Cirkev kristova v dejinách

7/21/2019 Cirkev kristova v dejinách

http://slidepdf.com/reader/full/cirkev-kristova-v-dejinach 1/252



Dejiny katolíckej cirkvi, založenej Ježišom Kristom, aby

bola vodkyňou ľudí k Bohu, podávajú bi lanciu o je j skoro

2000-ročnom blahodarnom pô sobení nielen na poli nábožen skomravnom, ale aj na pol i kultúrnom, sociálnom a ho spodárskom. Žiadna iná spoločnosť neurobila pre ľudstvo

na ktoromkoľvek poli toľko, ako práve katolícka cirkev.

Tieto prehľadné dejiny cir kv i K ristovej podávajú v

hlavných rysoch obraz je j pô sobenia. Ukazujú, ako cirkev

pri všetkých prenasledova niach, prekážkach a slabo stiach ľudských statočne p l nila svoje poslan ie a zostala

perná odkazu a rozkazu svo j ho božského zakladateľa.

Keď sa aj niekedy zdalo, že

slabosť ľudská a zloba nepria teľov privedie cirkev na okraj záhuby, vždy, chránená Du chom Svätým, vedela povstať

zo svojho poníženia k novej sláve, istá v záruke svojho za kladateľa, že »ani brány p e kelné ju nepremôžu«. Sotva

j e výstižnejšie prirovnanie

p re život cirkvi ako obraz lo dičky na rozbúrenom mori. Divoké vlny dorážajú na ňu

so všetkých strán, ale statoč nou prácou svojich kormidel níkov pluje istá do pokojného

prístavu. Mám jediné prianie, aby

tieto prehľadné dejiny katolíckej cirkvi boly prijaté a

čítané s takou láskou, s akou

boly písané, a aby ich čitatelia boli upevnení v láske a

oddanosti k cirkvi Kristovej, ktorej sverili svoje vedenie



C I R K E V K R I S T O V AV D E J I N Á C H



CIRKEV KRISTOVAV DEJINÁCH

Prehľadné dejiny katolíckej cirkvi

so zreteľom na slovenské dejiny

Napísal

Doc. Dr. Vojtech Bucko

B r a t i s l a v a 1 9 4 4



V enuj em svojej drahej matke

Schválené Biskupským úradom v Nitre, č. 1634/43 zo dňa 12. febr. 19

Tlačila Kníhtlačiareň »Andrej«, úč. spol., filiálka v Nitre.



Ú vo d o mP o j e m c i r k e v n ý c h d e j í n . Dejiny katolíckej cirk

podávajú sústavný opis vnútorného a vonkajšieho rozvocirkvi Kristovej. Poučujú nás predovšetkým o tom, ako sa ckev usilovala o svoje rozšírenie a upevnenie, aké stanovisk cirkvi zaujaly jednotlivé národy a štáty. Ďalej cirkevné d

jiny podávajú obraz rozvoja cirkevnej náuky, ústavy a bohslužby, ako aj náboženskomravného života veriacich v jenotlivých obdobiach. Inými slovami: cirkevné dejiny poučunás o tom, ako katolícka cirkev plnila po storočia svoj trojnsobný úrad: učiteľský, kňazský a pastiersky, ktorý jej sverjej zakladateľ s lova m i: » I ď t e t e d a , u č t e v š e t k y nr o d y a k r s t i t e i c h v m e n e O t c a i S y n a i D u c hS v ä t é h o ; u č t e i c h z a c h o v á v a ť v š e t k o , č o k o

v e k s o m v á m p r i k á z a l . ( Ma t . 28, 19 — 20.) Taktvoria cirkevné dejiny podstatnú čiastku svetových dejín, lepríchod Ježiša Krista na svet ako Vykupite ľa a zakladateľa nboženstva kresťanského je najdôležitejším medzníkom nielnáboženských, ale aj svetových dejín.

B o ž s k ý a ľ u d s k ý p r v o k . V cirkevných dejinása uplatňujú dva prvky: božský a ľudský. Božský prvo

je nezmenite ľný, k ý m ľudský prvok, ako všetko ľudské, podlha zmenám. Predmetom cirkevných dejín môže byť len menteľný, ľuds ký prvok, lebo božský, nem eniteľn ý prvok, nemôže bpredmetom dejín. A b y ľudská slabosť alebo zloba nemohla prušiť božské učenie Kristovo, zostal Ježiš Kristus sám najvyším ne vid iteľ ný m korm idelníkom svojej cirkvi, jej najvyššneviditeľnou hlavou. Za najvyššiu viditeľnú hlavu svojej cirkza svojho námestníka na zemi, ustanovil sv. Petra a jeho prvoplatných nástupcov, rímskych biskupov.



R o z d e l e n i e c i r k e v n ý c h d e j í n . Bohatá a rosiahla látka cirkevných dejín musí byť účelne rozdelená vec(objektívne) a časove (chronologicky). Pri v ecnom rozdelektoré najlepšie odpovedá duchu cirkevných dejín, všímame toho, ako cirkev plnila od začiatku svoje poslanie, ako sa nvonok i vnútorne vyvíjala a upevňovala. Časové rozdelenie bo

do cirkevných dejín zavedené podľa príkladu svetových dejDnes je bežné časové rozdelenie cirkevných dejín na kresťaský starovek (1—600), stredovek (600—1517) a novovek (15až dodnes).

V l a s t n o s t i c i r k e v n ý c h d e j í n . Cirkevné dejinpodobne ako dejiny vôbec, musia by ť kritické, to jest musia opierať o pramene náležite zhodnotené; objektívne čiže vecn

to znamená, že nezaujate podávajú skutočnosti bez úmyslu iskresľovať; genetické čiže vývojové, to jest musia hľadať vntorné súvislosti medzi jednotlivými udalosťami; nábožensorientované, to jest vždy všetko hodnotiace pod zorným uhlovečnosti, vo svetle zjavenia Božieho.

C i e ľ š t ú d i a c i r k e v n ý c h d e j í n . Cirkevné dejištudujeme, aby sme poznali, ako cirkev katolícka chránila a n

porušene zachovala učenie Kristovo; aby sme poznávali doknalé vzory kresťanského života a ich nasledovali; aby sme pznali zriadenie a liturgiu svojej cirkvi; aby sme videli, aký vký podiel má cirkev na vytvá raní svetovej ku ltúry cez sko20 storočí. Slovom cirkevné dejiny sa učíme, aby sme poznsvoju cirkev, ju milovali, a ke by bolo treba, bránili ju prvšetkým útokom jej nepriateľov. Dokonalým štúdiom cirkených dejín prichádzame k presvedčeniu, že katolícka cirkev n

je len dielom ľudským , ale v prvom rade dielom Božím. — o cirk evných dejinách platia krásne slová Cicerónove: »H it o r i a e s t t e s t i s t e m p o r u m , l u x v e r i t a t i s , v i t am e m o r i a , m a g i s t r a v i t a e , n u n t i a v e t u s t a t i(Dejiny sú svedkom minulosti, svetlom pravdy, pamätnicou vota, učiteľkou života, zvestovateľkou starobylosti.)



I. Kresťanský starovek(1 600)

O d n a r o d e n i a J e ž i š a K r i s t a d o z á n i k u

R í m s k e j r í š e .

P r e h ľ a d .V prvých storočiach po Kristu pôsobila cirkev hlavne

území Rímskej ríše medzi pohanskými národmi okolo Stredzemného mora. Tieto národy boly vychované gréckou a r ískou vzdelanosťou. Medzníkom kresťanského staroveku je r313. Pred tým to rokom prežíva kre sťanstvo a cirkev obdobkrvavých prenasledovaní, z ktorých vychádza cirkev Kristovíťazne. Po r. 313 za cisára Konš tan tína Veľ kého nadobú

cirkev slobodu a kresťanstvo stáva sa postupne náboženstvoštá tnym. Pohanstvo rýchle upadá a zaniká. Pokoj a sloboumožňujú cirkvi rozvinúť poklad cirkevného učenia a vybudvať svoju organizáciu. Základné m yš lien ky cirkevnej náu kliturgie a správy, zachytené v Písme sv. a apoštolskej tradícpodrobnejšie sa rozvinuly a ustálily. Jednotu cirkvi, ohrozebludmi, chránia rímski biskupi a cirkevné snemy. K nepoč

n ý m spisom doby apoštolskej pribúda po r. 313 bohatá nábženská literatúra svätých Otcov západnej (latinskej), ale najmvýchodnej (gréckej) časti cirkvi. Sťahovanie národov robí kniec rozsiahlej Rímskej ríše a popri bludoch brzdí rozvoj a blhodarnú činnosť cirkvi.



Obdobie prvé(1—313)

Z a l o ž e n i e , r o z š í r e n i e a p r e n a s l e d o v a n i ec i r k v i .

§ 1. Ľudstvo pred narodením Ježiša Krista.1)

N á b o ž e n s k o m r a v n é p o m e r y m e d z i p o h a n mPo hr iech u prarodičov (dedičný hriech) odk láňalo sa ľudstvo stviac od poznania pravého Boha, stvoriteľa, zachovávateľa a riateľa sveta. Miesto úcty jediného Boha nastúpila modloslužbuctievanie m nohých bohov a prírodn ých zjavov. Poverčivá phanská bohoslužba zvrhla sa až v ukrutn é obete a smyselné obdy. S náboženským úpadkom súvisel úzko aj úpadok mravn

Rodinný život, pevný základ každého štátu, bol zbavený psvätnosti. Prestala manželská vernosť a nerozlučnosť manžstva. Žena bola považovaná za menejcennú voči mužovi. Obol pánom života a smrti svojich detí. Deti si zasa nevážily rdičov. Ešte horšie to bolo s otrokmi, ktorí boli zbavení všetkýpráv. Vo verejnom živote zavládla bezohľadnosť, nepoctiva podplácanie.

1) M e d z i p o h a n m i : Döllinger, J. : He identum u. Judentum. Rgensburg, 1857. — Felten, J. : Neutestamentl. Zeitgeschichte. Regensbu1910. — A rne th, F. : Das klasisch e He ide ntu m u. die chris tl. ReligiWien, 1895. — Toutain, J. : Les cultes païens dans I empire Romain. ris, 1907—20. — Dufourcq, A. : Ľ av en ir du C hr istian ism e. P aris, 1904.

M e d z i ž i d m i : Döllinger a Fel ten. — Schürer, E. : Gesch. d. disch. Volkes im Zeitalter Jesu Christi. Leipzig, 1907—9. — Harnack, ADie Mission und Ausbreitung des Christentums in den ersten drei Jahu nd erten . 1915. — L ag rang e, M. J. : Le Messianism e chez les JuParis, 1909. — Juste r, J. : Les Ju ifs dans ľ em pire Rom ain. P aris , 1



Len málo šľachetných pohanských filozofov, ako Sokrat(† 399 pr. Kr.), Platón († 348 pr. Kr.) a Aristoteles († 322 Kr.), obracalo zraky pohanov k vyšším veciam, ale bez väčšho úspechu. Mnohí pohani, znechutení životom, hľadali v nsilnej smrti, v samovražde, východisko z duševnej prázdnoPohanský mysliteľ Seneca († 65 po Kr.) píše o vznešených R

m ankách, že nep očítajú svoje roky podľa konzulov (vtedaspôsob počítania rokov), ale podľa počtu vystriedaných maželov, lebo sa vydávajú, aby sa mohly rozviesť a rozvádzajú aby sa mohly znova vydať. Náboženskomravný úpadok u phanov krásne vystihol sv. apoštol Pavol vo svojom liste Rmanom (1, 22—32).

Sami lepšie smýšľajúci pohani sa hrozili náboženskomraného úpadku pohanstva. Stále zreteľnejšie ozývaly sa u ni

hlasy po vykúpení z tejto všestrannej biedy. S myšlienkou vkupiteľa stretáme sa u básnika Vergilia († 19 pr. Kr.), Tac(† 119 po Kr.) a Svetónia, ktorý písal okolo r. 130 po Kr.

K prebudeniu túžby po vykupiteľovi u pohanov nemáprispel ich úzky styk so židmi, ktorí v dobe cisára Augusta žvo všetkých väčších mestách Rímskej ríše. Títo židia nebránpohanom, veriacim v jedného pravého Boha, vstup do synagó

kde ich soznamovali s posvätným i kn iham i Starého zákonktoré od r. 280 pr. Kr. boly preložené do gréčtiny, a pripravvali ich na príchod Vykupiteľa. U týchto dobromyseľných phanov (prozelyti) našlo kresťanstvo mnoho úprimných vyznvačov, lebo im poskytlo, po čom túžili, a zároveň odstránilo, im bolo v židovstve urážlivé.

N á b o ž e n s k o m r a v n é p o m e r y m e d z i ž i d m

Silnejšie a určitejšie ako u pohanov žila viera v skorý príchVykupiteľa v národe židovskom, ktorý si vyvolil Boh za noteľa viery v jedného pravého Boha a nádeje v zasľúbenéMesiáša, ktorý sa mal narodiť z národa izraelského.

Ani židia nezostali verní svojmu poslaniu. Neraz ich muBoh trestať a zbaviť aj štátnej samostatnosti, aby sa spamätzo svojho poblúdenia. Rozdelili sa na niekoľko smerov. Úzkprsí farizeji očakávali Mesiáša ako vysloboditeľa z poddanstrímskeho. Dúfali, že zvíťazí nad pohanmi a založí mocnú Ž



dovskú ríšu. Hmotárski saduceji podľahli pohanskej filozoa otázka budúceho Mesiáša im bola ľahostajná. Zo slov Samritánky pri Jakubovej studni vysvitá, že Sam aritáni, židovsko-phanskí smiešanci, židmi nenávidení, tiež očakávali Mesiáša. Lmálo bolo židov, ktorí správne čakali v budúcom Mesiášovi vsloboditeľa z náboženskomravnej biedy (kňaz Zachariáš, s

rec Simeon, prorokyňa Anna). Právom sa preto sťažoval JeKristus na židov ústami sv. Jána apoštola : »Medzi svojich pšiel a svoji ho neprijali« (Ján 1, 11). Židia ako celok čakali Msiáša ako mocného panovníka a nie ako betlehem ské diePreto ho nechceli uznať za Vykupiteľa.

P l n o s ť č a s u . »K eď nastala plnosť času« (Galat. 4,Ef. 1, 10), narodil sa prorokmi predpovedaný, židmi i pohanočakávaný Mesiáš, Ježiš Kristus, Syn Boží, z Panny Má

z kráľovského rodu Dávidovho v Betleheme Júdovom za cira Augusta r. 748 alebo 749 od založenia Ríma. Cieľ jeho pchodu z vnuk nu tia Božieho zachytil sv. J án apoštol slovam»Tak Boh miloval svet, že Syna svojho jednorodeného dal, anikto, kto v neho verí, nezahynu l, ale mal život večný.« (J

3, 16.) Hoci bol Syn Boží, prišiel na sve t ticho a v najväčchudobe, aby nikto nemusel zúfať vo svojej biede pri pohľana jeho chudobné betlehemské jasle.

§ 2. Ježiš Kristus.2)

a) Vykupiteľ sveta.

N a r o d e n i e a m l a d o s ť J e ž i š o v a . Ježiš Krisprišiel na svet, aby smieril ľudstvo s Bohom, aby menom ľu

dal Bohu dokonalé zadosťučinenie za hriech dedičný a za v

2) Sepp, J. : Das Leben Jesu. Regensburg, 1898—1902. — Grimm, Das Leben Jesu. Regensburg, 1906—20. — Fouard, C. : La vie de JeParis, 1901. — Felder, H. : Jesus Christus, Apologie s. Messianität u. Gheit. Paderborn, 1911—1914. — Kiefl, F. X. : Der geschichtl. Christusdie moderne Philosophie. Mainz, 1911. — Belser, J. E. : Abriss des bens Jesu . 1916. — Meffert, F. : Die gesch ichtl. E xistenz Jesu . 1921Clemen, C. : Der. geschichtl. Jesus. 1911. — Klostermann, E. : Die neus

Angriffe auf die Geschichtlichkeit Jesu. 1912. — Adam, K. : Jesus Chtus. Augsburg, 1935.



tky ostatné hriechy. Syn Boží nechcel sa v ničom — okrhriechu — líšiť od ostatných ľudí. Podrobil sa predpisom Srého zákona. Pri obriezke, ktorá bola predobrazom sv. krsdostal meno Ježiš. Krátko po jeho narodení uteká s ním jematka Mária a jeho pestún sv. Jozef do Egypta pred Herodsom, ktorý po návšteve mudrcov od východu v obave o svo

panovnícke žezlo rozhodol sa zabiť dieťa Ježiša. Po smrti Hedesovej vrátila sa sv. rodina do svojej otčiny a osadila v Nazarete. Preto Ježiš dostal meno Nazaretský. Z mladoJežišovej sa nám zachovala iba udalosť z jeho púte do Jerulema, keď upozornil svoju m atku na svoje poslanie (Luk. 49—52).

K r s t a v e r e j n á č i n n o s ť J e ž i š o v a . Asi trid sročný dal sa pok rstiť v rieke Jordán e od sv. Já na K rstitesvojho veľkého predchodcu, ktorého poslaním bolo »pripracestu Pánovi« (Luk. 3, 4). Po svojom krs te začal Ježiš Krissvoju vere jnú učiteľskú činnosť. V ybral si učeníkov a s nichodil po svojej otčine a hlása l svojim poslucháčom príchkráľovstva Božieho. Odstraňoval telesnú a duševnú biea svoje božské poslanie dotvrdzoval divm i a zázrakmi. Lukáš výstižne zachytil jeho požehnanú činnosť slovami : »P

chádzal dobre činiac.« (Sk. ap. 10, 38.)V y k u p i t e ľ s k á s m r ť J e ž i š o v a . Ľud sa hrn

k Ježišovi, lebo pre všetkých mal slová útechy a pomoci. Ľho chcel vyhlásiť za svojho kráľa. Len farizeji sa cítili ohrozejeho účinkovaním, lebo prísne odsudzoval ich pokrytectvovonkajškovosť. Saduceji vo svojej pýche a nevere ním podali. Hnev farizejov a zákoníkov proti Kristovi rástol najpo vzkriesení Lazára. Z návodu veľkňaza Kaifáša rozhodla

židovská ve ľrada odsúdiť Krista na smrť . Ale až vtedy, kprišla jeho hodina, vydal sa Ježiš dobrovoľne do rúk svojinepriateľov, aby vyplnil svoje vykupiteľské poslanie. Pred svjou sm rťou ustanovil pri poslednej večeri sv. omšu ako nkrvavú obetu Nového zákona. Rozsudok smrti, ktorý vynieveľrada židovská n a d Ježišom, dal vykonať menom cisára Tberia Pontský Pilát, námestník cisárov v judskej krajine.

Z m ŕ t v y c h v s t a n i e J e ž i š o v o . Radosť nepriaľov Ježišových z jeho smrti netrvala dlho, lebo Ježiš tretie



Máme však aj svedectvá nekresťanské, pohanské a židovsko Ježišovi Kristovi ako o skutočnom človekovi.

1. Sýrčan M a r a v l iste svojm u synovi Serapionovi stavK rista vedľa Sok rata a Py tagora a nazýva ho »múdrym kráľomktorého zavražden ím židia urýchlili svoju záhubu. Tento pochádza z r. 73— 160 po Kr.

2. O Kristovi ako historickej osobe hovoria aj rímski ssovatelia Plínius ml. v liste cisárovi Trajánovi (Ep. 10,97), Tcitus (Annales 15, 44) a Svetónius (Claud. 25; Nero 16). Epikhovorí o tom, ako kresťania pohŕdali smrťou; tak isto hovorílekár Galénus (okolo r. 160), ktorý okrem toho pochvalne po čistote mravov u kresťanov. Flegon hovorí o zemetrasení a tmení slnka pri smrti Kristovej. Fronto z Cirty v Numi

(† okolo 166 po Kr.) je asi prvý spisovateľ pohanský, ktorý vnáša hanobné ohovárania proti kresťanom.

3. Židovský dejepisec Josephus Flávius vo svojom di»Židovské starožitnosti« (Antiquitates iudaicae), napísanom oklo r. 94 po Kr., spomína Krista náhodne pri spomienke na vraždenie sv. Jakuba, ktorého nazýva bratom Kristovým (29,1).

Tieto svedectvá podávajú nepodvratiteľné dôkazy o Ješovi Kristovi ako historickej osobe. Len zaujatosť a zlomysnosť ľudská mohla sa odvážiť pochybovať o historickosti osoJežiša Krista, alebo dokonca popierať jeho existenciu.

§ 3. Cirkev začína svoju činno sť .3)

S o s l a n i e D u c h a S v ä t é h o . J e ž i š K r i s t u s c h c eaby jeho cirkev začala svoju činnosť slávnym spôsobom, asa sami apoštoli presvedčili o pravosti jeho prisľúbenia, že

3) Döllinger, J. : Christentum u. Kirche in der Zeit der Grundlegu1868. — Le Camus : Origines du ch ris tianism e. P ar is, 1904—5. — BatifP. : L’ Église naissante et le catholicisme. Paris, 1911. — Dufourcq, AHistorie de la fondation de l’ Église. Paris, 1909. — Pfleiderer, O. :

En stehu ng des C hri stentum s. 1907. — Renan , E. : Hist. des origines christianisme. Paris, 1863. — Weiss, J. : Das Urchristentum. 1913—17.



pošle Ducha Svätého, ktorý ich naučí všetku pravdu (Ján 16; 16, 13). Preto pred svojím nanebevstúpením nariadil svojapoštolom, aby zostávali 10 dní spolu na modlitbách v Jezaleme a očakávali prisľúbeného im Ducha Svätého. Sps apoštolmi bola aj matka Ježišova, Panna Mária, a 120 inývyznávačov Kristových. Miesto zradcu Judáša zaplnil apoš

Matej. Túto voľbu viedol sv. Peter ako hlava apoštolov. Desteho dňa sostúpil na apoštolov Duch Svätý. Osvietení a posnení Duchom Svätým, dotiaľ bojazliví a smrťou Kristovou pstrašení apoštoli, stali sa nebojazlivými a odvážnymi hlásateľučenia Kristovho. Po kázni sv. Petra v deň soslania Ducha Svtého dalo sa pokrstiť na 3.000 ľudí (Sk. ap. 2). To boly prvotcirkvi Kristovej. V tento deň slávi cirkev svoje narodeniny.

P r v í m i s i o n á r i . Mnohí z týchto prvých kresťanrozišli sa po židovských sviatkoch, ktoré pripadly práve na dsoslania Ducha Svätého, do svojich domovov a stali sa tmisionármi nového náboženstva. Apoštoli pokračovali vo svjej apošto lskej práci v Jeruzalem e. Mnohé zázraky, ktoré mnom Kristovým konali, a mimoriadne dary (charizmy), ktorýboli účastní aj veriaci, presvedčovaly židov o tom, že nové učnie musí byť božského pôvodu. Počet veriacich rástol so d

na deň.H o r l i v o s ť p r v ý c h k r e s ť a n o v . Mladí kresťan

pretekali sa v náboženskej horlivosti a vzájomnej láske (Sk. 4, 32). Schádzali sa na spoločné modlitby a na slávenie pamiky Večere Pánovej, na »lámanie chleba«, to jest na sv. om(Sk. ap. 2, 45). Žili ako jed na rodina. Bohatí dávali ra d i svmajetky pre chudobných, aby nikto netrpel núdzu. Nebol

však nijaký »kresťanský komunizmus«, lebo nešlo o násilzbavovanie súkromného majetku, ale o dobrovoľné obetovanv prospech chudobných bratov, ako sa kresťania medzi sebvolali. V Antiochii dostali vyznavači Kristovi meno »kresťanito jest nasledovníci Kristovi. Toto pomenovanie zovšeobecneTakto ukázalo kresťanstvo hneď od začiatku svoju zušľachjúcu a obrodzujúcu moc.

C i r k e v j e u r č e n á p r e v š e t k ý c h ľ u d í . Pkresťania boli pôvodu židovského, lebo podľa zasľúbenia Bož



ho im prvým sa malo hlásať evanjelium spásy, lebo oni boli nsiteľmi mesiánskej myšlienky a udržovateľmi nádeje na pchod Mesiáša. Po príklade Kristovom aj apoštoli kázali najpžidom v ich synagogách. Udržovali s nimi rodinné a nábožeské styky. Až neskôr, keď sa židia stali nehodní milosti Krisvej, keď začali prenasledovať kresťanov, začali apoštoli hlá

evanjelium aj pohanom, ktorí mali byť tiež účastní vykúpeKristovho. Prvého pohana prijal do cirkvi sv. Peter. Bol nrímsky stotník Kornélius z Cézarey Palestínskej (Sk. ap. 1Otázku, či pohani pred krstom majú sa podrobiť najprv židoskej obriezke a len potom majú byť pokrstení, rozhodol aptolský snem v Jeruzaleme okolo r. 50 pod vedením sv. Pev prospech pohanov. Pohani mali byť krstení bez priechocez židovstvo : »Videlo sa Duchu Sv äté m u a nám neklásť

vás viac žiadneho bremena, iba toto potrebné: aby ste sa zdrvali od vecí obetovaných modlám , od krvi a zaduseného a smilstva« (Sk. ap. 15, 28 — 29).

§ 4. Pôsobenie svätých apoštolov.4)

a) Sv. Peter, hlava cirkvi.

P ô v o d s v . P e t r a . Sv. P ete r pochádzal z g alilejsho mestečka Betsaida pri Genezaretskom jazere. Keď sa oženusadil sa v Kafarnaume a zaoberal sa rybárstvom. Ku Kristopriviedol ho jeho brat Ondrej. Jeho pôvodné meno Šimon zmnil sám Ježiš Kristus na meno Peter, na pamiatku čoho sa skôr ujal zvyk, že novozvolený pápež mení si svoje občiansmeno. Ježiš Kristus ho vyznamenával pred ostatnými apoštmi a dával tak najavo, že ho vyvolil n a najvyšší úrad v cirkhoci ani vekom, ani povolaním za apoštola nebol prvý.

4) Fou ard, C. : S. Pie rre et les prem ières année s du C hristianismParis, 1905. — Lietzm an n, H. : Petrus u. Paulu s in Rom. Bonn, 1915Chantrel, St. : Pierre et les temps apostoliques, 1901. — Fouard, C. : Pau l. P aris, 1905. — Pölzl, J. H. : Der W eltapostel Pau lus. Regensbu1905. — Deissmann, Ad. : Paulus. Tübingen, 1911. — Bartmann, B. : P

lus. Paderborn, 1914. — Prat, F. : La théologie de St. Paul. Paris, 19223. — Fouard, C. : St. Jean et la fin de I’âge apostolique. Paris, 1904.



V e ľ k ý s ľ u b . Najvyššiu hodnosť v cirkv i p risľúbil PJežiš sv. Petrovi slovami : »Ty si Peter (lat. petra = aram. fas = skala) a na túto skalu vystavím svoju cirkev a brány kelné ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od kráľovstva nebeskéČokoľvek sviažeš na zemi, bude sviazané i na nebesiach; a ko ľv ek rozviažeš na zemi, bude rozviazané i na nebesia

(Mat. 16, 18— 19).S p l n e n i e s ľ u b u . Po svojom zm ŕtvychvstaní p

nanebevstúpením Pán Ježiš svoj sľub splnil a ustanovil sv. tra za najvyššieho pastiera svojej cirkvi slovami : »Pas barámoje, pas ovce moje« (Ján 21, 15—17). Toto výsostné postanie sv. Petra uznávali apoštoli a celá cirkev od najstarších čAj sv. Peter bol si vedomý svojej vysokej dôstojnosti a zod

vednosti. On prvý kázal po soslaní Ducha Svätého, on vievoľbu sv. Mateja za apoštola, on prijal prvého pohana do cirkon predsedal apoštolskému snemu v Jeruzaleme, on vystupopred židovskou veľradou ako zástupca apoštolov. Takto aj dovská veľrada uznala jeho prvenstvo v cirkvi. Nenávisť židskej veľrady smerovala predovšetkým proti sv. Petrovi, ktoho dal kráľ Herodes Agrippa I., od r. 41 pán celej Palestíny, sa zalichotil židom, uväzniť. Po Veľkej noci r. 42 mal byť

Peter popravený, ale zázračným spôsobom bol z väzenia vysbodený (Sk. ap. 12, 3— 18).

M u č e n í c k a s m r ť s v . P e t r a v R í m e . Po s jom vyslobodení z väzenia odišiel sv. Peter z Jeruzalem a do ma koncom r. 42. Tu pôsobil ako biskup kresťanskej obce, ktsám založil. Keď na rozkaz cisára Klaudia boli židia i kresťaokolo r. 49 z Ríma vyhnaní, vrátil sa sv. Peter do Palestíny

Jeruzaleme predsedal okolo r. 50 apoštolskému snemu. Po smcisára K laudia r. 54 vrátil sa sv. P e ter do Ríma a s veľkúspechom riadil tamojšiu kresťanskú obec. Za prvého veľkprenasledovania kresťanov za cisára Neróna podstúpil munícku smrť na kríži (29. júna 67). Jeho telesné pozostatkyuložené vo svätopeterskom chráme v Ríme.

Najstaršia kresťanská tradícia, cirkevní Otcovia a spisotelia dotvrdzujú pôsobenie a mučenícku smrť sv. Petra v RímArcheologické vykopávky potvrdzujú správnosť ich údajov, t



že nemožno pripustiť pochybnosť o pôsobení a smrti sv. Pev Ríme.

R í m s t r e d i s k o m c i r k v i . Tým, že sv. P eter v me založil kresťanskú obec a riadil ju až do svojej smrti a taj zomrel, stal sa Rím strediskom katolíckej cirkvi. Nástupvia sv. Petra na biskupskom stolci rímskom sú preto najvyššhlavou katolíckej cirkvi. Rímski biskupi tvoria nepretržitú ťaz nástupcov sv. Petra. Dodnes sa vystriedalo na biskupskstolci rímskom 263 zákonitých biskupov. Posledným je slávpanujúci pápež Pius XII. (od r. 1939).

Po sv. Petrovi zostaly dva listy a pod jeho dozorom napísv. Marek evanjelium.

b) Sv. Pavol, apoštol pohanov.

P ô v o d s v . P a v l a . P opri sv. P etro vi najväčšie záshy o šírenie kresťanstva na samom začiatku cirkvi si získal Pavol, ktorý mal aj židovské meno Šavol (Vyžiadaný). Narosa v hlavnom meste Cilície, v Tarze, zo židovských rodičov, krí však mali rímske štátne občianstvo. Keď si nadobudol znmenité vzdelanie na gréckych školách vo svojom rodiskodišiel do Jeruzalema, kde bol žiakom váženého rabína Gamliela, ktorý ho uviedol do štúdia Starého zákona a vychoval horlivého farizeja, presvedčeného o bezbožnosti kresť anstvRozhodol sa preto chytať kresťanov a predvádzať pred židoskú veľradu, aby ich trestala ako bohorúhačov.

V e ľ k á z m e n a . Okolo r. 35, na jeho ceste do Damaškkde mal pochytať kresťanov, došlo k jeho zázračnému obráten

pri ktorom ho sám Ježiš Kristus poučil o jeho nesprávnom pstoji ku kresť an stvu (Sk. ap. 9, 1— 19). Z prenasledovatekresťanstva stal sa najhorlivejším apoštolom, »nádobou vyvlenou«, apoštolom pohanov. Učil, že cirkev je určená nielen pžidov, ale pre všetkých ľudí bez rozdielu, hoci židia z ktorýsa narodil Vykupiteľ, mali prednostné právo stať sa kresťanm

S v . P a v o l u z n á v a s v . P e t r a z a h l a v u c i r k v

Po krste od Ananiáša a dlhšej príprave na púšti stal sa neúnaným misionárom a hlásateľom spásy pre všetkých skrze Jež



Krista. Pred začiatkom svojej apoštolskej činnosti prišiel Jeruzalema, aby sa predstavil sv. Petrovi ako hlave cirkvi. Týaj sv. Pavol uznal sv. Petra za hlavu cirkvi. Preto je nesprávstavať sv. Pavla do protivy so sv. Petrom. Sv. Pavol neschvľoval dvojaké chovanie sv. Petra medzi kresťanmi zo židovsta kresť anm i z pohanstva, nikdy sa však nepostavil proti

Petrovi ako hlave cirkvi.N a j v ä č š í m i s i o n á r . Sv. Pavol patrí medzi najvä

ších duchov cirkvi a jej najväčších misionárov. »Pre všetkýchcel sa stať všetkým«. Naplnený láskou ku Kristovi, chcel mzískať čo najviac duší. Hnaný touto láskou, vykonal tri veľm isijné cesty, plné nebezpečenstva a strádania, po krajináokolo Stredozemného mora v r. 45—59. Pochodil Cyprus, Ma

Áziu, Macedónsko a Grécko. Založil celý rad významnýkresťanských obcí, ako to dosvedčujú jeho cenné listy.U v ä z n e n i e a s m r ť . Po jeho zázračnom obrátení

kresť anstvo židia mu stále z hnevu a nenávisti robili úklana život, ale Boh ho zachoval od nehody, kým nesplnil svoposlanie. Po trete j ceste bol v Jeru za lem e za jatý a dva roväznený v Cézarei. Ako rímsky občan užil svojho práva, abol súdený v Ríme. Bol dopravený do Ríma a tu držaný v mie

nej väzbe. Smel bývať v súkromnom dome a prijímať všetkýcktorí k nem u prichádzali. Bol iba stále pod dozorom vojakPríchodom do Ríma splnila sa túžba sv. Pavla, aby mohol v hlavnom meste Rímskej ríše hlásať evanjelium. Pod vplyvojeho kázní stali sa kresťanm i aj viacerí prís lušníci cisárskedvora. Po dvoch rokoch miernej väzby bol prepustený na slbodu. Horlivosť za slávu Božiu a láska ku Kristovi hnaly podniknúť novú misijnú cestu. Dostal sa pravdepodobne až Španielska, na Krétu a do iných miest, kde prv založil kresťaské obce. Keď sa dozvedel o krvavom prenasledovaní kres ťnov v Ríme za cisára Neróna, odobral sa do Ríma, aby ich upeňoval vo viere. Bol znova uväznený a r. 67 spolu s mnohýmkresťanmi spečatil svoju vernosť Kristovi mučeníckou smrťoAko rímsky občan bol sťatý mečom. Jeho telo bolo pochovana mieste, kde teraz stojí nádherná bazilika sv. Pavla, na ces

do Ostie (San Paolo fuori le mura). Sviatok sv. Pavla svätí spolu so sviatkom sv. Petra (29. júna).



Z listov sv. Pavla zachovalo sa 14. Sprievodca sv. Pavlsv. Lukáš, napísal podľa jeho kázní evanjelium a Skutky apotolské.

c) Ostatní apoštoli.

O ostatných apoštoloch Ježišových vieme už menej. Naviac zpráv sa zachovalo o živote sv. Jána, miláčka Pánovhktorý pri poslednej večeri spočíval na prsiach Ježišových. Bbratom Jakuba staršieho. Pán Ježiš mu sveril na Kalvárii ochrany svoju matku. Sv. Pavol nazýva ho »stĺpom cirkvi« pdobne ako sv. Petra a Jakuba mladšieho (Galat. 2, 9). Asi od 67 bol biskupom v Efeze a spravoval maloázijské cirkevobce. Za cisára Domiciána bol dopravený do Ríma a pre svovernosť Kristovi vhodený do vriaceho oleja, ale zázračne bzachránený . Bol poslaný do vyh nans tva na ostrov Patmokde mal zjavenia o budúcich osudoch cirkvi. Opísal ich svojej Apokalypse čiže Zjavení. Po smrti Dominiciánovej vrtil sa do Efezu, kde zomrel asi 94-ročný za cisára Trajána (98—117) okolo r. 100 ako posledný z apoštolov.

B rat sv. Ján a, Jakub starší, bol zavraždený tesne pr

Veľkou nocou r. 42 za kráľa Herodesa Agrippu I.Sv. Jaku b mladší bol synom Alfeja a Márie, príbuzn

Panny Márie. Pre to sa v Písme sv. nazýva aj »bratom Pánvým«. Viedol veľmi prísny život a po odchode apoštolov z Jruzalema stal sa prvým jeruzalemským biskupom. Pre svovernosť učeniu Kristovmu bol od židov zabitý r. 62. Zanechlist, v ktorom kladie dôraz na potrebu dobrých skutkov, le

»viera bez skutkov je mŕtva« (2, 17).Brat sv. Jakuba ml., Júda Tadeus, zanechal list, v ktoro

varuje kresťanov pred bludármi.

Sv. M atúš pôsobil najp rv v Palestíne, kde napísal svoevanjelium (r. 41). Zomrel mučeníckou smrťou v Etiópii.

Ostatní apoštoli, verní rozkazu Kristovmu, aby hlásevanjelium celému svetu, rozišli sa do okolitých krajín Pale

tíny šíriť učenie Kristovo. Všetci spečatili svoju vernosť Kristovi mučeníckou smrťou



Spisy apoštolov a ich sprievodcov (Marek a Lukáš) tvorposvätné knihy Nového zákona. Je ich spolu zachovaných 274 evan jeliá (Matúš, Marek, Lukáš a Ján), Sku tky apoštols(Lukáš), 21 listov (sv. Pavol 14, sv. Jakub ml. 1, sv. P ete r sv. Ján 3, sv. Júda 1), Zjavenie sv. Jána.

§ 5. Cirkev sa odlučuje od synagogy.5)R o z d i e l m e d z i k r e s ť a n s t v o m a ž i d o v s t v o m

Rímska štátna moc považovala kresťanov za židovskú sektAko tak í stáli pod ochranou zákona o dovolenosti židovskénáboženstva v Rímskej ríši. To bolo pre kresťanstvo šťastímlebo mohlo nerušene zapustiť v Rímskej ríši korene prv, nnaň došly krvavé prenasledovania.

Po príklade Kristovom aj apoštoli kázali v židovských snagogách a konali v nich s veriacimi svoje pobožnosti. Časovšak vyšlo najavo, že medzi kresť anm i a židmi je rozdiel, kresťanstvo je nové náboženstvo, vychádzajúce síce zo židostva, ale podstatne sa od neho líšiace tým, že hlásalo príchMesiáša a vykúpenie skrze Ježiša Krista, ktorého židia vo svjej zaslepenosti nechceli uznať za Mesiáša, ba odsúdili ho

smrť kríža.P r e n a s l e d o v a n i e a p o š t o l o v . Židovská veľra

začala prenasledovať apoštolov p ráve preto, že vyh lasovJežiša Krista za Vykupiteľa. Apoštoli boli väznení, bití a prpúšťan í s vyhrážkam i, aby sa neodvažovali ďalej tak kázÚstami sv. Petra odpovedali apoštoli židovskej veľrade : »Vitreba poslúchať Boha ako ľudí (Sk . ap. 5, 29). Opúšťali židovs

väzenia šťastní, že mohli pre Krista trpieť a tak sa mu ppodobniť.

K á z e ň s v. Š t e f a n a a j e h o u k a m e ň o v a n i eProtiklad medzi kresťanstvom a židovstvom vyvrcholil v kázdiakona Štefana , kto rý otvorene vyslovil vetu, že židovstskončilo svoje poslanie, že má dať miesto kresťanstvu (Sk. a6, 14). Bol preto od zúriacich židov ukam eňovaný. Pri kam

5) Viď literatúru §§ 1. a 3.



ňovaní sv. Štefana, prvého mučeníka, bol aj horlivý farizŠavol, neskorší sv. Pavol, ktorého Božia Prozreteľnosť vyvlila, aby sa stal apoštolom národov, to jest pohanov, a najohnvejším hlásateľom vety, ktorú o židovstve vyslovil sv. Štefa

Ukameňovaním sv. Štefana nebola uspokojená nenávžidov proti kresťanom. Došlo k veľkému prenasledovan

cirkvi v Je ruza lem e (Sk. ap. 8, 1), ktoré sa rozšírilo na cePalestínu, ba aj za jej hranice. Šavol stelesňoval túto nenávku kresťanom do svojho záz račnéh o obrátenia. Toto pren asdovanie však dosiahlo pravý opak toho, čo židia chceli, leprenasledovaní kresťania rozišli sa z Jezuralema do miest Júda Samárie a stali sa tam misionármi kresťanstva. Diakon Filšíril kresťanstvo v Samárii a odišiel aj do Gázy, kde pokrs

komorníka kráľovnej Kandaky z Meroe (Sk. ap. 8).S v . P e t e r p r i j í m a p r v é h o p o h a n a d o c i r k v

Prijatím pohanského stotníka K ornélia a jeho rodiny do cirkvi samotného sv. Petra, ako hlavy cirkvi, znamenalo úradné vhlásenie, že kresťanstvo odstránilo múr medzi židmi a pohami, že cirkev je určená pre všetkých ľudí bez sprostredkovansynagogy.

S n e m a p o š t o l o v v J e r u z a l e m e . Na snemapoštolov v Jeruzaleme okolo r. 50 bolo rozhodnuté, že pohasa môžu stať kresťanmi priamo a nemusia sa prv podrobrituálnym predpisom St. zákona, ako to chceli mať niektokresťania zo židovstva.

Takto sa rozdiel medzi synagogou, reprezentantkou dovstva, a kresťanstvom stával stále zrejmejší a spory med

kresťanmi a židmi sa priostrovaly. Takto došlo k sporom medkresťanmi a židmi v samotnom Ríme. Pre tieto spory dal sár Klaudius vyhn ať židov i kresť anov z Ríma. To boly zčiatky krvavých prenasledovaní, ktoré cez prvé tri storočdoľahly na kresťanov v Rímskej ríši.

T r e s t B o ž í n a d ž i d m i . Vzbura palestínskych dov r. 66 proti rímskemu panstvu skončila sa po zúfalom opore dobytím Jeruzalema r. 70 pod vedením vojvodcu Titajeho zborením splnily sa prorocké slová Kristove, že v Je r



zaleme »nezostane kameň na kameni« (Mk. 13, 2). Z mála dovských vojakov, ktorí ostali na živote, bol aj Jozef, slávžidovský dejepisec, ktorý z vďačnosti k rímskemu vojvodcoTitovi Flaviovi Vespasianovi prijal meno Flavius. Nová vzbužidov pod vedením Bar-Kochbu r. 132 skončila sa opäť ich prážkou. Židia boli zbavení vlasti a rozišli sa do sveta (židovs

diaspora).Riadením Božím sa stalo, že sa kres ťanstvo začalo šív pohanskej Rímskej ríši pod ochranným plášťom židovstvMohlo tak nerušene zapustiť korene, aby potom začalo boj nlen proti zpreneverivšiemu sa židovstvu, ale aj bezduchémpohanstvu.

§ 6. Doba krvavých p renasledovaní cirkvi.6)

a) Príčiny prenasledovania.

N o v á s i t u á c i a . Odlúčen ím sa od židovstva dostalo kresťanstvo do novej situácie. Veľký rímsky pohanský štzahrnujúci v sebe krajiny okolo Stredozemného mora, to jeod Španielska po Mezopotámiu, od Británie po severné krajiAfriky a Egypta, ukazoval sa zpočiatku tolerantným k náb

ženstvám podm anených národov s podmienkou, že tieto nrody uznajú najvyššieho pohanského rímskeho boha JupiteRimania zasa prijímali pohanských bohov podmanených nrodov medzi svojich bohov (dii adventicii). Z hospodárskya finančných dôvodov urobili Rimania výnimku so židmi, krých ponechali pri úcte ich Boha (Jahve) a nenútili ich vzdvať úctu pohanským rímskym božstvám. Neskôr však Rimanzakázali nové náboženstvá v Rímskej ríši.

N e p r i a t e ľ s k ý p o s t o j r í m s k e h o š t á t u v ok r e s ť a n s t v u a j e h o p r í č i n y . Keď vysvitlo zo spormedzi kresť anm i a židmi, že kresť anstvo je náboženstvo o

6) Weiss, J. E. : Chr isten ve rfo lgung en . M ün ch en , 1899. — Le BlanLes bases juridiques des persuites dirigées contre les martyrs. Par1866. — Maassen : Üb er die G ründe des Kampfes zwischen dem. he

ni sc h- römischen Sta ate un d dem C hri ste ntu m . W ien, 1882. — A llard , PHist. des persécutions. Paris, 1903—8.



lišné od židovstva, zau jal rímsky š tá t na základe uvedenézákazu o nových náboženstvách proti kresťanom záporné snovisko a nastala doba krvavých prenasledovaní cirkvi, týviac, že židia podnecovali pohanské štátne vrchnosti rímsproti kresťanom. Sv. Pavol vystihol postoj pohanov a židov kre sť anstvu slovami : »My zvestujeme vám Krista ukrižov

ného, ktorý je židom na pohoršenie a pohanom hlúposť« (I. K1, 23).

Hoci pohanstvo bolo v dobe Kristovej v najhlbšom úpaku, predsa len navonok vo verejnom živote bolo zachovávaako náboženstvo štátne. Rímsky štát považoval náboženstza verejnú štátnu záležitosť. Preto celé štátne zriadenie bonerozlučne späté s pohanským náboženstvom. Kto sa postaproti pohanskému kultu, bol považovaný za bezbožníka a nepriateľa rímskeho štátu. Kresťania tak museli urobiť a preich stihlo prenasledovanie.

Pohanské náboženstvo dávalo cisárom božskú úctu. Krťania ctili cisárov, modlili sa za nich, ale božskú úctu im nmohli priznať. Preto boli stíhaní pre urážku cisárskej výsoshoci zo všetkých obyvateľov najsvedomitejšie plnili svoje pvinnosti voči štá tu podľa slov Kristových : »Dávajte cisáro

čo je cisárovo, a čo je božie, Bohu« (Mat. 22, 21).

Kresťania sa nemohli zúčastňovať na pohanských bohslužbách a štátnyc h oslavách, spojených nerozlučne s pohaskou modloslužbou. Preto boli považovaní za ateistov, schoných najhorších zločinov. Z tohto dôvodu nemohli kresťanprijím ať an i m iesta v štátnych službách, aby sa nedopusurážky svojho Boha.

Na základe upozornenia Kristovho (Mat. 7, 6) skrývkresťania svoje posvätné úkony pred zrakom nepovolanýcRimania vyh lasovali preto ich náboženské shrom aždenia tajné, rímskymi zákonmi zakázané a trestné spolky. Pohani dozvedeli, že kre sť an ia pr i svojich tajný ch schôdzkach jedtelo a pijú krv (sv. prijímanie). Začali preto o nich rozširovchýry, že zabíjajú deti a jedia ich mäso a pijú ich krv (thye

tické hody) a že sa tam dopúšťajú najhorších nemravností. Pmnohé zázraky, ktoré sa najmä v prvých dobách cirkvi dia



pôsobením Božím na dôkaz pravosti učenia kresťanského, bkresť ania považovaní za čarodejníkov a ako takí mali btrestaní ťažkými trestami, nakoľko čarodejníctvo bolo v rískom štáte trestané.

Každé nešťastie, ktoré postihlo rímsky štát, bolo pripivané za vinu kresťanom, lebo vraj pohanskí bohovia sa h

vajú pre bezbožníctvo kresťanov, ktorí ich nechcú uctievTak platné rímske zákony a policajné predpisy, ako aj verejmienka boly proti kresťanom.

Okrem toho nenávisť proti kresťanom šírili tí pohani, ktžili z pohanského náboženstva, pohanskí kňazi, umelci, chodníci, literáti, hádači, remeselníci, lebo sa obávali o svpríjmy, keby bolo pohanstvo v rímskom štáte odstráne

V Efeze zlatník Demetrius vyvolal pobúrenie proti sv. Pavvi zo strachu pred stratou obchodu (Sk. ap. 19, 23—40). Tensvoj strach o živobytie vedeli uvedení zahaliť do rúška nábženskej horlivosti.

Konečne veľkou prekážkou pre prijatie kresťanstva bpredovšetkým čistota a neúprosná prísnosť kresťanskej mvouky. To sa neľúbilo pohanom, zvyklým neviazanosti a odd

vajúcim sa najnižším vášňam a náruživostiam. Radšej nechco kres ťanstve počuť, ako by sa boli mali vzdať neviazanéživota.

K platným zákonom a predpisom, na ktoré museli kresnia ako vyznávači jediného pravého Boha naraziť, pristúpod polovice 3. st. ešte zvláštne výnosy rímskych cisárov, podktorých už samotná príslušnosť ku kresťanstvu stačila za poklad k prenasledovaniu, väzneniu a vraždeniu.

b) Priebeh prenasledovaní.

K r v a v á s k ú š k a . V šetko toto zapríčinilo skoro 30ročné tvrdé a krvavé prenasledovanie kresťanov so strarímskeho štátu. Medzi jednotlivým i prenasledovaniam i bokratšie alebo dlhšie prestávky. Prenasledovania cirkvi mož

zadeliť do dvoch skupín. V prvom období po cisára Dec(249—51) boli kresťania prenasledovaní na základe všeobec



platných zákonov a predpisov, ba neraz sa začalo prenasledvanie kresťanov pre nenávisť ulice, aby sa vyhovelo verejnmienke. Od cisára Decia vydávali rímski cisári zvláštne edikproti kresťanom. Tak sa stalo, že tieto prenasledovania bonavzájom odlišné. Niektoré pochádzaly z rozkazu cisárov, iod úradníkov a konečne aj od pobúreného ľudu. Niektoré pr

nasledovanie rozprestieraly sa na celú Rímsku ríšu, iné len niektoré provincie. Boly odlišné aj čo do trvania a prudkosPodľa tradície bolo 10 veľkých prenasledovaní kresťanv prvých troch storočiach.

N e r o a j e h o n á s t u p c o v i a . Prvé ukrutné prnasledovanie bolo za cisára Neróna (54—68). Kresťania bobezdôvodne obvinení, že podpálili Rím, kto rý z väčšej čazhorel. Medzi obeťami tohto prenasledovania boli aj sv. Peta sv. Pavol. Tacitus píše, že za Neróna bolo um učených mnokresťanov (ingens multitudo). Kresťania boli mučení najvybranejším i spôsobmi : zašití do kože a hádzaní pred divú zvv rímskom cirku, iní boli ukrižovaní, iní natrení smolou a zpálení ako horiace fakle.

Ďalšie väčšie prenasledovania boly za cisárov Domiciá(81—96), Trajána (98—117), Marka Aurélia (161—180), Septim

Sevéra (193—211). Medzi inými mučenícku korunu dosiahli týchto prenasledovaní sv. Ignác z Antiochie r. 107, sv. Polykazo Smyrny r. 156, sv. Justín r. 166 a sv. Irenej r. 202.

N o v é o b d o b i e p r e n a s l e d o v a n i a . Za cisáDecia (249—51) začala sa nová perióda systematického pnasledovania na základe zvláštneho ediktu. Prenasledovansmerovalo v prvom rad e pro ti kňazom. Tak tomu bolo aj

cisára Valeriána (253—260). Za prenasledovania Deciovho dok viacerým odpadom medzi kresťanmi, lebo prechádzala do40-ročného pokoja, za ktorého mnohí kresťania zvlažnvo svojej horlivosti. Umučení boli medzi inými pápež Fabiásv. Agata, pápež Sixtus II., diakon Vavrinec, sv. Cyprián.

N a j k r v a v e j š i e p r e n a s l e d o v a n i e . N ajkrvavšie bolo prenasledovanie za cisára Diokleciána (284—305), sy

otroka z Dalmácie, ktorý skoro dvadsať rokov nechal kresnov v pokoji. Tento cisár chcel na pohanskom základe obnov



stále viac upadajúcu slávu a moc Rímskej ríše. Dal si nahvoriť od svojho spoluvládcu Galéria, že treba od koreňa vyhbiť kresťanstvo, ak sa má Rímska ríša zaskvieť vo svojej bvalej sláve. Nakoniec však zbadal márnosť svojho úsilia znikresťanstvo. R. 305 vzdal sa cisárstva a odišiel zpät do Dalmcie, kde sa venoval záhradníctvu. Zomrel r. 313, keď kresťastvo dosiahlo prvého rozhodujúceho víťazstva nad pohanstvoV tomto roku bolo kresťanstvo vyhlásené za náboženstvo dvolené (religio licita) a zrovnoprávnené s náboženstvom phanským. O prenasledovaní Diokleciánovom píše Eusebiu»Meče častým stínaním boly otupené a lámaly sa, kati usvičnými popravami unavení museli sa striedať, ale kresťanspievali chválu Bohu.« Medzi m učeníkm i boli sv. Vít, biskJanuárius, lekári Kosmas a Damián, sv. Katarína, stotník s

Šebastián, sv. Lucia, sv. Agneška, sv. Blažej a iní.

c) Výsledok prenasledovaní.

K r v m u č e n í k o v s e m e n o m k r e s ť a n s t vKrvavé prenasledovania Vyžiadaly si tisíce kresťanskýživotov, ale táto obeta nebola nadarmo. Hrdinské chovanie kresťanských mučeníkov budilo obdiv u samých ich trýzni

ľov a nútilo ich rozmýšľať o neprávosti ich počínania, ako porovnávať vysušené a prázdne pohanstvo so vznešenosťkresťanstva, ktoré vedelo vychovať toľkých hrdinov medmladými i starcami, chudobnými i bohatými, jednoduchýi učenými. Kresťania s modlitbou a chválospevmi na peráprijímali mučenia najhoršieho rázu, šťastní, že sa môžu spodobnými svojmu M ajstrovi a apoštolom. Krásne vystihsmysel kresťanských obetí za krvavých prenasledovaní veľapologéta kresť anstva Te rtulián okolo r. 200 slo vam i: »Kmučeníkov je semenom kresťanov.« Len málo bolo tých, ktzradili Krista a zo strachu pred utrpením zapreli svoju patrnosť ku kresťanstvu.

K r e s ť a n s t v o j e n e p r e m o ž i t e ľ n é . Popri vtkých týchto ukrutných prenasledovaniach počet kresťanrástol so dňa na deň, až nakoniec kresťanstvo s Božou pomoczvíťazilo nad prázdnym a spráchnivelým pohanstvom. Aj



pohanoch sa splnily slová učeného rabína Gamaliela, ktoré pvedal pred židovskou veľradou, trýzniacou apoštolov :»Ak táto náuka alebo toto dielo z ľudí, rozpadne sa; ale ak je z Bohnebudete ho môcť zrušiť« (Sk. ap. 5, 38 —39). Gamaliel mpravdu. Všetko úsilie židov i pohanov zničiť kresť anstvo ukázalo byť márnym. Kresťanstvo zvíťazilo, lebo je dielo

Božím.Ktorí statočne znášali za prenasledovaní všetky muky

nezapreli Krista, dostali od cirkvi čestný titul mučeník (matýr = svedok) alebo vyznávač (confessor). Tešili sa vždy v ekej úcte a vážnosti. Kto za prenasledovania odpadol, bol nzvaný odpadlík (lapsus). Podľa stupňa poklesku delili sa lapna : sacrificati (obetovali obete pohanským bohom), thu rifica(obetovali iba tymián), libellaciti (vypýtali si od pohanskýúradov potvrdenie, že sú pohani), acta facientes (dali sa zapsať do soznamu tých, ktorí obetovali pohanským bohom) a trditores (odovzdali za prenasledovania pohanom posvätné kreťanské knihy).



Obdobie druhé(313—600)

V í ť a z s t v o k r e s ť a n s t v a n a d p o h a n s t v o ma r o z v o j c i r k v i .

§ 7. Kon štan tín Veľký a víťazstvo kr íža .7)P o s l e d n é k r v a v é p r e n a s l e d o v a n i e k r e

ť a n o v . Cisár Dioklecián (284— 305) usiloval sa upevniť rosiahlu, ale rozpadajúcu sa Rímsku ríšu. Zpočiatku bol kresťnom naklonený, ale neskôr podľahol vplyvu svojich pohaských poradcov, takže za neho došlo k najkrvavejšiemu prensledovaniu kresťanov. Aby zabránil rozkladu svojej ríše, už

285 rozdelil ju na dve časti : západnú a východnú. Odstránvšetko, čo pripomínalo staré republikánske zriadenie rímskehštátu. Preto aj za hlavné sídlo ríše zvolil si nie Rím, ale Nikmediu vo východnej časti Rímskej ríše. Celú ríšu rozdelil 4 prefektúry, 12 diecéz a 96 provincií. Východná časť ríše osahovala Áziu, Tráciu, Egypt a východodunajské krajiny. Zpadná časť zahrnovala Itáliu, Afriku, Španielsko, Francúzska Br itániu. Áziu, Tráciu a Egypt podrža l si Dioklecián sáItáliu a Afriku odovzdal svojmu spoluvládcovi (augustuMaximiánovi Herkuleovi, ktorý sídlil v Miláne. Východodnajské krajiny spravoval Maximiánus Galérius ako cézso sídlom v Sirmiu. Španielsko, Francúzsko a Britániu spravov

7) Sesan, V. : K irche u. S taat im röm isch.-by zan t. Reiche sK on sta nt in , 1911. — Broglie A. de : L ’ Église et l’ Em pire Romain

IV-e siècle. Paris, 1856—66. — Batiffol, P. : La paix Constantinienne et Ca tho lic ism e. Par is , 1914. — Boissie r, G. : La fin du pagan isme. Par is, 19



ako cézar Herku leov Konstancius Chlórus. Zavedením absutizmu mala byť ríša upevnená, aby mohla čeliť vonkajší

nepriateľom, ktorí už v tomto čase narážali na hranice Rímskeríše.

Pôvodcom prenasledovania kresťanov za vlády Dioklecinovej bol jeho cézar Galérius. R. 305 vzdali sa ob idvaj

augustovia vlády a augustam i stali sa ich cézari : G alériu(305—311) a Konstancius (305—306). Za cézarov vymenovGalérius zaťatých nepriateľov kresťanstva Sevéra a MaximínDazu. Syn Konstanciov, Konštantín, bol takto obídený, utiekok svojmu otcovi do Británie (York), kde po smrti svojho otcbol v júli 306 vyhlásený od vojska za augusta.

K o n š t a n t í n V e ľ k ý a k r e s ť a n s t v o . Konštant

bol ešte pohan, ale choval sa ku kresťanom priateľsky, podobnako jeho otec Konstancius Chlórus. Preto kresťania v západnčasti ríše žili pomerne spokojne, zatiaľ čo vo východnej časríše, kde vládli Galérius a jeho synovec cézar Maximínus Dazbolo najkrvavejšie prenasledovanie kresťanov. V správe zápanej časti ríše pomáhal Konštantínovi jeho švagor Licíniuktorý sa stal neskôr augustom východnej časti Rímskej ríš

E d i k t m i l á n s k y — p r v é v í ť a z s t v o k r e s ť a ns t v a . Dlhý a krvavý zápas 6 nápadn íkov trónu sa zjednodušvíťazstvom, ktorého dobyl Konštantín r. 312 pri Pons Milviunad Maxenciom, synom Maximiánovým. Toto víťazstvo mveľký význam pre dejiny kresťanstva. Pod jeho dojmom Koštantín, pričítajúc ho zakročeniu kresťanského Boha (»In hosigno v inces«) vyh lásil so svojím východným spoluvládcom Lcíniom. kresťanské náboženstvo za rovnoprávne s pohanský

v tzv. edikte milánskom z r. 313. Tým bol urobený koniec krvvým prenasledovaniam kresťanov v Rímskej ríši. Kresťanoboly vrátené zhabané majetky a boly zrušené zákony a prepisy proti kresťanom. Spoločná vláda Konštantína a Licíniktorí žili stále v napätom pomere, skončila sa r. 325 víťazstvoKonštantínovým. Licínius bol popravený a Konštantín stal znova pánom celej ríše.

Toto s jednotenie v lády nad západnou a východnou časťoríše v rukách Konštant ínových bolo požehnaním pre kresťano



a cirkev. K onštan tín, hoci bol ešte pohan, zahrnova l c irkstále väčšou priazňou. Vydával zákony a predpisy v prospekresť ans tva a aj na štátne zákonodarstvo vplýv al stále vkresťanský duch. Tak nadobúdalo kresťanstvo prevahy npohanstvom, ktoré odňatím priazne cisárovej stále viac udalo.

V ý z n a m K o n š t a n t í n a V e ľ k é h o p r e k r eť a n s t v o . Konštantín dal sa pokrs tiť až na smrteľnej postr. 337 z nesprávnej obavy, aby nes tra til posväcujúcu miloTo však nijako nezmenšuje jeho zásluhy o kresťanstvo a cirkePočet kresťanov po r. 313 rýchle rástol. Mnohí sa stávali krťanmi z úcty k cisárovi, ba aj z prospechárskych pohnútok, malo za následok úpadok náboženskej horlivosti.

Konštantín preložil svoju rezidenciu z Ríma, bohatého ena pohanské tradície, do ním založeného mesta vo východčasti ríše, ktoré bolo nazvané po svojom zakladateľovi Kostantinopolis (Carihrad). Všemožnou priazňou, ktorú mu Kštan tín preukazoval, stalo sa toto mesto veľmi rých le niepolitickým, ale i kultúrny m strediskom celého rímskeho vchodu.

Cirkev z vďačnosti za jeho zásluhy o kresť ans tvo d

Konštantínovi ďalekosiahly vplyv na cirkevné veci, čo viedk vzniku neblahého cézaropapizmu, ktorý v cirkevných denách narobil mnoho zla, lebo cisári nestarali sa len o vonkajzáležitosti cirkevné, ale miešali sa aj do vnútorných vcirkvi, do jej učenia, čím veľmi podporili vznik bludov, herOkrem toho biskupi carihradskí robili si nárok na primdomnievajúc sa, že tam musí byť hlava cirkvi, kde je sídlo

sárov. Toto nesprávne chápanie viedlo nakoniec k odtrhnusa východnej cirkvi od cirkvi západnej, nakoľko východbiskupi nechceli uznať za najvyššiu svoju hlavu rímskybiskupov, pápežov, ale biskupa carihradského.

I pri ukrutnostiach, ktorých sa K onštantín dopustil ceste za svojou mocou, dala mu západná cirkev titu l Veľzatiaľ čo východná cirkev ho poctila titulom svätý.

Konštantínovi synovia a ich nástupcovia na cisárskom tne, s výnimkou Juliána Apostatu, pokračovali v politike K



štantína Veľkého a všemožne podporovali kresťanstvo. Pohastvo stále upadalo, až koncom 4. st. bolo zakázané a kresťastvo vyhlásené za štátne náboženstvo Rímskej ríše. Tak kocom 4. st. kresťanstvo zvíťazilo v Rímskej ríši nad pohanstvo

Matkou Konštantína Veľkého bola sv. Helena, ktorá vplvala na svojho syna v prospech kresťanstva. Ako 80-ročná v

dala sa na púť do Svätej zeme a pátrala po sv. Kríži. S pomocbiskupa jeruzalemského Makária ho aj našla. Konštantín Veký dal postaviť nad Božím hrobom a nad miestom ukrižovanKristovho v Jeruzaleme, ako aj na mieste narodenia Kristovv Betleheme nádherné chrámy. Podobne vyzdobil aj laterásky kostol v Ríme a začal stavbu svätopeterského chrámu.

§ 8. Cisár Julián Apos tata v boji proti kresť ans tvu .8

P r í č i n y n e n á v i s t i c i s á r a J u l i á n a v ok r e s ť a n s t v u . Radostný vzrast cirkvi prerušila v láda sára Juliána Apostatu (361—363). Julián bol synom nevlastnho brata Konštantína Veľkého. Bol kresťanom, ale pre zlé zobchádzanie, ktorého sa mu dostalo od cisára Konstancia, syKonštantína Veľkého, zanevrel na kresťanstvo, hoci bol pre

určený k duchovnému stavu. V tomto odpore ku kresťanstho upevňovali jeho pohanskí učitelia Libanius a Maximus.

R. 356 vymenoval ho cisár Konstancius za cézára v GaTu sa ako vojvodca tak vyznamenal v boji proti AlamanomFrankom, že ho vojsko vyhlásilo r. 360 v Paríži za cisára. Ptom 3. nov. 361 zomrel cisár Konstancius a Julián sa stal movládcom.

M á r n y p o k u s o o b n o v e n i e p o h a n s t v a . Ks a stal cisárom, ihneď sa rozhodol priviesť upadajúce pohastvo k novej sláve a popohanštiť svoju ríšu. Odpadol od krťanstva, vzal kresťanom a cirkvi všetky výsady svojich prechodcov a zahrnu l pohanstvo celou svojou priazňou, vrát

8) A ll ard , P. : Ju li an l’ Apo stat. Par is , 1903. — Mau, G. : Die R e

gionsphilosoph ie Kaise r Julians. Leipzig, 1907. — Ha tsch—Pre uscheGriechentum u. Christentum. Freiburg, 1892.



mu všetky jeho bývalé výsady. Ako dobrý štátnik, nechczmenšiť počet obyvateľov svojej ríše krvavým prenasledovním. Chcel zničiť kresťanstvo zbraňami ducha. Dal písať kniproti kresťanstvu aj sám svojimi spismi zúčastňoval sa na toto boji. Kresťanom zakázal užívať v školách pohanských ksikov, aby tak kresťanské školy stratily na svojej úrovni. Kre

ťanov vytlačil zo všetkých úradov a zbavil ich hodností v sprve štátu. Podporoval roztržky medzi kresťanmi umožňovanía podporovaním siekt. Prevzal mnohé kresťanské zriadencirkevné do pohanstva, poznajúc ich blahodarný účinok pnáboženský život: hierarchiu, spev, kázeň, akýsi druh pokánZriaďoval podľa vzoru cirkvi chudobínce a starobince. Sáhorlivo konal svoje pohanské náboženské povinnosti, aby tpredchádzal svojich pohanských poddaných dobrým prík

dom. Podporoval aj židov, vyzývajúc ich k stavbe jeruzaleského židovského chrám u, aby usvedčil Kristovo prorocto skaze Jeruzalema (Mat. 24, 2) zo lži. To sa mu však nepodrilo, lebo vypuknuvší požiar a zemetrasenie zničily tento pkus. Nielen kresťanskí apologéti a spisovatelia, ale aj sám Jlián píše o prekazení tohto svojho plánu.

Pri svojej veľkej nenávisti ku kresťanstvu bol by Juli

veľmi poškodil cirkev v Rímskej ríši, keby nebol už 26. jú363, len 32-ročný, padol v boji proti Peržanom. Ak azda aj nzomieral so slovami »Zvíťazil si Galilejský«, predsa v skutonosti jeho boj proti Kristovi bol márny.

K o n e č n é v í ť a z s t v o k r e s ť a n s t v a n a d ph a n s t v o m . Od smrti Juliánovej, k torý dostal pre svo

zradenie kresťanstva názov Apostata (odpadlík), mohlo sa kre

ťanstvo znova šíriť a definitívne zvíťaziť nad pohanstvom, lecisári po Juliánovi znova priali kresťanstvu, vrátili mu Julnom vzaté slobody a výsady a vyhlásili pohanstvo za nábožestvo zakázané v Rímskej ríši. Všetky pokusy niekoľkých p

hanských spisovateľov a filozofov o vzkriesenie pohanstzostaly natrvalo bezúspešnými. Pohanstvo vymieralo ako

Východe, tak aj na Západe, kde sa udržalo asi do VII. st. v zpadlých dedinách, prečo sa aj jeho prívržencom dostalo náz»pagani« (pagus = dedina, odtiaľ naše slovo »pohan«).



§ 9. Rozšírenie kresť anstv a.9)

Ú s p e š n é š í r e n i e k r e s ť a n s t v a p r e d r . 3 1Pri všetkom fyzickom i duchovnom prenasledovaní a ut

čaní šírilo sa kresťanstvo v krajinách Rímskej ríše i mimo nuž v prvých troch storočiach, v dobe krvavého prenasledov

nia. Sv. Justín o šírení kresť anstva v dobe krvavých prenasdovaní hovorí krásne : »Čím viac utrpení a týraní na nás dlieha, tým viac ľudí sa stáva veriacimi v meno Ježišovo.«

Neúnavnou činnosťou apoštolov a ich pomocníkov pustilo kresťanstvo už v dobe apoštolskej pevné korene vo všine provincií Rímskej ríše. Prvé kresť anské obce vznikvo väčších mestách, odkiaľ sa kresťanstvo šírilo aj na vidi

kde sa pohanstvo udržalo najdlhšie pre vrodený konzervatmus vidiečanov a ich lipnutie na tradícii.

Nielen kresťanskí spisovatelia, ako sv. Justín, sv. Irena Tertulián, ale aj pohanskí spisovatelia, ako Tacitus a Plíniba aj odporcovia kresťanstva, ako Celsus a Lucián zo Samsaty, svedčia o veľkom rozšírení kresťanstva hneď v prvýstoročiach.

K r e s ť a n s t v o s a š í r i v o v š e t k ý c h v r s t v á cPrví kresťania nepatrili len k triedam chudobným a nvzdelaným, ale aj k najvyšším stavom a spoločenským trdam. Dokazuje to už aj sv. Pavol, keď hovorí o kresťano»ktorí sú z domu cisárovho« (Filip 4, 22). Podobne píšu Irenej, Dionýzus Alexandrijský. Medzi mučeníkmi boli aj mžovia a ženy zo vznešených rodov. Cirkevný majetok hneď samom začiatku cirkvi svedčí o bohatých darcoch. Pravdnajvyšší počet prvých kresť anov bol z vrstiev širších, levyššie vrstvy tvorily iba asi pol percenta celého obyvateľstRímskej ríše. Starokresťanská literatúra svedčí o tom, že mdzi kresťanmi boli učení mužovia, filozofi, advokáti a učen

9) Sd ralek, M. : Ü ber die Ursachen , welche den Sieg des C hr isttums im röm. Reich erklären. Breslau, 1907. — Harnack, A. : Die Miss

u. Ausbreitung des Christentums in den ersten 3. Jahrh. Leipzig, 1915. Viď aj lit. § 7.



Á z i a . V Ázii boly hlavn é kresťanské obce v AntiochCézarei Palestínskej, Seleucii, Cyre a Samosate. Odtiaľ pniklo kresťanstvo do Arménie, Mezopotámie, Perzie, ba až Indie.

A f r i k a . V Afrike, najm ä v Egypte, šír ilo sa kresťanstuž v dobe apoštolskej. Alexandria bola dôležitým kresťanský

strediskom. Na konci III. a začiatkom IV. st. bolo v Egypte na 100 biskupstiev. Odtiaľ šírilo sa kresťanstvo do susednýkra jín : Tebaidy a K yrenaiky. V západnej Afrike strediskobolo Kartágo, kam prišlo kresťanstvo z Ríma.

