akademický dvojtýždenník | vydáva Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave

Spomíname na Tibora Huszára

01 | 2013-2014 | cena: 0,50 €

Slávnostnáimatrikuláciaštudentov

Výučba(13 týždňov)

Prázdniny Skúšobnéobdobie

Výučba(13 týždňov)

Prázdniny

Skúšobnéobdobie

Letnéprázdniny

Výučba(13 týždňov)

Prázdniny Skúšobnéobdobie

Odovzdanieindexov naštudijnéoddelenie

Odovzdaniezáverečnýchprác k obhajobe(aj CRZP)

Odovzdanieprihlášokna štátne skúšky

Štátne skúšky Promócie Výučba(11 týždňov)

Prázdniny

Skúšobnéobdobie

Odovzdanieindexovna študijnéoddelenie

Odovzdaniezáverečnýchprác k obhajobe(aj CRZP)

Odovzdanieprihlášokna štátne skúšky

Štátne skúšky Promócie

Výučba(13 týždňov)

Prázdniny Skúšobnéobdobie

Výučba(13 týždňov)

Prázdniny Skúšobnéobdobie

Letnéprázdniny

Výučba(8 týždňov )

Skúšobnéobdobie

Odovzdanieindexovna študijnéoddelenie

Odovzdaniezáverečnýchprác k obhajobe(aj CRZP)

Odovzdanieprihlášokna štátne skúšky

11. 11. 2013 – 15. 11. 2013 24. 09. 2013 – 21. 12. 2013 23. 12. 2013 – 05. 01. 2014 07. 01. 2014 – 15. 02. 2014 17. 02. 2014 – 17. 05. 2014 17. 04. 2014 – 22. 04. 2014

19. 05. 2014 – 28. 06. 2014 01. 07. 2014 – 31. 08. 2014 17. 02. 2014 – 17. 05. 2014 17. 04. 2014 – 22. 04. 2014 19. 05. 2014 – 28. 06. 2014 do 30. 06. 2014

do 30. 06. 2014 do 30. 06. 2014 25. 08. 2014 – 28. 08. 2014 október 2014 17. 02. 2014 – 03. 05. 2014 17. 04. 2014 – 22. 04. 2014

05. 05. 2014 – 30. 05. 2014 do 30. 05. 2014 do 30. 04. 2014 do 30. 05. 2014 16. 06. 2014 – 30. 06. 2014 júl 2014

24. 09. 2013 – 21. 12. 2013 23. 12. 2013 – 05. 01. 2014 07. 01. 2014 – 15. 02. 2014 17. 02. 2014 – 17. 05. 2014 17. 04. 2014 – 22. 04. 2014 19. 05. 2014 – 28. 06. 2014

01. 07. 2014 – 31. 08. 2014 17. 02. 2014 – 12. 04. 2014

Štátne skúšky Promócie

19. 05. 2014 – 30. 05. 2014 júl 2014 / október 2014

14. 04. 2014 – 02. 05. 2014 do 02. 05. 2014 do 31. 03. 2014 do 02. 05. 2014

Bc.

Mgr.

Zimný semesterpre nekončiacichštudentov

Zimný semesterpre nekončiacichštudentov

Letný semesterpre nekončiacichštudentov

Letný semesterpre končiacichštudentov

Letný semesterpre nekončiacichštudentov

Letný semesterpre končiacichštudentov

Letný semesterpre končiacichštudentov – predčasní

atteliér 01 | 2013-2014 3

OBSAH EDITORIÁL

04 aktuálne

Dekani o akademickom roku 2013/2014

20 interview

Jozef Adamovič očami svojej manželky

08 téma

Spomíname na Tibora Huszára

Tiež občas premýšľate o smrti? Aké to tu bude bez vás a či naozaj ostane-te živí aspoň v spomienkach vašich blízkych? Ľudia sa vraj samotnej smr-ti neboja, aj keď zrejme nejde zrov-na príjemnú aktivitu. Obávajú sa skôr toho, že svet, v ktorom existovali bude fungovať ďalej aj bez nich. Zamýšľajú sa nad tým, či ich pôsobenie na tom-to svete nebolo zbytočné a čo tu po

nich vlastne zostane. Herec Jozef Adamovič ani fotograf Tibor Huszár sa nad podobnými filozofickými otázkami príliš trápiť nemuseli. Za-nechali po sebe naozaj rozsiahlu, prínosnú a predovšetkým kvalitnú plejádu výstupov. Žili pre svoju tvorbu a tvorili, aby žili. Od zvyšku ich viac či menej úspešných kolegov ich však odlišuje hlavne to, že sa roz-hodli svoje znalosti, skúsenosti a vedomosti, ktoré nahromadili počas svojich plodných kariér, podať ďalej. Začať učiť a pôsobiť ako pedagóg na vysokej škole má totiž omnoho väčšiu váhu ako tie najkrajšie foto-grafické kníhy či dych berúce stvárnenia divadelných postáv. Keď nie-kto opustí pozemský život, je to smutná udalosť. Vedci ešte nevynašli vynález, ktorý by mŕtvych prinášal späť a aj kameň mudrcov sa niekde stratil. Jozef ani Tibor však žiadnu podobnú technológiu nepotrebujú. Zostanú tu medzi nami večne. V spomienkach priateľov, rodiny a zná-mych, ale aj v dielach svojich študentov, ktorým darovali časť seba. At-teliér si váži inšpiratívnych ľudí, a preto sme sa rozhodli prvé číslo v no-vom akademickom roku venovať pocte dvom výnimočným umelcom a pedagógom, ktorí sa nezmazateľne zapísali do histórie našej školy ako aj myslí a sŕdc jej študentov.

ročník jedenásty, číslo 1 | 2013-14

vydávaUniverzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave

tlačVydavateľstvo Michala Vaška

šéfredaktorMagdaléna Švecová

zástupca šéfredaktoraĽubica Šulhánková

šéfgrafikMartin Halač

editoriLucia Osvaldová, Ľudmila Krkošková, Patrik Gerši

grafikaErvín Gejdoš, Michaela Hučková, Daniela Kršková, Samuel Kušnír, Mária Pavelková

jazyková korektúraĽubica Šulhánková, Lenka Labačková

kontaktSkladová ul. 3, 917 01 Trnavaredakcia@attelier.skwww.attelier.sk

predajné miestaattomat vo vestibule UCM budova FMK na Skladovej ul.

ISSN 1339-1410

Nezabudnuteľní

Titulka: Michaela Hučková

atteliér 01 | 2013-20144

pýtali sme sa

1 Aké plány a ciele ste si vytýčili do nového akademického roka?

2 Z čoho máte najväčšie obavy? Čo by mohlo prekaziť vaše plány?

3 Čo by ste chceli zlepšiť pre svojich študentov?

4 Čo by ste popriali študentom do nového akademického roka?

AKTUÁLNE

Dekanka FMK Dana Petranová

1. Už sme začali s revitalizáciou a mo-dernizáciou vyučovacích priestorov

v Jame, sťahujeme tam fakultnú knižnicu zo Skladovej, zariaďujeme strojmi a náradím te-locvičňu aj posilňovňu. Okrem toho pilotne odskúšame systém tútorov. Bude sa zakladať na dobrovoľnom záujme študentov (zatiaľ študijného programu aplikované mediálne štúdiá), ktorí chcú urobiť niečo pre svoj osob-nostný rast. Veríme, že neformálny prístup a užší kontakt s kompetentnými pedagógmi, môže študentom pomôcť lepšie sa zoriento-vať v akademickom prostredí a zároveň získať množstvo zaujímavých informácií a kontak-tov, ku ktorým sa bez tútorov nemajú šancu dostať. Plánujeme sa zapojiť do vzdelávania

seniorov formou univerzity tretieho veku a začneme pracovať na výskume úrovne me-diálnej gramotnosti obyvateľov Slovenska.

2. Momentálne nemám obavy z preka-zenia našich plánov. Prekážky na na-

šej fakulte vnímame ako výzvy a ak sa nejaké vyskytnú, popasujeme sa s nimi. Našťastie sa nám podarilo stabilizovať zdravý, mocný a lo-jálny kolektív, ktorý ťahá za jeden povraz. Ta-kže ak sa aj nejaký problém vyskytne, je nás dosť, aby sme si sním poradili. Veď problémy sú na to, aby sa riešili.

3. Materiálne vybavenie učební, športo-viská, prístup k internetu a možnosť

stravovania priamo v Jame.

4. Milé študentky a študenti, želám vám, aby ste mali bohatý a radosťou napl-

nený študentský život. Tiež vám želám, aby ste sa našli v príležitostiach, ktoré vám FMK ponúka. Nepoznám na Slovensku inú vysokú školu, ktorá by svojim študentom ponúka-la toľko možností a aktivít, ako tá naša. Naša vaša Alma mater!

Dekan FF Ján Danek

1. Nový akademický rok 2013/2014 je rokom pokračujúceho zvyšova-

nia kvality fakulty v oblasti vedecko-vý-skumnej činnosti, publikačnej činnosti a na ne nadväzujúcej výchovno-vzdelávacej činnosti. Je úlohou fakulty dokázať stúpa-júci trend autority jej katedier v prostredí

vysokoškolského vzdelávania v Slovenskej republike. Predovšetkým výsledkami v ob-lasti prípravy študentov na ich budúce po-volania, na ich spájanie s reálnou praxou a systematického utvárania partnerských vzťahov medzi študentmi a učiteľmi fakul-ty. Metódou partnerských vzťahov musí byť vzájomná ústretovosť, kooperácia, zodpo-vednosť za dosiahnuté výsledky, či dyna-mické aktivity v oblasti študentskej vedec-kej a odbornej aktivity. Ďalej sme si vytý-čili úlohu úspešného zvládnutia procesu komplexnej akreditácie, ktorá by mala byť záujmom všetkých, v príprave materiálov, stabilizácii kvalifikovaných kolegov, či tvor-be priaznivej klímy na pracoviskách fakulty. A nielen pri požadovaní výhod v rozvrhu, pomeru medzi výchovno-vzdelávacou čin-nosťou a výsledkami vedeckej a publikačnej činnosti bez prejavu participácie na živote fakulty. Ale aj zodpovedný prístup študen-tov k štúdiu s presvedčením, že sú predo-všetkým študenti so záujmom o študijný odbor, čo môže takisto prispieť k dobrému menu Filozofickej fakulty UCM v Trnave.

Najdôležitejšia úloha tohto roka: úspešné zvládnutie akreditácieNový akademický rok so sebou každoročne prináša problémy, ale aj ciele, ktoré by jednotlivé fakulty UCM chceli za jeden rok naplniť a stihnúť. Atteliér zaujímalo, s akými výzvami sa budú fakulty tento rok potýkať, a tak sme oslovili ich dekanov. Bohužiaľ, dekan Fakulty sociálnych vied Peter Horváth sa pre zaneprázdnenosť nemohol do ankety zapojiť.

atteliér 01 | 2013-2014 5

AKTUÁLNE

2. Najväčšie obavy mám z nelogické-ho systému financovania fakulty, lebo

som presvedčený, že množstvo nie je preja-vom kvality. Financie môžu byť problémom pri stabilizácii kvalifikovaných odborníkov, dôvodom znechutenia v možných aktivitách odborníkov, ale aj vedenia fakulty pri pretr-vávajúcom prepočítavaní finančnej základne. Som presvedčený, že celkovo chýba viac ob-jektívnosti v hodnotení fakulty a odmietam spôsoby pre získavanie študentov v čo naj-väčšom počte, z čoho mám najväčšie obavy v kvalite vzdelávania.

