Historia 1a2 2011

Hvezdári v stredoveku

Benešove cesty na Slovensko

Rímska brána do Podunajska

Stredoveká svätica z Bratislavy

Študentské roky Gustáva Husáka

Posledné protihabsburské povstanie

História1–2 11. ročník cena 3,30 € (100,- Kč)2011

Na prelome starého a nového letopočtu prenikli čelné jednotky rímskych legionárov po ťažkých bojoch v údoliach riek Dráva a Sáva až k strednému toku Dunaja. Rimanom sa tým otvoril nový región starého kontinentu, provincia Panónia. Jej spojnicu s centrom Rímskeho impéria predstavovala Akvileja. Článok Vladimíra Turčana opisuje život v tomto významnom meste, cez ktoré prechádzala väčšina antického tovaru, určeného aj pre stredodunajské trhy a do ktorého naopak prichádzali povozy zo slovenského, moravského a poľského „barbarika“.

Michal Pírek priblíži čitateľom obdobie vrcholiaceho 15. storočia, ktoré so sebou prináša vysokú popularitu športovej streľby z kuše. V prevažnej

miere išlo o záľubu, ktorá sa kvôli vysokým nákladom s ňou spojenými, šírila najmä v prostredí zámožnejších vrstiev obyvateľstva a šľachty. Tie

sa v streľbe z kuše cvičili najmä z dôvodu jej využitia v poľovníctve. Kuša, ktorá spolu s dlhým waleským tisovým lukom zažíva svoj vrchol využitia

vo vojenstve najmä v druhej polovici 14. storočia a v priebehu celého 15. storočia, tak získava v neskoro stredovekej spoločnosti nové

významné miesto ako zbraň určená pre loveckú a športovú streľbu.

Vojtech Dangl píše o najväčšej vojenskej akcii na území Slovenska počas takmer stopäťdesiatročného susedstva s Osmanskou ríšou, tureckej výprave v rokoch 1663 a 1664. Prípravy na vojnu s Habsburgovcami z osmanskej strany prebiehali už od jesene 1662, ale turecká armáda na čele s veľkovezírom a sultánom sa pohla z Istanbulu (Carihrad) smerom k Belehradu až na jar nasledujúceho roka. Príčinami výpravy boli predovšetkým pomery v Sedmohradsku, kde sa neustále stretávali záujmy Habsburgovcov a Osmanskej ríše, vpády uhorských posádok do oblastí Uhorska obsadených Turkami a napätú situáciu vyhrotila stavba novej pevnosti, ktorú dal vybudovať zarytý nepriateľ Turkov Mikuláš Zrínsky (Zrínyi).

Gustáv Husák je v povedomí väčšiny obyvateľov Slovenska zapísaný predovšetkým ako jeden z organizátorov Slovenského národného povstania

či ako komunistický prezident normalizačného Československa v 70. a 80. rokoch minulého storočia. Jeho mladosť, ktorú prežil počas 1. Československej

republiky a utváral si počas nej názor na svet i politiku, je už menej známou kapitolou jeho života. V tejto súvislosti bolo mimoriadne zaujímavých najmä

osem rokov, ktoré prežil ako študent vtedajšieho Masarykovho gymnázia na bratislavskej Grösslingovej ulici. O jeho detstve, školských i mimoškolských

aktivitách ako aj o vzťahoch so spolužiakmi sa bližšie dočítate v článku Tomáša Černáka.

Na začiatku 60. rokov minulého storočia sa väčšina afrických krajín definitívne vymanila z područia Francúzska a Veľkej Británie a stali sa nezávislými štátmi. Koloniálne vlády však bohužiaľ často nahradili autokrati či diktátori, ktorí svojim krajanom prinášali vojny a utrpenie, hoci oni sami žili v okázalom bohatstve. Jedným z najbrutálnejších a najcynickejších afrických samovládcov bol ugandský diktátor Idi Amin, ktorý sám seba označoval za „škótskeho kráľa“. O jeho zločinoch píše na stránkach časopisu Pavel Kopecký.

1Príhovor / História 1-2 / 2011

Rokovanie historikov

Koncom apríla 2011 sa uskutočnil v Prešove už XIV. zjazd a valné zhromaždenie Slovenskej his-torickej spoločnosti pri SAV. Napriek tomu, že ústrednou témou bola problematika vzťahu poli-tiky, spoločnosti a histórie, rokovanie si do istej miery udržalo bilančný charakter. Aká bola spo-ločnosť v uplynulom období? Odpoveď by sa dala zhrnúť stručne do niekoľkých poznámok. Slo-venská historická spoločnosť, napriek mnohým katastrofickým proroctvám, zostala najsilnejším zoskupením v rámci slovenskej historickej obce. Úbytok členov (z nezáujmu o prácu alebo mali-cherného dôvodu neplatenia smiešneho členské-ho) bol kompenzovaný vstupom predovšetkým mladých historikov, takže členská základňa zostala stabilná a vykazuje dnes 320 členov. Atraktivitu spoločnosti dokumentuje aj utvorenie nových odborných sekcií. Významným prvkom minulého obdobia bola skutočnosť, že v dobe masívnej politickej inštrumentalizácie histórie sa jej podarilo udržať odborný charakter. Podujatia spoločnosti neboli magnetom pre titulné stránky novín a televízie, ale každý rok sa podarilo pra-videlne pripraviť vyše 20 podujatí rozličného za-merania, ktorých sa zúčastnilo okolo dvetisíc zá-ujemcov z radov odborníkov, študujúcej mládeže a laickej verejnosti. K plusom treba priradiť aj postupné zahraničné expandovanie spoločnosti smerom do Čiech a Poľska.

Aj v uplynulom období spoločnosť slovenských historikov zápasila asi s chronickým problémom profilovania svojho charakteru. Ide v podstate o to, či má byť určitou pevnou stavovskou organi-záciou (systém komory), alebo združením členov na voľnej organizačnej báze. V tomto smere sa nepodarilo urobiť pokroky, hoci diskusie prebie-hali na rozličných úrovniach. Posun v tejto prob-lematike bude musieť nastať v prípade prepraco-vania stanov, ktoré už nevyhovujú súčasným po-trebám. Diskusia k tomuto bodu v radoch členskej základne určite prinesie nové impulzy. Trvalý ne-dostatok finančných prostriedkov už v podstate nemožno považovať za problém.

Poďakovať sa treba všetkým členom spoloč-nosti za ich aktivitu, nasadenie, elán a každo-dennú nedocenenú mravčiu prácu. Vynikajúci členovia sú neodmysliteľnou súčasťou vynikajú-cej organizácie.

Viliam Čičaj

Obsah 1 – 2 / 2011 1 Prihovor / Viliam Čičaj

Putovanie dejinami 2 – 6 Čínska stratégia v plynutí storočí / Daniela Zhang Cziráková 7 – 11 Akvileja – brána do stredného Podunajska / Vladimír Turčan 12 – 15 Kuša v stredovekej Európe / Michal Pírek 15 – 21 Svietili hviezdy aj v „dobe temna“? / Stanislav Šišulák 22 – 28 Osmani v Uhorsku / Vojtech Dangl 29 – 34 Posledné stavovské povstanie v Uhorsku / Eva Ondrušová 35 – 43 Zo vzduchu proti partizánom / Peter Šumichrast 44 – 47 Futbal pod Dávidovou hviezdou / Peter Bučka 47 – 54 Napätie na ceste k moci / Jan Pešek

Človek a doba 55 – 58 Svätica narodená v Bratislave / Štefan Slivka 59 – 61 Podmaršal z rodu Beňovských / Vladimír Segeš 62 – 64 „Marťan“ Edward Teller / Michal Korenko 65 – 71 Popularizátor árijského mýtu / Jarmila Švihranová 71 – 79 Prezidentské cesty na Slovensko / Michal Pehr 80 – 87 Svedomitý študent Augustín / Tomáš Černák 88 Listujeme v Dikobraze

Názory a polemiky 89 – 92 Čierny Hitler a Syn šamanky / Pavel Kopecký

92 – 93 Drobničky

Klenotnica slov 94 Nevie ľavá ruka, čo robí pravá / Jana Skladaná

Rozhovor 95 s historikom Dušanom Kováčom

Prvá strana obálky: Sv. Matúš a anjel (1661) Rembrandt. Louvre, Paríž, Francúzsko

Čínska stratégia v plynutí storočíOd obdobia staroveku až po neskoršie dynastie

DaNiela ZHaNg CZiRáKOvá

Začiatky čínskej stratégie siahajú hlboko do čínskej histórie. Už v dávnom staroveku, v období dynastií Sia

(21. – 16. st. pred n. l.), Šang (16. – 11. st. pred n. l.) a Západných Čou (11. st. – 771 pred n. l.) sa vtedajší velitelia snažili odhadnúť vhodnú stratégiu útoku či

obrany na základe Knihy Premien (I Ťing) a z prasklín na korytnačích pancieroch, ktoré sa používali pri veštení, sa

usilovali predvídať premeny v prírode a spoločnosti. Už v starodávnej Knihe Piesní (Š´ Ťing) zaznamenávame prvé

zásady teórie stratégie.

Dynastia Čou panovala približne 700 rokov, no postupne slabla. Počas vlády Východných Čou (770 – 221 pred n. l. ) sa Čína postupne rozpadla na množ-stvo väčších či menších štátov, ktoré sa snažili získať prevahu. Preto sa obdobie Východných Čou delí na periódu obdo-bia Jari a jesene (770 – 475/452/403 pred n. l.) a na obdobie Bojujúcich štá-tov (Čan-kuo, 475/452/403 – 221 pred n. l.). Z obdobia Jari a jesene pochádza aj spis O stratégii, traktát majstra Suna (Sunć). Je to najstaršia čínska kniha o stratégii, ktorá sa zachovala do našich

čias. Sun Wu (535 - ?), ktorý pochádzal z čínskeho štátu Čchi, bol tradične pre-zentovaný ako súčasník Konfucia (551 – 479). Bol autorom jedného z najstar-ších spisov o spôsobe vedenia vojny na svete s príznačným názvom: O stratégii (Ping-fa). Je však možné, že dielo, ktoré sa mu pripisuje, vzniklo až neskôr, v ob-dobí Konfuciovho nasledovníka, konfu-ciánskeho filozofa Mencia a taoistického filozofa Čuangć (369 – 286 pred n. l.). Tento text je v nejednom smere skôr fi-lozofický než striktne strategický, no pre čínsku filozofiu je typické, že sa nevy-

hýbala stratégii, teórii vládnutia a po-dobným témam. Zaujímavé je, že v sta-rej čínskej kultúre je vojna chápaná ako nevyhnutné zlo. V čínskej literatúre a vo filozofii prevažuje skôr negatívny postoj voči vojne. V nejednom filozofickom spi-se sa hovorí o utrpení, ktoré prináša voj-na. Laoć sa k tomu vyjadril s príznač-ným pacifizmom taoistického učenia:

„Ani ty nejlepší zbraně nejsou nástroje znamenající štěstí. Všichni je vesměs ne-návidí, a proto ten, kto má Tao, při nich netrvá.

…

2 História 1-2 / 2011 / Putovanie dejinami

Majster Sun (Sunć)

Zbraně jsou nástroje, jež nezname-nají štěstí, nejsou to nástroje urozeného muže! I když je použije, že jinak nemůže, má stejně pokoj a mír za cosi vyššího.“

(Tao te Ťing, 31. kapitola, preklad O. Král)

Ani v traktáte O stratégii, napriek tomu, že hovorí o rôznych spôsoboch, ako získať víťazstvo, nenájdeme ospe-vovanie vojny, oslavy hrdinstva, skôr pragmatické konštatovanie: „Víťazstvá najlepších vojvodcov neboli ani úžasné, ani slávne, ani chrabré, stačí, že boli ne-omylné.“ Čínske umenie stratégie hovorí o momente prekvapenia, o vojnových ľstiach, o tom, aké úskoky treba použiť. Nehovorí o radosti z boja. Naopak, vojna je podľa starých čínskych stratégov tým posledným východiskom, ku ktorému sa krajina uchýli iba vtedy, keď už nemá inú voľbu. „Najlepší nie je ten, kto v sto vojnách stokrát zvíťazil, ale najlepší je ten, kto cudzie vojská pokoril bez bitky. Je vrcholom vojenského umenia poraziť nepriateľa dômyslom. Potom až príde umenie zbaviť ho spojencov. Až potom je to umenie zraziť sa s ním vo zbrani.“ Sun c´ kladie dôraz na premyslenú stra-tégiu, na maximalizovanie svojej šance na víťazstvo, na vyhýbanie sa nákladným a riskantným krokom, pokiaľ existuje iná voľba. Niektoré jeho slová sa nevzťahujú len na vojnové pole: „Ak poznáš nepria-teľa a poznáš seba, vyhráš každú bitku; ak nepoznáš nepriateľa, ale poznáš seba, raz vyhráš, inokedy zasa prehráš; ak ne-poznáš nepriateľa ani seba, prehráš kaž-dý boj.“ Práve filozofický rozmer celého spisu z neho robí unikátne dielo, ktoré-ho platnosť nie je obmedzená len na čis-to vojenské použitie, ale má všeobecnú platnosť.

Obdobie rôznych filozofických smerov

Obdobie Bojujúcich štátov (Čan-kuo, 475/452/403 – 221 pred n. l.) je peri-ódou, v ktorej vznikali rôzne filozofické smery. V tejto pohnutej dobe, keď sa Čína zmenila na veľké bojisko, početní

filozofi ponúkali svetu a panovníkom krajín svoje názory na svet, na život, mo-rálku, ako aj rozličné, často si vzájomne protirečiace návody na to, ako vládnuť nad veľkou krajinou a v neposlednom rade aj na vedenie vojen. V tomto ob-dobí logicky nastal jeden z vrcholov rozvoja čínskej stratégie. Poznáme via-ceré teórie o stratégii z tohto obdobia. Wu Čhi, nazývaný aj Wu c´, čo znamená Majster Wu (440 – 381 pred n. l.), bol vo-jenský stratég, vojenský teoretik, politik a reformátor, žijúci v období Bojujúcich štátov. Narodil sa v štáte Wej. Vynikal vo vedení armády a v stratégii. Pracoval pre viaceré čínske štáty. Podobne ako Kniha O stratégii od Sun c´, aj Umenie taktiky od Wu c´ boli a stále sú považované za stavebný kameň čínskej stratégie. Vo svojom diele hovorí o tom, že krajina sa má zvnútra prezentovať svojou kultúrou a morálkou. Navonok má štát vystupo-vať ako vojensky silný, dobre opevnený. Jeho stratégia kládla dôraz na vyčer-panie nepriateľa, plánovanie, kontrolu armády. Zdôrazňoval, že nemožno za-útočiť na nepriateľa bez poznania jeho slabostí.

Stratégia v poňatí iného veľkého vojvodcu, S´ Ma, kladie dôraz na obra-dy a morálku, ktorá podľa neho prevýši aj silnú armádu. Iný významný stratég, Sun Pin (? – 316 pred n. l.), ktorý bol

pokladaný za potomka slávneho straté-ga Sun c´, autora prvého známeho spi-su O stratégii, o ktorom sme už hovorili. Sun Pin zdôrazňuje, že len bohatý štát je silný štát, že na budovanie armády treba veľké finančné prostriedky.

Taoistická filozofia k otázke vedenia vojen zastávala teóriu, že slabé víťazí nad silným, mäkkosťou je možné poraziť tvrdé. Tento zdanlivý paradox je lepšie vysvetliť napríklad aj v čínskom bojo-vom umení, ktoré sa často snaží využiť silu protivníka proti nemu, nečeliť úto-ku priamo, ale naopak, využiť hrubú silu druhej strany na zasadenie protiúderu. Je zaujímavé, že hoci Čína je v zahraničí známa svojím bojovým umením, v čín-skej filozofii prevažuje oslava mieru, nenásilia. Dokonca v tradičnej hierarchii stáli vojaci dosť nízko, nižšie ako roľníci. Je známe príslovie, ktoré sa cituje ešte dnes: Z dobrého železa sa nerobia klince, dobrý muž nejde za vojaka. Tieto názory sú pravdepodobne ovplyvnené tradičnou konfuciánskou filozofiou, ale aj prasta-rým kultom predkov, ktoré hlásali, že naše telo je niečo, čo nám dali rodičia, preto sa má človek vyhýbať povolaniam, ktoré hrozia zraneniami či zmrzačením.

Snaha zvíťaziť bez použitia sily sa tiahne celými čínskymi dejinami, a to napriek tomu, že, ako každé dejiny, aj tie čínske, sú dejinami vojen a o boje väčšieho či menšieho rozsahu tam nebo-

3Putovanie dejinami / História 1-2 / 2011

Čínska bambusová kniha – kópia spisu majstra Suna

Sun Pin

la núdza. Konfuciánska filozofia k otáz-ke stratégie pristupuje znova apelom na morálku, ľudskosť, láskavosť, dobré vzťahy medzi krajinami, snahou o vyhý-banie sa konfliktným situáciám.

Legisti, filozofický prúd, ktorý pre-zentoval Chan Fej c´ (asi 280 pred n. l. – 233 pred n. l.) naopak, v rozpore s väč-šinou čínskych filozofov verili na silné tresty a takisto systém veľkých odmien, silný štát a v silu výbojných vojen. Pod-ľa legistickej filozofie je človek vo svojej podstate zlý a správa sa dobre len vte-dy, ak je na to motivovaný, či už kladne, alebo záporne. Ideálny vládca má vytvo-riť zákony určujúce limity, v ktorých sa má spoločnosť i jednotlivec pohybovať. Boj rozdelených štátov o moc vyhral prvý cisár Čchin Š´ Huangti, ktorý sa riadil práve legistickou filozofiou. Čchin Š´Huangti zjednotil Čínu, nastolil dy-nastiu Čchin (221 – 206 pred n. l.). Táto dynastia sa však neudržala dlho a hoci po smrti Čhin Š´Huangtiho krátko vlá-dol jeho syn, prvý cisár bol považovaný de facto za prvého aj posledného cisára tejto dynastie. Po páde dynastie bol ako jej posledný cisár z politických dôvodov vykreslený v tých najhorších farbách, jeho krutosti boli a sú pripomínané až do súčasnosti. Legistické učenie, kla-dúce dôraz na zákony, sa tým zdiskredi-tovalo a už sa nedalo použiť ako vládna ideológia.

Neskoršie dynastie Chan (206 pred n. l. – 220 n. l.), Suej (581 – 618) a Tchang (618 – 907), naďalej rozvíjali teórie o stratégii. Hovorilo sa o boji „z diaľky

do blízka“ o potrebe odrezať protivníko-ve oddiely a poraziť ich po jednom, o sú-stredenom útoku z pevniny podporenom útokom na vode. Stále viac vystupovala do popredia snaha využívať vojnové ľsti a úskoky, napríklad lesť „smerovať na vý-chod a zaútočiť na západ“, čo znamenalo zmiasť nepriateľa naznačeným útokom a zaútočiť z nečakaného smeru, alebo stratégia, ktorá spočívala vo vyčerpaní nepriateľských vojsk pred útokom.

Za dynastie Sung (960 – 1279) sa vo väčšej miere ako predtým presadzovala stratégia udržania si moci a celistvosti krajiny rozličnými politickými prostried-kami, napríklad sobášmi cisárových dcér s vládcami okolitých krajín.

veľký čínsky múr

Do stratégie neodmysliteľne patria rôz-ne obranné valy a múry. Najznámejší z týchto vojenských útvarov je čínsky

múr. Kto videl film Mulan, možno si uvedomí jednu zásadnú vec: Veľký čínsky múr nemal len funkciu odrezať nepriateľa, záro-veň slúžil aj ako cesta pre vojenské hliadky, ktoré sa tak mohli pohybovať v inak nedostupnom hor-natom teréne. Zároveň sa

ohňami v strážnych vežiach odovzdávali správy o napadnutí krajiny. Toto potvr-dzuje čínsku orientáciu na obrannú stra-tégiu, hlavne na snahu o zastavenie ko-čovných nomádov, ktorých rýchle výpa-dy dokázali demoralizovať zložitú čínsku stratégiu a armádu podobnú rímskym légiám. Múry sa napokon ukázali účinné len čiastočne. Fungovali na udržiavanie protivníka na severe, za hranicami Číny, ale iba dovtedy, kým bola dynastia sil-ná a dokázala udržať jednotnú politiku. Vždy na konci dynastie, keď sa krajina zmietala vo vnútropolitických konflik-toch, sa obrana hraníc zanedbávala a kočovníci zo severu dostávali príleži-tosti na útok. Nepriateľské nomádske kmene často prenikali cez dlhý múr aj pomocou miestneho obyvateľstva, ktoré usúdilo, že nadvláda nomádskych kme-ňov predstavuje pre nich lepšiu alterna-tívu ako útlak, zbedačovanie a vysoké dane vyberané miestnymi skorumpova-nými úradníkmi.

Dynastiu Sung porazil mongolský pa-novník Džingischán. Je zaujímavé, že hoci porazil Čínu vojenskou silou, dy-nastia Jüan, ktorú založil, nakoniec vy-užívala čínsky systém vládnutia. Takisto je pre Číňanov typické, že do svojej teó-rie o stratégiách pridali Džingischánovu stratégiu nečakaného, prudkého a sú-stredeného útoku.

Dejiny Číny v podstate oscilovali medzi obdobiami, keď bola Čína veľká a zjednotená krajina, a obdobiami, keď moc dynastie zoslabla a došlo k rozpa-du veľkého štátneho útvaru na niekoľko menších štátov, ktoré následne bojovali spolu o to, ktorý z panovníkov získa moc nad celou Čínou.

Tridsaťšesť stratégií

Za dynastie Ming (1368 – 1644) neznámy autor pozbieral vojenské stratégie, kto-ré sa objavili v čínskej histórii a nazval ich Tajné umenie vojny: Tridsaťšesť stra-tégií. V tomto diele sú vyrozprávané prí-behy z čínskej histórie, hlavne z obdobia „Troch kráľovstiev“ (iný názov pre toto obdobie je Severné a južné dynastie, 420 – 589). V knihe, ktorá vznikla na


Chan Fej c´

Veľký čínsky múr

základe ústneho podania, aj na základe historických zápiskov, sa uvádzajú roz-ličné príbehy, ktoré sa tradujú čínskymi dejinami, na ktorých sú ilustrované roz-ličné vojnové úskoky.

Dielo je rozdelené na niekoľko častí. V prvej sa píše o víťazných stratégiách, druhá je venovaná odkladacím straté-giám, tretia útočným, štvrtá stratégi-ám, ktorých úlohou je spôsobiť chaos u protivníka, piata taktikám priblíženia a šiesta sa zaoberá obrannými stratégia-mi. Každá stratégia je doložená starým príbehom, ktorý ukazuje, ako bola ke-dysi použitá. Táto kniha je natoľko zná-ma, že mnohé jej stratégie zľudoveli, ba dokonca čínske príslovie varuje, že „malí by nemali čítať Putovanie na Západ a sta-rí zasa Tridsaťšesť stratégií“. Prečo? Deti by sa po vypočutí príhod opičiaka Suna z Putovania na Západ stali ešte nezbed-nejšími, starí ľudia s bohatými životnými skúsenosťami by boli po prečítaní knihy o stratégiách zasa ešte prefíkanejší...

Spomeniem tu niektoré z týchto stra-tégií, ktoré sú najznámejšie či najzau-jímavejšie. Jedna zo stratégií, naprí-klad „Ukazovať na východ, zaútočiť na západ“, znamená predstierať útok na iné miesto, než je to, kam sa skutočne snažíme zaútočiť. V každej bitke je dô-ležitý moment prekvapenia, preto táto taktika býva veľmi úspešná. „Zabíjať s požičaným nožom“ je spôsob boja, keď na porazenie protivníka využijeme spo-jenca alebo zradcu v nepriateľskom tá-bore, proste, keď sa na útok využije sila

niekoho iného. Po-užíva sa vtedy, keď nemáte šancu zvíťa-ziť priamym útokom alebo kedykoľvek, keď sa na to naskyt-ne príležitosť. Pod-ľa autora knihy ide o stratégiu vedúcu k víťazstvu. Po-dobná je stratégia „napadnúť Wej a tak zachrániť Čao“. Táto lesť pochádza ešte

z obdobia Bojujúcich štátov. Keď štát Wej napadol štát Čao a usadil sa v jeho hlavnom meste Chantan, jeho predsta-vitelia hľadali pomoc u spriateleného štátu Čchi. Generál Sun Pin usúdil, že by nebolo múdre napadnúť dobre opev-nené mesto. Preto zaútočil na hlavné mesto štátu Wej, ktoré nepriateľ nechal bez náležitej obrany. Kým vojaci prišli na pomoc svojmu hlavnému mestu, boli vy-čerpaní a demoralizovaní dlhým pocho-dom a nebolo ťažké ich poraziť. Hlavná myšlienka je v tom, že sa treba vyhýbať silným stránkam nepriateľa a na útok vyhľadávať jeho slabiny.

Jedna z útočných taktík je „vylákať tigra z hory“. Tiger v hore je mocný, fak-ticky neporaziteľný, rovnako ako vojsko

v dobre opevnenej pevnosti. Preto ho treba dostať na miesto, kde nemôže uplatniť svoje silné stránky a kde ho možno ľahko poraziť.

Medzi stratégie chaosu patrí naprí-klad „Správať sa ako blázon, ale udržia-vať si sebakontrolu“, čo znamená skrývať svoju silu či svoje skutočné úmysly pred-stieraním hlúposti, opitosti či naivity. Ako som už spomínala, tieto stratégie sú v Číne všeobecne známe a neobmedzujú sa na vojny vedené so zbraňami. Pamä-tajte na to, ak vás náhodou osud zaveje do situácie, keď si budete zúfať nad ne-uveriteľnou hlúposťou vášho ázijského obchodného partnera. Možno vás chce len popliesť a dohodnúť pre seba najlep-šie obchodné podmienky, ale je možné aj to, že o váš tovar vôbec nemá záujem, ale chce si ešte raz prezrieť prezentáciu vašej krásnej kolegyne, prípadne stráviť čo možno najviac času v jej blízkosti.

Stratégia „Krásnej ženy“

Medzi obranné stratégie je zaradená na-príklad stratégia „Krásnej ženy“. Zakladá sa na tom, že je nepriateľovi venovaná krásavica, ktorá je príslušne poučená a jej úlohou je vyvolať zmätok v radoch nepriateľa. Najprv pritiahne pozornosť panovníka a odpúta jeho pozornosť od vedenia vojny k príjemnejším záležitos-tiam. Potom zaseje rozpor do armády koketovaním s jeho bojovníkmi a ich ná-sledným osočovaním pred panovníkom. Napokon nenápadne poštve proti pa-novníkovi jeho početné konkubíny a ich rodiny, ktoré žiarlia na jej priazeň u pa-novníka. Krásavica, ktorá sa podujme na takúto misiu, často obetuje svoj život, ale čo iné už ostáva poslušnej dcére? Možno aj preto sa v Číne vraví, že osud krásnych žien býva často smutný.

Osobne sa mi najviac zapáčila „Lesť prázdneho mesta“, ktorá takisto patrí medzi obranné taktiky. Príbeh sa odo-hral v období Troch kráľovstiev. Mesto bolo prázdne, vojaci odišli do boja, keď tu sa pred hradbami ukázala nepriateľ-


Terakotová armáda

Bojovníci z dynastie Čchin

ská armáda. Čo máme robiť, spýta-li sa vojenské hliadky, ktoré v mes-te ostali. Opevníme sa a budeme sa brániť až do posledného muža? Pý-tali sa generála Čuke Lianga, ktorý ostal doma. Generál Čuke Liang vedel, že na čele nepriateľského vojska je iný slávny generál, S´ma I, ktorý sa tiež preslávil svojimi bojovými stratégiami, ale nikdy ho nedokázal poraziť. Nie, našich vojakov je primálo, nemáme vôbec žiadnu šancu ubrániť mesto silou a naše posily sú priďaleko, nestihli by nám prísť na pomoc. Čo bude-me teda robiť? Spytoval sa veliteľ vojsk. Čuke Liang sa zamyslel a po chvíli povedal: Otvorte mestskú bránu dokorán a pošlite malého chlapca zametať prach pred brá-nou. Sám generál začal hrať na svojej citare. Keď bolo nepriateľské vojsko tes-ne pred bránou, vojaci videli, že mest-ské brány sú otvorené dokorán. Keď sa vojaci už-už chystali vtrhnúť do mesta, S´ma I ich zastavil. Počkajte, toto sa mi nepáči. Aha, je tam generál Čuke Liang a hrá svoju obľúbenú melódiu. A nepria-teľský generál pozorne počúval, či sa mu nezachveje ruka, či sa pri hre nepomýli. Čuke Liang hral isto, bez jediného za-váhania. To bude pasca, zvolal S´ma I,

rýchlo ustupujte! Nepriateľské vojsko odtiahlo. Čuke Liang ubránil takto svo-jou vojenskou lsťou mesto bez straty je-diného života, vyhral boj, ktorý sa zdal byť už vopred prehraný.

Posledná taktika je často v Číne ozna-čovaná za najlepšiu zo všetkých. Nazýva sa „ak všetko zlyhá, treba ustúpiť“. Ak sa bitka chýli k vašej porážke, sú možné tri cesty - vzdať sa, pokúsiť sa vyjednávať alebo jednoducho ujsť. Vzdanie sa je úplná porážka, kompromis dosiahnutý vyjednávaním je čiastočná porážka, ale únik ešte vždy v sebe obsahuje nádej, že sa aj zdanlivo beznádejná situácia môže neskôr obrátiť vo váš prospech. Ešte vždy vám ostali vojaci, možno preskupiť sily a zaútočiť inde či použiť nejakú inú stratégiu v ďalšom boji. Preto ústup nie je porážka.

Boje bez zbraní

Ako vidno, aj z čínskych dejín teórie vojny vyplýva, že v boji nevyhráva vždy ten, kto má najmocnejšiu armádu. Nie-kedy nevyhráva dokonca ani ten, kto má najschopnejšieho veliteľa. Je známy

príbeh z histórie Ópiových vojen, keď za-hraničné mocnosti podplatili úradníkov v Pekingu a sami skorumpovaní úradníci odstavili vlastného vysokého úradníka Lin Cesü (1785 – 1850), ktorý úspešne bojoval s cudzincami na strane Číny. No úradníci a korupcia – to je problém, ktorý má v Číne historické korene a len samotné rozprávanie o skorumpovaných úradníkoch by vystačilo na nový článok, ba možno aj na celý seriál.

Ak naozaj platí téza, že dejiny nám môžu slúžiť na to, aby sme sa poučili, v prípade čínskych dejín stratégie to platí dvojnásobne. Ako som už konšta-tovala, mnohé z taktík spomínaných v starých knihách sa v Číne používali a naďalej používajú aj v iných oblastiach života, v rôznych životných situáciách, v mnohých bojoch, ktoré nie sú vede-né so zbraňami. Snaha získať výhodu, dostať nepriateľovho človeka na svoju stranu, či je to slávny bojovník, vplyvný človek v akejkoľvek oblasti, alebo hoci aj počítačový odborník konkurenčnej firmy v súčasnosti, je rovnako stará, ako sú staré dejiny intríg. Preto kniha O stra-tégii ani iné čínske úvahy o vojnových ľstiach a stratégiách nestrácajú ani po stáročiach na aktuálnosti.


Kostýmy bojovníkov z dynastie Tchang

Kostýmy bojovníkov z obdobia Troch kráľovstiev

Mgr. Daniela Zhang Cziráková, PhD, (1968) je sinologička, od roku 2010 pracuje v Ústave orientalistiky SAV

v Bratislave. Doktorát obhájila na Ústave Dálného východu, Filozofická

fakulta, Univerzita Karlova v Prahe (2002) s dizertačnou prácou: Proces

formovania abstrakcie v súčasnom čínskom maliarstve (2001).

Predmetom jej vedeckého záujmu je čínske umenie a súčasná čínska

literatúra. Jej esej Pohľad zvonka – Nietzscheho Tak povedal Zarathustra a Lao c’ho Tao Te Ťing získala v roku

1998 druhú cenu v Tvorivej súťaži o najlepšiu vedeckú esej

(Romboid, 3, 1999).

akvileja – brána do stredného PodunajskaRímske mesto na jantárovej cestevlaDiMíR TuRČaN

Na prelome starého a nového letopoč-tu prenikli čelné jednotky rímskych le-gionárov po ťažkých bojoch v údoliach riek Dráva a Sáva až k strednému toku Dunaja. Rimanom sa tým otvoril nový

región starého kontinentu. Po armáde, ktorá na dunajskej línii vybudovala re-ťaz pevností a strážnych veží, sem začali prichádzať príslušníci štátnej správy, kolonisti, remeselníci a obchodníci. Začal sa proces romanizácie. Pre jeho zdarný priebeh bola zriadená provincia Panónia, zaberajúca územia západné-ho Maďarska, priľahlej časti Rakúska a zadunajskej časti dnešnej Bratislavy, s hlavným mestom Carnuntum (dnes ru-iny a múzeum v prírode, ležiace medzi rakúskymi obcami Petronell a Deutsch Altenburg).

Už od doby bronzovej viedla z Itálie cez stredodunajský región kontinen-tálna trasa, ústiaca až na pobreží Balt-ského mora. Podľa jantáru, treťohornej živice, ktorá sa z Baltu vozila, dostala

v novoveku od historikov názov jantá-rová cesta. Z Ríma smerovala do Car-nunta, prestupnej stanice do barbarika, dlhá a z prírodného i časového hľadiska zložitá cesta. Vzdušnou čiarou to bolo takmer 1000 km. Cestovateľ či obchod-ník musel prekonať Alpy, čo bola na to obdobie veľmi komplikovaná prekážka. Riešenie sa však našlo: volalo sa Akvile-ja, tretie najväčšie mesto Impéria, veľký námorný prístav a rozľahlé prekladisko, plné skladov, obchodných kancelárií, ubytovní pre obchodníkov, veľkých re-meselných dielní a krčiem, teda všetké-ho, čo obchod potreboval. K prístavným mólam prirážali lode z celého Stredomo-ria – z Itálie, Egypta, Blízkeho východu i z Hispánie. Mesto sa stalo obchodným uzlom, ktorým prechádzala väčšina an-tického tovaru, určeného aj pre stre-dodunajské trhy a do ktorého naopak prichádzali povozy zo slovenského, moravského a poľského barbarika. Tu sa tovar triedil a posielal na ďalšie trhy


Náhrobný kameň jedného zo zakladateľov Akvileje, L. Manlia Acidina (Archeologické múzeum, Akvileja)

Európska jantárová cesta

alebo priamo k spotrebiteľom. Veľká časť antického tovaru, ktorý dnes archeoló-govia nachádzajú počas výskumov v ger-mánskych osadách na našom území, určite prešla akvilejskými skladiskami. Týka sa to vlastne všetkých výrobkov, pochádzajúcich z dielní Apeninského polostrova i Stredomoria.

Smer Carnuntum a gerulata

Akvileja sa tak vlastne stala bránou, kto-rou do strednej Európy prenikala antická civilizácia. Veď cez ňu prechádzal nie-len tovar a nové technológie či výrobné procesy, ale aj remeselníci a diplomati. Práve tomuto mestu vďačí naša oblasť za príchod mnohých prvkov romanizá-cie, ktoré sa na strednom Podunajsku ujali. Obchodníci, nakladajúci tovar na vozy v niektorom z akvilejských skladov, vyrážali v kolónach na nie vždy bezpeč-nú jantárovú cestu (súčasťou kolón bol preto aj ozbrojený sprievod) s cieľom dosiahnuť Carnuntum alebo iné pohra-ničné mesto na strednom Podunajsku. Jedným z nich bola i Gerulata, malé mestečko a vojenská pevnosť ležiaca na území dnešnej bratislavskej mestskej časti Rusovce.

V Carnunte a v Gerulate stáli obchod-né sklady, odkiaľ sa tovar distribuoval ďalej k zákazníkom na oboch stranách

Dunaja. Pákami obchodného sveta na strednom Podunajsku však stále hýbali podnikateľské rodiny z Akvileje. Vďa-ka písomným prameňom vieme, že mi-moriadne veľký obrat zaznamenávala rodina Barbiov, ktorí cez svoje zastupi-teľstvá po jantárovej ceste kontrolovali veľkú časť obchodu. Trasa jantárovej cesty medzi Akvilejou a Carnuntom pat-rila k najfrekventovanejším obchodným komunikáciám celého rímskeho Impéria. Samozrejme, dnes už nie je možné zis-tiť, koľko percent tovaru z Apeninského polostrova smerujúceho k strednému Dunaju prešlo Akvilejou, ale vzhľadom na to, že z geopolitických a prírodných príčin nebolo možné využívať inú tra-su, patrila mestu v tomto smere takmer monopolná pozícia. Jedinou vážnejšou konkurenciou bola doprava tovaru po Dunaji. Po tejto rie-ke sa sem dostával tovar z alpskej ob-lasti a z Galie.

Podľa Tita Livia (59 pred n. l. – 17. n. l.), významného

historika augustovskej epochy, k založe-niu Akvileje došlo v rámci snahy Rima-nov ochrániť túto oblasť pred galskými útokmi. Stalo sa tak v roku 181 pred n. l., po tom, ako si Rimania uvoľnili ruky po definitívnom víťazstve nad Kartágom a začali sa viac pozerať aj smerom na se-ver kontinentu, za Alpy.

Vybrané miesto ležalo na rieke Na-tisone, po latinsky Aquilis (podľa po-sledných výskumov má toto toponymum predrímsky pôvod, pravdepodobne v ja-zyku Venétov). Jeho výhodou bolo, že ležalo pri pobreží Adriatického mora. Stála tu pôvodne menšia ilýrska osada. Senát vyslal troch konzulov – Publia Cor-nelia Scipia Nasica, Caia Flaminia a Lucia Manlia Acidina, aby pre 3000 kolonistov zo strednej Itálie a z Venezie vyorali sym-bolické brázdy, vymedzujúce teritórium


Reliéf z počiatku 1. stor. n. l. so scénou symbolického založenia mesta

Carnuntum v Rakúsku. Rekonštrukcia

honosného domu. Bohatstvo tamojších mešťanov vyplývalo

z veľkej časti z obchodovania

s Akvilejou.

novej kolónie (tresviri coloniae deducun-dae). Minimálne jeden z nich, konkrétne Lucius Manlius Acidinus, tu aj dožil svoj život. Presné miesto posledného odpo-činku tohto spoluzakladateľa mesta síce nepoznáme, ale v akvilejskom Archeolo-gickom múzeu je uložený jeho náhrobný kameň s nápisom. Zachoval sa aj veľmi zaujímavý reliéf z počiatku 1. stor. n. l., zobrazujúci scénu z momentu zalo-ženia mesta. Je na ňom zobrazený muž v tóge v sprievode ďalších osôb, stojaci za pluhom, ktorý ťahajú býk a jalovica. Vyoraná brázda podľa rímskej tradície symbolicky určila rozsah mesta. Reliéf sa pravdepodobne pôvodne nachádzal nad jednou z mestských brán. Takýmto pev-ným, historicky presvedčivo zakotveným momentom svojich počiatkov nedispo-nuje ani samotný Rím...

Rast a bohatstvo

Samozrejme, pokojný vývoj mesta i oko-litej krajiny zabezpečovala silná vojenská posádka. V roku 169 pred n. l. bol počet obyvateľov rozšírený o ďalších 1 500 kolo-nistov s rodinami. Mestu sa darilo: v roku 89 pred n. l. získalo štatút municípia (t. j. stalo sa samosprávnym) a funkciu hlav-ného mesta kraja Venetia a Histria.

Pôvodné mesto malo štvorcový pô-dorys, ale krátko po roku 169 sa začalo rozširovať severným smerom k pobre-žiu. Centrom mesta bolo, samozrejme, Fórum. Malo pretiahnutý tvar. Okrem námestia (platea), ohraničeného stĺpo-radím, tu sála kúria (sídlo mestského za-

stupiteľstva) a ďalšie štátne a samosprávne úrady. Časť stĺpov, stojacich na východ-nej strane, dnes nájdu turisti v pôvod-nej polohe; ide však o rekonštrukciu z roku 1936. Zrútili sa po-čas zemetrasenia v 9. stor. Južnú časť Fóra uzatvára súdna bazi-lika, slúžiaca v dobe

rímskej ako stredisko obchodu a justície. Ďalším prostredím, v ktorom sa antická verejnosť stretávala, boli kúpele. V Ak-vileji stáli na troch miestach: pri rieke Natissa, južne od centra a na západnom okraji zástavby (dnes sú odkryté len sčasti, svojho času však boli piate naj-väčšie v celom Impériu). Súčasťou živo-ta v meste bolo aj divadlo a amfiteáter postavený v juhozápadnej časti mesta. Samozrejme, odohrávali sa tu aj gladiá-torské hry.

Akvileju urobil bohatou predovšetkým jej prístav. Nachádzal sa na východe mesta pri ústí rieky. S jeho výstavbou začali v 1. stor. pred n. l. Dosahoval dĺž-ku 450 m a mal dve nakladacie úrovne. Tvoril vlastne pavučinu skladov na rieke a jej umelých kanáloch. Dnes z nich mož-no vidieť len základy. Vzhľadom na to, že more sa od dôb antiky posunulo, dá sa popri nich prechádzať suchou nohou.

Bohatstvo mešťanov, vyplývajúce z obchodu, sa prejavilo aj v zástavbe súkromných domov. Boli to honosné, kamenné stavby často zložitej pôdorys-nej konštrukcie, plné umeleckých diel, niekedy viacposchodové a s mozaikový-mi dlážkami. Ale nechýbali ani nájom-né domy aj na vtedajšiu dobu s nízkym štandardom. Viacero obydlí bolo arche-ológmi odkrytých a sú dnes väčšinou prí-stupné pre návštevníkov.

Hovorí sa, že po smrti sme si všetci rovní. V Akvileji to ale o antických oby-vateľoch vôbec neplatilo a v súčasnosti je táto nerovnosť ešte zviditeľnená spô-sobom vystavovania. Ba možno, si boli

nerovnejší ako za živa. Rimania nedo-voľovali pochovávať zosnulých vo vnútri mestských múrov. Hrobky sa preto väčši-nou nachádzali pozdĺž ciest, ktorými sa vychádzalo z pevnostných brán. Ich roz-loženie nezohľadňovalo sociálne rozvrs-tvenie spoločnosti. V tomto si boli teda rovní, takisto ako v spôsobe pohrebných obradov. Od 2. stor. n. l. používali kre-máciu, do tej doby ukladali do zeme ne-spálené telesné pozostatky zosnulých, tých bohatších čakal posmrtný pobyt v sarkofágu.

unikátne mauzóleum

V posledných troch storočiach sa však aj antického „sveta mŕtvych“ zmocnili ar-cheológovia. A ich pričinením sa v Akvi-leji nerovní za živa stali ešte nerovnejší po smrti. Ako príklad hrobu príslušní-ka mimoriadne bohatého rodu možno uviesť „mauzóleum“, stojace na Via Giulia Augusta z konca 1. stor. pred n. l. Akoby symbolicky stojí na hlavnej ko-munikácii, tvoriacej os dnešnej zástavby aj miestnych archeologických pamätní-kov. Mauzóleum sa síce našlo v ruinách, avšak v roku 1956 bolo zrekonštruované a znova vztýčené. Stalo sa jednou z do-minánt a symbolov Akvileje. Ide o uni-kátnu stavbu s dvojdielnou hrobovou ko-morou, s edikulou (malá svätyňa) v stre-de so sochou pochovaného. Architektúra je korunovaná kónickým zastrešením, ktoré je zakončené plastikou píniovej šišky. Nejde len o unikátnu hrobku, ale aj o mimoriadne cenné architektonic-ké dielo augustovskej doby. Hrobka je solitérnym dielom. Pohrebisko boha-tých meštianskych rodín, tiež pomerne úspešných v podnikaní, sa nachádza neďaleko mauzólea. Je prístupné boč-nými uličkami a tvorí akoby zabudnutý ostrovček uprostred súčasnej zástavby. Nachádzajú sa tu zdobené náhrobky v niekoľkých radoch. Jednotlivé hroby sú oddelené ohradami, vytvárajúcimi akési nezastrešené komory. Z toho, čo sa zachovalo a podarilo rekonštruovať, jasne vidieť, akí kamenosochárski maj-stri tu v dobe rímskej pracovali. Každá hrobka je samostatným umeleckým a in-


Fórum v Akvileji

dividuálnym dielom. Je to však spoločné pohrebisko, nie samostatná hrobka, ako v prípade mauzólea. No a tí najchudob-nejší, pokiaľ bola ich kamenná, veľmi jednoduchá urna prekrytá vrchnákom archeológmi vôbec nájdená, sa ocitli na dvore Archeologického múzea – navŕše-né po stovkách na kopy v tvare pyramíd, ktoré sa ani nesnažia pripomínať, že za každou urnou, rovnakou ako za stovka-mi ostatných, je konkrétny ľudský osud – pripomína to skôr akési priestorové kompozície.

Podobné hrobky, a niektoré z nich zrejme porovnateľne monumentálne, sa nachádzali v už spomenutej Gerulate. Vďaka archeologickým výskumom sa tu na okraji antickej zástavby (teda takisto mimo osídlenej plochy) podarilo identi-fikovať a preskúmať niekoľko pohrebísk. Náhrobné kamene sa síce ani v jednom prípade nepodarilo nájsť na pôvodnom mieste, pretože časť z nich bola v nesko-rej dobe rímskej, keď hrozili útoky bar-barov, predovšetkým divokých Hunov, použitá na vybudovanie menšej pevnosti v polohe Bergl (dnes sa tu nachádza mú-zeum antiky). Vďaka tomu sa zachovali do dnešných dní. Nachádzajú sa tu nie-len nápisové pamiatky, ale aj umelecky cenné sochárske diela – stély s figurál-nou i geometrickou výzdobou, ale aj iné časti nadzemných monumentálnych hro-biek rovnako zložitej konštrukcie, aké

poznáme z Akvileje. Významná archeologička M. Pichlerová už v minulosti poukázala na analó-gie ku gerulatským kamenným pamiatkam v adriatickej oblas-ti, aj na to, že v stredodunaj-skej oblasti ide o ojedinelý typ hrobiek. Je otázka, či sa sem už dovážali hotové pohrebné plas-tiky alebo v Gerulate pracovali cudzí majstri. Bez ohľadu na to, aká bude nakoniec odpoveď, je aj porovnanie sochárskych diel v Gerulate a v Akvileji svedec-tvom o vzťahoch nášho územia k mediteránnej oblasti, ktoré vychádzali práve z tohto adria-tického mesta.

akvileja po páde impéria

Keď pod tlakom nomádskych Hunov, ktorí na dolnom toku Dunaja prerazili hranice, „barbari“ prenikli na pôdu Im-péria a začala sa rozpadať Rímska ríša, dramatickú dobu plne pocítili aj mestá na severe Apeninského polostrova. Ži-vot v Akvileji sa síce úplne nezastavil, ale sídlo miestodržiteľa bolo presunuté do bezpečnejšieho Forum Iulii (dnešené Cividale del Friuli). V meste sa žilo ďa-lej, hoci bez väčšiny štátnych úradníkov,

oslabila sa bojová schopnosť armády, obchod sa takmer zastavil, mešťania ostali bez prostriedkov a niektorí sta-rousadlíci sa dokonca vysťahovali do Benátok. Akvileju dvakrát obliehal vizi-gótsky kráľ Alarich a v polovici 5. stor. n. l. ju takmer do tla vypálili Huni v čele s Attilom.

Zároveň ale do mesta prichádzali iní obyvatelia, ešte nedávno Riman-mi považovaní za „barbarov“. Neboli síce natoľko civilizovaní a kultivovaní ako pôvodní mešťania, priniesli si však svoje zvyky, svoj odev a svoje vízie bu-dúcnosti. Ako príklad nových pomerov možno uviesť veľmi zaujímavý nález z neskoroantického domu v Monstere. Išlo o hrobový nález pochovanej gótskej ženy, ktorá zomrela v rokoch 522 – 550 n. l. O tom, že patrila k novej mocenskej elite, svedčili drahocenné šperky, ktoré ju sprevádzali do hrobu: spony, kovania opaskov a súčasti odevu zo striebra a al-mandínu dokladajú, že bola pochovaná v tradičnom odeve.

Ďalšiu zmenu politických pomerov, tentoraz s politickými následkami, za-


Bohatá hrobka, tzv. Mauzoléum

Hrobky bohatých meštianskych rodín

znamenal región v roku 568. Do severnej Itálie dorazili germánski Longobardi. Tesne predtým opustili Panóniu v stra-chu pred nomádskymi Avarmi, ktorí sa práve stali pánmi Karpát. Longobardi si v novej domovine založili štátny útvar (dodnes nesie táto krajina názov Lom-bardia). Akvileja sa ocitla na hranici medzi Longobardmi a Byzantskou ríšou, ktorej formálne patrila.

V rímskej dobe veľká, hospodársky a strategicky významná Akvileja sa na počiatku stredoveku zmenila na malé mestečko, ale žila ďalej. Počas vlády ostrogótskeho kráľa Teodoricha bola postavená nová kresťanská bazilika. V 6. stor. sa stala dokonca sídlom patriarchu. V roku 787 celú oblasť ovládli Frankovia. Svoj význam síce už nikdy nenadobudla, jeho úloha civilizačnej brány do stredné-ho Podunajska však bola na čas obnove-ná, tentoraz na kresťanskom základe.

Nebolo iste náhodou, že na biskup-skej synode (miesto jej konania nepo-známe), uskutočnenej v lete roku 796, na ktorej sa formovala christianizačná politika v Karpatskej kotline po pred-pokladanej porážke Avarov Karolom Veľkým, sa zúčastnil aj akvilejský pat-riarcha Paulin. V jeho sídle bol dokonca napísaný záznam z rokovania. Zrejme sa predpokladalo, že Akvileja spolu so Salzburgom prevezme christianizáciu novodobytého územia. Situácia sa však zmenila po tom, ako v roku 811 Karol Veľký rozdelil jurisdikčnú právomoc za-interesovaných biskupstiev, z nášho hľadiska v neprospech Akvileje. Po jan-tárovej ceste k nám ale naďalej prichá-dzali z akvilejskej oblasti misionári, ako svedčí známa veta v žiadosti mo-ravského panovníka Rastislava by-zantskému cisárovi Michalovi III. „prichádzajú k nám učitelia rôzni z Vlách, Grécka i Nemiec“, pričom pod „Vlachmi“ boli myslení práve misionári zo severného Talian-ska. Tomu nasvedčujú aj pôdorysy niektorých veľkomoravských kos-

tolov (Bratislavský hrad). To už sa však pozícia Akvileje, ako brány antiky do stredného Podunajska, pomaly strácala.

Akvileja, kedysi jedno z najväčších miest Rímskej ríše a vôbec najvýznam-nejšie antické mesto z hľadiska kontak-tov so stredným Podunajskom, je dnes malé, pokojné, ale malebné mestečko s 3 500 obyvateľmi. Dvoma múzeami (Museo Archeologico a Museo Paleocris-tiano), množstvom zachovaných ale-bo rekonštruovaných pamiatok z doby rímskej či včasného stredoveku, ktoré

sú previazané aj s našimi dejinami viac, ako si uvedomujeme, je však unikátnou turistickou lokalitou. A široká cesta, vy-budovaná v rímskej dobe z veľkých plo-chých balvanov, ktorou smerovali vozy, naplnené tovarom k hraniciam dnešné-ho Slovenska, je síce po stáročiach po-užívania dosť zdevastovaná a zachovaná len v krátkom úseku oproti Fóru a ohra-dená ako pamiatka, ale stále stojí.


PhDr. vladimír Turčan (1952), v rokoch 1973 – 1978 absolvoval

Filozofickú fakultu UK, odbor archeológia. Od 1980 pracovník SNM –

Archeologického múzea v Bratislave. Orientuje sa na výskum rímskej

a slovanskej doby. Realizoval viaceré archeologické výskumy prevažne

na juhozápadnom Slovensku. Autor a spoluautor viacerých výstav a publikácií s archeologickou

tematikou.

Urny naukladané na nádvorí Archeologického múzea

Základy prístavných skladov

Zachovaná časť kamennej cesty z doby rímskej

Kuša v stredovekej európeFlámske strelecké spolky v 16. storočí

MiCHal PíReK

Vrcholiace 15. storočie so sebou prináša vysokú popularitu športovej streľby z kuše. V prevažnej miere išlo o záľubu, ktorá

sa pre vysoké náklady s ňou spojené šírila najmä v prostredí zámožnejších vrstiev obyvateľstva a šľachty. Tie sa v streľbe

z kuše cvičili najmä z dôvodu jej využitia v poľovníctve. Kuša, ktorá spolu s dlhým waleským tisovým lukom zažíva svoj vrchol

vo vojenstve najmä v druhej polovici 14. storočia a v priebehu celého 15. storočia, tak získava v neskoro stredovekej

spoločnosti nové významné miesto, ako zbraň určená na loveckú a športovú streľbu.

Koncom 15. storočia dochádza k pod-statnému zdokonaleniu kuše, keď sa jej lučište mení z kompozitného na oceľové. Práve pôvodné kompozitné lučište, bolo počas celého stredoveku považované za jej najhoršiu slabinu, pretože ju, podobne ako aj uhorský kompozitný reflexný luk nomádske-ho typu, robilo za daždivého počasia prakticky nepoužiteľnou. Organické gleje, ktorými boli jednotlivé zložky kompozitného lučišťa zlepené, sa totiž vo vode rozpúšťali. Francúzi dokon-ca práve tejto skutočnosti pripisova-li svoje vojenské neúspechy v bitke pri Poitiers roku 1356 a pri Aginco-urte v roku 1415, pretože strelecká

podpora francúzskej rytierskej jazdy bola zverená v oboch prípadoch od-dielom strelcov z kuší, ktorí však pre zlé poveternostné podmienky neboli schopní do boja výraznejšie zasiahnuť, kým anglickí lukostrelci, strieľajúci z dlhých waleských tisových lukov, ta-kéto problémy nemali.

Najlepšie charakterizuje premenu kuše z vojenskej zbrane na poľovnícku a športovú zbraň v priebehu 15. storo-čia Sir Ralph Payne-Gallwey, ktorého odborná práca o histórii kuše (�The crossbow, medieval and modern, mi-litary and sporting: Its Construction, History and Management), po prvýkrát publikovaná ešte začiatkom 20. storo-

čia, patrí dodnes pre svoje spracovanie medzi najlepšie odborné práce zaobe-rajúce sa touto problematikou. Pod-ľa neho stojí práve kuša za objavom dnešného moderného poľovníctva. Po prvýkrát v dejinách sa totiž mohol lo-vec ku koristi priblížiť a zaútočiť na ňu zo zálohy, v akomkoľvek teréne a po-zícii, čo pri love lukom nebolo vždy možné. Po odstránení posledného obmedzenia v podobe kompozitného lučišťa, ktoré, ako sme už spomenuli, nahradilo na konci 15. storočia lučiš-te oceľové, sa z nej stáva jedinečná lovecká zbraň, využiteľná za akého-koľvek počasia. Toto posledné obdobie používania kuše ako obľúbenej špor-


Lukostrelec zo súsošia umučenia sv. Sebastiana (okolo roku 1480),

Bayerisches Nationalmuseum, Mníchov

tovej a poľovníckej zbrane pretrváva v Európe zhruba do polovice 17. storo-čia, keď je kuša už definitívne vytlače-ná zdokonalenými palnými zbraňami. Sporadicky sa však ešte s kušou stre-távame, avšak už len výlučne ako so zbraňou športovou.

Obľúbená streľba z kuše

Z posledného slávneho obdobia tejto zbrane pochádza ťažká terčová kuša flámskeho typu, ktorá sa tešila veľkej obľúbenosti najme vo Flámskom knie-žatstve. Odtiaľ sa potom rozšírila aj do susedných krajín. Zvlášť veľkej popu-larite sa tento typ tešil najmä v Ho-landsku. Na prelome 16. a 17. storočia sa obľúbenosť športovej streľby z kuše rozšírila takmer po celej Európe. Prak-ticky každé mesto malo svoje strelecké spolky. Avšak regionálne rozdiely me-dzi športovými disciplínami a jednotli-vými typmi kuší boli obrovské. V našom prostredí neboli prakticky ťažké terčo-vé kuše v tomto období vôbec frekven-tované, a najrozšírenejším typom kuše bola menšia nemecká športová kuša. Či však išlo o ťažkú terčovú kušu, ale-bo ľahkú športovú kušu, vo všetkých krajinách patrila k najobľúbenejším športovým streleckým udalostiam tzv.

streľba na vtáka, ktorá sa konala raz ročne v deň sviatku Du-

cha svätého (Turíce). Išlo vlastne o niekoľko de-siatok metrov vysoký stĺp, na ktorého vrcho-

le bola pripevnená atrapa vtáka, do

ktorej sa strel-ci pokúšali trafiť. Ví-ťaz, okrem

materiálnej odmeny, bol korunovaný vtáčím kráľom a ostatní umiestnení boli

menovaní do jeho najvyšších

kráľovských úradov. Sa-mozrejme, okrem týchto najpopulárnejších stre-leckých pretekov sa strie-ľalo aj na pretekoch or-ganizovaných vo všedné dni, a to najčastejšie na rôzne typy terčov. Na úze-mí dnešného Slovenska však bola kuša čoskoro vytlačená rýchlo sa rozví-jajúcimi palnými zbraňa-mi, kým vo Flámsku a Ho-landsku si aj popri nich udržala naďalej vysoký stupeň popularity.

Slávne strelecké spolky

Najslávnejšie spolky strelcov z kuše pôsobi-li v 16. a 17. storočí vo flámskych mestách Bru-sel, Gent a v holandskom Amsterdame. Za spomenutie osobitne stojí najmä gentský strelecký spolok Svätého Ju-raja (svätca, patróna strelcov vo Flám-sku, z tohto dôvodu ho mala vo svojom názve väčšina flámskych streleckých spolkov), ktorého tradícia siahala až do 11. storočia, keď sa jeho príslušníci zúčastnili prvej krížovej výpravy pod vedením flámskeho kniežaťa. Podľa písomných prameňov zástavy tohto spolku viali na hradbách Konštantínopolu, Antiochie a Jeruzalema. Stredovekí flám-ski strelci používali veľmi ťažký typ kuše (voetboog), ktorej sila, a teda aj prieraznosť, bola ničivá. Pre jej väčšie rozmery musel strelca sprevádzať vždy štítonosič, ktorého úlohou bolo chrá-niť strelca počas nabíjania kuše. Boha-té záznamy o výdajoch mesta Gent pre strelcov z kuší a štítonosičov – členov

spolku svätého Juraja, sa dochovali v gentských stredovekých mestských účtovných knihách. Pretože gentskí a aj ostatní flámski stredovekí strelci z kuší boli zväčša nájomní profesionáli (žoldnieri), boli v stredoveku organi-zovaní v mestských streleckých ce-choch. Po strate významu kuše ako vo-jenskej zbrane sa tieto strelecké cechy zmenili na záujmové spolky, v ktorých sa organizovala a cvičila najmä civilná


Dobýjanie hradu, obrancovia hradu sú pod paľbou strelca

z kuše, ktorý kryje po rebríku postupujúcu pechotu,

Maciejowského biblia, okolo 1250, Bibliothéque nationale

de France.

Strelec s veľkou gotickou kušou, Kroniky Jeana Froissarta, I. Zväzok, 1410, National Library of the Netherlands.

Ukážka spôsobu napínania tetivy kuše flámskeho typu (podľa Sira Ralpha Payna-Gallweya).

Celkový pohľad na kušu, pravá strana

mestská domobrana, ale až dodnes si zachovali v holandčine svoje tradičné označenie “gilde“, teda cech, a nie spolok.