E u r ó p a . V Europe s trediskom kresťanstva už v doapoštolskej bol Rím, sídlo sv. Pe tra, hlavy cirkvi. Odtiaľ v prvých storočiach prišlo kresťanstvo do Galie, Španiels

Nemecka, ba aj do Británie. T ertu lián píše, že kresťans tvo dostalo aj do Británie, kam sa veľmi ťažko dostávala moc Rmanov.

Do podunajských krajín Récie, Norika, Vindelicie a Pnónie dostalo sa kresťanstvo spolu s rímskym panstvom.

P o r. 3 1 3 . V druhej perióde kresťanského staroveku r. 313 prežívala cirkev ťažké vieroučné boje, za ktorých mno

krajiny odpadly od cirkvi a pridaly sa k heretickým učeniaNa území Rímskej ríše po r. 313 stalo sa kresťanstvo postupnáboženstvom štátnym, zatiaľ čo v krajinách, ktoré pred r. 3prijali kresťanstvo s radosťou, došlo po r. 313 k prenasledvaniu kresťanov z politických pohnútok, lebo mnohé národostaly sa do boja s Rímskou ríšou; preto sa aj ku kresťanstzačaly chovať s nedôverou, až úplne nepriateľsky. Tak to bov Perzii, kde došlo k polovici IV. st. ku krvavému prenasled

vaniu kresťanov. Keď prenasledovanie kresťanov prestalo, opadla Perzia k nestorianizmu. V Arménii, kde kresťanstnajmä pôsobením Gregora Illuminatora (koniec III. st.) a Mesr opa († 441) dosiahlo veľkých úspechov, po víťazstve Pžanov nad Arméniou z odporu k nestoriánskym Peržanom opadli Arméni k monofyzitizmu.

V Afrike boly získané nové krajiny pre kresťanstvo, aneskôr pôsobením monofyzitických mníchov zvíťazil monofytizmus.



Germánske kmene Visigóti a Ostrogóti za svojho sťahovnia od III. storočia prijaly kresťanstvo, ale neskôr sa pridak arianizmu. Podobne aj Longobardi a Vandali, z ktorýnajm ä poslední sa chovali veľmi nepriateľsk y ku katolíkomBurgundi prijali kresťanstvo vo forme katolíckej, ale stykos Visigótmi odpadli väčšinou k arianizmu. Jediný germánsk

kmeň Frankovia zostali verní kresťanstvu vo forme katolíckeMedzi Írmi, kam sa dostalo kresťanstvo z Británie už pr

r. 313, získal si zásluhy o jeho rozšíren ie sv. P a trik († 46Z Írska šírilo sa kresťanstvo do Škótska, kde sa o kresťanstzaslúžili najmä sv. Ninián a sv. Kolumbán († 597). Zvláštnosťškótskej cirkvi bol jej kláštorný ráz. Svetskí kňazi objavili tu až v VIII. st. a k vytvoreniu diecéz došlo až v XII. st.

Po dobytí Británie Anglosasmi v polovici V. st. kresťastvo bolo skoro úplne vyničené. Až koncom VI. st. zásluhpápeža Gregora Veľkého prišli k Anglosasom misionári vedemníchom Augustínom († 604), ktorým sa podarilo získať anglsaské kmene pre kresťanstvo. Centrami kresťanskej organizcie boly mestá Canterbury (Dorovernum), Londýn a York.

P r í č i n y r ý c h l e h o š í r e n i a k r e s ť a n s t v a . Pčiny. tohto obdivuhodne rýchleho rozšírenia k resť anstva trehľadať v prvom rade v samotnom kresťanstve (príčiny vnútoné), v druhom rade vo vonkajších dobových pomeroch (pčiny vonkajšie).

V n ú t o r n é p r í č i n y . K vnútorným príčinám patbožský pôvod, vnútorná sila a vznešenosť kresťanského učen

ktoré prevyšuje všetku múdrosť sveta a dáva uspokojivú opoveď na najdôležitejšie otázky; učenie o vykúpení a smierečloveka s Bohom uspokojuje nielen rozum, ale aj srdce ľuské; život prvých kresťanov podľa viery; hrdinskosť kresťanv čase krvavých prenasledovaní; mnohé zázraky a divy nútpohanov premýšľať o nadprirodzenom pôvode kresťanstvprví kresťania všetkých tried a vrstiev spoločenských boli msionármi vo svojom okolí (katolícka akcia); sociálna a chatatívna činnosť kresťanov.



V o n k a j š i e p r í č i n y . K týmto vnútorným príčinpristúpily priaznivé vonkajšie okolnosti : vše stran ný úpadpohanstva a túžba po vykupiteľovi v lepšie smýšľajúcich phanoch; rozsiahlosť Rímskej ríše s dobrými cestami a s jenotnou úradnou rečou, gréčtinou; židovská diaspora pripravcestu kresťanstvu medzi pohanmi, ktorých židia soznám

s učením o jedinom Bohu a o príchode Vykupiteľa.N e s p r á v n e p o r o v n á v a n i e . Porovnávať rýc

rozšírenie iných náboženstiev s rýchlym rozšírením kresťstva je nesprávne, lebo tieto náboženstvá šírily sa pomoczbraní a podporou panovníkov, lahodením svojim prívržencozatiaľ, čo kresťanstvo sa šírilo silou svojej božskej pravdy najťažších prenasledovaní, odsudzujúc každé násilie a žiadajod svojich vyznavačov sebazaprenie a prísny život podľa vie

§ 10. Vývoj cirkevnej organizácie.10)

a) Cirkevná ústava.

R á z c i r k e v n e j ú s t a v y . Cirkev ako spoločnosť konalá musela mať hneď od svojho začiatku vlastnú, svojcieľu primeranú ústavu. Základné rysy tejto ústavy pochádjú od samotného zakladateľa cirkvi, Ježiša Krista. Tieto klady sa dopĺňaly a prispôsobovaly časovým a miestnym pmerom a potrebám cirkvi.

Ústava cirkvi má božskodemokratický charakter. Božsv tom, že jej základy sú dané od Boha skrze Ježiša Krista. Dmokratický v tom, že každý veriaci, keď zodpovie kladen

podmienkam, môže dosiahnuť v cirkvi i najvyšších úradov bohľadu na spoločenský pôvod.

10) Bru ders, H. : Die Verfassung der Kirc he von den er ste n J azehnten der apostolischen Wirksamkeit an bis 175 n. Chr. Mainz, 1904.Mich iels, A. : L ’ or igine de 1’ ép iscopat . Louva in , 1900. — Donschütz,v. : Die urchristl. Gemeinden. 1902. — Harnack, A. : Enstehung u. E

wicklung der K.—Verfassung u. d. K.—Rechtes in den 2 ersten JahLeipzig, 1910.



K l e r i c i a l a i c i . Sám Ježiš K ristu s rozdelil členocirkvi na dve veľké skup iny : na duchovných (klerici), určných na službu Božiu a na vedenie veriacich, a na prostých vriacich, laikov (laos = ľud).

Medzi klerikmi z vôle samého Krista sú hodnosť biskuská, kňazská a diakonská pôvodu božského. Všetky ostatn

stupne a hodnosti klerikov sú pôvodu cirkevného, vyvolanpotrebami cirkevnej správy.

B i s k u p i . Biskupi sú r iadnym i nástupcami sv. apoštolokňazi a diakoni sú ich posvätenými pomocníkmi. Medzi biskumi z rozhodnutia Kristovho má prvé miesto, čo do moci i vánosti (primát), biskup rímsky ako nástupca sv. Petra. Od nastarších čias cirkev verí, že s hodnosťou rímskeho biskupa

spojený dar neomylnosti vo veciach viery a mravov, že rímsbiskupi, keď vystupujú ako najvyšší učitelia celej cirkvi, nmôžu sa m ýliť v učení viery a mravov. Túto svoju vieru vhlásila cirkev slávnostným spôsobom na všeobecnom snemvatikánskom r. 1870, keď učenie o pápežskej neomylnosti vhlásila za článok viery.

Biskup od najstarších čias bol vlastným predstavenýkresťanskej obce, neskôr určitého väčšieho cirkevného obvod(diecéza). Biskup konal bohoslužby, udeľoval sv. sviatosti, vidol duchovnú správu sebe sverenej obce veriacich (ordinariusBol najvyšším učiteľom veriacich. Biskupi tvorili a tvoria jenotiace články medzi jednotlivými kresťanskými obcami, dndiecézami.

K ň a z i . Kňazi boli pomocníkmi biskupovými, tvoriacimjeho radu. Pom áhali m u pri vyučovaní a spravovaní veri

cich. Z poverenia biskupovho zastupovali ho v určitých úrdoch a pri bohoslužbách. Keď biskup zomrel, viedli sp rávkresťanskej obce a postarali sa o voľbu nového biskupa. Kesa rozvojom cirkvi biskup stal správcom väčšieho cirkevnéhúzemia (episcopus = dozorca), kňazi sa stali z jeho splnomonenia duchovnými správcami v jednotlivých obciach. Dostameno farár a im sverená cirkevná obec farnosť.

D i a k o n i . Úlohou diakonov bolo s tarať sa o chudobný(Sk. ap. 6, 1 a nasl.). Z poverenia biskupovho mohli káz



a krstiť, pomáhať pri udeľovaní sv. prijímania a donášať t

Pánovo nemocným do ich domov a väzňom do väzenia. Star

sa ďalej o správu cirkevného majetku.

Ostatné klerické stupne, zvané nižšie, vznikly v dobe p

apoštolskej z praktických potrieb cirkvi. Dodnes sa udeľujú kdidátom kňazstva, hoci už dnes stratily svoj praktický význa

Pri krste žien v najstarších časoch, keď sa udeľoval sv. k

pravidelne len dospelým, pomáhaly diakonisy, ktoré však

maly nijakého svätenia. Keď sa postupne vžil zvyk udeľo

sv. krst už deťom, úrad diakonís úplne prestal (VI. st.).

b) Vzdelanie, svätenie a výživa klerikov. Celibát.

V z d e l a n i e k l e r i k o v . Apoštoli, okrem sv. Pavnem ali vyššieho vzdelania. Ich učiteľom bol sám Pán Ježiš, kto

ich pripravil na ich apoštolskú činnosť. Okrem toho mali moriadne dary (charizmy), ktoré ich uspôsobily s presvedčiv

silou šíriť učenie Kristovo.

Apoštoli si vychovávali a vyučovali svojich žiakov, aboli súci prevziať po nich ich úrad. Neskôr biskupi a starší k

zi vyučovali a vychovávali kňazský dorast. Od konca II. st. vzkaly katechetické školy v dôležitých kresťanských centráako v Alexandrii, Cézarei Palestínskej, Antiochii a Ríme, ktsa zaslúžily o vzdelanie a výchovu kléru i laikov.

S v ä t e n i e k l e r i k o v . Svätenie biskupov, kňazovdiakonov dialo sa od najstarších čias podľa príkladu apoštovkladaním rúk a modlitbou. Od IV. st. bol obrad vysviacky

plňovaný podávaním bohoslužobných predmetov ako symlov patričnej duchovnej moci. Pri posviacke biskupov musbyť prítomní aspoň traja biskupi, čo je zachovávané až dodnBiskup si svätil svojich klerikov podľa potreby sám.

V ý ž i v a k l e r i k o v . O svoju výživu starali sa kle jednak sami, jednak veriaci. K lerici prevádzali počestné remlá a obchod. Neskôr však tento spôsob výživy bol obmedzova

a zakázaný, najmä keď cirkev smela mať vlastné majetky, kré slúžily výžive klerikov (benefíciá).



C e l i b á t . Kňazské bezženstvo (celibát) v prvých s točiach nebolo klerikom uložené ako povinnosť. Ale už od nstarších čias mnohí klerici dobrovoľne žili v celibáte, aby sa lšie mohli venovať službe Božej a veriacim. Od začiatku IV. objavujú sa na Západe prvé predpisy o kňazskom bezženstVo východnej časti cirkvi bol proti tomu odpor, takže tam d

dnes je celibát dobrovoľný. Kňazi môžu sa tam ženiť, ale prprijatím vyššieho svätenia (diakonátu). Biskupi boli volení na Východe z kňazov neženatých.

Celibát bol zavedený jednak z náboženských dôvodov, jnak z praktických príčin. Cirkev vždy hľadela na panenstvo ana vznešenejší spôsob života. N ežen atý kňaz mohol sa viaclepšie venovať veriacim než kňaz ženatý, ktorý sa musel sta

o svoju rodinu. Vznik a rozšírenie mníšstva prispelo k zavedenpovinného celibátu v cirkvi západnej (latinskej).

§ 11. Cirkev vedie veriacich k zbožnosti a svätosti .1

C i e ľ c i r k v i . P rvotný cieľ cirkvi je viesť svojich

riacich k zbožnosti a svätosti života. Svätosť je cieľom poze

ského života veriac ich podľa slov samotného Spasiteľa : »Tovôľa Božia, vaše posvätenie« (I. Sol. 4, 3). A inde : »Buďte

konalí, ako aj váš Otec nebeský je dokonalý« (Mat. 5, 48). T

svoju úlohu plní cirkev Kristova slúžením sv. omše a udeľoním sv. sviatostí. Kristus Pán ustanovil sedem sviatostí, vidit

ných to znamení k dosiahnutiu neviditeľnej milosti, aby v n

mali veriaci zdroj posvätenia od narodenia až do smrti. N

ktoré z nich možno prijať iba raz v živote (krst, birmovankňazstvo), ostatné aj viackrát podľa potreby.

Od najstarších dôb plnila cirkev túto svoju hlavnú úlohposväcovanie veriacich, udeľujúc sv. sviatosti všetkým, kt

11) Duche sne, L’. : Orig ines du cu lte chré tien . Par is , 1925. — ProF. : Sa kram en te u. S akra m enta lien in den 3 erste n christl. Ja hrh .

bingen, 1872. — Löschcke, G. : Jüdische s u. H eidnisches im ch rist l. K1910.



o ne žiadali a boli ich hodní. Nielen plnila túto úlohu, ale c

kev aj bránila tieto sviatosti proti všetkým, ktorí by boli chc

ich odstrániť alebo ich počet meniť. Radšej s bolestným srdco

nechala cirkev odpadnúť celé národy od svojho tela, ako by b

la dovolila porušiť učenie o sv. sviatostiach.

a) Obeta omše svätej.

S v . o m š a s t r e d i s k o m b o h o s l u ž b y . Obeta omše (liturgia) bola od začiatku strediskom celej kresťansk

bohoslužby. Sv. omša (z lat. missio, missa = prepustenie) boustanovená samým Ježišom Kristom pri poslednej večeri a

jediná obeta Nového zákona, v ktorej pod spôsobom chleba

vína obetuje sa sám Ježiš Kristus nekrvavým spôsobom prstredníctvom kňaza, ktorý tieto dary z rozkazu a vôle Kristovobetuje, premeňuje a prijíma spolu s veriacimi. Sv. omša je t

najvýraznejším prejavom jednoty cirkvi, všetkých veriacic

klerikov i laikov. Preto cirkev žiada aj dnes, aby všetci veria

ktorí nie sú hatení vážnou prekážkou, aspoň v nedeľu a zasv

tené sviatky boli prítomní na sv. omši. Je prirodzené, že v n

staršej dobe bola výstavba sv. omše jednoduchšia ako dnes,

tri podstatné čiastky : obetovanie, prem enenie a prijím an ie bovždy a všade zachované pri slávení sv. obety. Výstavba sv. om

v dnešnej podobe bola dokončená vo IV. st. v celej svojej náhere a v bohatstve symboliky. Od tých čias boly prevedené l

malé zmeny.

D o b a s l á v e n i a s v . o m š e . V najstarších časoslávili veriaci pamiatku večere Pánovej po príklade samotné

Spasiteľa večer. Pred obetou sv. omše bola hostina, na k torú bhatší prinášali hojné dary, aby sa spolu s chudobnými o ne dlili a tak všetci sa cítili rovnakými dietkami Božími. Túto hosnu volali hody lásky (agapé). Neskôr však pre vzniklé neporiaky táto hostina bola vynechaná a sv. omša postupne prensená na rannú hodinu. Bol zavedený pôst pre kňaza a pre vriacich, ktorí chceli pristúpiť k sv. prijímaniu. Vianočná p

nočná sv. omša (utiereň) je pamiatkou na slávenie sv. omše večerných hodinách.



M i e s t o s l á v e n i a s v . o m š e . Zpočiatku sa veriaschádzali k spoločným pobožnostiam v židovských synagogác

ale »lámanie chleba« (t. j. sv. omšu) konali v súkromných d

moch; po rozchode kres ťanstva so židovstvom v súkrom nýcdomoch alebo vo zvláštnych budovách, chrámoch, kým nedoš

k prenasledovaniu kresťanov. V čase prenasledovania muse

sa kresťania skrývať so svojou bohoslužbou v súkromných dmoch a v katakombách, podzemných to chodbách kresťanskýpohrebíšť, ktoré aj pohanské rímske zákony chránily pred znsvätením a porušením. Za krvavých prenasledovaní však vnili prenasledovatelia kresťanov aj tam, takže ani v katakombáneboli kresťania istí.

Po r. 313 mohli si kresťania stavať bohoslužobné budov

chrámy, ba samotní panovníci venovali stavbe kresťanskýchrámov veľkú pozornosť. Mnohé pohanské chrámy po zánikpohanstva v Rímskej ríši boly premenené a účelne prestavana kresťanské chrámy. Tieto kresťanské chrámy boly stavapodľa potrieb bohoslužobných a v duchu miestnych a časovýstaviteľských zvyklostí. Boly stavané čo najnádhernejšie, aboly dôstojnými stánkami Božími. Tým sa cirkev zaslúžila vemi aj na poli staviteľstva. Cirkevné staviteľské a umelecké p

miatky patria aj dnes medzi najkrajšie, lebo cirkev im venovanajväčšiu pozornosť, aby aj navonok dala najavo svoju úctuBohu, ktorému tieto pamiatky maly slúžiť.

b) Sv. sviatosti.

S v . k r s t . Vstupnou bránou do cirkvi je sv. krst, ktorpodľa slov Kristových (Ján 3,5) hneď od začiatku bol považvaný za nevyhnutnú podmienku prijatia do cirkvi a základ bženej večnosti. V apoštolskej dobe bol udeľovaný hneď po vznaní viery v Ježiša Krista bez prípravy. Až po sv. krste nsledovalo vyučovanie. Už od II. st. zaviedla cirkev katechumn át, príprav u na prijatie sv. krstu. Katechum eni mali poznhlavné pravdy kresťanského učenia a ukázať sa hodnými skrstu. Zpočiatku krstilo s a kdekoľvek čistou vodou. Neskôr b

ly pre krstenie stavané zvláštne budovy, baptistériá, bola k tmu zvlášť svätená krstná voda a stanovené dni udeľovan



krstu : Biela sobota a vigília pred Sv. Duchom. Na pam iattoho dodnes sa v tieto dni svätí krstná voda. Počiatočné jedduché obrady krstu boly doplňované, až sa vyvinuly v dnešprekrásnu symboliku sv. krstu. Udeľovateľom krstu bol biskuz jeho poverenia kňaz alebo diakon. V nevyhnutných prídoch mohli krstiť aj laici, čo sa zachováva až dodnes. Pokrst

nosievali cez osem dní po sv. krste biele rúcho ako znak krstnevinnosti. Preto aj nedeľa po Veľkej noci sa volá Biela ned(Dominica in albis).

Hneď od začiatku sa rovnal krstu vodou krst krvi a kžiadosti. Krst krvi je podstúpenie mučeníctva za Krista prv, a

by čakateľ na krst bol mohol byť pokrstený. Krst žiadostitúžba, pevná vôľa z lásky k Bohu všetko činiť, čo Boh k náš

spaseniu ustanovil, teda i krst prijať, keby to bolo možné.Zpočiatku udeľoval sa krst dospelým, ale aj deťom, naj

nemocným. Od III. st. udeľoval sa krst deťom všeobecne.

krste detí kmotri brali na seba záväzok starať sa o nábožensk

mravnú výchovu svojich zverencov.

Niektorí katechumeni z obavy, aby nestratili krstnú vinnosť, odkladali krst až na smrteľnú posteľ (klinici). Cirk

to neschvaľovala, ba ich tresta la ; napr. k linik sa nesmel sklerikom.

S v i a t o s ť b i r m o v a n i a . Pokrsteným bolo udeľoné hneď sv. birmovanie, posilnenie a utvrdenie vo viere. Obudeľovania spočíval, ako dodnes, v modlitbe a vkladaní rbiskupových na hlavu birmovancovu a v pomazaní sv. krizmKeď nekrstil biskup sám, udeľoval sv. birmovanie až nesk

Po udelení sv. birmovania boli birmovanci uvedení do shmaždenia veriacich a prvý raz pristúpili k sv. prijímaniu.

S v ä t é p r i j í m a n i e . Sv. prijím anie líši sa od osných sviatostí tým, že vo sv. prijímaní prijímame samotnépôvodcu sv. sviatosti, Ježiša Krista, pod sviatostnými spôsobchleba a vína. Sv. prijímanie bolo udeľované veriacim obyčne pod obojím spôsobom pri každej sv. omši, ktorá bola slúžev najstarších časoch len v nedeľu. Chorým nosili sv. prijímanlen pod spôsobom chleba a deti prijímaly len pod spôsobom



na. Z toho vysvitá, že cirkev od samého začiatku verila, že pkaždým spôsobom je prítomný celý Kristus. Z praktickozd

votných dôvodov zaviedla neskôr západná cirkev u laikov a n

celebrujúcich kňazov prijímanie len pod spôsobom chleba. Ur

bila to aj preto, aby vyvrátila bludné učenie tých, ktorí k pl

nosti sv. prijímania žiadali bezpodmienečne prijímanie pod ob

jím spôsobom. Vo východnej cirkvi prijím a sa dosiaľ pod objím spôsobom.

S v i a t o s ť p o k á n i a . Ježiš K ristus poznal slabosť

krehkosť ľudskú. Preto sa postaral ustanovením sviatosti p

kánia a to, aby tí, ktorí hriechom stratia krstom nadobudnu

posväcujúcu milosť, znova ju mohli úprimným pokánim získ

Preto cirkevní spisovatelia nazývajú sviatosť pokánia »druh

doskou záchrany po stroskotaní« (»secunda post naufragium bula«).

Kto sa dopustil ťažkého verejného hriechu, bol z cirkvi vlúčený, exkomunikovaný, kým sa úprimným pokánim nepole

šil. Len pri verejných hriechoch bolo pokánie verejné. Kajú

nik musel sa kajať roky, niekedy až do smrti. Na orodovan

mučeníkov mohlo byť pokánie skrátené alebo aj odpustené.

toho sa časom vyvinuly odpustky čiastočné alebo úplné.

V niektorých cirkevných provinciách, napr. v Afrike, za

v prísnosti pokánia tak ďaleko, že rímski biskupi museli prtejto prepiatej prísnosti až zakročiť, lebo niektorí biskupi nechc

niektoré hriechy vôbec odpúšťať, najmä keď hriešnik upad

opätovne do toho istého hriechu. Miernejšia prax rímska zví

zila časom v celej cirkvi.

Vo východnej cirkvi zakázal verejné vyznávanie hriechcarihradský patriarcha Nektarius r. 390, v západnej pápež Lev(440—461). Tak sa postupne vžila všeobecne ušná spoveď, asa koná v cirkvi dodnes.

S v i a t o s ť p o m a z a n i a n e m o c n ý c h . Podľa nriadenia apoštola sv. Jakuba (5, 14) bola ťažko nemocným kr

ťanom udeľovaná sviatosť pomazania nemocných modlitboumazaním sv. olejom, ako sa to robí dodnes.



S v i a t o s ť p o s v ä t e n i a k ň a z s t v a . Tí, ktorí

li byť vysvätení za kňazov, museli sa ukázať hodnými to

vznešeného postavenia. Len po splnení týchto požiadaviek

hli byť vysvätení, aby boli dobrými služobníkmi Kristov

a vodcami veriacich k Bohu. Sv. Pavol píše Titovi o podm

kach pre kňaza a biskupa (1, 5 a nasl.) a Timotejovi radí,

pri svätení kňazov bol opatrný: »Na nikoho rýchlo nevkladruky« (I. Tim. 5, 22).

S v i a t o s ť m a n ž e l s t v a . Manželstvo, tento pr

dzený sväzok muža a ženy, ktoré židovstvo a najmä pohans

tak znehodnotilo a poškvrnilo, Ježiš Kristus nielen vrátil jeho pôvodnej dôstojnosti (Mat. 19, 4 a nasl.), ale ho povýšina sviatosť (Efez. 5,32). Od začiatku uza tvá rali veriaci m anžel

pred cirkvou, pred biskupom alebo pred ním povereným k

zom. Cirkev od začiatku zdôrazňovala jednotu a nerozlučnmanželstva. Nerozlučnosť platne uzavretého manželstva chnila cirkev aj proti mocným panovníkom, a to aj za cenu

padu nielen panovníkov, ale aj ich národov od cirkvi (napr. Hrich VIII., anglický kráľ ; Napoleon Bonaparte).

c) Sviatky, pôsty a púte.

S v i a t o č n é d n i . Pokiaľ trvalo spojenie m edzi kťanmi a židmi, navštevovali kresťania zo židovstva synag

v sobotu. Okrem toho mali kresťania hneď od začiatku svvlastné náboženské shromaždenia v nedeľu na pamiatku Ktovho zmŕtvychvstania. Preto aj nazvali tento deň dňom P

(dies Domini, Dominica). V tento deň schádzali sa k euchariskej obeti, zdržovali sa služobných prác a zotrvávali na mlitbách.

Zo sviatkov Pána v najstarších časoch slávila sa Veľká

a Letnice (Turice), ku ktorým vo IV. st. pribúdajú Vianoce

pamiatka narodenia Pána (25. decembra), sviatok Nanebevpenia Pána a sviatok Obrezania Pána, Nový rok (1. januá

Vianoce a Nový rok maly vytlačiť pohanské sviatky, ktoré padaly na tieto dni.



S úctou Pána je nerozlučne už v kresťanskom starovespojená úcta jeho matky Panny Márie. Svätí sa sviatok Očisťvania Panny Márie, Zvestovania Panne Márii, Nanebevzatpanny Márie a Narodenia Panny Márie.

Okrem sviatkov Pána hneď v najstarších časoch stretvame sa so sviatkami mučeníkov. Tieto sviatky maly zpočiat

miestny ráz, neskôr sa niektoré rozšírily v celej cirkvi. V nastarších časoch slávi sa sviatok sv. Petra a Pavla, sv. Štefaprvého mučeníka. Neskôr týchto sviatkov pribúda.

P ô s t . Na hlavné sviatky Pána a neskôr aj na ostatsviatky pripravovali sa veriaci pokánim a pôstom. Najmä prVeľkou nocou a Vianocami bola doba dlhého a prísneho pôstTak sa vyvinul veľký pôst pred Veľkou nocou a advent pr

Vianocami. Doba trvania pôstu a spôsob pôstu neboly hnvšade jednaké. Pôst sa prispôsoboval m iestnym a dobovýzvyklostiam.

P ú t e . Zvláštnej úcte kresťanov tešily sa posvätné mista, predovšetkým tie, ktoré boly posvätené životom, utrpena smrťou božského Spasiteľa, ďalej mučeníkov a iných svätýcOd najstarších čias stretávame sa s púťami veriacich do Pales

ny a do Ríma, k hrobom sv. apoštolov Petra a Pavla. Okrem pte konali veriaci po skončení prenasledovaní zbožné sprievodprocesie, na ktorých sa účastnili klerici i laici. Účastníci procsií spievali striedavo hymny, litánie a modlitby.

§ 12. Cirkev chráni poklad viery proti bludom.

Cirkevné snemy.12)

P r í č i n y b l u d o v . Hneď od svojho začiatku musecirkev bojovať za svoju existenciu proti pohanskému rímskem

12) Schw ane , J. : Dogmengeschich te. Münste r, 1864. — Tixero n t, Hist. des dogmes. Paris, 1907. — Hagemann, H. : Die röm. Kirche und Einfluss auf D isz ip lin u. Dogma in den e rsten drei Ja hrh . Freibu

1864. — Harna ck , A. : L eh rb uc h d. Dogmengesch. Fre iburg , 1894—7. Hefele : Konziliengeschichte. 1873.



štátu, proti pohanstvu a židovstvu. Ešte tvrdšie boje mucirkev podstúpiť už v kresťanskom staroveku pre zachovaneporušeného učenia Kristovho proti tým, ktorí síce vstúpilicirkvi, ale nechceli prijať kresťanskú náuku tak, ako ju hláKristus a jeho apoštoli. Pokrstení židia chceli aj naďalej chovávať niektoré učenia Starého zákona a židovské zvyky,

srovnateľné s učením Nového zákona (iudaizantes). Tak pokrstení pohani snažili sa spojiť kresťanské učenie s nábožskými názormi pohanskými (gnostici). Takto došlo k prvbludom (herézam). Okrem týchto vieroučných bludov ohrovaly jedn otu cirkvi hneď v prvých storočiach rozkoly schizmy. Rozkol znamená odlúčenie sa od cirkevného spoločstva. Príčinou rozkolov boly otázky cirkevnej disciplíny, dovšetkým otázka praxe pokánia a otázka platnosti krstu, u

leného heretikom.R o z m a c h b l u d o v p o r. 3 13 . K rvavé prenasle

vania cirkvi pred r. 313 znemožnily, aby sa tieto bludy a koly rozrástly, lebo cirkev sa musela biť o svoju holú exisciu. Situácia sa zmenila po r. 313, keď cirkvi bola dopriata len sloboda, ale cirkev sa stala postupne štátnou cirkvou. Tebolo treba základné články kresťanského učenia osvetľovať,

kladať a brániť. Bolo treba kresťanské učenie vystihnúť litene a filozoficky odôvodniť, ako to žiadal už sv. Pavol, aby n»viera bola rozumná« čiže odôvodnená (Rím. 12, 1). Táto chlyhodná snaha po vykryštalizovaní kresťanského učenia a jfilozofickom odôvodnení priviedla však niektorých kresťana scestie, do bludov. Situácia stala sa kritickou, keď si bluvedeli získať na svoju stranu panovníkov, ktorí ich v ich blpodporovali.

V í ť a z s t v o c i r k v i n a d b l u d m i . Za týchto dmatických a disciplinárnych sporov ukázala sa sila cirkvi aznam primátu rímskych biskupov a ich neomylnosti, keď vli pod vedením Ducha Svätého priviesť k víťazstvu spráučenie a zamedziť vniknutie bludu do cirkevného učenia. Rhodnutia o týchto sporoch staly sa na všeobecných cirkevnsnemoch (koncily, synody), ktoré presne a jasne definovaly kevné učenie a odsúdily bludné náuky. Usnesenia týchto mov nadobudly platnosť až po ich schválení pápežmi. Takýc



všeobecných cirkevných snemov bolo v cirkevných dejinádosiaľ 20.

Nijaká iná perióda cirkevných dejín nie je tak bohatá dogmatické a disciplinárne spory ako práve obdobie kresťaského staroveku po r. 313.

R o z d e l e n i e b l u d o v . Dogmatické čiže vieroučbludy tohto obdobia delíme na teologické v užšom smysle, krtologické a antropologické čiže soteriologické. Prvé dve skuny dotýkajú sa viac východnej časti cirkvi a sú rázu špekutívneho; posledná skupina dotýka sa viac západnej časti cirkva je rázu praktického. Odzrkadľuje sa v nich špekulatívna pvaha východniarov a praktická povaha západniarov. Mená dstaly tieto bludy buď od mena svojich pôvodcov buď od ve

ktorej sa týkaly.a) Bludy teologické.

I c h p o d s t a t a . Teologické blud y tý kaly sa N ajsvtejšej Trojice, to jest vzájomného pomeru troch božských osôOtca, Syna a Ducha Svätého. Pôvodcom týchto sporov o Nsvätejšej Trojici bol kňaz Árius v egyptskej Alexandrii.

Á r i u s učil, že Ježiš K ristus nie je Boh, ale len najdokonlejší tvor Boha Otca, ktorého on použil na stvorenie ostatnýtvorov. Nie je preto večný a rovnakej podstaty s Otcom. Tpoprel Árius nielen vieru v Najsvätejšiu Trojicu, ale aj viev božstvo Syna Božieho, teda základné pravdy kresťanskéučenia. Árius si vedel získať priazeň cisárskeho dvora, a preboj proti nemu bol veľmi ťažký. Najväčším odporcom ariáskeho bludu stal sa sv. Atanáš z váženej alexandrijskej rodinktorý upozornil alexandrijského biskupa Alexandra na nebpečenstvo Áriovho učenia.

Učenie Áriovo bolo odsúdené na všeobecnej synode v Nic(1. všeobecná) r. 325, kde bola pravá viera v Ježiša Krista v

jadrená vetou: »Veríme v Ježiša Krista, jednorodeného Syn Božieho, rov nakej podstaty s Otcom.«

Aj pri tomto odsúdení šíril sa arianizmus pre priazeň sárskeho dvora veľmi rýchlo. Sv. Atanáš, ktorý sa stal bisk



pom alexandrijským, musel sa päťkrát odobrať do vyhnanstvlebo nechcel prijať exkomunikovaného Ária do cirkevného spločenstva. Keď to mal urobiť z rozkazu cisára Konštantína crihradský patriarcha, stala sa mimoriadna príhoda. Patriarcsa modlil s veriacimi, aby Boh odvrátil toto nešťastie od cirkDeň pred prijatím do cirkvi, Árius náhle zomrel. Toto zapôsob

na cisára, aj na Áriových prívržencov, ktorí sa ku koncu živosv. Atanáša († 373) rozdelili na niekoľko smerov. Vo východnčasti Rímskej ríše urobil koniec arianizmu cisár Teodózius Vký (379—395), v západnej časti Rímskej ríše sa udržal arianmus ďalej a prijaly ho skoro všetky germánske kmene.

M a c e d ó n i u s . Macedónius, ca rih radský patriarchpreniesol blud Áriov na Ducha Svätého. Učil, že Duch Svätý n

je tej iste j podstaty ako Otec a Syn, ale že je iba tvorom SyBožieho. Tento blud bol odsúdený na všeobecnej synode v Crihrade r. 381 a správne učenie o Duchu Svätom bolo pridak Nicejskému vyznaniu (Credo) vetou: »Veríme v Ducha Svtého, Pána a životodarcu, ktorý z Otca pochádza, ktorý s Otco

a Synom zároveň je ctený a velebený, ktorý hovoril skrze prrokov.«

Na sneme v Tolede r. 589 bolo pridané k týmto slovám te »Filioque«, ktorý z Otca a Syna pochádza, čím učenie kalíckej cirkvi o pomere troch osôb v Najsvätejšej Trojici boúplne vyjadrené.

b) Bludy kristologické.

I c h p o d s t a t a . Kristologické b ludy týka ly sa oso

Ježiša Krista a božskej a ľudskej prirodzenosti v Ježišovi Krtovi, ktorý je Boh a človek zároveň. Tieto bludy prešly trofázami: nestorianizmom, monofyzitizmom a monoteletizmomCirkevné učenie o jednej božskej osobe Ježiša Krista v dvoprirodzenostiach, božskej a ľudskej, s božskou a ľudskou vôľa činnosťou, bolo obhájené a bludy boly odsúdené na všeobných cirkevných synodách: na efezskej r. 431 (odsúdený bNestorius), chalcedónskej r. 451 (odsúdený bol monofyzitizmua carihradskej III. r. 681 (odsúdený bol monoteletizmus).



N e s t o r i u s . Pôvodcom tých to bludov bol carih radskýatriarcha Nestorius. Učil, že v Ježišovi Kristovi sú d v e osoy, božská a ľudská, a že teda Panna Mária nesmie sa nazývaohorodičkou (theotokos), ale len matkou Kristovou (Christo

okos), lebo porodila Krista len v jeho ľ u d s k e j osobe. Protomu cirkev stanovila za článok viery, že v Kristovi je len jed

a, a to b o ž s k á osoba, s ktorou je dokonalá ľudská prirodzeosť Kristova nerozlučne spojená, a preto sa Panna Mária práom menuje Bohorodičkou. Obhajcom cirkevného učenia prot

Nestoriovi bol predovšetkým sv. Cyril, patriarcha alexandrijský

E u t y c h e s . Opát Eutyches učil pro ti Nestoriovi, že Kristovi je len jediná osoba a jediná prirodzenosť božská (mo

ofyzitizmus). Podľa neho Kristus neprijal také telo, ako je na

e, ale priniesol si s neba telo a Pannou Máriou prešiel iba akez akýsi vodovod. Tým poprel dokonalú ľudskú prirodzenosKristovu. Pápež Lev I. (440—61) vydal slávnu dogmatickú epišolu, v ktorej vyložil katolícke učenie o dvoch prirodzenostiac Ježišovi Kristovi.

S e r g i u s . Carihradský patr iarcha Sergius učil, že v Jeišovi Kristovi sú síce dve prirodzenosti, ale len jedna vôľa, a tožská (monoteletizmus) a jediná činnosť, božská. Patriarch

Sergius vedel si získať na svoju stranu cisára Heraklia (610—41)ktorý videl v učení Sergiovom dobrý spôsob získať si monofy

itov, aby tak dosiahol vo svojej ríši jednotu, potrebnú v bojroti Peržanom a neskôr Arabom. Obhajcom učenia o dvoc

vôľach a dvoch činnostiach v Kristovi bol učený palestínskmních sv. Sofronius, od r. 634 patriarcha jeruzalemský.

O t á z k a n e o m y l n o s t i p á p e ž a H o n o r i a IPatriarcha Sergius obrátil sa na pápeža Honoria I. (625—638)predkladajúc mu celú záležitosť ako boj o slovnú hračku, ktorvšak môže znova porušiť dosiahnutú jednotu. Pápež Honóriusednostranne in formovaný o celom spore, pochválil úsilie Ser

giovo o cirkevnú jednotu, spor o slová radil ponechať gramatikom a radil, aby sa podľa viery jednoducho vyznávalo, že jedea ten istý Kristus v dvoch prirodzenostiach pôsobil božsky udsky. Tento postup pápežov nebol správny. Jeho vina spočí

va v tom, že sporné otázky náležite nevyšetril, lež oboľstenSergiom, považoval spor za zbytočný ako slovnú hračku. Tým



to svojím postupom nepriamo podporil šírenie herézy vo vchodnej časti cirkvi, čomu mal hneď v zárodkoch čeliť. Nijavšak nemožno tento prípad používať ako dôkazu proti pápskej neomylnosti. Pápež vo viere pozitívne nezblúdil. Vo svojlistoch Sergiovi nevystupoval ako najvyšší učiteľ celej cirk(ex cathedra). Jeho listom chybujú všetky predpoklady, a

boly pokladané za učenie »ex cathedra«, to jest predbežné zadanie všeobecnej synody, zaslanie rozhodnutia všetkým paarchom a metropolitom a odvolanie sa na primát rímskych bkupov.

c) Bludy antropologické.

I c h p o d s t a t a . A ntropologické b ludy týkaly sa p ridzenej vystrojenosti prvého človeka pri jeho stvorení, jeho zm

ny po hriechu dedičnom a jeho pomeru k milosti Božej.Pôvodcom týchto bludov bol br itský mních P e l á g i u s , kto

na začiatku V. st. prišiel do Ríma. Pre svoj prísny život a vedmosti tešil sa tam veľkej vážnosti. Učil, že človek sa rodí v tostave, v akom bol stvorený Adam. Hriechu dedičného nietpreto nemluvniatka nepotrebujú krst, aby mohly byť spasenAdam uškodil svojim potomkom iba tým, že im dal zlý príkla

Tým znehodnotil vykupiteľské dielo Kristovo. Preto sa tiebludy nazývajú aj bludy soteriologické čiže bludy o vykúpeUčil, že človek aj po hriechu dedičnom (zlý príklad Adamomôže z vlastných síl zachovávať celý zákon Boží, môže sa vyvrovať hriechu a byť spasený. Život a utrpenie Kristovo je nlen pomôckou, aby sme ľahšie mohli viesť bohumilý život. Nväčším obhajcom cirkevného učenia proti Pelágiovi bol sv. Agustín. Pelágiove bludy boly odsúdené na všeobecnej cirkevn

synode v Efeze r. 431.Okrem týchto hlavných bludov vzniklo v súvislosti s mi alebo samostatne viac menších sporov rázu dogmatickéhdisciplinárneho alebo smiešaného. Postupne boly aj tieto zlikdované. Tieto spory boly veľmi prudké a nebezpečné, ale nakniec vždy zvíťazila pravda nad bludom. V priebehu kresťanskho staroveku cirkevné učenie sa upevnilo a vykryštalizovaBludy neskorších storočí sú väčšinou iba obmenou bludz kresťanského staroveku.



§ 13. Starokresťanská spisba.13)

R o z k a z u č i ť . Zak ladateľ cirkv i Ježiš K ristu s nespíal svoje učenie. Chodil a kázal. Aj svojim apoštolom dal rozaz, aby šli do celého sveta a hlásali jeho učenie. Preto hlavnouormou kresťanskej viery je živý učiteľský úrad cirkvi, tvorený

iskupmi pod vedením rímskeho biskupa čiže pápeža.K n i h y P í s m a s v . Ale už apoštoli a ich žiaci z p ra k

ckých potrieb zachytili aspoň hlavné pravdy učenia Kristovhoknihách. Tak vznikly knihy Písma sv. Nového zákona v počte

7. Z toho je 5 kníh historických, 21 mravoučných a jedna knia prorocká. K historickým knihám patria 4 evanjeliá (Matúš

Marek, Lukáš a Ján) a Skutky apoštolské (Lukáš). Hovoríme

m knihy historické, lebo podávajú život a činnosť Ježiša Kristapočiatky cirkvi. K mravoučným knihám patrí 14 listov svavla apoštola a 7 takzvaných katolíckych listov ostatnýchpoštolov (list sv. Jakuba ml., 2 listy sv. Petra, 3 listy sv. Jána

list sv. Júdu). Nazývajú sa knihami mravoučnými, lebo poávajú veriacim smernice kresťanského života. Jedinou proockou knihou Nového zákona je Zjavenie sv. Jána apoštolatoré mal vo svojom vyhnanstve na ostrove Patmos. Vo svojom

javení (Apokalypsis) v tajuplných obrazoch a videniach opiuje sv. Ján budúce osudy cirkvi, jej boje a konečné víťazstvoirkev prijala tieto knihy medzi posvätné knihy Nového zákonaapísané pod vedením Ducha Svätého. Preto tieto knihy sú pori živom učiteľskom úrade cirkvi (tradícii) hlavným prameom kresťanskej viery.

A p o š t o l s k í O t c o v i a . Cirkev pripisuje veľkú úctu

vážnosť aj starokresťanským spisom okrem Písma svätéhoNajväčšiu vážnosť prejavuje cirkev spisom tzv. Otcov apoštolkých, to jest bezprostredných žiakov sv. apoštolov, ktorí nám

13) Bardenhewer, O.: Gesch. der. altkirchl. Literatur. 1913—32. —auschen, G.: Grundriss der Patrologie. 1903. Prepracovaná od J. Wittia, 1921. — Tixeront, M. J.: Précis de Patrologie. Paris, 1920. — Samsour,: Zák lad y patrologie . 1908. — Špirko , J.: Patrologia . P ra ha, 1939. —

Mannucci, U.: Istituzioni di Patrologia. Roma, 1937. — Bertrand, Ľ.:vätý Augustín. Trnava, 1943. — Sv. Augustín: Vyznania. Trnava, 1943



vo svojich spisoch zachovali učenie apoštolské. Sem patrí Unie dvanástich apoštolov od neznámeho autora, list Barnabášlisty sv. Klementa Rímskeho, tretieho nástupcu sv. Petra, lsv. Ignáca, žiaka sv. Jána apoštola a tretieho biskupa v Aochii, list sv. Po lykarpa, žiaka sv. Já na a biskupa vo Sm yrspisy Papiasove, ktorý bol žiakom sv. Jána, priateľom Polyk

povým a biskupom v Hierapoli vo Frýgii, Pastor Hermov a k Diognétovi.

A p o l o g é t i . Zv láštnu skupinu cirkevných spisovatev kresťanskom staroveku od II. st. tvoria tzv. apologéti, kpísali obrany (apologie) kresťanstva proti pohanstvu a židstvu. Vo svojich obranách ukazovali na vznešenosť kresťansa vzorný život kresťanov, na prázdnotu pohanstva a sprene

ru židovstva svojmu poslaniu a na nutnosť, aby židovstvo a hanstvo dalo miesto kresťanstvu. Najvynikajúcejšími apologmi boli Aristídes, sv. Justín, Tacián, ktorý však neskôr odpaku gnostikom, Aténagoras a sv. Irenej.

Z ostatných spisovateľov najstaršej doby kresťanskej východnej cirkvi treba pripomenúť Klementa Alexandrijskévynikajúceho uč iteľa na kresť anske j (katechetickej) školAlexandrii, a jeho učeného žiaka Origena, ktorý odišiel z A

xandrie do Cézarey, kde založil slávnu teologickú školu. Ogenes sa však odchýlil od cirkevného učenia, čo vyvolalo skôr veľké rozpory medzi jeho priateľmi a odporcami, vyriené potom na všeobecnej synode carihradskej II. r. 553. Veľkučenosťou vyn ikol ďalej Gregor Divotvorca (Thaumaturga sv. Metod, biskup a mučeník.

Zo západných spisovateľov písal grécky najpopred n

žiak sv. Ireneja, Hypolit Rímsky. Z latinsky píšucich cirkevnspisovateľov na západe vynikli Tertulián, Minucius Félix, Cyprián a Laktancius. Všetci títo spisovatelia pôsobili v II. a st. po Kristu.

Z l a t á d o b a k r e s ť a n s k e j l i t e r a t ú r y . Po313 nastala zlatá doba rozkvetu kresťanskej literatúry a vevo východnej i západnej časti cirkvi. Tento rozkvet bol vyvoný jednak praktickými potrebami veriacich, aby bolo sústavshrnuté celé kresťanské učenie, ako aj nutnosťou brániť uče



kresťanské proti bludárom, ktorí sa snažili porušiť čistotu správnosť cirkevného učenia, svedení nesprávnou filozofialebo falošnou snahou udržať jednotu cirkvi ústupkami vieručnými alebo disciplinárnymi. Cirkevných spisovateľov tohobdobia, ktorí vynikli svätosťou života a pravovernosťou učnia, nazvala cirkev O tcami cirkevným i ; ktorí nad to vynik

ešte veľkou učenosťou, dostali od cirkvi názov cirkevní učitelNajvynikajúcejšími obrancami pravoverného učenia kre

ťanského a cirkevnými spisovateľmi za ťažkých dogmatickýbojov vo východnej časti cirkvi po r. 313 boli : sv. Atanáš, nzývaný »otcom ortodoxie« a »stĺpom cirkvi«, od r. 328 biskv Alexandrii († 373) ; sv. Bazil Veľký, od r. 370 biskup v Cézrei († 379) ; sv. Gregor Nazianský, od r. 381 biskup carihrads(† okolo r. 390) ; sv. Gregor Nysský, jeden z najväčších star

kresťanských teologov († okolo r. 395) ; sv. Cyril Jeruzalemskbiskup v Jeruzaleme († 386) ; sv. Ján Zlatoústy, patriarcha crihradský, najväčší rečník východnej cirkvi († vo vyhnanstr. 407) ; sv. Epifanius, biskup v Konstancii na Cypre († 403)sv. Cyril A lexandrijský , od r. 412 biskup v Alexandrii († 444sv. Sofronius, od r. 634 biskup v Jeruzaleme († 638). Najznamnitejším spisovateľom sýrskej cirkvi bol sv. Efrém, pustovní

ktorý pre svoje krásne cirkevné hymny býva nazvaný »cytarDucha Svätého« († 373).

Prvým vynikajúcim spisovateľom v západnej časti cirkv tomto období bol sv. Hilarius z Poitiers vo Francii, nazýva»Atanášom Západu«, sprostredkov ateľ myšlienok východncirkvi do cirkvi západnej († 367). K nemu sa dôstojne radí sAmbróz, biskup v Miláne, ktorý má veľký podiel na získaní sAugustína pre katolícku cirkev, tvorca ambroziánskeho spe

(† 397). Veľké zásluhy si získal pri oprave liturgie a ako skladteľ cirkevných hymien. Najučenejším medzi Otcami západnýje sv. Hieronym, ktorý si získal veľké zásluhy prekladom Písmsv. Starého zákona do latiny (Vulgata) a súpisom starokresťaskej literatúry († 420). Najväčším medzi cirkevnými Otcalatinskými je sv. Augustín, ktorý prešiel bludmi svojej dobaž pevne zakotvil v kresťanskej cirkvi, biskup v africkom mesHippo. Zomrel za obliehania mesta Hippo Vandalmi r. 43Augustínove »Vyznania« (Confessiones) patria medzi perly n



len cirkevnej, ale aj svetovej literatúry. Ďalším jeho vynikacim dielom je spis »De civitate Dei« (O meste Božom), veľkopá filozofia dejín a obrana cirkvi. V duševnom boji Augustívom mala veľkú úlohu jeho svätá matka Monika, ktorá horúmi slzami a vrúcnym i m odlitbam i prosila Boha za obrátesvojho syna. Jej prosby Boh vyslyšal. Z Augustína stal sa n

len katolík, kňaz, biskup, obhájca viery, ale aj svätec. Poslným medzi cirkevnými Otcami západnými je sv. Izidor Sevský, sevilský arcibiskup († 636). Medzi jeho spismi vyniká jeencyklopedia duchovného i svetského vedenia » Etymologio 20 knihách a »Dejiny kráľov gótskych, vandalských a svskych«.

V y n i k a j ú c i p á p e ž i . Z pápežov tohto obdobia nikli ako významní cirkevní Otcovia Lev Veľký (440—4a Gregor Veľký (590—604).

Lev Veľký získal si zásluhy o zachránenie Ríma prAtilovi r. 452 a Genserichovi r. 455. Proti monofyzitom napslávnu dogmatickú epištolu, po prečítaní ktorej na všeobecsynode v Chalcedone r. 451 zvolali shromaždení biskupi : «Tveríme všetci; tak verili Otcovia a apoštoli; ústami Levový prehovoril sv. Peter .«

Gregor Veľký, kto rý so sv. Ambrózom, sv. Augustína sv. Hieronym om náleží k veľkým učiteľom západnej cirkvyznačil sa ako veľký propagátor mníšstva na Západe. Za peža bol zvolený r. 590 a riadil v časoch veľmi búrlivýchsťahovania národov s neobyčajnou múdrosťou a úspechom dičku Petrovu až do svojej smrti r. 604. Získal si veľké zásluo pokresťanenie germánskych kmeňov a Anglicka. Vyzname

sa aj ako reformátor liturgie a cirkevného spevu. Je zaklateľom liturgického čiže chorálového spevu, ktorý bol po ňom zvaný »gregoriánsky chorál«.

Tento zbežný výpočet najpoprednejších starokresťanskýspisovateľov ukazuje na veľmi čulý literárny a vedecký ruv kresťanskom staroveku. Ich práca je tým úctyhodnejšia, mnohí z nich boli vystavení tvrdému prenasledovaniu, d

roky museli prežiť vo vyhnanstve, ale nijaké hrozby ani sľuich nevedely odvrátiť od hájenia cirkevného učenia. Im p



vďaka za objasnenie kresťanského učenia a jeho obrana prnajťažším bludom v dejinách cirkvi. Ich spisy boly posbieraa vydané súborne v sbierke »Patrologia graeca« a »Patrolog

latina« a sú nevyčerpateľnou studnicou pre štúdium kresťaskej teologie. Vydal ich francúzsky kňaz Migne v r. 1844—6

§ 14. Reh oľníci — noví bojovníci v službách c irkvi.1

V z n i k r e h o ľ n í c t v a . Počiatky rehoľného života shajú k samotným začiatkom kresťanstva. Nemožno preto vznrehoľného života v kresťanskej cirkvi uvádzať do súvislos podobnými ustanovizňami iných náboženstiev, napr. s egyským kultom Serapidovým, novoplatonizmom alebo budhmom. Kresťanské rehoľníctvo korení v kresťanskom učeo dokonalom slúžení Bohu na základe rady Kristovej (M19, 12).

S v . A n t o n í n , z a k l a d a t e ľ p u s t o v n í c t v a . Nprv bolo to bezženstvo, ktoré mnohí kresťania dobrovoľne zchovávali, aby sa mohli lepšie venovať službe Božej, modlita sebazapieraniu. Títo kresťania sa nazývali askéti čiže zdržaliví. Žili zpočiatku vo svojich rodinách a líšili sa od ostatný

len prísne jším životom. Za krvavých prenasledovaní mnokresťania uchýlili sa do púšte. Tu poznali, že život v púšti pmáha dosiahnuť dokonalosť. Preto tam zostali aj po skončeprenasledovaní. Tak vznikol anachorétsky čiže pustovnícky živK najprednejším predstaviteľom pustovníctva patrí sv. Annín, pustovník, priateľ sv. Atanáša († 356), a sv. Pavol z T(† 341).

S v . P a c h o m i u s , z a k l a d a t e ľ k l á š t o r n í c t vV tom istom čase ako život pustovnícky začína sa aj život cnobitský čiže kláštorný. Zakladateľom kláštorného života sv. Pachomius († 348), ktorý založil kláštor severne od Téb, sstavil preň »rehoľu« (regula) a tak dal pevný poriadok pre č

14) Möhler, J. A. : Gesch. d. Mönchtüm s. 1840. — Heimbucher, M

Die Orden u. Kongregationen d. kath. Kirche. Paderborn, 1907. — Hnack, A. : Das Mönchtum, seine Ideale u. seine Geschichte. 1921.



svojho kláštora. Tým bol položený základ k rehoľnéživotu.

R o z š í r e n i e m n í š s t v a n a V ý c h o d e . Z Egypkolísky mníšstva, rozšíril sa mníšsky život do Palestíny prnením sv. Hilarióna, kto rý si shrom aždil okolo seba mno

žiakov. Odtiaľ šíril sa mníšsky život do ostatných krajín chodných. Tieto kláštory staly sa pevnou záštitou kresťansviery v dobe ťažkých dogmatických bojov. Mníšsky život povedal dobre hĺbavej povahe východniarov, ktorí sa radi novali filozofii.

M n í š s t v o n a Z á p a d e . O prenesenie m níšskehovota do západnej cirkvi získal si zásluhy sv. Atanáš, ktorý pšiel za svojho vyhnanstva do Ríma r. 340 a priviedol so sebaj dvoch mníchov. Šírenie mníšstva podporovali na západe Ambróz, sv. Hieronym a pápež sv. Gregor Veľký. Ťažké bdogmatické, pohromy spojené so sťahovaním národov po rklade Rímskeho impéria, ako aj vysky tnuvšie sa neporiadv cirkevnom živote za týchto dobových premien pôsobily prinivo na rozšírenie m níšstva. Mnohí, znechuten í neustályspormi a prevratmi, zanechávali verejný život a utiahli sa

kláštornej samoty, aby sa tam venovali úplne službe Boa starostlivosti o spásu vlastnej duše. Hlásanie myšlieno blízkom konci sveta podporilo vstup do kláštorov.

S v . B e n e d i k t . Organizátorom mníšstva na Západe sa sv. Benedikt z Nurzie (480—543) tým, že vydal pravidlá rehoľný život. Preto sa právom nazýva patriarchom západnmníšstva. R. 529 založil kláštor v Montecassino, ktorý sa kolískou benediktínskej rehole. Reformátorom benediktínsrehole sa stal Kassiodor, ktorý založil kláštor Vivarium a svojich mníchov nežiadal len modlitbu a telesnú prácu, aleduševnú prácu. Heslom benediktínov stalo sa : »Modli sa a pcuj!« (Ora et labora!). Benediktínska rehoľa zostala ďalekostredoveku vedúcou rehoľou na Západe. Benediktínske kláštstaly sa požehnaním ľudstva nielen na poli náboženskom, aj kultúrnom, hospodárskom a sociálnom. Benediktínski m

neviedli veriacich len k zbožnému životu, ale učili ich obrápôdu, a stavať budovy, zakladať školy a sociálne ústavy. T



sa nesm azateľné zapísaly nielen do cirkevných de jín Západale aj do dejín kultúry a civilizácie europskej.

V ý z n a m m n í š s t v a . Bez benediktínskych kláštora bez mníchov, zanietených ohňom lásky k Bohu a nesmrteným dušiam, ťažko by sme si vedeli predstaviť pokresťanenEuropy po sťahovaní národov, kultúrnu a hospodársku vysp

losť jej národov. Kláštory boly ohniskami svätosti a strediskmi vedy, um enia a všestrannej osvety. Heslom m níchov bol»Modli sa a pracuj!« Pod vedením opá ta kláštorná spoločnoskladajúca sa z kňazov, bratov, novicov a čeľade, žila podtroch evanjelických rád — chudoby, čistoty a poslušnosti a snažila sa dosiahnu ť kresťanskú dokonalosť. K založenkláštora dostávali mnísi obyčajne neobrobenú krajinu v lesocSami ju klčovali, odvodňovali a premieňali na užitočnú pôdKláštor predstavoval vlastne celú osadu, veľkostatok, pri ktrom boly domy pre čeľaď, dielne pre všetky remeslá, hospodársdvory, stodoly, mlyny, záhrady a rybníky. Uprostred toho stározsiahla budova vlastného kláštora s m ohutný m kostoloPočet obyvateľov dosahoval niekedy aj vyše 400 ľudí. Z njedného kláštora vznikly terajšie obce a mestá.

O zbožnom živote v kláštoroch napísal dejepisec Weis

»Nikdy sa nevznášalo k nebu nič bohumilšieho, ako onen povuhodný myšlienkový a životný súzvuk tisícov mníchov, zboných a čistých, nadšených a Bohu verných . V še tky tie hlaz pralesov i hlbokých úvalov, s horských strání, od krajov vdopádov a od brehov lesných bystrín znely neustále, hlásajzvučne svoje životné šťastie. Cirkev zažila síce slávnejšie dobale nev iem, či cirkvou ke dy vanul vrúcnejší, čistejší a bohmilší vánok ako prvotný duch mníšstva.« (Weltgeschichte II

Okrem zbožnosti boly kláštory stánkam i vedy a umenO staviteľskom umení mníchov svedčia dosiaľ zachované mnumentálne budovy a chrámy. O vzdelanie sa vtedy starala icirkev a najmä kláštory. Pri nich boly školy nižšieho i vyššiedruhu, ako aj odborné školy.

O význame kláštorov pre vedy a umenia napísal anglic

historik M acaulay : »V dobe nevedomosti a násilia boly to ché kláštory, kde ľudia jemní a premýšľajúci nachádzali út



čište, kde jeden brat mohol opisovať Vergiliovu Aeneidu, druhĺbať o analytike Aristotelovej; kto mal schopnosť k umenmohol ozdobovať martyrologium alebo vyrezávať kríž; kto mchuť k prírodným náukám, mohol skúmať vlastnosti rasta nerastov. Keby nebolo bývalo týchto útulkov vied a umemedz i chatrčami úbohého roľníckeho ľu du a medzi hrad

spurnej šľachty, bola by sa spoločnosť ľudská skladala lz ťažného dobytka a dravých šeliem.«

Kláštory boly ďalej v staroveku miestami sociálnej a zdvotnej činnosti, lebo ani štáty ani mestá sa o túto činnosť nstaraly. Boly to predovšetkým kláštory, ktoré sa staraly o ľučo potrebovali pomoc. Pocestní nachádzali v kláštoroch útuloV mnohých kláštoroch sa zachovaly dodnes účty, z ktorý

vidno, koľko chudobných ktorý kláštor živil, koľkým nemoným pom áhali b ratia, čo sa rozumeli lekárstvu, koľko sirôt vychovalo v kláštoroch, koľko po trav ín rozdaly klášto ry hladu a biedy. Verejné nemocnice, sirotínce, chorobínce a pdobné ústavy majú počiatok v kláštorných ústavoch.

§ 15. Náboženskomravný život veriacich v kresťansko

staroveku.15)Ž i v o t p o d ľ a v i e r y . Učenie evanjelia nemalo b

len teoreticky známe a verené, ale malo byť zachovávané v kadodennom praktickom živote. Toto označuje aj sv. Pavol slovmi: »Naše obcovanie je v nebesiach«. (Filip 3, 20.)

Tohto sa veriaci aj držali, najmä v prvých troch storočiacŽili navonok práve tak ako ich spoluobyvatelia, pohani a žid

ale svojím náboženským a mravným životom ich ďaleko p

15) Bigelmair, A.: Die Beteiligung der Christen am öffentlichen Lben in vorkonstantin. Zeit. München, 1902. — Schilling, O.: Reichtuu. E igen tum in der altkirch l. L ite ra tur . Fre ibu rg, 1908. — W aldm anDie F eindesliebe in der an tik en Welt u. im C hrist entum . 1902. — UhlhoDie christl. Liebestätigkeit der alten Kirche. 1882. — Pourrat, P.: La sprit u a lit é ch r ét . des origines de l’ Église au m oyen âge. Paris, 1921.

K urth : Les origines de la civilisation moderne . 1898. — Trö ltsch , EDie Sziallehren d. christl. Kirchen u. Gruppen. 1912.



vyšovali. V Diognetovom liste o živote prvých kresťanov čame: »Kresťania žijú síce v tele, ale nie podľa tela; žijú na

zemi, ale ich obcovanie je v nebesiach … Konajú dobro a predsch trestajú ako zločincov. Odsúdení na smrť sa radujú, že bud

vzkriesení k životu … A by som to krátko p o ved a l: čím je dušv tele, tým sú kresťania vo svete.«

Okrem spoločných bohoslužieb venovali sa kresťania adomácim súkromným modlitbám. Modlili sa ráno a večer, preedlom a po jedle, pred každou prácou. Často sa zname

nali znamením kríža. Veľký apologéta T ertulián píše o tom»Pri každom kroku, pri vchádzaní a vychádzaní, pri obliekanpri umývaní, pri jedle, pred spánkom, skrátka nech robíme čokoľvek, vtláčame znamenie kríža na svoje čelo.«

V z á j o m n á l á s k a . Sam i pohani dosvedčujú vzájomnú lásku kresťanov. Medzi kresťanmi nebolo núdznych, lebbohatí radi dávali svoje majetky v prospech chudobných. Tetulián odpovedá pohanom, ktorí obdivovali vzájom nú láskveriacich: »Sme bratmi aj tam, kde ide o rodinný maje tokkým u vás tu bratstvo pravidelne prestáva. Všetko je u nás spoločné, len nie ženy , ký m u vás nie je nič spoločné, iba že ny .Keď sa kresťania dozvedeli, že ich bratia v ďalekých obciackresťanských majú núdzu, robili sbierky medzi sebou a posieali ich trpiacim bratom.

Z a m e s t n a n i e . K resťania mohli vykonávať každpoctivé zam estnanie, kto ré nebolo nebezpečenstvom pre icvieru a mravný život. V šatení a v obcovaní s ľuďmi boli skromní a úctiví. Hlučným zábavám sa vyhýbali.

R o d i n n ý ž i v o t . K resť anstvo malo blahodarný vplyna rodinný život. Pozdvihlo ženu, žena prestala byť otrokyňomužovou, stala sa jemu rovnou spoločnicou v živote. O rodinnom živote kresťanskom píše Tertulián: »Kto by vedel opísašťastie onoho manželstva, ktoré sa uzatvára pred cirkvou, ktorOtec potvrdzuje? Ako krásnym dvojzáprahom sú veriaci m anželia, ktorí majú jednu nádej, jeden cieľ prianí, jeden spôsoživota a ten istý spôsob služby. Spoločne sa modlia, spoločn

pracujú, spoločne sa postia, poučujú, napomínajú a snášajú snavzájom. Spoločne sú v chráme a pri stole Pánovom, ako a



spoločne žijú v súžení a v šťastnejších dňoch.« Poklesky hanských manželstiev nemaly prístup do kresťanských rodSami pohani sú nútení chváliť vzorný život kresťanských rod

Ú c t a k m ŕ t v y m . Svojich m ŕtvych kresť ania chovávali s najväčšou úctivosťou. Nespaľovali mŕtvoly ako

hani, lebo kresťania aj v mŕtvom tele videli bývalý chrám cha Svätého, a bolo určené k tomu, aby raz slávne vstz mŕtvych. Preto mŕtvola nebola spaľovaná, ale slávnostnezbožných obradov a modlitieb pochovávaná. Kresťania hľadna sm rť ako na prechod do lepšieho života, a preto nekopohanské náreky nad mŕtvolou zosnulého. Pre kresťanov sbola odpočinkom po životnom boji, preto aj nazývali pohre

miesta miestami spánku (gr. koimetéria, lat. dormitoria, z tnaše cintorín). Už v kresťanskom staroveku stalo sa zvykože v deň pohrebu a vo výročný deň smrti konala sa za zomtého zádušná sv. omša.

K r e s ť a n s t v o v p l ý v a n a v e r e j n ý ž i vKresťanstvo nepôsobilo len na súkromný život kresťanov, vplývalo aj na verejný život, najmä po r. 313. Kresťanstvo

čalo vplývať na štátne zákonodarstvo a verejnú mienku. Kaj nemohlo hneď odstrániť otroctvo, predsa aspoň zmiernpostavenie otrokov. Aj tresty vplyvom kresťanstva boly zmňované. S odsúdencami sa zachádzalo miernejšie.

P o k l e s h o r l i v o s t i p o r. 3 1 3 . Rok 313 neprinielen slobodu cirkvi a pren ikan ie kresťanského ducha do krom ného a verejného života. Táto sloboda m ala aj niek

tônisté stránky. Mnohí sa stávali kresťanmi nie z presvedčeale z vypočítavosti a z rôznych ľudských ohľadov. To malonásledok úpadok pôvodnej náboženskej horlivosti a mrauvoľnenie. Na cirkevných snemoch ozývajú sa časté s ť a ž nna pokles náboženskomravnej horlivosti. Aj ťažké d o g m a t i

boje nemálo prispely k tomuto úpadku. Nie menej škodlivo sobily aj vpády barbarov za sťahovania národov d o kres

ských krajín. Vyučovanie ľudu za takýchto pomerov rážalo na ťažkosti, ba načas muselo aj celkom prestať. Na ob



de náboženskomravnej veľký podiel pripadol rehoľníkom, ktopráve v tomto období dochádzajú k rozkvetu na Východe a prenikajú aj na Západ, aby sa stali oporou cirkvi pri pokresťaňovaní nových národov a upevňovaní náboženskomravného životu nich.



II. Kresťanský stredovek(600 1517)O d s ť a h o v a n i a n á r o d o v d o r e f o r m á c i e .

P r e h ľ a d .

Kresťanský život vyvinoval sa ďalej v krajinách, kde c

kev pevne zakotvila už v kresťanskom staroveku. Cirkev zísva pôdu medzi čerstvými germánskymi a slovanskými národTieto národy postupne prijímajú výsledky grécko-rímskej vzlanosti a stávajú sa stredom záujmu cirkvi.

Kresť an ský stredovek delí sa na tri obdobia :

1. skorý stredovek, od sťahovania národov po pápeža Ggora VII. (600— 1073);

2. vla stn ý stredovek , od pápeža Gregora VII . po pápeavignonských (1073— 1305);

3. neskorý stredovek, od pápežov avignonských po vyspenie Lutherovo (1305—1517).



Skorý stredovek (600— 1073)

C i r k e v u č i t e ľ k o u a v o d k y ň o u e u r o p s k ý c

n á r o d o v .

P r e h ľ a d . Národy germánske a slovanské, ktoré zaujaly v Eur

svoje dnešné sídla, vychovala cirkev do konca prvého tisícrov kresťanskej viere a kultúre. Najväčšiu zásluhu majú na benediktínske kláštory. Kresťanské východné národy dalystrhnuť gréckou schizmou a odlúčily sa od cirkevnej jedn

s Rímom. Ohromné škody spôsobily cirkvi výboje mohamenov v Ázii, Afrike a vo Španielsku. Autorita pápežov rastie nlen na vnútornom poli cirkevnom, ale aj vo verejnom živoZaložili Pápežský štát a obnovili hodnosť západorímskych sárov. Panovníci a kniežatá na Západe i Východe usilujú saupevnení svojej moci dostať aj cirkev do svojho područia, čoim aj podarí. Bohoslužba a cirkevná disciplína pribrala ďaformy. Cirkevné umenie na západe vyvinulo sa v románsloh, na východe v byzantský. Cirkevná veda sa pestovala hne v kláštoroch a žila zo spisov svätých Otcov.



§ 1. Sť ahovanie národov a zánik Rímskej r íše.16)

Z á n i k R í m s k e j r í š e . Od IV. st. začína sa v Euročulý pohyb národov, ktorém u hovoríme sť ahovanie národTento pohyb začali Húni, divoký kočovnícky mongolský nárktorí zo svojich sídel v strednej Ázii vtrhli r. 375 do Ru

a svojím nárazom na východných Germánov, hlavne Gótuviedli do pohybu všetky národy, hraničiace s Dunajom. Aopätovné rozdelenie rozsiahlej Rímskej ríše r. 395 pod sprádvoch cisárov, západného a východného, nemohlo už zachniť Rímsku ríšu od zániku. Vnútorné neporiadky a nepoklen urýchlily tento zánik. Týchto nepokojov využily čersgermánske kmene, aby sa v krátkom čase zmocnily všetký

krajín Západorímskej ríše. Do konca V. st. opanovaly skupgermánskych km eňov celé územie Západorímskej ríše : Vdali Afriku, Visigóti Pyrenejský polostrov a juhozápadnú Gliu, Burgundi juhovýchodnú Galiu, Frankovia severnú GalAnglovia a Sasi Britániu, Alam ani územie pri hornom Rýa Dunaji, Ostrogóti Panóniu, takže Západorímska ríša obmdzovala sa koncom V. st. len na Itáliu a územie okolo Soissov Galii. Týmto posledným zbytkom Západorímskej ríše urobkoniec Odoakar a Chlodvik. Odoakar, veliteľ germánskySkirov, sosadil posledného západorímskeho cisára RomAugustula r. 476 a sám sa vyhlásil nie za cisára rímskeho, za italského vladára. Franský kráľ Chlodvik zmocnil sa r. 4posledného kúta Západorímskej ríše v Galii, čím bol rozkRímskej ríše na západe dokonaný. Ríša Hunov, ktorí sa usadv strednej Europe, zanikla po smrti ich povestného kráľa At

r. 453. Sťahovanie národov skončilo sa v Europe okolo r. 6

16) Pa llm ann , R. : Gesch. de r W ölkerw anderun g von den Gotenkehrung bis zum Tode Alarichs. Gotha, 1863—64. — Wintersheim ; Gesder Völkerwanderung, prepracované od F. Dahna. Leipzig, 1880. Schmidt, L. : Gesch. d er deu tsche n Stäm m e bis zum Ausgang der Vkerw anderung. Berlin , 1904—1915. — Sch ub ert , H. : S taa t u. Kirche der arian. Kön igre ichen u. im Reiche Chlodwigs. München, 1912.

