335

Historické udalosti a medzníky významné pre fyzioterapiu a liečebnú rehabilitáciu

na území Slovenska

Ištoňová, M.

Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta zdravotníckych odborov, Katedra fyzioterapie

Abstrakt

Geografická poloha Slovenska v strede Európy určovala aj geopolitické vzťahy. Do konca I.

svetovej vojny, do roku 1918 Slovensko bolo súčasťou Rakúsko – Uhorskej monarchie, neskôr až do

roku 1939 bolo súčasťou Československej republiky. Počas II. svetovej vojny bolo Slovensko do roku

1945 samostatným Slovenským štátom. Po II. svetovej vojne sa stalo súčasťou Československého

štátu, neskôr Česko – Slovenskej federatívnej republiky a od roku 1993 je samostatným štátom.

História Slovenska je úzko prepojená s týmito štátnymi útvarmi, aj keď historické východiska siahajú

podstatne hlbšie do minulosti.

Z historického pohľadu sa zvykne uvádzať ako najstarší dôkaz využívania termálnych kúpeľov

na našom území odliatok mozgu neandertálca v Gánovciach pri Poprade, ktorý sa v čase smrti kúpal

v teplom minerálnom prameni.

Práca sumarizuje najvýznamnejšie historické udalosti a medzníky významné pre vývoj

rehabilitácie a fyzioterapie na území Slovenska. Aj keď základné stavebné piliere fyzioterapie siahajú

až do stredoveku, súčasnú modernú podobu odbor Fyzioterapia získal dlhým vývojom, ktorý trval

desaťročia.

Kľúčové slová: Historické udalosti a medzníky. Fyzioterapia a rehabilitácia. Významné osobnosti.

Územie Slovenskej republiky.

Abstract

The geographical situation of Slovakia in the heart of Europe has determined the geopolitical

relationships. By the end of World War I, in 1918, Slovakia was part of the Austro - Hungarian Empire,

later until 1939 it was part of The Czechoslovak Republic. During World War II, Slovakia was an

independent Slovak state till 1945 and after the war again, it was the part of Czechoslovakia, and later

Czech - Slovak Federal Republic. Since 1993 it has been the Slovak Republic as an independent state.

The beginnings of the history of rehabilitation and physiotherapy in Slovakia are included to the

common states, even though the historical bases extend much deeper into the past.

From a historical perspective what is usually referred to as the oldest evidence of the use of the

thermal spa in our area is cast Neanderthal brain in Gánovce in Poprad, which at the time of death

bathed in natural hot springs.

The paper summarizes the most important historical events and important milestones for the

development of rehabilitation and physiotherapy in Slovakia. Although the building pillars of

physiotherapy go back to the past, Physiotherapy has acquired its modern form via long evolution that

has lasted for decades.

Key words: Historical events and milestones. Physiotherapy and rehabilitation. Notable personalities.

The Slovak Republic.

336

Úvod

Geografická poloha Slovenska v strede Európy určovala aj geopolitické vzťahy. Do konca I.

svetovej vojny, do roku 1918 Slovensko bolo súčasťou Rakúsko – Uhorskej monarchie, neskôr až do

roku 1939 bolo súčasťou Československej republiky. Počas II. svetovej vojny bolo Slovensko do roku

1945 samostatným Slovenským štátom. Po II. svetovej vojne sa stalo súčasťou Československého

štátu, neskôr Česko – Slovenskej federatívnej republiky a od roku 1993 je samostatným štátom.

História Slovenska je úzko prepojená s týmito štátnymi útvarmi, aj keď historické východiska siahajú

podstatne hlbšie do minulosti (Matej, 2006).

Historické udalosti a medzníky významné pre fyzioterapiu a liečebnú rehabilitáciu

Z historického pohľadu môžeme za najstarší dôkaz využívania termálnych kúpeľov považovať

odliatok mozgu neandertálca v Gánovciach pri Poprade, ktorý sa v čase smrti kúpal v teplom

minerálnom prameni.

Ďalším dôkazom sú v Dudinciach v travertíne vysekané vane

z rímskych čias, do ktorých bola privádzaná minerálna voda. Tieto

vane sa využívajú aj v súčasnosti.

