Gymnázium Jozefa Gregora Tajovského

Renesančný pápeži

Barbora Medveďová, III.E.

2013

1

Obsah

Úvod.............................................................................................................................3

1. Podstata renesancie..........................................................................................4

2. Renesančný pápeži...........................................................................................5

2.1 Prvý renesančný pápež...............................................................................6

3. Vzostup Borgiovcov...........................................................................................7

Záver..........................................................................................................................11

Zoznam bibliografických odkazov...............................................................................12

2

ÚvodRenesancia ako samotný umelecký a myšlienkový smer pre mňa nepredstavuje len

znovuzrodenie a obrodenie, ale aj posun v ľudskom myslení ide o vyšší stupeň

rozvoja civilizácie a kultúry, ktorý historici zvyknú označovať za prvú etapu novoveku.

V tomto období nastupuje vek nový a to vek rozumu a humanizmu. Umenie sa stáva

disciplínou, ktorá si kladie za ciel objavovať a zachytávať krásy reálneho, hmotného

sveta. Ideálom sa stáva človek ako mysliaca a tvorivá bytosť. Umenie tejto doby je

veľmi nápadité, stále sa objavujú náboženské motívy, avšak zakotvené do

každodenného života, alebo ako prezentácia nahého mužského a ženského tela.

Táto doba by nás podľa mňa mala všetkých inšpirovať a to nielen v umeleckom

smere, ale aj myšlienkovom. No táto doba bola aj obrazom zhýralého správania

kresťanských hodnostárov. Môžeme povedať, že táto doba bola nielen doba

poznania, ale aj doba úpadku morálnych hodnôt. Cirkev, ktorá sa v dnešných časoch

snaží prezentovať ako čistá a nepoškvrnená bola vtedy jedna veľká studňa neresti

a zhýralosti. V mojej prác, sa v prvej časti zameriam na spoznanie renesancie ako

veľkolepej epochy našich dejín. V druhej časti budem rozoberať pápežov, ktorí držali

v rukách moc počas tejto doby.

3

1 Podstata renesancie

Renesancia sa vo svojich rozmanitých prejavoch ukazovala ako neisté

údolie medzi majestátnymi útvarmi stredovekej scholastiky, niekedy dokonca

i feudalizmu a „karteziánskeho rozumu“. To, čo sa pripisovalo predovšetkým

vedeckému pokroku sa práve tak dobre (alebo skôr zle) uplatňovalo i v umení.

Renesancia je globálny fenomén v dejinách myslenia a praxe, jej prejavy sa tak

nutne prekrývali a prelínali a jej aktéri takú integráciu vedome podporovali.

U mnohých umelcov sa dozvieme, že boli zároveň spisovatelia, stavitelia, vedci a na

dlhý zoznam by vydali umelcov, ktorí sa zároveň venovali maľbe, sochárstvu

a architektúre. Tiež ide o fenomén sebaporozumenia. Iste tomu nebolo tak, že sa

jedného dňa hŕstka smelých duchov rozhodla „začať“ renesanciu, alebo možno jedna

staviteľská škola ohlásila návrat k antickým radom. Renesancia viac menej čoskoro

pochopila samu seba ako revolučnú epochu. Dokonca sa vyskytlo i tvrdenie, že ide

o jedinú epochu v dejinách umenia, ktorá do veľkej miery vnímala svoju realitu, svoje

možnosti a svoju „túžbu byť“. Svedectiev je dostatok: umelci sú diskrétnejší než

literáti, žijú však v rovnakých rozmeroch. Okolo roku 1455 A.S. Piccolomini tvrdil: „s

Petrarcou bolo vzkriesené písomníctvo; s Giottem sa znovu zrodila ruka maliarov;

boli sme svedkami toho, ako jedno i druhé umenie dosiahlo dokonalosti“.1

Slová ako obnova „reštitúcia“, konečne i renesancia, obroda, obrodenie, sú

v tej dobe najbežnejšie. Nedokladá to uspokojivo, prečo sa o renesancii nehovorí ako

o dobovej ilúzii? Ak tu vôbec mýtus bol, šlo o plne životný mýtus zakladateľský.