Zeiller, J. : Les origines chrét, dans les provinces Danubiennes de l’ epire romain Paris 1918 Dahn F : Die Könige der Germanen Wü



N o v é ú l o h y c i r k v i . Sť ahovanie národov spôsobcirkv i nesm iem e škody a postavilo ju pred nové úlohy: získnové národy pre cirkev a byť ich učiteľkou na poli kultúry chovnej a hmotnej, naučiť ich usadlému a pokojamilovnéživotu. Táto úloha bola ťažká a namáhavá. Len vypnutím vtkých síl a obetavou prácou rehoľn íkov podarilo sa c irkvi to

dielo. Germánske národy, ktoré sa staly pánmi krajín Záparímskej ríše, boly totiž pohanské alebo kresťanské, ale vo forariánskej. Preto pôvodné katolícke obyvateľstvo väčšinou krprenasledovaly. Jedin e Frankovia, osadení v severnej Gaprijali hneď kresťanstvo vo forme katolíckej. Ich kráľ Chlvik, ktorý mal za ženu katolíčku, prijal spolu s 3000 svojibojovníkmi krst v Remeši od sv. biskupa Remigia r. 496 a stupn e priviedol celý svoj národ do cirkvi. Tento krok zaiFrankom a ich panovníkom na dlhý čas vedúce miesto v Euro

Z á s l u h y p á p e ž o v . Za ťažkých búrok sťahovanárodov starali sa o rímsky a italský ľud pápeži, lebo výcdorím ski cisári, ktorí podľa mena vládli nad Itáliou, krajchrániť nemohli a nechceli. Pápeži mali v celej Itálii majetkktoré dostali od bohatých veriacich; rímsky ľud sa v čase bdy živil z pápežských sýpok. Pápežovi Levovi I. Veľkému t

ba ďakovať za zachránenie Ríma pred vpádom Húnov, vených Atilom, r. 452 a Vandalov r. 455. Pro ti Longobardub rán ili sa r. 592 Rimania pod vedením pápeža Gregora Vkého. Za týchto ťažkých navštívení začína vystupovať do predia aj svetská moc pápežov a kladú sa základy Pápežskéštátu.

V ý c h o d o r í m s k a r í š a . Po zániku Západoríms

ríše zachovalo sa cisárstvo na Východe so strediskom v Cahrade a východorímski cisári nevzdávali sa nádeje na obnonie ríšskej moci v západných provinciách, zabraných Germmi. Tento ich plán podarilo sa uskutočniť cisárom Teodorichoa Justiniánovi I. (527—565), ale nie natrvalo. Na rozhraní Va VII. st. sa Východorímska ríša pogréčtila. Na rozdiel od srovekej Východorímskej ríše nazvali stredovekí dejepisci Vchodorímsku ríšu ríšou Byzantskou podľa starovekej osa

Byzantion, na mieste ktorej založil cisár Konštantín Veľký330 N ý Rí čiž C ih d Ob t ľ t b t k j íš b



eľmi pestré : Gréci ako vládnúci národ, Sýrovia, Arabi, KopArméni, Ilýri (Albánci), Rumuni (Valasi) a neskôr aj Slovani

torí po vyprázdnení východnej Germánie germánskymi kmemi nastupovali na ich miesta zo svojej pravlasti medzi LaboDneprom a Karpátm i. Do polovice VII. st. zab rali Slovan

elý Balkánsky polostrov, lebo Bizantská ríša bola zaujatá n

stálymi bojmi s Peržanm i a Avarmi, pod vedením ktorýmusely bojovať proti Byzantskej ríši aj im podrobené slovans

mene. Dlhoročné vyčerpávajúce boje zoslabily nakoniec ríByzantskú i Perskú a pripravily pôdu ich novému nepriateľovArabom.

Byzantskí cisári vládli úplne neobmedzene (despoticky) ovažovali sa aj za najvyššiu hlavu cirkvi (cézaropapizmu

Cisári svolávali cirkevné snemy, ba neraz rozhodovali sa otázkach vieroučných. Mali veľký vplyv na voľbu biskupo

najmä carihradského biskupa. Carihradským biskupom dopmohli k hodnosti patriarchu, ale neraz im vnútili svoju vôľu v cirkevných veciach.

Cisár Justinián dal postaviť v Carihrade nádherný chráBožej Múdrosti (532—38) a vydať okrem iných diel súbor rím

keho občianskeho práva, prispôsobeného kresťanskému životCorpus iuris civilis).

§ 2. M oh am ed v boji proti k res ť an stv u.17)

N o v ý n e p r i a t e ľ . Ešte sa cirkev nezotavila z ť ažkýán, ktoré jej spôsobily dogmatické boje a sťahovanie národo

keď jej povstal mocný a krvavý nepriateľ v Mohamedovi a jho učení, islame.

Arabi, národ semitskej čeľade, obývali oddávna ArabsPolostrov, stepi medzi Sýriou a Eufratom a južnú časť Mezopámie. Delili sa na početné kmene beduínov, ktorí nepretrži

17) Sprenger, A. : Leben u. Lehre des Muham med. Berlin , 1861—65.

Müller, A. : Der Islam im M orgen- und Aben dlan d. Berlin, 1887. Grimme, H. : Mohammed. Mainz, 1892—1904. — Goldziher, I. : Vorlesu



medzi sebou zápasili. Arabské náboženstvo obsahovalo prtemer všetkých ázijských náuk. V Arabsku malo svojich znávačov perzské náboženstvo Zarathuštrovo, náboženstvodovské i kresťanské. Strediskom arabského pohanstva bola dávna Mekka s pram eňom Zemzom a s národnou svätyňzvanou Kába. Správy Káby zmocnil sa v V. st. kmeň Ku

a neskôr (okolo r. 600) jeden z jeho rodov, Hášimovci.M o h a m e d . Z tohto rodu pochádzal Mohamed (57

632), tvorca nového arabského náboženstva, islamu, ktorý jím náboženstvom sjednotil roztrieštené arabské kmene a udol ich ako dôležitého činiteľa do svetových dejín. Mohamsa vyučil za obchodníka. Pre spoľahlivosť a obratnosť priho do svojich služieb bohatá vdova Chadídža a neskôr si

vzala aj za muža. Na svojich obchodných cestách poznal Momed náboženstvo židovské i kresťanské a znechutil si moslužbu svojich krajanov. Ako 40-ročný začal mať »videna »zjavenia«, ktoré ho vyzývaly, aby sa stal prorokom svoľudu. Od r. 611 začal vystupovať ako prorok, ale zpočiatku verilo len niekoľko jemu najbližších osôb. Preto roku odišiel so svojimi prívržencami z Mekky do Jathribu (neskšia Medína). Od tohto roku sa začína arabský letopočet (hedžMestu Medíne dal osobitné obecné zriadenie a jej okolie zonizoval ako pevný politický celok. R. 630 zmocnil sa Mohami Mekky, ale krátko potom zomrel (632).

M o h a m e d o v o n á b o ž e n s t v o . Náboženstvo hamedom založené nazýva sa islam, to jest oddanosť Bohu; jvyznávači majú čestný názov muslim, to jest veriaci. Základmuslimstva je článok viery : »Niet boha okrem Boha; Mo

med je posol Boží.« Zovňajšie znamenie príslušnosti k muslstvu je obriezka. Islam je smiešanina kresť ans tva, židova arabského pohanstva. Moham ed podržal ab strak tný moteizmus, zavrhol pohanský polyteizmus, ale aj kresťanskú ru v Najsvätejšiu Trojicu. Mohamed neuznal vykúpenie, a pto aj Kristus mu je iba prorokom ako Abrahám a Mojžiš, ktorými stojí Mohamed ako najvyšší prorok Boží. Prijal viv dobrých a zlých anjelov. Podržal učenie o súdnom a vzkriesení z mŕtvych, ale jeho predstavy o nebi a pekle



kov aj v pozemskom živote. Ďalším rysom jeho učenia je faizmus, nezmeniteľné predurčenie ľudského osudu.

Mohamedova mravouka stojí hlboko pod úrovňou kresťakej mravouky, hoci má aj niektoré chvályhodné prvky. T

žiada veľkú striedmosť, určitú mravnosť vo vonkajšom styk

hlboký náboženský smysel a pohostinnosť. Nepozná lásky k npriateľovi, ba boj proti nepriateľom islamu vyhlásil Mohamza povinnosť a čnosť, sľubujúc padlým v boji za islam najväčnebeskú, pravda smyselnú blaženosť. Týmto hovel bojovnnáklonnosti arabských beduínov, ich túhe po koristi a lúpeTým sa dajú vysvetliť veľké úspechy mohamedánov v bo rozšírenie islamu. Svojim prívržencom dovolil mnohoženstvaby tak hovel ich smyselnosti. Mohamed zaviedol aj urč

druh mníšstva. Askéza týchto mníchov, dervišov, je však mechanickoakrobatická (tanec, spev). Mohamed zakázal svojprívržencom požívať víno, bravčové mäso, mäso zadusenýzvierat, hazardné hry, úžeru a zakázal aj veštenie.

Náboženský život moslemínov spočíva v modlení s polohsmerom k Mekke, v liturgickom umývaní, v pôste v mesiRamadan, čítaní Koránu, dávaní almužny a putovaní do Mek

Svätou knihou islamu je Korán (učenie), záznam údajnýzjavení Mohamedových v 114 kapitolách čiže surách (hlavV Koráne je mnoho nesrovnalostí a protirečení. Druhý hlavprameň islamu je Sunna, tradícia čiže ústne podanie o výkoch a skutkoch M ohamedových, dosvedčených prvým i trokalifmi. Sunnu uznáva len časť moslemínov, Sunniti, zatiaľ Šiiti Sunnu zavrhujú a uznávajú len Korán.

Ústava, ktorú Mohamed dal svojim prívržencom, je príteokratická, ako u židov : Moham ed a jeho nástupca kalifako zástupca Boha na zemi neobmedzeným duchovným i svským panovníkom. Všetci veriaci sú zaviazaní k úplnej poslnosti k svojim predstaveným. Na tom sa zakladal absolutizmMohamedov a jeho nástupcov.

V ý b o j e m o h a m e d á n o v . Zpočiatku bol islam rodným náboženstvom arabským, neskôr však dostal univerz



Odtrhoval jednu provinciu za druhou z Byzantskej ríše. Za celých 100 rokov svojho trvania zmocnili sa mohamedáni rie, Palestíny, Perzie, Egypta, Severnej Afriky a ŠpanielsĎalší postup islamu do Europy zarazil franský panovník KaMartel porážkou mohamedánov pri Poitiers r. 732. Arabi bzatlačení zpät za Pyrenejské horstvo a západná Europa bzachránená od panstva islamu. Predsa však zakotvila moc ismu na pobrežných miestach Stredozemného mora, najmä Sicílii (na dve storočia). Mohamedáni nikde netrpeli kríže a chy a zakázali zvoniť a stavať kostoly. Po dobrom i zlom potčali všade kresťanstvo. V severnej Afrike a v niektorých krnách prednej Ázie vyhubili kresťanstvo úplne a na dlhé stočia. Okrem toho poškodil islam cirkev tým, že podporoval he

tikov, nestoriánov a monofyzitov na Východe, zatiaľ čo praverných kresťanov kruto prenasledoval. V IX. st. nastal rýcúpadok Arabskej ríše. Jednotliví miestodržitelia využívali rodnostných a náboženských sporov a zakladali si samostapanstvá. Šíriteľmi islamu staly sa iné štáty, najmä pozdejSeldžukovia a osmanskí Turci.

Z á s l u h y i s l a m u . P ri škodách, ktoré islam spôso

cirkvi, treba spomenúť aj jeho zásluhy o to, že mnoho ázijskýa afrických národov, žijúcich v pohanskej modloslužbe, pviedol od polyteizmu k uctievaniu jedného Boha. Okrem tozaslúžil sa islam v dobe svojho rozkvetu o literatúru, vea umenie (arabské umenie).

§ 3. Sv. Bonifác, organizátor cirkvi v N em ecku.18)

F r a n s k á r í š a . Medzi všetk ým i g erm án sk ym i štátktoré vznikly po skončení sťahovania národov na území Zádorímskej ríše, nadobudla v europských dejinách najväčšievýznamu Franská ríša. Spoločným menom Frankov rozumsa germánske kmene, ktoré v prvej polovici V. st. osídlily s

18) Buss, F. J. : W ind frid -Bon ifacius, 1880. — K uhlm ann : Der

Bonifacius , 1895. — P fa h le r : Der Hl. Bon ifacius u. seine Zeit, 1880.Kurth : Saint Boniface Paris 1910 Schnürer G : Bonifacius Ma



stošené kraje na dolnom Rýne a v najsevernejšej časti GaZ týchto kmeňov nadobudol prevahy najm ä km eň sálskyFrankov pričinením svojho kráľa Chlodvíka z rodu Merovecov, ktorý so svojou družinou prijal krst na Vianoce 496 v Rmeši, neskoršom korunovačnom meste francúzskych kráľChlodvík († 511) a jeho nástupci podmaňovali si ostatné g

mánske kmene, takže v VI. st. Franská ríša siahala od Biskského a Lyonského zálivu až po Šumavu.

Sťahovanie národov urobilo väčšinou koniec cirkevnej ganizácii a kresťanskému životu v Europe. Najlepšie bola tom cirkev v Galii, kde Frankovia prijali katolícke kresťansa jeho šírenie podporovali. Už v VIII. st. bolo v Galii 12 arcibkupstiev, ako to bolo za rímskeho cisárstva. Úlohou cirkvi b

priviesť germánske kmene do svojho lona. Najviac sa o to slúžili západní mnísi, najmä írski a britskí, ktorí už od VI. prichádzali medzi germánske kmene rozsiahlej Franskej rako misionári. Pri všetkej ich horlivosti, korunovanej väčšinmučeníckou smrťou, udržovaly sa medzi germánskymi kmeňzbytky modloslužby, ba celé krajiny zostávaly oddané pohstvu.

P r e d c h o d c o v i a s v . B o n i f á c a . Z írsko-škskych misionárov pôsobili medzi germánskymi kmeňmi sv. Klumbán († 615), sv. Gallus, zakladateľ kláštora v St. Gallen, Fridolín a sv. Kilián († 689). Na rozhraní VI. a VII. st. pôsobpod vedením sv. biskupa Ruperta († okolo 710) z Vormsu a Emeráma z Poitiers franskí misionári v nemeckých krajinápo Rezno a Soľnohrad. Trvalejšie úspechy mali anglosaskí

nediktínski misionári, ktorí hlásali evanjelium od r. 690 pvedením sv. biskupov Willibrorda († 739) a Suitberta († 7u Frízov a ich susedných kmeňov v Porurí.

S v . B o n i f á c . Všetkých tých to misionárov svojou čnosťou prevýšil sv. Bonifác, ktorý dal nemeckej cirkvi pevcirkevnú organizáciu, usilovne pracoval na odstránení zbytkpohanstva a upevnil spojenie nemeckej cirkvi s Rímom.

tieto zásluhy o upevnenie kresťanstva v Nemecku dostal B ifá á tit l št l N



U t u ž e n i e s v ä z k o v s R í m o m . Sv. Bonifác, vodne Winfrith, pochádzal zo vznešeného anglosaského rz juhozápadného Anglicka. Narodil sa asi r. 675. Vstúpil do nediktínskej rehole a ako 30-ročný bol vysvätený za kňaVo veku asi 43 rokov putoval do Ríma a prosil pápeža, aby prikázal, kam má ísť za misionára. Pápež ho poslal do Nemec

Sv. Bonifác úspešne kázal v Durínsku, Hessensku a vo FrízsPápež Gregor II. (715—31) ho znova povolal do Ríma a vystil ho za biskupa. Pápež Gregor III. (731—41) vymenoval r. 732 za arcibiskupa a r. 738 za apoštolského legáta s plmocou, aby nemecké krajiny rozdelil na diecézy a ustanopodľa potreby nových biskupov. Tým sa začala organizátorčinnosť sv. Bonifáca. K dosavádnym piatim biskupstvám, kt

vznikly okolo r. 700, pridal sv. Bonifác nové štyri. Za svsídlo vyvolil si sv. Bonifác Mohuč (Mainz).

Sv. Bonifác nestaral sa len o úpravu vonkajšej cirkevorganizácie, ale usiloval sa aj o prehĺbenie náboženského živv jednotlivých obciach a o odstránenie posledných zbytkpohanských zvykov. O toto sa staral hlavne na početných kevných synodách, z ktorých prvá bola r. 742. Početné bediktínske kláštory, ktoré sv. Bonifác založil, staly sa stredisknáboženskokultúrneho života. Najvýznamnejším z týchto kštorov bol kláštor vo Fulde (južne od Kasselu), kde bola aj slna škola.

Muč e n í c k a s m r ť . Na sklonku svojho života zatúsv. Bonifác znova po misijnej činnosti. Odobral sa medzi hanských Frízov, kde 5. júna 754 utrpel pri Dokkume munícku smrť spolu so svojím sprievodom. Keď čakal na novokrstených, aby im udelil sv. birmovanie, prepadli ho i s drunou pohanskí Frízi a usmrtili. Podľa priania sv. Bonifáca bjeho telesné pozostatky pochované v jeho najmilšom kláštvo Fulde.

Z Nemecka šírilo sa kresťanstvo k ostatným severským rodom, do Dánska, Švédska, Nórska, na Island a do Grónsv ktorých krajinách zakotvilo kresťanstvo pevne v X. a XI. Okolo r. 1200 ujalo sa kresťanstvo v Livonsku, Estonsku a K



§ 4. Spolupráca cirkvi a štátu.

Pápež Lev III. a cisár Karol Veľký.19)

S p o l u p r á c a c i r k v i a š t á t u . Svojou m isíjna kultúrnou činnosťou medzi germánskymi národmi získalacirkev veľké zásluhy o upevnenie rozsiahlej Franskej ríše. K

zi a mnísi neúnavne kázali a učili ľud nielen kresťanskej vieale aj počiatkom vied a umení, orbe a remeslám. Odvykali od pohanských a barbarských mravov, ako sú súboj, lúpež, kná pomsta a otroctvo. Tak vychovala cirkev časom z nevzdených divochov pokojné a vzdelané národy. Bez cirkvi a najbez kláštorov bola by Europa po sťahovaní národov zostpúšťou. Franskí králi cenili si služby cirkvi a podporovali

v jej namáhavej práci. Z tejto vznešenej spolupráce vyvinsa vzájomné priateľstvo medzi cirkevnou a svetskou vrchsťou. Navonok prejavilo sa toto priateľstvo vytvorením cirkného štátu a obnovením cisárskej hodnosti franských kráľov

Z a l o ž e n i e P á p e ž s k é h o š t á t u . Rímski pápuž v kresťanskom staroveku vlastnili rozsiahle majetky v Ilii. Za sťahovania národov boli ochráncami nielen Ríma, aj Itálie. Rímsky a italský ľud uznával ich za svojich vodckeď sa darmo dovolával pomoci východorímskych cisárov, krí mu nechceli alebo nemohli pomôcť. V VIII. st. ohrožovali Ra Itáliu Longobardi, osadení vtedy v dnešnej Lombardii. Pápdovolávali sa menom rímskeho ľudu pomoci u byzantskýcisárov, ktorým dosiaľ rímske územie patrilo. Keď sa im tepomoci nedostalo, hľadali pápeži pomoc u franských kráľSkutočným vládcom vo Franskej ríši pri bezmocných kráľo

z Merovejského rodu bol Pipin Krátky (741—68). Ten sa dkrát vypravil pápežovi na pomoc a premohol LongobardZa túto ochotu uznal pápež Štefan III. (752—57) Pipina Krátho za kráľa franského a pomazal ho r. 754 v St. Denis spolu s ho synmi Karolom a Karlomanom, za franských kráľov a dal

19) Schnürer, G. : Die Entstehung des Kirchenstaates. Köln, 1894.

Lamprecht : Die röm. F rage von König Pip in bis auf König Ludw igFr. Leipzig , 1899. — K ette re r : K ar l d. Grosse u. die Kirche. Münch1898 D h L i d I’ É P ifi l P i 1



titu l pa trícia rímskeho, t. j. zástupcu rímskeho cisára. Potom r. odovzdal Pipin Krátky pápežovi Rím a iných 20 miest s okodo plnej správy ako »dedičstvo sv. Petra« (»Patrimonium sanPetri«). Tak vznikol v strednej Itálii nový štát — Pápežský čcirkevný štát —, ktorého hlavným mestom bol Rím a panníkom pápež. Cirkvi to bolo na prospech, lebo pápež bol ta

úplne nezávislý od svetskej moci a mohol slobodne rozhodoo cirkevných záležitostiach. Neskoršími darmi a odkazmi Pápský štát značne vzrástol.

O b n o v e n i e Z á p a d n é h o c i s á r s t v a . Svorná slupráca cirkvi a franských kráľov vyvrcholila obnovením ciskej hodnosti na Západe a korunovaním kráľa Karola Veľkéza cisára rímskeho. Stalo sa tak na Vianoce r. 800 pri návšt

Karola Veľkého v Ríme, keď pápež Lev III. (795—816) vloKarolovi na hlavu diadém a pozdravil ho ako rímskeho cisza trojnásobného volania rímskeho ľudu : »Carolo piisimo gusto a Deo coronato, magno et pacifico imperatori, vita et toria.« (»Karolovi, zbožnému cisárovi, od Boha korunovanéveľkému a pokojnému vladárovi, život a víťazstvo.«) Tým splnila všestranná túžba po obnovení bývalého Rímskeho sárstva a kresťanské štáty nových národov v západnej Eur

dostaly v cisárovi svoju najvyššiu hlavu.V ý z n a m s v o r n e j s p o l u p r á c e . Obnovenie

padorímskeho cisárstva, ktorým dôstojnosť Východorímskycisárov zostala nedotknutá, bolo činom ďalekosiahleho výzmu. Západorímsky cisár stal sa na Západe najvyššou hlavkresťanských kniežat vo veciach svetských. Mal chrániť prámajetok a slobodu cirkvi a starať sa o jej rozšírenie. Pápež

stal hlavou kresťanstva vo veciach duchovných. Cisár potvrdval pápežskú voľbu a pápež korunoval cisárov. Cisár považocisársku hodnosť za dar z milosti Božej ; odtiaľ aj slová v jtitule »Dei gratia« (z milosti Božej). Cisárska dôstojnosť preneskôr na nemeckých kráľov.

Úzke spojenie, ktoré nastalo takto medzi obidvoma nvyššími zástupcami kresťanstva, pápežom a cisárom, bolo kladom stredovekého univerzalizmu. Vytvorila sa na zápveľká rodina kresťanských štátov, na čele ktorej stál pá



hlava. Pápežstvo a cisárstvo boly v istom smysle pán tovým i bmi, okolo ktorých sa z väčšej časti pohybovaly dejiny Zápa

K a r o l V e ľ k ý (800—814) p ln il svedomite svoje vinnosti vladárske i svoje povinnosti voči cirkvi. Svojou žehnanou činnosťou získal si veľké zásluhy o cirkev na ZápaZakladal nové biskupstvá a kláštory, kostoly a školy. Svolá

biskupov na snemy, staral sa o vzdelanie kňazstva, ako aj o vznesenie liturgie a cirkevného spevu. Výdatne podporoval sie a činnosť cirkvi v krajinách podliehajúcich jeho moci. Božiaľ však, počínal si aj v duchovných záležitostiach väčšiako pán a vo svojej horlivosti o rozšírenie cirkvi a súčasnefranského panstva nedbal často na príkazy evanjelia. Najkruto postupoval proti pohanským Sasom v severnom Nem

ku, ktorých násilným spôsobom pomocou vojenských výprmasovým vraždením a presídľovaním za 30 rokov donútil prkresťanstvo a založil tam nových 6 biskupstiev. Staral sa o vzlanie svojich poddaných, podporoval vedy a umenia (karoska renesancia). Cirkev uznáva jeho veľké zásluhy, ale za svca ho neuznáva pre chyby jeho súkromného života a vojennásilnosti. Svojimi výbojm i rozšíril K a ro l Veľký svoju mskoro na všetky krajiny latinskej vzdelanosti. Zomrel r.

a pochovaný bol v chráme Panny Márie v Cáchach (Aachen

Vznešená postava Karola Veľkého, obnoviteľa Západorskeho cisárstva, ostala nezabudnuteľnou všetkým nasledujúcvekom. Jeho dielo, spojujúce v jediný celok ríšu veľkého rsahu, nemalo síce dlhého trvania a jeho rozklad sa začal užjeho vnukov, ale v jednotlivých svojich čiastkach stalo sa kladom, z ktorého vyrástla stredoveká Europa.

R o z d e l e n i e K a r o l o v e j r í š e . Smluvou vo Vdune r. 843 rozdelili si vnukovia po dlhých sporoch veľkú Krolovu ríšu na niekoľko samostatných častí. Najväčšie z nbolo kráľovstvo Západofranské a Východofranské. Tie sa stzákladmi neskorších štátnych a národných oblastí francúzsa nemeckej. Tým bola nielen jednota, ale aj sila ríše podkopaNakoniec najmladší syn Ludvika Nemca (850—75) Karol

Tlstý (881—87), posledný cisár z rodu Karolovcov, bol r. d ý i á k h t ó tý t l ú d k N



ríše a cisárskej moci. Tento úpadok trval až do X. storočia. noviteľom cisárskej hodnosti bol Oto I. Veľký (936—973) sasského rodu, ktorý r. 962 prijal cisársku korunu.

Č i e r n e s t o r o č i e . Boje medzi Karolovcami a úpacisárskej moci neblaho vplývaly aj na cirkevné pomery, najv Itálii a v Ríme, kde bohaté šľachtické rody usilovaly sa zm

niť vplyvu na pápežskú voľbu a dostať na pápežský stolec sjich príbuzných alebo prívržencov. Tak boli v X. st. cirkvi nútení niekoľkí neschopní a nehodní pápeži, čo malo veľmi blahý vplyv na vnútorné cirkevné pomery. Preto sa X. st. zýva aj »čiernym storočím« v dejinách cirkvi. Na týchto poroch však nenesie vinu cirkev, ale násilníctvo svetských novníkov, ktorí sledovali svoje osobné a politické ciele a na

covali cirkvi nehodných pápežov a biskupov.» P á p e ž k a « J o h a n n a . N a žalostné pom ery v cirkvi u kazaj rozprávka, dnes zavrhnutá nielen cirkevnými, ale aj cirnepriateľskými dejepiscami, o pápežke Johane, ktorá vraj bpápežom po pápežovi Levovi IV. (847—855) vyše dvoch rokVrstovníci však nič nevedia o tejto » pápežke«. Rozprávka vzkla až v XIII. st. a radi sa jej dovolávali nepriatelia cirkvi a pežstva. Historické pramene vyvracajú jej nesmyselnosť. Chradskí patriarchovia, a najmä patriarcha Fotius, úhlavný priateľ rímskych biskupov, by si nebol odpustil tento argumv boji proti pápežom. Pápež Lev IV. zomrel dňa 17. júla 8a hneď bol zvolený za pápeža Benedikt III. (855—858). Remský arcibiskup Hinkmar poslal svojho posla do Ríma k pážovi Levovi IV. Tento sa však na ceste dozvedel o smrti pážovej a po svojom príchode do Ríma našiel už pápeža Benedi

III. Pamätná minca na pamiatku voľby pápeža Benedikta má na jednej strane obraz pápežov a na druhej obraz a nácisára Lotara I. Tento však zomrel 28. sept. 855. Teda BenedIII. musel byť pápežom už pred týmto dňom. Kláštor v Korbmá diplom, vystavený pápežom Benediktom III. dňa 7. okt. 8Tieto holé fakty vyvracajú nesmyselnosť celej rozprávky o pežke Johane.

Od konca X. st. za prispenia nemeckých panovníkov dossa na pápežský stolec mnohí vynikajúc i pápeži — viacerí



kého pôvodu) — ktorí s úspechom pracovali na obrode cirkeného života.

§ 5. Východná cirkev trhá spojenie s Rímom.20)

Kým na Západe získavala cirkev usilovnou činnosťou msionárov a podporou franských panovníkov nové národy p

Krista, utrpela na Východe ťažké straty.P r í č i n y r o z k o l u . Príčiny odklonu východnej ckvi a jej konečného rozchodu s cirkvou západnou siahajú hlbko do kresťanského staroveku a sú rázu kultúrneho a cirkevnpolitického. K príčinám rázu kultúrneho náleží rozdielnosť ra národného charakteru rímskeho a gréckeho. Rimanov charterizovala vážnosť, húževnatosť a praktický duch, Grékov ak

ľahkomyseľnosť, sklon k špekulatívnemu bádaniu a láska k dividuálnej slobode. Východ sa honosil mnohými kresťanskýobcami, založenými apoštolmi, na východe boly konané vševšeobecné synody v kres ťanskom staroveku a Východ vieaj v teologickom bádaní. Zpočiatku vedela kresťanská látieto rozdiely vyrovnávať. Vo IV. st. však nastal obrat. Presením cisárskeho sídla z Ríma do Carihradu povstalo na Výcde nové stredisko politické i cirkevné. Najmä po zániku Zá

dorímskej ríše domnievali sa carihradskí biskupi mylne, že stdisko cirkvi musí byť tam, kde je sídlo cisárske. Východorímcisári ich v týchto snahách podporovali. Tak sa začaly prvé dorozumenia medzi Rímom a Carihradom. Neblahým činiteľodcudzenia východnej cirkvi Rímu bola stránka politická. Vchodorímski cisári ťažko niesli založenie Pápežského štátu756 a obnovenie Západného cisárstva r. 800. Vzájomná nevera, odcudzenie a odpor dostaly tým nový podnet a rástly Východe tým viac, čím viac mohutnelo Západné cisársa úžily sa hranice Východnej ríše.

20) B réhier : L a qu ere lle des images (VIII-e — IX -e siécles). Pa r1904. — Maimbourg: Hist. du schisme des Grecs. Paris, 1677. — Hergeröther: Pho tius von Konst. Regensburg , 1876—9. — Pich ler : Gesch. kirch. T ren nu ng zwisch en Orient u. Occident. M ünchen, 1864. — D ucheÉglises séparées. Paris, 1905. — Norden, W.; Das Papstum u. Byzan

Berlin, 1903. — Ruinaut: Le schisme de Photius. Paris, 1910. — Samsv Č as. kat . duch., r. 1907, str . 237 a nasl.: P říč in y rozko lu mezi cirk



Tento odklon východnej cirkvi prešiel cez boj proti úobrazov, dočasnú roztržku Fotiovu, až sa skončil v definitívnrozkole východnom v XI. st. za Michala Caerularia.

B o j p r o t i o b r a z o m . Byzantský cisár Lev Sýrs(717—741), ktorý sa vyšvihol z obyčajného vojaka na cisárstrón, bol vynikajúci vojvodca a štátnik. V duchu byzantský

cisárov (cézaropapizmus) považoval sa aj za najvyššiu hlacirkvi vo svojej ríši. Domnieval sa, že prílišná zbožnosť ľuškodí hospodárskej a vojenskej zdatnosti ríše. Najmä úcta razov bola v Byzantskej ríši veľmi rozšírená. Cisár si dal navoriť, že mohamedáni a židia odmietajú prijať kresťanstvo pto, že sa veriaci klaňajú obrazom svätých. Sám pozoroval meprostým ľudom niektoré prepiatosti v uctievaní obrazov a sôPreto nariadil posvätné obrazy a sochy odstrániť a zničiť. Nktorí biskupi stali sa ochotnými vykonávateľmi jeho rozkaČiastka duchovenstva sa podriadila cisárskemu rozkazu, staručký patriarcha carihradský Germanus a najväčší teolej doby, sv. Ján Damašský, zmužile sa postavili cisárovi na

por. Najviac sa úcty obrazov zastávali mnísi. Ľud sa rozdelil dve strany a cisárske vojsko plnilo rozkaz cisárov.

Spory o uctievanie obrazov premenily sa v krvavé b

a trvaly s prestávkami vyše 100 rokov. Mnoho kňazov a vercich, mníchov a kláštorných sestier bolo stýrané a mučené, boli vyhnaní z krajiny. Kláštory boly drancované a rúcaBarbarsky bolo zničené veľké množstvo posvätných obraza mozaík, medzi nimi i vzácne umelecké diela. Pápeži protovali proti obrazoborectvu a miešaniu sa cisára do vieroučný

otázok. Sporom zaoberaly sa aj niektoré synody, až koneč

. 842 bola stará katolícka náuka o úcte obrazov definitívchválená a úcta obrazov vo východnej ríši obnovená. Na miatku víťazstva úcty obrazov bol zavedený vo východnej ckvi sviatok »ortodoxie« čiže pravovernosti, ktorý sa svätiev prvú pôstnu nedeľu.

R o z k o l F o t i o v . K rá tk o po skončení obrazoboreckéboja vypukol v byzantskej cirkvi nový spor, ktorý mal za ledok dočasný rozkol, schizmu východnej cirkvi. Jeho pôvo

com bol Fotius, muž skvelého nadania a veľkej učenosti, ale š j tiži d ti ti



V 2. polovici IX. st. sosadila byzantská vláda carihradsképatriarchu Ignáca, muža zbožného a učeného, lebo odoprel dprijímanie zvrh lém u Bardasovi, strýcovi cisára Michala I842—67), oddanému pitiu. Bardas si zaumienil vypomstiť

za to Ignácovi. Bezdôvodne obžaloval Ignáca zo spoluúčasti spiknutí proti cisárovi. Ignác bol sosadený a poslaný do vyhn

stva. Na jeho miesto bol dosadený laik Fotius, rýchle — prpredpisom — vysvätený za biskupa. Keď sa pápež Mikuláš(858—67) dozvedel o bezpráví, spáchanom na statočnom patrichovi Ignácovi, odoprel potvrdiť Fotia za patriarchu. Preto Fius začal popierať primát rímskych biskupov (hoci sám preým prosil od pápeža svoje potvrdenie za patriarchu), lebo v

prenesením cisárskeho sídla do Carihradu prešla aj hodn

rímskeho biskupa na biskupa carihradského. Okrem toho včítal západnej cirkvi, že vložila do vyznania viery slovo »lioque«, že dovoľuje požívanie mliečnych pokrmov v pôste, káže sa postiť aj v sobotu a že zaviedla povinný celibát pkňazov, že neuzn áva platnosť birmovania, udeleného jednduchým kňazom atď. Ba Fo tius zašiel tak ďaleko, ž e spos ostatnými východnými patriarchami vyobcoval pápez cirkvi. Roztržka, vyvolaná Fotiom, bola urovnaná na 8. v

obecnom cirkevnom sneme v Carihrade r. 869. Pa triarchIgnác vrátil sa na svoje miesto a Fotius bol z cirkvi vyobconý. Primát rímskych pápežov nad biskupmi celého sveta b

znova uznaný.

R o z k o l C e r u l a r i o v . V XI. st. obnovil Fotionámietky proti západnej cirkvi carihradský patriarcha MicCerularius, veľký nepriateľ západu. Dal pozatvárať kost

a kláštory latinských kňazov a mníchov v Carihrade, vyčízápadnej cirkvi, že pr i omši sv. užíva nekvasený chlieb aPápež Lev IX. (1049—54) pokúsil sa znova o urovnanie spoPoslal do Carihradu vyslancov, ktorých cisár prijal vľúdne, patriarcha chladne. Keď patriarcha odmietol s nimi vyjedvať, položili pápežskí vyslanci dňa 16. jú la 1054 na hlavoltár v Chrám e Božej Múdrosti exkom unikačnú bu lu prpatriarchovi Ceru lariovi a jeho prívržencom a opustili Cahrad. Patr iarch a sa ani potom nepoddal, ba získal na sv



ný rozkol medzi východnou a západnou cirkvou. Na rozdielzápadných katolíkov si východní kresťania hovoria »praslávni«.

K východném u rozkolu p ridaly sa časom aj mnohé národy, na jm ä veľký ruský národ. Cirkev vyna kladá všeúsilie, aby ich priviedla zpät do svojho lona (unionistické htie), ale bez väčšieho úspechu. Pravoslávni, ktorí sa vrátilikatolíckej cirkvi, nazývajú sa sjednotení. Pápež Pius X. zdil pre týchto sjednotených zvláštnu kongregáciu (SaCongregatio pro Ecclesia Orientali). Veríme, že časom sa vrnielen pravoslávni, ale všetci, ktorí sa od cirkvi odtrhli, zdo jej lona a splnia sa slová Kristove o »jednom ovčínci a jnom pastierovi«.

§ 6. Pokresťanenie Slovanov.21)

S ť a h o v a n i e S l o v a n o v . Bezpečné zprávy o vanoch a ich dejinách pochádzajú len zo začiatku VI. st. po Kale mnohé známky nasvedčujú tomu, že Slovania už od pdávna žili vo východnej Europe. Ich pravlasťou bolo úze

medzi riekami Labou a stredným Dneprom. Na juh siahhranica slovanského osídlenia po Karpatské horstvo. Prirodné množenie Slovanov, ktorí k svojmu chovu dobytka a nekonalém u poľnohospodárstvu potrebovali veľkých priestozeme, bolo príčinou, že sa Slovania hneď po Kristu začali š

21) Šafař ík : Slovanské starožitnosti, 1837. — Niederle : Slovan

starožitnosti, 1904. — Farlati : Illyricum sacrum, 1751 a nasl. — Movič : Gli Slavi ed i Papi, 1897 a n. — Ježek : Počátky křesťanství mSlovany, 1879 a n. — Ji re ček : Dějiny národa bu lharského, 1876.Palacky : Dějiny národa českého, 1848. — Frindl : Die KirchengeschiBöhmens, 1864. — Borový : Dějiny diecese pražské, 1874. — Vacek : kevn í dějiny české, 1888. — P ekař : Nejs tar ší k ronika česká, 1902P ek ař : Die Wenzels- und Lu dm ila-L egenden u. die Echth eit Christ1906. — K rá sl a Ježek : Sv. Vojtěch, dru hý biskup pražský , 1898Parczew ski : Poczatki ch rystia niz mu v Po lsce, 1902. — Golub insGesch. der. russischen Kirche, 1881. — Goetz : S ta at u. Kirche in

russland, 1908. — Hanisch, E. : Geschichte Russland. Freiburg, 1940.Ráček : Ci rkevn í dějiny. P raha , 1940. — Ste jsk al : Sv. Václav. P r



do susedných krajín. Sťahovanie germánskych kmeňov na pad a na juh uľahčilo Slovanom ich pohyb. Pri tomto sťahovaozdelili sa Slovania na niekoľko skupín a podľa toho, ktorý

smerom sa sťahovali, nazývajú sa Slovanmi západnými (Polci, Česi, Slováci, Lužičania), južnými (Slovinci, Chorváti, Sa Bulhari), východní (Bielorusi, Malorusi čiže Ukrajinci a V

korusi). Okolo r. 600 skončilo sa sťahovanie Slovanov, ktorízačali venovať usadlému životu.

P o h a n s k é n á b o ž e n s t v o S l o v a n o v . Nábožstvo Slovanov bolo prírodné. Z bohov uctievali Perúna, bohromu a blesku, Radigasta, Triglava, Sventovíta, Morenu, bhyňu zimy a smrti, Vesnu, bohyňu jara a života, Veleochráncu stád. Verili vo víly, rusalky, sudičky a iné byto

dobré a zlé. Verili v nesmrteľnosť duše, v posmrtný život. Svich m ŕtvych pochovávali alebo spaľovali, ako to dokazujú svanské mohyly. Najrozsiahlejšie slovanské pohrebište na Svensku bolo objavené v Devínskej Novej Vsi pri Bratisla

P o k r e s ť a n e n i e S l o v a n o v . Pokresť anenie Slovandialo sa zo západu z Franskej ríše, z juhu z Itálie a z výchoz Byzantskej ríše. Slovania, ktorí sa dostali do okruhu záp

nej kultúry, prijali kresťanstvo vo forme rímskej; ktorí sa dstali pod vplyv ku ltúry východnej, byzantskej, prija li krťanstvo vo forme gréckej. Na styčných bodoch západnej a vchodnej kultúry vymenili niektorí Slovania kresťanské nábženstvo z latinskej formy na grécku a naopak podľa toho, ktovplyv bol silnejší. Inde, ako napr. na Slovensku, odohral sa pas medzi kresťanstvom vo forme latinskej a gréckej. Po otrhnutí sa byzantskej cirkvi od jednoty s Rímom, väčšina s

vanských národov, najmä veľký národ ruský, bola časom shnutá do východnej schizmy. Straty, ktoré utrpela rímska ckev odpadom cirkvi východnej, usilovala sa nahradiť získanSlovanov západných a čiastočne aj južných.

C h o r v á t i . P rv í zo Slovanov p rija li k resť anstvo Chváti pôsobením italských misionárov už v VII. a VIII. storoV IX. st. p rijali za liturgick ý jazyk staroslovienčinu. Po sm

sv. Metoda mnohí slovanskí kňazi vyhnaní Wichingom, naút l k Ch át K ď b l Ch át k i j é k h



skému štátu, prevládla tam časom zasa latinčina. R. 10bolo zriadené biskupstvo v Záhrebe a prvým biskupom sa sčeský benediktín Duch z kláštora sázavského.

S r b i . Srbi boli obrátení na kresťanstvo pôsobením iských kňazov v VII. storočí. Od X. st. klonili sa viac k Carihdu ako k Rímu, až sa úplne priklonili k patriarchátu chradskému a prijali natrvalo byzantský obrad so slovanskjazykom liturgickým.

S l o v i n c i . Slovincom, osadeným pôvodne v alpskkrajinách , hlásali kresť anstvo už v VIII. st. misionári nmeckí a italskí. Najväčšie zásluhy o ich pokresťanenie má nohradský biskup sv. Virgilius, pôvodom z írska.

B u l h a r i . Bulhari priš li na Balkán v VII. st. a sp lynso slovanským obyvateľstvom. Kresťanstvo im hlásali grékňazi. R. 864 dal sa pokrstiť ich knieža Boris I. (852—882). kevnej právomoci domohli sa nad Bulharmi patriarchovia rihradskí a zaviedli u nich byzanstský obrad. Slovanskí kňvyhnaní z Veľkej Moravy od Wichinga, rozšírili tam obrajazyk slovanský a tak dovŕšili poslovančenie Bulharov. činnosť prispela k rozkvetu starobulharskej literatúry. V X.

sa ujaly v Bu lharsku bludy m anichejské (dualizmus : vezápas dobra a zla, hmota je zlo a preto hlavným cieľom človmusí byť oslobodiť sa od hmoty). Prívrženci tohto bludu sa zývali »bogomilovia« a za tureckých dôb odpadli hojne k imu a odnárodňovali sa. — Od IX. st. vládli Bulhari nad m unm i a zaviedli u nich byzantský obrad so slovanským zykom liturgickým. Neskôr sa u jala ako jazy k liturgický

gréčtina a konečne rumunčina.Č e s i a M o r a v a n i a . Počiatky kresť anstva v Čecha na Morave súvisia s misijnou činnosťou nemeckých kňazTým sa táto oblasť dostala do okruhu kultúry západnej, laskej. Pôsobením sv. Cyrila a Metoda nadobudla prevahyturgická reč staroslovienska, ale nakoniec zvíťazila latinčNa dvore kráľa Ludvika Nemca prijalo r. 845 krst 14 kmevých kniežat českých, ale táto udalosť nemala prenikavejšivýznamu pre kresťanstvo v Čechách. Prvým kresťansk



z rúk sv. Metoda na dvore kráľa Svätopluka spolu so svojdružinou r. 874. Po svojom návrate do Čiech postavil prznámy kresťanský kostol v Čechách na Ľavom Hradci. Bohslužby konal v ňom slovanský kňaz Kaich, ktorý sprevádBořivoja na jeho ceste z Veľkej Moravy. Tam bola asi poktená aj Ľudmila, manželka Bořivojova a babička sv. VáclaPo smrti Bořivojovej jeho syn a nástupca Spytihnev (889—9dal sa r. 895 s ostatnými českými kniežatmi na sneme v Rezdobrovoľne do ochrany Nemeckej ríše. Tak sa dostaly Čeccirkevne pod biskupstvo rezenské, podriadené metropolitosoľnohradskému. Počiatky kresťanstva v Čechách sú pokpené mučeníckou smrťou sv. Ľudmily, ktorú dala r. 921 vraždiť na hrade Tetíne matka sv. Václava Drahomía smrťou sv. Václava, ktorého usmrtil jeho brat Boleslav sposo svojimi ozbrojencami r. 929.

S v . V á c l a v . Sv. Václav (921—29) bol kniežaťmúdrym, spravodlivým a horlivým kresťanom. Jeho sviatsvätí sa 28. septembra. Český národ ho ctí ako »patróna a d

diča českej krajiny«. Boleslav I. (929—67) ľutoval svojho z

činu a náboženskou horlivosťou sa usiloval napraviť svoj bovražedný čin. Prvé biskupstvo v Čechách bolo zriadené Boleslava II. (967—999) r. 973 v Prahe. Biskup pražský bol vňatý z právomoci arcibiskupa soľnohradského a stal sa sufgánom (čiže prideleným) arcibiskupa mohučského. Prvýpražským biskupom bol Detmar (973—82), rodom Sas, druhýsv. Vojtech (982—997) z rodu Slavníkovcov.

Sv . V o j t e c h , muž ducha apoštolského, kňaz učea pokorný, ťažko znášal mnohé pohanské zvyky medzi Čecmi. Preto sa dvakrát zriekol biskupstva pražského a odišdo Ríma, kde žil v kláštore. Keď sa na prianie kniežaťa Boslava II. vracal z Ríma do Prahy, dozvedel sa o povraždesvojich príbuzných. Odobral sa pre to do Uhier, kde pokrsalebo birmoval Gejzovho syna sv. Štefana, prvého uhorské

kráľa. Z Uhier odišiel do Poľska. Keď odišiel hlásať evan jeliu



telesné pozostatky boly pochované v Hnezdne. Sviatok

Vojtecha svätí sa 23. apríla.

P o l i a c i . Poľské kmene, osadené v Sliezsku a Krak

sku, patrily kedysi k Svätoplukovej ríši. Odtiaľ prišli k

liakom aj prv í kres ťansk í kňazi. Vlastné obrá tenie Poliak

začalo sa až r. 965, keď pôsobením Dúbravky, dcéry českkniežaťa Boleslava I., prijal jej manžel, poľské knieža Mešek

(960—992), spolu s niektorými veľmožmi sv. krst. Pôsobennemeckých kňazov šírilo sa kresťanstvo v Poľsku tak rýchže už r. 968 bolo zriadené biskupstvo v Paznani, r. 1000 vo V

tislavi, Krakove a Kolobrehu a arcibiskupstvo v Hnezdne. Prv

arcibiskupom hnezdenským bol brat sv. Vojtecha Gaudenti

P o l a b s k í S l o v a n i a . Polabskí Slovania a Pom

rania poznali kresťanstvo od nemeckých susedov v X. storo

Nakoľko sa Nemci chceli pomocou kresť an stva zmocniť

krajín , bránili sa tamojší Slovania vyše 200 rokov pr ijakresť anstva. Nakoniec boly tieto krajin y pomocou nemec

kolonizácie ponemčené.

R u s i . Rusi poznali kresťanstvo od bulharských kňazR. 957 sa dala v Carihrade pokrstiť ovdovelá kňažna kijevOľga (na meno Helena). Aj jej vnuk, knieža Vladimír (981015) pr ijal kresť anstvo spolu so svojimi bojarmi. S ta ra l

usilovne o pokrstenie svojho národa. Ničil pohanské modly, val kostoly, kláštory a školy. Bulharskí kňazi, ktorých povoužívali slovanský liturgický jazyk. Prvé biskupstvo bolo z

dené v Kijeve a r. 1035 bolo povýšené za metropolu. Kis biskupstvom a kláštorm i stal sa východiskom kresťans

ku ltúry pre U kra jinu a ostatné Rusko. Byzantský rozkol1054 nemal hneď za následok odklon Ruska od Ríma. v XII. st. pomocou ruských biskupov, ktorými sa stávali dení Gréci, boli Rusi a Ukrajinci nepozorovane prevedení

rozkolu.



§ 7. Pokresťanenie Slovákov.

Sv. Cyril a M etod, apoštoli S lovákov.22)

a) Počiatky kresťanstva na Slovensku.

V l a s ť S l o v á k o v . Slováci bývajú pod K arpátm iod V. st., najneskoršie od začiatku VI. storočia. Naši predkomali hneď svoje kniežatá a neskôr svojich kráľov. Títo udrvali styky s kresťanským svetom v severnom Taliansku a v jnom Rakúsku. Novodobé Slovensko je iba malým pozostatkstarého veľkého Slovenska, ktoré sa rozprestieralo po väččasti Dunajskej kotliny. V IX. storočí slovenský národ pamedzi najväčšie slovanské národy . Slovenská ku ltú ra ší

sa v tom čase na juh a východ. Proti avarskému panstvu nslovanskými národmi a aj nad Slovákmi úspešne bojoval frský kupec Samo, ktorý zorganizoval povstanie proti Avaroale po jeho smrti r. 658 znova sa dostali Slovania v Dunajsoblasti pod avarskú nadvládu. Definitívne porazil Avarov a vrátil ich ríšu franský kráľ Karol Veľký r. 799. Tým sa dospodunajskí Slovania, medzi nimi aj Slováci, do okruhu zá

mov mohutnej Franskej ríše a otvorily sa cesty západnej k

22) Botto, J. : Slováci. Turč. Sv. Martin , 1923. — Chaloupecký, Staré Slovensko. Bratis lava, 1923. — Ginzel ; Gesch. der be iden venap. Cyr. u. Methodus, 1861. — Götz : Gesch. der S lavenapos tel Kstantinus u. Methodus, 1896. — P as trnek : Dějiny slov. apošt. Cya Metho da, 1902. — Snopek : K on sta nt in Cyrill a Methoděj , slov. aptolové, 1908. — Chaloupecký : Slovenské diecese. Bra tis lava, 1928

Dvorník, Fr. : Les Slaves, Byzance et Rome au IX-e siècle. Paris, 1926Dvorní k, F r. : Les Légendes de C onstan tin et de M éthode v ues de zance, 1933. — Hodál, J. : Kosto l P rib inov v N itre v pravom sveNitra, 1933. — Strá ns ky —Cserenyey : Dejiny bisk up stva nitrianskeNitra, 1933. — Ríša veľkom oravská. Sostav il S tan islav, 1933. — Živslovanských apoštolov Cyrila a Methoda. Panonsko-moravské legenPreložil Stanis lav. B ra tislava , 1933. — R ap an t : P ribyn ov ni tr. kostoBratislava, 1941. — Ten istý : T ra ja synovia Svätoplukovi. Bratis laEisner : P ra v ěk Slovenska. B ra tislava , 1933. — Sasin ek : Dejiny drnych národov na území tera jšieh o Uhorska. Turč. Sv. M artin, 1878.

Bidlo : Dejiny Slovanstva. 1927. — Stanislav : Slovenská liturgia na Svensku a sídlo Metodovo a Gorazdovo Bra tislava 1941 — Maců r



túre na Slovensko. Slovensko otvorilo sa pre misijnú činnnemeckých misionárov, ktorí šírením evanjelia medzi našpredkami usilovali sa zaistiť Slovensko i politicky pre Franríšu. Tak už v VIII. st. vs tup ujú Slováci do veľkej kres ťskej a tým aj ku ltúrn ej rodiny europskej a dosahujú v čestné miesto.

Najs tarš í známy ruský dejepisec Nestor (1056— 1111),šly zo strediska ruskej vzdelanosti z kláštora Pečera v Kijezachoval nám aj meno starého Slovenska. Vo svojom letopmenuje Slovensko »Slovienskaja zemľa«, to jest slovenzem. Západné latinské pramene nazývajú Slovanov na senom bre hu Duna ja Moravanmi, lebo krajina, ktorú obývrozprestierala sa na obidvoch brehoch rieky Moravy. Vých

né slovanské pram ene naz ýv ajú týchto Slovanov Slovenčo je starší tvar názvu Slovák, ktorý sa začína vyskytovaťv XV. storočí.

P r i b i n a . P rv ým známy m slovenským v lad áro m knieža Pribina, ktorý okolo r. 830 vládol nad slovenskúzemím so sídlom v Nitre. Hoci bol ešte pohanom, dal postv Nitre prv ý známy kresť ansk ý kostol na Slovensku, kt

posvätil okolo r. 833 soľnohradský arcibiskup Adalrám.M o j m í r . Moravské knieža Mojmír (830— 46) vyh

Pribinu z Nitry a zmocnil sa jeho územia, čím vytvoril okr. 836 silný štát, kto rý sa nazýva Veľká Morava. Veľká rava rozprestierala sa na území Moravy a Slovenska, na jpresahovala hlboko pod južn ú hra nicu dnešného SlovenNástupcovia Mojmírovi podnikali výboje do susedných kra

podmaňovali si susedné slovanské kmene a tak zväčšovali úmie Veľkej Moravy. Mojmír bol už kresťan a misijná činnnemeckých kňazov mohla sa na Veľkej Morave rozvíjať prekážok.

Vyhnaný Pribina našiel si priazeň nemeckého kráľa dovíta Nemca, dal sa pok rstiť a od k ráľa Ľudovíta Nem(843—76) dostal kniežatstvo v zadunajskej Panónii pri Blatnjazere, kde si P ribina postavil mocný hrad Blatnohrad. svojom pokrstení bol Pr ibina horlivým kresťanom, post



kláštory. Zomrel za záhadných okolností r. 861. Jeho nástcom stal sa jeho syn Koceľ (861—74), ktorý pokračoval v špajách svojho otca a múdro spravoval svoje kniežatstvo, o

vané Slovákmi a Slovincami. Bol veľkým priateľom a pod

rovateľom slovenských apoštolov sv. Cyrila a Metoda.

R a s t i s l a v . Krá ľ Ľ udov ít Nemec sosadil r. 846 Mmíra a na jeho miesto dosadil Rastislava (846—870). Nový

novník Veľkej Moravy zpočiatku zachovával priateľský pom

k Nemeckej ríši, ale zbadal, že nezávislosť jeho kra jin y

ohrozená. M údry Rastislav zbadal, že nemeckí misionári

nielen hlásateľmi evanjelia medzi jeho ľudom, ale nástrojnemeckej mocenskej politiky v jeho krajine. Rozhodol sa pr

k historickému kroku : získať misionárov, kto rým by jeho dobre rozumel, lebo pozoroval, že nemeckým kňazom rozum

málo a preto aj pokresťaňovanie postupuje pomaly. Toto r

hodnutie Rastislavovo malo nielen náboženský, ale aj politi

význam. Obrátil sa na pápeža Mikuláša I. s prosbou, aby

pápež poslal misionárov, ktorí ovládajú slovanskú reč. Pá

nemohol vyhovieť prosbe Rastislavovej, lebo takýchto kňaz

v Ríme nebolo. Preto sa Rastislav po porade so svojimi vmožmi obrátil do C arihradu, kde vted y vládol Michal

Rastislavova prosba znela : »Keďže náš ľud od pohanstva

odvrátil a kresťanského zákona sa drží, a učiteľa nemáme

kého, ktorý by nám v našom jazyku pravú vieru kresťan

vysvetlil, aby sa aj iné strany, to vidiac, pripodobily ná

pošli nám, vladyka, biskupa a učiteľa takého, lebo od vás

všetky strany vždy dobrý zákon vychádza.« Michal III. rád

hovel prosbe Rastislavovej, lebo si chcel v jeho ríši získať sjenca proti Bulharom, ktorí žili v nepriateľskom pomere s B

zantskou ríšou. Tak došlo k významnej misii bratov Konšttína a Metoda na Veľkú Moravu. Veľká Morava, ktorá do

podliehala vplyvom západnej vzdelanosti, dostala sa do stys kresťanskou ku ltúrou východnou. Medzi oboma kultúra

nastalo zápolenie, z ktorého nakoniec vyšla víťazne kul tzápadná a Slovensko dostalo sa natrvalo do okruhu západ



b) Sv. Cyril a Metod, slovenskí apoštoli.

P ô v o d s v . b r a t o v . Byzantský cisár M ichal III. veril veľkomoravskou misiou bratov Konštantína (kláštornmenom Cyrila) a Metoda, ktorí sa už osvedčili v podobnýposlaniach. Bra tia pochádzali z vyššej úradníckej rodiny.

otec bol zástupcom solunského stratéga (vojvodcu). Metod narodil r. 815 a Konštantín r. 827. Študovali v Soluni a v rihrade. Konštantín vynikal vo filozofii a stal sa profesorna univerzite v Carihrade. Metod bol správcom slovanskrajiny, ktorá patrila k byzantskému cisárstvu. Obaja braovládali slovanský jazyk. Po štátnom prevrate v Byzantr. 856 zriekli sa obaja bratia verejného života a utiahli sa kláštora. Konštantín sa stal kňazom a Metod mal diakon

svätenie. Znalosť slovanskej reči a náležité teologické vzdnie urobili ich schopnými stať sa dobrými misionármi slovského ľudu na Veľkej Morave.

P r í c h o d n a V e ľ k ú M o r a v u . B ratia sa nálepripravili na svoju misijnú cestu. Konštantín sostavil slovské písmo, zvané hlaholské, preložil do slovanskej reči nhlavnejšie čiastky Písma sv. a niektoré bohoslužobné kni

Po tejto príprave odobrali sa bratia na Veľkú Moravu, neso sebou posvätné knihy, relikvie sv. Klementa , da ry a pre Rastislava. Na Veľkú Moravu prišli r. 863. Boli prijatí s vkou okázalosťou a dali sa hneď do apoštolskej práce. Naši prkovia boli ich horlivými a oddanými žiakmi, lebo im dobre rumeli. Náboženský život začal radostne prekvitať.

V R í m e . Nemeckí kňazi zbadali, že Rastislav so svo

ľudom priľnul ku Konštantínovi a Metodovi a že tým ich boženské i politické poslanie je skončené. Nechceli sa vľahko vzdať svojho miesta. Začali horlivých bratov ohováa obžalovali ich v Ríme u pápeža, že učia bludy. Aby dokázsvoju pravovernosť a dali si posvätiť svojich žiakov, ktorsi vychovali a vyučili za kňazov, odobrali sa bratia so svojžiakmi do Ríma. Cestou sa zastavili u Koceľa, vyučili mu cich mladíkov za kňazov a pokračovali vo svojej ceste. V R

prijali bratov a ich sprievod slávnostným spôsobom, lebo sa č li ž b i i áš jú b k Kl



tieho nástupcu sv. Petra na rímskom biskupskom stolci, ktonašiel Konštantín za svojej cesty ku Chazarom, vtedy žijúcna Kryme a v južnom Rusku.

P o v o l e n i e s l o v a n s k e j l i t u r g i e . Pápež HadrII. (867—72) — pápež Mikuláš I. medzitým zomrel — dozdel sa zo zpráv solunských bratov o ich úspešnej misijnej čnosti, presvedčil sa o ich pravovernosti, schválil r. 868 prekbohoslužobných kníh do slovanského jazyka a položil ich oltár Panny Márie Snežnej, aby aj týmto činom dal najavo, aj slovanský jazy k pa trí do cirkevných obradov. Pápež svysvätil Konštantína za biskupa. Metod a ostatní boli vystení za kňazov. Medzi nimi boli aj mnohí Slováci. Takto zťazili solunskí bratia nad svojimi ohováračmi.

Biskup Konštantín, chorý a vysilený apoštolskou práccítil koniec svojho života. Vzdal sa v Ríme biskupskej hodnoa vstúpil do kláštora, kde dostal meno Cyril. Po 50 dňoch svho rehoľného života zomrel dňa 14. februára 869 vo veku rokov. Bol pochovaný v kostole sv. Klem enta neďaleko Clossea, posväteného krvou mučeníkov, s takou slávou, ako chovávali len pápežov. Pred svojou smrťou prosil Metoda, a

po jeho sm rti pokračoval v misijnej činnosti medzi našipredkami: »Hľa, brat, dvoma spoločníkmi sme boli, jedbrázdu ťahajúc imi, a ja na hrude padám, svoj deň skončiTy Horu [to jest kláš tor na hore Olympe] ľúbiš v e ľ m i; opúšťaj pre Horu učenia svojho, lebo čím môžeš skôr spasebyť ?«

Cyril hneď po svojej sm rti bol uc tievan ý v Ríme

svätý. Jeho hrob v Ríme je teraz neznámy. Na Velehrade Morave je uložená v kaplnke »Cyrilke« čiastka jeho ostatkktoré boly prinesené koncom XVI. st. z jeho hrobu v Ríme.

S v . M e t o d b i s k u p o m . Na jeseň r. 869 bol vystený za biskupa Metod, aby pokračoval v započatom diele Veľkej Morave. Aby slovanské národy na Morave, Slovena v Panónii neboly závislé od nem eckých biskupov, obnopápež pre ne biskupstvo v Sirmiu (severozápadne od Belehdu), zaniklé za sťahovania národov, a ustanovil za jeho bisku



biskupa Metoda na jeho ceste z Ríma a zle s ním zachádzKeď sa to dozvedel pápež Ján VIII. (872—82), rozkázal Metprepustiť na slobodu a nemeckých biskupov potrestal. Pása domnieval, že príčinou sporov je slovanská reč. Preto vo svojom liste zakázal užívať pri bohoslužbách.

S v ä t o p l u k . R. 870 došlo zatia ľ na Veľkej Mork veľkému prevratu. Nitrianske knieža Svätopluk zbavil svho strýca Rastislava násilne trónu a vládol sám (870—94). Ršíril svoju moc i na Čechy a Krakovsko. Len Panónia zosv područí Nemcov. Metod tam nemal prístupu. Zato tým hlivejšie pokračoval vo svojej práci na Veľkej Morave. Pkladal ďalej Písmo sv., takže okolo r. 882 mali sme už prekcelého Písma sv. okrem Makabejských kníh. Vychoval a

svätil do konca svojho života vyše 200 slovanských kňaa diakonov. R. 874 pokrstil české knieža Bořivoja, ktorsestru, ako sa zdá, mal Svätopluk za manželku.

Z n o v a v R í m e . P om e r medzi S vätoplukom a Mdom sa priostril, lebo prísny Metod káral jeho málo kresský život. Nemeckí kňazi boli k Svätoplukovi shovievavea preto si ich Svätopluk viacej obľúbil. Oni využili pria

Svätoplukovej a začali znova boj proti Metodovi. Znova ho vinili v Ríme, že učí bludom. Preto sa Metod vydal znovacestu do Ríma. Pápež Ján VIII. sa presvedčil o pravoverna horlivosti Metodovej a bulou »Industriae Tuae« z jú na znova schválil slovanský jazyk ako liturgickú reč. To bnové víťazstvo Metodovo proti osočovateľom. Len Svätokovi a jeho dvoranom sa maly obrady konať latinsky. Na pnie Svätoplukovo dal pápež posvätiť za biskupa pre Nitru meckého kňaza Wichinga, ktorý mal byť podriadený MetodoMiesto toho však Wiching strpčoval posledné dni života todovho, usiloval sa zničiť jeho dielo, odstrániť slovanskúturgiu a zaviesť miesto nej latinskú reč.

S m r ť s v . M e t o d a . Metod cítil, že jeho sily slabNa Kvetnú nedeľu 885 odobral sa do svojho chrámu, zasvného Panne Márii, aby naposledy slúžil sv. omšu a rozlúči

s duchovenstvom a svojimi veriacimi. Za svojho nástupcu uslovenského kňaza Gorazda vyznačujúceho sa nadano



a horlivosťou. Potom 6. ap ríla po vyše 20-ročnej nam áhavmisijnej práci medzi našimi predkami zomrel vo veku 70 rkov, oplakávaný slovenským ľudom, lebo — ako hovorí genda o jeho živote — »pre všetkých stal sa všetkým, avšetkých získal«.

Hrob sv. Metoda nie je známy. Azda bol pochovaný v Nre, kde bolo jeho sídlo. Cirkev vyhlásila oboch bratov, kých ctia najm ä slovanské národy ako svojich apoštolov, vätých. Urobil tak pápež Ján X. (914—28). Veľký pápež L

XIII. vo svojej encyklike »Grande munus — Vznešená povnosť« zo dňa 30. sept. 1880 vyzdvihol význam slovanskýapoštolov Cyrila a Metoda a ich úctu rozšíril na celý kresťaký svet. Ich sviatok svätí sa 5. júla.

c) Zánik Veľkej Moravy a osud slovanskej liturgie.

V y h n a n i e M e t o d o v ý c h ž i a k o v . Po Metodovmrti pridal sa Svätopluk úplne na stranu nemeckých kňazo

zakázal slovanskú bohoslužbu a nakoniec vyhnal slovanskýkňazov zo svojej ríše. Títo sa rozišli do Čiech, Chorvátska, Svinska a najviac do Bulharska. Na konci Svätoplukovho živo

dostala sa aj jeho ríša do ťažkej situácie. Musel svoju ríbrániť proti výbojným maďarským kmeňom, ktoré koncoIX. st. prišly z južných krajov Ruska a osadily sa v úrodnzadunajskej Panónii v bezprostrednom susedstve VeľkMoravy.

Z á n i k V e ľ k e j M o r a v y . Po Svätoplukovej smnastaly rozbroje medzi jeho synmi. Mojmír II. usiloval sa z

bezpečiť svoju krajinu proti nepriateľom. Musel sa vzdať kín, ktorých sa zmocnil jeho otec. Územie jeho ríše sa zmešilo na rozlohu, akú mala Veľká Morava za Rastislava. S Necami uzavrel r. 901 mier, ale neustálymi vojnami vyčerpaa zoslabená ríša nevládala odolať neustálym útokom maďských vojsk, až nakoniec podľahla okolo r. 906. Mojmíroríša sa rozpadla a slovenský národ stratil svoju samostatnona ktorú musel potom čakať vyše 1000 rokov v tvrdom podrua slúžiť cudzincom. Západná čiastka slovenského štátu dosta



vensko ani po strate politickej samostatnosti nestratilo svýznam. V X. a XI. st. tvorilo aj v novom štátnom útvuhorskom samostatné kniežatstvo. K ultú rne a náboženvplývali Slováci na svojich barbarských a pohanských podniteľov.

P o k r e s ť a n e n i e M a ď a r o v . Maďarské kmturko-tatarského pôvodu sjednotil Arpád, ktorý sa stal zakdateľom uhorského kráľovského rodu arpádovského, vládceho v Uhrách do začiatku XIV. storočia. Usadlým životom čali Maďari žiť po porážke, ktorú utrpeli od nemeckého krOtu I. r. 955 pri Augsburgu. Z maďarských panovníkov psa dal pokrstiť Gejza (970—997). Maďari prijímali kresťanszo západu aj z východu, až nakoniec prevládlo u nich kres

stvo západné, latinské. Medzi Maďarmi pôsobil aj sv. Vojtektorý pokrstil alebo birmoval aj Gejzovho syna Štefana, prho uhorského kráľa (997—1038). Tento pochopil, že len pokťanením jeho ríše môže byť zabezpečená jej budúcnosť. Prsa usiloval čím skôr pokresťaniť svoj národ, čo sa mu aj väčšieho otrasu podarilo. Založil v Ostrihome arcibiskups(r. 1007) a niekoľko biskupstiev. Prvým arcibiskupom stalRadla Anastázius, druh. sv. Vojtecha a bývalý opát kláštv Břevnove, odkiaľ prišlo do Uhier 10 benediktínov, a sv. fan založil pre nich kláštor na Panónskej hore. Z tohto kláštvychádzali misionári medzi maďarský ľud. Opátom klášbol práve Radla Anastázius, prvý ostrihomský arcibiskup. kevná organizácia uhorského štátu nadväzovala na cirkeorganizáciu slovenskú z doby Veľkomoravskej ríše. Tak sa váci zaslúžili o kultúrne a náboženské povznesenie Maďar

§ 8. Správa a život cirkevný.23)

Z m e n e n é p o m e r y . Nové pomery, do ktorýchcirkev dostala na začiatku stredoveku, vyžiadaly si rozšírecirkevnej organizácie. Úzky vzťah medzi pápežstvom a ob

23) Thomassin: Vetus et nova eccles. disciplina. Mog., 1787. Hi hi S d k h Ki h h S b 1878 S



veným Západ ným cisárstvom odrážal sa v celej cirkevnej ganizácii a v cirkevnonáboženskom živote.

Zmenené pomery odzrkadľujú sa najmä v pápežstve anajvyššej cirkevnej ustanovizni. Zriadením Pápežského štdostali pápeži väčšiu slobodu a získali väčšiu autoritu a maj navonok, získali význam politický. Rozhodujú o súcosti kdidátov na panovnícke tróny, v prvom rade na cisársky trAž korunovaním cisárov a panovníkov od pápežov nadobúdpanovníci svoju moc. Pápeži vystupujú ako najvyšší sudconad cisármi a panovníkmi. Na druhej strane cisári potvrdzpápežskú voľbu a im ako najvyšším hlavám kresťanských novníkov podliehajú aj pápeži ako panovníci Pápežského štáÚpadok cisárskej moci prejavil sa aj v pápežstve. Medzi seb

zápoliace šľachtické rody v Itálii a v samom Ríme snažily dosadzovať na pápežský stolec svojich prívržencov bez ohľana cirkevné záujmy. Za týchto zmätkov stali sa pápežmi mžovia nehodní tohto vysokého úradu (napr. Sergius III., JXI. a XII.). Medzi vynikajúcimi pápežmi tohto obdobia pmiesto patrí Mikulášovi I. (858—867), ktorý rázne a úspeobhájil pápežskú autoritu proti Fotiovi i proti pyšnému a silníckemu arcibiskupovi ravenském u Jánovi, ktorého sodením donútil k poslušnosti. S tou istou rozhodnosťou chránerozlučnosť kresťanského manželstva proti Lotarovi II., lrinskému kráľovi.