3. Zlepšiť pre študentov? Otázka, ktorá sa pravidelne opakuje. Ale keď chceme

zlepšiť podmienky, či niečo zmeniť, je potreb-né získať podnety. Skúsenosť. Niekoľko dní po nástupe do funkcie dekana 1. marca 2010 som dal namontovať schránku s názvom „Povedzte to dekanovi“. Počas necelých štyroch rokov tam nebola žiadna poznámka, návrh, či žiadosť. Ako potom riešiť problémy? Aj to je prejav záujmu a potrieb učiteľov a študentov. Ale aj tak je po-trebné zlepšovať priestory učební, ich estetické, technické i materiálne vybavenie, potrebné sú priestory na trávenie voľného času – ale s otáz-kou, prečo nie sú priestory knižnice preplnené – výraznejšie sprístupnenie študijnej literatúry od fakultných autorov. Možno by bolo potrebné zlepšiť vzťahy pedagógov a študentov na úrov-ni partnerstva, ale k tomu sú potrebné podnety – k objektívnosti požiadaviek na rozvrhy, prístu-pov v administrácii, realizácii konzultácií a pod. na báze vzťahov dospelých ľudí s rešpektova-ním práv i povinností jednej strany druhou.

4. Nový akademický rok 2013/2014 je rok pokračujúcej snahy o zvyšovanie kva-

lity štúdia i vedeckej práce na fakulte, prípra-vy na komplexnú akreditáciu a pod. Na Filo-zofickej fakulte UCM je zároveň rokom voľby novej dekanky, či dekana. Študentom, ale aj učiteľom a administratívnym pracovníkom fakulty želám nájdenie konsenzu na vhod-nom kandidátovi či kandidátke, ktorý alebo ktorá v nadväznosti na doterajšie výsledky posunie fakultu dopredu vo všetkých oblas-tiach. A dobré výsledky je možné dosiahnuť na základe spolupráce, porozumenia a vzá-jomného rešpektu. To sú podmienky vhodnej pracovnej i spoločenskej pohody pre študen-tov fakulty, a keď sa k nim priradí pevné zdra-vie, sú predpoklady pre spokojnosť.

Dekan FPV Stanislav Hostin

1. Začiatok akademického roka sme úspešne zahájili medzinárodnou vedec-

kou konferenciou Aplikované prírodné vedy 2013 v Novom Smokovci, na ktorú máme mi-moriadne pozitívne ohlasy z viacerých zahra-ničných renomovaných pracovísk (Japon-sko, Nemecko, Turecko, Irán, Egypt, Švédsko, Poľsko, Maďarsko, Rusko, Česko, Slovinsko). Úspešné zvládnutie školského roku v období plnenia kritérií Komplexnej akreditácie, za-bezpečenie technickej infraštruktúry pre no-voakreditované študijné programy – magis-terský program Aplikovaná biológia a dokto-randský Molekulárna biológia. Pevne dúfam, že sa podarí získať prostriedky na celkovú rekonštrukciu našej budovy v Špačinciach, ktorá je vo veľmi zlom technickom stave.

Zvýrazniť propagáciu štúdia na prírodoved-ných študijných programoch.

2. Dúfam, že sa na univerzite zachová dobrý duch a spolupráca medzi jed-

notlivými fakultami.

3. Materiálne vybavenie laboratórií mo-dernými prístrojmi, kultúrne vybave-

nie učebných priestorov a dostatok slušného internátneho ubytovania.

4. Úspešné zvládnutie študijných povin-ností, popritom veľa kultúrnych res-

pektíve športových aktivít a samozrejme pev-né zdravie a osobnú pohodu.

Red bull film your ride… final countdown!Posledné dni, hodiny a minúty ostávajú ama-térskym kameramanom i profi produkciám na prihlásenie súťažného videa do Red Bull Film Your Ride. Za 4 mesiace sa na platforme www.redbull.sk/filmyourride prezen-tuje už 248 akčných videí, s hlav-ným motívom JAZDA, ktoré poslali kameramanskí šamani zo Slovenska i Čiech. Okrem kla-sických ski, snowboard, skate a surfových pohyblivých obráz-kov nájdeš na stránke aj skvelé kúsky ohybných freerunnerov, extrémnych kajakárov, zabla-tených motokrosárov, či kopec wakeboardingových editov, ale aj menej známe extrémne špor-ty ako freeboarding, speedflying,

či slackline. V krátkych akčných videách sa obja-vili aj známi športovci ako Petr Pilník (freesty-le motokros), Filip Polc (horský bike), či Zuzka

Vráblová (wakeskate) ale aj špička mladej slovenskej skate, bmx a mtb scény. Ty, čo

ti je kamerovanie cudzie a radšej do všetkého kecáš, vyjadri svoj názor a daj “srdiečko” alias hlas videu, kto-ré si myslíš, že si to zaslúži. Práve ty ovplyvníš víťazné video v jednej z najpodstatnejších kategórii „Peo-ples Choice“. Navyše každý týždeň žrebujeme z hlasujúcich výhercu DVDčka s akčným filmom z dielne Red Bull Media House. Pre bližšiu predstavu napríklad: Art of Flight, Strength in number, Bending Colo-

urs, Where the trail ends, etc. A na

záver určite vymyslíme nejakú špeciálnu cenu. Hlasuj a nechaj sa prekvapiť. Celkový víťaz (Best Video) získa honorovanú zmluvu na natáčanie pre Red Bull v roku 2014 v hodnote 3 000 EUR. Inak sú pre víťazov pripravené filmové ceny od firmy Canonu a funkčné oblečenie Adidas. Ostáva už iba pár dní do ukončenia prihlasova-cieho procesu, no hlasovanie za najlepšie videá bude na webe pokračovať do 15. novembra. Už teraz si však kupuj smoking na vyhlásenie ví-ťazov Red Bull Film Your Ride Awards, ktoré je tajné až do chvíle kým ho nezverejníme. Navyše stále naháňame zlodeja, ktorý nám ukradol tro-fej pre Best Video. Budeme vďační za akékoľ-vek informácie vedúce k dolapeniu páchateľa – http://goo.gl/Sw1AXia.

www.redbull.sk/filmyourride

Autor: Július Tamáš Foto: archív dekanov

atteliér 01 | 2013-20146

AKTUÁLNE

LuciaFMK, 2. BcBola by som rada, ak by sa na chod-bách nachádzalo viac miest na sede-nie, keďže občas sa

stáva, že máme veľké okná vo vyučovaní. Celkovo mi však lokalita Jamy vyhovuje, je to blízko do centra. Privítala by som nejakú formu občerstvenia, nielen automaty na kávu, ktoré aj tak väčšinu času nefungujú.

VeronikaFF, 2. BcNevyhovuje mi vzdialenosť, pre-tože do Jamy to mám 15 až 20 mi-nút pešo. Budova

základnej školy na mňa pôsobí poloroz-padnuto. Napríklad sa už bojím aj otvoriť okno, aby na mňa nespadlo. Nedá sa tam ani poriadne vyvetrať. Privítala by som viac automatov s občerstvením.

DušanFMK, 2. BcLokalita mi vyho-vuje, keďže bývam 5 minút od Jamy. Čo mi však vadí je to, že sa tu pravi-

delne strácam. Označenie miestností po-važujem za nedostatočné. Myslím si, že na vysokú školu je to zlý priestor.

DenisaFMK, 1. BcPočas týždňa mám v Jame dve vyu-čovacie hodiny. Vyhovuje mi aj lo-kalita, pretože je

to bližšie ako na Skladovú. Bola by som rada, ak by sa tam v budúcnosti zriadil bufet a nebolo by na škodu ani zrekon-štruovanie toaliet. Stravovanie mi nerobí až taký veľký problém, pretože jedáleň na Herdu je blízko. Mojím problémom je náj-denie správnej miestnosti, pretože budo-va V Jame je dosť zložitá. Celkovo mi to ale vyhovuje ako priestor na výučbu.

MichalFMK, 2. BcVýhodou je, že Jama sa nachádza blízko môjho ubytovania. Na obedy chodím na Herdu, takže inú

formu stravovania nepokladám za dôležitú. Ocenil by som možnosť pripojenia na inter-net v každej miestnosti a tiež počítače, ktoré by slúžili vyučujúcim pri výučbe alebo nám pri prezentáciách.

LenkaFMK, 2. BcBudova Jamy je ty-pická základná škola a myslím si, že UCM by mala mať iný typ budovy. Ďalším dôvo-

dom, prečo to na mňa nepôsobí ako budova vysokej školy je, že vedľa sa nachádza mater-ská škola. Celkovo mi lokalita nijak nepreká-ža. Kopec vedľa zachytáva prívalový vietor, takže tam fúka menej ako v iných lokalitách Trnavy (smiech).

Po dohode s mestským zastupiteľstvom bola uzatvorená nájomná zmluva na dobu 30 rokov, pričom si mesto prilepší ročne o 65 000 €. Keďže správcom budovy je Stre-disko sociálnej starostlivosti, ktoré z poskyt-nutých finančných prostriedkov zabezpečí výmenu okien, rozvodov a opravu strechy, univerzita už neplánuje žiadne rozsiahlejšie investície. Vzhľadom na nepretržité využíva-nie oboch telocviční je plánovaná renovácia šatní a spŕch. Ďalej budú do priestorov školy umiestnené ďalšie nápojové automaty. Hoci vedenie univerzity je naklonené myšlienke zriadenia bufetu v priestoroch školy, pre pre-vádzkovateľov to nie je dostatočne výhod-né, nakoľko výučba neprebieha nepretrži-te počas celého roka. Pravdepodobnejšou alternatívou bude zabezpečenie stravovania prostredníctvom donášky hotových jedál,

podobne ako na Skladovej ulici. Všetko však záleží od záujmu študentov. Keďže veľa štu-dentov má problém s internetovým pripo-jením v Jame, je dôležité spomenúť, že táto otázka je momentálne v štádiu riešenia a už v najbližších týždňoch či dokonca dňoch, bude zriadená serverovňa a posilnené wifi zariadenia. Ďalším problémom je aj parko-vanie študentov, ktoré sa stáva tŕňom v oku

polície, keďže vzrastajúci počet automobi-lov parkujúcich na chodníku v blízkosti školy znemožňuje plynulý prejazd ulicou. Odporú-čaním kvestora Ing. Romana Mareša je par-kovanie pri budove FSV na Bučianskej ulici. Toto parkovisko nikdy nie je plne obsadené a presun do Jamy trvá len dve minúty. V sú-vislosti s umiestnením spomenutých budov sa naskytá priestor pre odvážnejšie plány do budúcnosti, ktorými je prepojenie tých-to objektov a vybudovanie študentského kampusu, vytvorenie parčíku, oddychových zón, športovísk a podobne. Centrom univer-zitných udalostí by sa tak stala budova FSV, v ktorej bude vybudovaná aj aula. Podľa slov pána kvestora však záleží najmä od študen-tov – ich nápadov, postrehov a pripomienok, akým smerom sa bude univerzita v najbliž-šom období uberať.

