BIODIVERZITA PÔDNYCH MIKROSKOPICKÝCH VLÁKNITÝCH HÚB … · sú využívané v...
Transcript of BIODIVERZITA PÔDNYCH MIKROSKOPICKÝCH VLÁKNITÝCH HÚB … · sú využívané v...
BIODIVERZITA PÔDNYCH
MIKROSKOPICKÝCH VLÁKNITÝCH HÚB
A NIŽŠÍCH RASTLÍN
Alexandra Šimonovičová a kol.
Vysoká škola báňská - Technická univerzita v Ostrave
2016
Biodiverzita pôdnych mikroskopických vláknitých húb a nižších rastlín
© prof. RNDr. Alexandra Šimonovičová, CSc.1, RNDr. Miroslava Machariková, PhD.
1, Mgr.
Zuzana Pelechová Drongová, PhD.2, RNDr. Alžbeta Takáčová, PhD.
3, doc. RNDr. Katarína
Mišíková, PhD.2, RNDr. Anna Guttová, PhD.
4
1Katedra pedológie, Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
2Katedra botaniky, Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
3Ústav laboratórneho výskumu geomateriálov, Prírodovedecká fakulta Univerzity
Komenského v Bratislave 4Botanický ústav SAV v Bratislave
Recenzenti:
doc. Ing. Elena Piecková, MPH, PhD.
RNDr. Lívia Kijovská, PhD.
prof. RNDr. Martin Bačkor, DrSc.
Výstup grantových projektov:
VEGA 2/0034/13, 1/0482/15 a VEGA 1/0885/16
Rukopis neprešiel jazykovou úpravou.
ISBN 978-80-248-3926-4
Obsah
Úvod ............................................................................................................................ 1
1. Biodiverzita pôdnych mikroskopických vláknitých húb ....................................... 4
1.1. Mikroskopické vláknité huby (MVH) .................................................................. 4
1.2. Výskyt a význam mikroskopických vláknitých húb v pôde ................................ 5
1.3. Systém húb a hubových organizmov ................................................................... 7
1.4. Význam a využitie mikroskopických vláknitých húb .......................................... 11
2. Biodiverzita mikroskopických vláknitých húb v pôdach Slovenska .................... 19
2.1. Ekologické faktory a ich vplyv na biodiverzitu MVH ......................................... 31
2.2. Biodiverzita MVH v substrátoch environmentálnych záťaží na Slovensku ........ 34
2.2.1. Vplyv "krátkodobej" environmentálnej záťaže ................................................. 34
2.2.2. Vplyv "dlhodobej" environmentálnej záťaže ................................................... 41
2.3. Biodiverzita MVH v pôdach a substrátoch starých environmentálnych záťaží .. 47
3. Mikroskopické vláknité huby v atypických prostrediach ..................................... 48
3.1. Rozšírenie MVH v ďalších zložkách životného prostredia .................................. 55
3.1.1. Vodné prostredie ............................................................................................... 55
3.1.2. Vzduch .............................................................................................................. 56
3.2. Výskyt MVH v tzv. atypických biotopoch ........................................................... 59
3.2.1. Biodeteriorácia kamenných substrátov ............................................................. 61
3.2.2. Biodeteriorácia dreva ........................................................................................ 64
3.2.3. Biodeteriorácia papiera a textilných materiálov ............................................... 67
3.3. MVH a ich vplyv na zdravie ľudí ........................................................................ 69
4. Cyanobaktérie a riasy ............................................................................................... 72
4.1. Cyanobaktérie (sinice, Cyanophyta, Cyanoprokaryota) - prokaryotické
organizmy ....................................................................................................................
73
4.2. Riasy (Algae) - eukaryotické organizmy ............................................................. 76
4.3. Základná charakteristika vybraných skupín rias .................................................. 77
5. Cyanobaktérie (sinice) a riasy v kontaminovanom prostredí ............................... 94
5.1. Adaptabilita cyanobaktérií (siníc) a rias ............................................................... 97
5.2. Fotosyntéza - prvotná úloha cyanobaktérií (siníc) a rias ..................................... 97
5.3. Kvalitatívne ukazovatele - vybrané kontaminanty ohrozujúce kvalitu vody ....... 99
5.4. Mikroorganizmy ................................................................................................... 100
5.5. Eutrofizácia ako výsledok "poruchy" biodiverzity .............................................. 107
5.6. Biofixácia CO2 ..................................................................................................... 116
5.7. Identifikácia pigmentovaných farbív v biomase rias ........................................... 121
5.8. Možnosti kultivácie rias ....................................................................................... 122
5.9. Zhodnotenie biomasy v procese dekontaminácie ................................................. 128
6. Machorasty (vývojová vetva Bryophytae) .............................................................. 136
6.1. Oddelenia: Machy (Bryophyta), pečeňovky (Marchantiophyta), rožteky
(Anthocerotophyta) .....................................................................................................
136
6.2. Význam a využitie machorastov .......................................................................... 145
6.3. Ohrozenosť a ochrana machorastov Slovenska ................................................... 146
6.4. Charakteristika vybraných druhov machorastov .................................................. 146
7. Lichenizované huby (lišajníky) - symbiotické organizmy ..................................... 149
7.1. Stielka lišajníka - jej stavba, vlastnosti a reprodukcia ......................................... 150
7.2. Výskyt lichenizovaných húb v prírode ................................................................. 163
7.3. Význam lichenizovaných húb v prírode - ich funkcie v ekosystémoch a
ekosystémové služby ..................................................................................................
173
7.4. Pozícia lichenizovaných húb v systéme živých organizmov ............................... 174
7.5. Biodiverzita lišajníkov v rôznych typoch biotopov Slovenska ............................ 176
8. Literatúra ................................................................................................................... 180
72
4.
Cyanobaktérie a riasy
Cyanobaktérie (sinice, Cyanophyta) a riasy (Algae) predstavujú morfologicky veľmi
rôznorodú a početnú skupinu organizmov. Od svojho objavenia sa v praoceánoch, neskôr,
po ich prechode na súš, no i v súčasnosti výrazne ovplyvňujú mnohé biochemické či
geochemické procesy na našej planéte (produkcia kyslíka, kolobeh prvkov v prírode a pod.) a
stoja na začiatku potravných reťazcov ako významní primárni producenti.
Dnes cyanobaktérie (sinice) a riasy nachádzame azda v každom biotope. Sú rozšírené
od pólov k trópom, osídlili vodné (aquatické) i suchozemské (terestrické, aerofytické)
prostredia, vstupujú do symbiotických vzťahov s inými rastlinami a živočíchmi (exo-
a endosymbióza), iné druhy produkujú toxíny, alebo sú parazitické. Postupne sa ich vo svoj
prospech naučil využívať aj človek a dnes mu slúžia nielen ako súčasť stravy, bohatý zdroj
vitamínov, minerálnych prvkov, lipidov, proteínov alebo jódu. Cyanobaktérie (sinice) a riasy
sú využívané v poľnohospodárstve, medicíne, stavebníctve, biotechnológiách, či
kriminalistike, pomáhajú nám pri zisťovaní veku hornín, alebo hodnotení zmien
environmentálnych podmienok na Zemi.
Cyanobaktérie (sinice) a riasy radíme medzi nižšie rastliny, pretože ich telo má
jednoduchú stavbu, neobsahuje pravé pletivá a takmer všetky sú schopné fotosyntézy. Ide
teda prevažne o organizmy autofototrofné, schopné látky anorganické s využitím slnečného
žiarenia premeniť na látky organické, potrebné pre ich rast, prežitie a rozmnožovanie.
Zjednodušený prehľad systematického postavenia cyanobaktérií (siníc) a rias použitý
v publikácii (Adlt et al., 2012; Kalina a Váňa, 2005; Pouličková et al., 2015):
Impérium: Prokaryota (syn. Prokarya)
Ríša: Bacteria (baktérie)
Oddelenie: Cyanobacteria (syn. Cyanophyta, Cyanobacteria)
Impérium: Eucaryota (syn. Eucarya)
Biconta
Superskupina: Archeplastida
Oddelenie: Glaucophyta
Oddelenie: Rhodophyta
Vývojová línia: Chlorophytae
Oddelenie: Chlorophyta
73
Vývojová línia: Streptopytae
Oddelenie: Charophyta
Superskupina: Excavata
Oddelenie: Euglenophyta
Superskupina: Hacrobia
Oddelenie: Cryptophyta
Oddelenie: Haptophyta (syn. Prymnesiophyta)
Superskupina: SAR
Infraríša: Stramenopila (syn. Heterokonta, Straminipila)
Oddelenie: Heterokontophyta Trieda: Bacillaryophyceae
Trieda: Chrysophyceae
Trieda: Eustigmatophyceae
Trieda: Raphidiophyceae
Trieda: Phaeophyceae (syn. Fucophyceae)
Trieda: Xanthophyceae
Infraríša: Alveolata
Oddelenie: Dinophyta
Infraríša: Rhizaria
Oddelenie: Chlorarachniophyta
4.1. Cyanobaktérie (sinice, Cyanophyta, Cyanoprokaryota) - prokaryotické organizmy
Cyanobaktérie (sinice) sú považované za prvé fotosyntetizujúce organizmy na Zemi.
Najstaršie fosílne nálezy sú datované z obdobia približne 3,5 miliardy rokov a ich stavba sa
od súčasných známych zástupcov prakticky neodlišuje. V súčasnosti obývajú takmer všetky
biotopy vrátane veľmi extrémnych (polárne oblasti až horúce púšte, miesta s extrémnym pH,
vnútro rastlín a živočíchov, vnútro hornín a pod.).
Cyanobaktérie (sinice), ako napovedá už ich názov, patria medzi prokaryotické
organizmy. Majú pomerne jednoduchú stavbu tela. Vytvárajú buď kokálny, kapsálny, alebo
trichálny (vláknitý) organizačný stupeň stielky (Obr. 47). Kokálne sinice sa vyskytujú
samostatne (napr. rod Cyanothece, Obr. 47a), zoskupené v pravidelných (napr. rod
Merismopedia, Obr. 47c) alebo nepravidelných kolóniách (napr. rod Microcystis).
U trichálnych siníc rozlišujeme izopolárne vlákna, ktoré sú rovnako široké po celej dĺžke
vlákna (napr. rod Oscillatoria, Obr. 47d), alebo heteropolárne vlákna, ktoré majú
nerovnakohrubé konce (napr. rod Gloeotrichia, obr. 47e). Jednoduché nerozvetvené vlákna
vytvárajú napríklad rody Oscillatoria, Phormidium, rozvetvené rozvetvených vlákna
napríklad rody Scytonema, Stigonema a pod.
74
Obr. 47. Cyanobaktérie (sinice). Kokálna stielka Synechosoccus sp. (47a), kapsálna stielka
Gloeocapsa sp. s mohutným viacvrstvovým slizovým obalom (47b), pravidelné kolónie Merismopedia
sp. (47c), trichálna izopolárna stielka Oscillatoria sp. (47d), trichálna heteropolárna stielka
Gloeotrichia sp. so špecializovanými bunkami (47e), (orig: Z. Pelechová Drongová).
Základnou stavebnou jednotkou cyanobaktérií (siníc) je prokaryotická bunka, v ktorej
absentuje väčšina membránových organel v porovnaní s bunkou eukaryotickou.
Nenachádzame u nich pravé jadro, DNA s ribozómami sú sústredené v centrálnej časti bunky
- karyoplazme (nukleoplazme), ktorú obkolesuje vonkajšia chromatoplazma.
U cyanobaktérií (siníc) nikdy nenájdeme prítomné chloroplasty. Fotosyntetické farbivá
sústredené vo fykobilizómoch sú zabudované do tylakoidov a sú rozmiestnené
v chromatoplazme (Obr. 48).