Podobnú skvelosť vyjadruje slovo „božský“, uplatnené až pre niektorých umelcov

pred Michelangelom. Snáď ani nie je potrebné zdôrazňovať psychologický aspekt.

Ale dojem, aký vzbudzujú títo mnohostranne virtuózni muži, je jedinečný: „ich sláva

sa šírila na poli sochárstva, architektúry, básnictva i vedy. Ich génia lákali všetky

spôsoby vyjadrovania. (...) Ich diela nám iba dávajú tušiť výšiny, v ktorých prebývali

ich duše“2. Renesancia je tiež fenomén sebapoznávania a návratu k prameňom.

Starý pojmový rámec bol za menej než dve storočia úplne rozprášený. Rozpadol sa

kresťanský svet ako pracný kompromis medzi ptolemajovskou astronómiou,

Aristotelovou kozmológiou a „doslovným“ biblickým učením. Niektorými humanistami 1 A.S Piccolomini: Umenie renesancie

2 Berenson: Umenie renesancie

4

kritizovaná a znovu premyslená kresťanská spoločnosť, rozvrátená reformáciou sa

po vzniku mestských štátov a neskôr aj zárodkov moderných monarchií znovu

sformovala na nových základoch, vyplývajúcich z obrodeného hnutia. Taktiež hnutie

však zo svojej strany nikdy neustalo v úsilí sa samo poznávať, zvlášť tak v

umeleckom smere. Vďačíme mu za prvé spisy čistej a aplikovanej estetiky a za prvé

katalógy umeleckých diel. Po tomto prvotnom popude sa solidárne spojili všetky

generácie proti „barbarskej architektúre“ (gotike) a byzantskému maliarstvu.

Renesancia je vo svojich dôsledkoch pluralistická, bytostne však je unitárna.

Rozmach bádania a najpodivnejších výskumov však nie je nekoherentný. Radí sa

pod heslo jasnosti a smeruje k univerzalite. Dokonca i trochu paradoxní historici,

ktorí sa zasvätili štúdiu viac menej konzistentných umeleckých prúdov,

označovaných za „protirenesanciu“ alebo „pseudorenesanciu“, sú nútení pripustiť, že

sa vždy križujú s hlavným prúdom.

2 Renesanční pápeži V 15. storočí sa v Európe naplno rozvinula renesancia, komplexný

myšlienkový a kultúrny celok, ktorého počiatky sa dajú sledovať do 14. storočia.

Početní humanisticky orientovaní filozofi a myslitelia sa vracali k antickému ideálu

človeka a spochybňovali závery scholastických učencov z vrcholného stredoveku.

Zjednodušene sa dá povedať, že vyvyšovali človeka a umenšovali Boha. Bola to

doba fenomenálnych objavov či už zemepisných, alebo z oblasti vedeckého

poznania, ktoré radikálnym spôsobom rozšírili obzory a spôsoby uvažovania človeka

o sebe a o svete. Taktiež to bola doba rozvoja umenia a krásnych remesiel, ktorých

nádherné plody môžeme obdivovať dodnes. Samozrejme, že ani katolícka cirkev a

jej inštitúcie sa nevyhli tomuto mocnému renesančnému prúdu, ba práve naopak

môžeme povedať, že boli jedným z jeho ohnísk. Po búrlivých rokoch konciliarismu a

rozkolu vo vnútri katolíckej cirkvi, takzvaného avignonského zajatia pápežov a

pokusov niekoľkých vzdoropápežov uchvátiť rímsky úrad pre seba, čakalo na cirkev

v 15.storočí niekoľko dejinných a zložitých úloh. Predovšetkým to znamenalo

úspešne uskutočniť vnútornú reformu, ktorá bola vzhľadom na meniace sa historické

skutočnosti nevyhnutná a po druhé, zvládnuť boj s vonkajším nepriateľom – islamom.