Dokonca existuje aj písomný záznam od rímskeho cisára

Marka Aurélia (121 – 180 n. l.). V knihe „Hovory k sebe samému“,

píše o „liečebnej jazde na koni“ a „využívaní chladných kúpeľov“

ktorú napísal niekde v oblasti našej rieky Hron.

Slovensko má registrovaných 1824 minerálnych vôd a 123 termálnych vôd, čo je vo svetovom

meradle výnimočný úkaz (Matej, 2006, Krahulec, 1997). Je len prirodzené že sa minerálne a termálne

vody využívali v liečbe. Od začiatku novoveku až dodnes sa prakticky vo všetkých mestách, ktoré sú

dnes označené ako kúpeľné mestá, sa môžeme stretnúť s aplikáciou bahna, rašeliny alebo minerálnych

vôd, ktorých liečebné účinky boli pozorované už v minulosti.

Obr. 1 Marcus Aurelius Antoninus.

Použité z: http://www.notablebiographies.com/

http://www.notablebiographies/

337

Prvý systematický opis minerálnych vôd a liečivých kúpeľov na Slovensku, ktoré bolo súčasťou

Uhorska napísal lekár Juraj Wernher, ktorý pochádzal zo Sliezska. Wernher, bakalár krakovskej

Jagelovskej univerzity (1519), patrí medzi významných humanistických vzdelancov, pôsobiacich v 16.

storočí na Slovensku. Jeho kniha De admirandis Hungariae aquis hypomnemation (O podivuhodných

vodách Uhorska) vyšla v Bazileji. Táto kniha je prvou balneografiou Uhorska a vďaka nej možno

Wernhera označiť za otca slovenskej balneológie. Wernherova prvotina obsahovala zoznam liečivých

prameňov a kúpeľov v Uhorsku. Popisuje 22 prameňov a pramenných ciest, z nich väčšina bola na

území Slovenska. Wernher ako prvý urobil aj rozbor ich fyzikálnych a chemických vlastností

a indikačné návody na použitie. Po celé stáročia sa mnohí autori odvolávali na Wernherovo dielo.

Dokazuje to aj Tomáš Jordan z Kluža v diele „O vodách hojitelných neb teplicech moravských“, ktorá

vyšla v roku 1580 v Olomouci. Jordan opisuje liečivé pramene v Piešťanoch a Trenčianskych

Tepliciach. Wernherova práca sa tak stala základom na uplatňovanie vedeckého prístupu pri poznávaní

liečivých účinkov minerálnych vôd a ich využití v rozvoji kúpeľníctva všeobecne. Odozvou na

priekopnícke Wernherovo dielo bolo budovanie kamenných kúpeľných bazénov a kúpeľných zariadení,

a to v sídlach Piešťany, Bojnice, Vyhne, Trenčianske Teplice, Turčianske Teplice, Bardejovské

Kúpele. V tomto období vedecký záujem o minerálne vody a kúpele začali prejavovať aj lekári

v okolitých krajinách. Výsledky balneologických výskumov a nových poznatkov lekárov sa prenášali

do kúpeľov na Slovensku. Lekári sa snažili vedecky zdôvodniť priaznivý vplyv liečivých prameňov na

človeka. K cielenému využívaniu minerálnych a termálnych vôd v liečbe prispelo aj založenie prvej

lekárskej fakulty v celom Uhorsku v roku 1770 počas vládnutia panovníčky Márie Terézie

(1717 – 1780) v slovenskom regióne Trnava, blízko najstaršieho kúpeľného mesta v Piešťanoch

(Urbánek, 2003). Mária Terézia podporovala tiež výskum v oblasti kúpeľníctva. Vydala nariadenie

v roku 1763 o vykonaní súpisu a analýzy liečivých vôd na celom území Uhorska. Hlavný balneograf H.

J. C. Crantz, v roku 1777 popísal 158 prameňov liečivých vôd. Neskôr v roku 1859 David Wachtel

popísal až 446 prameňov.

Posun v slovenskej balneológii priniesla aj rodina Winterovcov, otec Alexander a synovia

Ľudovít a Imrich, ktorí sa zaslúžili o rozvoj kúpeľov v Piešťanoch. Prínosom do balneológie bolo

vypracovanie metód chemickej analýzy vôd v termálnych prameňoch, ktorých autorom bol profesor

chémie a botaniky na Lekárskej univerzite v Trnave I. Winter.