Obr. 48. Stavba cyanobakteriálnej bunky (orig: Z. Pelechová Drongová).
Z fotosyntetických farbív je u cyanobaktérií (siníc) najčastejšie prítomný chlorofyl a,
u niektorých aj chlorofyl b, c a d (najmä zástupcovia skupiny Prochlorophyta) a fykobilíny,
hlavne modrý fykocyanín a červený fykoerytrín. Sinice morfológiou svojich buniek
75
vykazujú viac podobnosti s gramnegatívnymi baktériami, no aj vďaka svojej schopnosti
fotosyntetizovať boli priradené do rastlinnej ríše. Zásobnou látkou u tejto skupiny organizmov
je sinicový škrob. Rozmnožujú sa len nepohlavne delením, exocytmi (exogénne vznikajúce
bunky), baeocytmi (guľovité bunky vznikajúce mnohonásobným delením materskej bunky),
pomocou hormogónií (krátke úseky vlákna), alebo klíčením akinét.
U cyanobaktérií (siníc) nachádzame niekoľko špecifických štruktúr. Prvými z nich sú
takzvané aerotopy (aerocyty) prítomné u niektorých planktónových, či bentických siníc (Obr.
48). Ide o drobné inklúzie v nepravidelného tvaru. Skladajú sa zo zoskupených valcovitých
mechúrikov (na priečnom reze podobné štruktúre včelieho plástu), ktoré sú naplnené zmesou
plynu. Pomocou aerotopov sú cyanobaktérie (sinice) schopné regulovať svoju polohu vo
vodnom stĺpci. Niektoré druhy cyanobaktérií (siníc) si vytvárajú hrubostenné bunky -
heterocyty, ktoré slúžia na fixáciu vzdušného dusíka (Obr. 48). Ide o jedinečnú schopnosť
v rastlinnej ríši, kedy organizmus dokáže čerpať dusík priamo z atmosféry. Obdobnú
schopnosť majú už len symbiotické baktérie v koreňoch bôbovitých rastlín. Pre ostatné
rastliny je v tejto forme dusík neprístupný. Posledným typom špeciálnych buniek typických
len pre cyanobaktérie (sinice) sú akinéty (Obr. 48). Akinéta vzniká z jednotlivých alebo
z viacerých vegetatívnych buniek, je väčšia než heterocyt, niekedy tmavšie sfarbená, prípadne
so štruktúrovaným povrchom. Tento typ buniek slúži na prečkanie nepriaznivých podmienok.
Pre triedenie cyanobakterií (siníc) sa v minulosti využívali skôr morfologické
charakteristiky – stavba stielky (kokálna, trichálna), tvorba heterocyov, postavenie
heterocytov a akinét v rámci vlákna, typ delenia a pod. Autori Anagnostidis a Komárek,
rozčlenili cyanobaktérie (sinice) (jediná trieda Cyanophyceae) do niekoľkých radov na
základe stavby stielky. Do radu Chroococcales zahrnuli kokálne sinice vyskytujúce sa
jednotlivo (napr. rod Cyanothece) alebo v kolóniách (napr. rod Microcystis - nepravidelné
kolónie, rod Gloeocapsa - kolónie obalené mohutným vrstvovitým slizom, rod Merismopedia
- pravidelné kolónie). Do druhého radu Oscillatoriales zaradili jednoduché nevetvené
vláknité sinice bez heterocytov (napr. rody Oscillatoria, Phormidium). Tretí rad Nostocales
obsahuje cyanobaktérie (sinice) s trichálnou stielkou, s tvorbou heterocytov a s nepravým
vetvením vlákien (napr. rody Nostoc, Scytonema). Posledný rad Stigonematales zoskupuje
vláknité cyanobaktérie (sinice) s heterocytmi a s pravým vetvením vlákien (napr. rod
Stigonema). V súčasnosti sa však pri štúdiu cyanobaktérií (siníc) využívajú moderné
molekulárne metódy a prebiehajú početné revízie v ich taxonomickom členení.
Najstaršie cyanobaktérie (sinice) poznáme zo skamenelín, mnohé sú zachované
v podobe fosílnych stromatolitov, akýchsi bochníkov tvorených vrstvami vláknitých
76
cyanobaktérií (siníc) a anorganického materiálu. Prvé cyanobaktérie (sinice) vďaka
fotosyntéze výrazne prispeli k zmene zloženia atmosféry Zeme. Podieľali sa na výraznom
zvýšení obsahu kyslíka a dodnes sú drobné organizmy fytoplanktónu vo svetových moriach
a oceánoch považované za zelené pľúca Zeme. Okrem atmosféry sa zvyšoval obsah kyslíka aj
vo vodách. Rozpustené železo, prítomné v anoxickom prostredí svetového praoceánu, sa
začalo zrážať a usádzať na morskom dne vo forme nerozpustných oxidov železa. Takýmto
spôsobom vznikli rozsiahle ložiská železnej rudy, aké poznáme dnes.
V súčasnosti sa cyanobaktérie (sinice) využívajú v rôznych biotechnologických
procesoch, v potravinárstve, ako doplnok stravy, či krmivo, vo farmaceutickom priemysle,
alebo v poľnohospodárstve na tzv. zelené hnojenie. Vstupujú do mnohých symbióz s ďalšími
rastlinami (napr. sinica Anabaena azollae a Trichormus azollae), hubami (v lišajníkoch)
alebo živočíchmi (napríklad symbióza s hubkami - Porifera).
V eutrofizovaných (úživných) vodách sa na vodnej hladine môže vytvárať tzv. vodný
kvet, teda masový rozvoj siníc fytoplanktónu. Mnohé cyanobaktérie (sinice) vodného kvetu
produkujú cyanotoxíny schopné usmrtiť vodné bezstavovce i drobné ryby. U citlivého
človeka môžu vyvolať alergické reakcie a nepríjemné zápaly slizníc. Preto sa každoročne na
prírodných kúpacích plochách i nádržiach s pitnou vodou monitoruje výskyt sinicového
vodného kvetu a prítomnosť cyanotoxínov. Mohutná vrstva vodného kvetu pri hladine
redukuje prienik slnečného žiarenia do hlbších vrstiev vody. Cyanobaktérie (sinice)
pri dýchaní spotrebúvajú kyslík a ovplyvňujú pH vody. To sa môže podpísať na odumieraní
ďalších vodných rastlín, tvorbe zápachu a znížení celkovej kvality vody. U nás tvoria vodný
kvet najčastejšie rody Microcystis, Dolichospermum, Aphanizomenon alebo Woronichinia.
4.2. Riasy (Algae) - eukaryotické organizmy
Riasy radíme medzi eukaryotické, prevažne fototrofné organizmy. Ich telo je tvorené
jednobunkovou, alebo mnohobunkovou stielkou - thallus. V bunkách je teda vždy prítomné
pravé jadro a ďalšie membránové štruktúry (vakuoly, mitochondrie, endoplazmatické
retikulum, Golgiho aparát a pod.). Tylakoidy s asimilačnými farbivami sú situované
v chloroplastoch. U niektorých rias sa na chloroplaste nachádza pyrenoid – bielkovinové
teliesko, ktoré sa uplatňuje pri fixácii CO2.
Systematické delenie rias je pomerne komplikované a nie je uzavreté. Moderné
molekulárne metódy vniesli do štúdia rias nové náhľady na ich evolučnú históriu a postavenie
v systéme eukaryotov. Ukazuje sa, že riasy netvoria spojitú skupinu organizmov, ale viacero
77
samostatných vývojových línií. V tejto publikácií budeme členiť riasy podľa zjednodušeného
modelu, ktorý zahŕňa aj najnovšie výsledky molekulárneho výskumu.
Ako sme spomenuli v úvode, riasy, na rozdiel od cyanobaktérií siníc), patria medzi
eukaryotické organizmy a sú rozptýlené do viacerých vývojových línií (superskupín).
Do superskupiny Archeplastida spadajú oddelenia Glaucophyta, Rhodophyta, Chlorophyta
a Streptophyta. Do superskupiny Excavata patrí jedno oddelenie eukaryotických rias
Euglenophyta. Označenie pre superskupinu SAR, vzniklo skrátením názvov troch skupín:
Stramenopila, ktorá zahŕňa tzv. hnedú vývojovú vetvu rias – oddelenie Heterokontophyta,
Alveolata, s jedným oddelením rias Dinophyta a Rhizaria s oddelením Chlorarachniophyta.
Oddelenia Cryptophyta a Haptophyta zatiaľ tvoria nezaradené línie, niektorými systematikmi
združované do spoločnej superskupiny Hacrobia.
4.3. Základná charakteristika vybraných skupín rias
Oddelenie: Rhodophyta (červené riasy)
Oddelenie Rhodophyta obsahuje najmä morských zástupcov. Mnohé sú inkrustované
CaCO3 a tvoria významnú súčasť koralových útesov. Len malá časť červených rias je
sladkovodná, obyčajne viazaná na veľmi čisté toky. Zástupcovia sú tvarovo rôznorodí,
dosahujú od mikroskopických po makroskopické rozmery a v ich životnom cykle nebývajú
prítomné bičíkaté štádiá.
U červených rias sa vyvinul kokálny, trichálny alebo pletivový typ stielky.
Z asimilačných farbív býva v chloroplastoch prítomný chlorofyl a a u niektorých malé
množstvo chlorofylu d. Ďalšími farbivami sú karotenoidy, xantofyly, ale
i fykobilíny, napríklad fykocyanín, či fykoerytrín, podobne ako u cyanobaktérií (siníc). Aj
preto sa predpokladá ich možný vývin z cyanobaktérií (siníc). Hlavnou zásobnou látkou
červených rias je florideový škrob. Rozmnožujú sa nepohlavne delením prostredníctvom
monospór, alebo pohlavne oogamiou, pri ktorej splýva samičia vajcová bunka karpogon
s nepohyblivou samčou pohlavnou bunkou spermáciou.
Červené riasy dosahujú najväčšiu diverzitu v rovníkových oblastiach (teplé tropické
moria, mangrovníky) a smerom k pólom ich diverzita a zastúpenie klesá. Najčastejšie rastú
v pobrežných častiach vôd (v litoráli) prisadnutým spôsobom života na vlhkých
alebo ponorených predmetoch (skaly, iné rastliny, schránky živočíchov a pod.). Morské
78
červené riasy vedia prežiť v oveľa väčších hĺbkach (až do 200 m), než ostatné skupiny rias,
pretože sú vďaka červeným farbivám schopné využiť aj krátkovlnné žiarenie.
Oddelenie Rhodophyta zahŕňa tri triedy. Do triedy Cyanidiophyceae zaraďujeme
jednobunkové mixotrofné červené riasy z extrémnych stanovíšť (nízke pH, vysoká teplota),
do triedy Bangiophyceae patria jednobunkové, vláknité alebo foliózne červené riasy
a v poslednej triede Florideophyceae nájdeme mnohobunkové makroskopické červené riasy.
Červené riasy majú široké využitie a veľký hospodársky význam. Niektoré sa najmä
v Ázii s obľubou konzumujú, alebo našli svoje uplatnenie v medicíne, najmä vďaka svojím
antisepticikým účinkom, ako napr. rody Porphyra (Obr. 49) a Corallina.
Obr. 49. Červená riasa Porphyra variegata (orig: Z. Pelechová Drongová).
