História...2013/01/02 · v konečnom dôsledku znamenal pád starého sveta a nástup novej...

Cieľom predloženej práce je posunúť stav poznania problematiky náboru a nasadenia pra-

covných síl do Nemeckej ríše. Publikované dokumenty prinášajú nielen informácie o prie-

behu náboru, o pracovných a životných podmienkach slovenských robotníkov v ríši, o počte

naverbovaných občanov, ale pomáhajú tiež dotvárať obraz o jednotlivých aspektoch politic-

ko-ekonomických vzťahov medzi slovenským štátom a „ochrannou“ mocnosťou.

Fenomén náboru pracovných síl vníma ako ekonomickú migráciu, ktorého katalyzátorom

bola nepochybne vysoká nezamestnanosť na Slovensku v rokoch 1939/1940 a neporovnateľ-

ne lepšie mzdové podmienky v Nemeckej ríši. To vysvetľuje počiatočný veľký dopyt produk-

tívneho obyvateľstva po získaní pracovného miesta v Nemecku.

Prináša tiež nové poznatky o donucovacích formách a metódach náboru nacionálno-socia-

listických vojensko-bezpečnostných orgánov po vypuknutí SNP, resp. po prechode frontu cez

územie Slovenska na prelome rokov 1944/45, či o okolnostiach kompenzácie nevyplatených

miezd v povojnovom období.

Podoby nemecko-slovenského „ochranného priateľstva“ : Dokumenty k náboru a nasadeniu pracovných síl do Nemeckej ríše v rokoch 1939 – 1945S c h v a r c , M i c h a l – H A L L O N , Ľ u d o v í t – M I Č K O , P e t e rBratislava : HÚ SAV, 2012, 406 s. ISBN 978-80-970302-6-1.

ISSN 1335–8316

Korytnačie lode

Posledná vojna antiky

Zmiznutie La Pèrousa

„Za cisára pána a jeho rodinu“

Stereotyp židovského krčmára

Prírodní ľudia na vrchu pravdy

Komunistická strana Slovenska : dejiny politického subjektu P e š e k , Ja n

Bratislava : VEDA, 2012, 288 s. ISBN 978-80-224-1256-8.

Monografia J. Peška, ako je to uvedené v jej názve, sa zaoberá dejinami Komunistickej strany

Slovenska ako politického subjektu. Na jej vnútorný vývoj pôsobili tak vnútropolitické, ako aj

medzinárodné podmienky. Formovali ho a niekedy aj viac alebo menej deformovali. Časový

záber práce určujú tri základné medzníky. Vstupným je jar 1945, keď bolo postupne od východu

oslobodzované územie Slovenska. Skutočnosť, že sa autor vracia ešte pred tento medzník, a to

do obdobia ilegality a Slovenského národného povstania, je dané potrebou objasniť, ako sa sfor-

movalo to vedenie KSS, ktoré stálo pri obnovení legálnej činnosti strany na oslobodzovanom

území. Obdobie “cesty k moci“ je ukončené v predvečer februárovej krízy. Prevratom vo februá-

ri 1948, t. j. akýmsi vnútorným medzníkom, začína sa jej obdobie „pri moci“. Komunistická stra-

na uchopila moc, nastolila totalitný režim, stala sa držiteľom mocenského monopolu a v praxi

ho aj realizovala. Okupácia Československa v auguste 1968 násilím ukončila pokus o spoločen-

skú reformu.

História1–2 13. ročník cena 3,30 € (100,- Kč)2013

Obsah 1 – 2 / 2013 1 Príhovor / Miroslav Fabricius

Putovanie dejinami 2 – 6 Posledná vojna antiky / Martin Hurbanič 7 – 12 Šľachta v službách Bela IV. / Tomáš Homoľa 13 – 17 Dobytie Sudánu / Emanuel Beška 18 – 24 „Za cisára pána a jeho rodinu“ / Vojtech Dangl 25 – 30 Židovský krčmár – nepriateľ slovenského ľudu? / Miloslav Szabó 31 – 37 Slovák na vrchu pravdy / Roman Holec 38 – 44 Krátky život inštitúcie / Ivan Kamenec 45 – 50 Prevrat vo vedení KSS / Jan Pešek

Človek a doba 51 – 56 Únik do subjektívneho sveta / Daniela Zhang Cziráková 57 – 61 Korytnačie lode / Jozef Genzor 61 – 67 Zabudnutý brat / Eva Škorvanková 67 – 68 Letec v mníšskom habite / Marína Zavacká 69 – 73 Spomienka na majstrov / Tomáš Černák

Historický bedeker 73 – 76 V ústrety Tichomoriu / Martina Bucková Klenotnica slov 77 Zdravý nemocný / Jana Skladaná

Drobničky 77 Slovensko očami National Geographic roku 1921

Rozhovor 78– 79 S Erikou Mácsayovou zo Slovenského centra pre komunikáciu a rozvoj

Prvá strana obálky: Jean-Léon Gérôme: Bonaparte v Egypte (1863)

Príhovor / História 1-2 / 2013

Charles Farrar Browne, jeden z najpopulárnejších amerických humoristov 19. storočia, napísal: „Problémy nemáme ani tak s tým čo nevieme. Máme ich s tým čo vie-me, ale čo vôbec nie je tak.“ Vzťahuje sa to aj na postoje politikov a rôznych odborníkov v odpovedi na otázku, ako hodnotiť výsledky vedeckej práce. Mnohí z nich sú presvedčení, že to vedia. Niektorí s dobrým úmyslom, iní skôr v snahe „ospravedlniť svojvoľný, neodôvodnený a spo-ločensky úplne neprijateľný pokus o faktickú likvidáciu značnej časti pracovísk akadémie“ – prijali metodiku hod-notenia výsledkov vedeckej práce, podľa ktorej peniaze majú ísť za výsledkami. Aj keď sa tieto slová vzťahujú na Českú akadémiu vied, keďže ich vyslovil jej predseda Jiří Drahoš, môžeme ich aplikovať aj na SAV.

Tento na prvý pohľad zmysluplný postup má však v sebe zabudované mnohé úskalia. Ak necháme bokom jeho vhodnosť pre hodnotenie jednotlivých odborov v rámci prírodných a technických vied, určite nie je adek-vátny pre hodnotenie výsledkov v spoločenských a huma-nitných vedách. Veď zatiaľ čo v prvom prípade sa kladie dôraz na články v časopisoch, v druhom sú rozhodujúce publikácie. Takýchto podstatných rozdielov je pritom oveľa viac.

Začal sa „boj o prežitie“. Počet publikácií, či publi-kovaných statí v časopisoch, tak v SAV-ke, ako aj na vy-sokoškolských pracoviskách sa znásobil. Stali sa pracov-níci tvorivejšími? Pripusťme, že v niektorých prípadoch z hľadiska pudu sebazáchovy sa výkonnosť pracovníkov zvýšila. Z pohľadu pracovísk ide aj o niečo iné. Napríklad o presun položiek z kategórií menej hodnotených do ka-tegórií s vyšším hodnotením (konkrétne zborníkov do kolektívnych monografií). Keďže tak robia všetci na vý-sledkoch hodnotenia sa to už ani nemôže prejaviť. Nie-ktoré publikácie sa vykazujú duplicitne. Týka sa to najmä vysokoškolských pracovísk, aj keď sa nedajú vylúčiť aj opačné prípady. Pracovníci SAV pod hrozbou existenč-ných problémov sú často nútení hľadať si ďalšie zamest-nanie, a tak ich práce, ktoré preukázateľne vznikli na pôde SAV si registrujú vysoké školy v centrálnom registri ako svoje výstupy. Nehovoriac o tom, že niektoré univer-zity si vylepšujú svoje výsledky i prácami, napr. českých profesorov, ktoré vznikli na ich domovských pracoviskách v Českej republike.

Najhoršie na tom je, že v takto nastavenom systéme povrchného hodnotenia publikácií – kus ako kus – nikoho nezaujíma kvalita publikovaných prác. Aj vďaka tomu sa zhoršuje obraz vedy vo verejnosti a uvoľňuje sa priestor pre tých, ktorí by najradšej podriadili vedu i vysoké školy záujmom podnikateľskej sféry, ktorí by namiesto úsilia o obojstranne výhodnú spoluprácu prijímali a prepúšťali vedeckých pracovníkov na základe vidiny krátkodobých výhod a rýchlych ziskov a postarali sa tak paradoxne o jej zánik. Ani politická sféra by nemala vedeckú komunitu ignorovať, ale naopak, rešpektovať stanoviská odbornej verejnosti a na ich základe prijímať rozhodnutia.

V Českej republike si to už aspoň uvedomili, a čo u nás? Miroslav Fabricius

Posledná vojna antikyByzancia a Perzia v zápase o svetovládu

MaRtin HuRBaniČ

Byzancia a sasánovská Perzia predstavovali dve najvýznamnejšie ríše neskorej antiky. Boli to skutočné superveľmoci svojej doby, ktoré sa rešpektovali v časoch vojny i mieru. V roku 602 však rozpútali konflikt, ktorý

v konečnom dôsledku znamenal pád starého sveta a nástup novej expanzívnej sily - islamu

Všetko sa to začalo ešte roku 590. V Per-zii sa vzbúril mocný generál Vahram Čo-bin, ktorý pripravil o trón mladého kráľa Husrava II. Vyhnanec požiadal byzantské-ho cisára Maurikia (582 – 602) o vojen-skú pomoc a ten súhlasil s intervenciou napriek odporu senátu. Riskantný ťah sa mu vyplatil. Husrav zvíťazil a z vďaky ukončil dlhú byzantsko-perzskú vojnu, ktorá sa s krátkou prestávkou vliekla už takmer dvadsať rokov. Cisár dosiahol mier za veľmi výhodných podmienok. V novej zmluve získal naspäť kľúčové pohraničné pevnosti Daru a Martyropolis i niektoré ďalšie strategické oblasti. V celej pohra-ničnej zóne zavládol jedenásťročný mier. Odteraz už Maurikios nemusel nákladne vydržiavať množstvo vojska na východ-nej hranici, ktoré mohol použiť inde. Dokonca prestal Perzii odvádzať tradič-né poplatky. Mladý perzský kráľ obeto-

val bezpečnosť krajiny výmenou za trón a táto strata ho trvalo mrzela. Na sklonku roka 602 sa však udialo v Byzancii niečo, čo Husravovi pripomenulo vlastný osud. Proti cisárovi Maurikiovi sa vzbúrilo voj-sko, ktoré dosadilo na svoje čelo stotníka menom Fokas. Úlohy sa vymenili a tento-raz to bol Maurikios, ktorý pokorne žia-dal Husrava o pomoc. Nemal však jeho šťastie, pretože vzbúrení vojaci obsadili Konštantínopol skôr než stihol utiecť. Fokas uzurpoval trón a kruto zúčtoval so svojím predchodcom. Nechal Maurikia popraviť spolu so všetkými synmi. Neskôr popravil aj cisárovnú vdovu i jej dcéry.

Pomstiteľ zákonného cisára

Fokas vedel, že cisárstvo na seba strhol - jemne povedané - neštandardným spôso-bom. Do Perzie poslal okamžite vyslancov

a bol pripravený na kompromis. Lenže Husrav nechal posla zatknúť a uvrhnúť do väzenia. Zavraždený Maurikios bol predsa mužom, ktorý mu pred viac ako dvadsia-timi rokmi dopomohol k moci. Pri pomys-lení na neho si Husrav asi spomenul na svojho vzbúreného generála Vahrama Čo-bina. Nebyť byzantskej pomoci, asi by už nebol na svete. Tak či onak v konečnom dôsledku sa mu tento vývoj náramne ho-dil do kariet. Rozhodol sa Fokovi vyhlásiť vojnu a sám seba postavil do úlohy msti-teľa zákonného cisára. Pred vypuknutím konfliktu napokon vytiahol svoj najväčší tromf. V Perzii sa totiž objavil muž, kto-rý o sebe tvrdil, že je Maurikiov najstarší syn Theodosios. Jeho skutočná identita vyvoláva dodnes množstvo otáznikov. Išlo naozaj o pravého dediča trónu alebo o falošného pretendenta, ktorého využil perzský kráľ pre svoje ciele? Byzantská

2 História 1-2 / 2013 / Putovanie dejinami

Byzantská ríša okolo roku 565 a 668http://byzantium.seashell.net.nz/articlemain.php?artid=mapbase_565

verzia príbehu hovorí, že pravého Theo- dosia zavraždil Fokas spolu s ostatnými súrodencami, zatiaľ čo orientálne prame-ne naznačujú presný opak. No nech už to bolo s Theodosiom akokoľvek, Husravovi prišiel náramne vhod. Do pripravovaných plánov zatiahol dokonca aj miestnych nestoriánskych kresťanov, ktorí sa už od-dávna uchyľovali do Perzie pred byzant-ským prenasledovaním. Ak chcel Husrav dosiahnuť všeobecnú podporu pre Theo- dosia, musel najskôr verejne uznať jeho legitimitu. Usporiadal preto slávnostnú ceremóniu, počas ktorej nestoriánsky biskup korunoval Theodosia za nového byzantského cisára podľa tradičných zvyklostí.

Od tohto času musel Fokas rátať s ob-novením konfliktu, ktorý si vôbec neželal. V pohraničí pôsobili dve poľné armády – východná a arménska. Za normálnych okolností by predstavovali značnú silu, lenže väčšinu vojakov už dávnejšie od-velili na balkánsky front proti Avarom a Slovanom. Stabilitu hraníc tak dlhodobo garantovala najmä mierová zmluva z roku 591, ktorú však Peržania viac nehodlali rešpektovať. V čase zostrenej diplomatic-kej krízy navyše Fokas musel čeliť vzbure vo vlastných radoch, ktorú vyvolal veliteľ východnej armády Narses. Fokas bol re-voltou zaskočený a rozhodol sa zničiť ju už v zárodku. Avšak skôr než svoj zámer stihol vykonať, Peržania otvorene vpadli do ríšskeho pohraničia. Byzantská armá-da musela rozdeliť svoje sily proti dvom protivníkom a to sa jej stalo osudným. V lete roku 604, po mesiacoch úporného obliehania Peržania dobyli pýchu byzant-skej „maginotovej línie“ – pevnosť Dara. Bol to posledný vojenský triumf, ktoré-

ho sa Husrav priamo zúčastnil ako vrchný veliteľ vojsk. Možno aj preto, lebo pri rieke Arzamon skoro pri-šiel o život. Od toho času už nehodlal viac riskovať a riadil svoje vojská už len pros-tredníctvom generá-lov.

uzurpátor strieda uzurpátora

Fokas mal po svojom nástupe na trón problémov vyše hlavy. Musel čeliť Perža-nom, ale aj Longobardom v Itálii a Ava-rom na Balkáne. S dvomi posledne meno-vanými sa mu napokon podarilo uzavrieť mier, čím mohol presunúť väčšinu vojska na východ. Lenže vojna sa nevyvíjala priaznivo a v ríši vzrastala nespokojnosť. Búrilo sa obyvateľstvo v provinciách i veľkých mestách. Fokas nepokoje tvrdo potlačil, ale ani jeho drastické opatre-nia neviedli k stabilizácii. V roku 608 sa navyše v severnej Afrike vzbúril tamojší guvernér Herakleios a jeho rovnomenný syn. Herakleios mladší napokon zozbieral a naverboval vojenské oddiely a vpadol do Egypta. Rozpútala sa krvavá občian-ska vojna, ktorá trvala takmer dva roky. Peržania dokonale využili vnútorné osla-benie Byzancie a zničili aj zvyšky pracne vybudovaného systému pohraničných pevností. Od roku 608 Fokas prenechal východnému protivníkovi úplnú strate-gickú iniciatívu, pretože musel sústrediť všetky dostupné sily na potlačenie Herak-leiovej rebélie. Po dlhých piatich rokoch pozičnej vojny v Mezopotámii nakoniec

Husravove armády prešli bez problémov Eufrat a vtrhli do zraniteľného blízko-východného byzantského vnútrozemia. Už nebolo nikoho, kto by sa postavil na odpor.

Morálka blízkovýchodného obyvateľ-stva bola silne otrasená. Mestá a dediny nemal kto brániť. Násilnosti umocňova-la občianska vojna, i tradičná nenávisť stúpencov cirkusových farieb - zelených a modrých. V roku 610 napokon Herakle-ios zvrhol Foku z trónu a nastúpil na jeho miesto. Ríša potrebovala urýchlene mier so svojim najväčším rivalom Perziou. No Husrav sa nevedel nabažiť víťazstiev a ra-zantne odmietal uznať legitimitu nové-ho cisára. Herakleios pochopil, že mier dosiahne iba vojnou. Na jar roku 611 sa začal na ňu pripravovať, no nebeské zna-menia neveštili nič dobré. Dňa 20. apríla zasiahlo Konštantínopol ničivé zemetra-senie. Nenarobilo veľké škody, no akiste vystrašilo obyvateľov, ktorí s obavami hľadeli do budúcnosti. Zlá predtucha sa mala čoskoro naplniť. Neprešlo veľa času a Peržania začali hlavnú ofenzívu v Sýrii. Ešte v priebehu roka dobyl perzský ge-nerál Šahrvaraz mestá Apameu a Emessu a nakoniec aj preslávenú Antiochiu. Tým pádom stratili blízkovýchodné provincie

3Putovanie dejinami / História 1-2 / 2013

Bitka medzi kráľom Husravom a Čobinom

http://upload.wikimedia.org/wikipedia/

commons/4/42/The_battle_between_kusrau_

parvis_and_Bhram_Chubineh.jpg

Cisár Fokas sa na byzantský trón dostal vojenskou vzburou.

kontakt so zvyškom ríše a bez okamžitého zásahu nemali šancu na politické preži-tie.

Strata svätej Zeme

Otrasený Herakleios sa pokúsil o proti- ofenzívu, avšak roku 613 utrpel takú ka-tastrofálnu porážku, že najbližších desať rokov zostal v úplnej pasivite. Osud naj-bohatších oblastí cisárstva na Blízkom Východe bol spečatený. Komunikačné spojenia sa prerušili, čo v praxi zname-nalo, že bohaté mestá v Sýrii a Palestíne kapitulovali. Peržania napokon obsadili bez boja i centrum celej oblasti - prí-morskú Kaisareiu. Napomáhali im v tom niektorí Židia i Samaritáni, ktorí sa k in-vázii stavali buď nezúčastnene, alebo ju priamo podporovali. Ožívali v nich mnohé mesianistické očakávania, pretože ke-dysi to boli práve Peržania, ktorí ich pred dávnymi časmi oslobodili z babylonského zajatia.

Perzský veliteľ Šahrvaraz sa napo-kon dostal do blízkosti Jeruzalema a ta-mojší kresťania sa vzdali bez nádeje na pomoc. Už o niekoľko mesiacov neskôr však vypuklo povstanie. Na jeho čele stá-li „mladíci,“ teda príslušníci cirkusových strán zelených a modrých, ktorí Peržanov nemilosrdne povraždili. Kresťania vzápä-tí zmasakrovali aj perzskú piatu kolónu – miestnych Židov.

Šahrvaraz pritiahol k Jeruzalemu, no tentoraz našiel mestské brány zatvorené. Ortodoxný patriarcha Zacharias chcel do-hodnúť podmienky kapitulácie, no démy sa rozhodli pre boj. Útočníci proti hrad-bám postavili obliehacie veže a je mož-né, že využili aj novú obliehaciu zbraň – ťahové katapulty, neskôr nazývané tre-buchety, ktoré pochádzali z ďalekej Číny. Peržania pravdepodobne vnikli do mesta po podkopaní základov hradieb. Nevieme však určiť presný deň, kedy sa tak sta-lo. Obliehanie trvalo okolo dvadsať dní a skončilo niekedy v druhej polovici mája roku 614.

Peržania vzápätí kruto pomstili smrť svojich druhov a rozpútali trojdňový ma-saker. Obrancovia sa ukryli v jaskyniach, kanáloch a cisternách na vodu, zatiaľ čo civilné obyvateľstvo nachádzalo azyl v miestnych kostoloch. Útočníci údajne zabíjali ľudí bez ohľadu na vek, masakro-vali sťa zver a rozsekávali ich na kusy. Po-škodili aj niektoré z tamojších kostolov, vrátane hlavného chrámu Božieho hrobu. Do akej miery sa na ničení podieľali Židia nie je celkom jasné.

Akonáhle sa jatky skončili, Šahrvaraz nechal po celom meste rozhlásiť záruky všeobecnej bezpečnosti. Mnohí obyvate-lia boli tak či onak už mŕtvi. Z vyplienené-ho Jeruzalema Peržania odvliekli množ-stvo ľudí na čele s patriarchom Zacha-riom. Okrem toho ulúpili mnohé cennosti vrátane tej najväčšej – fragmentov pra-vého Kristovho kríža. Peržania sa ho vraj zmocnili až po predchádzajúcom mučení patriarchu a popredných mužov v meste. Nakoniec relikviu objavili v zlatej truhli-ci ukrytej v zemi pod zeleninovým záho-

nom. Ukoristenie kríža bolo veľkou ranou pre kresťanstvo. Jeden kronikár v ňom vi-del trest, ktorý Boh uvalil na obyvateľov ríše za nevinne preliatu krv cisára Mauri-kia a jeho synov.

Všetko na oltár vojny Od roku 613 šiel cisár Herakleios od po-rážky k porážke. V tom čase bolo len veľmi málo provincií, ktoré by sa nenachádzali v stave chaosu a vnútorného rozvratu. Životný priestor ríše sa zmenšoval a s ním i jeho základné bunky – mestá, ktoré de-finitívne stratili svoj neskoroantický civi-lizovaný vzhľad a menili sa na obyčajné malé opevnené sídla. V Itálii sa vzbúrilo vojsko a ríša držala mier s Longobardmi iba za cenu poplatkov. Na Balkáne sa ma-sovo začali usadzovať Slovania a niekedy okolo roku 615 dokonca aj Avari vypove-dali mierovú zmluvu. Roku 619 dokonca padla aj Alexandria a o niečo neskôr aj celý Egypt, ktorý zásoboval ríšu obilím. Strata hospodárskeho zázemia ríše ci-sárovi symbolicky položila na krk nôž.


Fokov stĺp, posledný monument vztýčený na Forum Romanum

Skalný reliéf v hlavnej jaskyni Tāq-e Bostān, dnešný západný Irán. V hornej časti znázorňuje

korunováciu Husrava II., v spodnej ho stvárňuje ako obrneného jazdca.

Autor: Philippe Chavin na http://commons.wikimedia.org/wiki/File:IR04-08-23a.jpg

Byzantská vláda musela zrušiť bezplatné prídely chleba pre konštantínopolský ľud a drasticky znížiť platy úradníkom a voj-sku. Nepriaznivý priebeh vojny vystupňo-val pesimistické nálady a viacerí predpo-vedali koniec sveta.

Keď Peržania napokon odmietli aj posledný pokus o mier, cisárovi nezostá-valo nič iné, ako totálna vojna. Herakleios zmobilizoval všetky dostupné prostriedky a siahol dokonca aj na posvätné liturgické predmety, ktoré nechal roztaviť a vyraziť z nich mince. Po uzavretí mieru s Avarmi okolo roku 620 stiahol z Balkánu takmer všetky bojaschopné jednotky a začal s prí-pravou na dlhodobú vojnu. Dlhý čas pri-tom strávil v paláci Hierea na ázijskej stra-ne Bosporu. V pokojnom zázemí sa dlhé hodiny venoval štúdiu príručiek vojenskej taktiky a stratégie. A práve tu sa zrejme zrodili plány na nadchádzajúcu ofenzívu proti Perzii. Herakleios sa rozhodol, že po-vedie armády do boja osobne. V roku 613 sa táto stratégia neosvedčila a mladík do-platil na svoju neskúsenosť. Teraz mu však už nič iného neostávalo, pretože nemal k dispozícii kvalitných generálov, ako jeho konkurent Husrav.

Herakleios musel uplatniť rozhodný a rýchly tlak na Perziu. Len tak mohol do-siahnuť mier, pretože materiálne zdroje ríše sa v tom čase nemohli vyrovnať Per-zii. Cisár vedel, že protivník bude najskôr očakávať jeho pokus o opätovné získanie blízkovýchodných provincii. Lenže pri takomto údere by všetky vojnové útra-py ležali na bývalých poddaných, zatiaľ čo Peržania by mohli byzantskú armádu kedykoľvek odrezať od Konštantínopola

prienikom do Malej Ázie. Takáto stratégia by sotva prinútila Husrava, aby s cisárom uzavrel mier. Len prenesenie vojny na perzské územie mohlo vytvoriť psycholo-gický tlak na protivníka.


Byzantská pevnosť Dara Autor: Nevit Dilmen na http://commons.

wikimedia.org/wiki/File:Dara_P1030851_20080424091200.JPG?uselang=cs

Podľa latinských autorov legiend o sv. Kríži sa proti Herakleiovi postavil sám perzský kráľ Husrav II. Vo výtvarnom umení renesancie tento boj stvárnil Piero della Francesca (15. stor.).

V priebehu rokov 622 – 627 cisárovi tento ťah vyšiel. V roku 622 začal novú ofenzívnu vojnu proti Perzii a o dva roky dokonca vpadol do perzskej Arménie a Me-zopotámie. Na tomto ťažení zničil preslá-vený perzský chrám ohňa, čím sa symbo-licky pomstil za vyplienenie a poškodenie chrámu Božieho Hrobu v Jeruzaleme. O rok neskôr unikol trom perzským armá-dam, ktoré ho prenasledovali.

triumf Kristovho kríža

No rozhodujúce okamihy poslednej vojny antiky nadišli v roku 626. Husrav poslal do Malej Ázie oboch hlavných generálov Šahrvaraza a Šahina. Peržania sa mali spoločne s novými spojencami Avarmi po-kúsiť dobyť Konštantínopol a ukončiť celú vojnu jednou razantnou akciou. Lenže by-zantská armáda Šahinove sily úplne zničila a napokon stroskotal aj kombinovaný útok na Konštantínopol. O rok neskôr Herakle-ios vpadol do Perzie s novými spojencami Turkami a tento vpád bol poslednou kvap-kou nespokojnosti domácej aristokracie a armádnych špičiek. Vzbúrenci dosadili na perzský trón Husravovho syna Kava-da, ktorý svojho otca obvinil z množstva

prečinov a nakoniec ho nechal popraviť. Nový perzský kráľ sa rozhodol s Byzanciou podpísať mier a vrátiť naspäť okupované oblasti. Hoci svoj zámer nestihol splniť, pretože čoskoro pravdepodobne zomrel na mor, jeho nástupcovia pokračovali v mie-rovom úsilí. Herakleios využil vnútorné oslabenie Perzie a napokon dosiahol na-vrátenie všetkých oblastí i relikvie pravé-ho Kristovho kríža, ktorý nechal slávnost-ne opäť umiestniť v Jeruzaleme. Hranice oboch štátov sa po štvrťstoročnom kon-flikte posunuli opätovne na líniu z roku 591. V praxi to znamenalo, že byzantská strana si podržala územné zisky, ktoré nadobudol ešte cisár Maurikios. Iróniou osudu je, že práve kvôli nim vypukla po-sledná vojna antiky. Byzantínci zvíťazili, ako to už pred rokmi predpovedal prorok Mohamed. Teraz boli na rade jeho prívr-ženci, aby s ľahkosťou pozbierali plody ko-nečného víťazstva a rozšírili svoju moc do všetkých končín známeho sveta.

Odporúčaná literatúraHURBANIČ, M.: Posledná vojna antiky.

Avarský útok na Konštantínopol roku 626 v historických súvislostiach Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška 2009

POLÁČEK, J.: Testovanie možností : Výpra-va cisára Herakleia proti Peržanom v roku 622. In: Byzantinoslovaca , roč. 2, 2008, s. 121-130

GREATREX, G. – LIEU, S.: The Roman East- ern Frontier and the Persian Wars. AD 363-628. London and New York 2002, s. 135-181

DIGNAS, B. – WINTER, E.: Rome and Persia in Late Antiquity. Neighbours and Ri-vals. Cambridge 2007

HOWARD-JOHNSTON, J.: Heraclius’ Per-sian Campaigns and the Revival of the East Roman Empire, 622-630, War in History 6, 1999, s. 1-44.


Doc. Martin Hurbanič, PhD. (1971), pracovník katedry Všeobecných dejín

Filozofickej fakulty Univerzity Komen-ského v Bratislave Venuje sa proble-matike dejín stredovekého Balkánu

a Byzantskej ríše. Je autorom viacerých štúdií, učeb-

ných textov a vedeckých monografií: Posledná vojna antiky. Avarský útok na Konštantínopol roku 626 v historických súvislostiach (2009); História a mýtus.

Avarský útok na Konštantínopol roku 626 v legendách (2010); Stredoveký Bal-

kán. Kapitoly z politických, sociálnych a hospodárskych dejín juhovýchodnej

Európy v 6. - 15. storočí (2010)

Cisár Herakleios sa v prostredí latinského Západu stal legendárnou postavou a inšpiráciou

v epoche križiackych výprav. Na ilustrácii z 13. storočia osobne stína perzského kráľa Husrava.

Kresťania si víťazstvo nad Perziou pripomínali každoročnou ceremónou. Vyobrazenie

z byzantského Menologia cisára Basileia II. (10. stor.)

Šľachta v službách Bela iV.Politický a hospodársky vzostup šľachtických rodov

tOMáŠ HOMOľa

Kráľ Belo IV. je považovaný za jednu z najvýznamnejších a zároveň najkontroverznejšie

vnímaných osobností uhorskej panovníckej dynastie Arpádovcov. Obdobie jeho panovania, rámcované

rokmi 1235 – 1270, poznačili mnohé významné historické udalosti, ktoré podstatným spôsobom

formovali budúci vývin uhorského kráľovstva.

V roku 1206 sa uhorskému panovní-kovi Ondrejovi II. (1205 – 1235) a jeho manželke Gertrúde narodil prvorode-ný syn Belo. Kráľovič Belo bol od ranej mladosti kritikom politiky svojho otca. Nesúhlasil najmä s jeho rozsiahlou do-načnou politikou a snažil sa už predtým udelené majetky získať späť. To vzbudzo-valo prirodzenú nevôľu medzi veľmožmi a šľachticmi a zároveň prispievalo k pre-trvávajúcemu napätiu medzi otcom a sy-nom. Prejavom nezhôd medzi nimi bola aj skutočnosť, že Belo reagoval na snahu Ondreja o zrušenie manželstva s Máriou Laskarisovou útekom z Uhorska do ra-kúskych krajín. Návrat mladých man-želov (1224) sa uskutočnil až na zásah pápeža Honoria III. (1216 – 1227). Spo-ry neustali ani v nasledujúcom období. Roku 1226 kráľ odňal Belovi titul slavón-skeho vojvodu, ktorým disponoval už od

roku 1220, a súčasne mu pridelil správu Sedmohradska. Týmito krokmi sa prav-depodobne snažil obmedziť rastúcu moc svojho prvorodeného syna. Belo však aj v Sedmohradsku viedol vlastnú politiku, pričom sa opieral najmä o rád dominiká-nov. Podporoval ich kristianizačnú čin-nosť medzi Kumánmi, pomocou nich sa snažil realizovať svoje ambície v hľadaní pravlasti Maďarov (tzv. Veľké Maďarsko, Hungaria Magna), ktorá sa mala nachá-dzať pri Azovskom mori.

Bela dei gratia rex Hungariae

Po smrti svojho otca v roku 1235 kráľovič nastúpil na trón ako Belo IV. Na začiatku vlády nasmeroval svoju pozornosť proti viacerým otcovým prívržencom. Nie-ktorých vyhnal z krajiny, iných uväznil či inak potrestal (napríklad palatína

Dionýza dal oslepiť). Uhorským barónom zakázal sedieť v kráľovej prítomnosti a ich stoličky dal spáliť. Jeho hlavným cieľom bolo zvýšiť autoritu uhorského kráľa a zastaviť rozpad kráľovských ma-jetkov. To sa snažil docieliť predovšet-kým prehodnotením otcových donácií. Belovým zámerom bolo obnoviť majet-kové pomery koruny v rozsahu, v akom boli za vlády Bela III. (1172 – 1196). V mene tejto politiky siahol aj na majet-ky cirkvi, čo sa stretlo s protestmi uhor-ského kléru aj pápeža Gregora IX. (1227 – 1241). V dôsledku toho v nasledujúcich rokoch už od týchto aktivít upustil. Svoje úsilie zameral skôr na podporu strednej a nižšej šľachty, ktorej udeľoval menšie donácie. Okrem toho začal výraznejšie hospodársky podporovať svoje kráľovské dediny (majetky), kde usadzoval najmä nemeckých hostí (hospites) a udeľoval

Vyobrazenie Bela IV. vo Viedenskej obrázkovej kronike


im výsady. Z niektorých sa neskôr vyvi-nuli významné stredoveké mestá.

Nastúpený proces prerušil mongol-ský (tatársky) vpád do Uhorska v roku 1241. Belo IV. o možnom útoku Mongo-lov do Strednej Európy vedel už dlhšie, najmä vďaka správam dominikánskeho mnícha Juliána. Kráľovský dvor však podcenil možné dopady príchodu Mon-golov k hraniciam Uhorska. Aj keď Belo IV. v roku 1239 prijal Kumánov uteka-júcich pred Mongolmi s cieľom posilniť obranyschopnosť krajiny, tento krok skôr poslúžil ako zámienka pre ich vpád do Uhorska. Mongoli už v tom čase plie-nili územia na Rusi (postupne dobyli mestá Suzdaľ, Rjazaň, Vladimír, neskôr Černigov a aj Kyjev), a keďže uhorský panovník odmietol vydať unikajúcich Kumánov, v blízkej dobe mohol očaká-vať ich útok. Vojenské ťaženie Mongolov pod vedením Batu chána do Uhorska sa začalo začiatkom marca 1241. Nájazdníci prelomili obranu vo Vereckom priesmyku a rýchlo postupovali ďalej do krajiny. K rozhodujúcej bitke došlo 11. apríla pri dedine Muhi na brehu rieky Slaná, v ktorej uhorské vojsko utrpelo zdrvujú-cu porážku, korunovanú útekom Bela IV. z bojiska a jeho prenasledovaním Mon-golmi až do Dalmácie.

Mongolský vpád, ukončený v lete 1242 (Batu chán sa po smrti veľkého chána Ogotaja chcel zúčastniť voľby jeho nasledovníka), mal pre Uhorsko katastrofálne následky. Krajina bola v zúfalom stave, spustošené územie, hladomor, ktorým ako píše súdobý kro-nikár Tomáš zo Splitu: „boli obyvatelia

Uhorska nemenej sužovaní ako zhubným barbarstvom Tatárov“. Belo IV. preto v nasledujúcich rokoch svojho panova-nia vyvinul rozsiahlu aktivitu na celkovú obnovu krajiny. Inicioval prebudováva-nie starších hradov a umožnil šľachte aby si na vlastných pozemkoch budovala nové kamenné hrady (v rokoch 1242 – 1270 dali šľachtici postaviť 34 súkrom-ných hradov). Po mongolskom vpáde v Uhorsku významne akceleroval mesto-tvorný proces a panovník podporoval aj dosídľovanie vyľudnených území, najmä hosťami z nemeckých krajín.

Pozornosť Bela IV. sa však okrem spomínaných spoločensko-hospodár-skych zmien musela zameriavať aj na viaceré zahranično-politické aspekty a potenciálne zdroje konfliktov. Už za vlády Ondreja II. podporoval otca v sna-he o ovládnutie Haličska, ktoré bolo tra-dičným cieľom uhorských výprav a domi-nantným objektom záujmu zahraničnej politiky Ondreja II. Po odchode Mongo-lov podporoval Belo IV. ambície svojho švagra Rastislava Černigovského (1225 – 1263) získať haličský kniežací stolec. Táto snaha však nebola úspešná a Belo nakoniec musel akceptovať nároky Da-

niela Haličského (1201/02 - 1264). V tom čase vrcholilo napätie medzi Belom IV. a rakúskym vojvodom Fridrichom II. Ba-benberským (1230 – 1246), ktorý sa do-máhal vyplatenia starého Belovho dlhu. Konflikt vyvrcholil bitkou pri rieke Litava (1246), v ktorej Fridrich II. padol, čím po meči vymrel rod Babenbergovcov. Začal sa spor o tzv. babenberské dedičstvo, teda o to, komu pripadnú ich dedičné rakúske krajiny. Táto skutočnosť výrazne ovplyvnila zahraničnú politiku uhorské-ho kráľa, pretože okrem neho si nároky na rakúske krajiny robil aj český kráľ Přemysl Otakar II. (1253 – 1278). Spor vyústil do vojenskej konfrontácie, ktorej vyvrcholením bola bitka pri Kressen- brünne v roku 1260. V nej bolo uhorské vojsko porazené a Belo IV. sa nárokov na dedičstvo po Babenbergovcoch vzdal.

V šesťdesiatych rokoch 13. storo-čia naplno prepukli staršie spory me-dzi Belom IV. a jeho synom kráľovičom Štefanom (budúcim kráľom Štefanom V. v rokoch 1270 – 1272). História sa opakovala, Štefan nesúhlasil s politikou svojho otca a žiadal väčšiu spoluúčasť na vláde v krajine. Dohoda podpísaná v Bratislave v roku 1262 umožnila Šte-fanovi používať titul mladšieho kráľa (rex iunior) a zabezpečila mu aj údel vo východnej časti Uhorska, kde vystupoval


Útek Bela IV. pred Mongolmi (Tatármi) podľa Viedenskej obrázkovej kroniky

Smrťou veľkého chána Ogotaja (1242) skončil vpád Mongolov do Uhorska.

ako suverénny vládca. Vzrast moci mlad-šieho kráľa sa snažil Belo IV. vyriešiť vojenskou cestou, avšak Štefan uštedril svojmu otcovi dve porážky pri mestách Codlea (Feketehalom) a Isaszeg (mestá v dnešnom Rumunsku a Maďarsku). Voj-na bola ukončená mierovou zmluvou v roku 1266, ktorá potvrdzovala predo-šlý stav v krajine, teda rozdelenie krá-ľovstva medzi dvoch panovníkov. Štefan aj naďalej viedol vlastnú zahraničnú politiku na Balkáne, čoho prejavom bolo aj prijatie titulu bulharského kráľa, ako aj uzavretie spojenectva so sicílskym a neapolským kráľom Karolom I. z Anjou (1265 – 1285) spečatené dvojitým dy-nastickým sobášom.

V tomto čase sa už v Uhorsku naplno prejavovala svojvoľnosť šľachty, ktorá vo svoj prospech využívala i napätú si-tuáciu medzi otcom a synom. Pomerne bežným bolo prechádzanie šľachticov z jedného tábora do druhého v očakáva-ní štedrej donácie. V roku 1270 s pred-tuchou blížiacej sa smrti napísal Belo IV. list Přemyslovi Otakarovi II., susedo-vi, spojencovi a manželovi svojej vnučky Kunhuty. V liste žiadal českého kráľa o ochranu svojej rodiny a prívržencov pred Štefanom. Belo IV. zomrel 3. mája 1270 na Zajačom ostrove (dnes nazýva-

ný Margitin, nachádzajúci sa v Budapeš-ti) a bol pochovaný v Ostrihome vedľa svojej manželky Márie a mladšieho syna Bela.

Belovi verní

Belo IV. si, podobne ako ďalší uhorskí panovníci, počas svojho života budoval suitu svojich verných blízkych ľudí. Krá-ľa viedla potreba disponovať sebe naklo-nenými osobami, na ktoré sa mohol spo-ľahnúť. Ako píše slovenská historička Daniela Dvořáková, vernosť stála v sys-téme hodnôt na najvyššom mieste, bola kľúčovým pojmom stredovekej ideo- lógie. Vernosť (fidelitas) bola základom obojstranne výhodného vzťahu kráľ – šľachtic. Kráľ sa mohol v každom ohľade spoľahnúť na svojich verných a ľudia, ktorí ho obklopovali za svoje služby získavali rôzne benefity, predovšetkým majetkové dŕžavy a dvorské funkcie. Majetkovou donáciou z kráľových rúk sa upravoval aj status obdarovanej oso-by, ktorá sa týmto de facto začlenila do šľachtického stavu.

Najčastejšie si šľachtic vyslúžil do-náciu za vojenské služby. Podobne ako aj iní panovníci v stredovekej Európe aj Belo si vážil zásluhy svojich verných pre-

ukázané počas vojenských akcií. Preto ich odmeňoval darovaním pozemkového majetku. Uveďme niekoľko príkladov:

Dionýz, syn Dionýza, z rodu Türje, patril k Belo-vým najvýznamnejším prívr-žencom. Z donačných listín kráľa sa dozvedáme o jeho postojoch, zásluhách a zra-neniach vo viacerých vojen-ských výpravách do Haličska a Bulharska. Listina z roku 1235 napríklad zaznamenáva Dionýzovu chrabrosť v boji prostredníctvom opisu scény stráženia tábora pod hradom Halič a zabitia nepriateľské-ho vojaka oštepom. Počas vpádu Mongolov do Uhorska

sa Dionýz vyznamenal ochranou samot-ného panovníka. Dionýzova vernosť Be-lovi IV. bola okrem darovania majetkov (napr. Topoľčany) ocenená aj udelením rôznych postov v správe krajiny. Dionýz disponoval titulom slavónskeho bána (banus et dux totius Sclavoniae – najvyšší svetský reprezentant panovníka v regió-ne Slavónska) a zastával funkciu palatí-na (comes palatinus), čo bol najvýznam-nejší post na uhorskom kráľovskom dvore. Blízky vzťah panovníka s Dioný-zom, postavenie a autoritu slavónskeho bána dokumentuje zmienka v kronike splitského arcidiakona Tomáša (Historia Salonitanorum atque Spalatinorum pon- tificum), súčasníka Bela IV., vzťahujúca sa na opis vzbury dalmátskeho mesta Zadar proti benátskej nadvláde v októbri 1242. Kráľ Belo IV. vyslal na pomoc pri obrane Zadaru ako veliteľa vojenského oddielu práve slavónskeho bána Dioný-za. Po niekoľkých dňoch bojov sa kráľ dozvedel o zranení Dionýza a postaral sa o jeho okamžitý presun zo Zadaru, a to aj napriek skutočnosti, že Dionýz bol iba ľahko ranený zásahom šípu. Obrancovia mesta v domnení, že bán je mŕtvy, stra-tili nádej vo víťazstvo a dali sa na útek z mesta.


Kráľovská listina z čias Bela IV.

Ďalšou významnou osobnosťou bol Ondrej, syn Ivánku, zo starobylého rodu Hunt-Poznanovcov, predok neskôr vý-znamného rodu Forgáčovcov. Podobne ako Dionýz získal majetky (najmä v okolí Nitry, napr. Jelenec/Gýmeš) na základe verných služieb v prospech panovníka. Bojoval totiž v bitke pri Slanej, kde sa podľa listiny z roku 1253 vyznamenal tým, že: „dávajúc prednosť našej záchrane pred svojou, dal nám zo (svojej) slobodnej vôle bystrého a rýchleho koňa, ktorého mal, čím on a jeho brat sa mohli spoliehať len na svoje nohy“. Belovi IV. teda daro-val svojho koňa, čím uhorskému kráľovi umožnil útek z bojiska. Ondrejovi sa tiež podarilo uniknúť, jeho brat Tomáš však v bitke padol. Počas mongolského vpá-du dal Ondrej na vlastné náklady opevniť hrad Turiec, ktorý sa tak ubránil oblieha-niu a tým Ondrej zachránil viacero ľudí, vrátane kráľoviča Štefana.

Na takmer všetkých významnej-ších uhorských vojenských výpravách

po mongolskom vpáde sa zúčastnil Vavrinec, syn Keméňa. V roku 1245 bojoval v Haličsku pri meste Jarosla-vľ neskôr v roku 1246 v bitke pri Litave proti rakúskemu vojvodovi Fridrichovi II. Babenberskému, následne v bojoch o Babenberské dedičstvo. V roku 1260 porazil vojsko Bulharov, ktorí napadli a vyplienili severínsky banát na južných hraniciach Uhorska. Vavrinec stál na strane Bela IV. aj v čase, keď vrcholil jeho spor so synom Štefanom. V bit-ke pri Feketehalome velil vojsku, ktoré bolo porazené Štefanovými jednotkami. Za svoje zásluhy si Vavrinec od Bela IV. vyslúžil donáciu a – podobne ako Dionýz – zastával aj on rôzne úrady v kráľov-stve. V posledných rokoch vlády Bela IV. bol dokonca palatínom.

