Školský rok: 2017/2018

Číslo : 1

Časopis detí Reedukačného centra Čerenčany

OBSAH

1. Ahojte deti

2. Od pani vedúcej

3. Naši noví kamaráti

4. Moje letné prázdniny

5. Výtvarné súťaže (Čarovná ceruzka, Jeseň,

Halloween)

6. Rómsky festival

7. Malý princ – Kokava

8. My a šport (Cezpoľný beh, Viacboj)

9. Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas

10. Náš výlet do Terchovej

11. Prednáška o drogách

12. Beseda – Obchod s bielym mäsom

13. OČAP

14. Moja kamarátka

Ahojte deti, dospelí a všetci naši

čitatelia!

Čas plynie neúprosne rýchlo a my máme za sebou prvé dva mesiace

opätovného ranného vstávania, plnenia si školských i mimoškolských

povinností. Ako býva naším dobrým zvykom, práve v tomto období vychádza

každoročne prvé číslo časopisu Nádej. Vždy sa teším na Vaše príspevky,

postrehy, aktuality, myšlienky, ktoré vkladáte do príspevkov. Rada si

v tomto chladnom a sychravom počasí aspoň na chvíľočku sadnem so šálkou

teplého čaju, či kávy a listujem a čítam sa v našom spoločnom časopise.

Vždy ma to prinúti premýšľať. O Vás, o Vašich životoch, o sebe, o svojej

práci. Naše zariadenie nie je len o trestoch, príkazoch, zákazoch, o tom,

čo musíš a čo nesmieš. Je aj o nových zážitkoch, predsavzatiach, je o

zdolávaní prekážok, o budovaní svojho lepšieho ja.

Tento školský rok je plný zmien. Do nášho zariadenia prišlo veľa nových

detí, ktoré sa nám aj na stránkach Nádeje predstavia. Po desiatich rokoch

skončil na pozícii riaditeľa pán Bodnár a pani riaditeľkou sa stala pani

Bodnárová. Pani Sivokovú vystriedal pán Václavík a staronovou pani vedúcou

výchovy je pani Renatka Fazekašová. Zmien je teda dosť.

Preto Vám všetkých, deťom aj dospelým, želám z celého srdca do tohto

školského roku veľa veľa úspechov, sily, pozitívneho myslenia a dobrej

nálady. Nech sa Vám plnia Vaše tajné sny a túžby a nech vždy nájdete vo

svojom vnútri dobro. Lebo viem, že každý z nás ho tam určite má.

Jana Lepišová

...od pani vedúcej

Milé deti , kolegovia...

Nový školský rok sa už rozbehol , pre niekoho prvý , iní ste tu už

dlhšie . Ja začínam svoj dvadsiaty prvý v tomto školskom roku ako

staronová vedúca výchovy.

Ja i celý pedagogický zbor Vám k zveľaďovaniu Vášho vzdelania

želáme , aby sa Vám darilo, aby ste vedeli, že sme tu pre Vás.

Nám pedagógom by som chcela popriať veľa úspechov v zodpovednej

práci ,a možno niečo navyše – aby sme stále našli dosť síl, trpezlivosti

a elánu na to , aby sme vedeli žiakom pomôcť a vedeli ich brať

nenalinkovaných , ale takých akí sú .

Vašim najväčším želaním, deti, je byť s rodinou. Ja Vám prajem , aby

ste všetci boli čo najskôr doma , aby ste sa snažili na sebe pracovať

a Vianoce strávili v kruhu tých , ktorí Vás majú radi.

PS : Viem deti , že nemôžem vyriešiť všetky Vaše problémy a bolesti

na duši , ale ak máš „ zlý “ deň , pokojne môžeš prísť za mnou

porozprávať sa. Vypočujem ťa.

Vaša vedúca výchovy Renatka

Volám sa Stanislav Matuška, bývam

v Poltári. Mám hobby, ktorým je BMX.

Prišiel som kvôli tomu, že som bral drogy a som sa doma

zle správal . Prišiel som 17.6.2017. Prázdniny som skoro

celé trávil tu, bolo tu celkom v pohode. Hneď v prvý deň

som zapadol, čomu som bol rád, aj keď s niektorými

deťmi som si nesadol dodnes. Hneď ako som tu bol, cca 2

týždne po príchode som začal chodiť aj na vychádzky

a brigády. Dokonca som dostal na starosť rybník, skleník

a akvárium.

Volám sa Mikuláš Bartfay, mám 14 rokov. Rád cvičím. Mám dve

sestry, jedného brata, bývam von Veľkých

Kapušanoch. Rád hrám stolný tenis a futbal.

Najradšej mám z jedla halušky . Mám tu veľa

kamarátov a kamarátok. Najradšej z oblečenia

mam rifle a na doma tepláky a cez leto rád nosím

tielko a kraťasy. Som tu už tri mesiace a je mi

tu dobre ale najradšej by som išiel už domov ku

rodine lebo mi chýbajú .

Ahojte, ja sa volám Aďo Oláh, mám 12 rokov. Rád

hrám futbal, rád počúvam tiež hudbu. Mojim

obľúbeným jedlom je syr s hranolkami. Mám tri

sestry a jedného brata. Som z DeD Kremnica a tu

som preto, lebo som napadol pani vychovávateľku.

Rád nosím štýlové veci. Chodím do 6.ročníka ŠZŠ.

Ja sa volám Kristián Szelid, mám jednu sestru, ktorá sa

volá Jennifer a má 8 rokov. Preto som tu v reedukačke,

lebo strýko predal byt, a nemali sme kde bývať. Ale tu je

mne veľmi dobre, aj vychovávatelia sú tiež dobrí. Mám rád

hudbu, venujem sa hre na husle.