Z bunkových stien červených rias sa získavajú amorfné polygalaktány (polysacharidy),
ktoré majú široké využitie nielen v potravinárstve, ale aj vo farmaceutickom priemysle, či
stavebníctve. Najznámejšie rody, z ktorých sa extrahujú polysacharidy sú Gelidium (Obr. 50)
a Gracillaria - využívané na prípravu agaru. Z rodov Chondrus, Gigartina a pod. sa získava
karagén. Agar a karagén sú po zohriatí dobre rozpustné vo vode, pričom agar po ochladnutí
tuhne na pevný gél. Používa sa na prípravu tuhých kultivačných pôd v mikrobiológii, vo
farmaceutickom priemysle, v potravinárstve na prípravu želatíny, pudingov, konzerváciu
potravín a podobne. Karagén po ochladnutí nevytvára tuhý gél, no tiež si našiel široké
uplatnenie v potravinárstve, farmaceutickom či textilnom priemysle.
79
Obr. 50. Červená riasa Gelidium amansii (orig: Z. Pelechová Drongová).
Oddelenie: Chlorophyta (pravé zelené riasy)
Zelené riasy predstavujú druhovo najpočetnejšiu a tvarovo veľmi variabilnú skupinu
rias. Ich členenie do nižších taxonomických jednotiek sa realizovalo na základe organizácie
stielky vo vegetatívnom stave. Novšie delenia sú založené na stavbe bazálneho telieska
u bičíkatých buniek a priebehu mitózy. V súčasnosti, na základe výsledkov molekulárnych
analýz, vyčleňujeme dve hlavné vývojové línie zelených rias. Vývojová línia Chlorophytae
zahŕňa oddelenie Chlorophyta (pravé zelené riasy) a do vývojovej línie Streptophytae
radíme oddelenie Charophyta (chary), ktoré popíšeme v texte ďalej.
Pravé zelené riasy (oddelenie Chlorophyta) majú zastúpené všetky organizačné stupne
stielok okrem rhizopodiálneho typu. Bunková stena zástupcov je prevažne pevná, celulózová,
u niektorých môže chýbať. Hlavnými fotosyntetickými farbivami sú chlorofyl a a b, β-
karotén a xantofyly (napr. luteín, neoxantín, violaxantín, zeaxantín). Voľne žijúce
bičíkovce a zoospóry niektorých zástupcov majú v bunke prítomnú stigmu. Tvar a počet
chloroplastov sa u jednotlivých skupín líši a buď má prítomný pyrenoid alebo je bez neho.
Základnou zásobnou látkou v bunke je škrob, ktorý nikdy nenájdeme u vývojovo paralelnej
skupiny žltozelených rias (trieda Xanthophyceae).
Rozmnožujú sa buď nepohlavne delením, pomocou nepohyblivých alebo pohyblivých
spór, prostredníctvom dcérskych coenóbií, alebo pohlavne izogamiou (gaméty sú
morfologicky nerozlíšené) či anizogamiou (gaméty sú morfologicky odlišné). Tieto riasy
80
obsadzujú najmä vodné prostredie, ale nachádzame ich aj na pôde, skalách, alebo prisadnuté
na iných rastlinách.
Zelené bičíkovce majú prevažne párny počet bičíkov, najčastejšie dva alebo štyri, ale
nájdeme tu i zástupcov s jedným, či tromi bičíkmi (trieda Prasinophyceae). Vodné druhy sa
často spájajú do špecializovaných kolónií, ktoré nazývame coenóbium. Ide o typ kolónie,
v ktorej sú bunky usporiadané vždy istým charakteristickým spôsobom, všetky sú rovnakého
veku a rozmnožujú sa priamo dcérskymi coenóbiami, ako napr. rody Scenedesmus,
Desmodesmus, Pediastrum, Coelastrum a iné (Obr. 51a, b).
Obr. 51. Zelená coenobiálna riasa Desmodesmus quadricauda - štvorbunkové coenóbium (51a),
delenie riasy prostredníctvom dcérskych coenóbií (51b), (orig: Z. Pelechová Drongová).
Mnohé rody sa v súčasnosti využívajú priemyselne, napr. kokálna riasa z rodu Chlorella
(Obr. 52a), sa veľkoplošne pestuje a predáva ako výživový doplnok. Z rodov Dunaliella (Obr.
52b), či Haematococcus sa extrahujú karotenoidy a ďalej využívajú v kozmetickom, či
farmaceutickom priemysle. Rod Botryococcus produkuje veľké množstvo zásobných látok
(olej) a využíva sa na experimenty pri hľadaní alternatívneho zdroja biopaliva.
Makroskopická zelená riasa z rodu Ulva (Obr. 52c) je najmä v Ázii obľúbenou pochutinou
s ľudovým názvom morský šalát.
Obr. 52. Zelené riasy - kokálna riasa Chlorella vulgaris (52a), bičíkatá riasa Dunaliella salina (52b), listovitá riasa Ulva lactuca (52c) (orig. Z. Pelechová Drongová).
Oddelenie: Charophyta (chary)
Do oddelenia Charophyta patria kokálne, monadoidné i mnohobunkové pletivové riasy.
Rovnako, ako u pravých zelených rias (oddelenie Chlorophyta), v chloroplastoch dominuje
chlorofyl a, ďalej obsahujú chlorofyl b, β-karotén a xantofyly. Rozmnožujú sa nepohlavne
delením, prostredníctvom spór, fragmentáciou, pohlavne spájaním (konjugácia), izogamiou
alebo oogamiou.
Patrí tu viacero tried, z ktorých si spomenieme dve – triedu Zygnemophyceae
(spájavky) a triedu Charophyceae (chary).
Zástupcov z triedy Zygnemophyceae nachádzame vo vode (najmä v pobrežnej zóne –
litorál a na dne – bentos), na pôde aj vlhkých skalách. Majú vyvinutý charakteristický spôsob
pohlavného rozmnožovania – konjugácia (spájanie), pri ktorom splývajú celé protoplasty
buniek, u vláknitých rias sa pri rozmnožovaní navyše vytvára konjugačný kanálik (Obr. 54d),
cez ktorý sa splývajúce protoplasty medzi bunkami presúvajú, alebo splývajú priamo v ňom.
Týmto spôsobom vzniká zygospóra (Obr. 54d), ktorá vypadne otvorom v bunke, prečká
obdobie pokoja a na jar vyklíči do vegetatívneho vlákna. Kokálne typy (desmídie) žijú
prevažne jednotlivo, málo z nich sa spája do kratších nevetvených vlákien (napr. rod
Hyalotheca). Ich bunka je nápadne plochá, zložená z dvoch rovnakých, zrkadlovo spojených
polovíc (semicel). Uprostred bunky medzi semicelami leží jadro. Niektoré rody (napr.
Cosmarium, Euastrum, Micrasterias) majú stred bunky predelený výraznou priečnou ryhou,
u ďalších rodov (napr. Closterium, Pleurotaenium) je táto ryha často nezreteľná (Obr. 53).
81
82
Obr. 53. Desmídie - Closterium ehrenbergii (53a), Euastrum oblongum (53b),
(orig: Z. Pelechová Drongová).
Vláknité riasy z triedy Zygnemophyceae tvoria jednoduché nevetvené vlákna s hrubou
bunkovou stenou. Jednotlivé rody sú ľahko odlíšiteľné na základe typu chloroplastu. U nás sa
najčastejšie vyskytujú nasledujúce rody – rod Spirogyra (Obr. 54a), ktorý má jeden, alebo
viacero stužkovitých špirálovito stočených chloroplastov s viacerými pyrenoidmi v každej
bunke, rod Mougeotia (Obr. 54b) obsahuje v bunke jeden široko doskovitý chloroplast
s početnými pyrenoidmi, ktorý sa podľa intenzity svetla otáča k jeho zdroju širokou, alebo
úzkou stranou. Tretí rod Zygnema (Obr. 54c) obsahuje v bunke dva hviezdicovité chloroplasty
s veľkým pyrenoidom.
Obr. 54. Spájavky. Spirogyra sp. so špirálovitým chloroplastom (54a), Mougeotia sp. s doskovitým
otáčavým chloroplastom (54b), Zygnema sp. s kviezdivovitým chloroplastom (54c), konjugácia (54d),
(orig: Z. Pelechová Drongová).
83
Do triedy Charophyceae (chary) radíme sladkovodné makroskopické riasy s pletivovou
stielkou. Obľubujú skôr plytké, mierne tečúce vody, k podkladu sa prichytávajú rhizoidmi a
vzpriamený kauloid sa v pravidelných intervaloch praslenovito rozkonáruje do sústavy
bočných vetvičiek – fyloidov (Obr. 55a).
Obr. 55. Chara fragilis - praslenovito rozkonárená stielka (55a), samičie a samčie gametangium (55b),
(orig: Z. Pelechová Drongová).
U chár sa vyvinulo pohlavné rozmožovanie oogamiou. Gametangiá sa tvoria
na bočných vetvičkách – samčie anterídium je spravidla guľovité, zložené z ryhovaných
štítkov. V strede štítkov sa nachádzajú zhluky buniek – manubrium, kde sa vo veľkom počte
tvoria pohyblivé dvojbičíkaté spermatozoidy. Samičie gametangium – oogónium, je uložené
v sterilnom obale – sporostegium. Na jeho vrchole je otvor lemovaný špicatými korunnými
bunkami. Tadiaľto preniká spermatozoid k vajcovej bunke do oogónia (Obr. 55b).
Oddelenie: Euglenophyta (euglény, červenoočká)
Do oddelenia Euglenophyta patria prevažne sladkovodné jednobunkové bičíkaté riasy,
ktoré sa buď aktívne pohybujú, alebo za určitých podmienok vytvárajú nepohyblivé pokojové
(palmeloidné) štádia. Bunky euglén sú buď oválne, vretenovité, alebo majú premenlivý tvar.
Pod plazmatickou membránou je u nich prítomná ešte jedna vrstva zložená z bielkovinových
doštičiek – pelikula. Druhy s jemnejšou pelikulou majú premenlivý tvar tela (napr. rod
84
Euglena, Obr. 57) a u druhov s pevnejšou pelikulou sa tvar buniek nemení (napr. rod Phacus,
Obr. 56a). Istá časť euglén si vytvára oválne alebo pretiahnuté schránky - loriky, napr. rody
Strombomonas, Trachelomonas (Obr. 56b, c). Ďalšie si zvolili prisadnutý spôsob života
napríklad na drobných bezstavovcoch (rod Colacium) a zaujímavú skupinu tvoria
červenoočká bezfarebné (napr. rod Astasia).
Obr. 56. Červenoočká - Phacus sp. (56a), Strombomonas sp. (56b), Trachelomonas sp. (56c),
(orig. Z. Pelechová Drongová).
V prednej časti bunky červenoočiek (Obr. 57) sa nachádza fľaškovitá prehĺbenina –
ampula. Z nej vyrastajú najčastejšie dva bičíky, z ktorých jeden býva u väčšiny červenoočiek
dlhý a druhý redukovaný a nevystupuje z ampuly von. Niektoré červenoočká majú viac (tri až
sedem) bičíkov. V apikálnej časti bunky sa ďalej nachádza stigma, červená pigmentová
svetlocitlivá škvrna („červené očko“), podľa ktorej nesie skupina svoje pomenovanie.
Obr. 57. Euglena sp. - základná stavba bunky (orig: Z. Pelechová Drongová).
85
V chloroplastoch sa nachádza najmä chlorofyl a, b, β-karotén a xantofyly a zásobnou
látkou je paramylon (polysacharid). Doposiaľ bol u nich zaznamenaný len nepohlavný
spôsob rozmnožovania delením. Živia sa buď autotrofne, mixotrofne a bezfarebné euglény
prevažne fagotrofne.