Jame svitá na lepšie časy!Keď sa povie slovo jama, drvivá väčšina študentov UCM zbystrí pozornosť. Práve tam totiž stojí budova bývalej základnej školy, ktorú univerzita už niekoľko rokov využíva. Avšak od 1. júla 2013 môže vďaka nájomnej zmluve využívať až takmer 90 % plochy. A atteliér pre vás zistil ešte viac.

Čo si o budove v Jame myslia študenti?

Autori: Dominika Cifrová, Martina Judínyová

Mesto si ročne prilepší o 65 000 €

atteliér 01 | 2013-2014 7

AKTUÁLNE

Obraz zosnulého profesora FMK bol na ja-visku prítomný počas celého večera. Pred začiatkom predstavenia ho na okraj scény priniesli protagonisti, čím vzdali bravúrne-mu hercovi poklonu. Na konci večera si vzala slovo jeho manželka Božidara Turzonovová. Niekoľkými slovami poďakovala za prejave-nú úctu a za výkony hercov. „Pána Adamovi-ča vnímam ako herca s veľkým H. Keď sme na úvod niesli jeho obraz a cítila som celú atmo-sféru trnavského divadla, uvedomila som si, aká veľká zodpovednosť a očakávanie leží na našich pleciach. Mala som v sebe trochu boj začať prvou replikou celú našu spoločnú osem mesačnú prácu. Chcelo sa mi vtedy plakať, kri-čať, tešiť sa, jednoducho všetko naraz,“ pove-dala Nicol Vargová, predstaviteľka Eugénie.

Aktuálna téma aj po takmer polstoročíŠtudenti našej školy si vzali na starosť sústo, ktoré nebolo ani zďaleka jednoduché. Ab-surdná dráma od poľského autora vyvolá-va v divákoch mix emócií – občas sálou za-znel smiech, zakrátko diváci so zatajeným dychom sledovali tragické výjavy hlavných hrdinov. Vo verzii, ktorú predviedol školský súbor THE-ART-RE sme sa stretli s trojgene-račnou rodinou. Ich problém spočíval v zloži-tých názorových rozdieloch na to či je dobré mať pravidlá a mantinely, alebo žiť celý život revolučne a voľne. „Tango je veľmi náročná hra na pochopenie pre diváka rovnako aj na inter-pretáciu postáv a dôveryhodné zahranie pre hercov. Keď som prvýkrát čítala scenár, nedo-kázala som sa cez neho prelúskať až do konca, lebo sa mi zdal nudný,“ hovorí Nicol. „Svoj ná-zor som postupne zmenila až na divadelných skúškach, keď som si uvedomila, že napriek tomu, že sa v nej vyskytujú témy z roku 1968, téma rozvrátenej spoločnosti, kde vládne cha-os a rozpad vzťahov bez nádeje na zmenu spô-sobu života či myslenia, je stále aktuálna. Pre mňa osobne bola veľká výzva postava babičky Eugénie. Bol to dlhodobý proces dostávania sa do psychiky staršieho človeka, ktorého si rodina neváži, a preto si vytvoril svoj vlastný svet. Malo to pozitívnu spätnú väzbu, čo ma veľmi teší.“

Smútok so smiechom na záverDej príbehu začína po príchode syna Artura, ktorý je čiernou ovcou rodiny. Je študentom niekoľkých lekárskych a jednej filozofickej fa-kulty. Otec rodiny Stomil, ktorý sa v nezapnu-tom pyžame pravidelne snaží šokovať rodi-nu svojimi divadelnými experimentmi, syna v jeho kariére nepodporuje. Jeho manželka si nerobí ťažkú hlavu z ničoho. Dokonca ani z občasnej nevery s povaľačom Edom. Rodi-nu dopĺňa Arturov strýko a spojenec v jed-nej osobe Eugen a babička, ktorá si občas za trest musí poležať na katafalku... Smutno--smiešny príbeh pokračuje snahou hlavného hrdinu o nastolenie pravidiel a prípravami na svadbu s jeho sesternicou Alou. Nedostatok Arturovej dôvery v samého seba vyústi do nečakaného finále v deň svadby. Vo vzduchu visí vražda...

Texaský jazdec a stratené gombíkyAko to celé skončí? Neprezradíme, skočte si na reprízu a uvidíte sami. „Aj keď je to absurd-ná dráma, vytvorili sme z toho fascinujúcu tra-gikomédiu. Ak chcete vidieť texaského jazdca, večne hypochondrickú hlavu rodiny, ktorá nosí

rozopnuté pyžamo, lebo gombíky sa mu stratili či čaptavú 70 ročnú baletku, určite príďte, lebo divadlo je liek na dušu,“ dodáva Nicol. Tango má niečo do seba. Zaujímavý scenár v kombinácii s prekvapivými výkonmi účinkujúcich stojí za tri hodinky v divadle. Zložitá téma bola poda-ná atraktívne a divák sa rozhodne nenudí.

V sobotu 28. 9. 2013 sa v Divadle Jána Palárika v Trnave uskutočnila premiéra adaptácie hry Slavomira Mrozeka s názvom Tango. Predstavenie bolo venované pamiatke zosnulého herca Jozefa Adamoviča a zahrali si v ňom študenti FMK, ktorí ho nacvičili pod vedením Božidary Turzonovovej.

Divadelné Tango v podaní študentov UCM

obsadenie

Artúr – Michael Vrzala

Ala – Lucia Nagyová

Eleonóra – Katka Čellárová

Stomil – Rastislav Dvorák

Eugénia – Nicol Vargová

Eugen – Mário Novák

Edo – Braňo Sokol

Autor: Ján Janočko Foto: Petra Bernhátová

Hlavnej úlohy sa zhostil študent FMK Michael Vrzala

SERVIS

atteliér 01 | 2013-20148

atteliér 01 | 2013-2014 9

SERVIS

„Každý človek je na svete ako nájomca svojho času. To znamená, že príchodom sme všetci odsúdení na smrť. Je len otázkou času, ako ho kto naplní, ako zmysluplne žije, čo robí a čo za sebou zanechá. V mojej predstave sú to knihy, fotky a geneticky deti. Podľa mňa naplnenie človeka je v jeho smrti. Možno som ten vyvolený, pretože celý život som robil to, čo mám rád,“ prezradil pre atteliér v roku 2004 TIBOR HUSZÁR. Dnes sa píše rok 2013 a Tibor už medzi nami nie je. Jeho život sa síce v kalendári naplnil 11. septembra, no v skutočnosti sa napĺňal dennodenne usilovnou prácou s fotkou a študentmi, o ktorých si môžete prečítať na nasledovných stranách.

Rozlúčka s Tiborom

Foto

: Mat

úš Z

ajac

atteliér 01 | 2013-201410

TÉMA

„Tibor a vy ste cigán?“ opýtali sa fotografa Ti-bora Huszára jedni z mnohých Rómov, kto-rých Tibor fotografoval do hádam jeho naj-známejšej knihy Cigáni. „Hej som,“ odpovedal Tibor. „Z matkinej alebo z otcovej strany?“, vy-zvedali ďalej. „Ani z jednej, ani z druhej. Ja som cigán z presvedčenia.“ Aj taký bol Tibor Huszár, bezprostredný a spontánny.

Nechcem byť nič iné, iba fotograf Tibor sa narodil sa v obci Réca pri Bratislave, a už ako dvanásťročný začal fotografovať. Ro-dinu, susedov či kamarátov fotil staručkým Veltaflexom a robilo mu to nesmiernu radosť. Na druhej strane mal Tibor problémy v škole, učitelia ho nechápali a dokonca sa mu na vy-svedčení objavili dvojky zo správania. Ume-lecky založený mladík chcel po skončení zák-ladnej školy pokračovať na Škole úžitkového výtvarníctva, no neprijali ho. Otec chcel mať z neho automechanika, ale po roku na učiliš-ti veľmi vážne ochorel. Tibor dostal infekčný zápal hrubého čreva, leukémiu a chronickú anémiu. Po dvoch rokoch ho lekári prepusti-li s ortieľom „stratený prípad“. „Tibor si však raz v električke vypočul rozhovor dvoch žien o lie-čiteľovi, ktorý jednej z nich pomohol. Nepoznal jeho meno, ale akýmsi detektívnym spôsobom ho vypátral. A tento bylinkár mu skutočne po-mohol,“ prezrádza Tiborov vynikajúci priateľ spisovateľ Ľuboš Jurík. Tibor mal odvtedy na-ozaj veľkú dôveru voči ľudovým liečiteľom, na čo aj doplatil. Choroba v mladom veku mu priniesla aj pár pozitív. Keď sa liečil v Prahe, uvidel tu billboard s nápisom Kariéra Asahi Pentax, čo bola kamera. Tibor si zaumienil, že s týmto zariadením urobí kariéru a fotil všet-ko. Krsty, pohreby i svadby, aby si zarobil na vysnívaný foťák. Dal zaň 12 000 korún, pričom priemerná cena auta v tej dobe bola dvojná-sobná. Investícia sa mu vrátila niekoľkonásob-ne. Už o pár rokov totiž fotil profesionálne. Zo začiatku pracoval ako fotograf vo vydava-teľstve Živena, kde fotil pre dámske časopi-sy. Napriek tomu, že túto prácu bral iba ako

zárobok, robil ju veľmi profesionálne. „Tibor nebol štandardný fotograf, ktorý fotil iba pre peniaze,“ hovorí Jurík. Stratenú mladosť si vy-nahradil počas štúdia v Prahe na FAMU, kde študoval fotku. Študoval ju až osem rokov. Praktickú časť diplomovej práce venoval fo-tografovaniu výstavby Gabčíkova. „Tibor ma zobral fotiť Gabčíkovo so sebou. Dva týždne sme bývali s robošmi v unimobunkách, zabla-tení a špinaví. Tieto fotky sa potom rozhodol vystavovať v Československom kultúrnom cen-tre v Budapešti. Hovoril som mu, aby nebláz-nil, pretože Gabčíkovo bola vtedy veľmi háklivá téma, nakoľko Maďari ho odmietali. Bolo tam napätie, aktivisti protestovali a on chcel robiť výstavu o nechcenom Gabčíkove v centre Bu-dapešti. Fotky však boli tak silné a umelecké, že sa našťastie nič zlé nestalo,“ spomína na Tibo-rovu odvahu spisovateľ Ľuboš Jurík.

Fotograf – osobnosť Fúzo, ako Tibora prezývali, nemal spočiatku ambície vydávať publikácie. Svoje fotky chcel iba vystavovať. Zlom nastal po výstave por-trétov, ktorá mala úspech a zároveň vyvolala škandál. Tibor fotil rôzne verejne činné osoby, ako napríklad Miroslava Váleka. „Tibi ich však nafotil takým karikaturistickým štýlom, že oni sami nevedeli, čo si majú o tom myslieť. Portréty sa foteným páčili, ale iba tie, na ktorých neboli oni sami. Nakoniec vyšli ako kniha.“ Potom na-stala dlhá etapa fotenia Cigánov. Rómovia ho vzali medzi seba ako svojho, aj keď občas to nebolo jednoduché. „Raz ho nechceli pustiť do osady, v ktorej už poznali mňa. Tibor však jed-nému uvalil a ihneď si získal rešpekt a bol tam varený-pečený,“ vysvetľuje Ľuboš. Tiborova devíza bola v tom, že dokázal počas fotenia navodiť uvoľnenú atmosféru a dostať člove-ka do polohy, v ktorej sa cítil dobre. Napríklad ešte počas jeho študentských čias fotil Bohu-mila Hrabala. „Hrabal bol veľmi zdržanlivý, no Tibor mu na kolená posadil manželku a zrazu obidvaja ako keby sa roztopili,“ spomína na fo-tenie Pražských rozhovorov ich autor Jurík.