Ja som Roman Červeňák a som z DD

v Medzilaborciach, kde som sa správal nemiestne ,

neposlúchal som, kradol som a nedal na rady

starších. Neveril som, že sa môžem ocitnúť v RC,

hoci mi to viackrát pripomínali. Nuž a som tu. Iba

teraz zisťujem, že škoda pre nás, že si nevážime to, čo

nám poskytuje DD a štát, ktorý sa o nás stará , keďže sa o nás

nestarajú naši rodičia. Aj tu v RC je starostlivosť o nás dobrá, máme

všetko, čo by sme doma niektorí nikdy nemali. Sú tu dobrí

vychovávatelia. Dávajú nám rady do života, a tie si uvedomíme asi len

ak vyrastieme a budeme múdrejší. V DD sme mali viac voľnosti, ale my

zrejme potrebujeme práve viac prísnosti, lebo si voľnosť nevážime

a neuvedomujeme si ju. Som tu spokojný, darí sa mi dosahovať

vzornosť a nemám s nikým problém. Vidím, že sú tu naozaj veľmi zlé

niektoré deti, škoda, že sami sebe robia zle. Chcem len, aby som sa

poučil z mojich chýb a stal sa lepším a nerobil sebe zle

nevhodným správaním ani nikomu, kto mi chce len dobre.

Volám sa Daniel Girba. Mám 10 rokov. Som tu preto,

lebo som robil zle rodičom. Rád hrám futbal a rád sa

bicyklujem. Bývam v Tekovských Lužanoch. Ale som

rád, že som tu, lebo sa naučím poslúchať. Budem sa už

radšej dobre správať. Buďte dobrí , aby ste neodišli

od rodičov ako ja.

No tak začnem takto. Volám sa

Viktória Sakatová, mám 14 rokov a bývam v

Remetských Hámroch, okres Sobrance. Do

reedukčného centra som prišla preto, lebo som si

nevážila to, čo som mala doma a že som bola pri

bratovi. Ale som rada, že som tu prišla, lebo si

chcem zmeniť život. Chcem sa zmeniť v správaní, lebo chcem ísť

domov k rodine.

Ja sa volám Róbert Ferko, mám 13 rokov. Moje bydlisko sú

Sobrance, som z domova a som tu pre bitky, nadávky rozbité

dvere a mnoho zápisov.

Volám sa Júlia Farkašová pochádzam z Málinca, budem mať 15 rokov,

rada spievam a tancujem. Zo športu rada hrávam futbal a viem sa

prispôsobiť, zbožňujem nutelu a piškóty. Nerada chodím do školy.

Mám sedem súrodencov, 5 sestier a dvoch bratov. Som tu preto, lebo

som nechodila do školy. Bola som aj v DGC Ružomberok, ale to

nepomohlo, tak som tu a dúfam, že sa odtiaľto raz dostanem domov.

Volám sa Nikola Danihelová, som z Bratislavy, som

tu za svoje problémy. Som z detského domova, v

škole aj v detskom domove som mala nejaké

problémy. Nie je mi tu bohvieako. Nebaví ma to tu,

stále robíme to isté dookola celý rok. Veľmi som si

tu obľúbila Larinku a Danielu, chcela by som ich

pozdraviť a povedať Daniele ,že som jej podporou.

Mám rada uja Robka, pána Szajka a tetu Aďku. Najviac mám

najradšej pani Fazekašovú. Zvykla som si tu a momentálne som v

treste. Radím vám, nerobte zle, lebo budete musieť nosiť veľmi

hnusné veci 6 týždňov vkuse .

Som Kristián Havran. Mám 14 rokov, bývam v Jelšave.

Prečo som sem prišiel? Lebo som robil zle. Zvykol som

si tu. Mám kamarátov, zatiaľ len piatich. Doniesla ma

sem sociálka a som v RC len na 10 dní.

Volám sa Jozef Miko. Mám 13 rokov, bývam v detskom

domove. Prišiel som tu lebo som utiekol z domova

Našiel som si nových kamarátov. Moja rodina býva

v Košiciach, mám troch bratov, dve sestry, volajú sa

Samko Kiko, Sebastianko, Kristínka. Mám skvelú

babku. robíme spolu koláče.

Volám sa Mária Farkašová, mám 13 rokov, pochádzam z Málinca. Rada

tancujem a spievam. Som tu kvôli tomu, že som nechodila do školy.

Mojím cieľom je dostať sa domov a možno sa aj zmeniť.

Volám sa Vanesa. Pochádzam z Bratislavy, milujem luxus, zábavy,

nakupovanie, dobrú spoločnosť, mojich ľudí, fotenie, modeling a veľa

vecí. Som ambiciózna a moje sny si plním. Idem si za tým, čo chcem,

chcem byť aj slávna v šoubiznise, čo aj budem. Som nezávislá,

milujem slobodu, voľnosť. Život je krásny, preto si ho chce do

poslednej sekundy užiť. Mám rada všetkých, až na určité skupiny. Raz

by som chcela bývať v L.A. alebo v Hollywoode. Najviac ma zaujíma

kariéra a moji ľudia, aby som podľa svojich predstáv žila.

Volám sa Viera Palová. Čo robím rada? Rada sa hrám

s telefónom a rada sa maľujem. Zatiaľ som si tu nezvykla,

nie som tu spokojná. Predsa len, je to ústav a ja by som

chcela byť doma. Z kamarátok mám najradšej Lauru

a ešte Danielu. Mám 13 rokov.

Ja sa volám Ladislav Putnoky a má 16 rokov.

Mám rád futbal. Je mi tu celkom dobre. Môj otec mi

vždy radil, že mám chodiť do školy, no ja som nechodil.

Teraz to ľutujem. Mám tri sestry a jedného maličkého

brata. Našiel som si tu veľa kamarátov a nenudím sa.

Mojim naj kamošom je Jano Baláž.

Ja som Mirka Nekorancová, mám 14 rokov, som z Kysuckého Nového

Mesta. Už som tu 1 mesiac a týždeň. Mám štyroch súrodencov.