Významnou mierou sa o rozvoj balneológie v Uhorsku pričinila trojica lekárov pochádzajúca zo

Slovenska: Štefan Török z Tekovského Hrádku (autor balneologickej príučky), Bardejovčan Kornel

338

Chyzer (autor diela „Liečivé mestá a minerálne pramene“) a Levičan Štefan Boleman (autor príučky

„Balneológia“). MUDr. Štefan Boleman bol zároveň aj iniciátorom založenia Uhorskej balneologickej

spoločnosti.

Významným po nemecky písaným dielom od F. E. Scherera je kniha „Horúce pramene

v Uhorsku“ v ktorej sa spomína okrem iného aj bazén na chodenie a jeho blahodárne účinky na

funkčné zlepšenie chorôb. Táto publikácia vyšla pred vznikom prvej spoločnej republiky.

Začiatky rehabilitácie a fyzioterapie na Slovensku sú tiež úzko späté s činnosťou prvej

Ortopedickej kliniky v celej vtedajšej republike, ktorú založil v roku 1921 do Bratislavy pozvaný

prof. Vítězslav Chlumský (1867 – 1939). Najprv teoreticky vzdelával pracovníkov aj v oblasti

liečebného telocviku a fyzikálnej liečby. Neskôr, keď dostali pre kliniku budovu Grand sanatória na

Hlbokej ulici okamžite dal zariadiť priestory pre cvičnú sálu, fyzikálnu terapiu a v suteréne kúpele

s rôznymi prísadami s možnosťou klasickej masáže. Profesor Chlumský ortopéd európskeho významu,

bol prvý propagátor rehabilitácie v jej vtedajšom ponímaní, čo zároveň prezentoval aj publikačne.

S jeho menom je spojená prvá učebnica ortopédie a učebnica o masáži (Huraj, 1975).

Doškoľovanie prebiehalo v 30-tych rokoch viac menej neorganizovane podľa

nemecko – francúzskeho vzoru. U pacientov s poruchami pohybového aparátu sa využíval telocvik

podľa J. G. Zandera (Horváth, 1989). Až do roku 1945 sa naši predchodcovia opierali o osnovy

liečebného telocviku podľa Stumpha - Hohmanna s niektorými modifikáciami a využívali sa najmä

Zanderove aparáty, na ktorých sa rozcvičovali najmä kĺby a pacient bol pasívnym členom tímu.

Po II. svetovej vojne začali na cvičnej sále odstraňovať Zanderove prístroje a v roku 1949 sa robil

prvý kurz v liečebnej telesnej výchove pre rehabilitačné pracovníčky, ktoré sa preškoľovali zo

zdravotných sestier.

V tomto období mali zásluhy na rozvoji rehabilitácie

najmä sestra Kenny, sestra Curtis, miss Moors a Monika

Brever, ktoré viedli prvé kurzy. Ďalšie kurzy Kenny techniky

sa viedli Piešťanoch.

Obr. 2 Sestra Kenny demonštruje cvičenie pri DMO.

Použité z: http://www.sisterkenny. org .au /

http://www.sisterkenny/

339

S rozvojom rehabilitácie sú úzko späté mená Š. Kindernaya, F.

Kuchára a prvého rehabilitačného primára Vladimíra Lánika. Zo

začiatku pracoval V. Lánik ako asistent poverený vedením telocvičného

sálu, potom ako primár Ústavu pre doliečovanie detskej obrny. Neskôr sa

V. Lánik stal vedúcim Detského rehabilitačného ústavu. Jeho zásluhou

boli organizované prvé kurzy z rehabilitácie pre prvých erudovaných

pracovníkov a inštruktorov. Z jeho rúk vyšla aj prvá učebnica liečebnej

telesnej výchovy (Gúth, 2004).

Prudký rozvoj rehabilitácie, ktorý zasiahol aj Slovensko si vynútila druhá svetová vojna, kde

najmä snaha o čo najrýchlejšie navrátenie ranených naspäť na front nútila uplatňovať pohybovú liečbu.