Ani počas fotenia vzbúr vo väzniciach nemal Tibor žiadny problém. Väzni vraj boli ústretoví a dokonca boli radi, že ich fotí. Kvalita jeho fo-tiek tak netkvie iba v jeho talente, ale aj v jeho osobnosti, pretože dokázal z fotografovaných ľudí vytĺcť ich podstatu. Vedel ich presved-čiť. Okrem divadelných predstavení fotil Hus-zár aj natáčanie filmov. Podarilo sa mu byť na natáčaní Formanovho filmu Ľud verzus Larry Flynt, ktoré aj fotil. Jeho povolanie ho privied-lo k mnohým významným ľuďom a vďaka nemu precestoval svet.

CestovateľNa Slovensku fotil drevené kostolíky, v Zim-babwe portrétoval deti s AIDS, v Brazílii kar-neval, fotil Paríž či New York. U jeho fanúšikov najviac zarezonovala publikácia New York – mesto tolerancie. Ameriku sa Tibor rozhodol navštíviť preto, aby zistil, aké má miesto vo svetovej fotografii. Začal sa tu učiť po anglic-ky a dokonca prednášal ako hosťujúci umelec na New York University. Cez deň navštevoval kurzy a popoludní fotil mesto. Nachodil sa pri tom stovky kilometrov. New York nafoto-grafovali tí najlepší dokumentaristi, akými sú Williem Klein či Eliott Erwitt a ďalší. Tiborove fotografie sú iné pre ich otvorenosť a vizuál-nosť. „Tibor nevyhľadával humor ani tragé-diu, fotografoval bežný život a jeho intimitu so všetkým čo k nej patrí,“ zveruje sa Matúš Za-jac a dodáva že „New York je nádherná knižka plná tolerancie a pochopenia bežného života v tomto pulzujúcom meste. Fotografia dvojičiek s aktom je pre mňa jedinečná.” „Tibor by nikdy nefotil bulvárnu fotku, paparazzi zábery. Všet-ko ostatné mu bolo prístupné. Veci videl inak, mal iné výtvarné a vizuálne cítenie. Z obyčaj-nej banálnej fotky vedel urobiť niečo dynamic-ké. Využíval ten „fór“, že hlavný predmet zaostril a zvyšok obrazu bol tak trochu rozmazaný. Ako keby bol subjekt vo vetre. To je to čo, ľudí na Ti-borových fotkách zaujalo a hľadali v nich zmy-sel,“ objasňuje techniku fotenia Ľuboš Jurík. Huszár fotil vo väčšine prípadov čiernobielo. Fo

to: R

oman

Pav

lovi

č

atteliér 01 | 2013-2014 11

SERVIS

atteliér 01 | 2013-201412

TÉMA

Podľa neho bola fotka dynamická, len keď mala dva tóny – čierny a biely a ostatné pol-tóny dávali fotke estetickú hodnotu. Aj v ére digitálnych fotoaparátov fotil stále na film. Bavilo ho vyvolávanie fotiek, považoval to za akúsi alchýmiu.

BohémTibor Huszár bol nesmierne pracovitý, nebol typ, ktorý by vydržal minútu bez fotoaparátu. Dokonca ho stále nosil zavesený na krku, no ako každý umelec aj on bol bohém. Miloval ženy a jedlo. Celú noc dokázal piecť moriaka, vedel sa poriadne „nažrať“. „Raz, keď sa pohá-dal s manželkou, býval u mňa asi dva týždne. Mal taký apetít, že po otvorení chladničky ju celú vyjedol. Moja manželka ho musela upo-zorniť, aby niečo nechal aj deťom,“ spomína priateľ Ľuboš a dodáva: „Keď však Tibi začal diétovať, stálo to za to. Obe svoje chladničky s presklenými dvermi vyprázdnil a mäso rozdal priateľom. Tie isté chladničky naplnil klíčkami, semienkami a ovocím. Celé dni dokázal piť iba šťavy. A nakazil tým aj nás.“ „Keď mu však lekár povedal, že jeho stav sa čo i len trocha zlepšil, opäť sa vrátil k starému spôsobu stravovania. A tak to išlo stále dokola. On bol v nemocnici permanentne. Po prepustené bol tak tri mesia-ce v pohode a potom sa zasa zhumpľoval,“ do-dáva Roman Pavlovič, Huszárov kolega. Tibor veľmi rád fotil akty, čo vyplývalo z jeho lásky k ženám. Čo na ňom ženy videli? „Síce bol hro-motĺk, no bol ako buldog. Zahryzol sa do ženy a už ju nepustil. Bol šarmantný a vtipný, čo ženy zrejme priťahuje,“ s úsmevom vysvetľuje Jurík.

Zapísaný do histórieŽivot Tibora Huszára bol prepojený s prá-cou fotografa ako dieťa s matkou cez pupoč-nú šnúru. Možno práve preto je na Slovensku považovaný za najvýznamnejšieho fotografa 2. polovice 20.storočia. „Vtedy bol najdôležitej-ší, najzaujímavejší, najlepší. Nebol typ reporté-ra, ktorý chodí na rôzne zákazky. Tibor mal svoju tému, rodnú Récu a širšiu – Cigánov. A portréty.

Jeho prístup bol typický pre autorov, ktorí chys-tajú výstavné či knižné projekty, ale ktorí nero-bia pre časopisy,“ spomenul Václav Macek. Sám Tibor však nemal rád podobné škatuľkovanie a ani Macek nebol Tiborovi počas života veľmi blízky. „O ktom to však mal Macek povedať? Veď Tibor bol kľúčovou postavou aj bez podliezania do priazne a aj evidentne silnou tendenciou ig-norovať kunsthistorikov,“ objasňuje situáciu Ma-túš Zajac. Huszár vravieval, že dobrá dokumen-tárna fotka rozpráva sama, nepotrebuje, aby ju obkecávali ako konceptuálne dielka. Podľa jeho asistenta fotografa Matúša Zajaca Tibor určite ovplyvnil slovenský fotografický doku-ment: „Jeho dielo je nezameniteľné a natoľko silno prenikajúce, že si ho každý dokumentarista musel všimnúť.“

Podnikateľ Aj tá najideálnejšia kariéra musí občas čeliť problémom. Tie k Tiborovi prišli spolu s fo-tením fotiek Mečiara a kandidátov strany HZDS-ĽS na volebné plagáty. Nešlo o žiad-nu umeleckú fotku, Tibor jednoducho urobil dobrý kšeft. Sám to označil za najlepší ob-chod svojho života. Za fotky mu totiž Mečiar daroval Strojnotraktorovú stanicu v Pezinku v hodnote 80 miliónov korún. Riadiť fabriku bolo náročné, a tak ju Tibor postupne rozpre-dal, dodnes má iba jednu prevádzku. Z pe-ňazí z predaja financoval svoje knihy. Zdroj peňazí a predovšetkým podporu Mečiara mu vytýkalo množstvo osobností od Štefana Hrí-ba až po Ondreja Kohouta (syn českého disi-denta, pozn. redaktora). V tomto období ho opustilo naozaj veľa priateľov. Účel však svätí prostriedky. „Na Mečiara sa zabudlo, ale o Ti-borovi Huszárovi sa bude hovoriť stále, pretože z jeho peňazí vydal knihy, ktoré sú trvácne,“ ob-hajuje kamaráta spisovateľ Jurík.

Pán pedagóg Tibor Huszár začal v roku 2003 odovzdávať svoje remeslo do rúk mladším. Začal učiť na FMK. Na školu ho prilákal jeho kamarát

Slavomír Magál, vedúci katedry umeleckej komunikácie: „Pôvodne nemal pedagogické ambície, ale keď som ho zoznámil s Mariánom Matyášom, ešte ako s naším študentom, tak sa nadchol a sľúbil, že to skúsi. Potom ho už sa-motní študenti dostali svojou usilovnosťou a ta-lentom. Dokonca, keď začal učiť u nás, chceli ho získať konkurenčné školy. Jednej z nich sa to nakoniec podarilo, lebo mu sľúbili vysokú akademickú funkciu. Vzápätí to však oľutoval a vrátil sa.“ Tibor Huszár bol pre mladú univer-zitu naozaj veľké meno. Pri Tiborovi stál na FMK takmer celý čas Roman Pavlovič. Spolu vyučovali fotografiu, podieľali sa na organi-zovaní študentských výstav a publikovaní kníh. „Tibor bol v našom tíme skôr chrlič nápa-dov. Niečo naozaj megalomansky vymyslel a je sranda, že sa to potom vždy urobilo.“ Huszár ako pedagóg preferoval skôr praktický štýl výučby. Brával študentov na workshopy na lazy ku Lučencu, kde ich okrem fotenia učil aj umeniu žiť. „Nebol ten typ, ktorý by došiel do prednáškovej sály a hurá poďme učiť. Vždy si vytipoval pár ľudí, ktorým sa venoval viac. Ne-obľuboval davy,“ vysvetľuje Roman a dodá-va, že na predmet chceli robievať aj výberové konanie, pretože fotku si dával vtedy hocikto, aby získal kredity. Najvýznamnejším projek-tom, na ktorom sa Huszár podieľal spolu s ko-legami boli ročenky Muuza či Kone FMK, ale i publikácia Medzi kvapkami dažďa – autisti. Podľa Magála Huszár na školu priniesol sve-tovosť a svetáckosť, bonvivánstvo aj pokoru pred umením. K rozvoju fotografie ako pred-metu na FMK pomohol predovšetkým tým, že študentom ukázal príklad. „Vedel sa krásne nadchnúť, ale vedel svoje dielo aj výborne pre-zentovať a predať. To vás na inej škole nenau-čia,“ pochvaľuje Tibora docent Magál.

Človek „Ako človek mi dal Tibor strašne veľa a boli sme priateľmi až do jeho smutného konca. Prenášal na mňa vášeň pre sociálny dokument, dával mi rady nie zbytočnými rečami, ale jeho skutkami

atteliér 01 | 2013-2014 13

TÉMA

Foto

: Ani

ta B

aláž

ová

Foto

: Duš

ana

Din

gová

atteliér 01 | 2013-201414

TÉMA

a charizmou. Z Tibora charizma vyžarovala na každom kroku a bol otvorený pre každý názor, proste úžasný veľký človek,“ vyznáva sa Matúš Zajac. Tibor bol niečo medzi extrovertom a in-trovertom. Keď sa nehovorilo o ňom, tak sa nemalo hovoriť vôbec. „Bol tak trošku narcis,“ prezrádza Ľuboš. „Mal však obdobia, keď chcel byť sám. Naopak po rozvode a presťahovaní sa do Harmónie v Modre vyhľadával ľudí. Veľa-krát mi volal uprostred noci a chcel sa zhovárať. Často sme debatovali až do svitania a niekedy som mu nezdvihol, lebo mi už s tými jeho rečami išiel na nervy, nebavilo ma počúvať ako narieka.