A rozvedených rodičov. Mama sa zase vydala a s novým priateľom má

ročného a dvojmesačného syna. Mám veľmi rada svoju rodinu, za nič

na svete by som ich nevymenila. Som tu

len krátko a táák veľmi mi chýbajú.

Volám sa Dávid Prieložný, mám 15 rokov. Som tu kvôli

útekom z decáku, krádežiam, bitkám. Do detského

domova som sa dostal kvôli hádkam s bratom,

niekedy som ani neprišiel dokonca domov.

Volám sa Daniela Šarkӧziová. Narodila

som sa 14. 6. 2003, pochádzam zo Žiaru

nad Hronom, chodím do siedmeho ročníka

a rada športujem.

Volám sa Sebastián Baláž, mám 14 rokov a bývam

v Ružomberku. Rád hrám futbal. Najviac sa bavím

s Reném a Didim. Som tu preto, lebo som robil v škole

zle, bil som spolužiakov.

Volám sa Arpád Lakatoš, narodil som sa

22.8.2003. Môj obľúbený herec je Jackie Chan, mám

rád francúzske zemiaky. Rád mám veci značky Puma

a v škole mám rád predmet počítače.

Volám sa Sára Ferencova. Mám 15

rokov. Bývam v DeD Svidník. Rada

tancujem, hrám futbal. Moja

kamarátka v RC je Mirka, som na

siedmej skupine, na izbe som sama.

Ahojte. Volám sa Tímea Laliková. Pochádzam z Košického kraja. O

necelé dva týždne budem mať 14 rokov. Narodila som sa v okrese

Rožňava, 16. 11. 2003. Trvalé bydlisko mám u mamky v Plešivci.

Presťahovali sme sa do Gemerskej Hôrky k maminmu partnerovi. Mňa

pridelil súd otcovi, nedodržala som to, čo som mala, tak som v RC.

Moji rodičia sú rozvedení, ocino býva v Plešivci. Som tu daná výchovne

na 6 mesiacov neobmedzene. Nemám tu veľa kamošiek, len Vivien,

Viktóriu, Vieru Paľovu a ostatné. Mám štyroch súrodencov Vanesu,

Laca, Karola, a Kincso. Mojím cieľom tu je rešpektovať

učiteľov, učiť sa poslúchať pokyny vychovávateľov a

dostať sa čím skôr domov.

Na prázdninách som

bol najskôr v Taliansku. Tam som

bol na pláži v Bibione . Potom som

išiel do Belgicka za otcom, kde

som zažil veľa zábavy. Chodievali

sme sa kúpať, večer som pozerával TV a, čo je u mňa normálne, drvil

som PS4.

Kevin Tábor

Ja som cez prázdniny väčšinou

dovolenkoval v Nemecku,

Turecku a v Tatrách. V

Nemecku som bol na futbale

Bayern Munchen vs Atletico

Madrid. Potom som išiel ku babke a tam som si užíval prázdniny.

Chodil som aj ku mojej sesternici, strašiť ju. Môžem povedať, že

tieto prázdniny mi rýchlo prešli a teraz som zase v Čerenčanoch, už

druhý rok.

Erik Bazala

Na našej škole prebehla súťaž v kreslení-maľovaní výkresov na

tému Jeseň. Súťaže sa zúčastnilo 13 žiakov, z toho bolo 6 zo základných tried

a 7 zo špeciálnych tried.

V piatok 22.9.2017 na komunite bolo vyhodnotenie súťaže. Na 1. mieste sa

umiestnili: Heráková Veronika a Bučková Laura, 2.miesto Žigová Dášenka a na

3.mieste Nikolas Baláž.

Žiaci sa do súťaže zapojili s veľkým zápalom a odovzdali skutočne pekné práce,

za čo boli odmenení na vyhodnotení – sladkými odmenami.

Sladké ocenenie získali všetci zúčastnení.

Mala som z Vás, milí žiaci, veľkú radosť a rozhodla som sa, že aj v budúcnosti

zrealizujeme podobné akcie.

Želám Vám veľa elánu, chuti a tvorivých nápadov !

Urbanová Ľubomíra

Na komunite 20. 10. 2017

vyhlásila pani Urbanova súťaž v

kreslení na tému Halloween. Všetci

sme sa potešili a hneď sa pustili do práce. Boli sme totiž v

časovej tiesni, lebo sa blížili jesenné prázdniny. Poháňala nás

vidina víťazstva a túžba po sladkej odmene, keď sa

umiestnime na prvých troch miestach. Súťaže sa

zúčasnili 11 žiaci, z toho sa dvaja umiestnenili na prvom

mieste: Daniela Šarkőziová a Arpád Lakatoš, druhé

miesto obsadili tiež dvaja žiaci: Denisa Tökölyová a

Mikuláš Bartfay. Niektorí z nás boli šťastní a vychutnávali

si víťazstvo a niektorí boli trošku sklamaní, ale súťaže sú o

výhrach, ale aj o prehrách.

Dáša Žigová

Konečne som videla naživo Gypsy

Čhaves..... Na vystúpenie boli

vybratí Denisa a Kristián.

Niektoré dievčatá odviezol

p.Szajkó a my ostatné sme šli

s pani Chodúrovou vlakom. Festival mal byť na námestí, ale pršalo,

a tak sme šli do kultúrneho domu. Ďakujem jednej osobe, ktorá so

mnou pretancovala celý čas...Rozičke. Dúfam, že si to užijeme aj na

Mikuláša. Gypsy čhave prišli až nakoniec a boli super. Najvtipnejší bol

záver, keď sme čakali na autobus a pani Chodúrová si spomenula, že

autobus odchádza z inej zastávky. No a pretože sme ho nestihli, tak

nakoniec prišiel pán Chodúr aj s jednou pani a odviezli nás do

Čerenčian. Chcem sa poďakovať v mene báb, že sme tam mohli ísť

a tešíme sa nabudúce.