K a r d i n á l i . A by škodlivý vplyv svetských pan ovkov pri pápežskej voľbe bol obmedzený a tým cirkev uchnená pred nehodnými pápežmi, pápež Mikuláš II. (1059—10ustanovil, že pápežov môže voliť iba sbor kardinálov . K ar

Gesch. des kirchl. Benefizialwesen. Berlin, 1895. — Mast: Dogmatischistorische Abhandlung über die rechtl. Stellung der Erzbischöfe in kath. Kirche, 1847. — Schneider: Die bischöfl. Domkapitel Mainz, 18— Schäfer: P farrk irch e u. Stift im deutschen M.-Alter, 1903. — FehStaat u. Kirche im fränk. Reiche, 1869. — Hauck: Enstehung dbischöfl. Fürstenmacht, 1891. — Specht: Gesch. des Unterrichtswese

inDeutschl. von den ältesten Zeiten bis z. Mitte des 13. Jahrhats, 18

— Siebe nga rtner: Sch riften u. Einrich tung en zur B ildung der Geistchen, 1902. — Pö sch l: Bischofsgu t u. m ensa episcopalis, 1908. — D



nálmi menovali sa pôvodne klerici každého biskupského kosla. Toto pomenovanie sa neskôr udržalo len v Ríme. Okolo1000 sbor kardinálov tvorilo sedem rímskych diakonov, ktsa starali o chudobných mesta, farári hlavných rímskykostolov a biskupi z okolia Ríma, ktoré tvorilo kedysi pôvodrímsku diecézu. Počet kardinálov kolísal, až sa ustálil na dn

nom počte 70. Kardináli tvoria poradný sbor pápežov.K a n o n i c i . Pora dným sborom a pomocníkmi bisk

pri správe diecézy boli kanonici, ktorí tvorili kap itulu. Mkanonik dostali odtiaľ, že žili podľa určitých pravidiel (canopravidlo). Ich sbor bol nazvaný kapitulou, lebo pri každodných shromaždeniach sa čítala časť (caput = hlava) z pravidktorými sa riadil život kanonikov. Ustanovizeň kanonikov

viedol sv. Chrodegang, biskup v M étach († 760), ktorý s kňazmi svojho kostola na spôsob rehoľného života a napísal nich pravidlá života. Sv. Chrodeganga nasledovali aj iní bispi a zakladali pri svojich biskupských kostoloch kapituly delné kapituly, lebo boly v sídle biskupa). Neskôr sa zakladkapitu ly aj pri iných významných kostoloch (kapituly kgiálne mimo sídla biskupovho, napr. u nás v Bratislave). Pv sbore kanonikov sa nazýval prepošt (lat. praepositus = pr

stavený). Pri správe rozsiahlych diecéz pomáhali biskupom diecki biskupi (chorepiscopus). Neskôr delili biskupi svoje cézy na menšie obvody, spravované arcidekanmi; tieto sa zdelily na dekanáty, spravované dekanmi. Dekani a arcidekspravovali svoje obvody podľa smerníc biskupových.

T i e n e . Závislosť c irkvi od svetských panovníkov dobrom ovocí mala aj mnoho zlých následkov. V kláštor

i medzi svetským kňazstvom uvoľnila sa disciplína. Kňazi lovali sa dosiahnuť svoje úrady aj nečestným spôsobom, pplácaním, simoniou. Kňazi sa začali ženiť, hoci to cirkev zna znova zakazovala. Svetské vrchnosti braly neraz takýckňazov do svojej ochrany, a preto cirkev mohla ťažko prevnáp ravu . Sve tské vrchnosti stava ly totiž kostoly, zakladfary, dotovaly ich majetkami (beneficiá), a považovaly sa prza pánov kostolov a fá r a fará rov považovaly za svojich žobníkov. Tým sa úsiliu cirkvi o nápravu veľmi prekážalo.



ktorých nezošľachtený život vplýval aj na cirkevnú disciplíPo upokojení pomerov začína sa v cirkvi hnu tie za zlepšecirkevnej disciplíny, ktoré hnutie vyšlo začiatkom X. st. z klora Cluny a rozšírilo sa po celej Europe. Toto hnutie vyvrchilo a zvíťazilo v nasledujúcom období za pápeža Gregora V

S v e t l o . Popr i mnohých tônis tých s tránkach , ako zbkoch pohanstva (povery, pästné právo, »božie súdy«, lúpníctvo, súboje atď.), javí sa v náboženskomravnom živote riacich tejto doby nejedn a svetlá s trán ka : pevná viera, hlbozbožnosť a úprimná kajúcnosť; veľká obetavosť viedla vercich k zakladaniu kláštorov, kostolov a nemocníc. Keď aj ckev nemohla hneď odstrániť zbytky pohanského života, usivala sa ich aspoň mierniť, napr. zaveden ím »Božieho mier

(pax Dei, treug a Dei) : nik to nesmel siahnu ť po zbran i od strevečera do rána v pondelok, v advente, vo veľkom pôste, sviatky veľkonočné a vianočné. Keď nepomohlo napomínansiahla cirkev k prísn ym trestom : k exkom unikácii (vylúčez cirkvi, kým sa previnilec nepolepšil) a k interdiktu (záverejných bohoslužieb v meste alebo aj celom kraji na urččas; mohol sa udeľovať iba krst v prípade nutnosti a sviato

umierajúcich). Exkomunikácia mala za následok aj stratu čianskych práv. Vcelku sa dielo pokres ťanenia súkrom néi verejného života nových barbarských národov v tomto obdpodarilo.

§ 9. C irkev ná veda a um enie .24)

Literárny a vedecký život v cirkvi tohto obdobia v por

naní s literárny m i a vedeckým i dielami zlatého veku sta

24) B au m ga rtner : Die lateinisc he u. griechesch e L ite ra tu r der chrVölker, 1904. — Lan gen : Jo hannes von Dam askus, 1897. — W ern er : Akuin u. sein Jh t. Wien, 1881. — W erner : B eda de r Ehrw ürd ige . W1875. — M aî tre : Les écoles épiscopales e t m on as tiques de I O ccident puis Charlemagne jus qu’ à Ph ilippe Auguste, 1866. — H ab litze r : R anus Maurus, 1906. — K leid erm an ns : P e trus Dam iani, 1882. — BirSaint Pierre Damien, 1908. — Kraus : Gesch. der christl. Kunst, 1897Kleinschmidt : Lehrb. de r ch ristl. K unstge sch ich te, 1910. — LützeH : Von Sinn der Bauform en Fre iburg 1938 (Uvádza po trebn ú li te



kresťanskej literatúry je veľmi chudobný ako vo východnak najmä v západnej časti cirkvi. Je to vysvetliteľné nesmi

nym vypätím duchovných síl v predchádzajúcom období ť ažkých dogm atických bojov, za ktorých boly vyriešené kladné problémy kresťanskej vierouky a mravouky.

V ý c h o d . Na východe jedine obrazoborecký spor vy

al čulejšiu literá rnu činnosť. Najväčším teologom tohto dobia na východe bol sv. Ján Damašský († okolo r. 749), zpúradník, neskôr mn ích kláštora sv. Sábu v Jeruzaleme. Jehlavný spis »Prameň vedomostí« bol v stredoveku dlho zákdom vieroučných štúdií. Veľkú učenosť prezrá dzajú gréspisy carihradského pa triarc hu Fo tia († 891), ne pria teľa

padu a najmä pápežského primátu.

Z á p a d . Na Západe bola c irkev úplne zauja tá misijnčinnosťou medzi germánskymi a slovanskými národmi Euroktoré prichádzaly bez duchovnej i hmotnej kultúry. V kresť

skom staroveku boly pre činnosť cirkvi celkom iné pomery. Ckev pracovala medzi národm i s vyspelou ku ltúro u grécrímskou. Teraz musela cirkev začať od abecedy. Musela sa sučiteľkou a vychovávateľkou nových národov, ktorým mus

vštepovať základné prvky všeobecnej vzdelanosti. Za sťahonia národov spustly alebo úplne zanikly mnohé strediská deckej a umeleckej činnosti.

Pri uvážení všetkých týchto ťažkostí a prekážok musís úctou a obdivom hľad ieť na osvetovú a ku ltú rnu činncirkvi aj v tomto období. Zasiala semeno, ktoré prinieslo hatú úrodu v období nasledujúcom, keď cirkev v literatú

vede a umení dosiahla vrcholného rozkvetu (obdobie scholaky). Teraz sa cirkev venovala vybudovaniu školstva ľudovéa stredného. Pre vysoké školstvo mohla pripravovať iba pôPri kláštoroch boly školy kláštorné, pri farách farské, pri pitulách kapitulské. Kňazi nado búd ali vzdelania na školbiskupských a kláštorných. Pri panovníckych dvoroch vzniškoly dvorné (schola pala tina). O rozvoj ško lstva zaslúžiliveľm i ci sá r Karol Veľký, ktorý na zriaďovanie škôl klá

veľký dôraz. Hlavným radcom Karolovým v školských vecibol Anglosas Alk in († 804) Kláštor bol áro eň strediska



meleckej činnosti, ktorú dodnes obdivujeme. Zo stavieb vikajú chrámy v Ravenne, sv. Marka v Benátkach a v Cáchacelé vzdelanie bolo v ruk ách cirkvi. Kňazi viedli ľud nielezbožnosti, ale dávali mu aj základy všeobecnej vzdelanos

Medzi západnými učencam i vyn ikli : anglosaský mnív. Beda Venerabilis († 735), otec anglického dejepisectva pvoj spis o cirkevných dejinách Anglov; Valafrid Strabo, opláštora v Reichenau pri Kostnici, básnik a plodný spisovat† 849); Hrabanus Maurus, opát kláštora vo Fulde, neskôr arciskup v Mohuči, právom považovaný v Nemecku za zakladata školstva a vedy († 856); Scotus Eriugena, vynikajúci všestraou učenosťou, najmä filozofickou († okolo r. 877); Flodoaranonik v Remeši († 996); Gerbert, najväčší učenec X. st., arc

iskup v Remeši a v Ravenne, od r. 999 pápež pod menom Siester II. († 1003); Peter Damiani, benediktínsky mních, kainál a biskup v Ostii, duša obrodného hnutia v cirkvi v XI. spolu s Hildebrandom, neskorším pápežom Gregorom VI† 1072).



Vlastný stredovek (1073— 1305)

C i r k e v n a v r c h o l e d u c h o v n e j i s v e t s k e j

m o c i .

P r e h ľ a d .

Pápeži usilovali sa vys lobodiť cirkev z područia svetsk

moci. To sa im aj podarilo za prud kých bojov o investitú

o svetskými panovníkmi a kniežatmi. Pápežská moc dostúp

v tom to období svojho vrcholu. Pápeži boli v XII . a XII I.

duchovnou i sve tskou hlavou kres ťanského západu. Nadšeza Svätú zem vyvolalo križiacke výpravy a vznik duchovný

rytierskych reholí. Proti novým bludom vystupujú noví bojo

níci v c ir k v i: františkáni a dominikáni. K rozmachu cirk

nýc h vied prispely nové vysoké školy — univerzity. Cirk

mala v rukách školstvo ľudové, stredné i vysoké. Odkazmi

riacich a vlastnou prácou (kláštory) nadobudla cirkev rozsi

lych maje tkov . Duchovn í hodnostári vládli na svojich ú

miach ako kniežatá, iní riadili osudy národov ako kancel

a radcovia panovníkov. Najviac slávy, moci a lesku bolo, pr

da, na pápežskom dvore. Liturgia rozvila sa v ďalšie nové f

my. Cirkevné umenie rozvinulo sa v románsky a gotický sl

Bludné náuky začaly kaliť náboženský život ľudu.



§ 10. Víťazstvo cirkvi v boji o investitúru

a jeho následky. Pápeži Gregor VII. a Inocent III.25)

O p r a v n é h n u t i e . Jedenáste storočie prinieslo ťazápasy o postavenie cirkvi a duchovenstva v západnom kr

ťanstve. Mníšske opravné hnutie, šírené z kláštora Cluny, čalo vtedy pôsobiť i na svetské kňazstvo. Žiadalo sa, aby kňaz zásadne líšil od laika vyššou zbožnosťou a zvláštnym ssobom života. V očiach týchto horliteľov stávalo sa najmä mželstvo svetských kňazov pohoršlivým zjavom a najhoršhriechom zdala sa im simonia, získavanie duchovných úradza úp latk y. S pomocou cisára Henricha III. (1039— 1056)

dobudla clunyjská strana vplyvu i v Ríme. Cisár horlivo pporoval jej opravné snahy, netušiac, že ich úspech bude mťažké dôsledky i pre cisársku moc, ktorá od cisára Otu I. msama nem alý vplyv na rímskych pápežov a ich voľby. Už cisára Henricha IV. (1056—1106) prinieslo opravné hnusvoje ovocie v tom, že pápež Mikuláš II., opierajúc sa o rtoskánskeho m nícha Hildebranda , uviedol r. 1059 do živ

nové nariadenie o pápežskej voľbe, ktorú vyhradil jedine kdinálskemu sboru.

G r e g o r V I I . R. 1073 nastúp il na pápežský stomních a kardinál Hildebrand, ktorý bol kancelárom šiestpredošlých pápežov, ako Gregor VII. (1073—1085). Nový pázačal s celou vrúcnosťou bojovať za požiadavky reformnej stny. Pomocou splnomocnených poslov (legátov) usiloval sa p

25) Gfrörer : Papst Gregor VII. u. sein Zeitalter. Schaffhausen, 18Fessier : Gregor VII. u. die Kirchenfreiheit, 1850. — Will : Die Anfäder Re stau ration der K irche im 11. Ja hrh . M arbu rg, 1859. — M arteGregor VII. sein Leben u. W irken , 1894. — Meyer v. K no nau : J abücher des deutschen Reiches unter Heinrich IV. u. Heinrich V. Leip1890—1908. — Höhne : K aiser Hein rich IV., 1906. — Bern heim : Wormser K on ko rdat u. seine V oru rkunden, 1906. — H urte r : Ge

Papst Innozenz’ III. u. seiner Zeitgenossen, Hamburg, 1834—42. B rischar : Papst Innozenz III u seine Zeit 1883 — Luchaire : Innoc



viesť svoje reformné plány v západnej cirkvi. Neváhal pourestu exkomunikácie proti odporcom svojich nariadení, či i

o cirkevných alebo svetských hodnostárov. Presvedčil sa, najväčšou prekážkou poriadku a nápravy v cirkvi bolo obdzovanie cirkevných úrad ov panovníkmi a kniežatmi (invitúra). Takto dosadení hodnostári považovali sa viac za služ

níkov panovníkov a kniežat, ako za služobníkov cirkvi. Prr. 1074 a 1075 pápež Gregor VII. nariad il : Kňaz, ktorý nabudol cirkevný úrad za úplatok, zastáva ho neplatne a msa ho vzdať; kňaz, ktorý je ženatý, nesmie konať kňazské úkny, nikto nem á od neho prijím ať sviatosti a chodiť na jeomšu; nikto nesmie prijať cirkevný úrad od svetskej osoby.

B o j G r e g o r a V I I . a H e n r i c h a I V . Tieto

pežské dekréty vyvolaly prudký odpor u väčšiny duchovenstšľachty a panovníkov. Najmä sa im vzoprel nemecký ci

Henrich IV., podporovaný vo svojom odpore vyšším nemecka lombardským duchovenstvom. Bolo zrejmé, že sa tento rpor nerozrieši bez tuhého boja. Cisár sa nemienil vzdať najnvestitú ry a vplyvu na obsadzovanie biskupstiev a opátst

v ríši. Pápež trval však na tom, že tento zvyk je hriešna simnia a volal cisára na zodpovednosť. Na niektorých biskupa kráľových radcov vyriekol exkomunikáciu. Henrich IV. povedal na toto sosadením pápeža a tak sa začal tvrdý a rhorčený boj okolo investúry. Pápež vyzval ríšske kniežaaby vypovedaly cisárovi poslušnosť. Kniežatá sa osvedčily, sa kráľa zrieknu, ak nedosiahne do roka odpustenia od pápeCisár vidiac svoju zlú situáciu, vydal sa r. 1077 na cestu do Ilie, aby si získal od pápeža odpusten ie a sňa tie kliatby, kto

pápež na neho uvalil. Pred stiera júc úp rim né pokánie, proo odpustenie. Na mnohé prím luvy dal sa pápež obmäkčiťv severoitalskom hrade Canosse cisárovi odpustil, čím si pápvyrazil z ruky najväčšiu zbraň proti cisárovi. Ríšske kniežatátotiž tešily, že cisár nedosiahne odpustenia a že sa tak zbaneobľúbeného cisára. Ukázalo sa, že pokánie cisárovo bolo úprimné. Sotva opustil Canossu, začal boj proti pápežznova. V Nemecku došlo k občianskej vojne, lebo čiastka kn

žat zvolila si nového cisára. V tejto vojne vyšiel cisár ako víťih l i kli b h l j k



Itálie, dobyl Rím a ohrožoval pápeža v Anjelskom hraV najväčšej tiesni prišiel pápežovi na pomoc normanský vvodca južnej Itálie Robert Guiscard a vyslobodil ho. Z nekojného Rím a odišiel pápež do Saler n a, kde r. 1085 zomso slovami : »Miloval som spravodlivosť a nenávidel neprávopreto zomieram vo vyhnanstve.«

W o r m s k ý k o n k o r d á t . Sm rťou Gregora VII. o práva cirkvi neprestal. Gregorovi nástupcovia pokračovv ňom s Henrichom IV., ktorý zomrel nesmierený s cirkvr. 1106, i s jeho synom Henrichom V. (1106—1125). Tvrdý pas cirkvi o slobodu, trvajúci 50 rokov, skončil sa za pápKalixta II. (1119—1124) smluvou vo Wormse na Rýne (Woský konkordát, Pa ctum Calixtinum ). Sm luva bola potvrd

na IX. všeobecnej synode v Lateráne r. 1123. Boj o investitsa odohral aj v iných krajinách, ale tam nemal tak dramaticpriebeh ako v Nemecku.

Wormský konkordát znamenal strednú cestu medzi pážovými nárokmi a zvykovým právom koruny. Ríšskych bispov a opátov malo voliť príslušné duchovenstvo (kanonivoľba); kráľovi bol vyhradený len čiastočný vplyv na voľ

odznaky duchovnej moci, berlu a prsteň, dával zvolenému pež. Táto investitúra a posvätenie maly sa však, pokiaľ io Nemecko, udeľovať až vtedy, keď kráľ prijal od zvolenhodnostára prísahu vernosti a dal mu podaním žezla, odznasvetskej moci, právo vládnuť nad majetkami ríšskymi, sponými s jeho dôstojnosťou.

Za boja o inv estitú ru v N emecku snažili sa pápeži a reform

strana rozvíjať svoje nároky i v ostatných krajinách západnékresťanstva. Nedosiahli síce úplného víťazstva, ale ich úspeboly značné. Ťažký zápas museli pápeži podstúpiť za panníkov z rodu štaufského, ktorí vládli v Nemecku od r. 1138do r. 1268, keď posledný Štaufovec Konradin bol od Francúporazený, zajatý a v Neapoli popravený.

I n o c e n t I I I . Vrcholu moci dosiahla c irkev a pápežsza pápeža Inocenta III. (1198—1216), muža veľkých ľov, kto rý sa snažil o skutočnú teokraciu. Podľa neho Pe t



a lenný pán všetkých panovníkov. Najmä o cisárstve dokazovpodľa korunovačného obradu, že pápež má právo skúmprávnosť voľby rímskeho cisára a ju potvrdzovať. Vyhlasoa nielen za nás tupcu sv. Pe tra, ale aj za zástupcu Boha

zemi. Jeho bezúhonnosť, m ravná nezištnosť a spravodlivk všetkým dodala mu takej vážnosti, že bol volaný za rozhod

v sporoch kráľov, kniežat i národov ako vrchný lenný pán ého kresť anstva. Interdik tom a k liatbou donútil F ilipa rancúzskeho kráľa, že prepustil nezákonnú manželku. Chrá

práv a cirkvi a poddaných pro ti Jáno vi Bezzemkovi, kráľoanglickému. Uskutočnil 4. križiacku výpravu. Urovnal spov uhorskej kráľovskej rodine. V Čechách udelil r. 1204 kráľokú dôstojnosť Přemyslovi Otakarovi I. Významná bola aj je

činnosť na poli cirkevnom. Previedol reformu pápežského dva, kde zaviedol väčšiu jednoduchosť a potlačil úplatnosť kiálnych úradníkov. Usiloval sa o sjednotem e pravoslávny cirkvou. Uznal a zaviedol nové rehole sv. Františka a sv. D

minika. Vrcholom jeho cirkevnej činnosti bol slávny 12. všobecný cirkevný snem, ktorý svolal na r. 1215 do Lateránu ateránsky snem). Na sneme bolo vyše 400 biskupov, 800 opov a vyslancov panovníckych dvorov. Snem vydal 70 dekrét

vo veciach viery a mravov; potvrdil a objasnil staré kresťké učenie o Sviatosti oltárnej; veriacim nariadil aspoň do roka sa vyspovedať a v čase veľkonočnom pr ijať Sviatoltárnu. (Teda spoveď nebola zavedená až na tomto sneme, bolo na riade né aspoň raz do roka sa vyspovedať.) Pápež Incent III. zomrel na zimnicu r. 1216 a právom je nazvaný »u

eľom a otcom národov«.

Bojom o investitúru a zápasom so štaufským rodom osvečilo pápežstvo svoju moc v kresťanstve. Zároveň vedelo utúústavne závislosť celého duchovenstva od rímskej kúrie a u

biť tak západnú cirkev univerzálnym, pevne stmeleným ústom, podliehajúcim cirkevnému (kanonickému) právu.



§ 11. Križiacke výpravy

a ich význam pre cirkev a ku ltú ru .26)

P r í č i n y k r i ž i a c k y c h v ý p r a v . Svätá z

najmä Jeruzalem, posvätená životom a vykupiteľským diel

Ježiša Krista, bola hneď v prvých dobách kresťanských cieľmnohých zbožných pútnikov. Rastúca náboženská vrúcnosť

dila v priebehu XI. st. nemalý počet ľudí aj z vyššej spoločno

západoeuropskej k púťam do Palestíny. Arabskí vládcov

ktorí sa zmocnili v VII. st. Svätej zeme, tomu veľmi nepre

žali, lebo sami ťažili z týchto návštev na poplatkoch, ktoré berali od pútnikov. Pomery sa zhoršily, keď moc v predoázijs

oblasti strhli na seba Seldžukovia, uralo-altajskí Turci, ktorír. 1076 zmocnili Jeruzalema a celej Svätej zeme. Títo s krťanmi zle zaobchádzali a posvätné miesta pustošili a znes

covali. Zprávy o týchto hrôzach vyvolaly na Západe rozh

nutie poslať na Východ vojenskú výpravu, ktorá by posvä

miesta a palestínskych kresťa nov vyslobodila z rú k neve

cich. Seldžukovia ohrožovali aj Byzantskú ríšu. Z Carihr

obracali sa pre to do Rím a o pomoc a pápež Urban II. (1081099) považoval túto chvíľu za vhodnú, aby pomocou Výcho

postavil pápežstvo na čelo celého kresťanského sveta. Na

kevnom sneme v Clerm onte v juhovýchodnej Fran cii vyval r. 1095 k výprave na oslobodenie Svätej zeme z rúk neriacich, sľubujúc duchovné milosti všetkým, ktorí sa ako Bbojovníci so znakom kríža zúčastnia na výprave. Po pápežoreči akoby jednými ústami volali shromaždení : »Boh to ch

— a tisíce na znamenie svojho rozhodnutia k výprave ihnsi pripínali kríž na pravé rameno.

26) Recue il des h istoriens des croisades. P ar is, 1841—1906. — W ilkGesch. der K reuzzüge. Leipzig, 1807—32. M ichaud : H istor ie des csades. Paris, 1849. — Kugler, B. : Gesch. der Kreuzzüge. Berlin, 1981P ru tz : K ulturgesch . de r K reuzzüge. Berlin, 1883. — Schaube, A. : H

delgeschichte der romanischen Völker des Mittelmeergebietes biz Ende der Kreuzzüge. M ünchen, 1906. — Schlee : Die Päp ste u. die K re



Kaza telia šírili toto vyzvanie po celej západnej Eurs prekvapujúcim účinkom. Osoby najrozličnejších stavov ppínaly si kríž a nedočkavo obracaly zraky k Východu. Tnadšenie svedčí o náboženskej vrúcnosti a zbožnosti strevekých veriacich, o vedomí spolupatričnosti všetkých vecich, o sile myšlienky jednoty stredovekej cirkvi. Okrem to

na útrapy tejto ťažkej výpravy hľadeli križiaci ako na výboprostriedok pokánia za hriechy . Našli sa medzi nim i aj tktorí sa hlásili nie zo šľachetných pohnútok, ale skôr z túpo dobrodružnosti, možnosti ľahko sa obohatiť a z nespoknosti s domácimi pomermi.

P r v á k r i ž i a c k a v ý p r a v a . P rvá križiacka prava uskutočnila sa hneď r. 1096. Viedol ju lotrinský vojvo

Bohumír z Bouillonu. Ten dobyl r. 1099 Palestínu a stalkráľom »Jeruzalemského kráľovstva«, ktoré sa udržalo až r. 1187, keď sultán Saladin dobyl Jeruzalem a Svätú zem. Tbola Pa lestína skoro sto rokov znova kresť anskou krajinBoly obnovené a vybudované nové chrámy a pútnici mohli rušene navštevovať posvätné miesta.

R. 1148 zmocnil sa mosulský sultán znova Edesy a oh

žoval križiacke kráľovstvo Jeruzalemské. Preto pápež EugII. vyd al prevolanie k novej výprave. Nadšeným hlásateľdruhe j výpravy bol slávny kazateľ z rehole cisterciánov, Berna rd z Clairvaux. Pre zlú organizáciu, hlad a m or ne pspela táto výprava veľmi k upevneniu kresťanského pansvo Svätej zemi.

V XII. a XIII. st. boly podn iknu té ďalšie križiacke

pravy, ale bez väčších úspechov. Štvrtá križiacka výprava, pniknutá hlavne rytiermi z Francie v r. 1202—1204, vôbecdo Palestíny nedostala. Pre neshody s Grékmi dobyli križiCarihrad a zapálili ho. Potom založili na Balkáne tzv. Latincisárstvo, kto rém u urobil koniec cisár M ichal Palaeolor. 1264.

Na piatej výprave v r. 1228—29 zúčastn il sa aj uhorkráľ Ondrej II., v ktorého vojsku bolo mnoho slovenských manov. Jeruzalem bol za tejto výpravy znova oslobodený,



obyvateľstvo povraždili a posvätné miesta znesvätili a pocali. Na lyonskom snem e r. 1245 vyzýval pápež Inocent na novú výpravu, ale medzi západnými panovníkmi neboloprvotného zápalu pre Svätú zem. Jedine francúzsky kráľ dovít IX. sa dvakrát vypravil s križiakmi do Palestíny, ale to výpravy sa skončily nešťastne. Za druhého ťaženia zom

sv. kráľ Ľudovít na mor v Tunise. Zo Západu neprichádzala moc a Turci neustále dorážali na križiacke pevnosti na VýchoJedna pevnosť po druhej padala do ich rúk. R. 1291 zmocsa Turci poslednej križiackej državy, mesta Akkonu. Od týčias zostala Palestína v moci Turkov až do r. 1917. Tak sa skčilo hnutie, ktoré vyšlo z Clermontu a cez dve storočia rochvievalo západné kresťanstvo.

V ý z n a m k r i ž i a c k y c h v ý p r a v . So stránky jenskej križiacke výpravy stroskotaly. Svätá zem zostala v kách neveriacich, hoci tieto vý pravy stály mnoho ľudskýživotov a nevypočítateľné materiálne obete. Príčinou týcneúspechov bola vzdialenosť Palestíny, presila mohamedánnesvornosť vodcov, vierolomnosť Grékov, ktorí si robili nána dobyté kraje, ďalej nezvyklé podnebie a mor. Vojensky p

niesly aspoň to, že moc islamu, cirkvi a kresťanstvu nepriatského, bola zoslabená a tak jeho výbojná sila podlomená.

Aj pri vojenských neúspechoch zostanú križiacke výpratrva lým dokladom náboženskej horlivosti a obetavosti, abola schopná len táto doba, doba všestranného rozkvetu cirkného a náboženského. Popri náboženskom význame maly kžiacke výpravy ohromný význam pre vedu a vzdelanie, obch

a hospodárstvo na Západe. Nastal čulejší styk medzi Západa Východom, ktorý bol dosiaľ na Západe obostrený akýmpohádkovým leskom.

K r i ž i a c k e r e h o l e . S križiackymi výpravam i viselo založenie troch reholí, k toré spojovaly život rehos rytierskym. Boli to johaniti, templári a nemeckí rytieri. členovia zachovávali tri obvyklé sľuby a okrem toho bojovproti neveriacim. Každá z týchto reholí delila sa na rytierovbojovníkov, na kňazov — pre duchovnú správu rehole a



skych reholí bol osem ramenný kríž rôzne upravený. Na črehole stál veľmajster. Všetky tieto rehole vznikly v PalestíIch cieľom bolo chrániť križiakmi dobyté posvätné miestarať sa o pútnikov a poskytnúť im potrebné liečenie a utovanie vo svojich nemocniciach. Po strate Svätej zeme osasa títo »krížovníci« v europských krajinách. Najmä bolo

znamné pôsobenie nem eckých rytierov, ktorí sa po vyhnz Palestíny usadili v Prusku a bojovali proti pohanokolitých krajín, upevnili kresťanstvo v baltických krajina založili si rehoľný štát. Za reformácie ich veľmajster s čikou rehole odpadol k luteránom a zriadil svetské kniežatstRehoľa templárov bola zrušená pričinením francúzskeho krFilipa IV. r. 1312.

§ 12. Nové rehole a ich význam pre cirkev.

Dominikáni a f ran t i škáni .27)

N o v é r e h o l e . Až do tých to čias boli bened ik tín i dinou rehoľou na Západe. Rozmach náboženského života niesol založenie nových reholí v tomto období. Duchovné hole boly pre pápežov najlepším i podporovateľmi refor

najlepšími bojovníkmi proti bludom a podporovateľmi zbnosti a dobročinnosti, vied a umení. Zakladanie reholí sa

27) H eim bucher: Die Ord en u. Kongrega tionen der ka th. KircPaderborn, 1908. — Schreiber: Kurie u. Kloster im 12. Jahrh. 1910. Löbbel: Der S tifter d er K artäusero rden s, der hl. Bruno aus Köln. Mster, 1899. — Madeleine: Hist. de St. Norbert, 1894. — Mortier: Histodes maitres généraux de l’ ordre des Frères Prêcheurs. Paris, 1903—19Dörholt: Der P red igero rden u. seine Theologie. M ünster, 1917. Holzapfel, H.: H and bu ch der Gesch. des Fran ziskanero rden s. Freibu1909. — Müller, K.: Die Anfänge des Minoritenordens u. der Bussbrudschaften. Freiburg, 1885. — Hahn, U.: Gesch. der Ketzer im MittelaltStuttgart, 1845. — Döllinger: Beiträge zur Sektengesch. München, 18— Reuter: Gesch. der Ausklärung im Mittelalter. Berlin 1875—1881. Douais: Les Albigeois. Par is, 1879. — Dieckhoff: Die W ald en ser im MGöttingen, 1851. — Schmidt, R.: Die Herkunf des InquisitionsprozessFre iburg , 1902. — H avet: L’ hérésie et le br as sécu lier au mo yen-à

Paris, 1881. — Hefele: Kardinal Ximenes. Tübingen, 1951. — Lea: Histoof the Inqu isi tion of S pain . New York, 1906—7. — Vacan dard : L ’ in qu



toľko rozšírilo, že late rán sky snem r. 1215 a lyonský snem1274 zakázaly alebo aspoň obmedzily zakladanie nových reh

Z významných reholí vznikly v tejto perióde: rehoľa cterciánov, založená r. 1098 v nehostinnej kra jin e Citeau ďaleko Dijonu; k rozkvetu priviedol rehoľu sv. Bernard, ktje považovaný za druhého zakladateľa rehole, takže cisterci

bývajú nazývaní aj bernardínmi; rehoľa kartuziánov, založsv. B r u n o m z Kolína († 1101) v divokej púšti C hartreuse Grenobli; rehoľa premonštrátov, založená sv. Norbertom († 11r. 1120 v Prémontré v diecéze laonskej. Tieto rehole sa rýcrozšírily a znamenaly veľký prínos nielen pre duchovný, aj hospodársky život.

Najvýznamnejšími rehoľami, ktoré vznikly v tomto

dobí, boli dominikáni a františkáni. Ich poslaním bolo bojoproti bludom doby a venovať sa misiám medzi širokými vrstmi ľudu. Nakoľko tieto rehole zaväzovaly k chudobe niejednotlivých rehoľníkov, ale aj kláštory, boly nazvané žobvými rehoľami. Rehoľníci týchto reholí mali sa živiť z dobčinnosti a almužny veriacich.

D o m i n i k á n i . R ehoľu dom inikánsku čiže kazateľzaložil sv. Dominik, ktorý pochádzal zo vznešeného španskeho rodu. Keď sa presvedčil na cestách so svojím biskuppo južnom Francúzsku, aké škody narobily cirkvi bludné náualbigénskych, rozhodol sa horlivým kázaním a dobrým príkdom priviesť zvedených k pravej viere. Rozhodol sa zalozvláštnu rehoľu kazateľskú, ktorej členovia, odtrhnutí sľubchudoby od pozemských majetkov a dôkladným štúdiom pravení, úp lne by sa venovali apoštolskej činnosti, káza

a boju proti bludu. Cirkevné potvrdenie pre svoju rehoľu stal od pápeža Honoria III. r. 1216. Rehoľa sa rozšírila s neočajnou rýchlosťou. Sám sv. Dominik založil mnohé kláštvo Francúzsku, Taliansku a v Španielsku. Už po smrti sv. minika (zomrel v Bologni r. 1221) mala rehoľa 8 provincií akláštorov. Rehoľné rúcho je biele s čiernym plášťom. Rehmá tri oddelenia : prvý rád pre mužov, druhý rád pre ženy, trád pre zbožných laikov, mužov i ženy, ktorí žijú vo svete

dľa predpísaných pravidiel v duchu sv. zakladateľa, ktorý ä éh hlá ý ž 1234



Dominikáni si získali veľké zásluhy v boji proti bludárvo vnútornej aj vo vonkajšej misii, ako aj vo vedách a umCirkvi dali vynikajúcich pápežov a učencov, ktorí boli najvšími ozdobami univerzít, ako boli sv. Albert Veľký, sv. ToAkvinský a i.

F r a n t i š k á n i . Zakladateľom rehole františkáns(Fratres minores) bol sv. František z Assisi. Jeho otec bol hatým kupcom. Pre Františkovu štedrosť, ktorú jeho otec važoval za márnotratnosť, vydedil ho otec pred biskupom sta. Potom žil sv. František z almužny a venoval sa úplne sbe chudobných a nemocných. Sbieral dary pre obnovu mkaplnky pred hradbami mesta (Porciunkula), ktorá sa stalakolískou františkánskej rehole. Tu počul slová, ktorými po

lal Ježiš Kristus svojich učeníkov hlásať evanjelium (Mat. 8 a nasl.). Rozhodol sa ich doslovne plniť. Začal kázať pokáa pokoj. Onedlho pridali sa k nem u zbožní mužovia z Aa založil spolok, ktorého členovia apoštolskou chudobou a zaním pokánia mali posväcovať seba a svojich bližných. Svodruhom kládol sv. F ran tišek na srdce okrem čistoty bezpmienečnú poslušnosť k predstaveným a k cirkvi, ako aj úp

chudobu. Cirkevne bola rehoľa schválená pápežom HonorIII. r. 1223. Podobne ako dominikánska i františkánska rehmala tri oddelenia. Bratia, ktorým bolo najprísnejšie zakázmať akýkoľvek majetok, žili z almužny a nosili hrubý, kapňou opatrený a povrazom prepásaný habit obyčajného ľudu

Osobnosť sv. Františka z Assisi, »miláčka Božieho«, pmedzi najžiarivejšie zjavy nielen svojej doby, ale aj všetk

čias. Len málo svätcov malo taký vplyv na cirkev a spoločnako sv. František. Na všetko sa díval očami Božími a milovšetko srdcom Božím. Aj zvieratá miloval ako bratov a sea ony prichádzaly k nemu bez strachu ako dieťa k otcovi. Jjediným cieľom bolo pripodobniť sa Kristovi a získať pre nvšetkých. Ťažká choroba zabránila mu odísť do Maroka, získal mohamedánov pre Krista. Odobral sa do Palestkde zanechal svojich bratov ako strážcov sv. hrobu (dodnes

tam), a do Egypta. Po svojom náv ra te bol r. 1224 oslávi i ( i) K i ý i P ť žk l



zomrel vo veku 44 rokov v chrám e Porciun ku la r. 1226. r. 1228 bol vyhlásený za svätého.

D o m i n i k á n i a f r a n t i š k á n i v b o j i p r ob l u d o m . Sv. Dominik a sv. František boli vyvolení od Boaby zahojili rany, ktoré utrpela cirkev v tomto období od bezpečných bludárov, a aby i veriacim i cirkvi ukázali správ

smer života. Medzi početnými bludmi tejto doby najnebezpnejším bolo hnutie katarov a valdenských, ktoré hnutie ohžovalo nie len cirkev, ale aj celý spoločenský poriadok doPre to nebojovala proti nim len cirkev, ale aj svetské vláHnutie sa obrátilo zpočiatku proti bohatstv u predovšetkývyššieho duchovenstva a s ním spojenému svetskému smýšniu, lesku a rozmarilému životu mnohých duchovných, upa

však neskôr do vieroučných a mravoučných bludov. Vonkajmoc a lesk cirkvi zdaly sa prívržencom tohto hnutia odpadod apoštolskej chudoby prvotnej cirkvi. To vyvolalo aj vzžobravých reholí, ktoré maly poblúdilcom ukázať správne hnotenie chudoby a bohatstva a priviesť ich horlivým kázana dobrým príkladom na správnu cestu.

K a t a r i . Hnutie katarské rozmohlo sa v XII. storv južnom Francúzsku. Toto hnutie je podobné hnutiu bulhských bogomilov predošlej periódy. Prívrženci tohto hnunazvali sa katarmi čiže čistými, to jest pravými kresťanmPodľa ich hlavného strediska, mesta Albi, boli nazvaní aj algénskymi. Koncom XII. st. rozšírila sa sekta katarov po cestrednej Europe, najmä však v južnom Francúzsku. Držali príkreho dualizmu, zavrhli Sta rý zákon, učenie o zm ŕtvyvstaní a o Najsvätejšej Trojici. Vykúpen ie spočíva len v

učení, ktoré priniesol Ježiš, najvyšší tvor dobrého Boha. Nkoľko hmotu vyhlásili za zlo, zakazovali všetko, čo s hmosúvisí. Zavrhovali manželstvo ako prekážku spásy; požívamäsa a usmrcovanie zvierat, lebo verili v sťahovanie duší; mietali vojny a tres t smrti; prísahu stavali na roveň vraža cudzoložstvu. Svetskú moc vyhlásili za diabolské zriadenPrívženci delili sa na dokonalých a jednoduchých veriaciPrijatie medzi dokonalých dialo sa akýmsi duchovným krstozvaným consolamentum . Toto consolamentum bolo nev yh n



ľubovali, že prijmú consolamentum aspoň pred smrťou. Nesa stalo, že nemocní, ktorí prijali consolamentum, z obavy asa po uzdravení nevrátili k svojmu predošlému životu, zdržovsa pokrmu a tak samovraždou pomaly urobili koniec svojmu votu (endura). Keď nepomáhalo poučovanie, spojily sa cirkeva svetská vrchnosť, aby násilím urobily koniec tejto nebezp

nej sekte. Podarilo sa im to až v XIII. storočí, keď po vojskom premožení katarov inkvizícia dokončila ich potlačen

V a l d e n s k í . D ru ho u nebezpečnou sektou tohto obbia bolo hnutie valdenských, ktorého zakladateľom bol bohlyonský kupec Peter Valdes († 1197). Domnievajúc sa, že je volaný k vyšším veciam, hoci bol laik bez teologického vzlania, vystúpil ako kazateľ pokánia. Získal si prívrženc

a utvoril s nimi spolok, ktorý sa nazýval »Chudobní z LyonKeď napom ínan ia nepomohly, bol Valdes a jeho prívrževyobcovaní z cirkvi. Odtrhli sa od cirkvi, začali sami udeľosviatosť pokánia a pomaly upadli do ďalších bludov. V mhom sa podobali katarom. Za jediný prameň viery uznali Písmo sväté, zavrhli cirkevnú hierarchiu a celé cirkevné zdenie a bohoslužbu. Valdenskí sa rozšírili v južnom Francsku, severnom Taliansku, v niektorých krajinách Nemec

v Čechách, Uhrách, Rakúsku a Poľsku. Aj pri prenasledovudržali sa valdenskí až do XVI. st., keď sa väčšinou pridk protestantizmu.

C i r k e v n á i n k v i z í c i a . Cirkev sa vždy usilovpriviesť poblúdilých na správnu cestu poučovaním, naponaním alebo pomocou duchovných trestov (exkomunikácinterdikt). Odmietala použitie fyzického násilia proti nábož

ským zblúdilcom. Aj v stredoveku vyriekol sv. Bernard krávetu o prijatí viery : »Fides suadenda est, non imponend(Viera sa má radiť, nie nanucovať.) Nakoľko však stredovblu dári ohrožovali nie len náboženstvo, ale aj celý sociáa štátny poriadok, považoval si štát za povinnosť stíhať týktorých cirkev odsúdila ako bludárov. V duchu doby blud považovaný aj za zločin proti štátu a ako taký prísne trestako vlastizrada.

Cirkev vždy dbala o čistotu viery a nikto jej nemôže up



alebo sa mu protiví. Po zlých skúsenostiach so stredovskýbludármi, rozhodla sa cirkev na synode toulonskej r. 12zriadiť proti kacírom zvláštny súd, tzv. inkvizičný súd, ktby pátral po tajných bludároch, blud vyšetril, kacírov pouzatvrdilých odsúdil a odovzdal svetskej moci na trestanie. Zpočiatku hlavný dozor nad inkvizičným súd

mali biskupi vo svojich biskupstvách, neskoršie sveril pápinkvizíciu reholi sv. Dominika. Tvrdošijní kacíri boli v tomčase veľmi prísne trestaní väzením, vyhnanstvom, zhabanmajetku, niekedy aj smrťou, obyčajne upálením. V tých bách, keď súdnictvo bolo dosť bezohľadné a drsné a keďsektári proti cirkvi i svetskej vrchnosti počínali násia kruto, býva l aj postup inkvizície — podľa dnešných nárov — niekedy krutý. Neslobodno však minulosť merať mradlom dneška. Je nesporné, že niektorí inkvizítori dopussa pri svojej horlivosti určitých prechmatov, z toho však možno obviňovať cirkev. Pápeži a biskupi zakročili prísne, kprechmaty boly zistené.

Š p a n i e l s k a i n k v i z í c i a . Zvláštnu skupinu v jinách inkvizície tvorí španielska inkvizícia,ktorá je neskorho dáta. Zriadili ju s povolením pápežovým španielsky kFerdinand Katolícky (1479—1516) a kráľovná Izabella Kasská (1474—1504) r. 1478. Cieľ tejto inkvizície bol viac ptický než náboženský. V stredoveku totiž prijímali židia a mhamedánski Mauri v Španielsku hromadne krst. Väčšinoustali kresťanmi len na oko a škodili naďalej záujmom kresťským a národným, najmä keď sa dostali do cirkevných aleštátnych úradov. Cieľom španielskej inkvizície bolo vypá

takýchto tajných židov a mohamedánov, podozrivých vyšea usvedčených obrátiť alebo potrestať. Aj v tejto inkvizícii sobili dominikáni a iní kňazi. Boli však podrobení kráľovi a žili predovšetkým účelom štátnym. Táto inkvizícia stíhokrem nevery a kac írstva aj čarodejstvo, nem ravnosť, ú ža veľzradu. Sám kráľ menoval hlavného inkvizítora, kráľ ulil pravidlá súdu, rozsudok bol vynesený v jeho mene a mtok odsúdených tiež kráľ zhabal. Najmä o španielskej ink

zícii bývajú tvrdenia veľmi prehnané, hoci jej tvrdosť je i ľ á Pá ži bi k i i k á ú ili i i k



rým ukrutnostiam pri tejto inkvizícii páchaným a zazlievpríliš prísne zakročovanie španielskych kráľov. Aj vysokí kevní hodnostári stali sa neraz obeťou tejto inkvizície. Ckevná inkvizícia bola zrušená vo všetkých krajinách v XVa začiatkom XIX. storočia.

Trestanie bludárov svetskou vrchnosťou aj trestom smschvaľovali aj reform átori XVI. st., ako Luther, MelanchtKalvín a i., hoci sa vyhlasovali za bojovníkov náboženskej body. Teda nemožno inkvizíciu pripisovať katolícke j cirkale duchu doby, ktorá takéto trestanie bludárov považovza prípustné , ba za povinnosť cirkevnej a svetskej vrchnoNaopak, katolícka cirkev usilovala sa čo najviac zamedziť pchmaty pri inkvizícii. Za 4-ročnej vlády Kalvínovej v Žene

ktorá vtedy mala 18.000 obyvateľov, bolo uväznené pre pozrenie z bludu na 800—900 obyvateľov, vynesené bolo 76 rsudkov smrti upálením a 58 rozsudkov smrti iným spôsoboJedna z posledných popráv pre kúzelníctvo bola r. 1782 v ptestantskom kantone Glarus.

§ 13. Veda a um en ie ch lúbou v stredovekej cirkv i.2

S t r e d o v e k é u n i v e r z i t y . Až do 13. st. bola kev výlučnou pestovateľkou vied a umení. Až zakladaním m

28) Denifle : Die E nts tehun g de r U niv ers itäten des M ittelalt ers 1400. Berlin, 1885. — Kau fm ann : Gesch. der deutschen UniversitäStuttgart, 1888 a 1896. — Paulsen, F. : Gesch. des gelehrten Unterriauf den deutschen Schulen u. Universit. vom Ausgang des Mittelal

bis zur Gegenwart. Leipzig,1896/97.

— Ü berw eg-Ba um garte n : Geder Philos. der patristischen und scholastischen Zeit. Berlin, 1915.

Grabm ann , M. : Gesch. der scho lastischen Methode. Fre iburg, 1889

M artigné : La scolastique et les trad itions franc iscaines, 1889. — Stillanges : S. Thomas d’ Aquin. Paris, 1910. — Lemmens : Der. hl. Boventura, 1909. — Seebe rg : Die Theologie des Duns Scotus, 1900.

Vacandard : Vie die s aint B ern ard de Clairvaux, 1895. — Haluza : hl. Bernhard, 1906. — Kraus : Gesch. d. christl. Kunst. Freiburg, 1895

Otte : Handb. d. kirch l. K unstarchäolog ie d. deutsch. MA. Leip1883—4. — Jak ob : Die Ku ns t i. Dienste der Kirche. Landsh., 1901

Holtzinger : Die altchristl. A rch itektu r. S tuttg art, 1899. — Wagner, VDejiny výtvarného umenia na Slovensku. Trnava, 1930. — Kraus : Da



začína sa ujím ať m estská škola. Aj tieto mestské školy bdlho vedené kňazmi. Cirkevné školstvo vo vlastnom streveku dosiahlo svojho vrcholu. Niektoré katedrálne a kláštoškoly získaly si takú slávnu povesť, že sa do nich schádzžiaci z ďalekých krajín . Tak vznikly stredoveké un iverzčiže spoločenstvo učiteľov a žiakov (universitas magistrorum

scholarium); len neskôr slovo univerzita znamenalo zastúpevšetkých vedeckých odborov. Najstaršie u niverzity boly : kárska v Salerne v XI. st. právnická v Bologni a bohoslovev Paríži, ktoré vznikly v XII. storočí. Koncom XII. st. začsa skoro na každej univerzite pestovať všetky známe vedeodbory. Tak vznikly un iverzitn é fak ul ty : bohoslovecká, p rnická, lekárska a filozofická. Toto rozdelenie bolo zavednajsamprv na univerzite v Paríži a po parížskom vzore sa ganizovaly aj ostatné univerzity. Do r. 1303 bolo v Europe ložené na 30 univerzít. Všetky boly pôvodu cirkevného a una nich všade rehoľn íci a svetskí kňazi. Bez pápežského volenia nemohla byť založená univerzita. Pápeži a panovndávali univerzitám značné m ajetky a rôzne výsady. P ri uverzitách vznikaly internáty (kolégiá), kde mali študenti utovanie a stravovanie a žili pod dozorom osvedčených vyc

vávateľov. Prvý takýto internát zriadil pri parížskej univerzRóbert zo Sorbony, kaplán francúzskeho kráľa Ľudovíta Na jeho pamiatku bola parížska univerzita pomenovaná Sbona.

Na čele univerzity stál kancelár, neskôr rektor. Na čfakulty bol dekan. Poslucháči i profesori delili sa podľa rodnosti na národy. Označovanie národnosti zamieňalo sa ča

so štátnou príslušnosťou.S c h o l a s t i k a . Stredom vied n a univerzite bola tlogia, bohoveda, kto rá sa s tykom s arabskou a byzantskvzdelanosťou za križiackych výprav nebývale rozvinula. Vzbludov, ktoré bolo treba vyvracať, prispel tiež nepriamo k rvoju teologie. Na základe filozofie, najmä Aristotelovej, Píssv. a svätých Otcov objasňovali a dokazovali teologovia rumovo (filozoficky) články kresťanskej viery a uvádzali

do pevnej sústavy. Tomuto spôsobu štúdia teologie a filozoh í h l ik l b i l šk lá h ( h



a bola podávaná školským spôsobom. Vedúcou myšlienkscholastiky bolo, že viera a rozum (veda) si nemôžu odporovlebo obidve sú od Boha. Otcom scholastiky býva nazý vasv. Anzelm, arcibiskup canterburský († 1109). Najväčšími sclastikmi z rehole dominikánskej boli sv. Albert Veľký († 12a sv. Tomáš Akvinský († 1274), ku ktorým sa dôstojne ra

dv aja zástupcovia fran tiškán ske j rehole : Alexan der Hales(† 1245) a sv. Bonaventúra († 1274).

S v . A l b e r t V e ľ k ý pochádzal zo šľachtického rozo Švábska (nar. 1193) a vyučoval filozofiu a teologiu na vcerých školách, na jm ä na univerzite v Kolíne nad Rýna v Paríži. Bol dva roky biskupom v Rezne, ale svojho biskského úrad u sa zriekol a venoval sa znova vyučovaniu. V

nikol vo filozofii, teologii a prírodných vedách (botanik). Jnajvýznamnejším žiakom bol sv. Tomáš Akvinský. Zomrel1280. Za svätého a cirkevného učiteľa bol vyhlásený r. 19od pápeža Pia XI.

S v . T o m á š A k v i n s k ý narodil sa ako syn šľachneďaleko Neapola r. 1225. Učil filozofiu a teologiu na viarých univerzitách. Náuku Aristotelovu očistil od omylov a

plnil ju učením sv. Otcov. Vypracoval sústavu kresť. filozoa teologie, ktorá sa stala smerodajnou v ďalších storočiach cirkevnú teologiu a filozofiu. Vynikol ako učiteľ, kazateľ a ssovateľ. Jeho hlavné diela sú Summa proti pohanom a Sumbohovedná. Pre hlboké, ľudské schopnosti prevyšujúce prekanie do božských právd, dostalo sa sv. Tomášovi Akv. ná»anjelský doktor«. Zomrel na ceste na lyonský cirkevný snr. 1274, vo veku 49 rokov. Pápež Lev XIII. znova odporur. 1879 sv. Tomáša Akv. za vzor študujúcej mládeži, jeho unie za bezpečné vodidlo katolíckej teologie a filozofie a vyhsil ho za patróna všetkých katolíckych štúdií.

S v . B o n a v e n t ú r a , vrstovník sv. Tomáša Akv., žA lexan dra Halesského, učil teologiu na univerzite v Paa stal sa generálnym predstaveným františkánskej reha kardinálom . Na lyonskom snem e r. 1274 bolo m u svervyjednávanie o úniu s Grékmi. Zomrel počas snemu r. 12



M y s t i k a . Okrem scholastiky kvitla v s tredovekýkláštoroch mystika. Slovo mystika je odvodené od gréckelova »myein«, to jes t hĺb ať o niečom so zavretým i očam

Mystikou rozumieme zbožné, vonkajším svetom nerušehĺbanie o pravdách zjavenia Božieho. Mystici usilovali sa týmvnorením sa do večných právd Božích priniesť rozumu svet

posilu pre vôľu a predovšetkým cvičenie sa v zbožnosti. Kýcholastici snažili sa preniknúť pravdy Božie rozumom, mystobili to viac citom, vnútorným zážitkom. Scholastika a mys

ka neboly však smery protichodné, skôr sa doplňovaly. Väčšicholastikov bola zároveň veľkými mystikmi. Medzi najväčší

mystikov stredoveku patria sv. Bernard a sv. BonaventúMedzi mystikov patrily aj mnohé stredoveké svätice, u ktorýoto citové prenikanie do večných právd dobre odpoveda

ch ženskej povahe. N ajkra jším kvetom stredovekej mystie zlatá knižka »Nasledovanie Krista« od Tomáša Kempekého († 1471), ktorá popri Písme sv. patrí medzi najrozší

nejšie a najobľúbenejšie knihy kresťanstva. Teší sa úcte nielu katolíkov, ale aj u protestantov.

S v . B e r n a r d narodil sa zo šľach tického rodu neďaleDijonu. Vstúpil do kláštora v Citeau. Pre mimoriadne nadan

a svätosť života už v mladom veku 25 rokov stal sa opátokláštora v Clairvaux v dolnej Champagni. Preslávil sa ako vnikajúci kazateľ, ktorý tiež roznietil všeobecné nadšenie druhú križiacku výpravu. Jeho slovám a radám naslúchali ppeži, cisári a panovníci. Jeh o mystické spisy sú prevážne praického rázu. Jeho snaha smeruje viac k vrúcnejšej lás

k Bohu než k hlbšiemu rozumovému poznávaniu večný

právd. Veriaci ho považovali za svätca už za jeho života († 115Scholastika a mystika vychovala nielen veľkých učencale aj celý rad svätcov a svätíc, ktorí zostanú navždy pýchcirkvi. Časom sa scholastika zvrhla na malicherné hádky, čo vinilo jej úpadok a podceňovanie. Vo svojom rozkvete je vchlúbou nielen cirkevnej vedy, ale vedy vôbec.

C i r k e v n é u m e n i e . Popri vede zanechala stre

veká cirkev nehynúce pomníky umenia staviteľského, sochskeho a umeleckých remesiel Tieto pamiatky nie sú len po



níkmi umeleckej vyspelosti, ale aj dôkazom hlbokého nábženského cítenia stredoveku. Všeobecné zvýšenie blahobyozvoj a bohatstvo miest prispely k rozmachu umenia.

B a z i l i k y . Až do XI st. boly bohoslužobné budovy svané v slohu bazilikovom alebo ako centrálne čiže kruhotavby. Vzorom kresťanských bazilík boly verejné rímske b

dovy (súdne budovy, tržnice), s kráľovskou nádherou zbudoné. Odtiaľ aj názov týchto budov, lebo slovo bazilika je odvdené od gr. slova basiléus = kráľ. Kresťanstvo si prispôsobieto stavby bohoslužobným účelom, pričom o ltár bol stredisk

celej budovy, ktorá mala slúžiť za shromaždište veriacich k spočnej bohoslužbe. Pôdorysom baziliky bol obyčajne obdĺžn

končiaci sa polokruhovým oblúkom (apsis). Inokedy k hlav

odi bola umiestená priečna loď, takže budova dostala tvar pmeny T alebo kríža. Baziliky boly alebo bez povál, alebo mploché drevené povaly, nádherne zdobené. Najväčšou a najkršou bazilikou je chrám sv. Pavla v Ríme; jednou z najstaršía najpozoruhodnejších bazilík je chrám sv. Klementa v Rím

S l o h c e n t r á l n y . Vedľa slohu bazilikového vyskuje sa už v najstaršej dobe sloh centrálny, pri ktorom stav

sa rozkladá od stredu v podobe kruhu, štvorca, osemuholnalebo rovnoramenného kríža. Tohto spôsobu stavby užívalo hlavne pri stavbách baptistérií a náhrobných kaplniek. V tomslohu bola postavená aj kráľovská kaplnka v Cáchach, obbenom sídle cisára Karola Veľkého. Bola to osemhranná buva so stĺpmi, privezenými z Itálie, prvá monumentálna stavna europskom Severe.

S l o h b y z a n t s k ý . Súčasne so slohom bazilikovvyvíjal sa vo východnej Rímskej ríši sloh byzantský, nazvaak dľa novšieho mena tejto ríše. Bol to sloh centrálny, i k

pôdorys mal tvar štvorca alebo obdĺžnika. Celú stavbu sjedcovala hlavná baňa (kupola). Najkrajšou pamiatkou byzantsho slohu je Chrám Božej Múdrosti v Carihrade, postavený ciom Justiniánom I. († 565), premenený od r. 1453 na moham

dánsku mešitu.

S l o h r o m á n s k y . Okolo r. 1000 prechádza baziliko



vrcholu. Charakteristickou známkou románskeho slohu je pokruhový oblúk, ktorý sa uplatňuje v klenbe, oknách, porta vôbec v každej ozdobe. Miesto plochej povaly užíva sa klenPôdorys chrámu má podobu obdĺžnikového kríža ako pri balikovom slohu. Ďalšou novinkou sú veže, ktoré tvoria súčiaku stavby. Presbytérium s hlavným oltárom býva vyvýše

a pod ním je kaplnka, zvaná krypta. Vchod do chrámu (portbýva nádherne zdobený.

N ajkrajšie pam iatky románskeho slohu v Nemecku dómy v Špyre, vo Wormse, v Mohuči a Trevíre ; vo Francúzschrámy v Toulouse, Cluny, Autun ; v Taliansku dómy v PíFerrare, Modene, Parme, vo Verone ; na Slovensku katedráchrám v Spišskej Kapitule, chrám vo Sv. Beňadiku a v Deák

ciach ; v Čechách a na Morave boly početné románske stavale boly zničené a spustly za husitských vojen.

S l o h g o t i c k ý . V polovici XII. st. p rechádza romsky sloh v severnom Francúzsku v sloh gotický, ktorý v Xa XIV. st. ovláda celú oblasť západného kresťanstva a svovertikálnym zameraním je odrazom náboženského vzletu, vrne sa vznášajúceho k nadzemským výšinám. Charakteristicmi znám kami gotického s lohu sú : lomený oblúk, štíhlosť, hatá členitosť (vežičky na strechách a vežiach), oporné piliekružby vo veľkých oknách a ľahká rebrovitá klenba. Kým mánske stavby pôsobia svojou ťažkou hmotnosťou, gotické stby vyznačujú sa ľahkosťou, vznosnosťou a odhmotnením.

Vo Francúzsku dozrel gotický sloh v stavbe veľkolep

katedrál, ako bol chrám Matky Božej v Paríži, katedrála remská, chartreská a amienská. V susednom Nemecku zvláštny znam mal dóm strasburský, kolínsky a ulmský. V Nemecku dnom, kde nebolo dosť kameňa, stavaly sa monumentálne dovy z tehiel a tamojšia gotika nadobudla tým zvláštnej odnosti. To platí ešte viac o Taliansku, kde u veľkých chrámako boly dómy vo Florencii, Siene, Orviete a Miláne, členestavby opornou sústavou nerobilo sa tak výrazne ako vo Frcúzsku. Slovensko, najmä Spiš, bolo veľmi bohaté na goti

b k d b k j j j i d



v Košiciach, Bratislave, Trnave a Prešove, ako aj kostoly v voči a Bardejove. V Čechách najkrajšími gotickými stavbasú chrám sv. Víta v Prahe a chrám sv. Barbory v Kutnej HoNa Morave vynikajú chrámy sv. Petra a sv. Jakuba v Brsv. Václava v Olomouci a sv. Maurícia v Kroměříži.

Okrem cirkevných stavieb stavajú sa aj nádherné stavsvetské, hrady, zámky a iné verejné a súkromné budovy.

M a l i a r i . Na jvyn ikajúce jš ími malia rmi stredovekutalianska maliarska trojica : Leonardo da Vinci († 1519), Michangelo († 1564) a Raffael († 1520 vo veku 37 rokov).

P o é z i a . Najvynikajúcejš ím básnikom stredoveku Dante, ktorý sa stal nesmrteľným svojou Božskou komédi

Dante pochádzal z Florencie a zomrel v Ravenne r. 1321. svojej trojdielnej básni opisuje Dante duše zomrelých v pekočistci a v nebi a ukazuje cestu, ktorú hriešnik musí vykonaby sa dostal z hriechu k blaženosti. Zároveň ukazuje na pokky a nedostatky v živote cirkevnom a štátnom a podneck zdravej reforme. Varovný hlas Danteho bol na mieste, akoukázalo nasledujúce obdobie — neskorý stredovek, keď nav cirkevnom živote povážlivý úpadok a zmätok práve pre

že včas nebola prevedená zdravá reforma.



Neskorý stredovek (1305— 1517)

Ú p a d o k c i r k e v n e j v á ž n o s t i a p r e d z v e s ťn o v e j d o b y .

P r e h ľ a d .

Ťažké zápasy medzi pápežstvom a svetskými panovnív predchádzajúcom období otriasly vážnosť cirkvi i svetsmoci. Prebúdzajúce sa národné uvedomovanie zoslabilo jedtu kresťanskej Europy. Národy a štáty dávajú prednosť vlným záujmom pred záujmami celku. Francúzski králi sa povili prví proti svetskej nadvláde pápežov. Nanútený pobyt pežov vo Francii v Avignone otriasol aj cirkevnú autoritu pežov. To spôsobilo v západnej cirkvi ve ľkú schizmu, ktmala za následok vznik konciliárnej m yš lien ky čiže učeže všeobecné synody cirkevné stoja nad autoritou pápežSmutné pomery v cirkvi vyvolaly heretické hnutie Viklefa Husovo, ktoré silne rozvírilo náboženský život a pripravovreformáciu XVI. stor. Výboje Turkov na Balkáne a v Uhr

narobily mnoho škôd cirkvi a ukázaly, že europské kresťannárody nevedely sa už nadchnúť do boja proti spoločnému priateľovi. Humanizmus povzniesol š túd ium Písma sv. a sv. cov, ale na druhej strane svojím príklonom k pohanskému chu antiky oslabil vnútornú odolnosť cirkvi. Vynajdenie kntlače umožňovalo rýchle šírenie nových myšlienok do širokkruhov. Vzdelanosť stala sa prístupnou aj laikom, ktorí sa tom usilovali odstrániť vplyv duchovenstva v štátnej sprába pomáhali radi panovníkom v boji proti zasahovaniu cirk



hých tieňoch, súkromný i verejný život mal ešte stále kresť

ský ráz. Dobrí pozorovatelia však videli, že sa pomaly sťah

ťažké mraky k búrke, ktorá sa aj skutočne vzniesla na začia

X V I. st. nad kresťanskou Europou.

§ 14. Ú pad ok pápežskej moci a jeho následky pre cirkPápeži v Avignone a veľká západná schizma.29)

Za ťažkých bojov pápežov s panovníkmi z rodu Štaufovobracali sa pápeži o pomoc k francúzskym kráľom. Tým sa stalo pápežstvo pod vplyv a závislosť francúzskych panovníkktorí si chceli zaistiť rozhodný vplyv na cirkevné záležito

najmä na obsadzovanie pápežského stolca. Túto závislosť pážov od Francúzska ťažko nieslo najmä susedné Nemecko, krástla nespokojnosť s takýmito cirkevnými pomermi. Nemecsa stále viac odcudzovalo Rímu a cirkvi, až nakoniec táto spokojnosť prepukla v Nemecku v tragickej náboženskej relúcii XVI. storočia.

B o n i f á c V I I I . S m utn á tragédia pápežstva v tom

období začína sa za pápeža Bonifáca VIII. (1294—1303), ktsa postavil proti bezprávnemu zasahovaniu francúzskeho krFilipa IV. Krásneho (1285—1314) do cirkevných záležitostí. Bnifác VIII. bol posledným pápežom, ktorý sa usiloval zachoplnosť pápežskej moci, ako sa vyvinula v stredoveku, ako ju budovali veľkí stredovekí pápeži Gregor VII. a Inocent Na rímskej synode r. 1302 vydal bulu »Unam sanctam«, v k

29) Pas to r : Gesch. de r Päp ste se it d. Ausgange d. MA. Fre ibu1899 a nasl. — Souchon : Die Papstwahlen von Bonifaz VIII. bis UrVI. Bran schw eig , 1888. — Ten istý : Die P w. in de r Zeit. d. g rosSchismas. Braunschw eig, 1898 a n. — Mollat, G. : Les papes d’ AvignParis , 1912. — Valois : La France e t le grand schism e d’ occident. Pa1896—902. — Hardt : Forschungen u. Quellen zur Gesch. des KonstanKonzils, 1889. — Hirsch : Die Entw icke lung de r k onziliaren Theorie

XIV. Jah rh ., 1904. — Kn ee r : Entste hun g der kon zilia ren Theorie, 1— Norden : Papstu m u. Byzanz, 1903. — Ha ller : Concilium Basilie



ej vyložil kresťanskému svetu, že kresťanský panovník je a

kresťan podriadený pápežovi a že svetská moc má byť podrdená duchovnej moci. Keď Filip IV. Krásny nedbal na otcovs

napomínania pápežove, pohrozil mu pápež kliatbou. Pápežs

bulu, ktorou pápež volal kráľa na zodpovednosť, dal Filip I

páliť a dal šíriť potupné listy proti pápežovi. Nakoniec taručkého pápeža (86-ročného) zajať. Pápež bol síce vyslob

dený zo zajatia, ale krátko potom umrel v žiali nad neúspech

a pohanou pápežstva. Mieromilovný nástupca Bonifácov páp

Benedikt XI. (1303—1304) sňal s kráľa kliatbu a usiloval sa s n

vychádzať po dobrom.

A v i g n o n s k í p á p e ž i . Vplyvom kráľa Filipa I

bol po smrti Benedikta XI. zvolený za pápeža Francúz, arcibkup z Bordeaux, kto rý prijal m eno K lem en t V. (1305— 131

Týmto pápežom sa začína 70-ročný pobyt pápežov v Avignoktorý sa v dejinách nazýva »babylonským zajatím pápežo

(až do r. 1377). Avignonskí pápeži — bolo ich sedem — b

úplne závislí od francúzskych panovníkov a boli nástrojmi politiky. Boli to mužovia mravne bezúhonní a vysoko vzdela

ale nemohli zamedziť úpadok pápežskej autority. O návrat pežov do Ríma sa pričiňovali hlavne básnik Petrarca, sv. B

gita a sv. Katarína Sienská. Smutnému postaveniu avignských pápežov urobil koniec pápež Gregor XI. (1370—137

ktorý sa proti vôli francúzskeho kráľovského dvora vrá

r. 1377 do Ríma.

Pobyt pápežov v Avignone mal pre cirkev veľmi smu

následky : úcta a dôvera k pápežom poklesla, lebo pápežská sica dostala sa úplne pod vplyv francúzsky ; za pobytu pápež

v Avignone nastaly v Ríme a v Pápežskom štáte zmätky a strnícke boje ; vydržovanie pápežských úrad ov v Ríme a v Agnone nútilo pápežov hľadať nové zdroje príjmov (annáty, taxčo vyvolalo nevôľu a viedlo neraz ku korupcii ; po prík lade pežov ani biskupi sa nezdržovali vo svojich sídlach, čím veľtrpela cirkevná disciplína. Najsmutnejším následkom pobpápežov v Avignone bola veľká západná schizma, ktorá nast



V e ľ k á s c h i z m a . Pápež G regor XI. zom rel r. 13Za jeho nástupcu bol platne zvolený v Ríme Urban VI. (13781389), muž horlivý a prísnych mravov. Francúzski kardinálidomnievali, že sa nový pápež vráti do Avignonu. Keď sa nestalo a keď videli, že nový pápež chce urobiť rázny poriadna pápežskom dvore, vyhlásili francúzski kardináli jeho voľza neplatnú, lebo vraj sa stala pod hrozbou rímskeho ľudu. Htáto námietka neodpovedala skutočnosti, zvolili si nespokofrancúzski kardináli vzdoropápeža v osobe Klementa V(1378—1394), ktorý sa osadil v Avignone. Tak sa začala smu40-ročná schizma v západnej cirkvi, za ktorej boli volení dvpápeži, pravý pápež v Ríme a vzdoropápež v Avignone. Ckatolícky svet rozdelil sa na dva tábory. Jeden sa držal pá

žov rímskych, druhý avignonských. Rímski a avignonskí peži navzájom sa exkomunikovali a stíhali kliatbou svojich porcov. Tak bol celý katolícky svet v kliatbe, čo spôsobilo šdu nielen pápežstvu, ale aj celej cirkvi. Je prirodzené, že klby vzdoropápežov boly neplatné, predsa však nastal poľutoniahodný zmätok.