Na druhý deň som ho však vždy išiel navštíviť,“ spomína spisovateľ Jurík. Život mu po určitom čase opäť skomplikovala choroba. „On si to pri-púšťal, aj ho to trápilo, no po čase už na to rezig-noval. Zvykol si na nadváhu a niekedy na svoje ochorenie nedbal. Oslavoval a zabával sa aj tri dni, išlo mu skôr o ten zážitok ako o následky. Aj sa snažil zdravo žiť, za tri mesiace dokázal mar-kantne schudnúť, no nikdy ho to nebavilo dlho-dobo,“ prezrádza Roman Pavlovič. Tibor už ne-stihol vydať plánovanú publikáciu s názvom Hombaj ma tuhavo. Je to výraz, ktorý použí-vali ešte ako deti: hojdaj ma tuho. Kniha mala

byť plná absurdných fotiek zo socializmu ako napríklad prvé máje, čakanie na mäso či ruko-vanie. Nebolo to však nič urážlivé, naopak išlo o milé, pôvabné a láskyplné zobrazenie tohto obdobia s historickou výpovednou hodnotou. Tibor túto knihu nestihol vydať, opustil nás 11. septembra 2013 u seba doma v Harmónii. A aj keď to bude znieť trochu ako klišé, je odkaz tu zostane navždy. Zanechal ho na stovkách čier-nobielych snímok, ktoré odrážali jeho celoži-votný postoj – radosť zo života.

knihy, ktoré ocenilo celé slovensko

Kone.fmk„...Ale kôň je objektívne najfotogenickejšie zviera na zemeguli a umožňuje efektné fo-tografické stvárnenie porovnateľné hádam iba so ženským aktom.“ spomína v predho-vore tejto fotografickej publikácie Slavo-mír Magál. Hneď prvé umelecké fotografie zobrazujú tátoša osedlaného nahou ženou. Z obrázkov je cítiť spätosť s prírodou a ne-konečnú voľnosť. Tento pocit vo mne vy-volalo veľa fotografií z tejto publikácie, no dajú sa tu nájsť kone v rôznych situáciách, či kompozíciách. Od koní cirkusových, až po policajné. Obrazový materiál sa zhromaž-ďoval 2 roky a svojou tvorbou prispelo 32 študentov, absolventov a pedagógov, ktorí fotili nielen na Slovensku, ale aj v Rakúsku, Španielsku, Dánsku a Číne.

Medzi kvapkami dažďaPublikácia zobrazuje deti postihnuté autiz-mom počas ich bežných dní, ktoré vôbec nie sú bežné. Fotografie štyroch študentov FMK vizuálne dotvárajú rozprávanie Jozefa Bednára, ktorý ako otec autistického syna poodhaľuje formou denníka zaujímavý svet týchto výnimočných detí. Kniha poukazu-je na to, že autisti sú kvôli svojej diagnóze schopní pozoruhodnejších vecí ako zdravé deti.. Mladým fotografom sa podarilo nájsť si k postihnutým deťom cestu. Z čierno--bielych fotografií vyžaruje radosť i smútok, sústredenie aj zábava, jednoducho detský svet so všetkým, čo k nemu patrí. Táto kniha dostala ocenenie ako Najkrajšia kniha Slo-venska 2009 v oblasti vedecká a odborná literatúra.

MUUZAAlmanach MUUZA je vydávaný každoročne od roku 2010 ako ročenka kreatívnych výstu-pov študentov, absolventov a pedagógov UCM. Priestor tu dostávajú literárne žánre rovnako ako fotografia či grafika. Rôzne fej-tóny, kratšia próza či básne sú popretkávané najlepšími fotografiami vytvorenými v da-nom roku, ktoré nie sú tematicky ohraniče-né. Čitateľ sa pri listovaní stretne s dokumen-tárnou, umeleckou či reportážnou fotogra-fiou. Z niektorých záberov človeka mrazí, nad niektorými sa musí chvíľu zamyslieť, pokochať sa. O stále zvyšujúcej sa kvalite tejto ročenky svedčí aj fakt, že MUUZA 2012 získala ocenenia v súťažiach Najkrajšia kniha strednej a východnej Európy a Najkrajšia kni-ha Slovenska 2012.

Autor: Matúš Kliment

Foto

: Duš

ana

Din

gová

Autor: Magdaléna Švecová Infografika: Michal Kabát

atteliér 01 | 2013-2014 15

SERVIS

SERVIS

atteliér 01 | 2013-201416

TÉMA

Tibor dal FMK výstupy a prestíž

Kedy si sa s Tiborom strela prvýkrát a ako na teba zapôsobil?To bol asi rok 2007, keď som bola druháčka na fakulte. Prišla som do tohto ateliéru, kde bol jeden veľký stôl a na ňom notebook. Na ňom sme ukazovali fotky. Mal na hlave klo-búk a pôsobil milo, a aj keď ja som ho pozna-la už predtým, stretnúť takú osobnosť tvárou v tvár bol super zážitok. Ukazovala som mu fotky a keď ešte od neho človek dostal pozi-tívnu spätnú väzbu, tak to bolo super.

Aký bol tvoj vzťah s ním na pracovisku i mimo neho?Najprv som bola študentka, štyri roky som pod jeho vedením rástla. Vtedy tu však bol i Roman Pavlovič, takže som vlastne vyrástla pod tandemom Huszár – Pavlovič. Bol tam do konca života obrovský rešpekt. Bol pre mňa veľkou osobnoťou a veľmi som si ho vážila.

Počúvala som každé jeho slovo – či už to boli jeho výlevy z rôznych výletov a projektov ale-bo prednášky. Pri rozprávaní o jeho svetozná-mych priateľoch sme vtedy so spolužiakmi hltali jedno slovo za druhým, takisto ako pri prednáškach o fotografoch alebo o tom, ako fotiť, ako precítiť fotografiu. A aj keď sa ten vzťah premenil zo študentsko-pedagogické-ho na taký študentsko-kolegovský, ten reš-pekt tam stále ostal veľký.

Ako ťa ovplyvnila jeho tvorba? Zmenilo sa vďaka nej tvoje zmýšľanie v oblasti foto-grafie aj bežného života?Rozhodne áno. Tibor ma naučil fotografic-ky rozmýšľať a vybrať tú dobrú fotku, roz-líšiť, čo je vo fotografii dobré a čo zlé, a to hlavne učil všetkých študentov. Chcel, aby študenti upustili od amatérskych tém, aký-mi sú západy slnka, psíky a mačičky a aby

s fotoaparátom zamierili reálne do života. Takisto som sa vďaka nemu naučila dobre ko-munikovať. On na našich fotkách hneď zba-dal, či predtým ten človek so svojím objek-tom komunikoval. Chcel, aby sme si ostat-ných vedeli získať a neodplašili ich, pretože dnes ľudia väčšinou reagujú tak, že sa nechcú fotiť a dávajú si pozor. Je ťažké ísť pred člo-veka s foťákom a nechať sa pustiť do jeho domu, do jeho súkromia. To si tiež vyžadu-je určitý proces. Tibor vedel dobre rozprávať na všetky témy a s rôznymi ľuďmi. Vedel si ľudí získať a vďaka tomu tu máme svedectvá z týchto stretnutí v podobe jeho kníh.

Ktorá príhoda s ním sa ti najviac vryla do pamäti alebo ťa najviac pobavila?Najvtipnejší bol asi zážitok s oznamom sta-rostky Šoltýsky, keď sme prišli s Tiborom a Romanom Pavlovičom ako študenti na

Sadli sme si v Ateliéri dokumentárnej a reportážnej fotografie na slovo s KATARÍNOU ÁCELOVOU, jednou z najoddanejších študentiek Tibora Huszára. Foteniu sa venuje už roky a na časy strávené v ateliéri s Tiborom spomína ako na legendárne. Svojich študentov sa teraz snaží motivovať a učí ich umeniu dokumentárnej a reportážnej fotografie, ktorá je jej najbližšia.

„Tibor ma naučil fotograficky rozmýšľať.“

atteliér 01 | 2013-2014 17

SERVISTÉMA

workshop a chceli sme dokumentovať život v dedinke. Chceli sme, aby nám domáci dô-verovali, a tak sme sformulovali oznam na spôsob „vážení spoluobčania, študenti docen-ta Tibora Huszára a Romana Pavloviča sú v de-dine a prosia vás o vašu dôveru...“ Starostka to však doplietla a vyhlásila, že „študenti svätého Cyrila a Metoda prišli do dediny..“ (smiech). Tak sme sa na tom potom na workshope smiali.

Aké boli názory ostatných študentov na jeho vyučovanie a ich vzťah k nemu?Tibor bol priamočiaro nastavený na čistú do-kumentárnu fotku a niekedy dokázal študen-tov zmasakrovať jediným pohľadom na ich fotky. Videla som, že veľa ľudí z môjho roční-ka to potom odradilo. To mi bolo ľúto, lebo to boli moji kamaráti a nakoniec to vzdali, i keď naozaj mali potenciál. Ja sa teraz v našom ateliéri snažím pracovať so všetkými študent-mi, aj keď to nie je tá oblasť, v ktorej som ja dominantná ako autor. Dôležitý je pre mňa talent a nadšenie pre prácu.

Na fakulte je známe i pôsobenie atelié-ru Huszár – Pavlovič. Ako to celé vlastne fungovalo?Fungovalo to perfektne. Bola to éra, na ktorú všetci študenti, čo ju zažili, spomínajú podľa mňa len a len v najlepšom. Roman Pavlovič má vyštudované dve fotografické školy. Je veľmi vzdelaný a skúsený. On bol práve ten, ktorý sa so študentmi púšťal do tých výtvar-nejších vecí, zatiaľ čo Tibor bol taký protipól, realistický a dokumentaristický. Navzájom si však tak dobre osobnostne i priateľsky sadli, že im to fungovalo a vzájomne sa vo vyučo-vaní dopĺňali. Bolo to proste super obdobie.

„Podľa mňa sa až postupom času začne ukazovať Tiborov

prínos na fakulte.“

Ktorá z jeho publikácií ťa zaujala najviac a prečo?Páčia sa mi Portréty, pretože sú brilantne zvládnuté. Pokojne to môže slúžiť ako nejaká učebnica toho, ako majú portréty naozaj vy-zerať. Sú krásne, čisté, dôveryhodné, pohľady tých ľudí sú autentické, je v nich dokonale vystihnutá ich osobnosť. Veľmi sa mi tiež páči New York a minule som si listovala v knihe Návrat späť, ktorú fotil s digitálom, a tiež to malo niečo do seba. To sú také tri, ktoré sa mi najviac páčia.

Je známe, že Tibor bol veľmi otvorený človek. Spoznala si vďaka nemu aj iných vplyvných ľudí?Osobne veľmi nie, ale minimálne telefonicky.

Neviem, pre mňa je osobnosťou aj fotograf Matúš Zajac, ktorý mu kedysi robil asistenta, alebo iní z tejto branže, ktorých som spozna-la skrze Tibora.

„Najlepšie to bolo na tých workshopoch. Tam nás hodil „do vody“, dal nám základné indície a nechal nás plávať.“

V jednom rozhovore sa Tibor vyjadril, že skôr ako fotku študentov učil žiť. Ako to vyzeralo v praxi?Najlepšie to bolo na tých workshopoch. Tam nás hodil „do vody“, dal nám základné indície a nechal nás plávať. Tým, že nám hovoril veľa svojich osobných zážitkov, nás učil, čo máme pri fotografovaní robiť a čo zasa nie.