Donácie za vojenské zásluhy sa doč-kali aj bratia Filip a Detrich, predchod-covia šľachtických rodov Bubekovcov a pánov zo Štítnika, ktorých ocenil Belo IV. v roku 1243 za účasť v bojoch proti

Mongolom. Detrich sa zúčastnil bitky pri Slanej, v ktorej usmrtil mnohých ne-priateľov, ale napokon mu Mongoli zabi-li koňa a jeho samotného vážne zranili. Filip nebol účastníkom bitky pri Slanej, avšak úspešne ubránil hrad Kalnik v Sla-vónsku pred mongolskými dobyvateľmi. Za verné služby obaja získali od kráľa rozsiahle majetky na území dnešného Gemera.

Medzi významných prívržencov Bela IV. patril aj Štefan, syn Draguna, z rodu Gutkeled. Dokazuje nám to text donač-


Hrad Gýmeš, dedičný rodový majetok Forgáčovcov od čias komesa Ondreja

Bitka pri Litave (1246)

nej listiny z roku 1245, v ktorom sa uvá-dza, že bol spätý s kráľovským dvorom už od svojej mladosti a tiež to, že už od svojich chlapčenských čias slúžil Ondre-jovi II., Belovmu mladšiemu bratovi On-drejovi, aj samotnému Belovi IV. Belovi preukazoval vernosť aj počas mongol-ského vpádu a v čase pobytu uhorského panovníka na jadranskom pobreží. Za svoje zásluhy bol menovaný do viace-rých funkcií, najvyšším postom bol úrad slavónskeho bána a štajerského kapi-tána (capitaneus Stirie). Zaujímavé je, že jeho syn Joachim bol neskôr jedným z hlavných predstaviteľov nepokojnej šľachty, ktorá sa začala búriť po smrti Bela IV.

Od svojej mladosti pôsobil v služ-bách Bela IV. aj komes Herbert (Her-bort). Ten sa zúčastnil bojov v Haličsku a počas mongolského vpádu mal za úlohu osobne chrániť mladého kráľo-viča Štefana na hrade Klis v dnešnom Chorvátsku.

Bratia Kosmas a Achilles, pred-stavitelia rodu grófov zo Svätého Jura a Pezinka bojovali v bitke pri rieke Sla-ná a pred Mongolmi bránili svoje rodo-vé majetky. Úspešne sa podieľali aj na obrane pohraničného územia pri Brati-slave pred vojskom rakúskeho vojvodu

Fridricha II. Za tieto služby im Belo IV. vrátil ich rodové majetky Pezinok a Ska-licu.

Významné posty

Okrem vojenskej služby mnohí šľachtici prejavovali svoju vernosť panovníkovi aj inými spôsobmi. Niektorí z nich zastá-vali dlhodobo významné posty v sprá-ve krajiny (napr. na kráľovskom dvore, v kráľovských komitátoch). Takýmto prí-kladom je Dionýz z rodu Tomaj, ktorý bol od nástupu Bela IV. v roku 1235 až do mongolského vpádu do Uhorska palatí-nom. Počas spomínanej invázie bol na čele vojska, ktoré neúspešne bránilo Ve-recký priesmyk (tzv. Ruskú bránu) pred útočiacim mongolským vojskom. Dionýz nakoniec v bojoch s Mongolmi zahynul.

Henrich, zakladateľ tzv. Kyseckej (Köszegiovskej) vetvy Héderovského rodu, patril medzi významných podpo-rovateľov Bela IV. Počas jeho vlády za-stával viacero postov v správe krajiny, bol napríklad sudcom kráľovského dvora (iudex curiae regiae), bratislavským žu-panom (comes Posoniensis), palatínom i slavónskym bánom. Tak ako vyššie me-

novaní šľachtici, aj Henrich bojoval po boku Bela IV., bol veliteľom kráľovho vojska v nešťastnej bitke pri Isaszegu, v ktorej bol spolu so svojimi synmi zaja-tý. Samotný Henrich a jeho synovia zo-hrali po smrti Bela IV. významnú úlohu vo vývoji Uhorska, pretože patrili k od-bojnej šľachte a boli priamymi aktérmi tzv. feudálnej anarchie na prelome 13. a 14. storočia.

Aj Roland z rodu Ratoldovcov po-čas celého svojho života fungoval na kráľovskom dvore a v správe krajiny. Za vlády Bela IV. bol šesť rokov slavónskym bánom, desať rokov bratislavským župa-nom a funkciu palatína zastával dokonca dvanásť rokov. Známa je aj Rolandova účasť v strete s Fridrichom II. pri rieke Litava a tiež v bojoch s Kumánmi. Pod-ľa českej kroniky Príbehy kráľa Přemysla Otakara II. mala mierová zmluva po bit-ke pri Kressenbrünne v roku 1260 vzísť „z návrhu veľkého bratislavského župana Rolanda“.

Medzi Belových verných patrili aj cirkevní hodnostári, čoho dôkazom je Matej z rodu Ratoldovcov. Dobový kroni-kár Rogerius ho vo svojom diele Carmen miserabile opisuje ako osobu, „ktorú kráľ tak pre vernosť, ako aj preto, lebo bol spoločne s ním vychovávaný, mal veľmi rád“. Matej zastával úrad kráľovského


Zrúcaniny hradu Klis v dnešnom Chorvátsku

Úvodná strana Rogeriovho diela Carmen Miserabile

kancelára (aule regiae cancellarius), záhrebského prepošta (praepositus Za-grabiensis) alebo vacovského biskupa (episcopus Vaciensis). V rokoch 1239 – 1241 bol dokonca ostrihomským arcibis-kupom (archiepiscopus Strigoniensis), čo bol najvyšší post v cirkevnej hierarchii Uhorského kráľovstva. Cirkevným hod-nostárom bol aj Filo z rodu Miškovcov, ktorý najprv slúžil Belovmu mladšiemu bratovi – Kolomanovi (1208 – 1241). Podobne ako Matej, aj on bol vo funkcii záhrebského prepošta a Kolomanovým kancelárom. Po smrti kráľovho mladšie-ho brata v bitke pri Slanej Belo IV. po-tvrdil Filovi skoršiu donáciu, najmä pre jeho zásluhy na šírení kresťanstva v Bos-ne a Rame.

Komes Jordan, syn spišského župa-na Arnolda, patril k ľuďom, ktorí si za-slúžili ocenenie za diplomatickú činnosť v prospech uhorskej koruny. Jordan, predstaviteľ rodu pánov zo Spišského Hrhova, býva označovaný aj ako jeho zakladateľ. Za svoje diplomatické akti-vity v prospech uhorského kráľa na Rusi a v Poľsku a aktivity v súvislosti s dosíd-ľovaním Spiša získal od Bela IV. pozem-ky pri rieke Poprad na severnej hranici Uhorska.

Viaceré donácie boli udelené aj ďal-ším verným služobníkom kráľa za po-dobné služby. Činnosť na poli diploma-cie ocenil uhorský kráľ donáciami aj u už vyššie spomínaného Herberta a tiež zvo-lenského župana (comes de Zolum) Mika, predka rodu Balašovcov, u ktorého viac-krát ocenil jeho opakované verné služby v prospech panovníka a uhorskej koruny.

Väčšina vyššie uvedených osobností v službách Bela IV. patrila už vo svojej dobe k významnejším šľachtickým ro-dom alebo k rodom, ktoré v nasledujú-cich desaťročiach významne ovplyvňova-li dianie v krajine. Ako sme už spomínali, donáciou z rúk kráľa sa obdarovaná oso-ba stávala šľachticom. Niektoré osoby sa postupne stali barónmi kráľovstva, teda patrili medzi najvýznamnejších predsta-viteľov v tomto období sa tvoriacej no-bility Uhorska. Za vlády Bela IV. už mali

silné pozície grófi zo svätého Jura a Pe- zinka, do popredia sa dostávali rody Kö- szegiovcov, Gutkeledovcov či Ratoldov-cov. Ich vplyv sa prejavil v nasledujúcich rokoch po smrti Bela IV., keď niektorí ich predstavitelia boli aktérmi tzv. feudálnej anarchie, ktorá sa naplno rozvinula za vlády kráľa Ladislava IV. (1272 – 1290). V období rokov 1235 – 1270 sa tiež for-movali nové šľachtické rody ako Forgá-čovci, Bebekovci, Balašovci, Hrhovskí či páni zo Štítnika, ktoré významne zasiah-li do uhorských dejín v nasledujúcich storočiach. Pôsobenie ich predstavite-ľov počas vlády Bela IV. vytvorilo základ pre spoločenský a hospodársky vzostup týchto šľachtických rodov. Vývoj uhor-ských dejín v stredoveku teda neurčovali iba kráľovské dynastie, akokoľvek bola ich úloha významná. Silné šľachtické rody síce stáli v mocenskej hierarchii o stupienok nižšie, ale disponovali veľkou politickou a hospodárskou mocou, pro-stredníctvom ktorej stáročia významne participovali na osudoch uhorského krá-ľovstva.

Odporúčaná literatúra:ENGEL, Pál. Realm of saint Stephen: A his-

tory of medieval Hungary 895 – 1526. London; New York : I. B. Tauris, 2001, 472 s. ISBN 9781282527966.

KRISTÓ, Gyula. Die Arpadendynastie: die Geschichte Ungarns von 895 bis 1301.

Budapest : Corvina, 1993, 310 s. ISBN 9789631338577.

LUKAČKA, Ján. Formovanie vyššej šľachty na západnom Slovensku. Bratislava : Minor, 2002, 154 s. ISBN 8090140785.

LUKAČKA, Ján. Rod Forgáčovcov do polo-vice 15. storočia. In Historický zborník MS 13, č. 1 – 2, 2003, s. 66 – 79. ISSN 1335-8723.

MARSINA, Richard (ed.). Pramene k deji-nám Slovenska a Slovákov 3 : V kráľov-stve svätého Štefana. Bratislava : Lite-rárne informačné centrum 2003, 359 s. ISBN 9788088878216.

ŠTULRAJTEROVÁ, Katarína (ed.). Naj-staršie rody na Slovensku. Martin : Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť pri MS, 1993, 128 s. ISBN 8096710303.


Erb rodu Köszegiovcov (Kyseckých)

Erb rodu Ratoldovcov

Mgr. tomáš Homoľa (1986) vyštudoval históriu na Filozofickej

fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je interným doktorandom v Historickom ústave SAV v Bratislave. Venuje sa stredovekým dejinám Uhor-

ského kráľovstva so zameraním na obdobie 13. – 15. storočia.

Expanzívna politika Muhammada calíhoDobytie Sudánu

EManuEl BEŠKa

Expanzívna politika osmanského miestodržiteľa v Egypte Muhammada cAlího sa na prelome druhej

a tretej dekády 19. storočia obrátila južným smerom. Nevyrovnané účty s mamlúkmi a záujem o sudánske

suroviny a otrokov viedli k zorganizovaniu dvoch expedícií, ktoré mali za následok trvalé pričlenenie

Sudánu k Egyptu.

Napoleonova výprava do Egypta (1798 – 1801), ktorý bol od roku 1517 súčasťou Os-manskej ríše, znamenala radikálnu zmenu pomerov v tejto krajine. Počas nasledujú-ceho obdobia politického chaosu sa najlep-šie zorientoval veliteľ albánskych jednotiek Muhammad cAlí. Ten v roku 1805 získal po-zíciu osmanského guvernéra a počas nasle-dujúcich rokov postupne upevňoval svoje postavenie. Začal realizovať politiku defen-zívneho developmentalizmu – zvyšoval štát-ne príjmy, rozvíjal a modernizoval školstvo, poľnohospodárstvo, priemysel a armádu. V prvom období najväčšiu hrozbu pre jeho vládu predstavovali mamlúci, ktorí boli až do Napoleonovho príchodu skutočnými vládcami v krajine. Porátal sa s nimi začiat-

kom druhej dekády, keď 1. marca 1811 pri príležitosti menovania svojho syna Ahmada Tusuna pašu veliteľom výpravy proti wah-hábovcom zorganizoval slávnosť na káhir-skej citadele. Mamlúkov, ktorí boli na túto príležitosť pozvaní, nechal pri odchode zmasakrovať. Následné prenasledovanie prežilo len niekoľko stoviek mamlúkov, ktorí sa stiahli za južné hranice Egypta až za tretí katarakt do Dongoly a vytvorili tam malý štátik.

Egypt na začiatku 19. storočia

Následná vojna na Arabskom polostrove tr-vala veľkú časť druhého desaťročia 19. sto-ročia a až po jej skončení mohol Muhammad

cAlí paša obrátiť svoju pozornosť južným smerom. Za hranicami Núbie mu bol naďa-lej tŕňom v oku mamlúcky štátik s hlavným mestom Nová Dongola. Na druhej strane záujem egyptského miestodržiteľa o doby-tie Sudánu mal podstatne širšie hospodár-ske a strategické príčiny. Patrili k nim plány na ťažbu sudánskeho zlata a dovoz rôznych cenných surovín ako slonovina alebo arab-ská guma. Zároveň mu výprava umožnila poslať ďaleko nepokojné a odbojné albán-ske jednotky. Hlavným dôvodom bol však záujem o sudánskych otrokov, z ktorých chcel vybudovať modernú armádu európ-skeho typu.

Desaťročie predchádzajúce výprave do Sudánu využil egyptský miestodržiteľ

Muhammad cAlí (1769 – 1849) http://history.knoji.com/a-brief-history-of-modern-egypt-and-the-

search-for-national-identity/


na zbieranie informácií o situácii v kraji-ne. V roku 1812 poslal do hlavného mesta Fundžského kráľovstva oficiálne posolstvo. Počas pobytu v Arábii sa stretol so švajčiar-skym cestovateľom Johannom Ludwigom Burckhardtom, od ktorého tiež získal veľmi užitočné informácie o pomeroch v sever-nom Sudáne. Dôležitým zdrojom poznat-kov boli tiež vypudení sudánski makkovia (lokálni vládcovia), ktorí sa obrátili na Muhammada cAlího so žiadosťou o pomoc v dynastických sporoch.

Fundžské kráľovstvo, ktoré od za-čiatku 16. storočia dominovalo východnej časti dnešného Sudánu, sa začiatkom 19. storočia nachádzalo v stave politického rozkladu. V centrálnej oblasti al-Džazíry (oblasť medzi Modrým a Bielym Nílom) vládli regenti z rodu Muhammada Abú Li-kajlika, ktorý v roku 1762 odstavil od moci fundžského kráľa Bádího IV. Potomkovia Muhammada Abú Likajlika a jeho brata me-dzi sebou viedli neustále vojny, do ktorých sa zapájali ďalší veľmoži, guvernéri, ako aj fundžskí králi. Mnohé mestá a oblasti boli v týchto oblastiach zdevastované, ničenie sa vyhlo len severným oblastiam obývaným početnými kmeňmi Šájqíja a Džacalíjún.

Situácia v západnej časti dnešné-ho Sudánu, v Dárfúrskom sultanáte bola podstatne odlišná. V druhej polovici 18. storočia, za vlády sultánov Muhammada Tajrába (1752/3-1785/6) a cAbdarrahmá-na ibn Ahmada Bukra (1785/6-1803), do-

šlo k jeho veľkému mocenskému vzostupu a expanzii do Kordofánu. Napriek oslabeniu vojenskej moci za sultána Muhammada al--Fadla (1803-1838) bol Dár Fúr na rozdiel od Fundžského kráľovstva aj začiatkom 19. storočia silným štátnym útvarom.

Na dobytí Sudánu sa podieľali dve vý-pravy. Prvá vyrazila z Asuánu začiatkom jesene 1820 a smerovala proti konfederácii kmeňov Šájqíja, kmeňu Dža calíjún a Fundž- skému kráľovstvu. Velil jej najmladší syn Muhammada cAlího dvadsaťpäťročný Ismá-cíl Kámil paša. Druhá výprava ju nasledovala až nasledujúci rok a jej cieľom bolo doby-tie Kordofánu a Dár Fúru. Jej veliteľom bol podstatne starší a skúsenejší Muhammad bej Chusraw ad-daftardár (najvyšší finančný úradník), zať egyptského guvernéra.

Podmanenie Fundžského kráľovstva

Prvá výprava zložená z asi štyritisíc voja-kov postupovala po východnom brehu Nílu, delá a zásoby sa prepravovali po Níle. Cez Núbiu prechádzala na jeseň, v čase najvyš-šej hladiny Nílu, aby sa lode mohli preplaviť cez druhý a tretí katarakt. V počiatočnej fáze sa dobyvateľom nikto nepostavil na odpor. Ako prví sa poddali núbijskí ká-šifovia (mamlúcky titul správcu menšej územnej jednotky) a jeden z nich – Hasan bol dosadený do pozície správcu Núbie. Mamlúci ešte pred príchodom výpravy opustili Dongolu. V severnej Dongole sa po príchode výpravy stal kášifom mamlúkmi zosadený makk Tumbul. Taktika integrácie miestnych vládcov do nových provinčných štruktúr ušetrila dobyvateľom veľké množ-stvo vojakov a zabezpečila pokoj v tyle. Na odpor sa postavila len konfederácia kme-ňov Šájqíja kvôli tomu, že Ismácíl trval na ich odzbrojení a zabavení ich koní. Takéto poníženie hrdí bojovníci, ktorí boli do prí-chodu mamlúkov dominantnou vojenskou

silou v severnom Sudáne, nemohli dopus-tiť. Zjednotili sa všetci štyria vládcovia Šá-jqíje a pod vedením dvoch najmocnejších makkov Sibajra (rod Hannikáb) a Šawíša (rod cAdlánáb) sa v dvoch bitkách postavili proti podstatne lepšie vyzbrojenému ne-priateľovi. Bojovníci Šájqíje, ktorí bojovali pomocou meča a kopije, boli vynikajúcimi jazdcami. Svoje kone cvičili na špeciálny skákavý cval. To nepriateľom značne sťažo-valo ich zasiahnutie oštepom alebo šípom. Navyše ich kone boli chránené brnením. Vý-zbroj pešiakov sa skladala z oštepu a noža, ktorý slúžil na ochromovanie koní nepria-teľov. Len náčelníci Šájqíje boli vyzbrojení pištoľami. Prvá veľká bitka sa odohrala 4. novembra 1820 pri hraničnom meste Kúrtí. Ismácíl paša sa v tejto bitke musel zaobísť bez diel, pretože ich preprava po Níle sa zdržala. Šájqíja mala v počiatočnej fáze bit-ky prevahu, potom sa však presadili turko--egyptské vojská vďaka použitiu strelných zbraní. Jazda Šájqíje v bitke neutrpela zá-sadné straty a väčšina z osemsto padlých bola z radov pešiakov. Na strane expedície bolo asi päťdesiat mŕtvych. Rozhodujú-ca zrážka sa odohrala o mesiac neskôr pri Džabal Dájiqa. Tu už mal Ismácíl Kámil k dis-pozícii delostrelectvo, ktoré naplno využil a bitka mala oveľa jednoznačnejší priebeh. Po tejto bitke makk Sibajr a dvaja ďalší vlád-covia kapitulovali a v odpore pokračoval len cAdlánábovský makk Šawíš.

Ismácíl paša sa snažil odpor nepriateľa zlomiť pomocou drastických metód. Vojaci


Napoleonova expedícia do Egypta (1798 – 1801)http://upload.wikimedia.org/wikipedia/

commons/9/9b/Bonaparte_en_Egypte.jpg

Mamlúcky jazdec na konihttp://en.wikipedia.org/wiki/File:Mamluke.jpg

dostávali odmenu päťdesiat piastov za kaž-dý pár uší odrezaných nepriateľovi. Obeťou takéhoto mrzačenia sa stalo aj mnoho ci-vilistov z krajiny Šájqíje. Po kapitulácii ne-priateľa však veliteľ výpravy zaviedol v ar-máde prísnu disciplínu a zakázal vojakom ubližovať miestnemu obyvateľstvu, ktoré-mu povolil návrat do svojich dedín.

Obsadenie Berberu

Z krajiny Šájqíje výprava pokračovala kon-com februára 1821 do Berberu. Najkratšia cesta neviedla popri Níle, ktorý v tomto mieste vytvára oblúk, ale krížom cez púšť Bajúda. V Berberi, obývanom kmeňom Mí-ráfáb, dosadil veliteľ výpravy za kášifa zo-sadeného makka Nasraddína. Ten predtým poskytol cenné rady Muhammadovi cAlímu a sprevádzal expedíciu. Výprava zotrvala v Berberi dva mesiace, pretože bolo potreb-né počkať na dopravenie zásob a diel. Lo-diam sa totiž nepodarilo preniknúť za štvrtý nílsky katarakt a presun bol pre nedostatok tiav veľmi komplikovaný a zdĺhavý. V tomto období sa poddala aj časť mamlúkov, ktorí rok predtým ustúpili z Dongoly. Ismácíl kaž-dému z nich dal tisíc piastrov a umožnil im vrátiť sa do Egypta, kde sa stali dôstojníkmi v novej armáde budovanej zo sudánskych otrokov. Nie všetci mamlúci pristúpili k ta-kémuto kroku – menšia časť z nich odišla

k Červenému moru a najväčšia skupina sa pobrala do Dár Fúru a potom ďalej na zá-pad.

Na juh od Berberu žil početný kmeň Džacalíjún. Na západnom brehu vládol makk Musácad z hlavného mesta al-Matamma, na východnom brehu mocnejší makk Nimr zo Šandí. Ten sa poddal koncom marca. Začiat-kom apríla výpravu opustil zástupca veli-teľa cÁbidín kášif spolu so svojimi vojakmi a odišiel do Dongoly, kde zaujal miesto gu-vernéra. Nahradil ho Mahú bej Urfalí, ktorý sa v nasledujúcom roku stal guvernérom Berberu a krajiny Džacalíjún.

Začiatkom mája výprava pokračovala ďalej na juh po západnom brehu Nílu. Za-stavila sa pri al-Matamme, kde 17. mája došlo ku konfliktu medzi vojakmi a obyva-teľmi jednej z okolitých dedín. Trestom za zabitie niekoľkých vojakov bolo upálenie mnohých obyvateľov priamo v ich domoch. Keďže v takejto situácii nebolo možné vy-lúčiť povstanie miestnej populácie, Ismácíl zobral so sebou makkov Nimra a Musácada ako rukojemníkov. O dva dni neskôr sa pod-dal napokon aj cAdlánábovský makk Šawíš so slovami: „Bojoval som proti vám všetkými prostriedkami a [zo všetkých] síl a teraz som pripravený, ak si to budete želať, bojovať pod velením svojho dobyvateľa.“ (English 1822, 139-140) Následne bol spolu so svojimi

vojakmi zaradený do výpravy.Koncom mesiaca sa výprava utábori-

la oproti hlavnému mestu cAbdallábovcov Halfájat al-Mulúk. Tento rod bol od konca 15. storočia až do vzostupu Šájqíje naj-mocnejším rodom v severnom Sudáne a ako vazal fundžských kráľov spravoval oblasti nachádzajúce sa na sever od sútoku Bieleho a Modrého Nílu. Ani cAbdallábovský mándžil (titul vyhradený pre najvýznamnejších gu-vernérov vo Fundžskom kráľovstve) Násir wad Muhammad al-Amín sa nepostavil na odpor.

Dňa 30. mája v skorých ranných ho-dinách sa na mieste dnešného Omdurmá-nu začal presun jednotiek cez Biely Níl na al-Džazíru, ktorý trval viac ako dva dni. Utopilo sa pritom asi tridsať vojakov a vyše dvesto koní a tiav. Tento chaos a dlhý pre-sun zapríčinila skutočnosť, že k dispozícii bolo len niekoľko menších člnov, pretože žiadnu väčšiu loď sa nepodarilo prepraviť cez štvrtý katarakt. Rozvrat vo Fundžskom kráľovstve bol pre výpravu požehnaním, organizovaný nepriateľ by výprave pre-plavenie výrazne sťažil, ak nie znemožnil. Posledný skutočný vládca v Sinnári, veľký mándžil Muhammad wad cAdlán, sa síce pokúsil zorganizovať odpor voči invázii, bol však zabitý inou frakciou rodu vedenou Hasanom wad Muhammadom Radžabom. Nominálny vládca kráľ Bádí VI. a prívrženci zavraždeného veľkého mándžila sa násled-ne priklonili ku kapitulácii.

Po necelých dvoch týždňoch pochodu popri brehu Modrého Nílu vstúpila expedí-


Masaker mamlúkov 1811http://commons.wikimedia.org/wiki/

File:Mamelucos.jpg

Švajčiarsky cestovateľ Johann Ludwig Burckhardt (1784 – 1817)http://en.wikipedia.org/wiki/File:Johann_Ludwig_Burckhardt.png

cia okolo 13. júna 1821 do Sinnáru, hlav-ného mesta Fundžského kráľovstva. Nebola to však už veľká bohatá kozmopolitná met-ropola, ktorú nemecký františkán Theo- doro Krump začiatkom 18. storočia opísal nasledovne: „Treba vedieť, že v celej Afrike, čo sa týka maurských krajín, je Sinnár jedno z najvýznamnejších obchodných miest. Kara-vány neustále prichádzajú z Káhiry, Dongoly, Núbie, spoza Červeného mora, z Indie, Etió-pie, [Dár] Fúru, Borna, Fezzánu a iných krá-ľovstiev. Toto je slobodné mesto, kde ľudia ktorejkoľvek národnosti alebo náboženstva môžu žiť bez jedinej prekážky. Po Káhire je to jedno z miest s najväčším počtom obyva-teľov.“ Topgi baši (veliteľ delostrelectva) expedície, americký renegát George Bethu-ne English, Sinnár opisuje úplne inak, ako mesto v ruinách s „niekoľkými stovkami obývateľných, ale takmer pustých domov“. Mesto malo navyše veľmi nezdravé podne-bie, ktorému hlavne v období dažďov pod-ľahli mnohí vojaci. Hlavný stan výpravy sa po týchto skúsenostiach neskôr presunul na sever do Wad Madaní.

Už na konci júna vyslal Ismácíl Kámil paša dva početné oddiely, aby si podmanili kmene žijúce vo východných a západných oblastiach kráľovstva. Početnejšia bola výprava Hoddžu Ahmeda, ktorú tvorilo ti-síctristo vojakov. Tá tiahla juhozápadným

smerom krížom cez al-Džazíru. Dostala sa až k Bielemu Nílu a priviedla naspäť asi dvetisíc otrokov. Druhá tristo- až štyristo-členná expedícia, vedená díwán effendim (osobným tajomníkom veliteľa výpra-vy) Muhammadom Sacídom, sa vydala na východ. Jej účastníkmi boli aj synovia Muhammada wad cAdlána (veľkého mándži-la) Radžab a Idrís. Podarilo sa jej zajať vra-ha veľkého mándžila Hasana wad Radžaba a ďalších spolupáchateľov.

Na jeseň 1821 prišiel veliteľa výpravy podporiť svojou autoritou a veliteľskými schopnosťami jeho starší brat Ibráhím paša, ostrieľaný v bojoch proti mamlúkom a wahhábovcom. Koncom roku 1821 sa spolu vydali na juh podmaniť si južné re-gióny Fundžského kráľovstva. Ibráhím sa však začiatkom nasledujúceho roku musel urýchlene vrátiť do Káhiry. Ochorel totiž na dyzentériu a jeho život bol v ohrození.

invázia do Kordofánu

Druhá výprava vedená Muhammadom be-jom Chusrawom bola približne rovnako po-četná ako výprava do Sinnáru a jej cieľom

bolo ovládnutie Dár Fúru a Kordofánu. Ten pôvodne tvoril súčasť Fundžského kráľov-stva a až koncom 18. storočia ho ovládli dárfúrski sultáni. Výprava postupovala v prvej fáze popri Níle, ale na opačnom – teda západnom – brehu. Z mesta ad-Dabba, na rozhraní Dongoly a oblastí kmeňa Šájqí-ja, sa však vydala smerom na juh cez údolie Wádí al-milk (Wádí al-malik). Dárfúrsky gu-vernér maqdúm Musallim podcenil hroziace nebezpečenstvo. Príliš neskoro poslal sprá-vu dárfúrskemu sultánovi a ten mu nestihol poslať posily. Navyše neposlúchol radu šaj-cha z Džabal Haráza, ktorý navrhoval zaú-točiť proti výprave hneď potom, čo prekročí nehostinnú púšť Bajúda, a využiť tak jej vy-čerpanie. Naopak príliš dlho zotrval v hlav-nom meste al-Ubajjid (al-Obeid), ktoré opustil až 18. augusta 1821, aby sa o deň neskôr stretol s turko-egyptskými vojskami v rozhodujúcej bitke pri meste Bára. Po-rážka dárfúrskeho vojska bola drvivá, bolo zabitých asi sedemsto dárfúrskych bojov-


Kráľovstvá Sudánu a južného Sudánu okolo roku 1800 – Dár Fúr (Fur), Fundžské kráľovstvo (Funj), kráľovstvo kmeňa Šilluk (Shilluk) a Taqalí (Tegali)http://en.wikipedia.org/wiki/File:Southern_Sudan_-_1800.png

Kráľ zo Sinnáru, 1821http://en.wikipedia.org/wiki/File:King_

sennar_1821.jpg

níkov vrátane maqdúma Musallima. Mestá Bára a al-Ubajjid boli vyplienené a vojaci sa dopúšťali na miestnom obyvateľstve ne-výslovných zverstiev. Britský historik A. E. Robinson opisuje nasledovne spôsob, akým vojaci pripravovali miestne ženy o šperky: „Náušnice a krúžky v nose boli vytrhnuté, ich členky, zápästia a ramená boli odrezané kvôli náramkom a ich prsty odseknuté kvôli prsteňom. Celé roky bolo možné vidieť tieto zmrzačené ženy v rôznych častiach Kordofá-nu.“

Do samotného Dár Fúru výprava napo-kon nepokračovala z viacerých dôvodov. Počet vojakov, ktorí boli k dispozícii, bol nedostatočný, vzdialenosti veľmi veľké a informácií o Dár Fúre nebolo dosť. Navy-še Muhammad cAlí po vypuknutí povstania v Grécku musel rátať s tým, že ho osman-ský sultán požiada o pomoc a nemohol si dovoliť obetovať ďalšie jednotky. Hlavným dôvodom však bolo vypuknutie rozsiahleho povstania proti turko-egyptskému režimu v povodí Nílu.

Povstanie v Sinnári

Hlavným dôvodom nepokojov, ktoré vypuk-li začiatkom roku 1822, bola nespravodli-vá daňová reforma, ktorá sa v skutočnosti rovnala konfiškácii majetku. Dane boli tak vysoké, že napríklad v prípade otroka tvorili

tri štvrtiny jeho ceny. Skutočným dôvodom takéhoto postupu bola pravdepodobne snaha poľahky získať regrútov do novobu-dovanej armády Muhammada cAlího. Dane sa mali platiť aj z dobytka a obydlí, ktoré boli rozdelené do troch skupín podľa veľ-kosti. Okamih zavádzania reformy bol zvo-lený nešťastne, pretože práve v tom čase bol Ibráhím paša nútený urýchlene opustiť Sudán a Ismácíl paša sa nachádzal na juhu krajiny vo Fázúghlí. Navyše sa začali šíriť správy o jeho smrti a porážke turko-egypt-ských jednotiek. Len urýchlený návrat veli-teľa výpravy do Sinnáru a prísľub ústupkov zabránil tomu, aby sa povstanie naplno rozhorelo. Pokoj však nevydržal dlho. Kon-com októbra 1822 pricestoval Ismácíl paša na sever do krajiny Džacalíjún a od makka Nimra žiadal šesťtisíc otrokov a tridsaťtisíc španielskych dolárov ako tribút. Keď Nimr túto požiadavku odmietol, udrel ho roz-hnevaný Ismácíl do tváre drevenou fajkou. Hrdý vládca kmeňa Džacalíjún sa za túto urážku ešte v ten istý večer pomstil. Zor-ganizoval pre hostí oslavu, dom, v ktorom sa nachádzal veliteľ výpravy, nechal obložiť haluzami a slamou a podpáliť. Ismácíl paša zhorel zaživa. Po tejto udalosti sa rozhorelo povstanie v rozsiahlych oblastiach bývalé-ho Sinnárskeho kráľovstva od ad-Dámiru na severe až po Sinnár. Povstalcom padla do rúk väčšina miest, avšak turko-egypt-ské vojská sa udržali v Berbere na severe (Mahú bej) a vo Wad al-Madaní (díwán ef-fendi Muhammad Sacíd). Proti povstalcom hrali aj ďalšie faktory. Dongolu povstanie

nezasiahlo a Šájqíja zostala lojálna voči okupantom. Navyše jednotlivé kmene ne-koordinovali svoj postup. Hlavnou príči-nou, ktorá rozhodla v neprospech povsta-nia, bola prítomnosť početnej vojenskej výpravy v susednom Kordofáne. Keď veliteľ Muhammad bej Chusraw obdržal správy o povstaní, urýchlene sa vydal na pomoc obliehaným posádkam. Postupne potlačil jednotlivé ohniská odporu. Makka Nimra turko-egyptské jednotky prenasledovali hl-boko na východ do al-Butány a porazili ho pri ad-Dilajqu. Opäť došlo k mimoriadnym krutostiam.

Mnohé oblasti boli v dôsledku politi-ky spálenej zeme spustošené a vyľudnené. Z hľadiska turko-egyptského režimu to však malo aj jeden dlhodobý pozitívny výsledok. Nasledujúceho viac než polstoročia sa Su-dánci neodhodlali odporovať.

Veľká časť zámerov Muhammada cAlího sa nezrealizovala. Nenašli sa bohaté ložiská zlata, ani sa nepodarilo vybudovať armádu z privezených čiernych otrokov, pretože títo zle znášali egyptské podnebie a masovo umierali. Napokon musel egyptský miesto-držiteľ pristúpiť k odvodom egyptských roľ-níkov a z nich vybudovať moderné vojsko.

Článok bol vypracovaný v rámci riešenia projektu VEGA 2/0141/12.


Plavba lode cez jeden z nílskych kataraktov

Ibráhím paša, najstarší syn Muhammada cAlího

Mgr. Emanuel Beška, PhD. (1979) vyštudoval odbor arabčina-história

na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobí

ako vedecký pracovník v Ústave orientalistiky SAV.

„Za cisára pána a jeho rodinu ...“Okupácia Bosny a Hercegoviny Rakúsko-uhorskom roku 1878

VOjtEcH Dangl

Slová známej pochodovej piesne o Bosne a Hercegovine, ktorú musela „vybojovať infantéria“, majú svoje racionálne jadro. Pre svoj hornatý prírodný reliéf a ozbrojený odboj domáceho moslimského obyvateľstva

podporovaného aj Tureckom, túto balkánsku krajinu skutočne v roku 1878 dobyla predovšetkým infantéria, teda pechota rakúsko-uhorskej armády. Niektorí tzv. „znalci“ z politických kruhov pred začatím okupácie

hovorili v nadnesenom tóne o obsadení Bosny a Hercegoviny iba „dvoma rotami na čele s vojenskou kapelou“. Skutočnosť však bola oveľa drastickejšia. Odpor povstalcov spôsobil okupačnej rakúsko-uhorskej armáde

značné straty a podľa dobových štatistík dosiahli výšku 4 800 padlých a ranených. Skutočné straty však boli ešte vyššie a odhadujú sa na 3 300 padlých a 7 000 ranených. Na obsadzovaní týchto území sa v uniformách

rakúsko-uhorskej armády zúčastnili aj vojaci odvedení z územia dnešného Slovenska.

Účastníci Berlínskeho kongresu (13. 7 1878) – kompozícia podľa vtedajšej mocenskej konštelácie (Zľava doprava): von Haymerle, Károlyi de Launay, Gorčakov (sediaci), Waddington (v pozadí), Disraeli (Gorčakov má položenú ruku na jeho pleci),

von Radowitz (sediaci v strednej vzdialenosti za stolom), zu Hohenlohe-Schillingsfürst (stojaci v pozadí), Corti (taktiež), gróf de Moun (napoly skrytý v pozadí), Paul d‘Oubril (sedí v strednej vzdialenosti za stolom, píše), de Saint-Vallier (v pozadí), Desprey (taktiež), Gyula Andrássy

(v popredí), Bucher (takmer skrytý v pozadí), Otto von Bismarck (uprostred), von Holstein (v pozadí), Busch (v pozadí), Herbert von Bismarck (takmer skrytý v pozadí), Šuvalov (v popredí, podáva si ruku s Bismarckom), Sadullah Bey (v pozadí), Russell (taktiež), von Bülow (sediaci),

Salisbury, Carathéodory a Mehmed Ali Pashahttp://cs.wikipedia.org/wiki/Soubor:Berliner_kongress.jpg


Rakúsko-uhorské vyrovnanie roku 1867 vytvorilo okrem iného nové pod-mienky na zapojenie podunajskej monarchie do európskej politiky. V dô-sledku porážky Francúzska v prusko--francúzskej vojne roku 1870 a vytvo-renia silného zjednoteného nemeckého cisárstva začiatkom nasledujúceho roka došlo k podstatnej zmene v pomere síl v Európe. To si vynútilo aj zmenu za-hraničnej politiky Rakúsko-Uhorska. Po tom, čo monarchia prišla o svoje talianske dŕžavy, bola roku 1866 pora-zená v prusko-rakúskej vojne a stratila výsostné postavenie v Nemecku, začali viedenské dvorné kruhy hľadať ďalšie ciele pre svoju veľmocenskú politiku. Uvedomili si, že ich dovtedajšia veľmo-censká politika stratila reálnu opod-statnenosť a rakúsko-uhorská diplo-macia s väčšími či menšími odchýlkami začala nadväzovať na koncepciu nor-malizovania vzťahov s Pruskom a zbli-žovania s Nemeckom. Výsledkom týchto snáh bola roku 1873 zmluva troch ci-sárov – nemeckého a rakúskeho cisára a ruského cára, ktorá do určitej miery stabilizovala medzinárodné postavenie monarchie. Táto politika však mala svo-je zraniteľné miesta najmä na Balkáne, kde záujmy Ruska a Rakúsko-Uhorska narážali na seba. Výrazne sa to prejavi-lo v čase východnej krízy v rokoch 1875 – 1878.

Sféry vplyvu

Roku 1875 vypuklo v Hercegovine pro-titurecké povstanie, ktoré sa čoskoro rozšírilo na celú západnú polovicu Bal-kánu. V apríli nasledujúceho roku po-vstanie zasiahlo aj východnú časť Bal-kánu a v Bulharsku vypukol celonárodný ozbrojený odboj, ktorý Turci krvavo po-tlačili. Kresťania z Balkánu hromadne utekali na územie uhorského Chorvát-ska. Kruté represálie Turkov, ktoré mali za následok povraždenie 40-tisíc obe-tí, vyvolali čulú diplomatickú činnosť a viedli k dohode medzi Ruskom a mo-narchiou o sférach vplyvu a o územných zmenách pre prípad víťazstva jednej či druhej strany. V prípade porážky Turec-ka malo Rakúsko-Uhorsko anektovať Bosnu a Hercegovinu, Rusko malo zís-kať Besarábiu. Keď však Srbsko a Čier-na Hora, ktoré začali regulárnu vojnu proti Turecku, utrpeli rýchlu porážku a turecké vojská sa blížili k Belehradu, do konfliktu zasiahlo Rusko a v marci 1877 vypovedalo Turecku vojnu. Jeho vojenské úspechy vyvolali obavy Veľkej Británie i Rakúsko-Uhorska a pod ich nátlakom cár musel zastaviť ťaženie na Istanbul, keď už boli pozemné vojská na dva dni pochodu od mesta. Konečné riešenie priniesol až Berlínsky kongres roku 1878, na ktorom po zdĺhavých ro-kovaniach došlo k uzavretiu dohody zá-stupcov siedmich mocností: Anglicka, Rakúsko-Uhorska, Francúzska, Nemec-ka, Talianska, Ruska a Turecka.

Bulharsko bolo rozdelené na tri časti, pričom Macedónsko bolo pri-pojené späť k Turecku. Zmluva uznala existenciu v malej miere teritoriálne rozšíreného Srbska, Rumunska a Čier-nej Hory. Grécko získalo časť Epirusu

(hornatá krajina na hraniciach Grécka a Albánska) a Thesálie (oblasť v severo-východnom Grécku) a kongres potvrdil územné zisky Ruska na Kaukaze a v Be-sarábii (územie medzi Dnestrom, Pru-tom a Čiernym morom), ale prišlo o časť svojich územných ziskov z čias vojny. Rakúsko-Uhorsku bolo priznané právo okupovať Bosnu a Hercegovinu a stra-tegicky dôležitý Novopazarský sandžak, ležiaci medzi Čiernou Horou a Srbskom. Tieto územia však formálne zostávali naďalej súčasťou Osmanskej ríše. Suve-rénne práva tureckého sultána zosta-li zachované. V preambule dohody sa priamo uvádzalo, že „skutočnosť oku-pácie nemá vplyv na suverénne práva“ tureckého panovníka nad Bosnou.

Okupačná výzva

Vojenskú okupáciu začala monarchia 29. júla 1878 a obsadzovanie tohto územia nieslo v sebe nemálo prvkov z koloniálnych výbojov. Tri divízie a jed-na brigáda XIII. armádneho zboru (6., 7. a 20. pešia divízia a 39. brigáda) po prekročení rieky Sávy začali obsadzovať územie Bosny zo severu. Početný stav zboru s príslušnými zborovými posilňo-vacími a zabezpečovacími jednotkami predstavoval 72 713 mužov a 13 313 koní. V rámci okupačných jednotiek boli vytvorené horské brigády najmä zo streleckých práporov a batérií horského


Josip, Philippovitsch - Filipovič (1819 – 1889)http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Baron_Josif_Filipovi%C4%87.png

Stephan Freiherr von Jovanović ( 1828 – 1885)http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Orol_1878-11_%C5%A0tefan_Jovanovi%C4%8D.png

delostrelectva a iných pomocných slu-žieb. Z juhu, z Dalmácie, sa začiatkom augusta pohla do Hercegoviny 18. ra-kúsko-uhorská pešia divízia pod vele-ním podmaršala Stephana Jovanoviča. Nečakane húževnatý odpor domáceho moslimského obyvateľstva podporova-ného aj niektorými rozpadnutými tu-reckými jednotkami, nutnosť kontrolo-vať už obsadené územia, zaistiť zásobo-vacie trasy a dôležitejšie komunikácie, potreba odrezať gerily od ich zásobo-vacích centier si však čoskoro vyžiada-li ďalšie početné posily. Preto dňa 20. augusta František Jozef I. vydal rozkaz na mobilizáciu III., IV. a V. armádneho zboru, a tým počet vojsk zúčastňujúcich sa na okupácii vzrástol na 270-tisíc mu-žov. Až dve tretiny okupačných síl tvori-li jednotky z územia Uhorska.

Prevažnú väčšinu 1,160.000 obyva-teľov Bosny a Hercegoviny tvorili oby-vatelia slovanského pôvodu, ale z hľa-diska náboženského vyznania sa toto obyvateľstvo delilo na tri skupiny. Pri-bližne 500-tisíc vyznávalo gréckokoka-tolícke náboženstvo, asi 210-tisíc ka-tolícke a 450-tisíc bolo mohamedánov. Určujúce priemyselné a hospodárske zdroje tejto zaostalej krajiny, ako aj miestnu moc držalo vo svojich rukách približne 39 % mohamedánskych Bos-niakov a takmer neobmedzene vládli nad majetkami a často aj životmi kres-ťanského obyvateľstva. Predovšetkým

táto vrstva obyvateľstva kládla ozbro-jený odpor okupačným silám a vytvára-la ozbrojené oddiely.

Sarajevské nepokoje

Po doručení výzvy o okupácii, v kto-rej panovník nabádal zachovať pokoj a zaväzoval sa rešpektovať dovtedajšie zákony a zvyklosti, v Sarajeve i v Mosta-re došlo k nepokojom. V Sarajeve bola vyhlásená dočasná vláda vyzývajúca na odpor. Na území Bosny sa nachádzalo 27 práporov tureckej radovej pecho-ty a neregulárnych jednotiek o sile asi 20-tisíc mužov a v Hercegovine 13 tu-reckých práporov o sile 16-tisíc mužov. Turecká vláda, aj keď protestovala proti okupácii, nechcela sa otvorene postaviť proti rozhodnutiam Berlínskeho kon-gresu a postupne sťahovala svoje oddie-ly z Bosny a Hercegoviny. V tichosti však tolerovala ozbrojený odpor a nepriamo ho aj podporovala. Pretože v Osman-skej ríši sa všeobecná vojenská povin-nosť vzťahovala iba na mohamedánske obyvateľstvo a turecká vláda nevydala podrobnejšie dispozície, ako sa majú tieto jednotky zachovať, pričom veľká časť z nich bola doplňovaná z miestne-ho obyvateľstva, viaceré z nich sa pri-

dali k povstalcom. Sarajevská dočasná vláda dokonca rátala aj s tureckými od-dielmi dislokovanými v Novopazarskom sandžaku a v Albánsku. Nádeje sa síce nesplnili, ale podarilo sa jej vybudovať vcelku úderné gerilové jednotky, ktoré spôsobili postupujúcim rakúsko-uhor-ským silám nemalé problémy. Turecké regulárne oddiely sťahujúce sa pred okupačnými silami, aj keď nebojovali proti okupačnej rakúsko-uhorskej ar-máde, často zanechávali svoje zbrane miestnym povstalcom. Niektoré menšie útvary sa otvorene pridali na stranu po-vstalcov.