Následne po vojne vďaka Jánovi Červeňanskému (1905 – 1977), sa zmenilo ponímanie

rehabilitácie. Do rehabilitačného programu sa dostávali prvky aktívneho analytického cvičenia na

základe vyšetreného svalového testu. Tieto tendencie pretrvali aj neskôr, čo sa potom odrazilo aj na

Zákone o jednotnej preventívnej a liečebnej starostlivosti ZZ 103/1951, kde bola rehabilitácia už

súčasťou preventívnej liečebnej starostlivosti.

Už v roku 1949 rozoberá Prof. MUDr. Ján Červeňanský históriu vývinu fyzioterapie v článku

„Základy rehabilitácie čiže tzv. komponenty liečenia“ v zvláštnom výtlačku časopisu “Slovenský

lekár“ z roku 1949 v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Na Slovensku sa pričleňuje fyzioterapia čiastočne k balneologii. Bolo by rozumné, účelné

a s hľadiska národného zdravia opodstatnené, aby tomu bolo obrátene. Ba bolo by želateľné, aby

fyzioterapia pohltila u nás celú balneologiu. Aj keď je to naším zbožným prianím, pevne úfame, že

k tomu čoskoro dôjde.

Pripomenul by som niekoľko slov k histórii vývinu fyzioterapie. U nás stála v popredí Liečebného

úsilia, a to prevažne podľa zastaralých nemeckých vzorov, tzv. mechanoterapia, ktorá bola doménou

mechanoterapeutických ústavov, ktoré, bohužiaľ, ešte i dnes miestami strašia v niektorých našich

kúpeľoch, event. nemocničných oddeleniach ako tzv. medikomechanické liečenie Zanderovými

aparátmi.

Nič nie je v liečivom úsilí čerstvých úrazov, stavov po úrazových, ako i akutných a chronických

chorôb lokomočných orgánov tak nesmyselné a ilogické, ako práve používanie, povedal by som,

„múzejných starožitných aparátov“ v našich liečebných a doliečovacích snahách. Predtým bola

všeobecná mienka, že kineziterapia, a to väčšinou aplikovaná len čisto pasívnou metodikou, má svoj

význam až po tzv. anatomickom vyliečení. Toto bola zásada krajne nesprávna, a preto tiež výsledky

liečebné, či už v samotnej traumatologii, alebo pri iných akútnych a chronických chorobách

pohybového ústrojenstva, neboli práve najlepšie.

Obr. 3 Vladimír Lánik

(Gúth, 2004)

340

Aktívna kineziterapia, ktorá je úzkou, ba do určitej miery podstatnou súčasťou fyzioterapie, sa

musí aplikovať veľmi skoro pred anatomickým vyliečením. Treba sa tiež na ňu dívať ako na predpísanú

a koordinovanú metodiku veľmi dôležitého a správne prevádzaného preventívneho liečebného úsilia.

Ďalšou zásadou správne prevádzanej kineziterapie je okrem dôležitej lokálnej liečby chorého

alebo úrazom postihnutého orgánu pohybového súčasne tiež liečenie celej lokomočnej sústavy, ba

možno povedať, že celého človeka.

Tak ako na väčšinu liečebných problémov medicínskych sa musí ísť psychologicky, tak to

právom, ba ešte v akceptovanom význame platí o fyzioterapii, ba celej rehabilitácii, čiže o tzv.

komplexnom liečení.

Čo je vlastne rehabilitácia čiže komplexné liečenie? Je to nadriadený pojem fyzioterapie, ktorá

je dôležitou súčasťou rehabilitácie. Komplexné liečenie je účelné, organizované liečebné úsilie, ktoré

sleduje jediný cieľ: Zmrzačenému, úrazom postihnutému, alebo ináč chorému poskytnúť pedagogickú

a inštruktívnu možnosť, aby sa dotyčný jednotlivec čo najskôr vrátil, potom zaradil do zamestnania,

ktoré by mu umožnilo vyživiť nie len seba, ale i jeho rodinu.