Čo dal Tibor FMK a čo naopak dala FMK jemu?Tibor dal FMK prestíž a výstupy. Sprofesionalizoval tých, ktorí pod ním vyrást-li. Vďaka nemu a jeho kontaktom sme mohli vystavovať v galériách či publikovať v kni-hách. Pomohol ľuďom dostať fotky do časo-pisov a podobne. Podľa mňa sa až postupom času začne ukazovať jeho prínos na fakulte. FMK mu zas podľa mňa dala skúsenosti z pe-dagogickej praxe, dobré kontakty a známos-ti aj spomedzi študentov z celého Slovenska. Mal s nimi naozaj dobré vzťahy, navštevoval ich aj počas prázdnin a myslím, že to preňho bolo veľmi dôležité.

Akým spôsobom pracoval na ročenkách ako napr. Muuza? Podľa čoho vyberal fotky?Hlavne na základe svojho skúseného oka.

Keďže dokázal vytvoriť fotoknihy a následne za ne dostať ocenenia, tak tam je istá prav-depodobnosť, že vedel, čo je dobrá fotogra-fia. Taktiež dokázal rozlíšiť, čo je napodobeni-na a čo je naozaj osobný prínos študenta do tej fotky. Pracoval na výbere naozaj vytrva-lo a zavše to trvalo dni aj noci. Ako napríklad pri výbere do publikácie kone.fmk. To sa po-tom odzrkadlilo na tom, že tá kniha vyhrala. (Najkrajšia kniha Slovenska za rok 2011).

Čo ho na práci pedagóga najviac bavilo?Spoznávanie študentov. On sa tiež rád ne-chával inšpirovať ich tvorbou aj jemu to otvá-ralo nové cesty a obzory. Podľa mňa taktiež aj možnosť odovzdávať svoje rozumy, ktoré nadobúdal dlhými rokmi práce na sebe. Som presvedčená o tom, že v tvorbe tej generácie študentov, ktorá ho zažila naplno, bude rezo-novať Tiborov odkaz. Na to, že ho na škole za-žili, nikdy nezabudnú.

Chceš vo svojej tvorbe nadviazať na jeho dielo, zachovať v nej naňho odkaz?Hoci je tento ateliér trocha ináč pomenova-ný, aj tak je snahou pokračovať v Tiborovom odkaze. Kto iný by mal v jeho odkaze pokra-čovať? Práve tí, ktorí sa vďaka Tiborovi naučili, čo je vo fotografii dobré a čo zlé. Tí, ktorí na-šliapli na jeho cestu, by mali ďalej pokračo-vať a šíriť tie poznatky ďalej. Tá snaha držať dokumentárnu fotku na škole tu je. Jednak má tento žáner najväčší súvis s komuniká-ciou a médiami a taktiež je to pocta Tiborovi, ktorý by podľa mňa chcel, aby sme v tom pokračovali.

Autor: FIlip Čaja Foto: Martin Bystriansky, Katarína Acélová

Fotky do ročeniek vyberal na základe svojho skúseného oka

atteliér 01 | 2013-201418

TÉMA

„Tibor Huszár je človek, ktorý skutočne zmenil môj život. Fráza, ktorá znie ako absolútne klišé vystihuje to, na čo vždy myslím v súvislosti s ním. Ako fotografa som ho obdivoval už od stredoškolských čias. Tibor Huszár bol jediným dôvodom, prečo som sa vôbec hlásil na vyso-kú školu. Veril som, že sa mi raz podarí stretnúť sa s ním,“ hovorí Marek Kolárik, ktorý je v sú-časnosti na škole piatakom.„Každé jedno stretnutie s ním bolo preto pre mňa splnením sna a zážitkom. Každým stretnutím rástol aj môj obdiv k nemu. Už pre mňa nebol iba skve-lým fotografom, ale taktiež veľkým človekom, ktorý svojich študentov neučí len fotografo-vať, ale žiť a vnímať život. Z celého srdca mu ďakujem za najkrajšie obdobie môjho štúdia, za všetko, čo ma naučil a za všetko, čo prinie-sol do môjho života. Rád by som mu tam hore odkázal, že na neho nikdy nezabudnem... „

Ďalšou študentkou, ktorá je už absolventkou FMK a má stále živé spomienky na známeho fotografa je Edina Erdélyová. „Pre mňa bola UCM hlavne o fotke. Tej som venovala naj-viac voľného času a aj energie. Čo si zapa-mätám navždy, bol náš workshop s Tiborom na chate v Strážskych vrchoch. Mala som tú česť zúčastniť sa ho medzi prvou várkou asi dvanástich študentov. Pochodili sme vte-dy rôzne miesta, dedinky, vyskúšali si rôzne žánre, zresetovali hlavu na odľahlom mieste Slovenska a spoznali sa navzájom. Večer sme sedávali na zasklenej verande, popíjali čaj... a podobné veci. Malo to svoju ťažko opísa-teľnú atmosféru. Cítim ju nostalgicky dodnes na fotografiách, ktoré tam vznikli,“ spomína Edina. Rozhovorila sa aj o priebehu hodín fo-toateliéru. „Tibor mal veľmi svojský štýl vyu-čovania. Nikoho do fotenia nenútil kreditmi

a prezenčkou. Dal nám hlavne množstvo prí-ležitostí – z najlepších prác usporadúval vý-stavy a vydával knihy. Kto chcel, uvedomoval si, akú to má hodnotu a myslel to s fotogra-fiou vážne, sa aj snažil. Nikdy nám vyslovene neprednášal, skôr spomínal na vlastné zážit-ky. Vždy ho mrzelo, keď zistil, že sa študenti nevyznajú aj v histórii fotografie. Ako človek bol vždy priateľský, ľudský a istým spôsobom nevyspytateľný. Nemal zábrany napríklad pri-hovoriť sa hocikomu. V oblasti fotografie ma naučil hľadať vo fotkách hlbší zmysel a ob-javila som pri ňom čaro dokumentov, ktoré vznikajú počas dlhšieho a opakovaného fo-tenia jednej témy. Vďaka jednému zadaniu ma doviedol k foteniu koní, ktorému som sa potom venovala niekoľko rokov vrátane dip-lomovej práce.“ Napriek vlastnému úspechu v oblasti fotografie vedel Tibor Huszár oceniť

Huszár bol jediným dôvodom, prečo som sa hlásil na vysokúOsobne spoznať pedagóga a uznávaného slovenského fotografa mohli všetci, ktorým rovnako ako jemu učarovala fotografia a navštevovali predmet mediálny ateliér – foto. Spoločne strávené chvíle a zážitky s Tiborom Huszárom opisujú jeho zverenci v nasledujúcich riadkoch.

Študenti predmetu mediálny ateliér – foto

atteliér 01 | 2013-2014 19

TÉMA

aj prácu študentov a nevnímal ich ako konku-renciu. „Myslím si, že v práci pedagóga videl veľký význam. Bol pedagógom s kamarát-skym prístupom. Na niektorých bola jeho po-vaha možno až príliš bezhraničná – mal veľmi priamy a otvorený prístup k ľuďom. S otázka-mi sa príliš nepáral – čo na srdci, to na jazyku. Na úspechy svojich študentov bol hrdý a ve-noval nám množstvo energie. Sám hovorie-val, že fotka je životný štýl. Nabádal nás, aby sme so sebou neustále nosili fotoaparáty. Sám nám bol príkladom – neustále fotil.“ „Ti-bora si budem navždy pamätať ako člove-ka, ktorému nebolo nič nemožné. Rozprával veľa, múdro a človek len zízal, koľko sa toho dá zažiť,“ začína svoje rozprávanie študentka piateho ročníka na FMK, Dušana Dingová.

„Bola som zúfalá z písania bakalárky a on mi zavolal, že mám ísť k nemu, že si dáme

víno a vyvoláme štyri kilá filmov, čo nafotil v Paríži.“

„Napriek tomu, že patril medzi rešpektova-ných svetových fotografov a mohol by mať všetkých študentov ,,na háku“, stal sa na-ším veľkým učiteľom, priateľom, sebavedo-mím a inšpiráciou. Všetky pekné slová už o ňom povedané boli, od ľudí ktorí ho iste poznali lepšie a dlhšie ako ja. Za seba len poviem ,,ďakujem“ za možnosť spoznať ho, za to že bol podstatným míľnikom v mojom

osobnom aj profesionálnom živote a že som mohla mať priateľa medzi „veľkými ľuďmi“. Zo všetkých spoločných zážitkov uvádza Du-šana ten jej srdcu najbližší: „Bola som zúfalá z písania bakalárky a on mi zavolal, že nech ,,neblbnem“, že mám ísť k nemu, že si dáme víno a že mu pomôžem vyvolať tie štyri kilá filmov čo nafotil v Paríži. A tak aj bolo. Aké jednoduché a máte zážitok na celý život.“ „Ti-bor vždy vedel, čo je dobrá fotografia. Nás – svojich študentov sa to snažil naučiť a bolo to naozaj z hĺbky jeho srdca. Šesť rokov vo fotoateliéri ma ovplyvnilo v mnohých ve-ciach. Okrem tých fotografických to boli aj ži-votné múdrosti, skúsenosti, a samozrejme aj

niekoľko vtipných zážitkov z workshopov, či voľného času,“ spomína na pedagóga Andrea Boldišová. Pripúšťa, že vyvolával v ľuďoch celú škálu pocitov.„Niektorí ho ospevujú, iní zase hodnotia a súdia. Je to ako symbolika bielej a čiernej v jeho fotografiách. Pre mňa bol hlavne fotograf a človek, pri ktorom som sa naučila aj to, aké je dôležité prijať každého takého, akým je s jeho pozitívami, negatíva-mi, aj egom v hraničných situáciách. U Tibora boli tieto vlastnosti vyvážené úprimným ci-tom, otvorenosťou a láskavosťou... Ďakujem Tibor,“ dodáva Andrea.

Autor: Ľudmila Krkošková Foto: Katarína Acélová, Edina Erdélyiová

„Bol pedagógom s kamarátskym prístupom.“

Študenti ho vždy počúvali so zatajeným dychom

atteliér 01 | 2013-201420

INTERVIEW

Pán Adamovič je bez váhania slovenská herecká legenda. Vedeli by ste mi ho pri-blížiť osobnejšie, prípadne charakterizo-vať ako človeka?Pre mňa to nie je kolega alebo postava, ktorú zvykneme charakterizovať a navyše stále nie som vo forme, aby som o ňom hovorila s od-stupom a nadhľadom. Pre mňa je to predo-všetkým náš otec a môj manžel. Spoznali sme sa, keď on už odchádzal zo školy a ja som na ňu práve prichádzala. Bol známy tým, že bol prvým absolventom VŠMU, ktorý išiel priamo zo školy do Slovenského národného divadla. Navyše hneď začal nakrúcať filmy v Prahe na Barandove, kde točil štyri až päť rokov.

Ako napríklad strávil v tom čase neveľmi populárnu účasť „na vojne“?V tom čase zrušili Slovenské armádne di-vadlo v Martine, kde si hereckí absolventi odkrútili povinnú vojenskú službu. Pre neho to znamenalo, že túto službu musel mať re-gulárnu ako ostatní. Býval v Haškových ka-sárňach v Prahe, ale popritom stále nakrúcal na Barandove.