Európa bola už od 14.storočia svedkom ohromujúcej rozpínavosti Osmanskej ríše,

ktorá na východe priamo ohrozovala existenciu Byzancie a nepriamo vlastne celý

5

vtedajší kresťanský svet. Ako vieme, katolícka cirkev tieto dve zásadné úlohy

nezvládla, respektíve nezvládla k vlastnej spokojnosti, čo malo neskôr za následok

pád Konštantinopolu, islamizáciu Anatólie a ovládnutie národov veľkej časti Európy

Turkami. A čo bolo ešte dôležitejšie, tieto zlyhania zasadili smrteľný úder jednote

západnej cirkvi vznikom a upevnením reformácie.

Všeobecne sa inštitúcia pápeža ako námestníka Krista a duchovnej hlavy katolíckej

cirkvi spája v období renesancie s úpadkom. Toto hodnotenie vyplýva hlavne z dvoch

skutočností. Pápeži boli v tomto období zasadení do politicky mimoriadne zložitej

situácie, keď medzi sebou bojovali o moc jednotlivé mestské štáty a kniežactvá na

Apeninskom polostrove, zároveň prebiehal boj vnútri týchto štátikov a v neposlednom

rade hájili svoje záujmy v Itálii mocnosti ako Francúzsko a Nemecká ríša. Preto nie je

prekvapivé, že prakticky všetci pápeži tohto obdobia boli veľmi úzko previazaní s

politikou a intrigami, ktoré ju sprevádzali. Niektorí boli dokonca už za svojho života

pokladaní skôr za svetských panovníkov a vojenských vojvodcov ako za hlavu cirkvi,

keďže usilovne pracovali na rozšírení a obrane cirkevného štátu v Itálii. Ďalším

dôvodom k relatívne negatívnemu hodnoteniu tohto obdobia pápežských dejín boli

hrubé morálne poklesky „námestníkov Krista“, ktoré sa navyše neunúvali ani

skrývať, a hrozivé rozšírenie odsúdeniahodných simonistických a nepotistických

praktík, ktoré úplne podkopávali vážnosť a úctyhodnosť zastávaného úradu. Na

druhej strane treba povedať, že mnohí pápeži boli nadšenými podporovateľmi

umenia a bez ich štedrej pomoci by asi ťažko vznikli klenoty renesančnej

architektúry, maľby či sochárstva.

2.1 Prvý renesančný pápež

Za prvého „renesančného“ pápeža sa všeobecne pokladá Mikuláš V., vlastným menom Tommaso Parentucelli. Prvým významným krokom po jeho zvolení

za pápeža v marci 1447 bolo podpísanie Viedenského konkordátu s Fridrichom III. vo

februári 1448, ktorým sa potvrdzovala zvrchovanosť cirkvi nad menovaniami

biskupov a iných cirkevných hodnostárov v Nemecku. V apríli 1449 sa vzdal úradu

posledný protipápež v dejinách katolíckej cirkvi Felix V. a tým sa definitívne skončilo

6

dlhé a bolestné obdobie schizmy, na čom mal nový pápež taktiež podiel. Mikuláš V.

bol taktiež aktérom poslednej cisárskej korunovácie v Ríme, keď 19.marca 1452

korunoval Fridricha III. Za jeho pontifikátu Turci dobyli Carihrad, čo v Európe vyvolalo

všeobecný šok a zdesenie. Napriek jeho opakovaným výzvam sa mu však

nepodarilo primäť vodcov kresťanského sveta ku križiackej výprave proti nepriateľovi.

Taktiež vyvíjal viac – menej úspešnú snahu o dosiahnutie mieru v Taliansku. Mikuláš

V. bol veľmi vzdelaný človek, skutočný bibliofil a patrón literátov, pokladá sa za

zakladateľa Vatikánskej knižnice. Zahájil renesančnú prestavbu Ríma a pozýval

doňho známych umelcov. Zomrel v marci 1455.