Vyššie spomenutý typ ťažkej vo-jenskej kuše (voetboog), používanej stredovekými flámskymi strelcami, je predchodcom mladšej flámskej ťažkej terčovej kuše, ktorá nemá svoju ana-lógiu v žiadnej inej krajine Európy, okrem krajín susediacich s Flámskom, a to najmä, ako sme už uviedli, v Ho-landsku. Je nepochybné, a mnohé do-chované exempláre nám to aj dosved-čujú, že podobný typ ťažkej vojenskej kuše sa používal v stredoveku prak-ticky po celej Európe, no s príchodom renesancie sa začínajú uprednostňo-vať najmä odľahčené formy kuší men-ších rozmerov, čo súvisí s rozšírením

kuše v poľovníctve. Je preto veľmi zaujímavé, že práve vo Flámsku a Holandsku si táto ťažká forma kuše udr-žala takú veľkú popu-laritu, a to aj v dobách, keď boli už všade inde v Európe strelné zbra-ne vytlačené palnými. Dôvod tejto geogra-fickej jedinečnosti je dôležité hľadať najskôr v už spomenutej boha-tej historickej tradícii, ktorá bola s touto zbra-ňou spätá. Nakoniec, niektoré zo spolkov udržujú kontinuálnu tradíciu v streľbe z tej-to zbrane v Belgicku a Holandsku dodnes.

Kuša, z ktorej sa v súčasnosti v týchto spolkoch strieľa, sa vyrába prakticky vo svojej nezmenenej podobe, kto-rá sa ustálila v polovici 17. storočia. Azda najznámejším spolkom, s konti-nuálnou tradíciou v športovej streľbe z kuše tohto typu, je belgické strelec-ké bratstvo Svätého Juraja z Nieuw-moeru (Sint Jorisgilde Nieuwmoer) le-žiaceho na hraniciach s Holandskom,

ktoré bolo založené už v roku 1498. Hoci v období dvoch svetových vojen hrozil tomuto spolku zánik, nakoniec prežil a dnes má desiatky nových čle-nov, vďaka ktorým popularita streľby z tohto typu kuše u dnešnej belgickej verejnosti aj naďalej narastá.

unikátny zbierkový predmet

V roku 2010 sa pracovníkom Slovenské-ho Národného Múzea – Historického Múzea podarila výnimočná akvizícia v podobe vzácnej flámskej ťažkej terčo-vej kuše typu voetboog z prvej polovice 17. storočia. Celková dĺžka kuše, teda od konca jej orechovej pažby po ob-lúk kovového strmeňa, je úctyhodných 1020 mm a vo svojej najhrubšej časti s vystupujúcim streleckým držiakom zbrane dosahuje pažba výšku 180 mm. Rozpätie oceľového lučišťa, od jedné-ho zárezu pre tetivu k druhému je 805 mm. Pažba je prakticky po celom svo-jom povrchu pokrytá bohatou florálnou a geometrickou kostenou intarziou. Zámok zbrane má oceľovú jazýčkovú spúšť, ktorú chráni hranatý mosadz-ný lučík, zdobený v mieste uloženia do pažby bohatou florálnou rytinou, pričom on sám je odliaty a skrášlený geometrickými tvarmi, charakteris-tickými pre raný barok. Z mosadze sú vyhotovené aj cibuľovité gombíky oce-


Streľba na vtáka, 16. storočie

Oslava členov amsterdamského spolku strelcov z kuše (Cornelis Anthonisz, 1533)

Urodzený strelec pri poľovačke s ľahkou nemeckou kušou, sluha mu podáva šíp a drží hever na ďalšie

nabitie zbrane (detail z obrazu Lucasa Cranacha Staršieho Hirchsjagd des Kurfürsten Friedrich des

Weisen, 1529, Kunsthistorische Museum, Wien)

Dejiny astronómie v stredovekej Európe sa v minulosti zvykli v historicko-astronomických textoch vynechávať. Historici sa domnievali, že v tomto období neprišlo v astronómii k žiadnemu pokroku; vývoj upadol a potom stagnoval, kým nebol vo vrcholnom stredoveku oživený prílivom gréckych diel z arabských krajín. Tento neblahý stav v historickej spisbe konzervovali aj mýty o cirkvi, ktorá sa snažila potlačiť akýkoľvek prejav nezávislého a pokrokového myslenia, alebo o temnej dobe, v ktorej prevládali povery, mýty, iracionalita a slepá poslušnosť voči cirkevným autoritám. Až v posledných desaťročiach sa niektorí výskumníci od tohto pohľadu a mýtov dištancovali a pozreli sa na stredoveké astronomické texty bližšie. Zistili, že napriek strate viacerých výdobytkov antickej vedy astronómia v stredoveku prekonávala vlastný, niekedy až prekvapujúci vývoj.

ľových výstupkov na zachytenie heveru pri napínaní tetivy a aj samotný žliabok na uloženie šípu. Vyzdobené sú však aj oceľové časti zbrane, a to najčastejšie jednoduchou geometrickou a florálnou rytinou, čo je najlepšie viditeľné na ko-vových doskách chrániacich zámkovú časť s dreveným orechom a čeľustiach lučišťa. Svojím zhotovením sa dá táto kuša typologicky priradiť k zbraniam z obdobia okolo rokov 1600 – 1650. Na viacerých menších miestach pažby sú dobre viditeľné viaceré reštaurátorské zásahy z rôznych období, ako napríklad doplnenie vypadanej kostenej intar-zie, chýbajúcich drevených častí paž-by, injektovanie dier po červotočoch či prepojenia prasknutých častí. Zbraň je doplnená aj o novú neautentickú teti-vu. Napriek tomu sa dajú všetky zása-hy označiť ako pomerne profesionálne a rozhodne zbraň nijako nepripravili o jej vysokú umeleckú a historickú hod-notu. O jedinečnosti tejto zbrane sved-čí aj to, že analogický exemplár tohto typu kuše v takomto honosnom zho-tovení a s týmto typom výzdoby nie je z dostupných materiálov známy v žiad-nych iných súkromných alebo štátnych zbierkach na svete.


Mgr. Michal Pírek, PhD., (1978), je kurátorom a kustódom zbierok

historických militárií v Slovenskom národnom múzeu – Historickom

múzeu, sídliacom na Bratislavskom hrade. Absolvoval odbor história – politológia na Filozofickej fakulte

Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, externé doktorandské

štúdium v Historickom ústave SAV, s témou Vývoj uhorského vojenstva

a rytierstva do polovice 14. storočia so zvláštnym zameraním na obdobie vlády Karola I. z Anjou. Špecializuje sa predovšetkým na medievalistiku, historické militárie od 9. storočia až

po rok 1800, vojenstvo, rytierstvo, dejiny každodennosti najmä v období vlády Anjouovcov na uhorskom tróne,

chov psov v stredoveku.

Svietili hviezdy aj v „dobe temna“?astronómia v ranom stredoveku (5. – 12. storočie)

STaNiSlav ŠiŠuláK

Zatmenie Mesiaca (vľavo) a Slnka (vpravo) z rukopisu Macrobiovho Komentára k Scipiovmu snu (rukopis pochádza z obdobia okolo roku 1150)

Keď Rimania dobýjali okolitý svet, do ich područia sa dostalo aj územie Grékov. Gréci však triumfovali nad Rimanmi na poli vzde-lanosti a ich myšlienky sa vkradli do rím-skej mysle. Gréčtina ovládla jazyky učených mužov v rámci ríše, najmä v jej východnej časti. Latinčina sa používala len v prácach menšieho významu a triviálnych didaktic-kých dielach. Po zániku západnej časti Rím-skej ríše v roku 476 začala Európa postupne strácať kontakt s antickou vedeckou tradí-ciou. Diela popredných gréckych astronó-mov Hipparcha (asi 190 – asi 120 pred n. l.), Ptolemaia (asi 90 – asi 165), Eudoxa (asi 390 – asi 338 pred n. l.) a ďalších sa buď stratili, alebo ak sa aj zachovali, sta-li sa pre klesajúcu znalosť gréčtiny časom bezvýznamnými. Astronomické poznatky boli dostupné len vo fragmentoch rôznych všeobecných prírodovedných prác a diel cirkevných otcov napísaných v najrozšíre-nejšom jazyku stredoveku – latinčine.

Existovalo niekoľko praktických dôvo-dov, pre ktoré sa určité astronomické po-znatky v stredoveku uchovávali. Orientácia náboženských stavieb sa poväčšine viazala na určitý geografický smer. Vstup do kosto-la bol orientovaný na západnej strane bu-dovy, oltár zase na východnej. Námorníci plávajúci vo vodách Stredozemného mora alebo Atlantického oceánu museli mať ta-kisto určité poznatky z astronómie. Riadili

sa podľa súhvezdí, Mesia-ca, Slnka a iných neastro-nomických znamení. Medzi ďalšie motivačné podnety na pestovanie astronómie patrilo sledovanie času po-mocou východov a západov nebeských telies a astro-lógia. Astronómia mala to šťastie, že sa dostala me-dzi tzv. sedem slobodných umení, čo znamenalo, že určité poznatky zdedené z antiky sa učili žiaci v ško-lách raného stredoveku, neskôr aj na univerzitách.

Pri opisovaní príbehu stredovekej as-tronómie treba spomenúť nielen praktické dôvody jej pestovania, ale aj tie teore-tické. Podstatný vplyv na ich formovanie mali názory v knihách neskoroantických cirkevných otcov. Podľa niektorých z nich astronómia neprináša úctu k Bohu, nepri-spieva k spáse, ani nie je osožná pri budo-vaní cirkvi, preto ju považovali za zbytočnú a odsúdeniahodnú zvedavosť. Existovali však aj opačné názory, ktoré tvrdili, že ľu-dia s astronomickým vzdelaním sa dokážu dobre orientovať v čase, navyše dokážu spoľahlivo vypočítať dátum Veľkej noci, vý-znamného kresťanského sviatku. Pre roz-voj astronómie bolo však podstatné pre-svedčenie, že Boh nestvoril len Písmo, ale aj Knihu prírody. Práve sledovaním prírody (v tomto prípade nebies) môže kresťan lepšie pochopiť božie zámery a plány a lepšie spoznať samotného Boha.

encyklopédie raného stredoveku

Formovanie obrazu o vesmíre, ktorý získal určitý vplyv v stredoveku, sa za-

čalo už v neskorej antike. Spisy cirkevných otcov, najmä ich komentáre k biblickej kni-he Genesis obsahujú zmienky o astronómii a kozmológii. V dielach cirkevných otcov Lactantia (asi 240 – asi 320) a Kosmasa Indikopleusta (prvá polovica 6. storočia) sa vyskytoval názor o plochej Zemi. Z nich pochádza tvrdenie spopularizované v 19. storočí, že stredovekí učenci vnímali Zem ako plochú dosku. Myšlienky oboch auto-rov však v stredovekej astronomicko-koz-mologickej literatúre nemali veľký ohlas. Tá vychádzala skôr z pohanských antických autorov, ako napríklad grécky filozof Platón (asi 428 – 347 pred n. l.) a rímsky rečník Cicero (106 – 43 pred n. l.), a tí súhlasne tvrdili, že Zem je guľatá. V otázke plochos-ti, resp. guľatosti Zeme, s nimi súhlasili aj cirkevní otcovia Filoponos (asi 490 – asi 570) a sv. Augustín (354 – 430).

Hojne rozšírené a rozmnožované diela v stredovekej literatúre boli encyklopédie. Prvé z nich vznikli ešte v neskorej antike. Medzi ne patrí komentár k prekladu Plató-novho spisu Timaios od Chalcidia (4. sto-ročie). Bol to jediný originálny grécky titul s poznatkami o vesmíre, ktorý koloval po Európe raného stredoveku. Preložené boli z neho len dve tretiny. Obsahoval údaje o platónskej kozmológii, s ktorou sa antic-kí autori žijúci po Platónovi už dávno roz-lúčili. Komentár bol populárny ešte v ne-skorom stredoveku, keď európski filozofi poznali už väčšinu filozofickej produkcie antického Grécka.

Ďalšími vplyvnými prácami boli Svadba Filológie a Merkúra (De nuptiis Philologiae et Mercurii) od pohanského učenca Martia-na Capellu (1. pol. 5. storočia) a komentár


Vesmír na základe údajov z Aratovho diela Javy (manuskript z obdobia rokov 830 – 840)

Súhvezdie Andromeda vyobrazené v Aratovom diele Javy (z rukopisu

vyhotoveného okolo roku 1000)

k Cicerovmu Scipiovmu snu (Somnium Sci-pionis) od rímskeho úradníka Macrobia (asi 470 – asi 530). Obe diela sú ovplyvnené no-voplatonizmom a obsahujú určité poznatky o stavbe vesmíru. Práve Martianovo dielo je pozoruhodné tým, že vnútorné planéty (Merkúr a Venuša) necháva autor obiehať okolo Slnka po križujúcich sa dráhach. Slnko spolu s nimi obieha okolo Zeme. V knihách o dejinách astronómie sa bežne uvádzalo, že všetky planéty obiehajú pria-mo okolo Zeme. Z kresťanských autorov sa astronómii venoval aj Boethius (asi 476 – asi 525), úradník na dvore ostrogótskeho kráľa. Jeho spis o astronómii ako jednom zo siedmich slobodných umení zrejme v stredoveku existoval, do dnešných dní sa však nezachoval. Zachovali sa len Boethio-ve spisy o aritmetike a hudbe a zlomky spi-su o geometrii. Práve Boethius dal koneč-nú formu siedmim slobodným umeniam, v akej ich poznal stredoveký svet. Umenia sa v stredovekom školskom systéme bežne delili do dvoch skupín po troch (trívium alebo troje ciest) a štyroch (kvadrívium alebo štvoro ciest). Výraz kvadrívium pou-žil prvýkrát práve Boethius. Medzi triviálne odbory patrili gramatika, logika a rétorika; medzi kvadriviálne patrili aritmetika, geo-metria, astronómia a hudba. Zvládnuť prvé tri umenia bolo potrebné na štúdium ďal-ších štyroch. Týchto sedem umení tvorilo základ, z ktorého sa študent mohol odraziť k študovaniu filozofie a teológie.

Najvýznamnejším autorom encyklo-pedickej literatúry bol vizigótsky biskup Izidor zo Sevilly (asi 560 – 636). Je známy predovšetkým skompilovaním monumen-tálneho dvadsaťzväzkového diela Etymoló-gie (Etymologiae), ktoré predstavuje súhrn všetkého dovtedajšieho poznania. V časti

o astronómii sa venuje najmä súhvezdiam a ich mytologickému výkladu. Astronómia dostala väčší priestor až v jeho ďalšom die-le O podstate vecí (De natura rerum). V ňom rozoberá detailnejšie aj meteorologickú a kozmologickú problematiku. Izidor vy-chádzal pri zostavovaní Etymológií z rôz-nych predošlých po latinsky písaných en-cyklopédií, čím si jeho dielo získalo väčšiu vážnosť. Výpočet encyklopedistov by nebol úplný, ak by medzi nimi chýbal anglosaský mních a učenec Beda Ctihodný nazývaný aj Venerabilis (asi 673 – 735), autor trak-tátu o výpočte Veľkej noci (De temporum ratione) a diela O podstate vecí (De natura rerum), ktorým obnovil upadajúci záujem o astronómiu a všeobecne o sedem slo-bodných umení. Po ďalších 500 rokov po smrti Izidora sa písaniu diel vychádzajú-cich najmä zo spomínaných encyklopédií venovali najmä benediktínski mnísi. Toto obdobie môžeme nazvať teda aj mníšskym obdobím astronómie. Charakteristické bolo upriamovaním väčšej pozornosti na kozmologické otázky, kým matematicko-astronomické stáli v úzadí.

Šírenie kresťanskej viery v neskorej anti-ke a skorom stredoveku spôsobilo, že sa na európskej pôde začali objavovať prvé kláš-

tory. Práve ony sa stali dominantnými miesta-mi v pestovaní určitých

znalostí, ktoré by sme dnes nazvali vedou. Príslušníci cirkvi boli v mnohých regiónoch často jediní gramotní ľudia. Mnísi sa ria-dili určitým časovým poriadkom a na jeho dodržiavanie bolo nevyhnutné mať aspoň určité znalosti z astronómie a aritmetiky. Pri vykonávaní náboženských úkonov, naj-mä modlitieb, bolo potrebné určiť dennú a nočnú hodinu. Určenie presného času zá-viselo od postavenia určitých skupín hviezd v dané ročné obdobie. Skupiny sa skladali zvyčajne zo súhvezdí, niekedy ich však tvo-rili len jasné hviezdy z viacerých súhvezdí. Zodpovednosť za sledovanie času a bude-nie mníchov na modlitby mal na starosti zvyčajne jeden z nich s dobrými znalosťami tejto praktiky. Neskoré zobudenie komuni-ty sa trestalo núteným pôstom. Mnísi mali k dispozícii praktické pomôcky – príručky – ktoré popisovali hodinu východu a západu súhvezdí v jednotlivých častiach roka spolu s uvedením ich dráhy na oblohe, fázy me-siaca, údaje o dĺžke dňa a noci v jednotli-vých mesiacoch roka a rôzne ďalšie infor-mácie. Najznámejšia takáto príručka sa na-zýva O pohybe hviezd (De cursu stellarum), ktorú napísal biskup Gregor z Tours (asi 538 – 594) v poslednej štvrtine 6. storočia. Analýzou údajov historici zistili, že Gregor nepreberal automaticky údaje zo starších zdrojov, ale pozmenil niektoré z nich tak, aby sedeli s javmi odohrávajúcimi sa v geo-grafickej šírke miesta kláštora. Tieto úpravy si teda nutne vyžadovali pozorovanie ne-bies po určitý čas. Pravdaže, jasná obloha nebola nad kláštormi každú noc. Problém merania času v prípade zamračeného poča-sia vyriešili frátri spievaním žalmov. V 10. storočí sa v opátstvach a kláštoroch začalo šíriť používanie vodných hodín. Na rôznych miestach Európy sa neskôr objavovali aj iné praktiky sledovania nočného času.

Špeciálnu dôležitosť kládli mnísi na oslavovanie Veľkej noci, jedného z naj-významnejších kresťanských sviatkov s koreňmi v židovskom náboženstve. Sú-bor znalostí potrebných na určenie tohto dátumu sa nazýva komputus. Pri určovaní dátumu Veľkej noci bolo potrebné poznať dátum jarnej rovnodennosti a dátum splnu


Súhvezdie Býk vyobrazené v Aratovom diele Javy (z rukopisu vyhotoveného okolo roku 1000)

Graf znázorňujúci vzdialenosti planét od ekliptiky počas svojho obehu. Zaujímavosťou je, že graf obsahuje aj vzdialenosť Slnka od ekliptiky (pozri slovník pojmov). Rukopis je z 10. storočia.

mesiaca, pretože sa na Nicejskom konci-le v roku 325 ustanovilo, že Veľká noc sa má sláviť v prvú nedeľu po prvom jarnom splne. Namiesto toho, aby biskupi využí-vali služby astronómov, určili si vlastný cyklus, podľa ktorého potom vypočítavali dátum Veľkej noci. Ten spočíval v nájdení spoločného čísla obsahujúceho (s dosta-točnou presnosťou) násobky solárneho (slnečného) a lunárneho (mesačného) cyklu, pretože jarná rovnodennosť súvisí so solárnym kalendárom a fázy mesiaca s lu-nárnym. V rámci tohto spoločného cyklu sa potom dalo ľahšie narábať s matematikou súvisiacou s dátumom Veľkej noci. Skúšalo sa viacero cyklov, ale nakoniec učenci prišli na to, že Metonov cyklus s dĺžkou 19 rokov (235 synodických mesiacov) pochádzajúci z 5. storočia pred n. l. vyhovuje najlepšie. Devätnásť solárnych rokov a 235 synodic-kých mesiacov sa navzájom od seba odchy-ľovalo len o 1/12 dňa, odchýlka jeden celý deň by nastala až o 228 rokov.

Definitívne vyriešenie otázky výpočtu Veľkej noci urobil Beda Ctihodný vo svo-jom diele z roku 725 s názvom O rozdelení času (De temporum ratione). Beda spojil 19-ročný cyklus s 28-ročným cyklom, ktorý sa opakoval v juliánskom kalendári a vy-tvoril 532-ročný cyklus. Ten mal výhodu v tom, že v sebe obsahoval lunárny cyklus, potrebný pri určovaní fáz Mesiaca; solárny cyklus, potrebný pri určovaní dátumu jar-nej rovnodennosti a 28-ročný cyklus, kto-rý bral do úvahy požiadavku, aby Veľká noc pripadla vždy na nedeľu. Beda vcelku dob-re rozumel teórii pohybu Mesiaca a Slnka, no metódy, ktoré používal, boli založené na aritmetických postupoch. Geometriu dráh telies vo svojom diele nerozoberal.

Súbory komputistických rukopisov boli najpočetnejšími textami počas ce-lého obdobia raného stredoveku. Obsah textov prechádzal vývojom, pričom doň postupom času prenikali nové prvky. Od konca 8. storočia obsahovali komputistic-ké traktáty aj určité množstvo údajov z as-tronómie, aby sa kalendárnym výpočtom dalo lepšie porozumieť. Pozostávali najmä z výťahov z diela Prírodoveda (Naturalis historia) od rímskeho prírodopisca Plí-

nia staršieho (22/23 – 79) s opisom dráh a pohybov planét a Bedovho diela O pova-he vecí (De rerum natura). Každý text bol ilustrovaný diagramom pohybov planét na nebeskej sfére.

Od slovného opisu k číselnému

V priebehu siedmeho storočia dochádzalo k úpadku záujmu o štúdium siedmich slo-bodných umení. Práve spomínaný Beda svojimi prírodovednými prácami motivoval niektorých k štúdiu kvadrívia. Bedove prá-ce priniesol koncom 8. storočia z periférie Európy do centra diania anglosaský mních Alkuin z Yorku (asi 735 – 804) pôsobia-ci posledných 20 rokov svojho života na franskom kráľovskom dvore. Počas vlády franského kráľa a neskoršieho cisára Svä-tej Rímskej ríše Karola Veľkého (747 – 814) sa oživil záujem o kultúru, ktorý bol dovte-dy veľmi malý. Karol sa obklopil niekoľký-mi učenými mužmi, vrátane Alkuina, pod ktorých dohľadom sa pestovali viaceré od-bory. Toto obdobie sa zvykne označovať aj ako Karolínska renesancia. Pod jej vplyvom sa začal

zväčšovať aj počet diel rozoberajúcich as-tronomickú problematiku.

Karolínska astronomická tradícia sa niesla stále v duchu encyklopedických rozpráv ranostredovekých autorov. V po-rovnaní s predošlým obdobím bola vcelku plodná, no stále predovšetkým kvalita-tívna, tzn. opisovala vesmír slovami na-miesto čísel. Pozorovania sa robili takisto len kvalitatívne s obmedzenými číselnými údajmi týkajúcimi sa obyčajne dĺžky urči-tých periód súvisiacich s pohybmi nebes-kých telies. Pozorovali sa najmä východy a západy hviezd, mesačné fázy alebo roč-ný pohyb Slnka pozdĺž horizontu. Medzi týmito zriedkavými zmienkami, ktoré sa o pozorovaniach zachovali, sa dozvedáme aj o pozorovaní komét či zatmení Slnka a Mesiaca. Encyklopedickú literatúru do-pĺňali ešte dve populárne príručky o sú-hvezdiach. Prvou boli Javy (Phainomena) gréckeho básnika Aráta zo Solu (zomrel 240 pred n. l.) s prekladom a úpravami rímskeho učenca Germanica (15 pred n. l. – 19 n. l.) a druhou bol spis O astronómii (De astronomia) iného rímskeho učenca Hygina (64 pred n. l. – 17 n. l.). Ten sa však vyskytoval v oveľa menšej miere. Nástro-jové vybavenie karolínskych astronómov bolo v porovnaní s antickými astronómami chudobné, tvoril ho iba gnómon – tyč, kto-rá je hlavnou súčasťou slnečných hodín.

Astronomická spisba, ktorá sa v latin-skom svete rozšírila koncom 10. a v 11. storočí, bola už viac kvantitatívna, tzn. používala číselné hodnoty na vyjadrenie veľkostí a vzájomných vzdialeností kru-hov nebeskej sféry. Spojením matema-tiky a astronómie sa začal rozvíjať nový odbor – matematická astronómia. S jeho detailmi zoznamovali európskych učencov


Izidor zo Sevilly (olejomaľba zo 17. storočia)

Súhvezdie Kosák (Falx) z príručky O pohybe

hviezd (koniec 6. storočia), nezaradené

medzi 88 súčasných oficiálnych súhvezdí

príručky o stavbe a používaní nového prí-stroja –astrolábu využívajúceho matema-tické postupy v astronómii. V 11. storočí už boli známe veľkosti znamení zvieratníka, vzdialenosti obratníkov Raka a Kozorožca od rovníka, uhlové vzdialenosti (uvádzané už v stupňoch) vybraných jasných hviezd od ekliptiky alebo od rovníka a pod. V 12. storočí sa vďaka prekladom z arabských originálov latinský svet dozvedel poznatky zo sférickej astronómie a stereografickej projekcie – teórií, na ktorých je fungovanie astrolábu založené. Učenci tak získavali lepšiu geometrickú a priestorovú orien-táciu pri sledovaní javov vyskytujúcich sa na oblohe. Navyše vďaka matematickým znalostiam spojeným s pohybom planét bolo možné už predpovedať aj polohy ne-beských telies v budúcnosti, čo malo vplyv okrem iného aj na vytváranie populárnych horoskopov.

Na konci prvého tisícročia sa za Pyrene-je dostávali prvé skupinky latinských Eu-rópanov posilnených zvesťami o duchov-ných bohatstvách moslimských vedeckých spisov. Učencom a prekladateľom nešlo o získanie nejakého univerzálneho pozna-nia, ako sa o tom niekedy píše. K štúdiu arabsky písaných spisov ich motivovali

predovšetkým praktické zá-ujmy. Niektorí z nich ostali za Pyrenejami a ďalej spo-lupracovali so židovskými a moslimskými učencami, ale mnoho z nich sa vrátilo späť do miesta svojho predchá-dzajúceho pôsobenia a po-znatky šírilo a odovzdávalo ďalším. Na druhej strane, teologické autority kres-ťanského sveta označovali teoretický záujem o všetko pohanské poznanie, ktoré neslúži náboženským účelom a k prospešnejšiemu duchov-

nému životu, za škodlivú zvedavosť.

Praktická astronómia

Na prelome tisícročí pôsobili v latinskej kresťanskej Európe dve viac-menej výraz-né postavy: Abbo z Fleury (asi 945 – 1004) a známejší Gerbert z Aurillacu (asi 945 – 1003). Prvý z nich sa zaoberal najmä arit-metikou, napísal však najmenej štyri krátke astronomické traktáty, ktorých zdrojom boli najmä encyklopedisti, ako napríklad Izidor zo Sevilly, Macrobius, Chalcidius a Plínius starší. Aj Abbo spájal, podobne ako mnohí iní, tieto poznatky do jednolia-teho celku a vytváral tak rôzne nové kombi-nácie údajov, čím sa jeho diela stávali ešte obsažnejšími a užitoč-nejšími. O vplyve a obľú-benosti výsledkov jeho práce svedčí aj fakt, že sa jeho traktáty pre-pisovali v kláštor-ných školách ďalších dvesto rokov po jeho smrti.

Druhý zo spomínanej dvojice, Gerbert, neskorší pápež Silvester II., sa zaoberal najmä logikou, aritmetikou a geometriou. Keďže v stredoveku sa dali zvládnuť viaceré odvetvia, zmienky o Gerbertovi nájdeme aj v knihách o dejinách astronómie.

Gerbert bol jedným z tých, ktorí strávi-li určitý čas v moslimskom Španielsku. Po návrate vyučoval v kláštornej škole v Re-meši. Jeho žiakom bol aj Abbo. Veľký dôraz kládol na praktickú stránku vyučovania, a to predmetov tak trívia, ako kvadrívia. Dochovali sa zmienky o viacerých nástro-joch, ktoré si Gerbert zo Španielska prinie-sol. Jedným z nich bol abakus (počítadlo) s arabskými číslicami. Pri výučbe astro-nómie používal štyri. Prvým bol nebeský glóbus vyrobený z dreva s vyobrazeniami súhvezdí, ktorý slúžil ako model svetovej sféry. Ďalším bola armilárna sféra s eklip-tikou – prístroj, ktorý udáva polohu nebes-kých kruhov (ako napr. ekliptika, rovník, obratníky Raka a Kozorožca a pod.) K nej pripevnil ešte päť kruhov vyjadrujúcich po-hyby piatich planét (Merkúr, Venuša, Mars, Jupiter a Saturn). Kým táto armilárna sfé-ra bola skôr demonštračnou pomôckou, pomocou inej armilárnej sféry (tretej po-môcky) a k nej pripevnenej fistuly (štvrtej pomôcky) dokázali študenti zistiť polohu hviezd na oblohe zameraním na severný nebeský pól priamo pod nočnou oblohou. Gerbert sa dostatočne zaujímal aj o mera-nie času a sám zostrojil slnečné a jednodu-ché mechanické hodiny pre kláštory v Re-meši, Ravenne alebo Magdeburgu.

Ďalším nástrojom, ktorý uľahčoval orientáciu na oblohe, a zároveň aj v čase, bol spomínaný astroláb. Na prelome tisíc-ročí sa používal v arabskom svete celkom

bežne a práve cez Pyrenejský polostrov sa rozšíril ďa-

lej do Európy. Prvý spis, ktorý hovorí

o stavbe astro-lábu a spôsobe, ako ho použí-vať, sa nazýva O užitočnosti as-

trolábu (De utili-tatibus astrolabii).

Jeho autora nepo-známe, ale v minulosti sa


Astroláb z mosadze

Alegorické zobrazenie siedmich slobodných umení z diela Hortus Deliciarum od Herrada z Landsbergu (približne z roku 1180). Filozofia, ku ktorej štúdium umení smeruje, sedí na tróne v strede, pod ňou sú Sokrates a Platón.

historici mylne domnievali, že ním je Gerbert z Aurillacu. Dnes sa však všeobec-ne predpokladá, že Gerbert nemá s týmto spisom nič spoločné. Ďalšie trak-táty o astroláboch pribú-dali v 11. storočí rýchlym tem-pom. Nevznikali na území severného Špa-nielska patriacom kresťanským panovní-kom a susediacom s arabským svetom, ako by sa mohlo zdať, ale v kláštoroch južného Nemecka a severovýchodného Francúzska. Medzi najznámejšie patrí spis O astrolábe (De mensura astrolabii), napísaný niekedy okolo roku 1045 benediktínskym mníchom Hermanom Chromým z Reichenau (1013 – 1054). Práve toto dielo sa považuje za cel-kom vydarené a prehľadné. V samotnom spise sa opisuje astroláb skonštruovaný pre zemepisnú šírku Reichenau. Nebol teda len kópiou arabského originálu, ale bol prispôsobený miestnym podmienkam, čo naznačuje, že si niektorí európski mnísi vcelku rýchlo osvojili určité znalosti zo-strojovania tohto prístroja. Ako ďalší spis sa zvykne spomínať krátke a obsažné dielo Ascelina z Augsburgu (asi 1000) O zložení astrolábu (De compositione astrolabii) zo začiatku 11. storočia. Práve pre obsažnosť textu nie je natoľko zrozumiteľné pre za-čiatočníkov ako Hermanov traktát.

Hoci sme spomenuli, že astroláb pri-niesol do kresťanskej Európy matematic-ké prvky v astronómii, záujem o ne a ich následný rozvoj týmto smerom však zo za-čiatku u mníchov prístroj neprebúdzal. Vy-užíval sa väčšinou na pozorovanie hviezd na oblohe, a tým spôsobom zároveň mní-si sledovali plynutie času. Prvá zmienka o praktickom využití astrolábu pri pozoro-vaní zatmenia Mesiaca pochádza až z 18. októbra 1092 od Walchera (prelom 11. a 12. storočia), predstaveného opátstva v Malverne v západnom Anglicku. Walcher vykonal viacero ďalších pozorovaní a na základe nich zostrojil v roku 1108 tabuľ-

ky fáz Mesiaca na roky 1036 – 1112.

Stredoveká astrológia

S rozvojom matema-tickej astronómie v 12. storočí súvisel aj vznik

horoskopov, ktorých vý-roba si vyžaduje poznať

veľkosti uhlov medzi jednot-livými planétami a znameniami

zverokruhu. Napriek faktu, že v ranom stredoveku sa táto možnosť nenaskytova-la, určité zmienky o astrológii sa v textoch vyskytujú. V povedomí stále prevažovali pozostatky antickej tradície, ktorá hovo-rila o vplyvoch nebeských telies na dianie na Zemi a na ľudské osudy. Napriek tomu, že stredovekí encyklopedisti ako Cassio-dorus (asi 485 – asi 585) alebo Izidor zo Sevilly pred astrológiou varovali, alebo ju rovno preklínali, vznikali už v polovici 9. storočia úryvky, ktoré mali astrologický charakter. Benediktínsky mních Hraba-nus Maurus (asi 780 – 856) napísal práve v tomto období komentár k Matúšovmu evanjeliu, kde opisuje Troch kráľov trochu inak, ako bolo dovtedy bežné, a to ako mudrcov-astrológov. Spolu s astrológiou sa rozširovala aj numerológia predpove-dajúca životné osudy a smrť jednotlivcov najmä prostredníctvom údajov z tzv. Listu Petosirisa Nechepsovi z 9 – 10. storočia, apuleiovej sféry a Pytagorovej sféry, spi-sov, ktoré obiehali v Európe v 10. storočí. Ut testatur Ergaphalau bol ďalší spis, ktorý sa objavil koncom 10. alebo v 11. storočí. Ten kombinoval poznatky všetkých odvetví kvadrívia spojených s medicínskymi zna-losťami.

Prekladateľská činnosť v 12. storočí

V 11. a začiatkom 12. storočia sa v Európe začali vyskytovať diela vychádzajúce vý-

lučne z grécko-arabskej tradície. Nešlo len o astronomické diela, ale diela všeobecnej povahy. Lekárske knihy sa v talianskom Salerne prekladali z arabčiny dokonca už začiatkom 11. storočia. Knihy s astrono-mickou tematikou prišli na rad až v prvej polovici 12. storočia. Najpríťažlivejšie die-la pre prekladateľov boli medicínske a as-trologické spisy, a to práve pre presvedče-nie, že pohyb planét po oblohe má vplyv na pohyb štyroch prvkov, ktoré sú obsiah-nuté v ľudskom tele. Podľa astrologických poznatkov sa potom liečili choroby v stre-doveku hojne rozšírené. Prekladateľské centrá vznikli v Španielsku (známa toled-ská prekladateľská škola), na Sicílii a na niektorých miestach v Stredomorí. Do la-tinčiny sa neprekladalo len z arabčiny, ale aj z gréčtiny a hebrejčiny. Samotný prenos poznatkov medzi jazykmi bol motivovaný najmä praktickými dôvodmi a zmenou vo vnímaní a skúmaní prírodných javov, ku ktorej prišlo práve v 12. storočí.

K jedným z prvých účastníkov tohto kultúrneho procesu patril Adelard z Bathu (asi 1080 – asi 1150). Popri preklada-ní rôznych filozofických diel preložil aj astronomické tabuľky arabského astro-nóma a matematika al-Chvárizmího (asi 780 – asi 850) v roku 1134. Tie rozširovali tabuľkovú literatúru o veľké množstvo údajov týkajúcich sa najmä prepočtov dá-tumov medzi kalendármi, polôh planét a ich vzájomných priblížení a pod. Krátko nato pridal Adelard Centiloquium (čo by


Gerbert z Aurillacu už ako pápež Silvester II.

Drevoryt z renesančnej encyklopédie siedmich slobodných umení informujúci o vplyve

jednotlivých astrologických znamení na časti ľudského tela

sa približne dalo preložiť ako Sto slov), ktoré sa pripisovalo Ptolemaiovi. V šty-ridsiatych rokoch 12. storočia preložil Raymond z Marseilles (prvá polovica 12. storočia) ďalší spis o astrolábe a tabuľky polôh hviezd od iného arabského astro-nóma az-Zarkálího (zomrel asi 1100). Ján zo Sevilly (prvá polovica 12. storočia) preložil Mášá’alláhov (asi 815) populár-ny spis o astrolábe a v roku 1134 Základy astronómie (Rudimenta astronomica) od bagdadského astronóma al-Fargáního (9. storočie). V nej sa nachádzajú najmä nematematické základy Ptolemaiovskej astronómie. Platón z Tivoli (12. storočie) polatinčil knihu O pohybe hviezd (De motu stellarum) obsahujúcu v encyklopedic-kom zhrnutí vedecké výsledky islamských astronómov a v roku 1138 preložil Ptole-maiovo Štvoro kníh (Tetrabiblos), príručku astrológie. Medzi ďalších prekladateľov patrili Hugo zo Santally (12. storočie), Herman Korutánsky (asi 1100 – asi 1160), Róbert z Chesteru (polovica 12. storočia) a iní. Títo translátori preložili väčšinu zá-kladných filozofických, astronomických a astrologických spisov, ktoré sa vo väčšej či menšej miere používali v neskorom stre-doveku a renesancii. Uvedené diela sú len zlomkami z celkového počtu preložených. Každý z nich prekladal spisy z viacerých vedeckých oblastí nielen z jednej vopred určenej.

Najdôležitejším činom však bol pre-klad najvýznamnejšieho astronomického diela neskorej antiky–Almagestu alexan-drijského astronóma Ptolemaia. Okolo roku 1160 ho niekto preložil na Sicílii, ale najlepší a nakoniec aj najrozšírenejší preklad vyhotovil najznámejší prekladateľ 12. storočia Gerhard z Cremony (asi 1114 – 1187) v roku 1175 práve v Tolede. Al-magest poskytoval astronómom detailné a systematické poznatky z matematickej astronómie. Ptolemaios v ňom podáva de-tailný opis modelov planetárnych pohybov a konštrukcie a používania nových astro-nomických prístrojov. Čo je však najdôle-

žitejšie, čitateľa oboznamuje s postupmi, akými sa k výsledkom svojej práce dostal. Práve tento metodický prvok umožňoval nasledujúcim generáciám poznatky ďalej zdokonaľovať a rozširovať. Gerhard prelo-žil okrem Almagestu ešte základné Aristo-telove (384 – 322 pred n. l.) prírodnofilo-zofické diela týkajúce sa vesmírnej prob-lematiky (O nebi, O vzniku a zániku, Fyzika a Meteorológia). Celkovo sa mu pripisuje preklad 71 vedeckých diel, pravdepodobne ich však bolo viac.

Práve dokončenie prekladu Almages-tu tvorí významný medzník vo vývine stredovekej astronómie. Astronómovia v latinskej Európe už neboli odkázaní na encyklopedické zhrnutia starších antic-kých a ranostredovekých prác, ktoré sa neustále miešali, komentovali, a tým čas-to redukovali. Navyše bez uvádzania čísel-ných hodnôt, metód a postupov použitých pri pozorovaní neumožňovali rozvíjať as-tronómiu exaktným spôsobom. Jej vývoj v kresťanskej Európe nastúpil vďaka im-pulzom z grécko-arabskej astronomickej tradície koncom 12. storočia na vlastnú autonómnu cestu, ktorú prekladateľská aktivita v 13. storočí v Tolede korigovala už len čiastočne.

POUŽITá A ODPORÚČANá LITERATÚRA

EASTWOOD, Bruce Stansfield: Astronomy in Christian Latin Europe c. 500 – c.

1150. In Journal for the History of Astro-nomy, 1997, roč. 28, č. 3, s. 235 – 258.

HOSKIN, Michael: Cambridge Illustrated History of Astronomy. Cambridge Uni-versity Press, 1997. s. 68 – 73.

McCLUSKEY, Stephen C.: Astronomies and Cultures in Early Medieval Europe. Cam-bridge University Press, 1998. 235 s.

OTISK, Marek: Gerbertův úvod do geocen-trické astronomie. In Teorie vědy, 2010, roč. 32, č. 4, s. 507 – 533.

PEDERSEN, Olaf: Astronomy. In David C. Lindberg: Science in the Middle Ages. University of Chicago Press, 1978. s. 303 – 314.

ŠPELDA, Daniel: Astronomie ve středověku. Ostrava : Montanex, 2008. 256 s.

SLOVNíK POJMOV

ekliptika – kružnica na oblohe, po ktorej sa zdanlivo pohybuje Slnko počas roka, inými slovami dráha Slnka

fistula – dutá trubica pripomínajúca ďale-kohľad bez šošoviek, umožňuje ľahšie sledovanie vybraných objektov na noč-nej oblohe

sférická astronómia – odvetvie astronó-mie zaoberajúce sa určovaním polohy objektov na nebeskej sfére, ako sú vidi-teľné v určenom čase, dátume a mieste na Zemi

synodický mesiac – doba, ktorá uplynie medzi dvoma rovnakými fázami Me-siaca bezprostredne nasledujúcimi po sebe (napr. medzi dvoma splnmi)


Raná podoba astronomického prístroja zvaného Nokturnál zostrojeného prvýkrát už v prvej polovici 9. storočia (vyobrazený

v rukopise z 12. storočia)

Mgr. Stanislav Šišulák, (1985), vyštudoval odbor História na Filozofickej fakulte Trnavskej

univerzity v Trnave. V súčasnosti pôsobí ako interný doktorand na

Oddelení dejín vied a techniky v Historickom ústave SAV. Hlavným

predmetom jeho štúdia sú dejiny astronómie a kozmológie. Osobitne

sa zameriava na popularizáciu prírodných vied prostredníctvom tlačených kalendárov v 17. a 18.

storočí.

Osmani v uhorskuBoje s Turkami na území dnešného Slovenska v rokoch 1663 – 1664

vOjTeCH DaNgl

Najväčšou vojenskou akciou na území Slovenska počas takmer stopäťdesiatročného susedstva s Osmanskou

ríšou bola turecká výprava v rokoch 1663 a 1664. Prípravy na vojnu s Habsburgovcami z osmanskej strany

prebiehali už od jesene 1662, ale turecká armáda na čele s veľkovezírom a sultánom sa pohla z Istanbulu

(Carihrad) smerom k Belehradu až na jar nasledujúceho roka.

Príčinami výpravy boli predovšetkým po-mery v Sedmohradsku, kde sa neustále stretávali záujmy Habsburgovcov a Os-manskej ríše, vpády uhorských posádok do oblastí Uhorska obsadených Turkami a napätú situáciu vyhrotila stavba novej pevnosti, ktorú dal vybudovať zarytý ne-priateľ Turkov Mikuláš Zrínsky (Zrínyi) pri prechode cez rieku Mureš. Hlavné sily tu-reckej armády pokračovali po doplnení zá-sob a munície pri Belehrade k Budínu, kam dorazili v polovici júna 1663. Aj keď pre-biehali rokovania o mierových podmien-kach, turecké požiadavky boli zámerne formulované tak, aby ich Viedeň odmiet-la. V Budíne zvolal veľkovezír Ahmed Kö-prülü najvyšších hodnostárov a na porade sa rozhodlo dobyť predovšetkým pevnosť Nové Zámky. Tá mala podľa veľkovezíra bohaté zázemie potrebné na zásobovanie

veľkej armády a pri predpokladanom dl-hodobejšom obliehaní zaručovala dosta-točne výnosnú korisť a navyše bola dôle-žitou bránou k bohatým banským mestám a k ich zlatým a strieborným baniam. Pri tomto rozhodnutí zohrala svoju úlohu aj skutočnosť, že tento smer nebol natoľko chránený cisárskymi silami, ktoré sa sú-streďovali najmä na obranu Viedne a de-dičných habsburských území.

Napriek tomu, že správy o tureckých vojnových prípravách prichádzali do Vied-ne už od jesene predchádzajúceho roka, nebezpečenstvo vojny s Turkami tu stále podceňovali a vojenské prípravy na obra-nu sa konali zdĺhavo a neboli dostatočné. Až na poslednú chvíľu sa zo Sedmohradska stiahli niektoré oddiely a boli rozložené na území Slovenska od Košíc po Komár-no. Zároveň ich posilnili oddiely z vybra-

tých hradných posádok na našom území a v prvej polovici júna 1663 cisár Leopold I. vyhlásil aj insurekciu. Uhorský palatín mal zmobilizovať vojsko na východnom Slovensku, uhorská šľachta a stolice však z veľkej časti výzvu neposlúchli a insur-genti odmietali dostaviť sa na miesta vypísané na zhromažďovanie vojsk mimo územia vlastnej stolice.

V obranných plánoch cisárskej armády sa Dvorská vojnová rada dopustila zásad-ných chýb. Rozdelila cisárske sily do šty-roch zborov, ktoré osve ani počtom, ani kvalitou výzbroje nemohli úspešne čeliť tureckému nástupu. Cisársky vojvoda Ra-imund Montecuccoli, disponujúci najkva-litnejšou armádou, bránil prístup k Vied-ni a mal zamedziť prechod cez Dunaj. Na obranu Nových Zámkov boli vyčlenené menej kvalitné uhorské insurekčné vojská


Mikuláš Zrínsky (Zrínyi)

a oddiely, ktoré sem mali doraziť zo Sed-mohradska. Otáľanie a nesprávna taktika umožnili Osmanom bez väčších problémov sústrediť svoje sily pri Ostrihome, vybudo-vať na druhej strane Dunaja menšie pred-mostie a prekročiť rieku s hlavnými silami pri Parkáne (Štúrovo).

Forgáčov neúspech

Veliteľ novozámockej pevnosti a kapitán stredoslovenských banských miest Adam Forgáč (Forgách), ktorý sa vyznamenal v boji s Turkami najmä víťazstvom roku 1654 pri Veľkých Vozokanoch, sa začiat-kom augusta 1663 dozvedel o tureckej aktivite na oboch stranách Dunaja. Podľa týchto správ časť osmanskej armády prešla pri Ostrihome cez rieku, ale medzičasom vraj silný tok Dunaja strhol improvizo-vaný most a Turci na ľavom brehu zostali izolovaní od hlavných síl. Napriek tomu, že k Forgáčovi dochádzali aj protichodné správy, nepreveril si ich náležite a stal sa obeťou nedokonalej spravodajskej služby či prieskumnej činnosti, ale aj vlastnej unáhlenosti. Konal síce v dobrej viere, ako to sám neskôr napísal palatínovi Fran-tiškovi Vešelénimu (Wesselényi), „urobiť niečo dobré a užitočné pre vlasť a celé kres-ťanstvo“, ale ako veliteľ zlyhal a zapríči-nil skazu svojich oddielov. Rozhodol sa

napadnúť turecké sily v poli pri Parkáne v domnienke, že tento predvoj nebude schopný bez podpory hlavných síl dlhšie odporovať náhlemu útoku.

Mal k dispozícii asi 4 600 jazdcov a nie-čo nad 1 000 pešiakov z novozámockej pevnosti a z okolitej stoličnej pohotovos-ti, predovšetkým z Bratislavskej a Nitrian-skej stolice. Svoj hlavný zámer – využiť moment prekvapenia a čiastočnú počet-nú prevahu – však nedosiahol. Neďaleko Parkánu ho totiž čakalo vyše 10-tisícové turecké vojsko, informované o jeho záme-roch a rozvinuté do bojovej zostavy. Bit-ka sa rozpútala 6. augusta 1663 medzi 5. a 6. hodinou ráno. Napriek tomu, že Turci Forgáčov útok očakávali, boli náhlosťou a silou útoku prekvapení. Boj prebiehal nejaký čas nerozhodne, ba v počiatočných fázach bitky sa zdalo, že uhorské a ne-mecké oddiely získavajú prevahu. Strážne turecké jednotky sa rozpŕchli a časť ich po-zícií Forgáčove oddiely dobyli. Uhri sa po-kúsili dokonca zbúrať most na Dunaji, ale čoskoro sa ukázala turecká prevaha. Pred narýchlo vykopanými priekopami sa útok Uhrov zastavil, pechotu a časť nemeckej jazdy Turci obkľúčili. Keď sa väčšina uhor-ského jazdectva dala na bezhlavý útek, pe-

chota zostala vydaná napospas nepriate-ľovi, ktorý ju postupne likvidoval. Forgáč sa zachránil útekom a do Nových Zámkov, sa podľa istého prameňa, vrátil vraj iba s deviatimi mužmi. V skutočnosti sa v pev-nosti nakoniec zišlo 1272 vojakov, ale aj tak išlo o obrovské straty na ľudských ži-votoch. Viac než polovica cisárskych bo-jovníkov zahynula alebo padla do zajatia. Veľkovezír prikázal zajatcom postínať hla-vy a naklásť ich na hromadu pred vlastným stanom. Do zajatia sa dostalo okolo 300 mužov, ktorí boli neskôr odoslaní do Ostri-homu a Budína, časť z nich do Istanbulu. Išlo o jednu z najtragickejších bojových

epizód z obdobia tureckej ex-panzie na našom území.

Obliehanie Nových Zámkov

Po víťazstve tureckých vojsk pri Parkáne v auguste 1663 sa veľ-kovezír Ahmet Köprülü so svojou približne 50-tisícovou armádou pohol obľahnúť Nové Zámky. Táto pevnosť vtedy znamenala silnú prekážku pre každého pro-tivníka. Bolo to vcelku moderné opevnené mesto vybudované podľa zásad talianskeho rene-sančného staviteľstva. Mala šesť


Adam Forgáč (Forgách), veliteľ novozámockej pevnosti

Vojsko A. Forgáča opúšťa dobyté Nové Zámky.

päťcípych viacposchodových bášt, každú s obvodom približne 325 metrov a s 8 – 10 strieľňami pre delá. Bašty boli navzájom spojené hradbami, dlhými asi 150 met-rov, s hrúbkou 18 metrov. Po celej dĺžke hradieb sa tiahli podzemné kazematy. Pevnosť bola obohnaná vodnou priekopou širokou 35 metrov a hlbokou 5 metrov, na-pájanou z rieky Nitra. Vonkajší obvod pev-nosti meral 3 km. Slabinou tejto mohutnej pevnosti bolo, že v čase, keď Osmani za-čali obliehanie, neboli úplne dokončené ešte tri bašty. Na tie sa potom sústredil ich útok.

Turecká výzva

Ešte pred začatím obliehania Nových Zám-kov poslal veľkovezír Adamovi Forgáčovi list s výzvou, aby dobrovoľne kapituloval. Napísal: „Ak nám oddáte tento zámok, tak z rozkazu najmocnejšieho nášho cisára a nášho proroka dostanete so všetkými svo-jimi ľuďmi slobodný odchod... Ale ak nad Vami zvíťazíme, ako to s pomocou Božou dúfame, tak nikto, ani malý, ani veľký, ani chudobný, ani bohatý, nech od nás neoča-káva zmilovanie, lež prisaháme na večné-ho Boha, ktorý nemá sebe podobného, že všetkých Vás šabľami rozsekáme, ako to žia-dajú naše zákony.“ Forgáč výzvu na kapi-tuláciu odmietol a horúčkovito sa pripra-voval na obranu. V samotnej pevnosti mal k dispozícii 3 000 pešiakov a 500 jazdcov, ako aj zásoby a muníciu na niekoľko me-

siacov. Okrem toho sa spoliehal na pomoc zvonku a na pevné novozámocké múry.

Osmani mali značné skúsenosti z ob-liehania pevností a pri Nových Zámkoch ich v plnej miere využili. Súbežne s líniou opevnenia, ešte mimo dostrelu ručných palných zbraní, vybudovali zákopy, na ktoré potom napojili kolmo k hradbám približovacie zákopy, ktorými sa presúvala pechota a zbrane. Tieto zákopy v určitých vzdialenostiach rozširovali o ďalšie spojo-vacie zákopy, aby na týchto bodoch mohli sústrediť väčšie sily pechoty v prípade ná-hleho útoku z pevnosti. Súbežne s budo-vaním zákopov a s inými zemnými prácami turecké delostrelectvo ostreľovalo hradby, pričom nápor sa sústreďoval na spomenuté nedokončené bašty, predovšetkým na tzv. Forgáčovu baštu a na Viedenskú bránu. Na piaty deň po začatí obliehania sa Osmani dostali až k palisádam pred hradnou prie-kopou a 21. augusta 1663 sa rozpútal boj o ravelín pred Viedenskou bránou. Posád-ka hradu uskutočnila výpad s cieľom zni-čiť turecký podkop smerujúci pod hradby. Janičiari útok odrazili a sami sa zmocnili ravelínu. Koncom augusta do tábora pri Nových Zámkoch prišli pomocné zbory asi 10 tisíc Tatárov, kozáckych, valašských

a moldavských oddielov, ktoré sa síce do obliehania pevnosti zásadnejšou formou nezapojili, ale o to väčšie škody napácha-li v širokom okolí, ba vpadli aj na Moravu a do Sliezska. Forgáčova prosba o pomoc, ktorú sa podarilo z pevnosti doručiť a vý-zva palatína Vešeléniho severozápadným stoliciam a banským mestám vojensky podporiť Forgáča, nenašli ohlas. Iba pev-nosť Komárno poskytlo pomoc v podobe 140 pešiakov. Koncom augusta sa Osmani pokúsili odstrániť kolové palisády chrá-niace hradnú priekopu a podarilo sa im vypustiť z nej veľkú časť vody. Zároveň za-čali priekopu na viacerých miestach zasy-pávať zeminou a budovať násyp, cez ktorý by mohli zaútočiť na hradby. Veľkovezír sa snažil čím skôr ukončiť obliehanie nielen z obavy prípadného príchodu oslobodzu-júcich vojsk, ale najmä pre zásobovacie ťažkosti. Obrancovia podnikli viacero výpadov spoza hradných múrov a aj Turci viackrát zaútočili na hradby, ale dobyť sa im ich nepodarilo.

Dňa 22. septembra 1663 sa začalo systematické ostreľovanie podkopaných múrov ťažkým delostrelectvom, keď pred-tým pechotu z bezprostrednej blízkosti múrov stiahli. Po tejto kanonáde nasledo-val priamy útok na Fridrichovu baštu, ale obrancovia vypätím všetkých síl útok od-


Veliteľ cisárskych vojsk Louis Rattuit de Souchés

Bitka pri Leviciach

razili. Časť múrov sa však chorvátskym bo-jovníkom Aliho pašu a janičiarom podarilo pomocou náloží prelomiť. Počet padlých na strane Novozámočanov sa zvyšoval, na-pätie rástlo, nálada sa zhoršovala. A vtedy sa prihodila udalosť, ktorá mala dôležitý vplyv na ďalší postoj obliehaných. Vinou nepozorného fajčiara nastal výbuch puš-ného prachu, pri ktorom prišlo o život asi

40 vojakov i niekoľko dôstojníkov a poško-dila sa časť múrov. Kapitulantská nálada dosiahla vrchol a vojaci vyslali vyjedná-vačov k Forgáčovi, pričom sa im podarilo dosiahnuť, aby bol vyslaný aj parlamentár k veľkovezírovi. Turecké najvyššie velenie s podmienkami posádky súhlasilo a veľko-vezír obrancom zaručil slobodný odchod so zbraňami, nedovolil iba odvoz väčšieho počtu diel. A tak 22. septembra 1663 na hradbách novozámockej pevnosti zaviali biele zástavy a posádka sa vzdala.

Po prijatí kapitulačných podmienok Turci obsadili hradbové múry a obe strany si vymenili rukojemníkov. Dňa 26. sep-tembra 1663, podľa dobových záznamov, 2 422 ozbrojencov a do 3 000 obyvateľov mesta opustilo brány Nových Zámkov. So sebou odvážali aj štyri delá. Menšia časť novozámockej posádky z obavy pred prísnymi trestami zo strany cisárskeho velenia zostala v pevnosti, kde sa vzdali Turkom. Ich obavy neboli zbytočné, lebo po príchode Forgáčovho sprievodu dňa 27. septembra 1663 do Komárna boli on a jeho velitelia uväznení a neskôr postave-ní pred vojenský súd. Po roku však Forgá-

ča spod obžaloby oslobodili. Pád Nových Zámkov mal ďalekosiahle dôsledky. Začala sa reťazovitá strata ďalších pevností: Nit-ry, Levíc, Hlohovca, Komjatíc, Novohradu, Drégeľa (Drégely), Bujaka (Buják).

vzťah viedne a uhorskej šľachty

Osmanské úspechy roku 1663 poznamena-li celé ovzdušie ďalších rokovaní o protitu-reckom boji a mali veľký ohlas aj v zahrani-čí. Odkryli pretrvávajúce nezdravé pomery v Uhorsku, vyhrotený vzťah medzi veľkou časťou uhorskej šľachty a panovníkom, konfesionálne rozpory, inklinovanie časti protestantskej šľachty, podráždenej tla-kom rekatolizácie, majetkovými ujmami a nedostatočným záujmom Viedne brániť uhorské časti krajiny dokonca aj k spo-lupráci s Osmanmi. Veľká časť uhorskej šľachty sa opäť prejavila ako nespoľah-livá, sledujúca svoje egoistické záujmy, využívajúca každú možnú zámienku na to, aby sa osobne nemusela zúčastňovať na bojových akciách a na finančnej podpore vojsk. Vyhovárala sa najmä na vlastné zbe-dačenie, spustošenie majetkov a potrebu chrániť ich svojimi prostriedkami. Viedeň sa zase sústreďovala predovšetkým na ob-ranu hlavného mesta a rakúskych častí ríše a nepodnikla zásadnejší krok na záchranu obrancov Nových Zámkov. Nezabránila ani pustošeniu ľahko vyzbrojených Tatárov.

Osmani, informovaní o vnútorných po-meroch v Uhorsku, využívali túto situáciu vo svoj prospech. Hrôzy tatárskeho dran-covania doľahli predovšetkým na dedin-ský ľud, ktorý hromadne utekal zo svojich sídlisk do o p e v n e n ý c h miest ale-bo do hôr,

a miestami bol nútený so zbraňou v ruke sa postaviť na odpor menším tureckým alebo tatárskym oddielom. Mnohé dediny a osady, ba i mestečká, aby sa zachránili pred plienením a hrôzami prepadov, sa radšej dobrovoľne podrobili a začali od-vádzať poplatky a dane Turkom. Dobová správa o tom podáva lakonické svedectvo: „Súhrn žiaľu a biedy, čo sa tu udial, možno skôr oplakať, ako opísať.“

Po páde Nových Zámkov dôsledky turec-kej expanzie, o ktorých informovali mno-hé letáky a ústne správy po celej Európe, sa cisársky dvor snažil využiť na získanie vojenskej pomoci a finančných prostried-kov na boj proti Osmanom. Už koncom jesene 1663 došli na pomoc Viedni bran-denburské, bavorské a saské oddiely a po-mocné jednotky salzburského prímasa. Po nich nasledovalo vojsko Rýnskeho spolku pod velením Fridricha Georga Hohenlohe-ho a časť francúzskych oddielov určených na boj proti Turkom. Pod velením Leopol-da Bádenského sa schádzali ďalšie zbory, odsúhlasené ríšskymi stavmi, takže už koncom roka 1663 panovník disponoval armádou v sile viac než 52 000 mužov.

Určité zlepšenie nastalo aj v samotnom Uhorsku. Palatín František Vešeléni zvo-lal v januári 1664 do Trenčína zástupcov miest a stolíc s cieľom prerokovať otázky súvisiace s obranou krajiny. Tu sa dohodli o vyhlásení personálnej insurekcie, o spô-sobe zásobovania vojsk a hovorili aj o dis-ciplíne vo vojsku a iných otázkach súvi-siacich s nastávajúcimi akciami proti Tur-kom. Účastníci zasadnutia prijali záväzné

vyhlásenie, „že na záchranu svo-jej najsladšej vlasti usku-

točnia podľa kráľov-ských zákonov

personálnu insurekciu


Generál Johann von Sporck – účastník bojov proti Turkom

Montecuccoliho štáb pred bitkou pri Szentgotthárd

a že budú bojovať proti spoločnému ne-priateľovi“. Citlivú otázku financovania vojenských podujatí však prenechali na riešenie uhorskému snemu. Pretože insu-rekčné vojsko malo nízku kvalitu, pomaly sa schádzalo, medzi jeho veliteľmi vládli nezhody a nevynikalo ani disciplínou, Dvorská vojnová rada navrhla, aby šľach-ta vojsko radšej naverbovala s tým, že ich budú platiť z cisárskej pokladnice.

Už v prvých mesiacoch roka 1664 sa pomery na juhu krajiny vďaka aktivite chorvátskeho bána Mikuláša Zrínskeho začali meniť k lepšiemu. Tento prívrženec útočnej taktiky zničil most na rieke Drá-ve v Chorvátsku oproti tureckej pevnosti Osijek a likvidoval niekoľko menších tu-reckých obranných bodov v tejto oblasti. Dobyť Kanižu (Nagykanizsa, Maďarsko), ktorú na príkaz dvora obľahol spolu s po-rýnskymi vojskami generála Hohenlohe-ho, sa mu však nepodarilo. Po správach o príchode veľkého osmanského vojska Dvorská vojnová rada nariadila obliehanie prerušiť.