Čím si vás získal?Viete, mladí herci, herečky, túžia byť príťažli-ví, byť žiadaní a aby nás publikum malo rado, aby nás mali radi kritici. Pamätám si, že v 1964 sme mali malú dcérku a musel ísť na Kubu. Jeden z filmov, ktoré tam v tých časoch nato-čil , sa volal Valčík pro milión. Tento film bol veľmi dobre a profesionálne urobený v tých časoch. Pamätám si, ako po návrate domov medzi iným iba povedal: „Teraz už môžem zomrieť, zažil som totiž totálnu slávu.“

Na Kube teda zožal veľký úspech.On tam priletel, otvorilo sa lietadlo a celé tie runwaye v Havane boli zaplnené šalejúcimi ľuďmi. Jožko si to nevedel vysvetliť, ale pre nich ten film zobrazoval ich vytúženú budúc-nosť. Prekonal dokonca rekord v návštevnosti vtedy slávneho Ben Hura, ktorý mal neviem koľko Oscarov. Jozef sa nemohol voľne pohy-bovať, pretože z každej strany mal minimál-ne troch ochrankárov, aby ho vôbec vedeli uchrániť od fanúšikov.

Bola to teda popularita zrovnateľná s tou v Československu?Myslím, že nie. Kubánci sú veľmi spontánni a temperamentní, ale Jozef bol mimoriadne populárny aj doma. Vrátil sa a tam ho čakalo nespočetné kvantum listov, a tu sa dostávam k odpovedi na vašu prvotnú otázku. Veľmi som na ňom mala rada a obdivovala som, ako bol voči týmto veciam úplne imúnny. Nič mu to nehovorilo a pred divákmi unikal zad-ným východom. A toto som na ňom milova-la. Stále na sebe pracoval, a aj keď šiel študo-vať do Moskvy už ako známy herec, tak každý si myslel, že sa nebodaj zbláznil...

„Najviac som na ňom milovala fakt, že bol absolútne imúnny

voči popularite.“

Asi ste si ho v tom čase nemohli užiť tak, akoby ste chceli.Jozef vždy urobil to, čo si zaumienil. Nikdy som mu v ničom nebránila, vedela som, že je to zbytočné a vôbec nebral do úvahy, čo si o tom rozprávajú iní. Tieto cesty do Moskvy absolvoval autom, myslím, že sme mali v tom čase Saaba a Jožo strašne rád šoféroval. Ja som trávila čas doma, v divadle a on sa tak raz za mesiac – dva vrátil. Potom som samozrej-me aj ja prišla za ním, napríklad s Národným divadlom sme hosťovali v Moskve.

Viete odhadnúť, ktorú svoju rolu mal naj-radšej? Bol to ten slávny Beňovský?Myslím, že Jozef mal strašne rád postavy, kde

mohol byť úplne iný. Presný opak seba samé-ho. Vyžíval sa v tom, keď mohol hrať niekoho záporného, ohavného, napríklad mal rád Ed-gara z Kráľa Lear. Ale veru neviem či Beňov-ského považoval za najslávnejšiu rolu, každo-pádne tá bolo veľmi populárna. Ten seriál sa predal všade okrem Francúzska, ktoré je tam historicky skompromitované. Pamätám si, ako raz v divadle, počas predstavenia, kde sme obaja účinkovali, Jozef dostal telefonát z Ko-dane. Vraj aj tam beží tento seriál a má ob-rovský úspech. Prišla požiadavka či by s ním mohli robiť rozhovor a na Jozefovu otázku, že kedy by prišli odpovedali, že po predstave-ní. A skutočne o štyri hodiny už prileteli dvaja redaktori. Zavolali sme kamaráta, ktorý vedel prekladať z dánčiny a spravil s ním veľké in-terview, do ktorého dokonca zapojili aj mňa. Takže v tom časopise bola na jednej strane re-portáž z kráľovskej rodiny a hneď za tým roz-siahly Jozefov rozhovor. (úsmev)

Ako ste zvládali túto popularitu vy?Jozef bol krásny človek. Milovali ho ženy, bol obľúbený u kolegov. Ja som mala plno kom-plexov. Ale vždy som bola šťastná, keď sa nie-čo podarilo. Boli to naše úspechy. Aj odozva od divákov bola neskutočná. My sme dostáva-li nádherné dlhé listy... Dnes je popularita úpl-ne na inej báze. My sme si na popularite neza-kladali, oveľa viac nám záležalo na kvalite.

Takí ako on už nie súZomrel v auguste tohto roku. Mnohí študenti, ktorým sa v posledných rokoch ochotne venoval, na neho nedajú dopustiť. Spomienky a myšlienky, ktoré zanechal na pôde našej univerzity tu zostanú aj keď tu už fyzicky prítomný nebude. Nášho bývalého pedagóga a výnimočného herca Jozefa Adamoviča (†79) nepoznal nikto lepšie ako jeho manželka BOŽIDARA TURZONOVOVÁ (71), s ktorou prežil viac ako päťdesiat rokov.

Božidara Turzonovová

Jozef Adamovič vo filme Valčík pro milión

atteliér 01 | 2013-2014 21

INTERVIEW

Vidíte rozdiel medzi súčasnosťou a obdo-bím spred niekoľkých rokov, čo sa týka jeho fanúšikov?Jozef fanúšikov nikdy nestratil. Tých, čo mal v mladosti, tak s ním zostarli a noví stále pri-búdali. Teraz som to zažila aj na pohrebe – plno mladých ľudí, jeho študentov a tí plaka-li. Jednoznačne v sebe mal čosi, čo všetkých priťahovalo, ale na druhej strane bol veľmi plachý. Keby taký nebol, tak už dávno nakrú-ca filmy. Pôvodne totiž chcel byť práve režisé-rom, kým sa dal na herectvo. To však boli také roky politických turbulencií, kedy bol voči Moskve veľmi silný odpor a bolo proti Jožo-vej dôstojnosti pchať sa niekomu do zadku.

Čomu sa najradšej venoval v posledných rokoch?V posledných rokoch sa najradšej a najviac venoval študentom. Ak sa nemýlim, tento školský rok mal mať aj dve školiteľské práce, ktoré sa týkali Tarkovského a keďže Jožko bol posledný Tarkovského žiak, tak sa strašne te-šil na to, ako im všetko porozpráva.

Kedy skončil s divadelným herectvom?Myslím, že jeho posledná divadelná hra boli Dostojevského Besi v 1991. V tých časoch ešte dokončoval Moskvu a z divadla odchádzalo viacero hercov – Machata, Kvietik či Valach. Neviem, bol to asi pocit vyhorenia. Neskôr sa už divadlu veľmi nevenoval, zaujímal ho skôr film – či už réžia alebo herectvo. Teraz ho ešte Andy Kraus nahovoril na seriál Pod povr-chom. Naše posledné spoločné účinkovanie v televízii bolo asi u Milana Kňažka v relácii Takí sme boli, kde som bola hosťom Jozefa Adamoviča a potom u Kamily Magálovej v re-lácii Tajomstvo mojej kuchyne, kde sme „vari-li“ spoločne s Hankou Gregorovou a Radkom Brzobohatým, čo je teraz paradox, že sme obe prišli o manželov.

Ako ste sa vyrovnávali s nepríjemnými stránkami popularity?Jozef aj ja sme hrali vo veľmi veľa hrách, in-scenáciách, filmoch aj spoločne, aj oddelene. Boli to skvelé postavy, inteligentné predlohy, kde sme boli ukázaní vo všetkých možných životných situáciách. Aj intímnych, aj milost-ných. Boli to predlohy od všetkých možných autorov – amerických, francúzskych, španiel-skych, ale aj domácich a na rôzne témy. Mi-nulý rok bolo štyridsiate výročie od zahájenia nakrútenia Beňovského. Natáčalo sa v ma-ďarsko – slovenskej koprodukcii a boli sme pozvaní do Budapešti. Prišli sme do Buda-pešti a Jožo tam bol kráľom, sama som bola veľmi prekvapená, ako sa na Jozefa vrhli no-vinári a redaktori z dvoch televízií. Ten seriál

sa predáva na DVD – Klub Mórica Beňovské-ho a podobne. Ale vráťme sa k popularite: je údelom hereckého života, že nemáme súkro-mie, že sme pred divákmi teda úplne citovo obnažení. Takže či sa už niečo deje v našom súkromí alebo nedeje, je úplne nepodstatné v súvislosti s tým, čo predvádzame na javisku. Osobné súkromie je potom tak chabé oproti tomu v akých situáciách ste nás mohli vidieť.

„Jožo vždy nabádal študentov, aby prenikali do vnútra veci,

aby išli veciam pod kožu a nekĺzali po povrchu.“

Čo chcel pán Adamovič ešte stihnúť do-končiť, prípadne vytvoriť?Mal ešte dosť vecí, čo chcel natočiť. Chcel robiť najmä rôzne krátke dokumenty, mal scenáre a chystal sa čo najviac režírovať. Mal dokonca počítač od Apple, kde strašne rád a strašne veľa toho strihal, ozvučoval a vôbec pracoval. Jeho snom bolo učiť a viesť študen-tov priamo v štúdiu.

Je niečo na čom mu v súvislosti s jeho štu-dentmi najviac záležalo?Jeho dizertačná práca bola na tému sloven-ská herecká škola – a to vtedy bola výnimočná herecká škola, ktorá žiaľ nemá rovnocenných nástupcov. Bola to plejáda veľmi silných he-reckých osobností s veľmi silným a bohatým vnútrom – elektrizovali publikum. Do svojich

hereckých postáv prenikali do hĺbky. Toto veľ-mi oceňovali i zahraničný teatrológovia. Isteže to bola otázka predlohy, žiaľ dnešní mladí her-ci sa nemajú veľmi na čom učiť a dnešné seri-ály a filmy a vlastne aj doba kĺžu po povrchu. Jožo vždy nabádal študentov, aby prenikali do vnútra veci, aby išli veciam pod kožu. V prvom rade však musia poznať sami seba.

Vnímal teda médiá stále ako prostried-ky na vychovávanie aspoň nejakej časti verejnosti?Jozefovi bolo jasné, podobne ako aj mne, že masmediálny priestor by sa mal skultivovať, lebo veľmi veľa dokáže. Najmä ľudí formovať, ale trikrát silnejšie deformovať. Všetko ide cez peniaze a hlavným cieľom je profit. Jožo-vi toto všetko hrozne prekážalo, viete je to veľký paradox, žili sme v totalite, ideologickej totalite, ale cez ňu sme neraz dokázali prepa-sírovať strašne veľa hodnotných a chytrých vecí. A práve cez umenie a prácu tohto typu sme strašne veľa vedeli ľuďom povedať.

Keď sa už teraz povie meno Jozef Adamo-vič, čo si vybavíte?Keď si doma pozerám jeho fotky, tak až teraz si uvedomujem, že takí ako on už nie sú. Ja ich nevidím. Nemá nasledovníkov. V mojich očiach je nezabudnuteľný a jedinečný.

Autor: Martin Čeliga Foto: archív Božidary Turzonovovej

S Božidarou Turzonovovou tvorili zohratý pár nielen v súkromí

atteliér 01 | 2013-201422

NA MUŠKE

Vivat, choď a nelúč sa!

Herca širokej verejnosti priblížila najmä tele-vízia. Za minulého režimu bola domáca te-levízna tvorba podporovaná vedením štátu. Herci boli vážené osobnosti a mali možnosť účinkovať v inscenáciách častejšie ako je to dnes. Medzi často obsadzovaných a divác-ky veľmi obľúbených hercov patril aj Jozef Adamovič.