3 Vzostup Borgiovcov

Ďalším v poradí bol Kalixt III., vlastným menom Alfonso de Borgia, ktorý mal

pri zvolení 76 rokov a väčšina kardinálov dúfala, že na Petrovom stolci bude iba

krátko. Za svoje hlavné poslanie pokladal križiacke ťaženie proti Turkom. Síce sa mu

tiež nepodarilo zorganizovať výpravu na oslobodenie Konštantinopolu, ale aspoň

prispel k porážke Turkov pri Belehrade a pri ostrove Lesbos. Na

rozdiel od svojho predchodcu nemal pochopenie pre

humanistov a umelcov. Za jeho pontifikátu sa do Ríma dostal

nepotizmus, keď okrem iných vymenoval za kardinála svojho

sotva dvadsaťročného synovca Rodriga de Borgiu, budúceho

neslávne známeho Alexandra VI. Zomrel v auguste 1458. Z

nasledujúcej konklávy vzišiel pápež Pius II., vlastným menom Enea Silvio

Piccolomini, jeden z najznámejších humanistov svojej doby.

Preslávil sa aj ako výborný rečník a spisovateľ. V mladosti prežil dosť dobrodružný

život, bol v službách proti pápeža Felixa V. i nemeckého cisára Fridricha III. Pred

svojim vysvätením za kňaza splodil dokonca niekoľko nemanželských detí. Tak ako

jeho predchodcovia, za jednu zo svojich priorít si určil uskutočnenie krížovej výpravy

proti Turkom a za týmto účelom zvolal na 1.júna 1459 kongres kresťanských

panovníkov do Mantovy, ktorý bol však neúspešný. Známy je jeho list tureckému

sultánovi Mehmedovi II. z roku 1461, ktorý obsahuje podrobné „vyvrátenie“ Koránu a

sultána nabáda, aby sa dal pokrstiť so sľubom koruny východného cisárstva. V roku

1464 sa vybral do Ancony, aby sa sám postavil do čela križiakov, ale sklamaný tým,

7

Obr. č. 1

čo videl, v auguste toho roku zomrel. Pius II. tiež povolal do Ríma znamenitého

nemeckého biskupa a teológa Mikuláša Kuzánskeho, ktorý zhrozený tým, čo vo

Večnom meste videl, vypracoval návrh na reformu celej cirkvi. Pre rozličné politické

ťažkosti sa však nikdy nerealizovala.

Hneď v auguste a na prvýkrát zbor kardinálov zvolil za nového pápeža Benátčana

Pietra Barbo, budúceho Pavla II., ktorý si zásluhou vatikánskeho knihovníka a autora

pápežských dejín Bartolomea Platina neprávom vyslúžil povesť nepriateľa umenia a

vedy. Platina sa mu takto pomstil, keď dal Pavol II. rozpustiť kolégium abreviátorov ,

navrhovateľov pápežských búl a taktiež zrušil rímsku akadémiu. V boji proti Turkom

mohutne finančne podporoval Maďarov a albánskeho vodcu Skanderberga. Preslávil

sa tiež ako staviteľ Benátskeho paláca v Ríme. Zomrel v júli 1471. Za ďalšieho

pápeža bol zvolený Sixtus IV., vlastným menom Francesco della Rovere, ktorý

zahájil rad viac – menej svetských pápežov, ktorých viac ako duchovné poslanie

cirkvi zaujímalo presadzovanie vlastných mocenských záujmov. Za Sixta IV. sa v

Ríme pevne udomácnil nepotizmus, ktorý nadobudol obludné rozmery. Sám pápež

krátko po svojom zvolení úplne bez zábran menoval svojich synovcov Giuliana della

Rovere, budúceho Julia II. a Pietra Riariho kardinálmi. Keď potom Pietra nahradil

jeho brat Girolamo, pápež bol zatiahnutý do nespočetných politických intríg, ktoré

vyvrcholili spiknutím rodiny Pazziovcov proti florentským Mediciovcom, keď bol

Giuliano Medici zavraždený priamo v kostole pri omši. V obrovskej miere taktiež

obohacoval a uprednostňoval aj ostatných svojich príbuzných. Svetlejšou stránkou

jeho pontifikátu bol jeho patronát nad umením. V Ríme dal vybudovať obrovské

množstvo budov a umeleckých a sakrálnych stavieb, najznámejšia je Sixtínska

kaplnka, a taktiež tam pozval tých najlepších umelcov svojej doby. Zomrel v auguste

1484.