Dášenka zo 7.VS

Tak 19. 9. bol utorok. Išli sme všetky dievčatá na festival. A Dena a

Kiko išli vystupovať. Bolo to v dome kultúry, dlho sme čakali, kým to

začne, ale nejakú trpezlivosť sme mali. Tancovali tam dievčatá 12 -13

ročné, cigánske tance. Bolo to veľmi pekné, potom tancovali chlapci s

dievčatami. Potom sme všetci čakali na Gipsy Čave. Boli tam všelijaké

cigánske skupiny a tak nakoniec došli aj Gipsy Čáve. Ja, Roza, Dáška,

Laura, Veva a Dena sme sa postavili a začali sme tancovať. Potom

začali skoro všetci tancovať, skoro celé publikum. To sme si to užili a

keď spievala Denisa, sme kričali a mávali. Potom spieval Kiko. A on

hral na husliach, bolo to pekné . Pán Szajko a jeho syn Attila tiež

spievali. Keď sme išli naspäť, zašli sme do obchodu a potom na

zastávku. Tam asi o 15 minút zistila pani Chodúrová, že autobus tadiaľ

nejde. Išli sme k Lidlu. A po ceste sme haluzili. Pani Chodúrová

zavolala svojho muža a svoju kamarátku, tí nás odviezli do RC okolo

dvadsiatej hodiny. Potom sme sa najedli a osprchoval a išli sme spať.

Moc sme si to užili. Dúfam, že sa

ešte takého niečoho zúčastníme.

Nika Danihelová

Dňa 18.10.2017

som dostal

možnosť ísť na

kreatívny pobyt

s názvom Malý princ do

rekreačnej oblasti v lone prírody do Kokavy- Línie. Boli tam s nami

páni vychovávatelia M. Chodúrová a A. Szajko. Z 1.VS ma tam

doporučila pani Janka, moja vychoška, za čo som jej vďačný, lebo to

bol veeeeľmi pekný pobyt.

Denne sme niečo tvorili, okrasné krabičky, záložky, ozdobné

kvetináčiky s vysadením byliniek, chodili do prírody, vozili sa na

koníkoch. Večer sme mávali diskotéky a proste bolo super. Výborne

nám tety kuchárky varili a so všetkým som tam bol spokojný.

Spokojná je aj teta Janka, že tam na mňa neboli zo strany

vychovávateľov žiadne sťažnosti. Ďakujem za to, že som tam mohol

byť.

Daniel Girba

Na Kokave bolo super, mali sme tam rôzne aktivity, súťaže, dielne. Ja

som sa zapájala skoro do všetkého, no moja sestra, tá bola vždy so

mnou, jej sa nepáčila zumba. Večer sme tam mali diskotéku, tak sme

sa trochu zabavili. Boli sme rozdelené do tímov ako : Ovečka, Líška,

Malý princ a tím Ruže, kde som bola aj ja. Na izbe sme boli 3 baby –

ja, moja segra a kamarátka

Mirka. Veľmi sa mi tam páčilo,

bolo dobre. Boli sme tam 3 dni

ale tie ubehli ako voda.

S pozdravom Julka Farkašová

Prvú chvíľu ako mi oznámili, že idem na Kokavu, som bola rada, ale po

čase som tam nechcela ísť. Keď som tam prišla, tak som bola rada, že

som tam a veľmi sa mi tam páčilo. Keď sme odtiaľ odchádzali, bolo mi

veľmi ľúto, lebo už som si zvykla na ľudí, čo tam boli s nami. Bývala

som na izbe č.4 s Julkou a jej sestrou. Bolo nám tam dobre. Robili

sme tam veľa krásnych aktivít a veľa hier. A zato chcem poďakovať

p. Chodúrovej, že ma tam zobrala a za to jej patrí veľké Ďakujem.

Mirka Nekorancová

No nebola som pripravená písať, ale napíšem. 18.10 v stredu prišla

ráno pre nás p. Chodúrová. Išli sme pre kufre a čakali na pani

riaditeľku. Neskôr sme šli na Kľačany, kde sme čakali pol hodinu na

autobus. Keď sme nastúpili, tak

sme videli, že ide sa s nami

pozabávať aj p. Megová. Cesta

trvala hodinu aj pol, mali sme

jednu zastávku, lebo Larinke

prišlo zle. Po príchode sme sa šli

vybaliť a po obede sa šli zabaviť

na opičiu dráhu a kto chcel aj na

kone. Večer bol film a potom

diskotéka. Spoznali sme tam veľa úžasných ľudí. Ďalšie dni sme mali

rôzne dielne a vytvorili sme veľa pekných vecí. Áno, myslela som aj na

našu vedúcu pani Fazekašovú, ktorej som urobila sviečku s citátom.

Posledný deň sme mali vyhodnotenie, vyhrali sme veľa vecičiek.

Ďakujeme našej Reginke, že nám tam spríjemnila pobyt spolu

s lektorkami. Najviac mi bude chýbať môj Majko, s ktorým sa hádam

ešte stretnem.

Laurinka

Dňa 18. 10. 2017 som išla ja /Denča/, Veronka, Laurinka, Nikolka,

Mária, Mirka a Júlia s pánom Szajkom a s pani Chodúrovou do Kokavy

na konvergenciu Malého princa. Ako sme tam prišli, nás ubytovali a

potom sme išli na obed. Hneď po obede sme išli jazdiť na koňoch a na

prechádzku. Nakoniec sme išli všetci okrem Laury. Mirka sa strašne

bála, lebo predtým ako jazdila na koňoch, mala menší úraz. No ale keď

zobral koňa pán Szajko, tak jej dal odvahu a ona

predsa len jazdila. Potom sme išli na prechádzku.