Ešte pred prekročením hraničnej rieky Sávy rakúsko-uhorskými vojska-mi vydal panovník inštrukcie, v ktorých kládol dôraz na pokojný priebeh obsa-dzovania územia, zakazoval zásahy do náboženských a miestnych zvyklostí, rekvirácie a ozbrojené strety s tureckou armádou. Zároveň ubezpečil hlavného veliteľa okupačných vojsk, že nebude musieť rátať s odporom tureckých regu-lárnych jednotiek. Čoskoro sa však uká-zalo, že tieto direktívy sa nebudú dodr-žiavať. Bežné vojnové zvyklosti mosli-movia spravidla ignorovali. Nebrali zajatcov, porazeným často odrezávali časti tela i hlavu. Tieto prejavy potom vyvolávali nebývalú krutosť aj na stra-


Boje pri Jajce 7. 8. 1878http://www.habsburger.net/en/media/skirmish-near-jajce-7-august-1878

Ladislav Szapáry (1831 – 1883)https://en.wikipedia.org/wiki/File:Laszlo_

Szapary_1878_Mukarovsky.png

ne okupačných vojsk a vojenské strety sa často menili na masakre, na ktoré doplácali aj tí domáci obyvatelia, ktorí sa do ozbrojených bojov nezapájali. Aj príslušníci rakúsko-uhorských vojsk sa často zariadili podľa hesla „oko za oko, zub za zub“ a vypaľovali celé dediny, kde sa stretli s odporom, a vyvražďo-vali ich obyvateľov. Podľa niektorých neskorších vojenských teoretikov práve počas okupácie Bosny a Hercegoviny sa z vojenského arzenálu vytratili prvky vojenskej cti a gentlemanstva, ktoré tu v obmedzenej miere v predchádzajúcich vojenských stretoch predsa len existo-vali.

cisárov obľúbenec

Velením XIII. armádneho zboru urče-ného na okupáciu Bosny a neskôr aj nad všetkými okupačnými silami bol povere-ný cisárov obľúbenec, poľný zbrojmaj-ster Josip Filipovič (Philippovitsch). Vojenskú kariéru začal u chorvátskych hraničiarov a v čase prusko-rakúskej vojny zastával funkciu veliteľa II. ar-mádneho zboru. Stal sa čestným maji-teľom plzenského pešieho pluku, v roku 1874 bol menovaný za moravského kra-jinského veliteľa a čoskoro sa stal ve-liacim generálom Prahy. Medzi vojakmi bol pre svoju prostorekosť vcelku ob-ľúbený, ale dôstojníci na neho nespo-mínali v dobrom. Patril, podobne ako väčšina jeho kolegov, medzi priemerne schopných veliteľov.

Filipovič rozdelil svoj zbor do troch divíznych pochodových kolón, pričom v strednej kolóne, ktorá postupovala pozdĺž rieky Bosna, boli okrem neho a hlavného veliteľstva zboru sústrede-né i centrálne tylové prostriedky. Po prekročení rieky Sávy odmietol prevziať z rúk tureckého parlamentára protest-nú nótu a nariadil presun po vytýčenej trase. V prvých dňoch ešte v prevažne rovinatom teréne na čele okupačných vojsk pochodovali plukovné hudby a ví-

tali ich miestni kresťanskí obyvatelia. Čoskoro sa však situácia zmenila. Po prvých dňoch pochodu velenie bolo nú-tené zaregistrovať, že tylové jednotky nie sú schopné držať po zlých cestách tempo postupu, a čo bolo zvlášť znepo-kojujúce, dochádzalo aj k zaostávaniu bočných zaisťovacích oddielov, ktoré postupovali mimo schodných ciest. Hlavné velenie sa snažilo tieto nedo-statky do určitej miery eliminovať roz-členením jednotlivých divízií na menšie celky, ktoré si museli sami zabezpečo-vať presun. Zaisťovacie oddiely vyrážali každý deň oveľa skôr než hlavný prúd, aby došlo k lepšej koordinácii počas presunov. Tým ale velenie riskovalo, že v prípade stretu s väčšími nepriateľský-mi silami sa oberá o možnosť okamžitej vzájomnej podpory a urýchleného sú-stredenia vlastných vojsk.

Prieskumná stotina husárov o sile 144 mužov 3. augusta narazila pri obci Žepče na tábor asi tritisíc povstalcov. Po prestrelke veliteľ husárov nariadil ústup k mestečku Maglaj, kde na nich opäť zaútočili povstalci aj miestni oby-vatelia. V nerovnom boji, kde na husá-rov strieľali obyvatelia zo svojich domov i zo striech, bolo usmrtených 41 husá-rov a 8 z nich bolo zranených. Údajne slovo „maglajz“ pochádza z názvu tohto mestečka a má vyjadrovať chaos a zmä-

tok, ktorý tu v boji zavládol. Filipovič okamžite informoval cisára o priebehu udalostí. V správe konštatoval, že mie-rový postup je nemožný, povstanie sa rozrastá a potrebuje posily. Panovník potom proti obyvateľstvu odmietajú-cemu okupáciu nariadil postupovať ako proti povstalcom a rebelom.

„Oko za oko, zub za zub“

Filipovič 8. augusta informoval podria-dené jednotky v tom zmysle, že v boji, okrem regulárnych tureckých vojakov, nemajú brať zajatcov a v celej Bosne a Hercegovine vyhlásil štatárium. Po obsadení Maglaja zajatých povstalcov popravili. Podobne postupovali aj na iných miestach, kde narazili na ozbroje-ný odpor. K ďalším bojom došlo opäť pri obci Žepče, kde hlavný prúd narazil na silné turecké zoskupenie. Po prekonaní prekážok potom postúpil do priestorov Zenica – Vitez, kde došlo k spojeniu so 7. pešou divíziou. Cesta od Zenice bola poznamenaná krvou. Ozbrojeným odporom rozzúrení vojaci postupujúci v nepretržitom lejaku a v takmer tropic-kých horúčavách, ktorých podľa rozka-zu hlavného veliteľa vlastní dôstojníci nekrotili, nemilosrdne vyvraždili celé obyvateľstvo dedín a osád, kde narazili na odpor.


Ostreľovanie Sarajevahttp://www.old-print.com/mas_assets/full3/

J3211820/J3211820862.jpg

7. pešia divízia postupovala na-pravo od hlavného prúdu zboru a do neľútostných bojov sa dostala s asi sedemtisícovým povstaleckým zosku-pením pri Jajce. Odpor povstalcov zlomila, 11. augusta obsadila Travnik a v priestore Vitezu nadviazala kontakt s veliteľstvom XIII. zboru. Medzitým však musela vo svojom tyle zlikvidovať veľkú skupinu povstalcov. Tá prenikla do Banja Luky a založila tu požiare. 20. pešia divízia, ktorá postupovala naľavo od hlavného prúdu, sa dostala do bojov pri meste Dolnja Tuzla. Utrpela poráž-ku a bola nútená za ťažkých ústupo-vých bojov ustúpiť k Doboju. O situácii, ktorá tu nastala istý dôstojník českého pôvodu napísal: „...skôr než sme prišli do Doboja, zanechali sme za sebou 300 mŕtvych a nemocných“ O nasadení ďal-šej stotiny uvádza, že „ani tá si nemoh-la nič počať proti presile povstalcov, lebo ich bolo viac než 3 000“ a tak po veľkých stratách bola stiahnutá do zálohy. Ve-liteľ divízie Ladislav Sapáry (Szapáry) vo svojej správe do Viedne zdôvodňoval ústup nedostatkom vlastných síl a sťa-žoval sa, že každý jeden mohamedán je tu nepriateľom. V dôsledku tejto po-rážky sa divízii nepodarilo včas nadvia-

zať styk s hlavným prúdom, a tak sa na útoku na Sarajevo nezúčastnila. Tento neúspech viedol aj k urýchlenému roz-hodnutiu Viedne vyhlásiť mobilizáciu ďalších armádnych zborov a posilniť okupačné vojská, aby ešte pred prícho-dom zimy pacifikovali povstalecké úze-mia.

K útoku na hlavné mesto Bosny do-šlo 19. augusta z dvoch smerov. Začali ho jednotky 7. pešej divízie a hlavné sily Filipoviča sa do bojov zapojili o niečo neskôr. Boli privítané silnou delostre-leckou paľbou. Okolo desiatej hodiny

dopoludnia sa podarilo obrancov zatla-čiť do pevnosti, ale ďalší postup nebol možný pre ničivú delostreleckú paľbu. Boje prebiehali aj v okolí mesta, kde sa rakúsko-uhorské prápory snažili zničiť postavenia povstalcov vybudované na okolitých kopcoch. Tesne pred obedom prenikla 7. divízia zo severu do mesta, kde vznikli požiare. Došlo k poulič-ným bojom v samotnom meste, kde na strane povstalcov bojovalo aj miestne obyvateľstvo, ženy i deti. Príslušníci rakúsko-uhorskej armády nebrali zajat-cov. Až neskoro popoludní sa im podari-lo dobyť citadelu a vztýčiť na nej cisár-sku vlajku. Dobová tlač o týchto bojoch mimo iného napísala: „Došlo k divoké-mu a krvavému boju. Strieľali na naše oddiely z každého domu, každého okna, každej brány. V mnohých prípadoch strie-ľali ženy. Dokonca aj chorí a ranení vo vojenskej nemocnici sa aktívne zúčast-ňovali na boji, ktorý trval do pol druhej. V hláseniach sa hovorí o neuveriteľných prejavoch fanatizmu. Naše straty sú, bohužiaľ, veľké... Po skončení boja, po


Boje o Sarajevohttp://hercegbosna.org/forum/

post600894.html

Vztýčenie cisárskej vlajky v Sarajeve (19. 8. 1878)Dangl, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách – 2 : Od vzniku stálej armády po prvú svetovú vojnu. Bratislava : Perfekt, 2007, s. 247. ISBN 9788080463748.

obsadení mesta, vztýčili sme na pevnosť cisárske zástavy, vojenská kapela zahra-la štátnu hymnu a vystrelili sme stojeden delových výstrelov na pozdrav.“

Pacifikácia Bosny

O nič menej húževnaté boje musela prekonávať aj 18. pešia divízia, ktorá mala za úlohu pacifikovať Hercegovinu. Táto divízia mala urýchlene postúpiť údolím Neretvy k Mostaru a po jeho ob-sadení vytvoriť vhodné podmienky na podmanenie, resp. získanie domáceho obyvateľstva. Jedna z brigád divízie mala postúpiť k Trebinji a tu vytvoriť obrannú bázu smerom k Čiernej Hore. Jovanovič, ktorý dobre poznal domáce pomery, sa však rozhodol postupovať všetkými silami na Mostar a vytvoriť čo najskôr podmienky na možné spojenie s XIII. armádnym zborom. Hranice me-dzi Dalmáciou a Hercegovinou prekročil 1. augusta. Počas postupu sa dozvedel, že podobne ako v Sarajeve, aj v Mosta-re došlo k povstaniu podporovanému i mnohými grékokatolíkmi, katolíkmi a miestnymi tureckými posádkami. Jeho divízia sa do väčších bojov dosta-la pri Čitluku. Po dvojhodinovej bitke zlomila odpor povstalcov a 5. augusta obsadila Mostar, keď predtým vysla-nec povstalcov navrhol, že obrancovia mesta sa v záujme miestneho obyvateľ-stva z mesta stiahnu. Turecké sily boli potom prinútené ustúpiť k pobrežiu, odkiaľ ich rakúsko-uhorské parníky previezli do Albánska. Jovanovič opev-nil okolie Mostaru a vyčlenil 3. horskú brigádu, ktorá obsadila Stolac. Venoval pozornosť aj vytvoreniu miestnej admi-nistratívy. Po náhlom prepade v okolí Stolacu a obkľúčení miestnej citadely povstalcami vyhlásil štatárium. V tom-to priestoru pokračovali boje i naďalej a trvali až do 21. augusta. Jovanovič uvažoval o stiahnutí z mesta, ale na-koniec rakúsko-uhorské sily porazili

povstalcov, z ktorých sa potom väčšina rozptýlila.

Ovládnutím údolia rieky Bosny a Neretvy a hlavných miest Sarajeva a Mostaru sa však boje neskončili. Pri Doboji bola 20. pešia divízia stále via-zaná relatívne silnými povstaleckými oddielmi. Menšie skupiny povstalcov sa sústreďovali aj v iných oblastiach Bos-ny a Hercegoviny. Medzi obyvateľstvom bolo roztrúsených mnoho zbraní, na postupujúce jednotky útočili povstalci i domáce obyvateľstvo zo zálohy. Úlo-hou III., IV. a V. zboru, ktoré boli do-datočne nasadené, bolo zlomiť tento odpor a odbremeniť unavené jednotky. Podľa dobových odhadov iba vo východ-nej Bosne počet povstalcov dosahoval 45-tisíc mužov. Nasadenie posíl viedlo k uvoľneniu tiesnenej 20. divízie, k lik-vidácii odporu v severozápadnej Bosne a k zastaveniu postupu tureckých jed-notiek koncom augusta 1878. Po obsa-dení Višegradu a Gorazdy a pásma na hraniciach Novopazarského sandžaku bola pacifikácia Bosny dokončená.

Jednoznačná vojenská prevaha na strane Rakúsko-Uhorska síce po dvoch mesiacoch bojov viedla k potlačeniu ozbrojeného odporu, avšak v odľahlej-ších oblastiach ešte nejaký čas pokra-

čoval gerilový spôsob boja. V decembri 1878 veľkú časť rakúsko-uhorských síl stiahli a v krajine zostalo asi 80-tisí-cové okupačné vojsko. Bosna a Herce-govina nebola pripojená ani k jednej z dvoch častí monarchie. Zostala pod správou spoločného ministerstva finan-cií vo Viedni. Územie bolo rozdelené na štyri doplňovacie oblasti a v spoločnej armáde sa objavili bosnianski vojaci s charakteristickými červenými fezmi. V roku 1891 bolo na okupovanom úze-mí zriadených osem bosensko-herce-govinských práporov. Za prvej svetovej vojny boli tieto jednotky považované za elitné a ich nasadenie v boji považoval nepriateľ za čiernu moru.

Počas bosniansko-hercegovinského ťaženia sa odhalili mnohé nedostatky rakúsko-uhorských branných síl. Vele-nie dostatočne nezohľadnilo požiadav-ky kladené na vojenské akcie v horskom prostredí ani po organizačnej stránke, ani po stránke nutného vybavenia. Mo-narchia nemala dlhodobo a zvlášť vycvi-čené jednotky na boje v horách, nebolo dosť ťažných zvierat, boli podcenené počty vojakov potrebné na zabezpeče-nie postupových trás. Zlyhávalo aj zá-sobovanie, vozy na prepravu munície a proviantu sa na zlých cestách rozpa-


Vojenský tábor pri Mostare, 1878http://www.habsburger.net/en/media/

alexander-ritter-von-bensa-youngeradolf-obermuller-north-camp-mostar-during-

bosnian-campaign

dávali. Pechota mala slabý strelecký vý-cvik, niesla neúmernú 28-kilogramovú záťaž, odev a obuv často nezodpovedali podmienkam, pred aké boli vojská po-stavené. Jazdectvo sa v danom teréne, až na niekoľko výnimiek, vôbec nedalo využiť na bojové akcie. Neboli vytvore-né ani hygienické podmienky potrebné na sústredenie takého počtu vojsk, tak- že okolo stotisíc vojakov ochorelo na maláriu a rôzne črevné choroby. Ani de-lostrelectvo nebolo vybavené v dosta-točnej miere horskými delami, ktoré by sa dali prepravovať bez väčších ťažkostí v danom teréne. Tieto nedostatky hlav-né velenie ani v nasledujúcich desaťro-čiach neodstránilo. Vychádzalo totiž zo strategických úvah, že dejiskom možnej budúcej vojny bude viac-menej rovinatý terén.

Medzi jednotkami, ktoré sa zúčas- tnili na okupácii Bosny a Hercegoviny boli aj také, ktoré boli viac alebo menej doplňované z územia Slovenska. Išlo najmä o päť práporov 26. ostrihomské-ho pluku, ktorý zasiahol do bojov pri obci Kluč, dva prápory 71. trenčianske-ho pešieho pluku, ktorý sa zúčastnil po nasadení V. armádneho zboru na bitke pri obci Peč. Podobne sem bolo preve-zených aj päť práporov 72. bratislav-

ského pešieho pluku, ktoré pôsobili v Krajne, a prápory 70. pešieho pluku, pôvodne doplňované z doplňovacieho obvodu Banská Bystrica, ktoré sa zapo-jili do bojov pri Gračanici, Dolnej Tuzle a Doboji.

Mocenské ambície

Okupácia Bosny a Hercegoviny bola prvým aktívnym krokom Rakúsko-Uhor-ska na aréne svetovej politiky po poráž-ke pri Hradci Králové. Signalizovala, že monarchia začala s plnou vehemenciou realizovať svoje mocenské ambície na Balkáne. Hospodárske prenikanie do týchto oblastí a budovanie železníc bolo sprevádzané silnou politickou ofenzí-vou, ktorá svoje devízy priniesla začiat-kom osemdesiatych rokov 19. storočia získaním rozhodujúceho vplyvu na hos-podársku a zahraničnú politiku Srbska, ďalej v podobe rakúsko-uhorsko-ru-munského obranného paktu, ako aj vzá-jomného zblíženia s Gréckom. Toto nové smerovanie však nieslo v sebe latentnú hrozbu, a to hneď v dvoch smeroch. Narážalo na odpor Ruska a zosilňovalo rusko - rakúsko-uhorský antagonizmus. Zároveň rastúca aktivita slovanských národov na Balkáne a zosilnenie ich ná-rodného uvedomenia ohrozovali nielen veľmocenské ambície monarchie v tejto oblasti, ale nepriaznivo vplývali aj na vnútornú politiku Rakúsko-Uhorska, kde neriešená národnostná problema-tika bola permanentne veľmi živá.

Rusko-rakúske protirečenia sa o niekoľko rokov po okupácii Bosny a Hercegoviny opäť vyostrili a takmer rok trvajúca napätá situácia našla od-raz aj v zrýchlených prípravách mo-narchie na prípadnú vojnu s Ruskom. Kríza nakoniec neprerástla do vojno-vého konfliktu najmä vďaka politické-mu snaženiu Bismarcka, ktorý neveril v úspešnosť protiruskej akcie a pokúšal

sa zlepšiť vzťahy s cárskou vládou. Za-čiatkom deväťdesiatych rokoch 19. sto-ročia sa už v Európe vytvorili dve pro-tiľahlé mocenské zoskupenia pospájané tajnými zmluvami a vojenskými konven-ciami, ktoré sa pripravovali na znovu-rozdelenie hospodárskych, politických a vojenských sfér vplyvu. Stále viac sa stávalo zrejmejším, že to nepôjde bez ozbrojeného stretu. Roku 1908 rozvíri-la hladinu medzinárodnej politiky opäť Rakúsko-uhorská monarchia. Došlo k anexii Bosny a Hercegoviny a Balkán sa stal „sudom pušného prachu“, ktorý mohol kedykoľvek vybuchnúť.


Béni Kállay de Nagy-Kálló (Benjamin von Kálla), minister financií Rakúsko-Uhorska, poverený správou Bosny a Hercegoviny http://en.wikipedia.org/wiki/File:Herr_von_K%C3%A1llay_(Minister_of_Finance,_Austria_Hungary)_1899_Ede_Ellinger.jpg

PhDr. Vojtech Dangl, cSc., (1937), absolvent Filozoficko-his-torickej fakulty Univerzity Karlo-vej v Prahe, dlhoročný pracovník Vojenského historického ústavu,

t. č. Historického ústavu SAV, člen vedeckých spoločností a redakčných

rád, jeden zo zakladateľov vojen-skej historiografie na Slovensku. Je autorom 17 knižných titulov:

Armada a spoločnosť na prelome 19. a 20. storočia (1992), Bethlen proti

Habsburkům (1992), Bitky a bojis-ka (1984), Bitky a bojiska v našich

dejinach I., II. (2005, 2007), Čierny orol – NKP (1970), Kalište – pamatnik

SNP (1967), Krompachy – pamatne miesto robotnickej vzbury (1976),

Slavni vojvodcovia (1981), Slovensko vo vire stavovskych povstani (1986),

Vojenske dejiny Slovenska II., III. (1995, 1996), Pod zastavou cisara a kraľa 1848 – 1914 (2009) atď., spo-

luautorom publikácie Vojvodcovia : 111 osobností vojenských dejín

Slovenska, viacerých kolektívnych prác a publikoval niekoľko desiatok

vedeckých štúdií doma i v zahraničí. Podieľa sa na populárno-vednej činnosti, je držiteľom viacerých

ocenen í za vedeckú a popularizačnú činnosť.

Obraz židovského krčmára v slovenskom myslení a v politickej praxi v 19. a 20. storočíŽidovský krčmár – nepriateľ slovenského ľudu?

MilOSlaV SZaBó

„Zakiaľ krčmársky žid špiritusovou fľaškou ponad hlavy zpozdilého a všakovak zanedbaného ľudu víťazne mácha, zatiaľ i nad jeho

hlavou visí oblak nejistej, a to veľmi nejistej budúcnosti.“ týmito slovami apeloval mladý Svetozár Hurban-Vajanský v roku 1878 na hornouhorských židov, aby používali „svoju vyššiu intelligentnosť

k poučeniu, a nie k nivočeniu ľudu“. Rozšíril tým dlhý rad svojich predchodcov, ktorí odvádzali pozornosť od skutočných príčin alkoholizmu slovenského obyvateľstva poukazovaním na

vierovyznanie, resp. etnický pôvod podstatnej časti hornouhorských krčmárov. a Vajanským sa tento výpočet v žiadnom prípade nekončí.

Už Ľudovít Štúr spájal v svojich publi-cistických a parlamentných polemikách proti uhorským židom sociálnoekono-mické motívy s národnostnými: pra-nieroval jednak údajné vykorisťovanie slovenského ľudu židovskými krčmármi a úžerníkmi a jednak zámery uhorských elít zrovnoprávniť židovské obyvateľ-

stvo, od ktorých očakával prehĺbenie maďarizácie. V súvislosti s protižidov-skými búrkami na jar roku 1848, ktoré na juhozápadnom Slovensku postihli v neposlednom rade práve židovských krčmárov a obchodníkov, sa v Štúrom redigovanom Orlovi tatránskom objavil dokonca uhorským zákonodarcom ad-

resovaný, „priateľmi ľudu“ podpísaný návrh vysťahovať židov na Dolnú zem: „Keď žiďja len zo šalbi [podvodu – M. S.] a klamu žijú, pošlime jich ta, kďe robiť budú museť, a klamať ňemuožu.“ Návrh na židovskú kolonizáciu maďarskej níži-ny sa, pochopiteľne, nerealizoval. Eko-nomická štruktúra väčšiny židovského

Antisemitská karikatúra (Černokňažník, 1882)


obyvateľstva v Uhorsku sa ani v ďalších desaťročiach netransformovala smerom k poľnohospodárstvu a remeslám, ako si to azda želali iniciátori podobných výziev. Naopak, po rakúsko-uhorskom vyrovnaní z roku 1867 a následnom úpl-nom zrovnoprávnení židovského oby-vateľstva sa postupne zvyšovalo jeho pomerné zastúpenie nielen vo finanč-níctve, v obchode a poľnohospodárskom podnikaní, ale aj v slobodných povola-niach. Židovskí podnikatelia, právnici a lekári predstavovali v mnohých oblas-tiach Horného Uhorska priamych kon-kurentov predstaviteľov slovenského národného hnutia v ekonomickom i ná-rodnostnom ohľade, keďže čoraz väčšia časť z nich udávala pri sčítaní obyvateľ-stva maďarskú materinskú reč.

Výzvy na spoluprácu

V 60. rokoch 19. storočia, po obno-vení ústavného života v habsburskej monarchii, národnostné preferencie hornouhorskej židovskej inteligencie ešte neboli natoľko vyhranené ako za-čiatkom 20. storočia. V tomto období reprezentanti Starej školy slovenskej – časti slovenského národného hnutia,

ktorá sa hlásila k štúrovskému dedič-stvu – zmenili stratégiu a pokúsili sa získať hornouhorských židov pre slo-venský nacionalizmus. Tieto snahy mali čiastočný úspech aspoň v centre Starej školy, v Turčianskom sv. Martine. Výzvy na spoluprácu zo strany slovenských na-cionalistov a pozitívne reakcie zo strany židovského obyvateľstva sa tu objavo-vali prinajmenšom od začiatku 60. ro-kov. Osoby židovského vierovyznania sa nachádzali medzi zakladajúcimi členmi Matice slovenskej ako aj medzi podpo-rovateľmi miestneho slovenského gym-názia, ktoré navštevovali aj židovskí žiaci. Napriek tomu zaujali Pešťbudínske vedomosti, tlačový orgán Starej školy, k zákonu o emancipácii uhorských židov v roku 1867 rezervovaný postoj – jed-nak kvôli tomu, že dostal prednosť pred národnostným zákonom a jednak kvôli konzervatívnym a konfesionálnym pred-sudkom.

Prirodzená integrácia

Viliam Paulíny-Tóth vo svojich Listoch k Židom (1871) napriek tomu celkom v duchu liberálneho nacionalizmu upie-ral židom národnosť, z čoho im podľa neho vyplývala povinnosť „zamalgamizo-vania-sa s tým národom, medzi ktorým bý-vajú“. Z tohto dôvodu Paulíny-Tóth ostro

odsudzoval pomaďarčovanie hornouhor-ských židov a vyzýval ich, aby prekonali egoizmus a použili svoj „kultúrny vplyv“ na hmotné zveľadenie slovenského ľudu. Takáto prirodzená integrácia bola podľa Paulíny-Tótha znakom demokratickosti. Uhorskí židia boli vládnucou uhorskou liberálnou aristokraciou napriek „mrtvou literou zákona vyslovenej emancipácie, len tolerovanými; u nás ale kyne Vám zte-lesnená emancipácia navždy“. Podľa Pau-líny-Tótha židia prekonajú antipatie zo strany nežidovského obyvateľstva, pres-nejšie jeho hovorcov v Hornom Uhorsku, iba úplným splynutím so Slovákmi: „Bože daj, aby intelligencia slovenského náro-da nikdy nebola prinútenou vystupovať proti smeru Vašeho vlivu na náš ľud, aby tak pomaly previedlo sa Vaše celkovité, tr-vanlivé, všetkými nami iste horúce želané splynutie s národom.“

V čase, keď Paulíny-Tóth písal Listy k Židom, sotva mohol predvídať, akým smerom sa vyvinie národnostná politika v Uhorsku. Zatvorenie Matice sloven-skej a stredných škôl so slovenským vy-učovacím jazykom narušilo základy, na ktorých sa dovtedy rozvíjala skromná spolupráca medzi hornouhorskými židmi a slovenskými nacionalistami. Zostrenie národnostnej politiky prerušilo vývin slo-vensko-židovského hnutia na dlhé desať-ročia. Od druhej polovice 70. rokov 19. storočia, pod vplyvom prvých prejavov antisemitizmu v Uhorsku a inde v Európe,


Ľudovít Štúr (1815 – 1856)

Židia pred a po prijatí emancipačného zákona (Rebach, 1883)

slovenskí novinári v kontexte všeobec-nej nacionalistickej radikalizácie čoraz častejšie využívali protižidovské motívy, ktoré sa naplno rozvinuli v ideológii Sve-tozára Hurbana-Vajanského.


Od sedemdesiatych rokov 19. storočia preto v orgánoch slovenského národného hnutia začína opäť do popredia vystupo-vať stereotyp židovského krčmára, údaj-ného vykorisťovateľa slovenského ľudu a agenta maďarizácie. Tieto predsudky sa odvíjali z historického faktu, že šľachta v Uhorsku – podobne ako inde v strednej Európe, najmä v Poľsku – prenajímala tzv. regálne práva, medzi iným právo na výrobu a predaj liehových nápojov, už od raného novoveku predovšetkým židov-ským podnikateľom. Ich nadpriemerné zastúpenie medzi prevádzkovateľmi vý-čapníckej živnosti pretrvávalo aj v 19. storočí, keď regálne práva nahradili štát-ne licencie. Presný počet držiteľov tých-to licencií v Hornom Uhorsku, ktorí boli izraelitského vierovyznania, sa dnes už dá sotva presne zistiť – podľa štatistiky z roku 1910 tvorili židia medzi držiteľmi výčapných licencií v celouhorskom me-radle asi 40 %.

Skutočnosť, že židovskí krčmári boli v Uhorsku druhej polovice 19. storočia stále neprehliadnuteľní, zneužívali vo svojej propagande politické zoskupe-nia, ktorých výlučným alebo čiastočným programom bol antisemitizmus. Tento predstavoval modernizovanú protiži-dovskú ideológiu, v ktorej sa negatívne dopady sociálnoekonomických zmien stotožňovali s pôsobením židov. Jeden z bodov programu Krajinskej antisemitskej strany (Országos antiszemitapárt) z roku 1883 napr. žiadal „zákaz výčapného práva židom“. Od 90. rokov 19. storočia organi-zovali kampane proti udeľovaniu výčap-ných licencií židom prívrženci Uhorskej katolíckej ľudovej strany (Magyar katoli-kus néppárt), medzi nimi napr. aj repre-zentant slovenského národného hnutia Andrej Hlinka. Skutočný význam, ktorý stereotyp židovského krčmára nadobu-dol v ideológii slovenského národného

hnutia, názorne dokumentuje karikatúra českého maliara Karla Krejčíka Tohoročná žatva uverejnená v satirickom časopise Černokňažník v roku 1884.

Karikatúra znázorňuje slovenských roľníkov, ako predávajú svoje produkty židovskému krčmárovi a svoje tržby ná-sledne odvádzajú uhorskému daňové-mu úradu. Židovský kčmár tu plní úlohu sprostredkovateľa a jeho polooficiálne postavenie podčiarkuje skomolený ma-ďarský názov krčmy U uhorskej koruny. To, že žid aj napriek tomu zostáva pre-dovšetkým židom, naznačujú telesné stereotypy ako krivý nos a oduté pery. Karikatúra Tohoročná žatva teda vykres-ľuje židovského krčmára nielen ako vy-korisťovateľa slovenského ľudu, ale zá-roveň – paradoxne – spochybňuje jeho lojalitu voči uhorskému/maďarskému štátu. Podobne ako pred ním už Ľudovít Štúr apeloval tým aj redaktor Černokňaž-níka Juraj Čajda – karikatúry vznikali na jeho objednávku, a podľa jeho podrob-ných opisov – na mocenské elity, aby na-miesto židov emancipovali nemaďarské národnosti.

Hlasisti a hospodársky antisemitizmus

Negatívny obraz židovského krčmára for-moval aj svetonázor príslušníkov mlad-

šej generácie slovenských nacionalistov združených okolo revue Hlas. Hospo-dársky antisemitizmus v zmysle bojko-tu židovských živnostníkov tvoril jeden z bodov aktivistického programu hlasis-tov, ktorý prekvapujúco odobril aj známy bojovník proti antisemitizmu a neskorší prvý prezident Československej repub-liky Tomáš Garrigue Masaryk. Podľa záznamu jeho najhorlivejšieho sloven-ského prívrženca Vavra Šrobára Masaryk pokladal antisemitizmus na Slovensku za oprávnený. Masaryk kládol budúcim hlasistom na srdce, aby vymaňovali ľud „z pod jarma alkoholu a židovského ka-pitálu“. Šrobár to na schôdzke členov pražského študentského spolku Detvan zhrnul nasledujúcimi slovami: „Či teda antisemitismus je povolený alebo nie? Ja som toho náhľadu, že Slovák musí byť antisem[itom]. [...] Slovák nemá žiadnej takej protekcie, ako žid, a preto musí vša-de proti nemu sa stavať a hospodársky sa organisovať. My Slováci musíme obranný boj viesť proti židom i z iných príčin. Jed-na taká príčina je tá, že u nás každý žid je výbojníkom, agentom maďarisácie. Proti ľudu všade je žid. On je naším úhlavným nepriateľom.“

Vrchovinská akcia

Inšpiráciu, ako má tento boj v praxi vy-zerať, hľadali hlasisti u priekopníkov


Viliam Paulíny-Tóth (1826 – 1877)

Karel Krejčík, Tohoročná žatva, Černokňažník (1884)

družstevného hnutia, organizovaného vo vtedajšom Uhorsku jednak katolíckym klérom a jednak prívržencami agrárneho hnutia. Najúčinnejším propagandistic-kým nástrojom takéhoto praktického antisemitizmu sa stala tzv. vrchovinská akcia z prelomu 19. a 20. storočia, v rám-ci ktorej sa komisár ministerstva poľno-hospodárstva Ede Egán pokúšal zlepšiť životnú úroveň rusínskych obyvateľov Berežskej župy zakladaním spotrebných a úverových družstiev. Rubom týchto aktivít boli antisemitské kampane proti tzv. Chazarom, ako Egán a ďalší uhorskí činitelia nazývali podkarpatských židov-ských krčmárov a obchodníkov, zdôraz-ňujúc ich údajné „rasové“ zvláštnosti. Tieto kampane proti „hubiteľom rusín-skeho ľudu“ mali veľký ohlas aj medzi slovenskými nacionalistami. Nepriamo ovplyvnili aj aktivity bratov Markovičov-cov z Nového Mesta nad Váhom, ktorí sa pokúsili získať na svoju stranu vidiecke slovenské obyvateľstvo tým, že ho oslo-bodia z područia židovských krčmárov a úžerníkov. Lekár a finančník Július Mar-kovič, ktorý ponúkal výhodné úvery od miestnej Ľudovej banky, založil za týmto účelom týždenník Považské noviny. Jeho redaktorom bol vyštudovaný národo-hospodár a hlasista Igor Hrušovský, kto-rý organizoval slovenské obyvateľstvo v spotrebných a úverových družstvách.

Radikalizácia nálad

Po snemových voľbách v roku 1901, v ktorých neúspešne kandidoval Rudolf Markovič, obvinili úrady vedúcich pred-staviteľov slovenského národného hnu-tia v Novom Meste nad Váhom z poburo-

vania proti maďarskej ná-rodnosti. Július Markovič a jeho spoločníci poukazova-li vo svojej obhajobe vedo-me na tzv. vrchovinskú ak-ciu, v dôsledku ktorej židia údajne rozpútali kampaň proti komisárovi Egánovi.

Je dosť možné, že práve táto stratégia presvedčila porotcov prešporského od-volacieho súdu, aby slovenských nacio-nalistov zbavili obvinenia.

Július Markovič síce nechcel byť pokladaný za „krvilačného antisemi-tu“ – uprednostňujúc iné atribúty ako „antisemitismus už vykrystallisovaný, ideálny, nikomu neškodný, občanom a vlasti užitočný, požehnaný“. V liste nitrianskemu županovi z roku 1902 však otvorene priznal, že jeho aktivity „ne-pocítili len úžerníci v úzkom zmysle slo-va, ale takisto izraelitskí advokáti, leká-ri, obchodníci, predavači, krčmári atď., pretože oni tvoria organickú jednotu“. K antisemitizmu sa prihlásil aj redaktor Považských novín Igor Hrušovský, kto-rý roku 1904 musel čeliť podobnému obvineniu ako krátko pred ním Marko-vičovci. Hrušovský protestoval, že by formuláciou „naši odvekí nepriatelia“ chcel poburovať čitateľov proti maďar-skej národnosti. Presviedčal porotcov, že s „pravými Maďarmi“ sympatizuje. V skutočnosti mal na mysli „tých stálych nepriateľov ľudu, oproti ktorým i Egan bol vyslaný, a ktorí nesvedomitou úže-rou ničia ľud slovenský“. Igor Hrušovský však tento raz – na rozdiel od Marko-vičovcov, ktorí útokmi proti židovským svedkom obžaloby slávili u kráľovskej tabule v Prešporku úspech – apeloval na stereotyp Chazarov ako spoločného ne-priateľa Slovákov a Maďarov márne. Po-rota redaktora Považských novín uznala vinným z poburovania proti maďarskej národnosti – hoci, ako s uspokojením

konštatoval, prešporská maďarská tlač bola na jeho strane.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti neprekvapuje, že protižidovská radika-lizácia v dôsledku prvej svetovej vojny smerovala v neposlednom rade proti ži-dovským krčmárom, ktorí predovšetkým vo vidieckych oblastiach Uhorska ste-lesňovali v očiach väčšinového obyva-teľstva stereotyp vojnového zbohatlíka. Vojna, prídelové hospodárstvo, čierny trh a rekvirácie doliehali na ľudí do tej miery, že sa čoraz väčšmi stotožňova-li s protižidovským diskurzom, ktorý charakterizoval v tomto období takmer všetky spoločenské a politické vrstvy v Uhorsku. Príkladom akumulácie proti-židovských nálad, ktorých terčom boli dedinskí židovskí krčmári, je anonymný dopis hlavnému slúžnemu z Považskej Bystrice z roku 1917. Píše sa v ňom o ne-spokojnosti obyvateľov Dolného Hričo-va, ktorí sa sťažujú, „že židáci robja všel-jaké švindle a nadešetko že nepredávajú svetu po tich krčmách trunek, ale jakúsi otravu“. Ľudia si vraj povrávajú, že ak im to hlavný slúžny nezakáže, „že sa ich pár zebere a židom že šetko rozbijú“. Židovskí obchodníci a krčmári sa skutočne stali jednou z hlavných obetí tzv. rabovačiek, ktoré v celej krajine vyvolali správy o ka-pitulácií ústredných mocností a prevrate v Budapešti na jeseň roku 1918.


Vavro Šrobár (v strede) a Samuel Zoch (vpravo) v roku 1919

Ede Egán (1851 – 1901)

Po utíšení násilia prišli na rad admi-nistratívne kroky. Mnohí predstavitelia národných rád, ktoré sa na Slovensku etablovali na konci vojny, svojvoľne odoberali židovským krčmárom licencie a prideľovali ich vlastným kandidátom.

Revízia licencií

Poriadok do tohto procesu mal zaviesť Zákon o mimoriadnych prechodných ustanoveniach na Slovensku z 10. de-cembra 1918, ktorý ustanovil pražskej vláde podriadený Úrad ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. § 11 navy-še zakazoval výčap liehových nápojov a – vychádzajúc z uhorskej právnej praxe – splnomocňoval ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, aby revi-dovalo licencie na ich predaj a výrobu. Minister Vavro Šrobár využil svoju prá-vomoc po čiastočnej stabilizácii nového zriadenia v lete roku 1919, keď nariadil revíziu licencií na predaj, distribúciu a výrobu destilátov ako aj na skladištia tabaku a prevádzku trafík. Skutočnosť, že Šrobár tu vedome nadväzoval na predvojnový program hospodárskeho antisemitizmu, potvrdzuje jeho reak-cia na výčitky československého prezi-denta T. G. Masaryka, ktorý sa krátko predtým prostredníctvom poslanca Ivana Markoviča sťažoval na antisemi-tizmus na Slovensku. Minister Šrobár tieto sprostredkované výčitky vzal na vedomie, čo vyplýva z jeho poznámok z júna 1919, v ktorých sa pripravoval na audienciu u prezidenta republiky. Šro-bár bol odhodlaný brániť svoju politiku voči židovskému obyvateľstvu: „Jest iba hospodársky antisemitism – židia majú výhody od maď[arských] vlád. Privilegia musia i u nás prestať.“ Kontinuita tejto argumentácie s predvojnovým hlasis-tickým programom je zrejmá, pravda, s jedným podstatným rozdielom. Vav-ro Šrobár a jeho spolupracovníci na Úrade ministerstva s plnou mocou pre

správu Slovenska už neboli odkázaní na zakladanie úverových a spotrebných družstiev: nové štátne funkcie im umož-nili siahnuť po legálnych prostriedkoch boja proti alkoholizmu, resp. proti jeho údajným či skutočným šíriteľom, kto-rých stelesnením bol pre slovenských nacionalistov už od čias Ľudovíta Štúra dedinský krčmár – žid. Privilégiá, s kto-rými chcel Šrobár skoncovať, mali spo-čívať v prednostnom udeľovaní licencií na výrobu a predaj liehových nápojov, ktoré podľa neho židia dostávali za ich údajné protislovenské služby uhorským úradom.

Nové výčapné licencie mali dostá-vať prednostne vojnoví invalidi, legio-nári, vdovy a siroty po padlých vojakoch ako aj spotrebné družstvá. Pri schvaľo-vaní licencií sa mal brať ohľad na po-merné zastúpenie jednotlivých národ-ností a konfesií a politickú bezúhonnosť uchádzačov. Hoci sa ani v nariadení samom ani v uvedenej inštrukcii ka-tegórie národnosť a konfesia bližšie ne-špecifikujú, noví štátni úradníci vedeli čítať medzi riadkami. Vlastný proces revízie bol zdĺhavý. Príčinou bol jednak byrokratizmus (po posúdení žiadostí niekoľkými inštanciami mala konečné slovo špeciálna komisia pri Generálnom finančnom riaditeľstve v Bratislave) a jednak ohľad na protesty v zahraničí,

ktoré by mohli oslabiť pozíciu Česko-slovenska pri vyjednávaní o mierovej zmluve s Maďarskom. Revízia licencií na výrobu a predaj liehových nápojov sa naplno rozbehla až v roku 1921, a hneď vyvolala masívne protesty židovských organizácií v Československu. Sionis-tické združenia Židovská národná rada v Prahe a Ľudový zväz Židov pre Slovensko ako aj Ústredná kancelária ortodoxných židovských obcí na Slovensku či Svaz Čechů-Židů doslova zasypali Kancelá-riu prezidenta republiky (akúsi pred-chodkyňu dnešných ombudsmanov) protestami, v ktorých poukazovali na prechmaty úradov pri udeľovaní licen-cií židovským žiadateľom, vysvetľujúc ich „hospodárskym bojom proti Židom“ (sionisti), alebo jednoducho uvádzajúc konkrétne neprávosti.

Podľa finančného referenta na Úrade ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska Eugena Bálenta boli revízie úplne legitímne: „Je známo, že na vesničkách bol židovský krčmár ohnis-kem maďarisácie pred válkou a denun-cianstva za svetovej vojny, že v Maďarsku bolo udelenie licencie z väčšej čiastky odmena za služby konané maďarskému štátu proti slovenskému ľudu.“ Ústred-ná kancelária ortodoxných židovských obcí na Slovensku vo svojom memo-rande síce poukázala na fakt, že židia


Slovenskí aktivisti z Nového Mesta nad Váhom na začiatku 20. storočia (zdroj: Archív literatúry

a umenia Slovenskej národnej knižnice, sig. SR 54 178)

prevažovali medzi držiteľmi licencií aj v maďarskej jazykovej oblasti. Refe-rent Bálent to však nebral na vedomie (rovnako neuvažoval ani o historických predchodcoch licencií, tzv. regáloch). Naopak, nutnosť revízie – židia údajne boli držiteľmi 90 % licencií – Bálent vy-svetľoval výlučne odkazom na prevrat z roku 1918, keď „ľud nečakal v mnohých dedinách na úrady a žida-vyssavače vy-hnal z dediny, inde celý riad takýchto upírov ľudu dobrovolne chytro utekaly do Maďarska“. Československé úrady podľa referenta napriek tomu kladne vybavo-vali žiadosti sociálne slabších kategórií židovských žiadateľov. Podľa štatistiky Generálneho finančného riaditeľstva z novembra 1921 boli židia navyše me-dzi držiteľmi nových licencií stále nad-priemerne zastúpení.