Konkláve, ktoré nasledovalo po Sixtovej smrti, bolo všetkým iným, len nie férovou

voľbou. Giuliano della Rovere videl, že nemá šancu na úspech a tak sa snažil

zákulisnými intrigami a kupčením s hlasmi presadiť niekoho, koho by mohol ovládať.

Voľba padla na Janovčana menom Giovanni Battista Cibo, ktorý sa stal pápežom

Inocentom VIII. Bol to veľmi slabý, neustále chorľavý, nesamostatný a nerozhodný

pápež, ktorému oveľa viac ako na blahu cirkvi záležalo na blahu jeho nemanželských

8

detí, ktoré mal ešte pred vysvätením za kňaza, a ktorým chcel zabezpečiť budúcnosť

svadbou z príslušníkmi kniežacích rodín. Inocent VIII. sa však najviac „preslávil“

bulou „Summis desiderantes“, ktorá zavádzala a ospravedlňovala brutálny hon na

domnelé čarodejnice a naopak jeho odporcom hrozila vysokými trestami. Ako symbol

tmárstva a zaslepenosti sa tento dokument spolu s príručkou „Malleus maleficarum“

stal spúšťačom jednej z najtragickejších epizód dejín katolíckej cirkvi. Inocent VIII.

zomrel v júli 1492. Ďalším pápežom sa stal Alexander VI., vlastným menom Rodrigo

de Borgia, ktorého pontifikát sa všeobecne považuje za najhlbší úpadok pápežstva.

Už samo zvolenie za hlavu katolíckej cirkvi malo škandalózny priebeh. Alexander VI.

bol totiž zvolený za masívneho uplatňovania simonistických praktík, ktoré si mohol

ako druhý najbohatší kardinál dovoliť. Morálny kredit nového pápeža bol značne

narušený jeho neviazaným až zhýralým životným štýlom. V rokoch 1462 – 1471 sa

mu narodili tri nemanželské deti, každé s inou ženou. Z pomeru s krásnou rímskou

aristokratkou Vanozzou de Cattanei mu vzišli štyria potomkovia – Juan, Cesare, Lucrezia a Joffre. Krásna Lucrezia sa stala

nástrojom rodinnej politiky pápeža, keď jej postupne

vybavil tri sobáše. Navždy sa stala symbolom

hriešnej ženy, jej prvý manžel ju dokonca obvinil z

incestu s vlastným otcom. Jeho syn Cesare, ktorý

mal na otca veľký vplyv, bol bezohľadný a

vypočítavý taktik, ktorý pravdepodobne v mene

vlastných mocenských záujmov zavraždil i vlastného

brata Juana.

Cesare chcel spolu s otcom získať celý pápežský

štát a širšie stredné Taliansko pre borgiovský klan a

k tomuto účelu neváhali použiť akékoľvek

prostriedky, vrátane úkladných vrážd. Jeho postava poslúžila ako predloha slávnemu

politickému teoretikovi Niccolovi Machiavellimu k napísaniu diela „Vladár“ a k

rozvinutiu kontroverznej myšlienky, že štátny záujem ospravedlňuje akýkoľvek zločin.

Meno Alexandra VI. sa tiež spája s vystúpením Girolama Savonarolu.

Tento dominikánsky mních žil vo Florencii, kde v miestnom kláštore San Marco

založil reformnú kongregáciu. Vo svojich plamenných kázňach neúnavne útočil proti

Mediciovcom i proti „simonistickému a neveriacemu“ pápežovi. Dôležité je, že

9

Obrázok č.2

Obr. č. 3

neútočil na pápežskú inštitúciu ako takú, ale na

konkrétneho človeka, ktorý nedôstojne zastával úrad.

Savonarola predpovedal vtrhnutie francúzskeho kráľa

Karola VIII. do Itálie a vkladal do neho svoje nádeje. Keď k

tomu v roku 1494 skutočne prišlo a vo Florencii padli

Mediciovci, Savonarola sa stal duchovným vodcom novej

florentskej republiky. Alexander VI. samozrejme cítil

ohrozenie svojich politických ambícií a preto Savonarolovi

zakázal kázať. Keď ten neuposlúchol, exkomunikoval ho z cirkvi. Keď Savonarola

naďalej vyvíjal činnosť, pohrozil Florencii interdiktom, ak sa s ním obyvatelia

nevysporiadajú. Jeho odporcovia vtrhli do kláštora a reformátora zajali, mučili a

neskôr ako kacíra odsúdili na smrť. 23. mája 1498 ho spolu s dvoma najvernejšími

na florentskom námestí Piazza della Signoria obesili a ich telá spálili. Možno

povedať, že to bol posledný kŕč antireformných síl pred nástupom Luthera.