Aj Kevo a Daniel. Zabudla som ,aj oni s nami išli.

Utekali sme hore kopcom, bolo to namáhavé,

pretože ten kopec bol že fakt vysoko. Ale spoločnými silami sme to

zvládli. Bol tam aj jeden mím. Ja som sedela vzadu, nič som nevidela.

Potom sa začal pozerať, koho si vyberie, aby mu mohol pomáhať. No

a predstavte si, vybral si mňa. Dal mi nejaký sáčok, namočil ho do

vody, ktorá bola zrejme s jarou. Potom sme s ním hýbali a vznikli z

toho bublinky. Všetci sme sa čudovali, z čoho všetkého možno dačo

také pekné urobiť. Večer bolo disco. Na druhý deň sme mali krúžky,

na ktorých sme si mohli všeličo vyrobiť. Ja som si vyrobila vak, na

ktorý som si dala wu-tang. Baby si vyrobili všelijaké sviečky, ruže,

ozdobovali kvetináče a také všelijaké veci. Najviac sa mi páčil

tanečný krúžok, na ktorom sme sa učili všelijaké kroky. Som rada, že

som bola na Kokave. Veľa som sa tam naučila.

Denisa Tökölyová

MY A ŠPORT

Tak ako každý rok, aj v tomto školskom

roku začínajú športové súťaže cezpoľným behom.

Predchádza tomu len krátka príprava, keďže až

v septembri k nám prichádzajú deti, na ktoré si musíme počkať. A, samozrejme,

väčšina z nich je po dvoch mesiacoch ničnerobenia v slabej kondičke. Z celkového

počtu detí sa nám tentokrát podarilo vybrať štyroch chlapcov. Žiaľ, musíme

konštatovať, že z dievčat, ktoré už u nás boli, sme nemohli zobrať ani jedno.

Keď prišiel deň D, chlapci boli správne namontovaní, taktiku sme si vysvetlili, až

prišiel očakávaný štart. Miki vyštartoval ako prvý, avšak toto tempo nevydržal,

asi len 300 metrov. Bratia Bartošovci si počínali dobre, dlho sa držali v popredí,

dokonca Denis chvíľu viedol. Ale vysoké tempo a rýchlosť s tými najlepšími

nevydržal, došiel mu dych a prepadol sa až na konečné 9. miesto. V záverečných

metroch ho dokonca predbehol ešte aj brat. Tretí v družstve - Nikolas skončil na

17. Mieste. V súťaži družstiev sme skončili na peknom, hoci nepostupoval piatom

mieste.

Čo môžem povedať na záver? Asi to, že ak niekto povie, že vie behať, ešte behať

nemusí vedieť naozaj. Pretože pri behu je dôležitá taktika, správne rozloženie síl

a, samozrejme, musíme mať niečo aj natrénované. A celé to musíme vedieť

zvládnuť aj psychicky. Ale aj napriek tomu môžem chlapcov pochváliť za celkový

prístup, aj prípravu na hodinách, lebo si cením to, že chceli sami sebe niečo

dokázať. A čo odkazujem ostatným? Len poctivou prácou sa vieme posunúť

vpred a niečo v živote dokázať.

p.uč. Gabriel Bodnár

Aj ja som sa tento rok zúčastnil

cezpoľného behu. Tak prišli sme tam a

čakali sme, potom sme zjedli desiatu.

A pán Bodnár nám priniesol čísla a išli

sme behať a ja som skočil 17-ty.

Dostali sme tam aj bagety. A páčilo sa mi

to a ďakujem.

Nikolas Baláž

Tak začalo sa to takto. Cezpoľný beh sme

bežali ja, môj brat, Nikolas a Miki. Hneď ráno prišiel pán Bodnár.

Boli sme sa prezliecť. Potom sme si nastúpili podľa kategórií, najprv

odbehli dievčatá. Potom sme prichádzali na čiaru a behali sme vyše

dva kilometre. Nakoniec bolo vyhodnotenie. Skončili sme ako skupina

na piatom mieste.

Adrian Bartoš

Na túto súťaž sme išli hneď ráno. Prišiel

pre nás pán Zachar. Išli sme sa podpísať

a mladší žiaci sme išli na hod z miesta -

hodil som 10 metrov. Potom sme išli na

MY A ŠPORT

skok z miesta. Skočil som dva metre a 14

cm. Potom sme sa šplhali na tyči. A

nakoniec plávali. Myslel som si, že to

preplávam, nakoniec som sa zľakol vody a

diskvalifikovali ma, a to je asi koniec.

Na túto súťaž sme išli hneď ráno. Prišiel pre nás pán Zachar. Išli sme

sa podpísať a mladší žiaci sme išli na hod z miesta - hodil som 10

metrov. Potom sme išli na skok z miesta. Skočil som dva metre a 14

cm. Potom sme sa šplhali na tyči. A nakoniec plávali. Vravel som si, že

musím vyhrať. Na začiatku sa mi celkom dobre darilo, ale vylúčili ma,

lebo som odmietol plávať . A teraz to banujem, keby som plával, tak

by som aj postúpil, ale nevadí, nie stále musím vyhrávať, sú aj lepší

športovci ako ja. Denis Bartoš

Súťaž v prednese slovenskej rozprávky

...sa konala v

neďalekej malej

dedinke Drienčany,

v dňoch 17.-18.10.2017

Som veľmi rada, že

sme sa tejto veľmi

peknej a zaujímavej

súťaže zúčastnili už po

niekoľkýkrát aj my.

Predchádzajúce štyri

roky naše zariadenie

reprezentoval Majo

Tӧkӧly, ktorý si tam svojou úprimnosťou, spontánnosťou

a šikovnosťou získal srdcia a obdiv ako dospelých, tak aj detí. Keďže

Majo už u nás nie je, musela som tento rok vybrať niekoho iného, kto

bude mať chuť naučiť sa niečo nad rámec svojich povinností,

niekoho, kto naberie odvahu postaviť sa pred neznáme publikum a kto

ukáže, že aj decká z „polepšovne“ môžu niečo dokázať.