Hnací motor revízie

Revízia licencií na predaj a výrobu lie-hových nápojov (ako aj na prevádzku trafík) síce otriasla sociálnoekonomic-kým postavením veľkej časti židovských živnostníkov na Slovensku, to však stá-le neuspokojovalo ich „kresťanských“

konkurentov, ktorí sa organizovali vo vlastných záujmových združeniach a vo svojej stavovskej tlači šírili protižidov-skú propagandu. Hospodársky antise-mitizmus, ktorý bol hnacím motorom procesu revízie, tejto dôležitej súčasti agendy ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, však treba vnímať v širšom stredoeurópskom kontexte. Výčapné licencie boli v povojnových ro-koch revidované aj v susednom Poľsku a Maďarsku, a aj tu mali tieto procesy protižidovské zameranie. Politika tvo-riaceho sa establishmentu voči židov-skej menšine na Slovensku v prvých rokoch Československej republiky síce nebola – a vzhľadom na demokratické princípy a medzinárodné záväzky no-vého štátu ani nemohla byť – otvorene antisemitská. Mnohí súčasníci ju však takto vnímali. Antisemitské tendencie štátnej politiky navyše predstavovali nebezpečný precedens pre slovenské (a československé) dejiny. To sa malo prejaviť najmä v druhej polovici 30. ro-kov 20. storočia, keď na pravom okraji politického spektra dochádzalo k radi-kalizácii, ktorej sprievodným javom bol

aj antisemitizmus. Symptomatický je v tejto súvislosti napr. román Krčmársky kráľ z roku 1935, v ktorom spisovateľ a popredný autonomistický politik Martin Rázus oprášil stereotyp židovského krč-mára, opisujúc udeľovanie výčapných licencií v Uhorsku v zmysle „židovských privilégií“. Je príznačné, že jedným z prvých protižidovských nariadení reži-mu vojnovej Slovenskej republiky bola opätovná revízia začiatkom 20. rokov 20. storočia revidovaných licencií na výčap liehových nápojov – napriek tomu, že židia už tvorili medzi držiteľmi výčapných licencií jasnú menšinu.


Bývalá židovská krčma v obci Koromľa, okr. Sobrance (zdroj: http://www.praveorechove.

com/newsread.php?newsid=1025)

Martin Rázus (1888 – 1937)

Mgr. Miloslav Szabó (1979) je spolupracovníkom Židovského múzea v Prahe a bývalým spolupracovníkom Centra pre výskum antisemitizmu na Technickej univerzite v Berlíne. Zao-

berá sa dejinami rasizmu, antisemitiz-mu a nacionalizmu v Nemecku a stred-

nej Európe v 19. a 20. storočí, ako aj intelektuálnymi dejinami. Je autorom

monografií Boh v ofsajde (2004) a Rasa a vôľa. Alfred Rosenberg a Mýtus

20. storočia (2004).

SlOVáK na VRcHu PRaVDYHnutie životnej reformy

ROMan HOlEc

Popri bezvýhradnom optimizme a viere v pokrok vedy a techniky existovali začiatkom 20. storočia medzi intelektuálmi aj úplne opačné nálady, motivované strachom a obavami zo zlyhania civilizácie a z morálnej

dekadencie, zo zničujúcich dôsledkov priemyselného vývoja, ktorý postupne zlikviduje nielen prírodu, ale i človeka ako svojho vlastného tvorcu. Vzniklo čosi ako „ekologická moderna“, lebo mnohé javy, ktoré dnes už dôverne

poznáme, sa po prvý raz objavili práve vtedy a stali sa organickou súčasťou nových ideových i spoločenských hnutí.

Ich skutočný vplyv na spoločnosť nebol ani zďaleka taký výrazný, ako sme ochot-ní neraz v súčasnosti pripustiť. Na druhej strane sa niektoré aktivity stali dostatoč-ne nosné, aby sa (aj) na ich pleciach sfor-movali pre 20. storočie také kľúčové hnu-tia ako rôzne spôsoby životnej reformy, ochranársko-ekologické iniciatívy a hnu-tia, filozofické smery, alternatívne nábo-ženstvá, sektárske aktivity a združenia, masovo rozšírené vegetariánstvo a iné.

Najradikálnejší predstavitelia týchto myšlienok hovorili na prelome 19. a 20.

storočia o zlyhaní štátu, spoločenských štruktúr i cirkvi a hlásali návrat k prí-rode a prírodnému spôsobu života, kde človeku zostanú neskazené medziľudské vzťahy a bohatý intelektuálny svet. Tu kdesi sú zdroje pre hnutie životnej re-formy, ktoré malo veľa rôznych podôb. Ti najmilitantnejší odmietali alkohol a konzumáciu mäsa, hazard, priemyslom zdegenerované mestá a utvárali komúny v lone prírody, kde žili slobodne a bez fa-lošných spoločenských noriem. Utvárali si vlastné náboženské systémy a neraz

kultivovali nahotu ako symbol rovnosti a prirodzenosti. Jedna z najznámejších komunít tohto typu sa zriadila na švaj-čiarskom vrchu Monte Verita (v preklade Vrch pravdy) pri Ascone. Nachádzala sa na severnej, švajčiarskej strane jazera Lago di Maggiore, obklopeného horami a nádhernou prírodou. Ťažko bolo možné nájsť krajšie miesto na útek z civilizácie, na splynutie s prírodou, rozjímanie a roj-čenie. Monte Verita sa stala pojmom, ktorý dodnes priťahuje svojim duchom, myšlienkami a tradíciou.

Pohľad z Monte Verita na Lago di Maggiore

Zdroj:http://www.profvandusen.com/phpBB2/viewtopic.php?-p=2782&sid=3af22659cb9bc-

19516c7dc2985e82b96


Jej príbeh začal v novembri roku 1900, keď Belgičan Henri Oedenkoven (1875 – 1935) pod vplyvom povrchnej nádhery svetovej výstavy v Paríži, una-vený spoločnosťou a hladný po slobode spolu s hudobníčkou zo Sedmohradska Idou Hofmann (1864 – 1926) a ďalšími kúpili spomínaný vŕšok nad Asconou.

Kolíska hnutia

Vrch sa stal sídlom umeleckej kolónie s cie-ľom od základu zreformovať spôsob života a stal sa doslova kolískou alternatívneho hnutia. Zakladatelia na vrchu zriadili koló-niu založenú na pobyte na čerstvom vzdu-chu, na vegetariánstve a na jednoduchosti prírodného života. S tým súvisel kult na-hoty, čiastočne aj voľnej lásky, ozdrav-ného tanca v lone prírody, ba i takých smerov ako anarchizmus a okultizmus. Ich vzájomná previazanosť zostáva otvorená, všetko však svedčilo o ideovej pestrosti a neustálenosti, ktorá závisela od toho, kto vtláčal pečať a kto sa presadil medzi členmi komunity. Nečudo preto, že sa vy-skytovali aj napätia a ideové konflikty.

Vplyv Monte Verity bol podstatne väčší, ako len dodržiavanie tých či oných

zásad. Osobnosti, ktoré sa sústredili v tejto komunite, ovplyvňovali svojimi názormi reformné hnutie ako celok a ne-možno sa preto čudovať, že toto miesto sa stalo doslovne kultovým a posvätným. Každý, kto sa stotožnil s niektorými as-pektmi reformného hnutia, si považoval za povinnosť navštíviť Monte Veritu a na-čerpať tu diskusiami i spôsobom života, teda predovšetkým duchovne i prakticky, nové impulzy pre vlastný myšlienkový svet i životný štýl. Monte Verita nado-budla fluidum kultového miesta, mala vlastnú dušu, mystickú atmosféru a jej genius loci si chodili vychutnávať ľudia z celej Európy.

Slovenskí tolstojovci

K tým jednotlivcom, ktorí si osvojili niektoré formy reformného hnutia, ba dokonca mali k nemu tie najlepšie pred-poklady, patrili tolstojovci. Práve bez-výhradné stotožnenie sa s myšlienkami svojho duchovného „učiteľa“ ich viedlo

k vegetariánstvu, k pohlavnej abstinen-cii, ako aj k odmietaniu alkoholu, spo-ločenského tanca a ďalších životných radovánok. Vegetariánstvo bolo nielen prejavom kladného vzťahu k prírode a zvieratám, ale viedlo aj k ich ochrane a nekompromisnému odmietaniu poku-sov na nich.

Ďalším znakom reformných hnutí bol pacifizmus a odpor voči akýmkoľvek formám sociálneho násilia a darwiniz-mu, s čím úzko súvisela i zásada odmie-tania zla prostredníctvom akýchkoľvek násilných aktov. Preto nielen zbrane, ale aj služba v armáde ako nástroja štátnej moci a zotročovania človeka, bola pre prívržencov reformného hnutia neprí-pustná.

Slovenskí tolstojovci mali kľúčové postavenie medzi priaznivcami a obdivo-vateľmi veľkého spisovateľa a humanis-tu. Predpoklady k tomu im poskytovalo jednak rurálne prostredie, z ktorého vy-šli, ale i veľkomestské pomery, v ktorých študovali a kde sa formovalo ich presved-čenie. Na jednej strane videli v roľníkovi nositeľa spoločenskej obrody v zmysle Tolstého ideí, na druhej strane vnímali mesto ako prostredie dekadencie, demo-ralizácie, ba úplného mravného úpadku.


Pohľad na Monte Verita (1905)Zdroj: http://www.seriehesse.usi.ch/allaricer-

cadellaverita/en/meuslive/meuslive.php@pro-jectid=481&pageid=13690&navigation=short.

html

Ida Hofmann, Henri Oedenkoven a Theodor Stern na prechádzke Zdroj: http://www.fidus-projekt.ch/wp/page/40

Dušan Makovický sa dostal medzi naj-bližších spolupracovníkov Tolstého. Jeho druh Albert Škarvan mal zase veľké zá-sluhy na šírení Tolstého diela a myšlienok v zahraničí.

uhorský vojenský lekár

Nepochybne najzaujímavejšou postavou z tejto slovenskej skupiny sa stal Albert Škarvan (1869 – 1926). Odmietnutím služby v armáde sa nielenže dostal do väzenia, ale prišiel aj o svoj doktorský diplom a stal sa známym aj mimo Ra-kúsko-Uhorska. Po odsedení si stanove-ného trestu bol nútený odísť do zahra-ničia. Jeho pobyt vo Švajčiarsku a v Lon-dýne už historická veda zrekonštruovala. Aspoň sme si to doteraz mysleli. Vie sa totiž o Škarvanovej propagácii tolstojiz-mu, o prekladoch Tolstého diela a publi-cistiky, o vlastnej tvorbe, o kontaktoch s ďalšími tolstojovcami (Vladimir G. Čertkov) i s boľševickou líniou ruskej sociálnej demokracie (Vladimir D. Bonč--Brujevič). Na druhej strane sa doteraz vôbec nevedelo, resp. úplne ušlo po-zornosti, že práve Albert Škarvan stál významným spôsobom pri zrode kultovej komunity európskeho reformného hnu-tia – švajčiarskej Monte Verity.

Škarvan bol totiž náhodou usadený v blízkosti a spoznal sa s Oedenkovenom a jeho prívržencami krátko pred zalo-žením Monte Verity. Údajne ich posilnil v ich anarchokomunistických princípoch. Pod jeho vplyvom sa začal Oedenkoven zaoberať aj praktickými sociálnymi otáz-kami a doplnil o ne svoj program, pôvod-ne založený len na revitalizácii prírodné-ho spôsobu života. V duchu sociálneho rozmeru sa v zmysle plánov páru Oeden-koven/Hofmann mal na Monte Verite za-ložiť nielen prírodný liečebný ústav, čo sa neskôr aj stalo, ale aj továreň na reform-né výrobky a výchovný ústav.

Škarvan často navštevoval Monte Ve-ritu a rýchlo si získal jej obyvateľov. Roz-prával im o tom, že na neďalekom vrchu Monte Trinita sa v pôvodne tolstojovskej kolónii usadili „extrémisti“, ktorí nebrali ohľad na nikoho a na nič. Slnili sa verejne úplne nahí a zraňovali prirodzený ostych miestneho obyvateľstva. Dlho im to však nevydržalo. Sťažnosti rozhorčených roľníkov viedli nakoniec k tomu, že títo „nerozumní fanatici“ boli nútení oblasť opustiť. Nahota však nebola cudzou ani na Monte Verite.

O Škarvanovi sa vedelo, že bol vo-jenským lekárom a že jeho pacifizmus vyvrcholil v odmietnutí vojenskej služby. Vedelo sa, že nebol ochotný „kolaboro-vať“ so štátom a slúžiť mu, kvôli čomu ho uväznili a odobrali mu diplom. Ida Hofmann si na „uhorského vojenského lekára“ Škarvana spomína nasledovnými slovami: „Musel utiecť a v Tolstého dome našiel láskavé prijatie. Pred prenasledo-vaním zo strany svojich protivníkov našiel útočisko usadením sa vo Švajčiarsku. Moc-ná a prírodným čarom roľníckeho pôvodu vybavená dievčina sa krátko predtým stala jeho ženou. Nasledujúci deň sme už boli

u Škarvana ako doma. Rovnaká snaha po pravde a slobode, snaha byť ľudským v sty-ku medzi ľuďmi, to všetko viedlo rýchlo k netušenej srdečnosti a ku splynutiu duší. Ako oddaný prívrženec Tolstého a jeho uče-nia vedel veľmi príťažlivo rozprávať o svo-jich zážitkoch spojených s Tolstým, s kto-rým mal veľmi čulý styk.“

Spojenie Škarvana s reformnou ko-lóniou z Monte Verity je prekvapujúcou novinkou, ktorá znovu posúva naše po-znatky o slovenských osobnostiach do kontextu európskych dejín. Inventár re-latívne bohatej Škarvanovej pozostalosti v Slovenskej národnej knižnici v Martine na prvý pohľad tento rozmer neprezrá-dza. Keď si však otvoríme listy označe-


Albert Škarvan s Dušanom Makovickým z čias vysokoškolských štúdií

Hermann Hesse (v strede) v Monte Verita (1907). Henri Oedenkoven a Ida Hofmann

(2. a 3. zľava). Na balustráde hlavnej budovy vidieť tradičné symboly reprezentujúce sily Jin a Jang. Zdroj: http://www.ymago.net/photo/

monteverita/mystique.html

né popisom „od neznámych pisateľov“, okamžite sa pred nami otvorí komunita z Monte Verity. Čo by dal ktorýkoľvek za-hraničný bádateľ za poznatky, ktoré ležia už vyše storočie úplne nepovšimnuté...

názorová pestrosť

Vráťme sa však na Vrch pravdy. Trvalé spriaznenie duší sa napriek istej duchovnej blízkosti nedalo očakávať. Ida Hofmann uznávala z Tolstého len jeho napomínania k vlastnej práci. Inak bojovala za voľnú lásku, čo zodpovedalo jej voľnému zväz-ku s podstatne mladším Oedenkovenom, za reformu v strave a obliekaní, za refor-mu pravopisu a za mier. A hoci bol Tolstoj uznávaný za praotca reformného hnutia, uvedené ciele nemali s jeho myšlienkami nič spoločné. To isté sa týkalo praktického Oedenkovena, ktorému bolo cudzie senti-mentálne snívanie. A tak z Tolstého zostá-valo len jeho neprotivenie sa zlu násilím a rezignácia na akýkoľvek luxus.

Monte Verita sa stala navyše poj-mom, ktorý priťahoval najrozmanitejšie skupiny ľudí. Bolo veľmi ťažké vyse-

lektovať, kto prišiel za senzáciou, kto zo zvedavosti a kto sa z presvedčenia mienil podriadiť prísnym sparťanským pravidlám. Patrilo napríklad k dobrému zvyku každého stredoeurópskeho snoba aspoň raz túto kolóniu navštíviť a potom o nej v noblesnej spoločnosti zasvätene diskutovať.

Súčasťou tamojšej komúny sa sta-li načas aj spisovateľ Hermann Hesse,

filozof a sociológ Max Weber, maďarský spisovateľ, novinár a maliar Emil Szittya a mnohí ďalší. Významnou postavou sku-piny a jedným zo zakladateľov bol bývalý uhorský nadporučík Károly Gräser (1875 – 1920). Už od roku 1899 verejne pro-pagoval svoje idealisticko-anarchistické učenie. Podľa neho boli vojaci nemorálni a on sám chcel uniknúť vojnovej mašiné-rii, vykúpiť ľudstvo a zdedený majetok rozdať chudobným. Peniaze totiž pova-žoval za hriech. Vystúpil zo služby a – podľa svojského Szittyiu – pôsobil spolu s bratmi a „bývalým uhorským vojenským lekárom Škarvanom (osobným priateľom Tolstého, ktorý odmietol pracovať pre štát) v tom smere, aby s nimi založil anar-chistickú kolóniu. Škarvan [písaný ako Scarvan – R. H.] a bratia Grässerovci za-budli, že anarchisti sa už viackrát pokúsili o založenie malých kolónií, že ale doteraz všetky takéto pokusy stroskotali, lebo ľudia, s ktorými tieto kolónie zakladali, vždy v rozhodujúcom okamžiku boli nejed-notní a rozišli sa kvôli osobným sporom. (Škarvan a Grässer boli vtedy ešte priveľkí idealisti, aby mohli myslieť na niečo tak praktické). Našli jedného belgického mi-lionára van Oedenkovena, syfilitika, ktorý sa preto dožadoval čistého štátu a holdo-val anarchizmu.“

Medzi zakladateľmi komunity figu-roval aj jeho mladší brat Gustáv Grässer (1879 – 1958) s ešte podstatne extrém-nejšími názormi. Gustáv chodil v pestrej gréckej tóge a písal didaktické texty pre vegetariánov a abstinentov. Pod vply-vom snových „pokynov zhora“ putoval po príbytkoch členov komunity a „pra-coval“. To už žil v jaskyni a bol známy ako „Gándhí západu“. Keď mal okolo tri-dsiatky, zoznámil sa s jasnovidkou, ktorá mala už osem detí. Zaľúbil sa do nej a po Európe už putovali ako celá rodina.

Najznámejším propagátorom Monte Verity ako „štátu“ v štáte sa stal anar-chistický spisovateľ a pacifista Erich


Gustav Gräser – „Gándhí západu“ (1879 – 1958)Zdroj: http://www.gusto-graeser.info/

Spisovateľ a anarchista Erich Mühsam (vpravo) s lekárom Raphaelom Friedebergom (druhý sprava), okolo roku 1904 v oblasti Monte Verità.Zdroj: http://www.esslinger-zeitung.de/ueberregional/kultur/kultur/Artikel517877.cfm

Mühsam (1878 – 1934). Hneď po svojom príchode zhotovil leták, zložil vegetari-ánsku hymnu, propagoval aktivity a idey ľudí z Monte Verity, a to aj s odstupom viacerých rokov, keď sa stala už viac mý-tom ako realitou.

Kronika udalostí

Jednou z najpozoruhodnejších postáv v kolónii bol už spomínaný maďarský umelec a novinár Emil Szittya (1886 – 1964), ktorý však v čase pred prvou svetovou vojnou nebol ničím iným ako anarchistom, lumpenproletárom, hoch-štaplerom a podvodníkom v jednej oso-be. O spôsobe jeho parazitného a cynic-kého života najlepšie svedčia úsmevné memoáre novozámockého rodáka, spi-sovateľa, maliara a publicistu Lajosa Kassáka (1887 – 1967) pod názvom Ako vagabund na cestách.

Pred prvou svetovou vojnou sa so-ciálne deklasovaný Szittya môže podľa titulu jedného zo svojich románov ozna-čiť za muža, ktorý bol vždy pri všetkom. Jeho existencia bola trvalo poznačená stratou vlastného sveta a vytvorením si nového, sekundárneho, ale vyslovene osobitného, ako aj istým nepokojom, ktorý ho hnal z miesta na miesto, z jed-ného činu do druhého a spôsobil, že sa stal človekom bez vlasti a s výnimkou všadeprítomného nihilizmu človekom bez pevnejších názorových postojov.

Roku 1907 sa Szittya v Paríži zozná-mil s Mühsamom a s ďalším spisovateľom a anarchistom Johannesom Nohlom, ktorí sa práve vrátili z Ascony. Od nich sa dozvedel o komunite na vrchu Monte Verita a ďalších zoskupeniach v Ascone. Mühsam napísal už v roku 1905 brožúrku o oboch lokalitách a alternatívnom spô-sobe života, ktorý sa tam praktizoval. Pravdepodobne už v roku 1908 sa Szit-tya vybral do Ascony. Opisoval kompli-kovanú cestu a romantické scenérie, až

prišiel k poslednému úseku putovania, keď počul chichúňať sa miestnych roľní-kov na adresu svojej osoby: „Zase jeden z tých bláznov...!“ To už vedel, že je na správnej adrese. Prvý a silný dojem na neho spravila osobitná atmosféra, „prí-rodní ľudia z Berlína“ a nahý muž na bi-cykli so zlatou reťazou na opasku. To bol jeden z tamojších teozofov.

Szittya sa stal jedným z kronikárov udalostí a ľudí na vrchu Monte Verita, v jeho susedstve a pod ním. Mnohé ne-skoršie opisy vychádzali práve z neho. Sám považoval Asconu za „dedinu nábo-ženských abnormalít“. K tamojším naj-kurióznejším „vykupiteľom sveta“ patril napríklad kazateľ z Norimbergu menom Hofman, ktorý kázal, že jedinou svätou potravou sú kokosové orechy. Sú sväté, lebo rastú na stromoch a pripomínajú slnko. Zelenina, tak dôležitá pre vege-tariánov, bola spermiami z pohlavného styku medzi diablom a zemou. Hofman skladal hymny na kokosové orechy a po-sielal záujemcov o svoje učenie – vyvole-ných ľudí – na ostrov, kde rástli kokosové palmy.

Szittya opisuje bohatú anarchistic-kú komunitu v Ascone, ktorá tu pôsobi-la paralelne, v neustálych kontaktoch i sporoch s teozofmi, vegetariánmi,

špiritistami a ďalšími skupinami. Utiah-nuto tu žil aj ruský barón Rechenberg. Ako teozof vyznával Franza Hartmanna za stredobod všetkej filozofie. Ako askét tvrdil, že duchovia mu zakázali chôdzu a každý pobožný človek musí svoje telo ako zdroj hriechu nechať úplne zlenivieť. Za príčinu všetkého zla považoval ženy, nečudo preto, že ho komunita – v ktorej ženy hrali dôležitú úlohu – vnímala ako blázna a snažila sa ho donútiť k odcho-du. Rechenbergov brat Alexander bol úplným opakom: syfilitikom a alkoholi-kom, prototypom diabla, ktorý mal zvá-dzať všetku mládež na svätom mieste. Príbuzný tohto baróna zanechal dedič-stvo, ktoré však podľa závetu dostane, len ak sa ožení a bude mať dieťa. Keďže ťažko bolo nemorálnemu barónovi nájsť manželku, Erich Mühsam mu našiel zná-mu škandalóznu nemeckú spisovateľku a voľnomyšlienkárku grófku Franzisku Reventlow (1871 – 1918), ktorá mala syna a sama potrebovala peniaze ako soľ.

Monte Verita však mala aj iných roz-poruplných prívržencov. Jedným z nich bol bývalý rakúsky arcivojvoda, teraz pod občianskym menom Leopold Wölfling, ktorý sa v júli 1903 oženil so svojou dlho-ročnou milenkou a bývalou prostitútkou. Tá sa stala dôslednou vegetariánkou


Bratislavský rodák Rudolf von Laban založil na vrchu Monte Verita školu prírodného a výrazo-

vého tanca Zdroj: http://cabinetmagazine.org/issues/36/

turner2.php

a podľa očividne neveľmi informované-ho zdroja „pripojila sa k zvlášť fanatickej skupine ‚prírodných ľudí‘, ktorí praktizo-vali svoje učenie v Ascone“. Dochádzalo k častým konfliktom, pričom ako vieden-ská polícia konštatovala, žena dispono-vala repertoárom vulgárností hodných jednej anjeličkárky. Medzi návštevníkmi a „prívržencami“ kolónie nájdeme tak skutočne pozoruhodné typy, ktoré sa museli priečiť aj podstatne miernejším mravným normám, aké napríklad v tom čase hlásal Albert Škarvan. Aj keď pod-ľa Szittyu Ascona zlyhala v nenaplne-ní svojich ideálov, stala sa pútnickým miestom a nielen snob, ale aj každý umelec, anarchista, teozof a vegetarián ju musel navštíviť.

V nemecky hovoriacich krajinách sa sformoval celý rad filozofických a náboženských, zväčša teozofických systémov so silnými prvkami budhizmu a hinduistickej mystiky, ako aj sociálno--reformných a reformných konceptov, ktoré obohacovali mimoriadne boha-tý ideovo-politický a filozofický kvas prelomu prelomu 19. a 20. storočia. Pre všetky nové reformné myšlienkové postuláty bol typický pacifizmus, in-ternacionálny rozmer a túžba po poro-zumení medzi národmi. Neraz hovorili

o demokratickom aspekte svojich úsilí. Pacifizmus sa preto organicky spájal s vegetariánstvom a to bolo spoločným menovateľom viacerých reformných hnutí. Tým bol naopak cudzí akýkoľvek šovinizmus, protofašizmus či rasistická rétorika, čo vyniká o to viac, že súbežne sa kultivovali rôzne formy imperiálnych nacionalizmov a v hnutí ochrancov (pre-dovšetkým nemeckej) prírody, minimál-ne v niektorých jeho odnožiach, možno nájsť ideové zárodky budúceho nemec-kého národného socializmu.

Aj zrieknutie sa tabaku a alkoholu predstavovalo vo vtedajšom Nemecku vyslovene kultúrnu revolúciu. Hnutie za zdravý život sa neraz dostávalo do ex-trémnych polôh a o čo úpornejšie a sek-társky sa ich niektorí ľudia pridržiavali, o to viac diskreditovali svojimi agresívne presadzovanými šalátmi a špenátmi aj pozitívne hodnoty reformných hnutí. Pre-dovšetkým pre ťažko fyzicky pracujúcich predstavovalo vegetariánstvo elitársky koncept a ak niekto z nich nejedol mäso, tak len preto, že naň nemal. Vo všeobec-nosti sa klobáska dlhodobo vnímala ako nemecká špecialita a vďaka cenovej prí-stupnosti a trvanlivosti patrila k tradič-nej kultúre na nemeckom jedálnom lístku všedného dňa. Podobne to bolo aj s alko-

holom. Iba v krčme, ako s iróniou písal A. P. Čechov, robotníci vytriezveli z po-chmúrneho sna každodennosti.

Splynutie s prírodou

Z toho vyplýva, že reformné hnutia ne-boli srdcovou záležitosťou más, ale vyslovene intelektuálskou a elitárskou záležitosťou. Získať masovú základňu sa presadzovaním takýchto princípov určite nedalo. Ale nakoniec o to ani v tom čase nešlo, veď o politike vtedy nikto ani ne-sníval, práve naopak, nikto s ňou nech-cel mať nič spoločné.

Návrat k prírode znamenal odchod z miest, vznik rôznych komún a symbiózu s prírodným prostredím a jeho uvedo-melú ochranu. Je zrejmé, že nie každý si mohol takýto krok dovoliť. Prejavom splynutia s prírodou sa stal kult slnka a nahoty (naturizmus), ako druhotný prejav ochrany prírody sa presadilo roz-šírenie vegetariánstva a abstinencie. Ekologické poľnohospodárstvo (dnes by sme povedali výroba bioproduktov) malo zabezpečiť zdravú výživu. Prírodné lieky ako predpoklad prírodného liečiteľstva zabezpečovala alternatívna medicína. K časti prejavov reformného hnutia pat-rila jóga a akupunktúra ako súčasť obdi-vu k ázijským ideovým, filozofickým a ži-votným hodnotám, ale aj stále populár-nejšia homeopatia. K novému spôsobu života taktiež patril jednoduchý a vzduš-ný reformný odev z prírodných materiá-lov. Pre ženy to znamenalo odstránenie korzetu, šnurovačiek a ďalších nepriro-dzených súčastí odevu. Spory sa akurát viedli, či tým najprírodnejším a najspráv-nejším má byť vlna, bavlna alebo ľan.

Ak sa dnešnému čitateľovi zdá, že v tomto hnutí išlo viac o zdravie človeka ako o životné prostredie, nie je ďaleko od pravdy. Napokon dnes sa už oba pojmy programovo spájajú a jeden bez druhého môžu len ťažko koexistovať popri sebe. Nie náhodou aj v 19. storočí symbolizo-vala zdravie človeka práve príroda.


Kult slnka, prírodného tanca a nahoty Zdroj: http://www.radioarthur.ch/dancin-gonthecarpet.html

Pravda, ak sme aj spomínali rôzne ideové koncepty a priority, obyčajne sa v konkrétnej forme životnej reformy neprejavovali všetky uvedené momenty naraz a s rovnakou intenzitou. Väčšinou dominoval jeden rozmer a k nemu sa na-baľovalo zopár ďalších. Neraz odborná literatúra o reformných hnutiach pripo-mína skôr kabinet kuriozít, čím celko-vý kontext do značnej miery skresľuje. Protirečivosť reformných hnutí vyplýva aj z toho, že nie všetko v ich rámci bolo naozaj v dobovom (i súčasnom) chápaní moderné a pripúšťa možnosť istých dis-kusií, či životná reforma bola prejavom moderny alebo naopak, negatívne sa voči nej vymedzovala. Celý rad protire-čení znemožňuje zaujať jednoznačné stanovisko.

Rovnako protirečivo sa vnímalo vy-stupovanie jednotlivých reformných hnutí proti moderne, ktorú nechápali ako pokrok, ale skôr ako prejav deka-dencie a úpadku. Reformné hnutia sa považovali za jednu z ciest k vykúpeniu človeka. Nebolo náhodné, že pre roľníc-ku a kresťanskú podobu tohto hnutia sa stalo kolískou práve zaostalé Rusko. Rovnako nebolo náhodné, že najvhod-nejšou pôdou pre intelektuálsku podo-bu reformných hnutí sa stalo Nemecko so svojimi radikálnymi zmenami v ži-votnom prostredí, s dynamickou indus-trializáciou a urbanizačnými procesmi. Ideová rozkolísanosť a zrelativizovanie mnohých myšlienkových istôt, spolu

s ideovým kvasom na konci 19. storočia vytvorili priaznivú pôdu pre rôzne ideo-vé výboje a ich vzájomnú konfrontáciu či obohacovanie.

Odhliadnuc od niektorých deficitov, vyplývajúcich skôr z pestrosti jednotli-vých prúdov a mnohých neskorších de-formácií, považujem reformné pohyby v ich prepojenosti a kontexte za jedno z hnutí moderny, ktoré položilo základ mnohým v súčasnosti v plnej miere ak-ceptovaným názorovým hnutiam a život-ným štýlom.

Odporúčaná literatúra:SCHWAB, Andreas. Monte Verita : Sana-

torium der Sehnsucht. Zürich : Orell Füssli Verlag, 2003, 286 s. ISBN 9783280060131.

LANDMANN, Robert. Ascona - Monte Ve-rita : auf d. Suche nach d. Paradies. Frankfurt/M [u.a.] : Ullstein, 1983,

253 s. ISBN 9783548340135.HOFMANN-OEDENKOVEN, Ida. Monte Ve-

rita : Wahrheit ohne Dichtung. Lorch : Rohm, 1906, 97 s.

GREEN, Martin. Mountain of Truth : The Counterculture Begins: Ascona, 1900 - 1920. Hanover : Tufts University Press of New England, 1986. 287 s. ISBN 9780874513653.

NATTER, Tobias G. -- LEOPOLD, Elisabeth (eds.). Nackte Männer von 1800 bis heute. München : Leopoldmuseum - Hirmer Verlag, 2012, 348 s. ISBN 978-3-7774-2017-2


Tanec pri Lago di Maggiore (zľava: Betty Baaron Samoa,

Totimo?, Isabelle Adderly, Rudolf von Laban, Maja

Lederer, Suzanne Perrottet, Katja Wulff]

Zdroj: http://www.kun-sthaus.ch/en/library/col-

lection/special-collections/special-collections/?redi-

rect_url=title%253DR%2525c3%252590%25201c%2525

d0%252581glement

Dobová symbolika vegetariánstva, Hugo Reinhold Karl Johann Höppener, pseud. Fidus (08.10.1868 - 23. 2.1948)

Prof. PhDr. Roman Holec, cSc.(1959), pôsobí na Katedre slo-

venských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Zaoberá sa politickými a hospodársky-mi dejinami Slovenska v druhej polo-

vici 19. a v prvej polovici 20. storočia. Je autorom viacerých monografií

vedeckého i populárno-náučného charakteru, napr. Tragédia v Černo-vej (1997), Poslední Habsburgovci a Slovensko (2001), Zabudnuté osudy

(10 životných príbehov z novodobých slovenských dejín) (2001), Coburgovci a Slovensko (2010), Dejiny plné dyna-

mitu (2011).

Krátky život inštitúcieVznik a pôsobenie Kultúrnej rady

iVan KaMEnEc

Niektoré inštitúcie a ich činnosť v moderných slovenských dejinách sú takmer úplne neznáme.

Pritom môžu predstavovať prinajmenšom zaujímavú epizódu, osvetľujúcu širšie súvislosti spoločenského vývoja v danom období. Medzi ne

možno zaradiť aj vznik a pôsobenie Kultúrnej rady (KR), ktorá existovala iba šesť mesiacov v prvej polovici roku 1940. Jej aktívna činnosť

a najmä jej zámery čiastočne ilustrujú viaceré črty vnútropolitického zápasu vo vtedajšom vládnom

tábore na Slovensku a hlavne dokumentujú dobové predstavy, nádeje i sklamania reprezentantov

slovenskej kultúrnej obce.

Tunajšie kultúrne elity boli síce v eufórii zo vzniku samostatného štátu, ale súčasne mali obavy z prebiehajúce-ho medzinárodného vývoja v strednej Európe, režírovaného už hitlerovským Nemeckom, ktoré priamou či nepriamou agresiou nepredvídateľne menilo hra-nice v strednej a východnej Európe. Bez ohľadu na svoju rozdielnu ideologickú či politickú orientáciu si však slovenskí kultúrni činitelia uvedomovali, „že malý národ sa práve kultúrnou prácou zaraďuje do rámca ostatných národov, nemôžeme

sa s nimi merať kvantitou, ale kvalitou. Nesmieme byť maloverní a žiť v povedomí, že sme chorľavejúcimi výhonkami na stro-me európskych národov, ktorému nežičliv-ci olamujú haluze a palicou drsne ráňajú nedozreté ovocie. Nestačia nám povrchné politické sympatie, ani konjunkturálne hospodárske zmluvy“. V hektickej situácii šíriaceho sa vojnového požiaru predsta-vitelia kultúrnej obce hľadali nielen zá-chytné body a podmienky pre svoju pro-fesionálnu sebarealizáciou, ale aj nejakú inštitucionálnu podporu zo strany štátu.

Nový režim si tiež uvedomoval dôležitosť kultúrneho frontu a preto usiloval o zís-kanie jeho podpory. Predstavy oboch ak-térov tejto nádejnej spolupráce boli však dosť rozdielne. Na jednej strane to bolo očakávanie slobodnej tvorby a všestran-nej materiálnej podpory od štátu, dru-há strana chcela „estetizáciou politiky“ podporiť vlastné mocenské ciele a záro-veň ovládnuť a ideologicky usmerňovať celý kultúrny život v štáte.

Kultúrna rada vznikla v januári 1940 na podnet predsedníctva vtedy už samo-

Vojtech Tuka (1880 – 1946)


vládnucej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Pravdepodobne, vytvo-renie novej inštitúcie a jej personálne zloženie najviac ovplyvnil sám predseda vlády Vojtech Tuka, ktorý okrem pre-miérskej funkcie bol od októbra 1939 už aj členom užšieho vedenia HSĽS. Pred-seda vlády sa v tejto veci asi inšpiroval príkladom Ríšskej kultúrnej komory v nacistickom Nemecku (Reichskultur-kammer), ktorej hlavnou úlohou bolo ideologické usmerňovanie kultúrneho života v tretej ríši. Mimochodom, v tom čase existovala aj v Protektoráte Čechy a Morava Kultúrna rada, ktorá bola sú-časťou politického zoskupenia Národní souručenství. Medzi jej členmi bolo veľa popredných reprezentantov tamojších kultúrnych elít. Ako upozornil český historik Jan Tesař členstvo v takejto organizácii bolo z morálnej stránky značne problematické. Existovala tu to-tiž krehká, ľahko prekročiteľná hranica medzi potenciálnymi možnosťami pri-najmenšom pasívnej opozície voči to-talitnému režimu, a tichou či aktívnou kolaboráciou s ním. Ako sa ukázalo aj neskôr, pred takouto dilemou sa ocitla

kultúrna obec a jej reprezentanti v kaž-dom, osobitne v totalitnom politickom systéme.

Prvé kroky

Slovenská Kultúrna rada sa oficiálne ustanovila 25. januára 1940 na stretnu-tí politických a kultúrnych pracovníkov, ktoré zvolal V. Tuka. Už na druhý deň vláda na svojom zasadnutí potvrdila vznik novej inštitúcie, ktorej určila tieto úlohy: 1. Usilovať o tvorbu takých diel v kultúrnych odvetviach, ktoré by v pl-nej miere objavovali slovenskú národnú individualitu ako v storočiach rástla až po naše dni; 2. Bojovať o uvedomenie celej národnej pospolitosti, o poslaní národa v priestore, kde je povolaný dej-stvovať; 3. Udržiavať nehasnúce nadše-nie v národnej práci. Politické pozadie ustanovenia KR dokumentuje skutoč-nosť, že na jej zakladajúcom zhromaž-dení sa okrem premiéra zúčastnili aj šéf Úradu propagandy a hlavný veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach, gene-rálny sekretár HSĽS Jozef Kirschbaum, sekčný šéf Predsedníctva vlády Izidor

Koso a zástupca Ministerstva školstva a národnej osvety (MŠaNO) Ľudovít Földy. Bolo príznačné, že šéf tohto mi-nisterského rezortu Jozef Sivák novú organizáciu v podstate ignoroval, lebo vcelku oprávnene v nej videl obmedze-nie kompetencií svojho úradu. Širšiu kultúrnu obec na prvom stretnutí KR zastupovali štyria pracovníci Matice slovenskej (MS): tajomník Jozef Cíger--Hronský a traja referenti: Jozef Cincík, Ján Marták a Stanislav Mečiar. Hlavné slovo na zakladajúcej schôdzi KR mali V. Tuka a S. Mečiar, ktorí jasne naznačili hlavné kultúrno-politické a ideologické ciele novej organizácie: „Duchovné prin-cípy výstavby musia sa presadiť na všetky odvetvia. Treba, aby sa z najvyšších miest jednotným pulzom šírila myšlienka ne-ustáleho zlepšovania stavu vecí a zabez-pečenia takého položenia v národnom ži-vote, že nič nebude môcť jednotný front oslabiť. Treba čím skôr dosiahnuť moc-ného neochvejného zjednotenia v sveto-


Orgány Ríšskej kultúrnej komoryhttp://commons.wikimedia.org/wiki/File:Re-ichskulturkammer_Organe.png

náhľade i v hodnotení skutočnosti. V na-zeraní na smer vývinu pred nami musí sa smerodajne a autoritatívne podnecovať, revolucionizovať a kontrolovať postup vý-stavby.“ S. Mečiar už pár dní pred zalo-žením KR ešte otvorenejšie sformuloval v zmysle požiadavky „pokračovania slo-venskej revolúcie“ – plánované metódy a ciele oficiálnej kultúrnej politiky štá-tu: „Revolučne umlčíme všetky slabosti stavajúce sa do cesty cieľom slovenské-ho vývinu, prekazíme každý škodlivý jav a pokus, jednak takých ľudí, ktorí nechcú uznať veľkosť slovenskej histórie, jednak takých, ktorí sa na túto veľkosť chcú lie-pať.“

Zameranie a ciele

Politické zameranie Kultúrnej rady do-kazoval tiež fakt, že jej predsedom sa stal V. Tuka, ktorý zároveň do nej vyme-noval dvanásť riadnych členov. Okrem vyššie spomenutých osôb sa nimi stali Jozef Škultéty, ktorý dostal funkciu podpredsedu, no hlavnú agendu KR vy-bavoval jej tajomník J. C. Hronský. Vý-tvarníkov v rade zastupoval Martin Ben-ka, divadelníkov Ján Borodáč, vysoko-školské pracoviská reprezentovali Juraj Čečetka, profesor Slovenskej univerzity a Anton Bugan zo Slovenskej vysokej

školy technickej. Vedeckú oblasť v rade reprezentoval historik František Hru-šovský. Spolok sv. Vojtecha mal zastu-povať Anton Mišík, ktorý sa však člen-stva rýchlo vzdal, čo akoby predzname-návalo, že táto inštitúcia bude zaujímať veľmi kritické postoje k práci Kultúrnej rady. Je prekvapujúce, že do rady nebol prijatý žiadny reprezentant Slovenskej učenej spoločnosti, hoci táto do nej na-vrhovala jazykovedca Ľudovíta Nováka. Bol to tiež prejav osobných a kompe-tenčných spory medzi KR a dovtedajšími renomovanými kultúrnymi inštitúciami na Slovensku. Paradoxne sa to týkalo aj Matice slovenskej, hoci táto mala v rade najpočetnejšie zastúpenie. Ministerstvo školstva a národnej osvety zas videlo v Kultúrnej rade ohrozenie vlastných kompetencií. Okrem riadnych členov KR boli na jej zasadnutia príležitostne pozývaní ďalšie osobnosti slovenského kultúrneho života, ktoré tam mali však iba poradný hlas. Členstvo v Kultúrnej rade sa nehonorovalo. Po dvoch rokoch malo dôjsť k jeho obmene, keď losova-ním sa mala vymeniť jedna tretina čle-nov. Na schôdzach KR sa zúčastňoval aj

úradník vyslaný predsedníctvom vlády, ktorý robil zápisnice z rokovaní, vyko-nával administratívne práce a mal viesť archív, no hlavne mal zabezpečovať jej styk so štátnymi úradmi. Týmto referen-tom sa stal I. Koso, od ktorého V. Tuka dostával potrebné informácie, aby mo-hol kontrovať činnosť rady a sledovať postoje iných kultúrnych inštitúcií či úradov voči KR.

Plénum Kultúrnej rady sa zišlo iba štyrikrát, hoci činnosť tejto organi-zácie bolo možné pozorovať aj v iných rovinách. Hlavnými témami, o ktorých sa na jej pôde rokovalo bola osvetová činnosť, rozvoj a organizácia vedeckého života, problémy školstva a divadelníc-tva. Na ďalšie plánované témy však už neostal čas, lebo KR v lete 1940 pre-stala vyvíjať aktivity. V. Tuka v nej však stihol ešte predložiť požiadavku Heinri-cha Himmlera, aby na Slovensku mohli robiť samostatný výskum nemeckí ar-cheológovia, ktorí mali dokázať tunaj-šiu prítomnosť germánskych kmeňov už v predhistorických dobách. Na sloven-skej strane sa to síce nestretlo s veľkým nadšením, no vzhľadom na satelitný pomer Slovenskej republiky k III. ríši, sa táto požiadavka akceptovala s pod-mienkou, že na výskume sa zúčastní aj


Ríšska kultúrna komora bola založená po prí-chode A. Hitlera k moci.

Prezident Ríšskej kultúrnej komory Joseph Göbbels

jeden slovenský archeológ a objavené predmety, ktoré budú mať výpovednú historickú hodnotu zostanú v sloven-ských múzeách.

Pozadie sporov

Hneď na prvom zasadnutí pléna Kultúr-nej rady prišlo ku sporu medzi Maticou slovenskou a MŠaNO. J. C. Hronský ako tajomník KR a zároveň správca MS si sťažoval, že ministerstvo zredukovalo Matici finančné prostriedky a zároveň prevzalo riadenie celej osvetovej čin-nosti do svojej kompetencie. Pre tento účel zriadilo novú inštitúciu – Ústrednú osvetovú komisiu so sídlom v Bratislave, hoci dovtedy sa osvetová práca riadila z Turčianskeho Svätého Martina. Spor sa dostal až na pôdu kultúrneho výboru Snemu SR, kde minister Sivák obhajo-val svoj postup a získal preň podporu celého výboru. Podobné spory vypukli aj okolo nových pravidiel slovenského pravopisu, s ktorými nebol spokojný Ja-zykový odbor MS.