Základnou tézou rehabilitácie je prvok psychický. Treba hneď na začiatku bojovať proti

duševnému otrasu pacienta, postihnutého následkami úrazu. Na takéhoto pacienta treba najsamprv

pôsobiť morálne. Treba mu vliať do skonformovanej duše aspoň nejakú iskierku nádeje a treba ho

súčasne presvedčiť, aby svoj čierny a pochmúrny horizont pozmenil na farbistejší, pretože nie je všetko

stratené, ako sa to dotyčnému pacientovi javí.“ (Červeňanský,1949). V prílohe uvádzame plné znenie

článku prof. MUDr. Jána Červeňanského.

Rozvoj rehabilitácie na Slovensku ako je vyššie uvedené sa od prvých počiatkov viaže na kúpele.

Významným uznaním kvalifikovanej zdravotníckej starostlivosti a rehabilitácie v kúpeľoch bolo

vydanie zákona o vysielaní pacientov na včasnú rehabilitáciu po infarkte myokardu a po chirurgických

operáciách. Vychádzalo sa z veľmi dobrých výsledkov kúpeľnej rehabilitačnej liečby stavov po

úrazoch, operáciách, mozgových príhodách srdcovom infarkte a iných ochoreniach z roku 1945.

V našich podmienkach sa v kúpeľoch rozvíjala i klinická reumatológia. Napr. v Trenčianskych

Tepliciach pracoval 10 rokov profesor Lenoch, ktorý sa neskôr stal prezidentom Európskej

reumatologickej ligy. Prvýkrát v Československu bola aplikovaná liečba zlatom u reumatoidnej

artritídy v Trenčianskych Tepliciach, kde pôsobili renomovaní reumatológovia na čele s profesorom

Siťajom. Tiež nie je náhoda, že Výskumný ústav reumatických chorôb sa umiestnil do Piešťan. Po

druhej svetovej vojne sa kúpele vo viacerých štátoch zabudovali do systému sociálnej prevencie

a rehabilitácie.

Prvý krát mohli lekári získať odbornosť formou atestácie v rámci telovýchovného lekárstva

v roku 1955 v Prahe. Zo Slovenska v tomto období atestovali napr. MUDr. L. Cirok, MUDr. Ľ. Ábel,

a MUDr. Belo Klepsatel z Prešova.

341

Obr. 4 Belo Klepsatel. Pod vedením riaditeľa B. Klepsatela bolo založené

oddelenie telovýchovného lekárstva a neskôr Fyziatricko - rehabilitačné

oddelenie nemocnice v Prešove. Po ukončení funkcie riaditeľa OÚNZ koncom

roku 1963 sa venoval práci na úseku telovýchovného lekárstva a ďalšiemu

rozvoju rehabilitácie v Prešove.

Potom si už mohli ostatní lekári robiť nadstavbovú atestáciu z Fyziatrie balneológie a liečebnej

rehabilitácie (FBLR) na Inštitúte lekárskej fakulty (ILF) v Bratislave, keďže tu bola vytvorená

subkatedra pre lekárov.

Prínosom k skvalitneniu rehabilitačnej starostlivosti a praegraduálnej výchovy rehabilitačných

odborníkov bolo založenie Fyziatrickej kliniky v roku 1949 prof. MUDr. J. Henselom v Bratislave,

ktorá bola zameraná na ochorenia interného charakteru a pre postgraduálnu výchovu to bolo zriadenie

Katedry rehabilitácie v roku 1958 doc. MUDr. et RNDr. Miroslavom Palátom, Csc. V tom istom roku

(1958) bola založená Slovenská rehabilitačná spoločnosť Miroslavom Palátom, Vladimírom Lánikom

a Karolom Kobzom, kde Miroslavom Palát bol prvým predsedom. Súčasne bol predsedom

Československej rehabilitačnej spoločnosti, kde sa striedal vo funkcii predsedu v dvojročných

intervaloch s prof. MUDr. Vladimírom Jandom, DrSc, ktorý bol predsedom Českej rehabilitačnej

spoločnosti (Palát, M., 2009).

V roku 1956 bol v Trenčíne zriadený Ústav pre doškoľovanie zdravotníckych pracovníkov.

Veľmi dôležitý krok z hľadiska vzdelávania sa uskutočnil v roku 1957 kedy bolo možné študovať

v odbore rehabilitačný pracovník. V tomto roku bola založená nadstavbová špecializácia odboru

Rehabilitačný pracovník s maturitou na Strednej zdravotníckej škole Záhradnícka v Bratislave. Išlo

o prvé dvojročné pomaturitné nadstavbové štúdium, ktoré vzniklo ako prvé v Československu. Ďalšie

školy s možnosťou štúdia v tomto odbore vznikli potom v Košiciach a nakoniec aj v Banskej Bystrici.