Po náhlej smrti Alexandra VI. v auguste 1503 zvolili za pápeža neutrálneho,

cnostného, ale ťažko chorého Pia III., vlastným menom Francesco Todeschini, ktorý

bol synovcom Pia II. Žiaľ nádej, že by mohol zvolať všeobecný koncil a uskutočniť tak

potrebné reformné kroky zhasla po 26 dňoch jeho pontifikátu, keď zomrel.

Posledným veľkým pápežom renesancie bol Julius II., vlastným menom Giuliano

della Rovere. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa mu podarilo uspieť v

konkláve, žiaľ opäť pomocou simonie. Bol to politický pápež v tom najvlastnejšom

slova zmysle. Osobne viedol viaceré vojenské výpravy s cieľom rozšíriť a upevniť

cirkevný štát. Mal energickú, tvrdú až násilnícku povahu, avšak celkovo jeho

pôsobenie vyznieva pozitívnejšie ako jeho predchodcov. Vyvaroval sa nepotizmu a

morálnych pokleskov, taktiež dokázal obdivuhodne hospodáriť s peniazmi. V

dejinách ostane navždy zapísaný ako významný mecenáš umenia, on začal s

prestavbou Chrámu sv. Petra, za jeho pontifikátu pôsobili v Ríme Michelangelo,

Raffaelo, Bramante a ďalší znamenití umelci a stavitelia. Julius II. zomrel vo februári

1513, keď sa už schyľovalo k reformácii a tým aj k novej epoche, ktorá žiaľ priniesla

ďalšie strašné krvipreliatia, ale aj zásadnú zmenu spoločenského poriadku.

Záver

10

Renesancia bola doba kedy sa mohlo stať čokoľvek. Povráva sa, že nástupom

pápeža Alexandra VI. prichádza doba nerestí do tzv. svätého Vatikánu. Bola

Lucrezia Borgia naozaj najväčšou vtedajšou pobehlicou, alebo to boli iba trpké

klebety neprajníkov? Je možné, že mala milostné pletky so svojim bratom a otcom.

Mnohí historici sa v týchto otázkach nezhodnú. Jedny tvrdia, že áno. Druhí, že to

bola veľmi vzdelaná žena tej doby iba trestaná svojou mocou a postavením.

V dnešnej dobe nie sú Borgiovci neznámi pojem. Čítala som viacero románov

o tomto rode. Bolo natočených niekoľko filmov. Už tri roky beží na americkej TV

stanici Showtime seriál s názvom „The Borgias“. Všetci milujeme neznáme. Niečo

o čom sa dá premýšľať a to oni predstavujú. Je pravda, že žili v dobe, v ktorej sa

vraždy, hlavne otravy vykonávali bežne za denného svetla. Takže môžeme len

predpokladať, že nik kto žil v tejto dobe nie je bez viny.

Zoznam bibliografických odkazov

11

1. Legrand, G. 2000(a). Renesancia, Paseka v edícii Dejiny Umenia, 2000. ISBN

80-7185-292-9

2. Martindale, A. 1971. Renesancia, Pallas v edícii Umenie sveta, 1971. (ISBN

nie je udané)

3. Franzen, A. 1985. Malé církevní dějiny, 1985. (ISBN nie je udané)

4. Gelmi, J. 1994. Papežové, Mladá fronta, 1994. ISBN 80-2040-457-0

5. Kelly, J. N. D. 1994. Pápeži dvoch tisícročí, Roal, 1994. ISBN 80-8870-600-9

6. http://zivot.azet.sk/clanok/11063/zvrhli-borgiovci-spaval-papez-s-vlastnou-

dcerou.html

12

13

14

15

16

17

18