Do týchto odborných sporov s ne-pochybným politickým pozadím bola za-tiahnutá aj Kultúrna rada. Práve v tejto súvislosti začala o nej písať aj dobová tlač. Pritom je prekvapujúce, že vari v kultúrnej verejnosti najviac rešpek-tovaný mesačník Elán sa o existencii

KR ani raz nezmienil. Na druhej strane mesačník Kultúra vydávaný Spolkom sv. Vojtecha až prekvapujúco otvorene písal o politickom pozadí vyššie spo-mínaných kompetenčných sporov a zá-roveň sa veľmi kriticky vyjadroval na adresu tejto novej kultúrnej inštitúcie: „Kultúrna rada je niektorým ľuďom na to dobrá, aby cez ňu útočili na Ministerstvo školstva a národnej osvety a tak prispeli ku „konsolidácii“ pomerov. Niektorým urazeným ľuďom by Kultúrna rada mala slúžiť na zriadenie osobitného quasi ministerstva osvety, lebo sa možno pre-svedčili, že spontánna, nezištne robená národná osveta je síce pekná vec, ale málo výnosná, a takto by to bolo jedno-duchšie.“ Noviny Gardista na útok odpo-vedali tvrdením, že „Kultúrna rada nie je namierená proti právomociam rezortné-ho ministerstva, ale vznikla ako dôsledok nového poňatia úradu predsedu vlády s poslaním očisťovať slovenský život od cudzích prvkov.“

Tlačové polemiky okolo činnos-ti Kultúrnej rady boli priamo úmerné s rastúcimi spormi medzi dvoma kríd-lami v slovenskom vládnom tábore. Mesačník Kultúra konštatoval, že „Úsi-lie zjednotiť národ akýmsi kresťanským nacionalizmom... je mŕtvo narodeným dieťaťom. Kresťanský nacionalizmus s jeho filozofiou bude u nás pareniskom

náboženského indiferentizmu. “Časopis sa však zároveň snažil aspoň navonok tlmiť tieto spory: „Prečo sa rozčuľovať? Prečo prať svoju i cudziu bielizeň tak nedôstojne pred slovenskou kultúrnou verejnosťou? Komu to prospieva? Alebo už aj kultúrne veci má riešiť ulica?“ Kul-túrna rada sa snažila pri spomínaných sporoch stavať do neutrálnej pozície, ale jej vyhlásenia (prinajmenšom me-dzi riadkami) dokazovali, že podporuje vrchnostenské autoritatívne riadenie kultúry: „V kultúrnom živote nepotrebu-jeme nijakých sporov...všetky otázky spo-ru vyšetrí a vyrieši vláda, aby nový prúd slovenského kultúrneho života nenarážal na nijaké zbytočné ťažkosti...spor dvoch svetov: sveta nášho budovateľského a sveta starého, skostnatelého, spiatoč-níckeho, ukrytého najmä v byrokracii jednotlivých rezortov.“ (V posledných slovách išlo nesporne o kritiku Sivákov-ho ministerstva).

Kultúrna politika štátu

Na plénach Kultúrnej rady sa rokovalo o viacerých konkrétnych otázkach kul-túrnej politiky štátu, no málokedy sa jej členovia zhodli na spoločnom rie-šení daného problému. Na januárovej schôdzi referoval J. Marták o citlivej problematike revízie (to znamená cen-zúry) obecných a školských knižníc, odkiaľ sa mala vyraďovať politicky ale-bo inak závadná literatúra. J. Marták upozorňoval, že na tento účel bola už v roku 1939 zriadená Ústredná knižnič-ná rada, v ktorej mali zastúpenie Mati-ca slovenská, Spolok sv. Vojtecha, Tra-noscius a MŠaNo. Reprezentanti týchto inštitúcií sa však nevedeli na princípoch revízie knižníc dohodnúť a nakoniec MS svojho zástupcu z knižničnej rady od-volala. Naproti tomu členovia rady sa


Sochár George Herting – členská legitimáciahttp://commons.wikimedia.org/wiki/File:Ausweis_Professor_Georg_Herting_Re-ichskulturkammer,_Reichskammer_der_bilden-den_K%C3%BCnste,_Fachverband_Bund_Deut-scher_Bildhauer,_B_164_von1934-01-01,_Sei-te_06_und_07.jpg

zhodli, keď navrhli kandidátov štátnych cien, ktoré od roku 1940, pri príležitosti osláv štátneho sviatku 14. marca udeľo-valo MŠaNO. Prvými laureátmi štátnej ceny sa stali Andrej Šubík-Žarnov, Mar-tin Benka a Mikuláš Schneider-Trnavský.

Na februárovom zasadnutí KR sa rokovalo o finančných problémoch kul-túrneho života na Slovensku. Členovia rady navrhli zriadenie Fondu národnej kultúry, ktorého základinu mali tvoriť paušálne dávky odvádzané zo vstupné-ho na všetky kultúrne podujatia (filmo-vé a divadelné predstavenia, koncerty, výstavy, prednášky), ale aj peňažné odvody zo živnostenských licencií, z novostavieb, z vybraných majetkovo--súdnych sporov, z majetku predchá-dzajúcich (administratívne rozpuste-ných) kultúrnych spolkov. KR poslala tento svoj, v danej situácii trochu naiv-ný a teda nie veľmi splniteľný návrh na viaceré ministerstvá (vnútro, financie, pravosúdie) a žiadala ich o vyjadrenie. Od adresátov neprišla ani odpoveď, čo signalizovalo, že Kultúrna rada nemala u štátnych úradov nejaký veľký rešpekt.

Na marcovom a aprílovom zasadnutí Kultúrnej rady dominovala problemati-ka rozvoja vedeckého života na Sloven-

sku. Hlavné slovo v tomto smere mal historik F. Hrušovský, ktorý bol zároveň aj snemovým poslancom. Hrušovský, po-pri racionálnych požiadavkách však viac zdôrazňoval ideologické ciele súdobej ľudáckej politiky, do služieb ktorej sa mala bezvýhradne postaviť aj slovenská veda: „Najnaliehavejšie je vedecky ur-čiť životný priestor slovenského národa. V slovenskom vedeckom živote niet času na malicherné diskusie [! – I. K.]. Vedci svoje vedecké záujmy musia podriadiť zá-ujmom národného života. Dnes je iba je-den cieľ: budovať slovenskú vedu v duchu slovenskej národnej osobitosti, v duchu slovenskej štátnosti.“ Takéto úzke po-litické ponímanie vedeckého výskumu sa však nestretlo s pochopením v časti vedeckej obce na Slovensku, ktorá trva-la na zachovaní prirodzenej kontinuity vedeckého výskumu a hlavne na rešpek-tovaní názorovej nezávislosti každého bádateľa.

umelecké žánre

Kultúrna rada ešte stihla vypracovať programový dokument Úlohy slovenskej vedy v novom Slovenskom štáte, ktorý poslala na verejnú diskusiu na vysoké

i stredné školy, do Slovenského národ-ného múzea, na Zväz slovenských múzeí a na iné kultúrne inštitúcie. Odpovedí na tento potenciálne podnetný dokument už veľa neprišlo, resp. ich nebolo možné spracovať, lebo od začiatku leta 1940 KR fakticky zastavila akúkoľvek svoju činnosť. Je zaujímavé, že do diskusie sa zapojili niekoľkí vtedajší stredoškol-skí profesori, ktorí v neskorších rokoch zohrali v slovenskom vedeckom živote významnú úlohu (napríklad Alexander Matuška, František Bokes, Rudolf Brtáň, Eugen Jóna, Rudolf Bednárik, Alžbeta Gwerková-Gölnerová). Z návrhov, ktoré v tejto súvislosti prichádzali na pôdu KR si treba všimnúť požiadavku prodekana Filozofickej fakulty Slovenskej univer-zity Branislava Varsíka na systematické zbieranie slovenského materiálu pre Slovanský seminár, a požiadavku správ-cu Spolku sv. Vojtecha Jána Pöstényiho na poskytnutie materiálnych prostried-kov na vydávanie základnej pramennej edície k slovenským dejinám Monumen-ta Historica Slovaca. Bolo príznačné, že všetky návrhy sa týkali problematiky vlastivedných oblastí výskumu, ktorý bol najviac preferovaný a spoločensky požadovaný. Niektoré z podnetných ná-vrhov sa však predsa začali realizovať o niekoľko rokov neskôr, už na pôde Slo-venskej akadémie vied a umení, resp. jej


Titulná strana českého humoristického časopisu Ejhle (Protektorát Čechy a Morava)

Jozef Cíger Hronský v priestoroch Matice slovenskej

dedičky Slovenskej akadémie vied.Z oblasti umeleckých žánrov sa na pôde Kultúrnej rady najviac hovorilo o otáz-kach slovenského profesionálneho di-vadla. Pričinil sa o to veľmi agilný člen rady, herec, režisér, dramaturg i drama-tik J. Borodáč, ktorý vypracoval analýzu vtedajšieho stavu slovenského divadel-níctva. Borodáč však svoje profesionál-ne zanietenie neraz spájal s radikalizu-júcimi politickými požiadavkami v zmys-le kádrového očistenia slovenského divadla (ale aj slovenského rozhlasu) od cudzích, teda hlavne českých hercov a iných pracovníkov aj za cenu nedo-statkov, „ale nech je to naše divadlo“. V záujme personálnych zmien požado-val systematickú výchovu slovenských hercov nielen pre činohru, ale aj ope-ru. Borodáč navrhoval aj poskytovanie osobitných finančných odmien pre tých literárnych tvorcov, ktorí budú písať pre divadlo. Súčasne však upozorňoval aj na nedôstojné materiálne a spoločen-ské postavenie profesionálnych diva-delníkov na Slovensku. Toto povolanie bolo totiž v konzervatívnej slovenskej spoločnosti ešte stále dosť podceňova-né, niekedy priam znevažované či odsu-dzované. Agilný Borodáč si vymohol aj osobnú audienciu u premiéra V. Tuku,

od ktorého dostal (nesplnený) sľub na zriadenie profesionálneho bábkového divadla. S divadelnou problematikou čiastočne súvisel návrh J. Čečetku, aby sa na pôde Filozofickej fakulty Sloven-skej univerzity zriadil lektorát živého slova.

V marci a apríli 1940 sa na pôde KR diskutovalo aj o iných oblastiach ume-leckej tvorby, resp. osvetovej práce. Veľmi živá bola debata o začiatkoch do-mácej filmovej (zatiaľ iba dokumentár-nej) tvorby, o kinofikácii slovenského územia, o dovoze filmov zo zahraničia, kde sa zdôrazňovala potreba zachová-vať ich ideologické a najmä morálne kritériá. Hovorilo sa aj o činnosti spe-váckych a hudobných krúžkov, o stave a poslaní kultúrnych domov v jednot-livých obciach. Tieto zariadenia totiž často neplnili svoje pôvodné kultúr-no-osvetové poslanie, ale zväčša sa využívali ako pohostinské zariadenia (krčmy), v ktorých sa iba príležitostne konali kultúrne podujatia. Na pôde Kul-túrnej rady sa objavili aj pokusy o rie-

šenie niektorých stavovských otázok príslušníkov slovenskej kultúrnej obce. Zrodila sa tu požiadavka zriadenia Au-torského zväzu, organizácie, ktorá by obhajovala profesionálne, materiálne a autorské práva umeleckých tvorcov. Tí si totiž málokedy mohli dovoliť luxus žiť iba z honorárov za svoju umelec-kú tvorbu, ale boli zväčša odkázaní na každodenné „civilné“ zamestnanie, čo ich pripútavalo nielen politicky, ale aj existenčne k svojmu, spravidla štátne-mu zamestnávateľovi vystupujúcemu v úlohe mecenáša. Iste nebola náhoda, že viacerí poprední umelci boli zamest-naní v kabinetoch jednotlivých minis-terstiev alebo na Úrade propagandy. Na rokovaní KR sa objavila aj požiadavka prísnejšieho posudzovania umeleckej kvality výtvarných diel zobrazujúcich najvyšších predstaviteľov štátu, resp. štátne symboly, za čím sa vždy skrýval zápas o lukratívne objednávky.

neuskutočnené plány

Napriek ambicióznym cieľom a často pozitívnym plánom Kultúrna rada od leta 1940 začala stagnovať, hoci for-málne ďalej existovala. Jej tajomník J.


Stanislav Mečiar (v popredí, prvý sprava) pri hrobe Martina Kukučina na martinskom cinto-ríne

Kresba Františka Voborského (Protektorát Čechy a Morava)

http://nassmer.blogspot.sk/2012/07/dokumenty-dokazuji-ze-protektoratni.html

C. Hronský ešte 1. júna pozýval členov i viacerých hostí na riadne zasadnu-tie KR, ktoré sa však už nekonalo. O jej ďalšej činnosti nie sú v archívnych ma-teriáloch žiadne zmienky. Až o dva roky neskôr, v decembri roku 1942 vláda vy-dala inštrukciu: „Všetky spisy týkajúce sa Kultúrnej rady pri Predsedníctve vlády predbežne založiť ad acta, nakoľko Kul-túrna rada prerušila svoju činnosť.“ Ešte predtým v roku 1941 sa pokúsil kriticky, vcelku pravdivo, aj keď nie vždy presne hodnotiť prácu KR novinár a poslanec Konštantín Čulen: „Utvorila sa takzva-ná Kultúrna rada. Čo vykonala? Asi raz, dva razy sa stretli jej členovia, napísala sa o tom úradná správa, dodala sa novi-nám a tým bol koniec. Kultúrna rada vo svojom živote nedožila sa ani detských rokov. Mala veľké plány. Mala organizo-vať, mala vplývať na slovenský kultúrny život, mala byť iniciátorkou i akýmsi re-gulátorom. Mali z nej vychádzať impul-zy a podnety... Neuskutočnené plány sú blamážou, sú zabijakmi dôvery.“

Kultúrna rada odumierala v čase, keď na Slovensku kulminovala jedna etapa vnútropolitického mocenského

zápasu vo vládnom tábore, čo vyústilo po salzburských slovensko-nemeckých rokovaniach koncom júla 1940. KR sa stal jednou z nepriamych obetí toh-to zápasu. Iniciátor jej vzniku V. Tuka, popri A. Machovi, hlavný hlásateľ slo-venského národného socializmu, už nepotreboval na presadzovanie svo-jich mocenských ambícií Kultúrnu radu a kultúrnu obec vôbec. V tomto smere prevzal hlavnú iniciatívu hlavný veliteľ Hlinkovej gardy a čerstvo menovaný minister vnútra A. Mach, ktorý už kon-com augusta inicioval prijatie tzv. Lom-nického manifestu, v ktorom sa viacerí poprední reprezentanti slovenského kultúrneho života prihlásili k ideológii a k metódam slovenského nacionálneho socializmu. Medzi nimi aj člen Kultúrnej rad S. Mečiar, ktorý ešte na pôde tejto organizácie volal po ďalšom čistení slo-venskej kultúry od cudzích škodlivých vplyvov, ostro kritizoval jej názorovú a kompetenčnú nejednotnosť, rozhá-ranosť. Žiadal dôkladnú nápravu podľa nemeckého nacistického príkladu, „kde sa literárna tvorba usmernila a zname-nalo to jej rozmach. Primerane našim možnostiam, mala by sa i u nás stvoriť podobná vec.“

Kultúrna rada vo svojich zámeroch a vo svojom personálnom zložení ne-bola, pravdepodobne, pripravená a asi

ani ochotná realizovať takúto kultúr-nu politiku štátu. Preto sa aj ona stala predmetom kritických výhrad v rámci diskusie na zhromaždení v Tatranskej Lomnici. Tu sa síce uvažovalo o oživení jej činnosti, no len pod podmienkou, že v nej dôjde k podstatným personál-nym zmenám a jej činnosť sa prispô-sobí nastupujúcemu smeru nacionál-neho socializmu. Bolo paradoxom, že najtvrdším kritikom Kultúrnej rady sa stal S. Mečiar, ktorý zaútočil aj na Sivá-kovo Ministerstvo školstva a národnej osvety, označiac ho za neschopné plniť svoje základné úlohy v oblasti národ-nej výchovy a usmerňovania umeleckej tvorby. Ďalší diskutujúci v Tatranskej Lomnici Jozef Ambruš dokonca žiadal odobrať ministerstvu niektoré jeho kompetencie, najmä v oblasti riadenia umenia a vedy.

To už však začalo, v slovenskej kul-túrnej obci, počas 20. storočia tak často sa opakujúce, „triedenie duchov“. Slo-venské kultúrne elity opäť stáli (ako viac-krát aj v neskorších rokoch ) pred rieše-ním nových, zďaleka nielen odborných, ale najmä širších spoločenských, politic-kých a morálnych problémov.


Martin Benka

PhDr. ivan Kamenec, cSc.(1938), absolvent Filozofickej

fakulty Univerzity Komenského vBra-tislave. Je vedúcim vedeckým pracov-

níkom Historického ústavu SAV. Vo vedeckom výskume sa venuje proble-matike politických a kultúrnych dejín Slovenska s osobitným prihliadnutím na obdobie 1938 – 1945. Je autorom

mnohých publikácií: Po stopách tra-gédií (1991), Slovenský stát (1992),

Hľadanie a blúdenie v dejinách (2000), Tragédia politika, kňaza a človeka (1998), Slovenský štát v obrazoch

(2008), Spoločnosť – politika – histo-riografia (2009).

Agilným členom Kultúrnej rady bol aj Janko Borodáč.

http://kniznica-sgzp.webnode.sk/news/jan-borodac-zomrel/

Prevrat vo vedení Komunistickej strany Slovenskaceloslovenská konferencia KSS v Žiline v auguste 1945 – súvislosti a dôsledky

jan PEŠEK

Komunistická strana Slovenska vznikla v máji 1939 transformáciou Celoslovenského kraja Komunistickej strany Československa. S KSČ ju spájala spoločná politická línia a spoločné zahraničné vedenie v Moskve na

čele s Klementom Gottwaldom. KSS vystupovala po oslobodení Československa ako formálne samostatná politická strana, čo bolo pre komunistov politicky výhodné. Pražské vedenie KSČ de facto malo k dispozícii dve komunistické strany, jednu pôsobiacu v českých krajinách a druhú na Slovensku. Formálna existencia

dvoch národných komunistických strán poskytovala argument proti úsiliu českých politických strán rozšíriť svoje pôsobenie na Slovensko, respektíve v prípade slovenskej Demokratickej strany do českých krajín. Vzťah

oboch komunistických strán sa podriaďoval spoločnému cieľu, a to totálnemu uchopeniu politickej moci.

Celoslovenská konferencia KSS v Žiline (11.-12.8.1945). Zľava: V. Široký, M. Valachovič, K. Šmidke, K. Gottwald, úplne vpravo L. Novomeský


Na čele KSS stálo po ukončení 2. sve-tovej vojny v Európe na jar 1945 tzv. povstalecké vedenie. Sformovalo sa v záverečnej etape národnooslobodzo-vacieho zápasu, potom ako sa vo vede-ní ilegálnej KSS v dôsledku zatýkania a perzekúcií vystriedalo niekoľko vedú-cich garnitúr. Ešte počas Slovenského národného povstania sa KSS zjednotila so sociálnou demokraciou, a to na ide-ovej a organizačnej platforme komunis-tickej strany vrátane názvu. Zloženie „povstaleckého vedenia“ KSS sa nako-niec ustálilo do nasledujúcej podoby: predseda Karol Šmidke, 1. podpredseda Gustáv Husák, 2. podpredseda Ján Čech (bývalý sociálny demokrat), tajomníci ÚV KSS Edo Friš (prišiel na Slovensko z Moskvy vo februári 1945) a Karol Bací-lek. Friš vystupoval ako politický tajom-ník, čo bola vtedy akási obdoba budúcej funkcie ústredného (generálneho) ta-jomníka, fakticky druhého muža v stra-ne po predsedovi KSS. Bacílek zastával funkciu organizačného tajomníka. V po-lovici roka 1945 kooptovali do Predsed-níctva KSS Františka Zupku.

Pre zloženie „povstaleckého vede-nia“ KSS bolo charakteristické, že mimo zostali viacerí bývalí vedúci funkcioná-ri KSČ na Slovensku z predvojnového obdobia, respektíve členovia rozbitých

ilegálnych vedení KSS (pokiaľ prežili vojnu). Ešte v marci 1945 na rokovaní zástupcov vtedajšieho „povstaleckého vedenia“ KSS s funkcionármi moskov-ského vedenia KSČ totiž došlo k „rozde-leniu kompetencií“ tak, ako to navrhol Gottwald: “Vy, ktorí ste pracovali v po-vstaní, poznáte dobre situáciu na Sloven-sku, poznáte ľudí, máte autoritu medzi nimi. Zostaňte pracovať v straníckych a národných orgánoch na Slovensku. Do vlády delegujte súdruhov, ktorí sa po-vstania zúčastniť nemohli.“ Poverenie pre pôsobenie doma tak dostalo „po-vstalecké vedenie“ KSS, naopak k tým, ktorí sa povstania nemohli zúčastniť, patrili práve vedúci funkcionári, pôso-biaci na Slovensku pred vojnou; Viliam Široký sa stal podpredsedom vlády, Július Ďuriš ministrom poľnohospodár-stva, Vladimír Clementis, ktorý bol za vojny v emigrácii v Londýne, štátnym

tajomníkom v ministerstve zahranič-ných vecí. Jediným členom „povstalec-kého vedenia“ KSS, ktorého poslali do Prahy do vlády, bol Jozef Šoltész; stal sa ministrom ochrany práce a sociálnej starostlivosti.

Slovensko – „slabé miesto“ Vedenie KSČ v Prahe pôvodne rátalo s tým, že Slovensko si po skončení vojny udrží „revolučný predstih“ pred českými krajinami a bude „predvojom revoluč-ných zmien“. Vývoj však išiel iným sme-rom a z Prahy sa na Slovensko, a to aj na vedenie KSS, začali pozerať ako na „slabé miesto“. Slovensko v Predsed-níctve ÚV KSČ „reprezentovali“ predo-všetkým Široký a Ďuriš (akceptovali ich tam, hoci neverejne, nakoľko KSČ a KSS boli formálne samostatnými stranami), známi svojou animozitou voči „povsta-leckému vedeniu“ KSS, najmä Husákovi a Šmidkemu. Malo to svoje korene ešte v čase vojny. Bezprostredne pred vypuk-


Delegácia z Piešťan na celoslovenskej konferencii v Žiline

Karol Šmidke (21.1.1897 – 15.12.1952)

nutím SNP sa pripravovalo vyslobodenie väznených funkcionárov ilegálnej KSS, no v prípade Nitry, kde väznili Viliama Širokého, Júliusa Ďuriša, Jána Osohu, Ľudovíta Benadu a ďalších, sa to nepo-darilo. Široký a Ďuriš sa preto povstania nemohli zúčastniť a neskôr Husáka (mal vyslobodenie politických väzňov na sta-rosti) obviňovali, že to urobil úmyselne. Na zasadnutiach Predsedníctva ÚV KSČ o situácii na Slovensku zásadne refero-val Široký, bez toho, aby svoje vystúpe-nia konzultoval s vedením KSS; to ani nebolo o obsahu jeho vystúpení infor-mované. Rovnako tendenčne vystupo-val Ďuriš a „pražský pohľad“ na Sloven-sko v podstate akceptoval aj Šoltész.

Kritický pohľad na Slovensko umoc-ňovala odlišná strategicko-taktická lí-nia KSS a KSČ. Vedenie KSS pôvodne rá-talo s rozsiahlymi zásahmi do vlastníc-kych vzťahov a s kratšou cestou k ucho-penie moci, pričom politický vplyv strany preceňovalo. K. Šmidke napr. v správe (z 27. mája 1945) adresovanej vtedajšiemu vedúcemu oddelenia infor-mácií aparátu ÚV Všezväzovej komunis-tickej strany (boľševikov) Georgiovi Di-mitrovovi písal: „KSS si dosiaľ zachováva vedúce postavenie v národe, jej vplyv sa stupňuje. Naše strana združuje alebo ovplyvňuje rozhodujúcu časť robotníctva, veľkú časť chudobného roľníctva, menšiu časť stredného roľníctva a má silné pozí-cie medzi inteligenciou.“ Vývoj však išiel inou cestou, pozície KSS ani zďaleka neboli také výrazné, celková situácia na Slovensku sa komplikovala.

Demokratická strana, spočiatku spolupracujúca s KSS, sa rýchlo politic-ky etablovala, začali narastať diferenci-ácie medzi ňou a KSS. Rastúci vplyv DS, ale aj prejavy odporu katolíckej cirkvi (protesty proti poštátneniu školstva), niekoľko protižidovských demonštrácií a pretrvávajúce problémy v zásobovaní vyvolávali radikalistické nálady vo ve-dení KSS. Dávalo všetky tieto udalosti do súvislostí, hodnotilo ich ako „nástup reakcie“, ktorý chcelo zastaviť, ako sa

vyjadril K. Šmidke na zasadnutí Pred-sedníctva KSS 13. júla 1945, „prudkým úderom a útokom“. Mali sa pritom pou-žiť policajno-administratívne, politické a ekonomické prostriedky (policajné zásahy proti „reakčným kňazom“, roz-púšťanie katolíckych spolkov, vyvolanie kampane za všeobecnú pozemkovú re-formu atď.). Vo vzťahu k DS sa predpo-kladala podpora „demokratických síl“, hoci názory na to, kto predstavuje tieto sily, boli rôzne. Počítalo sa so zjazdom delegátov národných výborov, ktorý bol zvolaný na august 1945, na prvé výro-čie vypuknutia SNP. V revolučných ná-rodných výboroch mala KSS v dôsledku povojnového vývoja výraznú prevahu a tú chcela využiť na zmeny v Slovenskej národnej rade v svoj prospech.

Tieto predstavy a plány nekoreš-pondovali s názormi vo vedení KSČ. To malo svoj pohľad na situáciu na Slo-vensku i na to, akým spôsobom sa má táto situácia riešiť. Bolo nespokojné s činnosťou Slovenskej národnej rady i s prácou vedenia KSS. Chcelo posilniť právomoci vlády na úkor SNR, pevnej-šie pripútať KSS ku KSČ a zosúladiť ich politický postup. Komunistická strana Československa mala v tomto čase inú strategicko-taktickú líniu. Vychádzala

z pomerov v českých krajinách, kalku-lovala s využitím prvkov parlamentnej demokracie a postupným gradovaním zmien v politickej i ekonomickej sfére. Orientácia na všeobecnú pozemkovú reformu a na zmenu mocenského po-meru síl na Slovensku neparlamentnou cestou by takúto orientáciu KSČ kom-plikovala a sťažovala pôsobenie čes-kých komunistov. Vedenie KSČ sa preto rozhodlo do plánov a predstáv vedenia KSS zasiahnuť. Výsledkom bola zmena vedenia KSS, doslova palácový prevrat, na celoslovenskej konferencii v Žiline v auguste 1945 a prispôsobenie politic-kej línie KSS potrebám a záujmom KSČ.

Príprava personálnych zmien

Iniciatíva k zvolaniu celoslovenskej konferencie KSS vyšla práve od praž-ského vedenia KSČ, výrazne ovplyvňo-vaného Širokým a Ďurišom. Na zasad-nutí ÚV KSČ 12. júla 1945 so „správou o slovenských otázkach“ opäť vystúpil V. Široký, a to v rovnakom duchu, ako v predchádzajúcich vystúpeniach. Zo záveru Gottwaldovho vystúpenia vy-plývalo rozhodnutie: „Vred dozrel na operáciu“. Organizačné zmeny sa mali uskutočniť „z oboch strán súčasne“. Čo najrýchlejšie sa mala zvolať stranícka konferencia, „a do tej doby pripraviť zmenu vedenia. A pripraviť tak, že to vy-


Gustav Husák (10.1.1913 – 18.11.1991)

Široký Viliam (31.5.1902 – 6.10.1971)

šlo zo Slovenska. Pred tým zavolať celé bratislavské predsedníctvo.“ Termín bol stanovený na 17. júla 1945. O príprave rokovania ani o jeho obsahu však vede-niu KSS nič neoznámili, evidentne úmy-selne; nečudo, že tým bolo prekvapené a zaskočené. Husák pri pohovore s člen-mi tzv. barnabitskej komisie v roku 1963 spomínal, že vôbec nevedeli, čomu sa bude rokovanie venovať: „To pozvanie prišlo nejakým diaľnopisom alebo takou správou, stručne informovali, ja si na to dobre pamätám, že sme sa ešte dotazo-vali, tak čo, o aké veci, čo by sme si mali pripraviť, aké otázky sa budú preroková-vať, a nikto nič nevedel povedať. Možno to bolo Frišovi telefonované alebo diaľ-nopisom, on viedol vtedy politický sekre-triát Friš, ale nikto nič zvlášť konkrétneho v tejto otázke nevedel. A preto sme boli potom prekvapení tým tónom a najmä tou prudkosťou“.

Zasadanie ÚV KSČ za účasti členov Predsedníctva KSS sa uskutočnilo 17. - 18. júla 1945. Vedenie KSS bolo podro-bené ostrej kritike za „nesprávny prístup k riešení nacionálnej otázky“, nezvlád-nutie hospodárskych problémov, nepo-chopenie politiky Národného frontu, riadenie od „zeleného stola“, objavova-li sa aj formulácie o separatizme a pro-tičeskom zmýšľaní. Vedenie KSS bolo kritikou prekvapené, pokúšalo sa brániť a vysvetľovať, nenašlo však pochopenie. V prijatom uznesení „O politike KSS“ sa

okrem orientácie „na progresívne sily v českých krajinách a v ústrednej vláde“, budovanie masových organizácií a po-silňovanie svojho vplyvu v nich a sústre-ďovanie úsilia na hospodársku obnovu určovali pre slovenských komunistov aj dve organizačné úlohy. Prvou bolo v čo najkratšom čase zvolať celoslovenskú konferenciu KSS, „na ktorej má byť vole-ný nový dočasný ústredný výbor KSS, kto-rý by viedol stranu až do zjazdu“. Druhou úlohou bolo poverenie pre V. Širokého, „aby hlavnú svoju pozornosť venoval prá-ci na Slovensku. Za tým účelom s. Široký v najbližších dňoch odchádza do Brati-slavy, kde sa ujme práce ako úradujúci miestopredseda KSS, a ako predstaviteľ ústredného výboru KSČ.“

Prevrat vo vedení KSS

Predsedníctvo ÚV KSČ 9. augusta 1945 v úzkom kruhu „najmocnejších“ (prí-tomných bolo len 6 osôb, z Čechov Kle-ment Gottwald, Rudolf Slánský a Václav Nosek, zo Slovákov Viliam Široký, Július Ďuriš a Jozef Šoltész) rozhodlo o tom ako má prebiehať budúca celoslovenská konferencia KSS. Schválilo znenie re-zolúcie, ktorá na nej bude prijatá, vrá-tane toho, čo do nej ešte zapracovať. Zdôrazniť sa malo, že hlavnou príčinou problémov je „reakcia“ a že Národný front netvoria len dve politické strany, ale patria tam aj veľké spoločenské or-ganizácie; tie v podstate ovládala KSS a mala to využiť v svoj prospech. Meno-vite rozhodlo o tých, ktorí budú členmi Predsedníctva KSS. Predsedom sa mal stať Viliam Široký, podpredsedom Karol Šmidke, ústredným sekretárom Štefan Bašťovanský, ďalšími členmi predsed-níctva Július Ďuriš, Ladislav Holdoš, Gustáv Husák, Jozef Šoltész, Martin Va-lachovič a František Zupka.

Najmenej známym, respektíve takmer neznámym bol Ladislav Holdoš, ktorý na Slovensku nepôsobil od roku

1936, keď odišiel ako interbrigadista do Španielska. Po vojne sa vrátil do Pra-hy a odchod na Slovensko bol pre neho veľkým prekvapením. S dlhým časovým odstupom sa vyjadril: „... rozhodli pod-ľa môjho názoru nevhodne, keď ma po-slali na vedúce miesto v politike práve tam. Až neskôr som sa dozvedel, že som bol vlastne obeťou politického manévru: Chceli paralyzovať vplyv Husáka a No-vomeského vo vedení KSS a poslali tam človeka neznalého pomerov, „interna-cionalistu“, s ktorým bolo možné lepšie manipulovať. Je potrebné povedať, že som bol človek verný a oddaný Širokému, ktorého som poznal vo Francúzsku“. Do-konca v Prahe uvažovali o tom, že by sa mal stať generálnym tajomníkom, no nakoniec dostal prednosť Bašťovanský. Prekvapením bola tiež nominácia Mar-tina Valachoviča, bývalého sociálneho demokrata. Viacerým sa to nepáčilo, napr. aj Husákovi, ktorý to následne ko-mentoval slovami: „Prečo Valachoviča? Bol to človek bez skúseností i bez schop-ností, prišiel do vedenia strany, bolo to niekedy celkom trapné.“ Široký ho však poznal a presadil svoje stanovisko. Aj neskôr trval na tom, že to bolo správne a potrebné: „Prečo Valachovič? Čestný robotník, sociálny demokrat. Kto v čase budovania ľudového frontu aktívne vy-stupoval pre spoluprácu s komunistami? Bývalý člen vedenia sociálnej demokracie


Ďuriš Július (9.3.1904 – 18.2.1986)

Bacílek Karol (12.10.1896 – 19.3.1974)

... on prinášal rôzne veci, tak a tak nás posudzujú. To bolo vtedy veľmi cenné.“

Celoslovenskú konferenciu (uskutoč-nila sa v Žiline v dňoch 11. – 12. augusta 1945) už pripravovali Širokého stúpenci vo vedení KSS a jeho aparáte. Pridal sa k nim aj Friš, ktorý „prebehol“ na stranu Širokého, zrejme pod vplyvom tých čle-nov vedenia KSČ, s ktorými sa spoznal počas vojny v Moskve. Napriek staros- tlivej „réžii“ bola v priebehu konferencie výrazne vyhrotená situácia. Široký pred tzv. barnabitskou komisiou v roku 1963 uvádzal, že podľa rozhodnutia ÚV KSČ za účasti členov Predsedníctva KSS 17. – 18. júla 1945 „mal veľmi striktné direktívy, aby postavil na celoslovenskej konferencii otáz-ky nacionalizmu v plnej šírke“, no neurobil to, nikoho nemenoval, inak by riskoval vnútrostranícky konflikt, ktorý by stranu oslabil, zrejme aj to, že by zostal v men-šine. Tieto údajné direktívy však tzv. bar-nabitská komisia v straníckych archívoch nenašla. O niekoľko rokov neskôr, v roku 1968, Široký svoju výpoved modifikoval v tom zmysle, že vraj proti povstaleckému vedeniu KSS chcel ostro vystúpiť Gottwald ,a tiež jeho k tomu vyzýval, no jemu sa na-opak podarilo Gottwalda od tohto úmyslu odvrátiť. Raz to bolo tak, že chcel vystúpiť on, raz tak, že to chcel Gottwald.

Širokého nakoniec pod veľkým tla-kom a za osobnej angažovanosti Gott-walda za predsedu KSS zvolili. Husák neskôr spomínal, že sa to „veľmi citlivo dotklo Šmidkeho, ktorý bol tým ťažko urazený, že takýmto jednoduchým spôso-bom on je odstavený z vedúcej funkcie, keď od roku 1943 kus poctivej roboty pre stranu urobil a naraz má ísť pre nič za nič z funkcie. ... A vystúpenie s. Gottwalda sa chápalo tak, že prišiel jednoducho presadiť toto stanovisko. Súdruh Široký v tom čase a i neskôr sám celkom otvo-rene vyjadril, jednoducho mal obavu, že to neprejde“. Výmena predsedu nebola jednoduchá, pretože dovtedajší pred-seda Šmidke mal veľkú autoritu, najmä u delegátov zjazdu, bývalých partizá-nov. Tí ho akceptovali ako straníckeho predstaviteľa povstania a svojho veli-teľa, preto Širokého voľbu sprevádzali hlasité protesty, výkriky a hrozby.

Na konferencii bolo inštalované vedenie KSS presne v tej podobe, ako o tom rozhodlo Predsedníctvo ÚV KSČ 9. augusta 1945. Predsedom KSS sa stal Viliam Široký, podpredsedom Karol Šmidke, generálnym (alebo ústredným) tajomníkom (sekretárom) Štefan Bašťo-vanský; o ňom sa hovorilo, že skôr ako generálnym tajomníkom KSS bol „osob-ným tajomníkom“ Širokého. Zmenilo sa tak obsadenie dvoch kľúčových funkcií v strane. Prvou bola funkcia predsedu strany, druhou výmena Friša, dovtedy politického tajomníka, za generálne-ho tajomníka Bašťovanského. Ďalší-mi členmi Predsedníctva ÚV KSS boli Július Ďuriš, Ladislav Holdoš, Gustáv Husák, Jozef Šoltész, Martin Valacho-vič a František Zupka. Tzv. povstalecké vedenie KSS formou prevratu iniciova-ného a organizovaného z Prahy v pod-state odstavili. Členmi nového vedenia sa stali len traja jeho bývalí členovia, Šmidke, Husák a Šoltész, navyše Šol- tész, ktorý pôsobil ako minister v Pra-he, sa už tradične klonil k „pražskému pohľadu“ na Slovensko. Šmidke i Husák sa ocitli v pozadí, stratili svoj vplyv vo vedení KSS, navyše „degradáciu“ Husá-ka umocnilo jeho odvolanie z mimoriad-ne dôležitej funkcie povereníka vnútra

v septembri 1945 (nahradil ho Július Viktory, politicky celkom nesamostat-ný, ktorý sa opieral o Š. Bašťovanské-ho). Jednoznačnú prevahu mali teraz stúpenci Širokého. Sekretariát ÚV KSS tvoril Štefan Bašťovanský (generálny tajomník KSS), Karol Bacílek (organi-začný tajomník), Edo Friš (tajomník pre agitačno-propagačnú prácu) a Ladislav Holdoš (tajomník pre masovoorganizač-nú prácu).

Čo nasledovalo po žilinskej konferencii

Po Širokého nástupe do funkcie pred-sedu KSS sa zaužívalo, že žiadne vý-znamnejšie rozhodnutie straníckych a tiež slovenských národných orgánov sa v Bratislave nemohlo prijať bez neho. Na Slovensko prichádzal len koncom týždňa, vybavoval všetko telefonicky z Prahy v svojom pražskom úrade ale-bo byte, prípadne narýchlo pri návšteve Bratislavy. Úmyselne nesplnil rozhod-nutie pražského vedenia KSČ, aby sa na-trvalo premiestnil do Bratislavy. Vedel, že centrum je v Prahe, tam sa rozhodu-je, a preto tam potreboval byť, aby mo-hol udržiavať denný kontakt s vedúcimi funkcionármi KSČ. Do Bratislavy pre-nášal rozhodnutia vedenia KSČ a pre-sadzoval ich. Väčšinu najdôležitejších


Bašťovanský Štefan (7.2.1910 – 27.11.1952)

Friš Edo (27.1.1912 –14.5.1978)

otázok riešil osobne, straníckym orgá-nom predkladal len tie záležitosti, ktoré chcel. Celkom si podriadil stranícke ve-denie a do vedúcich funkcií na Sloven-sku dosadzoval svojich ľudí. Väčšinou to boli bývalí spoluväzni z čias vojny, úradníci alebo dozorcovia, ktorí mu vo väzení pomáhali (okrem Štefana Baš-ťovanského, napr. Ľudovít Benada, Oto Krajňák, Július Viktory, Jozef Ilčík, Šte-fan Gažík), ďalej účastníci západného odboja, ktorých spoznal za svojho po-bytu v Paríži (Ladislav Holdoš, Koloman Moškovič), poprípade takí, ktorí sa cítili byť nedocenení bývalým povstaleckým vedením (Karol Bacílek, Július Bránik, ktorý bol aj jeho švagrom). Kontakty na pražské vedenie KSČ išli osobne cez Ši-rokého alebo „jeho ľudí“.

Je pochopiteľné, že tým, ktorí ne-patrili k Širokého obľúbencom, sa také-to pomery a systém fungovania vedenia nepáčil. Pokiaľ si dovolili vysloviť kriti-ku, Široký to považoval za útok na seba, za intrigy proti vedeniu strany. Väčši-nou to spájal s členmi bývalého povsta-leckého vedenia KSS a jeho averziu voči nim to ďalej umocňovalo. Spory mali nepochybne aj generačnú podobu, a to „staršia generácia Široký kontra mlad-

šia generácia Husák“. Nedoceňovať nie je možné, hoci to zostávalo akosi „skryté pod povrchom“, tiež aspekt ná-rodného cítenia. „Povstalecké vedenie“ KSS vzišlo z národnoosloboditeľského zápasu, bolo viac národne orientované. Líšilo sa tak od Širokého, ktorý podľa viacerých ani nebol Slovák. Na národ-nosť Širokého sú rôzne názory vrátane toho, že bol pôvodom Maďar, sú to však len neoverené dohady a fámy; možno ho považovať za typického nemecko--maďarsko-slovenského „Prešpuráka“ z čias jeho narodenia, respektíve mla-dosti. Tí viac národne orientovaní mali zrejme oprávnene v sebe presvedčenie, že je „národnostne vlažný“, nezrástol dostatočne so slovenským národným prostredím, jeho potrebami a oprávne-nými požiadavkami. Keď neskôr „od-halili“ tzv. buržoáznych nacionalistov, Široký vystupoval ako „záchranca Ma-ďarov“ pred slovenskými nacionalistami a tak to akceptovala aj väčšina členov KSS maďarskej národnosti.

Spory vo vedení KSS medzi člen-mi bývalého „povstaleckého vedenia“ a stúpencami Širokého pokračovali, napr. v súvislosti s tým, akú taktiku zvo-liť pri príprave volieb do Ústavodárneho národného zhromaždenia v máji 1946,

ale aj neskôr. Súčasne však logika po-litického zápasu pôsobila tak, že tieto spory de facto utlmovala, nakoľko by inak viedli k oslabovaniu schopnosti KSS presadzovať a gradovať tú líniu, prijatú pod tlakom Prahy na žilinskej ce-loslovenskej konferencii v auguste 1945 a smerujúcu k totálnemu uchopeniu moci. Keď sa to vo februári 1948 podari-lo a komunistická strana skonsolidovala svoje dominantné postavenie (vrátane organizačného zlúčenia KSČ a KSS na je-seň 1948, čím sa KSS stala len územnou organizáciou KSČ na Slovensku), zábra-ny tohto druhu rýchlo padli. Na jar 1950 prišlo „politického zúčtovanie“ s pred-staviteľmi bývalého „povstaleckého vedenia“ KSS, teraz označenými za tzv. buržoáznych nacionalistov, a neskôr aj „zúčtovanie kriminálno-mocenské“ v podobe politického procesu so sku-pinou Gustáv Husák a spol.; aj to bolo jedným z dôsledkov prevratu vo vedení KSS v auguste 1945.


Holdoš Ladislav (14.5.1911 – 9.9.1988)

Šoltész Jozef (1.5.1909 – 19.3.1977)

Doc. PhDr. jan Pešek, DrSc. (1949)Vedecký pracovník Historického ústavu SAV v Bratislave. Zaoberá sa dejinami Slovenska a Československa po 2. svetovej vojne, najmä ich poli-tickými a mocenskými súvislosťami. Je autorom viacerých monografií, napr. Štátna bezpečnosť na Slovensku 1948-1953 (1996, 1999); Odvrátená tvár totality. Politické perzekúcie na Slovensku v rokoch 1948-1953 (1998); Nástroj represie a politickej kontro-ly. Štátna bezpečnosť na Slovensku 1953-1970 (2000); Štruktúry moci na Slovensku 1948-1989 (2004); Slo-venský poválečný exil a jeho aktivity 1945-1970. Mýty a realita (2011); Komunistická strana Slovenska. Dejiny politického subjektu. I. (2012); editor a hlavný autor publikácie Aktéri jednej éry na Slovensku 1948-1989. Perso-nifikácia politického vývoja (2003). Publikoval veľké množstvo štúdií vo vedeckých časopisoch a zborníkoch.

Únik do subjektívneho sveta taoizmus a zen buddhizmus a ich vplyv na vývoj maliarstva v starej Číne

DaniEla ZHang cZiRáKOVá

Azda najväčší vplyv na čínske umenie mali práve dva filozofické smery – taoizmus

a budhizmus. Na rozdiel od okolitého sveta, nezvyčajne veľká náboženská tolerancia

umožnila koexistenciu viacerých filozofických smerov, dokonca sa bežne stávalo, že človek

počas svojho života vystriedal viacero filozofických orientácií. V Číne sa náboženstvá

a filozofie vzájomne ovplyvňovali, vstupovali do vzájomných interakcií.

Taoizmus je prastará čínska filozofia, ktorej korene siahajú, podľa niektorých predstáv, až k hexagramom, Knihe pre-mien (I Ťing) a k šamanským kultom. Základným dielom taoizmu je Tao Te Ťing, autorstvo ktorej sa tradične pri-pisuje filozofovi Lao c´, ktorý mal byť starším súčasníkom Konfucia (551 – 479

pr. n. l.). Táto kniha je podľa niektorých pokladaná za prvú filozofickú knihu v čínskej histórii.

láska k prírode

Popri momente intuície hrala v taoizme vždy ústrednú úlohu priam zanietená

láska k prírode. S láskou k prírode opäť prirodzene, pre taoistu – súvisí láska k umeniu. Pre neho nie je umenie na-podobením napodobneného ako je pre platonika – umenie je pre neho spolu-tvorba s prírodou. Akoby príroda v nás a nami vytvárala svoje nové prírodné dielo. Preto je umelec súčasne filozo-

Portrét zen majstra

51Človek a doba / História 1-2 / 2013

fom a „svätcom“; skutočný umelec sa rozplynul v prírode, stal sa jej súčasťou, preto môže umelecky tvoriť.