Nitra, levice, Žarnovica

V marci 1664 sa začali vojenské akcie aj na území Slovenska, kde sa cisárske vojská pokúsili prejsť do ofenzívy. Pod velením Štefana Koháriho (Koháry) a Mikuláša Berčéniho (Bercsényi) vojsko, skladajúce sa najmä z insurgentov zo slovenských stolíc, prehradilo cestu k Novým Zámkom s cieľom izolovať pevnosť od nitrianskej tureckej posádky a pripraviť tak pôdu na nástup cisárskych žoldnierov. Velenie nad brandenburskými a saskými vojskami, ktoré dorazili koncom marca k Bojniciam a pripravovali sa obľahnúť Nitru, pre-vzal skúsený veliteľ francúzskeho pôvodu Louis Rattuit de Souchés. Pôvodne bol hugenot, neskôr prijal katolícku vieru, získal šľachtický titul a dal sa do služieb Ferdinanda II. Bojoval proti Švédom a po smrti sedmohradského kniežaťa Juraja II. Rákociho (Rákóczi) obsadil v mene cisára stolice Satmár a Sabolč. Začiatkom roka 1664 bol prevelený na územie severného Uhorska, kde sa k jeho žoldnierom v počte

8 500 mužov pripojili aj tam sústredené uhorské sily. Začiatkom marca Souchés obkľúčil Nitriansky hrad.

Tento hrad nepatril medzi najväčšie pevnosti na našom území. Jeho hradby merali asi 2 000 krokov, ale mal silné múry z tesaného kameňa a stál na vysokej skale. V danom období bol hrad členený na dve časti – vnútornú a vonkajšiu – ktoré od seba oddeľovali palisády a priekopy. Sou-chés mal k dispozícii 16 falkonetov (ľahké druhy poľných diel s dlhými hlavňami) a aj dva obliehacie mažiare. Najskôr podpálil Dolné mesto a po neúspešných pokusoch získať hrad bez dlhšieho obliehania a úto-ku pechoty začal ho ostreľovať. Sústrede-nou delostreleckou paľbou sa mu podari-lo preraziť múry a po takmer mesačnom

obliehaní pod podmienkou slobodného odchodu prinútiť tureckú posádku, aby sa vzdala. Pri ostreľovaní bola zničená aj veľká časť mesta, zostalo tu neporuše-ných iba niekoľko desiatok domov. Počas obliehania útočníci museli odraziť aj útok tureckého zboru vypraveného na pomoc nitrianskej posádke z Nových Zámkov. Po získaní hradu Souchés dal narýchlo opra-viť hradby a zanechal tu posádku v počte 800 mužov a niekoľko sto uhorských jazd-cov a pešiakov.

V ďalších plánoch cisárskeho veliteľa dôležitú úlohu hrali Levice. Levický hrad sa v dôsledku osmanskej expanzie roku 1554 stal dôležitým strategickým bodom v systéme obrany Turkami ešte neokupo-vaného územia severného Uhorska a brá-nil v Pohroní najmä prístup k banským mestám. V roku 1635 zosilnili hradby Le-víc a opevnenia samotného hradu spojili s obranným systémom mestských hradieb. Vnútorný hrad bol síce malý, ale obklope-ný aj priekopou naplnenou vodou z Hrona. Mesto i hrad chránili aj drevené palisády. Močaristé okolie sťažovalo obliehanie, presuny vojsk a budovanie zákopov. Aj z toho dôvodu Souchés nezačal hrad


Bitka pri Szentgotthárd

Bitka pri Szentgotthárd (nástenná maľba v kostole, Stephan Dorfmeister)

ihneď obliehať, hoci ho bránila relatívne malá posádka 400 jazdcov a 250 janičia-rov. Ďalšou, rozhodujúcejšou príčinou bola správa, že sa k Leviciam blíži silné osmanské vojsko. Souchés preto uznal za vhodnejšie neriskovať priame stretnutie v poli a presunul sa k Pukancu. Zároveň požiadal Dvorskú vojnovú radu o podporu.

Turecké sily sa zhromažďovali pri Ostri-home a posilnené moldavskými a valaš-skými oddielmi tiahli k Leviciam v počte asi 15 000 mužov. Tentoraz však Viedeň reagovala promptnejšie a vydala rozkaz poľnému maršalovi Siegbertovi Heistero-vi, aby podporil Souchésa. Jeho oddiely sa potom urýchlene presunuli do Pohronia. Souchés po odchode od Levíc mal pôvod-ne v úmysle dobyť Novohrad alebo Vacov (Vác), ale vývoj situácie mu nedovolil ten-to plán realizovať. Aby sa čo najskôr mo-hol spojiť s Heisterovými oddielmi, presu-nul sa do údolia Hrona k Žarnovici. Tu dňa 16. mája 1664 došlo k bitke medzi jeho vojskami a tureckými silami pod velením pašu Küčüka Mehmeta.

Osmani zaujali bojové pozície v polo-blúku chrbtom k rieke Hron, ľavým kríd-lom sa opierajúc o cestu vedúcu cez Hron a potok Kľak. Souchés rozložil svoje voj-sko šachovitým spôsobom v troch líniách. Do prvej línie začlenil aj delostrelectvo, ľavé krídlo si poistil vyčlenenými oddiel-mi a niekoľkými delami, ktoré ostreľovali druhý breh Hrona. Tam sa takisto nachá-dzali turecké a tatárske oddiely, priprave-né prekročiť rieku a v prípade potreby kryť ústup vlastných jednotiek. Útok začali menej kvalitné jazdecké skupiny Osma-nov. Cisárske delostrelectvo však ich ná-por odrazilo a následná vzájomná zrážka jazdectva a pechoty vyznela jednoznačne v prospech kresťanských vojsk. Dôležitú úlohu v boji zrejme zohrala aj prevaha cisárskeho delostrelectva, ktoré vnášalo chaos do radov útočiacich Turkov. Tí nápor nevydržali a dali sa na útek. Straty na ci-sárskej strane boli vcelku nepatrné, Osma-ni v bitke stratili viac než tisíc mužov. Po-razené turecké vojsko si to „vynahradilo“ spustošením dedín v údolí Hrona. Hneď na druhý deň po bitke vypálili Novú Baňu, časť obyvateľstva povraždili, časť odvliekli so sebou a asi 400 ľudí, ktorí sa poschová-

vali v štôlňach a podzemných chodbách, tu našlo smrť, keď ich Turci podpálili.

Víťazstvo pri Žarnovici posmelilo Sou-chésa, ktorý sa rozhodol získať aj Levice. Stiahol sa k Svätému Krížu nad Hronom (Žiar nad Hronom) a po posilnení svojich vojsk ďalšími oddielmi sa presunul k Levi-ciam a začal s obliehaním. Posádka hradu, bez vyhliadok na pomoc zvonku, sa po pia-

tich dňoch vzdala a mohla slobodne odísť do Ostrihoma.

Nezlomný Souchés

Po oslobodení Levíc sa Souchés vrátil k svojmu zámeru obľahnúť a dobyť No-vohrad, ale na rozkaz z Viedne musel zau-jať obrannú líniu pozdĺž Váhu, aby zabrá-nil prípadnému preniknutiu Osmanov na Moravu a do rakúskych krajín. Neskôr sa presunul k Nitre. V lete 1664 sa totiž napl-nili už dlhší čas rozširované správy o tom, že sa osmanské vojsko zhromažďuje v úse-ku medzi dvoma najsilnejšími tureckými pevnosťami – Ostrihomom a Novými Zám-kami. To mohlo znamenať iba prípravu na nové ťaženie proti okolitým pevnostiam. Skutočne, v polovici júla paša Husein Sari na čele asi 20-tisícového vojska posilne-ného Valachmi, Moldavcami a Tatármi, pritiahol k Leviciam a začal ich obliehať. Souchés reagoval ihneď. Len čo dostal

ďalšie posily v podobe uhorských oddie-lov, zo svojho tábora pri Nitre sa presunul ku Kozárovciam, prebrodil Hron a medzi Tlmačmi a Kľačanmi zaujal bojové posta-venie. Turci boli takto nútení zanechať obliehanie Levíc a buď prijať boj, alebo ustúpiť. Rozhodli sa pre boj.

Spojené cisárske jednotky a uhorské vojská mali dokopy asi 30 tisíc mužov. Bit-ka sa začala 19. júla 1664. Tentoraz inicia-tívu prevzali cisárske sily. Podnikli viacero za sebou nasledujúcich útokov zo svojho ľavého krídla a stredu bojovej zostavy na valašské a moldavské jednotky, ktoré boli umiestnené na ľavom krídle tureckej ob-rannej línie, mali menšie skúsenosti so západoeurópskym spôsobom boja a boli považované za menej disciplinované než samotné turecké oddiely. Táto taktika sa ukázala správna. Ľavé krídlo protivníka zakolísalo a pod stupňujúcim náporom sa dalo na útek. Tým sa odkryl stred tureckej bojovej zostavy a hrozilo mu obkľúčenie. Preto veliteľ tureckých vojsk vydal rozkaz na ústup a začal sťahovať svoje vojská. Ústup sa však čoskoro zmenil na útek. Chaoticky ustupujúce a pomiešané oddie-ly sa stali ľahkou korisťou víťazov, ktorí nepoznali zľutovanie. Turci zanechali na bojovom poli 6 000 mŕtvych, všetky delá a väčšinu batožín a zásob. Straty mali aj kresťanské vojská. Medzi inými padol aj veliteľ uhorských oddielov Štefan Kohári a viacero uhorských a cisárskych dôstoj-níkov. Smrť tu našiel aj ostrihomský aga Ali. Turci ustúpili do Nových Zámkov a So-uchés, ktorý ich nasledoval, predtým, než sa stiahol na Žitný ostrov, zapálil pevnôst-ku v Parkáne a zničil pontónový most na Dunaji spájajúci Parkán s Ostrihomom.

Úspechy cisárskych vojsk v roku 1664 na území Slovenska v značnej miere obmedzi-li rozsah tureckej rozpínavosti. Víťazstvá na jar a v lete toho roku, získanie Levíc a Nitry obmedzilo rozsah územia kontrolo-vaného Osmanmi a bránilo v beztrestnom pustošení tohto kraja. Za svoje víťazstvá bol Souchés povýšený do hodnosti pod-maršala a neskôr dostal aj grófsky titul. Stal sa tiež členom viedenskej Dvorskej vojnovej rady. V posledných rokoch života bojoval v Nizozemsku proti Francúzom, ale pre nevyjasnené správanie bol odvolaný.


Veľkovezír Ahmed Köprülü

S jeho menom sa stretávame ešte v krvavej bitke pri Slankameni (Slankemen) v Chor-vátsku, ktorá sa odohrala medzi kresťan-skými spojenými silami pod velením Ľu-dovíta Bádenského a vojakmi veľkovezíra Mustafa Köprülüho. V tejto bitke bol zra-nený a svojmu zraneniu podľahol.

Vojna s Osmanmi v rokoch 1663 – 1664 bola jednou z najpustošivejších vojen 17. storočia v našich dejinách. Od obyvateľstva na našom území si vyžiadala nesmierne obete. Okrem rôznych vojenských povin-ností, zásobovania a ubytovávania vojsk, platenia daní, výpalného a pod. visela nad nimi neustála hrozba odvlečenia do zajatia, vypálenia dediny, strata rodiny i vlastného života. Tomu nezabránili ani čiastočné vo-jenské úspechy, ani neskoršia výstavba no-vej protitureckej pevnosti Leopoldov, ktorej základný kameň slávnostne položil v sep-tembri 1665 palatín František Vešeléni a ar-cibiskup Juraj Selepčéni (Szelepcsényi).

Vojenská mašinéria Osmanov sa opä-tovne rozbehla koncom júla 1664. Turec-

ké vojsko po dobytí Nového hradu, ktorý dal vystavať Mikuláš Zrínsky, postupovalo k rieke Rábe, aby po jej prekročení zaútoči-lo na Viedeň. Zabránil im v tom hlavný ve-liteľ spojených cisárskych a francúzskych vojsk Raimondo Montecuccoli, ktorý sa im postavil do cesty neďaleko cisterciánskeho kláštora Svätý Gotthard (Szentgotthárd) v dnešnom Maďarsku. Svoje línie roztiahol v ohybe rieky, ktorý sa zdal vhodný na ob-ranu. Bitka sa odohrala 1. augusta 1664. Turci mali dvojnásobnú presilu a na tú sa spoliehali. Začali ostreľovať pozície kres-ťanov delostrelectvom a v ranných hodi-nách prešli do útoku cez vyhliadnutý brod. Útok sa sústredil na stredný zbor cisárske-ho vojska a začiatočný nápor ho prinútil ustúpiť. Po posilnení troma novými plukmi však nastal obrat v celkovej situácii. Veľ-kovezír Ahmed Köprülü sústredil útok na jeden úsek, ale tu nedokázal využiť svoju početnú prevahu. Keď si to uvedomil, po-kusy o bočné obchvaty krídlami už nemali reálnu šancu na úspech.

Spojeným cisárskym silám sa podari-lo prevziať iniciatívu a zastaviť prechod tureckých oddielov cez rieku. Pôvodne organizovaný ústup sa čoskoro zmenil na bezhlavý útek, najmä po bočnom útoku pomocných francúzskych síl. Pri chaotic-kom ústupe cez rieku sa v nej mnohí uto-pili, tých, ktorým sa podarilo ju prekročiť, skosili salvy francúzskych strelcov. Bitka sa skončila úplnou porážkou Turkov. Kým spojenci stratili 2 000 mužov, Turci až 16 000. Veľkovezír sa uzavrel do svojho tá-bora, ale Montecuccoli vyčkával. Nakoniec Turci odtiahli na Považie a Montecuccoli k Šopronu. Pre vyčkávaciu taktiku cisár-skeho veliteľa mnohí v Uhorsku kritizo-vali. Obhajoval sa tým, že Turci mali stále početnú prevahu a jeho spojenci odmie-tali pokračovať v boji. Výsledok bitky však viedol k tomu, že Turci boli prinútení začať rokovať o mieri.

Dňa 10. augusta 1664 bol vo Vašvári (Vasvár) neďaleko rakúskych hraníc uzav-retý medzi Turkami a cisárom mier, ktorým sa formálne skončila dvojročná vojna s Os-manskou ríšou. Vašvársky mier bol jed-ným z najkritizovanejších diplomatických dokumentov svojej doby, najmä zo strany uhorskej šľachty. Aby si cisár Leopold I.

uvoľnil ruky na západných bojiskách, kde sa riešili mocenské problémy panovníkov, podpísal mierovú zmluvu, ktorá v zásade potvrdzovala turecké územné zisky z pre-došlého roka, čo znamenalo, že Nové Zám-ky, Novohrad i Veľký Varadín (Oradea) zo-stali v osmanských rukách. Panovník síce mohol postaviť novú pevnosť na pravom brehu Váhu (išlo o spomínaný Leopoldov), zatiaľ však neboli položené ani jej zákla-dy. Uhorská šľachta tento „podivný mier“ chápala ako nezáujem Viedne o uhorské a tým aj vlastné stavovské záujmy a po-dráždila ju aj skutočnosť, že pri mierových rokovaniach nebola zastúpená a bola vytláčaná z rozhodujúcich politických a vojenských pozícií. Centralizačné úsilie dvora narážalo na averziu uhorských mag-nátov a šľachty a stalo sa jedným z pod-netov Vešeléniho sprisahania a počiatkov rozmachu kuruckého hnutia.


Poľný maršal Raimund grof Montecuccoli

Vašvarský mier (1664) – turecká verzia

PhDr. vojtech Dangl, CSc., (1937), absolvent Filozoficko-historickej

fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, dlhoročný pracovník Vojenského

historického ústavu, t. č. Historického ústavu SAV, člen vedeckých

spoločností a redakčných rád, jeden zo zakladateľov vojenskej historiografie

na Slovensku. Je autorom 17 knižných titulov: Armáda a spoločnosť na

prelome 19. a 20. storočia (1992), Bethlen proti Habsburkům (1992),

Bitky a bojiská (1984), Bitky a bojiská v našich dejinách I., II. (2005, 2007),

Čierny orol – NKP (1970), Kalište – pamätník SNP (1967), Krompachy

– pamätné miesto robotníckej vzbury (1976), Slávni vojvodcovia (1981),

Slovensko vo víre stavovských povstaní (1986), Vojenské dejiny Slovenska

II., III. (1995, 1996), Pod zástavou cisára a kráľa 1848 – 1914 (2009) atď., spoluautorom viacerých kolektívnych

prác a publikoval niekoľko desiatok vedeckých štúdií doma i v zahraničí.

Podieľa sa na populárno-vednej činnosti, je držiteľom viacerých

ocenení za vedeckú a popularizačnú činnosť.

Posledné stavovské povstanie v uhorsku Satumarský mier ako ukončenie storočia vnútorných bojov

eva ONDRuŠOvá

Uplynuli už tri storočia, odkedy sa po našom území preháňali kurucké vojská Františka

II. Rákocziho. Dlhé a búrlivé obdobie protihabsburských stavovských povstaní,

ktoré sa tiahlo uhorskými dejinami vyše jedno storočie, dospelo do svojej poslednej

a konečnej fázy. Povstania uhorskej šľachty mali charakter ozbrojeného boja, ktorý viedli

sedmohradské kniežatá a uhorskí magnáti proti Habsburgovcom v rokoch 1604 až 1711. Odohrávali sa prevažne na území Slovenska, čiže vtedajšieho jadra Uhorska, ktoré nebolo obsadené po osmanskej invázii v 16. storočí.

Na prelome 17. a 18. storočia Uhorsko hospodársky upadalo. Vykorisťovanie pod-daných naďalej pokračovalo a na území dnešného Slovenska sa sústredil i znač-ný počet šľachty. Mnohé rodiny hladovali a nespokojnosť narastala. Na bývalom po-vstaleckom území na pomedzí dnešného Slovenska, Maďarska a Ukrajiny bol stále živý latentný odpor.

Osobnosť Františka II. Rákocziho robila viedenskému dvoru na čele nemalé vrásky. Pozerali sa na neho so zvýšenou nedôve-rou a antipatiou. Obávali sa predovšetkým jeho rodinných „revolučných tradícií“ a videli v ňom možného vodcu budúceho protihabsburského odboja. Keď sa na ro-dinné zázemie mladého Františka pozrieme bližšie, zistíme, že tieto obavy mali svoje

opodstatnenie. Jeho praded, Juraj I. Rá-koczi, bol vodcom tretieho stavovského povstania. Jeho pravnuk mohol nasledo-vať aj stopy svojho starého otca z matkinej strany, Petra Zrínskeho, ako aj svojho otca Františka I. Rákocziho. Obaja sa zúčastnili na sprisahaní proti panovníkovi, pod vede-ním Františka Wesselényho. Aj jeho matka bola účastníčkou protihabsburského od-


František II. Rákoczi, (autor: Mányoki Ádám)

boja, keď tri roky bránila Mukačevský hrad proti cisárskemu vojsku. A napokon bol tu aj Františkov otčim, vodca dovtedy posled-ného stavovského povstania, Imrich Thö-köly. Samotný Rákoczi sa však konfrontácii s Viedňou spočiatku vyhýbal. Nechcel byť totiž považovaný za rebela.

Jeho dovtedajšia životná dráha ho na to ani nepredurčovala. Ako desaťročný chla-pec sa dostal do Viedne, kde ho vychovávali v nemeckom a jezuitskom duchu. Za učiteľa mu cisár vybral ostrihomského arcibisku-pa Leopolda Kollonitscha, ktorý sa z neho snažil vychovať duchovného, pričom aj samotná výchova bola orientovaná týmto smerom.

Po štúdiách na univerzite sa oženil. Za manželku si vzal mladú Šarlotu Amáliu z Hessen-Rheinfelsu, ktorá bola prostred-níctvom svojej tety, orleánskej princeznej, spríbuznená s francúzskym kráľom Ľudoví-tom XIV. V roku 1694 sa vrátil do Uhorska, kde pôsobil ako župan v Šarišskej stolici. Správal sa opatrne, lebo si uvedomoval, že mu dvor nedôveruje. Lenže udalosti sa nakoniec vyvinuli celkom inak. Cisár dal zbúrať, aj napriek mnohým intervenciám, časť Rákocziho hradov. Neskôr sám Franti-šek napísal: „Toto všetko bolo potrebné na to, čo malo prísť!“ Už v tomto období začal uvažovať o ozbrojenom vystúpení proti ci-sárovi, ale Viedenský dvor sa tomu rozhodol

predísť a v roku 1701 bol Rákoczi uväznený. Paradoxne aj jeho starý otec Zrínsky čakal na popravu práve v rovnakom väzení. Fran-tišek si uvedomoval vážnosť situácie a roz-hodol sa zo žalára vo Viedenskom Novom Meste utiecť.

Pro libertate

Útek prebiehal za dramatických okolností. Keď sa vďaka pomoci manželky a väzen-ského kapitána v preoblečení za dragúna dostal z väzenia, opustil ho jeho sprievod-ca, Rákoczi zablúdil v mestských uliciach a hrozilo jeho prezradenie. „Nasadol som na koňa, a myslel som, že poznám cestu k bráne v neznámom meste, ale nepoznal som. Tak vtedy som blúdil z ulice do ulice, ktoré ma priamo navádzali naspäť do hradu. Neodvá-žil som sa spýtať chodcov na cestu k bráne, aby som nevzbudil podozrenie. A tak som sa teda robil opitým, nakláňajúc sa pri jazde hneď napravo, hneď naľavo, chraptivým hla-som opilcov bručal som viac ako spieval ľu-dové pesničky, aby som pri ďalšom zablúdení mal zámienku spýtať sa po bráne. Ale všetko sa dobre podarilo, skôr ako som sa nazdal....stretol som oproti sebe mladého Lemana, ktorý sa nič netušiaci vracal do hradu, aby oznámil svojmu bratovi môj šťastný odchod. Ten, keď sa vracal, zdvihnutím ruky ukázal mi ulicu vedúcu priamo k bráne.“ Mestská stráž pri bráne ani len netušila, že ten opitý muž na koni je prísne strážený väzeň a neskorší vodca posledného stavovského povstania proti Viedni.

V prvej polovici roku 1703 ho kontakto-vali Albert Kis, ukrývajúci sa kuruc a Tomáš Esze z Tarpy, ktorí stáli na čele maďarských a zakarpatských poddaných a zbehov. Po-vstalci vyslali posolstvo, žiadajúc ho, aby sa stal ich veliteľom. Rákoczi si uvedomo-val, že ak chce opäť získať naspäť svoje ma-jetky i postavenie, nemá na výber a musí otvorene vystúpiť proti Habsburgovcom. A tak odovzdal 12. mája 1703 zástupcom poddaných zástavu s nápisom Pro libertate

(Za slobodu) a postavil sa na čelo nového odboja. Zároveň vydal manifest, v ktorom vyhlasoval boj za slobodu: „...za našu milú vlasť, národ a starú slobodu, za vykúpenie všetkej biedy a chudoby.“

Samotné povstanie vypuklo za veľmi priaznivých podmienok. Od roku 1701 to-tiž prebiehala vojna o španielske dedičstvo medzi Francúzskom a rakúskou vetvou

habsburského rodu. Rovnako Habsburgov-ci, ako aj francúzsky kráľ Ľudovít XIV. sa usilovali o získanie dedičstva a prostred-níctvom neho aj španielskeho koloniálneho panstva. Okrem bojísk v oblastiach sever-ného Talianska, Porýnia, južného Nemecka a Španielska museli na cisárskom dvore rá-tať aj s frontom v Uhorsku. Cisárske velenie v novej politicko-vojenskej situácii nemohlo riskovať ani opätovný konflikt s Osmanmi a pre paralelne prebiehajúcu severnú vojnu o nadvládu nad baltskou oblasťou nemohlo odveliť jednotky rozmiestnené v uhorských hradoch a pevnostiach, čo malo v koneč-nom dôsledku za následok rýchly a najmä úspešný postup Rákocziho vojsk. Rákoczi-mu sa podarilo získať finančnú a čiastočne aj vojenskú podporu od habsburských ne-priateľov zo zahraničia, najmä z Francúz-ska. Na jeho strane sa objavilo aj niekoľko žoldnierskych oddielov, najmä z Poľska,


František II. Rákoczi so svojou matkou na drevoryte Mukačeva (múzeum v Nyíregyháze)

Zatknutie Rákocziho (autor: Gyula Benczúr)

Arcibiskup Leopold Kollonitsch

Švédska, Nemec-ka a Francúzska. Poddaný ľud s povsta-ním sympatizoval a hnutie malo spo-čiatku nielen pro-tihabsburskú, ale aj protifeudálnu orientáciu. Až v neskoršom období, keď sa pridávalo čoraz viac šľachticov, začal Rákoczi zreteľnejšie vyhlasovať skutočné ciele povstania, ktoré mali predovšetkým stavovský charakter. Išlo najmä o obnove-nie uhorskej stavovskej ústavy a politických slobôd (hlavne práva na odpor voči panov-níkovi), zahraničné garancie a vyriešenie mocenských otázok vo veci Sedmohradska. Hoci v Rákocziho vojsku mali protestanti značnú väčšinu, otázka zahrňujúca nábo-ženské slobody sa dostala do úzadia. Sám povstalecký vodca bol katolík a podobne ako jeho hlavný spojenec francúzsky kráľ Ľudovít XIV. nemal o riešenie problémov ne-katolíkov záujem. Napriek tomu protestanti na čele s evanjelickým superintendentom Danielom Krmanom do povstania vkladali veľké nádeje a od Františka II. Rákocziho očakávali obnovenie náboženských slobôd.

Roky úspechov

O smerovaní a výsledkoch povstania existo-valo viacero predstáv, ktoré si často proti-rečili. V nasledujúcom vývoji sa to ukázalo ako zásadný problém. Spočiatku sa všetky predstavy zmestili do populárneho hesla z kuruckej zástavy: „Cum Deo pro patria et libertate“ (s Bohom za vlasť a slobodu). Na cisárskom dvore spočiatku považovali túto vzburu len za povstanie sedliakov proti pánom a povstanie podcenili. Zjavné ku-rucké úspechy, strata banských miest, ako aj prebiehanie šľachty na stranu kurucov, mali za následok, že cisár pristúpil k roz-hodnejšiemu konaniu. Rákocziho oddiely však ďalej napredovali. V časoch najväčších vojenských úspechov povstania Františka II. Rákocziho, v rokoch 1703 – 1707, ob-sadili kuruci väčšinu územia kráľovského Uhorska. V hlbokom zázemí povstalcov však ostalo neobsadené územie okolo Budína a Pešti, Leopoldova, Trenčína, Rábu, Šopro-nu, Veľkého Varadína, rovnako ako aj celé

Záhorie, Chorvátsko a oblasť južného Sedmohradska.

Prvé roky povstania sa napriek tomu niesli v znamení kuruckých úspechov, podpory ľudu a boja za slobodu Uhorského kráľovstva. Pod

kuruckou zástavou sa bez ohľadu na spoločenské postavenie, národnosť či vie-rovyznanie zjednotili priaznivci novej pro-tihabsburskej rebélie. V roku 1705 sa konal povstalecký snem v Sečanoch. Účastníci snemu si zvolili Františka II. Rákocziho za vodcu konfederovaných uhorských stavov podľa poľského vzoru. Knieža sa na sneme zaviazal, že bude chrániť slobodu vyznania troch uznaných cirkví v Uhorsku: katolíkov, evanjelikov a kalvínov. Zachovávať toto uznesenie v praxi bolo nesmierne náročné, ale pre luteránske obyvateľstvo znamenalo obnovenie vlastnej cirkevnej organizácie a zvolanie synody do Ružomberka v roku 1707 významný krok vpred.

Po rokoch bojov a neúspešných snahách o prímerie však zároveň hrozil v krajine hos-podársky kolaps a šľachtické stolice i sa-motná šľachta vyčítali kniežaťu, že napriek určitej ústupčivosti cisára odmieta podpí-sať mier. Začiatkom pomalého, ale neza-držateľného úpadku Rákocziho povstania bola tak francúzskym spojencom nainfiko-vaná neústupnosť Rákocziho, sledujúceho svoje osobné ciele. Už v roku 1706 sa proti nemu pozvoľne začala formovať šľachtická opozícia. Aj u obyvateľstva sa začala preja-vovať únava z neustálych bojov a poddaný ľud zatúžil po mieri.

Očividné príznaky kuruckého rozkladu sa prejavili aj na Onódskom sneme v júni roku 1707, kde bol prijatý návrh na detronizáciu cisára Jozefa I. Kto by mu „zo-stával verný“, bol by po-važovaný za „nepriateľa

vlasti“. Rovnako došlo k porážke a zastra-šeniu šľachtickej opozície, keď ako exem-plárny príklad poslúžila Turčianska stolica, ktorá bola na základe pamätného listu ob-vinená z podnecovania a vyvolávania roz-brojov. Turčania v obežníku oslovili ostatné stolice severného Uhorska a navrhli spoloč-ný postup, ktorý by predložil požiadavku uzavretia mieru, potvrdenia náboženských slobôd a hospodárskej obnovy krajiny. K obežníku priložili i pamätný spis – Me-morialis, adresovaný priamo Františkovi II. Rákoczimu. Rákoczi vyslancov Turčianskej stolice označil za „zradcov“ povstania a od prítomných na sneme žiadal „zadosťučine-nie“. Turčianskeho zástupcu, podžupana Melchiora Rakovského, namieste zavraždili a podžupana Krištofa Okoličániho postavili pred súd a popravili. Turčianska stolica bola potrestaná vyškrtnutím z radov uhorských stolíc „na večné časy“, čím bola ako správ-ny celok do porážky povstania prakticky paralyzovaná. Po krvavom incidente nado-budli udalosti povstaleckého snemu rýchly spád. Okrem detronizácie Habsburgovcov snem zo strachu prijal návrh o medených peniazoch, schválil Rákocziho „rozvrhnu-tie dane“ a bez odporu odobril aj „ročných stotisíc“ toliarov na vydržiavanie Rákocziho dvora.

Definitívny obrat

Konečným zlomom v poslednom stavov-skom povstaní bol rok 1708. Knieža sa pri-pravoval na výpravu do Sliezska, aby pomo-hol pruskému dedičovi Friedrichovi Wilhel-movi na uhorský trón, aj keby to znamenalo „cudzinca“ na tróne. Časť cisárskej armády


Rákoczi odovzdal zástupcom poddaných zástavu s nápisom Pro libertate (Za slobodu)

Maľba znázorňujúca boj kurucov a labancov

sa ale po víťaznej bitke pri Turíne, ktorá pre-behla v rámci vojny o španielske dedičstvo, uvoľnila pre domáci front. Rákoczi nechcel pred výpravou riskovať vážnejší stret s dvo-rom, ale jeho velitelia ho presvedčili o opa-ku. Trenčianska pevnosť predstavovala strategický bod a nechať ju pred ťažením do Sliezska v cisárskych rukách by bola neroz-vážnosť. Bitka sa však pre kurucov skončila katastrofou, padla tu najvýznamnejšia časť kuruckej armády. Úplne zničené bolo aj ku-rucké delostrelectvo. Samotná bitka mala aj veľký negatívny morálny dosah na povstal-cov a v značnej miere prispela k úpadku kuruckého hnutia vôbec. Kurucký veliteľ sa po prehratej bitke stiahol do Jágra, kde ho informovali, ako cisárska armáda postupuje a dobýja z povstaleckých rúk Nitru, banské mestá a oblieha Nové Zámky. Postupne ho začali opúšťať jeho velitelia i šľachta.

Rákocziho vojsko následne opustilo Te-kov, Hont, Zvolen a v roku 1709 i Liptov. Ini-ciatíva bola na strane cisára, ktorý získaval dobyté územia pod habsburskú nadvládu. Rozklad kuruckého hnutia pokračoval a voj-sko opúšťal i poddaný ľud. V nasledujúcich rokoch sa ešte František II. Rákoczi snažil vyvinúť úsilie, aby sa neocitol v úplnej za-hraničnopolitickej izolácii, no významnejší úspech už nedosiahol. Pritom stále pokra-čovali boje v rámci vojny o španielske de-dičstvo, ako i vojna na severe. Začiatkom roka sa hlavným veliteľom cisárskych vojsk v Uhorsku stal Ján Pálffy a územie ovládané cisárom sa posúvalo čoraz viac na východ. Koncom roka 1710 kuruci ovládali na vý-chodnom Slovensku už len Muráň a Košice. Najdlhšie vzdorovalo Mukačevo, ktoré kapi-

tulovalo až po podpísaní Satumarského mieru. Sedmohradský knieža opustil Uhorsko a odišiel do Poľska, kde sa pokúšal získať podporu od ruské-ho cára Petra I.. Hlavným veliteľom kuruckých vojsk sa tak stal jeho spolubo-jovník Alexander Károlyi. Ten s Rákocziho vedomím začal s Jánom Pálffym,

veliteľom cisárskych jednotiek, rokovať o mieri. Nakoniec, 1. mája 1711 na Majtén-skom poli kurucká armáda zložila zbrane a prisahala vernosť cisárskej korune.

Rokovania bez Rákocziho

Po odchode Františka II. Rákocziho z Uhor-ska mierovú iniciatívu na strane povstal-cov prebral už spomínaný gróf Alexander Károlyi. Mierové rokovania prebiehali dlho a boli náročné. Grófovi sa ich však podarilo priviesť do úspešného konca, a to aj na-priek nesúhlasu kniežaťa. Károlyi 24. janu-ára 1711 odišiel z Mukačeva do Poľska, aby Rákocziho presvedčil o nutnosti stretnutia s cisárskym veliteľom. V tomto období už neveril v zahraničnú podporu, v ktorú tak dúfal kurucký vodca, a domácu vojenskú i hospodársku situáciu považoval za veľmi zlú. Domnieval sa, že „ani od neveriaceho a ani od kresťana“ sa pomoci nedočkajú, a preto Rákoczimu odporučil, aby sa „po-nížil“, napísal cisárovi list a naznačil tak

ochotu uzmieriť sa. Knieža list pre cisára skutočne napísal. Cisára v ňom žiadal, aby prestalo ničenie krajiny a neustále útočné vojny, od ktorých následkov on sám tým-to listom chce krajinu uchrániť. Lenže už o desať dní nato sa na konferencii v Ša-lánkoch vyjadril, že rokovania považoval za zbytočnú stratu času a opustil ich bez toho, aby zanechal nejaké konkrétne in-štrukcie pre neprítomného Károlyiho. Požiadal ho len, aby „v závislosti od okol-ností, čo najlepšie jeho milosť pokračovala v záležitostiach vlasti“. Bez adekvátnych inštrukcií od Františka II. Rákocziho od-išiel Károlyi do Debrecína, kde 11. marca vyhľadal cisárskeho veliteľa Jána Pálffyho. Rokovania medzi oboma splnomocnenca-mi pokračovali do 14. marca.

Tieto štyri dni boli vari najkritickejším obdobím pri uzatváraní dohody. Boli plné búrlivých sporov. Károlyimu boli predlo-žené cisárske pokyny, ktoré sa stali vý-chodiskom Pálffym vydanej sedembodovej rezolúcie, ktorá znamenala určitý pokrok nielen v rokovaní, ale aj pre cestu ku ko-nečnému mierovému riešeniu.

Károlyi následne zložil sľub vernosti a súhlasil, že deklaráciu odovzdá knieža-ťu. Pre Rákocziho však nebolo možné, aby s Pálffyho deklaráciou súhlasil. Stále to-tiž dúfal v pomoc, ktorá však už bola skôr fantáziou ako reálnou možnosťou. V tomto období sa pravdepodobne nadobro rozde-lili cesty oboch spolubojovníkov, Františka II. Rákocziho a Alexandra Károlyiho. Dňa 29. apríla 1711 bolo prijaté záverečné zne-nie mierovej zmluvy a deň nato i samotný mier. Okrem iného zaručoval amnestiu všetkým Rákocziho prívržencom a účast-níkom povstania, ak do troch týždňov zložia panovníkovi prísahu vernosti, čo sa vzťahovalo aj na samotné sedmohradské knieža. Podmienky stanovené v zmluve však Rákoczi považoval za neprijateľné a do svojej vlasti sa už viac nevrátil. Stále sa usiloval o získanie zahraničnej podpory od cára i francúzskeho kráľa. Po vypuknutí vojny medzi Habsburskou ríšou a Osmanmi v roku 1717 sa uchýlil do Osmanskej ríše, v snahe získať pomoc i tam. Tu na pobre-


Onódsky snem (autor Than Mór)

Ján Pálffy – hlavný veliteľ cisárskych vojsk

ží Marmarského mora, v meste Rodosto, nakoniec dožil svoj život posledný vodca najväčšieho protihabsburského povstania. Zomrel 8. apríla 1735. Pochovali ho v Is-tanbulskej kresťanskej štvrti. V roku 1906 boli jeho telesné pozostatky spolu s inými exulantmi prenesené do vlasti. Uložené a pochované sú v Dóme sv. Alžbety v Koši-ciach.

Kontroverzný Károlyiho postup

V maďarskej historiografii sa k osobe Káro-lyiho nevyjadrovali príliš lichotivo. Mnohí v ňom videli zradcu povstania. Zradu odô-vodňovali najmä tým, že sa usiloval o rá-kocziovské majetky. Pravdou však ostáva, že po ich konfiškácii cisárom Károlyi získal iba ich nepatrnú časť. Ako argument sa tiež využíval nie príliš ideálny vzťah medzi oboma mužmi a údajná Károlyiho žiarli-vosť. Gróf však postupoval tak, ako mu do-voľovala vnútorná a medzinárodná politic-ká scéna. Sledoval cieľ, ktorý považoval za najlepšiu možnú alternatívu pre krajinu. Dúfal, že sa mu dohodu podarí zrealizovať spolu s Rákoczim, dokonca pod jeho vede-

ním. Až do zimy 1712 veril, že knieža Satu-marskú dohodu prijme a vráti sa do vlasti. Samotný mier mal byť spečatený v meste Satu Mare, kam gróf Károlyi zvolal na 9. apríla stretnutie so zástupcami stavov, aby im predostrel Pálffyho návrhy. Keďže sa šľachta i vojsko sa stiahli do oblasti skôr, rokovania mohol gróf začať už 5. apríla. Nasledujúci deň bol kľúčový pre tvorbu a vznik neskoršej dohody, čo Károlyi na-písal aj Rákoczimu do listu zo 6. apríla. Vysvetlil mu, že na stretnutí oboznámil zú-častnených s Pálffyho deklaráciou a nako-niec aj s jej finálnou (druhou) verziou, kto-rú dostal 6. apríla. Na jej základe účastníci nakoniec súhlasili s mierovou dohodou. Vybrali aj delegáciu, ktorá mala kniežaťu oznámiť ich rozhodnutie. Keďže zúčastne-ní už nevideli žiaden dôvod na odpor, roz-hodlo sa o prepustení Košíc cisárskym voj-skám, čo Pálffy požadoval už dlhšiu dobu. Na odplatu cisársky dvor ustúpil v otázke náboženskej slobody a na základe kráľov-ho rozhodnutia sa sloboda vierovyznania vzťahovala aj na kalvínov a luteránov.

Za Františkom II. Rákoczim sa vybrala 3-členná delegácia s poverujúcim listom, v ktorom mu oznamovali, že uhorské a sedmohradské stavy uzatvárajú s cisá-rom na základe dohodnutých podmienok mier. Rovnako ho požiadali, aby sa vrátil do vlasti. Vyslovili sa, že mier uzatvoria aj bez neho, aj keď by bolo omnoho lepšie, keby sa tak udialo za jeho prítomnosti. Aj samotný Pálffy listom požiadal Rákocziho, aby sa vrátil domov ešte pred 27. aprílom, aby si mohli vysvetliť a prerokovať aj ďalšie nejasnosti. Ale ani jeho slová nedopadli na úrodnú pôdu. Rákoczi delegácii zo Sa-tumarského stretnutia odovzdal manifest, ktorý mala poskytnúť kuruckému vojsku a veliteľom. V ňom vysvetľoval, že sľu-

bom Viedne sa nedá dôverovať a apeloval na stavy, aby dohodu neprijali. Tento ne-úspešný manifest síce čiastočne skompli-koval Károlyimu situáciu, ale podpísaniu mierovej zmluvy už zabrániť nedokázal.

Záverečná dohoda

Nasledovali už iba finálne prípravy v Satu Mare. Dňa 29. apríla bolo na spoločnej po-rade odsúhlasené finálne znenie mierovej dohody, ktorú dnes poznáme ako Satu-marský mier. Koncom apríla otvorili svoje brány aj Košice. Symbolickým odovzdaním 147 kuruckých zástav na Majténskom poli tak zložilo 12 000 kuruckých vojakov zbra-ne a prisahalo vernosť vtedy už mŕtvemu cisárovi Jozefovi I.

Samotná dohoda mala 10 bodov. Ako Pálffy, tak aj Károlyi sa snažili, aby boli zachované práva uhorskej šľachty, pri-čom tento princíp uplatnili v druhom bode zmluvy, kde sa priamo píše: „...Keď boli poddaní slúžiaci vo vojsku pre svoje hrdin-stvo oslobodení z poddanstva a uznaní za slobodných, budú si môcť túto slobodu po-nechať, no bez poškodenia zemepanských práv.“ Mier zaručoval amnestiu všetkým Rákocziho prívržencom a účastníkom povstania, ak zložia do troch týždňov prí-sahu panovníkovi. Toto ustanovenie sa dotýkalo i samotného kuruckého vodcu, ktorý však podmienky zmluvy považoval za neprijateľné a do vlasti sa už viac ne-vrátil. V polovici júna kapitulovala i posád-ka v Mukačeve a definitívne tak ukončila dlhých osem rokov trvajúce posledné sta-vovské povstanie Františka II. Rákocziho.

Podpisom Satumarského mieru si uhor-ská šľachta ubránila svoje stavovské pri-


Rytina zobrazujúca zloženie zbraní na Majténskom poli

Alexander Károlyi

Mukačevo kapitulovalo až po uzavretí Satumarského mieru.

vilégiá a z nich vyplývajúce výhody. Kom-promisný mier pre odbojnú časť uhorských stavov znamenal uznanie dedičného náro-ku Habsburgovcov na uhorský trón. Stavy si na druhej strane udržali svoje privilégiá, ktoré im zaručovali rozhodujúce postave-nie v krajine. Všetky otázky štátoprávneho vývinu krajiny mal riešiť snem, ktorý mal zasadať v nasledujúcom roku. Pre rozširu-júcu sa morovú epidémiu sa rokovanie mu-selo prerušiť a pokračovalo do roku 1715. Snem následne prijal zákony upravujúce vzťah Uhorska k dynastii i k rozličným stránkam života v krajine.

Kuruci a Slovensko

Povstanie Františka II. Rákocziho malo oproti predchádzajúcim stavovským bojom určité špecifické črty. Kým povstania v pr-vej polovici 17. storočia charakterizovalo najmä spojenectvo s Osmanmi, tu tento element chýbal – Osmani prestali byť reálne vplyvnou silou. V predošlých stavovských bojoch takisto zohrávala dôležitú úlohu i otázka náboženstva. Hoci v poslednom kuruckom odboji táto téma naďalej rezono-vala a katolík František II. Rákoczi sa sna-žil o zachovanie určitej rovnováhy medzi vierovyznaniami, nebol vždy úspešný. Boje prebiehali prevažne na území dnešného Slovenska, ktoré sa pre povstalcov stalo významnou hospodárskou a zásobovacou základňou. Rákoczimu nemožno uprieť, že spočiatku venoval otázke vzťahu podda-ných a zemepánov oveľa viac pozornosti ako jeho predchodcovia. Časť poddaných bola skutočne oslobodená od feudálnych povinností. Ale aj napriek týmto pozitívam zanechalo povstanie na našom území pre-važne negatívne následky.

Kuruci mali často problémy zo záso-bovaním, výzbrojou, zlou disciplínou a chabým velením, ktoré malo iba slabé skúsenosti z regulárnych bojov. Ich hlav-nou výhodou boli najmä neočakávané prepady a menšie zrážky, v ktorých mala výhodu ich ľahká jazda. Otvoreným stre-tom sa snažili vyhýbať, pokiaľ nemali jasnú početnú prevahu. Aj napriek tomu v priamom a otvorenom boji takmer vždy utrpeli od lepšie vycvičenej cisárskej ar-mády porážku. Povstalecká armáda ne-mala dostatočne skúsenú a početnú pe-chotu a spoliehala sa najmä na svoje jaz-dectvo. Slabinou kuruckých oddielov bola i neskúsenosť veliteľského zboru, ktorý nedorástol na úroveň veliteľov žoldnier-skych armád.

Ako je teda možné, aby povstanie Fran-tiška II. Rákocziho dokázalo zamestnávať Habsburgovcov dlhých osem rokov? V po-čiatočnej fáze povstalcov podporili pod-daní, čo sa nakoniec prejavilo aj v ich po-četnej prevahe. Dôležitú úlohu zohrala aj znalosť prostredia a terénu, čo kurucom poskytovalo istú taktickú výhodu. Priala im aj situácia na medzinárodnom poli, pretože Habsburgovci boli zamestnaní vojnou o španielske dedičstvo a formu-júci sa odboj považovali za bezvýznamnú rebéliu. Pomer síl sa ale časom vyrovnal, čo Rákocziho povstanie odsúdilo na ne-vyhnutnú porážku.

Obraz o pomeroch na Slovensku v tomto období nám podávajú daňové súpisy z rokov 1715 a 1720. V dôsledku osmanských nájazdov, povstaní a epidé-mií značne poklesol počet obyvateľstva. Prevládali malé dedinky, z ktorých mnohé boli poloprázdne. Ťažisko hospodárske-

ho, politického a kultúrneho života sa po-stupne začínalo presúvať na juh, do oko-lia Debrecína, Budína a Pešti. Po skončení stavovských povstaní sa vytvorili pod-mienky na rast počtu obyvateľstva. Uda-losti, ktoré predchádzali podpisu Satu-marského mieru, spustili vlnu sťahovania obyvateľstva zo severu na juh. Vytlačenie Osmanov a morová epidémia trvajúca posledné dva roky Rákocziho povstania boli impulzom na značný migračný pohyb obyvateľstva.

Povstanie Františka II. Rákocziho bolo posledným a zároveň i najväčším ozbro-jeným vystúpením uhorskej šľachty proti Habsburgovcom. Bojov sa zúčastnili ši-roké vrstvy obyvateľstva, ktoré v predo-šlých povstaniach v takej miere zastúpe-né neboli – konkrétne poddanské vrstvy a obyvatelia miest. Podpísaním a ratifi-káciou Satumarského mieru sa skončilo obdobie protihabsburských stavovských povstaní, ktoré sa tiahlo našimi dejinami vyše jedno storočie.

ODPORÚČANá LITERATÚRA:

DANGL, Vojtech: Slovensko vo víre stavov-ských povstaní. Bratislava: SPN 1986, 216 s.

KÖPECZI, Béla – R. VáRKONYI ágnes: II. Rákóczi Ferenc. Bratislava : Madách 1976, 505 s.

KOVáCS, Agnes: Rákóczi a Károlyi. IN. : Povstanie Františka II. Rákocziho 1703 – 1711. Prešov 2005, s. 26 – 35.

PULYAI, János: Szatmári Békesség. Buda-pest : NAP Kiadó 2007, 261 s.

RáKÓCZY, František: Zpověď. Praha : Karel Stanislav Sokol 1908, 336 s.


Romantizujúce stvárnenie pobytu Rákocziho v exile

Rákocziho bydlisko v Rodosto

Mgr. eva Ondrušová (1986), absolventka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, odbor

učiteľstvo akademických predmetov história – nemecký jazyk a literatúra.

V súčasnosti pracuje na dizertačnej práci s tematikou fungovania

komorských majetkov v Uhorsku v prvej tretine 19. storočia.

Zo vzduchu proti partizánomSlovenskí letci na východnom fronte v rokoch 1942 – 1943

PeTeR ŠuMiCHRaST

V októbri 1942 sa z východného frontu na materskú základňu na letisku Tri Duby vrátila letka 1, ktorá tam v predchádzajúcich mesiacoch operovala ako súčasť Skupiny vzdušných zbraní (SVZ) pri Zaisťovacej divízii

(ZD). Letka 11 však napriek začínajúcej zime na území dnešného Bieloruska a Ukrajiny i naďalej pôsobila a v plnení bojových úloh zotrvala až do presunu divízie na taliansky front na jeseň roku 1943.

Hoci slovenskí letci neboli zvyknutí na tvrdšie klimatické podmienky východ-ného frontu, ich bojová činnosť ne-ustala ani počas neskorých jesenných a zimných mesiacov v rokoch 1942 – 1943, keď sa v súlade s nariadením vo-jenského veliteľa Ukrajiny Gen.d.Flieg. (General der Flieger – generál letectva – P. Š.) Karla Kitzingera z 9. novembra 1942 zmenila úloha divízie a dislokácia jej pozemných jednotiek. Vojenský veli-teľ Ukrajiny zdôvodnil rozhodnutie ná-rastom počtu útokov partizánov na trať Brest - Gomeľ a potrebou ,,ofenzívneho

postupu“ proti partizánskym formáciám operujúcim v priestore severne od uve-denej železničnej trate.

Úlohy pre slovenských letcov

Už 25. novembra 1942 spresnil Ge-n.d.Flieg. Kitzinger úlohy ZD, ktoré mala plniť po vystriedaní jej piatich práporov nemeckými jednotkami takto: ,,Slo-venské p. pluky 101 a 102 (bez 1/101) prevezmú útočným postupom čistenie te-rénneho pásu od bánd a nespoľahlivých elementov každého druhu severne ich do-

terajšieho priestoru (železnica Mikaševi-ci – Rečica) v hĺbke asi 30 km. Každému priblíženiu banditov k železnici musíte zabrániť. V tomto predpolí založenom na ochranu trate, sa musia trvale obsadiť dôležité osady, medzi iným osady Do-manoviči a Kopatkeviči, tieto vybudovať ako silné oporné body a vybaviť ťažkými zbraňami.“

Po prieskume určených priestorov musel veliteľ divízie plukovník gene-rálneho štábu (plk. gšt.) Rudolf Pilfo-usek spisom z 3. decembra Kitzingerovi oznámiť, že presun jeho jednotiek do


Veliteľ zaisťovacej divízie plk. gšt. Rudolf Pilfousek (vpravo)

určených miest je nemožný z dôvodu nevyhovujúcich podmienok na ubyto-vanie vojakov. V spise nezabudol spo-menúť ani problematiku plánovaného bojového nasadenia letky 11 v priesto-re severne od železnice Ptič – Gomeľ. V časti Letectvo sa konštatovalo: ,,Čo sa týka zasadenia letectva severne trati Ptitsch – Gomel musím hlásiť, že akčný rádius slovenských strojov siaha len málo km severne trati, takže sa už z technic-kých dôvodov nemôže počítať s výdatným zasadením lietadiel na prieskum severne trati. Používaním núdzového letišťa pri Kosinki (Kozinki – P. Š.) dľa hlásenia mo-jich letcov nepríde pre slovenských letcov do úvahy z nasledovných dôvodov: 1./Plocha na pristávanie v zime nedá sa po-užiť pre snehové záveje a nerovnosť pôdy ani s veľkým množstvom zasadených síl nedala by sa upraviť a udržiavať v sta-ve, aby sa mohla používať. 2./ Nakoľko sú naše stroje stavané z dreva a plátna neznášajú vlhkosť dlhší čas, sú preto via-zané na hangáry. Nehľadiac ani na silnú stráž, ktoré si vyžiadalo letište v Kosinki už v lete, nemôžu sa také hangáry v Ko-sinki stavať bez pomoci zo strany nem. brannej moci.“ Na záver predniesol ve-liteľ divízie aj požiadavku na pridele-nie dvoch lietadiel typu Fi 156 Storch. Zdôvodnil ju takto: „Nakoľko už dnes boj proti banditom neni mysliteľný bez vzdušného prieskumu, prosím o pridele-nie dvoch lietadiel „Fiseler Storch“, ktoré by mohli byť v Kosinki.“

Nemecký generál však nehodlal o svojom rozhodnutí ďalej diskutovať a už 4. 12. 1942 podpísal smernicu pre ZD, v ktorej upozorňoval, že roz-kazom z 21. novembra 1942 jedno-značne nariadil splniť úlohu ,,utvoriť severne trate predpolie a zničiť útoč-ným postupom úkryty bánd“. Činnosť

leteckej zložky divízie neustala ani

v tomto zložitom období, ktoré bolo poznačené zmenou dislokácie jednot-livých pozemných jednotiek ZD. Inten-zívnu bojovú činnosť, ktorá spočívala popri leteckom prieskume aj v bojo-vých útokoch na živé ciele, potvrdzujú okrem iného články zverejnené v dô-verných rozkazoch leteckého pluku, ako aj záznamy v dochovaných letových zápisníkoch. Napríklad 3. novembra 1942 vykonal čatník (čtk.) P. Kalmančok na stíhacom dvojplošníku B-534.258 bombardovací nálet na identifikovaný partizánsky tábor dislokovaný pri jaze-re Bieloje. Po úspešnom splnení bojovej úlohy sa po lete trvajúcom 125 minút vrátil na letisko Ovruč. Dňa 10. novem-bra 1942 vykonával nadporučík letectva (npor. let.) J. Zubrík prieskumný let v oblasti Lojeva. Pre technickú poruchu na lietadle núdzovo pristál pri obci Na-rovľa. Napriek hroziacemu nebezpečen-stvu zo strany sovietskych partizánov zotrval v blízkosti lietadla až do prícho-du slovenskej technickej pomoci, ktorá odtransportovala lietadlo na materské

letisko.Prieskumný let v priestore Lo-

jeva sa uskutočnil ako súčasť

trestnej akcie nemeckých a slovenských jednotiek, ktorú nariadil Obstl. von Bredov, príslušník nemeckého poľného žandárstva. Za slovenskú stranu sa na akcii okrem letcov zúčastnili príslušníci SPO a zosilnenej 1/101 roty z Ovruča. Podľa požiadaviek nemeckého veliteľa mali letci zbombardovať osady Lojev a Krupiejki. Namiesto toho však, prav-depodobne omylom, zasiahli osadu Cholmyč, v ktorej sa v tom čase nachá-dzali príslušníci nemeckej žandárskej jednotky.

Strety s partizánmi

Vo štvrtok 17. novembra 1942 zistili slovenské pešie jednotky výskyt parti-zánskych skupín v priestore Jureviči. Na základe tejto správy vzlietol o 1300 hod. dvojčlenný roj lietadiel B-534 na bitev-ný nálet. Počas letu zasiahla obe stíha-cie lietadlá streľba zo zeme. Prvý z let-cov E. Trebatický pristál na materskom letisku v Ovruči so šiestimi priestrelmi v benzínovej nádrži. Druhý pilot roja, P. Šiška, pristál núdzovo v neznámom priestore približne 28 km južne od Na-rovľe, v blízkosti obce Čilčicha. Počas dňa i noci vyčkával v blízkej osade na technickú pohotovosť a po jej príchode lietadlo odtransportovali na domácu základňu. V noci zo 17. na 18. novembra sa čtk. J. Dubravec, desiatnik v zálohe (des. v zál.) K. Hanic a strelník. v zál. J. Berghauser vyznamenali pri obrannom boji pri obci Narovľa, ktorú napadla sil-ná, asi 600-členná skupina sovietskych partizánov. Podľa hodnotenia litovské-ho dôstojníka a veliteľa nemeckej žan-dárskej stanice zachránili svojou odva-hou a hrdinským správaním motorové vozidlá patriace slovenskej armáde. Dňa 18. novembra 1942 o 1400 hod. ich bojové úsilie podporila aj dvojčlenná formácia vlastných lietadiel v zložení J. Telúch a E. Fillo, ktorá zistené nepria-teľské ciele náležite „spracovala“ guľo-metnou paľbou a leteckými bombami.

Ďalšie dramatické udalosti viažuce sa k letu boli v dôvernom rozkaze letecké-ho pluku č. 6 z 9. 2. 1943 opísané takto: „..po prevedení streľby na banditov zba-


Vojenský veliteľ Ukrajiny Karl Kitzinger

Model dvojplošníka B-534 (autor: Miroslav Nedeljak)

dal (J. Telúch – P. Š.), že stroj vynechá-va. Obrátil stroj smerom k materskému letisku, snažiac sa dostať z nebezpečné-ho priestoru, kým stroj nevypovie úplne službu. Vtedy bola i kabína lietadla za-siahnutá strelou. Nad obcou Golovčici stroj úplne vysadil a pilot musel núdzove pristáť.“

Prieskum a boj

Pilot J. Telúch sa pri pristátí nezranil, lietadlo však bolo ťažko poškodené. Dňa 20. novembra 1942 v dobe od 0850 do 1015 hod. vykonal čtk. R. Mrákava úspešný bombardovací nálet spojený so streľbou z palubných zbraní na nepria-teľa v osade Dviški, kde podľa dôver-níkov spôsobil medzi partizánmi veľké straty. O pätnásť minút neskôr štar-tovalo z letiska Ovruč to isté lietadlo s cieľom leteckého prieskumu priestoru Slovečno. Pilot zistil v určenom priesto-re len vlastné pozemné jednotky. Ďalšie lety proti nepriateľovi vykonali prísluš-níci letky už 22. novembra 1942, keď vzlietli celkom 5-krát a vykonali letecký prieskum v priestore Jeľsk a Narovľa.

Dňa 24. novembra 1942 si piloti mohli pripísať na svoje konto ďalšie bojové lety, počas ktorých zaútočili na obec Skorodnoje. V hlásení, ktoré bolo postúpené na Ministerstvo národnej obrany (MNO), sa v súvislosti s útokom

na Skorodnoje konšta-tovalo: ,,24. 11. 1942: Letectvo: O 08. 30 h previedlo 1 lietadlo bombardovanie Skorodnoje. Pilot zis-til, že bombami bola dedina zapálená a banditi prchli z obce. Pri náletoch boli na smerovom kormidle prestrelené lan-ká. Lietadlo 09. 20 h pristálo na letisku Ovrutsch (Ovruč – P. Š.). O 09. 30 h opäť 1 lietadlo previedlo bombardovanie Sko-rodnoje. Pri nálete bolo použitých i pa-lubných zbraní. Lietadlo sa vrátilo o 10. 00 h. O 13. 40 hod. 1 lietadlo previedlo prieskum v priestore Skorodnoje. Pilot uistil, že obec Skorodnoje horí na niekoľ-kých miestach. Lietadlo pristálo o 14.30 hod. na letisku Ovrutsch.“

Už o dva dni neskôr vzlietli prísluš-níci Guljaničovej letky s úlohou vykonať bitevné nálety na nepriateľské ciele v priestore Skorodnoje – Slovečno – Lu-činki. Pre nízku oblačnosť a hmlu v ur-čenom priestore piloti úlohu nesplnili. S lietadlami, ktoré sa dostali v blízkosti Skorodnoje do nepriateľskej paľby, sa bezpečne vrátili na materské letisko Ovruč.

Dňa 6. decembra 1942 bombardo-val a ostreľoval z palubných zbraní trojčlenný roj lietadiel obce Biehunki a Torin. Podobné úlohy plnili príslušníci letky aj v nasledujúcich dňoch. Okrem iného sa aktívne zúčastnili spoločnej bojovej akcie nemeckých a slovenských

jednotiek pri dobýjaní Salizovky.