V roku 1960 novozriadenom ústave pre ďalšie vzdelávanie stredných zdravotníckych pracovníkov na

katedre rehabilitačných pracovníkov sa pod vedením doc. Dr. M. Palátom Csc. zriadilo trojročné

pomaturitné špecializačné štúdium z rehabilitácie ukončené atestáciou a šesť mesačné masérske kurzy

(Palát, 2009).

342

V roku 1960 prišiel pracovať na Fyziatrickú kliniku Juraj Kolesár,

ktorý sa neskôr stal aj jej prednostom a od roku 1967 bol vedúcim

subkatedry FBLR ILF pre lekárov (do roku 1984). Subkatedra FBLR sa vo

výučbe venovala oblasti internej medicíny, fyzikálnej medicíny

a balneológie a Kabinet liečebnej rehabilitácie zabezpečoval školenia

lekárov z rehabilitácie lokomočného aparátu (Gúth, 2004).

V roku 1987 bola založená Klinika rehabilitačného

lekárstva ILF, kde prvým prednostom bol menovaný

doc. Dr. M. Palát Csc.

Obr. 6 Miroslav Palát. Dlhoročný prednosta katedry pre

postgraduálne vzdelávanie rehabilitačných pracovníkov Ústavu

ďalšieho vzdelávania SZP, neskôr prednosta katedry FBLR ILF,

zakladateľ Slovenskej rehabilitačnej spoločnosti a dlhoročný

vedúci redaktor odborných časopisov Rehabilitácia a EuroRehab .

Prvá koncepcia odboru FBLR bola prijatá v roku 1973. V roku 1995 bola prijatá nová koncepcia

odboru FBLR, ktorá je platná do dnes. Očakáva sa jej novelizácia vzhľadom k zmenám, ktoré sa udiali

v posledných rokoch, v oblasti zdravotníctva a hlavne v oblasti vzdelávania fyzioterapeutov.

V roku 1994 došlo k integrácii vysokoškolských a stredoškolských pedagogických zložiek a bola

vytvorená katedra Fyziatrie balneológie a liečebnej rehabilitácie so samostatným pedagogickým

útvarom. V roku 1996 došlo k fúzii spomínaných pedagogických útvarov a vznikol jeden pedagogický

útvar – Katedra FBLR.

Súčasným prednostom Kliniky fyziatrie balneológie a liečebnej rehabilitácie v Bratislave je prof.

MUDr. Anton Gúth, Csc.. Okrem kliniky FBLR v Bratislave bola zriadená i druhá klinika

v Trenčianskych Tepliciach na čele s prof. MUDr. Jurajom Čelkom, Csc. (Gúth, 2004).

Obr. 5 MUDr. J. Kolesár

343

K významnému rozvoju rehabilitácie na Slovensku výrazne prispel aj vznik Rehabilitačného

liečebného ústavu v Kováčovej v roku 1987. Rehabilitačný liečebný ústav sa v roku 1996

pretransformoval na Národné rehabilitačné centrum.

Obr. 7 Národné rehabilitačné centrum Kováčová v súčasnosti (Malý, 2009)

Národné rehabilitačné centrum Kováčová (NRC) je v súčasnosti jediné zdravotnícke zariadenie

zaradené medzi špecializované nemocnice s koncovou celoslovenskou pôsobnosťou pre liečbu

pacientov po úrazoch chrbtice s poškodením miechy, po polytraumách, amputáciách, po náročných

operačných výkonoch na pohybovom systéme (Malý, 2009).

V roku 2000 bol Slovenskou postgraduálnou akadémiou medicíny v Bratislave udelený tomuto

pracovisku štatút školiaceho pracoviska. NRC je výučbovou základňou ako Rehabilitačná klinika

Slovenskej zdravotníckej univerzity v pregraduálnej a postgraduálnej príprave fyzioterapeutov,

ergoterapeutov a lekárov.