Od zaľúbenca po kráľa MadagaskaruSpoluprácu s televíziou začal bezprostred-ne po skončení vysokoškolského štúdia, keď v roku 1960 doštudoval herectvo na VŠMU. Už v tom roku hral postavu vo filme Valčík pre milión od režiséra Josefa Macha. Jeho ka-riéra je spojená najmä s desiatkami pôvod-ných inscenácií pre televíziu v rokoch 1960-1981, medzi ne patrí napríklad postava Miška v Ženskom zákone, legendárny Kubo, Vrah zo záhrobia, Rozmajrín či v Stretnutie. Povest-nú nesmrteľnosť mu zabezpečila hlavná po-stava v sedemdielnom seriáli Vivat Beňovský. Dobrodružná výpravná séria o slovenskom

rodákovi, ktorý sa dostal do učebníc dejepi-su, svojho času lákala k obrazovkám sloven-ských divákov. Dnes je seriál považovaný za zlatú klasiku a pravdepodobne za najväčšiu

rolu Jozefa Adamoviča. A bodaj by aj nie, v čase uvedenia bol Vivat Beňovský populár-ny aj za hranicami našej krajiny a jeho reprízy si v nepravidelných intervaloch môžeme po-zrieť aj na našej verejnoprávnej televízii.

Na divadle odchovanýKoniec sedemdesiatych rokov znamenal jeho odchod do hereckého ústrania. Na obrazov-kách sa objavoval sporadicky, no napriek tomu ho verejnosť mohla vidieť v pôvodných dielach (Inkognito, Choď a nelúč sa, Súdim ťa láskou, Noční jazdci) či v televíznej verzii muzikálu Na skle maľované. Jeho láskou však bolo predovšetkým divadlo. Od roku 1960 do roku 1990 bol členom SNM, kde počas tri-dsiatich rokov vytvoril približne 60 postáv. Následne sa aj kvôli chorobe objavoval len poskromne. Jeho kariéra nabrala ďalšie roz-mery, keď sa z herca načas stal podnikateľ. Stál pri zakladaní Akadémie múzických ume-ní v Banskej Bystrici.

kolegovia z fmk spomínajú na jozefa adamoviča

Andrej Brník2.ročník, PhD. Pamätám si pocity na prvej hodine s pánom Adamovičom. Moja ge-nerácia už nestihla za-chytiť jeho najväčšiu

slávu, a tak som nevedel, kto to je. Hodina bola fajn. Dozvedeli sme sa, čo nás čaká. Ve-čer som mal telefonát s mamou a keď som jej povedal, kto nás učí, bola veľmi nadše-ná. A tak som si vyhľadal čo to o ňom a zistil som, že to bol naozaj veľký a uznávaný ume-lec. Nikdy nemal maniere veľkého umelca. A to svojho času mal aj osobné lietadlo aby zvládal trasu Praha – Bratislava. Na hodine vždy vravel, že má rád prácu so študentmi preto, lebo mu dodávame energiu. Skrom-nosť je to, čím ma inšpiroval. A oddaná láska. Raz nám na hodinu priniesol knihu. Otvá-ral som ju a listoval v nej. Odrazu som na-šiel fotografiu jeho manželky z mladých čias

– jasný znak, že ju tam založil ako záložku a občas sa na ňu rád díval. Raz som s ním bol kupovať baterky. Bolo to veľmi vtipné, lebo podľa jeho slov potreboval „tuškové baterky do stroja na srdce“. Pani v obchode bola star-šia a ihneď ho spoznala. Bolo to ako keď dnes stretnú mladé dievčatá svoj idol z MTV. Ihneď zvýskla, odišla sa upraviť, a potom sa správa-la veľmi milo. Dokonca nám zabudla dať po-kladničný blok. Ale baterky sme kúpili. Bol to vynikajúci človek. Je mi za ním smutno. Jeho hlas vždy upokojoval a jeho príbehy boli úžasné. Škoda, že si už žiaden nevypočujem.

Ivan DudášJozef Adamovič, sloven-ská herecká legenda, bol zároveň všestran-nou osobnosťou nie-len v kultúre. Pedago-gicky pôsobil na našej

masmediálnej fakulte a vyznačoval sa veľmi

profesionálnym a zároveň ľudským prístu-pom. Aj keď bol mimoriadne úspešným člo-vekom, nikdy sa nevyvyšoval a bol priateľ-ský. Svoje skúsenosti odovzdával študentom svedomito a počas vyučovacieho procesu mu nechýbala hravosť, prekypoval ener-giou a bol veľmi pohotový. Napriek tomu, že Jožko pôsobil v oblasti múzického umenia a ja v oblasti výtvarného a multimediálneho umenia, vždy sme si rozumeli a mali čo pove-dať. Mal veľký rozhľad aj čo sa týka moder-ných technológií, sám si zabezpečil postpro-dukčnú techniku – kamery a počítač a priučil sa aj novým veciam, aby potom s radosťou vedel všetky svoje skúsenosti a aj nanovo na-dobudnuté poznatky odovzdať svojím štu-dentom. Snažil sa pre nich urobiť maximum. Jozef Adamovič nám tu chýba, ale jeho po-solstvo života v tvorbe a v umení je tu s nami. Svojím životným príbehom a dielom zane-chal stopu, ktorá pretrvá.

Jozef Adamovič patril medzi elitu slovenských hercov a právom ho môžeme označiť ako legendu a osobnosť s obrovským talentom. Preslávil sa svojími hereckými výkonmi, ktoré si verejnosť mohla pozrieť nielen v divadlách, ale aj v televízii. Jeho postavy sa vryli do pamäte našich starých rodičov a rodičov a svoje skúsenosti odovzdával aj ako pedagóg FMK.

Autor: Ján Janočko

Autor: Magdaléna Švecová

So svojou manželkou Božidarou Turzonovovou v hre Búrka

atteliér 01 | 2013-2014 23

NÁZORY

Povolanie v oblasti zdravotníctva je v súčas-nosti jeden veľký vtip. Súčasné štatistiky po-ukazujú, že ročne dostane diplom až 700 ab-solventov univerzít s lekárskym zameraním. Keby sme skutočne mali ročne toľko vyuče-ných lekárov, boli by sme špičkoví v oblasti zdravotníctva. No namiesto toho sa médiami hmýria sťažnosti, nadávky a žaloby na slo-venské nemocnice. VšZP sa rozhodla zverej-niť prieskum – medzi najhoršie na Slovensku patria nemocnice v mestách Rožňava, Galan-ta a Michalovce, no nechýba tam ani blízka Trnava. Najlepšie ocenenia dostalo Kardio-centrum v Nitre a Národný onkologický ústav

v Bratislave. Nikdy som tomu neverila, že zlí lekári existujú. Podľa osobnej skúsenosti na-rovinu: S diagnózou natiahnutého svalu nás poslala podráždená doktorka preč. S krutými bolesťami, vyvolávajúcimi až slzy do očí môj-ho priateľa, ale aj do tých mojich, už zúfalých. Lekár z druhého mesta zistil upchatú cievu na 80% a život včas zachránil. Ale všetci majú rovnaký titul! Je to naozaj fér? Zhodnotím to tak, že trnavská nemocnica je jeden veľký od-pad a nebyť mojej mamy – paradoxne zdra-votníčky, by krvná zrazenina už putovala...bohvie, často aj tam, kde zastavuje mnohým tlkot srdca.

Diagnóza lekárov: kto je lepší?

Božidara

Musím sa priznať, že pochodu za život som sa osobne nezúčastnila, ale duchovne to bol pre mňa veľmi dôležitý deň. Lepšie ako verejným spôsobom vyjadriť túžbu po spoločenskej zmene, ktorá by sa prejavila v ochrane každé-ho života od počatia po prirodzenú smrť, si neviem predstaviť. Mám rada ľudí s názorom a presvedčením, že život človeka by mal byť chránený a mala by sa zachovať jeho dôstoj-nosť počas celej dĺžky života. Lenže nie každý sa na to pozerá z oboch strán mince. Väčšina ľudí prihliada na ochranu života len z jednej strany. Z tej, ktorá vyhovuje každému a na ktorú sa najviac prikyvuje. Napríklad na ženu po znásilnení sa nikto nepozerá krivo, ak si dá dieťa zobrať. Samozrejme, nepoznáme príčinu jej rozhodnutia, no aj tak si väčšina

povie: „Zobrala si ho preto, aby sa nemusela pozerať na dieťa toho násilníka.“ To je pravda, viem si predstaviť ako sa táto žena musí cítiť, ale koľko ľudí stojí pri tej žene a dá jej radu si to dieťa nechať, veď je aj jej? Má právo na ži-vot rovnako ako každý jeden živý tvor. A koľ-ko radostí jej prinesie počas života. Aj keď je to ťažké, ale ak to dieťa naozaj nechce aj keď sa narodí, nech ho dá radšej na adopciu ako ho zavraždiť. Tam sa o neho môže postarať niekto, kto deti mať nemôže. To bol len je-den príklad z mnohých, na ktoré sa musíme pozerať z viacerých uhlov pohľadu. Je veľmi veľa spôsobov ochrany života a my si to ani neuvedomujeme. Verím, že pochod dá druhú šancu všetkým ľuďom, ktorých životy boli vo-pred odsúdené.

Karin Kubíková

Dominika Murníková

Ži a nechaj žiť

Martin ČeligaNa obrazovkách sa striedajú stále nové

a nové herecké tváre a vy už nemáte šancu pamätať si, ako sa všetci vlastne volajú. Ne-bolo to tak dávno, keď sa herci na odovzdá-vaní rôznych ocenení sťažovali na nefunkčnú televíznu seriálovú a filmovú tvorbu. Minulý mesiac sme mali na obrazovkách päť pôvod-ných denných seriálov. Na Slovensko neuve-riteľný počet, keď napríklad v susednom Čes-ku sa vysiela iba jeden jediný a to už niekoľko rokov. Pri takto vysokom čísle si chtiac-nech-tiac začnete všímať, že kvalita hereckých vý-konov naozaj veľmi kolíše. Potom však vidíte najmä tú generáciu starších hercov a here-čiek a zistíte, že stále existuje aj určitá istota. Jedným takýmto prípadom je Božidara Tur-zonovová, ktorá má za sebou už neuveriteľne

dlhú kariéru. Pred stretnutím s ňou som mal veľký rešpekt a pravdupovediac rozklepané kolená aj vzhľadom na tému, o ktorej sme sa mali zhovárať. Jozefa Adamoviča som nemal možnosť osobne spoznať. O manželovi a tak-tiež výbornom hercovi rozprávala tak úprim-ne, že po tej pol hodine ma to mrzelo ešte viac. Slovensko prišlo tento rok o viacerých výnimočných hercov či režisérov, ktorí mohli ešte veľa vytvoriť a mnohých niečo naučiť. Isteže, zostane po nich určité prázdno. Som však presvedčený, že tu stále ostalo ešte nie-koľko kvalitných osobností a Božidara je urči-te jednou z nich. Skočte sa na ňu pozrieť do divadla, do toho Trnavského to nie je ani tak ďaleko, pretože je to naozaj skvelá herečka a podľa mňa ešte lepšia žena.

SERVIS

atteliér 01 | 2013-201424