Bombardovanie Salizovky

V súvislosti s jej prípravou vykonal npor. let. J. Zubrík 28. decembra 1942 letec-ký prieskum v priestore obce Salizovka a vyhotovil schému obrany nepriateľa. O 0900 h, na základe zadovážených a vy-hodnotených správ, bombardovali por. let. Dušan Čatloš a čtk. ďsl. Rudolf Mrá-kava južný okraj Salizovky a opevnenú budovu nachádzajúcu sa 15 km juho-západne od obce. O 1300 hod. vzlietol J. Zubrík po druhýkrát na prieskumný let na lietadle Fi 156 Storch s úlohou, aby zadovážil podrobnejšie informácie o obrane partizánov. Po jeho návrate vzlietol o 1320 hod. trojčlenný roj stí-hacích B-534-iek (D. Čatloš, R. Mráka-va a K. Bachratý), ktorý na nepriateľ-ské obranné postavenie zhodil letecké bomby. Dňa 31. decembra 1942 zaúto-čili na základe správ spresnených let-cami na obec nemecké a slovenské po-zemné jednotky. Jedným z posledných bojových letov proti partizánom roku 1942, bol let trojčlenného roja dňa 29. decembra 1942, ktorého účelom bolo bombardovanie partizánskych kolón pri obci Toniecz. Po dosiahnutí priestoru bojového nasadenia a následnej iden-tifikácii cieľa zhodili príslušníci roja bomby na nepriateľa a po lete, ktorý trval 85 minút, sa bezpečne vrátili na materskú leteckú základňu.

V tomto období už príslušníci letky pri vedení bojovej činnosti v rámci ZD


O tom, že život bojovej leteckej jednotky nie je

len o lietaní, ale že v sebe zahŕňa aj iné činnosti, akou

je napríklad výkon často nezáživnej „papierovej

vojny“, dokumentuje táto fotografia. Na nej fotograf

zachytil por. let. Viktora Cvacha (vľavo) a por.

let. Karola Kulašíka pri administratívnej práci

v kancelárii letky 1.

Anton Matúšek, príslušník letky 11 (krycí názov „Atlas 1“), patril k najaktívnejších bojovníkov SVZ pri ZD. Proti partizánom štartoval celkom 14-krát. Za bojovú činnosť dostal vyznamenanie Za hrdinstvo III. stupňa a Pamätný odznak 1. stupňa.

uvádzali do praxe zásady stanovené od-bornou smernicou, ktorú vydalo Veliteľ-stvo vzdušných zbraní (VVZ) na základe nariadenia ministra národnej obrany gen. Ferdinanda Čatloša. Táto smernica jednoznačne určovala pôsobnosť a pou-žiteľnosť letectva, ako aj jeho nasade-nie v rôznych bojových akciách pozem-ných zbraní. Smernice stanovovali, že letectvo plní svoje úlohy: „...a/ bojom útočným za účelom získania prevahy pozemných jednotiek nad nepriateľom, b/ bojom defenzívnym, t. j. strehovým, hliadkovaním a pozorovaním, c/ zabra-ňovaním nepriateľovi v jeho leteckej činnosti a zásobovaní pozemných častí nepriateľa zo vzduchu, d/ vykonávaním kuriérnej služby pre potreby veliteľa ZD... Pre úlohy uvedené v ad a/, b/, c/, je nutné pri terajšom stave letectva u ZD použiť zásadne len letectva stíhacieho a to v najmenšom počte dvoch lietadiel - roj, až štyroch lietadiel - skupina. Pre úlohy uvedené v ad d/ s výhodou dá sa použiť lietadlo E-241, ktoré má letectvo u ZD v stave.“

Predmetné smernice spresňovali aj obsah jednotlivých úloh. „1. Bitevné útoky: Pod týmto názvom rozumieme útoky na ciele živé a to: pochodové prú-dy, tábory, obsadené zákopové postave-nia, terény, protilietadlové postavenia ... Na všetky spomenuté úlohy pôsobí le-

tectvo ľahkými pumami a guľometmi ... Bitevné úlohy musia byť prevádzané naj-menej skupinou (štyri lietadlá), aby bol útok dôrazný a aby vlastná ochrana bola zabezpečená. 2. Prieskum: Prevádzajú lietadlá stíhacie, ktoré pre svoju rých-losť a obratnosť majú lepšiu možnosť rýchlo zistiť menšie jednotky, o ktoré sa väčšinou v priestore ZD jedná. Okrem toho stíhač má možnosť ihneď na ziste-ný cieľ zaútočiť. Pri týchto útokoch musí byť zasadený najmenej roj (dve lietadlá) z dôvodu vlastnej ochrany.“... „Zabraňo-vanie leteckej činnosti nepriateľa. Prevá-dza sa buď a/ strežením, b/ zasadením podľa správ. V priestore ZD sa vždy bude jednať o zasadenie podľa správ, pretože k preletom nepriateľských lietadiel ne-prichádza tak často. V prípade hlásené-ho preletu nepriateľa ... alebo zoskoku padákových strelcov, štartujú stíhacie lietadlá - najmenej skupina do uvedené-ho priestoru, kde napadnú nepriateľa vo vzduchu alebo zaútočia na zoskočivších strelcov na zemi ...”

Okruh pôsobnosti slovenského stíha-cieho letectva pri ZD nebol týmito smer-nicami vymedzený priestorovo, ale bol limitovaný časovo. Bojová úloha letca nesmela trvať dlhšie ako jednu hodinu a 30 minút, a to vrátane spiatočného letu. Veliteľ letky sa pri svojej činnosti riadil obsahom predpisu Smernice pre základný a bojový výcvik stíhacieho le-tectva a služobným predpisom L-II-2. Pri plnení bojových úloh mal zohľad-niť všetky skutočnosti tak, „…aby pri najlepších výsledkoch boli čo najmenšie straty na vlastnom materiále a personá-le“. Podľa Smernice pre použitie letec-tva u ZD, mohli letectvom disponovať len veliteľ divízie a I. dôstojník štábu divízie. Títo funkcionári vydávali veli-teľovi letky rozkaz formou požiadaviek,

ktoré kládli na letectvo. Veliteľ letky po náležitom zhodnotení požiadaviek, po vlastnej úvahe a v súlade s predpisom L-II-2 alebo Smernicou pre základný a bojový výcvik stíhacieho letectva, pou-žil také typy a také množstvo lietadiel, ktoré boli na splnenie zadanej bojovej úlohy najvhodnejšie.

Veliteľ divízie, resp. jeho zástupca, mal pri bojovom nasadení letectva zvá-žiť nutnosť použitia vlastného letectva vzhľadom na pomerne nízky materiálny stav letky na zimné akcie. Zároveň mal posúdiť, či je nutnosť nasadenia le-tectva úmerná sile bojových jednotiek nepriateľa a či opotrebovanie letecké-ho materiálu a jeho prípadná strata sú úmerné výsledku, ktorý by sa mal na-sadením letectva dosiahnuť. O spôsobe vykonania bojovej úlohy, o počte nasa-dených lietadiel, ako aj o ich výzbroji rozhodoval zásadne veliteľ letky. O sku-točnosti, že bojovú činnosť príslušníkov letky 11 velenie divízie naďalej hodnoti-lo veľmi priaznivo, vypovedá aj pochval-né uznanie plk. gšt. R. Pilfouska. Ten na konci prvej dekády januára 1943, pri príležitosti ukončenia prvej etapy ne-meckej zimnej protipartizánskej ofen-zívy, na ktorej sa aktívne zúčastnili aj jednotky ZD, nezabudol vyzdvihnúť ani podiel letcov, ktorí ,,prispeli značnou mierou k úspechu prieskumnou činnos-ťou, paľbou a bombardovaním“.

jar – nárast počtu letov

Charakter bojovej činnosti príslušníkov stíhacej letky 11 v rámci SVZ pri ZD ne-zaznamenal ani počas ďalších mesiacov žiadne podstatné zmeny. Okrem spo-lupráce so slovenskými a nemeckými


Stot. let. Mikuláš Guljanič pôsobil v rámci SVZ pri ZD v období od 2. dekády augusta 1942 do júla 1943. Za činnosť obdržal vyznamenanie Za hrdinstvo 2. stupňa.

Ovruč (dnešný pohľad). V jej blízkosti sa nachádzalo materské letisko Letky 11.

pozemnými jednotkami zaisťovali letci bezpečnosť vlastných a spojeneckých autokolón, ktoré premávali po cestách ohrozovaných partizánmi. Súčasne vy-konávali aj kuriérnu službu v rámci ZD. So zlepšením počasia zákonite narasta-la aj bojová činnosť príslušníkov letky 11 proti partizánom. Už 15. marca 1943 vykonali bitevný nálet na obec Szians-kaja. Ďalšie bojové lety nasledovali v rýchlom slede. Dňa 22. marca 1943 si pilot letky P. Kalmančok zazname-nal do zápisníka let s cieľom bojového prieskumu železničnej trate Ovruč – Jeľsk. O dva dni neskôr k nemu pribudol prieskum cesty Ovruč – Jeľsk, ktorý bol spojený s ochranou slovenskej vojen-skej kolóny.

Vzhľadom na nevyhnutnosť materi-álneho doplnenia a obmeny personálu letky 11 dostal veliteľ leteckého pluku nariadenie z 22. marca 1943, na základe ktorého mala letka 3 odoslať „za najbliž-šieho priaznivého počasia“ do poľa k stí-hacej letke 11 trojicu lietadiel Š-328. V poli mali plniť úlohy podľa rozkazov veliteľa SVZ pri ZD. Po zohľadnení sku-točnosti, že letka 11 disponovala v tom-to období len stíhacími lietadlami typu B-534, mali byť osvedčené Š-328 pri od-lete do poľa vybavené aj najnutnejším materiálom na ich obsluhu, ošetrovanie a prevádzku. Ako pozorovatelia a pilo-

ti týchto lietadiel mali odísť do poľa tí príslušníci leteckého pluku, ktorí v poli ešte neboli, resp. tam boli len krátky čas. Osobitne sa zdôrazňovalo, že po-sádky nemusia byť len od letky 3. Okrem troch posádok lietadiel Š-328, ktoré vy-konali letecký presun k ZD, odišla časť nových príslušníkov SVZ pri ZD do poľa vlakovým transportom po trase Žilina – Brest – Minsk – Ovruč. Vystriedali tam pilotov letky, ktorí vykonávali poľnú službu už od začiatku októbra 1942.

Oslavovaní tlačou

Do apríla roku 1943 vykonali príslušníci slovenských letiek v rámci ZD celkom 243 bojových náletov a 316 prieskumných letov. Pri bombardovacích letoch zho-dili na zistené nepriateľské ciele cel-kom 2 900 kg leteckých bômb. Ich bo-jovú činnosť na Ukrajine a v Bielorusku charakterizovala dobová slovenská tlač takto: „K úspechom a víťazným činom slovenských letcov na východnom fronte v tichosti sa pridružujú ich kamaráti na Ukrajine a Bielorusku a zapisujú sa tak do dejín boja proti boľševizmu. Bok po boku s kamarátmi od pozemných zbra-ní, združení s ostatnými národmi Európy v jeden celok, bojujú naši letci ďaleko od domova za lepšiu budúcnosť kontinentu, za bezpečnosť svojho národa a vlasti.“

Napriek týmto propagandistickým

vyjadreniam, ktoré oslavovali činnosť a vysokú bojovú morálku príslušníkov SVZ pri ZD, sa aj v rámci tejto, dovtedy veľmi pozitívne hodnotenej jednotky, začali prejavovať rozkladné javy, ktoré vyvrcholili 17. mája 1943, keď od letec-kej jednotky „Atlas 1“ zbehli z letiska Ovruč na lietadle Š-328 slob. Imrich Haščík, stk. v zál. Pavol Hrivík a stk. v zál. Jozef Jančo. Ich úmysel bol jed-noznačný – navždy sa vyhnúť výkonu vojenských povinností a prejsť na stra-nu nepriateľa.

Podľa výpovede J. Janča z 22. júna 1943 spísanej a podanej na veliteľstve oddielu poľného žandárstva v Kozin-kách, išlo o nápad I. Haščíka. Ten bol k SVZ pri ZD premiestnený z Leteckej školy, z ktorej ho vylúčili pre disciplinár-ne záležitosti. Je zrejmé, že Haščík sa s „odobratím krídel“ nikdy vnútorne ne-vyrovnal a v novom služobnom zaradení nevidel svoju budúcnosť. Podľa Jan-čovho vyhlásenia ju videl v sovietskom Rusku. Na realizáciu svojich plánov však potreboval odhodlaných pomocníkov. Stali sa nimi strelníci v zálohe P. Hrivík a J. Jančo. Trojica bola rozhodnutá svoj plán realizovať už v nedeľu 16. mája, pre nevhodné letové počasie však mu-sela zámer odložiť na druhý deň, teda na pondelok 17. mája 1943.


Por. let. Imrich Výrostko, dočasný veliteľ letky 3, na základe nariadenia veliteľa leteckého pluku z 22. marca 1943, odoslal do poľa k ZD trojicu lietadiel Š-328. Jeho podriadení však k plneniu služobnej úlohy pristúpili povrchne. Trojica „kravičiek“ odletela do Ovruče bez bubnových zásobníkov pre pozorovateľské guľomety. Z tohto dôvodu neboli na mieste určenia schopné poľnej prevádzky.

Veliteľ vzdušných zbraní ocenil výsledky činnosti npor. let. Rudolfa Galbavého a príslušníkov jeho

letky pri bojovom nasadení v rámci ZD, ktoré získali v období od 3. júna 1942 do 15. októbra

1942. Vo veliteľskom uznaní osobitne vyzdvihol veľmi dobrý výkon leteckých mechanikov.

Prezident republiky ho za činnosť na fronte vyznamenal vyznamenaním Za hrdinstvo III.

stupňa a Pamätným odznakom 1. stupňa.

Aby mali voľný prístup k lietadlu, vzal si Haščík dobrovoľne službu veli-teľa stráže na letisku v Ovruči. V sta-novený deň sprisahanci spoločne s nič netušiacimi príslušníkmi stráže vytlačili z hangára na letiskovú plochu lieta-dlo Š-328. Počas príprav na samotný úlet, prirodzene, nepotrebovali žiad-nych svedkov, resp. vojakov, ktorí by im mohli plán skomplikovať. Haščík ako veliteľ stráže preto odoslal príslušníkov strážneho družstva na strážnicu, kde mali zotrvať až do fiktívneho príchodu veliteľa letky 11. Po krátkej inštruktá-ži sa trojica zbehov vzniesla na palube lietadla do vzduchu a zamierila smerom na Kursk, odkiaľ mala preletieť líniu ne-mecko-sovietskeho frontu.

Let sa však nevyvíjal podľa predstáv trojice utečencov a pri obci Černigov musel Haščík pre technickú poruchu lietadla pristáť. Po jej odstránení sa opäť vzniesli do vzduchu a pokračo-vali v dobrodružnom lete smerom na Briansk. Avšak v daždivom počasí stratil Haščík orientáciu a po druhýkrát sadol s lietadlom v neznámom teréne. V tom-to prípade v blízkosti obce Prvý Vojin vzdialenej asi 40 km od Brianska, kde chcel získať informácie o polohe. V obci však slovenských utečencov zadržala

nemecká hliadka. Na základe Haščíko-vej nepravdivej informácie, že ich vy-slali z Ovruča na prieskum do priestoru Gomeľ, ale že pre nepriazeň počasia zablúdili, ich nemecká hliadka prepus-tila. Následne ich ubytovali v civilnom dome a sľúbili materiálno-technickú pomoc, aby sa mohli na druhý deň vrátiť k svojej leteckej jednotke. Po chvíli sa však Nemci vrátili, slovenských vojakov zatkli a eskortovali do vojenskej väznice v meste Orel.

Dramatický útek a zadržanie

Po desiatich dňoch väznenia ich odo-slali na pomocné práce do kuchyne, kde sa im podarilo nájsť na smetisku pílku na železo, ktorou za päť ďalších dní prepílili väzenské mreže a „otvorili“ si cestu na slobodu. Ich útrapy sa však neskončili, pretože na úteku ich zadrža-la miestna milícia, ktorá ich odovzdala maďarskej vojenskej jednotke v obci Narovľa. Odtiaľ ich bez eskorty odosla-li priamo do Brianska. Zo železničnej stanice v Briansku ich osobným auto-mobilom odviezli na nemecké veliteľ-stvo tamojšieho letiska, kde opätovne zopakovali svoju verziu o nešťastnom „prieskumnom lete“ do priestoru Orel. Po vypočutí troch „zblúdilých spojenec-

kých letcov“ ich ubytovali v nemeckých kasárňach a sľúbili im, že do Ovruča po-šlú fonogram s informáciou o ich osude.

Zbehovia, pochopiteľne, na odpoveď z Ovruča nečakali. Haščík spolu s Hri-víkom utiekli ešte v ten deň. Unavený J. Jančo však zotrval v priestoroch nemeckých kasární celý jeden deň. Po načerpaní nových síl tiež zutekal. Jeho anabáza sa skončila 21. júna 1943 o 010 hod., keď bol na základe dôverných informácií zaistený por. R. Chabenom, veliteľom oddielu poľného žandárstva v obci Kozinky. Stk. v zál. J. Jančo bol neskôr na základe rozsudku poľného súdu uznaný za vinného v plnom roz-sahu a uväznený vo vojenskej väznici. Jeho spoločníkov Haščíka a Hrivíka odsúdili v neprítomnosti na trest smr-ti.

Napriek opísanému činu trojice zbe-hov možno konštatovať, že bojová čin-nosť letky npor. L. Hrona sa počas mája 1943 neznížila a možno ju hodnotiť ako veľmi intenzívnu. Letka 11 sa v tomto období aktívne zapájala do ofenzívnych protipartizánskych akcií nemeckých jednotiek v tzv. Mokrom trojuholníku. Priama letecká podpora, ktorú posky-tovali nemeckým jednotkám, spočívala predovšetkým v rozsiahlej prieskumnej činnosti. Často sa spájala s bitevnými a bombardovacími náletmi. Jedna z ta-kýchto spoločných akcií sa uskutočnila 13. mája 1943 v priestore Droňki – Po-


Sprava: stot. let. Mikuláš Guljanič, npor. let. Ladislav Hron, por. let. Július Drozd, neznámy.

V pozadí nemecké viacúčelové lietadlo Fieseller Fi 156 Storch, ktoré od vojenského veliteľa

Ukrajiny Gen.d.Flieg. Karla Kitzingera žiadal veliteľ divízie plk. gšt. Rudolf Pilfousek spisom

z 3. decembra 1942. Žiadosť o toto lietadlo zdôvodnil nasledovne: „Nakoľko už dnes boj

proti banditom neni mysliteľný bez vzdušného prieskumu, prosím o pridelenie dvoch lietadiel „Fiseler Storch“, ktoré by mohli byť v Kosinki.“

Nové pôsobisko letky – Minsk (dnešný pohľad)

gonnoje – Babčin – Noravľa – Černobyľ, kde jedno lietadlo ostreľovalo kolónu partizánov južne od osady Droňki a ne-skôr južne od osady Babčin.

O tri dni neskôr ostreľovalo slo-venské lietadlo vykonávajúce letecký prieskum v priestore Narovľa – Savo-it – Viašišče, partizánsky tábor v obci Viašišče. Pilot lietadla pri útoku zapálil niekoľko domov. O deň neskôr, teda 19. mája, napadli obec Viašišče štyri lieta-dlá, pričom na ňu zhodili letecké bom-by a následne ju ostreľovali z palub-ných zbraní. Dňa 20. mája 1943 počas prieskumu v priestore Narovľa – Der-moviči ostreľovalo slovenské lietadlo partizánov pri osade Antonov a parti-zánsky trén pri Lomači. Nasledujúci deň jedno lietadlo bombardovalo a zapálilo obec Vystupoviči. V ranných hodinách dňa 28. mája 1943 uskutočnil stíhací roj lietadiel B-534 bombardovací nálet na obce Bujnoviči a Stodoliči. Večer 8. 6. 1943 bombardovali dve slovenské lietadlá obce Remesy a Gliňanyje. Bom-bardovací nálet na obec Glyňanyje sa uskutočnil aj o deň neskôr. Túto činnosť leteckej zložky ZD ocenil v periodickom hlásení na MNO aj veliteľ divízie, ktorý poznamenal, že vykonala ,,cenné služ-by, čo i nemecké veliteľstvá s povďakom kvitovali“.

Od začiatku júna 1943 sa súčasti ZD popri plnení pridelených úloh pripra-vovali na plánovaný presun do oblasti Minska, kde mali prejsť do podriade-nosti nemeckého veliteľstva Ostland. Bezprostredným popudom na urýchlené plnenie komplexu úloh spojených s prí-pravami ZD na odchod do novej operač-nej oblasti, v ktorej mal vojenský veliteľ oblasti Ostland poskytnúť divízii príle-žitosť na výcvik a upevnenie disciplíny a potom ju pohyblivo, pokiaľ možno zomknuto zasadzovať s tým úmyslom, aby sa predišlo nežiaducim kontaktom medzi jednotkami a civilným obyva-teľstvom, sa stala osobná návšteva náčelníka štábu maďarskej 18. divízie. Ten plk. gšt. R. Pilfouskovi oznámil, že presun maďarských jednotiek z priesto-ru Berdičeva do oblasti ZD sa začne 15. júna 1943.

Nové pôsobisko jednotky

Presun jednotiek ZD do priestoru Za-slavľ – Minsk – Sluck sa začal na konci poslednej dekády júna 1943 a trval až do konca prvej augustovej dekády roku 1943. Veliteľ ZD dúfal, že presunom jednotiek do nového priestoru sa pre-rušia osobné väzby medzi slovenskými vojakmi a civilným obyvateľstvom, ako

aj s partizánmi a výrazne sa zlepší dis-ciplína. Mala k tomu prispieť aj skutoč-nosť, že predtým roztrúsené slovenské jednotky sa opäť sústreďovali do orga-nických celkov a spoločne sa ubytovali v miestach, kde boli nemecké posádky.

Z týchto dôvodov hodnotil presun ZD do nového operačného priestoru jej veliteľ veľmi pozitívne.

V čase presunu ZD do nového priesto-ru sa v rámci divízie uskutočnila aj nut-ná reorganizácia, ako aj jej premenova-nie na 2. pešiu divíziu. Velenie divízie prevzal od 10. augusta 1943 plukovník pechoty (plk. pech.) Karol Peknik.

V mieste bývalej dislokácie divízie nezotrvala ani letka 11, ktorá sa z letis-ka v Ovruči premiestnila do nového pô-sobiska – letiska v Minsku. Piloti letky pritom preleteli štyri B-534, tri Š-328 a jednu E-241. Bojová činnosť letky 11 neustala ani v novom priestore ope-račného nasadenia a jej príslušníci ďa-lej bombardovali a z palubných zbraní ostreľovali pozemné nepriateľské ciele. Za túto činnosť dostali vyznamenanie Za hrdinstvo III. stupňa títo príslušníci letky 11: npor. let. L. Hron, por. let. T. Čája, por. let. M. Ertl, čtk. F. Bošmanský, čtk. V. Fuljer, čtk. R. Mitošinka a čtk. J. Simkanič. Veliteľa SVZ pri ZD majora let. Mikuláša Guljaniča dekorovali vyzname-naním Za hrdinstvo II. stupňa.

V súvislosti s bombardovacími a bi-tevnými, resp. hĺbkovými náletmi, treba poznamenať, že v mnohých prí-padoch sa cieľmi slovenských letcov stávali obce, ktoré sa nachádzali v tzv.

„partizánskych oblastiach“. Intenzívna letecká činnosť pokračovala aj 16. júla 1943, keď trojčlenný roj lietadiel Š-328 o 0950 hod. zbombardoval a ostreľoval z palubných zbraní obce Rybakovčina a Kolodin. Vzápätí, o 0955 hod., troj-


Gen. I. triedy Ferdinand Čatloš počas výkonu funkcie ministra národnej obrany venoval rozvoju vojenského letectva veľkú pozornosť. Na fotografii ho vidíme počas jednej z návštev slovenských jednotiek na východnom fronte. Zľava: stot. let. Ivan Haluzický, gen. I. triedy Ferdinand Čatloš, plk. pech. Pavol Kuna a mjr. gšt. Anton Ďurčanský.

členný roj lietadiel B-534 zbombardo-val a ostreľoval obec Teplen. O 1140 hod. rozšíril paletu bombardovacích náletov ďalší trojčlenný roj lietadiel Š-328, kto-rý zbombardoval obce Gudnich a Tara-sovo. O 1330 hod. sa do bombardovania obce Rybakovčina pustilo lietadlo typu Š-328. Od 1335 do 1345 hod. bombardo-valo lietadlo typu Š-328 obce Krugloje a Gatnoje.

Dobové dokumenty hodnotili nále-ty ako úspešné, keďže všetky obce po bombardovaní horeli. Už o deň neskôr, t. j. 17. júla 1943 o 1045 hod., štarto-val trojčlenný roj lietadiel Š-328, aby zbombardoval obec Borki, ktorú letec-kými bombami rozbil a zapálil. O 1050

hod. odštartoval ďalší trojčlenný roj lietadiel B-534, aby skazu obce dovŕšil. Bombardovanie sa hodnotilo ako veľmi úspešné. Na záver ostreľovali stíhači ťažko skúšanú dedinu z palubných zbra-ní. Pri týchto typoch leteckých útokov,

ktoré neboli v rámci SVZ vôbec ojedine-lé, bolo veľmi často zasiahnuté aj civil-né obyvateľstvo.

Od 1. augusta 1943 došlo v rámci SVZ pri 2. pešej divízii k zásadnej organizač-nej zmene. Od tohto dňa bolo vzhľadom na nedostatok personálu vzdušných zbraní a najmä malý počet nasadených jednotiek letectva (letka 11 a 3. batéria DPLP), zrušené veliteľstvo SVZ pri ZD. Letka 11 a 3. batéria DPLP odvtedy pod-liehala po všetkých stránkach priamo veliteľstvu 2. pešej divízie. Ďalšia z ob-mien lietajúceho personálu a leteckej techniky patriacej do výzbroje letky 11 nastala v dňoch 12. – 13. augusta 1943, keď velenie letky odoslalo do zázemia tri lietadlá Š-328 a jednu E-241. Na Slo-vensko na nich odleteli piloti V. Fuljer, F. Klubal, J. Simkanič a A. Mutňanský. Veliteľ leteckého pluku za nich odoslal k letke 11 ako náhradu Ľ. Pajtinu, Ľ. Mu-náka a J. Winkelmessa.

Nálet na vikatčeno

Aj po tejto personálnej obmene lieta-júceho personálu a čiastočnej výmene leteckej techniky, ktorá bola opotre-bovaná náročnou službou v poľných podmienkach, sa príslušníci letky 11 aktívne zapájali do bojovej činnosti slo-venskej 2. pešej divízie. Svedčí o tom aj udalosť z 9. septembra 1943, keď J. Kaliský lokalizoval partizánsky tábor pri obci Vikatčeno a následne naň zaútočil. Cieľ úspešne zbombardoval a ostreľo-val z palubných zbraní B-534. Partizáni však streľbu opätovali a Kaliského stroj na viacerých miestach zasiahli. Napriek poškodeniu lietadla čtk. J. Kaliský do-kázal uloženú bojovú úlohu splniť, „...nakoľko obec bola zapálená a zničená“. Nálet na Vikatčeno bol jeho 40. bojovým letom v rámci protipartizánskych akcií.

Takmer k tragickej udalosti došlo 18. októbra 1943, keď počas letu trojčlen-

ného roja stíhacej letky 11 zasiahol ne-priateľ streľbou zo zeme lietadlo B-534 pilotované R. Mitošinkom. Udalosť však mala šťastný koniec. Zásah do chladiča motora prinútil Mitošinku núdzovo pri-stáť na úzkom páse poľa. Napriek úsiliu veliteľa roja čtk. F. Bošmanského, kto-rý sa pokúšal pristáť v blízkosti kama-ráta, vziať ho na krídlo a dopraviť na materské letisko v Minsku, sa mu úmy-sel nepodarilo realizovať. Potom, ako Bošmanský pristál v Minsku a zahlásil, čo sa stalo, dostal rozkaz, aby odletel s lietadlom E-241 po Mitošinku. Po prí-lete do priestoru núdzového pristátia už len stihol zaregistrovať, ako jeho spolubojovníka odvádza skupina bielo-ruských partizánov.

Negatívny vývoj morálky 2. pešej di-vízie, ktorý charakterizovala pretrvá-vajúca rozkladná činnosť prejavujúca sa prechodmi časti jej príslušníkov na stranu partizánov a jednoznačný nárast protinemeckého cítenia medzi značnou časťou z nich, dospel do takého štádia, že 2. pešia divízia nebola súca plniť bo-jové úlohy na východnom fronte. Túto skutočnosť konštatoval, okrem veliteľa 2. pešej divízie plk. gšt. K. Peknika, aj nemecký generál pri MNO SR Friedrich Schlieper, ktorý vykonal inšpekciu jed-notiek 2. pešej divízie. V správe, ktorú zaslal centrále nemeckej vojenskej spra-vodajskej služby, nielenže úspešne dia-gnostikoval tento nelichotivý stav, ale zároveň navrhol, aby sa 2. divízia (ZD) vyňala z bojov proti bandám, pretože sa na to pre mentalitu jej príslušníkov aj tak nehodí. Dňa 7. októbra 1943 tlmočil


Npor. let. Ladislav Hron, veliteľ letky 11 a por. let. Július Drozd, jeho pobočník, pri chvíľach

voľna na letisku v Ovruči. L. Hron vykonával funkciu veliteľa letky 11 od 16. marca 1943.

Velenie letky fyzicky prevzal od mjr. let. Mikuláša Guljaniča dňom 30. apríla 1943.

Z východného frontu sa na Slovensko vrátil až 22. októbra 1943. Veliteľ 2. pešej divízie

plk. gšt. Karol Peknik mu udelil osobitné pochvalné uznanie za výbornú spoluprácu,

svedomité, usilovné vykonávanie bojových úloh a disciplinované vedenie letky v rámci divízie.

Dňa 15. októbra 1940 bolo zavedené označenie slovenských vojenských lietadiel novými

vysostnými znakmi na základe odporúčania nemeckej leteckej misie pri MNO

šéf nemeckej vojenskej misie na Sloven-sku slovenskej vláde správu podpísanú gen. Wilhelmom Keitelom. Okrem iné-ho sa v nej konštatovalo, že nemecké velenie uvažuje o presunutí divízie do Talianska a o jej nasadení na stavebné práce v tyle frontu. Nemecká strana navrhovala, aby sa 2. pešia divízia zre-organizovala na stavebnú brigádu s vý-zbrojou a technickými prostriedkami, ktoré budú zodpovedať jej neskorším úlohám. Súhlas slovenskej vlády s na-vrhovaným riešením prišiel do Berlína už 8. októbra 1943. O dva dni neskôr dostalo operačné oddelenie Hlavného veliteľstva nemeckej brannej moci roz-kaz vyčleniť slovenskú 2. pešiu divíziu z doterajšieho nasadenia a stiahnuť ju z priestoru súčasnej dislokácie s cieľom reorganizácie a transformácie na sta-vebnú brigádu. Na Slovensko sa mali odoslať ťažké zbrane a zariadenia vrá-tane lietadiel patriacich divízii a časť mužstva. Reorganizácia pešej divízie a jej transformácia na Technickú brigá-du sa mala zavŕšiť do 28. októbra 1943.

Vzhľadom na to, že definitívne rozhod-nutie vo veci odsunu ťažkej výzbroje di-vízie vrátane letectva na Slovensko, ako aj o reorganizácii divízie na technickú jednotku už padlo, vyplynul z toho aj záver o nevyhnutnom odchode prísluš-níkov leteckej zložky. Veliteľ 2. pešej divízie plk. gšt. K. Peknik udelil pochva-lu príslušníkom letky 11 za svedomité a vzorné plnenie bojových úloh, ktorý-mi výdatne podporovali úspešné vyko-nanie viacerých bojových akcií 2. pešej divízie. Osobitné pochvalné uznanie za výbornú spoluprácu, svedomité, usi-lovné vykonávanie bojových úloh a dis-

ciplinované vedenie letky 11 v rámci 2. pešej divízie udelil veliteľovi letky 11 npor. let. L. Hronovi.

Odchod na Slovensko

Dňa 25. októbra 1943 začal lietajúci sled letky 11 presun na Slovensko. Od-chodom pozemného sledu letky 11 na Slovensko sa definitívne uzavrela bojo-vá činnosť slovenského letectva v rámci ZD, resp. 2. pešej divízie na Ukrajine a v Bielorusku.

Činnosť leteckých jednotiek pôsobia-cich v rámci ZD od júna 1942 do októb-ra 1943 možno napriek pretrvávajúcej technickej zastaranosti leteckého par-ku hodnotiť ako veľmi úspešnú. Sloven-skí letci, ktorí sa v priestore operačného nasadenia nestretli vo vzduchu so žiad-nym protivníkom, plnili úlohy spojené s kuriérnou službou, leteckým priesku-mom, bombardovacími a bitevnými ná-letmi na partizánov a ich tábory. Ich profesionálne majstrovstvo, odvaha a disciplína boli veľakrát vyzdvihnuté nielen v hláseniach veliteľstva ZD, VVZ a leteckého pluku, ale aj v hláseniach nemeckých veliteľov, ktorých jednot-kám poskytli účinnú leteckú podporu. Treba však podotknúť, že ich ovplyvni-la skutočnosť, že nepriateľ, t. j. par-tizáni, nedisponovali nielen leteckou technikou, ale nemali vybudovanú ani zodpovedajúcu protilietadlovú obranu. Slovenských letcov preto pri útokoch na lokalizované nepriateľské ciele zväčša ohrozovala len neorganizovaná streľ-ba zo všetkých typov ručných zbraní, ktorými partizáni disponovali. Napriek nízkej palebnej sile nepriateľa však tre-ba podotknúť, že slovenské lietadlá za-siahli často jednotlivé strely, z ktorých každá mohla byť pre pilota osudnou, pretože lietadlá používané jednotkami SVZ pri ZD neboli vybavené zodpoveda-júcou pasívnou ochranou nielen pilo-ta, ale ani dôležitých častí lietadla. Pri hodnotení bojovej činnosti slovenské-

ho letectva na Ukrajine a v Bielorusku v rokoch 1942 – 1943 však nemožno zabudnúť ani na fakt, že piloti zasiahli pri útokoch niekoľkokrát aj bezbranné civilné obyvateľstvo a podieľali sa tak na ničím neospravedlniteľných repre-sáliách.

Letecké jednotky (letka 1, letka 11) pôsobiace v rámci SVZ pri ZD boli pre divíziu prínosom a pre pozemné jed-notky vykonali cenné služby. Z hľadiska leteckých výkonov a preukázaných od-borných kvalít možno pozitívne hodno-tiť aj činnosť letky 2, ktorá plnila úlohy kuriérnej letky v operačnom priestore ZD.

LITERATÚRA:

RAJNINEC, J.: Slovenské letectvo 1939 – 1944. 1. zv. Bratislava 1997.

BYSTRICKÝ, J.: Zaisťovacia divízia na okupovanom území Ukrajiny a Bielo-ruska (september 1941 – november 1942). In: Vojenská história, roč. 3, 1999, č. 4

BYSTRICKÝ, J. – ŠUMICHRAST, P.: Letka 13 v dokumentoch a obrazoch. Brati-slava 2004.

PROKEŠ, J. – BEZNáK, M.: Takmer pravdi-vý príbeh. Bratislava 1997.

ŠUMICHRAST, P. – KLABNíK, V.: Sloven-ské letectvo 1939 – 1944. 2. zv. Bra-tislava 2000.

ŠUMICHRAST, P. - ANĎAL, J.: Avia B-34, B-534 a Bk-534 slovenských pilotov 1939 – 1944. Poprad 2003.


27. októbra 1942 bol po oboch stranách prednej časti motorového krytu lietadla namaľovaný emblém znázoňujúci biely dvojramenný kríž s modrým trojvrším a slnkom v pozadí

pplk. v zál. PhDr. Peter Šumichrast. PhD., (1967), je riaditeľom Odboru

vojenskohistorických výskumov Vojenského historického ústavu (VHÚ) v Bratislave a zástupcom

riaditeľa VHÚ. Je autorom monografie Slovenské letectvo na východní frontě 1941 – 1943 (2006) a spoluautorom monografií Letka 13 v dokumentoch

a obrazoch (2004) a Slovenské letectvo 1939 – 1944, 2. zv. (2000). Okrem

toho publikoval desiatky vedeckých monografií a článkov.

Futbal pod Dávidovou hviezdouMálo známa kapitola športových dejín Slovenska

PeTeR BuČKa

O žiadnom športe sa nenapísalo toľko ako o futbale. Táto kolektívna hra bola a stále je na Slovensku najpopulárnejším športovým odvetvím. Dôvodov, prečo práve futbal vzbudzuje toľko pozornosti a vyvoláva

množstvo emócií, je nepochybne viac. Bez akýchkoľvek pochybností sem patria aj tie národnostné, a to nielen na medzinárodnej úrovni. Roku 1925 sa napríklad pri príležitosti otvorenia futbalového štadiónu ŠK Makabea

Bratislava uskutočnil priateľský zápas výberov židovského a maďarského zväzu. Brniansky časopis Sport napísal, že z futbalového stretnutia sa stal zápas vo voľnom štýle.

Futbal plnil často úlohu citlivého baromet-ra nacionálnych nálad. Nie raz bol s týmto cieľom aj zneužitý. To, že táto hra sa môže stať aj nástrojom politiky, si uvedomovali jeho funkcionári už v minulosti. Pripo-meňme si, že futbal zapustil korene na Slovensku ešte koncom 19. storočia. Toto obdobie bolo spojené s tuhou maďarizá-ciou, a tak mohli futbalové kluby na Slo-vensku vznikať len s maďarskými názvami. Skutočnosť, že uhorské úrady akceptovali roku 1912 založenie židovského futbalo-vého klubu Makabea Pressburg, vyplývalo

nielen z toho, že rokovacou rečou klubu bola nemčina, ale aj z ďalších faktorov, akými boli napríklad mnohopočetnosť a integrita nemeckej komunity v Bratisla-ve.

v novej republike

Skôr, ako mohla Makabea Pressburg preho-voriť do štatistiky súťaží organizovaných pre Horné Uhorsko, vypukla prvá svetová vojna, po ktorej sa menila mapa Európy. Slovensko vstúpilo do nového manželstva

tentoraz s rečovo oveľa bližšími Čechmi. O osude Slovenska nebolo ani po vzniku Československa definitívne rozhodnuté, aspoň nie tak, ako sa to javí zo súčasné-ho pohľadu. Najskôr to bolo úsilie prvej povojnovej maďarskej vlády získať Sloven-sko späť prostredníctvom sľubov a neskôr, v období Maďarskej republiky rád, sa o to nová maďarská vláda pokúšala vojenskou silou. Počiatočné labilné pomery na Slo-vensku po vzniku Československa je mož-né dokumentovať aj na príklade futbalu. Dňa 12. októbra 1919, teda takmer rok po


SC Makabea Pressburg 1913

vyhlásení nového štátu, vznikol Szloven-szkói Labdarúgók Szövetsége (SzLSz), čiže Slovenský futbalový zväz s maďarským ná-zvom. Medzi zakladajúcimi členmi bolo 86 športových klubov z celého Slovenska. Len minimálny počet používal slovenský názov a zostal neorganizovaný.

Medzi zakladajúcimi členmi SzLSz boli aj židovské športové kluby Pozsonyi Mak-kabea Sport Club (ŠK Makabea Bratislava), Kassai Hakoah Sport Egysűlet (Športová jednota Hakoah Košice) a Rózsahelyi Mak-kabea Sport Egysűlet (Športová jedno-ta Makkabea Ružomberok). SzLSz začal na Slovensku organizovať súťaž, ktorá sa nedohrala, pretože tomuto zväzu na priamy podnet Československého futba-lového zväzu (ČSFZ) neschválili stanovy. Aby sa vyhli vzájomným národnostným treniciam, neprijali predstavitelia športu zásadu teritoriálneho členenia, ale uplat-nili národnostný princíp. Maďarské kluby tak boli donútené vytvoriť si Maďarský futbalový zväz na Slovensku. Ten potom s nemeckým, židovským, poľským a ČSFZ vytvoril Československú futbalovú asociá-ciu (ČSAF), ktorú roku 1923 prijali do me-dzinárodnej futbalovej federácie FIFA. Vo vedení ČSAF zastupoval ŽFZ funkcionár K. Weil, ktorého roku 1924 zvolili za podpred-sedu asociácie.

Židovský futbalový zväz (Kewucas Mese-hakej Kadúr Régel Jehudith šel) vznikol 21. novembra 1920 v Prahe, ktorá sa stala jeho sídlom. Do leta 1921, keď sa českosloven-ský a nemecký futbalový zväz dohovorili na utvorení ČSAF, patrili židovské futbalové kluby do toho zväzu, ktorý mal na danom mieste prevahu. Na Slovensku to bol už

spomínaný SzLSz. Po vzniku ČSAF sa čin-nosť Židovského fut-balového zväzu (ŽFZ) rozbehla naplno. ŽFZ riadil zväzový výbor (vaad kewucath), na čele ktorého stál predseda (nasij), ten vykonával súčasne funkciu konateľa.

Nemenej dôležitým funkcionárom zväzu bol podpredseda, ktorý bol súčasne zvä-zovým kapitánom (madrich hameschakin veomanuth). Riadil zväzové majstrovstvá a medzinárodné stretnutia zväzu. Ďalšími funkcionármi zväzového výboru boli: po-kladník (hamarceh lekupah), dvaja revízori (hamarceh lebikoret) a delegáti jednotli-vých žúp, ktorí zastávali príslušné funkcie. Z Čiech to bol trestný a amatérsky referent (hamarceh le-oneš ulechavewuth), z južnej Moravy archivár a zapisovateľ (legnigah vamazkjr), z Ostravska dorastenecký refe-rent (hamarceh lessofijach), zo Slovenska tlačový referent (ha-marceh leitamuch) a z Podkarpatska matrikár (hamarceh leršimach). Členom zväzového výbo-ru bol aj zástupca (hamarceh lešoftej) z Ligy židovských futbalových sudcov

(Agudath šof´té hahachráh haj´hudith).

východné župy židovského zväzu

Vnútorne sa ŽFZ delil na päť žúp (fele-chov). V historických krajinách boli tri župy: v Čechách bola sídlom Praha, na juž-nej Morave to bolo Brno a severná Morava a Sliezko malo svoje centrum v Ostrave. Na Slovensku vznikli dve župy: Juhozápadná so sídlom v Bratislave a Karpatská, ktorá bola na území medzi Vrútkami a východ-nou hranicou štátu. Centrom tejto župy boli Košice. Juhozápadná župa nikdy ne-rozvinula samostatnú činnosť, a to napriek tomu, že futbal sa okrem Bratislavy hral aj v ďalších židovských športových kluboch a jednotách juhozápadného Slovenska. Košické stredisko vytvorilo Karpatský okrsok ŽFZ a roku 1922 odštartovalo svoju oficiálnu súťaž.

Zakladajúcimi členmi Karpatského okrsku ŽFZ sa pri jeho vzniku v roku 1921 stali futbalové oddiely Herzl Vrútky, Ma-kabea Ružomberok, Makabea Liptovský Svätý Mikuláš, Hagibor Kežmarok, Hagibor Bardejov, Makabi Prešov, Hakoach Košice, Makabea Užhorod, Makabea Beregzász


ŠK Makabea Bratislava 1922

ŠK Makabea Liptovský Mikuláš 1922

Herzl Vrútky 1923

a Sámson Huszt. Išlo teda nielen o kluby zo Slovenska, ale aj Podkarpatskej Rusi, ktorá sa stala súčasťou nového štátu. Maj-strovstvá tohto okrsku boli jednokolové a uskutočnili sa len dva razy. Roku 1922 sa stal víťazom Hakoach Košice a roku 1923 Makabea Ružomberok. Vo zväzových maj-strovstvách sa ani jedno zo spomínaných družstiev nepresadilo.

Karpatský okrsok mal aj svoj reprezen-tačný výber. Roku 1923 ho tvorili futba-listi družstiev Hakoach Košice, Makabea Ružomberok, Makabi Prešov a Hagibor Kežmarok. V tom istom roku sa uskutočnil aj výberový zápas proti Východoslovenskej župe ČSFZ. Potom však došlo k futbalové-mu odmäku, ktorý priniesol výrazný pokles členskej základne. Roku 1926 mal ŽFZ už len 194 členov, čo predstavovalo len desa-tinu pôvodného stavu členskej základne.

Na situáciu reagoval ŽFZ vstupom do Zväzu telovýchovných jednôt Maka-bi, s ktorým vytvoril Židovskú telocvičnú a športovú obec pre Československo. Fú-zia znamenala nárast členskej základne

ŽFZ, ale nevyriešila problémy organizova-nia pravidelných súťaží a zväzových maj-strovstiev. Túto skutočnosť riešilo valné zhromaždenie ŽFZ, ktoré sa uskutočnilo vo februári 1928. Najdôležitejším bodom schôdze bola otázka ďalšej existencie zvä-zu. Hlavnú príčinu uvedeného stavu videli delegáti vo veľkých vzdialenostiach medzi jednotlivými klubmi, čo znemožňovalo hrať pravidelnú súťaž. Funkcionári sa napokon uzniesli na pokračovaní činnosti ŽFZ.

Rozpustenie židov-ského zväzu

Situácia sa však výraz-nejšie nezmenila, a preto prišlo roku 1932 rozhod-nutie o premiestnení ústredia ŽFZ z Prahy do Brna. Ani táto zmena neviedla k zlepšeniu situ-

ácie a to viedlo napokon k tomu, že na je-seň 1934 sa vedenie ŽFZ na svojom valnom zhromaždení uznieslo na likvidácii zväzu a prestúpení svojich klubov do ČSFZ.

Najúspešnejším židovským futbalovým klubom na Slovensku bol ŠK Makabea Bra-tislava, ktorý sa spočiatku zúčastňoval ako hosť majstrovskej súťaže bratislavského okresu Maďarského futbalového zväzu, ale roku 1933 prestúpil na základe vlastnej žiadosti do Západoslovenskej župy ČSFZ, kde hral v I. triede župného majstrovstva. Roku 1933 boli štyria hráči tohto klubu (brankár Gelley, obranca Gubi, záložník Berl a útočník Heszky) nominovaní do družstva, ktoré reprezentovalo Českoslo-venský zväz Makabi na európskych hrách Makabi, ktoré sa uskutočnili v Prahe. Druž-stvo Československa skončilo na druhom mieste za Poľskom, ktorému vo vzájom-nom zápase podľahlo 3:0. Modrobiele dre-sy mohli priaznivci futbalu v medzivojno-vom období vidieť aj pri priateľských stret-nutiach predovšetkým s okolitými klubmi.

Futbal napokon dokázal prelomiť ná-rodnostné bariéry a získaval čoraz väč-šiu popularitu. Napríklad v Kežmarku bol najčastejším súperom Hagiboru nemecký ASV Vorwärts. Viac ako priateľské vzťahy medzi oboma klubmi neochladli dovtedy, kým v Nemecku neprevzali moc nacisti. Ľavicový ASV Vorwärts Kežmarok sa však s nacistickou ideológiou nikdy nestotož-nil, a tak ho čakal rovnaký osud ako Hagi-bor Kežmarok. Do športu začala čoraz viac prenikať politika a Židia sa začali zo špor-tovísk postupne vytrácať.


Hagibor Bardejov 1923

Hagibor Kežmarok-ASV Vorwärts Kežmarok

ŠK Makabea Ružoberok 1923

Po vzniku prvej Slovenskej republi-ky dostali udalosti rýchly spád. Režimu nestačilo len rozpustiť židovské telový-chovné jednoty a športové kluby. Židov bolo potrebné zo spoločenského, a teda aj športového života vylúčiť úplne. Dňa 14. augusta 1940 uverejnil denník Slo-vák nariadenie náčelníka Slovenského futbalového zväzu, ktorým sa občanom židovskej národnosti zakazovala športo-vá a funkcionárska aktivita. Z trávnikov odišiel aj jeden z najlepších futbalistov Slovenska medzivojnového obdobia Leo-pold Šťastný. Neskôr, po udelení výnimky prezidentom republiky, sa táto osobnosť na ihriská vrátila, ale už vo funkcii trénera majstrovského Oddielu armádnych prete-károv. Roku 1944 mohli Bratislavčania mi-moriadne populárneho Šťastného, ktorý stál za úspechmi armádnych športovcov, stretnúť aj v uniforme poručíka slovenskej armády. Išlo však o výnimočný prípad, pre-tože absolútna väčšina športovcov židov-ského pôvodu sa na futbalové trávniky už v tom čase vrátiť nemohla.

Napätie na ceste k mociKonflikty a spory vo vedení KSS v rokoch 1945 – 1948

jaN PeŠeK

Komunistická strana Slovenska (KSS) sa po oslobodení na jar 1945 stala vládnou stranou. Zápasila o veľkosť podielu na moci a v konečnom dôsledku o jej totálne uchopenie. Súperom jej bola predovšetkým Demokratická strana (DS). Tá pôvodne združovala sily, ktoré spolu s komunistami pripravovali a viedli Slovenské národne povstanie, neskôr sa rozšírila o širšie, najmä katolícke občianske spektrum. Politický zápas s DS tvoril hlavnú náplň pôsobenia KSS v období rokov 1945 – 1948. Navonok vystupovala ako jednotná strana, pretože ju k tomu tlačila logika politického zápasu. Vnútri nej a predovšetkým v jej vedení však dochádzalo k množstvu konfliktov a sporov, ktoré zostávali počas „pochodu k moci“ nedoriešené. Neskončili sa uchopením moci vo februári 1948 a nastolením totalitného režimu, no po ňom sa už „riešili“, a to spôsobom, ktorý zodpovedal totalitnému charakteru nastoleného režimu.


Leopold Šťastný

mjr. v zál. PaedDr. Peter Bučka, PhD., (1960) je pedagógom na Strednej

zdravotníckej škole v Žiline. Venuje sa dejinám armádneho športu.

Slovenské národné povstanie

(propagačný plagát)

Povojnové konflikty a spory vo vedení KSS mali korene v časoch vojny a príprav na ozbrojené vystúpenie proti režimu Slovenskej republiky. Viaceré vedúce garnitúry ilegálnej KSS boli jej repre-sívnymi zložkami rozbité, mnohí funkci-onári skončili vo väzení. Zo známejších išlo napr. o Jána Osohu, Júliusa Ďuriša, Ľudovíta Benadu a ďalších. Do väzenia sa dostal aj Viliam Široký, predvojnový vedúci funkcionár KSČ na Slovensku. V máji 1941 ho sem poslali z Moskvy s in-štrukciami pre predstaviteľov ilegálnej KSS, no už začiatkom júla 1941 ho zatkli orgány ľudáckeho režimu. V lete 1944, keď vrcholili prípravy na celonárodné povstanie, organizovalo V. ilegálne ve-denie KSS (Karol Šmidke, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský) oslobodenie väz-nených funkcionárov KSS. Na viacerých miestach sa to podarilo (unikli napr. Štefan Bašťovanský, Miloš Hrušovský,

Jozef Lietavec a iní), no v prípade väz-nice v Nitre, kde boli väznení V. Široký, J. Ďuriš, Ľ. Benada, ďalší bývalí vedúci funkcionári KSČ na Slovensku a členovia rozbitých ilegálnych vedení KSS, však akcia celkom zlyhala. Povstania sa preto nemohli zúčastniť, čo znášali len veľmi ťažko. Najviac sa tým cítil dotknutý Ši-

roký. Bol presvedčený, že práve on mal byť vedúcou osobnosťou, ktorá povedie KSS do povstania. Široký a jeho stúpen-ci pripisovali zlyhanie oslobodzovacej akcie v Nitre predovšetkým Husákovi, ktorý ju mal na starosti. Vznikol u nich pocit nevraživosti až animozity, aký-si „protipovstalecký komplex“. Neskôr to prerástalo do obviňovania zo zrady a úmyslu znemožniť im účasť na povsta-ní, a to vo vedúcich funkciách. Po skon-čení vojny nemohli, pochopiteľne, s ta-kýmto obviňovaním vystúpiť otvorene, no tento pocit výrazne ovplyvňoval ich správanie.

Zjednocovací zjazd

Počas Slovenského národného povsta-nia (SNP) vystúpila KSS na povstalec-kom území z ilegality. Na zjednocova-com zjazde so sociálnou demokraciou v Banskej Bystrici 17. septembra 1944 bolo zvolené „povstalecké vedenie KSS“. Predsedom KSS sa stal Karol Šmidke, podpredsedami Gustáv Husák a Ján Čech (bývalý sociálny demokrat). Za členov ústredného výboru zvolili 15 prítomných funkcionárov (Ladislava No-vomeského kooptovali neskôr), ďalších 15 miest zostalo voľných pre tých funk-cionárov, ktorí boli vo väzení, v ilega-lite mimo povstaleckého územia alebo v emigrácii. Organizačným tajomníkom KSS sa stal Karol Bacílek, pričom táto funkcia sa vtedy chápala predovšetkým ako organizačno-administratívna. Po porážke SNP prešla KSS do ilegality a svoju legálnu činnosť postupne ob-novovala na území oslobodzovanom od východu sovietskou armádou.

Vedenie KSS nebolo na oslobodenom území Slovenska spočiatku komplex-ným orgánom. V Košiciach sa vo febru-ári a marci 1945 nenachádzal predseda KSS Šmidke ani ďalší členovia vedenia, zvoleného 17. septembra 1944 na zjed-nocovacom zjazde v Banskej Bystrici. Šmidke sa po porážke SNP dostal cez Liptovský Mikuláš do Prešova a koncom

novembra 1944 sa presunul do Bratisla-vy, kde pôsobil v ilegalite. Pred hroz-bou zatknutia sa začiatkom marca 1945 uchýlil do Nitry, kde ho 31. marca za-stihlo oslobodenie. V Košiciach sa zatiaľ postupne formovalo „ústredné vedenie KSS“ (taký názov sa v tom čase použí-val) tak, ako na oslobodené územie pri-chádzali funkcionári, zvolení v Banskej Bystrici, ktorí dosiaľ pôsobili v ilegalite, partizánskych oddieloch alebo sa vra-cali zo Sovietskeho zväzu. Pripájali sa k nim aj ďalší komunistickí funkcionári, ktorí sa z rôznych dôvodov nezúčastnili SNP a zjednocovacieho zjazdu.

Spočiatku sa práce vedenia KSS zú-častňovali Karol Bacílek, Karol Dolinský (bývalý sociálny demokrat), Ladislav Novomeský, Ján Púll a Ondrej Pavlík. Ako tajomníci KSS vtedy vystupovali Bacílek a Pavlík. Bacílek bol v Košiciach fakticky jediným funkcionárom, zvole-ným na zjednocovacom zjazde v Ban-skej Bystrici. Pavlíkovo pôsobenie ako dočasného tajomníka je problematic-ké, funkciu skôr v Košiciach v dôsledku neprítomnosti zvolených, respektíve významnejších funkcionárov strany suploval. Po 20. februári 1945 sa k nim pripojili Husák a Edo Friš, ktorí vtedy prišli z Moskvy. Husák sa po potlačení SNP ukrýval na viacerých miestach, pred Vianocami 1944 sa v Žemberovciach pri Leviciach dostal do kontaktu so soviet-


Karol Šmidke

Gustav Husák

skou armádou a 31. januára pricestoval do Moskvy, kde sa spojil s moskovským vedením KSČ. Friš bol od roku 1939 v emigrácii v ZSSR a od roku 1941 pôso-bil ako šéfredaktor slovenského vysiela-nia moskovského rozhlasu. Mal dôveru vedúcich funkcionárov KSČ, ktorí počas vojny pôsobili v Moskve, a tí ho poslali na Slovensko. Na porade v Košiciach 26. februára 1945 (ide o prvý známy zápis z rokovania členov ÚV KSS) kooptova-li do ÚV KSS Viliama Širokého, Júliusa Ďuriša, Mareka Čulena, Eda Friša a Jo-

zefa Vala. Širokého a Ďuriša kooptovali v neprítomnosti; v tom čase ešte nebolo známe, kde sa nachádzajú.

Najvyšším činiteľom „ústredného ve-denia KSS“ bol (od 20. februára 1945, keď prišiel z Moskvy) Gustáv Husák, a to až do 12. apríla 1945. Vtedy sa do Ko-šíc dostal Karol Šmidke a ujal sa funkcie predsedu KSS. Husák pritom nebol v Ko-šiciach stále, pretože 7. marca 1945 od-cestoval ako člen delegácie Slovenskej národnej rady (SNR) do Moskvy a vrátil sa spolu s prezidentom Edvardom Be-nešom a ďalšími účastníkmi rokovaní v Moskve o budúcom vládnom progra-me až začiatkom apríla 1945. Edo Friš nastúpil (namiesto Pavlíka) po prícho-

de z Moskvy do funkcie tajomníka KSS, čo sa dohodlo pri rokovaniach Husáka s Klementom Gottwaldom a ďalšími člen-mi moskovského vedenia KSČ vo februári 1945. Vystupoval ako politický tajom-ník, čo bola akási obdoba budúcej funk-cie ústredného (generálneho) tajomní-ka, de facto druhého muža v strane po predsedovi KSS. Organizačný tajomník KSS Bacílek, ktorý bol do Frišovho prí-chodu z Moskvy jediným zvoleným funk-cionárom zo zjednocovacieho zjazdu, sa tým cítil dotknutý. Menovanie Friša po-važoval za osobnú urážku a tento pocit dával najavo. Keď sa v marci 1945 dostal do Košíc Ďuriš, pôsobil dočasne (podľa vlastného vyjadrenia asi od 14. marca) ako „starý funkcionár strany“ vo funkcii tajomníka KSS pre agitačno-propagačné otázky. Funkciu vykonával dovtedy, kým sa ako člen vlády presunul do oslobode-nej Prahy.

„Povstalci“ v Moskve

Predstavitelia „povstaleckého vedenia KSS“ (Husák, Novomeský a Jozef Šolté-sz, bývalý sociálny demokrat, zvolený na banskobystrickom zjazde za člena ÚV KSS) odišli ako súčasť delegácie SNR 7. marca 1945 z Košíc vlakom cez Poľsko do Moskvy, kde sa od 11. do 29. marca 1945 rokovalo o budúcom vládnom programe, pričom o slovenskej otázke sa diskuto-valo od 24. do 25. marca 1945. V Moskve sa stretli s Viliamom Širokým, ktorému sa podarilo uniknúť z väzenia. V čase, keď Gestapo preberalo od slovenských úradov politických väzňov a pripravova-lo ich transport do koncentračného tá-bora Mauthausen, zorganizovali ilegál-ne štruktúry KSS 5. februára 1945 útek Širokého a Ďuriša. Dostali sa k Nitrian-skej partizánskej brigáde, s ktorou 14. februára 1945 prekročili Hron a fronto-vú líniu pri Tekovskej Breznici a prešli na územie kontrolované sovietskou ar-mádou. Ich cesty sa následne rozdelili, Široký smeroval do Moskvy, Ďuriš do oslobodených Košíc.

Na Husáka zanechalo stretnutie so Širokým hlboký dojem. Neskôr, v liste ÚV KSČ z 1. mája 1963, napísal: „V marci 1945 som ako vedúci delegácie s rados-ťou súhlasil, aby Široký – po prechode frontu – bol prizvatý na rokovania. Keď do Moskvy prišiel, dojate som ho privítal, tešil som sa, že živý a zdravý sa dostal na slobodu. Široký mi však odpovedal tak ľa-dovo, že som zostal celý zarazený a dlho som nerozumel tomuto jeho nepriateľ-skému pomeru voči mne.“ Široký, pokiaľ sa rokovaní zúčastnil (viackrát odmie-tol), zostával demonštratívne pasívny. Skutočnosť, že predstavitelia „povsta-leckého vedenia KSS“ zastupujú stranu (a Husák je vedúcim delegácie KSS), pri-čom on, najvýznamnejší funkcionár KSČ na Slovensku z predvojnového obdobia a člen moskovského vedenia KSČ, je iba prizvaný, považoval za urážku.