Oddelenie Euglenophyta sa delí na viacero radov, pričom väčšina zástupcov
vyskytujúcich sa v našich vodách patrí do radu Euglenales. Euglény s obľubou obývajú
menšie, prehriate jazerá a mláky bohaté na organické látky (indikátory znečistenia), menej ich
nachádzame v brakických, či slaných vodách. Niektoré vytvárajú pri hladine vody tenkú
neustonickú blanku, alebo farebný zákal tzv. nepravý vodný kvet.
Oddelenie: Cryptophyta (kryptomonády)
Do oddelenia Cryptophyta patria jednobunkové sladkovodné i morské riasy
s monadoidným (bičíkatým) typom stielky. Ich bunka je nesymetrická dorziventrálne
tvarovaná. V prednej časti bunky je spravidla situovaný hltanček. Povrch bunky pokrýva
periplast (obal z bielkovinových doštičiek), pod ktorým sú uložené ejektozómy
(vymrštiteľné telieska). Z prednej časti bunky vystupujú dva takmer rovnako dlhé bičíky,
ďalej tu nachádzame pulzujúce vakuoly a Maupasové telieska s nejasnou funkciou (Obr. 58).
Obr. 58. Cryptomonas sp. - základná stavba bunky (orig: Z. Pelechová Drongová).
86
Kryptomonády obsahujú chlorofyl a, c, karotenoidy a xantofyly, zásobnou látkou je
škrob. V bunkách kryptomonád je prítomný tzv. nukleomorf – redukované jadro
endosymbionta, pravdepodobne červenej riasy. Rozmnožujú sa nepohlavne delením, pohlavné
rozmnožovanie bolo doposiaľ pozorované len u jedného zástupcu.
Kryptomonády sú chladnomilné riasy, dokážu prežívať pri veľmi nízkej teplote i nízkej
intenzite svetla, napríklad vo vodách pokrytých ľadovou pokrývkou, alebo vo väčších
hĺbkach. Často predstavujú prvý zdroj potravy pre jarný zooplanktón a pri premnožení vedia
spôsobiť vegetačné sfarbenie vody.
Oddelenie: Heterokontophyta (Chromophyta, rôznobičíkaté riasy)
Trieda: Bacillaryophyceae (rozsievky)
Rozsievky (Obr. 59) sú jednobunkové riasy uložené v kremičitých schránkach
frustulách, žijúce buď voľne, prisadnuto na slizových stopkách, alebo združené v kolóniách.
Frustula rozsievok sa formuje z bunkovej steny riasy a je vždy zložená z dvoch častí.
Nepatrne väčšiu vrchnú časť nazývame epitéka, spodnú menšiu časť frustuly nazývame
hypotéka. Na oboch poloviciach schránky (tékach), ktoré do seba presne zapadajú,
rozoznávame vrchnú štruktúrovanú valvárnu časť (epivalva, hypovalva)a bočnú pleurálnu
časť (epipleura, hypopleura).
Obr. 59. Frustula rozsievky (orig: Z. Pelechová Drongová).
Podľa tvaru schránok delíme rozsievky na centrické (Obr. 60b), s okrúhlym, prípadne
trojuholníkovým tvarom schránky a lúčovitou súmernosťou (napr. rody Coscinodiscus,
Cyclotella, Melosira, Stephanodiscus) a penátne (Obr. 60a) rozsievky s pretiahnutým tvarom
87
schránky a bilaterálnou súmernosťou (napr. rody Asterionella, Gomphonema, Navicula,
Pinnularia a pod.). U mnohých rodov penátnych rozsievok je na schránkach prítomná priečna
štrbina – rafe (raphe, Obr. 59) a tieto rozsievky sú schopné aktívneho pohybu.
Štruktúrovanosť schránok je druhovo špecifická a k určovaniu rozsievok obyčajne
pristupujeme až po odstránení protoplastu z očistených frustúl.
Obr. 60. Delenie rozsievok - penátna rozsievka Navicula sp.(60a), centrická rozsievka
Stephanodiscus sp. (60b), (orig. Z. Pelechová Drongová).
Chloroplasty rozsievok majú hnedé sfarbenie, okrem chlorofylu a a c obsahujú aj β-
karotén a xantofyly (napr. hnedý fukoxantín, alebo diatoxantín). Zásobnou látkou je olej a
chryzolaminaran (polysacharid).
Rozmnožujú sa nepohlavne delením, kedy si každá dcérska bunka ponechá jednu časť
frustuly a druhú časť (menšiu, hypotéku) si dotvorí. Týmto spôsobom sa jedna z dcérskych
buniek neustále zmenšuje. Pri dosiahnutí minimálnej veľkosti sa bunky rozmnožia pohlavne
(izogamia, anizogamia alebo oogamia) a opäť narastú do svojej pôvodnej veľkosti.
Rozsievky predstavujú najvýznamnejšiu skupinu primárnych producentov v moriach
a oceánoch. V sladkých vodách ich nachádzame v planktóne, bentose alebo prichytené
na ponorených predmetoch a rastlinách, nevyhýbajú sa ani pôde a vlhkým skalám. Rozsievky
majú pomerne vyhranené ekologické nároky pre svoj výskyt a preto sú vhodnou skupinou pre
hodnotenie kvality životného prostredia. Z fosílnych nálezov vieme predpokladať
paleolimnologické charakteristiky prostredia. Postupným usádzaním sa schránok vo vodnom
prostredí sa na mnohých miestach vytvorila usadená hornina - diatomit. Ten má pre svoje
88
porézne vlastnosti široké využitie v potravinárstve, stavebníctve, či farmaceutickom
priemysle, diatomit sa používa ako súčasť filtrov, abrazíva, izolačný materiál a pod.
Trieda: Chrysophyceae (žltohnedé riasy)
Do tejto triedy patria prevažne jednobunkové riasy s monadoidným organizačným
stupňom stielky, menej zástupcov má stielku kokálnu, amoebovitú, preudoparenchymatickú,
či vláknitú. Žijú buď jednotlivo, alebo v kolóniách. Prioritne sa vyskytujú v sladkých,
na živiny chudobnejších vodách, najmä na jar a počas jesene, morské druhy sú zase dôležitou
súčasťou morského planktónu.
Chloroplasty majú žltohnedú farbu, pretože prítomný chlorofyl a a c prekrývajú ďalšie
farbivá ako β-karotén a hnedý xantofyl – fukoxantín. Zásobnými látkami u tejto skupiny rias
sú olej, polysacharid chryzolaminaran a volutín (polyfosfátové zrná). Vyživujú sa
mixotrofne, alebo fotoautotrofne. Rozmnožovanie prebieha nepohlavne delením, alebo
pohlavne splývaním jedincov – hologamiou.
Prevažnú časť žltohnedých rias tvoria bičíkovce – chryzomonády, ostatné skupiny sú
s pomerne malým počtom zástupcov. Bunky chryzomonád sú prevažne nahé, bez bunkovej
steny, s dvoma nerovnakými bičíkmi v prednej časti bunky, ktoré im umožňujú pohyb.
U niektorých nachádzame v prednej časti bunky svetlocitlivú stigmu. Patria sem aj riasy,
ktoré si vytvárajú kremičité schránky – loriky, napr. rod Dinobryon (Obr. 61).
Obr. 61. Dinobryon divergens - charakteristická kríčkovitá kolónia (61a), základná stavba bunky
(61b), (orig. Z. Pelechová Drongová).
89
Ďalšie rody (napr. Synura a Mallomonas), ktoré sa základe molekulárnych analýz
zvyknú vyčleňovať už do samostatnej triedy Synurophyceae, tvoria na svojom povrchu
kremičité šupinky a ostne s charakteristickým tvarom pre ten-ktorý druh (Obr. 62).
Obr. 62. Žltohnedé riasy s kremičitými šupinkami - Mallomonas sp. (62a), Synura sp. (62b),
(orig. Z. Pelechová Drongová).
Často ich nachádzame v starých usadeninách, ako súčasť diatomitu a možno ich
využívať pri hodnotení súčasných i minulých podmienok prostredia. Niektoré chryzomonády
môžu pri premnožení spôsobiť nepríjemný „rybací“ zápach (napr. rod Uroglena) alebo
vegetačný zákal vody.
Trieda: Phaeophyceae (Fucophyceae, hnedé riasy, chaluhy)
Riasy z triedy Phaeophyceae majú vláknitý až pletivový typ stielky, veľkosťou
od mikroskopických rozmerov až po niekoľko desiatok metrov dlhé riasy. Takmer všetci
zástupcovia sa vyskytujú v slanej vode (najmä pobrežná časť chladnejších morí), brakických
vodách a pár rodov nájdeme aj v sladkej vode.
V chloroplastoch sú prítomné chlorofyly a, c, β-karotén a xantofyly – fukoxantín
a violaxantín. Zásobnými látkami hnedých rias sú olej, manitol (alkoholický cukor)
a chryzolaminaran (polysacharid). Nepohlavné rozmnožovanie prebieha prostredníctvom
zoospór alebo fragmentáciou stielky, pohlavné rozmnožovanie izogamiou, anizogamiou alebo
oogamiou.
90
Stielka hnedých rias je pomerne dobre diferencovaná na krycie pletivo, asimilačné
a vodivé pletivo. Väčšie a ťažšie riasy vytvárajú duté mechúriky naplnené plynom, alebo
slizom. Ich úlohou je celú stielku nadľahčiť a udržiavať ju v optimálnej polohe pri hladine
vody. Napríklad rod Fucus (Obr. 63a) má mechúriky zapracované priamo vo fyloide, rod
Sargassum (Obr. 63b) má okrúhle mechúriky na krátkych stopkách, pripomínajúce plody.
Hnedé riasy tvoria značnú časť morskej biomasy (rod Laminaria - tzv. lamináriové lesy, rod
Sargassum - mohutné stielky pri hladine Sargassového mora a pod.).
Obr. 63. Hnedé riasy - Fucus vesiculosus (63a), Sargassum vulgare (63b),
(orig. Z. Pelechová Drongová).
Bunkové steny hnedých rias obsahujú alginové kyseliny a algináty (soli kyselín), ktoré
im dodávajú pružnosť a pevnosť. Pred vyschnutím (napríklad po vyplavení na breh, alebo
pri poklese hladiny mora) sa chránia produkciou slizu. Alginové kyseliny sa získavajú
extrakciou zo stielok hnedých rias (napr. rody Ascophyllum, Fucus, Macrocystis, Sargassum).
Konzumácia hnedých rias je rozšírená najmä v Ázii a na pobreží USA. Majú široké uplatnenie
v potravinárstve, poľnohospodárstve (pesticídy, hnojivo, krmivo a pod.), vo farmaceutickom
priemysle (súčasť liečiv, či zdroj stopových prvkov a jódu), v textilnom priemysle alebo
papiernictve. Trieda Phaeophyceae sa delí na viacero radov na základe striedania generácií.
91
Trieda: Xanthophyceae (žltozelené riasy)
Trieda Xanthophyceae má zastúpené takmer všetky organizačné stupne stielok -
kokálny, monadoindný, trichálny i sifonálny typ. Nachádzame ich najmä v sladkých vodách,
ale i na pôde, či iných vlhkých substrátoch.
Z asimilačných farbív obsahujú chlorofyl a, c, β-karotén a xantofyly diadinoxantín,
diatoxantín, heteroxantín a vaucheriaxantín. Keďže im chýba hnedý fukoxantín, je ich
sfarbenie žltozelené. Tvoria paralelnú vývojovú vetvu k zeleným riasam (Chlorophyta) a sú si
s nimi morfologicky veľmi podobné. Základnou zásobnou látkou je olej a chryzolaminaran
(polysacharid), nikdy nie škrob. Absencia škrobu v bunkách je jedným z hlavných
rozlišovacích znakov od zelených rias.