K o s t n i c k ý s n e m . Celý katolícky svet túžil po c

kevnej jednote, po odstránení pápežskej dvojice. Keď snao obnovenie jednoty medzi rímskou a avignonskou pápežskkúriou neviedly k cieľu, vynorila sa myšlienka, že koniec smnému stavu v cirkvi môže urobiť všeobecný cirkevný sneHoci táto myšlienka o moci všeobecného snemu nad pápež(konciliárna teória) bola vieroučne nesprávna, za danej sitcie zdala sa byť jediným východiskom zo žalostného postavecirkvi. Pre to sa za ňu prihovára li ako za jediné východis

z núdze aj mužovia cirkvi úplne oddaní. Tak sa sišiel — nekonne — snem r. 1409 v Pize. Vyhlásil rímskeho i avignonsképápeža za sosadených a zvolil nového pápeža Alexandra (1409—1410). Tým však rozkol nebol odstránený, lebo sosadpápeži sa rozhodnutiu pizanskej synody nepodrobili. Miedvojice nastala trojica pápežská. Definitívny koniec urobil snem v Kostnici (1414—1418), o ktorý sa najviac zaslúžil

mecký cisár Žigmund (1410—1437). Právoplatný rímsky pež Gregor XII. (1406— 1415), us ilujúc sa ísť v ús tre ty sna



pežskej hodnosti, keď snem prv uznal, že je svolaný ním aprávoplatným pápežom. Vzdoropápeži avignonský a pizánboli sosadení. Potom sa prikročilo k voľbe nového pápeža, krým sa stal kardinál Oto Colonna pod menom Martin V. (14171431). Nového pápeža uznal celý kresťanský svet. Tým b

prvá úloha všeobecného snemu splnená a dlho očakávaná jnota cirkvi obnovená.

Snem kostnický, ktorý patrí medzi najväčšie a najvýznanejšie cirkevné snemy v stredoveku, zaoberal sa ďalej otázkareformy v cirkvi »v hlave a v údoch« (»in capite et in membr

a odsúdením bludov Viklefových a Husových. Pápež Martina jeho nástupcovia uznali iba tie Usnesenia snemu, ktoré sa

protivia pápežskej autorite, čím bolo odsúdené predovšetkučenie, že všeobecný snem stojí nad pápežom, že usnesenivšeobecného snemu sa musí podrobiť aj pápež.

Ú n i a . Otázkami reformy v c irkvi mal sa zaoberať sledujúci všeobecný snem bazilejsko-florentský (1434—143ale ani ten nepriniesol nápravu. Vo Florencii bola uzavrúnia s východnou cirkvou r. 1439. Stalo sa tak najmä pod kom tureckého nebezpečenstva, ktoré hrozilo Byzantskej rKeď sa už nádeje byzantského cisára v pomoc Západu proti Tkom nesplnily a r. 1453 Carihrad padol do ich moci, nadšeza úniu slablo, až ju carihradský patriarcha r. 1472 znova zšil. Únia mala predsa ten význam, že Východ uznal primát rskych biskupov práve vtedy, keď autorita pápežov na záp

utrpela najväčšie škody.Posledným stredovekým pápežom bol Lev X. (1513—2

podporovateľ vied a umení, ale málo starostlivý o prevedecirkevných reforiem. Zadržal síce na všeobecné volanie a liehanie po opravách cirkevného života osemnásty všeobesnem v Lateráne (1512—17), svolaný už pápežom Júliom kde boly navrhnuté mnohé opravy, ale neboly uskutočneTak sa neodvratne blížila katastrofa, ktorá stihla cirkev na



§ 15. Pripravovatelia novovek u.30)

Vonkajšiu jednotu cirkvi podarilo sa europskému kresťtvu dosiahnuť odstránením schizmy cestou snemu kostnickéh

Autorita pápežská, ktorej konciliárna teória chcela zasadiť smeľnú ranu, bola znova utvrdená, ale stalo sa tak za cenu v

kých ústupkov jednotlivým panovníkom a krajinám, o pomktorých sa pápeži opierali. Nedosiahlo sa však túženej reformv cirkvi, lebo pápežstvo nebolo vnútorne tak pevné, aby ju mhlo previesť. Smutné pomery v cirkvi, spôsobené avignonskýpápežstvom a po ňom nasledujúcou západnou schizmou, vzbuy mužov, ktorí sa usilovali revolučným spôsobom previesť

pravu v cirkvi. Týmito mužmi boli v Anglii Ján Viklef a v Č

chách Ján Hus.V i k l e f . Ján Viklef (1324— 1384), profesor na u

verzite v Oxforde a farár v Lutterworthe, učil, že prameňviery a kresťanského života je jedine Písmo sv.; čo sa nezaklana Písme sv., má byť odstránené ako ľudský výmysel. Hlápredurčenie: všetko vraj riadi akási nevyhnutná nutnosť; jedú predurčení na spasenie, iní na zatratenie; prvým neuško

30) Lech ler : Joh. v. Wiklif u. die Vorgeschich te d er ReformatiLeipzig, 1873. — Buddens ieg : W iklif u. seine Zeit. London, 1884. Wiklifs Lehren von der K irch e u. der weltl. Gewalt, 1900. — LoserHus u. Wiclif. Praha, 1884. — Krummel : Gesch. d. bömischen Reformion im 15. Jah rh . Gotha, 1866. — Lenz : Sous tava učen í Ja na V ikl898. — Höfler : G eschichtssch reiber der hussitisch. Bewegung

Böhmen, 1856—1866. — Sed lák J , : M. Ja n Hus. P ra ha, 1915. — F la

hans V. : L iter árn i činnost m istra J a n a H usi. Prah a, 1900. — UllmanReformatoren vor der Reformation. Hamburg, 1866. — Voigt : Die Wderbelebung d. klass. Altertums. Berlin, 1893. Burckhardt: Die KulturRen. in Ita lien . Leipzig, 1913. — Gu irau d : L’ église et les orig ines deen . Par is, 1902. — Geiger : Ren. u. Hum. in Ita lie n u. D eu tsch la

Berlin, 1882. — Burdach : Reform ation , Renaissance u. HumanismBerlin, 1918. — Truhlář : Počátky humanismu v Čechách, 1902. — RyB. : Spisy Bohuslava Hasištejnského z Lo bkovic. P ra ha, 1933. — Biffo l : Le siècle de la renaissance. Pa ris , 1909. — Richter : Erasm

Stellung zu Luther, 1907. — Humbert Claude : Erasme et Luther. Pa

909. — Domel, G. : Gutenberg, die Erfindung des Typengusses u. seFrühd rucke Köln 1921 — Bogeng : Gesch d B uc hdruck erku



nijaký hriech, druhým nepomôže ani najvyššie úsilie o svživot.

O cirkvi učil: Do prave j cirkvi Kristovej, ktorá je »nevditeľná«, patria len predurčení na spasenie. Jej jedinou hlave Kristus. Pápežstvo zaviedli cisári a pápeži sú najhorší

kodcami pravej cirkvi, an tik ris ta m i; K ristus ustanov il len dkonov a kňazov; biskupi nemajú nijakej vyššej moci. Všetkňazi majú žiť v chudobe, nemajú mať svetskej moci nad seiakmi a mešťanmi; cirkevný majetok má zabrať kráľ. Kláštoú vraj výmyslom diabla; kto vstupuje do kláštora, zatracuám seba.

O sviatostiach učil: Vo Sviatosti oltárnej zostáva chl

a víno, podstata obetných darov sa nemení; Kristus je vo Svosti oltárnej len znázornený ako v soche alebo obraze. Zavrhúkrom nú spoveď, birmo van ie a pomazanie nemocných n

uznal za sviatosť. Omša, obrady, slávnosti, sviatky, odpustkuctievanie svätých, obrazov a ostatkov (relikvie) nepatria kresťanstvu, lebo o nich nie je nič vo sv. Písme. Ťažkým hrchom stráca človek nielen milosť, ale aj svoju ú rad nú moc a pvo na majetok. Rozkazy predstavených, ktorí žijú v ťažko

hriechu, sú neplatné.O d s ú d e n i e V i k l e f a . P ri svojom prvom vystúp

získal si Viklef priazeň kráľovského dvora, šľachty a anglickéľudu, lebo sa postavil na stanovisko kráľa proti poplatkom ppežovi, ku ktorým sa anglickí králi zaviazali. Viklef bol vyhsený za vlastenca a stal sa miláčkom ľudu. Jeho stúpenci (lardi = rozsievači kúkolu) vyvolali povstanie sedliakov. Až t

otvorilo oči vláde a profesorom na univerzite. Viklef bol z uverzity vylúčený a odišiel na svoju faru, kde napísal svoj hlný spis »Trialogus«, to jest rozhovor troch osôb: Pravdy, La Múdrosti. Zomrel ranený mŕtvicou pri oltári r. 1384, nesmený s cirkvou. Učenie Viklefovo bolo niekoľko ráz odsúde

anglickými biskupm i i pápežom. Kostnický snem odsúr. 1415 zo spisov Viklefových 45 článkov ako bludné a rozkáaj jeho telo odstrániť z posvätenej zeme, čo sa aj stalo r. 14Jeho prívrženc i boli anglickou vládou tvrdo prenasledova



neprotivila sa len učeniu cirkvi, ale ohrožovala aj celý spoločský poriadok. Učenie Viklefovo našlo ozvenu na pražskej uverzite v Čechách, ktorá udržovala priateľské styky s oxfoskou univerzitou, lebo Anna, sestra českého kráľa Václava Ivydala sa za anglického kráľa Richarda II. Najväčším pro

gátorom učenia Viklefovho v Čechách stal sa Ján Hus, ktaž otrocky si osvojil náuku Viklefovu.

H u s . Já n Hus (1370— 1415) pochádzal z južných Čiez Husinca neďaleko Prachatíc. R. 1396 dosiahol na pražsuniverzite magistra slobodných umení a študoval ďalej na tlogickej fakulte . R. 1400 bol vy svätený za kňaza, rok potsa stal dekanom filozofickej fakulty. Ako mladý kňaz vyni

horlivosťou a bol dobrým kazateľom. Po soznámení sa s Vikfovým učením vo svojej horlivosti za mravnú obrodu v cirzachádzal ďaleko, až sa ocitol úplne na bludnej ceste. Nadšenýprívržencov si získal ako plamenistý kazateľ v Betlehemskaplnke, kde v r. 1402—1412 zastával úrad kazateľa. Proti sovmu počínaniu vystúpili na univerzite zdržanliví magisväčšinou Nemci, a tak vznikly rušné spory, čo viedlo k vydaKutnohorského dek rétu v jan uár i 1409, podľa ktorého m

českému národu pri všetkých spoločných hlasovaniana univerzite náležať tri hlasy a ostatným národom dohromlen jeden . M agistri a žiaci, nespokojní s tým to rozhodnukráľovým, opustili Prahu a odišli na iné univerzity, najna novozriadenú univerzitu lipskú. Ešte toho istého roku Hus zvolený za svoje zásluhy o Kutnohorský dekrét za rektpražskej univerzity, ktorá sa teraz — po odchode cudzincov

stala strediskom učeného života v Čechách.O d s ú d e n i e H u s a . Husovo pokračovanie vyvov Čechách náboženské zmätky. Hus si úplne osvojil názViklefove a podával ich v českej reči širokým kruhom svojposlucháčov. Hus si získal veľké zásluhy o spisovný jačeský. Výčitky z bludárstva Hus rozhorčene odmietal a tvrže sa od cirkevného učenia neodchyľuje. Nakoniec bol cŽigmund nútený zasiahnuť do Husovej záležitosti. VyzHusa, aby prišiel na synodu do Kostnice a zvláštnym lis



v Kostnici. Hus sa domnieval, že presvedčí snem o správnosvojho učenia. Snem po preskúmaní jeho spisov zistil shodnučenia Husovho s Viklefovým, ktoré bolo už predtým odsúdeako bludárske. Keď Hus tvrdošijne stál na svojom učení a chcel ho odvolať, snem ho vyhlásil za kacíra a ako taký bol dľa platných štátnych zákonov upálený dňa 6. júla 1415. Ž

mundov ochranný list nemohol mu zaručovať osobnú bezpnosť pre prípad Husovho odsúdenia, lebo ani cisár nemorušiť platné zákony o treste kacírov a uprieť snemu právo rhodnúť, či Hus je kacír, alebo nie.

H u s i t s k é v o j n y . Odsúdenie a upálenie Husovo vvolalo v Čechách búrky nespokojnosti, lebo odsúdenie Husopovažovali Česi za vec celého národa. Český snem poslal

Kostnice na snem protest proti upáleniu Husovmu. V Čechása začaly husitské nepokoje, ktoré sa premenily v organivané vojny. Odznakom nespokojencov bol kalich (prijímapod obojím spôsobom). Na čelo husitského vojska postavil ednooký a neskôr úplne slepý Já n Žižka z Trocnova a po je

smrti (1424) Prokop Holý. Husitské vojská staly sa postrachnielen doma, ale aj za hranicami Čiech. Ani križiacke výpraproti nim nevedely zlomiť ich odpor. Až keď sa husiti rozde

na niekoľko protichodných smerov, podarilo sa ich porav bitke pri Lipanoch dňa 30. m ája 1434. M ierne stran y ednaly na sneme bazilejskom tzv. bazilejské kom paktáta, k

ré prijal aj jihlavský snem r. 1436 a cisár Žigmund bol uznný za českého kráľa, ale zomrel už r. 1437.

Husitské vojny priniesly Čechám hrozné spustošenie. Hsitské vojská ničily kostoly a kláštory, zabíjaly katolícky

kňazov, rehoľníkov a rehoľnice a zaberaly cirkevné majetkSedliackemu ľudu priniesly skôr zhoršenie než zlepšenie jepostavenia. Prin iesly prospech len nižšej šľachte a m estáktoré sa obohatily majetkami kráľovskými a cirkevnými.

H u m a n i z m u s a r e n e s a n c i a . Okrem bludktoré chcely otriasť nielen náboženským, ale aj sociálnym priadkom, predzvesťou nového veku bola zmena svetovénázoru. Táto zmena smý šľania je vyjad rená hnu tím humnistickým a renesančným, ktoré sa objavuje v XIV. a hlav



Boží, ktorý pri všetkých svojich slabostiach a chybách vždvíhal oči k Bohu, všetko hodnotil pod zorným uhlom večnosStredoveký človek bol človek vyrovnaný a ucelený. Nové hnie rozbilo túto harmóniu života stredovekého človeka. Člov

obdobia humanizmu a renesancie hľadel viac na zem než nebo, hľadal viac seba než Boha. Odtiaľ aj názov humanizm

ebo človek (lat. homo) stal sa stredom záujmu.Kolíska tohto hnutia bola v Taliansku, kde básnici Da

(1256— 1321), Petrarca (1304— 1374) a Boccaccio (1315— 13vyvolali v XIV. st. zvýšený záujem o antickú vzdelanosť. Zčiatku to bola záľuba v kráse reči a slohu antických spisoeľov, básnikov a rečníkov a obdivovanie výtvorov antický

sochárov, maliarov a staviteľov. Neskôr však bol napodob

vaný aj duch pohanského dávnoveku, preberaný pohanssvetonázor namiesto kresťanského svetonáhľadu. Tak sa m aly hum anizm us a renesancia postavily do služieb prokresťanských, najmä proticirkevných.

Z Talianska sa toto nové hn utie šírilo do celej Euroa našlo ohlas nielen u laikov, ale aj u klerikov. V samom Rípápeži stali sa podporovateľmi tohto hnutia v nádeji, že ho bumôcť použiť na posilnenie svojho postavenia. Neskôr sa im vštoto hnutie vytrhlo z ruky a miesto požehnania prinieslo cirka náboženstvu ťažké škody. Renesanční pápeži od Mikuláša po Leva X. (1447—1521) získali si veľké zásluhy o vedy a umnia, ale zanedbali svoju prvotnú povinnosť starať sa o nápraneporiadkov v cirkevnom živote, o upevnenie cirkevnej dciplíny.

E r a z m u s . Kniežaťom humanistov sta l sa Erazm

Rotterdamský (1466—1536), učenec svetového mena. Bol kzom augustiniánskej rehole a pôsobil na rôznych europskýuniverzitách. Hoci si získal veľké zásluhy na poli cirkevvedy (vydal znova grécky text Nového zákona, prekladal spsv. Otcov), predsa svojím ostrým kritizovaním a výsmechcirkevného zriadenia škodil nielen cirkevne j au torite, ale kresťanstvu vôbec. Politické a spoločenské náhľady humanisrozšíril najmä Mikuláš Macchiavelli z Florencie (1469—152svojou knihou »Knieža« (Il principe), v kto rej hlásal ve



P r a v á o b r o d a . Vedľa týchto sm utných stránok skytu jú sa aj na konci stredoveku potešiteľné zjavy. I vtžili mužovia vynikajúcej učenosti a vrú cnej zbožnosti, ktpozorujúc škody doby, pričiňovali sa úprimne životom, slovi perom o nápravu. Spolčovali sa v krúžkoch, zvaných oratóz ktorých mala vyjsť obroda europského sveta v duchu Kris

vom. Najmä na Pyrenejskom polostrove náboženský život pkvital. Títo horlivci však nevládali zachrániť europské krťanstvo od katastrofy náboženskej revolúcie XVI. storočia. Bdopustil na cirkev túto skúšku, aby ju očistil, ako sa čistí »zl

v ohni«, keď stroskotaly všetky pokusy o náboženskú obrocestou pokojnou, po ktorej sa márne volalo už vyše dvesto kov

§ 16. Cirkev né pom ery na Slovensku v s tredoveku.3

P o l i t i c k ý a k u l t ú r n y v ý z n a m S l o v e n s kAni po rozklade Veľkomoravskej ríše na zač. X. st. ne stra tSlovensko svoj politický význam. Tým viac to platí o význa

31) Holinka, Rudolf : Sv. Svo rad a Benedikt, svě tci Slovenska. Btislava, 1934. — Loserth, J. : Über die Versuche w iklif.-hu sit. Lehnach Österreich, Polen, Ungarn u. Croatien zu verpflanzen (Mitt. d. Vf. Gesch. d. Deutsch. in Böhm., 1885—86). — Kupelwieser, L. : Die KämUngarns mit den Osmanen bis zur Schlacht bei Mohács. Wien, 1889.Beckmann, G. : Der K am pf K önig Sigmunds gegen die w erdende Wmacht der Osmanen. Gotha, 1902. — Chaloupecký, V. : Slovenské cese a t. řečená apoš tolsk á práva. B rat islava , 1928. — Fuchsho ffer, Monasteriologia regni Hungariae. Pest, 1850—60. — Karácsonyi J. : M

gyarország egyház története főbb vonásaiban 970-től 1900-ig. V. Vdin, 1915. — Macháček, P. : H lavnop atronátne právo v dejinách uhských. Trna va, 1930. — K nappek , Ľ. : Obsadzovanie uhorskbiskupstiev od X. do konca XIV. storočia. Bratislava, 1940. Mišík, M. : Husiti na Slovensku. B. Bystrica, 1928. — Varsik, Br. : Hua reformácia na Sloven sku do žilinskej synody. B rat islava , 1932.Špirko, J. : Husiti, jiskrovci a bratríci v dejinách Spiša. Levoča, 1937Tóth—Szabó : A cseh hus zita mo zgalmak és uralom törté ne te M agyországon. Budap., 1917. — Lány i, K. : M agyar Egyház tö rt. Eszterg1866. — Schönebaum : Das Zeitalter der Hunyadi. 1919. — Ortvay, T

Die Schacht v. Mohács, ihre Ursachen u. Folgen. (Ung. Revue, 1914).Florek P : Turč iansky Svä tý M artin v s tredoveku T Sv M 1941



náboženskom a kultúrnom. Cirkevná organizácia na Slovenstala sa vzorom cirkevnej organizácie v Uhorsku. Od Slovák

prijímali nevzdelaní Maďari základy kultúry. Politicky patrSlovensko po strate svojej samostatnosti načas k Čechám a kôr k Poľsku, až od r. 1025 stalo sa časťou uhorského kráľtva. Slovenskí zemani Hunt a Poznaň pomáhali sv. Štefano

proti pohanským odbojníkom maďarským pri budovaní uhkého štátu a upevňovaní kresťanstva v ňom.

Osudy nitrianskeho biskupstva v X. a XI. st. sú málo zme. Nitriansky biskup Wiching z Nitry odišiel a stal sa paským biskupom. Jeho pôsobenie však narazilo aj tu na odpmusel sa vzdať biskupského úradu a odišiel do kláštora.

S v . B y s t r í k . V XI. st. spom ína sa ako n itrians

biskup sv. Bys trík (Beztertus), ktorého pohanskí M aďari vzbury proti kráľovi Petrovi, nástupcovi sv. Štefana, chytšípami a mečom usmrtili 24. sept. 1047. Po mučeníckej smsv. B ystríka nitrian ske biskupstvo asi nebolo obsadené. Svensko stalo sa jadrom ostrihomskej diecézy. V Nitre, Brslave a na Spiši boly prepozitúry čiže prepoštstvá. O obnovenitriansk eho biskupstva sa usilovalo prvé slovenské úde

knieža Gejza, syn sv. Štefana, ktorý založil aj opátstvo vo Beňadiku. Nitrianske biskupstvo bolo obnovené za kráľa Kom ana (1095— 1116) na začiatku XII. storočia.

Po odstránení posledných zbytkov pohanstva v Uhorkoncom XI. st. začal sa radostný rozvoj náboženský a cirkevaj na Slovensku, ktoré cez celé X. a XI. st. veľmi trpelo za ustálych vojen medzi uhorskými kráľmi a ich nepriateľmi v

kajšími, ako aj opakovanými pokusmi spurných pohanskýMaďarov, ktorí sa usilovali odstrániť v Uhorsku kresťansa zaviesť opäť pohanstvo.

K l á š t o r y . O náboženskom a k ultú rn om napredovSlovenska svedčia početné kláštory, ktoré boly centrami nienáboženským i, ale aj kultú rny m i a hospodárskymi. Z rehníkov pôsobili na Slovensku benediktíni, premonštráti, cisciáni a od XIII. st. aj františkáni a dominikáni. Popri litulatinskej udržala sa na Slovensku ešte dlho aj slovanská



B e n e d i k t í n i . Medzi n ajstarším i bened iktínskym i k ltormi na Slovensku prvé miesto patrí opátstvu sv. HypolitaZobore pri N itre. Jeho počiatky siahajú p ravdepodobne až do by cyrilometodejskej. Sv. Štefan obdaril ho rozsiahlymi majkami. Nejaký čas sa tam konaly bohoslužby slovanským jakom. Začiatkom XI. st. žili v zoborskom kláštore význam

mnísi-pustovníci sv. Andrej a Benedikt. Sv. Andrej (Svorpochádzal z Poľska. Jeho žiakom bol sv. Benedikt, mních svenského pôvodu. Zdržovali sa časom aj v horách okolo Trčína (Skalka). Sv. Andrej zomrel v kláštore na Zobore, sv. nedikta zabili zbojníci v jeho pustovni pri Trenčíne a jemŕtvolu vhodili do Váhu. Po roku bola jeho mŕtvola nájdevo Váhu neporušená, prenesená do Nitry a pochovaná vesv. A ndreja v chrám e sv. Em eráma na nitriansko m h raZa svätých boli obidvaja pustovníci vyhlásení r. 1083. Ich svtok sa svätí 17. júla. V nitrianskom biskupstve sú uctievaní apatróni nitrianskej diecézy.

Benediktíni žili v kláštore na Zobore do r. 1468, keď muopustiť kláštor. Kláštor pustol až do r. 1691, keď nitriansbiskup Jáklin uviedol do neho mníchov sv. Romualda, zvanýkamaldulskými mníchmi. Títo tam žili až do r. 1782, keď ci

Jozef II. rád zrušil. Kláštor sa premenil skoro úplne v rozleninu. Nitriansky biskup Dr. Karol Kmeťko dal kláštor noviť a r. 1935 ho odovzdal misionárom Božieho Slova.

Druhým slávnym kláštorom benediktínskym na Slovsku bolo opátstvo sv. Benedikta v krásnom Pohroní. Založil r. 1075 Gejza, údelné knieža slovenské. Dnes tam bývajú leziáni.

Medzi ďalšie benediktínske kláštory patrily opátsPanny Márie v Pograniciach pri Nitre, sv. Benedikta na Skapri Trenčíne, Panny Márie v Klíži pri Topoľčanoch, sv. Koza Damiána v Ľudaniciach pri Topoľčanoch. Sú pomníkmi zbného života a kultúrnej vyspelosti slovenského ľudu v dávminulosti.

O s t a t n é r e h o l e . Prvý Prem onštrátsky kláštor

ožil na Slovensku veľmož Lampert r. 1135 v Bzovíku pri Ki Ci iá i dili 1141 Li ík i R žň



skôr v Bardejove a Štiavniku. Po páde Svätej zeme do turkých rúk usadili sa na Slovensku aj templári v Klíži-HradiOd XIII. st. usadzovali sa na Slovensku františkáni a domikáni. Prvé kláštory založili si františkáni v Bratislave, Trna Nitre. Neďaleko Ostrihomu založil kanoník Euséb novú, mácu rehoľu pavlínov, ktorá sa veľmi rozšírila po celom Svensku.

Najstaršie politické rozdelenie Slovenska bolo župné čstoličné. Strediskom stolice boly pevné hrady, na ktorých baj hradné fary. K hradu patrilo cirkevne celé okolie. Od Xst. vznikajú fary nielen v mestách, ale aj v ľudnatejších obciaslovenských krajov.

V p á d y T a t á r o v . V šestranný náboženský, k ultúa hospodársky rozvoj Slovenska prerušily vpády Tatárov, ktza vlády kráľa Bélu IV. (1235—70) vpadli r. 1241 do Uhorsaby sa pomstili uhorským kráľom za prijatie do uhorského kľovstva Kumánov, s ktorými Tatári bojovali. Tatárske vojstrašne spustošilo celé Slovensko, pričom veľká časť slovského obyvateľstva zahynula. Len niektoré pevné hrady (Btislava, Nitra, Komárno, Trenčín) odolaly tatárskym útoko

R. 1285 vtrhli Tatári znova na východné Slovensko do Spa zasa ho spustošili. Uhorskí králi usilovali sa nahradiť nestatok obyvateľstva po tatársky ch plenoch vo svojom k ráľstve povolaním cudzích kolonistov, najmä nemeckých, ktordáva li mnohé výsady. Tak vznikly na Slovensku nem eostrovy. S touto nemeckou kolonizáciou súviselo čulejšie kladanie miest a rozvoj obchodu a priemyslu podľa nemecké

vzoru.A n j o u o v c i . R. 1301 vym re l v Uhorsku kráľovský arpádovský smrťou kráľa Ondreja III. Po vymretí arpádovsdynastie bojovaly o uhorský trón viaceré cudzie panovnírody, z ktorých bojov vyšiel víťazne rod Anjuovcov. Za týto sporov o trón skutočným pánom na Slovensku na začiaXIV. st. bol na západe mocný Matúš Čák Trenčiansky († 132»pán Váhu a Tatier«, a na východe mocný rod Amadeovcov.

Vláda Anjouovcov (1306—1382) v Uhorsku bola pre S



icky, hospodársky i kultúrne. Zakladali mestá a podporovozvoj obchodu a priemyslu, najmä baníckeho. Kultúre XI

a XV. st., ktorá zanechala na Slovensku krásne pamiatky sviteľské a umelecké, hovoríme gotická kultúra.

S p o r y o t r ó n . Po sm r ti k rá ľa Ľ udov íta Veľkého z du Anjouovcov († 1382) nasta ly znova spory o uhorský tr

Kráľom uhorským stal sa Žigmund Luxemburský (13871437), kto rý bol od r. 1410 aj kráľom nem eckým a po smsvojho bra ta Václava IV. († 1419), k rá ľa českého, aj českkráľom. Za tohto panovníka bolo Slovensko v r. 1421—34 vikrát spustošené vpádmi husitských vojsk, ktoré sa takto chcpomstiť Žigmundovi za jeho domnelú vierolomnosť v prípaJána Husa a za násilné potlačovanie husitského hnutia v Č

chách. Za týchto vpádov boly slovenské kraje, ktorými prehusitské vojská, vydrancované a strašne spustošené. Tieto hitské vpády nesledovaly na Slovensku náboženské ciele, p

nesenie husitstva na Slovensko, ale len ciele vojenské a hospdárske. Preto so stránky náboženskej nemalo husitstvo na Svensko skoro nijaký význam a preto ani nebolo na Slovensprípravou na náboženskú revolúciu XVI. st. Hrozné spusenie vyvolalo medzi slovenským ľudom skôr odpor a nenáv

než príchylnosť k husitizmu, ktorý aj v Čechách narobil vkody ako dobra.

M a t e j K o r v í n . Ja sn ým o bdobím v dejinách uhorskýbola vláda Huňadovcov, najmä kráľa Korvína (1457—90), sytatočného bojovníka proti Turkom, Jána z Huňadu, ktorý od

1444 bol správcom Uhorska. Huňadovci boli šľachtici rumukého pôvodu. Matej Korvín povzniesol Uhorsko politicky, h

podársky a kultúrne. Za neho šírily sa v Uhorsku humanizma renesancia, lebo Matej Korvín oženil sa po smrti svojej prmanželky s neapolskou princeznou Beatricou. Tým bola otvrená cesta talianskemu humanizmu a renesancii do UhorsKráľovské sídlo Mateja Korvína, Budín, stalo sa strediskalianskych učencov a umelcov. Matej Korvín založil v Bud

veľkú knižnicu (Bibliotheca Corviniana) a v Bratislave r. 14univerzitu (Academia Istropolitana), ktorá však po smrti svho zakladateľa zanikla. Jej meno nesie terajšia slovenská u



T u r e c k é n e b e z p e č e n s t v o . Po sm rti vynikaceho krá ľa M ateja Korvína dostali sa na uhorský trón poľkráli (Vladislav Jagello a Ľudovít II.), ktorí o uhorské kráľstvo veľmi nedbali, takže uhorská šľachta strhla na seba všemoc, ale o záujmy krajiny sa nestarala. Rozháraných pomev kra jine využili Turci, pro ti ktorým museli bojovať už H

ňadovci. V trh li do Uhorska a porazili r. 1526 uhorsk é vojpri Moháči. V tejto bitke zahynul aj kráľ Ľudovít II. a večiastka uhorskej šľachty a duchovenstva. Po tejto katastrnasledovala v Uhorsku doba dlhých a ťažkých u trpen í ppanstvom Turkov , kto ré trva lo vyše 150 rokov. Na tejto tastrofe niesly vinu všetky stavy, šľachta i vysoký klérus, aj sedliacky ľud. Koncom stredoveku Uhorsko bolo rozhár

nielen politicky a hospodársky, ale aj nábožensky. Takto v Uhorsku bola prip rav ená pôda pre náboženskú revolúXVI. storočia, ktorá sa odo hrala najm ä na Slovensku, lostatné krajiny Uhorska boly pod mocou a vplyvom Turkov



III. Kresťanský novovek(1517 až dodnes)

D o b a n á b o ž e n s k ý c h , p o l i t i c k ý c h , h o s p o d á r

s k y c h , k u l t ú r n y c h a s o c i á l n y c h o t r a s o v .

P r e h ľ a d .

Kresťanský stredovek i pri svojich tieňoch a nedostatko

bol obdobím hlbokej viery a oddanosti katolíckej cirkvi. Ka

ícke náboženstvo bolo vý sa dný m náboženstvom europské

ľudstva. Odboj proti cirkevnej autorite, ktorý vyvolali tzv.

formátori XV I. st., roztrhal poslednú jednotiacu silu europs

ho ľudstva, náboženskú jednotu, ktorá dosiaľ spájala v še

europské národy v katolíckej cirkvi. Rozbitie náboženskej j

noty a boj proti cirkvi mal za následok aj ťažké politické, h

spodárske, kultúrne a sociálne zmätky.

Kre sťan ský novove k možno rozdeliť na tri obdobia :1. obdobie reformácie a obrody katolícke j cirkvi (151

1648);

2. obdobie štátneho cirkevníc tva a osv ietenstva (164

1815);

3. obdobie vonkajšej slabosti a vnútorného zosilnenia

tolíckej cirkvi (1815 až dodnes).



1. Obdobie reformácie a obrody

katolíckej cirkvi

(1517— 1648)

P r e h ľ a d .

Oprávnené volanie neskorého stredoveku po cirkev

a náboženskej obrode nemalo kladných výsledkov. Radiká

reformátori X V I. st. miesto nápravy len zväčšily nábožen

zm ätky. Náboženská revolúcia, nim i vyvolaná, mala za nás

dok rozdelenie europských národov na katolíkov a protestant

Ten to hrozný náb ožen ský otras prejavil sa v dlhých vojnáktoré boly ukončené ve stfá lsk ym mierom r. 1648. Rom áns

národy europské zostaly vo svojej väčšine verné katolíc

cirkvi; ostatné europské národy zostaly nábožensky rozdele

na katolíkov a protestantov rôznych odtienkov (evanjelici, k

víni, anglikáni atď.).

Podkladom obrody katolíckej cirkvi bol všeobecný cke vn ý snem tridentský, ktorého usnesenia uvádzali do živ

vynikajúci pápeži, biskupi a kňazi svetskí i rehoľní. O obro

v cirkvi svedčia novozaložené rehole, z ktorých najprednej

miesto patrí jezuitom. Stra ty, ktoré utrpela katolícka cirk

Europe, usiluje sa nahradiť horlivou misijnou činnosťou mdzi pohanmi v ostatných zemedieloch sveta. Unionistické h

ie malo úspech iba na Ukrajine. Za ťa žký ch náboženskýbojov mohutne vzrástla náboženská literatúra, najmä obran



cirkevnom vyvinul sa sloh renesančný a barokový. Aj pri mhých nedostatkoch možno právom toto obdobie nazvať »stočím svätcov«.

a) R e f o r m á c i a a r o z b i t i e c i r k e v n e j

j e d n o t y .

§ 1. Reform ácia Lutherova a jej priebeh .32)

D o b a p r e r o d u . D ejiny katolíckej cirkvi v XVI.patria medzi najdramatickejšie obdobia tejto božsko-ľudskJežišom Kristom založenej spoločnosti, určenej za jediný riny prostriedok spásy pre všetkých ľudí. Aj prv musela cirk

bojovať proti bludom a bludárom, ale nikdy nedosiahol teboj takých rozmerov a takého spádu ako práve v XVI. storoPrv išlo vždy o jednotlivcov alebo len o menšie celky, ale temusela cirkev bojovať proti bludom, ktoré zachvátily celé rody a štáty.

Boj proti bludom a bludárom XVI. st., ktorí strhli so sebširoké masy ľudu, ako aj kniežatá náukami im lichotiacimi,

tým ťažší, že vedenie cirkvi bolo veľmi otrasené babylonskzajatím avignonských pápežov (1309—1377) a ešte viac nadujúcou veľkou schizmou, ktorú odstránil až kostnický konr. 1417. Otrasenie pápežskej autority malo za následok vzmyšlienky konciliárnej o superiorite všeobecných snemov kevných nad pápežstvom.

Vlna renesancie a humanizmu zapôsobila azda najmocn

šie na pápežov a pápežskú kúriu. Renesanční pápeži štepodporovali vedy a umenia, lebo dúfali, že si takto získpriazeň a úctu v kruhoch učencov a umelcov a že tým zach

32) Dö llinger : Re form ation, ih re inn ere En tw icke lung u. i. W irkgen. 1846 a nasl. — Janssen, B. : Gesch. d. detsch. Volkes seit d. Ausgdes M.—A. 1876 a nasl. — Ficker, G. : Das ausgehende MA und sein Vhältnis zur Reformation. Leipzig, 1903. — Belov, G. : Über die Ursacder Reform ation. M ünchen, 1917. — Pas tor , L. : Gesch. der P äpste , a V sv G risar : L uth er 1911 a nasl Lortz J : Die Refo rm at



nia a obnovia svoju porúchanú autoritu. Zmýlili sa však, le

oto nové hn utie sa im vy trhlo z rúk a postavilo sa nakon

proti nim a proti cirkvi.

V o l a n i e p o n á p r a v e . S rastúcim i neporiadkaa nedostatkami rástlo stále viac aj volanie po náprave, po

forme v cirkvi a v celej spoločnosti, v hlave i v údoch, »in cpite in m em bris«. Celé smýšľanie doby malo byť zmeneToho si boli vedomí všetci horlitelia reformy, ale v spôsoako táto obroda má byť dosiahnutá, veľmi sa líšili. Jedni chcsť po stopách stredovekej scholastiky, iní ukazovali na Plató

ako nového vodcu. N echýbali ani takí, k torí sa priho várali násilné odstránenie bludov pomocou inkvizície, zatiaľ čo nktorí usilovali sa dosiahnuť obrodu mystikou. Ale nechýb

ani takí, ktorí zúfali nad stavom v cirkvi a chceli do siahnápra vy násilným prev ratom , založením novej cirkvi, levraj stará cirkev sa odvrátila od Kristovho učenia. Na čelo tosmeru postavili sa rad iká lni vodcovia, kto rí strh li za sebcelé národy.

V Nemecku sa odohral tuhý zápas o smer reformy meučeným, ale utiahnutým, jemným a nerozhodným Erazm

Rotterdamským a náruživo bojovným, až bezohľadne fanakým M artinom Lutherom , ktorý v dobe varu svojím radilizmom strhol masy nemeckého národa za sebou a dal tak volučný smer nemeckej reformácii, ktorá našla ozvenu aj hranicami Nemecka. Túto náboženskú a s ňou súvisiacu ptickú rozháranosť v Europe obratne využili Turci, aby sidlhý čas podmanili veľkú časť východnej Europy.

L u t h e r . Predstav ite ľom radiká lne j reformy cirkvi, formácie, v N emecku s tal sa augu stiniánsky m ních a profesteologie M artin L uther (1483— 1546), syn baníka z Eislebev Sasku. Luther študoval filozofiu a práva na univerzite v furte. Bol nestálej a podráždenej povahy. Veľmi zapôsobila neho sm rť jeho priateľa , kto rý zomrel v súboji, ako aj to,blesk, ktorý udrel za strašnej búrky blízko neho, mu neuškoPod dojmom týchto udalostí vstúpil Luther r. 1505 do auguniánskeho kláštora v Erfurte, hoci ho pred týmto krokom



za kňaza stal sa r. 1508 profesorom na univerzite vo W ittbergu. Luther nenašiel v rehoľnom živote uspokojenie. Upaz jednej krajnosti do druhej, z prílišnej horlivosti do nábožskej ľahostajnosti a vlažnosti. Stále ho trápily obavy o spduše.

N á b o ž e n s k ý v ý v o j L u t h e r o v . Poznávajúc se slabosti, prišiel na m yšlienku, že náklonnosť k zlému je

prek onateľná, že človek chybu je z nú tnosti a že to je vlas»dedičný hriech« ľudského pokolenia. Prišiel k presvedčenže ľudská prirodzenosť bola hriechom dedičným natoľko szená, že človek môže len hrešiť, že je neschopný konať dobba že nemá vôbec slobodnej vôle. Tomuto svojmu presvedčemusel Luther nutne prispôsobiť aj kresťanské učenie o vy

pení. Podľa neho ospravedlnenie spočíva v pevnej dôvere v sluhy Ježiša Krista, ktorý nás svojou vykupiteľskou smrsm ieril s Bohom a učinil zadosť za vše tky naše hriechy. ospravedlnení nedeje sa s nami nijaká vnútorná zmena, nijodstránenie hriechu a posvätenie duše. Zostávame stále jnakí, len Boh, vidiac našu pev nú dôveru v zásluhy JežKrista, prikrýva nás akoby plášťom zásluh Kristových a hľadí na našu hriešnosť. Nakoľko sa toto jeho učenie protivkresťanskému učeniu o

potrebe spolupráce človeka s milosBožou a o potrebe dobrých skutkov k spaseniu, pomoholLuther tým, že vyhlásil za jediný prameň viery Písmo sv. a prel autoritu učiteľského úradu v cirkvi (tradíciu). List sv. kuba, v ktorom sa hovorí o potrebe dobrých skutkov k spaniu (»viera bez skutkov je mŕtva«; 2, 17) vy lúčil z Písm a a nazval ho »slamennou epištolou«. Neskôr poprel Luther n

len autoritu pápežov, ale aj všeobecných snemov cirkevnýlebo podľa neho každý si má slobodne a samostatne vyklaPísmo sv. a podľa toho si utvoriť svoju vieru. Takto bol Lutna bludnej ceste už pred r. 1517. Jeho vystúpenie r. 1517 phlásaniu odpustkov bolo mu iba vítanou príležitosťou, aby mhol svoje názory predniesť pred verejnosť.

V e r e j n é v y s t ú p e n i e L u t h e r o v o . So svo

učením, ktoré považoval za » pravé evanjelium«, vystúLuther verejne r. 1517. Pápež Lev X. vyzval vtedy veriaci



vyklých podmienok (spoveď a sv. prijímanie) mohli veriaci siahnuť plnomocné odpustky, keď prispejú almužnou na teúčel. Luther napísal 95 téz a pribil ich na dvere chrávo Wittenbergu, akoby chcel o obsahu viet dišputovať, akobolo v tom čase obvyklé. Nebojoval len proti neporiadkom hlásaní odpustkov, ktoré aj cirkev odsudzovala, ale postavil

proti samým odpustkom. Katolícki teologovia obhájili kalícke učenie o odpustkoch, ale Luther ani vtedy neustúpil. Tsa začal verejný odboj Lutherov proti učeniu a autorite cirkČím ďalej, tým viac dostával sa Luther na šikmú plochu blu

O d s ú d e n i e L u t h e r a . Keď všetky pokusy cirdostať Luthera zpät na cirkevnú pôdu stroskotaly, odsúdil pež Lev X. bludné náuky Lutherove a dal ho do kliatby.

malo za následok, že sa záležitosťou Lutherovou podľa platnzákonov musel zaoberať aj nemecký ríšsky snem. Stalo sa vo Wormse r. 1521. Keď ani tu Luther nechcel odvolať svučenie, dal ho aj ríšsky snem do kliatby. Aby sa mu nič nestna ceste z Wormsu, dal ho jeho zem epán kurfirs t FridrSaský naoko zajať a dopraviť do bezpečia na hrad Wartbukde Luther žil 10 mesiacov pod falošným menom »mlaJuraj«. Tu preložil Luther Písmo sv. do nemčiny. Jeho prekbol lepší ako predchádzajúce preklady Písma sv. do nemča stal sa mocným propagačným prostriedkom Lutherovučenia.

L u t h e r p o k r a č u j e v o d b o j i . Radikálne vypenie Lutherovo vyvolalo veľký rozruch v Nemecku, kde lo nahromadené už mnoho nespokojnosti s cirkevnými pommi. Luther sa stal výrazným stvárňovateľom tejto nespokoj

sti nemeckého národa a jeho miláčkom. Toto posilňovalo thera v jeho odboji proti Rímu. K Lutherovi začali sa pridáaj zemepáni, jednak z odporu proti cisárovi Karolovi V., jedz túhy po obohatení sa z cirkevných majetkov, ktoré zhabať Luther horlivo nabádal. Za takýchto pomerov nemohol ciKarol V. rázne zakročiť proti Lutherovi, tým menej, že bol ujatý bojom proti Francúzsku a nebezpečenstvom turecký

smrteľne ohrozujúcim krajiny jeho brata kráľa Ferdinandaktorý len za ťažkých obetí dostal sa na uhorský trón. Preto



mocou učených dišputácií. Konečné rozhodnutie malo padna všeobecnom cirkevnom sneme, ktorý sa však ani pri úsilí sárovom stále neuskutočňoval. Toto využíval Luther a jeho pvrženci, aby sa nové učenie čím viac upevnilo. Najvýznamním pomocníkom Lutherovým bol Melanchton, ktorý formu

val učenie Lutherovo. Luther už r. 1524 odložil rehoľné rúca r. 1525 oženil sa s bývalou rehoľnicou Katarínou Bora. Teeho krok odsudzoval zpočiatku aj Melanchton a mnohí prí

ženci ho preto opustili. Luther sa však už ničím nedal zadrna nastúpenej ceste.

P r o t e s t a n t i . Na ríšskom sneme v Speiere r. 1529 o stanovené na žiadosť katolíckej väčšiny, že Lutherove novo

n e m a j ú byť ďalej zavádzané. Proti tomu protestovaly luthers

smýšľajúce kniežatá a mestá (6 kniežat a 14 miest). Odvtedy bi Lutherovi prívrženci nazvaní protestantmi. Rok potom íšskom sneme v Augsburgu predložili protestanti cisárovi sve vyznanie viery, ktoré sa preto nazýva augsburgským vyz

ním viery (Confessio Augustana) a jeho vyznavači dosiaľ sa zývajú evanjelíkmi augsburského vyznania. Počet vyznavačLutherovho učenia rástol a ani vojenské zákroky nemohly

staviť jeho postup. Okolo r. 1570 asi sedem desatín Nemchlásilo sa k protestantom.

Š í r e n i e L u t h e r o v h o u č e n i a . Učenie Lutherosa nezastavilo na nemeckých hraniciach, ale razilo si cedo okolitých krajín, najmä do severských a baltických štátV Rakúsko-Uhorsku a v Poľsku odohral sa ťažký zápas mekatolíkmi a protestantmi, z ktorého nakoniec vyšli katolíci

ťazne. V samom Nemecku skončily sa náboženské vojny mrom augsburgským r. 1555, na ktorom bol cisár donútený protestantom rovnoprávnosť s katolíkmi a bola stanovená ada »cuius regio — eius religio«, podľa ktorej zemepán sm

na svojom území stanoviť vy zn an ie svojich poddaných. T ak talo, že poddaní museli meniť svoje náboženstvo podľa to

akého zemepána dostali. Toto menenie náboženstva viedlo koniec k náboženskej ľahostajnosti.

L u t h e r o v a s m r ť . L uther m enil a doplňoval sv



Eislebene r. 1546, ranený srdcovou mŕtvicou. Najmä nebol spkojný s pomermi vo Wittembergu, kolíske reformácie, ktov liste z roku pred svojou smrťou nazval Sodomou. Vidiac rbroje, ktoré svojím vystúpením vyvolal, trpko sa sťažoval, ľudia »pod evanjeliom« nosia vo svojom srdci viac nenávia závisti ako prv pod pápežstvom.

P o d s t a t a L u t h e r o v h o u č e n i a . Náboženskockevné názory Lutherove dajú sa shrnúť takto: Písmo sv. je jdiným prameňom a pravidlom viery. Cirkev nepotrebuje pážov, koncilov, biskupov, ba ani kňazov a reholí; na vykladanPísma a na udeľovanie sviatostí stačia kazatelia. Omša nie obeťou; Kristus je vo Sviatosti oltárnej prítomný spolu s tela vínom len vo chvíli prijímania. Sviatosti neudeľujú milo

ale len posilňujú vieru a upokojujú svedomie; ponechal z nicen dve: krst a večeru Pána. Treba zavrhnúť evanjelické radchudoba, poslušnosť, čistota), uctievanie svätých, odpustk

očistec a celý dosavadný vývoj katolíckej cirkvi. Je len nea peklo, preto omše za mŕtvych a odpustky treba zavrhnúť. Ckev je spoločnosť neviditeľná a skladá sa z veriacich a ospvedlnených. Starostlivosť o cirkevné záležitosti sveril zeme

nom. Tým položil Luther základ k ďalšiemu štiepaniu prostantov, ktorého sa dožil ešte sám.

§ 2. Kalvinizmus a jeho rozšírenie.33)

V tom istom čase, keď v Nem ecku šíril reform áciu L uthvystúpili vo Švajčia rsku ako reform átori Zw ingli a K alvZwingli v nemeckom a Kalvín vo francúzskom Švajčiarsku.

Z w i n g l i . Ulrich Zwingli (1484— 1531), odchovaný v dchu humanistickom, stal sa kňazom a kazateľom v CurichKeď mu biskup pre jeho poburujúce kázne zakázal kázať, za

33) Kampschulte: Calvin, seine Kirche u. sein Staat. Leipzig, 1868. Lang, A.: Calvin. Leipzig, 1909. — Warfield, B. B.: Calvin and Calvnism. London, 1931. — Doumergue, E.: Jean Calvin. 1899—1911.

S täh lin : H uld reich Zwingli. 1895. — Schulthess—Rech berg: L u th eZwingli u Calvin in ihren Ansichten über das Verhältnis v Staat



Zwingli brojiť proti cirkvi a jej učeniu. Jeho učenie je podobučeniu Lutherovmu, len o Sviatosti oltárnej učil, že je iba miatkou obety Kristovej na kríži. Pre toto učenie povstaly mdzi Zwinglim a Lutherom prudké hádky. Pri prevádzaní svoreformy bol bezohľadnejší než Luther. Kázal z chrámov odstniť oltáre, obrazy a sochy, ba aj organy. Zaviedol jednoduc

bohoslužbu: na stôl dal priniesť kôš chleba a poháre vína, čítúryvky z Písma sv., požehnal chlieb a víno a podával prítoným. Počínanie Zwingliho vyvolalo nepokoje v nemeckýšvajčiarskych kantónoch. Vidiecke katolícke kantóny SchwUri a Unterwalden sa postavily proti novotám Zwingliho. Dok vojne, v ktorej boli prívrženci Zwingliho porazení pri Kpele r. 1531. Sám Zwingli padol v bojoch so zbraňou v ru

Po smrti Zwingliho časť jeho prívržencov vrátila sa do katokej cirkvi, ostatní sa pridali ku kalvinizmu, ktorý sa začal š10 rokov po smrti Zwingliho vo francúzskom Švajčiarsku.

K a l v í n . Ján Kalvín (1509— 1564), rodom Francúz z cardie, veľký priateľ Lutherovho učenia, študoval bohoslov Paríži, ale za kňaza vysvätený nebol. Pre zastávanie Lutrovho učenia musel odísť z Francúzska a r. 1541 osadil sa trv

v Ženeve. Tu sa stal neobmedzeným vladárom duchovni svetským a zo svojich prívržencov vytvoril samostatnú náženskú spoločnosť. Kalvín bol zasmušilej povahy a zakazoaj nevinné zábavy. Proti previnilcom postupoval nemilosrdKto sa sprotivil jeho učeniu, putoval do väzenia alebo na hnicu. O dstrán il všetky sviatky okrem nede le a podobne Zwingli bol aj Kalvín proti obrazom a ceremóniám.

U č e n i e K a l v í n o v o. K alvín svojím vzdelaním a prnosťou života vynikal nad Luthera i Zwingliho. Jeho vieroučsystém je logickejší ako Lutherov a cirkev ním založená všeobecný charakter, takže kalvinizmus bol pre katolícku kev omnoho nebezpečnejším ako luteranizmus, ktorý mal vcharakter územný a národný. Hlásal úplné predurčenie na ssenie alebo zatratenie, zavrhoval cirkevnú tradíciu a držallen Písma svätého. Kalvínska bohoslužba sa skladala z kázaa modlitieb, zo žalmov a spevov. Štyrikrát do roka sa podáv



len mocou, ktorá vychádza z jeho tela v nebesiach. Z kostoodstránil oltáre a omšové rúcha, obrazy a vôbec všetky ozdo

Š í r e n i e k a l v i n i z m u . K a l v í n o v i p r í v r ž e n c i n a z ýú sa »reformovaní«. Podľa latinského názvu Švajčiarska (H

vetia) majú tiež meno »helvéti«. Rozšíril sa vo Švajčiarsku, j

nom a západnom Nemecku a v Holandsku ; vo Francúzsku stali meno »hugenoti«, v Anglicku »presbyteriáni«, alebo »putáni«.

V N e m e c k u . Kalvin izmus š íril sa zo Švajč iarska ajNemecka, najmä do krajín porýnskych. V ostatnom Nemecsa šíril len málo. Tam si udržal prevahu protestantizmus. Kvinizmus razil si cestu aj do Nizozemska, ktoré patrilo v t

čase k Nemecku, ale cisár Karol V. odovzdal ho španielskHabsburgom. Nespokojné provincie severné s nadvládou Šnielov postavily sa pod vedením Viliama Oranžského r. 15proti Španielom a vyhlásily sa za samostatný štát (HolandskZa štátne náboženstvo bol vyhlásený kalvinizmus. Južné pvincie nizozemské, dnešné Belgicko, zostaly verné Španiela katolíckej cirkvi.

V o F r a n c ú z s k u . K alvinizm us šíril sa hneď od čiatku aj vo Francúzsku, kde sa jeho prívrženci nazývali »genoti«. Francú zska vláda podporovala náboženské nepokv susedných krajinách, aby sa tieto krajiny zoslabily a vzrástol jej mocenský význam, ale doma sa usilovala zamedprístup náboženským novotám a uchrániť tak štát od vnútného zoslabenia. Nakoniec však vyvolalo kalvinistické hnuvo Francúzsku krvavé občianske vojny, ktoré trvaly 30 rok

Obidve strany napá chaly mnoho hrôz. Najhoršou udalostýchto občianskych vojen bola »bartolomejská noc« (24. austa 1572), keď z návodu kráľovnej-matky Kataríny Medici, krá sa obávala moci hugenotov, z príležitosti svadby v kráľovsrodine došlo ku krvavému atentátu na vodcov hugenotov. Z ríža rozšírilo sa vraždenie hugenotov do ostatných francúzskyprovincií. Za tohto krviprelievania prišlo o život asi 5.000 genotov. Pápež nemal nijakú účasť na tomto bratovražednboji. Te Deum, ktoré sa v Ríme odbavovalo, malo byť prejav



životu. Do Ríma došla totiž z Paríža falošná zpráva, podľa k

ej došlo k zločinnému spiknutiu proti kráľovskej rodine a k

olíckym veľmožom. Hoci hugenoti boli v občianskych vojná

vždy porazení, jednako dosiahli ediktom nantským r. 1598 n

boženskú slobodu. I po tomto edikte sa náboženské nepokopakovaly. Politickú moc hugenotov zlomil kardinál Richel

† 1642). K ráľ Ľudov ít XIV. (1643— 1715), usilujúci sa o sia jednotné Francúzsko, zrušil r. 1685 nantský edikt a žiadal v

kých Francúzov, aby sa hlásili ku katolicizmu. Proti násilné

prevádzaniu hugenotov do cirkvi protestoval okrem iných

pápež Inocent XI., ale absolutistický kráľ nedal sa tým rušiť

vojom diele. Na 70.000 hugenotov opustilo vtedy Francúzsk

ostatní sa vrátili do cirkvi. Tak bola obnovená náboženská je

nota vo Francúzsku. Len nepatrný počet Francúzov zostávajne verný kalvinizmu (»cirkev na púšti«). Osvietenstvo uv

nilo prenasledovanie hugenotov a francúzska revolúcia prinia r. 1789 všetkým slobodu svedomia a kultu.

V A n g l i c k u . Pro testantizmus razil si cestu aj do Alicka. K ráľ H enrich V III. (1509— 1547) odmietol lákan ia Lherove a pre svoj spis o siedmich sviatostiach, ktorý napí

Henrich (študoval bohoslovie a mal sa stať kňazom) proti Lherovi, dostal od pápeža titul »obhájca viery« (defensor fide

Neskôr však z čisto osobných dôvodov strhol Henrich Anglicdo schizmy, ktorá sa za jeho nástupcov zmenila v blud. Henriotiž odohnal svoju manželku Katarínu, s ktorou žil už 17 rov v platnom manželstve a chcel sa oženiť s dvornou dám

Annou Boleynovou. Keď pápež s týmto jeho krokom nemoh

úhlasiť, opovrhol kráľ podľa vzoru reformátorov pápežoR. 1534 dal sa Henrich vyhlásiť za hlavu kresťanov v Anglicksoboval si vo svojej ríši všetky práva pápežove a anglickýatolíkom zakázal styky s Rímom. Za arcibiskupa v Canteury vymenoval Tomáša Cranmera, bývalého dvorného kapa rodiny Boleynovej. Tento vyhlásil manželstvo kráľovo s Karínou za neplatné a dovolil mu manželstvo s Annou Boleynou, ktorú však dal kráľ zanedlho popraviť. Z ďalších štyro

manželiek jednu zahnal a jednu dal popraviť. Zpočiatku zostaA li k k t lí k i k i k é i d i b



ny. Neskôr dostalo náboženstvo v Anglicku kalvínske zafarnie pod menom »anglikanizmus«.

P r e n a s l e d o v a n i e k a t o l í k o v . Od svojich ú rníkov, kňazov a veriacich vyžadoval Henrich prísahu, že uznáva jú za hlavu cirkvi v Anglicku (supremačná prísah

Ktorí odopreli prísahu, boli väznení a popravovaní. Najmä hoľníci sa vzopreli Henrichovým novotám, preto boly kláštzrušené, ich majetky zhabané a mnoho rehoľníkov skončilo su vernosť k Rímu vo väzeniach a na popravištiach. Medzi o

ťami Henrichovho zúrenia bol aj staručký biskup-kardinál Fisher a učený štátny kancelár Tomáš More (Morus), obidvvyhlásení za svätých r. 1935.

Krvavým tyranstvom a bezhraničným utláčaním previeHenrich a jeho dcéra Alžbeta (1558—1603), pochádzajúca s mželstva s Annou Boleynovou, Anglicko na novú vieru. Jej znavači, »anglikáni«, podržali biskupský úrad (cirkev epispálna) ; náuk u m ajú kalvínsku, obrady a cirkevné zriadepodobné ako katolícka cirkev ; ich duchovenstvu však chapoštolská postupnosť čiže nepretržitosť (nemajú platne sväného duchovenstva). To je aj veľkou ťažkosťou pri snahách

sjednotení.M á r i a K a t o l í c k a . K ráľovná M ária K atolícka (1

—58) chcela obnoviť násilným spôsobom katolicizmus v Angku, čo však narazilo na prudký odpor, a svojím neuváženpočínaním spôsobila dobromyseľná a horlivá Mária cirkvi sškodu než zlepšenie. Nijako si však nezaslúži názov »krvavlebo vo svojej prísnosti ani zďaleka nezašla tak ďaleko,

napr. kráľovná Alžbeta, za ktorej vyše 200 katolíkov bolo vernosť cirkvi popravené. Medzi obeťami tejto kráľovnej baj škótska kráľovná Mária Stuartová, ktorá pred vzbúrou kvínskej šľachty hľadala pomoc u Alžbety. Miesto pomoci nau nej 19-ročné väzenie a smrť na popravišti r. 1587.

Í r s k o . Aj pr i hroznom prenasledovaní a hospodárskožobračení so strany anglikánov zostalo Írsko verné katolíc

cirkvi. Statočnosť a hrdinskosť, s akou katolícki Írovia znásvoje utrpenie, dá sa porovnať s hrdinskosťou prvých kre



vätých«. Katolíci boli vylúčení zo všetkých úradov, boli zbení všetkých občianskych i súkromných práv, nesmeli si kovať pôdu a nesmeli urobiť závet (testament). Katolícki biski a kňazi boli z krajiny vyhnaní a na hlavu katolíckeho kňaola vypísaná odmena 5 libier (ako na hlavu divej zveri). Stisíce Írov muselo opustiť svoju vlasť a hľadať nové možno

ivota v Amerike. Ich pôdu zabrali nasťahovavší sa AngličanPrenasledovanie Írov trvalo až do amerického boja za slobo1775— 1783). Konečne r. 1829 zásluhou a neohroženým pôsením veľkého svojho syna Daniela O’Conella († 1847) vymoi statoční Íri náboženskú a politickú slobodu.

Š k ó t s k o . V Škotsku rozšíril kalvinizmus fana tický žiKalvínov Ján Knox. Škótski kalvíni však neprijali episkopál

riadenie anglické, ale za duchovných volili si starších z ľudupreto ich cirkev sa nazýva cirkvou presbyteriánskou (cirktarších). Len málo škótskych obyvateľov zostalo verných kolíckej cirkvi.

§ 3. Výsledky a následky reformácie.34)

N á b o ž e n s k é n e p o k o j e . Reformátori svojím rakálnym vystúpením vyvolali v západnej a strednej Europe nboženské nepokoje a krvavé spory, povstania a vojny. Vy100 rokov nebolo v Europe pokoja. Z týchto vojen boly najhoie občianske vojny vo Francúzsku a tridsať ročná vojna (1618

1648), ktoré pod rúškom boja za náboženskú slobodu, sledovaviac politické a hospodárske ciele než náboženskú a cirkevobrodu. Hrozná tridsaťročná vojna skončila sa vestfalský

mierom r. 1648. Luteráni i kalvíni dosiahli v Nemecku ro

34) Gindely, A. : Gesch. d. Dreissigjährigen Kriegs. Prag, 1869—18Ritter : Deutsche Gesch. im Zeitalter der Gegenreformation u. des Dreig jährig en Krieges. S tu ttg art , 1889—1897. — Ran ke : Franz. G. im . 17. Jht. Stuttgart, 1887. — Vic. de Meaux : Les luttes relig. en Franu 16-e siècle. Paris , 1879. — Lacombe, B. : Les débu ts des gu er re s eligion. Paris, 1899. — Philippi : Der westfälische Friede. Münster, 18

Dorner : Gesch. de r pro test . Theologie. München, 1867. — Tsch ac keDie Entstehung der. lutherischen u. der reformierten Kirchenlehre sa



noprávnosť s katolíkmi ; stavy dostaly právo určovať vyznasvojich poddaných ; zhabané cirkevné majetky boly ponechaprotestantským stavom. Reformácia spôsobila cirkvi veľké škdy hmotné i duchovné, štátom úbytok obyvateľstva a hospodske zoslabenie, predovšetkým však vnútorné otrasy, vzájomnenávisť obyvateľstva.

V o n k a j š i e ú s p e c h y . Navonok m ala evanjelická form ácia veľký úspech. Anglia a Škótsko, Dánsko, Švédsa Nórsko sa odcudzily katolíckej cirkvi úplne ; Nemecko, Švčiarsko a dnešné Holandsko z veľkej časti ; vo Francúzsa v Poľsku vznikly značné protestantské menšiny. Úplne kaíckymi zostaly len Španielsko, Taliansko, Írsko a dnešné B

gicko. Krajiny rakúske, české a uhorské zasiahla tiež reformcia, ale úsilím panovníkov a cirkvi boly tieto krajiny navráteopäť z väčšej časti katolíckej cirkvi.

V n ú t o r n ý r o z v r a t . Vo vnútornom cirkevnom vote reformátori nepriniesli kresťanstvu mravnej nápravy, opak uvoľnili ľudské vášne v živote súkromnom i verejnoNedosiahli poriadku ani v cirkevnej správe, lež rozbili dov

dajšiu jednotu západného kresťanstva a náboženské záležitovydali do rúk nepovolaných svetských kniežat. Ľubovoľnýzmenami starej kresťanskej vierouky spôsobili neistotu a zmok v náboženskom živote. Z pôvodných evanjelických vyzna

povstaly a povstáv ajú dodnes nové sekty (baptisti, sociniákvakri, ochranovskí, metodisti, adventisti a i.). Z náboženskýzmätkov a hádok vznikaly na jednej strane nesvornosť a vzomné odcudzenie, nepokoje a vojny, na druhej strane vzrás

nevážnosť a ľahostajnosť k náboženstvu vôbec. Reformácia sa sa tak m atkou štátneho cirkevníctva a osvietenstva, kto

priniesly europskému ľudstvu novú katastrofu vo veľkej fraúzskej revolúcii. Reformácia zahatila vedecký a umelecký v

voj. Veľa umeleckých pamiatok protestanti zničili a cirkevumenie zanedbávali. Zrušenie a spustošenie mnohých kláštora zhabanie cirkevných majetkov znemožnilo najmä chudo

ným. študentom vyššie vzdelanie. Cirkevné majetky, ktoré sily vede, umeniu a kresťanskej charite, staly sa súkromný



J e d i n ý k l a d . Je din ý dobrý účinok vystúpenia refmátorov bol, že pravá reforma katolíckej cirkvi bola urýchlea uskutočnená. Bludné učenia nútily katolíckych učencov kazovať ich nesprávnosť a tým nepriamo bol vyvolaný rozvkatolíckej bohovedy, najmä dogmatiky, biblického štúdia a stórie. Nastalo závodenie medzi katolíkmi a vyznávačmi nový

učení, ale nakoniec nastala na obidvoch stranách náboženustatosť, ktorá prešla až v náboženskú ľahostajnosť. Prečo vdopustil Boh tak ťažkú skúšku na svoju cirkev, aby ju obrodzostáva sk ryté ľudským očiam a je vecou jeho nevysp ytateľnýrozhodnutí. Musíme sa uspokojiť slovami sv. Augustína: »Mocje Boh, aby aj zo zla vyvodil dobré.«

N e s p r á v n e p o r o v n a n i e . Je nesprávne porov

vať rýchle rozšírenie reformácie s rýchlym rozšírením kresťstva v prvých storočiach. Prijatie kresťanstva prvým kresťanneprinášalo nijaké výhody, naopak všestranné prenasledovaa iné útrapy. Štátna moc rímska šírenie kresťanstva všemožznemožňovala, zatiaľ čo reformátori ďakujú za rozšírenie sich náuk v prvom rade svetským panovníkom. Reformát

odmietli poslušnosť pápežovi, stali sa však služobníkmi, ba nevoľníkmi svetských kniežat a panovníkov. Preto úspec

reformácie nemožno nijako porovnávať s úspechmi kresťansv prvých storočiach. Reformátori zomierali znechutení ovocsvojho diela, zatiaľ čo apoštoli a kresťanskí mučeníci prijímmučenícku korunu s modlitbou a chválospevmi na perách.

b) Obroda katolíckej cirkvi.

§ 4. T rid entsk ý koncil podk lado m katolíckej obrod y.

T r i d e n t s k ý k o n c i l . Volanie po veľkom refornom koncile nedalo sa ničím umlčať, ba po vystúpení Luthe

35) Döllinger : Beiträge zu r politischen, kirchl ichen u. kultu rgeder sechs letzten Ja hrh underte. 1862—82. — Pas to r : Gesch. der PäpV—VII. — Göschl : Geschichtl. D ars tellung des Konzils zu Trien t. gensburg, 1840. — Deslanders : Le concil de Tr. et la reforme du cleParis, 1906. — Merk le : Das Konzil v. T rie nt und die Universi tä

1905. — Kassowitz : Die Reformvorschläge Ferdinands I. Wien, 1906.Orsenigo C : Život a dielo sv Karola Borom ejského (Preložili nitr b



vom stávalo sa toto volanie stále hlasitejším. Uskutočnenie kcilu však narážalo na politické ťažkosti (vojny cisára Karola s Francúzskom, nepokoje v Taliansku), ako aj na nechuť pápskej kúrie a samých pápežov, lebo sa obávali oživenia koncilinej teórie. Po mnohých prípravách uskutočnil sa snem r. 15v nemeckom meste Tridente. Toto mesto zvolil pápež Pavol I

na prianie cisára Karola V., ktorý ešte stále dúfal, že sa mu darí na cirkevnom sneme na nemeckej pôde získať protesttov pre cirkev. Toto jeho úsilie sa však ukázalo márnym. Ptestanti, ktorí sa prv stále dovolávali všeobecného snemu, eho uskuto čnení odopreli svoju účasť . Ba L uther práve vte

napísal svoj pamflet »O rímskom pápežstve, od diabla zalonom«. Tridentský snem trval s niekoľkými prerušeniami

4. decembra 1563. V tento deň podpísalo usnesenia snemu biskupov. Jeho usnesenia potvrdil pápež Pius IV. dňa 26. jaára 1564. Snem mal spolu 25 verejných zasadaní (sessioneSnem sa stal podkladom pravej obrody katolíckej cirkvi, ktpreviedli vynikajúci pápeži, biskupi a kňazi. Strom cirkvi, krý sa mnohým zdal už mŕtvy, zbavil sa suchých konárov, hnal čerstvé vetvy a priniesol bohaté ovocie. Založily sa nočasovým po trebám prim eran é rehole; apoštolskou horlivosť

naplnení misionári priniesli učenie cirkvi do cudzích zemedlov a nahradili cirkvi mnohonásobne straty, ktoré utrpela refmáciou v Europe. Ukázalo sa, že ani zloba, ani slabosť ľudnemôžu zničiť cirkev a že sú pravdivé slová Kristove: »Brápekelné ju nepremôžu.« (Mat. 16, 18.)

H l a v n é ú l o h y . Koncil trid en tsk ý určil si dve hlavúlohy: jasn e definovať katolícke učen ie (decreta fidei) a vynie

účinné predpisy, ktoré by odstránily neporiadky z cirkevnéživota a prispely k zlepšeniu mravov (decreta de reformationVcelku snem túto svoju úlohu splnil, čo dokazuje náprava, krá sa čoskoro ukázala v celom cirkevnom živote. Cirkev btridentským koncilom znova navonok i vo vnútri sjednotea upevnená. Veľký katolícky historik L. Pastor napísal o den tskom sneme: »Keď všetko shrnieme, nemožno ani náleživysoko zhodnotiť význ am tridentského koncilu pre vnútorvývoj cirkvi. Vytvoril základ pre skutočnú reformu a defino



ktorom sa museli roztriediť duchovia a ktorý vytvoril no

epochu v dejinách katolíckej cirkvi.«

V i e r o u k a . Vo v ieroučných článkoch (decre ta fid

koncil jasne a presne vymedzil články viery, ktoré evanjelieformátori popierali alebo po svojom vykladali. Najmä vyh

il, ktoré knihy patria do Písma sv., a že ústne podanie (traia) je rovnocenným pram eňom viery ako Písmo sväté; vym

dzil náuku o dedičnom hriechu a o ospravedlnení, o sviatostia

o sv. omši, o úcte svätých a o očistci.

D i s c i p l í n a . D isciplinárnymi d ek rétmi (decreta de orm atione) odstránil mnohé ne dostatky doterajšej cirkevnprávy; menovite zakázal duchovným správcom bý vať mim

arnosti a biskupom mimo diecézy; nariadil pravidelné a pvinné vizitácie; zamedzil hromadenie cirkevných úradov; biskupom nariadil založiť semináre pre výchovu a vzdelanie hivého k ňazstva; kláštorná disciplína bola obnovená; bol zhoovený soznam kníh škodlivých viere a mravom (index libror

prohibitorum); sostavené katolícke vyznanie viery (professTridentina); vypracovaný zvláštny katechizmus, obsahujúvšetky články katolíckej viery; nariadené nové vydanie Písmvätého a bohoslužobných kníh.

V y n i k a j ú c i p á p e ž i . Vynikajúci pápeži potridekí, sv. Pius V. (1566— 1572), učený Gregor XIII. (1572— 15

a energ ický S ixtus V. (1585— 1590), postarali sa, podporovvynikajúcimi biskupmi a horlivými kňazmi svetskými i rehnými, aby sa usnesenia tridentského koncilu uskutočnily.

