 11. 1981) 1982 ● Afrika /Africa - /Nigeria, Benin, Gabon a Rovníková Guinea/Equatorial Quinea// (12. 2. – 19. 2. 1982) ● Assisi – ITA (12. 3. 1982) ● Livorno – ITA (19. 3. 1982) ● Bologna a Emilia Romagna – ITA (18. 4. 1982) ● Portugalsko /Portugal/ (12. 5 – 15. 5. 1982) ● Veľká Británia /Great Britain/ (28. 5. – 2. 6. 1982) ● Argentina a Rio de Janeiro (11. 6. – 12. 6. 1982) ● Geneva (15. 6. 1982) ● San Marino a Rimini – ITA (29. 8. 1982) ● Fonte Avellana – ITA (29. 8. 1982) ● Padua – ITA (12. 9. 1982) ● Albano – ITA (19. 9. 1982) ● Brescia – ITA (26. 9. 1982) ● Španielsko /Spain/ (31. 10. – 9. 11. 1982) ● Palermo – ITA (20. 11. – 21. 11. 1982) 1983 ● Rieti a Greccio – ITA (2. 1. 1983) ● Stredná Amerika a Karibik /Central America and Caribbean - Portugal, Costa Rica, Nicaragua, Panama, El Salvador, Guatemala, Honduras, Belize a Haiti/ (2. 3. – 10. 3. 1983) ● Chieti – ITA (19. 3. 1983) ● Lombardy – ITA (20. 5. – 22. 5. 1983)

15

pokračovanie 1983: ● Poľsko /Poland/ (16. 6. – 23. 6. 1983) ● Lurdy /Lourdes/ (14. 8. – 15. 8. 1983) ● Palestrina – Rome - ITA (18. 8 1983) ● Rakúsko /Vienna – Austria/ (10. 9. – 13. 9. 1983) 1984 ● Bari a Bitonto – ITA (26. 2. 1984) ● Švajčiarsko /Switzerland/ (11. 6. – 17. 6. 1984) ● Saragozza, Santo Domingo, Porto – Rico (10. 10. – 13. 10. 1984) ● Korea, Papua Nová Guinea/Papua New Guinea/, Šalamúnové ostrovy /Solomon Islands/ a Thajsko /Thailand/ (2. 5. – 12. 5. 1984) ● Viterbo – ITA (27. 5. 1984) ● Lombardy a Piedmont – ITA (2. 11. – 4. 11. 1984) ● Fano – ITA (12. 8. 1984) ● Alatri – ITA (2. 9. 1984) ● Canada (9. 9. – 20. 9. 1984) ● Calabria - ITA (5. 10. – 7. 10. 1984) ● Talianske Alpy – Verona – Lobia Alta – ITA (16. 7. – 17. 7. 1984) 1985 ● Venezuela, Ekvádor /Ecuador/, Peru, Trinidad – Tobago (26. 1. – 5. 2. 1985) ● Fucino a Avezzano – ITA (24. 3. 1985) ● Loreto – ITA (11. 4. 1985) ● Holandsko /Netherlands/, Luxemburg a Belgicko /Belgium/ (11. 5. – 21. 5. 1985) ● Salerno – ITA (26. 5. 1985) ● Veneto – ITA (15. 6. 17. 6. 1985) ● Abruzzo – ITA (30. 6. 1985) ● Afrika /Africa- Togo, Pobrežie Slonoviny /Ivory Coast/, Cameroon, JAR/Rep. of Centr. Africa/, Zaire, Kenya, a Morocco/ (8. 8. – 19. 8. 1985) ● Lichtenštajnsko/Liechtenstein/, Kloten – Švajčiarsko/Schwitzerland/ (8. 9. 1985) ● Genoa - ITA (21. 9. – 22. 9. 1985)

pokračovanie 1985: ● Sardinia – ITA (18. 10. – 20. 10. 1985) 1986 ● India (1. 2. – 10. 2. 1986) ● Prato – ITA (19. 3. 1986) ● Rím – ITA - historická návšteva synagógy (13. 4. 1986) ● Romagna – ITA (8. 5. – 11. 5. 1986) ● Kolumbia /Colombia/ (1. 7. – 8. 7. 1986) ● Valle d´Aosta – ITA (6. 9. – 7. 9. 1986) ● Francúzsko /France/ (4. 10. – 7. 10. 1986) ● Fiesole a Florence – ITA (18. 10. – 19. 10. 1986) ● Perugia a Assisi – ITA (26. 10. – 27. 10. 1986) ● Assisi – ITA (27. 10. 1986) ● Bangladéš /Bangladesh/, Singapur /Singapore/, ostrovy Fidži/Fiji Islands/, Nový Zéland /New Zealand/, Australia a Seychelles (18. 10. - 1. 12. 1986) 1987 ● Civitavecchia – ITA (19. 3. 1987) ● Uruguay, Chile a Argentina (31. 3. 12. 4. 1987) ● Nemecko /Germany/ (30. 4. – 4. 5. 1987) ● Apulia – ITA (23. 5. - 25. 5. 1987) ● Poľsko /Poland/ (8. 6. – 14. 6. 1987) ● Diocese of Belluna – Feltre – ITA (12. 7. 1987) ● USA a Canada (10. 9. – 20. 9. 1987) 1988 ● Verona – ITA (16. 4. - 17. 4. 1988) ● Civita Castellana – ITA (1. 5. 1988) ● Latinská Amerika /Latin America – Uruguai, Bolivia, Lima, Peru a Paraguai/ (7. 5. – 19. 5. 1988) ● Emilia Romagna – ITA (3. 6. – 7. 6. 1988) ● Južné Taliansko /South Italy/ - ITA (11. 6. – 12. 6. 1988) ● Rakúsko /Austria/ (23. 6. - 27. 6. 1988)