Bunková stena žltozelených rias je pevná, celulózová, u vláknitých zástupcov často
dvojdielna. Preto sa na konci vlákien u niektorých rodov vytvárajú charakteristické H-kusy
bunkovej steny, napr. rody Ophiocytium, Tribonema (Obr. 64). Bičíkatí zástupcovia majú dva
nerovnako dlhé bičíky.
Obr. 64. Vláknitá riasa Tribonema sp. H-kus bunkovej steny (orig. Z. Pelechová Drongová).
Rozmnožovanie prebieha nepohlavne delením alebo prostredníctvom spór (zoospóry,
aplanospóry, autospóry), pohlavné rozmnožovanie oogamiou je známe len u rodu Vaucheria
(Obr. 65).
92
Obr. 65. Vaucheria sp. samčie a samičie gametangiá (orig. Z. Pelechová Drongová).
V triede Xanthophyceae rozlišujeme sedem radov, z ktorých najpočetnejšie sú rady
Mischococcales (kokálne riasy v sladkých vodách, zmáčanom substráte, pôde)
a Tribonematales (vláknité riasy prevažne v mierne kyslých sladkovodných ekosystémoch).
Oddelenie: Dinophyta (panciernatky)
Medzi panciernatky patria sladkovodné i morské jednobunkové bičíkaté riasy a len
u pár druhov sa vyvinul kokálny alebo trichálny typ stielky. Bičíkovce sú pokryté
charakteristickým pancierikom - téka (schránka), zloženým z celulózových doštičiek, napr.
rody Peridinium, Ceratium, (Obr. 66a, c). Téka je rozdelená priečnou ryhou (cingulum) na
dve nerovnaké časti. Vrchnú časť schránky nazývame epikónus (epitéka), spodnú časť
hypokónus (hypotéka). Uloženie jednotlivých doštičiek na pancieriku je druhovo špecifické.
Na povrch vystupujú dva bičíky - priečny (undulujúci), uložený v priečnej ryhe a pozdĺžny
(plávací) bičík. U niektorých rodov, napr. Gymnodinium (Obr. 66b) pancierik chýba. Nápadne
veľké, centrálne uložené jadro buniek panciernatok – dinokaryon, obsahuje trvalo
kondenzované chromozómy bez histónov (Obr. 66b).
93
Obr. 66. Panciernatky - Ceratium sp. (66a), Gymnodinium sp. (66b), Peridinium sp. (66c), (orig. Z.
Pelechová Drongová).
Z fotosyntetických pigmentov u tejto skupiny rias nachádzame chlorofyl a, c, β-
karotén a peridinin (xantofyl). Zásobnou látkou je škrob.
Panciernatky sa rozmnožujú nepohlavne delením, kokálne a vláknité druhy aj
prostredníctvom pohyblivých zoospór. Pohlavné rozmnožovanie prebieha buď anizogamiou,
alebo izogamiou. Tvoria významnú časť morského planktónu a v našich vodách sa vyskytujú
od jari až do jesene. Živia sa autotrofne aj fagotrofne. Môžu obsahovať toxíny a aktívne
napádať svoju korisť (napr. rod Pfiesteria), iné parazitujú v hostiteľoch. Všetky toxické druhy
žijú v slaných alebo brakických vodách. Pri premnožení môžu vytvoriť farebný zákal vody –
tzv. červený príliv (red tide) a ich toxíny môžu putovať až cez niekoľko stupňov potravného
reťazca. Zaujímavým druhom je aj Noctiluca miliaris, ktorý má v bunkách prítomný pigment
luciferín a vytára tzv. svetielkujúci planktón.
Jediná trieda Dinophyceae sa delí na viacero radov podľa morfológie buniek.
V sladkých vodách nachádzame napríklad rody Ceratium, Peridinium, či Gymnodinium,
z morských panciernatiek sú známe napr. rody Noctiluca (bioluminiscenčný planktón), či
Prorocentrum (červený príliv).
180
8. Literatúra
ADL, S.M., SIMPSON, G.B., LANE, C.E., LUKEŠ, J., BASS, D., BOWSER, S.S., BROWN, M.,
BURKI, F., DUNTHORN, M., HAMPL, V., HEISS, A., HOPPENRATH, M., LARA, E., LEGALL,
L., LYNN, D., MCMANUS, H., MITCHELL, E.A.D., MOZLEY-STANRIDGE, E.M., PARFREY,
L.W., PAWLOWSKI, J., RUECKERT, S., SHADWICK, L., SCHOCH, C., SMIRNOV, A.,
SPIEGEL, F.W. 2012: The revised Classification of Eucaryotes. J. Eukaryot. Microbiol.
59, 429-493.
ALASTRUEY-IZQUIERDO, A., HOFFMANN, K., DE HOOG, S., RODRIGUEZ-TUDELA, J.L., VOIGT,
K., BIBASHI, E., WALTHER, G. 2010: Species recognition and clinical relevance of the
Zygomycetous genus Lichtheimia (syn. Absidia Pro Parte, Mycocladus). J. Clin.
Microbiol. 48, 2154-2170.
AVAGYAN, A.B. 2008: Microalgae: Big Feed Potential in a Small Package. Feed Int., 16-
18.
AVAGYAN, A.B. 2010: New Design & Build Biological System through the Use of
Microalgae Addressed to Sustainable Development. J. Environ. Prot., 1, 183-200.
BAČKOR, M. 2007: Systematika nižších rastlín II.: huby - lišajníky - machorasty. Košice,
UPJŠ, 130 pp.
BAČKOR, M. 2011: Lichens and heavy metals: toxicity and tolerance. Pavol Jozef Šafárik
University, Košice.
BADIOVÁ-BRINZÍKOVÁ M., BALÁŽ E., BIZUBOVÁ M., BOTOS I.C., BRINZÍK M., DUŠEK J.,
FEDOR P., GALVÁNEK D., GUTTOVÁ A., HÁJEK M., CHRENKOVÁ M., MACURA M.,
MICHALEK M., MIŠÍKOVÁ K., OCHWAT-MARCINKIEWICZ M., RIPKOVÁ S., SEYBOTH A.,
SOS T., TADIC M., TASENKEVICH L., TURTUREANU D., UHRIN M., Zavadil V. 2009:
World of the Carpathians. Handbook for environmental education. Bratislava: Daphne –
Institute of applied ecology: Thüringer Ökoherz. Cicero a.s.: Carpathian Ecoregion
Initiative, 367 pp.
BALÁŽ, D., MARHOLD, K., URBAN, P. 2001: Červený zoznam rastlín a živočíchov Slovenska.
Ochrana Prírody 20 (Suppl.), 160 pp.
BANÁSOVÁ, V., LACKOVIČOVÁ, A., GUTTOVÁ, A. 2010: Changes in plant species diversity
around the copper plant after pollution decline. In: Tepper G. H. (ed.), Species diversity
and extinction. Nova Science Publishers Inc., 383-404.
181
BANÁSOVÁ, V., GUTTOVÁ, A., LACKOVIČOVÁ, A. 2006: Signálne zmeny diverzity cievnatých
rastlín a lišajníkov v okolí kovohuty v Krompachoch (východné Slovensko). In:
Kontrišová O., Marušková A., Valka J. (eds.): Monitorovanie a hodnotenie stavu
životného prostredia VI. FEE TU vo Zvolene a UEL SAV vo Zvolene, 11-15.
BARTOWSKI, K.E. 2008. Earth’s oldest liverworts - Metzgeriothallus sharonae sp. nov. from
the Middle Devonian (Givetian) of eastern New York, USA. Rev. Palaeobot. Palynol.
148, 154-162.
BERNÁTOVÁ, D., DÍTĚ, D., DRAŽIL, T., DÚBRAVCOVÁ, Z., FERÁKOVÁ, V., GALVÁNEK, D.,
GOJDIČOVÁ, E., GUTTOVÁ, A., HODÁLOVÁ, I., HRIVNÁK, R., JANIŠOVÁ, M., KARASOVÁ,
E., KLIMENT, J., KOCHJAROVÁ, J., KUBINSKÁ, A., LACKOVIČOVÁ, A., LASÁK, R.,
MÁRTONFI, P., MICHALKOVÁ, E., MIŠÍKOVÁ, K., MERTANOVÁ, S., MRÁZ, P.,
PENIAŠTEKOVÁ, M., PERNÝ, M., PETRÍK, A., PIŠÚT, I., SÁDOVSKÝ, M., SLOVÁK, M.,
STANOVÁ, V., SYCHROVÁ, S., ŠIMKOVÁ, A., ŠÍPOŠOVÁ, H., ŠOLTÉS, R., TURIS, P.,
UHRÍN, S., VALACHOVIČ, M., VLČKO, J., ZLACKÁ, S. 2007: Významné botanické územia
na Slovensku. Daphne - Inštitút aplikovanej ekológie, 60 pp.
BLANKENSHIP, R.E. 2002: Molecular mechanisms of photosynthesis. Malden, M.A. (ed.). 1.
vyd. Blackwell Science Ltd.
BRODEKOVÁ, L., GILMER, A., DOWDING, P., FOX, H., GUTTOVÁ, A. 2006: An assessment of
epiphytic lichen diversity and environmental quality in Knocksing wood Nature
Reserve, Ireland. Biology and Environment: Proceeding of the Royal Irish Academy
106B: 215-223.
CARPENTER, S.R., CARACO, N.F., CORRELL, D.L., HOWARTH, R.W., SHARPLEY, A.N., SMITH,
V.H. 1998: Nonpoint pollution of surface waters with phosphorous and nitrogen. Ecol.
Appl. 8, 559-568.
CBD, 1992: https://www.cbd.int/doc/legal/cbd-en.pdf.
CHISTI, Y. 2007: Biodiesel from microalgae. Biotechnol. Adv. 25, 294-306.
CZEIKA, H., CZEIKA, G., GUTTOVÁ, A., FARKAS, E., LŐKÖS, L., HALDA, J. 2004:
Phytogeographic and taxonomic remarks on eleven species of cyanophilic lichens from
Central Europe. Preslia, Praha, 76, 183-192.
FIRTH, L.B., CROWE, T.P. 2008: Large-scale coexistence and small-scale segregation of key
species on rocky shores. Hydrobiol. 614, 233-241.
FAČKOVCOVÁ, Z. 2011: Súpis epifytických lišajníkov Kúpeľného parku v Piešťanoch
(západné Slovensko). Zborník recenzovaných príspevkov ŠVK PriF UK 2011, 179-
184.
182
FAČKOVCOVÁ, Z. 2013: Príspevok k poznaniu lišajníkov karnonátových podkladov
Považského Inovca. Bryonora 52, 1-21.
FAČKOVCOVÁ, Z. 2015: Analysis of origin and diversification of Western Carpathian
elements of the genus Solenopsora (lichens, Catillariaceae). Notiziario della
Societa Lichenologica Italiana 28, 94-97.
FARRELL, E.A., BUSTARD, M., GOUGH. S., MCMULLAN, G., NIGAM, P., SINGH, D. 1998:
Ethanol production at 45_C by Kluyveromyces marxianus IMB3 during growth on
molasses pretreated with Amberlite_ and non-living biomass. Biotechnol. Bioprocess
Eng. 19, 217-219.
FLEISCHER, P. 2011: Pokalamitný výskum vo Vysokých Tatrách - ciele, metódy a
charakteristika lokalít. Štúdie o TANAP-e 10, 7-12.