Záujemcov bolo niekoľko. „Ja! Ja pôjdem! Ja sa to naučím! Pani, vyberte mňa!

Prefoťte aj mne ten text!...“ Prvotné nadšenie a odhodlanie však veľmi rýchlo

vystriedalo zistenie, že ono to zase také jednoduché s tým prednesom rozprávok

nie je. Text nikomu do hlávky sám nenaskáče, treba tomu venovať čas, úsilie

a ochotu. Nakoniec som do tohtoročného kola vybrala Denisu. „Majova segra,

jeho krv, snáď to zvládne...“, pomyslela som si s nádejou a tajne dúfala, že ak

bude aspoň spolovice taká dobrá ako on, bude fajn. O ona bola!!! Napriek chorobe,

ktorá ju v deň súťaže trápila, mala výborne zvládnutý text, milý a čistý prejav a

typickú „tӧkӧlyovskú“ spontánnosť. Všetko toto spôsobilo, že sme si tento deň

naozaj užili. Hoci Denisa nezískala žiadne miesto, patrí jej môj obdiv a moja

vďaka za to, čo dokázala a ako reprezentovala naše zariadenie.

Jana Lepišová

A ako to vidí sama Denisa???

Bola som v Drienčanoch na prednese slovenských

rozprávok. Hneď ako sme tam prišli, nás všetkých pekne

privítali organizátori súťaže. Predstavili nám porotu,

rozdelili nás do troch skupín podľa veku a povedali, kde

máme ísť. Bola tam jedna príjemná pani, ktorá sa nás

snažila upokojiť a hovorila nám všelijaké veci, aby sme neboli

nervózni. Bola veľmi milá. Keď sme išli recitovať, zistila som, že tú istú

rozprávku, čo som mala pripravenú ja, mali ešte ďalšie dve baby. Takže sme mali

za sebou trikrát rozprávku O hlúpej žene. Potom sme sa boli pozrieť aj v

pamätnej izbe Pavla Emanuela Dobšinského. Pani Lepišová tam bola so mnou a

odfotila má pri jeho fotke. Bol to super deň.

Denisa Tökölyová

Zraz domovákov

12.10.2017 až do 15.10.2017

sme boli ja (Denča), Nikolka,

Wewonka a Róza s p.

Szajkom v Terchovej. Konal

sa tam zraz domovákov. Som

veľmi rada, že som tam bola a spoznala som veľa dobrých ľudí.

Najviac som si obľúbila takých dvoch chalanov. A sranda na tom bola,

že sa obaja volali Marcel. Som rada, že som ich spoznala a aj

všetkých ostatných. Dúfam, že sa s nimi ešte niekedy stretnem. Bolo

mi tam veľmi dobre. Spievali sme, tancovali, hrali všelijaké hry,

spoznávali sme sa, proste všetko bolo, ako má byť. Jááj, keby ste

vedeli ako tam bolo dobre. Aby ste vedeli, boli tam aj nábožní ľudia,

ktorí krásne spievali. S nimi tam bol aj pán farár, ktorý uskutočnil

omšu. Mohli tam ísť všetci, čo chceli, no ja s babami sme sa báli, že

by nám to prinieslo smolu. Viem, viem, že je to dobré ale radšej.

Potom nám rozprávali všelijaké historky, ktoré prežili. Síce tam

daktorí totáč zaspávali, ale ja som ich pozorne počúvala. A daktorých

z nás sa aj rozplakali. Na druhý deň sme mali fajnové švédske stoly. A

ako všetci ústaváci sme si toho užívali, nabrali si veľa a potom sme

nevládali. No ale Nikolka to všetko za nás spapala. Ale teraz, pri

písaní, by som si aj ja fajnové dačo dala. Potom sme sa tam rozprávali

o veľa veciach, ale hlavne, čo by sme robili pri odchode z DD.

Rozprávali sme sa aj o tom, čo nám vadí na DD, čo by sme tam chceli

zmeniť. Proste sme hľadali názory, ktoré by mohli zlepšiť náš život v

DD. Potom nám dali za úlohu jednu ťažkú vec. Mali sme z pásky a

papiera vyrobiť obal, alebo niečo, v čom by sa nerozbilo vajce. Mali

sme štyri skupinky a všetkým sa to rozbilo, okrem jednej (a tí to

zabalili až až). Potom sme sa išli zahrať spoločné a hlavne zábavné

hry. Najradšej som mala hru, v ktorej sme sa vytláčali zadkom.

Vytláčali sme sa my, deti, a potom išiel náš pán vychovávateľ Szajko

s jednou Zuzanou. Táák sme sa nasmiali. Potom sme všetci spolu

spievali a tá Zuzana tancovala tak smiešne, že z nej budem mať

spomienky nadovšetko. Posledný deň, ako sme odchádzali, sme tam

mali obed a po obede sme odišli každý “domov”. No ale samozrejme

sme sa so všetkými rozlúčili a ja hlavne s Marcelom 1 a 2. Nikdy na

Vás NEZABUDNEM!

Denisa Tӧkӧlyová

Do Terchovej sme došli 12.októbra a veľmi sme sa tešili. Boli tam aj

deti z iných domovov, mladší aj starší okolo 16 rokov. Mali sme rôzne

aktivity, ale väčšinou sme sa rozprávali o tom, čím chceme byť, aký

chceme mať život, keď dokončíme školu, čo sa nám v DeD páči a čo

nie. Boli sme rozdelené do troch skupín. Večer sme mali aj diskotéku,

ale zo začiatku sme tancovali len ja a Róza, neskôr sa pridali aj

ostatné deti. Do Terchovej sme šli s p. Szajkom a všetky sme boli

spokojné. Máme z toho pekné zážitky a aj fotky. Menovite sme tam

boli ja, Veronika, Róza a Dena. Boli sme ubytované na izbe č.205

a bolo tam proste super. Ďakujem.