16

pokračovanie 1988: ● Severné Taliansko /Northern Italy/ - ITA (16. 7. – 17. 7. 1988) ● Turin – ITA (2. 9. – 4. 9. 1988) ● Zimbabwe, Botswana, Lesotho, Svazijsko /Swaziland/ a Mozambik /Mozambique/ (10. 9. – 19. 9. 1988) ● Francúzsko /France/ (8. 10. – 11. 10. 1988) ● Fermo a Porto San Giorgio – ITA (30. 12. 1988) ● Strasbourg (8. 11 – 11. 11. 1988) 1989 ● Madagascar, La Réunion, Zambia a Malawi (28. 4. – 6. 5. 1989) ● Grosseto – ITA (21. 5. 1989) ● Nórsko/Norway/, Island /Iceland/, Fínsko /Finland/, Dánsko /Denmark/ a Švédsko /Sweden/ (1. 6. – 10. 6. 1989) ● Gaeta – ITA (25. 6. 1989) ● Santiago de Compostela a Asturias, Španielsko /Spain/ (19. 8. – 21. 8. 1989) ● Pisa, Volterra a Lucca – ITA (22. 9. – 24. 9. 1989) ● Ďaleký východ /Far East - Seoul – Korea, Indonesia/ a Mauritius (6 10. – 16. 10. 1989) ● Taranto – ITA (28. 10. – 29. 10. 1989) 1990 ● Kapverdy /Cape Verde/, Guinea Bissau, Mali, Burkina Faso a Chad (25. 1. – 1. 2. 1990) ● Ivrea – ITA (18. 3. - 19. 3. 1990) ● Česko-Slovenská federatívna republika (21. 4. – 22. 4. 1990) ● Mexico and Curaçao (6. 5. – 14. 5. 1990) ● Malta (25. 5. – 27. 5. 1990) ● Orvieto – ITA (17. 6. 1990) ● Benevento – ITA (2. 7. 1990) ● Tanzania, Burundi, Rwanda a Pobrežie Slonoviny /Ivory Coast/ (1. 9. – 10. 9. 1990) ● Ferrara-Comacchio – ITA (22. 9. - 23. 9. 1990) ● Genoa – ITA (14. 10. 1990) ● Campania – ITA (9. 11 – 13. 11. 1990)

1991 ● Basilicata – ITA (27. 4. – 28. 4. 1991) ● Portugalsko/Portugal/ (10. 5. – 13. 5. 1991) ● Camerino – S. Severino a Fabriano – Matelica – ITA (18. 5. – 19. 5. 1991) ● Poľsko /Poland/ (1. 6. – 9. 6. 1991) ● Mantua – ITA (22. 6. – 23. 6. 1991) ● Poľsko /Poland/ (13. 8. – 16. 8. 1991) - a Maďarsko /Hungary/ (16. 8. – 20. 8. 1991) ● Brazília /Brazil/ (12. 10. – 21. 10. 1991) 1992 ● Santo Domingo (9. 10. – 15. 10. 1992) ● Angola, Svätý Tomáš /Săo Tomé/, a Princov ostrov /Príncipe/ (4. 6. – 10. 6. 1992) ● Senegal, Gambia, a Quinea (19. 2. – 26. 2. 1992) 1993 ● Benini, Uganda, a Sudán /Khartoum/ (3. 2. – 10. 2. 1993) ● Albánsko /Albania/ (25. 4. 1993) ● Španielsko /Spain/ (12. 6. – 17. 6. 1993) ● Jamaica, Mexico a Denver (9. 8. – 16. 8. 1993) ● Litva, Lotyšsko a Estónsko /Lithuania, Latvia a Estonia/ (4. 9. - 10. 9. 1993) 1994 ● Chorvátsko /Croatia/ (10. 9. – 11. 9. 1994) 1995 ● Filipíny - Manila, Papua Nová Guinea /Papua New Quinea/, Australia a Srí Lanka (11. 1. – 21. 1. 1995) ● Česká republika a Poľsko (20. 5. – 22. 5. 1995) ● Belgicko /Belgium/ (3. 6. – 4. 6. 1995) ● Slovenská republika (30. 6. – 3. 7. 1995)