344

Po rozdelení ČSFR sa samostatné Slovensko začalo prispôsobovať normám vzdelávania

Európskej únie aj v oblasti vysokoškolského vzdelávania fyzioterapeutov. Ako prvá zahájila výučbu

v študijnom odbore ošetrovateľstvo a rehabilitácia Trnavská univerzita, na vtedy ešte Fakulte

ošetrovateľstva a sociálnej práce (tento odbor zanikol vstupom do Európskej únie). Neskôr sa študijný

odbor fyzioterapia zriadil aj na ďalších fakultách ako napríklad na Fakulte zdravotníctva Prešovskej

univerzity v Prešove, Lekárskej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Lekárskej fakulte

Univerzity Komenského v Bratislave, a tiež na Fakulte ošetrovateľstva a zdravotníckych odborných

štúdií na Slovenskej zdravotníckej univerzite (SZU) v Bratislave a na Fakulte Zdravotníctva SZU

v Banskej Bystrici. V súčasnosti je možné študovať tento odbor aj na ďalších univerzitách a vysokých

školách.

Obr. 8 Prof. MUDr. Myrón Malý, PhD., riaditeľ Národného rehabilitačného centra v Kováčovej,

prednosta Rehabilitačnej kliniky SZU, ktorý významne prispel a prispieva k rozvoju rehabilitácie

na Slovensku.

http://www.upjs.sk/http://www.upjs.sk/

345

Záver

Fyzioterapia je v súčasnosti odborom, ktorý má nezastupiteľné miesto v systéme zdravotníckej

starostlivosti. Aj keď základné stavebné piliere fyzioterapie siahajú až do stredoveku, súčasnú modernú

podobu odbor Fyzioterapia získal dlhým vývojom, ktorý trval desaťročia.

Zoznam bibliografických odkazov

1. ČELKO, J. ZÁLEŠÁKOVÁ, J., GÚTH, A. 1997. Hydrokinezioterapia. 1.vyd. Bratislava

: LIEČREH, 1997. s. 160. ISBN 80-247-0462-5.

2. ČERVEŇANSKÝ, J. 1949. Základy rehabilitácie čiže tzv. komponenty liečenia. In: Slovenský lekár. 1949. roč. XI, č. 16, s. 423 – 427.

3. ČERVEŇANSKÝ, J. 1964. Príhovor k rehabilitačným pracovníkom. In: Rehabilitácia. 1964. roč. II., č.4. s. 119 – 122.

4. GÚTH, A., LÁNIK, V. 2009. Liečebná rehabilitácia. In: Rehabilitácia. 2009. ISSN 0375-0922. roč. XLVI., č. 1., s. 3 – 8.

5. GÚTH, A. a kol. 2004. Vyšetrovacie metodiky v rehabilitácii pre fyzioterapeutov. 1.vyd. Bratislava : LIEČREH, 2004. s. 400. ISBN 80-88932-13-0.

6. HISTÓRIA NRC KOVÁČOVÁ. 2012. [on line]. [cit. 6-5-2012]. Dostupné na: http://www.nrckovacova.sk/main.php?id_menu=11226&firmy_slovenska _flag=0.

7. HORVATH, G. 1988. Prvé kroky rehabilitácie v Trenčianských Tepliciach. In: Balneologický spravodaj. Bratislava: Alfa, 1988. s. 33 - 38.

8. HURAJ, E., ČERVEŇANSKÝ, J. 1975. Ortopédia. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave. 1975. s. 164. ISBN 85-483-75.

9. IŠTOŇOVÁ, M. 2008. Historické udalosti a medzníky významné pre fyzioterapiu a rehabilitáciu. In: IŠTOŇOVÁ, M., KOCIOVÁ, K. a kol. Všeobecná fyzioterapia. 1. vyd.

Prešov: Fakulta zdravotníctva Prešovskej univerzity v Prešove. 2008. 180 s. ISBN 978-80-

8068-823-3.

10. JUDIČÁKOVÁ, M., IŠTOŇOVÁ, M. 2010. Sestra v prúde času. In: Dolista, Josef (ed.): Práce pomáhajících profesí v oblasti zdravotnictva a sociální péče. Evropské vzdělávací

centrum v Praze a Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislavě.

Praha: EVC, s.r.o., 2010. s. 150-157. ISBN 978-80-87386-10-1.