Nikola Danihelová

Dňa 12. 10. štvrtok poobede

pre nás prišiel pán Szajko.

Išli sme Dena, ja, Wewa,

Nikola a mala ísť aj Dáša s

nami, nakoniec nešla, lebo mala problém s pani vychovávateľkou Tak

išla za ňu Veronika. Vo štvrtok sme išli odtiaľto o tretej .Prišli sme

tam o šiestej. Keď sme tam prišli, išli sme sa ubytovať do hotela.

Hotel bol päťhviezdičkový, veľmi dobrý. Boli sme s ním spokojní. No

na izbe sme mali malú telku, štyri postele, z toho dve boli manželská

posteľ. Kúpeľňa bola veľmi dobrá ,veľká vaňa tam bola, tak sme sa

mohli kúpať koľko sme chceli. Keď sme si doprezerali izby, išli sme sa

osprchovať, namaľovať, vyžehliť. Nespali sme celú noc, lebo sme sa

tešili, hlavne ja som nevedela spať, lebo som sa nevedela dočkať,

kedy mi tam mala prísť sestra o šiestej. Ráno sme sa zasa išli

osprchovať a vyžehliť. Čakali sme na pána Szajka, kedy pre nás

príde. Nevedeli sme sa dočkať. Potom sme sa išli napapať.

Samozrejme, na raňajky sme mali švédske stoly. Takže bolo veľmi

dobré, že sme sa konečne mohli najesť. Keď sme dojedli, išli sme

čakať moju sestru. Keď prišla, tak som sa rozplakala, lebo po mesiaci

zbadať svoju sestru je niečo veľmi pekné. Bola som rada, že som tam

mala niekoho pri sebe. Ideme k tomu podstatnému, boli sme tam

preto, aby sme si my z domova uvedomili, keď budeme mať 18 rokov

ako sa postaráme o seba a ako budeme žiť. Čo z nás bude, my všetci

domováci to máme veľmi ťažké. Keďže nemáme niektorí rodičov,

napríklad tak ako ja, že mám len pri sebe sestru 17 ročnú ,som veľmi

rada, že aspoň ona mi pomáha a stará sa o mňa. A tak isto by som s

ňou chcela byť do konca svojho života, ,pomáhať jej v dobrom aj v

zlom. Ešte raz pán Szajko – Ďakujeme. Uvedomili sme si, že prečo

sme tam boli. A že si niektoré veci máme vážiť.

Rozalinda Lazárová

Bol tu v jedno popoludnie jeden muž, ktorý bol antidrogový expert.

Prišiel hovoriť o drogách, že sú zlé a nemali by sme s tým nikdy

začať, lebo potom, keď to človek dlhšie berie, tak sa stáva na tom

závislý. Stáva sa z neho troska, lebo nemyslí na nič iné, než na to, ako

zohnať drogy a je mu jedno, akým spôsobom. Samozrejme, to vplýva

aj na pleť, vlasy, výzor aj psychiku, ktorá sa zhoršuje po dlhšom

užívaní. Povedal, že všetko, na čom je človek závislý, je droga. Káva,

prejedanie sa, cigarety, povedal, že on sám berie jednu drogue, a to je káva. Potom hovoril o

všelijakých náladách feťáka, vzhľadom od jeho situácie, ako nuda, strach, nadšenie. Napríklad,

keď má v sebe človek drogu, tak mu je chvíľu dobre. Akonáhle vyprchá, tak je človek ešte

nervóznejší a zle naladený než predtým a zasa rozmýšľa, kde zohnať ďalšiu dávku. Ten, kto

berie drogy, rozmýšľa horšie než ten, kto neberie. Neskôr potom tam napodobňoval rôzne

nálady, strach, smútok, nudu a potom musel skôr skončiť, lebo by mu utiekol vlak. Ešte rozdal

brožúrky s touto tematikou. Celá táto beseda o drogách bola celkom zaujímavá.

Vanesa Siposová

V jeden piatok sme sa neučili, pretože sem prišli

dve baby, jedna z Česka a jedna zo Slovenska a

rozprávali nám o obchode s bielym mäsom. Vedel som o tom veľmi

veľa a vyhral som repráky. Pustili nám aj film podľa skutočnej

udalosti. Trošku som aj vystrájal od nudy, ale nevadilo to babám, lebo

som vedel všetko.

Viktor M. Kiss

Jedného dňa sme mali prednášku

o obchode s bielym mäsom. Pani

psychologičky nám ukázali videá

príbehov podľa skutočnej udalosti. Hrali sme hry a na konci sme

dostali odmeny. Ukazovali nám číslo, keby sa nám niečo podobné

stalo, na ktoré môžme

zavolať. A to +420 80

800 818 .

Dávid Prieložný

V jeden piatok sme mali OČAP, neučili sme sa,

mali sme rôzne aktivity, napríklad strieľanie na terč. Potom sme

išli do telocvične, a tam sme robili preskakovanie, preliezanie,

skákanie na švihadle, kúsok sme mali prestávku, najedli sme sa a

začali znova. Bol to fajn deň.

Arpád Lakatoš

Prednedávnom, v piatok po raňajkách, po vysvetlení

pravidiel a rozdelení stanovísk, sme sa vybrali so svojimi

triednymi do svojej triedy a vyčkali na planý poplach.

Podaktorí nevedeli, ako sa má ísť. A tak by sme asi polovica neprežili. Ale

nie, dosť srandy. Prvé stanovisko sme mali s pánom učiteľom Bodnárom.