Azda ešte väčší vplyv na čínske umenie malo dielo iného taoistického filozofa, a to Čuang c´ho (369 – 286 p. n. l.). Táto filozofia prevracala navyknu-té znamienka hodnôt, stavajúc na pros-tú slobodu ducha a ceniac si vnútornú opravdivosť, ktorá mala s takzvanou objektívnou pravdivosťou pramálo spo-ločné. Na rozdiel od iných starých čín-skych filozofov, zvažujúcich údel a cha-rakter jednotlivca na pozadí vyššej sta-rosti a v trvalom „dialógu“ s Vládcom, taoista Čuang c´ premýšľa výhradne o jednotlivcovi a o jeho individuálnom, nezávislom údele, na naplnenie ktorého predstavuje Čuang c´mu prvú a zásadnú podmienku, a to odpútanie sa od všet-kých zväzujúcich výsad a noriem. Slo-boda v jeho diele je predovšetkým du-chovný výkon, je duchovnou veľkosťou a transcedenciou. Práve Čuang c´ho ne-závislosť, túžba po slobode nachádzala ohlas u čínskych maliarov.

Kým taozimus bol ako filozofia čín-skeho pôvodu neodškriepiteľne spätý s čínskou kultúrou, situácia ohľadom budhizmu bola odlišná. Budhizmus predstavuje prvý významný kultúrny prienik do čínskej kultúry. Čína, dovte-dy ideovo uzavretá do seba musela prvý raz akceptovať ideu rovnako vyspelej kultúry na Západe.

temné učenie

Budhizmus je učenie, ktoré pochádza pôvodne z Indie. Presný dátum vstupu budhizmu je diskutovaným problémom, na ktorom sa historici ešte nedohodli, ale pravdepodobne tam prenikol nieke-dy v prvej polovici prvého storočia náš-ho letopočtu. Budhizmus bol spočiatku považovaný za náboženstvo temného učenia, neveľmi odlišný od okultizmu školy jin-jangu alebo od neskoršieho taoistického náboženstva.

Zatiaľ čo na severe Číny prenikal rýchlejšie i priamočiarejšie a v oblas-

tiach ovládnutých nečínskou dynastiou Severných Wej (386 – 534), bol prijatý za štátne náboženstvo, na juhu sa stal vo svojich počiatkoch spolu s taoistický-mi prúdmi záležitosťou kultúrnej špič-ky, intelektuálnych kruhov. V interakcii s domácim taoizmom jeho akceptácia v čínskej kultúre umožnila vznik roz-ličných filozofických smerov a prúdov, z ktorých azda najväčší vplyv na čínske maliarstvo mal práve čhan budhizmus, známejší pod japonským názvom zen budhizmus, ktorý sa vykryštalizoval asi v piatom až šiestom storočí. Budhizmus v období Šiestich dynastií (220 alebo 222 – 589), za dynastie Tchang (618 – 907) a neskôr výrazne ovplyvnil čínske výtvarné umenie. Od obdobia dynastie Sung (960 –1279) sa mnohé osobitné počiny maliarov spájajú práve s čchan (zen) budhizmom.

Doba Šiestich dynastií bola dobou chaosu, rozpadu veľkej krajiny na via-cero menších štátov. Mnohí ľudia cítili rozčarovanie zo sveta, preto sa utiah-li do sveta ideí, do tajomného učenia süan-süe, alebo odchádzali do prírody, kde hľadali určitý duchovný rozmer. Iní unikali do sveta umenia, tvorby. Kultúr-na situácia bola živá a slobodná, kul-túrne kontakty s okolitým svetom boli tiež pomerne časté. Niektorí vzdelanci a učenci získali spirituálnu a osobnú slobodu a odvtedy maľba už viac nebola iba remeselnou záležitosťou. Títo ľudia vzali do ruky štetec a začali maľovať.

Únik z chaosu

Vďaka taoistickej filozofii si umelci uve-domili krásu krajiny, vstúpili do sveta prírody a začali vyjadrovať svoje pocity prostredníctvom maľby. Na vyššej úrov-ni predstavoval taoizmus intelektuálnu avantgardu. Bol to nielen únik z politic-kého a sociálneho chaosu, bol to únik do sveta imaginácie. Vplyv Lao-c´ho a Čuang-c´ho filozofie na maľbu a este-tiku, ako aj ich filozofických názorov na samotnú podstatu estetiky počas nie-koľko tisíc rokov ovplyvňoval vývoj čín-skeho maliarstva. Každá zmena a prelo-mové obdobie vo vývoji maliarstva mali vždy úzke prepojenie s taoistickou filo-zofiou. Popri taoizme vstupoval do po-predia budhizmus, ktorý v období Šies-tich dynastií zažíval v Číne svoj rozkvet.

Cung Ping bol slávny maliar a ka-ligraf z obdobia dynastie Ťin (375 – 443). Počas svojho života často cesto-val po posvätných horách. Keď zostarol

52 História 1-2 / 2013 / Človek a doba

Kuan-siu: Budhistický svätec

Maľba z obdobia Piatich dynastíí

a ochorel nevládal už ďalej putovať, a preto maľoval obrazy hôr. Ako povedal: „Slávne hory je ťažko prejsť, môžem iba ležať a putovať vo svojej mysli“, preto neskôr namaľoval všetky svoje obľú-bené miesta na steny svojho obydlia a putoval aspoň v duchu. Je autorom Eseje o maliarstve, v ktorej sa vyjadroval o zmysle krajinomaľby. Podľa jeho ná-zoru, maliar zobrazujúci krajinu, môže prostredníctvom vonkajšej prírodnej scenérie vyjadriť filozofickú kategóriu Tao. Cung Pingova Esej o maliarstve je považovaná za najstarší rozsiahly filo-zofický spis o maliarstve, ktorý bol na-písaný v Číne.

Z obdobia Šiestich dynastií pochá-dza aj iný dôležitý spis. Ide o mnoho-krát citovaných a komentovaných Šesť princípov alebo Šesť pravidiel, liu fa. Ich autorom bol maliar a výtvarný teo-retik Sie Che ( aktívny cca 500 – 535). Jeho najznámejším literárnym dielom sú Zápisky o starobylých obrazoch, kde spomína šesť princípov, teda šesť naj-dôležitejších zásad, ktorých sa má držať každý maliar.

Obdobie dynastie Tchang bolo cha-rakterizované veľkou multikultúrnos-ťou, otvorenosťou voči ideám či nábo-ženským vplyvom iných krajín. Napriek tomu, že za dynastie Tang sa názory Lao c´ho a Čuang c´ho netešili takej maso-vej popularite ako v období Šiestich dy-nastií, taoistická filozofia, či presnejšie taoistické náboženstvo, ktoré sa vyvi-nulo z tejto filozofie, zažívalo v tej dobe svoj rozkvet.

Z tejto dynastie sa nám zachovali aj dôležité umelecké diela, či skôr ich kó-pie, ktoré boli ovplyvnené budhistickou filozofiou.

Multikultúrnosť

Jedným z mimoriadne významných ma-liarov dynastie Tchang, ktorý bol výraz-ne ovplyvnený budhistickým pohľadom na svet, bol Wu Tao-c´(cca 680 – 759). Bol označovaný za „svätca maliarstva“, božského maliara. Za svojho života vraj vytvoril okolo 300 nástenných malieb v chrámoch v Luo-jangu a Čchang’a-ne (súčasný Si-an), z ktorých sa, žiaľ, žiadna nezachovala. Wu Tao-c´ používal tradičnú čínsku techniku obrysových lí-nií. Tieto línie sa hlavne vo vrcholnom období jeho tvorby stali prostriedkom, ktorým bolo možné vyjadriť úplne všet-ko. Jeho tvorba mala hlboký vplyv na neskoršie náboženské nástenné maľby. Ešte aj počas obdobia dynastie Jüan (1271 – 1368) a Ming (1368 – 1644) si nástenné maľby vo výraznej miere za-chovávali špecifické prvky „štýlu Wu“.

Ďalší významný tchangský maliar a básnik, Wang Wej (699–761?) bol po-kladaný za tvorcu štýlu maľby do vlhké-ho podkladu, pchomo. Wang Wej maľo-val, podobne ako Wu Tao-c´, figurálne námety, krajiny, fresky. Objavil poéziu v prírode a začal maľovať zimné krajiny,

strhujúce symboly pokoja a samoty.Od 10. storočia spôsobil zen bud-

hizmus, naplnený taoistickými myš-lienkami, najhlbšiu zmenu v maliarstve, a práve pod jeho vplyvom sa začala roz-víjať monochromatická tušová maľba. Zen budhizmus učí, že božstvo existuje všade, rovnako v prírode ako aj v člove-ku. Preto môžeme pochopiť, že krajino-maľba, a popri nej aj zvieratá a rastliny sa môžu posunúť do popredia. Ak je raz akceptované, že všetko na tomto svete je ilúzia, vyzerá rovnako pochopiteľné, že maliari sa odvrátili od náhodnos-tí bytia, od uprednostňovania farieb, zdôrazňovania detailu, a od tém, ktoré postrádali vnútorný zmysel, aby lepšie


Wu Tao-c´: Portrét Konfuciahttp://en.wikipedia.org/wiki/File:Confucius_Tang_Dynasty.jpg

Liang Kchaj: Li Poa na prechádzkehttp://en.wikipedia.org/wiki/File:Liang_Kai_-_

Li_Bai_Strolling.jpg

preskúmali skutočnú esenciu reality. V krajinomaľbe sa priestor a hĺbka sta-li najdôležitejšími prvkami. Vyzerá to, že Súnjatá, doktrína veľkej prázdnoty, jedna z fundamentálnych doktrín zenu, tu našla svoju symbolickú reflexiu. Keď boli prostriedky redukované na abso-lútne minimum, ako sa často stávalo, maľby vyzerali, že boli namaľované pod bleskom inšpirácie z plenéru. Tento proces mohol zodpovedať intuícii, inej charakteristickej črte zenu. Prirodzene, takisto množstvo postáv, prevzatých zo sveta zenu obohatilo témy a námety sungského maliarstva.

Mnísi individualisti

Od obdobia Piatich dynastií (907 – 960), ale aj v neskorších historických

obdobiach, žili v Číne maliari – mnísi, individualisti. Títo umelci, na rozdiel od maliarov – literátov alebo od iných umelcov sa spomínali len vtedy, ak bol ich umelecký prínos natoľko významný, že ich jednoducho nebolo možné ne-spomenúť. Mnohé diela týchto maliarov sa neuchovali, mnohé mená upadli do zabudnutia.

Pokračovateľmi Wu Tao-c´ho fi-guralistickej tradície sa v 10. storočí (obdobie Piatich dynastií) stali maliari z kláštorov meditatívnej sekty čchan (zen). Ich obrazy Buddhových žiakov majú často neskutočné, groteskné črty, gestá a karikatúrne výrazy.

Jeden zo zenových maliarov z ob-dobia Piatich dynastií bol Kuan-siu (832 – 912), zenový mních, maliar, ktorý žil v Čcheng-tu, v provincii Seču-án. Najznámejšia je jeho séria Šestnásť arhatov, ktorá sa zachovala v početných kópiách a frotážach. Pri maľovaní pou-žíval techniku, ktorá bola inak bežná pri konceptnej kaligrafii cchao-šu. Okrem toho bol aj vynikajúcim básnikom a ka-ligrafom. Pád dynastie Tchang v roku 907 spôsobil, že umelci stratili väčši-nu svojich mocných patrónov. V roku 901 odišiel do Čcheng-tu, kde miestna, z hľadiska histórie neveľmi význam-ná, dynastia Šu (907-925) pokračovala v tchangských kultúrnych tradíciách. Jeho postavy boli vysoko štylizované, ovplyvnené zenovou filozofiou, nová-torské. Jeho arhati boli načrtnutí s ty-picky zenovou nadsázkou, akoby jedine deformácia mohla byť tou náhlou, elek-trizujúcou skúsenosťou, ktorú navrho-vala zen budhistická mystika.

Po jeho smrti rozvíjal tento štýl Š´--kche (nar. 975), rovnako excentrický a nespútaný, ktorý takisto žil v Čcheng--tu, a po páde dynastie Západných Šu sa presťahoval do severosungského

Kchaj-fengu. Jeho meno je spojené s najstaršími zachovanými čisto tušový-mi maľbami. Ak to bol skutočne on, kto maľoval obrazy mníchov, ponorených do meditácií (Lochanov alebo zenových patriarchov) s takou slobodou štetca, musel byť skutočne revolučný. Jeho ťahy štetca sú inštinktívne s expresiou a kaligrafickou dynamikou.

Rozkvet zenovej maľby

V čase dynastie Sung došlo k veľkému rozkvetu zenovej maľby. Pre výtvarné umenie bola najdôležitejšia jeho ško-la zen, ktorá svojím antidogmatizmom otvorila cestu k umeleckému vyjadrova-niu. Ak Buddha mohol byť vo všetkom, všetko mohlo nadobúdať vyšší, trans-cedentálny význam, čo dokazujú maľby zenových maliarov tej doby.

Známy juhosungský maliar Liang Kchaj bol v rokoch 1201 – 1204 úradní-kom, potom sa utiahol do ústrania a stal sa zenovým mníchom. Mal rád alkohol, cisár mu daroval zlatý opasok, ale on ho zavesil v záhrade na strom a odišiel od dvora. Maľoval figuralistiku, kvety a vtáky, krajinu, všetko veľmi dobre.


Chuang Kung-wang: Search for the Taohttp://www.chinaonlinemuseum.com/painting--huang-gongwang-search-for-tao.php

Ni Can: Na samote pri lese po daždihttp://www.chinaonlinemuseum.com/painting-

ni-zan-secluded-forest.php

Vynikal v maľovaní obrazov, pri ktorých používal veľmi málo zjednodušujúcich línií. Jeho diela je možné rozdeliť na skoré a neskoré. Poňatie drapérií a de-tailné vykreslenie hláv v niektorých jeho obrazoch nám pripomína Wu Tao-c´ a je typické pre skoršie práce. Neskôr sa jeho metóda očividne zmenila na metaforu a využívajúc divoké a vehementné ťahy štetca zametal nad podlahou s kaligra-fickým rytmom. Do tejto fázy patria dve zobrazenia Šiestich patriarchov zenovej sekty a jeho portrét Li Poa, ktoré sú ty-pické svojou stručnosťou, úspornosťou a veľkorysými ťahmi štetca.

Ďalším vynikajúcim zenovým malia-rom bol Mu Si (1210? – 1269?), nazý-vaný aj Fa-čchang. Jeho repertoár bol veľmi široký, zahŕňal azda všetko – od početných zobrazení Kuan-jin, bohyne zľutovania, maľby opíc po iné náme-ty. Maľoval aj draky, ktoré sa v zeno-vom poňatí stávajú symbolom náhleho osvietenia, pripomínajúce draka, ktorý sa vynorí z mrakov. Jeden z jeho najzná-mejších obrazov predstavuje Šesť tome-lov. Táto maľba sa stala slávnou vďaka úžasnej technike ťahov štetca. Vyniká jemnosťou modelovania, široké a jem-né ťahy štetcom spôsobujú, že svetlé tomely akoby plávali v priestore, v kon-traste voči tmavému plodu. Zobrazenie stoniek a listov pripomína čínske znaky a posúva kontrolu štetca na najvyššiu úroveň.

Najodvážnejší krok vo formovaní krajinomaľby, ktorý dokonca prekročil Sia Kuja, Liang Kchaja alebo Mu Siho urobil iný zenový mních, o ktorom pred-pokladáme, že žil v tom čase. Štetec Jing

Ju-čchiena (13. storočie) sa vôbec ne-viazal k prírodným formám. S očividne náhodne vrhnutými splašmi vyjadril nie-koľko domov usadených v horách, most ležiaci nad riečkou, človeka stúpajúceho do vrchov. V skutočnosti boli dosiahnu-té hranice toho, čo môže byť dosiahnuté čistým jazykom štetca. Maľba je zazna-menaná v okamihu a zdá sa, akoby bola dosiahnutá idea zenovej intuície.

Útek k taoizmu

V dynastii Jüan, keď intelektuáli ne-mohli využiť svoje sily a talent vo ve-rejných službách, opäť sa v myšlien-kach utiekali k taoistickým ideám. Ich estetické názory sa znova vo zvýšenej miere opierali o myšlienky Lao c´ho a Čuang c´ho, obracali sa do svojho vnútra a štetcom i tušom vyjadrovali svoje pocity. Maľba sa vrátila k vyjad-rovaniu pocitov, v úniku do subjek-tívneho, ideového sveta, založeného na duchovnom, subjektívnom myslení a cítení. Opäť vznikali krajinomaľby v štýle sie-i, zdôrazňujúce splynutie človeka s prírodou do jediného harmo-nického celku.

Mnohých umelcov to tiahlo k taoiz-mu, napríklad významný maliar Chuang Kung-wang (1269 – 1354) bol z veľkej časti svojho života taoista, venoval veľa času a energie štúdiu taoistických spisov a prejavoval hlboké porozume-nie taoistickým názorom. V jeho die-lach, tvorivej koncepcii a v štýle jeho maľby sa vo výraznej miere prejavovali idey taoizmu. Ni Can (1301 – 1374) je jedným z najdôležitejších predstavi-teľov krajinomaľby dynastie Jüan a je jedným zo štyroch veľkých majstrov tej-to dynastie. Tento maliar počas svojho života putoval loďkou po krajine južnej Číny, maľujúc pritom maľby, ktoré boli taoistickým únikom.

Ďalší slávny umelec hlboko ovplyv-nený taoistickými ideami bol Fang Cchung-i (cca 1302 – 1393). V mladosti sa stal taoistickým mníchom, neja-ký čas pobýval v Pekingu. Na sklonku svojho života veľa cestoval po po-svätných taoistických horách. Taoista Fang Cchung-i vynikal v maľovaní hôr ponorených do hmly, ponáral sa do „tušových hier“. Jeho ťahy štetcom sú mimoriadne zjednodušené, maľoval až po dlhom procese sústredenia sa. Kriti-ci ho pochopiteľne zaradili do najvyššej kategórie i-pchin (čo znamená vymyka-júci sa posudzovaniu) a videli jeho štýl ako priame vyjadrenie jeho taoistickej nadprirodzenosti. „Ako by to mohol urobiť“ pýtal sa jeden jeho súčasník, „ak nie je (taoistický) nesmrteľný?“

Dobrý život znamená voľnosť, nie-len pokiaľ ide o maľovanie, ale aj ra-dosť z filozofie. Za dynastie Ming (1368 – 1644) bolo aktívnych veľa filozofic-kých škôl, vo väčšine z nich to bol ne-okonfucianizmus podfarbený budhis-tickými a taoistickými ideami. Centrum umeleckého života sa prenieslo mimo dvor. Spomedzi mnohých umelcov, ktorí tvorili v tej dobe a boli nesporne ovplyvnení budhistickými či taoistický-mi ideami, spomenieme aspoň význam-ného maliara kvetov a vtákov, nezávis-lého maliara Sü Wej (1521 – 1593).

Sü Wej bol umelcom, ktorý tvoril v štýle sie-i, čo sa zhodovalo s jeho pre-svedčením. Zastával taoistické názory. Jeho život bol veľmi tvrdý, nehodil sa pre tento prízemný obyčajný svet, ale


Pa-ta-šan-žen: Kvet v nádobehttp://uploads1.wikipaintings.org/images/

bada-shanren/flower-in-jar-1689.jpg

Chuang šan – častý motív tradičnej čínskej maľby

jemu život uprostred prírody vyhovo-val. Jeho hrdá a nespútaná osobnosť sa prejavovala aj v maliarskych dielach.

Škola individualistov

Najoriginálnejších maliarov obdobia konca Ming a začiatku Čching, niekedy nazývaných aj Škola individualistov na-chádzame medzi buddhistickými mních-mi. Do tradície zenového štýlu vniesli nový život.

Ču Ta, známejší pod menom Pa--ta-šan-žen (1626 – 1705), pochádzal z provincie Ťiang-si. Mnohé jeho maľby vyjadrujú osobné pocity autora pros-tredníctvom „požičiavania si tvarov“, ktoré maľoval. Niektoré maximálne zjednodušené, niekoľkými ťahmi na-črtnuté kvety sa už blížia k abstrak- tnej maľbe. Zhu Da začínal ako zeno-vý mních, ale na sklonku svojho života sa priklonil k taoistickému učeniu. Aj z toho možno vidieť, že existovalo pre-pojenie medzi týmito dvomi filozofiami a takisto aj veľkú mieru náboženskej to-lerancie v čínskom kultúrnom prostredí.

Š´tao (1641 – 1704), nazývaný aj Mních Horká uhorka bol maliarom – individualistom, ktorý položil zá- klady moderného čínskeho umenia, ako aj výtvarným teoretikom. Bol priamym

potomkom dynastie Ming. Po páde dy-nastie sa potuloval v okolí budhistických kláštorov, no nebol mníchom v pravom zmysle slova. Nejaký čas žil v Nankingu, v neskorších rokoch sa napokon usadil v Jang-čou, kde sa stal profesionálnym a vysoko rešpektovaným maliarom. Hoci bol hlboko ovplyvnený zen budhistic-kými myšlienkami, zdá sa, že sa nikdy úplne nepodriadil kláštorným regulám. Niektoré jeho maľby ponúkajú brilantné príklady používania tušu, farby a štet-ca, sú riskantné, ale úplne úspešné. Čo-raz viac sa odkláňal od zaužívaných tra-dícií. Vo svojich maľbách ako aj v teore-tických úvahách zdôrazňoval vyjadrenie osobnosti, originalitu, nezávislosť od starých vzorov. Bol jedným z prvých, ktorí protestovali proti nekonečnému imitovaniu starých majstrov.

Tretí maliar – mních Kchun Cchan (1612 – 1673?), dal buddhistickej kon-cepcii úplne nový aspekt. Kchun Cchan, nazývaný aj Š´ Si, ktorý sa stal mní-chom v roku 1651, maľoval figúry, kra-jinu, ako aj kvetinové zátišia. Jeho ťahy štetca boli zjednodušené, hrubé a pev-né, plné sily, jeho technika bola mohut-ná, veľkorysá, jednoduchá. Vo svojej tvorbe zhrnul pocity a nálady maliarov rozličných období. V jeho diele Buddha v pustatine je pozadie tvorené mohut-

nými horskými drevinami, ktoré sú na-maľované vitálnymi dotykmi štetca. Ale prítomnosť Osvietenia leží vo vzduchu tajomnosti scenérie.

Ako vidno, budhistické a taoistické myšlienky ovplyvnili hlboko ovplyvnili čínske maliarstvo. Práve týmto dvom filozoficko-náboženským smerom vďa-čí Čína za azda najoriginálnejšie diela v svojej histórii. Treba spomenúť aj fakt, že uvedenými menami sa vplyv taoizmu a zenu na čínske umenie ani zďaleka nekončí a s trochou nadsázky možno povedať, že väčšina čínskych maliarov bola aspoň do určitej miery ovplyvnená týmito myšlienkovými prúdmi. V Číne, ako vidno aj z tohto článku, sa nábo-ženstvo a filozofia prelínajú. Tieto dve filozofie sa voči sebe nestavajú do pro-tikladu, ale naopak, dopĺňajú sa a často sa stáva, že čínsky umelec sa počas svoj-ho života prikláňal k viacerým filozofi-ám. Ešte aj dnes sa nájdu umelci, ktorí priznávajú inšpiráciu práve niektorou z týchto filozofií. Aj to poukazuje na fakt, že tieto prúdy sú stále živé a môžu sa stať inšpiráciou aj pre dnešného člo-veka. Nielen v Číne.


Š´tchao, Chuang šanhttp://translate.google.sk/transla-te?hl=sk&sl=en&u=http://en.wikipedia.org/wiki/Huangshan&prev=/search%3Fq%3Dhuan-g%2Bshan

Mgr. Daniela Zhang cziráková, PhD. (1968) je sinologička, od roku 2010 pracuje vÚstave orientalistiky SAV v Bratislave. Doktorát obhájila na Ústave Dálného východu, Filozofická fakulta, Univerzita Karlova v Prahe (2002) s dizertačnou prácou: Proces formovania abstrakcie v súčasnom čínskom maliarstve (2001). Predme-tom jej vedeckého záujmu je čínske umenie a súčasná čínska literatúra. Jej esej Pohľad zvonka – Nietzscheho Tak povedal Zarathustra a Lao c’ho Tao Te Ťing získala roku 1998 druhú cenu v Tvorivej súťaži o najlepšiu vedeckú esej (Romboid, 3, 1999)

Korytnačie lode Žeriavie formácie admirála i Sun-sina

jOZEF gEnZOR

Už v polovici 16. storočia podnikali Ja-ponci sporadické nájazdy na kórejské pobrežie. Na ochranu krajiny vláda zria-dila Radu obrany hranice, ale zodpovední jangbanskí úradníci prijali len minimálne opatrenia. V Japonsku však vtedy vznikla nová situácia. Tojotomi Hidejoši ukončil vnútorné rozbroje v krajine a zjednotil Japonsko. Hneď potom začal uskutoč-ňovať svoje ambiciózne plány inváziou do Kórey, ktorá však mala byť iba nástu-piskom pre ďalšiu expanziu. V roku 1589 vyslal ku kórejskému kráľovi posolstvo

s listom, v ktorom ho oboznámil so svojím úmyslom ovládnuť celú Čínu. Súčasne ho vyzval, aby sa k nemu pri ťažení do Číny pripojil. Kórejský kráľ v odpovedi uviedol, že jeho krajina uznáva nadradenosť čín-skeho cisára a japonskú ponuku odmietol.

Hoci kórejský kráľ musel s japonskou inváziou rátať, nepodnikol žiadne zásad-né kroky na zabezpečenie obrany pobre-žia. Japonské vojská sa vylodili v Pusane na jar roku 1592. Podľa cyklického kalen-dára to bol rok imdžin, preto sa vojna vo všetkých prameňoch nazýva imdžinská.

Kórejčania nedokázali Japoncov zastaviť, lebo kórejské loďstvo malo neschopné ve-lenie. Obrat nastal až v júli 1592, keď bol do čela vojenského námorníctva vymeno-vaný admirál I Sun-sin.

národný hrdina

Budúci slávny admirál sa narodil roku 1545 v rodine konfuciánskeho učenca, ktorý získal veľmi dobré postavenie na kráľovskom dvore v Soule. Politické in-trigy ho však tak znechutili, že uprednos-

Každá krajina má svojich národných hrdinov. V Kórejskej republike je okrem

osvieteného kráľa Sedžonga (1397 – 1450) najuctievanejšou historickou osobnosťou

admirál I Sun-sin (1545 – 1598). Ako prvý na svete použil v boji obrnené lode a vynašiel

žeriaviu formáciu, pomocou ktorej víťazil nad početnejším nepriateľom. Tento vynikajúci

kórejský vojvodca ako prvý v dejinách porazil japonskú flotilu. Tým zohral rozhodujúcu

úlohu pri odrazení dvoch japonských vpádov na Kórejský polostrov koncom 16. storočia.

Kráľ Sedžong (Sejong) 1397 – 1450


tnil život v chudobe v malom provinčnom meste Onjang.

I Sun-sin sa údajne od detstva zaují-mal o vojenské vedy, čo trápilo jeho otca, lebo chcel mať z neho konfuciánskeho učenca. Podľa iných prameňov otec ne-mal dosť peňazí, aby svojim štyrom sy-nom umožnil nákladné štúdiá. Vraj preto sa I Sun-sin chcel stať vojenským, a nie civilným úradníkom. Príprava na vojenské skúšky bola totiž jednoduchšia a lacnej-šia, ibaže prestíž civilných jangbanov bola oveľa vyššia.

I Sun-sin sa seriózne začal venovať vojenskému umeniu ako dvadsaťdva-ročný. Medzi ostatnými adeptmi vynikal fyzickou silou, v jazde na koni a v luko-streľbe. Napriek tomu nemal šťastie, pri skúškach padol z koňa a zlomil si nohu. Ďalšia príležitosť sa mu naskytla až o štyri roky, keď mal 32 rokov. Tentoraz sa zaskvel v obidvoch skúškach, vo vo-jenskej vede i vo vojenskom umení. Po-tom sa vrátil domov a čakal na pridelenie do služby.

V decembri toho roku bol pridelený do posádky pri rieke Tumangang na seve-rovýchodnej hranici krajiny. Tam si veľmi dobre počínal v rozličných veliteľských funkciách. Keď bolo zrejmé, že Japonci

chystajú inváziu do Kórey, vymenoval kráľ ho 13. februára 1591, teda niečo vyše roka pred vypuknutím kórejsko-ja-ponskej vojny (1592 – 1598), za veliteľa vojnového námorníctva pre východné pobrežie provincie Čollado. Námorný štáb bol v Josu, najjužnejšom prístav-nom meste v dnešnej provincii Čolla-namdo. Bol to začiatok najslávnejšieho obdobia v jeho živote a súčasne prípravy námorníctva, ktoré viedol. Znamenalo to záchranu Kórey pred úplnou porážkou od japonských útočníkov.

Korytnačie lode

I Sun-sin je v Kórei známy predovšetkým tým, že ako prvý na svete začal používať obrnené lode obité železnými plátmi. Pre ich tvar sa im hovorilo korytnačie lode, po kórejsky kobukson. Boli dlhé dvadsať až tridsať metrov, široké asi päť metrov, pričom každá bola vybavená vyše dvad-siatimi delami. Mohli preniknúť priamo za líniu frontu medzi nepriateľské lode a tie ich nemohli ohroziť šípmi ani gra-nátmi. Na provu týchto lodí umiestnil

I Sun-sin špeciálnu konštrukciu pripomí-najúcu dračiu hlavu. Z nej sa v čase boja valil hustý dym, ktorý sťažoval nepriate-ľovi orientáciu a zvyšoval zmätok. Lode mali na obidvoch bokoch otvory pre desať vesiel. Ich palebná sila bola na vtedajšie časy obrovská. V útrobách totiž skrývali spolu dvadsaťšesť diel, jedno na prove, jedno na korme a dvanásť na každom boku. Posádka tak mohla útočiť z ľubo-voľnej pozície. Navyše množstvo hrotov korytnačích lodi zabraňovalo nepriateľo-vi vo vylodení.

Japonci mali z kórejských korytna-čích lodí od prvého stretnutia priam pa-nickú hrôzu. Zdalo sa im, že tieto oblud-né, dymiace monštrá azda ani nepochá-dzajú z tohto sveta. A aj odborníci dnes potvrdzujú, že I Sun-sinov vynález pred-behol svoju dobu najmenej o sto rokov.

Priebeh vojny

Kórejčania síce s japonským útokom ráta-li, ale keď sa jedného májového dňa roku 1592 priblížilo k pusanskému prístavu asi dvetisíc japonských lodí s vojskom v sile päťdesiattisíc mužov, boli zaskočení. Japonci počas niekoľkých hodín pobi-li osemtisíc obrancov, bez najmenších problémov sa vylodili a potom začali rýchlo postupovať na sever. V ďalších dňoch pristávali v Pusane lode so stotisíc


Admirál I Sun-sin (1545 – 1598)Socha Yi Sunsin, Sejongro, Jongrogu, Seoul, S.KoreaAutor: Brücke-Osteuropahttp://upload.wikimedia.org/wikipedia/com-mons/6/69/Yi_Sun-sin_1.jpg

Korytnačia loďAutor: PHGCOM

http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/5e/TurtleShip1795.jpg

Japoncami, takže celková sila inváznej armády dosahovala asi stopäťdesiattisíc mužov. Útočníci nenarazili na nijaký od-por, a tak za dvadsať dní dorazili do päť-sto kilometrov vzdialeného Soulu a 12. júna 1592 obsadili sídelné mesto kórej-ského kráľa. Ten medzitým ušiel na sever do Pchjongjangu.

tojotomi Hidejoši

Hlavným veliteľom japonských inváznych jednotiek bol Tojotomi Hidejoši, ktorý však boje riadil zo svojho zámku v Nagoji. Sám na kórejské územie nikdy nevstúpil. Tento muž, nazývaný niekedy japonským Napoleonom, je mimoriadne zaujímavý tým, kam sa vďaka svojim schopnostiam vypracoval. Pochádzal totiž z jednodu-chého prostredia, bol synom roľníka, ale stal sa najvyšším vojvodcom, porazil všetky navzájom znesvárené mocné sa-murajské rody a zjednotil celú krajinu pod svojou vládou. Boje o moc trvali takmer tridsať rokov, a tak sa nemožno čudovať, že Hidajošiho vojaci boli skúsení a výbor-ne vycvičení.

Je pochopiteľné, že Hidejošiho si Japonci uctievajú. Kórejčania ho naopak zatracujú. Pokladajú ho za stelesnenie toho najhoršieho, čo si vôbec možno predstaviť. Niekedy ho zaraďujú do spo-ločnosti takých ľudí, ako bol napríklad Adolf Hitler.

i Sun-sinove úspechy

Prvé víťazstvo dosiahol I Sun-sin v máji 1592 pri Okpche. Jeho vojsko zničilo a spálilo dvadsaťšesť japonských lodí, ale admirál neprišiel ani o jedinú. Toto víťazstvo síce neznamenalo rozhodujúcu porážku japonskej flotily, ale bolo prvým úspechom kórejského námorníctva či armády vôbec od vypuknutia vojny. Niet pochýb, že to veľmi pozdvihlo morálku kórejských bojovníkov tak na pevnine, ako aj na mori.

Po prvej víťaznej bitke pri Okpche nasledovali ďalšie víťazstvá pri južnom pobreží. Najslávnejšia je námorná bitka v blízkosti ostrova Hansando, keď počas jediného dňa admirál potopil viac ako se-demdesiat japonských lodí.

Kórejský admirál zviedol v nasledu-júcich týždňoch ešte viacero víťazných bitiek. Napokon získal úplnú kontrolu nad morom. Znamenalo to, že Japonci sa nemohli pohnúť na sever po mori a spojiť sa s pozemnými vojskami, ich podporné oddiely boli odrezané a úrodná provincia Čollado ostala v kórejských rukách.

Medzitým sa po celej krajine vytvá-rali ozbrojené dobrovoľnícke oddiely do-mobrany, ktoré spôsobili japonskej armá-de citeľné straty.

Kórejčanom navyše prišli zo severu na pomoc vojaci čínskeho cisára, a tak sa Hidejošiho armáda dostala začiatkom roka 1593 do značných ťažkostí. Začali sa mierové rokovania, ale napokon boli prerušené.

Po neúspešných mierových rokova-niach začali japonské vojská v roku 1597 druhú inváziu do Kórey, tentoraz v sile stoštyridsaťtisíc vojakov. Kórejská ar-

máda už bola vyzbrojená a pripravená, aj čínske vojská sa dali rýchlo do pohy-bu. Preto Japonci dosiahli len čiastkové úspechy.

Situácia na mori sa zmenila. Japon-ské námorné loďstvo sa tam pohybovalo veľmi smelo. Admirál I Sun-sin bol totiž v dôsledku dvorských intríg prepustený, pôvodne dokonca odsúdený na smrť, a nový veliteľ Won Kjun utrpel ťažkú po-rážku. Vystrašená vláda okamžite povo-lala admirála I Sun-sina. Ten s desiatimi loďami, ktoré ostali pod jeho velením, obkľúčil japonskú flotilu pri jej pokuse vylodiť sa pri Mokpche a opäť slávil víťaz-stvo. Historické záznamy dokladujú, že ani v jednej zo svojich bitiek počas prvé-ho i druhého japonského ťaženia nebol porazený.

Japonci boli napokon zovretí pevni-nou i morom. Okrem toho v polovici roka 1598 umrel Hidejoši, a tak ešte pred kon-com roka sa úplne stiahli z Kórejského polostrova.

Dôsledky vojny

Admirál I Sun-sin mal na porážke Japon-cov a záchrane svojej krajiny rozhodujúcu zásluhu. Definitívneho konca bojov sa však nedočkal. O jeho smrti existuje niekoľko verzií, ale najpravdepodobnejšie prišiel o život pri jednej z posledných prestre-


Hidejoši Tojotomi (1536 – 1598), japonský vojvodca a politik

Autor: neznámyhttp://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%BAbor:-

Toyotomi_hideyoshi.jpg

Japonský útok na Pusan (1592)Autor: Byeon Bak

http://en.wikipedia.org/wiki/File:Busanjinsunjeoldo.jpg

liek s ustupujúcimi Japoncami. Jeho život ukončila zblúdená nepriateľská guľka.

Keď sa koncom 16. storočia Japon-ci stiahli na svoje ostrovy, zanechali za sebou strašlivú spúšť. Počas sedemroč-ných bojov bola totiž Kórea vystavená japonskému drancovaniu a masakrovaniu obyvateľov. Najväčšmi utrpela provincia Kjongsangdo na východe krajiny. Počet obyvateľov sa radikálne znížil, šírili sa hlad a choroby. Mestá, dediny i kláštory ležali v troskách, zničené boli štátne ar-chívy, zhoreli slávne drevené stavby ako chrám Pulguksa v Kjongdžu i kráľovský palác Kjongbokkung v Soule, znova posta-vený až koncom 19. storočia. Na dovŕšenie všetkého Japonci odvliekli niekoľko tisíc ľudí s najvyšším vzdelaním, najmä lekárov, ale aj zručných remeselníkov, hlavne kera-mikárov, a tlačiarov ovládajúcich kníhtlač z dosiek s vymeniteľnými kovovými typmi.

Skaza bola taká obrovská, že podľa historických záznamov trvalo plných sto rokov, kým sa úroda ryže dostala opäť na rovnakú úroveň ako pred vypuknutím voj-ny. Panoval taký nedostatok schopných ľudí, že sa vyskytovali predtým neslýchané a nemysliteľné javy – za peniaze sa dalo u vlády kúpiť povýšenie do privilegovanej aristokratickej triedy jangbanov. Imdžin-skú vojnu však nepocítila iba Kórea, ktorá niesla hlavné bremeno, ale otriasla aj ce-lou východnou Áziou.

Pocta admirálovi

U nás o tomto mužovi vie len málokto. Paradoxne ani dnešní Japonci o ňom nič

nevedia a počuli o ňom prinajlepšom iba špecializovaní historici.

I Sun-sinova socha dominuje jednej z hlavných soulských komunikácií, Sedžon-govej triede, a je umiestnená v strede mes-ta v blízkosti kórejského Národného mú-zea. Najviac pamiatok na veľkého admirála však možno nájsť na južnom pobreží Kórej-ského polostrova, najmä v okolí Pusanu. Práve tam sa totiž odohrávali najväčšie bit-ky a tam I Sun-sin zožal najväčšie úspechy.

Za zásluhy získal I Sun-sin posmrt-né meno Čchungmu, čo znamená „verný a statočný“. Takto bolo na jeho pamiatku premenované aj mesto (dnes časť Tongy-eongu) neďaleko dejiska slávnej námor-nej bitky pri ostrove Hansando. Dnes má asi 140 000 obyvateľov a rozprestiera sa pri morskom pobreží západne od Pusanu. V meste sa každoročne, začiatkom októbra, konajú niekoľkodňové slávnosti spojené sa spomienkou na dnes už legendárne víťaz-stvo pri ostrove Hansando.

Slávnosť sa začína ohňostrojom, a to zakaždým v piatok večer. Takmer celú ho-dinu nebo pokrývajú desaťtisíce vybuchu-júcich rakiet, z ktorých padajú svetelné girlandy všetkých farebných odtieňov.

V sobotu predpoludním sa koná nie-koľko spomienkových obradov na I Sun--sina v miestnych budhistických svä-tyniach. Ústredným bodom osláv však je slávnostné popoludnie na miestnom

športovom štadióne. Jadro účastníkov slávnosti tvoria ľudia predstavujúci voja-kov a námorníkov stredovekej kórejskej armády, ktorí nesú veľké modely I Sun--sinových vychýrených korytnačích lodí. Vojsko obklopujú skupiny tanečníkov a tanečníc s bubienkami a inými hudob-nými nástrojmi. Celu plochu ihriska lemu-je niekoľko stoviek žiačok miestnych škôl v šatách tradičného kórejského strihu.

Vlastná slávnosť sa začína príchodom mládenca s dlhými čiernymi vlasmi, ste-lesňujúceho legendárneho I Sun-sina. Na nosidlách ho cez celú plochu prenášajú ôsmi muži z jeho družiny. Predstaviteľ ad-mirála zaujíma miesto na čestnom tróne pod tribúnou. Po niekoľkých prejavoch ofi-ciálnych činiteľov nasleduje rad tanečných kreácií, ktoré vrcholia výjavom znázorňu-júcim boj I Sun-sinových námorníkov s Ja-poncami. Nepriateľov predstavujú desiati muži v sivočiernom oblečení, ktorí sa úpor-ne oháňajú drevenými mečmi, ale po chvíli sú porazení. Len čo ostanú ležať bez hnutia na zemi, všetci okolo začnú jasať a niekoľkí z nich podávajú správu o víťazstve prizera-júcemu sa I Sun-sinovi. Nasleduje sprievod účastníkov slávnosti cez celé mesto až do prístavu. Tam všetci ešte raz predvedú nie-koľko tancov i bojovú scénu s porážkou Ja-poncov, a tým sa sobotňajší program končí.

V nedeľu popoludní pokračuje sláv-nosť spomienkovou plavbou asi päťde-siatich lodí na ostrov Hansando vzdia-lený od Čchungmu desať kilometrov. Po-sádky tvoria muži oblečení do dobových kostýmov. Plavidlá majú síce vyzdobené rozličnými zástavkami s bojovými nápis-


Pobrežie Pusanuhttp://www.selfstudykorean.com/photolog--taejongdae/

Umelecká rekonštrukcia bitky pri ostrove Hansando

http://londonkoreanlinks.net/wp-content/uploads/2012/05/Hansando1.jpg

mi, ale celkový dojem kazia bežné mo-derné motorové lode.

V 60. a 70. rokoch 20. storočia bola po-stava admirála I Sun-sina dokonca jedným zo styčných bodov medzi Kórejskou repub-likou a Kórejskou ľudovodemokratickou re-publikou, kde ho píšu v podobe Ri Sun-sin. Víťaz nad Japoncami bol vtedy politicky prijateľný aj pre Severokórejčanov. Potom si však diktátor Kim Ir-sen uvedomil, že by ho I Sun-sin mohol zatieniť. Preto sa o ad-mirálovi i o ďalších významných postavách kórejskej histórie prestalo hovoriť.

Admirála I Sun-sina často prirovná-vajú k Horatiovi Nelsonovi (1758 – 1805), ktorý bol smrteľne zranený zblúdenou guľkou v bitke pri Trafalgare, keď zvíťazil nad francúzsko-španielskym loďstvom. Treba však dodať, že Veľká Británia bola v druhej polovici 18. storočia už najväč-šou námornou veľmocou sveta, a tak Nelson mohol bojovať za oveľa výhodnej-ších podmienok a okolností ako admirál I Sun-sin, ktorého krajina nebola pripra-vená na japonskú agresiu.

Briti zrejme nebudú chcieť pripustiť, že existoval nejaký profesionálny námor-ník porovnateľný s ich národným hrdi-nom Nelsonom. Aj japonský admirál Togo Heihačiro, ktorý v rusko-japonskej vojne rozdrvil roku 1905 ruskú flotilu, odmietol vhodnosť porovnávania Nelsona s I Sun-si-nom. Vyjadril sa takto: „Mňa azda možno porovnávať s Nelsonom, ale nie s kórejským I Sun-sinom. Ten je priveľký na to, aby ho s niekým porovnávali.“

Zabudnutý bratigOR BRaniSlaV ŠtEFániK

EVa ŠKORVanKOVá

Rozpad Habsburskej monarchie na sklonku 1.svetovej vojny zásadným spôsobom ovplyvnil život slovenského obyvateľstva v južných oblastiach

Uhorska (na Dolnej zemi). Územie Báčky, Banátu a Sriemu (dnešná Vojvodina) bolo pričlenené ku Kráľovstvu Srbov, Chorvátov a Slovincov.

Do procesu utvárania nového juhoslovanského štátu sa aktívne zapojili aj slovenskí politickí predstavitelia a intelektuáli v spolupráci so srbskými

politickými kruhmi vo Vojvodine. Jedným z najvýznamnejších slovenských vzdelancov a politikov, ktorý sa ako poslanec Dočasného národného

zhromaždenia podieľal na utváraní základov juhoslovanského štátu bol Igor Branislav Štefánik.