P i u s V. zaviedol vo svojom okolí najväčšiu jednoducha staral sa o mravné povznesenie veriacich. Jemu treba ďakva ť za víťazstvo, ktorého dosiahol Don Juan d’Austria r. 15pri Lepante nad Turkami, ohrožujúcimi krajiny Stredozemho mora a západnú kultúru. Je posledným pápežom vyhláným za svätého.

G r e g o r X I I I . s ta ra l sa najm ä o povznesenie školst

Gregoriánska univerzita v Ríme dosiaľ hlása jeho slávu. Veľpozornosť venoval najmä povzneseniu viery v Nemecku, ref



sv. Peter Canisius, druhý apoštol Nemecka. Previedol opruliánskeho kalendára, po ktorej oprave sa už dlho volalo. Nriadil, aby sa po 4. októbri písal hneď 15. október 1582. Postusa gregoriánsky kalendár ujal skoro všeobecne, niektoré prottantské nemecké krajiny ho prijaly až okolo r. 1700.

S i x t u s V., ktorý sa dopracoval z pastiera stáda na nvyššiu cirkevnú hodnosť, previedol reformu pápežskej kúa Pápežského štátu. Počet kardinálov stanovil na 70 (dosv platnosti) a zriadil nové kongregácie pre vybavovanie cirkných záležitostí. Biskupom nariadil pravidelné návštevy Rí(visitatio liminum) a podávanie písomných zpráv o stave diecZa neho bola dostavaná kupola svätopeterského chrámu v Ría postavený obelisk na svätopeterskom námestí.

H o r l i v í b i s k u p i a k ň a z i . P ri prevádzaní cirkných reforiem pomáhali pápežom horliví biskupi a cirkevní mžovia. Z nich najviac vynikli sv. Karol Boromejský, šťastný končiteľ tridentského koncilu a milánsky arcibiskup († 158sv. František Salezský, biskup ženevský († 1622) a sv. Filip ri, dôverný priateľ sv. Pia V., priateľ opustených rímskych dzakladateľ kongregácie oratoriánov a jedinečný spoved(† 1595).

P r a m e ň n o v é h o ž i v o t a . Koncil tridentský statakto prameňom nového cirkevného života v celom kresťansksvete. Čo sa nepodarilo pochybeným pokusom snemov v Knici a Bazileji, čoho nedosiahol diplomatický Erazmus Rotdamský s kruhom svojich humanistických priateľov, čoho dosiahol svojím radikalizmom revolucionár Martin Lut

s osta tným i svojimi pomocníkmi, to dosiahla cirkev pomoprostriedkov, ktoré jej dal sám jej zakladateľ Ježiš Kristus, pporovaná silou milosti Božej.

S t o r o č i e s v ä t c o v . Popri všetkých otrasoch, ktcirkev prežila za šírenia reformácie, neprestávala vychovásvätcov a svätice, ba ich počet akoby zvláštnym riadením Bobol v týchto pohnutých časoch väčší ako inokedy. Učený ka

nál sv. Róbert Bellarmín, člen rehole jezuitskej († 1621), nazstoročie po tridentskom koncile storočím svätcov



Z cirkevných veľkňazov úc ty oltára dosiahli sv. pápPius V., kardinál Karol Boromejský a sv. biskup František lezský. Svä tí zak ladatelia reholí tohto obdobia b o li : sv Igz Loyoly, zakladateľ jezuitov († 1556) ; sv. Filip Neri, zakladaoratoriánov († 1595) ; sv. Peter Fourier († 1640), zakladateľ škských sestier (de Notre Dame) ; sv. Angela Merici, zakladatka uršulínok († 1540) ; sv. Terézia, veľká predstaviteľka mysta reformátorka karmelitánskej rehole († 1582) ; sv. Ján z Bozakladateľ milosrdných bratov († 1550) ; sv. Jozef Kalasantszakladateľ piaristov († 1648) ; sv. Vincent z Pauly, zakladalazaristov a milosrdných sestier, divotvorca kresťanskej obevosti († 1659) a iní. V tomto čase žili medzi inými traja patrmládeže : sv. Stanislav Kostk a († 1578), sv. Alojz z Gonza

(† 1591) a sv. Ján Berchmans († 1621), členovia jezuitskej rehoČlenmi jezuitskej rehole boli ďalej sv. František Xaverský, vký misionár pohanov († 1552) a sv. František Borgias, ktorý ložil kniežaciu korunu, aby slúžil Bohu ako rehoľník († 157Prvým kvetom svätosti v Južnej Amerike bola sv. Róza z Li(† 1617). Následkom náboženských nepokojov Nemecko bveľmi chudobné v tomto období na svätcov. Najvynikajúcejsvätcom tohto obdobia v Nemecku bol sv. Peter Canisius, ktoho nemeckí katolíci ctia ako druhého svojho apoštola, lebo sím účinkovaním v m nohých nem eckých krajoch udržal ka

lícku vieru, ktorú priniesol sv. Bonifác. Po požehnanej činnozomrel dňa 21. decembra 1597 v jezuitskom kláštore ním zaženom vo Freiburgu vo Švajčiarsku. Za svätého a cirkevnučiteľa bol vyhlásený r. 1925. Jeho brat Teodorik Canisius sobil u nás v jezuitskom kláštore v Trnave.

Tento neúplný výpočet svätcov a svätíc, z ktorých mnboli zakladateľmi nových reholí a kongregácií, je najlepším kazom prevedenej obrody katolíckej cirkvi.



§ 5. Sv. Ignác z Loyoly a jezuitská rehoľa .36)

V každom období budí Boh mužov a ženy, ktorí s jeho mocou usilujú sa odstrániť nedostatky náboženskomravnéživota veriacich a pestovať náboženskú horlivosť a sväto

V tomto období vzniklo na 20 nových, časovým pomerom primraných reholí. Prvé miesto medzi nimi patrí jezuitskej reh(Spoločnosť Ježišova, Societas Jesu), ktorá si získala najväčzásluhy na prevedení cirkevnej obrody v duchu tridentskékoncilu.

S v . I g n á c . Zak lada teľom jezuitskej rehole bol šnielsky šľachtic Ignác z Loyoly (1491— 1556), k torý sa po s

jom zranení pri útoku na Pampelonu, pod vplyvom zbožnčítania, rozhodol stať sa duchovným rytierom a venovať sa úpslužbe Božej a záujmom katolíckej cirkvi. Po svojom uzdravutiahol sa do samoty pri Manreze, kde sa venoval modlia rozjímaniu. Tu sa zrodila v podstate aj jeho knižočka »Dchovné cvičenia«, ktorá je dodnes vysoko cenená. Aby molepšie slúžiť Bohu, dal sa už 33-ročný Ignác na štúdiá v Bar

lone, Salamanke a v Paríži. Tu našiel jednako smýšľajúcpriateľov, s ktorými r. 1534 v kostole na Montmartre složil sčistoty a chudoby. Ďalej slávnostne sľúbili, že svoje služby dbezvýhradne pápežovi a pôjdu všade ako misionári, kam ich pež pošle. Tým bol položený základ »Spoločnosti Ježišovktorú pápež Pavol III. r. 1540 potvrdil. Ignác stal sa prv»generálom« svojej rehole a skoro bez prestania zdržoval v Ríme, kde založil aj »Collegium Germanicum« pre vzdela

nemeckých kňazov. Zomrel po 15-ročnom múdrom vedení sjej rehole 31. jú la 1556. Jeho heslo : »Všetko na väčšiu sláBožiu« — Omnia ad maiorem Dei gloriam (O. A. M. D. G.)stalo sa základnou vetou jeho rehole.

36) Genelli: Leben des hl. Ignatius von Loyola, prepr, od Kolba. W1894. — Müller, H. : Les origines de la Compagnie de Jésus. Paris, 18

— Duh r : Gesch. der Jesui ten . 1907. — Ten istý : Je su itenfabeln . 1(Do češtiny preložili Tumpach a Podlaha) — Meschler : Die Ges



O r g a n i z á c i a j e z u i t o v . Sv. Ignác dal svojej rehcelkom novú, vojenskú organizáciu. Pre túto novotu narážachválenie rehoľných pravidiel aj na mnohé ťažkosti. Klád

dôraz na vnútorné posvätenie a hlboké vzdelanie. Spoločnomala byť v každej chvíli ako vojenský oddiel hotová na boj Krista a jeho zástupcu na zemi, pápeža. Preto sa členovia zav

zovali štvrtým sľubom úplnej poslušnosti pápežovi. Nezaviedpoločné modlenie kňazských hodiniek (breviára) a zvláštne hoľné rúcho. Členovia Spoločnosti nosili (a dosiaľ nosia) kňké rúcho ako svetskí kňazi. V Stanovách Spoločnosti víť

princíp vojenskej poslušnosti a pevného zriadenia. Kandidehole prekonávajú prísny noviciát a konajú dôkladné filozof

ké a teologické štúdiá. Výchova a vyučovanie mládeže, káznobracanie poblúdených a neveriacich, spovednica a pestovanvied sú hlavnými poľami činnosti rehole. Na všetkých týchpoliach dopracovala sa veľkých úspechov.

R o z š í r e n i e j e z u i t o v . Popri m nohých ťažkostiaozšírila sa jezuitská rehoľa veľmi rýchle po celom svete. mrti svojho zakladateľa mala už vyše 1000 členov v 58 klášoch (kolegiá a rezidencie). Ich činnosti v duchovnej sprá

a školách, ako aj tomu, že boli poradcami katolíckych panovkov, treba vo veľkej miere pripísať zastavenie reformácie a pnavrátenie celých krajín zpät do katolíckej cirkvi. Preto sa nmožno diviť, že jezuiti boli protestantmi a nepriateľmi cirkveľmi nenávidení a napádaní. V dobe osvietenstva v XVIII.

irkvi a náboženstvu nepriateľskí ministri začali štvať panovkov a národy proti jezuitom. Tak boli jezuiti vyhnaní z Porgalska, Španielska a Francúzska. Ba vlády týchto krajín hro

bami dosiahly, že pápež Klement XIV. r. 1773 zrušil jezuitsehoľu po bezvýslednom pokuse ju zachrániť, aby tak bol zhránený pokoj v cirkvi. Pruský kráľ Fridrich II. a ruská covná Katarína II. nechali jezuitov pôsobiť nerušene ďalej. P

pež Pius VII. obnovil jezuitskú rehoľu r. 1814, aby plnila ďavoje poslanie v službách cirkvi. Jezuitská rehoľa dala cirk

mnoho učencov, horlivých misionárov, mučeníkov a svätcoZ jezuitskej rehole vyšli aj dvaja cirkevní učitelia: sv. Pet

Canisius († 1597) prvý nemecký jezuita, a veľký teolog sv. Rb B ll í († 1621) k ý b l f j ih ké



arcibiskupa-kardinála Petra Pázmána, hlavného bojovníka tolíckej reštaurácie v Uhorsku († 1637).

Okrem jezuitov popri starých reholiach pracovaly na rode cirkvi, vo vyučovaní a výchove kresťanskej mládeže, poli kresťanskej charity a v pohanských misiách početné norehole a kongregácie, ktoré sa zaslúžily o povznesenie nábožskomravného života veriacich (viď str. 153).

§ 6. Misijná činnosť cirkvi medzi pohan mi.37)

M i s i j n á h o r l i v o s ť . Veľké straty, ktoré katolícirkev utrpela počas reformácie v Europe odpadnutím celýnárodov, usilovala sa nahradiť horlivou misijnou činnosťou m

dzi pohanmi v mimoeuropských krajinách, najmä vo východÁzii a v novoobjavenej Amerike. Objaviteľov sprevádzali hnmisionári z benediktínskej, františkánskej a dominikánskej hole. Neskôr ich nasledovali aj misionári novozaložených rehna jm ä jezuiti. Pápež Gregor XV. zriadil r. 1622 zvláštnu konggáciu »Congregatio de propaganda fide« (Kongregácia pre šnie viery) a sveril jej starostlivosť o mimoeuropské misie. Mdzi Indiánmi v Amerike úspešne pôsobil Dominikán Las Ca(† 1566) ; Kuba, Peru a Mexiko boly krajinami jeho pôsobenMedzi černochmi, ktorí boli ako otroci dovliekaní do Ameripôsobil španielsky jezuita sv. Peter Claver, ktorý sa im venocez celý svoj život († 1654). Najväčšie úspechy medzi misionmi mal sv. František Xavérsky, apoštol Indie († 1552).

P r e d n á I n d i a . V P red nej Indii pracovali od koXV. st. portugalskí františkáni a dominikáni. R. 1542 prišiel

Prednej Indie sv. František Xavérsky a mal tam, ako aj na Clone a polostrove Malaka, neobyčajné úspechy. Sv. FrantiXav. bol druhom sv. Ignáca a spolu s ním složil slávnostné s

37) Hahn, H. : Geschichte der kath. Missionen von Christuss bisdie neueste Zeit. Köln, 1857—65. — W ittm an n : Die H errlichke itKirch e in ihre n Missionen seit der Gleu ben sspa lt. 1845. — Schmid

Kath . Missionsgeschichte. Steyl, 1925. — Schwager, Fr. : Die ka th. Hdenmission der Gegenwart. Steyl, 1908—9. — Pastor : Gesch. der Päp



by v chráme na Montmartre v Paríži r. 1534. Sv. Ignác ho pveril ťažkou úlohou misionára pre Indiu. Sv. František pôsodva roky aj v Japonsku. Vypravil sa aj do Číny, ale cestou mrel 3. decembra 1552 vo veku 46 rokov. Požehnanú činnsv. Františka Xav. možno porovnávať s činnosťou sv. Pavapoštola. Pokrstil na státisíce pohanov. Meno tohto veľkého msionára nesie »Misijný spolok sv. Františka Xaverského« s ctrálou v Cáchach.

J a p o n s k o . V Japonsku pôsobili po sv. F rantiškov i zuiti a potom františkáni. R. 1582 bolo tam na 200.000 katolíka 300 kostolov. Koncom XVI. st. upadli misionári do podozrenže sú portugalskými vyzvedačmi; preto ich cisár vyhnal z kriny, kosto ly dal zrúcať a katolíkov nú til k odpadu. Začiatk

XVII. st. nastalo nové prenasledovanie katolíkov v Japonskholandskí kupci totiž z obchodnej závisti a náboženskej nevisti poštvali na katolíkov japonské úrady a ľud, takže sa zdv polovici XVII st., že kresťanstvo je v tejto krajine úplne hubené. Prenasledovanie katolíkov prestalo až r. 1873.

Č í n a . Do Číny nesmeli m isionári dlho vkročiť. Až okor. 1600 podarilo sa tam preniknúť jezuitom. Pre ich veľké o

borné znalosti v matematike, hvezdárstve a zemepise tešili veľkej obľube a mali veľký vplyv. Bolo im dovolené hlásať krťanské náboženstvo, ba r. 1700 zvláštnym ediktom bola chráná náboženská sloboda. Boly zriadené už dve diecézy a 10 apolských vikariátov. Ale nový cisár, ktorý nastúpil r. 1724,

prijal z politických dôvodov kresťanstvo; zakázal kresťanstvmisionárov dal vyviesť z krajiny a kostoly zrútiť. Prenasledo

nie kresťanov trvalo s malými prestávkami až do r. 1858. Odvdy počet katolíkov pomaly rástol a dnes je tam už skoro 3 móny katolíkov.

A m e r i k a . V Amerike začali hneď po jej objaven í kámedzi Indiánmi benediktíni, františkáni, dominikáni a potaj jezuiti. M isijnú činnosť hatil potulný život Indiánov a nenávisť voči hrabivým a ukrutným europským dobyvateľoZ prvých misionárov vynikol dominikán a neskôr biskup Bolomej Las Casas, ktorý sedemkrát prišiel do Španielska, a



nochov, ktorí boli hromadne prevážaní v XVII. st. za otrokdo Ameriky, stal sa sv. Peter Claver († 1654).

P a r a g u a y . Krásne výsledky maly katolícke miv štáte Paraguay, kde pôsobili najprv františkáni a neskôr zuiti, ktorí si s povolením španielského kráľa Filipa III. (1598

1621) zriadili medzi Indiánmi kresťanské kolónie s vylúčenvšetkých Europanov. Takto vzniklo na 30 osád (redukcií) s 2isíc obyvateľmi, ktoré pod správou jezuitov tvorily kresťansepubliku. Bol tu zavedený život na spôsob prvých kresťano

Panoval tam pokoj, blahobyt a kresťanská láska. Tento strval až do r. 1750, keď tieto osady boly prenechané Portugku a z návodu ministra Pombala boli jezuiti odtiaľ vyhna

Kresťanskí Indiáni boli znova vykorisťovaní a tak tieto kresťské indiánske osady boly zničené.

S e v e r n á A m e r i k a . V Severnej Amerike pre znný odpor domorodcov a nepriaznivé klimatické pomery dosiamisionári len po dlhšej dobe väčších úspechov. Najutešenejrozvíjala sa misijná činnosť juzuitov v Kanade, kde jezuiti čali činnosť , podporovaní misionárm i iných reholí, r. 16

V Spojených štátoch severoamerických zasiali prvé semeno olíckeho náboženstva katolícki kolonisti z Anglicka a Ír

v XVII. storočí. Najmä horlivý katol. lord Baltimore († 163založil tu kolóniu Maryland. Prisťahovanie rozkolníkov z Eupy malo za následok rozvoj rozkolníctva aj tu a katolíci musmnoho trpieť od neznášanlivých rozkolníkov.

A f r i k a . V Afrike docielili misionári menších úspech

Tu sa obmedzovala činnosť misionárov z rehole dominikánskezuitskej, františkánskej a kapucínskej hlavne na portugal

osady. Nepriaznivé podnebie a surovosť černochov ničily čnosť misionárov. Až v novších časoch s novou horlivosťou sa čala misijná činnosť znova.

U n i o n i s t i c k é h n u t i e . Okrem m isijnej činnomedzi pohanmi usilovala sa cirkev získať schizmatických krťanov pre katolícke náboženstvo. Najväčších úspechov dosia



ského panstva osádzali sa tam jezuiti, ktorí sa vynasnažovzískať rozkolníkov pre úniu. Najväčšie zásluhy získali si o úezuiti Antonín Possevino a P eter Skarga, slávny poľský ka

teľ. Sjednotenie bolo uskutočnené r. 1596 v Breste Litovskza prítomnosti poľského kráľa a pápežských vyslancov. Odpcovia únie zo šľachty, kňazstva a ľudu snažili sa dielo sjed

tenia zničiť. Spojili sa s disidentmi, to jest s poľskými prottantmi, a štvali proti sjednoteným. Statočným obhájcom úv týchto smutných časoch bol sv. Jozafát Kuncevič, predstavekláštora vo Vilne a potom polocký arcibiskup. Pre svoju aptolskú horlivosť bol od rozkolníkov r. 1623 zavraždený. Inmučeníkom únie bol sv. Andrej Bobola, člen jezuitskej rehoktorého rozkolní Kozáci zajali a umučili r. 1657. Keď bolo Pské kráľovstvo rozdelené (1772, 1793 a 1795), pripadla kijevmetropola s podriadenými biskupstvami k Rusku. Katola sjednotení boli kru to prenasledovaní a násilím privádzk rozkolu. Za cára Mikuláša I. (1826—1856) bola katolícka cirkv Rusku zbavená slobody. Pápež Gregor XIV. neohrožene sa stával ruských katolíkov, cár pri návšteve pápeža vo Vatikásľúbil aj nápravu, ale všetko zostalo pri starom. Lepšie časy staly pre katolíkov až za cára M ikuláša II. (1894— 1917), keď p

činením pápeža Leva XIII. bolo r. 1894 obnovené diplomaticspojenie s Rímom. R. 1905 pod vplyvom ruskej revolúcie cskym manifestom bola uznaná náboženská sloboda všetkýkresťanských vierovyznaní. To malo za následok vzrast katolkej cirkvi, hoci sa vláda usilovala rôznymi nariadeniami pstup ku katolicizmu hatiť. Revolúcia r. 1917 mala za následzrušenie cárstva a vyhlásenie komunistickej republiky, ktvypovedala krutý boj každému náboženstvu.



§ 7. Evanjelická reformácia a katolícka obroda

na Slovensku.38)

R e f o r m á c i a n a S l o v e n s k u . Veľké náboženotrasy, vyvolané reformátormi XVI. st., našly ohlas aj na Svensku. Porážka uhorského vojska pri Moháči r. 1526 uľahčvnikanie náboženských novôt aj na Slovensko. Víťazstvom Tkov rozpadlo sa Uhorsko na tri časti. Časť západná a severopadná, to jest Slovensko, prešla do moci Ferdinanda I. Haburského (1526—64), ináč povedané Slovensko sa stalo nosľom tradície uhorského panstva a uhorskej štátnosti cez cXVI. a XVII. st. V bitke pri Moháči zahynuli dvaja arcibiskupäť biskupov a mnoho duchovenstva. Tým náboženskocirkev

život utrpel veľké poruchy. Boje medzi Ferdinandom I. a JánZápoľským o uhorský trón, ako aj neustále vpády turecké plomily právnu bezpečnosť a istotu. Takto rozhárané politicnáboženské a sociálne pomery uľahčily prenikanie a zakotvenáboženských novôt na Slovensku. Cirkevná i štátna vrchn

38) Vars ik, Br. : Hus iti a reform ácia na Slovensku do žilinskej

nody. Bratislava, 1932. — Kváčala, J. : Dejiny reformácie na Sloven1517—1711. Lipt . Sv. Mikuláš , 1935. — Fra nkl, V. : Pázm án y P éte rkora. Budapest, 1868. — Ten istý : Pázmány Péter 1570—1636. Budap1886. — Varsik, Bor. : Národ nostný pro blém trnav sk ej univerzity . Btislava, 1938. — Pamiatke trnavskej univerzity. Trnava, 1935. — Trnský sborn ík. Bratis lava, 1935. — Pös tényi, J. : Z minu losti T rn av y prevratu 1918. Trnava, 1938. — Ribini, J. : Memorabilia augustanae cfessionis in regno Hungariae. Posonii, 1787—1789. — Slávik, J. : Dezvolenského evanj. bratstva a seniorátu B. Štiavnica, 1921. — GöllneroA. : Počátky reformace v Banské Bystrici. (Časopis »Bratislava«, r. 19— Bruckn er, V. : Die O berungarischen Glau benb ekentn isse un d Cfessio Augustana. Miskolc, 1930. — Breznyik J. : A selmecbányai aghitv. evang. egyház és lyceum története. Selmecbánya, 1883—1889.B ruc kn er : A reform áció és ellenreformáció a Szepességen. B ud ap1922. — Hornyánszky, V. : Beitrag zur Geschichte evangelischer Gemeden in Ungarn. Pest, 1867. — Révész I. : A magyar protestantizmus téne te. Kolozsvár, 1923. — Jankovič, V. : Dejiny jezu itov v BansŠtiavnici. Bratislava, 1941. — Bucko, V. : Reformné hnutie v arcibiskstve ostrihom skom do r. 1564. Bratis lava , 1939. — Ten istý : Mik

Oláh a jeho doba, 1493—1568. Bratislava, 1940. — Ten istý : K náboským dejinám vo Zvolenskej okolo r. 1560. (Časopis »Theologica Ca



usilovala sa vynesenými zákonmi toto prenikanie Lutheroveformácie zamedziť, ale o uskutočnenie zákonov za ťažkej p

itickej situácie sa nemal kto starať. Najprv sa uchytila Lut

ova reformácia v nemeckých krajoch na Slovensku a nesksa šírila aj medzi Slovákmi, kým medzi Maďarmi šíril sa kal

nizmus. Prvými šíriteľmi reformácie stali sa nemeckí študezo Slovenska, ktorí študovali na nemeckých univerzitách. V

vom rade boly to hmotné výhody, pre ktoré sa zemani a šľacpridali k reformácii, ako to bolo aj inde. Aj niektorí kňazi sa pdali k reformácii preto, lebo nové náboženstvo nežiadalo od nakých osobných obetí a odriekania, ako náboženstvo katolíc

Pôsobením zemepánov podľa zásady »cuius regio — eius et ligio« a činnosťou k reformácii sa pridavšieho duchovenstva r

šírila sa Lutherova reformácia natoľko, že na začiatku XVII. sa k nej hlásilo asi sedem desatín obyvateľstva na Slovensku.

Ol á h . Prvý, kto sa účinne postavil proti šíreniu reformcie na Slovensku, bol všestranne vynikajúci ostrihomský arbiskup M ikuláš Oláh (1493— 1568), od r. 1553 ostrihom ský arbiskup a prímas uhorský. Zaumienil si previesť nábožensmravnú obrodu v duchu usnesení tridentského snemu. Svoj

horlivou činnosťou položil pevné základy pre úspešnú reštaurnú činnosť svojho neskoršieho nástupcu ostrihomského arcibku pa-kard inála P etra Pázmána, ktorého zdarom korunovaobrodná činnosť bez prípravnej práce Oláhovej by bola nemyteľná. Svolávaním svojho duchovenstva na cirkevné synody, volaním jezuitov r. 1561, starostlivosťou o nižšie i vyššie škstvo, založením kňazského seminára v Trnave r. 1566 pre

chovu a vzdelanie horlivého kňazstva, častými vizitáciami dcézy položil Mikuláš Oláh bezpečné základy pre nábožensmravnú obrodu nielen vo svojej diecéze, ale na celom úzektoré bolo v rukách kráľa Ferdinanda I. Tým sa zapísal nemazateľne do náboženských a kultúrnych dejín Slovenska, kré bolo hlavným poľom pôsobnosti tohto veľkého humanisticho učenca a práve tak veľkého cirkevného kniežaťa rumunsho pôvodu.

Kráľ Ferdinand I. podporoval Mikuláša Oláha v jeho re



cirkvi pokojnou cestou. Žiadal v Ríme od pápeža zrušenie cebátu a povolenie kalicha (prijímania pod obojím spôsobov nádeji, že takto obnoví náboženskú jednotu v Uhorsku. Cebát zrušený nebol a povolenie kalicha prívržencom reformáuž nestačilo. Reformácia pokračovala ďalej, tým viac, že smrti arcibiskupa Mikuláša Oláha zostal ostrihomský arcib

kupský stolec 23 rokov neobsadený.V i e d e n s k ý m i e r . Nové pokusy o povznese

a upevnenie katolíckej cirkvi sú spojené s menom FrantišForgácha (1566—1615), od r. 1607 ostrihomského arcibiskua s menom kaločského arcibiskupa Juraja Draškoviča, ktopresvedčil cisára Rudolfa II., že len pomocou jezuitov možzastaviť reformáciu v Uhorsku. Tak boli jezuiti, ktorí r. 15po požiari v Trnave boli donútení opustiť Slovensko, znova udení na Slovensko. Usadili sa v Kláštore pod Znievom, odksa šírili aj do iných slovenských miest, takže časom mali na Svensku vyše 20 kláštorov. Ale ani protestanti nezaháľali, najkeď po úspešnom povstaní Štefana Bočkayho dosiahli na vdenskom m ieri r. 1606 náboženskej slobody a rovnoprávnos katolíkmi. Zásluhou palatína Juraja Thurzu na žilinskej

node r. 1610 aj organizačne sa osamostatnili. Po tomto právnupevnení postavenia rástlo sebavedomie protestantov. Stávsa výbojnejšími. Dochádzalo k častým povstaniam proti panníkom a ukrutnostiam voči katolíkom. Záujmy protestanna Slovensku silne chránili luteránski veľmoži Žigmund Zápský, Štefan Bočkay, Gabriel Bethlen, Juraj Rákoczy a ImrThököly. Katolíci, najmä katolícki kňazi, boli prenasledova mnohí aj usmrtení. Najmä proti jezuitom obracala sa nevisť protestantov, keď videli ich úspechy pri získavam poblúných pre katolícku cirkev. Tak podstúpili mučenícku smrť vieru 7. septembra 1619 v Košiciach traja katolícki kňazi. Bto kanonik Marek Križan a dvaja jezuiti Štefan Pongrác a Mlichar Grodec. Pápež Pius X. ich vyhlásil r. 1905 za blahovených.

P á z m á n . Nové obdobie rekatolizačného úsilia nastana Slovensku za ostrihomského arcibiskupa-ka rdinála Pe



Fr. Forgácha. Pázmán narodil sa z kalvínskych rodičov dňaokt. 1570 vo Veľkom Varad íne. Už ako 13-ročný sta l sa katolíka ako 17-ročný vs túp il do jezuitskej rehole. Pre dstav en í čoskzbadali nevšedné nadanie Pázmánovo a poslali ho študovať Krakova, Viedne a Ríma, kde medzi inými bol jeho profesorsv. Róbert Bellarmín. Pre svoju učenosť stal sa Pázmán najp

profesorom filozofie a neskôr teologie v Štajerskom H radVzbudil pozornosť svojimi spismi proti protestantizmu. Po som návrate do Uhorska r. 1607 stal sa dôverníkom významné

arcibiskupa Fr. Forgácha. Postavenie katolíkov bolo v Uhorsveľmi neutešené. Všetky významné miesta boly v rukách luránov a kalvínov, ktorí, cítiac nebezpečenstvo v pôsobení jetov, podnikli všetko na ich zničenie. Jezuiti našli veľkého

hajcu vo svojom bývalom chovancovi a členovi Petrovi Pázmnovi, ktorý dokázal na sneme, že niet nijakých dôvodom pre hnanie jezuitov z krajiny a zhabanie ich majetkov. Keď sa sarcibiskupom a r. 1629 aj kardinálom, vynaložil všetko úsna zastavenie protestantizmu a prevedenie cirkevnej obroUvedomil si, že len obnovením cirkevnej disciplíny a opravvým hlbokým vzdelaním možno premôcť následky reformác

T r n a v s k á u n i v e r z i t a . Aby sa kňazstvu dostnáležitého vzdelania a výchovy, rozhodol sa Pázmán po dlhuvažovaní — ako to sám píše v zakladajúcej listine — zalov Trnave akadémiu čiže univerzitu, aby z nej vychádzali mžovia osožní katolíckem u náboženstvu i štátu. So súhlasom k rFerdinanda II. (1618—37) začala trnavská univerzita r. 16svoju činnosť. Univerzitu sveril Pázmán osvedčeným učiteľa vychovávateľom jezuitom. Prednášky sa začaly dňa 14.

vembra 1635 prednáškou slovenského jezuitu Martina Palkoča, profesora logiky. Zpočiatku mala univerzita len filozofica teologickú faku ltu. Zásluhou arcibiskupov Im richa Losa Juraja Lippaiho, ktorí zanechali na tento cieľ potrebné fdácie, bola r. 1667 zriadená právnická fakulta. Kráľovná MáTerézia zriadila r. 1769 lekársku fakultu, čím sa univerzita stúplnou. Pri univerzite bola aj univerzitná tlačiareň, z kto

vyšlo mnoho vzácnych a cenných diel, medzi nimi i slovenspísaných. Medzi prvými slovenskými knihami vyšiel z trn



»Cantus Catholici — Pýsne Katholické«, ktorý vyšiel r. 17v druhom vydaní.

Peter Pázmán vytvoril tak z Trnavy, od r. 1543 sídla osthomských arcibiskupov, stredisko rekatolizačnej činnosti a crum náboženského, vedeckého a kultúrneho života celého Uhka. Preto sa Trnava právom nazýva »slovenským Rímom

Pázm án sám získal vyše 30 popredn ých šľachtických rouhorských pre katolícku cirkev, ktoré potom horlivo privády svojich poddaných do cirkvi. Pre svoju vzdelanosť a výr

nosť bol Pázmán nazvaný »uhorským Cicerónom«. Svoj žinaplnený úspechmi dokončil Pázmán v práci za Boha a cirkdňa 19. marca 1637 v Bratislave, kde bol aj pochovaný.

V í ť a z s t v o k a t o l í k o v . V rekatolizačnej práci pokračovali jeho nástupcovia, podporovaní horlivým kňazstvsvetským a rehoľným, najmä jezuitmi a františkánmi. Tak podarilo do konca XVII. st. priviesť väčšinu protestantov zpdo katolíckej cirkvi a zabezpečiť obrodnú činnosť veľkých ovníkov predchádzajúcich desať ročí za zachovanie katolícke

náboženstva na Slovensku. Na dovŕšení rekatolizácie Uhorszískal si veľké zásluhy k ráľ Leopold I. (1657— 1705), ktorý

vyhnaní Turkov z Uhorska r. 1683 a po zlomení povstania katolíckej cirkvi priznal práva vládnúcej cirkvi. Nová, prottantom o niečo priaznivejšia úprava náboženských pomerv Uhorsku nastala po mieri, uzavretom Satu Mare r. 1711.



2. Obdobie štátneho cirkevníctva

a osvietenstva

(1648— 1815)

P r e h ľ a d .

Toto obdobie cirkevných dejín je charakterizované ochdobnením, oploštením náboženského života. Medzi katolík

protestantmi badať náboženskú ochablosť, spôsobenú vypätduševných síl za reformácie a katolíckej reštaurácie. Po vefálskom mieri r. 1648 badať na obidvoch stranách vzrast indifentizmu a tolerancie. Reformátori XVI. st. dali svetským p

novníkom ďalekosiahly vplyv na cirkevné záležitosti. Títo az stupňujú svoje nároky voči cirkvi až v cézaropapizmus; usujú sa sami usmerňovať cirkevné záležitosti vo svojich kra

nách a čím viac obmedziť styk veriacich vo svojich krajiná centrom katolíctva, s Rímom. Toto zasahovanie svetských p

novníkov a kniežat do cirkevných záležitostí nazýva sa štátnycirkevníctvom. Vo Francúzsku toto hnutie nazýva sa galikan

mus, v Nemecku febronianizmus a u nás jozefinizmus. Z Aglicka prichádza nové myšlienkové hnutie »osvietenstvo«, ktozachvacuje celú Europu a usiluje sa o vytvorenie nového rumového svetového názoru s odmietnutím cirkevnej autora všetkého nadprirodzeného. Najradikálnejšie sa prejavilo tovoľ nom yšlienkárske hnutie vo Francúzsku (encyklopedistipriviedlo túto »prvorodenú dcéru cirkvi« do strašnej francúzsrevolúcie, ktorá otriasla základmi celej Europy. Osvietenstvo siahlo viac protestantov ako katolíkov. Štátny absolutizm



že opora pápežstva — jezuitská rehoľa — bola zrušená. Pápa cirkev statočne bojovali proti nespravodlivému zasahovasvetských vrchností do cirkevných záležitostí. Ovocie tohto lia ukázalo sa až v XIX. st., keď si pápeži a cirkev získavajú sokú autoritu v duchovnom svete aj pri rastúcej nábožensľahostajnosti a nevere.

§ 8. Cirkev v boji proti štátnemu cirkevníctvu.39)

Z l ý p r í k l a d . P rík lad p ro te stan tsk ých panovníkov, krí prijatím nového náboženstva nadobudli veľkej moci aj v kevných záležitostiach, škodlivo pôsobil aj na katolíckych novníkov. Títo naplnení myšlienkami absolutizmu (panovnícsvrchovanosti a nezávislosti) a uplatňujúc náuku o štátnej vmohúcnosti usilovali sa podrobiť svojej moci aj cirkev. Tabola duchovná moc pápežov v mnohých katolíckych krajinnásilne obmedzovaná. Osvietenské hnutie podporovalo panníkov v ich snahách. Najprv sa prejavilo štátne cirkevnícvo Francúzsk u pod menom galikanizmus (Galia = Francúzsk

G a l i k a n i z m u s v o F r a n c ú z s k u . Francúzski kli dostali mnohé výsady od pápežov pre svoje zásluhy o kalícku cirkev. Dostali možnosť ďalekosiahleho vplyvu na cirkné veci. Panovačný a absolutizmom naplnený kráľ Ľudovít X(1643—1715) začal zneužívať svoje cirkevné výsady a veobmedzoval biskupské práva vo Francúzsku. Preto mu pápohrozil cirkevnými trestmi. Tu kráľ svolal generálne shromdenie francúzskych biskupov a kňazov, ktorí na popud kráľoddaných biskupov odhlasovali r. 1682 tzv. galikánske slobo

(Declaratio cleri gallicani de ecclesiastica potestate), ktoré článkoch shrnuly stanovisko o pomere pápežskej a panovníc

39) Ph illips : Das Reg al ien rech t in Frank re ich. 1873. — MichelDu droit de regale. 1900. — Sévestre, E.: Les idées gallicanes et royalisdu ha u t clergé à la fin de l’ ancien régime. Paris , 1917. — K ün tzigFebronius et le Febronianisme. 1891. — Zillich: Febronius. 1906. — WoA.: Öster reich u n te r M. Theresia, Joseph II. u. Leopold II. 1883.

Kretschmayr, H.: M. Theresia. 1925. — Ritter: Kaiser Joseph II. u. seinkirch liche n Reformen. 1867. — K ry štů fek: Dějiny církv e ka tolic



moci so zvláštnym zreteľom na francúzske pomery. Obsah týco článkov je: a) pápeži a cirkev majú moc len nad duchovn

mi vecami, spásy duše sa týkajúcimi ; vo veciach časných kra kniežatá nie sú podrobení cirkevnej moci (absolútna panonícka moc) ; b) všeobecný snem cirkevný má moc priam o Krista a je nad pápežom (obnovenie konciliárnej teórie) ; c)

pežská moc je obmedzená kánonmi, ktoré prijala celá cirkvo Francúzsku ešte aj zvyklosťami francúzskej cirkvi (snapo územnej cirkevnej organizácii); d) pri rozhodnutiach vimajú síce pápeži hlavnú úlohu, ale ich rozhodnutia bez súhlcirkvi nie sú nezmeniteľné (proti pápežskej neomylnosti). Ppež Inocent XI. odsúdil toto stanovisko francúzskeho k léa aj francúzsky kráľ vzhľadom na politickú situáciu postupo

umiernene v cirkevných záležitostiach, ale učenie o galikákych slobodách udržalo sa vo Francúzsku až do XIX. st. a bokolou aj pre iné krajiny.

F e b r o n i a n i z m u s v N e m e c k u . Galikánske nzory a cirkevné partikularistické snahy našly v XVIII. st. pvržencov aj v Nemecku. Mikuláš Hontheim, svätiaci biskv Trevíre, vydal r. 1763 pod menom »Justinus Febronius« kniv ktorej obnovil galikánske zásady a prispôsobil ich nemeck

pomerom. Kniha bola zakázaná a Hontheim svoje názory ovolal, ale mnohí biskupi a profesori bohoslovia v Nemeca v Rakúsku ich zastávali ešte dlho. V Rakúsku boly Honthmove názory základom cirkevného práva až do r. 1848.

J o z e f i n i z m u s v R a k ú s k o - U h o r s k u . G alikskoprotestantský systém našiel zastancov na viedenskom dve. Nový vládny duch nadradenosti štátu sa prejavoval na c

kevnom poli už za vlády kráľovnej Márie Terézie (1740— 178ktorá však si vedela pre svoje reformy aspoň dodatočne zadvážiť súhlas pápežskej kúrie. Horšie sa začaly vyvinovať cirkné pomery za jej syna Jozefa II. (1780—90), ktorý už od r. 17bol spoluvládcom svojej matky. Cisár Jozef II., z francúzskerodu lotrinského, podľahol úplne názorom, ktoré prichádzzo západu. Mocne naňho pôsobily spisy Voltairove a príkpruského kráľa Fridricha II. Pop redným jeho m inistrom bol verián knieža Václav Kounic. V štátnom zriadení prinieslo osv



liackeho ľudu a krikľa vé výsady vyšších stavov ; ale v cirknom ohľade narobil jozefinizmus mnoho škôd.

C i r k e v n é r e f o r m y . Jozef II. osoboval sa právo rhodovať aj v cirkevnom zákonodarstve. Zakazoval vyhlasopápežské buly bez svolenia vlády (tzv. placetum regium), zru

cirkevné sviatky, zakazoval púte, správu všetkého cirkevnmajetku postavil pod štátny dozor, sťažoval vstup do kláštorcirkevnú spisbu podrobil štátnej cenzúre. R. 1781 vydal torančný patent, ktorým dovolil náboženskú slobodu luteránokalvínom a pravoslávnym; mohli si stavať aj kostoly (ale veží a bez zvonov). Aj židom dal väčšie slobody, než mali prtým. Patentom z r. 1782 zrušil cisár tie kláštory, »ktoré vedú kontemplatívny život a ničím viditeľným neprispievajú k do

blížneho a občianskej spoločnosti«. Tak bolo zrušené vyše 7kláštorov, ktoré sa nevenovaly výchove alebo karitatívnej čnosti. Zo zhabaných kláštorných majetkov bol utvorený »náženský fond«, z ktorého sa m aly zakladať a vyd ržiavať nové bkupstvá a nové fary. Biskupom odňal Jozef II. právo vychovať bohoslovcov ; zrušil totiž biskupské a kláš torné sem ina zaviedol tzv. generálne semináre. Učenie a vedenie bohosl

cov bolo v týchto seminároch úplne jozefínske. Vládne nadenia museli kňazi oznamovať s kazateľne. Vydal tiež štápredpisy o sobášoch a manželské spory prikázal svetským dom. Zreformoval aj ľudové školstvo. Nakoľko sa miešaldo liturgických predpisov (koľko má horieť sviec, čo sa má mliť, ako sa má pochovávať, cenzuroval aj kňazský breviár, zval ho pruský kráľ Fridrich II. posmešne »arcikostolníkrímskej cirkvi«. Ani osobná návšteva pápeža Pia VI. vo Vie

neodvrátila Jozefa II. od jeho miešania sa do cirkevných zážitostí.

O d p o r . Cirkevné reformy cisárove budily medzi ľudnespokojnosť, narobily cisárovi mnoho starostí a Rakúsku mho škody. V Uhorsku vypukly nepokoje a Belgicko sa odtrod panstva habsburského a vyhlásilo sa za samostatný štát.

nepokoje v Uhorsku cisár tam odvolal svoje reformy, jedine lerančný patent a úprava diecéznych a farských obvodov zos



zomieral znechutený nad nezdarom svojich plánov. Zomr. 1790 vo veku 49 rokov, zaopatrený sv. sviatosťami ako katol

L e o p o l d I I . Cisár Leopold II. (1790— 1792), nástupJozefov, poznal, že nerozmyslené novotárstvo bratovo narazvšade na odpor a že preto nesmie kráčať po stopách bratovýak nechce spôsobiť svojej ríši ešte väčšie škody. Preto urocirkvi niektoré ústupky a vyhovel niektorým sťažnostiam bkupov.

D o b r á v ô ľ a . Hoci nemožno schvaľova ť zasahovacisára Jozefa II. do najvnútornejších záležitostí cirkevných, možno ho predsa obviňovať zo zlomyseľnosti. Bol a zostal kalíkom a bol presvedčený, že robí pre cirkev dobre. Najmä zažením desiatok nových fár a systemizovaním kaplánskych mizískal si zásluhy na cirkevnom poli. Je isté, že blaho poddanýmu ležalo veľmi na srdci.

§ 9. O svietenstvo v boji proti cirkvi a náboženstvu .4

N o v ý s v e t o v ý n á z o r . Stredovek bol vcelku dob

živej a pevnej viery, hoci tu a tam sa objavil odpor proti cira jej učeniu. Aj reformátori XVI. st., hoci vzbudili revolúproti starej cirkvi a založili náboženský subjektivizmus, držsa predsa kresťanských základov. V XVII. st. nastáva však malý obrat. Vyššie triedy začínajú sa zčiastky odriekať vieaby sa oddaly buď náboženstvu čisto rozumovému, buď celkmaterialistickému svetovému názoru. Podporovaly ich v tnové prírodné objavy. Vo fyzike a hvezdárstve urobil Koper

(1473— 1543), Galilei (1564— 1642), K epler (1571— 1630) a

40) Fischer, K.: Gesch. der neueren Philosophie. 5. vyd. 1909—12.Lech ler : Gesch. des engl. Deismus. S tut tg., 1841. — Binder : Gesch. philos. und revolutionären Jhrh. mit. Rücksicht auf die kirchl. Zustän1844. — Lan frey : L ’Église e t les philosoph es au XV III. siècle. Pa1879. — Finde l : Gesch. d. Fre im au re re i. 1900. — Schn eid er : F re imrerei u. ihr Einfluss auf die geist. Kultur in Deutschland am Ende

18. Jah rh . 1909. — Nourisson : Volta ire et le Vo ltai rianism e. Par is, 1— Ducros : Les Encyclopédistes Paris 1900 — Katzer : Luther u K



veľkolepé objavy, ktoré sa zdaly odporovať vtedajšej kresťskej náuke. Niektorí filozofi, napr. František Bacon,

obracali výhradne k štúdiu prírodných vied. Stre

veká kresťanská filozofia (scholastika) nevedela zavč

spracovať nove objavy a záhady, a preto bola opustená a na

daná (Descartes 1596— 1650). Usta tosť po ťažkých náboženskýbojoch, vyvolaných reformátormi, a protestantská zásada, že k

dý podľa svojho subjektívneho názoru má rozhodovať o to

čo má veriť, napomáhaly tento nový názor na svet, ktorý sa zval »osvietenstvom«. Zpočiatku sa osvietenstvo nechovalo k z

venej viere nepriateľsky, neskôr však postupovalo proti zja

nému náboženstvu a viedlo k racionalizmu, naturalizmu a mterializmu. Toto nové mocné duchovné hnutie XVII. a XVIII.

zachvátilo predovšetkým západnú Europu. Osvietenci učili, človek vo svojom myslení a konaní sa má riadiť len rozum

bez ohľadu na zjavenie Božie a všetko nadprirodzené. Keďzpočiatku pripúšťali existenciu osobného Boha, vylučovali z riadenia sveta. Osvietenci nazývali sa od r. 1772 aj voľmyšlienkármi.

O s v i e t e n s t v o v A n g l i c k u . Kolískou osvietstva bolo Anglicko, kde podľa novej filozofie sostavil lord Eard Herbert Cherbury († 1648) čisto prirodzené náboženstJeho náuka, zvaná deizmus, šírila sa medzi vzdelancami v Aglicku a po západnej Europe. Deisti podržali z kresťanstva to, čo je všetkým náboženstvám spoločné, totiž vieru v Boúsilie o mravný život, ľútosť nad hriechom, vieru v odplv tomto alebo večnom živote. Zjavenie, Písmo sv., cirkevné z

denie a sviatosti považovali za omyl alebo priamy klam. Miekresť ansk ej m ravnosti zaviedli osvietenci »humanitu«, akšľachetnú ľudskosť. Podľa nich Boh síce svet stvoril, ale sa a o ľud í nestará. (Porovnaj p ro ti tom u Mat. 6, 25—34 ; 10,a nasl.) — Angličan Tom áš Hobbes (1588— 1679) zbudovalúplne materialistický názor na svet na základe čistého rozua skúsenosti. — Jeho k ra jan David Hum e (1711— 1776) hlá

prirodzenú mravnosť, nezávislú od náboženstva, ktoré úpodm ietal a uznával len hm otu (lat. m ateria) ; odtiaľ ich me



O s v i e t e n s t v o v o F r a n c ú z s k o . Anglické osvienstvo našlo veľký ohlas vo vyšších, mravne nízko stojacírancúzskych vrstvách. Propagátormi osvietenstva vo Francúku boli najmä redaktori veľkého náučného slovníka (encykledie), ktorý vychádzal v r. 1751—1772; preto sa im hovoncyklopedisti. Boli to hlavne: Voltaire (1694—1778), najhlavejší apoštol nevery, ktorý svoje poslanie videl v tom, aby spi

mi, plnými posmechu a hany, bojoval proti kresťanstvu a cirkEcrasez l’in fa m e ! — Zničte nemravnicu! — to jest cirkev)

idero t (1713— 1784) a d’A lem bert (1717— 1783). K nim sa d ril Je an J . Rousseau (1712— 1778), ktorý uznáv al ešte Bohušu a svedomie, ale odporúčal úplný návrat k prírode, kýe la Mettrie (1709—1751) popieral úplne Boha a dušu. Francú

ki osvietenci hlásali slobodu, rovnosť a bratstvo, ale podvracaresťanskú vieru a mravnosť. Vo Francúzsku rozšírilo sa veľmj proticirkevné sdruženie slobodných murárov, ktoré vznik

1717 v Anglicku; na čele francúzskych slobodných murárotál práve Voltaire, ktorý posmechom a nenávisťou stíhal kreanstvo a cirkev cez celý svoj život. Svojou rozvratnou činnťou pripravili francúzski osvietenci najťažšiu ranu francúzsk

mu národu v hroznej francúzskej revolúcii, ktorá vypukla r.178

S l o b o d n í m u r á r i . Sdruženie slobodných m urározniklo v Londýne r. 1717 zo spolku kamenárov a murároko stavovské sdruženie. Časom vnikol do tohto sdruženie dei

mus a voľnomyšlienkárstvo. Slobodní murári holdovali odvtedrirodzenému náboženstvu a racionalizmu, zamietali kresťatvo a bojovali proti nemu. V románskych krajinách hralo slodomurárstvo aj politickú úlohu a malo podiel na revolučnýcohyboch posledného storočia. Pre nepriateľský postoj ku kreanstvu, a najmä ku katolíckej cirkvi, bolo katolíkom od r. 173lenstvo v slobodom urárskych spolkoch (lóžach) zakazovand pápežov a stíhané cirkevnými trestmi. Pri tom všetkom šlo sa slobodomurárstvo rýchle po celom svete.

O s v i e t e n s t v o v N e m e c k u . Pomocou slobod

murárstva (prvá lóža vznikla v Nemecku r. 1733 v Hamburgprostredníctvom Voltairových a Rousseauových spisov, kto



m yšlienky aj do Nemecka. Hlavným i šíriteľm i osvietensv Nemecku boli : Reim arus († 1768), popierač zm ŕtvychvstaKristovho, ktorý sa usiloval odstrániť celé pozitívne kresťstvo ; Lessing († 1781), ktorý sa snažil kresťanské učenie prstaviť iba ako symboly rozumových p ráv d ; H erder († 180ktorý horlil za prirodzené náboženstvo a náboženstvo pova

val za vec srdca, citu. Aj Goethe († 1832) a Schiller († 1805) bhorlivými zástancami osvietenstva v jemnejšej forme. Fic(† 1814) a Hegel († 1831) hlásali panteizmus (všebožstvo, všee súčiastkou božstva), ktorý už pred nimi šír il Baruch Spino

(1632— 1677), portug alský žid, žijúci v Holandsku. Filozof Emnuel Kant (1724—1804) vyhlasoval, že existenciu Boha a smrteľnosť duše nemôžeme objektívne poznať, lebo vraj to p

sahuje m edze nášho poznania. Učil, že naše svedomie nám sprne ukazuje naše povinnosti (»kategorický imperatív«). Pruskráľ Fridrich II. osvietenské hnutie podporoval a často si roposmech z cirkevných obradov, z kňazov a z Písma svätého.

Z Francúzska a Nemecka šírilo sa osvietenstvo aj do osných krajín. Zakladaly sa tajné spolky, najmä slobodomurársktoré vyhlásily boj proti každému náboženstvu, najmä katol

kemu.V p l y v o s v i e t e n s t v a n a p r o t e s t a n t o v a k

t o l í k o v . Osvie tenské hnutie u ja lo sa veľmi medzi prottantmi, kde mu pripravil pôdu náboženský subjektivizmus. Akatolícka cirkev nemohla sa celkom ubrániť pred vnikanosvietenských myšlienok do svojich radov. Aj niektorí katolíteologovia a katolícke un iverz ity hlásili sa k osvietenstvu v m i

nejšej forme. Pápež Pius VI. varoval pred nebezpečenstvosvietenstva a odsúdil spisy apoštolov osvietenstva a neveOsvietenstvo malo zlý vplyv na náboženský život a pripravolo pôdu náboženskému indiferentizmu. Myšlienky osvietensudržovaly sa v Nemecku i inde hlboko do XIX. storočia. Obeosvietenstva stala sa aj jezuitská rehoľa, ktorá bola r. 1773 čas zrušená na nátlak katolíckych vlád, ovládaných osvietensmi myšlienkami.

K l a d y o s v i e t e n s t v a . Popri hrubých tôňach m



krok. Osvietenskí filozofi mali podiel na odstránení veľkého doby, to jest strachu pred čarodejstvom a prenasledovania rodejníc, na odstránení nevoľníctva a zmiernení tvrdého prnictva (odstránenie útrpného práva). Osvietenci potierali pou a bojovali proti nemiestnej túžbe po zázrakoch a nábož

skej ľahkovernosti. Mali vplyv na vychovávateľstvo, vzdela

a pripravili študijné reformy. Všetky tieto ich zásluhy však môžu vyrovnať škody, ktoré narobili nielen na poli nábožskom, ale aj politickom a sociálnom (nevera, revolúcie, triedboj).

R e d e m p t o r i s t i . V eľkým bojovníkom v cirkvi prosvietenstvu bol sv. Alfonz z Liguori (1696—1787) so svojou hoľou redem ptoristov (Congregatio Sanctissimi Redem ptor

Pochádzal zo šľachtickej rodiny z Neapola, študoval najprv pvo, zriekol sa však advokátskej dráhy a venoval sa štúdiu bhoslovia. Za kňaza bol vysvätený r. 1726 a venoval sa misijčinnosti medzi ľudom. So súhlasom pápeža Klimenta XII. zažil r. 1732 kongregáciu redem ptoristov, kto rej poslaním bkázňami, spovedaním a ľudovými misiami pracovať na nábženskom povznesení širokých ľudových vrstiev. R. 1762 bol m

novaný za biskupa, ale r. 1775 zriekol sa biskupského úraa vrátil sa zpät do svojej kongregácie. Jeho početné spisy uzujú hlboké vedomosti, v eľkú m údrosť a de tinskú zbožnoZomrel skoro 91-ročný r. 1787. Pre zásluhy o cirkevné učepoctila ho cirkev r. 1871 titulom cirkevného učiteľa. Druhvýznamným členom kongregácie redemptoristov bol sv. Kment Hoffbauer (1751— 1820), rodák z Moravy, »apoštol Všavy a Viedne«. Jeho zásluhou rozšírili sa redemptoristi

mnohých krajín. Zomrel r. 1820 vo Viedni a za svätého bol hlásený r. 1909.

Po prev ra te r. 1918 osadili sa red em ptoristi aj na Slovsku. Majú tu niekoľko kláštorov. (Bratislava, Staré HoStropkov, Michalovce, Kostolná, Podolinec.)

L a z a r i s t i . Apoštolom účinne j k resťanske j charity pr

prázdnej humanite bol sv. Vincent z Pauly, pravý divotvokresť anske j lásky a obetavosti, zak ladateľ rehole m isijný



v Paríži. Založil tiež kongregáciu milosrdných sestier čiže dkresťanskej lásky, hlavne za podpory zbožnej vdovy AlojzieGras (r. 1920 bola svätorečená). Nazývajú sa tiež Vincenpodľa svojho zakladateľa . Sv. Vincent zomrel 79-ročný r. 16Stredisko lazaristov na Slovensku je v Ladcoch.

T r a p i s t i . Na potrebu sebazapieran ia a odrieka

v dobe šíriacej sa požívačnosti a podceňovania prísneho krťanského života ukazovali trapisti, nazvaní tak podľa kláštv La Trappe v Normandii. Založil ich Ján Le Bouthillier Rancé, vážený kňaz na dvore kráľa Ľudovíta XIV., ktorý vpol. XVII. st. obnovil v kláštore pôvodnú prísnu rehoľu cistciánsku a ešte ju zostril. Predpísal mníchom stále a úpzdržovanie sa mäsitých pokrmov, ťažkú telesnú prácu a ml

nie. Prísny život trapistov pôsobil veľmi na obyvateľstvo.

§ 10. Francúzska revolúcia a jej následky pre cirkev.4

O v o c i e o s v i e t e n s t v a . Rozvratná činnosť francskych osvietencov, ktorí pripravili francúzsky národ o via mravnosť, vyústila v hroznej revolúcii, ktorá vypukla r. 17

Finančný úpadok štátu a sociálna nespokojnosť boly len vkajšími príčinami tejto hroznej katastrofy. Výbuch revolúzničil nielen nespravodlivé štátne a spoločenské zriadenie, kruto postihol aj cirkev, od štátu značne závislú. Revolúcia

41) Fabre : Les Pères de la Révolution française de Bayle à CondilPar is, 1910. — Gams : Gesch. d er K irche Ch risti im 19. Jh rh . Inns1853—6. — Caron, P.: Manuel pratique pour l’étude de la Révolufrançaise. Paris, 1912. — Sorel, A.: L’Éurope et la Révol. francaise. Pa1909—1923. — Mathiez, A.: La Révolution et l’Église. Paris, 1910. Holzwarth: Napoleon I. u. Pius VII. 1872. — Hergenröther: Der Kirchsta a t se it der franz . Revolution . 1860. — K ryštů fek : Roz luka c íra státu ve Francii. Praha, 1911. — Ten istý : Rozloučení manželství císNapo leona I. Pra ha, 1893. — Baunard : Un siècle de l ’église de Fra(1800—1900). 1901. — Weil : Le catholicisme franc. au XlX-e siècle. 19— Ten istý : Histo ire du cath . li bér al en France (1828—1908). Pa1909. — Spahn : Der Kampf um die Schule in Frankreich u. Deutschla

1907. — Schrörs : Deutscher u. franz. Katholizismus in den letzten Jzehnten. 1917. — Goldschmitt, Fr.: Der Kulturkampf in Frankreich (1



ola osudnou len pre c irkev vo Francúzsku , ale aj v ostatnýtátoch, najmä v Nemecku.

B o j p r o t i c i r k v i . Bola hneď prevedená odluirkvi od štátu, cirkevné majetky boly zhabané na štátne dlhláštory zrušené, počet biskupstiev zmenšený a odstránen

resťanský kalendár. Pápež nemal mať nad francúzskymiskupmi a cirkvou vo Francúzsku nijakej právomoci. Biskufarári mali byť volení ľudom a skladať prísahu na novú úst

u. Asi tretina duchovenstva složila prísahu a bola ponechaúrade; ktorí však prísahu odopreli, (všetci biskupi okrem št

och a na 46.000 kňazov) boli vyhnaní z krajiny alebo hromadraždení. Tak bolo v Avignone zavraždené na 600 kňazov, v Píži na 300.

N á r o d n ý k o n v e n t . Za krvavej hrôzovlády r. 17925 (Robespierre, Marat, Danton) boly bohoslužby nahradzovactou »najvyššieho rozumu«, nedele a sviatky odstránechrámy pozatvárané. Chrám »Notre-Dame« v Paríži bol zn

ctený tým, že tam bola na oltári vzdávaná úcta opernej spáčke ako bohyni »Rozumu«. Obeťou hrôzovlády »Národnéonventu« stal sa aj kráľ Ľudovít XVI. dňa 21. jan. 1793 a jeh

manželka Mária Antoinette dňa 16. októbra 1793. Oba skončvoj život pod gilotínou, ktorých pracovalo počas fraúzskej revolúcie v krajine na 44.000. Tisíce nevinných obyžiadala si hrôzovláda za obeť. O obetiach cirkvi vyslovil ápež Pius VI.: »Francúzske duchovenstvo získalo si za revoúcie vy nika júce miesto, ktoré malo od starých čias v cirkodalo nebu viac svätých ako celá ostatná Europa dohromady

D i r e k t ó r i u m . Vládu »Národného konventu« vystriala vláda direktória (1795—1799), ktorá postupovala miernejš

oci revolučné zákony proti cirkvi zostaly v platnosti. Kostooly otvorené, bohoslužba povolená, ale len kňazom, ktorí sl

ili prísahu na novú ústavu (konštitučná cirkev). Kňazi, čo n

ložili prísahu, boli vypovedaní aj teraz za h ran ice (asi 10. 00

ápežské územie vo Francúzsku bolo zabrané a 82-ročný páp

ius VI. bol odvlečený ako zajatec do Valencie, kde aj zomr



N a p o l e o n I. Mladý generá l Napoleon Bonaparte pviedol 9. nov. 1799 vo Francúzsku štá tny prevra t a vyh láa za prvého konzula Francúzskej republiky. Bol presvedčen

že náboženstvo a cirkev sú veľkou podporou pri budovaní štáPreto sa odhodlal upraviť cirkevné pomery v mladej republik

K o n k o r d á t . S pápežom Piom VII. (1800—23) uzavNapoleon I. r. 1801 konkordát, ktorý postavil katolícku cirkvo Francúzsku na zákonnú základňu a zostal v platnosti až úplnej rozluky štátu od cirkvi r. 1905. Kňazi, biskupi a čiastočaj rehoľníci sa vrá tili do kra jiny a obnovili bohoslužby.zhabané cirkevné majetky štát sa zaviazal platiť duchovnýa zaistiť finančné prostriedky na bohoslužby. R. 1804 dalNapoleon zvoliť za dedičného cisára a pozval pápeža na

mazanie a korunovác iu do Paríža. Cisár chcel, aby sa cirkvo Francúzsku, aj sám pápež, riadil jeho rozkazmi. Keď pápprotestoval a hrozil cisárovi cirkevnými trestmi pre porušekonkordátu, zaujal cisár Pápežský štát a väznil nepohodlnýbiskupov a kardinálov. Pápež ho za to stihol kliatbou. Tu cisár zajať pápeža a držal ho niekoľko rokov v tvrdo m zajvo Francúzsku. Drsným zachádzaním chcel pápeža pohn

k povoľnosti. Zakázal mu úp lne styk so svetom. Keď pápodoprel cisárovi vymenovať biskupov ním navrhnutých, odbral cisár pápežovi jeho knihy, pero, atrament, ba aj breviAni týmto sa statočný pápež nedal odvrátiť od hájenia cirkných práv. Hrdinské chovanie pápeža »trpiteľa« proti mocmu despotovi vyvolalo obdiv a sympatie v celom svete, i neolíckom. Pevné chovanie pápežovo prispelo k zvýšeniu páp

skej autority, ktorá potom rástla aj za Piových nástupcov.

N a p o l e o n o v p á d . M edzitým sa vojenské šť astie Naeonovo obrátilo a jeho hviezda začala zapadať. Po nešťast

výprave do Ruska moc Napoleonova začala up adať a v bipri Lipsku r. 1813 bol Napoleon porazený od spojených mností (Rakúsko, Prusko a Nemecko). V zámku vo Fontainebv tej istej izbe, kde väznil statočného pápeža Pia VII., musa Napoleon zriecť trón u a bol deportovaný na ostrov El

Zatiaľ bol pápež ako hrdina v Ríme vítaný s jasotom a plením. Prihováral sa pred víťazmi, aby mierne zachádzali s je



ri Vaterloo r. 1814 deportov aný na ostrov sv. Heleny, pápež tešoval a poslal mu katolíckeho kňaza. Napoleon zomrel strove Helene 5. m ája 1821 sm ierený s cirkvou. Mal tu doasu rozmýšľať o slovách Kristových, že ani brány pekelné nremôžu jeho cirkev (Mat. 16, 18).

V i e d e n s k ý k o n g r e s . Na viedenskom kongre1814—1815), vďaka obratnému pápežovmu štátnemu sekreovi, kardinálovi Consalvini, podarilo sa obnovenie Pápežskétátu skoro v celom bývalom rozsahu. N ajväčším v íťazstvom pirkev bolo však morálne víťazstvo pápežovo nad Napoleonoím pápežstvo získalo veľkú vážnosť v celom svete.

Ľ u d o v í t X V I I I . Po Napoleonovom páde bo

o Francúzsku obnovené kráľovstvo. Kráľ Ľudovít XVI1814—24), brat Ľudovíta XVI., ktorý zomrel na popravišaviedol konštitučnú m onarchiu a katolícke náboženstvo vlásil za náboženstvo štátne. Jeho snaha upraviť cirkevné p

mery novým konkordátom s pápežom narazila na odpor libálnej vlády.

K a r o l I X . K ráľ Karol IX. (1824— 1830) bol odstráne

úlovou revolúciou r. 1830 a bol dosadený »občiansky kráľ« Ľovít Filip (1830—48). Jeho vláda bola cirkvi nepriaznivá. Kolícki kňazi boli vere jne napádan í a tupení. Fe bru árov á rolúcia r. 1848 odstránila k rá ľa a znova bola vyhlásená rublika (1848—52) na čele s prezidentom Ľudovítom Napoleom III. Bonaparte, ktorý bol r. 1852 zvolený za cisára (18520). Zpočiatku sa choval cirkvi priateľsky, takže cirkev mohlahodarne pôsobiť. Neskôr však vplyvom liberálov zmenil sv

ostoj k cirkvi.

F r a n c ú z s k o z n o v a r e p u b l i k o u . Po porážri Sedane r. 1870 Napoleon III. bol sosadený a znova vyhená republika, ktorá, vedená liberálnymi politikmi, nepriatky postupovala proti cirkvi, najmä proti kláštorom a cirkeým školám. P ri tom všetkom väčšina francúzskeho nároostala verná cirkvi. Za týchto ťažkých čias vynikli ako voovia francúzskych katolíkov spisovatelia De Maistre († 182



(† 1858) a P. Lacordaire († 1861), ako aj katolícky politik gMontalembert († 1870).

O d l u k a c i r k v i o d š t á t u . Vplyvom cirkvi priateľských politikov bolo r. 1905 prerušené diplomatické senie s Rímom a prevedená úplná odluka cirkvi od štátu,

boly cirkvi spôsobené ťažké straty. Nepriateľstvo medzi frcúzskou vládou a pápežskou Stolicou trvalo až do vypuknusvetovej vo jny (1914— 18), v ktorej katolícke kňazstvo frcúzske svojím hrd instvom preukázalo svojej vlasti neoceteľné služby. Po svetovej vojne sa pomery vo Francúzsku znily v prospech katolíckej cirkvi. Boly znova nadviazané dipmatické styky s Rímom. Francúzski katolíci, vedení vynikacimi duchovnými i svetskými mužmi, statočne bojovali za pr

katolíckej cirkvi proti lichému osvietenstvu a prázdnej neve

§ 11. Následky francúzskej revolúcie v europských

štátoch.42)

P r o t i c i r k e v n é s n a h y . Š tátne cirkevníctvo, osvtenstvo, revolúcie a najmä napoleonské vojny rozvrátily v toch západnej Europy doterajší pomer cirkvi a štátu. Revoluživly rúcaly skoro všade na západe zastaralé a nespravodl

42) Brück : Gesch. de r ka th . K irche in D eutsch land im 19. Ja1903 a nasl. — König : Die Saekularisation u. das Reichskonkordat. 19— Sepp : Gö rres u. seine Zeitgenossen (1776— 1848). 1877. — GoyL ’Allemagne relig ieuse. Le catholicism e. Par is, 1905 a nas l. — Ten i

Bismarck et l’Église. Paris, 1911—1913. — Bachem, K.: VorgeschicGeschichte u. Politik der deutschen Zentrumspartei (1815—1914). 9 1926—32. — Arns, R.: Katholisches England. Bonn, 1928. — M. J.: Iru. die irische Frage. 1918. — E. de M oreau : Le Ca tholicism e en gique. Liège, 1928. — Nippold, F.: Die röm. kath. Kirche im Königrder Niederlande. 1877. — Crouzil, L.: Le catholicisme dans les pays Sdinaves. Paris, 1902. — Basedow, A.: Der röm. Kathol. in den nord. chen. 1908. — Assarsson, B. D.: L’Église catholique en Suède. Paris, 1— Waliszewski, K.: Le règne d’Alexandre I. Paris, 1923—25. — coeur, L.: L’Église cath. en Pologne sous le gouvernement russe. 1880

Korczok, A.: Die griech.-kath. Kirche in Galizien. 1921. — G. de Gramaison : L’Espagne et Napolèon. Paris, 1908—31. — Dierks, G.: Das



spoločenské a politické poriadky, pričom spôsobily cirkvi ťažrany . Všade sa usilovalo o odluku cirkvi od štátu. Ú rady baly cirkevný majetok, rušily rehole, väznily a vyháňaly stočných biskupov a kňazov, potlačovaly cirkevné školy a vádzaly občiansky (civilný) sobáš.

V štátoch, ktoré sa dostaly pod moc Napoleonovu, boly

vádzané poriadky ako vo Francúzsku (Belgicko, HolandsŠvajčiarsko, Španielsko, Portugalsko, Pápežský štát). Cirkevživot utrpel všade (okrem Holandska, kde katolíci boli predttvrdo utláčaní, ale teraz dostali náboženskú slobodu) veškody, ktorých odstránenie vyžiadalo si dlhej a namáhapráce.

C i r k e v v N e m e c k u . N ajťažšie škody priniesla fr

cúzska revolúcia cirkvi v Nemecku, kde mierom lunevillskr. 1801 celý ľavý breh Rýna, patriaci Nemecku, bol odovzdaFrancúzsku. Svetské kniežatá nemecké maly sa zato odškodzabraním cirkevných majetkov. Tak došlo r. 1803 k sekulazácii čiže posvetšteniu cirkevných majetkov v prospech svských kniežat. Tým bola katolícka cirkev zbavená skoro vtkého majetku v Nemecku, čo malo škodlivé následky pre ckevnú, kultúrnu a sociálnu činnosť cirkvi, lebo nemala z čovydržiavať svoje stredné a vysoké školstvo, ako aj dobročinústavy (sirotínce, starobínce, chudobínce). Stratu cirkevnýmajetkov prevyšoval úplný rozvrat cirkevnej organizácie, lepanovníci nepln ili záväzky, ktoré vzali na seba p ri zabrcirkevných m ajetkov . S tále zm eny územné znemožňovriadny chod cirkevnej organizácie. Cisár František II. (1791806) vzdal sa r. 1806 titulu rímskeho cisára a jednotliví

meckí panovníci usilovali sa o vytvorenie štátnych cirkví v chu osvietenstva a štátneho cirkevníctva. Po sekularizácii kevných majetkov v Nemecku sa na biskupské stolce postupdostali horliví biskupi, cirkevne smýšľajúci; oni pripravili meckých katolíkov na ťažký zápas, ktorý museli v XIX. st. pstúp iť za tzv. ku ltúrn eho boja. Na viedenskom kongr(1814— 15) usiloval sa zástupca pápežskej k úr ie uzavrieť jnotný konkordát s celou Nemeckou ríšou, ale sa mu to nedarilo. Preto pápežská Stolica uzavrela v r. 1817—1824 k



cirkevný rozvrat a bola budovaná nová cirkevná organizáv nemeckých štátoch.