Pri rokovaniach v Moskve s vedúcimi funkcionármi moskovského vedenia KSČ došlo k „rozdeleniu kompetencií“ tak, ako to navrhol Gottwald: „Vy, ktorí ste pracovali v povstaní, poznáte dobre si-tuáciu na Slovensku, poznáte ľudí, máte autoritu medzi nimi. Zostaňte pracovať v straníckych a národných orgánoch na Slovensku. Do vlády delegujte súdruhov, ktorí sa povstania zúčastniť nemohli.“ Poverenie pre pôsobenie doma tak do-stalo „povstalecké vedenie KSS“. K tým, ktorí sa povstania nemohli zúčastniť, patrili práve vedúci funkcionári pôso-


Ladislav Novomeský

Viliam Široký

biaci na Slovensku pred vojnou: Viliam Široký sa stal podpredsedom vlády, Jú-lius Ďuriš ministrom poľnohospodár-stva, Vladimír Clementis, ktorý bol za vojny v emigrácii v Londýne, štátnym tajomníkom v ministerstve zahranič-ných vecí. Jediným členom „povstalec-kého vedenia KSS“, ktorého poslali do pražskej vlády, bol Jozef Šoltész. Stal sa ministrom ochrany práce a sociálnej starostlivosti. Neprekvapuje, že práve Široký najviac protestoval proti vyme-novaniu Clementisa za štátneho tajom-níka – mal s ním spory ešte z predvojno-vého obdobia a rozhodujúcim spôsobom sa podieľal na Clementisovom vylúčení z KSČ začiatkom roka 1940 (pre jeho kritiku sovietsko-nemeckého paktu z augusta 1939, sovietsko-fínskej vojny a zahraničnej politiky ZSSR). Gottwald sa však v Košiciach s Clementisom zmie-ril, obnovili mu členstvo v KSČ a napriek Širokého námietkam sa stal členom vlá-dy.

Spoločný orgán len na papieri

V Košiciach sa uskutočnila 8. apríla 1945 mimoriadna schôdza ÚV KSS a funkcio-nárov KSČ z Moskvy a Londýna. Gott-wald navrhol vytvoriť Ústredný výbor KSČ, ktorý by celoštátne, teda v českých krajinách aj na Slovensku, riadil prácu strany dovtedy, kým bude možné zvo-lať zjazd a zvoliť nový ústredný výbor. Predložený návrh všetci prítomní jedno-

myseľne schválili. Tento mimoriadny ÚV KSČ tvorilo 17 členov, z toho 9 funkcio-nárov z Moskvy a Londýna a 8 funkcioná-rov KSS (K. Šmidke, V. Široký, G. Husák, L. Novomeský, J. Ďuriš, J. Šoltész, K. Bacílek, E. Friš). Namiesto dovtedajšie-ho Politbyra vzniklo Predsedníctvo KSČ v takomto zložení: predseda KSČ Gott-wald, podpredseda Šmidke (počas ne-prítomnosti ho mal zastupovať Husák), generálny sekretár Rudolf Slánský, ďalší členovia predsedníctva Václav Kopecký a Viliam Široký. Tzv. denné vedenie stra-ny mal tvoriť predseda strany Gottwald, podpredseda Šmidke a generálny sekre-tár Slánský.

Celoštátne vedenie KSČ sa v tejto po-dobe nikdy nezišlo, a to ani v Košiciach, ani v Prahe. Jeho 9 českých členov, ktorí spolu s vládou presídlili do Prahy, začalo pôsobiť ako dočasný ÚV KSČ. Už 24. mája 1945 ho doplnili o 9 domácich komunis-tických funkcionárov. V zázname o zlo-žení spoločného ústredného výboru je síce uvádzaných aj 8 slovenských členov „košického“ ústredného výboru, ani ta-kýto orgán sa však nikdy nezišiel, podob-ne ako dočasné predsedníctvo, v ktorom figuroval Šmidke (v neprítomnosti ho mal zastupovať Husák) ako podpredse-da KSČ a predseda KSS, ďalším členom mal byť Široký. Predsedníctvo ÚV KSČ sa začalo schádzať od 26. mája 1945. Zo Slovákov sa jeho schôdzí zúčastňovali tí, ktorí pôsobili v Prahe ako členovia vlády, menovite Široký, Ďuriš a Šolté-

sz, nie však Clementis. Široký bol akceptovaný ako člen Predsedníctva zvoleného na schôdzi ÚV KSS a funkcionárov KSČ z Moskvy a Londýna 8. apríla 1945 v Koši-ciach, Ďuriša oficiálne kooptovali do Predsed-níctva ÚV KSČ na jeho schôdzi 4. septembra 1945, hoci už skôr sa

zúčastnil niektorých zasadnutí. Šoltész bol posledný raz uvedený ako prítomný na zasadnutí Predsedníctva ÚV KSČ 9. augusta 1945, neskôr už nie, hoci bol členom vlády (1. a 2. Fierlingerovej) až do 2. júla 1946. Dôvodom bola zrejme skutočnosť, že išlo o bývalého sociálne-ho demokrata.

Kritické pohľady z Prahy

Pražské vedenie KSČ rátalo pôvodne s tým, že Slovensko si po skončení vojny udrží „revolučný predstih“ pred českými krajinami a bude „predvojom revoluč-ných zmien“. Vývoj však išiel iným sme-rom a z Prahy sa na Slovensko, a to aj na vedenie KSS, začali pozerať ako na „sla-bé miesto“. Slovensko reprezentovali v Predsedníctve ÚV KSČ predovšetkým Široký a Ďuriš, známi svojou animozi-tou voči „povstaleckému vedeniu KSS“, najmä Husákovi a Šmidkemu. Na zasad-nutiach Predsedníctva ÚV KSČ referoval o situácii na Slovensku Široký zásadne bez toho, aby svoje vystúpenia konzul-toval s vedením KSS, ktoré ani nebolo o obsahu jeho vystúpení informované. Rovnako tendenčne vystupoval Ďuriš a „pražský pohľad“ na Slovensko v pod-state akceptoval aj Šoltész.

Kritický pohľad na Slovensko umoc-ňovala odlišná strategicko-taktická línia KSS a KSČ. Vedenie KSS vychádza-lo z toho, že situácia na Slovensku sa skomplikovala. Demokratická strana (DS), spočiatku spolupracujúca s KSS, sa rýchlo politicky etablovala a medzi oboma subjektmi začali pribúdať dife-renciácie. Rastúci vplyv DS, ale aj pre-javy odporu katolíckej cirkvi (protesty proti poštátneniu školstva), niekoľko protižidovských demonštrácií a pretrvá-vajúce problémy v zásobovaní vyvolávali vo vedení KSS radikálne nálady. Tieto udalosti dávalo do súvislostí, hodnotilo ich ako „nástup reakcie“, ktorý chcelo zastaviť, podľa vyjadrenia Šmidkeho na zasadnutí Predsedníctva KSS z 13. júla 1945, „prudkým úderom a útokom“. Mali sa pritom použiť policajno-administra-tívne, politické a ekonomické prostried-ky (policajné zásahy proti „reakčným


Zjednocovací zjazd KSS a sociálnej demokracie 17. 9.1944 v Banskej Bystrici

kňazom“, rozpúšťanie katolíckych spol-kov, vyvolanie kampane za všeobecnú pozemkovú reformu atď.). Vo vzťahu k DS sa mali podporovať „demokratické sily“, hoci názory na to, kto ich predsta-vuje, boli rôzne. Počítalo sa so zjazdom delegátov národných výborov, ktorý bol zvolaný na prvé výročie vypuknutia SNP v auguste 1945. V revolučných ná-rodných výboroch mala KSS v dôsledku povojnového vývoja výraznú prevahu a chcela ju využiť na zmeny v SNR vo svoj prospech.

Tieto predstavy a plány nekorešpon-dovali s názormi vo vedení KSČ. To malo vlastný pohľad na situáciu na Sloven-sku i na spôsob, ako sa má riešiť. Bolo nespokojné s činnosťou SNR i s prácou vedenia KSS. Chcelo posilniť právomoci vlády na úkor SNR, pevnejšie pripútať KSS ku KSČ a zosúladiť ich politický po-stup. KSČ mala v tomto čase inú strate-gicko-taktickú líniu, ktorá vychádzala z pomerov v českých krajinách, kalku-lovala s využitím prvkov parlamentnej demokracie a postupným gradovaním zmien v politickej i ekonomickej sfére. Orientácia na všeobecnú pozemkovú re-formu a na zmenu mocenského pomeru síl na Slovensku neparlamentnou cestou by takúto orientáciu KSČ komplikovala a sťažovala pôsobenie českých komu-nistov. Vedenie KSČ sa preto rozhodlo zasiahnuť do plánov a predstáv vedenia

KSS. Výsledkom bola zmena vedenia KSS na celosloven-skej konferencii v Žiline v au-guste 1945 a prispôsobenie politickej línie KSS potrebám a záujmom KSČ.

Iniciatíva na zvolanie ce-loslovenskej konferencie KSS vyšla práve od pražského vedenia KSČ, ktoré výrazne ovplyvňovali Široký s Ďuri-šom. Na zasadnutí ÚV KSČ 12. júla 1945 vystúpil so „sprá-vou o slovenských otázkach“ opäť Široký, a to v rovnakom

duchu ako pri predchádzajúcich príle-žitostiach. Zo záveru Gottwaldovho vy-stúpenia vyplývalo rozhodnutie: „Vred dozrel na operáciu.“ Organizačné zmeny sa mali uskutočniť „z oboch strán sú-časne“. Čo najrýchlejšie sa mala zvolať stranícka konferencia „a do tej doby pri-praviť zmenu vedenia. A pripraviť tak, že to vyšlo zo Slovenska. Pred tým zavolať celé bratislavské predsedníctvo“. Termín bol stanovený na 17. júla 1945, o prí-prave rokovania ani o jeho obsahu však vedeniu KSS nič neoznámili.

Zasadanie ÚV KSČ sa uskutočnilo 17. – 18. júla 1945 za účasti členov Predsed-níctva KSS (počas roka 1945 sa používal pojem Predsedníctvo KSS, nie Predsed-

níctvo ÚV KSS – J. P.). Vedenie KSS si vypočulo ostrú kritiku za „nesprávny prístup k riešeniu nacionálnej otázky“, nezvládnutie hospodárskych problé-mov, nepochopenie politiky Národného frontu, riadenie od „zeleného stola“, objavovali sa aj formulácie o separa-tizme a protičeskom zmýšľaní. Vedenie KSS táto kritika prekvapila, pokúšalo sa brániť, nenašlo však pochopenie. V pri-jatom uznesení O politike KSS sa okrem orientácie „na progresívne sily v českých krajinách a v ústrednej vláde“, budova-nie masových organizácií a posilňovanie svojho vplyvu v nich a sústreďovanie úsilia na hospodársku obnovu, určo-vali pre slovenských komunistov aj dve organizačné úlohy. Prvou bolo zvolať v čo najkratšom čase celoslovenskú kon-ferenciu KSS, „na ktorej má byť volený nový dočasný ústredný výbor KSS, ktorý by viedol stranu až do zjazdu“. Druhou úlohou bolo poverenie pre Širokého, „aby hlavnú svoju pozornosť venoval prá-ci na Slovensku. Za tým účelom s. Široký v najbližších dňoch odchádza do Brati-slavy, kde sa ujme práce ako úradujúci miestopredseda KSS a ako predstaviteľ ústredného výboru KSČ“.

Čo priniesla Žilina?

Celoslovenskú konferenciu (uskutočni-la sa v Žiline v dňoch 11. – 12. augusta 1945) už pripravovali Širokého stúpenci vo vedení KSS a jeho aparáte. Pridal sa k nim aj Friš, ktorý „prebehol“ na stranu Širokého. Urobil tak zrejme pod vplyvom tých členov vedenia KSČ, s ktorými sa spoznal počas vojny v Moskve. Napriek starostlivej „réžii“ panovala počas kon-ferencie veľmi vyhrotená situácia. Širo-ký pred tzv. barnabitskou komisiou roku 1963 povedal, že podľa rozhodnutia ÚV KSČ za prítomnosti členov Predsedníc-tva KSS 17. – 18. júla 1945 „mal veľmi striktné direktívy, aby postavil na celoslo-venskej konferencii otázky nacionalizmu v plnej šírke“. No neurobil to, nikoho ne-menoval, pretože by tým riskoval vnút-rostranícky konflikt, ktorý by stranu oslabil, zrejme by mu hrozilo i to, že by zostal v menšine. Tieto údajné direktí-


Konferencia roľníckych delegátov v Bratislave (zľava: J. Ďuriš, M. Falťan, G. Husák)

Celoslovenská konferencia KSS v Žiline (pohľad na predsedníctvo)

vy však tzv. barnabitská komisia v stra-níckych archívoch nenašla. O niekoľko rokov neskôr, roku 1968, Široký svoju výpoveď modifikoval v tom zmysle, že proti povstaleckému vedeniu KSS chcel vraj ostro vystúpiť Gottwald, ktorý na to vyzýval i jeho, no napriek tomu sa mu podarilo predsedu KSČ od tohto úmys-lu odhovoriť. Raz to bolo tak, že chcel vystúpiť on, raz tak, že chcel Gottwald.

Širokého nakoniec pod veľkým tla-kom a zásluhou osobnej angažovanosti Gottwalda zvolili za predsedu KSS. Hu-sák s odstupom času spomínal, že sa to „veľmi citlivo dotklo Šmidkeho, ktorý bol tým ťažko urazený, že takýmto jednodu-chým spôsobom on je odstavený z vedú-cej funkcie, keď od roku 1943 kus poctivej roboty pre stranu urobil a naraz má ísť pre nič za nič z funkcie. ...A vystúpenie s. Gottwalda sa chápalo tak, že prišiel jednoducho presadiť toto stanovisko. Sú-druh Široký v tom čase a i neskôr sám cel-kom otvorene vyjadril, jednoducho mal obavu, že to neprejde“. Výmena predse-du nebola jednoduchá, pretože Šmidke mal veľkú autoritu najmä u delegátov zjazdu spomedzi bývalých partizánov. Tí ho akceptovali ako straníckeho pred-staviteľa povstania a svojho veliteľa, Širokého voľbu preto sprevádzali hlasné protesty, výkriky a hrozby.

Na konferencii zvolili vedenie KSS presne v tej podobe, ako o tom rozhodlo Predsedníctvo ÚV KSČ 9. augusta 1945. Predsedom KSS sa stal Viliam Široký, podpredsedom Karol Šmidke, generál-nym (alebo ústredným) tajomníkom (sekretárom) Štefan Bašťovanský – ho-vorilo sa o ňom, že skôr ako generálnym tajomníkom KSS bol „osobným tajom-níkom“ Širokého. Zmenilo sa tým obsa-denie dvoch kľúčových funkcií v strane. Prvou bol post predsedu strany, druhou nahradenie Friša, dovtedajšieho poli-tického tajomníka, generálnym tajom-níkom Bašťovanským. Ďalšími členmi Predsedníctva ÚV KSS sa stali Július Ďuriš, Ladislav Holdoš, Gustáv Husák, Jozef Šoltész, Martin Valachovič a Fran-tišek Zupka. Tzv. povstalecké vedenie KSS v podstate odstavili. Členmi nové-ho vedenia sa stali len traja jeho bývalí členovia, Šmidke, Husák a Šoltész, kto-rý navyše pôsobil ako minister v Pra-he a už tradične sa prikláňal k „praž-skému pohľadu“ na Slovensko. Šmidke i Husák sa ocitli v pozadí a stratili svoj vplyv vo vedení KSS, degradáciu Husá-ka navyše umocnilo v septembri 1945 jeho odvolanie z mimoriadne dôležitej funkcie povereníka vnútra (nahradil ho politicky celkom nesamostatný Július Viktory, ktorý sa opieral o Bašťovanské-

ho). Jednoznačnú prevahu tak získali stúpenci Širokého. Sekretariát ÚV KSS tvorili Štefan Bašťovanský (generálny tajomník KSS), Karol Bacílek (organi-začný tajomník), Edo Friš (tajomník pre agitačnopropagačnú prácu) a Ladislav Holdoš (tajomník pre masovoorganizač-nú prácu).

Hegemón Široký

Po nástupe Širokého do funkcie predse-du KSS sa zaužívalo, že žiadne význam-nejšie rozhodnutie straníckych a tiež slovenských národných orgánov sa v Bratislave nemohlo prijať bez neho. Na Slovensko dochádzal len koncom týždňa, všetko vybavoval telefonicky z Prahy vo svojom pražskom úrade alebo byte, prípadne narýchlo pri návšteve Brati-slavy. Situácia bola taká, že úmyselne nesplnil rozhodnutie pražského vedenia KSČ, aby sa trvalo premiestnil do Brati-slavy. Vedel, že centrum je v Prahe, tam sa rozhoduje, a preto tam potreboval byť, aby mohol udržiavať denný kontakt s vedúcimi funkcionármi KSČ. Do Brati-slavy prenášal rozhodnutia vedenia KSČ a presadzoval ich. Väčšinu najdôležitej-ších otázok riešil osobne, straníckym orgánom predkladal len tie záležitosti, ktoré chcel. Celkom si podriadil stra-nícke vedenie a do vedúcich funkcií na Slovensku dosadzoval svojich ľudí. Väč-šinou išlo o bývalých spoluväzňov z čias vojny, úradníkov alebo dozorcov, ktorí mu vo väzení pomáhali (okrem Štefana Bašťovanského napr. Ľudovít Benada, Oto Krajňák, Július Viktory, Jozef Ilčík, Štefan Gažík), ďalej účastníci západného odboja, ktorých spoznal za svojho po-bytu v Paríži (Ladislav Holdoš, Koloman Moškovič), poprípade takí, ktorí sa cítili byť nedocenení bývalým povstaleckým vedením (Karol Bacílek či jeho švagor Július Bránik). Kontakty na pražské ve-denie KSČ išli osobne cez Širokého alebo jeho ľudí.

Je pochopiteľné, že tým, ktorí nepat-rili k Širokého obľúbencom, sa takéto pomery a systém fungovania vedenia


Volebná agitácia KSS

nepáčili. Pokiaľ si dovolili vysloviť kri-tiku, a to dokonca aj pred sovietskymi predstaviteľmi, ako napr. Šmidke, pova-žoval to Široký za útok na seba a intrigy proti vedeniu strany. Väčšinou to spájal s členmi bývalého povstaleckého vede-nia KSS a jeho averziu voči nim to len ďa-lej umocňovalo. Spory mali nepochybne aj generačnú podobu – staršia generácia Širokého kontra mladšia generácia okolo Husáka. Podceňovať netreba ani aspekt národného cítenia, hoci to zostávalo akosi „skryté pod povrchom“. „Povsta-lecké vedenie KSS“ vzišlo z národnooslo-bodzovacieho zápasu, bolo viac národne orientované. Líšilo sa tak od Širokého, ktorý bol pôvodom Maďar, a viacerí funk-cionári boli zrejme oprávnene presved-čení, že je národnostne vlažný, nezrástol dostatočne so slovenským národným prostredím, jeho potrebami a oprávne-nými požiadavkami.

ako do volieb ?

Na máj 1946 sa pripravovali voľby do Ústavodarného národného zhromaž-denia, ktorých výsledky mali určiť smer ďalšieho vnútropolitického vývoja. Na Slovensku dovtedy pôsobili len dve politické strany, DS a KSS, aktuálnou témou sa preto stalo rozšíriť straníc-ko-politickú štruktúru o ďal-šie politické strany zhruba do podoby ako v českých kra-jinách. Rozhodujúcou otáz-kou na Slovensku bolo, kto získa hlasy katolíkov, preto-že bývalá Hlinkova slovenská ľudová strana, v ktorej sa predtým katolícke hlasy kon-centrovali, bola po vojne za-kázaná. „Povstalecké vede-nie KSS“ s vytvorením akejsi „katolíckej strany“ nerátalo, prišlo s tým až Širokého ve-denie, ktoré chcelo takým-to spôsobom rozštiepiť DS.

Nová strana mala vzniknúť na účet DS z iniciatívy časti jej príslušníkov.

Husák v liste z 1. mája 1963 adreso-vanom ÚV KSČ označil za pôvodcu tejto taktiky Širokého s tým, že on, Novo-meský a Šmidke s takouto koncepciou na interných poradách vedenia KSS ne-súhlasili. Podľa neho sa ponúkali dve iné možnosti. Prvou bolo tlačiť DS na „dôsledne povstaleckú líniu“ tak, aby sa „ľudácko-klerikálne sily“ nemohli v DS zachytiť, a súčasne využiť nevraži-vosť katolíkov voči luteránom (vedenie DS bolo vtedy označované ako „lute-ránsko-agrárne“). Katolícke hlasy by sa tak „neutralizovali“, či už tým, že časť katolíckych voličov by hlasovala za KSS (o tom však možno oprávnene pochy-bovať), ďalšia časť by odovzdala biele hlasovacie lístky a ich hlasy by tak boli neplatné. Druhou možnosťou, o ktorej Husák ex post písal, bolo ísť do volieb s DS na spoločnej kandidátke (podľa neho dal taký návrh predseda DS Jozef Lettrich delegácii KSS v polovici febru-ára 1946, v archívoch však o takejto po-nuke nie je žiadna zmienka), čím by sa zachoval dovtedajší pomer 50 : 50.

Široký v rozhovore s členmi tzv. bar-

nabitskej komisie 3. októbra 1963 Hu-sákovo tvrdenie odmietol a označil ho za „holý nezmysel“. Uvádzal, že mož-nosť ísť s DS na spoločnej kandidátke bola celkom nereálna, v čom mal zrejme pravdu. Keď sa vedenia českých politic-kých strán vrátane KSČ rozhodli ísť do volieb so samostatnými kandidátkami (hoci sa pôvodne uvažovalo aj o mož-nosti spoločnej kandidátky), nebolo reálne uplatniť iný spôsob volieb v jed-nej ako druhej časti republiky – volebný systém musel byť logicky jednotný. Či bola reálnou prvá alternatíva, o ktorej hovoril Husák, t. j. tlačiť DS na „dôsled-ne povstaleckú líniu“ a dosiahnuť „ne-utralizáciu“ hlasov katolíkov, bolo tiež otázne, zostalo to však len v teoretickej rovine. Archívne materiály pritom neod-haľujú priame dôkazy o nesúhlase s ná-zormi Širokého, hoci podľa pôvodných predstáv „povstaleckého vedenia KSS“ o politickom vývoji Slovenska sa to javí ako pravdepodobné a logické. Zrejme tu určité pochybnosti niektorých funkcio-nárov KSS o tom, či zvolená taktika pri-nesie očakávaný úspech, skutočne boli, no neprerástli do otvorenej oponentúry voči Širokého predstavám. Podpísala sa pod to Širokého pozícia vo vedení KSS, ako aj skutočnosť, že jeho taktiku schválilo pražské vedenie KSČ. Realitou bolo, že orientácia na rozštiepenie DS skrachovala a výsledky volieb boli jed-noznačné: DS získala zásluhou „aprílo-vej dohody“ 62 % hlasov, kým KSS len 30, 5 %, ďalšie dve nové strany zostali celkom na periférii záujmu voličov.

Husákovo „víťazstvo“

Prehratými voľbami sa KSS dostala do zložitej situácie. Potrebovala človeka, akým bol Husák so svojím vzdelaním, mentalitou a politickou obratnosťou, či sa to už Širokému páčilo, alebo nie. Husáka delegovali do funkcie predse-du Zboru povereníkov, jeho politická hviezda opäť zažiarila. Získal väčší ma-névrovací priestor a do určitej miery mohol eliminovať dovtedajší takmer absolútny monopol Širokého na kontak-ty s vedením KSČ. Ako predseda Zboru


Klement Gottwald vo februári 1948 (František Kudlač)

povereníkov podával osobne sprá-vy predsedovi vlády Gottwaldovi a od neho ako najvyššieho funkcionára KSČ získaval naopak informácie o rozhodo-vaní v straníckom centre. Širokého to, pochopiteľne, rozčuľovalo, no nemo-hol s tým nič robiť. Husákove osobné pozície posilnilo aj to, že získal značné kompetencie vo vzťahu ku komunistom v bezpečnostnom aparáte. KSS vzhľa-dom na výsledky volieb stratila rezort Povereníctva vnútra (povereníkom sa stal nestraník Mikuláš Ferjenčík), Hu-sák preto dostal od straníckeho vedenia poverenie usmerňovať prostredníctvom svojej funkcie prácu komunistov v bez-pečnosti.

Túto pozíciu Husák bezohľadne vyu-žíval a výrazne sa podieľal na nástupe komunistov k moci. Pomocou informácií získavaných z bezpečnostného prostre-dia kriminalizoval politických odpor-cov s cieľom zmeniť čím skôr vtedajšiu straníckopolitickú štruktúru. Výrazne sa pričinil o vyvolanie otvorenej poli-tickej krízy na Slovensku na jeseň 1947. Dosiahol ju 31. októbra, keď podal ako predseda Zboru povereníkov spolu s ostatnými komunistickými povereník-mi demisiu. KSS sa usilovala zbaviť DS mocenských pozícií, ktoré získala vo-lebným víťazstvom, rozbiť ju alebo pri-

najmenšom oslabiť. Kríza sa napokon skončila kompromisom, čo Husáka ani väčšinu funkcionárov KSS neuspokoji-lo. Boli presvedčení, že keby Gottwald a pražské vedenie KSČ nebrali ohľad na situáciu v českých krajinách, mohli dosiahnuť viac. Narastajúce konflikty medzi KSS a DS vyvolávali i po kompro-misnom riešení jesennej krízy koncom roka 1947 pochybnosti o správnosti politickej línie KSS, spočívajúcej v reš-pektovaní politiky Národného frontu. Na zasadnutí ÚV KSS začiatkom decem-bra 1947 nastolil túto otázku Šmidke, jeho názory však boli odmietnuté ako nevhodné kopírovanie Ľudového fron-tu v Juhoslávii a Vlasteneckého frontu v Bulharsku.

Rozhodli dôsledky februárového prevratu z roku 1948

V čase februárovej krízy 1948 postupo-valo vedenie KSS napriek všetkým dovte-dajším vnútorným konfliktom a sporom jednotne. Podpísala sa pod to logika politického zápasu, pretože vedúci funkcionári KSS vnímali príležitosť do-siahnuť to, čo sa im nepodarilo na jeseň 1947. V Bratislave sa mocensko-politic-ky rozhodlo ešte skôr ako v Prahe, hoci celý prevrat vo februári 1948 sa v zása-

de uskutočnil podľa jednotného celo-štátneho scenára a rovnaké boli aj jeho dôsledky – nastolenie komunistického monopolu moci. Komunistická strana uchopila moc a uplatňovala ju totalit-ným spôsobom a totalitnými metódami. V tomto prístupe bolo zakódované aj „riešenie“ konfliktov a sporov vnútri ve-denia KSS. Tie uchopením moci nezmizli, práve naopak, logicky vznikol priestor na ich riešenie. Bolo len otázkou času, kedy to príde, pričom z podstaty nastolené-ho režimu vyplýval spôsob, akým sa tak stane. Vedúci predstavitelia bývalého „povstaleckého vedenia KSS“ stáli teraz na čele slovenských národných orgánov, Husák bol predsedom Zboru poverení-kov, Šmidke predsedom SNR, no rozho-dujúcu moc držalo pražské vedenie KSČ a na Slovensku Široký a jeho stúpenci vo vedení KSS. Politické zúčtovanie s býva-lými „povstalcami“, označovanými už za „buržoáznych nacionalistov“, prišlo na jar 1950, mocensko-kriminálne nastalo rozsiahlym zatýkaním začiatkom roka 1951 a vyvrcholilo na jar 1954 zinsceno-vaným politickým procesom so skupinou Gustáv Husák a spol.

54

Volebná kampaň Demokratickej strany

Doc. PhDr. jan Pešek, DrSc., (1949)vedecký pracovník Historického

ústavu SAV v Bratislave. Zaoberá sa dejinami Slovenska a Československa

po 2. svetovej vojne s dôrazom na ich politické a mocenské aspekty. Je autorom viacerých monografií, napr.

Štátna bezpečnosť na Slovensku 1948-1953 (1996, 1999); Odvrátená tvár

totality. Politické perzekúcie na Sloven-sku 1948-1953 (1998); Nástroj represie a politickej kontroly. Štátna bezpečnosť

na Slovensku 1953-1970 (2000); Cen-trum moci. Aparát ÚV KSS 1948-1989 (2006). Spoločne s R. Letzom autor

monografi e Štruktúry moci na Sloven-sku 1948-1989 (2004). Zostavovateľ

a hlavný autor práce Aktéri jednej éry na Slovensku 1948- 1989. Personifiká-

cia politického vývoja (2003).

História 1-2 / 2011 / Putovanie dejinami

Svätica narodená v BratislaveŽivot svätej alžbety uhorskej

ŠTeFaN SlivKa

Durínsko, začiatok 13. storočia. Hornatá krajina pokrytá hustými a pochmúrnymi lesmi plných divej zveri, ktorá svojím počtom prevyšuje ľudské obyvateľstvo.

Osady sú zriedkavé a ďaleko od seba, prepojené iba primitívnymi cestami plných nebezpečenstva v podobe prírodných prekážok a lúpežných rytierov. Ešte

zriedkavejšie sú zárodky miest s obydliami postavenými z hliny a dreva. Nad jedným z týchto mestečiek sa týči na dvesto metrov vysokom skalnom ostrohu pevný hrad

postavený z červeného kameňa, dedičné sídlo durínskych landgrófov (kniežací titul v niektorých nemeckých štátoch). Názov mestečka je Eisenach a hrad sa volá

Wartburg. Do tohto prostredia zavítala v roku 1211 z ďalekého Uhorska štvorročná princezná Alžbeta.

Alžbeta sa narodila 7. júla 1207 v dnešnej Bratislave do rodiny uhorské-ho kráľa Ondreja II. a jeho prvej manžel-ky Gertrúdy, dcéry meranského vojvodu Bertolda. Ako budúca nevesta sa ihneď stala predmetom politických plánov a zákulisných machinácií. Už začiatkom roka 1211 dorazilo do Uhorska posol-stvo od durínskeho landgrófa Herman-na I., aby sprostredkovalo zásnuby ma-lej princeznej s niektorým z jeho dvoch synov. Durínsky vládca očakával, že tak upevní svoje spojenectvo s Ondrejom II., ktoré potreboval v mocenských spo-roch s rímsko-nemeckým cisárom Otom IV. Posolstvo malo úspech a Alžbeta už v tom istom roku pricestovala so svojím sprievodom na dvor Hermanna I. Histo-

rici sa však dodnes nemôžu zhodnúť, či bol starším synom durínskeho landgrófa Hermann, alebo jeho brat Ľudovít. Sporné je aj to, či Alžbeta bola zasnú-bená s Ľudovítom hneď po príchode do Durínska, alebo až po Hermanovej smr-ti v roku 1216. Faktom však zostáva, že to bol Ľudovít, kto sa nakoniec stal jej manželom.

Dvor Hermanna I. bol široko-ďale-ko preslávený pre svojou pompéznosť. Hrad Wartburg patril medzi hlavné strediská nemeckej stredovekej kultúry a v jeho sieňach často vystupovali po-prední trubadúri a minstreli. Práve na Wartburgu vznikla tradícia speváckych súťaží, zachytených s určitou mierou nepresnosti v opere Tannhäuser od Ri-

charda Wagnera. Alžbeta teda vyrastala v čisto nemeckom prostredí a rýchlo sa priučila tamojším mravom a jazyku. Po-stupom času, a najmä po správe o smrti jej matky, zavraždenej 28. septembra 1213 mocichtivými uhorskými magnát-mi, sa z nej stalo utiahnuté a nábožen-sky hlboko založené dievča. Alžbetin skromný život ostro kontrastoval s roz-topašnou a niekedy až bujarou spoloč-nosťou, ktorá sa zhromažďovala na hra-de durínskeho landgrófa. Prítomnosť vážneho dievčaťa akoby karhala ich správanie, za čo ju niektorí dvorania ne-mali radi. Alžbetin snúbenec Ľudovít sa však svojej nevesty vždy zastal. Aj lan-dgrófka Žofia, budúca svokra uhorskej princeznej, ktorá pred mnohými rokmi

55Človek a doba / História 1-2 / 2011

Socha sv. Alžbety (Musée de l‘Oeuvre_Notre-Dame Štrasburg, 1520)

prešla podobnými skúškami, urobila všetko, aby jej nahradila matku.

Mladý landgróf

Keď landgróf Hermann 25. apríla 1217 zomrel, vlády nad Durínskom sa pod menom Ľudovít IV. ujal jeho sedemnásť-ročný syn. Mladý muž vynikal mimoriad-nymi politickými schopnosťami a do-kázal mierovou cestou rozmnožiť svoje dŕžavy. Sobáš Ľudovíta a Alžbety sa uskutočnil v roku 1221. Manželstvo bolo od začiatku veľmi šťastné. Už budúceho roku sa Alžbete narodil syn, ktorý dostal po nebohom starom otcovi meno Her-mann. O dva roky neskôr prišla na svet dcéra, pokrstená na počesť starej mamy Žofia. Obe deti sa narodili na hrade Cre-uzburg neďaleko Eisenachu, ktorý plnil úlohu útočiska a letného sídla durín-skych panovníkov. Alžbeta a jej manžel sa popri výchove detí venovali charita-tívnej činnosti medzi poddanými. Obaja totiž patrili k obdivovateľom svätého Františka z Assisi. Už v roku 1225 zalo-žili v Eisenachu jeden z prvých františ-kánskych kláštorov v Nemecku a tamojší mních, dobrotivý brat Rodeger, sa stal dôverným radcom a spovedníkom mla-dej landgrófky.

Na jar 1226 postihli Durínsko ťažké živelné pohromy. Landgróf Ľudovít sa v tom čase zdržiaval v talianskej Cre-mone, kde na ríšskom sneme zastupoval neprítomného rímsko-nemeckého ci-sára Fridricha II. V týchto zlých časoch Alžbeta nariadila rozdávať postihnutým chudákom nielen potravu, ale aj obleče-nie a iné potrebné veci z inventáru hra-du Creuzburg. V Eisenachu založila špi-tál, ktorý denne navštevovala a osobne sa starala o trpiacich. Zlom v živote mla-dých manželov prišiel v roku 1227, keď sa Ľudovít rozhodol, že bude sprevádzať cisára na križiackej výprave do Svätej zeme. Žiaľ, mladý landgróf sa cestou na-kazil neznámou chorobou a 11. septem-bra 1227 náhle zomrel v prístave Otran-to. Iba osemnásť dní po tejto smutnej udalosti sa Alžbete narodila druhá dcé-ra, pomenovaná po jej matke Gertrúda.

Keď Alžbeta dostala správu o man-želovej smrti, údajne zvolala: „On je mŕtvy! On je mŕtvy! Akoby celý môj svet dnes zomrel.” Alžbetin svet sa skutočne rozsypal. Jediný, kto by ju bol mohol potešiť, jej priateľ a poradca brat Rode-ger, musel odcestovať. Na jeho miesto

nastúpil dominikánsky mních Konrád z Marburgu. Tento fanatický sadista sa predtým ako inkvizítor zúčastnil križiac-kej výpravy proti sekte Katarov v južnom Francúzsku, kde sa smutne preslávil svojou krutosťou. Teraz, z nariadenia pápeža Gregora IX., sa stal Alžbetiným spovedníkom. Konrádovi veľmi záleža-lo, aby zostatok landgrófkinho vena, ktoré ešte nestihla rozdať chudobným, pripadol cirkvi. Bezcitný spovedník ne-šťastnú ženu rafinovaným nátlakom pri-nútil, aby sa vzdala radostí pozemského života a prijala celibát.

Koniec cesty

Poručníkom Alžbetinho neplnole-tého syna Hermanna sa stal Ľudovítov brat Henrich Raspe. Niektorí historici tvrdia, že to bol práve on, kto prinútil mladú vdovu k odchodu z miesta jej šťastných spomienok. V každom prípa-de, koncom roka 1227 sa Alžbeta vyda-la na cesty s úmyslom vyhľadať svojich príbuzných. Najskôr sa nakrátko zasta-vila u tety Mechtildy z Merana, abatiše benediktínskeho ženského kláštora v Kitzingene pri meste Würzburg, z kto-rého potom odišla za strýkom Eckber-tom z Merana, bamberským biskupom.

56 História 1-2 / 2011 / Človek a doba

Gertrúda a Ondrej II.

Hrad Wartburg

Eckbert nemal pochopenie pre neterino rozhodnutie žiť v celibáte a presviedčal ju, aby sa znovu vydala. Alžbeta však pohrozila, že si radšej odreže nos, a tak sa zohyzdí.

Na jar v roku 1228 Ľudovítovi rytieri priniesli z Talianska do Bambergu lan-dgrófovo telo, aby ho uložili do rodin-nej hrobky v kláštore Reinhardsbrunn. Počas obradov Alžbeta žalostne plaka-la, veď stratila nielen manžela a otca svojich detí, ale aj najlepšieho priateľa a ochrancu, akého na tomto svete mala.

Na Veľký piatok 1228 sa v Eisenachu ve-rejne vzdala svetského života a potom odišla do Marburgu, nazad do osídiel mnícha Konráda, z ktorých už nikdy ne-unikla.

Zo zvyšku svojho vena vo výške dveti-síc strieborných mariek rozdala Alžbeta jednu štvrtinu chudobným a z ostatku dala v Marburgu postaviť špitál. Kon-rád, ktorý mal teraz mladú vdovu úplne v hrsti, sa k nej potom začal správať ako skutočný netvor. Vyžadoval od Alžbety najvyššiu možnú mieru asketizmu. Mu-sela sa kajať nahá v nevykúrenej kapln-ke, takmer každý deň sa sama bičovala, a keď nevládala, bil ju korbáčom sadis-tický mních. Konrád okrem toho Alžbete prikázal, aby prepustila ženy zo svojej družiny, ktoré boli viac jej priateľkami ako dvornými dámami. Zdravie mladej

vdovy sa následne vážne zhoršilo. Keď ju Konrád na dôvažok prinútil, aby sa zbavila aj svojich detí a poslala ich k prí-buzným, úplne sa zrútila. Fyzicky zlome-ná a od najbližších odlúčená mladá žena nedokázala dlho znášať utrpenie a 17.


Chlieb a ružePodľa známej legendy niesla svätá Alžbeta počas jedného zimného dňa z hradu pecne chleba určené pre chu-dobných vo svojej zástere. Prekvapil ju manžel, ktorý sa práve vracal z po-ľovačky a chcel vedieť, čo má v zástere ukryté. V ten deň totiž nebol naklone-ný k rozdávaniu milodarov, ako to bý-valo inokedy. Alžbeta si povšimla jeho zlú náladu a napochytro si vymyslela, že má v zástere ruže. Landgróf Ľudo-vít tomu, pochopiteľne, neveril. Veď kde by uprostred zimy nabrala ruže? Keď však nazrel do zástery, na svoje i manželkino veľké prekvapenie v nej skutočnje našiel čerstvo odstrihnuté ruže. Chlieb a ruže sa preto stali hlav-nými atribútmi svätej Alžbety Uhor-skej. Jej kult je rozšírený ešte aj dnes, a to najmä v Nemecku, Maďarsku a na Slovensku, kde existujú mnohé kostoly a kláštory spojené s jej menom.

alžbetine detiHermann II. (1222 – 1241), jediný syn svätej Alžbety a landgrófa Ľudovíta, prežil celý život v tieni svojho poruč-níka, strýka Henricha Raspeho. V roku 1239 sa oženil s Helenou z Braunschwe-igu–Lüneburgu, ale manželstvo zosta-lo bezdetné, pretože už o necelé dva roky neskôr náhle umrel. Traduje sa, že ho otrávil Henrich Raspe, ktorý bol veľmi ambiciózny a krutý muž. Alžbeti-na staršia dcéra Žofia (1224 – 1275) sa vydala za brabantského vojvodu Hen-richa II. a stala sa pramatkou hessen-ských landgrófov, keď sa jej vo vojne o durínske dedičstvo podarilo získať Hessensko pre svojho syna Henricha. Najmladšie dieťa uhorskej princeznej, dcéra Gertrúda (1227 – 1297), vstúpila do ženského kláštora v Altenbergu pri Wetzlari. Od roku 1248 v ňom pôsobila ako matka-predstavená a tu aj zomrela a je pochovaná.

Dobročinnosť sv. Alžbety, obraz Edmunda Blaira Leightona z roku 1895

Komnata sv. Alžbety na hrade Wartburg.

Kde sa narodila svätá alžbeta?Dodnes sa medzi historikmi vedú spory vo veci Alžbetinho rodiska. Podľa najstaršej tradície je ním Bra-tislava. V roku 1497, teda 290 rokov od jej narodenia, uhorský duchovný Osvaldus de Lasco po prvýkrát udáva ako miesto Alžbetinho narodenia hrad Sárospatak v dnešnom sever-nom Maďarsku. Lasco sa odchyľuje aj v iných, všeobecne uznávaných faktoch o jej živote. Miesto zázraku s ružami pripisuje hradu Sárospatak a jej odchod z Uhorska kladie do roku 1212, čo sa nezhoduje so súdobými prameňmi. Jestvuje ešte ďalšia su-pina historikov tvrdiaca, že pravým miestom Alžbetinho narodenia bolo mestečko Starý Budín (dnes Óbu-da, časť Budapešti). Zostáva teda na čitateľovi, aby sa rozhodol, ktorý ná-zor uzná za najhodnovernejší.

novembra 1231 zomrela. Odišla vo veku, v ktorom väčšina ľudí iba začína žiť.

Ukrutný Konrád nešťastnú Alžbetu dlho neprežil. Vo svojom fanatizme ne-ustále obviňoval nevinných ľudí z kacír-stva a jeho meno budilo taký strach, že keď niekam cestoval, obyvateľstvo oko-litých dedín utekalo do lesných úkry-tov. Potom, ako z účasti na „satanských orgiách“ obžaloval vplyvného grófa Henricha zo Saynu, však padla kosa na kameň. Dňa 30. júla 1233 prepadli Kon-ráda neďaleko Marburgu šiesti jazdci, ktorí sadistického dominikána a jeho inkvizítorského pomocníka na mieste zabili. Útočníkov sa nikdy nepodarilo vypátrať.

Svätorečenie

Už krátko po Alžbetinej smrti sa v blíz-kosti jej hrobu údajne začali vyskytovať prípady zázračného uzdravenia, ktoré z poverenia pápeža Gregora XI. skúma-la v rokoch 1232, 1233 a v januári 1235 zvláštna cirkevná komisia. Tieto zázra-ky urýchlili proces kanonizácie zbožnej landgrófky. Na základe jej životpoisu, ktorý nevypracoval nik iný ako Konrád z Marburgu, a vyšetrovania pápežskej komisie, bola Alžbeta už 28. mája 1235

svätorečená. O niekoľko mesiacov ne-skôr začali nad hrobom uhorskej prin-ceznej budovať veľkolepý gotický kos-tol, ktorý bol dokončený v roku 1340. Počas nasledujúcich dvoch storočí patril medzi najvýznamnejšie pútnické miesta v Nemecku. V období reformácie a nábo-ženských vojen však postihli marburský Chrám svätej Alžbety zlé časy. Najskôr ho vylúpil landgróf Filip I. Hesenský a potom ho vydrancovali Švédi. Jeden z relikviárov svätej Alžbety sa preto dnes nachádza v štokholmskom Národnom múzeu. Časť ostatkov zbožnej uhorskej princeznej môžeme nájsť i vo vieden-skom Kláštore svätej Alžbety a v Dóme svätej Alžbety v Košiciach.

Určite nie je náhodou, že svätá Alžbe-ta má vo svojom príbuzenstve ešte dve ďalšie svätice. Prvou je sestra jej matky Gertrúdy Hedviga (1174 – 1243), ktorá sa vydala za sliezske knieža Henricha I. Bradatého. Pre svoju dobročinnosť a podporu kresťanstva v Poľsku bola v roku 1267 kanonizovaná. Druhou je svätá Izabela (1271 – 1336), manželka portugalského kráľa Denisa, pravnuč-ka uhorského kráľa Ondreja II. a jeho druhej manželky Jolandy z Courtenay. Svätá Alžbeta bola teda jej nevlastnou pratetou. Pre svoje povahové vlastnosti a dobročinnosť je ako svätec v nemec-kých a anglických prameňoch spomínaný aj Alžbetin manžel landgróf Ľudovít. Ofi-ciálne však nebol nikdy kanonizovaný.


ing. Štefan Slivka (1946), vyše tridsať rokov žil v USA. Popri práci

v technickom odbore sa zaoberal štúdiom amerických dejín. Je auto-rom viacerých príspevkov v denníku

Cincinnati Enquirer a v renomovaných vojensko-historických časopisoch

Southern Partisan Magazine a Blue and Gray Magazine. Po návrate na Sloven-

sko publikuje v časopisoch História, Cestovateľ a Historická revue.

Romantizujúce stvárnenie odchodu Ľudovíta IV. na križiacku výpravu

Chlieb a ruže

Chrám svätej Alžbety v Marburgu

Konrád z Marburgu a sv. Alžbeta

Podmaršal z rodu Beňovskýchján andrej Beňovský

vlaDiMíR SegeŠ

Rod Beňovských patril medzi dávne šľachtické rody v Trenčianskej stolici. Predkami rodu boli bratia Benjamín a urban, ktorí žili v období panovania

Žigmunda luxemburského. v roku 1423 získali donáciu na zem v Trenčianskej stolici, na ktorej

založili obce Beňov a urbanov. Od 17. storočia sa rod začal značne rozvetvovať, takže na sklonku feudalizmu

žili Beňovskovci až v šiestich stoliciach.

Do povedomia viacerých generácií ši-rokej verejnosti sa rod zapísal predo-všetkým vďaka grófovi Móricovi Beňov-skom (1746 – 1786), legendárnemu „kráľovi Madagaskaru“. Nemenej vý-znamným, ba z vojenského hľadiska ne-pochybne dôležitejším predstaviteľom rodu bol barón Ján Andrej Beňovský, používajúci predikát z Beňova a Urba-nova. Zo základnej genealogickej tabuľ-ky Beňovských, ktorú v monumentálnej viaczväzkovej práci o uhorských šľach-tických rodoch a ich erboch uverejnil ešte v druhej polovici 19. storočia Iván Nagy, vyplýva, že Ján Andrej a Móric boli prvostupňoví bratranci. O ich vzá-jomných kontaktoch však nie sú známe žiadne údaje. Nemožno sa tomu ani priveľmi čudovať, lebo hoci boli roves-níkmi i blízkymi príbuznými, životná

púť jedného i druhého sa uberala inak. Kým Móric bol predovšetkým svetobež-ník a dobrodruh, Ján Andrej zasa už od mlada zasvätil svoj život habsburskej armáde.

Svedectvo vojenských spisov

Podľa dokumentov, ktoré sa zachova-li vo Vojnovom archíve vo Viedni, Ján Andrej Beňovský sa narodil roku 1740. Ako miesto jeho narodenia sa viackrát uvádza Szerdahely, čiže Streda v Pre-šporskej (Bratislavskej) stolici, čo môže byť buď dnešná Dunajská Streda, alebo Dolná Streda. Len v súvekej rukopisnej knihe (matrike) penzionovaných gene-rálov sa ako jeho rodisko spomína Sza-kart, Pressburger Comitat, čo v prípade obce bude zrejme omyl alebo neidenti-fikovateľná skomolenina, lebo lokalita

s takýmto názvom v Prešporskej stolici vtedy nejestvovala.

Zakrátko po vypuknutí tzv. sedem-ročnej vojny sa 17-ročný Ján Andrej Beňovský prihlásil ako dobrovoľník do Hallerovho (neskôr 31.) pešieho pluku. Od marca 1757 bojoval ako radový pe-šiak v Čechách, kde sa jeho pluk v zo-stave zboru maršala Leopolda Dauna významne podieľal na porážke pruského vojska v bitke pri Kolíne 18. júna. Bolo to však krvavé víťazstvo, lebo napríklad len straty Hallerovho pluku v tejto bit-ke predstavovali 29 dôstojníkov a 757 príslušníkov mužstva, z toho bolo 86 mŕtvych. Ešte v tom istom roku pluk nasadili do bojov v Sliezsku a Prusku, kde aj Beňovský zakúsil trpkú porážku pri Leuthene (dnes Lutynia), kde pruský kráľ Fridrich II. 5. decembra rozdrvil na


Portrét J. A. Beňovského

čele 35-tisícového vojska 65-tisícovú habsburskú armádu. Táto bitka vošla do vojenských učeb-níc ako ukážkový príklad uplatnenia

a využitia kosého bojového šíku li-neárnej bojovej

zostavy.Mladý Ján Andrej Be-ňovský sa v bojoch ne-pochybne ukázal ako

dobrý vojak, o čom svedčí skutočnosť,

že 1. februára 1757 ho povýšili na pod-poručíka a 16. augusta 1760 na nadpo-ručíka, takže sedemročnú vojnu zavŕšil vo funkcii veliteľa kompánie, čiže stoti-ny. Veliteľom bataliónu, čiže práporu sa stal ako 27-ročný, keď bol povýšený na kapitána.

Štábny dôstojník a veliteľ granátnikov

Rok 1769 bol významným medzníkom v živote Beňovského, ktorý už v hod-nosti majora prestúpil do 19. pešieho pluku Leopolda Pálfiho. Len mimo-chodom, v tomto pluku v rokoch 1756 – 1766 slúžil aj iný Ján Beňovský z Be-ňova. Začal ako zástavník a vystúpil zo služby v hodnosti nadporučíka. Bol to nielen menovec a príbuzný, ale aj rovesník Jána Andreja Beňovského. Uvedený rok 1769 bol medzníkom aj vo vývoji habsburskej armády. Práve vtedy

jednotlivé pešie jazdecké pluky dosta-li poradové hodnostné čísla, ktoré sa okrem malých výnimiek udržali až do zániku monarchie roku 1918. Význam-nou organizačnou zmenou bola aj reor-ganizácia elitných pešiackych jednotiek – granátnikov. Dovtedy boli v každom pešom pluku dve granátnické kompá-nie. Z troch peších plukov vtedy vyňali vždy dve granátnické kompánie a sfor-movali ich do samostatných granátnic-kých bataliónov, takže každý novopos-tavený samostatný batalión pozostával zo šiestich kompánií granátnikov.

Major Beňovský sa roku 1771 stal veliteľom 3. uhorského granátnického bataliónu. O dva roky neskôr armádne velenie ocenilo jeho organizačné a ve-liteľské schopnosti tým, že ho pový-šilo na podplukovníka. V rokoch 1773 – 1775 mal 3. granátnický batalión garnizónu vo Viedni, kde schopný ve-liteľ granátnikov mal možnosť výraz-


Vojak v roku 1757

Starostlivosť o vojenský dorast Výchova vojenského dorastu v stálej habsburskej armáde nemala spočiatku pevný rámec. Podľa dávnejšieho zvyku mnohí chlapci – siroty či polosiroty sa už v detstve dostali ako tzv. synovia pluku do armády a po dovŕšení dospelosti sa nevrátili do civilného života, ale zostali slúžiť vo vojsku. Takým synom pluku bol napríklad aj Ladislav Škultéty-Gabriš, ktorý po matkinej smrti vyrastal od dvanástich rokov v Gilániho husárskom pluku, kde slúžil jeho otec. Myšlienky osvietenstva tereziánskej i jozefínskej doby na-šli odraz v postupnom zlepšovaní vzdelávania, zdravotného zabezpečenia i starostlivosti nielen o chorých a vyslúžilých vojakov, ale aj o vojenské vdovy a siroty. Počas panovania Márie Terézie bolo zriadených viacero vojenských sirotincov. Ich hlavným poslaním bola výchova vojenských si-rôt – chlapcov, s ktorými sa počítalo pre službu v armáde, najmä na poddôstojníckych postoch. V rokoch 1777 – 1782 pôsobil vo-jenský sirotinec aj v Trnave. Spolu s ďalšími vojenskými sirotincami ho však zru-šili, lebo na základe dekrétu cisára Jozefa II. z 9. novembra 1782 boli zriadené plukovné chlapčenské výchovné domy (Regiments-Knaben-Erziehungshäuser). Ich úlohou bola príprava chlapcov vo veku od sedem do osemnásť rokov na vojenskú poddôstojnícku službu, a to z radov sirôt, resp. detí slúžiacich vo-jakov. V pluku mohlo byť 48 chovancov na náklady eráru, no prijímal sa aj obmedzený počet chovancov za úhradu. Chovanci najprv navštevovali civilnú školu v mieste sídla pluku, predmety súvisiace s písomnosťami a hospodárením pluku ich však vyučoval nejaký poddôstojník. Po istom čase celé vzdelávanie viedol veliaci poddôstojník. Veliteľom plukovnej chlapčenskej školy bol spra-vidla dôstojník, ktorý vzhľadom na zdravotný stav či zranenie mal obmedzenú schopnosť poľnej či bojovej služby.Plukovné chlapčenské výchovné domy boli roku 1782 vytvorené v 18 rakúskych a 12 uhorských peších plukoch. Jedným z nich bol aj 31. peší pluk, ktorý sídlil v sedmohradskom Brašove a velil mu plukovník Ján Andrej Beňovský. Velite-ľom školy sa stal nadporučík Johann Nicola. Chovanci nosili rovnošatu: súken-ný kabátec sivej farby s tzv. cisársko-žltým vyložením (golierov, šosov a man-žiet) a modré nohavice s typickou uhorskou žltou výšivkou. Pokrývkou hlavy bol kožený kašket s mosadzným odznakom. Chovanec regimentnej školy

nejšie sa zapísať do pozornosti armád-

neho velenia i panovníckeho

dvora. A tak, keď sa v no-

vembri 1777 uprázdnil post

veliteľa 31. pešieho plu-

ku, 37-ročné-ho Beňovské-

ho vymenovali za plukov-níka a veli-teľa pluku,

v ktorom z h o d o u

o k o l n o s t í práve pred

20 rokmi na-s t ú - pil vojenskú službu ako radový vojak. Pre mnohých iných by to zaiste mohlo znamenať úspešné zavŕšenie ka-riéry. Ján Andrej Beňovský však naďalej postupoval po priečkach funkcií a hod-ností.

Po vypuknutí vojny o bavorské dedič-stvo sa podstatná časť 31. pešieho plu-ku na čele s Beňovským presunula roku 1778 v priebehu jedného mesiaca (od 1. apríla do 1. mája) zo Sedmohradska do Čiech. Na českom bojisku Beňovské-ho pešiaci zostali až do ukončenia vojny bez toho, aby sa zúčastnili na nejakých vážnejších vojnových akciách. Na spia-točnej ceste do Sedmohradska sa pluk zastavil vo Viedni a Laxenburgu, kde sa 8. júna 1779 zúčastnil na slávnostnej vojenskej prehliadke pred Máriou Teré-ziou a cisárom Jozefom II.

v radoch generality

V máji 1784 plukovníka Beňovského po-verili velením 53. pešieho pluku, ktorý sídlil v Osijeku. O necelé dva roky, vo februári 1786, bol Beňovský vymeno-vaný za generálmajora a ustanovený do funkcie veliteľa brigády a posádky

v sedmohradskom meste Alba Iulia. Ako veliteľ brigády si Beňovský úspeš-ne počínal vo vojne proti Osmanskej ríši v rokoch 1787 – 1791. Po jej skončení sa nakrátko opäť ujal svojej funkcie po-sádkového veliteľa v Alba Iulii. Dlho sa tam však nezdržal, lebo po vypuknutí prvej koaličnej vojny roku 1792 bol ge-nerál Beňovský na základe rozkazu ci-sára Františka II. prevelený na bojisko v Nizozemsku.

Situácia na bojisku sa pre habsbur-skú ríšu nevyvíjala najlepšie. Po víťaz-nej bitke pri Valme 20. septembra 1792 sa francúzskej armáde podarilo vytlačiť habsburské a pruské vojsko zo sever-ného Francúzska. Vďaka použitiu novej taktiky kolón a rozptýlených strelcov proti lineárnej bojovej zostave Francú-zi zvíťazili v novembri 1792 v bitke pri Jemmapes a otvorili si cestu do dnešné-ho Belgicka a Porýnska. Francúzska armáda postupovala na všetkých sme-roch. Zmocnila sa Nice a Savojska, takmer celého Porýnska, ako aj Mohuče a Frankfurtu nad Mohanom.

Francúzske úspechy pretrhla až bit-ka pri Neerwindene 18. marca 1793. Na prenikavom víťazstve habsburskej armády sa nemalou mierou podieľali aj uhorské pluky: 33. a 34. peší pluk a Esterháziho (neskôr 3.) husársky pluk. V niekoľkohodinovom boji sa vyzna-menali najmä husári, ale v bodákovom útoku aj pešiaci. Mužstvo týchto troch plukov, ktoré v bitke stratili takmer štvrtinu či pätinu mužov, tvorili prevaž-ne Slováci. Tuhé boje však pokračovali aj nasledujúci deň, keď sa zboru pod velením podmaršala Jána Andreja Be-ňovského podarilo vytlačiť pozviecha-né francúzske vojská z Wommersonu a Hackendovenu. Porazený francúzsky generál Charles-François Dumouriez bol obvinený zo zrady revolúcie a gilo-tíne sa vyhol len dezerciou k habsbur-skej armáde.

veľká pocta od cisára

Roku 1794 sa podmaršal Ján Andrej Beňovský stal majiteľom 31. pešieho pluku. Bol to prejav veľkej cti zo stra-

ny panovníckeho dvora, akej sa dostalo len zopár slovenským rodákom. Nasle-dujúci rok, presne 1. mája 1795, bol Beňovský po 38 rokoch služby prelo-žený do penzie. Väčšinu času potom žil v Bratislave a krátko aj v sedmohradskej Sibini (Sibiu). Podľa matriky o penzio-novaných generáloch mu erár vyplá-cal ročne 2 000 zlatých v konvenčnej mene spolu s príplatkom 3 478 zlatých a 24 grajciarov z titulu majiteľa 31. pe-šieho pluku, ktorým zostal až do svojej smrti. Podmaršal Ján Andrej Beňovský skonal v Prešporku (dnešnej Bratislave) 1. septembra 1822 vo veku úctyhod-ných 82 rokov. Nebol ženatý a nemal ani žiadnych potomkov.


Vojak v roku 1809

Doc. PhDr. vladimír Segeš, PhD. (1950), od roku 1995 je vedeckým

pracovníkom Vojenského historického ústavu v Bratislave, externe pôsobí

na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Je autorom monografií Od rytierstva po žoldnierstvo. Stredoveké vojenstvo

v Uhorsku so zreteľom na Slovensko (2004), Prešporský pitaval. Zločin

a trest v stredovekej Bratislave (2005), Remeslá a cechy v starom Prešporku

(2010) a spoluautorom viacerých diel z oblasti medievalistiky, vojenských

dejín a dejín miest i práva. Ako zástup-ca šéfredaktora stál pri zrode časopisu Historická revue, je zakladajúcim šéfre-

daktorom a editorom časopisu História, predsedom sekcie pre dejiny miest Slovenskej historickej spoločnosti

a podpredsedom Slovenskej komisie pre vojenské dejiny. Ocenením jeho vojensko-historickej a publikačno-

-literárnej činnosti je viacero vojen-ských medailí, Medaila Cyrila a Metoda

za rozvoj slovenského písomníctva, Cena SAV za popularizáciu vedy, medzi-

národná Cena Egona Erwina Kischa za literatúru faktu a trikrát Prémia Slo-

venského literárneho fondu.

„Marťan“ edward TellerMaďarská stopa pri vývoji jadrovej a vodíkovej bomby

MiCHal KOReNKO

„Ak chodí po zemi diabol, volá sa Edward Teller,“ povedal raz jeden z Tellerových mnohých kritikov. Pred šesťdesiatimi rokmi sa stal Edward

Teller otcom jedného z najkontroverznejších vedeckých a technologických projektov ľudstva – vývoja a zostrojenia americkej vodíkovej bomby (Tellerovým sovietskym pendantom bol neskorší protikomunistický

disident Andrej Sacharov).

Edward Teller

Teller patril k množstvu známych a exce-lentných maďarských vedcov, naturalizo-vaných v USA, ktorí zásadným spôsobom ovplyvnili vývoj vedy a technológií v 20. storočí. A to od matematiky, cez informa-tiku, fyziku, chémiu, astronautiku až po fi-lozofiu vedy. Enrico Fermi ich pre maďarský prízvuk a časté používanie nezrozumiteľnej maďarčiny nazval „Marťanmi“. Výrazne zasiahli do takých progresívnych smerov (niektorí boli ich otcami) akými boli v tom čase teória výpočtových strojov a teória hier (János von Neumann), matematická analýza systémov (Jenö Wigner – Nobelova cena za fyziku), rôzne aplikácie kvantovej mechaniky (Edward Teller a Leo Szilárd), bi-ochémia (Albert Szent-Györgyi – Nobelova cena za medicínu), cez astronautiku a ae-ronautiku (Theodore von Kármán – prvý riaditeľ NASA), až po filozofickú analýzu prírodných vied, teóriu poznania a mož-nosti a hranice induktívnej metódy (Mihály Polanyi). Spomeňme ešte fyzika Denisa Gá-

bora (Nobelova cena za objav holografie), jedného z najvýznamnejších matematikov 20. storočia Pála Erdösa (teória grafov) a menej známych Victora Szebehelyho a Tamása Sebeoka.

