Socializácia

Socializácia je proces sociálneho učenia, v ktorom si jednotlivec osvojuje kultúru vlastnej spoločnosti a formuje sa ako sociálna bytosť i ako individuálna osobnosť.

Sprostredkujúce činitele socializácie

1. Rodina Po celú históriu ľudstva je rodina

najdôležitejším sprostredkujúcim činiteľom socializácie.

2. Škola a predškolské zariadenia. Socializácia v škole zdôrazňuje

konformitu k neosobným pravidlám.

3. Rovesnícka skupina Skupina ľudí, ktorí majú približne rovnaký

sociálny status a vek.

4. Masmédiá Násilie v televízii vedie k agresívnemu

správaniu detí a mladistvých.

5. Náboženské skupiny

6. Susedstvo

7. Záujmové skupiny

MotívyPostojePredstava svetaPredstava o sebe

Rozvoj sebaidentity - uvedomenie si a pocit svojej osobnej a sociálnej identity, vlastného ja - kto som a ako sa odlišujem od iných.

Sociologické prístupy k rozvoju sebaidentity človeka

Charles Horton Cooley (1864 – 1929) Tri fázy: 1. Uvedomujeme si, ako sa naše správanie javí iným.

2. Vnímame, ako ho druhí hodnotia.

3. Naše správanie hodnotíme na základe našej interpretácie reakcií iných.

George Herbert Mead

Predverbálne a verbálne obdobie vývinu osobnosti.

Vo verbálnom období rozlišujeme:

1. Nižšie štádium – neorganizovaných hier.

Učí sa hrať roly iných. Učí sa vidieť svet

z pohľadu iných. „Preberanie rôl“.

2. Vyššie štádium – organizovaných hier.

Pojmy „Významní iní“ a „generalizovaní iní“.

Socializácia – internalizácia spoločnosti

Peter Berger a Thomas Luckmann Pre jednotlivca je najdôležitejšou primárna socializácia

Každý človek sa narodí do objektívnej sociálnej štruktúry, kde stretáva významných, ktorí sú poverení jeho socializáciou.

To ako oni definujú jeho situáciu sa mu predkladá ako objektívny sociálny svet.

Socializácia nie je len čisto kognitívnym učením. Uskutočňuje sa v prostredí, ktoré je nabité emóciami.

Dieťa sa rozmanitými emocionálnymi spôsobmi identifikuje so signifikantnými inými.

K internalizácii dochádza len vtedy ak dochádza i k identifikácii.

Primárna socializácia vytvára vo vedomí dieťaťa postupne abstrakciu od rolí a postojov špecifických iných k rolám a postojom všeobecne.

Abstrakcia od rolí a postojov konkrétnych signifikantných iných sa nazýva generalizovaný iný.

Dieťa sa už identifikuje nie iba s jednotlivcami ale so spoločnosťou.

Utvorenie generalizovaného iného vo vedomí predstavuje rozhodujúcu fázu v socializácii.

Znamená to internalizáciu spoločnosti ako takej a v tom zasadenej objektívnej reality a zároveň subjektívne ustanovenie koherentnej a spojitej identity.

Pretože si dieťa nemôže vybrať signifikantného iného, je identifikácia s ním kvázi automatická.

Preto je jeho internalizácia danej reality kvázi nevyhnutná.

Dieťa si neinternalizuje svet svojich signifikantných iných ako jeden z mnohých možných svetov, ale ako jediný svet, ktorý existuje.

Preto je svet primárnej socializácie tak veľmi utvrdený vo vedomí človeka.

Človek ako biologická bytosť a ako sociálna bytosť

Francis Fukuyama Štandardný model sociológie – biológia ovláda len telo. Myseľ, ktorá je zdrojom kultúry, hodnôt a noriem je úplne odlišnou sférou.

Myseľ je tabula rasa. Pravidlá sa dostali do mysle buď prostredníctvom racionálnej voľby (ekonómovia) alebo socializáciou (sociológovia, antropológovia).

Štandardný sociologický model je nesprávny – ľudské bytosti sa rodia s vopred existujúcimi kognitívnymi štruktúrami a so špecifickými schopnosťami na učenie sa, ktoré ich prirodzene uvádzajú do spoločnosti.

Moderná biológia

Ukázalo sa, že určité vzory správania sú oveľa všeobecnejšie ako sa predtým predpokladalo. To, že sú ženy selektívnejšie platí nielen pre všetky kultúry ale aj pre všetky známe živočíšne druhy, ktoré sa rozmnožujú pohlavne.

To, že sa deti naučia určité veci v určitej dobe je určené biológiou; to čo sa učia, patrí do oblasti kultúry.

Biológia verzus kultúra

Kultúrny relativizmus je presvedčenie, že kultúrne pravidlá sú svojvoľné, sociálne konštruované artefakty rôznych spoločností (alebo niektorých skupín v rámci spoločností) a že neexistujú nijaké univerzálne štandardy morálky a nijaký spôsob, akým by sa mohli posudzovať normy a pravidlá iných kultúr.

Existuje ľudská prirodzenosť. Preto je možné rozoznať univerzálne princípy kultúry a morálky, ktoré sa môžu použiť pri hodnotení konkrétnych kultúrnych praktík.

Hobbes – vojna každého s každým. Primeranejšie – vojna niektorých proti niektorým.

Klasické liberálne výklady prirodzeného stavu predpokladajú prapôvodný individualizmus.

Ľudia nie sú ani potenciálnymi bohmi, schopnými bezmedzného altruizmu ani nie sú zvermi.

Od prírody sa organizujú nielen do rodín a kmeňov ale aj do skupín na vyššej úrovni a sú schopní morálnych cností, aby takéto spoločenstvá udržali.