Eva Luka- Diabloň

September

September prináša ochladenie; zámotok leta sa kolíše na konári, zo svadobných siení vychádzajú uzimené nevesty.

September ako „jeseň života“ – obdobie, kedy sa zbiera úroda, resp. plody života, to čo sa človek naučí počas dospievania, teraz by mal úročiť (v ideálnom prípade), ak sa však niečo v živote nevydarí, je ťažké začať od začiatku, učiť sa niečo nové, finančne zápasiť, ak nemá prácu, alebo stratí prácu, ktorá by mu prinášala finančné zaistenie, resp. ak nemá rodinu, kde by sa mohol vracať, alebo kamarátov s ktorými by mohol tráviť voľný čas, atď. čo patrí k spokojnému plnohodnotnému životu...

Zámotok leta – v septembri býva „babie leto“ aj keď môže svietiť slnko, je omnoho chladnejšie ako cez leto

Uzimené nevesty – možno je to posledná šanca, dať všetko do správnych koľají, ak sa to nevydarí cez „leto života“

Daždivý september, toľká zrada! Znova sa schyľuje k tomu, čo vždy: k starnutiu,umieraniu. A ty sa iba pozeráš.

Po babom lete prichádza obdobie dažďov, všade je blato a sychravo, následne sa listy stromov farbia do jesenných farieb, a začínajú opadávať, aj keď sa na to krásne pozerá, je to predzvesť zimy, ako by sa schyľovalo ku koncu, paralelne s ľudským životom, vtedy si človek začína uvedomovať, že starne, že nevráti čas, ak niečo premeškal, potom má len dve možnosti, buď sa na to bezmocne pozerať, alebo sa pokúsiť o posledný pokus všetko napraviť, nádej mu dáva porekadlo: „nikdy nie je neskoro“, ale ak nezačne konať, neskoro je vždy

Na ostrihaných poliach leží známe odovzdané čakanie: už nemá význam pokúšať sa o nijakú z lások, september sľubuje neplodnosť.

„nikdy nie je neskoro“, ale neskoro bude vždy, ak sa nič neurobí pre to, aby neskoro nebolo, človek nemôže nečinne čakať na to, že sa niečo udeje, keď sa pozrieme na úspešných ľudí v ktoromkoľvek odbore, môžu byť hocijako starí, nevidno to na nich, ak robia to čo ich baví, to čo ich napĺňa, „jeseň života“ je pre nich zbieraním ovocia, ak je človek neúspešný, nespokojný a nič nerobí pre zmenu, ostane takým až do konca

Škola vlečie svoje deti pod pazuchy, šuchoce nalinkovaným papierom: to sa nebadane šúverí detstvo, praská ako keď myš hryzie zrno.

Ak nedokážeme zužitkovať to, čo sme sa v škole, ale nie len v škole naučili, nemá to žiaden zmysel, Bob Proctor hovorí, že nezáleží na tom, čo človek robí, ale akým

spôsobom to robí, ak to robí s odhodlaním a zápalom a vášňou, úspech sa dostaví, napr. práca, ktorá nebaví, nemôže byť dokončená nikdy na 100%, to platí o každej oblasti ľudského života... kontinuita: „ak chceš niečo dostať, najprv musíš dať“

Noc sa tlačí zvonku dovnútra, puklo jej srdce, atramentová aorta vylieva svoj obsah pod dvere: neubrániš sa toľkej černi.

Ľudský život je vlastne neustály boj, ktorý buď vyhráme, alebo prehráme, všetko čo je medzi, je len prispôsobenie sa, pasivita, submisivita, ak človek zistí v 50 rokoch, že vlastne nič počas nedosiahol, nič nezažil, nič nevie, nie je spokojný sám so sebou prepadne bezmocnosti, z ktorej sa dostane len ťažko... na sklonku života sa zmysel života hľadá len ťažko... analogicky – syndróm vyhorenia, keď človek prestane vidieť zmysel v tom, čo doposiaľ robil – aj keď „nikdy nie je neskoro“