11. KOLEKTÍV AUTOROV. 2004. Sedemdesiatka prešovskej nemocnice. Vyd. 1. Prešov : EXPRES PRINT 2004. 260s. ISBN 80-968400-9-6.

12. KRAHULEC, P., REBRO, A., UHLIARIK, J., ZEMAN, J. 1977. Minerálne vody Slovenska. Balneografia a krenografia. I. Martin: Osveta, 1997. s. 452.

13. KRAHULEC, P., REBRO, A., UHLIARIK, J., ZEMAN, J. 1977. Minerálne vody Slovenska. Balneografia a krenografia. II. Martin: Osveta, 1997. s. 1035.

14. MALÝ, M. 2009. Osobná konzultácia na tému: Historické udalosti v rehabilitácii na Slovensku. Kováčová, Jún 2009.

15. MALÝ, M. 2007. Krátka história Národného rehabilitačného centra. In: Národné rehabilitačné centrum Kováčová 1987 – 2007. Zborník prednášok. 1.vyd. Zvolen : Bratia

Sabovci, 2007. ISBN 987-80- 89241-21-7.

http://www.nrckovacova.sk/main.php?id_menu=11226&firmy_slovenska%20_flag=0

346

16. MALÝ, M., HUDEC, J. 2007. Národné rehabilitačné centrum Kováčová 1987 – 2007. Zborník prednášok. 1.vyd. Zvolen : Bratia Sabovci, 2007. ISBN 987-80- 89241-21-7.

17. MARCUS AURELIUS. 2007. Biography. [on line]. 2007. [cit. 26-4-2008]. Dostupné na: http://www.notablebiographies.com/Lo-Ma/Marcus-Aurelius .htmld

18. MATEJ, M. 1973. Čo a ako sa lieči. In: Slovenské kúpele. roč. XV., 1973, č. 5 - 6, s. 39 – 44.

19. MATEJ, M. a kol. 1989. Slovenské liečebné kúpele Dudince. Levice: Agentúra ASTRA, 1989. s. 108.

20. MATEJ, M., PALÁT, M. 2006. Rehabilitácia na Slovensku. In: EuroRehab. 2006. ISSN 1210-0366. roč. XVI., č. 3-4, s. 112-116.

21. MULÍK, J. 1981. Dejiny kúpeľov a kúpeľníctva na Slovensku. Vyd. 1. Martin : OSVETA 1981. 183 s.

22. NECHVÁTAL, P., IŠTOŇOVÁ, M., CICHOLESOVÁ, T. 2010. Manuálna terapia. In: MOLISA - Medicínsko-ošetrovateľské listy Šariša, č.7, s. 84 – 88. Prešov: Grafotlač s.r.o.,

2010. ISBN 978-80-555-0233-5.

23. PALÁT, M. 2009. Osobná konzultácia na tému: Historické udalosti v rehabilitácii na Slovensku a vývoj rehabilitácie. Bratislava, Máj 2009.

24. ŠMONDRK, J. 1988. História a vývoj ergoterapie v Československých štátnych kúpeľoch. Piešťany. In: Balneologický spravodaj. Bratislava: Alfa, 1988. s. 29 – 33.

25. URBÁNEK, T. 2003. Kúpelní lekari v Piešťanoch. Piešťany: Balneologické múzeum v Piešťanoch, 2003. s. 117.

26. VOJTAŠŠÁK, J. 1998. Ortopédia. 1.vyd. Bratislava: Slovak Akademic Press, 1998. 779 s. ISBN 80-88908-00-0.

27. ZA OTCA SLOVENSKEJ BALNEOLÓGIE SA OZNAČUJE JURAJ WERNHER. 2007. [on line]. 05.11.2007. [cit. 6-5-2008]. Dostupné na: http://www.zzz.sk/?clanok=3570

Kontakt: PhDr. Miriam Ištoňová, PhD.

Prešovská univerzita, FZO,

Katedra fyzioterapie,

Partizánska 1, 080 01 Prešov,

miriam.istonova@centrum.sk,

ondeckov@unipo.sk

http://www.notablebiographies.com/Lo-Ma/Marcus-Aurelius%20.htmldhttp://www.zzz.sk/?clanok=3570