„Zázračná“ stredná škola

Odpoveď na otázku prečo zohralo v polo-vici 20. storočia toľko maďarských moz-gov kľúčové roly v spomínaných rozličných oblastiach prírodných vied, ostáva dodnes tak trochu záhadou. Všetci „Marťania“ po-chádzali zo židovskej strednej triedy a ab-solvovali rovnaké nemecké luteránske gym-názium v Budapešti (Teller, von Neumann, Szilárd a Wiegner vyrastali dokonca v tej istej štvrti). Táto výnimočná „fluktuácia“ sa v dejinách vysvetľuje jednak kvalitou stred-nej školy (Teller ju nazval najlepšou stred-nou školou na svete), pedagogickým talen-tom jej učiteľa matematiky Lászlóa Rátza, ale nezanedbateľným faktorom bude zrej-

me aj židovský pôvod väčšiny „Marťanov“. Pre rôzne obmedzenia mali mladí Židia ten-denciu vyniknúť nad štandardnú uhorskú adolescentnú populáciu. Všetci mohli rela-tívne skoro opustiť rodné Maďarsko a štú-dium zavŕšili na najlepších školách a vedec-kých centrách vo svete. Za Horthyho režimu totiž platil Numerus clausus, diskriminačný zákon obmedzujúci počet židov študujúcich na maďarských vysokých školách.

Aj Edward Teller, ktorý sa narodil roku 1908 v Budapešti, patril k zámožnejšej ži-dovskej rodine. Jeho detstvo a mladosť (Tellerov otec pochádzal z Nových Zámkov) zahŕňali turbulentné roky prvej svetovej vojny, rozpad Rakúsko-Uhorska, krátku ale radikálnu boľševickú éru režimu Bélu Kúna a ekonomicky devastujúcu menovú infláciu, ktorá nasledovala po jeho páde. Roku 1926 opustil Edward Teller Budapešť a presťahoval sa do Nemecka, roku 1933 vy-menil Nemecko za Dánsko, o rok neskôr sa premiestnil do Anglicka a roku 1935 sa už


definitívne presťahoval do Ameriky. Jeho stredoeurópsky židovský pôvod, detstvo, neskôr tragédia európskych židov, ktorej unikol, v ňom následne v Amerike výraz-ným spôsobom formovali pocit vratkosti až absurdnosti ľudskej existencie, názor o krehkosti politických inštitúcií (kritici hovorili o jeho oportunizme a machiavel-lizme) a vieru v Ameriku. Bol presvedčený o jej sile a rozhodujúcej úlohe pri záchrane západnej civilizácie, ktorú v Európe ovládli barbari. Tento pocit zohral neskôr zrejme kľúčovú rolu v Tellerovom angažovaní sa pri samotnom vývoji jadrovej bomby v projek-te Manhattan a počas studenej vojny v rám-ci McCarthyizmu (vyšetrovací výbor sená-tora Josepha McCarthyho pre neamerickú činnosť v 50. rokoch), pri vývoji americkej vodíkovej bomby, ale aj neskôr pri „Hviezd-nych vojnách“ prezidenta Ronalda Reagana.

Šťastné nemecké roky

Vo svojej autobiografii spomína Edward Teller na roky 1926 až 1933, ktoré strávil ako študent v Nemecku, ako na jedny z naj-šťastnejších v celom živote. A to aj napriek tomu, že tam pri nešťastnej dopravnej ne-hode prišiel o nohu a celý život bol odká-zaný na protézu. V tomto období zažívala nemecká veda kreatívny boom. Boli to roky liberálnej a uvoľnenej Weimarskej republi-ky, počas ktorých prúdilo do krajiny množ-stvo talentovaných a vzdelaných emigran-tov z východu.

Teller sa po štúdiu chemického inžinier-stva v Budapešti a v Karlsruhe stal ako dok-torand v Lipsku súčasťou skupiny Wernera Heisenberga, ktorý položil roku 1925 svoji-mi „reláciami neurčitosti“ základy kvantovej mechaniky (Heisenberg mal vtedy iba 27 rokov). Kvantová mechanika predstavovala (a dodnes stále predstavuje) matematický

aparát, ktorý nám umožňuje preniknúť do mikrosveta, popísať správanie sa atómov a teda vysvetliť čokoľvek, čo s nimi nejakým spôsobom súvisí. Vysvetľujeme ňou celú chémiu, väčšinu sub-jadrovej fyziky a fyziky tuhých látok a väčšinu astrofyziky. Bola to nová vzrušujúca oblasť a nádejné vzrušujú-ce roky.

Teller sa považoval za chemika. V odbore mal dobré znalosti už z gymnázia v Buda-pešti a tak si vybral u Heisenberga aplikáciu kvantovej mechaniky v chémii. Ostali veľmi blízkymi priateľmi až do Heisenbergovej smrti. Po druhej svetovej vojne (v ktorej stáli obaja na rozličných stranách bariká-dy), keď mnoho amerických a v Amerike pracujúcich vedcov kritizovalo Heisenber-govu účasť na nemeckom vojenskom nuk-leárnom programe Uranverein, sa ho Teller verejne zastal. Vedel, že Heisenberg nikdy nebol nacistom a vždy rešpektoval jeho lo-jalitu k Nemecku.

Keď sa stal roku 1933 Adolf Hitler po vyhratých demokratických voľbách ríš-skym kancelárom, presťahoval sa Teller do Kodane, kde sa stal súčasťou pracov-nej skupiny ďalšej ikony vedy 20. storočia – Nielsa Bohra. Stretol tam talentovaného mladého politického utečenca z Odesy Ju-rija Gamova (neskôr George Gamow), ktorý ako prvý aplikoval kvantovú mechaniku na sub-jadrovú fyziku. Roku 1934 odišiel Ga-mow na univerzitu do Washingtonu. O rok neskôr pozval do Washingtonu Tellera a do roku 1939 spolu veľmi úzko spolupraco-vali. Množstvo talentovaných a šikovných emigrantov z Európy, (rovnako ako počas Weimarskej republiky v 20. rokoch) pred-stavovalo pre Ameriku základ jej eruptívne-ho vedeckého a technologického progresu (1940 – 1970), ktorý nebol predtým ani po-tom nikde inde vo svete zaznamenaný.

Gamow bol brilantný mozog, no pred-stavoval Heisenbergovo a Tellerovo opozi-tum. Mal geniálny organizačný antitalent a potreboval spolupracovníkov ako bol He-

isenberg alebo Teller. Bol to vizionár, ktorý produkoval geniálne myšlienky ako impulzy v rýchlom slede, ktoré následne nechával pre Tellera a asistentov na rozpracovanie detailov. Gamow je v podstate otcom „te-órie veľkého tresku“ o vzniku vesmíru, ale mal aj mimoriadny vplyv na Jamesa D. Wat-sona a Francisa Cricka pri riešení štruktúry dvojzávitnice DNA.

Celá neskoršia Tellerova kariéra sa niesla v znamení spolupráce v menších a väčších skupinách, od riadenia cez koordináciu až po takmer vysokú politiku. Žiadny iný vedec v 20. storočí zrejme nereprezentuje kontro-verzné spojenie politiky a prírodných vied tak výrazne ako práve Edward Teller.

jadrová éra začína

V januári 1939 sa Gamow a Teller zúčast-nili stretnutia teoretických fyzikov, ktoré sa každoročne konalo na Univerzite Geor-gea Washingtona. V tomto roku sa malo podujatie venovať fyzike nízkych teplôt. No hneď v prvý deň stretnutia predstavil Gamow účastníkom Nielsa Bohra, ktorý len nedávno dorazil do USA loďou z Koda-ne. Bohr prítomným referoval o novinkách v súvislostí s objavením štiepnej reakcie uránu v Nemecku. Len mesiac predtým ju objavili Otto Hahn a Lisa Meitnerová (Hahn za tento objav neskôr získal Nobelovu cenu, Meitnerovú Nobelov výbor nepochopiteľne a nekorektne prehliadol). Začala sa éra jad-rovej energie. Ale aj druhá svetová vojna.

Vo februári 1939 zavolal z New Yorku


Atómový hríb na Nagasaki (9.8.1945) dosiahol výšku 18 km.

Skúška vodíkovej bomby na atole Enewetak na Marschalových ostrovoch 1.11.1952

Tellerovi jeho priateľ a krajan Leo Szilárd a oznámil mu, že zaznamenal masívnu emisiu sekundárnych neutrónov pri rozpa-de atómov uránu. To by znamenalo, že ex-plozívna reťazová reakcia rozpadu atómov uránu by mohla existovať a je aspoň teo-reticky možné zostrojiť novú bombu dosiaľ nepoznanej ničivej sily. Tellerovi a ďalším mladým fyzikom z Európy bolo jasné, že musia nejakým spôsobom zabrániť, aby sa takéto deštruktívne možnosti nukleárnej energie dostali do rúk šialencom ako Hitler. Už v marci toho istého roku sa na informač-nom a neformálnom stretnutí v Princeto-ne stretli „zasvätenci“ Niels Bohr, John Archibald Wheeler, Eugene Wigner, Victor Frederick Weisskopf, Leo Szilárd a Edward Teller a dohodli sa, že z hľadiska strategic-kých záujmov USA treba udržať nové obja-vy v nukleárnej fyzike čo možno najdlhšie v utajení a zoznámiť s nimi zodpovedných ľudí v americkej vláde. Tohto legendárne-ho stretnutia, ktoré môžeme považovať za symbolický začiatok amerického jadrového programu, sa zúčastnil jeden Američan, jeden Dán, jeden Rakúšan a traja Maďari – „Marťania“.

Na získanie podpory ľudí z americkej vlá-dy skoncipoval neskôr Szilárd manifest pre prezidenta Franklina D. Roosevelta, ktorý podpísali viacerí významní vedci pôsobiaci v tom čase v USA vrátane Alberta Einsteina. Práve k Einsteinovi, ktorý patril skôr k vá-hajúcim signatárom, vyrazili na letnú chatu na Long Islande pre podpis Teller a Szilárd. Výsledkom bolo zriadenie vládnej komisie pre urán, čím sa mohla rozbehnúť byro-kratická mašinéria, ktorá neskôr vyústila do vojenského a vedeckotechnologického megaprojektu Manhattan – vývoja a výroby americkej nukleárnej bomby.

Teller pracoval v rámci projektu na troch rôznych miestach, dva roky pomáhal na Columbia University Fermimu s konštruk-ciou prvého jadrového reaktora, dva roky spolupracoval na Metallurgical Laboratory (Metalurgickm laboratóriu) v Chicagu pri extrakcii plutónia a dva roky v Los Alamos National Laboratory (Národnom laborató-

riu v Los Alamos) pri finálnej konštrukcii bomby. Na všetkých miestach pracoval na rôznych paralelných a križujúcich sa pro-jektoch a jeho široké znalosti z fyziky a ché-mie z neho robili užitočné spojenie medzi rôznymi, často disparátnymi a separátne utajenými časťami podniku. Vo svojej bi-ografii sa priznal, že jediná vec, ktorá mu robila ťažkosti, bolo sadnúť si a vykoná-vať presné a teda dlhotrvajúce teoretické výpočty. Elektrické počítacie stroje vtedy ešte neexistovali a jeho diplomová práca – výpočet molekulových stavov vodíka – mu spôsobila celoživotnú nechuť k otravným mechanickým výpočtom.

Návrh vodíkovej superbomby

Teller už v tých časoch začal rozmýšľať a čiastočne aj paralelne pracovať na vývoji vodíkovej bomby, ktorá by predstavovala možnosť využiť fúznu energiu pre vojenské účely. Spolu s Fermim a ďalšími uvažova-li o možnosti použiť jadrovú explóziu ako rozbušku fúznej reakcie, ktorej vojenské dôsledky by boli ešte dramatickejšie ako následky štiepnej explózie. Výsledkom Tellerovho úsilia bol návrh prvej vodíkovej bomby, známej ako tzv. Classical Super, ktorý vznikol ešte počas projektu Manhat-tan, no ktorý však potreboval na úspešnú realizáciu okrem politickej a ekonomickej podpory aj kalkulačné schopnosti elektro-nických počítačov.

Roku 1945 sa skončila druhá svetová vojna jadrovým bombardovaním Japonska a Nemecko kapitulovalo zrejme len pár me-siacov pred finalizáciou svojho vojenského jadrového programu. Dodnes sa vedú spory o tom, či nemecký jadrový výskum Heisen-berg a jeho kolegovia vedome brzdili, alebo len jednoducho zaostával za americkým.

Teller veril Heisenbergovi. Roku 1949 sa po-darilo Rusom dorovnať strategický náskok a vyrobiť svoju bombu a USA tak začali v na-sledujúcom roku s vývojom vodíkovej su-perbomby. Ešte pred tým sa totiž Tellerovi podarilo, aj napriek ostrému odporu býva-lých kolegov z Los Alamos, presvedčiť prezi-denta Harryho S. Trumana o nevyhnutnosti vývoja Super B. Teller bol počas celého svoj-ho dlhého život (zomrel v Kalifornii v roku 2003) skalopevne presvedčený, že najlep-ším spôsobom ako ubrániť hoci aj „stude-ný“ mier je byť neustále o krok pred Rusmi. To znamenalo zbrojiť a zbrojiť. Tu niekde sa skrývajú aj korene jeho ľudského rozchodu s mnohými bývalými priateľmi z projektu Manhattan, z ktorých sa po Hirošime stali presvedčení idealistickí pacifisti. Teller bol ideovým otcom a nekompromisným podpo-rovateľom Strategickej Obrannej Iniciatívy (SDI), obranného raketového štítu prezi-denta Ronalda Reagana, medzi verejnosťou známeho ako „Hviezdne vojny“. Spustenie tejto iniciatívy pomohlo v osemdesiatych rokoch „uzbrojiť“ Sovietsky zväz a ukončiť studenú vojnu.

Je zaujímavé, že aj napriek zlovest-nému militaristickému imidžu bol Teller silným odporcom vojenského utajovania. Mal preto problém už s generálom Lesliem Grovesom, vojenským šéfom projektu Man-hattan. Technický neúspech SDI pripisoval práve byrokratickému vojenskému hyperu-tajeniu, ktoré brzdilo kritický výskum a ko-nečný vývoj. Ako príklad uvádzal nukleárne a informačné technológie. Kým v prvej, veľ-mi utajovanej oblasti, Rusi dokázali s Ame-ričanmi veľmi úspešne držať krok, v úplne „odkrytých“ informačných technológiách dramaticky prepadli.

Tellerov život bol verným obrazom dia-lektiky 20. storočia – násilie, vojny, utópie a konfrontácie, ale aj idealizmus, obrana civilizácie a optimistický progres s množ-stvami paradoxov.


ing. Michal Korenko PhD. (1975), vyštudoval Chemicko-technologickú fakultu STU, v súčasnosti pracuje na Ústave anorganickej chémie SAV.

Edward Teller (1960) vystupoval v kongrese i v televízii proti

navrhovanému zákazu jadrových skúšok.

Popularizátor árijského mýtuŽivotné osudy teoretika rasizmu arthura gobineaua

jaRMila ŠviHRaNOvá

arthur gobineau sa v sfére intelektuálnych dejín už zrejme nenávratne zaradil medzi mysliteľov

so „zlou povesťou”. Desiatky rokov po jeho smrti sa mu pre dielo Esej o nerovnosti ľudských rás

(Essai sur l‘Inegalite de Races Humaine) dostalo pomenovanie „otec rasizmu“. iní bádatelia však

v jeho prípade hovoria skôr o romantickej duši, snívajúcej v dynamickom 19. storočí svoj sen

o rytierstve, Oriente a árijských prapredkoch.

Somatické odlišnosti medzi ľuďmi sa v období osvietenstva stali objektom záujmu vzdelancov, ktorí sa pokúšali k problému „rasy“ pristupovať z vedec-kého hľadiska. Učenci ako Carl Linné, Johann Friedrich Blumenbach či Geor-ges Buffon vytvorili rozdelenia, ktoré nadlho ovplyvnili chápanie rozmanitosti ľudského rodu. Od počiatočnej tenden-cie zaznamenávať a opisovať sa snahy vedcov, umelcov a mysliteľov presunuli k pokusom o zhodnotenie rozličných skupín. Arthur Gobineau patril medzi prvých autorov, ktorí prepojili „dušev-né a kultúrne kvality“ s „rasou“, ktorej príslušníci boli navzájom prepojení bio-logicky - „pokrvným putom“. Myšlienky prezentované v jeho diele neboli v jeho dobe vôbec poburujúce ani výnimočné.

Už niektorí z jeho súčasníkov však vycíti-li nebezpečný potenciál ideí, ktoré pred-stavil vo svojej Eseji o nerovnosti rás. Nie je náhoda, že nad možnosťami zneužitia a dezinterpretácie diela sa pozastavil aj znepokojený Gobineauov priateľ Alexis de Tocqueville (1805 – 1859). Priblížme si teda život a dielo autora, ktorému sa pripisuje vplyv na neskorších rasistic-kých teoretikov.

volanie Orientu

Spisovateľ a diplomat Joseph Arthur Go-bineau sa narodil 14. júla 1816 na pred-mestí Paríža vo Ville-d‘Avray. Na svet prišiel v dobe, keď ducha osvietenstva striedala nová éra. Začínalo sa storočie národov a romantizmu. Osvietenský zá-

pal pre bádanie a objavovanie nových poznatkov však pretrval a roky, ktoré nasledovali, priniesli rozmach akade-mického úsilia v mnohých známych aj celkom nových odboroch. Ešte koncom osemnásteho storočia sa z indologic-kých štúdií zrodil fenomén orientálnej renesancie. Dávny záujem Európanov o vzdialené kraje dostal s rozvojom moreplavby a rozšírením kontaktov s ďalekou cudzinou nové impulzy. Bola to India, v ktorej učenci osemnásteho storočia zahliadli veľkolepú pohanskú kolísku civilizácie a postavili ju do cen-tra pozornosti vzdelanej verejnosti. Pre-klady starobylých diel indických autorov a príspevky s indologickou či orientál-nou tematikou sa stali obľúbeným číta-ním rozhľadenej a všeobecne vzdelanej


Joseph Arthur Gobineau v roku 1864

časti spoločnosti. Vlnu nadšenia dobre vystihuje popularita takto zameraného periodika Asiatic Researches (ázijské výskumy) vydávaného britskou ázijskou spoločnosťou (The Asiatic Society). Jed-notlivé výtlačky Asiatic Researches sa po Európe šírili v pirátskych kópiách a nad-šenci ich prekladali do nemčiny a fran-cúzštiny. Vyššie spomenuté periodikum i učená spoločnosť naznačujú, že na poli orientalistiky vynikli medzi prvými Briti. Ich úspechy podporovala dobová poli-

tická situácia, ktorá rozhodla britsko-francúzsky spor o dominanciu v indic-kom prostredí v prospech Británie. Ako odpoveď na výskumy a napredovanie kolegov z Britských ostrovov sa orienta-listika naplno rozvíjala aj vo Francúzsku. Jej prvým veľkým predstaviteľom sa stal Abraham Hyacinthe Anquetil-Duperron (1731 – 1805).

Fascináciu orientálnym svetom mož-no považovať za nástroj revolty voči modernej dobe. Renesančná klíma bola okrem iného živená myšlienkou príbuznosti s ľudom, ktorý sa zaslúžil o vybudovanie pozoruhodnej staroby-

lej kultúry. Idea tejto príbuznosti sa v európskom prostredí, samozrejme, neobjavila náhodne. Jedným z význam-ných momentov jej zrodu bola pred-náška z roku 1786, počas ktorej z úst britského výskumníka Williama Jonesa (1746 – 1794) po prvýkrát zazneli slo-vá o indoeurópskej jazykovej rodine. Jazykové príbuzenstvo dalo základ hľa-daniu pokrvného puta zosobneného v spoločnom prapredkovi – bájnom árij-covi. Prvé použitie termínu „árijský“ sa kladie do francúzskeho prostredia a má za ním stáť už spomínaný Abraham Hy-acinthe Anquetil-Duperron. Ten prevzal výraz od Herodota, ktorý slovom „Arjan“ označoval Peržanov a Médov. Termín sa ujal najmä v krajinách hovoriacich po nemecky, v ktorých ho spopularizovali autori Friedrich Schlegel (1772 – 1829) a Friedrich Max Mülller (1823 – 1900).

Väčšina starších výkladov somatickej aj jazykovej rozmanitosti ľudstva stála na interpretácii starozákonného príbe-hu troch Noemových synov Cháma, Sema a Jafeta. árijci mali spočiatku predsta-vovať lingvisticky vymedzenú skupinu patriacu k Jafetovi, ktorý bol považo-vaný za praotca európskej populácie. Sekularizácia, nasledovaná úpadkom už dávno nahlodanej biblickej antropoló-gie, sa prejavila postupným transferom pojmu „árijský“ z výlučne jazykových po-zícií na pozície biologické. Dielo Arthu-ra Gobineaua prehovorilo práve týmto jazykom svojej doby. Puto, ktoré v jeho diele spája „árijskú rodinu“, už nie je len jazyk. Jeho árijci sú navzájom zviazaní predovšetkým spoločnou krvou.

Nepokojné detské roky

Napriek tomu, že Arthur Gobineau si celý život nesmierne zakladal na svojom vznešenom a starobylom šľachtickom pôvode, v skutočnosti išlo z jeho stra-ny o obratnú mystifikáciu. Gobineauovi predkovia patrili k miestnej meštianskej honorácii. Sídlili v Bordeaux a mnohí z nich zastávali významné posty. Jeho

otcovi sa však už tak dobre nedarilo a rodina nikdy nemala peniaze nazvyš. S povýšením na veliteľa práporu prišlo aj dlhodobé odlúčenie od rodiny, ktoré zrejme spôsobilo, alebo prinajmenšom urýchlilo, jej rozpad.

Začiatkom roku 1827 vzala matka de-saťročného Arthura z Paríža do Monther-mé v Ardenách. Začalo sa tým štvorročné putovanie, počas ktorého bola rodina, skladajúca sa z matky, troch detí a mat-kinho milenca, donútená opustiť Fran-cúzsko. Dôvod bol jednoduchý – Made-leine Gobineauová, vystupujúca pod rôznymi menami a identitami, sa za-dlžila a hrozilo jej väzenie za podvody. V neskoršom období sa väzeniu predsa len nevyhla a po odsedení trestu sa doň dostala znovu. Rozprávať o búrlivom ži-vote matky sa stalo v rodine tabu a Go-bineau neskôr pri zriedkavej zmienke o matke použil jedno z mien, ktoré si pri svojej dobrodružnej ceste sama vybrala – hovoril o nej ako o istej „pani Schröde-rovej“. Pri príležitosti jednej z mnohých zmien pobytu padlo rozhodnutie poslať deti späť do Francúzska. Roku 1831 sa teda Arthur Gobineau vrátil zo Švajčiar-ska, v ktorom sa s matkou dočasne ukrý-vali.

Túto epizódu z jeho detstva bolo tre-ba spomenúť nielen ako zaujímavý do-klad o neľahkom a chaotickom živote formujúceho sa Gobineaua, ale aj preto, lebo Švajčiarsko sa, paradoxne, stalo miestom jeho prvého stretnutia s Orien-tom. Počas štúdia na gymnáziu vo švaj-čiarskom meste Biel sa Gobineau pustil


Esej o nerovnosti ľudských rás, vydaná v roku 1855

Historická budova ázijskej spoločnosti v Kalkate

do štúdia orientálnych jazykov, najmä perzštiny. Záujem o Orient pretrval aj po návrate k otcovi, ktorý si však pre syna vysníval úplne inú kariéru. Rovnako ako otec, aj Arthur Gobineau sa mal stať vo-jakom. Po neúspešných pohovoroch na vojenskú akadémiu v Saint-Cyr sa mladík rozhodol vziať svoj osud do vlastných rúk a roku 1835 sa ako devätnásťročný vybral hľadať šťastie do Paríža.

Gobineauov cieľ bol pri príchode do hlavného mesta jasný. Zo všetkého naj-viac túžil uspieť ako literát. Úspechy v tejto oblasti sa však nedostavovali tak rýchlo, ako by si mladý autor želal. Nedarilo sa mu etablovať ako poetovi, ani ako románopiscovi. V druhom prí-pade mu boli básnické pokusy dokon-ca skôr na príťaž – Parížu momentálne kraľovala próza a prevládala všeobecná mienka, že poéziu a písanie románov ne-možno spájať.

Ani s hľadaním zamestnania to nemal jednoduché, hoci práve dobré miesto bolo v jeho situácii to, čo nevyhnutne potreboval. Prvé roky v Paríži by bol len sotva prežil bez pomoci zámožného strý-

ka Josepha Thibaulta Gobineaua. Ten mu po príchode do Paríža zabezpečil uby-tovanie a každý mesiac ho podporoval skromnou, no pre Gobineaua nesmierne dôležitou sumou. V snahe nájsť si prácu Gobineau dokonca na istý čas prijal aj neplatené úradnícke miesto. Chudoba ho prinútila vyskúšať si aj povolanie žur-nalistu, napriek tomu, že novinárstvom z hĺbky duše opovrhoval ako remeslom nehodným budúceho literáta. Neskôr sa na istý čas zamestnal aj ako poštový úradník. Intelektuálne nenáročná práca s krátkou pracovnou dobou mu poskytla dostatok času na vzdelávanie a literárnu tvorbu, no mladý básnik si uvedomoval, že pred ním predsa len stojí úloha nájsť si primeranejšie a lepšie platené za-mestnanie. Hľadanie takejto práce mu však komplikovala povesť legitimistu, teda prívrženca zosadených Bourbonov-cov, ktorá mu však prischla väčšmi vďaka jeho rodine než jemu samému.

Svojský konzervatívec

V tomto období svojho života sa pohy-boval v parížskych salónoch a prekvapu-júco nevyhľadával príliš konzervatívnu spoločnosť, jeho priatelia a známi sa zaraďovali k rôznym ideovým skupinám

francúzskej spoločnosti. On sám sa pre-zentoval prevažne názormi patriacimi do konzervatívneho myšlienkového spektra, zároveň však pretkanými saint-simonizmom a špecifickým vzťahom k náboženstvu. Konzervatívne postoje a fakt, že jeho prvé práce vychádzali naj-mä v katolíckych periodikách, spôsobili, že Gobineau býva často považovaný za horlivého katolíka. Bližší pohľad na jeho dielo a názory však nasvedčuje tomu, že v skutočnosti považoval kresťanstvo za prekonané a jeho myšlienkové pozadie bolo výrazne sekulárne.

Po prvých ťažkých rokoch v Paríži sa konečne dostavili aj drobné literárne úspechy. Gobineau premiestnil svoju pozornosť z politicky zameraných tém na literárnu kritiku. V jarných mesia-coch roku 1846 zaznamenal úspech aj ako autor historických románov uverej-ňovaných na pokračovanie v novinách. Prvý literárny počin tohto druhu sa stal známym pod názvom Štastný väzeň (Le prisonnier chanceaux). Dielo zasadené do šestnásteho storočia mu prinieslo slušnú sumu peňazí a na krátky čas ho vytrhlo z tiesnivej finančnej situácie.

Ako príklad zmien k lepšiemu, kto-ré Gobineauovi priniesli štyridsiate roky, môžeme spomenúť nadviazanie dlhoročného priateľstva s mysliteľom Alexisom de Tocquevillom. Autorovi diela Demokracia v Amerike sa podarilo etablovať v politike a v tomto čase bol už verejnosti dobre známy. Budúci priatelia sa spoznali roku 1843 prostredníctvom liberálneho politika Charlesa Rémusata. Priateľstvo s Tocquevillom malo pre Go-bineaua veľký význam. Skutočný dosah stretnutia z roku 1843 sa však prejavil až neskôr. Tocqueville roku 1849 už ako minister zahraničných vecí ponúkol Go-bineauovi miesto šéfa svojej kancelárie a otvoril mu tak dvere k diplomatickej kariére. Ešte významnejší bol však in-telektuálny úžitok, ktorý mohol Gobi-neauovi priniesť. Vzdelaný a rozhľade-ný Tocqueville ho podnietil uvažovať o problémoch, ktoré sa neskôr vynárajú v jeho Eseji o nerovnosti ľudských rás. V tomto období sa začínajú Gobineauo-ve hlbšie úvahy o problémoch pokroku,


Sir William Joens

Vzdelanec Alexis de Tocqueville (1805 - 1859) patril až do svojej smrti

ku Gobineauovým priateľom

civilizácie, dejín a morálky a diskusie s Tocquevillom mu zrejme pomohli utrie-diť si niektoré základné body, ktorých sa neskôr pridŕžal. Začiatok cesty k jeho vlastnému poňatiu rasy a jej úlohy v de-jinách môžeme datovať práve do roku 1843, v ktorom uverejnil článok o re-nesančnom kondotierovi Bartolomeovi Alvianovi. Táto práca je prvá, v ktorej sa zaoberá pojmom „rasa”. Vymedzuje ju vo vzťahu k duši, sile charakteru či odva-he. Zároveň tu po prvýkrát predstavuje tému úpadku rasy v súvislosti s úpadkom civilizácie.

Z Paríža do sveta

Ako som už naznačila, v pracovnej oblas-ti tiež zaznamenal obrat. Prvý zahranič-ný post získal na jeseň 1849. Ako prvý tajomník francúzskej delegácie sa ocitol v švajčiarskom Berne. Do Bernu prices-toval už i so svojou manželkou Clémence a prvorodenou dcérou Diane. Clémen-ce bola kreolka, vynikala mimoriadnou

krásou a údajne aj inteligenciou. Jedno z mála štastných období v Gobineauo-vom živote však netrvalo dlho. Už v na-sledujúcom roku jeho manželka opustila Švajčiarsko a strávila zimu na Riviére. Arthur Gobineau po rokoch ich manžel-stvo označil za „peklo“.

Nielen Clémence, ale aj Gobineau, ktorý medzičasom začal vystupovať ako gróf, túžil zo Švajčiarska uniknúť. Čas, ktorý tu bol nútený stráviť, využíval na štúdium hierarchie ľudských rás. V tom-to čase už vážne pracoval na diele, ktoré malo získať pozornosť vzdelanej verej-nosti. Zo Švajčiarska sa mu podarilo oslobodiť sa začiatkom roku 1854, no už rok predtým dokázal na vlastné ná-klady vydať prvé dve časti rozsiahleho štvorzväzkového diela. Kniha vzbudila na verejnosti len minimálnu pozornosť. Podobnú akademickú apatiu zazname-nali aj zvyšné časti vydané roku 1855.

Po krátkom pobyte vo Frankfurte nad Mohanom sa Gobineauovi otvorila ces-ta do Orientu. Vyslaním do Teheránu sa ocitol vo svete, ktorý ho fascinoval zrej-me už od zmieňovaného obdobia stráve-ného v Bieli. Hoci svoj nový post vnímal len ako dočasný, s potešením sa ponáral do východnej atmosféry. Ani tu v sebe nezaprel teoretika zaoberajúceho sa ra-sou – napríklad v Afgancoch zhliadol ich

vznešený aristokratický pôvod a v istom článku ich nazval bratmi Germánov. Ob-dobie medzi rokmi 1855 a 1859 sa odra-zilo aj vo dvoch z jeho prác. Po návrate do Francúzska vznikla kniha jeho spo-mienok Tri roky v Ázii (Trois ans en Asie, 1859). Koncom šestdesiatych rokov vy-dal dielo Dejiny Perzie (Histoire des Per-ses, 1869).

Po príchode do rodnej krajiny sa Go-bineau posunul o kúsok bližšie k svojmu snu o aristokratickom pôvode. Za pe-niaze z dedičstva po bohatom strýkovi si kúpil normanský zámok v Trie, kde sa neskôr stal na istý čas starostom. Dlho tu však nepobudol. Jeho cesty smero-vali znovu do Perzie a neskôr do Grécka a Brazílie. Posledná z menovaných kra-jín pre neho predstavovala zo zdravot-ného hľadiska utrpenie, no ako bádateľ tu nečakane získal uznanie, po ktorom túžil. Prekvapene zistil, že brazílsky cisár Pedro II., ktorého zaujímala ar-cheológia, filológia, antropológia a et-nografia, pozná jeho dielo. Priateľstvo pretrvalo aj po Gobineauovom odchode z Brazílie a okrem neskoršieho osobné-ho stretnutia v Európe si s cisárom až do konca života vymieňali listy.

Posledné dejstvo jeho diplomatickej kariéry sa začalo odohrávať na európ-skom severe, v Štokholme, do ktorého dorazil roku 1872. Okrem toho, že sa v tomto období jeho manželstvo ocit-lo v agónii a nadviazal tu blízky vzťah


Jedno z Gobineauových neskorších diel Dejiny Perzie

Z dedičstva po strýkovi si Gobineau kúpil zámok v Trie a priblížil sa tak svojmu

snu o vznešenom pôvode.

s grófkou de la Tour, ktorý pretrval na-sledujúcich desať rokov, sa stalo Švédsko aj miestom zrodu ďalšieho kontroverz-ného diela. Ottar Jarl (1879) je knihou, v ktorej Gobineau sledoval pôvod svojho rodu až do slávnej vikingskej minulosti. Na druhej strane sa zdá, že ako literát sa práve tu naplno rozvinul. Vznikol tu jeho najznámejší román Plejády (Les Pléiades, 1874) a divadelná hra Renesancia (La Re-naissance, 1877). Po odchode na penziu sa zoznámil so skladateľom Richardom Wagnerom (1813 – 1883) a jeho manžel-kou Cosimou (1837 – 1930), ktorí sa sta-li jeho horlivými čitateľmi. Intenzívne priateľstvo však dlho netrvalo. Len dva roky po zoznámení, 13. októbra 1882, Arthur Gobineau zomrel.

Ako som už naznačila, Arthur Gobine-au je za teoretika rasy a rasizmu pova-žovaný pre svoje dielo Esej o nerovnosti

ľudských rás, publikovanom v rokoch 1853 a 1855. Prácou sa nesie pesimis-tické presvedčenie o stratenej možnosti obrody ľudstva. Budúcnosť nevykresľuje pozitívne. Usudzuje, že ľudia modernej doby prišli k poznaniu, ktoré sa tiahne celým jeho dielom, a to, že „každá ľud-ská spoločnosť spolu s druhom kultúry, ktorú produkuje, je odsúdená na zánik“. Už na prvej stránke knihy píše o ne-odolateľnej príťažlivosti takého nepre-

hliadnuteľného a temného historického fenoménu, akým je pád civilizácií. Esej o nerovnosti ľudských rás je prestúpená nielen pesimizmom, ale aj určitým dru-hom nostalgie a romantizovania.

„Príčiny“ nerovnosti

Gobineau sa podujal objasniť príčiny pádu mnohých predošlých civilizácií. Otvára a rozoberá viacero možností. Nájdeme medzi nimi napríklad fanatiz-mus, skazenosť, prepych, stratu viery,

formu vlády či inštitúcie. Všetky ich postupne odmieta. Aztékovia podľa

neho patrili k náboženským fanatikom, no ich ríša sa zrútila z úplne iného dô-vodu. Rimania či Sparťania trpeli skaze-nosťou, no opäť to nebola významná prí-čina ich úpadku, takisto ako ani bohaté národy neupadajú kvôli svojmu bohat-stvu. Zo zoznamu vylučuje aj stratu viery a uvádza veľké ríše, ktoré padli napriek náboženskému rozkvetu. Vládu považuje za významný fenomén, no opäť nie dosť silný na to, aby spôsobil pád civilizácie. Po vylúčení sociokultúrnych, hospodár-skych a politických faktorov predkladá svoju tézu, ktorou je v podstate rasový výklad dejín. Skaza spočíva v degenerá-cii ničiacej zdravé civilizácie: „…veľké národy v čase svojej smrti nemávajú už viac než veľmi slabú, dozaista celkom za-

nedbateľnú čiastočku krvi zakladateľov, z ktorých vyšli…“. Silu aj slabosť náro-dom podľa neho dodáva ich krv, ktorá sa miešaním vzdialila od „vznešených predkov“ a takáto „degenerovaná“ že-nie civilizácie do záhuby. Degeneráciu zapríčiňuje podľa Gobineauovej tézy nedodržanie etnickej jednoliatosti. Vy-svetľuje, že národy strácajú vlastnosti, vďaka ktorým ich predkovia dokázali vybudovať veľké civilizácie. Na rozdiel od iných autorov, napríklad neskôr píšu-ceho Houstona Stewarta Chamberlai-na (1855 – 1927), neprijíma možnosť rasového „obrodenia“ či pozdvihnutia a „rasová čistota“ je pre neho navždy stratená.

Gobineau rozdelil ľudí do troch rás: bielej, žltej a čiernej. Ku každej z nich pripojil aj opis nemenných charakteris-tických vlastností – animálnosť, hrubosť a emocionalitu k černochom, presne opačné vlastnosti zase k „žltej rase“. Na vrchole jeho pomyselného rebríčka stála „biela rasa“: „Sú obdarení hĺbavou ener-giou či skôr energickou inteligenciou. Majú zmysel pre praktickosť, ale v oveľa širšom, vyššom, odvážnejšom a idealis-tickejšom zmysle než žltá rasa, majú vy-trvalosť, ktorá si je vedomá prekážok…“ Najväčší význam pri budovaní veľkých civilizácií prikladá árijcom, ktorí podľa neho stáli pri zrode starobylých kultúr. Medzi árijské výtvory uvádza napríklad civilizácie v Egypte, Indii, Grécku či Číne. Svojím dielom spopularizoval myš-lienku árijstva a dodal jej nové impulzy.

Esej o nerovnosti ľudských rás a au-torove postoje, ktoré v diele vyjadril, sa vyznačujú aj zvláštnou črtou, ktorú by čitateľ v práci tohto druhu len sotva očakával. Výrazným prvkom rasistickej ideológie devätnásteho storočia je jej inštrumentálny charakter. Ideológia často slúžila na zdôvodnenie koloniál-nych praktík alebo v prípade amerických štátov na zdôvodnenie pretrvávajúcej inštitúcie otroctva. Navzdory stereo-typným očakávaniam sa Gobineauovo dielo v tomto smere vyznačuje odlišnou filozofiou. Autor ako presvedčený orien-talista odmietol západný kolonializmus a kultúrny imperializmus. Aj v otázke


Brazílsky kráľ Pedro II

Román Plejády priniesol autorovi na literárnom poli zrejme najväčší úspech.

otroctva sa vyjadruje skepticky a vo všeobecnosti poukazuje na neperspektívnosť represívnej rasovej klasifikácie.

Osudy diela

Vydanie Eseje o nerovnosti ľudských rás nevzbudilo v Gobineauovom rodnom Francúzsku žiadnu senzáciu. Antropologické a etnologické kruhy dielo takmer úplne igno-rovali a predajnosť bola veľmi slabá. Arthura Gobineaua me-dzi seba akademici nikdy úplne neprijali, čoho svedectvom je naprí-klad aj odmietavá odpoveď na žiadosť o prijatie do Francúzskej akadémie vied z roku 1871. Medzi niekoľkých francúz-skych učencov, ktorým sa kniha dostala do rúk, patril napríklad Ernest Renan (1823 – 1892). Ten dielo nepochopil ako rasistickú prácu, ale zameral sa skôr na líniu polemizujúcu s pokrokom. Z dôleži-tých učencov, ktorí sa s knihou obozná-mili, však netreba zabudnúť na Gobine-auovho priateľa Alexisa de Tocquevilla. Ten sa síce pokúsil autora Eseje povzbu-diť, no o samotnom diele sa vyjadril veľ-mi odmietavo. Súhlasil s ideou úpadku

a slabosti západnej civilizácie, no dodával, že pesimizmus a rezignácia vyjadrená v die-le nikam nevedie a naopak môže situáciu ešte zhoršiť. Úplne odmietol aj chápanie „rasy“ ako kľúča k výkladu de-jín. Takmer prorocky upozornil

aj na nebezpečenstvo, ktoré je v Gobineauových ideách.

Na knihu zareagova-li so záujmom o niečo väčším v iných častiach

sveta. Ešte roku 1855 prelo-žili dielo v USA zástancovia

otroctva. Hlavný prekladateľ Henry Hotze (1833 – 1887), pôvodom Švajčiar, bol pred-

staviteľom južanského filozofic-kého prúdu devätnásteho storočia. Kni-ha dostala po jeho úpravách nový názov Mravná a intelektuálna rozmanitosť rás (Moral and Intellectual Diversity of Ra-ces) a zmizli z nej pasáže, ktoré sa pre-kladateľovi nezdali byť vhodné – naprí-klad kapitola, v ktorej sa Gobineau ne-lichotivo vyjadroval o americkej spoloč-nosti a otroctve. Preklad vyšiel navyše s rozsiahlym úvodom, ktorý sa pokúšal dielo interpretovať v rovine vyhovujú-cej prekladateľovým úmyslom. Samotný Gobineau mal pocit, že Hotze jeho dielo použil na podporu vlastnej agendy. Roz-vinula sa medzi nimi korešpondencia, v ktorej sa Hotze nepriamo dotkol aj tej-to citlivej otázky. V liste z 11. júla 1856 sa pokúsil vysvetliť potrebu dlhého úvo-du obsahujúceho jeho vlastné komentá-re: „Americká myseľ je vo svojej podstate odmietavá voči premýšľaniu a aby ste získali akúkoľvek veľkú skupinu pre úvahy obsahujúce túto nezáživnú ingredienciu, musíte ich prilákať tým, že cesta bude taká hladká a výstup taký mierny ako je to len možné.“ Gobineau nebol poteše-ný takýmto narábaním so svojím dielom, no v konečnom dôsledku zrejme aj jeho

márnomyseľnosť prispela k tomu, že sa nijako výrazne neohradil – veď po od-mietavom a ignorujúcom stanovisku francúzskej verejnosti sa predsa len ob-javil niekto, kto jeho dielo ocenil, hoci zároveň aj významovo posunul.

Ďalšou krajinou, ktorá zareagovala na Esej o nerovnosti ľudských rás inten-zívnejšie než rodné Francúzsko, bolo Ne-mecko. Už spomínané priateľstvo s Wag-nerovcami malo význam aj pre budúce chápanie jeho diela. Z ich Bayreuthské-ho kruhu pochádzal filológ a historik Ludwig Schemann (1852 – 1938), ktorý sa dá označiť za hlavného tvorcu gobi-nizmu, myšlienkového hnutia čerpajú-ceho z modifikovaného odkazu Arthura Gobineaua. Prvé kroky vedúce k vzniku hnutia možno zaznamenať už v čase Gobineauovho zoznámenia sa s Wagne-rovcami. Autor sa so svojím obdivova-teľom Schemannom stretol krátko pred svojou smrťou aj osobne. Roku 1894, dvanásť rokov po Gobineauovej smrti, bol v Štrasburgu pod Schemannovým vedením založený Gobineauov spolok (Gobineau-Vereinigung). Ludwig Sche-mann získal od grófky de la Tour práva na Gobineauove diela. Esej o nerovnosti ľudských rás v širšej nemeckej verejnos-ti príliš nezarezonovala a poslednýkrát vyšla roku 1920. Na ponuku dielo znovu


Arthur Gobineau sa vo voľnom čase venoval sochárstvu

Henry Hotze (1833 - 1887), americký prekladateľ Eseje o nerovnosti ľudských rás, ktorý dielo prispôsobil tak, aby vyhovovalo odporcom abolicionizmu.

Zakladateľ Gobineauovho spolku v Nemecku Ludwig Schemann (1852 - 1938)

vydať, ktorá prišla v čase nacistického režimu roku 1934, reagoval Schemann odmietavo. Gobineau však napriek tomu nebol v Nemecku počas prvej polovice dvadsiateho storočia neznámy – popu-lárne boli najmä jeho literárne diela. Môžeme teda konštatovať, že jeho túžba presláviť sa ako literát sa po jeho smrti čiastočne zrealizovala.

Gobinistické hnutie neobišlo ani Francúzsko. Štúdium a následnú selek-tívnu interpretáciu jeho diela spočiat-ku podnecovala aktivita prichádzajúca z Nemecka. Založenie Gobineauovho spolku a otvorenie múzea venovaného jeho pamiatke vzbudilo na francúzskej pôde zvláštnu pozornosť. Rozruch spô-sobilo okrem iného aspoň čiastočne aj to, že inštitucionálna základňa nemec-kého gobinizmu sa nachádzala v Štras-burgu, teda v meste, ktorého stratu z roku 1870 Francúzi bolestne pociťo-vali. Francúzsky gobinizmus tak vznikol ako odpoveď na nemecké hnutie. Jeho zakladateľom sa stal Ernest Seilliere (1866 – 1955). Z pera tohto spisovateľa a žurnalistu vyšla prvá Gobineauova bi-ografia.

Zhodnotiť reálny prínos Gobineaua pre rozvoj mladších rasistických teórií a jeho vplyv na nacistickú ideológiu nie je ľahké. Na druhej strane, práve potre-ba odpovedať na tieto otázky a zároveň aj skúmať dosahy neskoršieho gobiniz-mu znamená, že Arthur Gobineau zo-stáva výraznou osobnosťou v dejinách rasistických ideológií.

Prezidentské cesty na Slovenskoedvard Beneš a východná časť republiky v rokoch 1945 - 1948

MiCHal PeHR

Zámerom tohto článku je pokúsiť sa priblížiť vzťah československého prezidenta Edvarda Beneša k Slovensku po druhej svetovej vojne,

v záverečnom období jeho života. Tejto otázke sa venovala i v minulosti značná pozornosť, pretože v tomto prípade sa nejedná iba o vzťah

československého prezidenta voči Slovensku. Odrážajú sa tu i vzájomné túžby po budovaní spoločného štátu, presvedčenie o česko-slovenskej vzájomnosti

a snahy o vytvorenie jednotného politického národa, ako aj vzájomné animozity, ktoré nakoniec viedli ku koncu spoločného štátu. V neposlednom

rade poznanie tohto vzťahu umožní lepšie pochopenie vzájomných česko-slovenských vzťahov v kľúčovom povojnovom období.


Mgr. jarmila Švihranová, (1986), vyštudovala odbor história – anglický

jazyk a literatúra na Filozofickej fa-kulte Univerzity Komenského v Brati-

slave. V súčasnosti pôsobí ako interná doktorandka na Katedre všeobecných

dejín rovnakej fakulty. Zameriava sa na problém rasy v dielach teoretikov

rasizmu 19. a 20. storočia.

Edvard Beneš

Edvard Beneš po celý svoj život patril me-dzi vášnivých zástancov myšlienky jednot-ného štátu Čechov a Slovákov i medzi zá-stancov jednotného československého po-litického národa. Tejto myšlienke podria-dil celú svoju politickú činnosť. Problé-mom ale zostávalo, že hlavnou silou prvej Československej republiky bola česká spo-ločnosť (podobne ako v Rakúsko-Uhorsku to bola spoločnosť nemecká a maďarská), ktorá sa ako jediná identifikovala s novým štátom, pričom všetko české sa zmenilo na československé zostávajúc českým. České elity a spolu s nimi i Beneš sa snažili vy-tvoriť podľa vzoru Švajčiarska českoslo-venský politický národ, ktorý by v sebe spojil jednotlivé národy. V tejto súvislosti sa hovorí o známej idey čechoslovakizmu.

Snahy o vytvorenie československého politického národa však zlyhali, hoci ich echo ešte i dnes prežíva v malej skupinke nadšencov, ktorí nostalgicky spomínajú na zničený štát. Existovalo mnoho dôvodov tohto zlyhania: začínajúc nespokojnosťou jednotlivých národností, ktoré nepovažo-vali štát za vlastný, cez proces emancipá-cie slovenského národa až po opakovaný fakt, že novému štátnemu útvaru v dôsled-ku vzniknutých okolností, nebol poskytnu-tý dostatočný čas na presadenie ideálov stojacich pri jeho zrode, čo vyjadruje často spomínaná Masarykova myšlienka, že naša demokracia potrebuje na svoju konsolidá-ciu aspoň päťdesiat rokov.

Vzťah Edvarda Beneša k Slo-vensku bol v podstate ambiva-lentný. Na jednej strane podrobne sledoval slovenskú otázku a pod-poroval Slovensko (predovšetkým v otázkach všestranného kultúr-neho, sociálneho a hospodár-skeho rozvoja krajiny). Na druhej strane zároveň patril k najväčším odporcom prípadného uznania sa-mostatného slovenského národa a možného federatívneho uspo-riadania Československa, o kto-rom sa uvažovalo predovšetkým počas druhej svetovej vojny. Ed-vard Beneš vždy zastával myšlien-ku jednotného štátu, a jedine čo bol ochotný pripustiť, bola decen-tralizácia štátnej správy a organi-zácia Československa na princípe štyroch krajín (Čechy, Morava, Slovensko a Podkarspatská Rus). Tieto svoje názory zastával tak pred vojnou, v priebehu dru-hej svetovej vojny, ako i po nej a iba okol-nosti ho prinútili k určitým modifikáciám svojich názorov.

Slovenský problém počas druhej svetovej vojny

Keď chceme pochopiť Benešov vzťah k Slovensku a ku Slovákom v sledovanom období, musíme sa vrátiť do obdobia dru-hej svetovej vojny, keď sa, pochopiteľne v súvislostiach s úvahami o budúcej podo-be Československa často diskutovalo o po-stavení Slovenska v budúcom štáte.

Vo svojich postojoch vo veci štátopráv-neho postavenia Slovenska mal Beneš po celé obdobie vojny konzistentné názory. Už začiatkom februára 1941 v odkaze do vlasti vyhlásil, že Česi nepôjdu do žiadnej federácie alebo inej podobnej asociácie, v ktorej by Slováci mali figurovať ako sa-mostatný činiteľ, či v spoločnom štáte s Poľskom, Ruskom alebo s Maďarskom.

V takomto útvare by podľa neho Poľsko a prípadne i ďalšie štáty robili to isté, čo robili Nemci: zneužili by Slovákov proti Čechom. Bol by to len zdroj nekonečných hádok, rekriminácií, zrád a nenávisti. Na-koniec by Česi museli opustiť a zradiť tiež Slovákov. Požadoval preto definitívnu úpravu, pretože Česi sa už nechcú v bu-dúcnosti hádať a ani sa hádať nebudú. Na záver tohto odkazu naznačil, že keby sa väčšina Čechov a Slovákov uzniesla na iných riešeniach, tak on sa „podrobí a lo-jálne ich bude rešpektovať. Svoje názory však nezmení a neopustí. Je a aj vždy zo-stane až do svojej smrti dôsledný a plný Čechoslovák.“

Benešov postoj k tejto otázke vyplý-va i z ďalších záznamov, napríklad z roz-hovoru s Jánom Lichnerom 21. augusta 1941 o možnosti vzniku funkcie štátnych tajomníkov v československej vláde ako prostriedku parity medzi Čechmi a Slo-vákmi: „Keď sa mi zmienil o štát[nych] tajom[níkoch] vo všetkých ministerstvách – Česi a Slováci navzájom – povedal som mu veľmi rozhodne, aby to už nikdy nespomí-nal a dodal som: Ten Váš plán by znamenal toto: V každom ministerstve budú dve vedú-ce osoby, minister a štát[ny] taj[omník] jeden Čech, druhý Slovák, alebo naopak.


Titulná strana publikácie od Benešovho tajomníka Táborského

Jakabov palác - sídlo prezidenta pri jeho pobyte v Košiciach

Ak bude 15 ministerstiev, bude to 30 najdô-ležitejších vedúcich v štáte: 15 Čechov – 15 Slovákov. Čechov je 8. mil, Slovákov 2 ¼., t. j. 80 : 20 %, ale pri riadení štátu by sa delili v pomere 50 : 50. Myslíte si, že by sa našiel len jediný Čech, ktorý by to akcepto-val? Veru nie. Tak to definitívne nechajme stranou.“

Slovenským demokratom vyčítal, že sa v slovenskej otázke spojili s komunistami a presadzovali autonomistické myšlienky. Jeho tajomník Eduard Táborský si do svoj-ho denníku poznamenal: „Prezident sa na slovenských demokratov veľmi hnevá. ,Dra-ho doplatia na to, že hrajú s komunistami v akomsi oportunistickom spoločenstve vzájomnej pomoci. Ale až ich komunisti vy-užijú, pôjdu proti nim nemilosrdne. Čo nie sú schopní vidieť, že sa komunisti stavajú za slovenskú autonómiu len a len preto, aby dosiahli absolútnu moc? A akonáhle ju do-siahnu, že ju použijú na to, aby zničili práve to, čo teraz sľubujú? �“

Benešov odmietavý postoj sa jasne prejavil i v rozhovoroch, ktoré viedol s ko-munistami v Moskve na konci roka 1943. Pri jednom takomto rokovaní, 16. decem-bra 1943, sa Gottwald dotkol tejto otázky a povedal, že by oslobodzovaciemu boju nesmierne prospelo, keby exilová vláda

uznala, že Slováci sú „nacionálne samo-bytným národom“. Na to Beneš zareagoval ostrým nesúhlasom, čo bol snáď jediný prípad takéhoto odporu: „V tejto veci ne-súhlasím. Je to moje osobné stanovisko, a pozerám sa na slovenskú otázku zásadne inak než komunisti. Som toho názoru, že sa má v budúcej republike uskutočniť ad-ministratívna decentralizácia, ale že sa to nesmie riešiť podľa národa. Mňa nikdy ne-primäjete k tomu, aby som uznal slovenský národ. Je to moje vedecké presvedčenie, ktoré nezmením. Hájte si ako komunisti svoje stanovisko, ja nič proti tomu nemám, ale neochvejne zastávam názor, že Slováci sú Česi a že slovenský jazyk je len jedným nárečím českého jazyka, tak ako to je s ha-náčtinou alebo s inými nárečiami českej reči. Nikomu nebránim, aby o sebe hovoril, že je Slovák, ale nedopustím, aby sa prehla-sovalo, že existuje národ slovenský.“

A potom dodal, že sa otázka postavenia Slovákov musí vyriešiť až po znovuobno-vení štátu. Komunisti následne Benešovi ustúpili. V ich poznámkach sa po skonče-nom rokovaní začína objavovať formulá-cia, že už nežiadajú, aby londýnska vláda vydávala nejaké vyhlásenie o štátopráv-nom postavení Slovenska: „To je vec našich oslobodených národov.“ Jedným dychom ale potvrdzovali, že treba, aby vláda v bu-

dúcnosti jasne uznala svojbytnosť sloven-ského národa, a že Slováci budú v spoloč-nom štáte rozhodovať podľa zásady „rovný s rovným“, a dodávali: „Takéto prehlásenie by nesporne malo ohromný vplyv na Sloven-sku, pretože kolísanie vlády v tejto otázke je dnes najväčšou a snáď tiež poslednou poli-tickou zbraňou tukovských zradcov.“

Federácia a ZSSR

O možnosti vytvoriť československú fe-deráciu sa hovorilo i na medzinárodnej úrovni, predovšetkým v rovine českoslo-vensko-sovietskych vzťahov, a i tu bol Be-neš zásadným odporcom tejto myšlienky. Vyplýva to i zo záznamu z rozhovoru, ktorý mal so sovietskym veľvyslancom Lebeďe-vom 12. júla 1944 a v ktorom mu vysvet-ľoval, prečo nemožno uplatniť sovietsky návrh na vytvorenie federácie. Beneš myšlienku jednotného štátu odôvodňoval tým, že Slovákov treba viac spojiť s Čech-mi, pretože by inak hrozilo nebezpečen-stvo, že znovu dôjde k odtrhnutiu Sloven-ska a tým i k novej medzinárodnej kríze. Tento argument potom sovietska strana v zásade prijala.

Z týchto príkladov je myslím zrejmé, aké Edvard Beneš zastával názory na slo-venskú otázku. Svojimi názormi následne ovplyvňoval časť českej politickej repre-zentácie (predovšetkým národných socia-listov). Presadenie idey jednotného „čes-koslovenského“ národa po vojne nebolo však už možné. Šesťročné odtrhnutie Slo-venska od českých krajín zanechalo stopy vo verejnej mienke. Tie sa prejavovali na jednej strane v istom nezáujme českej ve-rejnosti o slovenské problémy a naopak zo slovenskej strany v istej nevraživosti. Riešenie česko-slovenského vzťahu preto nebolo jednoduché. Existencia slovenské-ho štátu sa jednoducho nedala zabudnúť.

Budúca vláda sa po ďalšom rokovaní nakoniec označila za „stelesnenie česko-slovenského štátneho spoločenstva založe-ného na nových zásadách“. Jednou z tých-to zásad bola idea úplnej rovnoprávnosti. Z českej strany i zo strany ústrednej vlády panovala veľká snaha tento problém vy-riešiť. Hovorilo sa o československej jed-note, ale tá bola fakticky vážne narušená


Edvard Beneš zotrval v Košiciach skoro mesiac.

Edvard Beneš v Tatrách

a vzťah Čechov a Slovákov zostával až do februára 1948 nedoriešený. Konali sa síce rôzne propagačné akcie, ako bol týždeň bratstva Čechov a Slovákov, ale výsledok všetkých týchto snáh bol viac než prob-lematický. Problém vzájomných vzťahov sa stal neraz predmetom rokovaní vlády a našiel odozvu v uzatvorení troch tzv. pražských dohôd. Avšak samotný problém zostával – na jednej strane tu boli veľké slovenské požiadavky a na druhej nie prí-liš veľká ochota ich z českej strany plniť.

jednota ako základ obnoveného štátu

Po vojne sa samozrejme výrazne mení po-stavenie Edvarda Beneša, keď viac-menej dobrovoľne sa z hlavného aktéra zahranič-ného odboja stáva ústavný (nadstranícky) prezident, nezasahujúci často do verej-ného diania. To samozrejme nezname-ná, že by sa prestal zaujímať o slovenskú otázku. Beneš často hovoril o Slovensku pri rôznych príležitostiach. Jeho prejavy na túto tému sa nie vždy niesli v duchu vzájomného bratstva. Zdôrazňoval v nich význam Slovenska a Slovákov. Nový štát predstavoval ako republiku bez menšín, v ktorom budú Česi i Slováci a poukazoval na nutnosť jednoty, pričom kládol dôraz na očistu verejného života, dotýkajúcu sa v prípade Slovenska predovšetkým vyrov-nania s bývalým slovenským štátom.

Výrazom záujmu Edvarda Beneša nie sú len jeho prejavy na slovenskú tému, ale aj jeho relatívne časté pobyty na Slovensku, keď od jari 1945 tu bol celkom štyrikrát.

Organizácia prezidentových ciest na Slovensko bola pomerne zložitou záleži-

tosťou. Dlho dopredu sa pripravovali trasy cesty. Československé štátne dráhy pri ta-kýchto príležitostiach vypravovali zvláštny prezidentský rýchlik. Náklady sa potom účtovali Hradu. Orga-

nizačné zaistenie mala na starosti prezi-dentská kancelária, ktorá v tejto záleži-tosti spolupracovala s viacerými štátnymi organizáciami. Cesty sa pripravovali do najmenších detailov. Z listov prezident-skej kancelárie z 18. 10. 1946 napríklad vysvitá, že sa pri Benešových návštevách na Slovensko prevážalo sklo, porcelán a strieborné príbory z Prahy do Topoľčia-nok, čo bolo technicky náročné a tak sa navrhovalo, aby sa na tieto potreby za-kúpil nový riad. Tento návrh bol prijatý. Vypracoval sa zoznam potrebného riadu, obsahujúci rôzne položky (napr. 100 veľ-kých strieborných nožov, 12 luskáčikov či 50 lyžíc na zmrzlinu) a nasledujúci rok sa skutočne potrebný riad kúpil.