On mal športovú činnosť, tak sme sa parádne rozcvičili, najlepšie skákal

na švihadle Viktor, takzvaný Silenzio. Na mňa nestačil nikto. Potom sme sa

presunuli na streľbu, každý bol v niečom výnimočný. Najlepšia žena, mladá

Mirka, no bohvieako jej to nevyšlo, lebo nevie strieľať, lekvár. U pani

Poribiakovej sme mali zdravotnú prípravu. A ukončili sme to hodinami pána

Kišku.

Kiko Danyi

Tento deň bol preto, aby sme si oddýchli, niečo sa naučili, v

niečom sa precvičili. Prvé cvičenie bolo o

tom, že v telocvični boli nejaké prekážky,

švihadlo, rebrina, podliezanie,

preskakovanie, preliezanie. Druhé

cvičenie bolo strieľanie zo vzduchovky.

Ja som trafil dvakrát päť panákov, tretie cvičenie bolo vznik

ČSR, tam sme pozerali dokumentárne filmy, ktoré boli

zaujímavé.

Ján Baláž

Bol piatok, zobudili sme sa a na raňajkách nám učitelia povedali,

že čo budeme robiť, s kým a kde. Bolo tam 5 stanovíšť, prvé

bolo na dvore pred kaštieľom - evakuácia priestoru ohrozeného,

to prednášali všetci učitelia. Boli sme rozdelení podľa tried,

neskôr podľa skupín. Prvú prednášku sme mali zdravotnú s pani

Porubiakovou, a tak sme sa rozprávali o prvej pomoci, aj dáke

testy, dopadlo to dobre. Potom sme išli do telocvične s pánom

Bodnárom, to bola prekážková disciplína, tam to dopadlo dá sa

povedať dobre. Po tej disciplíne sme išli do botníka na

streleckú disciplínu, v ktorej som dopadol medzi najlepšími,

túto disciplínu sme mali s pánom Zacharom a s tetou Ľubkou.

Potom sme išli do interaktívnej učebni na diskusiu o vzniku ČSR,

čo som zvládol ako tak, táto disciplína bola s pánom Černeckým.

Posledná disciplína bola v počítačovej učebni s pánom Kiškom s

pánom Synakom. A potom sme išli na obed.

René Simek

V piatok sme mali deň voľna, lebo sme mali Očap. Mali sme veľa

stanovísk, ako napríklad streľba zo vzduchovky, člnkový beh,

potom sme si rozprávali o histórii Česko-Slovenska, čo bolo pre

mňa asi najlepšie, lebo dejepis ma baví. Ďalej sme mali nácvik,

keby tu bol požiar, aby sme sa vedeli orientovať a nepanikáriť.

Ďalšie stanovisko bolo s pani Porubiakovou. A to bola zdravotná

starostlivosť, kde sa nám neušla písomka,ale bolo fajn.

Viktor M. Kiss

Deň, kedy vznikla prvá Československá republika

Počas roka sú dni, pri ktorých sa na chvíľočku pozastavíme a

pripomenieme si, čím boli významné pre našich predkov a sú odkazom pre

nás. V našich mysliach ostane navždy deň 28. október 1918, deň, kedy

vznikol prvý spoločný štát dvoch bratských národov Čechov a Slovákov.

Uvedený deň sme si pripomenuli spoločne so žiakmi všetkých ročníkov

diskusiou, názornými dobovými ukážkami a dokumentárnymi filmami.

Postupne sme si objasnili podmienky vzniku prvého spoločného štátu

Čechov a Slovákov, neľahký život počas 1. svetovej vojny a priblížili si

osudy hlavných osobností, ktoré sa zaslúžili o vznik štátu. Dnes si už mená

T.G. Masaryk, M.R. Štefánik a E. Beneš pamätajú všetci žiaci spolu s

jedným z najvýznamnejších dátumov našej histórie.

Najviac zaujal nevšedný a tragický osud jednej z

najväčších osobností našich dejín – životný príbeh

M. R. Štefánika, astronóma, cestovateľa, letca,

francúzskeho generála, organizátora légií,

spoluzakladateľa a ministra vojny nového štátu na mape Európy. A ktorí

žiaci boli najpozornejší a najaktívnejší? Pochváliť môžem všetkých, najmä

Reného, Stana a Vanesu z 9. roč. ZŠ, Viktora a Veroniku z 8. roč. ZŠ a

Dagmaru z 9. roč. ŠZŠ.

Mgr. František Černecký

Ja a Larinka spolu chodíme do triedy, do

siedmej ZŠ.

Spoznali sme sa tu v RC. V škole sedíme spolu v triede, mám ju veľmi

rada. Je to ozaj dobré dievča. Vždy sa na ňu môžem spoľahnúť

a viem, že jej môžem dôverovať. Som veľmi rada, že som ju spoznala.

Tento príspevok je písaný pre ňu odo mňa, aby vedela, ako mi na nej

záleží. Mám ťa, Laura, veľmi rada, si ako moja sestra. Si fakt dobrá

kamarátka, ktorá ma nesklamala. A dúfam, že ani nesklame. Ďakujem

ti za to, že si vždy pri mne, vždy, keď som smutná, vieš ma

rozveseliť. Môžem ti povedať veci, ktoré by som ostatným

nepovedala a ty ich nepovieš nikomu. To si na tebe vážim, ďakujem. že

si.

Daniela Šarkӧziová

Členovia redakčnej rady

Za učiteľov a pedagogických pracovníkov :

Jana Lepišová, František Černecký, Mária Chodúrová,

Igor Očenáš

Za žiakov: Denisa Tӧkӧlyová, Laura Bučková, Sebastián Baláž

Dátum vydania: 07.11.2017

Náklad: 12 kusov

Pre potreby pracovníkov a detí RC Čerenčany vydalo Reedukačné centrum

Čerenčany, Samuela Kollára 72, 97901 Čerenčany, Rimavská Sobota

Časopis Nádej vychádza 4krát do roka