Igor Branislav Štefánik (1873 – 1940)


PhDr. jozef genzor (1939), vyštudo-val kórejský jazyk a dejiny Ďalekého východu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Od roku 1961 (okrem dvoch rokov 1965 – 1967, keď pôsobil ako prekladateľ na obchodnom oddelení Veľvysla-nectva ČSSR v Pchjongjangu v KĽDR) do roku 2010 pracoval v Kabinete orientalistiky, resp. od roku 2004 v Ústave orientalistiky SAV. Je au-torom viacerých štúdií týkajúcich sa problematiky Kórey a Filipín.

Igor Branislav Štefánik, starší brat Mi-lana Rastislava Štefánika, sa narodil 11. novembra 1873 ako druhé dieťa v rodine Pavla Štefánika a jeho manželky Alber-tíny v Košariskách. Základné vzdelanie získal v rodisku, neskôr na Myjave a v Ša-moríne. Gymnaziálne štúdium absolvoval v Bratislave a ukončil na lýceu v Kežmar-ku, kde i maturoval. Tu sa pravdepodobne zapojil do činnosti tajného študentského spolku Kytka a bol redaktorom študent-ského časopisu Lúč. V štúdiu pokračoval na univerzite v Budapešti, kde študo-val právo. Teológiu študoval v Šoproni a Prešove, filozofiu a psychológiu na uni-verzite v Rostocku. Po ukončení štúdia 12. októbra 1898 bol biskupom Pavlom Zelenkom vysvätený za kňaza v Miškolci. Pôsobil ako kaplán v Sarvaši a v Liptov-skom Mikuláši. Dňa 4. marca 1902 bol zvolený za farára na Myjavu. Tam ale ne-bol spokojný, a tak sa uchádzal o miesto kňaza na Dolnej zemi v Palanke (Báčka, dnešné Srbsko). Do Palanky prišiel v júli 1903 a pôsobil tu ako farár až do roku 1920. Po príchode na Dolnú zem sa zača-lo jeho pôsobenie medzi dolnozemskými Slovákmi. Okrem kňazského povolania sa venoval osvetovej činnosti, podporoval vzdelávanie, organizoval prednášky, pri-spieval do novín a časopisov. Osvojil si aj srbský jazyk a nadviazal kontakty s pred-staviteľmi srbskej inteligencie.

V prostredí dolnozemských Slová-kov si našiel aj manželku. Dňa 27. apríla

1904 sa oženil so Zuzanou Šusterovou z Pivnice, dcérou známeho obchodníka a národného dejateľa Pavla Šustera. Medzi svadobnými hosťami na pivnickej svadbe bol aj pražský študent a mladší brat mladoženícha, Milan Rastislav Šte-fánik.

Manželka Zuzana, pre známych Zun-ka, bola tiež aktívna v národnom hnutí a pred sobášom hrávala ochotnícke di-vadlo. Po svadbe bola oddanou domácou paňou, ktorá všetkými silami podporova-la činnosť manžela a sama sa angažovala v národných aktivitách vojvodinských žien. Napríklad, okrem iného, prepiso-vala články a prednášky svojho manžela.

Politické aktivity

Igor Branislav Štefánik sa angažoval v politickom živote vojvodinských Slo-vákov. Národne uvedomelá slovenská vojvodinská inteligencia (kňazi, učite-lia, právnici) bola organizovaná okolo Slovenskej národnej strany so sídlom v Martine a aktívne podporovala jej po-litiku (i spoluprácu nemaďarských náro-dov v Uhorsku). Igor Branislav Štefánik sa zapojil do predvolebnej kampane pre voľby roku 1905 a 1906 v tovarišskom volebnom okrese, ktorý zahrnoval slo-venské obce Palanka, Silbaš a Pivnica. Roku 1905 za Slovenskú národnú stranu kandidoval v tomto volebnom okrese Srb B. Popović. Slovenské obyvateľstvo bolo

vyzvané, aby volilo aj srbských kandidá-tov, a tým podporilo spoločný boj nema-ďarských národov Uhorska za svoje prá-va (národný jazyk, slobodu vierovyzna-nia, národné školstvo). Napriek tomu, že spoločný srbsko-slovenský kandidát vo voľbách neuspel, bolo v Pivnici zorga-nizované 8. októbra 1905 veľké ľudové zhromaždenie. Prítomných najviac oslo-vil prejav Igora Štefánika, lebo najlepšie vystihol pocity prítomných keď žiadal, aby ten „kto živí krajinu nech rozkazu-je. Keď sú naši chlapci dobrí, aby stáli pred kanónmi, kde ich otĺkajú ako plané hrušky, tak nech sú dobrí aj k tomu, aby mali hlasovacie právo.“ V týchto voľbách bol za kulpínsky volebný obvod zvole-ný za poslanca uhorského snemu Milan Hodža. Vo voľbách v roku 1910 bol za kandidáta na poslanca vybraný samotný Igor Branislav Štefánik. Napriek veľkej popularite medzi slovenským a srbským obyvateľstvom ho za poslanca nezvolili.

Pod policajným dozorom

Politické aktivity Igora Branislava Šte-fánika boli prerušené vypuknutím prvej svetovej vojny. Ako slovenský evanjelic-ký kňaz, politik a brat Milana Rastislava Štefánika bol neustále pod policajným dozorom v domácom väzení. Od júla 1915 bol internovaný v mestečku Zirc a neskôr v blízkej obci Bákonybél. Do Palanky sa vrátil v júni 1916 a až do konca vojny bol pod policajným dohľadom. Po skončení vojny sa začal opäť politicky angažovať v radoch Slovenskej národnej strany s cieľom pozdvihnúť slovenskú menšinu vo Vojvodine a nadviazať na dobré slo-vensko-srbské vzťahy z obdobia pred pr-vou svetovou vojnou, už v rámci formu-júceho sa Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov.

Predstavitelia Slovenskej národnej strany z Báčky a Sriemu na svojom roko-vaní v Novom Sade 10. novembra 1918 sa vyslovili za pripojenie Vojvodiny k no-vému štátu Srbov, Chorvátov a Slovin-cov. Na porade bola vytvorená Národná rada dolnozemských Slovákov ako ústred-


Pôsobiská I. B. Štefánika

ný zastupiteľský orgán s právomocami zastupovať požiadavky dolnozemských Slovákov. Srbský Národný výbor vyzval obyvateľstvo Vojvodiny, aby si zvolili svojich delegátov do Veľkého národného zhromaždenia Srbov, Bunjevcov a ostat-ných Slovanov v Banáte, Báčke a Baranji. Aj predstavitelia slovenskej menšiny si volili svojich delegátov, medzi zvolený-mi zástupcami boli národne uvedomelí a politicky aktívni Slováci (napr. Ľudo-vít Mičátek, Augustín Ráth, Ján Grúnik, Ján Čajak a Ján Bulík). Prekvapujúco sa na zozname delegátov neobjavilo meno Igora Branislava Štefánika, ktorý patril v období pred vypuknutím 1. svetovej vojny k trom najvýznamnejším osobnos-tiam slovenského politického života vo Vojvodine (popri Ľudovítovi Mičátkovi a Milošovi Krnovi). O príčinách, prečo sa Štefánik nestal delegátom Veľké-ho národného zhromaždenia, môžeme len špekulovať. Pravdepodobne došlo k prvému veľkému konfliktu medzi Igo-rom Branislavom Štefánikom a Ľudoví-tom Mičátkom. Tento konflikt sa vplyvom ďalšieho vývoja v slovenskom politickom tábore vyhrocoval.

Sklamanie a rozčarovanie

Veľmi skoro sa v prostredí slovenskej po-litickej elity objavilo sklamanie a rozča-rovanie z politických pomerov v novom štáte. Predstavitelia Slovenskej národ-nej strany sa nechceli zapojiť do zápasu srbských politických strán o mandáty do Dočasného národného zhromažde-nia, ktoré malo pripraviť podmienky na zvolanie Ústavodarného zhromaždenia. Vojvodina (Banát, Báčka a Baranja) mala delegovať do Dočasného národné-ho zhromaždenia 24 poslancov. Právo na delegovanie svojich predstaviteľov do dočasného parlamentu mali okrem srbských strán (Radikálna, Sociálno-demokratická a novovytvorená Demo-kratická strana) aj Slovenská národná strana. Politická reprezentácia Slovákov počítala pôvodne s troma mandátmi, ale boli im ponúknuté len dva. Svojich dvoch

kandidátov (Igora Branislava Štefánika a Augustína Rátha) na poslancov Dočas-ného národného zhromaždenia si zvolila Slovenská národná strana na svojej po-rade 13. januára 1919.

V zápase o rozdelenie vojvodinských mandátov pre Dočasné národné zhro-maždenie medzi srbskými politickými stranami sa slovenská politická repre-zentácia nechcela angažovať a pravde-podobne ani nevedela dobre zoriento-vať. Národná radikálna strana im po-núkala len jeden mandát, ale Slovenská národná strana inklinovala viac k Demo-kratickej strane. Keďže sa dohoda Ra-dikálnej a Demokratickej strany o spra-vodlivom rozdelení mandátov nedala očakávať, Ľudovít Mičátek navrhol, aby sa slovenskí politici zriekli akéhokoľvek mandátu. Potom predniesli svoje roz-hodnutie obom srbským politickým stra-nám, pričom vedenie Slovenskej národ-nej strany stále dúfalo, že dôjde k doho-de o spravodlivom rozdelení mandátov. Vedenie Slovenskej národnej strany od-poručilo všetkým slovenským politikom, aby neakceptovali eventuálnu ponuku na získanie mandátu zo strany srbských politických strán. Na porade Slovenskej národnej strany, kde padlo toto rozhod-nutie, nebol ale prítomný Igor Branislav Štefánik.

Voľba poslancov do Dočasného ná-rodného zhromaždenia sa konala 27. feb-ruára 1919 bez prítomnosti slovenských

delegátov na volebnom zhromaždení. Národná radikálna strana získala 20 po-slaneckých mandátov a Demokratická strana získala iba 3 mandáty. Radikálna strana delegovala ako svojho poslanca do dočasného parlamentu v Belehrade aj predstaviteľa Slovákov vo Vojvodine Igora Branislava Štefánika, ktorý svoje menovanie, aj napriek protestom Slo-venskej národnej strany, prijal.

Spor o mandát

Následne predstavitelia Slovenskej národnej strany protestovali proti po-slaneckému mandátu Igora Branislava Štefánika. On ale považoval za správne, že prijal poslanecký mandát, lebo podľa neho bolo jeho pôsobenie v parlamente v záujme Slovákov. Spor o poslanecký mandát prerástol do už spomínaného konfliktu medzi Štefánikom a Mičát-kom. Igor Branislav Štefánik sa nehodlal zmieriť s rozhodnutiami porady Sloven-skej národnej strany a bol presvedčený, že slovenský ľud podporuje jeho rozhod-nutie prijať poslanecký mandát. Napriek tomu, že Štefánik bol jediným prísluš-níkom slovenskej menšiny v parlamente a pravdepodobne sa snažil čo najlepšie reprezentovať a zastupovať záujmy Slo-vákov v Dočasnom národnom zhromaž-dení, bol neustále kritizovaný. Osobný konflikt medzi Štefánikom a Mičátkom sa preniesol aj na pôdu Slovenskej národ-


Palanka

nej strany. Mičátek dokonca spochybnil spôsob získania poslaneckého mandátu a obvinil Štefánika z korupcie. Vedenie Slovenskej národnej strany a predovšet-kým Mičátek začal verejne agitovať proti Štefánikovi a osočovať ho. Štefánika sa zastali a obhajovali ho najmä slovenskí evanjelickí kňazi, predovšetkým Samuel Štarke. Keďže útoky zo strany Mičát-ka neprestávali, zorganizoval Štefánik kampaň proti vedeniu Slovenskej národ-nej strany. V Báčskej Palanke, kde bol farárom, dal vytlačiť propagandistický leták Boh na nebi a Dr. Mičátek v Juho-slávii, v ktorom Mičátka obvinil zo stra-

ty dvoch poslaneckých mandátov, ktoré mohli Slováci získať, zo zlého vedenia Slovenskej národnej strany a tiež z ne-znášanlivosti voči Radikálnej strane a jej politických predstaviteľov. V letáku pou-žil Štefánik veľmi urážlivé slová a ťažké obvinenia voči Mičátkovi. Takéto vzá-jomné osočovanie dvoch, dovtedy vše-obecne uznávaných slovenských osob-ností vyvolalo nedôveru voči samotnému Štefánikovi a viedlo k jeho postupnej izolácii.

V parlamente

Vzájomná dehonestácia a obviňovanie sa vystupňovali do tej miery, že Štefá-nik v auguste 1919 rezignoval na svoje členstvo v strane. Zároveň bola zvolená komisia, ktorá mala vyriešiť problém sporného mandátu. Napriek návrhom a odporúčaniam, nebol Štefánikovi man-dát zo strany Slovenskej národnej strany nikdy potvrdený. Vedenie Slovenskej ná-rodnej strany sa dokonca obrátilo aj na Verifikačný výbor Dočasného národného zhromaždenia a spochybnilo Štefánikov poslanecký mandát a jeho voľbu. Štefá-nik však naďalej vystupoval ako národný poslanec v Dočasnom národnom zhro-maždení v Belehrade a naplno sa zapojil do jeho práce.

Dočasné národné zhromaždenie za-hájilo svoju činnosť 1. marca 1919. Igor Branislav Štefánik sa prítomným poslan-com prihovoril po slovensky 23. marca 1919. Vo svojom prejave podporil zápas o zachovanie hraníc a územnej integrity Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov a protestoval proti talianskym ambíciám v oblasti severného Jadranu. V mene Slovákov v Juhoslávii vyjadril nadšenie a oduševnenie „z pridruženia sa” ku Krá-ľovstvu Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktorému „budú Slováci verní synovia“. Štefánik vyjadril vo svojom prejave pre-svedčenie, že v novom štáte sa zjednotia všetci Slovania, ktorí žijú na jeho úze-miach, aby „ani jedna čiastka našincov namiesto austro-maďarského, od teraz nosila talianske alebo rumunské jarmo”. Zároveň vyjadril podporu juhoslovan-ským snahám zabezpečiť hranice nového štátu proti ašpiráciám Talianska, čím si vyslúžil uznanie svojich kolegov, poslan-cov. Príhovor Igora Branislava Štefánika mal veľký ohlas u poslancov. Nadšenie zo vzniku Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov vyjadril totiž politik, repre-zentujúci slovenskú komunitu v kráľov-stve a brat Milana Rastislava Štefánika, ktorého si vysoko cenili v srbských po-litických a vojenských kruhoch. Preto bol prejav Igora Branislava Štefánika na pôde parlamentu sprevádzaný búrlivým potleskom (aj keď mu pravdepodobne mnohí poslanci nerozumeli) a v závere aj slovnými ováciami a volaním na slávu všetkým Slovákom.

Štefánik vystupoval na verejnosti ako národný poslanec. Za svojho repre-zentanta v parlamente ho považovala aj česká menšina, ktorá ešte nebola poli-ticky organizovaná. V politickej agende Igora Branislava Štefánika zohrávali významnú úlohu záujmy slovenskej (čes-koslovenskej) menšiny, najmä otázka agrárnej reformy. Záujmy oboch náro-dov a ich požiadavky predstavil v de-siatich bodoch belehradskej vláde kon-com roka 1919. Vo svojom memorande z 19. decembra žiadal zriadenie slo-venského sekretariátu pri Ministerstve


Kostol a fara v Báčskej Palanke

Interier kostola v Báčskej Palanke

vnútra, vyslanectva (alebo konzulátu) v Bratislave, vytvorenie jedného politic-kého obvodu s obecným súdom a miest-nou slovenskou kanceláriou so sídlom v Petrovci na území obývanom prevažne Slovákmi. Požadoval otvorenie hospo-dárskej školy a všeobecnej školy pre slo-venské deti. Zasadzoval sa za používanie slovenského jazyka v školách, v komuni-kácii s obecnými úradmi v slovenských osadách. Požadoval slobodu združova-nia a organizovania sa slovenskej men-šiny a obsadzovanie úradov v prevažne slovenských osadách slovenskými úrad-níkmi. V otázke agrárnej reformy poža-doval v prípade Slovákov postupovať pri prideľovaní pôdy podľa rovnakých pravi-diel ako v prípade Srbov. Žiadal vytvore-nie samostatnej Slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov. V prípade Čechov sa vyslovil za ich ochranu pred útlakom zo strany nemeckých a židovských úradníkov.

Vláda v Belehrade neuvažovala o splnení Štefánikových požiadaviek, z ktorých niektoré mali zásadný význam pre rozvoj slovenskej a českej menšiny v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovin-cov. Štefánik sa aktívne zapojil do rieše-nia otázky samostatnosti Slovenskej ev. a.v. cirkvi v Kráľovstve Srbov, Chorvátov

a Slovincov a vypracoval k tejto téme krátky spis.

Veľkú pozornosť venoval vzdelávaniu a organizovaniu slovenského roľníckeho obyvateľstva. Sám bol predsedom Zväzu slovenských hospodárov v Palanke. Vy-zýval slovenské roľnícke obyvateľstvo, aby sa zoskupilo do jednotnej slovenskej roľníckej organizácie, ktorá by vzdelávala obyvateľstvo, šírila by osvetu, pomoh-la skvalitniť úroveň výroby a kooperácie na vidieku a zastala sa slovenských roľ-níkov v otázke agrárnej reformy. Vyzýval aj k organizovaniu inteligencie (učiteľov, kňazov, notárov, advokátov) a ich spolu-práci s robotníctvom. Nebol prívržencom revolúcie, a preto tvrdil, že „poctivá prá-ca umu a rúk tá nech ovláda svetom, ona nech ho vedie k spáse, i to cestou evolúcie (vývinu) a nie revolúcie (prevratu)”.

Igor Branislav Štefánik sa aktívne za-pojil do organizovania slovenského kultúr-neho a spoločenského života. Vyzdvihoval potrebu vytvorenia kultúrneho centra Slo-vákov v Juhoslávii, ktorým sa stal Petrovec. Podporoval vytvorenie Matice, Národného domu a inicioval zbieranie umeleckých a muzeálnych predmetov s cieľom vytvoriť Slovenské múzeum a knižnicu v Petrovci. Štefánik sám venoval „knihy, listiny a rôzne starožitnosti” pripravovanému múzeu.

K politickým názorom Igora Bra-nislava Štefánika je potrebné uviesť, že

ako evanjelický kňaz bol človekom hlbo-ko veriacim, lojálnym k monarchii (Krá-ľovstvu Srbov, Chorvátov a Slovincov) a jeho vládnucej dynastii. Odsudzoval boľševizmus a revolúcie, ktoré prebie-hali po skončení 1. svetovej vojny (napr. v susednom Maďarsku).

Pôsobenie Igora Branislava Šte-fánika v Belehrade bolo vymedzené trvaním poslaneckého mandátu v do-časnom parlamente, ktorý odhlasoval dňa 3. septembra 1920 Zákon o voľbách do Ústavodarného zhromaždenia. Prvé parlamentné voľby v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov boli vyhlásené na 28. novembra 1920 a Ústavodarné zhromaždenie sa malo zísť prvý krát 12. decembra 1920.

Do volebnej kampane sa aktívne za-pojila aj slovenská politická reprezentá-cia. V tábore Slovenskej národnej strany na čele s Ľudovítom Mičátkom prevládol názor, že Slováci by mali spolupracovať s Demokratickou a Socialistickou stra-nou. Voči Radikálnej strane mal zásadné výhrady. K výmene názorov na stránkach slovenského týždenníka Národná Jedno-ta o otázke volebnej spolupráce sloven-skej politickej reprezentácie prispel aj hlavný Mičátkov oponent, Igor Branislav Štefánik. Kritizoval Mičátkov návrh jed-noznačnej spolupráce s Demokratickou stranou a odmietal útoky na Radikálnu stranu. Kritizoval politickú nepreziera-vosť, keď si Slovenská národná strana


Kostol a fara v Binguli s projekciou pôvodnej stavby

Interier kostola v Binguli

nevytvorila priestor pre širšiu spoluprácu aj s inými srbskými politickými stranami. Napriek búrlivým diskusiám sa Slovenská národná strana nakoniec rozhodla pre volebnú spoluprácu s Demokratickou stranou a vybrala aj svojich kandidátov na poslancov. Igor Branislav Štefánik medzi nimi samozrejme nebol. Výsledky volieb potvrdili Štefánikove predpovede. Vo Vojvodine vyhrala voľby Radikálna strana. Ani jeden zo slovenských kan-didátov na kandidátke Demokratickej strany nezískal dostatočný počet hlasov a neobsadil kreslo v Ústavodarnom zhro-maždení.

Igor Branislav Štefánik tak zostal prvým a jediným slovenským poslancom v parlamentoch Kráľovstva Juhoslávie.

návrat do vlasti

Bol nepochybne výraznou osobnosťou s aktívnym prístupom k riešeniu sloven-ských národných požiadaviek. Jeho ná-zory a postoje vyplývali z jeho hlbokej viery v Boha, lojálnosti k juhoslovan-skému štátu a vládnucej dynastii. Svo-je názory prezentoval nekompromisne

až konfliktne. Politický a osobný spor s Ľudovítom Mičátkom viedol k jeho úplnej izolácii. Po roku 1920 prestal byť politicky aktívny. Opustil úrad fa-rára v Palanke z osobných dôvodov, ale aj kvôli nízkemu platu. Presťahoval sa na Slovensko, kde žil striedavo do roku 1923. Staral o svoju matku Albertínu a spolu s bratom Pavlom aj o pozosta-losť po tragicky zosnulom bratovi Mila-novi. Na Slovensku sa aktívne zapájal do politického diania svojimi komentármi a článkami na stránkach tlače. Vyjadril medzi prvými podozrenia okolo tragic-kej smrti svojho brata, generála Milana Rastislava Štefánika. Kritizoval postoje a politiku Eduarda Beneša a komen-toval politické pomery na Slovensku. V súvislosti s pozostalosťou po bratovi Milanovi bol viac krát obvinený, že sa na predaji bratovho majetku obohatil. Vzhľadom na to, že neskôr žil vo veľmi chudobných pomeroch, toto obvinenie nemalo reálny základ.

Do Báčskej Palanky sa vrátil krátko v rokoch 1923 – 1924, ale palanská far-nosť bola chudobná a z existenčných dô-vodov sa rozhodol skúsiť šťastie v rumun-skom Nadlaku.

Tu sa naplno zapojil do organizovania národného života a osvety rumunských Slovákov. V roku 1927 musel urýchlene opustil Nadlak, kvôli sporom s nemeckou evanjelickou cirkevnou vrchnosťou a vrá-til sa do Nového Sadu. S manželkou žili striedavo v Petrovci, Novom Sade a Be-lehrade. Štefánik sa opakovane pokúšal osloviť Maticu slovenskú v Martine, aby mu pomohla finančne aj administratívne dosiahnuť prevoz jeho kníh a písomnos-tí z Nadlaku, ktoré tam kvôli svojmu ná-hlemu odchodu (hrozilo mu zatknutie) zanechal. Niekoľko kníh (aj vzácnych vedeckých prác a kníh Milana Rastislava Štefánika) zachránila Alžbeta Móťovská, ktorá pochádzala z Nadlaku, ale ako uči-teľka získala miesto vo svojom rodisku až v roku 1935. Knihy a písomnosti, ktoré pôvodne boli uložené v debnách na pova-le, už boli roztratené, niektoré poslúžili ako palivo, niektoré ako hračky pre deti. Zo Štefánikovho majetku v Nadlaku sa tak zachovali len knihy, ktoré zachránila Alžbeta Móťovská.

Igor Branislav Štefánik sa do po-litického života v Juhoslávii vrátil len nakrátko, na porade slovenskej politic-kej reprezentácie 21. novembra 1929 v Novom Sade, kde bol zvolený za mesto Novi Sad do Stáleho poradného výboru Slovákov Dunajskej bánoviny. Naďalej


Hrob I. B. Štefánika v Novom Sade

Pohľad na NadlakAutorka: Eva Okoličániová

http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/174681-slovakov-v-nadlaku-spaja-rec-

tradicie-aj-viera/

pôsobil ako novinár, učiteľ nábožen-stva na stredných školách a ako admi-nistrátor cirkvi v Binguli. V roku 1934 kvôli zdravotným problémom odišiel do invalidného dôchodku. Žil spolu s man-želkou veľmi skromne, bez prostriedkov, len zo skromného dôchodku a takmer zabudnutý. Zomrel 25. apríla 1940 v No-vom Sade, kde je aj pochovaný. Z búrli-vého života Igora Branislava Štefánika sa zachovala neveľká pozostalosť, ktorá sa v súčasnosti nachádza v súkromnom vlastníctve Jána Gubu z Pivnice (Srb-sko), ktorý ju prakticky zachránil pred zničením.

literatúra:

SKLABINSKÁ, M. – MOSNÁKOVÁ, K. Slo-váci v Srbsku : z aspektu kultúry. Nový Sad : Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, 2012.

GUBOVÁ, G. Slovenská menšina v kon-texte politických udalostí v Kráľovstve SChS 1918 – 1929. Doktorandská di-zertačná práca – Univerzita Komen-ského. Bratislava : [s.n.], 2009.

ŠKORVANKOVÁ, E. - GUBOVÁ, G. Igor Branislav Štefánik a slovensko-srb-ské vzťahy v období formovania krá-ľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov. In Z dejín slovensko-srbských vzťahov. Bratislava : Stimul, 2012, s. 84 – 99.

letec v mníšskom habitejúlius Šofránko (1919 – 1944)

MaRína ZaVacKá

Nestáva sa často, že pamätník vie o svojich zážitkoch nielen pútavo rozprávať, ale dokáže ich aj zachytiť obrazom. Jednému z takto nadaných

veteránov, Bohumilovi Velvarskému, tak vďačíme za mnohé zaujímavé detaily o živote československých vojakov na Strednom Východe, a aj o tých,

ktorí následne absolvovali letecký výcvik, aby sa stali pilotmi britskej RAF. Vo svojich publikovaných spomienkach „tobrúcká krysa stíhačem“ (1996)

venoval pomerne dosť priestoru aj rozprávaniu o Júliusovi Šofránkovi, spolubojovníkovi, ktorého osud by vystačil na samostatnú a riadne

dobrodružnú knihu.

Július Šofránko (1919 – 1944) bol ro-dák zo Spišského Štiavnika, ktorý ako chlapec absolvoval školu spravovanú misijným rádom Školských bratov, po-kračoval v štúdiách vo Francúzsku a sám sa stal misionárom, učiteľom v egypt-skej Alexandrii. Po vypuknutí druhej

svetovej vojny s viacerými spolubratmi nastúpil do vznikajúcej československej zahraničnej armády na Strednom Vý-chode. Ako Slovák a súčasne duchovná osoba rímskokatolíckej cirkvi mal nie-koľko možností armádu opustiť a žiadať o repatriáciu alebo pokračovať v pôvod-

Velvarského karikatúra Júliusa Šofránka


Mgr. Eva Škorvanková, PhD. (1976), študovala na Filozofickej fakulte UK v Bratislave históriu – archeológiu. Pracuje ako odborný asistent na Ka-tedre všeobecných dejín FF UK v Bra-tislave. Zaoberá sa dejinami prvej polovice 20.storočia, postavením slovenskej menšiny vo Vojvodine a spracovaním pozostalosti po Igorovi Branislavovi Štefánikovi.

nom povolaní. Napriek tomu sa rozhodol proti nacistom a ich spojencom bojovať.

Základný výcvik absolvoval na britských mandátnych územiach v Pa-lestíne. Keďže nové uniformy vojaci nafasovali až po niekoľkých týždňoch, spočiatku všetci chodili oblečení tak, ako do tábora prišli, čo v Šofránkovom prípade znamenalo v mníšskom habite. Práve pri jednom z prvých poradových cvičení ho zachytila Velvarského karika-túra. Od leta 1941 bol nasadený v Sýrii proti francúzskym jednotkám verným

kolaborantskej vláde vo Vichy, na strá-ži prístavov a letísk, potom sa zúčastnil obrany prístavu Tobruk, obliehaného nacistickými vojskami, o ktorom ne-dávno nakrútil film Václav Marhoul. Po úspešnom absolvovaní dôstojníckej prí-pravky a strastiplnej plavbe okolo celej Afriky sa dostal do Británie. Bol prijatý do Kráľovského letectva a v januári 1943 začal svoj výcvik na vojnového pilota, ktorého súčasťou bola aj niekoľkome-sačná príprava v severnej Kanade, čo znamenalo absolvovať dve ďalšie ne-bezpečné plavby cez oceán brázdený nemeckými ponorkami. Po návrate na jeseň 1944 seržant Július Šofránko ako stíhač v zdokonaľovacom výcviku na-stúpil na letisko Ternhill pri anglickom meste Shrewsbury, odkiaľ sa v posledný novembrový deň vydal na svoj posled-ný let. V hustej hmle, ktorá sa zdvihla v okolitých kopcoch, so svojim harvar-dom Mk.IIB havaroval. Pochovaný je na vojenskom cintoríne v Botley pri Oxfor-de.

Napriek tomu, že o našich pilotoch v RAF a o pôsobení našich vojakov na zá-padnom fronte vôbec sa za komunizmu hovorilo minimálne, a mnohí po návrate dokonca skončili vo väzniciach a urá-nových baniach, ich pamiatku sa aspoň neoficiálne darilo udržiavať v rodinách a v momentoch politického uvoľnenia

aj v publikáciách vojenských historikov. Dvadsať rokov po páde komunistického režimu je Július Šofránko spomínaný v nejednej odbornej štúdii a aj v ar-máde sa po roku 1989 dočkal čestné-ho posmrtného povýšenia do hodnosti podplukovníka. Paradoxne je však úplne zabudnutý tam, kde by si ho mali – kvôli hodnotám, za ktoré bol ochotný bojovať a padnúť, aj kvôli blízkemu osobnému vzťahu – pripomínať azda najčastejšie: v rodnej obci aj v cirkevnej komunite. A nie je zďaleka jediný – veď rehoľníkov Slovákov bojovalo na západnom fronte niekoľko desiatok.

Zdroje k článku

Velvarský, Bohuslav – Sládek, Čestmír: Tobrucká krysa stíhačem. Praha 1996.

Pejs, Oldřich: Vojenští duchovní ve Sku-pině čs. armády na Středním východě (1940-1943). In: Vojenská história, 3-4/2000, s. 22-34.

Moravec, Milan: Slovenští školští bratři v československé armádě na Blíz-kém východě. In: Vojenská história, 1/1999, s. 71–75.

Loucký, František: Mnozí nedoletěli. Pra-ha: 1989

http://www.peakdistrictaircrashes.co.uk/pages/peakdistrict/peakdis-trictft442.htm

http://www.ustrcr.cz/cs/sofranko-ju-lius


Marína Zavacká, PhD. – historička, odd. najnovších dejín HÚ SAV. Venu-je sa dejinám propagandy a širšieho kontextu budovania režimových lojalít v 20. storočí, historickej ana-lýze verejného diskurzu a prekladom odbornej literatúry z angličtiny. Je autorkou monografie Kto žije za ost-natým drôtom? Oficiálna zahranično-politická propaganda na Slovensku, 1956-62: Teórie, politické smernice a spoločenská prax (2005).

Hrob J. Šofránka

Harvard Mk.IIB

Spomienka na majstrovtriumf čs. basketbalistov na majstrovstvách Európy v roku 1946

tOMáŠ ČERnáK

V našich končinách nemal nikdy basketbal toľko fanúšikov ako napríklad futbal či hokej. Napriek tomu vyrástlo pod deravými košmi veľa vynikajúcich hráčov, ktorí sa preslávili aj za hranicami Slovenska a boli, či sú platnými

oporami špičkových zahraničných klubov. Len málokto si však dnes spomenie, že 4. mája uplynulo 67 rokov odvtedy, čo vo švajčiarskej Ženeve získala basketbalová reprezentácia ČSR titul majstra Európy.

Československí basketbalisti dosiahli roku 1946 nečakaný úspech, ktorý prišiel navy-še v ťažkom povojnovom období. Žiadnej ďalšej generácii hráčov sa ho už zopakovať nepodarilo, hoci k tomu mali neraz blízko. Dnes sa na tento historický okamih pomaly zabúda. Preto sa patrí aspoň niekoľkými riadkami pripomenúť príbeh zlatých chlap-cov zo Ženevy, z ktorých väčšina už bo-hužiaľ nie je medzi nami. Kolobeh času je totiž neúprosný aj medzi športovcami a zo štyroch Slovákov vo vtedajšej reprezentácii už žije iba Miloš Bobocký, roku 1946 dvad-saťštyriročný center čs. basketbalového mužstva. Vďaka jeho spomienkam mohol vzniknúť i nasledujúci článok.

Možno povedať, že po druhej svetovej vojne bol basketbal na Slovensku i v Če-chách stále iba v plienkach, i keď korene na našom území zapustil tento šport už približne dvadsať rokov predtým.

Počiatky basketbalu na Slovensku

Basketbaloví nadšenci trénovali a hrali z dnešného pohľadu doslova v bojových podmienkach. Veď samozrejmosťou ne-bola ani samotná basketbalová lopta. Tréningy prebiehali približne dvakrát do týždňa a ich účastníci mali k dispozícii na cibrenie streľby len jedinú loptu, často iba

futbalovú. Dosvedčuje to aj Miloš Boboc-ký: ,,V roku 1940 prišli do Bratislavy odo-hrať dva zápasy Taliani. V ich podaní som prvýkrát videl trojskok a od nich som odpo-zeral aj streľbu z výskoku zo závesom, ktorú potom u mňa obdivovali tiež Česi. Taliani nám dokonca nechali aj loptu, prvú ozajst-nú basketbalovú, lebo dovtedy sme hrávali s futbalovými.“

Hráči sa tomuto športu venovali po-pri zamestnaní či štúdiu a nedostávali zaň ani korunu, skôr naopak. Často sa stávalo, že sa museli poskladať na cestovné, aby mohli odohrať zápas na pôde súpera. Po stretnutí sa basketbalisti umývali nie pod sprchou, ale pod vodovodným kohútikom

James Naismith (1861 – 1939), tvorca pravidiel

basketbaluhttp://www.mandoulides.

org/basketball/index.php?option=com_conten-

t&view=article&id=94&Ite-mid=65


a už vôbec nechyrovali o nejakej špeciál-nej regenerácii, životospráve či dvojfá-zových tréningoch. Basketbal bol rýdzo amatérsky šport a mnohí chlapci pestovali zároveň s ním aj iné odvetvia, ako naprí-klad futbal, tenis, vodáctvo alebo atletiku. Napriek tomu fungovalo len v Bratislave viacero basketbalových oddielov, okrem známeho ŠK Bratislava i Blesk alebo Že-lezničiari. Počas vojny mohli slovenskí basketbalisti na rozdiel od tých českých odohrať niekoľko medzištátnych zápasov (napríklad v Bulharsku alebo doma s Ta-lianmi), vďaka čomu si udržali kvalitnú úroveň a logicky tak neskôr tvorili kostru povojnovej čs. reprezentácie. V období prvej ČSR sa pritom žiaden Slovák v repre-zentačnom drese neobjavil a českí funkci-onári i česká tlač mali preto sklon sloven-ských hráčov podceňovať. Národnostné trenice tak neobišli ani nomináciu na prvé povojnové majstrovstvá Európy, ktoré sa rozhodli usporiadať Švajčiari.

Slováci a reprezentácia

Vo Švajčiarsku sa majstrovstvá Európy v basketbale odohrali po prvýkrát už roku 1935 a reprezentanti ČSR (ešte bez zá-stupcov Slovenska) na nich obsadili bron-zovú priečku. O desaťročie neskôr však už bolo nemysliteľné zostaviť mužstvo bez slovenských basketbalistov, tým viac, že na jeseň 1945 zanechalo mužstvo ŠK Bratislava vynikajúci dojem na turnaji

v pražskej Lucerne, na ktorom vysoko zdo-lalo miestny klub Uncas. Vďaka tomu prišli pozvánky do reprezentačného mužstva na prípravný zápas proti Francúzsku aj do Bratislavy.

Samotná nominácia na záverečný tur-naj prebiehala trochu iným spôsobom, ako sme zvyknutí dnes. Hráčov si nevyberal tréner, ale ich na návrh technickej komisie nominoval basketbalový zväz, pričom sa jednotlivo hovorilo o každom zo štrnás-tich reprezentantov. Zo Slovákov dostali pozvanie Miloš Bobocký, Gustáv Hermann, Ján Hluchý a Jozef Křepela. V slovenskej tlači to vyvolalo veľkú nevôľu, pretože sa vzhľadom na výkonnosť očakávalo, že budú nominovaní minimálne piati Slováci a slovenskí basketbaloví funkcionári do-konca hrozili bojkotom. Napokon od neho ustúpili.

Ani príprava na šampionát nebo-la jednoduchá. Reprezentačný zraz bol stanovený na prvý týždeň po Veľkej noci do Prahy. Vzhľadom na finančné ťažkosti basketbalového zväzu sa museli repre-zentanti z Bratislavy a Brna ubytovať v domácnostiach svojich pražských spo-luhráčov, ktorí im zabezpečili aj stravu. Rovnako sa horko-ťažko našli peniaze na dresy, trenírky, bundy a ponožky. Trénin-

gy prebiehajúce na Strahove boli jedinou prípravou na majstrovstvá Európy (tréner Hájek odriekol plánované prípravné zápa-sy, pretože sa bál možných zranení). Tesne pred odchodom do Švajčiarska zložila celá výprava slávnostný sľub do rúk prednos-tu telovýchovného sektoru ministerstva školstva dr. Vidimského. Z týchto sku-točností si každý môže spraviť živý obraz o tom, za akých okolností odchádzali čs. reprezentanti do Ženevy. Len málokto zrejme v tom čase rozmýšľal o zisku titu-lu. V tlači sa sem-tam objavili smelé úva-hy o bronzovom umiestnení, ale to bolo všetko. Tesne pred odchodom síce sľúbil predseda zväzu Marek, že v prípade trium-fu na majstrovstvách Európy má mužstvo ,,sľúbené trojmesačné turné do kolísky bas-ketbalu – Ameriky“, ani on sám však tomu zrejme neveril.

Osobitou kapitolou bola cesta bas-ketbalistov do Ženevy. Solventnejší hráči na ňu dokonca prispeli sumou 2 000 Kčs. Pôvodne mala celá výprava odcestovať pa-rížskym rýchlikom už vo štvrtok 25. apríla 1946, ale práve v tom čase uzavreli Sovieti hranice vo svojej rakúskej zóne. Odchod


Majstrovstvá Európy v basketbale 1935http://www.galerie123.com/original-vintage--poster/4582/geneve-1er-championnat-d-eu-

rope-de-basketball-1935

Basketbalisti v bratislavskej telocvični YMCA v polovici 30. rokov 20. storočiahttp://budovaymca.sk/2013/05/13/budova-ymca-v-bratislave-a-sport/

sa tak zdržal o jeden deň a výprava muse-la cestovať cez vojnou zničené Nemecko. Treba si uvedomiť, že len pred necelým rokom sa skončil najväčší konflikt v deji-nách ľudstva a život v Európe sa iba veľmi pomaly dostával späť do normálneho sta-vu. Cesta vlakom na trase Praha – Ženeva preto trvala tri dni. Opäť Miloš Bobocký: ,,Čas sme si krátili všelijako, písali sme si dokonca denník. Väčšinou sme však postá-vali na chodbe a sledovali pre nás dovtedy neznáme krajiny.“

„Odpojený“ Bobocký

Počas státia na chodbe sa Miloš Bobocký zoznámil s jedným švajčiarskym podni-kateľom, ktorý ho pozval do jedálenské-ho vozňa. Pri poháriku sa na dlhé hodiny zarozprávali a líder nášho útoku si ani nevšimol, že niektoré vagóny odpojili od vlakovej súpravy. Keď sa potom vracal z je-dálenského vozňa späť za výpravou, s hrô-zou zistil, že jej niet. Nezostávalo mu teda nič iné, než vystúpiť na najbližšej stanici. Bol bez batožiny, peňazí a poriadne ani nevedel, kde sa nachádza. Basketbalová výprava však medzitým na železniciach vyhlásila po svojom hráčovi pátranie a Miloša Bobockého tak našťastie miestny výpravca nasmeroval do Bazileja. Tam sa znovu pripojil k spoluhráčom, ale jedálen-ský vozeň už viac nenavštívil...

Do dejiska majstrovstiev Európy pri-cestovala čs. výprava v nedeľu poobede, teda po troch dňoch namáhavej cesty. Prišli však do Švajčiarska, kde mohli vi-dieť nevídané veci: ,,Pripadali sme si ako dedinskí chlapci, ktorí prvý raz zavítajú do veľkomesta. Všade samá hojnosť a v Hotel de Soleil, kde sme bývali, skvelá strava.

V Ženeve som prvýkrát v živote ochutnal čo-koládu. Organizátori nás dokonca pozvali do továrne na jej výrobu. Mohli sme sa jej najesť dosýtosti, ale vedúci výpravy nás kro-tili : Nebláznite, zajtra hráme.“

Podobne o Švajčiarsku a živote v tej-to neutrálnej a vojnou málo poznačenej krajine informovali aj vyslaní českí a slo-venskí novinári. V pondelok mali hráči na programe prehliadku mesta a ženevskej haly s kapacitou osem tisíc divákov. Večer absolvovali prvý tréning.

Účastníkov turnaja rozdelili do troch skupín, pričom v skupine A hrali štyri mužstvá (Taliansko, Maďarsko, Poľsko, Luxembursko) a v skupinách B (Francúz-sko, Holandsko, Anglicko) a C (ČSR, Švaj-čiarsko, Belgicko) iba tri. Všetky zápasy sa hrali v Ženeve v dňoch 30. apríla – 4. mája 1946. Švajčiari nezostali nič dlžní svojej povesti a turnaj pripravili perfektne. Naši reprezentanti sa na úvod predstavili práve proti Švajčiarsku, pričom favoritmi zápa-su boli určite domáci hráči. Stretnutie sa hralo v utorok 30. apríla 1946 pred zrak-mi približne 5 – 6 tisíc divákov, ktorí hnali svojich basketbalistov neustále dopredu.

Čs. hráči však ťažký debut ustáli a zvíťazili v pomere 20:17 (najlepším strelcom zápa-su bol Miloš Bobocký so siedmimi bodmi). Výsledok hodiaci sa skôr k hádzanej nech nikoho nemýli. Ako som už spomínal, hráči nemali tréningové možnosti porov-nateľné s dneškom a tak sa každý preme-nený kôš rovnal úspechu. A práve v otvára-com stretnutí majstrovstiev nevychádzala streľba obom mužstvám. Naši basketbalis-ti si navyše museli zvyknúť na iný tip po-vrchu a košov, resp. dosiek. Nemohlo byť reči ani o nejakom hernom systéme, ako v spomienkach dosvedčuje Miloš Bobocký: ,,Zahraniční novinári nám lichotili, písali, že hráme vedecky a my sme pritom nemali nijaký systém, len sme improvizovali. Tré-ner František Hájek nám nechal voľnú ruku. Spoliehal sa na naše individuálne schop-nosti, húževnatosť a vtip.“

Správu o víťazstve nad Švajčiarskom uverejnila čs. tlač zväčša až v piatok 3. mája, a pritom niektoré denníky mali v Ženeve svojich redaktorov. To len dokres-ľuje vtedajšiu zložitú dobu a jej komuni-kačné možnosti. Žurnalisti pátrali po rôz-nych správach a výsledkoch, ako mohli. Aj počúvaním švajčiarskeho rozhlasu, ktorý sa však nedal vždy naladiť. Rudému právu poskytoval napríklad informácie priamo reprezentačný hráč Josef Ezr. Po úspeš-nom vstupe do turnaja pozvali v stredu 1. mája výpravu na recepciu k Oľge Revillio- dovej - Masarykovej, dcére prvého čs. prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka. Päťdesiatpäťročná pani Masaryková pre-hodila s každým hráčom zdvorilo pár slov.