S e b a v e d o m i e k a t o l í k o v . Po páde absolutizv západných štátoch využívali aj katolíci konštitučného zrdenia a domáhali sa rovnoprávnosti a slobody aj v krajinákde boli od reformácie utlačovaní alebo len trpení. Tak sa

mohli občianskych práv a náboženskej slobody r. 1829 aj kaíci v Anglicku. Stalo sa to predovše tkým zásluhou vodcu

skych katolíkov D aniela O’ Connela. V Holansku bola ka tokom r. 1848 zaručená sloboda a o päť rokov potom boly tzriadené katolícke biskupstvá. V Belgicku vybojovali si katoslobodu r. 1831, v Dánsku r. 1849, v Nórsku r. 1845 a vo Švsku r. 1873. Mnoho si vytrpeli katolíci v Španielsku a Por

galsku, kam sa z Francúzska šírily myšlienky galikána osvietenské. Od francúzskej revolúcie nebolo v týchto krnách ani politického, ani náboženského pokoja. Hoci vlátýchto k raj ín robily pro ticirkev nú politiku, ľud aj tu zoväčšinou oddaný katolíckej cirkvi.

§ 12. Cirkevnopolitické pomery na Slovensku

v XVIII. storočí.43)R a d o s t n ý r o z v o j c i r k v i . Vyše 100 rokov tr

úci ťažký zápas medzi katolíkm i a protestantm i skončil na konci XVII. st. za vlády kráľa Leopolda I. plným a defiívnym víťazstvom katolíckej cirkvi, ktorej jedinej b

priznané práv a vládnúcej cirkvi. Ani kuru cké povstanvedené katolíkom Františkom Rákóczym v r. 1703—1711,

vrátilo protestantom náboženskú slobodu. Protestantská cirkbola len trpenou cirkvou. Protestanti mohli konať verejnú hoslužbu len tam, kde im to zákon výslovne priznal (tzv. akulované miesta). Kde protestanti nemali vlastného kosto

43) A rneth : Geschich te M aria Ther ias . Wien, 1863 a nasl. — Dchel : M. Therias Staats- und Lebensanschauung. 1908. — Riehl a Re

öhl : Joseph II. als Reformator auf kirchl. Gebiet. 1881. — Prášek :

novaní císaře Josefa II. 1903. — Medvecký, K.: Cirkevné pomery kSlovákov v niekdajšom Uhorsku Ružomberok 1920 — Rapant



mohli konať len súkromné pobožnosti, zostávali vo sväzku tolíckych farností a museli odvádzať katolíckemu duchovnédesiatky ako katolíci. Protestantskí duchovní podliehali zoru katolíckych dekanov. Náboženský a cirkevný život kaíkov na Slovensku rozvinoval sa v prvej polovici XV III.

veľmi utešene. Jeho strediskom bola Trnava so svojou univ

zitou. Kvitol aj kláštorný život. Katolícka viera bola vieprevažnej väčšiny slovenského obyvateľstva. Aj po novej úpve náboženských pomerov za kráľa Karola III. (1711—40) stala protestantská cirkev v područí cirkvi katolíckej. Miešmanželstvá mohly sa uzavierať len pred katolíckym kňazoPrestup k protestantskej alebo kalvínskej viere bol čo najvsťažovaný. Predpisy znemožňovaly evanjelickému duchovné

dorastu štúdium na bohosloveckých zahraničných školách, lenepripúšťaly, aby klerik, ktorý študoval v zahraničí, bol usnovený za kazateľa. Formuláciou úradnej prísahy znemožňosa prístup protestantom k župným a mestským úradom. Ktolícka viera bola vyhlásená za štátne náboženstvo a Uhorbolo vyhlasované za »mariánske kráľovstvo« (regnum Marnu m ). Úctu m ariánsku šírily zvlášť M ariánske kongregácktoré sa usilovaly mariánskym kultom získať inovercov pre tolícku cirkev. O úniu pravoslávnych Rusínov s Rímom usilosa ostrihomský arcibiskup kardinál Leopold Kolonič († 170

O s v i e t e n s t v o n a S l o v e n s k u . Úspešný rozkatolicizmu a upevňovania katolíckej cirkvi bol zastavený htím osvietenským, ktoré si razilo cestu aj do Uhorska za kľovnej Márie Terézie (1740—80) a najmä za jej syna a nástup

Jozefa II. (1780—90).M á r i a T e r é z i a . Pod vplyvom osvietenských radc

oslabila Mária Terézia katolícku hierarchiu obnovením placr. 1771, ktoré zakazovalo u horským biskupom priam y ss Rímom. Ináč bola dobrou katolíčkou a usilovala sa podpovať katolícku cirkev. So súhlasom pápeža prijala r. 1758 t»apoštolský kráľ« (domnele udelený už sv. Štefanovi), nech

nosiť pred sebou dvojitý apoštolský kríž a z titulu »apoštolskékráľa« robila si nárok na menovanie najvyšších cirkevný



tolíckou cirkvou vymedzovala hranice starých biskupsta zaklada la biskupstvá nové. Uskutočnila dávny Pázmánplán na rozdelenie rozsiahlej ostrihomskej arcidiecézy na mšie biskupstvá, ktoré by sa daly ľahšie a lepšie spravovať. Stsa tak r. 1776, keď boly vydané kráľovské dekréty o zriada ohraničení nových biskupstiev : banskobystrického, spišsk

a rožňavského. Zároveň boly upravené aj hranice nitrianskebiskupstva v tom smysle, aby bolo zlepšené spojenie sídla dcézy Nitry s územím diecézy. Len dodatočne oznámila panníčka toto svoje rozhodnutie do Ríma, ktorý uznal zriadenových biskupstiev. Tak isto postupoval k ráľ F ran tišek r. 1804 pr i povýšení jágersk ého biskupstva na arcibiskupsa zriadení nových dvoch diecéz z jeho územia : košickej a

márskej. Ten istý panovník r. 1816 vykrojil z príliš rozsiahlegréckokatolíckeho biskupstva mukačevského gréckokatolícbiskupstvo prešovské a podriadil ho priamo ostrihomskéarcibiskupovi. Rím len dodatočne dal k tým to zm enám ssúhlas.

Ťažká rana stihla slovenských katolíkov zrušením jezuskej reho le r. 1773 a preložením trnavskej univ erz ity Már

Teréziou r. 1777 do Budína. Jezuiti boli hlavnými bojovníkkatolíckej obnovy a Trnava s jezuitskou univerzitou stredisknáboženského a kultúrneho života na Slovensku.

J o z e f I I . Kráľovná Mária Terézia vedela si pr i svojcirkevných reformách aspoň dodatočne zadovážiť súhlas RímInáč to však bolo za jej syna a nástupcu Jozefa II., ktorý búplne presiaknutý osvietenstvom a prevádzal nielen cirkev

ale aj politické a sociálne reform y s takou unáhlenosťou, eho počínanie vyvolávalo odpor a nechuť . (Viď paragraf

Najprenikavejšiu zmenu spôsobil v náboženských pomerouhorských tolerančný patent Jozefa II. z r. 1781, ktorým luránom, kalvínom a pravoslávnym dal plné občianske práa náboženskú slobodu. Kde bolo 100 protestan tský ch rodmohly si postaviť kostol a školu. Nemuseli prisahať po katol

ky, otcovia pri miešaných manželstvách nemuseli podpisoveverz o katolíckej výchove všetkých dietok, biskupi už nes



remeselníci už nemuseli chodiť na katolícke procesie a prestaj iné obmedzenia protestantov, ktorí si z dobrovoľných dapostavili na sto menších kostolov.

Po zrušení mnohých kláštorov nariadil cisár Jozef v Uhorsku, aby v každej dedine, kde žilo 100 katolíkov a farkostol bol na míľu vzdialený, bol vystavaný kostol alebo

plnka. Keď miestny farár nemohol v týchto vzdialených denách riadne vyk onávať duchovnú správu (pastoráciu), mbyť v nich zriadené miestne kaplánky. R. 1780 bolo v Uhor4 a pol milióna katolíkov. Cisár pre nich založil a dotoval nančne zabezpečil) 1.189 fár a kaplánok. — Okrem placeta hraničným predstaveným reholí zakázal vykonávať právomnad rehoľam i v U horsku a podriadil ich m iestnym biskupo

Zrušil Mariánske kongregácie a tretie rehole, ako aj väčšreholí, ktoré sa nevenovaly vyučovaniu a výchove alebo ciálnocharitatívnej činnosti. Z majetku zrušených kláštorov založiť niekoľko sto nových fár a ľudových škôl. Výchovu a učovanie kňazov podriadil pod štátny dozor; zrušil biskupsemináre a zriadil generálne semináre s niekoľkými odbočkaz ktorých jedna bola aj v Bratislave.

Reform y Jozefa II. vyvolaly všeobecný odpor, hoci cmal úprim nú vôľu zlepšiť postavenie svojich poddaných. mieral preto znechutený výsledkom svojej práce. MinisKounic, hlavn ý radca Jozefov, keď sa dozvedel o cisárosmrti, povedal cynicky: »Nič lepšieho nemohol urobiť.« Lepoldovi II. (1790—92) neostávalo iné ako odvolať väčšinu Jofových reforiem, keď nechcel svoju ríšu hnať do záhuby.

N á r o d n é p o v e d o m i e . V tomto storočí začína

ukazovať silné slovenské národné uvedom enie, burcovnajmä horlivými katolíckymi kňazmi, ktorí svojimi spisa svojím účinkovaním budia popri láske k Bohu a cirkvi lásku k slovenskému národu a slovenskej reči. Zdôrazňujú srobylosť Slovákov a ich slávnu minulosť. Od založenia kalíckej trnavskej univerzity slovenskí spisovatelia vydávknihy a spisy pre poučenie katolíckych Slovákov. I v latinpísaných knihách hlásia sa sebavedome k slovenskému nároa horlia za lásku k slovenskej reči. V yn ikajúcim i rodoľub



(1750— 1810), Anton Bern olák (1762—1813), k torý sa poduna úlohu vytvoriť spisovný slovenský jazyk, čím ukázal cek samostatnému kultúrnemu a národnému životu na Slovsku. Germanizačné úsilie cisára Jozefa II., ktorý r. 1784 nardil za úradnú reč nemčinu miesto doterajšej latinčiny, vyvolodpor u národov Uhorska. Každý národ žiadal uzákone

vlastnej reči na svojom území.S l o v e n s k é u č e n é t o v a r i š s t v o . Uvedomelí s

venskí katolícki pracovníci organizovali sa v »Slovenskom unom tovarišstve«, ktoré založil v Trnave r. 1792 Anton Berák. Okrem uvedených boli členmi »Tovarišstva« kanoník Ju

Palkovič (1763— 1835), veľký podporovateľ slovenskej litetúry a prekladateľ Písma sv. do slovenčiny, Alexander Rudn

(1760— 1831), ostrihom ský arc ibiskup a ka rdinál, Ján Ho(1785— 1849), jeden z najväčš ích slovenských básnikov, a Mtin H am ulja k (1789— 1859), ktorý založil v Pešti r. 1834 »Slok milovníkov reči a literatúry slovenskej«.

Slovenskí evanjelici založili si až r. 1801 v Bratislave »Slok literatúry slovenskej« a pridržiavali sa češtiny ako spisnej reči. V boji za národné práv a postupovali katolíci i ev

elici jednotne.Juraj Papánek napísal krásne o slovenskom národnom

vedomí a slovenskej hrdosti vo svojom spise »Historia genSlavae«, ktorý vyšiel r. 1780 : »Nehanbím sa za svoj rod svenský . K to sa za svoj rod alebo za svoju reč, hocijako sa mnuje, hanbí, ten sa za svoje materinské mlieko hanbí … Člosa môže i dvanás tim, ba i viac rečiam naučiť, ale materinjazyk len jeden vedieť môže.«

Veľký slovenský rodoľub, učenec a podporovateľ slovských vecí, ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay, pysa hlásil k slovenskému rodu aj po dosiahnutí najvyššej cirknej hodnosti v Uhorsku. Znám y je svojím výrokom : »Slosom, a čo by som aj na stolci Petrovom sedel, Slovák zostanem

Svojou nezištnou a obetavou buditeľskou prácou pripvili slovenskí rodoľubi slovenský národ na ťažký boj, ktorý m

seli podstúpiť Slováci v XIX. st. za svoje politické a národi ď i ili h k j l d



3. Obdobie vonkajšej slabosti

a vnútorného zosilnenia katolíckej cirk

(1815 až dodnes)

P r e h ľ a d .Osvietenstvom podnietená nevera XVIII. st. vyvrchoľ

v XIX. storočí. Ako v XVI. st. rozdelila sa Europa na katolía protestantskú, tak v XIX. st. rozdeľuje sa ľudstvo na veriaca neveriacich. Revolúcie, začaté francúzskou revolúciou, pokčujú aj v XIX. storočí. Cirkev a pápeži sú zbavení cirkevnéPápežského štátu. Nepriatelia cirkvi sa nazdávajú, že cirkvi bila posledná hodina, že sa z rán, spôsobených štátnym cirkníctvom, osvietenstvom a revolúciami už nespamätá. Prcirkevné útoky burcujú katolíkov, ktorí sa organizujú pod dením svojich kňazov a biskupov, úplne oddaných svojmu nvyššiemu pastierovi — pápežovi. Tak z poníženia a potupedvíha sa pápežská autorita a pomocou konkordátov upravpápeži cirkevné pomery v jednotlivých štátoch. Pápežstvo st

sa najvyššou mravnou autoritou, čo vyjadruje cirkev na vobecnom cirkevnom sneme vatikánskom r. 1870 vyhlásením pežskej neomylnosti za článok viery. Činnosťou vynikajúcpápežov posledného storočia obnovuje sa náboženská horliva prehlbuje sa mravný život veriacich. Okrieva cirkevný žia začína sa no vý roz kve t cirkevnej vedy. Horlivou spolkočinnosťou a sociálnou starostlivosťou usiluje sa cirkev chráširoké vrs tv y robotníctva (proletariátu) proti vykor isťovakapitalistického liberalizmu a proti rozvratnému protikresť



kev mohutnie, znova sa vzm áhajú rehole, misie a náboženživot. Hojný návrat vzdelancov do cirkvi je dôkazom túžby mdernej duše po večnej pravde a po kresťanskom poriadku. Tposledné storočie je dobou hlbokých tieňov, ale aj radostnýnádejí vo víťazný postup Kristovej pravdy. Cirkev stávamravnou vodkyňou ľudstva k svetovému pokoju a pokojné

nažívaniu národov.

§ 13. Pápež Pius IX. a vat ikánsky koncil.44)

P á p e ž i o d z a č i a t k u XIX. s t o r o č i a . Po veľktrpiteľovi pápežovi Piovi VII. (1800—23) nasledovali ako ntelia pápežskej tia ry v prvej polovici XIX. storočia : Lev X

Pius VIII. a Gregor XVI. — Lev XII. (1823—29) venoval zvlnu pozornosť úprav e cirkevných pomerov v Nemecku; PVIII. (1829—30) zaujal cirkevné stanovisko k miešaným mžels tvám v Prusku ; Gregor XVI. (1830— 1846), podporovavedy a misií, slávnostne protestoval proti uväzneniu kolínskarcibiskupa Klementa Augusta Droste Vischeringa, statočnobhajcu cirkevných práv, čím vyvolal medzi nemeckými kalíkmi mocné hn utie za hájenie cirkevných záujmov. Stato

sa zastával utláčaných katolíkov v Rusku pri návšteve ruskcára Mikuláša I. vo Vatikáne r. 1845. Posledné roky jeho pofikátu boly vyplnené revolučnými zmätkami tajných spolk(karbonári). Po ňom nasledoval Pius IX. (1846—78).

P i u s I X . Pontif ikát Pia IX. je jeden z najslávnejšíale aj z najtŕnistejších v dejinách cirkvi. Pius IX. riadil cirKristovu v revolučnom XIX. storočí. Prežil zánik Pápežské

44) Wiseman : Erin ne runge n an die letzten vie r P äpste. Köln, 1— H erg en rö the r : Der K irche ns taa t s eit d. franz. Revol. Fre iburg, 1— N ürnbe rger : Pap stu m u. Kir ch en staat . Mainz, 1897. — Cecconi : ria del conc. del Vat. Rom, 1873—79. — G ra ndera th —Kirch : Gesch. Vatikanischen Konzils von seiner ersten Ankündigung bis zu seiner Vtagu ng . F re iburg , 1903—1906. — Michael : Ignaz v. Döllinger. 1894H elfert : Gregor XVI. und P ius IX. Pra g, 1895. — Pougeois : H ist . deIX., son pontificat et son siècle. Paris, 1877—86. — Croce, E.: Ge

Italiens 1871—1915, (Do nem čin y prelo žil E. W ilm ersd orffer). 1928Ebers G J : Italien u das Garantiegesetz 1915 — Stefenelli E :



štátu a zabranie Ríma. S mnohými štátmi uzavrel nové kkordáty, v Europe obnovil mnohé biskupstvá a zriadil nové v msijných krajinách. Podporoval cikevnú vedu a umenie. So hlasom biskupov celého sveta vyhlásil dňa 8. decembra 18za článok viery učenie cirkvi o nepoškvrnenom počatí Pan

Márie. R. 1864 vydal »Syllabus«, to jest soznam súčasných bdov, ktoré sa týkaly hlavne postavenia cirkvi v spoločnomravouky, manželstva a výchovy. Odsúdil v ňom panteizmnaturalizmus, racionalizmus, indiferentizmus, socializmus a beralizmus ako protikresťanské a proticirkevné smery. V cecirkvi zriadil 29 nových arcibiskupstiev a 32 biskupstiev.

V a t i k á n s k y k o n c i l . Vrcholným dielom pontifik

Pia IX. bolo svolanie všeobecného cirkevného vatikánskesnemu (1869—70), v poradí 20. všeobecného snemu; zúčastnsa na ňom 750 biskupov; je to dosiaľ posledný všeobecný ckevný snem. Pápež povolal naň aj pravoslávnych a protesttov, ale ani jedni, ani druhí neprišli. Hlavným činom koncbolo vyhlásenie za článok viery, že pápež je neomylný vo ciach viery a mravov, keď vystupuje ako najvyšší pastier a uteľ celej cirkvi (ex cathedra). Väčší diel chystaných prác konnepreviedol, lebo r. 1870 tal ianske vojsko obsadilo Rím; prpápež odročil snem na neurčito. — Z odporcov pápežskej omylnosti v Nemecku a vo Švajčiarsku povstala »starokalícka« cirkev. Sídlom starokatolíkov v Nemecku je Bonn. Švčiarsky starokatolícky biskup Vilatte vrátil sa dňa 1. júna 19v Paríži do katolíckej cirkvi.

Z á n i k P á p e ž s k é h o š t á t u . Taliansko bolo rdelené na niekoľko sam ostatných štátov, ktoré sa usilovurovnať cirkevné pomery smluvami s pápežom. Talianvlastenci usilovali sa odstrániť z Talianska cudzie panstvo a sčiť celú krajinu, aj s Pápežským štátom, v jediný národštát. Tajný spolok »karbonárov« usiloval sa rozvrátiť cirkevPápežský štát. Za revolúcie r. 1848 bol Pápežský štát premnen ý na republiku , ale francúzske vojsko porazilo povstal

a obnovilo poriadok v Pápežskom štáte. Ale revolučný dua agitácia za sjednotené Taliansko neprestaly naopak stáv



ohto hnutia. Sardinský kráľ Viktor Emanuel II. (1849—187podrobil si talianske územia a násilne zabral aj dve tretiny

pežského štátu. Keď za vojny nemecko-francúzskej r. 18

boly francúzske posádky odvolané z Pápežského štá

obsadil kráľ Viktor Emanuel II. aj zbytok Pápežské

štátu a dňa 20. septembra vtiahol do Ríma, ktorý

stal sídlom sjednoteného talianskeho kráľovstva. Pápež slnostne protestoval proti tomuto násiliu, ale bez výsledku.

pežovi bol ponechaný len Vatikán, Laterán a vila Castel G

dolfo a bol m u ponú kn utý ročný pla t zo štátnej pokladni

Pápež túto ponuku neprijal a na znamenie protestu nevycdzali pápeži z Vatikánu (»vatikánski väzni«) od r. 1870 až

r. 1929, keď bola vyriešená tzv. »rímska otázka«. Pápež

zbavený svetského panstva, ale tým viac vzrástla jeho duchná autorita vyhlásením pápežskej neomylnosti niekoľko týždňpred zánikom Pápežského štátu. Láska katolíckeho ľudu »s

topeterským halierom« a inými dobrovoľnými darmi zabezčila pápežom peňažné prostriedky, potrebné pri správe cirko ktoré prišli násilným zabraním Pápežského štátu.

N á s l e d k y v a t i k á n s k e h o k o n c i l u . V atik

sky koncil veľmi prispel k upevneniu katolíckej cirkvi a vzdil katolíkov k čulejšej práci. Novým zdôraznením pápežsképrimátu a vyhlásením pápežskej neomylnosti za článok viprispel k centralizácii cirkevnej správy. Pápeži oslobodení politických a hospodárskych starostí, mohli sa úspešnejšie novať vnú tornocirkevn ej a náboženskej činnosti. Nepriatecirkvi zbadali dobré následky vatikánskeho koncilu pre cirk

a preto začali v celej Europe zosilnený boj proti cirkvi. Skovo všetkých štátoch začaly vlády obmedzovať samosprácirkvi, usilovaly sa zmocniť posledných zbytkov cirkevnémajetku, odstraňovaly náboženstvo zo škôl a znemožňovčinnosť reholí. Statoční biskupi a kňazi boli stíhaní pokutamväzením, ba aj sosadzovaním a vypovedaním. Aj pápežskí nciovia museli opustiť mnohé štáty. V tlači i na schôdzkach rilo sa heslo, že cirkev má byť odlúčená od štátu. Vyhláse

pápežskej neomylnosti využily niektoré vlády ako zádrapšiť l t é k k dát V ik t k t lí t b l ti ž j d



následkov vyhlásenia pápežskej neomylnosti. Najostrejší boj proti cirkvi v Nemecku, kde dostal meno »kultúrny boj

K u l t ú r n y b o j v N e m e c k u . Po víťazstve Nemcad Francúzmi a Rakúšanmi r. 1870 boly nemecké štáty slúče 1871 v jednotné nemecké cisárstvo pod cisárom Viliamom

1870—1888). Ríšsky kancelár Bismarck usiloval sa sjednotNemecko aj vnútorne. V tom mu prekážala cirkevná autonómatolíkov. Preto do novej ríšskej ústavy neboly zahrnuté dotajšie slobody katolíkov a bol odhlasovaný »kazateľnicový zon«, ktorý pod prísnymi trestami zakazoval kňazom dotýkať

kázňach verejný ch záležitostí. Z ríše boli vyhnan í jezuz Pruska všetky rehole, ktoré neošetrovaly nemocných. St

okatolíci dostali niektoré katolícke kostoly. Štúdium bohosl

ia, cirkevný majetok a obsadzovanie cirkevných úradov poiadila vláda prísnemu dozoru štátnych úradov.

S t a t o č n ý o d p o r . Biskupský sbor nemecký sa jeotne oprel proti týmto proticirkevným zákrokom. S biskupmostupovali jednotne kňazi i veriaci. Ale Bismarck nechcel ustiť. R. 1875 bola väčšina pruských biskupov uväznená alebo sadená, na stá fár (asi 1000) bolouprázdnené, lebo mnohí kňa

oli uväznení, sosadení alebo pokutovaní. Pri tom všetkom oor biskupov, kňazov a veriacich zostával neochvejný, na pruom a ríšskom sneme hájili práva cirkvi vytrvale a úspešne k

olícki poslanci (»centrum«), vedení geniálnym politikom Winorstom. Nakoniec sa Bismarck presvedčil o márnosti svojoja proti cirkvi. Videl, že podkopávanie náboženstva nijaeprospieva k upevneniu základov štátu, ako to ukázaly najmva atentáty na cisára. Bismarck, ktorý sa predtým vystatove do »Canossy« nepôjde, predsa do »Canossy« ísť musel. O 1880 začala vláda pomaly zmierňovať zákony z kultúrneoja, začal vyjednávať s pápežom Levom XIII., ktorý ochotodal ruku k smiereniu. Diplomatické spojenie so Svätou stoou bolo obnovené. Tak aj z tohto tvrdého boja vyšla katolícirkev víťazne.



14. Pápežstvo na vrchole svojej vn útorn oc irkevne j mo

Pápeži Lev XIII. a Pius X.45)

L e v X I I I . (1878— 1903). Po pápežovi Piovi IX. nasledal Lev XIII., ktorého pontifikát trval tiež plných 25 roko

Už pred svojou voľbou osvedčil sa Lev XIII., občianskym mnom Joachim Vincent Pecci z Karpineta pri Anagni, ako pápeký delegát v Taliansku, ako nuncius v Bruseli a ako arcibisku

kardinál v Perugii. Lev XIII. bol muž jemného vzdelania, hmanista (vysoko cenený ako latinský básnik), obozretný, miera smierlivý, a predsa pravá panovnícka povaha, jeden z nkvelejších zjavov pápežských dejín. Za neho povznieslo sa p

pežstvo k najvyššiemu stupňu morálnej autority.

C i r k e v n o p o l i t i c k á č i n n o s ť L e v a X I I I . LXIII., podporovaný v ynikajúcim i kardinálmi, najm ä Rampom, vedel usporiadať cirkevné pomery v mnohých krajiná

a, uznávajúc moderné demokratické formy, upravoval dobvzťahy k vládam. Len v Taliansku a vo Francúzsku pre odpslobodomurárskych vlád nebolo jeho úsilie korunované zdaroLevovu múdrosť a spravodlivosť uznávali aj nekatolíci. V spo

medzi Španielskom a Nemeckom o Karolínske ostrovy na vrh Bismarckov bol pápež rozhodcom a jeho rozhodnutiu obidve strany podrobily. Pri jeho zlatom (r. 1887) a diamanvom (r. 1897) kňazskom jubileu zaslali mu skoro všetci panníci a hlavy štátov blahoprianie a skvelé dary ; len Talianszostalo stranou.

V n u t o r n o c i r k e v n á č i n n o s ť L e v a X I I

Za Leva XIII. bola cirkevná organizácia doplnená a rozm no

45) Benoist, Ch.: Souvenirs I. (1883—93) : Léon XIII., Crispi, BismaParis, 1932. — Spah n : Leo X III. 1905. — Pötsch : Der Pontif ikat XIII. 1903. — Srb : Lev XIII. 1901. — Judet, E.: Le Vatican et la pde Léon XIII. à Pie XI. Paris, 1927. — Schilling, O.: Die Staats- Sozia llehre des Papste s Leo XIII. 1925. — E hrha rd , A. : Der K athzismus u. das 20. Jahrhundert. 1902. — Pernoth : La politique de Pie

Paris, 1910. — Schm idlin, J. : P apst P ius X. München, 1904. — Hoch, Pius X. Ein Bild kirchlicher Reformtätigkeit. 1907. — Braig, K.:



Horlivo pokračoval v reformnej činnosti vatikánskeho kcilu. Za neho bolo zriadené 248 nových biskupstiev a arcibiskustiev, 48 vikariátov a prefektúr. Podporoval finančne i diplomicky rozvoj misijnej činnosti medzi pohanmi. Podporoval m

sijné spoločnosti a staral sa o zakladanie seminárov v misijnýkrajinách, aby z nich vychádzal domorodý klérus, ktorý by úč

nejšie mohol pôsobiť medzi svojimi rodákmi. Preto sa mu dtalo názvu. »pápež misií«. Svojimi veľkolepými encyklika

namáhal sa neúnavne vyvolať kresťanský život v rodine, v spočnosti a štáte, pobádať katolíkov k aktívnej spolupráci v kúrnej a sociálnej politike. Dotýkal sa v nich všetkých pál

vých problémov doby : o potrebe a nevyhnutnosti kresťanskéštátneho zriadenia a zákonodárstva (Immortale Dei r. 188

o pravej slobode (Libertas r. 1888), o občianskych povinnostiaSapientiae christianae r. 1898). Veľkú pozornosť venoval ciálnej otázke. Vo svojej encyklike »Rerum novarum« z r. 18o robotníckej otázke prehovoril s obdivohodnou jasnosťou o vkých zlách doby, o ich príčinách a prostriedkoch ich vyliea odsúdil bludy sociálnych demokratov, komunistov a nihilistovyzýval kniežatá a vlády, aby venovaly pozornosť sociálnyotázkam. Pri 40-tom výročí tejto historickej encykliky vyd

pápež Pius XI. ako doplnok encykliku »Quadragesimo ann. 1931, aby zdôraznil jej význam a doplnil ju smernicami p

meranými dobe. — Lev XIII. mal veľké pochopenie aj pre rovoj zdravej vedy. Učencom všetkých krajín otvoril r. 1883 pklady vatikánskych archívov, aby z nich mohli čerpať látku pvoje historické práce.

V encyklikách čisto náboženského obsahu pre obnovu a p

hĺbenie náboženského života odporúčal pobožnosť k Duchu Svému, k najsv. Srdcu Ježišovmu, ktorému zasvätil celé pokonie ľudské, pobožnosť k najsv. Sviatosti oltárnej, úctu Kráľonej sv. ruženca a sv. Jozefa, nasledovanie sv. Rodiny, Mariáke kongregácie, katolícke noviny a zakladanie kresťanskýpolkov.

Slováci a slovanské národy vďačia tomuto veľkému pápež

i za vydanie encykliky»Grande munus

—Vznešená povinnos

r. 1880, v ktorej vyzdvihol význam a zásluhy slovanský



kev. Venoval veľkú pozornosť aj myšlienke unionizmu, sjedteniu východnej cirkvi s Rímom, a vyzýval častejšie rozkokov a bludárov k návratu do cirkvi.

Lev XIII., nazývaný »svetlom s neba«, bol duševne ča činný skoro až do posledného dňa svojho dlhého života.

mrel 93-ročný, milovaný a oplakávaný veriacimi celého sveobdivovaný a vážený aj od nekatolíkov, dňa 20. júla 1903.

P i u s X . ( 1 9 0 3 — 1 9 1 4 ) . Po Levovi XIII. bol zvoný za pápeža benátsky patriarcha kardinál Jozef Sarto, ktsi dal meno Pius X. Pochádzal z prostej vonkovskej rodinyseverného Talianska. Heslom jeho pontifiká tu bolo : »Obnovšetko v Kristovi.« Svoju úlohu videl v udržaní čistej a praviery a neporušeného učenia, v obnove cirkevnej správy a pvej zbožnosti v klére i v ľude. Svojou otcovskou dobrotou a kou získal si hn eď od začiatk u lásku vše tkých veriacich. Vyvibohatú zákonodarnú činnosť, ktorá zasiahla do všetkých vetví cirkevného života. Pia X. možno preto právom nazvať nväčším reformným pápežom cd tridentského koncilu.

Staral sa o povznesenie duchovnej správy a bohovednštúdia kňazov, najmä v Taliansku. Vydal dôležité dekréty o d

nom sv. prijímaní, o sv. prijímaní dietok a o reforme cirkevho spevu. Na povznesenie úcty najsv. Sviatosti oltárnej a na silnenie náboženského života zaviedol eucharistické svetkongresy, na ktoré boli vysielaní pápežskí legáti. R. 1911 medzil počet zasvätených sviatkov. — Nakoľko mnohí katoki učenci v snahe »priviesť katolícku cirkev do súladu s pobami modernej doby« zastávali slovom aj písmom myšlien

že treba »urobiť väčšie ús tupk y duchu času aj v učení via mravov«, vystúpil Pius X. rázne proti tomuto hnutiu, naznému »modernizmom«, odsúdil r. 1907 bludy modernizmu aho šírenie v cirkvi zastavil.

Za Pia X. bola r. 1905 prevedená príkra rozluka cirod štátu vo Francúzsku a ešte bezohľadnejšie r. 1910 v Pogalsku. V Taliansku zostávala »rímska otázka« ešte stále ot

renou ranou. Za to v Anglicku pokročil rozkvet katolicizv takej miere, že v Londýne bolo možno r. 1908 usporia



gáta. V Rusku donútila revolúcia r. 1905 vládu, že udelila boženskú slobodu všetkým kresťanským vyznaniam, po čuniati na Ukrajine, nedávno násilne prevedení na pravoslávracali sa hromadne do katolíckej cirkvi.

Pius X. dožil sa ešte vypuknutia svetovej vojny (1914—ktorú už prv videl sa blížiť. Zomrel hlboko zarmútený

strašným vraždením dňa 20. augusta 1914. Jeho dobrota, pstota a čistá zbožnosť získaly mu všeobecnú úctu a lásku. R. 1bol začatý proces o jeho blahorečenie.

§ 15. Katolícka cirkev vo svetovej vojne a po nej.46

S v e t o v á v o j n a a j e j n á s l e d k y . Predvíd

svetová vojna vypukla dňa 26. júla 1914, keď Rakúsko vypodalo Srbsku vojnu. Čoskoro bola do vojny strhnutá celá Eura za krátky čas skoro celý svet. Svetovú vojnu možno v istsmysle považovať za svetový a cirkevnohistorický obrat. Bzrelým plodom vývoja XIX. storočia, charakterizovaného s boženského stanoviska odcudzením sa národov a štátov Boodklonom od kresťanského ideálu a obrátením sa k nekresť ansmu egoizmu v hospodárskom živote. Svetová vojna zhubne sobila na politické, sociálne, hospodárske, kul tú rne a náboženscirkevné pomery skoro celého sveta. Následky tohto svetovpožiaru, rozdúchaného a podporovaného beznáboženským chom, boly hrozné: nemilosrdný boj proti existencii nepriat

46) Herre, P.: Weltgeschichte der neuesten Zeit (1890—1925. 1926. Frauenholz: Führer durch die Weltkriegs-Literatur. 1932. — Pfeilchter, G.: Religion u. Religionen im Weltkrieg. 1911. — Schrörs, H.: Krieg u. der Katholizismus. 1911. — Krebs, E.: Die Kirche u. das nEuropa. 1924. — Stuker, A.: Die Kundgebungen Benediks XV. Weltfrieden. 1917. — Quirico, J.: Das Wirken P. Benedikts XV. im Wkrieg. (Do nemčiny preložil Simeon). 1919. — Goyau, G.: Papautéchrétienté sous Benoît XV. Paris, 1922. — Lama, Fr.: Papst u. Kuriihrer Politik nach dem Krieg. 1926. — Werminghoff, A.: WeltkrPapstum u. römische Frage. 1918. — Fontenelle, R: Sa sainteté Pie Paris, 1937. (Do češtiny preložil J. Papica: Jeho Svatost Pius XI. Pra

1937). — Mollat, G.: La question romaine de Pie VI. à Pie XI. Paris, 19— Michels, R.: Italien von heute. Zürich, 1930. — Walter, O.—Bucko,



kých národov, strata asi 10 miliónov ľudských životov a miliónov ranených, obrovské zničenie technickej kultúry, hlanákazlivé choroby, všeobecná nenávisť, mravný úpadok, pôžkárstvo, rozklad rodiny a otrasenie základmi celého spoločekého života. Cirkevná organizácia bola skoro všade rozruše nastal náboženskomravný úpadok. Vojna priniesla niekoľký

národom oslobodenie a samostatnosť, ale to nemôže vyrovnduchovné a hmotné obete, ktoré si vojna vyžiadala. Roky vojnové boly pre cirkev i národy ťažšie než sama vojna.

B e n e d i k t X V . ( 1 9 1 4 — 2 2 ) . V konkláve, ktorékonalo po smrti Pia X. za dunenia diel začiatkom septemb1914, vyšiel ako pápež bolognský arcibiskup kardinál Giacodelia Chiesa, z janovskej šľachty, narodený 1854. Dal si me

Benedikt XV. Hlavná úloha jeho pontifikátu bola mu naznaná svetovou vojnou. Ako knieža pokoja a zástupca Kristov zemi hneď od začiatku svojho pontifikátu vynaložil všetko úie, aby pohnul hlavy národov, vedúce vojnu, k zastaveniu kr

prelievania a k vyriešeniu sporných otázok cestou pokojnédohodnutia. Najmä pred Vianocami r. 1914 a v auguste r. 19dojímavo vyzýval národy zastaviť nepriateľstvo, ale jeho covský hlas zanikal bez výsledku v rinčaní zbraní a pre vzájo

nú nenávisť zaslepených národov a ich vodcov. Keď sa mu nepodarilo zastaviť hrozné bratovražedné krviprelievanie, uoval sa aspoň mierniť následky vojny organizovaním výmeanených zajatcov, podávaním zpráv o zajatcoch ich príbuzn

a hmotnou podporou obyvateľstva postihnutého vojnou. Dušcelého tohto »Pomocného diela« Svätej stolice bol terajší pápPius XII. I popri opakovanom tlaku zachoval sv. Otec cez c

vojnu prísnu nestrannosť. Aj po svetovej vojne ujal sa každpríležitosti, aby boly zmiernené biedy a škody, ktoré vojna ssobila a aby nastalo opravdivé smierenie národov. Bol vylúčez mierového rokovania a jeho otcovské rady neboly povšimé. Tak mier, nadiktovaný nenávisťou a pomstychtivosťou, s

sa ohniskom vzplanutia nového svetového požiaru, ešte horsvetovej vojny, ktorú prežívajú národy dnes.

I pri hrmení kanónov venoval sa pápež Benedikt XV.

formným prácam v cirkvi. Jeho vynikajúcim dielom je vydah i k h k k d i i i i



podporu teologického štúdia zriadil zvláštnu kongregáciu semináre a univerzity a kongregáciu pre záležitosti východcirkvi. Staral sa o misie, ktoré boly vojnou veľmi poškodené.

Na vážnosť pápežovu a vzrast m orálnej moci pápežsukazuje to, že Anglicko a Holandsko, ktoré od XVI. st. neudr

valy diplomatické styky so Svätou stolicou, hneď po skončvojny zriadily vyslanectvá pri pápežskej kúrii. Tak isto aj štáty snažily sa nadviazať diplomatické styky s Vatikánom aFrancúzsko, ktoré r. 1905 previedlo príkru rozluku štátu a ckvi, obnovilo r. 1921 diplomatické styky s hlavou katolíccirkvi.

Pomník, ktorý postavili ešte za života pápežovho r. 19

v Carihrade, svedčí o láske a vďačnosti aj nekatolíkov voči Bnediktovi XV. Na pomník dali nápis: »Dobrodincovi národbez rozdielu národnosti a náboženstiev, vo veľkom obdive nláskyplnou starostlivosťou sv. Otca o ľudí v čase veľkej vojpostavil tento pomník nekatolícky Orient ešte žijúcemu pážovi Benediktovi X V . na znak vďačného uznania.«

Pápež, ktorý stelesňoval lásku k národom, ľuďom a po

u, zomrel po krátkej chorobe dňa 22. januára 1922. Jeho poslnéslová boly: »Radi dávame svoj život za vybudovanie svetvého pokoja.« Videl totiž, že puto lásky medzi národmi stoslabujú silné národné protivy (prepiaty nacionalizmus), ktneveštily pokojnú budúcnosť.

P i u s X I . ( 1 9 2 2 — 39 ). Nástupcom Benedik ta XV. sa milánsky arcibiskup kardinál Achilles Ratti, ktorý už pr

tým osvedčil svoje vynikajúce schopnosti. Šťastné spojenie mdrosti, cieľavedomosť, silná dôvera v Boha a optimizmus urobho schopným vykonať mnoho na všetkých poliach cirkevnéživota. Vo svojej prvej encyklike (Ubi arcano z 23. decem1922) oznámil, že chce pokračovať v smerniciach svojich vkých predchodcov Pia X. a Benedikta XV. a program svojpontifikátu vyjadril slovami: »Pokoj Kristov v kráľovstve Krtovom«. V tomto smysle vyhlásil roky 1925, 1929 a 1933 za sté roky (jubilejné), čo priviedlo tisíce pútnikov zo všetkých



ako dietky spoločného Otca na nebi a jeho zástupcu zemi. Zaviedol sviatok Krista Kráľa, spojený so zasvätencelého ľudstva Božskému Srdcu. Aby sa kráľovstvo Kristona zemi čím viac upevnilo, vyzval r. 1928 katolíckych laikku K atolíckej akcii, v ktore j všetci veriaci pod vedením bispov majú spolupracovať na prehĺbení kresťanského živo

Za jeho pon tifikátu boli mnohí hrd inovia kresťanského života hlásení za svätých a blahoslavených. Vo svojich encyklikvyzýval k ochrane kresťanskej výchovy a kresťanského mželstva, varoval pred modernými bludmi (komunizmus a nodobé pohanstvo) a k. 40. výročiu encykliky Leva XIII. »Rernovarum« vydal novú encykliku »Quadragesimo anno« (19o náprave a zdokonalení spoločenského poriadku podľa sm

níc evanjelia. Založil mnoho nových biskupstiev a arcibiskstiev, apoštolských nunciatúr a prefektúr. Veľkú starostlivvenoval pohanským misiám a unionistickému hnutiu. Zaviemisijnú nedeľu, na ktorú veriaci každý rok majú byť upoznení na svoju povinnosť podporovať misie a misionárske polania. R. 1926 vysvätil 6 domorodých kňazov čínskych a r. 19edného japonského slávnostným spôsobom v Ríme za biskup

Za to sa mu dostalo aj názvu »pápež misií«.

Veľké úspechy mal Pius XI. aj na poli cirkevnopolitickoV tejto práci bol podporovaný vynikajúcimi svojimi sekretmi, kardinálmi Gasparrim a Pacellim, svojím znamenitým stupcom. Tak sa mu podarilo v mnohých krajinách usporiacirkevné pomery a uzavrieť početné konkordáty (Lotyšsko, Bvorsko, Poľsko, Litva, Rumunsko, Prusko, Taliansko, Česko-Svensko, Bádensko, Rakúsko, Nemecko, Juhoslávia). Za ne

bola vyriešená aj pálčivá »rímska otázka« lateránskymi smvami zo dňa 11. februára 1929, ktorými bol urovnaný dlhoročspor (od r. 1870) medzi Vatikánom a Talianskym kráľovstv(Kvirinálom). Tým prestalo »vatikánske väzenie« pápežov. Bznova vytvorený cirkevný Pápežský štát, keď aj o nepatrrozlohe 44 km 2, čím bola obnovená suv eren ita pápežská. Úzenú nepatrnosť nah radzu je vysoká m ravná autorita pápežsknijaký vladár nemá toľko vyslancov ako pápež a pri nijavláde niet toľko diplomatických zástupcov ako práve pri V



Bolesťou naplňovalo pápeža Pia XI. kruté prenasledovakatolíckej cirkvi v Španielsku, Mexiku a najmä v boľševickRusku, kde po krvavom prevrate r. 1917 došlo k najzúrivejšmu prenasledovaniu nielen katolíkov, ale náboženstva vôbec

Dňa 10. februára 1939 niesla sa vlnami éteru smutná zp

va, že pápež Pius XI., bojovník za pokoj Kristov v kráľovsKristovom, dokončil svoju pozemskú púť. Ako pri smrti Pia tak aj pri smrti Pia XI. sťahovaly sa nad ľudstvom čierne mky nového svetového konfliktu, novej vojny, ešte strašnejšnež bola predošlá. Keď sa dnes už nebohý parížsky arcibiskkardinál Verdier dozvedel o smrti Pia XI., údajne poved»Cirkev ide v ús tre ty tak búr livej dobe, že nástupca Pia bude musie ť b yť alebo hrdinom alebo svätcom!« Piovým stupcom sa stal jeho najbližší spolupracovník, kardinál štásek retár Eugenio Pacelli, ktorý z úcty k svojmu vznešenépredchodcovi prijal meno Pius XII.

P i u s X I I . (1 9 3 9 — ). Eugenio Pacelli, rodom i chom Riman (narodil sa dňa 2. marca 1876), prešiel rýchlo vtkými stupňami cirkevnej dráhy, až v deň svojich 62. narodebol zvolený dňa 2. marca 1939 za radostného jasania rímskľudu a veriacich celého katolíckeho sveta za nástupcu svovznešeného učiteľa, pápeža Pia XI., aby pokračoval v jeho dina uskutočnení trvalého a spravodlivého mieru medzi náromi. Za heslo svojho pontifikátu zvolil si vetu: »Pokoj je dielospravodlivosti.« Z vlastnej skúsenosti za prvej svetovej vopoznal v celom dosahu hrôzu tohto zla. Preto urobil všetko hnpo svojom zvolení, aby zachránil ľudstvo od tohto nešťas

Jeho varovný hlas nebol vypočutý a požiar novej vojny nznova duchovné a hmotné hodnoty ľudstva. Stále pozdvihsvoj otcovský varovný hlas, aby bolo zastavené prelievanie ľskej krvi a pustošenie ľudskej kultúry. Ukazuje cestu a pmienky nastolenia spravodlivého pokoja. Vo svojom rozhlavom posolstve dňa 24. augusta 1939 povedal: »Na veľkú ľudrodinu znova prišla ťažká hodina, hodina hroziacich rozhodoní, ktoré nemôže nechať bezstarostným naše srdce a našu

chovnú autoritu, ktorú sme dostali od Boha, aby sme viedli



svoje uplatnenie cestou rozumu nie cestou zb ra n í… « Keďmu nepodarilo zachrániť ľudstvo pred novou vojnou, usilujemierniť jej biedu, ako to robil už za prvej svetovej vojny. Veme, že tento »pápež pokoja« a »anjelský pastier« vyvedie šťane lodičku cirkvi z rozbúreného mora súčasnosti do pokojbudúcnosti a zväčší duchovnú a mravnú autoritu cirkvi.

Časopis »L’Intransigeant« (Paríž) po zvolení Eugenia Pcelliho za pápeža, napísal : »Položiť základný kameň pokoto je nadľudská úloha, ktorú si sám uložil a len sám ju môuskutočniť. Tento, ktorý nastupuje na trón Petrov, je vako d ip lo m a t: je askéta, kto rý by sa bol radšej zriekol tep o c ty ; m ystik , najusilovnejší sluha kresťanského ideálu, roný obhájca duchovnosti proti materializmu.«

§ 16. Katolícke misie a unionistické hnutie.47)

N o v ý r o z v o j m i s i í . Zrušením jezuitskej reha utláčaním cirkvi po francúzskej revolúcii v Europe pokleznačne misijná činnosť. Mnohé misijné stanice boly opustea úplne zanikly. Až v 2. polovici XIX. st. sa misijná činnznova zvýšila : v Europe sa prebúdzal horlivou činnosťou bisk

pov a kňazov, najmä po vatikánskom koncile, čulejší nábožký život, oživly niektoré staršie rehole a zakladaly sa nokoro u všetkých národov sa zakladaly spolky pre vydržovan

a podporu m isií ; zriaďovaly sa semináre pre výchovu misnárov. Záujem o misie prebúdzaly aj misijné časopisy. Misijnpráci venujú sa popri starých reholiach (jezuiti, kapucíni, la

47) Viď pozn. 37. — Missiones catholicae cura S. Congregationis ropaganda Fide descriptae. Romae, 1922. — Neuhäusler, J.: Atlas a th . Weltmission. 1932. — St re it : Die Weltmission d er ka th . Kirc928. — Freitag, A.: Kath. Missionskunde im Grundriss. 1926. — Streührer durch die deutsche kat. Missionslitteratur. Freib., 1911. — Huer, A.: Der Europäismus im Missionsbetrieb. 1921. — Aufhauser, J.

Umweltbeeinflussung der christl. Mission. 1932. — Kasbauer, S.: DTeilnahme der Frauenwelt am Missionswerk. 1928. — Väth, A.: D

rauemorden in der Mission v. 16. Jh. bis zur Gegenwart. 1920. — HasGesch. der protest. Kirche im 19. Jhrh. Leipzig, 1892. — Beth, K.: DKrisis des Protestantismus. 1932. — Pribilla, M.: Um die Wiedereinigum Glauben 1925 Piette M : L’union des Églises Bruxelles 1928



isti, benediktíni, trapisti, františkáni) aj nové kongregácie prmo pre misijné účely založené: Spoločnosť čiernych otcov čže Otcov Ducha Svätého (r. 1848), Kongregácia nepoškvrnenésrdca Panny Márie v Belgii (r. 1863), Spoločnosť bielych otc(r. 1868), Spoločnosť Božského Slova, založená v Holandsr. 1875 Arnoldom Janssenom, Spoločnosť saleziánov, založe

veľkým apoštolom opustenej mládeže sv. Jánom Boscom, († 18v Turíne (r. 1859). Misijnú činnosť veľmi podporovaly počeženské kongregácie, ktoré vznikly vo Francúzsku, TaliansNemecku a Rakúsku. Horlivej činnosti misionárov podariloobnoviť zaniklé misijné stanice a zakladať stanice nové. Misnári usilovali sa získať všade čo najskôr pomocníkov z domrodcov. Misijné dielo pokročilo natoľko, že dnes pôsobí v mi

nom území na tisíce domorodých sestier rehoľných a domodých kňazov. Pápež Pius XI. vysvätil 6 kňazov Číňanov a jného Japonca za biskupov. R. 1939 vysvätil pápež Pius Xopäť jedného Číňana, jedného Inda a dvoch afrických čerchov za biskupov. Najväčší podiel na misijnej činnosti malo siaľ Francúzsko, odkiaľ prichádzalo dve tretiny misijného psonálu a hmotných prostriedkov. Milióny obrátených pohanvďačia obetavým misionárom a ich pomocníkom za svetlo Krovej viery. Misijná činnosť protestantských misionárov v

slednom čase rušivo zasahuje do práce katolíckych misionárTak isto svetová vojna veľmi poškodila misijnú činnosť, ktsa povojnovým pápežom podarilo znova upevniť a rozšíriť.

Á z i a . V Prednej Indii sa misie rozmohly za anglicképanstva natoľko, že r. 1911 bolo možno v Kalkute konať vekatolícky sjazd. Pôsobí tam 11 arcibiskupov a 38 biskupov. V Zadnej Indii bola cirkev z nenávisti proti Francúzom v ro1820—85 kruto prenasledovaná. Kňazi boli vyhnaní a kostzváľané. Len v r. 1884 bolo tam povraždené 16.000 kresťana na 20. 000 predané do otroctva. Až vojenské zakročenie F rcúzska a Anglicka zaistilo kresťanom náboženskú slobodu a koj.

Č í n a . Do Číny prenikli misionári znova začiatkXIX. st. a u tešene tam rozšírili kresťanstvo. I popri opakovaný



pánom (r. 1900 boxerské povstanie) kresťanstvo sa predsa a okrem misionárov z Europy pôsobí tam už na tisíce domodých rehoľníc a na stá domorodých kňazov.

J a p o n s k o . Do Jap on sk a si v yn útily p rístu p eu ro pštáty r. 1858. Misionári našli tam ešte sbory kresťanov, založ

v XVII. st., ktoré si bez kňazov a bez kostolov zachovaly vipo 200 rokov ; zo sviatostí si, pravda, udeľovali tamojší krenia len krst. Odpor k cudzincom a hmotársky spôsob života, rý Japonci rýchle preberajú od Europanov, je prekážkou minej činnosti. Pri tom všetkom bola už zriadená metropola v kiu a v krajine pôsobí niekoľko biskupov. R. 1926 bol vysvätprvý Japonec za biskupa. Dnes je tam vyše 100.000 katolík

A f r i k a . V Afr ike sa u jímalo kresťans tvo veľmi po

ly ; m isijnú prácu znemožňovalo nezdravé podnebie, malé schnosti domorodcov a na severe nenávisť mohamedánov. Až si v XIX. st. europské štáty podrobily Afriku úplne, prenkatolícki misionári ku všetkým kmeňom afrických domoroda nastal tam veľký rozmach katolíckych misií. Z misionásevernej Afriky vynikol kartáginský kardinál Lavigerie, zakdateľ Spoločnosti bielych otcov, známy svojím úsilím, aby

potlačený obchod s otrokmi († 1892).A m e r i k a . R. 1783 odtrhly sa dnešné Spojené š tá ty

veroam. (USA) od Anglicka. Nová ús tava zaviedla úp lnú nábožskú slobodu a cirkevné záležitosti pre veľkú rozmanitosť náženských vyznaní obyvateľstva boly vylúčené zo štátnej spvy. Spojené štáty zaručujú každému náboženstvu právnu ochnu a cirkvám sa ponecháva možnosť rozvoja ; cirkevný maje

je oslobodený od daní ; duchovní nie sú povinní vojenskou sbou ; štátne školy sú neutrálne, ale každé vyznanie si smie držovať vlastné školy, svojich duchovných a svoje ústa spolky.

Za takýchto pomerov môže katolícka cirkev blahodápôsobiť a vyvíjať sa. V Baltimore bolo založené r. 1789 prvé kupstvo. Teraz majú katolíci v Spojených štátoch 116 bisk

stiev. V Quebeku a v Montreale sú katolícke univerzity.M e x i k o : Mexiko je prevažne katolícke s 29 biskupst



kev mnoho utrpenia. R. 1874 bola p reved ená drsná odlcirkvi od štátu, v školách sa prestalo učiť náboženstvo a rehboly rozpustené. Cirkevný majetok bol zhabaný z väčšej čuž prv. Mnoho utrpení prežíva tam cirkev od r. 1926 znova, lerevolučné živly usilujú sa úplne potlačiť cirkev. — V ostatnýstredoamerických štátoch bola tiež cirkev prenasledovaná.

polovice XIX. st. je tam väčšia náboženská sloboda.J u ž n á A m e r i k a . V Južnej Am erike trpela cirk

v časoch občianskych vojen; prišla o majetok, rehole boly háňané, kláštory a semináre rušené. V XIX. st. prestaly občiske vojny a cirkevné záležitosti boly upravené konkordátTeraz môže cirkev slobodnejšie pôsobiť. Je tam značný nestatok kňazov, najmä pre duchovnú správu prisťahovalcov.

A u s t r á l i a . Od r. 1829, kedy sa dostalo nábožensslobody katolíkom v Anglicku, mohla sa rozvíjať misijná čnosť aj v Austrálii, pa triacej k Britskej ríši. Prvé biskupsbolo zriadené r. 1842 v Sydney. Dnes je tam 6 arcibiskupsta 14 biskupstiev. — V Polynézii je už tiež mnoho apoštolskývikariátov. Najvýznamnejším misionárom na ostrovoch v chom oceáne bol P. Damián Deveuster, apoštol malomocný

ktorý zomrel nákazou malomocenstva r. 1889. Podľa jeho pkladu ujalo sa misijnej činnosti medzi malomocnými niekorehoľných kňazov a rehoľníc.

U n i o n i s t i c k é h n u t i e . Ako prv, aj teraz venovcirkev veľké úsilie tomu, aby priviedla rozkolníkov ku katokej viere. Mnoho katolíckych učencov i misionárov pracna sblížení pravoslávnych s katolíkmi. Strediskom týchto sn

je O rientálny ústav v Ríme, zriadený pápežom Piom XI. Tecieľ sledoval pápež Pius XI. aj r. 1925, kedy pozval na 16výročie koncilu nicejského (325) aj orientálnych biskupov. Ckev dosiahla aj na tomto poli znamenitých úspechov, ale nebola dosiahnutá ún ia zničená nás ilným spôsobom od panníkov a vlád. V poslednom čase tvrdým spôsobom bola odsnená únia v Rusku, ku ktorému po rozdelení Poľska v XVst. pripadla veľká čiastka sjednotených Rusínov a UkrajincSpolu bolo v Rusku na 12 miliónov katolíkov, z ktorých ná



kuláša I. (1826—1856) bola únia zakázaná a katolíci úradne hlásení za pravoslávnych. Po revolučnom pre vrate v Rur. 1917 začalo sa krvavé prenasledovanie náboženstva vôbec.

Arménski kresťania sú od r. 1439 zčasti spojení s Rím(19 diecéz); od r. 1442 tiež časť jakobitov v Sýrii (30 diecév Egypte a v Abesínsku (5 diecéz); v XVII. st. sa pripojila mčasť Srbov, ktorí sa prisť aho vali z Bosny do Chorvátska; XVII. st. je s Rímom sjednotená časť Rumunov v Sedmohrsku a v Banáte. Po rozdelení Poľska v XVIII. st. pripadli k Rkúsku Rusíni v Haliči, to jest uniatská diecéza ľvovská, prmyšľovská a stanislavovská; r. 1807 bola pre nich zriademetropola vo Ľvove. — Rusíni, usad lí pod Karpa tmi, muniatského biskupa v Užhorode a v Prešove. — Všetkých un

tov sa počíta vyše 8 miliónov.

P r o t e s t a n t s k é v y z n a n i a . Zásada subjektiviza zdôraznenie národného a územného princípu, ktoré zaviereformátori XVI. storočia, maly za následok stále väčšie dronie protestantských vyznaní. Najmä Spojené štáty americkéveľmi pestré s tejto stránky. Sami predstavení protestantskývyznaní, najmä od polovice XIX. st., cítili potrebu sjednote

protestantských vyznaní. Všetky doterajšie pokusy vstroskotaly na veľkých názorových rozdieloch v najzákladnších otázkach. Pápeži katolíckej cirkvi častejšie podávali ptestantom priateľsk ú ruku, ale všetky tieto pokusy vyznvždy naprázdno. Ešte bude treba mnoho práce a modlitieb, ksa splnia slová Kristove o jednom pastierovi a jednom ovčín

Náboženská štatistika ľudstva z roku 1937 :

k r e s ť a n o v j e 7 8 5 m i l i ó n o v ,

z toho je : katolíkov 400 miliónov,evanjelikov 207 miliónov,pravoslávnych 163 miliónov,monofyzitov 11 miliónov,iných 4 milióny;

m o h a m e d á n o v j e 3 0 6 m i l i ó n o v



P o h a n o v j e 8 9 6 m i l i ó n o v ,

z toho je : budhistov 221 miliónov,konfuciánov 300 miliónov,taoistov 30 miliónov,šintoistov 18 miliónov,hinduistov 227 miliónov,primitivistov 100 miliónov.

Ľudí bez vyznania je na 55 miliónov.

§ 17. Cirkevná veda a um enie v kresť anskom no vo veku

C i r k e v n á v e d a . Teologická veda dosiahla v obdreformácie a katolíckej reštaurácie veľkého rozkvetu. Prisp

k tomu najmä vynájdenie kníhtlače v polovici XV. st. JánGuttenbergom († 1468), ďalej humanizmus a nepriamo aj formácia, nakoľko cirkev bola nútená hájiť katolícke učeproti bludom reformátorov XVI. storočia. Veľký rozkvet teogickej vedy začína sa najmä po tridentskom koncile, ktorý vedúce zásady pre rozvoj teologie. H lavnými pes tovateľvedy boly rehole, najmä jezuitská a dominikánska, ďalej o

oriáni a mauríni (reformovaní benediktíni). Popri rehoľníkoúčastnil sa na vedeckej činnosti aj svetský klérus. Ráz lite

48) Viď pozn. 28. — H urte r, H.: N om enc lator l ite ra rius theologcath. 1906—7. — Werner, K.: Franz Suarez u. die Scholastik der letzhrh. 1861. — Eschweiler, K.: Die zwei Wege der neueren Theolog

1926. — Schwane, J.: Dogmengesch. d. neueren Zeit. 1890. — Turmel,Histoire de la théologie positive du concile de Trente au concile du

ican. Paris, 1906. — Döllinger, J. a F. H. Reusch : Gesch. der Moralstigkeiten in der kath. Kirche seit d. 16. Jhrh. 1889. — Scheuber, J.: Kche u. Reformation. 1917. — Pfan dl, L.: Spanische K u ltu r u. Sitte 16. Jhrh. 1924. — Graus, J.: Die kath. Kirche u. die Renaissance. 1888.Weisbach, W.: Der Barock als Kunst der Gegenreformation. 1921. Weingartner, J.: Der Geist des Barock. 1925. — Schmarsow, A.: Baru. Rokoko. 1897. — Escher, K.: Barock u. Klassizismus. 1010. — Wegartner, J.: Das kirchl. Kunstgewerbe der Neuzeit. 1927. — A. Mesa M. Pribilla : Katholizismus u. modernes Denken. 1924. — Przywara, Ringen der Gegenwart. 1929. — Adam, K.: Glaube u. Glaubenswiss

chaft im Katholizismus. 1923. — Ehrhard, Alb.: Der Katholizismusdas 20 Jhrh 1902 — Gisler A : Der Modernismus 1913 — Smolík



túry tohto obdobia bol polemický, čo bolo dané zápasom mekatolíckou cirkvou a novotármi.

Horlivo sa pestovaly biblické vedy. V tomto odbore nikli jezuiti Ján Maldonát, profesor v Paríži (†1583) a Corlius a Lapide, profesor v Lovani a v Ríme († 1583). — Bohovvieroučná priniesla knihy jednak sústavne dogmatické, jedspisy obranné. Dodnes nestratily cenu knihy jezuitov Frtiška Saureza († 1617) a kardinála sv. Róberta Bellarm(† 1621). Veľmi hojná bola literatúra asketická (návod k chovnému životu) a kazateľská. — Zápas medzi katolíka protestantmi prispel k rozvoju dejepisnej vedy, lebo obistrany usilovaly sa dokazovať svoju pravdu historickými kumentmi. Humanizmus, zdôrazňujúci štúdium prameňov,

ďalšou vzpruhou rozvoja dejepisného bádania. Veľké diz cirkevného dejepisu katolíckeho (»Annales ecclesiastici«) nasal kardinál Cézar Baronius, člen kongregácie oratoriá(† 1607). Svoje dielo vydal ako obranu katolíckej cirkvi pstranníckemu dielu, plnému ohovárania a vášnivej polemiktoré spolu s inými vydal odpadlý kňaz Matej Flacius, ptestantský kazateľ, pod názvom »Magdeburské centúrie« vsväzkoch, z ktorých každý je venovaný jednému storočiu. Hlandský jezuita Ján Bolland († 1665) začal vydávať »Asanctorum« (Životy svätých); jeho pokračovatelia (bollandivydali do konca XIX. st. 69 sväzkov tohto veľkého a dôk lného diela. Pre štúdiu m pomocných, lepšie základných vhistorických položili základy francúzski mauríni na čele so sjím vynikajúcim členom Jánom Mabillonom (1632— 1707).

P r í r o d n é v e d y . V tom to období sa začal aj rozk

prírodných vied. Na tomto poli vynikli : Mikuláš Kopernik, nonik vo Frauenburgu vo Východnom Prusku († 1543), hlájúci heliocentrickú teóriu, podľa ktorej sa zem otáča okslnka; Ján Kepler (1571—1630), nemecký astronom; FrantiBacon (1561—1626), anglický kancelár a slávny filozof; GaliGalilei (1564—1642), slávny taliansky matematik, fyzik a asnom, narodený v Pize. Galilei zastával heliocentrický názor K

perníkov, nakoľko však nevedel ešte vyvrátiť námietky inastronomov, zakázala kongregácia indexu jeho učenie, lebo



Písm u svätém u. Galilei sľúbil, že nebude ďalej svoje názhlásať. Po 16 rokoch však svoj sľub porušil. Preto ho konggácia odsúdila na nútený pobyt v arcibiskupskom paláci v Sne. Potom býval vo svojej vile pri Florencii. Tam zomrel skojne ako katolík r. 1642. Rozsudky nad jeho učením nie vieroučné výroky pápeža, ale len usnesenia rímskej kong

gácie, ktorej neprislúcha výsada neomylnosti. Preto prípGalileiho nemožno užívať ako dôkaz proti pápežskej neomnosti.

P r e k á ž k y a n o v ý r o z v o j c i r k e v n e j v e dObdobie štátneho cirkevníctva a osvietenstva (1648—1815) všeobecnom ochudobnení cirkevného života neprinieslo na poli cirkevnej vedy nič mimoriadneho. Aj na začiatku X

st. stavaly sa rozvoju cirkevnej vedy značné prekážky. Revociou vo Francúzsku a Nemecku stratila cirkev svoje školy a šzačal riadiť vyučovanie na univerzitách. Sekularizácia cirkného majetku v uvedených krajinách znamenala skoro úpnedostatok hmotných prostriedkov pre vedecký život; v ostatný ch krajinách to bolo podobné. Kláštory, ktoré bprv hlavnými pestovateľmi cirkevnej vedy, staly sa väčšinobeťou opakovaných revolúcií. Pomaly boly tieto prekážodstránené a začal sa nový rozkvet katolíckej vedy, na jm ä koncile vatikánskom. Vynika júci pápeži po koncile va tikskom (Lev XIII., Pius X. a Pius XI.) venovali veľkú starosvosť katolíckej vede a ods tránen iu pom ýlených smerov (mdernizmus) z nej. Lev XIII. vyhlásil encyklikou »Aete

Patris« z r. 1879 sv. Tomáša Akv. za vzor katolíckych bohoslcov. Strediskom katolíckej vedy sú dnes predovšetkým mno

katolícke univerzity, najmä teologické fakulty, na ktorých všetkým teologickým odborom venuje veľká pozornosť.

C i r k e v n é u m e n i e . Na sklonku stredoveku nadobúalianske prostredie významného vplyvu na novší vývoj ce

europskej vzdelanosti a razí cestu novým základným hľadiskáV duchovnom živote talianskom začaly sa už od XVI. st. hlánové smery, ktoré neskoršia doba nazvala renesanciou, to j

obrodením. Toto nové hnutie odvracia zrak človeka od zásvea posmrtných vecí a obracia jeho pohľad k pozemském u



avil sa aj vo výtvarnom umení. Gotický sloh ustupuje v Tiansku od začiatku XV. st. umeleckým snahám, ktorých com je jednak prim kn úť sa k antickým vzorom, jednak v

nejšie vystihnúť prírodu.S l o h r e n e s a n č n ý . Tento nový sloh bol nazvaný

nesančným slohom. Chrámy tohto slohu majú pôdorys ale

entrálny alebo obdĺžnikový; klenba (povaly, okien a portámá románske alebo nízke oblúky; nad hlavnou loďou vznáa mohutná kupola (baňa); rímsy sú priamočiare a uplatňua stĺpy (jónske a korintské) alebo mocné piliere. Najvýzna

nejšou renesančnou cirkevnou stavbou je chrám sv. Petv Ríme, ktorý bol stavaný 120 rokov (1506—1626). Hlavnýeho staviteľm i boli Bram ante († 1514), Michelangelo Boun

otti († 1564) a Carlo Maderno († 1629).Z výtvarných umelcov renesančnej doby vynikli: Leonar

da Vinci († 1519), slávny maliar a sochár, učenec naplneúžbou pren ikn úť rázom taje prírody; M ichelangelo Buonaro

najväčší maliar, sochár a architekt taliansky a zároveň znamnitý básnik; predčasne zosnutý Rafael Santi z Urbina († 152Tizian Vecellio († 1576). V Nemecku pôsobili Albrecht Dü

† 1528) a Ján Holbein († 1543).R e n e s a n č n é u m e n i e n a S l o v e n s k u . Na Svensku dostaly niektoré gotické kostoly renesančné portánapr. v Lipianoch, Brezovici, Sabinove a v Bratislave (južportál dómu). Viac sa up latňov ala u nás renesancia pri stabách a prestavbách mestských radníc (Bardejov, Levoča, Baká Bystrica, Bratislava) a stavbe šľachtických kaštieľov (Bet

novce, Strážky, Kežmarok, Veľká Bytča, Dolná Mičiná, Štinik) a meštianskych domov (Prešov, Bratislava, Levoča).

S l o h b a r o k o v ý . Víť azstvo katolíckej cirkvi nad nvotármi a obnovenie cirkevného ducha prejavilo sa v XVa najmä v XVII. st. aj v umení. Nový sloh dostal meno slbarokový, nazvaný tiež slohom jezuitským, lebo jezuiti bhlavn ým i činiteľmi katolíckej obrody a propagátorm i tohlohu. Cieľom nového slohu bolo budiť mohutný jednotný dem, povznášajúci človeka do nadzemského sveta. Do chrám



očené stĺpy a cibuľovité alebo hruškovité bane na vežianad oltárom bol zpravidla um iestený rozm erný obraz a tranách sochy akoby v živom pohybe. Vnútro chrámov, sc

díšť a honosných galérií bolo zdobené pozlateným štuka lesklým mramorom. Neskoršie výstrelky baroka nazývajúslohom rokokovým. Priekopníkom nového slohu bol už veľ

majster Michelangelo Buonarotti, ktorý dal baroku účinný mív najmä vo vznosnej kupole svätopeterského chrámu. Mstram i barokového slohu boli gen iálni rímski umelci LorenBernini († 1680) a Francesco Borromini († 1667), ktorí si trúfvorivej fantázii uvoľniť úplne úzdu pri budovaní priestor

najsložitejších pôdorysov s bohatou výzdobou vonkajšou, prko oživenou hrou svetla a tieňa.

B a r o k o v é u m e n i e n a S l o v e n s k u . Po vyvení tureckého panstva ujalo sa barokové staviteľstvo aj

Slovensku, kde sa rozviňuje v 2. polovici XVII. a najv XVIII. storočí. Najstaršou a najvýznam nejšou barokovstavbou na Slovensku je veľkolepý univerzitný kostol v Trve, postavený ešte pred r. 1640. K nemu sa radia bývalý jezuský kostol v Trenčíne (1655), bývalý jezuitský, teraz Premštrátsky kostol v Košiciach (1675), františkánske kost

v Trnave, Hlohovci, Malackách a v Nižnom Šebeši. V barovom slohu bol reštaurovaný aj katedrálny kostol v NitV XVIII. st. boly v tomto slohu postavené františkánsky kosalžbetiniek v Bratislave a kostol piaristov v Prievidzi. Okrchrámových stavieb bolo v barokovom slohu postavené na Svensku aj mnoho svetských budov (paláce, kaštiele, zemianskúrie).

M o d e r n ý s l o h . V XIX. st., storočí revo lučných pvratov na všetkých poliach, na stal chaos a kríza aj v umePo novom zvrúcnení náboženského života nastáva oduševneza stredoveké umenie (klasicizmus, historizmus). Napodobňvaný bol najp rv sloh gotický, potom renesancia a barok. sklonku XIX. st. hľadajú stavitelia cesty k novej samostatarchitektúre (moderný sloh). Stavitelia prispôsobujú sa k nomu stavebnému materiálu (železo, betón, sklo), ktorý

umožňuje veľké rozpätia, a stavajú chrámy jednoducho a pri k i k ži d ká d b



§ 18. Cirkevnopolitické pomery na Slovensku

v poslednom storočí.49)

a) Do r. 1918.