Relatívne početné návštevy Slovenska vzhľadom na zlý zdravotný stav preziden-ta možno interpretovať predovšetkým ako vyjadrenie jeho záujmu o slovenskú otázku. Navyše tieto návštevy mali i svoj politický rozmer. Mali symbolizovať nielen politický záujem Edvarda Beneša o Slo-vensko, ale boli považované za symbol vzájomného bratstva a mali upevňovať pošramotené vzťahy. Česká strana totiž nemohla Slovensku zabud-núť vznik samostatného štá-tu. Na Slovákov pozerali zho-ra a vyčítali im, že za vojny toľko netrpeli ako Česi v Pro-tektoráte. Je zaujímavé, že napríklad Bratislava bolo po-pisovaná v českom prostredí ako mesto blahobytu. V Bra-

tislave dostanete všetko, ale ako písala Mladá fronta 21. decembra 1945 „musíte mať plnú peňaženku“. Všetky prezidentské návštevy sa prezentovali ako prejav záuj-mu prezidenta o slovenské problémy a ako výraz česko-slovenského porozumenia a dobrých vzájomných vzťahov.

Triumfálna cesta domov Prvá Benešova návšteva sa vlastne usku-točnila na samom sklonku vojny v súvis-losti s jeho cestou do oslobodenej vlas-ti, keď na začiatku apríla 1945 prekročil slovenské hranice. Edvard Beneš sa do vlasti vracal z Moskvy pod ochranou Čer-venej armády. Jeho zvláštny vlak, ktorý mu dala k dispozícii sovietska vláda, pre-šiel slovenské hranice 3. apríla 1945. Prvá slovenská zastávka bola vo Vydrnej, v de-dine, rozbitej a ťažko zničenej ústupovými bojmi nemeckej armády. Prvou oficiálnou zastávkou boli až Medzilaborce, kde bol prezident so svojím sprievodom privítaný zástupcami Miestneho národného výboru (MNV).

Oficiálne uvítanie prezidenta na slo-venskej pôde sa však uskutočnilo až v Hu-mennom. Tu sa cesta vlakom končila. Ďa-lej bola trať poškodená a tak pokračovali autami do Košíc, kde prezident dorazil ten istý deň „neskoro večer“. „Nebolo dediny cestou od hraníc, ktorá by nebola vyzdobe-ná a kde by ho nadšene nevítalo všetko oby-vateľstvo v slávnostných úboroch.“ Takto lyricky sa popisoval príchod prezidenta v nevydanej práci Budovanie republiky. Skutočnosť bola pravdaže asi trochu iná. Účastníci tejto cesty neskôr spomínali, že mnoho sa improvizovalo a miešali sa tu


Počas pobytu v Tatrách bol Beneš ubytovaný v Grand hoteli Starý Smokovec.

Prezident Edvard Beneš s manželkou Hanou

rôzne pocity. Radosť z oslobodenia, ale i obava o budúci vývoj. Prokop Drtina vo svojich pamätiach k uvítaniu v Humennom napísal: „Prezidenta tu očakávala delegá-cia Slovenskej národnej rady a prvé uvítanie za ňu predniesol dr. Púll, ktorý bol tuším po-vereníkom vnútra. Bola tu čestná čata našej armády, ktorú si prezident prezrel, ale ináč uvítanie viac-menej improvizované, Púll ho myslím čítal, cez ruku akúsi pláštenku do dažďa, bolo to celkom nedôstojné a o neja-kej srdečnosti sa tiež nemohlo hovoriť. Malo to jednu výhodu: pre iné myšlienky a ostra-žité pozorovanie nebol čas na pohnutie.“

V Košiciach bol prezident ubytovaný vo veľkej poschodovej vile na Mlynskej ulici, kde na prvom poschodí bývali Be-nešovci, a prízemie slúžilo prezidenskej kancelárii. Benešov košický pobyt bol zvláštny. Čakal tu na oslobodenie zvyš-ného územia, ktoré sa nakoniec predĺžilo na viac ako mesiac. Atmosféra tohto po-bytu bola rozpačitá. Nikto nevedel, ako dlho bude jeho pobyt trvať a navyše bola politická reprezentácia odrezaná od von-kajšieho sveta. S odôvodnením, že Košice sú stále blízko frontovým operáciám, vlá-da nemala k dispozícii vysielačku a tým ani spojenie so zahraničím. S výnimkou sovietskeho veľvyslanca tu nebol žiaden iný diplomat. A tak sa vlastne skutočne len čakalo. Československá reprezentácia nemala mnoho práce. Vyššie spomínaný Prokop Drtina k tomu lapidárne dodal, že v prezidentskej kancelárii nemali skoro žiadnu prácu a že sa Benešovi „asi nesta-lo po celú dobu jeho politickej kariéry, aby bol tak dokonale odrezaný od európskej i svetovej politiky, ako v Košiciach.“

Po príchode do Košíc Beneš menoval novú vládu pod vedením Zdeňka Fierlin-gera, ktorá vošla do dejín pod označením košická. Edvard Beneš a spolu s ním i celá československá vláda zotrvala v Košiciach skoro mesiac, keď sa v podstate čakalo na oslobodenie zvyšnej časti Českosloven-ska. Počas tohto obdobia sa prezident v rámci možností pokúšal úradovať. Pri-jímal návštevy. Dňa 9. apríla 1945 prijal napríklad sovietskeho veľvyslanca. Prezi-dent počas tohto pobytu tiež uskutočnil niekoľko výletov do blízkeho i vzdiale-ného okolia. Oficiálny ráz mala návšte-

va Duklianskeho priesmyku (22. apríla) a návšteva Popradu (28. apríla), kde prezident vykonal svoju prvú prehliadku československej armády na pôde oslobo-denej vlasti a prehovoril k vojakom. Náv-števa Popradu bola súčasťou týždenného prezidentovho zájazdu do Tatier. Centrom jeho pobytu bol Grand hotel v Starom Smokovci, odkiaľ spolu s manželkou pod-nikal rôzne výlety. 30. apríla navštívili napríklad horský hotel Hrebienok a uro-bili si tiež výlet na Štrbské Pleso. Okrem toho si prezreli i vo-jenské sanatórium vo Vyšných Hágoch a nav-štívili frontové bojisko pri Liptovskom Mikuláši. Okrem týchto väčších oficiálnych ciest man-želia Benešovci podnikli i množstvo súkromných návštev a výletov (napr. Herľany, Rožňava, Nižný Medzev a ďalšie).

Prezident republiky nakoniec opustil Ko-šice v utorok 8. mája 1945 a vydal sa autom cez Banskú Bystricu do Bratislavy. Ešte pred svojím odchodom poďakoval vede-niu mesta za pohostinnosť, ktorej sa mu dostalo. Do Banskej Bystrice prišiel pre-zident so svojou manželkou a sprievodom o 15.10 hod. Na hraniciach mesta očaká-vali prezidenta posádkový veliteľ Banskej Bystrice, zástupcovia Červenej armády, miestnych občianskych i vojenských úra-dov, ale i malé deti, ktorí mu priniesli kyticu a pozdravili ho. Na Masarykovom námestí sa potom zhromaždilo obyva-teľstvo mesta, ku ktorému mal prezident prejav zhodnocujúci význam Slovenského národného povstania a zaoberajúci sa i plánmi na budovanie nového Českoslo-venska. Popoludní sa prezident zastavil ešte v Kremničke, kde navštívil hroby obetí nacistického vraždenia a večer sa konala v jedálni vojenského posádkového veliteľstva v Banskej Bystrici slávnostná spoločná večera.

Dňa 9. mája prezident aj so sprievo-dom pokračoval vo svojej ceste cez Zvo-len a Zlaté Moravce do Bratislavy, kam

dorazil okolo pol piatej popoludní. Na hraniciach mesta ich privítal zástupca SNR Matej Josko a zástupca MNV P. Au-gustin Pozdech. Po privítaní sa prezi-dent presunul do centra mesta, kde ho privítal predseda miestneho MNV Vasek a predseda SNR Šmidke. Prezident po-budol v Bratislave tri dni, ubytovaný bol v prezidentskom paláci a 12. mája nasle-dovala posledná fáza jeho cesty, ktorá sa skončila 16. mája 1945 jeho slávnostným príchodom do Prahy.

Planovaný atentát na edvarda Beneša

Jeho prvá cesta na Slovensko bola v mno-hých smeroch pozoruhodná. Nielen preto, že sa vracal najvyšší predstaviteľ štátu po siedmich rokoch exilu do oslobode-ného Československa, ale aj preto, že pri tomto prvom pobyte unikol Edvard Beneš i pripravovanému atentátu, ktorý zorga-nizovalo ešte pražské Gestapo. To vycvi-čilo skupinku šiestich ľudí – troch Čechov a troch Slovákov poverených úlohou zabiť hlavu štátu. Skupinu viedol Čech, 24-roč-ný mladík Jan Svoboda, ktorý bol už nie-koľko rokov plateným udavačom a agen-tom Gestapa. Jan Svoboda dostal od svojich nadriadených 40 000 slovenských korún, značné množstvo liehovín, potra-vín a prísľub povýšenia o dve hodnosti. Dňa 28. apríla 1945 ho spolu s ostatný-mi spoločníkmi odviezli do Přerova, kde


Beneš na miestach bojov

mali v blízkosti tohto mesta prekročiť front, aby na Slovensku vykonali aten-tát. Skupina smerovala do Žiliny, pretože sa atentátnici domnievali, že Beneš toto mesto navštívi. Nestalo sa tak. Skupinka atentátnikov, zmenšená o troch Slovákov, ktorí po prechode hraníc utiekli, sa vyda-la do Turčianskeho Sv. Martina, kde bola zatknutá bezpečnostnými orgánmi prvé-ho československého armádneho zboru. O tomto neúspešnom pokuse o atentát prenikli neskôr, v decembri 1945 správy do československej tlače z čoho neboli nadšené orgány ministerstva vnútra, pre-tože „uverejnenie v novinách pátranie po všetkých ďalších osobách zmarilo“.

Benešova druhá cesta na Slovensko

Podobný charakter ako prvá návšteva Slo-venska mala i Benešova druhá návšteva, ktorú uskutočnil na konci leta 1945. Ak vynecháme jeho návrat do vlasti, tak prá-ve tá mala najväčší význam zo všetkých jeho povojnových návštev. Uskutočnila sa v dňoch 27. 8. – 5. 9. 1945 a mala re-prezentatívny rozmer. Hlavným bodom návštevy bola účasť na oslavách prvého výročia vypuknutia Slovenského národ-ného povstania v Banskej Bystrici. Deň pred prezidentovým odchodom bol do Banskej Bystrice vypravený špeciálny vlak so zástupcami novinárov, ústredných úra-dov a z „kultúrnych kruhov“. Okrem pre-zidenta sa na oslavách zúčastnili viacerí členovia československej vlády (napr. Zdeněk Fierlinger, Jan Masaryk či Klement Gottwald, Hubert Ripka a ďalší), i diplo-mati (napríklad Zorin a Steinhardt). Veľ-kú pozornosť tejto akcii venovala i tlač. Kancelária prezidenta republiky dokonca požiadala redakcie, aby venovali „náležitú pozornosť“ zájazdu prezidenta Beneša na Slovensku, hlavne návštevám niektorých jednotlivých miest.

Edvard Beneš odišiel 27. augusta 1945 vlakom o 17.10 hod. z Prahy z Wilsonovho nádražia na Slovensko. V salóniku na ná-draží sa s ním oficiálne rozlúčil predseda ZNV Ladislav Kopřiva a pražský primátor Václav Vacek. Samotná cesta prebieha-la podľa správ hladko. V Bratislave sa

vlak rozdelil na dve časti. V jednej časti išiel prezident a v druhej vládna delegácia. K rozdeleniu došlo kvôli zlé-mu stavu železníc, ktoré boli na konci vojny zničené a iba nedávno opravené. Do Slia-ča dorazil prezidentov vlak o 10.30, kde ho na stanici v mene SNR privítal Karol Šmidke. Beneš mu poďakoval za privítanie a povedal, že na výročný deň SNP tam musí byť. „Nemohol som tu nebyť dnes na výročný deň. Iste to bude pre ďalší život a celú existenciu repub-liky vždy slávna udalosť a slávny dátum.“

Na oslavách SNP

Na oslavách SNP prevzal prezident 28. augusta v sliačskych kúpeľoch, kde sa ubytoval, od SNR najvyššie slovenské vy-znamenanie Zlatú medailu SNP za prácu v zahraničnom odboji a zlatú medailu za hrdinstvo v práci, ktorú vykonal pri oslo-bodení ČSR. Ešte ten istý deň navštívil Banskú Bystricu, kde si pozrel predstave-nie Simonovej drámy Ruskí ľudia v Národ-nom dome.

Nasledujúce dva dni sa prezident veno-val úradným záležitostiam. Popoludní bol opäť v Banskej Bystrici, kde podľa zázna-mov prišiel pred 11. hodinou. Po obvyklom uvítaní predstaviteľmi mesta na hrani-ciach Banskej Bystrice dorazila prezident-ská kolóna na Masarykovo námestie, kde ho už očakával československý premiér Zdeněk Fierlinger, štátny tajomník Miku-láš Ferjenčík a predsedovia Slovenskej ná-rodnej rady Karol Šmidke a Jozef Lettrich. Po slávnostnom uvítaní na námestí pre-zident vyznamenal účastníkov SNP a par-tizánskych bojov a následne uskutočnil vojenskú prehliadku vojakov, príslušníkov polície, legionárov a krojovanej mládeže. O 16. hodine sa konalo ľudové zhromaž-denie na námestí Národného povstania, na ktorom bol položený základný kameň pamätníka obetí SNP. Na tomto akte sa zú-častnil i prezident. Do základného kameňa

bola vložená pamätná listina a po tomto akte prezident poklopal na kameň so slo-vami: „Za šťastné a spokojné Slovensko, za svornú a jednotnú spoluprácu Čechov a Slo-vákov, za prosperujúcu a silnú Českoslo-venskú republiku.“ Zhromaždení občania potom zaspievali slovenskú pieseň Kto za pravdu horí. Po manifestácii sa prezident odobral na radnicu, kde po krátkom od-počinku pokračoval jeho ďalší program. V miestnom kine si pozrel film o Sloven-skom národnom povstaní a večer sa vrátil späť na Sliač, kde sa v hoteli Palace po-dávala slávnostná večera na jeho počesť. Večera sa podľa záznamov prezidentskej kancelárie začala o 22. hodine a skončila sa o druhej ráno.

V stredu 29. augusta ešte prezident stihol podpísať dekrét o amnestii prí-slušníkov československej armády. Dňa 30. augusta dopoludnia úradoval a po-poludní šiel na prechádzku do sliačskeho okolia. Podľa záznamov prezidentskej kancelárie sa pán prezident s „milostivou paňou“ zúčastnili na pozvanie SNR a štát-neho tajomníka dr. Vlada Clementisa na výlete v blízkom lese, kde sa pripravovala zbojnícka pečienka. V piatok 31. augusta dopoludnia prijal zástupcov SNR a po-poludní o 16. hodine odišiel zo Sliača na návštevu na Donovaly, aby si prezrel jed-no z miest, kde sa počas povstania bojo-valo. Na Donovaloch navštívil i dom pod-plukovníka MUDr. Nábělku, kde sa v noci z 29. na 30. augusta 1944 koncipovala historická proklamácia slovenských po-vstalcov k slovenskej armáde a k národu. Rozhovor bol podľa očitých svedkov veľ-


Položenie základného kameňa pamätníka SNP v Banskej Bystrici

Počas osláv SNP bol Beneš ubytovaný na Sliači (dnešný pohľad na exterier hotela Palace).

mi priateľský. Dr. Nábělek prezidentovi rozprával o priebehu povstania a naopak Beneš o tom, ako v Londýne sledovali jeho vývoj. Z domu podlplukovníka Nábělka sa prezident odobral na donovalskú kótu, kde ho o priebehu povstania a bojových operáciách informovali zástupcovia čes-koslovenskej armády (plukovník Nosko a podplukovník Polák). Prezident sa vo svojej odpovedi na ich výklad s uznaním vyslovil o slovenských vojakoch a nabá-dal účastníkov povstania, „aby zachovali všetok materiál o povstaní, dôležitý pre tradíciu armády a našu históriu“. O devia-tej večer sa vrátil aj s manželkou na Sliač. Cestou sa nakrátko zastavil ešte v Starých horách, kde si „vynútili zastávku dve malé dievčatká, aby mohli pozdraviť prezidenta republiky“.

Cesty po strednom Slovensku

Celú cestu bol prezident, aspoň podľa do-bových svedectiev, spontánne zdravený a dostával najrôznejšie drobné darčeky (napr. po ceste v Dobrej Nive dostal od Zuzany Sedleckej publikáciu Zuzka Sedlec-ká spieva, ktorú vydala Matica slovenská v roku 1943).Počas svojho slovenské-ho pobytu býval v sliačskych kúpeľoch a uskutočnil celý rad zájazdov po Sloven-sku. Dňa 1. septembra podnikol výlet po-zdĺž rieky Hron a navštívil niekoľko miest (Dubová, Podbrezová a Tisovec). Priebeh tohto zájazdu bol podobný ako v predchá-dzajúcich mestách. Všade, kde sa zastavil, ho privítali zástupcovia miestnej samo-správy, prezident im poďakoval za pozdrav a vždy hovoril na tému vzájomnej jednoty a česko-slovenského porozumenia. Pre-zident si tiež prezrel niektoré miestne pamätihodnosti. Zvláštnym bodom tohto zájazdu bola národopisná zastávka v lese, kde sa zastavili na ceste do Tisovca, nie-koľko kilometrov za Breznom. Na lesnej čistine ho privítali dedinčania z Čierneho Balogu, ktorí ponúkli manželom Benešov-com chlieb so soľou a predviedli zbojníc-ke tance a spevy. Zhromaždené deti mu predviedli svoje hry. Prezidentovi sa táto zastávka páčila. Celý program bol pre pre-zidenta dosť náročný, pretože naspäť na Sliač sa vrátil až okolo 22. hodiny.

Posledný veľký zájazd, ktorý prezident v rámci slovenského pobytu uskutočnil, bola cesta na juh, zo Sliača do Dobrej Nivy, ktorá sa uskutočnila 4. septembra 1945. Prezident pri tejto príležitosti nav-štívil Lieskovec, Očovú, Vigľaš, Slatinské Lazy, Plešivec, Sásu a Zvolenskú Slatinu. Posledná obec, ktorú navštívil, bola Dob-rá Niva. Tu mal pomerne zásadný prejav v slovenčine, v ktorom vyzdvihol sloven-skú statočnosť: „pred rokom u vás viali naše československé zástavy ako teraz. Pred rokom pustilo sa Slovensko smelo a odvážne do otvoreného boja proti odvekému nepria-teľovi Slovenska a začalo písať najkrajšiu kapitolu svojej histórie... Všetkým tým, kto-rí sa zúčastnili v akejkoľvek forme na tomto zápase, patrí naša vďačnosť a uznanie.“ Na záver svojho prejavu v duchu doby vyzval občanov, že majú svoju republiku, ktorú je treba vybudovať, a to tak aby nám ju svet závidel. „Spoločnými silami sa nám to iste podarí. A teraz do práce! V znamení pracov-nej výkonnosti, v nádeji na rýchle urovna-nie pomerov a v presvedčení o úzkej, svor-nej a bratskej spolupráci Slovákov a Čechov vás všetkých srdečne zdravím. Dovidenia.“ V Dobrej Nive sa prezident zdržal oproti svojmu pôvodnému plánu neskoro do ve-čera a tak sa vrátil späť na Sliač až po 22. hodine.

Týmto zájazdom sa v podstate skončila prezidentova cesta po Slovensku. V stredu 5. septembra o 6. hodine ráno sa vydal na cestu do Prahy. Na spiatočnej ceste sa prezidentov vlak zastavil nakrátko v Šu-ranoch a Galante, kde zhromaždených občanov prezident pozdravil slovami: „Už neprídete pod Maďarov ani v budúcnosti. To je hotová vec.“ Potom nasledovala za-stávka v Bratislave, kde prezidentov vlak dorazil o 12. 20 hod. Keď Beneš vystúpil z vlaku, pozdravil ho predseda SNR Jozef Lettrich a poďakoval mu za to, že svojou cestou na Slovensko prispel k oslavám SNP a znovu dokumentoval svoj „záujem a starosť o slovenské záležitosti“. Prezi-dent mu na to odpovedal: „Ďakujem Vám srdečne, pán predseda a vážení páni. Bola

to cesta nielen neobyčajne príjemná, ale i cesta, ktorá, ako si myslím, mala politický význam. Cítil som sa na Slovensku skutočne doma. Nehovorím ani ,ako doma, ale len doma. Sľubujem Vám, že prídem častej-šie a zdôrazňujem, že i v budúcnosti sa tu budem cítiť skutočne doma.“ Zástupcovia slovenských orgánov odprevadili prezi-denta až k moravským hraniciam. V Břec-lavi sa potom s Edvardom Benešom roz-lúčili a na hraniciach pre zmenu do vlaku pristúpil predseda Zemského národného výboru, ktorý sprevádzal prezidenta na ceste po Morave. Cestou sa uskutočnilo improvizované stretnutie s občanmi na stanici v Brne. Ešte predtým ale Beneša oslovili telegramom, či súhlasí a pozdraví zhromaždených občanov. Vlak mal ešte malé zastávky v Českej Třebovej; do Pra-hy dorazil okolo deviatej večer, kde ho na Wilsonovej stanici očakávali zástupcovia vlády, armády a mesta. Po privítaní man-želia Benešovci odišli na Hrad a tým sa let-ná slovenská cesta vlastne skončila.

Edvard Beneš neskrýval svoju spokoj-nosť z tejto cesty, ktorá sa prezentova-la ako manifestačná cesta vyjadrujúca jednotu a česko-slovenské bratstvo. Jej význam, povedal by som, trochu preceňo-val. V Břeclavi totiž vyhlásil, že sa všetko vyjasnilo a po stránke celoštátnej sa situ-ácia úplne vyjasnila a následne prehlásil, že cesta mala politický význam a že sa cítil na Slovensku doma. V tomto duchu poskytol Beneš rozhovor redaktorovi ČTK, v ktorom poďakoval za milé a skutočne srdečné prijatie, sľúbil Slovensku maxi-málnu podporu a vyhlásil že „s radosťou sa tam opäť príde pozrieť“ a predovšetkým vyzdvihoval prednosti Slovákov: „Presved-čil som sa, ako je Slovensko vďaka našej predmníchovskej demokratickej tradícii národne uvedomelé, demokraticky zmýš-


Beneš na prechádzke v topoľčianskych vinohradoch

ľajúce a vyspelé a ako mužne znáša všetky ťažkosti, ktoré zapríčinila vojna. Na svojich cestách som prechádzal mnohými obcami, ktoré sú väčšinou značne zničené alebo ťažko poškodené. Vo všetkých i tých najhor-šie poškodených obciach som videl zdravý optimizmus obyvateľstva, nekompromisnú vernosť republike a demokratickým ideálom a pevné odhodlanie prispieť všetkými silami k budovateľskej práci.“

Ozdravné pobyty na Slovensku

Ďalšie jeho cesty na Slovensko navzdory všetkým proklamáciám už mali viac súk-romný ráz, keď prezident trávil časť svojej každoročnej dovolenky v duchu prvore-publikových tradícií v Topoľčiankach.

Jeho ďalšia návšteva Slovenska sa uskutočnila v septembri roku 1946. Prvé správy o plánovanej návšteve Slovenska sa objavili v československej tlači v sú-vislosti s návštevou predsedu SNR Josefa Lettricha u Edvarda Beneša 25. júla 1946. Predseda SNR požiadal Beneša pri spoloč-nom rozhovore, aby navštívil Slovensko. Prezident vtedy prisľúbil, že na Slovensko príde pravdepodobne v polovici septem-bra a zdrží sa tam asi mesiac. Tento pobyt, ako sa uvádzalo v oficiálnom spravodaj-stve, by bol nielen odpočinkový, ale i pra-covný. Spolu s ním mala odísť na Sloven-sko i časť prezidentskej kancelárie. Okrem toho prezident zamýšľal navštíviť i oslavy druhého výročia SNP v Bratislave.

Z plánov navštíviť oslavy SNP nakoniec zišlo. Prezident sa vydal na Slovensko až v sobotu 6. septembra 1946, keď večer

nastúpil do zvláštneho prezidentského vlaku. Prezidenta sprevádzala manželka, kancelár Smutný a jeho tajomník dr. Be-lanský. Nasledujúci deň ráno prišiel do Bratislavy. Prezidenta republiky oficiálne privítali zástupcovia správy na bratislav-skej stanici. Po uvítaní smerovali pre-zidentove kroky do budovy SNR, kde na balkóne prijal hold obyvateľov Bratislavy. Edvarda Beneša na jeho ceste privítali zhromaždení občania mesta. Mladá fronta to komentovala ako búrku nadšenia v Bra-tislave. Podľa slov článku z tohto periodi-ka sa Bratislavčania tešili na príchod hlavy štátu: „Kritickí Bratislavčania priznávajú, že toľko nadšenia Bratislava ešte nevide-la.“ O pol ôsmej za zvukov fanfár z Libuše prišiel prezidentov vlak na bratislavskú hlavnú stanicu a i napriek včasnej rannej hodine cestu lemovalo množstvo zvedav-cov a zhromaždených občanov. Úradné správy hovorili o 25-tisíc zhromaždených občanov, čo je na „Bratislavu nevídaný po-čet“.

Na stanici Beneša očakávali Josef Lettrich a Gustáv Husák, ktorí ho odpre-vadili do budovy SNR, odkiaľ prezident pozdravil obyvateľov mesta. Vo svojom prejave povedal, že počas cesty do Topoľ-čianok sa nemohol nezastaviť „vo vašom hlavnom meste – našej Bratislave“ a ďalej sa vo svojom prejave venoval problemati-ke národnostných menšín. „Politika men-šín u nás patrí minulosti. Maďari sa musia vrátiť a my Česi a Slováci si budeme budovať svoju nezávislú, jednotnú a neoddeliteľnú, demokratickú a sociálne spravodlivú repub-liku.“ Benešov prejav občania s vďačnos-

ťou kvitovali a hlav-ne zmienka o Ma-ďaroch bola prijatá búrkou nadšenia s neutíchajúcim volaním na slávu. Po tomto prejave sa prezident na krátko stretol i s členmi Zboru poverení-

kov, ktorým okrem iného povedal, že na Slovensku bude úradovať. Po stretnutí s nimi sa ešte rýchlo pozdravil s občanmi a odobral sa na stanicu, odkiaľ ďalej po-kračoval do Topoľčianok.

Počas svojho pobytu na Topoľčianskom zámku sa venoval i vykonávaniu svojho úradu. Dňa 18. septembra napríklad pri-jal Gustáva Husáka, Rudolfa Fraštackého a podpredsedu SNR podpluk. Milana Po-láka; 19. septembra prijal evanjelických biskupov Čobrdu a Osuského. Pri ich náv-števe vyzdvihol vernosť slovenských evan-jelikov československej veci, resp. „slávnej tradícii a idei jednoty Slovákov a Čechov“. Na druhý deň zas prijal zástupcov Sokola a delegáciu legionárov.

Odchod z Topoľčianok

Okrem toho podnikol i niekoľko menších výletov. Napríklad 13. septembra neohlá-sene navštívil obuvnícky závod v Baťo-vanoch. Prezident svoj pobyt ukončil 26. septembra 1946. Deň predtým sa večer rozlúčil s obyvateľmi Topoľčianok v zá-mockom parku a nasledujúci deň skoro ráno i so zamestnancami zámku a odišiel na stanicu. Niečo po siedmej hodine ráno odišiel vlak do Bratislavy, kde dorazil nie-čo pred 11. hodinou. Podobne ako pri prí-chode na Slovensko vchádzal vlak na bra-tislavskú stanicu za zvuku prezidentských fanfár zo Smetanovej opery Libuša. Po vystúpení z vlaku sa hrala štátna hymna a Edvarda Beneša privítal Gustáv Husák. Po privítaní vykonal prezident prehliadku čestnej roty a potom sa odobral do repre-zentačného salónika na bratislavskej sta-nici, kde nasledoval krátky zdvorilostný rozhovor so zástupcami slovenskej štátnej správy. Prezident v rozhovore povedal, že sa na Slovensku cítil veľmi dobre a že si odnáša zo Slovenska tie najlepšie dojmy. Pani Hane Benešovej sprevádzanej Alicou Masarykovou bola odovzdaná kytica kve-tov vo farbe slovenskej trikolóry. Oficiálna zastávka v Bratislave bola veľmi krátka – iba polhodinová – pretože už o 11.28 hod. nastúpil Beneš do prezidentského vlaku a pokračoval v ceste naspäť do Prahy. Vlak dorazil na dejvickú stanicu o 19.45, kde ho už očakával predseda vlády Klement


Gottwald s manželkou, minister vnútra Václav Nosek a mnoho ďalších predstavi-teľov štátnej správy. Beneš sa po privíta-ní odobral na Pražský hrad a tým sa jeho tretia prezidentská cesta na Slovensko skončila.

Posledná návšteva Slovenska

Posledná cesta na Slovensko v roku 1947 bola ovplyvnená zlým zdravotným sta-vom prezidenta Beneša. Je zaujímavé, že o tomto pobyte bolo publikovaných naj-menej správ v dobovej tlači. Odborársky denník Práca 20. augusta 1947 oznámil, že prezident republiky pôjde na Slovensko až v polovici septembra a nebude sa môcť zúčastniť, ako pôvodne zamýšľal, osláv tretieho výročia SNP v Turčianskom Sv. Martine, ktoré sa konali 29. augusta 1947.

Na Slovensko prišiel Beneš až 13. sep-tembra a o jeho návšteve informovala ČTK s týždenným oneskorením. Správa uverejnená o deň neskôr vo viacerých československých novinách mala za cieľ upokojiť verejnú mienku a vyvolať dojem, že s prezidentom je všetko v poriadku a že usilovne pracuje. Tak sa v správe uvádza-lo, že prezident prežil prvý týždeň svojho letného pobytu v úplnom pokoji a pri svo-jej obvyklej práci. Každý deň popoludní podľa novinových správ prilieta z Prahy do Topoľčianok lietadlo s úradnými spis-mi, s domácou i zahraničnou tlačou a na druhý deň na poludnie odlieta lietadlo s vybavenými vecami späť do Prahy. Pre-dovšetkým zahraničnej tlači venuje podľa agentúrnej správy pán prezident veľkú pozornosť. Okrem toho kancelár Smutný má pravidelné referáty, osobný tajomník vybavuje bežnú agendu a dve úradníčky, ktoré ako bolo zdôraznené sú Slovenky majú mnoho práce niekedy až do nesko-rých večerných hodín. Správa ďalej uis-ťovala čitateľov, že prezident má spoje-nie s Prahou prostredníctvom ďalekopisu a predovšetkým, že pracuje na prvej časti Pamätí, ktoré majú vyjsť 29. októbra 1947. Skutočnosť však bola úplne iná. Prezident sa spamätával zo svojich zdravotných problémov. V júli 1947 bol totiž postihnu-tý záchvatom mozgovej mŕtvice a na Slo-vensku sa v podstate liečil a rehabilitoval.

Jeho úradná činnosť bola obmedzená na najnutnejšie minimum (podpisovanie zá-konov atď.). O oddychovom programe na Slovensku svedčí i to, že počas tejto svojej cesty neuskutočnil žiadnu oficiálnu náv-števu blízkeho ani vzdialenejšieho okolia. Jeho lekári mu nariadili iba odpočívať, zakázali mu prijímať akékoľvek oficiálne návštevy a dokonca mu odporučili, aby sa po návrate zo Slovenska ešte minimálne mesiac nevracal do svojho úradu a zotrval v Sezimovom Ústí, čo prezident čiastočne dodržal. Edvard Beneš svoj pobyt na Slo-vensku ukončil 30. septembra 1947 a z To-poľčianok odišiel večer vlakom priamo do Sezimova Ústí, kde zotrval až do 19. ok-tóbra 1947. Slovenský pobyt mu prospel a až pri jeho návrate zo Slovenska sa ob-čania dozvedeli o jeho zdravotných prob-lémoch. Stalo sa tak v rámci spravodajstva o príchode Edvarda Beneša do Čiech, keď ho 1. októbra 1947 vítal o ôsmej ráno na stanici v Tábore komunistický minister vnútra Václav Nosek a Beneš mu v odpo-vedi na jeho pozdrav povedal: „Som teda tu zase, skoro zdravý a v poriadku.“ Noviny potom zdôvodňovali, že jeho zdravotné problémy boli spôsobené úpalom, ktorý v lete prekonal.

Dar Topoľčiankám

Nikto však netušil, že štvrtá návšteva Slovenska bola jeho poslednou cestou na Slovensko. Za štyri mesiace došlo k febru-árovej kríze v Československu a následne sa prezident úplne stiahol do ústrania. V júni 1948 abdikoval a za necelé tri me-siace zomrel. V tomto období už prezident vôbec necestoval, napriek tomu na „svo-je Topoľčianky“ nezabudol a finančne ich podporoval. Ešte na sklonku svojho prezi-dentského úradu sa rozhodol v máji 1948 venovať 100 000 korún zo svojho dispozič-ného fondu pre „všeobecné sociálne potre-by obce“. Ale to už je iná kapitola.

Som si vedomý, že tento článok vzhľa-dom na priestorové možnosti nemohol mnohé spomenúť (napríklad pohľad slo-venskej tlače, či pohľad vtedajšej sloven-skej verejnosti na Edvarda Beneša, ktorý

bol tiež v mnohých ohľadoch rozporupl-ný). Ukazuje sa, že niektoré skutočnosti zo vzťahu Edvarda Beneša k Slovensku sú širšej odbornej verejnosti neznáme a vzhľadom k dôležitosti témy stoja za bližšie spracovanie. Vo svojom príspev-ku som chcel predstaviť základné body dokumentujúce vzťah druhého českoslo-venského prezidenta k Slovensku. Tento vzťah a Benešov postoj voči Slovensku boli úplne pochopiteľné. Na jednej strane obrovský záujem o slovenské záležitosti, na strane druhej odmietavý postoj k všet-kému, čo by v jeho očiach mohlo ohroziť štátnu jednotu a to vrátane požiadaviek autonomistického či nacionalistického charakteru.Z češtiny preložila Miroslava Fabriciusová


Interier topoľčianskeho zámku

PhDr. Michal Pehr, PhD., (1977) absolvoval Filozofickú fakultu Univer-

zity Karlovej v Prahe (odbor história a politológia) a je pracovníkom Ma-

sarykovho ústavu a Archívu AV ČR. Venuje se dejinám povojnového Čes-koslovenska (1945–1948) a českému politickému katolicismu. Je autorom

a spoluatorom mnohých publikácií. Roku 2011 mu vyšla publikácia Zápas

o nové Československo 1939 – 1946.

Svedomitý študent augustíngymnaziálne roky gustáva Husáka

TOMáŠ ČeRNáK

V širšej slovenskej i českej verejnosti je postava Gustáva Husáka spájaná predovšetkým s vysokými štátnymi

a komunistickými straníckymi funkciami, ktoré zastával počas svojej dlhoročnej politickej činnosti. Málo sa

však vie o jeho detstve i mladosti, o rodine a prostredí, z akého vzišiel, či začiatkoch politického formovania. Tie sú neodmysliteľne spojené s Husákovými gymnaziálnymi

štúdiami v Bratislave, počas ktorých začal pod vplyvom rôznych okolností inklinovať k ľavicovému prúdu. Jeho

gymnaziálny život však nebol len o politike, ale aj o úplne bežných starostiach i radostiach vtedajšieho

študenta.

Gustáv Husák pochádzal z Dúbravky, ktorá bola v čase jeho narodenia samo-statnou obcou a mohlo v nej žiť nece-lých tisíc obyvateľov. Budúci prezident sa v malebnej dedinke pod Malými Kar-patmi narodil 10. januára 1913 do rodi-ny Nikodéma Husáka a jeho manželky Magdáleny, rodenej Fratričovej. Dva dni po príchode na svet ho v dúbravskom kostole pokrstili. V záznamoch rímsko-katolíckeho farského úradu v Dúbravke tak môžeme nájsť po latinsky napísané krstné meno Augustinus, ďalej údaj, že sa narodil v riadnom kresťanskom man-želstve a nakoniec mená rodičov i krst-ných rodičov. Oficiálne sa teda Husák nevolal Gustáv, ale Augustín, pričom

toto meno používal v rôznych dokumen-toch a dokladoch nielen počas gymna-ziálnych a vysokoškolských štúdií, ale čiastočne i v rokoch 1939 – 1944.

Prvorodený syn

Malý Augustín mal dve staršie sestry, Katarínu a Štefániu a bol tak prvoro-deným synom Nikodéma Husáka, ktorý sa pred prvou svetovou vojnou živil ako robotník v kameňolome či vo vápenke a tiež ako sezónny poľnohospodársky robotník na veľkostatkoch južného Slo-venska i v Rakúsku. Matka Magdaléna bola domáca. Zatiaľ však nepoznáme bližšie údaje o pôvode jeho rodiny, i keď

v neskoršom období Husák spomínal, že korene môžu siahať až do Chorvátska. Tento predpoklad má určitý racionálny základ, pretože v polovici 16. storočia prišli do Dúbravky chorvátski prisťa-hovalci, ktorí zo svojej pôvodnej vlasti museli utiecť pred tureckými nájazdmi. O chorvátskom ráze Husákovho rodiska svedčia tiež hojne sa vyskytujúce priez-viská ako napríklad Granec, Brankovič alebo Miklošovič, ktoré možno dodnes v starej Dúbravke nájsť.

Začiatkom 20. storočia sa Dúbrav-ka nachádzala mimo vtedajšieho Pre-šporka a jej obyvatelia sa živili predo-všetkým poľnohospodárstvom. Krátko pred vypuknutím prvej svetovej vojny


Gustav Husák (10.1.1913 – 18.11.1991)

začal bratislavský stolár Fratišek Tava-rík stavať v dúbravskom chotári chat-ky a vily pre zámožnejších obyvateľov Prešporka, z čoho vznikla rekreačná oblasť Tavaríkova kolónia. Podľa miest-nej kroniky kúpil Tavarík pozemok aj od istej Márie Vilemovej, ktorá sa neskôr stala druhou manželkou Nikodéma Hu-sáka a teda macochou malého Augustí-na. To však trochu predbiehame. V júli 1914 totiž vypukla vojna, čo zásadným spôsobom postihlo rodinu Husákovcov. Otec a živiteľ musel narukovať na front a matka tak zostala s tromi malými deť-mi sama. Oveľa horší dopad na rodinu však mala jej nečakaná smrť, ktorá si ju vzala vo veku 32 rokov krátko po od-chode manžela do vojny. Príčinou úmr-tia bola pravdepodobne tuberkulóza. Husák zvykol spomínať, že zomrela na ,,chorobu chudobných.“ O tri malé deti sa počas štyroch vojnových rokov mu-sela s veľkou námahou postarať babka.

Nikodém Husák mal to šťastie, že sa z bojísk vrátil, i keď poznačený zrane-ním. Robotnícke povolania už ale vy-konávať nemohol a svoju rodinu začal živiť prácou na poli. Časť pôdy dostal z pozemkovej reformy a časť zdedil po svojej nebohej žene. O krátky čas sa navyše znovu oženil s vdovou Máriou Vilemovou, ktorá si do manželstva pri-niesla ďalšie dve deti. V decembri 1922

pribudol do rodiny spoločný syn Štefan. V jednej domácnosti sa teda spolu s bab-kou tiesnila deväťčlenná rodina, ktorú živila predovšetkým pôda. Husákovci za danej situácie rozhodne neoplývali bohatstvom, rovnako však nepatrili ani medzi dedinskú chudobu. Na živobytie si privyrábali aj predávaním ovocia na bratislavských trhoch. Otec Nikodém sa tiež angažoval v obecnom zastupiteľ-stve, vstúpil do agrárnej strany a v 20. rokoch sa stal dokonca dúbravským sta-rostom. Túto funkciu zastával do roku 1927. Nikodém Husák v roku 1938 z ag-rárnej strany vystúpil (keďže sa zlúčila s HSĽS) a po skončení druhej svetovej vojny sa stal členom KSS. Aspoň tak to začiatkom 60. rokov napísal jeho syn v liste adresovanom ÚV KSČ.

Talent presvedčil i otca

Ako každé dieťa, aj malý Augustín sa v Dúbravke hrával s kamarátmi najčas-tejšie s handrovou loptou na lúke – pri-čom rovnako musel pomáhať i rodičom v domácnosti alebo na poli. Rímskoka-tolícku ľudovú školu začal navštevovať v rodisku a už tam sa prejavil jeho mi-moriadny intelekt. Nadaného a bystré-ho žiaka si v škole všimol miestny učiteľ, ktorý spolu s pánom farárom (ako väč-šina dedinských chlapcov i Husák v det-

stve miništroval) začal na Husákovho otca naliehať, aby svojho syna poslal na ďalšie štúdiá. Otcovi sa táto žiadosť veľmi nepozdávala, pretože chlapca by radšej videl na gazdovstve, navyše štú-dium v Bratislave bolo pre bežnú vidiec-ku rodinu finančne náročné. Aj on si však nepochybne všimol synove schop-nosti i chuť vzdelávať sa a nakoniec predsa len súhlasil. Augustín Husák sa tak v septembri 1925 mohol stať riad-nym študentom Masarykovho štátneho československého reálneho gymnázia v Bratislave (skrátene Masarykovo gym-názium), ktoré je dnes známe pod ná-zvom Gymnázium Grösslingova. V tom čase navštevovali stredné školy iba tra-ja študenti pochádzajúci z Dúbravky.

Pri mapovaní Husákovho gymnazi-álneho štúdia autorovi tohto článku výrazne pomohli spomienky jeho po-sledných dvoch žijúcich spolužiakov – 97-ročného Ivana Institorisa a 96-roč-ného Juraja Gaburu. Obaja si po vyše osemdesiatich rokoch zaspomínali nielen na svojho kamaráta Gusta, ako ho v škole prezývali, ale priblížili aj at-mosféru na gymnáziu, či vzťahy medzi spolužiakmi. Rovnako si tiež zaspomí-nali na prísnych profesorov a náročné štúdium. Masarykovo gymnázium malo totiž v medzivojnovom období vynikajú-cu povesť a patrilo k najlepším ústavom na Slovensku. Vyučovali na ňom zväčša českí profesori, keďže učiteľov - Slová-kov bolo veľmi málo a prichádzali iba postupne. Pedagógovia prísne dohlia-dali na dobrú úroveň gymnázia a na štu-dentov sa tak kládli vysoké nároky. Nie každému sa podarilo osemročné štú-dium dokončiť. V Husákovej triede zača-lo napríklad v príme študovať 54 žiakov, pričom k maturite sa ich dostalo iba 33.

Študent Augustín Husák navštevoval Masarykovo gymnázium v rokoch 1925 – 1933, teda nepretržite od prímy po ok-távu. Prvé roky do Bratislavy dochádzal, čo v praxi znamenalo, že skoro ráno – za každého počasia -- sa musel vydať pešo z Dúbravky do Lamača, kde bola najbliž-


4. a 5. trieda Rím.- kat. ľudovej školy v Dúbravke v r. 1923. Prvý zľava v dolnom rade Gustáv Husák

šia železničná stanica a odtiaľ potom pokračoval vlakom. Nebol však jediný. Podobným spôsobom cestovali viacerí študenti. Vo svojich publikovaných spomienkach to dosvedčuje aj známa operná speváčka a manželka herca Mi-kuláša Hubu Mária Kišonová, prezývaná ,,Mimi“, ktorá osem rokov navštevovala s Husákom rovnakú triedu : ,,Na stanici som nastúpila do osobného vlaku, kde sme sa stretávali viacerí cezpoľní. V La-mači pristupoval do vlaku Gusto Husák – môj spolužiak.“ Týmto spôsobom cesto-val Husák do Bratislavy štyri roky, keďže v školskom roku 1929/30 ho už nachá-dzame v zozname študentov, ktorí boli ubytovaní v stredoškolskom internáte na vtedajšej Prayovej ulici č. 10 (dnes Ulica 29. augusta). Dievčatá mali svoj internát na Lazaretskej č. 3.

Na internátnej izbe býval Husák spo-lu so svojimi spolužiakmi Ivanom In-stitorisom, Jánom Lukáčim a Jozefom Zuzicom. Za internát sa samozrejme muselo platiť (mesačné nájomné činilo 340 Kč), avšak mladý Husák si privyrá-bal kondíciami, teda doučovaním. Cez prázdniny tiež pracoval v rôznych bra-tislavských továrňach, v záhradníctve a pod. Dôležitou súčasťou financova-nia štúdia boli aj štipendiá. Na celý školský rok 1929/30 dostal napríklad zo študentskej základiny Jána Pálffyho štipendium 700 Kč, pričom táto suma bola poukázaná iba ôsmym študentom z celého gymnázia. V ďalšom školskom roku Husákovi priznali okrem Pálffy-ho štipendia i podporu Krajinského výboru v Bratislave v hodnote 750 Kč a tiež mimoriadnu študijnú podporu z prostriedkov Stredoškolskej sociálnej pečlivosti pre Slovensko v sume 400 Kč. O rok neskôr sa mu táto podpora zväč-šila na 500 Kč. Koncom školského roka 1932/33 dostal Husák sumu 50 Kč za najlepšiu prácu o prevrate (myslí sa rok 1918 a vznik ČSR) a v literárnej súťaži bol odmenený sumou 130 Kč za práce na tému Nórsky a slovenský sedliak podľa

poviedok Björnsonových a Kukučínových a tému Čo vykonala cirkev pre kultúru.

Každý rok s vyznamenaním

Z uvedených údajov vypláva, že mla-dý Husák patril k najlepším študentom Masarykovho gymnázia, čo potvrdzujú aj spomienky jeho spolužiakov. Pod-ľa Ivana Institorisa bol ,,Husák naozaj vynikajúci študent a vždy vyznamenaný. Skutočne sa veľmi dobre učil. Už v tom čase bol však aj veľmi ambiciózny.“ Jeho slová potvrdzuje Juraj Gabura: ,,Husák oplýval veľkým sebavedomím a ambici-óznosťou. Myslím, že každý školský rok končil s vyznamenaním. Patril k bystrým a veľmi nadaným študentom.“ Študent, ktorý chcel skončiť na Masarykovom gymnáziu s vyznamenaním, musel na sebe poctivo pracovať a byť húževnatý. Gymnázium držal pevnou rukou riaditeľ Bedřich Pokorný (prezývaný študentmi Veľký šerif) a tiež ostatní profesori vy-žadovali od svojich študentov poctivú prípravu na vyučovanie.

Nechajme však teraz znovu rozprávať absolventov gymnázia: „Bolo potrebné zachovávať disciplínu, pretože na ňu pán riaditeľ dr. Bedřich Pokorný veľmi dbal. Všetko muselo byť v absolútnom poriad-ku. Prísne sa dbalo na učenie, ak však mal človek svoj cieľ, za ktorým chcel ísť,

rád sa tejto disciplíne podriadil. Spomí-nam si tiež, že hlavne na latinčinu boli profesori prísni. Ako študent som mal rád hlavne slovenčinu, literatúru, latin-činu a francúzštinu. Osobne som však vy-znamenaný nebol, lebo matematika mi robila problémy. Aby mohol byť študent vyznamenaný, bolo potrebné mať buď samé jednotky, alebo len pár dvojok.“ Toľko Juraj Gabura.

V podobnom duchu spomínal aj Ivan Institoris: ,,V tom čase panovala na gymnáziu disciplína, ale to bolo samo-zrejmosťou. Profesori boli síce prísni, ale dalo sa to s nimi vydržať. Na hodinách sme mohli s nimi aj polemizovať. V tejto súvislosti si pamätám najmä na Gusta Husáka. Už vtedy sa totiž hádal s farárom na náboženstve. Keď ho vyvolal, všetko síce pekne povedal, ale na záver svojej odpovede dodal, že tomu neverí.“

Husákove spory s profesormi v spo-mienkach potvrdzuje tiež Mária Kišono-vá: ,,Patril k premiantom triedy. Bol veľ-mi zásadový, dokonca mal niekoľko kon-troverzií s českými profesormi, čo bolo v tých časoch veľmi odvážne. Asi v sexte nás učil slovenčinu profesor – Čech, mali sme ho veľmi radi. Raz, keď prednášal o modernej českej a slovenskej literatúre, boli v učebnici o českých spisovateľoch a básnikoch podrobné informácie, ale slovenských autorov vybavil veľmi struč-


Vianočné divadelné predstavenie žiakov Rím.- kat. ľudovej školy v Dúbravke, posledný vpravo

v 1. rade je žiak Gustáv Husák. Rok 1923/24

ne. Gusto Husák sa pána profesora sluš-ne, ale rázne spýtal: ,Pán profesor, prečo sa nemôžeme o slovenských spisovate-ľoch dozvedieť viac ?� Neviem už, čo mu pán profesor odpovedal, ale milý Gusto dostal od vedenia školy pokarhanie.“

Spolužiaci – hudobníci

Politickému formovaniu mladého Husá-ka sa budeme venovať na inom mieste, teraz sa nakrátko pristavme pri dvoch Husákových spolužiakoch, ktorí sa ne-skôr stali známymi osobnosťami v ob-lasti hudby. Okrem už spomínanej Márie Kišonovej navštevoval rovnakú triedu aj budúci hudobný skladateľ Dezider Kardoš. Ten prišiel na Masarykovo gym-názium až v kvinte, avšak hneď preja-vil svoj veľký hudobný talent aktívnou účasťou na rôznych akadémiách v rámci Vlčkovho vzdelávacieho krúžku. Juraj Gabura, ktorý s Kardošom sedel v jed-nej lavici, spomína: ,,Dežo Kardoš cez hodiny komponoval hudbu a to tým spô-sobom, že si taktoval nohou o podlahu“. Mária Kišonová o Kardošovi napísala: ,,Na gymnáziu som často vystupovala v rámci Vlčkovho samovzdelávacieho krúžku. Každý mesiac sme poriadali ume-leckú besiedku, na ktorej hrával na klavíri i Dezider Kardoš, neskôr známy slovenský skladateľ. Bol mojím spolužiakom, ktorý bol predo mnou v abecede. Keď vyvolali Kardoša, tušila som : Už prídem na rad ja ! Dežo Kardoš už vtedy skladal piesne, z ktorých som mnohé s veľkým nadšením spievala na besiedkách.“

Populárna ,,Mimi“ bola jednou z mála dievčat v triede (z približne 40 študentov bolo 5 dievčat) a vynikala v speve. Opäť Juraj Gabura: ,,Raz som sedel cez prestávku v lavici a prisadla si ku mne Mimi Kišonová, ktorá mi poveda-la: ,Jurko, vieš čím ja budem ?� Neviem, Mimina, neviem, odpovedal som jej. ,Ja budem buď mníška alebo herečka.� Mala naozaj pekný hlas. Pochádzala z učiteľ-skej rodiny, obaja rodičia boli učitelia. Jej matka však mala vraj ešte lepší hlas, ako Mimina. Keď pani Kišonová začala počas omše u františkánov spievať, všetci ľudia naokolo stíchli, aby ju počúvali. Mimina mala tiež veľmi krásny hlas. Bola sebavedomá, ale kamarátska. Už vtedy hudobne vynikala a spievala na rôznych slávnostiach. V triede sme mali skutočne veľmi kamarátske vzťahy a všetci spolu-žiaci sme pekne vychádzali. Naše vzťahy boli skutočne veľmi dobré.“

Sám Husák mal najlepšieho priateľa v triede Jozefa Zuzica, ktorý pochádzal z Krakovian neďaleko Piešťan. Ako sme už písali, bývali spolu na internáte a na triednych fotografiách ich môžeme väčšinou nájsť vedľa seba. Podľa Ivana Institorisa Husák chodieval cez leto na prázdniny k Zuzicovcom do Krakovian. Na tomto mieste nemôžeme obísť ani začínajúce vzťahy a študentské lásky. V danom prípade nám žiadne archívne fondy nepomôžu a musíme sa tak spo-ľahnúť na pamätníkov. Juraj Gabura si v tejto súvislosti spomína, že ,,školské lásky fungovali aj na našom gymnáziu. Drahoš Kretschmann napríklad chodil

s Libušou Klaso-vou. U Husáka som v triede nič také nevidel.“ Ivan In-stitoris mal s gym-naziálnou láskou aj osobnú skúsenosť: ,,Školské lásky fun-govali, ja som mal

tiež frajerku, Evu Králikovú zo sexty. Odprevádzal som ju každý deň. Vedela krásne spievať a spievala aj v Modrom kostolíku pieseň Ave Maria. Občas sa tam striedali s Mimi. Veľa chlapcov malo ne-jaké dievča.“

Vráťme sa však k počiatkom poli-tického formovania mladého Husáka, ktorý sa práve v Bratislave prvýkrát zo-známil s verejným a politickým životom. Niečím úplne novým bol preňho život vo veľkom a mnohonárodnostnom stotisí-covom meste. Začínal sa zaujímať o veci verejné i politicky profilovať. Nepridal sa po vzore otca k agrárnikom, ale in-klinoval k ľavicovému hnutiu. Priťa-hovali ho totiž marxistické myšlienky, v ktorých nachádzal vysvetlenie veľkých sociálnych rozdielov. V tomto smere sa prelomovým javí rok 1929, ktorý bol mi-moriadne dôležitý aj pre vývoj v samot-nej KSČ (V. zjazd KSČ a nástup Gottwal-dovho vedenia na čelo strany). Netreba tiež zabúdať na skutočnosť, že v tom roku vypukla svetová hospodárska krí-za, ktorá o niečo neskôr ťažko dopadla i na ČSR.

Dotyky s komunizmom

Leto 1929 strávil Husák ako brigádnik v delostreleckom oddelení Patrónky, kde sa medzi tamojšími robotníkmi šírili ľavicové myšlienky, čo malo nepochyb-ne na mladého gymnazistu vplyv. Hneď po skončení prázdnin prišiel Husák bý-vať na stredoškolský internát a tam zas našiel kolegov, ktorí rovnako ako on in-klinovali k ľavicovému hnutiu. Tí potom Husáka zoznámili s niektorými pracov-níkmi bratislavského Komunistického zväzu mládeže, skrátene Komsomol, kam Husák vstúpil práve roku 1929. Podľa jeho spolužiakov sa so svojím ide-ovým presvedčením ani netajil. Vedelo sa, že po škole navštevoval rôzne mar-xistické krúžky, ktoré sa poväčšine ko-nali tajne na súkromných bytoch. Mladí komunisti sa tu vzdelávali v teórii mar-xizmu.

V tom čase sa politické angažova-nie stredoškolskej mládeže zakazovalo a z tohto dôvodu stredoškolákov do svo-


G. Husák ako študent Masarykovho čs. štátneho reálneho gymnázia v Bratislave, v hornom rade 2. zľava

Kvarta A, školský rok 1928/29. G. Husák v hornom rade 5. zľava. V dolnom rade 6. zľava

budúca operná speváčka Mária Kišonová

jich radov neprijímala ani KSČ. Husák však pozorne študoval všetku dostupnú marxistickú literatúru, čítal revue DAV, komunistickú tlač vôbec a sám pri-spieval v ľavicovom duchu do časopisu slovenských stredoškolákov Svojeť. Zú-častňoval sa prvomájových sprievodov a začal okolo seba združovať študentov podobného zmýšľania. Práve tu možno hľadať zárodky formovania druhej ge-nerácie davistov. V roku 1932 sa mla-dý Husák zúčastnil aj celoslovenského zrazu Komsomolcov – stredoškolákov v Žiline. Išlo o ilegálne podujatie orga-nizované KSČ a vedením Komunistické-ho zväzu mládeže, na ktorom sa mala vypracovať taktika ďalšieho pôsobenia, keďže Komsomol bol v júli 1932 úradmi zakázaný.

Počas gymnaziálneho štúdia sa vply-vom marxistického učenia udial v Hu-sákovom živote aj iný prerod. Z chlapca pochádzajúceho z veriacej katolíckej rodiny sa stal presvedčený ateista. Cez jednu prestávku v škole sa o svojom sve-tonázore porozprával so spolužiakom Jurajom Gaburom, o ktorom sa všeobec-ne vedelo, že chce ísť študovať teológiu a stať sa dominikánom: ,,Raz sme si spo-lu v triede sadli a rozprávali sa o svetoná-zorových otázkach. Ja som sa ho snažil presvedčiť o existencii Boha, hovoril mu argumenty pre vieru a Cirkev a on mi na to odpovedal, že ja by som ti zas mohol povedať argumenty, ktoré svedčia o opa-ku. Povedal tiež, že pôvodne veril v Boha a miništroval, ale postupne prišiel k iné-mu presvedčeniu. V priebehu rokov vraj prišiel na to, že viera je nedokázateľná. Ja som sa v tých časoch rozhodol pre du-chovné povolanie a tak som chodieval k františkánom miništrovať. Gusto sa mi to však nikdy nesnažil vyhovoriť.“

Ani profesori sa svojich študentov nesnažili nijakým spôsobom presvedčiť v protináboženskom zmysle. Nakoniec, na gymnáziu mali náboženstvo ako predmet a ,,chodil naň aj Gusto. Zúčast-

ňoval sa tiež sv. omše v Modrom kostolí-ku, ktorá sa konala na začiatok školské-ho roka a na Deň slobody, 28. októbra. Do kostola sme chodievali všetci spolu. Pamätám si tiež, že jeden čas nás učil náboženstvo istý český kňaz a po ňom prišiel prof. Lukačovič (Jozef Lukačovič zastával od roku 1946 viackrát funkciu povereníka, pričom predsedom Zboru povereníkov a teda Lukačovičovým pria-mym nadriadeným bol jeho bývalý štu-dent Gustáv Husák) , ktorý mal k nám veľmi pekný vzťah.“

Spolkové aktivity

Samostatnú časť si v našom rozprávaní zaslúži Husákova činnosť vo Vlčkovom vzdelávacom krúžku (VVK) a vlastne celá činnosť tohto krúžku, ktorý fungo-val v rámci Masarykovho gymnázia. Na školských ústavoch totiž v medzivojno-vom období pôsobili rôzne študentské vzdelávacie spolky a krúžky, v ktorých sa združovala stredoškolská mládež. Tieto spolky organizovali prednášky, besedy, koncerty, výlety, spoločenské i športové podujatia a pod. Na Masa-rykovom gymnáziu sa vôbec dbalo na vysokú vzdelanostnú a kultúrnu úroveň študentstva. Vedenie ústavu organi-zovalo pre svojich študentov návštevy kina, divadla, rôznych výstav či uspo-radúvalo počas štátnych sviatkov sláv-nostné podujatia. Dokonca sa konali aj školské výlety po Slovensku.

VVK (popri ňom fungoval Spolok pre podporu chudobných žiakov) mal vyni-kajúcu povesť v rámci celej republiky a na Slovensku patril k najlepším. Bol súčasťou Stredoškolskej komisie Zväzu slovenského študentstva (ZSŠ). Na čele VVK stál predseda a volený výbor, ktorí vzišli z hlasovania študentov angažu-júcich sa v krúžku. Čestným predsedom bol riaditeľ gymnázia Bedřich Pokorný. Krúžok sa skladal z viacerých odborov, za všetky treba spomenúť aspoň drama-tický, spevácky, fotografický, šachový,


Nikodém Husák, otec Gustáva Husáka

športový alebo abstinenčný. Zaujíma-vosťou je, že abstinenti skladali každý rok abstinenčný sľub, pričom slávnost-ne podpisovali hárky, ktoré sa následne poslali Čs. abstinenčnému zväzu. Podľa štatistických údajov sa v školskom roku 1931/32 za abstinentov prihlásilo 323 gymnazistov (36% z celkového počtu študentov), z toho bolo 145 prímanov a iba 2 oktávani.

Mladý Husák sa vo VVK výraznou mie-rou angažoval a z roka na rok zastával dôležitejšie funkcie. Na jeseň 1929 ho študenti zvolili zástupcom oboch kvínt vo výbore krúžku. Vždy na začiatku nového školského roka sa totiž konalo valné zhromaždenie, na ktorom sa volil predseda, podpredseda, dvaja tajom-níci, zapisovateľ, pokladník, revízor, referenti jednotlivých odborov a pod. Na úvod zhromaždenia väčšinou vystú-pil riaditeľ gymnázia Bedřich Pokorný, ktorý každoročne študentom zdôraz-ňoval, že ,,mimoškolskej činnosti a tedy i práci v krúžku môže sa účastniť len žiak, ktorý si plne vykoná svoje povinnosti v škole.“ Cez letné prázdniny v dňoch 1. - 6. júla 1930 bol Husák delegovaný za VVK na stredoškolskú konferenciu Etic-kého hnutia čs. študentstva do Řadova u Brandýse nad Orlicí, čo muselo byť pre sedemnásťročného študenta veľkým vy-znamenaním.