FRATI, L., CAPRASECCA, E., SANTONI, S., GAGGI, C., GUTTOVA, A., GAUDINO, S., PATI, A.,
ROSAMILIA, S., PIRINTSOS, S.A., LOPPI, S. 2006: Effects of NO2 and NH3 from road
traffic on epiphytic lichens. Environ. Poll. 142, 58-64.
FRATI, L., SANTONI, S., NICOLARDI, V., GAGGI, C., BRUNIALTI, G., GUTTOVA, A., GAUDINO,
S., PATI, A., PIRINTSOS, S.A., LOPPI, S. 2007: Lichen biomonitoring of ammonia
emission and nitrogen deposition around a pig stockfarm. Environ. Poll. 146, 311-316.
GÁPER, J., PIŠÚT, I. 2003: Mylokógia - systém, vývoj a ekológia húb. Univerzita Mateja Bela
v Banskej Bystrici, Fakulta Prírodných vied, 315 pp.
GLIME, J. 2006-2015. Bryophyte Ecology. Ebook sponsored by Michigan Technological
University and the International Association of Bryologists. Accessed on 1 Apr. 2016 at
http://www.bryoecol.mtu.edu/.
GRAHAM, L.E., WILCOX, L.W. 2000: Algae. New Jersey. Prentince - Hall, Inc., 640 pp.
GRIFFIN, J.N., NOËL, L.M.L.J., CROWE, T.P., BURROWS, M.T., HAWKINS, S.J., THOMPSON,
R.C., JENKINS, S.R. 2010: Consumer effects on ecosystem functioning in rock pools:
roles of species richness and composition. Mar. Ecol. Prog. Ser. 420, 45-56.
GUTTOVÁ, A., PIŠÚT, I. 2007: Lišajníky Záhorskej nížiny (JZ Slovensko). Bryonora 39, 1-12.
GUTTOVÁ, A. 2006: K diverzite cyanolišajníkov na vybraných terestrických biotopoch
Slovenska. Bryonora 37, 1-6.
GUTTOVÁ, A., JØRGENSEN, P.M. 2005: Leptogium diffractum in Slovakia and Czech Republic
(lichenized Ascomycota). Mycotaxon 93, 373-378.
GUTTOVÁ, A., LACKOVIČOVÁ, A., PIŠÚT, I. 2013: Revised and updated checklist of lichens of
Slovakia (May 2013). Biologia 68, 845-850. + 50pp electronic appendix.
183
GUTTOVÁ, A., LACKOVIČOVÁ, A. 2006: Skladba diverzity lišajníkov Územia európskeho
významu Kňaží stôl (Strážovské vrchy, stredné Slovensko). Bull. Slov. Bot. Spoločn.,
Bratislava 28, 43-56.
GUTTOVÁ, A., LACKOVIČOVÁ, A. 2011: Pralesy a lišajníky In: Jasík M., Polák P. (eds.),
Pralesy Slovenska. FSC Slovensko, Banská Bystrica, 31-34.
GUTTOVÁ, A., LACKOVIČOVÁ, A., PIŠÚT, I., PIŠÚT, P. 2011: Decrease in air pollution load in
urban environment of Bratislava (Slovakia) inferred from accumulation of metal
elements in lichens. Environ. Monit. Assess. 182, 361-373.
GUTTOVÁ, A., PALICE, Z. 2001: Výskyt jamkatca pľúcneho (Lobaria pulmonaria) v NP
Muránska Planina (Stredné Slovensko). Bull. Slov. Bot. Spoločn., Bratislava 23, 39-
43.
GUTTOVÁ, A., PALICE, Z., CZARNOTA, P., HALDA, J.P., LUKÁČ, M., MALÍČEK, J., BLANÁR, D.
2012: Lišajníky Národného parku Muránska planina IV – Fabova hoľa. Acta Rer.
Natur. Mus. Nat. Slov. LVIII, 51-75.
GUTTOVÁ, A., PETRÍKOVÁ, K., SENKO, D. 2013: Epifytická lichenoflóra urbánneho prostredia
ako indikátor kvality ovzdušia v Spišskej Novej Vsi (východné Slovensko). Bull. Slov.
Bot. Spoločn. 35, 11-24.
GUTTOVÁ, A., ZOZOMOVÁ-LIHOVÁ, J., TIMDAL, E., KUČERA, J., SLOVÁK, M., PIKNOVÁ, K.,
PAOLI, L. 2014: First insights into genetic diversity and relationships of European taxa
of the genus Solenopsora (Catillariaceae, Ascomycota) with implications on their
delimitation. Bot. J. Linn. Soc. 176, 203-223.
GUTTOVÁ, A. 2000: Genus Solenopsora (lichenized Ascomycetes) in Slovakia. Biologia,
Bratislava, 55, 363-367.
GUTTOVÁ, A. 2000: Three Leptogium species new to Central Europe. Lichenologist 32, 291-
303.
GUTTOVÁ, A., LACKOVIČOVÁ, A., BACKOR, M., TONSBERG, T. 2007: The identity of Lecanora
carpathica (Lecanoraceae) a taxon described from Slovakia. Mycotaxon 101, 247-
250.
HANAJÍK, P., ŠIMONOVIČOVÁ, A., PIECKOVÁ, E., JESENÁK, K. 2009: Monitoring zmien
pedochemických a mikrobiologických charakteristík na vybraných lokalitách vo
Vysokých Tatrách po vetrovej kalamite 19.11.2004. Štúdie o TANAP-e 9, 42, 199-296.
HINDÁK, F. 2008: Colour Atlas of Cyanophytes. Bratislava. Veda, 256 pp.
184
HINDÁK, F., CYRUS, Z., MARVAN, P., JAVORNICKÝ, P., KOMÁREK, J., ETTL, H., ROSA, K.,
SLÁDEČKOVÁ, A., POPOVSKÝ, J., PUNČOCHÁŘOVÁ, M., LHOTSKÝ, O. 1978: Sladkovodné
riasy. Bratislava. SPN, 728 pp.
HINDÁK, F., HINDÁKOVÁ, A. 2010: Cyanobaktérie a riasy malej eutrofnej vodnej nádrže
v Modre. Bull. Slov. Bot. Spoločn., Bratislava, 32, 129-135.
HINDÁK, F., ŠOLTÉS, R., GÁPER, J., GÁPEROVÁ, S., KYSELOVÁ, Z., HINDÁKOVÁ, A. 2009.
Botanika – nižšie rastliny (botany – lower plants). Institute of the High Mountain
Biology, University of Žilina.
HODKINSON, B.P., MONCADA, B., LÜCKING, R. 2014. Lepidostromatales, a new order of
lichenized fungi (Basidiomycota, Agaricomycetes), with two new genera Ertzia and
Sulzbacheromyces, and one new species, Lepidostroma winklerianum. Fungal Diversity
64, 165-179.
HONEGGER, R. 2012: The symbiotic phenotype of lichen-forming Ascomycetes and their
Endo- and epibionts. In: Hock B. (ed.), Fungal Associations, 2nd
edition. Springer-
Verlag Berlin Heidelberg, 287-339.
JOHN, D.M., WHITTON, B.A., BROOK, A.J. (eds). 2011: The Freshwater Algal Flora of the
British Isles – an identification guide to freshwater and terrestrial algae. Cambridge.
Cambridge University Press, 896 pp.
JØRGENSEN, P.M., SCHULTZ, M., GUTTOVÁ, A. 2013: Validation of Anema tumidulum
(Lichinaceae, lichenized ascomycota), a widespread cyanophilic lichen. Herzogia 26,
1-7.
KALINA, T., VÁŇA, J. 2005: Sinice, řasy, houby, mechorosty a podobné organismy v
součastné biológii. Vydala Univerzita Karlova v Praze. Nakl. Karolinum 606 pp.
KIJOVSKÁ, L. 2013: Ekotoxikológia vo vodnom hospodárstve Slovenska. Nakladateľstvo STU
Bratislava, 296 pp.
KIJOVSKÁ, L., TAKÁČOVÁ, A., SMOLINSKÁ, M., SEMERÁD, M., KRAJŇÁKOVÁ, L. 2014:
Pravdepodobnosť výskytu producentných mikroorganizmov v podzemnej vode
ovplyvnenej povrchovou vodou a možnosti ich eliminácie fyzikálnymi metódami.
Podzemná voda 20, 157-165.
KIRK ,P.M., CANNON, P.F., MINTER, D.W., STALPERS, J.A. 2008: Dictionary of the fungi. 10th
ed. CABI Europe, Oxford.
KOČÍ, V., BURKHARD, J., MARŠÁLEK, B. 2000: Eutrofizace na přelomu tisíciletí. Eutrofizace,
10.10.2000, Praha, 3-13.
185
KOLEKTÍV, 2014: Morfogenetický klasifikačný systém pôd Slovenska. Bazálna referenčná
taxonómia. Druhé upravené vydanie. Bratislava: NPPC - VÚPOP Bratislava 2014, 96
pp.
KOMÁREK, J., ANAGNOSTIDIS, K. 1999: Süßwasserflora von Mitteleuropa. Band 19/1,
Cyanoprokaryota. 1. Teil: Chroococcales. Jena: Gustav Fischer Verlag, 548 pp.
KOMÁREK, J., ANAGNOSTIDIS, K. 2005: Cyanoprokaryota - 2. Teil/2nd Part: Oscillatoriales.
In: Buedel, B., Krienitz, L., Gaertner, G., Schagerl, M., (eds.). Süsswasserflora von
Mitteleuropa, Bd. 19, 2, Elsevier, 759 pp.
KOMÁREK, J. 2013: Süßwasserflora von Mitteleuropa/Freshwater Flora of Central Europe.
Volume 19/3, Cyanoprokaryota, 3. Part: Heterocytous genera. Berlin Heidelberg:
Springer Spektrum, 1130 pp.
KOŠUTHOVÁ DINGOVÁ, A. 2010: Vplyv manažmentových opatrení na diverzitu terestrických
lišajníkov vybraných dopadových plôch vo Vojenskom Výcvikovom Priestore Záhorie
- The impact of the management actions on diversity of lichens in Military Training
Area Záhorie. Vedecký obzor-Scientific Horizont 2, 17-26.
KOŠUTHOVÁ DINGOVÁ, A. 2011: Lišajníky v opustenom jabloňovom sade. Stupava - história,
pamiatky, osobnosti, príroda, 86-87.
KOŠUTHOVÁ DINGOVÁ, A. 2011: Príbeh jednej duny a jej hostí. Záhorie 4, 15-17.
KOŠUTHOVÁ DINGOVÁ, A., ŠIBÍK, J. 2013: Ecological indicator values and life history traits of
terricolous lichens of the Western Carpathians. Ecological Indicators 34, 246-259.
KOŠUTHOVÁ DINGOVÁ, A., SVITKOVÁ, I., PIŠÚT, I., SENKO, D., VALACHOVIČ, M. 2013: The
impact of forest management on changes in composition of terricolous lichens in dry
acidophilous Scots pine forests. Lichenologist 45, 413-425.
KOVÁŘ, P. 2012: Ekosystémová a krajinná ekologie. Karolinum, UK Praha.
KRAKOVÁ, L., CHOVANOVÁ, K., SELIM, S.A., ŠIMONOVIČOVÁ, A., PUŠKÁROVÁ, A., MAKOVÁ,
A., PANGALLO, D. 2012: A multiphasic approach for investigation of the microbial
diversity and its biodegradative abilities in historical paper and parchment documents.
Int. Biodeter. Biodegr. 70, 117-125.
LACKOVIČOVÁ, A., GUTTOVÁ, A. 2006: Lichen diversity – history, contemporary occurrence
and trend in Slovakia: Gyalecta ulmi and Leptogium saturninum. In: Lackovičová A.,
Guttová A., Lisická E., Lizoň P. (eds.), Central European lichens - diverstity and
threat. Mycotaxon, Ithaca, 219-240.