P r o t i c i r k e v n é s n a h y . Slovenské dejiny od

čiatku XIX. st. sú vyplnené ťažkými bojmi na poli cirkevni národnom. Na poli cirkevnom musela cirkev hájiť svoje prproti liberálnej a cirkvi nepriateľskej politike, ktorá ako iv Europe aj v Uhorsku usilovala sa vylúčiť cirkev z vplyvuverejné záležitosti alebo urobiť z nej slúžku štátnych záujmSo stránky národnej museli Slováci proti násilnej maďarizápodstúpiť najťažší boj za svoje národné a politické práva.

F r a n t i š e k I I . Už cisár Leopold II. (1790—92) odvmnohé cirkevné reformy Jozefa II., najmä zrušil ústredné mináre a nahradil ich znova biskupskými. Jeho nástupca cFrantišek II. (1792—1835) dovolil vo svojej ríši usadiť sa jetom a redemptoristom a celé školstvo dal pod dozor cir

49) Viď pozn. 38. a 43. — Dejiny Spolku sv. Vojtecha. Trnava.Mráz, A.: M at ica s lovenská v r. 1863—1875. Turč. Sv. Mart in , 1935Škultéty, J.: Stodvadsaťpäť rokov zo slovenského života (1790—19Turč. Sv. Martin, 1920. — Marták, J.: Útok na spisovnú slovenčin1847/48 a jeho cieľ. Turč. Sv. Martin, 1938. — Šteller, F.: Andrej Radský. Trnava, 1934. — Ries, V.: Fr. Richard Osvald. Trnava, 1939.Sidor, K.: Andrej Hlinka. Bratislava, 1934. — Čulen, K.: Roky sloských nádejí a sklamaní. 1932. — Ten istý: Slovenské študentské tgédie. 1935. — Ten istý: Pittsburgská dohoda. 1937. — Ten istý: DejiSlovákov v Amerike. Bratislava, 1942. — Somoghi, E.: Kossuth, sein

ben u. Wirken. Leipzig, 1894. — Alter, W.: Die auswärtige Politik ung. Revolution. Berlin, 1912. — Andrássy Gy.: Ungarns Ausgleich Österreich. Leipzig, 1897. — Bertha, A.: La Hongrie moderne de 1à 1901. Par is, 1901. — Opočenský, J.: Konec m onarchie ra kousk o-u herPraha. 1928. — Scotus Viator: Nacial problems in Hungary. 1910.češtiny preložil J. Úleh la: Národn í otázka v Uhrách, 1913.) — RapaD.: Slov enské po vstanie v r. 1848—49. Turč. Sv. M artin, 1937. — BoFr.: Pokusy o slovensko-maďarské vyrovnanie v r. 1861—68. Turč. Martin, 1941. — Cinek, Fr.: K náboženské otázce v prvních letech nsamostatnosti 1918—1925. Olomouc, 1926. — Hrušovský, Fr.: Sloven

dejiny. Turč. Sv. Martin, 1940. — Ercé: Slovenská krv. Bratislava, 19— Rizner Ľ : Bibliografia písomníctva slovenského od najstarších č



Zriadil v Uhorsku biskupstvá košické a satmarské a podriaich arcibiskupstvu jágerskému (r. 1804). Za cisára Františka nastal pre katolícku cirkev akýsi obrat k lepšiemu. Jozefínzákony sa nevykonávaly s takou prísnosťou ako prv, hoci adro, to jest vláda štá tu nad cirkvou, zostávalo aj ďalej. Po

príkladu iných štátov, ktoré uzavieraly s Rímom konkordá

usilovala sa aj viedenská vláda usporiadať cirkevné pomv ríši konkordátom s pápežom. Cisár František II. zomrel dmarca 1835. Zpráva o smrti vyvolala v Ríme veľkú bolesť, letam dobre vedeli o jeho osobnej zbožnosti a poznali aj pkážky, ktoré bránily cisárovi previesť jeho vôľu aj vo vernom živote.

F e r d i n a n d I. J eh o n ástu pcom stal sa jeh o n ajsta

syn Ferdinand I. Dobrotivý, nazvaný tak pre svoju dobrosrdnosť (1835—1848). Bol slabý pre dobu tak pohnutú a búrliZa neho nenastaly v pomere k cirkvi nijaké podstatné zmeVo vnútornom cirkevnom živote sa vzmáhal obnovený cirkný a katolícky duch, ktorý bol znamenite podporovaný väzním nemeckých biskupov pruskou vládou a ich statočným ením cirkevných záujm ov. Revolučný rok 1848 prinútil cis

Ferdinanda, že prepustil ministra Metternicha a povolil ústaRevolúcia sa však hneď od začiatku ukázala nepriateľskou vcirkvi. R. 1848 prestalo byť katolícke náboženstvo v Uhránáboženstvom štátnym.

F r a n t . J o z e f I. Po abdikácii Ferd inanda I. nastúna trón Fran tišek Jozef I. (1848— 1916), kto rý pa ten tom z1849 zaistil náboženskú slobodu všetkým vierovyznaniam šom uznaným. Patentmi z r. 1850 bolo odstránené placet

regium, biskupom bol povolený slobodný styk s Rímom a bstanovené prav idlá náboženského vyučovania. Tieto cisárpatenty vyvolaly u katolíkov radostné nadšenie, u nepriateľcirkvi veľkú zúrivosť. Ústava z r. 1849 bola ako nevyhovujúv decembri 1851 zrušená a bola znova zavedená absolútna mnarchia.

K o n k o r d á t . R. 1855 bol medzi cisárom a pápežPiom IX. uzavretý konkordát, ktorý upravil cirkevné pom



výsad, narazil na odpor inovercov, najmä protestantov a cirk

nepriateľských liberálnych politikov. Cirkevný život začal p

kvitať, konalo sa niekoľko provinciálnych synód, rehole a k

olícke spolky vyvinuly veľkú činnosť.

Z r u š e n i e k o n k o r d á t u . V kruhoch liberálnych

lobodomurárskych sa začal ostrý boj proti viedenskému kokordátu. R. 1868 boly vydané niektoré cirkevnému duchu priečiace zákony (o manželstve, školstve a vyznaní). Po vyhení pápežskej neom ylnosti za článok viery na vatikánsko

koncile boj proti konkordátu vyvrcholil, až bol konkordát vhlásený za neplatný, lebo podľa ministra kultu a vyučovanStremayera »vyhlásením pápežskej neomylnosti jeden koaciscent [smluvná strá nka] konkordátu, to jest pápež, stal ným človekom, než akým bol prv«. Pod vplyvom kultúrne

boja v Nemecku boly pripravované aj v Uhorsku ďalšie útoproti cirkvi, ale stroskotaly na ostražitosti a neohroženosti olíckych biskupov. Po dlhých cirkevnopolitických bojo

boly r. 1894 vydané zákony o povinnom civilnom sobáši, o dení civilných matrík, o výchove dietok z miešaných manžstiev atď. R. 1899 bol urobený pokus obmedziť slobodu duch

ných pri kázňach (kazateľnicový zákon), ale katolíci vo svojpolkoch i politicky sa sdružovali na uhájenie svojich práv.

S p o l o k s v . V o j t e c h a . Veľký význam pre náženskomravnú i národnú výchovu slovenských katolíkov od1870 má Spolok sv. Vojtecha v Trnave, založený horlivým kzom-národovcom Dr. Andrejom Radlinským (1817—1879). Sok mal byť založený už r. 1863 na pamiatku tisícročia prícho

sv. Cyrila a Metoda na Slovensko, ale maďarská vláda úmyseoddiaľovala schválenie jeho stanov, takže začal svoju činnaž r. 1870. B lahodarné pôsobenie Spolku sv. Vojtecha nen na náboženskomravný, ale aj na ná rodný život slov

ských katolíkov bol tŕňo m v očiach maďarskej vlády. Muprejsť ťažkými skúškami, ale pre svoj náboženskocirkevný crakter vyhol sa predsa osudu Matice slovenskej. Od svojho

oženia vydal Spolok sv. Vojtecha desiatky dobrých kníh v miónových nákladoch, ktoré upevňovaly nielen náboženský



anie a posilňovaly národné povedomie. Tým si získSpolok sv. Vojtecha význačné miesto v dejinách Svákov. Po prevrate r. 1918 začal Spolok sv. Vojha vyvíjať zvýšenú činnosť. Dnes má vyše 127.000 člen

doma i za hranicami vlasti, ktorých svojimi kalendármi a pdielovými i inými knihami spája vo veľkú slovenskú katolíc

odinu. V poslednom čase vo zvýšenej miere venuje veľkú pzornosť aj vedeckej katolíckej tvorbe. Pri Spolku sv. Vojtecbola zriadená cenná knižnica a múzeum a r. 1940 aj Slovenskatolícka akadémia. O rozvinutie intenzívnej činnosti získalv poslednom čase veľké zásluhy terajš í doživotný správSpolku sv. Vojtecha Msgr. Ján Pöstényi (nar. 1891), ktorý činný aj na literárnom poli.

B o j z a n á r o d n é a p o l i t i c k é p r á v a . Pohájení cirkevných práv museli Slováci v Uhorsku v XIX. a čiatkom XX. st. podstúpiť tvrdý zápas o svoje národné a poické práva, ktorý boj sa začal už v XVIII. storočí. Ani aktív

účasť Slovákov na potlačení revolúcie v Uhorsku v r. 1848—4ktorú vyvolali Maďari proti Viedni, nepriniesla Slováksplnenie ich spravodlivých národných a politických požiaviek. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní r. 1867, ktorým bol vedený štátny dualizmus, postavenie Slovákov sa ešte zhoršiebo Maďari stali sa pánmi Uhorska a mohli podľa svojej v

rozhodovať o osudoch nemaďarských národov Uhorska. Slovdosiahli po tvrdých bojoch založenie Matice slovenskej v Tčianskom Sv. Martine r. 1863 a troch stredných slovenskýškôl (v Revúcej r. 1862, v Turč. Sv. Martine r. 1866 a v Klášre pod Znievom r. 1869). Už r. 1874 boly zatvorené sloven

gymnáziá, r. 1875 Matica slovenská. Školy a rôzne spolky mpredovšetkým slúžiť násilnej maďarizácii. Proti statočným hájcom slovenských národných a politických práv vystupovuhorská vláda ako proti »panslávskym buričom«. Mnohí z nen útekom za hranice zachránili si život.

Š t ú r . Ani tvrdé prenasledovanie nezastrašilo nebojazvých vodcov slovenského národa od ich boja za národné a

litické práva slovenského národa. Veľký význam v tomto bmalo uzákonenie spisovnej slovenčiny r. 1843 a najmä r. 18



(1815—56), ktorý nadväzoval na tradíciu bernolákovcov a v čovej, ku ltúrn ej a národ nej samobytnosti slovenskej dal svenskému národu pevnú ideologiu a jeho vývinu definitívsmer.

M o y s e s . Vynikajúci s lovenskí biskupi háji li v tomčase nielen cirkevné, ale aj národné a politické práva Slovák

Takým i boli : ostrihom ský arcibiskup ka rdinál A lexanRudnay (1760—1831), spišský biskup Ladislav Záboj(1793—1870), rožňavský biskup František Lajčiak († 18a najmä banskobystrický biskup Štefan Moyses (1797—186zakladateľ a prvý predseda Matice slovenskej. Svojimi slovsky písanými pastierskymi listami prispel veľmi k povznesekatolíckeho a slovenského povedomia svojich veriacich. R. 18

viedol ten to veľký národovec slovenskú depu táciu k cisárFrantiškovi Jozefovi I., aby mu predložila národné a politipožiadavky uhorských Slovákov.

H l i n k a . Na konci XIX. st. najnebojazlivejš ím bojovkom za práva slovenského národa bol ružomberský farár AndHlinka (1864—1938), rodák z Černovej, ktorý ani prenaslevaním a väznením nedal sa odvrátiť od svojho hesla : »Za Bo

život, za národ slobodu.«

Z a h r a n i č n í S l o v á c i . Zahraniční Slováci, najamerickí, ktorých prenasledovanie a bieda donútily opurodnú vlasť, nezabúdali na svojich bratov v rodnom kraji. Vvinuli v Amerike horlivú organizačnú činnosť a všemožne pporovali boj svojich bratov v starej vlasti za ich prirodzepráva. Mali dobrých a slovenskej veci oddaných pracovníkZaložili si viaceré kul túrne spolky, Maticu slovenskú r. 1

a Slovenskú ligu r. 1907, ktorá sa mala starať o mravné a hmné podporovanie slovenských národných a politických snažeSlovenská liga svedomite plnila svoju úlohu a získala si vezásluhy v oslobodzovacej akcii za svetovej vojny, pred vypnutím ktorej násilná maďarizácia dosiahla vrcholu nariadenministra školstva grófa Apponyiho, že aj na ľudových školása má vyučovať maďarsky. Slovenské noviny boly prísne c

zúrované, ich redaktori väznení a odsudzovaní na vysoké ňažité pokuty. Vypuknutie svetovej vojny znemožnilo ma



b) Od r. 1918.

Č e s k o - S l o v e n s k á r e p u b l i k a . Po skončení svovej vojny na podklade Pittsburghskej dohody zo dňa 30. má

1918 vytvorili Slováci s Čechmi samostatný štát, Česko-Slovekú republiku (martinská deklarácia zo dňa 30. okt. 1918),

ktorej sa pridala ako autonomná krajina aj Podkarpatská RuVeľké zásluhy v oslobodzovacom boji Slovákov z maďarsképodručia si získal mladý slovenský učenec Dr. Milan RastisŠtefánik, prvý minister národnej obrany ČSR, ktorý zahynpri svojom návrate do vlasti dňa 4. mája 1918 neďaleko Bislavy.

N o v ý ž i v o t . Š tá tny prevrat p rin ieso l Slovákom os

bodenie zo všestranného útlaku maďarského. Nastal nový, dostnejší život. Boly prevedené mnohé reformy na poli hospdárskom, spoločenskom a kultúrnom. Boly oživené Maďarpozatvárané spolky a školy a zakladané nové. Slovenský nodný život začal sa rozrastať do hĺbky i šírky. R. 1921 boli vvätení prví traja slovenskí biskupi v Pribinovej Nitre, posvenej činnosťou slovenských apoštolov sv. Cyrila a Metoda.

P o l i t i c k é s p o r y . Dobrý začiatočný pom er meSlovákmi a Čechmi začal sa čoskoro kaliť z politických i nábženských príčin. Hlavným kameňom úrazu bolo nedodržaPittsburghskej dohody o autonomnom postavení Slovensv rámci ČSR. Mnohí z Čechov, ktorí po prevrate prichádzna Slovensko, aby pomáhali budovať základy nového živna Slovensku, nepochopili dobre svoje poslanie a svojím chvaním vyvolávali nevôľu medzi slovenským ľudom. Podceň

vanie Slovákov a zaplňovanie miest na úkor Slovákov viek prehlbovaniu priepasti, až sa skončilo otvorenou nenávisťk Čechom.

P r o t i c i r k e v n á p o l i t i k a . Nielen na poli poickom a hospodárskom, ale aj na poli kultúrnom a nábož

skom vyvolala česká po litika na Slovensku nevôľu. Znevavanie náboženstva, propagovanie vystupovania z cirkvi, rú

nie sôch a vyhadzovanie krížov zo škôl a úradov, zakladati i k ý h lk l l d b ž éh l



ho ľudu, z veľkej väčšiny katolíckeho. Zákonom bola povolerozluka manželstva. Boly šírené heslá : »Preč od Ríma; Rmusí byť súdený a odsúdený« a p. R. 1921 sa propagova podporovalo pred sčítaním obyvateľstva vystupovaz cirkvi. Vtedy vystúpilo z cirkvi na 1,400.000 osôb, hlavv stredných Čechách. Z nich čiastka zostala bez vyznan

čiastka vstúpila do novej »československej cirkvi«. Na Slovsku celá táto akcia nenašla väčšieho ohlasu. Proticirkevná vpostupne upadala a cirkevné pomery v ČSR boly upravemedzi ČSR a Apoštolskou stolicou r. 1929 smluvou, nazvan»modus vivendi«. Proticirkevná politika neprestala ani potoKatolíci, hoci tvorili 80% všetkého obyvateľstva, mali mať tko práv, koľko si ich vybojujú.

H l i n k a v b o j i z a p r á v a S l o v á k o v . Na čhá jen ia slovenských práv v ČSR postavil sa Andrej Hlinktorý s tým istým zápalom bojoval za práva Slovákov, akopredtým robil proti bezpráviu maďarskej vlády. Predstavitkou vôle slovenského národa sa stala Slovenská ľudová strazaložená už pred svetovou vojnou Andrejom Hlinkom. Nohrožene hájila samobytnosť slovenského národa a dožadovsa splnenia Pittsburghskej dohody.

S l o v e n s k á a u t o n o m i a . Neshody medzi Slováka Čechmi vytváraly stále napätejšiu vnútropolitickú situácnajmä po zmene hraníc ČSR na základe mníchovského rozhnutia zo dňa 28. septembra 1938 (druhá republika). Zástupcoslovenského národa sišli sa na porady do Žiliny a dňa októbra 1938 vyhlásili Slovensko za autonomnú krajinu v rámČSR. Slovenská vláda prevza la všetku moc na Slovensku svojich rúk. Pražská vláda vzala toto rozhodnutie slovenskénároda na vedomie a snem ČSR odhlasoval zákon o slovensau tonomii. Ťažkú ranu autonom ném u Slovensku spôsobokyptenie slovenského územia na základe viedenskej arbitrzo dňa 2. novembra 1938, podľa ktorej veľká časť slovenskéúzemia so státisícmi Slovákov bola pripojená k Maďarsku.

S l o v e n s k á r e p u b l i k a . Autonomné Slovenvyhlásilo sa dňa 14. marca 1939 za samostatný štát, Sloven

blik éh id b l l ý d 26 k ó



1939 Dr. Jozef Tiso, prvý predseda vlády autonomného Svenska a po smrti Andreja Hlinku († 16. augusta 1938) predsHlinkovej slovenskej ľudovej strany.

Cirkev má všetky podmienky pre rozvinutie svojej bladarnej činnosti.

„Až do skončenia sveta!“50)

Keď sledujeme dvetisícročné dejiny katolíckej cirkvi, môže nám nenapadnúť podobenstvo Kristovo o kráľovstve Bžom, ktoré Spasiteľ prirovn al k se m en u horčičném u: »Podoné je kráľovstvo nebeské [to jest cirkev] zrnu horčičnému, ktvzal človek a zasial na svoju roľu; ktoré je síce najmen

zo semien, ale keď vyrastie, býva najväčšie zo všetkých zenín, ba býva stromom, takže vtáctvo nebeské priletuje a pbýva na jeho vetvách«. (Mat. 13, 31— 32.)

Z malých, nepatrných začiatkov, proti všetkým prenasdovaniam, stala sa cirkev Kristova svetovou cirkvou. Skoro 20rokov stála v ustavičnom boji so svojimi vonkajšími i vnútným i nepriateľmi, ktorí sa usilovali ju zničiť. Prežila krva

prenasledovanie rímskych cisárov, odrazila nebezpečné bluV. a VI. storočia, zvíťazila nad divokými národmi za sťaho

50) Novšie učebnice cirkevných dejín: Hergenröther, J.: Handbuder allgemeinen Kirchengeschichte. Prepracoval J. P. Kirsch. Freibu1925. 4 sv. — Funk, F.—Bihlmeyer, K.: Kirchengeschichte. Paderbo1932. 3 sv. — Marx, J.: Lehrbuch der Kirchengeschichte. Trier, 1935.Kirsch, J. P.: Kirchengeschichte. Freiburg, 1940. 4 sv. — Knöpfler,

Lehrbuch der Kirchengeschichte. Freiburg, 1919. — Weiss, A.: Histoecclesiastica. 1907—10. 2 sv. — Lortz, J.: Geschichte der Kirche in idegeschichtlicher Betrachtung. Münster, 1936. — Müller, K.: Kirchenchichte. Freiburg, 1892—1919. 2 sv. (prot.) — Sohm, R.: Kirchengeschie im Grundriss. Leipzig, 1909. (prot.) — Poulet, Ch.: Histoire de l’Égl

Paris, 1930. 2 sv. — Mourret, F.: Histoire de l’Église. Paris, 1909—21v. — Dufourcq, A.: Histoire de l’Église. Paris, 1908—14. 8 sv. — Krůfek, Fr.: Všeobecný cirkevní dějepis. Praha, 1883—92. 4 sv. — Sour, J.: Cirkevní dějiny obecné. Praha, 1907. — Ráček, Bl., Cirke

dějiny v přehledu a obrazech. Praha, 1940. — Filkorn, E.: Dejiny cirk

Bratislava, 1935. I. sv. č. 1. — Špirko, J.: Cirkevné dejiny. Turč. Sv. Min 1943 2 sv — Bangha—Ijjas: A keresztény egyház története Bud



nia národov a priviedla ich do svojho lona, urobiac z nich iace a kultúrne národy, zastavila útok islamu nielen na kranskú vieru, ale aj na europskú kultúru; ani reformátori XVt. nevedeli otriasť jej budovu, utrpené straty nahradila cirk

horlivou misijnou činnosťou medzi pohanmi; ani liché osvenstvo a boj nevery nevedely položiť cirkev do hrobu; prež

krvavé revolúcie XVIII. a XIX. storočia a s pevnou dôverhla d í aj teraz do krajšej budúcnosti. Ani jeden jej nepria

nestál ešte víťazoslávne nad jej hrobom, ona však s bolestnýrdcom videla biedne hynúť všetkých svojich nepriateľ

a trýzniteľov … »Vo svete budete ma ť súženie, ale dú fajte

a som premohol svet.« (Ján 16, 33.)

Dvetisícročná minulosť katolíckej cirkvi je nám záruko

že malé horčičné semeno bude sa stále rozrastať a mohutni

aby na vetvách cirkvi našly príjemné odpočinutie všetky

ody sveta podľa božského prisľúbenia, že bude jeden ovčín

a jeden pastier. V tejto viere ubezpečujú nás aj slová Kristov»Brány pekelné ju nepremôžu« (Mat. 16, 18) a »Ja som s va

po všetky dni až do skončenia sveta« (Mat. 28, 20).

Anglický dejepisec Tomáš Maculay (1800—59), anglikkeho vyznania, napísal o katolíckej cirkvi: »Nijaké dielo ľuskej štátnickej múdrosti nie je, a ani n ikd y nebolo na zektoré by bolo tak hodné preskúmania, ako rímskokatolícka ckev … Najpýšnejšie kráľovské do my sú včerajšími, ak ich provnám e s p á p e žm i … Katolícka cirkev vysiela ešte vždy najvzdialenejších kútov sveta poslov, ktorí sú tak horliví, aí, ktorí voľakedy pristáli s Augustínom na pobreží Kentu. S

via sa voči ne pria teľsk ým kráľom stále s tý m istým duchos ak ým vystup ova la proti Atilovi. Počet jej detí je väčší, abol v k torejko ľve k predchádzajúcej dobe … Cirkev videla čiatok všetkých vlád a všetkých zriadení, ktoré náš svet poza nie sme si nija ko istí v tom, či nie je určená aj k tom u, avidela aj koniec ich všetkých. Bola veľká a vážená, keď ešte aká anglosaská noha nevstúpila na anglickú pôdu; bola ň

predtým , než Frankovia prešli cez Rýn, keď ešte grécka výrnosť kvitla v Antiochii a v kostoloch M ek ky boly uctieva



a ký pútn ik z Nového Zélandu, uprostred nesmiernej samo

stane na zlomenom oblúku londýnskeho mostu, aby si nakreszrúcaniny kostola sv. P a v la … A k uvážim hrozné búrky, kto

katolícka cirkev prežila, je mi ne ľahké si predstaviť , ako mohla za hy nú ť… «



CorrigendaStr. riadok

17. 9. miesto stoci má byť stolci

27. 16. saznamu má byť soznamu

31. 3. na štátne má byť za štátne

33. 5. o šírenie má byť o šírení

46. 1. trvdšie má byť tvrdšie50. 17. didečného má byť dedičného

60. 27. s presvedčenia má byť z presvedčenia

69. 4. chvályhodne má byť chvályhodné

72. 28. nvopokrstených má byť novopokrstenýc

75. 24. nezabudniteľnou má byť nezabudnuteľno

76. 37. pápežskí má byť pápežský79. 9. bezprávi má byť bezpráví

80. 14. pokresťanie má byť pokresťanenie

82. 10. vo VIII. st. má byť v VIII. st.

86. 13. brechoch má byť brehoch

91. 14. slovenskej liturgie má byť slovanskej litur

94. 11. kapitolou má byť kapitulou

100. 6. hodnotári má byť hodnostári

111. 12. sektrári má byť sektári

183. 3. Fándi má byť Fándli

183. 6. vystavný má byť vystavaný

183. 7. dedidách má byť dedinách

184. 35. ktorí má byť ktorý

189. 20. bol má byť bolo193 3 d í á b ť d í



Časová tabuľkaI . K R E S Ť A N S K Ý S T A R O V E K (1 — 6 0 0 ) :

41—44 Herodes Agrippa I.50 snem apoštolov v Jeruzaleme.64 prenasledovanie kresťanov za cisára Neróna.67 mučenícka smrť apoštolov sv. Petra a Pavla.

98—117 cisár Traján.249—251 cisár Decius.

258 mučenícka smrť sv. Cypriána a sv. Vavrinca.284—305 cisár Dioklecián, prenasledovanie 303—305.306—337 cisár Konštantín Veľký.

313 tolerančný edikt, víťazstvo kresťanstva.325 I. všeobecný koncil v Niceji. Odsúdenie Ária.

361—363 cisár Julián Apostata.373 Atanázius †.430 Augustín †.431 3. všeob. snem v Efeze. Odsúdenie Nestoria.

440—461 Lev I. Veľký.476 koniec Západorímskeho cisárstva.

543 Benedikt z Nurzie, zakladateľ benediktínov †.590—604 Gregor I. Veľký.

I I . K R E S Ť A N S K Ý S T R E D O V E K ( 6 0 0 — 1 5 1 7

622 hedžra; začiatok mohamedánskeho letopočtu.732 bitka pri Tours a Poitiers.754 Bonifác †.

756 založenie cirkevného štátu.768 814 K l V ľký



800 obnovenie Západného cisárstva, korunovanie K

rola Veľkého.858—867 pápež Mikuláš I.

863 príchod sv. Cyrila a Metoda na Slovensko.

869 sv. Cyril †.

880 bula »Indu str iae Tua e« povolenie slovanskej turgie.

885 sv. Metod †.996—999 Gregor V., prvý nemecký pápež.

999—1003 Silvester II., prvý francúzsky pápež.

1054 grécka schizma.

1073— 1085 Gregor VII.1077 cisár Henrich IV. v Canosse.

1096— 1099 prvá križiacka výprava.

1122 wormský konkordát.

1153 sv. Bern a r d z Cla irvaux †.

1198— 1216 Inocent III.

1215 všeobecný koncil v Lateráne (IV.).

1226 sv. František z Assisi †.1274 sv. Tomáš Akv. †, sv. Bonaventúra †.

1294—1303 pápež Bonifác VIII.

1309— 1377 avignonské zajatie pápežov.

1378— 1417 veľká západná schizma.

1414— 1418 cirkevný snem v Kostnici.

I I I . K R E S Ť A N S K Ý N O V O V E K ( 1 5 1 7 A Ž D

D N E S ) :1512—1517 18.všeobecný koncil v Lateráne.

1513—1521 pápež Lev X.1517 vystúpenie Luthero vo.

1526 víťazstvo Turkov pri Moháči, rozklad Uhorska.

1530 ríšsky snem v Augsburgu, Confessio Augustana1531 smrť Zwingliho pri Kappel.

1534 schizma v Anglicku za Henricha VIII.



545— 1563 všeobecný koncil v Tridente, obroda cirkvi.1546 Luther †.

1552 František Xaverský †.1555 náboženský mier v Augsburgu.

1556 sv. Ignác z Loyoly †.

1564 Kalvín †.1568 Mikuláš Oláh †.

1570 prenasledovanie katolíkov v Anglicku za Alžbet

1572 »bartolomejská noc« v Paríži.

1582 sv. Terézia †, 15. o k t : začiatok gregoriánskeho k

lendára.

1584 sv. Karol Boromejský †.

618— 1648 Tridsať ročná vojna.1622 sv. František Saleský †.

1635 založenie trnavskej univerzity kard. Petrom Pá

mánom.

1637 Peter Pázmán †.1648 vestfálsky mier.

1660 sv. Vincent z Pauly †.

1682 »galikánske slobody«.1685 zrušenie nantského ediktu.1691 »Explanatio Leopoldina«, definitívne víťazstvo k

tolicizmu v Uhorsku.

1773 zrušenie jezuitskej rehole pápežom Klem entom XI775— 1799 pápež Pius VI.

1778 Rousseau †. Voltaire †.

1781 »tolerančný edikt« Jozefa II.1787 sv. Alfonz Liguori †.

1789 začiatok francúzskej revolúcie.1790 civilná konštitúcia francúzskeho kléru.1793 Ľudovít XVI., franc. kráľ † pod gilotínou.

1799 Napoleon Bonaparte konzulom.1799 smrť Pia VI. vo väzení vo Valencii.

800— 1823 Pius VII.1801 k k dá d i Pi VII N l B



1803 sekularizácia cirkevných majetkov v Nemecku.1804 Napoleon Bonaparte cisárom.1806 koniec nemeckého cisárstva.

1814—1815 viedenský kongres, obnovenie cirkevného štátu.1814 obnovenie jezuitskej rehole.

1846—1878 Pius IX.1854 vyh lásenie nepoškvrneného počatia Panny Máza článok viery (dogma).

1869— 1870 všeobecný koncil vo Vatikáne, vyh lásen ie pápskej neomylnosti za článok viery.

1870 zánik Pápežského štátu , pápeži »vatikánskyväzňami«.

1870 založenie Spolku sv. Vojtecha v Trnave.1878—1903 Lev XIII.1903—1914 Pius X.

1905 odluka štátu od cirkvi vo Francúzsku.1910 odluka štátu od cirkvi v Portugalsku.

1914—1918 svetová vojna.1914—1922 Benedikt XV.

1918 utvorenie ČSR.1918 začiatok pla tnosti nového cirkevného zákonn(Codex iuris canonici).

1922— 1939 P ius XI.1925 jubilejný rok.

1926—1929 krvavé prenasledovanie katolíkov v Mexiku.1929 vyriešenie »rímskej otázky«, konkordát s Tali

skom.1929 »modus vivendi« ČSR s Vatikánom .1933 jubilejný rok na pam iatku vykupiteľskej sm

Kristovej.

1939 Slovenská republika.1939—1958 Pius XII.



Ukazovateľ mien

A d a l r á m 86 Agata sv. 25 Albert Veľký sv. 108, 114

Alexander, bisk. 47 Alexander Veľký 122

Alfonz z Liguori sv. 173

Alkuin 96 Alojz z Gonzagy sv. 153

Alžbeta 146 Ambróz sv. 53, 54, 56 Ananiáš 17 Andrej sv. 131

Antonín sv. 55

Antoinette Mária 175

Anzelm sv. 114 Apponyi 212

Aristídes 52

Aristoteles 9, 114

Árius 47, 48

Arpád 92 Atanáš sv. 47, 48, 53, 55, 56 Aténagoras 52

Atila 54, 65, 66, 216 Augustín sv. 35, 50, 53, 54, 149,

216 Augustus 9, 10

B a c o n František 170, 204

Baltimore 158

Bar Kochba 22

Baronius Caesar 204

Bazil Veľký sv. 53

Beda Venerabilis 97

Béla IV. 132Bellarmin Róbert sv. 152, 155,

Benedikt sv. 56, 131

Benedikt III. 76; XI. 121; XV. 194, 195

Berchmans Ján sv. 153

Bernard z Clervaux 104, 110,115, 116

Bernini Lorenzo 207 Bernolák Anton 194

Bethlen Gabriel 162

Bezzemok Ján 102

Bismarck 189, 190

Bobola Andrej 25, 159

Boccaccio 128

Bočkay Štefan 162

Bohumír z Bouillonu 104 Boleslav I. 83, 84; II. 83

Boleynová Anna 145, 146 Bolland Ján 204

Bonaventúra sv. 114, 115

Bonifác sv. 70, 71, 72, 153

Bonifác VIII. 120

Bora Katarína 141

Borgias František sv. 153

Boris I. 82 Boromejský Karol sv . 152, 153 Borromini Francesco 207 Bořivoj 82, 83, 90

Bosco Ján sv. 199

Bramante 206 Brigita sv. 121

Bruno z Kolína 107 Bystrík sv. 130

Ca e r u l a r i u s Michal 78, 79Canizius Peter sv. 152, 153, 155



Celsus 33

Cicero 6 Claver Peter sv. 156 Colonna Oto kard. 123

O’Connell Daniel 147, 180

Consalvini 177 Cornelius a Lapide 204

Cranmer Tomáš 145

Cyprián sv. 52 Cyril Alexandr. sv. 49, 53

Cyril Jeruzal. sv. 53

Cyril sv. 32, 85, 86, 87, 91, 191, 210

D a m i á n Deveuster 201

Damián Peter 97 Dante 118, 128

Danton 175

Decius 24, 25

De Maistre 177 Demetrius 24

De la Mettrie 171

Detmar 83

Diderot 171 Dioklecián 25, 26, 28, 29

Dionýzus Alexandríjsky 33

Domicián 19, 25

Dominik sv. 107, 109, 111 Drahomíra 83

Draškovič Juraj 162

Dúbravska 84

Dür er Albrecht 206

E f r é m sv. 53

Emerám sv. 71, 131

Epifanius sv. 53

Epiktet 13 Erazmus Rotterdamský 128, 138,

152 Eugen II. 104

Eusebius 26 Eutyches 49

F a b i á n 25

Fándli Juraj 183

Flacius Matej 204

Ferdinand I. 140, 160, 161, 209 Ferdinand II. 163

Filip II. 102

Fichte 172

Filip III. 158 Filip IV. Krásny 106, 120, 121 Fisher Ján 146 Flegon 13

Flodoard 97 Forgách František 163

Fotius 76, 78, 79, 93, 96 Fourier Peter 153

František Asis. sv. 108, 109

František II. 179, 182, 208, 209 František Jozef II. 209, 212

Fridolín 71

Fridrich II. 155, 172

Fridrich Saský 140

Fronto z Cirty 13

G a l e n u s 13

Galerius 26, 28, 29

Galileo Galilei 169, 204

Gallus sv. 71

Gamaliel 17, 27 Gasparri 196 Gaudentius 84

Gejza 92. 130, 131

Genserich 54

Gerbert 97 Germanus 78

Gorazd 90Gregor II. 72; III. 72; V II. 95,

99 , 100, 101 120; XI. 121, 122 XII. 122; XIII. 151; XIV. XV. 156; XVI. 186

Gregor Divotvorca 52

Gregor Illuminátor 34

Gregor Nazianský sv. 53

Gregor Nysský sv. 53

Gregor Veľký sv. 35, 54, 56, 6Grodec Melichár 162

Guiscard Robert 101

Guttenberg Ján 203

Ha d r i á n II. 89

Halesský Alex. 114

Hamuljak Martin 184

Hášimovci 68 Hegel 172



H e n r i c h I I I . 9 9 ; I V . 9 9 , 1 0 0 ; V .1 0 1 ; V I I I . 4 4 , 1 4 5

H e r a k l i u s 4 9

H e r d e r 1 7 3

H e r o d e s 11 H e r o d e s A g r i p p a I . 1 6 , 19H i e r o n y m s v . 5 3 , 5 4 , 5 6 H i l a r i ó n s v . 5 6

H i l a r i u s s v . 5 3H i l d e b r a n d 9 7 H l i n k a A n d r e j 2 1 2 , 2 1 4 , 2 1 5H o b b e s T o m á š 1 7 0H o f f b a u e r K l e m e n t s v . 1 7 3H o l b e i n J á n 2 0 6 H o l l ý J á n 1 8 4H o l ý P r o k o p 1 2 7 H o n ó r i u s I . 4 9 ; I I I . 1 0 7 , 1 0 8H o n t h e i m M i k u l á š 1 6 7 H r a b a n u s M a u r u s 9 7 H u m e D a v i d 1 7 0H u ň a d y J á n 1 3 3 H u s J á n 1 1 9 , 1 2 3 , 1 2 4 , 1 2 7 , 1 3 3H y p o l i t R í m s k y 5 2

C h a t e a u b r i a n d 1 7 7

C h a d í d ž a 6 8C h e r b u r y E d u a r d H e r b e r t 1 7 0

C h i e s a d e l i a G i a c o m o 1 9 4 C h l o d v i k 6 5 , 6 6 , 7 1

C h r o d e g a n g s v . 9 4

I g n á c s v . z A n t i o c h i e 2 5 , 5 2

I g n á c s v . z L o y o l y 1 5 3 , 1 5 4

I g n á c , p a t r i a r c h a c a r i h r . 7 9

I n o c e n t I I I . 9 9 , 1 0 1 , 1 0 2 , 1 2 0 ; I V .1 0 5 ; X I . 1 4 5 , 1 6 7

I r e n e j s v . 2 5 , 3 3 , 5 2

I z a b e l l a K a s t i l s k á 1 1 1

I z i d o r S e v i l s k ý s v . 5 4

J á k l i n , b i s k . n i t r . 1 3 1

J á n V I I I . 9 0 ; X . 9 1 ; X I . 9 3 ; X I I .

9 3J á n , a r c i b . r a v e n s k ý 9 3

J á n D a m a š s k ý 7 8 , 9 6 J á n K r s t i t e ľ 11

J á n L e B o u t h i l l i e r d e R a n c é 1 7 4 J á n z B o h a s v . 1 5 3

J o h a n a ( p á p e ž k a ) 7 6 J o s e p h u s F l á v i u s 13 , 2 2

J o z e f s v . 11 J o z e f I I . 1 3 1 , 1 6 7 , 1 6 8 , 1 6 9 , 1 8

1 8 2 , 1 8 3 , 1 8 4 , 2 0 8

J u a n d ’ A u s t r i a 15 1

J u l i á n A p o s t a t a 3 0 , 3 1 , 3 2

J ú l i u s I I . 1 2 3

J u s t í n s v . 2 5 , 3 3 , 5 2 J u s t i n i á n I . 6 6 , 6 7 , 1 1 6

K a i f á š 11

K a i c h 8 3 K a l a s a n t s k ý J o z e f s v . 1 5 3

K a l i x t I I . 1 0 1

K a l v í n 1 1 2 , 1 4 2 , 1 4 3 , 1 4 4

K a n d a k a z M e r o e 21

K a n t E m a n u e l 1 7 2

K a r o l m a n 7 3 K a r o l V e ľ k ý 7 3 , 74 , 7 5 , 8 5 , 9 6 , 1 K a r o l I I I . 1 8 1

K a r o l I I I . T l s t ý 7 5

K a r o l V . 1 4 0 , 1 4 4 , 1 5 0

K a r o l I X . 1 7 7 K a s s i o d o r 5 6 K a t a r í n a S i e n s k á s v . 121

K a t a r í n a K a s t i l s k á 1 4 5

K a t a r í n a I I . 1 5 5 K e m p e n s k ý T o m á š 1 1 5

K e p p l e r J á n 1 6 9 , 2 0 4

K i l i á n s v . 71

K l a u d i u s 1 6 , 21

K l e m e n t A l e x . s v . 5 2

K l e m e n t R í m s k y 5 2 , 8 8 , 1 1 6 K l e m e n t V . 12 1

K l e m e n t V I I . 1 2 2

K l e m e n t X I V . 1 5 5

K m e ť k o K a r o l 131

K n o x J á n 1 4 7 K o c e ľ 8 7 , 8 8

K o l o n i č L e o p o l d 1 8 1

K o l u m b á n s v . 7 1 , 35

K o n r a d i n 1 0 1

K o n s t a n c i u s 3 1

K o n s t a n c i u s C h l o r u s 2 9

K o n š t a n t í n V e ľ k ý 7 , 2 8 , 2 9 , 3 0 , 3

4 8 , 6 6 K o p e r n i k M i k u l á š 1 6 9 , 2 0 4



K o s t k a S t a n i s l a v s v . 1 5 3

K r i ž a n M a r e k 1 6 2

K u n c e v i č J o z a f á t s v . 1 5 2

K u r a j š 6 8 K o u n i c V á c l a v 1 6 7 , 1 8 3

L a c o r d a i r e P . 1 7 8

L a j č i a k F r a n t i š e k 2 1 2

L a k t a n c i u s 5 2 L a m p e r t 1 3 1

L a s C a s a s 1 5 6 , 1 5 7 L a v i g e r i e 2 0 0

L a z á r 11 L e o n a r d o d a V i n c i 1 1 8 , 2 0 6 L e o p o l d I . 1 6 4 , 1 8 0 L e o p o l d I I . 1 6 7 , 1 8 3 , 2 0 8 L e s s i n g 1 7 2 L e v I . 4 3 , 4 9 , 5 4 , 6 6 L e v I I I . 7 3 , 7 4 L e v I V . 7 6 L e v I X . 7 9 L e v X . 1 2 3 , 1 2 8 , 1 3 8 , 1 4 0

L e v X I I . 1 8 6 L e v X I I I . 1 8 9 , 1 9 0 , 1 9 1 , 1 9 2 , 1 96 ,

2 0 5 L e v S ý r s k y 7 8

L i b a n i u s 3 1

L i c í n i u s 2 9 L i p p a i J u r a j 1 6 3

L o s i I m r i c h 1 6 3

L o t a r I . 7 6 L o t a r I I . 9 3

L u c i á n 3 3

Ľ u d m i l a 8 3

Ľ u d o v í t I X . 1 0 5

Ľ u d o v í t X I V . 1 4 5 , 1 6 6 Ľ u d o v í t X V I . 1 7 5 , 1 7 7 Ľ u d o v í t X V I I I . 1 7 7 Ľ u d o v í t V e ľ k ý 1 3 3

L u d v í k N e m e c 7 5 , 8 2 , 8 6 L u t h e r M a r t i n 1 1 2 , 1 2 3 , 1 3 7 , 13 8 ,

1 3 9 , 1 4 0 — 5 , 1 4 9 , 1 5 0 , 1 5 2

M a c u l a y T o m á š 5 7 , 2 1 6 M a c c h i a v e l l i M i k u l á š 1 2 8

M a d e r n o C a r l o 2 0 6

M a k á r i u s 3 1

M a l d o n á t J á n 2 0 4

M a r a t 1 7 5 M a r c u s A u r e l i u s 2 5 M a r e k s v . 9 7 M á r i a K a t o l í c k a 1 4 6 M á r i a P a n n a 1 1 , 4 5 , 4 9 , 1 8 7 M á r i a T e r é z i a 1 6 3 , 1 6 7 , 1 8 1 , 1 M a r t e l K a r o l 7 0 M a r t i n V . 1 2 3

M a t e j K o r v í n 1 3 3 , 1 3 4 M a t ú š Č á k T r e n č . 1 3 2 M a x e n c i u s 2 9 M a x i m í n u s D a z a 2 9 M a x i m u s 31 M a x i m i a n u s H e r k u l e s 2 8

M e d i c i K a t a r í n a 1 4 4

M e l a n c h t o n 1 1 2 , 1 4 1

M e r i c i A n g e l a 1 5 3

M e s r o p 3 4

M e š e k I . 8 4 M e t o d s v . 5 2 , 8 2 , 8 5 , 8 6 , 9 1 ,

2 1 0 M e t t e r n i c h 2 0 9 M i c h a l I I I . 7 9 , 8 7 , 8 8 M i c h a l P a l e o l o g u s 1 0 4 M i c h e l a n g e l o 1 1 8 , 2 0 6 , 2 0 7 M i k u l á š I . 7 9 , 8 7 , 8 9 , 9 3 , 1 8 6 , M i k u l á š I I . 9 3 , 9 9 , 1 9 5

M i k u l á š V . 1 2 8 M i n u c i u s F e l i x 5 2 M o h a m e d 6 7 , 6 8 M o j m í r 8 6 , 8 7 , 91 M o n i k a s v . 5 4 M o n t a l e m b e r t 1 7 8 M o r e ( M o r u s ) T o m á š 1 4 6 M o y s e s Š t e f a n 2 1 2

N a p o l e o n B o n a p a r t e 4 4 , N a p o l e o n I I I . Ľ u d o v í t B o n a p1 7 7 N e k t á r i u s s v . 3 5

N e r i F i l i p s v . 1 5 3

N é r o 1 3 , 1 6 , 1 8 , 2 5

N e s t o r 4 8 , 4 9 , 8 6 N o r b e r t s v . 1 0 7

O d o a k a r 6 5

O l á h M i k u l á š 1 6 1 , 1 6 2

O ľ g a 8 4

d



Ondrej III. 132

Oranžský Viliam 144

Origenes 52

Otakar I. 102

Oto I. Veľký 76, 99

P a c e l l i Eugenio 196, 197, 198

Pachomius sv. 55

Palkovič Juraj 184 Palkovič Martin 163

Papánek Juraj 183, 184

Papias 52

Pastor L. 150

Patrik sv. 35 Pavol, apoštol 9, 17—19, 24, 25,

44, 51

Pavol III. 150, 154

Pavol z Téb sv. 55

Pázmány Peter 156, 162, 182

Pecci Vincent Joachim 190

Pelágius 50 Peter, apoštol 12, 14—18, 21, 25,

51, 54

Petrarca 121, 128

Pilát Pontský 11

Pipin K rá tky 73, 74

Pius IV. 150

Pius V. 153, 151, 152 Pius VI. 172, 175

Pius VII. 155, 176, 186 Pius VIII. 186 Pius IX. 186, 187, 190, 209

Pius X. 80, 162, 182—197, 205

Pius XI. 114, 191, 195, 196, 197, 199, 205

Pius XII. 17, 194, 197, 199

Plato 9, 138

Plínius 13

Polykarp sv. 25, 52

Pombal 158

Pongrác Štefan 162

Possevino Anton 158

Pöstényi Ján 211

Pribina 86 Pytagoras 13

R a d l a Anastázius 92 Radlinský Andrej 210

Ratti Achilles 195

Rákóczy Fr. 180

Rastislav 87, 88, 90, 91

Reimarus 172

Remigius sv. 66 Richard II. 126 Richelieu 145

Róbert kapl. Ľud. IX. 113

Robespierre 175 Romuald sv. 131

Romulus Augustulus 65

Rousseau J. J. 171

Róza z Limy sv. 153

Rudnay Alexander 184, 212

Rudolf II. 162

Rupert sv. 71

S á b a s v . 9 6 Salezsky Fr. sv. 152, 153Saladin 104Samo 85Sarto Jozef 192Scotus Eriugena 97 Seneca 9Septimus Severus 25, 29

Serapis 55

Serapion 13Sergius, patriarcha 49, 50

Sergius III. 93

Schiller 172

Silvester 97 Sixtus II. 25

Sixtus V. 151, 152

Skarga Peter 159

Sofronius sv. 49, 53

Sokrates 9, 13

Spinozza Baruch 172

Spythihnev 83

Strabo Valfried 97 Stromeyer 210

Stuartová Mária 146 Suarez Fr. 204

Suitbert sv. 71

Svätopluk 83, 90, 91

Svetónius 9, 13

Š t e f a n sv. 83, 92, 130, 131

Š



Š t e f a n I I I . 7 3Š t e f á n i k R a s t i s l a v M . 2 1 3Š t ú r Ľ . 2 1 1

T a c i á n 5 2T a c i t u s 9 , 1 3 , 2 5 , 3 3T e o d o r i c h 6 6 T e r é z i a s v . 1 5 3

T e o d ó z i u s V e ľ k ý 4 8T e r t u l i á n 2 6 , 3 3 , 3 4 , 5 2 , 5 9T h u r z a J u r a j 1 6 2T i b e r i u s 1 1T i s o J o z e f 2 1 5T i t u s 2 1 , 2 2T h ö k ö l y I m r i c h 1 6 2T o m á š A k v i n s k ý s v . 1 0 8 , 1 1 4 , 2 0 5T r a j á n 1 3 , 1 9 , 2 5

U r b a n I I . 1 0 3

U r b a n V I . 1 2 2

V á c l a v s v . 8 3

V á c l a v I V . 1 3 3

V a l d e s P e t e r 1 1 0

V a l e r i á n 2 5

V a v r i n e c s v . 2 5

V e c e l l i o T i z i a n 2 0 6

V e r d i e r 1 9 7 V e r g i l i u s 9

V e s p a s i a n F l a v i u s 2 2V i k l e f 1 1 9 , 1 2 3 , 1 2 4 , 1 2 5 , 1 2 7 V i k t o r E m a n u e l I I . 1 8 8V i l a t t e 1 8 7 V i l i a m I . 1 8 9V i n c e n t z P a u l y 1 5 3 , 1 7 3V i s c h e r i n g D r o s t e A . K . 1 8 6 V l a d i m í r 8 4

V l a d i s l a v J a g e l l o 1 3 4V o j t e c h s v . 8 3 , 9 2V o l t a i r e 1 6 7 , 1 6 8 , 1 7 1

W e i s s 5 7 W i c h i n g 8 1 , 8 2 , 9 0 , 1 3 0

V i l l i b r o r d s v . 7 1

W i n d h o r s t 1 8 9

X a v e r s k ý F r . 1 5 3 , 1 5 6 , 1 5 7

Z á b o j s k ý L a d i s l a v 2 1 2

Z á p o ľ s k ý J á n 1 6 2

Z á p o ľ s k ý Ž i g m u n d 1 6 2

Z a r a t h u s t r a 6 8

Z la t o ú s t y J á n s v . 5 3

Z w i n g l i 1 4 2 , 1 4 3

Ž i g m u n d L u c . 1 2 2 , 1 2 6 , 1 2

1 3 3 Ž i ž k a J á n 1 2 7



OBSAHVODOM ............................................................

Stra

K R E S Ť A N S K Ý S T A R O V E K (1— 600) . . 7—

O B D O B I E P R V É : Z A L O Ž E N I E , R O ZŠ Í R E N I E A P R E N A S L E D O V A N I E C I R

K V I (1—313) ............................................................ 8—§ 1. ĽUDSTVO PRED NARODENÍM JE ŽIŠA

KRISTA : Náboženskomravné pom ery medzipohanmi — Náboženskomravné pomery medzi židmi — Plnosť času ..................................... 8—

§ 2. JE ŽIŠ KRISTUS : a) Vykupiteľ sveta — Narodenie a mladosť Ježišova — Krst a verejná čin

nosť Ježišova — Vykupiteľská smrť Ježišova— Zm ŕtvychvstanie Ježišovo ; b) Zakladateľ cirkvi — Cirkev pokračuje v diele Ježišovom ;c) Ježiš Kristus je historickou osobou 10—

§ 3. CIRKEV ZAČÍNA SVOJU ČINNOSŤ : Soslanie Ducha Svätého — Prví misionári — Horlivosť prvých kresťanov — Cirkev je určená

pre všetkých ľ u d í ............................................. 13—§ 4. PÔSOBENIE SVÄTÝCH APOŠTO LOV:a) Sv. Peter, hlava cirkvi — Pôvod sv. Petra— Veľký sľub — Splnenie sľubu — Mučenícka smrť sv. Petra v Ríme — Rím strediskomcirkvi ; b) Sv. Pavol, apoštol pohanov — Pôvod sv. Pavla — Veľká zmena — Sv. Pavoluznáva sv. Petra za hlavu cirkvi — Najväčšímisionár — Uväznenie a sm rť ; c) Ostatní



Str§ 5. CIRKEV SA ODLUČUJE OD SYNAGOGY:

Rozdiel medzi kresťanstvom a židovstvom —Prenasledovanie apoštolov — Kázeň sv. Štefana a jeho ukameňovanie — Sv. Peter prijíma prvého pohana do cirkvi — Snem apošto

lov v Jeruzaleme — Trest Boží nad židmi 20—§ 6. DOBA KRVAVÝCH PRENASLEDOVANÍ

CIRKVI : a) Príčiny prenasledovania — Novásituácia — Nepriateľský postoj rímskeho štátu voči kresťanstvu a jeho príčiny ; b) Priebeh

prenasledovaní — Krvavá skúška — Nero a jeho nástupcovia — Nové obdobie prenasledo

van ia — Najkrvave jšie prenas ledovanie ;c) Výsledok prenasledovania — Krv mučeníkov semenom kresťanstva — Kresťanstvo jen e p r e m o ž i t e ľ n é .................................................... 22—

O B D O B I E D R U H É : V Í Ť A Z S T V O N A DP O H A N S T V O M A R O Z V O J C I R K V I(313—6 0 0 ) ..................................... ....... 28—

§ 7. KONŠTANTÍN VEĽKÝ A VÍŤAZSTVOKRÍZA : Posledné krv avé prenasledovan iekresťanov — Ko nštantín Veľký a kresť anstvo — Edikt milánsky — Význam Konštantína Veľkého pre k r e s ť a n s t v o .............................. 28—

§ 8. CISÁR JULIÁN APOSTATA V BOJI PROTI

KRESŤANSTVU : Príčiny nenávisti cisáraJuliána voči k res ť an stv u — M árny pokuso obnovenie pohanstva — Konečné víťazstvokresťanstva nad pohanstvom . . . . 31—

§ 9. ROZŠÍRENIE KRESŤANSTVA : Úspešné šírenie kresťanstva pred r. 313 — Kresťanstvosa šíri vo všetkých vrstvách — Ázia — Afrika— Europa — Po r. 313 — Príčiny rýchleho šírenia kresťanstva — Vnútorné príčiny — Von



Stra§ 10. VÝVOJ CIRKEVNEJ ORGANIZÁCIE :

a) Cirkevná ústava — Ráz cirkevnej ústavy— Klerici a laici — Biskupi — Kňazi — Diakoni ; b) Vzdelanie, svätenie a výživa klerikov. Celibát — Vzdelanie k leriko v — Svätenie k lerikov — Výživa klerikov — Celibát . 36—

§ 11. CIRKEV VEDIE VERIACICH K ZBOŽNOSTI A SVÄTOSTI : Ciel cirkvi ; a) Obeta om

še svätej — Sv. omša strediskom bohoslužby— Doba slávenia sv. omše — Miesto sláveniasv. omše ; b) Sv. sviatosti — Sv. krst — Svia

tosť birmovania — Sväté prijímanie — Sviatosť pokánia — Sviatosť pomazania nemocných — Sviatosť posvätenia kňazstva — Sviatosť manželstva ; c) Sviatky, pôsty a púte —Sviatočné dni — Pôst — Púte . . . . 39—

§ 12. CIRKEV CHRÁNI POKLAD VIERY PROTIBLUDOM. CIRKEVNÉ SNEMY : Príčiny blu

dov — Rozmach bludov po r. 313 — Víťazstvocirkvi nad bludmi — Rozdelenie bludov;a) Bludy teologické — Ich podstata — Árius— Macedónius ; b) Bludy kristologické — Ichpodstata — Nestorius — Eutyches — Sergius— Otázka neomylnosti pápeža Honoria I. ;c) Bludy antropologické — Pelágius . 45—

§ 13. STAROKRESŤANSKÁ SPISBA : Rozkazučiť — Knihy Písma sv. — Apoštolskí Otcovia— Apologéti — Zlatá doba kresťanskej litera tú ry — Vy nik ajúci p á p e ž i .............................. 51—

§ 14. REHOĽNÍCI — NOVÍ BOJOVNÍCI V SLUŽBÁCH CIRKVI: Vznik rehoľníctva — Sv.Antonín, zakladateľ pustovníctva — Sv. Pa

chomius, zakladateľ kláštorníctva — Rozšírenie mníšstva na Východe — Mníšstvo na Zá



Stra§ 15. NÁBOŽENSKOMRAVNÝ ŽIVOT VERIA

CICH V KRESŤANSKOM STAROVEKU:Život podľa viery — Vzájomná láska — Zam estnanie — Rodinný život — Úcta k m ŕtvymKresťanstvo vplýva na verejný život — Po

kles horlivosti po r. 3 1 3 ..................................... 58—I . K R E S Ť A N S K Ý S T R E D O V E K (600— 1517) 63— 1

S K O R Ý S T R E D O V E K ( 6 0 0 — 1 0 7 3 ) :C I R K E V U Č I T E Ľ K O U A V O DK Y Ň O U E U R O P S K Ý C H N Á R OD O V ..................................... ..................................... 64—

§ 1. s ť a h o v a n i e n á r o d o v a z á n i k r í m s k e j RÍŠE : Zánik Rímskej ríše — Nové úlohy cirkvi — Zásluhy pápežov — Východorím ska r í š a ............................................................ 65—

§ 2. MOHAMED V BOJI PROTI KRESŤANSTVU : Nový nepriateľ — Mohamed — Mohamedovo náboženstvo — Výboje mohamedánov — Zásluhy i s l a m u .............................. 67—

§ 3. SV. BONIFÁC, ORGANIZÁTOR CIRKVIV NEMECKU : Fransk á ríša — Predchodcovia sv. Bonifáca — Sv. Bonifác — Utuženiesväzkov s Rímom — Mučenícka smrť 70—

§ 4. SPOLUPRÁCA CIRKVI A ŠTÁTU. PÁPEŽ

LEV III. A CISÁR KAROL VEĽKÝ : Spolupráca cirkvi — Založenie Pápežského štátu— Obnovenie Západného cisárstva — Významsvornej spolupráce — Karol Veľký — Rozdelenie K arolovej ríše — Čierne storočie — »Pápežka« Johana . . . . . . 73—

§ 5. VÝCHODNÁ CIRKEV TRHÁ SPOJENIE

S RÍMOM : Príčiny rozkolu — Boj proti obraR k l F i R k l C l i 77



Stra§ 6. POKRESŤANENIE SLOVANOV : Sťahovanie

Slovanov — Pohanské náboženstvo Slovanov— Chorváti — Srbi — Slovinci — Bulhari —Češi a Moravania — Sv. Václav — Sv. Vojtech — Poliaci — Polabskí Slovania — Rusi 80—

§ 7. POKRESŤANENIE SLOVÁKOV. SV. CYRILA METOD, APOSTOLI SLOVÁKOV : a) Počiatky kresťanstva na Slovensku — Pribina —Mojmír — Rastislav ; b) Sv. Cyril a Metod, slovenskí apoštoli — Pôvod sv. bratov — Príchodna Veľkú Moravu — V Ríme — Povolenie slovanskej liturgie — Sv. Metod biskupom —

Svätopluk — Znova v Ríme — Smrť sv. Metoda ; c) Zánik Veľkej Moravy a osud slovanskej liturgie — Vyhnanie Metodových žiakov— Zánik Veľkej Moravy — PokresťanenieMaďarov ............................................................ 85—

§ 8. SPRÁVA A ŽIVOT CIRKE VN Ý: Zmenenépomery — Kardináli — Kanonici — Tiene —

S v e t l o ................................................................... 92—§ 9. CIRKEVNÁ VEDA A UMENIE : Východ —

Západ ................................................................... 95—

VLASTNÝ STREDOVEK (1073—1305) : CIRKEVNA VRCHOLE DUCHOVNEJ I SVETSKEJM O C I ................................................................... 98—

§ 10. VÍŤAZSTVO CIRKVI V BO JI O INVESTITÚRU. PÁPEŽI GREGOR VII. A INOCENTIII.: Opravné hnutie — Gregor VII. — BojGregora VII. a Henricha IV. — Wormskýkonkordát — Inocent III .................................... 99—

§ 11. KRIŽIACKE VÝPRAVY A ICH VÝZNAMPRE CIRKEV A KULTÚRU: Príčiny križiackych výprav — Prvá križiacka výprava— Význam križiackych výprav — Križiacke



Str§ 12. NOVÉ REHOLE A ICH VÝZNAM PRE

CIRKEV. DOMINIKÁNI A FRANTIŠKÁNI:Nové rehole — Dominikáni — Františkáni— Dominikáni a františkáni v boji proti bludom — Katari — Valdenskí — Cirkevná inkvizícia — Španielska inkvizícia 106—

S 13. VEDA. A UMENIE CHLÚBOU STREDOVEKEJ CIRKVI : Stredoveké un iverzity —Scholastika — Sv. Albert Veľký — Sv. Tomáš Akvinský — Sv. Bonaventúra — Mystika — Sv. Bernard — Cirkevné umenie —

Baziliky — Sloh cen trálny — Sloh byzan tský— Sloh románsky — Sloh gotický — Maliari— P o é z i a ............................................................ 112—

N E S K O R Ý S T R E D O V E K ( 1 3 0 5 — 1 5 1 7 ) :

Ú P A D O K C I R K E V N E J V Á Ž N OS T I A P R E D Z V E S Ť N O V E J D O B Y 119—

§ 14. ÚPADOK PÁPEŽSKEJ MOCI A JEHO NÁSLEDKY PRE CIRKEV. PÁ PEŽI V AVIGNONE A VEĽKÁ ZÁPADNÁ SCHIZMA :Bonifác VIII. — Avignonskí pápeži — Veľkáschizma — Kostnický snem — Únia . 120—

§ 15. PRIPRAVOVATELIA NOVOVEKU: Viklef

— Odsúdenie Viklefa — Hus — OdsúdenieHusa — Husitské vojny — Humanizmusa renesancia — Erazmus — Pravá obroda 124—

§ 16. CIRKEVNÉ POMERY NA SLOVENSKUV STREDOVEKU : Politický a kultúrny význam Slovenska — Sv. Bystrík — Kláštory— Benediktíni — Ostatné rehole — Vpády

Tatarov — Anjouovci — Spory o trón — Maj k b 129



StrI I I . K R E S Ť A N S K Ý N O V O V E K (1517 A Ž

DODNES) ............................................................ 135—

1. OBDOBIE REFORMÁCIE A OBRODY KATOLÍCKEJ CIRKVI (1517— 1648) . . . . 136—

a) Reformácia a rozbitie cirkevnej jedno ty :

§ 1. REFORMÁCIA LUTHEROVA A JEJ PRIEBEH : Doba prerodu — Volanie po náprave— Luther — Náboženský vývoj Lutherov —Verejné vystúpenie Lutherovo — OdsúdenieLu thera — Lu ther pokračuje v odboji —

Protestanti — Šírenie Lutherovho učenia —Lutherova smrť — Podstata Lutherovhou č e n i a ................................................................... 137—

§ 2. KALVINIZMUS A JEH O ROZŠÍRENIE :Zwingli — Kalvín — Učenie Kalvínovo —Šírenie kalvinizmu — V Nemecku — VoFrancúzsku — V Anglicku — Prenasledovanie katolíkov — Mária Katolícka — Írsko —Škótsko ........................................................... 142—

§ 3. VÝSLEDKY A NÁSLEDKY REFORMÁCIE:Náboženské nepokoje — Vonkajšie úspechy— Vnútorný rozvrat — Jediný klad — Nesprávne porovnanie ..................................... 147—

b) Obroda katolíckej cirkvi:

§ 4. TRIDENTSKÝ KONCIL PODKLADOM KATOLÍCKEJ OBRODY : Tridentský koncil —Hlavné úlohy — Vierouka — Disciplína —Vynikajúci pápeži — Pius V. — Gregor XIII.— Sixtus V. — Horliví biskupi a kňazi —Prameň nového života — Storočie svätcov 149—

§ 5. Sv. IGNÁC Z LOYOLY A JEZUITSKÁ REHOĽA : Sv. Ignác — Organizácia jezuitov —



Stra

§ 6. MISIJNÁ ČINNOSŤ CIRKVI MEDZI POHANMI : Misijná horlivosť — Predná India— Japonsko — Čína — Amerika — Paraguay— Severná Amerika — Afrika — Unionistické h n u t i e .................................................... 156— 1

§ 7. EVANJELÍCKA REFORMÁCIA A KATOLÍCKA OBRODA NA SLOVENSKU : Reformácia na Slovensku — Oláh — Viedenskýmier — Pázmán — Trnavská univerzita —Víťazstvo katolíkov .....................................

160—

2. OBDOBIE ŠTÁTNEHO CIRKEVNÍCTVA AOSVIETENSTVA (1648— 1815) . . . 165—

§ 8. CIRKEV V BOJI PROTI ŠTÁTNEMU CIRKEVNÍCTVU : Zlý príklad — Galikanizmusvo Francúzsku — Febronianizmus v Nemecku — Jozefinizmus v Rakúsko-Uhorsku —Cirkevné reformy — Odpor — Leopold II. —Dobrá v ô ľ a ...........................................................

166—1§ 9. OSVIETENSTVO V BOJI PROTI CIRKVI

A NÁBOŽENSTVU : Nový svetový názor —Osvietenstvo v Anglicku — Osvietenstvovo Francúzsku — Slobodní murári — Osvietenstvo v Nemecku — Vplyv osvietenstvana protestantov a kato líkov— Klady osvietenstva — Redemptoristi — Lazaristi — Trapisti 169—1

§ 10. FRANCÚZSKA REVOLÚCIA A JE J NÁ

SLEDKY PRE CIRKEV : Ovocie osvietenstva — Boj proti cirkvi — Národný konvent— Direktórium — Napoleon I. — Konkordát— Napoleonov pád — Viedenský kongres —Ľudovít XVIII. — Karol IX. — Francúzskoznova republikou — Odluka cirkvi od štátu 174— 1

§ 11. NÁSLEDKY FRANCÚZSKEJ REVOLÚCIEV EU ROPSKÝCH ŠTÁTOCH : Pro ticirkevné snahy — Cirkev v Nemecku — Sebave



St r

§ 12. CIRKEVNOPOLITICKÉ POMERY NA SLOVENSK U V XVIII. STOROČÍ: Radostnýrozvoj cirkvi — Osvietenstvo na Slovensku— Mária Terézia — Jozef II. — Národné povedomie — Slovenské učené tovarišstvo. . 180—

3. OBDOBIE VONKAJŠEJ SLABOSTI A VNÚTORNÉHO ZOSILNENIA KATOLÍCKEJ CIRKVI (1815 AŽ D O D N E S ) .............................. 185—

§ 13. PÁPEŽ PIUS IX. A VATIKÁNSKY KONCIL: Pápeži od začiatku XIX. storočia — PiusIX. — Vatikánsky koncil — Zánik Pápežského štátu — Následky vatikánskeho koncilu

— Kultúrny boj v Nemecku — Statočnýodpor ......................................................................... 186—§ 14. PÁPEŽSTVO NA VRCHOLE SVOJEJ VNÚ

TORNOCIRKEVNEJ MOCI. PÁ PEŽ I LEVXIII. A PIUS X.: Lev XIII. — Cirkevnopolitická činnosť Leva XIII. — Vnútornocirkevná činnosť Leva XIII. — Pius X ........................ 190—

§ 15. KATOLÍCKA CIRKEV VO SVETOVEJVOJNE A PO NEJ: Svetová vojna a jej následky — Benedikt XV. — Pius XI. — PiusX II ............................................................................... 193—

§ 16. KATOLÍCKE MISIE A UNIONISTICKÉHNUTIE: Nový rozvoj misií — Ázia — Čína— Japonsko — Afrika — Amerika — Mexiko

— Južná Amerika — Austrália — Unionistické hnutie — Protestantské vyznania — Náboženská štatistika ..................................... 198—2

§ 17. CIRKEVNÁ VEDA A UMENIE V KRESŤANSKOM NOVOVEKU: Cirkevná veda —Prírodné vedy — Prek ážky a nový rozvoj cirkevnej vedy — Cirkevné umenie — Sloh renesančný — Renesančné umenie na Sloven

sku — Sloh barokový — Barokové umenieSl k M d ý l h 203 2



Stra§ 18. CIRKEVNO POLITICK É POMERY NA SLO

VENSKU V POSLEDNOM STOROČÍ : a) Do roku 1918 — Proticirkevné snahy — František II. — Ferdinand I. — Frant. Jozef I. —Konkordát — Zrušenie konkordátu — Spo

lok sv. Vojtecha — Boj za národné a politické práva — Štúr — Moyses — Hlinka —Zahraniční Slováci; — b) Od r. 1918 —Česko-slovenská republika — Nový život —Politické spory — Proticirkevná politika —Hlinka v boji za práva Slovákov — Slovenská autonom ia — Slovenská repub lika . 208—2

AŽ DO SKONČENIA SVETA ! « .............................. 215—2CORRIGENDA ............................................................ 218

ČASOVÁ TABUĽKA .................................................... 219—2

UKAZOVATEĽ MIEN .................................................... 223—2

OBSAH ..........................................................................

OBRAZOVÉ PRÍLOHY

229—



OBRAZOVÉ PRÍLOHY



Predsieň kresťanských katakomb v Neapoli (3. st.).



Vnútrajšok starokresťanskej baziliky v Ríme (6. st.).



Gotický Sloh : Notre-Dam e v Paríži (od r. 1163,



Renesančný sloh: Chrám sv. Petra s Berniniho kolonádov R ím e (1506— 1626).



Moderný sloh: Jubilejný chrám sv. Václava v Prahe.



OD AUTORA TEJTO KNIŽKY VYŠLY :

Veniec Ducha Svätého. (Prklad.) Trna va, vyd. Spolo

sv. Vojtecha, 1932.Význam sv. Metoda pre Slvákov. Bratislava, vyd. Slvenská liga, 1935. Str. 40.Cena 5 Ks. (Rozobrané.)

Čo sa deje v Konnersreuthe(Doplnený preklad). Bratislava, vyd. Jednota kažien, 1936. Cena 8 Ks.

Golgota a veda. (Preklad.) vyd. Bratislava, vyd. Jedkat. žien, 1936. Cena 10 K(Rozobrané.)

Reformné hnutie v arcibi kupstve ostrihomskom d

r. 1564. Bratislava, 1939. St327. Cena 60 Ks.

Pius XII. — pápež pokoj(Doplnený preklad.) Bratslava, vyd. Jednota kažien, 1940. Str. 240 a 16 sfotografií. Cena 15 Ks.

Mikuláš Oláh a jeho dob(1493—1568). Bratislava, 194Str. 228. Cena 60 Ks.

K náboženským dejinám v Zvolenskej okolo r. 156Bratislava, 1941. Str. 1(Odtlačok z »Theologica Ctholica Slovaca«, r. 1941.)

Pápež Pius XII. — 25 roko biskupom. Bratislava, 194

Cirkev kristova v dejinách

Documents

Transcript of Cirkev kristova v dejinách