Na druhý deň nastúpili basketbalisti ČSR proti Belgicku. V prípade víťazstva by vyhrali svoju skupinu a postúpili do semi-finále. Stretnutie sa celý čas vyvíjalo v pro-spech našich reprezentantov, ktorí si pred súperom neustále udržiavali tesný náskok. Hráči sa zlepšili najmä v streľbe a bolo vi-dieť, že sa už dokázali adaptovať na že-nevskú halu. Zápas sa tak nakoniec skončil triumfom ČSR 38:33, čo znamenalo postup do semifinále, kde nás netrpezlivo čakali Maďari. Tí skončili v skupine A na druhom mieste hneď za Talianskom. Po výhre nad


Basketbal sa väčšinou hrával na prírodných ihriskách

Slovenskí basketbalisti v Bulharsku (1942) http://www.sportency.sk/encyclopedy/?q=content/v%C3%BDvoj-%C5%A1portu-na-%C3%BAzem%C3%AD-slovenska-ii%C4%8Das%C5%A5-1938-1973

Belgičanmi prijal reprezentantov pre zme-nu kultúrny atašé čs. vyslanectva Dr. Sup. Možno aj to dodalo chlapcom potrebné sily, pretože o necelých 24 hodín porazili jasne v semifinále Maďarsko 42:28, čím si zabezpečili minimálne striebro.

ide sa do finále

V druhom semifinále zdolali Taliani Fran-cúzov v pomere 37:25 a vo finále sa preto zaslúžene stretli dve najlepšie mužstvá, ktoré majstrovstvami kráčali bez jedinej prehry. Napriek tomu boli jednoznačným favoritom záverečného súboja podstat-ne skúsenejší Taliani. Len pre ilustráciu, talianski hráči strávili pred šampionátom 6 týždňov v tréningovom kempe. O prípra-ve našich som už písal...

Majstrovstvá Európy vyvrcholili 4. mája 1946 finálovým súbojom ČSR – Taliansko. Zápas, ktorého sa osobne zú-častnili aj Oľga Revilliodová - Masaryková a kultúrny atašé dr. Sup, začal hymnami oboch krajín. Naši basketbalisti nastúpi-

li do boja o zlaté medaily v tomto zlože-ní: obrana Jozef Křepela, Ivan Mrázek, Ladislav Trpkoš a Pavel Nerad, útok Emil Velenský, Josef Toms, Josef Ezr, Jiří Dr-vota, Ján Hluchý a Miloš Bobocký. Pred 8 tisíc divákmi zviedli obe mužstvá nesmier-ne vyrovnaný súboj, pričom naši chlapci niekoľkokrát ukázali obrovskú vôľu a bo-jovnosť. Prehrávali totiž už 23:29 a predsa dokázali nepriaznivý výsledok otočiť.

Informácie o priebehu finále sa do ČSR dostávali len veľmi ťažko. Svedčí o tom na-príklad článok športového redaktora den-níka Lidová demokracie: ,,S napětím jsme seděli u příjimače v sobotu večer. Od 9. hodi-ny, na kterou bylo ohlášeno vysílání švýcar-ským rozhlasem. Pořad na všech švýcarských stanicích však přinášel nejrůznější program, jen ne to naše očekávané. Tak jsme strávili skoro dvě hodiny...Telefony nepřestaly zvo-nit, ptali se lidé, ptali jsme se my, zda někdo nemá více štěstí. Už jsme připravili nevíta-nou doložku „zpráva do uzávěrky nedošla“, když tu kolega křičí : Už je mám !“ Priamy

rozhlasový prenos sa redaktorom Lidovej demokracie podaril naladiť až v 16. minúte druhého polčasu, keď naši reprezentanti ešte stále prehrávali v pomere 29:31. Talia-ni hrali veľmi tvrdo až zákerne, vďaka čomu získalo mužstvo ČSR viacero trestných ho-dov a pomocou nich sa na Talianov dotiah-lo. V poslednej minúte stretnutia bol stav vyrovnaný 32:32, keď zrazu Josef Toms za-riskoval a vystrelil. Z jeho strely padol kôš a ČSR pár sekúnd pred koncom vyhrávala 34:32. Súperovi sa už odpovedať nepo-darilo a čs. basketbalisti tak mohli za po-tlesku preplnenej ženevskej haly nečakane


Plagát propagujúci Majstrovstvá Európy v bas-ketbale v roku 1946http://www.galerie123.com/original-vintage--poster/1760/geneve-4-eme-championnat-d--europe-de-basketball-1945

Miloš Bobocký (1922 – )http://sport.pravda.sk/loptove-hry/clano-

k/96967-zlato-spod-kosov-po-vojne-necakal--nik-ziskali-ho-aj-styria-slovaci/

Zľava: Gustáv Herrmann, Miloš Bobocký, Ján Hluchý, Josef Křepela

http://www.sportency.sk/encyclopedy/?q=content/v%C3%BDvoj-

%C5%A1portu-na-%C3%BAzem%C3%AD-slovenska-ii%C4%8Das%C5%A5-1938-1973

oslavovať historický titul majstrov Európy. Najlepším strelcom finálového zápasu sa stal kmeňový hráč Blesku Bratislava Jozef Křepela s 13 bodmi.

Následná oslava prebehla v hoteli, ale paradoxne bez Miloša Bobockého: „Oslo-vil ma istý elegantne pôsobiaci Čech, ktorý pracoval na vedúcom poste v Baťových zá-vodoch v Indonézii. V Ženeve bol práve na dovolenke a nevynechal jediný náš zápas. Tento český baťovec ma po víťaznom finále pozval do baru a ja ako bývalý zamestnanec firmy Baťa v Bratislave som mu nedokázal odmietnuť. Aj mi to spoluhráči zazlievali. Na druhý deň mi ten pán kúpil elegantný baloňák.“

Výkonom našich basketbalistov sa nadchýňala aj domáca tlač. Tá slovenská priniesla na svojich stránkach dokonca fotky všetkých štyroch reprezentantov zo Slovenska a znovu pripomenula, že slo-venskí hráči boli doteraz zostavovateľmi reprezentácie obchádzaní a podceňovaní. Na majstrovstvách Európy si hanbu roz-hodne neurobili, naopak, patrili k lídrom celého tímu. Privítanie v Prahe bolo už len čerešničkou na torte. Spolu so zlatou me-dailou si čs. výprava priniesla i právo or-ganizovať ďalšie majstrovstvá Európy. Tie sa uskutočnili v roku 1947 v Prahe a ČSR na nich opäť dokráčala do finále, v ktorom však podľahla vynikajúcemu Sovietskemu zväzu. To len dokazuje silu nášho basket-balu v neistom povojnovom období. Netre-ba zabúdať, že stále išlo o amatérsky šport zápasiaci s finančnými ťažkosťami. Zdá sa preto neuveriteľné, čo dokázali v takýchto podmienkach dosiahnuť čs. basketbalisti a z tohto pohľadu patrí finálový triumf zo 4. mája 1946 k nezabudnuteľným okami-hom našich športových dejín.

V ústrety tichomoriuObjavné plavby jeana Francoisa galaup de la Pèrousa

MaRtina BucKOVá

Objavná výprava kapitána La Pèrousa púta pozornosť viac ako dvesto rokov, pretože to bola v skutočnosti jediná výprava, ktorá naraz a takmer

bez najmenšej stopy celá zmizla. La Pèrouse je v našich končinách pomerne neznámy moreplavec, no zaujíma dôstojné miesto medzi takými

objaviteľmi ako bol James Cook, Bougainville, či Dumont d´Urville.

Bol to mimoriadne schopný muž, mal pev-nú vôľu, ale bol aj veľmi charakterný a ľud-ský. Kapitán Tench napísal o La Pèrousovi: „Najmä u nás v Anglicku by si mali ľudia spomínať s uznaním na tohto humánneho a šľachetného človeka, na to, ako sa správal v čase, keď bol vydaný rozkaz ničiť naše zák-ladne v Hudsonovom zálive.“

Vojna Anglicka so severoamerickými kolóniami a s Francúzskom sa skončila vznikom Spojených štátov severoameric-kých a víťazstvom Francúzska. Po zmlu-ve, podpísanej roku 1783 sa francúzske námorné sily stali dôstojným partnerom britskej flotily. Víťazné Francúzsko však pociťovalo, že medzinárodné uznanie

Jean François de Galaup, comte de La Pèrouse (1741 – 1788)http://www.larousse.fr/encyclopedie/personnage/

Lap%C3%A9rouse/128801

73Historický bedeker / História 1-2 / 2013

PhDr. tomáš Černák (1984) absolvoval štúdium histórie na Fi-lozofickej fakulte UK v Bratisla-ve. V súčasnosti pôsobí ako interný doktorand v Historic-kom ústave SAV v Bratislave. Té-mou jeho dizertačnej práce sú počiatky komunistického reži-mu na Slovensku.

a prestíž si nemôže vydobyť iba silou zbraní. Voľačo tu ešte chýbalo, hoci de Bougainville ako prvý Francúz roku 1769 uskutočnil plavbu okolo sveta a Kergue-len sa dva razy pokúsil nájsť legendárnu Južnú pevninu. No ich úspechy neboli ničím vzhľadom na mimoriadne úspeš-né výpravy anglického kapitána Jamesa Cooka. Preto francúzsky kráľ nariadil vypracovať projekt novej veľkolepej vý-pravy do Tichého oceánu. Expedícia bola dokonale zorganizovaná a premyslená. Na jej príprave sa podieľala okrem Krá-ľovskej lekárskej spoločnosti aj Námor-ná akadémia v Breste, vďaka ktorej boli lode vybavené najlepšími navigačnými prístrojmi.

Príprava expedície

Za veliteľa výpravy bol vybraný francúz-sky moreplavec La Pèrouse, ktorý sa stal hrdinom vo francúzsko-anglickej vojne. Narodil sa 23. augusta 1741 v meste Albi na juhu Francúzska. Aj keď mal šľachtic-ký pôvod, nič nasvedčovalo, že sa stane elitným námorným kapitánom. Pochá-dzal totiž z vnútrozemia a jeho pred-kovia boli príslušníkmi zakázanej sekty albigéncov. Mladý La Pèrouse však urobil rýchlu kariéru v námorníctve. Pomohla mu nielen príslušnosť k šľachtickému stavu, ale aj rozhodnutie presadiť sa v kolóniách.

Preslávil sa, ale na druhej strane si spoločensky uškodil, keď sa napriek ne-súhlasu svojej rodiny oženil s kreolkou z ostrova Maurícius. Mal však šťastie a kráľ na neho nezanevrel. Potrebo-val totiž vo velení muža, ktorý by mal autoritu, ale aj dobré srdce. K obšír-nym inštrukciám pred výpravou minis-ter námorníctva Sartine pripojil vetu: „Jeho Veličenstvo by považovalo za jeden z najväčších úspechov výpravy, keby sa mohla zakončiť bez straty života jediné-ho muža.“ Nik vtedy netušil, že všetci účastníci expedície, až na jednu výnim-ku, zahynú a sám kráľ skončí o pár rokov na popravisku.

La Pèrouse vstúpil do námorníctva ako osemnásťročný a vďaka jeho boha-tým skúsenostiam ho francúzsky panov-ník Ľudovít XVI. poveril vedením výpra-vy okolo sveta. Vznešený pôvod a jeho vzdelanie zohrali pri výbere kapitána svoju úlohu, aj keď za najdôležitejšie sa považovali jeho praktické skúsenosti a zásluhy.

Ako už bolo uvedené, hlavným mo-tívom francúzskeho kráľa boli Cookove výpravy, ktoré mali veľký ohlas a Fran-cúzsko v tomto smere stále zaostávalo za svojim súperom – Anglickom. Pa-novník sa domnieval, že výprava do Ti-

chomoria môže byť krajine na úžitok po stránke ekonomickej, ale veľký dôraz sa kládol aj na vedeckosť výpravy. Taktiež mala zistiť akú úroveň dosahujú špa-nielske, britské a ruské obchodné styky v Tichomorí a mala zhromaždiť informá-cie o súostroví Tonga, Louisiadách, Be-ringových ostrovoch, Kurilských ostro-voch, Riu-Riu, Mariánskych ostrovoch, Karolínach, Molukách, ostrove Formosa, Maurícius, Bouverovom myse, Karpen-társkom zálive a Novom Zélande.

Dňa 1. augusta 1785 z Brestu sláv-nostne vyplávali dve lode, Astrolabe a Boussole, ktorým velil kapitán Pèrous. Na palube, okrem posádky, sa nachá-dzali aj poprední vedci, ako matematik Monge a astronóm Dagelet, botanik La Martiniere, geografi, ilustrátori, prí-rodovedci a iní. Medzi prominentnými účastníkmi výpravy bol aj Bartholomè Lesseps, úradník francúzskeho veľvysla-nectva v Petrohrade, starý otec staviteľa známeho Suezského prieplavu. Celkovo sa na objavnej ceste zúčastnilo 114 mu-žov a medzi neúspešnými uchádzačmi o členstvo v posádke bol aj Napoleon Bonaparte.

Bola to najlepšie vybavená objavná

74 História 1-2 / 2013 / Historický bedeker

Kapitán La Pèrouse (vľavo) prijíma rozkazy k plavbe v Tichomorí od kráľa Ľudovíta XVI.

Titulná strana z prvého vydania atlasu Cesty kapitána La Pèrousa z roku 1798

plavba svojich čias. Viezli so sebou naj-lepšie technické prístroje tej doby, ale aj množstvo zásob potravín, živých zvierat, semená rastlín a množstvo drobností, ktoré mali slúžiť ako dary domorodcom. V duchu vtedajšieho filozofického po-hľadu na svet, tzv. „návratu k prírode“ La Pèrouse žiadal posádku, aby nepouží-vala silu v snahe niečo získať.

Zaniknutá kultúra

O dva týždne po vyplávaní na more pri-stáli na Madeire, kde si doplnili zásoby. Výprava pokračovala a o ďalšie tri dni zakotvili v prístave Santa Cruz na Ka-nárskych ostrovoch. Tu vedci založili bo-tanickú a geologickú zbierku. Na konci mesiaca vyplávali a v októbri pristáli na Trinidade, kde bola kolónia, v ktorej žilo asi dvesto Portugalcov. Dňa 6. novembra zakotvili pri ostrove Santa Catarine pri brazílskom pobreží.

V januári 1786 obe lode oboplávali mys Horn a po krátkej zastávke v Chile zamierili na severozápad k Veľkonočné-mu ostrovu, ktorý v roku 1722 objavil holandský moreplavec Jacob Roggeveen a navštívil ho aj James Cook v roku 1774.

Keďže La Pèrousova výprava sa pre-dovšetkým považovala za vedeckú, pod-ujala sa zdokumentovať obrovské mega-litické sochy Moai, ktoré sú výnimočným

dokladom zaniknutej kultúry obyvateľov Veľkonočného ostrova, či v domorodom názve Rapa Nui. La Pèrouse bol znechu-tený neustálymi drobnými krádežami domorodcov a zapochyboval o tom, či sú „divosi“ takí dobrí a čistí, ako sa v tom čase domnievali Európania pod vplyvom hlásania teórie o ušľachtilom divochovi. Z Veľkonočného ostrova posádka zamie-rila na Havajské ostrovy. Tu sa námorníci zdržali len veľmi krátko a vydali sa na sever. Priplávali k brehom Aljašky a roz-hodli sa preskúmať tú časť amerického pobrežia, ktorú James Cook vynechal a doraziť až do Kalifornie. Na pobreží Aljašky mesiac márne hľadali tzv. Seve-rozápadnú cestu, kadiaľ by sa dalo ľahko preplaviť z Atlantiku do Tichého oceána. Lode našli vhodné miesto na zakotve-nie v zálive, ktorý sa dnes nazýva Lituya Bay, ale La Pèrouse ho nazval „prístavom Francúzov“ a územie prehlásil za fran-cúzsku dŕžavu. Toto bol jediný prípad, keď formálne zabral územie pre fran-cúzskeho kráľa. Jeho zámer zmapovať toto pobrežie sa však neuskutočnil pre nehodu, ktorá sa tu odohrala. V silnom prúde sa prevrhol čln a traja dôstojníci a osemnásť námorníkov zahynulo.

Po tejto udalosti výprava odplávala do Montereyského zálivu v Kalifornii, kde v tom čase bola malá španielska pev-nosť, v ktorej žilo asi dvesto obyvateľov. Odtiaľ zamierili do západného Tichomo-ria.

Západné tichomorie

Takmer po sto dňoch dorazili lode As-trolabe a Boussole do prístavu Macao. Po celú plavbu však La Pèrousa už neza-bral žiadny ostrov. Niekoľko mesiacov sa zdržali medzi Macaom a Manilou, opra-vili poškodené lode a 19. apríla 1787 vyrazili k brehom Japonska. Preplavili sa okolo dnešného Taiwanu a vplávali do Kórejského prielivu. Oboplávali ostrov Sachalin a dorazili ku Kamčatke. Medzi ostrovom Sachalin a japonským ostro-vom Hokkaidó objavil prieliv, ktorý bol neskôr nazvaný po La Pèrousovi. Ruské úrady ich privítali a umožnili im preskú-mať celú zátoku.

Začiatkom októbra 1787 sa La Pèrou- se rozhodol vyslať mladého dôstojní-ka do Francúzska po pevnine, cez Sibír a Rusko s úlohou dopraviť do rodnej krajiny lodné denníky a cenné námor-né mapy. La Pèrouse bol obozretný, ale sotva mohol predpokladať, že jeho vy-slanec sa stane jediným účastníkom ex-pedície, ktorý prežije.

75Historický bedeker / História 1-2 / 2013

Cestovanie po Pacifikuhttp://www.pacificislandtravel.com/cultu-re_gallery/explorers/laperouse.asp

Dňa 8. apríla 1786 pristáli La Pèrousove lode pri Veľkonočnom ostrove. Kapitán zhromažďoval

informácie o spôsobe života domorodých obyvateľov.

Po vyplávaní z Kamčatky mala vý-prava za úlohu preskúmať pobrežie Aus-trálie, čo bola posledná úloha, ktorou ho poverilo ministerstvo námorníctva. Rozhodol sa čo najskôr doraziť do Aus-trálie, ale cestou sa zastavil (6. decem-bra 1787) na súostroví Samoa.

„Dobromyseľní divosi“

Samoánci sa podľa lodných denníkov správali veľmi nepriateľsky, hoci Fran-cúzi si chceli len doplniť zásoby vody. La Pèrousova posádka bola po pristátí veľmi vyčerpaná skorbutom a práve tu sa im stalo to, čomu sa snažili po celý čas vyhnúť – konfliktu s domorodcami. Počas neho okrem dvanástich členov posádky zahynul veliteľ lode Astrolabe, poručík Fleuriot de Langle. La Pèrou-se sa domorodcom nepomstil a radšej rýchlo odplával.

Týmto činom veľmi utrpela roman-tická predstava tých čias o „dobromy-seľnom divochovi“. Keďže La Pérouse sa nechcel pomstiť, vyjadril svoju nevôľu aspoň v denníku, do ktorého napísal: „Omnoho viac než na divochov samot-ných sa však hnevám na tých filozofov, ktorí divochov ospevujú. Nešťastný La-manon, ktorého zmasakrovali, mi v pred-večer svojej smrti povedal, že títo ľudia

majú väčšiu cenu ako my. Poslušný roz-kazov, ktoré som dostal v pokynoch na cestu, sa moji muži chovali k domorod-com vždy veľmi slušne, ale prisahám, že keby som mal viesť ďalšiu podobnú expe-díciu, žiadal by som iné príkazy“.

La Pèrouse sa však už na ďalších ex-pedíciách nezúčastnil. Po tejto udalosti zo súostrovia Samoa zamieril na Tongu a odtiaľ k Austrálii. Koncom januára 1788 priplával do Botanického zálivu kde sa stretol s flotilou britských lodí. La Pèrouse odovzdal 7. februára 1788 kapitánovi britskej lode Sirius, ktorý sa v Austrálii chystal založiť prvú kolóniu niekoľko listov so žiadosťou o ich do-ručenie do Európy. V listoch detailne popísal cestu z Kamčatky a predovšet-kým tragédiu na Tutuile. To bola však posledná správa, ktorou La Pèrouse in-formoval o výprave. Jeho listy putovali do Paríža cez britskú admiralitu dlhé mesiace, lebo Angličania považovali veľkú francúzsku expedíciu v Pacifiku za nevítanú konkurenciu.

(ne)známy osud

V marci roku 1788 vyplávala La Pèrouso-va expedícia z Botanického zálivu a od tej chvíle lode Astrolabe a Boussole na-vždy zmizli a ich ďalší osud nebol dlhý

čas známy. Na stratenú výpravu Francú-zi nezabúdali ani v búrlivých časoch re-volúcie. Podľa tradície, keď Ludovíť XVI. kráčal na popravisko, pýtal sa, či nie sú nové správy o La Pèrousovi.

Vo februári roku 1791 rozhodlo Ná-rodné zhromaždenie revolučného Fran-cúzska o vyslaní záchrannej výpravy. V septembri toho istého roku vyplávali z Brestu lode Recherche a Espèrance pod velením admirála d´Entrecasteaux. Tento veliteľ si predsavzal nielen nájsť La Pèrousovu expedíciu, ale tiež obja-viť nové krajiny. No nepodarilo sa mu ani jedno, ani druhé, lebo počas plavby zomrel na skorbut.

Až po štyridsiatich rokoch zistil Francúz Dumont D´Urville, kde ležia zvyšky stroskotaných La Pèrousových lodí. Našiel ich na korálovom útese pri atole Vanikoro na Šalamúnových ostro-voch.

V stroskotaní La Pèrousových lodí je čosi symbolické. Podľa pokynov kráľa sa mal vrátiť práve v čase, keď začal útok na Bastilu, a keď sa končila jedna éra dejín. Navzdory tragickému koncu bola La Pèrousova výprava vedecky veľmi prínosná. Podarilo sa jej opraviť viaceré kartografické nepresnostií, ktoré uro-bili v Tichom oceáne Holanďania. Jej účastníci dokázali, že Sachalin je ostrov a zaslali do Francúzska podrobnú správu o Veľkonočnom ostrove. Na druhej stra-ne narušila vtedajší ideál romantických filozofov o „ušľachtilom divochovi“.

76 História 1-2 / 2013 / Historický bedeker

Sochy na Veľkonočnom ostrovehttp://www.larousse.fr/encyclopedie/images/Mensuration_des_statues_de_l%C3%AEle_de_P%C3%A2ques/1313280

Mgr. Martina Bucková (1974), od roku 2010 pracuje v Ústa-ve orientalistiky SAV v Bratislave. Predmetom jej vedeckého záujmu je tradičná kultúra a náboženstvá Polynézie a Austrálie, jazyk Nového Zélandu – Maori.

Zdravý nemocný

Niektoré ľudské vlastnosti či sklony pretrvávajú stáročia a dote-raz sa nič nezmenilo. Medzi takéto sklony patrí hypochondria. Ide o psychickú poruchu, ktorá sa prejavuje v prehnanom a in-tenzívnom zameraní sa na vlastný zdravotný stav a najmä v pre-svedčení o vlastnej vážnej chorobe, ktorá však vôbec neexistuje. Hypochonder je v podstate nešťastný človek, pretože ho ničí pred-stava o nevyliečiteľnej chorobe, podlieha depresiám a celý jeho život je poznačený touto predstavou. Tak ako máme dnes medzi nami veľa hypochondrov (údajne približne dvaja ľudia z piatich sú hypochondri), tak to bolo aj pred niekoľkými storočiami. Jasným svedectvom o tom je komédia Zdravý nemocný (v origináli Le Ma-lade imaginaire). Autorom je Molière, vlastným menom Jean Bap-tiste Poquelin (1622 – 1673), slávny francúzsky dramatik, ktorý sa svojimi komédiami preslávil tak ako Wiliam Shakespeare svojimi tragédiami. Je autorom komédií Škola žien, Tartuffe, Don Juan, Mi-zantrop, Meštiak šľachticom a i., ktoré sa dodnes hrajú vo všetkých divadlách na svete. Hlavnou postavou v komédii Zdravý nemocný je boháč Argan, ktorý sa vo svojich päťdesiatich rokoch nazdáva, že má všetky choroby, ktoré sa na svete vyskytujú. Je presvedčený, že sa oňho nikto nestará a neberie jeho choroby vážne. V jeho okolí sa však nájdu ľudia, ktorí síce vedia, že Argan si choroby iba na-mýšľa, ale chcú z toho ťažiť a mať z toho pravidelný a stály príjem. Medzi nich patrí Arganova manželka Belinda, lekárnik Fleurant a predovšetkým doktor Purgon, ktorý ho „lieči“ z nejestvujúcich chorôb, samozrejme, za vysoké honoráre. Dej je sprestrený a oži-vený zápletkami a intrigami, no napokon sa všetko dobre skončí pre Argana, jeho dcéru Angeliku a jej milého Kleanta.

Molière v tejto hre skritizoval vtedajších lekárov a samozva-ných odborníkov. Zosmiešnil hypochondriu „zdravých nemocných“ a vysmial sa šarlatánstvu mnohých „liečivých metód“. Podobnosť

so súčasným obdobím nie je čisto náhodná. Zdravie a choroby sprevádzajú človeka počas celého jeho života. Ide o životne dô-ležité okolnosti, ktoré sa dostali aj do prísloví a porekadiel. Napr. Zdravý nemocnému neverí; Chorý zdravého nesie, a sám ledva le-zie; Zdravý ľahko nemocnému radí; Kde zdravie chýba, všetko chýba; Kto má zdravie, má všetko; Nie bohatému, ale zdravému je sveta žiť; Priateľov a zdravia nikdy nemáme dosť; Mnoho jedál, mnoho nemocí; Mladosť – radosť, staroba – choroba. Vyskytuje sa aj veľa prirovnaní, napr. Je zdravý ako buk/ryba/rybička/orech; Je slabý ako mucha; Je ako vyžmýkaný citrón; Chodí ako živá mŕtvola; Leží ako lazar; Je žltý ako vosk; Je biely ako krieda; Je zelený ako tráva. A napokon známe V zdravom tele zdravý duch.

Spojenie zdravý nemocný sa aj dnes používa s miernym iro-nickým nádychom na označenie hypochondra.

Jana Skladaná

Slovensko očami National Geographic roku 1921Populárny americký časopis National Geographic ponúkol v roku 1921 svojim čitateľom článok o novej československej republike. Okrem opisov Prahy, českých krajín a Podkarpatskej Rusi v ňom jeho autor Maynard Owen Williams priniesol aj pomerne idylický a zároveň i čiastočne prorocký opis Slovenska: „Človek si váži Če-chov za to, čo dokázali a miluje Slovákov preto, akí sú. Tvoria kon-zervatívny prvok novej republiky, sú vľúdni, pohostinní, prostoduchí a nábožensky založení: skutoční Slovania so všetkými slovanskými cnosťami i chybami. Len málo Slovákov má zatiaľ prípravu na to, aby mohli niekoho riadiť, ich prítomnosť v novom štáte je však dobrým predpokladom jeho trvácnosti, pokiaľ sa ich citov nepríjemne nedo-tknú príliš rýchle zmeny. Sú to obyčajní ľudia.Slovensko je nekonečným múzeom ľudového umenia. Piesne, ktoré vytryskli zo srdca a po stáročia sa odovzdávali od úst k ústam, majú trvalú hodnotu, čo je znakom skutočného umenia, pretože odrážajú dušu ľudu. Podmanivé dôkazy v podobe malebných tancov sloven-ských vidiečanov už dávno prenikli do sveta, hoci často prezlečené

za „uhorské rapsódie...Počas sviatočného dňa je Slovensko také malebné, že by to nedo-kázal zachytiť ani Úprka. Pozorovateľovi sa ponúka pestrofarebný obraz ľudí, ktorých kultúra nepochádza zo školských lavíc, ale sa zro-dila v srdciach ťažko pracujúcich obyvateľov, ktorí sa často skláňali pred prostými oltármi vidieckych kaplniek naplnení naozajstnou a úprimnou vierou...“ -mh-

77

Honoré Daumier (1808 –1879)http://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%BAbor:Le_Malade_imaginaire.jpg

Klenotnica slov / História 1-2 / 2013

Rozhovors Erikou Mácsayovou, tajomníčkou a projektovou manažérkou vzdelávacích projektov Slovenského

centra pre komunikáciu a rozvoj

Nezisková organizácia Slovenské centrum pre komunikáciu a rozvoj (SCKR) sa orientuje na dve oblasti ak-tivít – presadzovanie a uplatňovanie globálneho vzdelávania a realizáciu projektov rozvojovej spolupráce. Tak-tiež organizuje súťaž Eustory. Čo sa skrýva za týmto pojmom?

EUSTORY je súťaž z novodobej his-tórie pre študentov stredných škôl. Jej hlavným cieľom je podpora vzájomného porozumenia a tolerancie medzi mladý-mi Európanmi prostredníctvom pozna-nia histórie svojej krajiny, ako aj histó-rie ostatných európskych krajín. Primár-nym cieľom je zbližovanie mladých ľudí v Európe.

EUSTORY združuje študentov, učite-ľov, historikov a osobnosti verejného života, ktorých spája záujem o dejiny a ktorým záleží na budúcnosti nielen krajiny, v ktorej žijú, ale aj celej Európy. Autorom myšlienky EUSTORY je nadácia Körber-Stiftung z Hamburgu. Od roku 2001, keď Združenie EUSTORY tvorené dnes už organizáciami z 22 európskych krajín vzniklo, sa do programu zapojilo vyše 90 tisíc mladých ľudí z rôznych kú-tov Európy.

Ako prebieha súťaž na Slovensku?

Súťaž sa stretla s veľkým ohlasom, čoho dôkazom je vysoký počet študen-tov, ktorí sa do nej každoročne zapája-jú. Od roku 2003, keď bola súťaž na Slo-vensku vyhlásená po prvýkrát, sa do nej zapojili stovky študentov z celého Slo-venska. Súťaž EUSTORY koordinuje ne-zisková organizácia Slovenské centrum pre komunikáciu a rozvoj (www.sccd-sk.

org), ktorá sa programovo zameriava na globálne vzdelávanie a rozvojovú spolu-prácu.

Práve preto sme do súťaže prida-li aj takzvanú globálnu dimenziu, keď každoročnú dejepisnú tému prepájame s niektorou z globálnych tém. Príkladom môže byť téma 7. ročníka, keď študen-ti písali práce na tému multikultúrne spolužitie na Slovensku, či 8. ročníka, v rámci ktorého pripravili štúdie o me-niacom sa postavení mužov a žien v slo-venskej spoločnosti.

Komu je súťaž určená, kto sa jej môže zúčastniť a čo sa očakáva od účastníkov?

Súťaž je určená študentom stredných škôl, ktorí v roku vyhlásenia súťaže ne-budú starší ako 20 rokov. Ich úlohou je individuálne alebo v skupine (maxi-málne traja študenti) vytvoriť prácu na určenú tému, a to na základe vlastného výskumu (rozhovory s pamätníkmi, vy-užitie dobovej tlače a súkromných ma-teriálov, výskum v miestnych archívoch,

kronikách, múzeách a pod.). Od autorov sa neočakáva seminárna

práca založená na štúdiu a opise litera-túry, ale práca výskumná, ktorá sa opie-ra predovšetkým o vlastné bádateľské poznatky. Okrem faktografického spra-covania prameňov a zdrojov v prácach prihliadame aj na objavnosť informácií. Je žiaduce, aby rozprávania a ústne vý-povede osôb boli podložené a doplnené faktografickými dobovými materiálmi – článkami z tlače, fotografiami, archív-nymi dokumentami a ostatnými uvede-nými zdrojmi. Autori by svoje súťažné práce nemali zúžiť len na zapísanie sub-jektívnych spomienok ľudí, ale podrobiť subjektívne príbehy historickej analýze s cieľom zachovať objektívny charakter súťažných príspevkov. Rozsah práce je maximálne 25 strán (vrátane príloh). Hodnotenie odbornej stránky prác, na-rábania s historickými prameňmi a ich vedeckého spracovania, zabezpečujú vybraní učitelia dejepisu, vysokoškol-skí pedagógovia, zamestnanci Štátneho pedagogického ústavu či Historického ústavu SAV.

78 Rozhovor / História 1-2 / 2013

Ako prebiehali predchádzajúce ročníky?

Zmienim sa aspoň o posledných dvoch. Témou siedmeho ročníka (2011/2012) bolo Multikultúrne spoluži-tie na Slovensku v 20. a 21. storočí. Cie-ľom témy bolo zmapovať multikultúrne regióny a rodiny na Slovensku a vysvet-liť podmienenosť vzájomného ovplyv-ňovania rôznych kultúr v strednej Euró-pe. Téma vyplýva z historického vývoja územia dnešného Slovenska, na ktorom sa v priebehu dejín vystriedalo viacero etník a národov a každé tu zanechalo určitú stopu. Nie je tomu inak ani v mo-derných dejinách, keď sa stredná Euró-pa stala svedkom, aj priamym účastní-kom, významných dejinných udalostí s medzikultúrnym a multikultúrnym charakterom. Ťažiskovým je spolužitie najpočetnejších etník na území Sloven-ska (autochtónnych etník – maďarská, nemecká, česká menšina, Poliaci, Židia, Rómovia, Rusíni, Ukrajinci…), ale v zá-vislosti od regiónu, príp. vybraného ob-dobia, bolo možné spracovať vplyvy aj iných etník, ktoré sa objavili na našom území.

Práce mali odpovedať na otázky vplyvu iných kultúr na slovenské zvy-ky a tradície, akým spôsobom sa menil charakter mesta, regiónu alebo štá-

tu pod vplyvom iných etník, aké boli pozitíva alebo negatíva tohto vplyvu, aký je predpoklad vplyvu nových etník a nových kultúr v našom geografickom priestore. Tzv. „malé“ - lokálne dejiny treba zasadiť do širšieho slovenského, príp. európskeho či svetového kontextu a vysvetliť tak podmienky vzniku a dô-sledky multikultúrnosti.

V rámci siedmeho ročníka sa do sú-ťaže zapojilo 98 študentov z 24 škôl. Slávnostné udeľovanie cien za 7. ročník súťaže prebehlo 15. júna 2012 v Brati-slave. Záštitu nad týmto ročníkom pre-bral poslanec Európskeho parlamentu Peter Šťastný. Podujatia sa zúčastnili aj zaujímaví hostia – vtedajší riaditeľ Ústavu pamäti národa Ivan A. Petranský či profesor Pavol Mešťan.

Témou ôsmeho ročníka (2012/2013) sa stala Úloha ženy a muža na Slovensku v 20. storočí. Cieľom tohtoročnej súťaže bolo zmapovať meniace sa postavenie žien a mužov v spoločnosti v priebehu 20. storočia na Slovensku a poodhaliť zmeny, ktoré v ich postavení nastali, spolu s príčinami týchto zmien. Aj muži aj ženy mali v každom historickom ob-dobí svoje špecifické postavenie, ktoré sa vari nikdy v dejinách nemenilo tak viditeľne a rýchlo ako v priebehu 20. storočia. Cenným zdrojom informácií pri spracovávaní tejto témy boli spomienky ľudí, ktorí si pamätajú, ako vyzeral svet

mužov a žien pred niekoľkými desaťro-čiami. Podobne aj pátranie v miestnych archívoch alebo kronikách, či štúdium dobovej tlače. Obzvlášť cenné boli prá-ce, v ktorých je zrejmé prepojenie aj na „veľké dejiny“. Príbeh jednotlivca ale-bo skupiny tak nezostane izolovaný od okolitého diania, ale je zasadený do šir-šieho historického kontextu. Slávnost-né udelenie cien prebehlo 7. júna 2013 za účasti doktorky Evy Sirackej, zakla-dateľky Ligy proti rakovine. Ako čestný hosť vystúpila doktorka Tünde Lengy-elová, vedúca Sekcie pre rodové štúdie Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.

Najlepšie príspevky boli odmenené hodnotnými cenami. Každý účastník sú-ťaže dostal osvedčenie o účasti, ktoré môže predložiť pri prijímacích skúškach na vysokú školu. Z víťazných prác pri-pravíme zborník, ktorý potom prezentu-jeme na rôznych fórach. Študenti majú taktiež možnosť vycestovať na týždenný pobyt nazvaný YOUTH ACADEMIES, kde stretnú účastníkov súťaže EUSTORY zo všetkých 22 zapojených krajín.

Posledné dva ročníky súťaže umožnili študentom písať práce nielen v sloven-skom, ale aj v anglickom jazyku, čo – ako veríme – prispelo k obohateniu súťaže a zároveň jej celkovú úroveň posunu-lo zas o stupienok vyššie, keďže naším cieľom je tiež snaha o jej neustále zdo-konaľovanie. Práce v anglickom jazyku môžu byť ďalej prezentované, v prípade úspešného výberu, na európskej úrovni v rámci siete EUSTORY. Úplne najnovšou kategóriou sú práce v audiovizuálnej podobe. Tento rok sme prijali prvú prácu v takejto forme od študentov z Medzila-boriec. Ich dielo sme odprezentovali aj na najvyššej úrovni stretnutia všetkých koordinátorov súťaže EUSTORY v Rige v marci 2013.

Deviaty ročník súťaže (2013/2014) bude venovaný stému výročiu vypuknu-tia Prvej svetovej vojny.

Za rozhovor ďakuje Miroslav Fabricius

79História 1-2 / 2013 / Rozhovor

História 1-2 / 2013 /

Odišiel Milan Zemko (* 7. júla 1944 Čierny Balog – † 13. septembra 2013 Bratislava) – Správa o nečakanom odchode významného historika a slovenského intelektuála, ktorý sa ešte deň pred svojou smrťou zamýšľal so spolupracovníkmi z oddelenia novších dejín HÚ SAV nad najbližšími pracovnými úlohami a nad krátkodobými aj dlhodobými perspektívami historiografie ako vedy, zasiahla nie-

len Historický ústav SAV, kde pracoval, ale celú slovenskú spoločnosť. Jeho hlas vyjadrujúci sa k závažným otázkam slovenských dejín a politiky od začiatku 20. storočia až do dnešných dní mal svoju váhu, prebúdzal záujem a nútil premýšľať. Do jeho života viackrát zasiahla politika, ale ako sám nedávno povedal v rozhla-sovej relácii, zrejme nebol predurčený na to, aby sa stal politikom, ani po tom netúžil. Chcel o politike pre-mýšľať, študovať ju a o svoje poznanie sa podeliť s ostatnými v súvislosti s historickým vývojom a filozofiou dejín.

Milan Zemko pracoval v Historickom ústave SAV od roku 1997. Vtedy už mal za sebou veľa osobných a profesionálnych skúseností. Filozofiu v kombinácii s históriou študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1961 – 1966. Až do roku 1970 bol interným ašpirantom na katedre filozo-fie a pripravoval dizertačnú prácu z dejín estetiky. Zároveň pracoval v študentskom časopise Echo a Filozof a angažoval sa v obrodnom procese, ktorý vyústil do Československej jari 1968. Jeho sľubne sa rozbieha-júcu univerzitnú kariéru zastavili roku 1970 politické čistky. Na ďalšie zamestnania pred spolupracovníkmi nespomínal rád – pôsobil v Slovkoncerte, v Lite... Počas „normalizácie“ v 70. – 80. rokoch udržiaval inte-lektuálne a priateľské styky s disidentmi a nezávislými intelektuálmi. Až koncom 80. rokov sa mohol stať redaktorom literárneho časopisu Slovenské pohľady, ktoré sa opäť hlásili k slobodnému mysleniu a tvorbe.

Aktivizoval sa počas nežnej revolúcie, záležalo mu na odstránení režimu, na slobode a demokracii. Kooptovali ho do Slovenskej národnej rady za VPN, vo voľbách roku 1990 bol zvolený najprv za poslanca, potom za podpredsedu SNR. Od októbra 1992 do marca 1993 pôsobil v Politologickom ústave SAV a po obhájení kandidátskej dizertácie z problematiky politického systému sa opäť sa vrátil na významný politický post, až do roku 1997 bol riaditeľom odboru vnútornej politiky Kancelárie prezidenta SR.

V Historickom ústave SAV pracoval v oddelení novších dejín, ktoré skúma problematiku obdobia 1918 – 1945, a to z hľadiska národných aj všeobecných dejín. Zároveň bol počas piatich rokov členom Predsedníctva SAV, v poslednom období aj členom Vedec-kej rady Historického ústavu SAV. Okrem množstva vedeckých štúdií a kapitol publikovaných na Slovensku aj v zahraničí uverejnil dve monografické práce: Slovensko – krajina v medzičase a Občan, spoločnosť a národ v pohybe slovenských dejín. Spracoval v nich slovenskú spoločnosť v premenách času od polovice 19. storočia do súčasnosti.

Široká verejnosť viac vníma popularizačnú činnosť a angažovanú publicistiku Milana Zemku. Veď len v rokoch 2008 – 2012 celková suma jeho vedecko-popularizačných aktivít dosiahla 365 jednotiek. Dvakrát – roku 1993 a 2013 získal za ňu Cenu SAV. Popularizačná aktivita však vyplývala z dôkladného základného výskumu v prvom rade dejín politického systému prvej ČSR, dejín politických strán, spracovania charakteristiky a prínosu viacerých osobností.

Milan Zemko odišiel predčasne od pracovného stola a mnohých ďalších vedeckých plánov. Strácame v ňom mimoriadnu osob-nosť slovenského spoločenského života, vzácneho kolegu a dobrého človeka. Bude nám veľmi chýbať.

Česť jeho pamiatke.

III

Redakcia: Ing. Miroslav Fabricius, CSc.,[email protected]

doc. PhDr. Vladimír Segeš, PhD.

16.9.2013

Cieľom predloženej práce je posunúť stav poznania problematiky náboru a nasadenia pra-

covných síl do Nemeckej ríše. Publikované dokumenty prinášajú nielen informácie o prie-

behu náboru, o pracovných a životných podmienkach slovenských robotníkov v ríši, o počte

naverbovaných občanov, ale pomáhajú tiež dotvárať obraz o jednotlivých aspektoch politic-

ko-ekonomických vzťahov medzi slovenským štátom a „ochrannou“ mocnosťou.

Fenomén náboru pracovných síl vníma ako ekonomickú migráciu, ktorého katalyzátorom

bola nepochybne vysoká nezamestnanosť na Slovensku v rokoch 1939/1940 a neporovnateľ-

ne lepšie mzdové podmienky v Nemeckej ríši. To vysvetľuje počiatočný veľký dopyt produk-

tívneho obyvateľstva po získaní pracovného miesta v Nemecku.

Prináša tiež nové poznatky o donucovacích formách a metódach náboru nacionálno-socia-

listických vojensko-bezpečnostných orgánov po vypuknutí SNP, resp. po prechode frontu cez

územie Slovenska na prelome rokov 1944/45, či o okolnostiach kompenzácie nevyplatených

miezd v povojnovom období.

Podoby nemecko-slovenského „ochranného priateľstva“ : Dokumenty k náboru a nasadeniu pracovných síl do Nemeckej ríše v rokoch 1939 – 1945S c h v a r c , M i c h a l – H A L L O N , Ľ u d o v í t – M I Č K O , P e t e rBratislava : HÚ SAV, 2012, 406 s. ISBN 978-80-970302-6-1.

ISSN 1335–8316

Korytnačie lode

Posledná vojna antiky

Zmiznutie La Pèrousa

„Za cisára pána a jeho rodinu“


Prírodní ľudia na vrchu pravdy

Komunistická strana Slovenska : dejiny politického subjektu P e š e k , Ja n

Bratislava : VEDA, 2012, 288 s. ISBN 978-80-224-1256-8.

Monografia J. Peška, ako je to uvedené v jej názve, sa zaoberá dejinami Komunistickej strany

Slovenska ako politického subjektu. Na jej vnútorný vývoj pôsobili tak vnútropolitické, ako aj

medzinárodné podmienky. Formovali ho a niekedy aj viac alebo menej deformovali. Časový

záber práce určujú tri základné medzníky. Vstupným je jar 1945, keď bolo postupne od východu

oslobodzované územie Slovenska. Skutočnosť, že sa autor vracia ešte pred tento medzník, a to

do obdobia ilegality a Slovenského národného povstania, je dané potrebou objasniť, ako sa sfor-

movalo to vedenie KSS, ktoré stálo pri obnovení legálnej činnosti strany na oslobodzovanom

území. Obdobie “cesty k moci“ je ukončené v predvečer februárovej krízy. Prevratom vo februá-

ri 1948, t. j. akýmsi vnútorným medzníkom, začína sa jej obdobie „pri moci“. Komunistická stra-

na uchopila moc, nastolila totalitný režim, stala sa držiteľom mocenského monopolu a v praxi

ho aj realizovala. Okupácia Československa v auguste 1968 násilím ukončila pokus o spoločen-

skú reformu.

História1–2 13. ročník cena 3,30 € (100,- Kč)2013

História...2013/01/02 · v konečnom dôsledku znamenal pád starého sveta a nástup novej...

Documents

Transcript of História...2013/01/02 · v konečnom dôsledku znamenal pád starého sveta a nástup novej...