186
LACKOVIČOVÁ, A., GUTTOVÁ, A., BAČKOR, M., PIŠÚT, P., PIŠÚT, I. 2013: Response of Evernia
prunastri (L.) Ach. To urban environmental conditions in Central Europe after the
decrease of air pollution. The Lichenologist 45, 89-100.
LACKOVIČOVÁ, A., GUTTOVÁ, A., PIŠÚT, I. 2011: Bratislava - Lichens. In: Kelcey J.G., Müller
N. (eds.), Plants and Habitats of European Cities, Springer Science and business
media, 101-129.
LACKOVIČOVÁ, A., PIŠÚ,T P., GUTTOVÁ, A. 2008: Epiphytic lichens – bioindicators of air
pollution in Bratislava (SW Slovakia). Scripta Facultatis Rerum Naturalium
Universitatis Ostraviensis 186, 138-142.
LACKOVIČOVÁ, A., PIŠÚT, P., GUTTOVÁ, A., PIŠÚT, I. 2010: Aktuálna diverzita epifytických
lišajníkov v Bratislave. Bull. Slov. Bot. Spoločn., Bratislava 32, Suppl. 2, 71-79.
LEE, Y.K. 1997: Commercial production of microalgae in the Asia-Pacific Rim. J. Appl.
Phycol. 9, 403-411.
LEE, R.E. 2008: Phycology. Cambridge. Cambridge University Press, 560 pp.
LEVIN, S.A. 1981: The role of theoretical ecology in the description and understanding of
populations in heterogeneous environments. Am. Zool. 21, 865-875.
LHOTSKÝ, J. 2015. Úvod do studia symbiotických interakcí mikroorganismů. Academia
Praha, 207 pp.
LICHTENTHALER, H. K., BURKART, S. 1999: Photosynthesis and high light stress. Bulgarian J.
Plant Physiol. 25, 3-16.
LIPNICKI, L.I. 2015: The role of symbiosis in the transition of some eukaryotes from aquatic to
terrestrial environments. Symbiosis 65, 39-53.
LOPEZ-MIRAS, M.D., MARTIN-SANCHEZ, I., YERBA-RODRIQUEZ, A., ROMERO-NOGUERA, J.,
BOLIVAR-GALIANO, F., ETTENAUER, J., STERFLINGER, K., PINAR, G. 2013: Contribution
of the microbial communities detected on an oil painting on canvas to its
biodeterioration. Plos One 8, DOI: 10.1371/journal.pone.0080198.
MAGLOCKÝ, Š. 1983: Zoznam vyhynutých endemických druhov a ohrozených taxónov
vyšších rastlín flóry Slovenska. Biológia, Bratislava, 38, 825-852.
MAGLOCKÝ, Š., FERÁKOVÁ, V. 1983: Red list of ferns and flowering plants (Pteridophyta and
Spermatophyta) of the flora of Slovakia (the second draft). Biológia, Bratislava, 48,
361-385.
MACHARIKOVÁ, M. 2005: Výskyt a význam pôdnych mikroskopických húb v životnom
prostredí, Univerzita Komenského v Bratislave, Prírodovedecká fakulta, Katedra
pedológie, 118 pp.
187
MASAROVIČOVÁ, E., REPČÁK, M., BLEHOVÁ, A., ERDELSKÝ, K., GAŠPARÍKOVÁ, O., JEŠKO, T.,
MISTRÍK, I. 2015: Fyziológia rastlín. UK Bratislava.
MASOJÍDEK, J., SERGEJEVOVÁ, M., ROTTNEROVÁ, K., JIRKA, V., KOREČKO, J., ZAŤAKOVÁ, I.,
TORZILLO, G., ŠTYS, D. 2009: A two-stage solar photobioreactor for cultivation of
microalgae based on solar concentrators. J. Appl. Phycol. 21, 55-63.
MASOJÍDEK J., PRÁŠIL, O. 2010: The development of microalgal biotechnology in the Czech
Republic. J. Ind. Microbiol. Biotechnol. 37, 1307-1317.
MIADLIKOWSKA J., KAUFF F., HÖGNABBA F., OLIVER J.C., MOLNÁR K., FRAKER E., GAYA E.,
HAFELLNER J., HOFSTETTER V., GUEIDAN C., OTÁLORA M.A., HODKINSON B., KUKWA
M., LÜCKING R., BJÖRK C., SIPMAN H.J., BURGAZ A.R., THELL A., PASSO A., MYLLYS
L., GOWARD T., FERNÁNDEZ-BRIME S., HESTMARK G., LENDEMER J., LUMBSCH H.T.,
SCHMULL M., SCHOCH C.L., SÉRUSIAUX E., MADDISON D.R., ARNOLD A.E., LUTZONI F.,
STENROOS S. 2014: A multigene phylogenetic synthesis for the class Lecanoromycetes
(Ascomycota): 1307 fungi representing 1139 infrageneric taxa, 317 genera and 66
families. Moleculra Phylogenetics and Evolution 79, 132-168.
NAEEM, S. 1998: Species redundancy and ecosystem reliability. Conserv. Biol. 12, 1, 39-45.
NOVÁKOVÁ, A., SAVICKÁ, D., KOLAŘÍK, M. 2015: Two novel species of the genus
Trichosporon isolated from a cave environment. Czech Mycol. 67, 233-239.
NOVÁKOVÁ, A., HUBKA, V., SAIZ-JIMENEZ, C., KOLAŘÍK, M. 2012: Aspergillus baeticus sp.
nov. and Aspergillus thesauricus sp. nov., two species in section Usti from Spanish
caves. Int. J. System. Evol. Microbiol. 62, 2778-2785.
OMELIANSKY, V.L. 1940: Manual in Microbiology. USSR academy of sciences, Moscow,
Leningrad.
PALICE, Z., GUTTOVÁ, A., HALDA, J.P. 2006: Lichens new for Slovakia collected in the
National Park Muránska planina (W Carpathians). In: Lackovičová A., Guttová A.,
Lisická E., Lizoň P. (eds.), Central European lichens - diverstity and threat.
Mycotaxon, Ithaca, 179-192.
PANGALLO, D., KRAKOVÁ, L., CHOVANOVÁ, K., BUČKOVÁ, M., PUŠKÁROVÁ, A.,
ŠIMONOVIČOVÁ, A. 2013: Disclosing a crypt: Microbial diversity and degradation
activity of the microflora isolated from funeral clothes of Cardinal Peter Pázmány.
Microbiol. Res. 168, 289-299.
PANGALLO, D., ŠIMONOVIČOVÁ, A., CHOVANOVÁ, K., FERIANC, P. 2007: Wooden art objects
and the museum environment: Identification and biodegradative characteristics of
isolated microflora. Lett. Appl. Microbiol. 45, 87-94.
188
PAOLI, L., GUTTOVÁ, A., GRASSI, A., LACKOVIČOVÁ, A., SENKO, D., LOPPI, S. 2014:
Biological effects of airborne pollutants released during cement production assessed
with lichens (SW Slovakia). Ecological Indicators 40, 127-135.
PAOLI, L., GUTTOVÁ, A., GRASSI, A., LACKOVIČOVÁ, A., SENKO, D., SORBO, S., BASILE, A.,
LOPPI, S. 2015: Ecophysiological and ultrastructural effects of dust pollution in lichens
exposed around a cement plant (SW Slovakia). Environ. Sci. Pollut. Res. 22, 15 891-
15 902.
PAOLI, L., GUTTOVÁ, A., LOPPI, S. 2006: Asessment of environmental quality by the diversity
of epiphytic lichens in a semi-arid Mediterranean area (Val Basento, South Italy).
Biologia, Bratislava 61, 425-431.
PAOLI, L., GUTTOVÁ, A., SORBO, S., GRASSI, A., LACKOVIČOVÁ, A., BASILE, A., LOPPI, S.
2016: Vitality of the cyanolichen Peltigera praetextata (Sommerf.) Zopf exposed
around a cement plant (SW Slovakia): a comparison with green algal lichens.
Biologia. (accepted).
PAOLI, L., MUNZI, S., GUTTOVÁ, A., SENKO, D., SARDELLA, G., LOPPI, S. 2015: Lichens as
suitable indicators of the biological effects of atmospheric pollutants around a
municipal solid waste incinerator (S Italy). Ecological Indicators 52, 362-370.
PAOLI, L., MUNZI, S., PISANI, T., GUTTOVÁ, A., LOPPI, S. 2012: Freezing of air-dried samples
of the lichen Evernia prunastri (L.) Ach. ensures that thalli remain healthy for later
physiological measurements. Plant Biosystems 147, 141-144.
PAOLI, L., PISANI, T., GUTTOVÁ, A., SARDELLA, G., LOPPI, S. 2011: Physiological and
chemical response of lichens transplanted in and around an industrial area of south
Italy: Relationship with the lichen diversity. Ecotoxicology and Environmental Safety
74, 650-657.
PAOLI, L., WINKLER, A., GUTTOVÁ, A., SAGNOTTI, L., GRASSI, A., LACKOVIČOVÁ, A., SENKO,
D., LOPPI, S. 2016: Magnetic properties and element concentrations in lichens exposed
to airborne pollutants released during cement production. Environ. Sci. Pollut. Res.
DOI: 10.1007/s11356-016-6203-6.
PIŠÚT, I., GUTTOVÁ, A., LACKOVIČOVÁ, A., LISICKÁ, E. 2001: Červený zoznam lišajníkov
Slovenska (december 2001). - In: Baláž, D., Marhold, K., Urban, P. (eds), Červený
zoznam rastlín a živočíchov Slovenska, Ochr. Prír. 20 (Suppl.), 22-34.
PATERSON, D.M., DEFEW, E.C., JABOUR, J. 2012: Ecosystem function and co-evolution of
terminology in marine science and management. In: Solan, M., Aspden, R.J., Paterson,
D.M. (eds.), MarBEF 1. Oxford University Press, 1-240.
189
PIŠÚT, I., LACKOVIČOVÁ, A., GUTTOVÁ, A., PALICE, Z. 2007: New lichen records from
Bukovské vrchy Mts (NE Slovakia). Acta Mycologica 42, 267-280.
PIŠÚT, I., GUTTOVÁ, A., LACKOVIČOVÁ, A., LISICKÁ, E. 1998: Lichenizované huby (lišajníky).
In: Marhold, K., Hindák, F. (eds.) Zoznam nižších a vyšších rastlín Slovenska. Veda,
Bratislava, 229-295.
POULIČKOVÁ, A., DVOŘÁK, P., HAŠLER, P. 2015: Průvodce mikrosvětem sinic a řas. Olomouc:
Univerzita Palackého v Olomouci, 46 pp.
PRATHIMA DEVI, M., VENKATAM M. S. 2012: CO2 supplementation to domestic wastewater
enhances microalgae lipid accumulation under mixotrophic microenvironment: Effect
of sparging period and interval. Bior. Technol. 112, 116-123.
PRINTZEN, C., DOMASCHKE, S., FERNÁNDEZ-MENDOZA, F., PÉREZ-ORTEGA, S. 2013:
Biogeography and ecology of Cetraria aculeata, a widely distributed lichen with a
bipolar distribution. MycoKeys 6, 33-53.
QUINN, J. 1991: Guidelines for the control of undesirable biological growths in water
(Consultancy Rep. No. 6213/2). Water Quality Centre, Hamilton, New Zealand.
REISS, J., BRIDLE, J.R., MONTOYA, J.M., WOODWARD, G. 2009: Emerging horizons in
biodiversity and ecosystem functioning research. Trends Ecol. Evol. 24, 505-514.