Nielen politika...

V školskom roku 1930/31 sa stal sextán Augustín Husák druhým tajomníkom vo výbore VVK. Je pozoruhodné, že poli-tikou plne zaujatý Husák mal 24. aprí-la 1931 počas tzv. Stromkovej slávnosti prednášku pre študentov I. – III. triedy o láske k prírode. V rámci tejto slávnos-ti sa sadili mladé stromčeky, zväčša na Gajovej ulici. O rok neskôr už bol Husák zvolený do funkcie podpredsedu krúžku, pričom predsedom sa stal oktávan An-ton Rašla, prezývaný ,,Džugo“ (neskôr žalobca v procese proti Jozefovi Tiso-vi). Ivana Institorisa zvolili za druhého tajomníka a s najväčšou pravdepodob-nosťou je tak posledným žijúcim členom výboru VVK. Členovia krúžku sa výrazne

angažovali aj počas rôz-nych osláv a sviatkov. Keď sa 28. októbra 1931 kona-la v telocvični gymnázia oslava štátneho sviatku, Husák slávnostne prečí-tal Svätomartinskú dekla-ráciu a pre nižšie triedy mal prednášku na tému Význam 28. a 30. októbra.

Krúžok tiež každoroč-ne v januári organizoval Spoločenský večierok s bo-hatým kultúrnym progra-mom. Študenti si zvykli pripraviť 10 - 12 divadel-ných, recitačných, hudob-ných i speváckych čísel, pričom celý program bol starostlivo zrežírovaný. Po vystúpeniach nasledovala tanečná zábava. Z výročnej správy za školský rok 1931/32 si môžeme prečí-tať, že jubilejný desiaty ročník konaný vo Vládnej budove ,,...sa skvele vydaril. Účasť obecenstva bola nečakane hojná, hoci bolo nepriaznivé datum a konali sa iné podniky. Finančne bol tiež úspech slušný napriek tohtoročným neblahým hospodárskym pomerom. Neboli vypre-dané všetky drahšie miesta, tiež sub-skripcia bola slabšia. Z čistého výnosu 3 167,45 Kč bolo odovzdané 2 500 Kč Spolku pred podporovanie chudobných študentov.“

O niekoľko mesiacov neskôr, v apríli 1932, prišli dokonca na návštevu Ma-sarykovho gymnázia anglickí študenti, pre ktorých slávnostne usporiadali po-dávanie čaju spojené s hudobným a spe-váckym programom. Dňa 4. mája toho istého roku mal Husák prejav o význame osobnosti Milana Rastislava Štefáni-ka a pri tejto príležitosti sa uskutočnil zájazd študentov na Bradlo. Rovnako sa Husák ako delegát zúčastnil aj XI. valného zhromaždenia ZSŠ v Trenčíne. V maturitnom školskom roku 1932/33

bol zvolený za predsedu VVK, pričom hlas mu odovzdalo 49 študentov. Jeho protikandidáti získali po šesť hlasov.

Možno povedať, že tak ako celý VVK aj Husák napriek svojím školským povin-nostiam spojených s maturitou vyvíjal vo funkcii predsedu bohatú prednáško-vú či kultúrnu činnosť. Nachádzame ho tiež medzi členmi dramatického odboru VVK a na jedenástom ročníku Spolo-čenského večierka dokonca účinkoval v divadelnom predstavení. Študenti si pripravili veselohru v I. dejstve od Emi-la Artura Longena Moje – tvoje a Husák v tomto predstavení stvárnil úlohu ma-liara Kubistu. Vo vnútri VVK sa v tom čase rozprúdila živá diskusia o charak-tere a náplni jednotlivých schôdzok. Kým jedna časť študentstva chcela po-čuť prednášky na vážne témy týkajúce sa aktuálnej situácie, druhá polovica sa na schôdzkach rada zabávala. Výsled-kom týchto názorových diferencií bol kompromis v štýle aj zábava aj seriózne prednášky.

Husák napríklad prednášal na témy Priateľstvo či kamarátstvo ?, Kam s inte-


Traja spolužiaci a kamaráti pred internátom na vtedajšej

Prayovej ulici. Jozef Zuzic, Gustáv Husák a Ivan Institoris

Sexta A, školský rok 1930/31. Gustáv Husák v hornom rade 4. zľava vedľa najlepšieho kamaráta Jozefa Zuzica a Juraja Gaburu.

ligenciou ? a Politický vývoj u študenta, z ktorej si môžeme odcitovať nasledu-júce myšlienky: ,,U mladších študentov vidíme, že hája politické presvedčenie svojich otcov. Len neskoršie začínajú di-ferencovať. Jedni hája i naďalej presved-čenie otcov, iní vlastný názor. Nemožno niečo zastávať len preto, že je toho pre-svedčenia otec, nemôžeme si niečo osvo-jiť bez vlastnej kritiky... Vidíme to zväčša u študentiek... Zlé hospodárske polo-ženie núti študentov premýšľať a tvoriť si vlastné stanovisko. Takýto študenti smerujú obyčajne k ľavým smerom alebo k ľavým krídlam týchto smerov.“ Hovoril tiež o zväčšujúcom sa záujme študentov o politiku a priblížil rozdelenie politic-kých smerov a strán na ľavicu a pravicu. Oba smery následne charakterizoval, pričom dodal: ,,Vývoj politický smeruje doľava... Politiku nemožno odďaľovať, musíme si jej všímať, musíme kráčať s duchom doby. Treba ísť však doľava, keď nechceme ísť dozadu.“

Husák sa samozrejme snažil získať študentov pre svoj názor a celkom lo-gicky na to využíval prednáškovú čin-nosť. Nešlo však o nič výnimočné, ľavi-cové myšlienky boli navyše v medzivoj-novom období populárne najmä medzi študentmi. Ľavica predstavovala legi-tímnu súčasť vtedajšej politickej scény. Na Masarykovom gymnáziu sa študenti priamo politicky neangažovali (nemali to ani dovolené), ale o politické dianie doma i v cudzine sa v prevažnej väčši-ne intenzívne zaujímali. Našli by sme medzi nimi sympatizantov sociálnej de-mokracie či komunistov, presne tak ako aj ľudákov alebo agrárnikov. Pri konci-povaní prednášky sa Husák iste inšpi-roval osobnými skúsenosťami. Vieme, že on sám nenasledoval presvedčenie svojho otca- agrárnika a k ľavicovým myšlienkam začal inklinovať najmä pod dojmom vlastnej sociálnej situácie.

VVK bol za Husákovho predsedníctva v stálom kontakte so Stredoškolskou

komisiou ZSŠ (Husák v nej pôsobil ako zástupca VVK) a podobne spolupraco-val aj pri redigovaní časopisu Svojeť. Sám Husák do Svojeti prispieval. Na XII. zjazd ZSŠ, ktorý sa uskutočnil v dňoch 4. – 5. marca 1933 v Tatranskej Lomni-ci, Husáka delegovali spolu so septimá-nom Vršanským za VVK. Bola to výborná príležitosť nadviazať cenné kontakty so slovenskými študentmi pôsobiaci-mi v českých krajinách, ktorí sa týchto zjazdov pravidelne zúčastňovali. Na ta-kýchto fórach sa tiež prirodzene orga-nizovala ľavicovo orientovaná mládež s cieľom presadiť vo vedení i politike ZSŠ svoje zámery.

„výnimočný študent“

Husák a s ním celá oktáva A pod vede-ním triedneho profesora Františka Do-stála sa v tom čase blížili k záveru ce-lého osemročného štúdia. Dňa 10. júna 1933 dostal Husák výročné vysvedčenie z oktávy, pričom všetky známky mal vý-borné, iba z matematiky a deskriptívnej geometrie bol hodnotený dvojkami. Mo-hol sa tak prihlásiť na maturitné skúšky. Skúšobná komisia následne súhlasila, aby ako ,,výnimočný študent“ vykonal ústne skúšky z jazyka československého (štátny jazyk podľa jazykového zákona z roku 1920, ktorý sa používal v dvoch

podobách, v českých krajinách spravidla v českej a na Slovensku slovenskej), la-tinčiny, francúzštiny, fyziky a z nepo-vinného predmetu, ktorým bol nemecký jazyk. S maturitou nemal študent Husák žiadne problémy a preto na maturitnom vysvedčení č. 18 z 13. júna 1933 nachá-dzame: ,,Podľa dosiahnutých výsledkov bol Augustín Husák uznaný dospelým s vyznamenaním.“ Z 33 maturantov iba 9 dosiahlo vyznamenanie.

Aby sme dnešnému čitateľovi priblí-žili vtedajšie maturitné skúšky, nechaj-me opäť rozprávať pamätníkov. Juraj Gabura: ,,Maturoval som z latinčiny, francúzštiny, vlastivedy a jazyka česko-slovenského. Na latinčine som mal hovo-riť o Vergíliovej Aeneide, konkrétne to bol myslím štvrtý spev. Najprv som celý text prečítal, následne preložil a nakoniec som musel povedať o Vergíliovi životopis-né údaje a priblížiť jeho tvorbu. Z fran-cúzštiny som dostal pomerne málo zná-meho autora Bernarda de Saint – Pierre. Opäť celý text prečítať, preložiť, povedať obsah a niečo o autorovi. Zo všetkých predmetov som maturoval v jeden deň.“

Ivan Institoris: ,,Počas mojej matu-rity bola strašná búrka. Išiel som ma-turovať spolu s Mimi Kišonovou. Gusto mal skúšku doobeda, ja poobede, ale v rovnaký deň. Maturoval som z latinči-ny (mohli sme si voliť, buď matematiku


alebo latinčinu), francúzštiny, jazyka československého a prírodopisu. Na la-tinčine som dostal Commentarii de bello Gallico – Zápisky o vojne Galskej. Nebolo to ťažké, menšie problémy som mal len s francúzštinou.“

Na gymnáziu sa následne uskutočnil aj slávnostný maturitný večierok, na ktorý si zas spomínala Mária Kišonová: ,,Na maturitný večierok mi otec vybral – s veľkým vkusom a prehľadom – z pomer-ne skromnej slovenskej literatúry tých čias Schneidrove Ružičky a Večerný zvon od Figuša - Bystrého. Odvtedy sa traduje moja interpretácia slávnej piesne Ružič-ky (táto pieseň zaznela aj na poslednej rozlúčke s Máriou Kišonovou – Hubovou v budove SND v auguste 2004).“

Bizarné stretnutie spolužiakov

Po maturite sa cesty spolužiakov z ok-távy A rozišli na všetky možné strany a viacerí z nich sa už nikdy nevideli. Juraj Gabura začal napríklad napĺňať svoju túžbu po duchovnom povolaní. Odišiel do Olomouca k dominikánom, kde absolvoval noviciát (prijal rehoľné meno Akvinas) a neskôr aj štúdium te-ológie. Za kňaza bol vysvätený 5. júla 1939. Počas likvidácie rehoľných rádov na jar 1950 sa mu podarilo uniknúť pred zatknutím a dva roky sa skrýval na Ora-ve. Po zaistení a krutom vyšetrovaní ho súd odsúdil na doživotný trest odňatia slobody, ktorý mu bol v roku 1955 zme-nený na 25 rokov. V tom čase sedel vo väzení aj jeho bývalý spolužiak Gustáv Husák a práve v leopoldovskej pevnos-ti sa videli naposledy: ,,Stretli sme sa v Leopoldove na dvore vo väzení. Bolo to však bleskové stretnutie. Išiel som v jed-nej skupine spolu s dozorcom a Husák išiel oproti s druhou skupinou. Keď sme prechádzali vedľa seba, povedal som mu ,servus Gusto� a on ,servus Juro�. To bolo moje posledné stretnutie s ním.“

Ivan Institoris sa naproti tomu dal na učiteľskú a neskôr vojenskú dráhu. Po vypuknutí druhej svetovej vojny bol

povolaný do armády a istý čas strávil na východnom fronte. Začiatkom roka 1944 ho pre ilegálnu činnosť získal jeho bratranec Rudolf Fraštacký (po roku 1945 podpredseda SNR a pove-reník výživy) spolu s bývalým spolu-žiakom Gustávom Husákom. Institoris pracoval pre odboj ako rádiotelegra-fista a šifrant a teda zabezpečoval rá-diové spojenie s Londýnom. Aktívne sa zúčastnil Povstania a po jeho potlačení bol niekoľko mesiacov väznený. Kon-com 50. rokov ho komunistický režim prepustil z armády a Institoris sa tak vrátil k učiteľskému povolaniu. Dňa 7. mája 2004 vymenoval prezident Rudolf Schuster Ivana Institorisa do hodnosti brigádneho generála.

Mária Kišonová absolvovala po matu-rite Pedagogickú akadémiu v Bratislave a istý čas pôsobila ako učiteľka. Svojho veľkého sna sa však nevzdala, popri za-mestnaní súkromne navštevovala ho-diny spevu a dokonca nastúpila na vie-denské konzervatórium. V roku 1938 sa stala sólistkou SND v Bratislave, kde za štyridsať rokov svojho pôsobenia naštu-dovala desiatky postáv. Práve počas an-gažmánu v SND stretla herca Mikuláša Hubu, s ktorým prežili ako manželia 45 rokov spoločného života. Ich syn Martin sa stal tiež známym a populárnym her-com.

Absolvent Masarykovho gymnázia Augustín Husák nastúpil v jeseni 1933 na Právnickú fakultu Univerzity Komen-ského a zároveň vstúpil do KSČ. Takmer ihneď sa zapojil do pôsobenia v aka-demických študentských spolkoch, ako napríklad Právnik, Spolok socialistic-kých akademikov a už spomínaný ZSŠ. Významná bola tiež jeho aktivita pri zá-pase o dobudovanie slovenského vyso-kého školstva, keďže pôsobil vo funkcii tajomníka vo vedení Akcie za vybudova-nie slovenských vysokých škôl. Zároveň aktívne pracoval v rôznych straníckych štruktúrach a publikoval v študentských periodikách a v DAV-e. Stal sa jednou z hlavných postáv druhej generácie Da-vistov. To je však už iná kapitola zo živo-ta Gustáva Husáka.


Masarykovo gymnázium v Bratislave na kolorovanej fotografii z rakúsko-uhorského obdobia

PhDr. Tomáš Černák (1984),absolvoval štúdium histórie na Filozo-fickej fakulte UK v Bratislave. V súčas-nosti pôsobí ako interný doktorand na

Historickom ústave SAV v Bratislave. Témou jeho dizertačnej práce sú

počiatky komunistického režimu na Slovensku.


liSTujeMe v Dikobraze Dobová politická karikatúra - americkí prezidenti

1 2

3 4 5

61963 – Atentát na Johna F. Kennedyho (v kresle Abraham Lincoln)

1968 - Lyndon B. Johnson a vojna vo Vietname

1981 – Ronald Reagan zvíťazil v prezidentských voľbách nad J. Carterom.

1979 - Jimmy Carter – USA na protest proti angažovaniu sa ZSSR v Afganistane odmietli účasť na olympijských hrách v Moskve.

1977 – Jimmy Carter oznámil, že USA vyvíjajú neutrónovú bombu.

1984 – Ronald Reagan – na olympijských hrách v Los Angeles sa nezúčastnili športovci socialistických krajín.

1

23

4

5

6

Čierny Hitler a Syn šamanky Zločiny ugandského diktátora idiho amina a ich dosah na postkoloniálnu afriku

Pavel KOPeCKý

Ugandský diktátor Idi Amin sa do dejín zapísal ako jeden z najkrutejších vládcov 20. storočia. Krutosť uplatňoval voči svojim skutočným, ale i zdanlivým

odporcom, jeho agresii neunikli ani susedné krajiny. Napriek tomu sa mu vďaka exilu v Saudskej Arábii

podarilo trestu za svoje zločiny vyhnúť.

Naše rozprávanie sa nezačne na čiernom kontinente, kde vládol v Ugande v 70. ro-koch šialený Idi Amin, ale trocha prekva-pujúco za Atlantikom, presnejšie v Spoje-ných štátoch amerických, kde sa tamojšej menšine tvorenej potomkami priveze-ných otrokov podarilo dosiahnuť ďalší stupeň emancipácie. Menšine, ktorá je v súčasnosti hrdá na prvého „farebného“ prezidenta, demokraticky zvoleného Ba-racka Husseina Obamu. Hoci tamojší pro-tiobamovskí hysterici si ho zvykli z času na čas zobrazovať ako smutne slávneho „muža s fúzikmi“, teda variant zúrivého rasistu Adolfa Hitlera, nie je táto nálepka príliš originálna. Hoci treba povedať, že v skutočnosti je absolútne absurdná.

Na rozdiel od novosvetského nositeľa Nobelovej ceny a jeho funkčného obdo-bia, počas ktorého vedú USA paradoxne tri vojnové konflikty súčasne, získal na základe podstatne širšieho konsenzu prezývku „čierny Hitler“ iný černoch.

Toto označenie prischlo v konečnom dôsledku právom, hoci, samozrejme, aj zjednodušene, Idimu Aminovi Dada Ou-meemu (narodil sa pravdepodobne roku 1925). Súčasného pána Bieleho domu s ním okrem farby pleti už spája skutoč-ne len náboženská, respektíve moslimská náboženská skúsenosť. Tú propagan-disticky a pravidelne vytýkajú Obamovi, ľavicovému štátnikovi z demokratického prostredia, pretože (americkú) spoloč-nosť postihla počas vlády prezidenta Georgea Busha ml. politickým marketin-gom stupňovaná obava z údajného stre-tu civilizácií. Zato prirodzenou smrťou zosnulého Idiho Amina, ktorý sľuboval postaviť pomník nacistickému vodcovi, uchránila úloha islamského veriaceho od trestu za skutočne obludné činy. Zločiny proti ľudskosti. Vďaka svojej zbožnosti dožil v pokoji na území moslimskej, či skôr islamistickej Saudskej Arábie. Zá-sluhou prostredia krajiny, ktorá je známa

ako ropný hráč dosiaľ nevyberavo boju-júci proti čarodejníctvu (!) a pre zaují-mavosť dodajme, že v rámci reálpolitiky úzko zviazaná so Spojenými štátmi ame-rickými.

Krvavý zápis do dejín

Ešte predtým, ako ugandský prezident, údajný potomok šamanky, ušiel do kra-jiny Saudov, kde mal roku 2003 pohreb, vryl svoje meno nezmazateľne do knihy moderných postkoloniálnych dejín. Dô-kladne, pretože tak spravil krvou. Vy-kúpal v nej cudzích i svojich najbližších: členov vlády i svoju rodinu. Nevernej manželke dal napríklad zaživa odseknúť končatiny a prišiť na nesprávne miesta.

Vývoj názorov na jeho osobu veľmi prí-značne ilustruje mienku o rôznych faloš-ných prorokoch svetlých zajtrajškov. Hoci bol málo vzdelaný a inteligentný, predsa si (či práve preto) dokázal získať široké

89Názory a polemiky / História 1-2 / 2011

Idi Amin Dada (1925 – 16. 8. 2003)

Premierom nezávislej Ugandy sa stal Milton Obote (1962).

uznanie ako tzv. človek z ľudu. Svoj trva-lý odkaz však zapísal do pamäti ľudstva písmom, v ktorom pre civilizáciu znepo-kojujúcim spôsobom kombinoval bruta-litu v pravom význame slova primitív so skúsenosťou jedného z najväčších pácha-teľov genocídy a výcvikom izraelského parašutistu a dôstojníka britskej armády. Zostalo po ňom najmenej 300 000 obe-tí (predovšetkým z radov jeho krajanov) a k tomu „čerešnička na torte“ v podobe oslavnej tézy na likvidáciu miliónov Židov systémom Tretej ríše.

Jeho vlastné genocídne praktiky ne-boli, samozrejme, prvými ani posledný-mi v dejinách. Stali sa inšpiráciou pre nejedného diktátora. Za zmienku v tejto súvislosti stojí, že v závere jeho osemroč-nej hrôzovlády mu vyslal svoje jednotky na pomoc aj líbyjský „kolega“ Muammar Kaddáfí. Aminove skutky, nezmyselné orgie moci paranoidného politika, dávno prekryli neskoršie, možno i nehumán-nejšie činy súdobých dejín. Ak ostaneme iba na území Afriky, boli nimi napríklad rwandské masakry z 1. polovice 90. ro-kov minulého storočia. O tejto genocíde Tutsiov a umiernených Hutuov vzniklo v našej hypervizualizovanej spoločnosti, ktorá sa zvláštnym výsledným efektom vlastne blíži ku spôsobu komunikácie podobnej negramotným pospolitostiam, niekoľko vynikajúcich či aspoň strhujú-cich filmov. Najslávnejšími sa stali zrej-me Hotel Rwanda, Podať ruku diablovi či Streľba na psov. Ani na príbeh Idiho Ami-na však filmári (podobe ako dejepisci) na rozdiel od osudov mnohých skutočne pa-mätihodných ľudí nezabudli. Priaznivci strieborného plátna preto zrejme pozna-jú film Posledný škótsky kráľ, v ktorom zís-kal za titulnú úlohu skvelý afroamerický herec Forest Whitaker zlatú sošku Oskara.

Kým však budeme pokračovať v hlav-nej línii rozprávania, vysvetlime si, ako súvisí autonómna časť Veľkej Británie s ugandským diktátorom. Vojak Amin po-chádzajúci z prostých vidieckych pomerov mocnosťami rozparcelovaného kontinen-tu totiž usúdil, že Škótsko, ktorého oby-vateľov obdivoval od čias svojho raného pôsobenia v armáde, veľmi potrebuje protikoloniálnu ochranu jeho neskoršie-ho generálskeho „génia“. Chorý mozog kasárenského hlupáka začal verejne pro-pagovať, že je panovníkom vzdialenej eu-rópskej oblasti. Ironicky sa žiada dodať, že pokračovateľom škótskeho kráľa boju-júceho proti Angličanom Roberta Brucea (1274 – 1329). Tragikomické vyhlásenia o svojom výnimočnom mocenskom statu-se „potvrdzoval“ vyzývavými tvrdeniami a rôznymi osobnými ponukami anglickej kráľovnej.

v britských službách

Polygamne žijúci a mnohými deťmi ob-darovaný autokrat, ktorý neskôr získal titul „mäsiar z Kampaly“ , mal pestrý ži-vot. Kariéru bojovníka za slobodu začal na opačnej strane barikády. Bojové skú-senosti naberal v britských koloniálnych jednotkách, čím pripomína životnú dráhu ďalšieho zvrhlého tyrana povojnovej Af-riky, frankofónneho Jeana-Bédela Boka-su (1921 – 1996) – prezidenta a neskôr panovníka Stredoafrického cisárstva. Tento kanibal zomrel rovnako ako Amin v dostatku a prirodzenom smrťou. Na rozdiel od veterána francúzskych para-desantných jednotiek, ktorý sa stotožnil s korzickým belochom Napoleonom Bo-napartom a aj v tropických horúčavách preto nosil hermelínový plášť či rozdával diamanty svojim francúzskym patrónom, bojoval Amin zo začiatku za záujmy Veľkej Británie. Svoj úzky, ale dvojsmerný vzťah k Britom prejavoval rôznymi spôsobmi.

Na prvom mieste spomínanou veľkou ná-klonnosťou voči Škótom, spomedzi kto-rých pochádzal aj jeden z jeho poradcov. Tento mladý idealistický lekár napokon len takmer zázrakom unikol smrti z rúk svojho bývalého priateľa a chlebodarcu. Pre nutné odľahčenie dodajme, že sám Amin si udeľoval najvyššie britské vyzna-menania či sa vyhlasoval za „dobyvateľa

Britského impéria“. Počiatočnú koloniálnu úslužnosť

niekdajšieho boxera ťažkej váhy ukončilo osamostatnenie Ugandy roku 1962, keď sa stal premiérom novej krajiny Milton Obote (1925 – 2005). Spolupráca s ním umožnila Aminovi rýchlejší kariérny po-stup a tak sa stal bleskovo, v priebehu štyroch rokov, generálom. S podporou jeho ozbrojených síl zvrhol Obote dovte-dajšiu hlavu štátu a uprázdnené kreslo sám podľa očakávaní zaplnil. Ani on sa však pri moci zásluhou svojho ctižiados-tivého spojenca dlho neohrial. Keď po ďalších piatich rokoch odletel doživotný prezident Obote na rokovanie britského Commonwealthu do Singapuru, stratil za

90 História 1-2 / 2011 / Názory a polemiky

Mapa Ugandy

Slávnostný ceremoniál v Kampale (1971)

Jedna z množstva Aminových medailí

nadšenia obyvateľov krajiny i medziná-rodného spoločenstva po puči všetko, čo dovtedy získal. Nová hlava štátu vystupu-je so svojimi velikášskymi plánmi nadše-ne v mediálnom priestore (okrem iného nechal o sebe Amim nakrútiť aj svojráz-ny dokumentárny film), kde presviedča

rastúce rady neveriacich Tomášov. Tých postupne znepokojuje napríklad miz-nutie podozrivých jednotlivcov či celých ugandských etnických skupín, afrikanizá-cia miestneho hospodárstva, počas kto-rej nechal šovinistický prezident vyhos-tiť tisíce Indov a Pakistancov tvoriacich kostru ugandskej ekonomiky, či slová chvály na adresu páchateľov protiizrael-skej teroristickej akcie na olympijských hrách v Mníchove roku 1972.

Prípad Entebbe

Samostatnou kapitolou sa stala Operácia Entebbe z roku 1976. Amin v nej poskytol nezáväzne azyl únoscom z Organizácie pre oslobodenie Palestíny, ktorí zajali posádku a pasažierov francúzskeho ci-vilného lietadla. Stroj totiž prepravoval množstvo občanov Izraela, v postojoch voči ktorému spravil Amin skutočný ná-zorový kolotoč. Od začiatku akcie sa vie-dlo vyjednávanie, ktoré slúžilo najmä ako zásterka pre prípravu bleskového izrael-ského protiúderu. Nečakaný ozbrojený prepad sa skončil úspechom a násled-ným výbuchom hnevu vodcu ugandskej republiky. „Čierny Hitler“ prejavil svoju

charakteristickú brutalitu. Neodpustil si fyzickú likvidáciu jediného rukojemníka, ktorý pre predchádzajúcu hospitalizáciu v Ugande ostal.

Svoju povesť údajne najmocnejšieho muža na svete dával Amin najavo i ag-resivitou voči susedným krajinám. Slov-ne útočil proti Keni, jeho jednotky však bizarne napadli Tanzániu. Vojna však bola napokon vyhlásená i jemu. Novú vlnu nadšenia (nielen) ľudu rozvrátenej Ugandy vyvolalo tentoraz zvrhnutie mar-šala a doživotného prezidenta Idiho Ami-na z roku 1979. Do úradu sa krátko nato vrátil vyhnaný Obote, ktorého však po is-tom čase opäť odstránila z úradu armáda.

Úsvit, vzostup a pád „mäsiara z Kapm-paly“ má na svedomí zvláštna zmes mno-hých faktorov, ktoré sú známe aj z nie-koľkých ďalších obdobných prípadov postkoloniálneho vývoja. Bohužiaľ patril do celého radu nenormálnych diktátorov bipolárnej éry medzinárodných vzťahov, ktorých vládnutie spájalo kruté kmeňo-vé tradície s importovanými európskymi praktikami – podobným prípadom bol napríklad aj kambodžský diktátor Pol Pot. Ideologická zmätenosť sa pri Ami-novi snúbila so záľubou v orientálnej nafúkanosti a neuhasiteľnou túžbou po mučivom zabíjaní. Hrôzostrašné výsledky „posledného škótskeho kraľovania“ po-tešili napokon maximálne škodoradostné hlasy, ktoré tak trochu v duchu viktori-ánskeho rasizmu tvrdili, že domorodci si sami vládnuť nedokážu. Ďalšie prípadne hlásajú, že 20. storočie, epocha raciona-lity, „nemohlo dospieť k iným záverom“ ako k vyhrotenej iracionalite mnohých šialených diktátorov.

literatúra:AXELROD, A. - PHILLIPS, Ch.: 600 nej-

významnějších diktátorů a tyranů v dě-jinách. Praha 2000.

BARŠA, P. - CíSAŘ, O.: Anarchie a řád. Pra-ha 2008.

GIDDENS, A.: Sociologie. Praha 1999.Encyklopedie – světový terorismus. Praha

2001.KENNEDY, P.: Vzestup a pád velmocí. Praha

1996.

91Názory a polemiky / História 1-2 / 2011

Idi Amin a Muammar Kaddáfi na letisku Gulu(1973) v severnej Ugande

Kontrolna veža na letisku Entebbe. Na budove sú viditeľné stopy po streľbe.

Vo filme Posledný škótsky kráľ stvárnil Idiho Amina afroamerický herec Forest Whitaker

Mgr. Pavel Kopecký (1979),absolvoval Fakultu sociálnych štúdií

Masarykovej univerzity v Brne. Je študentom doktorandského štúdia

histórie a učí na Pedagogickej fakulte Juhočeskej univerzity v Českých Budě-

joviciach.

Slovenská hitparáda z roku 1935

Slovenský denník zorganizoval roku 1935 anketu o najpopulárnejšiu pie-seň, ktorá však mala trochu inú podobu ako dnešné rádiové či televíz-ne hitparády. Čitatelia v nej nemali odpovedať na otázku, ktorú pieseň najradšej počúvajú, ale mali napísať, ktorá sa podľa ich názoru „najviac spieva a vyhráva“. Zrodilo sa nasledovné poradie:Sobotienka ide (381 hlasov)Boleráz, boleráz (290)Pod tým naším okienečkom (205)Tečie voda, tečie (162)Dobrú noc (155)Prídi Janík premilený (154)Ja som bača veľmi starý (122)Ostané piesne získali menej ako sto hlasov. Redakcia vyžrebovala aj vý-hercov piatich vecných cien, ktoré boli tiež zaujímavé. Boli nimi dvojlam-pový rádioprijímač, gramofón, fotografický aparát, látka na dámske šaty a román Čachtická pani od Joža Nižnánskeho.

-mh-

americká bitka pri francúzskych brehoch

Americkú občiansku vojnu z rokov 1861 – 1865 si väčšina z nás spája s ob-rovskými stretmi pozemných vojsk oboch strán, ktoré sa odohrávali na americkej pevnine. Je pravda, že o zdĺhavom priebehu konfliktu a jeho výsledku rozhodli predovšetkým bitky, ktoré sa odohrali pri Bull Rune, Antietame, Chancellorsville, Gettysburgu, Vicksburgu či Five Forks. Vojna však prebiehala aj na mori, i keď pre nedostatok vojnových lodí na strane Juhu len vo veľmi obmedzenej miere. K stretu plavidiel znepriatelených strán prichádzalo dokonca tisíce námorných míľ od amerických brehov a to aj pri pobreží Európy. Jeden takýto súboj sa odohral 19. júna 1864 len tesne za hranicou francúzskych teritoriálnych vôd neďaleko mesta Cherbourg v Normandii. Stretli sa v ňom krížnik Únie pod vedením kapitá-na Johna Winslowa a delová šalupa Konfederácie , na palube ktorej velil kapitán Raphael Semmes. Obe lode na seba vypálili množstvo rán z palub-ných diel. Hodinová prestrelka sa skončila víťazstvom lepšie opanciero-vaného plavidla Únie, ktoré loď protivníka potopilo. Zahynulo pritom 40 námorníkov Konfederácie, kým Únia stratila len dvoch mužov. Otrokársky Juh, ktorý otvorene nepodporil žiadny európsky štát, mal veľ-ké problémy so získavaním vojnových lodí. Na jeho území sa nenachádzali veľké lodenice a európske krajiny mu oficiálne neboli plavidlá ochotné predávať. Loď potopenú pri Cherbourgu získal Juh tiež nelegálne, lodeni-

ce v anglickom Liverpoole opustila pod falošným menom ako obchodné plavidlo. Až do osudného stretnutia potápala celé dva roky obchodné plavidlá Únie. O tom, že súboj amerických lodí prebiehal veľmi blízko francúzskeho pobrežia, svedčí i skutočnosť, že ho sledovali stovky oby-vateľov Cherbourgu. Bol medzi nimi aj známy impresionistický maliar Édouard Manet, ktorú scénu zachytil dokonca na dvoch plátnach.

-mh-

Bitka pri Cherbourgu na obraze Édouarda Maneta

92 Drobničky / História 1-2 / 2011

Dánska vlajka spadla z neba

Vlajky severských štátov patria k najori-ginálnejším a najľah-šie zapamätateľným štátnym symbolom na svete. Je to pre-dovšetkým zásluhou veľkého, tzv. sever-ského kríža, ktorý je základom každej z nich. Vlajky jednot-livých štátov sa od-lišujú jednak farbou

spomínaného kríža ako aj farbou podkladu, na ktorom je po-ložený. Pôvodnou severskou vlajkou, ktorá sa stala inšpiráciou aj pre vytvorenie symbolov ostatných krajín a regiónov európskeho severu, je dánska štátna vlajka. Jej pôvod siaha do 13. storo-čia a je tak najstaršou dodnes používanou štátnou vlajkou na svete. Tvorí ju biely (alebo podľa heraldiky strieborný) sever-ský kríž položený na červenom podklade. Ku vzniku vlajky sa viaže jedna z najzákladnejších legiend dánskych dejín. Začiatkom 13. storočia, presnejšie roku 1219, podnikol dánsky kráľ Valdemar II. Víťazný ďalšiu z mnohých križiackych výprav do Pobaltia. Jeho vojsko sa utáborilo pri meste Lyndanisse kde vybudovali hrad nazvaný Castrum Da-norum (Dánsky hrad, v estónčine Taani-linn, dnešný Tallinn). Večer 15. júna zaútočilo na hrad z piatich rozličných smerov estónske vojsko. Bitka sa pre Dánov vyvíjala veľmi nepriazni-vo. Nepomáhali ani modlitby lundského arcibiskupa Sunese-na, ktorý bol účastníkom výpravy. V momente, keď sa zdalo, že Dánom neostane nič iné ako sa vzdať, spadla z neba červe-ná vlajka s bielym krížom. Kráľ ju zachytil ešte predtým, ako dopadla na zem, zamával ňom pre zrakmi svojich vyčerpaných vojakov a priviedol ich vďaka nej k víťazstvu. Podľa legendy tak dal Dánom ako jednému z mála národov ich vlajku samotný Boh. Jej skutočný pôvod bude zrejme prozaic-kejší, určite sa však viaže ku krížovým výpravám do Pobaltia. Jedna z teórií hovorí, že išlo o križiacky symbol, ktorý dal dán-skemu kráľovi pápež, aby pod ním viedol výpravy.Dánskou vlajkou sa v neskorších storočiach inšpirovali aj ďal-šie krajiny. Severský kríž v rôznych farebných kombináciách sa stal postupne štátnym symbolom Švédska, Nórska, Fínska, Islandu, ako aj autonómnych regiónov Faerské ostrovy a Alan-dy či súostroví Orkneje a Shetlendy patriacich oficiálne Veľkej Británii.

-mh-

americká kuchyňa

Noviny Slovenský denník v roku 1925 uvied-li, že americkej gazdinej prácu v domác-nosti neobyčajne uľahčuje okolnosť, že v Amerike je zvykom jesť len tri razy denne. Raňajky boli bohatšie než v tom čase u nás. Pohár vody ráno vypili Američa-nia pre zdravie, jedli ovocie, krupičnú alebo ovsenú kašu, so smotanou mliekom a cukrom, hrianku alebo chlieb s maslom, marmeládou, kávu a niekedy aj vajcia s pečenou slaninou. V nedeľu Američania raňajko-vali tzv. „hot muffins“, koláčiky nie príliš sladké a pečené v malých formách. Obed pozostával u bohatých rodín z troch chodov: sendvič, ľahké prostredné jedlo, a syr a káva alebo sladké jedlo. Noviny napísali, že americký obed sa skôr po-dobal na našu večeru a naopak. Hlavné jedlo sa pripravova-lo večer, predchádzal mu predkrm, polievka, samotné jedlo zvyčajne pozostávalo z mäsa, zeleniny, a opäť sa podával syr, káva a koláč. Zaujímavosťou pre vtedajších čitateľov určite bolo, že v Amerike v každom ročnom období dostali gazdinky kúpiť akúkoľvek zeleninu a ovocie, napr. jahody na Vianoce. K veľmi obľúbeným jedlám Američanov patrili šaláty s ma-jonézou. Prebrali tiež množstvo charakteristických jedál rôznych národností, nemeckú kapustu, talianske makaró-ny, čínsku ryžu, štipľavé mexické jedlá. V domácnosti však využívali aj veľa polotovarov v konzervách. Obchodníci boli ochotní poslať tovar až domov k zákazníkovi, gazdinky preto nemuseli behať za nákupmi. -lo-

Duchaprítomný pilot

V zime 1925 informo-vali viaceré noviny o odvážnom česko-slovenskom pilotovi Chládkovi, ktorý sa dostal na ceste z Pra-hy do Varšavy do sne-hového mraku. Z jed-ného sa dostal pomer-ne jednoducho, ale hneď vošiel s lietadlom do druhého mra-ku, pričom do lietadla udrel blesk. Pilot, napriek čiastočnej indispozícii, keďže zostal čiastočne omráčený, nepustil kor-midlo lietadla, letel s lietadlom ďalej a bezpečne pristál na varšavskom letisku. Tam sa dokonca zistilo, že blesk prerazil malý otvor do jedného z krídiel lietadla. -lo-

93

Obraz Znášanie sa dánskej vlajky od C. A. Lorentzena z roku 1808

História 1-2 / 2011 / Drobničky

Biblia (Starý aj Nový zákon) je nevyčerpateľný zdroj rozličných ustálených spojení, frazeologizmov. Tieto spojenia nazývame frazeologické internacionalizmy, pretože sa vyskytujú takmer vo všetkých európskych jazykoch. Mnohé z nich si zachovali svoj pôvodný význam, resp. podobnú motiváciu, napr. Oko za oko, zub za zub (zlé sa pomstí zlým); starý ako Matuzalem (veľmi starý); Sodoma a Gomora (hromad-ná morálna skaza); trpezlivý ako Jób (veľmi trpezlivý a pokorný); neveriaci Tomáš/tomáš (pochybovačný, nedôverčivý človek). Pri niektorých sa však význam nielen zovšeobecnil a posunul, ale zmenil sa úplne. Medzi takéto spojenia patrí biblický citát “Nech nevie (tvoja) ľavica, čo robí pravica”, resp. “Nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá”. Nájdeme ho v Novom zákone (Matúš 6, 3), v časti o almužne. Pred-tým sa uvádza: “Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach” (6, 1); “Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v sy-nagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám. Už dostali svoju odmenu” (6, 2); “Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá (6, 3), aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti” (6, 4). Z tohto širšieho kontextu je význam citátu zreteľný a jasný. Ježiš sa snaží obrazne vyjadriť zásadu, aby ľudia boli pri preukazovaní dobrodenia diskrétni. Dary človek nemá dávať s pompéznosťou, ale má ich dávať tak, aby o tom nikto nevedel, taktne. V historickom materiáli, zachytenom v Historickom slovníku slovenského jazyka, máme doložené príklady iba v pôvodnom biblickom význame,

napr. Kdy chceme dobre činiti, aby nevidela levice, co činí pra-vice; v tížení a v šafárovaní daru božích tak se chovají, aby co činí pravice, levice nevedela. Pravda, ide o náboženské tex-ty, kázne z 18. storočia. V súčasnosti sa tento výrok používa v úplne inom význame, ktorý ani trochu nesúvisí s biblickým významom. Spojenie “Nevie ľavá ruka/ľavica, čo robí pravá ruka/pravica” (vynecháva sa častica nech) sa používa vtedy, keď chceme charakterizovať nekoordinovanosť istej činnos-ti jedného človeka alebo častejšie viacerých ľudí. Napr. istá skupina ľudí, ktorá sa zúčastňuje na spoločnej činnosti, nie je navzájom dostatočne informovaná, nie je oboznámená s činnosťou tých druhých. Ide o spojenie dosť frekventované a používa sa vo všetkých oblastiach nášho života, aj v tej naj-vyššej, politickej. Spojenie má ironický, posmešný nádych.Ďalším spojením, ktoré prešlo úplnou významovou zmenou, je známy biblický výrok “Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské”. Tento výrok sa takisto nachádza u Matúša (5, 3) a spojenie chudobní v duchu/na duchu/du-chom označuje tých, čo nelipnú neviazane na pozemských bohatstvách a vo svojich starostiach a biedach sa s dôverou obracajú na Boha, od ktorého očakávajú svoju spásu. Jedine takí sú schopní prijať nebeské kráľovstvo. V súčasnosti ide takisto o frekventované spojenie chudobný duchom/na du-chu, ktoré má význam ´mentálne retardovaný, duševne ob-medzený, žijúci v naivnej nevedomosti´.

jana Skladaná

Nevie ľavá ruka, čo robí pravá

94 História 1-2 / 2011 / Klenotnica slov

Rozhovors Dušanom Kováčom o súčasnom stave a perspektívach Slovenskej historickej spoločnosti

Nedávno sa v Prešove konal už Xiv. zjazd Slovenskej historickej spoloč-nosti (SHS) pri Sav. valné zhromažde-nie SHS vás zvolilo do výboru tejto or-ganizácie. Na jeho prvom zasadaní ste boli zvolený za nového predsedu SHS. S akými predsavzatiami ste sa ujali tej-to funkcie?

Chcel by som, a v tom tlmočím názor celého nového výboru, život v slovenskej historickej spoločnosti zdynamizovať. V súčasnosti máme na Slovensku už stov-ky profesionálnych historikov. Nikdy ne-dosiahneme stav, že sa všetci budú ak-tívne na práci SHS podieľať. SHS by však mala byť v spoločnosti viac vidieť. Mala by sa vyjadrovať k rôznym otázkam, kto-ré sa týkajú profesie historika, mala by organizovať spoločné akcie. Doteraz bol život SHS sústredený viac-menej do sek-cií a regionálnych spolkov. To, samozrej-me, musí ostať. Malo by však byť vidieť, že SHS je celoslovenská organizácia his-torikov. Asi nemôže stačiť pripraviť raz za päť rokov zjazd. Prestíž spoločnosti možno dosiahnuť iba aktivitou, nie tým, že je to jediná profesionálna organizácia historikov na Slovensku.

Niekoľko mesiacov pred samotným snemovaním sa však v radoch histori-kov ozývali hlasy, že SHS sa ocitla v ur-čitej kríze. Súhlasíte s týmto názorom?

Tento názor odznel aj na samotnom zjazde. A treba povedať, že na zjazde boli iba historici, ktorým na spoločnosti záleží a teda tí, ktorí sami boli v minu-lom období aktívni. Slovo „kríza“ je mož-no trocha prisilné, mne sa skôr zdalo, že stav by sme mohli pomenovať slovom letargia. Spoločnosť sa navonok málo prejavovala a mnohí členovia si ani neu-

vedomovali, že sú členmi SHS, a že tento fakt má pre nich nejaký význam.

Kde podľa vás tre-ba hľadať príčinu tohto stavu?

Príčiny sú zrejme ob-jektívne aj subjektívne. K objektívnym by som zaradil ťažké podmienky v akých musí spoločnosť pracovať. SHS má malo finančných prostriedkov na to, aby sa mohla viac na verejnosti prejavovať. Je problémom zorganizovať zjazd a spoloč-nosť by mala aj v medzizjazdovom ob-dobí organizovať konferencie, diskusie, workshopy. Ak sa to má uskutočniť na patričnej úrovni, sú potrebné prostried-ky. A SHS je v širšej verejnosti takmer neznáma. K subjektívnym príčinám treba zaradiť predovšetkým fakt, že profesia historika je aj v súčasnosti profesiou individualít. Pracujeme síce aj tímovo, máme spoločné projekty, ale aj v rámci tímov a projektov pracuje každý vlastne sám na svojej téme. Takže sa historici tak trocha aj v dôsledku svojej profesie uza-tvárajú do seba, do svojich problémov a nepociťujú väčšie nutkanie spolčovať sa a komunikovať na širšej úrovni. A ne-smieme zabúdať, že naša doba je voči vedeckej komunite mimoriadne náročná. Každý historik musí písať, publikovať, bádať. Musí vykazovať výsledky svojej práce, pretože evaluácie a akreditácie sú neúprosné. Aj individuálna kariéra núti, hlavne mladých, k tomu, aby sa sústre-dili na svoje tzv. kvalifikačné práce a ne-rozptyľovali sa veľmi nejakým „spolčova-ním“, alebo zaujímavými, ale z hľadiska akreditácií neefektívnymi diskusiami.

Znamená to, že nastal čas na určitú zmenu v štruktúre a v činnosti SHS?

Vo výbore SHS sme už začali diskusiu aj o štrukturálnych zmenách, o zmenách Stanov SHS, ale hlavne o tom, ako ak-tivizovať a rozšíriť členskú základňu. Ukazuje sa, že historici, a možno je to tiež dané profesiu, sú dosť konzerva-tívni a tak trocha sa ľakajú zásadnejších zmien. A asi problém nebude ani tak vo vonkajšom rámci, ale skôr vo vnútornom živote SHS.

Nie sú pre SHS problémom aj samotní historici? Predovšetkým mladí nemajú záujem vstupovať do radov spoločnosti. Prečo?

Hovoril som už o našom individua-lizme. Ale otázku treba asi postaviť aj naopak: Čím oslovuje SHS historikov, povedzme, mladých historikov? Ak sa podarí zvýšiť autoritu a prestíž SHS na verejnosti a v samotnej obci historikov, verím, že aj záujem o členstvo v SHS po-rastie.

Za rozhovor ďakuje Katarína Hradská

95Rozhovor / História 1-2 / 2011

i †

96 História 5-6 / 2010 /

Spoločnosť PRO HISTORIA s hlbokým zármutkom oznamuje vedeckej obci i širšej verejnosti, že vo veku 67 rokov navždy opustil rady slovenských historikov PhDr. Milan Podrimavský, CSc., člen redakčnej rady časopisu HISTÓRIA.

Narodil sa 8. novembra 1943 v malej gemerskej obci Teplý Vrch, v okrese Rimavská Sobota. Po absolvovaní jedenásťročnej strednej školy v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. V roku 1980 získal na pôde Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave titul doktora filozofie (PhDr.) a v roku 1986 sa stal kandidátom vied (CSc.). Profesionálne zakotvil v Historickom ústave SAV v Bratislave, pričom tomuto pracovisku zostal verný až do svojej smrti.

Bol vedúcim vedeckým pracovníkom, v rokoch 1990 – 1993 pôsobil ako vedúci oddelenia dejín 19. storočia a v nasledujú-cich rokoch ako vedecký tajomník a zástupca riaditeľa Historického ústavu SAV. Pôsobil vo viacerých vedeckých štruktúrach, bol vedeckým tajomníkom Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV, podpredsedom Vedeckého kolégia SAV pre historické vedy, pôsobil aj ako člen zmiešanej Slovensko-maďarskej komisie historikov. Patril k tým historikom, ktorí zasahovali do kaž-

dodenného života občanov Slovenska bez toho, aby si to ľudia uvedomovali: svoje znalosti a odbornú erudíciu totiž uplatňoval aj na pôde Komisie Národnej banky Slovenska pre výber námetov slovenských bankoviek, mincí a pamätných mincí.

Dôležitá bola nielen jeho vedecko-organizačná práca, ale napríklad aj výchova najmladšej generácie historikov: viedol nespočetné množstvo diplomových prác, stál pri zrode mnohých zaujímavých doktorských dizertácií.

M. Podrimavský sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov, resp. konfesionálna stránka národného hnutia. V mnohých vedeckých študiách a popularizačných článkoch venoval pozornosť predstaviteľom politického a kultúrneho života (J. Farncisci, Š. M. Daxner, V. Pauliny-Tóth, S. Hurban-Vajanský a i.). V poslednom období sa zameral aj na netradičné témy ako boli napríklad predstavy o emancipácii žien v slovenskom prostredí, či problematika dejín školstva a školskej politiky.

Spomedzi jeho prác treba spomenúť v prvom rade monografiu Slovenská národná strana v druhej polovici XIX. storočia (1983). Bol spoluautorom a (spolu)zo-stavovateľom takých publikácií, ako je III. zväzok akademických Dejín Slovenska (1992), Kroniky Slovenska, zv. 1 (1998), Dokumentov slovenskej národnej identity a štátnosti, zv. 1 (1998), či priekopníckej syntetizujúcej publikácie Slovensko v 20. storočí. 1. Na začiatku storočia (2004).

Ocenením jeho celoživotných zásluh bola skutočnosť, že v roku 2004 získal cenu Daniela Rapanta za osobitný prínos v oblasti historických vied.Česť jeho pamiatke!

V čísle 5-6 / 2010 sme na s. 48 – 54 uverejnili príspevok Igora Baku Vynútený akt alebo horlivosť malého spojenca? a na s. 89 - 98 príspevok Eduarda Nižňaského, Michala Schvarca a Jany Tulkisovej s názvom Naivný kolaborant? Pri zalamovaní

textu nám vypadlo, že príspevky vznikli v rámci riešenia projektu APVV-0352-07 Slovensko-nemecké vzťahy 1938 - 1945 v dokumentoch.

Opravy a spresnenia

Dr. Ivan Dérer politik, právnik a publicista M i r o s l a v P E K N Í K (e d . )

Veda SAV, Bratislava 2010

Publikácia prináša pohľad historikov, politológov, filozofov i právnikov na politické, právnické

a publicistické dielo Ivana Dérera ako súčasti slovenského politického a právnického mysle-

nia, ktoré hľadalo pre Slovensko nové cesty vývoja a pomáhalo dynamicky rozvíjať slovenský

život po vzniku Československej republiky. Polemické napätie medzi stúpencami čechoslova-

kizmu a slovenskej národnej samobytnosti, ako aj medzi centralistami a autonomistami, na

ktorom sa aktívne podieľal, viedlo napokon – proti jeho presvedčeniu – v budúcnosti k nasto-

leniu slovenskej národnej a štátnej samostatnosti. Dérerova účasť na tomto procese však jed-

noznačne patrí do dejín slovenskej i československej politiky a nemožno ho z nej vyčleňovať.

Práve naopak, vedecké spoznávanie Ivana Dérera posilňuje celkové znalosti našich politic-

kých dejín. Sám je ich nespochybniteľnou, aj keď niekedy kriticky vnímanou osobnosťou s po-

zoruhodným dielom, ktorým v mnohom smere pozitívne prispel do rozličných oblastí života

vtedajšej spoločnosti.

Jún 1967. Šesť dní, ktoré zmenili Blízky východK a r o l R . S O R B Y

Slovak Academic Press, Bratislava 2010

Hoci od “šesťdňovej vojny” v júni 1967 uplynulo už vyše štyridsať rokov, jej dôsledky a vplyv na

ďalší osud regiónu bol mimoriadny a možno povedať, že sa prejavuje až do dnešných dní. Preto je

potešiteľné, že na túto tému bola napísaná mimoriadne rozsiahla vedecká monografia známeho

slovenského arabistu-historika Karola R. Sorbyho. Už samotný názov knihy upúta pozornosť kaž-

dého, kto sa zaujíma o túto oblasť medzinárodných politických vzťahov, pretože skúmaná prob-

lematika je nielen nesmierne komplikovaná, ale prebieha v niekoľkých navzájom prepojených

rovinách.

Po vyše štyridsiatich rokoch je šesťdňová vojna v roku 1967 medzi Izraelom a jeho arabskými

susedmi ešte stále fascinujúcim zlomovým bodom v blízkovýchodnej histórii i v oblasti svetovej

politiky a medzinárodných vzťahov. Táto vojna znamenala praktický koniec vízie a pätnásťročnej

snahy egyptského vodcu revolúcie 1952 a prezidenta Džamála Abdannásira o dosiahnutie arab-

skej jednoty a vybudovanie životaschopnej regionálnej arabskej mocnosti na Blízkom východe,

ktorá by mohla byť dôstojným hráčom v medzinárodnej politickej aréne.

Už desiatky rokov sa historici a publicisti snažia pochopiť príčiny vedúce k vojne a k ponižujúcej

arabskej porážke. V práci nejde iba o pozoruhodnú tému, ale aj o spôsob spracovania, nejde o vojenskú históriu, ktorá je tiež v pri-

meranom rozsahu spracovaná, ale o podanie plastického obrazu vývoja situácie, tak vnútropolitickej, ako aj medzinárodnopoli-

tickej, na Blízkom východe v období od skončenia suezskej vojny v roku 1956 do formálneho skončenia júnovej vojny v roku 1967

rezolúciou 242 v novembri 1967. Autor tak nadväzuje na svoju rozsiahlu monografiu o suezskej kríze a vojne v roku 1956, ktorá vyšla

v roku 2003, a plynule prechádza vo svojom výklade do analýzy ďalšieho zložitého obdobia vo vývoji regiónu, ktorého vyvrcholením

je kríza v máji 1967 a nakoniec vojnové vyvrcholenie a politicko-diplomatické ukončenie danej etapy v Bezpečnostnej rade OSN

s dodnes otvoreným koncom.

Monografií zaoberajúcich sa témami dejín orientálnych krajín sa v českej a slovenskej vedeckej produkcii neobjavuje mnoho, a to sa

týka aj obdobia moderných dejín. V predkladanom rozsiahlom rukopise autor podáva plastický príbeh vedúci k dramatickému vy-

vrcholeniu v júni 1967. Využívajúc arabské, západné, ruské i izraelské zdroje, oživuje drámu diplomatického manévrovania, blízko-

východných intríg, sprisahaní a obrovských chýb a omylov. Jún 1967 je práca nielen o mocenskej politike, ale aj o silných osobnos-

tiach, ako bol egyptský prezident Džamál Abdannásir na strane Arabov a ministerský predseda David Ben-Gurion na strane Izraela

a ďalších, ktoré stáli na čele obidvoch táborov v tomto osudovom konflikte.

JÚN1967Šesť dní, ktoré zmenili Blízky východ

Karol R. SORBY

ISBN 978-80-8095-065-1

Doc. PhDr. Karol R. SORBY, DrSc., vedúci vedecký pracovník Ústavu orientalistiky SAV, popredný slovenský arabista, historik, vysokoškolský učiteľ a diplomat.Vyštudoval arabistiku na FFUK v Bratislave. Učil na Univerzite 17. novem-bra, na Vojenskej akadémii v Brne, externe na FF UK v Bratislave. Od roku 1984 pracoval ako vedecký pracovník v Historickom ústave a potom v Ústave orientalistiky SAV. V rokoch 1993 – 1997 pôsobil v diplomatic-kých službách: bol prvým vedúcim ZÚ SR v Iraku. Po návrate z Iraku po-kračoval vo vedeckej práci v Ústave orientalistiky SAV, kde v rokoch 2002 – 2010 zastával aj funkciu riaditeľa. Popri tom v rokoch 1998 – 2003 pôsobil pedagogicky na FF UMB v Banskej Bystrici, 2003 – 2007 na FF UKF v Nitre a od roku 2008 pôsobí na FMV EU v Bratislave.Uverejnil rad vedeckých štúdií väčšinou v angličtine. Je autorom dvojdiel-nej vysokoškolskej učebnice Moderná spisovná arabčina a vedeckých monografií Egyptská revolúcia 1952 (1998); Egypt. Obdobie politickej anarchie, 1801 – 1805 (2003), (vyšla aj v Anglicku, 2004); Suez 1956. Súmrak tradičného kolonializmu na Blízkom východe (2003); Arabský východ, 1945 – 1945 (2005) a Blízky východ v medzinárodnej politike, 1918 –1984 (2009).

Pôvodná práca slovenského arabistu-historika v širokom zábere približuje medzinárodné vzťahy v rokoch 1957 – 1967 na Blízkom východe, ktorý bol jedným z dôležitých vedľajších bojísk studenej vojny. Zároveň analyzuje politický a spoločenský vývoj v arabských krajinách regiónu a medziarabské vzťahy. Dlhodobo neriešený arabsko-izraelský spor vyústil v júni 1967 do šesťdňovej vojny, ktorá zásadne ovplyvnila ďalší vývoj v oblasti.

Kar

ol R

. SO

RB

YJÚ

N 1

967

sorby_JUN_final.indd 1 7.2.2011 14:03:06

Autor vo svojej publikácii charakterizuje hlavné faktory vývoja elektrárenstva na Slovensku v časovom

období rokov 1938 – 1948, pričom jasne poukazuje na skutočnosť, že práve táto priemyselná oblasť

na Slovensku dosiahla pozoruhodné postavenie a výsledky, ktoré mali vplyv na progresívne zmeny vo

všetkých sférach života spoločnosti. Do roku 1938 sa vďaka investíciám vysokým tempom rozbehol pro-

ces elektrifikácie, ako jeden z hlavných predpokladov budovania moderného priemyslu. Tento proces

dospel do celoštátnej fázy, väčšia časť územia dnešnej Slovenskej republiky bola pokrytá sieťou vysoké-

ho napätia, postupne sa začala budovať aj sieť magistrál veľmi vysokého napätia a úspešne pokračovala

realizácia plánov vo výstavbe kaskád vodných elektrární na Váhu. Päť elektrárenských spoločností sta-

bilne ukotvených v slovenskom hospodárstve rýchlym tempom elektrizovalo mestá a obce. Postupnými

kompromismi sa podarilo vytvoriť prvý jednoliaty elektrárenský podnik v európskom priestore. Vznikom

Slovenských elektrární v roku 1942 sa začala písať dovtedy najúspešnejšia kapitola dejín elektrárenského

priemyslu. Po skončení II. svetovej vojny priniesli zmenené ekonomické a politické podmienky so se-

bou reštrukturalizáciu celého elektrárenstva na Slovensku, v rozpätí rokov 1947 – 1948 sa na Slovensku

začal plniť dvojročný plán, ktorý znamenal zvýšenie výroby a elektrifikáciu 150 obcí ročne. Slovenské

elektrárne boli sústredené pod centrálnu správu, po februári 1948 bol ich ďalší rozvoj ovplyvnený spolo-

čenskými a ekonomickými zmenami spoločnosti.

Jozef Tiso. Prejavy a články (1944 – 1947) Spoločnosť PRO HISTORIA, Bratislava 2010

Elektrifikácia v hospodárskom a spoločenskom živote Slovenska 1938 – 1948

M i r o s l a v S a b o lHistorický ústav SAV, Bratislava 2010

ISSN 1335–8316

Osobnosť Jozefa Tisu púta pozornosť historikov, bádateľov z rozličných oblastí, ako aj

politikov a širokej verejnosti. O tomto kontroverznom politikovi už roky vznikajú štúdie

i monografie rozličnej úrovne a kvality. Pre mnohých autorov, ale aj radových čitateľov sa hod-

notenie osobnosti Jozefa Tisu stáva kritériom vzťahu k národu, štátu, fašizmu, demokracii, či

totalite. Takýto prístup vytvára ideálne podmienky pre vznik rozličných legiend, mýtov a antimý-

tov, ktoré osobnosť Jozefa Tisu buď legendarizujú, alebo démonizujú, čím sa sťažuje objektívne

poznávanie života a pôsobenia tohto politika v rôznych etapách vývoja slovenskej spoločnosti.

Najschodnejšia cesta k objektivizácii a racionalizácii výskumu všetkých oblastí dejín

štátu, národa a jeho reprezentantov, spočíva v publikovaní dobových dokumentov, ktoré

sú prvoradým materiálom pre ďalšie štúdium historikov a odborníkov z iných vedných

disciplín, no sú aj nevyčerpateľným a ľahko prístupným prameňom pre záujemcov

o národné dejiny. Práve z tohto dôvodu vychádza už tretí zväzok dokumentov o publicistickej

činnosti Jozefa Tisu. Chronologicky nadväzuje na predchádzajúce dva zväzky a je zostavený

z prejavov datovaných po Slovenskom národnom povstaní až po posledný prejav, ktorý koncom

apríla 1945 J. Tiso adresoval slovenskému národu z rakúskeho Kremsmünsteru. Súčasťou tre-

tieho zväzku dokumentov sú aj záznamy z rokovaní medzi Jozefom Tisom a Adolfom Hitlerom,

ako aj obhajobná reč Jozefa Tisa pred Národným súdom.

Historia 1a2 2011

Documents

Transcript of Historia 1a2 2011