ROHÁČEK, K., BARTÁK, M. 1999:. Technique of the modulated chlorophyll fluorescence:
basic concepts, useful parameters, band some applications. Photosynthetica 37, 339-
363.
ROSENBAUM, M., SCHRÖDER, U., SCHOLZ, F. 2005: In situ electrooxidation of photobiological
hydrogen in a photobioelectrochemical fuel cell based on Rhodobacter sphaeroides.
Environ. Sci. Technol. 39, 6328-6333.
ROUND, F.E. 1981: The ecology of algae. Cambridge : Cabridge University Press, 653 pp.
http://www.sinicearasy.cz/134/uvod - online Skripta pro velkou fykologii. Jihočeská
univerzita v Českých Budějoviciach.
SHI, X-M., ZHANG, X-W., CHEN, F. 2000: Heterotrophic production of biomass and lutein by
Chlorella protothecoides on various nitrogen sources. Enzyme Microb. Tech. 27, 312-
318.
SMITH, V.H., TILMAN, G.D., NEKOLA, J.C. 1999: Eutrophication: impacts of excess nutrient
inputs on freshwater, marine, and terrestrial ecosystems. Environ. Poll. 100, 179-196.
SOCIETAS PEDOLOGICA SLOVACA, 2014: Morfogenetický klasifikačný systém pôd Slovenska.
Bazálna referenčná taxonómia. Druhé upravené vydanie. Bratislava: NPPC - VÚPOP
Bratislava 2014, 96 pp.
190
SUGDEN, A.M., JASNY, B.R., CULOTTA, E., PENNISI, E. 2003: Charting the evolutionary history
of life. Science 300, 1691.
SUNDA, W.G., PRICE, N.M., MOREL, F.M.M. 2005: Trace metal ion buffers and their use in
culture studies. In: Andersen, R.A. (ed). Algal culturing techniques. Amsterdam:
Elsevier. 35-63.
STERFLINGER, K., PINAR, G. 2013: Microbial deterioration of cultural heritage and works of
art-tilting at windmills? Appl. Microbiol. Biotechnol. 97, 9637-9646.
SZABÓ, Š. 1997: Geoetika a jej princípy. Acta Montanistica Slovaca 2, 347-350.
ŠIMONOVIČOVÁ, A. 2007: Mykologická analýza interiérov historických budov. Acta Environ.
Univ. Comenianae (Bratislava) 15, 94-102.
ŠIMONOVIČOVÁ, A. 2013: Biodiverzita mikroskopických húb v pôdnych typoch Slovenska.
Prírodovedecká fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave, 100 pp.
ŠIMONOVIČOVÁ, A. 2014: Ekologické faktory ovplyvňujúce biodiverzitu pôdnych
mikroskopických húb. Acta Environ. Univ. Comenianae (Bratislava) 22, 109-115.
ŠIMONOVIČOVÁ, A., PANGALLO, D. 2007: Mikroskopické huby vo vzťahu k degradácii
drevených objektov. Acta Envir. Univ. Comenianae Bratislava, 15, 53-57.
ŠIMONOVIČOVÁ, A., PAUDITŠOVÁ, E. 2015: Možnosti využitia mikroskopických vláknitých
húb prie zmierňovaní negatívneho vplyvu environmentálnych záťaží. Environmentálne
záťaže, Environmentálny magazín, SAŽP, 96-99.
ŠIMONOVIČOVÁ, A., GÓDYOVÁ, M., ŠEVC, J. 2004:Airborne and soil microfungi as
contaminants of stone in a hypogean cemetery. Int. Biodeter. Biodegr. 54, 7-11.
ŠIMONOVIČOVÁ, A., PANGALLO, D., CHOVANOVÁ, K., KRAKOVÁ, L. 2013: Mikroskopické
huby v riečnych sedimentoch potoka Smolník. Acta Envir. Univ. Comenianae
Bratislava, 21, 60-68.
ŠIMONOVIČOVÁ, A., NOVÁKOVÁ, A., PANGALLO, D., HNÁTOVÁ, V., HUBKA, V. 2014: The
occurrence of heat-resistant species Trichophaea abundans in different types of soils
in Slovakia and Czech Republic. Biológia Bratislava 69, 168-172.
ŠIMONOVIČOVÁ, A., PIECKOVÁ, E., FERIANC, P., HANAJÍK, P., HORVÁTH, R. 2013:
Environmentálna mikrobiológia. Univerzita Komenského v Bratislave, 276 pp.
TAKÁČOVÁ, A. 2013: Proces degradácie priemyselných odpadových produktov s využitím
trofickej úrovne primárneho producenta (rias). FCHPT, STU, Dizertačná práca 199 pp.
TAKÁČOVÁ, A., SMOLINSKÁ, M., RYBA, J., MACKUĽAK, T., JOKRLLOVÁ, J., HRONEC, P., ČÍK,
G. 2014: Biodegradation of benzo[a]pyrene through the use of algae. Cent. Eur. J.
Chem. 12, 1133-1143.
191
TAKÁČOVÁ, A. SMOLINSKÁ, M., SEMERÁD, M., MATÚŠ, P. 2015: Degradation of btex by
microalgae Parachlorella kessleri. Petroleum and Coal. 57, 101-107.
TETT, P., GOWEN, R.J., PAINTING, S.J., ELLIOTT, M., FORSTER, R., MILLS, D.K., BRESNAN, E.,
CAPUZZO, E., FERNANDES, T.F., FODEN, J., GEIDER, R.J., GILPIN, L.C., HUXHAM, M.,
MCQUATTERS-GOLLOP, A.L., MALCOLM, S.J., SAUX-PICART, S., PLATT, T., RACAULT,
M.F. SATHYENDRANATH, S., VAN DER MOLEN, J., WILKINSON, M. 2013: Framework for
understanding marine ecosystem health. Mar. Ecol. Prog. Ser. 494, 1-27.
UPRETI, D.K., DIVAKAR, P.K., SHUKLA, V., BAJPAI, R. (eds) 2015: Recent advances in
Lichenology. Modern methods and approaches in Lichen systematics and cluture
techniques. Vol. 2. Springer New Delhi, Hedelberg, New York, Dordrech, London.
VAN ALLER HERNICK L., LANDING E., HINDÁK F., ŠOLTÉS R., GÁPER J., GÁPEROVÁ S.,
KYSELOVÁ Z., HINDÁKOVÁ A. 2009: Botany - Lower plants/Botanika - Nižšie
rastliny. Žilina, IHMB, 202 pp.
VANCE, P., SPALDING, M.H. 2005: Growth, photosynthesis, and gene expression in
Chlamydomonas over a range of CO2 concentrations and CO2/O2 ratios: CO2 regulates
multiple acclimation states. Can. J. Bot. 83,796-809.
VENKATA, M.S., PRATHIMA DEVI, M., MOHANAKRISHNA, G., AMARNATH, N., LENIN BABU,
M., SARMA, P.N. 2011: Potential of mixed microalgae to harness biodiesel from
ecological water-bodies with simultaneous treatment. Biores. Technol. 102, 1109-1117.
WANG, Y.Y., LIU, B., ZHANG, X.Y., ZHOU, Q.M., ZHANG, T., LI.H., YU, Y.F., ZHANG, X.L.,
HAO, X.Y., WANG, M., WANG, L., WEI, J.C. 2014: Genome characteristics reveal the
impact of lichenization on lichen-forming fungus Endocarpon pusillum Hedwig
(Verrucariales, Ascomycota). BMC Genomics 15, 34.
WERTH S. 2011. Biogeography and phylogeography of lichen fungi and their photobionts. In:
D. FONTANETO, (ed.): Biogeography of Microscopic Organisms: Is Everything Small
Everywhere? 191-208. Cambridge. The Systematic Association, Cambridge University
Press.
WASSERBAUER, R. 2000: Biologické zhodnocení staveb. ABF, a.s., Nakladatelství ARCH,
Praha, 280 pp.
YAZICI, K., APTROOT, A., ETAYO, J., ASLAN, A., GUTTOVÁ, A. 2008: Lichens from the
Batman, Mardin, Osmaniye, and Sivas region of Turkey. Mycotaxon 103, 141-144.
ZANIEWSKI, P., KOŠUTHOVÁ DINGOVÁ, A., VALACHOVIČ, M., WIERZBICKA, M. 2012: The
conservation status of Cladonio-Pinetum in Mazowiecki Landscape Park and adjacent
192
areas. In: Lipnicki, L. (ed.): Monograph from the international conference LICHEN
PROTECTION - LICHEN PROTECTED SPECIES 177-189. Gorzów WLKP., Lubsko.
ZARABSKA, D., GUTTOVÁ, A. 2008: Report on the new record of Cladonia turgida in
Slovakia. Bryonora 42, 10-12.
ZARABSKA, D., GUTTOVÁ, A., CRISTOFOLINI, F., GIORDANI, P., LACKOVIČOVÁ, A. 2009:
Epiphytic lichens of apple orchards in Poland, Slovakia and Italy. Acta Mycologica 44,
151-163.
internetové zdroje:
http://dbiodbs.univ.trieste.it/: P.L. Nimis & S. Martellos, 2008: ITALIC - The
Information System on Italian Lichens. Version 4.0. University of Trieste, Dept. of
Biology, IN4.0/1.
www.zygomycetes.org
www.natur.cuni.cz/biologie/botanika/veda-a-vyzkum/atlas-zygomycetu
www.natur.cuni.cz/biologie/botanika/veda-a-vyzkum/atlas-mikroskopickych-
saprotrofnich-hub-ascomycota
http://www.wikipedia.org
www.shmu.sk/File/podzemna%20voda/Kvalita/Mapy/2013/zaver_kvarter_2013.bmp
www.noaa.com
https://www.google.sk/webhp?sourceid=chrome-instant&ion=1&espv=2&ie=UTF-
8#q=Koncentr%C3%A1cia+CO2+(ppm)
http://leavingbio.net/fungus/fungi2.htm
http://www.tdsfb.org/fungus.htm
http://www.merckmillipore.com/waroot/medium/109191_mas_100_nt[109191_mas_1
00_nt-ALL].jpg
https://www.google.sk/search?q=chlorophyll&espv=2&biw=1290&bih=769&site=we
bhp&source=lnms&tbm=isch&sa=X&ved=0ahUKEwjw-
sbck6rNAhWEMBoKHfSzDCIQ_AUIBigB#tbm=isch&q=chlorophyfyl+a%2C+chlor
ofyl+b&imgrc=AhTc0nR1_r5VDM%3A
http://www.freenatureimages.eu/plants/Musci,%20Mossen,%20Mosses/Hypnum%20c
upressiforme,%20Cyprus-leaved%20Plait
Moss/slides/Hypnum%20cupressiforme%201,%20Gewoon%20klauwtjesmos,%20Sax
ifraga-Jan%20van%20de%20Wiel.jpg
193
http://www.wigry.org.pl/jeziora/rys/rokiet.gif
http://biolib.mpipz.mpg.de/migula/moose/screen/IMG_9502.jpg
https://www.google.sk/url?sa=i&rct=j&q=&esrc=s&source=images&cd=&cad=rja&u
act=8&ved=0ahUKEwj0geXUiffLAhWEwxQKHU6UDu4QjRwIBw&url=http%3A%
2F%2Fwww.spektrum.de%2Flexikon%2Fbiologie%2Fpolytrichaceae%2F53042&bv
m=bv.118443451,d.d24&psig=AFQjCNHyIBIWs41m4rSRw3G7f8HvWSjcaQ&ust=
1459930222651710
https://www.flickr.com/photos/gjshepherd/4892255684/in/photostream